Ako žiť: Kresťanská etika životných hodnôt a ľudských spoločenstiev 8085733234, 9788085733235 [PDF]

Zitiervorschau

Kresťanská etika Životných hodnôt ĽUDSKÝCH SPOLOČENSTIEV

ĽUDOVÍT FaZEKAŠ

ECM Bratislava 1994

Ľudovít Fazekaš AKO

ŽIŤ

Kresťanská etika životných hodnôt a ľudských spoločenstiev

ThDr. Ľudovít Fazekaš:

Ako žiť Kresťanská etika životných hodnôt a ľudských spoločenstiev

Výdavateľstvo ECM, s.r.o., 1994

ISBN 80-85733-23-4

A KO ZIT

Kresťanská ŽIVOTNÝCH

etika

HODNÔT

A

ĽUDSKÝCH

SPOLOČENSTIEV

ĽUDOVÍT FAZEKAŠ

1 994

OBSAH AKO ŽIŤ Kresťanská I.

etika

A. ŽIVOTNÉ HODNOTY PRÍRODA.....................................................................................................7 1. 2. 3. 4. 5. 6.

II.

Vykorisťovanie prírody.......................................................................................... 7 Pomsta prírody......................................................................................................... 9 Kto kazí prírodu................................................................................................... 11 Zbožštenie prírody................................................................................................. 13 Teológia prírody.................................................................................................. 14 Praktické dôsledky.............................................................................................. 18

ŽIVOT..........................................................................................................21 7. Vznik života............................................................................................................ 21 8. Rast života.............................................................................................................. 25 9. Ochrana života........................................................................................................28 10. Ukončenie života................................................................................................. 32

III.

KULTÚRA............................................................................................... 35 11. 12. 13. 14.

Veda....................................................................................................................... 35 Technika a priemysel......................................................................................... 38 Umenie.................................................................................................................. 41 Šport...................................................................................................................... 44

B. ĽUDSKÉ SPOLOČENSTVÁ IV. MANŽELSTVO....................................................................................... 48 15. 16. 17. 18. 19.

Spoločenstvo obete..............................................................................................48 Spoločenstvo erosu.............................................................................................. 51 Spoločenstvo sexu.................................................... 54 Spoločenstvo podriadenia................................................................................. 57 Spoločenstvo rozchodu?..................................................................................... 60

V . RODINA.......................................................................................................... 63 20. 21. 22. 23.

Deťom treba brzdu.............................................................................................. 64 Deti rastú radosťou............................................................................................. 67 Rodičia sú magnetom........................................................................................... 70 Rodičia sú velitelia............................................................................................... 73

VI. CIRKEV....................................................................................................... 76 24. Súlad s hlavou....................................................................................................... 76 25. Súlad v zbore......................................................................................................... 79 26. Súlad v cirkvi........................................................................................................ 81 27. Život vo svete.......................................................................................................84

VII. ŠTÁT.............................................................................................................. 87 28. 29. 30. 31. 32.

Otázka teologická................................................................................................. 87 Otázka národná...................................................................................................... 89 Otázka politická.................................................................................................... 92 Otázka ekonomická.............................................................................................. 95 Otázka sociálna..................................................................................................... 98

LITERATÚRA________________________________________________ 101

AKO

ZIT

Kresťanská etika Kým v principiálnej etike sa hovorí o zásadách, podľa ktorých sa má riadiť naše konanie, v tejto práci chceme tieto zásady aplikovať na konkrétne prípady našej dennej praxe. Preto nám tu pôjde o konkrétnu etiku. Budeme pritom postupovať tak, že sa najprv sústredíme na hodnoty, s ktorými sa v živote stretávame, teda na prírodu, život, kultúru. Potom si všimneme inštitúcie, v ktorých žijeme: manželstvo, rodinu, cirkev, štát. Musíme mať pritom na zreteli, že nám ide len o hlavné problémy, a to len v hrubých črtách a nie v podrobnostiach. Tých problémov je viacej a sú komplikované, takže tu môžeme podať len úvod do problematiky, ktorý nám má pomôcť, aby sme sa ako - tak vyznali v hlavných otázkach a snažili sa ich riešiť pomocou literatúry, ktorá o tom jestvuje a z ktorej výber podávame na konci.

A. ŽIVOTNÉ

HODNOTY

I. PRÍRODA 1. VYKORISŤOVANIE

PRÍRODY

O prírode ako o prostredí, v ktorom žijeme, nás poúča ekológia. Toto pomenovanie má za základ grécke slovo oikos, ktoré znamená dom, domácnosť, domov. Je to vhodný termín, lebo naozaj bývame nielen vo svojom byte, ale aj v širšom rámci - vo vlasti s jej prírodou a neza­ budnuteľnými zvláštnosťami. Ten kto má trochu skúsenosti, vie, že to dá trochu námahy, aby sme z domu urobili domov. Domov, ktorý nie sú len štyri steny, ale niečo príjemné, útulné, čo nás láka a kam sa radi vraciame. Podobne je to aj s naším širším rámcom, krajinou a prírodou, v ktorej žijeme. Aj tu musíme vynaložiť úsilie, aby sme si svoje bývanie urobili príjemným a útulným. Žiaľ, v posledných desaťročiach prišlo k náramnému vykorisťovaniu a drancovaniu prírody a jej zdrojov. Pre človeka sa stala zem obrovským citrónom, ktorý chce vyžmýkať do poslednej kvapky. Namiesto toho, aby ju chránil, zveľaďoval a zušľachťoval, začal ju nemilosrdne využívať. Zabudol, že vlastne reže konár, na ktorom sám sedí. Pokúsme sa predstaviť teraz túto neuváženú činnosť moderného človeka, ktorý ako keby prestal pozerať na zadné kolieska. 1.1. Zásoby v zemi Uhlie. - V starších dobách sa kúrilo drevom, čo bolo veľmi múdre a príjemné. Postupne sa však drevo stávalo čoraz vzácnejším artiklom. Okrem toho drevo ako palivo sa ukázalo veľmi drahé, preto sa záujem sústredil na uhlie, ktoré má väčšiu kalorickú hodnotu. Jeho spotreba stúpla pre veľké požiadavky tovární, ktoré ho spotrebúvajú vo veľkých kvantách. Spaľuje sa tu uhlie všelijakého druhu, počnúc prachovým uhlím, cez hnedé a čierne až po koks. Všetko vo veľkom množstve deň a noc, rok čo rok. Avšak jeho spotreba stúpla aj pri používaní v domácnostiach. Predtým u nás stačilo pre jednu rodinu ročne okolo 30q hnedého uhlia pri kúrení v piecke, pri ústrednom kúrení stúpla spotreba na dvoj- i trojnásobok, pričom sa už nekúri len uhlím, ale aj vysoko kvalitným koksom. Ropa. - Avšak už ani uhlie nestačí pre našu spotrebu. Preto sa v posledných desaťročiach stále viacej a viacej využíva ropa a jej produkty, ako nafta, oleje a benzín. Spotreba stúpla preto, že je to tekuté palivo a manipulácia s ním je ľahšia ako s uhlím. Vybudovanie ropovodu je síce drahé, ale potom je práca s ním pohodlnejšia. Okrem toho niet tu nijakého odpadu, kým pri uhlí je

7

odpad značný. Spotreba ropných produktov je podmienená najmä veľkým dopytom nafty a benzínu pre nákladné i osobné automobily, ktorých používanie zaznamenalo nevídaný rozmach na celej zemi, ďalej v prevádzke autobusovej i železničnej. Krajiny, ktoré vlastnia naftu, sa stávajú rozprávkovo bohatými a politicky vplyvnými. Plyn . - Ešte menej práce je s plynom. Zase sú značné investície do plynovodu, ale potom je manipulácia pomerne jednoduchá. Preto kde to len ide a okolnosti to dovolia, zavádza sa plyn i do tovární, do kotlami i do kúrenia v súkromných domoch. „Odpad” je tu ešte menší a čistejší ako pri ropných produktoch. Aj tu majú veľký kapitál zeme, ktoré vlastnia plynové zásoby, a ktoré potom nadobúdajú i hospodársky i politický vplyv. Kovy a iné látky. - Baníctvo malo odjakživa veľký význam, ale v našom storočí sa to vystupňovalo do nebývalej miery. Vedľa klasických kovov (železo, meď, hliník a i.) sa ťažia aj iné kovy, ktoré sú potrebné pre vznik zlúčenín, ktoré vynašla nová technológia a ktoré vynikajú jednak svojou malou váhou, jednak tvrdosťou, trvanlivosťou a pod. Podľa Elsdona (Bent Wordl) svetové zásoby cínu, volfrámu, olova, zinku a medi sú také, že ak sa bude pokračovať v ich ťažbe doterajšimn tempom, môžeme očakávať ich vyčerpanie okolo r. 2000. Ťažba drahých kovov (zlato, striebro) niekde prestala pre vyčerpanie zdrojov, ale niekde pokračuje ďalej na nových náleziskách. Po diamantoch je naďalej dopyt nielen pre výrobu drahokamov, ale aj v priemysle na výrobu rôznych technických zariadení a prístrojov (napr. rezných a brusných kotúčov a podobných výrobkov). Ohromný význam nadobudli aj kovy, z ktorých sa dá vyrábať palivo pre atómové elektrárne a atómové bomby. 1.2. Zásoby na zemi Pralesy. - V posledných desaťročiach sa ohromnou mierou rozšírilo rúbanie dreva najmä v amazonských pralesoch Južnej Ameriky. Obrovské plochy sa „čistia” za tým účelom, aby sa drevo z nich využívalo v drevárenskom priemysle, a aby sa lesná pôda premenila na pastviská pre stáda, ktoré dávajú mäso pre potravinový priemysel. Tempo tohto „čistenia” je nevídané a Statistky nám uvádzajú neuveriteľné čísla: V „Amazonskom bazéne” bolo r.1988 vyrúbaných asi 50 tis. štvorcových míľ (=80 tis. km2), čo je asi 3,6% z celkového pralesa tejto oblasti (Moore). Iná štatistika vraví, že už r. 1983 bolo zničených asi 40% dažďových pralesov a zostatok sa ničí tempom 110 tis. km2 za rok či 20 ha za jedinú minútu (Hadač-Moldan-Stoklasa). Pritom padá za obeť nielen drevo, ale aj zverina a rastlinstvo, takže už vyhynulo nenávratne mnoho druhov z jednej i druhej oblasti. Údajne sa denne vyhubia tri druhy (species - DeWitt). Vznikajú nenahraditeľné straty. „Páliť dažďový prales je to isté ako páliť (obrazy) v Národnej galérii” (Moore). Voda. - Začali sa budovať veľké vodné nádrže, ktoré nedovolia vode len tak odtiecť riekami do mora, ale ktoré ju podržiajednak ako zdroj pitnej vody, jednak ako zdroj atmosférického vyrovnania i ako zdroj elektrickej energie. Elektrina sa dá vyrábať aj na generátoroch, poháňaných uhlím, naftou či plynom, ale najlacnejšie to vyjde, keď sa použije k tomu voda. Pritom sa voda využíva aj priamo v priemysle, a to zase vo veľkých množstvách, takže sa stáva veľmi nedostatkovým artiklom. Nestačia už ani doterajšie vodné zdroje, musí sa siahať k podzemným zásobárňam vody. Tie sú ohrozené tým, že do nich prenikajú jedovaté odpady z povrchu, napr. oleje zo spracovania ropy a iných chemikálií. Ešte je to dobré, kde sú - ako v Nórsku - úzke a pevné skalné údolia, kde sa voda dá dobre zachytiť bez vplyvu na okolie. Horšie je to tam, kde sa priehrady robia na rovnějších plochách a kde zaplavujú údolia spolu s porastom a najmä stromami, ako sa to robí v niektorých krajinách, ktoré majú džungle. Ale aj u nás nie sme bez problémov pri stavbe našich priehrad, kde je nebezpečenstvo, že sa poškodí či zničí rastlinstvo i živočíšstvo. Výroba energie. - Veľký význam nadobudla elektrická energia, ktorá sa vyrába generátormi, poháňanými vodou alebo teplom zo spaľovania uhlia alebo plynu, či pomocou vetra. Niekde sa

8

využíva aj príliv a odliv morskej vody. V posledných desaťročiach vznikajú aj atómové reaktory, v ktorých sa vyrába elektrická energia pomocou tepla, ktoré vzniká rozpadom rádioaktívnych látok. Zatiaľ ešte nevedia premieňať atómovú energiu priamo na elektrickú. Veľkým prísľubom je využívanie slnečnej energie pomocou rôznych kolektorov, ktoré zohrievajú vodu, uskladňujú ju a pomocou nej vyhrievajú potrebné telesá a pod. Chemikálie. - Rozmach technológie mal dopad aj na priemysel chemický. Začali sa vyrábať rôzne umelé hnoj ivá a postreky pre poľnohospodárstvo. Slúži to jednak skvalitneniu pôdy, jednak vyhubeniu škodcov. Veľký význam nadobudla aj výroba rôznych saponátov a čistiacich prostriedkov pre domácnosti, ako aj celý priemysel, ktorý slúži na skrášľovanie nežného pohlavia. Vo vojenskom priemysle sa vyrábajú vysokoúčinné otravné látky na ničenie života. Trh zaplavili aj plastikové materiály, ktoré nahrádzajú klasické materiály z dreva a kovov. Vedia ich niekedy dokonale napodobniť, žiaľ, dajú sa ťažko zničiť a rozmnožujú odpad. Povážlivou sa stala výroba omamných látok, ako alkohol a najmä drogy. V podstate je moderná spooločnosť beznocná proti nim, lebo aj keď ich výroba je legálne zakázaná, predsa sa vyrábajú a pašujú, kde je po nich dopyt. Niektoré štáty ich výrobu prakticky legalizovali, lebo jednak nestíhajú jej výrobu a jednak dovolia, aby sa obchodu ujala medzinárodná mafia. Dôvodom je pre nich to, že je to významná časť domácej hospodárskej produkcie. Potravinársky priemysel. - Enormne stúpla spotreba mäsa, ktoré sa dá ľahko pripraviť a má dobrú chuť. Dodáva veľa bielkovín a kalórií. Stúpla aj spotreba živočíšnych tukov, chlebovín (najmä bieleho chleba) a syrov. Vedľa toho zvýšenú spotrebu vykazujú rýchlené výrobky živočíšneho i rastlinného pôvodu, ktoré sú väčšie, chutnejšie, ale obsahujú škodlivé chemikálie, ktoré sa v nich v priebehu výrobného procesu usádzajú. Zvieratá. - Aj so zvieratami nezachádza dnešný človek hospodárne a zodpovedne. Niektoré zvieratá dokonca vyničil, takže iné sa zachovávajú len v zoologických záhradách. Vtákov niekde lovia do sietí, keď sa na jeseň sťahujú. Tiež tulene lovia pre kožušiny. Niektoré zvieratá sa pestujú v neprirodzených podmienkach, ako napr. sliepky pre mäso alebo znášanie vajec. Dopyt po vzácnych kožušinách bol taký veľký, že niektorí poľovníci vykynožili celé druhy zveri, ktoré sú nenávratne preč. Našťastie sa začali vyrábať aj umelé kožušiny, ktoré nahradia aj vzhľadom aj kvalitou prírodné kožušiny a sú podstatne lacnejšie. Veľryby. - Po druhej svetovej vojne sa datuje mohutný rozvoj lovu veľrýb. Využila sa najnovšia elektronická technika, takže sa vie presne zistiť, kde sa nachádza stádo veľrýb. Pošle sa tam celá expedícia, ktorá ich obkľúči a potom pomocou najnovšej vojenskej techniky zvieratá zabíja. Na lodi sa potom spracúvajú a hotové výrobky sa dovážajú zákazníkom. Lode sa tak stávajú plávajúcimi továrňami. Vyznamenali sa v tomto ohľade najmä Nóri, Japonci aj iné prímorské národy, z ktorých nie všetky boli odkázané na tento lov ako na základný zdroj svojho národného hospodárstva. Museli sa vytvoriť medzinárodné ustanovizne, ktoré si vzali za úlohu ochranu veľrýb. Nedarí sa im však vždy a v takom meradle, ako by si to priali. More-smetisko. - Okrem toho sa stalo more vítaným miestom, kde sa uskladňuje všelijaký odpad, ktorý by sa na súši ťažko uložil. Ide nielen o rôzne vraky všelijakých strojov, ale aj o odpad z rôznych továrni. Horší je odpad jedovatých látok a najhorší je odpad rádioaktívny, ktorý vzniká pri výrobe elektriny v reaktoroch alebo pri výrobe atómových zbraní (pozri dobrý prehľad u Paulova). 2.

POMSTA

PRÍRODY

V prírode vládne rovnováha medzi jednotlivými systémami. Tieto systémy skúmať nie je tabu. Ale zákonitosti sytémov sú tabu, ktoré sa nesmie porušiť. Ak sa to poruší, tak prídu také postihy, 9

ako keď nerešpektujeme prírodné zákony, ktoré môžeme skúmať, ale musíme ich poslúchať a nie ignorovať. 2.1. Hrozby Ozónová diera. - Naša atmosféra je obalená vrstvou ozónu, ktorý zachytáva ultrafialové lúče zo slnka, ktoré sú škodlivé nášmu zdraviu a majú karcinogenně účinky. Tento obal sa porušil účinkom niektorých plynov (freónu), ktorým sa plnili rôzne prístroje a zariadenia (chladničky, ale i aerosoly pre kozmetiku). Tento plyn sa na nešťastie nezlučuje s ničím v ovzduší, iba s ozónom a tak ho ničí. Skleníkový efekt. - Ako sme ukázali, spotreba fosilných palív (uhlia, plynu a nafty) enormne stúpla. Obrovské továrne hlcú uhlie, naftu alebo plyn, aby vyprodukovali žiadané produkty alebo energiu. Ohromná masa áut vypúšťa do ovzdušia splodiny z benzínu a nafty, ktoré sú o.i. nasýtené kysličníkom uhličitým. Ten pohlcujú za normálnych okolností rastlinstvo a stromy ,ale nenormálnu situáciu vytvárajú veľké kvantá, ktoré sa už nedajú pohltiť, ulietajú do ovzdušia a vo vyšších vrstvách vytvárajú súvislú pokrývku, ktorá nedovolí prúdenie medzi hornými a dolnými vrstvami atmnosféry. Nastáva tu ten istý jav ako v skleníku, že vonku je síce zima, ale dnu je o mnoho stupňov teplejšie. Štatistiky hovoria, že sa atmosféra síce pomaly, ale stále otepľuje (asi 0,2% za rok, Hadač-Moldan-Stoklasa), takže hrozí, že za niekoľko desaťročí sa začnú rozpúšťať arktické ľadovce, čím bude každý rok stúpať hladina svetových morí a ohrozovať nielen také klenoty, ako sú Benátky v Taliansku, ale aj také štáty, ako je Holandsko, Dánsko a iné. Prvé príznaky sa už začali obj avovať. Naše pyšné vedecko-technické sebavedomie by malo rozumieť znameniam doby. Kyslé dažde. - Zanečistené ovzdušie zanečisťuje aj dažďové oblaky, v ktorých nastáva chemická reakcia (zlučovanie kysličníkov s vodou). Padajú potom „kyslé dažde”, ktoré spôsobujú, že sa vo vodných tokoch neudržia ryby a iné morské živočíchy a nádherné jazerá (napr. v Škandinávii!) sa stávajú cintorínom života. Zamorenie vzduchu sa ukazuje aj na zvýšenom trende ochorení dýchacieho traktu (priedušková astma, rakovina pľúc a štítnej žľazy). Atómová hrozba. - Albert Einstein prispel k náuke o štiepení atómu, ale varoval kolegov, aby sa s tým uspokojili a „nevypúšťali džina z fľaše”. Ale pre nich to bolo „technicky sladké” a tak z toho urobili atómovú bombu a atómové elektrárne. (Jungck) Zatiaľ z toho bola len atómová hrozba, ale od tragédie v sovietskej atómovej elektrárni v Černobyle je to už reálna možnosť, že atómová energia ohrozí ľudstvo. Nebude nám treba ani atómovú bombu, bude stačiť pár atómových tragédií, ktoré môžu zapríčiniť aj nejakí mafiáni, čo odcudzia atómové palivo. Následky čemobyľskej tragédie sa dajú štatisticky dokázať na zvýšenom výskyte nádorových ochorení u detí (abnormity), žien (nádory prsníkov) i mužov (rakovina pľúc). 2.2. Katastrofy Sahelova zóna. - V tzv. Sahelovej zóne v Afrike (v páse pod Saharou: Mauretánia, Mali, Niger, Čad, Sudan, Etiópia), sa nachádzajú krajiny, kde už roky nezapršalo a kde preto museli ľudia pobiť dobytok a vysťahovať sa do cudzích štátov, pokiaľ ešte žili. Masmédiá priniesli otrasné svedectvá o hlade v tomto regióne. V sedemdesiatych rokoch hlad zahubil asi 250 tis. ľudí a počet dobytka klesol o 40% (Hadač). Zistilo sa, že je priama súvislosť medzi týmto javom a rúbaním amazonských pralesov. Sú to tzv. dažďové pralesy, ktoré normálne priťahujú vlahu. Ich zmenšovanie má za následok, že niekde prestáva pršať. V Brazílii teda kácajú stromy a v Afrike prestáva pršať. Za porušenie tabu sa platí. „Tak nevinní ľudia sa musia sťahovať z krajiny, strácajú domov a hrozí im vyhladenie, a to len preto, aby sa zaistilo mäso pre ľudí, ktorí by boli zdravší, keby ho nejedli tak veľa...V Brazílii stínajú džungľu, my jeme hamburgery a v Afrike sa mení podnebie, ktoré usmrcuje ľudí” (Campolo). Erózia pôdy. - Odlesňovanie je aj ináč nebezpečná vec. Za nejaký čas sa na odlesnených pastviskách môžu pásť stáda dobytka, ale postupom času tam začína pôsobiť erozívna činnosť 10

dažďov. Až dovtedy pôdu držali stromy a porasty pod nimi. Tráva na to už nestačí a tak sa pôda odplavuje a tá, čo zostáva, prináša menej úžitku. Celosvetovo je každoročná strata ornice asi 23 mld ton, čo je asi 3kg pôdy na lm2 obrábaných polí (Hadač). Chce sa tu potom odpomôcť tým, že sa používajú umelé hnojivá, ale aj to je ošemetné. Pôda sa totiž presýti chemikáliami, ktoré ohrozujú život zvierat, ba aj človeka, lebo mu v potravinách zanášajú organizmus látkami, ktoré pôsobia najrôznejšie choroby, predtým ojedinelé. Ale aj tam, kde sa proces podarí a pralesové lúky dodajú množstvo mäsa na trh, nemáme to vyhráte. So spotrebou mäsa je to totiž tiež háklivá vec. Štatistiky hovoria, že nakoniec viac ľudí zomrie na následky prejedania sa ako na následky hladu. Lebo vznikajú poruchy zažívacieho traktu, srdca a ciev. Civilizačné choroby. - Medzi ne sa počíta rakovina, ktorá sa v predošlých dobách vyskytovala len v malej miere a v niektorých krajinách aj dnes je úplne neznáma. Jej rozmnoženie sa datuje s rozšírením civilizačného procesu a súvisí s polúciou vzduchu, fajčením, s chemizáciou potravín, čo sa ešte zvyšuje nedostatkom telesného pohybu a pod. Patria sem aj choroby srdca a ciev, ktoré tiež vznikajú následkom toho, že moderný človek je vystavený veľkému hluku, veľkým starostiam v podnikaní, strachu a úzkostiam, ktoré vyústia do srdcových infarktov. AIDS. - Najnovšie k tomu pribudol aj „syndrom získaného nedostatku imunity”, známy pod menom AIDS, ktorý zapríčiňuje vírus HIV. Zistilo sa, že jeho najväčšími roznášačmi sú jednak neprirodzení užívatelia drog, jednak neprirodzení užívatelia sexu (prostitútky a homosexuáli). Niet proti nemu lieku a je iba jediný prostriedok, a to monogamné manželstvo. Ale moderné ľudstvo neuznáva nijaké tabu a pravidlá. Za jednu z najväčších vymožeností pokladá sexuálnu revolúciu. Nuž a potom za porušenie mravnej zákonitosti musí tvrdo platiť. Ropné a iné havárie. - Ropa sa spotrebúva vo veľkých kvantách a preto sa musí prevážať vo veľkých cisternových lodiach. Pokiaľ to ide, je všetko v poriadku. Ale občas sa stáva, že buď sa taká loď zrazí s druhou alebo v nej vypukne požiar a ropa z nej vytečie do mora. Potom je beda rybám, morským živočíchom i vtákom, ktoré hynú v celých masách. Tiež na dlhý čas sa zanečistia pláže a stanú sa nepoužitelnými. Síce záchranné čaty sa snažia všelijako likvidovať chemicky i ináč vytečenú ropu, ale účinky sú minimálne. Od r. 1957 do r.1980 je známych asi 6 veľkých ropných havárií, pri ktorých sa do mora vylialo od 5 do 20 tis. ton ropy. Napr. r. 1978 stroskotala pri pobreží Bretagne loď Amoco Cadiz, plávajúca pod liberijskou zástavou. Vylialo sa z nej 60 tis.ton ropy, ktorá zničila 220 km pobrežných pláží, usmrtila masy rýb, vtákov a morských rastlín. Niektoré následky nezmizli ani po rokoch (Hadač). Ale sú aj katastrofy, spôsobené poprašovanim pesticídmi (po vojne veľmi populárny prášok DDT, ktorý ničil hmyz, ale pozdejšie aj vtákov, ryby i ľudské zdravie!), vytekaním jedovatých látok alebo plynov (otrava dioxinom v Hamburgu-NSR 1954, v Trentone-USA 1983, v SeveseTaliansko 1976, otrava metylkyanidom v Madhjapradéši-India 1984 atď., Hadač). 3.

KTO

KAZÍ

PRÍRODU

3.1. Kresť anstvo? Obžaloba. - R. 1967 publikoval Lynn White článok „The Historical Roots of Our Ecologic Crisis”. Hovorí v ňom: „Sme nadradení prírode, opovrhujeme ôou a chceme ju využiť pre naše uspokojenie. Naša ekologická kríza sa bude zhoršovať, dokiaľ nezavrhneme kresťanský axiom, že príroda nemá iný zmysel, len slúžiť človekovi. Naša terajšia veda i technológia sú tak nasiaknuté pravovernou kresťanskou aroganciou voči prírode, že nedá sa od nich očakávať riešenie naše ekologickej krízy” (cit. Elsdon). Zvlášť kalvinizmus sa m vraj previnil (cit. Campolo). Podobne hovorí aj známy environmentalista lan McHarg: „V histórii ľudského vývoja človek bol dlho slabý oproti premáhajúcej sile prírody. Jeho náboženstvá, filozofie, etiky a činy odrážali jeho 11

otrockú mentalitu voči prírode, a to buď submisívnu alebo arogantnú, Judaizmus, kresťanstvo a humanizmus sú náklonné príliš zdôrazňovať odlúčenosť a nadraddemosť človeka nad prírodou. Tieto postoje nadobúdajú prvotnú dôležitosť, keď človek má moc spôsobiť evolučné regresie nepredstaviteľného efektu alebo dokonca zničiť všetok život...Boží výrok o panovaní človeka bolo vyhlásenie vojny prírode” (cit. Elsdon a Berry). Na tomto základe prichádza potom Paul Ehrlich k názoru, že keď nám kresťanstvo dalo taký zlý postoj k prírode, musíme sa obrátiť k náboženským ideám nekresťanského Východu, aby sme dosiahli nejaký pokrok (Elsdon). Obrana. - Na tieto námietky je možné odpovedať takto: Ekologická skaza nie je vlastná len židovsko-kresťanskej tradícii. Spásanie lúk, odlesňovanie a podobné neriady, ktoré zapríčinili zničenie civilizácií, spáchali aj Egypťania, Asýrčania, Rimania, Afričania, Peržania, Indiáni, Aztékovia a budhisti. Západnú techniku dnes kopírujú aj v krajinách, kde kresťanstvo nemalo takmer nijaký vplyv. Japonsko má napr. problém s polúciou, aký nemá vari iná krajina na svete ZDerr, cit. Elsdon/. Keď sa tu vina váľa na kresťanstvo a špeciálne na Kalvína, je treba povedať celú pravdu a nielen jeho výrok, že „všetky veci boli stvorené pre ten účel, aby niktorá dobrota a potrebnosť života nechýbala človekovi. Boh v otcovskej starostlivosti zariadil svet so všetkými potrebnými vecami, prv než stvoril človeka. Tak sa človek stal bohatým, prv než sa narodil” (komentár ku Genesis). Treba uviesť aj to, že Kalvín tiež „učí, aby sme boli dobrými správcami prírody. A správcovstvo znamená to, že máme s prírodou nakladať tak, ako by to robil Ježiš, keby bol na našom mieste” (Campolo). 3.2. Sekularizmus Filozofia. - V Reformácii sa príroda nepokladala za božskú, ale veda a technika mali byť normované Božím zákonom. Renesancia a humanizmus proklamovali človeka za autonómneho a nezávislého pána. Osvietenstvo odsunulo kresťanstvo na okraj vedeckého a technického bádania. Descartes pochyboval o každej viere a nahradil ju „vedeckým myslením”. Existuje len „res cogitans a res extensa - vec mysliaca a vec rozsiahla”. Ľudský subjekt sa stal stredom a príroda dostala status číreho objektu prírodného výskumu. Naproti organickému pohľadu nastúpil mechanistický, ktorý pomáhal človekovi prírodu merať, vyjadriť vo formulách a podrobiť si ju. Technika. - K tomu pristúpila technika v 18.st., ktorá sa stala nástrojom vedy. Padali postupne všetky obmedzenia, pretože sa neuznávala príroda ako „normatívny subjekt”. A neuznávala sa preto, že človek sa začal pokladať za majiteľa prírody, ktorý je zodpovedný len sám sebe. Síce Francis Bacon povedal: „Ovládať prírodu znamená poslúchať ju”, ale to znamenalo len objaviť prírodné zákony a pomocou nich prírodu ovládať. Vnútorná cena prírody sa prehliadla. Tým sa stratila aj hlavná etická norma v prístupe k prírode. Technici sa riadili heslom, že čo sa dá urobiť, to sa má urobiť - bez ohľadu na následky pre okolie a druhých ľudí. Technika sa stala idolom. Sekulárna technológia nahradila kresťanskú teológiu. To spočívalo na jednorozmernej filozofii, ktorá viedla k zneužitiu prírody. Keď sa technická kontrola prírody stala absolútnou, začali sa ukazovať ničivé vedľajšie účinky. Tie spôsobili aj environmentálnu polúciu dneška. „Príroda, ktorú my kontrolujeme a ovládame, začne ohrozovať napokon nás” (Schuurman). Tak sa človek stal obeťou prírody a nie jej pánom. Jednorozmerná veda. - Ofenzívny scientizmus sa postavil proti cirkvi i Bohu a keď teraz má žať trpké klasy svojej sejby, tak to chce zvaliť na kresťanstvo, ktoré radikálne odmietol! To je v praxi úslovie: „Zlodej kričí: Chyťte zlodeja”. Ak sa máme pohnúť dopredu, tak si musíme ujasniť korene krízy a nie rúhať sa pravde do tváre. Z krízy vedie nové poňatie vedy, ktoré vidí, že predošlý racionalistický prístup k prírode sa tu previnil. Musí to byť pokorné poňatie, „ktoré si nenárokuje niečo tvrdiť ako pravdu, keď to nemôže dokázať” (Campolo). Keď všetky moderné úspechy dosiahla vedecko-technická revolúcia, za vedľajší produkt nemôže potom biblický svetonázor. Kto si privlastňuje úspechy, nesmie sa zdráhať vziať na seba aj zodpovednosť za

12

negatívne vedľajšie účinky. Nie čudo, že také obvinenie kresťanstva sa zrodilo v Amerike, kde je možné všetko. Aj absurdita. „Materializmus, ako ho vidíme, je výsledkom neistoty, ktorá preniká ľudský život a ktorá pochádza z odcudzenia človeka od Boha” (Elsdon, Bent World) a môže aj za dnešnú ekologickú krízu. Vedecký mýtus. - „Na svet bez Boha sa nepozerá s bázňou. Univerzum, v ktorom sa nepociťuje jeho prítomnosť, je odsúdené na zneužitie. Takýto svet je v prvom rade výtvor vedy. Teológovia nevynašli chemikálie, ktoré teraz vypúšťame do vzduchu. Kňazi a rabíni nevytvorili plasty, ktoré teraz zanášajú naše rieky a dusia delfínov. Bol to určitý druh vedy, ...vytvorený Descartesom a inými hlásateľmi Osvietenstva pomocou racionalistického prístupu” (Campolo). Nemôžeme sa prikloniť ku Campolovým termínom, lebo veda ako taká je neutrálna, ale so smerom jeho argumentácie súhlasíme. Ide o filozofiu vedy, ktorá bola ateistická a ktorá tak stratila nielen Boha, ale aj človeka a nakoniec aj prírodu. 4.

ZBOŽŠTENIE

PRÍRODY

4.1. A n t i k u 11 ú r a Niekedy v 60. rokoch nášho st. sa vynára generácia, ktorá sa postavuje proti kultúre svojich otcov a tvorí „antikultúru”. A pretože otcovia patrili buď k sekulárnym racionalistom alebo kresťanským teistom, otvárajú sa ich synovia východnému mysticizmu. V 70. rokoch sa začala debata o vplyve zemskej atmosféry na život na zemi. Niektorej vedci tvrdia, že zemská atmosféra je súčasťou života a život ju ovláda. Zem je živá a život utvára fyzikálne zemské prostredie - tento mikrokozmos. Pritom títo vedci ešte odmietajú náboženské pozadie. Niektorí sa však prikláňajú napodiv k názoru o mystickom náboženskom pozadí. Výnára sa tu stará grécka bohyňa zeme, Gaia, ako živé božstvo. Historik W.I. Thompson tvrdí, že všetci sme len živými buňkami planetárneho organizmu. To prišlo vhod feministkám, ktoré v Gaii našli svoju bohyňu a zakrátko sa konajú v katedrále Sv.Jána v New Yorku zvláštne bohoslužby, Missa Gaia. Geoíýzikovia chceli vyjadriť len myšlienku, že sme spojení so svojím životným prostredí, ale naraz počujeme, že Gaia „hovorí k svojim zmäteným deťom a reaguje zemetrasením, záplavami, tornádami a ďalšími katastrofami, aby sme sa vrátili späť k životu”. K týmto ideám sa pridávajú mnohi ekológovia. Človek vraj nemá právo myslieť si, že je dôležitejší ako strom alebo mucha. A Ralph Metzner prirovnáva ľudstvo k „rakovine sveta” (Tod Connor). 4.2. New A g e Medzitým sa vyvinul a získal pevnejšie obrysy celý nový svetonázor, New Age. Je to ešte stále sa vyvíjajúci jav a k tomu eklektickej a synkretistickej povahy, takže sa znesie s mnoho názormi. Keď západný materialistický či naturalistický svetonázor staval ma hmote, vytvorilo sa ohromné vákuum, ktoré teraz zapĺňa východný mysticizmus svojím spiritualizmom. Ten hlása, že „v nás je neobmedzený potenciál na pretvorenie nás a celej planéty” (cit. Lucas, Introd.). New Age spočíva na niekoľkých tézach, ktoré Sire formuluje takto: 1/ Prvotnou formou existencie je ľudské Ja. 2/ Svet je jednotný a prejavuje sa ako viditeľný pre normálne vedomie a ako neviditeľný pre zmenené vedomie. 3/ Jadrom skúsenosti je kozmické vedomie. 4/ Fyzická smrť neznamená koniec Ja, len jeho premenu. 5/ Bytosti a veci, ktoré vnímame v stave zmeneného vedomia, existujú mimo Ja, alebo sú jeho projekciou. Z toho nie je hneď jasné, čo by to hovorilo do ekológie. Obráťme sa však k téze 5 o povahe reality, o ktorej okultná verzia hovorí, že veci a bytosti, vnímané v stave zmeneného vedomia,

13

existujú mimo nášho Ja. To je myšlienkový rámec pre všetky médiá, čarodejov, kúzelníkov, šamanov a pod. Tu New Age naväzuje na animizmus, z ktorého prevzal tieto prvky: 1/Prirodzený svet je obývaný bezpočtom duchovných bytostí, ktoré sú hierarchicky radené od zlých až po prospešné. 2/ Človek musí zlých duchov uzmierovať a dobrých využívať. Toto umenie ovládajú čarodeji a šamani. 3/ Vesmír má osobnostný rozmer, (hoci nie povahu nekonečného Boha Stvoriiteľa). 4/ Jednota všetkého živého. „Živočíchovia môžu byť predkami človeka, ľudia sa môžu meniť na zvieratá (reinkamácia), stromy a kamene môžu mať dušu” (Sire). Z týchto posledných bodov možno vyvodzovať, že niet osobného Boha, lebo celá príroda je bohom vrátane človeka a všetkého vo vesmíre. Tu ležia pre New Age dôvody ochrany životného prostredia. Všetko je boh (panteizmus) a príroda je preto nedotknuteľná.To sa síce bije s 1. tézou, že prvotnou formou existencie je ľudské Ja, ktoré je „kráľom života”. Ale v New Age sa znesie veľa myšlienok a Zelení m nájdu opodstatnenie pre svoje dôrazy pre ochranu prírody, zvierat, lebo všetko je boh a teda nedotknuteľné (sacrosanctum). Časom však tento egoizmus bude viesť k degenerácii New Age. Zatiaľ to však funguje a stačí na propagandu. 4.3. Posúdenie Situácia sa nám javí tak, že kým scientizmus hlásal, že všetko je hmota, vytvoril tým veľké vákuum, do ktorého sa teraz tlačí spiritualizmus východnej mystiky. Kým scientizmus odbožštil prírodu a umožnil tak jej vykorisťovanie, spiritualizmus ju naopak zbožšťuje a tak umožňuje jej ochranu. Nám sa však vidí, že je tu čas pre kresťanstvo, ktoré ju nemusí ani znižovať ani zbožštiť, a predsa ju ochraňovať ako takú, ktorú stvoril Boh a zveril ju človekovi. „Volanie k únii s prírodou, ktorú hlásajú guruovia New Age, je časťou pohanského náboženstva a je veľkým dôrazom východných náboženstiev. Cítiť sa ako časť Božieho stvorenia a byť schopný uznať určitú jednotu s ostatnou prírodou pri vzývaní Boha, to je dobrá vec. Ale považovať prírodu ako druh duchovnej personality, s ktorou môžeme splynúť pomocou meditácie a psychického oddania sa, je vážnym omylom. Boh vdýchol svojho Ducha len do ľudskej rasy a len človek je stvorený na Boží obraz” (Campolo). Spasenie neprichádza, keď sa odovzdáme Gaii (ako mystici nazývajú Matku Zem), lebo to by znamenalo urobiť náš fyzický svet panteistickým božstvom. Ani nejde o to, že svet je „Božím telom”, ako chce Grace Jantzen. Karl Barth jasne ukázal, že Boh je totaliter aliter a pri tom to musí zostať. „Mystik môže okúšať harmóniu a jednotu Božieho stvorenia. To môže viesť k bázni a údivu, ktorý napomáha vzývať Boha. Avšak ísť ďalej a hľadať „skúsenosť jedinosti” pre ňu samú znamená nastúpiť cestu modlárstva a postaviť stvorenie namiesto Stvoriteľa” (Lucas, Introd.). „Dôkaz medzivzťahovej jedinosti (inter-related oneness) všetkých vecí...mi nerobí nijaké problémy ako kresťanovi...Ale tvrdenie, že pre túto vzájomnú spojitosť všetkých vecí oddelené časti, na ktoré delíme univerzum, sú nereálne, je problematické...Na základe trinitámej metafyziky máme pohľad, že je možné maťharmonickú jednotu, vktorej sa nestratí ani rozdielnosť ani individuálna identita” (Lucas, Sc.Truth) 5.

TEOLÓGIA

PRÍRODY

5.1. Stará zmluva Čitateľovi Biblie neunikne fakt, že sa v nej hovorí o prírode oveľa viacej a bezprostrednejšie ako v našich zhromaždeniach. Tu sa nám vytratilo niečo, čo pôvodne v Písme je. Tak sa dá vysvetliť aj fakt, že mystické prúdy sa stávajú ochrancami prírody, pretože dávajú odpoveď tam, kde kresťanstvo prestalo hovoriť a dnes nedostatočne odpovedá. Správa o stvorení nám hovorí, že Boh stvoril človeka ako posledného v dlhom rade stvorenstva.

14

Predchádza tomu stvorenie vesmíru, zeme, rastlín a zvierat. Pritom človek bol stvorený nie vo zvláštny deň, ale spolu s veľkými zvieratami s 6. deň. A to všetko spolu s človekom bolo „veľmi dobré”. Tým je hneď na začiatku Biblie akoby v uvertúre udaná téma, ktorú ďalšie dejiny rozpracúvajú. S človekom sa potom nerozlučne tiahne aj osud celého stvorenstva. Keď Adam padol, mala mu rodiť zem tŕnie a bodľač. Dejiny spásy sa začínajú Abrahámovým povolaním, ale aj preňho spasenie bude záležať nielen v spoločenstve s Bohom, ale aj v tom, že dostane krajinu, v ktorej je hosťom (IM 12,7). Aj spása Izraela zahŕňa v sebe vždy zasľúbenie krajiny, v ktorej má žiť (2M 3,17 a i.). Veľké reči o požehnaní a zlorečení vždy hovoria o tom, že sa to preukáže aj v tom, ako sa bude príroda chovať voči nemu (3M 26.5M28). Pre jeho hriechy bude ranená aj zem, pre jeho poslušnosť môže byť zem uzdravená (2Pp 7,14). Pozdejšie proroci tiež hovoria v tomto smere, že Izrael zahynie v tej krajine, ktorú od Boha dostal ako splnenie zasľúbenia (Iz 13.9. Jr 4,27. Ez 12,20). A mesiášské zasľúbenia obsahujú aj proroctvá o novej zemi, kde medveď bude s baránkom, kde sa dieťa bude hrať so zmijou a kde sa tak obnova dostane nielen človekovi, ale aj celej prírode (Iz 11,6). O Božej starostlivosti o prírodu hovoria aj žalmy (19. 103.104) a iné poetické časti SZ. Izraelci sa majú starať o zem (Lv 25,1-5), o zvieratá (Dt 25,4), a rešpektovať život vtákov (Dt 22,6). Možno konštatovať, že SZ zachovala a rozvinula uvertiru z Gn 1 a že vidí Boha ako Stvoriteľa a opatrovníka celého stvorenstva: človeka i prírody. „Stvorenstvo bolo stvorené nie pre človeka, ale na oslavu Božiu” (Campolo). 5.2. Nová zmluva Ježiš. - Zdalo by sa, že v NZ nie je to až také jasné, ale pozrime sa bližšie! Pán Ježiš je dokonale zrastený s prírodou. Rozpráva podobenstvo o rozsievačovi, ktorý veľa semena stráca, ale ktorý predsa seje, lebo vie, že zvyšné semeno prinesie úrodu a bude žatva. Hovorí o zrne samorastúcom, lebo zem sama od seba nesie ovocie. Hovorí o zrne horčičnom a o kvase, že sa z malého stáva veľké, čo je aj obrazom pre Božie kráľovstvo (Mk 4). Užíva aj príklady o poľných kvetoch a ich nádhere, o nebeských vtákoch a ich živote. O nich sa Boh stará, hoci nepracujú. Tým vyzývajú aj nás dôverovať Bohu (Mt 6). Boh sa dokonca stará aj o malého vrabčeka, ktorý vlastne nestojí nič. Veď za groš predávajú 2 vrabcov a za dva groše nie 4, ale 5 vrabcov, čiže jeden je pridaný (Mt 10,29. Lk 12,6). - Na tieto výroky musíme ukázať, a nie hlavne na Jn 3,16, kde gr. kosmos neznamená v dnešnom zmysle „vesmír, vrátane živočíchov, kvetov, hmyzu a rýb” (proti Campolovi), ale „ľudstvo v jeho postoji bez Boha a proti Bohu” (Bauer). Pavol. - Ďalej Pavol v Aténach hovorí, že Boh sa stará o ľudstvo a dáva mu všetko potrebné na obživu (Sk 17). V R 5 je Kristus predstavený ako druhý Adam, skrze ktorého sa ruší kliatba nad prvým človekom a tvorstvom. Je otázne však, či to znamená, že „v Kristovi sme ustanovení do Adamovej pozície ako správcovia zeme v zastúpení Boha. Pretože máme účasť na Kristovom vzkriesení a spravodlivosti, sme zodpovední za starosť o stvorenie” (Van Leeuwen). Skôr sa nám zdá, že sa tu jedná len o oslobodenie človeka od hriecha a len prostředkované takýto človek sa stáva ochrancom prírody, čo však nie je povedané výslovne. V R 8 hovorí, že stvorenstvo v túžbe očakáva zjavenie synov Božích, lebo je celé podriadené márnosti v nádeji, že aj samo stvorentsvo bude oslobodené od služby porušenia v slávnu slobodu Božích detí, kým zatiaľ musí vzdychať ako v pôrodných bolestiach (8,19nn). A v Ko 1,15nn sa hovorí o tom, že všetko bolo stvorené skrze Krista a všetko skrze neho povstalo a stojí, tak že on je akoby „kostrou vesmíru”. Zjavenie, - Posledná kniha Písma do hrôz poslednej doby zaťahuje aj celú prírodu. Že ľudstvo má byť potrestané, to sa ukáže na nebeských telesách i na zemi a na mori. Zem je ranená pre zlosť jej obyvateľov (6,9,16). A výsledkom či súčasťou Božieho kráľovstva a jeho prebývania s ľuďmi je to, že bývajú v nebeskom meste, v ktorom je aj príroda obnovená do pôvodného stavu, áno,

15

nezrovnateľne ho prevyšuje (21, 22).’’Konečná nádej kresťanov nie je nebo, ale účasť na Božom obnovení všetkých vecí” (Zerbe). Tak apokalyptická literatúra preberá posolstvo SZ, ktoré sa vari pre krátkosť času nemohlo natoľko rozvinúť aj v iných nz spisoch. Pozoruhodné je, že rajom sa Biblia začína a rajom sa aj končí. Rajom, v ktorom žije človek v harmónii nielen s Bohom, ale aj s prírodou. „Spravodlivosť a spasenie sa isteže začína v NZ pri ľuďoch, ale nie je obmedzené na nich. Rozprestiera sa na celé stvorenie” (Van Leeuwen). „Konečná vízia spasenia je vykúpené spoločenstvo celých osobností v spojení s reštaurovaným stvorením. Je osobné, sociálne a kozmické v zacielení” (Zerbe). - Treba však dodať, že mnohé z týchto myšlienok sú v NZ len naznačené a netvoria ústrednú tému. Na to niektorí horlivci zabúdajú (por. DeWitt). 5.2. Učitelia Tu sa môžeme učiť od východného kresťanstva, že naša spása sa netýka len osobnej záchrany človeka od hriechu, ale aj vyslobodenie ostatného stvorenstva z toho, čo mu urobil Satan. (Pritom sotva budeme s ním tvrdiť, že Satan „prekrútil evolučný proces a preto máme moskytov, bacily, vírusy atď. Boh nestvoril tieto zlá” - ak to správne interpretuje Campolo). Pre Františka z Assisi boli tiež zvieratá posvätné. Preto ich nazýval „bratmi a sestrami”. Tak sa díval aj na neživú prírodu, napr. na slnko a mesiac (jeho Hymnus na Slnko uvádza Campolo 79). Podobne zakladateľ metodizmu, John Wesley, bol presvedčený, že pád človeka mal zlé následky aj pre zvieratá a očakával aj pre ne istý druh spásy. „Budú oslobodené od všetkých neregulámych apetítov, nepatričných vášní a zlých dispozícií” (cit. Campolo). Tieto idey má aj židovský filozof 2O.st. Martin Buber, ktorý pociťoval „mystický druh jednoty so zvieratami” (Campolo). Zo C.S.Lewisa môžeme vyčítať dokonca niečo také ako „vzkriesenie zvierat”, lebo patria k osobnosti človeka. „Tak sa mi zdá možným, že určité zvieratá môžu mať nesmrteľnosť, nie samy v sebe, ale v ne­ smrteľnosti ich pánov” (cit. Campolo). Aj Teilhard de Chardin si myslí, že duchovné sily sú v hre vo väčšine základných elementov fyzického vesmíru. Boh je to, čo drží kozmos pospolu. Božia láska spája elektróny s protónmi a neutrónmi a z atómov formuje molekuly. Tento tvorivý proces stále ide dopredu, takže z hmotnej sféry sa vynára biosféra s organizmami a konečne noosféra s ľuďmi, ktorí majú žiť v harmónii s ostatným stvorenstvom. Ale práve človek je vstave zhrešiť, t.j. prerušiť túto harmóniu s Bohom a stvorenstvom, čo je príčinou aj ekologickej katastrofy. Keď sa však človek obráti, dostáva sa do kristosféry, kde sa spája s Bohom i s prírodou. Tento proces započal Kristus, „Človek Omega”, ktorý napĺňa ľudí láskou agapé, aby tak vykúpil celé zaneriadené stvorenstvo. Kresťan je človek šalomu, ktorý sa usiluje o spoluprácu a nie o konkurenciu a nadvládu. Podobne sa dá interpretovať aj Heisenbergova teória neurčitosti, podľa ktorej nepoznáme fyzické sily, ktoré určujú pohyb elektrónov okolo atómového jadra a ktoré tak ukazujú istý druh „spontánnej slobodnej voľby” (uvádza Campolo). K podobným myšlienkam sa hlásil aj Albert Schweitzer so svojím učením o „etike úcty k životu”, podľa ktorého je najvyšším princípom etiky chrániť všetko živé a najvyššou nemravnosťou ničiť život, ktorý je posvätný. V Schweitzerovej nemocnici v Lambaréné žili zvieratá v tesnej blízkosti človeka podobne ako v niektorej orientálnej krajine s mystickou tradíciou. Niektoré náboženstvá zakazujú jesť mäso zvierat, podobne vegetariánske hnutie. Jestvujú aj spolky na ochranu zvierat. Niektorí novší teológovia horlia za správne dôrazy, napr. že spôsobovanie nepotrebných bolesti zvieratám je hriechom, že ženy vlastne nepotrebujú zvieracie kožušiny, že niektoré chemické látky zo zvierat sa dajú nahradiť sj rastlinnými. Niekde sa nám však zdajú jednak naivnými, jednak násilnými vykladačmi (Ž 145,9 keď hovorí, že „Boh je dobrý k všetkým” má znamenať „aj k zvieratám”, Jon 4,6-11 vraj Boh miluje nielen ľudí, ale aj zvieratá a pod. Tak Campolo). V tomto ohľade je postmilenializmus, ktorý hlása, že svojím úsilím vybudujeme kráľovstvo

16

Božie, tak isto škodlivý ako premilenializmus, ktorý tvrdí, že nič sa nedá robiť, lebo pred parúziou všetko má byť zničené na zemi. Veď budúca dokonalosť nerobí zbytočnou prítomnú predbežnosť. To možno dokumentovať na odpustení hriechov a celom našom duchovnom živote: Dokonalosť čakáme, ale predbežné „ochutnanie” Božích darov vďačne prijímame. 5.3. Vládca prírody Treba povedať, že Biblia má ohľadne ekológie „dve slová”. To jedno je v IM 1,28: „Ploďte sa a množte a naplňte zem a podmaňte si ju a vládnite nad., .každým živým tvorom”. - To sú neobyčajne tvrdé výrazy. Hebrejčina tu užíva slovo rádá', ktoré znamená „šliapať po niečom, deptať, krúšiť”. Človek sa stal pánom prírody. Vo vtedajšom súvise to bolo neslýchané, lebo všade v okolitých

náboženstvách bola príroda bohom a mala rezortných bohov a bohyne pre každú oblasť prírody. Človek im bol podrobený. A tu bola príroda zbavená svojej božskosti a dostala za úlohu slúžiť človekovi. Aj človek aj príroda sú súčasťou stvorenstva, ale je medzi nimi neobrátiteľná chierarchia. Človek sa nikdy nesmie obetovať kvôli prírode. Majú žiť v súlade, ale ak sa niekto musí obetovať,

nikdy to nesmie byť človek, ale vždy príroda. Zákonite nastáva katastrofa, keď sa pod akýmkoľvek dôvodom stane príroda božskou a zaujme centrálne postavenie, ktoré patrí jedine Stvoriteľovi, alebo keď je postavená na roveň s človekom. Akoby nezáležalo na tom, či je niekto človekom, muchou alebo kameňom! Tí, ktorí ochraňujú zvieratá a pritom strpia, aby sa ľudia triedili podľa kást a požívali menej ochrany ako zvieratá, mali by sa tu zamyslieť nad svojím mystickým panteizmom, glorifíkmujúcim prírodu a degradujúcim človeka. Odbožštenie prírody malo aj ten následok, že otvorilo prírodu pre prírodovedecké bádanie. Nebolo možné bádať hviezdne dráhy a skúmať útroby zeme, kým sa príroda považovala za bohyňu a platila za tabu, ktorého sa človek nesmel dotknúť. K tejto desakralizácii sa kresťanstvo priznáva a bude ju aj naďalej podporovať, pretože „abusus non tollit usum - zneužitie neruší užitie”. Veda rozlišuje medzi subjektom a objektom, medzi skutočnosťou a zdanim. Kde sa toto rozlišovanie principiálne zanechá, tam prichádza ku konfúzii a tam mizne nielen rozdiel medzi subjektom a objektom, ale aj medzi dobrom a zlom a nastáva koniec morálky. K tomuto koncuje naklonený New Age. Podľa Lucasa to by v dôsledku znamenalo koniec vedy. 5.4. Správca prírody Druhé slovo ohľadne ekológie zneje: „A Hospodin Boh vzal človeka a umiestnil ho v záhrade Éden, aby ju obrábal a mal na ňu pozor” (IM 2,15). To tiež odporuje bežným ideám ľudí o raji, ktorí si predstavujú, že tam bolo len „sladké ničnerobenie” a že v tom spočívala blaženosť. Človek sa však stal pánom prírody, ale súčasne dostal na zrozumenie, že nie on je v centre celého diania, ale Stvoriteľ sám a že človek je len správcom nad ostatným stvorenstvom. To znamenalo, že bude zem „obrábať a dávať na ňu pozor”. Čakalo sa teda od neho, že bude podporovať to, čo podporuje život a zamedzovať to, čo ho kazí. Sem patrí všetko, čo sa týka dobrého správcovstva, že totiž využije prírodu na svoj prospech, ale nikdy ju nezneužije tak, aby on žil a príroda zomierala, lež postará sa o jej regeneráciu a obnovu. Tým sa znemožňuje to, čo sa potom v dejinách stalo, že vedci tak desakralizovali prírodu, že sa vedec sám stal stredom namiesto Stvoriteľa. Necítil sa správcom, ale pánom, ktorému je všetko dovolené. Zabudol, že tabu zmizlo a bádať sa teda smie, ale sú zákonitosti, ktoré sa prekročiť nesmú. Veď z toho istého kovu sa vyrábajú pluhy, ale aj meče, tou istou cestou vznikajú lieky, ale aj otravné plyny, elektrina, ale aj bomby. Tu sa človek prestal cítiť správcom. Za túto cestu kresťanstvo odmieta brať odpovednosť, lebo sa podniká proti učeniu Písma. Človek Boha odmieta, ale sám sa stal bohom, ktorý však do systému sveta doniesol dokonalý zmätok, z ktorého sa budeme musieť ešte dlho liečiť. Musíme sa snažiť, aby Ježiš bol Pánom a aby jeho panstvo prinieslo ľudstvu „slobodu slávy detí Božích”. Len v jeho panstve je sloboda. „Ani prírodná mystika a podrobenie človeka pod prírodu ani bezohľadné panstvo človeka nad prírodou, ale jej 17

zverenie človekovi..označujú kresťanskú pozíciu” (Bockmúhl). 6.

PRAKTICKÉ

DÔSLEDKY

6.1. Stratégia Pokúsme sa teraz ukázať na dôsledky pre našu prax zo všetkého toho, čo sme si povedali. Za základ si berieme reprezentatívny dokument „Staráme sa o Zem” (vydaný 1991 Programom OSN pre životné prostredie - UNEP a inými svetovými organizáciami). Ako „stratégiu trvalo udržateľného života” vytyčuje niekoľko bodov: 6.1.1. Úcta k spoločenstvu života a starostlivosť oň. - „Etika založená na úcte a starostlivosti vo vzťahu medzi jednotlivcami i vo vzťahu k Zemi je základom trvalo udržateľného života. Rozvoj by nemal byť na škodu iným skupinám alebo budúcim generáciám, ani by nemal ohroziť prežitie iných druhov.” - Znamená to, že úžitok zo zdrojov Zeme by sa mal rozdeliť rovnomerne medzi chudobných i bohatých a medzi našu generáciu i budúce generácie. 6.1.2. Zlepšovanie kvality ľudského života. - „Cieľom rozvoja je zlepšiť kvalitu ľudského života. Mal by ľuďom umožniť naplnenie ich možností a prežitie dôstojného a plnohodnotného života. Ekonomický rast je časťou rozvoja, ale sám osebe nemôže byť cieľom. Nemôže pokračovať donekonečna. Aj keď sa ľudia líšia v názoroch na ciele, ktoré vytýčili pre rozvoj, niektoré z týchto cieľov sú skutočne univerzálne. Zahrňujú dlhý a zdravý život, výchovu, prístup k zdrojom potrebným na dosiahnutie slušnej životnej úrovne, politickú slobodu, zaručenie ľudských práv a oslobodenie od násilia. Rozvoj je reálny iba vtedy, ak zlepšuje náš život vo všetkých týchto smeroch”. - V rozvojových krajinách je potrebný ekonomický rast a v rozvinutých zase zníženie spotreby zdrojov. Zdravotná úroveň sa má zvýšiť najmä v rozvojových krajinách trpiacich podvýživou a infekciami (napr. pre znečistenú pitnú vodu). Všetky deti by mali byť začlenené do školskej dochádzky a na tento cieľ by sa mali presmerovať prostriedky zo zníženia vojenských výdavkov. 6.1.3. Ochrana životnosti a rozmanitosti Zeme. - „Rozvoj musí byť založený na ochrane prírody; musí chrániť štruktúru, funkcie a rozmnanitosť svetových prírodných systémov, na ktorých je náš druh závislý.” - Z toho vyplýva potreba a/ chrániť životodarné systémy, ktoré udržiavajú na planéte podmienky na život, b/ chrániť rozmanitosť biosféry s jej rastlinami, živočíchmi a inými organizmami, c/ zaistiť udržateľné využívanie obnovitelných zdrojov (pôdy, lesov, pasienkov, sladkovodných a morských ekosystémov). 6.1.4. Dodržiavanie medzi únosnosti Zeme. - „Medze únosnosti zemských ekosystémov sú konečné voči dosahom, ktorým ekosystémy i biosféra nemôžu odolávať bez nebezpečného úpadku. Medze sa líšia podľa regiónov a dosahy závisia od počtu ľudí, množstva potravy, vody, energie, surovín, ktoré každá osoba využíva a míňa. Koncepčné postupy...musia byť v rovnováhe s únosnosťou Zeme ..Zmenšovanie zásob neobnoviteľných zdrojov, akými sú nerasty, ropa, plyn a uhlie, musí byť znížené na minimum. ..Ich životnosť sa môže predĺžiť napr. recyklováním, menším využitím zdroja na zhotovenie určitého výrobku alebo prechodom na náhradné obnovitelné zdroje. 6.1.5. Úprava pomeru medzi ľudskou populáciou a spotrebou zdrojov. - Táto úprava je potrebná preto, že „42 krajín..obsahuje 1/4 svetovej populácie, ale predstavuje 4/5 vo využívaní komerčnej energie. 128 krajín ..obsahuje 3/4 svetovej populácie, ale predstavuje len 1/5 v spotrebe komerčnej enrgie”. Občania z krajín s nižšími príjmami spotrebujú menej kalórií denne, ale pritom ich populácia stúpa, kým v bohatších krajinách spotreba energie stúpa, ale populácia sa nezväčšuje. 6.1.6. Zmena osobných prístupov a praktík. - „Aby ľudia prijali etiku pre trvalo udržateľný život, musia preskúmať svoje hodnoty a zmeniť svoje správanie. Spoločnosť musí presadzovať hodnoty, ktoré podporujú túto etiku, a spochybňovať tie, ktoré sa nezhodujú s trvalo udržateľným spôsobom života. Informácie sa musia šíriť prostredníctvom školského a mimoškolského

18

vzdelávania a výchovy tak, aby sa potrebné akcie stretli so širokým porozumením”. - Pritom zmena prístupov si bude vyžadovať informačnú kampaň. Školská výchova v oblasti starostlivosti

o životné prostredie by mala byť integrovaná do vzdelávania na všetkých stupňoch. (Dobrú pomôcku pre školy 1. a 2. st. pripravil Ján Halaj, Výchova k ochrane prírody, 1980). 6.1.7. Poskytovanie možnosti obciam starať sa o svoje vlastné životné prostredie. - „Obecné spoločenstvo i miestne skupiny poskytujú ľuďom najdostupnejšiu možnosť vyjadriť svoje záujmy a podniknúť akcie s cieľom vytvoriť trvalo udržateľnú spoločnosť. Takéto spoločenstvá však potrebujú autoritu, moc a vedomosti, aby mohli konat”’. - Touto požiadavkou sa sleduje to, aby obce získali kontrolu nad vlastnými záležitosťami a zdroje na ich obhospodarovanie a aby sa tak stali plnohodnotnými partnermi ústredných vlád pri rozhodovaní o svojom životnom prostredí. 6.1.8. Vytvorenie globálnej aliancie. - „Globálna trvalá udržateľnosť bude závisieť od pevného spojenectva všetkých krajín. Ale úroveň rozvoja vo svete je nerovnomerná, krajiny s nižšími príjmami obyvateľstva musia dostať pomoc, aby sa mohli rozvíjať podľa zásady trvalej udržateľnosti a chrániť svoje životné prostredie. Globálne a spoločné zdroje, predovšetkým ovzdušie, oceány a spoločné ekosystémy môžu byť normálne riadené len na základe spoločného poslannia a rozhodovania. Etika strarostlivosti sa vzťahuje tak na medzinárodnú, ako i na národnú a individuálnu úroveň. Nijaký národ nie je sebestačný. Všetky sa usilujú o úžitok z celosvetovej trvalej udržateľnosti a všetky sú ohrozené, ak sa ju nepodarí dosiahnuť.” - Dokument tu žiada a/ posilniť medzinárodné zákony na ochranu svetových lesov, mori a Antarktídy, b/ pomôcť rozvojovým krajinám, aby svoje úsilie nemuseli vynaložiť len na bezprostredné hospodárske záujmy, ale aj na ekológiu a obrátiť finančný tok zo severu na juh. 6.1.9. Kampaň za trvalo udržateľnú spoločnosť. - „Každý je účastníkom hľadania trvalo udržateľnej spoločnosti. Nie je nijaké 'publikum' ani nijaký 'adresát' kampane. Preto by kampaň mala podporovať dvojstranný tok vzdelávania, umožňujúceho ľuďom, aby súčasne prispievali i prijímali nové myšlienky a informácie”.- Je treba využiť všetky dostupné prostriedky, najmä masmédiá, ale aj osobný styk a presviedčanie. 6.2. Oblasti Predložené strategické princípy by sa mali uplatňovať v týchto oblastiach: 6.2.1. Energia. - „Komerčná energia má pre rozvoj zásadný význam. Ale výroba a využívanie komerčnej energie môže spôsobiť závažné dosahy na životné prostredie. V priemyslovom odvetví komerčnej energie a vo využívaní jej produktov je veľa odpadov”. - Preto je potrebná a/ znížená spotreba energie na jednu osobu v domácnostiach, v priemysle, obchode a doprave, b/ zvýšená efektívnosť pri získavaní energie z fosilných palív (uhlie, nafta, plyn) a zvýšené užívanie alternatívnych, predovšetkým obnoviteľných energetických zdrojov. 6.2.2. Obchod, priemysel, medzinárodný obchod. - „Krajiny s nižšími príjmami musia rozvíjať svoj priemysel, aby sa vymanili z akútnej chudoby a dosiahli trvalú udržateľnosť. Tento rozvoj však nesmie byť taký, aby zamoril životné prostredie a uvalil tak ťažké sociálne výdaje na krajiny s vysokými príjmami obyvateľstva.” - Sú potrebné akcie, ktoré by priviedli vlády, obchod a eko­ logické hnutie k dialógu a prijatiu zásady „Znečisťovatelia platia” a zákona o pohybe nebezpečných odpadov cez hranice. 6.2.3. Ľudské sídla. - „Pohyb ľudí z dedinských do mestských oblastí zväčšuje mestá v krajinách s nižšímái príjmami obyvateľstva. Veľkomestá vytvárajú a hromadia bohatstvo, sú strediskami výchovy, nových pracovných príležitostí, inovácie, kultúry a väčších ekonomických príležitostí. Sú však obrovskými konzumentami prírodných zdrojov. Rozširujú sa a odprírodňujú krajinu: spotrebujú obrovské množstvo vody, energie, potravín a surovín a vytvárajú nesmnieme znečisťovanie. Vo všetkých krajinách bude nevyhnutné zmeniť podobu veľkomiest, dopravných systémov a využívania zdrojov..Sú potrebné výkonnejšie , miestne vládne orgány a oveľa

19

predvídavej šie vlády národné.” 6.2.4. Poľnohospodárske pozemky a pasienky. - „Dnes hladuje viac ľudí než kedykoľvek predtým a ich počet rastie. Rozľahlé oblasti sú postihnuté degradáciou pôdy, ktorá je spôsobená jej zneužívaním. Veľké množstvo nevyužitej pôdy má malý poľnohospodársky potenciál a táto pôda by sa dala najlepšie využiť na udržiavanie životonosných systémov, pričom poskytuje drevo, potravu z voľne žijúcich živočíchov, palivové drevo a iné zdroje. Zvýšené nároky na potravu na viac ako dvojnásobné množstvo ľudí musia byť pokryté čo najlepším využívaním pôdy, ktorá je už poľnohospodársky obrábaná. 6.2.5. Lesná pôda. - „Lesy a husto zalesnené aj otvorené lesné pôdy ešte stále zaberajú 40% povrchu zemskej pevniny. Sú súčasťou planetárneho životonosného systému a prírodným zdrojom nevyčísliteľnej hodnoty.” - Preto podstatné oblasti prirodzených lesov musia byť chránené pre zachovanie biologickej rozmanitosti a životodarných systémov. Krajiny s nižšími príjmami potrebujú priaznivé podmienky so svojimi lesnými produktami a pomoc pri prevádzkje trvalo udržateľného hospodárstva. Moore vraví, že vyvinuté (a teda „odlesnené”) národy nie sú eticky vyššie vzhľadom k ekológii ako vývojové, ktoré rúbu lesy. Vyvinuté krajiny im musia poskytnúť „adekvátnu kompenzáciu” (Exploitation). 6.2.6. Sladké vody. - „Život na Zemi závisí na vode, ale zlé vodné hospodárstvo znižuje produktivitu poľnohospodárstva, šíri choroby a ohrozuje ekologickú rovnováhu.” - Je preto potrebné a/ informovať verejnosť o kolobehu vody a hospodárení s ňou, b/ zaviesť využívanie vodného hospodárstva pre využívanie pôdy, c/ chrániť všetky vodné druhy (rieky, jazerá, mokrade), d/ posilniť medzinárodnú spoluprácu, lebo 40% ľudí na svete žije v povodí riek, ktoré prechádzajú cez niekoľko krajín. 6.2.7. Oceány a pobrežné oblasti. - „Oceány zaberajú viac ako 2/3 povrchu našej planéty. Sú zdrojom potravy...a trasami pre svetovú lodnú dopravu. Moria pri pobrežiach sú najproduktívnejšími ekosystémami na Zemi. Závisí od nich na 80% svetový rybolov, poskytujú...dôležité produkty. Prirodzené bariéry, .tiež chránia husto osídlené pobrežie pred búrkami. No moria, predovšetkým pobrežné pásma, sú čaraz viac znečisťované z priľahlej pevniny, a to v takej miere, že hrozí oslabenie ich ekologických funkcií a zníženie ich využitia”. - Z toho dôvodu je treba a/ zvýšiť poznaty ľudí o význame oceánov a morí, b/ chrániť pobrežné a oceanické ekologické procesy, c/ zaobchádzať s morskými zdrojmi tak, aby sa zabezpečila ochrana rovnováhy ekosystémov, d/ rozdeliť práva na využívanie morských zdrojov na národnej i medzinárodnej úrovni. K tomu dodávame, že by sa mali sprísniť predpisy pre lodnú prepravu ropy, aby nedochádzalo k ropným katastrofám. 6.3. Drobné pokyny 6.3.1. Spotreba energie. - „Rozmenené na drobné” to znamená, že sa osobne i v domácnostiach obmedzíme v spotrebe energie. V niektorých bytoch (najmä v činžiakoch) sa nadmerne kúri, teplá voda sa užíva bez merania, elektrinou sa málo šetrí. Hojne sa užívajú saponáty a všelijaké čistiace prášky a tekutiny, ktoré síce vyčistia predmety, ale zanečistia vodu. Tu by sa malo ozvať mimo peňaženky aj naše kresťanské svedomie. 6.3.2. Spotreba kalórií. - Naša spoločnosť je notoricky známa tým, že spotrebúvame priveľa bielkovín, tukov a uhľohydrátov. Veľmi obľúbené sú mäsa, najmä bravčové, jeme hodne cestovín (knedle!), cukrárenských výrobkov a cukru. Tu sa musíme úplne preorientovať, už keď nie kvôli peniazom a svedomiu, tak kvôli zdraviu. Racionálne stravovanie je tu jedinou alternatívou: hodne zeleniny, ovocia, ak mäso, tak vylúčiť bravčovinu a mastné mäsa. Jesť s mierou a nie koľko chutí a konzumovať aj to, čo nie je tradíciou: sóju, čierny chlieb, orechy, klíčené zrno a semená. 6.3.3. Odpad. - Je treba žiadať, aby nám obce dali odpadové nádoby na papier, sklo a iný materiál, aby sa najmä papier dal recyklovať. Tlačiť na vládu, aby zaviedla do škôl a inde zber

20

starého papiera, ktorý (na hanbu!) musíme dovážať z cudziny za valuty! Vyvinúť tlak, aby sme dostali možnosť kúriť plynom a aby sme tak nepúšťali do ovzdušia kysličníky síry, uhlíka a iné plyny, ktoré poškodzujú naše stavby a ničia naše jazerá. Tiež načim tlačiť na obce, aby zriadili skládky a postihovali sankciami tých, ktorí odpad vyvážajú hockde vedľa cesty. Továrne by mali stavať čističky a filtre, aby sa ani škodlivé plyny nedostali do ovzdušia, ani jedovatá voda do riek. 6.3.4. Výchova. - Veľkú úlohu by tu mohli zohrať aj rodiny aj školy vo výchove detí, ktoré by si mali osvojiť návyky, že sa odpadky hádžu nie kde je to najbližšie, ale do odpadových nádob. Že sa lesy nemajú ničiť, ale že je treba vysádzať mladé stromčeky. Že zvieratá máme chrániť a nie mučiť a usmrtiť len vtedy, keď škodia. 6.3.5. Pôda. - Je treba vštepovať znova lásku k pôde. Dosahovali sa na nej vysoké výnosy, pretože sa prehnojovala, následkom čoho je teraz prechemizovaná a potrebuje ozdravenie. Treba podporovať to, aby sa znova množila zverina a aby sa chytala či odstreľovala len ak je jej navyše. Tiež treba veľmi dôrazne žiadať, aby sa na pôde nepestovali rýchlené výrobky, ktoré obsahujú chemické zlúčeniny, pôsobiace rakovinu a cievne choroby. Treba tlačiť na to, aby vláda prijímala príslušné zákony a opatrenia. 6.3.6. - „Zelené” kresťanstvo. - K týmto plánom z našej strany môžeme podotknúť ešte to, že sa musí vypestovať kresťanstvo, ktoré bude vidieť posvätenie v tom, že mu nepôjde o hrabivosť a závisť. Veľa škôd sa v ekológii napáchalo z obyčajnej hrabivosti a bezohľadnosti. Aby sa toho človek zbavil, potrebuje preorientované kresťanstvo, ktoré bude mať dosť na „dennom chlebe” a ktoré bude užívať majetok, ale nehromadiť ho. Je niečo spásneho na eyanjelijných myšlienkach o nehromadení majetku a jeho rozumnom užívaní. Dnešnému svetu by sme mohli pomôcť kresťanstvom, ktoré bude vedieť priniesť spásu nielen svojej duši, ale aj svojmu svetu a prírode. To budeme musieť ešte dôkladne premyslieť teoreticky a uskutočniť prakticky, že sme síce korunou stvorenia, ale nie jediným stvorením. A že stvorenie máme spravovať, ale nie drancovať. Musíme si priznať, že doteraz sme na to nebrali dosť ohľadu a že sme sa tu dopustili chyby, ktorú teraz využíva „únikový mysticizmus”. Ten na jednej strane tvrdí, že sme čiastkou vesmíru, ktorý je preto nedotknuteľný. Na druhej strane naše Ja stavia úplne do stredu jestvovania a tak vytvára hrozbu najhoršieho sebectva. Tomu sa dá čeliť len hlásaním Božej lásky k celému stvoreniu.

II. ŽIVOT Zo všetkých zemských hodnôt je život vari najvyššou hodnotou. Ododávna to človek cítil a radšej obetoval všetko ostatné, len aby získal život. Lebo ak mu ten uniká, strácajú cenu aj tie najcennejšie poklady. O tom hovorí aj Pánovo a žalmistovo slovo :”Za čo vymení človek svoju dušu?” (Mk 8,37. Ž 49,8n). Ale aj v Božích očiach je život veľká hodnota, lebo sme stvorení na Božiu podobu a na Boží obraz a preto Boh sám chráni ľudský život prísnymi opatreniami: „Kto vyleje krv človeka, toho krv bude vyliata človekom, lebo na obraz Boží učinil Boh človeka” (IM 9,6. 2M 21,12). Začíname preto touto najvyššou zemskou hodnotou a budeme sa zaoberať otázkami, akým spôsobom život vzniká, ako sa rozvíja, chráni, ale aj poškodzuje, a konečne ako sa končí. 7.

VZNIK

ŽIVOTA

Pri živote sú ťažkosti najprv v súvise s jeho vznikom. Treba pritom povedať, že máme na mysli obyčajný ľudský život obyčajného človeka. Hovoríme o tom, že ho Boh stvoril ako aj všetkých nás. Vieme však, že sa to deje nie bezprostredným zásahom ako pri Adamovi na počiatku, ale spostredkovane pomocou dvoch rodičov. A práve tu sa v našej dobe vyrojilo viacero otázok, lebo

21

človek nie je iba pasívnym nástrojom v Božej ruke, ale dostal aj isté právo spolu rozhodovať o vzniku života. Hojnou mierou tu pomohli biologické vedy, a to nielen v tom, že uľahčili situáciu niektorých poškodených ľudí, ale aj v tom, že vyrobili isté problémy, ktoré dovtedy neboli známe. Pozrime sa teraz na to bližšie! 7.1. Normálny vznik Prvotný vznik života si materialistickí vedci predstavujú pomocou evolučnej teórie. Tá tvrdí ako je známe - že živá príroda je výsledkom kontinuálneho vývojového procesu. Z anorganických látok vznikla akýmsi skokom prvá živá prabunka. Z nej sa potom život rozvíjal mutáciami a prirodzeným výberom do stále dokonalejších foriem cez rastliny a zvieratá až po človeka ako korunu celého vývoja. Všetky formy života sú vzájomne prepojené, takže sa môžu usporiadať do vývojového radu, akéhosi rodostromu. Táto teória však počíta s princípom náhody, (hoci niektorí tu chcú vidieť prírodnú zákonitosť - Oparin 1961), takže sa v novšom čase dostala do existenčnej krízy. Napr.: „Z hľadiska teórie informácií sa proces evolúcie javí nemožným riešením problému života.” (Potoček 1992). Ako kresťania veríme podľa Písma, že na počiatku celého vesmíru a teda aj organického života stojí Boží tvorivý čin. „ Na počiatku stvoril Boh nebesia a zem”. Zdá sa to príliš jednoduché, ale k tomu výsledku vedú aj objavy molekulárnej biológie, najmä kyseliny desoxyribonukleovej (DNK) ako základu života a jej genetického kódu, ktorý riadi výstavbu živého organizmu. Molekula DNK má ohromný počet genetických informácii: 4 milióny u baktérií a 3 miliardy u človeka. „A celý tento ohromný rad musí mať celkom určité poradie, aby mohol fungovať ... A to je práve to, čo od náhodného procesu nie je možné očakávať’ (Potoček). Tu pomáha preklad Jn 1,1: „Na počiatku bol Rozum a ten Rozum bol u Boha a ten Rozum bol Boh”. Všetko svetové dianie je riadené ohromnou Inteligenciou! Ale nám teraz nejde ani tak o prvotný vznik života, ako skôr o to, ako život vzniká teraz. A tu musíme obdivovať Božiu milosť a múdrosť, ktorá nás robí spolupracovníkmi pri rozmnožovaní života. Život je Božím rezervatom, ale to neznamená, že si Boh žiarlivo stráži toto svoje právo. Isteže, svoju slávu nikomu nedá, ale vo svojej žičlivosti nás zaťahuje do svojej dielne a robí nás nástrojmi tradovania života: „Ploďte sa a množte sa a naplňte zem” (IM 1,28. 9,1). A aby sa nám lepšie poslúchalo tento Boží príkaz, tak ho Boh spojil aj s rozkošou z pohlavného spojenia (Bovet). A tak teraz nastáva vždy ten zázrak, ktorý si ani neuvedomujeme, že nielen rastieme, ale sa aj rozmnožujeme. Zo spojenia mužskej spermie a ženského vajíčka povstává nová bytosť na Boží obraz. Boh nás však vzal nielen za svoje nástroje, ale dal nám aj určitú právomoc rozhodovať o počiatku nového života. Deje sa tak v známom zariadení menštruačného cyklu u ženy, v ktorom niekoľko dní pred a niekoľko dní po menštruácii oplodnenie nenastáva. Vidíme to ako múdre amilostivé Božie zariadenmie, ktoré vyjadreuje to, že pohlavný akt má za účel nielen rozmnoženie potomstva, ale aj spoločenstvo muža a ženy. Ak by ho nebolo, potom by každý pohlavný akt musel viesť k novej ťarchavosti a tak k preľudneniu zeme a katastrofám. Nakoľko môžu a smú manželia využívať okrem týchto neplodných dní aj iné prostriedky na to, aby si plánovali rodičovstvo, je vážna otázka, ale tú nebudeme rozoberať teraz, lež vrátime sa k nej v partii o manželstve ako pohlavnom spoločenstve. 7.2. Umelý vznik Život sa rozmnožuje bežne týmto prirodzeným spôsobom, lenže život vykazuje aj odchýlky. Obyčajne sú to deformácie a poruchy u ženy i u muža. Jednou z nich je napr. ťažkosť s ovuláciou alebo s maternicou (uterus) u ženy, ktorá môže prijať plod, ale nemôže ho donosiť a potom nastáva potrat. Iné ženy majú v poriadku maternicu, ale majú buď zápal alebo blokovanie či úplne zavrenie vajíčkovodu. Je dobre, keď sa to dá odstrániť liekom alebo operáciou, ale niekedy nepomáha ani 22

jedno ani druhé. K tomu pristupuje to, že niekedy je nemožnosť oťarchavenia nie následkom chyby u ženy, ale u muža. Raz sú blokované trubice vajíčkovodu, čo sa dá odstrániť operačne. Ale horšie je, keď jeho semeno má málo spermií alebo spermie malej kvality. Tam môžu pomôcť lieky, ale nemusia. V takomto prípade je možné siahnuť k umelému oplodneniu v skúmavke (in vitro fertilisation, IVF). Začali s ním r. 1968 Angličania Patrick Steptoe a Robert Edwards v Cambridge a o 10 rokov pozdejšie sa narodilo prvé „skúmavkové dieťa”. Umelé oplodnenie spočíva v tom, že sa žene odoberie vajíčko krátko pred ovuláciou a zmieša sa s mužskými spermiami v skúmavke. Ak nastane oplodnenie, zostane embryo obyčajne 2-3 dni v laboratóriu a potom sa vloží do maternice ženy. Percento úspešnosti nie je veľké: od 10 do 30%, podľa toho, či sa prenesie jedno, dve alebo tri embryá. Preto je snaha vypestovať aj viacej embryí, lebo je možné, že niektoré z nich bude chybné. Ale ak sa aj embryá ujmú, nie je to ešte záruka úspechu, lebo aj tu môže ešte nastať potrat. Ale sú tu aj iné ťažkosti, lekárske i mravné. Nastáva otázka, či IVF nie je odľudštené, keď vývoj plodu sa deje v lone matky, ale počatie predsa len v laboratóriu odobratím vajíčka pomocou prístrojov a spermií pomocou masturbácie. Tu nutno zakalkulovať aj hľadisko lekárske aj estetické. Ďalej: čo s embryami, ktoré sa nepoužili? Môžu sa použiť na ďalšie skúmanie a pokusy? Alebo sa môžu zmraziť a zachovať pre ďalšie oplodnenie? Môžu sa zničiť alebo majú aj ony právo na život? Isteže je tu cieľom vytvorenie nového života, ale za cenu mnohých zničených embryi. Zvlášť spočiatklu museli Steptoe e Edwars pozorovať stovky embryií, kým nadobudli istotu, že to nepovedie k abnormitám. Zvyšné embryá boli zničené. Ale ešte aj dnes je to problémom, keď poznatky sú stabilizovanejšie. Problémy nastávajú najmä ohľadom tretej osoby. Stáva sa totiž, že žena môže darovať vajíčko a muž spermie, ale žena nemôže dieťa vynosiť, preto sa embryo vloží do maternice druhej ženy (sestry, priateľky či dokonca matky), ktorá ho vynosí a porodí a potom odovzdá prvej žene. Odhliadnuc od toho, že sa stali prípady, keď taká matka odoprela odovzdať dieťa prvej matke, musíme sa pýtať, kto tu bol naozaj matkou? Môže sa však stať, že žena je neplodná. V takom prípade môže darovať vajíčko tretia osoba (obyčajne nejaká príbuzná), ktoré po oplodnení v skú­ mavke sa prenesie do maternice matky, ktorá porodi dieťa. Čie je to dieťa? Tiež pri neplodnosti muža môže spermie darovať iný muž a postup je ten istý a aj otázka tá istá: Koho je to vlastne dieťa? 7.3. Diskusia Umelé oplodnenie vyvolalo diskusiu odborníkov z mnohých odborov. Za zmienku tu stoj i najprv správa výboru, ktorý zasadal pod predsedníctvom Mary Wamockovej r. 1984 v Anglicku (Report od the Commitee od Inquiry into Human Fertilisation and Emboryology). Výbor odporučil užitie ušetrených embryí pre výskum. Embryo si zaslúži náš rešpekt, ale „ten nemôže byť absolútny, lebo môže byť vyvážený dobrodením, ktoré plynie z výskumu”. Bez neho by neboli možné ani minulé úspechy ani pokračovanie v tejto práci. Preto výbor odporúča pokračovať vo výskume, ale len na licenčné povolenie a to 14 dní po oplodnení vajíčka. Po tomto čase treba zakázať nielen výskum s embryom, ale aj jeho ďalšie uschovávanie a pretrvávanie. Menšina vo výbore sa postavila proti tomu, aby sa vyrábali embryá určené len pre výskum. Radikálne je stanovisko Vatikánu (An Instruction on Respect for Human Life in its Origin and on the Dignity od Procreation, 1987). Stavia sa principiálne proti technike IVF, pretože 1. pri týchto praktikách sa zničilo mnoho života v embryách, 2. život a smrť tu boli podriadené rozhodnutiu človeka, ktorý sa stal ich tvorcom, 3. oddelil sa tu od seba „unitívny a prekreatívny význam” pohlavného aktu, čo sa nikdy nesmie stať, 4. dieťa sa v ňom stalo „produktom intervencie medicínskych a biologických techník a objektom vedeckej technológie”, 5. medicínska procedúra 23

tu nenapráva pohlavný akt, ale ho nahrádza. - Takéto stanovisko zaujali v podstate už predtým protestantskí teológovia Paul Ramsey (Fabricated Man, 1970) a Oliver O' Donovan (Begotten or Made? 1984). So zaujímavým riešením prichádza lan Craft so svojím prenosom zmesi vajíčka a spermií (Gam­ ete Intra-Fallopian Transfer, GIFT). Podobne ako v IVF aj tu sa mieša vajíčko so spermiami a zmes sa vkladá do orgánov ženy, ale prenáša sa nie do maternice, ale do jedného z vajíčkovodu a embryo nie je kultivované v skúmavke, ale sa prenáša do ženy bezprostredne a prv, ako lekári vôbec vedia, či oplodnenie nastalo. Normálne sa spermie odoberajú pomocou masturbácie, ale pre dobrodenie katolíckych pacientov sa tu užíva perforovaný kondóm počas pohlavného aktu. Úspešnosť tejto metódy je pomerne vysoká (asi 1/4), ale nevýhodou je, že sa nemôže použiť vo všetkých prípadoch, kde sa používa IVF. K tomu je m pravdepodobnosť mimomatemicového tehotenstva. Naproti týmto názorom zastáva radikálne stanovisko Peter Singer, profesor filozofie. Navrhuje, aby „sa s embryom narábalo ako s vecou skôr ako s osobou, a to až do času, keď preukáže určitú mozgovú funkciu”. Je možné s ním robiť pokusy, a to až dovtedy, kým začína cítiť bolesť (6 týždňov po oplodnení). S podobnými názormi prichádza aj filozof John Harris z Manchestru, podľa ktorého oplodnené vajíčko je jednoducho „živé ľudské tkanivo” a nie osoba, ktorá si uvedomuje vlastnú existenciu. Je preto morálne nesprávne nepoužiť tkanivá a orgány z ušetrených embryí pre dobro dospelých osôb. Aj americký teológ Joseph Fletcher tvrdí, že „laboratórna reprodukcia je radikálne humánna v porovnaní s počatím v heterosexuálnom styku, ktorý je menej humánny”. 7.4. Výsledky Ohľadne pohlavného aktu sa pri IVF namieta, že oddelilo od seba unitívny a prokreatívny prvok sexuálneho spojenia. K tomu máme tieto poznámky: 1. Nemožno poprieť, že tieto dve zložky má pohlavné spojenie za normálnych okolností. Treba však k tomu dodať, že nie vždy vystupujú obe a naraz s rovnakou intenzitiou. Príroda sa stará sama, aby počas neplodných dní jedna z nich bola vypnutá. A manželia sa starajú, aby prokreatívny prvok bol skôr výnimkou ako pravidlom pri pohlavnom akte. 2. Kto by tu chcel byť veľmi zásadový, tomu poskytuje určité východisko technika GIFT, pri ktorej dochádza k sexuálnemu aktu. 3. IVF nie je ideálne riešenie, ale ako „second best” (Higginson) je eticky ospravedlniteľné v sexuálnom ohľade. Vážnejšia je námietka, ktorá sa týka tretej osoby pri umelom oplodnení. Liberálne poňatie manželskej výlučnosti tento problém nepociťuje s takou úzkosťou. Ale keď podľa Písma vidíme výlučnosť ako jeden zo znakov manželstva, tam máme obavy. Myslíme si, že je všetko v poriadku, keď sa jedná o vajíčko manželky a spermie manžela, ktoré vytvoria embryo a to sa presadí potom do pohlavných orgánov manželky. Eticky by sa dalo obhájiť aj prenesenie embrya do maternice druhej ženy. Problémy tu nastávajú skôr právne (kto je vlastne matkou?) a psychologické, keď druhá matka nechce vydať porodené dieťa. Ťažko sa dá obhájiť darovanie vajíčka, spermii či embrya od tretích osôb. Pri cudzích spermiách niet rozdielu, či sa dieťa počne v skúmavke alebo v pohlavnom styku s cudzím mužom. Vari najvážnejšia námietka sa týka výskumu na zvýšených embryách. Musíme tu vychádzať z poznatku, že „skoré embryo má postavenie zrovnateľné s postavením ostatných ľudí”. Preto má „byť dovolený len výskum, ktorý je terapeutický vo svojich intenciách” (Higginson). Tu potom niet etického dôvodu, ktorý by zakazoval študovať zvýšené defektne embryá, kým neodumrú. Čo sa týka zdravých embryí, treba sa držať „študijného výskumu, ktorý nie je inváziou a neporušuje úctu k ľudskému subjektu” (Higginson). Takýto neterapeutický výskum odsudzuje aj Helsinská deklarácia. Preto máme rozpaky a odpor tam, kde sa jedno embryo používa len ako prostriedok na to, aby druhé embryo mohlo žiť. Niekedy sa vytvoria aj nepotrebné embryá, a to nie za účelom 24

narodenia dieťaťa, ale s cieľom výskumu. Poslednou námietkou je to, že pri IVF sa človek hrá na Boha. Ako vravia znalci, lekárska technika a domýšľavosť niektorých odborníkov ukazujú týmto smerom, najmä tam, kde nie je dostatočný vplyv evanjelia. „Pokušenie myslieť o lekároch ako o stvoriteľoch sa stalo veľmi reálnym (Higginson). Ale našťastie je aj dosť odborníkov, ktorí umelé oplodnenia robia v pokornom duchu, ktorý uznáva Božiu zvrchovanosť. Konečne celú vec nemá človek odborník až tak v rukách, ako by sa zdalo. Lekári nemôžu vyprodukovať vajíčka alebo spermie z ničoho. K tomu nezdar číha na každom stupni. Ženské vaječníky nemusia vydať vajíčka, vajíčka nemusia byť oplodnené atď. „Manželia, ktorí dostali dieťa touto metódou, majú dosť dôvodov tešiť sa nad tým ako nad Božím darom” (Higginson). Záver Život je Boží rezervát. Neurčujeme sami jeho začiatok, nestanovujeme jeho koniec (okrem svojvoľného činu samovraždy). Pritom nás Boh povolal, aby sme boli jeho spolupracovníkmi v diele ďalšieho rozmnožovania ako jeho nástroje a pomocníci. Stvoril nás sám, ale tvorí nás ďalej pomocou pohlavného spojenia muža a ženy. Kde by sa technika umelého oplodnenia vedela postaviť do služby Stvoriteľovi, potom by smejú mohli zaradiť do tejto kategórie ľudských činnosti, pomocou ktorých sa uskutočňuje Božie terajšie tvorenie. Čo stvoril Boh, bolo veľmi dobré. A keď to nie je dobré, je legitímne reformovať to, čo bolo deformované, keď rešpektujeme aj ostatné Božie príkazy ohľadom manželského spoločenstva medzi mužom a ženou.

8.

RAST

ŽIVOTA

Známkou života je nielen to, že vzniká, ale aj to, že rastie. Keď ho dostávame ako vzácny Boží dar, sme zaň aj zodpovední, aby sme ho rozvíjali a zachovali. Veď máme tu v ňom neopakovateľnú príležitosť žiť a robiť dobre druhým. To je naše poslanie, ktoré sme od Boha prijali a ktorým prekračujeme hranice pzemského bytia. Ale to nie je možné . bez toho, aby sme tu na zemi žili ľudským životom, ktorý sme povinní udržiavať a zveľadovať. Dá sa to robiť mnohorakým spôsobom. Miešajú sa tu otázky z mnohých odborov, lebo život človeka je komplexný jav. Má tu čo povedať medicína, právo, kultúra a. p. a my sa nebudeme môcť vyhnúť styku s týmito oblasťami. Náš záujem je však etika a budeme sa teda pýtať: Ako správne rozvíjať svoj život, aby sme boli tým, čím nás Boh chce mať? 8.1. J e d 1 o Niekto by sa mohol čudovať, ako možno hovoriť o jedle, keď hovoríme o normách správneho jednania. Ale stačí nám zalistovať v Biblii a nájsť tam niektoré miesta, ktoré hovoria o obžerstve a opilstve (Lk 21,34. R 13,13) a vec sa nám rozjasní. Isteže, to sú telesné veci a ako také aj predmetom náuky o výžive. Ale musíme počuť aj to, že v tejto súvislosti Písmo užíva vážne varovania: „A zjavné sú skutky tela:...opilstvo, hýrenie a im podobné. O tom vám vopred hovorím, ako som už prv povedal, že tí, čo robia také veci, nezdedia kráľovstvo Božie” (G 5,21). U nás sa ešte vieme pozastaviť nad človekom, ktorý veľa pije, ale človek, ktorý nadmieru je, nechá nás pokojnými. A nerobíme si nič z toho, keď aj my prekročíme hranicu, a to Bohom stanovenú! Táto hranica je pre každého rôzna. Nemožno dopredu povedať, že každý môže spotrebovať denne len toľko a toľko jedla a tekutiny. Veď máme rôzne zamestnania, kde spálime rôzne množstvo energie, ktorú potom jedlom musíme doplniť. Úradník, ktorý má sedavé zamestnanie, bude mať podstatne inú spotrebu ako robotník, ktorý pracuje so železom na stavbe. Obaja si svoje stravovanie musia upraviť podľa toho. Je chybou, keď niektorí vzdelaní ľudia prichádzajú z dedín, kde ich otcovia tvrdo pracovali, vydávali mnoho energie, ktorú museli nahrádzať bielkovinami a tukmi. Ich synovia robia menej, ale jedia viacej. Príroda sa tu pomstí, lebo štatistiky vravia, že menej ľudí zomrie na svete od hladu ako od tučnoty. Doplácame na svoju chuť, ktorá je väčšia ako naša 25

potreba. 8.2. Pohyb Pohyb je nám potrebný na to, aby naše telo spálilo látky, ktoré dostalo v potrave. Za normálnych okolností by to fungovalo dobre, keby sa do toho nezamiešali rušivé faktory. Jedným z nich je naša chuť, ktorá nás núti požívať to, čo je príjemné a sladké, a odmietať to, čo je nepríjemné a horké. Celé odvetvia priemyslu žijú z tejto ľudskej slabosti. Dávno sa vie, že alkohol škodí telu, ale vyrába sa a má odbyt. To isté sa vie aj o čokoláde, cukrovinkách, krémoch, tukoch a mäsách - ale továrne fungujú, lebo ľudia kupujú a konzumujú. Strata peňazí by nebola najhoršia, keby sa prijaté potraviny spálili v tele pohybom. Ale človek sa nepohybuje a tak sa tieto látky usádzajú na stenách našich ciev, spôsobujú ich kôrnatenie a nakoniec infarkty a smrť. Keď sa v tele nespaľujú prijaté látky v dostatočnej miere a človeku sa nechce pohybovať, potom musí užívať umelé dráždidlá. Možno povedať, že najrozšírenejším dráždidlom sa dnes stala u nás káva. Núti srdce k zvýšenému výkonu, ktorý rozprúdi krv v tele, čo spôsobuje sviežosť a upokojenie. Ale káva je akoby bičom, ktorý poháňa srdce - koníka, ale nedá mu najesť sa a ten nakoniec vypovie službu. Iným dráždidlom je alkohol a rôzne drogy, ktoré spočiatku prinesú stav radosti, upokojenia, ba až vytrženia, ale nakoniec poškodzujú mozgovú kôru a celý organizmus a ruinujú celé generácie. Najhoršie je, že sa aj alkohol aj užívanie drog stáva neodolateľným návykom, ktorý sa aj v lekárskych aj v náboženských kruhoch darí odstraňovať len ťažko a v ma­ lej miere. A ak, tak ďalej sa musí abstinovať. Vedľa dráždidiel preukazujú modernému človekovi medvediu službu aj rôzne „upokojovadlá”. Myslíme tu najmä na automobilizmus, ktorý zohráva v moderných dejinách dvojitú úlohu. Na jednej strane nám nesmieme pomáha prekonávať v krátkom čase a rýchlo aj veľké vzdialenosti. Na druhej strane okrem toho, že znečisťuje ovzdušie, prispieva k tomu, že človek pomaly prestáva užívať svoje nohy s výnimkou toho, že nimi pridáva plyn a brzdí. Potom náš deň môže vyzerať takto: 8 hodín v posteli, 2 hodiny v aute, 8 hodín na stoličke, 2 hodiny v aute, 8 hodín v posteli bez akéhokoľvek pohybu! Ešteže sa niekde zachoval zvyk jazdiť na bicykli! Keby nás hospodárske ťažkosti prinútili použiť viacej tento lacný dopravný prostriedok, bola by to útecha v našej núdzi. Z tohto hľadiska môžeme vidieť, aký veľký a blahodarný význam má šport. My sme boli nedôverčiví voči nemu a bude dobre, keď si istý kritický odstup zachováme aj do budúcnosti, pretože moderný šport stráca svoje pôvodné určenie. Stáva sa veľkým biznisom, v ktorom ide o veľké peniaze, a to aj za cenu zdravia športovcov, ktorých ponižuje v podstate na závodné zvieratá. O tom sa ešte zmienime v príslušnej kapitole. Ale prvotne a zásadne ide športu práve o to, aby udržal človeka v pohybe. Využíva hravú zložku ľudskej bytosti a tým mu prináša aj radosť aj osvieženie. V tomto princípe nie je nič démonského, naopak je to vysoko etický prístup, lebo vedie človeka k tomu, aby si udržoval zdravie takou metódou, ktorú mu určil Stvoriteľ, totiž pohybom. 8.3. Práca Ako môže práca napomôcť v raste ľudskej osobnosti? Najprv tak, že ho vedie k tomu, aby sa naučil nadobúdať hodnoty spravodlivým spôsobom, teda úsilím a nie klamstvom. Táto veta je vlastne jednou zo zásad, ku ktorým viedli rodičia Hudsova Taylora v jeho mladosti. Pozdejšie sa stal zakladateľom kresťanskej misie v Číne a keď hľadáme vysvetlenie jeho úspechov a výkonov, prídeme až k tejto jednoduchej a predsa tak dôležitej zásade. Tu vidno, aký ohromný význam to má, aby rodičia viedli deti k tvrdej robote a z falošného súcitu im nič nezľavovali. Deti, ktoré sa to u rodičov nenaučia, sú ohrozené, že sa stanú zlodejmi, podvodníkmi a tak zločincami. Práca nám isteže dáva zárobok, z ktorého žijeme, ale jej hlavný význam je v tom, že v nás formuje poctivý charakter. Poctivá práca pravda neznamená, že by sme nemali premýšľať o tom, ako by sa práca dala

26

zlepšiť a stať sa ľahšou a pritom výkonnejšou. Boh nás nestvoril ako ľudí, ktorí majú buď rozum alebo svaly, ale ako bytosti ktoré môžu byť súčasne silné i múdre. Človek využíval poznatky svojich priateľov z mnohých odborov. Začal používať hnojivá na zvýšenie výnosov polí, rôznu energiu na poháňanie zariadení. Bádal vo vede a svoje výsledky zúžitkoval v technike. Niekedy sa na ňu sťažujeme, ale ťažko by sme si vedeli predstaviť dnešný život bez nej. To nie je eticky chybné, keď človek hýbe rozumom. Dostať veľa peňazí za nekvalitnú prácu je nečestné. Ale dostať viacej výťažku za poctivú pracuje mravné, ba záslužné. Ale aj keď sa naučíme robiť s premýšľaním, nemôžeme si definitívne vydýchnuť. Ako by sme sa tu stretávali s večne platným princípom: „V pote svojej tváre budeš jesť chlieb” (IM 3,19). Keď sa pozrieme na život géniov, len vo veľmi málo prípadoch tvorili s hravosťou. Obyčajne museli veľmi tvrdo pracovať, kým prišli úspechy. Isteže, nemuselo to byť bez radosti, ale nebolo to ani bez driny. O dnešných vedcoch, ale aj športovcoch sa hovorí, že to sú moderní askéti. Mnohí vidia len ich slávu, poprípade ich peniaze, ale nie pot, ktorý za tým stojí. Okrem toho aj keď si trochu poľahčíme robotu strojmi, obyčajne si nájdeme aj novú robotu v tom, že sa musíme o stroj starať. Pribudne nám riadenie, ktoré je často ťažšie ako práca, ktorú sme odstránili. Potu sa nezbavíme. Ale aj keď je práca ťažká, má psychologický dopad. Dáva nám totiž vedomie, že sme užitoční a pre niekoho potrební. Obyčajne sa sťažujeme, ako sme zavalení prácou, a môže to byť pravda. Ale človeka nikdy neunaví tak ťažká fyzická alebo duševná práca ako to vedomie, že nemôže byť užitočný. Preto aj dopad nezamestnanosti nepostihuje najviacej peňaženku človeka, ale jeho vedomie, že ho nikto nepotrebuje. Patrí to k podstatným predpokladom života človeka, že si ho druhí cenia a o jeho službu stoja. Kde toho niet, tam chýba dôvod, aby si človek sám seba vážil. Preto aj tak veľmi trpia dôchodcovia, že keď naraz vypadnú z pracovného procesu, nemôžu dokázať, že ešte za niečo stoja. Keď si nenájdu nejakú robotu, zakrátko aj zomierajú. Je to skúsenosť s mnohými penzistami. 8.4. Odpočinok K životu človeka patrí tiež oprávnene aj odpočinok. Biblicky je to zakotvené v siedmom dni: „A Boh dokonal siedmeho dňa svoje dielo, ktoré činil, a odpočíval siedmeho dňa od všetkého svojho diela, ktoré učinil” (IM 2,2n). Boh konal dielo stvorenia a konal ho tak, že to „bolo veľmi dobré”. A predsa sa Boh nezačal kochať vo svojom výtvore, ale siedmeho dňa sa vrátil sám k sebe. Preto posvätil tento deň a určil, aby aj človek šesť dní konal svoju prácu a siedmeho dňa aby si odpočinul (2M 20,8nn). Lebo akokoľvek poctivo robíme svoju prácu, nikdy sa nesmieme stať jej otrokmi. Človek je viacej ako jeho práca. Nikdy ho nesmie pohltiť a zasypať, tak že by pritom utrpela jeho osobnosť. Keď to takto robil Boh, nesmieme si dovoliť zanedbať jeho príkaz o odpočinku ani my. Striedanie práce a odpočinku patrí k životnej múdrosti človeka. Pán Ježiš vyslal svojich učeníkov na misiu, ale po práci im povedal, aby šli s ním na osamelé miesto odpočinúť si (Mk 6,31). Že im plán ľudia pokazili, je iná vec.Úmysel je jasný, prácu musí vystriedať odpočinok. Práve v poctivej práci sa totiž dostaneme k bodu, keď už prácu nemožno ani stupňovať, ani predlžovať a potom ju

musíme zastaviť. Kto toto neurobí, nespraví viacej práce, ale sa stane neschopným vôbec pracovať. Je to to isté, ako by pre prácu nemal času ani sa najesť. Zakrátko by sa tak vyčerpal, že jeho výkon by rapídne klesol. Tak sa to má aj s odpočinkom. Je to čas a miesto, kde sa zbierajú dôležité telesné aj duchovné sily, aby sme mohli pokračovať v práci a nestali sa jej otrokmi. Tu prichádzame k významu zábavy a hry. Mohlo by sa myslieť, že je to niečo len pre deti. Ale ono je to pre človeka vôbec. Niekedy sme mávali zhromaždenia celú nedeľu, dopoludnia, odpoludnia i večer. To nebolo zlé a kde sú takí horliví, že dokážu obsadiť duchovnou prácou celú nedeľu, tak ich treba obdivovať. Lenže je treba dbať aj na všeobecnú zákonitosť a zachovať 27

rytmus práce a zábavy. Preto nepokladáme nedeľné odpoludnie za stratené, keď aj ho strávime nie v modlitebni, ale možno na lúke pri spoločných hrách. Jednak sa nám naskytne možnosť spoločne sa spoznať a prísť si aj ľudsky bližšie, jednak možno niekoho aj pozvať k Pánovi. A po­ tom sa nám regenerujú telesné i duchovné sily. Stávame sa vnímavejší pre Slovo, ak len ho hrou nenahrádzame. Treba tu niečo povedať aj o záľubách a koníčkoch. Najlepší prípad je ten, keď sa koníček stane zamestnaním. Ale aj v menej priaznivejšom prípade je dobre, keď vedľa svojej povinnej práce máme záľubu, ktorú robíme radi, pri ktorej si odpočinieme a naberieme nového odhodlania pasovať sa so životom. Táto vyváženosť a rytmika je žiadúcou aj z Božej strany. Veď je nielen mnoho ľudí, ktorí sa vlečú životom ako obeť falošne pochopenej práce. Pre takýchto ľudí angličtina má slovo „workoholic” a chce tým ukázať, že tak ako sa dá opiť alkoholom, tak sa dá opiť aj prácou. Hádam by sme to mohli preložiť ako „robhokolik”. Aj pocitvá práca sa nám môže stať modlou a preto musíme poznať hranicu (por. ISm 9,5). Záver Človek je náklonný žiť v krajnostiach a tu Satan aj najviacej klope so svojim pokúšaním. Keď sme rozhadzovační, pokúša nás, aby sme sa stali lakomcami, keď sme svetáci, aby sme sa stali svätuškármi. Keď sme lenivcami, zvádza nás k tomu, aby sme sa stali „robkoholikmi”. Najhoršie na tom je to, že takíto ľudia o tom ani nevedia, že robia zle. Majú vedomie, že oni sú tí najsprávnejší a majú právo odsudzovať druhých. Ale Božím úmyslom nie sú krajnosti. Lebo tie síce prechodne prerážajú, ale natrvalo sa nemôžu stať nosným životným základom. Preto sa musíme snažiť o vy­ váženosť medzi prácou a odpočinkom, ktorý nie je zbytočne stráveným časom, ale obnovením síl, ba obnovením samej ľudskosti. 9.

OCHRANA

ŽIVOTA

Človek je ohrozená bytosť. Spomedzi všetkých zemských tvorov je človek tvor najdokonalejší, ale práve preto aj najzraniteľnejší. Veď to poznáme z každodennej skúsenosti: koľko sa natrápime s kvetmi a inými ušľachtilými rastlinami, a burinu netreba ani siať ani polievať a sotva ju stačíme plieť! A tak je to aj pri technických zariadeniach. Keď sú jednoduché, neprostredkujú nám tak kvalitný a rýchly výkon, ale sú aj menej poruchové. Prístroje, ktoré so výkonné a rýchle, sú kvalitnejšie, ale aj skôr sa kazia a potrebujú väčšiu opateru. Tak je to aj s človekom. Aj on sa kazí a treba mu venovať starostlivú opateru: predchádzať jeho chorobám a liečiť ich, keď sa vyskytnú. Život neprebieha priamočiaro v zdraví, treba tu zakalkulovat’ aj obchádzku v chorobách. 9.1. Prirodzené liečenie Najlepším spôsobom, ako si udržať zdravie, je predchádzať chorobám. So svojím strojom často vieme lepšie narábať ako so svojím zdravím. Stroj čistíme, mažeme, nastavujeme, ale k lekárovi ideme obyčajne až vtedy, keď nás už choroba začína bolieť. V tomto ohľade je vlastne bolesť určitým dobrodením, lebo nás upozorňuje, že niečo nie je v poriadku a musí sa urýchlene ošetriť. Najhoršie sú tie choroby, ktoré nebolia a keď začnú bolieť, tak je už spravidla pozde. Bolo by dobre, keby sme mohli chodiť na pravidelné celkové lekárske prehliadky, ktoré sa zatiaľ zaviedli len pre niektoré choroby. Pravdaže, čo sme povedali o zdravej životospráve, čo sa týka jedla, práce a odpočívania, to platí. Ale zdravie sa kazí aj tak a včasné objavenie choroby odstraňuje „periculum in mora”. V tomto súvise si musíme uvedomiť, že lekár je pre nás Božím darom. Boh tvoril a tvorí tak, že jeho stvorenie je veľmi dobré. A on svet nielen stvoril, ale sa oňho aj stará a kde sa pokazí, tak ho napráva. Nie je správne, keď ho vidime ako toho, ktorý nám „kazí hru”. Ježiš je darca radosti toto posolstvo zo svadby v Káne nám má znieť aj tu. To platí aj o našom zdraví, pri ktorom je 28

lekár spolupracovníkom Božím na diele jeho tvorenia. O samotnom lekárstve nemáme v Písme veľa zmienok. Vieme len, že Gileád bolo mesto známe svojím liečením podobne ako Laodicea v NZ (Jer 8,22. Zj 3,18). Vieme tiež, že evanjelista Lukáš bol lekárom (Ko 4,14). Najlepšie to však vidno na Ježišovi, ktorý nielen kázal evanjelium, ale aj liečil každú chorobu a neduh medzi ľudom (Mt 4,23. 9,35). Keď je lekár Božím pomocníkom, potom od neho Pán očakáva aj mravné konanie. Už zakladateľ medicíny, Grék Hippokrates, zostavil prísahu, v ktorej sa lekár zaväzuje, 1. že bude používať ošetrenie, aby pacientovi pomohol a nikdy nie na to, aby mu poškodil, 2. že nedá jed nikomu, aj keby ho o to niekto žiadal, a nespôsobí potrat u ženy, 3. že nepoužije on sám nôž, ale to prenechá iným odborníkom, 4. že pri svojej pomoci pacientom sa zdrží takých vecí ako je smilstvo so ženou alebo mužom, 5. že čo vo svojej práci uvidí alebo počuje, bude to považovať za sväté tajomstvo a nebude to zverejňovať a prezrádzať (podľa Camerona). Táto „Hippokratova prísaha” by potrebovala aj zmodernizovanie aj pokresťanštenie, ale vcelku obsahuje hlavné zásady, ktorými sa lekári riadia. Z našej strany by sme k tomuto lekárskemu kódexu mohli dodať takého pripomienky: 1. Za lekárov by mali ísť takí ľudia, ktorí to budú vykonávať nie ako zamestnanie, ale ako povolanie. V poslednom čase sa u nás ujal neblahý zvyk, že sa lekármi stávali takí, čo k tomu nemali vášnivý vzťah a hľadeli viacej na financie. 2. Lekári by si mali uvedomiť, že lekár je tu pre pacienta a nie pacient pre lekára. To neznamená prirodzene, že by zase pacient zneužíval dobrotu lekára nejakým spôsobom alebo mu spôsobil škodu svojím jednaním. Ale správne jedná lekár, ktorý v pacientovi nevidí len objekt ošetrenia alebo výskumu, ale ako bytosť, ktorej on má poslúžiť. 3. Bolo by dobre, keby lekári nasadzovali niektoré lieky s vedľajšími účinkami len so súhlasom pacienta. 9.2. Liečitelia Že Boh uzdravuje aj dnes nielen prirodzeným, ale aj nadprirodzeným spôsobom, o tom nemožno pochybovať. Jk 5,14n nám dáva inštrukciu, že ak je niekto chorý v zbore, „nech si zavolá starších zboru, a nech sa modlia nad ním pomažúc ho olejom v mene Pánovom a modlitba viery uzdraví chorého a Pán ho pozdvihne a ak urobil hriechy, odpustí sa mu”. Niektoré cirkvi si zachovali tento zvyk a chodia za chorým. Niektoré urobili takejto modlitbe priestor aj na bohoslužbách. Ľutujeme, že sa nám to akosi vytratilo a že sme oddelili kázeň od uzdravovania. Už aj katolícka cirkev premenila posledné pomazanie na sviatosť uzdravenia. Nemožno nijako legitímne dôvodiť, že aj tento dar bol ukončený tým, že sa vytvoril a uzavrel kánon NZ. Písmo a skúsenosť tomu protirečia. Tieto myšlienky žijú v niektorých zboroch prebudeneckých cirkvi, ale zvlášť sa zdôrazňujú v charizmatických kruhoch. Vidí sa nám, že legitímne dôvodia, že Pán Ježiš neprišiel len na to, aby odniesol preč naše viny, ale aj naše choroby (ako ukazuje Mt 8,17). Keď sa stretol s chorým, nikdy mu nepovedal, aby niesol svoju chorobu, ale vždy ju vyliečil (Christenson). Tak sa máme správať voči nej aj my a použiť služby bratov, ktorí dostali dar uzdravovania, a to na to, aby Boh bol oslávený aj dnes tak ako za čias Kristových. Zdá sa nám však, že niektorí potom zachádzajú do extrémov so svojou „teológiou prosperity”, keď tvrdia, že normálne veriaceho človeka vyznačuje blahobyt, úspech a zdravie. Isteže, Pán nám môže dať aj to, ale za normál by sme videli skôr „teológiu kríža”. Ako tí, ktorí Pána nasledujú na ceste kríža, môžeme sa ho potom pýtať, či nám určil aj telesné zdravie alebo má pre nás inú alternatívu. Je tu prípad niektorých svedkov. Napr. Pavlov „osteň v tele” (2K 12,7) môže byť jednak utrpenie pre Krista, ale aj nejaká choroba. Ani Pavlova rada Timoteovi, aby pre časté choroby užíval po troche vína (2Tm 5,23), neukazuje na to, že by bol užíval len nadprirodzené uzdravenie modlitbou alebo že by bol toho názoru, že veriaci nemá niesť svoju chorobu. Veľmi výrečné svedectvo je tu prípad Joni Earecksonovej, ktorá bola na základe kázne charizmatických bratov úplne presvedčená

29

o tom, že bude uzdravená zo svojej ťažkej choroby ochrnutia všetkých končatín. Mala aj skalopevnú vieru a Pán ju predsa neuzdravil. Sama sa zastavila na verši Un 5,14: „...keď prosíme niečo podľa jeho vôľe, čuje nás”. Boh nás môže uzdraviť, ale nemusí. Je to jeho zvrchovanosť. Sami charizmatickí bratia robia otázniky okolo veľkých „uzdravujúcich bohoslužieb” (healing Service), lebo Pán uzdravoval tiež, ale nekázal uzdravenie, ale Božie kráľovstvo. A veľmi pochybné je to tam, kde pacienti na uzdravujúcich zhromaždeniach zažijú uzdravenie, ale len dočané a potom plnia ambulancie lekárov. Potom sa nesmieme ľahkoverné oddať liečiteľom z kruhov tzv. alternatívnej medicíny či prúdov parapsychológie a východných kultov. Vyskytujú sa tu naozaj zvláštnou mocou nadané médiá, ktoré cítia napr. teplotu nad chorým miestom a presne nám ho diagnostikujú. Iní sa pokúšajú aj o uzdravovanie rôznymi praktikami. Niektoré z nich majú aj racionálne jadro, ale v podstate sú to zložky mystických náboženstiev, a vo väčšine sú spojené s mágiou a démonskými mocnosťami. Sú to nebezpečné cesty, najmä špiritizmus a podobné praktiky. Sú správy, že kto sa zaplietol do niečoho takého, je vo veľkom nebezpečenstve a tí, ktorí sa modlia za jeho uzdravenie potrebujú špeciálne vedenie Ducha Božieho,lebo pomôcť mu môže len ten, ktorý je silnejší ako duchovná moc temnosti, ktorá ho drží. Boh nám dal ľudí, ktorých obdaroval charizmou uzdravovania a ich pomoc máme vyhľadávať a nie utiekať sa k liečiteľom. 9.3. Génové inžinierstvo Do našej témy o ochrane a napomáhaní života veľmi hlboko zasiahli biologické a genetické vedy, preto sa tým musíme v krátkosti zaoberať. Začalo sa to tým, že sa už v minulom storočí prišlo na to, že jadro bunky obsahuje zvláštnu látku, ktorú pomenovali kyselinou nukleovou. Ale až r. 1944 izolovali Američania najdôležitejšiu z nukleových kyselín, kyselinu desoxyribonukleovú (DNK). Bolo to dôležité preto, že DNK je chemická podstata génov, nositeľov dedičnosti. V bunečnom jadre ľudského tkaniva sú vlákna, na ktorých sú navlečené gény, nositelia dedičnosti. Tie obsahujú informácie o budúcom ľudskom tele. Pri oplodnení sa spoja zvláštnym pomerom dedičné informácie, a vytvoria typ nového jednica (por. Schrader). Výskumom sa docielilo to, že pomocou zložitých aparatúr dokázali vedci vymeniť gény v bunke rastlín, zvierat a napokon aj človeka, a to aj v ľudskom embryu. Tým ale zmenili vlastnosti nového jedinca. Vzniklo tak génové inžinierstvo. Hneď sa však pritom ozvali obavy, že gény môžu uniknúť a dať vznik chorobným baktériám, čo by sa mohlo využiť v biologickej vojne. Preto r. 1978 samotní vedci, ktorí sa tým zaoberali, embargovali svoju vlastnú činnosť. Viedlo to až k tomu, že projekty DNK boli prísnejšie posudzované ako tie, ktoré pracovali s rádioaktívnymi izotopmi. Medzitým skúsenosť naučila, že tieto zákazy boli príliš prísne. Naďalej však tu zostalo vedomie, že tento výskum prináša veľký úžitok v mnohých oblastiach, ale že je tu aj nebezpečenstvo zneužitia. Preto John A. Bryant, profesor bunkovej a molekulárnej biológie na univerzite v Exeter, Anglicko, vypracoval 1992 projekt na zmapovanie celej zásoby ľudských génov (tzv. genomu, The Human Genome Project, HGP). Chcú tu zbierať v mravčej práci údaje o génoch a ich prenose z jedného človeka na druhého podobne, ako sa to robí s prenosom génov zo zvierať do mikróbov. Je to z toho dôvodu, že sa o génoch viel len veľmi málo a čo sa vie, je len zlomok celej sekvencie. Napriek tomu, že sa tu ukazuje pekný výhľad, ozvali sa aj kritici s tvrdením, že by sa fondy mohli uložiť aj do dôležitejšej práce, lebo samo zbieranie informácie o génoch ešte nie je vedou. Ale Bryant, sám kresťan, chce v tom pokračovať a tak objavovať Božie tvorenie dnes. Pomocou génového inžinierstva sa podarili už niektoré dôležité akcie. Treba spomenúť najprv oblasť potravinárstva, kde vypestovali napr. paradajky, ktoré si zachovávajú farbu a vôôu, ale nemäknú. Tiež chlieb, ktorý nepotrebuje kvas a pod. Potom je to prenesenie génov zo zvierat na mikróby, čím sa získali vzácne proteiny, napr. inzulín a rastový hormón. Doposiaľ sa tento hormón

30

získaval len vybratím z tela zomretého človeka. Nová metóda zrevolucionalzovala prácu detských lekárov pri deťoch, ktoré trpia nedostatkom rastového hormónu. Najdôležitejšie je však to, že sa podarilo zistiť v embryu poškodený gén a vymeniť ho zdravým. Tak sa môže narodiť zdravé dieťa. Ba podarilo sa vymeniť gény, ktoré pôsobia nielen u jedinca, ale sa prenášajú aj na jeho potomkov. 9.4. Námietky Jednou z námietok pri génovom inžinierstve je, že vedec tu hrá Boha. V tejto námietke je veľa pravdy. Keď sa pozrieme do publikácií nekresťanských autorov, skutočne sa tu objavujú nádeje, že genetika začína „ôsmy deň stvorenia”, že bude možné vypestovať „supermana zo skúmavky a ženu podľa miery” (Schrader). Ale aj John Bryant, kresťan, pripúšťa, že je tu veľké nebezpečenstvo, ktoré sa dá prekonať len tak, že tu budú vedci, ktorí budú „stopovať Božiu aktivitu” a nie preberať úlohu Stvoriteľa. Snahou človeka je emancipovať sa. Keby však človek mohol rozhodovať o pohlavi, type a vlastnostiach budúcej populácie, nevyšľachtil by lepší druh človeka, ale zničil by sám seba. „Ale vedci ani nechcú, ani nemôžu vyrobiť nijakého homunkula” (umelého človeka, Schrader). Avšak aj tak možnosť zneužitia v génovom inžinierstve stále pretrváva. Proti kresťanskej etike je podľa Bryanta napr. zmena genetickej informácie v prenesení na potomkov ako púhy experi­ ment (iba aby sa uvidelo, čo sa stane) alebo vytvorenie rodovej línie s nejakou fyzickou či duševnou superioritou. Pretože sa už takáto zmena uskutočnila u myší, ktoré narástli oveľa väčšie ako normálne, a jestvuje technológia, aby sa to uskutočnilo aj u človeka, je možné, že by to mohol využiť napr. majiteľ nejakého športového klubu, aby dostal športovcov podľa želanej miery. „V USA je čierny trh s ľudským rastovým hormónom, ktorý užívajú bezohľadní športoví tréneri, aby dosiahli želanú váhu a postavu svojich protežantov” (Bryant). Tu treba ozaj sprísniť zákonodarstvo. A predsa aj napriek tomuto nebezpečenstvu si kresťanskí vedci myslia, že výskum v tejto oblasti nemožno zastaviť.,,Ľudia dostali od Boha zvedavosť o prírodnom svete a schopnosť skúmať ho. Nezdá sa, že by bola nejaká časť fyzického vesmíru, ktorá by bola legitímne vylúčená zo skúmania... Čo sa týka 'vhodnosti' pre kresťanské povolanie, nejestvuje rozdiel medzi molekulárnou genetikou a medzi napr. morskou biológiou alebo chémiou kovov.” Musia nám tu byť však jasné princípy, že „Boh je Stvoriteľ a ľudia sú časťou jeho stvorenia”, ktorá môže mať vzťah s ním a ako taká skúmať prírodný svet. „Vo výskume preto stopujeme aktivitu Boha...a naša činnosť stojí vo svetle nášho vzťahu k Bohu ako Stvoriteľovi, naša rola je byť správcom stvorenia a naším imperatívom milovať blížneho” (Bryant). Ale ako vymedziť oblasť, kde by genetika mohla ľudstvu pomôcť? Možno povedať, že je to hlavne pri objavovaní a liečení dedičných chorôb. Je technicky možné, aby vedci objavili u človeka určité choroby a preniesli do jeho organizmu jednotlivý gén alebo skupinu génov, ktoré by mu dopomohli k uzdraveniu, ale neprešli by na budúcu generáciu. Ťažkosti sú tu však v tom, že takéto objavenie choroby by mohlo byť šokom pre pacienta a jeho rodinu. Ďalej to, že napr. poisťovacie spoločnosti by mohli mať veľký záujem o takéto informácie. Ale to všetko sú veci známe aj pri iných chorobách. Také užitie génového inžinierstva, pri ktorom génová zmena prechádza na potomstvo, je nebezpečná a má zostať trvalé zakázaná, lebo sa dá radikálne zneužiť. Záver Boh nielen stvoril človeka, ale ho aj ochraňuje. Nie je to tak, že nás stvoril a potom nás vydal napospas osudu. A tak sme síce ohrozenými, ale aj chránenými bytosťami. Boh nám dal lekárov, ktorí spolupracujú s nim na diele tvorenia a naprávajú to, čo sa deformovalo. Musíme byť vďační za nich, ako aj za ľudí, ktorí nám dokazujú, že to nie je jediná cesta, ako nám Pán môže pomôcť. Dáva nám víno prirodzenou cestou, ale v Káne ho dal pomocou divu, lebo príroda je tvárna v jeho ruke. Pomáha nám aj pomocou vedeckého poznania, ktoré stopuje Božiu činnosť a pomáha nám, ak zostáva v tomto postavení. Len musíme byť na stráži proti všetkým, ktorí by chceli „hrať

31

Boha”, lebo tým by nám nepomohli, ale naopak poškodili!. Veď nakoniec to najhoršie nie je choroba, ale odcudzenie sa Bohu, zdroju života. 10. UKONČENIE

ŽIVOTA

Žijeme vo svete, kde je všetko poznamenané konečnosťou. Je východ aj západ, leto a zima, vítanie a lúčenie, začiatok a koniec. A tak môžeme paradoxne povedať, že to najistejšie pri živote je smrť. Tajomný je vznik života, krásny je jeho rast, obdivuhodná jeho ochrana. A smrť? Tá skrýva v sebe tiež veľké mystérium. Ale to hovoríme o samom konci. Prv však, ako nastane, je tu ešte mnoho vecí, ktoré tento koniec pripravia alebo s ním súvisia. Je tu také neprirodzené ukončenie života ako je vražda, s ktorou úzko súvisí trest smrti. To všetko prichádza prostredníctvom druhej osoby. Je však aj samovražda, ktorá nastáva vlastnou rukou človeka. A nakoniec je tu smrť, ktorá prichádza od Boha ako konečná zastávka na dobrodružnej cesta života. Pozrime sa na tieto zastávky! 10.1. Vražda Pripamätajme si tu, že „prvý pád” človeka nastal tak, že sa človek postavil proti Bohu, a „druhý pád” v tom, že sa človek postavil proti bratovi a zabil ho. Pritom je zaujímavé, že sa vražda stala vlastne takpovediac pri obetovaní, teda pri bohoslužbe. Kain obetoval Bohu z plodov zeme, kým Ábel z „tuku oviec”, t.j. z toho najlepšieho, čo mal. Rozdiel teda nie je tu medzi obeťou obilním a zvierat, ale medzi akosťou obete. Ábel obetoval to najlepšie, Kain to, čo mu prišlo pod ruku. Keď Boh neprijal takúto obeť, tak sa Kain nahneval, ale nevidel svoj hriech a namiesto toho, aby odstránil svoju chybu, odstránil brata. Brat mi je prekážkou - takáto filozofia stojí pri vražde spravidla vždy. Pravdou je však to, že každý z nás sije sám svojou biedou. Lenže touto cestou sa problém nerieši. Neriešil sa u Kaina, ktorý sa stal „tulákom a behúňom na zemi”. Chcel byť sám a bez brata a Boh mu splnil jeho túžbu: osamel! Človek, ktorý svoje ťažkosti rieši nie odstránením vlastných chýb, ale odstránením druhých, dostane sa do izolácie, a do strachu, lebo z tých istých úmyslov podozrieva aj druhých. Preto ho Boh musel chrániť zvláštnym znamením a sedemnásobnou pomstou proti tomu, kto by ho zabil. Pozoruhodné je aj to, že Kain má vydarené potomstvo, v ktorom už možno rozoznať základy aj našej civilizácie: architektúru, agrokultúru, techniku, umenie. Lenže sa stupňuje aj nenávisť: u Kaina je to pomsta sedemnásobná a u Lámecha sedemdesiasedemnásobná. Zlom nastáva až pri vzývaní mena Hospodinovho (pozri IM 4). Aj pri kolektívnej pomste sa musí nejakým spôsobom prejaviť oná neblahá filozofia, ktorá odstraňuje blížneho namiesto svojich chýb. Pritom blížny sa skutočne môže dopustiť krivdy a prehmatov. Ale to nás nikdy neoprávňuje k tomu, aby sme sa uchýlili k tomuto krajnému prostriedku a nesiahli k vyjednávaniu, rozhovoru a súdu. Ježiš mal na to celkom iné riešenie. Kázal milovať nepriateľov a neprotiviť sa im zlým spôsobom, ktorý oni použili voči nám. Vysvetlil, že aj príkaz Oko za oko, zub za zub mal ten cieľ, aby zmiernil a nie uzákonil pomstu. Ukončením tohto bludného knihuje len „ľavé líce a druhá miľa”. Ak niečo je vstave zlomiť človeka, tak je to mravná prevaha druhého (pozri Mt 5). Gándhí svojím nenásilným odporom to uskutočnil aj v politike. Lenže Ježiš nám vysvetlil, že vraždu máme postihovať nielen na viditeľnom konci, ale aj pri neznateľných začiatkoch a v iných formách. Podľa neho podlieha súdu nielen dokonaný čin, ale aj počiatočné zmýšľanie, ktoré živí v sebe hnev voči bratovi. Hnev - to nie je neškodná vec. To je oná kainovská filozofia: Nie ja, ale brat musí zmiznúť! Keď k tomu pristúpi ešte intelektuálne („Ty hlupák”) a náboženské opovrhovanie druhým („Ty bezbožník”), je cesta pripravená k jeho odstráneniu. Keby sme tieto postrehy premysleli do dôsledkov, ako by sme si museli dávať pozor pri jednaní s ľuďmi! Keď človek vidí, ako sa sťažuje súžitie tým, že nevidíme svoje chyby, zbadá, 32

že sme nepokročili ani krôčik od Kaina. A pri opovrhovaní druhými máme dojem, že sme nikdy nečítali Kázeň na vrchu. 10.2. Trest smrti Anderson vo svojej knihe Issues of Life and Death (1978) uvádza zaujímavý postreh: Kým liberálne zmýšľajúci kresťania pokladajú trest smrti za zásadne zlý, bibilicky orientovaní veriaci ho pokladajú za správny. Skutočne, keď sa pozrieme do Písma, nachádzame tam niektoré miesta, ktoré o tom jasne hovoria. Už hneď IM 9,1-7 vraví: „Kto vyleje krv človeka, toho krv bude vyliata človekom, lebo na obraz Boží učinil Boh človeka” (v.6). Lenže treba poznamenať, že trest smrti pozná SZ aj za cudzoložstvo, rúhanie a neposlušnosť rodičov (2M 21,17,3M 20,10,24,16). V NZ Pavol vraví o štátnej moci, že „nie nadarmo nosí meč” (R 13,4), čo znamená toľko, že v prípade potreby môže uložiť trest smrti. Biblickyje sotva možné uprieť štátu právo na potrestanie zločincov. Tí, ktorí sú proti trestu smrti, obyčajne poukazujú na to, že ľudský úsudok je často veľmi pochybný. Aj v tých krajinách, ktoré sa pýšia právom a spravodlivými súdmi, sa narobilo mnoho súdnych omylov. Ale keď je niekto na tom základe len odsúdený do väzenia, môže sa chyba napraviť časom. Ale kde nastane poprava, je to nenapraviteľné. Konečne aj ukrižovanie Krista ukazuje, ako práve ten štát, ktorý si zakladal na svojom súdnictve, vedel páchať justičné vraždy. Lebo aby mal právo, musel si udržať moc. Trest smrti okrem toho namiesto toho, aby zvýšil cenu ľudského života, fakticky ju znižuje. Previnilcovi berie aj poslednú možnosť napraviť sa. Bol by ospravedlniteľný len vtedy, keby sa jasne dokázalo, že to bol jediný odstrašujúci prostriedok, ktorý chráni spoločnosť (Anderson). Z nedávnej minulosti vieme, ako v nás vzkypela krv, keď sme počuli napr. o vražde strážcov v leopoldovskej väznici alebo o iných prípadoch, kde vrahovia zneužili mladé dievčatká a potom ich zavraždili. A pritom sa nejednalo len o niejaké vzkypenie hnevu, ale o premyslený čin. A išlo o činy, ktoré nespáchal nejaký maniak, ale človek mentálne úplne v poriadku. A ešte horšie bolo, keď sa tie činy opakovali a vrah už za ne bol v minulosti odsúdený. A keď sa pri vyšetrovaní choval arogantne a na súde neprejavil ani známku ľútosti, by obviňoval aj svoje obete a vyhrážal sa sudcom. Nazdávam sa, že aj sudcovia si mysleli to isté čo my, prostí občania, že je škoda, že nemáme zákon, ktorý by dovolil niekoho odsúdiť na smrť. Cit spravodlivosti sa v nás búril. Ale človek premýšľa aj ďalej a kladie si otázky, či predsa len nie je lepšie, keď sa odstránil tento konečný trest. Jean Imbert v knihe Trest smrti odkazuje na kongres o Spoločenskej obrane (1947), ktorý zmačne podkopal argumenty za trest smrti, keď spochybnil ako a) odčinenie viny (krvná pomsta), b) odplatu (oko za oko) - sú aj iné represívne prostriedky, c) zastrašovanie (poprava pre výstrahu). Kongres doporučuje racionálne organizovať prevenciu trestnej politiky a zamerať sa skôr na kriminogénne faktory, ktoré závisia v podstate od životných podmienok a medzi ktoré patrí dokonca sám trest smrti. Zosztávajú pravda nevyriešené problémy: a) akým trestom možno nahradiť trest smrti, b) čo so „sociálnymi netvormi”, c) čo vo „výnimočných okolnostiach”. Niektorí v prípade vnútornej politickej vzbury a v čase vojny pripúšťajú trest smrti. 10.3. Samovražda Pri samovražde berie si človek život sám. Príčiny bývajú rôzne. Najprv to robia postihnutí nejakou duševnou chorobou, napr. hlbokou depresiou. Pacient sa pokúša viackrát o odchod zo sveta. V takom prípade je pokus o samovraždu akoby výkrikom osamelého po spoločenstve (Anderson). Ale niekedy ide o osoby, ktoré sú len uzavreté, ktoré dokonca ani nevyhľadajú lekársku pomoc. Dotyčná osoba príde možno občas aj do zhromaždenia a pozhovára sa s veriacimi ľuďmi, ktorí na nej nevidia nič duševne chorobného. Tí sú potom úplne prekvapení, keď jedného dňa dotyčný odíde nečakane zo sveta vlastnou rukou. Títo ľudia konajú akoby bez rozmyslenia, ale sú aj samovraždy rozmyslené a dobre pripravené. 33

V takom prípade môže ísť buď o človeka hrdého, ktorý sa nechce poddať okolnostiam a využije svoje posledné právo. Takáto je samovražda Saulova (ISm 31). Túto cestu filozoficky podopreli stoici, ktorí v nej videli poslednú možnosť ľudskej slobody. „Táto cesta ti je vždy otvorená. Patent portae,proficiscere! ” Ale môže ísť aj o človeka zúfalého, ktorému sa zrútilo všetko, čo prácne budoval a pre ktorého ďalší život už nemá význam. Takto odchádzali aj mnohí slávni ľudia, najmä pri nevyliečiteľných chorobách. Poznáme však prípady, kde človek urobí samovraždu z protestu proti nespravodlivosti, ktorá je voči nemu v takej prevahe, že meranie síl s ňou neprichádza do úvahy. Na Západe sa spomína kapitán Oates, ktorý zomrel „hrdinskou samovraždou” (Anderson). U nás je známy prípad Jana Palacha, ktorý sa upálil na V áclavskom náměstí r. 1968 z protestu proti voj skám Varšavskej zmluvy, ktoré prepadli našu republiku. Je tu možné namietať, že mohol republike pomôcť aj iným spôsobom, že mohol počítať s Božou spravodlivosťou a.p. Nemožno však tomuto činu uprieť ťah hrdinskosti a tým aj mravné ospravedlnenie. To však neznamená, že takéto konanie doporučujeme aj inokedy. Spoločnosť sa stavala proti samovrahom veľmi neprajné. Mali vyhradené hanlivé miesto na cintorínoch a cirkev ich ani nechela pochovávať. Niektoré cirkvi im dodnes odopierajú pohreb na znak nesúhlasu s takýmto postupom, ktorý patrí medzi najťažšie hriechy. Ja by som myslel, že tu potrebujeme trochu súcitu. Ak je to chorý človek, nemohol celkom za svoje konanie. Ak to urobil zo zúfalstva, treba ho poľutovať a pýtať sa, či sme mu my nemohli pomôcť. A ak to urobil z mravného protestu, netreba mu odoprieť poctu. Pohreb samovraha nemusí znamenať súhlas s jeho činom a môže odkázať na Božiu lásku. Zvláštnym spôsobom samovraždy je eutanázia. Záleží v tom, že nevyliečiteľným pacientom sa skráti ich utrpenie tým, že sa im prestanú poskytovať medikamentózne alebo inštrumentálne služby, ktoré ich udržuje pri živote, alebo že sa im vstriekne dávka látky,ktorá im zastaví činnosť srdca. Zvláštnym prípadom je tu tzv. mortifíkácia, pri ktorej zbavia terminálne chorého krvi a te­ kutiny a zmrazia ho pri extrémne nízkych teplotách až do doby, kedy dotyčná choroba bude liečiteľná. Niektoré krajiny už eutanáziu povolili. Čo šokuje, je to, že až 80% eutanázie sa deje bez vôle pacientov. Tuje zneužitie zo strany príbuzných alebo poisťovacích spoločností (Cameron). 10.4. Smrť Smrť pre nás znamená ukončenie nášho zemského úsilia, tak že pri nahromadených známostiach musíme všetko zanechať. Keď si to uvedomíme, mohli by sme prepadnúť myšlienkam o márnosti života. Alebo by sme sa mohli začať búriť a hľadať nádej v predĺžení ľudského života pomocou lekárskych objavov (Schrader). Ale čo by to znamenalo, aj keby sme naozaj predĺžili život na raz toľko, ako žijeme? Ba nestačilo by ani to, keby sme žili stáročia ako biblickí prví ľudia (IM 5, LXX tu udáva tisícročia!). Raz by sme predsa len museli opustiť tento svet, lebo sme prach a na prach sa obraciame (IM 3,19). Milosť je v tom, že nám Boh neoznámil okamžik našej smrti! Tento výrok povedal o nás Boh a ním nás ako svoje stvorenia limitoval. Dovolil nám ešte jesť zo stromu poznania, t.j. aby sme sami určili, čo je dobré a čo zlé na rovine mravného rozhodovania. Ale na úrovni ľudskej existencie nám nedovolil jesť zo stromu života, aby sa totiž náš život predĺžil do nekonečna. „Nebude sa môj Duch prieť s človekom naveky v jeho blúdení. Je telo a bude jeho dní 120 rokov” (IM 6,3) . Tento verš nám ukazuje, že limitácia vedľa Božej zvrchovanosti ukazuje aj jeho milosť, lebo bez tohto radikálneho obmedzenia by sme len večne blúdili preč od Boha. Preto rozumiene tomu, prečo novozmluvní svedkovia tak jasajú nad Kristovým vzkriesením (Ef l,20n, Ko 2,15). Ono totiž predstavuje prielom do ríše smrti a zrušenie jej neobmedzenej moci pomocou druhého Adama, ktorý bol obrazom Božím, ale nechcel byť rovný Bohu v svojvôli (Fp 2,5nn). Chápeme aj to, prečo NZ vidí konečné víťazstvo v tom, že „ako posledný nepriateľ bude zničená smrť” (1K 15,26). A chápeme aj teológov, ktorí sa postavili proti tomu, že cirkev

34

začala velebiť smrť ako nášho spojenca. Smrť je náš nepriateľ - volá Johann Chr. Blumhardt. Znázorňuje našu odlúčenosť od Boha (Ragaz). Na druhej strane Písmo vie, že Božia moc pri nás siaha aj cez hranice smrti. Aj pre nás platí to, čo Kristus dobyl: „Ale vďaka Bohu, ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista” (1K 15,57). Ešte nemôžeme síce jasať: „Smrť je pohltená vo víťazstvo. Smrť, kde je tvoj osteň? Kde peklo, tvoje víťazstvo?” (15,54n). To platí len o dobe, keď naše smrteľné telo oblečie nesmrteľnosť, teda pri našom vzkriesení (15,53n). Ale už teraz vyslobodzuje nás, ktorí sme „bázňou pred smrťou po celý čas žitia boli držani v rabstve”. Teraz môžeme v dôvere pracovať na Božom diele (Žd 2,15, 1K 15,58). Treba však zdôrazniť, že NZ svedkovia nečakajú toto dobrodenie prosto od smrti, ale od vzkriesenia. Pavol v 2K 5 píše o tom, že keď bude náš pozemský stan zborený, máme večný príbytok v nebesiach. Kým sme doma v tele, nemáme domov u Pána (2K 5, 1,6). Treba však vedieť, že v tomto odseku nie je reč o smrti, ale „o našej premene, ktorá sa udeje pri dokonaní. Pavol tu teda nehovorí, že zosnulý kresťan hneď po smrti nájde u Pána domov” (Wendland). To znamenajú aj výpovede, že nám Pán odišiel pripraviť miesto a že sa potom vráti a poberie nás k sebe (Jn 14,lnn, 17,24).To však neznamená, že pri smrti ideme do neznáma. „V živote i v smrti sme Pánovi” (R 14,8). Nedoporučujeme ísť ďalej za túto istotu. Pri niektorých odborníkoch máme ten dojem, že vedia viacej ako je treba o mŕtvych, kde sú, v akom stave. Menej by tu bolo viacej. Písmu ide nie o náš stav po smrti, ale o príchod a dokonanie Božieho kráľovstva. V tomto rámci je zaistené aj vzkriesenie človeka a istota, že Pán nestratí nikoho, kto mu patrí. Akým spôsobom, to prenechajme jemu a nie svojej špekulácii, ktorú Pán iste prekvapí. Záver Nie je ľahké sa vysporiadať s faktom ukončenia nášho života. Svetský človek to pociťuje ako neslýchané obmedzenie svojej slobody a nezmyslené ukončenie tvorivých síl, keď by sa práve mohli rozvinúť. Ale aj veriaci človek tu stoj í tvárou v nepriateľovi a ťažko sa zmieruje s myšlienkou, že by sme „umierajúc až v Božej tvári spatřili” celú slobodu (Bonhoeffer, Zastávky). A predsa už máme veľkú nádej, lebo Ježišovo víťazstvo nad smrťou patrí aj nám. Keď patríme Ježišovi, potom nás brány ríše smrti nepremôžu a smrť stratila nad nami poslednú moc. A čakáme na Pánov príchod, keď budeme vzkriesení a tak budeme stále s Pánom (ITs 4,17). Smrť nezruší fakt, že patríme Pánovi a že on si nás zachová (Fp 3,21). Ako? To nám nepovedal. Dajme sa prekvapiť! Iste nebudeme sklamaní.

III. KULTÚRA Pod označenie kultúra chceme tu zahrnúť to, čo vytvoril človek vlastným úsilím, či už svojím umom alebo svojou rukou. Chceme túto činnosť odlíšiť od toho, čo vytvorila príroda a čo človek od nej dostal na užívanie. Nevieme, ktoré iné slovo by túto činnosť označovalo tak, že by sme to nemuseli dlho popisovať. Preto užívame tento termín, pričom musíme stále myslieť na to, že nemyslíme na kultúru v užšom zmysle (literatúra, hudba, divadlo atď.), ale na kultúru širšie pojatú, ktorá v sebe zahŕňa vedu, techniku, filozofiu, umenie a šport. Ide nám o kresťanský pohľad na tieto ľudské výtvory.

11. VEDA

Slovo pravda malo v dejinách najmä dva významy: 1.pravda je to, čo súhlasí s prísľubom. Pravdivý bol človek, ktorý dodržal to, čo sľúbil. Ide tu teda o pravdu ako vernosť. 2. pravda je to, čo súhlasí so skutočnosťou. Pravdivé je to označenie, pod ktorým sa skrýva to, čo je na ňom 35

napísané. Ide tu teda o pravdu v zmysle pravdivosti. Z povahy veci vyplýva, že sa potom musíme dívať pod označenie a skúmať, čo je pod ním, a uviesť označenie do súladu so skutočnosťou. Kým pri vernosti sa pýtame, čo bolo povedané, a ako sa to splnilo, pri pravdivosti sme zvedaví, či je správne označené, čo je skryté. 11.1. Vedec o všetkom pochybuje Je starou zásadou pri bádaní výpoveď De omnibus dubitandum - O všetkom sa má pochybovať. O tom sa dávnejšie vedelo, ale až pred pár sto rokmi sa to začalo systematicky uplatňovať. Táto metóda sa stala nepriateľom každej dogmy, ktorej sa malo veriť bez skúšky pravdivosti. Muselo sa to obrátiť proti niektorým filozofickým učeniam, ktoré sa pokúšali na základe rozumových úvah a určitých pozorovaní podať výklad prvkov, z ktorých sa skladá vesmír (voda, vzduch, éter atď.). Takouto filozofiou sa potlačilo napr. učenie takých atomistov (Demokritos, 5.st. pr.n.l.) ktorí už boli na správnej stope pri zložení hmoty. Potom sa to obrátilo proti vedeckým dogmám. Od 2. st. platilo Ptolemaiovo geocentrické učenie o Zemi ako nehybnom strede vesmíru. Kopemík (15.-16. st.) však zistil a výpočtami dokázal, že Zem je jednou z planét, ktoré obiehajú okolo Slnka. Rotuje okolo vlastnej osi, čo súhlasí so všetkými astronomickými pozorovaniami. Jeho kniha De revolutionibus orbium coelestium (1943) opísala nielen pohyb (revolutio) nebeských telies, ale znamenala aj skutočnú vedeckú revolúciu, ktorú už nebolo možné nijako zastaviť. Jej prvý výtlačok ho zastihol na smrteľnej posteli, ale po ňom prišli jeho žiaci. Tí museli bojovať proti náboženským dogmám. Galilei zostrojil svoje ďalekohľady, ktorými objavil krátery na Mesiaci, škvrny na Slnku a mesiace Jupitera. Je tragédiou, že nadarmo volal Galilei teológov, aby sa pozreli do jeho ďalekohľadov a presvedčili sa o pravdivosti jeho tvrdení. Môžeme len s hanbou myslieť na jeho proces, v ktorom bol prinútený odprisahať svoj názor, že sa Zem točí. Jeho slávny výrok po procese „Eppur si muove - A predsa sa točí” je priznaním sa k pravde Písma, ktoré nechce, aby sme žili v ilúziách, ale v pravde akokoľvek trpkej a tvrdej. Tým sa prirodzene rúcali aj všelijaké predsudky a povery medzi ľudom. Keď filozofovia a teo­ lógovia mali takéto predstavy, nie čudo, že ľud mal myslenie ešte zdeformovanejšie, lebo bolo živené aj pozostatkami všelijakých pohanských mýtov. Jeho rodinný, hospodársky a spoločenský život bol opradený poverami, ktoré počítali s astrologickým vplyvom nebeských telies či všelijakých čarodejov a bosoriek. Často to bolo živené aj kázňami kňazov, ba aj oficiálnych cirkevných autorít, ktoré usporiadávali hony na čarodejnice a upaľovali tých, ktorí sa odchyľovali od pravoverných dogiem. 11.2. Vedec verí, čo vidí Keď vychádzame z toho, čo sme povedali, že novovekému vedcovi ide o to, aby preskúmal, či vonkajšie označenie súhlasí s vnútornou skutočnosťou, potom celú svoju vášeň venuje zisťovaniu faktov. Postupuje pritom ako vycvičený detektív a pokiaľ je mu možné, nechce sa dať nijakým spôsobom oklamať. Stalo sa známym heslo: Verím, čo vidím. Ním sa mnohí bránili proti neviditeľným skutočnostiam viery. Ale v oblasti zemskej skutočnosti je to celkom na mieste. Pritom vedec ide ešte ďalej, lebo niekedy ho klamú aj jeho oči. Preto užíva aj iné prostriedky na zistenie pravého stavu, aby vylúčil omyl. Až dojemné je to, ako opatrne tu vedci postupujú. Veria najprv to, čo vidia. Potom ale preverujú ďalej. Zavádzajú pokusy, aby si zistené potvrdili. A nielen to: opakujú pokusy, aby vylúčili tú možnosť, že zistenie je len náhodné alebo odvislé od istých okolností, ktoré nemusia byť vždy rovnaké. Tieto okolnosti potom zaznamenávajú a stanovia, ako sa chová skúmaný predmet v rôznych podmienkach. Nemožno si tu nepripomenúť vetu: „Pravda je tvrdošijná”. Znamená to najednej strane upokojenie, že vždy vypláva na povrch. Na druhej strane aj stálu výzvu, aby sme ju hľadali neúnavne a zaťato.

36

Keď má vedec zistené faktá, pokúša sa ich vysvetliť. Bez tohoto úkonu by pre neho faktá neznamenali viacej ako písmená abecedy, ktoré by jednotlivo rozumel, ale ktoré by nedávali nijaké slovo. Teraz sa teda pokúša skladať jednotlivé prvky zistenej skutočnosti do rozumných slov a dopátrať sa ich významu. Je to ešte obťažnejšia práca ako odkrývanie samotných faktov. Lebo zistenie reality je potrebné a môže byť pevné a objektívne, ale kým sa nepríde k subjektívnemu vysvetleniu, tak sú písmená pre človeka nečitateľné. Veď samotné zistenie faktov ešte nie je veda (Bryant). Ešte ťažšie je vytvoriť hypotézu a po nej teóriu. Mnohí vedci sa pokúsili nielen čítať jednotlivé slová, ale skladať z nich aj vetu. Na jej základe vytvorili hypotézu, pomocou ktorej chceli vysvetliť aj ďalšie vety do súvislej teórie. Nejeden z nich pritom stroskotal. Pozdější vedci dokázali neudržateľnosť jeho názorov z niektorých pozorovaní. Ale ani takéto neúspechy nie sú zbytočné, lebo nám ukazujú to, čo pravda nie je. A to je vo vede dôležité. Ako ukazuje evolučná teória, môže sa aj všeobecne prijaté učenie dostať do vážnej krízy, ktorá ho nahradí primeranejším pohľadom. 11.3. Vedcovi nič nie je tabu Veľký rozruch aj medzi veriacimi ľuďmi spôsobil prvý let človeka na Mesiac. Mnohí veriaci ľudia z hlbokého presvedčenia vyslovovali nad tým pochybnosti a s Bibliou v ruke nielen že zazlievali takýto podnik, ale sa aj utešovali veršom: „Nebesia sú nebesia Hospodinove a zem dal synom človeka” (Ž 115,16). A predsa sa tento let podaril a potom sa bratom muselo vysvetľovať, že výrok „Nebesia sú nebesia Hospodinove” znamená, že Boh vládne nad vesmírom, ale nie to, že sa človek nesmie dostať na Mesiac, poprípade ešte aj na iné nebeské telesá. Tým nijako nezrušil Božiu vládu! To čo platí o makrokozme, platí aj o mikrokozme. Ako sme už videli, tu sú obavy ešte viac odôvodnené. Človek začal objavovať tajomstvá života. Dokáže už dnes odstrániť niektoré ťažkosti umelým oplodnením v skúmavke, dokáže vymeniť choré gény u jednotlivca. Ba stalo sa možným, že ich vymení tak, že ich znaky nezaniknú smrťou tohto jedinca, ale prejdú aj na jeho potomstvo. Zatiaľ je táto metóda zakázaná, ale človek má dojem, že výskum a inžinierstvo sa nezastaví ani tu. Nejakým spôsobom sa pravdepodobne začne uskutočňovať aj to. Lebo vede sa ťažko stavajú nejaké zákazy a ohraničujú zakázané oblasti. Lenže to vedcov nesmie zviesť k tomu, aby sa povýšili na stvoriteľov. Podarila sa už umelá výstavba kyseliny nukleovej. „V tomto prípade by bola teoreticky voľná cesta k systému, ktorý by organizoval sám seba” (Schramm). „Nieto dôvodu, prečo by sme neboli schopní vytvoriť nové dedičné faktory a prečo by sme ich nemohli zabudovať do života.” (Pauling). „Zdá sa teda, že v laboratóriách sa už bude skoro manipulovať so životom. Nie je človek už i tak pánom života? K žiadnemu druhu obilovin, ktoré sa dnes na poliach bežne pestujú, nedošla príroda sama. Vyšľachtil ich človek” (Schrader). Viacej ako takéto nádejné, ba rozjasnené hlasy by tu bola potrebná skôr skromnosť, ktorá je znakom veľkých. Aj významní bádatelia stratia niečo zo svojho charakteru, keď im to dá pocit všemocnosti. Aj neveriaci vedec Adolf Butenandt vraví: „Prírodné vedy nie je možné obmedzovať. Úlohou vedcou je ísť ďalej, pozorovať, experimentovať a trpezlivo čakať na odpovede, ktoré im dá príroda na vhodne kladené otázky. Čo sa dozvedia, to väčšinou len posilní ich úctu pre zázrakmi tohto sveta” (c. Schrader). Kresťan John Bryant tu vie niečo o tom, že Boh je Stvoriteľom a vedci sú správcami jeho tajomstiev. 11.4. Vedec sa nedá zneužiť Hoci je veda činnosť, ktorá sa snaží o presnosť a poznatky, ktoré sú nepopierateľné dokázané, predsa ani ona sa nemôže ubrániť tomu, aby nebola zneužitá. Aj o nej platí, že jedným jej znakom je to, že slúži človekovi a nie človek jej. V dejinách však poznáme prípady, kde sa dala zneužiť

37

politikom. Známa je prax v nemeckých koncentračných táboroch, kde sa robili na odsúdených väzňoch výskumy, aké by nijaká vláda predtým nebola povolila. Lekári robili s väzňami, čo len chceli. Vstrekovali im jedy, rezali ich ako pokusné zvieratá. Tým sa sami znížili na úroveň pod zvieratá. Ďalšie zneužitie číha na vedcov zo strany filozofov a ideológov. To sa stalo v Sovietskom zväze, kde platila dialekticko - materialistická filozofia ako štátna ideológia. Všetko, čo sa obracalo alebo v budúcnosti mohlo obrátiť proti nej, bolo násilím potlačené. To sa týkalo počiatku života a biologických a genetických vied vôbec, ale aj oblasti sociológie, ktorá prakticky prestala existovať ako nezávislá veda. Ba Stalin sám napísal knihu, ktorou sa stal určujúcou autoritou v oblasti filológie. Tým sa poprel jeden z princípov vedy, a to je rozhovor, preskúšanie a dôkaz. Sem sa môžu pripliesť - ako všade - aj podnikavci a obchodníci, ktorí budú mať snahu bezohľadne využiť vedecké poznatky vo svoj prospech. Videli sme a ešte uvidíme, ako je to možné na rôznych poliach. Chémia je krásna veda, ale čo sa tu nedá všetko zneužiť! Dynamit trhá skaly, ale aj granáty. Drogy môžu slúžiť ako heky, ale aj doslova ako jedy pre celé populácie. Medicíne nikto neupiera česť a predsa je možné ňou nielen liečiť, ale aj zabíjať, ako sme videli pri eutanázii. Osobitnou kapitolou je tu prerušenie tehotenstva, pri ktorom jedna časť lekárov si ťažkú hlavu nerobí. A vedec sám je tiež len človek a môže svoje poznatky - možno v spolupráci s nejakou spoločnosťou - zneužiť vo svoj prospech. Tým nemyslíme jednoducho na peniaze a na to, že by bolo nečešme, keby vedec svoj vynález predal. Bolo by nespravodlivé, keby sme ho m chceli upodozrievať z la­ komstva, lebo robotník je hoden svojej mzdy. Už sa však stalo, že sa na trh dostal liek, ktorý nebol dostatočne overený a až po jeho nasadení sa zistila chyba, lebo sa začali rodiť deti bez končatín a iných orgánov. Boli vedci, ktorí obetovali aj svoj život vede, ale boli aj takí, ktorí vedu obetovali sebe. Záver Málo je takých činností, ktoré by nás tak upamätúvali na Boha, ako práve veda. Veď príkaz o panovaní človeka nám dal Boh ešte pred naším pádom. Keď vedci skúmajú prírodu, tak plnia jeho príkaz a tým sa dokazujú ako jeho služobníci. Vedec, ktorý o všetkom pochybuje, verí, čo vidí, pred ničím sa nezastaví a nedá sa zneužiť, je veľmi blízko Božej pravde, ktorá sa dokazuje v Božej vernosti. Veď on sa blíži k pravde tým, že odokrýva realitu. Je niečo neprirodzené v tom, že sa veda a náboženstvo rozišli. Vyhliadame dobu, keď sa zase zídu a keď obe na svoj spôsob budú slúžiť Stvoriteľovi.

12. TECHNIKA

A

PRIEMYSEL

Je známe, že človek neprevyšuje zvieratá v telesnom ohľade. Nevie tak behať ako ony, nemá tak vyvinutý zrak a čuch, v mnohých inštinktoch zaostáva tiež. Ba aj jeho fyziologická stránka zaostáva: nevie si napr. vyrábať vimanín C tak, ako zvieratá a mnoho iného. Ale má rozum, ktorý báda a ktorý mu pomáha spoznané uplatniť v praxi. Pomocou techniky ako aplikovanej vedy vie svoje nedostatky nahradiť a zvieratá nielen dostihnúť, ale aj predbehnúť.Budeme sa teda zaoberať touto jeho činnosťou, pričom spolu s technikou chceme hovoriť aj o priemysle, ktorý s ňou úzko súvisí. 12.1. Prostriedky Pozrime sa najskôr na prostriedky, ktoré technika používa na dosiahnutie svojich cieľov. Na ich čele stojí stroj. Keď obdivujeme výtvory starej doby (napr. pyramídy, obrovské sochy na tichomorských ostrovoch a iné), ťažko je ubrániť sa dohadu, že už dávno museli ľudia poznať nejaké mechanizmy, ktoré im umožnili postaviť takého gigantické výtvory. Museli poznať aspoň 38

najjednoduchšie zariadenie, ako je páka, kladka a koleso na hriadeli. To im umožnilo prevážať stavebný materiál, spájať ho a dvíhať. Voz bol známy na pevnine, lode na mori. Mnohé zariadenia vďačia za svoj vznik vojenskému užitiu. Ako pohon sa užívala voda, vietor, zvieracia sila alebo svaly človeka. Ale odkedy sa objavil v minulom storočí spaľovací motor, ovládol pole ako pohonný prostriedok, v ktorom sa energia tepelná mení na energiu mechanickú. Pomocou neho vznikali potom aj motory iné, napr. elektrické, tryskové atď. Pre bežného človeka sa pritom stal najpopulárnejším a najvýznamnejším motorom ten, ktorý ženie auto, vlak a lietadlo. Tým sa jeho doprava nesmieme urýchlila. V iných oblastiach nadobudli význam aj motory raketové, napr. vo vojenstve a v kozmických letoch. Mimo týchto zariadení, pri ktorých ide väčšinou o silu, vynašiel človek aj dômyselné zariadenia a prístroje, ktoré mu umožnia výkony merateľné inými meradlami. Sú tu napr. ďalekohľady, schopné sa dívať do vesmíru a objaviť v hmlovinách nebeské telesá, vzdialené od nás miliardy svetelných rokov. Alebo naopak, mikroskopy, ktoré nám umožnia pohľad do mikrosveta buniek a stavby organickej i anorganickej prírody. Sú tu počítače, ktoré v sekunde urobia toľko operácií, že bez nich by boli na taký výkon potrebné stáročia. Disponujú ohromnou pamäťou a ešte sa stále vyvíjajú a riadia samočinne ďalšie operácie. Okrem jednotlivých strojov sa vyskytujú celé sústavy strojov. Vari najdokonalejšiu takúto sústavu predstavuje továreň. Máme v nej motory, ktoré hýbu jej mechanizmami, ďalej zariadenia tepelné, stroje obrábacie, transportné, výpočtové, administratívne a p. Niektoré z nich sú špecializované a zariadené na bežiaci pás, pri ktorom každý pracovník za určitý čas musí urobiť určitú operáciu. Ale aj v nich postupuje mechanizácia pomocou robotov (robotizácia). Možno je to aj dobre, lebo práca na páse je veľmi únavná a psychicky vyčerpávajúca. Možno v budúcnosti sa tu ľudská práca obmedzí na dohľad a opravu. 12.2. Výsledky Na základe veľkých úspechov techniky v posledných sto rokoch môžeme hovoriť o vedecko technickej revolúcii. Aspoň vo výbere si pripomeňme nakrátko jej výsledky. V prvom rade sú to mohutné stavby. Môžeme tu myslieť na mnohoposchodové budovy, ako sú mrakodrapy, v ktorých žije alebo pracuje jedno celé mesto, alebo na obrovské mestské konglomerácie, v ktorých žije viac ľudí ako v našich štátoch. Sú tu aj stavby zásobární energie, ako sú vodné priehrady, ďalej naftovody a plynovody. Vznikli aj železničné a automobilové cesty, horské a podmorské tunely, koré umožňujú rýchle spojenie. Technici nám zostrojili výborné dopravné prostriedky. Bez auta si dnes už nevieme život ani predstaviť. A očakávame jeho zlepšenia hádam s elektrickým pohonom, lebo doterajší druh znečisťuje ovzdušie. Ani bez lietadla by to už dnes nešlo. Prakticky vytlačilo lode z osobnej dopravy, čo vidno na osirelých amerických osobných prístavoch. Nešlo by to dnes už ani bez spojovacej techniky, v ktorej už telefón pomaly zostarieva oproti novším zariadeniam elektronickej techniky. Bez počítačov by nastal krach v podnikoch a bez televízie nuda v domácnostiach. (Možno by to nebolo ani najhoršie!) K tomu si musíme pripočítať výrobu potravín. Za posledné obdobie počet obyvateľov Zeme nesmieme vzrástol. Sú zeme, ktoré samy majú cez miliardu obyvateľov a iné, ktoré sa k nim blížia. Možno hovoriť tiež o populačnej explózii, ktorú sa len obtiažne darí regulovať. A toto množstvo ľudí je treba živiť. K tomu pristupujú oblasti sucha, ktoré postihujú v dôsledku toho hladomory. Tým ľuďom treba pomáhať. To by všetko nebolo možné bez intenzívneho obrábania pôdy pomocou umelých hnojív a bez hľadania nových druhov potravín s vysokým obsahom bielkovín a najmä vitamínov v potravinárskom priemysle. Veľmi sa činí tiež priemysel farmaceutický so svojou výrobou liekov. Mnoho rokov už sa mu síce nedarí vynájsť liek proti rakovine, (dokonca ani proti takej banálnej chorobe ako je chrípka!), 39

hoci sa na bádanie vynakladajú veľké peniaze. Ale zato sa objavil celý rad liekov, z ktorých po druhej svetovej vojne bol najznámejší penicilín a lieky jemu podobné. Vďaka týmto liečivám zmizli prakticky choroby, ktoré boli niekedy metlou ľudstva. Spomeňme si len, čo niekedy znamenala tuberkulóza a dnes to skoro nie je problém! Ak sa niektoré epidémie rozšíria, je možné ich lokalizovať a odstrániť. 12.3. Nebezpečenstvá Napriek všetkým úspechom nemôžeme veľmi jasať. Technika má aj svoje tienisté stránky. Priniesla nám napr. choroby z povolania. Napriek všetkým umným zariadením ťažko sa darí napr. v baníctve predísť alebo úplne odstrániť také zaprášenie pľúc, ktoré vzniká následkom prachu z trhania horniny výbušnými látkami. Kto si všimol robotníkov vo veľkých amerických továrňach na automobily, nemohol nevidieť, ako ich práca vyčerpáva, hoci je zbavená driny. 50 tisíckrát za smenú ten istý úkon, a to deň po dni a mesiac po mesiaci! To vyčerpáva psychicky, okrem možného aj telesného ochorenia. Ale dostavili sa aj civilizačné choroby. Srdcové infarkty a rakovina sú dve choroby, na ktoré dnes umiera najväčšie percento ľudí. A to sú choroby, ktoré nám priniesol životný štýl, čo sa vytvoril v podmienkach vyspelej techniky. Národy, ktoré majú primitívny spôsob života, tieto choroby majú vo veľmi malej miere alebo ich nepoznajú vôbec. Majú síce iné choroby, ktoré im znepríjemňujú život, takže ani primitivizmus nie je riešením. Ale žijú takým kľudným životom a jedia také množstvo rastlinnej potravy, že sa im nezanášajú cievy cholesterolom ani im bunky nevypovedajú poslušnosť. V modernej dobe sa zdá, že sme sa stali obeťou vlastných vynálezov. Vynašli sme hodiny, ale to je nielen dobrodenie, ale aj bič na nás. Všetci trpíme tým, že sa musíme držať na určité termíny a plány. Máme autá, ktoré nás rýchle vozia, ale zaujímavé: viacej času sme nezískali! Skôr sme si narobili len viacej úloh, ktoré stíhame len v stálom pokluse. Rýchlosť sa stala „hriechom storočia”. V podstate nás technika núti páliť sviečku na oboch koncoch, pričom jej dĺžku nám skrátila. Nie div, že vo vyspelých industrializovaných krajinách majú neurológovia a psychiatri najviacej práce. To sa týka aj mnohých nehôd, ktoré nám technika priniesla. Autostrády sú báječná vec. Na nemeckých diaľniciach je možné tisíc km urobiť za 5 hodín. Ale stáva sa aj, že sa dostaneme do zápchy a postupujeme 20 km krokom na jedničke a zapečieme si motor. Ale to je len malý malér. Horšie je to, že keď aj sú tam 2 až 3 pruhy, predsa len niekedy nastane hromadná zrážka a stovky áut a kamiónov nariazia do seba! Iný prípad je z dopravy. Obrovské tankery dopravujú naftu pomerne lacno zo svetadielu do svetadielu. Keď však nastane nehoda a nafta sa vyleje do mora, beda zvieratám, plážovým hosťom a hoteliérom! 12.4. Pokus o riešenie Celá technika bola od začiatku nesená jednak duchom pomoci človeku, jednak duchom istého ľudského velikášstva. Nie je možné zapierať, že nám priniesla mnohé dobrodenia. Možno si to ani neuvedomujeme, za čo všetko jej vďačíme - pri všetkých jej nedostatkoch. Keď však ideme do krajín, kde to všetko nemajú, sme radi, keď sa vraciame do svojich príbytkov, kde máme aj splakovací záchod, kúpelňu, práčku a mnoho iných užitočných zariadení. A keď zase ideme tam, kde to majú na vyššej úrovni, aspoň sa tešíme, čo všetko nás v budúcnosti čaká. Technika nám naozaj priniesla pohodlie, ako si to kto môže dovoliť. Pri cestovaní sa dozvieme, za čo musíme byť vďační, aj čo sa týka ľudskej driny. Keď niekde vozia hnoj na fúrikoch alebo dokonca na vlastných pleciach, sme radi, že za nás to už robia traktory. Keď ale vidíme, že farmári majú toľko a takých strojov, že jedna rodina nimi stačí obrobiť a pohodlne povážať úrodu z niekoľkosto hektárového poľa, potom dúfame, že o nejaký čas (dve, tri desaťročia?) to príde aj k nám. Nebudeme musieť mať druhé zamestnanie, ale viacej voľného času. Zostane síce problém, čo s jeho využitím, ale hrubá drina zrejme zo sveta postupne

40

odíde. Riešením techniky je tento duch ľudskosti. Kde však techniku ovládne ľudská človečina, tam je zle. Veď sú tu ochodníci, ktorí vyrábajú aj to, čo človeku škodí a osoží ich vreckám. Pre civilizačné choroby hynú tisíce ľudí. Jedna choroba sa odstráni, ale ďalšie sa vynoria. Pri umelých potratoch hynú milióny živých bytostí len preto, že moderná medicínska technika to urobí v podstate na počkanie a žena nemusí ani ležať v nemocnici ani nikomu nič povedať. A sú tu aj vojaci, ktorí chemicko - biologické poznatky použijú pre výrobu biologických zbraní s otrasným účinkom. Vrcholom všetkého je však atómová bomba. Najprv tu išlo o čisto vedeckú záležitosť štiepenia atómových jadier. Eistein varoval pred tým, aby sa šlo ďalej a aby sa to užilo vo vojenskej výrobe. Ale stalo sa to, pretože to bolo „technicky sladké” a vedci s technikmi tomu neodolali (Jungck). Na svoju škodu, lebo tým len vypustili džina z fľaše. Vývoj pokračoval ďalej a vynálezcovia nás už oblažili „čistými bombami”, ktoré nepôsobia explóziou, ale žiarením: nechávajú anorganickú prírodu nedotknutú, ale život zabíjajú do najmenších detailov. Skutočne, zničenie Zeme a vy­ kynoženie ľudstva je vrcholom vynálezov! Záver Všetko má dva konce - aj technika. Na jednej strane ju musíme brať ako dar od Boha a byť vďační za jej výdobytky. Švéd Heyerdahl odišiel pred niekoľkými desaťročiami na tichomorské ostrovy, lebo dúfal, že tam ďaleko od ničiacej civilizácie a techniky nájde stratený raj. Ako vieme, že si musel opraviť názor (Fatu Hiva). Nie v úteku od techniky, ale v naplnení techniky duchom pravej ľudskosti leží riešenie moderného sveta. A o to sa musia postarať kresťanskí technici (a politikovia!), aby jej dobrodenia sa dostali čo najviacerým a pomohli tam, kde aj dnes hynú od hladu a vo vojnách. A na druhej strane aby sa jej škodlivé účinky zmenšili na minimum nielen novými vynálezmi, ale aj novým zákonodarstvom a novou ľudskou solidaritou, priateľstvom a spravodlivosťou.

13. UMENIE Človek je zložitá bytosť. Je korunou stvorenia, čo je jeho sláva, ale aj nevýhoda. Tak je to pri strojoch, že čím dokonalejší mechanizmus, tým viacej je poruchový a tým viacej starostlivosti si vyžaduje. A tak je to aj v organickej oblasti. Čím dokonalejšia bytosť, tým viacej starostlivosti jej treba venovať pre jej „poruchovosť”. Jedna z takýchto porúch je to, že rozum neberie do úvahy všetky zložky, z ktorých človek pozostáva. Už sme videli, že je náchylný žiť v krajnostiach. Zleje, keď sa tak chová voči iným a horšie, keď voči sebe samému. Umenie je tu na to, aby významne doplnilo starosť o človeka, a to z citovej stránky. 13.1. Racionalistické vákuum Už sme si prezerali vedu a techniku a ich racionalizačné metódy. Veda tvrdošijne hľadá faktá, verí to, čo vidí. Skúma, skúša, preveruje a opakovane preveruje, aby vylúčila náhodu a omyl. Technika sa tiež riadi touto metódou, lebo nemôže riskovať omyl a tak katastrofu. Začína sa to už pri plánoch, ktoré musia byť prepočítané podľa prísnych zákonitostí a objektívne stanovených pravidiel. Ani veda ani technika si nemôže dovoliť predpokladať nejakú veličinu, ktorá sa nedá nezávisle merať, vážiť a ktorá je tak v stave niesť, držať a podopierať. Tento postoj je proprium vedy. Z toho dôvodu to vede niekto nemôže zazlievať, lebo kedy sa veda toho nedržala, tak by zradila sama seba. Ba podľa dnešného stavu možno povedať, že v prítomnej vede a technike nie je príliš veľa, ale príliš málo rozumu. Znalci hovoria, že kým starí učenci boli polyhistori a tak ovládali vlastne všetko, čo sa v ich dobe vedelo, dnešní vedci sú iba špecialisti, ktorí sa vyznajú len v svo­

41

jom úzkom odbore. Vtipne sa tu hovorí o „fachidiótoch”, ktorí v svojom odbore vedia všetko, v cudzom sa ich vedomosti blížia nule. Malo by to byť „všetko v niečom, niečo vo všetkom”, ale niekedy je toto niečo temer nič. K takémuto postoju je dnešný vedec nútený rozsahom dnešných vedomostí. Dnes už nie je možné ovládnuť všetky oblasti čo len svojho odboru. Lekár niekedy liečil všetko, potom sa to rozpadlo a istú čiastku prevzal internista, istú chirurg, istú neurológ atď. Dnes však aj tu nastala ďalšia diferenciácia, takže vo veľkých nemocniciach sú chirurgovia, ktorí operujú len určité orgány a iné prenechajú iným. A tak sa to má aj s inými lekármi. Ba tak je to aj v iných odboroch, nielen v medicíne. To nie je dobré, ale ani najhoršie, pokiaľ sije každý vedomý svojich medzí, že totiž postihuje iba čiastkovú a nie celkovú skutočnosť. Kde je toto vedomie čiastkovosti živé, tam sa dá niečo robiť. Kde sa stráca a z čiastky sa chce urobiť celok, tam nastáva redukcia a tá sa nevypláca. Medicína má mnohé odvetvia a v istý čas môže položiť dôraz na tú alebo onú sekciu. Nikdy sa však nesmie celá medicína redukovať na internú medicínu, hocako je táto oblasť centrálne položená. Podobne sa to má aj s človekom. Aj on je poskladaný z mnohých zložiek. Sú obdobia, kde sa musí prízvukovať to alebo ono, ale poznanie seba samého sa nesmie očakávať od „svetla poznatkov, ktoré nám poskytujú experimentálne vedy” (Schramm, c. Schrader). Tu sa pomýlil už pred rokmi Alexis Carrel. K podstate svojho bytia sa vedeckou cestou nedostaneme. 13.2. Iracionálny protest Vedecko - technická revolúcia, ako každá revolúcia, požiera nakoniec sama seba. Zdôraznila racionálnu stránku ľudskej bytosti natoľko, že ostatné stránky pritom začali zakmievať. Vytvorilo sa vákuum s prebytkom rozumu a nedostatkom vôle a citu. A to všetko viedlo k výbuchom vo forme vzbúr. Neviem, či celý fenomén novodobého terorizmu nemá svoj pôvod v tom, že racionalistický človek nezvládol isté zjavy, ktoré sa nedajú zvládnuť vedecky, ako napr. národnosť, náboženstvo, rasa, trieda a ktoré možno premôcť len uvedomelým úsilím morálnej vôle, ktorá však bola potlačená. Lenže novodobý človek neprotestuje len terorizmom, ale aj takými samovražednými prostriedkami, ako je narkománia a s ňou spojená sexuálna explózia. Je to nezmyslené, lebo drogy sa stanú takým návykom, s ktorým nevie bojovať účinne nijaká ustanovizeň a najmenej polícia. Sexuálna explózia je tiež nezmyselná, lebo je to zvrhnutie toho, čo prirodzene prebieha v zväzku lásky medzi mužom a ženou v manželstve. Ale vzbura sa nepýta na zmysel. Vzbura je výbuch, ktorý nastal nahromadným tlakom. Darmo narkomani a homosexuáli šíria AIDS, keď podľa nich „kvety lásky” sú lepšie ako hrabanie peňazí. Divili sme sa tiež, ako je to možné, keď v našej dobe, ktorá sa vyznačovala prízvukom na hmotu a jej zvládnutie rozumom, sa mohli stať tak príťažlivými východné mystické náboženstvá a rôzne poverečné pseudonáuky, ako je astrológia a podobné praktiky. Dnes sa už tomu nedivíme, lebo prázdnota nasáva do seba akékoľvek ovzdušie, ktoré je naporúdzi. Kto je založený zmyselne, ten sa dá na drogy, kto citovo, ten začne transcendentálne meditovať a kto depresívne, ten sa utečie k hviezdam. Preto plnia horoskopy naše noviny a štátnici sa oddávajú dumaniam, ako by sa sami vytiahli z jamy za vlasy. Pozoruhodný je zjav, ktorý sa už bezprostredne dotýka nášho predmetu, a to je fenomén hudby. Povojnovú mladú generáciu nebývalým spôsobom oslovila muzika. Aj my sme spievali a mali sme to radi, ale pri mladej generácii to bolo niečo iné. Ona v hudbe našla svoj život, v ktorom sa cítila ako ryba vo vode. Isteže bolo to hlučné, aparatúry s decibelami strhovali. Ale to len preto, že spevácke idoly prežívali v piesni svoju existenciu a poslucháči s nimi. Bol to výkrik redukovanej duše, uzavretej do onoho vákua. Človek redukovaný na rozum si uvedomil, že má aj cit a musí ho rozvinúť, keď aj za cenu nenáležitosti. 42

13.3. O b j a v e n i e človeka Technika pracuje so strojmi, veda s prírodou a ak s človekom, tak ako jedným z mnohých predmetov. Umenie naproti tomu objavuje človeka a vedome sa prikláňa k nemu. Vychádza z to­ ho, že javy môžeme skúmať aj empiricky pomocou rozumu, keď ich zvážime, sčítame, rozkrojíme. Ale ani najostrejším operačným nožom sa nedostaneme na dno človeka, kde sídli jeho podstata. Človek je bytosť, ktorá miluje a chce byť milovaná, ktorá trpí, ale chce byť oslobodená, ktorá žije v biede, ale chce mať kvety okolo seba. Význam umenia je v tom, že sa dostáva na dno človeka, kde neprišla ani veda ani technika. Pritom umenie najprv nastavuje človekovi zrkadlo, aby sa videl, ako v skutočnosti vyzerá. Niekedy je to až naturalisticky nechutné, možno až pohoršlivě. Ale umelec ide medzi ľudí, aby spoznal ich život a maľuje to, čo vidí. To isté robí spisovateľ a hudobník prežíva bolesť svoju i druhých, keď komponuje a hrá. Vo zvýšenej miere to platí o hercoch, ktorí predvádzajú život taký, aký je, jedno či sa dívajú na ľudí minulosti alebo prítomnosti. Tak ako vedci nemilosrdne odhaľujú fakty o prírode, tak umelci odhaľujú fakty o človeku, ktoré sa nedajú poznať rozumom, len srdcom. Okrem tejto poznávacej stránky má umenie ešte aj úlohu zjavovaciu. Zjavuje totiž človekovi nielen jeho stav, ale aj jeho možnosti. Preto si umelec všíma prírodu, lebo tá je domovom človeka. Preto maľuje kvety, lebo človek nežije len chlebom, ale aj krásou. Fenomén krásy je veľmi výrazný v umeleckom tvorení. Človek musí vedieť nielen čo je, ale aj čím by mohol byť. Iným spôsobom ako astronómia a astrológia ho umenie odkazuje k hviezdam: vysoko nad zaprášenú a špinavú zem k jeho ideálom. Tak mu pripomína jeho určenie a v tom sa úzko stýka s náboženstvom, ktoré to má tiež za jeden z cieľov. A nakoniec má umenie aj funkciu meniť človeka. Už sme to aj my zakúsili, aký blahodárný vplyv má napr. spev v spoločnom zhromaždení. Oslavou Boha sa dostávame od odťažitého okraja do stredu, na ktorom záleží, od mnohých vecí k jedinej skutočnosti. Precítene zaspievaná pieseň môže pôsobiť ako tichý dážď na trávičku a zlomiť aj to najtvrdošíjnejšie srdce. Veď skrutku môžeme sa pokúšať odkrútiť tak, že použijeme silné kľúče alebo že ju najprv plameňom ohrejeme a olejom namastíme. Takúto možnosť má opravdivé umenie. Je ohňom a olejom na zatvrdnutú dušu človeka a darúva mu milosť plaču - ľútosti, vďačnosti alebo túžby. Ním sa putá duše uvoľňujú. 13.4. Bohémstvo A predsa ani toto doplnenie ľudskej osobnosti starostlivosťou ojej citovú zložku nemožno odporučiť ako všeliek. Doplnenie potrebuje nielen to, čo je napĺňané, ale aj to, čo napĺňa. Všetko, čo sa osamostatňuje od celku, alebo čo sa samo chce stať celkom, je pochybené. Tak ako nemožno redukovať človeka na rozum, tak ho nemožno redukovať ani na cit. Výsledkom v oboch prípadoch by bol mrzák. Človek, ktorý nemá nohu, nie je o nič lepší ako ten, ktorý nemá ruku. V každom prípade sa musíme snažiť o celého človeka, ktorý má všetky jeho zložky, teda rozum, cit a vôľu. Pre označenie umelcov z nelichotivej stránky sa vžilo označenie bohém. Je menom pre človeka, ktorý sa tak dal strhnúť citom, že zabúda na všetko ostatné: slušnosť, vernosť, + ba aj mravnosť. Skutočne tvoria umelci trochu zvláštnu skupinu ľudí, poznačenú akýmsi čudáctvom. Práve preto, že narábajú s citom a musia s ním narábať, nestihnú dávať pozor napr.: na manželskú vernosť. Holdujú kráse a krásne jablko spôsobí, že im tečú slinky jedno, čije to jablko ich alebo susedovo. Keď sa tu nezapnú kontrolné sily nášho rozumu a vôle, tak nemáme brzdy. Štatistiky vravia, že veľké percento umelcov sú homosexuáli a prepadajú alkoholu alebo drogám viac ako iné skupiny obyvateľstva. Nebezpečné je aj to, že sa niektorí umelci spoliehajú na svoj talent. Veľkí umelci vravia, že talent je síce veľmi potrebný, ale tvorí len menšiu časť úspechu. Tá väčšia časť predstavuje poctivé cvičenie a práca na sebe samom. Aj tu sa pod túto chybu podpíše nadmiera citu a nedostatok

43

súdnosti a vytrvalosti. V podvedomí tu pôsobí akési presvedčenie o nadradenosti ich obdarovania. Ale čo sa toho týka, život dokazuje, že nemožno tu nič uprednosťňovať a nič podceňovať. Ide len o to, čo sa s tým ktorým obdarovaním urobí a nakoľko sa druhým ľuďom pomôže. Ináč je obdarovanie ako obdarovanie a lesk mu dodáva len majstrovstvo, vykúpené drinou. Z umeleckého hľadiska nie je zle opracovaný kúsok zlata cennejší ako vymodelovaný kúsok dreva. Pritom je treba myslieť na to, že pôsobenie umelcov má veľký dopad na spoločnosť. Hádam najväčší vplyv v dnešnej spoločnosti majú popovi speváci na mladú generáciu. Známe sú mnohotisícové zhromaždenia, kde piesne a hudba privedú poslucháčov do akéhosi vytrženia, v ktorom sa správajú nepríčetné až vandalsky. Ale aj iné skupiny umelcov nemožno vylúčiť z takého vplyvu. Mnohí z nich účinkujú ako spisovatelia a básnici v literatúre, iní v divadlách a v rozhase a ovplyvňujú publikum. Ešte väčší je vplyv umelcov vo filme a v televízii. Mnohí z nich sa stávajú idolmi najmä mládeže, ktorá sa chová podľa svojich vzorov. Záver Aj v Písme sa často stretávame s umením. Máme tam celý žaltár kvalitných spevov. Ale aj proroci sú nielen kazatelia, ale aj básnici. V novších vydaniach sú ich reči jasne rozpísané básne. Podobne Pán Ježiš má plno básnických obrazov, symbolov a podobenstiev, ktoré oslovujú nielen náš rozum, ale aj náš cit. Ani týmto autorom nejde o vedu, ale hlavne o srdce. Aj oni vravia, že človek je tvor neznámy a že sa k jeho podstate dostaneme skôr srdcom ako hlavou. To nám dáva nádej, že umelci spoznajú v kresťanstve svojho spojenca a že sa tieto dve oblasti v budúcnosti zblížia.

14. ŠPORT

Musíme tu vyjsť z anglického termínu sport, ktorý označuje, hru, zábavu, rozptýlenie, vtip a má teda širší význam ako naše slovo šport, ktoré označuje hru, ale väčšinou ako pohybovú činnosť spojenú so súťažou. Preto aj máme ťažkosti v otázke, či šach možno rátať medzi šport, čo Angličania nemajú. Pôjde nám tu teda o tieto zjavy, ktoré sú charatkerizované ako hra, pohyb, súťaž. Treba poznamenať hneď, že voči nim sme mali - a ešte máme - trochu podozrievavý postoj. Bude preto dobre, keď sa pozrieme, či je to oprávnené a nakoľko si kritický postoj máme podržať aj pre budúcnosť. 14.1. Hra ako pohyb Šport zapĺňa potrebu ľudskej bytosti, ktorá pramení z toho, že človek je nielen rozum a nielen cit, ale aj telo. A pri ňom zohrávajú úlohu najmä dva činitele: Po prvé je to hra, ktorá uvoľňuje napätie. Musíme pracovať vo veľkom zaťažení. Taký je už moderný život, že od nás veľa žiada. Darmo sme si narobili strojov! Zdá sa, že nám potu ešte pribudlo a že nás stroje skôr vysávajú, ako nám pomáhajú. A tu má veľký význam, keď máme niekedy miesto a čas, keď sa môžeme venovať „nie smrteľne vážnym” veciam. To je dôležité, lebo tým sa pohybujeme v rytme napätia a uvoľnenia, čo je obecný zákon. Po druhé je to pohyb, na ktorý sme už ukázali v stati o živote ako na dôležitý činiteľ pri udržiavaní ľudského zdravia. Tu k tomu len toľko, že z toho ohľadu má šport pre moderného „zaseděného” človeka zásadný význam, aby pre svoje zdravie každý deň urobil minimálne aspoň rozvičku a užil údy, ktoré dostal. Spomínam si na slová A. Voříška, ktorý v starobe nám povedal, že ešte z ich triedy žijú traja, a to všetci taki, z ktorých sa ostatní smiali, že si lámali krky po vrchoch a ska­ lách. A môj svokor mal v starobe lepší kardiogram ako jeho syn a mladší priateľ. Vyšlo najavo, že zamladi veľa jazdil na bicykli. Chceme však dodať, že šport má veľký význam najmä pre mladú generáciu aj v tom ohľade, že pomáha jej vybiť si energiu, ktorá by sa v ňom hromadila a mohla sa uvoľniť v predčasnom sexe. 44

Jeden môj spolužiak bol svalnatý, silný muž a keď som sa ho pýtal, prečo sa tak horlivo venuje športu, povedal mi: „Že som mravne nepadol, môžem ďakovať len tomu, že som ťažko trénoval gymnastiku”. Ešte uvidíme, že ani šport neobíde nebezpečenstvo rôzneho druhu, ale musíme vidieť a oceniť aj túto možnosť, ktorá v ňom leží. Ak sa mladý človek dostane do dobrého kolektívu, radšej nech sa vyblázni pri pohybe ako pri hlúpostiach. Je pravdou, že sa pri športe získavajú aj iné veci, ako napr. sláva a uznanie, ale to je len sprievodným znakom a nepatrí k samej podstate športu. Niktorá ľudská činnosť sa nezaobíde bez istých úskalí, ale to neznamená, že by smejú nemali robiť. Ešte si povieme aj o úskaliach v špor­ te, ktoré nemožno zakrývať, len obchádzať. To však nepřeváži tie výhody, ktoré nám z neho plynú ako bytostiam, ktoré majú nielen dušu, ale aj telo, a to musia nielen živiť, ale ním aj pohybovať, ktoré sa v práci íýzicky aj nervovo unavia a musia sa odreagovať nie bezduchým ležaním, ale „aktívnym odpočinkom”. 14.2. Súťaž Pripomeňme si tu latinské heslo, ktorým sa šport riadi od dávnych dôb: Citius, altius, fortius rýchlejšie, vyššie, silnejšie. Práca a šport sú síce dve rozličné činnosti a predsa majú v súťaži spoločnú zložku. Sú práce spojené s pohybom, ale zásadne pohyb nepatrí k práci. Pri športe - až na niektoré výnimky, napr. šach - je pohyb podstatný. Súťaž však možno nájsť tu i tam. V práci by to mala byť „vážna” forma a v športe „hravá” forma súťaže, ale aj tu „hravá” forma zaniká. Veľkú rolu v športe zohráva aj spoločenstvo. Nastupujú tu mužstvá proti sebe, ktoré spolu súťažia. Aj pri takých typoch, ako je beh, skok a vrh športovec len chce docieliť isté výsledky, ktorými by prevýšil druhých. Nevieme odhadnúť vývin, ale možno by bolo dobré, keby sa rozvinul aj šport, v ktorom sa nesúťaží. Máme tu na mysli napr. putovanie po vrchoch, poprípade jazdu na bicykli cez rôzne kraje, splavovanie rôznych riek na člne. Pre zdravie národa by to malo nesmierny význam. Tiež pre priateľstvo to môže mať nezabudnuteľné dôsledky. Ale veci sa vyvinuli tak, že hlavný prúd sa uberá cestou súťaženia. Dokonca jestvuje aj súťaž v takých disciplínach, ktoré boli oddávna doménou ľudí, ktorým šlo o radosť z prírody viacej ako o výhru nad druhými. Máme na mysli napr. skalolezenie, rybárenie a pod. odvetvia. Práve preto, že sa tu jedná nielen o zábavu, ale o súťaž, musí sa aj v tejto „nevážnej” činnosti postupovať vážne. Platí tu to, čo sme povedali o hercoch, že aj v športe je talent potrebný, ale špičkovým športovcom sa niekto môže stať len tak, že talent pári s prísnou disciplínou a po­ slušnosťou trénerovi. A to sa týka nielen cesty k špičke, ale aj o zotrvanie na nej. Veľkí atléti tu majú akúsi samoreguláciu, v ktorej si zariadia podľa lekárskej rady životosprávu (stravu, tréning, oddych, spánok a pod.) Je to ľahko merateľné a zlé výsledky by ich ihneď vyradili zo súťaže. Preto si musia odriecť aj pôžitok, ktorý je ináč neškodný a iní ho bez námietok užívajú. Prvok súťaže núti športovcov aj k tomu, aby neboli len svalnatí, ale aj múdri a aby hýbali nielen telom, ale aj rozumom. Veľkú rolu v športe hrá totiž taktika. Sú vytrvali športovci, ktorí si môžu dovoliť absolvovať celé preteky štýlom štart - cieľ. Prví vybehnú, prví dobehnú. Sú však takí, ktorí majú skôr rýchlosť, a tí musia voliť taký spôsob, aby sa hneď zo začiatku nevyčerpali, ale našetrili si sily, ktoré potom použijú na rýchly finiš. V kolektívnych športoch je dôležité nielen útočiť, ale aj brániť. Kto toto neovláda, ten bude bezhlavo útočiť, a druhý bude dávať góly. Sama súťaž sa teda stará o to, aby športovcom rozum nezakmel. 14.3. Biznis Až doteraz sme hovorili o športe väčšinou z krajšej stránky, Žiaľ, ani on sa nevyhol úskaliam. Jedno z nich je to, že sa stal vecou veľkého biznisu. Bol umožnený tým, že k športu sa pridružil neodmysliteľný prvok - divák, či lepšie povedané: diváci. Možno povedať, že diváci by lepšie urobili, kedy sami trochu športovali, ako sa len pozerali na tých, ktorí sa po ihriskách naháňajú. 45

Nuž ale nedá sa nič robiť, diváci sú tu a hoci nerobia osoh sebe, robia osoh druhému. Hoci tým, že povzbudzujú svoje mužstvo, čo tiež nie je bez významu. Ba vraj pri kričaní si prekrvuj ú hlasivky, hoci pri prehre mužstva možno niekto dostane aj infarkt. Ale najväčší osoh donášajú diváci predsa len usporiadateľom pretekov. Tí zavčasu zbadali význam divákov a postavili pre nich veľké, niekedy obrovské štadióny. Zarábajú sa tam peniaze na vstupenkách, ale aj na občerstvení, na stávkach, ba aj na hoteloch, zábavách a doprave. Príprava takých veľkých pretekov stojí veľké peniaze, ale zato usporiadatelia sa poistia a nikdy neprehrajú, keď príde ku konečnému vyúčtovaniu. Aj oni sa rozumejú svojmu „športu”. Keby nič iné, tak im veľké peniaze donesú koncesie pre rozhlasové a televízne vysielanie a reklama rôznych firiem. Niečo z peňazí sa ujde aj športovcom. My sme doteraz neboli na to zvyknutí, lebo sme žili v systéme, ktorý chcel zachovať aspoň zdanie amaterizmu, a tak musel vymýšlať rôzne prídavky a príplatky. Na vtedajšie pomery dosť veľké, ale nie také, o akých sa verejne píše dnes a ktoré sa oficiálne ohlasujú v prospektoch a pri vysielaniach. Dnes sú tenisové turnaje dotované miliónovými čiastkami. Špičkoví hokejisti a futbalisti majú obrovské príjmy. Nemožno to zatajiť, lebo sa robia oficiálne rebríčky najlepšie zarábajúcich športovcov sveta. Aj v tom je šport a súťaž! A tak sa snažia stať občanmi krajiny, kde zo zárobku neplatia veľké dane (Monte Carlo). Mýlil by sa však ten, kto by športovcom závidel tie peniaze. Mnohí ľudia si zarobia väčšie peniaze podstatne ľahším spôsobom. Športovci sa musia obracať a drieť. Ešte pred niekoľkými desaťročiami bolo možné závodit’ aj amatérsky, dnes špičkoví športovci sú napospol profesionáli. Doba vyžaduje špecializáciu a je prakticky nemožné, aby človek stihol dve vrcholové zamestnania. Šport sa stal tiež zamestnaním, a to takým, ktoré požaduje celého človeka. Manažéri im radšej poriadne zaplatia, ale za to od nich požadujú aj vrcholné výkony. Je záujmom športovca, aby ich podával čím ďalej. 14.4. D o p p i n g Ako sme sa už zmienili, vedci objavili a vyrobili aj rastový hormón a iné látky, ktoré povzbudzujú rast svalov, kostí a génovým inžinierstvom ich vedia aplikovať aj na športovcov. Alebo povzbudzujúce látky jestvujú vo forme preparátov, ktoré podávajú športoví lekári v súčinnosti so športovými trénermi a manažérmi. To je zakázané, a tak sa musia objaviť látky, ktoré zakrývajú použitie rastových preparátov. Potom sa podávajú enormné výkony a svet žasne, akú tam majú výchovu a starostlivosť o talenty - a tajomstvo nie je metóda tréningu, ale dopping. Tak to bolo u plavcov bývalej NDR, u najrýchlejšieho muža Johnsona, u futbalistu Maradonu a mnohých iných. Tým sa ale udiala veľmi významná zmena, a to odľudštenie športu. Kým prvotne šport vychádzal zo starostlivosti o človeka, ktorého telo mal udržať v pohybe a dožičiť mu v hre oddych a uvoľnenie, tuto sa šport obrátil proti človekovi. Zo športovca urobil závodníka, ktorý sa veľmi neliši od závodného zvieraťa. Aj ináč počúvame výroky športovcov, že športujú, ale vlastne nežijú. Mimo svojich nôh a rúk v podstate nič iné nepotrebujú. A dôležití sú len dovtedy, kým sú schopní podávať výkony. Potom už o nich nikto nemá záujem. Černoch urobil povinnosť, černoch môže odísť. Tu sa prirodzene nepozerá ani na zdravie športovca. Spomínam si tú udalosť, keď sme sa raz cez letné prádzniny zhovárali s mládežou na Lhote a ja som vravel, že šport osoží zdraviu. A tu si zhrnula pančuchy mladá sestra a povedala: „Tak ja som bola tenistkou a vraveli mi to tiež. A po­ zrite sa na tie povrazy a hrče na mojich nohách. To robí šport so zdravím”. Je to paradox, že to, čo malo zdravie budovať, nakoniec ho ničí pre bezohľadnosť trénerov, ktorým ide len o výkon a nie o zdravie zverencov. Kto si tu sám nevie pomôcť, obávam sa, že mu veľa nepomôžu ani športoví lekári. Čo sa tu dá robiť? Niečo by sa dalo robiť tam, kde sa pracuje so zákazanými preparátmi. Mohol

46

by sa rozšíriť ich zoznam, mohli by sa sprísniť testy na pretekoch a mimo nich a vinníkov (aj trénera a lekára!) by postihovali prísne tresty, tak ako teraz Bena Johnsona, ktorého pre opakované použitie doppingu vylúčili doživotne z pretekania. Ale čo tam, keď je príčina nie v doppingu, ale v ľudskom sebectve, ktoré investovalo do pretekára a chce mať peniaze naspäť za každú cenu? Tu niet inej cesty ako tá, že evanjelium sa dostane aj medzi športovcov. Že budú veriaci manažéri a veriaci tréneri, ktorým bude záležať nielen na výkonoch, ale aj na ľuďoch, aby ľuďmi zostali, ba aby sa stali lepšími ľuďmi. Záver Akosi veriaci ľudia boli v minulosti apriori proti športu. Nevedeli si predstaviť, že by niekto mohol byť ako veriacim tenistom alebo hokejistom. Medzitým sa už objavil celý rad špičkových športovcov, ktorí sa vďačne priznávajú ku Kristovi, ktorému vďačia aj za svoje pretekárske úspechy. V USA majú aj kluby veriacich basketbalistov, ktoré cez prestávku robia evanjelizáciu, a ktoré majú veľký vplyv aj na priateľov z iných klubov. A predsa nemôžeme prestať byť ostražití, lebo aj v športe sa udomácnila človečina,ktorá ponižuje pretekára na závodné zvieratá. Namiesto zdravia mu prináša choroby a z manažérov robí vlastne tiež otrokov. Veď „kto jiné jímá otroky, sám je otrok.” Aj v tomto odvetví je nádejou jedine evanjelium.

47

B. ĽUDSKÉ

IV.

SPOLOČENSTVÁ

MANŽELSTVO

Manželstvo je najmenšie ľudské spoločenstvo. „Traja robia spolok - tres faciunt cellegium”, ale „dvaja robia spoločenstvo”. Menej ich už nemôže byť. Je to najmenšie spoločenstvo, ale len počtom, nie významom. Naopak! Jedná sa o spoločenstvo základné, na . ktorom spočíva vzrast celej budúcej spoločnosti. A to platí doslova i v prenesenom zmysle. Doslova preto, že v manželstve sa rodia a vyrastajú deti a tak budúce generácie. Prenesené preto, že tu sú základy aj budúceho duchovného a materiálneho života vôbec. Kdo chce vyhrať, nesmie začínať v spoločnosti, ale v manželstve.

15. S P O L O Č E N S T V O

OBETE

Pojednania o manželstve sa zvyčajne začínajú slovom „láska”, pretože ona sa vidí ako nezbytný základ spoločného súžitia. S tým možno bez výhrad súhlasiť. Ťažkosť je len v tom, že láska nadobudla príliš široký obsah, takže teraz sa nevie, čo to vlastne láskaje. Zväčša nejde o lásku, ale o nadrenalín, ktorý pôsobí v našom tele vzrušenie. Niekto vybadal, že keď žena vyzná lásku, chcela by od muža bundu. Keď to povie muž, chcel by od ženy sex. Keď to povie dieťa, chcelo by od rodičov čokoládu. Biblická láska - agapé - je však výrazom pre sebazaprenie a obeť. 15.1. Má dôvod v sebe Pre svoje meno. - Celé dejiny spásy sa začínajú tým, že Boh na počiatku stvoril nebesia a zem. Nemusel to robiť, pretože k tomu nebol prinútený nijakým paragrafom. Urobil to z vlastného slobodného rozhodnutia, „pre svoje meno”, teda len v pohľade na seba samého. V ňom bola láska a láska vyžaduje náprotivok, lebo nemôže jestvovať sama osebe a sama pre seba. Preto stvoril svet a človeka, aby naňho vylial celú plnosť svojho záujmu a požehnania. Sú tu paradaoxy: Hoci láska jestvuje len vtedy, keď má náprotivného partnera, predsa na začiatku vzniká len sama v se­ be bez ohľadu na partnera. Bez ohľadu na hodnotu objektu. - Sú však miesta, ktoré hovoria o tom, že sa dejiny spásy začínajú ešte pred stvorením, „Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil” (Ef 1,4). Iste to znamená toľko, že Boh sa vo svojom vyvolení nedal viesť pohľadom na našu hodnotu, lebo tak by si nás nebol vôbec vyvolil. Podobne to bolo pri vyvolení Izraela: „Nie preto, že vás bolo viac..., vyvolil si vás, ale preto, že vás miloval Hospodin” (5M 7,7n). Dávid vedel, aké tvrdohlavé, nerozumné a špinavé zviera je ovca a preto povedal: „Hospodin je môj pastier...pre svoje meno”, t.j. bez pohľadu na mňa. Miluje vôbec niekto? - Keď sa pozrieme z tohto hľadiska na manželskú lásku, tak si musíme položiť vážnu otázku: Má vôbec právo niekto povedať: „Milujem Ťa?” Veď naša láskaje v priamej protive k láske Božej a rodí sa práve pri pohľade na pekného alebo dobrého či sympatického partnera. Je motivovaná jeho hodnotou. Odborníci nám správne radia, aby sme si hľadali takého partnera, ktorý je zbožný, vzdelaný a ohľaduplný. Keby nebolo tohto hodnotového ocenenia, ani nevieme, ako by sme si ho mali voliť. Akokoľvek konštatujeme: Naša láska vzniká v pohľade na hodnotu partnera a je ňou vyvolaná. Nedívať sa na druhého? - Keď je tak, potom teda nedívať sa na hodnotu toho, koho si chceme vziať? To by nebolo celkom správne. Voľba partnera je veľmi významná vec. Nemožno ani dosť zdôrazniť, aby sa dával pozor na jeho duchovnosť, vek, vzdelanie, sociálne a rasové pozadie atď. Len isté je, že sa príliš spoliehame na jeho hodnoty a potom, keď ochorie alebo stratí krásu alebo sa ukáže nie dosť múdry, míňa sa aj naša láska. V manželstvách je toľko sklamania preto, že 48

dôvod lásky vidíme v hodnote druhého a nevieme sa priblížiť k tomu, aby naša láska mala svoj dôvod v našej a nie v cudzej dobrote. 15.2. Dáva najcennejšie Dávajúca láska. - Od začiatku sa Božia láska prejavuje dávaním. Prv než stvoril človeka, už mu pripravil miesto na bývanie. Keď ho stvoril, daroval mu pomoc žene. Keď sa človek previnil, zasľúbil mu Záchrancu, ba vraha Kaina berie pod zvláštnu ochramu. Pri potope človeka zachránil v korábe, potom si vyvolil Abraháma a jeho potomkov. Čo sa natrápil s nimi v Egypte, pri putovaní púšťou, v zasľúbenej zemi! Len zľutovaním a odpustením sa človek udržal na živote. Akoby stále vytváral priepasti medzi sebou a Bohom a Boh ich stále přemosťuje svojím odpúšťaním, lebo je dávajúci Boh. Obetovná láska. - „Boh tak miloval svet, že daj svojho jednorodeného Syna”, hovorí nám najznámejší biblický verš. Hodno si tu pripomenúť, že miloval nie géniov alebo svätcov, ale „svet”, čo v biblickom jazyku znamená skazené a protibožské ľudstvo. Vedel, s kým má tú česť a predsa miloval. A poslal svojho Syna. Peter nám to pripomína, že nie zlatom a striebrom sme boli vykúpení, ale drahocennou krvou bezvadného Baránka (IPt 1,18n). Jednalo sa o Syna, a to jediného. Viacej Synov už Boh nemal, ale bol ochotný ho dať, lebo mu tak kázala láska - tá boľavá láska, čo ho stála to najcennejšie, čo mal. Sebecká láska. - Naproti tomu naša láskaje sebecká a vypočítavá. Milujeme, ale pýtame sa tak ako pri nástupe do zamestnania: „A čo za to dostanem?” Petrovi tiež išlo o to: „My sme všetko opustili a išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať?” (Mt 19,27). Treba sa nám pokorne priznať, že keď vstupujeme do manželstva, tak aj muž aj žena čakajú, že sa pre nich partner stane zlatou baňou, z ktorej budú dolovať. Tu sa nutne musia zraziť záujmy, tak ako keby to boli dva konkurenčné podniky alebo dvaja hráči, ktorí hrajú proti sebe a z ktorých jeden vyhrá, len ak druhý prehrá. Šťastie v obšťastnění. - Len málokto sa dostáva na tú výšku, že hľadá svoje šťastie v tom, že obšťastní druhého. V mnohých manželstvách by bolo hneď radostnejšie, keby sa naučili ten osudný duel bojovať iným spôsobom, a to tak, že nechajú vyhrať druhého. Ale my sme príliš veľkí chytráci, než aby sme pristúpili na taký bláznivý spôsob boja! Nevieme byť tými vtákmi, ktoré vtedy najkrajšie spievajú, keď im hruď prebodne tŕň! (por. „Vtáky v tŕní”). Preto je aj tak málo krásnych „piesní” v manželstvách, zato škreku premnoho. A predsa najväčšiu radosť v živote nám urobili vďačné oči obdarovaného človeka. 15.3. Drží vernosť Odpúšťa vinu. - Boh má mnohé slávne a mocné skutky, ale jeho najväčším skutkom je to, že odpúšťa vinu hriešnemu. Aj biblickí pevci vedia ospievať Božiu stvoriteľskú moc a jeho panovanie vo svete a v prírode. Vedia oslavovať Boha za jeho spravodlivosť v dejinách, ktorou trestá mocné a pyšné národy, ktoré sa prehrešili voči nemu. Ale čo nám láme srdce, je to, že Hospodin sa chová voči vinníkom a hrišnikom s veľkou milosťou. To mu v prípade obyvateľov Ninive zazlieval ešte aj prorok Jonáš: „Vedel som, že si ty silný Boh milosrdný a ľútostivý, dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a ktorý ľutuješ zlé” (4,2). Nedá sa unaviť. - Ale aj pri vyvolenom národe nemohol Boh jednať ináč ako s veľkou trpezlivosťou. Jeden čas chcel vyhladiť Izrael a urobiť z Mojžišovej rodiny svoj ľud (4M 14,12). Na prosbu Mojžišovu to neurobil, ale aj Mojžišovi potomkovia by neboli bývali iní a boli by potrebovali tiež len Božie zmilovanie. Nielen pohanský svet, ale aj vyvolený národ žije len z Božieho odpustenia. Ešte aj tí najbližší učeníci Pánovi sklamali a nebyť Božej milosti, tak by boli skončili pri svojich rybách, odkiaľ ich Ježiš povolal. Ich vernosť sa rozplynula ako bublina, jeho vernosť zostala. Manželské bremeno. - Mladomanželia sa tešia na manželstvo, myšlienka naň ich dvíha. Skoro

49

však zbadajú, že nie sú si vzájomne len pomocou, ale aj bremenom, ktoré je treba niesť. „Jedni druhých bremená neste a tak plňte zákon Kristov” (G1 6,2) - to platí aj pre manželstvo, a to tým viacej, že bremenom sú si aj partneri sami svojou nevychovanosťou, zvykmi, názormi, bezohľadnosťou. Kto chce vstúpiť do manželstva, musí mať veľkú „nosnú silu” ako most, ktorý sa hneď nezrúti pri zaťažení. To sa prejaví najmä pri odpustení. Nie 7, ale 77x7 násobnom. Niektoré manželstvá sa dali zachrániť len tým, že jeden partner druhému odpustil, a to aj neveru. Nie slepo. - Neznamená to pravda, že jeden partner bude druhého trápiť a ten to musí vždy znášať. Je možné odpustiť, aleje treba zaviesť aj vzájomnú výchovu: povedať si, čo koho uráža, čo mu zle padne, v čom vidí druhého nedostatok atď. Musia sa dohodnúť, v čom sa budú snažiť zmeniť a v čom budú prosiť za odpustenie, ak to nedodržia. Slovíčko „odpusť” robí pravé divy medzi manželmi. Pritom nesmieme čakať, že len druhý sa previnil a ja som čistý. Je treba mať citlivé svedomie na vlastnú vinu. „Každá chyba mojej manželky je odrazom mojej chyby, a keď pracujem na odstránení vlastnej chyby, odstraňuje sa zároveň chyba mojej manželky”. Možno dokonca zostaviť „dvojice chýb” u muža a ženy (Bovet). 15.4. Zapiera seba Kráľ ako trpiteľ. - Keď Peter vyznal Ježiša za Krista - Mesiáša, t.j. za kráľa Božieho kráľovstva, predniesol Ježiš učeníkom poučenie, v ktorom zmenil aj svoj titul aj svoje určenie: Namiesto Syna Božieho užíva Syn človeka a namiesto kraľovania hovorí o utrpení (Mk 8,29nn. Mt 16,16nn). Je kráľom, ale pod komandom. Taký istý údel má aj ten, čo ho chce nasledovať. Musí zaprieť seba, t.j. povedať nie svojmu Ja a vziať na seba svoj križ a prijať tak postavenie odsúdenca, ktorý kráča na popravisko a nemá nijaké právo, len právo zomrieť. Pritom však Ježišova obeť sa končí vzkriesením a aj strata života u učeníka má za výsledok nájdenie nového života. Boh na poníženie svojich služobníkov odpovedá vždy ich povýšením. Čo je to sebazaprenie? - Obyčajne sa pojmu sebazaprenie nerozumie v biblickom zmysle. V manželstve sa pod tým myslí to, že manžel bude hrdlačiť v práci, aby manželku a rodinu uživil, manželka že bude zase drieť v domácnosti, aby sa v nej muž a deti dobre cítili. To môže byť naozaj krásne, ale tu ide o to, aby sme povedali nie svojmu Ja vo všetkých jeho formách. Pekne hovorí Jones o misionároch v Indii, ktorí v Anglicku zanechali ženu, deti, vlasť, kultúru, ale nie sami seba a svoju povahu. Bolo to badať na tom, ako sa rozhorčili, keď sa im ukrivdilo, aki boli nedotkliví, keď ich niekto hanil, ako hľadali svoju pravdu, keď sa dostali do sporu. Boli snáď askéti, ale nie spasení od seba. Čo je to niesť kríž? - Pod výrazom niesť kríž sa rozumie napr. znášať chorobu alebo iné utrpenie. Ale ako sme videli, ide tu v prvom rade o naše nároky a práva. Ako kresťan nemám nijaké práva, len právo podrobiť sa pod Božiu vôľu a prijať akúkoľvek úlohu, spojenú s mojím pozemským životom a kresťanským postavením. A koľko tých práv si nárokujú manželia! On má právo na to, aby jedlo bolo načas a dobre pripravené, bielizeň vyžehlená a žena vždy povoľná. Ona má právo, aby sa jej muž venoval a bol tu len pre ňu, zaopatřoval ju a bol k nej nežný. Tam môžu obaja trpieť chorobou, ale nenesú kríž, lebo majú plno nárokov a práv a to kaži ovzdušie. Čo je to stratiť život? - Iste sme si všimli v styku s druhými, že najpríjemnejšie sa dýcha v tých rodinách, kde žijú skromní manželia, ktori nemajú na život veľké nároky. Navštívite chorú ženu, ktorá žije v tesnom byte a chudobných pomeroch a čakáte, že sa vám bude sťažovať. A tu sa ona začne modliť a chváliť Boha, že má dobrého muža, dobré deti, dobrého lekára, každodenný chlieb, Bibliu, zhromaždenie, Otca v nebi. A priđete do blahobytnej rodiny, kde sa muž sťažuje na nemožného šéfa, žena na nemožné obchody a obaja na nemožné platy. Pritom majú veľký byt, luxusné zariadenie a kypiace zdravie. Prehrávajú život, lebo ho naháňajú, kým prví ho získali, lebo sa ho vzdali. Záver

50

„Srdce sa desí lásky, ako by mu hrozila smrť, pretože pre lásku umiera Ja - temný despota Tieto verše perzského básnika Rumiho (cit. Bovet) triafajú stred problému. Manželstvo je strata nášho sebeckého Ja. Kto sa nechce zaprieť, ten nech doňho ani nevstupuje. Najlepšie sú preňho pripravení tí, ktorých už rodičia odmala učili odriekaniu, nenáročnosti a tvrdej práci. S najväčším „dedičným zaťažením” ho uzatvárajú tí, čo im rodičia všetko dovoľovali, ich vôľu nelámali a nenaučili priorite „musím” pred „chcem”. Nanešťastie práve títo nešťastní sebci majú najviacej nadrenalínu a najviacej sa do manželstva hmú. Obyčajne preto, že musia. Tam nastáva úplné zrútenie. Šťastie je odmenou tých, čo sa seba zriekli.

16. SPOLOČENSTVO

EROSU

Musíme začať terminologickým vyjasnením. Hovorili sme o manželstve ako o spoločenstve lásky (agapé), ktorá sa vzťahuje na celú osobu partnera. Sex je pohlavná láska, ktorá sa vzťahuje na telo partnera, ktorý je pohlavnou bytosťou. Naproti tomu eros sa vzťahuje na dušu partnera. Kým sex vzniká pohľadom na isté časti tela, eros sa prebúdza tým, čo odhaľuje dušu partnera, ako je úsmev, hlas, reč, reakcia na vonkajšie podnety a pod. Kým sex sa prebúdza v pohľade na telo ktoréhokoľvek človeka, eros vzniká v pohľade na dušu celkom istého človeka. Z erosu vzniká vnútorné zblíženie a toto erotické priateľstvo je druhým pilierom manželstva. 16.1. P r i j a t i e partnera Zásnuby - čas poznania.- Niekedy svadbu predchádzali zásnuby ako čas, keď sa dvaja mladi ľudia mali spoznať natoľko, aby vedeli povedať, či sa k sebe hodia alebo nie. Dnes už to nie je všeobecný zvyk, ale ono základné spoznanie by malo zostať všeobecnou povinnosťou. Niektorí partneri majú to šťastie, že sa poznajú od malička a v mládežníckych združeniach mali dosť príležitostí zodpovedať si otázku, či ten druhý bude dobrým otcom alebo dobrou matkou spoločných detí. Niekde sa podari zistiť, že počiatočná láska bola len slamenný oheň, ktorý nevydrží celý život. Taký pomer treba rázne ukončiť, aby sa raz nemuselo rozvádzať manželstvo. Celoživotná úloha. - Ale aj keď sa zásnuby podaria a mladí ľudia zistia, že to pôjde, nemôžu nijako plesať. Síce my im hovoríme na sobáši aj inde, že žiť spolu je veľké umenie, ale neveria nám. Myslia si, že to vedia, tak ako my si myslíme, že vieme skákať trojité skoky, keď sa dívame na krasokorčuliarov v televízii. Pri aparáte je to príjmené, na ľade by sme si rozbili nos. V skutočnosti je pomerne ľahko žiť osve, ale žiť spolu vyžaduje dlhodobý tréning. Je treba spoznať partnera, jeho názory, záľuby, povahu, reakcie. „Mladý muž, ktorý vyleje svojej neveste pohár červeného vína na nové šaty, dozvie sa o jej charaktere viac, než počas desiatok nocí lásky” (Reiners, cit. Bovet M.). Kto môže povedať, že už pozná partnera? Prerábanie partnera. - Pretože sa manželia dobre nepoznajú, zvyčajne možno u nich pozorovať snahu druhého prerobiť podľa svojich predstáv. Každý človek v sebe nosí určité ideály. U muža je to možno spôsobené obrazom jeho matky alebo inej dobrej ženy, u ženy typom dobrého muža. Keď stretnú svojho partnera, prenesú naňho svoj ideálny obraz. Keď zbadajú, že sa ten konkrétny človek od neho odlišuje, snažia sa ho prerobiť podľa svojej predstavy. V skutočnosti nepoznajú partnera, len doňho silou mocou chcú premietnuť a vteliť svoj ideál. Z toho povstává vždy veľké rozčarovanie. Veď každého je možné naučiť utrieť si nohy do rohožky, ale nie hrať na husle. Taký aký je. - Spoznávanie partnera nemá viesť k tomu, aby sme využili jeho slabosti vo svoj prospech. Keď chce muž intímnosť, nesmie využiť slabosti ženy, ktorá má rada šaty, lebo tak by si kúpil lásku. Platí to aj o žene, ktorá si tiež vie muža omotať okolo prsta, ak niečo potrebuje. Pri poznaní ide o to, aby som spoznal partnera na to, žeby som ho prijal takého, aký v skutočnosti je. K tomu nedochádza zďaleka v každom manželstve. Prevažne manželia milujú fikciu partnera či

51

ideálnu predstavu. Pri svadbe majú slepú lásku v nádeji, že sa partner zmení. Potom príde vytriezvenie a zbadajú, že partner nezodpovedá ich predstavám. Je veľkým okamžikom, keď po tomto poznaní partneri povedia: Budem ho mať rád takého, aký je, so všetkými jeho chybami. 16.2. Prekážky priateľstva Pohltenie prácou. - Manželský život pozostáva z mnohých zložiek, z ktorých jednou je aj práca. Muž musí chodiť do zamestnania, jednak aby zarobil na chlieb a jednak aby sa stotožnil s úlohou od Boha (identita!). Podobne je to aj u ženy, ktorá tiež hľadá svoju totožnosť už či v zamestnaní, či mimo neho. Okrem toho však majú aj spoločný vzťah, ktorý by sa mal rokmi zdokonaľovať. Môže sa však stať, že práca tak zaujme muža a ženu, že nebudú maž čas jeden na druhého. Takýto stav fakticky nechcú, ale prakticky sa ich vzájomný styk obmedzí na to, že si píšu odkazy na lístoček. Niektoré prípady ukazujú, že napr. by sa nemali ženiť takí, ktorí sú odhodlaní obetovať práci všetko (napr. vedci, umelci, podnikatelia a pod ). Mimomanželské aktivity. - Okrem práce sú v manželstve ešte aj rôzne iné činnosti, na ktorých sa treba zúčastňovať. Je tu zhromaždenie aspoň dvakrát do týždňa, k tomu pristúpi ešte činnosť v spevokole alebo v ženskom združení atď. Nemôžeme tieto aktivity celkom vypustiť a musíme každému dožičiť slobodu, aby v nich našiel správne uplatnenie. Manželstvo potrebuje priateľstvo iného manželstva. Aj každý z partnerov má svojich kamarátov. Ale „kto strávi viac ako jeden, nanajvýš tu a tam dva večery v týždni sám so svojimi priateľmi, uniká z manželstva” (Bovet M.). Viazanie na rodičov. - Inou prekážkou manželského priateľstva je viazanie sa na rodičov. Na to stroskotalo už mnoho manželstiev. V Písme je prikázanie: „Cti svojho otca i svoju matku”, aleje tam aj prikázanie: „Preto opustí muž svojho otca i matku a bude ľnúť k svojej žene a budú dvaja jedno telo” (IM 2,24). To platilo o mužovi v čase, keď žena opúšťala svojich rodičov. Dnes to platí obom. Obaja si musia byť vedomí toho, že vytvorili novú rodinu a teraz je mužovi manželka bližšia ako jeho matka a žene muž prednejší ako jej otec. Kto ctí rodičov na úkor partnera, prestupuje Boží príkaz, čo má osudné následky pre manželské súžitie. Nahradenie sexom. - Občas počujeme aj také rozprávky, že sa manželia hádajú a nerozumejú, ale potom majú pohlavný styk a všetky spory sú preč. Vieme o tom, že sexuálne spojenie je naozaj príhodnou chvíľou na to, aby sme si povedali intímne veci, ktoré nás trápia a to má blahodarný vplyv aj na naše porozumenie. Ale bolo by precenením funkcie sexu, keby sme mu chceli dať funkciu nahradiť erotické priateľstvo. Neverím tomu, že by sa manželia, ktorí si základne nerozumejú a vytvorili si dva svety, pri sexuálnom spojení stali zrazu opravdovými priateľmi. Môže nastať pravý opak, že sa žene takýto sexus zoškliví a priepasť medzi nimi sa len prehĺbi. 16.3. P r o s t r i e d k y erosu Spoločný rozhovor. - Aby sa erotické priateľstvo medzi manželmi mohlo vytvoriť, musia najprv manželia spolu hovoriť. Nemali by nikdy pretrhnúť tú niť, ktorá ich dohromady spojila, a tou bolo ich vzájomné stretnutie a ich rozhovor. Hovorili v ňom o tom, čo ich oboch zaujímalo, alebo sa zaujímali o záležitosti druhého. V tom by sa malo aj v manželstve pokračovať a nemyslieť si, že manželské požehnanie v kostole bude tým putom, ktoré udrží pohromade ich priateľstvo. Bolo by dobre, keby vedeli aj pri čítaní Biblie a duchovnej literatúry postupovať spoločne a hovoriť o tom. Ale muž by sa mal nepredstierané zaujímať o manželkine starosti a naopak. To chce troška cviku, ale vyplatí sa to. Spoločná práca. - Niekedy bolo menej rozvodov, čo má viacero príčin. Mimo iného to bolo aj to, že ľudia viacej žili na vidieku, kde muž a žena boli okolnosťami nútení pracovať spolu na poli. Takáto spoločná práca deň čo deň prispievala k tomu, že manželia mali rovnaké starosti, názory i rozhľad. S nástupom novej doby je muž nútený pracovať inde i žena inde. A darmo je, s kým denne pracujeme, tomu sa stávame aj priateľmi. Takto začali mnohé rozvody. Preto sa manželia musia starať o spoločnú prácu. Môže to byť práca v záhradke, ale aj v nedeľnej škole. Niekde

52

majú jeden deň v týždni, kde sú obaja doma a venujú sa sebe a neprijímajú návštevy. Občasné vzdialenie. - Tak ako osoží pre náš organizmus občasný pôst, po ktorom sa z tela odplavia škodliviny a dostaneme novú chuť, tak manželstvu osoží občasné vzdialenie. Ťažko by tu bolo niečo plánovať na spôsob pôstu, skôr to prináša život sám. Je možné, že ich dvoch rozlúči načas choroba alebo rekreačný pobyt. Niekedy sa musia rozlúčiť kvôli manželovej služobnej ceste. Sú svedectvá, ako si až v odlúčení a odstupe obaja uvedomujú, čo jeden v druhom má a čo bez neho stráca. Toto odlúčenie však nesmie byť príliš veľké, lebo sú prípady, že sa manželia kvôli zárobku museli rozísť aj na rok - dva a obaja si našli druhých partnerov. Co za deň osoží, to za rok škodí. Malé pozornosti. - Najdôležitejšie pre priateľstvo manželov je pravdaže celkové duchovné smerovanie (preto sa nedoporučuje manželstvo medzi prívržencami odlišných presvedčení náboženských alebo filozofických). Ale ani malé pozornosti nemožno podceňovať. Niekde sa to stalo už akousi šablónou, že sa donesú kvety, kúpia sa sladkosti a pod. Ale kde sa to robí z ozajstného záujmu o partnera, tam to má veľký význam. Môže sa stať, že niekedy to muž zbabre, keď napr. neprinesie biele kvety manželke, keď porodila dieťa. Ale niekedy to zbabre aj manželka, že muž kúpené ovocie ráno nájde v koši na odpadky. Vcelku ale možno povedať, že sa tu za málo veľa kúpi, najmä keď vieme, na čo si partner potrpí. 16.4. N e d o s t a t o k erosu Dva svety. - Kde si manželia nedajú na tom záležať, aby vytvorili priateľstvo pomocou erotických prostriedkov, tam sa časom vyvinie domácnosť, v ktorej každý z manželov žije vo svojom vlastnom svete. On má svoju prácu, ktorá ho baví a v ktorej sa realizuje, popritom ešte nejaké tie koníčky a priateľov. Ona má zase tiež svoju domácnosť, vo voľnom čase pletenie a zaváranie, klebety s priateľkami. Medzi týmito dvoma svetmi niet najmenšieho spojenia a v domácnosti prebieha neviditeľná hranica. Manželia žijú spolu, pretože kvôli tradícii, deťom a majetku by nemalo zmyslu sa rozísť, ale v podstate sú si odcudzení. Pod jednotu strechou, ale nie v jednom duchu či „osobe”. Neosobný sex. - Kde niet priateľstva medzi manželmi, stáva sa aj sex odosobnený. Nemôže to byť ináč, pretože zvlášť ženy sú vnímavejšie na eros ako na sexus. Mnohé vravia, že im by stačilo, keby ich muž pohladil a nežne sa správal k nim. K sexu sa spoň zo začiatku mnohé chovajú akosi neutrálne a ľahostajne a pristuúpia k nemu nie z bezpodmienečnej potreby, ale len preto, že majú rady muža, ktorému to robí dobre. Muži to ale musia vedieť, že sex môže byť len vyvrcholením erotickej atmosféry, ktorá však panuje nielen tesne pred súložou, ale po celý deň a po celý čas. Kto eros opomenie, vypestuje v žene sexuálny chlad. Takýto neosobný sex sa stáva smilstvom, a to nielen s cudzou, ale aj vlastnou ženou. „Požiadať ženu” znamená „vytrhnúť rozkoš z celku lásky” (Bovet M.) Hetéry. - Je známe, že starí Gréci mali manželky, ktoré im rodili deti a udržiavali domácnosť, a priateľky (hetairai), s ktorými mali duševné porozumenie i sexuálne spoločenstvo. Boli to ženy obyčajne buď na vysokej intelektuálnej úrovni, alebo telesne veľmi krásne alebo spoločensky veľmi zbehlé. Vedeli mužom poskytnúť priateľstvo, pre ktoré ženy - roditeľky nemali predpoklady. Túto ustanovizeň dnes nemáme, ale tento jav nie je neznámy. Vo svete niečo také možno bežne nájsť, ale aj v zhromaždení sa niekedy dejú divné veci. Manželia sa preto musia starať, aby muž našiel v žene aj duchovnú spoločníčku, a žena v mužovi rytiera, ktorý by ju vedel ochrániť a viesť po každej stránke. Lesbizmus. - Lesbizmus je zjavom, ktorý sa objavuje tam, kde žena hľadá erotické ukojenie u druhej ženy. Nemyslíme si, že k lesbizmu sa uchyľujú nezadostené ženy tak, ako k prostitútkam nezadostení muži. Vieme, že je to vecou predovšetkým nevydatých žien. Chceme však upozorniť na to, že lesbizmus ako pohlavné (vlastne: erotické) ukojenie dvoch žien vzniká základne z toho, 53

že žena nevidí v mužoch dostatočnú záruku, že by ju vedeli eroticky ukojiť. Ženy potrebujú hlavne nehu, muži väčšinou idú priamo za sexom. My muži si musíme priznať, že sme sexuálni hrdinovia a erotickí analfabeti. Pravdepodobne tuje treba hľadať korene ženskej homofílie, kde ženy skúsili, že muži ich eroticky neuspokoja. Záver Manželstvo tak ako manželia samotní má viacej vrstiev. Jeho prvoradým predpokladom je obapolná láska, ktorá sa prejavuje v zapření svojho Ja a v dávaní toho najcennejšieho druhému. Druhým predpokladom je ale to, že sa manželia porozumejú aj na rovine duševnej, a to pomocou erotickej lásky. Nejde jej v prvom rade o sexuálne spojenie, hoci je jeho predohrou, ale o spojenie dvoch ľudí vzájomným porozumením a priateľstvom. Znamená to, že objavujú a prijímajú osobu partnera, že odstránia všetky prekážky, ktoré stoja v ceste takémuto priateľstvu, a použijú všetky prostriedky, aby toto priateľstvo udržali živé. Kde sa to podarí, tam sa manželia stanú najlepšími priateľmi. Kde nie, tam sa manželstvo pomaly rozpadá, lebo bez priateľstva niet sily, ktorá by ho udržala.

17. SPOLOČENSTVO

SEXU

Zhruba možno povedať, že kým agapé má do činenia s duchovnou sférou manželstva a vyjadruje sa v obeti, a eros sa týka viac duševnej sféry a vyjadruje sa v priateľstve, operuje sex v oblasti tela pomocou pohlavného spojenia. Sexom sa dostávame do veľmi delikátnych záležitostí. V istom zmysle je to vrchol manželského zväzku, ba dokonca celého človečenstva. Mimo neho je to vždy muž a žena, v ňom sa stávame Jedným telom, jednou osobou”. Je to teda zvláštne humanum, v ktorom sa stávame celým človekom. (Netvrdíme, že ho bez manželstva niet). Na druhej strane sotva kde sa nájde toľko poníženia ľudskosti ako práve pri sexe, takže tu klesá človek pod úroveň zvieraťa. Ako vrátiť sex jeho pôvodnému určeniu? 17.1. Sex v manželstve Zbožnenie sexu. - Kananejské prírodné kulty v dobe SZ pestovali sympatetickú mágiu. Použili v bohoslužbe aj sexuálny styk s kultickými kňažkami (hieroduly), aby týmto spôsobom vyprovokovali božstvo požehnať zem úrodou a zvieratá a ľudí potomstvom. Týmto činom sa sexuálne spojenie ako také dostáva až do oblasti sakrálnej ako súčasť kultu a nadobúda charakter sakramentálneho zbožnenia. Pomocou neho sa človek chcel dostať k srdcu samotného božstva. Výsledkom bolo spojenie s hroznou krutosťou (napr. obetovanie detí a p.). Démonizovanie sexu. - Pod vplyvom gréckeho idealizmu prišlo potom k druhej krajnosti, k démonizovaniu sexu. Povedalo sa, že sex je najhrubším výrazom nášho tela, sarxu, a preto ho treba všemožné popierať. Dokonalosť dosahuje človek len tak, že sa sexu zriekne úplne a obráti sa k duchovným veciam. Lenže aj tu prišlo k paradoxu, že sa aketizmus svorne spojil s libertinizmom: pripustilo sa smilstvo, lebo to sa vraj netýka ľudského ducha! Zabudlo sa, že najhrubším prejavom sarxu nie je telesný sex, ale duchvné sebectvo. Plodivý (prokreatívny) charakter. - Aby sme tu zjednali jasno, treba povedať, že keď Boh „stvoril mužské a ženské pohlavie”, dal im príkaz: „Ploďte sa a množte sa a naplňte zem” (IM l,27n). Tým je vyjadrený jeden účel sexuálneho spojenia, a to je rozplodzovanie ľudskej rasy. Akokoľvek je to prozaické, je to tak ako s jablkom: Môže byť červené ako karmín a chutné ako med, ale to najhlavnejšie v ňom je niekoľko jadier vo vnútri, lebo nimi sa jabloň rozmnožuje. Preto aj izolovať sex od tohto plodivného úmyslu je jeho deformácia. Našťasie to nezodpovedá prirodzenosti človeka, lebo ináč by vymrela ľudská rasa. Jednotiaca (unitívna) zložka. - Druhou zložkou sexu je jednota (unio) medzi oboma pohlaviami. To vysvitá zo správy o stvorení ženy: „Preto opustí muž svojho otca aj svoju mať a bude ľnúť

54

k svojej žene a budú jedno telo” (IM 2,24). Jedinečne hovorí tu Bovet (M), že aby sa tento príkaz človekovi chcelo plniť, pridal Boh k nemu aj rozkoš. Je to podobne ako s tým jablkom, ktoré nám slúži svojimi sladkými vitamínmi. V pohlavnom spojení sa muž a žena stávajú jedným telom, osobou. To je nie concupiscentia, hriešna žiadostivosť, ale Boží úmysel. Vyvrcholenie lásky. - Nehanbíme sa pomenovať to, čo Boh stvoril (Klemens). Sexuálne orgány sú jeho výtvor, nie Satanova montáž. Pohlavné spojenie musí mať predohru v agapé a erose, ale samo je vyvrcholením lásky. Keď ho ani nezbožňujeme ani nedémonizujeme, potom treba, aby sexus v kresťanskom manželstve našiel rozkošatené uplatnenie. „Majme konečne manželstvá plné rozkoše!” (Bovet M.). Keď je v poriadku náš tenor ako spojenie s Bohom (povedané s Bonhoefferom), potom mu sexus ako spojenie s človekom dodáva jedinečnú hĺbku. Niktorá metóda, niktorý spôsob sexu v manželstve nie je zvrátený, ak to vyhovuje obom. Sex sa tak môže stať slávnosťou ľudskosti. 17.2. Sex mimo manželstva Pred manželstvom. - Mladá generácia nás zasypáva otázkami, prečo bránime sex pred manželstvom, keď manželstvo podľa nich nevzniká okamžikom požehnania pred oltárom či úradom, ale v okamžiku vyznania obapolnej lásky. Tu odpovedáme: a) podľa biblického hľadiska hebr. dabar je slovo i vec. Vnútorná stránka musí byť spojená s vonkajším vyznaním (por. R 10,9n); b) podľa Mal 2,14 je manželstvo zmluvou, ktorej svedkom je Hospodin. To je vec súkromne verejná; c) jablko vzniká okamžikom opelenia, ale nikto neje nezrelé jablká, kto nechce dostať bolenie brucha; d) ktorí zamilovaní k tomu siahnu, spôsobia si existenčné starosti. Čo malo prísť v pokoji, deje sa v strese a zraňuje oboch manželov, najviac ženu. Mimo manželstva. - Mimomanželský sex sa vyskytuje v dvoch formách. Jednou je prostitúcia, „najstaršie remeslo”, ktorým si ženy zarábajú na vysoký štandard predajom svojho pohlavia. Je to absolútne vyprázdnenie sexu, ktorému bol ukradnutý nielen prokreatívny charakter, ale aj erotická a citová zložka. Zo ženy sa stala odpadová nádoba mužských spermií. Druhou formou je „manželský trojuholník”. Keď partner nenájde v partnerovi uspokojenie, vyhľadá si blízku osobu (obyčajne v zamestnaní), s ktorou si rozumie duševne i pohlavne. To je ľahšia cesta namiesto toho, aby sa pousiloval zaplniť nedostatky v manželstve, a pritom nezáväzná: obyčajne s druhým partnerom neuzavrie manželstvo. Sem patri i „skupinový sex” so súhlasom oboch partnerov. Zvrátený sex. - Lásku k tomu istému pohlaviu (homofíliu) poznali už staroveké národy. Pavol v R 1,27 ju počíta medzi typické neresti pohanstva. Dnes poznáme už homosexuálne manželstvá, ktoré sa domáhajú verejného uznania. Niektorí lekári i teológovia to ospravedlňujú, že je to vrodená vloha. Z Písma to nevyplýva a z lekárskeho hľadiska môže to byť len určitá predispozícia, ktorá by sa však mala premôcť a nie zobrať ako prirodzené počínanie, za ktoré človek nemôže (por. vrodená vloha k alkoholu). Pri ženskej hemofílii, lesbizme, čaká sa od druhej ženy ukojenie erotickej túžby s predpokladom, že by ju muž nemohol ukojiť. To je však tiež ľahšia cesta. V oboch prípadoch je sex zbavený prokreatívneho zámeru. Pomsta prírody. - Pred niekoľkými rokmi sa objavila ako príšera nová choroba, AIDS (Acquired hnmunity Defficiency Syndrom). Jej vírus HIV objavili v centrálnej Afrike na opiciach a na tamojších domorodcoch, takže je oprávnená domnienka, že prenos nastal pomocou pohlavného styku. Vo vyvinutých krajinách najvyššie percento výskytu je medzi homosexuálmi, v skupinovom sexe narkomanov a pri ľuďoch, ktorí pestujú promiskuitu. Liek proti tomu nemáme a jediné, čo tu pomáha, je to, „čo vedel už starý Mojžiš, keď vydal desať prikázaní: monogamné manželstvo. Čo moderné ľudstvo nezachováva ako nábeženský príkaz, musí zachovať ako hygienické pravidlo, ak chce vôbec prežiť” (Zdravie ľudu 1987). 17.3. Re g u 1 á c i a počatia Prostriedky regulácie. - Jedným z prostriedkov regulácie počatia je tzv. prerušený styk (coitus 55

intemiptus), pri ktorom vlastný výtok semena nastane mimo ženského pohlavného ústroja. To nemá dobrý psychický dopad na oboch partnerov. Ďalšia ochrana je prezervatív (kondóm), do ktorého sa zachytí ejakulované semeno. Nie každý je tým uspokojený. Ženské ochranné prostriedky sú vložky, ktoré zabránia semenu vniknúť do maternice, chemické tyčinky, ktoré usmrtia mužské semeno a pod. Tieto prostriedky však nie sú celkom spoľahlivé. Jestvujú aj hormonálne medikamenty, ktoré zabránia ovuláciu v neželaný čas. Tieto preparáty však majú zhubný vplyv na organizmus ženy a spôsobujú vážne zdravotné poruchy. Prirodzená regulácia. - Pred niekoľkými rokmi prišli lekári na to, že pri ovulácii sa výrazne mení teplota v pohlavných orgánoch ženy. Je preto možné s veľkou presnosťou určiť deň vylúčenia vajíčka. A pretože sa vie, že vajíčko môže žiť len určitý čas po svojom vylúčení, vyplýva z toho, že sa dajú vypočítať dni, kedy majú mať manželia pohlavný styk, ak si želajú dieťa a kedy nie, keď si ho neželajú. Túto metódu merania tzv. bazálnych teplôt možno ešte kombinovať s poznatkom, že hlien na maternicovom hrdle sa mení počas menštruačného cyklu. Je to najprirodzenejšia metóda, len vyžaduje od ženy stále meranie a zapisovanie, čo každá žena nie je schopná a ochotná robiť za dlhý čas. Názory na reguláciu. - Názory na reguláciu počatia sa rôznia. Vatikán (Časti conubii Pia XI. z 1930, Humanae vitae Pavla VI. z 1969) zastáva radikálne stanovisko, v ktorom uznáva jedine metódu prirodzenej regulácie za eticky legitímnu a ostatné zavrhuje, najmä užívanie hormonálnych prípravkov. V tomto ohľade možno s ním úplne súhlasiť, že prirodzená metóda je naprirodzenejšia a že piluly škodia organizmu. Keď však ideme práve k prirodzenej regulácii, učí nás sama príroda, že nie každý pohlavný styk sa má končiť tehotenstvom. Prokreativny a unitívny prvok nemožno od seba oddeliť, ale nie každý z nich vystupuje vždy s rovnakou intenzitou. Prokreativny je skôr výnimkou, ináč by sme spôsobili populačnú katastrofu. Zodpovedná regulácia. - Keď je ale tak, že je regulácia potrebná a Boh nám tu zveril aj určitý podiel rozhodovania o živote, potom hlavnou vecou je to, aby sa to dialo zodpovedne, a nie to, akými prostriedkami sa to deje. Veď je možné, že aj ten, ktorý by zachoval prirodzenú metódu a nemal by toľko deti, koľko by si mohol finančne dovoliť a rodičovsky vychovať, by podľa litery postupoval celkom korektne, ale pred Bohom nie celkom zodpovedne. A tak nezodpovedne by jednal aj ten, ktorý by mal toľko detí, koľko nevládze vychovať, s odôvodnením, že „stalo sa, ako Boh chcel”. Ak však je niekto zodpovedný, potom metóda nie je vecou etiky, ale estetiky a medicíny a vzájomnej dohody. 17.4. P r e r u š e n i e tehotenstva Štatistika prerušenia. - Umelé prerušenia tehotenstva prichádza do úvahy vtedy, keď buď manželia alebo ešte viacej slobodné matky si z nejakej príčiny neželajú, aby sa počaté dieťa narodilo. Čo hovorí štatistika? V Japonsku za 8 rokov od 1948 bolo 5 mil. a za rok 1972 1,5 mil prerušení. V Anglicku v 1966 bolo 6,100 prerušení, 1967 (rok po vydaní výnosu o prerušení) už 24 tisíc, o 5 rokov 167 tisíc, V USA je to ešte horšie. V 1969 tam bolo menej ako 20 tisíc ročne. Potom len vo Washingtone prevyšujú prerušenia počet narodení v pomere 3:1 (Stott Is). Naozaj, zdá sa, ako keby tu prebiehal „tichý holokaust” (John Powell 1981). Zastáncovia prerušenia. - Tí, ktorí podporujú myšlienku prerušenia, popierajú, že všetky atribúty a práva konečného produktu patria už jeho počiatku, hoci aj jestvuje priame pokračovanie medzi nimi. „O postaveni vedomej osobnosti možno hovoriť tam, kde sa systémovo nachádza centrálny nervový systém”. Od momentu splynutia vajíčka so spermiom má embryo biologický život a ohromný reperoár potenciality, ale osobou, ktorá má práva a vyžaduje si starostlivosť, sa stáva iba vtedy, keď vývoj mozgu umožňuje dohľad nad sebou. To neznamená redukovať človeka na mozog, len umiestniť človek ako osobu do štruktúry, ktorá má samodohliadací systém (Donald MacKay, cit. Stott Is). 56

Odporcovia prerušenia. - Stanovisko Vatikánu hovorí: „Nenarodené dieťa je človek v tej istej hodnosti a z toho istého dôvodu ako jeho matka” (Pius XII). Vatikán je preto proti akémukoľvek prerušeniu, aj pri ohrození života matky. Tak hovoria aj mnohí protestanti. „Nemôžeme nájsť nijaký bod v čase medzi spojením vajíčka a spermie a medzi narodením dieťaťa, na ktorom by sme mohli povedať, že to nie je ľudský život” (Konfer,1967). „Foetus má osobnosť od momentu fúzie” (O'Donovan). Nemožno preto hovoriť, že „foetus je krvavý kúsok môsa v tele matky”. Jeho vývoj „možno opísať ako proces, v ktorom sa stáva to, čo už je” (P. Ramsey, cit. Stott). Pokus o riešenie. - Isté je, že naše legislatívy veľmi zliberalizovali prerušenie a urobili ho prístupným prakticky každej žene, ktorá o to požiada. Keby bolo prerušenie už v 18. st., nebol by sa narodil Beethoven, lebo mal matku chorú na tuberkulózu, otca sa syfilis a 4 chorých súrodencov (Stott Is). Preto prerušenie by bolo možné pripustiť ako výnimku len pri ohrození života matky alebo pri znetvorení dieťaťa. Ale tých prípadov bude minimum. Riešenie je tu v správnom regulovaní počatia u manželov, u kresťanskej mládeže v zdržanlivosti, u svetskej aspoň v používaní ochranných prostriedkov a v presvedčení, že žena smie rozhodovať o živote, ale pred jeho počatím, nie po ňom. Záver „Koniec Božích ciest je telesnosť”, povedal Oettinger. Boží Syn sa stal telom a aj my žijeme v tele a musí nás zaujímať aj taká telesná stránka manželstva, ako je sex. Nemôžeme ho síce zbožniť, ale ani zdémonizovať. Kde sa užíva podľa Božích pravidiel v súvislosti s láskou a priateľstvom, tam je to krásna a vzácna vec. Je to naozaj vrchol, na ktorom sa muž a žena stáva jedinou osobou. Kde sa to však vytrhne z kontextu, tam je to hanebné. Zviera pozná svoj určený čas párenia, človek nepozná medze. Povedať preto, že smilníci klesnú na úroveň zvieraťa, je urážkou zvieraťa. Tešíme sa na dobu, keď už pohlavie nebudeme potrebovať a keď budeme mať iné rozkoše v Božom kráľovstve.

18. SPOLOČENSTVO

PODRIADENIA

Život jestvuje len v organizovanej forme ako organizmus. Aj rodina je takým organizmom. Veď

muž a žena majú byť jedným telom, čo možno brať doslova i v širšom zmysle ako osoba, spoločenstvo, organizmus. A keď organizmus, teda organizácia, a keď organizácia teda deľba práce, a keď deľba práce, teda podriadenosť. Každé spoločenstvo musí mať vedúceho a vedených, a to platí aj o tomto najmenšom spoločenstve. Táto pravda sa v posledných časoch spochybnila a bojuje sa proti hierarchii v rodine, kde má panovať naprostá rovnoprávnosť a nie muž ako hlava. Žiaľ, sme tam, kde sme byť nechceli, že totiž buď sú dve hlavy alebo ani jedna. Ako potom funguje manželstvo ako spoločenstvo podriadenia? 18.1. Dar materstva Žena - roditeľka. - Keď sa pýtame na to, čo je vlastne špecifickým darom ženy, môžeme dostať rôzne odpovede. Jedni hovoria, že muža vyznačuje aktivita, ženu pasivita, muža rozum, ženu cit a pod. Ale výnimiek je tu toľko, že sa takéto delenie zdá dosť pochybné. Jediné nepochybné delenie je biologické, že totiž len žena môže počať a porodiť dieťa. V tejto úlohe je žena skutočne nezastupiteľná a to je aj proprium ženy: žena roditeľka. To prirodzene nikto nespochybňoval, ale v novšej dobe následkom emancipácie sa toto špecifikum zdalo ponižujúce pre ženu, ktorá sa nasilu driapala do mužských funkcií a nevidela česť v poslaní roditeľky, s čím súvisí celý rad ďalších špecifík. Žena - pestúnka. - Porodením dieťaťa sa úloha ženy pri dieťati nekončí. Zvieracie mláďa pri vyliahnutí je biologicky dospelé a fyzicky samostatné. Iste sme si všimli ten veľký rozdiel: keď sa vyliahne zvieracie mláďa, je schopné hneď vstať, isť na vlastných nohách k matke a napiť sa 57

mlieka. Ľudské mláďa je bezmocné. Biologicky sa niektoré jeho životne dôležité orgány len vyvíjajú a fyzicky by bez pomoci zvonku počas niekoľkých dni iste zahynulo. A tu je ďalšia úloha matky, aby porodené dieťa vychovala k samostatnosti a sebestačnosti. Pravdaže, sú matky, ktoré si neplnia túto povinnosť, ale táto povinnosť zostáva. Muž jej môže vo všeličom pomôcť, ale tu je jej doména. Žena - „domovníčka”. - Spomínané biologické špecifikum ženy má celý rad psychologických a sociologických dôsledkov. Jedným z nich je to, že žena je „domovníčka” - pravda nie v tom zmysle, že funguje ako domovník v škole, ale že tento domov vytvára. Je veľký rozdiel medzi domom a domovom! Domov - to nie je otázka mnohých izieb, krásneho nábytku a drahých kobercov, obrazov a krištálov. To je spôsob, vkus, ale aj neha, s akou sa usporiada aj skromnejšie zariadenie. Maurois vraví: „Žena, ktorej sa podarí vtvoriť zo svojho domova dokonalý svet, by naň mala byť práve tak hrdá ako veľký štátnik na poriadok vo svojej krajine”. Od toho závisí úspech manžela v povolaní i postavenie detí v živote (Bovet M.). Žena - strážny anjel. - „Svojou jedinečnou zviazanosťou s dieťaťom má žena celkom prirodzene väčší vzťah k osobám a k tomu, čo má život a dušu” (Bovet II). To sa prejavuje rôzne, ale nás zaujíma zvlášť jeden prejav, a to je jej vzťah k mužovi. Ona nielen pestuje svoje dieťa, nielen stráži domáci kozub, ale aj chráni svojho muža a je tak jeho strážnym anjelom. Áno, byť ochrancom

domácnosti je úloha muža, ako uvidíme, ale byť strážcom tohto ochrancu je úloha ženy. A zase: nie všetky ženy si plnia túto svoju úlohu, ale „abusus non tollit usum - zneužitie neruší užitie”. Táto úloha žene zostáva, lebo je obdarená väčším dielom intuície ako jej muž. Tento „ľudský stred” pri žene sa zdá ako jej naivita, aleje to Boží dar. 18.2. Sebectvo materstva Slabošská láska. - Človek je náchylný pohybovať sa v krajnostiach. Vyváženosť nie je jeho silnou stránkou, ale je o to potrebnejšou vecou. To sa týka aj dobrých darov od Boha a konkrétne pri žene jej daru materstva. Pomocou neho rodí, pestuje dieťa a stráži svojho muža. Lenže môže zájsť do krajnosti a všetko zredukovať na svoj domov. Poznáme mnohé matky, ktoré z veľkej lásky k deťom ich dôkladne pokazili. Materinská láskaje veľká vec. Dokáže sa obetovať za svoje deti. Bez tejto obete by ľudská rasa vôbec nemala šancu prežiť. A predsa matka sa nesmie dať zneužiť a pre detský plač sa stať otrokyňou. Detsky plač je dobrý pre tréning priedušiek bábätka, ale nie pre tréning svalov jeho matky. „Sebectvo vo dvoch”. - To, čo sa odohrá medzi ženou a jej dieťaťom, môže sa odohrať medzi ženou a jej mužom. Je správne, keď má rada svojho muža a je jeho strážnym anjelom. Lenže aj jej manželská láska nie je svätá sama osebe a potrebuje kolektív. Môže totiž tiež zájsť do extrému a mimo svojho milovaného muža nevidieť nikoho iného. To je lepšie, ako keby mimo ho ignorovala alebo sa s ním vadila. A ešte lepšie, ako keby mimo neho poškuľovala aj na druhých mužov. Napriek tomu je tu nebezpečenstvo, že vo svojej láske bude tak strážiť muža, že bude kryť jeho chyby a že manželstvo pretvorí na „sebectvo vo dvoch”, ba celý domov na „rodinu do seba zakrivenú”. Podriadenie sa mužovi. - Tohto sebectva v materstve sa žena zbavuje tak, že sa podriadi mužovi: „Ženy, podriaďujte sa vlastným mužom ako Pánovi” (Ef 5,22). Je to teda pre ženu len konkretizovanie Pánovej výzvy o sebazaprení. Žena chráni dieťa aj muža, ale „úlohou jej manžela je dbať, aby toto jej prirodzené nadržovanie neprekročilo mieru. Muž má mať posledné slovo, keď chráni iných pred mocným rodinným sebavedomím ženy” (Lewis). Pritom podriadenie nie je iné slovo pre menejcennosť. Žid ďakoval Bohu, že ho nestvoril ako ženu. Žena môže ďakovať Ježišovi, že jej priznal dôstojnosť človeka. Pred Bohom muž a žena sú si rovní (G 3,28), ale majú iné úlohy (Stott). A čo emancipácia? - V živote sa žena emancipuje, ale emacipácia v manželstve sa nám vidí 58

absurdnou. Muž a žena sú rovnoprávni, ale majú rôzne funkcie. Žena môže byť ministerskou

predsedkyňou, a muž básnikom a hudobníkom. Ale v manželstve stoja navzájom v pomere hlavy a srdca. „Vo všeobecnosti nie je dobré, keď si vymenia úlohy, hoci sa výnimky vyskytujú. Zleje naproti tomu, keď chcú hrať obaja súčasne tú istú rolu. Manželstvo ako osoba nemá byť ani dvojhlavé ani bezhlavé” (Bovet I). Aj rozumovo nadaná žena bude hľadať oporu pri svojom jemnom mužovi a rada ho uzná za hlavu, keď aj všetky dôležité rozhodnutia urobia spoločne, „Keď sa muž vyhýba tejto funkcii, stane sa žena nešťastnou” (Bovet II). 18.3. Dar ochrancu Muž - „starosta”. - Aj pri určení mužskej úlohy poznáme viacero odpovedí. Napr. že žena má vzťah ku všetkému živému, kým muž má ešte „slobodné valencie” pre veci, pojmy a teórie. Alebo že ženu možno vystihnúť nie individualistický, ale ako „členku páru: ako milenku, manželku alebo matku. Naproti tomu muž sa chápe menej ako manžel alebo otec a viacej ako zamestnanec, ako umelec alebo politik, a teda vlastne mimo páru” (Bovet II). To je pravda, ale nazdávame sa, že základom všetkých týchto rodielov je to, že rola muža je byť ochrancom svojej žene a rodine. Ona porodí dieťa, ale na ňom je, aby im pripravil dom, živobytie a ochranu. Teórie a veci. - Tak vidíme, že z tohoto základného určenia muža byť ochrancom a opatrovateľom rodiny sa môžeme dívať aj na jeho elementárnu snahu po teóriách a veciach. Dá sa to pozorovať už pri deťoch: Dievčatko oblieka svoju bábiku a chlapček rozmontúva svoje autíčko. Mohli by sme mužov karhať za ich vecnosť, ale musíme si uvedomiť, že Boh dal človekovi úlohu, aby si podmanil zem a aby nad ňou panoval (IM 1,28). To nie je možné ináč, ako keď skúma prírodu, zovšeobecňuje jej zjavy a tvorí z nich teórie a zákonitosti. Z primitívneho ovládania prírodou sa mohol dostať len tak, že prírodu zbavil božstva (odmytologizoval ju!), urobil ju objektom a sám sa stal jej skúmajúcim a ovládajúcim subjektom. Nepriama starostlivosť. - Ako sa toto ovládanie prírody (vrátane pojmov, teórií a techniky) rýmuje s mužovým poslaním byť ochrancom rodiny? Nie je to jednoduché, lebo tým - ako sme videli - sa muž ako politik alebo technik stavia vlastne nie ako člen páru, ale mimo tohto páru. Vidí sa nám však, že rozpor je len zdanlivý. Lebo si predstavme situáciu: muž sa má starať o rodinu tým, že musí žene a dieťaťu postaviť dom. Ako ho postaví? Musí sa im postarať o šaty, kde ich vezme? Musi im dať potravu, kde ju vypestuje? Kvôli tomu, aby sa staral o pár, musel by akoby z páru vstúpiť a obrátiť sa k svojim teóriám a veciam a stať sa vedcom a technikom. Keď sa stará o svoje veci, stará sa nepriamo aj o svojich ľudí. Široký rámec. - Okrem tejto mepriamej starostlivosti plní muž ešte aj inú úlohu, ktorú mu Boh zveril. Má sa starať o svoju rodinu v prvom rade, ale má si „podmaniť zem”. Boh ho ustanovil za svojho spolupracovníka, aby sa staral o celé stvorenstvo. Je členom svojej rodiny a dobre, že má vo svete svoj domov. Ale Božie stvorenie je viacej ako jeho rodina. Boh mu zveril spoločnosť, ktoráje väčšia ako jeho rodina, a svet, ktorý je väčší ako jeho dom. Veľký svet nemôžeme oddeliť od malého sveta. Bez širokého rámca spoločnosti by sa neudržala ani jeho rodina. Rodina je základná bunka spoločnosti, ale spoločnosť tvorí rámec, kde všetko navzájom súvisí. 18.4. Sebectvo vecnosti Obeť vynálezov. - Všetci vidíme, že moderná veda a technika znamená nielen pomoc pre človeka, ale aj jeho zotročenie, ba ohrozenie celého života na zemi. Muž sa stáva obeťou svojich výtvorov. Je to paradox, že to, čo vznikalo ako podpora a ochrana života, obracia sa zrazu proti nemu. Lebo muž má voľný čas na to, aby pestoval nielen také „životu vzdialené umenia, ako je filozofia a euklidovská geometria”, ale aj také „neľudské umenia, ako sú jedovaté šípy a jadrové zbrane” (Bovet II). Tu vidno, že podobne ako materinská láska, tak ani mužova starosť o ovládnutie zeme nie je sama osebe svätá, ale potrebuje opravu, hoci plní Boží príkaz. Obetovanie vecnosti. - Túto opravu svojej snahy o ovládnutie zeme robí muž vtedy, keď plní

59

druhý biblický príkaz: „Vy mužovia, milujte svoje ženy” (Ef 5,23). Vo svojej láske k žene obracia sa muž od svojich vecí k ľuďom a tak nachádza aj priamy dôvod, pre ktorý bol povolaný zaoberať sa svojimi vedami a technológiami. „Žena, ktorá je v svojej najhlbšej podstate zakotvená v onom

'ľudskom strede', chráni muža pre tým, aby sa stratil na okraji ľudskosti a aby tak v sebe vôbec zničil človeka ako Boží obraz” (Bovet II). To však nie je pre muža nič iné ako špecializácia všeobecného príkazu o zapření seba samého. Autorita služby. - Súčasne je táto láska aj uskutočnením vzájomného podriadenia sa z Ef 5,21, kde Pavol chce ukázať, že „pomer medzi Kristom a jeho cirkovou je pomerom vzájomného podriaďovania sa a že Kristus - Pán je súčasne Kristom - služobníkom”. Čo muži majú používať voči ženám, nie je autorita, ale láska. Príkaz neznie: „Vy ženy, podriaďujte sa, a vy muži, panujte”. „Poctivo si myslím, že je to vlastne muž, ktorý má ťažšiu úlohu. Veď má milovať ženu golgotskou a obetovnou láskou. Autorita v biblickom zmysle nie je iným slovom pre tyraniu” (Stott Ef). Boh vytvoril vedúcu rolu pre muža, ale muž je zodpovedný Bohu za toto vedenie a smie ho vykonávať len v zodpovednosti „bytia pre druhého”. Nechuť viesť. - Zdalo by sa, že sa muži budú hrnúť do vedenia, ale vo všeobecnosti nie je to tak. Veď je oveľa ľahšie poslúchať ako rozkazovať. „Mužovi je dané panovanie, ale s ním ťažké starosti a námaha! Svedectvo o tom je rad mužov, ktorí v našej dobe odložili postavenie prednostu domácnosti” (Christenson). Musíme si priznať, že my muži zraňujeme ženy mnohorakým spôsobom. Máme svoju prácu a všetko ostatné by sme radi prenechali žene namiesto toho, aby sme všetko viedli, zariaďovali a chránili. To nie je vec obdarovania, ale vôle. Záver Manželstvo je spoločenstvo vzájomného podriadenia, tak ako to prikazuje Ef 5,21. Nie je v tom urážka pre ženu ani výsada pre muža. Každý z nich dostal svoju rolu, pre ktorú je vystrojený zvláštnymi darmi a ktorú je obom ťažko vykonávať. Muž by mal viesť, ale vlastne nerád to robí, lebo viesť znamená niesť zodpovednosť. Žena naproti tomu „sa nebojí nijakej námahy, prahne po panovaní a sebazapieranie svojvôle je pre ňu najtrpkejšou skúškou. A tak je bremeno pre muža i ženu zvolené tak, že má odpadnúť práve to najpríjemnejšie z ľudskej prirodzenosti...Toto jarmo má byť človekovi také ťažké preto, aby ho bez Boha nemohol ani uniesť” (Christenson). Kde sa však obaja manželia podriadia Pánovi, dá im aj hojne síl na splnenie jeho príkazu a ich spoločenstvo urobí požehnaným. 19. SPOLOČENSTVO

ROZCHODU?

Nadpis by sa niekomu mohol zdať podivný alebo protirečiaci, lebo keď je to spoločenstvo, tak to nie je rozchod. Logicky to aj súhlasí, ale prakticky nie. Veď manželstvo pozostáva z dvoch odlišných jedincov. To medzi nimi vytvára jednotu, ale jednotu protiv. Pritom to nie je jednota daná, ale iba získaná ako výsledok použitia istých zákonitostí. Kde tieto zákonitosti nezačnú alebo prestanú pôsobiť, spoločenstvo sa rozpadá. Je to spoločenOstvo dialektické („ v rozhovore „) a skrýva v sebe vždy obe možnosti: Buď protivy splynú vo vyššej jednote, alebo sa od seba oddelia /obyčajne výbuchom), ale nezostanú jednoducho vedľa seba. 19.1. P r í č i n y Zlý výber. - Prvou príčinou nedorozumení v manželstve je „láska na prvý pohľad”. Mladí ľudia sa zaľúbia a nevedia, že každý hovorí inou rečou a má iné predstavy o láske. Najhoršie je, keď sa v takejto „hormonálnej opilosti” aj zosobášia a nemajú čas dostatočne sa spoznať navzájom a v rôznych situáciách. Nemilujú druhého, len svoje predstavy o ňom. Keď sa potom ukáže, že muž je sebec a chce len pohlavné výhody, a že žena sa chce len fintiť a nie starať o domácnosť, nastáva odcudzenie. Nešťastím je aj to, keď mladí ľudia už pred sobášom žili pohlavne a keď

60

žena zostala ťarchavá. Muž možno naliehal, aby si dala dieťa odobrať, a keď ho neposlúchla, museli sa vziať. Také nanútenie sa potom pomstí obom. Rozdiely. - Manželsto je jednota protiv. Je to tak správne, ba potrebné, lebo aby sme dosiahli čím vyšší rád, musíme spojiť tým väčšie protivy. Pritom je zaujímavé, že sa zahľadia do seba práve tí, ktorí majú odlišný pohľad na veci. Muž, ktorý má vysoké sexuálne požiadavky, si berie ženu, ktorá je sexuálne neutrálna alebo negatívna. Vzdelaná žena si berie muža telesne nadaného, technicky orientovaný muž ženu výtvarníčku a pod. Kde sa podarí tieto rozdiely časom zladiť, tak že sa nevylučujú, ale dopĺňajú, nastáva niečo pekného. Ale niekedy sa to nepodarí a protivy začnú do seba narážať, miesto aby do seba zapadali. Ešte komplikovanejšie je to, keď sú tieto rozdiely násobené rasovou či ideologickou odlišnosťou. Choroba. - Vážnu krízu do manželstva prináša choroba jedného z partnerov. Je to zase kríza, ktorá môže viesť ešte k bližššiemu spoločenstvu, keď sa ukáže, že medzi manželmi je láska, ktorá hľadá druhého a nie svoj prospech. Ale môže viesť aj k rozpadu, keď jeden z partnerov nemôže poskytnúť druhému to, čo by za normálnych okolností mohol. Ešte väčšiu mravnú silu vyžadujú duševné choroby, ktoré svetské úrady uznávajú ako jednoznačný dôvod k rozvodu. Kategóriou svojho druhuj e opilstvo, ktoré nepredstavuje len občasne opitie sa, ale trvalú náklonnosť k alkoholu. Zhoršuje sa to tým, keď si to partner nechce ani priznať či nechce sa dať na to liečiť, a najmä keď sa v opilosti stáva agresívnym a ohrozuje rodinu. Nevera. - Manželská nevera je vari najvážnejším dôvodom k rozvodu. Veď manželstvo je spoločenstvo doživotné a výlučné. Žiarlivosť patrí do manželstva v tom zmysle, že každý partner má právo nárokovať si, aby on bol jediný, na ktorého sa vzťahuje duševný záujem, duchovná blízkosť a sexuálny styk. Len moderná doba rozdelila pracovnú jednotu, na ktorú sa mohla opierať staršia generácia, takže muž pracuje s inými ženami a žena s inými mužmi. Tuje dosť príležitostí na to, aby partneri porovnávali partnera so svojimi spolupracovníkmi, nadväzovali s nimi priateľstvá, eroticky sa priťahovali a na nejakom školení alebo v kúpeľoch mali aj sexuálny styk. Takéto „kúpeľné manželstvá” sú skoro bežnou vecou. 19.2. Možnosti? Katolícke stanovisko. - Corpus iuris canonici Can. 1118 jednoznačne prehlasuje: „Matrimonium validum ratum et consummatum humana potestate nullaque causa, praeterquam morte, dissolvi potest - Platné manželstvo, schválené a dokonané, nemôže byť rozvedené ľudskou mocou z nijakej príčiny okrem smrti.” Smilstvo u Mt 5,32 a 19,9 treba chápať ako „sobáš medzi príbuznými v stupňoch, ktoré sú zakázané v Lv 18” (Schnackenburg). Výnimkou je „separatio a toro et cohabitatione - odlúčenie od lože a bývania”, čo môže trvať dočasne alebo trvalo, ale nikdy nedovoľuje uzavrieť nové manželstvo. Druhá je „vyhlásenia manželstva za neplatné” z príčiny ako „chýbanie krstu pri partnerovi, vyššie svätenie, impotencia, nedostatky vôle a súdnosti, nátlak, tichá výhrada” a pod. (cit. Sôe). Protestantské stanovisko. - Jedna časť protestantských teológov hovorí: Rozvod je za každých okolností hriechom. Avšak každý hriech, ktorý viedol k pokániu, možno odpustiť. Pomocou tejto milosti odpustenia sa rozvedený nachádza znova v slobodnom stave a môže uzavrieť nové manželstvo. Barth tvrdil, že manželstvo je úplné, stále, a pravé životné spoločenstvo muža a ženy. Niekedy sa to nedá nijako uskutočniť, pretože mnohé manželstvá nespojil Boh, ale sú zlým výtvorom človeka, lebo sobáš nepôsobí „div manželstva”. Úradom nemôžeme zakázať, aby takého manželstvá

nerozviedli (cit. Bovet). Iní sú proti takémuto rozlišovaniu, lebo „kde muž a žena sú spojení, je to Boh, ktorý ich spája” (Lohmeyer, Sôe). Stanovisko Pánovo. - Ježiš sa postavil proti prepusteniu manželky, ale pridal dodatok „okrem prípadu smilstva” (Mt 5,32. 19,9). Táto klauzula sa nenachádza v paralelách u Mk 10,1 a Lk 16,18 a v 1K 7,10 a preto ju niektorí považujú za pozdější dodatok, s čím nesúhlasíme, lebo 61

nemusel ju Mt pridať, ale Mk+Lk vynechať. Iní tu chápu smilstvo, ako sme ukázali, ako nelegitímny sobáš medzi blízkymi príbuznými podľa Lv 18. Takéto chápanie môže stáť za Sk 15,20.29, ale poznáme židovskú skupinu, ktorá tvrdila, že muž smie prepustiť ženu nie pre „hocijakú príčinu”, ale len pre smilstvo, pričom nemyslela na príbuzenský pomer, ale pohlavný styk s cudzím mužom (Šammajova škola). To je aj presvedčenie Pánovo. Pritom ide skôr o trvalý život v nevere ako o jeden akt, a o rozvrátenie manželstva, nielen jeho narušenie. Stanovisko Pavlovo. - Poznáme ho z 1K 7,15: „No ak neveriaci chce odísť, nech odíde. V takomto prípade nie sú brat alebo sestra otrocky viazaní.” Ako ukazuje v.10 je Pavol proti tomu, aby žena odchádzala od muža a muž aby prepustil ženu. Je však za to, aby si nerobili výčitky alebo násilné pokusy, ak neveriaci partner chce odísť. „Veď Boh nás povolal žiť v pokoji” (v. 15b.6). Možno teda povedať, že NZ pripúšťa rozvod v prípade smilstva alebo odchodu neveriaceho partnera. Rozšírené možno povedať: Tam, kde trvalým smilstom nastal rozvrat manželstva, a tam, kde nastal jeho faktický rozpad tým, že jeden partner druhého opustil z dôvodov viery či presvedčenia. 19.3. Následky Pre rodičov. - Manželskí poradcovia nám vravia, že následky rozvodu pre manželov sú spravidla pustošivé. Napriek prehláseniam, že chcú zostať priateľmi, následné majetkové a iné usporiadanie z nich urobí nepriateľov, ktorí sa nenávidia. Vo väčšine prípadov sa ďalej ukazuje, že rozvod je len „vyhnutie sa určitej úlohe: uskutočniť u seba vnútornú premenu a prijať druhého v celej jeho zvláštnosti”. Po rozvode úloha zostáva a pri druhom partnerovi predstupuje v tej istej podobe. ,,Konflikty v druhom manželstve sú v podstate tie isté, ktoré viedli k prvému rozvodu” (Bovet II). Okrem toho obyčajne rozvedení si berú takého istého partnera, ako sa s ním rozviedli. „Sú osudovo viazaní na určitý ľudský typ” (Szondi). Pre deti. - Je rozšírená mienka, že deti z rozvedených manželstiev utrpia veľmi rozvodom rodičov a že sa stávajú kriminálnikmi. Haffer však skúmal 100 rozvedených rodín so 130 deťmi nad 16 rokov a prišiel k takým výsledkom, že rozvod rodičov pre 92 z nich bol jednoznačne kladný, pre 8 prevažne kladný a len pre 30 záporný. Z toho vyplýva, že negatívny dopad na deti nemá natoľko sám rozvod, ako skôr roky trvajúce konflikty medzi rodičmi. Zlé manželstvo je príčinou nepriaznivého vývoja detí a kde rozvod urobí koniec konfliktom, prejaví sa to dokonca ako dobrodenie. „Preto naša snaha má spočívať menej v boji proti rozvodu, ako skôr v úsilí prekaziť alebo vyliečiť zlé manželstvá” (Bovet II). Pre spoločnosť. - Môžeme sa tu odvolať na našu praktickú skúsenosť. V Trenčíne máme Základnú školu Kristíny Royovej, ktorá kresťanskou starostlivosťou o dieťa dosahuje vynikajúce výsledky. Za vedením školy prišli vedúci zo sociálneho odboru okresného úradu, či by nemohlo prevziať vedenie detského domova, kde žije okolo stovky mladých ľudí z rozvedených alebo rozháraných rodín. Výsledky ich práce sú veľmi zarmucujúce, lebo okolo 90% z chovancou sa stávajú kriminálnikmi. To dokumentuje, aké ničivé následky majú konfliktné a rozvedené manželstvá na spoločnosť. Pritom títo mladí ľudia sú „rozvodové infikovaní” a uzavrú manželstvá, ktoré budú s najvyššou prevdepodobnosťou tiež konfliktné. Nové manželstvo. - Katolícka cirkev je proti rozvodu a uznáva len odlúčenie (separatio), ale bez nového manželstva, a vyhlásenie manželstva za neplatné. S tým sa však narobilo veľa neplechy (správne dôvody pri nesprávnych ľuďoch, najmä bohatých, Sôe). Niektorí protestanti súhlasia s novým manželstvom, kde rozvedený dostal odpustenie na základe pokánia. Len: z čoho a v akom zmysle robil pokánie? My sme proti novému manželstvu tam, kde ho chce stránka, ktorá rozbila manželstvo svojím odchodom (1K 7,11). V oboch výnimkách pre rozvod sme ochotní dovoliť nové manželstvo pre nevinnú stránku. Niekedy je to ťažké zistiť, ale je to lepšie ako úplné odopretie nového manželstva, čo vedie k väčším nerestiam, než aké chceme odstrániť. 62

19.4. Úlohy Výber partnera. - Aby sa predišlo konfliktným manželstvám s rozvodom, vyžaduje to značnú dávku obozretnosti od mladých partnerov samotných. Žiaľ, naša priroda je tak sústredená na rozmnožovanie, že nám chýbajú mechanizmy, ktoré by vedeli pri všetkých tento pud korigovať. Mladí ľudia sa dostanú do tranzu, v ktorom ani nevidia ani nepočujú a veria len svojim snom. Po čase vytriezvejú a stanú sa z nich škaredohľadi alebo cynici. Hádam to tak aj musí byť, lebo keby sme sa ženili, keď dostaneme rozum, tak by asi vymrelo ľudské pokolenie. Ale prečo by sme mladého človeka nemohli vychovať k tomu, aby rozum zapol skôr ako je pozde? Poradenstvo. - Tu by sa žiadalo väčšie úsilie aj zo strany spoločnosti aj cirkvi. Jestvujú síce predmanželské i manželské poradne, ale nepoznáme veľa z nich, kde by sa robili čo len zdravotné a krvné testy, na ktoré by bral ohľad úradný orgán. Sobášia sa ľudia s duševnými poruchami, s ne­ priaznivými krvnými skupinami a jedinou prekážkou je vek pod 18 rokov. A kde sú predmanželské školenia? Pravdaže, to by boli výdavky, ale keď ich štát nedá tu, tak ich dá na potieranie kriminality mládeže. Ani cirkev tu nie je na výške. Robíme to obyčajne pohovorom s kazateľom a pred staršovstvem, ale to by chcelo dlhšie školenie snúbeneckých dvojíc. Manželská osveta. - Starostlivosť o rodinu by však nemala prestať predmanželským školením. Rovnako a hádam ešte dôležitejšia je výchova manželov. Veď teraz prichádzajú ťažkosti, ktoré si mladí ľudia nezakalkulovali, pretože nám neverili a mysleli si, že práve na nich nezaprší alebo, že sa budú vedieť šikovne vyhnúť kvapkám. Žiaľ, v našich zboroch ešte máme ako - tak podchytené deti v besiedke a mladých ľudí v doraste a mládeži, ale pre manželov nemáme nijakú pevnú ustanovizeň. Občas sa zídeme na nejakú prednášku či besedu a tým to zhasne. To by však chcelo pravidelné školenie a všetko, čo s tým súvisí. Zásnuby. - Pokiaľ vieme, zásnuby už poväčšine miznú a mladí ľudia sa sobášia bez nich. Niekde ešte zostali ako „posledný Mohykán” a nie je to na škodu. Najmä vtedy, keď ideme k podstate zásnub. Má to byť čas, v ktorom by si mladá dvojica vyskúšala rôzne čo aj fingované životné situácie: koľko času venujú práci a koľko sebe navzájom, ako sa zachovajú v chorobe, čo urobia, keď príde hospodárska kríza, keď príde dieťa a pod. Žiaľ, z toho všetkého si mladí ľudia vyskúšajú len to, či sa sexuálne k sebe hodia. Zistia, že nie, ale potom poväčšine už sa musia brať. Cynicky možno povedať: Trp, blázon! Kresťansky: Poď k Spasiteľovi! Záver Manželstvo je krásna vec. Niekto ho nazval predsieňou neba, ktorá sa však ľahko zmení na predpeklie, ak si manželia medajú záležať na prísnych pravidlách, ktoré manželstvo vyžaduje. Veď ani akt sobáša, ani sexuálny život ani peniaze nezaručia, že manželstvo bude prosperovať. Je to harmónia protiv, pri ktorej je vždy možnosť, že protivy nesplynú, ale sa odpudia. Spoločenstvo vyžaduje, že sa obaja vzdajú svojich nárokov v prospech druhého. Kde sú však jeden alebo obaja sebci, tam sa spoločenstvo rozbíja. A potom sotva je niečo ohavnejšieho ako konfliktné manželstvo. A to má aj širší dopad, lebo aké sú naše manželstvá, taká bude naša spoločnosť.

V. RODINA Napriek všetkým zmenám v dejinách zostáva rodina spoločenstvom, v ktorom sa vychovávajú deti a v ktorom sa tak vytvára budúcnosť ľudského pokolenia. Nemožno povedať, že by rodina mala vo všetkých časoch tú istú podobu. Sotva však to bude v budúcnosti tak, že sa len časť rodín bude profesionálne venovať plodeniu a výchove detí a ostatné manželstvá budú bez detí. Tým sa však problém len začína, pretože výchova sama je veľkou otázkou. Každá nastupujúca generácia dospieva a osamostatňuje sa a to vyvoláva napätie. Pokúsme sa stanoviť pravidlá, ktoré by toto napätie pomohli využiť na prospech oboch strán. Dáme sa pritom viesť perikope Ef 6,1-4, tak starej a tak modernej! 63

20. DEŤOM

TREBA

BRZDU

Pýtajme sa najprv, čo je proprium dieťaťa. Je to bezpochyby vitalita. Dieťa prekypuje životom, nevie, čo s energiou. Podobá sa automobilu, ktorý má skvelý odpich, bezchybný ťah a plnú nádrž benzínu. My však vieme, že o osude auta rozhoduje nie natoľko jeho motor, ako skôr jeho brzdy. Keď tie nie sú v poriadku, je jeho koniec len otázkou času. Preto nám polícia kontroluje nie chod motora, ale účinnosť bŕzd. Netrestá nás, keď jedna sviečka nepáli, ale keď brzdy nezaberajú. Tak je to aj s mladým človekom: energie má nazvyš, ale rozhodujúce je, či vie „brzdiť” a teda poslúchať: „Vy deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo to je spravodlivé” (v.l). Pomocou poslušnosti sa deti vyhnú celému radu nežiadúcich deformácií. Ktorých? 20.1. D ô 1 e ž i t é osobnosti Obežnica slnka. - Keď Pavol píše, aby deti poslúchali svojich rodičov, chce, aby sa z detí nestali „dôležité osobnosti”. Dáva im podriadené miesto. Nie sú stredom, okolo ktorého sa má všetko točiť v domácnosti. Nie sú slnkom, ale obežnicou, čo obieha okolo Slnka, ktoré pre ne predstavujú rodičia. Tento návyk na autoritu si musia deti osvojiť od prvých dní, ináč z nich vyrastú nároční ľudia, ktorí budú neschopni spolužitia v manželstve, v zamestnaní i v spoločnosti. Je známe o rímskom cisárovi Nerónovi, že na počiatku bol úplne miernym panovníkom. Keď však dostal do rúk všetku vládu, tak sa opil mocou, že sa stal hotovou beštiou. Nevedel „brzdiť” a nezvládol postavenie na hrote! Hlavná osoba. - Nanešťastie má Nero v každej generácii svojich nasledovíkov. Prirodzene, nie každý disponuje takou mocou ako on. Ale aj mnohí v nižšom postaveni sa mu podobajú. Majú akoby na čele napísané: „Haló, pozor, hlavná osoba prichádza” (Foerster). Angličania majú pre svojich význačných mužov označenie Věry Important Persom (VIP - veľmi významná osoba). Len kým v Anglicku sú také osoby len vo vláde, u nás, bojím sa, vyrastajú v mnohých rodinách. Je to akiste preto, že rodičia živia v deťoch pocit dôležitosti. Je dobré, keď takýto obľúbenec dostane dvoch - troch súrodencov, aby zistil, že je len jednou z obežníc, a nie stredom domáceho vesmíru. Domýšľavý chlapec. - Istý pedagóg píše, že sa ho raz pýtala matka, čo má robiť so svojím chlapcom, ktorý je síce drobrý, ale domýšľavý. Učiteľ vraj k nemu posadil slabších žiakov a on sa začal cítiť „učiteľom”, ktorý má svojich „zverencov”, ktorých musí „pritiahnuť”. Pedagóg jej odpovedal, že on tiež zveroval lepším žiakom dozor nad slabšími, ale nehovoril im, že jedni sú horší a druhí lepší. „Neurobil si to a to, a tak ti dávam za úlohu, aby si si dal prácu s týmto zaostalým človekom”, povedal mu. Tým ho poveril dozorom nad iným, ale nepestoval jeho domýšľavosť a skôr mu to uložil ako trest, aby sa v ňom nevyvinulo vedomie nadradenosti. „Všetko pre deti”. - Jedna naša mladá sestra, ktorá sa vydala do Fínska, bola tam veľmi prekvapená. Myslela si, že tam im všetko rodičia dajú. Ale tam majú zásadu, že rodičia dajú synovi vzdelanie a všetko ostatné už je jeho záležitosťou. Musi si nájsť zamestnanie, byt, zariadiť ho. Rodičia im nielenže nekúpili dom či auto, ale keď sa im narodilo dieťa, nedarovali im ani detský vozík. Obávame sa, že u nás sme sa za tých niekoľko desaťročí pokazili v tom, že rodičia si považovali za povinnosť všetko dať deťom. To im pomohlo, ale aj poškodilo, lebo z nich vychovalo „veľmi dôležité osoby”, neskromné v právach a bezohľadné v nárokoch. 20.2. Slabá vôľa Hlinené nohy. - Pavol vie, že deti majú svoje želania a žiadosti, ale im nevraví, aby poslúchali ich, ale svojich rodičov. Mal k tomu svoje dôvody. Podívajme sa na takého Samsona! Aký silák to bol! Vyniesol železné vráta na kopec a pomlátil Filištínov osľou čeľusťou. Vieme však, že mu nepriatelia vykláli oči a nakoniec zomiera spolu s nepriateľmi v troskách paláca. Jeho slabina bola v pomere k rodičom. Keď sa chcel ženiť a vziať si pohanku, dohovárali mu rodičia, ale on im povedal: „Tú mi vezmite, lebo tá sa mi ľúbi” (Sd 14,3). Telo silné, vôľa slabá! Nevedel povedať 64

nie sebe a tak to bol obor na hlinených nohách. „Buď tvoja vôľa”. - Keď si to porovnáme, je silákom vlastne dvanásťročný Ježiš, ktorý v chráme ohromil učiteľov svojimi otázkami i znalosťami, avšak potom „vrátil sa s nimi do Nazareta a bol im poddaný” (Lk 2,51). Silu charakteru možno merať práve na tomto sebaovládaní! Aj pozdejšie hovorí: „Ja nemôžem nič robiť sám od seba” (Jn 5,19.30). „Nie moja vôľa, ale tvoja vôľa nech sa stane” (Lk 22,42). Ničím nie je zdôvodnené jeho božstvo tak ako práve naprostou podriadenosťou Otcovi. Podobnú poslušnosť vidno aj u Pavla (1K 9,27) a iných. „Nedôjde nikto k tajomstvu slobody inak než kázňou” (Bonhoeffer). Luk napätia. - Kto sa zamlada nenaučí krotiť si svoje žiadosti a podriaďovať ich vyššej vôli, nemôže sa stať silným charakterom. Foerster napísal: „Pre spolužitie ľudí je sebaovládanie práve tak potrebné ako pre nebeské hviezdy prísny zákon pohybu. Keby si každá hviedza poletovala po nebi ako lastovička, vesmír by čoskoro ležal v ruinách”. V každom mladom človekovi je „luk napätia” (Ernest zur Nieden) medzi tým, čo chce a medzi tým, čo smie. Kto tento luk má slabý, je i charakterovo slabý, hoci by mal silné telo. Ktoré dieťa musí mať každú čokoládku, ktorú vidí, dokazuje nie silnú vôľu, ale slabé sebaovládanie. Beda rodičom takéhoto dieťaťa! Tesnou bránou. - V kázni na vrchu vyložil Pán hlavné zásady nášho správania vo svetle prichádzajúceho Božieho kráľovstva. Jeden z najdôležitejších princípov tohto manifestu znie: „Tesnou bránou, úzkou cestou” (Mt 7,13n). Učeník, ktorý by si chcel všetko dopriať, ten to nikam nedotiahne. Božie kráľovstvo nám nedonieslo splnenie našich sebeckých túžob, ale ich podriadenie vysokým cieľom: záchrane ľudského pokolenia. Preto musia byť učeníci už od mladosti priúčaní na obeť, bez ktorej sa nič nedosiahne. Pozrime sa na športovcov: „Víťazstvo sa rodí o štvrtej ráno” - to je tajomstvo istej slávnej krasokorčuliarky. Kým iné detí spali, ona tvrdo trénovala, lebo sa podriadila vôli trénera. 20.3. Hraná zbožnosť Prvé prikázanie. - Pavol píše: „Cti svojho otca i svoju matku, to je prvé prikázanie so zasľúbením” (Ef 6,2). Niektorí vykladači si myslia, že ide tu o „prvé prikázanie so zasľúbením”, ale to sotva bude tak, lebo už aj v rámci Desatora je pred ním prísľub požehnania pri druhom prikázaní (por. 2M 20,6.12). Preto je tu skôr myšlienka, že je to prvé prikázanie pre deti. Pre ne sa Desatoro nezačína prvým, ale piatym prikázaním. Ako sa dieťa zachová k rodičom, tak sa zachová aj voči Bohu. Ak má veriace dieťa aj neveriaceho otca, musí mu preukazovať úctu a nie nadradenosť a myslieť na IM 9,20nn: Chyba otca nie je dôvodom na nešetrné chovanie dieťaťa. Správne ocenenie. - Deti si musia ctiť rodičov aj v tom zmysle, že ich budú vedieť správne oceniť. Je známy pedagogický postreh, že keď má dieťa 5 rokov, myslí si: „Môj otec ide hneď po Bohu a vie všetko”. Keď má ale 10 rokov, už hovorí: „Môj otec nevie nič.” Ale 25 ročný začína rozmýšľať: „Môj otec mal v mnohom pravdu” a 40 ročný vyznáva: „Môj otec bol skvelý človek”. Mladý človek nevie, čo tí „zaostalí” rodičia museli naňho vynaložiť, kým ho vychovali. Keď potom sám má dieťa, zbadá, čo to dá za drinu starať sa oň čo len jeden deň. A keď ho jeho rodičia vychovávali roky, tak to musí oceniť. Obdiv pre cudzie. - Človek má vrodený obdiv pre to, čo je cudzie, a nedokáže vidieť pravú veľkosť, ktorá je v jeho blízkosti. Spomínam si na svoju vlastnú mladosť. Chodieval som k susedovcom, lebo tam mi lepšie chutilo jesť ako doma. Prišlo to až tak ďaleko, že kým som ja išiel k nim po ceste, mama (z hanby!) im zaniesla svoje jedlo cez záhradu. Ja som sa tam potom najedol a doma som mame povedal: „Suseda vie variť a nie ty!”. Je teda dôležiťé, aby sme deti učili vidieť neobyčajné v obyčajnom. To však nesmie viesť k tomu, že by sme cudzími začali opovrhovať. Treba vedieť rozlišovať medzi pravou hodnotou a obalom. Finančná podpora. - Načim tu pripomenúť, že slovo „ctiť” v biblickom používaní znamená aj „finančne podporovať” (Mt 15,5. ITm 5,7). Už v židovstve sa rozšírila necnosť, že syn sa mohol 65

zbaviť povinnosti podporovať materiálne rodičov tým, že prehlásil čiastku, určenú rodičom, za dar (korban) pre Boha a synagógu. Bol v tom úskok, lebo dotyčný syn mohol užívať majetok aj naďalej a nemusel ho odovzdať synagóge. Ale takéto triky poznáme aj my. Príslovie hovorí, že skôr vychovávajú rodičia päť detí ako päť detí rodičov. Niekedy je možno nevyhnutné umiestniť rodičov v starobinci, len je treba pamätať na korýtko, ktoré strúhal synček pre otca podľa korýtka, z ktorého jedol starý otec. 20.4. Rodinné sebectvo V Pánovi. - Je veľmi dôležité, že Pavol nevraví len, aby deti poslúchali rodičov, ale aby „poslúchali svojich rodičov v Pánovi”. Toto bližšie určenie „v Pánovi” je možné priradiť najprv k rodičom. Potom by sme tu mali „rodičov v Pánovi”, to znamená kresťanských rodičov. Tým je bližšie určená aj poslušnosť dieťaťa: poslúcha rodičov, ktorí sami poslúchajú Pána. Tým sa má vyhnúť kolízii, že keď bude dieťa poslúchať rodičov, stane sa neposlušným voči Bohu. Je tu aj poukaz k nasledujúcej myšlienke, ktorá sme už spomenuli, že totiž poslušnosť voči rodičom je prvým prikázaním pre deti, lebo ako poslúchajú rodičov, tak budú poslúchať aj Boha. Sú to veriaci rodičia, a vedú deti nie k sebe, ale k Pánovi. Nenávidieť svojho otca. Výraz „v Pánovi” sa však môže vztiahnuť aj k impeatívu „poslúchajte”. Potom by vymedzovať poslušnosť detí, ktoré by mali „poslúchať v Pánovi”, to znamená nakoľko to neodporuje láske k Pánovi. To by sa mohlo veľmi dobre spojiť so známym výrokom Pána Ježiša z Lk 14,26: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku..., nemôže byť mojím učeníkom”. Môže nastať prípad, že sa deti musia rozhodovať medzi Ježišom a medzi rodičmi, ktorí ich od neho odrádzajú. Potom musia jednať podľa pravidla, že „Boha treba viac poslúchať ako ľudí” (Sk 5,29). Niektorí rodičia dokonca navádzajú svoje deti na neresti či dokonca zločiny. V takýchto krajných prípadoch je legitímna „nenávisť” k rodičom. Neuzavrieť sa do rodiny. - Mimo odporu voči Bohu môžu rodičia mať taký životný štýl, že budú pestovať rodinné sebectvo a budú viesť k tomu aj svoje deti. Určiť toto „rodinné sebectvo” nie je ľahké, lebo každá rodina má kúsok z tejto sebeckej výlučnosti. Kde sú však trochu otvorení voči druhým, tam sa to premôže. Ale kde sú uzavreté povahy, tam je akútne nebezpečenstvo, že cudziu kritiku budú považovať za útok na seba a stanú sa sudcami tých, čo majú iné názory a iné zvyky. Nečakáme, aby 5 ročné dieťa to rozpoznalo a začalo naprávať rodičov. Ale rodič musí rešpektovať právo dieťaťa, že pozdejšie podľa skúsenosti vylúči to, čo nepovažuje za najlepšie doma, a skom­ binuje to s tým, čo našlo lepšieho inde. „Dočkať času.” - Ťažkou otázkou je to, čo má dieťa robiť, keď sú rodičia zjavne nespravodliví voči nemu. V kapitole pre rodičov si povieme, že deti majú intuitívny zmysel pre spravodlivosť a podľa neho začínajú posudzovať rodičovské príkazy. To je výzva pre rodičov. Tu však vzhľadom na deti, musíme povedať, že „poslušnosť dieťaťa nesmie byť závislá na tom, či úsudok a rozhodnutie rodičov v danej situácii je úplne správne a dokonalé” (Christenson). Rodičia sa môžu mýliť, ale aj chybný príkazj e lepší ako ponechať deti na ich vlastnú logiku. HudsonTaylor bol diskriminovaný od tútorov svojej snúbenice, ale nebúril sa proti nim. Dočkal dospelosti svojej nevesty a Boh ho požehnal. Je možné sa odkloniť od rodičov, ale nie pred časom. Záver Evanjelium je ako detektív, odkryje naše silné stránky a žiada od nás, aby sme ich obetovali, lebo inak sa stanú práve naše silné stránky našimi slabinami. Tak sme to videli u ženy a muža a tak to vidíme aj u detí. Ich silnou stránkou je vitalita a nadmiera energie. To je správne, lebo k vzrastajú potrebujú. A predsa aj ona musí byť pod kontrolou. Vieme, že karamboly nenastávajú preto, že niekto má slabší motor alebo že má málo benzínu, ale preto, že práve má silný motor a nemá v poriadku brzdy, ktorými by usmerňoval silu motora. Tam potom nastáva nebezpečenstvo, že sa aj nadané deti pokazia a stanú sa dôležitými osobnosťami so slabou vôľou. Nemôžu dostať 66

väčší dar ako rodičov s prísnou láskou, ktorí ich naučia disciplíne, sebaovládaniu a skromnosti. 21. DETI

RASTÚ

RADOSŤOU

Rozpravu o deťoch sme začali tým, že deti musia mať dobré brzdy, ak sa nemajú rozbiť na zákrutách a križovatkách života. Teraz by sme chceli ísť ďalej a povedať, že deti potrebujú aj radosť, ak majú vôbec rásť. Je rozdiel medzi poliami, na ktoré svieti slnko, a medzi údoliami, kde sa slnko nedostane. A deti sú ako kvetiny, ktoré potrebujú slnko, aby sa plne rozvinuli. Brzdu im treba, ale to by bolo čudné auto, v ktorom by sme stále držali len nohu na brzdách. Auto musíme v zákrutách pribrzdiť, ale autom sa môžeme dostať do krásnych miest, vidieť nádherné vrchy, spoznať zaujímavých ľudí. Aj deti majú poslúchať rodičov, ale majú zasľúbenie: „...aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi” (G 6,3). 21.1. Kresťanstvo nie je zápač „Kaziteľ hry”. - S poslušnosťou spája Bôh zasľúbenie, že dieťaťu „dobre bude”. Privykli sme si na to, že Boh je láska, ale v podstate v ľudových predstavách žije myšlienka na Boha ako na „kaziteľa hry, kazimira”. Nejako je to zafixované v mysliach, že všetko, čo je dobré a krásne, Boh zakázal. Vráťme sa však k nášmu autu! Aj ono jazdí podľa cestovných pravidiel, ktoré tiež veľa vecí zakazujú. To je isteže obmedzenie, ale z druhej strany je to ochrana. Je v tvojom vlastnom záujme, aby si to rešpektoval, lebo ináč si narobíš starosti. Keď Boh niečo zakázal, tak len preto, aby sme mali krásnu jazdu a neskončili v priekope. „Since mu vyšlo”. - Pekne to možno vidieť na praotcovi Jakobovi. IM 32 nám rozpráva o jeho boji pri Peniele. Zápasil tam s Bohom a ten zápas prehral, lebo mu Boh vykĺbil nohu. Ale práve tam dostal aj požehnanie a nové meno: Izrael - Bojovník Boží. „Since mu vyšlo, ale kríval na svoje bedro” (v.31). Mohutným symbolom sa tu ukazuje na dialektické spojenie dvoch protichodných prvkov: zranenia ako symbolu kapitulácie a slnka ako symbolu radosti. Bol zranený, a to trvalo, ale po noci pokánia mu vyšlo slnko radosti. Ako krívajúci sa raduje, ako kapitulujúci má život. A to sa dokázalo nielen u Jakoba, ale v podstate u každého veriaceho. Mojžiš musel byť zlomený, aby sa stal vodcom národa, Peter musel nad sebou zaplakať, aby sa stal prvým apoštolom. Bez tohto zlomu „nie je nám dobre”. Obete askézy. - Toto dialektické napätie sa porušovalo hneď na jednu, hneď na druhú stranu. Potom poznáme svetákov v cirkvi, ktorí sliedia len za tým, kam až smú zájsť, aby ešte zostali kresťanmi. Alebo askétov, ktorí si robia výčitky, že sa radovali, a súdia iných, že nežijú v stálom smútku. Kde sa deťom servíruje iba takéto smutné kresťanstvo, tam si môžeme byť istí, že pri prvej príležitosti využijú tie najhrubšie pudy. Poznáme mladých ľudí, ktorým rodičia v mladosti bránili ako hriech akúkoľvek zábavu. Keď ale dospeli, dožičili si ju plnými dúškami. Neprijatá askéza sa pomstí výbuchom. Najväčší ničomníci sú deti smutných kresťanov. Tenor a kontrapunkt. - Tu má význam to, čo Bonhoeffer nazval „tenor a kontrapunkt”. Podľa neho je vedúci hlas, tenor naša láska k Bohu. Keď tá je v poriadku, môže sa rozvinúť aj spodný hlas - kontrapunkt v celej šírke. A pod ním sa myslí naša láska k tejto zemi ako k Božiemu stvoreniu. Kde toto spojenie nenastane, tam nastáva buď „pišťanie zbožných” v ich láske k Bohu alebo „bručanie svetákov” v ich láske k zemi. Veta : „...aby ti dobre bolo” nás nebádá, aby sme deťom predstavili kresťanstvo, ktoré spája nebo so zemou a ktoré má záujem nie na tom, aby nám čím viacej radosti zakázalo, ale aby nás priviedlo k plnosti života. „Ja som prišiel na to, aby mali život a aby ho mali v hojnosti” (Jn 10,10). 21.2. Telo má miesto v cirkvi Dlhý život na zemi. - Pavol píše: „Aby si dlho žil na zemi”. Pôvodne sa m bezpochyby myslelo na zasľúbenú krajinu, ktorú dal Hospodin do dedičstva Izraelovi. Bola to veľká vec, lebo tu našiel 67

Izrael svoju zemskú domovinu, tu začal vytvárať svoj náboženský a štátny život. Pavol už pravdaže nemohol myslieť len na zemský domov Izraela, ale ani on nemyslel tu na nebo. Pravdaže, čakal aj on Božie kráľovstvo, ale nemenil Desatoro, kde sa myslí na našu existenciu na zemi. Nebol tak „duchovný” ako pozdější kresťania, ktorí zemskú domovinu pokladajú za niečo telesného, čoho sa musíme strániť. Je to prechodné, aleje to domov. Slovo, ktoré sa stalo telom. - V tomto zmysle ani Stará ani Nová zmluva nie je „duchovná”. Mnohí kresťania sa štítia od tela, ale v samom strede evanjelia vyčnieva ako Matterhorn na truc všetkému idealizmu nádherná veta: „A to Slovo sa stalo telom” (Jn 1,14). Božie slovo, Ježiš, sa stal človekom s telom ako má každý z nás. Podľa toho je treba chápať aj tie výpovede NZ, kde sa hovorí o našom tele (sarx) ako protive voči Duchu, že sa tam nemysli na určitú časť človeka, ale na celého človeka. Človek sa nedelí na dobrú dušu a zlé telo, lebo celý človek je telo oproti Bohu, ktorý je Duch. Sarx je ľudská človečina, ktorá je so svojím sóma, svojou psýché i svojím pneuma proti Bohu a len Božie pneuma ju môže oživiť. Helenistická nákaza. - To je jasné biblické učenie, ktoré v pobiblickej dobe bolo zatlačené do úzadia helenistickou filozofiou. Už Platón hlásal, že spasenie človeka je v odlúčení dobrej duše od zlého tela. Po ôom to začala opakovať pohanská i kresťanská gnóza. Kresťania síce bojovali proti nej, ale prevzali názor, že „sóma je séma - telo je hrobom” duše a nakazili sa na dvetisíc rokov týmto nebiblickým učením, z ktorého sme sa ešte ani dnes celkom nedostali. Ovládalo viac menej celé dejiny kresťanstva, najmä stredovek. Ani prebudeneckí kresťania tu nemôžu mať čisté svedomie. August Hermann Francké, jeden z vedúcich pietistov 18. st. napr. vylúčil hru zo školy. Telo mu bolo zlom. Posvätená prirodzenosť. - Sláva Pánovi, že vzbudil aj iných svedkov, ktorí nám ukázali zase biblické pravdy. Johann Christoph Blumhardt povedal, že človek sa obracia najprv k Bohu zo sveta a stáva sa Božím dieťaťom, potom sa obracia s Bohom k svetu a stáva sa človekom posvätenej prirodzenosti. Toto druhé obrátenie neprekonali všetci obrátení ľudia. Preto je medzi nimi toľko kŕčovitosti a neprirodzenosti. Jedna vážna staršia sestra povedala: „Nevedeli sme ako veriaci normálne žiť, bolo v nás mnoho neprirodzenosti”. Potom sa niet čo diviť, že deti sa od nás odvracajú, keď sme vylúčili fakticky dlhý život na zemi zo svojho Desatora a hneváme sa na prúdy, ktoré chcú žiť na zemi aj v kráľovstve Božom. 21.3. Zem nie je nebo Stratený domov. - Z Desatora vieme, že 5. prikázanie má aj viacej ako jeho skrátené znenie v Ef 6: „...aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Boh” (2M 20,12). Bol to veľký dar, ale zapožičaný, ktorý závisel od toho, či sa budú pridŕžať toho, ktorý im krajinu daroval. Už na začiatku kráľovstva ich Samuel upozorňoval na to: „Len sa bojte Hospodina a slúžte mu v pravde celým srdcom...Ale ak by ste predsa len robili zlé, zahyniete i vy i váš kráľ” (ISm 12,24n). Udalosti potom sú známe. Izraelské kráľovstvo sa rozdelilo a v 8. st. padla Severná ríša a v 6. st. aj Južná a Izrael bol odvedený do babylonského zajatia. Boh bol osudom Izraela, ktorý stratil zasľúbenú krajinu, pretože stratil spojenie s Bohom. Stratená zem. - Čo to všetko znamená pre našu mladú generáciu? Že sa nesmie vrhnúť na zem a zabývať sa v nej, lebo ju definitívne stratí. Deti majú zasľúbenie o dobrom a dlhom živote na zemi. Ale tento život musí byť darovaný od Boha. Boh z neho nesmie byť vylúčený, lebo sa nám všetko zosype na hromadu ako tá pavučina pavúkovi, ktorý prehrýzol nitku, po ktorej sa spustil zhora a ktorá celý jeho výtvor držala. Naproti náboženským idealistom prišli svetskí naturalisti, ktorí sa sústredili na zem a Boha nepotrebovali. Teraz nám to začína zlyhávať na všetkých úsekoch. Ohrozuje nás ozónová diera, kyslé dažde, nové choroby i atómová bomba. Nepanenské kluby. - Ernst Fischer píše o mládeži v USA a jej „nepanenských kluboch”, kde cena za členstvo dievčaťa spočíva v obetovaní panenstva pred zrakmi ostatných členov a kde sa 68

losuje, ktorí členovia majú tvoriť pár pri sexuálnych hrách. Pritom sa jedná o ľudí 14-20 ročných a prieskumy ukázali, že sa takého skupinového ukájania zúčastňovalo až 60% mládeže. Na stálu priateľku chlapci nemajú čas, potrebujú len súložníčky, ku ktorým sa chovajú so sadistickou opovržlivosťou. Tento chladný sex je degradácia ženy a okrádajú o telesné i duševné uspokojenie, ktoré presahuje sexuálny pud. Máme atómový vek, keď lietame na Mesiac, ale v tomto veku je milenecká a priateľská láska práve tak potrebná ako technický pokrok a nesmie sa scvrknúť na pohlavný akt. „Dobrý’ deň, smútok!” - Keď nie inde, tak v tejto oblasti vidíme, že aj život na zemi, ktorý nám Boh dáva, sa pokazí, ak z neho vylúčime Boha. Človek zničil všetky tabu, vyvolal vedeckú, technickú i sexuálnu revolúciu. Ale čo sa stalo? Jednu chorobu liečime, ale dve ďalšie sme si vyrobili a tie ohrozujú nielen vinných dospelých, ale aj nevinné deti. Potom máme každé tretie rozvedené manželstvo a umelé potraty prevyšujúce normálne pôrody a každý mesiac senzačná samovražda prominentného umelca. Jedného opustila Brigitte Bardotová, druhý opustil Brigittu... Mládež, ktorá si všetko dovolila, nakoniec hovorí: „Dobrý deň, smútok” (Saganová). 21.4. Boh je verný zemi Ochranca človečenstva. - Napriek tomu, že zem nie je nebo, Boh drží svoje slovo, „aby ti dobre bolo na zemi, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Boh”. Dnes je veľa chaosu vo svete. Sotva sme žili také obdobie, v ktorom by bolo na každej strane toľko nevraživosti, nepokoja a úpadku ako práve v dnešnej dobe. Ak jestvuje vôbec nejaká pomoc pre naše pokolenie, tak je to v tom programe, ktorý pred nás načrtol Ježiš z Nazareta. Postavil pred nás kráľovstvo Božie, ale nie ako niečo, čo je proti tejto zemi, ale čo ju pretvára tým, že mení vzťahy medzi ľuďmi. Kde prijmú jeho program lásky k druhému, začne svitať v tmách našej civilizácie. Boh je milostivý vinníkom. - Po potope Boh povedal: „Nebudem už viac zlorečiť zemi pre človeka... Odteraz po všetky jej dni sejba a žatva, studeno a teplo, leto a zima, deň a noc neprestanú” (IM 8,21n). Zaujímavé je tu aj odôvodnenie: „Lebo všetko, čo vytvorí srdce človeka, je zlé od jeho mladosti” (21b). Boh vie, akí neverní sme my, ale práve to nie je dôvodom k tomu, aby nás stále trestal, ale aby nám preukázal milosrdenstvo. Neuplatňuje zákon trestajúcej spravodlivosti, ale prírodné zákony, ktoré ľudstvu umožnia žiť. Boh je verný voči ľudstvu, aj keď sa ľudstvo od neho odvracia. A verný je preto, že čaká, že to raz ľudstvo spozná a obráti sa k nemu ako k tomu, ktorý to s nim myslí najlepšie. Vzývať meno Hospodinovo. - Vo významnej 4 kap. IM je reč o potomstve Kainovom, v ktorom už nachádzame zárodky vyspelej civilizácie. Sú tam stavitelia, poľnohospodári, hudobníci, technici. Pravda všetko to vrcholí v Lámechovej 77 násobnej pomste a vražde. A tu nastáva zvrat. Adam mal ešte jedného syna, Seta a tomu sa narodil syn Enoš. Jeho meno znamená „človek”, človek vo svojej slabosti, ale aj ľudskosti. K tomu tam stojí, že vtedy začali vzývať meno Hospodinovo (4,26). Nie je tu reč o odborníkoch, len o človekovi. A tento človek vzýva meno Hospodinovo, to znamená: prehlasuje sa za Božie vlastníctvo. Tak sa vlastne aj sám stáva ľudským, humánnym človekom, ktorého v prvej rodine máme hľadáme. Poslušná generácia. - Tu sa vraciame po istej okľuke k nášmu predmetu: deti a ich poslušnosť. Ide o budúcnosť nášho sveta, áno našej civilizácie. Môžu tu byť vedecké a technické výdobytky a vynálezy. To je všetko potrebné, lebo je to splnením Božieho príkazu. Ale bude to studený svet, určený na skazu, ak tu nebude nová generácia, ktorá bude vzývať meno Hospodinovo a ktorá sa vedome prihlási k Bohu ako k svojmu Pánovi. Bez vzývania Hospodina niet pravého človečenstva. Pravý človek sa rodí tam, kde sa stane majetkom Kristovým. A to by sme si priali o našich deťoch, ktoré by poslúchali rodičov a spolu s nimi slúžili Pánu Ježišovi. Nech sú kultúrne zdatné, ale musia byť mravne silné v tom, že sa vzdajú sebectva v oddaní sa Kristovi ako Pánovi. Záver 69

Dieťa a radosť - to ide spolu. Tak ako kvety rastú na slnku, tak deti rastú na radosti. Dožičme im to a predstavme im kresťanstvo ako náboženstvo radosti, ktoré dáva prekypujúci život. Život v jeho kvalite i v jeho trvaní. Život duchovný, ale aj život telesný. Neznižujme im ani prirodzenú krásu a všetko, čo nám poskytuje naša zem. Len im ukazujme, že darcom toho všetkého je Boh, bez ktorého sa všetko zosype na hromadu a s ktorým jedine aj dnešný svet má šancu prežiť a prísť k rozvoju. A veďme tie svoje deti k tomu, že potrebujú sa vzdať práve toho, čo je ich špeciálnym darom - svojej vitality, živosti, energie, žiadostivosti. „Chyť sa kázne a nepusť ju. Maj na ňu obrátený pozor, lebo ona je tvojím životom” (Pr. 4,13). Pri Pánovi je radosti do sýtosti, áno večný život.

22. RODIČIA

SÚ

MAGNETOM

Pavol sa obracia najprv na deti a dáva im pravidlá chovania, avšak pokračuje ďalej, pretože si nemyslí, že by problémom boli len deti. Hovorí: „A vy, otcovia, nepopudzujte svoje deti k hnevu”, (alebo „nedráždite svoje deti k odporu”). Vie, že rodičia môžu svoje detí získať, ale aj naplniť neprekonateľným odporom. Sú ako magnet, ktorý nielen priťahuje, ale aj odpudzuje, a to podľa toho, ktorým pólom je k veciam obrátený. Dnešní mladí ľudia sú v mnohom ohľade „rozhnevaná generácia”. Musíme sa teda pýtať, čo ju hnevá a napĺňa odporom voči dospelým. Veď ide o to, aby sa rodičia obrátili správnym pólom k deťom, stali sa pre ne príťažlivými a pomocou nich aj sám Pán. Čo teda hnevá mladú generáciu? 22.1. Pokrytectvo Pedagóg - „rukovodite!”’. - Pôvodne pedagóg (paidagógos) bol sluha, ktorý vodil deti na vyučovanie alebo sám ich vyučoval tomu, čo ovládal. To nám pekne ukazuje na podstatu výchovy: Vodiť deti tam, kde sami sme. Obávame sa, že dnes mnohí chcú deti vychovávať tak, že ich posielajú tam, kde sami nie sú. Stáva sa, že muž posiela ženu a deti do zhromaždenia a sám zostáva doma. To je veľmi účinná metóda, lebo po čase zostanú doma aj deti, ktoré sa budú vyhovárať na otca. Istý pedagóg píše: „Chceme, aby konali tak, ako my nekonáme. Snažíme sa im vštepiť, aby rešpektovali práva iných. Ale deti vidia, že národy vždy použijú násilie, aby vyriešili svoje problémy. Nepraktikujeme ctnosti, ktoré im hlásime” (Fischer). Hraná mravnosť. - Nepraktikovať cnosti, ktoré hlásame druhým - to je zase podstatou pokrytectva. Pôvodne hypokrités bol človek s maskou, ktorý hral niekoho, kým fakticky nebol. Toto herectvo ešte dosť dobre vystihuje aj naše slovo pokytec - človek, ktorý robí niečo iné, čo zakrýva. A to mladú generáciu štve. Proti tomu protestuje: „Ako je to? - pýtam sa vás dospelí. Nemôžete byť naším vzorom a váš svet sa nám nepáči. Nechceme sa stať takými, ako ste vy. Nechceme sa stať súčasťou stroja a dostať sa do vleku...Silní ľudia odchádzajú do pralesa, pretože vami opovrhujú práve tak ako my” (cit. Fischer). Dodajme, že Ježiš jednal milosrdne s padlými ženami a mužmi, ale ostro sa postavil proti pokrytcom (Mt 23!). „Naše deti”. - Poznal som mladého muža, ktorý predo mnou vyhlásil, že by sa bol stal kresťanom, keby nebol poznal pokytecký život svojho otca. „Keď deti doma vidia, ako vážne berú rodičia hriech, tam môžu aj napriek tomu urobiť bolestné okľuky, ale táto spomienka im bude svietiť ako hviezda a ukazovať cestu domov. Ale keď ostré detské oči uvidia opak toho, kto je potom vina, že nakoniec úplne zablúdia?” (Le Seur). Tuje na mieste povedať, že na terajšom vyšinutí mládeže nesieme vinu my rodičia. Áno, sú také, aké sú, ale to sú naše deti. Zlyhali preto, že sme zlyhali my. Sú produktom nášho pokrytectva, ktoré nebralo za ruku, ale posielalo ku Kristovi, pri ktorom sme my sami neboli s celým srdcom Teológia rodiny. - Hodno tu spomenúť Jozefa Markuša a jeho „teológiu rodiny”. Jeho tézou bolo, že na svojich deťoch uvidíme, akí sme kresťania. Opravdové kresťanstvo je príťažlivé. Čo 70

netiahne, nie je kresťanstvo. Musí zniesť tú najprísnejšiu skúšku v dennom živote a v styku s ľuďmi, ktorí majú možnosť nás zblízka pozorovať. Ostré detské oči odhalia mnohé naše slabiny v práci, pri zaobchádzaní s peniazmi a s ľuďmi. Kto stratil deti, musel mať nejakú chybu. Týmto radikalizmom priviedol možno niektorých rodičov fo sebaobviňovania, ale pravda je, že deťom sa protiví hraná zbožnosť. 22.2. Frazérstvo „Choré slovo”. - Hádam možno povedať o totalite, že táto doba sa zázračne vyznala v tom, že sa veľa vravelo a nič sa nepovedalo. Mne sa to stralo zreteľným, keď som vedľa cirkevného povolania musel byť aj civilne zamestnaný, a tak som sa stal členom družstva. Tam som sa stýkal s druž­ stevníkmi, z ktorých niektorí boli straníci. Na 1. mája sme šli na manifestáciu a na námestí sme z ampliónov počúvali prejavy rečníkov. Vlastne - počúvali: prekvapilo ma, že sme ich vôbec nepočúvali. Veselo sme sa bavili o zaujímavostiach a rečnenie sme vnímali len ako nezbytnú zvukovú kulisu. Prekvapilo ma, že tak robili aj straníci, ktorí družstvo viedli. „Rozkmotrení priatelia”. - Keď sa pýtame na príčinu toho „ochorenia slova” (Milan Jurčo), prídeme na to, že niečo iné bola skutočnosť a niečo iné sa hovorilo. Preto sme najradšej čítali zadnú stranu novín so športom. Aspoň tam sa ako - tak povedalo, čo v skutočnosti bolo. Strana sa zubami nechtami držala pri moci a všetky reči o demokracii, dialógu atď. boli čírym zastieracím manévrom. A to sa nám protivilo. Mladej generácii sa to pri rodičoch protiví o to viac. Zvlášť je to citlivé, keď jej hovoríme o Bohu. O hospodárstve a politike nemôžeme hovoriť ináč ako civilne, ale pri náboženstve tam môžeme používať biblický žargón a pátos. Kto však nevie hovoriť civilne o Bohu, má to pred ďeťmi prehraté. Civilne o Bohu. - S „nenáboženskou interpretáciou” kresťanstva prišiel Bonhoeffer, čo sme si my prispôsobili termínom „civilná interpretácia”. Thielicke píše o kazateľoch, ktorí sa vrátili z vojny a od ktorých čakali, že ich zvestovanie bude na základe prekonaných zážitkov plnokrvné a nasýtené životom. Ale oni hovorili o svojich zážitkoch sýto, hutne a bez falošného tónu. Keď však vystúpili na kazateľňu, nebolo už nič cítiť z tejto bezprostrednosti. Stali sa tam obecnými a vyblednutými. Prečo to tak bolo, neviem, ale asi tam najednej strane bolo vojenské vyslobodenie a na druhej strane Boh. Tieto dve časti neboli spojené. Preto sa o Bohu mohlo hovoriť bez zaujatia a vzrušenia. A to nudí a odpudzuje. Kryté bankovky. - Nemyslíme však na to, aby rodičia vedeli pred deťmi „šťavnaté” hovoriť o Bohu. Bonhoeffer myslel na niečo iné, keď napísal, že „dnes je preč čas, kedy sa všetko dalo povedať slovom”. Cielil na to, že všetko, čo rozprávame, musí byť podložené životom. Bankovky menia svoju hodnotu podľa stavu národného dôchodku. Keď je vysoký, je hodnota peňazí tiež vysoká. Keď je nízky, nič nepomôžu veľké cifry na bankovkách. To vyvoláva len infláciu. Jestvuje aj inflácia slova. A na to sú deti citlivé. Nežiadajú nejaké veľké hrdinské činy od rodičov, ale imponuje im, keď rodič zmáha životné ťažkosti svoje aj iných pomocou spojenia s Bohom. Kde to u rodičov nenájdu, cítia sa oklamané. 22.3. Odcudzenie „Odcudzenie človeka”. - Začal o ňom hovoriť francúzky filozof Rousseau v 18. st. V rodnom meste Ženeve pozoroval, ako sa faktická moc sústreďuje v stále menšom počte rúk. „Ľud sa dá zastupovať, ale tým sa odcudzuje sebe samému. Štátna moc sa nemôže vykonávať zastúpením. Jej podstatou je spoločná vôľa a vôľa sa nedá zastupovať. Je buď sama sebou alebo niečím cudzím, strednej cesty tu niet.. .Ľud sa považuje za slobodný, ale to je veľký omyl. Slobodný je iba počas volieb do parlamentu. Len čo sú jeho členovia zvoleni, je ľud ničím, ba otrokom” (cit. Fischer). Dokiaľ v starej spoločnosti prevažoval vzťah „z ruky do ruky”, v novšej spoločnosti komunikujú ľudia pomocou inštitúcií, čo prinieslo odcudzenie človeka. Zosobnenie v rodine. - Dnešná mládež podľahla sama tomuto zvecneniu. Prijala ho od staršej

71

generácie a nevedela vymyslieť nič lepšieho. Urobila však niečo radikálneho: dotiahla to ad absurdum. Tak sa môžno dívať na jej sexuálnu revolúciu, na narkomániu, na banditizmsu a pod. V podstate túži po priateľstve s rodičmi a keď to nedostáva, uchyľuje sa ku krajnostiam. V dráme O' Neila vytýka dcéra, prostitútka, svojmu otcovi, ktorý bol námorníkom a ktorý ju nevidel dlhé roky: „A. prečo si ma za tých 15 rokov neprišiel ani raz navštíviť? Nemusela som tak hlboko klesnúť do bahna”. A Wirtz napísal: „Len veľmi málo rodičov má predstavu o tom, ako veľmi túžia deti po intímnom súžití s nimi. Keď im to nesplníme,...pôjdu si po vlastných zábavách”. „Robkoholici”. - Už sme vraveli v stati o práci o ľuďoch, ktorí sú takí „spití prácou”, že o nich možno hovoriť ako o „robkoholikoch” (ang. workoholics). Aj v našich zhromaždeniach možno stretnúť skvelých pracovníkov, ktorí si zavedením spravodlivosti a poriadku získali úctu a rešpekt na pracovisku. Niektorí z nich však majú nepodarené deti. Príčina nie je známa, ale fakt je, že v práci sú pozde do noci, výchovu detí prenechali manželke, ktorá na to nestačí. A sú aj takí, ktorí nedovolia na základe Biblie ani dievčatám obliekať sa podľa módy. Účinok je však úplne opačný: Nietoré deti odpadli a niektoré prepadli horším nerestiam ako svetáci. Boli prísni, ale nevenovali sa deťom, len práci. Človek - miera. - Alberto Moravia napísal: „Človek, ktorý nemôže mať pri druhom to vedomie, že jeho záujmom pri druhom človekovi je vždy a výlučne človek, cíti sa odcudzený a potom sa dostaví uňho noia - nuda, sklamanie” (cit. Fischer). Ako vidno, nejde tu iba o profesionálnu výchovu detí v rodine. Síce zišla by sa škola, ktorá by napr. matky vychovávala k výchove, lebo na všetko máme odborníkov, len na výchovu detí nemáme. Ale tu ide o to, ako to starí Gréci vyjadrili: Anthrópos metron pantón - človek je mierou všetkých vecí. Tu má v podstate kresťanstvo veľké šance, lebo to súhlasí s najhlbšou intenciou evanjelia: Byť m pre iného. Len v praxi sa správame skôr reklamne ako humánne. A deti to cítia. 22.4. Nátlak Banditizmus. - Nátlak hnevá vari najviac mladú generáciu. Nedôveruje slovám rodičov, ktoré pomocou moci a peňazí kontrolujú iných a chcú ich ovládať. Vravia: „Nechceme, aby nás držali na uzde kresťanské alebo politické organizácie. ...Banda je poslednou možnosťou na zachovanie slobody. A tú chceme”. Výtržnosti chuligánov možno chápať ako reakciu na postavenie mládeže v spoločnosti a ako jej prostest proti autoritatívnemu mentorovaniu. „Chuligáni nachádzajú v zamestnaní len veľmi obmedzené možnosti pre slobodu rozhodovania. Preto hľadajú ďalšie príležitosti. Ale nikde nevychutnajú pôžitok slobody tak priehľadne a dokonalo ako v rozhodnutí konať nezmyselne” (Fischer). Argument: palica. - Spomínam si na veľmi výstižný obrázok v humoristickom časopise. Znázorňoval trstenú palicu, pod ktorou bol nápis „Argument”. Výstižný bol v tom, že naozaj v niektorých domácnostiach je to jediný argument, prečo deti majú poslúchať rodičov. O výchove ešte bude reč, ale tu spomeňme len to, že nemôžeme súhlasiť ani s tým, keď sa v novšom čase odbúrava úplne telesný trest deti. Ja som to urobil tak, že naši chlapci dostali za tých 6-7 rokov asi 3-4 krát poriadnu bitku, keď klamali alebo sa ináč hrubo previnili. Tieto bitky si dodnes pamätajú a sú mi za ne vďační, lebo nadobudli presvedčenie, že hriech má dôsledky. Ale v zásade musíme deti presvedčiť, ináč je palica argument slabocha. Ježiš dvere. - Mám tu pred očami otca, ktorý bol opravdovým kresťanom, ale chcel siloumocou obrátiť svoje 17 ročné dievča. Celá rodina musela denne čítať Bibliu, kľakať k stolu a spievať aj niekoľko piesní. Dcéra to robila, ale jej srdce bolo pri modemom umení, v divadle a v koncemej sieni, čo nesmela navštevovať, a v cudzích krajinách, kam nesmela cestovať. Nakoniec sa stretla s ľuďmi, ktorí jej ukázali, že Ježiš nie je medza, ale dvere ku kráse. Odstránil sa tak u nej odpor voči Ježišovi z toho ustavičného nátlakového doporučovania okypteného Krista a tak sa vďačne a s radosťou obrátila. Tlak budí protitlak a „najlepšie spája voľnosť”. „Nech všetko plynie 72

spontánne, nech je preč násilie od vecí”. Revalvácia slobody. - Pred nejakými 30 rokmi napísal marxista Fischer: „Zdá sa, akoby tejto devalvácii všetkých hodnôt (myslí na ľudský prístup k človekovi) bolo odolalo iba náboženstvo, ba akoby ešte bolo získalo na príťažlivosti”. To je neobyčajná poklona od ateistu v tej dobe. Platí to aj dnes? Je pravda, že sme prežili totalitu a že sme vcelku nestratili deti. To je milosť. Ale milosť musí mať svoje pokračovanie aj v prítomnosti. Bratia zo Švajčiarska nám povedali, že sa za posledné desaťročie zdvojnásobili a polovica obrátených prichádza z detí a mládeže, a to z ich rodin aj zo sveta. U nás prežívame fakt, že keď sa cirkev domáha svojich práv, stráca vplyv. Buďme magnetmi a nie palicou! Záver Vari poznáme bájku, že sa vietor a slnko stavili, kto skôr vyzlečie z kožucha človeka. Vietor začal naňho fúkať silno a chladne. Ale to človeka viedlo len k tomu, že si o to tuhšie pripásal svoj kožuch. A tu začalo hriať a pripekať slnko. Milý človek začal kožuch rozpínať, až si ho načisto vyzliekol. Slnko stávku vyhralo! Lenže so svojimi deťmi to tak často nevyhrávame. Možno máme také „veterné metódy”, s ktorými však dosahujeme len nevôľu a vzdor u mladej generácie. Hádam v nás objaví, že iba hráme zbožných, v skutočnosti sme sebci, že iba pekne hovoríme a slová nemáme kryté činmi, že chceme mať pokoj od detí, ale nie deti samé, že tlačíme, ale nepresvedčili sme. Keď Bohu obetujem prevahu, získame príťažlivosť!

23. RODIČIA

SÚ

VELITELIA

Rodičia vynikajú nad deti svojím vekom, silou, skúsenosťou, ale to všetko musia obetovať, aby získali autoritu „v Pánovi”, teda na základe služby a lásky. Musia sa stať príťažlivými pre deti, ktoré nesmú dráždiť k vzdoru svojím pokrytectvom a sebectvom. To však nijako neznamená, že teraz si deti sadnú do sedla. Mechanickú autoritu rodičia musia obetovať, ale duchovnú autoritu potom dostávajú. Preto po príkaze: „Vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu” pokračuje Pavol dodatkom: „...ale ich vychovávajte v kázni a v napomínaní Pánovom” (G 6,4b). Vychovávajte ich - tým otvára dvere na široké pole výchovy, ktorá je veľmi významná, ale ktorej sa môžeme venovať len v hlavných zásadách. Ktoré sú to? 23.1. Prísnosť Dávkovanie lásky. - K istému pedagógovi prišli raz dvaja rodičia (obaja vzdelaní) a sťažovali sa na svojho syna, že sa im nevydaril. Pedagóg sa ich opýtal, či ustieľajú svojmu synovi posteľ a či mu čistia topánky. Keď mu povedali, že to robia vždy, mysleli si, že ich pochváli, ale on ich sklamal, keď povedal: „Dovidenia a už k nikomu nechoďte. Sadnite si v parku na nejakú tichú lavičku a uvedomte si, čo ste so synom vykonali. Opýtajte sa sami seba, kto za to môže, že vám syn takto vyrástol, a nájdete odpoveď i cestu k náprave svojho syna”. Podľa neho vyžaduje láska dávkovanie ako strava a liek. „Nikto nemôže zjesť 10 kg chleba a a chváliť sa, že sa dobre najedol. Tiež láska vyžaduje dávkovanie a určitú mieru” (Makarenko). Uchrániť ťažkosti. - Niektorí rodičia majú ťažkú mladosť za sebou. Museli sa prebíjať životom, kým ako tak prišli k niečomu. Preto potom chcú ochrániť svoje deti pred ťažkosťami, aby nemali také smutné detstvo ako oni. Tu je treba povedať, že je správne, keď rodičia chcú pripraviť deťom radostné detstvo a ušetriť ich rán, ktoré sami utrpeli. Nesprávne je však, keď to chcú dosiahnuť tým spôsobom, že deťom usporia problémy. Mali by mať to sebavedomie, že sa nedali zlomiť ranami, ba že ony ich zocelili a urobili z nich zdatných ľudí. Ani Boh nás neochráni pred ťažkosťami, ale v ťažkostiach nám poskytne pomoc. Kto deti chráni pred nimi, odopiera im jedinečný tréning charakteru. Prehliadnutie tréningu. - Stáva sa aj to, že rodičia sa nemohli dostať do postavenia, na ktoré 73

mali nadanie, ale na ktoré nemali prostriedky. Preto potom tieto túžby premietajú do svojich detí, z ktorých chcú mať lekárov a profesorov a továmikov a pod. Až potiaľ by to bolo veľmi správne. Lenže nesprávne je to, ak tento veľký cieľ chcú dosiahnuť tak, že im prehliadajú a prepáčia chyby. Spomínam si na svojho učiteľa, ktorý ma v dedinskej škole poriadne prehol cez koleno, pretože sme cez prestávku robili rámus (a ja ani nie). Ale keď videl, že sa usilujem, tak ma tak pripravil z rôznych predmetov, že som bol ďaleko vpredu aj pred spolužiakmi na gymnáziu. Kto chce ďalej prísť, musí viac vedieť, nie menej! Skryté sebectvo. - Kazateľ Markuš urazil mnohé mamičky, keď im vážne tvrdil, že aj materinská láska nie je svätá, ale potrebuje očistenie a posvätenie. Ale treba mu dať jednoznančne za pravdu. Nielen náš hnev, zlosť, žiadosť a pod. potrebujú očistenie, ale ešte aj naša rodičovská láska. V Priši 13,24 je napísané: „Ten, kto zdržuje svoj prút, nenávidí svojho syna. Ale ten, kto ho miluje, karhá ho zavčasu”. To je múdra zásada, ktorá ukazuje, čo je vlastne opravdová láska: držať deti na uzde, a to prísne. Povoliť im je síce ľahšie, lebo potom už deti bežia samy ako splašené kone. Držať im uzdu je námaha, ale vyplatí sa. Kto to nerobí, „zabraňuje tomu, čo si najviac želá: šťastiu svojho dieťaťa” (Wirtz). 23.2. Náročnosť Prvá je matka. - Je zásluhou A.S.Makarenka, že v novšej dobe upozorňuje na to, že rodičia sa nesmú podriaďovať záujmom svojich deti. Podľa neho je veľkým prečinom, keď si matka všetko odrieka a dáva synovi dokonca aj svoje jedlo. „Syn musí dávať matke svoje jedlo, syn si musí všeličo odriekať kvôli matke”. Radil, aby v rodine všetko najlepšie bolo pre rodičov. Keď sa jedná o šaty, má si ich ušiť najprv matka. Keď sú peniaze a môžu si dovoliť nejaký zájazd, je najlepšie riešenie, aby šli najprv rodičia a iba potom deti, ak na to zostane. „To naprosto neznamená, že prestanete mať starosť o deti. Môžete sa o ne starať, ale tak, aby boli presvedčené, že na prvom mieste má byť starosť o rodičov.” Odriekavé deti. - Makarenko bol komunistický pedagóg, ale zdá sa, ako by v ňom zostalo isté rezidium z kresťanských zásad. Napísal: „Študentka, ktorá študuje hoci s vyznamenaním, nesmie hovoriť svojej matke, keď sa rozhoduje, kto si má dať ušiť šaty: 'Načo to potrebuješ? Ja som mladá, ja musím žiť!'” Makarenko navrhuje pre dievčatá do 16 rokov iba jednoduché šaty a pozdejšie hodvábne. „Dievča nech má dvoje alebo troje kartónových šiat, sama nech si ich zošíva a hladí, a keď sa jej to páči, nech si ich prešije. To by tak bola norma. Ale keď si kamatárka dala ušiť elegantné šaty, tak aby ich tiež musela mať, to sa nesluši. Má to byť zariadené tak, aby dcéra bola hrdá na to, že dala prednosť matke”. Oprávnenosť módy. - Aj v našich pomeroch, ba aj v našich kruhoch sa môžu zdať tieto zásady príliš staromódne. Namieta sa tu, že naše deti nemôžu vybočiť z radu v tom zmysle, že sa musia obliekať a strojiť tak, ako to robia ich spolužiaci. V tom je niečo pravdy. Staršia generácia má svoju módu a ťažko ju niekto dostane na to, aby ju zmenila. Podobne aj mladá generácia si vytvorila svoj štýl a boli by sme nespravodliví, keby sme sa nasilu usilovali zmeniť ho s tým odôvodnením, že sme kresťania. Keď vlasy zakrývajú čelo, nie je to proti Písmu, lebo niet ani kresťanského účesu ani kresťanskej fazóny. Určitá móda teda musí zostať ako legitímna, ináč by sme všetci museli mať bradu a rúcho ako apoštoli. Diktát módy. - Musíme však vidieť aj druhú stranu. Jestvuje aj diktát módy, ktorá je nesená túžbou po zárobku a vyhovuje nižším ľudským pudom. Niektoré zvyklosti obliekania sú doslova výstrelky a výkriky módy. Niekedy preto, aby sa predalo veľa látky - pri dlhých sukniach. Niekedy preto, aby sa prebudila mužská žiadostivosť - pri minisukniach a rôznych priesvitných šatách. Pričom šaty by mali vlastne haliť telo, ale tu sa nimi rafinovane obnažuje telo. Väčšinou móda diktuje preto, aby odevný priemysel zarobil peniaze. A tu musia rodičia stáť pevno a nepoľavovať. A najmä nesmú sa dať zatiahnuť do módnych pretekov, ale odvážiť sa plávať proti prúdu aj so

74

svojimi deťmi. 23.3. Autorita Stáť na svojom. - Pre deti musí byť rozkaz rodičov svätý. Musia vedieť, že sa musí vyplniť. Lenže deti sú diplomati a už od mladosti sa pokúšajú vyjednávať. Ako sme ukázali, vlastne už hneď po narodení tu nastáva zápas medzi matkou a dieťaťom a napodiv, dieťa si vymôže svojím plačom to, že matka ho poslúcha. Takéto dieťa v tom pokračuje aj v pozdejšom veku. Zistí, že otec síce vydal prísny rozkaz, ale ten sa dá všelijako zmierniť. S otcom sa dá vyjednávať. Dačo zľaví syn, dačo otec a nejako sa dohodnú. Po čase už syn vôbec neberie vážne otcove príkazy a otec je bezmocný. Kde rodičia od kolísky nevštepia dieťaťu zásadu, že ich príkaz sa musí plniť, tam sa deti stanú veliteľmi. Nepodplácať deti. - Niektorí rodičia sa doprosujú poslušnosti svojich detí. Povedia napr.: „Pôjdeš mi do obchodu doniesť cukor?” Kde sa takto ponecháva na vôľu dieťaťa, čije ochotné poslúchať alebo nie, tam si dieťa myslí, že ono je hlavnou inštanciou, ktorá rozkaz prijíma alebo zamieta. Alebo keď rodičia vravia: „Choď do obchodu, dostaneš čokoládu”, robia tiež chybu. Tu si dieťa myslí, že poslúchať nemusí a robí to iba preto, že dostáva odmenu. Odmena sa môže dávať, keď dieťa urobí to, čo nebolo jeho povinnosťou, ale nie, keď splnilo len svoju povinnosť. V tomto prípade by mohlo stačiť jednoduché uznanie: „Dobre si to urobil”. Za istých okolností je takého uznanie najväčšou odmenou, po ktorej dieťa túži. Neboriť si navzájom autoritu. - Veľmi nepriaznivo pôsobí to, keď otec niečo rozkáže a matka rozkaz zruší. Tam matka neplní svoju svätú povinnosť, aby bola poddaná manželovi, a to má ničivý účinok na dušu dieťaťa. Tu sa zničila hierarchia, na ktorej vrchole stojí otec. Matka si daromné myslí, že deti budú poslúchať ju. S otcom padne aj jej autorita a deti si budú robiť, čo chcú. Rodičia si musia medzi štyrmi očami veci vybaviť a pred deťmi vystupovať jednotne. Najhoršie je pravda, keď sa povadia pred deťmi. Keď pritom padnú aj tvrdé alebo dokonca špinavé slová, tam je koniec s výchovou. Veď celá výchova je založená na autorite. Kde si ju rodičia zrúcali, znemožnili si výchovu, ktorú možno roky budovali. Priznanie chyby. - Prichádzame k háklivej otázke, či má rodič vyznať pred deťmi, keď zbadá, že urobil pri nich chybu a či ich má dokonca za to odprosiť. Je to tvrdé sústo pre rodiča, ale jedna z veci, ktorá tiež hnevá mladú generáciu je to, že si ich otec nikdy nepriznal chybu, aj keď to bolo jasné. A máme naopak svedectvá, že najviac otrasie mladým človekom to, keď ten tvrdý otec povie svojmu dieťaťu: „Urobil som chybu, odpusť mi”. Dokonca v niektorých prípadoch to môže znamenať obrat v zmýšľaní tvrdého dieťaťa, ktoré doteraz ignoruje rodičov. Preto „nikdy nemáme váhať s uznaním vlastnej chyby a ospravedlniť sa deťom. Nemusíme sa obávať, že to našou autoritou nejako otrasie” (Christenson). 23.4. Hodnotenie Pochvala a uznanie. - V dobrej domácnosti sa má chovanie detí hodnotiť. Niekde môže takéto hodnotenie priniesť akúsi nervozitu a postaviť pod tlak. V anglických školách napr. sa deti neobávajú, že budú vyvolané a dostanú zlú známku. Ba sú aj školy, kde deti nemôžu prepadnúť. Neviem, či ich aj pochvália, ale viem, že naše deti pochvalu čakajú. Mladý človek potrebuje určité sebavedomie a to mu dodajú rodičia tým, že si všimnú jeho prácu a keď si to zaslúži, tak ho aj pochvália. Musíme sa pravda vyhnúť tomu, aby sme ho príliš vyvyšovali alebo chválili za to, ak toho nie je hodný. Ale z času na čas je treba si s ním pohovoriť a pochváliť ho, lebo bez takého uznania sa nebude cítiť človekom. Povzbudenie. - Môže sa však stať, že u dieťaťa nebudeme mať čo chváliť a potom potrebujeme mnoho rozumu. Je treba jemného vcítenia sa do jeho zmýšľania a konania, aby sme objavili zdroj ťažkostí. Môže to byť aj to, že dieťa nestačí zvládnuť úlohy, ktoré naňho kladieme. Môže to byť ťažkosť, ktorá je spojená s novým prostredím alebo novým predmetom. Potom potrebujeme dieťa 75

povzbudiť, aby vytvrvalo, že výsledky sa určite dostavia pozdejšie. Alebo ak by dieťa naozaj nemalo na to vlohy, musíme sa porozhliadnuť za nej akým novým miestom, lebo j e neradné niekoho nútiť do toho, čo nevládze a nevie robiť. Len si musíme dať pozor, aby sme nepokladali lenivosť za nedostatok nadania. Trest. - S hodnotením súvisí aj to, že niekedy zbadáme, že sa dieťa dopustilo omylu, chyby alebo viny. To nesmieme nechať nepovšimnuté. Máme ho vychovávať „v kázni a napomínaní Pánovom”. Prvá vec je pohovoriť si s ním a poznať, či to srdečne ľutuje. Ak áno, je radné mu to odpustiť. Ale ak sa to opakuje, nazdávame sa, že je nevyhnuté prikročiť k trestu. Dieťa si musí vštepiť do mysle, že keď niečo zle urobí, že to nezostane bez následkov. Tresty môžu byť v tom, že mu niečo odoprieme (napr. sladkosti, televízor alebo hru), alebo že mu ničo nepríjemného uložíme (upratovať, pracovať v záhrade). Ak zbadáme, že nás klame, nesmieme váhať pristúpiť aj k telesnému trestu, ako sme vraveli. Dohľad. - S trestom súvisí dôležitá vec, aby sa rodičia nedali deťom klamať. Počuli sme o ro­ dičoch, že dcéra im navštevovala niečo také ako spomínaný „nepanenský klub” a jej rodičia nemali o tom najmenšieho tušenia. Až pozdejšie zastali v úžase pred hotovou skutočnosťou v plnej nahote. Preto aspoň jeden z rodičov by mal byť niečo také ako detektív. Môj svokor mi s humorom rozprával, že ako chlapec skúšal fajčiť na poli a jeho mama sa to dozvedela skôr, ako prišiel domov a v bráne ho už čakala s palicou. Pri takých rodičoch sa ťažko klame a tam musí mať dieťa čisté ruky a čisté svedomie. To je preňho nesmierna pomoc. Istý dorastenec povedal: „Otca by som nebol rešpektoval, keba nebol dôsledný” (Christenson). Záver Dve veľké protivy sme sa tu snažili spojiť: aby sa rodičia uchádzali o dôveru svojich detí, ale aby neurobili deti osou, okolo ktorej by sa točila celá rodina. Človek je už raz taký, že chodí v krajnostiach: Buď je tvrdý a odvoláva sa na svoj vek, alebo je mäkký a odvoláva sa na svoju lásku. Ale Boh je veľký Detektív a žiada od nás, aby sme mu vydali to, čo je nám pohodlné, už či je to naša povýšenosť alebo naša lenivosť. Vedie nás k službe tam, kde sme pyšní a k práci, kde sme leniví. Nakoniec sa nám nehodí ani prísnosť, ani náročnosť, lebo to znamená „držať kone za zubadlá”. Aj rozkazovanie je ťažké, ba aj trest. Ale Pán si želá, aby sme túto autoritu voči deťom dokazovali a tak im pomáhali stať sa ľuďmi. Lebo ľuďmi sa nerodíme, ľuďmi sa stávame pomocou kázne.

VI. CIRKEV Pod cirkvou tu rozumieme spoločenstvo určitých ľudí, ktorí vyznávajú spoločného Pána - Krista a usilujú sa podľa toho zmýšľať a konať. Kým manželstvo a rodina sú spoločenstvami prirodzenými, cirkev je spoločenstvo nadprirodzené v tom zmysle, že jeho pôvod nie je daný v prírode, telesných zväzkoch a pod., ale v Božej sfére. Z toho vyplývajú aj otázky spolužitia jednak vo vnútri tohto spoločenstva, jednak navonok s inými spoločenstvami. Spoločná viera viaže navzájom, ale niekedy práve blízkosť môže byť zdrojom napätia. Okrem toho môže byť prameňom ťažkostí v súžití smerom navonok. Ako si tu máme počínať?

24. SÚLAD

S

HLAVOU

24.1. Ktoje kresťan Napodiv si musíme položiť túto otázku ako prvú, keď nám ide o to, čo máme robiť v cirkvi. V tých skupinách, kde sa prízvukuje objektívna stránka Božieho povolania, sa vidí cirkev tam, kde sa káže Slovo a kde sa vysluhujú sviatosti. Tam sa cirkev stáva „ústavom spásy”, v ktorom

76

rozhodujúca úloha pripadá na kňazstvo, ktoré je poverené spravovaním prostriedkov spásy. „Tak sa vysvetlí, že rímska a anglikánska cirkev vidia v kňazoch, ktorí boli riadne ordinovaní, konštitutívny prvok cirkvi, a že luteránska cirkev má výslovnú náklonnosť rozumieť sa ako cirkev pastorov” (Sôe). Kresťanmi sú tu prakticky všetci pokrstení. Keďže sa videlo, že nie všetci pokrstení vykazujú rovnakú kvalitu, vzniklo učenie o „viditeľnej a neviditeľnej cirkvi”. Podľa neho k viditeľnej cirkvi patria všetci príslušníci viditeľného cirkevného zboru, k neviditeľnej cirkvi len opravdovo veriaci. Znázorňuje sa to dvoma (luteráni) či troma (kalvíni) sústrednými kruhmi, z ktorých ľudia môžu určiť len vonkajší kruh, vnútorné kruhy sú známe len tomu, „ktorý zná ľudské srdcia”. Lenže „NZ vôbec nepozná pojem neviditeľná cirkev... Nemyslí (pod cirkvou) ideálnu, duchovnú, nadzmyslovú veličinu, ale konkrétny skutočný zbor, ktorému bolo možné poslať listy” (Sôe). Evanjelikálne poňatie chce odstrániť tieto nedostatky a ukazuje, že človek sa nestáva kresťanom tým, že bol ako dieťa pokrstený a pozdejšie birmovaný či konfirmovaný. Týmto spôsobom sa tu zavádza množstvo prvkov, ktoré sa nedajú kontrolovať a ktoré sa zbožne odsunú s tým, že o tom môže vedieť len Boh, ba že dokonac ani človek sám nevie o sebe, čije kresťan alebo nie. Ide však o to, že Kristus postretáva človeka rôznym spôsobom, volá ho za sebou a človek sa mocou Ducha preňho vedome rozhodne. Tým sa nestal svätcom, ale vie vypovedať, komu dal svoj život. Tento pohľad má potvrdenie i Písma i praxe. Možno mu vytýkať však tiež určitú pasivita. Aj evanjelikálny kresťan je len človek a zvyčajne aj on nie je prostý sebeckej túžby, aby bol spasený. Keď sa mu dostane pomocou Ducha istoty spasenia, vo väčšine prípadov ochabuje jeho snaha, ako keby už stál na konci cesty a dosiahol, čo chcel. A on je len na začiatku svojho behu a je treba zabúdať na minulé veci a utekať k cieľu. Je treba povedať, že odpustenie hriechov je taktická zastávka, ale sláva Božia je strategický cieľ. Kresťan je potom ten, kto prijal Kristovu výzvu a po­ stavil sa do jeho služby, ktorá nikdy nekončí. 24.2. Bohoslužba V prvom rade načim hovoriť o nedeli, ktorá je naším bohoslužobným dňom. To nie je samozrejmé. Adventisti stoja na Starej zmluve, kde je mnohokrát prikázané svätiť sobotu. Lenže Ježiš ako vlastný Zjaviteľ Boha povedal, že Syn človeka je pánom aj soboty (Mk 2,28). V onej situácii to znamenalo len vysvetlenie, že sobota je pre človeka a nie človek pre sobota, ale pre budúcnosť to v sebe zahŕňalo prevýšenie soboty dňom, v ktorom bol Pán soboty vzkriesený. Tak začala prvá cirkev svätiť nedeľu (1K 16,2. Sk 20,7. Zj 1,10) a Pavol bojuje proti bludárom, ktorí žiadali svätiť rôzne sviatky, medzi nimi aj sobota (Ko 2,16. G 4,10). Čo sa týka vonkajšieho rámca bohoslužieb, je treba spojiť niekoľko prvkov, aby nám neunikla plnosť toho, čo na zhromaždení má byť. Niektoré cirkvi tak veľmi prízvukujú kázanie Slova, že nemajú zmysel ani o výzdobu miestnosti ani o umelecké stvárnenie pomocou hudby, spevu a poézie či divadla. To vedie k nude, lebo zo Slova sa obyčajne urobia slová. Sú zase cirkvi, ktoré chcú apelovať na všetky zmysly a oslovia nielen sluch, ale aj zrak, aj čuch. Za dnešných okolností znova začíname objavovať význam oslavy Boha, ktorú sme do veľkej miery zanedbali. Je veľké uvoľnenie v tom, lebo tým vyjadrujeme, že Boh je väčší ako je naša núdza. Ohľadne obsahu bohoslužieb je niekoľko názorov. Pravoslávna cirkev ho vidí v liturgii, v ktorej predstavuje a prežíva celé spásne dianie od stvorenia až po parúziu. Katolícka cirkev za centrum bohoslužieb považuje omšu, t.j. opakovanie Kristovej obete s tým, že sa živly chleba a vína premieňajú požehnaním kňaza na pravé telo a pravú krv Kristovu. Protestantské cirkvi za podstata bohoslužobného zhromaždenia považujú kázanie Slova s jeho potěšováním, zasľúbením a na­ pomínaním. Samo osebe nič z toho nemožno zavrhnúť, lebo obsahuje momenty pravdy. Ide však o to, aby sa to dialo skutočne „v Duchu a v pravde”. Podľa nás sa na bohoslužbách má aktualizovať Kristovo panstvo a Ježiš sa má stať tým, ktorý 77

nám dáva dary svojej smrti a vzkriesenia. Katolícke poňatie obsahuje skutočne moment pravdy v tom, že pri Pánovom stole máme vziať to, čo on pre nás získal svojou obeťou. (Pritom toto poňatie je zbytočne zaťažené „predpodstatnením živlov”, o ktoré Pánovi vôbec nešlo). Len otázka je, či nás jeho obeť pohne aj k obeti nášho života. Táto obeť sa môže vyjadriť v liturgii, ale aj bez nej. A môže byť pod účinkom Slova, ak ho slúžiaci neznehodnotia na slová a zbožné táranie. Všetko závisi na prítomnosti Ducha, ktorý je darom pre tých, čo pred Pánom kapitulovali. 24.3. Služobníci Od Reformácie sa traduje učenie o „všeobecnom kňazstve” veriacich. Toto učenie sa odvoláva na IPt 2,9 a má znamenať asi to, že „každý kresťan má osobný a bez­ prostredný prístup k Otcovi. Kristus sám je prostredník, on sám je učiteľ a vodca. Niktorý človek nemá práva sa zamiešať do tohto pomeru” (Sôe). „Čo vyšlo z krstu, môže sa chváliť, že bolo vysvätené za kňaza” (Luther 1520). Žiaľ, na IPt 2,9 sa toto učenie nemôže odvolávať, lebo tu nie je protiva ani medzi Kristom a kňazom ani medzi kňazom a laikom. IPt stavia do protivy starozmluvný Boží ľud, Izrael, ktorý ako staviteľ zavrhol Krista, a novozmluvnú cirkev, ktorá je novým Božím kňazským svätoslužobníkom. Aj naša úloha je tu presne určená: „Prinášať duchovné obete”, čo znamená „zvestovať slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivu hodného svetla” (2,9). Ide teda o túto svedeckú službu, v ktorej každý z nás je nezastupitelný. V cirkvách vždy je tendencia zo strany kléru i zo strany laikov, aby sa všetka služba preniesla na kňazov, ktorí by zástupné za nás slúžili Bohu. „Oni sú na to určení, oni to vedia najlepšie”. Možno, ale v obecnom živote už dávno prišli na to, že vedúci je len na to, aby viedol druhých k práci: Tak je to aj v cirkvi, ktorá je spoločenstvom služobníkov a nie spoločenstvom farárov, pastorov a kazateľov. Nemajú teda byť vedúci po zboroch? Majú. Pán si ich praje, keď ich dal Cirkvi „za apoštolov, za prorokov, za evanjelistov, za pastierov a za učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby” (Ef 4,lln). Ich prácou je to, aby pripravovali druhých na službu. Cirkev teda dobre robí, keď vyhľadáva, vzdeláva a poveruje ordináciou ľudí, ktorých si Boh povolal, nie aby robili prácu za druhých, ale aby druhých uvádzali do služby. Podľa 1K 9,14 Pán „nariadil tým, čo zvestujú evanjelium aby žili z evanjelia”. Preto smú byť vedúci zborov platení. Je však dovolené toho sa aj zriecť. Zvláštnou kapitolou je ordinácia žien. Sú známe Pavlove slová: „Ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť ..Učiť žene nedovoľujem, ani vládnuť nad mužom” (1K 14,34n. ITm 2,1 ln). Sú cirkvi, ktoré striktne dodržujú tento príkaz, najmä katolíci a z protestantov kresťanské zbory (darbysti). Veľké časti protestantov však už ordináciu zaviedli (najnovšie aj anglikáni). Odvolávajú sa na to, že je to slovo, ktoré platilo len pre určitú situáciu a kultúru. Pavol sa však stavia nie proti službe žien, len proti vedúcej službe. To musíme držať aj dnes. (To súhlasí aj so s praxou sestrier Royových, ktoré slúžili, ale vedenie prenechali bratom). 24.4. „Duchovná bohoslužba,, Pavol v R 12,ln píše Rimanom o „duchovnej bohoslužbe” (logike latreia = slovná, rozumná, duchovná svätoslužba), aby „svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obeť”. Myslí tu na ich život v tele, teda v zemskej skutočnosti. Z toho sa správne poukazuje na to, že celý náš civilný život je vlastne bohoslužbou, ktorá sa nekončí nedeľou, ale pokračuje cez každý všedný deň. Na tomto základe sa dosiahlo mnoho úspechov a rozosiato sa mnoho lásky v nemocniciach, úradoch, školách, kde sa každý citil kňazom, ktorý slúži praktickou pomocou núdzny v akomkoľvek nedostatku. Len poznáme aj prípady, kde to niektorí horlivci prebrúsili a zo správnej zásady stiahli nesprávne dôsledky, že cirkev si má hľadieť hlavne toto v dnešných časoch, lebo jej bohoslužobný život zaváňa kláštornou zatuchlosťou a pietistickou vnútornosťou. Nuž niečo také skutočne existuje 78

u katolíkov i protestantov (zvláštne, ako sú evanjelikáli blízko mníchov!) A predsa „abusus non tollit usum - zneužitie neruší užitie”. Pán Ježiš sám veľa prakticky pomáhal, ale paralelne s tým pestoval aj skrytý styk s Bohom. Vstával ešte za noci sa modliť, ba modlil sa celé noci pred dôležitými udalosťami (Mk 1,35. Lk 6,12). Na druhej strane je možno zneužiť aj krásny dar modlitby. Áno, modlitba je naším právom.

Myslíme si, že sa modlíme príliš málo. Pán poznal nočné bdenia na modlitbách, a podobne aj Pavol (2K 6,5. 11,27). Je veľká sila v modlitbe bezosporu. Keď vyznávame svoje hriechy, keď ďakujeme Bohu za jeho dary, keď ho oslavujeme dopredu za jeho pomoc - v tom všetkom je niečo neoceniteľného. Nijaké množstvo práce nás od toho nesmie zdržať. Ba čím viacej práce, tým viacej modlitieb. Ako povedal Luther: „Dnes sa musím veľa modliť, lebo mám mnoho práce”. Kto tu má nepriamy pomer medzi prácou a modlitbou, zle robí. A predsa aj tuje možné sa pomýliť. Satan je majster vo zvádzaní a vyzná sa v svojom remesle. Jednému dá zablúdiť do telesnosti, druhému do duchovnosti. Mnohí karhajú Martu, že príliš veľa robila, a velebia Máriu, „ktorá si aj sadla k nohám Ježišovým” (Lk 10,39). Lenže práve toto „aj” dokazuje, že tam nesedela celý čas, ale vyplnila si svoju povinnosť hostiteľky. Len potom vedela, kedy práca musí skončiť. Mnohým veriacim sa tak páči sedieť pri Ježišových nohách, počúvať ho hovoriť v Písme a hovoriť k nemu v modlitbe, že ľahko zabudnä na svoje časné povinnosti. Čln má dve veslá a keď sa nemá točiť sem lebo tam, musia sa užívať obe. 25. S Ú L A D V

Z B O RE

25.1. Členstvo v zbore Za normálnych okolností sa veriaci človek stáva členom miestneho zboru. Na niektorých miestach sa možno stretnúť s nechuťou najmä mladých ľudí vstúpiť po obrátení do zboru. Ich nechuť sa živí z rôznych zdrojov, najmä z odporu voči dogmatickému cirkevníctvu. To sa dá pochopiť, ale nie zásadne odobriť. Nov zmluva nepozná „nezborové kresťanstvo”. Nepoznáme jediný prípad, že by niekto bol uveril a pritom zostal mimo zboru. Keď sa tu namieta, že v Sk ľudia uverili a ne­ vstúpili do zboru, len boli pokrstení, zabúda sa, že krst je v Sk vstupom do zboru: „...dali sa pokrstiť a pripojilo sa toho dňa okolo troch tisícov duší” (Sk 2,41). Možno uviesť určité miesta, ktoré akoby hovorili o opaku. Je tu známy prípad lotra na kríži, ktorý uveril, dostal prísľub spasenia, ale „nestal sa členom zboru” (Lk 23,39nn). To je síce pravda, ale to je extrémny prípad, v ktorom nemohol byť ani pokrstený. Ale to neznamená, že ľudia, ktorí po ňom uverili, sa môžu naňho odvolávať a nedať sa pokrstiť, pretože je tu Pánovo slovo, ktoré ich zaväzuje k verejnému vyznaniu. Podobne je to s kráľovským komornikom (Sk 8). Aj ten sa vlastne „stal členom zboru”, lebo bol pokrstený a mal spoločenstvo aspoň s Filipom. Ale práve preto, že to vieme, je treba sa vyvarovať nátlaku na ľudí, aby do zboru vstúpili. Zbor musí byť tak vnútorne silný a duchovne príťažlivý, aby si ľudia členstvo v ňom považovali za česť a nie za oštaru. Na druhej strane by sme mali stáť na zásade, že keď už sa niekto rozhodol pre Pána a chce sa dať eventuálne pokrstiť, nemá zostať mimo zboru. Lebo sú aj takí, ktorí považujú krst za biblicky prikázaný, ale vstup do zboru nie. Tých by sme mali viesť k spomínanému princípu, že krst je novozmluvná forma vstupu do zboru. Keď sa to dnes deje aj s istým obradom, nie je to jej zrušenie, len vysvetlenie. Má to aj svoje praktické dôsledky. Vyskytujú sa niekde skupiny veriacich ľudí, ktorí chodia zo zboru do zboru. Vysvetľujú to jednak tým, že hľadajú živý život, jednak tým, že pestujú prebudeneckú alianciu či ekumenickú spoluprácu. Tu si treba ujasniť, že sa k životu nedostaneme tak, že budeme poletovať z kvietka na kvietok ako včeličky, ale že si budeme hľadieť tú hriadku, ktorú nám Pán pridelil na obrábanie. Ostatne aj včeličky sa vracajú do jedného úľa. Božím úmyslom

79

je, aby sme mali duchovný domov. Kto je všade, je nikde. Spolupráca je možná tam, kde veriaci žijú v domovoch a nie sú bezdomovcami. 25.2. Podpora zboru Členstvo v zbore nám dáva najprv určité práva, ktoré sú uvedené rôzne v cirkevných ústavách. Obyčajne sa však pod nimi mysli na to, že máme právo - okrem verejných zhromaždení - aj na účasť na sviatostiach. Večera Pánova sa slávi približne rovnako v našich spoločenstvách. Niekde účasť na nej viažu na členstvo v zbore, niekde nie, niekde k nej pripustia aj deti, ktoré uverili. Pri krste sa väčšinou krstia len dospelí, niekde aj deti aj dospelí. Pri oboch sviatostiach by sa malo zvýrazniť to, že ide o službu, ktorú zbor poskytuje tým, ktorí sa k nemu pripojili, a to spolu s vý­ chovou detí a mládeže, s pastoračnými návštevami a inými službami. Každé právo však so sebou nesie aj určité povinnosti. Keď mi zbor ako členovi slúži, žiada odo mňa, aby som ho aj ja podporoval. Niekde to majú tak zariadené, že už pri vstupe do zboru si dotyčný človek v prihláške vyznačí oblasti, v ktorých by mohol pracovať. Lebo ide o to, že nie sme - alebo aspoň by sme nechceli byť - kazateľskými zbormi. „Systém jedného človeka” je v ci­ vilnej oblasti dávno prekonaný. V cirkvách sa len pozvoľna dostávame k tomu, že kazateľ je len trénerom mužstva, len dirigentom orchestra, len veliteľom vojska. To si musia uvedomiť aj členovia, že nie každý môže byť kazateľom, ale každý musí byť pracovníkom. Vedľa duchovnej podpory je treba zbor podporovať aj finančne. Tak sme to prežili v minulosti a pre budúcnosť to bude ešte potrebnejšie. Veď pred totalitou sme si všetky výdavky hradili sami. V totalite vláda prevzala platy kazateľov - nie z dobročinnosti, ale v snahe kontrolovať financie cirkvi. Ukazuje sa, že v budúcnosti bude najlepšie, keď zbory prevezmú túto povinnosť zase na seba. V zásade s tým cirkvi aj súhlasia, len realizovanie im ide pomaly. Nie je mravné, aby štát vydržiaval duchovných, ktorí mimo cirkvi iným ľuďom neposkytujú priame služby. Tým sa ale dostávame k otázkam desiatkov, t.j. k tomu, že člen cirkvi by mal platiť zboru 10% zo svojich príjmov. Niekde sa to robí a finančné problémy majú vyriešené. Inde sa to nerobí a sú tam ťažkosti. Odvolávajú sa tam, že desiatky sú starozmluvná ustanovizeň a že „ochotného darcu miluje Boh”. To je všetko pravda, ale keď si bližšie všimneme texty NZ o obetovaní, prídeme k tomu, že sa všade ide nad desiatky, nie pod ne. Tak je to pri chudobnej vdove (Mk 12,41nn), tak pri jeruzalemskom koinonizme (Sk4,32nn) i pri zbierke na Jeruzalem (2K 8,lnn). Správna otázka nie je: Desiatky či nie desiatky?, ale: Koľko dám nad desiatky? (Fazekaš). 25.3. Jednota v mnohosti Pavol v 1K 12 predstavuje zbor ako Kristovo telo, ktoré najednej strane má mnohé údy, na druhej strane vytvára jednotný organizmus. Podľa neho musíme vydržať dva tlaky: na jednej strane tých, ktorí by všetko chceli mať uniformované, na druhej strane tých, ktorí by chceli, aby každý robil, čo chce. Pavol vraví, že práve mnohosťou údov je telo ustavené. Keby sme chceli, aby všetky údy boli len okom alebo rukou, „kde by bolo telo?” (12,19). Táto rôznosť však nesmie viesť k tomu, aby si každý robil to, čo ho napadne. „No teraz je síce mnoho údov, ale jedno telo..., aby nebolo roztržky v tele” (12,20.25). Ani naše zbory neobíde delenie, ktoré nastáva v každej spoločnosti, totiž medzi tými, ktorí život berú príliš vážne a príliš voľne. Máme v zboroch úprimných veriacich, ktorí chcú byť verní Písmu a chcú riadiť podľa neho každý krok a každú minútu. Sú zase aj takí, ktorí ukazujú na isté kultúrne rozdiely medzi biblickou a našou dobou. 1 na to, keď doslova plníme isté príkazy, nemusíme vystihnúť zmysel niektorého nariadenia, áno môžeme jednať proti jeho zmyslu. Oba tieto pohľady sú potrebné a nie je radné jeden z nich vylúčiť. Kde sa to podarí, je blaho. Kde nie, je beda. Preto: V podstatnom svornosť, v nepodstatnom voľnosť, vo všetkom láska! Jednota Ducha sa v zbore dá zachovať len tak, že „sa navzájom znášame v láske” (Ef 4,2n). Sme ináč určení svojím obdarovaním i tradíciou. To vyžaduje doplnenie i opravu od opačných

80

ctností. Kto vie, že niečo má a niečo potrebuje, bude znášanlivý voči opačným postojom zborových súrodencov. Predpokladom je však, že rozdiely nebudú v podstatných otázkach viery, v ktorých musíme byť všetci zajedno. Kto neverí v Kristovo božstvo a panstvo, v autoritu Písma, v spasenie z milosti a pod., ten nemôže rátať so znášaním. Ale mnoho štiepenia vzniklo nielen z vieroučných, ale aj osobných dôvodov (neteologické faktory). Popri tom pre udržanie zborovej jednoty má veľký význam aj pracovná atmosféra v zbore. Zistilo sa totiž, že „najprísnejšími kritikmi sú vždy tí, ktorí sa sami nikdy nepokúsili tvoriť, alebo pritom nemali úspech” (Na každý den 1980). Kritika v zbore nie je zlá, pokiaľ je kritika tým, čím má byť, totiž snahou pomôcť napraviť chybu. Dokonca „najlepšia kritika je: Urob lepšie”. Sú však aj v zbore kritici, ktorí ani nevedia lepšie urobiť, ani nechcú druhému pomôcť. To je deštruktívny postoj, ktorý borí jednotu. Kde sa však podarí členstvo zamestnať buď v duchovnej oblasti alebo pri iných činnostiach, tam má jednota oveľa väčšie výhľady. 25.4. Disciplína Keď je cirkev prirovnaná k telu, nasleduje z toho nielen to, že musí byť jednotná, ale aj čistá. Nečistota spôsobuje otravu a smrť. Očista zboru sa robí pomocou disciplíny. A tu zase musíme mať na pamäti najmä dve veci, a to ráznosť najednej strane a ohľaduplnosť na druhej. Sú zbory, kde je všetko dovolené, a to nie je najlepšie vysvedčenie. Síce sa tam vyhovárajú na lásku, ale len svetská láskaje mäkká, kresťanská láskaje tvrdá. Je to tak ako s chirurgom, ktorý lásku preukazuje tak, že odreže to, čo je choré. Pán povedal Petrovi tvrdé slovo, že je Satanom, ale tým ho nemiloval menej, ako keď mu povedal, že je Skalou (Mt 16,18.23). Môže však nastať aj prípad, že niekde majú horlivosť, ale nie podľa pravej znalosti. Pavol pokarhal aj previnilca aj celý korintský zbor a neľutoval to, lebo to bol zármutok na pokánie. Potom im však káže: „Takému stačí pokarhanie..., takže radšej odpusťte a potešte ho, aby azda takého človeka prílišný zármutok nepohltil” (2K 7,9n. 2,7n). Poznáme aj prípady zborovej kázne, ktoré vyzerali ako horlivosť za Božiu vec, ale skutočnosť bola taká ako v úsloví: Operácia sa podarila, pacient zomrel. Previniť sa môže nielen člen, ale aj vedenie zboru nezmierlivosťou a ješitnosťou. Keď sa pozrieme na káznenie v NZ, zistíme, že je tam trochu iný rebríček hodnôt ako medzi nami. Hneď na začiatku Sk je prípad Ananiáša a Zafíry, ktorých Boh sám posúdil veľmi tvrdo, a to nie pre „nemravnosť” v bežnom zmysle, ale pre klamstvo a podvod. Chceli vyzerať obětavější, ako v skutočnosti boli (Sk 5,lnn). Ale aj pri smilstve, z ktorého sa nerobilo pokánie, radí Pavol: „Vylúčte zlého spomedzi seba” (1K 5,13). Keď sa začalo rozmáhať bludárstvo v cirkvi, apoštoli majú tvrdé príkazy. Bludárov nemali veriaci ani pozdravovať ani prijímať do domu, aby sa neúčastnili jeho zlých skutkov (2Jn 10). Niet malého hriecha, každý spôsobuje otravu. Napomínať je veľké umenie. Je to vlastne duchovný dar (R 12,8), ktorý nám pomáha, aby sme uplatnili rovnako odvahu i takt. K tomu patrí to, aby sme hneď nerozhlašovali hriech druhého, ak sa proti nám previnil, ale ho napomenuli medzi štyrmi očami. Potom nasleduje pokonanie pred cirkvou a keby ani tú mechcel počúvnuť, len potom s ním treba prerušiť spoločenstvo (Mt 18,15nn). S hriechom je treba sväto narábať a nehovoriť o ňom s druhou osobou, keď sme nehovorili s prvou, ktorá sa previnila. To však neznamená, aby sme hriech ututlávali. Peter nekráčal rovno podľa evanjelia, preto ho Pavol verejne pokarhal pred zborom (G 2,14. por. ITm 5,20).

26. SÚLAD

V

CIRKVI

26.1. Kongregačný koncept Pôjde nám tu o otázku, v akom pomere stojí miestny zbor k ostatným zborom a teda k cirkvi a podľa akých pravidiel žiť, aby toto súžitie prebiehalo hladko a neprinášalo ťažkosti namiesto

81

pomoci. A tak keď sa pozrieme do NZ a skúmame, ako sa tam používa slovo ekklésia - cirkev, zistíme, že hovorí prvotne o miestnom zbore alebo o kresťanskej obci. Niekedy stojí v spojení s menom nejakého mesta („veľké prenasledovanie cirkvi v Jeruzaleme” Sk 8,1) alebo označuje zbor v nejakej domácnosti („Pozdravte aj cirkev v ich dome” R 16,5) či konečne sa užíva v mno­ žnom čísle o viacerých zboroch („ako som nariadil galatským cirkvám” 1K 16,1). To je pekné svedectvo o biblickom myslení, ktoré na rozdiel od gréckeho je konkrétne. Čo sa týka cirkvi, sú to konkrétni ľudia, ktorí sa zhromažďujú v určitom meste, v určitom dome, ktorý patrí určitému človekovi. A zhromažďujú sa tu nie preto, aby o niečom špekulovali, ale aby počuli to, čo sa stalo podľa Božieho plánu - bez nich pre nich - a čo sa na tomto základe môže a musí stať s nimi. A tak títo konkrétni ľudia tu vyznávajú svoje hriechy, tu prijímajú odpustenie, tu sa rozhodujú o postupe svojej práce. Biblia je proti odťažitej abstrakcii a vidi v nej útek pred Bohom. Boh hovorí osobne a človek poslúcha konkrétne. Z toho vychádza kongregačné poňatie cirkvi, ktoré vraví, že všetko konanie sa má odohrávať v miestnom zbore (congregatio) bez veľkého ohľadu na ostatné zbory. Proti tomuto názoru však stojí fakt, že slovo ekklésia označuje v NZ vedľa miestneho zboru aj celok zborov, teda celú Cirkev. Tak je to napr. v Sk (8,3: „Saul ničil Cirkev”. 9,31: „A Cirkev mala pokoj”, 20,28): „Aby ste pásli Božiu Cirkev”), 1K (12,28: „A v Cirkvi Boh ustanovil”. 15,9), Žd (12,23:”K Cirkvi provorodených”) a najmä v Ef, kde sa vlastne užíva ekklésia len v zmysle celej Cirkvi (1,22: „..za hlavu Cirkvi”. 3,10: „aby sa teraz skrze Cirkev stala známou...” atď.). Z toho vyplýva, že síce všetko sa začína pri miestnom zbore, kde sa všetko odohráva na konkrétnom mieste a s konkrétnymi ľuďmi, ale všetko drži myšlienka Kristovho tela, ktoré neoznačuje miestny zbor, ale len organizmus celej Cirkvi (Ef 1,23. 4,4). Výraz telo sa pužíva aj vR12alK12o miestnom zbore, ale len obrazne ako príklad, a aj tam je výhľad, ktorý zahrnuje celú Cirkev („sme pokrstení do jedného tela..., sme jedno telo v Kristovi” 1K 12,13. R 12,5). Táto Cirkev sa schádza na snem a jeho uznesenia sú záväzné pre každý miestny zbor (Sk 15,23nn). Jeden zbor nesmie zavádzať obyčaje, ktoré „zbory Božie” nemajú (1K 11,26). V tomto zmysle v NZ niet „nezávislého zboru - independentnej kongregácie”. 26.2. Centralistický koncept Keď veci stoj a takto, j e potom ideálom NZ centralizovaná cirkev, spravovaná z j edného miesta, jednou osobou alebo jedným úradom? Aj to sa nedá celkom jednoznačne doložiť. V začiatkoch Cirkvi hral síce Peter základnú úlohu, ktorú z protestantskej předpojatosti nesmieme nijako zmenšovať. Keď Peter vyznal Ježiša za Mesiáša, vyznal Ježiš Petra za Skalu, na ktorej sa mala Cirkev vybudovať (Mt 16,18). Znamená to, že každý ďalší vyznavač musel stáť na tomto jeho vyznaní. To sa ukázalo pri prechode evanjelia na samarskú a grécku pôdu, čo sa odohralo v spojení s Jeruzalemom (Petrom, Jánom a Barnabášom, Sk 8,14. 11,22). Ale Peter zďaleka neovláda scénu sám. Na Jeruzalemskom sneme vystupuje spolu s Jakubom (Sk 15), spomína sa pri návšteve Pavlovej v Jeruzaleme a spolu s Jakubom a Jánom ako jeden zo „stĺpov (Cirkvi)” (G 1,18. 2,9) a pri návšteve Antiochie, kde ho však Pavol verejne karhá (G 2,14). Jeho úloha bola jedinečná, ale aj jednorazová. Nedostal od nikoho právo podať autoritu prvého svedka ďalším svedkom (Cullmann). Ale ani Pavol ani ostatní apoštolovia neovládajú monarchicky pospolitosť Cirkvi, takže musíme povedať: Cirkev má pozemské údy, ale len nebeskú Hlavu. Pozemskí svedkovia majú natoľko autoritu, nakoľko poslúchajú Hlavu. Zdá sa, že v pomere medzi miestnym zborom a ostatnými zbormi jednotlivej denominácie bude najlepšie hľadať nejakú strednú cestu medzi nezávislým a ústredným konceptom a využiť pritom prednosti oboch. V prvom prípade sme videli, že zachovávajú jeden dôležitý aspekt idey ekklésia, a to jej konkrétnosť osôb, miesta, času, činnosti. Jeho činnosť sa nedá zvonku dirigovať a najlepšie je, keď ju nesie miestna miestna iniciatíva, ktorá je schopná urobiť pracovný model, v ktorom je

82

síce vedúci človek alebo tím, ale len na to, aby ostatných zamestnal. Už sa však stalo, že v tomto prípade niektoré dôležité veci prepadli pre nedostatok koordinácie s inými zbormi. V tomto ohľade má ústredný model isté prednosti. Môže uskutočňovať medzizborové, medzicirkevné a medzinárodné aktivity. Ale aj tu sa robia chyby. Direktívy ochromujú iniciatívu, rozhodnutia hore len ťažko prenikajú dole, často sa príkazy plnia len formálne a pod. Preto bude najlepšie vytvárať zbory, ktoré vyvíjajú iniciatívne samostatnú činnosť, ale konferencii všetkých zborov či ústrediu odovzdávajú rozhodovanie v tých otázkach, na ktoré samy nestačia, a to v záujme koordinovanej a efektívnej činnosti. 26.3. Aliancia Evanjelická aliancia bola založená 1846 v Anglicku. Po 1952 sa spojila britská a americká časť pod menom World Evangelical Fellowship (Svetové evanjelikálne spoločenstvo), ku ktorému sa však nepripojili iné európske aliancie pre jeho fundamentalistický smer. Vytvorili spoločenstvo Európska evanjelická aliancia, v ktorom je zastúpená každá národná aliancia svojimi zástupcami. Toto spoločenstvo je zvláštne tým, že nechce byť organizáciou, ale skôr voľným združením na podporu evanjelizácie, misie a modlitieb (1. týždeň v rokuje venovaný spoločným modlitbám). Pritom členmi EA nie sú cirkvi, ale jednotlivci (Eggenberger). EA je pre nás dôležitá preto, že sa tu vyjadrilo živé vedomie o tom, že aj keď iniciatíva v čin­ nosti evanjelikálnych cirkví vychádza zo zborov a riadia ju cirkevné ústredia, predsa je potrebná koordinácia vzájomných aktivít. Veď sa stávalo, že jedna cirkev usporiadala hodnotnú konferenciu, na ktorej by sa boli mohli s úžitkom zúčastniť aj členovia iných cirkví, ale tí mali naplánované niečo iné. Preto je dobré, keď sa bratia zídu a urobia si spoločný kalendár, aby sa ich záujmy nekrížili, ale dopĺňali. Lebo aj keď je EA zameraná nie na organizáciu, ale na aktivity, musia sa aktivity koordinovať, aby sme nežili tak, že nevieme o sebe. Medzi pekné podujatie EA počítame 1. týždeň v roku, keď sa schádzame k spoločným modlitbám. Je obyčajou, že modlitebné zhromaždenia sú v rôznych modlitebniach a slúžia rôzni kazatelia. Veľké požehnanie nám priniesli televízne evanjelizácie Billyho Grahama, kde sme sa všetci spojili k spoločným evanjelizáciám. Tiež dobrou príležitosťou je tzv. Pochod pre Ježiša, na ktorom pochodujeme mestami a modlíme sa za naše úrady, ďalej spoločná organizácia práce s väzňami a pod. V našich pomeroch založili evanjelikálne cirkvi aj teologický seminár, ktorý pripravuje kazateľov pre zbory, misonárov pre misiu a učiteľov pre školy. To všetko by nebolo možné bez toho, aby sme sa dali viesť zásade, že Pán každému spoločenstvu dal určité dary, ktorými môže obohatiť celú rodinu veriacich. Lebo je to tak, že Pán dáva svoje dary nielen jednotlivcom, ale aj cirkvám. Božia pravda je ohromne veľká a každá cirkev je vstave uvidieť z nej len určitú čiastku. Vidí pravdu, ale len čiastkovú a tá potrebuje doplnenie a opravu pomocou toho videnia, ktoré sa dostalo druhej cirkvi. Je treba trochu pokory, aby sme netvrdili o sebe, že my máme celú pravdu, ale prijali aj to, čo je pekného u bratov vedľa. Je veľká sila v tom, keď od každého vezmeme to, čo má najkrajšie. 26.4. E k u m é n a Ekumenické hnutie sa rodilo v čase 1. svetovej vojny. 1914 vznikla World Alliance forPromoting International Friendship through Churches (Svetová aliancia na podporu medzinárodného priateľstva skrze cirkvi) a 1925 hnutie pre praktické kresťanstvo (Life and Work - život a práca). Pozdejšie sa aliancia rozpadla, lebo sa nechcela viazať na nijaké cirkevné vyznanie a 1927 ju nahradila organizácia Faith and Order (Viera cirkevné zriadenie). Po 2. svetovej vojne sa obe organizácie spojili a vytvorili World Council of Churches (Svetová rada cirkví, Amsterdam 1948). K nim sa pozdejšie pripojil aj Medzinárodný misijný zväz (Visserť Hooft). Ekumenická rada cirkví je „spoločenstvo cirkví, ktoré podľa svätého Písma vyznávajú Pána Ježiša Krista ako Boha a Spasiteľa a preto sa usilujú splniť to, k čomu sú povolané, na slávu Boha 83

Otca, Syna a Svätého Ducha”. Svoje povolanie vidia vyjadrené v slovách: Diakonia, martyria a koinonia. Diakonia - služba je úlohou praktického kresťanstva, ktoré sa usiluje odpomôcť biedam sveta v duchovnej i fyzickej oblasti. Martyria - svedectvo je úlohou misijného zväzu, ktorý niesol kresťanskú zvesť do neveriaceho sveta. Koinonia - spoločenstvo zase chcelo uskutočniť hnutie za vieru a zriadenie, teda zbližovanie a jednotu kresťanstva (Visserť Hooft). Každý kresťan, ktorému záleží na postavení kresťanstva vo svete, musí pozerať s úctou na toto dielo, ktoré sa zrodilo z bolesti nad tým, že svetové kresťanstvo je rozdelené a zaostáva za svojím poslaním slúžiť a zvestovať evanjelium. Je obdivuhodné, že sa okrem väčšiny protestantských cirkví k nemu pridali aj mnohé ortodoxné cirkvi, ba že aj katolícka cirkev má na ňom aspoň oficiálnu delegáciu a sama sa začala ekumenizmom zaoberať s tým, že ostatných považuje za bratov, hoci oddelených. Je to dielo, ktoré je vyvážené v tom zmysle, že mu ide aj o jednotu, aj o službu, aj o misiu a teda o dogmatiku i etiku i praktické kresťanstvo. A predsa možno k nemu mať aj výhrady. Ekumenické hnutie sa napr. stalo ohromnou organizáciou s veľkým aparátom a štábom pracovníkov a zamestnancov. To, čo je nám tak sympatické na aliančnom hnutí, totiž minimum organizácie a maximum výkonu, je tu akoby obrátené. Tiež s tým súvisí to, že ekumenická diskusia sa stala väčšinou záležitosťou cirkevných a teologických odborníkov a expertov a málo zasahuje do jednania prostých veriacich. Napokon to, že vieroučné sa priznáva k božstvu Ježiša Krista, ale fakticky jeho panstvo svojím liberalizmom v mnohých otázkach popiera. Preto k nemu mnohé skupiny majú nedôveru. 27. ŽIVOT

VO

SVETE

27.1. N e p r i at e ľ s k á spoločnosť Kresťanstvo prešlo v prvých storočiach n.l. tvrdou skúškou, keď sa rímsky štát postavil proti nemu. Pretože Rím zaviedol ako oficiálne náboženstvo uctievanie cisára ako boha, musel považovať za nepriateľa štátu každé náboženstvo, ktoré bolo síce ochotné modliť sa za cisára, ale nie k ci­ sárovi. Jedinou výnimkou tu bolo židovstvo a kresťania boli začas ním krytí ako jedna z jeho siekt. Keď však štát zbadal, že kresťanstvo je niečo iné, začal ho prenasledovať najprv miestne, potom systematicky a všade. Boli to kruté, ale najslávnejšie doby vari celých cirkevných dejín, keď „krv martýrov bola semenom cirkvi” (Tertulián). Potom na dlhé stáročia mala cirkev pokoj, ba postupne ona ovládla scénu a postavila sa nad štáty. Až koncom 18. st. po Francúzskej revolúcii znova povstává odpor proti nej, ktorý sa dokonal v komunistických štátoch. V nich prišlo jednak k zjavnému prenasledovaniu najmä veľkých cirkví a živých spoločenstiev, jednak k snahe zapriahnuť cirkvi do svojich strategických plánov. Kde sa tieto zámery neprehliadli, tam to spôsobilo vážne škody na celkovej službe a treba to hodnotiť ako podľahnutie nátlaku a tak aj spreneveru Pánovi. Kde cirkev trpela útlak, vyšla z neho posilnená a zažila, že vietor semená nezničil, ale len rozosial. Postavenie cirkvi na misijných poliach je rozličné. V štátoch s demokratickou ústavou kresťanov tolerujú, niekde aj podporujú. Ale tam, kde možno hovoriť o náboženskom štáte (najmä islamské štáty v arabskom svete: Egypt, Saudská Arábia, Iran, Irák atď.), tam je cirkev mimo zákona. Misia je tam obyčajne nedovolená, takže misionári sú tam len civilní pracovníci, ako lekári, inžinieri a pod. Ohromné ťažkosti majú aj tí, ktorí za takýchto tvrdých podmienok sa stanú kresťanmi, pretože podľa islamských zákonov je to zakázané a trestá sa väzením, ba aj smrťou. Tu ešte nenastal zásadný prelom, ba islam sa začal rozmáhať v západnom svete. Cirkev v Izraeli má zvláštne postavenie. Najednej strane sú tu staré cirkvi ortodoxné a katolícke, ktoré tam majú svoje chrámy a inštitúcie (a navzájom si konkurujú, ba sa chovajú aj nevraživo!). Voči tým sa štát chová tak, že rešpektuje ich starodávne práva. Tiež priateľsky sa chová voči

84

kresťanským pútnikom a turistom, lebo to nie je otázka ideologická, ale ekonomická. Na druhej strane sú tu občania Izraela, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu alebo ktorí sa kresťanmi stávajú. Podľa svedectva znalcov sa k nim izraelská spoločnosť chová tvrdšie ako komunistická, a to prirodzene nie oficiálny štát, ale samotní občania. I tu iba čakáme na žatvu. 27.2. Priateľská spoločnosť Po Konštantínovi Veľkom v 4. st. nastalo obdobie, keď prestalo prenasledovanie cirkvi, ale začalo sa jej prispôsobovanie. Znova sa dokázalo, že časy protivenstva nie sú pre cirkev tak nebezpečné ako časy svetskej priazne. Rímski cisári zbadali, že kresťania sú najlepší pracovníci, preto nimi začali obsadzovať dôležité úrady, učiteľské, sudcovské, ale aj vojenské. To malo nakoniec ten účinok, že cisári-dobrodincovia si osobovali právo menovať biskupov a patriarchov, rozhodovať na snemoch aj o dogmatických otázkach a kacírov považovať za nepriateľov štátu, väzniť a po­ pravovať (cézaropapizmus v byzantskej ríši a v Rusku do 1914, Scheuner). V západnej časti Cirkvi išiel vývoj opačným smerom. Tu sa oddelila cirkevná a svetská vláda a dospelo sa k učeniu, že duchovná moc stojí nad svetskou tak ako duša nad telom (Tomáš Akv.). Oba meče (moci) patria Cirkvi, len duchovný meč sa užíva „ab Ecclesia” (od Cirkvi), svetský užíva štát „pro Ecclesia” (pre Cirkev, Bonifatius VIII. v bule Unarn Sanctam 1302, Sôe). Tak možno o vari najmocnejšom pápežovi Innocentovi III. (+ 1216) povedať, že bol vlastne kráľom sveta: ustanovoval kráľov, zosadzoval kráľov, ako to uznal za vhodné. Možno to považovať za slávnu dobu, ale tu sa skôr dokonávala skaza Cirkvi, ktorá vyvolala potrebu reformácie. Dnes je miesto cirkvi v demokratických štátoch rôzne. V Anglicku má anglikánska cirkev postavenie štátnej cirkvi, kde je kráľ aj vedúcim cirkvi. To je však viacmenej teoretické, lebo kráľ aj politicky má veľmi obmedzenú právomoc a tým viacej to platí cirkevne. Dokonca v bu­ dúcnosti má byť kráľ ochrancom všetkých cirkví, nielen j ednej. V iných štátoch žij e cirkev väčšinou tak, že j e úplne samostatná, pričom ale štát čiastočne podporuje jej inštitúcie, ktoré slúžia všetkým obyvateľom, a stará sa ojej objekty, ktoré sú kultúrnou pamiatkou celého národa. Obyčajne platí aj ich duchovných, pravda z dani, ktoré automaticky sťahuje členom cirkvi. V Amerike je situácia iná. Tam je naproste odlúčenie cirkvi od štátu. Cirkev je úplne samostatná, stará sa o všetky svoje potreby a platí všetky svoje výdavky, vrátane platov svojich duchovných. Zato však nesmie zasahovať do štátnych záležitostí, napr. do vyučovania náboženstva na štátnych školách. Vynahrádza si to rôznymi spolkami, ktoré pôsobia na školách všetkých stupňov. Túto formu prevzali slobodné cirkvi aj u nás. Pritom ešte nie je všetko usporiadané, ako by malo byť. V budúcnosti však chceme aj my si všetky výdavky hradiť sami (p. stať o štáte) a podporu prijímať len tam, kde svojimi inštitúciami slúžime všetkým občanom. 27.3. Cirkev a Izrael Je mnoho ľudského v dejinách medzi Izraelom a cirkvou. Na začiatku sa Izrael ostro postavil proti Ježišovi a jeho nasledovníkom. Cirkev šla chvíľu s ním a koncom 1. st. sa ich cesty rozišli. Rodila sa teológia, ktorá Židov obvinila z Ježišovej vraždy a z Piláta urobila človeka s čistými rukami, temer svätca (v etiópskej cirkvi!), ako keby v Apostoliku stálo: „Trpel pod Židmi” (Moltmann). V európskych dejinách tvorili Židia zvláštnu skupinu, ktorá sa vyznačovala vysokou inteligenciou, ktorú tu a tam snáď aj zneužili. Nie však natoľko, aby musel vzniknúť plán na ich konečné vyhladenie v Osvenčime. Nie plán kresťanov, ale predsa v štáte s kresťanskou históriou. Dnes si uvedomujeme, že napriek rozchodu máme mnoho spoločného. Katolík Thoma dokonca hovorí: „Mimo kristológie je v židovstve udomácnené všetko kresťanské učenie” (Moltmann). Zaujímavé je, že židovstvo vidí svoje poslanie vyjadrené v troch výrazoch: 1. V posvätení Božieho mena, 2. v nádeji na Božie kráľovstvo, 3. v činení Božej vôle. Sú to vlastne tri prosby zo židovskej modlitby Kaddiš, ktoré sa napodiv doslova zhodujú s prvými troma prosbamni Otčenáša. Židom ide o Boha a jeho slávu. Nikdy neprestali čakať mesiášské kráľovstvo. A cítia sa zaviazaní zmluvou

85

a z toho dôvodu sa snažia o život podľa Božej vôle, vyjadrenej v Zákone. Preto si myslia aj niektorí kresťanskí teológovia, že nie je primerané brať Židov spolu s prí­

slušníkmi ostatných národov a náboženstiev. Ba že ani by sme nemali hovoriť o misii medzi Židmi, len o rozhovore so Židmi nad spoločným Písmom a o spoločnom Bohu (Moltmann). Aj židovskí teológovia hovoria, že „náboženstvá, ktoré vyšli zo židovstva, majú za úlohu pripraviť ľudstvo na príchod mesiášskej éry, zasľúbenej v Písme” (Kaplan, cit. Moltmann). Akokoľvek, mali by sme lepšie vidieť, že Ježiš neruší, ale napĺňa a dovršuje dejiny Izraela a ako ich brat

neodvádza ich od Boha otcov, ale privádza do jeho domu. V jednom však predsa zostáva ťažko prekonateľný rozdiel, a to pri pohľade na Ježiša. Niektorí teológovia sa odvolávajú na R 11,29: „Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné” a na tomto základe tvrdia, že Izrael je naďalej Božím ľudom, ktorému patria všetky zasľúbenia a nepotrebuje sa stať Božím ľudom okľukou cez kresťanstvo. To je však zrejme nedorozumenie, lebo Pavol hovorí, že sa Židia potkli na Kristovi a že boli vylomení z olivy a že teda ich vyvolenie je akoby zmrazené do času, kým sa nepoddajú Ježišovi (R 9,32n. 11,17nn). Boh neodvoláva svoje vyvolenie, ale ani svoje rozhodnutie, že niet iného prostredníka vyvolenia mimo Ježiša. 27.4. Iné náboženstvá Po židovstve je islam (založený Mohamedom, * cca 571 n.l.) najbližší kresťanstvu, a to iste pre spoločné korene v starozmluvnej tradícii. Uznáva mnohých biblických „prorokov” (Abrahám, Mojžiš, Ježiš). Hlása naprostú odovzdanosť (islam) Bohu, hraničiacu s fatalizmom, má pevné mravné pravidlá, rozpracované až kazuisticky detailne. Zásadne je pre nás neprijateľný tým, že síce o Ježišovi má vysokú mienku a radí ho medzi prorokov, ale za hlavného proroka (= Zjaviteľa) považuje Mohameda, čo protirečí Kristovej absolútnosti. Prakticky je pochybný svojím militantným (džihád = svätá vojna) misionárstvom, ktoré dominovalo od 8. st. pre svoju vojenskú moc a teraz sa začína presádzať pre ropné bohatstvo (Langleyová). Budhizmus (založený Siddhárthom Gautamom-Budhom, * 563 pr.n.l.) možno uviesť do súladu s kresťanstvom v jeho názore na život ako utrpenie, zapríčinené žiadosťou, ktorej sa človek musí vzdať. Sympatické je na ňom aj hlásanie súcitu voči iným a vystríhanie sa spôsobiť bolesť živým tvorom. Mohli by sme súhlasiť aj s jeho koncentráciou a meditáciou, ktorá má aj v kresťanstve svoju tradíciu (Langleyová). Naprosto neprijateľný je pre nás jeho postoj k Bohu. Budhizmus totiž nemá nijaké božstvo, takže to vlastne ani nie je náboženstvo, len filozofia. My vyznávame, že prameňom našej múdrosti a našej sily je trojjediný Boh, bez ktorého človek vädne ako kvetina bez pôdy. Budhizmus hlása spásu bez spasiteľa (Langleyová). New Age je najnovšie a najsilnešie hnutie, ktoré sa k nám dostáva z Orientu a svojím spiritualizmom vypĺňa vákuum, ktoré u nás i na Západe spôsobil ateizmus komunistického i ka­ pitalistického zamierenia. Zdôrazňuje, že človeka nemožno redukovať na telo, ale jeho duchovno začleňuje do vesmírneho duchovna, s ktorým vytvára jednotu. Takto sa človek vlastne stáva sám božským, ba bohom. Celé hnutie sa tak stáva panteizmom (pan=všetko, theos=boh) a stráca transcendenciu Boha, ktorý nás stvoril a stará sa o nás, ale zostáva odlišný a nadradený stvoreniu. Preto aj jeho usilovanie zostáva v zajatí jemného sebectva: Nie aby som bol užitočný ľuďom, ale aby som získal moc, ktorú získať môžem (pozri stať o zbožštení prírody v kapitole Príroda a Butterworth). Ohľadne iných smerov, ktoré sa k nám pomaly dostávajú, možno povedať, že niektoré majú niečo spoločného s kresťanstvom, ale k tomu pridávajú niečo iného, čo sa stane centrom učenia (napr. Mormóni, Kresťanská veda, Scientológia). Iné sú odlišné od kresťanstva svojim pôvodom i zamierením (Uvedomovanie si Krišnu, Moonova sekta. Pozri Butterworth). Začali svoju misiu a my musíme vstúpiť do súťaže s nimi, pretože to je dnes spôsob života: Vyhráva ten, kto spoločnosti viacej dáva. Nesmieme ich nijako znižovať, lebo Boh nám ich dal do cesty na to, aby nás prinútili 86

zobudiť sa a zapnúť všetky páky efektívnej lásky, prameniacej v kríži. Spolupráca s nimi je možná hádam na niektorých akciách, ale väčšinou o ňu ani nestoja a idú za svojím cieľom získať prívržencov.

VII. ŠTÁT Manželstvo je spoločenstvo dvoch, rodina spoločenstvo najmenej troch a cirkev spoločenstvo určitej skupiny ľudí. Štát je nakoniec spoločenstvo všetkých ľudí, ktorí žijú na určitom území. Štát ako najširšie spoločenstvo sa má starať o všetkých tých, ktorí k nemu patria. Okrem toho má vzťah aj navonok k iným štátom, s ktorými spolu vytvára svetové spoločenstvo národov. Je logické, že treba vytvoriť pravidlá pre súžitie ľudí v takom širokom rámci. Bude nás tu teda zamestnávať otázka teologická, národná, politická, ekonomická a sociálna. 28. OTÁZKA

TEOLOGICKÁ

Niekomu by sa mohlo zdať nevhodným vziať na prvom mieste štát z teologickej stránky. Tak sa mohlo uvažovať v stredoveku, keď Cirkev ustanovovala a zosadzovala kráľov a keď pápež bol vlastne kráľom celého sveta. Dnes sme skromnejší a vidíme svoje medze. A predsa sa nemôžeme vzdať tohto pohľadu, ako nám ho podáva Písmo. Za rozhodujúce nepovažujeme ani dejiny ani prírodu ani svoj rozum, ale Boží pohľad na nás i na našu spoločnosť. Pokiaľ je to len možné, pokúsime sa vystopovať tento Boží pohľad, lebo tak veríme, že to je cesta k šťastiu nielen pre jednotlivca, ale aj pre celé národy. 28.1. Kristovo panstvo Pri svojom uvažovaní o štáte musíme vyjsť zo základnej zvesti NZ o Kristovom panstve, ktoré je počiatočnou formou Božieho kráľovstva. Je to rámec, ktorý je daný aj všetkým štátom na svete. Vidno to z toho, že NZ tu hovorí o „trónoch, panstvách, kniežatstvách a vrchnostiach”, ktoré boli v Kristovi stvorené, ale jeho víťazstvom na kríži aj odzbrojené a zajaté (Ko 1,16. 2,15). Jeho posadenie po pravici Božej znamená jeho prevahu nad nimi vyjadrenú obrazom hlavy (Ef 1,21. Ko 2,10). Pretože „kniežatá” (archontes) stoja za ukrižovaním Kristovým (1K 2,8), patrí aj štát do tejto skupiny svetských mocností, nech by bol akýkoľvek pomer medzi nimi a ním (Cullmann). Z toho vyplýva ten praktický dôsledok, že štáty v tomto interim medzi Kristovým panstvom a Božím kráľovstvom aj naďalej jestvujú, ale ich moc nie je absolútna, lež podriadená zvrchovanej Kristovej vláde. Jasne to vyjadril Ježiš pri výsluchu pred Pilátom, ktorý si myslel, že má moc Ježiša prepustiť alebo ukrižovať: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora” (Jn 19,11). Je to presvedčenie celého Písma, ktoré bolo vodidlom veriacich aj v SZ, že Hospodin panuje nad kráľovstvami (2Pp 20,6. Dn 4,22). Štát nemá vlastnú, inherentnú zákonitosť, aleje viazaný na zákony Kristovho panstva a jeho etické normy. Zákony Kristovho panstva - dalo by sa to nejako bližšie určiť? Mnohí tu siahajú hneď ku Kázni na vrchu, menovite k príkazom o láske k nepriateľom a o „neprotivení sa zlému”. Ale táto kázeň je naozaj nádherná vec, len pri jej aplikácii musíme byť opatrní. Musíme si tu ujasniť, že text hovorí: „Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich...” (Mt 5,In). Táto kázeň teda platí pre učeníkov a s nimi pre cirkev, ale nebola určená pre kniežatá a vrchnosti a teda pre štát vôbec. Kto to predsa len vzťahuje na štát, môže sa zdať zásadným, ale vlastne porušil základné vykladačské pravidlo. Tým nechceme hlásať učenie „o dvoch ríšach”, ktoré hovorí, že na jednej strane je Božie kráľovstvo, ktoré sa riadi Kázňou na vrchu, a na druhej štát, ktorý sa riadi vlastnými zákonmi. Ostatne sa zdá, že Luther sám, keď hovoril o „duchovnom a svetskom regimente”, nemyslel tým 87

na „čisto duchovný účinok v srdciach” a na „právny poriadok týkajúci sa vonkajšieho jednania” (Seeberg), ale skôr na dva rôzne spôsoby Božieho panovania (Sôe § 51,11). Kázeň na vrchu hovorí, čo „mám robiť ja, keď mi ľudia zle robia, ...ale nie čo mám robiť, keď sa druhému robí krivda” (Sôe). Pre politika je určená nie Kázeň na vrchu, ale iné úpravy o „kolektívnej láske”. 28.2. Boží služobník V dejinách teológie je známy postoj Augustína k štátu, ktorý rozlišuje medzi civitas Dei (Božia obec) a civitas terrena (zemská obec). Zemská obec je súhrnom všetkých ničivých síl vo svete. Božia obec je skoro totožná s cirkvou a bojuje proti svetskej obci, ktorú nakoniec porazí. Zemská obec sa celkom nekryje so štátom, lebo Augustín vie štát aj kladne oceniť, ak sa podriaďuje Božej vôli (Sôe). Radikálny postoj zaujímajú dnes Svedkovia Jehovovi: tiež vidia pôvod štátu v Satanovi, ktorý v ňom má svoj nástroj. Kresťan sa nemá účastniť jeho podnikania, ale bojovať proti nemu. Naproti takýmto názorom však Pavol v známom oddiele R 13,1-7 má kladný postoj k štátu: „Niet vrchnosti, ktorá by nebola od Boha, a tie, ktoré jestvujú, ustanovil Boh”. Dáva jej dokonca čestný názov „Boží služobník” (diakonos theou), pričom jej úlohou je robiť ľuďom dobre („pre tvoje dobro”) a vykonávať hnev na tom, kto robí zle. V tejto funkcii má k dispozícii aj hrdelné právo („nie nadarmo nosí meč”). Zvláštne, že Pavol tu trikrát nazýva štát Božím služobníkom, pričom 2x užíva slovo diakonos a Ix leitourgos, priberajúce až kultický nádych. V SZ por. Iz45,l. Jr 27,6. Ako takému útvaru prikazuje Pavol podriaďovať sa. „Každý nech sa podriadi vrchnostiam s vyššou právomocou” (1). Je pravdepodobné, že rímski kresťania mali do činenia s náladami, ktoré videli v štáte tiež výtvor Satanov. Možno sa im zdalo, že keď sú v cirkvi, ktorá je počiatočným stupňom Božieho kráľovstva, nie je im už štát vôbec potrebný, ale je im na prekážku. Ba je tu možné hľadať aj spojitosť s korintskými entuziastami, ktorí si mysleli, že „už vošli do kráľovstva” (1K 4,8). Pavol však vidí kladný význam štátu a preto sa mu kresťania majú podriaďovať zo strachu pred trestom i kvôli svedomiu (5). Ako konkrétnu formu podriadenia sa označuje Pavol daň, clo a česť. Dane kresťania platili, „lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci” (v.6). Je to starší problém, s ktorým už Ježiš mal do činenia. Za jeho času to boli nacionalistické názory horlivcov (zelótov), ktorí tiež zo zvrchovanosti Božej odvodzovali neprimeranosť dávať daň cisárovi, ktorou by uznávali aj jeho právo na človeka. Pavol tu vlastne len opakuje Pánovu zásadu, podľa ktorej človek ako obraz Boží patrí celý Bohu, ale to v sebe zahŕňa aj právo cisára, aby mu dali peniaz, na ktorom jc jeho obraz (Mk 12,13nn). 28.3. Boží protivník Majme tu však na pamäti okolnosti, za ktorých Pavol vyslovil tieto zásady - keď si v Rúne mysleli kresťania, že keď sú v Božom kráľovstve, štát pre nich stratil význam. Tieto jeho tézy sa v dejinách aj zneužili v tej podobe, že „každá vládaje od Boha”. „Máloktoré slová NZ sa natoľko zneužili ako práve tieto. Len čo kresťania z vernosti voči Ježišovmu evanjeliu sa postavia proti totalitámym nárokom niektorého štátu, zvyknú zástupcovia onoho štátu...alebo ich kolaborujúci teologickí poradcovia odvolávať sa na tieto Pavlove slová, ako keby kresťanom bolo prikázané podpísať a pomáhať pri všetkých zločinoch totalitného štátu” (Culhnann). V NZ je aj druhá 13. kapitola, ktorá nám prináša druhý obraz štátu, a to Zj 13. Tu nám videc Ján predstavuje dve šelmy. Prvá vystupuje z mora a podľa všetkého predstavuje nám Rímsku ríšu Jánovho času, a tým aj „každé zemské impérium všetkých čias, ktoré si nárokuje totalitnú moc” (Culhnann). Táto šelma sa podobala leopardovi, medveďovi i levovi. Tým sa naráža na šelmy u Dn 7, lenže tu sila štyroch šeliem je koncentrovaná v jednej, ktorej Drak (= Satan) dal svoj trón i veľkú moc. Šelma napodobuje Boha: Žiada si božskú česť (v.4), vypovedáva „veľké slová” (6), ba napodobuje aj utrpenie Baránka (3). „Totalitný štát je formou prejavenia sa Diabla na zemi (Culhnann).

88

Druhá žehnaje falošný prorok, ktorý predstavuje ideologickú propagandu totalitného štátu. Falošní proroci boli cisárski kňazi, ktorí zvádzali obyvateľov klaňať sa cisárovi ako bohu („Náš pán a boh”) a mali ich nútiť v budúcnosti nosiť na ruke alebo na čele znamenie cisára - boha, bez ktorého nemohli kupovať a predávať (v. 17). „Cisársky kult je v rímskom štáte ten bod, kde štát prekročil svoje hranice a kde sa takpovediac urobil božským ústavom, aby panoval aj nad dušami svojich poddaných...Aj správny štát sa môže dostať do nebezpečenstva, že sa stane satanským v niektorom bode” (Cullmann). Ako sa majú chovať kresťania voči takémuto „božnému” štátu? Kde Šelma dostala dovolenie od Boha víťaziť nad svätými, tam potom niet iného východiska ako „trpezlivosť a viera svätých”: „Kto má ísť do zajatia, pôjde do zajatia. Kto má byť zabitý mečom, musí byť mečom zabitý” (13,10. Pozor na preklad!). Okrem toho musíme odporovať totalitnému štátu, a to „pozitívne v kresťanskom zvestovaní a negatívne v našom odoprení podporovať modloslužbu vyžadovanú štátom...Avšak vziať meč a zničiť jeho existenciu, to nám neprislúcha” (Cullmann). Niektorí teológovia si však myslia, že je možné ospravedlniť aj ozbrojený odpor (napr. Bonhoeffer - atentát na Hitlera). 28.4. Kresťan - občan Pán má špeciálne príkazy pre štátnikov. O tom bude ešte reč. Ale aké povinnosti určuje nám ako občanom istého štátu? Hovoria o tom niektoré miesta, napr. Ef 3,10: „...aby sa teraz skrze Cirkev kniežatstvám a mocnostiam v duchovných obastiach stala známou Božia mnohotvárna múdrosť”. Myslí sa tu na to, že Pavol zvestoval Kristovo nevyspytateľné bohatstvo, ktorým sa vytvorila cirkev a tá sa stala akoby výkladnou skriňou budúceho kráľovstva. Naozaj, nič tak nepresvedčí svet o pravde a moci evanjelia ako zriadený a usporiadaný život veriaceho zboru, kde sa každý stará o každého. No nielen vnútorný život evanjeliom premenených ľudí má svoj význam, ale aj ich účinkovanie vo svete, „...aby ste boli Božie deti bez hany uprostred zvrhlého a skazeného opokolenia, medzi ktorými svieťte ako svetlá na svete” (Fp 2,15). Musíme žiť v určitom oddelení od sveta, aby sme sa dezinfikovali od jeho nečistoty. Ale hlavným naším poslaním nie je naša dezinfekcia, lež dezinfekcia nášho okolia. Preto nám Pán prikázal byť soľou zeme. Soli veľa nebýva, ale ak má solivú moc neporušenú, potom má veľký vplyv. Naše kresťanstvo sa najspoľahlivejšie pozná nie po bohoslužbách, nie po vnútornom spoločenstve, ale po tomto dezinfikujúcom vplyve na okolie. Pritom dnes počuť hlasy, že úlohou cirkvi nie je preberať funkcie štátu. Cirkev zriaďuje školy a niektoré naozaj fungujú lepšie ako štátne školy. Má tiež svoje charitatívne ústavy pre starých a postihnutých ľudí a stará sa o nich tak, že si vyslúžila pochvalu okolia. Stará sa aj o väz-flov a aj týmto spôsobom dokazuje svoju užitočnosť pre spoločnosť. Ale to všetko je úlohou štátu a on to od nás aj prevezme časom. Môžeme tu suplovať určitú dobu, ale naša úloha je premena človeka pomocou nasledovania Ježiša. Tu nás štát nemôže zastúpiť a toho sa nesmieme vzdať. Máme sa teda vzdať charitatívnej práce? Nemyslíme si to. Cirkev môže mať aj vlastnú charitatívnu prácu, ale má pamätať aspoň na 3 veci: a/Našou najvlastnejšou úlohou je naozaj premena človeka pomocou viery v Pána Ježiša. Poznáme totiž prípady, že niektoré cirkvi majú skvele vybudovanú charitatívnu sieť vlastných ústavov, ale to nemá misijný dopad ani na obyvateľov ústavov ani na okolie ústavov. b/ Cirkev nemusí mať charitatívne ústavy, keď chce evanjelizovať. Bude záležať na charitatívnych kresťanoch v štátnych ústavoch, či budú vedieť viesť zverených ľudí k zdraviu i k viere. c/ Veľmi by tu prospelo cirkvi, keby vybudovala charitatívne ústavy, ktoré by sa vedeli samy vydržiavať napr. pomocou hospodárstiev, ktoré by slúžili ako rehabilitačné centrá pre pacientov /viď Gúetli vo Švajčiarsku/.

89

29. OTÁZKA

NÁRODNÁ

Otázkou národnou sa musíme zaoberať preto, že v dejinách i v súčasnosti hrala významnú úlohu. Prinášala požehnanie, ale aj skazu, atak je treba určiť, čo je v nej správne a čo treba zavrhnúť. Nie je jasné, ako by sa mal vlastne definovať národ: či pomocou spoločnej reči, či spoločného miesta alebo dejín, kultúry či náboženstva. Zdá sa, že všetky tieto zložky vytvárajú svojráz určitého celku ľudí, ktorí sa cítia spojení spoločnými zväzkami a chcú žiť spolu. 29.1. Národná identita Niektorí autori sa vehementne zasadzujú proti tomu, aby sme národnosť považovali za „stvoriteľský poriadok”. „Nemáme právo považovať rozdelenie ľudstva na národy a hranice medzi nimi za božský stvoriteľský poriadok. SZ považuje zmätenie jazykov a rozptýlenie po celej zemi ako trest za hriech (Gn 11). NZ sa nezaujíma o rozmanitosť národov..., ale ukazuje, že rasové a iné rozdiely v Kristovi stratili svoj význam”. Nemusíme byť uvedomelými údmi svojho národa, aby sme sa stali členmi cirkvi. Ideálom je Diognetovo: „Každá cudzina je im otčinou, každá otčina cudzinou” (Sôe). V týchto názoroch je trochu pravdy a trochu polopravdy. Je treba poukázať na súvis v Gn, podľa ktorého je trestom nielen pomiešanie jazykov. Podľa Gn 3 bola aj žena potrestaná tým, že mala v bolesti rodiť deti, a muž tým, že mal v pote tváre jesť svoj chlieb. Podľa 6,3 je človek „telo a bude jeho dní stodvadsať rokov”. Na svojom úteku od Boha stavia človek oltár, ale zabíja svojho brata (4,8), začína pestovať kultúru, techniku a umenie, ale aj krutú pomstu (4,23). Preto Hospodin videl, že „čokoľvek vytvoria myšlienky jeho srdca, je len zlé po všetky dni” (6,5). To je rámec pre zmätenie jazykov a pre národnostné rozrôznenie. Nielen ono je trestom, ale aj rodenie ženy aj práca muža, ba život v „tele” sám. Nieto hodnoty na svete, ktorá by nebola poškvrnená ľudskou svojvôľou. Áno, jazyk ako nástroj komunikácie sa stal prostriedkom nedorozumenia pre ľudskú pýchu. Ale ňou sú poznačené aj začiatky našej kultúry a civilizácie, áno aj našej bohoslužby. Človek stavia mesto, pasie stádo, hrá na hudobné nástroje, kuje železo a meď, no to všetko je záporne predznamenané jeho svojvôľou. Keď sa máme hanbiť, tak nielen za svoju reč, ale aj bohoslužbu, ba život vôbec. Avšak keď nás Boh trestá, preukazuje nám aj milosť, lebo nás tým odkazuje do našich medzí. Keby nám bol dal prístup k stromu života, bol by zvečnil našu pýchu. Keď nás vyhnal z raja, určil nám formu nášho jestvovania, ktorá je pre nás milosťou práve svojím obmedzením. Bolesť a ná­ maha a nedorozumenie - to všetko nás upomína na našu konečnosť, ktorá túži po nekonečnom Bohu. Tak sa môže stať, že práve to miesto, na ktoré nás poslal Boh svojím trestom, sa môže stať pre nás miestom oslavy Boha. Podľa Božieho ideálu tu má svoje pravé určenie aj náš jazyk a ná­ rodnosť. 29.2. Národná identifikácia Najprv si tu uveďme spomínanú ťažkosť s definíciou národa, v ktorej musí byť obsiahnutý nielen prvokjazyka, ale aj dejín, kultúry, povahy, ba aj hospodárstva národa. Keby sme to neurobili, tak by nám vychádzalo, že problém národa sa zrodil len nedávno, hoci v skutočnosti jestvoval v každej dobe a v každej generácii. Určitá skupina ľudí, žijúca na určitom mieste a zviazaná spoločnými dejinami, charakterom, náboženstvom a hospodárstvom, si nárokuje, aby ju ostatné národy rešpektovali v jej právach. Každý národ má svoj „nacionalizmus”, v ktorom prevažujú v rôznych dobách rôzne prvky a tak aj rôzne záujmy, ktoré si vyžadujú naplnenie i reguláciu. Je povinnosťou každého príslušníka určitého národa, aby z vďačnosti za „trestajúcu milosť” nadviazal na to, čo mu Boh dal v jeho predkoch po každej stránke. Izraelský národ je jav veľmi zložitý, v ktorom je pospolu náboženstvo, politika, hospodárstvo, ale aj jeho jazyk. Preto môžeme tu poukázať na fakt, ako každý otec vštepoval synom vedomie o izraelskej identite. Len tak sa

90

stalo, že sa Izrael nerozplynul ani v babylonskom zajatí, ani v helenizácii, ba ani v diaspóre až po naše dni. Nie všetci ovládajú reč, ale všetci nosia v sebe nezmazateľné vedomie, že sú Židia.

V tomto zmysle sa aj Ježiš aj Pavol vďačne priznávali k Božiemu ľudu. Aby nevznikol omyl: Izrael je skutočne niečo extra. Hlavnou hnacou silouje tam vedomie vyvolenia. Ale aj moment národný je prítomný, lebo vedomie židovstva majú aj tí, ktorí sú ateistami. To nám môže trochu pomôcť v tom, aby sme sa nehanbili za to, že sme sa narodili v istom národe a aby sme prijali svoju národnú identitu. Máme od Boha právo na otčinu, ako to ukazuje Gn 10, kde Boh určil každému národu jeho územie „po jeho čeľadiach, jazykoch, zemiach a národoch” (11,31). Kto by chcel toto ignorovať a hneď sa cíti občanom či svetoobčanom, obyčajne prijme len kultúru cudzieho národa a to sa nám nezdá správne. V nejakej kultúre jednoducho musíme žiť. Máme právo na národnú samostatnosť, v ktorej by sme rozvijali svoje duchovné, kultúrne i hospodárske dary. Môžeme sa od druhých národov učiť, ba aj prijať pomoc od nich, ale nikdy nie na to, aby sme sa zriekli z toho titulu svojej identity a utonuli v kultúre druhého národa. Z cudzieho lepšie chutí - ale znakom vyspelosti je to, že nám začne chutiť vlastný chlebík, čo ako skromný. A to hlavne preto, aby sme si uvedomili, že ako celok národa máme tiež aj výzvu, aby sme sa postarali sami o seba. Sú národy, ktoré by sa chceli len viezť na úkor druhých. Samostatnosť je výzva, aby sme platili sami svoje účty. 29.3. Rešpektovanie identity Pozoruhodné je, ako Boh sám na Letnice rešpektoval rozdielnosť Židov, ktorí v tom čase už nie všetci hovorili hebrejsky či aramejsky, ale aj grécky alebo rečou národa, s ktorým v diaspóre žili. Keď apoštoli boli pokrstení Duchom, začali svedčiť Židom a prozelytom asi 16 národností v ich jazyku, v ktorom sa zrodili (Sk 2,8). Prirodzene vidíme tu div v reči apoštolov a nie v sluchu poslucháčov (Hôrwunder - čo je exegeticky nemožné: „Počujeme ich hovoriť našskými jazykmi” 2,11). Duch Boží uznal jazykovú identitu poslucháčov a rešpektoval tento dar, ktorý im dal Boh. Ako členovia určitého mároda si musíme byť vedomí svojho daru i svojich medzí. A musíme vidieť aj dary druhých národov a rešpektovať ich. Tak to bolo hneď na začiatku cirkvi, keď povstalo reptanie grécky hovoriacich proti hebrejsky hovoriacim židokresťanom (Helenistov proti Hebrejom), že sa ich vdovám veduje menej pozornosti. Apoštoli to riešili tým, že „uznali identitu tejto skupiny”, t.j. ustanovili siedmich diakonov, ktorí sa starali o charitatívne potreby svojej skupiny (Sk 6,lnn). Pravdepodobne tam hrala rolu nielen rozdielna reč, ale aj tento moment nemožno prehliadnuť. Aj v ďalších dejinách si cirkev počínala nadmieru obozretne. To vidno na Apoštolskom konvente (Sk 15), kde sa traktovala otázka, či veriaci pohania sa majú obrezovať a tak sa stať Židmi a na tomto základe kresťanmi, alebo či to ide aj priamo bez okľuky cez Izrael. Po mnohých diskusiách sa apoštoli dohodli, že veriaci pohania sa stávajú kresťanmi vierou v Krista a nepotrebujú sa stať Židmi obriezkou. Majú len zachovávať „izraelské minimum” (ktoré Židia žiadali od každého pohana), aby mohli s ním mať spoločenstvo pri Večeri Pánovej. Zase hlavnou vecou je tu superiorita Krista nad Mojžišom, ale faktom je, že apoštoli nežiadali od pohanov stať sa Židmi. Známy je aj postoj Pavla, ktorý sa stal Židom Žid, tým, čo nemali Zákon, ako čo by nemal Zákon, všetkým sa stal všetkým, aby zachránil aspoň niektorých (1K 9,19nn). Boh nevytvoril pre cirkev ani jednotnú reč (aby odčinil babylonské zmätenie jazykov), ani uniformovaný životný štýl kresťanov. Ponechal tieto známky „limitujúcej milosti” a Pavol to poznal. Preto hovoril Židom aramejsky a Grékom grécky, od pohanov nežiadal, aby zachovávali Zákon, a Židov nenútil ho opustiť. Radil jedným aj druhým, aby zachovávali svoju kultúru a nepohŕdali bratmi druhej kultúry (R 14. 15). 29.4. Zneužitie identity Národnosť sa dá zneužiť najmenej dvojakým spôsobom. Raz tak, že príliš skoro citujeme

91

G 3,28: „Niet Žida ani Gréka, niet sluhu ani slobodného, niet muža ani ženy, lebo vy všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi”. Pavol v mene tejto pravdy - ako sme povedali - nevytvoril ani jednu reč ani jedno pohlavie ani jeden sociálny stav. Ponechal všetko tak, ako bolo. Muž zostal mužom a žena ženou, Grék Grékom a Žid Židom. Jediná odpomoc tu bolo uznať tieto danosti a rešpektovať ich. Veď na nich nezáležalo a preto kresťanstvo nespočívalo v ich odstránení, ak sa pravda zachovávala všetko obopínajúca zvrchovanosť Krista ako Pána. To sa všeobecne uznávalo a predsa Crosscultural evangelism je len novšieho dáta. Ešte pred pár desaťročiami sa misionári vysmievali z Hudsona Taylora, že si v Číne obliekol čínske šaty a prijal čínsky spôsob života, aby tak uľahčil Číňanom prijať evanjelium. Nezbadali, že to, čo oni zvestujú, nie je kresťanské evanjelium, ale americké kresťanstvo, ba americká kultúra. Možno povedať, že dodnes je niečo z toho poznať najmä najednaní väčších a kultúrnejších národov, že aj chcú robiť misiu, ale podľa svojho konceptu a málo sa starajú o charakter, kultúru, dejiny a svojráz národa, v ktorom pracujú. Nepýtajú sa na potreby, sledujú len svoju „vision”. Národnosť sa však dá zneužiť aj tak, že pozde alebo vôbec necitujeme onen Pavlov princíp. Potom sa národný princíp stane stredom nášho zmýšľania a chovania. Potom bojujeme „za Boha a národ” a prepadáme povestnej „a-teológii”, ktorá nakoniec odstráni aj Boha aj človeka zo zreteľa. Potom je nepriateľom každý cudzinec, ktorý je inej národnosti alebo inej kultúry. Potom sa hľadajú nepriatelia národa a cieľ je ich likvidácia. Nacizmus je tu veľkým mementom, ale aj dnešné nacionalistické vášne v Európe, Ázii a Afrike, ktoré si vyžadujú tisíce mŕtvych. Tu sa národnosť vymanila z kresťanského či aspoň občianskeho rámca. A modla žerie svojich ctiteľov. Sem spadá aj otázka národnostných menšín. Malé národy majú s tým zlé skúsenosti. Pritom nemusí ísť o fyzickú genocídu. Poznáme aj bolestnú kultúrnu a národnú likvidáciu či asimiláciu, takže niekedy je dejinným divom, že takéto malé utláčané národy vôbec prežijú. Pritom nie zriedka možno pozorovať jav, že ak sa príslušníci takýchto väčších národov sami octnú v menšine, veľmi sa domáhajú svojich práv, ktoré predtým upierali druhej menšine. Tu naozaj pomôže len to, že do toho vstúpi iná, silnejšia idea, a to buď náboženská alebo politická, ktorá vytvorí rámec a všetky ostatné zložky - aj národná - sa jej musia podriadiť. Kde takého rámca niet, tam je nacizmus hrozivou budúcnosťou.

30. OTÁZKA

POLITICKÁ

Dostávame sa k veľmi háklivej téme, ktorá sa týka polis - našej obce, našej verejnosti a štátu. Umenie správne riadiť jeho chod tak, aby sa zachovali práva každého občana, sa nazýva politika. K tomu naozaj treba veľkého umenia, ba niektorí hovoria o charizme - o duchovnom dare, sc.l. od Boha. Vieme, koľko múdrosti je treba už pri riadení čo len malého obchodu či firmy. A čo teda taký kolos ako je štát či veľmoc! Niektorí skúsení ľudia tu majú nie zlú definíciu, že politika je „pánske huncútstvo”, lebo aj toto umenie sa dá sebecky zneužiť. Má pre nás Písmo nejaké zásady, aby sa aj politika robila v znamení spasenia? Pokúsme sa ich nájsť! 30 .1. Z ák 1 a d n é piliere Musíme tu siahnuť k textom, ktorých sme sa už dotkli a z nich určiť konkrétne zásady, ktoré má Boh pre zemských vladárov. Vo výsluchu pred rímskym prokurátorom (Jn 19,11) povedal Pán, že Pilátovi dal Boh zhora moc, aby ho súdil a eventuálne dal aj popraviť. Jasne sa nám tu rysujú dva piliere, na ktorých Boh postavil štátnu moc, a to spravodlivosť a moc. Podobne je to v R 13,lnn, kde Pavol vraví, že Boh zriadil vrchnosť na postrach zlým a na pochvalu dobrým s tým, že pre ľudské dobro užíva aj násilie, ba aj trest smrti. Podľa 2Ts 2,6n je to rímsky štát, ktorý „zadržuje” príchod „Bezbožníka” a podľa ITm 2,In je vrchnosť na to, aby nám zabezpečila tichý a pokojný

92

život. Podobný obraz dostaneme, keď sa pozrieme dozadu do SZ. Tu bola pôvodná forma štátu teokracia so sudcami, ktorí pôsobili ako Boži poverenci. Ale aj v pozdejšej forme, kráľovstve, mal Boh rozhodujúce slovo. Poslušní králi dostali pochvalu za to, že uviedli právo a spravodlivosť (napr. Dávid IPp 18,14, Šalamún IKr 10,9), bezbožní pokarhanie, že nečinili súd (Iz 10,2. Jr 5,28. Am 5,7 a i.). Budúci kráľ „bude kraľovať podľa spravodlivosti” a Mesiáš „bude súdiť chudobných spravodlivo” a ujme sa „tichých zeme” svojím právom (Iz ll,lnn). Pritom je jasné, že bude mať aj moc presadiť svoje zásady do konkrétnych občianskych foriem. Ako by sme teda mohli opísať situáciu? Boh sa rozhodol vykúpiť svet zjeho poviazania hriechom tým, že mu poslal svojho Syna, ktorý tu založil svoje panstvo. Ale v tomto panstve nie sú všetci ľudia a toto panstvo ešte nie je dokonané v Božom kráľovstve. Pre túto prechodnú dobu poveril štátne autority, aby pomocou spravodlivých zákonov obmedzovali ľudské sebectvo a svojvôľu, aby ľudia v egoistických snahách nepohltili jedni druhých, ale aspoň pomocou nútenia jedni druhým pomáhali. Je to teda ustanovizeň spojená skôr s pádom človeka ako s jeho stvorením („Sundenfallsordnung”, Soe). Tento spoločenský poriadok v štáte sa vytvára pomocou práva a moci. To je aj prirodzené, lebo „synovia kráľovstva”, Ježišovi nasledovníci sa stali novými ľuďmi, žijú čiastočne v novom veku a môžu reagovať na požiadavky lásky k blížnemu dobrovoľne a radi. Ľudia mimo tejto sféry, ktorí žijú ešte v starom veku, musia mať zákony a štátnu moc, ktorá by ich prinútila obmedziť ich sebectvo. Ale medzi láskou k nepriateľom a neodplácaním zlým z Mt 5 a právom a mocou nie je absolútny rozdiel. Pomocou moci môže štát vytvárať priestor pre lásku a pomocou práva môže zamedziť pomste (Sôe). 30 .2. Právo Nemôžeme očakávať, že v Písme nájdeme zásady štátnej ústavy, lebo časy sa menia a prvotné kresťanstvo nemalo ešte také pevné pozície, aby sa muselo zamestnávať postavením kresťanských štátnikov či dokonca kresťanského štátu. Politické systémy sa menili až po dnešnú demokraciu. Ale v akejkoľvek štátnej forme právo človeka, stvoreného na Boží obraz, sa najlepšie uplatní tam, kde má možnosť slobodne voliť štátnu správu. Kde sa vláda dosadí z nejakej cudzej vôle, tam sa ľudia okradli o podstatné právo slobodného človeka. Môže to byť totalita, ale aj iný systém. Najlepšie by bolo, keby ľudia nezastupiteľne rozhodovali o všetkom (ako napr. vo Švajčiarsku). Tiež dôležitou požiadavkou pri právnej demokracii sú nezávislé súdy. Mohlo by sa tu namietať, čije to vôbec možné, aby súd bol nezávislý, keď vieme, že sudca sotva môže byť úplne nezávislý. Treba m však mať na pamäti to, že sudca nerozhoduje svojvoľne, lebo zákony nevytvára on, ale parlament. Druhá vec je predsa len tá, že sudca sa obyčajne zaväzuje, že nebude v nijakej politickej strane. To by sa mohlo zdať formálne, ale asi nejestvuje účinnejší spôsob, ako niekoho zaviazať, aby bol nad straníckou arénou a pokiaľ je to možné, stranil nie skupinám, ale platným zákonom. Pri trestoch má štát dbať na to, aby sme „neodplácali zlom” (nie „neprotivili sa zlému”!) a teda neužívali zásadu rovnosti prečinu a trestu (ius talionis). Treba sa vyhnúť aj zásade generálnej prevencie, totiž trestom jedného človeka odstrašiť druhých bezcharakterných ľudí. Skôr by m bolo na mieste užiť „špeciálnu prevenciu”, aby sa daný previnilec zmenil a začlenil do občianskeho spoločenstva. Ale niektorí tu varujú pred sentimentalitou a pri recidivistoch a zvlášť ošklivých zločinoch navrhujú zaviesť či obnoviť trest smrti, lebo ináč že budeme viac chrániť vraha ako jeho obeť - z ohľadu na medzinárodné oprganizácie. Nemal by sa zanedbať ani kladný význam zákonodarstva, a to „odmena dobrých”. Niekedy zákony viacej chránia zlodejov ako okrádaných. To je možné tam, kde rôzne špekulatívne skupiny zneužívajú slobodu na anarchiu pre rôzne medzery v zákonoch. Štát musi vytvoriť zákonodarstvo, 93

ktoré by účinne prekazilo mafie a dalo zelenú tým, ktorí chcú podporiť jeho blahobyt poctivým podnikaním. Štát nemôže za nich podnikať, ale musí im vytvoriť rámec, aby sa aj hospodárstvo aj kultúra aj mravnosť mohli rozvíjať. Pomer štátu a cirkví by bol najsprávnejší, keby si cirkvi hradili vlastné potreby z vlastných prostriedkov a verejnoprospešné služby zo štátnych dotácií. 30 .3. Moc Po spravodlivosti je moc druhým pilierom štátu. Osebe sama je moc neutrálnou veličinou a zá­ leží len na tom, akým smerom ju použijeme. Môžeme ôou nielen stavať, ale aj búrať, nielen brániť záplavám, ale aj zažíhať požiare. Vzhľadom k štátu predpokladajú obe biblické miesta, Jn 19 i R 13, že sa moc využije výlučne zákonným smerom: na presadenie a ochranu zákonov. Kde sa však predstavitelia moci skepticky pýtajú: „Čo je pravda?”, tam je toto smerovanie ohrozené a nastupuje kurz anarchie moci. Tak to chápal aj Ján Krstiteľ, ktorý colníkom a vojakom nepovedal, aby sa vzdali svojho povolania, ale aby v ňom postupovali podľa zákona (Lk 3,12nn). Odporuje použitie moci príkazu neprotiviť sa zlému (Mt 5,39)? Zdalo by sa to, ale novšie výskumy ukazujú, že je tu lepší preklad „Neodporujte, neodplácajte zlým spôsobom”. Potom tento rozdiel do veľkej miery mizne. Nie je tu zakázaný odpor a protivenie sa tomu, čo nám zle urobil, len odpor takým istým spôsobom. Preto Gándhí jednal správne, keď Angličanom odporoval, ale nie násilným spôsobom (non - violent resistance). Okrem toho „zámerom Kázne na vrchu je volať k bezpodmienečnej nesebeckosti a nie zakázať použitie moci v službe nesebeckej lásky” (Sôe). Ani Ježiš ani Pavol nebrali onen príkaz doslovne a „nenastavili druhé lice” (Jn 18,23. Sk 23,3). Pravdou je však, že sa moc môže ľahko zneužiť. Už pri Pilátovi sa to ukázalo v celej nahote. „Pokúša sa v Jeruzaleme zachrániť a udržať poriadok a tým zároveň upevniť svoje mocenské postavenie tým, že vydá napospas jasné právo, na ochranu ktorého je predsa ustanovený...Má rozhodovať o práve a nepráve, to je jeho raison ďetre, ale aby mohol zostať vo svojom postavení, vzdá sa zo strachu pred Židmi práva. Tak vyzerá všetko politické snaženie vo svetle blížiaceho sa Božieho kráľovstva” (Barth ZD). Žiaľ, to sa opakuje v politike často až do našich dní, kde sa neužije ochrana proti koróznym účinkom moci. Sú politici, ktorí nejdú po peniazoch, ale moc im „chutí” a urobia všetko možné i nemožné, aby šiju udržali. Vrcholným zneužitím moci je totalitný režim. Ako ukazujú dejiny, nechýba tu zo začiatku právny postup. Pravdaže, niekde sa dostanú ľudia k moci revolúciou, nie parlamentným postupom, ako to bolo v Rusku. Ale Hitler sa dostal k moci voľbami, po nich však zaviedol bezprávny štát. V ňom neplatilo viacej „rozlíšenie medzi právom a neprávom, ale právne bolo to, čo osožilo štátu” (Cullmann). Ale aj v Rusku aj v Nemecku bolo udržanie moci umožnené tým, že sa zlikvidovala opozícia. To je najednej strane pohodlné, na druhej ničivé. Najprv pre opozíciu, ale nakoniec aj pre totalitu samotnú. Len, žiaľ, jej povalenie buď trvá dlho, buď stojí hrozné obete. 30 .4. Vojna Cirkevní otcovia Tertullian a Origenes považovali už vojenskú službu za nezlučiteľnú s kres­ ťanskou vierou. Zlom nastal za Konštantína (312), kedy prišlo k spolupráci medzi cirkvou a vojs­ kom. Stredoveká cirkev vytvorila učenie o spravodlivej vojne, čo jej umožnilo žehnať zbrane križiakov. Luther odmietol urobiť Kázeň na vrchu zákonom pre štát a učil, že keď štát má povinnosť použiť meč v krajine proti zločincom, má právo a povinnosť ochrániť národ pred agresormi. Kalvín tvrdil, že NZ nemení nič na výpovediach SZ o vojne, a že vojna je nielen dovolená, ale v niektorých prípadoch aj prikázaná. Proti tomu stoja skupiny pacifistov, ktoré sú proti vojne v akejkoľvek podobe (anabaptisti, menoniti, Bratia, por. Yoder). Svedectvo SZ nám dáva prikázanie Nezabiješ, ale vzťahuje to len na súkromného Izraelitu voči jeho blížnemu. Vojny štátu naproti tomu Hospodin nielen uznáva, ale dokonca prikazuje („boje Hospodinove”). Pre budúcnosť však počíta s Mesiášom, v ktorého kráľovstve „prekujú meče na 94

pluhy a oštepy na srpy” (Iz 2,4). O Kázni na vrchu sme povedali, že jej výpovede nepatria pre štát. Zato R13 sa priamo vzťahuje na štát, ktorému je od Boha prisúdená sudcovská a výkonná právomoc ako Božiemu služobníkovi. „Pomsta a hnev patria Bohu, ale svoje súdy dnes vykonáva Boh na previnilcoch pomocou štátu”. Pritom toto právo štátu prisluhovať spravodlivosť „zahŕňa v sebe aj odpor voči přestupníkem, ktorí sú nielen kriminálnici, ale aj agresori” (Stott). To viedlo teológov k učeniu o „spravodlivej vojne”, ktorej znakmi sú: 1. Posledný krok - ak sa nedalo konfliktu zabrániť vyjednávaním. 2. Formálne vyhlásenie - nie tajné napadnutie bez verejnej deklarácie. 3. Spravodlivá príčina - ak je zlo z ohrozenia národných, ekonomických a kultúrnych hodnôt väčšie ako zlo vojny. 4. Správny úmysel - ak nejde o zničenie nepriateľa, ale zjednanie práva. 5. Primerané prostriedky - násilie obrancu je menšie ako škody agresora. 6. Ochrana civilov - ak boj je proti vojakom a nie proti obyvateľstvu. 7. Rozumné očakávania - ak sa dosiahne cieľ, o ktorý sa bojuje. Musíme si byť vedomí toho, že téma je ťažká a riešenie diskutabilné. Ale predsa nám dáva isté biblické právo vybrať si menšie zlo. Zo zásady ochrany civilov pritom vyplýva, že je nemravné 1. užiť nerozlíšené konvenčné zbrane, a bombardovať napr. ľudské príbytky, 2. užiť nerozlišujúce zbrane, medzi ktoré patria atómové, biologické a chemické zbrane („ABC zbrane”), lebo tie nediskriminované ničia nielen vojsko, ba nielen ľudí, ale všetok život. Mali by byť zakázané a podrobené medzinárodnej kontrole (Stott). Najlepšie by bolo, keby mohli byť zničené. K tomuto cieľu musia kresťania pracovať ako tvorcovia pokoja borením „satanského učenia, že vojna je zásadne nevyhnutná a teda zásadne ospravedlniteľná” (Barth ZD). 31. OTÁZKA

EKONOMICKÁ

Ekonomika tvorí ústredný nerv celej štátnej sústavy. Veď keď sa obrátime do hociktorého sektoru - či do zdravotníctva, kultúry, školstva, priemyslu, poľnohospodárstva - všade nakoniec narazíme na otázku financií. Je to tvrdá realita našej zemskej skutočnosti. Žijeme vo fyzickom svete, ktorý nie je zdanie, ale realita, s ktorou musíme počítať. Nie je jedinou realitou. Veď za peniaze si môžeme kúpiť knihu, ale nie múdrosť, liek, ale nie zdravie. Okrem peňazí jestvujú aj iné skutočnosti, ktoré patria tiež k podstate spoločnosti. Ale je isté, že duch a hmota patria nerozlučne spolu. Neslobodno ich redukovať, ale ani od seba oddeliť. 31.1. Práca Práca v grécko-rímskom staroveku bola rozdelená: slobodný človek pestoval telo, aby sa mohol venovať duševnej činnosti, kým starosť o telesné záležitosti prenechal remeselníkom, sedliakom a najmä otrokom, lebo fyzickú prácu považoval za menejcennú. V židovskom svete bola telesná práca každého samozrejmosťou. Výnimkou neboli ani kňazi, ba ani rabíni, ktorí tiež museli ovládať niektoré remeslo. NZ pokračuje v týchto intenciách. Ježiš bol tesár, Pavol robil stany (1K 9,6). Spolubratov napomína, aby pracovali vlastnými rukami a nielen aby „chodili okolo práce” (ITs 4,11. 2Ts 3,16). Duchovná práca v službe evanjelia tým nestráca na svojom význame (Sk 6,4), ale NZ nepozná opovrhovanie telesnou prácou veľkých filozofov. V starej cirkvi sa cenila každá čestná práca, ale viac ako prostriedok k sebakázni. To sa potom naplno rozvinulo v stredoveku. Tomáš uznáva každú statočnú prácu, ale „svetská práca” uňho nie je až tak vážená ako „duchovná práca”, pod ktorou sa nerozumela napr. misia, ale mníšsky život s pôstom, modlitbami a kontempláciou. Luther sa postavil proti tomu svojou „etikou povolaní”: Božiu vôľu neplníme v úteku zo sveta, ale v občianskom povolaní, ktoré je pravou bohoslužbou. Okrem pozitíva to malo aj isté negatívum, ktoré naprávali pietisti dôrazom na modlitbu a misiu

95

(Sôe). Pre náš čas zostáva spojiť tieto tradície podľa hesla Ora et labora - Modli sa a pracuj. Z biblického pohľadu na prácu má zásadný význam Pavlovo napomenutie, aby sa veriaci modlili i pracovali, lebo „Kto nechce pracovať, nech ani neje” (2Ts 4,11). Vidí tu zásadný význam práce pre mravnosť človeka, ktorý sa zvyku kradnúť zbaví len tak, že pracuje vlastnými rukami, ba že sa naučí dávať aj núdznym (Ef 4,28). Tuje ruka podaná výpovedi „V pote svojej tváre budeš jesť chlieb” (IM 3,19) a vytvára spolu s ňou základnú danosť ľudskej mravnosti, totiž že človek smie dosiahnuť životné hodnoty len prácou a nie krádežou alebo nečestnou špekuláciou. Koho rodičia nenaučia tvrdej práci, urobia z neho potenciálneho zlodeja či možno až zločinca. Z toho hľadiska môžeme sa len diviť tomu, že komunistická ideológia hodnotila prácu tak vysoko, že jej dala čestné miesto v pozdrave „Práci česť”, ale v praxi dosiahla to, že ľudia pracovali len natoľko a tak, ako bezpodmienečne museli. „Socialistická práca”, t.j. nekvalitná, šlendriánska, stala sa pojmom. O príčinách ešte pohovoríme, tu nám stačí konštatovanie. Či sa tento prístup zmení v súkromnom podnikaní a tržnom hospodárstve, nie je také isté. Zamestnávateľ i zamestnanec môžu byť vedení sebeckou úvahou, že keď nebudú robiť, stratí jeden zisk a druhý prácu. Zásadné riešenie nám ponúka Pavol v tom, že jedného i druhého sleduje Božie oko (Ef 6,5nn). 31.2. Zisk Ekonomika je postavená na zásade, že hospodárenie nám prinesie zisk. Výsledky hospodárenia musia byť väčšie ako náklady naň vynaložené. To je základný zákon ekonómie a na tom sa nedá nič meniť. V hospodárskom živote nám nikto nič nedaruje. Za čas je možné žiť z istej dotácie, keď sa nájde sponzor, ale nastálo sa z dotácií žiť nedá. Vlastne ani nedostaneme dar, keď opatrný sponzor nie je presvedčený, že dar prinesie zisk. Len v totalitnom systéme sa mohli umelo udržiavať podniky, ktoré neprinášali zisky. V trhovom hospodárstve to nie je možné. Podnik, ktrorý nezarába, krachuje, ak sa nenájde nejaká rozumná cesta na jeho zefektívnenie. Tento všeobecný zákon však potrebuje etickú reguláciu: Nie zisk za každú cenu! Zlodejské mafie, obchod s drogami sa všeobecne odsudzujú, v podstate sa však nenašla proti nim účinná obranná metóda. Do nedávnej minulosti bola mafia obmedzená na Taliansko, dnes sa stala medzinárodnou organizáciou, a to najmä po rozpade Sovietskeho zväzu. Hrozivou skutočnosťou je krádež áut, kde mafia postupuje tak odborne, že majitelia áut sú prakticky bezmocní napriek všetkým zabezpečovacím zariadeniam. Podobne sa to má aj s obchodom s drogami, kde občas niekoho chytia, ale ešte viacej nechytia. Aj dovážanie niektorých tovarov bez riadneho zdanenia priniesol určitým kruhom veľké, ale pochybné zisky. Ale môže sa stať, že niektorý podnikateľ postaví rozvoj svojho podniku nie na kvalite práce, na výskume a nových metódach, na nových strojoch a lepších materiáloch, ale sa dá na výrobu tovaru, ktorý je trvanlivejší a chutnejší, ale menej kvalitný (napr. jogurty, rýchlená zelenina). Alebo mu nebude vadiť, že vyrába tovar, ktorý poškodzuje zdravie ľudí (napr. výroba cigariet, alkoholu či dokonca drog) či vedie k bezprácnemu zisku (hazardné hry, lotérie). Útechou je tu len to, že to štát má ako-tak pod kontrolou a bráni aspoň propagáciu tejto výroby. Niektorí sa domáhajú, aby štát dovolil aj verejné domy a tak získal kontrolu nad prostitúciou. Osobitnou kapitolou je zbrojárska výroba, z ktorej sú veľké zisky, lebo je po nej dopyt v určitých regiónoch. Je to ošemetná vec, ako to vidíme práve na Slovensku, na území ktorého bolo rozmiestnených 70% tejto výroby v bývalej ČSFR. Potom sa to muselo transformovať na mierovú výrobu, čo ide veľmi ťažko, je veľmi nevýhodné a prinieslo nám zruinovanie týchto závodov a sklamanie robotníkov. Veľmi škaredé je to, že krajiny, ktoré na nás tlačili, aby sme prestali zbrane vyrábať, začali samy dodávať vojnovú techniku na odbytiská, ktoré sme my opustili. Tu najlepšie vidno, ako je potrebné zisk riadiť nielen trhovo, ale aj eticky. 31.3. Mzda Zo strany zamestnávateľov by sa malo prihliadať na to, aby plat bol primeraný vykonanej 96

práci. Niekde a niekedy sa príliš prihliadalo na vzdelanie a nie natoľko na výkon a jeho kvalitu. Je však isté, že je mnoho ľudí, ktorí dokážu aj bez vysvedčenia urobiť užitočnú a kvalitnú robotu. To rozumný podnikateľ bude vedieť oceniť. Vysvedčenie tiež nie je bez ceny, ale musí nájsť uplatnenie na konkurzoch a zase len v pracovných výsledkoch. Pokiaľ je to len možné, mal by sa dať výkon merať. Je treba uvítať bodovací systém, aby sa zamedzili platy aj za prácu, ktorá sa nevykonala. Len musí to byť spravodlivý a osvedčený systém, lebo ináč prinesie len zvady. Ďalej by sa plat mal riadiť podľa výšky zodpovednosti pracovníka. Sú povolania, v ktorých sa podávajú výkony, ale ktoré nenesú so sebou veľkú zodpovednosť. Tie by nemali byť natoľko hodnotené. V minulosti to u nás bolo opačne, takže vedúci, ktorí mali zodpovednosť, zarábali menej ako ich podriadení. Tým sa vyhovelo zdanlivo robotníkom, ale znechutili sa vedúci a ria­ denie práce stratilo na kvalite. Dnes by sda malo naliehať na to, aby medzi platom managerov a robotníkov neboli až také rozdiely, ktoré dosahujú i 100 až 200%. Tiež za rovnakú prácu by sa mala dávať rovnaká mzda, nech by ju vykonal muž alebo žena, starý alebo mladý. Bývalá socialistická vláda si kupovala robotníkov tým, že nedopĺňala strojný park špičkovými strojmi, ale nechávala pracovať aj stroje staré niekoľko desiatok rokov. Tiež na obnovu budov a budovanie ekologických filtrov nevydávala mnoho. Všetky tieto peniaze dávala pracujúcim na ich byty a stravu a šaty, takže pracujúci si svoje stroje takpovediac prejedli. Bolo to tak, ako keby nás niekto uviedol do reštaurácie, rozkázal nám vyberané jedlá a keď sme ich zjedli, potom by zmizol a jedlá by sme museli zaplatiť my. Lenže mnohí nemajú zdravý rozum a tvrdia aj dnes, že za socializmu bolo lepšie ako teraz, a nevidia, že socialistické hospodárenie sa zrútilo samo. Tiež považujeme za fatálne, keď sa chce dosiahnuť mzda príliš ľahko. Najmä niektorým našim dievčatám sa vidí príliš malý plat v obchodoch alebo kanceláriách a preto sa odhodlajú na prostitúciu. Za čas to možno aj ide, ale sú aj otrasné správy o oklamaných, ochorených, ba aj zavraždených dievčatách. Hrozí nám, že sa staneme sex-turistickou krajinou. Ale tu robia chyby aj niektorí podnikatelia, keď chcú rýchlo zbohatnúť a predražujú tovar, ako ukazujú cenové kontroly. Tu by si bolo dobre uvedomiť, že my sa dnes nachádzame tam, kde sa Západ nachádzal po skončení druhej svetovej vojny a že aj on sa ncvzmohol zo dňa na deň. 31.4. Konkurencia Ekonomika v demokratickej spoločnosti je založená na konkurencii. To nie je zlý systém. Keď sa pozrieme do NZ, vidíme, že Pavol užíva príklad zo športového súťaženia: „Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dosiahne víťaznú cenu? Bežte tak, aby ste sa jej zmocnili” (1K 9,24). Podľa neho v športovom zápolení je obsiahnutý princíp, ktorý sa dá aplikovať aj v kresťanskom živote, že totiž vyhráva nie ten, kto závodí, ale ten, kto závodí najlepšie. To sa dá legitímne uplatniť aj v hospodárskom živote: Vyhráva v ňom ten, kto vyrobí najlepší tovar. Preto je nutná súťaž, aby sa na trhu uplatnili len najlepšie výrobky. Preto by mal štát chrániť spoločnosť protimonopolnými zákonmni. Videli sme to za totality, že sa nedosahovala kvalita, pretože štát narobil monopoly, ktoré predali všetko, čo vyrobili. Ľudia to museli kúpiť, lebo keď to aj nedosahovalo želanú kvalitu, iného tovaru nebolo. Platilo: Ber, alebo zahyň! Bola tam aj istá súťaž, ale to nemohlo mať pravý účinok, lebo monopoly pretrvávali napriek súťaži. Štát teda robí dobre, keď zruší výsadné práva a dovolí súťaž každému, kto sa na to cíti a na to má, lebo týmto chráni občana, aby za svoje poniaze dostával to najlepšie a nie to, čo mu druhý nanúti. Lebo monopol diktuje kvalitu aj ceny. Pravda, aj konkurencia sa môže všelijako potláčať. Na to poukazuje Prebudenecký záväzok k jednoduchému životnému štýlu (1980), že totiž „v mnohých prípadoch obmedzujú multinacionálne koncerny miestnu iniciatívu v krajinách, v ktorých pracujú, a stavajú sa proti každej podstatnej zmene vo vládach. Bez presunutia moci pomocou štrukturálnych zmnien sa tieto problémy nedajú riešiť” (čl. gh). Nepodporujú miestnu výrobu, lebo by v nej dostali konkurenta. Takéto prekvapenia

97

sme zažili aj my po zamatovej revolúcii, keď sme boli schopní konkurovať cudzine napr. vo výrobe a vývoze oceliarskych výrobkov, ale potom cudzina zakázala dovoz týchto produktov. Istú ochrannú politiku však musí štát robiť aj voči niektorým odvetviam svojho národného hospodárstva. Vec sa má totiž tak, že všetky krajiny nemajú rovnaké podmienky na produkciu niektorých tovarov a v niektorých krajinách sú lepšie aj prírodné podmienky, ba niekde dokonca štát isté odvetvia aj podporuje. Je jasné, že tie sú potom schopnejšie konkurovať zahraničným firmám. To môže mať osudné následky pre celé odvetvia v danom štáte. Tak je to napr. s poľ­ nohospodárstvom. Obchodníci môžu potom lacnejšie predávať cudzie výrobky, lenže tým ničia domácu výrobu. Štát tu musí teda chrániť domácu výrobu, ale tak, aby tá za čas začala vyrábať tiež lacnejšie.

32.

OTÁZKA

SOCIÁLNA

Problém chudobných a bohatých jestvoval odjakživa. Je to dané tým, že každý človek má rôzne obdarovanie a tak aj iné schopnosti získať peniaze. Každý má okrem toho aj rôzny charakter a podľa neho zaobchádza s peniazmi. Jeden žije skromne, druhý míňa veľa. K tomu pristupujú aj vonkajšie činitele a okolnosti, keď sa niekto dostal do privilegovanej spoločnosti - či svojím rodom, vzdelaním alebo zamestnaním - a tá mu zaručila väčšie príjmy. Bohatstvo sa mohlo aj dediť, takže sa množilo najmä v rodoch, ktoré ho vedeli získať a zveľadiť. Peniaze tiekli opačne ako voda, zdola hore. Štát sa musí vysporiadať s otázkou, čo s rozdielom medzi bohatými a chudobnými. 32.1. Dej iny SZ považoval bohatstvo za prejav Božieho požehnania, ktoré neobmedzoval na duchovné dary, ale celkom zemito aj na oblasť fyzickú. Popritom však je pozoruhodné, že zem patrila Hospodinovi, ktorý ju len pridelil do správy jednotlivým pokoleniam, ktoré ju nesmeli navždy predať (2M 9,29. 3M 25,23). Obdivuhodné bolo zriadenie tzv. roku odpustenia každý siedmy rok, keď sa všetky dlhy mali odpustiť, a to za tým účelom, „aby nebolo u teba núdzneho” (5M 15,lnn). Každého päťdesiateho roku bol tzv. rok milosti, kedy sa všetok majetok, ktorý bol časom predaný, navrátil pôvodnému majiteľovi aby „blížny neutiskoval svojho blížneho (3M 25,8nn). V NZ je známe, že Ježiš sám žil chudobne a že viackrát varoval pred bohatstvom. Ukazoval, že bohatý len veľmi ťažko vojde do nebeského kráľovstva (Mk 10,23n), lebo bohatstvo sa ľahko stane modlou (Mt 7,24). Tiež Pavol pokladal lásku k peniazom za koreň všetkého zla (ITm 6,10) a chválil pomoc pohanských kresťanov bratom v Jeruzaleme, „aby bola rovnosť” (2K 8, 14). Aj Jakob sa stavia proti boháčom, že zadržovali mzdu robotníkov (5,1 nn). Známe je, že v jeruzalemskom zbore „Duch Svätý siahol aj do peňaženky” a vzniklo spoločenstvo majetku (Sk 2,42nn. 4,32nn). Napriek tomu NZ nežiada od každého zrieknutie sa bohatstva (Sôe). Katolícka cirkev rozlišuje medzi všeobecnými predpismi pre laikov a medzi „evanjelijnými radami” (consilia evangelica, m.i. aj chudoba) pre mníchov. Pápeži obhajujú právo na súkromný majetok vo svojich encyklikách i právo pracujúcich na dôstojný život (Lev XIII.: Rerum novarum -O nových veciach = o robotníckej otázke 1891, Ján XXIII: Mater et Magistra - Matka a Učiteľka 1961, Pacem in terris - Pokoj na zemi 1963, Pavol VI.: Populorum progressio - Rozvoj národov 1967, Ján Pavol H.: Laborem exercens - Vykonávanie práce 1981, Sollicitudo rei socialis - Starosť o sociálne veci 1987, Centesimus annus - Stý rok, t.j. od vydania Rerum novarum 1991. Luther sa postavil proti mníšskemu ideálu zriecť sa majetku, kázal zostať vo svete a „držať majetok - tenere proprium”. V sociálnom ohľade je dosť konzervatívny. Prikazuje bohatým dobročinnosť a chudobným pokoru, ale berie jestvujúce hospodárske pomery ako Božiu vôľu. Postavil sa proti požiadavke novokrstencov na spoločenstvo majetku a hlbším zmenám (Sôe). 98

Naproti tomu Kalvín sa postavil proti luxusu a pritvrdil povinnosť práce, čo viedlo k bohatstvu kalvínskych kruhov. Jeho žiaci považovali blahobyt za prejav Božieho vyvolenia. V novšom čase aj evanjelijní kresťania si všímajú sociálny pohyb a hlásajú, že nezaslúžená chudoba nie je Božou vôľou (Stott). 32.2. Komunizmus Na radikálne riešenie sa podujal komunizmus začiatkom tohto storočia tým, že sa v Rusku zmocnil vlády Októbrovou revolúciou 1917 a po 2. svetovej vojne aj v Číne a vo východnej Európe. Jeho veľkou prednosťou bolo to, že zrušil rozdiely medzi bohatými a chudobnými tým, že dovolil občanom mať len spotrebný majetok, ale nie výrobné prostriedky (polia, továrne, podniky). Na základe širokej spolupráce medzi príbuznými zemiami bol schopný zaistiť každému človekovi prácu, pričom nezamestnanosť bola trestná. Zaistil mu aj každodenný chlieb a bývanie. Dal mu tiež istotu v prípade choroby a staroby. Výkyvy a vybočenia tu boli, ale tieto istoty občan dostal. To je fakt. Tieto práva boli však draho predané. Občania ich dostali len za cenu totálneho rozhodovania zhora. To im vzalo slobodu rozhodovania, protestovania, mienky a slova. Do masmédií a novín nastúpila recenzia a smelo sa publikovať len to, čo prešlo prísnou cenzúrou. Prečin bol nielen vykonaný čin, ale aj odchylná ideologická mienka. Voľby boli ponechané, ba prikázané, ale boli fakticky zmanipulované, takže sa dosahovala takmer 100% účasť i súhlas so stranou. Cirkev zostávala akousi výnimkou, keď v nej bolo povolené hlásať odlišnú ideológiu, ktorú však strana dokázala zapriahnuť do svojich plánov najmä v „boji za mier” (=aby iní nenapadli komunistov). To malo za následok, že ľudia stratili iniciatívu. Tu sa komunisti nepreniesli cez všeobecne platný sociologický zákon, že miera iniciatívy odpovedá miere slobody. Mohli sa poučiť z dejín otrokárstva, že otrok bol vlastne nerentabilný robotník, lebo ako neslobodný nemal nijakú iniciatívu a kde len mohol, oklamal pána. Aj o socialistických robotníkoch sa rozprávali rozkošné historky (o družstevníkovi, ktorý pustil dolu vidly so senom, keď zahúkalo 12 hodín, alebo známe „Ďuri, trimaj mury a ja idzem po peneži”). Boli snahy oživiť iniciatívu, ale stroskotali, lebo iniciatívni neboli riadne odmenení, áno často sa mali ešte horšie. Podľa všetkých zákonitostí musel sa komunizmus vnútorne zrútiť a ekonomicky stroskotať. Nakoniec aj on bol v zajatí sebectva, ktoré chcel medzi ľuďmi vyliečiť. Vlastne mu nešlo tak o dobro ľudí ako o vlastnú moc. Chcel si kúpiť pracujúcich tým, že im dovolil, aby žili nad pomery. Pokiaľ stačilo, čo vzal kapitalistom, tak to šlo. Keď sa to minulo, začal žiť na úver a ten sa vyčerpal. Ako sme spomenuli, mal sa starať o špičkové stroje, opravovať budovy a budovať ekologické filtre. Ale on všetky tieto peniaze dal prejesť ľuďom, len aby boli ticho a nebúrili sa. A tak to prehral práve v ekonomike, ktorú považoval za svoju základňu. 32.3. Kapitalizmus Z predností tohto systému načim najprv spomenúť slobodu. Môžeme si verejne prejaviť mienku bez toho, aby sme sa obávali, že nás niekto za to bude trestať. Voľby sa stali skutočne denokratickými, to znamená, že na nich rozhoduje ľud vo svojej väčšine, pričom každý voliť môže, ale nemusi. Sú aj krajiny, kde sú priame voľby nielen poslancov, ale aj v rámci menších regiónov hlasovanie o tom, o čom inde rozhodujú volení zástupcovia (napr. stavba škôl, nemocní, mostov, ale aj účinkovanie sudcov, učiteľov atď.). Jestvuje aj možnosť referenda o životných otázkach. Cirkev môže verejne účinkovať, čo len stačí. Tlač kníh je vecou peňazí, nie povolenia. Ďalšou základnou prednosťou je to, že sa uzákonilo právo na súkromný majetok nielen spotrebných, ale aj výrobných prostriedkov. Niekedy to bolo hriechom. Mnohi bohatí boli trestaní nie preto, že sa dopustili nejakého prečinu, ale proste preto, že mali majetok. Tak to bolo s továmikmi, veľkostatkármi, ale aj bohatšími sedliakmi (kulakmi). Kapitalista bolo sanonymom vykorisťovateľa. Tým je dnes daná aj možnosť a povinnosť súťažiť a obstáť v konkurencii. Takto

99

neobyčajne stúpla iniciatíva obyvateľstva, keďže národný majetok je rozdelený na veľké množstvo subjektov. Ti sú potom nútení presadzovať sa kvalitou, pričom sa štát snaží odbúrať monopoly. A predsa ani demokracia nie je Božia vláda, ale „vláda ľudu”. A „vox populi” nie je vždy „vox dei”. Peniaze sa stali najhľadanejšou vecou, takmer modlou. Naučili sme sa nové slovo, „solventný”, t.j. prachatý. Nuž isteže, peňazí je treba a musíme sa učiť zháňať ich a užívať uvážlivo. Ale jednak sa za peniaze nedá kúpiť všetko a potom „modla žerie svojich ctiteľov”. Peniaze ženú podnikateľov, ktorí pomaly nevedia ľudsky žiť. Peniaze oberajú aj pracujúcich o ich najzákladnejšie právo, o ich ľudskosť. V súboji kapitál - človek vyhráva kapitál. Ako ktosi povedal: Komunizmus je neekonomický, kapitalizmus je neľudský. Druhá vec, ktorá v kapitalizme prekáža, je neistota. Pomocou sociálnych istôt komunizmus víťazil a ešte dnes sa mnohým cnie za ním z tohto dôvodu. Ak sa pýtame, či je ešte niekto zamestnaný, tak nám povie: „Áno, zatiaľ”. Nikto nevie, čo bude zajtra, nie to ešte o rok. A sú aj mnohí nezamestnaní. Isteže, niektorí vlastnou vinou, ale väčšina nezavinené. A sú medzi nimi aj naslovo vzatí odborníci, ktorí odchádzajú do zahraničia. Zákony zatiaľ dovoľujú, aby sa sloboda chápala v zmysle anarchie. Vyrojili sa celé roty špekulantov, ktorí sa holandskými dražbami dostali k majetku, pomocou predstieraných bankrotov sa zbavujú dlhov a pod. To dodnes nie je riešené. 32.4. Alternatíva O riešenie sa pokúsili pracovníci ekumenizmu. Rimski pápeži videli rozpor medzi kapitálom a prácou. Jednoznačne odsúdili socializmus ako systém, ktorý človeka oberá o slobodu mať súkromný majetok a podnikať ním. Jasnozrivo predpovedali jeho pád, sotva sa zrodil, práve pretože obral ľudí o iniciatívu. Ale videli aj rozdelenie práce a kapitálu, čo sa nesmie natrvalo udržať.,,Zisk nie je jediným znakom stavu podniku”. Ak zisk je, ale pracujúci sú urážaní v ľudskej dôstojnosti, má to negatívne dôsledky aj pre hospodárstvo podniku. Veď „cieľom podniku nie je len produkcia zisku, ale aj uskutočňovanie spoločenstva ľudí” (Centesimus annus čl. 35). Ján Pavol II. píše, že „hospodárska sloboda je len jedným prvkom ľudskej slobody. Ak sa vyhlási za autonómnu,..ak sa na človeka pozeráme viac ako na výrobcu...tovarov a nie ako na subjekt, ktorý vyrába a konzumuje, potom stráca svoj nevyhnutný vzťah k človeku, ktorého nakoniec odcudzuje a utláča” (Cent, annus čl.39). Preto navrhuje zlúčenie kapitálu a práce v tej forme, že sa robotníci stanú spoluvlastníkmi pracovných prostriedkov a dostanú účasť na vedení podniku a jeho zisku (Laborem exercens čl. 14, cit. Škoda). Katolícki odborníci potom hovoria, že to nie je návrat k socializmu, ale „demokratický kapitalizmus” (Hengsbach-Vymčtalík). Na námietku, že týmto spôsobom by sme sa zase vrátili k socializmu, ktorý skrachoval, poukazujú najmä na reálne príklady, kde sa takýto demokratický kapitalizmus už osvedčil. Je to tak napr. v Mondragone (Španielsko), kde na princípe výrobného družstevníctva za 20 rokov vyrástlo na 80 podnikov so 17 tis. robotníkmi (Vymčtalík). Americké podielnické podnikanie ESOP tiež vytvára ideálne podmienky pre prosperitu podniku spojením vlastníctva, zamestnanectva a kontroly. Konečne zaváži najmä japonský príklad, kde továrne nie sú majetkom kapitalistov, ale podielovým majetkom robotníkov (Vymčtalík). Tento spôsob nemá byť „treťou cestou”, lebo cirkvi neprislúcha vytvárať sociálne modely. Ale ako etický korektív a návrh stojí za úvahu. A to tým viacej, že tradičný kapitalizmus je v kríze nielen čo sa týka miestneho podnikania a priepasti medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Celý svet je dnes rozdelený, ale už nie na Východ a Západ, ale na bohatý Sever a chudobný Juh. Rozpor je v tom, že na Juhu žijú 3/4 svetovej populácie, ale majú len 1/5 svetového dôchodku. Rôzne komisie sa to pokúšajú riešiť. Kresťanskí etici ukazujú cestu v tom, že naproti tradičnej ekonomike tu musí zavládnuť princip jednoty a rovnosti: Žijeme na jednej zemi a Božou vôľou nie je priepasť medzi blahobytom a núdzou, ale vyrovnanie medzi nimi (Stott). 100

LITERATÚRA ALLAN, John, BUTTERWORTH, John, LANGLEYOVÁ, Myrtle: Viery a vyznania. Bratislava 1993 ANDERSON, Norman: Issues of Life and Death, London 1978 BERRY, R.J.: Christianity and Environment. SCB 3,1-1991 BARTH, Karl: Základy dogmatiky. Praha 1952 BIENERT, Walther: Krieg, Kriegsdienst und Kriegsdienstverweigerung. Giessen 1985 BOCKMÜHL, Klaus: Umweltschutz - Lebenserhaltung. Giessen 1975 BONHOEFFER, Dietrich:Ethik. 1949 - „ - Nasledovaní. Praha 1962 BOVET, Theodor: Manželstvo. 1968 - „ - : Ehekunde I-II. Tübingen 1962 BRYANT, John A.: Mapping the Human Genome. SCB 4,1992) CAMERON, Nigel de S.:The New Medicine. Wheaton 1991 (Ed. CAMERON, Nigel de S.): Embryos and ethics. Einburgh 1987 CAMPOLO, Tony: How to Rescue the Earth Without Worshipping Nature, Nashville 1992 CONNOR, Tod: Gaia - bohyně země. Bratrská rodina 1993, 118 CULLMANN, Oscar: Der Staat im Neuen Testament. Tübingen 1961 CULLMANN, Oscar : Petrus. Jünger, Apostel, Märtyrer. Berlin 1963 EGGENBERGER, O. : Evangelische Allianzbewegungen. RGG I, Tübingen 1957 ELDSON, Ron: Bent World. Science, the Bible and the environment. IVP Leicester 1981 ELDSON, Ron: A Still Bent World. SCB 1,2-1989 EVANGELISCHE KIRCHE UND FREIHEITLICHE DEMOKRATIE. Gütersloh 1985 EVANGELISM AND SOCIAL RESOPONSIBILITY. Exeter 1982 FAZEKAŠ, Ľudovít: Posvätenie. Bratislava 1981 - „ - : Desátky. Bratrská rodina 1992 FISCHER, Ernst: Problémy mladej generácie. Bratislava 1964 FUNDA, Otakar: Křesťanský pohled na práci. Praha 1966 FOERSTER,F.W: Do života. Trnava 1943 HADAČ, Emil: Ekologické katastrofy, Praha 1987. HADAČ, Emil-MOLDAN, Bedřich-STOKLASA, Jaroslav: Ohrožená příroda. Praha 1983 HALAJ, Ján: Výchova k ochrane prírody, Bratislava 1980 HAY, Donald A.: Economics Today. Leicester 1989 HEYERDAHL, Thor : Fam Hiva, Bratislava 1979 HIGGINSON, Richard: Whose Baby? The Ethics of In Vitro Fertilisation, Basingstoke 1988 HOEKEMA, Anthony A.: The Four Major Cults. Grand Rapids 1983 CHRISTENSON, Larry: Kresťanská rodina - „ - : Služba uzdravováni nemocných v církvi. Havlíčkův Brod 1991 IMBERT, Jean: Trest smrti. Bratislava 1994 (IUCN, UNEP, WWF): Staráme sa o zem. Stratégia trvalo udržateľného života. Gland 1991 JÁN PAVOL II.: Encyklika Centesimus annus. Vatikán 1991 JAVORNICKÝ, Pavel - VRUBEL, Jiří: Je křesťanství zelené? BR 1994,146 JONES, Stanley : Chrisms auf der Bergkanzel JORDAN, Pascual : Der Naturwissenschaftler vor der religiösen Frage, Hamburg 1972

101

JORDAN, Pascual: Schöpfung und Geheimnis, Hamburg 1971 JUNGCK, Robert: Jasnější než tisíc sluncí. Praha LAPIDE, Pinchas, MOLTMANN, Jürgen: Israel und Kirche: ein gemeinsamer Weg? München 1980 LEWIS, Clive Staples:Hovory. Londýn 1946 LE SEUR, Paul: Die Briefe an die Epheser, Kolosser und an Philemon. 1954 LUCAS, Ernest: A Short Introduction to the New Age Movement. SCB 4,1-1992 LUCAS, Ernest: Scientific Truth and New Age Thinking. SCB 4,1-1992 MACÚCH, Rudolf: Islam a kresťanstvo. Lipt. Mikuláš 1950 MAKARENKO, A.S.: Vybrané pedagogické spisy I, 1952 MIŘEJOVSKÝ, Jan : Církev a Izrael. Praha 1965 MOORE, Peter D.: The Exploitation of Forests. SCB 2,2-1990 PAULING, Linus : Už nikdy vojnu. Bratislava 1961 PAULOV, Štefan: Život treba chrániť, Bratislava 1987 POTOČEK, Josef: Stvorení či evoluce? Albrechtice 1992 RAGAZ, Leonhard : Der Kampf um das Reich Gottes. München 1925 ROZINAJOVÁ, Helena: XX a XY. O láske, sexe, manželstve, rodičovstve. Martin 1990 SCHAEFFER, Francis: Pollution and the Death of Man. Wheaton 1970 SCHEUNER, U. : Cäsaropapismus. RGG IV, Tübingen 1960 SCHLATTER, Adolf: Die Christliche Ethik. Stuttgart 1929 SCHNACKENBURG, Rudolf:Aufsätze und Studien zum NT. Leipzig 1973 SCHRADER, I. HerbeitOsmý den stvoření, Praha 1967 SCHUURMAN, Egbert: Reflections on the Technological Society. Vedge Pub. Found. SCHWEITZER, Albert: Nauka úcty k životu, Praha 1967 STOTT, John: Issues Facing Christians Today. London 1990 SÖE, N.H.: Christliche Ethik. München 1956 ŠIPR, Květoslav: Přirozené plánování rodičovství. Praha 1985 ŠKODA, František: Základy katolíckej sociálnej náuky. Košice 1991 THIELICKE, Helmut: Theologische Ethik 1-11,1-2. Tübingen 1951nn. TROJAN. Jakub S.: Moc víry a víra v moc. Praha 1993 VASTERLING, H.W: Geburtenregelung. RGG II.Tübingen 1960 VISSERTT HOOFT,W.A.:Ökumenische Bewegung. RGG IV, Tübingen 1960 VRABLEC, J.: Sviatosť pokánia II. 1971 VYMETALÍK, Bedřich: Cesta k člověku. Praha 1993

WEBER, Otto: Karl Barths Kirchliche Dogmatik. Berlin 1961 WENDLAND, H.-D. : Die Briefe an die Korinther (NTD 7), Göttingen 1954 WILKINSON, Loren - NEČAS Jiří, ROHÁČKOVA Katarina: Sténající stvoření. BR 1993 WIRTZ, Hans: Dokonalé manželstvo. Trnava 1947 (DeWITT, Calvin B. editor): The Environment and the Christian. Grand Rapids 1991 YODER, John H. : Die Politik Jesu - der Weg des Kreuzes. Maxdorf 1981 ZUR NIEDEN, Emst: Rozhovory s Tvojím Ja. Mikuláš

102

©ThDr. Ľudovít Fazekaš:

Ako žiť Kresťanská etika životných hodnôt a ľudských spoločenstviev

Vydalo ©Vydavateľstvo ECM, s.r.o., 1. vydanie 1994. Sadzba a tlač: Výdavateľstvo ECM, s.r.o., Panenská 10, 811 03 Bratislava ISBN 80-85733-23-4