Ruah - Pneuma - Duch: Duch Svätý v biblickom zjavení 8071414859, 9788071414858 [PDF]

Zitiervorschau

Dobrá kniha Leopold Slaninka SJ

Ruah - Pneuma - Duch Duch Svátý v biblickom zjavení

Ladislav Čarný, Salvátor mundi, zrkadlá, povraz, (fotografia objektu), 95x80 cm 1990

na obálke: Drahomíra Lányi, Ruah ako vietor, tempera a pastel, 65x75 cm, 1990

Leopold Slaninka SJ

Ruah - Pneuma - Duch Duch Svátý v biblickom zjavení

Dobrá kniha Trnava 2005

© Leopold Slaninka SJ, 2005 lllustration © Hana Bačové, Anna Blonská, Ján Cimra, Daniela Čarná, Ladislav Čarný, Daniel Fischer, Drahomíra Lányi, Lucia Lizáková, lvica Markovičová, Albert Otruba, Katarína Poláková, Dorota Sadovská, Design © Ladislav Čarný, 2005 Dobrá kniha Trnava, 2005 ISBN 80-7141-485-9

Úvod Kardinál L. J. Suenens vo svojej knihe Duch Svátý je našou nádejou spomína novinára, ktorý mu pri istej příležitosti položil otázku: „Prečo máte tol’kú nádej, keď vidíte súčasné problémy?" Kardinál mu odpovedal: „Lebo verím v Ducha Svátého." Táto kardinálova odpověď vyvolává však aj ďalšie otázky: Kto vlastně je Duch Svátý? Čo možno o ňom vedieť z biblického zjavenia? HTadanie odpovědí na tieto otázky bude obsahom nasledujúcich stránok tejto knížky. Jej ciel’om je ukázat’, ako veriaci rozuměli biblickému zjaveniu o Duchu Svátom v troch dějinných obdobiach: v období, ktoré predstavujú spisy Starého zákona, v období novozákonných spisov a v poapoštolskom období do roku 381, keď bola vyhlášená dogma o Duchu Svátom. Pokial’ ide o starozákonné zjavenie, teda ak chceme hovořit’ o skutočnosti Ducha v Starom zákone, je potřebné zdórazniť, že uvidíme predovšetkým to, ako sa utvárali předpoklady pre poznanie Ducha Svátého. Uvidíme, ako staro­ zákonné zjavenie vnímala a vysvetfovala až novozákonná, povel’konočná a poturíčna reflexia. Veď starozákonná viera je explicitně vierou v jedného Boha a skutočnosť Boha ako ducha bola prakticky nemyslitefná. Lebo duch bol pre starozákonného člověka len akousi tieňovou existenciou, málo skutočnou na to, aby představovala živého Boha, silného Jahveho. K slovu ruah sa veriaci Židia dostávali životnou skúsenosťou a pozorováním prírodných javov, a tak slovo ruah v analogickom zmysle nadobúda viaceré významy. V takomto chápaní sa ruah v Starom zákone najskór javí ako vietor, ktorý sa stává obrazom Božieho pósobenia. Zo skúsenosti vlastného dychu člověka slovo ruah nadobúda význam neviditel’nej sily, ktorá oživuje tělo a tiež ovplyvňuje vnútorný stav člověka. Nakoniec slovo ruah nadobúda význam označenia pre Jahveho ducha, ktorý sa tu ešte nezjavuje ako osoba, ale zjavuje sa ako Božia sila, ktorá sa zmocňuje vyvolených sudcov a koná skrze nich mocné činy v charizmatickom, vodcovskom a extatickom zmysle. V čase izraelských král’ov ruah, Boží duch dokonca nadobúda charakter stálého atribútu, ktorý možno

3

odovzdať ďalej. U prorokov je to tiež Jahveho duch, ktorý sa ich zmocňuje, dává im silu a otvára ich pre Božie slovo. Ich prorocké slovo sa neskór v Novom zákone stává skutočnosťou, tak ako například apoštol Peter poukazuje na Joelovo proroctvo, ktoré sa naplnilo na Turíce. Duch sa teda v Starom zákone javí ako sila, respektive ako neviditefná sila, například ako vietor, alebo ako sila, ktorá oživuje tělo. Je zřejmé, že tuto neviditelbú silu nemá člověk v moci, nie je jej pánom. Starozákonný veriaci cíti, že je to Božia sila, ktorá sa ho zmocňuje a umožňuje mu konat’ a hovořit’ v intenciách tejto moci, přitom však rešpektuje l’udskú slobodu. Pri pohFade na Nový zákon vidíme, že novozákonně chápanie Ducha Svátého nadvázuje na starozákonné chápanie a rozvíja ho. Pneuma sa tu chá­ pe ako sila neoddelitefná od dychu a života, citlivá na všetky citové vzrušenia. Avšak základná skúsenosť veriaceho je tá, že v jeho duchu přebývá Duch Boží, ktorý sa zjednocuje s jeho duchom a obnovuje ho. Výpovede o Duchu Svátom podl’a synoptických evanjelií sa vzťahujú na Ježiša. Už pri počatí je Duch Svátý znamením Božej přítomnosti a už od prvej chvíle, od materského lona robí z Ježiša Božieho Syna. Ježiš počas svojho života celým svojím správaním zjavuje činnost’ Ducha. Keď uzdravuje, vyháňa zlých duchov, ohlašuje příchod Božieho kráFovstva, robí to vždy mocou Ducha, skrze ktorého je v ňom Boh přítomný takým spósobom, ako v nikom inom. Pri krste v Jordáne Duch Svátý v podobě holubice představuje symbol lásky medzi Otcom a Synom. PodFa Skutkov apoštolov je Duch Svátý predovšetkým životným princípom Církvi, veď až jeho príchodom na Turice možno hovořit' o zrode Církvi. Je silou, ktorá vedie Církev v jej misii, sprevádza činnost’ apoštolov a dává svoju autoritu ich rozhodnutíam. Je to zároveň Ježišov Duch, ktorý vedie učeníkov a vytvára medzi nimi jedno­ tu. Duch Svátý sa tu zjavuje aj ako vnútorný dynamizmus jednotlivého křesťana. On je zdrojom sily, odvahy a nadšenia pri vydávaní svědectva o Ježíšovi. Pósobenie Du­ cha Svátého podlé Skutkov apoštolov je tiež charizmatické. Pósobí predovšetkým skrze dary jazykov a proroctva, skrze uzdravenia, znamenia a veFké divý.

4

Pri pohl’adena Ducha Svátého v spisoch apoštola Pavla možno vidieť v po­ rovnaní so Skutkami apoštolov tieto rozdiely: Po prvé, Skutky opisujú skúsenosť Ducha Svátého, nebadať v nich nejakú určitú formu učenia; nachádzame ju však v spisoch apoštola Pavla. Po druhé, Skutky opisujú pósobenie Ducha v procese rastu Cirkvi zvonka, kým pre Pavla je pósobenie Ducha záležitosťou týkajúcou sa vnútra každého jej člena. Po tretie, v Skutkoch je pósobenie Ducha charizmatické a právě také sa stává normálnou súčasťou každého křesťana, kým pre Pavla je toto pósobenie viac predmetom viery ako skúsenosti, pričom si je zároveň vědomý, že nie všetci kresťania musia mať charizmatickú skúsenosť Ducha. Aj pre Pavla je však Duch Svátý životným princípom Cirkvi a charizmy sú podl’a Pavla o to hodnotnejšie, čím účinnejšie prispievajú k budovaniu Cirkvi, pričom prvým ovocím Ducha je láska. Duch Svátý podFa jánovských spisov - podobné ako v Skutkoch alebo ako v pavlovských spisoch - je Duchom zmrtvýchvstalého Krista. V moci tohto Ducha kráča Církev za pravdou, ktorú jej zjavuje Kristus, a tento Duch je zároveň aj dynamizmom viery jednotlivých kresťanov. V ich srdciach je zdrojom radosti, svět­ la a sily, a predovšetkým aktívnej lásky k Bohu a k sebe navzájom. Znamením přítomnosti Ducha Svátého v srdci veriaceho je láska, ktorá vyháňa strach. V jánovských spisoch však Duch Svátý dostává osobitné měno - Paraklét. Takisto ako Ježiš, aj Paraklét je poslaný od Otca, avšak Paraklét nie je identický s Ježišom. Tento Paraklét-„inýTešitel’“ - je Duch Pravdy, ktorého „svěť nemóže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Neprináša nijaké nové učeníe, ale připomíná a prehlbuje všetko, čo učil Ježiš. On dává schopnost’ svědčit’ o Ježíšovi a chrání před falošnými prorokmi. Uvádza do plnej pravdy, a dává poznat’, čo je hriech. Ďalšou osobitnou črtou Ducha Svátého je podl’a jánovských spisov skutočnosť, že je to právě Duch Svátý, ktorý vedie Církev dějinami k parúzii a připravuje ju na druhý Kristov příchod. Uvažovanie o Duchu Svátom v poapoštolskej době bolo silné ovplyvnené prechodom od spásnodejinného a biblického pohíadu k filozofickému

5

mysleniu. V živote Církvi sa vytráca charizmatická skúsenosť Ducha Svátého. A ani náuka o Duchu Svátom už nedosahuje pavlovské či jánovskú veFkosť. O Duchu Svátom sa uvažuje predovšetkým na pozadí formujúcej sa trinitárnej náuky, připadne v konfrontácii s vtedajšími mylnými náukami o Duchu Svátom. Syntetizujúce zavřšenie uvažovania o Duchu Svátom představuje vyhlásenie dogmy o Duchu Svátom na Carihradskom koncile v roku 381. Koncil nazýva Ducha Svátého „Pánom“, a to najmá proti bludu macedoniánov, ktorí hovo­ řili o Duchu Svátom len ako o služobníkovi. Duch Svátý je Pánom, pretože je Božou silou, ktorá vychádza z Otca i Syna. Keď koncil nazýva Ducha Svátého „Oživovatel’om“, chce povedať, že Duch Svátý je prameňom božského života v člověkovi; je najhlbším zdrojom lásky, radosti, světla a dynamizmu nového života. On je aj životným princípom Církvi. Šlová „vychádza z Otca“ sa vzťahujú opáť na vyvrátenie učenia macedoniánov, ktorí tvrdili, že Ducha Svátého stvo­ řil Syn. Slovami „hovořil ústami prorokov" vyjadřuje koncil účasť Ducha Svá­ tého na dějinách spásy, totiž skutočnosť, že jeden Duch spája do jednoty Starý a Nový zákon, ktoré sú vo vzájomnom vztahu ako prísTub a naplnenie. Po tisícšesťsto rokoch Církev znovu potvrdila učenie Cařihradského kon­ cilu o Duchu Svátom, keď si tuto významné událost’ svojich dějin připomenula na slávnosť Zoslania Ducha Svátého v roku 1981, tak v Carihrade, ako aj v Říme. K tejto příležitosti napísal Svátý Otec Ján Pavol II. encykliku Dominům et vivificantem o Duchu Svátom v živote Církvi a světa. Hněď évodné šlová encykliky potvrdzujé, že i dnes Církev vyznává Ducha Svátého ako „Pána a Oživovatefa". V encyklike Ján Pavol II. zároveň zdórazňuje, že Duch Svátý bol daný apoštolom ako Tešitel’, a preto je Strážcom a Oživovateíom tejto nádeje v srdci Církvi, a to aj na počiatku tretieho tisícročia po Kristovi, keď „Duch a Nevesta hovoria Pánu Ježíšovi: Príď!“ Táto ich modlitba vo svojom eschatologickom horizonte je v priebehu celých dějin člověka zameraná na jeho spásu, pre ktoré právě Duch Svátý otvára 1’udské srdce svojím působením. Turíce 2005

Ruah v Starom zákone

Starý zákon a hebrejský jazyk nepozná vlastné slovo „duch" tak, ako ho my vnímáme dnes. Jahve nie je chápaný ako duch alebo Duch. Duch představoval pre starozákonného člověka len akúsi tieňovú existenciu, málo skutočnú na to, aby představovala živého Boha, silného Jahveho. K výrazovým prostriedkom, ktorými označovali takúto skutočnosť, dospěli židia len bohatou skúsenosťou života a pozorováním prírodných javov. Právě tieto ich konkrétné skúsenosti, vy­ jadřované analogicky, dali vznik slovu ruah.

Význam slova ruah Slovo ruah, ktoré grécky překlad Starého záko­ „Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami." (Gn 1,2)

na (Septuaginta označovaná římskými číslicami LXX) překládá ako pneuma, má viacero významov: vzduch, vietor, duša, dych, vitálny princip, miesto 1’udských citov a mentálnej aktivity, Boží Duch, božská kreatívna moc, vnútomá Božia podstata a nesmrteinosť, všadeprítomnosť, múdrosť a autorita. A hoci móže mať ruah v biblickom jazyku rozdielne významy, má zároveň aj zameranie označovat’ v nejakej bytosti podstatný a nezachytitefný prvok; to, čo ju oživuje a čo z nej stále samovol’ne vyžaruje; to, čím je bytost’ najviac sama sebou a čoho sa přitom nemóže zmocnit’.

8

Drahomíra Lányi, Ruah, kombinovaná technika, 10x10 cm, 1992

9

Anna Blonská, Bez názvu, ručný papier, indigo, 35x20 cm, 1996

10

Hebrejské sloveso ruah sa překládá tiež ako sloveso „voňať" alebo ako činnost’ „vdychovania vzdu­ chu". Iné hebrejské slovo s rovnakým slovným koreňom reah sa překládá ako „aroma" alebo „vóňa". Tak ako sa na pomazanie za král’a v starozákonnom Izraeli používal voňavý olej, alebo na posvátné účely voňavé kadidlo, tak aj dnes sa v Cirkvi používá v liturgii voňavé kadidlo a voňavý olej alebo křižma pri vysluhovaní niektorých sviatostí, čo symbolizuje moc Ducha Svátého. Slovo ruah sa v Starom zákone nachádza 378-krát, a to najmá v štyroch významových líniách: - Ruah ako vietor; - Ruah ako sila, ktorá oživuje; - Ruah ako miesto 1’udského poznania a cítenia; - Ruah ako Boží duch, ako duch-dych Jahveho.

Ruah ako vietor Vietor ako prírodná sila bol pre židov známou

„Preto takto hovoří Pán, Jahve: Vo svojej rozpálenosti rozprúdim búrlivý vietor, od mójho hněvu bude prudký lejak a od rozpálenosti kamenné krúpy na ničenie.“ (Ez 13,13)

a viacvýznamovou skúsenosťou, pričom v sebe skrývá aj určité tajomstvo. Často je to tajomstvo neskrotného násilia, keď rúca domy, vál’a cédre, rozbíja lodě na šírom moři (Ez 13,13; 27,26); alebo vysuší svojím horúcim dychom zem na dne morskom (Ex 14,21; Iz 30,27-33). Inokedy sa tento víchor změní na lahodný šum (1 Kr 19,12),

„Po zemetraseni oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum. “ (1 Kr 19,12)

11

„Mojžíš však vystřel ruku nad more a Pán ho celu noc prudkým východným vetrom rozhádal a more vysušil." (Ex 14,21) „Zaviedli (a na verků vodu tvoji vesláři: východný vietor ta dolámal uprostřed mora." (Ez 27,26) „Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami." (Gn 1,2) „Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli.“ (Sk 2,2)

alebo rozprestrie na zem zúrodňujúcu vodu, ktorá dává vyklíčit’ životu (1 Kr 18,45). Vietor sa takto stává obrazom Božieho pósobenia, pričom niektorí biblisti vidia tento ob­ raz hned’ v druhom verši prvej kapitoly Knihy Genezis. Sloveso „vznášať sa“ možno chápat’ ako pohyb­ livá kozmickú silu, ktorá je obrazom Božej přítomnosti, vznášajúcej sa nad chaosom a tmou; ďalej ako prísíub pohádku a světla v tomto chaose a temnote, ako prísfub a tiež nádej života a Božej starostlivej lásky. Tento obraz zároveň připravuje aj porozumenie iného obrazu víchra, ktorý zostúpi na Kristových učeníkov v deň Turíc (porov. Sk 2,2). Vietor sa teda v Starom zákone chápe ako prírodná sila, ktorá vychádza z Boha, Boh ňou vládne a v nej pósobí. V ranom stupni chápania sa o Božom ruah uvažovalo skór ako o nadprirodzenej moci ovládanej Bohom než z pohíadu morálneho - ruah od Boha mohol pósobiť nielen dobré, ale aj zlé věci (Sdc 9,23; 1 Sam 16,14-16; 1 Kr 22,19-23). Nie je tu ešte reč o svojbytnom Duchu, rozdielnom od Jahveho, ani náznak alebo předobraz Ducha Svátého. No je to už příprava na Božie tajomstvo, ktoré sa vyslovit’ v tom čase ešte nemohlo, aby nevznikla nějaká představa mnohobožstva, pričom až vo svetle neskoršieho zjavenia tu móžeme nájsť obrazy, predchádzajúce zjavenie plnej skutečnosti a pravdy o Bohu a Duchu Svátom.

12

Ruah ako sila, ktorá oživuje Podobné ako vietor, no ešte bezprostrednejšie pochádza od Boha dych dýchania u člověka (Gn 2,7; 6,3, Múd 15,11). Tento křehký a chvejúci sa dych

„Lebo nepoznává toho, kto ho utvořil, kto mu dušu vdýchol, ktorá pracuje, kto vložil do něho životodárný dych." (Múd 15,11)

dýchania je pre živú bytost’ tým, čím je vietor pre masívnu a nehybnú zem. Je silou, ktorá povzbudzuje a oživuje tělo, pričom pre starozákonného člověka dych představoval najstaršiu a póvodnú skúsenosť známky a znamenia života. Avšak Jahve, živý Boh, tiež vlastní dych, a právě jeho dych je póvodcom tejto neviditel’nej sily v člověku a tiež vo všetkom žijúcom. Túto představu prináša už Kniha Genezis (Gn 2,7)

„Keby svojmu dychu dal on k sebe vrátit' sa, keby svojho ducha naspat' zobral si, všetko živé tělo zaraz pohynulo by, člověk by sa taktiež na prach obrátil." (Jób 34, 4-15)

- ruah, Boží dych, kým přebývá v člověkovi, robí z jeho nehybného těla pohyblivá bytost’, živú dušu. Tento jednoduchý, ale súčasne hlboký obraz vraví, že člověk nie je pánom tohto dychu a nemože bez něho žiť. Keď dych vyhasne, člověk umiera. Náš dych je teda z Božieho dychu, náš život z Božieho života, náš duch z Božieho Ducha. Tento 1’udský a zároveň Bohom vdýchnutý ruah už

„Vtedy Pán, Boh, utvořil z hliny zeme člověka a vdýchol do jeho nozdier dych života." (Gn 2,7)

od počiatku viac-menej splýval s nepeš-dušou (hlavně v Gn 2,7). Neskór však, keď zaniká živý antropomorfizmus raných opisov Boha, sa ruah stal jasnější tým, čo charakterizuje nadprirodzeno a odlišuje Božie od čisto

13

„Na vysokom a svátom mieste přebývám a so skrúšeným a pokorným v duchu, aby som oživil ducha pokorných, aby som oživil srdce skrúšených. “ (Iz 57,15)

1’udského. (Iz 31,3; Jn 4,24) Začína sa objavovať tiež rozdiel medzi ruah a nepeš, pričom ruah si uchovává svoje bezprostředné spojenie s Bohom a označuje „vyšší" číže k Bohu smerujúci rozměr fudskej existencie (napr. Ezd 1,1.5; Ž 51,14; Ez 11,19). Nepeš smeruje stále viac k vyjadreniu „nižšej“ stránky Tudského vedomia, sídla jeho záfub, citov a vášní. Týmto sa ešte neskór otvorila cesta k ostrejšiemu pavlovskému rozlišovaniu medzi duševným a duchovným (1 Kor 15,44-46).

Ruah ako miesto Tudského poznania a cítenia Ruah představuje a ovplyvňuje aj vnútorný „Porozprávaš sa so všetkými, čo sa rozumejú umeniu, ktorých som naplnil uměleckým duchom, aby zhotovili pre Árona rúcho, žeby sa mohol posvátiťa slúžiťmi ako kňaz.“ (Ex 28,3)

stav člověka (Iz 57,15; Ex 35,21), jeho horlivost’ či žiarlivosť (Nm 14,24) alebo zlobu (1 Sam 16,23) a lož (1 Kr 22,22); všetko, čo zasiahne dušu, všetky dojmy a city člověka: strach (Gn 41,8), hněv (Sdc 8,3), radost’ (Gn 45,27) a tiež zmysel pre umenie (Ex 28,3); vedie k poznaniu a daruje múdrosť. Boží duch alebo dych je zároveň kvalifikovaný rozličným spósobom podfa činnosti, ktorú ako istý princip spósoboval. Starý zákon hovoří například o duchu inteligencie (Ex 31,3) či o duchu múdrosti (Dt 34,9). Slovo ruah teda

„Naplnil som ho Božím duchom, zmyslom pre umenie, dóvtipom a zručnosťou." (Ex 31,3)

14

vyjadřuje samo fudské vedomie, Tudského ducha. Odovzdať tohto ducha do Božích rúk (Ž 31,6; Lk 23,46)

značí vydýchnuť svoj posledný dych a súčasne odovzdať Bohu svoje jediné bohatstvo, samo svoje bytie.

Ruah ako Boží duch, duch-dych Jahveho Ako už bolo povedané vyššie, v biblickej řeči Jahve nie je chápaný ako duch alebo Duch. Duch bol

„Nunov syn Jozue sa ukázal plný ducha múdrosti - veď Mojžíš naň vložil ruku Izrael ho počúval a robil tak, ako Mojžíšovi přikázal Pán.“ (Dt 34,9)

„Do tvojich rúk porúčam svojho ducha, ty si ma vykúpil, Pane, Bože věrný." (Ž 31,6)

pre starozákonného člověka vnímaný len ako akási tieňová existencia, málo skutočná na to, aby před­ stavovala živého Boha, silného Jahveho. Starý zákon nehovoří, že Jahve je duch, ale že Jahve má ducha, hovoří tiež o dychu, ktorý komunikuje, dává život (Ex 15,8; Ž 33,6). Tento ruah - dych, duch Jahveho sa v Starom zákone v nijakom případe nechápe ako náprotivok voči „telu“ či „tělesnosti". Dokonca aj v profánnej gréčtine a vo filozofickom jazyku pneuma je vyjádřením živej a životodarnej substancie, ktorá je rozptýlená v živočíšnom, či rastlinnom svete a vo

„Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje." (Ž 33, 6)

všetkých veciach. Je to skór jemná telesnosť než netelesná substancia. V starozákonnom chápaní ruah nie je netelesný. Je to niečo, čo oživuje tělo. Je však opakom těla ako masa, ktoré je charakterizované ako obyčajná pozemská, slabá a skaziteíná realita. Ak Gréci mysleli v kategóriách substancie, pre Židov představoval ruah skutočnosť sily, životnej energie a akčného principu.

15

Ďalšou črtou Božieho ducha v Starom zákone je „Neodvrhuj ma spřed svojej tváře a neodnímaj mi svojho ducha svátého." (Ž 51,13)

jeho svátost’ (Ž 51,13). Duch je svátý, pretože pochádza od Boha. Nie je tu preto potřebné hťadať iný dóvod svátosti ducha. Zároveň je tento výraz ďalším krokom vo vývoji starozákonnej viery, pretože Jahveho duch

„Vtedy im dám jednotné srdce a jednotného ducha vložím do ich vnútra." (Ez 11,19n)

pósobí dobré vnútorné hnutia, Fútosťa obrátenie, dává nové srdce (Ez 11,19n). Táto posvácujúca sila sa však podl’a Starého zákona dává len spravodlivým, na rozdiel od Nového zákona, kde sa Duch daruje všetkým,

„Kto je teda v Kristovi, je novým stvořením. Staré sa pominulo a nastalo nové." (2 Kor 5,17)

aby sa aj hriešnik obrátil a stal sa novým stvořením (porov. 2 Kor 5,17; Gal 6,15). Božie slovo, ktoré je kl’účovou udalosťou dějin spásy, je zároveň prejavom Jahveho ducha. Atak, keď Jahveho duch často vyjadřuje nepochopitelný život

„Mój duch, ktorý je nad tebou, a moje šlová, ktoré som ti dal do úst, nezmiznu z tvojich úst ani z úst tvojich dětí, ani z úst dětí tvojich děti odteraz až navěky - hovoří Pán." (Iz 59,21)

a jeho prejavy, potom Slovo je prostriedkom priameho Božieho zjavenia, pričom základným Božím slovom, daným Izraelů a taktiež všetkým Fuďom, je slovo zmluvy (porov. Iz 59,21). Aj keď Boží duch a Božie slovo sú neoddelitel’né a účinkujú spoločne, predsa majú jasné rozdielne črty. Slovo preniká zvonku, ako meč obnažuje časti těla; duch je éterický a preniká do člověka nebadane. Slovo sa stává počuteíné; duch zostáva neviditelný. Slovo je zjavenie; duch je vnútorná premena. Slovo sa dvíha, stojí, pevne trvá; duch zostupuje, rozlieva sa, ponára sa. Toto rozdelenie

16

úloh a ich nevyhnutné spojenie nachádzame neskór aj v Novom zákone: Božie Slovo, ktoré sa stalo telom činnosťou Ducha, nič nerobí bez Ducha, a završením jeho diela je dar Ducha. Taktiež prorocké slovo je vel’ká a zvláštna skutočnosť v dějinách Izraela. Prorocké slovo je na­ plněné duchom. „Ja som naplněný duchom Pána, právom a chrabrosťou," rozhodne vyznává prorok Micheáš (Mich 3,8). Boží duch dává vnútorné videnie a vedie šlová prorokov, čo je tzv. inšpirácia. V Starom zákone sa teda Boží duch ešte nezjavuje ako osoba, ale zjavuje sa ako Božia sila. Právě ona pretvára l’udské bytosti, aby boli schopné konať výnimočné činy. Tieto činy vždy majú za ciel’ posilnit’ l’ud v jeho povolaní a urobit’ z něho služobníka a part­ nera svátého Boha. Takáto Božia pedagogika sa uka­ zuje zvláštnym spósobom v dare Zákona (Gal 3,24).

„A tak bol zákon naším vychovávateíom pre Krista. “ (Gal 3,24)

Zákon, toto znamenie prisl’úbení a zmluvy, mal riadiť srdcia aj inštitúcie národa, ktorý vzišiel z viery Abrahá­ ma. Avšak neschopnost’ Zákona spasit’ člověka zba­ veného božskej „podoby" a hlbšie poznanie hriechu, ktoré z toho vyplývá, vzbudzujú túžbu po Duchu Svátom, čo dosvedčujú najma vzdychy žalmov. Keď neskór, po Dávidovi, Izrael podTahne pokušeniu stať sa takým král’ovstvom ako ostatně náro-

17

dy, kráíovstvo, ktoré bolo zasFúbené Dávidovi, sa stane dielom Ducha Svátého a bude patriť chudobným v duchu.

Duch vo vyvolených sudcoch a kráToch V období před zriadením monarchie Boží duch „Raz Samson zostupoval so svojim otcom a so svojou matkou do Tammany. /.J Zrazu zarevat oproti němu mladý lev. Tu zostúpil na něho Pánov Duch a leva roztrhol, ako sa rozdvojuje kozía." (Sdc 14,5-6)

vzbudzuje izraelskému i’udu sudcov. Samson, Gedeon či Otonielalebo Jefte boli zváčša jednoduchí sedliacki synovia, nepřipravení a neschopní postavit’ sa na odpor. Avšak mocou Božieho ducha sú odrazu celkom premenení a schopní vykonat’ neobyčajné, udatné a mocné skutky. Obdaření sú tiež novou osobnosťou, aby mohli zastávat’ určitá funkciu a splnit’ určené poslanie, napr. oslobodiť svoj l’ud. Boží duch ich rukami a ich duchom predlžuje slávne události exodu a púšte, zabezpečuje jednotu a spásu Izraela. Jeho činnost’ je už vnútorná, aj keď sa naznačuje obrazmi, ktoré podčiarkujú náhlý a neobyčajný zásah: Duch „zostúpil” na Otoniela alebo Jefteho (Sdc 3,10; 11,29), „vrhol sa“ ako dravec na svoju kořist’ (Sdc 14,6; 1 Sam 11,6) „obliekol” Gedeo-

„Keď počul tie šlová, vnikol doň Pánov duch a velmi sa rozhněval. Vzal záprah volov, rozsekal ich a po posloch rozposlal do všetkých krajov s odkazom: Kto nepojde za Šaulom a Samuelom, toho dobytok pochodi takto! Vtedy na rud padla Božia bázeň a vytiahli ako jeden muž.“ (1 Sam 11,6-7)

18

na akoby pancierom (Sdc 6,34). Zatial’ čo v čase izraelských sudcov ide o přejav ducha v charizmatickom, vodcovskom a extatickom zmysle (napr. Samuel, ktorý stál na čele extatických prorokov, známy ako videc, 1 Sam 19,20.24), v období zriadenia monarchie a kráfov je viditeíná tendencia

Ivica Markovičová, Bez názvu, český krištál, 14x14x14 cm, 2004

19

Drahomíra Lányi, Duch, ktorý hovořil skrze prorokov, kombinovaná technika, 55x75 cm, 1992

20

k posunu ťažiska z prejavov ruah vo vytržení k inštitucionalizovanejšiemu ponímaniu. Boží duch sa tu chá­ pe ako stály atribút, ktorý možno odovzdať ďalej. Spo­ lu s touto tendenciou sa proroctvo začalo stále viac viazať ku kultu, a je pravděpodobné, že niektoré žalmy vznikali ako prorocké výpovede v kulte. Tento vývoj možno pozorovat’ aj v židovsko-kresťanskej tradicii ako napátie medzi charizmou a kultom (1 Kr 22,5-28;

„Tu volali Izraelovi synovia k Pánovi a Pán vzbudil Izraelovým synom osloboditeřa, ktorý ich vyslobodil, totiž Otoniela, syna Kenéza, mladšieho Kalebovho brata. Zostúpil na něho Pánov duch a súdil Izrael." (Sdc 3,9-10)

Am 7,10-17).

Duch, ktorý hovořil skrze prorokov Predchodcami prorokov boli nabiovia. leh po­ voláním bolo vyvolávat’ náboženské nadšenie. Hoci nerobili vždy rozdiel medzi l’udskými praktikami, ktoré privádzajú do vytrženia, a Božou činnosťou, predsa představovali jedno z dóležitých duchovných hnutí v Izraeli. Vydávali totiž svědectvo Jahveho moci v sile, ktorá im kázala hovořit’ v mene pravého Boha, čo bolo prejavom přítomnosti Božieho ducha (Ex 15,20; Nm

„Keď tam budeš vchádzať do města, narazíš na zástup prorokov, ktorí budú zostupovať z výšiny; před nimi budú harfy, bubny, fiauty a citary a oni budú vo vytržení. Vtedy na teba zostúpi Pánov duch, budeš vo vytržení s nimi a změníš sa na inakšieho rnuža." (1 Sam 10,5-6)

11,25nn; 1 Sam 10,6). Veíkí proroci, aspoň tí najstarší, sú si vědomí, že ducha vlastnia iným spósobom ako ich predchodcovia nabiovia. Majů svoje zamestanie a životná situáciu. Sú pri plnom vědomí a často sa celá ich bytost’ búri proti poslaniu, no akýsi nátlak, ktorému nevedia vzdorovat’,

21

ich donúti hovořit’ (Am 3,8; 7,14n; Jer 20,7nn). Neod­ „Vtedy vystřel Pán ruku a dotkol sa mi úst. A Pán mi riekol: Hfa, vložil som svoje šlová do tvojich úst." (Jer 1,9)

volávají! sa priamo na ducha, ale silu, ktorá ich uchvá­ tila, radšej nazývajú Božou rukou (Iz 8,11; Jer 1,9; 15,17; Ez 3,14). Je to však právě duch, ktorý otvára prorokov pre Božie slovo a súčasne im dává silu „pev-

„A duch ma vyzdvihol a vzniesol a šiel som roztrpčený zápalom svojho ducha. Pánova ruka však bota nado mnou.“ (Ez 4,14)

ne stáť na nohách" (Ez 2,1; 3,24), aby hovořili l’udu (Ez 11,5) a zvěstovali mu blížiaci sa súd. Slovo, ktoré zvestujú, vychádza z nich, ale to slovo sa nezrodilo v nich, je to slovo Boha, ktorý ich posiela. Takto sa črtá spojenie medzi Božím slovom a Božím Duchom, ktoré sa objavuje už u Eliáša (1 Kr 19,12) a ktoré nikdy nepřestane. V tomto kontexte sú zvlášť zaujímavé tri knihy: Izaiáš, Ezechiel a Joel. Slovo ruah sa u Izaiáša nachádza asi 50-krát a u Ezechiela asi 46-krát. - zážitok a chápanie ducha u Izaiáša Prvý význam slova ruah, ktorý je vyjádřený

„Však Egypt je člověk, nie Boh, ich koně sú tělo, nie duch." (Iz31,3 n)

u Izaiáša, je vlastně spoločný pre celu Bibliu: To, čo je v živote cenné, pochádza z Božieho dychu (Iz 31,3n). Bohjetedaten,ktodáva život. Ďalšítext„HI’a, ja robím čosi nové" (Iz 43,19), upozorňuje na dve pro­ rocké linie. Jedna sa vztahuje na očakávanie Mesiáša

„Z pna Jesseho vypučí ratolest’ a z jeho koreňov výhonok vykvitne. A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti." (Iz 11,1-2)

22

a druhá na ohlásenie nového Ducha, pričom obe sa vzťahujú na malý „zvyšok" chudobných, ktorý v nádeji očakáva „potešenie Izraela" a „vykúpenie Jeruzaléma" (porov. Lk 2,25.38). Súvislosť medzi mesiášským

a osloboditel’ským posláním Ducha je zjavná už v Izaiášovom obraze Mesiáša (Iz 11,1-2). Naplno sa však táto súvislosť uplatní až u Služobníka Jahveho. Boh „vložil na něho svojho Ducha", preto Služobník „zvěstuje spravodlivosť národom" (Iz 42,1).

„Duch Pána, Jahveho, je na mne, pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásat' radost' ubitým, obviazať zlomených srdcom, zajatcom ohlásit' slobodu a spútaným oslobodenie. Ohlásit'rok Pánovej milosti." (Iz 61,1-2n)

Z perspektivy Nového zákona Izaiášove spevy o Služobníkovi ohlasujú zmysel Ježišovho utrpenia a ukazujú tak spósob, akým vyleje Ducha Svátého, aby oživil vel’ké množstvo: nie zvonku, ale tým, že převezme našu „prirodzenosť sluhov" (porov. Flp 2,7). Tým, že berie na seba našu smrť, može nám tiež odovzdať svojho ducha života. Preto Kristus začína ohlasovanie radostnej zvěsti tým, že si přivlastňuje úryvok z Izaiáša (Iz 61,1 -2n). - o ž iv u jú c i d u c h u E z e c h ie la Prorok Ezechiel videi na vlastně oči ruiny Jeru­ zaléma a deportáciu izraelského íudu do Babylonská. Kult a tí, čo ho slávili, sú mrtvi, avšak Jahve bude so svojím 1’udom viac ako kedykolVek predtým. Jahveho Duch znovu oživí kosti zomrelých a jeho dych z nich urobí žijúce bytosti, pričom to vykoná on sám priamo

„A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho těla kamenné srdce a dám vám srdce z masa. Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spósobim, že budete kráčat’ podfa mojich nariadení, zachovávat’ moje výroky a plnit’ ich." (Ez 36,25-27)

v 1’udskom srdci. V tomto kontexte sú tu zaiste s ničím neporovnatelné kapitoly 36 a 37. Tieto kapitoly Ezechielovho proroctva predstavujú víziu Božieho dychu-ducha, ktorý očisťuje 1’udské

23

„Syn člověka, ožijú tieto kosti? Odpovedal som: Pane, Bože, ty to vieš. Povedal mi: prorokuj o týchto kostiach a povedz im: Suché kosti, počujte slovo Pánovo: Toto hovoří Pán, Boh, týmto kostiam: Hía, ja vložím do vás ducha, že ožijete!... Prorokoval som teda, ako mi rozkázal: vtom vstúpil do nich duch, ožili a postavili sa na nohy.“ (Ez 37,3-5,10)

srdcia, vchádza do nich a premieňa ich na srdcia svá­ tého Božieho Fudu. Transformácia a premena světa sa neuskutoční násilím, ale mocou Božieho ducha skrze premenu fudského srdca. Je to nový začiatok, nový exodus, nová zmluva a obnova rudu. Takéto posolstvo sa však proklamuje aj na iných miestach, napr. v Jer 31,31-34 (hoci v tomto texte explicitně nie je zmienka o duchu), alebo u Izaiáša v časti patriacej do exilového obdobia (Iz 44,3-5; porov. tiež Iz 63,11-14). Tá istá téma sa nachádza aj po příchode z exilu v Zach 4,6; 12,10; a Neh 9,20. Jeto vel’mi dóležitý krok vo vývoji viery, pretože skrze svojho ducha sa Boh stane princípom věrnosti a svátosti pre izraelský l’ud. - univerzálně vyliatie ducha u Joela Mesiáš dá zo svojej plnosti účast’ na svojom du­

„Potom vylejem svojho ducha na každé tělo a budú prorokovat' vaši synovia a vaše dcéry; vaši starci budú mávat' sny a vaši mládenci budú mať videnia. Aj na služobníkov a služobnice vylejem v týchto dňoch svojho ducha. “ (Joel 3,1-2)

chu všetkým synom Izraela, ktorí sú toho hodni. Takýto postoj je charakteristický pre Ezechielovo proroctvo spomenuté vyššie. Posolstvo proroka Joela ho však překonává svojou univerzálnosťou (pre všetky národy) a eschatológiou (pre mesiášské obdobie až do jeho dokonania). Prorok Joel teda v rokoch 350 - 340 před Kristom ohlašuje prorocké posolstvo (Joel 3,1-2). Neskór, v deň Turíc, Peter ohlašoval, že toto proroctvo sa stalo skutočnosťou.

24

M úd rosť a duch podl’a múdroslovnej literatúry V múdroslovnej či sapienciálnej literatuře židov­ stva poznačeného gréckou kultúrou, teda takzvaného helenistického judaizmu, je reflexia o múdrosti velYni blízka ku skutečnosti ducha. Múdrosť a duch stoja v uvažovaní tak blízko, že ich možno považovat’ za takmer to isté, prinajmenšom z pohFadu ich činnosti. Múdrosť pochádza od Boha a má univerzálny charak­ ter. Jej skutečná úloha spočívá vo vedení člověka vsúlades Božou vól’ou. C. Larchervykreslil vztah múd­ rosti a ducha nasledujúcim spósobom: „Dve skutočnosti sú identické různými spůsobmi. Múdrosť vlastní ducha (7,22b) alebo je tiež samým duchom (1,6). Je činná vo formě ducha (7,7b). Má tiež moc a pripisujú sa jej aj ďalšie vlastnosti, ktoré sú v Starom zákone připisované duchu. Například múdrosť má univerzálny, kozmický charakter. Zjavuje sa prorokom. Vedie 1’udstvo, a najma špeciálne povo­ laných l’udí. Působí ako najváčší vnútorný učitef v duši

„V múdrostiju duch chápavý, svátý, jedinečný, mnohonásobný, jemný, rezký, prenikavý, bez poškvrny, jasný, neurážajúci, milujúci dobro, ostrý, nezastavitelný, dobročinný, íudomilný, pevný, nepremenitefný, bezstarostný, všemohúci, vševidiaci; prenikajúci všetkých duchov, obdařených umom, čistých, najjemnejších. (...) Pre svoju čirost’ prechádza a preniká všetko. Veď je výdych Božej moci a je čistý výron slávy Vševládného. Preto sa jej nič nečisté nikdy dotknúť nemůže. (...) Hoci je len jedna, predsa zvládze všetko, obnovuje všetko, hoci v sebe ostává tá /stá, v každom pokolení prenáša sa v duše svátých a robí z nich Božích priateíov a prorokov. (...) Siaha mocné od jedného konca k druhému, a všetko riadi najlepšie." (Múd 7,22-25; 8,1)

člověka. Múdrosť a duch sú identické v takých mno­ hých hládiskách, že múdrosť sa zjavuje nad všetkým ako sublimácia toho, čo v Starom zákone působí (za­ stává) duch. To zároveň vysvetťuje, prečo niektorí z cirkevných otcov nepředstavovali múdrosť ako Slo­ vo, ale ako Ducha Svátého." (CONGAR, Y.: / Believe in The Holý Spirit, s. 10.)

25

O tom, aké vlastnosti má múdrosť, ktorá je identi­ fikovaná s duchom, hovoria šlová Knihy múdrosti (Múd 7,22-25; 8,1). To, čo sa ďalej píše v Knihe múdrosti v 8. a 9. kapitole, vyjadřuje intímnu činnost’ Božieho ducha. Múdrosť a dych či duch sú často úzko spojené a robia tie isté věci (napr. Múd 1,4-5; 7,22-23; 9,17).

Zhrnutie starozákonného chápania pojmu ruah

Zobrazenie Ducha svátého na fragmente mozaiky v átriu Baziliky sv. Marka v Benátkách, 13. stor.

26

Hebrejské slovo ruah zahfňa v sebe viacero ana­ logických významov. Ruah je vietor, ktorý sa stává obrazom Božieho pósobenia. Je zdrojom neviditefnej sily, ktorá oživuje tělo a ovplyvňuje vnútorný stav člověka. Je však aj Božím dychom, prejavom Jahveho ducha, ktorý sa darúva v slově a prichádza v ústrety svojím zaslíbením. Boh svojím duchom vedie svoj l’ud a vzbudzuje v ňom vodcov (ako napr. Mojžíš či Jozue), sudcov, kráfov, prorokov a nakoniec l’udí obdařených múdrosťou. „Už si neskryjem před ním svoju tvář, pretože vylejem svojho ducha na dom Izraelov" (Ez 39,29). Táto vízia však v Starom zákone ostává len nádejou, pretože „ešte nebolo Ducha" (Jn 7,39). Ekonómia Božieho plánu napreduje smerom k váčšej a hlbšej imanencii. Eschatológia bude realizáciou absolútneho zvnútornenia: Boh všetko vo všetkom. V Starom zákone je tento rozvoj zřejmý. Svoje zavřšenie však dosiahne až v Novom zákone, v dokonalejšom zjavení a skúsenosti Ducha Svátého.

Pneuma v Novom zákone

27

„Vietor veje, kam chce, počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaí prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha." (Jn 3,8)

Výraz pneuma sa v Novom zákone vyskytuje 379-krát. Vo význame větra a v spojitosti s Duchom sa nachádza len v Evanjeliu sv. Jána 3,8 - v obraznom zmysle: vietor ako obraz Ducha. Nový zákon přitom pokračuje v linii Starého

„Sám Boh pokoja nech vás celých posváti, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i tělo bez úhony, keď príde náš Pán Ježiš Kristus." (1 Sol 5,23)

zákona a v člověkovi vidí komplexnú bytost’, súčasne tělo, dušu a ducha (porov. 1 Sol 5,23). Ducha chápe ako silu neoddelitel’nú od dychu a života (porov. Lk 8,55; 23,46), citlivú na všetky citové vzrušenia (porov. Lk 1,47; Jn 11,33; 13,21; 2 Kor 2,13; 7,13). Základná skúsenosť veriaceho je tá, že v jeho duchu přebývá

„Sám Duch spolu s naším duchom dosvědčuje, že sme Božie děti." (Ftim 8,16)

Duch Boží, ktorý ho obnovuje (porov. Ef 4,23), ktorý sa zjednocuje s jeho duchom (porov. Rim 8,16), aby v ňom vzbudil modlitbu a synovský výkřik (porov. Rim

„Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, iebo nevieme ani to, za čo sa máme modlit', ako třeba; a sám Duch sa prihovára za nás nevyslovitelnými vzdychmi." (Rim 8,26)

8,26), aby zjednotil jeho ducha s Pánom a bol s ním iba jeden Duch (porov. 1 Kor 6,17). A v tomto bode sa konečne dotýkáme tretieho významu: Duch Boží - Duch Svátý, už svojím výskytom (asi 275-krát) nám umožňuje pocítit’ novů přítomnost’ Ducha a jeho nové významy. V Novom zákone poznanie Ducha Svátého nie

„Nemyslite si, že som prišiel zrušit’ Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušit', ale naplnit'." (Mt 5,17)

28

je v protiklade s tým, ako sme ho poznali v Starom zákone. Ide skór o doplnenie, či naplnenie (Mt 5,17). Toto naplnenie sa realizuje v Novom zákone, kde sa

Ivica Markovičová, Bez názvu, sklo, kov, 70 cm, 2004

29

Daniela Čarná, Lk 3,22, kresba ceruzou, 63,3x29,7 cm, 2004

30

Duch zjavuje aj ako „Ježišov Duch“ (Sk 16,7); „Duch života" (Rim 8,2); „Duch synovstva" (Rim 8,15); „Duch milosti" (Hebr 10,29); či ako „Paraklét" (Jn 14,16).

„Ale kto sa spája s Pánom, je sním jeden Duch. “ (1 Kor 6,17)

Pri hl’adaní odpovede na otázku, kto je Duch Svátý v novozákonných spisoch, budeme sledovat’ najskór skúsenosť a zjavenie Ducha počas Ježišovho mesiánského pósobenia podl’a synoptikov - počatie, krst a Ježíšova činnost’; ďalej událost’ Turíc z perspe­ ktivy Skutkov apoštolov; skúsenosť Ducha Svátého z pohl’adu apoštola Pavla a nakoniec skúsenosť Du­ cha Svátého mladej Církvi v jánovských spisoch.

Duch v udalostiach podl’a synoptických evanjelií Výrazy označujúce Ducha Svátého sa vyskytujú u Matúša 19-krát, u Marka 32-krát a u Lukáša 36-krát. V Markovom a Matúšovom evanjeliu výpovede o Duchu vzťahujúce sa na Ježiša podčiarkujú

„Hfa, mój služobnik, ktorého som si vyvolil, mój miláčik, v ktorom mám zaíúbenie. Vložím na něho svojho Ducha a oznámí právo národom (Mt 12,18)

predovšetkým skutočnosť, že v ňom je skutočne pří­ tomný Boh sám ako nikde inde (porov. Mt 12,18.28; Mk 3,29n; Mt 1,20; Mk 1,10; Mk 1,8). Marek a Matúš pozerajú teda na Božieho Ducha v podstatě tak ako Starý zákon. Duch je Božia sila, ktorá uspósobuje

31

„Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: Jozef, syn Dávidov, neboj sa přijat Mariu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svátého (Mt 1,20)

prorocky hovořit’ a robit’ činy, na ktoré nestačia l’udské schopnosti. Vjavoch spósobených Duchom sa začína mesiášská eschatologická doba, pričom výpovede o Duchu Svátom sú zamerané čisto na lepšie poznanie Kristovej osoby. Lukáš nezačíná ako Ján (s Genezis) „počiatkom“, ale sleduje „události, ktoré sa naplnili", pričom právě toto naplnenie sa uskutočňuje v moci Ducha Svátého. S jemnou úctivosťou helenistického vzdelanca, ktorý uvěřil, odhafuje skryté pósobenie Ducha Svátého ešte před začiatkom Ježišovho veřejného života. Zároveň však Lukáš zdórazňuje pósobenie Ducha Svátého v Ježišovom živote podstatné viac ako iní evanjelisti, počnúc od zvestovania v každom období Ježišovho života: pri krste v Jordáne, na púšti, pri návrate do Galiley, na ceste do Jeruzaléma. Dokonca možno povedať, že Lukáš napísal

„Vtom, ako vystupoval z vody, videi otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na něho." (Mk 1,10)

svoje evanjelium v milosti Turíc, čím dává najavo dóležitosť, akú Duch Svátý zohráva v živote Cirkvi. Pre tento doraz si iste zaslúži byť nazvaný „evanjelistom Ducha Svátého", tak ako sa apoštol Pavol nazýva „teológom Ducha Svátého". V Skutkoch apoštolov vykresluje Lukáš Ducha Svátého v Cirkvi, v evanjeliu ho vykresíuje v Ježíšovi, teda v evanjeliu podává pneumatologickú kristológiu.

32

Ježíšovo počatie Na porozumenietoho, kýmjeaakú úlohu zohráva Duch Svátý pri Ježišovom počatí, nemožno obísť Starý zákon. Veď slovo zostúpenie - tento typický Lukášov

„Duch Svátý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volat’ svátým, bude to Boží Syn.“ (Lk 1,35)

výraz, použitý v evanjeliu 3-krát a v Skutkoch 4-krát, je právě ohlasom starozákonných predstáv. Taktiež výraz zatieniť sa spája so starozákonnou představou oblaku, ktorý poskytuje kFúč k porozumeniu bohatého biblického obsahu a tiež k poznaniu Ducha Svátého. Oblak je například znamením Božej přítomnosti, ako ho vykresíuje scéna na Sinaji (Ex 19,24). Lukáš tento výraz používá aj pri opise premenenia Pána na vrchu

„Tu Pán zostúpil v oblaku a zhováral sa s ním (Mojžišom). Potom vzal z jeho ducha, ktorý bol na ňom, a rozdělil ho medzi sedemdesiatich mužov." (Nm 11,25)

(9,34) a pri spomenutí uzdravenia Petrovým tieňom (Sk 5,15). Lukášovo

evanjelium

tým,

že

porovnává

zvestovanie Márii s predošlými zvestovaniami, jasné vyzdvihuje, že táto skutočnosť je niečím váčším než zasvátením. Veď aj Samson (Sdc 13,5), Samuel (1

„Kým toto hovořil, utvořil sa oblak a zahalil ich. Keď vstúpili do oblaku, zmocnil sa ich strach. A z oblaku zazněl hlas: Toto je mój vyvolený Syn, počúvajte ho!” (Lk 9,34-35)

Sam 1,11) a Ján Krstitel’ (Lk 1,15) boli zasvátení Bohu už od svojho počatia spósobom viac alebo menej celostným a priamym. Avšak Ježiš bez sprostredkovania nějakého obřadu, bez zásahu člověka, jedine činnosťou Ducha v Márii je nielen zasvátený Bohu, ale je Svátý celým svojím bytím. Všetci starozákonní

„Lebo on bude velký před Pánom. Víno a opojný nápoj piť nebude a už v matkinom lone ho náplni Duch Svátý.” (Lk 1,15)

33

sudcovia, proroci, králi majú skúsenosť Ducha v istom okamihu života, avšak v Ježíšovi Duch přebývá a dává mu jestvovať od prvej chvíle, od materského lona robí z Ježiša Božieho Syna (Mt 1,20; Lk 1,35).

Ježišov krst V ranom judaizme, v Ježišovej době, chápali „Duch Svátý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ta zatieni. A preto aj dieta bude sa volat' svátým, bude to Boži Syn.“ (Lk 1,35)

židia Boha stále viac ako člověku vzdialeného, všetko presahujúceho Svátého Boha, ktorý je vyvýšený a přebývá vysoko, v nedosiahnutefnej slávě. Tu majú svoj póvod tiež rozpaky čo len vyslovit’ Božie měno a rastúci záujem o podoby prostredníkov, o Božie měno, anjelov, slávu, múdrosť atď. Ducha chápali v zásadě ako ducha proroctva, ktorý pósobil v minu­ losti, (inšpiroval prorokov a tóru) a bude vyliaty v budúcom veku. Reč ducha sa celkom podriadila slovám o múdrosti, logose a tóře a predovšetkým pre rabínov sa tóra stala výlučným stredom náboženského života a autority. V tomto kontexte vyvolal Ján Krstitel’ značný rozruch. Aj keď o sebe netvrdil, že má ducha, široké vrstvy ho považovali za proroka (porov. Mt 11,9n; Mk 11,32) a uznávali, že ho inšpiruje duch proroctva. Viac však zarážalo jeho posolstvo, pretože ohlašoval, že vyliatie ducha je bezprostředné blízko-ten, ktorý príde,

34

bude krstiť Duchom Svátým a ohňom (porov. Mt 3,11; Lk 3,16; Mk 1,8 a Jn 1,33 vynechávají! „a ohňom"). Krst vodou, ktorý Ján pokládal za překonaný, sa Ježíšovým činom stává krstom v Duchu. Krst Duchom Svátým znamená naplnenie proroctva o vyliatí darov Ducha podl’a známého Joelovho proroctva. Duch

„Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo pride po mne, je mocnější, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svátým a ohňom. “ (Mt 3,11)

Svátý spósobuje odpustenie hriechov, čo nemohol spósobiť krst vodou, a dar Ducha sa tak stává záchra­ nou před súdom. Ježíš přijímá Jánov krst a Duch sa zjavuje na ňom vo formě, ktorá je celkom jednoduchá a súčasne Božská: je to vízia otvoreného neba, odkial’ zostupuje holubica (Lk 3,21-22). Tento jav možno chápat’, podfa J. A. Buhnera, ako symbol „okřídleného posolstva ne-

„Keďsa všetok rud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na něho Duch Svátý v telesnej podobě ako holubica a z neba zazněl hlas: Ty si mój milovaný Syn, v tebe mám zafúbenie." (Lk 3,21-22)

bies“, ako posolstvo Božej lásky, ktorá je medzi Otcom a Synom. V kresťanskej tradicii sa však holubica považuje za symbol Ducha Svátého, čo je zřejmé najmá z diel ikonografie a z celého radu textov, vrátane liturgických. Duch Svátý zostúpil na Ježiša, pričom tu nejde o extázu, prorocké videnie a uchvátenie, tým menej o „splodenie" Božieho Syna, ba ani o Božie sebaodhalenie (epifániu, teofániu), ale právě o viditeTné znamenie pre všetok l’ud. Predovšetkým Lukáš vo výrazoch „podoba" a „ako holubica" zjemňuje příliš hmotné chápanie: ide o zachytenie viditefného javu,

35

ktorý připomíná čosi ako holubicu. A zároveň slovom „v telesnej" zdčrazňuje skutočnosť proti zdaniu. Pri Ježišovom krste, prostredníctvom jeho slov a činnosti, vstupuje do 1’udských dějin Duch ako mesiánsky dar a zároveň tiež ako arrha - záloh, ako eschatologický dar.

Ježíšova činnost’ Prejavy Ducha u inšpirovaných osobností Izrae„Ježiš sa v sile Ducha vrátil do Galiley a chýr o ňom sa rozniesol po celom kraji." (Lk 4,14)

la mali vždy charakter niečoho příležitostného a pře­ chodného; aj vtedy, keď si zachovávají! plné sebavedomie, dobré vedia, že sa ich zmocnil niekto mocnější. U Ježiša však niet ani stopy po nejakom prinútení, nič z toho, čím sa javí v našich očiach inšpirácia. Nikto a nikdy nevlastnil Ducha takým spósobom ako on. Ježiš celým svojím správaním zjavuje činnost’ Ducha (Lk 4,14). Duchom je po krste hnaný na púšť (Mk 1,12); v Duchu sa postaví proti diablovi (Mt 4,1). Právě mno­ hé uzdravenia, ktoré zdórazňuje Matúšovo evanje­

„Duch Pána je nado mnou, lebo ma Pán pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámit' zajatým, že budu prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných přepustit' na slobodu a ohlásit' Pánov milostivý rok." (Lk 4,18-19)

36

lium, poukazujú na skutočnosť, že Božie král’ovstvo sa přiblížilo a Ježiš víťazí nad diablom právě mocou Ducha Svátého. V ňom má tiež přístup k Otcovi (Lk 10, 21). Vedený Duchom prináša chudobným radostnil zvesť o oslobodení a zvláštnej milosti Pána (Lk 4,18-19).

Ježišove zázraky, ktoré víťazia nad zlom a smrťou, sila a pravda jeho slova, jeho dověrnost’ s Otcom, to všetko dokazuje, že na ňom „spočívá Duch“ (Iz 61,1) a že on je Mesiáš a Spasitel’, očakávaný Prorok a milovaný Služobník.

Zhrnutie pneumatologických výrokov synoptických evanjelií Ako sa javí Duch Svátý a jeho pósobenie vo svedectve troch synoptikov? • Výpovede synoptických evanjelií o Duchu Svátom sa vzťahujú na Ježiša a zdórazňujú, že skrze Ducha je v ňom přítomný Boh sám tak ako v nikom inom. • Duch Svátý je Božia sila, ktorá Ježiša uspósobuje prorocky hovořit’ a robit’ činy, na ktoré nestačia 1’udské schopnosti. • Už pri Ježišovom počatí je Duch Svátý znamením Božej přítomnosti. No nielen znamením, Duch je zároveň tvořivou Božou mocou, ktorá už od počatia spósobuje, že Ježiš sa bude volat’ Svátým, že bude Božím Synom. • Pri Ježišovom krste sa Duch Svátý stává naplněním Joelovho proroctva o vyliatí darov Ducha, pričom Duch Svátý tým, že spósobuje odpustenie hriechov, sa stává záchranou před súdom. V podobě holubice tu představu­ je symbol lásky medzi Otcom a Synom. • Duch Svátý pri Ježišovom krste vstupuje zároveň

Zoslanie Ducha Svátého, knižná iniciála,14.stor. Montepulciano, Městská knižnica

do dějin aj ako arrha - záloh, ako eschatologický dar.

37

Duch Svátý podl’a Skutkov apoštolov Vo svojom evanjeliu Lukáš podává pneumato„V posledných dňoch, hovoří Boh, vylejem zo svojho Ducha na každé tělo: vaši synovia a vaše dcéry budu mať videnia a vaši starci budu snívat' sny. Aj na svojich služobníkov a na svoje služobničky vyiejem v tých dňoch zo svojho Ducha a budu prorokovat'." (Sk 2,17-18)

logickú kristológiu, v Skutkoch zasa možno hovořit’ o kristologickej pneumatológii. Duch Svátý, ktorý tu zjavuje tajomnú přítomnost’ Krista, uvádza učeníkov do pravdy evanjelia a potvrdzuje ho znameniami. Iný názov pre Ducha sa v Skutkoch už ani nenachádza, pričom explicitně hovorenie o pósobení Ducha Svá­ tého sa tu vyskytuje 70-krát. Skutky možno zároveň

pokladať za akési

„evanjelium Ducha”. O Duchu Svátom sa tu však ne­ hovoří teoreticky, on žije aktivně v srdciach. Záujem sa neobracia na jeho „podstatu” alebo „osobu”, ale přežívá sa jeho „přítomnost’”. Duch Svátý sa zjavuje ako životný princip Církvi a dynamizmus jednotlivého křesťana. Jeho činnost’ v Skutkoch má dve črty, ktoré možno badat’ už v Starom zákone. Sú to najprv zá­ zraky a mimoriadne činy: inšpirovaní l’udia sú uchvátení a unášaní Duchom (Sk 2,4.6.11), choří a posadnutí sú uzdravení (3,7; 5,11.15), učeníci sú naplnění hrdinskou istotou (4,13.31; 5,20; 10,20). Tieto zázraky, ktoré sa stávajú znameniami definitívnej spásy, dosvedčujú, že obrátenie je možné a hriechy sú odpuštěné.

38

Hana Bačová, Ponorenie , 59x42 cm

39

Drahomíra Lányi, Bez názvu, akryl, 55x75 cm, 2004

Zoslanie Ducha Svátého na Turíce Událost’ Turíc je spolu s Velkou nocou najváčšou udalosťou v Novom zákone a Lukáš ju představuje vo svetle zrodu nového spoločenstva, ktoré sa rodí z věrného „Jahveho Pudu" mocou Ducha Svátého. Událost’ Turíc (Sk 2,1-4) představuje Lukáš ako starozákonná oslavu sviatku, ktorý Židia slávili na páťdesiaty deň po východe z Egypta, keď Boh daroval

„Keď príšiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keďsa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdělili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svátý a začali hovořit’ inými jazykmi, ako im Duch dával hovořit'." (Sk 2,1-4)

Mojžíšovi tabule Zákona na vrchu Sinaj. Tieto tabule Zákona boli napísané „Božím prstom" (Ex 31,18). Ten istý „Boží prsť používá tiež Lukáš pre Ducha Svátého (Lk 11,20). Přitom však na Turíce ide o Nový zákon a Boh skrze Ducha Svátého realizuje Novů zmluvu, ktorá bude odteraz platit’ nielen pre Izrael, ale aj pre pohanské národy, z ktorých je povolaný nový Boží l’ud

„A keď s nim na vrchu Sinaj dokončil svoj rozhovor, dal Mojžišovi dve kamenné tabule, popísané Božím prstom." (Ex 31,18)

(Sk 15,14). Ohnivé jazyky sú symbolom moci Ducha Svá­ tého, ktorý je daný Ježíšovým nasledovníkom, aby ohlašovali radostnil zvesť celému světu. Církevní otcovia, niektorí exegéti a pravděpodobně aj Lukáš dávajú do súvisu tento zázrak Ducha so zmátením jazykov v Bábeli (Gn 11,1-9) a vidia v ňom jeho opak. Událost’ Turíc však nie je jedinou a jednorázo­ vou udalosťou v dějinách, ktorá by bola absolútnym

41

„Keďsa apoštoli, ktorí boli v Jeruzaléme, dopočuli, že Samária přijala Božle slovo, vyslali k nim Petra a Jána. Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svátého, lebo na nikoho z nich ešte nezostúpil; boli iba pokrsteni v mene Pána Ježiša. Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svátého." (Sk 8,14-17)

naplněním Ježišovho prísíubu o Duchu Svátom. Turíce znamenajú nový začiatok příchodu Ducha Svátého do 1’udských dějin, ako o tom svědčí Lukáš, keď v Skutkoch apoštolov hovoří o ďalších turíčnych udalostiach: v Jeruzaléme (Sk 2,4.25-31), v Samárii (Sk 8,14-17), v Cézarei (Sk 10,44-48; 11,15-17), v Efeze (Sk 19,1 -6). Znamením příchodu Ducha Svátého v týchto udalos­ tiach je predovšetkým Božia chvála v jazykoch a dar proroctva.

Duch Svátý je Ježišov Duch Duch Svátý je zároveň Ježišov Duch. On spó„Keď viděli Petrovu a Jánovu odvahu a zbadali, že sú to íudia neučení a prosti, vefmi sa čudováli; spoznali ich, že boli s Ježišom." (Sk 4,13)

sobuje, že sa opakujú Ježišove skutky, ohlašuje sa Ježíšovo slovo (Sk 4,13.31; 5,42; 6,7; 9,20; 18,5; 19,10.20) a pokračuje Ježíšova modlitba (Sk 7,59n; 21,14). V lámaní chleba sa stále sprítomňuje Ježíšovo vzdávanie vďaky. Duch udržuje medzi bratmi a ses­ trami jednotu (Sk 2,42; 4,32), ktorá spájala učeníkov

„Keď došli k Mýzii, pokúšali sa dostat' do Bitýnie, ale Ježišov Duch im to nedovolil(S k 16,7)

„Tak mohutné sa šířilo a silnělo Pánovo slovo. “ (Sk 19,20)

42

okolo Ježiša. Nemožno si namýšfať, že by zostávali u nich len návyky, ktoré si osvojili kontaktom s Ježišom, alebo že by ich spájala iba rozhodná vól’a napodobniť jeho existenciu. Keď Ježiš ešte žil s nimi, musei vynaložit’ celu silu svojej osobnosti, aby ich zachoval okolo seba. Teraz však tí istí jeho učeníci, hoci ho už nevidia, predsa kráčajú odhodlané po jeho stopách, pretože přijali Ježišovho Ducha.

Duch Svátý v živote apoštolskej Církvi Duch, z ktorého sa Ježiš počal v Máriinom lone a ktorý viedol Ježiša v jeho mesiánskej činnosti po krste v Jordáne, ten istý Duch je teraz silou, ktorá ve-

„Vtedy uvěřil aj sám Šimon, dal sa pokrstiť a pridřžal sa Filipa. A keď videi, že sa dejú znamenia a vefké divý, třpol od úžasu." (Sk 8,13)

die rodiacu sa Církev „až po samý kraj zeme“ (Sk 1,8); niekedy sa priamo zmocní pohanov (Sk 10,44), a tak dokazuje, že „sa vylial na každé telo“ (Sk 2,17). Duch Svátý spósobuje „znamenia a vel’ké divy“ (Sk 8,13),

„Štefan, plný milosti a sily, robil vefké divý a znamenia medzi fudom." (Sk 6,8)

„Božie slovo sa šíři a počet učeníkov rastie" (Sk 6,7). Zvlášť významné je naplnenie Štefana duchom múdrosti (Sk 6,8). Inokedy posiela na misiu tých, ktorých si vyvolil, ako napr. Filipa (Sk 8,26.29n), Petra (Sk

„Božie slovo sa šířilo a počet učeníkov v Jeruzaléme vefmi rástol. Aj vefa kňazov poslušné přijalo vieru." (Sk 6,7)

10,20), Pavla a Barnabáša (Sk 13,2.4). Sprevádza a vedie činnost’ apoštolov (Sk 16,6n), dává svoju au­ toritu ich rozhodnutiam (Sk 15,28). Keď Božie slovo „rastie a rozmnožuje sa“ (Sk 6,7; 12,24), je to preto, lebo vnútorným prameňom tohto radostného elánu je

„No učeníci boli naplnění radosťou a Duchom Svátým." (Sk 13,52)

právě Duch Svátý (Sk 13,52).

Zhrnutie pneumatologických výpovědí v Skutkoch apoštolov O

Duchu Svátom v Skutkoch možno povedaťtoto:

• Duch Svátý sa tu zjavuje ako životný princip Církvi. Je silou, ktorá vedie Církev v jej misii, sprevádza činnost’

43

apoštolov a dává svoju autoritu ich rozhodnutiam. • Duch Svátý zároveň zjavuje tajomnú přítomnost’ Krista. Je to Ježišov Duch, ktorý vedie učeníkov za Ježišom a utvára medzi nimi jednotu. • Duch Svátý sa tu zjavuje aj ako vnútorný dynamizmus jednotlivého křesťana. Je vnútorným prameňom radostného elánu a tiež odvahy pri vydávaní svědec­ tva o Ježíšovi. • Dóležité sú spósoby, ktorými sa prejavuje jeho příchod. Medzi tieto spósoby patria predovšetkým charizmatický dar jazykov a proroctva, uzdravenia, odvaha a sila, „znamenia a vel’ké divy“.

S kúsenosť Ducha Svátého podTa apoštola Pavla V čom možno pozorovat’ rozdiely v pohíade na Ducha Svátého a jeho pósobenie v Skutkoch „Ananiáš teda šiel a vošiel do domu, vložil naň ruky a povedal: Brat Šavol, poslal ma Pán Ježiš, ktorý sa ti zjavil na ceste, keď si šiel sem, aby si zasa videi a aby (a naplnil Duch Svátý. Hněď mu spadli z očí akoby lupiny a vrátil sa mu zrak. Tu vstal a dal sa pokrstiť. “ (Sk 9,17-18)

44

a v spisoch apoštola Pavla? Po prvé, Skutky opisujú skúsenosť Ducha Svátého, ale ešte v nich nebadať ně­ jaká určitá formu učenia, tá nachádzame až v spisoch apoštola Pavla. Po druhé, Skutky opisujá pósobenie Ducha v procese rastu Církvi zvonka, kým pre Pavla je pósobenie Ducha záležitosťou týkajácou sa vná-

tra každého jej člena. Po tretie, v Skutkoch je pósobenie Ducha charizmatické a je normálnou súčasťou každého křesťana, kým pre Pavla je toto pósobenie viac predmetom viery ako skúsenosti, pričom si je zároveň vědomý, že nie všetci kresťania musia mať skúsenosť Ducha. Z akých prameňov Pavol čerpal? Boli to predovšetkým jeho osobné skúsenosti, pričom jednou z nich je zaiste událost’ před Damaskom, kde bol „zrazený" Kristovým svetlom a v Damašku bol „naplněný Duchom Svátým" (Sk 9,17). Druhým prameňom bolo svědectvo apoštolov a ich učenie (porov. Gal 1,18-20) a život prvotnej Církvi, ktorá je Kristovým telom a Duch akoby jeho dušou. Pavol stojí na vrchole jednej tradicie s najvátším bohatstvom a najčastejším udáváním Ducha Svátého, pričom z 379 miest v Novom zákone, ktoré sa vzťahujú na Ducha Svátého, je asi 146 pavlovských. S Pavlom vstupujeme do světa plného vzrušenia, dramatických zvratov, nesmiernej výšky a šířky. Kto je však nositelbm takejto činnosti? Duch Boží, Duch Ježiša Krista, Duch Svátý? Pavol si takúto otázku nepoložil, a teda ani neodpovedá špekulatívnym teoretikom. Pavol je duchovným človekom, Duchom je celkom preniknutý, skutočnosť a bytie Ducha přežívá, avšak jeho výkladom a úvahami sa nezaoberá. Pre Pavla je Duch Svátý Duch Vzkrieseného, ten, ktorý naplňuje

„Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny." (1 Kor 2,10)

45

mladú Církev darmí, vrúcnosťou viery a láskou. Je to „sila a moc“ vnútorného člověka, ktorou je premenený - ako sám Pavol.

Duch Svátý nám otvára přístup k Bohu Duch nám celou svojou činnosťou otvára pří­ „Tak aj Duch prichádza na pomoc nasej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modlit', ako třeba; a sám Duch sa príhovára za nás nevysloviternými vzdychmi." (Rim 8,26)

stup k Bohu, zapája nás do živého spoločenstva s Bohom, vovádza nás do posvátných híbok a zjavuje nám „tajomstvá Božie“ (1 Kor 2,1 On). V Duchu poznáváme Krista a vyznáváme, že „Ježiš je Pán“ (1 Kor 12,3); v Duchu sa modlíme k Bohu (Rim 8,26) a nazýváme ho jeho menom: „Abba, Otče“ (porov. Rim 8,15; Gal

„Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sřdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba Otče.1" (Gal 4,6)

4,6). Duch Svátý zjednocuje, lebo je Duch Boží, a tiež posvácuje (porov. 2 Kor 1,22), lebo je Duchom Svá­ tého Boha. Od chvíle, keď vlastníme Ducha, nič na svete nás nemóže zahubit’, lebo Boh sa nám daroval a my žijeme v ňom.

Duch Svátý je Duchom osláveného Pána Skúsenosť Ducha Svátého u apoštola Pavla je „Ale obmyli ste sa, boli ste posváten!, boli ste ospravedlnění v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha." (1 Kor 6,11)

46

výlučné a priamo zameraná na veíkonočné události, na zmřtvychvstanie a oslávenie Ježiša ako Krista a Pána. Vo viacerých Pavlových textoch Kristus

a Duch sú stávání do jednoty (porov. 1 Kor 6,11; 12,13; Rim 9,1). Preto Pavol neoddeiuje Krista a Ducha, život „v Kristovi" a život „v Duchu". „Žiť, to je Kristus" (Gal 2,20) a je to tiež Duch (Rim 8,2.10). Byť „v Kristovi

„Teraz teda už niet odsúdenia pře tých, čo sú v Kristovi Ježišovi; veď zákon Ducha, ktorý dává život v Kristovi Ježišovi, oslobodil (a od zákona hriechu a smrti." (Rim 8,1-2)

Ježíšovi" (Rim 8,1) znamená žiť „Duchom" (Rim 8,5). Dar Ducha Svátého, to je přítomnost’ Pánovej slávy v nás.

Duch Svátý je životným princípom Církvi Pódia Pavla náš život v Kristovi - alebo jeho život v nás - má ekleziálny charakter, pričom Duch Svátý zohráva rozhodujúcu úlohu pri budovaní Církvi (porov. 1 Kor 12,13b). Ktokoivek je zjednotený s Kristovým

„Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno tělo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom." (1 Kor 12,13)

osláveným telom a je preniknutý Duchom skrze vieru a krst, kto sa sýti chlebom a vínom Poslednej večere, je duchovné - a teda reálne - častou Kristovho Tajomnéhotela. Církev a Duch sú teda nerozlučné spojení. Ba

„Každý však dostává prejavy Ducha na všeobecný úžitok." (1 Kor 12,7)

možno povedať, že nové stvorenie narodené z Ducha je Církev. Skúsenosť Ducha sa přežívá v Církvi a otvára přístup k tajomstvu Církvi, ktorá však nie je Cirkvou Ducha, ale Duch je jej životným princípom (porov. 2 Kor 3,3). Charizmy Ducha Svátého v živote Církvi sú o to vzácnejšie, čím účinnejšie prispievajú k budovaniu Církvi (porov. 1 Kor 12,7; 14,4n) a k posváteniu

„Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svátý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovani do Božieho příbytku v Duchu." (Ef 2,20-22)

47

Božiehochrámu (porov. 1 Kor 3,16; Ef2,22). Duch Svátý trvalo pracuje na jednote Kristovho těla (porov. 1 Kor 12,13) tým, že bez prestania obnovuje svoju činnost’ a svoje dary. Tento Duch zjednotenia - komúnie (porov. Ef 4,3; Flp 2,1), rozlieva svoj najvyšší dar lásky v srdciach (porov. 1 Kor 13; 2 Kor 6,6; Gal 5,22; Rim 5,5), „Jedno je tělo a jeden Duch. (Ef4,4n)

a všetkých spája vo svojej jednote (porov. Ef 4,4).

Duch Svátý ako prameň nového života Duch „On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha; lebo litera zabija, kým Duch oživuje.“ (2 Kor 3,6)

nás

uspósobuje,

aby sme

sa

stali

služobníkmi Novej zmluvy (2 Kor 3,6). Namiesto existencie odsúdenej a poznačenej už smrťou, nastúpil život. Namiesto hriechu, ktorý nám bol uložený zákonom těla, nastupuje zákon Ducha a spravodlivosti (Rim 7,18.25; 8,2.4). Namiesto skutkov těla nastupuje

„Veďzákon Ducha, ktorý dává život v Kristovi Ježíšovi, oslobodil ťa od zákona hriechu a smrti." (Rim 8,2)

ovocie Ducha (Gal 5,19-23). Odsúdenie, ktoré uvalilo na hriešnika ťarchu Božieho hněvu, uvolYiilo miesto pre pokoj a radost’ Ducha (porov. 1 Sol 1,6). Nový život v Duchu Svátom vykresíuje Pavol

„Spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme vykonali, ale zo svojho milosrdenstva, kúpeíom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svátom." (Tít 3,5)

48

v Liste Títovi (Tít 3,5). Výraz znovuzrodenie sa vyskytuje aj v helenistických mystériách a v stoickej filozofii, obsah je však rozdielny. Podlá Pavla novost’ vychádza z krstu v Kristovi a realizuje sa v nás mocou Ducha Svátého.

• tisícročná receptura • milióny spokojných zákazníkou • garancia na uečnosť!

Albert Otruba, Bez názvu, fotografia, 2004 V čase, keď sa těšil z narodenia svojho prvého dieťata, Terezky

49

Drahomíra Lányi, Sme novým stvořením, koláž, 50x35 cm, 2004

50

„Sme novým stvořením" (porov. Gal 6,15) a v Duchu nám nechýba nijaký dar (porov. 1 Kor 1,7),

„Kto je teda v Kristovi, je novým stvořením. Staré sa pominulo a nastalo nové. “ (2 Kor 5,17)

ale je nám daný v boji, lebo v tomto svete máme Du­ cha iba ako „záloh" (2 Kor 1,22; Ef 1,14), ako „prvo­ tiny" (Rim 8,23). Život v Duchu je tak napátím medzi už a ešte nie. Žiť novým životom v Duchu Svátom znamená zároveň přežívat’ konflikt medzi starým a novým životom, medzi telom a duchom (porov. Rim 7,14-25), znamená to zvládnut’ život v sile nádeje a očakávať premenu světa a vlastného života (Rim 8, 18-30). „Ak Duchom žijeme, Duchom aj konajme" (Gal 5,25). Duch Svátý má teda moc v Kristovi přetvořit’ tělesných a nedospělých rudí na „duchovných Pudí"

„A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptivně synovstvo, vykúpenie svojho těla. Lebo v nádeji sme spasení. “ (Rim 8,22-23)

(1 Kor 3,1).

Znamenia a dary Ducha Svátého v službě Kristovho Těla Znamenia a dary Ducha Svátého sú vel’mi bo­ haté a pestré. Všetky, od prevažne vonkajších chariziem, ako je dar hovořit’ rozličnými jazykmi, prorokovat’ alebo uzdravovat’ (1 Kor 12,28n; 14,12), až po „vyššie dary" (1 Kor 12,31) viery, nádeje a lásky, sú v službě

„A v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteíov, potom sú zázraky, ďalej dar uzdravovat', pomáhat’, viest, dar rozličných jazykov." (1 Kor 12,28)

evanjelia, ktorému vydávajú svědectvo (1 Sol 1,5n; 1 Kor 1,5n), a v službě Kristovho tajomného Těla, ktoré budujú (1 Kor 12,4-30). Pavol vo svojich spisoch podává aj kritériá pre správné používáme chariziem

51

Ducha Svátého, ktoré „každý dostává na všeobecný úžitok" (1 Kor 11,7). Vzhl’adom na tento všeobecný úžitok Pavol ako kritérium pravosti chariziem vyslovuje tri kritériá pre ich používanie v kresťanskej komunitě: a. disciplína v komunitě (1 Kor 14,27-33); b. potře­ ba pochopitelnosti pre iných (1 Kor 14,19) - pretože hovorenie v jazykoch neslúži iba na sebavyjadrenie; c. rozlišovanie. Pavol ďalej hovoří o ovocí těla a o ovocí Ducha, pričom prvým ovocím Ducha je láska (Gal 5.18- 23). Láska je však niečo viac ako len prvé slovo „Láska nerobí zle blížnemu, teda naplněním zákona je láska." (Rim 13,10)

v zozname, ktorý Pavol spomína v Liste Galaťanom, kde vymenováva ovocie těla a ovocie Ducha (Gal 5.18- 23). Láska ako dar Ducha Svátého je všetko

„A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svátého, ktorého sme dostali." (Rim 5,5)

obopínajúci a všetko prenikajúci tvořivý princip (Rim 13,10). Láska v našich srdciach, o ktorej hovoří Pavol, je Božia láska (Rim 5,5).

Duch Svátý podl’a jánovských spisov Jánovské spisy - evanjelium, tri listy a Zjavenie nás uvádzajú opáť do iného světa. Nevystupuji! tu charizmatici, vynárajú sa iné otázky. Křesťanstvo nie je viac ohrozené židovským Zákonom, ako je to u Pavla, ale popieraním Ježiša Krista ako Božieho

Syna. Rozmohla sa gnóza, ktorá ponuka nové učenie a inú spásu. Ján vykresluje Ducha Svátého predovšetkým ako moc zhora, ktorá spósobuje znovuzrodenie (porov. Jn 3,3-8), pretože Duch je darca života (porov. Jn 6,63). Je ako rieka živej vody, ktorá prúdi od Krista a prináša život tým, ktorí prídu a uveria (porov. Jn 7,37-39).

„V posledný, velký den sviatkov Ježíš vstal a zvolal: Ak je niekto smádný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovoří Písmo, z jeho vnútra poteču prúdy žívej vody. To povedal o Duchu, ktorého malí dostat' ti, čo v něho uvěřili. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježíš ešte nebol oslávený." (Jn 7,37b-39)

Pokial’ ide o Ježiša, ten sa v Jánovom evanjeliu zjavuje najskór ako ten, kto dává Ducha, a potom, pri rozlúčkovej řeči, ako ten, ktorý ohlašuje příchod Parakléta.

„Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemůže vojsť do Božieho kráfovstva." (Jn 3,5)

Ježíš dává Ducha Svátého V řeči k Nikodémovi (Jn 3,1-12) Ježíšovo slo­ vo, premeditované evanjelistom, ukazuje, čo je krst

„Čo sa narodilo z těla, je tělo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch." (Jn 3,6)

vodou a Duchom Svátým. To je zároveň aj centrum Ježišovho učenia: narodit’ sa z Ducha, jeho mocou. Ide tu o narodenie z Boha, ktoré spósobuje Duch Svátý, čo je v protiklade s možnosťou dostat’ sa do Božieho kráTovstva len vlastnou silou (Jn 3,6). Náznaky pro­ tikladu tělo - duch sú už v Starom zákone (porov. Gn 6,3). Nemyslí sa tým radikálny protiklad (dualizmus) ako v gnóze. V qumránskej sekte poznali tiež výraz „telo“ v zmysle hriešneho člověka (podobné na niektorých miestach v Pavlových spisoch). Tu má však

„Ale tým, ktorí ho přijali, dal moc stať sa Božími dětmi: tým, čo uvěřili v jeho měno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vůle těla, ani z vůle muža, ale z Boha." (Jn 1,12-13)

53

text hlbší zmysel: člověk ako tvor nie je schopný bez Ducha trvalo žiť v spoločenstve s Bohom. Keď sa tu hovoří o znovuzrodem', nechápe sa v zmysle helenistických mystérií, či neskorých židovských apokryfov. Bola to reč aj téma súčasná. Apokryf Kniha výročí (asi z druhej polovice 2. storočia před Kristom) hovoří: „Stvořím vám svátého ducha a urobím vás čistými." Aj v qumránskych zvitkoch je reč o očistění zvráteného „Prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravdě. ” (Jn 4,23)

ducha, o jeho obnově. Tu všade ide o mravná očistu. Evanjelista však hovoří o „narodení z Boha", ktoré spósobuje Duch (porov. Jn 1,13; 1 Jn 3,9; 5,1). V rozhovore Ježiša so Samaritánkou pri Jakubovej

„Každý, kto pije tuto vodu, bude znova smádný. Aie kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žíznit’ navěky. A voda, ktorú mu ja dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do věčného života.” (Jn 4,13-14)

studni (Jn 4,13-14) je v centre pozornosti sice voda, ktorá je starozákonným obrazom života a očisty, - tak ako kedysi pri krste v Jordáne, avšak tu je reč o živej vodě (Jn 4,10), pričom táto voda má dvojaká vlastnost’: hasí smád po věčnosti a v tom, kto ju přijme, stane sa „prameňom vyvierajácim do věčného života" (Jn 4,14).

„Vposledný, velký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: Ak je niekto smádný a věří vo mňa, nech prlde ku mne a nech pije. Ako hovoří Písmo, z jeho vnútra poteču prúdyživej vody. To povedai o Duchu, ktorého mali dostať tí, ktorí v něho uvěřili. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený.” (Jn 7,37-39)

54

Čo teda symbolizuje voda, o ktorej hovoří Ježiš? Krst, milost’, Boží život v nás? Azda všetko toto, ale plný zmy­ sel dostávajá tieto šlová o vodě až v ďalšej časti rozho­ voru Ježiša so Samaritánkou (porov. Jn 4,23), kde predmetom rozhovoru je aj otázka prejavu ácty k Bohu. Nejde tu o klaňanie na hoře Gerazim alebo v Je­ ruzaléme. Do nového spósobu ácty k Bohu vovádza

Duch, ktorého dává Ježiš. Duch totiž premení l’udí na nové, duchovné bytosti. Spósobí, čo nijaký člověk nedokáže vlastnými silami, totiž, aby sa len svojou vlastnou snahou dostal do skutočného spoločenstva s Otcom (porov. Jn 4,24). Tento zmysel a výklad potvrdzuje tiež Ježíšovo vystúpenie na sviatky Stánkov (Jn 7,37-39). Prameňom živej vody je Ježiš, z něho pije veriaci, on uhasí smád ako prameň zo skaly, z něho potečú pramene živej vody ako z chrámu v Ezechielovom vidění (porov. Ez 47,1.8-12). Vnútro, z ktorého bude tryskat’ živá voda, nie je veriaci, ktorý žízni a pije, aleje to Ježíšovo vnútro (Jn 6,35b). Vyliatie vody

„Kto věří vo mňa, nikdy nebude žízn it'(Jn 6,35b)

z Ježišovho vnútra je alúziou na Ježíšovo prebodnuté srdce, z ktorého vyšla krv a voda (porov. Jn 19,34). Podobné ako v Pavlových spisoch, Kristus a Duch

„Ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hned' vyšla krv a voda " (Jn 19,34)

spolupracujú na diele spásy. Je to však Duch Svátý, ktorý spósobí, že oslávený Kristus bude opravdivým zdrojom živej viery a plného života.

PrísTub Parakléta Obšírnejšie o Duchu Svátom hovoří Ježiš vo svojej rozlúčkovej řeči, kde jednak nadvázuje plnšie na tému „Duch a pravda" a zároveň dává Duchu Svá­ tému celkom nové měno - Paraklét.

„A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteřa, aby zostal s vámi navěky - Ducha pravdy, ktorého svět nemůže přijat, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostává u vás a bude vo vás." (Jn 14,16-17)

55

Slovo paraklét sa vyskytuje na piatich miestach Jánovho evanjelia (Jn 14,16n.26; 15,16n; 16,7b-11.1315). Jeho významy sú rožne: tešitel', orodovník, zástupca, pomocník, radca, prostředník. Zdá sa však, že jánovskému zmýšl’aniu najviac zodpovedá význam „Ale Tešitef, Duch Svátý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal." (Jn 14,26)

„Tešitel’". V prvom texte (Jn 14,16-17) Ježíš sl’ubuje „iného Tešitel’a“. Bude to „Duch pravdy", ktorého „svěť nemóže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Je tu naznačené vel’mi úzké puto, na základe ktorého Duch pravdy pósobí v dějinách ako „iný Tešitel’" a trvalo zabezpečuje odovzdávanie a vyžarovanie radost-

„Keďpride Tešitef, ktorého vám ja pošlém od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svědectvo. Ale aj vy vydáte svědectvo, lebo ste so mnou od začiatku." (Jn 15,26-27)

nej zvěsti, ktorú zjavil Ježiš z Nazareta. Druhý text (Jn 14,26) poukazuje viac na činnost’ Ducha, Tešitel’a, ktorou je poučovanie. Neprinesie nijaké nové učenie, ale „pripomenie" a prehíbi všetko to, čo hovořil Ježiš. V treťom texte (Jn 15,26-27) Ježiš uisťuje učeníkov, že Tešitel’ bude o ňom svědčit’ a bude pomáhat’ aj

„Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodidem, Tešitef k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlém ho k vám. A keď príde on, ukáže světu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd. Hriech je, že neveria vo mna, spravodlivosť, že idem k Otcovi a už ma neuvidíte, a súd, že knieža tohto světa je už odsúdené." (Jn 16,7-11)

56

učeníkom vydávat’ svědectvo o ňom. Ján tu nadvázuje na šlová póvodnej tradicie, že Duch Svátý bude v nich hovořit’, dá im šlová a múdrosť, ako hovořit’ (porov. Mk 13,9-11; Mt 10,20; Lk 12,11n; 21,15). Štvrtý text (Jn 16,7-11) hovoří o tom, že Tešitel’ ukáže světu, čo je hriech, že on bude zástancom pravdy, práva a spravodlivosti před Bohom.Tento zápas povedie po boku

učeníkov, ich svedectvom, cez ich úsilie o pravdu a právo, cez ich boj za spravodlivosť. V piatom texte (Jn 16,13-15) Ježiš sl’ubuje učeníkom, že keď príde „Duch pravdy" uvedie ich do plnej pravdy. Paraklét, ako Duch pravdy, sa javí ako reprezen­ tant skutočnosti v protiklade ku všetkému zdaniu. Ako

„Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovořit' sám zo seba, ale bude hovořit’, čo počuje, a zvěstuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z mójho vezme a zvěstuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som vám povedal, že z mójho vezme a zvěstuje vám." (Jn 16,13-15)

o Ježíšovi (Jn 14,20), tak aj o ňom je povedané, že bude vo svojich učeníkoch, oni ho poznajú, ale svět ho nevidí ani nepozná (Jn 14,17), takisto ako Ježiša (Jn 16,3). Obaja sú poslaní od Otca (Jn 14,24.26) a vychádzajú od něho (Jn 16,27; 15,26), učia (Jn 7,14; 14,26), svedčia (Jn 8,14; 15,26), usvedčujú svět z hriechu (Jn 3,18-20; 16,8-11), ale přitom nehovoria zo seba (Jn 14,10; 16,13). V Paraklétovi prichádza Ježiš sám (Jn 14,18), a predsa Paraklét nie je jednoducho identický s Ježišom. Príde až potom, keď odíde Ježiš (Jn 7,39), a hoci Ježiš bol so svojimi len na určitý čas a raz zase bude s nimi (Jn 13,33; 14,3; 17,24), Para­ klét budeš nimi navždy (Jn 14,16). Až on, Duch pravdy, skutočne vyjaví Ježiša učeníkom (Jn 14,26) a oslávi ho (Jn 16,14). Jeho šlová nie sú sice iné ako šlová his­ torického Ježiša (Jn 14,26, 16,14), ale Ježišove šlová nadobudnú až v slovách Ducha svoju skutočnú silu (Jn 16,8-11).

„A toto je jeho prikázanie: aby sme věřili v měno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám přikázal. Kto zachovává jeho prikázania, ostává v Bohu a Boh v ňom. A že v nás ostává, poznáme z Ducha, ktorého nám dal." (1 Jn 3,23-24)

57

V moci Ducha Svátého, ktorý je darom zmrt­ výchvstalého Krista, Cirkev kráča za pravdou, ktorú jej zjavuje Kristus, pretože on je „Cesta, Pravda a Živoť (Jn 14,6). Duch Svátý je akoby Ježišov ob­ raz, ktorý reflektuje a zjavuje všetko, čo je třeba vedieť o Ježíšovi Kristovi a jeho Otcovi. Preto Ján neprestajne vykresťuje Ducha Svátého ako dar Otca a Syna nám a cez nás světu. On je dynamizmom viery učeníkov, je Duchom, ktorý ím nedovolí, aby sa stali strnulý­ mi, alebo příliš sebaistými. Je darcom nového veku a dokonávatefom Božieho plánu, ktorý bude vždy ukazovat’ učeníkom a Církvi perspektivy Kristovho kráíovstva.

Duch Svátý v živote mladej Církvi K autentickým svedectvám života prvých kres„Božieho Ducha poznáte pod fa tohoto: Každý duch, ktorý vyznává, že Ježíš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Duch, ktorý nevyznává Ježiša, nie je z Boha.“ (1 Jn 4,2-3n)

ťanov v Církvi, ktorí poznali pósobenie Ducha Svá­ tého, patří Prvý Jánov list. Čas, v ktorom je napísaný, je časom Církvi, ktorá je podstatné misijná a kerygmatická. Autor na pozadí konkrétnej situácie falošných prorokov, ktorí sa odvolávali na zvláštně vnuknutia Du­ cha a oddělili sa od spoločenstva, varuje před bludmi a poskytuje kritériá na rozlišovanie duchov. Píše o tom, ako móžeme nadobudnúť istotu, že poznáme Boha

58

Dorota Sadovská, Svátá Jana z Arku, Svátý Anton, Svátá Brigita, Svátá Terézia z Avily, akryl na plátně, každý 100x100 cm, 2002

59

Drahomíra Lányi, Duch Svatý v živote mladej Církvi, tempera, 55x75 cm, 1996

60

a že žijeme život v Duchu, pričom dodává, že přítomnost’ Ducha je v našich srdciach zdrojom radosti, světla, sily a aktívnej lásky voči Bohu a voči sebe navzájom (porov. 1 Jn 1,4-7; 3,23-24). On z nás robí Božie děti (porov. 1 Jn 3,1-2.10). Sme pomazaní Duchom Svátým, ktorý

„Boha nikto nikdy nevidel; ale keď sa milujeme navzájom, Boh ostává v nás a jeho láska v nás je dokonalá. A že ostáváme v ňom a on v nás, poznáváme z toho, že nám dal zo svojho Ducha. “ (1 Jn 4,12)

je nad námi a ktorého poznáváme v nás (porov. 1 Jn 2,20). V jeho moci sa stáváme Ježíšovými svedkami (porov. 1 Jn 4,2-6), pričom najváčším znamením pří­ tomnosti Ducha Svátého v nás je láska, ktorá vyháňa strach (porov. 1 Jn 4,16-18). V knihe Zjavenia je Ježíšovo svědectvo nazvané duchom proroctva (porov. Zjv 19,10). Tento výrok poukazuje na dóležitú skutočnosť v Jánových spisoch, totiž, že sa tu vel’a nehovoří o charizmách a daroch

„Láska v nás je dokonalá v tom, že máme dóveru v den súdu, lebo ako je on, tak sme aj my na tomto svete. V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa boji, nie je dokonalý v láske." (1 Jn 4,17-18)

Ducha, ale doraz sa kladie na „svědectvo o Ježíšovi1' (Zjv 1,2; 12,11; 17,6; 19,10, 20,4) a tiež vzdorovaniu „falošným prorokom" (Zjv 13; 16,13; 19,20; 20,10). „Duch hovoří k Cirkvám" a neustále ich vyzývá, aby sa vrátili k pravdě. Zvlášť v tomto spise je jasné vy­ jádřené, že Duch v dějinách připravuje parúziu, druhý příchod Krista (Zjv 22,17). Odpověď Baránkovej neveste, ktorú viedol k víťazstvu jeho Duch, znie: „Áno, prídem skoro." (Zjv 22,20)

„A Duch aj nevesta volajú: ,Priď!‘ Aj ten čo počúva, nech volá: ,Príď!‘ Kto je smádný, nech príde, a kto chce, nech si naberie zadarmo vody života. “ (Zjv 22,17)

61

Zhrnutie pneumatologických výpovědí v jánovských spisoch • V jánovských spisoch je Duch Svátý chápaný ako moc zhora, ktorá spósobuje predovšetkým znovuzrodenie, narodenie sa z Boha. On premieňa veriacich na nové duchovné bytosti a uschopňuje ich žiť v spoločenstve s Otcom. • Duch Svátý je tu vykreslovaný ako dar Otca a Syna nám a skrze nám světu. Duch Svátý, ktorý Gentile da Fabriano, Korunovanie Panny Márie, okolo 1420, tempera na dreve

dostává osobitné měno - Paraklét-je poslaný, takisto ako aj Ježiš, od Otca. Avšak Paraklét nie je identický s Ježišom. Prichádza až potom, keď Ježiš odíde, a os­ tane s učeníkmi navždy. • Paraklét - „iný Tešitel’" - je Duch pravdy, ktorého „svěť nemůže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Neprináša nijaké nové učenie, ale připomíná a prehlbuje všetko to, čo učil Ježiš. On dává schopnost’ svědčit’ o Ježíšovi a chrání pre falošnými prorokmi. Uvádza do plnej pravdy, je zástancom spravodlivosti a dává poznat’, čo je hriech. • V moci Ducha Svátého, ktorý je darom Zmrtvých­ vstalého Krista, kráča Církev za pravdou, ktorú jej zjavuje Kristus. Duch je však zároveň aj dynamizmom viery jednotlivých kresťanov. V ich srdciach je zdrojom

62

radosti, světla a sily, a predovšetkým aktívnej lásky k Bohu a k sebe navzájom. Znamením přítomnosti Du­ cha Svátého v srdci veriaceho je láska, ktorá vyháňa strach. • Duch Svátý připravuje a vedie Cirkev dějinami k parúzii, k druhému příchodu Krista.

Andrea Pisano, Ježišov krst, bronz,14. stor., brána baptistéria vo Florencii

63

Vývoj učenia o Duchu Svátom v období po C ařihradský koncil v roku 381

65

Vnímanie Ducha Svátého v prvých storočiach Církvi bolo v mnohom rozdielne od biblického pohFadu. Táto změna súvisí predovšetkým s tým, že sa evanjelium ohlašovalo v prostředí presiaknutom gréckou filozofiou. ZatiaF čo v popředí záujmov Svátého písma je Božia spásonosná přítomnost’ v Božom l’ude a Božie konanie, grécka filozofia rozvíjala pojmové, racionálně myslenie, s cieFom vniknúť do podstaty věcí. V popředí jej záujmov bola otázka o bytí. Stretnutie evanjelia s gréckou filozofiou tak nastoFovalo požiadavku přeložit’ biblický spásno-dejinný spósob zobrazenie Ducha Svatého na nástennej mafbe Ježišovho krstu, San Marcelino, Rím, 3. stor.

myslenia

do metafyzického myslenia tak, aby křesťanská blahozvesť bola zrozumiteFná pre Fudí žijúcich v helenistickom kultúrnom prostředí. Teologický proces, ktorý sa odohrával v tomto střetnutí, musel zaplatit’ tým, že sa vytrácal spásno-dejinný rozměr, no na druhej straně bol dóležitý pre šírenie křesťanstva a pre křesťanský univerzalizmus. Výsledok takéhoto procesu sa odrazil aj v učení o Najsvátejšej Trojici, a zároveň i o Duchu Svátom. Opísať podrobný vývoj učenia o Duchu Svátom v prvých storočiach života Církvi na niekoFkých stranách je prakticky nemožné. Všetko, čo sa dá na takomto priestore zvládnut’, je pokus o prezentovanie základ­

66

ných črt vývoja tohto učenia a kresťanskej skúsenosti Ducha Svátého v Církvi.

O bdobie apoštolských otcov Prv, než přišlo k střetu gréckeho a biblické­ ho myslenia, rodí sa v poapoštolskej době nová skúsenosť

Ducha

Svátého,

ktorá

je

určovaná

vonkajšími udalosťami Církvi - krvavými prenasledovaniami. Mučeníctvo sa pokládá za jedinečné znamenie sily Ducha, pričom mučeníkov chápe křesťanské spoločenstvo ako pneumato-koroi - nositeíov Ducha. Teológia však už nedosahuje pavlovské či jánovskú veFkosť. Duch Svátý zostáva skrytou Božou

Zobrazenie Ducha Svátého na mozaike Kristovho krstu z baptistéria Neoniano v Ravenne, 440-450

skutočnosťou, pričom sa najčastejšie chápe ako Duch, ktorý inšpiroval starozákonných prorokov. V

najstaršom

diele

křesťanského

starově­

ku, v Didaché sa skúsenosť Ducha Svátého spája predovšetkým s charizmatickou službou v cirkevnom spoločenstve, kde má dóležité miesto hlavně dar proroctva. Polykarp zo Smyrny bol nazývaný učitel’, apoštol a tiež prorok.

67

O bdobie apologétov 2. a 3. storočia Aj keďsa sv. Justin v polovici 2. storočia zmieňuje o charizmách v živote Církvi, teologické uvažovanie o Duchu Svátom v tomto období prebieha predovšetkým na pozadí teologického vyjasňovania vztahu medzi Otcom a Synom v rámci rozvoja trojičnej teologie a tiež v konfrontácii s mylným učením o Duchu Svátom. Apologéta sv. Irenej z Lyonu vysvetťuje Najsvátejšiu Trojicu ako Otca, Syna a Múdrosť, podobné ako Teo­ fil z Antiochie. Syn a Duch sú ako dve ruky Otcové, ktorými nás Otec utvára a dává nám rásť. Slovo dává tvorstvu existenciu, Duch Svátý poriadok a krásu. Duch Svátý v nás přebývá ako vo svojom chráme, pričom nás obdarúva duchovnou mocou Krista a svojimi darmi. Bez Syna nie je možné vidieť Otca, ale poznanie Syna nám dává Duch. Kde je Duch, tam je Cirkev. O Duchu Svátom ako o životodarnom principe viery a Církvi píše Irenej na konci tretej knihy svojho veťkého diela Adversus Haereses: „Vieru sme přijali od Cirkvi a chráníme ju v sebe; robí nás vždy znova mladými pod vplyvom

Lucia Lizáková, Střelné modlitby, inštalácia, šamotová hlina, 120 x 120 cm, 2001

69

Katarína Poláková, Pocta, pastel, 14x19 cm, 1999

70

Ducha, tak ako drahý nápoj obsiahnutý vo vzácnej váze oživuje vázu, ktorá ho uchovává. Tento Boží dar je zverený Církvi, tak ako Boh zveruje dych tělu. On ho tak stvárňuje, že všetky údy dostávajú z něho život. V tomto dare intimnosti Kristovho daru je obsiahnutý právě Duch Svátý. Boh ustanovil v Církvi apoštolov, prorokov, učitel’ov a všetky iné účinky pósobenia Du­ cha Svátého, ktoré ak neúčinkujú v Církvi, tak nemajú v nej ani podiel. (...) Kde je Církev, tam je tiež Boží Duch, a kde je Boží Duch, tam je tiež Církev a všetka milost’. A Duch je pravda." (Citované z CONGAR, Y.: I Believe in The Holý Spirit, s. 66.) Svojím postojom bol Irenej zároveň v opozícii voči vtedajšej heréze montanistov. leh zakladatel’ učil, že po zjavení Starého zákona (Boha Otca) a Nového zákona (Boha Syna) následuje tretie, zjavenie Ducha Svátého, ktorého orgánom je Montanus. Toto zjavenie málo doplnit’ druhé a málo sa prejavovať hlavně v hoj­ nosti chariziem. Asi v roku 170 montanisti ohlašovali proroctvo o celkom blízkom konci světa a žiadali bez­ prostředná přípravu na příchod Krista.

Latinská literatúra V tatinskej literatúre 2. a 3. storočia zohráva dóležitú úlohu predovšetkým Tertulián. V konfrontácii s monarchianizmom sa ako prvý pokúsil o jednotný Zoslanie Ducha Svátého, knižná miniatura, 12. stor., Piacenza, Kapitulně knižnica

trinitárno-teologický systém. Právě jemu vďačí teológia za výrazy, ktoré sa až podnes používajú: Trinitas, třes personae a una substantia, čo sa stalo základným vyjádřením dogmy o Najvátejšej Trojici. Vzhl’adom na krst hovoří o Duchu Svátom ako o tretej Osobě v jed­ nom Bohu. V opozícii voči monarchiánom sa v Říme pokúsil o celkové predstavenie trinitárnej teologie Novacián vo svojom diele De Trinitate. V ňom podává stručná syn­ tézu učenia o Duchu Svátom, čo zároveň představuje aj vzácné svědectvo o význame Ducha Svátého pre kresťanov v 3. storočí: „Učedníci se posmívali mocným tohoto světa a jejich mučení..., protože nesli v sobě dary, které právě tento Duch předává a uděluje Kristově cír­ kvi, své nevěste, jako drahocenný šperk. - Tak vede církev Páně v každém ohledu a ve všech směrech k nejvyšší dokonalosti - to je ten, který po křtu Páně na něj sestoupil v podobě holubice a v něm zůstával. Jedině

72

v Kristu přebýval cele a plně, žádnou mírou neomezen, nýbrž byl ve veškeré překypujúci plnosti přebohatě sdělen a seslán. Tak mohli všichni ostatní obdržet několik kapek milosti, když totiž Duch v Kristu zůstává, vycházejí z Krista prameny darů a účinků milosti, neboť v Kristu přebývá Duch svátý v nevyčerpatelném bohatství. To již řekl prorok Izaijáš: Spočívá na něm Duch." (De Trinit., 2/11,29, citované zo ZVĚŘINA, J.: Teologie agapé /, s. 136).

Grécka literatúra Na kresťanskom Východe mala rozhodujúci význam v rozvoji trinitárnej teologie skupina alexan­ drijských teológov, z ktorých najváčší bol Origenes. Zážitok Ducha Svátého ustupuje však v alexandrij-

Svátá Trojica, francúzska ilustrácia, 1420

skej škole neoplatónskej špekulácii. Podl’a Origena je Duch Svátý hypostázou - svojbytnou osobou. Hoci tento výraz použil Origenes po prvýkrát v dějinách, neubránil sa subordinacionizmu (Syn aj Duch Svátý sú podriadení Otcovi). Podfa něho, aj keď sú Otec, Syn a Duch Svátý rovní v podstatě, predsa medzi nimi vládne určitý druh subordinácie, pretože Božský Logos vyšiel na spósob emanácie z absolútneho

73

Božského prazákladu, z Otca. Ducha zasa priniesol Syn a je Synovi podriadený. Origenes, ako prvý medzi teológmi usilujúcimi sa o systematické predstavenie trojičnej teologie, sa snažil výslovné o začlenenie Du­ cha Svátého do vnútrobožskej Trojice. Podl’a něho je Logos pre nás obrazom Boha a cestou k poznaniu Otca. Syna však móžeme poznat’ iba skrze Ducha Svátého. Ako Boh skrze Krista pósobí v Duchu, tak sa my vraciame v Duchu skrze Syna spáť k Otcovi. Kto je teda znovuzrodený k spáse, ten potřebuje Otca, Syna a Ducha Svátého a nemóže prijať spásu, ak Trojica nie je úplná. bratia Hubert a Ján van Eyck, Zvestovanie z Gentského oltára, 1. pol. 15. stor.

Podlé Hypolita Římského, Logos, druhá Osoba (prosopon), vládne spolu s Otcom, pričom Syn je vo všetkom aktívny. Duch Svátý je ten, ktorý pósobí vo všetkom, a v Duchu Svátom veríme v Syna. Súhrnne možno povedať, že apologéti 3. storočia v polemike proti stoickému Logosu vyzdvihovali skór kristológiu než náuku o Duchu Svátom. Alexandrijská škola sa viac orientovala na Múdrosť v duchu neoplatónskeho intelektualizmu. V obidvoch prípadoch však ustupuje živá přítomnost’ a skúsenosť Ducha, pričom charizmatické javy sa takmer úplné vytrácajú. Aj keď sa teológia zaoberala viac problémami kristo-

74

logickými a trinitárnymi, ich riešenia však priniesli aj čiastkové poznatky o Duchu, ktoré vieru v Ducha Svá­ tého tiež obohatili.

O bdobie vel’kých cirkevných otcov Okrem montanistov v 3. storočí sa aj vo 4. storočí šířili rozličné, často nesprávné, teologické učenia o Duchu Svátom: Euzébius z Nikomédie a Euzébius z Cézarey tvrdia, že Duch a Syn sú iba podobní Ot­ covi. Eunomios z Cyzika ide ešte ďalej, keď hovoří, že iba Otec je nezrodený a nestvořený, Syn a Duch

Bratia Hubert a Ján van Eyck, Kfaňanie sa Baránkovi z Gentského oltára, 1. pol. 15. stor.

sú stvoření. Nie sú teda Bohom a sú mu nepodobní. Bažil z Ancýry pripúšťa, že Syn a Duch sú tej istej pod­ staty s Otcom, alebo aspoň podobnej podstaty. Proti týmto názorom formuluje náuku Prvý nicejský koncil v roku 325, na ktorom sa zúčastnil ešte ako diákon Atanáz, Bažil z Cezarey a Hilár z Poitiérs. Ich náuka sa stává klasickou: „...to jest z podstaty Otca, Boha z Boha, Světlo zo Světla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvořeného, jednej podstaty s Otcom, skrze ktorého bolo všetko stvořené,

( Viera

75

Církvi v úradných dokumentoch je j magistéria, s. 98.) Vlastným prameňom ich pneumatológie, ktorá stála v opozícii voči náuke macedonianizmu*, bolo Sváté písmo, tradícia a duchovný mníšsky život. Pokial’ ide o náuku o Duchu Svátom v 4. storočí, tá sa rozvíjala predovšetkým v polemike s macedoniánmi. Atanáz učí, že Duch Svátý je rovnako ako Otec a Syn tiež Boh. Je to Duch Otcov a Synov, vy* Macedonianizmus, teologická náuka v 4. storočí, ktorej póvodcom bol Macedónius, cařihradský biskup. Popieral božstvo Ducha Svátého. Je vlastně plodom arianizmu. Ducha Svátého pokládal len za Božiu silu a nástroj. Jeho následovníci boli posměšně nazývaní pneumatomachoi, popierači Ducha. („Vyskytujú sa aj v nasej době," dodává Jozef Zvěřina, Teologie agapé I, s. 139). Macedoniáni vychádzali z Písma, v ktorom je Duch Svátý označený ako dar. Z toho pre nich vyplynulo, že ho nemožno uctievať rovnako ako darcu, teda Boha. Pretoje Duch iba stvořením alebo určitým druhom prostredného bytia medzi Bohom a stvořením. Macedónius bol odsúdený na všeobecnom Carihradskom sneme r. 381 (MIKULKA, V.: Patrológia, s.102)

76

chádza z Otca skrze Syna alebo v Synovi. Božím obrazom sa stáváme právě působením Ducha Svátého. Všetko bolo stvořené skrze Slovo, ale tvorstvo čerpá svoje trvanie skrze Ducha Svátého, ktorý oživuje a posvácuje. Je Utešiterom, pečaťou, pomazáním, ktorým bol pomazaný Syn. Bažil Vel’ký najmá v spise O Duchu Svátom vyznává božstvo Ducha a zdůrazňuje jeho svátost’: „Kto by nezbystril pozornost’ a nepozdvihol svoje myšlienky až k najvyššiemu bytiu, keď počuje různé názvy Ducha? Veď sa nazýva Duchom Božím a Duchom pravdy, ktorý vychádza z Otca: Duch silný, Duch, ktorý riadi. Jeho vlastně a osobitné měno je Duch Svátý. Na něho sa obracia všetko, čo potřebu­ je posvátenie. Po ňom túži všetko, čo žije čnostne, ajehodychomjeakobyzavlažovanéa posilňované, aby

dosiahlo svoj ciel’, ku ktorému podl’a svojej prirodzenosti smeruje. On je póvodcom svátosti, duchovným svetlom. Každej duchovnej mohutnosti poskytuje zo seba akési osvietenie pri hl’adaní pravdy. Podl’a prirodzenosti je nedostupný, ale možno sa k němu dostat’, lebo je dobrý. Všetko sice napíňa svojou silou, ale dává sa iba tým, čo sú toho hodni. A nedává sa im rovnakou mierou, ale svoju silu rozdel’uje úměrně viere.

Svátá Trojica, irská miniatúra, 1150

Svojou podstatou je jednoduchý, v prejavoch svojej moci mnohoraký. Je celý v každom jednotliv­ covi a je celý všade. Tak sa rozdel’uje, že sám tým ne­ trpí. Všetci majú na ňom účast’, a přitom ostává celý, podobné ako slnečný lúč. Aj ten akoby bol iba u jedného, čo sa teší z jeho dobrodenia, a přitom osvěcuje zem i more a mieša sa so vzduchom." (Liturgia hodin, Zv. 2, s. 953-954.) Proti pneumatomachoi Bažil dosvědčuje, že Duch nie je stvorenie, ale že mu patří tá istá úcta ako Otcovi a Synovi. Tvrdí, že Duch je zdrojom posvátenia a pravdy. Je neodmyslitelný vo stvoření, vykúpení a tiež v budúcom súde. Dává život, rózne dary a vracia nám božské synovstvo. Duch pomazal Ježiša aj jeho

77

činnost’ a Ježiš ho potom vydychuje ako svojho vlastného Ducha. Náš duch, osvietený Duchom Svátým, upiera svoj pohl’ad na Syna a v ňom ako v obraze nazerá Otca. Gregor Naziánsky obohatil vývoj náuky o Najsvátejšej Trojici o výraz „vychádzanie" Ducha Svá­ tého a badat’ tu prvé pokusy o systematickú náuku o ňom. HÍbku vnímania Ducha však možno vidieť najmá v jeho hymnoch: „Chvějme se před velikostí Ducha, který je rovněž Bůh! Právě on mi dal poznat Boha. Opravdu je Bůh a činí mne tu na zemi Bohem. Je všemocný, dárce Božích darů nej vzácnějších. Vnuká své písně neposkvrněným

kůrům.

Dává

život

nebešťanům

a pozemšťanům, on, žijící na výsostech. Vychází z Otce. Je Boží síla, ale jedná svým vlastním spůsobem. Není Synem, neboť vznešený Bůh má Syna jediného, dobrotou plného. Ale není mu cizí neviditelné božství a náleží mu rovná sláva." (Písně, kniha I, l/lll, verše 3-9, citované zo ZVĚŘINA, J.: Teologie agapé I, s. 138.) Náuku o Najsvátejšej Trojici a zároveň aj o Du­ chu Svátom synteticky dopracovává asi najváčší te­ olog a mystik křesťanského starověku Gregor Nysský.

Drahomíra Lányi, Svátá Trojica, tempera a pastel, 65x75 cm, 1990

79

Daniel Fischer, Modrý kříž, fotografia 200x200 cm, v střede záběru olejomafba na plátně 200x200 cm, 1999

80

Jeho mystické prežívanie a chápanie Ducha Svátého možno pozorovat’ aj z jeho homílie na Pieseň piesní: „Keby napokon láska úplné vyhnala strach a keby sa strach změnil na lásku, vtedy by sa ukázalo, že to, čo dosahuje spásu, je jednota, keď sa všetci spoja medzi sebou tým, že splynu s jediným pravým dobrom prostredníctvom tej dokonalosti, ktorú před­ stavuje holubica. (...) Putom tejto jednoty je sláva. Nik nerozumný nebude popierať, že slávou sa nazýva Duch Svátý, ak vezme do úvahy tieto Pánové šlová: .Slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im.‘ Lebo naozaj dal učeníkom tú istú slávu, keď im povedal: ,Prijmite Ducha Svátého.' (...) Preto hovoří: .Slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno - ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno.' Preto ten, kto vyrástol z chlapca na zrelého muža, dosiahol mieru Kristovho veku, čo chápeme duchovné. Potom je schopný prijať slávu Ducha Svá­ tého, lebo je bez akýchkolVek neřestí a je čistý. Toto je teda tá dokonalá holubica, na ktorú hl’adí Ženich, keď hovoří: .Jediná je moja holubica, moja dokonalá. (porov. RUTSCHE, F.: Veni Sancte Spiritus, s. 208-209).

V Gregorovej náuke o Duchu Svátom sa milost’ javí ako Otcovo dielo, ktoré neviditelYie vychádza od (skrze) Syna a je napínané Duchom Svátým. Preto patří rovnaká úcta Otcovi, Synovi i Duchu Svátému.

Duch Svátý v mníšskej tradicii Učenie Veit Stoss, Zoslanie Ducha Svatého, oltář smrti Panny Márie, Krakov, 1477-1489

kappadóckych

otcov

bolo

přijaté

a zároveň aj živené mníšskym prostředím, veď aj oni sami boli mníchmi. leh učenie prerastá do mystickej teologie, podl’a ktorej je potřebné chápat’ Boha predovšetkým ako Lásku, prameň a plnost’ lásky. Mys­ tická skúsenosť je přitom predovšetkým prejavom Ducha Svátého. On naplňuje našu slobodu darom, s ktorým třeba spolupracovat’ (synergeia), a tak do nás vnáša Kristovu přítomnost’. Podobné aj sýrske mníšstvo prinieslo obohatenie života v Duchu Svátom. Predovšetkým je to Efrém, nazývaný aj „citarou Ducha Svátého", a hlavně jeho hymny, ktoré s nadšením spájajú s Duchom Svátým (takmer viac ako s Kristom) Církev, sviatostný život a kňazské svátenie. lni, no najmá Afraates, spájajú zvláštnym spósobom s Duchom Svátým naše synov­ stvo. Keďže v semitských jazykoch je ruah ženského rodu, stojí Duch Svátý vedl’a Otca ako matka, a to tak,

82

že nás celých preniká. Ako sa potom dieťa oddel’uje od matky, podobné ani my nie sme Duchom úplné „pohltení", ale pohybom k duchovnej plnosti sa stá­ váme svojbytnými. Podobné ako špekulácie o Trojici viedli k intelektualizmu, tak aj mníšska spiritualita viedla k jednostrannostiam: jednak k neevanjeliovému pohřdaniu svetom a tiež k narastajúcej subjektivitě mystiky. Úcta k Duchu Svátému viedla viac k „duchovnému životu" než k životu v Duchu. Například Evagrius nehovoří už vóbec o Duchu Svátom, ale o rozume - najčistejšej hlbine duše, pričom jeho askéza je silno ovplyvnená východnými prvkami, ktoré ho priviedli až k mylnému

Neznámy autor, Panna Mária nevesta Ducha Svátého, barok, Misijný dom Sv. Gabriela

učeniu, že tento svět Boh záměrně stvořil ako zlý, kvóli očisteniu padlých anjelov.

Duch Svátý v liturgii Od polovice 4. storočia je možné pozorovat’ prežívanie viery v Ducha Svátého aj v oblasti liturgie. Významné úlohu tu dostává najmá epikléza, vzývanie Ducha Svátého před a po premenení chleba a vína: „Prinášame ti túto duchovné a nekrvavé službu, vzýváme, prosíme a úpenlivo ťa žiadame: Zošli

83

svojho Svátého Ducha na nás i na tieto předložené dary. A učiň tento chlieb drahocenným telom tvojho Krista. A čo je v tejto čaši, drahocennou krvou tvojho Krista. Premeň ich Duchom tvojím Svátým. Nech sú prijímajúcim na občerstvenie duše, na odpustenie hriechov, na spoločenstvo v tvojom Svátom Duchu, na uskutočnenie nebeského kráťovstva, na posilnenie dóvery v teba, nie na súd alebo odsúdenie." (Svátá božská liturgia nášho otca svátého Jána Zlatoústého, s. 54-55.) Modlitby k Duchu Svátému sa v tomto období množia a ich význam rastie. Podobné aj Turíce sa od 4. storočia začínajú na puti do Jeruzaléma sláviť ako samostatný sviatok zoslania Ducha Svátého na apoštolov, hoci prv tvořili spolu so zmrtvýchvstáním a nanebovstúpením jediná - páťdesiatdňovú slávnosť. El Greco, Zoslanie Ducha Svátého, 1604-1610, Madrid, Prado

Duch Svátý v náuke Církvi Přežívaná a reflektovaná viera v Ducha Svátého priniesla svoj výsledok aj v oblasti náuky. Prvý caři­ hradský koncil v roku 381 ustanovil dogmu o Duchu Svátom, a tak od tohto roku až podnes sa na rovině teologicko-dogmatickej pneumatológia prakticky viac

84

nerozvíja, iba ak v zmysle spirituálneho prehlbovania alebo hlbšieho pochopenia samotnej dogmatickej definície. Církev až do dnešného dňa spoločne vyzná­ vá svoju vieru v Ducha Svátého v tzv. Nicejsko-carihradskom vyznaní viery: „Verím v Ducha Svátého, Pána a Oživovatel’a, ktorý vychádza z Otca (i Syna). Jemu sa zároveň vzdává tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovořil ústami prorokov." * Otcovia koncilu predovšetkým zavrhli blud caři­ hradského biskupa Macedónia a jeho stúpencov, popierajúcich božstvo Ducha Svátého, a rozšířili nicejské vyznanie učením o Duchu Svátom. K tejto teologicko-dogmatickej definícii koncilu bude třeba dodat’ nasledujúce: Koncil nazýva Ducha Svátého „Pánom", a to najmá proti bludu macedoniánov, ktorí hovořili o Duchu Svátom ako o služobníkovi, a slávi ho ako „Oživovatera", t. j. ako prameň božského života v člověkovi. Cařihrad­ ský koncil tu chcel zdórazniť, že Duch Svátý nie je iba dar života, ale Darca života, a že ak Duch Svátý nie je skutočne Bohom, potom ani my nemóžeme byť skutočne zbožštení.

* Slovo v zátvorke (i Syna), Filioque, bolo do vierovyznania vložené až v časoch karolovskej dynastie najskór v Španielsku a vo Francúzsku. Neskór, na žiadosť cisára Henricha II. Svátého, ho v Rímskej cirkvi do vyznania viery definitivně vložil pápež Benedikt Vlil. (Porov. Viera Cirkvi v úrádných dokumentoch jej magistéria, s. 133-134.)

85

Šlová „vychádza z Otca“ sa vzťahujú opáť na vyvrátenie učenia macedoniánov, ktorí tvrdili, že Ducha Svátého stvořil Syn. Táto formulácia mala tiež vysvětlit’ vnútrotrinitárny vzťah Otca a Ducha, čo vychádza z bib­ lického textu Jn 15,26. Predovšetkým skutočnosť, že *Nicejsko-carihradské vyznanie viery na objasnenie póvodu Ducha Svátého použilo formuláciu „qui ex Patře procedit" (ktorý vychádza z Otca). Tým však nebol úplné určený vzťah Ducha Svátého v Trojici. Aj naďalej ostávala nerozriešená otázka vzťahu Ducha Svátého k Synovi. Tuto otázku riešili neskór odlišné na Západe a na Východe, hoci táto odlišnost’ bola viac formálna ako věcná. Grécka cirkev učila, že Duch Svátý vychádza z Otca skrze Syna „ex Patře per Filium". Západná cirkev zasa učila, že Duch Svátý vychádza z Otca i Syna ako z jedného zdroja - „ex Patře Filioque". Grécke ponímanie vzťahu Ducha Svátého k Synovi silnejšie vyjadřuje, že Syn má od Otca celú svoju bytost’ osoby, v ktorej je zahrnuté aj dýchanie Ducha Svátého. V latinskej představě zase silnejšie vyniká, že Otec a Syn vynášajú Ducha Svátého v jedinom čine. (Verbum Fidei IV, s. 98-99)

86

Duch nie je splodený Otcom tak ako Syn, ale že stojí vo svojom vlastnom vzťahu póvodu k Otcovi. Slovami „Jemu sa zároveň vzdává tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi11* koncil potvrdil, že Duchu patří tá istá Božská hodnost’ ako Otcovi a Synovi. Slovami „hovořil ústami prorokov" je vyjádřená účast’ Ducha Svátého na dějinách spásy, totiž skutočnosť, že jeden Duch spája do jednoty Starý a Nový zákon, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu ako prísPub a naplnenie.

Zhrnutie pneum atologických výpovědí v období do roku 381 O vývoji učenia o Duchu Svátom v období po vyhlásenie dogmy o Duchu Svátom v roku 381 možno poved ať toto: • Vnímanie Ducha Svátého bolo ovplyvnené prechodom od spásno-dejinného, biblického pohíadu k filozo-

fickému mysleniu, kde v popředí bola otázka o bytí. • Uvažovanie o Duchu Svátom sa v tomto období odohráva predovšetkým na pozadí formujúcej sa trinitárnej náuky a tiež v konfrontácii s vtedajšími mylnými náukami o Duchu Svátom (montanisti, macedoniáni). • Náuka o Duchu Svátom už nedosahuje pavlovská či jánovskú vefkosť. V živote Církvi sa takmer vytráca charizmatická skúsenosť Ducha Svátého. Jeho pósobenie sa prejavuje najmá v mystickej skúsenosti v rám­ ci mníšskeho spósobu života a tiež v liturgii (epikléza

Louis Rivier, Mystérium inkarnácie, 1956-1959

a iné modlitby k Duchu Svátému). •

Učenie

teológov

(Irenej,

Tertulián,

Origenes,

Atanáz, Bažil, Gregor Naziánsky, Gregor Nysský) o Duchu Svátom prebieha predovšetkým v pojmovom vyjasňovaní vztahu Ducha Svátého k Otcovi a Synovi. V učení týchto teológov Duch Svátý nie je stvořením, ale mu patří tá istá úcta ako Otcovi a Synovi. Duch Svátý je treťou Osobou v jednom Bohu. • Završením tohto vývoja je Cařihradský koncil s jeho teologicko-dogmatickým vyhlášením učenia o Duchu Svátom.

87

Závěr V úvode som spomenul kardinála Suenensa, ktorý vo svojej knihe píše o nádeji, čo pramení vo viere v Ducha Svátého. Jemu ponechávám aj slovo na závěr. Keď ho spomínaný novinář vyzval, aby vysvětlil svoju odpověď, kardinál odpovedal: „Prečo som mužom nádeje? Lebo verím, že Boh je každé ráno nový, že stvořil svět právě v tomto okamihu, a nie v nejakej pochmúrnej zabudnutej minulosti. Preto musím byť připravený každú chvífu střetnut’ sa s ním. Predsa vo svojej prozretefnosti vytvára věci nečakané. Boh, ten nevyspytatelYiý, nás spasí a oslobodí od nášho údělu. On překa­ zí temné predpovede sociológov. On je Boh nevyspytatefný, čo svoje děti, 1’udí miluje. Svoju nádej čerpám z tohto prameňa. Som mužom nádeje, nie na základe 1’udského rozumovania alebo vrodeného optimizmu. Jednoducho preto, lebo verím, že Duch Svátý účinkuje v Církvi a vo svete bez ohradu na to, či Pudia o tom vedia, alebo nie. Som mužom nádeje, lebo verím, že teraz i vždy Svátý Duch je tvořivý Duch, čo dává každému, kto ho přijímá, každé ráno novů slobodu, hojnost’ radosti a dóvery.

88

Som mužom nádeje, lebo viem, že dějiny Církvi sú dlhé dějiny, plné zázrakov Ducha Svátého. Spomeňte si na prorokov a svátých, čo boli v najťažších chvíl’ach obdivuhodnými nástrojmi milosti a žiarivými lúčmi na ceste. Verím v prekvapujúce zásahy Ducha Svátého. Ján XXIII. bol jeden z nich. Takisto koncil. Oboje sme ani neočakávali. Cože, mohol by sa Boh vo svojom myšlení a vo svojej láske vyčerpat? Nádej nie je luxus, ale povinnost’. Dúfať neznamená snívat’, ale opak toho. Nádej je prostriedok, ako uskutočniť naše sny. Šťastní sú všetci tí, čo sa odvážia dúfať a sú připravení zaplatit’ za to vysokú cenu, aby podoba ich sna vošla do života l’udí“.

89

Poďakovanie V roku 1999, na závěr teologických štúdií a pri příležitosti prijatia kňazskej vysviacky, rozhodol som sa napísať tuto štúdiu, ktorá chce byť vyjádřením mojej vďačnosti všetkým, ktorí ma sprevádzali na ceste objavovania kňazského a rehoíného povolania ako daru Ducha Svátého. Aj keď realizácia tohto pro­ jektu sa pre rozličné příčiny oddialila, nič to nemení na intenzitě vrúcnosti pocitu vďačnosti voči tým, ktorí sa svojou trpezlivosťou, múdrosťou a láskou stali vzác­ nými nástrojmi počas uplynulých formačných rokov. Som vďačný tým, ktorí ma v druhej polovici 80-tych rokov uviedli do živej a opravdivej skúsenosti pósobenia Ducha Svátého v rámci charizmatickej ob­ novy, ktorú som spoznával predovšetkým ako Obnovu v Duchu Svátom. Moja vďačnosť patří rehotnej sestře Jožke Šípošovej OSF, vdp. Ludvíkovi Kolekovi, vdp. Václavovi Chroustovi, pátrom františkánskej komunity z Roztok u Prahy, a, samozřejmé, mnohým ďalším, s ktorými som mohol přežívat’ očarujúce „kráčanie v Duchu", medzi ktorých sa o niečo neskór zařadili najma manželia Júlia a Peter Halamovci, Lucia Adamovová, Monika Butašová, a ďalší, a ďalší— Ten istý čas bol zároveň aj časom htadania vlastného povolania. Za jem­ né a múdre sprevádzanie v tých prvých počiatkoch som vďačný vdp. Antonovi Adamkovičovi, pátrovi Augustinovi Slaninkovi CM, rehotnej sestře Julke Bodoríkovej a všetkým františkánským sestrám trnavskej komunity, pátrovi Bernar­ dovi Šmídovi OFM, pátrom Emilovi Krapkovi SJ a Petrovi Záhoranskemu SJ ako aj ďalším priateíom. Od roku 1988, keď som vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej, až po

90

okamih kňazskej vysviacky, túžim vyjádřit’ vrúcnu vďačnosť starším spolubratom, ktorí zanechali v mojom živote vzácnu a nezmazatel’nú pečať prostredníctvom 1’udskej, spirituálnej a intelektuálnej formácie. Medzi nich patria najma pátri Andrej Osvald SJ, Emil Váni SJ, Ladislav Csontos SJ, Jozef Porúbčan SJ, Emil Krapka SJ, Ivan Bunček SJ, František Gábriš SJ, Ladislav Šofranko SJ, Juraj Dolinský SJ, Viliam Karl’a SJ, Ján Ďačok SJ, Igor Vajda SJ, Milan Hromník SJ, Jozef Šuppa SJ, Andrej Filipek SJ, Bernard Mišovič SJ, Cyril Vasil’ SJ, Jaroslav Rindoš SJ, Jozef Fekete SJ. Ďakujem aj všetkým ďalším spolubratom za auten­ tické svědectvo rehoíného života, za úprimné priateístvo, pochopenie, trpezlivosť a mnohorakú podporu. Aj vďaka nej som mohol překlenut’ okamihy ťažkostí, kríz a tápaní. Osobitná

vďačnosť

patří priateíom

výtvarníkom,

ktorí ma

počas

štúdií sprevádzali darom svojej kreativity a boli pre mňa inšpirujúcim zdrojom poznávania hbších a širších perspektiv života. Som vďačný najma tým, ktorí obohatili tuto knihu aj svojimi artefaktami, medzi ktorých patří: Ladislav Čarný, Daniel Fischer, Drahomíra Lányi, Dorota Sadovská, Ján Cimra, Lucia

Lizáková,

lvica Markovičová,

Hana Bačová, Anna

Blonská, Al­

bert Otruba, Katarína Poláková a Daniela Čarná. Verím, že ich diela sa pre čitatefa možu stať zdrojom opravdivej inšpirácie pri osobnom hfadaní pravdy o Duchu Svátom a móžu tiež napomoct’ otváraniu sa pre jeho premieňajúce a životodárné pósobenie.

91

Pramene Concilliorum Oecumenicorum Decreta, (Red. G. Alberigo a kol.), Edizioni Dehoniane, Bologna 1991, 1135 s. JÁN PAVOL II.: Dominům et vivificantem, Spolok svátého Vojtěcha, Trnava 1994, 130 s. Katechizmus Katolíckej církvi, Spolok svátého Vojtěcha, Trnava 2004. Liturgia hodin, Zv. 2, (Red. Posvátná kongregácia pre bohoslužbu), Typis polyglottis Vaticanis, Vatikán, 1996, 2249 s. Svátá božská liturgia nášho otca svátého Jána Zlatoústého, Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, Prešov 1998, 87 s. Sváté písmo Starého i Nového zákona, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1995, 2623 s. Viera Církvi v úradných dokumentoch jej magistéria, (Red. Josef Neuner, Heinrich Ross), Dobrá kniha, Trnava 1995, 471 s.

Použitá literatura Biblický slovník, (Red. Adolf Novotný), Kalich, Praha, 1956, 1405 s. CONGAR, Y.: I Believe in the Holý Spirit, Seabury Press, New York 1983, 230 s. Dizionario Patristico e di Antichitá Christiane, Vol. 2, (Red. Angelo Di Berardino), Marietti, Casale Monferrato 1984, 3630 s. Encyclopedia of theology, (Red. Karl Rahner), Crossroad, New York 1989, 1841 s. Handbuch theologisher Grundbegriffe Bd. 1, (Red. Heinrich Fries), Kosel, Munchen 1962, 880 s. HENRY, A. M.: The Holý Spirit, Hawthorn Books, New York 1960, 138 s. KOREC, J. CH.: Nad Lukášovým evanjeliom, Dobrá kniha, Cambridge 1989, 573 s.

92

MAERTENS, T.: The Spirit of God in Scripture, Helicon Press, Dublin 1966,128 s. MALONEY, G. A.: The Spirit Broods Over the World, Alba House, New York 1993, 172 s. MASINI, M.: II vangelo del discepolo, Editrice Queriniana, Brescia 1988, 216 s. MIKULKA, V.: Patrológia, Římskokatolická cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského, Bratislava 1995, 236 s. MUELLER G. L.: Der Heilige Geist, Styria, Graz 1993, 125 s. MUELLER, G. L.: Katholische Dogmatik, Herder, Freiburg im Breisgau 1995, 879 s. Nový biblický slovník, (Red. J. D. Douglas), Návrat domů, Praha 1996, 1243 s. POTTERIE, I. - LYONNET, S.: The Christian Lives by the Spirit, Society of St. Paul, New York 1971, 284 s. RUTSCHE, F.: Veni Sancte Spiritus, Ráber, Luzern 1959, 381 s. SCHAUP, J.: Woman - Image of the Holý Spirit, Dimensions Books, Denville, New Jersey 1975, 124 s. Slovník biblickej teologie, (Red. Xavier Léon-Dufour), Dobrá kniha, Trnava 2003, 584 s. Slovník katolické dogmatiky, (Red. Wolfgang Beinert), Matice cyrilometodějská, Olomouc 1994, 477 s. SUENENS, L. J.: Hoffen im Geist, Salzburg 1976, citované zo slovenského samizdatového překladu s názvom: Duch Svátý je našou nádejou. Teologické studie - Druhá patristická čítanka, (Red. Josef Novák), Česká katolická charita, Praha 1985, 125 s. Teologický slovník k Novej zmluve Zv. 5 - 6 , (Red. Gerhard Friedrich), Cirkevné nakladatelstvo Bratislava, Prešov 1990, 290 s. Verbum Fidei 4, Verím v Boha Otca, Syna a Ducha Svátého, Samizdat. ZVĚŘINA, J.: Teologie agapé Sv. 1, Scriptum, Praha 1992, 408 s. ZVĚŘINA, J.: Teologie agapé Sv. 2, Scriptum, Praha 1994, 465 s.

93

Obsah Úvod 3 Ruah v Starom zákone

7

Význam slova ruah 8 Ruah ako vietor 11 Ruah ako sila, ktorá oživuje 13 Ruah ako miesto iudského poznania a cítenia 14 Ruah ako Boží duch, duch-dych Jahveho 15 Duch vo vyvolených sudcoch a král’och 18 Duch, ktorý hovořil skrze prorokov 21 Zážitok a chápanie ducha u Izaiáša Oživujúci duch u Ezechiela Univerzálně vyliatie ducha u Joela Múdrosť a duch pódia sapienciálnej literatúry Zhrnutie starozákonného chápania pojmu ruah

22 23 24 25 26

Pneuma v Novom zákone 27 Duch v udalostiach pódia synoptických evanjelií 31 Ježišovo počatie 33 Ježišov krst 34 Ježišova činnost’ 36 Zhrnutie pneumatologických výpovědí synoptických evanjelií Duch Svátý pódia Skutkov apoštolov 38 Zoslanie Ducha Svátého na Turíce 41 Duch Svátý je Ježišov Duch 42 Duch Svátý v živote apoštolskej Církvi 43 Zhrnutie pneumatologických výpovědí v Skutkoch apoštolov Skúsenosť Ducha Svátého pódia apoštola Pavla 44 Duch Svátý nám otvára přístup k Bohu 46 Duch Svátý je Duchom osláveného Pána 46 Duch Svátý je životným princípom Cirkvi 47 94

37

43

Duch Svátý ako prameň nového života 48 Znamenia a dary Ducha Svátého v službě Kristovho těla Duch Svátý podlé jánovských spisov 52 Ježíš dává Ducha Svátého 53 Prísl’ub Parakléta 55 Duch Svátý v živote mladej Církvi 58 Zhrnutie pneumatologických výpovědí v jánovských spisoch

Vývoj učenia o Duchu Svátom v období po C ařihradský koncil v roku 381 Obdobie apoštolských otcov 67 Obdobie apologétov 2. a 3. storočia 68 Latinská literatúra 72 Grécka literatúra 73 Obdobie vel’kých cirkevných otcov 75 Duch Svátý v mníšskej tradicii 82 Duch Svátý v liturgii 83 Duch Svátý v náuke Církvi 84 Zhrnutie pneumatologických výpovědí v období do roku 381

Závěr

88

Poďakovanie

92

Bibliografia

94

51

62

65

86

95

č

Ján Cimra, Bez názvu, kresba a text, 2004

„Ruah je vietor, ktorý sa stává obrazom Božieho pósobenia. Je zdrojom neviditefnej sily, ktorá oživuje tělo a ovplyvňuje vnútorný stav člověka. Je však aj Božím dychom, prejavom Jahveho ducha, ktorý sa darúva v slově a prichádza v ústrety svojím zasíúbením." (26. strana)

„Duch Svátý sa v Skutkoch apoštolov zjavuje ako životný princip Církvi. Je silou, ktorá vedie Církev v jej misii, sprevádza činnost’ apoštolov a dává svoju autoritu ich rozhodnutiam. Duch Svátý zároveň zjavuje tajom nú přítomnost’ Krista. Je to Ježišov Duch, ktorý vedie učeníkov za Ježišom a utvára medzi nimi jednotu. Duch Svátý sa tu zjavuje aj ako vnútorný dynam izm us jednot­ livého křesťana. Je vnútorným prameňom radostného elánu a tiež odvahy pri vydávaní svědectva o Ježíšovi.“ (44. strana)

„Som mužom nádeje, lebo verím, že teraz i vždy Svátý Duch je tvořivý Duch, čo dává každému, kto ho přijímá, každé ráno novů slobodu, hojnost’ radosti a dóvery. Som mužom nádeje, lebo viem, že dějiny Církvi sú dlhé dějiny, plné zázrakov Ducha Svátého." (kardinál L. J. Suenens, 88. strana)

IS B N 8 0 -7 1 4 1 -4 8 5 -9

9 788071

Ruah - Pneuna ■ Duch

4858"