Zlodejka z Korintu 8089993087, 9788089993086 [PDF]

Zitiervorschau

TESSA AFSHAROVA

ZLODEJKA Z KORINTU

TESSA AFSHAROVÁ ZLODEJKA Z KORINTU

KUMRAN.SK UKÁŽME SVOJU NÁDEJ

Americký originál

Thief of Corinth: Vydavateľ:

Slovenské vydanie:

©2018 by Tessa Afshar

Tyndale House Publishers, Inc., 351 Executive Drive, Carol Stream, 60188 Illinois, United States of America Translated by permission. ©2019 KUMRAN, s. r. o. Mýtna 62, 064 01 Stará Ľubovňa

www.kumran.sk Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy nesmie byť reprodukovaná, uložená do informačných systémov ani inak rozširovaná (elektronicky alebo mechanicky) bez predchádzajúceho písomného súhlasu vydavateľa. Preklad:

Zdenka Buntová

Jazyková korektura:

Eva Petrovičová

Zodpovedný redaktor: V knihe sú uvedené citáty z týchto diel:

Eva Štrbová

Publius Ovídius Naso: Premeny. Citované z: Turčány, Viliam: Preklady. Slovenský spisovateľ, 1980, str. 11. Publius Ovídius Naso: Lieky proti láske. Slovenský spisovateľ, 1964. Preložil V. Mihálik. Publius Ovídius Naso: Umenie milovať. Slovenský spisovateľ, 1971. Preložil V. Mihálik.

Originál obálky:

Foto autorky:

© Shane Rebenschied. All rights reserved. © 2015 by Matthew Murphy

Obálka a grafická úprava:

Stefan Talarovič

Tlač:

Alfaprint, s. r. o.

Prvé vydanie:

ISBN 978-80-89993-08-6

S vrúcnou spomienkou na našich drahých

Faršída a Alanu venujem Faeghovi, Noureen, Ramin, Linde, Christianovi,

Alexandre Hakimovcom, svojej druhej rodine vo viere, priateľstve a láske.

PROLÓG

Raz si sa ma opýtal, ako sa zo ženy ako ja mohla stať zlodejka. Mala

som všetko - otcovu lásku, nádherný domov, driečneho nápadníka.

Prečo som sa odvážila prekročiť zákon a uchýlila sa k zločinu? Mohla by som zľahčovať a zvaliť to na nespavosť. V tú osudnú noc som nevedela zaspať, vstala som z postele a išla si urobiť odvar z koreňa valeriány. A vtedy som uvidela otca. V hustej tme vykĺzol

z bočných dverí do uličky za domom.

Môj otec mal tajomstvo a ja som sa ho v tú noc rozhodla rozlúštiť. Tajomstvo také ťaživé, že ho manželstvo mojich rodičov neunieslo. Cestou cez nádvorie som schytila starý plášť, zahalila som sa doň a vydala sa za otcom. Kľukato prešiel toľkými uličkami, až som

stratila predstavu, kde sme. V tú noc bolo nebo zatiahnuté, otec nezbadal, že idem za ním. Napokon zastal. Oblaky sa pretrhli a v slabom svite sa dali

rozoznať obrysy okolitých víl. Boli sme v zámožnej časti mesta. Pohostinní Korinťania nechávali cez deň dvere dokorán. Na

noc sa však zatvárali na závoru, jednak pre bezpečnosť, jednak ako znamenie, že nie je vhodný čas na návštevy a obyvatelia sa uložili spať. Ako sa dalo očakávať, aj dvere tejto vily boli zamknuté.

Schovala som sa za krík. Čo má otec v úmysle? Zaklope a zobudí celý dom? Vtom spoza opaska vytiahol kus látky a zamaskoval si ňou tvár.

Zhíkla som. Chce si z majiteľa domu vystreliť? Alebo sa má tajne stretnúť s nejakou ženou? Nebol ženatý a na svoj vek vyzeral -7-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

výborne. Nad jeho súkromným životom som sa nikdy nezamýšľala, lenže predstava, že ide na pikantnú schôdzku s nejakou ženskou, sa

mi protivila. Mala som sa zvrtnúť a bežať domov, no čosi ma držalo na mieste.

Otec zamieril k ohrade okolo vily, s obdivuhodnou pružnosťou sa vyšplhal na blízku vŕbu a preskočil na hrebeň múra. Potom sa

zachytil konára stromu, čo prečnieval zo záhrady, vyšvihol sa do koruny a zmizol mi z dohľadu. Zamyslela som sa. Prečo sa zakrádal mestom uprostred noci? A čo tá maska? Prečo nebadane vnikol do cudzieho domu? Odpoveď

sa ponúkala sama, no odmietala som jej uveriť.

Nedokázala som odhadnúť, ako dlho tam čakám. Koľko času uplynulo od chvíle, čo preliezol plot? Hodina? Menej? Nijaký poplach sa nestrhol... zatiaľ. Zmocnila sa ma úzkosť. Čo tam robí? Čo ak ho prichytili? Opustila som skrýšu, prikradla sa bližšie k vile

a bleskovo sa rozhliadla. Nikde nikoho. Podkasala som si tuniku a plášť, vyliezla na ten istý strom, učupila sa v konároch, no ani

odtiaľ som nič nevidela, čo ako som napínala zrak. Oprela som sa čelom o kmeň. Čo teraz? Budem čakať? Mám ho ísť hľadať? Vtom sa ozval dupot viacerých párov nôh.

„Hej, ty tam!“ skríkol drsný mužský hlas. „Ani sa nepohni!

Stoj, vravím!“ Dlane sa mi spotili od strachu, že ma stráže zbadajú,

a chcela som zoskočiť, no pri pohľade, čo sa mi naskytol, mi zamrzla

krv. Otec bežal smerom k ohrade, za ním obrovský muž s vytaseným

mečom. Dobiehal ho. Odhadla som vzdialenosť, čo otca delila od

múru, a čas, ktorý by potreboval, aby vyliezol a preskočil na druhú

stranu. Nemohol to stihnúť. Otca chytia a ja, bezmocne učupená medzi konármi, sa budem prizerať, ako ho zabijú.

Takže tak. Zvyšok príbehu už poznáš. Mohla by som obviniť otca, že mi v tú noc dal príklad, ktorým zničil moje najlepšie zámery, pretože keby sa nepokúsil vylúpiť tú

vilu, nikdy by som sa nedala na kradnutie.

-8-

TESSA

AFSHAROVÁ

No rozhodnutia, ktoré nás dovedú na zlé chodníčky, mávajú

zamotanejšie korene. V mojom prípade to boli tisíce slov vyrieknuté mojím starým otcom, keď som žila v jeho dome - štipľavých a nemilosrdných.

Alebo tisíce výrazov, ktoré nikdy nevyšli z úst mojej mamy -

vľúdnych a láskavých, ktoré by pohladili moju zranenú dušu. Vinu

by som mohla hľadať aj v rokoch prežitých v Aténach, kde som sa pre svoju rodinu stala neviditeľnou - bola som iba dievča vo svete ovládanom mužmi. No obaja vieme, drahý Pavol, že najväčší diel viny nesiem ja

sama. Ja som sa rozhodla. Namiesto toho, aby som sa z rán utŕžených v detstve usilovala poučiť a vyliečiť, využila som ich ako dôvod robiť si, čo chcem. A potom si ma naučil milovať.

Tento list píšem, sediac pri pohrebnej hranici. Spomienky na mňa útočia, oheň blčí a spaľuje kosti človeka, ktorého som nedokázala ľúbiť. Keď mi nos naplnil pach spáleniny, spomenula som si na Tvoje slová: „Láska nikdy nezanikne“ A v tieni žiary, čo s takým

dychtivým hladom pohlcuje ľudské telo, ma utešuje iba pomyslenie, že existuje láska, ktorá nás neopustí. Láska, ktorá spojí, čo sa mojou

vinou rozdelilo.

-9-

ČASŤ 1

Odhalenie A keď sa ho spýtajú: „Čo sú to za rany medzi tvojimi rukami?“ -

odpovie: „Tie mi zasadili v dome mojich milých.“ Zachariáš 13, 6

JEDEN

Prvý

raz som vyliezla cez okno

a po prstoch sa prekradla

spiacim domom v jednu jasnú mesačnú noc, keď som utekala z domu. Výraz domov by bol v tomto prípade prehnaný. V aténskej

vile nášho starého otca som sa na rozdiel od svojho brata Dionýza nikdy necítila doma. Tá pyšná bašta gréckych tradícií sa mi na osem

smutných rokov stala väzením, pascou, z ktorej sa nedalo uniknúť,

blázincom, v ktorom jeho obyvateľom priveľa filozofie a prastarých

zásad pomútilo mozgy. Nikdy to nebol môj domov.

Mojím pravým domovom bola otcova vila v Korinte. V tú noc som sa rozhodla prekonať všetky prekážky a dostať sa

k otcovi do Korintu za každú cenu. Mala som šestnásť, vyliezť z okna na poschodí bola pre mňa hračka. Predo mnou bol Korint, môj otec

a sloboda. A dolu na mňa ticho a oddane čakal môj nevlastný brat.

Teodotus mi stál po boku pri všetkých mojich výčinoch, nech by boli čo ako bláznivé a nebezpečné.

Teraz čakal dolu na nádvorí a dával pozor, kým som sa spúšťala po balustrádě pred mojou izbou. V jednom okamihu mi nohy viseli

bez opory, podo mnou iba tma a vzduch. Po kúštičkoch som sa presunula doľava, kým som prstami na nohách nenašmátrala konár vavřínového stromu. Pustila som sa a skočila do voňavého lístia. Čo

tam po škrabancoch! Po tom strome som lozila často - no vždy za denného svetla a vždy zdola nahor. Teraz som naň skočila zvrchu

s nádejou, že ma konáre zadržia alebo sa stačím zachytiť, aby som si pádom na antickú mramorovú dlažbu nedolámala kosti.

-13-

Z

ZLODEJKA

KOR INTU

Prsty ma nezradili, akýmsi šiestym zmyslom našli pevnú oporu a zachytili ma. Potom som už bleskurýchle skĺzla po kmeni na zem.

Keby to videla mama, bola by zhrozená, uškŕňala som sa v duchu. „Mohla si si dolámať väz,“ zasipel Teo cez zaťaté zuby. Bol v mojom veku, ale zdal sa aspoň o desať rokov starší. Ja som vedela

vykypieť ako vriaca voda, Teo sa ničím nedal vykoľajiť, v búrkach života bol mojím pevným bralom.

Pozrela som naňho a odfúkla si. Napätie zo mňa opadlo, stuhnuté

plecia sa mi uvoľnili. „Ale nedolámala som sa, ako vidíš.“ Schytila som batoh, ktorý mi zbalil. „Cez bránu?“ Pokrútil hlavou. „Agis sa dnes večer výnimočne neopil.“ Obaja

sme sa zadívali na otroka spiaceho na rohoži krížom pred vchodom. Hlasné chrápanie prehlušovalo aj spev cikád. „Ak to s cestou do Korintu myslíš vážne, obávam sa, že takýchto

krkolomných kúskov ťa čaká viac,“ povedal Teo stíšeným hlasom

a pristúpil bližšie, takže som rozoznala líniu jeho podlhovastej tváre. „Či uspeješ, alebo nie, Ariadně, ak sa o to pokúsiš, nič už

nebude ako predtým. Ešte si to môžeš rozmyslieť.“ Namiesto odpovede som zamierila k vysokej murovanej ohrade, čo sa týčila okolo domu ako neoblomná stráž. Starý otec urobil

všetko, aby som tam nemohla zostať. Už dávno som mala vziať nohy na plecia.

Pohľadom som zmerala odstrašujúco vysoký múr. Bez pomoci

naň nevyleziem. Otroci nechali pri fontáne v strede nádvoria masívny kamenný mažiar. Bol mi takmer po pás, dal by sa využiť, no ukázalo sa, že je ťažší, než sme predpokladali. Ťahať sme ho nemohli, narobil by hluk, museli sme ho nadvihnúť. Svaly na rukách mi horeli. Asi v polovici cesty sa mi mažiar vyšmykol a s hlasným

buchnutím dopadol na mramorovú dlažbu.

Otrok sa pomrvil a sadol si. V mihu sme sa hodili na zem do tieňa za mažiarom. „Je tu niekto?“ rozospato zamumlal Agis. Vstal, rozhliadol sa, potom urobil niekolko krokov naším smerom. Nohou sa takmer dotkol môjho pleca. Ešte kúštik a zavadí o mňa. V ušiach mi pulzovala krv, moje pľúca zabudli dýchať.

-14-

TESSA

AFSHAROVÁ

Bola to moja jediná šanca dostať sa na slobodu. Ak Agis urobí poplach a nájdu nás, starý otec ma strčí pod zámku do ženskej časti

domu a dá ma strážiť, kým sa nepodvolím jeho plánom. Mal proti mne dokonalú zbraň. Chcel ma vydať za toho šialeného Draka, a keby som odmietla, kruto by sa vyvŕšil na Teovi. Neboli to plané vyhrážky. Starý otec mal myseľ z nabrúsenej ocele a rovnako tvrdé

srdce. Výčitkami svedomia, že mučí nevinného, by sa určite netrápil.

Tea by dal zbičovať a pri každej rane by zduplikoval, že za to môžem

ja, lebo som odmietla splniť príkaz.

Osud nám nečakane zoslal na pomoc kocúra Herodota. Ten

kocúr bol tulák, no zdržiaval sa v blízkosti domu, pretože s Teom sme si to vyhladované chúďa tajne adoptovali a kŕmili ho. Moja mama to síce zakazovala, no Herodotus bol zdatným lovcom myší

a inej hávede, a tak sa otroci tvárili, že našu neposlušnosť nevidia.

Chýbal posledný krok a Agis by ma objavil, no vtom mu Herodotus prebehol po nohe.

Otrok skríkol a uskočil. „Potvora! Ešte raz ma zobudíš, rozrežem ti brucho a tvoju mrcinu hodím vranám!“ So šomraním sa znova uložil na rohož. Ani sme sa nepohli, kým sa v tichu noci znova

nerozľahlo chrápanie. Obozretnejšie sme nadvihli mažiar a preniesli ho k múru, tentoraz bez nehody.

Batoh som prehodila na druhú stranu, vyliezla na mažiar a opatrne som sa postavila na okraje. Ani sme nedýchali, keď sa zaknísal a zaškrípal na kamennej dlažbe. Agis našťastie chrápal

ďalej. Zachytila som sa okraja múru a pokúsila sa vytiahnuť nahor.

Dlane som si doškriabala o tehly, ramená a chrbát ma pálili, keď

som prstami na nohách šmátrala po starých tehlách a hľadala oporu.

Ešte posledný kúsok a sedela som hore. Potom vyliezol na mažiar Teo. Pohyboval sa potichu ako mačka,

jeho nohy v koženej obuvi nespôsobili žiadny hluk. Naklonila som sa a podala mu ruku. Pomoc bez váhania prijal, chytil sa ma za zápästie a vyštveral sa nahor. Chvíľu sme sa na seba usmievali, uveličení malým víťazstvom, no keď sme pozreli dolu, smiech nás

prešiel. -15-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

„Skočiť nemôžeme, je to privysoko,“ usúdil Teo. Z uličnej strany stál pri bráne podstavec so sochou Atény.

Starý otec ňou vzdal hold svojmu vzácnemu mestu a jeho božskej patrónke. Otroci nechávali pri podstavci celú noc horieť malú

olejovú lampu. Preliezla som po hrebeni múru, kým som nesedela rovno nad kamennou Aténou.

Zavesila som sa na vonkajšiu stranu plota a snažila sa dočiahnuť podstavec tak, aby som sochu nezrazila. Bála som sa, že zobudím

Agisa, aj hnevu bohyne. Môj brat Dionýz síce neveril, že bohovia sú

skutočné bytosti, ktoré sa pletú do osudov smrteľníkov, a tvrdil, že sú to iba symboly, ktoré nás majú učiť, ako žiť cnostný život, no ja som

si taká istá nebola a bála som sa riskovať. Ak nejaká Aténa naozaj

existuje, nebolo by dobré privolávať na seba jej hnev, práve keď som sa púšťala do svojho životného dobrodružstva. A patrónkou

hrdinských činov bola práve Aténa. „Prepáč mi, bohyňa, nie je to z neúcty k tebe,“ zašepkala som,

opatrne som položila nohy na podstavec a zoskočila na ulicu. Teo to mal pri svojej výške ľahšie, no v poslednej sekunde zavadil

o hlavu sochy a prevalil ju. Stačila som priskočiť a zachrániť ju pred

pádom na dlažbu, no náraz do múru si vybral svoju daň. Chudera Aténa prišla o jednu ruku. „Ty si tomu dal!“ zhrozila som sa. Teo zdvihol odlomenú ruku a položil ju vedľa sochy na podstavec.

„Odpusť, bohyňa,“ povedal a pohladkal ju. „Stále si krásna,“ dodal, a keď som zachytila jeho pohľad, obaja sme sa pustili do hysterického smiechu - od úľavy, že sa nám podarilo ujsť, a od strachu, či sa teraz

bohyňa nezjaví a nepotrestá nás. „Čo to tu stvárate?“ opýtal sa z tmy hlas ostrý ako šľahnutie biča.

Takmer som vyletela z kože, div som sochu nezrazila na zem.

„Kto si?“ opýtala som sa roztrasená ako vyplašené sŕňa. Hovoriaci pristúpil bližšie a lampička pri Aténiných nohách mu

osvetlila tvár.

Keď som zbadala, že je to Dionýz, od úľavy som sa musela oprieť o múr. „Vydesil si ma na smrť!“ osopila som sa naňho.

-16-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Čo to stvárate?“ opýtal sa znova a flbchol na naše batohy a moje nezvyčajné oblečenie - široký plášť, ktorý som mala na sebe, bol

totiž jeho. Nezmohla som sa na slovo, len som preglgla. Utekala som od

mamy a od starého otca, no opúšťala som aj milovaného brata.

Dionýz bol dedov obľúbenec, náhrada za syna, ktorého nemal. Myslím, že vnuka mal úprimne a z celého srdca rád. Prejavoval mu nehu, akej sa mne alebo Teovi nikdy nedostalo. Dionýzov odchod

by starý otec nenechal len tak, prenasledoval by nás ako lovecký pes aj do Hádesovej ríše, len aby svojho miláčika dostal späť.

Ak sa mi mal útek podariť, môj brat musel zostať v Aténach.

Dionýz má Atény rád, utešovala som sa. K starobylému mestu posadnutému puntičkársky presnými intelektuálskymi rozpravami

a obdivom k filozofii sa na rozdiel odo mňa hodil. Atény mu

vyhovovali lepšie než ľahtikársky Korint. Ja som však bola ako pisár, ktorému z jeden plus jeden vyjde tri. Klamala som samu seba

a ohýbala pravdu do niečoho, s čím som sa dokázala vyrovnať. Dionýz mal ešte brilantnější mozog ako starý otec, v akademickej atmosfére Atén sa cítil ako ryba vo vode. No mal aj láskavé srdce po našom otcovi. Môjho brata odlúčenie od otca zronilo. Čo s ním

bude, ak stratí aj mňa s Teom? Nevládala som na to myslieť. Vedela

som, že túto ranu nezhojí ani majestát Atén, ani náklonnosť starého otca.

O plánovanom úteku som Dionýzovi nepovedala. Nahovárala som si, že z obavy, aby nás neprezradil starému otcovi, no skutočnou

príčinou bola moja zbabelosť. Ako sa mu pozriem do očí, až sa

dozvie, že ho opúšťame? Bála som sa výrazu jeho tváre. A teraz som ho videla. Teo pristúpil bližšie. „Musí odtiaľto zmiznúť, Dionýz. Inak ju ten

starý vlk donúti vziať si Draka za muža.“ Môj brat prestúpil z nohy na nohu. „Teraz zúri, ale časom určite vychladne.“

Zaškrípala som zubami. Ak šlo o starého otca, Dionýz bol slepý. Nevidel zlo, čo tomu starcovi kolovalo v žilách. „Vyhrážal sa, že

-17-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

dá Tea zbičovať, ak si toho gaunera nevezmem. Za každú hodinu

odmietania jeden štráfTeovej kože.“ „Čo?“ vyhŕkli jednohlasne. Teovi som o vyhrážke nepovedala, aby si nemyslel, že utekám kvôli nemu. Určite by mi odmietol

pomôcť. „Nemá zábrany, ak ide o Tea. Alebo o mňa.“

„Mama...“ „Chytí mu stranu ako vždy. Skúsila ma niekedy brániť?“ Pošúchala som si líce, na ktorom mi mamina ruka zanechala

modrinu, a keď som si spomenula, ako sa vtedy tvárila, zamrazilo

ma.

Pred dvoma dňami k nám dokvitol na návštevu Drakón aj so

svojím otcom. Popíjali, a keď vypili hádam za vedro silného vína, zaspali. V tú noc bičoval mesto strašný vietor, zavýjal v korunách stromov, dom pod jeho nápormi stenal. A potom sa spustil lejak,

náhle a prudko. Vstala som a potichu sa vykradla na nádvorie. Odjakživa som milovala búrky, tú nespútanú záplavu omývajúcu svet. Stála som v šľahajúcich prúdoch a radovala sa zo zriedkavého okamihu

slobody.

Vtom ma upútal zvláštny zvuk. Najprv som si myslela, že to skučí vietor. Potom sa to ozvalo znova. Stuhla som. A potom to prišlo tretí raz, zmučený nárek, ostrý a přerývaný. Nespôsobila ho búrka.

S búšiacim srdcom som sa vydala za zvukom k úzkemu prístrešku na opačnej strane nádvoria. Otvorila som. Lampa, ktorú si doniesol so sebou, vrhala žltkasté svetlo do

každého kúta. Oči mi padli na stonajúcu postavu ležiacu na zemi s roztiahnutými nohami a rukami. Na stehnách, na tvári, na bruchu

sa jej leskla krv, klzká ako olej.

Bola to naša otrokyňa, doriadená na nepoznanie. „Alkmena?“ zhíkla som. „Pani!“ zaúpěla a rozkašlala sa. „Pomôž mi! Prosím! Pomôž mi!“

Pozrela som na muža, ktorý tam stál s kamennou tvárou. „To si

jej urobil ty?“

-18-

TESSA

AFSHAROVÁ

Usmial sa, akoby som mu zložila kompliment. „Aspoň vieš, čo

ťa čaká, krásna Ariadně. Aj ty dostaneš zopár príučiek, až budeš

mojou ženou.“

„Tvojou ženou? Zošalel si? Okamžite odíď!“ „Tvoj starý otec mi ťa sľúbil. Celý večer sme to zapíjali.“ Pohol sa

ku mne. Váľal dlhé kroky, priestor bol malý. Vzápätí sa týčil nado mnou. Schmatol ma za vlasy a pritiahol si ma k sebe. Prsty mu páchli krvou. Naplo ma. Bez rozmýšľania som zdvihla ruku a udrela

ho do tváre. Zatackal sa a zvrieskol ako baba. „Môj nos!“

„Odpusť, Drakón. Mierila som na ústa.“ Vrhol sa na mňa so zaťatými päsťami. Rozkričala som sa

a uskočila. Pľúca mám dobré, môj krik prehlušil aj skučanie vetriska. Drakón zneistel. „Zavri papuľu!“ Vykríkla som ešte hlasnejšie. Svaly na krku mu vystúpili. Zaváhal a znova sa na mňa vrhol. Myslela som, že ma zrazí k zemi. Úder však neprišiel, pretože do

dverí sa vrútili Dionýz s Teom. Pri pohľade na Alkmenin stav zdúpneli a mne sa od úľavy podlomili kolená. Klesla som na dlážku vedľa otrokyne.

„Čo si to vyviedol?“ zachripel môj brat a očami ukázal na dievča,

ktoré sa ani s mojou pomocou nedokázalo posadiť. „Ty odporná

pandrava! Veď si ju prizabil!“ Teo ma objal okolo pliec. „Ty si v poriadku?“

Prikývla som a prekrížila ruky, aby nebolo vidieť, že sa mi trasú.

Vtom nenáhlivým krokom vošiel starý otec, za ním mama. „Čo je to tu za krik? Prečo nedáte človeku spať?“ zavrčal a pošúchal si

zarastenú sánku.

„Drakón ublížil Alkmene,“ vyhrkla som.

Mama nepovedala ani slovo, no mala aspoň toľko slušnosti, že pri pohľade na otrokyňu zhíkla. „Požiadal ma o povolenie, či si to dievča môže vziať, a ja som

súhlasil.“ Starý otec stisol pery, keď sa Alkmene skrútila a začala vracať. „Priveľa si pil, chlapče. Vráť sa za svojím otcom.“

Drakón sa nepokúšal obhajovať, uklonil sa a vyšiel. -19-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

„Zošalel!“ povedala som. „Tvrdí, že sa so mnou ožení. Vraj ste si

už tľapli.“ „Áno. A čo?“ nepriateľsky zavrčal starý otec.

Vyrazilo mi dych. „To nemôžeš myslieť vážne! Pozri, čo porobil s tým dievčaťom!“ „Chlapec má horúcu hlavu. A priveľa vypil. Vymklo sa mu to z rúk. S tebou to nesúvisí. Už som so svojím priateľom Evandom

uzavrel dohodu. A tá platí.“

Dionýz si odkašlal. „Starý otec! Myslím, že by sme Draka mali požiadať, aby opustil náš dom.“

„Nič také neprichádza do úvahy. Ak sa ctený hosť rozhodne rozbiť zariadenie tvojho domu, musíš mu to dovoliť,“ odsekol starý

otec. „Otrokyňa je mojím majetkom. Nič hrozné sa nestalo.“ „Veď je mladšia ako ja... takmer dieťa!“ vykríkla som. „Čo myslíš, čo so mnou Drakón urobí, až ma dostane do rúk? Ako ti mohlo zísť

na um, že ma vydáš za takého... Mal by si sa hanbiť!“

Mama mlčky zdvihla ruku, zahnala sa a z celej sily ma udrela. Stratila som rovnováhu a bola by som spadla, keby ma Teo nezachytil.

„Ako sa opovažuješ odvrávať starému otcovi? Okamžite sa vráť do postele!“ Zariadenie domu? To dievča preňho neznamenalo ani toľko, čo nábytok. A v jeho očiach som na tom nebola oveľa lepšie.

Ráno starý otec vyhlásil, že na sľube, ktorý dal Drakónovi, trvá a odo mňa očakáva, že jeho slovo naplním a Evandovho syna si vezmem. Matka tú tirádu počúvala s kamenným výrazom v očiach.

Nezastala sa ma. Podľa nej som sa mala ako slušné aténske dievča podvoliť starému otcovi bez námietok.

Zahnala som ťaživé myšlienky a znova sa sústredila na svojho brata. „Mama mi včera popoludní oznámila, že mi začala chystať

svadobné šaty.“

Dionýz zaklipkal očami a v mihavom svetle lampy bolo vidieť, že ich má plné slz. Už som vedela, že nám nebude stáť v ceste a bez ohľadu na bolesť, ktorú mu náš útek spôsobí, nás bude kryť tak

dlho, ako to len bude možné.

-20-

TESSA

AFSHAROVÁ

Objala som ho. Plní zármutku sme ten okamih predlžovali,

akoby nám mohol vynahradiť nekonečnú reťaz dní, ktoré prežijeme ďaleko od seba. No čas bežal a nebezpečenstvo nebolo zažehnané

ani zďaleka. Museli sme sa od seba odtrhnúť. Potom sa rozlúčil s Teom - zakvačili sa predlaktiami, nasledovalo rýchle chlapské

objatie, až sa im dunivo zrazili hrudníky, no obom sa im chveli ústa.

Schmatla som batoh s vecami a naposledy som sa obzrela. Môj brat zostal stáť zahalený v tme, svetlo lampy mu dopadalo iba na tvár a vykresľovalo na nej ostré tiene. V hrdle mi narástla hrča, trpká, slaná a taká veľká, že som ju nevládala prehltnúť. Pustila som sa za

Teom a rozbehli sme sa kľukatými a strmými uličkami. Počiatočné

nadšenie vystriedal smútok za Dionýzom. Pri prvých náznakoch brieždenia, dlho predtým než sa slnko vykotúľalo spoza pahorkov, Teo zastal. „Ariadně, mala by si si ostrihať vlasy, kým je tma.“

Obaja sme sa už doma zhodli, že nemôžeme cestovať ako dievča

a chlapec, hoci Teo vyzeral ako statný dospelý chlap. Budili by sme

priveľkú pozornosť. Lepšie bude, ak budeme vyzerať ako dvaja mládenci na cestách. Mala som na sebe Dionýzov veľký plášť, voľnú tuniku a prsia som si tuho stiahla šatkou. Pri zbežnom pohľade by

si ma hockto pomýlil s chlapcom. Prezrádzal ma iba hrubý vrkoč

siahajúci po zadok. Vybrala som z batoha nôž a podala mu ho. „Urob to ty,“ povedala som čo najpokojnejšie. Na svoje vlasy som bola pyšná, mala som ich

husté, jemné a zvlnené ako gaštanová rieka. Teo zaspätkoval. „Vylúčené. Tvoj otec by ma zaživa zodral

z kože.“

Rozladěně som naňho fľochla, no musela som uznať, že na

tom niečo je. Teodotus si koledoval o riadny malér už tým, že ma sprevádzal na úteku. Mama bude presvedčená, že ma naň naviedol,

a keby môjho nevlastného brata dostala do rúk, určite ho dá zbičovať. Otec ma pozná lepšie, vravela som si s nádejou. Keby sme sa s Teom

zamotali do nejakých problémov, došlo by mu, kto to upiekol. Ľavou rukou som si podvihla vrkoč a s tvárou zmrštenou

od bolesti som začala pidlikať. Strašne to šticovalo. Po chvíli mi vrkoč ležal na dlani ako schúlené zvieratko. S povzdychom som

-21 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

svoju ženskú pýchu hodila do priekopy a pokračovali sme v ceste

k Dipylonu, k dvojitej bráne v západnej časti aténskych hradieb. Dávala som si pozor, aby som kráčala ako Teo - sebaisto a naširoko ako atlét.

Sú dva spôsoby, ako sa dostať do Pirea, čo je aténsky prístav buď z pahorka Pnyx starobylým koridorom lemovaným múrmi

rovno do prístaviska, alebo po otvorenej ceste vedúcej juhozápadne

od mesta. Vybrali sme si cestu, v okolitých poliach sa dalo skryť ľahšie než v priechode medzi múrmi. Keby doma zistili našu

neprítomnosť skôr, než sme predpokladali, starý otec by za nami

vyslal svojich ľudí. Našťastie nikto sa za nami nehnal, mohli sme si vydýchnuť.

Atény vyzerali ako po vymretí, v kľukatých uličkách sme okrem dvoch tackajúcich sa opilcov nestretli nikoho. Do prístavu sme sa

dostali bez problémov. Egejské more nás privítalo klamlivým pokojom, akvamarínovou

nádherou a tlmeným svetlom rodiaceho sa dňa. Vzduch voňal soľou a rybami. Vyschlo mi v ústach. Plán, ktorý mi skrsol v hlave

po hádke so starým otcom, nerátal s prekážkami, čo na nás čakali v Pireu. Ako nájsť poctivého kapitána, ktorý nás neoklame, alebo - čo by bolo ešte horšie - nepredá na nútené práce? Nemali sme

žiadny doklad s pečaťou, ktorým by sme sa mohli preukázať, a na to, aby sme sa vybrali do cudziny na vlastnú päsť, sme boli primladí.

Pred nami ležala veľká zátoka s troma prístavnými mólami. Dve z nich boli vyhradené iba na vojenské účely, tretie slúžilo

obchodníkom. Zamierili sme k nemu. Nábrežie lemovali lodenice

a doky, kam majitelia za zlého počasia ukrývali svoje plavidlá. Napriek včasnej hodine bolo v zátoke rušno. Opálení námorníci sa pripravovali na plavbu, nakladali tovar. „Hovoriť budem ja,“ povedala som.

„A bolo to niekedy inak?“ Opýtala som sa rozospatého, úctyhodne odetého muža, ktoré

lode majú namierené do Korintu. Vymenoval tri a ukázal mi ich. Pozorne sme si ich obzreli. „Čo myslíš, Teo?“ Jedna bola

rímska vojenská trojradová veslica,

-22-

štíhla a

rýchla.

Druhá

TESSA

AFSHAROVÁ

masívny grécky obchodný koráb naložený amforami s dovozovým vínom a obrovskými hlinenými nádobami s obilím. Na palube sa

pohybovali najatí žoldnieri a pasažieri. Pohľady nám spočinuli na tretej lodi, ktorá sa medzi ostatnými vynímala elegantným trupom z tmavého dreva a s plachtami zvláštneho tvaru. Námorníci mali

pokožku čiernu ako bezmesačná noc a pri práci sa srdečne smiali.

„Táto!“ Teo na ňu ukázal bradou. „Je malá, trocha peňazí navyše ich určite poteší. A nie sú tam vojaci ani cestujúci, ktorí by nám kládli nepríjemné otázky. Prikývla som a nenápadne som si utrela spotené dlane o plášť. Zašli sme za kapitánom. „Chceme si u teba zaplatiť cestu, pane,“

povedala som o oktávu nižším hlasom než normálne.

„Ale čo?“ Premeral si ma od hlavy po päty a ruku položil na rukoväť dýky zavesenú pri boku. „Čo privádza dvoch švárnych šuhajov na more hneď zrána?“ prehovoril so spevavým prízvukom.

„Ideme do sveta hľadať šťastie,“ povedal Teo. Kapitán sa rozosmial a zložil ruku z dýky. Smiech mal sýty

a dunivý ako hlas bubna, ani čo by mu vychádzal až odkiaľsi z brucha. „Šťastie niečo stojí. Kolko máte?“

Otec mi k šestnástym narodeninám venoval zlatý prsteň s červeným karneolom a k tomu meštek striebra. Darčeky musel

poslať do Atén tajne po svojom priateľovi a ten ich osobne odovzdal môjmu bratovi. Inak by ich mama skonfiškovala, nikdy by som sa

o nich nedozvedela. Prsteň som nosila zavesený na koženej šnúrke pod tunikou. Cestu loďou nám zaplatí.

Zjednávala som, no napokon sme sa s kapitánom dohodli na

cene. Zostalo nám pár kúskov striebra na jedlo a na nepredvídané výdavky, keby sme sa cestou dostali do nepríjemností. „Kolko trvá plavba do Korintu?“ opýtala som sa. „Pri priaznivom vetre päť hodín.“

„A dnes je priaznivý?“

Kapitán vyvrátil hlavu a ovoňal vzduch. „Ujde to.“ Potom nám prikázal ísť na provu, aby sme sa námorníkom, ktorí už vyťahovali

-23-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

plachty, neplietli pod nohy. Učupili sme sa ako myšky a dúfali, že

námorníci zabudnú, že sme tam, a kapitán si to nerozmyslí.

Ukázalo sa, že Kušiti volajú svoju loď Zimiace krídla. Neskôr nám vysvetlili, že v ich domovine sa tak volajú všetky lode.

Dôvod sme pochopili, keď o hodinu loď vyrazila. Všetky tie vysoké plachty, ktoré sa nám sprvu videli čudné, po rozvinutí

vyzerali ako krídla ďaleko presahujúce šírku trupu, až sa zdalo, že loď

už-už vzlietne ako morský orol. Keď sme opustili závetrie prístavu a zamierili do vôd Sarónskeho zálivu, pochopili sme aj význam

druhého slova v názve lode. Asi to nejako súviselo s látkou, z ktorej boli plachty vyrobené, lebo vo vetre sa chveli a trepotali a vydávali

zvuk ako tisícky mávajúcich krídel. Bolo to také ohlušujúce, že sme sa nemohli rozprávať. Tie vibrácie si našli cestu do vašich uší, do hlavy, do srdca, takže okrem nich ste nepočuli vôbec nič. Pripadalo mi to zvláštne povedomé, rovnako som sa cítila posledných osem rokov v dome

starého otca. Požiadavky a očakávania iných prekričali môj hlas, potláčali vo mne život, túžby a sny. V Korinte ma čakalo požehnané ticho, konečne budem môcť žiť.

Udrela do nás ďalšia vlna, zdvihla loď do výšky poschodového domu a potom ju šmarila do rozbúreného mora takou silou, že Tea, sediaceho viac vzadu, kúsok od kormy, vyhodilo do vzduchu

a hrozilo, že preletí cez palubu.

Vrhla som sa k nemu a v poslednej sekunde ho zachytila za členok. Polovicou tela som visela cez zábradlie, do očí a nosa mi špliechala slaná voda, no Tea som nepustila. Sama neviem, kde sa

vo mne nabralo toľko sily. Keby som ho bola pustila, búrka si ho

vezme. Držala som ho obidvoma rukami, no seba som nemala ako chrániť. Teo bol ťažký, prevážila som sa. Hranica oddeľujúca odvahu od hlúposti je tenká a ja som ju prekračovala tak často, že to hraničilo skôr s nedostatkom zdravého úsudku než so statočnosťou. Plávať som nevedela ani v pokojnej vode, pád do morských vín by som neprežila. Chcela som sa zakvačiť

nohami o zábradlie, no ledva som sa stačila nadýchnuť a hlavu mi

zaliala voda.

-24-

DVA

Do lýtka sa

mi zabořili

čiesi prsty a potom som cítila, že ma

niekto ťahá za tuniku. Keď som sa vynorila, tresla som si sánku

o trup lode a pred očami sa mi roztancovali hviezdičky. No Tea som nepustila. Z mora, ktoré sa mohlo stať naším hrobom, nás vytiahli oboch naraz.

Zvalili sme sa na palubu, lapali po vzduchu a vykašliavali morskú

vodu. Potom som pozrela na námorníka, ktorý nás zachránil. Bol to hotový obor, týčil sa nad nami ako mestská brána a odtieň jeho pokožky pripomínal kôru škoricovníka.

„Ďakujem,“ prekričala som hukot vetra.

Na tvári sa mu blysol úsmev. „Nekrič hop. Ešte stále môžete

zomrieť,“ ukázal na more bičované divými poryvmi a utekal pomôcť ostatným námorníkom, ktorí sa snažili stiahnuť plachty a zachrániť loď. Teo sa rozkašlal, z úst mu vyšpľachla voda. „Nemáš rozum!“

povedal, keď konečne lapil dych. „Skoro si sa utopila.“ „Nemáš za čo,“ uškrnula som sa.

Ukázal na moju oškretú sánku. „Vyzeráš ako po bitke.“

„A ty ako po prehratej,“ ukázala som na jeho opuchnuté a krvou podliate oko.

Potlačila som rozcítenie a stisla mu ruku. Smrti unikol iba o vlások.

-25-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Búrka pominula ako zlý sen - rovnako rýchlo ako prišla. Znova

vykuklo slnko, vysušilo nám premočené oblečenie a vrátilo nádej, že ešte uvidíme pevnú zem. Teo zakýval na nášho záchrancu, a keď k nám obor podišiel, Teo

rozviazal batoh, vytiahol kus čerstvého syra a chleba voňajúceho po klinčekoch a ponúkol ho.

Námorník si zdvorilo odlomil kúsok a zvyšok Teovi vrátil.

„Krásne

vonia,“

povedal.

Rozprával

ťahavo

s

melodickou

intonáciou, ktorá ku každému slovu pridávala slabiku navyše.

„Takmer taký dobrý ako chlieb z Kúšu,“ dodal, keď ochutnal. „A kde je ten Kúš?“ opýtala som sa. „Ďaleko, chlapče. Naše kráľovstvo leží južne od Egypta.“ Z mešteka na opasku vytiahol zopár kúskov sušeného ovocia a podal

nám ich. Keď som zahryzla, zistila som, že sú to marhule.

„Výýýbornééé,“ napodobnila som jeho ťahavý spôsob reči a on

sa rozosmial. Námorníci opravili roztrhnutú plachtu, vytiahli ju na sťažeň a náš rozhovor znova prerušilo zunenie krídel. Zmĺkli sme. Pri

pohľade na Teovu doráňanú tvár mi zovrelo žalúdok. Na úteku sme boli sotva štyri hodiny a mojou vinou bezmála prišiel o život. Napriek tomu som svoje rozhodnutie neľutovala. Potrebovala

som sa dostať na slobodu. A nájsť svojho otca.

To bol celý môj plán.

Bola som ako dieťa uhryznuté zmijou, ktoré myslí iba na to, ako sa zbaviť hadích zubov vo svojej koži. To, že sa musím zbaviť aj jedu,

čo mi koluje v žilách, som nevedela. Vyslobodila som sa a veľmi sa mi uľavilo, no jed aténskeho domu môjho starého otca vo mne driemal ďalej.

Roky som vedela, že môj otec skrýva nejaké tajomstvo. Už ako

malé dieťa som postrehla jeho odchody a príchody v čudných hodinách, kradmé stretnutia, šepkané rozhovory, no až do

dvanástych narodenín môjho brata som si neuvedomovala, že to, -26-

TESSA

AFSHAROVÁ

čo otec tak úzkostlivo tají, má takú ničivú moc, že dokáže rozbiť

manželstvá, rodiny. V ten večer otec usporiadal bohatú hostinu na Dionýzovu počesť. Dom bol plný mládencov a mužov a mne mama prikázala držať sa

bokom, aby som bratových priateľov nerušila. Otec bol aj napriek svojmu veku veľký vyznávač športu a svojmu

synovi, ktorý pred cvičiskom plným upotených tiel dával prednosť knihám, nikdy celkom nerozumel, no aj napriek tomu naňho

pozeral s pýchou a láskou. A tak mu k narodeninám nekúpil lekcie zápasenia s chýrnym atlétom, ale prastarý zvitok od Platóna, čím si od môjho brata vyslúžil zriedkavý úsmev. Len čo sa hostia rozišli, Dionýz strčil svoj nový poklad pod

pazuchu a utiahol sa do bočného krídla domu čítať. Po celom dni, ktorý som strávila zavretá v izbe, sa mi konečne naskytla príležitosť pozhovárať sa s otcom. Môj otec mal veľké srdce a ľúbil ma rovnako

ako brata, hoci som bola iba dievča, a teda podľa gréckych kritérií bytosť nehodná pozornosti. Bosky som prebehla cez átrium a zbadala otca v knižnici. Zhrbene sedel v kresle s vysokým operadlom, na perách mu

pohrával unavený úsmev a v prstoch roztržito krútil bohato zdobený stylus - písacie rydlo, ktoré mával na stole. Vtom som spozorovala mamu a rýchlo som sa schovala za mramorový stĺp. Mama by sa

hnevala, že o tomto čase nie som v posteli. Našťastie prešla okolo a nezbadala ma. Nádhernú tvár mala zamračenú. Nebolo to nič nezvyčajné, mama si často nachádzala dôvod na nespokojnosť, no v ten večer z nej hnev doslova sálal.

Moji rodičia netvorili šťastný pár. Mamino neochabujúce

sklamanie by unavilo každého muža. „Celandine!“ zvolal otec, keď ju videl prichádzať, a vystrel plecia. „Čomu vďačím za také potešenie?“

„Môjmu rozhodnutiu odísť.“ Chrbát mala vystretý ako čepeľ

meča, no hlas sa jej triasol od hnevu. „Opúšťam ťa.“

„Prosím?“ vyhŕkol zmätene a chcel sa zdvihnúť z kresla, no

zmeravel v polovici, keď mu do tváre šmarila papyrus. Prečítal si ho a aj z diaľky som videla, že zbelel ako krieda.

-27-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Hnusíš sa mi,“ zasipela.

„Celandine, je to inak, než si myslíš,“ Pokúšal sa vysvetľovať, no ignorovala ho. „Uvrhol si ma do hanby,

zneuctil si meno, s ktorým som prišla na svet, znevážil aténsku krv v mojich žilách!“

„Prosím, vypočuj ma.“

„Odchádzam. A deti idú so mnou. Neželám si, aby si sa s nimi

ešte niekedy stretol.“ „Nie! Nemôžeš ich odviesť! To nedovolím, Celandine!“ „Budeš musieť. Nemáš na výber, inak rozhlásim, čo o tebe

viem. O deti prídeš v každom prípade. Buď o ne prídeš potichu a v počestnosti, alebo v hanbe. Rob, čo chceš, je mi to jedno.“

„Nebesá! Spamätaj sa, žena! Potrebujú ma. Deti potrebujú otca.“ „Budú mať môjho. Čomu sa od teba naučia? Na svoje deti chcem

byť hrdá, no ty ich skazíš! Čo im môžeš ponúknuť okrem nedostatku a hanby?“

„Lásku, Celandine. Vypočuj ma. Skončím s tým, sľubujem. Nebolo to správne, prestal som sa ovládať, no nikdy by som nezneužil...“ „Stačilo! Ráno odchádzam do Atén. A deti so mnou.“

Vrútila som sa do knižnice. „Do hlúpych Atén nepôjdem!“ skríkla som. „Nikdy!“

„Buď ticho, Ariadně,“ zahriakol ma otec a ja som zmeravela, keď som zbadala, že mu tečú slzy. Mamin hnev sa sústredil na mňa. „Budeš robiť, čo sa ti povie.“

Môj vzdor a výbušnosť ničomu neprospeli. Otcovo presviedčanie

mamu nechalo chladnou, no v nasledujúcich rokoch som si často kládla otázku, či by som ju nebola obmäkčila prosíkaním a zaliečavými slovami. No prestrašenému osemročnému dieťaťu také slová na um nezídu. Došlo mi, že strácam otca, domov. Zmocnila

sa ma ochromujúca hrôza a za ňou prišiel nával neovládateľného hnevu. Z celej sily som mamu kopla do holene, a keď som vybehla

z domu do noci, v ušiach som si niesla ozvenu jej kriku.

-28-

TESSA

AFSHAROVÁ

Neušla som ďaleko, taká hlúpa som nebola. V záhrade za vilou bol starý odumierajúci dub s velkou bútľavinou v spodnej časti

kmeňa. Tam som sa schovala. Tam ma o dve hodiny našli Dionýz s Teom.

„Ty si udrela mamu?“ zhrozene sa ma opýtal Dionýz.

„Neudrela. Kopla som ju. A vôbec to nebanujem. Ocko kvôli nej

plakal.“ „Netáraj.“

„Je to pravda! Povedala, že zajtra ráno nás odvezie do Atén. Ale ja do hnusných špinavých Atén nechcem! Zostanem tu.“ „O čom to hovoríš?“ začudoval sa Teo.

„Atény nie sú špinavé. Je to nádherné mesto. Čo je na tom zlé,

ak týždeň-dva pobudneme u starého otca?“ tíšil ma brat, podal mi ruku a ťahal ma zo skrýše. „Nesprávaj sa ako hus, choď sa mame

ospravedlniť.“

Vzpierala som sa, zúfalo zatínala nechty do kôry stromu. „Lenže

ona sa nechystá na návštevu, Dionýz! Máme tam zostať navždy!“ Pustil ma a ruky mu klesli. „Čo?“ „Chce nás otcovi zobrať! Počula som to na vlastné uši!“ Chlapci stíchli, vymenili si pohľad a Dionýz po chvíli mykol plecom. „No tak sa pochytili, čo na tom? O mesiac ich to prejde,

vrátime sa a všetko pôjde ako predtým.“ Vystrčila som hlavu. „Naozaj si to myslíš?“ Nikomu na svete som neverila väčšmi ako otcovi, Teovi a svojmu velkému bratovi. Dionýz

sa nikdy nemýlil. „Naozaj.“

„Tak prečo otec plakal? Preto, lebo si myslí, že sa nevrátime.“

Zaváhal. „Možno vypil priveľa vína.“

„Už si ho niekedy videl plakať, keď mal vypité?“ Dionýz pokrútil hlavou a dodal: „Neviem, čo sa deje, ale cez noc tu zostať nemôžeš. Je tu veľa komárov a okolo sa potulujú divé psy.

Musím ťa vziať dnu.“

-29-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Môj brat musel byť naozaj znepokojený, pretože k svojmu

milovanému Platónovi sa nevrátil. Namiesto toho ma vzal za ruku

a išli sme do tablínia pohľadať otca. Teo sa vydal za nami. Otec

zhrbene sedel v kresle a hlavu si podopieral rukami. Po mame ani chýru, za čo som v duchu poďakovala všetkým bohom.

„Je to pravda?“ hlesol Dionýz. „Posielaš nás do Atén?“ „Nebesá! Ja že vás posielam? Nikdy! Ale pôjdete. Odchádzate odo mňa.“

„Nerozumiem. Prídeš si po nás, až mama trocha vychladne, nie?“ Z otcovej mohutnej hrude sa vydral hlboký zvuk, telo sa mu

roztriaslo a ja som až po chvíli pochopila, že ten obor, ktorého som pokladala za nezničiteľného, narieka ako malé dieťa.

Dostatočná odpoveď. Nepríde si po nás. Mama mu to nedovolí. Chcela som ujsť a znova sa schovať, ale zachytil ma. „Nie, dieťa. Utekať ti nepomôže, len by si ju ešte väčšmi nahnevala. Nemala si

ju kopnúť.“

Zagánila som. „Mala som ju kopnúť silnejšie.“

„Šetri muníciou,“ zasmial sa cez slzy. „Dlhuješ jej ospravedlnenie. Je to tvoja matka, musíš sa k nej správať s úctou.“ „Nepôjdem do Atén.“ Ani ten najtvrdohlavejší osol na svete by

ma netromfol. Bola som ako skala, ktorou sa nedá pohnúť. „Iné ti nezostáva. Pôjdeš. Ty aj Dionýz.“

Srdce sa mi premenilo na hrudu ľadu. „A Teo?“ stratiť otca a domov bolo ako prísť o jednu ruku. Stratiť aj Tea bolo... ako

bodnutie dýkou. Otec si pošúchal kriedovobielu tvár. „Teo musí zostať tu, Ariadně. Život v Aténach by bol preňho príliš ťažký.“

„Nie!“ vykríkla som. „Bez Tea neodídem!“ „Buď rozumná, dieťa. Tvoja matka ho nemá rada. Bojím sa pomyslieť, ako by sa k nemu správala, keby sa ho nemal kto zastať.“

„Ja sa oňho postarám,“ povedala som. „Sľubujem.“ Svojím detským rozumom som nepochopila, že sľub nemôžem splniť

a držať sa nevlastného brata zubami-nechtami je odo mňa sebecké.

-30-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Nemôžem odísť bez Tea,“ modlikala som. Všetko mi plávalo pred

očami, mihalnice som mala zlepené od slz.

Otec na chvíľu zavrel oči, potom sa obrátil k Teovi. „Máš dve

možnosti, synak. ísť s Ariadně, alebo zostať pri mne.“ „Mám si vybrať?“ zhrozil sa Teo a o krok cúvol. „Medzi vami dvoma?“

Otec ho pohladkal po hlave. „Myslím, že Dionýzovi bude v Aténach dobre. So starým otcom vždy vychádzal, majú podobné záujmy. Nájde si kamarátov a bude šťastný. No Ariadně...“ zaváhal.

„Ariadně bude potrebovať oddanú dušu. Niekoho ako ty, synak.“ Teo ma chytil za ruku. Len čo som zacítila dotyk jeho drobnej

dlane, izba sa so mnou prestala krútiť. Otec na nás uprel oči plné sĺz. „Teo, ak sa rozhodneš odísť

s Ariadně, budem ti nadosmrti zaviazaný. No musíš vedieť, že v Aténach sa k tebe budú správať inak než tu. Pre nich budeš len o málo viac ako otrok. Ja som ťa vždy bral ako vlastného, no v dome

môjho svokra sa ti takého zaobchádzania nedostane... Nech už

sa rozhodneš tak, alebo onak, nikdy ťa neprestanem mať rád, no vybrať si musíš sám. Je to ťažké rozhodovanie a chcieť niečo také od osemročného chlapca nie je fér, ale zapamätaj si jedno: ak si to jedného dňa rozmyslíš a budeš sa chcieť vrátiť domov, napíšeš mi

a ja si po teba prídem. Dávam ti slovo Korinťana.“ Teo v tej chvíli vyzeral ako vystrašené chlapčiatko. „Pôjdem,“

odvetil a utrel si červené oči chrbtom ruky. Bol strapatý, jasne mu bolo vidieť strieborný pramienok vlasov, ktoré sa inokedy snažil zamaskovať. Občas mi napadlo, že je to

znamenie od bohov, že do Tea vložili múdrosť. Vo svojich ôsmich rokoch bol oveľa zrelší než väčšina dospelých v mojom okolí. Ak

raz niečo sľúbil, stál si za slovom celou dušou, a keď ma uplakanú

a vzpierajúcu sa odvliekli do môjho nového života v Aténach, Teo

sa odo mňa nepohol ani na krok. Pokiaľ viem, Teo list s prosbou o pomoc nikdy nenapísal.

Neponosoval sa, hoci v aténskom dome starého otca sa mu žilo

ešte horšie než mne. Keď ho starý otec opäť raz zmlátil pre nejaký

drobný priestupok, nadhodila som, či by sa nechcel vrátiť k môjmu

-31 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

otcovi do Korintu, a Teo na mňa pozrel, akoby som ho kopla do

zubov.

Teo sa v našej rodine zjavil ako blesk z jasného neba, bez

varovania, presne v deň, keď som sa narodila. Na svet som prišla

uprostred noci, zrejme som nemala dosť trpezlivosti počkať na vhodnejší čas. Len čo vyšlo slnko, otec sa vybral do chrámu obetovať

bohom a poďakovať za šťastný pôrod.

Zahĺbený do myšlienok o svojej novorodenej dcére kráčal k verejnému námestiu, čo bolo vlastne otvorené nádvorie dláždené nádherným krémovým a modrým mramorom. Keď prechádzal

okolo bemy, rečníckeho pódia, začul skadiaľsi akési mravčanie.

Myslel si, že to narieka vyhladnutá mačka, a roznežnený z narodenia

svojho druhého dieťaťa sa rozhodol, že úbohé zviera nakŕmi. V rohu ľudoprázdneho námestia, v prítmí pod stĺpmi, objavil nádhernú prikrývku z veľmi kvalitnej vlny. Čosi sa v nej mrvilo

a mrnčalo. Otec zdúpnel, a keď opatrne odhrnul rožtek, uvidel dieťa. Podľa veľkosti to bol novorodenec.

V Korinte sa stávalo, že bábätká, ktoré sa narodili s nejakou chybou, rodičia pohodili na verejnom mieste a ponechali napospas

osudu. Deti buď zomreli, alebo - ak sa na ne usmialo šťastie bohovia sa postarali o ich záchranu.

Otec si v prvom okamihu myslel, že to bude aj tento prípad. Rozbalil prikrývku, aby zistil, pre aký nedostatok sa rodičia dieťaťa

zbavili. Nijaké znetvorenie nenašiel. Okrem prúžka sivých vláskov v tmavej čuprine bolo bábätko dokonalé. Krásny zdravý chlapček.

V záhyboch prikrývky otec objavil zlatú hrkálku v tvare leva

- bol to drahý, precízne zhotovený kúsok. Určite nie hračka pre chudobné dieťa. Bábätko muselo byť hladné a uzimené, no len čo si uvedomilo

otcovu prítomnosť, okamžite prestalo plakať. Otec ho chcel znova

-32-

TESSA

AFSHAROVÁ

zabaliť, no chlapček ho chytil za prst a nepustil. Toto gesto nevinnej

sebaistoty a dôvery otca odzbrojilo. Neskôr povedal, že malý

najdúch ho chytil za srdce, nielen za prst. Chlapček bol od tej chvíle jeho. Videl v ňom Boží dar pre našu

rodinu a dal mu meno Teodotus, „daný Bohom“. Nezišlo mu na um, že by sa mal opýtať manželky, čo si o tom myslí.

Mamu najdúchov osud nedojal. „Galenos! Ak by to decko bolo v poriadku, nevyhodili by ho ako odpad. Ako si mohol niečo také

dovliecť do môjho domu?“ Len pred pár hodinami porodila svojmu

mužovi dokonalé dieťa a jeho rozhodnutie doniesť domov potomka nejakého tuláka pokladala za urážku svojej manželskej cti. No otcovo presvedčenie, že chlapček k nám prišiel ako

požehnanie od bohov, bolo neotrasiteľné. A nikdy od neho neupustil. Teo sa zabýval v našom svete, spával v našich izbách,

jedol naše jedlo, bol účastný na našich žiaľoch a stal sa rovnako prirodzenou súčasťou našich životov ako vzduch a chlieb. No jeho

vlastný život bol rozčesnutý na dve polovice.

Otec ho bral ako syna, no pre mamu bol tŕňom v päte. Nebol

otrok - to by otec nedopustil - ani adoptívny syn. Hranica, ktorú

mama odmietla prekročiť, bola taká jasná, akoby nakreslila čiaru v piesku. Čas plynul, manželstvo mojich rodičov chradlo čoraz väčšmi a Teo neprestával byť jablkom sváru, no pre mňa a pre

Dionýza bol milovaný brat a kamarát - bez ohľadu na to, čo sa odohrávalo medzi našimi rodičmi. Teo nikdy nepovedal, čo si o tých protichodných názoroch myslí.

Vedela som iba, že ma nikdy neopustí.

-33-

TRI

Po

siedmich

hodinách

plavby

sme dorazili do přístavu

v Kenchrách. Pre búrku, ktorá nás bezmála poslala ku dnu, iba

o dve hodiny neskôr, než bolo plánované.

Vplávali sme do zátoky a ja som omráčené vytriešťala oči na nádhernú scenériu, ktorá sa pred nami vynorila - nad morom sa

dvíhali bledé vŕšky posiate borovicami. Kenchry sa za tie roky, čo som tam nebola, zmenili na nepoznanie.

Prístavisko sa rozrástlo rýchlo a s korintským citom pre zisk pozdĺž hrádze sa ťahali sklady, zátoku lemovali obchodné budovy a hostince oddelené úzkymi priechodmi.

S Teom sme stáli na prove, neisto sa rozhliadali a snažili sa zorientovať v spleti uličiek, keď k nám pristúpil plecnatý námorník,

ktorý nás vylovil z mora. „Kam teraz? Do Korintu?“ opýtal sa a zahryzol do šťavnatého jablka. Prikývla som.

„Aj ja sa tam chystám. Poďte, ukážem vám cestu. Vyznám sa tu,

často sem chodievam.“ Usmial sa a odhalil mocné pravidelné zuby.

„Máš namierené do Afroditinho chrámu, chlapče?“ Teova tvár nadobudla taký zaujímavý červený odtieň, že som vyprskla do smiechu. Afroditin chrám na vrchole Akrokorintu sa preslávil stovkami chrámových prostitútok, vycvičených na

uspokojovanie aj tých najzvláštnejších chúťok. O námorníkoch sa vedelo, že za pár hodín rozkoše tam dokázali nechať ročnú mzdu.

-35-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

„My do chrámu nejdeme, ale ty asi áno...“ nadhodila som a uprela naňho nevinný pohľad. Usmial sa. „Nie, chlapče. Taharka je šťastne ženatý a na takéto

zábavky pristarý.“

„Taharka, si výnimočný muž,“ uškrnula som sa. „Taký mladý a taký cynický! Poďte, povediem vás.“ Šmaril

ohryzok do špliechajúcej vody a pokrytej odpadkami vyhodenými z lodí.

Taharkovu pomoc sme prijali, pre dvoch neskúsených chlapcov

nebola cesta do Korintu bezpečná. Svoje mesto som milovala, ale musela som uznať, že výhrady voči mravom a neprávostiam, čo v ňom vládli, sú oprávnené. Korint bol vzrušujúci a plný lákadiel,

no aj nebezpečný a skazený. Ležal na úzkom páse zeme medzi Iónským a Egejským morom.

Len vďaka tejto šiji, ktorá nás spájala s pevninou ako spona na opasku,

sa Peloponéz nestal ostrovom. Do Korintu cez ňu prúdilo všetko bohatstvo zeme, pretože bohovia mesto požehnali výnimočným

darom. Jediný spôsob, ako sa loďou dalo dostať z Iónského mora na západe do Egejského na východe, bolo oboplávať celý Peloponéz

po Stredozemnom mori. V jeho zradných vodách však našlo hrob množstvo námorníkov a Korint ponúkal lepšiu možnosť. Lode doplávali do prístavu na jednej strane šije, vyložili náklad

a potom ho vozy previezli na opačnú stranu. Tam ho naložili na

inú loď. Celé to trvalo nanajvýš deň. Lode sa vyhli búrlivému moru na juhu Peloponézu a ušetrili si dlhú cestu. A za túto výsadu ich

majitelia ochotne platili. A rovnako ochotne platili aj za uskladnenie tovaru v dobre vetraných skladoch. Korint ovládol suchozemský obchod a na poskytovaných službách

kráľovsky zarábal. A rozrastal sa. Každý schopný muž, ktorý túžil

zbohatnúť, sa vybral do niektorého z korintských prístavov. „A čo budete robiť, mladí priatelia, až sa dostanete do Korintu?

Kam máte namierené, ak nie k Afrodite?“ Náš kušitský sprievodca si ležérne vykračoval ulicou vydláždenou kusmi vápenca, no takmer

ho zrazil prechádzajúci voz, a tak radšej uskočil na úzky chodník.

„K nášmu príbuznému,“ povedala som.

-36-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Vy tu máte príbuzného? Ako sa volá? Možno vám pomôžem

nájsť jeho dom.“

Prineskoro som si uvedomila, že Taharka je odhodlaný ochrániť nás pred každým nebezpečenstvom. Jeho láskavosť, ktorá mi na lodi

pomohla od istej smrti, ma teraz znervózňovala. Netúžila som mať

za pätami ochrancu, jeho prítomnosť našu ošemetnú situáciu iba komplikovala.

Otec netušil, že ideme k nemu. Teovi som to nepovedala, ale

veľmi som sa bála, že ma otec obratom najbližšou loďou pošle do Atén. Maminu podmienku, že jeho deti bude vychovávať ona, pred

rokmi prijal. Prečo by sa mal teraz zachovať inak? Iba preto, lebo som bola staršia? Vydala som sa na dlhú cestu, no nebola som si istá, akého prijatia

sa mi dostane. Ak som mala otca presvedčiť, aby ma nechal uňho, potrebovala som čas. A ten možno nedostanem, ak bude tento

dobromyseľný Kušit strkať nos do mojich záležitostí. Netúžila som počúvať siahodlhé tirády o nebezpečenstvách, ktoré nám hrozili, keby nás obrovský čierny námorník nechal cestovať na vlastnú päsť.

„Odtiaľto už cestu poznáme. Ďakujeme ti,“ zaklamala som čo najnenútenejšie.

„Si si istý? Pre dvoch mládencov bez sprievodu striehne v tomto

meste priveľa nástrah.“ „Dokážeme sa o seba postarať,“ vyhlásila som, čím som si od Tea

vyslúžila začudovaný pohľad. „O tom niet najmenších pochýb,“ vyhlásil námorník a spýtavo uprel čierne očiská na Tea. „Ale aby som mal pokoj na duši, urobíš

mi tú láskavosť, však, pane?“

Zaťala som zuby a ďalej sme kráčali mlčky. Z prístavu nám to údolím Hexamili trvalo do Korintu necelé tri

hodiny. Moje rodné mesto bolo vybudované na kopci, cesta k nemu bola strmá a náročná pre pľúca aj nohy. Čím viac sme sa k nemu

blížili, tým bola hradská zaplnenejšia. V diaľke sa ukázala skala Akrokorintu vrhajúca tieň na mesto na svojom úpätí. Prechádzali

sme okrajovou štvrťou, ktorá pred ôsmimi rokmi ešte neexistovala, a míňali množstvo nových domov a honosných víl. A potom nás

-37-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

nádherná ulica lemovaná stromami doviedla k bráne nazývanej Kenchreská. Bola dokorán. Do očí sa mi nahrnuli horúce slzy. Som v Korinte. Doma!

„Pozri!“ upozornil ma Teo. Pred nami sa otvorila agora, jedna z najväčších v celej ríši, s novými verejnými budovami a kotlami

s ohňom, ktoré čakali na zápalnú obetu. Z jedného konca na druhý

sa ťahali úhľadné rady stánkov s korením, látkami, striebrom, olivovým olejom, s ovocím, aké som v živote nevidela, a inými tovarmi zo všetkých kútov impéria. Krútila som sa na mieste a hltala

všetko dychtivými očami. Nevedela som sa toho pohľadu nabažiť. „Ktorá ulica?“ opýtal sa ma námorník.

„Tadiaľto,“ ukázala som prstom. Teo sklonil hlavu. Nešlo mu do hlavy, prečo Kušitovi klamem

a nepoviem otcovo meno. Ruch na ulici zhustol, nemohli sme ísť vedľa seba. Rozložitý

Taharka zaberal celú šírku chodníka. Úmyselne som spomalila,

aby sme kráčali za ním, a tak sa podchvíľou obzeral, či sme sa mu

nestratili. Modlila som sa, aby moje detské spomienky neklamali a aby to, čo hľadám, bolo na pôvodnom mieste. A keď som zbadala vývesný

štít s latinským nápisom Mäsiar Lucius, mohla som si vydýchnuť. Schmatla som Tea za ruku a ťahala ho popri rade zákazníkov do

zadnej časti obchodíka. „Čo to robíš?“ začudoval sa. „Počkaj, už sme skoro tam.“ Vzadu som uvidela oblúkové dvere s olúpaným sivým náterom. Hádam ich za tie roky, čo som v meste nebola, nezapečatili. Ak áno, boli sme v pasci bez únikového

východu. No dvere sa na moju obrovskú úľavu poddali, keď som do nich strčila. Ocitli sme sa v uzučkej uličke za obchodom, presne ako

som si pamätala.

„Prečo sa chceš toho Kušita zbaviť?“ zháčil sa Teo a zastal. „Vyzerá na poctivca a jeho pomoc by nám prišla vhod, ak si si náhodou nevšimla. Absolútne netuším, ako sa odtiaľto dostaneme k domu

tvojho otca. Ty to vieš?“

-38-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Čo je na tom ťažké? Niekoho sa opýtame.“ Prižmúril oči. „Ale nevieš, či nás Galenos nepošle nazad.“ „Bude skákať od radosti, keď nás uvidí,“ odvrkla som. Teo bez slova vykročil k ústiu uličky. „Ako si vedela, že ten

mäsiar má vzadu dvere?“

„Mama ma posielala nakupovať s jednou našou otrokyňou. A tá si padla do oka s mäsiarovým pomocníkom. Občas vykĺzli na kus reči do uličky a mňa nechali strážiť v obchode.“

„Tá otrokyňa veľa rozumu nepohrala. Ako prišla na to, že dokážeš poslúchnuť príkaz?“ Ešte jedna zákruta doprava a ulička vyústila na hlavnú. Vtom Teo zastal.

„Šikovný trik,“ poznamenal Taharka, ktorý sa pred nami zjavil ako duch. „Už som bol napoly rozhodnutý, že vás nechám na pokoji, no potom okolo mňa prešiel chlapec s nalíčenými ústami a zlými očami a moje srdce sa nad vami zľutovalo. Teraz ma prestaňte oberať o čas. Von s pravdou, inak vás beriem na magistrát! Ako sa volá ten

váš príbuzný - ak vôbec existuje?“ „Galenos,“ odpovedal Teo. „Býva vo veľkej vile na severnom

okraji mesta. Budeme ti vďační, ak nám pomôžeš.“

„Zradca!“ Vystrčila som lakeť, že ho rypnem pod rebrá, no stihol

uhnúť. Teo mi nezvykol protirečiť. Ak to urobil, vedela som, že nijaké plače ani vzdor nepomôžu.

Taharka nás doviedol k otcovej usadlosti ani nie za pol hodiny.

Zastala som pred otvorenými dverami a roztriasla sa. Otrok, ktorého som nepoznala, nás uviedol na nádvorie a vybral sa pohľadať otca. Obidvoma rukami som si objala trup. Lomcovali

mnou protichodné pocity a od tej citovej búrky mi zostalo na vracanie. Bola som vzrušená a zároveň som túžila ujsť. Otec si ma v prvom okamihu nevšimol, oči mal upreté na neznámeho kušitského obra. Všimla som si, že mu zredli a zošediveli

vlasy a na čele pribudli nové vrásky. Chcela som preglgnúť hrču, čo mi narástla v hrdle, no v ústach mi vyschlo.

„Čo ťa sem privádza?“ opýtal sa Kušita.

-39-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

„Vediem ti návštevu,“ vysvetlil námorník a ukázal na nás. „Títo

dvaja tvrdia, že ťa poznajú.“

Prvého si otec všimol môjho nevlastného brata. „Teodotus!“ Jedným skokom sa k nemu vrhol a zovrel ho v náručí. „Chlapče! Stalo sa niečo?“ Po mne len zbežne preletel pohľadom, znova sa

obrátil k Teovi, no zrazu sa zháčil. „Ariadně? Dievčatko drahé! Dcérka!“ Prudko ma objal, rozplakal

sa a rozcítené čosi drmolil. Teo sa k nám pridal. Oboch naraz nás

otec nemohol vystískať, na to sme boli priveľkí, ale čo na tom? Bola som v bezpečí. Bola som doma!

V dome starého otca som sa naučila pregígať slzy, no pod ochranou otcovej lásky som im dala voľný priechod. Premenila som sa na ľudský vodopád, tieklo mi z očí, z nosa a všetko to kvapkalo

na Dionýzov plášť, ktorý som mala na sebe.

„Ako ste sa sem dostali, uličníci?“ opýtal sa otec, keď prekonal šok, no najprv sa uistil, že Dionýz je v poriadku. „Prečo si samá modrina? A kde máš vlasy?“ Na odpoveď nepočkal, obrátil sa

k Taharkovi. „Pane, z celého srdca ti ďakujem, že si mi doviedol syna a dcéru.“ „Dcéru?“ „Áno. Toto je Ariadně.“

Kušit sa rozosmial. „Asi som mal o ochranu požiadať ja ju. Až

do tejto chvíle som tomu prefíkanému dievčaťu veril, že je chlapec.“ „Zvláštne. Celandine ti to nepovedala?“

„Aká Celandine?“

Otec zmeravel. „Kto ťa požiadal, aby si mi doviedol deti?“ „Nikto. Na loď nastúpili bez sprievodu.“

Otec sa zvrtol ku mne. „Ušla si!“ obvinil ma. „V skutočnosti som neutekala.“ Uvoľnila som opasok na priveľkom plášti. „Musela som zliezť.“

-40-

ŠTYRI

Taharkovi

nech slúži ku cti,

že sa k prekérnej situácii nevyjadril.

Dôstojne sa pred otcom uklonil. „Teraz ťa opustím, pán Galenos. Len som si chcel byť istý, že sa týmto dvom dobrodruhom nič zlé

nestane.“

Keď sa otec dozvedel, že nás námorník nielenže dopravil bez ujmy domov, no zachránil nás pred utopením, trval na tom, že musí

zostať na večeru, a dal preňho vystrojiť hostinu ako pre cisára. Mne a Teovi priniesli misky vlažnej vody, aby sme si opláchli tvár a ruky, a keď nám otrokyne narýchlo umyli nohy, bez veľkých ceremónií nás nahnali do tablínia - miestnosti, ktorú otec využíval na obchodné rokovania.

„A teraz s pravdou von. Nič nevynechajte. Ak sa mi Celandine s Dexiom objavia pred dverami, chcem vopred vedieť, čomu

budem čeliť.“ Ako hovoril, pochodoval hore-dolu, no občas zastal, pohladkal ma po vlasoch alebo Teovi stisol plece. „Starý otec ma chce vydať za zloducha.“

Otec zmeravel. „Za koho?“

„Volá sa Drakón, jeho otec je Evandos.“

„Sudca Evandos...?“ Otec skrivil ústa. „To bola iba vyhrážka, nie?“ opýtal sa a pozrel na Tea. „Dexios sa nikdy naplano nevyhráža, veď ho poznáš.“ Môj

nevlastný brat zvesil plecia. „Mrzí ma to, ale príčina, prečo sme

-41 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

ušli, som ja. Ten starý vlk hrozil, že ma bude bičovať, ak Ariadně neposlúchne.“

„Chcel, aby som sa vydala, než sa začne nový mesiac.“ „Prečo tak narýchlo?“ Pokrčila som plecami a vystrúhala kamennú tvár. „To sa musíš

spýtať jeho.“

Otec sa na mňa uprene zadíval a ja som pod jeho pátravým

pohľadom prestúpila z nohy na nohu. „Tak dobre... možno som do mamy hodila pohár. Ale bolo v ňom viac vody než vína, veď takmer

to nemalo farbu. Určite jej nezostal fľak.“

Otec klesol na stoličku. Zrazu vyzeral veľmi starý.

„Smiem vedieť, čo tomu nevhodnému skutku predchádzalo?“ „Oznámila mi, že už začala pracovať na mojich svadobných šatách.“ „Aha. Celandine je úžasne zručná. Takže predpokladám, že proti

kvalite šitia si sa nebúrila...“

„To nie. Proti kvalite jej materského prístupu. Drakón je krutý. Vieš, ako doriadil Alkmenu? To je otrokyňa. Do krvi! Má iba pätnásť a starý otec mu dovolil...“ „Vziať si ju do postele,“ skočil mi do reči Teo. „Presne tak. Ale určite ani on nečakal, ako barbarsky sa k nej zachová.“

„Bol som pri tom, keď k nej zavolali lekára,“ dodal Teo. „ Alkmena bude mať následky na celý život, úplné uzdravenie neprichádza do

úvahy. Ten chlapec by si zaslúžil bič.“ „A mama namiesto toho, aby ma proti starému otcovi bránila,

prišla s novinou, že mi šije svadobné šaty.“ Otec sa zadíval na Tea. Môj nevlastný brat sklopil oči. „Ariadně za

posledných osem rokov strávila väčšinu času zamknutá v ženskom krídle. Bili ju, trápili hladom, ponižovali a zasýpali vyhrážkami. Sobáš s Drakónom je vyvrcholením radu krívd. Ten chlapec to nemá

v hlave v poriadku. Nevzal by som ho ani do kohorty krvilačných vojakov, nieto ponúknuť ho mladej žene za ženícha. Dexios si

nahovára, že syn jeho priateľa zmrzačil Alkmenu iba preto, lebo bol

-42-

TESSA

AFSHAROVÁ

opitý. No aj blázon vie, že divý medveď by bol pre Ariadně menej nebezpečný než Drakón.“

Otec popod nos zahrešil. „V listoch ste sa o tom nezmienili.“

„Rýchlo sme zistili, že odošlú iba listy, v ktorých nie je ani náznak ponosy. Ak sme napísali, že sa nám niečo nepáči, list zničili a nás potrestali. A keď si nám napísal, tvoje listy zadržali.“ Táto informácia otca omráčila, vytřeštil oči a sánka mu ovisla.

„Ty ma tu nechceš?“ zašepkala som. Srdce mi išlo puknúť.

„Nemôžeš ma poslať nazad!“ Otec si predo mňa kľakol. „Pravdaže ťa chcem!“

„Tak prečo si dovolil, aby ma odviezla? Prečo si nás tam nechal? Nikdy si sa nepokúsil prísť si po nás...“

„Tvoja matka by to nedovolila.“

„Pre tvoje tajomstvo?“ Zaklipkal očami. „Moje tajomstvo?“ „V ten večer sa s tebou pohádala pre nejaké tajomstvo. Bolo to na

Dionýzove narodeniny.“ „To je pravda.“

„Keď som bola malá, sľúbil si, že pri mne budeš vždy, keď ťa

budem potrebovať. A že toto bude naveky môj domov. Spomínaš si, otec? Dal si mi slovo.“

Vyhŕkli mu slzy. Otvoril ústa a zasa ich bez slova zavrel.

„Dodrž sľub,“ chytila som ho za ruku. „Veľmi ťa prosím, vymysli niečo. Nemôžem sa vydať za Drakóna, ani zostať zatvorená u starého

otca. Zadusila by som sa tam. Nemôžem sa vrátiť.“ Pomaly sa spustil do kresla. „Nepošlem ťa nazad.“ Vybral čistý

pergamen, stylus a začal písať. Prsty sa mu chveli. Prikradla som sa zaňho a zvedavo sledovala, čo napíše. List bol adresovaný starému otcovi Dexiovi. Keď som zbadala pribúdajúce vety, zhrozila som sa a rýchlo som na pergamen položila dlaň. „To predsa nemôžeš!“ Podľa dohody, ktorú rodičia uzavreli, mal byť starý otec

Dionýzovým poručníkom do dňa, keď môj starší brat dovŕši

-43-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

dvadsiaty prvý rok života a stane sa podľa rímskeho práva plnoletým.

Ešte osemnásť mesiacov a Dionýz bude mať právo vybrať si, kde chce bývať. Ak povie, že sa vráti k otcovi, nikto mu v tom nezabráni.

Mama s Dexiom otca bez zábran vydierali, no nad Dionýzom nemali

moc. O osemnásť mesiacov ho stratia, ak sa sám rozhodne odísť. List na ebenovom stolíku menil dohodnuté podmienky. Otec sa

vzdával práva na Dionýza výmenou za mňa a Tea.

„To nemôžeš!“ zopakovala som s hrčou v hrdle. Vedela som, ako svojho syna miluje. Ak odošle list v tomto znení, neuvidí

Dionýza až do jeho dvadsiateho piateho roku, keď dosiahne plnú dospelosť. Vtedy každá forma poručníctva zanikne a Dionýz bude o sebe rozhodovať sám. Týmto listom otec predĺžil odlúčenie od

najstaršieho syna o ďalšie štyri roky.

Rovnalo sa to amputácii.

Jemne mi odtiahol ruku. „Je to jediná možnosť, Ariadně. Cena je vysoká, no za menej mi ťa do starostlivosti nedajú. Dionýz je

u starého otca šťastný. V listoch, ktoré mi píše, sa nadchýna svojimi aténskymi priateľmi aj štúdiom. Keď boli minulý rok s Dexiom

na cestách, na pár dní sa tu zastavil a uistil ma, že je v Aténach spokojný. Život, ktorý vedie, ho napĺňa.“ „Chýbaš mu! Starý otec ťa nemôže nahradiť!“

Otec vyskočil, zapotácal sa, až som sa zľakla, že spadne a prevrhne stôl. Zaťal päste a s viditeľnou námahou sa narovnal. „Obidvoch vás mať nemôžem. Ty by si v tom dome neprežila, Dionýz to zvládne.“

Znova si sadol, vzal do ruky stylus, naškriabal na slonovinovo biely pergamen rozťahaný podpis a list zroloval. Než som stačila

vymyslieť ďalší argument, bola na ňom vosková pečať.

Sen sa mi splnil. Tyrania sa skončila, bola som slobodná. Budem žiť u svojho otca, ďaleko od matkiných výčitiek a prenasledovania,

no namiesto radosti som mala pocit, akoby som ochutnala popol.

„Dionýz je pre Atény ako stvorený,“ povedal Teo, keď ma neskôr

našiel schúlenú na posteli. „Má svoje štúdium a kamarátstva, k šťastiu mu nič nechýba. Možno by tú obeť priniesol aj sám od seba, keby si ho požiadala.“

-44-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Veď to je to! Nikto sa ho na nič nepýtal. Útekom som ho obrala

o otca.“ Dionýz nevystavoval svoje city na obdiv, no obaja sme vedeli, že otca zbožňuje. Odlúčenie mu ublíži. A čo bolo ešte horšie, otec si

vybral mňa. Dionýz bol mužom logiky a rozumu, no mal aj srdce.

Rozumom otcovo rozhodnutie prijme, no bude si pripadať opustený.

Napísala som mu a poprosila o odpustenie. Odpovedal obratom,

zdvorilo a velkodušné. Zvláštne, no menej by ma ranilo, keby sa nahneval.

Môj brat sa správal, akoby som mu nezmenila život. Často nám

písal a my sme sa radovali z jeho úspechov. Dionýz bol zázračné

dieťa, celé Atény mu kľačali pri nohách. Stačilo mu otvoriť ústa a mladí muži sa mu zaliečali a tvrdili, že chcú byť ako on. Starší

obdivovali jeho talent a nazývali ho pokladom svojho mesta. Otec tie listy čítal návštevám, smial sa na synových bonmotoch a vyhlasoval, že jeho hlava by dačo také nevymyslela. Pýšil sa

svojím najstarším, akoby roky, čo žili v odlúčení, neexistovali. A ak niekedy potichu s čašou v ruke ronil slzy, tvárila som sa, že

to nevidím, a nahovárala som si, že za to môže víno, nie zlomené

srdce.

-45-

Po

kope zákazov, ktorým som

sa musela podriaďovať v Aténach,

mi sloboda v Korinte pripadala zvláštna. Uplynulé roky, keď ma

často celé dni držali pod zámkou, zanechali na mne stopu. Medzi cudzími som bola neistá a velkých davov som sa bála. Raz sme sa

zúčastnili na hostine, ktorú podával jeden z otcových priateľov, a otec ma našiel schovanú za zeleňou na nádvorí.

Vytiahol ma zo skrýše a predstavil Dianthe, kráske s dlhými tmavými mihalnicami a umelecky upraveným účesom. Asi čakal, že

sa okamžite zblížime. Môj otec mal dar robiť si priateľov na počkanie a nerozumel ostatným smrteľníkom, ktorí s nádejou na úprimné

kamarátstvo tápu v tme a pričasto sa sklamú. Odkašlala som si. Jazykom Korintu bola latinčina. Tú som

ovládala dobre, no po rokoch v Aténach, kde sa hovorilo po grécky, moja latinčina zapadla prachom. Obozretne som zo seba vysúkala:

„Tvoje topánky sú pekné.“

Vypleštila na mňa oči ako na blázna. Bola totiž bosá. „Videla som ich, keď sme prišli,“ vysvetlila som.

„Sú hrozne staré. Dala som si ich iba preto, lebo otec trval na tom, že sem pôjdeme pešky. Náš dom stojí až na konci ulice.“ „Dnešné popoludnie je na prechádzku ako stvorené.“

„Bola to hrôza. Mali sme sa odviezť na koči ako ostatní ľudia z lepšej spoločnosti, a nie trepať sa sem ako chudáci.“

Poškrabkala som sa za uchom. My sme museli prísť pešky.

-47-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

„Čo to máš s vlasmi?“ ukázala na môj šokujúco krátky účes.

„Och... menšia nehoda.“ V ušiach som počula mamin hlas: Človek aby sa za teba hanbil. Diantha sa uškrnula, akoby zreteľne počula mamine slová.

Zúfalo som sa obzrela, hľadajúc únik, a obďaleč som zazrela stáť Tea. Bol sám. „To je Teo,“ predstavila som ho pyšne a čakala, že

Dianthu svojím vzhľadom a skvelým vystupovaním oslní.

„Teo?“ Skúmavo si ho premerala. „Och, áno, už si spomínam! Ty si ten najdúch.“ Do tváre sa mi nahrnula krv, no Teo mi čičíkavo položil ruku na

plece. „Som,“ prisvedčil priateľským tónom.

Predsavzatie nakloniť si novú známu a spriateliť sa s ňou mi okamžite vyfučalo z hlavy. „Je to môj brat!“ zasipela som. „A ty máš prsty na nohách krivé!“ Schytila som Tea za rameno a ťahala ho preč. Pokrútil hlavou. „Prečo si klamala?“

„Neklamala som! Prsty má krivšie ako aténske uličky.“

„Povedala si, že som tvoj brat.“ „Veď si.“ Teo vzdychol. „Nemala si ju provokovať. Diantha má veľa

priateľov a dôležité konexie.“ „Aj keby jej bol bratancom sám Zeus, bude mi to fuk. Má jazyk

ako vretenica.“ Neskôr som ju videla, ako si šepká so skupinou prepychovo oblečených mladých žien. Vyzerali ako päťhlavý drak, keď sa všetky

naraz obrátili, zadívali sa na mňa a rozchichotali sa. Odpovedala som ľadovým úsmevom, nech vidia, že byť stredobodom ich zábavy pre mňa nič neznamená. Ale niečo sa vo mne zlomilo. Dcéra mojej matky prahla po priateľstve a prijatí. Verejný výsmech ma zabolel ako zlomená kosť, ako spejúca rana, ktorú nezhojí ani čas.

Niekolko mesiacov po našom príchode do Korintu Teo začal navštevovať palestru, školu zameranú na atletický výcvik, kde sa -48-

TESSA

AFSHAROVÁ

mladí muži učili zápasiť, boxovať a iné sporty. Ak počasie dovolilo, občas sme podvečer zašli na zanedbaný pozemok medzi našou vilou

a susednou usadlosťou. Teo trénoval s jedným z otcových sluhov, ktorý kedysi zápasil

v aréne, ja som si podvihla sukne a behala bosky po tráve.

Beh som milovala, oslobodzoval ma od minulosti. Všetko som

pustila z hlavy, vnímala som iba svoje telo a mala som pocit, že letím. A keď ma rozboleli lýtka a svaly sa mi roztriasli, nedbala som na bolesť, ešte som pridala, až sa mi zdalo, že sa rozpadnem

na kúsky. Ak sa mi podarilo vydržať za hranicu fyzickej trýzne, dostavil sa zvláštny pocit vytrženia. Od prvého kroku som letela plnou rýchlosťou a na krátke vzdialenosti som porážala Tea aj jeho učiteľa zápasenia. Nebola to

žiadna novinka, nad chlapcami som víťazila od svojich jedenástich. No keď sme si dali dlhšiu trať, ukázalo sa, že muži vydržia viac.

Zakaždým vyhrali. Raz mal Teov zápasnicky partner nejaké povinnosti a ja som

svojho nevlastného brata vyzvala na preteky. Vyštartovala som ako vták a vyhrala. V cieli som sa oprela o kolená a usilovala sa dostať

do pľúc viac vzduchu, než stačili prijať. „Podľa mňa potrebuješ zdatnejšieho protivníka,“ ozval sa spoza

mňa hlboký hlas. Narovnala som sa tak prudko, až sa mi zakrútila hlava. Ten hlas som poznala, patril Justovi, nášmu susedovi.

V detstve sa kamarátil s Dionýzom, tí dvaja boli nerozluční. Mňa si nevšímal, bola som primalá a navyše dievča. Chlapcom

priateľstvo vydržalo, Justus navštevoval môjho brata vždy, keď ho obchody jeho otca zaviedli do Atén, no voči mne sa správal rovnako

ľahostajne ako v detstve. Keď som teraz žila v Korinte, vídala som ho často. Naše vily oddeľoval iba úzky pás zeme a Justus, ktorý mal rád môjho otca,

k nám pravidelne chodil na návštevu. No ku mne sa z nejakého záhadného dôvodu, ktorý poznal iba on, aj naďalej správal ako k neposlušnému decku. Áno, bol starší, mal dvadsaťdva rokov a ja

šestnásť, no v očiach sveta som už bola dospelá žena. Neexistoval dôvod, aby sa voči mne správal nadradene.

-49-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

„Namýšľaš si, že si lepší?“ podpichla som ho. Uškrnul sa. V klasickom zmysle nebol krásny. Nie ako Teo s jeho rovným nosom a výrazne tvarovanou bradou, ani ako Dionýz, ktorý mal jemné črty. Justova tvár so zlatistou pokožkou bola ostro rezaná a nos, ktorý mu kedysi zlomili pri zápasení, mal

krivý. Keď sa usmial, biele zuby sa mu blýskali a líca presekli dve

hlboké priehlbiny. Mohla by som ich nazvať jamkami, ale to som nepripustila ani v myšlienkach. V Justovi bolo niečo tvrdé, priveľmi mužné. A pritom tá zmes nedokonalých črt pôsobila neodolateľne. A nebola som jediné dievča, ktoré ho tak vnímalo. Justus za sebou

nechával rad vzdychajúcich žien a ja som sa zaprisahala, že sa medzi ne nezaradím. „Skromnosť mi nedovolí vystatovať sa.“ Ukázal na strom, ktorý

sme s Teom používali ako značku. „Skúsime to?“

V súťaživom zápale som si sukne podkasala ešte vyššie a bolo mi jedno, že mi vidieť nohy.

Justov úsmev sa rozšíril. „Teo, preukážeš nám tú česť a vyhlásiš

víťaza, ak bude výsledok tesný?“ Teo zaujal miesto pri strome a dal nám znamenie. Verila som

si. Nohy mi doslova leteli, každý krok bol dokonalo presný. Lenže Justus ma predbehol, najprv o pol kroka, potom o celý. Musela som

mu uznať, aj keď s ťažkým srdcom, že ma porazil. „Na dievča v tvojom veku prekvapujúco dobrý výkon,“ povedal. „Nevešaj hlavu. Ak budeš mať správny tréning, zlepšíš sa.“ Obliala ma taká horúčava, až sa mi zdalo, že vychrlím oheň.

Ukázal na moje nohy. „Mala by si si stiahnuť sukňu, začínajú sa rojiť komáre. Určite neodolajú vábidlu, ktoré vystavuješ na obdiv.“

Netušila som, že sa dá očervenieť ešte väčšmi. Premenila som sa na kôpku šarlátu. A moje roztrpčenie sa ešte znásobilo, keď Teo dobehol k Justovi

a opýtal sa: „Budeš na budúcich hrách pretekať v súťaži vozov?“ Justus bol trojnásobným šampiónom istmických hier, čo mu

vynieslo slávu vyhradenú iba hŕstke vyvolencov. Jeho dravý jazdecký

štýl a neporaziteľnosť z neho urobili legendu Korintu. A Teo, ktorý

-50-

TESSA

AFSHAROVÁ

sníval, že sa raz stane úspešným vozatajem, nášho suseda zbožňoval. Nikto nie sme dokonalý, no táto nemiestna náklonnosť vo mne

vzbudila podozrenie, že Teova morálka sa dostáva na šikmú plochu.

„Už nijaké preteky. Skončil som.“ Teo neskrýval zdesenie. „To nemyslíš vážne! V Korinte nie je nik,

kto by ťa nahradil.“ Justus ho potľapkal po pleci. „Otcovi prestáva slúžiť zdravie.

Potrebuje, aby som mu pomohol s obchodom. Nedospelé zábavky musia ísť bokom. Teraz si na rade ty.“ Teo zosmutnel. „Galenos nechová pretekárske kone. Podľa neho

sú to zbytočné výdavky.“

„Múdry človek. Ale mám pre teba návrh. Môžeš k nám chodiť a pomôcť s výcvikom koní. Budem ťa trénovať, ak chceš.“ Teo by nemohol byť šťastnejší, ani keby mu niekto daroval psa,

čo každým štěknutím premení drevo na zlato. Usmieval sa od ucha k uchu, až sa mi zdalo, že mu vidím do hlavy. Hanbila som sa zaňho.

„Ariadně, počula si? Justus ma naučí pretekať na bojovom voze!“

„A úplne zadarmo získa paholka,“ odvrkla som a zamierila som

domov. Otca som našla celého rozžiareného nad najnovším listom od

Dionýza. „Dostal pozvanie na súkromnú večeru u Efialta, ktorý vedie aténsku radu starších,“ zvolal. „Môj syn vstupuje do najvyšších

kruhov!“

„Tvoj syn a môj brat,“ usmiala som sa.

Na chvíľu zmĺkol a začítal sa. „Pozdravuje ťa. Aj Tea,“ povedal a posledné riadky prečítal nahlas:

Odovzdaj pozdrav mojej sestre a povedz Teovi, že by som ho chcel vidieť. Všetkých Vás ľúbim z hĺbky srdca. Kiež by som mohol byť pri Tebe, najdrahší otec! Otec opatrne zroloval zvitok, obkrútil ho červenou stuhou

a otvoril alabastrovú skrinku plnú starších listov. Odkladal si

každučký jeden riadok, ktorý dostal od Dionýza, a väčšinu vedel

-51 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

naspamäť. V skrinke boli aj moje a Teove listy, no keď sme teraz žili v otcovom dome, už ich nemusel dookola čítať, aby zahnal bolesť z odlúčenia.

-52-

SEST

Jedného

večera prišiel otec s

novinou, pri ktorej mi ovisla

sánka. „Rozhodol som sa, že ťa oficiálne prihlásim na istmické hry.“

Chcela som vyskočiť, no vrazila som do stola a capla späť na stoličku.

Istmické hry, jedna zo štyroch súčastí panhelénskych hier, mali

dobrú povesť, hoci olympijským hrám sa slávou rovnať nemohli. Konali sa každú druhú jar na Korintskej šiji a zakaždým sa tam

zišlo množstvo divákov obdivujúcich atletické a hudobné nadanie mladých.

„Len to nie!“ zakvílila som. „Keď som naposledy skúšala hrať na harfe, kačky prestali znášať vajcia.“

„Hudobná súťaž mi nenapadla,“ pokrútil hlavou. „Prihlásim ťa

na beh na krátku trať.“ Keby som nesedela, podlomia sa mi kolená. Konzervatívne grécke rodiny sa síce pohoršovali, no v Korinte sa

do niektorých atletických disciplín mohli zapájať aj ženy. Dokonca aj do súťaže vojnových dvoj záprahov. Kone by som nezvládla, no behať som vedela.

Šprint na krátku trať - stadium - sa dal zabehnúť za menej než minútu a bol jednou z disciplín prístupných aj ženám.

„To nemôžeš myslieť vážne!“ zhíkla som, či skôr zakvákala ako žaba. Bežať pred očami tisícok ľudí? Ja, ktorá som sa na verejnosti bála otvoriť ústa?

Rozstrapatil mi krátke vlasy. „Môžeš iba získať.“

-53-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

Chytila som sa za spotené čelo. „Mám matku, ktorá by ma

najradšej držala pod zámkou, a môj otec je schopný prihlásiť ma na jedny z panhelénskych hier! Nemohli mi bohovia nadeliť aspoň jedného normálneho rodiča?“ „Korinťania

svojich

atlétov

milujú.

Iste,

niektorí

starší

konzervatívci budú krútiť nosom, ak na štarte zbadajú ženu, ale

mladí budú tvojej odvahe tlieskať.“ Přeleštil si necht rožkom tógy. „Najmä ak budeš mať úspech. Skvelá príležitosť nájsť si tu priateľov.“

Aha, takže mu neušiel môj debakel pri rozhovore s Dianthou

a jej kamarátkami. Keď som si spomenula na ich uštipačný smiech,

premkol ma pocit strašného poníženia. Predstava, že by som si mohla získať obdiv Korintu, ma donútila otcov nápad prehodnotiť.

Keby som vyhrala, s potešením to obtriem Dianthe o jej fajnový noštek! A keby mi štipka úspechu pomohla získať si zopár skutočných priateľov, ako otec naznačil, mala som ďalší dôvod na

jeho plán prikývnuť.

Potlačila som nervozitu, čo mi skrúcala žalúdok, a sústredila sa na sen o víťazstve. Pobežím a zvíťazím, nech tie namyslené bledule vidia, čo dokážem! Predstava víťazstva mi vliala do žíl nový život. A Teo sa na moju velkú radosť prihlásil do súťaže dvojzáprahov.

Na prípravu sme mali takmer dva roky. Hry sa zdali ako priveľmi

vzdialený sen, ktorý som mohla odsunúť do zadného kútika mysle a zabudnúť naň.

Koncom toho istého týždňa nás Justov otec Servius pozval na formálny banket v jeho dome. Oblečení vo sviatočných tunikách

sme sa tam vybrali pešo, dať sa odviezť na takú krátku vzdialenosť

sa nám videlo zbytočné. Celé predpoludnie pršalo, a hoci lejak medzičasom ustal, slnko ešte zakrývali oceľovosivé mraky, svetla

bolo málo. Podarilo sa mi stúpiť do kaluže a zaboriť sa do blata až po členok. Sandále som mala špinavé, medzi prsty na nohách sa mi natlačila rozmočená hlina. Otec mi podal vreckovku, no bolo to,

akoby som sa pokúšala vysušiť rybník špongiou. -54-

TESSA

AFSHAROVÁ

Pri vstupe do domu sme sa vyzuli, ako velil miestny zvyk, a sluha

mi poumýval nohy, no s beznádejne zamazaným spodným lemom tuniky sa nedalo robiť nič.

Ešte horšie bolo, ako som zistila, keď som vošla, že v spoločnosti,

ktorá sa zhromaždila v Serviovom dome, vyzerá moja najparádnejšia tunika žobrácky. Ženy v prepychových hodvábnych róbach boli ovešané šperkmi, vo svetle lámp sa im na šijach a ramenách

trblietali zlato a striebro a od jednej skupinky hostí k druhej sa

presúvali s ľahkosťou, o akej som mohla iba snívať. Zišla sa tam spoločnosť kultivovaných a krásnych, pripadala som si medzi nimi

ako neotesaný samorast. Naprázdno som preglgla, keď som v kúte zazrela Dianthu

s jednou z jej priateliek, ako sa s dôverne naklonenými hlavami

zhovárajú so synom domáceho pána.

Servius otca na privítanie srdečne objal. „Poctil si môj dom a priviedol aj krásnu Ariadně,“ rozplýval sa a pobozkal ma na líce. Jeho výzor ma šokoval. Pamätala som si ho ako robustného

muža, vysokého, svalnatého a veľmi mocného. Teraz sa mi videl prepadnutý a taký krehký, že by mu silnejší vietor hádam polámal kosti. Justus síce spomínal, že otec sa nemá dobre, ale nenapadlo

mi, že by to mohlo byť až také vážne. Choroba ho však o obchodnícke záujmy nepripravila, hneď

sa s mojím otcom pustil do debaty o jabloňovom sade, ktorý sa rozhodol kúpiť. O chvíľu sa obaja muži vzdialili. Teo sa pobral

za nimi tiež a mňa nechal samu. Nervózne som prestúpila z nohy na nohu, no keď som zbadala,

že ku mne kráča jedna z Dianthiných priateliek, ovisla mi sánka. Všimla som si, že oči má rovnakého odtieňa fialovej ako tunika, ktorá jej zdôrazňovala nádherné krivky. Nádej, že sa so mnou ide

zvítať, okamžite pohasla. „Takže ty si trúfaš zabehnúť stadium“ zatiahla opovržlivo.

„Trúfam a mám v úmysle vyhrať,“ vyhlásila som a vystrčila

bradu. Radšej by som prehltla živú myš, než by som prezradila, aká som z tej ženskej nervózna.

Zdvihla polovicu obočia a fialkasté oči jej zaiskrili ako ametyst

na jej krku. -55-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

„Nemáš v sebe ani štipku rešpektu? Behaním pred očami

verejnosti prinesieš Korintu iba hanbu.“

„Naopak, ja si myslím, že bude inšpirovať,“ ozval sa spoza môjho chrbta Justus. „Odteraz bude každé dievčatko, ktoré ju uvidí pretekať, snívať o tom, že sa zúčastní na istmických hrách. Ariadně

im dá nádherný príklad.“ Naježila som sa. Dievčatko? Na jazyk sa mi dralo niečo štipľavé,

no rozum zvíťazil. Justus ma verejne pochválil a využil svoj značný

vplyv, aby mi pomohol. Cenila som si jeho podporu a zároveň som pre ten blahosklonný tón škrípala zubami. „Ďakujem,“ donútila som sa povedať, no slová

sa mi zadŕhali v hrdle. „Nádherný? Nezdá sa ti, že trocha preháňaš?“ utrúsila kráska

a napravila si na hrudi hodvábne záhyby, aby ho upozornila na

svoju nádhernú postavu. „Netráp to dieťa, Klaudia.“ Justus ju chytil za elegantne štíhlu

ruku a prevesil si ju cez svoju. Klaudia sa víťazoslávne uškrnula

a vlnivou chôdzou vykročila po jeho boku. „Bol by som ti išiel na pomoc, ale Justus to zvládol,“ prihovoril sa mi Teo. „Je to skvelý človek.“

Uchytila som z tácne veľký kus melóna, strčila ho do úst, a keď

sme si našli voľnú pohovku, chcela som začať rozprávať, ako sa nepríjemná situácia zbehla, no vtom sa na pohovku vedľa mňa

hodila dievčina približne v mojom veku. „Strašná harpya, však?“ „Kto?“ zmätene som na ňu vyvalila oči. Bola nízka, hruď mala

plochú a jej tunika bola ešte obyčajnejšia než moja. „Klaudia, kto iný. Počula som, čo ti povedala. Človek by odprisahal, že má tesáky a pazúry.“ Vypla hrudník a zaklipkala

mihalnicami. „Nezdá sa ti, že trocha preháňaš?“ zatiahla afektovane. Rozosmiali sme sa. „Nič si z nej nerob, Ariadně. Si úchvatná.“

Vyvalila som oči. „Ty vieš, ako sa volám?“ „Si slávna! Prvé dievča z dobrej rodiny, ktoré sa prihlásilo na

atletickú disciplínu istmických hier. Moji priatelia sa s tebou túžia

zoznámiť.“

-56-

TESSA

AFSHAROVÁ

V mojom vnútri sa čosi trocha roztopilo. Čosi tvrdé a žieravé.

Uvoľnila som plecia. „Máš aj nejaké meno?“ opýtala som sa. „Som Klaudia najmladšia. Mám štyri sestry a na počesť nášho

úžasného rodokmeňa sme všetky Klaudie.“ Klaudiovci boli významná rímska rodina, pokrvne spriaznená

s takými velikánmi ako cézar Augustus a Tiberius. Zdvihla som obočie. „Pôsobivé.“

„Príbuzenský vzťah je veľmi vzdialený, ale stačil na to, aby všetky dievčatá v našej rodine dostali meno podľa nich. Tá Klaudia, ktorá

sa ti na tvoje nešťastie pred chvíľou prihovorila, je moja najstaršia

sestra.“ „Nie!“

„Je to tragická pravda. Poľutuj ma, že bývam pod jednou strechou s takou strigou.“ Pritiahla sa bližšie. „Nenaučíš ma behať?“

Premerala som si jej tenké ramená a nohy. „Skúsiť to môžem.“ „Nič viac nežiadam. Vieš, už dlho sa pokúšam zistiť, na čo mám talent. Učila som sa hrať na sedem nástrojov vrátane flauty a citary,

ale nič z toho nebolo. Tkanie a šitie mi nejdú vôbec. Neviem maľovať ani variť,“ odrátavala na prstoch. „Musí predsa existovať

niečo, v čom by som mohla byť dobrá.“ Nebola som príliš prekvapená, keď vyšlo najavo, že Klaudia nemá talent ani na behanie, no jedno mimoriadne nadanie som v tom štíhlom dievčati objavila. Vedela byť ozajstnou priateľkou.

Keď mi Justus povedal, že sa chystá na obchodnú cestu do Atén a plánuje navštíviť Dionýza, sadla som si, že bratovi napíšem. Mala som podozrenie, že moje listy vždy niekto skontroluje, než

sa mu dostanú do rúk, preto som ich formulovala veľmi obozretne a o ničom osobnom som nepísala. Tentoraz som vedela, že Justus odovzdá správu priamo do rúk adresáta, a mohla som sa vyjadrovať

slobodnejšie.

Slová sa zo mňa hrnuli, no srdce som mala zovreté. Za bratom sa mi nevýslovne cnelo, chýbala mi jeho tvár, jeho vážne oči, pobavené -57-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

potriasanie hlavou, keď som dačo vyviedla, jeho zhovievavý úsmev,

ak som zaťato trvala na svojom. Bolo to, akoby som v Aténach nechala časť samej seba, a každým dňom, čo kvôli mne Dionýz

nemohol prísť do Korintu, zo mňa kúsok po kúsku odbúdalo. Zažmurkala som, zaháňajúc slzy. Brata som chcela rozveseliť, nie

rozplakať chmúrnymi myšlienkami. Vzala som stylus a pustila sa do písania:

Od Ariadně, Tvojej oddanej sestry,

z celého srdca Ťa pozdravujem, milovaný Dionýz, a vzdávam vďaku, že si zdravý a vodí sa Ti dobre.

Určite si sa už dopočul, že sa chcem zúčastniť na

najbližších istmických hrách, a než vinu za tento ľahkovážny nápad položíš pred môj prah, vedz, že vzišiel z otcovej hlavy.

Neprosila som ho o to, nemodlikala som. Už je rozhodnuté, ale

neboj sa, neurobím Ti hanbu. Aspoň dúfam. Aj Teo trénuje, Justus ho začal pripravovať na preteky bojových vozov. Škoda,

že tam nebudeš, bez Teba naša radosť nebude úplná. Jediným mráčikom v mojom živote je Tvoja neprítomnosť,

Dionýz. Viem, že príčinou som ja, o to väčšmi to bolí.

Zlostne som si utrela slzy, čo sa mi skotúľali po lícach. Chcela som byť veselá, nie?

Teo a otec Ti píšu každý svoj vlastný list. Želám Ti veľa

zdravia a šťastia a dúfam, že roky uletia rýchlo a znova sa

uvidíme. Opatruj kocúra Herodota. Starému otcovi pozdrav

neposielam, ale otec trvá na tom, aby som ako dobrá dcéra dala pozdravovať mamu. Odovzdaj jej môj pozdrav, ak už tak veľmi treba, a modli sa so mnou, aby sa od Korintu držala čo najďalej. S láskou Ariadně

-58-

SEDEM

Tréningy

mi zabrali veľa času

aj pozornosti. Teo zasa trénoval

s Justom, a ak nebol s ním, ukazoval mi, čo sa naučil v palestre.

Raz sa odtiaľ vrátil s novým trikom. „Zoznámil som sa s jedným Kréťanom a ten nás učil skákať saltá. Pozri.“

Chvíľu stál úplne nehybne a potom urobil premet vzad, no neodrazil sa dostatočne vysoko a dopadol na brucho. Tak som sa

smiala, až som zmodrala v tvári. Teo si ma nevšímal. Vstal, oprášil

sa a skúsil to znova. A potom opäť a opäť, kým sa mu skok nepodaril. „Ten Kréťan dokáže robiť saltá vpred aj vzad a zoskočí z výšky

poschodia bez toho^ aby si ublížil,“ povedal Teo. „Akoby nemal v tele kosti. Tvrdí, že s patričným tréningom to zvládneme aj my.“

„Nauč ma to,“ povedala som. Nový cvik ma uchvátil, bola som odhodlaná naučiť sa ho. Teo pochytil iba základy, no snažil sa ukázať mi aspoň to, čo už

vedel. Zvyšok sme si domysleli a začali skúšať. Trénovali sme saltá, premety, učili sa padať. Nikomu sme sa

nepochválili, čo robíme. Spočiatku sme boli nešikovní, a keby otec videl, že sme samá modrina, určite by nám to zakázal. Deň za dňom

sme si týrali telá, a keď sme pochytili techniku a získali kondíciu, nadobudli sme sebaistotu.

Zlepšili sme sa, no tréningy sme aj naďalej držali v tajnosti. Vedeli sme, že raz svetu ukážeme, čo vieme, no ešte sme sa necítili

pripravení.

-59-

ZLODEJKA

Saltá,

premety a presné

Z

KORINTU

doskoky sa

nám

stali

druhou

prirodzenosťou a ja som s potešením zistila, že vďaka trýznivému

drilu som pružnejšia, zlepšila sa mi rovnováha a behám ešte rýchlejšie.

Teova palestra usporiadala na jar verejné preteky. Bola to iba miestna udalosť, no vďaka skvelému menu, ktoré škola mala,

pritiahla vplyvných korintských mecenášov. Skromná aréna sa zaplnila dychtivými divákmi do posledného miesta. Škola pozvala Justa ako svojho výnimočného absolventa, aby preteky uvádzal

a odovzdal ceny víťazom.

Keď som v dave zazrela najstaršiu Klaudiu a Dianthu, vedela som, že na skromné športové podujatie dokvitli iba kvôli Justovi. Okolo mňa prešli, akoby som bola vzduch. Nedala som si pokaziť

náladu. V živote som žiadne športové súťaže nevidela, veľmi som na

tešila, no hlavne som prišla podporiť Tea.

Bola to prehliadka

naolejovaných,

dobronzova opálených

svalnáčov, ktorí sa presúšali pyšne ako kohúty. Väčšinou pretekali úplne nahí, no niektorí mali - podobne ako Teo - bedrové rúška.

Keď si otec významne odkašlal a štuchol ma lakťom, predstierala som, že sa na naháčov nepozerám. Justus otvoril slávnosť krátkou, no dojímavou rečou o odvahe

a vytrvalosti. Diváci mu nadšene zatlieskali, a keď mu Klaudia

hodila k nohám ružu, ozvalo sa prevolávanie na slávu. Sama som nevedela prečo, no zalomcoval mnou hnev. Čo si tá Klaudia o sebe

myslí, keď sa k nemu správa tak dôverne? Justus akoby ma počul, s úsmevom zdvihol ružu a hodil ju nazad do publika. Odľahlo mi.

Hnev ma okamžite prešiel a nadšene som zaujúkala, lebo do arény vošiel Teo. Mesiace tréningov urobili z môjho nevlastného brata horu svalov. Bol smrteľnou kombináciou koordinácie a sily. Naše tajné cvičenia mu vyformovali telo a dodali pružnosť a rýchlosť

pantera.

Zápasníci si vylosovali súperov. Teovi sa ušiel mladý muž približne v rovnakom veku ako on. Výškou a váhou nebol medzi nimi rozdiel, -60-

TESSA

AFSHAROVÁ

takže o výsledku rozhodnú šikovnosť, vytrvalosť a odvaha. Zaznelo

znamenie, zápas sa začal a chlapci nabití vzrušením a natretí hrubou vrstvou oleja sa na seba vrhli. Teo získal výhodu hned na začiatku, keď šikovným chvatom dostal súpera do zovretia. Ďalšie kolo trvalo len pár minút, pretože Teo predlaktím

zakvačil protivníkovi krk. A porazil aj ďalšieho súpera, staršieho a skúsenejšieho, a dostal sa do finále, v ktorom sa postavil proti Kylonovi, šampiónovi minuloročných zápasov.

Okrem otca, Justa a mňa a otcových zdvorilých priateľov Teovi nedrukoval nikto. Bol nula ohrozujúca ich obľúbenca, ktorý bol podstatne väčší a skúsenejší. Nestačila som mihnúť okom, keďTea

zhodil na chrbát, vrhol sa naňho, napäl svaly a snažil sa mu zovrieť

krk. Teo sa chcel pregúliť, no šampión bol priťažká váha. Teo po chvíli sfialovel a začal sa dusiť. Šampión už získal bod a myslela som si, že rozhodca zápas preruší, ale ten zjavne čakal, kedy sa Teo vzdá. Nemohol vedieť, že Teo nie je z tých, čo sa vzdávajú. Otcovi sa na čele zaperlil pot, vyskočil a stál ako socha. Ja som si päsťou zakrývala ústa.

Vtom sa Teovi podarilo chytiť Kylona za ruku. Bleskovo sa spod neho vykrútil, prevalil sa, zhodil Kylona na zem, a než sa obor stihol

spamätať, sedel na ňom. Teo získal bod. Rozhodca dal znamenie,

aby muži vstali, a dal im krátky oddych. Stav bol nerozhodný, obaja mali bod.

Na znamenie sa znova pustili do seba. Tentoraz Teo zložil Kylona tak rýchlo, že som si ani nestačila všimnúť ako. Vrhol sa naňho celým

telom a držal ho pod krkom, kým Kylon s kriedovobielou tvárou nepriznal porážku. Šokované obecenstvo na chvíľu onemelo. Potom

sme sa rozkričali my dvaja s otcom, a keď sa k nám pridal aj Justus, ktorý mával zdvihnutou päsťou a kričal meno môjho nevlastného

brata, natešene som sa rozosmiala. Tea vyhlásili za víťaza a Justus mu zavesil na krk vavřínový

veniec, no aplauz bol vlažný. Teo žiaril. S naolejovaným svalnatým telom vyzeral ako boh,

a keď si obliekol krátku tuniku a prišiel za nami, dobehol za ním nejaký sochár a modlikal, aby mu stál ako model. „Úžasné svalstvo,

-61 -

Z

ZLODEJKA

KORINTU

mladý muž, hotový boh vojny,“ nadchýnal sa. „Urobím podľa teba Área!“ Rozosmiali sme sa a Teo očervenel. „Možno inokedy,“ zamumlal.

Chcieť od môjho nevlastného brata, aby hodiny nehybne stál, bolo

to isté ako nútiť včelu tancovať podľa tónov flauty. Jednoducho toho

nebol schopný. Diantha prešla okolo nás, na chvíľu zastala a zadívala sa na Tea.

„Vyhral najdúch,“ utrúsila opovržlivo. „Korint stráca úroveň.“

Vrhla som sa k nej, no Teo ma chytil za jednu ruku, otec za druhú a zadržali ma. „Nechaj ju,“ zašepkal môj uvážlivý brat, no podľa toho, ako zbledol a zaťal zuby, som vedela, že Dianthine slová

sa ho dotkli. Bojoval statočne, každý zápas vyhral so cťou, no Korint ho

odmenil mizerným potleskom. A to iba pre jeho nejasný pôvod.

Bolo to také nespravodlivé, až sa mi chcelo plakať. Teo mi pripomínal budleju, ktorú som kedysi zasadila v našej záhrade. Rastlinku som opatrovala ako oko v hlave, hnojila

a polievala a ona ma odmenila strapcami fialových kvetov takých nádherných, že sa tajil dych. Bola to moja pýcha a radosť a šokovalo

ma, keď mi otec povedal, že obyvatelia ostrova Británia považujú

budleju za burinu a vytrhávajú ju aj s koreňmi. Toľká krása, a burina? Nešlo mi to do hlavy. A keď teraz Diantha nazvala môjho brata najdúchom, cítila som

to isté. Ako môžu byť takí slepí? Ako to, že nevidia, že v ňom majú poklad? Diantha s Klaudiou zamierili k Justovi, ktorý stál obklopený

skupinou obdivovateľov. Na moje prekvapenie sa pretisol pomedzi nich, Dianthe nevenoval ani pohľad a vydal sa k nám.

Uznanlivo potľapkal „Brilantný výkon.“

môjho

nevlastného

brata

po

pleci.

Teo sa rozžiaril. „Keď si bol v mojom veku, vyhral si svoje prvé

preteky dvojzáprahov na istmických hrách. Tomu ja hovorím

brilantný výkon.“

„Jeden úspech nezmenšuje iný. Nepodceňuj sa. Nikdy by som

nedokázal zápasiť tak dobre ako ty.“

-62-

TESSA

AFSHAROVÁ

Postrehla som, že ho niečo upútalo, a sledovala som jeho pohľad.

Nejaký muž v gréckom chitóne sa s krikom oboril na mladé dievča. „To je môj správca,“ povedal Justus, zvraštil čelo, a keď jeho správca

znova rozzúrene zrúkol, bez slova vykročil. Vtom muž vykrútil

dievčine ruku tak, že padla na kolená. Prosila o zmilovanie, no keď

jej spakruky vyťal a jeho prsteň jej zanechal na tvári krvavú stopu, modlikanie stíchlo. Zhíkla som a zostalo mi nevoľno. Justus sa ako úhor preplietol davom a zastal pri dievčati. Muž

dvíhal ruku. Znova ju chcel udrieť po zranenom líci, no Justus ho

schmatol za tuniku a odsotil. Správca stratil rovnováhu a roztiahol

sa na zemi. Vrhla som na Tea zhrozený pohľad a rozbehla sa. Teo za

mnou. Chcela som byť poruke, keby Justus potreboval pomoc.

„Ako sa odvažuješ udrieť dieťa? Si od nej dvakrát väčší!“ Justovi pulzovala žila na krku.

Jeho správca, ktorý sa už-už dvíhal, zmeravel. „Pane! Tá potvora ma neposlúchla!“

„Dobre vieš, že bitie otrokov som zakázal. A žien obzvlášť.“ „Toto bola bitka? Veď som ju len škrabol. Disciplína musí byť,

inak zdivejú.“ Justus sa odmlčal a prižmúril oči. „Také škrabnutia robíš často?“ Muž si znova sadol. „Nie, pane.“

Otrokyňa sklopila oči. Po líci sa jej skotúľala slza, za ňou ďalšia. Justus si k nej kľakol. „Niobe, udrel ťa už niekedy?“

Dievča ukradomky fľochlo na správcu a pokrútilo hlavou.

„Nemá právo ubližovať ti. Už sa to nestane, máš moje slovo. A teraz pravdu. Udrel ťa už niekedy?“

Dievčina prikývla.

„Klame!“ skríkol správca. Justus vyskočil na rovné nohy. „Ešte jedno slovo bez dovolenia

a obanuješ to!“ Znova sa otočil k otrokyni. „Videla si niekedy, že by bil aj ostatných?“

Zdvihla k nemu veľké hnedé oči lesklé od sĺz a ustrašene

mlčala.

-63-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„No tak, povedz mi pravdu. Nemusíš sa ho báť. Ja ťa ochránim.“

Hlas mal vľúdny, otcovský. Pri pohľade na toľkú nehu mi zovrelo hrudník.

„Bije nás iba rukami, pane. Bičom nikdy.“ „Vidíš? Čo som ti vravel? Nebijem ich.“ Správca si napravil

prekrútenú tuniku. Justovi na sánke navřeli hrče. „Odteraz pre mňa nepracuješ,“ precedil cez zuby. „Na tvojom mieste by som Korint opustil, tu si

iné miesto nenájdeš. O to sa postarám.“ Muž sa zvrtol a pustil sa vnohy. Môj otec prerušil rozhovor so svojimi priateľmi a pridal sa

k nám. „Kto to tak uháňa? Nie je to tvoj správca, Justus?“

„Už nie je,“ Justus si odfúkol, rukou si prehrabol vlasy a pohladkal dievča po hlave. „Ideme domov, Niobe?“

Šli sme ich odprevadiť a Justus otcovi cestou porozprával, že správcu prichytil, ako bije Niobe. „Zlé zaobchádzanie s otrokmi

neznesiem,“ povedal. „V mojom dome nik nezdvihne ruku na bezbrannú ženu alebo dieťa.“

Až vtedy som si uvedomila, že plačem. Rýchlo som si utrela slzy a potlačila nával emócií, čo mi nedali dýchať. Justus vynadal

správcovi a postaral sa, aby sa Niobe nič nestalo. Zastal sa jej. Moja matka odmietla urobiť pre mňa to, čo on urobil pre otrokyňu.

-64-

OSEM

Rodina mojej

novej kamarátky

Klaudie žila v najmenšom

dome na kraji vychytenej štvrte neďaleko agory. Nebolo to príjemné miesto, päť hlučných Klaudií robilo svoje. Chodila som tam čo najmenej, aj mojej priatelke vyhovovalo, že niekoľko dní v týždni

trávime u nás. Stretávali sme sa často, no tajnú Klaudiinu hanbu som aj napriek

množstvu spoločne prežitého času odhalila iba čistou náhodou. Práve som dostala balíček od môjho brata. Keď som Klaudii, ktorá

ležala natiahnutá na mojej posteli, s velkou hrdosťou ukázala zvitok, ktorý mi Dionýz poslal, sadla si a nedôverčivo naň fľochla. „Čo je to?“

„Prvý diel Ovídiových Premien. Veľmi sa mi páči úvodný verš:

Duch ma unáša, aby som prevtelil zmenené tvary do nových rytmov.“ Vlnivým gestom som zdôraznila slová prevtelil zmenené tvary do nových rytmov. „Dávajú nádej, nemyslíš? Nádej, že sa môžeme zmeniť v niečo nové, lepšie. Nechceš si to prečítať?“

Zvesila hlavu. „Nemôžem.“ „A to už prečo?“ „Sotva slabikujem. Ovídius je nad moje sily.“

Prekvapene som sa jej zadívala do zapýrenej tváre. Na jednom večierku som Klaudiu staršiu počula čítať báseň, dosť náročnú, aj keď trocha drsnú. Čítala pomerne plynulo. „Myslela som, že ty

a tvoje sestry ste gramotné.“

-65-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

„Otec vysolil kopu striebra za vzdelanie dvoch najstarších. Potom už nebolo z čoho platiť. Na to, aby nás učil sám, nemal čas, aj mama mala práce nad hlavu.“ Odložila zvitok nabok.

„Filozof Musonius Rufus horlivo argumentuje za vzdelávanie v• CC žien. Klaudia zdvihla ruky na znak, že sa vzdáva. „Čo sa týka Musonia,

protirečiť ti nemôžem. Bola by som šťastná, keby som vedela čítať.

Jednoducho som nemala príležitosť naučiť sa to.“ Zaváhala. „Moja sestra mi nadáva do nevzdelanej a má pravdu, hoci sa za to hanbím.“

„Môžem ťa učiť,“ navrhla som. Vtedy som objavila Klaudiin druhý talent. Bola bystrá, mala

jazykový cit a gramatika jej išla ľahko. Dychtivo vstrebávala všetko,

čo som ju učila. Aj mňa učenie napĺňalo zadosťučinením. Nadchýnalo ma vedomie, že každým dňom pomáham priateľke zmeniť život.

Nemohlo to prísť v lepší okamih. Teo totiž urobil veľké rozhodnutie bez toho, aby sa so mnou

poradil. Prijal ponuku pracovať pre Justa a jeho otca, na mňa mu nezostávalo veľa času. Ešte so mnou trénoval na istmické hry, no

Justovými koňmi bol doslova posadnutý a väčšinu voľného času

trávil v stajniach, aby sa o pretekoch bojových vozov naučil čo najviac. Hodiny strávené s Klaudiou mi pomáhali aspoň čiastočne zaplniť

prázdno, ktoré v mojom živote zanechala Teova neprítomnosť. Môj

nevlastný brat sa stal súčasťou mňa samej, pevným základom môjho bytia. Celý život som sa spoliehala na jeho vernosť a náklonnosť.

Klaudiina spoločnosť mi ho vynahradiť nemohla, no pomohla utlmiť bolesť.

Náš každodenný život sa ustálil v nových koľajach. Predpoludním som učila Klaudiu, popoludní som chodila behať. Nevzdala som sa sna, že dokážem Dianthe, Klaudii staršej aj celému Korintu, že za

niečo stojím. A tiež mame a starému otcovi. Vždy, keď som na verejnosti stretla Dianthu s Klaudiou, ktoré

chodili obklopené klanom kamarátok, okato mi dávali najavo

-66-

TESSA

AFSHAROVÁ

opovrhnutie. Osteň ich krutosti neotupil ani čas, a pretože ich názor

zavážil, ovplyvnili väčšinu našich rovesníčok. Všetky tie korintské svetácky sa s nespravodlivou ľahkosťou

zmocnili nadvlády nad mojím srdcom. Rany, ktoré som utŕžila vo svojom starom živote, sa nezhojili, každé odmietnutie som prežívala

oveľa hlbšie, než si zaslúžilo. Jediným útočiskom sa mi stala Klaudia

najmladšia.

V jedno predpoludnie prišla do nášho domu a doviedla so sebou dve dievčatá. „Toto je Klaudia štvrtá,“ predstavila mi dievča

s fialkastými očami, rovnako útle ako ona. „Je to naša štvrtá sestra,

ale to si už asi uhádla. A toto,“ ukázala na kučeravú blondínku s jamkami na lícach, „je moja sesternica Junia.“ „Buďte vítané,“ zahabkala som rozpačito. Klaudia bola moja

jediná priateľka, na návštevy cudzích ľudí som nebola zvyknutá. Klaudia

štvrtá

si

uhladila

vyblednutú

tuniku.

„Klaudia

najmladšia povedala, že nás naučíš čítať a budeš s nami študovať

filozofiu.“ Neveriacky som na priateľku vytřeštila oči. Uškrnula sa a mlčky nadvihla plecia. Junia sa na mňa usmiala, až sa jej urobili jamôčky,

a predviedla obdivuhodne pravidelné zuby. „Prosím, Ariadně. Však nás budeš učiť?“

„Naozaj to chcete?“ Všetky tri prikývli ako na povel. Chvíľu som si zamyslene ohrýzala necht. „Dobre,“ súhlasila som. „Ale teba budem volať Štvrtá,“ ukázala som na Klaudiinu staršiu sestru. „Kým by som

vyslovila tvoje celé meno, bude zo mňa starenka a nikoho nič nenaučím.“

Tak sa zrodila moja škola pre ženy.

Taharka, námorník, ktorý nás zachránil na Zimiacich krídlach a po pristátí nás odprevadil až po otcove dvere, k nám začal

chodievať na návštevy. Zastavil sa vždy, keď mal cestu do Korintu. Obľúbil si ho celý dom. -67-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

V to popoludnie prišiel bez ohlásenia.

„Taharka!“ zvýskla som, keď som ho zbadala. „Konečne vyzeráš ako pravá dáma,“ ukázal na moje vlasy, ktoré

už stihli dorásť a splývali mi na chrbát. „To je výborné.“ „O mesiac budem mať osemnásť.“

„Naozaj? Myslel som si, že takú rýchlonohú bežkyňu čas nedobehne, a teraz vidím, že ťa lapil do svojich osídiel ako každého.“

Otec, prilákaný našimi hlasmi, vošiel do vestibulu. „Taharka! Je mi potešením vidieť tvoju škaredú tvár!“ Nepopierateľné krásny Kušit sa uškrnul a srdečne potľapkal otca

po pleci. „Galenos, priateľ môj! A ty si rovnako starý a zošúverený ako predtým.“ Úsmev mu vzápätí pohasol. „Obávam sa, že nenesiem

dobrú novinu,“ sklopil oči a zadíval sa na vlastné nohy. „Môj syn?“ zhrozil sa otec. Srdce mi zamřelo. Taharka dobre poznal môjho brata, často mu

nosil správy od otca. Taharka pokrútil hlavou. „Dionýz je v poriadku.“ „Tak potom to nebude nič, čo by sa nedalo napraviť,“ odfúkol si

otec a viedol nás do tablínia. Keď sme si posadali, sebe a Taharkovi nalial zo svojho najlepšieho španielskeho vína. „Tak hovor. Akú novinu prinášaš?“ „Raz si spomenul, že kupuješ podiel na obchodnej lodi Paralus“ „To je pravda.“

„Velký podiel?“ „Väčšina lode a tovaru sú moje. Investoval som.“

„Ani neviem, ako to povedať, ale... tvoja loď išla ku dnu.“

Otec sa ostro nadýchol. „Si si istý?“ „Niet pochýb, Galenos. Rozprával som sa s námorníkom, ktorý

stroskotanie prežil. Povedal, že Paralus sa dostal do náhlej búrky

a hodilo ho na skaliská. Rozbil sa na kusy. Väčšina posádky a náklad

zmizli pod hladinou. Prežila iba hŕstka mužov, aj to iba zázrakom.“ „Takže totálna škoda.“ Otec odložil čašu na stôl. Ruky sa mu triasli.

-68-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Obávam sa, že máš pravdu. Straty na životoch a tovare sú

obrovské. Budeš... budeš v poriadku?“ Taharkov tón ma vyplašil. Naznačoval niečo viac než iba záujem

o otcov stav. Otec spojil ruky do striešky a zadíval sa cez okno. „Riskovať toľké peniaze nebolo rozumné. Zámorský obchod je hazard.“ „Mohlo sa to stať hocikomu,“ tíšil ho Taharka. „Aj mne.“

„To je síce pravda, ale ty si nevložil všetky úspory do riskantného podniku.“ Preglgla som. Otec neznášal reči o peniazoch, každej zmienke o výdavkoch a účtoch sa vyhýbal. Situácia musela byť vážna, ak

dopustil takúto debatu.

Keď sa Teo večer vrátil domov, povedala som mu o stroskotaní. Klesol na pohovku a hánkami sa oprel o kolená. „Tak toto je pohroma. Galenos mi povedal, za kolko kúpil Paralus. Neviem, či

sa z toho spamätá a z čoho poplatí výdavky do konca roka.“

„Je to až také zlé?“ Teo prikývol. „Tvoj otec musí byť zúfalý.“ Rukami si prehrabol

vlasy. „Mám niečo našetrené, ale bojím sa, že na záchranu to

nepostačí.“

Uplynul týždeň, začal sa ďalší, no otec sa o stroskotaní lode

nezmienil, a keď sme sa k tejto téme snažili vrátiť my dvaja s Teom, odbil nás mávnutím ruky. A tak som mlčala, no otázka, ako vyriešiť

naše finančné problémy, mi nedávala spať. V jednu noc, keď som znova ležala v posteli s otvorenými očami, nejaký šramot dolu vo

dvore ma prilákal k oknu. Ten zvuk mohlo spôsobiť množstvo

nevinných vecí - povievajúci záves, mačka na love, šumenie vetra v korune stromu, no bolo na ňom čosi zvláštne.

Lampa dohorela dávno, no ťažilo sa mi ju zažínať. Vyzrela som z úzkeho okna svojej komôrky a očami privyknutými na tmu som

preskúmala dvor. Marilo sa mi, že vidím nejaký pohyb. Tamto!

-69-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Cez átrium sa zakrádal muž v tmavej tunike a krátkych vojenských

nohaviciach. Zlodej! Spôsob, akým sa pohyboval, mi pripadal známy. Potom som si uvedomila, že neprichádza zvonku, ale z bočných dverí

nášho domu. Už nás olúpil? Musel to urobiť ako duch, ak si ho nikto nevšimol. Bez rozmýšľania som vyliezla na parapet, zastrčila si sukňu za opasok a spustila sa po stĺpe pred mojou izbou. Rýchlo

som šmykla do tieňa. Nezbadal ma, no ja som ho na zlomok sekundy

uvidela celkom jasne. A to mi stačilo. Okamžite som ho spoznala. Bol to môj otec.

Ale prečo sa vykráda z vlastného domu ako zlodej, ak mohol použiť predné dvere? To nie je moja vec, povedala som si v duchu. Ak sa vybral na tajnú schôdzku, kto som ja, aby som niečo namietala?

Otec sa prešmykol dvorovou bránou a potichu za sebou zavrel. Zmeravela som, no potom som si spomenula na hádku medzi otcom

a mamou a na tajomstvo, pre ktoré sa naša rodina rozpadla. Musím zistiť, o čo ide, rozhodla som sa. Vykradla som sa z úkrytu, dobehla

som k bráne a vykukla na ulicu, ale po otcovi ani chýru. Do druhého dňa som na otcov zvláštny odchod z domu zabudla,

pretože sa stalo niečo, čo ma vykoľajilo ešte väčšmi. Pred našimi

dverami sa bez ohlásenia objavil Dionýz. Večera sa u nás podávala skoro, ako bolo v lepších rodinách

v móde, a práve sme dojedali prvý chod, keď do izby vkročil Dionýz usmiaty od ucha k uchu. Zvýskla som a rozbehla sa k nemu. Teo,

ktorý čírou náhodou v ten deň večeral doma, sa ku mne pridal

a vystískal môjho brata tak tuho, až skríkol od bolesti. Otec sedel na pohovke ako primrznutý a svojho syna div nezhltol očami.

Dionýz sa Teovi vykrútil a vrhol sa k otcovi. Na ich vrúcne objatie do smrti nezabudnem. Bolo to, akoby bohovia vrátili čas

a z Dionýza bol opäť malý chlapec, čo v otcovom náručí hľadá

bezpečie a útočisko. „Chýbal si mi,“ povedal Dionýz. „Už som to nemohol vydržať.“ „Syn môj.“ Otec, inokedy výrečný, sa zmohol iba na tieto dve

slová a opakoval ich stále dookola. Počkala som, kým sa Dionýz

otočí ku mne, a potom som sa k nim pridala. Uprostred radosti som

-70-

TESSA

AFSHAROVÁ

si uvedomila, že niekto chýba. Teo. Meravo stál na mieste, kde som

ho nechala, a tvár mal skrivenú, akoby sa mu chcelo plakať.

Rukou som ukázala, aby sa pridal k nám, aj Dionýz naňho zavolal. Teo pristúpil bližšie, no sadol si na pohovku oproti.

„Ako sa ti podarilo presvedčiť Dexia, aby ťa pustil do Korintu?“

vyhŕkol otec. V omráčení nad Dionýzovým príchodom si nevšimol,

že Teo sa od nás drží bokom. Môj brat sa rozpačito potiahol za ucho. „Nepresviedčal som ho.“

Rozhostilo sa ticho. „Aha...“ hlesol otec. „Hneď zajtra sa vrátim, nech ho neporazí. Jednoducho som ťa

musel vidieť, čo aj na pár hodín.“

Otec sa usmial. „Som rád, že si prišiel. Teraz nemyslime na Dexiov hnev. Až vybuchne, nejako si poradíme. To, že si tu, mi za

to stojí. „Si najlepší otec na svete,“ povedal môj brat a mne sa zatajil

dych, keď som pozrela na Tea. Bol biely ako krieda. Dionýz odcestoval hneď na druhý deň ráno, aby bol v Aténach,

než mama a Dexius stačia spojiť sily a udrieť proti otcovi. Sľúbil, že starého otca niečím uchlácholí. Otcovi Dionýzova návšteva vdýchla

nový život, no Teo s nami začal tráviť ešte menej času.

O dva týždne nastal v našom osude nečakaný zvrat. Z akejsi

neveľkej investície, ktorú otec urobil rok predtým, kvapol pozoruhodný zisk. Bola som primladá, aby som pochopila, ako drobná investícia môže vyniesť tak veľa, a pravdupovediac, ani ma

to príliš nezaujímalo. Oveľa dôležitejšie pre mňa bolo, že ťaživá atmosféra porážky, čo otca obklopovala od stroskotania jeho lode,

sa konečne vytratila.

Záchrana pred hroziacou chudobou prišla v rovnakom čase

ako vzrušujúca udalosť, o ktorej sa potom v meste rozprávalo celé

mesiace. Novinu nám zvestoval Teo. „Počuli ste, že nového prefekta

Gaia Oresta niekto vykradol?“

-71 -

Z

ZLODEJKA

KORINTU

Sedeli sme na dvore a jedli, no bez veľkej chuti. V to leto udreli

neznesiteľné horúčavy a tie priniesli taký zápach odpadkov a lepkavé

vlhko, že sa nedalo dýchať.

Po každom zahryznutí som sa musela oviať vejárom. „Orestes? To je ten, čo si za tri mesiace od príchodu znepriatelil celé mesto?“

Otec si vhodil do úst olivu. „Smutné, ak ten, kto má kontrolovať, potrebuje nad sebou kontrolóra. Orestes sa správa, akoby štátna pokladnica bola jeho dedičstvom. A čo je ešte horšie, svojim podriadeným robí zo života peklo.“

„Pomsta je sladká.“ Teo vzal čašu s vodou a velkými dúškami sa napil. „Oresta minulú noc niekto vykradol. Vraj mu nenechali ani

sponu na zopnutie tógy.“

„Tragédia,“ uškrnula som sa. Tóga bola komplikovaný a nepohodlný kus odevu. Keby

nevyjadrovala spoločenský status, dobrovoľne by si ju žiadny muž na seba nedal. Nosiť tógu smeli iba občania Ríma ako môj otec.

Sluhovi, ktorý mal na starosti jeho garderóbu, trvalo hodiny,

než pomocou maličkých drevených doštičiek nariasil látku do pravidelných záhybov, ktoré potom na pleci zopol. Spony by sa

po správnosti nemali používať, no nosiť kopu nariasenej látky prehodenú cez ľavé predlaktie bolo nešikovné a väčšina mužov ju

pre pohodlie upevňovala sponou. „Ktorá sa v istom okamihu zmenila na komédiu,“ povedal Teo.

„Orestova žena práve vyšla z kúpeľa a do izby sa vrátila vo chvíli, keď sa zlodej chystal ujsť. Od prekvapenia pustila osušku na zem.“

Figu, ktorú som dvíhala k ústam, som odložila späť na tanier. „Čo bolo potom?“ „Zlodej sa odvrátil a s úctivo sklopenými očami jej osušku

podal.“

Rozchichotała som sa. „Musela byť sklamaná.“ „Ariadně!“ napomenul ma šokovaný otec. Korinťanky nemali dobrú povesť, no musím dodať, že zväčša

nezaslúžene. Ostatný svet výrazom „korintské dievčatá“ označoval ženy istej profesie - vzniklo to podľa množstva chrámových

-72-

TESSA

AFSHAROVÁ

prostitútok slúžiacich najmä vo svätyniach patriacich Afrodite. V skutočnosti bolo priemerné korintské dievča rovnako cudné ako

ktorékoľvek iné. A môj otec mohol slúžiť ako príklad, že korintskí rodičia strážili počestnosť svojich dcér rovnako bedlivo ako zvyšok Grécka a Itálie.

„Prepáč. Čo urobila tá dáma, Teo?“ „Bezchybné spôsoby nočného návštevníka na ňu museli hlboko

zapôsobiť, lebo povedala: ,Toľkú galantnosť by som od zlodeja

nečakala/ A vraj on na to: Ja kradnem veci, nie cnosť/“ Vybuchla som do smiechu.

„Nepokúsila sa ho zastaviť?

Nekričala?“

„Než zburcovala dom, vlamač bez stopy zmizol.“

„Ako vyzeral?“ „To nikto nevie. Na tvári mal masku. Tá dáma tvrdí, že sa

vyjadroval kultivovane ako človek, ktorý ovláda Homéra. Korint

mu dal prezývku Vznešený zlodej.“ „Nečaká ho vznešený koniec, až ho dolapia.“

Otec vzal do ruky vejár z labutích pier. „Ak ho dolapia. Zdá sa, že

Korinťania majú viac sympatií pre Vznešeného zlodeja než pre Gaia Oresta. Nepretrhnú sa, aby ho našli.“

-73-

DEVÄŤ

Justus a Servius poverovali Tea čoraz zodpovednejšími úlohami. Často bol na cestách, niekedy s Justom, inokedy s niektorým z ich

správcov, aby sa zaučil do všetkých tajov ich práce. V jedno ráno ma

nečakane vyhľadal. Práve som mala hodinu s dievčatami a pobavilo

ma, keď som si všimla, ako naňho zareagovali - všetky tri pôvabne

našpúlili ústa, narovnali sa a uhladili si vlasy padajúce na plecia.

„Koho preberáte?“ opýtal sa a rozvinul jeden zo zvitkov. „Ovídia a Senecu.“

Klaudia štvrtá sa zahanbene priznala: „Ovídia preberajú ony. Ja

sa ešte len učím čítať.“ Teo s pochopením prikývol. „Latina je ťažká.“ „Teba kto učí filozofiu?“ opýtala sa ho Klaudia.

„Abantes.“

„Ten starý šašo?“ vyprskla. „Môj bratanec mu raz povedal, že by mal namiesto filozofie vyučovať hru na lýre.“

„Abantes nevie hrať na lýre,“ odvetil Teo. „Ani filozofiu neovláda a učí ju.“

Môj nevlastný brat sa uškrnul. Rozmýšľala som, či si uvedomuje, čo s Klaudiou, ktorá bola doňho po uši zaľúbená, urobí jeho letmý úsmev. Nezdalo sa, že by jej city opätoval, práve naopak. Nenápadne

si od nej udržiaval odstup. Nikdy by jej vedome neublížil, ani by

sa s ňou nezahrával, ako to muži z márnivosti robievajú, no pred

zlomeným srdcom ju ochrániť nemohol. -75-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

Agathe, prapraprababička môjho otca, pochádzala z urodzenej

korintskej rodiny. Vydali ju za Aténčana, no za sobášom bolo viac politiky než srdca. Otec s úctou uchovával Agathine listy adresované

jej dávno mŕtvej priatelke, v ktorých neskrývala smútok za svojím rodným mestom. Do manželstva síce nevstupovala ako dychtivá

nevesta, ale mala šťastie. Asi dva týždne po tom, ako sa Agathe vydala loďou do Atén, na grécke posádky v okolí Korintu zaútočila rímska armáda a bez väčšej námahy ich premohla. Stačilo pár dní a rímsky generál Mummius sa prebil až do mesta. Neprišiel si ho podrobiť, ale zničiť. Korint mal tú drzosť, že

rebeloval proti Rímu, a Mummius sa rozhodol, že dá odbojnému

mestu príučku, na ktorú sa nezabudne. Vpochodoval mestskými bránami a za ním rady vojakov, akých

svet ešte nevidel. Všetci korintskí muži skončili na popravisku. Každú ženu a dieťa, ktoré nezahynuli mečom, uvrhli do otroctva.

Mummius mesto vydrancoval, ulúpil jeho poklady a zvyšok podpálil. Korint ľahol popolom.

Keď generál dosiahol, čo si zaumienil, hroznú skazu oplakávala iba hŕstka roľníkov. Z Korintu a jeho obyvateľov nezostalo nič.

Agathe bola jednou z mála rodených Korinťanov, ktorí ten

masaker prežili. Jej príbeh sa stal základom nášho rodokmeňa, a tak som sa mohla právom hlásiť k hŕstke tých, komu v žilách kolovala

krv starého Korintu. Nový Korint, v ktorom vyrastal môj otec, vďačil za svoju existenciu inému Rimanovi. Sto rokov po zničení mesta vydal Cézar príkaz vybudovať ho nanovo. Cézar nebol hlupák, uvedomoval si,

aký obrovský obchodný potenciál dáva Korintu jeho poloha. A tak mesto povstalo z popola ako bájny fénix. Rím ho zbúral, aby ho

neskôr zachránil pred zánikom. Nech je Rímu večná sláva! Architektúrou sa nový Korint ponášal viac na Rím než na Grécko a jeho obyvatelia mali rozmanitý pôvod: žili tam -76-

TESSA

AFSHAROVÁ

prepustení otroci, Gréci, Rimania. Boli sme zvláštna grécko-rímska

zmes, no v skutočnosti sme neboli ani jedno, ani druhé. Boli sme odvážni a sebavedomí, bohatí a zbožní, necudní a opovážliví. Vzdorovito sme sa pridržiavali starých tradícií, no zároveň sme si

s bezstarostnou nevšímavosťou voči minulosti vytvárali vlastné.

S pôvodným Korintom mal ten Cézarov spoločnú iba polohu, inak to bol úplne nový svet. Cesty, domy, akvadukty, architektúra - to všetko bolo rímske. Obyvatelia rozprávali po latinsky a hnaní

túžbou zbohatnúť, hrnuli sa do mesta zo všetkých kútov ríše. Nový Korint bol miestom, kde sa plnili sny. Mal všetko, čo nemali Atény. Stal sa najvýznamnejším centrom obchodu v ríši, žiadne mesto sa

mu nevyrovnalo.

Čas a Rím rozdelili Korint na dve časti: na grécke mesto, ktoré generál Mummius zrovnal so zemou, a na rímsky Korint postavený na popole a troskách.

V tomto som sa podobala na svoje rodné mesto. Aj v mojom živote bolo pred a po. Rozvod našich rodičov ho rozsekol na dve

časti - na to, čo sme mali pred ním, a to, čo sme zachraňovali po

ňom. Myslela som si, že útekom z Atén vyriešim problémy, ktoré ma

trápili v dome starého otca, a verila som, že som sa zbavila monštier, čo ma prenasledovali. No tie si nikdy neprestali pýtať svoje. A cena bola vysoká.

Po rozvode rodičov už nebolo nič ako predtým. Ten rozvod šíril svoj jed s presnosťou špendlíka, jeho účinky sme takmer nepostrehli.

Na prvý pohľad sa zdalo, že život plynie ako predtým. Teove a moje narodeniny sme oslávili v tichosti. Zmeny som nevybadala,

prichádzali pomaly a nepozorovane a vyrývali stopu do nášho života s trpezlivosťou vody podmývajúcej bralo. S každým uplynulým

dňom sa Teo odo mňa čoraz väčšmi odpútaval.

Zakaždým si vymyslel nejakú hodnovernú výhovorku, no

cítila som, že sa mi vzďaľuje aj srdcom. Akoby som ho kúsok po

kúsku strácala. Držal sa bokom aj od otca, uzavrel si pred nami srdce. Nepochopila som, že jeho odstup má dávne korene a tie sa v kvasiacej pôde rozvodu mojich rodičov rozrastajú čoraz hlbšie. -77-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

Každé ráno som si nahovárala, že to narastajúce odcudzenie sa

mi iba zdá, a sľubovala som si, že vymyslím spôsob, ako obnoviť voľakedajšiu blízkosť medzi mnou a mužom, ktorý mi mohol byť

bratom. A keď som si večer líhala do postele, odmietala som si pripustiť, že sa mi to nedarí.

V jedno popoludnie prišiel Teo domov v sprievode nejakej staršej ženy. Práve som polievala kvety. Kanva mi vypadla z ruky, keď mi Teo oznámil, že za svoje ťažko zarobené peniaze vykúpil tú ženu

z otroctva. Volala sa Delia a už na prvý pohľad bolo jasné, že má

za sebou aspoň štyridsať liet, i keď si nejakým zázrakom uchovala hladkú a jemnú pokožku. Dozvedela som sa, že Delia si kedysi

zarábala na živobytie ako kaderníčka bohatých dám a do otroctva sa dostala pre dlhy. Bola prostoreká až strach a v jednom kuse kliala.

Otec ju dokonca držal týždeň o vode a chlebe, aby ju odučil od drsných rečí, no velké zlepšenie sme nepobadali - jedinou zmenou

bolo, že prestala ofrflávať otcove hygienické návyky.

Keď ju k nám Teo priviedol, opýtala som sa ho, prečo sa pre otrokyňu, z ktorej nebude mať nijaký úžitok, rozhodol vyjsť na

mizinu. Mykol širokým plecom. „Bola samá modrina, nevšimla si si? Jej bývalý pán sa preslávil krutosťou a iste si vieš predstaviť, ako

ho tým svojím podrezaným jazykom provokovala. Musela prežiť neopísateľné muky.“

„Preto si ju kúpil? Pre modriny? Otroci ťa budú milovať, stovky z nich majú na chrbte podliatiny a jazvy od biča. Málokto je

k sluhom taký láskavý ako my.“ Pošúchal si koreň nosa. „Nie, pre modriny som ju nekúpil. Všimol som si jej oči. Mala ich plné hnevu za všetko, čo zakúsila. Zúrivosť z nej doslova sršala, vedel som, že nemá nádej na lepší

život.“ Oprel sa o hodvábny vankúš a prekrížil si ruky. Tvár mu zbledla. „Chcem si myslieť, že ak mám v nejakom zabudnutom kúte sveta mamu, aj nad ňou sa v jej trápení niekto zmiluje.“

-78-

TESSA

AFSHAROVÁ

Ovisla mi sánka. Toto bolo prvý raz, čo sa Teo zmienil o svojej matke. Neviem, prečo som predpokladala, že na svojich pravých

rodičov nikdy nemyslí. Jeho pokojný tón ma neoklamal. Bolo mi jasné, že Teo sa

intenzívne zaujíma o svoj pôvod, aj keď o tom nikdy nehovoril. Osemnásť rokov som ho brala ako ozajstného brata. A on si celých osemnásť rokov lámal hlavu, kto sú jeho skutoční rodičia.

Na jazyk sa mi tisli otázky. Chce hľadať svoju rodinu? A ak ich nájde, čo potom? Čo chce dosiahnuť? My mu nestačíme? Nedávali sme mu dostatok lásky? No stačil jediný pohľad na Teovu tvár a vedela som, že sa

nemám vypytovať. Pootvoril dvere, dovolil mi nakuknúť, a hneď

ich zabuchol. Udržala som jazyk za zubami, no celú noc som nezažmúrila oka a myslela som na Tea, ktorý žiali za vlastnou mamou.

Trénovala som na pozemku za naším domom, keď sa ku mne na moju velkú radosť pridal Teo. Pod jednou pazuchou niesol vrecko s hroznom, pod druhou krčah s vodou. Vďačne som si dala zopár dúškov a vyzvala ho na preteky. Akoby sme zo seba striasli roky, keď

sme sa v starých šatách postavili vedľa seba, kolená ohnuté a ruky pripravené. Znova sme boli deťmi, bez komplikácií, ktoré so sebou

prináša dospelosť a zranené srdcia. „K starému stromu a nazad,“ povedal a vyrazili sme.

Vyhrala som, no iba o chlp. Neviem, v čom spočívali tréningy na preteky vozov, no pomohli mu získať rýchlosť.

„Zlepšil si sa. Predtým som ťa zakaždým nechala dýchať zvírený

prach.“ Uchmatla som hroznový strapec a napchala si plné ústa.

„Vylezieme na strom, dobre?“ Usmial sa. „Jedine, ak ma vytiahneš.“

Vyliezť na platan bola pre mňa hračka. Našla som zopár dobrých

záchytných bodov, prstami na nohách som našmátrala preliačiny

-79-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

v kmeni a vyčnievajúce uzly a o chvíľu som bola v zelenej korune.

Kolenami som sa zakvačila o pevný konár, zavesila sa dolu hlavou

a natiahla ruky.

Keď sa ma chytil za zápästia, vytiahla som ho. Nebola som nijaká krehká kvetinka, dlhodobým trénovaním som si spevnila svalstvo,

no Teo vážil viac než ja a dostať ho na strom dalo zabrať. Keď sa konečne uvelebil vedľa mňa, ramená a brušné svaly som mala ako v ohni.

„Prosím ťa, čo si dnes jedol?“ dychčala som. „Kamene?“ Teo si päsťou buchol do hrudníka. „Vidíš? Svaly ako skala!“

Na dôkaz sa postavil na ruky, odrazil sa, urobil salto vo vzduchu a bezpečne pristál na konári. Delia by zamdlela, keby to videla.

Ešte predviedol premet, potom si sadol na konár a voľne zvesil

nohy. Vyliezla som vyššie, až som bola nad ním. Chvíľu som postála, aby sa mi upokojil dych, a odrazila som sa. Vo vzduchu som sa pretočila, zachytila sa o Teove nohy, chvíľočku som tak visela a potom som bezpečne pristála pod stromom.

Len čo som sa dotkla zeme, znova som sa odrazila, vyskočila čo

najvyššie, zachytila sa za Teove členky a zostala visieť. Teo vystrel nohy a držal ich pred sebou natiahnuté ako doska. Pustila som sa,

urobila vo vzduchu salto vzad a doskočila na zem. O sekundu stál

pri mne. Nadšene som sa usmiala. „Mohli by sme to robiť častejšie.“

„Už nie sme deti,“ pokrčil plecami. Nekopol ma, keď sme vo vzduchu robili saltá, no tieto slová boli sto ráz horšie než kopanec.

Na druhý deň prišla Junia na vyučovanie zadychčaná a neskoro.

„Zastavil sa u nás strýko a doniesol pikantnú klebietku. Vznešený

zlodej udrel znova. Chcela som si to vypočuť do konca, preto som celou cestou musela bežať.“ Hodila sa na pohovku. „Škoda, že som to zmeškala!“ neskrývala sklamanie Klaudia.

„Chytili ho?“ Správy o výčinoch Vznešeného zlodeja prichádzali s niekoľko­ mesačnými rozstupmi. O zlodejovi hovoril celý Korint. Jeho obete

-80-

TESSA

AFSHAROVÁ

ho nenávideli, no u ostatných si získal sympatie - hlavne preto, lebo za cieľ svojich útokov si vyberal výlučne bohatých, skorumpovaných

a bezohľadných. Po meste šli chýry, že po každej lúpeži dostala niektorá z najchudobnejších korintských rodín anonymný dar.

Bola som presvedčená, že sú to skôr legendy než pravda, ale historky o zlodejovi som hltala rovnako dychtivo ako všetci.

„Zasa im ušiel a zanechal zvyčajný odkaz,“ odvetila Junia a odhrnula si z tváre svetlé vlasy. Od incidentu s obnaženou dámou začal záhadný bandita písať

krátke listy o svojich obetiach a podpisoval sa prezývkou Vznešený zlodej. Jeho odkazy mávali satirický osteň a stali sa zdrojom

všeobecnej zábavy. Listy boli v latinčine, často obsahovali citáty literárnych

velikánov a zakaždým sa uprostred najhlbšej noci ocitli vylepené na stĺpe na niektorom verejnom mieste. Ľudia ich ráno objavili

a smiali sa na ich obsahu, kým úrady zvitok nezabavili. Zlodej tak obral svoje obete dvakrát, najprv o materiálne statky, potom o dôstojnosť. Nečudo, že sa stal hrdinom Korintu, no vplyvní ľudia,

ktorých poškodil, mali moc a dostatok zdrojov, aby ho pohnali na smrť, ak by sa im podarilo odhaliť jeho totožnosť.

„Čo v ňom píše?“ opýtala sa Klaudia.

„Koho si vzal na mušku tentoraz?“ pridala som sa. „Gaia Oresta. Toho, ktorého žena vymyslela lupičovi prezývku

Vznešený zlodej.“ „Druhý raz toho istého?“ zhíkla som.

Junia sa usmiala a predviedla pôvabné jamky na lícach. „Vysvetlil

to v liste. Začína sa citátom z Hérakleita:

„Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, pretože to už nie je

tá istá voda, ani ty už nie si ten istý čo predtým. “ Preto ma nemôžeš obviňovať, že som Ťa okradol dvakrát. Prvý raz som Ti vzal to, o čo si obral mnohých ľudí. Druhý raz

to, čo si vzal jednému človeku: svojej dobrej manželke.

-81 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Jeho žene?“

„Zdá sa, že Gaius zahorel láskou k inej a trval na rozvode. Jeho

žena nemala šancu, súd chytil stranu jemu. A čo je ešte horšie, Gaius odmietol vyplatiť manželke plnú výšku vena s tvrdením, že zostarla

a na celé veno nemá nárok.“

„Nie!“ skríkli sme obe naraz. „To je proti zákonu,“ dodala som. „Zdá sa, že zákon je ohybný. Jeho žena dostala iba zlomok toho, čo jej právom patrí.“ „Gaius si zaslúžil, aby ho olúpili dvakrát,“ usúdila som. „Ten

zlodej sa mi začína pozdávať. Mali by sme mu venovať pamätnú dosku a vystaviť ju na agore, aby ju každý videl.“

Istmické hry sa nezadržateľne blížili a pomyslenie, že mám

pretekať pred očami tisícok ľudí, ma začínalo ťažiť. Raz som od nervozity dlho do noci nevedela zaspať, a tak som bosky ťapkala do

átria, že si pripravím odvar z valeriány. Nemohla som tušiť, že mi tá

nočná prechádzka po dome obráti život hore nohami. Keď som bola na polceste z horného poschodia na dvor, zazrela som svojho otca,

ako sa prítmím zakráda k bočnému východu. Tentoraz som sa rozhodla sledovať ho. Bez rozmýšľania som

schmatla starý Teov plášť, čo zostal pohodený na lavičke. Bol mi široký, no zakrútila som sa do tmavých záhybov a cípom prehodeným cez hlavu som si zamaskovala dlhé vlasy. Rýchlo som

vykročila, aby sa mi otec nestratil, a stihla som zazrieť, že zabočil

do úzkej uličky. Držala som sa v bezpečnej vzdialenosti a kráčala

nehlučne ako mačka, no musel vycítiť, že za ním niekto ide, lebo sa zo dva razy otočil a uprene pozeral do tmy. Nezbadal ma, a keď sa znova pohol, nechala som medzi nami väčšiu vzdialenosť.

Trasa, ktorú si zvolil, bola kľukatá. Vyberal si zapadnuté uličky,

nie vydláždené cesty, a za celý čas sme nestretli ani živú dušu. Otec

napredoval bez váhania, čo mi prezradilo, že v tých končinách je ako doma, no ja som úplne stratila predstavu, v ktorej časti mesta sme. -82-

TESSA

AFSHAROVÁ

Keď konečne zastal, zistila som, že sme v najzámožnejšej korintskej štvrti. Schovala som sa za krík a šokovane vytřeštila oči, keď si otec zakryl tvár maskou a šikovne vyliezol na strom, čo

rástol na ulici pred veľkou vilou obklopenou rozľahlou záhradou. Potom preskočil zo stromu na vysokú murovanú ohradu, zachytil sa stromu na druhej strane a zmizol v hustej korune.

Tak ma to omráčilo, že sa mi podlomili kolená a klesla som na zem. Zbláznil sa? Prečo uprostred noci prelieza cudzie ploty? Čas plynul, otca nebolo a mňa sa zmocnilo neblahé tušenie. Opustila som skrýšu a prikradla sa bližšie k múru. Podkasala som si tuniku,

vyliezla na ten istý strom ako otec a skrčila sa v korune.

Oprela som sa čelom o kmeň a horúčkovito premýšľala. Čo teraz? Mám čakať? Alebo ho hľadať? Kým som sa stihla rozhodnúť, spoza záhradných kríkov som začula bežiace kroky.

Nejaký muž kričal: „Stoj! Hej, ty tam, okamžite zastaň!“ Srdce

mi zamřelo. Otec upaľoval smerom ku mne, tesne za ním obrovský muž

s vytaseným mečom v ruke. Dobiehal ho. Odhadla som otcovu vzdialenosť od múru, čas, ktorý bude potrebovať, aby sa dostal na

strom a zo stromu na druhú stranu. Nemohol to stihnúť.

-83-

DESAŤ

Na

nádvorí vily sa už zbiehali

sluhovia vyburcovaní hlukom

a tí, ktorí sa dovtípili, že do domu niekto vnikol, utekali k bráne. Na

otca si chceli počkať na ulici. Musela som konať rýchlo. Dlhoročný tréning priniesol ovocie, na svoje telo som sa mohla spoľahnúť. Postavila som sa na konár,

hoci sa mi triasli kolená, odrazila som sa, preskočila na hrebeň múru a z neho rovno na strom za ním. Tak som sa udrela o kmeň, že som si vyrazila dych, no obopla som drsnú kôru rukami, stehnami

a lýtkami a nedbala na triesky, čo sa mi zadreli do kože. Trocha som sa prikrčila, ohla kolená a ruky nechala voľne spustené. Očami som premerala vzdialenosť ku košatému dubu asi

šesť krokov odo mňa a... odrazila som sa. Bolo to ďalej, než som

kedy preskočila na zemi, a pád z tejto výšky by sa zaručene skončil polámanými kosťami. Otcovi by som tým nepomohla. Zachytila som sa najbližšej vetvy a zastonala od bolesti v zápästiach. Vtom sa mi šmykla ruka a zostala som visieť iba na jednej. Našťastie sa

mi podarilo ovinúť nohy okolo kmeňa a chytiť sa pevnejšie. No čas utekal.

Švihom som sa presunula na najbližší konár, zakvačila sa kolenami a zostala visieť dolu hlavou. Obidve ruky som mala voľné. Vtom dobehol otec. „Chyť sa!“ zasipela som.

Na zlomok sekundy zmeravel, potom pozrel nahor. „Rýchlo!“ posúrila som ho. Podal mi ruky. Napla som všetky sily a vzápätí

bol pri mne. Otcov prenasledovateľ dobehol k stromu, krútil sa na -85-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

mieste a zmätene sa rozhliadal. Nešlo mu do hlavy, kam sa podela jeho korisť. Vydala som sa na strastiplnú spiatočnú cestu korunami stromov.

Zúfalstvo akoby mi dalo krídla. Vždy, keď sa mi podarilo nájsť pevný bod, vystrela som ruku a pomohla otcovi. Prehupli sme sa cez múr, preskočili na strom na ulici, zošplhali

dolu a pustili sa do behu. Leteli sme ako o život. „Zakry si vlasy!“ upozornil ma potichu.

Okamžite som si cípom plášťa zahalila hlavu. Zozadu som vyzerala ako muž, bosý a ošumělo oblečený.

Bola som rýchlejšia, no otec lepšie poznal cestu. Strhol si z tváre masku a ukázal na sever. Vydali sme sa iným smerom, než sme

prišli. Počuli sme, že sa za nami ženie aspoň pol tucta chlapov.

Vzdialenosť medzi nimi a nami však narastala. Nepoznali cestu a labyrint uličiek, ktorými sme kľučkovali, ich zmiatol. Zachránilo nás, že v tom zmätku si zabudli vziať pochodne. Alebo psy.

Keď sme z cesty zabočili do akéhosi olivového hája, počula som, že naši prenasledovatelia dupocú o uličku ďalej. Otec ukázal na

skupinku stromov, pod ktorou som rozoznala obrys studne. „Dolu,“ zavelil.

„Do studne?“ zháčila som sa.

„Rýchlo, Ariadně!“

Rozhodila som rukami. Bola to šialená noc, aj to je slabý výraz. Sledovala som otca ľudoprázdnymi ulicami, kým sa nevkradol do

cudzieho domu ako obyčajný zločinec. Liezla som po stromoch

a skákala z konára na konár ako africká opica. Hnali sa za nami muži s mečmi a palicami. A teraz sa odo mňa čakalo, že skočím do tmavej studne, ktorá

viedla nevedno kam.

„Dôveruj mi,“ pošepkal vľúdne. Čo som mohla robiť? Ostro som sa nadýchla, vliezla do

kamenného kruhu a chytila sa povrazu, ktorý ležal na okraji. Mala

som pocit, že steny sa nakláňajú a nedajú mi dýchať. Keby otec nešiel

za mnou, vyliezla by som späť hore. Takto som nemala na výber.

-86-

TESSA

AFSHAROVÁ

Studňa bola našťastie menej hlboká, než som sa obávala. Tak asi na výšku dvoch dospelých mužov. Dno bolo suché. Ak v nej niekedy bola voda, dávno sa vyparila. Otec dopadol vedľa mňa.

„Čo to má...?“ vyhrkla som, no otec si položil prst na ústa. „Musíme byť ticho, kým to nevzdajú. Pozhovárame sa, až sa vrátime domov.“

Keď bezprostredná hrozba dolapenia pominula, podlomili sa mi

nohy. Klesla som na zem, pritiahla si kolená k hrudníku a premáhala triašku. Hrdlo mi vyschlo, škrabance na rukách a nohách ma pálili,

ale nevšímala som si to. A potlačila som aj milión otázok, čo sa mi rojili v hlave. Otec si opatrne prisadol. Do tváre som mu nevidela, na dne

studne bola úplná tma, no našmátrala som jeho prsty a chytila ho za ruku. Zachránila som ho. Bolo mi jedno, čo vyviedol, hlavne, že

sa mu nič nestalo. Hodiny sa vliekli. Sedeli sme, držali sa za ruky a náš dych sa miešal s chladným ranným vzduchom. Začalo sa brieždiť. Keď sme

zbadali svetlo vychádzajúceho slnka, otec sa vyšplhal po lane nahor, uistil sa, či v háji nikoho niet, a zakýval na mňa.

Oprášili sme si oblečenie, ja som si rozpustila vlasy a Teov plášť som niesla skrútený pod pazuchou. Otec si vyzliekol plášť, obrátil

ho naruby a skoro som odpadla, keď som zbadala, že tmavý plášť je z druhej strany bledomodrý. Keď sme boli s premenou hotoví,

nik by v nás nehľadal nočných lúpežníkov. Vyzerali sme dôstojne, akurát trocha pokrčení a unavení.

Myslela som, že od zvedavosti umriem, než sa dostaneme domov,

s každým krokom sa mi v hlave vynárali ďalšie a ďalšie otázky.

„Tak a teraz rozprávaj,“ vyzvala som ho, keď sme dorazili do našej vily. Opatrne si sadol na posteľ. Nohy mal posiate modrinami. Naliala som plnú čašu vína a podala mu ju.

„Najprv niečo pod zub,“ povedal. „A čerstvú vodu na umytie.“ Potlačila som zvedavosť a počkala, kým mu jeho sluha donesie

teplú vodu a jedlo. Otcove zranenia boli povrchové, no museli sa

vyčistiť. Pustila som sa do práce, vzala som namočený uterák a otec

mraštil tvár vždy, keď som sa dotkla porušenej kože. Potom som si -87-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

narýchlo ošetrila aj vlastné škrabance na rukách a nohách. Triesky budú musieť počkať. Zatvorila som okenice, zamkla dvere a sadla si.

Už som nebola ochotná čakať. „Nech sa páči, vysvetľuj,“ povedala som.

Dal si dúšok vareného vína. „Prečo si ma sledovala?“ Zaškrípala som zubami. „Teraz nie je vhodná chvíľa, aby som sa ti spovedala.“

Pretiahol tvár, no prikývol. „Máš pravdu.“ Siahol za opasok, vybral pergamenový zvitok a podal mi ho.

Pergamen bol dokrčený, chvíľu trvalo, kým som ho netrpezlivými

rukami uhladila. Bolo na ňom päť riadkov. Zhíkla som, keď som si

ich prečítala: „Pre Diove oči! Vznešený zlodej si ty?“ Otec sa mykol, akoby zacítil hrot otrávenej dýky. „Tá prezývka sa

mi nikdy nepáčila, no okolnosti ma k nej donútili.“ „Inú nemáš.“ Svet sa mi obrátil naruby, a on bude lamentovať nad prezývkou? Môj otec je zlodej!

„Ale ako si mohol...? Toto je dôvod, prečo sa mama s tebou rozviedla?“ vyjachtala som. Otvorila som Pandořinu skrinku a teraz

som nevedela, čím sa zaoberať prv. Pokrútil zlatým prsteňom na malíčku, raz jedným smerom, potom opačným. Ten prsteň kedysi patril jeho dedovi. Aspoň mi to

tvrdil. „Naozaj je tvoj?“ ukázala som na zlatý krúžok. „Alebo si ho

niekomu ukradol?“ „Pravdaže je môj. A predtým bol môjho starého otca.“

„Neviem, čomu môžem veriť.“ Vyskočila som a otáčala sa na mieste, akoby som v tom šialenstve hľadala nitku logiky. Nijakú

som nenašla, a tak som si znova sadla tvárou k otcovi. „Sľúb, že

nebudeš klamať.“

„Máš moje slovo. Nikdy som ti neklamal.“ „Len si tajil pravdu.“ „Áno.“

„Ako sa začala táto tvoja... kariéra?“ „Spadol som do toho čírou náhodou.“

-88-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Potkol si sa, a keď si vstal, mal si v mešci cudzie klenoty?“ „Chceš počuť pravdu, alebo budeš v kuse trúsiť ironické

poznámky?“ „Oboje. Človek nezistí každý deň, že má za rodinu slávneho

zločinca.“ Otec vzdychol. „Máš pravdu, dcéra moja. Prepáč.“ Dal si glg vína.

„Mala si šesť, keď som s tým začal. Mojím najlepším priateľom

bol muž menom Periander. Grék z dobrej rodiny, ale nie rímsky

občan. Konzul, ktorý v tých časoch vládol Korintu, bol gauner a podvodník. Periandra obral o majetok. Môj priateľ prišiel dokonca o dom, no spravodlivosti sa od skorumpovaného súdu nedočkal.

V zúfalstve si siahol na život a zanechal po sebe vdovu a tri dievčatá,

ktorých sa nemal kto zastať... Konzul môjmu priateľovi zničil život a ja som sa mohol iba

prizerať. K ľudom bez rímskeho občianstva, ako bol Periander,

zákon nie je spravodlivý.

Chcel som jeho rodine pomôcť, lenže ako? Nemal som prostriedky. Nápad som dostal, keď ma raz konzul pozval na návštevu do svojho domu. Toho chlapa som nenávidel, ale šiel

som k nemu - dúfal som, že ho obmäkčím, aby dal Periandrovej

vdove aspoň niečo. Keď som počas návštevy v jednej z izieb zbadal truhlicu s nazhŕňanými peniazmi, vedel som, že ju vezmem.“ Otec sa zhlboka nadýchol. „O niekolko dní som sa tam vrátil

a konzula olúpil. Nerobil som to pre seba. Všetko išlo Periandrovej vdove a dcéram, aby mali strechu nad hlavou. Dievčatá sa dobre povydávali. Ich matka urobila niekolko dobrých investícií a ušetrila

im na veľmi slušné veno. O tom, že to robí z ukradnutého, pravdaže,

nevedela.“ Pomaly som prikývla. „Dokážem pochopiť, prečo si okradol

toho konzula. Chcel si ochrániť priateľovu rodinu. Pomstiť jeho

smrť. Ale prečo si v tom pokračoval?“ „Asi rok po prvej lúpeži som sa dostal do finančných ťažkostí.

Vlastníme pôdu, Ariadně, naše príjmy plynú z nej. Roľníci, ktorí si ju prenajímajú, sú závislí od počasia. Ak príde sucho, ak zaprší -89-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

v nesprávny čas, ak úrodu zničia škodcovia, zostaneme celý jeden

rok bez príjmu. A ak sa z jedného roka stanú dva alebo tri...“ Nadvihol plecia. „Predal som otrokov a kus zeme, ale nestačilo to.

Potom som si spomenul, ako ľahko som obral konzula o zločinné nadobudnuté bohatstvo, a vybral som si iného muža, rovnako

nepoctivého, a udrel som znova.“ Zložila som hlavu do dlaní. Problém bol, že otcovým dôvodom

som rozumela. Jeho činy dávali zmyslel. Môj otec bol zlodej, no namiesto šoku som pocítila súcit. Buď sa zbláznil svet, alebo ja,

ťažko povedať. „Pokračuj,“ posúrila som ho. Otec pokrčil plecami. „Zistil som, že mám na kradnutie talent.

Prišiel som na to, ako prekonať zamknuté dvere, ako oklamať

štekajúce psy aj stráže. A z každého lupu som dal časť niektorej chudobnej rodine. Okradol som iba nepoctivých a skazených, ktorí

ostatným strpčovali život. Darilo sa mi, no iba do času. Obete som prekabátil, tvoju matku nie. Po štvrtej krádeži ma odhalila.“ „Ako?“

„V dome mala špicľov. Vedel som to, pravdaže, a dokázal som ich obísť. Ale tvoja mama bola prefíkaná. Podplatila sluhu, ktorému

som dôveroval. Podplatila ho a začala sa vyhrážať. Napísal som list mužovi, ktorý odo mňa odoberal ukradnuté klenoty. Vždy ich

upravil a našiel ľudí, čo ich kúpili. Tvoja matka ten list zadržala. A zvyšok poznáš.“

„Preto sa s tebou rozviedla?“ „Nezniesla to zneuctenie a nemôžem jej to vyčítať. No musíš

vedieť, Ariadně, že po tom, čo ste sa s Teom ku mne vrátili, som s krádežami skončil. Veril som, že navždy. Keď mi vás matka vzala,

nezáležalo mi na ničom, no keď ste prišli do Korintu, bral som to ako druhú šancu. Zlodejstvám bol koniec.

Naskytla sa možnosť investovať do lode. Dúfal som, že Paralus nás zabezpečí do budúcnosti, no riskoval som priveľa. Spolu s loďou

sa utopila každá minca, ktorú som za tie roky ušetril. A ku dnu nešli iba moje úspory. V nádeji, že konečný zisk nás zbaví finančných

starostí, som si napožičiaval velké sumy. Strata lode nás zničila, hrozilo, že prídeme o dom. Aj o pôdu.“

-90-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Takže nijaká skromná investícia, ktorá sa vyplatila, nebola.“

„Neklamal som ti, investícia bola, no na vyplatenie dlhov to nestačilo. Ani na naše výdavky. Preto som sa musel vrátiť ku

krádežiam.“ Preplietol si prsty. „Suma, ktorú dlhujem, je velká. Zopár klenotov a zlatých mincí ju nevymaže. Je mi to ľúto, Ariadně. Určite sa za mňa hanbíš. Ani ja na seba nie som hrdý.“

Hanbila som sa zaňho? Svojimi skutkami nastoľoval zvláštnu

spravodlivosť. Bedári mali z jeho nepoctivosti viac úžitku než z poctivosti najbohatších. Otcovo konanie malo svoju logiku. Čudným spôsobom bolo vlastne správne, nedokázala som ho

odsúdiť. Nevzbudzovalo vo mne ani hanbu, ani zdesenie. Šokovaná som bola, to áno, ale pohoršená nie.

Moje

zmýšľanie

zrejme

ovplyvnil

všeobecný

obdiv voči

Vznešenému zlodejovi, ktorý v meste panoval a dodával jeho lúpežiam lesk cnosti. Potom mi zišla na um ďalšia hádanka. „Prečo si písal tie listy?“

Zohol sa a obidvoma rukami si objal brucho. „Ty na mne

nenecháš suchú nitku, dievča. Chceš pravdu? Nech sa páči: z pýchy a z márnivosti. Chcel som, aby ľudia poznali dôvod, pre ktorý som

niekoho vybral za obeť. Neodsudzovali ma, naopak - oslavovali ma ako hrdinu a mne to robilo dobre. Nemusel som mať výčitky

svedomia.“

V izbe sa rozhostilo ťaživé ticho. „Na zlodeja si nečakane úprimný,“ utrúsila som napokon. Zostal ticho. Čo mohol povedať? Opatrne som si z predkolenia vybrala najväčšiu triesku. „Pýchu

a márnivosť nechajme teraz bokom. Tie listy boli šikovný nápad. Vďaka nim verejnosť nechce, aby ťa zavreli. Nik okrem okradnutých neprahne po tvojej krvi, ani sa nedomáha, aby ťa úrady konečne našli.“

„Zdá sa, že si to prijala pokojne,“ nadvihol obočie.

Bola to pravda, necítila som hnev. „Teo to vie?“ opýtala som sa. „Nie. A budem ti vďačný, ak mu to nepovieš.“ Stisla som ústa, no prikývla som. Nedalo sa vedieť, ako by Teo

zareagoval.

-91 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Dnes v noci si ma zachránila,“ pokračoval otec. „Nebyť teba, chytili by ma. A pravdepodobne by ma zabili. Z chlapa, čo ma

naháňal, sršala túžba po krvi.“

Mimovoľne som sa zasmiala. „Mal velký meč a rýchle nohy.“

„Ako si dokázala preskočiť zo stromu na strom? Úžasný výkon, no v tej chvíli som ho nemal čas oceniť. Keď nad tým teraz premýšľam

s chladnou hlavou, žasnem.“ „S Teom sme trénovali skoky, saltá a premety.“ Porozprávala som

mu o Kréťanovi, ktorý toto umenie predvádzal v Teovej palestre. „Človek si zlepší rovnováhu a nadobudne silu. Dokážem vyliezť

po hladkom stĺpe do výšky poschodia, urobiť vo vzduchu salto a bezpečne pristáť na zemi.“ „Nepochválila si sa.“

„Nie. Tajomstvá asi máme v krvi.“

Ustarostené sa na mňa zahľadel. „Mala by si zavolať Deliu, nech

ti povyberá tie triesky.“ Robila som sa, že som ho nepočula. „Čo si ukradol tentoraz?“

„Nič. Najali si ďalších strážcov a jeden z nich ma zbadal. Najlepšie, čo som mohol urobiť, bolo čím skôr zmiznúť, aby neodhalili, kto som.“

„Takže stále potrebuješ zohnať nejaké striebro,“ povedala som,

opatrne voliac slová. „Koľko ešte, aby si sa zbavil dlhu?“ Pokrútil hlavou. „Vzdávam to, Ariadně. Predchádzajúce úspechy

ma rozmaznali, no minulá noc mi dala príučku. Je to priveľmi nebezpečné. Keby ma chytili, vás dvoch s Teom by to zničilo.

V tomto mala tvoja matka pravdu.“

Asi mi malo odľahnúť, no jeho slová boli pre mňa sklamaním. Uchytila som otcovu čašu s vínom a upila si. Víno už vychladlo, koreniny sa usadili, a keď som prehltla škoricu a tlčené semiačka

kardamómu, poškriabalo ma v hrdle a rozkašlala som sa. Odložila som čašu a utrela si ústa otcovým obrúskom.

„Pozhovárame sa o tom neskôr. Daj mi čas na rozmyslenie.“

-92-

TESSA

AFSHAROVÁ

Otec prikývol. „Pravdaže. Ale mala by si vedieť, že peniaze nám vystačia ešte prinajmenšom rok. Možno aj dlhšie, ak budeme šetriť. A potom,“ pokrčil plecami, „potom niečo vymyslíme.“

Zdvihla som sa a chystala sa odísť, no izba sa mi zakrútila pred očami. Až vtedy mi došlo, kolko síl ma stálo posledných dvanásť

hodín. Zvláštna naháňačka nočnými ulicami, pohľad na otca ohrozovaného mečom, dlhé hodiny bez spánku na dne studne, strach, aby nás neobjavili. A k tomu všetkému ešte otcova spoveď.

Na tento deň tak ľahko nezabudnem.

„Ariadně,“ zavolal otec, keď som už stála pri dverách. Otočila som sa. „Ďakujem. Zachránila si mi život aj povesť.“

Zadívala som sa do milovanej tváre a niečo sa vo mne roztopilo.

Usmiala som sa, vyšla a zavrela za sebou dvere.

-93-

ČASŤ 2

Neznámy boh Veď každý je otrokom toho, kto sa ho zmocnil. Druhý Petrov

list 2, 19

JEDENÁSŤ

Počkala

som do popoludnia,

až potom som sa odvážila poprosiť

Deliu, aby mi vybrala triesky zadreté hlboko pod kožu. Keby ma v tomto stave uvidela ráno, na čo by som sa vyhovorila, ak som nechcela prezradiť, kde som sa túlala uprostred noci?

Hneď ako sme zjedli obed, vykradla som sa z domu a asi hodinu som sedela na pozemku za susedným domom. Potom som sa vrátila

s historkou o nevydarenom pokuse vyliezť na strom. Delia vedela, že na ten pozemok chodím často, a za mesiace strávené v našom dome na mne videla dosť škrabancov a modrín, aby v nej tieto nové

nevzbudili podozrenie. Najprv som sa okúpala, aby sa mi zmäkčila koža. Horúci voňavý

kúpeľmi upokojil napäté nervy.

Pred očami som mala otcovu tvár. Vyzeral taký vyľakaný,

zraniteľný, keď sa hrbil pri stene a upieral na mňa zúfalé oči. Za život ho postihlo tolko strát! Najprv sa s ním mama rozviedla, vzala

mu deti a Dionýza doteraz drží ďaleko od neho. A teraz hrozilo, že prídeme o domov, majetok aj o dobré meno.

Musela som myslieť na maminu neoblomnú povahu, ktorá nám roztrhla život napoly. To nebola manželka, ale sudca. Jej chladné

srdce nepoznalo zmilovanie. Keby otcovi ponúkla druhú šancu

a štipku velkorysosti, naša rodina mohla žiť inak. Donekonečna som to obracala v hlave, no otca som nedokázala

odsúdiť. Moje srdce malo preňho iba obdiv za to, že dal skazeným

ničomníkom ochutnať ich vlastný jed. Jeho listy vyvesené na -97-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

verejných miestach boli obžalobou nedotknuteľných, ktorí by sa

inak vyhli trestu. Kto by mu vyčítal, že z krádeží dačo kvaplo aj jemu? Bola to len odmena za službu, ktorú vykonal.

Keď som si spomenula na jeho uistenie, že sme aspoň na rok

finančne zabezpečení, naplnila ma vďačnosť. Vedela som však, že príbeh Vznešeného zlodeja sa ešte neskončil.

Nasledujúci deň k nám Justus poslal sluhu so správou o smrti svojho otca. Vedela som, že Serviovi neslúži zdravie, no zostala som

v šoku. Na smrť sa podľa mňa nedá pripraviť. Podľa zvyku rozšíreného medzi Rimanmi zostalo Serviovo telo

v dome celé tri dni, aby sa s ním mohli rozlúčiť blízki priatelia

a rodina. Aj my sme išli otcovmu dávnemu priateľovi prejaviť úctu a Justovi sme ponúkli všemožnú pomoc. Servius bol oblečený v tóge, na hlave mal voňavý veniec a pod

jazyk mu vložili mincu pre Chárona, prievozníka mŕtvych do

podsvetia. V ten deň bolo horúco, no keď som sa ocitla tvárou v tvár smrti, naskočila mi husia koža. Nechýbalo veľa a takto mohol ležať môj otec, preletelo mi hlavou.

Na tretí deň preniesli katafalk so Serviovým telom do rodinnej hrobky. Na čele sprievodu kráčal Justus v hrubej čiernej tunike.

Vlasy si na znak smútku ostrihal nakrátko, tvár mal popolavú, oči vpadnuté, bez výrazu. Najradšej by som ho bola objala a poláskala tie užialené oči. Túžba utešiť ho bola taká prudká, že som zostala

v šoku.

Bolo to moje prvé stretnutie so smrťou - jej konečnosťou. Slová

kňazov a báje o podsvetí ma nepovzbudili. Prečo zoči-voči takejto strate ľudia dokážu ponúknuť iba neosobné frázy? Už niekoľko mesiacov nás sužovalo sucho, dážď neprichádzal

a lístie na stromoch stratilo farbu, akoby sa na krajinu zniesol

sivý závoj. Keď sme sa vrátili domov, vyčerpané som sa hodila na pohovku. Otec si sadol oproti, no Teo chodil hore-dolu ako tiger

v klietke. Sily ma opustili, potrebovala som sa vyspať. Pred očami -98-

TESSA

AFSHAROVÁ

som mala obraz trúchliaceho Justa v čiernom odeve. Od žiaľu sa

celý zošúveril, plecia mal zhrbené. Zostalo mi do plaču. „Justus nesie na svojich pleciach zármutok za otcom a ďalšie

veľké bremeno. Zostal sám ako prst. V Korinte nemá žiadnych

príbuzných,“ povedal otec, akoby mi čítal myšlienky.

„Viem, že jeho mama bola bývalá otrokyňa. Ale čo Serviova rodina?“ opýtala som sa. „Servius sa narodil v Ríme. Žil v prepychu, mal významné konexie, dokonca až v cisárskom paláci, lenže potom sa zaľúbil do

otrokyne. Bola to Peržanka, volala sa Parmys a na rozdiel od Servia nemala nikoho a nič. Rozhodne to nebola žena, akú by mu vybrala

jeho rodina.“ „Mnohí Rimania si berú prepustené otrokyne.“

„Medzi patricijmi je to zriedkavé. Serviov otec mal proti ich

zväzku výhrady a hrozil, že syna vydedí. Servia to neodradilo, Parmys zbožňoval. Vzali sa, no jeho otec hneď po sobáši splnil

vyhrážku. Mal ďalších troch synov, asi si myslel, že stratu jedného

oželie.“

„Blázon,“ utrúsil Teo s trpkosťou v hlase. „Čo to mohlo byť za človeka, keď so svojím synom zaobchádzal ako s haraburdou, ktorú smie vyhodiť, keď mu prestane vyhovovať?“ Otec naňho vrhol zamyslený pohľad. „Servius by s tebou zrejme súhlasil. Ak si aj robil nádeje na zmierenie s rodinou, nikdy sa ho

nedočkal. Odkedy prišiel žiť do Korintu, nespojili sa s ním.“

„Prečo sa usadil práve tu?“ vyzvedala som. „Jeho babička tu vlastnila nejaké zeme. A pre Servia mala slabosť,

svadba s otrokyňou na tom nič nezmenila. Darovala mu pozemky a tučný mešec zlata, aby mohol začať nový život. A jemu sa tie dary podarilo niekolkonásobne rozhojniť. Stará mama bola jediná, kto

s ním udržiaval kontakt. Keď pred rokmi zomrela, jeho osobné putá

s Rímom sa prerušili.“ „Justus sa nikdy nepokúsil spojiť s príbuznými?“ „Nie, nechce mať s nimi nič spoločné. Jeho matku odmietli a otca zavrhli. Ani jeden z jeho strýkov sa to nesnažil napraviť. Pre Justa

táto rodina neexistuje.“ -99-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Musí mať nejakých bratancov a sesternice,“ upozornil Teo, „ktorí s tými nešťastnými udalosťami nič nemajú. Stalo sa to dávno.

Možno ich vyhľadá.“ Otec pokrčil plecami. „Najbližšie roky bude mať plné ruky práce

so správou dedičstva. Na tolkú zodpovednosť je primladý, doľahne

naňho. Myslím, že obnovovanie rodinných pút nebude na prvom mieste.“

„Čo sa vlastne stalo s jeho matkou?“ vyhrkla som zvedavo. „S tou

perzskou otrokyňou?“ „Dostala horúčku šestonedielbk, aspoň myslím. Hrozná tragédia, Servius sa z toho nikdy nespamätal.“

„Aká bola?“ „Parmys? Krásna, až oči prechádzali. A mala dobré srdce. Ak niekto ochorel, obliekla si starú tuniku, vlastnoručne pripravila

vývar a sama ho doniesla k lôžku nemocného, neposlala s ním

slúžku. Jej láskavosť bola rovnako legendárna ako jej krása. Neobvyklá kombinácia,“ dodal s nostalgiou v hlase. Možno bol do tej bájnej Parmys zaľúbený, keď o nej rozpráva

s takým smútkom, napadlo mi. Na rozdiel od Serviovho zväzku z lásky bolo manželstvo nášho otca citovo prázdne. Pripomínalo

skôr bojové pole a nedostatok citovej spolupatričnosti poznačil životy nás všetkých. Justus vyrastal obklopený láskou, my s bratom v dome pripomínajúcom obliehanú pevnosť, kde každé prímerie

trvalo iba dočasne. A bremeno ľadového chladu, takého odlišného

od prirodzenej vrúcnosti Parmys, doliehalo aj na otca.

Istmické hry sa konali v polovici jari, ktorá zvyčajne sľubuje teplé

slnečné dni, tento rok však prišli silné lejaky. Ustali síce, než zaznel hlas trúbky ohlasujúcej začiatok hier, no športovisko premenili na klzké blato.

Keď sa začala ceremónia venovaná Poseidonovi, patrónovi hier, hlučné davy divákov stíchli. luventius Proclus, hlava tohtoročných

-100-

TESSA

AFSHAROVÁ

slávností, odetý v bieloskvúcej tóge, vystúpil a zdvihol ruky, aby na

seba upriamil všetky pohľady, a potom si cípom tógy slávnostne

zahalil plešivejúcu hlavu. Bolo to znamenie. Rimania si nikdy nezahaľovali hlavy na verejnosti, jedine pri náboženských úkonoch. Ak si muž významného postavenia zakryl hlavu, vyjadril tým pokoru pred bohmi. A Proclus chcel, aby si prítomní uvedomili, že je významný človek, keďže ho vybrali, aby na začiatku hier priniesol

obetu bohom. Obetný obrad a modlitby však naťahoval tak dlho, že

sme takmer omdlievali od vyčerpania. Štadión pod otvoreným nebom obkľúčili davy. Zámožnejší

občania sedeli na skladacích kožených kreslách a sluhovia ich chránili slnečníkmi. Ostatní diváci museli stáť a každý sa snažil získať čo najlepší výhľad.

Po zničujúcej porážke, ktorú naše mesto utrpelo pred dvoma storočiami, sa istmické hry preniesli do Sikyónu. Korint ich

opätovne získal iba pred desiatimi rokmi a odvtedy ich popularita

prudko vzrástla. Boli našou hrdosťou, symbolom vzkriesenej slávy

a každý, kto v nich pretekal, sa usiloval zdolať súperov z ostatných

gréckych mestských štátov a uspieť so cťou. Prvý deň bol tradične venovaný pretekom vozov, najprestížnejšej

a najobľúbenejšej disciplíne. Aj Teo súťažil, kone a voz mu poskytol

Justus. Ustarostené som si obzerala dráhu a dúfala, že súťaž odložia na ďalší deň, aby zem stihla trocha obschnúť. Preteky vozov boli

nebezpečné aj za ideálnych podmienok, no zradný terén z nich urobil smrtiacu pascu.

Lenže to by znamenalo, že by sa museli oddialiť všetky disciplíny. Mnohí z atlétov i divákov pricestovali z veľkej diaľky, nemohli si dovoliť stráviť v našom meste deň navyše. Napokon padlo

rozhodnutie, že všetko pôjde podľa pôvodného plánu, a do arény začali vchádzať účastníci slávnej súťaže záprahov.

S otcom sme sa pretisli čo najbližšie k trati a s tichou obavou sme sa zadívali na hlboké blato. Justus, ktorý pomohol Teovi zapriahnuť

kone, sa onedlho pridal k nám. Pretekári sa zoradili na určených miestach.

-101 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Teo nocoval u teba?“ opýtala som sa Justa, pretože môj nevlastný brat sa včera popoludní vytratil a do rána sa domov nevrátil.

Justovi myklo svalom na tvári. „Jeden z koní dostal koliku. Teo pri ňom presedel celú noc.“

„V tomto blate bude pretekať s chorým koňom?“ zhrozila som sa.

Pozrel na mňa spod opuchnutých viečok. „Ja jeho úsudku verím. Aj ty by si mala.“

Hneď pri prvej obrátke sa jeden z vozov prevrátil a pridlávil

jazdca. Tolko nešťastí ako v ten deň sme ešte na pretekoch nevideli. Krívajúce kone, zlomené osi, jazdci, ktorých z voza vyhodilo medzi

zdesených divákov. Každá obrátka si vyžiadala krvavú daň. Teo si udržiaval vyrovnané tempo, zraneným koňom a prevráteným

vozom sa vyhýbal šibko ako delfín. Pred siedmou obrátkou sa začal predierať vpred. So zdanlivou

ľahkosťou predbiehal jeden voz za druhým, prebíjal sa cez každú medzierku. Otec až zachrípol od kriku, keď aténsky pretekár vybočil z dráhy, aby Teovi zabránil predbehnúť ho, a kolesami obitými nebezpečnými ostňami ohrozil biely voz, ktorý Justus tak

preslávil. Teo šikovne uhol a tlačil sa vpred. Vtom sa pretekár z Delf prešmykol okolo neho ako úhor a zaradil sa za vedúceho Sparťana.

Začínalo sa desiate kolo, napätie stúpalo, obecenstvo burácalo. Teo ešte pridal a vďaka intuitívnej zručnosti a bezhlavej odvahe

predbehol delfský voz.

Zdalo sa však, že Sparťana nezdolá a uviazne na druhom mieste. Od nervozity som si hrýzla hánky.

Vtom Teo čosi vykríkol a jeho kone vyrazili vpred. Bolo jasné, že ich až do tejto chvíle držal na uzde a plnou rýchlosťou ich pustil

až v záverečnom kole. Jeho kone cválali ako jeden, kopytami búšili

do zeme, rozstrekovali bahno na divákov v prvých radoch. Nikto nefrflal, vedeli sme, že pred očami máme historický okamih. Teo bol už zarovno Sparťana. Muž otočil hlavu, vrhol naňho

zvláštny pohľad a nečakane nasmeroval svoj záprah tak, aby Tea vytlačil z dráhy.

-102-

TESSA

AFSHAROVÁ

Diváci zatajili dych.

Biely voz sa naklonil, jedným kolesom vyšiel za okraj a Teo

okamih visel vo vzduchu. Otec a Justus jednohlasne zahrešili, ja som stratila reč.

Každý iný jazdec by sa prevrátil, no Teo šikovne preniesol váhu

na druhú stranu a vyrovnal. Vydesené kone udržal pod kontrolou

a uháňal ďalej, akoby sa nič nestalo. Nad tým, čo predviedol, sa tajil dych a jeho neuveriteľný výkon sa stal korintskou legendou, ktorú si bude pamätať celá generácia.

Letel rýchlosťou, ktorá sa vzpierala logike, a keď po druhý raz

dobehol Sparťana, neodpustil si výsmešný pohľad. Potom sa vo voze

postavil na špičky, predklonil sa a švihol opratami. Kone okamžite zareagovali, vyrazili, akoby do nich strelil, predbehli Sparťana a cieľom prešli ako prvé.

Davy sa nadšene rozkričali. Teo už nebol najdúch, ale šampión Teodotus.

Odvahou a vzdorom donútil Korint pokľaknúť na kolená. Obrátila som sa a zistila, že otec plače a Justus má ruky zakvačené v krátkych vlasoch, akoby nemohol uveriť, čoho bol práve svedkom.

V ústach som zacítila chuť krvi. Tak som sa strachovala, že si môj nevlastný brat ublíži, že som si rozhrýzla pery.

Pretískali sme sa cez tlačenicu k Teovi. Trvalo nám to večnosť, hrnuli sa tam všetci. Než sme sa k nemu stihli prebojovať, niekolkí

muži ho zdvihli na plecia, spustili akúsi neslušnú pesničku

a roztancovali sa. Toto vyzerá ešte nebezpečnejšie než preteky

vozov, uškrnula som sa.

Keď sa diváci konečne utíšili, Tea mohli slávnostne vyhlásiť za víťaza. Haravara ako-tak utíchla a s otcom sme sa k nemu dostali

bližšie. Pichľavý veniec mal nakrivo a oči mu žiarili ako ešte nikdy. Kútikom oka som zazrela Dianthu, v sprievode svojho päťhlavého draka mierila k Teovi. Ak mu tá ženská pokazí radosť z víťazstva,

okúsi moje päste. Zastala tesne pred ním, takmer sa ho dotkla, a napravila mu

veniec. „Skvelé preteky, Teodotus. Si odvážny.“

-103-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Neverila som vlastným ušiam. Teo na ňu vrhol zvláštny, trocha krivý úsmev, aký som uňho ešte

nevidela. No nevidela som ho naposledy.

„U môjho otca bude dnes hostina. Neprídeš?“ zapriadla. Teo chvíľu mlčal, potom ma chytil za ruku a pritiahol si ma

k sebe. „Ak pôjde aj ona.“ Diantha zaváhala. „Nech sa páči.“

„Pôjde ako môj hosť.“ Nepatrne nachýlil hlavu a zavŕtal sa do nej pohľadom. Diantha zaklipkala. „Ak si to želáš, Teodotus,“ prikývla zdvorilo

a vzdialila sa. „Prečo si to urobil?“ zhrozila som sa. „Do domu tej ženskej

nevkročím.“ „Pôjdeš,“ odsekol bez ďalšieho vysvetlenia.

V ten večer ma Diantha a jej kamarátky nechali na pokoji. Nijaké podpichovanie ani posměšky. Dokonca sa so mnou pokúsili

konverzovať. Téovou zásluhou vyhlásili koniec vojny. Jasne dal najavo, že sa ku mne musia správať slušne, ak ho chcú mať medzi

sebou. A ony ho chceli. Pozorovala som ho. Môj nevlastný brat priveľa pil a celú noc mu

na tvári pohrával ten krivý úsmev. Diantha okolo neho poletovala

ako farbistý motýľ. A nebola sama, mala konkurenciu. Teo si podmanil srdcia Korintu a ženy zrazu usúdili, že je neodolateľný. Nezdalo sa však, že by to naňho urobilo dojem. Tváril sa pobavene,

no akoby sa ho víťazstvo a všetko to pochlebovanie netýkalo. Dobre si pamätal, že mu nadávali do najdúchov, a to ho držalo späť.

Hlúčik obdivovateľov sa od neho nepohol ani na krok a ja som si zrazu uvedomila, že je osamelý. Bol úplne a mučivo sám a ja som nemala ako zmierniť jeho bolesť. Záležať mu na mne neprestalo, ale

do svojich myšlienok ma už nevpúšťal. Pomyslenie, že ma odsunul na okraj svojho sveta, ma zabolelo ako kopanec do brucha.

-104-

TESSA

AFSHAROVÁ

V deň bežeckých pretekov som sa zobudila s boľavým hrdlom a treštiacou hlavou, čo veštilo príchod ešte väčšej bolesti. Vtom sa

do mojej izby vrútil otec s Teom v pätách. „Pripravená na debut v análoch korintskej histórie?“ zvolal

hlasno ako herec. Nasilu som sa usmiala, aby som zamaskovala

nevoľnosť. „No tak, Ariadně, poponáhľaj sa, inak zmeškáš.“

„Ako ti je?“ opýtal sa Teo, keď otec vydupotal z izby. Pokrčila som plecami. Čím vyššie stúpalo slnko, tým väčšmi

klesala moja sebadôvera. Ako mi vôbec zišlo na um, že vystaviť sa verejnému zahanbeniu môže byť dobrý nápad? Predstavila som si, ako sa pri mojej porážke zatvári Diantha, videla som úškrny

jej priateliek, keď dobehnem na poslednom mieste, ďaleko za

ostatnými. Zbledla som a s námahou prehltla žlč, čo sa mi tlačila do hrdla. „Len dúfam, že vám neurobím hanbu,“ zachripela som. Stisol mi ruku. „Takých, čo sa ti vyrovnajú, je málo, uvidíš. Videl som ťa behať.“ Umyla som sa a starostlivo sa obliekla. Otec mi na túto príležitosť

objednal špeciálny chitón z ľanového plátna siahajúci tesne nad kolená, inšpirovaný štýlom oblečenia na Hériných hrách, jediných

v celej krajine, kde pretekali iba ženy. Na rozdiel od originálnych

tuník visiacich voľne z jedného pleca mi však hruď a plecia zahaľovala blankytne modrá látka.

Vedela som, že ostatné ženy budú oblečené podobne, no odhaliť na verejnosti toľko nahej kože mi pripadalo príliš trúfalé, a tak som si cez chitón prehodila dlhú voľnú tuniku, ktorá ma cnostné

zahalila. Moje preteky sa konali až popoludní, a tak sme si pozreli

niekolko súbojov v zápasení. Proclus, ktorý dozeral na priebeh hier, nakúpil pre obecenstvo jedlo a pitie. Bola to bežná prax pri

všetkých slávnostiach. Keď sa súťaže napoludnie prerušili, aby sa

všetci najedli, diváci nadšene prevolávali Proclovi na slávu, pretože namiesto obyčajného chleba a vareného cíceru rozdávali stánkaři

čerstvé pečivo, ovocie a voňavý chlieb. Bohatí si mohli prikúpiť pečené mäso a na výber boli aj rozmanité sladkosti.

-105-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Ja som jesť nevládala. Bolesť v hrdle sa vystupňovala, premenila sa na pulzujúce pálenie, no nepriznala by som sa ani za svet.

Bála som sa, že mi otec zakáže pretekať, a to by bola katastrofa. Väčšiu som si nevedela predstaviť. Moje meno už vyhlásili, keby

som to teraz vzdala, vyzerala by som ako zbabelec.

Preteky mali byť mojou odpoveďou na Dianthine znevažujúce poznámky, pomstou za krutú zlomyseľnosť starého otca a liekom na všetky rany, ktoré mi on a mama spôsobili.

Pobežím, vyhrám a obtriem im to o tie ich namyslené frniaky. Všetkým dokážem, že sa vo mne mýlili.

-106-

DVANÁSŤ

Kedysi

dávno

ma

preteky

s

Justom naučili jednu zásadnú

vec: vždy môžem prehrať. Za uplynulé roky som všetky behy na

krátku trať vyhrávala, no znamenalo to iba toľko, že som nemala

dostatočne silného protivníka. Justus mi dal príučku: nevystatovať sa a sebadôveru nepreháňať. Bola som mu za to vďačná. Dnes popoludní ma bude poháňať odhodlanie, nie pýcha.

Do súťaže v šprinte na jedno stadium sa nás prihlásilo devätnásť, z toho tri ženy: okrem mňa ešte dve Sparťanky. Sparta ako jediný

mestský štát v Grécku aktívne podporovala športovanie žien. Keďže Sparťania verili, že silné ženy rodia silných mužov, zapájali tamojšie dievčatá do rôznych disciplín vrátane zápasenia, behov a skokov. Sparťanky sa na štarte ukázali polonahé, miniatúrne kúsky látky mali len cez boky a prsia. V porovnaní s nimi som vyzerala ako

bohyňa zdržanlivosti a skromnosti. Neochotne som si vyzliekla vrchnú tuniku a začala sa rozcvičovať

iba v chitóne. Muž v gréckej tunike bez rukávov pohoršene pokrútil

hlavou: „Necudnica!“ „Krásna nymfa,“ zavolal na mňa iný atlét, trocha mladší, „usmej

sa na mňa a naveky sa budem klaňať tvojmu oltáru.“ Otec, ktorý si všimol neželanú mužskú pozornosť, pristúpil bližšie, čo mojich kritikov aj obdivovateľov odradilo od ďalších

poznámok.

Vďačne

som

sa

naňho

usmiala

a

pokračovala

v rozcvičke. Aj ostatní sa rozcvičovali. Upútali ma ich vytrénované

postavy, samá šľacha a sval. Každý z nich mal viac sily než ja. -107-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Vedela som, že niektorí sa zúčastňujú na každých hrách v krajine

vrátane olympijských a za svoje výkony dostávajú zaplatené. Okamžite som zapochybovala o svojom zdravom rozume. Na čo som sa to dala? Na víťazstvo som mohla zabudnúť, len som sa modlila, nech neprehrám tak potupne, aby si najbližšie desaťročia

ľudia zo mňa robili žarty.

Keď som žila v Aténach, nenavštevovala som honosné chrámy zasvätené najznámejším bohom, kam sa chodili klaňať tisíce

ľudí. Moja obľúbená svätyňa bola z obyčajného bieleho mramoru a s jednoduchým nápisom: „Neznámemu bohu.“ Mala som pocit, že ten Neznámy boh bude mať pre mňa viac

porozumenia než ostatné božstvá. Aj ja som bola neznáma, cudzinka medzi vlastnými príbuznými. Vieru v bohov som rokmi stratila, no

tento mi zostal v duši. Ak niečo ako Boh sídli až kdesi na nebesách, musí byť neznámy, nie?

Keď som teraz hľadela v ústrety porážke a hanbe, modlila som sa k tomu Neznámemu bohu, aby do mňa vlial silu.

Zaujala som miesto na štartovej čiare a svet okolo mňa akoby sa scvrkol. Zabudla som na bolesť v hlave, na oheň v hrdle, na príliš

krátku tuniku, na silu súperov. Ohla som kolená, končeky prstov som položila na zem a svoju silnejšiu nohu, ľavú, som vysunula kúsok dopredu. Zaznel signál. Švih pravou rukou, odraz ľavou nohou a už som letela ako vystrelený šíp.

Ešte nikdy som nesúťažila s toľkými bežcami naraz. Nevšímala som si tlačenicu tiel ani prach, čo sa im dvíhal spod nôh, a predĺžila som krok. Beh na stadium si vyžadoval plnú rýchlosť hneď od začiatku. Napla som všetky sily, prekonávajúc vlastné telo aj bolesť,

a začala som predbiehať ostatných, mužov i ženy. Preletela som

okolo nich a hnala sa ďalej, využívajúc rýchlosť nadobudnutú

pri štarte. Pohľad som zamerala na cieľovú čiaru a blížila sa k nej dlhými plynulými krokmi, rytmicky kmitajúc rukami. Nevnímala

som, či som vpredu, alebo zaostávam, môj svet sa zúžil na pestro namaľovaný stĺpik označujúci cieľ. Okolitý svet som začala vnímať, až keďsom ho minula a spomalila

krok. Diváci prevolávali na slávu, nejaký významný muž mi na hlavu

-108-

TESSA

AFSHAROVÁ

položil píniový veniec a už bol pri mne otec. Objímal ma a čosi nesúvisle vykrikoval. Teo na tom nebol o nič lepšie, od vzrušeného

povzbudzovania zachrípol.

Slzy sa mi zmiešali s potom a vôňou venca a postupne mi dochádzalo, že som vyhrala. Vyhrala som stadium tohtoročných

istmických hier! Píniová vôňa vo mne dodnes vyvoláva nejasný pocit šťastia.

Keď sa mi srdce utíšilo, znova som začala vnímať stav svojho tela. Vysušené hrdlo mi horelo, od pulzujúcej bolesti v hlave ma obchádzali mdloby. A potom sa mi bez varovania zdvihol žalúdok.

„Necítim sa dobre,“ vyhrkla som. „Mohli by sme ísť domov?“ „Domov? Práve si vyhrala! Gratulanti sa už hrnú.“ Otec ma

potľapkal po chrbte. „Naozaj nie je v poriadku,“ upozornil ho Teo.

„Je mi na vracanie. Prosím, otec! Odveďte ma domov, než si urobím hanbu!“ Otec sa obzrel. „Nosidlá sme nechali dosť ďaleko. Zvládneš to?“ Hrýzla som si pery. Do pretekov som vložila všetky sily, cítila som

sa slabá, kolená sa mi podlamovali a žalúdok sa búril. Pomyslenie, že budem musieť kráčať davom, ma desilo. Predbehla som najlepších

atlétov Grécka a teraz som sa strachovala, či sa dovlečiem k nosidlám na opačnom konci štadióna. Bolo mi do plaču.“ „Odnesiem ťa,“ ponúkol sa Teo.

„Nie!“ zhrozila som sa. To by len nahralo ľuďom, ktorí hlásali, že ženám treba účasť na hrách zakázať. Môj stav by bol pre nich

dôkazom, že preteky sú pre krehké pohlavie priveľa. „Môžem nejako pomôcť?“

„Justus!“ potešil sa otec. „Potrebujeme ju odtiaľto dostať. Necíti sa dobre, no nosidlá som nechal priďaleko. A Ariadně nechce

dovoliť, aby sme ju cez tú tlačenicu preniesli.“

Justus sa na mňa zadíval. V očiach zelených ako môj víťazný

veniec sa mu zračil láskavý výraz. „Kone a voz mám tu neďaleko. Odvediem ťa k nemu, len sa o mňa opri. Ak odídeme spolu, bude

-109-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

to vyzerať ako triumfálna jazda dvoch korintských víťazov. Čo ty

na to?“

„Všetko lepšie než sa pretískať cez tú tlačenicu.“

„Nadšenejšieho poďakovania sa mi dnes nedostalo,“ odvetil sucho. Bolo mi príšerne, neuvedomila som si, že každý z tisícov mužov a žien prítomných na štadióne by jazdu vo voze šampióna

pokladal za vyznamenanie. Zavolal svojho sluhu a prikázal, aby záprah doviezol čo najbližšie

k miestu, kde sme stáli. Bola to tá istá biela dvojkoleska, na ktorej pretekal Teo. Všetci ju poznali, toto boli štvrté istmické hry, na ktorých do cieľa prišla prvá. Ľudia ju pokladali div nie za posvätnú.

Justus pri nás stál ako na stráži a mne až dodatočne svitlo, že nás svojou prítomnosťou chráni pred dotieravcami. Výrazom tváre dával jasne najavo, že si želá súkromie. Ako legendárny víťaz viacerých pretekov dodal môjmu skromnému úspechu lesk. Stadium bola

najkratšia a najľahšia bežecká disciplína, s inými súťažami sa nedala

porovnať, no keď som mala pri sebe Tea a Justa, aj moje víťazstvo

vyzeralo inak.

Sťažka som sa oprela o otca a bojovala zo všetkých síl, aby obsah môjho žalúdka zostal na svojom mieste, a nie na niečích sandáloch.

„Aha, voz je už tu,“ s uľahčením zvolal otec. „Ariadně, choď s Justom. My s Teom prídeme za vami.“

Zahalila som sa do posledných zvyškov síl ako do plášťa a vystrela

sa. „Ideme, nie?“ povedala som a zdvihla hlavu hrdo ako kráľovná. Justus sa zasmial. „Správne dievča! Dionýz by bol na teba pyšný.“

Oprela som sa oňho, vliezla do voza a diváci si naozaj mysleli, že predvádzame parádnu jazdu na oslavu športových úspechov

Korinťanov.

Kone ťahali rovnomerne, voz sa nenatriasal, no ešte aj hladký pohyb kolies po tráve môj stav zhoršil. Držala som sa vyhladenej drevenej bočnice tak tuho, až mi zbeleli hánky. Justus sa otočil a pozrel na mňa. „Je ti zle od nejakého jedla?“

„Nie, keď som sa ráno zobudila, bolelo ma hrdlo a hlava.“ „A napriek tomu si bežala?“

- no-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Zdalo sa mi, že to zvládnem.“ Vycítila som, že ma chce vyhrešiť. „Nemôžeme o tom prestať hovoriť? Bojím sa, že mi z úst namiesto

slov vyjde niečo iné a ľudia mi budú vyčítať, že som znesvätila tvoj

vzácny voz.“ Vytřeštil oči. „Pokúsim sa vyhnúť všetkým jamám na ceste.“

Bola som napoly v mrákotách, zvyšok cesty som takmer

nevnímala. Zázrak, že som sa pred oslavovaným synom Korintu nestrápnila. Doma ma uložili do postele. Žalúdok sa mi do večera

upokojil a vďaka odvaru, ktorý mi dal vypiť lekár, ma aj hrdlo bolelo menej. Ležala som, pritískala si víťazný veniec na hruď a usilovala sa

myslieť na preteky, ktoré som vyhrala, no pred očami sa mi vznášala Justova tvár. A spomienka na dotyk jeho rúk, keď ma odnášal do izby, ma prenasledovala, až kým som nezaspala.

Do análov slávy ma moje víťazstvo nezapísalo. A keďže som bola žena, ani moja popularita medzi Korinťanmi nebola závratná.

Po pretekoch mi zdvorilo zatlieskali, v nasledujúcich týždňoch

som dostala zopár gratulácií a potom som sa vrátila k svojmu každodennému životu. Ani finančná odmena ma nečakala. Istmické

hry na rozdiel od iných celogréckych hier šampiónom striebro ani zlato neponúkali. Bralo sa to tak, že už zúčastniť sa je pre atlétov

pocta. Keď som zistila, že všetka tá drina bola nanič, lebo nepriniesla to, po čom som celým srdcom prahla, niečo sa vo mne zlomilo. Moje víťazstvo na istmických hrách neznamenalo nič. Píniový veniec mi

akurát osviežoval vzduch v izbe. S tvrdými tréningmi bol koniec,

no behať som neprestala. Beh bol mojou prirodzenou súčasťou. Nebehala som pre slávu, ale pre radosť z pohybu.

Obnovila som lekcie čítania a filozofie s Klaudiou, Juniou a Štvrtou. V jeden neskorý večer sme s otcom z ležadiel v átriu pozorovali

mesačný spln, čo na polnočnej oblohe žiaril ako namyslená nevesta.

-m-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Minulý týždeň som sa zoznámila s jedným zámorským kapitánom,“ poznamenala som. Vďaka Teovi ma občas niekto pozval, môj spoločenský život sa trocha rozbehol. „Tvrdil, že stroskotanie lode prežil už trikrát. Čudovala by som sa, keby si ho po tolkých kiksoch ešte niekto najal.“ „To, že trikrát prežil, svedčí skôr o jeho šikovnosti,“ namietol

otec. „On tvrdí to isté. Otec, ktoré lode sú podľa teba bezpečnejšie?

Vojnové, alebo obchodné?“ opýtala som sa a znova som pohľadom

vyhľadala mesiac. „Tie, ktoré stoja v doku,“ odvetil. Zasmiala som sa, no vedela

som, že stále smúti za loďou, ktorú stratil.

Vtom ktosi zabúchal na prednú bránu. Bolo neskoro, otroci už zamkli, hoci Teo ešte neprišiel domov. Potom bolo počuť, že brána

sa otvorila, a vzápätí sa rozľahol ďalší lomoz. Stuhla som. Teo sa vtackal do átria, a keď nás zbadal, zastal.

„A toto je čo? Večierok?“ vyslovil s prehnane dôkladnou artikuláciou a tak nahlas, že jeho hlas sa odrazil od stien.

„Teraz už áno, keď si tu ty.“ Otec potľapkal vankúš vedľa seba. „Pridaj sa.“ Teo kratučko zaváhal. Oči mal podliate krvou, opuchnuté.

Vyzeral vyčerpaný. Myslela som, že pozvanie odmietne a pôjde si ľahnúť, ale zostal, no sadol si oproti, nie k otcovi.

Na stole stála karafa s vínom. Natiahol sa po ňu, no ruku mal

neistú a strieborná karafa aj čaša tresli na dlážku. Zaklial. „Už si mal dosť, synak, nezdá sa ti?“ utrúsil otec a zdvihol

preliačenú čašu. „Nie som tvoj syn,“ precedil cez zaťaté zuby.

Keby mi lukostrelec strelil rovno do brucha, nebola by som vo väčšom šoku. Teova reakcia nás zasiahla ako blesk. Všetci traja sme stuhli. Tie

slová boleli. Zraňovali. Ubližovali. Teo vyskočil, zaťal päste a očervenel v tvári. „Alebo som?“

- 112-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Nesprával som sa k tebe ako k vlastnému?“ odvetil otec pokojne.

„Takže ako? Som tvoja vlastná krv? Som pankhart nejakej otrokyne, ku ktorej si sa hanbil priznať? Toto je dôvod, prečo

ma Celandine tak strašne nenávidela? Stačilo jej na mňa pozrieť

a vedela, že si ju podviedol?“ Z jeho sivých očí, inokedy vrúcnych a láskavých, sršala nenávisť. Otec vzdychol. „Tomuto celé tie roky veríš? Nie, Teo. Stalo sa to

tak, ako som vravel. Našiel som ťa v deň, keď sa narodila Ariadně. Nie si z môjho semena.“ Teo naňho vzdorovito zagánil, no z výrazu otcovej tváre vyčítal, že vraví pravdu, a znova klesol na pohovku.

Otec k nemu vystrel ruku. „Teo, nie si moja krv, ale v každom inom ohľade si mi syn.“

„Nie som, priznaj si to.“

Tentoraz očervenel otec. Očistom si pošúchal oči, no prsty sa mu triasli. Mala som pocit, že sa mi pod nohami roztvára zem, a moje

zdesenie každou sekundou narastalo. Teo sa na pohovke narovnal, chrbát mal ako doska. „Od detstva som sníval, že si ma adoptuješ. Že ma jedného dňa objímeš a povieš:

,Hotovo! Urobil som to! Nech celý svet vidí, že si môj syn a ja som tvoj otec/ Ale nestalo sa to. Dlho som si nahováral, že príčinou je

Celandine. Pretože ona by ti taký krok nikdy neschválila. A potom ste sa rozviedli. Svitla mi nádej: Konečne to urobí.

Celandine je preč, Galenovi nič nestojí v ceste, aby si ma osvojil. Potom si nik nedovolí nazvať ma najdúchom. Konečne zo mňa bude skutočný syn. Lenže ty si ma namiesto toho poslal do Atén.“ Rýchlo zdvihol ruku a vysvetlil: „Áno, šiel som z vlastnej vôle. Vedel som, že Celandine by ma nikdy neprijala, keby si si ma adoptoval. Odísť

do Atén znamenalo, že moje sny opäť rozdupala ona. Vtedy som si sľúbil jedno: ak nemôžem byť tvojím synom pred svetom, budem

ním srdcom.“ „Bol si mojím synom! A stále si!“ Teo dlaňou presekol vzduch. „Žil som ako tvoj syn, bol som

lojálny a verný. Bral som si k srdcu všetky tvoje obavy aj potreby.

Myslel som si, že to stačí. -113-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Keď sme s Ariadně ušli z Atén, znova som sa odvážil dúfať.

Konečne! Konečne ma uzná za svojho. Všetky prekážky boli preč. Celandine. Atény. Konečne budem niekam patriť.“ Trhane sa

nadýchol, oči sa mu zaleskli, no nedovolil slzám vypadnúť.

Priskočila som k nemu, chcela som ho objať, no odstrčil ma. Akú trýznivú bolesť a hanbu v sebe nosil celé tie roky! Aký musel byť osamelý! Zostať navždy odhodeným dieťaťom, bez nádeje stať sa

jedným z nás. Rozplakala som sa.

Otec sa s námahou zviechal na nohy, celý sa chvel. „Teo, nemohol som to urobiť. Vari to nechápeš? Ariadně som uprednostnil pred

Dionýzom. Bol to jediný spôsob, ako ju zachrániť, no viem, že

Dionýz to bral ako odmietnutie a niesol to ťažko. Keby som si ešte adoptoval teba, zničilo by ho to. Veril by, že ťa beriem ako náhradu

zaňho. Predstav si na jeho mieste seba.“ Svet sa mi zrútil. Takže ja som všetkému na vine? Teovo zlomené

srdce, jeho osamelosť, jeho pocit, že nemá rodinu... to všetko padá na moju hlavu? Otec mi dal prednosť pred Dionýzom a teraz

nemôže adoptovať Tea. Obidvom bratom som zničila život. Obrala som ich o otca.

Hrýzla som si pery a pregígala krv i slová. To bol jediný dar,

ktorý som Teovi mohla dať. Ak zostanem ticho a udusím ten zničujúci pocit viny, Teovi poskytnem šancu, aby mohol dať

priechod vlastnému žiaľu. Na túto noc plnú smútku a trpkého žiaľu

má právo. Nemôžem od neho chcieť, aby premohol vlastné pocity iba preto, aby ma utešil. Teo znova vyskočil. „Bitka medzi tebou a Celandine si vyžiadala

svoju daň a ty si sa ju rozhodol splatiť mnou. Potreboval si utíšiť

manželkin hnev. Nevzpieral som sa. Ariadně bolo potrebné

ochrániť. Zaplatil som. Dionýz musel cítiť, že je milovaný. A túto cenu som zaplatil. Pre teba nie som syn. Som tvoj obetný baránok.

Vždy, keď treba preliať krv na oltár tvojej rodiny, nôž priložíš na môj krk. Kŕmil si ma, šatil a platil za moje vzdelanie, no zároveň si

robil všetko, aby svet nezabudol, že som nechcená sirota!“

Muselo to v ňom vrieť roky, a keď to teraz vykypelo, zo starých rán sa vyvalil taký omračujúco smradľavý hnis, že nám nedalo -114-

TESSA

AFSHAROVÁ

dýchať. Všetci traja sme stuhli v ochromení a rokmi nahromadená vina a roztrpčenie, bolesť a hanba nás zahalili ako závoj.

Otec sa potkýnavo vrhol k Teovi. „Ach, Teo, odpusť mi! Ukrivdil

som ti, ale ľúbim ťa, musíš mi veriť. Si mojím synom v každom

ohľade okrem právneho.“ V ten večer nemohol medzi nami zavládnuť zmier. Boli sme

priveľmi doráňaní, vyslovené obvinenia ťali do živého a otcove slová, čo ako úprimné, nemali dostatočnú moc. Zhnisaná rana

sa nezacelí, kým nevyjde všetok jed. Sklamanie a pocit krivdy sa v Teovi hromadili roky, vypité víno však uvoľnilo stavidlá a na povrch vytryskla záplava nemilosrdných výčitiek.

Ten rok udrela na Korint krutá zima. Dych vychádzal z úst

v bielych obláčikoch, akoby vás navždy opúšťali kúsky duše. Doma sme sa obchádzali po prstoch. Žili sme ako pacienti, čo

si ľahli pod chirurgov nôž a len pomaly sa zotavujú. Teo sa ku mne správal ako zdvorilý cudzinec, nie ako najlepší kamarát, ale cítila

som, že sa v ňom niečo vyslobodilo. Bol ako bublajúci hrniec, čo

zhodil pokrievku. Prestal sa opíjať, a keď ho niekam pozvali, medzi

cudzími vyzeral takmer uvoľnene.

Nečakala som, že Dionýza uvidím skôr než za dva roky, keď bude mať dvadsaťpäť. Raz tesne pred obedom vošiel do nášho dvora

mladý muž s hrivou čiernych vlasov. Bol vysoký, samá ruka, samá

noha, a tváril sa zachmúrene. Takmer som odpadla, keď som v ňom spoznala brata.

„Dionýz!“ vykríkla som a vrhla sa k nemu s roztiahnutými rukami. Moje objatie prijal, no neopätoval ho.

„Kde je otec?“ vyhŕkol bez pozdravu. Pohľad na mňa ho zjavne

nepotešil.

„Dionýz...?“ „Kde... je... otec?“ zopakoval bez štipky citu v hlase. Akoby ma

prebodol cencúľom. Než som sa zmohla na odpoveď, odstrčil ma a s dupotom vykročil k otcovmu tablíniu.

- 115-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Utekala som za ním ako zmätené šteňa a chcela som vojsť za ním, ale odstrčil ma. „Ty nie!“ A zabuchol mi dvere pred nosom. Stála som ako primrazená, ústa otvorené. Takéhoto som ho v živote nevidela. Čo sa s ním stalo? Podarilo sa starému otcovi

zanechať odtlačok v jeho duši? Premeniť vrúcne city na opovrhnutie? Nevládala som urobiť krok, klesla som na dlážku. Cez dvere som nejasne počula hlasy. Dionýz drsne prerušil otcove tiché slová.

„Je to pravda?“ skríkol. Otec odpovedal, ale nerozumela som čo. Hovoril dosť dlho.

„Ako si mohol?“

„Dionýz,“ chlácholil ho otec. „Nechcel som ti ublížiť.“ „Ublížiť? Veď ty ma zničíš! Všetko je to tvoja vina. Rozvod. Odluka rodiny. Roky som si myslel, že to zapríčinila mama, ale bol si to ty!“ Dionýz kričal ako zmyslov zbavený, no aj cez dvere som v jeho hlase rozoznala smútok.

Hovorí o Vznešenom zlodejovi, svitlo mi. Nejakým činom odhalil

otcovo tajomstvo a na rozdiel odo mňa ho neuniesol. Obrátil sa proti otcovi a ja som bola presvedčená, že za tým stála mama. Ona a starý otec vliali do Dionýza jed a nakazili ho zášťou.

„Už ťa v živote nechcem vidieť!“ skríkol. „Zriekam sa ťa! Nie si môj otec! Odteraz nie som tvoj syn.“

Môj svet sa rozsypal na kúsky. Áno, naša rodina roky žila

oddelene, no spájala nás láska. Puto bolo také silné, že ani čas a vzdialenosť ho nenarušili, lenže to, čo sa odohralo v otcovom tablíniu, znamenalo koniec. Koniec lásky aj rodinnej svornosti.

Vyskočila som na nohy, keď sa dvere rozleteli. Stál v nich Dionýz, biely ako krieda, a v očiach mu blčala nenávisť. Otočil sa k otcovi.

„Vytrhnem si ťa zo srdca,“ povedal chladne. „Tvoje listy spálim. Už mi nepíš.“

Keď prekročil prah a chystal sa odísť, zavesila som sa naňho a snažila sa ho zadržať. „Dionýz, prosím!“ modlikala som. Striasol ma. „Daj mi pokoj.“

„Vypočuješ si, čo ti chcem povedať?“ -116-

TESSA

AFSHAROVÁ

Na sekundu zastal a ostro na mňa pozrel. „Keď si predstavím, že som na teba žiarlil! Ako som ti len závidel, že ho máš pri sebe! Nech

sa páči, nechaj si ho. A uži si ho do vôle!“ Vyrútil sa z domu, ani sa neobzrel, a ja som vedela, že som svojho brata stratila navždy. Otec vyzeral hrozne, v priebehu jedinej hodiny sa z neho stal starec. Vošla som do tablínia a pevne za sebou zavrela dvere, aby nás nikto nepočul.

„Dionýz vie... kto si?“

Hľadel na mňa s prepadnutou tvárou, akoby ho doňho udrel

blesk. S námahou sa nadýchol. „K Celandine sa doniesli reči

o výčinoch Vznešeného zlodeja. Ostatné si domyslela. Ktorý zločinec bude ovládať spisovnú latinčinu a citáty z našich básnikov? Zrátala si dva a dva. Dovtedy povedala o mojom tajomstve

iba Dexiovi, ale nie preto, aby ma chránila. Bála sa škandálu

a následkov, aké by pre ňu mal.

Keď sa o mojich... aktivitách začalo rozprávať verejne, povedala Dionýzovi, čo som urobil pred rokmi, a na dôkaz mu ukázala list,

ktorý zadržala. Predpokladám, že to urobila z pomsty, pretože som s tým začal nanovo, a keď ma verejnosť nielenže neodsúdila, no

postavila sa na moju stranu, Celandine musela zúriť. Dionýz jej obvineniam neveril a vybral sa sem. Zapierať som nemohol, to je jasné.“ Stíchol. Videla som mu na očiach, čo ho ten rozhovor stál.

Zračilo sa v nich poníženie muža, ktorý stratil synovu úctu. Nasucho

preglgol. „Postavil si ma na piedestál a nedokáže sa vyrovnať s hlbinami, do ktorých som klesol. Nevyčítam mu to, Ariadně. Zaslúži si lepšieho otca.“

Zaboril hlavu do rúk. „Choď už,“ povedal zastretým hlasom. „Potrebujem byť sám.“ Jediný človek na svete, ktorý ma vedel

utešiť, ktorý vypočul každé moje volanie o pomoc, teraz bezmocne

potriasal hlavou a vzlykal. A ja som len stála, neschopná pomôcť mu.

Bolo to, akoby som prežila obliehanie a zničujúcu vojnu, a ocitla sa na strane porazených. Moja rodina sa rozpadla a ja som nevedela,

ako ju obnoviť. Rozkol bol nezvratný, cítila som to v kostiach.

- 117-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Pred rokmi som videla pole zničené hmyzom. Na úrodu sa vrhli

nenásytné lietajúce roje, po nich zaútočili skákajúce kobylky a skazu dokonali. Pripadala som si ako to pole, zbavená všetkého dobrého,

až kým nezostalo nič, iba holé hrudy. Všetko, po čom som kedy túžila, bolo preč.

Najprv Teo a teraz Dionýz. A čo nevidieť zostaneme aj bez peňazí. Prídeme o pôdu aj o strechu nad hlavou.

-118-

TRINÁSŤ

S Klaudiou, Juniou

a

Štvrtou sme sa pustili do čítania príbehu

o kráľovi Midasovi, ktorý premenil na zlato všetko, čoho sa dotkol. Lenže ukázalo sa, že táto schopnosť je väčšmi prekliatím než darom, lebo na vzácny kov sa premenilo aj jedlo, ktorého sa Midas

dotkol. Ani sme si nevšimli, kedy do izby vošla Delia. Sedela v kúte a počúvala. „Delia, si v poriadku?“ opýtala som sa.

Odkedy sa Teo viac zdržiaval mimo domu, Delia chodila po dome s vyhasnutými očami a bledá ako duch. Zničujúce bolesti

hlavy, ktoré ju trápili a ktoré sme všetci pokladali za následok

krutých bitiek z rúk jej bývalého pána, sa vrátili a udreli s novou

silou.

Môjho nevlastného brata zbožňovala. Už vedela, že Teo nie je žiadny boháč a to, že ju vykúpil, bola z jeho strany obrovská obeta.

Mladí muži v jeho veku poznali stovky lepších spôsobov, ako minúť

ušetrené strieborniaky. Teo bol jej záchranca, syn a pán v jednom.

Dal jej dôvod žiť. Prikývla a ukázala na moje vlasy. Mala som ich dlhé, vrkoče mi

viseli až po pás. „Ako sa to volá?“ „Vrkoč.“

Odfrkla. „Hanba je to, nie vrkoč! Škoda takých nádherných vlasov!“ Pristúpila bližšie a prekvapujúco jemnými prstami mi

odhrnula uvoľnené pramene. „Až ťa učešem, budeš vyzerať ako bohyňa, nie ako strašiak do maku. A to isté platí aj o vás.“ Ukázala -119-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

na zvyšné dievčatá. „Urobím z vás krásavice.“ Delia si nikdy nebrala

servítku pred ústa a vďaka jej prostořekosti človek raz-dva zabudol, že je otrokyňa. A podľa všetkého na to často zabúdala aj samotná

Delia.

„Je odborníčka na účesy,“ vysvetlila som priatelkám. „Vážne?“ Štvrtá sa zatvárila tak vyjavené, akoby som ju práve

zoznámila s manželkou rímskeho cisára. „Ariadně, dovolíš, aby nás tvoja otrokyňa učesala? Veľmi ťa prosím.“

„Nie je moja otrokyňa,“ hodila som plecom. „Ale Teovi to určite

nebude prekážať.“ Delia poslala dievčatá domov a prikázala im, aby doniesli všetky pomády, hrebene, sponky a želiezka na nakrúcanie, aké nájdu. Vedela, že pod našou strechou takých vecí veľa niet. Ja som sa po

maminých otravných pokusoch premeniť ma na kópiu jej samej vzdala všetkých ženských čačiek. Aj tak vo mne zakaždým vyvolala

pocit, že ako žena nestojím za nič. Musela som však pripustiť - hoci len v kútiku duše

že túžim

byť krásna. Túžila som sa vyrovnať takým kráskam ako Klaudia najstaršia a Diantha, aby sa Justus za mnou otočil. Ak ma Delia

dokáže premeniť na ženu, ktorá si získa Justov obdiv, vydržím všetko, aj kozmetiku a hrebene.

Delia nás vzala do parády a pracovala od rána až do poobedia. Vymasírovala nás, vytrhala chĺpky, nalíčila tváre, upravila vlasy.

Boli sme ochotné a trpezlivé obete a nakoniec každá z nás vyzerala ako Afrodita vychádzajúca z morskej peny. Juniino jemné páperie sa premenilo na zlatisté lokne voľne splývajúce po chrbte, čo bol účes nevydatých žien. Štvrtá mala okolo tváre krátke kučierky, ktoré

jej zvýraznili nádherné oči, a Klaudiine jemné črty zasa vynikli, keď jej Delia vypla vlasy dovysoka a na temene do nich vplietla stuhu. Potom začala čarovať so šminkami - naše oči potom vyzerali väčšie, pery plnšie, pokožka na tvári hladšia.

Keď som sa zbadala v zrkadle, ovisla mi sánka. Takmer som sa nespoznala, Delia zo mňa urobila novú bytosť. Bola to premena ako z Ovídiových Metamorfóz. Sme rovnako krásne ako Diantha a ten jej päťhlavý drak, pomyslela som si, keď sme všetky štyri znova

sedeli na pohovke. -120-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Delia, dokázala by si to zopakovať aj budúci týždeň?“

„So zatvorenými očami.“ Tieň, ktorý na môj život vrhla posledná Dionýzova návšteva,

sa trocha rozplynul. Konečne som sa mala na čo tešiť. Justus sa už trocha spamätal z otcovej smrti, aj svoje obchodné záležitosti dal medzičasom do poriadku. Na znak, že sa obdobie trúchlenia

skončilo, usporiadal banket a pozval do svojho domu veľkú

spoločnosť. Pozvanie sme dostali aj my štyri. Rozhodli sme sa ísť tam v novej podobe, do ktorej nás svojimi kúzlami prevtelí Delia.

Prípravy na slávnosť v Justovom dome nám zabrali celý deň. Dali sme si horúci a studený kúpeľ, potom sme si posedeli v pare, a keď nám Delia dohladka vydrhla pokožku a natrela nás vonnými olejmi,

umyli sme si vlasy a poliali sa parfumom. Delia nás naondulovala a učesala. Na oblečenie mi vybrala ľanovú tuniku vo farbe Egejského

mora. Okrem úzkej zlatej výšivky na spodnom okraji na nej boli iné ozdoby. Obávala som sa, či na takú veľkolepú udalosť nie je príliš prostá. „Žena s tvojou postavou nepotrebuje žiadny prepych. Keby si

bola Venuša, išla by si nahá, no keďže si len smrteľníčka, prostá tunika ti bude najkrajšou ozdobou.“ Vzala zelené stuhy, previazala látku pod prsami, potom stuhy prekrížila a pevne mi nimi stiahla

driek, čím sa moje krivky nápadne zvýraznili. Splývavá látka priliehala na správnych miestach.

Klaudia a Štvrtá si museli vystačiť so šatami po sestrách, no aj tie Delia osviežila stuhami. Keď bola s prácou hotová, boli z nás

elegantné mladé dámy pripravené dobyť svet. Otec s Teom v jedálni popíjali víno s vodou. Keď sme vošli, otec

pomaličky odložil pohár. „Úchvatné!“ rozžiaril sa.

-121 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Teova reakcia nebola taká jednoznačná. Zaskočilo mu, až

sa rozkašlal, a chvíľu na mňa zamračene civel. „No?“ posúrila som ho.

„Tú otrokyňu okamžite predám,“ zavrčal.

„Výborne, v tom prípade kupujem,“ odvrkla som urazene.

Náš príchod na banket vzbudil menšiu senzáciu. Neverili sme vlastným očiam, keď nás obklopila skupina rozjarených mladíkov.

Tolko komplimentov sme ešte v živote nedostali. Jeden z Justových priateľov, plecnatý muž s rednúcimi čiernymi

vlasmi, padol pred Juniou na kolená. „Ľúb ma, sladká nymfa,

a stanem sa tvojím oddaným sluhom.“ „Ak ťa má ľúbiť, buď ľúbosti hoden...“ odpovedala mu citátom z Ovídia.

Muž sa pomaly zdvihol. „Nejaká pichľavá.“ Usmiala sa naňho, až sa jej urobili na lícach jamky: „Vedľa žihľavy často ruža na svetlo sa derie.“ Ďalší citát z Ovídia. Mladík bol viditeľne očarený, len som nevedela určiť, či naňho urobil dojem

Juniin dôvtip, alebo krása. Podišiel ku mne Riman v tóge a drahom purpurovom plášti.

„Ty si na istmických hrách vyhrala stadium, však mám pravdu?“

Prikývla som. Pobozkal mi ruku a predniesol kvetnatú zdravicu,

v ktorej ma nazval dcérou bohyne Artemis. Nechápala som jeho nadšenie, moje víťazstvo nebolo čerstvou novinkou. V tú noc mi muži vraveli, že nemám páru a som hodná zbožňovania. Páčilo sa

mi to.

Povinnosti domáceho pána Justus odbavil tým, že nás privítal vo svojom dome. Odvtedy si držal odstup. Čakala som a čakala, a keď som toho mala dosť, vystriehla som si ho vo chvíli, keď sa napchával

koláčikmi a zhováral sa s nejakým priateľom o koňoch.

„Buď pozdravený, Justus,“ povedala som medovým hlasom. Prehla som chrbát a vypla hruď, ako to so značným úspechom

robila najstaršia Klaudia. Pobavene si ma premeral. „Ariadně.“

„Páčia sa ti moje šaty? Vraj v nich vyzerám ako Artemis.“

-122-

TESSA

AFSHAROVÁ

Odhryzol si. „Artemis som nikdy nevidel.“ Znova si odhryzol.

„Tieto sú výborné, ochutnaj. Je v nich plnka z mandlí a fíg. Asi

kúpim mandľovníkový háj. Mandle sú dobré v každom jedle.“ „Ja po nich mávam vyrážky,“ povedala som.

„Možno z nich vyrastieš, keď budeš dospelejšia.“

Naj radšej by som mu tie koláčiky šmarila do tváre. Všetka námaha, ktorú som vynaložila na prípravy, sa ukázala zbytočná. Prehltla som

ranenú hrdosť, pozbierala zvyšky dôstojnosti a odkráčala. Jedinou

útechou mi bolo, že najstaršej Klaudii sa celý večer okato vyhýbal.

So mnou sa aspoň ráčil zhovárať, jej sa to nepodarilo. Tvrdo vydretá premena ma vystrelila na vrchol popularity, o akej

som mohla kedysi iba snívať. Muži ospevovali moju výnimočnú

krásu, nazývali ma klenotom Korintu, potomkom Afrodity. Za jedinú noc sa zo mňa stala senzácia. Justus možno neprejavil

záujem, ostatní muži však áno. Náš spoločenský úspech si však vyžiadal obeť: prišla som o svoju školu pre ženy. Junia a Štvrtá si na bankete našli vážnych nápadníkov a zakrátko sme slávili zásnuby. Potom sa začali svadobné prípravy a naše každodenné stretnutia sa stali minulosťou.

Bez školy som si pripadala ako loď bez kotvy a bez kormidla. Môj život sa otriasol v základoch, prišla som o toľko opôr. Stratila som Tea. Stratila som Dionýza. Zostala som bez priateliek, bez rodiny

a lesk spoločenského úspechu ma zviedol z cesty.

Popularita môže otupiť zmysly ako droga. Môže zatvrdiť srdce. Obrať človeka o pravdu. Poletovala som od jednej skupinky známych

k inej, od jednej vzrušujúcej udalosti k ďalšej. Nenásytne som hltala chválu a lichôtky, lenže uspokojenie z nich nikdy netrvalo dlho.

Zakrátko som zatúžila po nových a pocit povznášajúceho šťastia šokujúco rýchlo vystriedala skľúčenosť.

V tomto novom svete, v ktorom som sa rozhodla žiť, som spoznala desiatky ľudí, no ozajstného priateľa som medzi nimi nenašla

-123-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

ani jedného. V skutočnosti som o nikom nič nevedela a nikto do hĺbky nepoznal mňa. Rozhovory boli povrchné, smiali sme sa na

hlúpostiach a dni nám plynuli v nezmyselnom slede banketov, osláv a večierkov, kde sa pilo. Viedla som neplodný život.

V Korinte sa ženy smeli stýkať s mužmi rovnako slobodne

ako v Ríme. Hostiny so skvelou hudbou, štíhlymi tanečnicami a zázračnými umelcami zo všetkých kútov ríše som navštevovala bežne, bez akýchkoľvek obmedzení. Videla som leopardy na zlatých

reťaziach, medvede tancujúce pri flaute, hltačov ohňa. Víno som

pila nezriedené vodou, naučila som sa flirtovať bez červenania sa a zvykla som si na smelé pohľady mužov.

Keď sa mi v omračujúcom tempe môjho života naskytla zriedkavá chvíľka na premýšľanie, doľahla na mňa osamelosť. Bola to záhada, stále som mala okolo seba ľudí, a predsa som sa cítila

sama. Pochlebovanie a lichôtky sa mi stali každodenným chlebom. Brucho som mala plné na prasknutie, skrúcalo sa a bolelo, no stále

nemalo dosť.

Našu mamu som pred rozvodom rodičov pokladala za chladnú,

no nie celkom neschopnú lásky, lenže odluka ju zmenila. Bez oveľa

vľúdnejšieho otca začala mať k materstvu vzťah ako cézar k Rímu vladársky. Musela som sa správať presne podľa jej požiadaviek, inak nasledoval trest, zvyčajne to bolo domáce väzenie v zadnom krídle dedovej usadlosti, ktoré bolo určené výhradne ženám. Neboli tam

okná ani čerstvý vzduch, a to bolo hádam horšie, než keby ma bili.

Strávila som tam tolko bezútešných hodín, že som tam každý kút

poznala ako vlastnú dlaň.

Mame sa na mne nepáčilo vôbec nič. Môj vkus pokladala za príšerný, neznášala pokožku stmavnutú od slnka, záľuba v atletike bola podľa nej pod ženskú dôstojnosť. Svojím správaním som jej

liezla na nervy, za moju prostorekú priamosť sa hanbila. To, že som behala a skákala lepšie než chlapci môjho veku, bolo podľa

nej jednoducho neslušné. Stačilo spomenúť moje meno a úsmev jej skysol. - 124-

TESSA

AFSHAROVÁ

Dlho ma poháňalo odhodlanie zabojovať o jej náklonnosť. Prvé

roky v dedovom aténskom dome som verila, že ak sa budem snažiť,

ak sa mi podarí byť dobrá, ak mamu presvedčím, že na mňa môže

byť pyšná, uvedomí si, že si zaslúžim jej lásku. Raz som nechtiac rozliala olej. Trest - deväť rán bičom, za každý

rok života jedna - sa mi zdal neprimeraný, veď som to neurobila naschvál. Brániť sa však bola chyba. Mama nezniesla odpor. A tak

ma udrela ďalších deväť ráz a vyhlásila, že mám byť za tú lekciu

vďačná, lebo ma naučila, že každá nešikovnosť má svoje dôsledky. Týždeň som s mamou neprehovorila, to bola moja odplata. Raz popoludní, keďsom sedela zatvorená v izbe a snažila sa neposlušnými prstami utkať čosi z vlny, spomenula som si na jednu dávnu noc.

Chytila som vtedy nejakú detskú chorobu a mama ma ošetrovala. Sedela pri mojej posteli, spievala mi grécke piesne a ovlažovala mi tvár vlhkým uterákom. Izba bola dusná, nevyvětraná, no okolo

mamy sa šírila sladká a čistá vôňa ľalií. Naplnila ma neha a strašne sa mi zacnelo. Áno, mama bola tvrdá,

výbušná, ale bola to moja mama. Jediný rodič, ktorého som smela mať. Pôjdem za ňou a ospravedlním sa, rozhodla som sa. A poviem

jej, že ju ľúbim. Našla som ju v olivovom háji, rozprávala s jednou zo svojich

komorných. Bola som netrpezlivá, chcela som jej prejaviť lásku, dať

priechod hojivému balzamu odpustenia, ktoré vo mne prebudili spomienky.

„Pozdravujem ťa, mama,“ vyhrkla som. Srdce som mala na dlani, jazyk sa mi potkýnal o slová, ktoré som túžila vysloviť.

Vrhla na mňa mrazivý pohľad. „Koľko ráz mám opakovať, že ma

nesmieš rušiť? Ďalších deväť rán bičom!“ Každým dňom, každým švihnutím biča mi mama dávala nezabudnuteľnú lekciu. A zasiala do mňa zvláštny paradox. Zúfalo

som prahla po uznaní, no keď som ho získala, chutilo ako popol. Neprinášalo mi útechu, pretože v srdci som stále bola dievčatkom,

čo si nedokázalo získať lásku osoby, ktorá ho poznala najlepšie. Tú pálčivú bolesť nemohlo uhasiť nijaké uznanie na svete.

-125-

ŠTRNÁSŤ

Muži sa

na mňa lepili ako osy

na med, no ich záujem ma

nechával chladnou. A potom mi hlavou prebleskla znepokojujúca

myšlienka. Nikdy pre mňa nebudú nič znamenať, pretože stojím

o iného. Zaľúbila som sa do Justa. On vo mne videl iba nedospelú žabku, ale ja... srdce som mu položila k jeho nohám. Keď som si

naňho zmyslela, zúfalstvo ma oblizlo ako plameň. Nechce ma! A toto vedomie ma ešte viac poháňalo do víru ľahkovážností.

Hostiny, jedna ako druhá, mi splývali v pamäti. Začínalo ma to

unavovať. V jednu noc vystupovala nezvyčajne ohybná tanečnica a jej hriešne pohyby omámili všetkých prítomných mužov. Z nudy

a z túžby zapadnúť medzi ostatných som vypila priveľa vína s medom. Pretlačila som sa do stredu a začala to tancujúce dievča napodobňovať. Muži tlieskali a povzbudzovali ma pískaním. No vtom ma okolo drieku schytila nejaká ruka, zdvihla ma

a vyniesla z davu. Desiatky hlasov sklamane šomrali. Pokúsila som sa vyslobodiť. V mihavom svetle lámp som nad sebou zbadala

Justovu tvár. Bol bledý a stískal ústa. „Pusť ma!“ zasipela som a snažila sa mu vykrútiť.

„Nie.“ Pritiahol si ma pevnejšie. „Máš na výber, jačať ako žena

predavača rýb, alebo odísť so mnou dobrovoľne. Vyber si. Ale upozorňujem ťa, že máme divákov.“

Zacítila som na sebe oči, ktoré sledovali každý môj pohyb. Nasadila som úsmev a prestala sa zmietať. „Neželám si odísť,“ precedila som cez zuby, aby to počul iba on. - 127-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Mlčky sa na mňa zadíval. Hrudník sa mu dvíhal a klesal, akoby mal za sebou dlhý beh na istmických hrách.

Začervenala som sa. Za tanec, pri ktorom ma prichytil, by sa na hlavu môjho otca zniesla velká hanba a pohŕdanie. Prestala som

sa vzpierať a dala sa vyviesť z dverí. O chvíľu sme už nastupovali do jeho voza. „Čo to robíš?“ zvrieskla som, keď ma posotil pred seba a postavil

sa tak, že som sa musela prilepiť na prednú stenu voza. Vzal do rúk opraty. „Priveľa si pila. Len čo sa pohneme, stratíš rovnováhu. Nebudem riskovať, že mi vypadneš pod kolesá. Zostaň, kde si, nech na teba vidím.“

Pri jeho dotyku ma od krku až po členky obliala horúčava. Chcela som niečo namietnuť, no vyšlo zo mňa len chabé pípnutie.

Obracal opraty v prstoch, kone však nepohnal. Sklonil sa ku

mne. „Sklamala si ma, Ariadně,“ pošepol mi do ucha. „Veril som, že máš dosť rozumu a nepodľahneš prázdnym zábavkám. Toto nie

si ty.

„Nestaraj sa!“ odsekla som, no hneď mi prestalo byť horúco. Z jeho slov ma zamrazilo. Predstavila som si, v akom stave

ma našiel - vykrúcala som sa ako zmyslov zbavená, tunika mi skĺzla z pleca a z vlasov, s ktorými si Delia dala tolko roboty, mi

povypadávali sponky. Opitá sladkým vínom. Prvý raz po neviem kolkých mesiacoch som úplne jasne uvidela, čo sa zo mňa stalo. Krv

mi stiekla z tváre. „Tvojmu otcovi to nepoviem, nemusíš sa báť,“ dodal potichu.

Ešte aj v opitosti som rozoznala, že okrem hnevu, čo ním lomcoval, mal v hlase ľútosť.

Prehltla som nával sĺz. „Ďakujem.“ Konečne švihol opratami a pohli sme sa. Čerstvý vzduch ma zahalil ako prikrývka ospalé dieťa. Doľahla na mňa únava, oči sa mi zatvárali. Nevdojak som sa oprela o Justa. Ostro sa nadýchol, chytil

ma okolo pása a stisol. Keď sklonil hlavu, na líci som zacítila teplo

jeho líca. Potom ruku odtiahol a cúvol. Nečakala som to a stratila som

rovnováhu. Musela som sa zachytiť okraja voza, aby som nespadla. -128-

TESSA

AFSHAROVÁ

Justus pohnal kone, akoby sa nevedel dočkať, kedy ma vyloží pred naším domom. Bez slova ma odprevadil k dverám a odovzdal Delii,

ktorá prišla odomknúť. Než som mu stačila poďakovať, bol preč. „Čože je dnes taký namosúrený?“ začudovala sa Delia. „Nerád sa delí o svoj voz s niekým iným,“ zaklamala som, a keď som vykročila k svojej izbe, zakopla som o črepník s bazalkou.

Potrebovala som rok času a túto zahanbujúcu príhodu, aby som pochopila, že život, ktorý vediem, sa mi nepáči. Cítila som

sa prázdna, zbytočná. Skrátka nanič. Plytké lichôtky nemohli zaceliť

rany, ktoré vo mne zanechali mama a starý otec.

Justus sa mi odo dňa, keď ma opitú a tackajúcu sa doviezol

domov, vyhýbal. Na návštevu sa mu uráčilo až po troch týždňoch,

no ku mne sa správal chladne. Zahanbene som zvesila hlavu, čas a samota ma skrotili. Justovo priateľstvo pre mňa znamenalo viac

než moja hrdosť. Otec nás nechal v átriu samých a zašiel po listy, ktoré napísal Dionýzovi. „Mrzí ma to, Justus.“

Zamyslene na mňa pozrel. „Nedlhuješ mi ospravedlnenie.“ „Akoby nie! Ospravedlňujem sa a ďakujem, že si ma odtiaľ

odvliekol, než som sa stihla nenapraviteľne znemožniť. Počula som,

čo si mi v ten večer povedal, a chcem, aby si vedel, že som s tým skoncovala.“

Odtrhol stonku bazalky a požmolil ju v prstoch. Nos mi naplnila jej vôňa. „Bol som mladý, keď som vyhral svoje prvé preteky. Príliš

mladý,“ povedal. „Aj ja som na niekoľko mesiacov úplne stratil hlavu.“ Nasilu som sa usmiala. „Mal si sedemnásť a porazil si šampiónov.

Dospelých chlapov. To by udrelo do hlavy každému. Ja sa nemám na čo vyhovoriť.“

„Roky nie sú dôležité, viac zaváži, čo za ne stihneme prežiť. Na taký nápor zbožňovania ťa nemalo čo pripraviť.“ Vhodil stonku

-129-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

späť do črepníka a prstami prešiel po dlhej pukline. „Čo sa tomu črepníku stalo?“

Očervenela som. „Asi som doň kopla.“ „A nemala si v tej chvíli pred očami moju tvár?“ uškrnul sa. „Ani náhodou. Predstavila som si tvoje koleno.“

Otec sa vrátil s náručou darčekov a listov, ktoré mal Justus odovzdať. Môj brat síce povedal, aby sme mu nepísali, no otec

mu ďalej vytrvalo posielal listy. Blížili sa Dionýzove narodeniny a Justus, ktorý nedávno kúpil loď a chcel ju vziať na prvú plavbu, sa

chystal do Atén. Predstavila som si otcov Paralus, rozbitý na kúsky, trosky na dne mora, telá mužov z posádky, ktorí sa stali potravou

pre ryby, a naskočila mi husia koža. „Justus, daj na seba pozor. Lode nie sú spoľahlivé.“ Moje oči

museli prezradiť strach, čo sa ma zmocnil pri pomyslení, že bude aj

so svojím krehkým plavidlom vydaný Poseidonovi na milosť. Nadvihol kútiky. „Po rokoch jazdenia na dvojkolesových vozoch

sa už teším na pokojné morské vlny.“

Nemala som čím vyplniť čas, a tak som sa vrátila k úvahám

o našich finančných problémoch. Vedela som, že otec je skľúčený. Míňal posledné rezervy, pred týždňom predal pozemok, ktorý naša

rodina vlastnila od vzniku nového Korintu. Kariéru Vznešeného zlodeja podľa všetkého zavesil na klinec, asi usúdil, že je to

priveľmi nebezpečné. Nech som to čo ako obracala v hlave, stále

mi vychádzalo, že otec sa nerozhodol dobre. Už toho tolko stratil!

Vari nestačí, že prišiel o obidvoch synov? Musíme stratiť aj dom a starootcovské dedičstvo?

Nemal by s tým skončiť a ja mu musím pomôcť, usúdila som. Osud ma na túto úlohu pripravil. Pružné telo, výbušná rýchlosť,

fyzická sila zo mňa robili dokonalú zbraň v otcových rukách. So mnou po boku nemohol prehrať. Dostávali sme pozvania do

-130-

TESSA

AFSHAROVÁ

najbohatších domácností v Korinte. Cez deň vyšňoříme tajomstvá, v noci ich využijeme vo svoj prospech.

Koľko mesiacov života som premárnila hľadaním niečoho, čo

by konečne malo zmysel. Konečne som to našla. Budem pomáhať otcovi. Bola som primladá, aby som naplno porozumela svojmu

srdcu. Primladá, aby som postrehla, že ma poháňa hlad po

dobrodružstve.

„Otec, potrebuješ moju pomoc,“ povedala som pri večeri, pri

ktorej sme sedeli iba my dvaja. Slúžkam som dala voľno, zbalila som syr, jablká, olivy, bylinky a čerstvý chlieb a všetko som odniesla do

opusteného kúta záhrady, aby nik nepočul, o čom sa zhovárame. Už som sa naučila, ako si veci zariadiť čo najnenápadnejšie.

„V čom mi chceš pomôcť?“ opýtal sa. V hlase mal obavy. „Musíme oživiť Vznešeného zlodeja.“

„Nie, to je vylúčené! Ariadně, ak navrhuješ to, čo si myslím, okamžite na to zabudni. Vyhoď si to z hlavy.“

„A čo chceš robiť? Prídeš o dom. Stratíš zeme zdedené po predkoch. Celý Korint sa ti bude smiať.“ „Možno schudobniem, no dôstojnosť si zachovám.“

Mykla som sa. „Teraz rozprávaš ako starý otec Dexios. Ten má dôstojnosti za celú rodinu a ešte by zvýšilo pre ďalšie tri. Ocko,

vypočuj ma. Je to dôležité. Tí muži nikomu neskladajú účty. Kedykoľvek im duša zapiští, drancujú a kradnú. Sú nenásytní a Rím

ich nezastaví.“ „Ani ja ich nezastavím. Krádeže nie sú skutočná spravodlivosť,

tými ich nezastrašíš, Ariadně.“

„Lepšie niečo ako nič.“ Vymrštil sa a začal chodiť hore-dolu medzi kríkmi levandule.

„Aj keby som sa k tomu vrátil, ty so mnou nesmieš. Láka ťa

dobrodružstvo, ale podľahnúť by bola chyba. Stačí chybička, jeden nesprávny krok a tvoj život bude v troskách.“

-131 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Sám v tom pokračovať nemôžeš. Potrebuješ pomoc.“

„V tom prípade do toho nejdem.“ „Nie? Tak si poradím sama. Musel by si ma priviazať k stĺpu, aby

si ma zastavil.“ Zastal v polovici kroku. „Čo je veľa, to je veľa! Odkedy si taká

vzdorovitá?“

Uškrnula som sa, vedela som, že som vyhrala. „Kedy som nebola?“

„Vždy si mala guráž. Iskričku, čo vedela rozžiariť dom,“ pokýval hlavou. „Celandine to nazývala svojhlavosťou, no ja som v tom videl prejav neobyčajnej sily a odhodlania. A pokúšal som sa to v tebe

rozvíjať, aj napriek presvedčeniu tvojej matky, že by sme to v tebe mali potláčať. No toto tvoje predsavzatie vydupať si za každú cenu

svoje, je niečo iné,“ pokrútil hlavou. Odhodila som servítku. „Budeš radšej, ak od teba odídem ako

Dionýz?“ Zastal ako obarený. V ten večer sme už nepokračovali, ten

rozhovor nás zasiahol obidvoch. Viselo to medzi nami celý týždeň,

no na ôsmy deň som už nevydržala. „Snažila som sa vytypovať, kto z vysokopostavených by bol najvhodnejší kandidát...“

„Vedel som, že to nenecháš tak, ale rozhodovať budem ja. Ja zvolím cieľ aj vhodný čas. Urobíme tri domy, ani o jeden viac. Zaplatíme dlhy a skončíme.“

„Dohodnuté,“ usmievala som sa, no otec bol biely ako stena.

Oceníš, aká som dobrá, a prestaneš sa plašiť, uškrnula som sa v duchu.

Justus sa vrátil a doniesol naše listy a darčeky. Boli neotvorené, pečate nerozlomené. „Nechcel povedať, čo má na srdci,“ povedal, keď nám balíčky odovzdal v rovnakom stave, v akom ich pred niekoľkými týždňami -132-

TESSA

AFSHAROVÁ

prijal. „A odkazuje, aby ste mu už nepísali,“ dodal a sklopil oči.

„Mrzí ma to, Galenos. Tvoja bolesť musí byť nepredstaviteľná.“ Otec iba kývol hlavou, ruky sa mu triasli. Pokúsila som sa ho

objať, no slabo sa na mňa usmial a odstúpil. Odo dňa, čo Dionýz

prišiel, len aby mu šprihol do tváre obvinenie, otec nedovolil, aby som ho objala. Akoby nechcel prijať odo mňa útechu.

Zvesil plecia a na neistých nohách odišiel do svojho tablínia, kde

teraz trávil väčšinu dní. Preglgla som. „Ani moje listy si neprečítal?“

Justus pokrútil hlavou. „Čo sa medzi vami stalo?“

„Rodinná hádka.“ Chytil ma za ruku. „Chcel by som ti pomôcť, len neviem ako.“

Zatínala som zuby a bojovala so slzami, čo sa mi drali do očí.

Privinul si ma. „Nezakazuj si plakať,“ povedal a jemne mi položil dlaň na zátylok. Slzy sú niekedy dar. Sú slovami, ktoré jazyk nedokáže vysloviť, horkosťou, ktorú telo nedokáže inak vylúčiť. Justus ma objal tak láskavo a súcitne, že som sa za slzy nehanbila. Neponúkol riešenie,

neutešoval ma nádejami, no mohla som sa vyplakať a uľavilo sa mi.

Keď som od neho odstúpila, uvedomila si, že na mňa pozerá inak

než predtým. Možno vo mne prvý raz vidí ženu, usúdila som. „Dá sa predpokladať, že by Dionýz zmenil názor?“ opýtala som

sa ho. „Musel by sa stať zázrak.“

Na zázraky som neverila ani ja, ani môj brat. V povestiach nášho ľudu ste mohli nájsť nejedno morálne ponaučenie, no návod, ako

nastoliť zmier medzi znesvářenými ľuďmi, by ste v nich hľadali márne.

-133-

PÄTNÁSŤ

Kým som čakala na otcovo rozhodnutie, začala som znova trénovať, aby sa mi vrátila voľakedajšia pružnosť a sila. S behaním som síce neprestala ani počas tých divokých mesiacov nasiaknutých vínom, no formu som stratila a moje svaly teraz pri každej námahe protestovali.

S ovisnutou sánkou som si vypočula otca, keď mi prišiel povedať, koho vybral za cieľ lúpeže. Aniketos bol bývalý otrok, ktorý sa od svojho pána vykúpil, následne zbohatol na obchode s otrokmi. Deliu predal Teovi práve on. Bíjal ju tak, že ju takmer zmrzačil telesne aj na duchu. Krutých bolestí hlavy sa už nezbavila. Sedeli sme za zatvorenými dverami v otcovom tablíniu. Za

starých čias tablínium vôbec nemalo dvere, od átria ho oddeľoval iba ozdobný záves. Tieto dvojkrídlové dvere dal otec dorobiť až

neskôr.

Bola neskorá jeseň, ochladilo sa a zatvorené dvere poskytovali nielen súkromie, ale aj teplo. Schovala som preziabnuté ruky do širokých rukávov vlnenej tuniky. „Aniketos predáva otrokov každého veku, no špecializuje sa na deti pre domy rozkoše. A sám ich zaúča do remesla. O jeho krutosti

sa šíria chýry.“

Zhnusené som skrivila ústa. Obchodníci s otrokmi sa mi vždy protivili, no násilník ako Aniketos si zaslúžil viac než opovrhnutie. „Pre takého surovca je aj lúpež slabý trest. Kedy udrieme?“ „Musíme to starostlivo naplánovať. Svoj dom premenil na pevnosť, drží v ňom nových otrokov a je to tam strážené ako rímska vojenská základňa.“ -135-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Ako sa dostaneme dnu?“ „Každý dom má slabinu. Aniketos sa sústredil na to, aby mu otroci neušli. Stráži tých, čo sú vnútri, proti votrelcom zvonku nie

je taký silný.“

„Takže dnu sa dostaneme. Ale ako potom von?“ „To som zatiaľ nevyriešil,“ zamyslene sa poškrabkal na prsiach.

Vytiahla som obočie. „Takže máme problém.“

„Nadnes sme dostali pozvanie od jeho ženy. Ideme k nej na večeru. Na vlastné oči uvidíme, ako to tam vyzerá.“

„Aniketova žena nás pozvala? Ako sa ti to podarilo?“ Preplietol si ruky a zložil ich do lona. „Zachytil som ju, aby nespadla, keď sa potkla na schodoch.“

„Predpokladám, že sa nepotkla len tak sama od seba,“ vrhla som naňho podozrievavý pohľad.

„Dobre, dobre... troška som tomu pomohol. A potom som jej povedal o tebe. Pochválil som sa, že slávna korintská krásavica je

moja dcéra. A ešte niečo... asi by som ťa mal varovať,“ dodal tónom, pri ktorom som okamžite zbystrila. „Pred čím?“

„Tá dáma má slobodného syna,“ priznal s iskričkami v očiach.

Zbledla som. „Bavíš sa? Toto si urobil naschvál!“ Má to byť pomsta za to, k čomu som ho donútila? Zaťala som zuby. No veď počkaj! Túto šarádu vyhrám ja, uvidíš.

Aniketos žil s rodinou v jednej z nových víl, čo vyrástli medzi prístavom v Kenchrách a rušným Korintom, ktorý z prístavu bohatol. Cesta v prenajatom koči nám trvala ani nie pol hodiny. Vila bola skôr pompézna než elegantná, nedostatok štýlu nahrádzala

snobská vyzývavosť. Jej majiteľ zjavne túžil urobiť dojem: jeho dom a záhrada sa vyznačovali množstvom mramoru a maľovaných sôch a búst. Všetko to boli rímske repliky, nie grécke originály.

-136-

TESSA

AFSHAROVÁ

Dovnútra nás uviedla dvojica polonahých otrokýň. Podľa tvárí to boli dvojčatá - zriedkavý a drahý prepych. Keď nás odprevadili

do peristylu za domom, naskytol sa nám pohľad vyrážajúci dych: záhrada bola obklopená krytou kolonádou, na každej strane podopieralo strechu dvanásť stĺpov. Polovičný počet by bol elegantný, takto mohutné stĺpy preplnili priestor a blokovali slnko.

Na prestretom stole sa ligotali zlaté taniere a čaše, okolo neho stáli

tri pohovky. Múry boli vymaľované sýtou rumelkou, na každom vhodnom mieste boli farbisté fresky. Aniketa museli stáť celý majetok.

V záhrade rozváňali rozmarín a tymian, vo velkých črepníkoch boli neskoro kvitnúce bylinky a pri nohách nevkusných sôch bohov

roztrúsených po záhrade svietili fialové trsy cyklámenu a biele krókusy.

Ešte som nevidela také množstvo drahých predmetov na jednom mieste. Od kombinácie prepychu a nevkusu až prechádzali oči. Ale

prečo sa domáca pani rozhodla podávať jedlo v peristyle? Večera pod

otvoreným nebom by bola príjemná koncom leta, možno začiatkom

jesene, no v tomto ročnom období bolo už priveľmi chladno. Každá hostitelka so štipkou zdravého rozumu by zvolila radšej triklínium,

formálnu jedáleň vnútri domu. A potom mi svitlo. Naše pohodlie nebolo dôležité, dôležité bolo, aby sme híkali a vyvaľovali oči. Maľby a sochy, stĺpy kolonády, hŕby

mramoru vytvorili z peristylu najokázalejšiu časť vily. Čo na tom, že sa budeme triasť od zimy? Zámer bol ohromiť. Aniketos veľmi chcel,

aby návštevníci zabudli na jeho skromné začiatky a zapamätali si iba jeho ohromujúci úspech.

Hostitelia prišli chvíľočku po nás. Pozorovala som domáceho

pána, ako k nám mieri ležérnym krokom. Bol chudý ako steblo tŕstia, tvár mal úzku, pohyboval sa s gráciou lasice a oči mu behali medzi

mnou a otcom. Keď napokon spočinul pohľadom na mne, v očiach sa mu mihol taký chladne vypočítavý výraz, až ma zamrazilo. Na večeru som si obliekla práve tú tuniku, čo ma vyniesla na výslnie slávy, a Aniketos sa mi pridlho díval na nesprávne miesta. Jeho

potupa ma len poteší, povedala som si.

- 137-

ZLODEJKA

Otec

nás

navzájom

Z

predstavil,

KORINTU

Aniketovu

ženu

nazval

predobrazom krásy. Predobrazom bola, ale akým! Keď sa ku mne

pani domu priblížila, jej omračujúco silný parfum ma doslova ovalil. Komorná, ak nejakú mala, sa musela inšpirovať vyobrazením

na nejakom starom egyptskom sarkofágu, pretože jej líčenie bolo prehnané a dramatické, čierna linka, čo jej zvýrazňovala oči, sa ťahala až na spánky. Ťažké náušnice jej siahali až po plecia. Snažila

som sa necivieť jej na ušné lalôčiky, boli také natiahnuté, že vyzerali

ako z pergamenu.

O chvíľu sa k nám pridal ich syn. Mal otcove kučeravé vlasy a nehanebné oči, pery v porovnaní s malým nosom neúmerne

hrubé. Skoro som odpadla, keď som si uvedomila, že mladík má na sebe rovnaký parfum ako jeho matka. Od dvojnásobnej dávky príkrej vône sa mi dvíhal žalúdok. Aniketos sa pobavene usmial, keď zbadal, ako sa tvárim. Zaťala som zuby a úsmev mu opätovala.

Mňa tak ľahko nezastrašíš, nemysli si.

„Toto je Dryops, môj syn,“ povedal domáci pán. „Mladí by mali byť vedľa seba.“ Dokážem zadržiavať dych, alebo stratím vedomie? Ako dlho to

vydržím? Tridsať minút? Oprela som sa o ľavý lakeť, ako vyžadovali dobré mravy, a odtiahla hlavu čo najďalej od Dryopsa. Prestrela som na nízky stolík svoj obrúsok. Z domu sme si doniesli vlastné,

ako velila rímska etiketa.

Dryops sa naň zadíval. „Obyčajné plátno,“ povedal, „a výšivka podpriemerná.“ Podal mi svoj. „Tomuto hovorím kvalita.“

S obdivom som si obrúsok obzrela, než som ho vrátila majiteľovi. O fľakoch, ktorými bol posiaty, som sa nezmienila. Doniesli nám prvý chod. Pečené slimáky v nejakej hnusnej omáčke! Zdesila som sa. Slimáky totiž nenávidím.

„Chováme ich kozím mliekom,“ informovala nás Aniketova žena. Jej meno som si nezapamätala. „Lenže potom tie pažravé potvory nevieme dostať z ulít.“ Ak bolo niečo, čo som neznášala viac ako samotné slimáky, tak potom reči o ich príprave. Zhnusené som gánila do taniera.

„Len jedz, Ariadně!“ rozjarene ma posúril otec. „Ako ste uhádli, že moja dcéra zbožňuje slimáky? Neuveriteľné!“ - 138-

TESSA

AFSHAROVÁ

Domáca pani zapriadla ako mačka: „Sám si to spomenul,

Galenos. Zabudol si? Vypytovala som sa, čo máte radi. Povedal si,

že tvoja dcéra zbožňuje slimáky, a ty si vraj pochutíš na hocičom,

čo pripravím vlastnými rukami. O tvojej slávnej dcére rozpráva celý

Korint, chceli sme si ju uctiť. Však so mnou súhlasíš, syn môj?“ Potrebovala som od seba odpútať pozornosť. „Vaše fresky ma

ohromili,“ ukázala som na jeden z výjavov. „Farby sú nezvyčajne

sýte... A máte ich toľko!“ Aniketos sa nadul ako páv. „Ak ti poviem, čo ma stáli, neuveríš.“ „A tie sochy...!“ obdivne som potriasla hlavou, akoby som nenachádzala slová. Ukázala som na sochu na konci záhrady. „Koho

znázorňuje?“ Naši hostitelia sa ako na povel obzreli a dva slimáky z môjho taniera leteli pod ležadlo.

„To je Psýché,“ povedal Dryops. „Vyvolená boha Erosa.“ „Majstrovské dielo,“ vzdychla som. „Rada by som videla váš dom, určite je plný umeleckých pokladov.“

„Po večeri ti všetko ukážem, ak chceš,“ ponúkol sa Dryops. „Načo čakať? Takej nádhere sa žiadne jedlo nevyrovná.“

Otec na mňa ostro fľochol. „Musíte jej tú netrpezlivosť odpustiť.

Váš očarujúci dom omámil mojej dcére zmysly. Počkáme, pravdaže.

Pôjdeme až po večeri a všetci spoločne.“ „Vďaka za múdre rozhodnutie, otec,“ usmiala som sa, sklonená

nad nešťastnými slimákmi. Musela som sa premôcť a pustiť dolu

hrdlom tri odporné tvory, než konečne spratali taniere. Pred ďalším chodom nám mladá otrokyňa v krikľavo ružovej tunike doniesla teplú vodu, aby sme si mohli opláchnuť prsty. Bola podobného vzrastu ako ja, ešte aj dlhé vlasy mala rovnakej farby,

gaštanové. Jej pani ju oslovovala Galatea.

Galatea začala spratávať zo stola. Pohybovala sa graciózne, no za celý čas ani nemukla a oči mala sklopené. Keď obsluhovala pána

domu, ruky sa jej triasli. Chúďatko, ktovie, aké hrôzy tu prežíva,

napadlo mi. Tá mladá otrokyňa to ešte nevedela, no pomôže mi pri mojom

prvom zločine. Nenápadne som sa na otca usmiala.

-139-

ŠESTNÁSŤ

Po dvoch

nekonečných hodinách

sa večera skončila a vydali

sme sa na prehliadku. To, čo som hľadala, som objavila v jednej zo

spální: v nohách širokej postele trónila vyrezávaná mahagónová truhlica.

„Úchvatná práca,“ vzdychla som obdivne a prešla po nej dlaňou. „V našej spálni je ešte krajšia. Do tejto moja pani odkladá posteľnú bielizeň.“

Aniketova žena tak prahla po obdive, dokonca aj od úplne cudzích ľudí, že nám predviedla každý kút vily vrátane kazety so

svojimi šperkmi.

Otec sa kvetnato rozplýval nad súpravou dvoch brošní. Jeho

nadšeniu som nerozumela, mne osobne sa videli ohavné, no potom som si všimla, že pri reči nenápadne pokukuje nižšie, na dno truhlice.

Pani domu sa polichotené chichotala, otcove komplimenty ju blažili. „Môj manžel skontroluje každý jeden kúsok, než ide spať. Je to veľmi štedrý muž, no aj obozretný.“

Aniketos nás počas prehliadky podchvíľou upozorňoval na svoje bezpečnostné opatrenia. Pri každých dverách stáli dňom-nocou stráže. Bez povolenia cez ne neprešla ani noha a cudzí sa

do domu dostali iba na pozvanie. Vila nemala okná, svetlo a čerstvý vzduch sa dovnútra dostávali cez dva otvory v strope. Hlavné dvere

a posticum, bočný vchod pre služobníctvo, boli masívne. Na ich

-141 -

Z

ZLODEJKA

KORINTU

vylomenie by bol potrebný oddiel vojakov. Dom stál na pomerne

skromnom pozemku s niekoľkými stromami, takže súkromia

poskytoval výnimočne málo. „Mal by si usporiadať banket,“ povedala som Dryopsovi, keď

sa prehliadka skončila. Nadšenie som nemusela predstierať. „Vaša

vila vyráža dych. Toto by mali vidieť moji priatelia, v Korinte nič podobné nemáme, stavím sa.“

Otec

prižmúril

oči.

„Nemali

by

sme

zneužívať

štedrú

pohostinnosť pána Aniketa, dcéra moja.“

„Práve naopak!“ Aniketos si uveličene pošúchal ruky. „Pre nás

by to bola obrovská česť. Stačí, ak nám poskytnete zoznam mien, banket vystrojíme s najväčšou radosťou.

„Čo ti to zišlo na um?“ vyhŕkol otec, keď sme už sedeli v bezpečí domova. „Prečo tomu chlapovi nahrávaš? Neuvedomuješ si, že je

nebezpečný? A jeho synáčik je z rovnakého cesta.“ „Mám plán.“

„To som už pochopil. Nevyjde to.“ „Veď ani nevieš, čo chcem urobiť!“ „Ten dom je hotová pevnosť, Ariadně. Nevyklzne ani myš.

Musíme sa poobzerať po inom.“

„Aspoň ma vypočuj, prosím!“

Keď som mu nápad vysvetlila, vytřeštil na mňa oči. „Zošalela si? Keď som povedal, že sa ku mne môžeš pridať, predstavoval som si, že to bude ako v tú prvú noc. Že počkáš vonku, budeš strážiť a v prípade nebezpečenstva odvedieš pozornosť. Určite nebudem

súhlasiť, aby si sa vrhla do samotnej akcie.“ „Lenže táto akcia si vyžaduje ženu. Ty to nedokážeš.“

Dlaňou přeťal vzduch, až to zasvišťalo. „Ani ty. Vylúčené. A navyše, bola by to strata času.“

„Ako to myslíš?“

- 142 -

TESSA

AFSHAROVÁ

„Väčšina šperkov tej chudery je bezcenná.“ Ukázal mi palec. Pod nechtom mal zvyšok akejsi hmoty. Vyškrabol si ho na dlaň a ukázal mi ju. Zaleskla sa šupinka zlata. „Aj zvyšné je takmer bezcenné.

Polodrahokamy a tuctové duté zlato.“ Sklamane som vzdychla. Otec si utrel ruky, oprel sa a zatváril sa spokojne. Až príliš spokojne. Zvraštila som čelo a chvíľu

rozmýšľala. „Pozrel si do tej truhlice a videl si, čo je na dne.“ Mykol sa a nasadil kamennú tvár. „Pravé cennosti určite drží v nejakej tajnej priehradke. To, čo nám predviedli, nám malo zalepiť oči.“ „Naisto to nevieme, dcéra moja.“

„Aspoň mi povedz, či tá kazeta mala falošné dno.“

Našpúlil ústa. „Mala.“

To mi stačilo. Tušila som, že Aniketos uchováva najcennejšie veci

práve tam, a súdiac podľa toho, ako sa otec zatváril, myslel si to aj on. Banket sa mal konať koncom mesiaca. Na prípravy mi zostávali

tri týždne. Tri týždne na to, aby som otca presvedčila.

Teo sa mal vrátiť z Efezu o štyri dni. Plánoval zostať týždeň, potom

sa chcel inou loďou vydať do prístavného mesta Troada. Nečakane však prišiel skôr a prevrátil našu domácnosť hore nohami. Spolu

s ním dokvitol aj Justus.

„Môžete nakŕmiť dvoch hladných mužov?“ zvolal Teo so širokým

úsmevom. Srdce mi zaplesalo, keď som ho zbadala, a vystískala som ho ako

medvedica svoje zatúlané mláďa. „Ty uličník! Prečo si neoznámil, že prídeš skôr?“ Pomaličky nadvihol masívne plecia, čo bolo jeho typické gesto.

Moje privítanie ho zjavne potešilo. „Nestihol som. Kde je Delia?“ „Hneď ju pôjdem zavolať.“ Delia sa poteší, keď jej poviem, že Teo sa na ňu opýtal, ešte než si stihol sadnúť. Chvíľu som počkala

s nádejou, že si Teo spomenie aj na otca, ale nie. „Usaďte sa tamto,“

-143-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

ukázala som na jedáleň. „Pošlem sluhu, aby vám umyl nohy. Potom vám donesiem za misku sušeného ovocia a orieškov.“

Keď si Delia vypočula novinu, rozbehla sa a sluhovi, ktorý Teovi umýval zaprášené nohy, vytrhla z rúk uterák. „Ja to urobím. Aká bola cesta, pane?“

„Dlhá. Dlhá a namáhavá.“

„Úbohý chlapec. Musíš byť na smrť unavený.“ „Kosti mi vŕzgajú ako starcovi.“

Delia starostlivo zaachkala a vymasírovala mu chodidlá.

Justus zbadal, ako sa tvárim, a obidvaja sme vyprskli do smiechu. Teo opovržlivo odfrkol a viac si nás nevšímal. Delia, zvyčajne tvrdá

ako železom podbitá vojenská čižma, sa rozplakala, keď jej podal darček z ciest. Teplý plášť. V nadchádzajúcej zime sa jej zíde.

Zbehla som do kuchyne, prikázala som, aby sa na večeru podávali

Teove najobľúbenejšie jedlá, a potom som sa utekala prezliecť. Dala som si parádnu žltú tuniku a prečesala si rozpustené vlasy. O hodinu som bola nazad v jedálni, kde sa medzitým k Teovi a Justovi pridal aj otec. „Zdá sa, že Teodota poveruješ čoraz zodpovednejšími úlohami, Justus,“ vravel, keď som vošla.

Justus si zo striebornej misy nabral plnú hrsť hrozienok a mandlí. „Teo robí tvojmu domu skvelé meno, Galenos. Ešte som nestretol

človeka, ktorý by sa tak rýchlo učil.“ Teo bol sklonený, utieral si mokrý členok. „Niečo človek robí z povinnosti, niečo pre potešenie. Šťastní sú tí, u koho to ide jedno

s druhým. A Justovou zásluhou je práca pre mňa potešením.“ „Dom je bez teba míkvy, Teo, ale moja najväčšia radosť je, že si

šťastný,“ rozžiaril sa otec.

Justus si odkašlal. „Mám správy o Dionýzovi. Aténska rada starších mu ponúkla, aby sa stal ich členom.“ Otcovi

ovisla

sánka.

Dionýzovo

nadanie

preňho

nebolo

prekvapením, ale toto bolo niečo iné.

„Dionýz bude členom aeropágu? Ako je to možné?“ opýtala som sa. Aeropág začal vládnuť Aténam asi pred sedemsto rokmi,

- 144-

TESSA

AFSHAROVÁ

ešte predtým než sa stali demokraciou. Pôvodne dohliadal na dodržiavanie zákonov. Časom síce bývalú moc a prestíž stratil, no vnútorné záležitosti mesta riadil ďalej a zodpovedal aj za presne určené súdne prípady. Stať sa aeropagitom bola veľká česť, tejto

výsade sa tešili starci, nie dvadsiatnici ako môj nadaný brat. „V jeho prípade urobili výnimku,“ vysvetlil Justus. „V minulom roku si svojimi traktátmi získal obrovský rešpekt.“ Nemo som prikývla. Táto dobrá novina ma zasiahla priamo do

srdca ako šíp. Dionýz sa neunúval oznámiť nám ju sám. Prestali sme

preňho existovať. Uzavrel pred nami dobré aj zlé stránky svojho každodenného života.

Z brata som mala radosť. Dotiahne to ďaleko, bol predurčený

na úspech. Za otca a za seba som bola smutná. Odteraz nám bude

každý Dionýzov úspech pripomínať, čo sme stratili. Otec si nenápadne utrel slzy „Môj syn je aeropagita!“ nadchýnal sa. A bez štipky trpkosti dodal: „Skutočný Aténčan.“ Tesne

pred

večerou

sluhovia

ohlásili

príchod

Klaudie

najmladšej. „Ospravedlňujem sa,“ vyhrkla, keď nás zbadala v takej velkej zostave, a rozhodila rukami. V rozrušení vždy výrazne

gestikulovala. „Netušila som, že máte hostinu, inak by som si

nedovolila vyrušovať.“ „Nebuď hlúpa,“ zahriakla som ju. „Je tu iba rodina. Nech sa páči, sadni si. Dáš si s nami večeru.“

„Nechcem sa vnucovať, ale mám novinu...“ Trvala som na svojom. „Zostaneš a všetko nám porozprávaš,“ povedala som, horiac od zvedavosti.

S Klaudiou sme si sadli na jedno ležadlo, Teo si prisadol k Justovi a otec zaujal čestné miesto v čele stola. Večera sa začala šalátom ochuteným mätou, rutou, koriandrom a petržlenovou vňaťou.

„Čo je to za novinu? Hovor!“ posúrila som ju, len čo bolo predjedlo na stole.

„Tá najlepšia. Už som ani nedúfala, že k tomu príde. Ale bohovia

sa nad naším domom zmilovali. Najstaršia Klaudia sa vydáva.“

-145-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Nie!“ od šoku mi vypadol obrúsok. Najstaršia Klaudia musela mať prinajmenej dvadsaťšesť rokov, podľa rímskych zvyklostí bola

stará dievka. „Blahoželám!“ povedal Justus. Moja priatelka naňho vrhla prísny pohľad. „Ďakujem. Ale ty si

sa v tejto veci veľmi nevyznamenal.“ „A to už prečo?“ „Za muža chcela teba, ale ty si neprejavil záujem.“ „Proti gustu žiaden dišputát,“ utrúsila som. Klaudia moju poznámku ignorovala. „Ale nevyčítam ti to, nemysli si. Ja by som ju za ženu nechcela, ani keby k nej ponúkali

všetko obilie Egypta.“

„Som rád, že sa zhodneme,“ uškrnul sa.

„Kto si získal jej srdce?“ vyzvedal otec. „Taký orgán moja sestra nemá, no peňaženku jej naplní muž

menom Spurius Felonius. Nedávno sa prisťahoval z Ríma. V Korinte

vraj žil pred mnohými rokmi a po skončení služby sa sem vrátil.“ Klaudia zopla ruky a zbožne vyvrátila oči k nebesám. „Nadosmrti

budem zaviazaná Bohu, ktorý na nás zoslal túto milosť. Horšie je, že otec mi na svadbu nekúpi novú tuniku.“ Zatvárila sa tragicky

a vzdychla. „So svadbou a venom sú hrozné výdavky a rodičia nás

majú päť. Som najmladšia, na nové šaty nemám nárok. Zasa budem ako bleduľa v úzadí, ale čo na tom? Dám si na seba aj uhliarske vrece, hlavne, že rodičia moju drahú sestru vydajú.“

„Hlúposť, tuniku ti požičiam. Vyberieš si, ktorú chceš. Delia ti pomôže s vlasmi, aj ťa nalíči. Budeš krásna, neboj sa. Však jej pomôžeš, Delia?“

Delia, ktorá ticho stála v kúte pripravená podávať ďalší chod, prikývla. „Pravdaže, pani. To je najmenej.“

Videla sa mi nezvyčajne zakríknutá a spozornela som. „Zasa ťa bolí hlava?“

„Okamžite ideš do postele,“ vyhlásil Teo. „Ak si chorá, nemala by si obsluhovať.“

-146-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Ja ju odvediem.“ Chytila som ju okolo drieku, hoci namietala, a pomaličky som ju viedla k dverám, no celý čas som mala pocit, že ma niekto pozoruje. Obzrela som sa a zachytila som Justov zvláštny výraz. Keď zbadal, že naňho pozerám, tvár sa mu uzavrela. Čo mu

je? Zvraštila som čelo a radšej som sa sústredila na Deliu. „Dozajtra zostaň v posteli,“ povedala som, keď sme vošli do

jej komôrky. „Teo by sa nahneval, keby si sa ukázala skôr ako napoludnie. Vieš, ako sa o teba bojí, keď ti nie je dobre.“ Zatiahla som záves, ktorý izbietku oddeľoval od átria, a vrátila som sa do

jedálne.

„Ako sa cíti?“ opýtal sa Teo. „Zajtra bude v poriadku,“ uistila som ho a našim hosťom som vysvetlila Deliin problém s migrénami. „Tá príšerná bolesť ju

zakaždým odrovná. Bola otrokyňa a toto je pamiatka na jej bývalého pána.“

„Keby sa mi dostal do rúk, roztrhnem ho. Delia mi rozprávala, ako ten gauner zaobchádza s otrokmi. Vlasy by vám stáli dupkom.“ Teovi by sa môj nápad pozdával, pomyslela som si a priložila som pohár k ústam, aby som zamaskovala chladný úsmev. Škoda, že nesmiem vyzradiť, čo zamýšľame.

„Čo vravíš na tú teľacinu?“ rýchlo sa opýtal otec, ktorý zjavne

túžil zmeniť tému. „Výborná. Presne taká, akú si pamätám.“

Ako hlavný chod sme mali smaženú teľacinu s hrozienkami, rímskou rascou a zelerovým semiačkom. Naservírovali nám k nej

voňavý pšeničný chlieb a zeleninu. „Ariadně nahovorila kuchára, aby ju pripravil špeciálne pre teba, rr-1 CC Teo.

„To mi pripomína,“ zháčil sa a odložil lyžicu, „že mám pre teba darček, Ariadně.“ Naše nerozlučné priateľstvo sa pretrhlo, no náklonnosť, čo nás

spájala, nie. Občas som v Téových očiach zazrela clivotu, keď na mňa pozrel, a vedela som, že mu chýbam rovnako ako on mne. Priepasť však preklenúť nedokázal. Ani ja som nevedela, ako sa mu

- 147-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

priblížiť. Toto bol celý on - na cestách na mňa myslel, doma si ma nevšímal. Odložila som obrúsok a opatrne som obišla stolík, aby som nič nezhodila. Teo ma chytil za ruku, takmer placho mi navliekol

náramok a zaklapol uzáver. Náramok bol z jemne tepaného zlata

ozdobeného korálikmi z jaspisu a lazuritu. Nádherná šperkárska práca. Zhíkla som, zdvihla ruku do svetla a dôkladne si ho obzrela.

„Je prekrásny, Teo! Ale prečo? Veď nemám narodeniny.“ „Myslel som na teba,“ začervenal sa a uprel na mňa rozžiarené oči. Ponúkal zmier. Darčekom dával najavo, že chce, aby sme sa

správali ako kedysi a zabudli na napätie, čo sa medzi nás dostalo minulý rok. Vydýchla som si. Znova priatelia!

Justus do seba prevrátil zvyšok vína a s buchnutím postavil pohár na stôl. Klaudia vyplašené vyskočila. „Ach... načisto som zabudla! Sľúbila som, že do večere budem doma. Otec ma zderie z kože. Odpusť, Ariadně, už musím ísť, inak... Prepáč.“ K dverám

sa vrhla takmer behom, div nezakopla.

S otvorenými ústami som sa otočila k otcovi. Ničomu som nerozumela. Ušlo mi niečo? Aj on prestal jesť a sedel s lyžicou na

pol ceste medzi tanierom a jeho ústami. Vari všetci zošaleli?

„Ďakujem, Teo,“ povedala som a pokrútila náramkom. „To je od teba pozorné, no obávam sa, že ti to nemám ako odplatiť. Šperky

nenosíš a ďalšiu Deliu ani voz ti kúpiť nemôžem, na to nemám. Musíš sa uspokojiť s koláčom a kandizovanými figami. No ak si

dáme preteky v šprinte, sľubujem, že ťa nechám vyhrať.“ Letmo som ho objala a utekala za Klaudiou. Dobehla som ju, keď už nastupovala

do nosidiel. „Mohla by si zliezť, prosím?“ „No...“ „Ocenila by som, keby si nezdržiavala, inak nám chlapi zjedia

dezert.“

-148-

TESSA

AFSHAROVÁ

Vzdychla a zostúpila z otlčených nosidiel. Jej otec ich používal už dvadsať rokov a bolo to na nich vidieť.

Prísne som na ňu pozrela. „Pre Tea sa nesmieš trápiť, Klaudia. Je to môj brat a ja ho neskonale ľúbim, no pri ženách je slepý.

Beznádejný prípad.“

„Brat?“ potriasla hlavou. „Myslím, že on to vidí inak, Ariadně.“ „Pravdaže. V tomto ohľade je precitlivený. Oficiálne ho otec

neadoptoval, takže doklad s pečaťou nemá, ale mne na tom nezáleží. Vyrastali sme ako dvojčatá. Teo žije v tomto dome rovnako dlho

ako ja. Dalo by sa povedať, že ho poznám od narodenia.“ Klaudia pokrčila nosom. „Možno ho nepoznáš tak dobre, ako si

myslíš.“

„Hlúposť. Tak ako, ideš na ten koláč?“ Zvesila plecia. „Prečo nie, iné aj tak nedostanem.“ Tomu dievčaťu

sa občas nedalo rozumieť.

-149-

SEDEMNÁSŤ

Delia, zmučená bolesťami hlavy a vracaním, zostala v posteli týždeň. Teo sa od nej bál odísť a otec privolal lekára. Ten Deliu

nadopoval akýmisi odvarmi, po ktorých síce zaspala, no len čo

sa zobudila, znova sa zvíjala. Hlava ju bolievala často, no ešte som nevidela, aby migréna zaútočila s takou brutálnou silou. Na Aniketa sme hromžili vždy, a keď záchvaty ani na šiesty deň nepominuli, z duše sme toho chlapa znenávideli. Delia nikdy neprezradila, čo s ňou robil, no v noci často kvílila, vykrikovala jeho meno, a keď sa zobudila, v očiach mala hrôzu. Teo do Troady odcestoval, až keď sa pozviechala aspoň natolko, že si v posteli vládala sadnúť a udržala misku s polievkou. Pobozkala

ho, s materinskou nehou mu postrapatila vlasy a napomenula ho,

aby sa správal, ako sa na slávneho jazdeckého šampióna patrí.

„To je ako?“ opýtal sa. „Keď vycítiš malér, utekaj rýchlejšie než ostatní.“

Až Deliino utrpenie presvedčilo otca, aby zvážil môj plán. „Pokúsim sa zariadiť veci, o ktorých sme hovorili. No ak sa prvá časť plánu nepodarí, musíme to vzdať.“

„Podarí sa,“ ubezpečila som ho.

„To sa uvidí.“

-151 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Na banket v Aniketovom dome som si obliekla voľnú tmavozelenú tuniku s dlhými rukávmi, na ktorých bol od pliec až po lakte hustý

rad gombičiek. Delii sme neprezradili, ku komu ideme, povedali sme iba, že sme pozvaní na večeru. Keď zbadala, čo mám na sebe, zvraštila čelo. „Túto tuniku nepoznám. Je nová? Vyzeráš v nej ako

stoh slamy.“ „Ďakujem za poklonu.“ Oblečenie som si vybrala bez jej pomoci

a nečakala som, že ma pochváli. Účes mi urobila jednoduchý, presne

ako som chcela, a nalíčila ma tak šikovne, že to takmer nebolo vidieť. Sluhom otec prikázal, nech na nás nečakajú a zavčasu si ľahnú.

Podvečer po nás prišiel prenajatý koč. V Korinte bolo módou

začínať večierky skoro, no vždy sa pretiahli hlboko do noci. Ľahké občerstvenie a víno sa podávali od začiatku a hlavná hostina trvala niekoľko hodín. Aniketova žena nás privítala pri dverách. Na hlave mala zložito

nakučerenú blond parochňu z vlasov, o ktoré ktosi obral daktorú

zajatkyňu z ďalekej Germánie. Aniketovej žene svetlá parochňa nepristala, vyzerala ani otlčená hruška. Keďže bola vydatá, hlavu

mala mať zahalenú, no vlasy ju stáli celý majetok, chcela sa popýšiť, a tak si cez ne prehodila priesvitný závoj - aby sa nepovedalo.

Medzi hosťami, ktorých Aniketos pozval na moje želanie, poletovala ako motýľ. Väčšinu nepoznala, boli to moji známi, no

prišli skôr zo zvedavosti, v očakávaní zábavy, než z lojality ku mne. Niektorí patrili k aristokracii, iní k vplyvným rodinám a väčšinou to boli boháči. Prítomnosť významných ľudí mala na našich hostiteľov

želaný účinok - obidvaja sa nafukovali ako pávy. Chudák Dryops vyzeral trocha stratený. Vtipy, ktoré rozprával, boli horšie než zlé, bol neodbytný, každému sa vnucoval, čo ľudí odháňalo ešte

spoľahlivejšie než jeho odporný parfum. Dve nádherné dievčatá hrali na flaute a lýre a sprevádzali mladého speváka so zamatovým hlasom. Všetci traja boli oblečení

úsporne, ich šaty by nezahalili ani batoľa. Postarala som sa, aby naši hostitelia nepili o nič menej ako hostia, a okolo polnoci by sa tam nenašiel jediný triezvy človek.

Víno sa podľa rímskeho zvyku miešalo s vodou, každý si zvolil

- 152-

TESSA

AFSHAROVÁ

pomer, aký chcel. My s otcom sme pili takmer čistú vodu, vína sme

do strieborných čias zakaždým črpli iba kvapku. O

polnoci

sme

domácim

zablahoželali

k

obrovskému

spoločenskému úspechu, rozlúčili sme sa a zamierili do vestibulu. Na dohovorenom mieste, v komôrke, kde si hostia pri príchode odkladali obuv a plášte, už čakala Galatea. Kývla som jej, nech

zatiahne záves. Otec zostal pred ním, jeho úlohou bolo zabaviť

každého, kto by si zmyslel, že práve vtedy potrebuje svoje sandále.

O chvíľočku sme boli hotové a odtiahli záves. Otec opustil Aniketov dom a každý náhodný svedok by

odprisahal, že ma videl, ako s hlavou zahalenou proti nočnému

chladu odchádzam s otcom. Tí, čo zostali v dome, zasa videli Galateu, ktorá vyšla z komôrky s uterákom preveseným cez ruku,

so sklonenou hlavou a s ponížene sklopenými očami.

Preoblečená za Galateu som ešte hodinu obsluhovala hostí,

potom sa moja práca skončila. Bosky, potichu ako myš, som sa vkradla do izby s vyrezávanou truhlicou a zatiahla závesy.

Nadvihla som veko a v duchu poďakovala za starostlivo naolejované pánty. V truhlici bola naskladaná bielizeň rôznych

veľkostí, kadejaké obrúsky, plachty, uteráky. Vzala som, koľko som vládala, a šuchla to pod posteľ. Ešte za jednu náruč a vec bola vybavená. Vykukla som, či na chodbe niekto nie je, rozhrnula som

závesy, vliezla do truhlice a priklopila veko.

Ruch a hluk postupne ustali, ľudia poodchádzali a dom stíchol.

Otec a Galatea už budú doma.

Musela som čakať. Aspoň dve hodiny potrvá, kým všetko zaspí,

až potom vyleziem zo skrýše. Aniketos bude mať dosť času, aby ešte raz skontroloval svoje poklady, než sa uloží do postele.

Z ničoho nič ma prepadla úzkosť. Uvedomila som si, že v truhlici je úplná tma. A tesno. Zrýchlil sa mi dych a srdce sa mi divo

rozbúchalo.

- 153-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Zadusím sa! Rozum mi vravel, že vzduchu je tam dosť, ale nepomáhalo to.

Zdalo sa mi, že horím. Dýchala som s námahou, prerývane. Bola

som ako vták, čo sa zúfalo túži vyslobodiť z klietky.

V behu som predbehla najväčších šampiónov v krajine, vedela som liezť po stromoch, visieť z konára dolu hlavou, chodiť na

rukách. No v tej truhlici som nevládala vydržať, cítila som sa ako v hrobke. Nadvihla som veko. Sprvu iba na škáročku, potom o kúsok

viac, aby som sa mohla nadýchnuť. Vtom som začula kroky, ťažké, pomalé. Okamžite som veko spustila. Kroky prešli okolo truhlice,

potom zašuchotala látka a nejaký muž si nahlas odgrgol.

Dryops.

V záchvate paniky som myslela iba na to, že potrebujem otvorený priestor a vzduch. Úplne som zabudla, že som v Dryopsovej izbe. Neexistoval spôsob, ako sa nepozorovane dostať von. Musela som čakať.

Tak som sa spotila, že sa podo mnou urobila mláčka, triasla som sa a zatínala zuby, aby som nevykřikla. Pokúšala som sa kontrolovať vlastný dych, aby moje zmučené

pľúca nahlas nelapali po vzduchu. V ušiach mi hučalo.

Bola to otázka vôle. Donútila som sa ležať nehybne, hoci každá čiastočka môjho tela túžila tú prekliatu truhlicu rozmlátiť a ujsť.

Môcť sa tak nadýchnuť, vybehnúť na čerstvé povetrie! Obchádzali ma mdloby, stratila som pojem o čase. Ako dlho ležím v tej škatuli? Chvíľu? Alebo hodinu? Čo ak stratím vedomie? Premení sa tá truhla na sarkofág s mojou mŕtvolou vystretou na

kope bielizne?

Cez dierku pri jednom z pántov som videla svetlo. Dryops nesfúkol lampu. Znamená to, že nespí? Alebo má vo zvyku svietiť

celú noc? Mykla som sa od úľaku a takmer vykríkla, keď sa znenazdajky

ozval hlasný zvuk, no potom mi svitlo, čo to je. Dryops chrápal. Zemetrasenie bolo proti tomu nič. Jeho nos sa premenil na vojnového trubača, zobudil by armádu. - 154-

TESSA

AFSHAROVÁ

Od radosti mi až slzy vyhŕkli, tak ma ten zvuk potešil. Najradšej

by som Dryopsa vybozkávala. Jeho chrápanie ohlasovalo moju slobodu. Už čoskoro budem môcť otvoriť truhlicu hrôz a ujsť. Zostala som nehybne sedieť. Zdalo sa mi, že uplynulo celé storočie, ale nemohlo to trvať viac než hodinu, kým som nabrala

odvahu vyliezť. Dúfala som, že Dryops spí hlboko a nezobudí sa. Pri dverách som zastala a opatrne vykukla. Chodba vyzerala prázdna. Zadržala som dych a vykĺzla do tmy. Domáci mali svoje poklady uložené v nevelkom prístenku oddelenom od Aniketovej

spálne priehľadnou záclonou. Pán domu a jeho žena spali, zo spálne

sa ozývalo dvojhlasné pochrapkávanie. Chrápanie mali zrejme v rodine. Aj oni nechali na noc zažaté, cez tenučký záves prenikalo

tlmené svetlo. Po hodinách v tmavej truhle sa mi oči rýchlo prispôsobili prítmiu, ľahko som sa zorientovala. Nájsť Aniketovu

skrýšu pokladov bola hračka. Môj otec mal kedysi podobnú. Podstavec, ktorý vyzeral ako nízky pozlátený stĺp, bol dutý. Teraz ešte nájsť tajnú západku, ktorá

ho otvorí, len pri tom nesmiem zobudiť hostiteľov ani pritiahnuť pozornosť stráží.

Prešla som dlaňami po stĺpe a... nič. Bol úplne hladký, nijaká

zámka. Navrchu podstavca bola umiestnená kazeta, ktorú domáci pán vydával za pravú šperkovnicu. Okraje mala hladké. Aniketos

nenápadne stlačil toho zlatého leva naboku, keď nás vodil po dome, spomenula som si. Skúsila som to a veko odskočilo. Domáci pán sa pomrvil a prestal chrápať. Stuhla som. Sadol si a pošúchal si tvár. Čupela som za stĺpom a modlila sa, aby ma zakryl.

„Čo je?“ rozospato zachripela jeho polovička.

„Nič. Spi, ženská.“ Aniketos vstal a popreťahoval sa. Srdce mi zamřelo, keď vykročil rovno ku mne. Žalúdok sa mi premenil na uzol a v hrdle som

pocítila žlč.

Záves našťastie neodtiahol. Zamieril do kúta, uľavil si do nočníka a nahlas prdol. Ďalšia vojnová trúbka. Otec a syn by mohli veliť armáde. Odfúkla som si. - 155-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Počkala som ďalšiu hodinu, kým som si nebola istá, že pán domu

tvrdo spí. Aspoňže som sa nemusela dusiť v tesnej truhlici. Keď sa Aniketovo chrápanie premenilo na dunenie hromu, vrátila som sa ku

kazete. Veko už bolo uvoľnené. Nadvihla som ho a zbadala kolekciu lacných čačiek, ktorou sa nám Aniketova žena chválila. Bleskovo

som prešmátrala bočné panely kazety, veko aj dno a hľadala tajnú

zámku. Nič.

Čas sa krátil.

Vtom mi oči znova padli na pozláteného leva. Tentoraz som ho nestlačila, skúsila som ho potisnúť na jednu a potom na druhú

stranu. Ani sa nepohol. Skôr zo zúfalstva než z rozmyslu som leva

potiahla ako páku a až sa mi hlava zakrútila od úľavy: panel na dne sa otvoril. Nahla som sa a nazrela dnu. Zlaté mince. Veľa zlatých mincí.

Na sekundu som znehybnela a potom pomaly-pomaličky,

aby necinkol kov o kov, som mince začala vyberať a vkladať do

plátenného mešca, ktorý som si priniesla. Keď bol plný, zavrela som tajnú priehradku a zaklopila veko. Aniketov poklad zmenil pána. Čakala ma posledná úloha, dostať sa z domu. Vyslala som

modlitbu k Neznámemu bohu a poprosila ho o pomoc.

-156-

OSEMNÁSŤ

Nočník sa dá využiť všelijako, len musíte mať predstavivosť.

Tá mi nikdy nechýbala a nápad mi vnukla aj tentoraz. Mešec som položila na dlážku, po prstoch som sa vykradla do spálne

a s nočníkom v ruke som sa vrátila do prístenku.

Jeden kút zdobil veľký črepník s papraďou. V duchu som sa

rastline ospravedlnila a vyčrpla pod ňu obsah nočníka. Do prázdnej nádoby putoval mešec s mincami a okraje som naaranžovala tak,

aby to vyzeralo, že zo spálne vynášam nočník zakrytý uterákom. Začínalo svitať. Galatea otcovi presne vysvetlila, kde spáva, a keď som sa náhlila k jej komôrke, strážcovia ma pokladali za otrokyňu s nočníkom v ruke. Nezastavili ma.

Len čo vyšlo slnko, prišiel po mňa jeden zo strážcov. Čakala som to. „Je tu nejaký muž menom Galenos. Vraví, že jeho dcéra posiela našej panej darček, ale odovzdať ho smie iba tebe.“

Sklonila som hlavu, aby mi vlasy zakryli tvár, a vstala z rohože.

„Toho pána poznám,“ šepla som a vzala kôš, ktorý tam Galatea pripravila. „Včera si tu zabudol plášť, hneď mu ho odnesiem.“ Strážny ma odviedol k hlavným dverám, pred ktorými čakali

otcove nosidlá. Záclonky boli zatiahnuté. Pristúpila som a podala

otcovi kôš. „Váš plášť, pane. Včera ste ho tu zabudli.“

Vystrčil ruku a kývol mi, aby som nastúpila. Spýtavo som pozrela na strážcu, či súhlasí. Ráno bolo našťastie hmlisté, nevidel mi dobre

do tváre. Muž zívol a gestom naznačil, že môžem. Vliezla som do nosidiel a o chvíľočku z nich zoskočila Galatea s košíkom, v ktorom -157-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

bol ďakovný list pre našich hostiteľov, napísaný a zapečatený mojou

rukou, a sklená miska so vzácnymi sušenými marhuľami z Perzie.

V to ráno sa na verejnom námestí zjavil ďalší list od Vznešeného zlodeja - ako vždy v bezchybnej latinčine.

Platón napísal: „Žite tak, aby tým, čo o vás nehovoria dobre, nikto neuveril.“ Ty si dokázal pravý opak, Aniketos. Stačí pozrieť, aký život vedieš, a nik neuverí ľudom, čo Ťa velebia. Tvoje zlato zarobené

na utrpení bezmocných bude v mojich rukách slúžiť

dobru. Mám totiž oveľa lepší vkus... vo všetkom.

O týždeň sme sa s otcom vybrali k Aniketovi vyjadriť mu účasť. „Som v šoku!“ lamentovala som. „A stalo sa to práve v tú noc, keď tu bol ten banket!“ Zaborila som tvár do dlaní. „Usporiadal si ho na moje naliehanie! Nedá sa vypovedať, ako ma to trápi!“

Aniketos zvesil kútiky úst. „Upokoj sa, nik z hostí za to nemôže. Keď všetci odišli, mince som osobne skontroloval. Všetko bolo v poriadku.“

„Ako sa to stalo?“ zaujímal sa otec. „Veď to je to!“ Aniketova žena si skrúšene požmolila ruky. „Vôbec

nevieme, ako to mohol urobiť. Hostia do nohy opustili dom. Všetko bolo pozamykané. Pri každom okne a dverách stojí stráž.“ Krútila

hlavou, až sa jej parochňa zošmykla na čelo. Mala som nutkanie napraviť jej ju.

„Vieš, čo si myslím? Že stráže si tajne uliali z vína určeného pre hostí.“ Aniketos si odpľul. „Dali si do nosa a namiesto hliadkovania spali. Jedine tak sa ten zloduch mohol dostať dnu. Všetkých som ich

vyhodil a najal nových.“ Galatea priniesla podnos s miniatúrnymi koláčikmi poliatymi

medom. „Milé dievča,“ povedala som Aniketovi. „A veľmi šikovné. Zaučil si ju ty?“ -158-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Pravdaže, na výcvik otrokov dozerám osobne.“ „Ach, áno, počula som. Je na predaj? Potrebujem osobnú

otrokyňu, dobre vychovanú, vzhľadnú a hlavne poslušnú. Nájsť niekoho, komu sa dá veriť, je v dnešných časoch ťažké.“

Aniketos

spozornel,

zaňuchal

kšeft.

„Galatea

má

všetky

požadované prednosti a veľa ďalších. Je to klenot môjho domu,

ťažko by som sa s ňou lúčil.“ „Ani cena by ťa nepresvedčila?“ opýtal sa otec a vhodil si do úst

koláčik.

Domáci pán si oblizol pery. „Možno áno,“ utrúsil a vyslovil sumu, za ktorú by vykúpil aj cézara.

Otec nadvihol obočie a navrhol nižšiu sumu. Takto pokračovali ďalej, kým sa otec nezatváril, že stratil záujem.

Aniketos vedel, že otcova posledná ponuka bola vyššia, než by mu za dievča ponúkol ktokoľvek iný, a vzdal sa. „Že si to ty, Galenos,“ prikývol. „Robím to iba pre teba a pre tvoju nádhernú dcéru.“ Domov sme kráčali pešky. Galatea, ktorú sme vykúpili za

podstatnú časť ulúpených mincí, drobčila za nami. Otec jej dal

hneď cestou spísať doklad o prepustení z otroctva. Chúďa Galatea. Rozplakala sa, keď sme jej ho odovzdali so slovami, že je voľná.

„Môj pane, prosím, nechaj ma pracovať vo svojom dome!“ hodila sa otcovi k nohám. „Budem robiť hocičo. Pomáhať v kuchyni, prať,

upratovať. Viem aj šiť a tkať.“

Ďalšiu slúžku sme naozaj nepotrebovali. Práve naopak, snažili sme sa znížiť počet členov domácnosti a obmedziť výdavky. Vedeli sme však, že pre dievča narodené do otroctva by náhla sloboda bez ochrannej ruky starostlivého pána znamenala katastrofu. Otec vzdychol. „Pracovať pre nás môžeš, ale mzda bude veľmi

skromná. Nechám si ťa tak dlho, ako to len pôjde, a až nastane

situácia, že si to nebudem môcť dovoliť, nájdem ti cez svojich známych miesto u dobrej panej.“

S plačom nám ďakovala. Vedela, že v našom dome nebude mať zlý život. Čakala ju ľahká práca a vľúdne zaobchádzanie. A už vôbec sa nemusela báť, že si na ňu bude dovoľovať nejaký muž, mladý či starý. -159-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Naše tajomstvo nepoznala. Otec jej nahovoril, že som nešťastne

zaľúbená a na Aniketovom bankete sa mám naposledy stretnúť so svojím milým. Asi dva týždne pred hostinou ju presvedčil, aby nám

pomohla, a získal od nej všetky potrebné informácie o chode domu. Na oplátku jej sľúbil, že ju vykúpi na slobodu, ak presvedčí Aniketa,

aby mu ju predal, a ak ho nepresvedčí, dá jej peniaze. Tie sa hodia každému a otrok tobôž nepohrdne mešcom. Galatea nám ochotne

pomohla, hoci nemohla vedieť, či otec slovo dodrží. O lúpeži sa už určite dopočula, no ak si ju aj spojila s nocou, ktorú som nestrávila doma, nikdy to nespomenula. Som presvedčená, že

nám držala palce. Svojho bývalého pána nenávidela, pri odchode na

slobodu by si doňho s potešením kopla. Spáchala som svoj prvý zločin. Vzrušenie z dobrodružstva

však rýchlo vyprchalo a precitnutie bolo tvrdé. Môj život už nikdy nebude ako predtým. Stratená nevinnosť sa nedá získať späť.

Galatea sa u nás udomácnila pozoruhodne rýchlo. Už po dvoch

týždňoch sa zdalo, že je v našom dome roky. A tak ako sa Delia pripútala k môjmu nevlastnému bratovi, Galatea si vytvorila

špeciálny vzťah k môjmu otcovi. Očami sledovala každý jeho krok a akýmsi šiestym zmyslom vždy vycítila, čo potrebuje, a doniesla

mu to, ešte než stačil požiadať. Ak ho smädilo, podala mu víno s vodou. Ak mal hlad, na stole sa zjavilo jedlo. Skôr než zacítil, že

mu je chladno, kolená mal prikryté dekou. A keď hrozilo, že by mu mohlo zostať horúco, priskočila s vejárom.

Od Tea prišla správa, že o týždeň sa vráti domov. Sprvu som si o Galateu robila starosti. Bratova krása, nedávno nadobudnutá

sebadôvera a bezchybné správanie boli pre mladé ženy neodolateľné. Galatea mala o šesť rokov viac ako my, ale stále bola dosť mladá na

to, aby podľahla jeho mužnému šarmu. Moje obavy sa ukázali zbytočné, Teovu prítomnosť akoby

nevnímala. Teo nám hneď po príchode oznámil, že najbližšie mesiace nebude cestovať. Začala sa zima, more bolo búrlivé, cesty

-160-

TESSA

AFSHAROVÁ

samé blato a výmoľ. Teo bude až do neskorej jari pracovať pre Justa v Korinte. Do nášho domu sa vrátilo teplo, zrazu bol oveľa útulnejší. Ľad,

ktorý vznikol medzi Teom a otcom pred dvoma rokmi, konečne

povolil. Nastalo jedno z najšťastnejších období v mojom živote.

Boli to mesiace nádeje. Mesiace uzdravenia. Večeriavali sme všetci spoločne, počúvali Teove historky a ja som nosila domov najnovšie

korintské klebietky. Niekedy sa k nám pridala Klaudia a na moju veľkú radosť sa naším častým hosťom stal aj Justus.

Iba raz na mňa padol čudný nepokoj. Bol ako tlmené dunenie, ktoré občas zvestuje príchod zemetrasenia, čo dokáže rozčesnúť aj

horu.

Raz večer sa otec vrátil domov s nejakým záhadným batôžkom.

„Poďte sa pozrieť, čo som doniesol.“ Galateu poslal po uteráky a teplú vodu, a keď sme sa okolo neho

zhromaždili, vykúzlil z batôžka čosi, čo vyzeralo ako mäkká guľa

smotanovej farby. Malo to slabý olej ovitý pach. „Čo je to?“ opýtala som sa.

„Mydlo.“

„To mi je vysvetlenie! Nie som o nič múdrejšia!“ „Ja som už o ňom počul,“ povedal Teo. „Vraj je to dobré na

čistenie.“ „Presne tak.“ Otec pritiahol nádobu s vodou do stredu stola.

„Napadlo mi, že by sme ho mohli vyskúšať.“ Skusmo som pichla do gule končekom prsta. „Z čoho sa vyrába?“

„Z loja a dreveného popola.“

„Z loja?“ zhnusené som zvraštila nos. „To neznie lákavo. Čo je zlé na oleji z olív alebo z hroznových jadierok?“

„Pri čistení parfumovanými olejmi musíš použiť škrabku, pri

mydle nie.“ Otec každému z nás hodil jednu guľu, aj Galatei a Delii.

„Urobíme pokus, dobre?“ Ženy priniesli ďalšie nádoby s vodou a krčahy na opláchnutie.

O jednu nádobu som sa delila s Teom, druhú postavili pred Deliu a Galateu a tretiu mal otec pre seba.

- 161 -

Z

ZLODEJKA

KORINTU

Galatea vzala prameň Deliiných vlasov a začala ho umývať,

keďže otec tvrdil, že tá vecička vlasom prospieva. Otec si umyl ruky, chodidlá a potom vypral ľanový obrúsok. Môj a Teov pokus mi

pripomínal skôr bitku, z ktorej sme vyšli viac mokrí než čistí. Otec si preskúmal ruky, potom obrúsok. Výsledkom bol unesený.

„Je to síce germánsky vynález, ale zdá sa užitočný,“ vyhlásil. „Poznajú ho aj v Galii, ale ich mydlo je vraj menej kvalitné.“ Vyhodil jednu guľu do vzduchu a chytil ju. „Teo, čo si o tom

myslíš? Našli by sa záujemcovia? Oplatilo by sa investovať?“ Teo si pričuchol. „No nedá sa povedať, že by to práve voňalo.

Ale môže to byť užitočné, len neviem, či sa Rimania vzdajú svojich

škrabiek. Táto vecička ťa odumretej kože nezbaví. Ale čistí rýchlejšie a bez námahy.“

„Čo keby si pridal parfum?“ navrhla som. „Pre mužov zmes myrty, cyprusovej živice a citrónovej trávy a pre ženy ruže. To by sa

rozmaznaným rímskym noštekom mohlo páčiť.“

„Ja vravím, že na vlasy je to oveľa lepšie než čisté oleje,“ dodala

Delia. „Ak pridáme parfum, ako navrhuje Ariadně,“ rozmýšľal nahlas

otec, „mohli by sme to predávať ako vlasovú pomádu. V rímskom svete nič také neexistuje a možno príde deň, keď si ľudia mydlo obľúbia.“

„Pani Ariadně, mali by sme to vyskúšať aj na tvojich vlasoch,“ povedala Delia a opláchla si ruky.

„Skúsme to hneď teraz,“ uškrnul sa Teo, priskočil, a než som sa nazdala, snažil sa poliať ma vodou. Nemala som proti nemu šancu,

bol to zápasnicky šampión. Pevne ma chytil za predlaktie a pritiahol si ma k sebe. Dopadla som mu tvárou na hrudník a rozchichotała

sa. Jednou rukou som ho odtískala, druhou som mu vykrúcala z ruky krčah.

Náhle sa prestal smiať a pustil krčah, až tresol na stôl. Na sekundu si ma pridržal pri tele.

Zrazu sa niečo zmenilo, cítila som to. Niečo viselo vo vzduchu, len som nechápala čo. Vyšmykla som sa mu z rúk. V jeho dotyku,

-162-

TESSA

AFSHAROVÁ

správaní, uprenom pohľade bolo niečo zvláštne, veľmi mätúce. Zvraštila som čelo. Hodila som mu do hlavy mydlovú guľku, aby som prelomila

napätie. Neuhol. Guľka ho zasiahla, zanechala mu vo vlasoch belavú

stopu a capla na dlážku. Teo nasadil kamennú tvár.

Hnevá sa, že som ho trafila? Rýchlo som sa ospravedlnila, no nepovedal ani slovo. Vyrútil sa von, vyskočil na koňa a odcválal.

Keď sa po dlhom čase konečne vrátil, páchol svojím aj konským potom a trávou. Vyzeral unavený, ale náladu mal lepšiu. Ach, títo muži! pomyslela som si. Aj oni mávajú každý mesiac

svoje dni?

-163-

DEVÄTNÁSŤ

Začiatkom jari sme sa zúčastnili na dlho očakávanej svadbe najstaršej Klaudie a Spuria Felonia. Ženích, postarší vdovec, žil v Korinte necelý rok a nevestu dobre nepoznal, inak by určite vzal

nohy na plecia.

Na hostinu bol pozvaný aj Spuriov priateľ Lucius Junius Gallio, ktorý sa nedávno stal achájskym prokonzulom. Gallio bol

vychudnutý, nohy mal samú žilu a sťažoval sa, že mu korintské ovzdušie spôsobuje bolesti hlavy a problémy s trávením. Opismi

svojich ťažkostí oblažoval ostatných polovicu noci a pokiaľ viem,

celé dva roky, čo slúžil v Korinte, sa tohto zlozvyku nezbavil.

Tento hypochonder na pohľadanie, navyše s nepríjemným nosovým hlasom, nebol očarujúci spoločník, no udalosti, na ktorú

sa zišla celá korintská smotánka, dodala jeho prítomnosť lesk. Ako prokonzul patril k rímskej elite. Najmladšej Klaudii som požičala jednu zo svojich tuník, tú

najlepšiu. Bola z purpurovej tkaniny, vyšitá zlatou niťou. Minulý rok som ju dostala od otca na narodeniny, Teo ju na jeho žiadosť kúpil v meste Filipy. Objavil tam farbiarsku dielňu istej Lýdie,

ktorá dokázala vyrobiť purpur za cenu, ktorú sme si mohli dovoliť. Látky zafarbené originálnym purpurom z morských slimákov boli prepych, aký si mohli dožičiť len najväčší boháči. Napriek tomu to

bol môj najdrahší kus odevu.

Úpravu Klaudiiných vlasov sme zverili Delii. Na temene hlavy

jej vypla korunu z vrkôčikov, do ktorých na záver vplietla živé kvety. -165-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Vydarený účes zvýraznil Klaudiine jemné črty. Jej najstaršia sestra, povestná svojou krásou, rokmi akosi povädla, aj nedobrá povaha na

nej zanechala stopy. Moja priatelka sa mi videla oveľa krajšia.

Ja som výber garderóby, líčenie aj účes nechala na Galateu. Deliin mimoriadny talent síce nemala, ale vyzerala som celkom dobre. Za starých čias by som si umyla tvár, prečesala vlasy,

vydrhla zuby práškom a vyhlásila prípravy za dostatočné. Delia ma ovplyvnila viac, než som si bola ochotná priznať. Už som na prvý

pohľad dokázala rozlíšiť očnú linku urobenú rukou odborníčky od práce netalentovanej komornej.

Svojím zovňajškom som sa netrápila, radovala som sa z Klaudie,

ktorá žiarila šťastím. Prvý raz zatienila svoju oslavovanú sestru, prvý raz v živote mala prepychové oblečenie, nie obnosený kúsok po starších sestrách. Počas banketu ma vyhľadal Justus. „Pripíjam na teba,“ povedal

a zdvihol pohár. „A to už za čo?“ „V máloktorej žene zvíťazí láskavosť nad márnivosťou. Pekné od teba, že si svoju najkrajšiu tuniku požičala kamarátke.“

Kompliment, v ktorom nebola ani štipka irónie, ma uvrhol do rozpakov a sklopila som oči. „Vieš niečo nové o Dionýzovi?“ opýtala som sa, keď som sa trocha spamätala.

Uchmatol z tácne, ktorú práve niesli okolo, za hrsť mandlí. Mala som pocit, že na ne vlastne ani nemal chuť, len naťahuje čas. „Niekoľko mesiacov som ho nevidel.“

„Ani ti nepísal?“ „Písal a zdá sa, že je šťastný. Upútala ho nejaká nová filozofia.

Poznáš ho, vieš, ako prahne po poznaní.“ „Dúfam, že v Aténach majú aj filozofky, inak si náš chlapec nikdy nenájde manželku,“ vzdychla som.

Justus sa rozosmial. „Nie je až taký beznádejný prípad, ako si

myslíš.“

Zadívala som sa na nevestu a ženícha sediacich na čestnom mieste. Spurius si práve dolieval víno a trocha sa pri tom

-166-

TESSA

AFSHAROVÁ

knísal. Vodu vynechal. Jeho novopečená manželka sa pohrávala

s perlovým náhrdelníkom, ktorý jej daroval. Za celý večer sa neusmiala ani raz.

„Dionýz môže dopadnúť aj horšie,“ utrúsila som. „Keby si vybral nesprávnu, nadosmrti bude nešťastný.“ Ja jeho ženu aj tak nikdy neuvidím, pomyslela som si a zostalo mi smutno.

S otcom sme mali tichú dohodu, že o ďalšej lúpeži nepadne ani slovo, kým bude v dome Teo. Aniketovo zlato nás nateraz pred úžerníkmi zachránilo. Navyše, každá lúpežná výprava si vyžadovala

starostlivý plán, prieskum, prípravu, a kým bol Teo s nami, nechceli

sme stratiť ani jednu spoločnú minútu. Onedlho sa znova vydá na

cesty a neuvidíme ho celé mesiace.

Keď som na Feloniovej svadbe videla premenenú Klaudiu, dala som Teovi niekolko mincí s tým, aby ich odložil, a až ho obchody

zavedú do Filip, nech znova zájde do farbiarne a kúpi od Lýdie látku aj pre moju kamarátku. Mal to byť darček. Ostro na mňa pozrel. „Chceš sa hrať na dohadzovačku, Ariadně?

Zbytočný pokus. Klaudiu mám rád, ale okrem priateľstva medzi nami nie je nič. A ani nikdy nebude. Moje srdce... moje srdce patrí •« inej.

Aha, takže ženy preňho nie sú až taká záhada, ako predstiera!

„Nehrám sa na dohadzovačku. Bude to darček odo mňa, nie od teba. Nič, čo by sa vyrovnalo Lýdiinmu purpuru, v Korinte nekúpiš. Ak

nejaký purpur zoženieš, bude stáť dvojnásobok toho, čo si môžem dovoliť. Plánuješ cestu do Filip, preto mi napadlo, že ťa požiadam

o láskavosť.“

Vzal peniaze a zovrel ich v dlani. Stískal krásne sformované pery, akoby chcel niečo povedať, no nenachádzal slová.

„Čo je?“ vyhrkla som. Už týždne som mala pocit, že predo mnou tají dačo dôležité. Nevyslovené slová visiace vo vzduchu ma bodli

ako tŕň.

- 167-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Prevrátil oči a nechal ma stáť uprostred nádvoria. Nebola som jediný človek v dome, čo mal tajomstvá, no zo mňa neurobili trucovité decko.

Vždy som si myslela, že najväčšie trápenia vznikajú z nenaplnených túžob. Prichádzajú, ak želania zostanú nevyslyšané. Nikdy mi nenapadlo, že splnenie najúpenlivejších prosieb môže byť hojivé, ale aj bolestivé. Nikdy som neverila na zázraky, no potom sa z ničoho nič u nás znova zjavil Dionýz. Bola som na dvore, čupela som pri črepníku s voňavou mätou, odstraňovala suché stonky a prisýpala rastline čerstvú hlinu, keď sa ozvali kroky. Zdvihla som hlavu a zbadala tvár, o ktorej som si myslela, že ju už v živote nezazriem. Od nášho posledného stretnutia uplynul rok.

Capla som na studenú mozaikovú dlažbu, ruky špinavé, oči

vytřeštěné. Snívam? Hodil sa predo mnou na kolená a mlčky ma zovrel v náručí. Objatie vyjadrí viac než slová. Viac než stohy listov. Viac než knihy. Dionýz si ma privinul a rozplakal sa. A ja som plakala s ním,

od omráčenia, od úľavy a radostného úžasu mi tiekli potoky z očí aj z nosa. Brat sa mi vrátil! Nitky upradené sudičkami sa nejakým zázrakom poprehadzovali a doviedli ho domov.

„Odpusť, Ariadně!“ povedal a utrel si oči.

„Niet čo odpúšťať... asi len to, že som ti zasoplila tuniku.“ Zasmial sa. Ten smiech bol trocha hysterický, no mne pohladkal dušu. „Chýbala si mi.“

Vtom dobehol otec s Galateou v pätách. Musela poňho utekať, keď pochopila, kto je ten muž, ktorý vošiel bez ohlásenia. Kúsok od nás zastal ako vraštený do zeme a hltal Dionýza očami. Srdce mi zamřelo. Nemohla som vedieť, či bratov návrat nesúvisí iba so mnou. Alebo sa zmiloval aj nad otcom? Dionýz vstal, pomaly vystrel dlhé telo a potom sa rozbehol - ako atlét, nie ako vznešený aeropagita - a zovrel otca v náručí. -168-

TESSA

AFSHAROVÁ

Taký okamih si zaslúži všetky slzy sveta. Slzami vďaky sme zmyli

dlhú odluku. Otec a syn si mali čo povedať, potrebovali preklenúť mesiace mlčania a bolesti, no to prvé objatie hovorilo za všetko.

Napokon sa utiahli do otcovho tablínia. Spoza zatvorených dverí bolo počuť iba ich tiché hlasy, slovám sa nedalo rozumieť. Klesla som na lavičku a ďakovala Neznámemu bohu, že nám vrátil brata. Zhovárali sa za zatvorenými dverami dlhé hodiny. V ten deň sme

večerali spolu, pridal sa aj Teo. Naposledy sme takto sedeli, keď som mala osem. Teraz dvadsaťjeden. Toľké stratené roky! Naša prvá spoločná večera bola hostinou citov. Nevedeli sme sa

nabažiť, že sme spolu. Plakali sme, smiali sa, vyťahovali spomienky na udalosti, ktoré nás spájali, náhodné príhody, o ktorých nik okrem

nás nemohol vedieť. Taniere sa do kuchyne vrátili nedotknuté. Napriek dlhým spoločne stráveným hodinám ani otec, ani brat

nespomenuli, čo spôsobilo zmenu v Dionýzovom srdci, ale to som

si uvedomila, až keď som si vyčerpaná líhala do postele. Prešlo niekoľko dní a v dome sa ustálili nové poriadky. Otec

a Dionýz trávili celé predpoludnia osamote, zhovárali sa. Musia dohnať ukradnuté roky, usúdila som, zmeškali toho tak veľa. Pri večeri sme sa zakaždým stretli všetci. Jedli sme, rozprávali sa. Už sme neboli ľudia náhodne spojení pokrvným putom a vrtkavosťou osudu. Boli sme ozajstná svorná rodina. Otec a brat sa občas tvárili sprisahanecky, akoby pred svetom niečo zamlčiavali. Aj predo mnou. Trúsili záhadné narážky, tajuplne

sa usmievali. Vôbec som nechápala, čo je vo veci. Náš dom bol plný tajomstiev. Ja a otec sme mali jedno spoločné, ktoré sme nikomu neprezradili. Teo tajil, čo ho zožiera. A ku kope tajností otec s Dionýzom pridali ďalšiu. Nervy mi vibrovali, cítila som, že vo vzduchu visí niečo neznáme. Do našich životov sa vplietlo priveľa temných nitiek a neodhalených právd. Kam nás to dovedie?

Na ôsmy deň vzal Teo Dionýza na večeru do Justovho domu. Otec odmietol ísť, ja som pozvaná nebola. Neprekážalo mi to, no pohľad na brata vychádzajúceho z domu ma naplnil úzkosťou, hoci som vedela, že o niekoľko hodín bude nazad. Po všetkom, čím sme si prešli, mi aj krátka odluka trhala srdce.

-169-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Uvelebila som sa na svojom obľúbenom mieste, na mramorovom ležadle na nádvorí. Kameň mal v strede prasklinu, ktorú sme

maskovali množstvom vankúšov. Keď som bola malá, pod tým

ležadlom som sa schovávala pred mamou.

Otec sa ku mne pridal. „Tvoj brat k nám pozval nejakého priateľa na večeru. Aj Justus príde.“ „Odkiaľ je ten jeho priateľ?“

„Je to Žid, volá sa Pavol a pochádza z Tarzu. Do Korintu prišiel iba nedávno. Patrí k farizejom.“ „Netuším, kto sú farizeji.“

„Učení muži ich viery.“ „A čo má nejaký farizej spoločné s naším Dionýzom? Robia spolu

obchod?“ Iné vysvetlenie, prečo môj brat práve v tomto čase pozýva

do domu úplne cudzieho človeka, mi nenapadlo. Potrebovali sme si upevniť vzájomné vzťahy, než otvoríme dvere niekomu zvonka.

Dokonca ani Justa sme ešte nepozvali na večeru. Dionýz sa vrátil iba nedávno, vítaní boli iba najbližší.

„Sú priatelia,“ odvetil otec. „Dionýz o ňom často rozpráva, už

teraz sa teším, že ho spoznám. Vraj trávi veľa času na cestách, ale momentálne žije v Korinte. Máme šťastie.“

„Priatelia? Odkiaľ sa poznajú?“ Nevedela som si predstaviť, za akých okolností by sa Dionýz mohol skamarátiť s nábožným Židom.

„Stretli sa v Aténach, ale o tom nech ti porozpráva tvoj brat. Len som ťa chcel upozorniť, že zajtra budeme mať spoločnosť.“

V Korinte žila početná židovská komunita. Zopár Židov som

už stretla, no bližšie som ich nepoznala. Dopočula som sa však, že nezjedia len tak hocičo. „Židia majú špeciálny jedálniček, však? Čo

mám povedať kuchárovi?“ „Dionýz ma ubezpečil, že jeho priateľ nie je prieberčivý v jedle.“ „V tom prípade nemôže byť veľmi zbožný... Ako ho to voláš? Farizej?“ Otcovi preletel po tvári tajnostkársky úsmev. „Je to muž hlbokej

viery, no jeho viera ho nezaťažuje otravnými náboženskými

pravidlami.“

-170-

DVADSAŤ

Dionýz sa

s hosťom vľúdne zvítal

a predstavil ho otcovi.

Bratov priateľ bol nízky, šľachovitý a mal nohy človeka, ktorý aj

velké vzdialenosti prekonáva pešky. V neupravených vlasoch sa mu leskli striebristé nitky, v kútikoch veľkých tmavých očí mal vrásky

smiechu, a keď sa na mňa zadíval, nebol to povrchný pohľad. Mala som pocit, že jeho pohľad obnažuje - no nevyzliekal ma ním zo šiat,

ako to robili iní muži. On akoby prenikol hlbšie, dovnútra. Pred

takým pohľadom nič neutajíte. Inštinktívne som sklopila oči. Otec hosťa uviedol do peristylu za domom. Sluhom som

prikázala večeru naservírovať tam. Na ležadlo sa poskladal takými

úspornými pohybmi, aby k sebe nepriťahoval pozornosť. A predsa z neho nik nespustil oči. Ten muž mi pripomínal dýku v pošve, búrku na obzore. Spod

závoja jeho hodvábnej láskavosti vyžarovala autorita. Pozvali sme si do domu hurikán, preletelo mi hlavou. Ak udrie, odnesie všetko

ako přívalová vlna.

„Ako ste sa spoznali?“ opýtala som sa brata, keď nám priniesli hlavný chod. „Pred niekolkými mesiacmi som ho počul kázať na námestí

v Aténach. Desať dní stával v kúte tržnice a debatoval s každým, kto

mal záujem.“ „Nie som bojko,“ uškrnul sa Pavol.

-171 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Dionýz vybuchol do smiechu. „Áno, to som už zistil. Jeho

myšlienky, hocako exotické a výstredné, majú niečo do seba. Začal som mu klásť otázky.“ „Vypočúvalo ma viacero stoických filozofov, nielen tvoj brat,“

Pavol odložil lyžicu. „Keď som ráno prišiel, už tam čakali v rade. A vedľa nich stáli epikurejci. Neviem, či sa medzi sebou nehádali viac než so mnou.“

Dionýz si namočil chlieb do rybacej omáčky. „Vieš, s epikurejcami je to obohratá pesnička, s tými sa sporíme dávno. Ty si ponúkol čosi nové. A oveľa zaujímavejšie.“ Epikurejci hlásali, že cieľom života je slasť a šťastie, a boli

presvedčení, že smrťou sa bytie definitívne končí. Bohov ani posmrtný život neuznávali. Môj brat bol stoik. Podobne ako slávni štátnici Cicero a Seneca

veril v Logos, životodarnú silu prírody. Veril, že vesmír je preniknutý večným poriadkom, ktorý niektorí jeho súčasníci nazývali Bohom

alebo Prozreteľnosťou.

„Pavla som chodil počúvať desať dní. Potom som ho pozval k nám na aeropág,“ povedal Dionýz, „a požiadal ho, aby vystúpil

pred radou starších.“ Pavol vytiahol obrúsok, ktorý vyzeral ako obyčajná handrička,

a utrel si ústa. „Mal som vedieť, že Aténčania milujú dišputy ako nič na svete. Sú schopní predebatovať hodiny. V živote som nepočul

tolko slov vyslovených na jednom mieste. Keby sa mohli bruchá

naplniť slovami, Aténčania budú tuční.“

Rozosmiala som sa na plné hrdlo. Ten Žid sa mi začínal páčiť.

„Radi sa počúvame,“ pripustil Dionýz. „O čom bola Pavlova reč pred radou starších?“ vyzvedala som.

„Pamätáš si oltár Neznámemu bohu? Je neďaleko tržnice.“ Pri zmienke o mojom najobľúbenejšom bohu som spozornela

a prestala predstierať, že jem. „Áno. A čo s ním?“

„Pavol povedal, že vie, kto je ten boh.“

- 172-

TESSA

AFSHAROVÁ

Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Hľadela som na Pavla

a snažila sa utíšiť si rozrušené nervy. To by mohol vyhlásiť hocikto, nie? „Áno? A kto to je?“ „Stvoriteľ sveta a všetkého.“ Pavol roztiahol ruky. „Predstav

si Boha, ktorý má silu vyzdvihnúť horu, ako by bola mravenisko,

ktorý svojím majestátom stvorí oblohu a má krásu takú nespútanú, že dá zrod oceánom. Myslíš si, že taký Boh bude bývať v chráme postavenom ľuďmi? Detinské.“

„Teraz hovoríš ako stoici,“ poznamenala som. „Aj tí hlásajú preč so starými božstvami, preč s ich vrtkavosťou a prepychovými svätyňami! Žime rozumne, v zhode so silami, čo hýbu prírodou.“ „Aj ja som si to sprvu myslel,“ Dionýz vyskočil z ležadla, „ale nie je to tak, pretože Logos, v ktorý som veril, je nepoznateľný. Je to iba

sila. Sila, ktorá má svoje účinky.“

Povedal veril, nie verím, všimla som si. Pavol sa potiahol za bradu. „Bolo by skľučujúce, keby svetu

vládla neosobná sila neschopná lásky. Boh, o ktorom hovorím ja,

dáva život a dych všetkému a všetkým - aj tejto rastlinke mäty, aj tebe a mne... Vie o každom vlase na tvojej hlave, pozná túžby

tvojho srdca a nie sú mu ľahostajné. Nech by ťa prúdy života odniesli kamkoľvek, jeho ochranné ramená sú večné. Prilipol k tebe, hoci

pozná tvoje nedostatky. Vie, čo je v tebe narušené a čo dobré. Jeho láska je očistná, uzdravujúca. Takú ti nemôže dať žiadny človek.

Jedine Boh.“

Zasmiala som sa, ale vyznelo to silene. Túžila som, aby na mne niekomu záležalo, túžila som byť milovaná uzdravujúcou láskou. Kedysi som snívala, že ju dostanem od Justa. A tento Žid tvrdí, že

niekde je boh, ktorý mi môže dať všetko, po čom prahnem?

„Koľko ma ten tvoj boh bude stáť?“ vyhrkla som podozrievavo. Dionýz si pošúchal oko. „Rozumiem tvojim pochybám, aj ja som bol spočiatku skeptický. Lenže Pavol od teba nežiada peniaze.“

„To je pravda. Žiadam oveľa viac.“ Justus sa uškrnul, a keď som naňho zagánila, čičíkavo zdvihol

ruku. „No čo sa durdíš? Je to zábavné.“

-173-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

„Čo žiadaš?“ precedila som. Môj tón Pavla neodradil. Zjavne bol na nepriateľské odozvy

zvyknutý. „Boh chce, aby ho hľadal každý muž a každá žena. A je úplne jedno, ku ktorému národu ten človek patrí. Chce od nás, aby

sme v temných zmätkoch tohto života hľadali k nemu cestu. Aby sme ho našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Nepovedal Epiminedes,

jeden z našich velkých básnikov, že v ňom žijeme, hýbeme sa a sme7 Máš ho bližšie než tlkot vlastného srdca, Ariadně.“

„Čo žiadaš?“ zopakovala som. Uprel na mňa hnedé oči. Láskavosť z nich vyžarovala stále, no

teraz mal v pohľade aj niečo neústupčivé a prenikavé. „Ja nežiadam

nič, no... Boh žiada všetko. Chce teba, Ariadně. Každú tvoju čiastočku.“ Do konca večere som sedela ako omráčená. Otec, Justus

a dokonca aj Teo živo debatovali s tým zvláštnym mužom, ktorý

povedal, že jeho boh žiada všetko. Nemali by sa takej požiadavke otočiť chrbtom a ujsť kade ľahšie? No oni nie, kládli ďalšie a ďalšie otázky, pátrali čoraz hlbšie. Dionýz podporoval Pavlove myšlienky a dopĺňal ich vlastnými vysvetleniami. Čo som si pamätala, Dionýz sa o filozofiu zaujímal odjakživa.

Keď bol mladší, prikláňal sa raz k tomu či onomu ideálu, študoval celé hodiny, trénoval rétoriku a napokon sa pridal k stoikom. No

toto bolo iné. Tento šľachovitý muž s rímsko-hebrejskou výchovou neponúkal iba filozofiu. Chcel nám zmeniť život. Pod rúškom vľúdnych sľubov

prinášal výbuch sopky.

Neskoro večer, keď už hostia odišli a moji brata sa uložili spať,

otec ma našiel sedieť v átriu. Sadol si na stolček predo mnou. „Dionýz ma požiadal, aby som

s krádežami prestal,“ šepol bez úvodu.

Prudko som zdvihla hlavu. „Čo? Kedy...?“ „Súhlasil som.“ Stíšil hlas ešte väčšmi, aby nás nikto nepočul, no v jeho tóne som zachytila neoblomnosť, akú som uňho nepoznala.

„Čože?“

-174-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Má pravdu, Ariadně. To, čo som robil a čo si podľa môjho vzoru robila ty...“ pokrútil hlavou. „Žil som v pomýlenej pýche a sebectve. A nakazil som nimi aj teba. Chcem začať odznova. Chcem nový

život.“

„O tomto sme už predsa hovorili,“ pokúšala som sa ho upokojiť, no premkol ma ľadový chlad. „Našou zásluhou je Galatea voľná. Čo je na tom zlé?“

„Vykúpiť sme ju mali za vlastné peniaze.“ „Ktoré nemáme,“ rozhodila som rukami. „Buď rozumný! Celý

Korint ťa zbožňuje.“ Naklonila som sa k nemu a zašepkala: „Toto je

Pavlova robota, však? Toto mal na mysli, keď povedal, že Boh chce

od teba všetko?“ Odula som ústa. „Ten nový začiatok, po ktorom tak túžiš, je diktát nejakého náboženstva? Pre nejaké falošné božstvo,

čo sa zrodilo v najzapadnutejšom kúte ríše, máme prísť o strechu nad hlavou, o pozemky?“ Do otcovho hlasu sa vkradol oceľový tón. „Nevyjadruj sa

neúctivo o niečom, čomu nerozumieš. Vznešený zlodej skončil. Viac vedieť nepotrebuješ.“ Neveriacky som za ním civela, keď sa zdvihol a odišiel. V živote

ma takto neodbil. Tak nekompromisne a s takým kategorickým

nesúhlasom. Dionýz ma na ležadle s prasklinou našiel ešte nadránom. Opatrne zložil svoje dlhé telo vedľa mňa. „Otec sa s tebou zhováral.“

„Oznámil mi, že odteraz svoj život mení. Kvôli tebe.“

Napravil si záhyb tógy na ľavom pleci. V Korinte sa zmenil na

Rimana, v Aténach by sa tógy ani nedotkol, hoci na ňu mal nárok. „Hneváš sa na mňa.“

„Akým právom nám vnucuješ svoje presvedčenie? Ak sú ti Pavol

a jeho Boh takí vzácni, nech sa páči, choď a zvelebuj svoje božstvo. Oslavuj a ospevuj ho, koľko chceš. No prečo trváš na tom, aby sa

tvojej viere podrobil aj otec?“ „Na ničom nenástojím, Ariadně. Nevnucujem mu svoje názory.“

Prekrížila som ruky a odtiahla sa. „Chudák otec. Bojí sa, že ťa znova stratí, a urobí hocičo, len aby si ťa udržal. A ty to zneužívaš.“

-175-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Keď som pochopil, že sa musím vrátiť k otcovi, mal som v úmysle dať mu ultimátum: buď krádeže, alebo ja. Ako stoický

filozof som bol presvedčený, že kradnúť je nesprávne. Keď som

sa stal nasledovníkom Krista a začal čítať posvätné knihy, moje presvedčenie sa ešte prehĺbilo. Preštudoval som aj židovské

zákonníky a tie ma utvrdili v názore, že kradnúť sa nesmie. A potom som povedal Pavlovi, čo chcem urobiť.“

„Ja som to vedela! Vedela som, že je za tým on!“

„Pavol ma skritizoval. Poznať slovo Boha a poznať Boha slova je obrovský rozdiel, povedal. Boh nám ponúka milosrdenstvo, ktoré si nezaslúžime a nie sme ho hodní. Taký je Boh, ktorému slúžim,

Ariadně. Pavol mi vysvetlil, že otec potrebuje odpustenie, nie odsúdenie. Prišiel som za ním v láske. Sám sa rozhodol, že sa zmení.“

„Oberáš ho o všetko, čo miluje,“ vyhrkla som plná roztrpčenia.

„Tomu ty hovoríš láska?“ Dionýz vstal. „Možno nemá tento spôsob života tak veľmi rád, ako si myslíš.“

Môj brat, trénovaný rétor, mal odpoveď na každú námietku. Nebolo jedinej hádky, ktorú by nevyhral. Nebola som Aténčanka, nekonečné dišputy mi liezli na nervy.

Vedela som, čo musím urobiť. Dionýz vyjadril svoju lásku jedným spôsobom, ja ju vyjadrím po svojom. Nedovolím, aby bratova nová viera a mravné presvedčenie pripravili otca o domov a pôdu. Vzalo

by mu to dôstojnosť. Postačia iba dve posledné krádeže, aby sme splatili dlh a zabezpečili sa do budúcnosti. A dvaja zlosynovia dostanú zaslúžený trest. Neničíme ľuďom život, vravela som si. Z ich prepychu berieme iba omrvinky. Nikomu neublížim, nikomu neskrivím jediný vlas,

práve naopak. V skutočnosti nastolím aspoň kúštik spravodlivosti a zabezpečím otcovi stabilitu, akú si zaslúži. To nie je zlodejstvo a ja

nie som zlodejka.

Neplánovala som kradnúť celý život. Tie lúpežné výpravy budú výnimkou, nie pravidlom.

No niečo podniknúť som musela, bola to moja povinnosť, nie?

-176-

CAST 3

Láska nikdy nezanikne Láskaje trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje

sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.

Láska nikdy nezanikne. Prvý Korinťanom 13, 4 - 8

DVADSAŤJEDEN

Trvalo

mi niekoľko týždňov,

kým som sa rozhodla, kto bude

mojou ďalšou obeťou. Potrebovala som čas na prípravu - musela som preskúmať dom, jeho zabezpečenie a vymyslieť plán.

V tom čase k nám Pavol chodieval pravidelne. Niekedy dokvitol sám, inokedy so sebou doviedol Žida menom Sílas. Ten bol tichší

ako Pavol. Ak prehovoril, jeho vľúdne slová boli plné pochopenia,

dávali vám pocit, že s týmto človekom po boku ste v bezpečí. Tých dvoch občas sprevádzal mladý muž menom Timotej, atlét

a polovičný Grék. Teovi sa hneď zapáčil a brával ho so sebou na cvičisko trénovať.

Zdalo sa mi, že Pavol k sebe priťahuje Justa aspoň tak ako

Dionýza a otca. A Teo dokonca odložil cestu, aby mohol počúvať

Pavlove nekonečné chválospevy na toho převzácného Ježiša. Pavol dokonca nástojil, aby sme na jeho kázania zavolali aj

sluhov a otrokov, ak im to povinnosti dovolili. Nerobil rozdiely, akoby bolo jedno, či je niekto Riman alebo Grék, muž alebo žena,

boháč či chudák. Očividne bol presvedčený, že sme si všetci rovní, aj to zopár ráz povedal. Takými rečami vedel pobúriť, no vzápätí vás

rozosmial, a než ste stačili preglgnúť, načisto vám domotal hlavu.

Jeden večer som sa k nim pridala. Sadla som si trocha bokom, pevne prekrížila ruky aj nohy a ústa stisla do čiarky. Pavol

rozprával o láske, pri reči prechádzal pohľadom po tvárach svojich poslucháčov, sem-tam sa pri niektorej pristavil.

-179-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

„Božia láska je hlbšia než všetko, čo ste kedy zakúsili,“ vyhlásil.

„Dokážem vám to. Zatvorte oči. Zažmúrte a myslite na osobu, ktorú z celého srdca ľúbite.“

Oči som nezavrela, no ostatní farizeja poslúchli. „A teraz,“ pokračoval, „porovnáme svoju lásku s Božou. Povedzte tomu, koho milujete: Moja láska k tebe je zhovievavá. Nikdy som k tebe nebol netrpezlivý, ani slovom, ani skutkom."

„Tak ja som skončila hneď na začiatku,“ poznamenala Delia. „Nemôžem to vysloviť, lebo by som klamala. Trpezlivosť je niečo,

čo nepoznám.“ Nastal všeobecný smiech. Aj Pavol sa usmial. „Tí, čo môžu, budú pokračovať slovami: Moja

láska k tebe je dobrotivá. Za roky, čo ťa poznám, som o tebe nevyriekol jediné krivé slovo, nenapadla mi o tebe jediná neláskavá myšlienka." Viacerí sa pomrvili, ja medzi nimi.

„Ťažký test, však?“ Pavol sa potiahol za bradu. „Ale zoznam je dlhý.

Teraz svojmu milovanému povedzte toto: Nikdy som ti nezávidel. Nikdy som nežiarlil na tvoje schopnosti ani na to, čo vlastníš. Necítim

hnev, ak tráviš čas s inými a prejavuješ im náklonnosť."

Justus otvoril oči a rozpačito si odkašlal. Bolo mi to čudné. Pokiaľ som vedela, ten chlap v živote na nikoho nežiarlil.

Pavol sa pomalým krokom prešiel po miestnosti. „Nikdy som proti tebe nepoužil drsné slovo."

Teraz už mali všetci otvorené oči a trocha sa ošívali. Kto by mohol vysloviť niečo také s čistým srdcom? Pavol sa odmlčal, zvrtol sa na päte a zadíval sa mi do očí. „Moja

láskaje nesebecká, nikdy nežiadam, aby si konal a zmýšľal ako ja." Srdce sa mi rozbúchalo. Na okamih som mala pocit, že mi Pavol číta myšlienky, odkryl moje tajomstvo a vie, že chcem ísť v šľapajach

Vznešeného zlodeja, hoci mi to otec zakázal a môj brat to pokladal

za nesprávne. Nadýchnuť som sa dokázala, až keď Pavol pozrel inde.

„Moja láska odoláva hnevu," pokračoval. „Nikdy ti nevyčítam krivdy, ktorých si sa voči mne dopustil. Vymazal som ich zo srdca aj

zo spomienok."

- 180-

TESSA

AFSHAROVÁ

Môjmu bratovi vyhŕkli slzy. No Pavol ešte neskončil. „Moja láska sa nevzdáva, nestráca vieru,

nikdy neprestáva dúfať. Nepoddávam sa zúfalstvu a beznádeji, moja

láska k tebe prekoná všetky protivenstvá/' Položil otcovi ruku na plece a ten zaboril tvár do dlaní. Pozorovali sme Pavla ako uhranutí, keď privrel oči a predniesol:

„Moja láska k tebe nezakolíše ani v najtemnejších hodinách." Otvoril oči a pohľadom preletel po miestnosti. „Viete, priatelia,

pravá láska je trpezlivá a dobrotivá. Zbožná láska nezávidí,

nevypína sa. Nie je pyšná ani hrubá. Nerozčuľuje sa. Nepresadzuje svoje. Nikdy sa nevzdáva, no verí a dúfa. Všetko znesie. Toto je láska, čo nezlyhá a nezanikne.“ Stíchli sme. Ak toto mala byť mierka lásky, potom ani jeden

z nás ešte nemiloval skutočnou láskou. Pavol si sadol na okraj ťažkého črepníka s olivovníkom a spod ťažkých viečok na nás uprel oči plné pochopenia. „Zlyhávame my.

Zlyhávame, pretože takúto lásku sme nikdy nepoznali. Nevieme ju prijímať, nevieme ju dávať. Zakúsiť takúto lásku si vyžaduje silu, ktorá presahuje naše možnosti. Získať ju možno iba od samotného

Boha. Od Ducha nášho Pána. Modlím sa neustále, aby ste našli duchovnú silu pochopiť, aká je šírka, dĺžka, výška a hĺbka Ježišovej lásky k vám. A keď okúsite túto lásku, naučíte sa milovať, ako

miluje on.“ Zmĺkol a čakal, kým do nás jeho slová vsiaknu. „Moji bratia

a sestry, Boh je láska. Boh je toto všetko. Žiada nás, aby sme žili rovnako. A ak napriek jeho pomoci zlyháme, Boh sa nad nami zľutuje a prikryje naše obmedzenia a nedostatky.“

Pavlova reč bola ako blesk, čo uprostred noci ostro ožiari svet.

Jeho slová donútili človeka nazrieť do vlastného srdca, uvidieť prázdne miesta ukryté v temnote. Tie slová prebúdzali túžbu. Veď

kto by nechcel byť milovaný takouto láskou? Láskou bezhraničnou, láskou, čo všetko znesie a všetko odpustí? Láskou, o ktorú nemôžete

prísť?

- 181 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

A tie isté slová zároveň zaboleli sťa šľahnutie bičom. Vedela

som, že takouto láskou som nikdy nikoho nemilovala. Ani Tea, ani

Dionýza, ani otca. Dokonca ani Justa.

Muž, ktorého som si vyhliadla za obeť, bol Velasio Grato. Tento

obchodník so starožitnosťami mal záľubu v bezbranných vdovách.

Kým šokované ženy trúchlili, vrhol sa na ne ako sup a šarmom či zastrašovaním dosiahol, že mu za zlomok ceny popredali cennosti. Jedna moja známa tak prišla o dve sošky nevyčísliteľnej

hodnoty. Grato mladučkú vdovu s dvoma malými deťmi tak vydesil

rozprávaním o kadejakých nešťastiach, čo na ňu číhajú, že mu svoj

najcennejší majetok predala doslova za bagateľ. Keby ich od nej kúpil za skutočnú cenu, mala by nadosmrti postarané o pohodlný

život. Teraz však s deťmi živorila. Každý týždeň som im nosila jedlo

a pomáhala, ako som vedela. Od nej som sa dozvedela ďalšie hrozné

príbehy. Grato útočil bez milosti, zanechával za sebou chudobu a utrpenie, zatiaľ čo on tučnel.

Jeho vila stála iba dva domy od rezidencie Spuria Felonia,

manžela najstaršej Klaudie. V tej štvrti som už bola, Spurius usporiadal svadobnú hostinu u seba doma. Gratova vila nebola taká

dôkladne strážená ako Spuriova. Jej múry hraničili s ulicou a okrem ústredného nádvoria tam nebola nijaká záhrada. Preliezť ohradu bude hračka.

Cez najmladšiu Klaudiu som získala pozvanie k Feloniovi a tam som sa zoznámila s Gratom. Stačilo niekoľko koketných slov

a pozvanie na banket v jeho dome som mala vo vrecku. Okrem mňa pozval aj najmladšiu Klaudiu. „Môžeš mi vysvetliť, načo tam potrebuješ ísť? Bude tam strašná

nuda,“ šomrala Klaudia. „Určite sa tam zídu samí starci aspoň o dvadsať rokov starší než my, stav sa.“

„Grato má dom plný umeleckých diel. Ber to ako príležitosť zušľachtiť si dušu. A ktovie, možno tam spoznáš vhodného kandidáta na ženícha. Aj tvoja sestra si vzala o dvadsať rokov staršieho.“ - 182-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Stačí pozrieť, ako to dopadlo,“ odvrkla. Najstaršia Klaudia bola

od svadby ešte protivnejšia a jedovatejšia než pred ňou.

„Máš pravdu, asi to nie je dobrý nápad. Ale Gratov dom je preslávený skvelými zákuskami, čo sa tam podávajú.“

Klaudia, síce štíhla ako prútik, sladkosti milovala priam vášnivo. „V tom prípade by bolo krajne nezdvorilé, keby sme nešli,“ usmiala

sa. Grato sa blížil k šesťdesiatke a bol slobodný. Jeho správca, vzdelaný otrok s maniermi diplomata, nás privítal a uviedol do

jedálne, kde sa už zišli ostatní hostia. Klaudiina predtucha bola správna. Nebola to zábavná spoločnosť pre dve mladé ženy.

„Mohli by sme vidieť tvoj nádherný dom?“ opýtala som sa

domáceho pána. „Celý Korint hovorí, že vďaka umeleckej výzdobe nemá v meste páru.“ Rok strávený v spoločnosti bohatých

a záhaľčivých Korinťanov ma naučil, že lichôtky dokážu otvoriť veľa dverí.

Grato mi vyhovel s očarujúcou ochotou. Hneď mi bolo jasné,

čím oklamal toľko ľudí. Keby som nepoznala pôvod jeho zbierky, prehliadkou by som bola nadšená. Väčšina artefaktov, ktoré nám ukázal, však bola pre môj zámer priťažká. V jednej z bočných izieb som konečne zbadala niečo menej objemné - súpravu strieborných

a zlatých kaziet vykladaných drahými kameňmi. Keď sa kovy rozoberú a roztavia, bude za ne slušná kôpka peňazí. Zostávalo jediné - kazety ukradnúť.

Nasledujúci deň som si vyšla za náš dom, sadla som si na

hladký balvan a premýšľala. Hlavu som mala plnú Grata a jeho prepychového obydlia, a až keď ma premkol chlad, uvedomila som

si, že pléd som z roztržitosti nechala doma. Sedela som, triasla sa

v studenom vetre a ľutovala, že pri mne nie je Teo. Kiež by som sa

mu mohla zveriť so svojím tajomstvom a kuť spoločne plány! Keby

sa mi ho podarilo získať na svoju stranu, možno by presvedčil otca. A ak nie, možno by som na výpravu do Gratovho domu naviedla -183-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

jeho. Okamžite som si ten nápad vyhodila z hlavy. Šanca, že by mi Teo pomohol, sa rovnala šanci, že ma prezradí. Nedalo sa predvídať,

ako by zareagoval. Vzdychla som. „Ale, ale, kto to tu tak vzdychá?“

Strhla som sa. „Justus!“ Ten chlap vždy vedel prekvapiť. „Dajme si preteky po ten strom a nazad. Ako spomienku na staré

časy.“ Pomyslenie, že nad ním vyhrám, mi okamžite zlepšilo náladu,

fustus si rozopol plášť, ja som si podkasala tuniku. Už som nebola

taká rýchla ako kedysi, ale to ani Justus. Pri strome som ledva lapala

dych. Obehla som ho a zo všetkých síl trielila späť. Justus bežal zarovno mňa, ale nepredbehol ma. Do cieľa sme dorazili naraz.

Predklonila som sa a oprela ruky o kolená. Rozprávať som nevládala, no potešilo ma, že ani Justus nevedel lapiť dych. Pozreli

sme na seba a vybuchli do smiechu.

„Tuším starnem,“ povedal. „To mám z toho, že priveľa pracujem.

Pripadám si ako ten korintský kráľ Sizyfos, čo dookola tlačil na kopec ten istý kameň, a zakaždým musel začať odznova, keď sa mu skotúľal. Taká je práca mužov.“

„Tebe sa tvoja práca nepáči?“ zháčila som sa. Pri pomyslení, že

by mohol byť nešťastný, mi stislo srdce.

Uvelebil sa na balvane, na ktorom som predtým sedela ja.

„Väčšinu vecí robím rád. Dovoz a obchodovanie sú náročné. Nepredvídateľné živly, nebezpečenstvá, čo striehnu na cestách,

podvodníci. Problémy nemajú konca a často sa nakopia, keď to

človek najmenej čaká.“ Pokrčil plecami. „Za všetko sa platí. A ja

mám byť za čo vďačný.“ Zakrúžil nad nami párik zlatistých stehlíkov. Chvíľu okolo seba

tancovali, potom sa oblúkom vzniesli a zosadli v korune stromu.

Očarene sme ich pozorovali. „Sú prekrásne,“ hlesla som. „Pripomínajú mi vás.“

Dych sa mi zasekol v hrdle. „Nás?“ „Teba s Teom.“

„Mňa s Teom?“

- 184-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Robievali ste spolu také zvláštne saltá vzad. Ešte to dokážeš?“ „Čo?“ vytřeštila som naňho oči. O tomto nemal vedieť.

„Okno môjho tablínia vedie sem. V lete výhľad zastierajú kríky, ale na jeseň sem vidím celkom jasne. Pozoroval som vás, ako trénujete.“

„Boli sme presvedčení, že o tomto mieste nik nevie.“ Justus zmierlivo zdvihol ruky. „Nechcem sa s tebou hádať. Len som chcel vedieť, či to ešte dokážeš.“

Márnomyseľnosť, čo v mojom vnútri zápasila s podráždením, zvíťazila. A nebol to dlhý boj. Sústredila som sa, chodidlá na šírku bokov, potom som pokrčila

kolená a ruky vystrela dozadu. Odrazila som sa, rukami oblúkom

švihla vpred, kolená pritiahla k hrudníku a potom skok a presný

dopad bez zakolísania. Justus zatlieskal - pomaly, s pauzami. Vyznelo to trocha ironicky. „Zblízka to vyzerá ešte efektnejšie. Teo mi povedal, že ste sa to

naučili od akéhosi Kréťana.“ „On ti to povedal?“

„Ale až keď zistil, že viem o vašich tréningoch. Raz som ťa videl, ako lezieš na strom,“ obzrel sa a ukázal na hrčovitý platan.

„Na tamten. V mihu si bola hore. Potom si sa kolenami zavesila na konár a spustila ruky. Teo sa ťa chytil a ty si toho svalnatého atléta

vytiahla nahor ako nič. O chvíľu už sedel vedľa teba. Zvládla by si to aj dnes?“

V hlase mal dačo čudne nástojčivé. „Prečo sa pýtaš?“ zneistela som.

„Lebo...“ zatrepal prstami a prižmúril zelené oči, „lebo obdivujem tvoj všestranný talent, Ariadně.“

„Možno by som to zvládla,“ pripustila som opatrne.

„Je to zaujímavý trik a určite nie bežný. Pripomenul mi historku o vlámaní do domu istého rímskeho úradníka.“ Krv mi stiekla z tváre. „Zvláštne,“ pípla som.

„Raz som sa vypravil do Delf vyriešiť nečakaný problém s dodávkou tovaru. Cestou som v jednej krčme pri ceste narazil - 185-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

na Bruta. Poznáš ho? Asi pred dvoma rokmi ho takmer vykradli. Musela si o tom počuť, bol toho plný Korint.“

„Nespomínam si,“ povedala som priškrtené.

„Ak dovolíš, osviežim ti pamäť. Hovorím o slávnom pokuse

o vlámanie, pri ktorom lupiča takmer dolapili. Muž, ktorý ho prenasledoval, tvrdil, že zlodej zmizol, akoby sa rozplynul vo

vzduchu, no iný strážca vypovedal, že videl zlodejovho komplica.

Údajne liezol po stromoch ako jašterica, potom sa zavesil a utekajúceho vlamača holými rukami vytiahol do koruny.“ Justus zapukal hánkami. „Ten strážny tvrdil, že komplicom

musela byť žena, vraj zazrel dlhý vrkoč, ale Brutus tomu neveril.

Vyhlásil, že niečo také je nemožné, ale ja som vedel svoje.“ Predklonil sa a zavŕtal do mňa oči. „Kto to bol, Ariadně?“ Jeho

príslovečný pokoj bol preč, zlatistá tvár mu očervenela. Jazyk mi zdrevenel. Justus bleskurýchlo vyskočil, zastal predo

mnou, a než som sa stačila nadýchnuť, pritiahol si ma. „Kto bol ten zlodej, ktorému si pomáhala?“

„Čo...? O čom to...?“ zajachtala som.

Obopol okolo mňa ruky a pevne ma zovrel. „Teo to byť nemohol, to viem. Mám zo spoľahlivého zdroja, že v tom čase sa zdržiaval v Efeze. Hovor! Koho si naviedla na lúpež? Koho si si obkrútila okolo prsta? Kto je ten blázon, čo sa na to dal, Ariadně?“

Kým som stačila vymyslieť nejakú presvedčivú lož, sklonil hlavu

a pobozkal ma. A jeho hnev akoby sa dotykom jeho a mojich úst roztopil. Bozk, sprvu nežný, sa prehĺbil a premenil sa na dobyvačný.

Nemohla som dýchať. Silnými rukami ma chytil za šiju a prsty mi zaboril do vlasov. Bezmocne som sa roztriasla.

Po pretekoch som si zabudla stiahnuť tuniku, vietor ma šľahal po holých nohách. Privinula som sa k Justovi a zastonala. Pobozkal ma ešte nástojčivejšie, s túžbou, ktorá sa vyrovnala mojej.

Zalomcoval mnou výbuch omračujúceho šťastia a zároveň strach. Justus ma chce! Roky si ma nevšímal a teraz po mne túži!

No myslí si, že som zlodejka. Pozná moje tajomstvo.

- 186-

TESSA

AFSHAROVÁ

Prvé dažďové kvapky som takmer nevnímala, no potom sa nebo

otvorilo a vyliala sa na nás hotová potopa. Okamžite sme premokli

až na kožu. Justus sa odo mňa odtiahol s omámeným výrazom v očiach. Po lícach mu stekala voda. Nežne som mu prstami

obkrúžila ústa. Ich tvar som vždy obdivovala.

Justus sklonil hlavu a dal mi ešte jeden dlhý bozk. Na rozzúrené

živly a náš predchádzajúci rozhovor akoby zabudol. Potom sa

odtiahol, prekrížil ruky na hrudníku, uprene sa na mňa zadíval, preglgol a otočil sa mi chrbtom.

„Vezmi si to,“ s odvrátenou tvárou mi podal svoj plášť. Pozrela som na seba a zhíkla. Stará tunika premočená dažďom sa mi prilepila

na kožu a spriesvitnela. „Odprevadím ťa domov,“ povedal, keď som sa zahalila do

mäkkých záhybov jeho plášťa. Hlas mal chladný ako šľahajúce prúdy vody. Pozrela som naňho a neveriacky zaklipkala očami -

po roztúženom milencovi ani stopa, pred sebou som mala tvár sudcu. Pochopila som. Samého ho zaskočilo, ako sa to zvrtlo. Hnev

a sklamanie sa v ňom pretavili v prchavý nával vášne. Ďalšie bozky

nebudú. Vedela som, že ide do tuhého. Čakal ma výsluch, ktorý mi možno

zmení budúcnosť. Nasadila som nezúčastnenú tvár. Kráčali sme vedľa seba ako dvaja cudzí ľudia. Kým sme prišli k domu, lejak ustal.

Justus zaváhal. „Bola to stávka s niektorým z tvojich pojašených

priateľov? Bola to hra, ktorá zašla priďaleko? A vôbec, čo ti to zišlo na um?“

„Ty si zošalel.“

„Kde si bola v tú noc?“

Nedá mi pokoj, kým mu neposkytnem nezvratný dôkaz neviny. „Bola som s otcom. Môžeš sa ho opýtať, ak mi neveríš.“ „Nepovedal som, na ktorú noc sa pýtam.“ Uf, to mám za to, že neviem držať jazyk za zubami. „Historku,

ktorú spomínaš, poznám. Všetci o tom rozprávali.“

-187-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Neunúval sa odpovedať, mlčky ma viedol popod stĺporadie k vchodovým dverám, kde nás privítala Delia. „Zachytil nás lejak, zmokli sme do nitky. Tvoja pani sa musí čím

skôr prezliecť, inak prechladne,“ povedal jej, no všimla som si, že on

sám sa na odchod nechystá.

„Nemal by si sa vrátiť domov, Justus? Aj ty sa potrebuješ prezliecť,“ poznamenala som. „Tvoje zdravie je ohrozené rovnako

ako moje.“

Odmerane sa usmial. „Som prakticky suchý.“ Z okraja tuniky mu kvapkalo na topánky a z vlasov prilepených k hlave mu na odhalený

krk stekali cícerky vody. „Delia, prosím, chod zavolať Galena.“ Pochopila som, čo má za lubom. Chcel si overiť moje alibi

a s otcom potreboval hovoriť skôr, než sa o to pokúsim ja. Desivé

pomyslenie, no podniknúť som nemohla nič, ak som nechcela vyzerať vinná. Zvrtla som sa a zamierila ku schodisku vedúcemu k mojej izbe. Keby bola na istmických hrách súťaž v prezliekaní,

vyhrala by som. Dolu som zbehla vo chvíli, keď otec Justa na privítanie objal a pozval ho do jedálne.

Poskladala som plášť, ktorý mi Justus požičal, a využila som ho ako zámienku pridať sa k nim, hoci ma nevolali. „Je premočený skrz-naskrz,“ podala som mu ho, no neodišla som, namiesto toho

som sa oprela o stenu a predstierala som, že som freska.

Otec poslal kohosi po uteráky a suchý plášť. „Doneste korenené víno a medu pridajte dvojnásobne,“ prikázal a dodal: „Taký lejačisko

som už dávno nezažil,“

„Strašná prietrž,“ pritakal Justus a zvalil sa na mramorové

ležadlo. Otec naňho vrhol spýtavý pohľad. Zjavne mu nešlo do hlavy,

prečo nám máča nábytok, keď sa môže vrátiť domov a prezliecť sa

do suchého. „Musím sa ťa niečo opýtať, Galenos. Povieš mi pravdu?“

Otec si prehodil nohu cez nohu. Ani mrknutím nedal najavo, že by sa ho urážlivý podtón otázky dotkol. „Samozrejme.“

-188-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Spomínaš si na tú noc, keď sa ktosi pokúsil vlámať do Brutovho domu?“

„Spomínam. Čo to má znamenať, Justus?“ „Prosím, Galenos, odpovedz na otázku. Bola v tú noc Ariadně

s tebou?“ Otec zaváhal a pozrel na mňa. „Bola.“ „Si si istý? Bolo to dosť dávno.“

„Viem to naisto. Tú noc sme obidvaja prebdeli. Ja... potreboval som pomoc a Ariadně pri mne zostala až do rána. Postarala sa

o mňa. Na takú noc nezabudneš.“ Mohla som si vydýchnuť. Ako šikovne odvrátil katastrofu! Povedal pravdu, ale povedal ju tak, že mi poskytol alibi. Bez toho,

aby vyslovil lož, naznačil, že mu v tú noc nebolo dobre a ja som ho

ošetrovala. Justus

sa zmiatol.

„Ďakujem,

Galenos, a prepáč

mi tú

opovážlivosť.“ Vstal. „Mal by som sa vrátiť domov, musím sa prezliecť. Tie mokré handry začínajú byť nepríjemné.“ Schytil premočený plášť. „Ariadně, odprevadíš ma k dverám, budeš taká láskavá?“

Bez slova som vykročila za ním. Jeho znepokojivo presná intuícia ma vykoľajila. Takmer odhalil, čo som urobila. A ten jeho bozk...

nenachádzala som naň slová. Pri bráne sa otočil. „Ospravedlňujem sa, Ariadně. Zrejme som sa zmýlil.“

„Zrejme,“ odsekla som. V skutočnosti som hnev necítila, bola som vydesená na smrť. A omámená láskou. No to som mu prezradiť nemohla.

„Neprišiel som na iné vysvetlenie.“

„Chápem.“ „A veľmi sa ospravedlňujem, že som... zneužil situáciu.“ Až teraz do mňa vošiel hnev. „Aha.“

Pošúchal si zátylok. „Nemal som ťa pobozkať.“ Zatresla som mu dvere pred nosom a úprimne dúfala, že som mu ho zlomila. Ktorej žene by sa páčilo, keby sa jej muž po vášnivom

bozku ospravedlňoval, že to bola chyba? -189-

DVADSAŤDVA

Nahnevane som civela na vnútornú stranu mohutnej drevenej

brány. Justovo správanie mi nešlo do hlavy. Vybuchol ako sopka,

z každého jeho slova sršali emócie. Akoby to ani nebol on. Justus,

ktorého som poznala, bol vzor uhladených spôsobov, keby chcel,

zmrazí vás jediným zdvorilým slovom. Ani v hneve nestrácal sebaovládanie, nikdy z neho nesršala láva.

Prečo sa tak zaryto snažil vypátrať identitu môjho partnera? To, že by ním mohol byť môj otec, mu na um nezišlo, a touto chybou mi

vlastne poskytol alibi. O mojom komplicovi hovoril ako o mužovi, ktorého som si obkrútila okolo prsta, a zúril pri tom. Takto sa správa žiarlivý milenec, nie muž, ktorý sa snaží rozlúsknuť zločin chladnou logikou. Spomenula som si, ako sa Justus zatváril, keď Pavol povedal, že skutočná láska nepozná

žiarlivosť. No nevedela som si predstaviť situáciu, v ktorej by Justus dokázal žiarliť.

Zrazu som zabudla dýchať. On by to asi nepriznal ani sám sebe,

ale už vo mne nevidel malú sestru svojho kamaráta. Začal vo mne

vidieť ženu a stál o mňa. To bolo jediné vysvetlenie.

Všetko vo mne zamřelo, telo aj duša. Srdce sa mi naplnilo nádejou. Pomaly som vykročila k tablíniu. Vedela som, že otec na mňa

čaká. „Čo to malo znamenať?“ vyhŕkol, keď ma zbadal. „Prečo sa ma vypytoval na vlámanie do Brutovho domu?“ -191 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Klesla som na stolček a zopakovala od slova do slova všetko,

čo Justus povedal. Bozk som pochopiteľne vynechala. Otec si v rozrušení rozstrapatil vlasy. „Myslí mu to, Ariadně. Skoro ťa

dostal.“ „Zachránilo nás, že si to nevydarené vlámanie u Bruta nikto

nespojil so Vznešeným zlodejom. Neprihlásil si sa k nemu, nevyvesil si v meste list. Všetci si mysleli, že to má na svedomí obyčajný zlodej.

Keby sa vedelo, že je za tým Vznešený zlodej, Justus by si domyslel,

kto bol môj komplic. Takto ma podozrieval, že som sa spriahla s nejakým ľahkomyseľným mladíkom. Že to bola nerozvážnosť, čo

zašla priďaleko.“ Ustato si oprel hlavu. „Dobre, že sme s tým prestali.“

Pevne som si preplietla ruky zložené v lone a nadýchla som sa. Popravde, istý čas som sa pohrávala s myšlienkou, že splním

otcovo želanie a prestanem spriadať zlodejské plány. Ak sa Justus do mňa zaľúbil, financie potrebné na záchranu by nám dal. Úmysel okradnúť Grata by som mohla hodiť za hlavu. Lenže otcovi by od

hanby puklo srdce, keby musel od Justa prijať peniaze. Radšej bude

žiť v biede než s vedomím, že má dlh, ktorý nedokáže splatiť. Nie, na riešenie musím prísť sama - ako vždy.

S otcom sme uzavreli krehké prímerie. Ja som nerozprávala o Pavlovi ani o Bohu, otec zasa o Vznešenom zlodejovi. Preňho to

bola uzavretá kapitola.

Čas trávil v spoločnosti Dionýza, Pavla a Pavlových priateľov, a keď bol sám, venoval sa svojej najnovšej záľube - germánskemu

mydlu.

Načisto

tomu

prepadol,

v

jednom

kuse

vymýšľal

a experimentoval. Zrazu to začal s čistotou preháňať, taký bol

posadnutý. V jedno popoludnie doniesol domov novú várku.

„Toto musíš vyskúšať,“ podal mi svetlozelený kúsok. Obozretne som pričuchla. Do nosa mi udrela vôňa citrónovej trávy a levandule,

po zvieracom loji ani stopa. -192-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Nesmrdí,“ pripustila som.

„Mužovi, ktorý ho vyrába, som povedal, nech do toho pridá vonný olej - ako si navrhla. Pravda, cena sa zvýši, ale verím, že

o voňavé mydlo bude záujem.“ Strčil mi do ruky niekolko guľôčok. „Skús si ním umyť vlasy.“

„Prečo?“ Ako chlap nemal predstavu, kolko času zaberie umyť a vysušiť vlasy siahajúce po pás. „Pretože chcem vedieť, či to funguje.“

Vzdychla som a s mydlom v ruke som sa pobrala do kúpeľa. Tak ja tomu chlapovi zachránim život, kradnem kvôli nemu, vymýšľam, ako mu pomôcť, ešte aj vlasy si kvôli nemu zmyjem. A on? Ocení

to? Kdežeby! Radšej sa bude nadchýnať židovským Bohom a jeho mŕtvym synom, ktorý vraj v skutočnosti nie je mŕtvy, soptila som v duchu. Naozaj by som ocenila, keby mi tú čudnú záhadu niekto

vysvetlil.

Vtom sa mi do cesty postavil Teo. „Dobre, že si tu,“ potešila som sa. „Pričuchni si, než to použijem,“

strčila som mu pod nos mydlo. Odstrčil ho a sucho vyhlásil: „Potrebujem s tebou hovoriť.“

V tvári bol zelený ako to mydlo.

„O čom?“

„To je na debatu medzi štyrmi očami. Poď,“ potiahol ma za ruku a neprehovoril, kým sme neboli na našom obľúbenom mieste, kde sme kedysi trénovali a súťažili. Tu ma Justus pred týždňom

pobozkal, pomyslela som si s povzdychom. Odvtedy sa mi vyhýbal.

Chvíľu trvalo, kým som si uvedomila, že Teo je ako tetiva natiahnutá

na prasknutie. Sánku má zaťatú, pod hladkou kožou na krku mu vystupovali žily.

Onemela som. Čo ho zasa trápi?

Zastali sme pod stromom, na ktorý sme sa kedysi liepali. „Ariadně, Galenos mi všetko povedal... o Vznešenom zlodejovi.“ Skoro mi oči vypadli. „Čo ti povedal?“

„Že si mu pomáhala.“

„Možno. Hneváš sa?“

-193-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Pokrčil plecami. „Rozumiem, prečo to robil. A som rád, že si

mu zachránila život. Ale vraj v tom chceš pokračovať! Zošalela si?“

Potriasol hlavou. „Vieš, čo by sa stalo, keby ťa Aniketos prichytil uprostred noci vo vlastnom dome?“

„Ale neprichytil,“ uškrnula som sa.

„Tentoraz ti to prešlo, ale bojím sa o teba. Naozaj si s tým skončila? Galenovi nenapadlo, že by si mohla byť až taká tvrdohlavá,

ale ja ťa poznám. Určite máš nejaký bláznivý nápad, ako mu pomôcť s financiami. Chceš sa vlámať do ďalšieho domu?“

Zatajila som dych. „Neviem, o čom hovoríš.“ „Dáš konečne na zdravý rozum?“

„V tejto rodine som jediná, kto má rozum!“ Kameň, do ktorého kopol, odletel do diaľky. „Správaš sa ako

Celandine, uvedomuješ si to?“ Akoby mi dal facku, väčšiu urážku nemohol vysloviť. „Teo! Čo to

hovoríš? S tou ženskou nemám nič spoločné!“ „Všetko chceš mať po svojom, presne ako ona. Nikoho nepočúvaš - ani otca, ani Dionýza, ani mňa. Všetci sa mýlia, iba ty máš pravdu, však? Ohrozuješ nás, Ariadně. A čo je horšie, ohrozuješ seba. Sľúb

mi, že o ďalšiu krádež sa už nepokúsiš.“ Nevedela som sa spamätať. Ako si môže myslieť, že som ako

mama?

Chytil ma za ruku. „Ariadně,“ povedal vľúdnejšie, sklopil oči a prestúpil z nohy na nohu. „Musím ťa o niečo požiadať.“

„Viem, čo chceš. Aby som prestala kradnúť.“ V duchu som si už zostavila odpoveď aj argumenty, prečo jeho požiadavke nemôžem vyhovieť.

„Nie. Vlastne áno, aj to. Ale mám ešte jednu otázku. Je to... je to

veľmi dôležité.“ Čo by mohlo byť dôležitejšie než Vznešený zlodej? Znervóznela som. Vyslobodila som si ruku, položila ju na bok a nervózne

poklopkala špičkou topánky. „Musím ti niečo povedať, Ariadně. Dlho som to pred tebou tajil.“

-194-

TESSA

AFSHAROVÁ

Pri Diových očiach! Aj on je zlodej? „Tak už konečne hovor!“

„Ja... ľúbim ťa.“ Vydýchla som si. „To je všetko? Aj ja ťa ľúbim. To predsa vieš.

Nedopusť, aby nás tá vec s Aniketom rozdelila.“

„Nie, tak som to nemyslel...“ Prehrabol si vlasy a odhalil striebristé znamienko, ktoré zakrýval starostlivým účesom. Nežne som mu uhladila rozježené vlasy. To strieborné znamienko sa mi

páčilo. Teo sa zaň hanbil, no ja som ho pokladala za znak jeho výnimočnosti.

„Si mi drahý ako vlastný brat, Teo. Si moje dvojča. V istom zmysle si mi bližší než Dionýz. Vieš o mne viac než on.“

„Nie!“ skríkol, až som sa mykla. „Nie som tvoj brat.“

„Nezačínaj s tým zasa.“ „Nikdy som nebol tvoj brat. Bol som ti priateľom. Oddaným spoločníkom. Bol som tvoj vo všetkom okrem pokrvného puta.“

„Čo to vravíš?“ Obanovala som tie slová, len čo mi vyšli z úst.

Najradšej by som ich vzala späť. Nechcela som počuť, čo má na

srdci. „Ľúbim ťa, Ariadně. Ľúbim ťa, ako muž ľúbi ženu. Brat a sestra

sme boli iba v tvojich predstavách. Nespája nás spoločná krv. Ani zákon. Nespája nás nič, iba tvoja predstavivosť.“ Habkavo som cúvla. Krútila som hlavou, žalúdok sa mi dvíhal. Tými slovami spečatil našu bolesť. Našu odluku. Chcelo sa mi plakať.

Prosíkať, aby tie slová vzal späť a aby sa čas o niekoľko minút vrátil. Prepadala som sa do zúfalstva, no mozog mi pracoval na plné

obrátky. Teo sa nikdy necítil ako súčasť rodiny, nikdy nenadobudol istotu, že k nám patrí. Preňho som nikdy nebola sestra. Bola som jeho kamarátka. Jeho zástanca. Jediná istota v jeho neistom živote. To, že v Teovej lojálnej duši detská náklonnosť prerástla v lásku

muža, bolo úplne prirodzené.

Prečo som to nevidela? Prečo to nespozoroval otec? Tea jeho srdce zaviedlo na cestu, po ktorej som nemohla ísť. Vždy som ho brala ako vlastného brata, pre mňa bol brat aj bez právnych

dokumentov. Nezažila som jediný deň, keď by som ho vnímala inak

-195-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

než ako súrodenca. Nevyšli sme z jedného lona, no prilipla som k nemu ako k svojmu dvojčaťu. Pravdu svojho srdca nezmeníte mávnutím prútika. Tea som ľúbila ako sestra, iné ako súrodenecké puto medzi nami nemohlo

vzniknúť.

Stačil mu pohľad do mojej tváre a videl odmietnutie. Uvidel márnosť svojej túžby. Zvrtol sa a bez slova kráčal preč. Nezavolala

som ho nazad. Klesla som na zem pod strom, ktorý bol svedkom

našich tajných rozhovorov. Ten strom videl rozbité kolená, odraté holene, potoky slz aj výbuchy smiechu. A more súrodeneckej lásky.

Sedela som pod naším stromom, dívala sa za Teom a plakala. Vedela som, že som ho stratila.

Nasledujúci deň zmizol. Justovi poslal správu, že je v poriadku,

no nik netušil, kam sa mohol podieť. Neprezradila som, čo sa medzi nami stalo. Hanbila som sa za bolesť, ktorú som mu spôsobila. A navyše o vyznaní lásky som nemala právo hovoriť, bolo to

Teovo tajomstvo, nie moje. Určite by nechcel, aby som prezradila, s čím sa mi zdôveril medzi štyrmi očami. Spôsobila som mu bolesť velkú ako hora, neodvážila som sa pridať ešte zradu.

Strata Tea ma skľúčila. Bez neho som bola ako prázdna pleva, ako loď odtrhnutá od kotvy. Nemala som nikoho, o koho by som

sa mohla oprieť. Justus sa mi vyhýbal odo dňa, keď ma pobozkal a nazval zlodejkou.

Jediné, k čomu som sa mohla upnúť, bolo zabezpečiť otcovi stabilitu, ktorú nemohol získať sám. Toto sa mi stalo záchranným lanom a v presvedčení, že je to jediná dobrá vec, čo mi zostala, som

sa ho chytila.

-196-

DVADSAŤTRI

O

týždeň sa

u

nás zjavila

Klaudia, rozrušená a uplakaná. Dlho

sa mi ju nedarilo upokojiť. „Vyhodil ma z domu!“ zakvílila, keď sa trocha spamätala.

„Kto? Otec?“ zhrozila som sa. „Spurius Felonius!“ „Tvoj švagor? Prečo? Pohádala si sa so sestrou?“

„Neviem si to vysvetliť, Ariadně. V jednej chvíli sa správal úplne normálne, v ďalšej na mňa vychrlil tie najpríšernejšie obvinenia

a dal ma vyhodiť z domu. Má tam bývalého otroka, strašný surovec. Zdvihol ma a vyniesol na ulicu ako vedro s pomyjami. Také poníženie! V živote som sa tak nehanbila!“

„To je neuveriteľné!“ rozčúlila som sa. „Povedz mi to od začiatku. Čo sa vlastne stalo?“ „Sestra ma pozvala na večeru. Rada sa predvádza prepychom,

stále dáva najavo, že je teraz významná osoba. Chodím tam iba preto, lebo na tom trvá otec. Ale aj kvôli jedlu...“ pripustila po krátkom váhaní. „U Felonia sa je oveľa lepšie než u nás doma.“ Prikývla som. Aj pouliční predavači ponúkali lepšie jedlo než

to, čo sa podávalo v dome Klaudiiných rodičov. Jej mama povýšila šetrnosť na novú umeleckú formu. „Pri večeri sme boli iba traja. Keď sme jedli druhý chod, Felonius

dostal nejakú správu a zdvihol sa od stola s tým, že o chvíľu sa vráti. No nebolo ho ani po dezerte... Chcela som sa zdvihnúť, v sestrinej

-197-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

spoločnosti som bola niekoľko hodín, ledva som čakala, kedy budem môcť odísť.“

„Už za jedinú hodinu by si si zaslúžila vavřínový veniec. Ja by som s ňou nevydržala ani toľko.“ Klaudia sa pokúsila usmiať, ale nešlo jej to. „Sestra nástojila, že

nesmiem odísť, kým sa nerozlúčim s jej manželom. To je jej spôsob, ako mi obtrieť o nos Feloniovo vysoké postavenie. Keby som odišla

bez formálnej rozlúčky, výčitky by nemali konca. A tak som sa

vybrala švagra pohľadať. Našla som ho vo výklenku vedľa tablínia. Ten výklenok býva inokedy zastretý tapisériou, nik by neuhádol, že

tam je. Aj ja by som prešla ďalej, no začula som šuchot papyrusu.

Zavolala som naňho po mene a vošla. Jdern sa s tebou rozlúčiť/ povedala som. Strašne sa rozčúlil a nakričal na mňa, že za ním

sliedim a som zlodejka.“ Klaudia sa vysmrkala do vreckovky. „Možno mal v hlave.“

„Bol úplne triezvy, opitého som ho ešte nevidela.“ „Čo tam robil?“

„Nič extra. Na stole mal akúsi čierno-bielu škatuľu so zvitkami a prehŕňal sa v nich. Podľa toho kriku by si čakala, že som ho

pristihla mojkať sa s nejakou otrokyňou.“ „Za toto ťa vyhodil z domu?“

„Áno. Už nikdy nesmiem prekročiť jeho prah.“

„Ako dobre. O sestrinu spoločnosť aj tak nestojíš, aspoň sa máš na čo vyhovoriť.“ Klaudia fikla. „Otec sa so mnou úplne prestal rozprávať. Vraj

ako som si dovolila uraziť Felonia. Vynadal mi, že som chodiaca katastrofa.“

Rodiny! Existuje taká, z ktorej by človeku nenaskakovali vyrážky? Jedna moja časť soptila. Klaudia nič zlé neurobila, ako otec môže

viniť ju, a nie Felonia? Nie je to pekné, no v kútiku duše som sa priatelkinmu problému potešila. Nie som jediná, kto svojej rodine

spôsobuje vrásky.

-198-

TESSA

AFSHAROVÁ

S vlámaním do Gratovho domu som počkala do mesačného novu, keď je noc najtmavšia. Plán bol jednoduchý. Preliezť vonkajší

múr. Vziať sedem kaziet. Vyliezť von. Pamätala som si, akú komplikovanú trasu si otec vybral v tú noc, keď ho takmer dolapili na Brutovom pozemku. Ja som si

naplánovala podobnú. Ak by ma spozorovali, ťažšie ma vysledujú až domov. Trasu som si niekoľko ráz prešla za denného svetla a naučila

sa ju naspamäť, aby som potme nezablúdila. Z domu som podľa otcovho vzoru vykĺzla bočným východom.

Na sebe som mala Teovo oblečenie, ktoré nechal vo svojej izbe. Hodina rýchlej chôdze a bola som pri Gratovej vile. Ukryla som sa

v tieni a počkala, kým som si nebola istá, že nablízku nikto nie je.

Na ulici rástlo niekoľko hustých kríkov, no strom ani jeden. Fasáda vily bola z hladkého mramoru, vyliezť sa na ňu dalo iba

s pomocou lana alebo stúpacích hákov. Tým som sa chcela vyhnúť, boli hlučné a mohli vykĺznuť. Lano prevesené cez múr by zasa mohol

objaviť nejaký okoloidúci. Háky ani lano neboli v prípade obývaného domu ideálne. Môj úspech závisel od rýchlosti a nehlučnosti. Ako bolo v rímskej architektúre zvykom, bočné steny Gratovho

domu, skryté pred očami verejnosti, boli len z omietnutých tehál.

Rozumné a lacné riešenie. Omietka sa miestami rozpadala, boli v nej pukliny. Dostatočne obratnému človeku stačili na to, aby do

nich zakvačil prst na ruke alebo na nohe.

Prilepila som sa k múru a začala liezť. O chvíľu som už doluznačky ležala na hrebeni múru. Keby niekto pozrel mojím smerom, zbadal

by iba matný obrys akejsi kôpky. Lampu vo vnútornom dvore nechali zažatú, v slabom svetle som rozoznala spiaceho otroka, ktorý ležal krížom pred hlavnou bránou.

Hlások v hlave mi našepkával, že ešte nie je neskoro, ešte som sa

mohla vrátiť. Nepočúvala som ho, odohnala som ho ako dotieravú muchu.

Ležala som bez pohybu, kým som sa nepresvedčila, že otrok pri bráne tvrdo spí, a potom som sa začala plaziť. Vnútorná strana

múru obložená mramorom bola úplne hladká. Prípadný votrelec sa nemal čoho chytiť. -199-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Mne to bolo jedno, nechystala som sa zliezť, ale vyliezť.

Hlavné krídlo vily so spálňami a Gratovým tablíniom bolo poschodové, zvyšok usadlosti - átrium, jedáleň s ležadlami a dvor so stĺpovou ochodzou - prízemný. Murovaná ohrada bola taká vysoká, že mi stačilo zdolať iba

polovicu poschodovej časti domu, aby som sa dostala na strechu

pokrytú škridlou. Ak sa mi podarí preplaziť až nad okno tablínia, zavesím sa na prsty a zoskočím. Začala som liezť, využívajúc pukliny v omietke a tehlách. Vedela

som, že strecha bude tvrdší oriešok. Škridle mohli byť klzké, a nie dobre upevnené. Ak nejakú zhodím, bude to taký rachot, že sa zobudí celý dom. A ak sa pošmyknem, čaká ma pád z výšky dvoch

podlaží.

V polovici steny som špičkami nôh našla širokú prasklinu, ľavou rukou som našmátrala tehlový výčnelok a prsty pravej som zakvačila

o okraj strechy. Keby škridly povolili, zletím a spadnem na chrbát. Našťastie držali. Chytila som sa aj ľavou rukou, vytiahla sa nahor a švihom prehodila nohy na strechu. Vydýchla som si, ruky a plecia

mi horeli.

„Ariadně!“ zašepkal nejaký hlas.

V šoku som sa pustila a začala sa šmýkať k okraju. Pred pádom ma

zachránilo iba to, že som chodidlami našla škáru medzi škridlami.

„Nehýb sa, Ariadně!“ Obzrela som sa, odkiaľ hlas prichádza. Otec mal jednu nohu na obvodovom múre a vyťahoval sa nahor. Stuhla mi krv. Otec bol človek v rokoch a nemal tolko sily, čo ja, ani moju obratnosť. Toto miesto nebolo preňho, chýbali tu stromy, ktorých by sa mohol

zachytiť. Lezenie po kolmej stene si vyžadovalo zručnosť a tréning.

„Odíď,“ zasipela som.

„Jedine s tebou.“ Už bol hore a plazil sa ku mne. Keď sa dostal k stene pod strechou, vystrel sa a začal liezť, kúštik po kúsku. „Prestaň! Idem dolu,“ šepla som meravá od hrôzy.

-200-

TESSA

AFSHAROVÁ

Usmial sa na mňa, posunul sa nabok a chcel sa vrátiť, no podklzla

mu noha. Videla som, že končekmi prstov sa zachytil o puklinu, a rýchlo som sa plazila po krehkých škridlách k nemu, no než som ho stačila zadržať, prsty sa mu šmykli. Zúfalo zamával rukami.

Podarilo sa mu zachytiť o okraj múru, no bol priťažký, neudržal sa. Zletel do tmy na ulici. Počula som tupé zadunenie, jeho zmučený ston a potom sa rozhostilo ticho.

Zostalo mi zle, v ušiach mi zvonilo. Vôbec neviem, ako som sa v tej hrôze a omráčení dostala zo strechy na hrebeň ohrady. Kútikom oka som zbadala, že otrok si sadol, pretrel si oči

a rozhliadol sa. Prehodila som sa cez múr a zošmykla sa na druhú

stranu. Na nádvorí sa rozľahol krik. Vedela som, že čas hrá proti mne.

Vrhla som sa k otcovi a veľmi mi odľahlo, keď sa pohol. „Moja noha,“ zastonal. Aj v tme som videla, že predkolenie má vykrútené v čudnom

uhle. Kosť bola zlomená, no kožu nepoškodila. Povracala som sa. Čosi kovovo zarachotilo - otrok odťahoval závoru. „Pane na nebesiach, pomôž!“ vyhrkla som celá bez seba od

zúfalstva a strachu. Tých pár slov bolo mojou prvou modlitbou

k Bohu. Chytila som otca pod pazuchy a skúsila ho zdvihnúť. Pri výkriku,

čo sa mu vydral, sa mi zježili vlasy. Bol to nárek zraneného zvieraťa. Prevesila som mu ruku okolo svojho krku a vykročila k susednej

vile. Otca som napoly vliekla. Brána zaškrípala.

Na otvorenej ulici sme boli ľahký terč, no než otrok vyšiel z brány, stihla som otca vtiahnuť pod stĺpy pri vchode do susednej vily. Bol

napoly v bezvedomí, bezvládne na mne visel. Gratov otrok urobil niekoľko krokov a zdvihol lampáš nad hlavu. „Kto je tam?“ zvolal.

Boli sme v tieni za stĺpom, nezbadal nás. Napokon to vzdal, vrátil sa k bráne a lampáš postavil do výklenku v múre. Asi na odstrašenie

votrelcov, ale nemusel sa unúvať. Už by som tam neliezla ani za svet. Potom vošiel do dvora a zasunul závoru.

-201 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Môžeš chodiť?“ opýtala som sa pošepky.

Otec pridusené zastonal. Vysvetlila som si to ako áno, podoprela ho a vykročila. Snažil sa skákať na zdravej nohe a potláčal krik.

O chvíľu som bola spotená ako myš, srdce mi divo tĺklo. Takto sa nikam nedostaneme, otec zamdlie od bolesti. Zastala som, zohla sa a vzala ho na chrbát. Bol ťažký, kolená sa mi podlamovali. Jeho protesty som si nevšímala a teperila som ho ďalej. Šmýkal sa mi, každých pár krokov som musela zastať. „Bože, ak máš vo svojom srdci miesto aj pre zlodejov, pomôž nám v túto noc,“ zakvílila som. Bola som zúfalá, vedela som, že doniesť

domov otca neuvládzem. Vliecť ho niekolko krokov bola jedna vec, no cesta, na ktorú som potrebovala hodinu rýchlej chôdze, keď som

išla sama a naľahko, bola nad moje sily. Horúčkovito som premýšľala. Ak nebudem kľučkovať ulicami, ako som mala pôvodne v pláne, trasa sa podstatne skráti. No ani tú by som nezvládla.

Pri tempe, ktorým sme šli, by nám cesta domov trvala dve, ak nie tri hodiny. To by moje telo nezvládlo.

V mysli mi zazneli Pavlove slová: „Láska všetko znáša, všetko

verí, všetko dúfa. Láska všetko vydrží. “

Znova som vzala otca na chrbát a teperila ho zohnutá do predklonu ako starena. Toto je láska. Láska, ktorá sa nevzdáva a nestráca nádej. Láska, ktorá prekoná každú prekážku. Napla som sily a svoje nohy donútila kráčať. Po polhodine mi

začali krvácať rozhryzené pery. V hrdle mi vyschlo, do chrbta mi

vystreľovala bolesť, svaly na bruchu, pleciach a krku ma pálili. V mojom tele nebol jediný kúštik, čo by ma nebolel, no Pavlove slová mi nedovolili zastať. „Bože lásky, daj mi silu,“ opakovala som pošepky.

Keďsme konečne dorazili k našej vile, od vyčerpania a bolesti som sa rozplakala. Slnko malo vyjsť onedlho. Otca som opatrne položila

do trávy a otvorila bočné dvere. Už iba pár krokov! Z posledných síl som otca dovliekla do vydláždeného átria. Vedomie stratil už dávno.

-202-

TESSA

AFSHAROVÁ

Chcela som zakričať na brata, no z úst mi vyšiel iba zúfalý chrapot. Niekto ho však musel začuť, lebo vzápätí stál Dionýz pri

nás. „Pre zmilovanie Božie! Čo sa mu stalo?“ vydesil sa.

„Pošli po lekára!“ stihla som povedať, než som zamdlela. Z mrákot ma prebrali výkriky. Chcela som sa nadvihnúť, no moje telo sa premenilo na kôpku mučivej bolesti. Stuhnuté svaly

ma neposlúchali, v hlave mi trestalo. Čiasi ruka ma jemne potlačila späť. „Ani to neskúšaj.“

„Justus?“ Sedel v kresle vpravo odo mňa, čím sa vysvetľovalo,

prečo som ho nezbadala. Nedokázala som pohnúť krkom. Tie

strašné výkriky pokračovali, div mi nepraskla hlava. „Čo je to?“ Justus zaváhal a mlčal. Postupne sa mi vybavilo, čo sa stalo. „Môj

otec?“ „Lekár sa pokúša napraviť kosť. Nepekná zlomenina.“

„Musím ísť za ním!“ zhrozila som sa a štverala sa z postele. Šľachy a svaly sa však vzbúrili, odmietli poslúchať. Potkla som sa

a nebyť Justa, spadla by som na dlážku. Nežne ma zachytil. „Nesmieš

vstávať, si príliš slabá. Otec nie je sám, je pri ňom Dionýz,“ povedal a uložil ma na matrac. Dostala som triašku, ktorá nie a nie prestať. Vari mi už nikdy

neprestane byť zima? Justus nalial do čaše varené víno a podal mi

ho. „Vypi to.“ Pokrútila som hlavou, žalúdok sa mi búril. Justus pristúpil

k posteli. Matrac sa poddal, keď si ku mne prisadol. Takmer sa

dotýkal môjho boku. Cez tenkú plachtu som cítila, ako sa mu napínajú svaly, keď sa naklonil a priložil mi čašu k ústam. „Pi, pomôže ti to. Lekár doň pridal nejakú tinktúru. Tak pi už.“ Prehltla som zopár dúškov a zmraštila tvár. „Smrdí to, ako keď koza napľuje.“

„Nešomri a počúvaj.“

-203 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Nič nepočuť.“ „Presne tak. Už nekričí.“ Odhodila som plachtu a snažila sa vstať. „Idem zistiť, čo sa tam

deje.“

Chytil ma za plece a stiahol späť na vankúš. „Musíš zostať v posteli, potrebuješ to. Keby som ti mohol veriť, že budeš rozumná,

pôjdem zistiť, čo je s tvojím otcom.“

„Prosím!“ Nedokázala som zadržať slzy. Stekali mi po lícach, kvapkali z brady, zmáčali mu dlaň. „Justus, prosím, vezmi ma so

sebou!“ Zadíval sa na mňa a výraz sa mu zmenil. „Prestaň!“ prikázal, na

čo som sa rozplakala ešte usedavejšie. Zaklial. „Musel som zošalieť.“

Vstal, zohol sa a vzal ma na ruky. „Ale iba na chvíľočku, potom ťa vrátim do postele. A žiadne námietky. Rozumieme si?“

Prikývla som. Slová aj tón hlasu boli strohé, no dotyk nežný. Napriek tomu mi spôsobil bolesť. Každý kúštik môjho tela sa búril,

no neodvážila som sa ani hlesnúť, aby si to Justus nerozmyslel.

„Prečo už nekričí?“ hlas sa mi zatriasol. „Podľa mňa zaspal. Aj ty by si si mala pospať.“ Pri otcových dverách zastal, ohlásil Dionýzovi, že sme tam, a až keď môj brat povedal, že smieme vojsť, strčil do dverí a otvoril.

V izbe bolo šero, otec ležal na posteli bledý a v bezvedomí. Zlomenú nohu mal obviazanú od chodidla po koleno.

„Otec...“ pošepla som. Dionýz sedel na jedinej stoličke v izbe. „Posaď ju sem,“ povedal a vstal. Justus ma opatrne zložil na stoličku. Zadívala som sa do otcovej

popolavej tváre a zaplavil ma pocit viny. Galatea mu ružovou vodou omývala čelo a chodidlá. Prsty sa jej triasli, za tých pár hodín

navidomoči zostarla. To, čoho bola za posledné hodiny svedkom,

ňou otriaslo. Ja som celý ten čas preležala v milosrdnom bezvedomí.

V izbe bolo ticho, no v ušiach mi stále znel otcov krik. Nezabudnem naň do smrti a nikdy si neodpustím, že sa to stalo mojou vinou.

-204-

TESSA

AFSHAROVÁ

Lekár začal zo štvorhranného stolíka pri otcovej posteli spratávať svoju medicínsku výbavu. Strašidelne vyzerajúce nástroje sa mi

videli vhodné skôr na mučenie než na jemný chirurgický zákrok. Na niektorých boli stopy krvi. Zostalo mi zle. Usilovne som pregígala, lebo Justus by ma určite odniesol späť do postele, keby som sa teraz

povracala. A zasa by som o otcovom stave nič nevedela.

„Ako mu je?“ opýtala som sa čo najpokojnejšie. Lekár sa otočil. Všimla som si hustú bielu hrivu, starostlivo upravené obočie. Jemnú tuniku s bordovým lemom mal zastriekanú

krvou.

Niektorí lekári sa túžili zapáčiť, pri posteli nemocného sa správali podlízavo. Iní boli príjemní, dokonca šarmantní. No našli sa aj takí, pre ktorých bol dôležitý iba ich vlastný názor a bolo im fuk, čo si kto myslí. Tento muž zjavne patril k tretej skupine. „Máš

byť v posteli,“ utrúsil sucho. „Aj ja jej to vravím,“ pridal sa Justus. „Ak mi odpovieš na otázky, vrátim sa do postele.“ Lekár sa znova sústredil na inštrumenty a začal ich umývať vo

vode s vínom. „Tá zlomenina je nebezpečná. Najľahšie sa ošetrujú

kosti zlomené v strede a čisto,“ povedal a na ilustráciu sekol dlaňou. „U tvojho otca je kosť zlomená pri konci, v blízkosti kĺbu. Je to

oveľa bolestivejšie a ťažko sa to ošetruje. A je tu ešte jeden problém, okraje kosti sú roztrieštené.“ Nakreslil vo vzduchu zubatú čiaru.

„Svaly a šľachy som musel natiahnuť, aby sa úlomky dostali na svoje miesto. V lepšom prípade bude noha kratšia. V horšom sa do nej

dostane gangréna. Musíme počkať tri dni, potom sa uvidí, či sa dá zachrániť.“ Izba sa mi rozkrútila pred očami, cítila som, ako mi z tváre steká krv. Predklonila som sa a oprela ruky o stehná. „A ak nie?“

„Budem ju musieť amputovať,“ odvrkol, akoby som bola idiot, čo kladie nezmyselné otázky.

„To by stačilo,“ vybrechol Justus, vzal ma na ruky a bez slova ma vyniesol z dverí. Sú veci, ktoré myseľ neunesie. Otec reval od bolesti na celý dom, ja som náreku svojej duše nedokázala dať hlas. Otcovi som chcela -205-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

pomôcť, a ako sa to skončilo? Zničila som ho. Niečo sa vo mne zlomilo. Nenapraviteľne. Chúlila som sa na posteli ako kôpka nešťastia. Justus chvíľu postál

a zadíval sa na mňa, no nezačal ma utešovať. Mlčky si prisadol, vzal

ma do náručia a objímal ma, kým lekárov elixír nezabral. Upadla som do nepokojného spánku, priveľmi vyčerpaná na trúchlenie.

-206-

DVADSAŤŠTYRI

Keď

som sa zobudila, zbadala

som v izbe Deliu. V hlave akoby

mi mlátilo kladivo.

„Delia,“ zachripela som. Prudko zdvihla hlavu. „Ako je otcovi?“ „Stále rovnako. Spí.“

„A noha?“

„Je priskoro, ešte sa nevie.“ Odložila vlnu a podišla k posteli. „Donesiem ti horúcu polievku a chlieb. Ale najprv sa napi.“ Podala mi pohár pramenitej vody. Dychtivo som ju vypila.

S námahou som si sadla. Pri trénovaní sa mi zranenia a bolesť nevyhýbali, no minulú noc som siahla na dno svojich síl. Bolelo ma všetko, aj svaly, o ktorých som ani nevedela, že ich mám. Zaťala som zuby, prehodila nohy cez peľasť a zavolala na Deliu, ktorá už mierila k dverám.

„Nevieš,

kde

by mohol

byť Teo?“

opýtala

som

sa

čo

najneutrálnejšie.

Zostala ticho.

„Nežiadam, aby si vyzradila tajomstvo. Len mu daj vedieť o otcovi. Mal by to vedieť. Záleží na ňom, či príde domov, ale určite

by chcel vedieť, že otcovo zranenie je nebezpečné.“ Stroho prikývla a bola preč. Hlava sa mi odvčera trocha vyčistila. A vírilo mi v nej množstvo otázok. Prečo sa nikto nevypytuje, čo sa

vlastne stalo? Uprostred noci dovlečiem na dvor vážne zraneného pána domu a zamdliem. Mali by horieť od zvedavosti, nie? Prečo sa ma nikto nič nepýta? -207-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Lámala som si hlavu, no na vysvetlenie som neprišla. Pobiede som sa pozviechala na nohy a oprela sa o stoličku ako chromý vojnový veterán.

Ešte som mala na sebe Teovo oblečenie. Vyzliekanie mi trvalo

večnosť, pri každom pohybe, aj tom najmenšom, ma chytali kŕče.

Delia nechala na stojane s umývadlom krčah s vodou. Určite bola

horúca, keď ju doniesla, no medzičasom vychladla. Ako-tak som sa opláchla a obliekla si čistú tuniku. Prevliecť ju cez hlavu bol oriešok,

no zohnúť sa a zaviazať si šnúrky na sandáloch bolo celkom nad moje sily. Do otcovej izby som išla bosá.

Justus sa potichu zhováral s Dionýzom. Galatea sa od otcovho

lôžka odvčera neodlepila. Na sebe mala to isté pokrčené oblečenie a na tvári rovnako vyľakaný výraz. Dokrivkala som k posteli.

Keď ma muži zbadali, obaja vyskočili. Kývla som im a dúfala, že ma nebudú hnať nazad do postele. So strachom som pričuchla

k otcovým obväzom. Mohla som si vydýchnuť, nepáchli. Ak

by mäso začalo odhnívať, pre záchranu otcovho života by bola jediným východiskom amputácia a ani tá nebola zárukou úplného

uzdravenia. Mohlo sa stať, že otec dožije svoj život ako mrzák zmučený bolesťami, na ktoré niet lieku, no mohol aj zomrieť.

Bola to moja vina. Obrátila

som

sa

k

mužom.

Nemalo

zmysel

odkladať

neodvrátiteľné. Najlepšie bude vypiť kalich horkosti hneda naraz. „Zapríčinila som to ja.“ Hlas som mala rovnako meravý ako telo.

„Nie,“ presviedčal ma Dionýz. „Otec nás varoval, že to budeš chcieť vziať na seba.“ „On s vami hovoril?“ Toto bol neočakávaný zvrat. Pošúchala

som si spánky. „Kedy?“

„Po tom, čo si stratila vedomie. Keď dobehol Justus, otec poslal všetkých preč a povedal nám, čo sa stalo.“ Akoby sa okolo mňa rozkrútilo tornádo. Zostalo mi zle.

„Netvárite sa znepokojene.“ Môj brat obrátil ruku dlaňou nahor. Bolo to gesto filozofa.

Zachovať neotrasiteľný pokoj zoči-voči zrade ho naučili na hodinách rétoriky? Ak áno, chcela by som, aby to niekto naučil aj mňa. -208-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Dal mi sľub a ja som dúfal, že ho dodrží. No predpokladám, že

vzhľadom na okolnosti sa ocitol v priveľkej tiesni a podľahol.“ „Pri Diovej kučeravej brade! O čom to rozprávaš, Dionýz?“ Brat zmĺkol, poslal Galateu preč, zatvoril okno a zamkol dvere.

Ja som sa zatiaľ pokúšala rozlúsknuť zmysel jeho slov. „Som sklamaný, o tom niet reči,“ pokračoval, až keď si bol istý, že

sme sami a nik nás nemôže počuť. „Dotklo sa ma, že porušil dané slovo.“

„Čo ti sľúbil?“ „Mala si ma zobudiť, keď si videla, že sa tajne vykráda z domu, no asi na to nebolo dosť času. Zázrak, že si sa stihla prezliecť a utekať

za ním.“ „Dionýz, sú iba dve možnosti - buď som sa zbláznila, alebo

si dostal nepravdivú verziu. Prvú možnosť podopiera množstvo

dôkazov, svoje striebro by som však stavila na tú druhú.“ Justus vstal. „Upokoj sa, Ariadně. Už viem, že Vznešený zlodej je Galenos. Sám sa mi dnes ráno priznal. Nikomu to nevytáram,

nemusíš sa báť. V živote by som ho nezradil.“ Nohy sa mi podlomili, musela som si sadnúť. Justus to vie!

„A povedal aj to, že si ho v noci sledovala a chcela si mu v ďalšej krádeži zabrániť. Nikto ťa neobviňuje, nemôžeš za to, čo sa mu

stalo.“ Zaborila som hlavu do dlaní. „Ale mali by ste, pretože to bolo

inak.“

„Otec nám vysvetlil, ako sa to stalo,“ pridal sa Dionýz. „Zakričala si naňho a snažila sa ho presvedčiť, aby sa s tebou vrátil domov. Bola

to nehoda, Ariadně. Tvoj hlas ho prekvapil, šmykol sa a spadol. Za

zranenie si môže sám.“ Pristúpil ku mne a chytil ma za ruku, nežne a úctivo. „Galenos

povedal, že trvalo dve hodiny, kým si ho dovliekla domov.“

Ohromene pokrútil hlavou. „Nechápem, kde sa v tebe nabralo toľko

sily. O takom odvážnom čine som ešte nepočul.“ Potlačila som hysterický smiech. Otcova historka bola znamenitá, bolo v nej toľko poloprávd, že vyznela dôveryhodne. A mne

-209-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

ponúkala záchranu. Mohla som sa za ňu skryť a udržať si Justov rastúci obdiv. Prijímať úctu, ktorú mal v očiach, ako zaslúženú.

Pomaly som otočila hlavu a zadívala sa na bielu postavu na posteli. Srdce mi prekypovalo láskou. Láskou a bolesťou. Toľko toho pre

mňa obetoval! Nedovolím, aby pre mňa opäť klesol v Dionýzových očiach. Nastal čas splatiť dlhy.

Pravda môže byť ostrá ako meč a drsná spoločníčka. Táto pravda mohla preťať puto, čo sa rodilo medzi Justom a mnou. Po tomto ma

znenávidí. Vyslobodila som si ruku a vstala.

„Poviem ti iný príbeh, ak dovolíš. Otec je Vznešený zlodej. To je pravda. Raz som ho zachránila, keď ho takmer chytili. To bol ten

pokus o vlámanie v Brutovom dome.“ Pozrela som na Justa a kývla hlavou. „Nemýlil si sa. Na tom strome som vtedy bola ja. A potom som otcovi pomohla pri ďalšej krádeži.“

„Čo to vravíš?“ hlesol Justus. „Vravím, že aj ja som zlodej. Potrebovali sme peniaze. Otcovi

zostali obrovské dlhy, keď jeho loď stroskotala. Väčšinu už splatil,

lenže veriteľov väčšina nezaujíma. Chcú všetko, čo dlhujeme.“ Svaly na chrbte sa mi chveli, musela som si sadnúť. „Ešte

dve krádeže a boli by sme v suchu. Vznešený zlodej okrádal iba nečestných. Čo myslíš, prečo ho celý Korint zbožňuje? Pre nich je to hrdina, nie zločinec. Vravela som si, že v našom konaní je viac

dobra než zla. Otec s tým chcel skončiť, to ja som ho presviedčala, aby sme pokračovali. A potom si sa vrátil domov, Dionýz. A keď si k nám doviedol

Pavla, otec sa rozhodol, že so starým životom raz a navždy končí... ten váš Ježiš mu učaroval.“ Vystrela som k bratovi roztrasenú dlaň. „Sľub, ktorý ti dal, nikdy

neporušil. V tú noc som sa z domu vykradla ja. Nie ja som sledovala otca, ale on mňa.“

Justus skamenel. Jeho myseľ, inokedy rýchla ako blesk, odmietala

uveriť mojim slovám. Boli ako dýka. Pevnejšie som zovrela pomyselnú rukoväť a zasadila ďalšiu ranu. „Vyliezol za mnou, chcel

ma zastaviť, lenže ten múr bol nad jeho sily. Vrátila som sa, chcela som mu pomôcť, ale nestihla som to. Pošmykol sa a spadol... Toto,“

-210-

TESSA

AFSHAROVÁ

ukázala som na otcovu obviazanú nohu, „je moje dielo. Otec ma prosil, aby som s tým skončila. Aj Teo ma prehováral. Trvala som na

svojom, odmietala vidieť, že majú pravdu.“

Keby mi to stuhnuté svaly dovolili, hodila by som sa pred bratom na kolena. „Otec neporušil slovo, ktoré ti dal, Dionýz. Ja som všetkému na vine.“

Dvoma dlhými krokmi sa vrhol ku mne. Práve som sa priznala, že som klamárka a zlodejka, no Dionýz vystrel ruky, objal ma tak nežne, akoby som mu oznámila tú najlepšiu novinu, a uprel na mňa oči plné slz. Čakala som odsúdenie a hnev, no v bratovom pohľade

sa zračila ľútosť. Ľútosť a oceán súcitu. „Odpúšťam ti,“ povedal. Začínala som chápať, čo znamená byť vinný a nemať sa na čo

vyhovoriť. A čo znamená rozhrešenie. Pochopila som, čo znamenajú Pavlove slová, že láska všetko znáša. Dionýzova láska uniesla

bremeno môjho previnenia. Zmazala môj dlh. Balvan, čo ma ťažil na hrudi, zmizol. Vlastných výčitiek ma môj brat zbaviť nemohol, uvedomovala som si závažnosť svojich činov, no odpustenie mi prinieslo úľavu

a ponúklo pohár nádeje do budúcnosti. Justus, ktorý dovtedy stál ako soľný stĺp, sa vytrhol z nehybnosti.

Jeho vejúci plášť plieskal ako bič, keď sa bez slova vyrútil z dverí.

Získala som svojho brata a stratila srdce. Krehký cit, čo sa v Justovi začínal rodiť, neuniesol pravdu o mojich výčinoch. „Žiadať o ďalší zázrak by bolo priveľa,“ povedala som,

predstierajúc silu, ktorú som nemala. Moje vnútro bolo na kusy. Z tohto sa nespamätám. Ako sa dá žiť na cintoríne snov? Ako sa

máte vyrovnať so skazou, čo vzišla z vašich vlastných rúk?

Dionýz si sadol. „Pán nie je skúpy.“ Vtom niekto zaklopal, akoby čakal za dverami, kedy spomenieme Boha. Zazrela som strapaté vlasy, potom Pavlovu tvár, no telo mu

zakrývali poloprivreté dvere. „Prišiel som sa s vami modliť. Smiem vojsť?“

„Pavol!“ potešil sa Dionýz. „Vitaj! Len poď ďalej! Teraz spí,

naprávanie kostí ho vyčerpalo. Som rád, že si tu s nami.“ -211 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Pavol energicky vošiel a ovzdušie v izbe sa razom zmenilo, akoby samotná jeho prítomnosť rozohnala strach. Zaplavila ma úľava

a slepá nádej.

Pavol sa zahľadel na môjho otca. „Bohu nič nie je nemožné, ako raz povedal prorok Eliáš jednému ustráchanému kráľovi.“

Priplichtila som sa bližšie. „Lekár vraví, že zlomenina je komplikovaná, a bojí sa, že noha začne hniť.“

„Pehe!“ kývol rukou. „Lekári sú iba ľudia. Čo je pre nich nemožné, je pre Boha maličkosť. Poprosíme Ježiša, aby položil ruku na tvojho otca.“ Šibalsky sa na mňa usmial. Túžila som mu úsmev

opätovať ako bezstarostné dieťa, no môžete sa smiať s balvanom na

krku?

-212-

DVADSAŤPÄŤ

Ježišovi nasledovníci sa modlili čudne, pretože neponúkali

nijaké obety. Za ich prosby nepreliala krv ani len hrdlička. Pavol s Dionýzom používali jazyk jednoduchých ľudí, ich modlitba bola skôr rozhovorom s neviditeľnou bytosťou než formálnou liturgiou.

Začínala som chápať, čo mal Dionýz na mysli, keď hovoril o rozdiele medzi ich Bohom a neosobnou silou, ktorú vyznávali

stoickí filozofi. Dionýz a Pavol oslovovali svojho Boha ako Otca,

niekedy použili hebrejské slovo abba, ktorým židovské deti označujú svojich milovaných otcov.

„Prijal nás za svojich synov,“ vysvetlil Pavol. Modlili sa ako deti a môjho otca zverovali do rúk toho, kto utkal jeho kosti ešte v materskom lone. „Pane, spoj znova jeho kosti,“ predniesol Pavol prostú prosbu. „Obnov, čo bolo roztrieštené.“

Olejom pomazal otcovi čelo, pošepky odriekal požehnanie

a odstúpil.

Pred

niekoľkými

hodinami bola

otcova

spálňa

svedkom

skľúčenosti, neznesiteľnej bolesti, trpkých priznaní a odmietnutia, no len čo sa Pavol s Dionýzom pomodlili za môjho otca, zniesol sa na nás zvláštny pokoj. Ich modlitby zahnali tiene predchádzajúcich hodín, preč boli temné predtuchy a utrpenie, čo predtým zapĺňali izbu ako jedovaté výpary.

„Ak dovolíš, rád by som tu zostal,“ obrátil sa Pavol ku mne. „Chcem sa modliť za Galena.“

-213-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Pravdaže, budeme radi.“ Namiesto otca bol teraz hlavou domu Dionýz. Pavol vedel, že od neho si pýtať súhlas nemusí, už ho mal.

Jeho zdvorilá otázka ma dojala. V našom svete nevydatá žena zvyčajne nestála za povšimnutie. Pavol ma požiadal o dovolenie

a ukázal tým, že mu na mojom názore záleží. Hodiny strávené pri otcovej posteli ma obrali o sily, triasla som

sa od vyčerpania. Ospravedlnila som sa, potrebovala som si na hodinku oddýchnuť.

Keď som pred dverami otcovej spálne našla Galateu čupieť na dlážke s kolenami pritisnutými k hrudi, zastala som v polovici kroku. Prečo som to predtým nevidela? Galateu, ktorá nikdy nepoznala nič dobré, si otcova láskavosť podmanila. Dodržal sľub, ktorý by

vyslovil máloktorý muž, a vyslobodil ju z domu hrôz. Zaľúbila sa

doňho, pretože s ňou zaobchádzal ako s ľudskou bytosťou.

„Už môžeš vojsť, Galatea.“ Chúďa utrápené, prešmykla sa okolo mňa a vbehla dnu, akoby od toho závisel jej život.

Vo svojej izbe som sa natiahla a usilovala sa oddýchnuť si, no

myšlienky mi uháňali ako Teov voz. S odstupom chirurga som otvorila rany v živom mäse svojho života, preskúmala svoje činy a priznala si pravdu o ich pohnútkach. Jasne

som

uvidela

svoju

aroganciu,

neohľaduplnosť

a nevšímavosť voči druhým. Nahovárala som si, že konám pre dobro rodiny, no v skutočnosti som si chcela plniť svoje túžby.

Túžila som byť otcovou záchrankyňou, jedinou osobou, čo pri ňom stojí. Túžila som mu dokázať, že som lepšia než ostatní. No keď som sa dostala na koreň svojich rozhodnutí z nedávnych

mesiacov, ukázala sa prostá pravda: robila som to, po čom pišťalo

moje srdce. Odo dňa, keď som ušla od mamy a od starého otca, uplynulo

päť rokov, no dosiaľ som rebelovala proti ich diktátu, prekračovala hranice, ktoré stanovili. Môjmu životu kraľoval vzdor, nie láska.

Nemyslela som na cenu, ktorú zaplatí môj otec. Na jeho strach a bolesť, keby ma chytili. Nemyslela som na hanbu, čo by padla na našu rodinu. Myslela som iba na seba. Svoje rozhodnutia som ospravedlňovala výhovorkami, ktoré by nikoho neoklamali.

-214-

TESSA

AFSHAROVÁ

Súd mojej vlastnej mysle vyniesol neúprosný ortieľ: vinná. Trest bol prísny, no zaslúžený. Išla som si za svojím a zničila som klíčiacu náklonnosť muža, ktorý navždy zostane mojou láskou. A ublížila

som otcovi, ktorý pre mňa znamenal všetko.

S touto pravdou budem žiť až do konca svojich dní. Stonajúc som sa vyteperila z postele, že sa vrátim do otcovej izby. Cestou som zbadala Pavla. Sedel na nádvorí na mramorovej lavičke

pri jazierku a v prstoch krútil stonku rozmarínu. Bez rozmýšľania som zamierila k nemu. „Smiem si k tebe prisadnúť?“ spýtala som sa opatrne, aby som nebodaj neporušila

nejaké židovské pravidlo. „Čakal som, že prídeš,“ odvetil záhadne a ukázal rukou vedľa seba. „Mám objednať niečo pod zub? Alebo víno?“

„Nie, ďakujem, nie som hladný ani smädný. Jediné, čo chcem, je tvoja spoločnosť.“

Jeho slovám som nerozumela, ale sadla som si. Rozhostilo sa

ticho. Na muža, ktorý tvrdil, že túži po mojej spoločnosti, bol akýsi zamlknutý. A potom mi blyslo hlavou: tomuto mužovi môžem veriť. Na jeho fantastické závery som nemala jediný dôkaz, sotva som ho poznala, no čosi hlboko v srdci ma pobádalo, aby som sa mu

zdôverila so svojím životom. Justovi a Dionýzovi som sa už priznala. Môj brat mi odpustil.

Justus nie. Povedať pravdu tomuto mužovi mohlo byť nebezpečné. Neexistoval rozumný dôvod priznávať sa mu, nemala som tým čo

získať. No moja duša túžila vyznať svoje previnenia pred mužom, ktorý Boha úctivo nazýval Otcom.

„Som zlodejka,“ začala som a potom to už išlo ľahšie. Tieň na slnečných hodinách uprostred nádvoria sa posunul o celú hodinu, kým som dospela na koniec zoznamu všetkých

skutkov pýchy, sebeckého vzdoru a márnivosti, na ktoré som si vedela spomenúť. Na nič som sa nevyhovárala. „Povedz, Pavol, má tvoj Boh v srdci miesto aj pre zlodejov?“

spýtala som sa na záver.

-215-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Odpovedal zoširoka. „V deň, keď ukrižovali Krista, stáli na

Golgotě tri kríže. Na dvoch viseli zlodeji, Ježiš uprostred medzi

nimi. Jeden sa z neho vysmieval, druhý uznal svoju vinu a Ježišovi povedal:,Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva/ Ježišovi to stačilo. Tá kvapka viery a priznanie. ,Ešte dnes budeš

so mnou v raji/ odpovedal. V raji! Zločinec, ktorý sám uznal, že je vinný a zaslúži si trest, pocíti pokoj, ktorý si ty ani ja nevieme

predstaviť. Naplní ho prekypujúca radosť. Bude so Synom Boha a jeho anjelmi! Bude žiť na večnosti bez sĺz, chorôb a zúfalstva. A raz príde deň, keď sa bude radovať z nového tela, večného

a neporušitelného. Áno, Ariadně. Náš Pán má v srdci miesto pre zlodejov, ktorí

sa kajajú. Pre tých, ktorí sa vyznali zo svojich hriechov. Priznanie je dôležitý krok na ceste k pokániu.“ Žiarivo sa usmial. „Raz som

ti to už povedal. Boh chce všetko! Chce nás celých, do poslednej čiastočky.“ Až teraz som pochopila, ako to Pavol myslel. Tento Boh nekoná polovičato. Nestačí, ak mu podám ruku. Tento Boh chce moju dušu.

Chce všetko, čo je vo mne, zlé aj dobré. Chce ma milovať celú. Chce

mi dať, po čom som vždy túžila. No cena za to bude môj život. Vzdor a svojvôľa v ňom stratia miesto. Aj arogancia a samoľúbosť.

Tento Boh chce dieťa, ktoré sa k nemu privinie, oprie si hlavu o jeho plece a budúcnosť nechá naňho.

„To, čo dostane, nevyzerá na výhodnú kúpu,“ poznamenala som,

keď som si pomyslela na svoj život plný chaosu. Naozaj za veľa nestál. „Ale chcem, čo má Dionýz. Tú schopnosť odpúšťať. Túžbu milovať. Chcem Boha.“ Keď som od Pavla odchádzala, cítila som sa čistá a bolo mi dobre.

Nasledujúce ráno som s úžasom zistila, že otec, ktorému hrozilo, že príde o nohu, je hore a vo výbornej nálade.

Keď ma uvidel, požiadal všetkých, aby odišli, pretože sa chce so mnou porozprávať medzi štyrmi očami. „Nemusíš sa trápiť,“ začala som. „Dionýzovi, Justovi aj Pavlovi som už povedala, ako to bolo.“ -216-

TESSA

AFSHAROVÁ

Na jeho sinavej prepadnutej tvári sa vynímali len oči. „Ariadně, chcel som ťa ochrániť.“

Kľakla som si vedľa postele. „Si najlepší otec, akého žena môže mať. Nezaslúžim si ťa. No už som sa rozhodla, prevzala som zodpovednosť za to, čo som urobila. Dionýz mi odpustil. A Pavol

ma uistil, že aj Boh mi odpustil, pretože som sa priznala a poprosila

o odpustenie. Teraz si na rade ty. Odpusť mi, drahý otec.“ Chcelo sa mi plakať, hrdlo som mala stiahnuté. „Prosím, odpusť

mi tvrdohlavosť, bezohľadnosť a sebectvo. Nedbala som na to,

čo chceš ty. Odpusť, že som ti spôsobila bolesť a ohrozila tvoje zdravie.“ Otcovi vyhŕkli slzy. „Odpúšťam ti z celého srdca.“ Pomohol mi

vstať a usadil ma vedľa seba. „Svojho druhého starého otca - môjho otca - si nikdy nepoznala. Bol to úžasný človek. Zomrel ešte pred tvojím narodením. Priskoro som ho stratil. Pamätám sa, ako ma učil chodiť po schodoch. Bol som maličký,

sotva väčší od batoľaťa. Na treťom schode som sa zľakol a bál som sa ísť ďalej. Ani nahor, ani nadol. Zaťal som sa, ako to vedia iba deti. Nie! Otec ma nenútil. ,Netráp sa, synček. Na začiatok ti to ide veľmi

dobre,4 pohladkal ma po hlave. Vzal ma na ruky a po zvyšných

schodoch ma vyniesol. Vôbec mi nezišlo na um, že sa mi niečo nepodarilo. Cítil som sa ako kráľ, ktorý celkom sám zvládol tri schody. Takto sa správajú otcovia, Ariadně. Vidia, čo dieťa zvládlo,

a povzbudzujú ho, aby sa naučilo dôjsť až na koniec cesty. Potiaľto si to dokázala sama, dievčatko moje. Ak ti Boh dá silu, zvládneš aj zvyšok.“ Zmĺkol a líca mu očerveneli. „A teraz požiadam

o odpustenie ja teba.“ „Nemám ti čo odpúšťať.“

„Ariadně, vinu za náš rozvod, za rozpad rodiny, za tie stratené, ťažké roky si vždy pripisovala matke. Lenže ja som mal aspoň taký podiel viny ako ona. Vedel som, ako jej bude, až odhalí, že kradnem,

a predsa som pokračoval. Rovnako ako ty teraz. Robil som, čo som chcel robiť, na pocity svojej ženy som nebral ohľad. Moja vina je

väčšia než jej.“

-217-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Kedysi by som otcovo priznanie odbila mávnutím ruky, ale to bolo pred tým, než som sa so všetkým priznala Pavlovi a než

som opraty svojho života zverila Bohu. Odjakživa bol pre mňa

rozhodujúci môj vlastný názor, všetko som si vysvetľovala po

svojom. Až teraz som si uvedomila, že som pravdu prekrúcala a prispôsobovala ju vlastnému videniu. Predstavila som si mamu,

mladú ženu z vynikajúcej rodiny, a zdesenie, čo sa jej muselo zmocniť, keď zistila, že jej manžel porušuje zákon. Ako sa s tým

mala vyrovnať, keď jej nik neukázal cestu k milosrdenstvu? Otca jeho vlastné konanie zničilo. Keby si bol vybral inú cestu, mohol mamu ovplyvniť. Pri ňom by sa naučila byť láskavejšou, milujúcejšou matkou. Neprítomnosť otca nás poznačila všetkých.

„Odpúšťam ti,“ hlesla som a zbledla, lebo som vedela, že odpustiť otcovi znamená odpustiť aj mame. Lenže toto bolo nad moje

sily, mama ma zranila prihlboko. Na milosrdenstvo som nebola pripravená o nič lepšie než ona, bránili mi krivdy zažité v detstve. Ako som na ne mohla zabudnúť? Pomyslenie, že mám odpustiť aj mame, som nateraz zastrčila do najzadnejšieho kútika mysle. Ešte

šťastie, že Boh je trpezlivý. Ak ma chce za dcéru, bude tej trpezlivosti potrebovať veľa. Otec zdvihol ruku. „Takmer som zabudol... Justovi si povedala pravdu, vravíš? Čo on na to?“

Nasilu som sa usmiala. „Odišiel bez slova. A nevrátil sa.“ Vzdychol. „Škoda, ale možno si to ešte rozmyslí. Niektorí muži

potrebujú čas, aby sa vyznali sami v sebe. Ak ťa odmietne, nebol pre teba ten pravý.“

„Kto povedal, že by ním mal byť?“ ohradila som sa. Nadvihol kútiky. „Ale no tak. Mám predsa oči. Dávno viem, že oňho stojíš. Vieš, Ariadně, na vlastnej škode som sa naučil, že šťastné manželstvo môžu mať iba ľudia, ktorí si toho druhého*cenia aj napriek jeho chybám. Keby si Justovmu srdcu zostala drahá aj po

tom, čo sa o tebe dozvedel niečo zlé, potom by to bol muž pre teba. Ak nie, je lepšie, že odišiel.“ Na múdrosti je najhoršie, že človeka neuteší. Múdrosť môže mať

tisíc ráz pravdu, no zranené srdce nepohladká. Obaja muži, ktorí mi

-218-

TESSA

AFSHAROVÁ

mohli poskytnúť útechu, boli preč. „Odkedy je Teo preč, ani raz si sa

naňho neopýtal,“ nadhodila som. Otec na okamih zavrel oči. „Viem, prečo odišiel. A viem, kde je.“ „On ti to povedal?“

„Nemusel. Celé týždne som vedel, čo ho ťaží na srdci. Predo

mnou svoje pocity nezatají. Ani ty to nedokážeš.“ Napravil si prikrývku. „Aj za Teov odchod môžem ja.“

„Berieš toho na svoje plecia priveľa.“

„Keby som Tea adoptoval, videl by samého seba ako môjho syna a tvojho brata, nie ako cudzieho človeka v dome. Namiesto toho som vytvoril okolo neho aj nás svet neistoty a neurčitosti. A ty si v tom svete vnímala všetko inak než on.“

„Vieš, kde je?“ „U jedného manželského páru. Sú to Pavlovi priatelia a volajú sa

Priska a Akvila.“

„Pavlovi priatelia?“

„Priska s Akvilom poskytnú Teovi všetko, čo potrebuje. Bezpečné

miesto, aby sa rany zahojili. A Boha.“ „Ty ich poznáš?“

„Áno. Sú to výnimoční ľudia. Dúfam, že sa s nimi jedného dňa zoznámiš aj ty.“

Za dverami nastal rozruch a vzápätí vošla Galatea. „Prepáč, že ruším, pane, ale je tu lekár.“ Do izby vpochodoval Celsus, za ním mladý otrok s koženou

kapsou v ruke. Celsus z nej vybral nástroje. Pri pohľade na hrozivo

vyzerajúcu pílku som zdúpnela.

Lekár začal odmotávať obväzy. „Musia sa meniť každý deň,“ vysvetlil. Noha nebola príliš opuchnutá a zdalo sa, že ho to

prekvapilo. Zvraštil čelo a končekom prsta postláčal okolie zlomeniny. Otec zastonal. „Vzhľadom na stav, v ktorom si bol, keď

som tú nohu ošetroval prvý raz, sa ti darí na neuverenie dobre. Nedokážem si to vysvetliť.“ Celsus kývol svojmu otrokovi, aby odložil pílku. Od úľavy

som sa takmer rozplakala. „Ak to takto pôjde ďalej, na tretí deň -219-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

dostaneš dlahu.“ Zmiešal olej s vínom, namočil doň dlhý kus plátna

a začal nohu obväzovať - systematicky, od chodidla cikcakom nahor. S ďalším obväzom začal hore, v mieste zlomeniny. Potom

obe bandáže prekryl širším kusom plátna a špirálovito ho upevnil tretím obväzom.

„Ráno sa vrátim,“ nepatrne sa usmial. „Ak sa to bude hojiť takýmto tempom, môžem sa vyhlásiť za génia a zdvihnúť ceny za

svoje služby.“ „Nie je veľmi očarujúci,“ poznamenala som, keď lekár odišiel.

„Šarm ľahko oželiem, ak mi zachráni nohu.“ „Mal pomocníkov. Pavol a Dionýz sa za teba modlili, keď si včera

spal.“

„Pavol?“ „Modlil sa s nami celé hodiny.“

„Hovoríš to, akoby si verila, že to pomáha.“

„Verím. Aj so mnou sa pomodlil.“ Otec sa rozosmial a ja som sa pridala.

Pavol sa večer vrátil v sprievode Sílasa. Spoločne sa pomodlili,

poďakovali Bohu za pomoc a poprosili za otcovo úplné uzdravenie. Zariadila som, aby nám doniesli jedlo, a potom si každý z nás

v otcovej preplnenej izbe našiel miestečko na sedenie. Dionýz vnútil

Pavlovi kreslo a sám sa uvelebil na stolčeku. My so Sílasom sme sedeli na vankúšoch, opretí o stenu. Galatea kľačala pri posteli, po

lyžičkách kŕmila otca a jemu očividne neprekážalo, že sa k nemu správa ako k invalidovi a zahŕňa ho nežnou pozornosťou. Na moje

naliehanie sa k nám pridala aj Delia. Od Teovho zmiznutia chodila ako tieň, bála som sa o ňu.

Keď sa dvere otvorili, myslela som, že ide niektorý zo sluhov a nesie nám ďalšiu karafu vína. Bol to Teo.

-220-

TESSA

AFSHAROVÁ

Rozhostilo sa hrobové ticho. Teo stál vo dverách a uprene

pozeral na otca. Mňa si nik nevšímal, mohla som sa očami vpiť do

milovanej tváre. A zachvátil ma smútok. Cítila som takú prázdnotu, akoby v mojom vnútri niekto vyhĺbil kráter. Teo stál kúsok odo mňa, no neodvážila som sa k nemu priblížiť. Nemohla som sa mu zveriť so svojím trápením, smiať sa s ním ani ho chytiť za ruku. Pre

mňa sa stal nedotknuteľným. Stačila moja prítomnosť, aby som mu spôsobila bolesť.

Otec roztiahol ruky. Teo sa k nemu vrhol a hodil sa mu do náručia.

Nečakali sme, kým nás otec pošle von z izby, sami sme vyšli, aby sa

tí dvaja mohli porozprávať. Pri odchode som si všimla, že Galatea a Delia zostali pri dverách ako stráž, a preletelo mi hlavou, či by som sa k nim nemala pridať.

-221 -

DVADSATSEST

Pred

rokmi som na nádvorí

vysadila dlhý kvetinový záhon.

O kvety som sa vždy starala sama, no v poslednom čase som túto povinnosť zanedbávala a záhon špatili zvädnuté anemonky,

levanduľa a ruže. Bol už večer, na poriadne záhradníčenie prineskoro a moje přesílené svaly by si s ním aj tak neporadili, zaspať som však nedokázala. Myseľ som mala nepokojnú, a tak som vyšla na dvor, čupla som si a vo svetle olejových lámp aspoň otrhávala uschnuté

stonky.

Zo zamyslenia ma vytrhli tiché hlasy. Obzrela som sa, a keď som uvidela prichádzať Justa, vyskočila som, až ma od prudkého

pohybu zabolelo v chrbte. Justus podišiel bližšie a skúmavo sa na mňa zahľadel. Na zlatistej pokožke a v zelených očiach mu tancovali tiene. Bol strhaný, unavený, jeho tvár prezrádzala bolesť.

Na jazyku som pocítila pachuť hanby. „Povedz mi prečo,“ vyhŕkol. „Vysvetli mi to.“

O nič láskavejšie ma nemohol požiadať. Chcel preklenúť priepasť medzi nami. Vžiť sa do mojej kože, pochopiť moje strachy. Neprišiel v hneve ani súdiť. Pokúšal sa porozumieť. Kedysi by som sa snažila zlepšiť jeho mienku o mne záplavou

výhovoriek. Teraz už nie. Láska nemyslí na vlastný prospech. A tak som mu porozprávala o mojej mame, o rokoch v Aténach, keď nás

odtrhli od otca. O tom, ako som sa prázdno spôsobené nedostatkom matkinej lásky snažila zaplniť akýmkoľvek úspechom a siahala až na

-223 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

dno síl. Neospravedlňovala som svoje činy. Justus žiadal vysvetlenie

a ja som sa oň pokúsila. Zostali sme sedieť pri záhone. Vo vzduchu sa vznášala vôňa ruží

a levandule, pach oleja horiaceho v lampách. Slnko dávno zapadlo, na tmavej oblohe sa zjavili tisíce žmurkajúcich hviezd. Stíchla som, všetky slová som už vyčerpala. Ďalšie vysvetlenia som nemala. Zatajila som dych a čakala, čo povie.

„A teraz?“ opýtal sa.

„To záleží na Bohu a na tom, aký má pre mňa plán,“ vyletelo zo mňa. Už rozprávam ako Dionýz, uvedomila som si. Čo si o mne Justus pomyslí?

„Aha, takže Pavol už do svojej siete ulovil aj teba,“ usmial sa. Veľmi mi odľahlo. „Skočila som mu do nej sama.“

Zdvihol ruky, akoby sa vzdával. „Ja som do nej skočil ešte pred

tebou.“ „Naozaj?“

Namiesto odpovede sa ku mne sklonil a veľmi nežne ma pobozkal na ústa. „Ľúbim ťa,“ povedal. Keby ma vzápätí nevzal do náručia, spadnem a rozbijem si hlavu o kamene lemujúce záhon. Jeho ústa

na mojich, nežný skúmavý dotyk... Bolo v tom čosi viac než vášeň. Ten bozk nás spojil ako prísľub. Prísľub spolupatričnosti.

Trocha sa odtiahol. „A už nikdy nebudeš kradnúť.“

Za Justovu lásku som bola ochotná sľúbiť hocičo, aj to, že mu nasledujúcich päťdesiat rokov budem vlastnoručne šiť bielizeň. Zaviazať sa k niečomu, čo som už prisľúbila Bohu a sebe, bola hračka.

„Nechceš mi povedať ešte niečo?“ opýtal sa.

Naľakala som sa. Už som sa mu priznala so všetkým, na čo som si vedela spomenúť. Čo ešte žiada?

Keď zbadal, ako sa tvárim, zasmial sa. „Tak to skúsime ešte raz.“ Znova ma vzal do náručia. „Ľúbim ťa,“ pošepol s ústami na mojich perách. „A teraz ty.“

„Musíš mi ešte raz predviesť ako,“ podpichla som ho. -224-

TESSA

AFSHA ROVÁ

Odtiahol sa. „Ja si myslím, že ukážka bola dostatočná.“ Pohladkala som ho po líci, po zlatistých vlasoch na spánkoch.

„Ľúbim ťa, Justus. Ľúbim ťa celé roky.“ „To je už lepšie. A teraz pozor, ďalšia názorná ukážka,“ zasmial

sa. Zostali sme hore dlho do noci. Zhovárali sa, vylievali si srdcia, odhaľovali tajomstvá. Múr medzi nami popraskal, slovami sme ho rúcali tehlu po tehle.

„Viem, že v Aténach sa ti nežilo ľahko,“ povedal. „Dionýz to raz naznačil. Netušil som však, ako hlboko ťa tie krivdy poznačili.“ „Ak sa pre zatrpknutosť, hnev a sklamanie rozpadnú rodiny, do

sŕdc tých, čo to zažili, sa vplazí niečo temné. Rozvod rodičov nás poznačil všetkých.“

Zastrčil mi za ucho uvoľnený prameň vlasov. Ten dotyk bol

majetnícky a nežný, akoby túžil byť mi čo najbližšie. „Kiežby som

vedel, ako tú bolesť vyliečiť!“ „Začínam veriť, že Boh to dokáže.“ „Áno.“ Na okamih zvraštil husté obočie. „Moja mama a otec sa

ľúbili, no mal som iba šesť, keď mama zomrela. Stratiť matku v takom ranom veku nie je maličkosť. Mám na ňu iba útržky spomienok.

Pamätám si jej úsmev, vôňu jej parfumu, pocit bezpečia, ktorý mi dávala. Vždy, keď si na ňu pomyslím, mám pocit straty. Bolo to

dávno, no doteraz mi chýba.“ Oprel sa. „Predpokladám, že toto je dôvod, prečo som sa ti vyhýbal.“

Vrhla som naňho zmätený pohľad. „Vždy si sa mi páčila. Si silná, plná energie. Máš v sebe iskru,

ktorej ťažko odolať. Keď si sa vrátila do Korintu, nevedel som, čo si počať. Už si nebola dieťa. No pre mňa stále primladá. Čím viac si ma priťahovala, tým viac som sa bránil a vymýšľal kadejaké výhovorky. Nahováral som si, že potrebuješ dozrieť. Potom zasa,

že sa to nepatrí, lebo si sestra môjho najlepšieho kamaráta. Teraz vidím, že som sa jednoducho bál.“

Zasmiala som sa. „Justus, na pretekoch vozov si jazdil, akoby smrť existovala iba v povestiach. Ty nemáš strach z ničoho a už vôbec nie zo mňa.“ -225-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Ja som sa nebál teba. Bál som sa ľúbiť. Otec sa po maminej smrti zrútil. Po čase sa pokúsil dať si život dokopy, no už nikdy nebol ako

predtým. Akoby spolu s mamou odišla aj časť neho. Keby som ti dal srdce, bol by som zraniteľný ako kedysi otec. Bál

som sa riskovať tolkú bolesť.“

„A čo zmenilo tvoj názor?“ „Nebola to jedna vec. Zdolala si ma postupne,“ uškrnul sa a ja

som ho žartom plesla po pleci. „Nasledovníci Krista veria, že láska nepozná strach, ako mi raz povedal Dionýz. Dokonalá láska vyháňa

strach. Predpokladám, že presne to sa stalo mne. Láska bola silnejšia

než obavy.“ Pokrčil plecom. „Stál som pred neprekonateľnou prekážku. Spomínaš si na ten večer, keď ti Teo daroval náramok?“

ukázal na zlatý kruh na mojom zápästí. „Pravdaže.“

„Vtedy som pochopil, že ťa ľúbi.“ Prudko som sa nadýchla. „Ty si to vedel?“

Prikývol. „Všetci, čo pri tom boli, vedeli, kolka bije. Stačilo

sledovať, ako zbožne na teba pozerá. Videl som, ako sa s tebou

pokúšajú flirtovať desiatky mužov. Ani jeden ťa neoslnil, ich vášeň v tebe nevyvolala odozvu. Lenže tá noc s náramkom otriasla mojou

istotou, že stačí, aby som ťa chcel, a budeš moja. Teo ti začal otvorene

dvoriť. Je to výnimočný muž. Vždy som si myslel, že v ňom vidíš iba brata, no zrazu mi napadlo, že sa možno mýlim, a zľakol som sa, že ťa stratím. Zvláštne, no až vtedy som si naplno uvedomil, že ťa chcem. A presne v tú istú noc som sa rozhodol stiahnuť do úzadia. Nemohol som bojovať o tvoju náklonnosť. Veril som, že Teo má

šancu, nedokázal by som mu ublížiť.“ Hrklo vo mne. Ľúbiť Justa znamenalo spôsobiť bolesť Teovi. Môjmu Teovi. Zažmúrila som oči. Za svoj krátky život zažil tolko

bolesti a ústrkov, a všetko znášal dôstojne a s odvahou. Pomyslenie, že najťažší úder by mal dostať z mojej ruky, bolo neznesiteľné.

Justus mi podvihol bradu. „Nie je to tvoja vina.“

Neúspešne som sa pokúsila o úsmev. „Láme mi to srdce.“ „Ariadně, Teo sa cez to prenesie, Boh mu pomôže. Je jasné, že

s Téovým životom má iný plán. Musíme to prijať. Ak naše životy -226-

TESSA

AFSHAROVÁ

nie sú len súhrou náhod, ak existuje Boží zámer, ktorý vedie naše pozemské bytie k nebeskej sláve, musíš veriť, že Boh má pre Tea

inú budúcnosť. Takú, ktorá jeho srdce nasýti lepšie, než by si to dokázala ty.“

Možnosť, že by Teo mohol nájsť väčšie naplnenie po boku niekoho iného - tak ako ja pri Justovi -, mi na um nezišla.

„Neboli sme pri tom, keď lekár naprával Galenovi kosť, a vďaka Bohu,“ povedal Justus. „Dionýz mi to opísal. Šľachy aj svaly sa kvôli zlomenine skrátili. Lekár ich najprv musel natiahnuť, až potom mohol naprávať kosť. Traja dospelí chlapi mali čo robiť, kým tú zlomenú nohu násilím vystreli, aby sa Celsus mohol venovať

kostiam.“

Predstavila som si tú hrôzu a zamrazilo ma. Nečudo, že otec reval ako zviera.

„Galenos musel zniesť obrovskú bolesť, kým sa šľachy a kosti

podarilo natiahnuť, no potom sa mu uľavilo. Noha na tom bola oveľa lepšie. To, čím si teraz prechádza Teo, je podobná tortúra. Boh naťahuje jeho srdce a dušu ako na škripci, aby sa napravilo,

čo je zlomené. A je toho veľa: Tea ničilo vedomie, že ho rodičia odhodili. Galenos ho neadoptoval. Celandine a tvoj starý otec mu

kruto strpčovali život. No v rukách Boha sa bolesť z odmietnutia môže stať nástrojom uzdravenia. To trýznivé naťahovanie vytvára

v Teovom srdci miesto pre Boží zásah, aby sa mohlo začať hojenie

starých rán.“ Odmlčali sme sa. Mohla by to byť pravda? rozmýšľala som.

Mohol by Boh využiť zmarené sny ako liek na Teovo zlomené srdce? Dá sa bolesť vyliečiť bolesťou? „Si vyčerpaná.“ Justus vstal. „Poď, odprevadím ťa do izby.“

Vtom som si spomenula na otázku, ktorú som sa mu chystala položiť už dávnejšie. „Aj tebe Pavol niečo povedal,“ vyhrkla som. Začervenal sa. „Dúfal som, že si si to nevšimla.“

„Ale áno, zachytila som to. Láska nežiarli, povedal a ja som usúdila, že sa musí mýliť.“ Spýtavo som vytiahla obočie. Pošúchal si líce. „Nie, Pavol mal pravdu. Žiarlivosť je nepríjemná

spoločníčka. Prvý, na koho som žiarlil, bol Teo. Závidel som mu -227-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

vaše priateľstvo, to dôverné puto, čo vás spájalo. A keď som sa

dopočul o vlámaní do Brutovho domu, bol som presvedčený, že si si podmanila ďalšieho muža, a začal som sa zožierať. Bola to pre mňa

úplne nová skúsenosť a naozaj dúfam, že to už nikdy nezažijem.“

„Nedám ti dôvod.“ „Viem,“ povedal a pobozkal ma na rozlúčku.

Po jeho odchode som celé hodiny ležala v posteli, príliš rozrušená na spánok. Cítila som radosť, no do myšlienok sa mi vkradla ľútosť a neľútostne zaborila zuby do môjho nového šťastia.

Bola som rozpoltená, v mojej duši bojovali protichodné pocity -

radosť a výčitky svedomia -, no ani jeden z nich nemal silu rozptýliť ten druhý. Dostala som, čo som si nezaslúžila, pomyslela som si napokon.

Pavol by to nazval milosrdenstvom.

Namiesto oprávneného

opovrhnutia som sa dočkala lásky. Na druhý deň sme s Justom zašli za otcom. Veľmi sa zaradoval, keď sme mu oznámili, že sa ľúbime, a dal nám požehnanie. Kvôli

Teovi sme zasnúbenie držali v tajnosti, vedeli o ňom iba otec a brat. Naše šťastie oznámime svetu neskôr. Chceli sme dať Teovi čas, aby

vo svojom terajšom útočisku našiel pokoj a vyrovnanosť.

V ten deň som dostala ešte jeden nezaslúžený dar. Celsus prišiel nasadiť otcovi dlahu. Odkrútil obväzy, pozorne skúmal stav zranenia, potom z vaku vybral dlhú šnúru, porovnal dĺžku zlomenej nohy so zdravou. „Neskrátila sa!“ zacmukal a pokrútil hlavou.

„To je dobre, nie?“ opatrne sa opýtal otec. Na čele sa mu perlil pot, preväzy mu spôsobovali krutú bolesť.

Lekár rozhodil rukami. „Neuveriteľné! Neviem si to vysvetliť!“ Bol zadýchaný, akoby mal za sebou olympijský beh. „Takéto vážne

zranenie malo spôsobiť skrátenie končatiny. A zanechať trvalé krívanie.“ Svet okolo mňa znehybnel. Zakryla som si ústa, prsty sa mi

roztriasli. Boh urobil zázrak a namyslenému lekárovi vyrazil dych.

Urobila som zopár neistých krokov a klesla na posteľ vedľa otca.

„Ako raz prorok Eliáš povedal jednému ustráchanému kráľovi, Pánovi nič nie je nemožné,“ odcitovala som. „Toto je v jeho očiach -228-

TESSA

AFSHAROVÁ

maličkosť.“ Keď som tie slová počula od Pavla, nepochopila som

ich. Ani zázrak a nádej, ktoré obsahovali. V očiach Boha je hračka

ohromiť lekárov a uzdraviť zmrzačených. Moja viera bola ešte mladá, no už dostávala správne proporcie - presne ako otcova noha.

Celsus nadvihol huňaté obočie. „O ktorom pánovi to hovoríš?“

„O Pánovi neba a zeme. O tom, ktorý ťa stvoril. On uzdravil otcovi nohu. A aj keby to neurobil, stále bude Pánom.“

Otec sa naširoko usmial. „Netráp sa, Celsus. Nebudem sa ponosovať, že sa tvoja hrozivá predpoveď nenaplnila.“ Blížil sa júl, mesiac pomenovaný po Juliovi Caesarovi. Nosiť dlahu

v horúcom lete bude ťažkou skúškou otcovej trpezlivosti, pomyslela

som si s úsmevom. Iba pred troma dňami som sa strachovala, že bude zmrzačený a bolestí sa nezbaví do konca života. Teraz bola

moja najväčšia starosť, či sa v horúcom počasí otec nebude cítiť

nepríjemne. Ale nie, nebola to moja jediná starosť. Stále tu boli naše dlhy. K bežným výdavkom pribudli obrovské sumy, ktoré si vypýtal lekár. Ešte pred týždňom ma problém s peniazmi ničil, teraz som

sa ním veľmi nezaoberala. Ak bude treba, predáme dom. Pôdu. Presťahujeme sa do menšieho. Za pokoj, za otcovo zdravie, za

priazeň Boha nebola žiadna cena privysoká.

V to popoludnie mi otec povedal, že Teo odišiel do Efezu. Ani

sa neprišiel rozlúčiť, zosmutnela som. Ktovie, kolko potrvá, kým mu moja spoločnosť nebude nepríjemná? O kolko rozlúčok ešte prídem, o koľko zvítaní? Modlila som sa, aby Boh uzdravil jeho srdce tak dokonale ako otcovu nohu.

Zvraštila som čelo. „Justus ho poslal do Efezu? Nespomínal.“

„Nie, ja som ho poslal. Obchodne.“ „Obchodne?“

Pošúchal si ruky. „Budem obchodník s mydlom.“ „Nič také ako obchodník s mydlom neexistuje.“ Natiahla som sa

a podozrievavo nakukla do otcovej čaše, v ktorej mu doniesli víno zmiešané s akousi tinktúrou od Celsa. „Kolko si toho vypil?“ Zatváril sa, že otázku nepočul. „Porozprával som sa s obidvoma,

s Justom aj s Teom. Nazdávajú sa, že by to mohlo vyjsť. Najprv by -229-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

sme mydlo ponúkali ako pomádu na vlasy. Je účinné, pohodlné,

voňavé,“ odratúval na prstoch. „Rím nič podobné nepozná. Každá žena ho bude chcieť. Teo bude môj partner. Na začiatok budeme

opatrní, no budúci rok by sme mohli expandovat’.“ „Vymyslel si si nové remeslo.“ Obkrútila som si prameň vlasov okolo zápästia. „Asi by som mala tú vecičku používať aj ja, ak s ňou

máme obchodovať.“ Otec si položil prepletené ruky na brucho. „Dám ti rodinnú

zľavu. Máš veľa vlasov, na každé umytie budeš potrebovať dve

guľôčky. Dúfam, že sa vydáš za bohatého muža.“ „Pokúsim sa. Urobím hocičo, aby som si mohla dovoliť tvoje mydlo.“ Už som nevládala zadržiavať smiech. „Boh z nás zmyl hriechy a očistil nás od necností. A my teraz pomôžeme svetu očistiť sa aspoň po telesnej stránke.“ Nazdávala som sa, že život už pre nás nemôže mať viac prekvapení. Z toho najhoršieho sme s Božou pomocou vyšli vykúpení a uzdravení. Mala som vedieť, že Boh s našou obnovou

ešte neskončil. Mala som vedieť, že Boh, ktorý bolesť lieči bolesťou, na nás dopustí ďalšie utrpenie.

-230-

DVADSAŤSEDEM

Nasledujúci deň sme sa s Dionýzom zavreli v tablíniu, skúmali

otcove účty a lámali si hlavu, ako nám zachrániť strechu nad hlavou. Otec ešte nezvládal schody a lekár ho varoval, aby sa šetril a nepúšťal sa do práce priskoro.

Dionýz sa mal o tri dni vrátiť do Atén. Dúfala som, že v Korinte

zostane nastálo, no Atény mali pre môjho brata rovnaké čaro ako Korint pre mňa. Svoje záležitosti odkladal pridlho, musel sa vrátiť

k povinnostiam člena aeropágu.

V mojom živote bolo priveľa rozlúčok a teraz mi odíde aj Dionýz, ktorý si za svoj trvalý domov vybral Atény. No tentoraz to bude

lúčenie ľudí, čo sa neprestali mať radi. Dokonca sme už plánovali ďalšiu návštevu.

„Pani?“ ozval sa Galatein hlas. Nepočula som, kedy vošla, za roky prísneho výcviku u Aniketa sa naučila chodiť ako duch. Stála, žmolila si ruky, tvár mala rozrušenú.

„Čo je, Galatea?“ „Pri bráne je nejaký muž a tvrdí, že sa nutne musí stretnúť s tebou

a s pánom. Vysvetľovala som, že Galenos chorľavie a nesmieme ho rušiť, no on sa len drzo uškŕňal a povedal: „Tá jeho choroba sú

dolámané kosti, stavím sa.“ Pokúšala som sa sústrediť na stĺpec čísel. „Teraz už asi celé

mesto vie, že si zlomil nohu,“ poznamenala som. „Vieš, akí sú ľudia klebetní, Galatea.“

-231 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Lenže on odmieta odísť, pani. Sedí na nádvorí a šklbe tvoje

ruže. Vraj sa musí stretnúť s vami obidvoma.“ Zmienka o kvetoch ma rozčúlila. Čo si to ten neokrôchaný

návštevník dovoľuje? Odložila som zvitok. „Ako sa volá?“ opýtala som sa. „Aulus Papirius.“ „V živote som to meno nepočula.“ Dionýz vstal. „Ja to s ním vybavím.“ Zvedavosť mi nedala, išla som s ním. Chudý muž s tmavými kučeravými vlasmi a kostnatým nosom

už stačil našklbať celú kyticu. Keď ma uvidel, usmial sa.

„Slávna Ariadně z Korintu. Za denného svetla si krajšia než v noci.“ Stuhla som. „V živote sme sa nestretli, pane.“

„Oficiálne nie, to je pravda.“

Dionýz k nemu prikročil. „Musím ťa požiadať, aby si opustil náš dom, Papirius. Obťažuješ. A takéto maniere z teba vítaného hosťa

neurobia.“ „Tvoja sestra a otec to budú vidieť inak, až zistia, aká obchodná záležitosť ma sem privádza.“

„Ak ide o obchod, musíš prísť inokedy. Otec sa necíti dobre, ako ťa už informovali.“

Papiriova sebadôvera ma vyplašila. Bol si absolútne istý, že ho prijmeme. Možno je to úžerník, ktorému otec ešte dlží. Ale prečo

si potom žiadal mňa? A navyše, pôžička bude splatná až budúci

mesiac. Na iné vysvetlenie jeho arogantného správania som však neprišla. Muž sa nepríjemne uškrnul. „Ak chcete preberať súkromné záležitosti na dvore, kde nás môže hocikto počuť, nie som proti.“

Po chrbte mi prebehol mráz. Najlepšie bude zistiť, čo je za tými narážkami. „Poď,“ povedala som. „Zavediem ťa k otcovi. Ale môj

brat pôjde s nami.“

„Dobre, nech ide, len aby ťa to potom nemrzelo. Nebudem si brať

servítku.“ Moje vzácne ružové a biele ruže šmaril na zem a vstal. -232-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Pred bratom nemám tajnosti.“ Vymenila som si s Dionýzom znepokojený pohľad a vykročila k schodisku vedúcemu k otcovej

spálni. Bol už hore, no ani on netušil, kto je muž, ktorého privádzame.

Papirius si bez vyzvania sadol do jediného kresla v izbe, pohodlne sa uvelebil v mäkkých vankúšoch a natiahol dlhé nohy. „Som vo výhode, Galenos a Ariadně. Nikdy sme sa síce nestretli, no raz som

mal tú česť pozorovať vás. Vašou zásluhou to bol napínavý večer.“

Pripadala som si ako myš skrčená medzi labkami mačky. Papirius dával najavo svoju moc. Zovrelo mi žalúdok. „Hovor jasne,“ vybrechol otec.

„Podelím sa s vami o jednu zábavnú historku.“ Na tom chlapovi

bolo všetko tenké, ešte aj jazyk, čo sa mu vyplazil z úzkych mokrých pier. „V istú bezmesačnú noc som sedel v jednej z uličiek horného

Korintu a riešil osobný problém. A vtom som zazrel postavu. Zakrádala sa ako duch. V prvom momente mi napadlo, či to nie je niektorý z bohov, lebo tá postava liezla po kolmých múroch ako

jašterica. V mihu bola hore a stratila sa mi z dohľadu.“ Zostalo mi na vracanie.

Papirius si znova oblizol úzke pery. „Lenže o chvíľu sa zjavila ďalšia postava. Aj tá vyliezla na múr. Zdalo sa mi, že tí dvaja sa dohovárajú, no z miesta, kde som sedel, som nerozumel, čo si

povedali. Ten druhý sa vrátil. Chcel zliezť, ale pošmykla sa mu noha.

Chvíľu visel vo vzduchu a potom sa zrútil na dlažbu.“ Vedela som, kam mieri, a zúfalo som hľadala nejakú spásnu

výhovorku, hocičo, čo by vyvrátilo Papiriovo obvinenie.

Vyziabnutec sa škodoradostne zaškeril a nahol sa dopredu. Napínal nás, hral sa s nami ako mačka s myšou a užíval si to. „Ten

prvý zliezol za ním. Nemohol som odtrhnúť oči, dodnes nechápem, ako to urobil. Ten múr je vysoký, kolmý a on nemal nič iba vlastné ruky a nohy. Vo vile sa strhol poplach. Vlamači sa ledva stihli schovať

do najbližšieho podchodu, keď z brány vyšiel sluha a skontroloval okolie. Mal lampu. Nič však nevypátral, lampu postavil do výklenku a vrátil sa dnu. - 233 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Tá lampa,“ Papirius roztiahol pery úzke ako čepeľ, „sa mi stala

spojencom. Keď sa záhadné postavy znova objavili na ulici, videl som, že sú to smrteľníci, žiadni bohovia. Obyčajný muž a s ním žena v mužskom oblečení. Netušil som, kto to je, ale rozhodol som sa, že to zistím.

Sledoval som ich. Bola to hračka, tá žena musela toho druhého

niesť, pretože bol zranený. Napokon ho dovliekla až sem, do tohto

domu. Do domu Galena a jeho dcéry Ariadně. Tej Ariadně, ktorá na istmických hrách získala veniec víťaza.“ Ukázal na otca, potom na mňa. „Toto sú muž a žena, ktorých som na vlastné oči videl liezť

do Gratovho domu.“ Prekrížila som ruky. „Čo tým chceš povedať?“

„Ste zlodeji. A nie hocijakí. Vznešený zlodej je jeden z vás a možno obidvaja, to neviem, a je mi to fuk.“ Krv mi stiekla z tváre. „Nezmysel! Chcela som si z Grata vystreliť,

to je všetko. Otec to však nepokladal za dobrý žart a šiel po mňa.

Zvyšok si si vybájil. Nemôžeš to dokázať.“ Papirius sa rozosmial. Nikdy by som si nebola myslela, že smiech

môže byť desivý. Bol ako uštipnutie zmije, rovno do srdca. „Práveže

môžem,“ utrel si zaslzené oči. „Vytratila si list, keď si pomáhala otcovi. Neviem, kde si ho mala schovaný, no keď si sa tolko zohýbala a naťahovala s otcom, vypadol ti. A ja som ho našiel. Milé od teba, že si mi nechala dôkaz.“

Srdce mi oťaželo a padalo ku dnu ako otcov Paralus. V tú noc som šalela od strachu, na list som úplne zabudla. List som napísala,

pridala podpis Vznešený zlodej a po lúpeži u Grata som ho chcela vyvesiť na verejnom mieste.

Skľúčene som sa oprela o stenu. Vtom sa mi v mysli vynoril obraz Ježiša ukrižovaného medzi dvoma zlodejmi. Zlodej, ktorému Ježiš

odpustil, zostal na kríži. Dostal prísľub večnej odmeny, no trestu za

svoje činy neušiel. Prečo som si myslela, že mne sa to podarí?

Papirius na mňa zakýval prstom. „Prijmi radu, dievča. Toto nie je život pre teba. O tvojej odvahe, opovážlivosti a telesnej sile niet

pochýb, no si príliš mäkká. Toto remeslo vyžaduje nemilosrdnosť,“

-234-

TESSA

AFSHAROVÁ

potriasol hlavou. „Tej mám na rozdiel od teba na rozdávanie, no telo už neposlúcha.“

„Čo od nás chceš?“ zavrčal otec. „Istý druh pomoci. Na výmenu. Ja vám vrátim list a vy pre mňa

ukradnete škatuľu s dokumentmi.“ „Skadiaľ?“ nepriateľsky zavrčal môj brat.

„Z domu muža, ktorý sa volá Spurius Felonius. Jeho vila takmer susedí s Gratovou.“ Prudko som sa nadýchla. Svitlo mi. „Tak preto si sa tam v tú noc skrýval. Skúmal si, ako by si sa mohol dostať do Feloniovej vily.“ Papirius mykol plecom. „Len som sa pozeral. Nič nezákonné.“

„Žiadaš nemožné,“ vyhlásila som. „Ak si si ten dom obzrel, musíš vedieť, že je to hotová pevnosť. Niekoľko ráz som v tej vile bola. Zadná časť prilieha ku skalnatému previsu a vpredu sú dňom-nocou stráže. K Feloniovi sa nedostane ani myš. Ako si to predstavuješ? Že

sa do jeho domu znesiem z oblohy ako orol?“ „Veď ty už niečo vymyslíš,“ uškrnul sa. „Dôvod som ti dal viac

než dobrý.“ Nemohla som ho ani cítiť. Miluj svojich nepriateľov, prikazoval Ježiš. Naozaj Boh očakáva, že si tento odporný hmyz obľúbim? Že

k nemu budem vľúdna, trpezlivá? Očividne ma ešte čakala dlhá cesta, než v tomto ohľade dozrejem podľa Kristových očakávaní.

„Môj otec, ako vidíš, leží so zlomenou nohou. Nezíde ani po schodoch, kde by ten mohol preskakovať múry?“ „Videl som, čo si dokázala v Gratovom dome. Také talentované

dievča nepotrebuje otcovu pomoc. Zvládneš to sama.“ „Vylúčené!“ vyhlásil otec.

Papirius naňho vrhol jedovatý pohľad. „V tom prípade sa obidvaja pripravte na väzenský blahobyt.“

Naznačila som zmierlivé gesto. „Kde uchováva tie dokumenty?“ „Netuším.“

Rozhodila som rukami. „Ty si zošalel! Ako ich mám podľa teba nájsť? Vieš, koľko dokumentov drží v dome každý obchodník? Ako

-235-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

mám rozoznať, ktoré z nich potrebuješ? Aj keby som sa nejakým

zázrakom dostala dnu, musím vedieť, kde a čo presne mám hľadať.“

Papirius sa zamyslel. „Raz mi ich ukázal. Má ich v truhličke zo slonoviny a ónyxu. Navrchu je rubín veľký ako holubičie vajce.“

Matne sa mi vybavilo, že o takej truhličke som už kedysi počula. Lenže od koho? Nevedela som si spomenúť. „Kde ju má schovanú?“ „To musíš zistiť sama.“

Zaborila som si ruky do vlasov. „Vkladáš do mňa privelkú dôveru. Cez múry nevidím.“ „Si šikovné dievča. Verím, že niečo vymyslíš.“

Požiadala som ho, nech mi tú truhličku opíše presnejšie, najmä

rozmery. „Je priveľká,“ pokrútila som hlavou, keď skončil. „Tú truhličku nepotrebujem. Mňa zaujímajú iba listy a zvitky.“

„Čo je v tých zvitkoch?“ opýtal sa Dionýz. „Prečo ich potrebuješ?“ „Moja vec,“ odsekol Papirius. „Buď mi ich donesiete, alebo vás zničím.“

Vedela som, že to nie je planá vyhrážka. Stačilo naňho pozrieť. Spod vrstvy sebadôvery a chladného opovrhnutia presakoval strach.

Viac než chamtivosť Papiria poháňalo zúfalstvo. Môjmu nepriateľovi to dalo novú tvár. Čo za dokumenty Spurius

Felonius uschováva, že by nimi mohol človeka ako Papirius zložiť na kolená?

-236-

DVADSAŤOSEM

„Celé

je to nejaké čudné,“

poznamenal Dionýz. Medzitým sme

poslali po Justa a povedali mu, čím sa Papirius vyhráža. V otcovej

spálni sme teraz sedeli a lámali si hlavy štyria.

„Nežiada klenoty ani peniaze. Je mu dokonca fuk, či získa tú truhličku s drahokamom, hoci musela stáť hotový majetok,“

pokračoval Dionýz. „Na srdci mu ležia iba tie dokumenty. Samy

osebe nemusia mať žiadnu cenu. Ak by to boli zmluvy, nemôže sa o ne oprieť. Bude na nich Feloniovo meno.“ Zmätene potriasol hlavou. „Čo je ten Spurius Felonius zač? Z čoho ten chlap žije?“

„Je bohatý, no na čom zbohatol nevedno,“ povedala som. „Priveľa

pije a býva prchký. Moju kamarátku Klaudiu vyhodil z domu...“ zháčila som sa. „Už to mám!“ „Čo?“ spýtali sa jednohlasne.

„Keď Papirius opisoval truhličku s dokumentmi, mala som pocit, že o nej niečo viem, len som si nevedela spomenúť. Teraz sa mi to

vybavilo. Klaudia náhodou prichytila Felonia, keď sa prehrabával v akejsi truhličke. Povedala, že bola bielo-čierna. Určite je to tá istá! Pokiaľ ju Felonius nepremiestnil, viem, kde je.“ Vyskočila som.

„Neviem, čo je v nej, ale Felonius ju stráži ako oko v hlave. Klaudiu

vyhodil z domu len preto, že ho s tou truhličkou prichytila.“ Dionýz sa poškrabkal na sluche. „Videla, čo v nej je?“ „Iba letmo. Vraj nič mimoriadne, iba zvitky, ale Felonius div

nevyletel z kože, keď zbadal, že naňho pozerá, a nakričal na ňu, že

ju už vo svojom dome nechce vidieť.“ -237-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Nie je tá tvoja priateľka jeho švagriná?“ opýtal sa Justus. Prikývla som.

„Vyhodil sestru svojej manželky iba preto, lebo ho náhodou uvidela so škatuľou listín? Tie zvitky ma začínajú zaujímať.“

„Aj mňa,“ prikývla som. „Nech už sa týkajú čohokoľvek, Papirius

sa ich zúfalo snaží získať.“ „O tom Papiriovi som už počul,“ spomenul si Justus. „Slúži v Kenchrách ako nižší úradník, ale na veľmi dôležitom mieste.

Všetko, čo sa privezie do prístavu, musí prejsť jeho úradom na

výrub dane.“ „Pre správneho človeka hotová zlatá baňa,“ uškľabil sa otec.

„Jeden môj priateľ, volá sa Stefanas, vlastní niekolko skladov v kenchreskom prístave. Varoval ma, že tento Papirius nemá dobrú

povesť a aby som si naňho dával pozor. Nikdy mu nič nedokázali,

no na úplatkoch a nezákonných službičkách vraj nahonobil hotový majetok.“ „Stefanas?“ otec nadvihol obočie. „Raz som sa s ním stretol u Prisky a Akvilu. Sú to prví vyznávači Krista v Korinte. Akvila na

mňa zapôsobil ako solídny človek, jeho úsudku by som veril.“ Justus zamyslene krútil v prstoch stylus. „Keby niekto predložil

dôkaz - povedzme dokument dokazujúci, že Papirius prijal úplatok

alebo zneužil svoje postavenie pre osobný zisk, o miesto by prišiel.

S lukratívnou kariérou by sa musel rozlúčiť a k podobnému miestu by sa už nikdy nedostal.“ „Myslíš si, že by Felonius mohol mať dokument dokazujúci Papiriove nekalé kšefty?“ opýtala som sa.

Dionýzovi vzrušene zasvietili oči. „A ak ho má, prečo ho

nepredložil príslušným úradom? Prečo ho skrýva?“ Otec sa plesol po čele. „Aby mohol vydierať. To by vysvetľovalo,

prečo Papirius potrebuje získať ten dokument za každú cenu. Ak je tak, ocitli sme sa v prestrelke medzi dvoma podvodníkmi. Bože,

stoj pri nás!“

Zhíkla som. „Chceš povedať, že nás vydiera človek, ktorý je vydieraný? Možno by sme mohli niekoho podplatiť aj my, aby tú

-238-

TESSA

AFSHAROVÁ

škatuľu pre nás ukradol,“ hlas mi preskočil a vybuchla som do hysterického smiechu.

„Alebo by sme ju na Papiriovu objednávku mohli ukradnúť my.“ Otec vyzeral, že mu je na vracanie.

Dionýz zdvihol ruku. „Sú to iba domnienky. Bez poriadnych

dôkazov nemôžete súdiť. Aj keby Felonius naozaj vydieral, nedáva vám to právo okradnúť ho. »Nepokradneš/ znie Pánovo prikázanie. Pán nevraví: »Nesmieš okrádať dobrých, ale zlých - nech sa páči/“ Akoby som prehltla kameň. Prijímať od Boha zázraky, jeho súcit

a nezaslúžené milosrdenstvo bolo ľahké. No odovzdať sa mu niečo stálo. Už ste nemohli žiť podľa seba. Ak ste sa dopustili zlého, nemohli

ste sa zakrývať výhovorkami. Boha ste si nemohli udobřovat’ sieťou lží. Nepokradneš! Poslúchnuť prikázanie znamenalo, že ja ani otec sa väzeniu nevyhneme. V izbe zavládlo stiesnené ticho. Nevideli sme

východisko. Dionýz sa napil vody a odkašlal si. „Myslíme si, že nemáme inú možnosť, iba Papiriovi vyhovieť. Ja však vravím: dôverujme

Pánovi. Zverme sa do jeho rúk, hoci nechápeme, ako by nás mohol zachrániť. Poprosme ho, nech nám ukáže, ako sa z tejto šlamastiky

dostať poctivým spôsobom.“ Justus spopolavel, privinul si ma, akoby sa bál, že ma v tej chvíli z jeho náručia niekto vytrhne. Mlčali sme. Ani jeden z nás nemal

riešenie. Ocitli sme sa v slepej uličke, pred nami sa týčil nezdolateľný múr. Zdá sa to šialené, no namiesto vymýšľania plánu sme sa začali

modliť. Moje slová boli sprvu váhavé, viera nestála, no keď sme prekonali počiatočnú neistotu, pocítila som, že vo mne rastie sila.

Pavol nás nabádal všetko robiť s láskou, spomenula som si. Ten Žid a jeho Boh ma raz zabijú! Všetko robiť s láskou? Ako by som mohla k človeku ako Papirius cítiť čo len zrniečko lásky? Takíto ľudia rozumejú iba ostriu zbraní a násiliu. Čo tu vyrieši láska? Spreneverila som sa Pavlovmu učeniu, uvedomila som si.

Vzpieram sa prítomnosti Boha, odtiahla som sa od neho a nazvala ho Pavlovým. A židovským. Tak rýchlo som zabudla, že som jeho

dcéra a on je môj Otec? Nesmiem podľahnúť lžiam. Nebudem

-239 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

počúvať praktické rady, ktoré mi našepkáva rozum. Skloním svoju

vôľu pred pravdami o Božom kráľovstve. Aj keď to bude znamenať väzenie, biedu, verejné zahanbenie.

Nenachádzala som riešenie, nemala som nič, čo by bolo odpoveďou na Papiriovu žiadosť aj na Božie prikázania. Po úprimných modlitbách mi napadlo len to, že by som mala získať

pozvanie do Feloniovho domu. No aj to bol iba šíp naslepo

vystrelený do tmy. „Potrebujeme Pavlovu pomoc,“ povedala som, keď sme sa domodlili.

„Stále je u Akvilu a Prisky.“ Dionýz mi opísal, ako sa tam dostanem, a Justus ma odprevadil. Pavlovi priatelia bývali v poschodovom dome neďaleko agory.

Na prízemí bol obchod s klenbovým stropom, v ktorom domáci ponúkali svoje kožené výrobky - stany, prístrešky, zásteny, plášte. Obchod bol svetlý a pekne usporiadaný, vystavený tovar ležal

úhľadne naukladaný na dvoch mramorových policiach.

Roztržito som v prstoch požmolila kus tmavohnedej kože. Bola prekvapivo mäkká a poddajná. Dielňu oddeľoval od verejne

prístupného obchodu sivý záves s jemnou zeleno-ružovou výšivkou na obrube. Cez úzky otvor som zazrela troch mužov. Sedeli na laviciach, na kolenách mali dlhý kus kože a pracovali.

Spoza závesu vyšla nejaká žena. „Vitajte. Ja som Priscilla. Želáte

si? Gaštanové vrkoče mala vypnuté na temene, no niekoľko voľných pramienkov, ktoré sa v dopadajúcom svetle červenkasto leskli, sa

jej vlnilo okolo tváre. Keby som bola sochár, chcela by som tú tvár vymodelovať - výrazné lícne kosti, jemné pery a pokožka taká priezračná, až sa nechcelo veriť, že je skutočná. Žena rozprávala ako

urodzená Rimanka, no ruky mala ako slúžka, samý mozoľ od práce so šidlom a ihlami. Spomenula som si, že Priscilla je zdrobnenina

od Priska, mena vznešenej a známej rímskej rodiny. Tá žena bola skôr zvláštna než krásna. Ohnivé vlasy v kombinácii

s modrými očami nevyzerali rímsky. Ruky slúžky, prízvuk vyššej

spoločnosti. -240-

TESSA

AFSHAROVÁ

Konečne som si spomenula, prečo sme tam, predstavila som sa a opýtala sa na Pavla.

„Tak ty si Ariadně! Pavol o tebe rozpráva s úctou.“ Nevedela som si predstaviť prečo. „Často sa za teba modlí.“

Tomu som už rozumela.

„Mrzí ma to, Pavol tu nie je, ale ak pôjdete so mnou hore, dám ti list, ktorý tu pre teba nechal.“

„Pre mňa?“ Priscilla prikývla. „Odchádzal nadránom.“ Naznačila nám,

aby sme ju nasledovali po úzkom schodisku na poschodie, kde

mali súkromné izby, usadila nás na vyblednutej hnedej pohovke a ponúkla nám víno s vodou. Potom zašla po list.

Rozkrútila som ho a začala čítať.

Pavol, sluha Boží, pozdravuje Ariadně, svoju sestru vo

viere. Milosť a pokoj od Boha Otca a od Pána Ježiša Krista

nech sú s Tebou. Ariadně, niekolko dní budem na cestách, potrebujú ma inde, no neodchádzam s ľahkým srdcom.

Zvesila som plecia. Pavol je preč! Tak som dúfala, že nám

ponúkne zázrak. Donútila som sa čítať ďalej.

Rád by som zašiel za Tebou, žiaľ, okolnosti mi v tom

bránia. Neviem presne, čo potrebuješ, cítim však, že si v nebezpečenstve. Nech už Ti hrozí čokoľvek, dieťa, neprestávaj konať dobro. Bud’ vytrvalá a neochvejná.

Nedovoľ, aby Ťa život podlomil! Zostaň obozretná a pevná vo viere. Buď silná. Všetko rob v láske. A pamätaj, Boh Ťa poteší v každom trápení. Vrátim sa,

hneď ako budem môcť.

-241 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Skľúčene som zažmúrila oči, prepadlo ma zúfalstvo. Priscilla mi jemne položila ruku na rameno, asi vycítila, ako mi

je. „Budem sa za teba modliť.“

Otvorila som oči a zadívala sa na ňu. Vedela som, že to nie je

prázdna ponuka, no silu modlitieb tejto ženy som si mohla iba

predstavovať. Vďačne som sa na ňu usmiala.

„Po večeroch sa u nás schádza spoločenstvo. Radi ťa medzi sebou privítame. Príď včaššie, naješ sa s nami.“

„Ďakujem, určite sa vrátim,“ sľúbila som. Ak prežijem nastávajúce dobrodružstvo a uniknem väzeniu, ich dom bol to najlepšie miesto, kde by som chcela tráviť čas.

Papirius dokvitol znova hneď na druhý deň. Justus trval na tom, že sa na rozhovore zúčastní. „Nenechám ťa s tým hadom samu.“

Justa náš problém zožieral. Strach skrytý pod vrstvou kypiaceho

hnevu bol taký hlboký, že sa ho neodvážil priznať ani sám sebe. A za jeho bolesť som mohla ja. Keby som v tú noc nebola liezla do

Gratovho domu, keby som bola počúvla otca a Tea, ktorí ma od

toho odrádzali, keby som svoju budúcnosť zverila do rúk Boha... keby... keby... keby... Všetky tie mučivé keby môjho života! Cena, ktorú za ne platil Justus, mi trhala srdce.

Vedela som, že by nebolo múdre, keby sedel v izbe, kým budem

hovoriť s Papiriom. „Nech si myslí, že som sama a bez priateľov,“ povedala som. „Teba

v Korinte pozná každý a máš konexie, ktoré nám môžu byť užitočné.

Najlepšie bude, ak Papirius nezistí, že máme niečo spoločné. Ak si bude myslieť, že má nado mnou navrch, ľahšie stratí obozretnosť.“

Justovi sa môj nápad nepáčil. Mal srdce vozataja, neohrozené, chrabré a rozhodné v každom nebezpečenstve. Skrývať sa v úzadí mu nebolo po srsti, no napokon uznal, že na mojich slovách niečo

je. Schoval sa do neďalekého výklenku, aby mi mohol priskočiť na pomoc, ak by bolo treba.

-242-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Aký máš plán? Kedy zaútočíš?“ vyhŕkol Papirius, len čo vošiel. „Potrebujeme viac času.“ Vlastný hlas znel mojim ušiam

šokujúco chladne. Pokojné more uprostred zúriacej búrky. „Tu nejde o banálnu krádež. Než sa mu vlámem do domu, musím vedieť, kde

presne tú kazetu skrýva. Táto vec si vyžaduje trpezlivosť.“

„Koľko času ešte?“ Uprela som naňho neoblomný pohľad. „Koľko bude treba.

Musím si ho nakloniť. Alebo jeho ženu. A to určite nebude hračka, ver mi.“

Nemyslela som si, že je to možné, ale tenké pery sa mu stenčili

ešte väčšmi. „Chcem tú škatuľu, nie jeho srdce.“ „No zdá sa, že jeho srdce sídli práve v nej. Čím viac sa s ním

zblížim, tým väčšia šanca, že sa mi ju podarí nájsť.“

Papirius zaručal. Vyzeral ako zviera lapené v klietke šalejúce od túžby dostať sa na slobodu. Predklonila som sa a stíšila hlas.

„Povedz, nepokúšal sa z teba vytiahnuť peniaze?“

Ovisla mu sánka a v úzkych očiach sa mu mihol taký zronený výraz, až mi ho zostalo ľúto, no v sekunde sa spamätal a nasadil

kamennú tvár. „Do toho ťa nič,“ odvrkol, no už som sa dozvedela,

čo som potrebovala vedieť.

Poslala som najstaršej Klaudii košík s otcovými najlepšími mydielkami a priložila som aj nevkusne kvetnatý list, v ktorom

som ospievala jej vycibrený vkus. Do košíka som vložila aj parfum

a oleje s rovnakou vôňou ako mydlá. Závratne drahý darček. O tri dni ma Klaudia pozvala na obed.

„To mydlo, čo si mi poslala na vlasy... to je nejaký nový produkt z Ríma?“

Korint bol síce centrom obchodu, no hlavným mestom módy zostal Rím. „Rimania ho začali dovážať prví, to je pravda,“ povedala

som a radšej som sa nezmienila, že tento kozmetický vynález

pochádza z barbarskej Germanie a Galie. „Chceme doň pridať nové

-243-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

vône a dúfame, že nájdeme odbyt v celej ríši. Si kráľovnou korintskej módy, zaujíma ma tvoj názor. Tak... čo hovoríš?“

„Ujde. No táto vôňa je dosť prostá. V Ríme ňou neprerazíte.“

Mykla plecom zahaleným v purpurovej tunike. „Ale pre provinčné trhy postačí.“

„Presne v to dúfame. Rím až neskôr, začínať chceme skromne. A ktovie, možno nájdeme odbyt aj v dome cisára.“

Oči jej ožili. „Myslíš, že by tie mydlá chcela používať samotná Augusta?“

O Agrippine a jej vkuse som vedela asi tolko čo o Mesiaci. „Odvažujeme sa dúfať. Je to mimoriadne elegantná žena.“ „Snívať môžeš.“

„Nie je to iba snívanie, už podnikáme príslušné kroky. Prvá

zásielka opustí Korint budúci mesiac. Veríme, že mydlo bude mať úspech aj u mužov, nielen u žien. Určite si postrehla, že vlasy sú po ňom čistejšie než po oleji. Možno by mal záujem aj Spurius Felonius,

čo myslíš? Máme mydlá, ktoré ulahodia aj mužskému vkusu.“

Klaudiina tvár sa uzavrela. „Nik netuší, čo sa mu páči.“ „Priniesla som košík aj preňho.“ „Nie je doma.“

„Môžem mu ho nechať v tablíniu?“

„Nebesá, len to nie! Do jeho tablínia nesmie ani noha.“ „Zvláštne. Môj otec necháva celý deň otvorené dvere, každý smie vojsť.“

„Aj môj, ale Felonius má iné zvyky.“ „Si jeho žena, určite mu nebude prekážať, ak tam vstúpiš. Bude

to chvíľočka, položíš košík a hotovo. Milé prekvapenie od nevesty poteší každého muža.“

Vo fialkastých očiach sa jej mihla hrôza. Nezachytila by som to, keby som jej celý čas pozorne nehľadela do tváre. U čerstvo vydatej

ženy by ste taký výraz nečakali. „Môžeš to nechať u mňa,“ povedala a sklopila oči. „Dozriem,

aby mu tvoj dar odovzdali. Ale v priaznivú odozvu nedúfaj. Môjho

-244-

TESSA

AFSHAROVÁ

manžela takéto veci nezaujímajú,“ vyhlásila povznesené, aby zakryla chvilková slabosť, ale už som vedela, že nadutá pýcha je

iba štít, ktorým zakrýva zraniteľnosť. Odhalila som jej slabé miesto

a rozhodla sa ho využiť. „Určite mu nebude prekážať, ak jeho milovaná manželka

vstúpi do jeho svätyne. Navyše, nebudeš rušiť ani zdržiavať, keď nie je doma. Ešte aj Claudius sa teší, ak má Agrippinu po svojom

cisárskom boku. Taký rozmilý priestupok ti Felonius určite nebude vyčítať.“ Vstala som a schytila košík. „Poď, nech to stihneme, kým

sa vráti.“ Vyskočila. „Nemali by sme tam chodiť! Naozaj nie!“ Do očí sa

jej vrátil strach. Na to, čo sa stalo potom, nemám vysvetlenie. Akoby sa niečo pretrhlo, zrazu som svet uvidela inak. Čas sa spomalil. Nazrela som za závoj úskokov a neúprimnosti, ktorý nás obidve zahaľoval,

a úskoky, ktorými som sa z Klaudie snažila vymámiť tajomstvá, sa mi sprotivili. Spomenula som si na Pavlov list, v ktorom ma nabádal vytrvať vo viere a všetko robiť v láske, a zahanbila som sa. Moje

správanie voči Klaudii nevytrysklo z viery. A z lásky už vôbec nie.

Zahľadela som sa na ňu a uvidela utrápenú ženu. Pod pozlátkou pýchy sa ukrývala osamelosť, ustrašenosť. Jej bohatstvo bolo prach.

Uvidela som viac, než dokážu vidieť oči. Uvidela som skutočnosť. „On ťa k tomu sobášu dohnal vydieraním!“ povedala som

a nebola to otázka. Bola som si tým rovnako istá ako svojím menom. Boh mi vnukol pravdu.

-245-

■

DVADSAŤDEVÄŤ

Čakala som, že to Klaudia poprie, nazlostí sa a začne sa vykrúcať.

Podcenila som jej osamelosť, no Boh do nej videl. Rozplakala sa. Neprišlo iba niekolko elegantných slzičiek, ale vzlykot a kvílenie

trhajúce srdce. Nikdy mi nebola priatelkou, no pri pohľade na toľké utrpenie sa neubránite súcitu. Láska je dobrotivá. Keď Láska, ktorá stvorila vesmír, vo vašom

vnútri zapustí korene, pohne vás to k dobrotivosti. Klaudiu som

objala - sprvu nešikovne, potom so sesterskou nehou - a kolísala ju v náručí, kým búrka žiaľu nepominula. Napokon sa utíšila a zahanbene sa mi vykrútila. „Ako si na to

prišla? Aj teba drží v hrsti?“ opýtala sa s náhlou jasnozrivosťou.

Bystré dievča. Dôvera je ako manželský sľub. Aj ten treba vysloviť s rozvahou a z lásky. Klaudii som nemohla dôverovať natolko, aby som jej

vyzradila celé tajomstvo. „Ja tvojmu manželovi nedlhujem ani

päták, ale poznám človeka, ktorého drží v hrsti. Chcela by som mu pomôcť. Aj tebe, ak mi to dovolíš.“

„Mesiace žijem s tým netvorom v jednom dome a nezistila som, kde je tá jeho jaskyňa pokladov,“ povedala s pochybovačným

úškľabkom. „Prečo si namýšľaš, že to dokážeš?“ „Myslím, že viem, kam tie zvitky odkladá. Prinajmenšom viem, ako vyzerá tá skrinka, a viem aj, kde je.“ Zaváhala, nádej v nej zápasila s pochybnosťami. „Ako to môžeš

vedieť?“ -247-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Povedzme, že sa na mňa usmiala prozreteľnosť.“

„Kde sú tie zvitky?“

„Felonius má v tablíniu tajný prístenok. Preto ti tam zakazuje chodiť.“ Tvár jej skamenela. „Ak je tá skrinka v tablíniu, zabudni na ňu.

Stoja tam stráže.“ „Povedzme, že sa nám podarí vymyslieť spôsob, ako ta vkĺznuť.

Budeš slobodná, ak tie zvitky nájdeme?“

„Áno, keby som získala list, ktorý má proti mne... a ten proti môjmu otcovi, mohla by som ho opustiť. Rozvodu by nič nestálo v ceste. Moje veno si môže nechať. Zaplatím akúkoľvek cenu, aby som sa ho zbavila.“

Tým sa vysvetľovalo, prečo sa jej otec tak rozzúril, keď Felonius

vyhodil najmladšiu Klaudiu z domu. Aj on bol obeťou vydierania a obával sa, že ho stihne Feloniov hnev. Kolkých ľudí drží ten chlap v pazúroch? „Ak skrinku nájdem, dáš mi zvitok toho muža, o ktorom som ti

hovorila?“ Hodila rukou. „Márne nádeje! Feloniovi nepřejdeš cez rozum.

Nevieš si predstaviť, aký je prefíkaný.“ Stisla som jej ruku. „Nestrácaj nádej. Mám plán.“

„A čo plánuješ?“ ozval sa od dverí mužský hlas. Felonius,

ktorý sa v nich zjavil, na mňa vrhol úsmev hyeny. Prikradol sa po tých mramorových dlážkach ako duch, vôbec sme ho nepočuli

prichádzať. Kolko toho počul? Klaudia sa premenila na kamenný stĺp, meravý, studený. Ak

sa nespamätá, Felonius nás začne podozrievať, že niečo kujeme. Musela som konať. Schytila som košík, skočila pred Klaudiu, aby mala čas vzchopiť sa.

„Felonius! Veľmi som dúfala, že ťa uvidím! Môj ctený otec Galenos ti posiela darček. Pustili sme sa do nového remesla,

vyrábame mydlo. Mám v pláne zoznámiť s ním korintskú smotánku,

ale najprv teba a tvoju nádhernú manželku. Ak od vás získame priaznivú odozvu, náš úspech je zaručený.“ -248-

TESSA

AFSHAROVÁ

Zamieril ku mne ľahkým, pružným krokom. Na muža vo vyššom veku bol v skvelej forme. Z jeho dychu som zacítila víno. „Tak ukáž, s čím to chcete obchodovať.“

Vybrala som guľôčku mydla s vôňou rozmarínu a santalového dreva. „To je mydlo. Výborne sa s tým umývajú vlasy.“ Všimla som si jeho preriednuté šediny a rýchlo som sa opravila. „Vlasy aj

telo a netreba ani použiť škrabku. Dúfala som, že ho budeš chcieť vyskúšať.“

Privoňal, odhodil mydlo na stôl, rozvalil sa na pohovke a kývol

mi, aby som si prisadla. „Idem povedať, aby doniesli víno,“ hlesla Klaudia a vykĺzla z izby. „Tvojmu otcovi vraj zostali obrovské dlhy, keď mu pred rokmi

stroskotala loď. Volala sa Paralus, nie?“ Pocítila som čosi blízke obdivu. Ten chlap dokázal seknúť pazúrom a napiť sa krvi bez toho, aby mihol brvou. Myslela som

si, že malér s loďou sa nám podarilo udržať v tajnosti. Ako sa

o ňom dozvedel? Musí mať rozvetvené zdroje. No ani on nevedel všetko. Zmienkou o lodi ma chcel zneistiť, urobiť zo mňa ľahký terč. Nasadila som nevinný úsmev.

„Pre našu rodinu to bola veľká rana,“ rozhodila som rukami. „Ale otec má množstvo priateľov. Pomohli nám, ich zásluhou sme

sa spamätali pomerne rýchlo. Tak ako? Mohol by si vyskúšať náš nový produkt?“

„Germánsky loj a popol? To ťažko.“ Takže nevedomosť o mydle iba predstieral. Ten chlap vedel vyraziť dych, taktiku mal majstrovskú. Dokážem toho intrigána

prekabátiť?

Vtom sa mi do hlavy po prstoch vkradla myšlienka. Felonius bol bystrý, ba priam jasnozrivý, no Bohu sa rovnať nemohol. Uzol, čo som cítila v žalúdku, povolil.

Spomenula som si na citát z nejakého proroka, ktorý som raz počula od Dionýza. „V správnych rukách sa aj popol môže zmeniť

na korunu slávy,“ povedala som.

Vrhol na mňa pobavený pohľad. „Ja by som povedal, že je to skôr naopak. Hračkou je premeniť koruny slávy na popol.“ -249-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

Nepochybovala som, že hovorí z vlastnej skúsenosti. Kolké

„koruny“ už zničil? Kolko ľudských víťazstiev a úspechov sa v jeho rukách obrátilo na popol? „Si veľmi múdry, nemôžem sa ti rovnať,“

zalíškala som sa mu čo najponíženejším tónom. Kútikom oka som zazrela citaru vystavenú na zlatom podstavci.

„Nádherný nástroj! Vieš na ňom hrať?“

Poláskal ju pohľadom milenca. „Tejto krásy sa smie dotknúť iba naslovovzatý umelec. Hudba z jej siedmich strún je nebeská.“

Obzrel sa. „Kde trčí moja žena?“

„Už ťa nebudem zdržiavať,“ vyskočila som a vzala dar, ktorý neprijal. Klaudia ma čakala pri prednej bráne. „Nemusíš sa báť, nič

nevie,“ pošepla som, keď som ju bozkávala na líce. „Pošli po mňa, keď budeš pripravená.“

V ten deň sme večerali štyria, aj Justus sa k nám pridal. Keď som

mužom zopakovala rozhovor s Klaudiou, vytřeštili oči a na jedlo zabudli. „On ju vydieraním dohnal do manželstva?“ otcovi ovisla sánka.

„Zvitky v skrinke, ktorú videla Klaudia, určite obsahujú usvedčujúce

informácie

o

rôznych

ľuďoch.“

Justova

lyžica

zahrmotala v tanieri. „Pre vydierača, ktorý bohatne z ľudských

prehreškov a omylov, je to hotový poklad. Papiriovi nebude stačiť, že má konečne pokoj, až mu tie zvitky padnú do rúk. Vykročí vo

Feloniových šľapajach a začne si napchávať vlastné vrecká. Chudáci

ľudia! Pôjdu z jedného ohňa do druhého.“ „Nesmieme mu ich dať,“ povedala som. „Nemôžeme obrať Felonia a dať rovnakú moc Papiriovi. Toto zlo sa musí skončiť.“

„Máš plán?“ opýtal sa Dionýz. „Zatiaľ nie, iba nápad. Všetko stojí na najstaršej Klaudii a jej

ochote ísť do rizika.“

-250-

AFSHAROVÁ

TESSA

„Príliš nebezpečné,“ Justus odstrčil tanier. „Felonius je had,

nezahrávaj sa s ním. Zvesila som hlavu. „Nebezpečenstvo mi hrozí stále, či proti nemu pôjdem, alebo nie. Takto môžem urobiť niečo aj pre ostatných.“

Dionýz na mňa zamyslene uprel hnedé oči. „Čo ak Boh vypočul

nárek neborákov, po ktorých Felonius šliape, chce im pomôcť a nás využíva ako prostriedok?“ Nevyslovil to, no všetci sme vedeli, že

táto bitka môže mňa a otca zničiť. „Nepoznáte niekoho, kto vie hrať na citaru? Najlepšie ženu?“ vystrúhala som bezstarostný úsmev.

„Náhodou poznám,“ ozval sa otec. „Stefanasova najstaršia dcéra je vyhlásená citaristka.“

„Mala by byť aj pekná.“

„Určite budeš spokojná. Za Charou sa budú otáčať hlavy, aj keby si navliekla vrece.“

„Čo myslíš, bude ochotná pomôcť nám?“

„Poprosím Stefanasa, aby sa za to pomodlil.“

Onedlho ma Klaudia znova pozvala na obed do ich domu. To, ako nás Felonius minule z ničoho nič prekvapil, nás upozornilo, že jeho vila nie je bezpečné miesto. Špehov musel mať za každým

rohom a tí mu doniesli všetko, čo si potajomky vypočuli. Preto som sa tentoraz držala neškodných tém - rozoberali sme najnovšie klebety, počasie, obľúbených predavačov v tržnici, kadejaké

nevyliečiteľné

choroby.

O

Feloniovej

nebezpečnej

truhličke nepadlo ani slovo.

„Vďaka za pohostinnosť,“ povedala som, keď som sa zberala na odchod. „Bude pre mňa velká česť, ak nabudúce prídeš ty k nám.“

Tri úmorné hodiny vo Feloniovom dome bola daň za to, aby som ju mohla pozvať. „Manžel si želá, aby priatelia navštevovali mňa, nie ja ich.“

-251 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Uväznil ju vo vlastnom dome. Von sa dostala, iba keď sa jej muž rozhodol pochvastať sa krásnou čačkou. Samu ju zo zlatej klietky

nepustil.

„Chápem. Váš dom je oveľa väčší a pohodlnejší než náš. A mal

by niečo proti, keby sme spoločne zašli do verejných kúpeľov a vyskúšali otcovo mydlo?“

Aj v Korinte sa rímska vášeň pre kúpele stala súčasťou života. Nepochybovala som, že Feloniova vila má prepychovú kúpeľňu,

no očista tela nebola jediný dôvod, prečo Korinťania masovo navštevovali verejné zariadenie. Kúpele boli miestom spoločenských

stretnutí, dozvedeli ste sa tam, čo je nové, a pozhovárali sa s ľuďmi, ktorých by ste inak nestretli. A zároveň to bola príležitosť pochváliť sa. Korinťania prichádzali

v sprievode svojich otrokov, pretŕčali svoje bohatstvo a tvárili sa dôležito. Dúfala som, že práve toto Felonia pohne, aby dal Klaudii

trocha slobody. Zakladal si na jej kráse a patricijskom pôvode, ktoré mali podčiarknuť jeho rastúci spoločenský význam.

„Opýtam, sa,“ povedala.

Večer som od nej dostala správu. Môj manžel je ten najláskavejší

človek na svete. Felonius jej musel pozerať cez plece, keď to písala. Dovolil mi ísť s Tebou do kúpeľov. Zajtra sa stretneme pri Poseidónovom chráme. Korint sa mohol pochváliť službami viacerých kúpeľných

domov. Klaudia vybrala ten pri Poseidónovom chráme. Bol

vyložený mramorom a tabuľami z drahého kameňa z Lakónie a bol aj najdrahší.

Prídem so svojimi otrokmi. Predpokladám, že aj Ty, napísala, naznačujúc, že ju bude strážiť viac donášačov než jeden. Vzdychla

som. Prečo život nikdy nie je jednoduchý?

Nasledujúce ráno som v sprievode Delie nastúpila do nosidiel a vydali sme sa ulicami Korintu ku kúpeľom. Tam nosiči opatrne položili nosidlá na zem a pomohli nám vystúpiť. Klaudia už na nás čakala, vedľa nej stáli dvaja svalnatí obri a korpulentná žena. Srdečne som jej zamávala. „Zdravím, Klaudia! Pripravená na

príjemné predpoludnie?“

-252-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Nejaká si veselá,“ poznamenala kyslo, keď sme zamierili

k budove. Obri a otrokyňa sa nám lepili na päty. Zdvihla som

obočie, ale nič som nepovedala. Pri vchode sme zaplatili, odložili oblečenie a prešli do frigidária, kde bol bazén s chladnou vodou. Po spare, čo vládla vonku, bolo

príjemné ponoriť sa do nej. Klaudiini obri zostali v kúte a bedlivo nás sledovali.

Delii som nakázala, aby Klaudiinu otrokyňu zabavila, a na pol ucha som počúvala, o čom sa zhovárajú. Delia začala o moderných účesoch, no žena neprejavila záujem. Pri téme šaty to dopadlo podobne, a keď Delia spomenula výrobky z kože, Feloniova

plecnatá udavačka sa zatvárila ako kus ľadu.

S Klaudiou sme prešli do tepidária, miestnosti s teplým bazénom. Naši sprievodcovia za nami. Delia vytrvalo trkotala ďalej, ostatní mlčky striehli.

Moja spoločníčka sa rozhovorila o receptoch a o jedlách, ktoré

sa podávali na nejakom bankete. Znervóznela som, zúfalo som sa

potrebovala striasť sliedivých očí. Nebesá, zmilujte sa, na kolko spôsobov môžete pripraviť páva?!

Navrhla som, aby sme pokračovali v kaldáriu, kde bol horúci bazén. Miestnosť bola plná kúdoliacej sa pary, naši strážcovia sa začali potiť. Delia konečne trafila do čierneho. Spomenula preteky vozov

a Feloniova donášačka ožila. Vyšlo najavo, že do pretekov je úplný

blázon, a keď ešte zistila, že Delia patrí Teovi a býva v dome hneď vedľa Justovho, tvár jej zružovela. Aj tých dvoch Herkulov rozhovor zaujal a pridali sa. Môj drahý Teo! Zachraňoval ma aj v neprítomnosti, stačilo

spomenúť jeho meno.

Teplo a vlhko začali byť neznesiteľné, náš štvorčlenný sprievod

sa kúsok po kúsku presúval k východu, kde trocha prefukovalo. Konečne som mohla rozprávať. Pošepky som Klaudii vysvetlila

svoj plán.

-253 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Keď som dohovorila, Klaudia sa aj napriek horúčave roztriasla a ruky prekrížila na hrudi. Pri predstave, že sa má vzoprieť manželovi, sa premenila na vydesené mača.

Plán neodmietla, no nič nesľúbila. Potrebovala čas, aby na taký riskantný krok nabrala odvahu. Lenže čas bol to, čo sme nemali.

„Prečo to chceš urobiť?“ opýtala sa. „Prečo chceš kvôli mne

riskovať?“ „Už som ti to vysvetlila. V tej skrinke je dokument, ktorý

potrebujem, a veľmi dúfam, že mi ho potom dáš ako odmenu.“ „Má Felonius listiny, ktoré tvojho otca usvedčujú z niečoho nekalého?“ „Nie, nad mojím otcom ani nad nikým z našej rodiny nemá

moc.“ Sklonila som hlavu. „Ale toho muža, o ktorom som ti rozprávala, drží v hrsti. Viac ti povedať nemôžem.“

Keď sme vyšli z horúceho bazéna, Delia a Klaudiina slúžka nám bronzovými škrabkami očistili telá a vymasírovali nás vonnými

olejmi. Keby som mohla, vyplieskam Klaudiu, ako Delia pri masáži

vyplieskala moje svaly, a donútim ju prikývnuť na môj nápad, ktorý bol jedinou cestou k slobode. Zahryzla som si do jazyka, prehltla

podráždenie a začala sa modliť. Pavlov vplyv silnel.

-254-

TRIDSAT

Klaudia

nás pozvala na malý

súkromný banket. Šli sme my

dvaja s Dionýzom, otec nemohol. Noha sa sice hojila, ale bránila mu v chôdzi. Môj brat sa obetoval a odložil návrat do Atén, kým sa náš problém nevyrieši. Bola som mu za to vďačná, v jeho prítomnosti

som sa cítila istejšia. Klaudii som o svojom zasnúbení s Justom nepovedala, nezdalo

sa mi múdre pokúšať jej voľakedajšiu žiarlivosť. Na banket s nami nešiel z obavy, aby sme sa neprezradili. A ako som ja bola odsúdená

niečo podniknúť, Justus bol odsúdený na nečinnosť. Namiesto kytice pre hostiteľa som so sebou vzala Stefanasovu dcéru Charu. Otec nepreháňal, keď ma uisťoval o jej kráse. Do

vlasov splývajúcich na chrbát ako vodopád zlata jej Delia vplietla živé kvety a obliekla ju do bieleho. Chara vyzerala ako návštevníčka z nejakej starobylej krajiny, a keď na Felonia uprela jantárové oči,

vyceril zuby ako hladná hyena. Nevedel z dievčaťa spustiť zrak. „Dovolila som si priviesť priatelku, dúfam, že mi tú opovážlivosť

odpustíte,“ kývla som Galatei, ktorá nás prevádzala, aby dievčaťu podala nástroj. „Vie hrať na citare, napadlo mi, hudba by vás mohla potešiť.“

„Pravdaže, pravdaže,“ prikývol domáci pán, no jeho tón

prezrádzal, že od krásnej zlatovlásky nič mimoriadne neočakáva. Zjavne bol presvedčený, že každého schopného citaristu v meste

dávno pozná.

-255-

Z

ZLODEJKA

No

Felonius nebol jediný,

KORINTU

kto vedel zaskočiť protivníka

nečakaným prekvapením. Tentoraz padne na zadok on. O Chare,

ktorá nikdy nevystupovala na verejnosti, sa nemal odkiaľ dopočuť. Keď otroci naservírovali tretí chod, požiadala som Charu, aby nám zahrala. Náš hostiteľ, ktorý očakával školácky výkon, blahosklonne prikývol. Stefanasova dcéra si sadla na stolček,

hranatú spodnú časť citary oprela o stehno a vrchnú naklonila

k hrudníku. Váhu nástroja nezadržiavala zápästím, ako som to videla u iných hudobníkov, vyvažovala ju telom. Zdvihla štíhle ruky, na skúšku prešla po strunách plochým brnkadlom, započúvala sa a prstami druhej ruky niektoré struny

stlmila. A potom jej spod rúk vytryskla taká očarujúco nežná melódia, že sa nám zatajil dych. Chara bola chodiaci ideál klasickej krásy, no keď sa pohrúžila

do hry, doslova z nej vyžarovalo svetlo. Zrazu to bola bytosť z iného sveta, labuť, čo sa převtělila do ľudskej podoby. Nik z nás

sa neodvážil ani pohnúť, aby neprerušil čaro, ktorým nás opantala.

Keď doznela prvá veta skladby, nenápadne som bratovi naznačila, aby predstavenie ukončil, no sedel ako omráčený. Musela som ho štuchnúť pod rebro. Odkašlal si. „Mrzí ma to, Felonius, ale už musíme ísť. Vďaka za

príjemný večer,“ povedal a vstal, než Chara stačila začať ďalšiu časť. „Čo?“ Felonius vyskočil a zhodil na zem tácňu s figami. „Teraz

nemôžete odísť! Veď sotva začala.“

„Je mi ľúto, musíme. Sľúbil som Charinmu otcovi, že ju neprivediem domov príliš neskoro.“

„Jednu pieseň ešte stihne. Nech mi ešte zahrá na mojej citare,“

ukázal na nástroj na zlatom podstavci. „Trvám na tom.“ „Si velkorysý muž,“ odvetil Dionýz a ani brvou nemihol, „ale

dané slovo musím dodržať.“ Felonius pochopil, že bratom nepohne, a očervenel. „Dobre teda,

ak musíš, tak musíš, ale sľúbte mi, že zajtra sa vrátite,“ povedal. Potom sa obrátil k Chare: „Poctíš ma a prídeš mi zahrať, Chara?

Moja citara ti je k dispozícii.“

-256-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Ak otec dovolí,“ Chara zľahka kývla hlavou a vrhla plachý

pohľad na môjho brata. „A ak bude Dionýz ochotný sprevádzať ma.

CC

Dobre sme to s ňou nacvičili. Môj brat ju starostlivo chytil okolo pliec. Myslím, že toto nacvičovať nemusel. „Zajtra večer neprídeme,

Felonius. Už sme sa sľúbili inde. Možno budúci týždeň.“

Felonius s námahou preglgol hnev, čo v ňom kypel, no premohol sa. „Budem sa tešiť.“ Vydýchla som si. Odmietnuté pozvanie bolo dôležitou súčasťou môjho plánu a Felonius návnadu zhltol. Nevedel sa dočkať, kedy

Charu uvidí znova, a ak ho chvíľu necháme dusiť sa vo vlastnej šťave, jeho túžba ešte vzrastie.

Delia obliekla Charu do zlatej tuniky bez ozdôb a očné viečka a líca jej nalíčila zlatým práškom. Na záver jej ním poprášila

vlasy a zastokla do nich jednoduchý zlatý diadém. Charine svetlé kučery iskrili ako živé, keď na ne zasvietilo slnko. Tá kombinácia

vznešenosti a prostoty urobila z Chary nebeskú bytosť, akoby Boh

zoslal na zem jedného z anjelov.

Ja som sa zahalila do neforemnej tmavomodrej tuniky. Bola pohodlná, nebude ma obmedzovať v pohybe a tmavá farba splynie s nočnou tmou. Vedľa Chary som vyzerala ako vrana vedľa labute.

Chara, odjakživa plachá, sa zháčila, keď sa uvidela v zrkadle.

Uvedomila si, že bude stredobodom pozornosti. „Ak sa v tom necítiš dobre, môžem ti požičať inú tuniku,“

ponúkla som jej, „ale mysli na to, že máš upútať všetky mužské oči a Feloniove obzvlášť. Si to jediné, čo ma dnes večer bude chrániť.“

„Nechám si túto,“ pohladila dlaňou nariasenú látku a usmiala sa. „Pán ma ochráni,“ dodala so skalopevnou istotou v očiach. „A teba tiež.“

Stefanasovu dcéru som sotva poznala, no pocítila som k nej nával vďačnej

náklonnosti. Väčšina ľudí donekonečna reční

-257-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

o nepodstatných banalitách, no Chara bola málovravná. Ak už

niečo povedala, každé slovo malo význam a túto vlastnosť som musela obdivovať. Tentoraz dostal pozvanie aj Justus. Vyhlásil sa za Charinho sprievodcu, čím odohnal každé podozrenie, že by mohol mať niečo

spoločné so mnou. On a Dionýz sa správali ako sokovia, čo malo Felonia rozptýliť ešte viac. Mňa si pán domu nebude všímať. Popoludní po nás prišiel veľký zatvorený koč, ktorý sme si

prenajali, a pomaly sme sa vydali na cestu ku Klaudiinej vile. Šla

s nami aj Galatea. Felonius nás srdečne vítal pred bránou. Zdal sa mi rozrušený

a doslova onemel, keď ako posledná vystúpila z koča Chara.

V lúčoch popoludňajšieho slnka sa zatrblietala zlatá tunika, zlatý

prach na jej pokožke. Felonius na ňu civel ako omráčený. Klaudia, ktorá na nás čakala vo vestibule, sa správala oveľa

odmeranejšie. Vyobliekala sa ako cisárovná a vlasy, prsty, ramená a šiju mala obťažkané šperkmi. Asi to bola reakcia na našu minulú

návštevu, keď Felonius Charu doslova hltal očami. Z dievčaťa

vyžarovala mladosť, z Klaudie prepych. Večera sa mala podávať pri obdĺžnikovom bazéne v zadnej

záhrade s ovocnými stromami. Klaudia vykročila napred a viedla nás širokou kolonádou zakrytou červenou škridlovou strechou.

Väčšinu návštevníkov by asi upútal komplikovaný vzor na

mozaikovej dlážke a nevšimli by si rad dverí vedúcich do izieb po

ľavej a pravej strane. Jedny zakrýval hrubý zelený záves a stál pred nimi muž so svalmi prezrádzajúcimi vojenský výcvik. Keď okolo neho prechádzala Chara, zaknísal sa celým telom, akoby ho mala

uviazaného na vôdzke. Využila som jeho chvíľkovú nepozornosť

a preskúmala očami záves a dvere za ním. Vďaka Klaudii som vedela, že vedú do Feloniovho tablínia.

Strieška z modrého plátna natiahnutá nad prestretým stolom nás chránila pred páliacim slnkom. Keď sme si posadali, do

nosa mi udrela silná kvetinová vôňa. Felonius dal striešku poliať

ružovou vodou a prikázal podávať najvyberanejšie jedlá. Večeru

-258-

TESSA

AFSHAROVÁ

servírovali na drahých rímskych tanieroch zo skla a v čašiach sa perlilo víno z Pompejí. Pán domu pripravil pre Charu to najlepšie z najlepšieho.

Keď mali doniesť na stôl dezert, chytila som sa za brucho a zmučene zastonala. „Asi som zjedla niečo, čo mi uškodilo.“ Klaudia ma prebodla povýšeným pohľadom. „V mojom dome?“

Presvedčivo som zahrala rybu vytiahnutú na breh, ktorá nemo

otvára a zatvára ústa. „To určite nie,“ pípla som napokon. Sluhovia naservírovali dezert, na výber boli rozmanité koláčiky s ovocím a orieškami. Zhnusené som sa na ne zadívala a napriek

neznesiteľnej horúčave som sa začala chvieť. Chara si ku mne prisadla. „Drahá Ariadně! Celá sa trasieš. Nie si chorá?“

„Je mi hrozne zima.“ Chara pozrela na Dionýza. „Asi by sme ju mali dopraviť domov.“ Felonia pohodlne natiahnutého na ležadle až nadhodilo. „To hádam nie!“ zaprotestoval a prudko sa posadil.

Dionýz mávol rukou. „Nevšímajte si to, od detstva má háklivé trávenie. Netreba sa zbytočne strachovať.“ „Mala si zostať doma,“ utrúsil Justus a hodil si do úst figu.

„Nevidíš, že trpí?“ vyčítavo ho napomenula Chara. „Odprevadím ju domov a koč vám pošlem.“

„Nie, nechcem kaziť zábavu,“ obrúskom som si čelo osušila. „Všetci sme sa tešili, že ťa budeme počuť hrať.“

„Ariadně má pravdu. Nikam nechoď, Chara,“ povedal Felonius

a obrátil sa k svojej žene. „Klaudia, odveď Ariadně do niektorej spálne, nech si trocha oddýchne.“

Justus si pošúchal ruky. „Skvelé riešenie, Felonius. Nedonesieš

teraz svoju nádhernú citaru? Neviem sa dočkať, kedy nám na nej Chara zabrnká.“ Klaudia mi pomohla na nohy, Felonius ochotne dobehol po nástroj, a keď sme vykročili na opačný koniec uzavretej záhrady, od

stola už bolo počuť prvé tóny.

-259-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Klaudia zastala pred izbou susediacou s Feloniovým tablíniom.

Svalnáč, čo ho strážil, si nás pozorne premeral. „Pani Ariadně je nevoľno. Trocha si tu poleží, kým sa jej neuľaví,“

vysvetlila Klaudia, a keď sme vošli, vzala plášť úhľadne zložený

pri nohách postele. Znova som sa skrútila a chytila sa za brucho, „Musím ísť na záchod!“ skríkla som tak hlasno, že ma musel počuť nielen strážny pred dverami, ale aj jeho stará mama na opačnom konci Korintu.

Feloniova vila bola pomerne nová rímska stavba a podobne ako mnohé iné moderné domy bola vybavená toaletou vnútri

a vodovodom. Klaudia mi pomohla na nohy, a keď sme vyšli z dverí, pozrela na strážcu a prevrátila oči. Muž sa posmešne uškrnul. Plášť,

ktorý mi hostitelka podala, som si pritisla na prsia a zahanbene som sklopila oči. Klaudia ma zaviedla do miestnosti, kde bola kamenná lavica s dvoma otvormi, takže pri vykonávaní potreby si tam človek

pohodlne posedel. Pevne za nami zavrela dvere. Galatea, ktorá do miestnosti vkĺzla hneď po príchode do vily, na nás už čakala. Felonius mal špehov po celom dome, no záchodu nik

nevenoval privelkú pozornosť. Keby aj niektorý nazrel dnu, videl by iba slúžku, ako si uľavuje. V najhoršom prípade by jej vynadal, že

použila toaletu určenú pre domáceho pána a jeho ženu. Galatea so sebou doniesla krčah vody zamaskovaný pod ľahkým plášťom.

„Pripravené?“ opýtala som sa. Obe ženy prikývli.

Vyrastala som medzi chlapcami a tí ma naučili kadejaké

neprístojne kúsky. Na citare som hrať nevedela, zato ústami som dokázala vydávať zvuky, ktoré by pomýlili aj lekára. Keď sme boli malí, s Teom sme sa celé hodiny bavili napodobňovaním ľudí

trpiacich plynatosťou. Strašne sme sa nasmiali. Spustila som svoj súkromný záchodový koncert a prerušovala

ho bolestnými stonmi. Galatea si musela zakryť ústa dlaňou, aby

zadusila smiech, a keď na môj pokyn do otvoru v záchodovej doske

cícerkom naliala vodu, začľapkalo to, ako keď niekoho dôkladne preženie.

-260-

TESSA

AFSHAROVÁ

Kývla som Klaudii, že môže odísť. Hanky prstov prepletených na prsiach jej zbeleli. Keby sa rozhodla vycúvať, toto bola posledná

možná chvíľa. Zadržala som dych a vydýchla som si, až keď s meravo vystretými plecami vyšla z dverí. Cez prasklinu v dreve som videla, že pristúpila k strážcovi. Toaleta bola hneď vedľa tablínia, takže som

jasne počula, čo hovorí.

„Lacné jedlo z pouličného stánku, veril by si tomu? Tá ženská má črevá nafúknuté ako krava. Odporné.“ Kývla hlavou smerom

k záhrade, odkiaľ sa ozývala hudba. „Odtiaľto dobre nevidíš, však?“ Jeho odpoveď som nezachytila. „Choď bližšie, to dievča hrá ako Minerva,“ pokračovala a rukou ukázala za seba. „Nemusíš tu stáť a počúvať tú nechutnú búrku.“

Vydala som zvuk, ktorý by vydesil aj spiaceho. Muž povedal čosi o príkaze pána Felonia, no Klaudia pokrútila hlavou. „Ak sa postavíš za tamten stĺp, neuvidí ťa. Je uchvátený,

vníma iba hudbu a zvodnú Charu. Kým to dievča brnká, nič sa ti nemôže stať.“

Muž sa o niekoľko krokov premiestnil. Potrebovala som, aby šiel ďalej, a tak som vydala sériu extra hlasných zvukov a bolestných

stonov a Galatea pustila do otvoru pramienok vody. Strážca sa zhnusené obzrel, odpratal sa za stĺp a sústredil pozornosť na

zlatovlásku, ktorá začala popri hre aj spievať. Mala prenádherný hlas. Prikázala som Galatei, aby pokračovala v mojej práci, a vykĺzla

som von. Moje majstrovstvo jej síce chýbalo, no vynahrádzala ho

nadšením. Dôkazy o mojom utrpení sa rozliehali tak nahlas, že

každý, kto by ma prišiel hľadať, by zutekal kade ľahšie. Aj strážca, keby mu napadlo vrátiť sa na svoje miesto. Bosky som prebehla k dverám za závesom a vkĺzla do nich ako úhor.

-261 -

tridsaťjeden

V TABLÍNiu vládlo

sivé prítmie

a ticho. Slabé svetlo vnikalo

do miestnosti iba cez rad úzkych okienok s ozdobnou mriežkou, ktoré boli až pod stropom, no keď si oči privykli, vedela som sa

orientovať. Teraz všetko záviselo od rýchlosti, nesmela som otáľať. Otočila som sa a zbadala velký gobelín, no keď som ho odhrnula, bola za ním stena. Stislo mi žalúdok. Že by prístenok, ktorý najmladšia Klaudia

nedopatrením uvidela, dal Felonius medzitým zamurovať? Kam odniesol truhličku so zvitkami? Vari bola všetka námaha zbytočná?

Krútila som sa na mieste, bezradne behala očami po miestnosti, no

vtom som na rumelkovočervenej stene rozoznala oveľa nenápadnější gobelín v červenkastých odtieňoch. Vrhla som sa k nemu a opatrne

ho skúsila odhrnúť. Nič, držal ako priklincovaný.

Preskúmala som spodný okraj a objavila háčik. Vyvliekla som ho z očka, gobelín sa poddal a ukázal sa otvor v stene. Mohla som si vydýchnuť, našla som, čo som hľadala. Opatrne som prekročila

okraj a ocitla sa v úplnej tme. Nadvihla som roh gobelínu a v slabom

šere som zazrela lampu. Kresadlo Felonius našťastie nechával na mramorovej doske vedľa lampy. Najrýchlejšie, ako som sa odvážila,

som škrtala kamienkom, kým knôt nechytil. Miestnosť zalialo

žltkasté svetlo. Viac som nepotrebovala.

Velká škatuľa, malá miestnosť. Nájsť ju musí byť hračka, pomyslela som si, no minúty plynuli a mňa oblial pot. Škatuľa

-263 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

nikde. Bez výsledku som prezrela každé miestečko, na aké som si spomenula, a rozbolelo ma brucho. Bezradne som sa oprela o Feloniov stôl. Otče na nebesiach, pomôž

mi! zvolala som v duchu a mimovoľne som zdvihla zrak. A zrazu som úplne v rohu bledého stropu zazrela slabú čiaru. Na to, aby to

bola náhodná prasklina, bola príliš rovná. Zdvihla som lampu nad hlavu. Čiara bola jemná ako pavučina a vytvárala obdĺžnik. Poklop? Nezbadala by som ho, keby som nevyslala prosbu

k Bohu. Vzala som spoza stola stoličku, vyskočila na ňu, končekmi

prstov nahmatala mechanizmus, potiahla a poklop sa odsunul. V tesnom priestore si hovela bielo-čierna truhlička. Vo svetle lampy na mňa žmurkol rubín na jej veku. Rýchlo som ju vytiahla

a položila na stôl. Klaudii som povedala, aby do plášťa, ktorý mi požičala, všila od spodného lemu až po pás ešte jednu podšívku

s hlbokými vreckami. Zvitky som do nich povkladala rovnomerne,

po jednom, aby sa látka príliš nevydávala.

Keď boli všetky dokumenty v plášti, truhličku som zavrela, vrátila do skrýše a potichučky zatiahla poklop. Sfúkla som lampu,

vyšla z prístenku a upevnila háčik na spodnom okraji gobelínu. Čakala ma najnebezpečnejšia časť plánu - nebadane sa dostať z tablínia, čo sa mi mohlo podariť, jedine ak strážca ešte vždy

počúval Charu a zostal obrátený chrbtom. Započúvala som sa

s uchom na dverách, či nezachytím nejaký šuchot alebo netrpezlivé

prestupovanie z nohy na nohu. Nič.

Opatrne som odchýlila. Strážca pred dverami nestál, no ďalší výhľad mi zakrýval záves. Muža som zazrela, až keď som sa po prstoch vykradla von. Stále sa schovával za stĺpom, ani sa stadiaľ nepohol. Prešprintovala som k toalete a kývla Galatei, že môže

odísť. Počkať nás mala v koči.

Ja som sa s plášťom preveseným cez ruku vliekla za ostatnými

k stolu, predstierajúc, že som práve vyšla z toalety. Chara prestala hrať, keď ma zbadala. „Ariadně!“ skríkla a odložila nástroj. Zatvárila som sa skrúšene. „Prepáčte, veľmi ma mrzí, že ruším

zábavu, ale naozaj sa musím vrátiť domov.“

- 264 -

TESSA

AFSHAROVÁ

Dievča sa ku mne rozbehlo. „Pravdaže musíš. Vyzeráš hrozne.

Mali sme odísť hneď.“ Obrátila sa a pozrela na Justa. „Ty zostaň, ak

chceš.“ A Dionýzovi oznámila: „Odveziem Ariadně domov. Vy sa potom prejdite pešky.“

Zahrala to úžasne, aj mňa by presvedčila. Dionýz očervenel.

„Máš pravdu, Chara,“ vyskočil. „Ideme.“ „Počkajte, donesiem vám topánky,“ ponúkol sa Justus. Felonius sa tváril ako dieťa, ktorému berú obľúbenú hračku.

„Nie, Chara, zostaň tu,“ povedala som slabým hlasom. „Dokonči pieseň. Možno by ma mohla odprevadiť Klaudia, aby som domov nešla sama. Koč vám potom pošleme.“ „Ja?“ Klaudia sa zatvárila, akoby si glgla skazeného mlieka. Felonius sa toho okamžite chytil. „Pravdaže, pravdaže! Moja

žena ti bude robiť spoločnosť. Charu a mužov dám odviezť svojím kočom. A Klaudia sa ním potom vráti.“

Mali sme najvyšší čas. Podvihla som ruku, cez ktorú som mala prevesený plášť. „Ospravedlňujem sa, Klaudia. Zašpinila som ho.

Dám ho najprv vyčistiť, než ti ho vrátim.“

Klaudia otrávene zamierila ku mne. „Bohovia na nebesách! Len si tú haraburdu nechaj!“ utrúsila a zagánila na manžela. „Naozaj si želáš, aby som išla v jednom koči s ŕýmŕo?“ Či mala na mysli mňa,

alebo plášť, ťažko povedať. „Želám si to. Choď už! Ariadně nie je dobre, nesmieme ju zdržiavať.“ Ešte sme nesedeli v koči, keď znova zaznela citara a Charin

nádherný hlas. „Lúčim sa, láska moja. Už ťa neuvidím,“ spievala. „Toto je tvoje,“ podala som Klaudii plášť, keď sa dvierka koča

zavreli.

Chvela sa ako osika. „Neuverím, že sa to podarilo, kým tie listy nebudem mať v ruke.“

V koči nebolo dosť svetla na čítanie. „U nás si vítaná. Alebo chceš ísť radšej do domu svojho otca? No ak si chceš listy prečítať na mieste, ktoré Felonius nepozná, môžem ťa vziať k jednému svojmu

priateľovi.“

-265 -

Z

ZLODEJKA

KORINTU

„Začneme u vás. Ak to, čo hľadám, medzi zvitkami nebude,

normálne sa vrátim domov. Felonius na nič nepríde.“

Dala som príkaz kočišovi. Vedela som, že nebudem mať pokoj, kým dokumenty ukradnuté z tablínia nepreskúmam. Ešte vždy sa mohlo stať, že to budú neškodné listiny vlastníctva na vilu a otrokov.

Po príchode som prenajatý koč poslala preč a s Klaudiou sme sa zatvorili v otcovom tablíniu. Chvíľu trvalo, kým som pozažíhala lampy. Klaudia rozložila zvitky na písacom stole, netrpezlivo ich

jeden po druhom rozkrúcala a tie, čo ju nezaujímali, hádzala na zem. Po deviatom našla, čo potrebovala. Nohy sa jej podlomili, klesla

na dlážku so zvitkom v ruke. Niekolko ráz sa ním udrela po hrudi, akoby sa potrebovala uistiť, že je skutočný.

„Lampu,“ zavelila. Bez slova som jej ju podala. Priložila papyrus k plameňu a dívala sa, ako sa mení na čierny popol.

„A teraz ten druhý,“ povedala a vrátila sa k stolu. Druhý dokument sa jej podarilo nájsť rýchlejšie a spálila ho menej dramaticky.

„Tak ako? Získala si slobodu?“ opýtala som sa.

Oči sa jej zaleskli. „Konečne sa toho plaza zbavím.“ Na daný sľub našťastie nezabudla a ukázala na zvitky. „Pohľadaj, čo potrebuješ.“

Na druhý či tretí pokus som našla Papiriov dokument a zastrčila som ho pod vankúš na otcovom kresle. Čakal ma rozhodujúci súboj s Papiriom, no šance na víťazstvo sa zvýšili.

„Mohla si odtiaľ vziať, čo si chcela,“ rozmýšľala nahlas Klaudia. „Keď si tú škatuľu vypátrala, mohla si s ňou urobiť čokoľvek. Aj ju

ukradnúť, nemohla by som ti v tom zabrániť.“ „Nie som zlodejka!“ Keď som to tvrdila minule, klamala som

samu seba. Tentoraz som vyslovila pravdu. „Si Feloniova žena. Na tie zvitky máš nárok, tak ako máš nárok na šperky, ktoré máš na

sebe. Ty si tie zvitky berieš oprávnene. Ja na ne právo nemám.“

Zahľadela sa na vlastné ruky ovešané drahými kameňmi a zlatom. Na dnešný večer sa pripravila s vedomím, že ak nám plán

vyjde, z domu odíde len v tom, čo bude mať na sebe. Vedela, že po

-266-

TESSA

AFSHAROVÁ

svoje veci sa nebude môcť vrátiť. A rovnako stratí právo žiadať od

Felonia vrátenie vena, keďže o rozvod požiada ona. Šperky jej zabezpečia budúcnosť. Neurobia z nej boháčku,

neposkytnú jej luxus, na aký si zvykla, no zabezpečia ju na celé roky. Ak bude chcieť, vydá sa znova. Tentoraz to bude jej slobodná

voľba, nie východisko z núdze.

Fľochla na zvitky rozsypané na stole a na dlážke. Zopár ich vzala do ruky. „Sú moje, vravíš?“ Videla som na nej, že bojuje s pokušením. Tie listiny z nej mohli

urobiť boháčku. „Nie,“ chytila som ju za ruku. „Vieš, čo je za nimi? Omyly a slzy ľudí ako ty. Prebdené noci, dni plné strachu. Toto si

chceš vziať na svedomie? Až sa jedného dňa postavíš pred Boha, vystaví ti účet za tvoj život.“ Hodila skrútený papyrus na stôl. „Boh? Nevedela som, že si

veriaca.“ Rozpačito som sa zasmiala. Rozprávať sa o viere s Pavlom alebo s mojím bratom, či Justom bola jedna vec. S Klaudiou druhá. Jej

by sa moja viera videla prinajmenšom čudná, ak nie hlúpa. „Verím v Boha, ktorý naše hriechy neberie na ľahkú váhu. No nezľahčuje

ani krivdy páchané na nás. Boh ma poslal zachrániť ťa, Klaudia.

Teraz je v tvojej moci dať slobodu iným.“ „Ako?“ „Vrátim im listiny, ktoré sa ich týkajú. Tak ako som ich vrátila

tebe.“

Vzala zvitok ležiaci navrchu hromady, zamyslene ho poťažkávala v dlani, akoby zvažovala budúcnosť. Svoju i desiatok iných ľudí. Čas sa spomalil. „Vezmi si ich,“ vyriekla napokon.

Tak mi odľahlo, že mi vyhŕkli slzy. Až vtedy som si uvedomila, ako veľmi túžim pomôcť všetkým tým bezmenným mužom a ženám, ktorí sa stali Feloniovou korisťou. „Ďakujem,“ utrela som si oči. Boli sme ako omámené, chvíľu sme mlčali a snažili sa urovnať si myšlienky.

„Kam teraz pôjdeš, Klaudia? Felonius ťa pôjde hľadať. Myslíš, že vo vile vášho otca budeš v bezpečí?“

-267-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Už mi nemôže ublížiť.“ „Keby si chcela, viem o niekom, u koho by si sa mohla ukryť aj na niekolko týždňov. Tam by ťa Felonius nenašiel. Ušetrila by si si

manželove vyhrážky a získala čas dať si veci do poriadku. Ale mala

by som ťa varovať, ten dom je síce pohodlný, no luxus, na aký si zvyknutá, v ňom nenájdeš. Patrí mojim priateľom. Sú to manželia,

živia sa kožiarstvom. Vyrábajú stany a podobne. Poctivé remeslo,

no nič veľkolepé.“ Zadumala sa. „To by sa mi páčilo,“ prikývla a uprela na mňa fialkasté oči. „Si ku mne dobrá. Prečo?“

Hľadala som slová, ktorými by som vyjadrila, čo cítim, aby to

nevyznelo ako poučovanie. „Uvidela som ťa takú, aká si.“ Nervózne sa zasmiala. „Nebudú tvoji priatelia v šoku, keď sa im

zjavím pred dverami?“

„Nebudú. Navštívila som ich a vysvetlila im svoj plán. Vedia, že sa možno rozhodneš prísť k nim, a urobia všetko, čo je v ich silách,

aby si sa cítila bezpečne a príjemne.“ Stratila som reč, keď ma zrazu objala. Bolo to vrúcne objatie, naplnené láskou a dôverou. Mesiace strávené pod Feloniovou

strechou obrúsili hrany jej charakteru. Pri manželovi si pretrpela

svoje, bola ľudskejšia než kedysi. Na premenu našich sŕdc Boh využije aj zlo.

Krátko po Klaudiinom odchode dorazil koč s Charou a mužmi. Chara ledva stála na nohách, hodiny napätia ju vysilili.

Pobozkala som ju na líce. „Nech ťa Boh žehná,“ povedala som.

„Pomohla si zachrániť množstvo ľudí. Som tvojou dlžníčkou.“ „Nič mi nedlžíš,“ povedala s nádherným úsmevom. „Urobila som to pre nášho Pána, chcem mu k nohám položiť aspoň takúto

maličkosť.“

Justus sa na mňa spýtavo pozrel. „Našli ste, čo ste potrebovali, láska moja?“

„Dopadlo to nad očakávanie. Klaudia je už na ceste k Akvilovi

a Priscille.“ Dionýz si odkašlal. „Smiem ťa odprevadiť domov, Chara?“ -268-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Výborný nápad. Vezmite si môj voz,“ ponúkol mu Justus.

Dionýzovi zasvietili oči. V celom Grécku by sa nenašiel jediný

mladý muž, ktorý by odmietol ponuku previezť sa na slávnom

pretekárskom voze. KeďChara s Dionýzom odišli, my dvaja sme sa vrátili do otcovho

tablínia. Chcela som upratať rozhádzané zvitky, no Justus si ma pritiahol k sebe. „Teraz to nechaj,“ povedal pridusené a vzal do dlaní moju tvár. Cítila som, že sa mu trasú prsty. Nie od vášne, ale

od prežitého strachu. Justus vedel, akému nebezpečenstvu som bola vystavená vo Feloniovom dome.

Dal mi dlhý-predlhý bozk. „Toto mi už nikdy neurob. Už nikdy ma nenechaj tri hodiny bezmocne sedieť a prežívať muky.“ Objala som ho obidvoma rukami a pritiahla si ho bližšie. Po

toľkom rozrušení a toľkej hrôze z vyzradenia som bola trocha mimo, krútila sa mi hlava. Do bozku som vložila všetko, čo som cítila: strach, úľavu, vzrušenie, vytrženie z víťazstva nad Feloniom,

nádherné vedomie, že náš plán vyšiel a námaha priniesla ovocie.

Bola to zmes vášne, lásky a dozvuky hrôzy. Justus ma pevne zovrel okolo drieku a bozkával ma, až sa nám obom podlamovali kolená. „Kedy si ma vezmeš?“ opýtal sa. „Už nevládzem čakať.“

Uškrnula som sa. „Zasnúbení sme sotva mesiac.“

„Večnosť.“ Spomenula som si, prečo sme sa rozhodli čakať, a zosmutnela som. „Teo.“ „Áno... Teo.“ Prstami si prehrabol vlasy.

Odtiahli sme sa od seba a nevybitú energiu sme vložili do zbierania zvitkov, ktoré mi Klaudia dala. Potom sme zamierili hore do otcovej izby. Bol hore. Galatea mu už povedala, že všetko dopadlo dobre, no túžil počuť podrobnosti. Galatei sme prezradili iba časť plánu - vedela, že chceme pomôcť Klaudii, no o dokumentoch,

ktoré sme potrebovali získať pre seba, sme jej nepovedali. Opísala som otcovi priebeh večera. Najviac ho zaujímalo, ako sa mi podarilo nájsť truhličku ukrytú v strope. „Kedy sa tu ukáže Felonius, čo myslíš?“ opýtal sa otec, keď som

skončila.

-269-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Ja mu dávam hodinu,“ odhadol Justus a zapukal hánkami. Zamávala som listom pre Felonia, ktorý u mňa nechala Klaudia.

„Verím, že toto ho pošle kade ľahšie.“

„Začneme?“ otec ukázal na kopu zvitkov, ktoré sme mu položili

na posteľ. Prvý som mu podala dokument dokazujúci Papiriovu vinu. Prečítal si ho, zahvízdal a odložil ho nabok.

Opatrne, aby som otca nebuchla do zlomenej nohy, som si

k nemu prisadla. „Všimni si, že ku každému zvitku je priložený doklad s dátumami a sumami. Za posledných dvanásť mesiacov

Papirius zaplatil Feloniovi celý majetok. Nečudo, že ten dokument

túžil získať za každú cenu.“

Jeden po druhom sme si zvitky prečítali. Nie že by sme boli zvedaví na pikantné či špinavé tajomstvá cudzích ľudí, no

potrebovali sme určiť, komu patria, aby sme ich mohli vrátiť majiteľom. Prípadne ich vydať zákonu. Účty dosvedčovali, že

Feloniovi sa za tie roky nasypali do vreciek tisíce sesterciov.

Doslova zdieral ľudí z kože.

„Ako sa mu mohla dostať do rúk osobná korešpondencia a dokumenty?“ žasla som. Justus pokrčil plecami. „Podplatiť nahnevaného otroka alebo

nepoctivého sluhu je hračka. Dokonca aj poctivca môžeš dotlačiť

ku skutku, ktorý sa mu prieči. A o Feloniovi sa vie, že je ukrutník a strach dokáže nahnať priam majstrovsky.“

Význam listov od vydatých žien, ktoré ich písali svojim milencom, bol jasný na prvý pohľad. Jeden dokument dokazoval, že

muž, ktorý vystupoval ako prepustený otrok, bol podľa zákona stále otrokom. Bolo tam priznanie ženy, ktorá pred manželom zatajila, že čaká dieťa, a tehotenstvo predčasne ukončila, aby si nepokazila postavu. Bol tam list úradníka, ktorý sa žlčovito vyjadroval proti cisárovi Claudiovi. Na cisára si občas zafrflal každý, no blázna, čo svoj názor zveril papieru, mohli ukrižovať za vlastizradu. Ďalej tam

boli nudné úradné dokumenty, pre ich majiteľov však znamenali rozdiel medzi chudobou a bohatstvom.

-270-

TESSA

AFSHAROVÁ

Rozkrúcali sme zvitok za zvitkom a na každý sme do horného

rohu vpísali meno osoby, ktorej sa týkal. Otec zrazu zhíkol, posadil sa ako svieca a nevedel lapiť dych. Zdesene som mu pozrela do

tváre, bol belší ako senátorská tóga.

„Je ti niečo?“ zľakla som sa, či nie je chorý. Pokrútil hlavou. Chcela som mu zvitok vybrať z ruky, aby si mohol ľahnúť, ale

odstrčil ma. „Nie!“ pokúsil sa upokojiť. „Nie, musím premýšľať!“ „Čo si sa dočítal?“

Než stačil odpovedať, zdola sa donieslo búchanie na dvere. Felonius si vybral najhoršiu možnú chvíľu, ako vždy. Schytila som deku a prehodila ju cez kopu zvitkov na otcovej posteli. Čo keby si náš nevítaný návštevník vzal do hlavy, že osobne skontroluje každú

izbu v dome? Potom som sa behom pustila dolu schodmi a Justus za mnou. Upokojilo ma, že ho mám za chrbtom.

-271 -

TRIDSAŤDVA

„Kde

je moja žena?“

zreval Felonius, len čo prekročil prah.

„Musím ti niečo povedať, ale nebude sa ti to páčiť,“ odvetila som

pokojne. „Tvoja žena ťa opúšťa. Chce sa dať rozviesť.“

„Mňa že opúšťa? Stačí jediné moje slovo a zničím ju!“

„O tom nič neviem, je to iba medzi vami dvoma.“ „Kde je?“ zreval a vrhol sa dnu. Justus, ktorému sa napli svaly na

krku a pleciach, sa mlčky postavil pred neho. Usmieval sa, ale pôsobil hrozivo. „Tvoja žena tu nie je, Felonius,“ pristúpil o pol kroka bližšie. Felonius zaspätkovaL „Nech sa páči, môžeš sa tu poobzerať,“ dodala som zmierlivo. „No uisťujem ťa, pod mojou strechou ju nenájdeš. Odišla chvíľu po

tom, ako sme sem dorazili, a požiadala ma, aby som ti odovzdala list.“

Musel na mne vidieť, že neklamem. „Kam išla?“ Pokrčila som plecami. „Prečítaj si list.“ So skrivenými ústami prelomil pečať a rozkrútil papyrus. Čítal a jeho tvár nadobúdala čoraz červenší odtieň. Potom vydal

pridusený zvuk, zvrtol sa a vybehol na ulicu. Kývla som otrokovi, aby za ním zamkol. „Čo mu napísala?“ opýtal sa Justus. „Že má jeho zvitky a chystá sa ich odovzdať ľudom, ktorých sa

týkajú.“

-273 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

„Keď zistí, že jeho tajná skrýša je prázdna, vráti sa,“ upozornil ma.

Prikývla som. „Vráti sa ako bezzubý had. Už nám nemá čím ublížiť. Keby priveľmi vystrájal, môžeme sa obrátiť na sudcu. No

skôr si myslím, že odíde z Korintu. Ľudia, ktorých vydieral, budú slobodní. Slobodní a rozzúrení. Určite sa budú chcieť pomstiť.

Korint už preňho nebude príjemným miestom. A vieš, čo si myslím?

Že z Ríma odišiel rovnako. Už tam nebol vítaný.“ Justus sa uškrnul. „Si chladná, chladná ženská, a ja ťa milujem.“

Zvrtla som sa k schodisku. „Máme tam nedokončenú prácu.“

Otec, ktorý sa nejakým zázrakom vyteperil z postele, teraz sedel v kresle a neprítomné civel cez okno. Stále bol bledý a zvitok, ktorý

ho vyviedol z miery, stískal v ruke.

„Čo stojí v tom zvitku?“ „Mám odísť, aby ste mali súkromie?“ opýtal sa Justus.

„Nie.“ Otec zvesil hlavu. „Toto sa týka nás všetkých.“ Malátne nám kývol, aby sme si sadli na posteľ. Aj sme boli vyľakaní, aj horeli

od zvedavosti. „Rozmýšľal som, že ho zničím, aby som ťa ušetril, Justus,“ začal

otec. „Ale nejde to. Musíš to vedieť, no bude to pre teba ťažké. Tento list sa týka tvojej matky. Matky a otca. A... ešte niekoho. Preto si ho

musíš prečítať.“

Najprv sme preskúmali dodatok s Feloniovými záznamami. Platby sa začali pred dvadsaťjeden rokmi a pokračovali pravidelne

celých devätnásť rokov. Pred dvoma rokmi zrazu ustali. To znamenalo, že prípad bol ukončený.

Papyrus bol starý a samý fľak. Justus ho opatrne rozkrútil.

S hlavami pri sebe sme začali čítať.

Serviovi, milovanému manželovi a pánovi, od jeho milujúcej a vernej ženy Parmys.

Justus sa prudko nadýchol. List napísala jeho mama. Čítali sme ďalej.

-274-

TESSA

AFSHAROVÁ

Nebolo jediného dňa, kedy by som neďakovala Ahurovi

Mazdovi, že mi Ťa priviedol do života. Tvoja láska sa mi stala domovom, vlasťou, šťastím. Ty a Justus ste mi dali

radosť, akú som si nevedela ani predstaviť.

„Kto je Ahura Mazda?“ opýtala som sa.

„Perzský boh,“ vysvetlil otec a posúril nás. „Čítajte ďalej.“

Keď ma ten násilník poškvrnil, môj svet sa rozpadol, no

Tvojou láskou to neotriaslo. Dal si mi nádej a silu žiť ďalej pre Teba a pre môjho syna. Možno by sa mi na ten hrozný

čin podarilo zabudnúť, nebyť toho dieťaťa. Kým som ho

nosila pod srdcom, veľmi-veľmi som dúfala, že je Tvoje.

Mala som pocit, že sa zadusím. Ako tá žena musela trpieť!

Zakryla som si ústa a čítala ďalej.

Keď som ho prvý raz uvidela, vedela som, že nie je.

Mal na sebe rovnaký znak ako jeho otec. Pohľad na to

znamenie bol ako šíp do srdca, pripomenul mi hrôzu, ktorú som zažila. A predsa som to dieťa milovala, Servius! Bola to kosť z mojich kostí, telo z môjho tela! Bol

mojím synom rovnako, ako je ním Justus. Nič Ti nevyčítam. Nemám Ti za zlé to, čo si urobil. Chcel

si ma ochrániť od bolesti. Videl si moje slzy a bál si sa, že vychovať ho bude nad moje sily. Viem, prečo si sa ho vzdal, a odpúšťam Ti. A teraz musíš odpustiť Ty mne. Tento žiaľ neunesiem. Mať ho a stratiť, to sú dve dýky v mojom srdci.

Láska k Justovi ma napĺňa pocitom viny, pretože viem, že

môj mladší je celkom sám, nevedno kde, a nemá nič, čo

by ho chránilo, iba tú prikrývku a hrkálku v tvare leva. Môj chlapček zostal bez mamy. Určite je mŕtvy.

-275-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Nedokážem to uniesť, láska moja. Nebol by si ho odniesol, keby som bola silnejšia. Stratila som ho vlastnou vinou. Vyberám si cestu zbabelých a Tebe želám, nech sa Ti darí. Miluj naše dieťa dvojnásobne - za mňa, aj za seba.

Keď som pochopila zmysel listu, v hlave mi zahučalo. Justus

zmeravel so zvitkom v ruke a usiloval sa stráviť, čo sa práve dozvedel. Jeho matka prežívala také hrozné muky, že sa rozhodla odísť z toho sveta vlastnou rukou. Myslela som, že mi pukne srdce. Justus mamu zbožňoval

a vedomie, že jej niekto brutálne ublížil... Chcela som ho chytiť za

ruku, no potriasol hlavou, akoby sa preberal zo zlého sna, a začal v dokumentoch rozhádzaných na posteli hľadať priložený záznam o platbách.

„Vydieral môjho otca!“ skríkol, keď ho našiel. „Akoby už netrpel dosť. Celé tie roky ho žmýkal, bohatol na jeho vine a bolesti.“ Oči mu planuli. „Ja ho zabijem! Holými rukami ho zabijem!“ „Sadni si!“ prikázal mu môj otec.

Justus poslúchol.

„Neviem si ani predstaviť, akú bolesť prežívaš, Justus, no ten list sa týka aj niekoho iného. Naňho teraz musíme myslieť. Na pomstu nie je vhodná chvíľa.“ Zabudol na dlahu, chcel vstať a so slabým výkrikom sa zvalil nazad do kresla. „Do psej matere aj s nohou!“

zreval. „Ariadně, v drevenej komodě pri okne nájdeš striebornú skrinku. Podaj mi ju, prosím.“

Vyskočila som, a keď som zbadala, ako sa otec tvári, radšej som

sa na nič nepýtala a položila som mu skrinku na kolená. Oblizol si vysušené pery, nadvihol strieborné veko a vybral nádhernú detskú

prikrývočku a zlatú hrkálku, čo vyzerala ako lev.

Pred očami sa mi roztancovali iskričky, akoby som hlavou narazila na horu. Kedysi dávno, keď som bola celkom malá, som tie veci videla. Stála som v tejto izbe a so mnou Teo. „Toto je tvoje, “ povedal mu otec. „Našiel som ťa aj s hrkálkou zabaleného v tejto

deke. “

-276-

TESSA

AFSHAROVÁ

„Pane na nebi!“ zachvela som sa. „Teo... Teo!“

Justus sa předklonil a vybral deku a hrkálku z otcových rúk. Do

očí mu vyhŕkli slzy. „Teo?“ zašepkal pridusené. Ticho je občas hlasnejšie než hromobitie, ak myseľ nevládze stráviť priveľké množstvo odhalení. Šok nás obral o reč. Prvý sa spamätal otec. Bol vo výhode, nad touto hádankou si lámal

hlavu dvadsaťjeden rokov. „Tvoja mama porodila asi týždeň pred tým, než sa narodila Ariadně. Každému povedali, že dieťa zomrelo

pri pôrode a krátko po ňom zomrela na horúčku šestonedieľok aj jeho matka. Ten časový údaj je dôležitý.

Možno ste si všimli, že Teo má vo vlasoch strieborný prameň, hoci sa ho snaží skrývať. Mal ho už v deň, keď som ho našiel. Vraj je to dedičné, aspoň tak mi povedali. Keď sa narodil, Parmys vedela, koľká bije. Rovnaké znamenie mal aj jeho otec. Dieťa nebolo

Serviovo.

Niet pochýb, Justus. Tento dokument, prikrývka a hrkálka dokazujú, že Teo je tvoj nevlastný brat.“

Justus si pošúchal tvár. „Ja... ja mám brata?“ Hlas sa mu zlomil.

Po lícach mu stekali slzy, celým telom mu otriasali vzlyky. „Áno, máš,“ uistil ho otec a položil mu ruku na plece.

„A potrebuje ťa.“

„Teodotus!“ zachripel Justus. „Dal si mu meno Teodotus, zoslaný Bohom! Boh ťa k nemu doviedol, Galenos! Chcel, aby vyrastal

blízko svojho pokrvného brata. Vždy som ho mal rád ako priateľa. No teraz oveľa väčšmi. Je synom mojej mamy. Jediný príbuzný,

ktorý mi zostal!“

„Povieme mu to?“ opýtala som sa s úzkosťou v srdci. Už som pochopila, prečo otec rozmýšľal, či list nezničiť, než ho Justus a ja uvidíme.

„Ako to myslíš? Pravdaže mu to povieme!“ zvolal Justus, ktorému to v návale emócií nedošlo. „Teo má brata, ktorý ho miluje. Poteší sa, až sa to dozvie.“ „Uvažuj, Justus! Spomeň si na mamine slová o mužovi, ktorý ho splodil. A na okolnosti, za akých k tomu došlo.“

-277 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Justus stuhol. „Och!“

„Jeho otec tvoju mamu znásilnil. Vzala si život, pretože tomu nedokázala čeliť. Tvoj otec ho odhodil ako vrece s odpadom. A teraz

si ty, jeho vlastný brat, ideš vziať ženu, ktorú ľúbi!“

Nahlas vyslovená realita mnou otriasla. Zvesila som hlavu

a rozplakala sa. Teo toho pretrpel tak veľa a teraz ho čaká ďalšia bolesť. Zlomí ho to. Justus na mňa uprel oči plné sĺz. „Chceš ho chrániť pred pravdou,

no tým ho oberieš o to najcennejšie v jeho živote, Ariadně. O brata, ktorý ho zbožňuje. O matku, ktorá ho milovala napriek tomu, za

akých okolností ho počala. Nazvala ho kosťou zo svojich kostí, telom zo svojho tela.“ Všetci sme sa mykli, keď znenazdajky vošiel Dionýz. „Prečo tie

zamračené tváre?“ zvolal veselo.

Museli sme mu to prezradiť, Teo bol aj jeho brat. „Tu pomôže iba modlitba,“ povedal vážne, keď sme skončili. „Nikdy by ste tie listy nevideli, nikdy by ste neodhalili záhadu

Teovho narodenia, nebyť toho, že Boh spriadol dohromady stovku rôznych vecí. On vás doviedol k odhaleniu dávneho tajomstva. A mal na to vznešený dôvod. Teraz ho musíme poprosiť o múdrosť,

aby sme mohli dokončiť dobré dielo, ktoré začal v nás aj v Teovi. V tú noc som sa modlila ako ešte nikdy, pretože som neprosila za seba. Moje vrúcne prosby boli za človeka s doráňaným srdcom.

Za človeka, ktorý mi bol od narodenia súčasťou života, a milosrdné nebesá vedia, ako veľmi taká hlboká láska bolí!

Celú noc sme nespali, nejedli. Modlili sme sa, aby nám Boh pomohol rozhodnúť sa správne. Na úsvite nečakane dokvitol Pavol.

„Pán mi povedal, aby som prišiel,“ povedal prosto, a keď si vypočul, čo sa stalo, pridal svoje modlitby k našim.

Na druhý deň som poslala po Papiria. Telo som mala zoslabnuté

od hladu a nedostatku spánku, no hodiny modlitieb mi posilnili

-278-

TESSA

AFSHAROVÁ

dušu. Tentoraz bol pri stretnutí aj Justus. Keď ho Papirius uvidel stáť

vedľa mňa, jeho odporný úsmev trocha zvädol. „Mám tvoj list,“ oznámila som mu.

„Chceš povedať listy, nie?“ Pokrútila som hlavou. „Dostaneš ho výmenou za môj. Viac nič.“

Papirius si založil ruky vbok. „Tuším sa ti zažiadalo väzenia.“ „Môžeš si vybrať - pre seba slobodu, alebo väzenie pre mňa. Obidvoje mať nemôžeš. O tom, že uvidíš ostatné listiny, ani nesnívaj.

Rozhodni sa, nemienim s tebou strácať čas.“

O hodinu bol nazad aj s mojím listom. Dokumenty sme si

vymenili pekne z rúčky do rúčky a potom Justus schmatol Papiria za tuniku a nadvihol ho tak, že sa iba špičkami nôh dotýkal zeme.

„Vieš, kto som?“ Papirius prikývol.

„Potom vieš aj to, že nikdy nerozprávam do vetra. Mám svojich

špehov, dajú na teba pozor. Skús jeden jediný podvod a ideš za mreže. Rozšír čo len jednu klebetu o mojej budúcej žene alebo svokrovi a nezostane ti jediná celá kosť. Rozumieme si?“

Papirius horlivo kýval hlavou. Bez listu Vznešeného zlodeja nemal nič, iba svoj podrezaný jazyk. Z pomsty by si ho pustil na

špacírku, keby za nami nestál Justus. No môj nastávajúci, ktorý mal v prístave dôležité konexie, ho mohol ohroziť. Papirius mal

na výber iba dve možnosti: prestať so zneužívaním úradu, alebo si hľadať miesto inde.

„Papirius,“ zvolala som, keď už stál pri dverách. Zvrtol sa a čakal.

„Budem sa za teba modliť.“ Myslela som to vážne. Už som vedela, ako milovať človeka ako on. Spriateliť sa s ním nedalo, každý úprimný cit by sa snažil zneužiť na svoje ciele. No mohla som sa

zaňho prihovárať u Boha a priať mu dobro. Možno sa mu zásluhou

mojich modlitieb jedného dňa obmäkčí srdce. Odpľul si cez zuby, pozrel na mňa, či viem, čo si o mojej ponuke

myslí, a vyrútil sa z dverí. Niektorí muži si nevedia vážiť lásku.

-279-

TRIDSAŤTRI

Justus

nás pozval na večeru

do svojho domu. Teo, ktorý sa dva

dni predtým vrátil z ciest, prišiel, hoci vedel, že tam budem aj ja.

Pavol mu už povedal, že mu chceme povedať niečo dôležité. Teo vyzeral vychudnutý, tvár mal prepadnutú, len lícne kosti mu

trčali. Strieborný prameň vo vlasoch mal starostlivo zamaskovaný.

Po dnešnej večeri bude ten prameň vlasov nenávidieť ešte väčšmi. Sadla som si bokom od neho, aby na mňa nemusel pozerať. Keď odniesli taniere po prvom chode, Justus poslal sluhov

preč so slovami, aby sa nevracali, kým ich nezavolá. Vyzeral ako v horúčke, bol červený, ruky sa mu chveli. „Teo,“ začal, „povedal ti

Pavol, že pre teba máme novinu?“

„Povedal.“

Justus vyhŕkol: „Teo... ja... ja som tvoj brat.“ „Ďakujem, vážim si to. Aj ja ťa mám rád.“

Justus prudko sekol dlaňou do vzduchu. „Nie, tak som to

nemyslel. Chcem povedať... moja mama porodila aj teba. Sme nevlastní bratia.“ Teo zdúpnel. „Tvoja mama?“

„Ona... Otcov máme každý iného, ale narodili sme sa jednej

matke. Dozvedel som sa to včera.“ Teo si prstami hrabol do vlasov a odhalil strieborný prameň.

„Nerozumiem.“

-281 -

Z

ZLODEJKA

KORINTU

Justus prosebne rozhodil rukami. „Všetko ti vysvetlím, ale najprv si vypočuj toto. Až do včera som si myslel, že mi nezostal jediný

príbuzný. A zrazu zistím, že mám brata. Je to, akoby som do daru dostal celý svet. Si môj poklad, Teo.“

„My dvaja sme bratia?“ Teo vyskočil, no hneď si sadol. „Ak je to pravda, som ten najšťastnejší človek na svete.“

„Je to pravda.“ „Odkiaľ to vieš? Ako si sa to dozvedel?“

Aby Tea pripravili na ťažkú časť pravdy, Justus s Dionýzom mu na striedačku porozprávali o Feloniovi a Papiriovi. Opísali mu, akým úskokom sa mi podarilo ukradnúť dokumenty z Feloniovej skrýše. Teo na sekundu našiel pohľadom moje oči a rýchlo pozrel inde.

„Medzi zvitkami sme našli list našej mamy,“ povedal Justus. „Píše v ňom o tebe. Ľúbila ťa, Teo. Môj otec ťa pohodil na námestí

bez jej vedomia.“ Teo zmätene potriasol hlavou. „Ale prečo? Tvoja mama mala

milenca? Som následok nevery?“

„Naša mama. A nebolo to tak, ako si myslíš... teda nie celkom,“ Justus preglgol. Dostávali sme sa k najťažšej časti. Dlho sme si

lámali hlavu, či Teovi povedať pravdu, alebo mu predložiť trocha

prikrášlenú verziu jeho počatia, no Pavol nás vystríhal, že Boh nie je otcom lži, ani tej dobre mienenej.

Navyše sme vedeli, že Teo bude chcieť vidieť list. Nezahodí šancu

dostať sa k jedinému dôkazu, ktorý mohol vrhnúť svetlo na jeho

pôvod.

„Nevieme, kto je tvojím otcom, Teo. A pravdepodobne to nikdy nezistíme. Naša mama jeho meno neprezradila, no naznačuje, že si ju podrobil násilím. Okolnosti nepoznáme.“ Teo skamenel. „On ju znásilnil?“

„Na tom už nezáleží. To, čo sa stalo, nie je tvoja vina. A neľúbil

by som ťa o nič viac, ani keby sme mali spoločného otca.“ Teo sa pokúsil vstať, nohy ho však neudržali. „Zošalel si?“ od

rozrušenia sa zajakal. „Pravdaže na tom záleží! Bože na nebesiach!

Som menej než pankhart. Som dôsledok znásilnenia. Som netvor!“ -282-

TESSA

AFSHAROVÁ

Pavol vstal. „Teo! Upokoj sa a počúvaj. To, čomu bola vystavená tvoja matka, je strašné, no Boh zasiahol do toho brutálneho okamihu

a naplánoval niečo dobré. A to si ty, Teo.

Spoznal si Pána Ježiša a vieš, že zomrel aj za teba. Ježiš zomrel, aby ťa mohol nazvať svojím vlastníctvom, aby si ťa privlastnil, aby ťa obnovil. Položil by takú obetu k nohám netvora? Nie, Teo. Si jeho

odmena, jeho poklad. Muž, ktorý ťa splodil, spáchal na tvojej matke strašný hriech.

No príde deň, keď sa postaví pred Boha a bude sa za svoj zločin

zodpovedať. No je to jeho hriech, nie tvoj. Máš lásku nášho Pána a tá ťa robí cennejším nad všetky hviezdy na nebi.“ Justus pristúpil k Teovi a bez slova si ho privinul do náručia.

„Prosím, Teo. Prosím! Práve som ťa našiel, nezniesol by som, keby som ťa mal stratiť!“ Teo však stál meravý ako drevený kôl, ako železný stĺp. Oči mal

doširoka otvorené, neprítomné.

Jeho vzdor Justa zlomil. Slzy neprišli ticho ani dôstojne. Nárek z neho vytryskol, ako keď pri zemetrasení puká zem. Bola to taká

búrka žiaľu, že sme sa rozplakali všetci. Bolela ma hruď, hlava, hrdlo. Srdce mi išlo puknúť.

Justovo zúfalstvo preniklo cez opar hrôzy, čo Tea obrala o reč. Zachveli sa mu ústa, zdvihol ruku, položil ju Justovi na chrbát a s námahou preglgol. Potom ešte raz a zaplakal. Tí dvaja boli

ako socha vytesaná z jedného kusa mramoru. Slzy, žiaľ a láska ich stmelili v jedno.

Keď búrka utíchla, klesli vedľa seba na pohovku. Keby boli ženy, chytili by sa za ruky. Mužom je toto gesto útechy odopreté, a tak sa

dotýkali iba plecami, no zdalo sa, že im to stačí.

Všetci sme si potrebovali vydýchnuť, chvíľu mlčať. Ticho

napokon prerušil Teo. „Môžem vidieť ten zvitok?“ opýtal sa. Justus mu ho podal. Teo začal čítať list svojej mamy a jeho tvár postupne strácala farbu. Na konci bol biely ako stena. Teraz bol rad na mojom otcovi, aby vysvetlil zvyšok. Doniesol striebornú skrinku. „Toto patrí tebe, Teo,“ povedal a podal mu deku

a hrkálku. -283 -

ZLODEJKA

Z

KORINTU

Keď Teo natiahol ruku, chytil ho za zápästie. „Vždy som bol hrdý, že ťa mám za syna. Dovolíš mi prijať ťa za vlastného?

Uvedomujem si, že s tým prichádzam trocha neskoro, ale ver, že to chcem z celého srdca.“

Tea znova zaliali slzy. „Porozmýšľam.“

„Viac nežiadam.“ Keď si Teo znova prisadol k Justovi, zadívala som sa na nich a hľadala v ich tvárach črty zdedené po ich spoločnej mame. Matnú

podobnosť som našla v tvare očí, v krivke brady a v úsmeve, no keby som po nej cielene nepátrala, nevšimla by som si ju.

Obidvoch som ich nosila v srdci, každého iným spôsobom. Na okamih som očami spočinula na dôverne známej Teovej tvári, potom som pohľad preniesla na Justa a zaplavil ma príval lásky

a žiaľu. Katastrofálne zvraty v osude našich rodičov nás poznačili, stratili sme tak veľa. Pocítila som na sebe jeho pohľad. Postrehol, ako pozerám na

jeho brata, videl, čo k Justovi cítim. Odjakživa vo mne čítal ako v otvorenej knihe. Zadívali sme sa na seba. Bol to okamih rozlúčky,

ľútosti, konca. Teo vstal. „Radšej už pôjdem.“

Justus vyskočil. „Ale vrátiš sa, však?“

„Daj mi čas... brat môj. Teraz mi je, akoby som prehltol veľrybu.“

„Nechaj si toľko času, kolko potrebuješ. Som tu pre teba.“

Otec si ponechal iba nevelký jabloňový sad, ostatné pozemky

predal a vyplatil dlhy. Zostalo mu dosť, aby objednal veľkú dodávku

mydla. Teo pridal k jeho investícii vlastné úspory a začali podnikať spoločne. Svoj produkt nazvali vlasová pomáda. Otec sa v Korinte

staral o výrobu, Teo cestoval, ponúkal a predával. Kto mohol tušiť, že mydlo si získa takú obľubu? Na prvej dodávke zarobili toľko, že si otec mohol nechať dom. Aby ušetril,

všetkých svojich otrokov prepustil na slobodu, lenže väčšina chcela zostať a pracovať uňho ako sluhovia. Odmietnuť nedokázal, takže

-284-

TESSA

AFSHAROVÁ

v konečnom dôsledku neušetril vôbec nič. Môj otec nikdy nevedel

udržať peniaze v hrsti. Nepřívětivý lekár napokon odstránil obväzy a dlahu a povedal, že otec je vyliečený. Dokonca ani nekríval. Bol to zázrak, za ktorý

som nikdy neprestala ďakovať Bohu.

O osem mesiacov som si vzala Justa za muža. Asi týždeň pred svadbou prišiel Pavol a doniesol mi balík. „Požiadal som svoju priateľku Lýdiu, aby ti to poslala. Svadobný dar.“

„Lýdiu z Filip? Tú, čo predáva purpur?“

„Presne tú.“ „Ty sa s ňou poznáš?“

„Krstil som ju. Otvoríš ten balík, alebo ho mám poslať nazad?“ „Neopováž sa!“ Objavila som v ňom prepychovú purpurovú tuniku a pallu levanduľovej farby. Nič krajšie som ešte nevidela. Keď

som sa dotkla jemného hodvábu, zvýskla som ako nedospelé dievča

a vzápätí som sa zháčila. „Pavol, taký drahý dar nemôžem prijať.“ Pokrčil plecami.

„Zaplatili zaň tvoji bratia.

Ja som iba

sprostredkovateľ. Lýdia mi urobila cenu,“ usmial sa.

„Moji bratia?“ „Dionýz a Teo.“ Do očí sa mi nahrnuli slzy. Teo trávil veľa času s Justom, no mne sa

vyhýbal. Justus naňho prepísal veľký pozemok na výbornom mieste a vnútil mu aj značnú hotovosť so slovami, že je to jeho právoplatné

dedičstvo. Otec mi povedal, že Teo si chce postaviť vlastný dom.

V ten istý deň dorazil z Atén Dionýz. Ledva sa s nami zvítal a hneď utekal do Stefanasovho domu za Charou. Už niekolko

mesiacov si písali každý deň. Aj slepý by videl, že náš otec bude

onedlho chystať ďalšiu svadbu. Nikdy by sa mi nepřisnilo, že mi v svadobný deň príde pomôcť toľko priateliek. Delia ma nalíčila a vlasy mi prvý raz upravila do

jednoduchého uzla, aký podľa tradície nosili vydaté ženy. Galatea,

ktorá jej pomáhala, vyhlásila, že som krásna, a požehnala mi v mene Ježiša Krista. Aj ona sa stala jeho vyznávačkou.

-285-

ZLODEJKA

Z

KORINTU

A obskakovali ma hneď tri Klaudie:

najmladšia, štvrtá

a najstaršia. Felonius sa vyparil z mesta, presne ako som predpokladala, a svoju bývalú ženu a svokra nechal na pokoji.

Najstaršia Klaudia si ma premerala od hlavy po päty s uznanlivým výrazom vo fialkastých očiach. „Celkom fajn a bolo by to dokonalé, keby si mala plnšie prsia,“ poznamenala. „Ale neboj, nikto si to

nevšimne.“ Od nej to bol neslýchaný kompliment. „Si nádherná!“ vykríkla najmladšia. „Justovi vypadnú oči, až ťa uvidí!“ Človeku sa ani nechcelo veriť, že tie dve sú sestry.

Štvrtá a Junia mi upravili závoj, letmo ma cmukli na líca

a odcitovali čosi z Ovídia. A celý ten rozruch a zhon boli pre dievča, ktoré kedysi okrem Tea nemalo jediného priateľa. Prekypovala

som vďakou za všetko, čo pre mňa Boh urobil. Do Justovho náručia som vošla odetá v Lýdiinom purpure,

s bielymi kvetmi vo vlasoch a s vedomím, že môj vyvolený

ma pozná a ľúbi takú, aká som, so všetkými dobrými aj zlými stránkami. Nečakala som, že príde aj Teo, ale prekvapil ma. Najprv objal

Justa. „Brat môj, želám ti všetko šťastie, ktoré tento svet môže

ponúknuť.“ Potom vzal do dlaní moju ruku a smutne sa na mňa

usmial. „Ariadně... nech ťa Boh žehná, sestra moja!“ Stisla som mu ruku. Teo prešiel cez toľko údolí! Jeho počatie bolo bezodný kaňon, jeho narodenie priepasť zúfalstva. Boh sa

však nad nimi týčil ako skala. Teo sa pomaly, krok za krokom, vyškriabal z hlbín a vydobyl si svoje miesto. „Nech ti Boh

vynahradí roky, čo vyžrali kobylky,“ zaželala som mu z celého srdca. A vedela som, že moje želanie sa naplní.

Asi mesiac po svadbe som dostala list od mamy. Prvý za šesť rokov. V mysli sa mi vybavili roky plné krívd a prsty sa mi roztriasli, keď som prelomila pečať. Akými výčitkami ma zahrnie

po dlhom odlúčení?

-286-

TESSA

AFSHAROVÁ

V liste nebol pozdrav ani na začiatku, ani na konci. Prečítala som si slovo, čo v ňom stálo, a pergamen mi vypadol z ruky. Justus,

ktorý stál vedľa mňa, tichý a nezlomný ako hora, sa poň zohol. Zomieram, prečítal si a zhíkol.

Mamin list odoslal Dionýz a pridal k nemu vlastný. Uisťoval ma, že nejde o úskok. Mama už mesiace chradne a lekár sa nazdáva, že konca zimy nedožije. Príď čo najskôr, Ariadně, napísal. Je čas

rozlúčiť sa.

Neschopnosť odpustiť je zlodej ešte väčší, než bol kedysi otec, pretože vás oberie o pokoj v srdci.

Svojho starého nepriateľa som neporazila, ešte vždy som v sebe nosila roztrpčenie voči mame. Mohla som v posledných dňoch jej

života vytasiť proti nej meč pomsty. Mohla som do Atén necestovať, vyrieknuť svojou neprítomnosťou posledné slovo. Vedela som však, že by som to neskôr oľutovala, pretože to bola

voľba nielen proti mame, ale aj proti Bohu. Ježiš, ktorý sľúbil raj

zlodejovi a odpustením zahrnul aj mňa, teraz mlčky čakal na moje rozhodnutie. Musela som ísť.

Prípravy na cestu zabrali Justovi niekoľko dní. Mala som čas

popremýšľať nad slovami, ktoré mame poviem. Zoznam krívd bol dlhý. Slová boli pravdivé, no zhořkli mi v ústach. Pochopila som, že

ak ich vyrieknem, nezískam zadosťučinenie. Noc pred odchodom

som nezažmúrila oka, ležala som v posteli a hľadala pokoj.

„Bože, pomôž mi,“ úpenlivo som prosila. A zrazu som si

spomenula na množstvo prorokov, ktorých Boh poslal svojmu ľudu, aby jeho deťom dohovorili a povedali pravdu. Aby im

vysvetlili, v čom sa mýlia, aby im spočítali ich prečiny a ukázali

cestu k pokániu, pretože iba ono vedie k zmiereniu. Lenže poukazovaním na chyby si srdcia ľudí nezískate. To, čím si ich Boh

napokon podmanil, bola láska. Láska taká hlboká, že bola ochotná zomrieť.

Presne to potrebovala moja mama. A potrebovala som to aj ja, nech to znie akokoľvek čudne.

-287-

Z

ZLODEJKA

KORINTU

Nie pomstu a opovrhnutie. Nie slová, ktoré potvrdia moju pravdu a mame dokážu jej nedostatky. Jediné, čo mi mohlo priniesť

uzdravenie, bol balzam lásky. Lásky bezvýhradnej, obetavej. Lásky ukrižovanej. Nebola som si istá, či v sebe mám toľko lásky, keď som po manželovom boku nastupovala na loď. V prístave už na nás čakal Dionýz. Tvár mal prepadnutú od žiaľu, no vyžaroval z neho pokoj

a ja som vedela, že to nie je pokoj z tohto sveta. Na stretnutie s mamou som sa obliekla starostlivo - zvolila som jednoduchú tuniku z plátna a dômyselne učesané vlasy som si

zakryla skromnou pallou. Bola som stelesnením gréckej ženskosti, ktorú mama so starým otcom tak obdivovali. Nesnažila som sa

získať od mamy pochvalu, z toho som už bola uzdravená, no bol to

jediný dar, ktorý som jej mohla dať. Pred domom starého otca som sa zhlboka nadýchla, ľadovými prstami som chytila Justa za ruku a vošla.

Dionýz nás zaviedol do maminej izby. Vyzeralo to tam rovnako. Nič sa nezmenilo, akoby v tej dusnej miestnosti zastal čas. Tá

istá alabastrová nádoba na vonný olej, ten istý stôl s doskou zo

slonoviny, to isté zrkadlo z lešteného striebra, tie isté steny - bez okien, vybielené vápnom, ktoré prekrylo stopy po predchádzajúcich generáciách. Spomenula som si na slová žalmu, ktorý ma naučil Pavol:

Veď tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul, a ako jedna nočná stráž.

V Božích očiach museli byť roky mojej odluky od mamy len

pošepnutie, krátky vzdych, a naše životy zatiaľ horeli ako knôt v lampe. Mamin už dohorieval. Pohľad na starého otca sediaceho pri posteli mnou otriasol.

Vždy bol taký drobný, taký krehký? V mojich spomienkach bol impozantný, teraz bol z neho zošúverený starec s dočervena

vyplakanými očami. Nebolo v jeho silách niekoho ohroziť.

-288-

TESSA

AFSHAROVÁ

Ani svoju dcéru nemohol zachrániť. Mama, zakrytá hromadou prikrývok, bola iba kosť a koža. Jej oči

sa do mňa zavŕtali ako oheň. Kolená sa mi podlamovali, keď som sa pohla bližšie a klesla na stolček oproti starému otcovi.

Mama s námahou zdvihla ruku a prstami sa dotkla mojej hlavy. „Krásna,“ zašemotila. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že má na mysli mňa.

Povedala, že som krásna. Niečo sa vo mne zlomilo. „Je mi to ľúto,“ vyhrkla som. Naozaj mi bolo ľúto, že trpí, že zomiera. Oľutovala

som nenávisť, ktorú som voči nej cítila, a bolo mi ľúto všetkých tých rokov, keď som ju nechcela vidieť. Tolko času sme premárnili

a teraz už bolo neskoro. Stisla mi prsty. „Aj mne,“ šepla a zaspala.

„Má za sebou ťažký deň,“ povedal starý otec zastretým hlasom.

„Ráno bude väčšmi pri sile. Bude vládať rozprávať.“

„Smiem pri nej zostať cez noc?“ „Nič by sa jej nepáčilo viac.“

Dionýz odviedol Justa, aby sa narýchlo najedol a okúpal.

Predpokladala som, že starý otec sa poberie s nimi. Nikdy som si ho nepredstavovala ako muža, ktorý vydrží vysedávať pri lôžku chorého. No nepohol sa. Chvíľu sme boli ticho.

„Teraz som rád, že si si toho Drakóna nevzala,“ povedal bez úvodu. „Dal sa na pitie, stal sa hanbou celej rodiny. Zato o tvojom

Justovi Dionýz rozpráva len v dobrom.“ Prižmúril oči a pohľadom

premeral môj driek. „Mohla by si byť tehotná, čo myslíš? Nebudem tu naveky, a než sa odoberiem, rád by som popestoval svojho prapravnuka.“ „Som vydatá iba mesiac!“ „No a? Na to stačí jedna noc. Takže ako? Ešte nič?“

Mama sa pomrvila a zastonala zo spánku. Chytila som ju za ruku. „Naozaj nie je nič, čo by jej uľavilo? Nejaký odvar? Alebo víno?“ Pokrútil hlavou. „Už nepije ani neje.“ Pošúchal si oči. „Nik by nemal vidieť umierať svoje dieťa. Svoje jediné dieťa.“

-289-

Z LODEJKA

Z

KORINTU

Ľúbi ju, uvedomila som si. Takže nie je celkom bez srdca. Jej smrť ho zasiahla, zaťala do živého. Premkol ma súcit, váhavo som sa natiahla a vzala ho za ruku. Strhol sa a potom znehybnel. Obrátil ruku dlaňou nahor a pevne si so mnou preplietol prsty. Dlho sme

tak sedeli. Oboch som ich držala za ruku - muža a ženu, ktorí boli

kedysi mojimi nepriateľmi. V noci som niekolko ráz zadriemala a znova sa zobudila. Justus

mi dal za chrbát vankúš a doniesol hrnček horúcej polievky. Mohla som ju vypiť bez toho, aby som pustila maminu ruku.

Predpoludním sa prebrala. „Ešte si tu?“ zašepkala.

„Som.“

Trhane sa nadýchla. „Vieš, nie je to spravodlivé,“ povedala

tichučko, no zreteľne.

„Ako to myslíš?“ opýtal sa Dionýz. Sedel mi pri nohách, pridal sa ku mne ešte na svitaní.

„Váš otec porušil všetky pravidlá, no vždy ste ho mali radšej ako

mňa.“ Takto som nad tým nikdy nerozmýšľala. Ona bola tá príkladne

dobrá, poslúchala zákon, dodržiavala pravidlá. Nikdy nepochopila, že v snahe všetko robiť správne zabudla správne ľúbiť. „Mrzí ma to,“

hlesla som bezmocne.

Namáhavo preglgla. „Som na teba hrdá, dcéra moja. Dávno som ti to mala povedať.“ Vyčerpané zmĺkla a potom sa opýtala: „Dionýz,

prijme ma tvoj Boh?“

„S otvorenou náručou.“

„Potom chcem ísť k nemu.“ Na niekolko dní upadla do nepokojných driemot, budila sa iba

na chvilku. Z jej izby som takmer nevychádzala. Izba bez okien, ktorú som kedysi nenávidela, sa premenila na posvätné miesto. Stala sa miestom, kde sa napravilo, čo bolo znepriatelené, miestom

rozlúčky a zmieru. Stala sa miestom lásky, ktorá prekoná všetko,

aj našu zložitú minulosť. Láska preklenula, čo nás rozdeľovalo,

a zvíťazila nad smrťou.

-290-

POZNÁMKA AUTORKY

Moji fanúšikovia

si odo mňa

pýtali knihu, o ktorú by sa mohli

podeliť s priateľmi, čo nie sú praktizujúcimi kresťanmi. Zlodejku z Korintu som napísala najmä pre nich. Napísala som príbeh, ktorým som sa chcela dotknúť niekolkých závažných tém.

Ak študujete Bibliu, iste viete, že nijaká Ariadně sa v nej nespomína. Ariadně som si vymyslela, no jej brat Dionýz je historicky doložená postava a objavuje sa v Skutkoch apoštolov (Sk 17). Tento vzdelaný a vplyvný muž sa na rozdiel od svojich

súčasníkov rozhodol nasledovať Krista. Podľa cirkevnej tradície sa

Dionýz neskôr stal prvým aténskym biskupom. Aj niekolko menších postáv tejto knihy je skutočných. V Korinte

naozaj existoval obchod mäsiara Lucia. A luventus Proclus naozaj predsedal jedným z istmických hier v prvom storočí. Podľa nápisu v Delfách istý muž menom Hermesianax prihlásil svoje dcéry

na viacero atletických disciplín vrátane behu (Jerome Murphy-O’Connor: Korint svätého Pavla).

Spôsob ošetrenia Galenovej zlomenej nohy vychádza z knihy De

Medicína, ktorú v prvom storočí napísal Celsus. Pri písaní som sa

oprela o preklad W. G. Spencera (kniha VIII, kapitola 10). Napísala som už celý rad scén o lekárskych zásahoch v období antiky a Celsov

veľmi moderný spôsob naprávania zlomenín ma fascinoval.

Výraz Zuniace krídla pochádza z knihy proroka Izaiáša (Iz 18, 1). Viacerí prekladatelia Biblie sa prikláňajú k názoru, že sa

ním označovali lode. -291 -

ZLO DEJKA

Z

KORINTU

Krajinu, v ktorej sa odohráva dej románu, nazývali jeho pôvodní

obyvatelia Helada. Z obavy, že by tento názov mohol čitateľa zmiasť, rozhodla som sa pre názov Grécko, ktorý používali Rimania. Rastlina budleja je v modernej Británii naozaj považovaná za

burinu, netuším však, či to tak bolo aj v prvom storočí. Keď Dionýz cituje Pavla slovami: „Je obrovský rozdiel poznať

slovo Boha a poznať Boha slova,“ v skutočnosti cituje myšlienku Leonarda Ravenhilla z jeho knihy Why Revival Tarries {Prečo

prebudenie neprichádza). A ešte sa zmienim o Teovi: tento hrdina mi tak prirástol k srdcu,

že ho nemôžem nechať len tak odísť. Viac teraz neprezradím! Biblia je studnicou inšpirácie pre romány ako tento, no študovať Sväté písmo cez beletriu nie je najlepší spôsob, užitočnejšie je

prečítať si originál. Nijaký príbeh nemôže pretvoriť dušu čitateľa tak ako Sväté písmo.

O Dionýzovi a o Pavlovej prvej ceste do Korintu sa dočítate v Skutkoch apoštolov (Sk 17, 16 - 18, 21). Pavlovo kázanie o láske

nájdete v Prvom liste Korinťanom (13, 1 - 8).

-292-

POĎAKOVANIE

Zlodejku

z

komplikovane

Korintu

som

sťahovali.

začala

Takže

prvé

písať, práve keď sme sa

ďakujem

patrí

môjmu

manželovi, ktorý vzal všetky starosti na svoje plecia. Ďakujem ti, si pre mňa velkým darom. Vďaka za pomoc

s technickými a architektonickými detailmi (toto som zabudla

spomenúť v Anjelskom chlebe) a za nápad s Feloniovou tajnou

skrýšou v strope. Chcem poďakovať svojej agentke Wendy Lawtonovej, ktorá bola ochotná prečítať si knihu, hoci bola v časovej tiesni. Pochválila ju, keď som veľmi potrebovala počuť povzbudzujúce slová, a držala ma

za ruku, keď som prepadala panike.

Špeciálne poďakovanie patrí tímu vydavateľstva Tyndale, ktorý pracoval na Zlodejke z Korintu od návrhu obálky až po dejovú líniu.

Sú to Stephanie Broeneová, Kathy Olsonová, Karen Watsonová a Jan Stob. Vážim si vaše nadanie a ďakujem za množstvo času i námahy,

ktoré ste vložili do tejto knihy. Vašou zásluhou je oveľa lepšia.

Chcem vyjadriť vďaku úžasným profesionálom, ktorí pomáhajú dostať knihy do rúk čitateľov. Patria k nim Cheryl Kerwinová (ktorá pracuje oveľa viac, než by mala), Maggie Rowová, Emily Bongaová, Sharon Leavittová (ktorej ďakujem za špeciálne modlitby!). Pracovať

s vami bola pre mňa česť. Ďakujem predajcom, ktorí pomáhajú rozširovať knihy do celého

sveta. Klobúk dolu pred vašou namáhavou prácou. Obdivujem vašu vytrvalosť a elán. -293 -

ZLODEJKA

Ďakujem

Dr.

Z

Christopherovi

KORINTU

Gornoldovi

Smithovi, ktorý

v emailoch podrobne odpovedal na moje početné otázky o Korinte

a nasmeroval ma k tým správnym knihám. Takéto rady sú pre

autorov historickej beletrie nad zlato. Nedá sa vypovedať, aká som vďačná svojej najlepšej kamarátke Rebecce, ktorá úžasne zredigovala prvých štrnásť kapitol Zlodejky

z Korintu, hoci jej nad hlavou visel termín odovzdania vlastnej

práce. Takých priateľov je málo, moju Rebeccu si strážim ako oko v hlave.

Lauren Yargerovej ďakujem za pomoc s prológom; viem, ako veľmi prológy neznáša. Doktorke Joy Hongovej som vďačná za

lekárske postrehy o Ariadniných zraneniach. A nadovšetko ďakujem vám, drahí čitatelia, ktorí sa so mnou

ochotne ponárate do tajomného sveta Biblie a dávate mi šancu vytvárať nové a nové postavy. Bez vás by nijaké knihy neboli. Nedá sa vyjadriť slovami, čo pre mňa znamenajú vaše modlitby, listy

a fotografie. Písať pre vás je neuveriteľná výsada.

-294-

O AUTORKE

Tessa Afsharová je autorkou Anjelského chleba, Krajiny mlčania

a dalších historických románov. Jej knihu Krajina mlčania odmenila komunita blogerov cenou

Inspy Award v kategorii beletria a v rebríčku časopisu Library Journal sa tento román dostal do prvej päťky najlepších kresťanských

titulov v roku 2016.

Rubínová žatva získala v roku 2013 nomináciu na cenu ECPA Christian Book v kategórii beletria.

Keď v roku 2011 vyšla Tessina prvá kniha Perla v piesku, nadšená čitateľská odozva vyniesla začínajúcej spisovateľke titul „Autor roka“.

Tessa prvých štrnásť rokov života prežila v Iráne. Potom sa

presťahovala do Anglicka, absolvovala dievčenskú internátnu školu a zaľúbila sa do románov Jane Austenovej a Charlotte Brontěovej. Ďalšie kroky ju zaviedli do Spojených štátov, kde sa usadila natrvalo.

Ako dvadsaťročná konvertovala na kresťanstvo a jej život nabral nový smer. Na Yalovej univerzite si zvolila teológiu a už počas

štúdia sa stala členkou evanjelikálneho spoločenstva.

V súčasnosti sa okrem písania venuje práci v jednom z najstarších cirkevných zborov v Amerike, no ani to ju nevyliečilo zo závislosti

od čokolády.

Navštíviť ju môžete online na www.tessaafshar.com.

-295-

KUMRAN.SK UKÁŽME SVOJU NADEJ

Vydavateľstvo so zameraním na modernú kresťanskú literatúru. Naším cieľom je prinášať slovenskému čitateľovi kvalitnú a pútavú knihu, ktorá v sebe nesie silné posolstvá viery a nádeje.

Okrem vydavateľskej činnosti prevádzkujeme najväčšie kresťanské internetové kníhkupectvo na Slovensku. Vydalo vydavateľstvo Kumran.sk v roku 2019 ako svoju 89. publikáciu.

www.kumran.sk ISBN 978-80-89993-08-6

„Brilantne napísaný príbeh, za ktorým sa skrýva dôkladný výskum, a do hĺbky vykreslené postavy nás prenesú do biblických čias a odhalia naše vnútro viac, než sme si vedeli predstaviť.“

CATHY GOHLKEOVÁ nositeľka ceny Christy Award a autorka románu Kým nájdeme domov (Until We Find Home)

Je prvé storočie, bohaté a úchvatne krásne mesto Korint prekypuje životom. Je však plné nebezpečenstiev a skazenosti. Ariadně po rokoch prežitých u matky v Aténach ujde späť do korintského domu milovaného otca. Zakrátko však odhalí tajomstvo, ktoré zničilo manželstvo jej rodičov.

V snahe ochrániť otca je otrasená Ariadně ochotná riskovať všetko - dobrú povesť, slobodu aj lásku milovaného muža - a dáva sa na riskantné chodníčky spolu s otcom. Dobrodružstvo ju vzrušuje, hoci vie, že sa zahráva s ohňom: všetko visí na vlásku, a ak sa tajomstvo dostane do nesprávnych rúk, ju i otca čaká skľučujúca budúcnosť. Keď im potom do života vstúpi židovský rabín Pavol, všetko, čomu Ariadně a jej otec verili, rozmetá svojím radikálnym učením na prach, no zároveň ponúkne niečo, v čo by sa nikdy neodvážili dúfať.

TESSA AFSHAROVA

získala za svoj román Perla v piesku cenu Readers Choice Award 2011 v kategórii „Nový autor roka“. Narodila sa v Iráne, kde prežila prvých štrnásť rokov svojho života. Potom navštevovala anglickú dievčenskú internátnu školu a napokon sa natrvalo usadila v Spojených štátoch. V súčasnosti vedie službu ženám a modlitbovú službu. Na Slovensku si získala čitateľov titulmi Perla z Moabu, Perla v piesku, Rubínová žatva, Zlatá žatva, Krajina mlčania a Anjelský chlieb.

ISBN 978-80-89993-08-6 2 73

KUMRAN.SK UKAŽME SVOJU NADEJ

in

8089

993 0 16