Pavlov list Efezským 8088825229, 9788088825227 [PDF]

Zitiervorschau

V Vi

Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici Pedagogická Ta&cujlTci

Ľudovít Faze kaš

Pavlov list Efezským

19 9 5

UNIVERZITA MATEJA BELA PEDAGOGICKÁ FAKULTA KATEDRA TEOLOGICKO-MISIJNÉHO SEMINÁRA

Ľudovít Fazekaš

Pavlov list Efezským

Banská Bystrica 1995

Recenzovali: Doc. Dr. Ján Liguš Doc. Dr. Ján Halaj Vydala: Univerzita Mateja Bela, Pedagogická Fakulta, Banská Bystrica DTP: NEEFC ISBN: 80-88825-22-9

Ľudovít Fazekaš

Pavlov list Efezským

Časť prvá

Výklad

0. UVOD-princípy výkladu V tomto výklade Listu Efezským ma vedú tieto zásady:

Historická exegéza Pokúšam sa dať List Efezským do historického rámca. Ide mi o vtedajšiu situ­ áciu, v ktorej sa nachádzali adresáti listu i jeho pisateľ. Snažím sa ju spoznať pomocou všetkých dostupných prostriedkov. Tomu, kto sa len trochu vyzná vo veci, netreba vysvetľovať, že často tu nemáme istotu a sme odkázaní na dohad a domnienku podľa istých náznakov. To nás však nemôže odradiť od toho, aby sme sa najprv poctivo nepousilovali rekonštruovať prvotnú situáciu. Nesmieme skočiť z textu rovno do našich čias, ako to robia mnohí vykladači, ktorých si inak vážime. Praktická teológia Zistenie historického stavu je však pre mňa len pomôckou na osvetlenie vlast­ nej veci, ktorá je teologickej povahy. Pokiaľ dobre vidím, ide v NZ o kérygma, o posolstvo, čo sa pri exegéze stráca pod množstvom - správnych i nespráv­ nych - historických analýz. Ide mi o vtedajšiu situáciu, snažím sa však nájsť aj spojnice medzi vtedajškom a dneškom. Robím to na konci každého odstavca, ale aj pri vlastnom výklade. Pri všetkých zmenách zostáva život predsa len ten istý a tak je potrebné hľadať analógie medzi vtedajšou a dnešnou situáciou. Vychádzam zo skúsenosti, že som neraz stál bezradný pri niektorých knihách, ktoré hovorili pravdu, ale nie celú, lebo zostali stáť v minulosti. Pravda sa do­ kazuje aj tým, že pomocou minulosti osvetľuje prítomnosť. Kde to nerobí, mô­ že ísť o históriu, ale nie o teológiu.

„Kazateľská kuchyňa“ Týmto výkladom chcem sprostredkovať pohľad do mojej „kazateľskej kuchy­ ne“, ako sa pripravujem na kázne a ako „pečiem chlieb“, ktorý potom krájam zhromaždenému zboru. Biblia je krásna a pravdivá, len si musíme dať tú náma­ hu, aby sme prenikli pod povrch, na ktorom sa občas kĺžeme ako vykladači. Treba nám spoznať skryté súvislosti, ináč sa staneme nudnými. Kto bude čítať tento výklad, zbadá, že v podstate nie je ničím iným ako preslabikovaním tex­ tu. Ako vraví staré dobré heslo: Theologia est grammatica - teológia je gra­ matika. Kázeň nebola pre mňa nikdy lacnou vecou. Presvedčil som sa, že nič na poslucháčov nemôže mať väčší vplyv, ako investícia, ktorú do nej vkladáme pri jej príprave. Stavať tu proti sebe štúdium a Svätého Ducha by bolo hrubým nedorozumením. Duch je nám svetlom pri štúdiu Písma, ale nie náhradou štú­ dia.

7

Prehľadný komentár Pokúšam sa určiť úmysel apoštola a následne jeho myšlienku vyjadriť určitými nadpismi. Pritom sa usilujem, aby ma viedol autor a nie aby som mu ja vnuco­ val svoje predstavy. Chcem „vykladal" a nie „vkladať*. Napriek tomu vidím, že Biblia je krásna a že - aspoň niektoré spisy - majú aj krásnu stavbu, ktorú je treba uvidieť a vyjadriť, a to nielen formálnymi nadpismi, ale aj takými, ktoré by boli nápadné a príťažlivé. Duch zjavenia Som si vedomý toho, že som odkázaný na pomoc Božieho Ducha. On Bibliu inšpiroval, on jediný ju môže otvoriť. Usilujem sa o jasnosť, ale požehnanie ako obdarovanie plodivou silou - je vecou Ducha. Počítam s tým, že on môže použiť i slabé nástroje.

Text a preklad Ako originál mi slúžil Novum Testamentům Graece, Kurt-Aland, 27. vyda­ nie z r. 1993 a The Greek New Testament (1983, 3rd Edition). Pri prekladoch som sa radil so slovenským prebudeneckým prekladom z r. 1969, evanjelickým prekladom z r. 1979, rímsko-katolíckym prekladom z r. 1995 i s českým eku­ menickým prekladom z r. 1985, ako aj s celým radom zahraničných prekladov.

8

1. List o cirkvi (1,1-2) 'Pavol, z Božej vôle apoštol Krista Ježiša, svätým (v Efeze) a veria­ cim v Krista Ježiša: 2Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista.

1

1.1. Záhada listu 1.1.1. Adresa Svojím začiatkom nás list stavia hneď pred niekolko záhad. V starých rukopi­ soch chýba napr. adresa „en Efesó - v Efeze“ (už v Papyruse 46 okolo r. 200!). Nachádza sa však v dobrých rukopisoch zo 4. a 5. storočia, takže sa nedá s istotou rozhodnúť, či sa v origináli nachádzala alebo nie. Preto sú mnohí vy­ kladači náklonní vidieť v liste vlastne okružný list, ktorý nebol písaný určitému zboru, ale celému okruhu maloázijských zborov, na čele ktorých stál Efez ako hlavné mesto celej provincie. Túto hypotézu môže podporovať neosobný cha­ rakter listu, ktorý z neho robí skoro traktát v listovej forme. Možno sa tu myslí na ten istý okruh, ktorému sú určené aj listy v Zj 2-3 (Efez, Smyrna, Perga­ men, Tyatíra, Sardy, Filadelfia, Laodicea). Každopádne nás to vedie do Malej Ázie, lebo aj rukopisy, ktoré v texte vynechávajú označenie miesta, majú ho v nadpise (Pros Efesious - Efezským). Okrem toho aj list Kološanom, s ktorým má Ef veľa spoločného, bol poslaný do maloázijského mesta. Markion stojí osamelý so svojím dohadom o adresátoch „v Laodicei“, ale aj on ukazuje na Malú Áziu.

1.1.2. Autor Ako autor sa uvádza apoštol Pavol, avšak list sám obsahuje hlboké rozdiely oproti iným Pavlovým listom. Čo sa týka napríklad slovnej zásoby, má Ef asi 90 slov, ktoré chýbajú v iných Pavlových listoch, a asi 40 slov, ktoré sa nena­ chádzajú inde v celej NZ. Štýl listu je preťažený následkom genitívnych väzieb (napr. „podľa pôsobenia sily jeho vlády“ 1,19), následkom hromadenia syno­ ným („Duch múdrosti a zjavenia“ 1,17) a predložkových konštrukcií („s, v, k, pred, po, skrze “ 1,1.5.3.12 atď). Používa tiež niektoré známe slová, ktorým ale dáva iný význam. Napr. slovo ekklésia označuje u Pavla spravidla miestny zbor, v Ef naproti tomu ekumenický zbor, teda Cirkev. K tomu pristupujú dlhé vetné periódy (1,3-14; 4,1-16), v prekladoch väčšinou podelené, a nepolemický charakter listu, ktorý kontrastuje nielen s listom Galaťanom, ale aj Kološa­ nom.

9

1.1.3. Posúdenie Niektorí vedci si nedokážu predstaviť takú rôznosť v jednej osobe a preto pripi­ sujú Ef nejakému Pavlovmu žiakovi, ktorý napísal list po Pavlovej smrti. Iní poukazujú na to, že tieto zjavy sú podmetne a závisia od situácie, protivníkov, predmetu listu, skúseností a nálady autora a teda podliehajú nutne zmenám. Vo svojej kritike sa potom nesmieme dať príliš viesť svojim moderným cítením. Nám sa za najprijateľnejšiu pozdáva „hypotéza o sekretárovi“, ktorému Pavol mohol dať - v ťažkých okolnostiach uzavretia vo väzení - len všeobecné poky­ ny ohľadne predmetu a určenia listu a ktorý potom všetko ostatné napísal a rozoslal sám. Na základe tohto poverenia preto stojí právom na začiatku Pav­ lovo meno ako označenie najvlastnejšieho autora a takisto majú opodstatnenie aj všetky ostatné veci, ktoré sa týkajú jeho osoby v liste. Ale nech už by sme mali dôvody pre tú či onú hypotézu, iste sa zhodneme na názore, že máme pred sebou dielo, ktoré bolo zaradené do kánonu NZ a má teda z rozhodnutia Bo­ žieho apoštolskú i božskú autoritu a významne prispieva k zvesti NZ.

1.1.4. Čas Čas napísania nie je udaný. Z listu je jasné len to, že sa autor nachádza vo vä­ zení (3,1; 4,1 - v Ríme?). Na základe porovnávania s Ko sa možno domnievať, že bol napísaný po ňom, pravdepodobne medzi staršími Pavlovými listami a Pastorálnymi listami niekedy v šesťdesiatych rokoch.

1.2. Zvesť listu 1.2.1. „Na Cirkvi záleží“ Od týchto historických dohadov chceme sa teraz obrátiť k istejšej zvesti listu, ktorú možno krátko vyjadriť: „Na Cirkvi záleží“. Táto zvesť odlišuje Ef od Ko. Má s ním spoločné celé odstavce: Z 95 veršov Ko majú asi dve tretiny paralely v Ef. Ale kým Ko opatruje dôrazom jedinečnosť Ježišovu (teda kristológiu), Ef podčiarkuje význam Cirkvi (teda ekléziológiu). Lebo Cirkev podľa neho síce nie je Hlavou, teda pôvodom spásy, ale predsa Telom, a teda miestom spásy. Skoro by nám tu už mohli znieť isté názvuky neskoršieho učenia „Extra Ecclesiam nulla salus - Mimo Cirkvi nieto spásy“. Niekto v tom vidí „ranný katoli­ cizmus“, my v tom vidíme autoritatívny biblický pohľad na Cirkev.

1.2.2. „Cirkev je Telo Kristovo“ Vzťah Cirkvi ku Kristovi znázorňuje Pavol pomocou obrazu hlavy a tela. To nie je samozrejmé, lebo v helenistickom prostredí Malej Ázie malo slovo „telo“ zlý zvuk - skoro ako súhrnný pojem pre všetko zlo a hriech. Pavol ale 10

hovorí: Ježiš prišiel v tele, dal svoje telo na kríž a tým ustanovil aj telo svojej cirkvi. Na tom stojí a padá kresťanstvo. Cirkev je Telo Kristovo, čo sa potom môže rozviesť v niekolkých vetách: a) Cirkev je organizmus života (1,3-2,10) Nemá ho v sebe, ale v Božej milosti, za ktorú načim ďakovať, prosiť a ktorú načim prežívať. b) Cirkev je organizmus jednoty (2,11-3,21) K životu pristupuje jednota, ktorá život zachováva a množí. Ustanovil ju Boh, kázal ju Pavol a používala a zachovávala Cirkev. c) Cirkev je organizmus čistoty (4,1-5,21) Telo ohrozuje infekcia, preto kresťania musia sväto žiť, čo Pavol vysvetľuje zásadne, záporne a kladne. d) Cirkev je organizmus vzťahov (5,22-6,20) Nie je „do seba zakrivená“, ale ovplyvňuje pomer voči ľudským spoločen­ stvám i k protibožským mocnostiam.

Poznámka: Pôvod termínu Telo Kristovo. Pýtame sa, čo dalo popud Pavlovi, aby rozšíril tento pôvodne individuálny výraz na nadindividuálne spoločen­ stvo? Niektorí tu myslia na rannú gnózu. To je možné, ale len čo sa týka viac formálnej stránky. V rannej gnóze napr. nenachádzame slovo sóma v tom výz­ name, ako ho užíva Ef, ba ani postavu Anthrópos (Človek) ako spásneho bož­ stva. Sme preto náklonní hľadať pôvod tejto myšlienky, čo sa týka jej obsahu, v hebrejsko-židovskom koncepte o patriarchovi ako o počiatku celého rodu (porovnaj R 5), v Pavlovej idei „v Kristovi“ a v stoickom pojme tela ako istého organizmu (tak s E. Schweizerom naproti E. Käsemannovi). Pomocou tohto výrazu chcel Pavol priviesť k platnosti biblické kolektívne myslenie proti po­ hanskému individualizmu. Lebo čo vyzeralo príťažlivo, bolo v skutočnosti pustošivé.

1.3. Bludári listu 1.3.1. Gnostickí entuziasti Ef nie je polemicky zahrotený - v tom sa líši od Ko, ktorý má jasne na zreteli gnostizujúcich bludárov. Ale na nejakých bludných učiteľov naráža aj Ef („hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do blu­ du“ 4,14). Mohli by sme nájsť nejakú konkrétnu skupinu, proti ktorej boli na­ mierené takéto varovania? Niektorí si myslia, že títo protivníci sú kresťania z pohanov, ktorí sa postavujú proti kresťanom zo Židov a chcú s nimi prerušiť spoločenstvo (W. G. Kümmel). Nám sa to zdá nepravdepodobné. Na spolo­ čenstvo so židokresťanmi ich Pavol síce upomína v 2. kapitole, ale práve v od­ diele o jednote (4,1-13) nehrajú tieto súvislosti nijakú úlohu. Skôr sa zdá, že

11

ťažkosti tam robili entuziasti, ktorí si mysleli, že nepotrebujú nielen židokresťanov, ale ani Cirkev vôbec. Môžeme sa tu pozerať na príbuznosť Ef a Ko a pred­ pokladať aj keď nie tých istých, teda aspoň podobných entuziastov. V tom nás podopiera viac rovnakých výrazov, ako hlava, telo, plnosť, mocnosti a i. Potom aj to, že v náboženskom synkretizme Malej Ázie sa mohli nájsť bludári, ktorí podkopávali z toho istého princípu ako zvrchované postavenie Ježišovo (Ko), tak aj význam Cirkvi (Ef).

1.3.2. Gnostizujúci synkretizmus Tento náboženský útvar vznikol zmiešaním idealistickej filozofie s hlavnou tézou: Sóma - séma, t.j. telo je hrob duše, mystérií s ich premenou, gnózy s jej spasením pomocou podstaty (jysei sózomenoi) a židovstva s jeho Zákonom. Tento útvar sa stal veľmi príťažlivým, pretože: a) obrusoval protiklady a dovoľoval súčasne uctievať viacerých kultických hrdinov a byť členom viacerých spoločenstiev b) zasluhoval spásu jednotlivcovi, ktorý môže prísť bezprostredne k Bohu po­ mocou istých úkonov, a to bez spoločenstva s inými c) vychádzal v ústrety ľudskej pýche, keď tvrdil, že sme vo svojej prírode bož­ skí a Boží Duch v nás len rozplamení iskru, ktorá je zasypaná popolom v našom vnútri d) viedol k smelému hrešeniu: Keď hrešíme telom alebo v tele, to sa absolútne netýka našej duchovnej podstaty e) dovoľoval odvrátiť sa od sveta. Na manželstve, rodine, práci nezáleží. To sú svetské veci, ako aj celá oblasť dejín f) dovoľoval urobiť si spojencov z duchovných vládcov sveta, voči ktorým kresťan musí stáť v pomere odporu

1.4. Aktuálnosť listu 1.4.1. Prežívanie milosti Ef nám najprv jasne ukazuje, že Cirkev je len tam, kde sa za milosť ďakuje, prosí a kde sa milosť prežíva. Sú tu obnažené všetky pokusy obísť milosť a stretnutie s Bohom pomocou príslušnosti k inštitucionálnej náboženskej spo­ ločnosti, pomocou istého rituálneho obradu a tradičnej zvykovosti a pod. Veľ­ kú aktuálnosť to nadobúda práve dnes, keď niektoré vedúce cirkevné kruhy vytýkajú charizmatickým bratom, že rušia jednotu Cirkvi, ale veľmi málo robia pre to, aby Cirkev bola živým organizmom. Hľadajúce duše obyčajne opúšťajú cirkevné spoločenstvo, keď sa v ňom neprežíva milosť a keď sa to chce nahradiť prízvukovaním jednoty. 12

1.4.2. Bratia na zemi Ale aj tam, kde milost prežívajú, môžu upadnúť do individualizmu a utvoriť „ekleziologickú medzeru“. Možno si myslieť, že hlavné je spojenie s Bohom, a to bezprostredné spojenie pomocou Ducha bez ohľadu na bratov. Cirkev síce nie je zlá vec, ale nie je ani bezpodmienečne nutná. Takýmto kresťanom Ef hovorí: Nemôžeš mať Otca na nebi, ak nemáš spojenie s bratmi na zemi. Tu je zase opačný dôraz ako bol predošlý, ale veľmi nutný, pretože udržuje biblickú vieru v rovnováhe.

1.4.3. Nezneužiť milosť Cirkev je čistý organizmus. Čistota nie je síce z nás, je to milosť, ale milosť neslobodno zneužiť. Je to Božie dielo, ale práve ono nás uspôsobuje, aby sme čisto žili. Pravá spiritualita je nielen zásadný akt obmytia, ale aj proces očisťo­ vania, ktorý musí prebiehať postupne a stále nás „napĺňať Duchom“. Zdalo by sa, že je to samozrejmé, ale je to problémom, keď sa pozrieme do prebudeneckých zborov, kde sa kladie dôraz na ospravedlnenie a zanedbáva sa význam posvätenia, i v charizmatických kruhoch, kde sa prízvukujú dary Ducha a za­ nedbáva sa jeho ovocie. Duch je nielen Duch moci, ale aj Duch svätosti. Kde sa zanedbáva toto druhé, tam nemáme celé evanjelium.

1.4.4. Nepodceniť svet Sme v dvojakom nebezpečenstve: buď zo sveta utečieme alebo sa s ním spria­ telíme. Tu nás Ef vedie do sveta, aby sme ho ovplyvňovali v jeho štruktúrach manželstva, rodiny, áno aj hospodárstva a politiky. Pritom ale nesmieme zabú­ dať, že sme vo svete, ale nie zo sveta. Okolo nás vládnu zlí duchovia sebectva, nenávisti, lakomstva, násilia a tým musíme vehementne odporovať. Ale je to nebezpečenstvo nielen v tejto hrubej forme, ale aj v oveľa jemnejšej, keď sa k nám z rôznych zdrojov dostávajú učenia, ktoré znejú podobne ako kresťanské náuky a predsa sú úplne odlišné. V podstate sú nepriateľmi kríža Kristovho a teda i našimi protivníkmi, s ktorými nesmieme uzatvárať priateľstvá, ale mocne im odporovať. A pamätať na obe krajnosti: že sa môžeme pred svetom uzavrieť a nestarať sa oň, alebo sa mu otvoriť a podľahnúť jeho cudziemu duchu.

13

2. Organizmus života (1,3-2,10) Svoje výklady o Cirkvi začína Pavol predstavením Kristovho tela ako živého organizmu. Veď organizmus je už definíciou „organizovaný život“. Pritom Pavol nevidí prameň tohto života v cirkvi samotnej. Je mimo nej a bol jej iba darovaný. Tento život je milosť. Otázkou je potom, či cirkev túto milosť vidí a za ňu ďakuje, či z potreby v nej rásť o ňu prosí a či túto milosť skutočne aj pre­ žíva.

2.1. Živá cirkev ďakuje za milosť (1,3-14) 3Nech je požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. 4Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení. V láske 5nás podľa dobrotivého rozhodnu­ tia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho synmi 6na chválu a slávu jeho milosti, ktorú nás obdaroval v milovanom Sy­ novi. 7 V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti. sŇou nás štedro zahrnul vo všetkej múd­ rosti a rozumnosti, 9keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, ktoré si v ňom predsavzal 10a usku­ točnil v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je v nebi aj čo je na zemi. "V ňom sme sa stali dedičstvom Božím ako predurčení rozhodnutím toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle, 12aby sme boli na chválu jeho slávy my, čo sme už prv dúfali v Krista. 13Keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, aj vy ste boli v ňom označení pečaťou prisľúbeného Ducha Svätého, l4ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si zís­ kal, na chválu jeho slávy. Pavol sedí vo väzení, ale jeho prvé slovo nie je slovo žaloby, lež slovo vďaky: „Nech je požehnaný Boh“ (1,3). Je tak naplnený vďačnosťou, že vo verši 3 za­ čína ďakovať a prestáva až vo verši 14 (čo ani v kritických vydaniach NTG nie je dôsledne znázornené). Pred ľuďmi je úbohým väzňom, ktorý je spútaný oko­ vami (1,6.20), ale v Božích očiach („v nebeských oblastiach“) je človekom, obdareným „všetkým nebeským duchovným požehnaním“. Židia mali peknú tradíciu, že najprv ďakovali a že aj listy začínali s vďakou. Avšak Pavol ďakuje

15

nielen pre túto tradíciu, ale aj preto, že pokladá milosť za rozhodujúcu silu, ktorá ho robí úplne nezávislým od sveta. Tým nám ukazuje, že cirkev žije len tam, kde vidí milosť, cení siju a chváli. O akú milosť vlastne ide?

2.1.1. Milosť vyvolenia (1,4-6) Bez našich zásluh „Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil“ (1,4b). Vtedy ešte nejest­ vovalo nič: nijaký svet a nijakí ľudia. A nejestvovali sme zvlášť my so svojimi modrými očami a dobrými srdciami. Vyvolenie sa udialo pre nás, ale bez nás. Lebo je to zvrchovaný čin slobodnej milosti Boha, ktorý od nás úplne odhliadol. To napovedá predpona pred v slovesách predurčiť, predsavzal' (verše 1,5.9), čo vyjadruje známe latinské slovo praedestinatio (predurčenie). VR9,lln to Pavol vysvetľuje na prípade Jákoba a Ezava: „...hoci sa (dvojčatá) ešte ani nenarodili, ani neurobili nič dobré ani zlé...“ Naša aktivita je tu úplne vypnutá a Božia aktivita jednostranne prízvukovaná, aby bolo cel­ kom jasné, že Boh je slobodný vo svojom vyvolení a vykonal ho, hoci nemu­ sel. Na základe Božej lásky „V láske nás predurčil podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle“ (1,4b—5). Exegeticky musíme voliť, či „v láske“, patrí k predchádzajúcemu výrazu („...svätí a nepoškvrnení v láske“), alebo k nasledujúcemu („predurčil nás v láske“). Rozhodujeme sa tu pre druhú možnosť, lebo to dáva lepší zmysel: Boh nás vyvolil, pretože hľadel jedine na svoju lásku. Ona bola tým žriedlom, ktorého voda sa tlačila na povrch vnútornou silou a hľadala niekoho, koho by oblažila (R 5,5). My sme si Ježiša síce tiež vyvolili, ale len preto, že on si nás vyvolil už predtým: „Nie vy ste si ma vyvolili, ale ja som si vás vyvolil...“ (Jn 15,16). Naše rozhodnutie je tiež potrebné, ale nie je nosným základom. Tým je nepochopiteľná Božia vôľa urobiť nám dobre. Bez nej by bola naša spá­ sa ako dom bez základu.

V Božom Synovi „(jeho milosť), ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi“ (1,6). Pred Boha nemôžeme predstúpiť bezprostredne. Potrebujeme prostredníka. Stal sa ním Ježiš, ktorý ako jediný zodpovedal Božím požiadavkám a ktorého Otec miloval ako Syna. Teraz prichádza všetka milosť k nám len jeho prostredníctvom, nie priamo a nie pomocou iného. Boh vyvolil predtým aj Abraháma a tým vylial na Izrael mnoho požehnania. Ale Abrahámovým potomkom a dedičom je jedi­ ne Kristus (G 3,16), takže dnes môžeme byť obdarení milosťou len skrze neho. Ježiš je jediný Boží Syn, ktorý nám sprostredkúva milosť vyvolenia, a nie viac Abrahám. Aj Izrael musí prejsť touto tesnou bránou, ak chce prísť k spáse. A každý vykladač musí rešpektovať toto kristologické zúženie, ak chce robiť exegézu v zmysle Novej zmluvy. 16

Na Božiu slávu „...aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení ...na chválu a slávu jeho milosti“ (1,4b. 6a). Tu máme cieľ vyvolenia - aby sme zvelebovali milosť. Cieľom nie je ani naša blaženosť, tým menej naša lenivosť a najmenej naša dr­ zosť. Vyvolenie nie je povolením hrešiť, ako keby sme už teraz smeli hrešiť smelo a bez strachu: „Boh mi to odpustí, veď je to jeho remeslo“, ako to mal povedať Voltaire. Nie, vyvolenie je výzvou k svätému životu - „Aby sme boli svätí a nepoškvrnení“. Je to vôbec možné? Keby sme si pod svätým predstavo­ vali svätca - náboženského génia - bolo by to sotva možné. Ale keď svätý je „normálny kresťan“, ktorý bol oddelený od sveta Božím zásahom pre nasledo­ vanie Krista, potom sa Boží úmysel môže stať skutkom. Lebo potom je možné nehrešiť (Un 3,9), čo neznamená stať sa dokonalým, ale nezotrvávať v hriechu. Milosť vyvolenia nemožno ľahko pochopiť. O tom sa popísali knihy a zostavili vierovyznania. Žiaľ, rozdávali sa aj kacírske čiapky, keď niekto nebol tej istej mienky. Je to hlboké a tajomné učenie, ale v podstate celkom jednoduché - ja som si vyvolil Pána, ale najprv si ma vyvolil Pán. Ja ho tiež musím uznať, lebo bez toho jeho vyvolenie nie je účinné, ale moje spasenie nezáleží nakoniec na mojom čine, lež na večnom Božom rozhodnutí. Dieťa prichádza na svet, ale jeho mamička už dopredu všetko pripravila. A potom ho chytí do náručia a drží ho. Prirodzene, aj dieťa chytí matku okolo krku - ale kto drží koho? Drží nás Božia predchádzajúca milosť (gratia praveneiens') a Božia zostávajúca ver­ nosť! Nad tým si netreba lámať hlavu, lebo je to vlastne radostná zvesť, ktorá nás má naplniť oslavou Boha - drží ma Božia verná láska a nie moja slabá viera.

2.1.2. Milosť vykúpenia (1,7-10) Odpustenie hriechov „V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov“ (1,7). Slovo vykúpenie označovalo oslobodenie otroka alebo väzňa zaplatením určitej pe­ ňažnej sumy. Aj slovo odpustenia (afesis) mohlo mať význam oslobodenie väzňa (Lk4,19), ale potom znamenalo hlavne oslobodenie dlžníka. Tak sa to teda má: Sme otroci a dlžníci! Možno na základe zdedených nedostatkov, ale aj vlastných pádov. Nie sme len nešťastní, sme aj vinní a potrebujeme nielen poučenie, ale aj oslobodenie. Nemôžeme teraz jednoducho prestať hrešiť a po­ kračovať ďalej v ceste. Naša minulosť nás ovláda tak, ako reťaz drží čln a niekto nás od nej musí odviazať. To sa deje pomocou odpustenia. Naše právne posta­ venie sa musí zmeniť, naše svedomie musí byť očistené. Iba tu sa začína kres­ ťanstvo!

17

Krvou Kristovou „...vykúpenie skrze jeho krv ...podľa bohatstva jeho milostí“ (1,7). V novšom čase sa oceňuje poukaz na Ježišovu krv, lebo ona zdôrazňuje význam historic­ kého Ježiša proti doketistíckým tendenciám v kresťanskom synkretizme, zmie­ nenom v úvode. Inak však panuje istý odpor voči výrazu Ježišova krv. Isteže, keď v nej niekto vidí nejakú svätú látku, ktorá je opatrená skoro magickou si­ lou, potom sa musíme postaviť proti tomu. Ale slovo krv ukazuje jednoducho na fakt Ježišovej poslušnej smrti, ktorú vytrpel na našom mieste. NZ hovorí nepredpojato o tejto skutočností. Neboli sme vstave sami sa vykúpiť, ale Ježiš za nás zaplatil „výkupné“ (Mk 10,45), svoju drahocennú krv (IPt 1,18nn). Čo nás malo stihnúť, to postihlo jeho (porovnaj Iz 53,5n). Otec vyhlásil „veľkú amnestiu“ len v pohľade na smrť svojho Syna na kríži. Kozmické rozmery „...zjednotiť v Kristovi ako v Hlave všetko, čo je v nebi aj čo je na zemi“ (1,10). Takýto preklad považujeme za správny, pretože grécke slovo anakefalaioun znamená: a) rekapitulovať niečo t.j. zhrnúť niečo pod jedným nadpisom (hlavou - kefalaion, capitula) b) niečo zhromaždiť pod jednou hlavou Už dnes je Kristus hlavou Cirkvi, v ktorej spojil Židov a pohanov pod se­ bou v jednom tele. Ale to je takpovediac len „počiatok žatvy“, ostatné sno­ py sú ešte roztrúsené. Príde však čas, v ktorom má byť všetko dovedna zo­ braté. Pritom však nesmieme neúmerne zdôrazniť slovo „všetko“, ako keby toto „zhromaždenie všetkých vecí“ (recapitulatio omnium re rum) zahŕňalo aj neveriacich, áno i diabla samotného. Skôr tu ide o celé súcno, celý ves­ mír — ta panta. Nielen Cirkev, ale i celé vzdychajúce stvorenie má byť pri­ vedené domov pod Krista ako pod svoju hlavu.

Už a ešte nie „...ktoré si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času“ (l,9b-10a). Niektorí vykladači vzťahujú túto výpoveď na prítomnosť. Odvolávajú sa pritom na „tajomstvo jeho vôle“, ktoré podľa veršov 3 a 6 znamená začlenenie pohanov do Kristovho tela, a na výraz „keď prišla plnosť času“, ktorý sa podľa G 4,4 vzťahuje na Ježišovo narodenie. Proti tomu stojí však jednoduchá skutočnosť, že teraz ešte nie je zhromaždené pod Ježišom ako Hlavou „všetko v nebi aj na zemi“. Uvedené pojmy sú dvojznačné a majú prítomnostný i budúcnostný výz­ nam. Tajomstvo sa vzťahuje na Židov i pohanov, ale aj v širšom zmysle na celé kráľovstvo Božie (Mk 4,11). Čas ako absolútne plynutie (chronos) bol vyplne­ ný už pri Pánovom narodení. Ale relatívny čas (kairos) v zmysle okamžiku sa vyplní iba pri Pánovom druhom príchode. „Už a ešte nie“! (porovnaj verše 1,7.14).

18

Milosť vykúpenia Milosť vykúpenia robí z kresťanstva praktickú vec. Neprináša nám iba pouče­ nie, čo je dobré a čo je zlé. Obrazne povedané: Ježiš nepodáva len rady člove­ kovi, ktorý sa topí vo vode, ale mu podáva ruku a vyťahuje ho von. Iba táto skúsenosť záchrany a oslobodenia robí človeka kresťanom. Pritom má vykúpe­ nie aj kozmický rozmer. Keď Karl Heim vztiahol R 8 na celý vesmír a nielen na svet človeka, považovalo sa to za názor outsidera. V čase ekologickej krízy musíme ho však pokladať za proroka. Tu sa budeme musieť aj my niečomu priučiť (porovnaj Jn 3,3; Mt 19,28). Aj ohľadne času vykúpenia budeme sa musieť dať doplniť. Vyšli sme zo skutočnosti „už“ (sme spasení) a bolo to tak dobre. Ale nepritiahli sme tým do svojho myslenia i činenia isté skrátenie, kto­ ré malo za následok statické ochromenie našej lásky a nádeje?

2.1.3. Milosť posvätenia (1,11 -14) Ako Božie dedičstvo sme omilostení „V ňom sme sa stali aj dedičstvom Božím“ (1,11) Niektoré preklady tu prekla­ dajú: „V ňom sme boli ustanovení za dedičov“ (Luther, rím-kat. a iní). V gréč­ tine je tu použité slovo kléroitn, ktoré v trpnom spôsobe znamená „byť vyloso­ vaný“, pričom sa môže myslieť na vylosovanie za dediča aj za dedičstvo. Prvé poňatie sa môže odvolávať na R 8,17, ale súvis v Ef 1 hovorí skôr za druhú možnosť. Ako svätí sme boli oddelení pre Boha (1,1), boli sme označení peča­ ťou ako jeho majetok (1,14). Aj starozmluvné pozadie na to ukazuje. Lebo Iz­ rael je Boží ľud, „ktorý si Boh vyvolil za dedičstvo“ (Ž 33,12 a i.). Patríme Bohu a to nie je pre nás nijaká ťarcha, ale nesmierna milosť. Bez toho by sme boli ako ovce bez pastiera. Táto milosť nám pripadla ako nezalúžený lós. Ako Božie dedičstvo sme viazaní „...aby sme boli na chválu jeho slávy“ (1,12). Pravdepodobne tu Pavol pri slo­ ve „my“ myslí na kresťanov zo Židov, ktorí už prv - na základe Starej zmluvy - očakávali Mesiáša, Krista. To bola naozaj radostná nádej. Ale v radosti sa to nevyčerpalo. Keď boli vylosovaní za Božie dedičstvo, dostali jasnú úlohu chváliť Božiu slávu. To je podobná myšlienka ako vo verši 4 („Aby sme boli pred ním svätí a bezvadní“), len je tu úloha bližšie určená: nie ako osobná svätosť, ale ako služba Bohu. Boh nám dáva spasenie - to je strategický cieľ. Aj ako Boží majetok nestojíme v strede, ktorý prislúcha jedine Bohu. Soli Deo gloria - samému Bohu sláva, ako znie heslo reformovaných. Ako Božie dedičstvo sme chránení „ V ňom ste boli aj vy ...označení pečaťou prisľúbeného Ducha Svätého“ (1,13). Grécke sfragizesthai znamená „opatriť niečo poznávacím znamením, takže táto známka vyjadruje vlastnenie majetku aj jeho ochranu“ (Bauer). To nám ukazuje Zj 7,3 - „Neškoďte zemi ani moru ani stromom, kým neoznačíme

19

na čele služobníkov nášho Boha“. Tak aj Ez 9,6 - „...ale niktorému mužovi, na ktorom je krížik, sa nepribližujte“. Hádam nie sme si dostatočne vedomí toho, že ten, kto sa nás chce dotknúť, má do činenia s Bohom samotným. Lebo „ten, kto sa vás dotýka, dotýka sa zrenice môjho oka“ (Za 2,8). Keď sme boli Duchom opečiatkovaní, poráta sa Pán sám s našimi nepriateľmi, lebo to sú aj jeho nepriatelia. Bude ich biť dotiaľ, kým mu nevrátia jeho majetok - ako Filištíni truhlu zmluvy (ISm 6). Ako Božie dedičstvo sme sami dedičmi „...ktorý (Duch) je závdavkom nášho dedičstva“ (1,14). Je tu pozoruhodná zmena: z dedičstva sa stal dedič. Mnohí sa nechcú stať kresťanmi, pretože sa obávajú, že nebudú mať nič. Ale pravdou je pravý opak! Keď my patríme Pá­ novi, potom nám patrí všetko to, čo patrí jemu. Tak napr. manželka má právo na všetko, čo patrí jej manželovi. Keď hovoríme Bohu: „Ty si môj Pán“, potom o nás platí: „Merné laná mi padli na krásnych miestach, dostalo sa mi skvelého dedičstva. Hospodin je môj určený podiel a môj kalich, ty mi zaručuješ môj lós“ (Ž 16,6.5). Podobne vraví aj Pavol: „Keď sme deťmi, sme aj dedičmi“ (R 8,17). „Všetko je vaše a vy ste Kristovi“ (1K 3,23). Všetko patrí tomu, kto patrí Ježišovi. On nezostane nič dlžný tomu, kto ho nasleduje (Mk 10,29nn).

Milosť posvätenia Náš svet cíti odpor voči kresťanstvu, ktoré zvestuje Božie panstvo. Myslí si, že najväčšie blaho spočíva v jeho autonómii. Byť svojím vlastným pánom sa väč­ šine zdá najvyšší vrchol šťastia. Preto utekajú od Boha do ďalekej cudzej kraji­ ny, aby tam po trpkých skúsenostiach prišli k poznatku, že otec je lepší ako otrokár a život v poslušnosti výhodnejší ako život v svojvôli. Je to ako s dneš­ nou nezamestnanosťou. Niektorí, čo ťažko pracujú, by si radi oddýchli alebo prestali pracovať. Ale je lepšie konať ťažkú prácu ako nemať prácu vôbec. Kristovo panstvo je dobrodenie, nie bremeno. Keď berieme jeho jarmo na seba, dochádzame k uspokojeniu (Mt 11,29). Nemať nijakého pána je vlastne nešťas­ tím. „Mojím jediným potešením v živote i v smrti je to že nie som sám svoj, ale môjho Pána Ježiša Krista“ (Heidelberský katechizmus).

2.1.4. Zhrnutie Pavol je vo väzení a tam ďakuje za milosť My sme na slobode, ale my až tak veľa neďakujeme. My nevidíme milosť, iba položenie. Nie to, čo máme ale to, čo nám chýba. To nám dáva horké srdce a kyslú tvár. To spôsobuje, že naše bohoslužby prestali byť oslavou. Myslíme si, že nám chýba vonkajší blahobyt a čakáme na zlepšenie pomerov a - sme stále sklamaní! Ale človek ktorý neďakuje, sa stáva pohanom (R 1,21). Keď cirkev začne reptať, prestáva byť cirkvou (4M 14,27nn). Preto je tak dôležité, aby sme sa naučili vidieť milosť a ďakovať za ňu. Lebo tým sa priznávame ku Kristovmu

20

panstvu, ktoré platí aj vtedy, keď vonkajšie podmienky nie sú najutešenejšie. Pri chorom, ktorý sa naučil umeniu ďakovať, môžeme zažiť hlboké zahanbenie i poučnú lekciu vďaky.

2.2. Živá cirkev prosí za milosť (1,15-23) 15Preto keď som aj ja počul o vašej viere v Pána Ježiša a o láske na­ proti všetkým svätým, ,6neprestávam za vás vzdávať vďaky. Pamätám na vás na svojich modlitbách, 17aby vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, ráčil dať Ducha múdrosti a zjavenia, žeby ste ho hlbšie po­ znali ,sa osvieteným vnútorným zrakom videli, aká nádej vám kynie Z jeho povolania, aké bohatstvo slávy z jeho dedičstva medzi svätými19a aká nesmieme veľká je jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia jeho mocnej sily. 20Dokázal ju na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a posadil po svojej pravici v nebesiach 2Inad každú vládu, mocnosť, silu a panstvo a nad každé meno, ktoré sa vzýva, a to nielen v tomto veku, ale aj v budúcom: '2 Všetko mu položil pod nohy. Ustanovil ho za zvrchova­ nú hlavu Cirkvi, 2}ktorá je jeho telom, a tak plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko všetkým.

Pavol ďakuje za milosť. Ďakuje aj za veriacich v Efeze, ktorí majú nielen vieru, ale aj lásku k celému Božiemu ľudu (1,15). Teraz však začína aj prosiť: „Pamätám na vás na svojich modlitbách...“ (1,16). Je si vedomý toho, že život ide ďalej a nemôže nikdy zastať. „Kdo chce žiti, ať se kývá“, ako vraveli starí. Preto Pavol vidí nielen to, čo Cirkev má, ale aj to, čo jej chýba, a prechádza od vďaky k prosbe. Boh nám veľa daroval, ale on je „Otec slávy“ (1,17) a chce nám dať viacej, ako sme dostali. Aj rosa niečo znamená, ale Boh nám chce po­ slať dážď požehnania. A tak Pavol prosí za Efezských, aby brali „milosť za mi­ losťou“ a rástli, keď sa narodili.

2.2.1. Poznanie (1,17—18a) Je to hlbšie poznanie „...žeby ste ho hlbšie poznali“ (1,17b). Doslova by sme mohli prekladať „poznaním jeho“, pričom grécke epignósis môže znamenať nielen poznanie vo všeobecnosti (gnósis), ale aj pravé či hlbšie poznanie (R 10,2). Poznali sme Božiu milosť, ale to bola len takpovediac abeceda, od ktorej načim ísť ďalej od začiatkov k dokonalosti (Žd 6,1). Neznamená to pravda, že by sme odchá­ dzali od Ježiša k niečomu dokonalejšiemu. „Ktokoľvek zachádza ďalej a neos-

21

táva v Kristovom učení, nemá Boha“ (2Jn 9). Máme však Pána hlbšie spozná­ vať, lebo s tým nemôžeme byť nikdy hotoví. Naša dokonalosť je tu len v tom, že sa za ním ženieme (Fp 3,10.12). Len nevedomci si myslia, že už spoznali všetko (1K 8,2). Poznanie je vecou Ducha „...aby vám ráčil dať Ducha múdrosti a zjavenia“ (17a). Dávame tuto prednosť výkladu, ktorý v slove „duch“ vidí Svätého Ducha. Veď on je už u Iz 11,2 označený ako „Duch múdrosti a rozumnosti, Duch rady a sily, Duch známosti a bázne Hospodinovej“. Ján o ňom hovorí ako o „Duchu pravdy“ (Jn 14,17; 15,26; 16,13). Efezskí už majú Ducha a sú ním zapečatení (1,13) a obživení (2,5). Ale Duch nie je len nástrojom oživenia, ale aj poznania. Nielen plodí, ale aj zjavuje. „On vás uvedie do všetkej pravdy“ (Jn 16,13). Kto takto nepozná Ducha, ten môže síce žiť, ale nie rásť.

Deje sa pomocou osvieteného vnútorného zraku „...aby ste osvieteným vnútorným zrakom videli“ (1,18a). Možno mať oči a predsa nič nevidieť, ako to pozorujeme na súčasníkoch Izaiášových a posluchá­ čoch Ježišových (Iz 6,9; Mk4,12). Hagar so svojím synom by bola prišla o život (IM 21,19), Geházi by bol musel žiť v strachu (2Kr6,17) a emauzskí učeníci v zúfalstve (Lk 24,16.45). Pán im však všetkým otvoril oči. Dajme pozor - Pán tam nevykopal studňu a nevytvoril nebeské vojsko ani druhýkrát nevzkriesil Krista. Všetko to tam bolo a chyba bola len v ich očiach. Preto sa aj žalmista modlí: „Otvor mi oči, aby som videl divy z tvojho zákona“ (Ž 119,18). Je možné zomrieť pri prameni, keď ho nevidíme.

Pokrok v poznaní je podmienkou rozmnoženého života Aj úspechy napr. v technike sú podmienené úspechmi vedeckého výskumu. Najprv musela fyzika objaviť atómovú energiu, aby neskôr technika mohla vystavať jadrové reaktory. Teológovia by mali byť takými vedcami a technikmi v jednej osobe, ktorí by videli osvieteným zrakom Božiu skutočnosť a vybudo­ vali zbory podobne ako jadrové reaktory. Kým však vo vedeckých a technic­ kých kruhoch panuje nenásytný hlad po poznaní, mnohí v duchovných kru­ hoch si myslia, že už toho vedia dosť. Isteže, nepotrebujeme takú teológiu, kto­ rá nepočíta s Duchom Božím. Ale bez hlbšieho biblického poznania sa nedo­ staví uzdravenie Kristovho tela.

2.2.2. Duchovné bohatstvo (1,18b—19) Bohatstvo nádeje „(...aby ste videli), aká nádej vám kynie z jeho povolania“ (1,18b). Zmysel tejto výpovede je jasný: Pán nás povolal a dal nám tým výhľad na nádej, ktorú máme mať pred očami. Nie je však jasné, čo sa konkrétne myslí pod touto ná­

22

dejou. Ako nás poúčajú biblické miesta, boli sme povolaní k svätosti, slobode, pokoju, utrpeniu. Pravdepodobne však máme tu myslieť na Pánove slová: „Pri obnovení sveta, keď Syn človeka zasadne na trón svojej slávy, aj vy, čo ste išli za mnou, zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov Izraela“ (Mt 19,28). Naša nádej teda je to, že budeme s Pánom Ježišom kraľovať a že Božiemu ľudu patrí budúcnosť, nie zánik.

Bohatstvo vykúpenia „...aké bohatstvo slávy z jeho dedičstva medzi svätými (vám kynie)“ (1,18c). Aj tu je jasné, že pod dedičstvom sa myslí na náš majetok, ktorého zálohou je Svätý Duch (1,14). Nie celkom jasné je to, čo sa myslí pod týmto majetkom. Ale hádam tu smieme siahnuť k veršu 14, kde sa hovorí o vykúpení tých, kto­ rých si Pán získal. Naše dedičstvo je tu potom oslobodenie celej našej osob­ nosti (R 8,23 „nášho tela“) od našej človečiny, ktoré nás urobí schopnými žiť v božskej prirodzenosti (doxa - Boží prvok) v spoločenstve s celým Božím ľudom. Nebo je večné spoločenstvo oslávených a od seba spasených ľudí. Bohatstvo moci „...a aká nesmierne veľká je moc pre nás veriacich“ (1,19). Keď sa pri nádeji myslelo na to, čo budeme robiť a pri dedičstve na to, čím sa staneme, myslí sa pri sile na spôsob, ako sa to všetko uskutoční. Pripravená je pre nás nemierne veľká sila. Doslova: „Moc podľa účinkovania sily jeho vlády“. Pavol „vyťahuje všetky registre reči. Viac to už nejde“. Hromadí tu štyri slová skoro s tým is­ tým významom. Táto moc sa prejavuje pri tých, ktorí veria. Nemajú ju v sebe a vo svojom vnútri a ani ich viera nie je tou silou. Viera im slúži len na spojenie so zdrojom energie, ktorá je väčšia ako sila nepriateľov proti nám a naša sla­ bosť v nás. Poznanie duchovného bohatstva Poznanie duchovného bohatstva je základom našej stability. Čo sa týka Božie­ ho diela, nechýba nič. Boh urobil všetko, čo sa urobiť malo. Pripravil nám bu­ dúcnosť, vykúpenie a moc - využime toto bohatstvo! V nebeskej banke nám uložil veľký kapitál, ale my sme milionári, ktorí to ignorujú a z toho pokladu vyberajú len toľko, aby mohli žiť na životnom minime. Využime to, čo nám patrí. Jestvuje mnoho unavených kresťanov, ktorí sa vlečú životom akoby v kŕči, pretože nemajú alebo stratili spojenie so zdrojom Božej moci. Mať takú moc a ani nesvietiť, ani hriať, ani sa nehýbať - to nie je Božím úmyslom. Boh chce z nás mať výkonných ľudí a nie žobrákov, ktorí sa nemôžu vymotať z per­ manentných kríz a topia sa v pocitoch viny a menejcennosti.

23

2.2.3. Kristus (1,20-22a) On je historickým dôkazom Božej moci „(Túto silu) dokázal na Kristovi*’ (1,20a). Ide o moc, ktorá má pôsobiť v nás, a tu Pavol ukazuje na Krista, v ktorom bola táto moc činná počas jeho zemského života. Chce tým jasne znázorniť, že sa tu nejednalo o nijakú rozprávku, ale o historickú skutočnosť. Tŕňová koruna je niečo iné ako „červená čiapočka“. Aj pohanské synkretistické náboženstvá mali svojich hrdinov a zasluhovali tajomnú silu, tým, čo uctievali týchto kultických héroov. Rozprávali o nich utešené mýty, ktoré uchvacovali srdcia a mysle. Ale za nimi stál číry výmysel. Pri Ježišovi Nazaretskom však stojíme na pôde historickej skutočnosti. Nie je tu krajší výmysel, ale telo, človek, fakt, história! On je spoluvládca Boží „Dokázal ju na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a posadil po svojej pravici v nebesiach“ (1,20). Na toto bola potrebná naozaj ohromná moc! Veď pri Ježi­ šovom ukrižovaní sa spojili všetky dejinné i naddejinné nepriateľské vlády a popreli mu nárok na kráľovské panovanie. Jeho smrť je zásadná negácia jeho práv, ale nie konečné slovo! Veď Boh ho vzkriesil a „negoval negáciu, zaprel zápor“. Týmto bol Ježiš ospravedlnený ohľadne svojich kráľovských nárokov. A čo sa na Velkú noc stalo ako jednorazový akt, to sa pri Vstúpení stalo trva­ lým stavom: Víťaz sa stal spoluvládcom Boha. Kto totiž v starej dobe sedel po pravici kráľa, ten smel s ním spolu vládnuť (Ž 110,1. Mk 14,62). On je Pán sveta „Všetko mu položil pod nohy“ (1,22). Vlastne by bolo stačilo povedať, že Ježiš sedí po pravici Otcovej a je tak jeho spoluvládcom. Veď tak dostal všetku moc na nebi aj na zemi. Ale Pavol nešetrí slovami, keď chce ukázať rozsah jeho moci. Najprv nám vypočítava určité tituly z osobnej oblasti (vláda, mocnosť, sila, panstvo), poisťuje to výrazom „všetky mená, ktoré sa vzývajú“ (1,21), aby tým obsiahol všetky tituly židovskej i pohanskej zbožnosti. V časovom ohľade menuje potom terajší a budúci vek (1,21b) a v priestorovom ohľade uvádza všeobsiahle „všetko“, čo väčšinou označuje celý vesmír (1,22). Nieto ničoho na zemi ani na nebi, čo by sa mohlo merať s Kristom. „Kristus je Víťaz“ To bola zvesť Blumhardtova a my ju musíme nanovo pochopiť. Túto rozhodu­ júcu bitku nemáme pred sebou, ale už za sebou. Je to pravda, že celá vojna ešte nie je skončená. Dnes ešte nevidíme, že by mu bolo všetko podriadené. Ježiš ešte len zničí svojich protivníkov v konečnom boji (Žd 2,8; 1K 15,24). Napriek tomu Pavol tu prízvukuje vzkriesenie Pánovo. Ten istý Pavol, ktorý je tvorcom teológie kríža. Áno, Kristus je ukrižovaný a musí ním zostať. Ale bez vzkrie­

24

senia je jeho kríž beznádejnou porážkou. Je to pravda, ale nie úplná. K teológii kríža musí pristúpiť teológia vzkriesenia, keď nechceme upadnúť do smutného pesimizmu a porazenectva. Ako ináč by musel náš život vyzerať, keby sme naozaj verili, že Ježiš je Pán! Akého malého Krista máme v skutočnosti! Ako sa trasieme niekedy pred tými spomínanými mocnosťami! „Rád by som, srd­ com rád, ale sa obávam“ (M. Rázus).

2.2.4. Cirkev (1,22b-23) Cirkev je Hlave podriadená „Ustanovil ho za zvrchovanú Hlavu Cirkvi“ (1,22b). Kristus je Hlavou celého sveta (1,22a), nad všetkými vládami a mocnosťami (Ko 2,10), pravda len práv­ ne, lebo tieto mocnosti ho neuznávajú. Ale Hlavou Cirkvi je fakticky, lebo Cirkev je mu poddaná v poslušnosti. Musíme to dôrazne podtrhnúť, že Kristus stojí ako Hlava vysoko nad Cirkvou. Je jej „Hlavou nad všetko, jej zvrchova­ nou Hlavou“. Cirkev s ním nestojí na jednej rovine. Je s ňou síce spojený, ale len ako jej Pán, ktorý jej velí. Nie je možné dať medzi nimi znamienko rovnosti a Cirkev s Kristom stotožniť. Niektorá teológia je náklonná to robiť (prakticky, nie teoreticky a vypovedane!). Proti tomu rozhodne protestujeme. Cirkev patrí do evanjelia, ale len keď medzi ňou a Kristom zostane rozdiel úrovne a keď s ním nesplynie. Cirkev je Hlave priradená „...ktorá je jeho Telom“ (1,23a). Cirkev s Kristom nemožno stotožniť, ale ne­ možno ju od neho ani odlúčiť, lebo je jeho Telo. Toto je jej výsada. Kristus sa volá aj Hlava mocnosti (Ko 2,10), ale mocnosti nie sú pomenované ako Kris­ tovo telo. Keď je však Cirkev takto menovaná, tak je to preto, že je s ním or­ ganicky spojená - pomocou lásky a poslušnosti. Ako podriadená je mu súčasne aj priradená. Na to sme zase my protestanti málo mysleli. Kristus je hlavná vec, isteže! Ale Hlava nikdy nejestvuje bez tela. Len zvesť o Kristovi je evanjelium, ale Cirkev patrí tiež do evanjelia, lebo sa zaľúbilo Bohu urobiť ju miestom spá­ sy, na ktorom sa ľudia postretávajú so Spasiteľom.

Cirkev je Hlavou naplnená „(Je) plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko všetkým“ (1,23b). Tu sú možné naj­ menej dva preklady. Jeden rozumie slovo plnosť činne: to, čo napĺňa. Cirkev je potom doplnenie Krista, ktorý je bez nej neúplný (tak katolíci a napodiv aj Kalvín). Druhý preklad vidí slovo pléróma trpne: to, čo je naplnené. Zdá sa, že sa to lepšie hodí do súvislosti. Veta totiž končí výrokom: „...ktorý napĺňa všetko všetkým“. Z toho je jasné, že Kristus je ten, ktorý napĺňa, a nie Cirkev. Kristus ako Hlava nechce nechať svoje telo prázdnym. Božou vôľou nie je, aby jestvovala slávna Hlava a úbohé Telo, ale aby Telo bolo naplnené všetkou Bo­ žou plnosťou (3,19). 25

Cirkev patrí do evanjelia! Možno pri nej povedať príliš veľa alebo príliš málo. Oboje je zo zlého. Jedni ju chcú prakticky temer stotožniť s Kristom: Jej predstavení zastupujú Krista, jej poslovia sú poslovia Kristovi, bez Cirkvi niet spasenia! Druhí prízvukujú výz­ nam Kristov: On je hlavná osoba. Cirkev je dobrá vec, ale konečne na nej ne­ záleží. Nemohli by sme sa pokúsiť nájsť tú správnu cestu, keď totožnosť zavrh­ neme, ale priradenie bude vyznávať? Sotva sa dostaneme dopredu, dokiaľ ne­ budeme dôsledne vidieť v Cirkvi Telo Kristovo, ktoré je Hlave poslušné, ale je ňou aj naplnené. Kto Cirkev obchádza, nesmie hľadať útočiště pri Kristovi. Ako miesto spásy patrí Cirkev do evanjelia.

2.2.5. Zhrnutie Živá Cirkev vidí svoje výsady a ďakuje za ne. Ale vidí aj svoje nedostatky a prosí o milosť. Kde v zboroch ustane tento svätý nepokoj, tam nastane sýte pokolenie, ktoré všetko vie a nič nepotrebuje (Zj 3,17). Tak si uzavrie dvere k ďalšiemu rastu. Prebudenecké hnutia vznikali tam, kde ľudia bolestne pociťo­ vali núdzu spasenia. Obávam sa, že v prítomnosti zmizla táto dynamika v prebudeneckom kresťanstve a nemôžeme sa dostať zo stagnácie. „Sme spasení, máme istotu spasenia, sme znovuzrodení“. Nevydržíme sa však modliť viacej ako 15 minút, pretože sa cítime „blaženými majiteľmi“, ktorí nič nepotrebujú a tak si zatvárajú dvere požehnania. Dokiaľ nebudeme revať po Bohu ako Dávid, nečakajme, že príde prebudenie! Preto nám dá Boh milosť utrpenia, v ktorej zase začneme cítiť hlad po Božom Slove. Niet väčšej milosti dnes, lebo Duch prichádza len k tým, ktorí sú hladní a začnú revať po Bohu. Načim vidieť biedu po rodinách, že Satan nám vyradil z boja ženbou mládencov a dievčatá, spormi manželov, bohatstvom a prácou strednú generáciu. Tu platí slovo: „Čo tu robíš, ospalec? Vstaň a volaj k svojmu Bohu!“ (Jon 1,6).

2.3. Živá cirkev prežíva milosť (2,1-10) 'l vy ste boli mŕtvi pre svoje priestupky a hriechy, 2 v ktorých ste ke­ dysi žili podľa Ducha tohto veku, podľa kniežaťa vzdušnej mocnosti, ducha, ktorý teraz pôsobí v neposlušných synoch. 3Aj my všetci sme ke­ dysi žili medzi nimi, keď sme sa podľa žiadostí svojho tela riadili svojím sebeckým zmýšľaním, a tak sme boli od prírody deťmi hnevu ako ostat­ ní. 4Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, kto­ rou si nás zamiloval, 5oživil nás spolu s Kristom, hoci sme boli mŕtvi pre hriechy. Milosťou ste spasení! 6Spolu s ním nás vzkriesil a spolu s ním nás posadil na tróne v nebesiach v Kristovi Ježišovi, 7aby ukázal v budúcich vekoch nesmieme bohatstvo svojej milosti v dobrote voči 26

2

nám v Kristovi Ježišovi. sLebo sme spasení milosťou skrze vieru, a to nie je z vás, je to Boží dar, 9nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval. 10 Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, kto­ ré pripravil Boh, aby sme ich konali.

Živá cirkev ďakuje za darovanú milosť a prosí o chýbajúcu milosť. Čo by to však znamenalo, keby zostala pri tom a neprežívala milosť? Veď má nielen pravoverné učenie, pevnú organizáciu a krásne bohoslužby. Naši otcovia hľa­ dali nie Boha teológov a filozofov, ale Boha Abrahámovho - živého Boha. Hľadali Boha v akcii - nie hrubšie knihy a pevnejšiu organizáciu. Chceli len, aby sa evanjelium dokázalo ako moc a aby začalo pôsobiť. Pavol s nimi vlastne súhlasí. Veď on vidí Cirkev ako telo, ktoré je podstatne charakterizované živo­ tom. Nejaký predmet môže byť krajší, trvalejší, poriadnejší, ale telo má život. Aj Cirkev prežila stretnutie s Bohom v akcii a okúsila milosť, ktorá oslobodzu­ je-

2.3.1. Spása pre priestupníkov (2,1-3) Priestupky vedú k smrti „Vy ste boli mŕtvi pre svoje priestupky a hriechy“ (2,1). Priestupok (paraptóma') znamená pôvodne „pád vedľa“. Prestupujeme cez cestu a padáme. Hriech (hamartia) označuje „minutie cieľa, zablúdenie od cieľa“. Boh nám postavil cieľ a my ho netrafíme. Takpovediac strieľame príliš blízko, alebo prí­ liš ďaleko, viacej doľava alebo doprava. Tieto dve slová (priestupky a hriechy, a to v množnom čísle - lebo je ich veľa) obopínajú celé naše dejiny. Výsled­ kom je - smrť! Teda nijaká neškodná chyba alebo len nedobrá vec, ale to naj­ horšie! Pritom sa tu myslí na duchovnú smrť, smrť, ako ju vidí Boh (IM 3,3; Lk 15,32). Lebo veď môžeme mať červené líca a predsa byť chodiacou mŕtvo­ lou. Hriech nás okráda o spojenie s Bohom, takže zomierame. Podľa spôsobu tohto sveta „...v ktorých ste kedysi žili podľa Ducha tohto veku“ (2,2). V tomto veku pô­ sobí duch, ktorý nás zvádza k neposlušnosti voči Bohu. To je jeho cieľ. Je to „knieža vzdušnej mocnosti“. Vykladači tu väčšinou vidia „predstavy minulých čias, ktoré sú nám už vzdialené“. Je možné síce odkryť tu isté narážky na syn­ kretistické predstavy, ktoré však boli „pokrstené“ a obrátené proti ich pôvod­ com. Môžeme tu potom vidieť istú taktiku - diabol sa snaží otráviť atmosféru. Už aj vtedy sa ľudia vyznali vo vytváraní kolektívnej mienky. Náboženské kulty (aj politický kult cisára!) mali svoju propagandu a propagandistov, ktorí dobre pochopili zásadu, že za pravdu platí často opakovaná lož.

27

Vec sebectva „...podľa žiadostí svojho tela sme sa riadili svojím sebeckým zmýšľaním“ (2,3a). „Vzduch“ tu označuje vonkajšie okolnosti („ovzdušie“), sebectvo na­ proti tomu vnútorné smerovanie pri priestupku. Ako sebectvo prekladajú tu novšie preklady - správne! - slovo sarx, ktoré znamená pôvodne telo. Telo potom označuje nie jednu čiastku človeka, ale celého človeka v protiklade k Bohu. Jeho orgánmi sú naše žiadosti, ktoré tak vytvárajú konkrétnu podobu nášho sebectva: človek stojí v strede (egocentrizmus), bez ohľadu na Boha (ateizmus), bez starosti o blížneho (egoizmus). A to sa dotýka aj našej duše a nášho ducha!

Naša druhá prirodzenosť „Tak sme boli od prírody deťmi hnevu ako ostatní“ (2,3b). Boli sme „deťmi hnevu“, čo je hebrejský obrad a znamená prepadnutie pod hnev (2Sm 12,5). Boží hnev je nepriateľstvo spravodlivého sudcu proti zlu. Toto prepadnutie hnevu sa nás pridŕža od prírody. Lebo príroda - fysis je ako vrodená vlastnosť (Jk 3,7; R 11,21) alebo vlastnosť, ktorá sa nám ako zvyk stala druhou prirodze­ nosťou. Boli sme ratolesťami na divej olive, ktorá mohla rodiť len divé ovocie (R 11,24; 8,7). Táto výpoveď je namierená akiste proti gnóze, ktorá hovorila o ľuďoch, čo sú „prírodou spasení“, t. j. že ich prirodzenosť je božská, nie ska­ zená. Potom aj proti každému novovekému optimizmu, ktorý neberie hriech do úvahy, ale považuje človeka v podstate za dobrého.

Človek ako živá mŕtvola Nie je to príliš pesimistické? A k tomu tu nejde o zvlášť skazeného človeka, ale o človeka vôbec, o každého človeka! V NZ sa nikde nezapiera, že tento človek má a robí aj veľa pekného. A predsa! „Namiesto vety, že ľudská duša je príro­ dou kresťanská, musíme sa naučiť trpkú pravdu, že sa človek rodí ako hriešnik, t. j. bez Božej bázne, bez dôvery voči Bohu a so zlými náklonnosťami“ (H. Sasse). „A čo sa v nás ešte hýbe šľachetného, to je v najskrytejšom jadre nahloda­ né zárodkami smrti“ (K. Mittring). Je jasné: Nepotrebujeme len vylepšenie, ale stvorenie a vzkriesenie. Naša prirodzenosť sa musí zmeniť, a to Božím zása­ hom!

2.3.2. Spása z Boha (2,4-7) Boh je bohatý na milosrdenstvo „Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou si nás zamiloval...“ (2,4). Proti ľudskej smrti stojí božské „ale“. Boh jednal, a to s milosrdenstvom a láskou. Milosrdenstvo opisuje Božiu činnosť, ktorú preu­ kazuje voči nešťastníkom. Láska zase označuje Božie zaľúbenie, ktoré má žriedlo iba samo v sebe a darúva sa nehodným a dlžníkom. Boli sme nešťastní a 28

vinní ako všetci hriešnici. A pretože našich hriechov bolo veľa, musel Boh po­ užiť velké množstvo milosrdenstva a lásky, aby ich premohol. „Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte viacej rozhojnila milosť“ (R 5,20). Nastala pre­ vaha lásky, triumf milosti!

Boh jedná ako Stvoriteľ „(Boh) nás oživil spolu s Kristom, hoci sme boli mŕtvi pre hriechy“ (2,5). Boli sme nielen nešťastní a vinní, ale aj mŕtvi v hriechoch. Preto Božia láska vzala na seba podobu stvoriteľskej všemohúcnosti. Lebo my môžeme všeličo robiť, ale život je Božou výhradou. John Stott rozpráva duchaplnú príhodu - bol za­ volaný k smrteľnej posteli istej pani, ktorá ho však prijala posediačky a poveda­ la: „Lekári sa zhromaždili okolo mňa, ako keby som už išla zomierať. Ale ja som sa rozhodla, že nezomriem“. Isteže to bolo vtipné, no neprimerané - pani zakrátko zomrela. Život nemáme sami v sebe, musí nám ho udeliť Boh Stvoriteľ, ktorý nás jediný robí živými.

Boh nám daroval účasť na víťazstve Kristovom „Spolu s ním nás vzkriesil a spolu s ním nás posadil na tróne v nebesiach v Kristu Ježišovi“ (2,6). Ježiš bol vzkriesený a posadený po Otcovej pravici. Ale čo jemu patrí ako Hlave, patrí to aj tým, ktorí sú s ním spojení ako jeho Telo. Tak dosahujeme s ním víťazstvo a vladárske postavenie naproti hriechu. V R 6,4 vraví Pavol, že sme s Kristom pochovaní, v Ko2,12 že sme s ním spolu vzkriesení a v Ef 2,6, že sme s ním posadení na nebeský trón. V podstate je naše vzkriesenie s Kristom obsiahnuté už v R 6, a to v novom živote - prav­ da s eschatologickou výhradou. Gnostická bludári to nerešpektovali a preto zapierali budúce vzkriesenie (1K 15,lnn, 2Tm 2,18). Boh sa dokazuje ako náš Záchranca „...aby ukázal v budúcich vekoch nesmieme bohatstvo svojej milosti v dobrote voči nám“ (2,7). Boh nám daroval milosť, aby ju na nás ukázal. Dokazuje sa ako Záchranca na zachránených. Žiaľ, často je smutnou pravdou to, že pomní­ ky jeho milosti prispievajú skôr na pohanenie jeho milosti. Ako mal Nietzsche povedať: „Keby som mal veriť v Spasiteľa, museli by kresťania spasenejšie vy­ zerať“ (porovnaj R 2,24). Pavol však takým dokladom milosti bol (ITm 1,16). Až dodnes jestvuje vlastne len jediný dôkaz Boha, a to sú „od seba spasení“ ľudia. Čo im chýba na posvätenom charaktere a na slobodnom počínaní, to sa nikdy nemôže nahradiť ani najmúdrejšími a najvrúcnejšími slovami. Spása z Boha - nie je to prehnané? Obyčajne sa skazenosť človeka neberie tak tragicky a spása v Kristovi nie tak entuziastický. Keď ale oboje berieme vážne, musíme mať na pamäti, že sa tu nejedná o nejaké učenie, ale o skutočnosť - z pôrodníc sme urobili posluchár­ ne, z viníc ihriská, kde sa hráme s dejinami, filológiou a iným umeniami ako s loptou. Ale my by sme chceli vidieť prichádzať na svet nové deti, a k tomu 29

zachránených opilcov a narkomanov. Je nám veľmi ľúto, že aj my viacej vieme ako sme a viacej prekážame ako napomáhame zvelebeniu milosti. Dnes hádam nič nie je tak dôležité ako to, aby sme urobili milosť hodnovernou svojím spa­ seným životom.

2.3.3. Spása z milosti (2,8-10) Skrze vieru „Lebo ste spasení milosťou skrze vieru“ (2,8a). Veriť znamená pokladať Boha za verného a mocného a na tomto základe ignorovať všetky ostatné veličiny. V R 4 je to neprekonateľné znázornené na príklade Abrahámovom. Svoj vyso­ ký vek, svoje odumreté telo, svoje miznúce nádeje, to všetko ignoroval v mene toho Boha, ktorý oživuje mŕtvych a volá k jestvovaniu to, čo nejestvuje (R 4,17). Veril „v nádeji proti nádeji“, pretože jednoducho považoval Boha za mocnejšieho ako všetky ostatné moci. Oproti všetkému, čo sa mu stavalo do cesty, postavil len to jediné: Čo Boh zasľúbil, to má moc aj urobiť (R 4,21). Viera vidí iba Boha a na základe jeho slova popiera všetko ostatné: „Na tvoje slovo...“ (Lk 5,5)!

Odhliadnuť od seba „A to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nikto nechvastal“ (2,8b.9). Viera má na prednej strane napísané: Hľadieť na Ježiša a na zadnej strane: Odhliadnuť od seba. To nám pravda padne ťažko. Čo tak preveľmi hor­ ko znášame, je nezaslúžená milosť, ktorá platí zločincovi. Nechceme byť nija­ kými žobrákmi, ale chceme niečo robiť, aby sme milosť dostali ako odmenu. Ten teplý pocit vlastnej dôležitosti počítame k hlavným znakom našej ľudskos­ ti. Lenže milosť môžeme prijať iba s prázdnymi rukami. Ani naša viera nie je nijakou zásluhou, ktorú by Boh odmeňoval. Viera je zapretím nielen iných mocností, ale aj nášho vlastného Ja - je odhliadnutím od nás. Výlučne Božie dielo „Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pri­ pravil Boh, aby sme ich konali“ (2,10a). Nie sme len nešťastní a vinní, sme mŕtvi, ako sme ukázali. A len Boh môže oživiť mŕtvych. To uráža naše sebave­ domie, ale skutočnosťou je, že nemáme nijakú vlastnú možnosť zachrániť sa. Iste poznáte žartovné príbehy baróna Prášila. Vraj keď raz spadol so svojím koňom do jamy, nič si z toho nerobil - chytil sa za vlasy a vytiahol seba i svoj­ ho koňa z jamy von. Prirodzene, niečo také sa vyskytuje len v rozprávkach, ale nie v živote. Keď máme horúčku, nesmieme sa pokúšať odohnať ju tým, že bu­ deme behať, lebo by sme mohli zomrieť. Nie, musíme ísť k lekárovi a zveriť sa jeho umeniu a starostlivosti. Naše uzdravenie je jeho dielo!

30

Milosť čaká na našu odpoveď „(Sme) stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali“ (2,10b). Ako to krásne stojí vedľa seba: Jeho dielo (v gréčtine ergon - skutok!) pre dobré skutky! Len týmito dvoma slovami môžeme pove­ dať pravdu úplne. Z našich skutkov nie sme spasení, ale Boh predsa očakáva, že budeme robiť tieto dopredu pripravené skutky. Robíme ich nie preto, aby sme dostali spásu, ale pretože sme ju dostali. Nehľadáme si zásluhu, iba doka­ zujeme vďačnosť. A tak to musí byť. Keby sme chceli premôcť horúčku beha­ ním, bolo by to nebezpečné. Ale keď sa po uzdravení nechceme pohybovať, je to tiež povážlivé, lebo práve svojím ležaním môžeme dostať zápal pľúc.

Milosť - koniec našej človečiny Obyčajne znetvorujeme milosť. Raz tak, že sa dáme presvedčiť, že Boh prihlia­ da na naše skutky alebo na našu vieru. Tým sa dostáva do nášho života kŕčovi­ tosť: Dosť som urobil? Dosť som veril? Druhý raz tak, že sa dáme zviesť k leni­ vosti. Považujeme potom všetky skutky za „zbožný výkon“. „Veď vieru nemô­ žeme zdôvodniť (skutkami), ale viera môže zomrieť na nedostatok dobrých skutkov“ (A. Kóberle). Naozaj, milosť nemôžeme zdôvodniť ani pred obráte­ ním ani po ňom, ale môžeme sa jej stať nehodnými. Lebo sa dáva zdarma, ale nie nadarmo (R 3,24; 1K 15,2.10).

2.3.4. Živá cirkev prežíva milosť Zo slamy, vody, vápna a vzduchu možno vydestilovat’ alkohol. Našťastie len v rovnici na papieri, v praxi tento proces neprebieha. Aj v našom kresťanstve možno vyriešiť rovnice s prekrásnymi výsledkami - ibaže tieto procesy nepre­ biehajú. Akosi vývoj stále pokračuje v tom smere, že život mizne a nahrádzajú ho formy. Lebo so životom sú spojené riziká a s formami nie. Preto je pohodl­ nejšie udržať formy namiesto života. Ale my sme povstali tak, že sme zažili evanjelium ako Božiu moc. Nie Boha ako učenie, ale Boha v akcii - to bolo naším vyznaním. Keď nás niektoré duchovné prúdy upamätúvajú na to, že kresťanstvo je pravé len ako prežívanie milosti, potom by sme mali mať dobré uši. Lebo život Cirkvi je len v Duchu.

2.3.5. Zhrnutie Telo Kristovo je organizmus života. To možno vidieť na tom, či milosť vidíme a za ňu ďakujeme, či vidíme svoje nedostatky a prosíme o hlbšiu milosť, či mi­ losť prakticky prežívame. Hrot Pavlových myšlienok je obrátený proti tým, ktorí nevidia milosť a pre svoj ťažký život majú ťažké srdce na Boha. Potom proti tým, ktorí sa stali sýtymi a nepotrebujú ďalšiu milosť. Napokon proti tým, ktorí si myslia, že majú život sami v sebe, v svojom srdci, v svojej cirkvi a ktorí neprežívajú milosť ako praktické oslobodenie. Ale Telo Kristovo nie je pekné teleso, lež živý organizmus, ktorý prežíva milosť na pokračovanie.

31

3. Organizmus jednoty (2,11-3,21) Život je podstatný pre Cirkev, lebo bez neho by sa rozpadol jej organizmus. Keď život mizne, je zbytočné prízvukovať jej jednotu. Ale telo nie je len živý, lež aj jednotný organizmus. Jednota je jeho druhým podstatným znakom. Ako Pavlovi na nej veľmi záleží, vidno na tom, že o nej hovorí nielen v dogmatickej časti (2,11-3,13), ale že ňou otvára aj etickú časť svojho listu (4,1-16). Etika sa preňho nezačína s čistotou, ale s jednotou! Veď ju ustanovil Boh, kázal ju Pa­ vol a cirkev ju zachováva.

3.1. Jednotu ustanovil Boh (2,11-22) 11Preto pamätajte, že kedysi ste boli pohanmi podľa tela a volali vás neobrezancami tí, čo sa nazývajú obřezanými rukou na tele. 12Lebo v tom čase ste boli bez Krista, mimo izraelského spoločenstva, bez účasti na zmluvách so zasľúbením, bez nádeje a bez Boha na svete. 13Ale v Kristovi Ježišovi ste sa stali blízkymi skrze krv Kristovu vy, ktorí ste boli kedysi ďaleko. 14Veďon je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral deliaci múr a nepriateľstvo medzi nimi 15tým, že zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka a nastolil pokoj; I6aby v jednom tele skrze kríž zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom na ňom. 17Prišiel a zvestoval pokoj vám, čo ste boli ďaleko, i pokoj tým, čo boli blízko. lsLebo skrze neho máme obaja prístup k Otcovi v jednom Du­ chu. ,9Teda už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a členovia Božej domácnosti. 20Ste postavení na základe apoštolov a prorokov, kde je klenbovým kameňom sám Ježiš Kristus. 21V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi. 22V ňom sa aj vy budujete ako Boží príbytok v Duchu. Pre telo je život to prvé a podstatné. Avšak život jestvuje len v organizovanej podobe. Veď už podľa definície je organizmus organizovaný život. Aj tie naj­ menšie živočíchy tvoria organizmy, v ktorých sú životné funkcie pospájané v spolupráci. A tak aj Cirkev má život len v jednote. Keď sa jednota rozpadá, stráca sa aj život. Jednota nie je teda vynález kňazov, ale ustanovil ju sám Boh. Ňou vytvoril sám zo svojho rozhodnutia istú zákonitosť, ktorá sa nemôže obísť za nijakých okolností. Pýtame sa teda: Pre koho ju Boh ustanovil, čím a v akej forme? 33

3.1.1. Pre ľudí bez domova (2,11-12) Pohania v tele „Kedysi ste boli pohanmi podľa tela a volali vás neobrezancami tí, čo sa nazý­ vajú obřezanými rukou“ (2,11). Jestvoval Boží ľud, ktorý na svojom tele nosil znak Božieho vlastníctva. Jestvovali aj pohania, ktorí boli neobrezani. Tento vonkajší znak obriezky skrýval v sebe hlboký náboženský a sociologický roz­ diel: Boh si vyvolil Izrael, čím bolo dané to, že si ostatné národy nevyvolil. Strategicky áno, ale takticky predbežne nie. Jestvovala ušľachtilá a divoká oli­ va (R 11) a nebolo všetko jedno, v ktorej civilizácii sa človek narodil a vyras­ tal. Tak to bolo v SZ a Ježiš to tiež uznal. Aj podľa neho sú deti (Izrael) a sú psi (pohania), ktorí tiež patria do domácnosti, ale nie sú postavené na roveň deťom (Mk 7,22) „Spásaje zo židov“ (Jn 4,22).

„Mimo múrov“ „V tom čase ste boli mimo izraelského spoločenstva, bez účasti na zmluvách so zasľúbením“ (2,12a). Boh sám si oddelil svoj ľud a oplotil ho múrom: „Vo vnútri múrov“ boli požehnania: a) Cirkevná obec, Politeia - civitas, ktorá mala náboženskú, národnú i poli­ tickú stránku. Augustínova Civitas Deil b) Zmluvy so zasľúbeniami, ktoré Boh urobil s Izraelom v tomto spoločen­ stve. Nielen na Sinaji, ale aj s Abrahámom a inými. S nimi boli spojené za­ sľúbenia, ktoré sa týkali zeme a spásy. c) Nádej. Izrael nebol zamierený na to, čo je, ale čo bude. Jeho myšlienkovou formou nebol kruh, ale čiara, áno šípka. Mimo neho nebolo nič z toho. „Vy nemáte podiel ani právo ani pamiatku v Jeruzaleme“ (Nh 2,20).

Bez Boha na svete „V tom čase ste boli bez Krista ...a bez Boha na svete“ (2,12ac). Pohania boli odlúčení nielen od požehnaní, ale aj od zdroja života. Boli bez Krista. Izrael žil ako vyslovene mesiášsky národ, ktorý očakával svojho Pomazaného (kráľa, kňaza, proroka). K tejto viere sa dostal vtedy, keď sa ukázali falošnými nádeje, ktoré vkladal do svojich kráľov. A tu sa v ňom vynára „húf čakajúcich“ (Lk 2,25n). „My sme už predtým dúfali v Krista“ (Ef 1,12). A pohania boli aj bez Boha na svete. Mali bohov a neboli všetci mravne skazení. Niektorí boli lepší ako mnohí Izraeliti. Ale žili mimo Božieho ľudu, civitas Dei, a preto aj bez Boha.

Taká bola skutočnosť „Preto pamätajte“ (2,1 la). Zabúdať je ľudské. Zabúdame na to, ako Boh kráčal dejinami. Mal veľké plány ohľadom celku, ale k ich rozšíreniu prišlo len pomo­ cou ich zúženia. Vyvolil si malý kolektív za nositeľa požehnania, ktoré bolo určené pre všetkých. Bez tohto zúženia nepochopíme nikdy Božie účinkovanie 34

v dejinách spásy. Pohania boli bez Boha na svete tým, že žili mimo Božieho ľudu. Už o starozmluvnej cirkvi platí, že na nej záležalo, lebo bola miestom, kde Boh stretával človeka. Mimo Izraela bolo len misijné pole, ale nijaké sku­ točné postretnutie s Bohom. To neznamená, že pri pohanoch nenájdeme mnoho pekného a pri Izraelitoch mnoho ošklivého. Ale spoločenstvo Izraela dávalo účasť na Bohu a spáse. Zúžením k rozšíreniu V niektorých kresťanských kruhoch nájdeme takých, čo prízvukujú len prácu bez toho, aby sa súčasne starali aj o spoločenstvo veriacich. Evanjelizujú, svedčia a možno majú aj pekné výsledky. Avšak po istom čase sa stane ich práca plytkou a veľa z nej nezostane. Poznáme niektoré smutné prípady dedín, ktoré boli skoro celé prebudené a dnes tam niet veriaceho človeka. Podcenili tam spoločenstvo Božieho ľudu. Bojovať - áno, ale len v skupine! Bez spolo­ čenstva zboru sme nakoniec aj bez Krista a bez Boha, ktorý nás potom trestá tým, že nám vezme svoje požehnanie. Človek nie je len bez života, ale aj bez domova. Potrebuje preto aj život aj rodinu!

3.1.2. Pomocou tvorcu pokoja (2,13-18) Zmierení ľudia „Ale v Kristovi Ježišovi ste sa stali blízkymi skrze krv Kristovu vy, ktorí ste boli kedysi ďaleko. Veď on je náš pokoj“ (2,13n). Pohania boli mimo Božej cirkvi, preto boli vzdialení aj od darov spásy. Ale krvou Kristovou sa stali blízkymi. Lebo touto krvou máme odpustenie hriechov a zmierenie s Bohom (1,7). Ale pomocou nej sa dostávame aj do spoločenstva Božieho ľudu. To pekne znázorňuje symbolika kríža: jeho vertikála nás spája s Bohom, kým ho­ rizontála s ľuďmi. On je naším pokojom - s Bohom i s ľuďmi. Jeho kríž je pre­ mostením priepasti, ktorá oddeľuje ľudí, a z mnohých skupín robí jedno. Veď potrebujeme i Otca i bratov!

Zvalený múr „Vo svojom tele zbúral deliaci múr a nepriateľstvo medzi nimi, tým že zrušil zákon prikázaní“ (2,14.15a). V jeruzalemskom chráme oddeľoval známy múr dvor Izraelitov od dvora pohanov. Bol symbolom zásadného rozdelenia a ne­ priateľstva. Kristus zvalil tento múr, a to tým, že „zrušil zákon prikázaní, spo­ čívajúci v nariadeniach“. Sotva je možné myslieť tu na niečo iného ako na Mojžišov Zákon a jeho rozpracovanie v judaistických predpisoch. Veď nielen židovské nariadenia, ale aj Zákon sám zakazoval určité jedlá a tým aj spolo­ čenstvo s pohanmi. Tým pravda vzniká určité napätie s výkladmi Mt 5,17, kto­ ré to chcú riešiť pomocou zrušenia len „ceremoniálneho zákona“. My nie sme o tom presvedčení a skôr by sme tu videli riešenie v tom, že Pán síce Zákon 35

nezrušil, ale dovŕšil, t. j. prevýšil vyšším princípom, že niet vonkajšej nečistoty (Mk7,15). V jednom tele „V sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka a nastolí pokoj, aby v jednom tele skrze kríž zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom na ňom“ (2,15b, 16). Dajme tu pozor: Ide o zrušenie nepriateľstva medzi Bohom a ľuďmi - ale ako prišlo k zmiereniu medzi nimi? Tak, že „v jednom tele zmieril oboch s Bohom“. Boli zmierení s Bohom, keď boli zmierení navzájom. Pritom vo verši 16 nejde o ukrižované telo Kristovo, lebo o ňom už bola reč vo verši 15, ale o telo Cirkvi, ktoré je tu charakterizované ako „jedno“. Na kríži bolo zabité nepriateľstvo medzi ľuďmi a stvorený nový človek, t. j. nové ľudstvo. Prístup k Otcovi „Zvestoval pokoj vám, čo ste boli ďaleko, a pokoj tým, čo boli blízko. Lebo skrze neho máme obaja prístup k Otcovi v jednom Duchu“ (2,17n). Pokoj platil pre vzdialených i blízkych. Obaja smú - a preto majú - prísť k Otcovi. Jestvuje len jeden Duch, ktorý nás obživuje, len jeden Otec, ktorý nás miluje. Nie je možné držať sa Otca a obísť jeho rodinu. Boh nás prijíma len ako svoju rodinu, nie inak. Lebo kto nemá bratov, nęma ani Otca. Všimnime si - neide tu o Izrael a pohanov, ale o židokresťanov a pohanokresťanov. Do „nového ľud­ stva“ vstúpili pohania len „skrze neho“, t. j. cez Krista. Ale ani židia tam nebo­ li, lež dostali sa tam tiež len cez Krista. Tak vytvorili novú rodinu. Kristus ako tvorca pokoja. „A tak ospravedlnení s Bohom z viery žijeme v pokoji s Bohom prostredníc­ tvom nášho Pána Ježiša Krista“ - tak písal Pavol predtým (R 5,1). Teraz sem pridáva druhé slovo: „On je náš pokoj, on z oboch urobil jedno“ (2,14). Obe slová sú pravdivé a dôležité. Následkom Pánovej smrti sa roztrhla na dvoje nielen opona, ktorá oddeľovala človeka od Boha (Mt 27,51), ale bol zborený aj múr, ktorý odlučoval pohanov od spoločenstva Božieho ľudu. Ináč ako v po­ koji s bratmi nemôžeme prísť k jednému Otcovi. Mimo tejto novej rodiny ne­ možno nájsť Otca. To má veľký význam aj v dnešnom rozvadenom svete.

3.1.3. V Božej rodine (2,19-22) Členovia Božej rodiny „Teda už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a členovia Božej domácnosti“ (2,19). Predtým boli hosťami a prišelcami, čo je výraz, kto­ rý označoval cudzincov, čo sa usídlili v izraelskej zemi na istý čas alebo natr­ valo, ale mimo spoločenstva Izraela. Medzi to prišiel však Kristov čin a situá­ cia sa zmenila. Dostali účasť v Božom ľude („svätí“) a v Božej rodine („členovia Božej domácnosti“). „Svätí“ v historickom ohľade boli židokresťa-

36

nia v Jeruzaleme. Pohania sa k nim pripojili preto, že sa priznali k Ježišovi. Tak sa utíšilo nielen ich cnenie po Bohu, ale aj po bratoch. Domov je tiež dob­ rý Boží dar a teplé hniezdo potrebuje nielen vták, ale aj človek!

Božia stavba „Ste postavení na základe apoštolov a prorokov, kde je klenbovým kameňom (klenákom) sám Ježiš Kristus“ (2,20). Božia stavba má svoj základ: apoštolov a prorokov. Pri apoštoloch načim myslieť na základných svedkov vzkriesenia. Z nich Peter ako prvý vyznal Ježiša za Mesiáša a Ježiš ho prehlásil za skalu Cirkvi (Mt 16,18). Proroci nie sú starozmluvní proroci, ale novozmluvní sved­ kovia, ktorí aktualizovali apoštolskú zvesť (1K 14,3). Stavba má aj klenbový kameň - klenák (čo je primeranejší preklad ako „uholný kameň“), a to Krista. Bez neho by sa celá stavba, predstavená ako klenbový oblúk, musela rozpad­ núť. Musíme stáť na základe, keď máme byť korunovaní klenákom, t. j. v spolo­ čenstve Cirkvi. Boží chrám „V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi“ (2,21). Ako vysvitá, stavba je vlastne chrám, v ktorom sa Bohu slúži. Cirkev je mies­ tom bohoslužby, mimo nej je len modloslužba. Tento chrám rastie tak, že celá stavba je „pevne pospájaná“ (synarmologumenoľ). Kamene musia priliehať jeden k druhému, a tak z nich musí veľa odpadnúť. Okrem toho musí prísť me­ dzi ne malta, ktorá ich spolu drží, čo je láska. Osamote by sme ešte vedeli ako tak žiť, problémom je však spoločný život. V ňom sa nemáme držať podľa zvlášť silných bratov, ale dávať pozor na Pána: stavba rastie „v Pánovi“, t. j. tam, kde on rozhoduje. Ináč stavba rastie, ale nie je to chrám. Tak slúžia svätí Bohu nie jednotlivo, ale v Božom chráme, Cirkvi.

Boží príbytok „V ňom sa aj vy budujete ako Boží príbytok v Duchu“ (2,22). Hrot je tu obrá­ tený pravdepodobne proti gnostickým bludárom. Kázali: Každý má v sebe večnú iskru, pomocou ktorej sa môže bezprostredne spojiť s večným svetlom, a to aj bez spoločenstva s inými. Proti tomu Pavol protestuje vehementne. Áno, každý jednotlivý kresťan je Božím príbytkom (R 8,9; Jn 14,23), ale aj Cirkev ako celok je Boží príbytok. Personálne prebývanie Ducha v človeku nemožno odlúčiť od kolektívneho prebývania Ducha v Cirkvi. Lebo Boh býva tam, kde jeho deti žijú spolu. Spojenie s Bohom sa neuskutočňuje tak, že tá naša iskra sa rozplamení, ale že oheň Ducha príde k nám: „v Duchu“. Nemáme ho ako jed­ notlivci, ale ako kamene v jeho chráme. Božia rodina kresťania majú Otca na nebi a bratov na zemi. Obe skutočnosti sú dôležité a na obe musíme dávať pozor. Niktorý človek sa nemôže stať kresťanom tým, že žije v cirkvi a privlastní si kresťanské učenie. Každý musí prísť osobne k Bohu a 37

stať sa jeho dieťaťom. Veď Boh má deti, ale nie vnukov, ako to ktosi povedal. Ale každý, kto sa osobne narodil znova ako Božie dieťa, nesmie ignorovať Bo­ žiu rodinu. Aj dnes nás ohrozuje synkretistický individualizmus, ktorý hlása bezprostredné spojenie s Bohom a na bratov nedbá. Nie! Boží Duch býva v nás osobne, keď v nás môže bývať kolektívne. Keď oslabíme spoločenstvo bratov, zničíme aj spoločenstvo s Bohom, Kto nechce byť údom na tele, nemôže zostať v spojení s Hlavou.

3.1.4. Zhrnutie Kristus zboril deliaci múr, ale tým nezničil Božiu rodinu, len ustanovil novú rodinu. Kresťania z pohanov dostali darom jednotné spoločenstvo s kresťanmi zo židov v Cirkvi. Pohania nie sú osamelí svätci, ale sú začlenení do súvisu dejín spásy a teda do Božieho ľudu. To je to, o čo ide Pavlovi v tomto odstavci a nie natoľko o prekonanie nepriateľstva pohanokresťanov voči židokresťanom (K. M. Fischer). A táto família Dei - Božia rodina nie je múdry vynález Pav­ lov, ale Boh sám ju ustanovil. Tak Pán kráča vlastne vždy - pomocou zúženia k rozšíreniu. Bez Cirkvi sa nesmieme opovážiť žiť a účinkovať. To je zákoni­ tosť, ktorú treba uznať.

3.2. Jednotu kázal Pavol (3,1-13) 'Preto (som) ja, Pavol, väzeň Krista Ježiša za vás pohanov. 2Veď ste azda počuli o pláne Božej milosti, ktorý som dostal ohľadom vás, 3že som sa v zjavení dozvedel to tajomstvo, ako som už o tom krátko písal. 4Keď si to prečítate, môžete zvedieť moje porozumenie Kristovho ta­ jomstva. 5Ono v iných pokoleniach nebolo ľudským synom známe tak, ako ho teraz zjavil Duch jeho svätým apoštolom a prorokom: 6že totiž pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčasníkmi zasľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium. 7A ja som sa stal jeho služobníkom Z daru Božej milosti, ktorú som dostal pôsobením jeho moci. 8Ja, naj­ menší zo všetkých svätých, som dostal milosť zvestovať pohanom Kris­ tovo nevyspytateľné bohatstvo 9a všetkých osvietiť, aký je plán tajom­ stva, skrytého od vekov v Bohu, ktorý všetko stvoril. ,0Teraz sa má stať skrze Cirkev známou kniežatstvám a mocnostiam v nebi Božia mnoho­ tvárna múdrosť "z odvekého rozhodnutia, ktoré uskutočnil v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. 12 V ňom máme odvahu a prístup v dôvere skrze vieru v neho. 13Preto prosím, aby ste neochabovali pre moje súženie za vás, čo je vašou slávou.

3

38

Jednotnú Cirkev pre židov a pohanov ustanovil sám Boh. Ale Boh si vyvolil aj pozemský nástroj, pomocou ktorého zvestoval a uskutočňoval túto jednotu. Bol to apoštol Pavol. Nebola to prirodzene jeho jediná úloha. Už predtým vy­ bojoval ťažký zápas o ospravedlnenie a posvätenie. Ale jeho boj za Kristovo panstvo mal dôsledky aj pre vytvorenie Cirkvi a nielen pre osobné spasenie a mravné jednanie. Zasadil sa za Cirkev zo židov a pohanov práve pri historic­ kom prechode evanjelia zo židovskej oblasti do pohanskej. Kázeň o tejto jed­ note ho ukazuje z rôznych strán.

3.2.1. Ako odborníka (3,1-4) Väzeň Krista Ježiša „Preto je, Pavol, väzeň Krista Ježiša za vás pohanov...“ (3,1). Sedí vo väzení rímskeho cisára, ale sa nepomenúva „väzeň rímskeho cisára“, ale „väzeň Krista Ježiša“. Kristus ho zajal: ako otroka, ako služobníka a - keď treba - aj ako väzňa. Veď to súvisí s Božími plánmi. Pritom Pavol nie je väzňom pre svoje zločiny, ale „za vás pohanov“. Na vlastnom tele dopĺňa to, „čo chýba Kristov­ mu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Ko 1,24). Kristus trpel dostatoč­ ne, ale niekto musí trpieť aj teraz za Cirkev. Nie tým istým, ale podobným spô­ sobom. To súvisí s rastom a rozšírením Cirkvi, ktorá sa len utrpením apoštola dostáva dopredu.

Ekonóm Božej milosti „Veď ste azda počuli o pláne Božej milosti, ktorý som dostal ohľadom vás“ (3,2). Boh bol milostivý aj voči pohanom, ale im preukázal milosť len podľa určitej „ekonómie“, podľa určitého poriadku a plánu. To bolo tajomstvo, ktoré zjavil Pavlovi, aby ho uskutočnil (3,3a). Navonok bol teda Pavol väzňom, v skutočnosti bol poverený dôležitým poslaním: byť ekonóm milosti, ktorý ju pozná, zjavuje a tým aj sprostredkúva. V takomto paradoxe prebiehal Pavlov život. Utrpenie sa vyplatilo! Veď plnosť života nezažívame v bezpečí, ale ako Kristovi vyslanci, nech to stojí, čo to stojí. Vrchy sú najkrajšie, keď na ne vy­ stúpime. To je nebezpečné i krásne súčasne.

Znalec „...ako som o tom krátko písal. Keď si to prečítate, môžete zvedieť moje poro­ zumenie Kristovho tajomstva“ (3,3b, 4). Týmto spôsobom sa Pavol stal znal­ com Kristovho tajomstva. O tom už písal predtým nakrátko, pričom iste myslí na 2,11-22; kde načrtol zásady Božej rodiny - família Dei. Písal o tom len nakrátko, a predsa nám priniesol o tom zjavenie. My naproti tomu potrebujeme hory literatúry, aby sme - v najlepšom prípade - povedali niečo múdreho. Väčšinou je to však tak, že čím hrubšia kniha, tým chatrnější jej obsah. Naša generácia sa zázračne vyzná v tom, že veľa hovorí a nič nepovie. Teológia sa stala umením urobiť z relevantného banalitu. „Multis pauca - mnohým málo“. 39

Odborník Odborníkov potrebujeme aj my a niktorého nesmieme podceňovať. Ale načim povedať aj to, že jestvujú „fachidioti“, ktorí ovládajú všeličo možné, len nie to, čo Bonhoeffer nazval „múdrosťou“. Múdrosť, ktorá je dôverne zoznámená s Bibliou a so životom. To by sa mali stať naši „služobníci Slova“ - odborníci, ktorí sa vyznajú v ekonómii milosti. Všetko nemôžeme vedieť a mnohé knihy môžeme pokojne nechať ležať nedotknuté. Ja sám som musel niektoré diela predčasne odložiť, pretože končili tam, kde ja som chcel iba začínať. Avšak to jedno musíme vedieť - ako zariadiť to, aby oslobodzujúca milosť začala účin­ kovať v Cirkvi i vo svete. To je naša najvlastnejšia veda, ktorej sa všetko musí podriadiť.

3.2.2. Ako proroka (3,5n) Nové proroctvo „To v iných pokoleniach nebolo ľuďom známe“ (3,5a). Pavol dostal od Pána nové zjavenie, ktoré doteraz nebolo známe „ľudským synom“. Pavol tu myslí pravdepodobne na starozmluvných prorokov, z ktorých najmä Ezechiel bol často označený ako „syn človeka“ (Ez 2,1.3.6.8 atď.). Tí tiež prorokovali o pohanoch, ktorí dostanú ešte lepšie meno ako sami Izraeliti (Iz 56,7). Mesiáš bude aj „svetlo pohanov“ (Iz 49,6) a chrám sa stane „domom modlitby pre všetky národy“ (Iz 56,7). A tak hovoria aj ostatní proroci. Nikto z nich však netušil, že pohania vytvoria so židmi nový Boží ľud, ale mysleli si, že sa po­ hania stanú plnohodnotnými Židmi.

S apoštolmi a prorokmi „...ako to teraz zjavil Duch jeho svätým apoštolom a prorokom“ (3,5b). Pavol dostal nové zjavenie (3,3), ale on nebol jediný, ktorý ho prijal. Vedľa neho stoja „svätí apoštoli a proroci“. Už pred Pavlom uviedol Peter prvého pohana do Cirkvi a povedal slávne slová: „Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo“ (Sk 10,34). Pavol bol však najrozhodnejší obranca Božieho ľudu Bez obriezky a zachovávania Zákona. Tento smer sa aj presadil, takže tu sa označuje ako spoločný názor všetkých apoštolov a prorokov. Sú svätí, pretože základne dosvedčujú a vyznávajú Krista ako Pána.

S Kristom v strede „...že totiž pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi zasľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium“ (3,6). Toto starozmluvní proroci nepro­ rokovali. Videli prichádzať pohanov k Božiemu ľudu, ale okľukou cez členstvo v izraelskej cirkvi pomocou obriezky a zachovávania Zákona. Apoštoli však dostali nové zjavenie: pohania sa stávajú „spoludedičmi, spoluúdmi a spoluú­ častníkmi“. Nestanú sa židmi, ale kresťanmi spolu so židmi. „Tretí ľud“! A to 40

všetko „v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium“. Nerozhoduje príslušnosť k Izraelovi, ale k Ježišovi! Nie obriezka a Zákon, ale Ježiš je Pánom novej Cirkvi. Prorokom Kristovho panstva bol Pavol Vec však nebola tak jednoduchá, aká sa vidí tu na konci. Peter síce prijal prvé­ ho pohana do Cirkvi, ale potom prišli judaisti a žiadali od pohanov, aby sa dali obrezať, t. j. aby sa stali úplne členmi Izraela. Potom sa Peter začal zdráhať, a to preto, lebo judaisti mali pravdu podľa Starej zmluvy a najmä jej prorokov. Len Pavol sa odvážil postaviť Krista ako najvyššie Božie zjavenie nad zjavenie v Biblii. Kristus je dedičom všetkého starozmluvného zjavenia. Preto sa človek nemusí stať židom a zachovávať Zákon, ak vyzná Ježiša za svojho Pána. Len tým Pavol zabránil tomu, aby sa cirkev stala židovskou sektou.

3.2.3. Ako misionára (3,7-9) Je služobníkom „A ja som sa stal jeho služobníkom z daru Božej milosti, ktorú som dostal pô­ sobením jeho moci“ (3,7). Kde je evanjelium, tam je aj moc, „pôsobenie jeho moci“. Ale aj to môže Satan zneužiť a zviesť nás k povyšovaniu. Pomocou ta­ kýchto nádherných skutočností môže v nás zobudiť onen pocit dôležitosti a posadiť nás do sedla. Ale Pavol sa nedal viesť. Necítil sa ako hlavná osoba, ale naopak ako služobník evanjelia (alebo Krista). Pán sedí v sedle, a česť patrí jemu a nie Pavlovi. Aj onen osol pri vjazde do Jeruzalema si nesmel namýšľať, že jemu patrí Hosanna, hoci on kráčal po prestretých šatách.

Cíti sa zlomeným „Ja, najmenší zo všetkých svätých, dostal som tú milosť“ (3,8a). V 1K 15,9 máme k tomu komentár: „Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu Cirkev“. Len v našom texte ide ešte ďalej a cíti sa najmenším medzi všetkými kresťanmi, „menším ako najmenší“ (elachistoteros - komparatív superlatívu, doslova „najmenšejší“!). Prv ako nás Pán vezme do služby, musí nás zlomiť. Tak zaobchodil Pán s Dá­ vidom a Petrom. V ich stroskotaní zhorela ako v ohni ich pýcha, právo a náro­ ky. Len keď niekto cíti, že stojí pod druhými, môže byť ich služobníkom. Tí, ktorí nie sú zranení, chcú sa len dať obsluhovať druhým. Je svetlom pohanov „...zvestovať pohanom nevyspytateľné bohatstvo a všetkých osvietiť, aký je plán tajomstva“ (3,8b-9). Ako zlomený môže teraz účinkovať ako posol Kris­ tov, lebo nehlása svoju slávu, ale nevyspytateľné bohatstvo Kristovo. Teraz smie všetkých „osvietiť“. V 1,18 sa modlil za osvietené oči pre Efezských, te­ raz účinkuje on ako svetlo sveta. Môže to robiť, lebo vie, že toto svetlo nemá sám v sebe. Je mesiacom, ale nie slnkom. Keď sa dal zlomiť, otvorila sa mu

41

ohromná úloha - priniesť svetlo do tmy pohanstva. Veď keď nás Pán zlomí, tak nás neodhodí, ale poverí svojím poslaním.

Misionár velkého štýlu Apoštol Pavol ním bol. Spojil v sebe protiklady, ktoré sa ináč vytvárajú. Bol prorokom, ktorý jasne videl, ale aj misionársky praktík. Obyčajne praktici ne­ vidia a učitelia nerobia misiu. Cítil sa zlomeným, ktorý sa považoval za slu­ žobníka, ale aj poslaným, ktorý je svetlom pohanov. Inak poslaní nie sú zlo­ mení a služobníci nemajú sebavedomie. Kristovo panstvo ho tak premohlo, že musel ísť k pohanom. Našou núdzou je to, že tento misijný „ťah k ľuďom“ má­ me len v takej malej miere. Kážeme - ale len v cirkvi a nemáme jasný koncept na privedenie moderných pohanov do spoločenstva s Kristom.

3.2.4. Ako stratéga (3,10-13) Pomocou Cirkvi „...aby sa teraz skrze Cirkev kniežatstvám a mocnostiam v nebi stala známou Božia mnohotvárna múdrosť“ (3,10). Pavol zvestuje radostnú a víťaznú zvesť, ale nie je sám. Chce, aby sa každý kresťan stal misionárom a celá Cirkev aby sa stala výkladom „mnohotvárnej Božej múdrosti“. Mocnosti, ktoré stoja skryté za pozemským dianím, majú vidieť zachránenú Cirkev a cítiť sa premožené. Lebo „oznámiť“ (gnórizó) je toľko ako „proklamovat", teda vyhlásiť víťazstvo a uskutočniť ho. Pavol sa staral o to, aby evanjelium nekončilo pri Cirkvi, ale našlo v nej operačnú základňu, z ktorej by sa mohlo rozširovať. Pomocou odvahy „V ňom máme odvahu a prístup v dôvere skrze vieru v neho“ (3,12). Pavol tu hovorí na pozadí synkretistického svetového názoru, ktorý bol produktom stra­ chu. Helenistický človek „žije v strachu pred prírodnými silami, ktoré nemôže kontrolovať, ktoré naopak ovládajú jeho“ (E. Schweizer). Naproti tomu Pavol hovorí, že máme prístup k Bohu a môžeme mu dôverne „všetko povedať* (parrésia - pan résis). Strach je aj dnes jedna z najvplyvnejších veľmocí. Má­ me techniku, ale aj strach, a to viacej ako naši otcovia. Kresťanstvo je oslobo­ denie od strachu. Máme niekoho vo vláde nad svetom a jeho prostredníctvom máme prístup k samému Svetovládcovi! Pomocou utrpenia „Preto prosím, aby ste neochabovali pre moje súženia za vás, čo je vašou slá­ vou“ (3,13). Efezskí sa obávali, že Pavlovo väzenie vrhne na nich tieň. Ale tak tomu nebolo! Naopak: pre nich je to sláva. Majú vedúceho, ktorý trpí pre Bo­ žie kráľovstvo. A Pán Ježiš takýchto ľudí nepohanil, ale vyhlásil za blahoslave­ ných (Mt5,10n). Pre svet sa stal pohodlný život ideálom, kresťania majú iné meradlá. Veď ide nie o to, ako by sme čím ľahšie prešli životom, ale ako by 42

sme čím lepšie poslúžili Božej veci. Jedine touto stratégiou víťazí kresťanstvo. Dokiaľ sú v ňom ešte ľudia, ktorí sa vedia obetovať, jestvuje preň nádej. Ak mu chýbajú, musí skôr alebo neskôr odísť zo scény. Pavol ako stratég Ako stratég je tiež dôležitý. Zvestuje sám radostnú zvesť, aby aj Cirkev ju ďalej zvestovala. Má to robiť slovami a činmi, keď bude používať v odvahe prístup k Bohu a tým proklamovať mocnostiam sveta oslobodenie od strachu a úzkosti. Život plný dôvery je najpríťažlivejším výkladom pre svet. A potom pravda kresťanská ochota obetovať sa. Za Satanovu taktickú variantu možno považovať to, keď nám namiesto toho ponúka blahobytný život. Keď na to pristúpime, potom je koniec s duchovným životom. Veď zabudneme, že sme vojaci, ktorí sa nemajú zamestnávať obchodovaním a zárobkami, ale ktorí majú dobojovať za Ježiša, hoci by aj pritom trpeli.

3.2.5. Zhrnutie Boh si vyvolil Pavla za kazateľa jednoty Cirkvi. Zásadne zvestoval Pavol Kristovo panstvo, ale to malo aj ekleziologický dôsledok. Pomocou svojej káz­ ne dosiahol to, aby sa pohanokresťania nestali spasenými jednotlivcami, ale aby vytvorili spolu so židokresťanmi Božiu rodinu a tým ponúkli vtedajšiemu človeku bez domova príťažlivú alternatívu. My žijeme tiež vo svete bez domo­ va. Nepoznáme svojich susedov a zvlášť v mestách sme chudobní, čo sa týka priateľov. Tento individualizmus Cirkev nesmie zväčšovať. Aj ona potrebuje jasnozrivých mužov, ktorí vytvoria zo zachránených jednotlivcov spoločnú rodinu a pomôžu tak Cirkvi stať sa domovom pre bezdomovcov. Bez týchto prorockých postáv zakmie a stane sa entuziastickou sektou, ktorá nemá čo dať ľuďom bez domova.

3.3. Jednotou rastie cirkev (3,14-21) 14Preto zohýnam kolená pred Otcom, 14 15od ktorého má meno celá rodina na nebi i na zemi: 16Kiež vám ráči dať podia bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, 17* keď bude Kris­ tus skrze vieru prebývať vo vašich srdciach; aby ste zakorenení a upev­ není v láske lsmohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to „šírka, dĺž­ ka, výška a hĺbka “, 19a poznať Kristovu lásku, presahujúcu každé po­ znanie, aby vás naplnila celá Božia plnosť. 20A tomu, ktorý je schopný urobiť nad to všetko oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, a to mo­ cou, čo v nás pôsobí, 21 tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všet­ ky pokolenia na veky vekov. Amen. 43

Jednotu organizmu Kristovho tela ustanovil Boh a kázal Pavol. Cirkev ju má používať. Veď táto jednota je pre ňu Božím darom a nie záťažou. Preto smie tvoriť jednu rodinu a mať z toho požehnanie. Len nie je to samozrejmé. Preto sa Pavol modlí. Robí to v dôvere voči nebeskému Otcovi, „od ktorého má meno celá rodina na nebi i na zemi“. (Poznámka: patria - otcovstvo, t. j. čeľaď, poko­ lenie; „tí, ktorí odvodzujú svoj pôvod od jedného spoločného otca“. Potom: The whole family, NIV). Keď sme po ňom pomenovaní, môžeme použiť svoje synovské práva. Patér - patria, Otec - rodina. Otec dáva rodine nielen svoje meno, ale aj svoje bohatstvo. Lebo výraz „meno“ znamená aj „osoba, podsta­ ta“. Keď patríme do jeho rodiny, dáva nám Boh aj účasť na svojej podstate. Čo to znamená prakticky?

3.3.1. Posilnenie skrze vieru (3,16) Na vnútornom človeku „Kiež vám ráči dať podľa bohatstvo svojej slávy, aby -...mocne zosilnel váš vnútorný človek“ (3,16). Pavlovi záleží na tom, aby cirkev zosilnela. Stojí v ľútom boji (6,10nn) a tak si nemôže dovoliť byť slabou. Takýto luxus je pre Kristových bojovníkov nemysliteľný. Pravda, nemajú zosilnieť na vonkajšom, ale na vnútornom človekovi. Veď zvonku by mohli byť sýti a vnútri hladovať. Aj dnes stretávame bratov, ktorí majú plné izby, ale prázdne srdcia, rýchle au­ tá, ale pomalé nohy. Aké je to osvieženie postretnúť veriacich, ktorí nemajú nijaké aparatúry, stroje, zariadenia, ale horiace srdcia! Skrze Ducha „...aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel...“, (3,16b). Duchovné zosilnenie sa môže stať len skrze Ducha. Človek na to nemá nijaké schopnosti. Môže zbierať vedomosti, hromadiť peniaze a hádam množiť aj zbožnosť. Ale stať sa duchovne silným? Ani veriaci to nedokážu. Lebo ako sme ukázali, silu nemajú vo svojom duchu. Ani v ich srdci netleje nijaká večná iskra pod popolom, tak že by Božia pomoc spočívala len v rozplamenení tejto iskry. Nie! Aj v ich srdci je tma, chlad a slabosť. Musí prísť Duch zhora a „odiať* ich mocou (Sd 6,34). Iba po­ tom sú silní, ináč je to len vzdelanie, zbožnosť, rutina, ale nie sila! Skrze prebývanie Kristovo „/.aby Kristus ...prebýval vo vašich srdciach“ (3,17a). „Prebývať* znamená usadiť sa, ubytovať sa. Ale pozor! Nie ako hosť, ale ako majiteľ! Vykúpil nás svojou krvou, takže patríme jemu a teraz prichádza a usádza sa vo svojom vlastníctve. To je cena za zosilnenie. Mnohí kresťania by chceli zosilnieť, ale nedovolia Ježišovi usadiť sa v nich. On stojí - ako ich majiteľ! - pred ich dve­ rami a klope. Aké zneucťujúce postavenie pre jedného majiteľa! Potom sa mô­ žu modliť a modliť a nič sa nestane. Lebo sa ani nemôže stať, kým Pán stojí vonku. To je to isté, ako keby sme pred hostí postavili prázdnu misu a potom

44

ich ponúkali, aby si zajedli. „Len v Tvojom zajatí môj Pane, voľný som. Keď prinútiš ma poddať sa, som vpravdě víťazom“ (G. Matheson).

Skrze vieru „...aby (Kristus) skrze vieru prebýval“ (3,17b). Viera dôveruje Ježišovi, ako on teda môže skrze vieru v nás prebývať? Pravda, viera Pána aj poslúcha. Ako sme ukázali, veriť znamená „pokladať niekoho za verného a mocného“. Teda považovať Pána za verného znamená dať mu prednosť pred každým iným vla­ dárom. Mať ho za mocného znamená dať mu prednosť aj voči sebe samému. On musí rásť a my sa menšiť. To je viera. Mnohí si myslia, že nás viera robí sil­ nými. Áno a nie! Zásadne možno povedať, že vo viere pred Ježišom kapitulu­ jeme. Potom sme silní skrze vieru!

Zosilnenie skrze vieru Pavlova modlitba za posilnenie veriacich má hlboké oprávnenie. Denne stretá­ vame veriacich, ktorí sú takí plní komplexov a slabostí, že nás to až desí. To pochádza asi z toho, že sa sústreďujú na vonkajší svet a zakrývajú vnútornú chudobu vonkajším úspechom. Ale môže to mať svoju príčinu aj v tom, že sa sústreďujú na svojho vnútorného človeka a v ňom hľadajú zdroj sily. Pavol sa však modlí za zosilnenie vnútorného človeka, ale nie „skrze vnútorného člove­ ka“, lež skrze Ducha, ktorý nás oživuje, a skrze vieru, ktorá uznáva Pánovi jeho vlastnícke práva. Len tak sa staneme silnými!

3.3.2. Naplnenie láskou (3,17b—19) V láske „...aby ste zakorenení a upevnení v láske...“ (3,17b). „V láske“ neznamená v našej láske, ale v láske Božej. V tej láske, ktorá je nevysvetliteľne naklonená protiviacemu sa svetu. Keď sa jedná o pokoj, musí byť táto láska rozliata v na­ šich srdciach (R 5,5), ináč sa k pokoju nedostaneme. Mnohí merajú teplotu svojej lásky a nikdy nemajú pokoja. Prirodzene! Lebo upevnení sme len vtedy, keď obdivujeme Božiu lásku. „A my sme spoznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám“ (Un 4,16). Naše srdce je stále prázdne, keď sa nenaučíme spievať refrén: „Jedinú útechu mám len v tom: Má ma rád takého, aký som“.

So všetkými svätými „Aby ste mohli so všetkými svätými pochopiť...“ (3,18a). Naplnenie prežíva­ me nie ako osamelí svätí, ale v spoločenstve Cirkvi, medzi svätými, t. j. kres­ ťanmi. To je zdôvodnené nielen psychologicky. Áno, keď je nás mnoho a keď sa cirkev modlí a spieva, potom sa dvíha naša nálada a mnohí s tým počítajú. Je to však založené v podstate veci: Sme jednotným organizmom, ktorý sa mô­ že dostať k rozvoju a zrelosti len ako celok. Keď je nezdravý, trpia všetky údy. Nesmieme si to tak predstavovať, že budeme naplnení odhliadnuc od iných 45

kresťanských skupín. Sme na jednej lodi: Alebo sa všetci zachránime, alebo všetci utonieme. Poznaním Kristovej lásky „...pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať Kristovu lásku, pre­ sahujúcu každé poznanie“ (3,18c-19a). Tu môžeme vycítiť vtedajšiu situáciu. Lebo gnóza hovorila o onej „šírke a dĺžke, hĺbke a výške“. Pavol používa reč protivníkov, ale naplňuje ju kresťanským obsahom. Áno, táto „kocka“! Ale to nie sú vesmírne tajomstvá a záhady o zbožštenom človekovi, ale o vtelenom Bohu a jeho láske k nám. Na to nepotrebujeme nijaké tajomné poznanie (gnósis) nás samých, nášho pôvodu a cieľa, ale jednoduchú dôveru faktu: Som milovaný. A to v mojom hriechu, vzbure a biede! Navždy, naveky! Lebo na mojom mieste trpel niekto iný. A to sa nedá zvrátiť!

Naplnením celou Božou plnosťou „...aby vás naplnila celá Božia plnosť“ (3,19b). Aj to je namierené proti onému sykretizmu, ktorý hovoril s obľubou o plnosti (pléróma) a rozumel pod tým kozmickú plnosť, ktorá mala v Ježišovi len istý předstupeň. Nie, vraví Pavol. V Ježišovi máme plnosť božstva (Ko 2,9). Inde ako v Ježišovi nemôžeme k plnosti prísť. A ako? Keď spoznáme jeho lásku a uveríme v ňu. To je podľa Božej vôle, lebo Cirkev je „plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko všetkým“ (1,23). Komu nestačí jednoduchá láska Kristova, ten sa môže zháňať po kade­ jakých zážitkoch a nenájde nikdy pokoj. Jeho srdcu chýba dno. Naplnenie v láske Aj dnes mnohí hľadajú naplnenie. Správne! Náš kalich má pretekať a neobsa­ hovať život len na dne. Len to nemáme hľadať - ako oní bludári - v mystickom ponorení a vo svojom vnútri. Obávam sa, že mnoho z dnešných „duchovných“ snáh dosahuje len túto človečiu a duševnú úroveň. Prichádza vzrušenie, ale potom vytriezvenie a ľuďmi to hádže sem a ta - „jasajúcich po nebo, zarmúte­ ných na smrť“. Komu Ježiš nestačí, toho ani Duch nenaplní. Nie, v Ježišovej láske nájdeme plnosť a pokoj. Lebo ona nás napĺňa a zapcháva aj diery v na­ šom dne, z ktorých vyteká požehnanie.

3.3.3. Zakotvenie v nádeji (3,20n) Boh môže „Tomu, ktorý je schopný ...urobiť“ (3,20). Pavol zakončuje modlitbu doxológiou. Je tradičná, ale má neformálny zmysel. Vyslovuje našu nádej - potrebu­ jeme zakotvenie, ale tým len vyjadrujeme, že hľadáme pevnú pôdu. Význam kotvy nie je v tom, že je ťažká (hoci je ťažká!), ale že sa zaborí do morského dna. Vlastne toto dno drží loď, nie kotva. Tak je to aj s Bohom. On môže, čo my nemôžeme. Viera vždy hovorí: „Poznávam, že všetko môžeš“ (Jb 42,2),

46

kým pochybnosť váha: „Ak môžeš“ (Mk 9,22). To všetko vieme, ale prečo sme potom často bezradní a bezmocní ako učeníci dolu pod vrchom (Mk 9,22)? Nie je to v tom, že neveríme Pánovej moci?

Boh môže viac „...(ktorý je schopný urobiť) nad to všetko oveľa viac ako prosíme alebo chá­ peme“ (3,20b). Všimnime si tie stupne: 1. Boh môže 2. Boh môže viac 3. Boh môže oveľa viac 4. Boh môže oveľa viac nad to všetko 5. Boh môže viac ako všetko, čo prosíme 6. Boh môže viac ako všetko čo rozumieme 7. Boh môže viac mocou, čo v nás pôsobí Tým sa chce ukázať, že Boh je nakoniec nezávislý na nás. Áno, načim prosiť, ale Božia moc sa neriadi našimi slabými prosbami. Musíme chápať, ale Boží dar prichádza často nepochopiteľným spôsobom. Je to malinký výkon, ktorý Boh odmení svojou dobrotou, ktorá ho nesmieme presahuje. Nie je to zásluha, ktorá je rovnocenná odmene a môže si ju nárokovať. Ako v rádiotechnike: Stačí iba elektrický impulz, ktorý sa zvláštnym zariadením zosilní na druhom konci drôtu. V Cirkvi a v Kristovi „Tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi“ (3,21a). Je prekvapujúce, že Pavol umiestňuje Božiu slávu v Cirkvi. Výrazu „naveky vekov“ by sa hádam lepšie hodilo „v celom svete“. A predsa to Pavol zužuje na Cirkev. Lebo tu na tomto mieste vo svete má Boh už svoj príbytok, a to nielen de iure, ale aj de facto. Isteže, celý svet mu patrí, a Ježiš je aj Hlavou kozmu. Ale Cirkev mu patrí or­ ganicky ako jeho Telo. Preto sa chvála Bohu deje nielen v Kristovi, ktorý Otca oslávil, ale aj v Cirkvi, v ktorej sa Boh chce osláviť. Záleží potom na tom, aby Cirkev bola miestom, kde sa prejaví sláva Božia. Kristus oslávil Otca, teraz je na rade Cirkev.

Na veky vekov „Tomu sláva ...po všetky pokolenia na veky vekov“ (3,21). Nie sme si istí, či dobre chápeme, keď si tu primyslíme „buď*. V gréčtine je to bez slovesa: „Tomu sláva“. Možno je lepšie prekladať: „Tomu bude sláva“. Lebo tu nejde len o želanie, ale aj o presvedčenie a nádej. Tomu Bohu, ktorý môže viacej, ako prosíme, tomu bude sláva v Cirkvi. Ona je síce slabá, ale on je mocný. Ona je obkľúčená protivníkmi, ale on dosiahne víťazstvo. Ona je časná, ale on je večný. Preto mu pripadne sláva po všetky časy, nielen v niektorých šťastných „hviezdnych hodinách“ cirkevných dejín. A „Amen“ znie ako odpoveď čitate­ ľov listu: „Áno, tak je to! To je pravda!“ 47

Zakotvenie v nádeji Žijeme vo vykorenenom svete, ktorý je zmietaný prudkými búrkami. Padajú mnohé hodnoty, ktoré sme považovali za neotrasiteľné. Čoho všetkého sme sa už museli zriecť! Čo všetko si voči nám dovolili! Potrebujeme bezpodmienečne istú pôdu, do ktorej by sa mohla zaboriť naša viera. Preto sa musíme nanovo učiť onú doxológiu: Pánovi pripadne sláva! Lebo on môže - napriek slabosti Cirkvi a sile nepriateľských síl. Stát crux, dum volvitur orbis - Kríž stojí, hoci sa svet rúca! Len to nám dá stabilitu v kolísaní časov.

3.3.4. Zhrnutie Jednotu organizmu Cirkvi ustanovil Boh a kázal Pavol. Cirkev ju má používať a ňou rásť. Sme Božou rodinou, deti Otca, ktorý nám prepožičal svoje meno a s ním svoju otcovskú bytosť a synovské práva. Táto rodina nám dáva výsady, ktoré by sme nemohli mať ako osamelí svätí - posilnenie, naplnenie, zakotve­ nie. Rozumieme pravda aj to, prečo sa Pavol za Cirkev modlí. Veď napriek tomu, že má také velké výsady, vyzerá často tak mizerne! Áno, môže zosilnieť, a predsa niekedy prehráva. Môže byť naplnená celou plnosťou Božou, ale často nemá chleba ani pre seba, nehovoriac o hladujúcom svete. Môže byť zakotvená vo večnej skale, a predsa ňou búrky zmietajú zo strany na stranu. Použime preto práva Božej rodiny! Dajme Pánovi skrze vieru prebývať v nás! Upokojme svoje srdce tým, že Boh je väčší ako je naše srdce a vie všetko. Zaborme kotvu do tej istoty, že Boh je na nás nezávislý a nakoniec zvíťazí a s ním všetci tí, čo v neho dúfajú!

3.4. Zhrnutie Druhým znakom Kristovho tela je jednota. Je to jednotný organizmus. Rodina, ktorú ustanovil Boh, ktorú kázal Pavol a ktorou Cirkev rastie. Pritom musíme myslieť na dnešné rozdelené kresťanstvo, ktorého stav nesúhlasí s ideami listu Efezským. Ako to k tomu prišlo? Pre pravdu bez lásky? Pre lásku bez pravdy? Pre stotožnenie Krista s Cirkvou? Či pre rozdelenie týchto dvoch veličín? Pre individualizmus? Pre uniformitu? Ťažko povedať. Možno, že všetko k tomu prispelo. Môžeme prosiť len o zmilovanie toho, ktorý je Hlavou svojho Tela.

48

4. Organizmus čistoty (4,1-5,21) Telo Kristovo je najprv živý a potom jednotný organizmus. To sú jeho hlavné znaky, ako je to pri každom organizme, ktorý nemôže byť ani bez života ani bez jednoty. Tým však jeho znaky nie sú vyčerpané. Jeho ďalšou charakteristi­ kou je čistota. To je veľmi dôležité, pretože nečistota spôsobuje v ňom infek­ ciu, chorobu a napokon aj smrť. Pretože život je možný len v čistom organiz­ me, má telo systém, ktorý sa stará o vylučovanie nečistoty. O podobné problé­ my sa jedná aj v Kristovom Tele, v Cirkvi. Ide tu tiež o to, aby sa nečistota do tela nedostala, poťažne aby sa z tela nejakým spôsobom vylúčila. Pozrieme sa, ako sa Pavol díval na čistotu z hľadiska jednoty a princípu, z pohľadu záporné­ ho i kladného.

4.1. Čistota ako jednota (4,1-16) 'Preto vás napomínam ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili v súlade s po­ volaním, ktorého sa vám dostalo, 2so všetkou pokorou a miernosťou. So zhovievavosťou sa znášajte navzájom v láske 3a usilujte sa zachová­ vať jednotu Ducha zväzkom pokoja. 4Je len jedno telo a jeden Duch ako aj jedna nádej, ku ktorej ste boli povolaní. 5Je len jeden Pán, jedna vie­ ra, jeden krst. 6Je len jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých. 7Každý z nás však dostal milosť podľa to­ ho, akou mierou nás obdaroval Kristus. 8Preto hovorí: „Vystúpil na výsosť, zajal zajatcov, ľudom dal dary“. 9 Čo iné znamená to „vystúpil“, ako že aj zostúpil do najnižších hlbín zeme? l0Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil nad všetky nebesia, aby naplnil všetko. "On usta­ novil jedných za apoštolov, jedných za prorokov, iných za evanjelistov, iných za pastierov a učiteľov, I2aby pripravovali svätých na dielo služby a budovali telo Kristovo. ,}Tak všetci dospejeme k jednote viery a plné­ ho poznania Božieho Syna, staneme sa zrelým mužom a dosiahneme plnú dospelosť Kristovu. 14 Veď nemáme byť malými deťmi, ktorými semtam hádže a zmieta kadejaký vietor ľudského klamu a podvodne ich zvádza do bludu. 15Buďme však pravdiví v láske a vo všetkom dorastaj­ me do Krista, ktorý je Hlavou. ,6Z neho celé telo rastie a buduje sa v láske, zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami podľa činnosti primeranej každej časti.

4

49

Tu sa začína druhá časť listu, v ktorej Pavol napomína Cirkev: „...aby ste žili v súlade s povolaním, ktorého sa vám dostalo“ (4,1). Chce hovoriť o čistote Cirkvi, ale je tak preniknutý myšlienkou jej jednoty, že ňou začína aj stať o čistote. Preňho je čistota najprv vecou jednoty! Ešte o nej nepovedal všetko. Ustanovil ju Boh, kázal o nej apoštol a užíva ju Cirkev. Avšak jednota je nielen jej darom, ale aj jej úlohou - Cirkev ju má zachovávať. Pravdaže, Cirkev ju nemôže vytvoriť, je proste daná. Je to jednota Ducha, totiž Božieho Ducha, ktorý je jej tvorcom. Ale Cirkev ju musí chrániť a napomáhať. Kvet nemôžeme „urobiť“, ale musíme ho polievať, ináč zvädne a vyschne. A tak aj veriaci musia zachovávať jednotu, a to ako zásadný príkaz (parakaló - prosím, napomínam). Aké sú jej prostriedky a dôvody, jej napomáhanie a význam?

4.1.1. Prostriedky jednoty (4,1-3) Poníženosť „...so všetkou pokorou a miernosťou“ (4,2a). Na začiatku je pokora (tapeinofrosyné), ktorá sa môže prekladať ako nízke zmýšľanie. Stojí v sused­ stve duchovnej chudoby (Mt 5,3). Kto sa nad druhého povyšuje, nikdy sa s ním nestretne a keď aj, tak s ním natrvalo nezostane. Pýcha bola prvou príčinou rozdelenia medzi človekom a Bohom i medzi človekom a človekom. Kto sa cíti kresťanom „prvej triedy“ (a môže to myslieť aj neúmyselne!), nemôže mať trva­ lé porozumenie s tým, ktorého považuje za kresťana „druhej triedy“. Len kto sa cíti duchovne chudobný, je schopný spoločenstva. Miernosť je príbuzná s ti­ chosťou a je vlastnosťou baránkov na rozdiel od vlkov, ktorí sú divokí. Ježiš povedal o sebe, že je tichý a pokorný v srdci (Mt 11,28). Keď sa veriaci chova­ jú k sebe ako divoké zvieratá, stáva sa spoločenstvo medzi nimi nemožným. Veď nízke pudy zase len vyvolávajú reakciu nízkych pudov - divokosť vyvolá ešte väčšiu divokosť a rozbije jednotu. Kto je široký, neprejde tesnou bránou do spoločenstva. Znášanie „So zhovievavosťou sa znášajte navzájom v láske“ (4,2b). Zhovievavosť (makrothymia) má dočinenia s hnevom (thymos), ktorému sa ale nedovolí roz­ horieť. Drží ho pod kontrolou a núti ho, aby mal dlhú výdrž (makros - dlhý). Niektorí ľudia vybuchujú, len čo sa ich niekto dotkne. To poškodzuje jednotu, ktorú naopak vytvárajú ľudia, ktorí vedia schladiť rozčúlenosť, „predĺžiť čas“, aby vášeň vychladla a uvoľnila miesto triezvosti. Znášať sa (anechomai) zna­ mená pôvodne udržať sa vzpriamene, t. j. nedať sa ohnúť bremenu. Aj v zbore nie sme si navzájom len pomocou a podporou, ale aj prekážkou a bremenom, ktoré sa musí zniesť. Je to ako s mostom, ktorý spája dva brehy a musí mať určitú nosnosť. Aj kresťania musia mať veľkú nosnosť, aby sa neprelomili pri najmenšom zaťažení. V opačnom prípade budú bratia sedieť na dvoch brehoch

50

bez vzájomného spojenia (R 15,1). To je možné len v láske, ktorá vidí nie se­ ba, ale druhého. Pokoj „Usilujte sa zachovávať jednotu Ducha zväzkom pokoja“ (4,3). Zväzok je prostriedok, ktorý drží určité veci pospolu. Obruč drží napr. pohromade jed­ notlivé diely v sude, povrieslo jednotlivé klasy v snope, stuha jednotlivé kvety v kytici. Takýmto jednotiacim prostriedkom je pre cirkev pokoj. Tento široký pojem má v Biblii mnoho významov, ale v tejto súvislosti znamená priateľstvo medzi bratmi, ktorí nestoja proti sebe, ale pri sebe a pre seba. Jeho protikladom je nepriateľstvo a boj proti druhým. Tento „boj všetkých proti všetkým“ je zna­ kom sveta, avšak ohrozuje aj kresťanov. Aj oni môžu začať vidieť protivníkov v bratoch a premenia tak zbor ako pracovné miesto na bitevné pole. V Galácii sa bratia „hrýzli a žrali“ a hrozilo im, že sa navzájom zničia (porovnaj G 5,15). Obyčajne sa to stáva tam, kde cirkev nie je zamestnaná duchovným bojom vo svete. Potom si nachádza nepriateľov vo vlastných radoch.

4.1.2. Dôvody jednoty (4,4-6) Jeden Duch ,Je len jedno telo a jeden Duch, ako aj jedna nádej, ku ktorej ste povolaní“ (4,4). V strede stojí Duch nielen graficky, ale aj vecne. Jestvuje len jeden Duch, ktorý všetko oživuje a uvádza do pohybu. Tento pohyb smeruje ku Kristovmu krížu, kde umiera naše sebecké Ja. Spory vznikajú tam, kde do cir­ kvi vnikajú duchovia, ktorí oslavujú ľudskú človečinu a hlásajú buď národnosť (Sk 6), Zákon (Sk 15), výkon (G), poznanie (1K), mystiku (Ko). Už fyzické telo nemôže mať dva druhy krvi. Tak ani Kristovo telo nemá dva druhy Ducha. Preto nemôžu jestvovať ani dve Kristove telá, ani nárok jednej konfesie, že ona je Kristovým telom. Aj naše povolanie nám dáva len jednu nádej pre všetkých veriacich - spoločne bývanie s Pánom, ktorý nemá pre jednotlivé konfesie se­ parátne oddelenia. Symbolom toho je zborenie deliaceho múru na zemi (2,14), ktorý my ale znova a znova murujeme a vidíme v tom „stav vyznania - status confessionis“. Jeden Pán ,Je len jeden Pán, jedna viera, jeden krst“ (4,5). Bludári síce tvrdili, že je veľa pánov a že Ježiš je len jeden medzi nimi. Pavol však vraví rozhodne, že Ježiš je jediný Pán. Keď sa postavil za svet pred Boha, dal mu Otec taktovku celého svetového orchestra. Keby si aj v Cirkvi spieval každý z vlastnej partitúry, bol by z toho vreskot. Súlad nastáva tam, kde dávame pozor na pokyny Dirigenta. Cirkevní vodcovia nesmú vábiť pozornosť na seba (1K 1,12), ale odkazovať od seba na Pána (Jn 3,30). Keď je v tejto súvislosti reč o jednej viere, potom sa jedná o vieru, ktorá uznáva jeho panstvo (porovnaj 3,17). Nemôže byť teda reč

51

o tom, ktorá konfesia je správnejšia či pravá. Pravá viera vyvyšuje Ježišovo panstvo. A keďže krst je konkrétna viera, jedná sa pri jednom krste o viditelné vyznanie tohto panstva. Ide o protiklad: krst ako smrť s Kristom (R 6) alebo krst ako ceremónia, nie o protiklad: krst dospelých - krst detí. Jeden Otec „Je len jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých“ (4,6). Žiadne dieťa nemôže mať dvoch otcov, a tak aj my máme len jedného Boha. Tu stojí Pavol v tradícii Biblie a židovstva, ktoré nezmieriteľné vyznávalo absolútnu jedinosť Božiu. ,Ja som Hospodin, tvoj Boh. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ - v tom je zhrnuté celé Desatoro, v ktorom všet­ ky ďalšie prikázanie z tohto príkazu. Keď sa hlásime k jednému Otcovi, hlási­ me sa aj do jednej Božej rodiny. Pavol preberá k tomu aj upravenú helenistickú formulu, známu z vtedajších spisovateľov, ktorí ňou vyjadrovali svoj panteis­ tický svetonázor, že všetko je boh. Pavol ide opačným smerom, aby ukázal nadradenosť Stvoriteľa nad stvorením, Otca nad deťmi. On je nad všetkými, všetkých preniká a vo všetkých prebýva. Kde ho ako takého uznávame, od­ mení sa nám jednou mysľou: Lúče sa blížia tým viac k sebe, čím sa viacej blí­ žia k stredu.

4.1.3. Umožnenie jednoty (4,7-11) Povýšený Pán napĺňa všetko „Každý z nás však dostal milosť podľa toho, akou mierou nás obdaroval Kristus ...ktorý aj vystúpil na všetky nebesia, aby naplnil všetko“ (4,7-10). Milosť je jedna, ale má rôzne formy. My chceme uniformitu, Boh chce pluriformitu, pretože „najlepšie spája voľnosť“, kým uniformita vedie k rozdeleniu. Aby Boh zabránil rozdeleniu, vytvoril rozdielnosť. To hovorí citát zo Ž 68,19, ktorý sa necituje presne najmä v tom, že čo sa hovorí o Bohu, Pavol vzťahuje na Krista. Okrem toho namiesto „vzal“ uvádza „dal“, v čom vidno podľa niektorých spô­ sob rabínskej citácie. My by sme tu skôr videli prípad „kristologickej okupácie Biblie“. Citátom chce povedať to isté čo Fp 2,5nn - Ježiš sa ponížil do najhlb­ šej zemskej biedy. Pritom je možné prekladať aj „do hlbších častí ako je zem“, či „do najhlbších hlbín, to jest na zem“ (genitivus appositionis'). Tak či onak to nezmenšilo, ale potvrdilo a založilo jeho hodnosť, sluha sa stal Pánom. Ako povýšený dáva ľuďom dary, lebo svoje postavenie nevidí zaistené tým, že by všetko vyprázdnil, ale že všetko napĺňa. Rímski cisári museli odstrániť svojich protivníkov, aby mohli pokojne spávať. Veľmi sa tu vyznamenal aj kráľ Hero­ des, ktorý povraždil toľkých príbuzných, že cisár Augustus povedal, že by bol radšej jeho prasaťom ako synom. Avšak Pán sa necítil ohrozený schopnými ľuďmi. Preto ich nevyprazdňuje, ale napĺňa. Je štedrá Hlava, ktorá tak umožňu­ je jednotu.

52

Štedrá Hlava dáva charizmatikov „On ustanovil jedných za apoštolov, jedných za prorokov, iných za evanjelis­ tov, iných za pastierov a učiteľov“ (4,11). Naproti R 12 a 1K 12 Pavol tu ne­ uvádza charizmy, ale charizmatikov a vynecháva abnormálne dary, ako jazyky a ich tlmočenie, zázraky a uzdravovanie a normálne dary, ako štedrosť a dar spravovať cirkev. Prvé dve skupiny, apoštoli a proroci, tvoria základ, na kto­ rom je Cirkev vybudovaná (2,20). Dostali nové zjavenie ohľadne jednej Cirkvi zo židov a pohanov (3,5) a sú zodpovední za jej budovanie. Pritom sú apoštoli prvotní svedkovia vzkriesenia (Sk 1,22.26) a nie poslovia či zakladatelia zbo­ rov (Fp 2,25; R 16,7). Proroci sú tí, ktorí aktualizujú apoštolskú zvesť (1K 14,24n). Evanjelisti robili základnú prácu, „lovenie rýb“ (Sk 8,26n, 21,8). Pastieri sa starali o obrátených. Tak je to len tu v NZ. V 1P 5,2 a Sk 20,28 je úlohou star­ ších pásť Božie stádo. Učitelia vyučovali veriacich (Sk 13,1; Jk 3,1) a zavracali bludárov (lTm2,7; 2T 4,3). Zmysel týchto výpovedí vidia niektorí (K. M. Fischer) v tom, že Pavol tu hovorí o charizmatikoch preto, že sa stavia proti cirkevnej inštitúcii (starším a biskupom). Pavol tu však chce skôr ukázať na rôznosť charizmatikov, z ktorých je každý dôležitý. Cirkev ich nesmie zniveli­ zovať a zredukovať, lebo každý z nich potrebuje každého a Cirkev potrebuje všetkých. Musí prosiť, aby ich Pán posielal vždy a nesmie ich ignorovať a nimi opovrhovať, ak sa nechce stať unaveným a zvädnutým organizmom, ktorý je neschopný výkonu.

4.1.4. Budovanie jednoty (4,12-16) Plné poznanie „...aby pripravovali svätých na dielo služby a budovali telo Kristovo, kým všetci dospejeme k jednote viery a plného poznania Božieho Syna...“ (12,13). Charizmatici majú pripraviť veriacich (svätých) na dielo služby. Môže sa pre­ kladať a chápať aj tak, že charizmatici sú „na prípravu svätých a na dielo služ­ by“. Ani gramatika ani kontext tomu neprekáža. Ide o to, že charizmatici do­ stali dary na to, aby budovali Cirkev, a nie aby sa v daroch tešili, alebo aby sa Cirkev priznala k nim proti Kristovi a tak sa rozdelila (1K 1,1 Onn). Ich pomo­ cou má Cirkev dospieť k „jednote viery“. Pretože viera je tu spojená s vyzna­ ním, ide tu nie o dôveru, ale o vyznanie viery. Prv ako máme dôverovať Páno­ vi, musíme ho plne a správne poznať ako Božieho Syna (epignósis). Sú skúse­ nosti, že prúdy, ktoré zanedbali pravé učenie, rozkladali aj jednotu Cirkvi. Kto vraví, že učenie nie je dôležité, nevie, čo hovorí. Prvotní učeníci zostali jed­ notní a živí, pretože „zostávali v učení apoštolov“ (Sk 2,42). Tak sa dostaneme k „plnej dospelosti Kristovej“ (4,13). Aj bludári učili o „dokonalom človeku“, ktorý vystúpil do nebeských sfér pomocou božstva Anthrópos (Človek) a tak dosiahol plnosť (1K 2,6nn). Pavol pritakáva potrebe dospelosti, ale ju vidí nie v tom, že Kristus je len jej počiatok a iní kultickí hrdinovia jej dokončením. Ježiš 53

je začiatok i koniec našej viery (Žd 12, In). Plnosť je len u neho a získame ju, keď k nemu prídeme bližšie, nie keď od neho odídeme pre nejaký blud.

Podriadenosť Hlave „Veď nemáme byť malými deťmi, ...ale pravdiví v láske a vo všetko dorastať do Krista...“ (4,14-16). Entuziasti vtedy odmietali rozum a tak sa stali naiv­ nými a prístupnými pre každý „podvodný zvod do bludu“. Pavol naopak zdô­ razňoval, že v rozume nesmieme byť deťmi, ale dospelými (1K 14,20). Rozum netreba zahodiť, ale posvätiť. Svätý Duch je Duchom múdrosti a zjavenia, áno, Duchom zdravého rozumu (1,17; 2Tm 1,7). Predpokladom jednoty je láska, ktorá je akoby maltou pre tehly. Ale bez pravdy sa stane mäkkou ako malta bez vápna. Zostane len piesok, ktorý nedrží tehly pohromade. A čo je pravda? Kristus sám ako Pán a Hlava (Jn 14,6). Dospievať môžeme len tak, keď rastie­ me smerom k nemu a nie od neho. Keď objavujeme a aplikujeme jeho panstvo vo všetkých oblastiach života a nehľadáme iné normy, ako je cirkevná tradícia, teologické hypotézy, ba dokonca aj Duch Svätý. Aj on Krista len aktualizuje, ale nenahrádza ani neprevyšuje (Jn 16,13). Cirkev rastie vtedy, keď je nám Hlava absolútnou realitou. Bez nej niet trvalého žriedla sily. Pritom Pavol ako prostriedok roznášania výživy menuje aj všetky spojivá (nie kĺby! ČEP, skôr žily), čím zapĺňa onú „ekleziologickú medzeru“ - vzrast prichádza z Hlavy, ale cez údy tela. Sme závislí zásadne od Pána i prostredné od bratov. Nie je to pra­ vá duchovnosť, ktorá prinesie obživenie, ale zanedbá či poruší spoločenstvo. Bez tejto jednoty nie je ani pravá mravnosť.

4.1.5. Zhrnutie Pavlovi ide o čistotu v cirkvi, ale za jej prvý znak považuje jednotu. Cirkev podľa neho nebude môcť preukázať mravné cnosti, ak sa bude hádať a nie držať spolu. Veď svoju úlohy nemôžeme plniť ako osamelí zbožní, ale len ako čle­ novia Božej domácnosti. Pán sa preto modlil, aby všetci boli jedno (Jn 17,21). Keď cirkev nevytvorí teplé spoločenstvo, stane sa nehodnou dôvery. Preto zá­ kladom celej mravnosti je život v spoločenstve, ktoré uznáva trojjediného Bo­ ha Otca, Syna i Svätého Ducha a ktoré pestuje cností poníženia, znášania a pokoja. Pritom nám Pán sám vychádza v ústrety, keď nám ako vyvýšený Pán dáva dary a charizmatíkov, na ktorých sa nesmieme ani vešať, ani nimi opovr­ hovať, ale dať sa im upraviť smerom k nemu, aby sme ho plne spoznali, hlbšie do neho vrástli a tak aj dostali viac síl a stali sa dospelými a výkonnými. V tomto spoločenstve sa smieme odvážiť reprezentovať ho pred týmto svetom a osláviť ho svojím životom.

54

4.2. Čistota zo zásadného pohľadu (4,17-24) >7To vám vravím a dosvedčujem v Pánovi: Už nežite tak, ako žijú po­ hania, v marnosti svojho zmýšľania. lsMajú zatemnený rozum a odcu­ dzili sa Božiemu životu pre nevedomosť, ktorá je v nich, a pre zatvrdenie srdca. l9Stratili citlivosť a oddali sa bezuzdnosti, a tak nenásytne páchajú každú nečistotu. 20Vy ste však nepoznali takto Krista, 22ak ste počuli o ňom a boli v ňom vyučení v súlade s pravdou v Ježišovi: 21Máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa Ženie za klamným žiadosťami do skazy, 25obnovovať sa Duchom vo svojom zmýšľaní24a obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti.

Prv ako Pavol príde k praxi kresťanského života, vytýči zásady mravného cho­ vania. To je aj potrebné, pretože kresťanská etika nie je jednoduchou zbierkou kazuistických pravidiel podľa fazóny: „Čo robiť, keď...“ Iba farizejská mrav­ nosť mala takéto príkazy a zákazy. Naproti tomu kresťanská mravnosť najprv stanoví zásady, ktoré potom rozvádza a podľa ktorých jedná. Ale aj to nie sú pevné a stále pravidlá, ale len ako príklady v určitých situáciách. Musia sa stále znova a znova vracať k zásade, ktorú vykladajú a uplatňujú. Aké zásady kres­ ťanského chovania tu stanovuje apoštol Pavol pre veriacich?

4.2.1. Pohanstvo je sebectvo (4,17-19) Efezskí boli predtým pohania a prepadli sebectvu. Pretože to ohrozuje aj nás, povedzme si, čo sú jeho znaky.

Márnosť cieľov „Už nežite tak, ako žijú pohania, v márnosti svojho zmýšľania“ (4,17). Pohania mali idey! Mali filozofiu a akú! Mali politiku, právo, náboženstvo. Nebolo to všetko len brak, naopak, bolo v tom mnoho cenného. V istom zmysle aj my žijeme z toho až dodnes. Ale všetko bolo vopred poznačené záporným zna­ mienkom egocentrického sebectva. Preto všetky ich výtvory nemali pečať več­ nosti. „Hľa, všetko je márnosť a honba za vetrom“, ako to povedal múdry Kaza­ teľ (Kz 1,2.14). Pavol vraví podobne: „Pán pozná myšlienky múdrych, že sú márnosť“ (1K 3,20). Veď všetko, čo pochádza zo sebectva a nie z lásky k Bohu a ľuďom, je odsúdené na zánik.

55

Zatemnený rozum „Majú zatemnený rozum“ (4,18a). Pohania mali rozum - a aký! Ohnivý! Do­ konca sa zdá, že ich chybou bolo nie to, že mali málo, ale že mali veľa rozumu. Tak je teda rozum zlom? To sa rozhodne na tom, ako sa rozum stavia k Ježi­ šovi. Kresťanský rozum ráta so skrytou múdrosťou: Ukrižovaný je Pán. Toto pohania nepochopili. Preto zastúpení Pilátom ukrižovali Pána slávy (1K2,8). Táto paradoxná sláva musí byť človeku zjavená tak ako Petrovi (Mt 16,17). V skutočnosti niet nijakého „rozumu osebe“. Každý rozum je už istým spôso­ bom predformovaný, predpojatý. Je dobrý, ale potrebuje vedenie, ináč sa za­ temní a zostane v temnosti. Zatvrdenie srdca „Odcudzili sa Božiemu životu pre nevedomosť, ktorá je v nich a pre zatvrdenie srdca“ (4,18b). Zo zatemnenosti rozumu vzniká nevedomosť. Už v 1,18 sa Pa­ vol modlí, aby Boh dal Efezským osvietené oči srdca. Lebo pomocou nich prichádzame k životu, ktorý dáva Boh. V opačnom prípade sa tomuto životu odcudzíme. Staneme sa nevedomými tak, že nebudeme schopní pochopiť roz­ hodujúce fakty, ktoré riadia náš život. To je nešťastie, ale aj naša vina. Veď k nevedomosti pristupuje aj zatvrdenosť srdca, áno, strata citlivosti. To nastáva vtedy, keď systematicky odmietame poníženého Ježiša. Božie kladivo nás ale­ bo rozbije, alebo zatvrdí. Preto je pri zatvrdení zmienka aj o Božom súde (Jn 12,40; R 11,7).

Nenásytná bezuzdnosť „Oddali sa bezuzdnosti, a tak nenásytne páchajú každú nečistotu“ (4,19). Vý­ raz „bezuzdnosť“ sa používal zvlášť o pohlavnej neviazanosti. Vlastne v tom väzí istá irónia: Ľudia chcú byť bez uzdy a predsa sa musia „oddať, vydať“. Niekto musí byť naším pánom! Keď sme bezuzdní, drží našu uzdu Diabol! V takom prípade ľudia páchajú nečistotu „nenásytne“ (en pleonexia), čo doslo­ va znamená „viac vlastnenie “. Tiež irónia: Ľudia chcú mať z pohlavnej radosti vždy viac a viac a nikdy nemajú dosť. Boli odsúdení k neuhasitelnému smädu ich nádoba nemá dna!

Pohanstvo je sebectvo Aj my sa pohybujeme v pohanskom okolí, ktoré vedú tie isté sebecké ideály ako aj za Pavlovho času. Dávajme pozor, lebo tento jed je sladký a otrávi aj naše srdcia. Možno, že to nerobíme v takej hrubej forme, ale jemná forma je ešte horšia, lebo prikrýva jedovatú podstatu. Potom môžeme robiť veci, ktoré nedostanú pečať večnosti. Žiť pre seba, byť sám svojím pánom, užívať bez uzdy - neláka to aj nás? Aj naším nebezpečenstvom je to, že na dobrý základ staviame drevo, seno, slamu a že to potom všetko zhorí v ohni Božieho súdu. Stálu platnosť má len to, nakoľko sme náš rozum dali osvietiť svetlom Pánovho poníženia a potom si solidárne počínali v styku s druhými. Je treba sa obávať, 56

že do organizmu našich zborov prúdi priveľa z tejto sebeckej, „jaskej“ otravy a spôsobuje choroby a nemohúcnosť.

4.2.2. Kresťan je druhý Kristus (4,20n) Kristus ako učebný predmet „Vy ste však nepoznali takto Krista“ (4,20). Doslova by sme tu vlastne mali prekladať: „Vy ste sa však takto nenaučili (emathete) Krista“. To sa kvôli kráse všelijako opisuje: „Vy ste sa toto nenaučili od Krista, vy ste sa tak o Kristovi neučili“ a pod. Nie sme si istí, či je to správne. Veď Pavol tu naráža na židov­ skú prax, podľa ktorej žiak žil so svojím učiteľom a napodobňoval aj jeho myslenie a životný spôsob a nielen prebral od neho isté tradície. To isté myslel aj Ježiš so svojou výzvou nasledovať ho: ísť za ním, robiť to, čo robil on. Teda „Krista sa naučit'1. Nielen učenie o ňom, ba ani nie jeho učenie, ale jeho samé­ ho. „Christianus alter Christus - kresťan je druhý Kristus“, hovorili starí iste právom. V kresťanstve nejde o nič menej!

Nielen učenie o Kristovi „...ak ste o ňom počuli a boli v ňom vyučení“ (4,21a). Efezskí boli vyučovaní v kresťanských pravdách, pravdepodobne pred krstom. Tam počuli aj správne učenie o Ježišovi. O tom Pavol nepochybuje. Keď však vyjadruje istú pod­ mienku pomocou „ak“, má na to svoje dôvody. Lebo nejde len o fakt, ale aj o spôsob a kvalitu vyučovania. Počuli o Kristovi - počuli však aj jeho? Zase tu musíme doslova prekladať: „Ak ste jeho (awron) počuli“, čo sa ako „počuli ste o ňom“ preloží síce hladšie, ale nie celkom primerane. Počuli kázeň o ňom ale aj jeho hlas? Poznajú učenie - poznajú aj jeho? Pavol vie, že kresťanské vyučovanie má za obsah nasledovanie Krista, ale vyučovanie a nasledovanie sú dve veci, ktoré môžu, ale nemusia spadať vedno. Pomocou učenia k osobnému stretnutiu s Ježišom - to je riešenie! Kristus ako pozemský Ježiš „...v súlade s pravdou v Ježišovi“ (4,21b). Zvyčajne myslí Pavol pri Ježišovi (tu dokonca s členom „ho“) na pozemského Ježiša. Teda - Boli vyučovaní v ňom, ktorý žil sväto ako pozemská osoba. Je tu, zdá sa, polemika proti tým, ktorí zvestovali nebeského Krista ako Spasiteľa, ale odmietali pozemského Ježiša, snáď z doketistického presvedčenia - Ježiš nebol človekom, len sa zdalo (dokei), že je človek. Lebo človek má telo a Ježiš nemohol mať telo, lebo telo je hriech. Nie, hovorí Pavol, my máme aj pozemského, hmotného Ježiša, ktorý premohol hriech v ťažkých pozemských podmienkach. Hriech, ktorý nie je v hmote, ale v neposlušnosti. Nemôžeme povedať - „Áno, Ježiš to mal ľahké, on bol Boží Syn. My to máme ťažké, my sme ľudia!“ Nie, Ježiš bol aj plným človekom ako každý z nás, len bol poslušným Synom a preto bez hriechu. Te­ 57

raz môže pomáhať tým, ktorí idú tou istou, ťažkou pozemskou cestou (Žd 4,15; 2,17n). Kresťan je druhý Kristus To je dnes úplne zabudnutá vec. Možno tu menovať pre to dva dôvody: 1. Naše vyučovanie je príliš formálne Máme kázne, vyučovanie, teológiu Ježišovu (ktorá údajne „nepatrí do teo­ lógie Novej zmluvy“ - Bultmann). To všetko musí byť, lebo musíme mať isté nádoby. Otázka je však, či svojím vyučovaním vedieme ľudí k samému Ježišovi a či v našich kázňach počujú Ježiša samotného. 2. Nasledujeme Krista? Keď ľudia aj počujú Ježiša samotného a narodia sa znovu, je otázkou, či sa stávajú druhým Kristom. Treba o tom pochybovať. Poznáme Ježiša ako Božieho Baránka, ktorý niesol naše hriechy - ale nasledujeme ho? Sústre­ dili sme všetko na akt znovuzrodenia - a čo sme urobili s procesom rastu? Mnohí zostali na začiatku a nepremenili sa na obraz Kristov (2K3,18). Ospravedlnenie majú, s posvätením je to neisté - a bez neho nikto neuvidí Pána (Žd 12,14). Položili sme latku príliš nízko!

4.2.3. Kresťanstvo je premena (4,22-24) Odložiť starého človeka „Máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy“ (4,22). Terminológia používa predstavy z krstu, pri ktorom sa staré šaty odložili a nové obliekli. Tým bola pekne na­ značená premena, ktorá sa musí stať s kresťanmi. Majú odložiť starého človeka, ktorý je charakterizovaný z dvoch strán: 1. „predošlým spôsobom života“ čo ukazuje na životnú prax a bráni mystickému nedorozumeniu 2. „ktorý sa ženie do skazy“ čo ukazuje na nutnosť odloženia

V Ko 3,9n čítame však, že starého človeka sme už odložili a nového obliekli. Tak to stojí aj v G 3,27 a R 13,14. Najednej strane indikatív hotového faktu, na druhej strane imperatív stáleho procesu. Lebo raz myslí Pavol na krst, druhý raz na životnú prax. Čo sa už v princípe stalo, má sa rozvinúť v procese rastu.

Obnovovať sa v svojom zmýšľaní „...obnovovať sa Duchom vo svojom zmýšľaní“ (4,23). Väčšinou sa tu myslí na ducha človeka, ktorý je potom označený ako „duch vášho zmýšľania“. Po­ tom však vzniká istý pleonazmus, lebo duch je tu zmýšľanie. Je však možné myslieť tu na Božieho Ducha, ktorý je označený ako „Duch vášho zmýšľania“, a to s tým cieľom, aby nespôsobil len naše znovuzrodenie, ale obnovil aj naše 58

zmýšľanie. Lebo on je „Duch múdrosti a zjavenia“ (1,17). Príbuzné je R 12,2 „Premeňte sa obnovením svojej mysle“, čo nám bez obrazu ukazuje na poká­ nie, ktoré je zmena zmýšľania, preorientovanie (metanoia). Ale nielen ako jed­ norázový akt, ale ako stály proces. Magnetická ihla sa obracia vždy k sever­ nému pólu, akokoľvek ju vychýlime. Tak sa aj myseľ kresťana obracia vždy za Duchom Božím. Táto trvalá myšlienková orientácia je hlavným princípom premeny. Lebo pri posvätenom myslení to začína a z neho vyplýva vždy po­ svätený čin. Obliecť nového človeka „Obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (4,24). Človek nemôže zostať nahý, musí si niečo obliecť. Aj kresťan si musí obliecť „nového človeka“. Pri tejto odevnej symbolike sa jedná „o šaty, ktoré menia svojho nositeľa práve na to, čo predstavujú“ (E. Stählin). Keď si sudca oblečie talár alebo vojak uniformu, je to viacej ako len odev. Tým je označený nový stav, ktorý sa uskutočňuje symbolicko - reálne. Ide teda o reálnu premenu „v pravde, a to naozaj“. Smer udáva výraz „ktorý je stvorený podľa (obrazu) Boha“. Prvý človek bol stvorený na obraz Boží a hodil sa k Bohu, ako sa hodí odliatok k originálu. Takisto sa má hodiť k Bohu aj nový človek. V čom? - „V spravodlivosti a pravej svätosti“. Spravodlivosť je postoj, ktorý zodpovedá zmluve, a svätosť (hosiotés) je chovanie toho, čo bol oddele­ ný k tomu, aby sa riadil Božím zákonom. Kresťanstvo je premena „Ale my sa dívame s odokrytou tvárou na slávu Pánovu ako v zrkadle a mení­ me sa na jeho obraz“, hovorí Pavol v 2K 3,18. Toto premieňanie je kresťan­ stvo. K tomu patrí aj sviatosť. Zdá sa nám, že apoštoli mysleli realistickejšie, ako to pripúšťame. „Lebo všetci, ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste obliek­ li“ (G 3,27). V krste máme reálny symbol, ktorý dáva, čo predstavuje. Nie magicky, lebo sviatosť je reálna viera. Ale reálna! A napriek tomu to nie je celé kresťanstvo! Pavol nás napomína „obliecť si, čo sme si obliekli“. To je priro­ dzene koktanie, ktoré chce vyjadriť, že máme „nosiť, čo sme si obliekli“ a byť tým, čím sme sa stali. Že máme rásť, keď sme sa narodili. Človek to nemá rád. Chce urobiť všetko naraz, aj keby sa jednalo o obrovský výkon, aby z neho vegetoval zvyšok života. Ale kresťanstvo je iné. Ide v ňom o princíp i rast, akt znovuzrodenia i proces posvätenia.

4.2.4. Zhrnutie Keď sa jedná o čistý život, sú potrebné najprv zásady: Ide o naše Ja, ktoré musí odumrieť, lebo práve ono je pohanské. Ide o nasledovanie Krista, o „iného Krista“, o nič menej. A ide o stály proces, v ktorom sa rozvíja počiatočný akt. Kde pritom robíme chyby? Možno v tom, že sme sa rozlúčili s pohanstvom, ale prepašujeme jeho ideály do Kristovho panstva ako Ráchel domáce modly svoj59

ho otca (IM 31,19)? Či v tom, že pestujeme učenie o Ježišovi, áno, učenie Je­ žišovo, ale nenaučíme sa samého Krista? Že urobíme dobrý začiatok a potom nenapredujeme? Naše znovuzrodenie sa potom ukazuje ako elegantné okla­ manie Boha, keď duchovne nerastieme. Je to kus onej mysférijnej zbožnosti, ktorá tiež poznala „premenu v zasvätení“, ale nepredĺžila ju do etického kona­ nia.

4.3. Čistota ako odloženie špiny (4,25-5,7) 25Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme všetci údmi jedného tela. 26Hnevajte sa, ale nehrešte. Slnko nech neza­ padá nad vaším hnevom 27a nedávajte miesto Diablovi. 2SKto kradol, nech už nekradne, ale radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho udeliť núdznemu. 29Z vašich úst nech nevyjde nijaké mrzké slovo, ale iba dobré, ktoré by pomohlo, kde je treba, aby prinies­ lo požehnanie tým, čo počúvajú. 30A nezarmucujte Svätého Božieho Du­ cha, ktorým ste označení pečaťou na deň vykúpenia. 31 Nech je vám vzdialená akákoľvek zatrpknutosť, prchkosť, hnev, krik a urážanie aj každá iná zloba. 32Naopak buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní. Odpúšťajte si navzájom, ako Boh v Kristovi odpustil vám. 'Napodobňujte Boha ako milované deti 2a žite v láske, tak ako aj Kristus miloval nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obe­ tu ľúbeznej vône. 3Smilstvo a akákoľvek nečistota alebo lakomstvo nech sa ani len nespomenú medzi vami, ako sa patrí na svätých. 4Nehovorte ani sprosté a hlúpe reči a dvojzmyselne žarty, lebo to sa nesluší, ale radšej vzdávajte vďaky. 5Dobre si pamätajte, že ani jeden smilník ani roztopašník ani lakomec, čo je modlář, nemá dedičstvo v Kristovom a Božom kráľovstve. 6Nech vás nik nezvedie prázdnymi rečami, lebo za to prichádza Boží hnev na neposlušných synov. 7Preto nemajte s nimi nič spoločné.

5

Zásady sú potrebné, lebo potrebujeme orientačné body. Ale potrebujeme aj pravidlá, pomocou ktorých by sme využili orientáciu. Práve preto, že poznáme orientáciu, musíme ísť húšťavou sveta. Prirodzene, takéto pravidlá nie sú vy­ čerpávajúce, ale len ako príklady, podľa ktorých sa máme riadiť, ak prídeme do podobnej situácie. Každá situácia je síce jedinečná, ale jestvujú aj podobnosti medzi nimi. Tieto príklady sa týkajú najprv toho, čo máme odložiť. Musíme preto hovoriť o čistote záporne ako o odložení špiny. V našom odseku nájdeme 60

isteže nielen negatíva a v nasledujúcom nielen pozitíva, teda nielen zákazy a príkazy. Postupujeme tu viac-menej pedagogicky a prehľadne. Pýtame sa teda: Akej špiny by sme sa mali zbaviť?

4.3.1. Pretvárka (4,25-27) Pretvárka porušuje spoločenstvo „Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme všetci údmi jedného tela“ (4,25). Lož je tvrdenie, ktoré nesúhlasí so skutočnosťou. Súvisí úzko s pokrytectvom (hypokrisis), ktoré je vlastne herectvom. Ako vie­ me, herec nie je tou osobou, ktorú hrá. A naopak, pravda je to, čo nie je prikry­ té (alétheia) a čo súhlasí so skutočnosťou. Každé spoločenstvo je založené na dôvere, ktorá spočíva na pravde a ktorú lož zničí tak ako májový mráz jarné kvety. Žijeme vo svete, v ktorom panuje lož a v ktorom slová zakrývajú sku­ točnosť. Cirkev má svoju chválu v tom, že je miestom, na ktorom sa neluhá (A. Schlatter).

Pretvárka vedie k hnevu „Hnevajte sa, ale nehrešte. Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (4,26). Pavol nehovorí jednoducho: „Nehnevajte sa“, ale nás vyzýva, aby sme nehre­ šili, keď sa rozhneváme. To môže znamenať, že jestvuje aj svätý hnev, ako ho môžeme pozorovať pri Ježišovi (vyčistenie chrámu). Ježiš je nielen zjavenie lásky, ale aj zjavenie hnevu (Jefferson), ktorý sa prejavuje najprv voči „kšeftárom“ v chráme. A predsa neprehliadnime, že sa tu jedná o citát zo Ž 4,5 a že Pavol chce povedať len to, aby sme hnevu postavili hranice. Hnev (orgé) sa zbiera dlho a trvá neustále. Tejto bezmedznosti sa musia postaviť medze Večer sa musí dať všetko do poriadku a hnev musí dať miesto súcitu. Pretvárka dáva miesto Diablovi „A nedávajte miesto Diablovi“ (4,27). To je silné slovo, ale veľmi potrebné. Veď Diabol získava priestor v nás, keď sa pretvarujeme a keď žijeme vo vzá­ jomnej vojne. Diabol je predsa otec lži (Jn 8,44), ktorý všetko hádže jedno cez druhé (diaballó'). A ako to robí? Niekedy pomocou veľkých urážok, ale nieke­ dy aj pomocou takých nepatrných vecí, ako je pokrytectvo a hnev. Veď aj in­ fekcia sa dostáva do organizmu často len cez malý otvor, nejakým maličkým škrabnutím. Aj Diablovi stačí malá operačná báza, aby nás premohol a infiko­ val nás nebezpečnou chorobou. Potom je cirkev ohrozená nie zvonku, ale zvnútra. Preto Principiis obsta - odporuj začiatkom! Pretvárka je hriechom zbožných Prečo to tak je, ťažko povedať. Môžeme len konštatovať: Nikde nemá pretvárka tak dobrú pôdu ako medzi tými, ktorí chcú byť nábožní. Farizeji boli fanatikmi nábožnosti - a predsa totožní s pokrytcami! Preto blahoslavil Pán ľudí čistého 61

srdca, ktorí sú úprimní, priami a priehľadní (teda nie bez poškvrny! Mt 5,8). A opačne - medzi hercami prichádza k hnevu, ktorý sa zapáli malou iskričkou, ale dlho trvá a ničí spoločenstvo. Na to nám treba dať pozor a s vyrovnaním neotáľať. Lebo zajtra je zmierenie ťažšie ako dnes! Vzťahy medzi ľuďmi sú za­ ložené na neúprosnej pravdivosti. Ale hašterivosť je Diablovo dielo.

4.3.2. Príživníctvo (4,28-30) Dá sa premôcť dávaním „Kto kradol, nech už nekradne, ale radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho udeliť núdznemu“ (4,28). Pohanstvo pokladalo krádež za šikovnosť, SZ ju však zakazovala. Pavol ide na koreň - aby sme nekradli, musíme robiť vlastnými rukami. To je to najlepšie učenie, ktoré môžu dať ro­ dičia deťom. Nebrať veci, ktoré nám nepatria, ale hodnoty získavať len vlastnou prácou (porovnaj 2Ts 3,10). A ešte viac - dať núdznym! Je tu isté odstupňo­ vanie: brať, pracovať, dať. Ani práca nie je konečné riešenie, pretože potom sa môžeme stať lakomcami. Parazitizmus sa dá premôcť len altruizmom, ktorý sa nebojí dávať (Pr 11,24).

Vedie k mrzkým rečiam „Z vašich úst nech nevyjde nijaké mrzké slovo, ale iba dobré, ktoré by pomoh­ lo, kde treba, aby prinieslo požehnanie tým, ktorí počúvajú“ (4,29). „Mrzký“ sa užívalo o horkej príchuti a škodlivom účinku hnijúceho ovocia (sapros od sepomai - septický, skazený). Človek nepotrebuje len dobrú vec, ale aj dobré slovo, ktoré by mu pomohlo a pozdvihlo ho. Nepodceňujme slovo, ktoré ako milé a príjemné môže priniesť oslobodenie a požehnanie (charis - milosť, milo­ ta). „Ustarostenosť v srdci skľučuje človeka, ale dobré slovo ho obveselí. Aké dobré je slovo v pravý čas!“ (Pr 12,25; 15,23). Avšak slovo môže aj otráviť, ba aj zabiť. Krádež poškodzuje majetok druhého, zlé slovo ničí jeho dušu (porovnaj Jk 3,2nn). Zarmucuje Ducha „Nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, ktorým ste označení pečaťou na deň vykúpenia“ (4,30). Zase jedno silné slovo! Lož dáva miesto Diablovi, zlé slovo zarmucuje Ducha. Lebo Duch nás vedie k tomu, aby sme podporovali druhého človeka. Keď mu berieme buď majetok alebo radosť, sme rovní synom Zebedeovým, ktorí nevedeli, akého ducha sú deťmi. Chceli Samaritánov zničiť, kým Ježiš ich prišiel zachrániť (lK9,55n). Duch je pečaťou pre naše slová a činy; sitom, ktoré filtruje naše prejavy a dezinfikuje ich. A to má následky pre po­ sledný čas. Lebo každé nekontrolované slovo alebo čin poškodzuje pečať, ktorá má zostať neporušená až do dňa vykúpenia, kedy vydáme počet z každého ne­ užitočného slova (Mt 12,36).

62

Príživníctvo Je väčším problémom, ako hádam tušíme. Že sa Hudson Taylor stal požehna­ ným misionárom, za to vďačí o. i. svojim rodičom za to, že ho naučili už v mladosti, že sa hodnoty smú nadobúdať len prácou a že sa nesmie vziať nič, čo nám nepatrí. Správne! Lebo už v mladosti sa v dieťati napína luk medzi tým, čo dieťa chce a čo nesmie. Keď sa dieťa nenaučí vydržať toto napätie, vstupuje do života ako potencionálny zlodej a zločinec. Sú aj systémy, ktoré žijú z toho, čo druhí vyrobili. V novšej dobe ovláda svet terorizmus. Staviame sa ostro proti nemu. Len to robme v duchu pokánia. Nie všetko je terorizmus. Možno že kričia okradnutí a chcú mať späť to, čo im patrí. Tu je boľavý problém Tre­ tieho sveta!

4.3.3. Bezohľadnosť (4,31-5,2) Spočíva v urážaní druhého „Nech je vám vzdialená akákoľvek zatrpknutosť, prchkosť, hnev, krik a uráža­ nie aj každá iná zloba“ (4,31). Môžeme sledovať, ako pokračuje tento proces najprv zatrpknutosť, keď nám trpko chutná správanie sa druhého. To podpáli prchkosť a hrniec začne vrieť. Vedie to k trvalému hnevu, ktorý len hromadí napätie ako paru pod pokrývkou. Následne si robí ventil v kriku a končí ex­ plóziou, keď urážame druhého, čo vedie k obojstrannej škode. Lebo takýmto spôsobom sa problémy neriešia. Urážka vyvolá len urážku, ako vôbec všetky nízke inštinkty vyvolajú zase len nízke inštinkty. Tak sa príde len do diabol­ ského kruhu odplaty, ktorá nemá konca. Premôže sa odpustením „Naopak buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, odpúšťajte si navzájom, ako Boh v Kristovi odpustil vám“ (4,32). Skazonosný kruh môže preťať len opačný prúd - najprv sme láskaví a považujeme brata nie za nášho nepriateľa. Potom sa staneme milosrdní (eusplanchnos - srdeční, súcitní), ktorí vidia v tom, ktorý urobil krivdu, pacienta, čo vzbudzuje skôr náš súcit. A potom prichádza „milostivé jednanie“ (charidzeiri) - odpustenie. Nič nemôže urobiť koniec tomu diabolskému kruhu pomsty len odpustenie. Uder budí protiúder alebo dva údery - len proti bozku sa ľudia ťažko bránia. Tak nás premáha aj Boh v Kristovi. V odpustení máme účasť na jeho kráľovskom konaní.

Odstráni sa láskou „Napodobujte Boha ako milované deti a žite v láske, ako aj Kristus miloval nás“ (5,In). Odpúšťať je ťažko. Knihu o dlhoch druhého prestal viesť len ten, kto sa díva do priepasti vlastných vín. Robíme to tak? Sami nevládzeme! Ale my nie sme sami, sme deťmi nebeského Otca, ktorý nás v láske splodil. Ako deti sme dostali silu nasledovať Otca, a to v pohľade na Kristovu lásku. Lebo je 63

nemožné, aby sme Kristovu obetujúcu sa lásku len prijímali a voči bratovi zostávali chladní. Láska nás zaväzuje (2K 5,14), ba dáva nám moc k tomu, aby sme neodplácali zlým za zlé tomu, ktorý sa voči nám previnil a nezasluhuje si odpustenie.

Bezohľadnosť Ježiš sa cítil ako lekár, ktorý svojich pacientov nekarhá, ale lieči. Ohľaduplnosť je úžasnou mocou na svete. Myslime na Dostojevského - jeho „idiot“ bozká toho, ktorý ho chce zavraždiť, a tomu vypadáva dýka z ruky. To svet nedokáže. Náš medzinárodný život ovláda zákon odplaty - s dvetisícročným meškaním. Nik sa neodváži odpúšťať. Niet divu! Veď aj v cirkvi, kde sa dívame na kríž, je to ťažké. Áno, milujeme - tých, čo nás milujú. Ale kresťanstvo začína až za touto hranicou, kde nemáme radi len priateľov, ale aj tých, ktorí sa nám stali bremenom svojím úzkoprsým, nedôverčivým a skrivodlivým chovaním.

4.3.4. Sebectvo (5,3-7) Je to túžba užívať „Smilstvo a akákoľvek nečistota alebo lakomstvo nech sa ani len nespomenú medzi vami, ako sa patrí na svätých“ (5,3). Sebectvo sa prejavuje v túžbe uží­ vať. Človek sa stavia do stredu a chce všetko mať. Preto si dovolí nezáväzný pohlavný styk s cudzou ženou za peniaze. To, čo by sa malo odohrávať vo vzájomnej a záväznej oddanosti, stáva sa jednostranným potešením muža a tak osamelým sexom. Tento človek chce mať aj peniaze, a to viac a viac a nikdy nie dosť. Nepotrebuje toľko peňazí, zbiera ich, čo je „koreňom všetkého zla“ (ITm 6,9n). Všetko to nie je naším živlom, lebo nie sme majiteľmi, ale majet­ kom!

Podporujú ho reči „Nehovorte ani sprosté a hlúpe reči a dvojzmyselne žarty, lebo to sa nesluší, ale radšej vzdávajte vďaky“ (5,4). V našom vnútornom živote máme určité hrádze a zábrany, ktoré nás poisťujú proti nebezpečenstvám. Sú to naše zvyky, názory, presvedčenia. Pri ich oslabení nás ľahko môže zaplaviť potopa. Nie je radné, aby sme ich podkopávali nemiestnymi a sprostými rečami. Najmä dvojzmyselné žarty ničia našu hanblivosť, takže potom už hriech neberieme tak vážne. Tam však, kde naopak ďakujeme Bohu, uvedomujeme si svoje skutočné postavenie ľudí, ktorí si nič nezaslúžili a predsa dostali hojnosť nebeských i zemských darov. Vytvára ľudí z kráľovstva Božieho „Ani jeden smilník, ani roztopašník, ani lakomec, čo je modlář, nemá dedičstvo v Kristovom a Božom kráľovstve“ (5,5n). Už Pavol musel svojim spolubratom vykladať modlárstvo moderným spôsobom. Pri bohoch, ktorých pohania uctie­

64

vajú, sa jedná len o kameň a kov. Jemnejšou, ale o to nebezpečnejšou formou modlárstva je lakomstvo. Teda toto bezmedzné „viac vlastnenie “ peňazí a do­ konca aj človeka. Takíto ľudia už majú svojho pána a patria do jeho ríše a preto nemôžu mať súčasne občianstvo v dvoch ríšach. Nemajú preto prístup do prí­ tomného kráľovstva Kristovho a do budúceho kráľovstva Božieho (porovnaj Mt 6,24). Pavol to musí povedať, lebo lakomstvo, podobne ako pokrytectvo, je tiež hriechom zbožných (Lk 16,14)! Sebectvo Žijeme aj dnes v záplave egoizmu. Človek chce mať človeka. V pornografickej modloslužbě nie je zlé to, že sa sprístupňuje sexus, ale že sa sexus izoluje a osamostatňuje. Veď on má miesto v záväznej láske ako jej vrchol, ale nie ako jej náhrada. To je problémom aj v kresťanskom manželstve, ktoré sa ustanovuje nielen sobášnym aktom v bohoslužbe, ale aj umením obšťastňovať partnera. Od tejto túžby po užívaní bol Ježiš úplne slobodný. Nemal vlastne nijaký domov (Mt 8,20) a aj Pavlovi stačilo k živobytiu, keď mal jedlo a šaty (ITm 6,8). My naproti tomu musíme všetko mať a ideme v ústrety - svetovej katastrofe. Záchrana sveta spočíva v sebaobmedzení, alebo inak - v sebaza­ prení.

4.3.5. Zhrnutie Máme určité vlastnosti, ktoré sme zdedili, určité zvyky, ktoré sme vytvorili sami a ktoré vyzerajú ako staré šaty. Tie musíme odložiť. Cirkev je miestom, kde ľudia sú to, čo predstavujú. Kde sami pracujú a obdarúvajú druhých. Kde odpúšťajú viny v pohľade na Ježiša. Kde v obšťastňovaní majú vlastné šťastie. Je to vôbec možné? Áno, keď nasledujeme Ježiša na kríž, kde vystierame ruky, ktoré inak všetko k sebe hrabú.

4.4. Čistota ako život vo svetle (5,8-21) 8Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svet­ la! 8 90Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde. I0Skúmajte, čo sa páči Pánovi, 11*a nemajte účasť na jalových skutkoch tmy, radšej ich pomenujte pravým menom. ,2Lebo to, čo oni potajomky robia, je hanba aj hovoriť. ,}Ale všetko, čo svetlo odhalí, stáva sa jas­ ným 14a všetko, čo je jasne', je svetlo. Preto hovorí: Prebuď sa ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus. 15Dávajte si teda veľký pozor, ako máte žiť - nie ako nemúdri, ale ako múdri. 16 Vy užite príleži­ tosť, lebo dni sú zlé. 17Preto nebuďte nerozumní, ale pochopte, čo je Pá­ nova vôľa. ISA neopíjajte sa vínom, v ktorom je samopaš, ale dajte sa 65

plniť Duchom. 19Povzbudzujte sa navzájom žalmami, hymnami a du­ chovnými piesňami. Spievajte Pánovi a oslavujte ho z celého srdca. 20Neprestajne ďakujte za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježi­ ša Krista 21 a podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom. Je to správna vec, keď sa prestaneme dobre cítiť v špinavých šatách a vyzle­ čieme si ich. Lenže Pavol už povedal, že si máme „obliecť nového človeka“, lebo ináč by sme zostali nahí. Tento odstavec rozvíja túto myšlienku. Robí to pomocou obrazu svetla. Aj tu je pravdepodobne narážka na rôzne prúdy, zná­ me jednak z Kumránu, jednak zo začínajúcej gnózy, kde sa veľa hovorilo o svetle. Vraj sme iskry z večného svetla, ku ktorému máme znova vystúpiť pomocou rôznych praktík atď. Pavol prebral tieto výrazy, ale obrátil ich proti bludárom. Tam bolo svetlo vecou mystiky a askézy, uňho je vecou etiky či životného spôsobu. Ako vyzerá tento život vo svetle?

4.4.1. Svetlo nesie ovocie (5,8-10) Svetlo v Pánovi „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla!“ (5,8). Pavol chce niečo prikázať, ale najprv to musí zdôvodniť, lebo pred po­ vinnosťou musí ísť sila. Boli sme tmou a patrili sme do sféry, v ktorej bola ne­ známa životodarná sila svetla. Ale v Pánovi sme sa stali svetlom, lebo „on nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna“ (Ko 1,13). My sme svetlo nemali, boli sme len prenesení do ríše svetla a stali sme sa sami deťmi svetla. Na základe tejto zmeny dostali sme schopnosť žiť ako deti svetla. Samozrejmé to nie je, preto imperatív - Žite!

Svetlo plodí ovocie „Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde“ (5,9). Vo tme ne­ rastie nijaká rastlina. Ale kde zasvieti svetlo, začína sa život a rast. Ako ovocie svetla sa uvádza dobrota, spravodlivosť a pravda. Sú predstavené trochu vše­ obecne, a tak môžeme povedať len to, že sa vzťahujú na náš pomer k ľuďom. Sme dobrotiví voči nim, lebo sme ovce a nie vlci. Sme spravodliví, lebo sme viazaní na božskú normu. A sme pravdiví, lebo myslíme to, čo hovoríme. Je to „každá dobrota“, lebo na svetle vzniká len dobré ovocie, a to v hojnosti. Tma má tiež svoje skutky (R 13,12), ale nie ovocie. Skaza je aj vo tme, ovocie len na svetle.

Skúmanie Božej vôle „Skúmajte, čo sa páči Pánovi“ (5,10). Medzi svetlo a tmou niet spoločenstva. Preto musíme skúmať to, čo je vôľa Pánova. Keby sme sa mali riadiť podľa ľudí, museli by sme sa k nim pridať (IPt 4,4). Keby sme mali vyhovieť svojej túžbe,

66

hádam by sme si vyvolili život na hraniciach. Keď sme ale kresťania „kristovci“, potom musíme rešpektovať vôľu toho, ktorý si nás kúpil za svoj majetok (R 12,2). Ona je najlepšia zo všetkých možností. Aj Ježiš hľadal vôľu Otcovu, preto bol jeho život taký úspešný. Keď vznikajú pri nás chyby a škody, znamená to, že sme svojvoľní a ideme po cestách, ktoré sme si sami zvolili (Pr 14,12).

Svetlo nesie ovocie Narodili sme sa ako deti svetla - bolo to bez nášho pričinenia a zásluh, ako aj naše fyzické narodenie. Teraz môžeme niesť dobré ovocie. Len tu sa treba riadiť podľa Pánovej vôle, ináč sa ovocie buď vôbec neurodí alebo len nejaké zakrpatené. Nová zmluva nepozná život na hraniciach. Kráľ Herodes si ho síce zvolil, ale tým život prehral (Mk6,17nn). Boh „oddelil svetlo od tmy“ (IM 1,4), a to musíme aj my robiť. Je len málo ľudí, ktorí chcú rozhodne zlo. Ale je ešte menej tých, čo chcú rozhodne dobro (Sören Kierkegaard). Mnohí kresťania sa potkýnajú na hraniciach, kde chcú z oboch strán výhody a žnú z oboch strán škody.

4.4.2. Svetlo budí k životu (5,11-14) Nemieša sa s tmou „Nemajte účasť na jalových skutkoch tmy, radšej ich odhaľujte“ (5,1 In). Dia­ bol zmazáva hranice a robí nám príťažlivým život v polotme. Pre Pavla tu niet nijakého spoločenstva (2K6,14nn). Sú tu dva svety, ktoré sa spolu nehodia. Vo tme nemôže nič rásť, len hniť. „Lebo to, čo oni potajomky robia, je hanba aj hovořit" (5,12). Takéto diela sú jalové, neužitočné, lebo neprinášajú úžitok, ale stroskotanie a prehru. V spoločenstve so svetom bola pre cirkev vždy katastro­ fa. Takéto spolky ju oberajú o životnú silu, ba spôsobujú jej infekciu a otravu krvi. Život Izraela za dôb kráľov nám to jasne dokazuje!

Menuje veci pravým menom „Všetko, čo svetlo odhalí, stáva sa jasným a všetko, čo je jasné, je svetlo“ (5,13n). Nemôžeme prerušiť každý kontakt so svetom. Dokonca by sme ho mali hľadať. Pravda nie na to, aby sme prepadli tme, ale aby sme ju odhalili ako márnu a neužitočnú. V tom je veľké zasľúbenie: „Všetko, čo je jasné, je svetlo“. To nie je banalita, ale pravda, že naše odhalenie či „pomenovanie veci pravým menom“ (ČEP) vedie ľudí k svetlu, áno robí ich svetlom. Isteže, musíme to robiť taktne a viac ako služobníci a nie horenosi. Ale vždy s dôverou, že táto služba odhaľovania má zasľúbenie, že tak sa svet zbadá vo svojej márnomyseľ­ nosti.

67

Budí zo spánku „Prebuď sa ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus“ (5,14). Možno je to časť rannej prvokresťanskej piesne. Vidí v hriešnikovi toho, ktorý spí či zomrel, a v Kristovi vychádzajúce slnko. Svetský človek ani nevie o tom, že spí spánkom smrti. Je mu to príjemné a keď ho niekto budí, pociťuje to ako narúšanie pohodlia. Ale kresťanská kázeň ho predsa budí. Nie násilne, ale z pocitu zodpovednosti, lebo vie, že pravé slnko už svieti a ľudstvu nie je súde­ né zomrieť a zhniť v príjemnom spánku, ale započat' nový život. Preto je tu vý­ zva (zobudiť sa), odhalenie (z mŕtvych), ale aj zasľúbenie (osvieti ťa Kristus). Svetlo budí k životu Máme velké úlohy - budiť ľudí a pomôcť im poznať nebezpečenstvo i ukazovať šance. Pán nás potrebuje, lebo slnko už svieti, ale keď sa ľudia nezobudia, Pán ich nemôže osvietiť. Chybou je však, že veriaci väčšinou poznajú len dva ex­ trémy: jedni sa zmieria s tmou, druhí sa od nej radikálne odvrátia. V tomto zmysle nesmieme chápať prerušenie spoločenstva so svetom, hoci je to bežné v našich zhromaždeniach. Čakáme kresťanov, ktorí svetu neprepadajú a predsa majú úzke kontakty s priateľmi zo sveta a láskavo ich poúčajú, budia a vedú k svetlu. Čo však potom, keď svetlo, ktoré je vo veriacich, sa stane tmou?

4.4.3. Deti svetla poznajú pravý čas (5,15-17) To vyžaduje múdrosť „Dávajte si teda veľký pozor, ako máte žiť - nie ako nemúdri, ale ako múdri“ (5,15). Keď stojíme v Božích službách, máme zasľúbenie: „Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tme, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8,12). To je naozaj dob­ rý dar, lebo niekedy nám chýba nie dobrá vôľa, ale múdrosť, ako niečo máme urobiť (porovnaj R 10,16). Potrebujeme onú múdrosť, ktorej je plná kniha Prí­ sloví. To je tá praktická múdrosť, ktorej nás učí Božie svetlo - čo, ako a kedy máme robiť. Nemáme byť ako onen učenec, ktorý sa plavil člnom po rieke a vedel veľmi mnoho, len nie plávať a preto keď prišla búrka, utopil sa tam. Len pozor - synovia tohto sveta sú niekedy múdrejší ako deti svetla (Lk 16,8)! To vyžaduje pohotovosť „Využite príležitosť, lebo dni sú zlé“ (5,16). Slovo kairos znamená pomerný čas, teda termín, chvíľu, príležitosť, ktorú nám Boh dáva. Máme ju „vykupo­ vať“, t. j. využiť a urobiť to, čo je správne v tomto momente. V poľnohospodár­ stve poznáme tzv. agrotechnické termíny. V danom čase sa napr. musia sadiť rastliny a siať obilie. Keď prepasieme pravý okamih, nedá sa to už dobehnúť. Boh nám dáva tiež príležitosti, a my máme robiť nie to, čo je dobré, ale to, čo je správne (porovnaj Mt 22,lnn). Žijeme v zlých dňoch, a tak si nesmieme dovo­ liť premrhať čas na dobré, ale nie časové veci, ale ho využiť na siatie (Jn 9,4). 68

To chce pochopit Božiu vôľu „Preto nebuďte nerozumní, ale pochopte, čo je Pánova vôľa“ (5,17). Čas beží a nikdy sa nevráti späť. I naša životná dráha je obmedzená. Preto musíme dávať pozor na to, aby nám čas nepretiekol akoby pomedzi prsty. Čo sa práve má robiť, to nás učí Božia vôľa. Boh nám dáva príležitosti a s každou z nich je spojená jeho celkom určitá Božia vôľa. Ľudia z oného podobenstva sa zamest­ návali so svojím poľom, so svojím dobytkom a svojou ženou (Lk 14,15nn). To neboli zlé veci, ale hostiteľ ich chcel mať za svojím stolom. Mnohí ľudia žijú podľa vlastnej vôle a potom prosia Boha o príležitosti namiesto toho, aby robili Božiu vôľu v danom čase, ktorý v sebe skrýva mnohé možnosti, ak sa pýtame na Božiu vôľu.

Deti svetla poznajú pravý čas Nie sme milionármi času. Preto musíme plne využiť príležitosti, ktoré nám Boh dáva. Že sú naše dni zlé, nemá nás zviesť k tomu, aby sme čakali len na lepšie časy. Mnohí to tak robia. Ale aj zlé dni skrývajú v sebe príležitosť a potrebuje­ me len rozumieť Božiu vôľu, ktorá nám ukazuje, čo máme práve robiť. Karl Barth napísal svoj slávny List Rimanom ako dedinský farár a nečakal, kým sa stane mestským farárom alebo profesorom. Preto sa dostal na univerzitu. Pot­ rebujeme nie lepšie pomery, ale väčšiu vernosť. Kto nevyužije zimu, toho jar prekvapí. Tu pomáha len disciplinovaná poslušnosť a vernosť v malých ve­ ciach.

4.4.4. Deti svetla žijú v nadšení (5,18-21) Spočíva v plnení Duchom „Neopíjajte sa vínom, ale dávajte sa plniť Duchom“ (5,18). Človek potrebuje nadšenie, aby mohol žiť. Pomáha si tu vínom, ktoré ho však vedie k samopaši a bezuzdnosti. Asi aj tu je narážka na mystérijnú zbožnosť - v kulte Dionýza prichádzali jeho ctitelia do spojenia s ním pomocou vína. Táto cesta je nám uzavretá. My nemáme spiritus vini, ale Spiritus Dei. Preto nás vyzýva Pavol k stálemu a opakovanému plneniu Duchom (plérousthe - buďte plnení). Nie každý, kto sa z Ducha narodil, je ním aj plnený. Žiaľ! Ale Duch nám nechce dať len život, lež aj nadšenie, aby sme nežili zvadnuto. (Pozor: Nie je tu ale výzva ku krstu Duchom, ktorý veriaci už mali). Prejavuje sa v radosti a vďake „Povzbudzujte sa navzájom žalmami, hymnami a duchovnými piesňami ...Neprestajne ďakujte za všetko“ (5,19n). Znamením naplnenia Duchom je radosť, ktorá sa prejavuje v povzbudzovaní druhých žalmami, piesňami a hym­ nami ako aj v spievaní z celého srdca (sotva „v srdci“). Radosť je znakom pl­ nosti Ducha. Kresťan nevyzerá ako človek, ktorého bolia zuby. Kto nespieva, ten nie je celkom v poriadku. Ďalším „znakom krstu Duchom je jazyk vďač69

nosti“ (J. C. Ortiz). Ďakovať za všetko a vždy je ťažká úloha a môžeme to robiť len vo viere v Božiu prozreteľnosť. (Ale „ďakovať za hriech“ je prekrútenie tejto pravdy). Vidno ju v podriadení „Podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom“ (5,21). Niektorí Duchom pokrstení veriaci sa chcú podriadiť len Pánovi, ale nie bratom. To je nesprávne. Lebo podriadenosť Pánovi sa ukáže na podriadení sa bratom. Nejestvuje nijaká taká bezprostrednosť voči Kristovi, ktorá by mohla odhliadnuť od bratov. Ženy a muži, deti a rodičia, sluhovia a páni - všetci sa musia učiť žiť v spoločenstve a svoje záujmy obmedzovať právami druhých. Kto to nechce, ten len dokazuje, ako málo má z plnosti Ducha. Pritom sa predpokladá, že nás druhý nepostavuje proti Bohu, ani nezvádza k neposlušnosti, keď od nás žiada podriadenosť.

Kresťania žijú v nadšení Nadšenie potrebujeme ako ľudia vôbec a ako kresťania zvlášť. Pán nedáva svoj život poskromne, ale v plnosti. Jeho pohár preteká. Svet si tu aj dnes vypomá­ ha modloslužbou Dionýzovi. Vlna alkoholizmu a narkománie zaplavila svet a pochováva svoje obete. V kresťanskej sfére vznikla charizmatická vlna. Ako určité vyrovnanie ju pozdravujeme. Je biblickou pravdou, že Duch nám nedáva len život, ale aj silu. Len musíme poukázať na to, že Duch je aj svätý a chráni nás pred tým, aby sa naša glossolalia nestala glossomániou. To sa deje tam, kde sa veriaci „prvej triedy“ nepodriaďujú iným a nezaraďujú do spoločenstva Tela Kristovho.

4.4.5. Zhrnutie Pavol nás vyzýva, aby sme nielen staré šaty vyzliekli, ale aj nové obliekli. Stali sme sa deťmi svetla a teraz môžeme niesť ovocie svetla. Spočíva nielen v cnos­ tiach, ale aj v misijnej činnosti. Vynášame prázdnotu sveta na svetlo a tak ve­ dieme ľudí k svetlu sveta. Našou chybou je to, že sme sa izolovali od sveta, kým Ježiš mal spoločenstvo s hriešnikmi ako ich priateľ. Zle je tiež, že pod týmto aspektom neusporiadame svoj čas a nevyužijeme príležitosti, ktoré nám dáva aj zlý čas. A keď robíme aj niečo dobrého, robíme to bez nadšenia, zvad­ nuto, takže ľudí skôr odstrašujeme ako priťahujeme.

4.5. Zhrnutie Telo Kristovo je organizmus čistoty. Ako sme videli, prvou vecou pri čistote je pre Pavla jednota. Kde sa nezachováva jednota, tam nemôže byť reč o mrav­ nosti. Pravda, je to jednota síce pevná, ale spontánna a nie nanútená, ktorá skôr rozdeľuje. Pritom zásadne platí, že Ježiš je čistý a mimo neho sa nachádza len špina. Byť kresťanom znamená nasledovať tohto Čistého a tak sa meniť na jeho obraz. Keď ho nasledujeme, musíme mnohé veci odložiť - pretvárku, v ktorej 70

žijeme ako herci, príživníctvo, v ktorom si počíname ako zlodeji, bezohľadnosť, v ktorej vystupujeme ako pomstitelia, sebectvo, v ktorom sa chováme ako la­ komci. Musíme si pravda aj veľa obliecť. Máme sa stať plodnými a druhým pomôcť k svetlu. Všetko sa má podriadiť tomuto svätému cieľu, najmä nás čas. A máme to sledovať s nadšením. Tak zabránime infekciám v cirkvi a privedie­ me jej obnovu a rast pomocou Svätého Ducha.

71

5. Organizmus vzťahov (5,22-6,20) Kristovo Telo je živý, jednotný a čistý organizmus. Ďalšou jeho známkou je to, že ho tvoria údy, ktoré stoja vo vzťahu medzi sebou a s okolitým svetom. Mô­ žeme preto o ňom hovoriť ako o organizme vzťahov. A tu ide na jednej strane o harmonické vzťahy, keď myslíme na manželstvo a rodinu, ktoré cirkev musí chrániť: na druhej strane ide o pomer odporu, keď berieme do úvahy oblasť satanských mocností, voči ktorým cirkev musí bojovať. Pavol používa v tomto oddiele „pravidlá pre domácnosť“, ktoré boli známe v židovstve i v helenizme a ktoré prevzal a kresťansky upravil. Obrátil ich proti synkretistickému bludár­ stvu, ktoré spravidla nemalo záujem o celú oblasť sociálnej oblasti. Manžel­ stvo, rodina a zamestnanie ho nezaujímali, len keď duch človeka sa vznášal k večnému svetlu. Naproti tomu so „svetovými mocnosťami“ sympatizovalo.

5.1. Harmonické manželstvo (5,22-33) (2I Podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom). 22Ženy svojim mužom ako Pánovi, 2'lebo muž je hlavou ženy, ako aj Kristus je hlavou Cirkvi, sám Spasiteľ tela. 24Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom. 23Muži, milujte svoje ženy, ako aj Kristus milo­ val Cirkev a vydal seba samého za ňu, 26aby ju posvätil očistným kúpe­ ľom vody v slove, 27aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepo­ škvrnená. 2STak sú aj muži povinní milovať svoje ženy ako vlastné telá. Kto miluje svoju ženu, miluje seba samého. 29Veďnik nikdy nemal v ne­ návisti svoje telo, ale živí ho a opatruje ako aj Kristus Cirkev, 30lebo sme údmi jeho tela. 31 Preto muž opustí otca a matku a priľne k svojej žene a budú dvaja jedno telo. 32Toto tajomstvo je veľké, ale ja ho vzťa­ hujem na Krista a Cirkev. Avšak aj z vás jeden každý nech miluje svoju ženu ako seba samého. A žena nech si ctí svojho muža. Žijeme nielen sami osebe, ale aj vo vzťahu k druhým ľuďom. Pavol začína s najmenším spoločenstvom dvoch ľudí, s manželstvom. Cirkev je tiež spolo­ čenstvo, ktoré sa vytvára spasením. Manželstvo je naproti tomu určené stvore­ ním. Obe tieto spoločenstvá sa podmieňujú: Cirkev je ochrankyňou manžel­ stva, manželstvo je budúcnosťou cirkvi. Preto Pavlovi veľmi záleží na tom, aby sa manželstvo zdravo vyvíjalo. Veď sa môže stať malým nebom alebo predsie­ ňou pekla. Čo máme teda robiť, aby nám prinieslo požehnanie? Na to dáva

73

Pavol generálnu odpoveď: „Podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom“ (5,21). Celý oddiel (5,22-26.28) stojí pod týmto nadpisom a je jeho rozvede­ ním. Čo to znamená prakticky?

5.1.1. Ženy sa podriaďujú (5,22-24) Mužom ako Pánovi „(Podriaďujte sa): Ženy svojim mužom ako Pánovi“ (5,22). Jestvuje podriade­ nie sa Pánovi a podriadenie sa človekovi. Pavol nás učí, že tieto dve veličiny nie sú síce totožné, ale že sa nedajú od seba oddeliť. Veriaci sa podriaďujú Pá­ novi, a to ukazujú v podriadení sa spoluveriacim. Čo sa tu vypovedá všeobec­ ne, to Pavol aplikuje na ženy - majú sa podriadiť svojim mužom „ako Pánovi“, pretože zemská autorita zastupuje nebeskú. Prirodzene, to je aj nebezpečná pravda, lebo sa môže zneužiť. V tomto prípade sa možno odvolať od pozemskej inštancie na nebeskú, len sa to nesmie stávať často a stále, ale len ako výnimka. Spravidla preukazuje žena poddanosť Kristovi v poddanosti voči svojmu mu­ žovi.

Mužom ako svojej hlave „Lebo muž je hlavou ženy, ako aj Kristus je hlavou Cirkvi, sám Spasiteľ tela“ (5,23). Požiadavka podriadenia sa je mimoriadne urážlivá - a to aj v kresťan­ ských kruhoch - pre modernú ženu, ktorú formuje idea emancipácie. Musíme však povedať, že emancipácia môže zavrhnúť len zneucťujúce podriadenie že­ ny, kým kresťanské učenie musí žiadať spravodlivú podriadenosť. Lebo v ňom je osteň proti rodinnému sebectvu ženy. Žena je darkyňou života a ochranky­ ňou rodinného krbu. V tomto dobrom inštinkte sa môže stať neobjektívnou a chrániť rodinu na účet iných. Muž sa stal jej hlavou preto, aby sa jej láska ne­ stala jednostrannou. Muž má dar vecnosti, ktorá drží v medziach sebectvo ženy a rozširuje ho na solidaritu aj s inými (Th. Bovet). Tým sa nemyslí na nič poni­ žujúceho. Kristus ako hlava je Spasiteľom Cirkvi a taká vecná hlava je aj pre ženu záchranou. Svojim mužom vo všetkom: „Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom“ (5,24). Cirkev je tu postavená za príklad pre ženu, lebo chápe, že Kristus sa jej stáva Spasiteľom práve tým, že ju vedie a jej rozkazuje. V tejto dôvere sa majú aj ženy podriaďovať svojim mužom, a to „vo všetkom“. Tým sa má naznačiť normálny prípad a uzamknúť závory okamžitým a mnohým výnimkám. Každý podnik musí mať hlavu a je nešťastím, keď jej niet. Potom to vyzerá tak, ako za čias sudcov: „V tom čase nebolo kráľa v Izraeli, každý si robil, čo bolo dobré v jeho očiach“ (Sd 21,25). Je nešťastím, keď manželstvo nemá nijakú hlavu alebo keď má dve (druhá hlava je vo forme krku, ktorý točí hlavou). To nevy­ lučuje ten spôsob, že sa muž a žena spolu radia a spolu rozhodujú. Vyskytujú

74

sa aj výnimky, keď je muž príliš pasívny a nevie rozhodovať. Ale potom trpí žena.

Ženy sa podriaďujú Stojíme pod vplyvom emancipačnej myšlienky a považujeme podriadenie sa ženy za niečo despotického a zneucťujúceho. Ale načim uvažovať na základe faktov - žena je sebecky založená. Práve vo svojej materinskej láske a v svojej starostlivosti o muža sa ukazuje jej egoizmus. J. A. Markuš síce pred rokmi veľmi popudil proti sebe mnohé matky, keď vypovedal pravdu, že materinská láska tiež nie je svätá a potrebuje očistenie. Predsa však je to pravda, ktorá pla­ tí. V podriadení sa žena očisťuje svoju lásku od tohto sebectva. Nie je to teda nijaké poníženie, ale skôr jej očistenie a záchrana. Toto sebazaprenie vlastne znamená zrodenie ženy. To musia pochopiť naše ženy. Keď sa podriaďujú šé­ fovi v úrade, nemali by sa voči svojmu manželovi hneď odvolávať na nebeské­ ho Pána alebo na rovnosť ľudí. Žena je fyziologicky „rodinne sebecká” a v pod­ riadení sa mužovi sa zbavuje tohto sebectva. Treba ale povedať, že Pavol tu hovorí o manželstve a nie o povolaní!

5.1.2. Muži milujú svoje ženy (5,25—28a) Ich láska sa obetuje „Muži, milujte svoje ženy, ako aj Kristus miloval Cirkev a vydal seba samého za ňu“ (5,25). Pre ženu bola príkladom Cirkev, pre muža je Kristus. On milo­ val Cirkev golgotskou láskou. Lebo znakom lásky - agapé je práve obeť. Se­ xus berie, agapé dáva. A dáva nielen to, čo bezpodmienečne musí, ale dáva všetko, aj to najcennejšie - život. Tak majú aj muži milovať svoje ženy golgot­ skou láskou - dať aj svoj život. Tu vidíme, že podriadenie sa nie je jednostran­ né. Ba že od muža sa žiada ešte ťažšia vec ako od ženy. Muž je totiž vo svojej vecnosti tiež náklonný k sebectvu. Chce všetko premeniť na vec a využiť (Th. Bovet). Nakoniec aj žena je preňho len vecou. A teraz prichádza podriadenie Obetuj sa! Daj ruky preč! V láske sa muž prakticky zapiera a stáva sa člove­ kom.

Ich láska myslí na milovanú „.. .aby ju posvätil očistným kúpeľom vody v slove, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet poškvrny ani vrásky ani ničoho podobného“ (5,26n). Ježiš nielen dal za Cirkev svoj život, ale aj jej život urobil krásnym - posvätil ju očistným kúpeľom vody. Je ťažko možné myslieť tu na niečo iného ako na krst. V normálnom prípade veriaceho krstenca sa krstom očistenie nielen sym­ bolizuje, ale aj vykonáva. Pravda nie magicky, ale „v slove, v spojení so slo­ vom“. Pravdepodobne tu ide o výraz „na meno, do mena Kristovho“, ktorý je formulou odovzdania a robí z krstu Kristovo prevzatie Cirkvi do vlastníctva. Pavol tu naráža na židovský a helenistický svadobný kúpeľ, ale oným hlbokým 75

pojatím „krstí“ a pokresťančuje tento kúpeľ, aby ukázal, že Kristus je tu pre Cirkev. Obetoval sa, aby ju urobil čistou. Ich láska je solidárna „Tak sú povinní aj muži milovať svoje ženy ako vlastné telá. Kto miluje svoju ženu, miluje seba samého“ (5,28). Človek má rád seba - to je fakt, s ktorým sa musí počítať. Má to svoje hlboké zdôvodnenie v pude sebazáchovy, na základe čoho ľudská rasa nevymrela. Táto „spravodlivá láska k sebe“ je však tiež sfar­ bená sebecky. Preto ju Ježiš zošľachtil tým, že ju urobil mierou lásky k blížne­ mu. Pavol ju stotožňuje s láskou k žene: „Kto miluje manželku, miluje seba samého“. Tak je láska k manželke „obrátená láska k sebe“. Lebo žena bola len cudzou dcérou cudzieho muža, ale manželstvom tu vznikla nová organická jednota z dvoch polovíc. Žena je tak nie „najbližší blížny“ muža, ale on sám. To nemá byť dôvodom pre „egoizmus vo dvoch“, len chce preniesť na ženu prirodzenú lásku k sebe a tým ju očistiť od egoizmu.

Muži milujú Požiadavka podriadenia sa nie je jednostranná. Nie je napísané: „Vy, ženy, podriaďte sa - vy, muži, panujte!“ Láska je ťažkou úlohou pre muža, ktorý je vecný a vypočítavý. Aj keď miluje ženu, miluje len seba. V mnohých prípa­ doch vykořisťoval ženu - pozri Ammon. Pred intimitou láska, po nej nenávisť (2Sm 13,15). Ale teraz prichádza golgotská láska, ktorá zabúda na seba a je tu celkom pre milovanú. Teraz nastáva obrátenie sebeckej lásky, ktoré vedie mu­ ža od jeho vecnosti k onému „ľudskému stredu“. My muži - aj v priestore cir­ kvi - musíme si priznať, že tento ideál prijímame len váhavo. Máme málo po­ rozumenia pre potreby ženy. Jej intuícia sa nám javí ako naivita. V mnohých manželstvách je osamotený sexus muža, ktorý nemá ani tušenia, že jeho žena nepotrebuje natoľko sexus ako skôr nežnosť a duševno - duchovné spoločen­ stvo. Vlastne láske nerozumieme.

5.1.3. Manželské a cirkevné telo (5,30-33) Ako Kristus „Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí ho a opatruje ako aj Kristus Cirkev. Lebo sme údmi jeho tela“ (5,29b). V tomto odstavci opúšťa Pavol manželský problém a robí odbočenie k Cirkvi. Spojovacím bodom je tu slovo telo, ktoré sa môže užívať o manželskom spoločenstve medzi mužom a ženou i o duchovnom spoločenstve medzi Kristom a Cirkvou. Ako viackrát, aj tu máme zrovnanie, v ktorom je Kristus príkladom, ktorý má muž nasledovať. Muž sa má tak starať o ženu (a tak o „svoje telo“), ako aj Kristus o údy svojho tela. Niektorí chcú vidieť v slovách „živiť a opatrovať4 narážku na Večeru Pá­ novu, ale to nie je správne. Veď nie je reč o Kristovi, ale o mužovi. Teda ako Kristus - tak aj muž. Neskoršie rukopisy pripájajú, „...z jeho tela a kostí“.

76

Hoci sa to nachádza v Sínajskom rukopise a u Irenea, dá sa to vysvetliť ako protignostický dodatok.

Ako muž „Preto muž opustí otca i matku a priľne k svojej žene a budú dvaja jedno telo. Toto tajomstvo je veľké, ale ja ho vzťahujem na Krista a Cirkev“ (5,3In). Nie­ len Kristus je príkladom pre manželstvo, ale aj manželstvo príkladom pre Krista. Text IM 2,24 Pavol použil na to, aby naznačil, že tak ako v manželstve z dvoch vzniká jedno telo (vlastne mäso - sarxľ), tak vzniká aj z Ježiša a Cir­ kvi organická jednota. Táto podobnosť je taká hlboká, že ju Pavol označuje ako „tajomstvo“ (mystériem). Tu našli stredovekí dogmatici formálne zdôvodnenie na to, aby považovali manželstvo za sviatosť. Slovo mystériem preložila totiž Vulgáta ako sacramentum a to zapríčinilo nedorozumenie, lebo sacramentum už neoznačovalo tajomstvo, ale sviatosť, „viditeľnú vec, ktorou sa podáva ne­ viditeľná milosť“. Lebo aj keď sa pozrieme na vecnú stránku, dá sa povedať len to, že manželské spoločenstvo znázorňuje vzťah Krista k jeho Cirkvi. O toto znázornenie jedine Pavlovi išlo. A hádam aj o spätnú väzbu, že totiž pomer Krista k Cirkvi nesie pomer muža k žene. To neznamená, že manželstvo je sviatosťou, ktorú prijímame „viditeľne neviditeľné“. Skôr by sme tu mohli ho­ voriť o Cirkvi ako o sviatosti.

Tak aj vy „Ale aj z vás jeden každý nech miluje svoju ženu ako seba samého. A žena nech si ctí svojho muža“ (5,33). Po odbočke sa Pavol vracia k svojej téme. Pri Kristovi je všetko v poriadku. Čo zostáva, to je muž a jeho láska, a to reálny muž, „jeden každý“. Abstraktne môžeme milovať, ale abstraktná láska nie je láska. Lebo mojím problémom nie je ďaleký Boh v nebi, ani ďaleký človek na zemi, ba ani nie „človek ako taký“, ale blízka žena, s ktorou denne zdieľam „stôl a lôžko“ a ešte mnoho iného. V tomto najužšom spolku vznikajú problé­ my a mladí ľudia ani nevedia, kam pri svadbe vstupujú. Oni myslia, že do raja. My myslíme, že do „brusiarne“. Tu je ťažké preukázať svoju podriadenosť mu­ žovi v láske k žene a žene v úcte k mužovi. Ale len tým sa stanú „ľuďmi spase­ nými od seba“ a tak ľuďmi vôbec. Manželské a cirkevné telo Na základe týchto textov vzniklo učenie o manželstve ako sviatosti. Exegeticky je to neudržateľné, ako sme ukázali. Aj vecne to stojí na slabých nohách. Lebo keď niečo znázorňuje duchovnú pravdu, nestáva sa tým sviatosťou. Ježiš používal prírodu ako príklad pre kráľovstvo Božie, ale tým sa príroda nestala sviatosťou. A keď sa nám niečím viditeľným preukazuje neviditeľná milosť, nie je tu tiež dôvod na vyhlásenie sviatosti. Pomocou práce napr. prijímame mno­ ho požehnania a predsa práca nie je sakramentom. Čo nám však ono Pavlovo odbočenie chce povedať, je asi toto: Manželské spoločenstvo odkazuje od seba 77

a znázorňuje cirkevné spoločenstvo, v ktorom má svoje zdôvodnenie, očistenie a silu. Manželská láska znázorňuje Kristovu lásku, Kristova láska drží manžel­ skú lásku. Ak manželia opustia túto pôdu, ich láska zvädne a vyschne.

5.1.4. Zhrnutie Harmonické manželstvo vyžaduje spoločné podriadenie sa manželských part­ nerov. Žena sa podriaďuje mužovi a očisťuje sa tak od rodinného sebectva, ku ktorému má sklon ako darkyňa a ochrankyňa života. Muž sa podriaďuje žene, keď ju miluje obetujúcou sa láskou, ktorá zabúda na seba a je tu pre milovanú. Tak sa oslobodí od sebectva vecnosti, ktoré má ako „riaditeľ rodiny“. Obaja tak žijú v jednom tele, ktoré znázorňuje telo Kristovo. Z neho prijíma manželské spoločenstvo svoje držanie a oporu. Že to je dobrá cesta, to dokazuje dnes zá­ porne krivka rozvodov, ktorá stúpa tým viac, čím viac sa rozmáha sexuálna vlna pri ľuďoch, ktorí chcú len užívať a nie sa obetovať.

5.2. Usporiadaná rodina (6,1-9) 'Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé'. 2Cti svojho otca i matku - to je prvé prikázanie so zasľúbením: 3Aby ti bolo dobre a aby si dlho žil na zemi. 4A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich s prísnosťou a napomínaním v Pá­ novi. 5Sluhovia, poslúchajte pozemských pánov s bázňou a chvením z úprimného srdca ako Krista. 6Neslúžte iba naoko ako tí, čo sa chcú páčiť ľuďom, ale ako Kristovi služobníci, ktorí z tej duše plnia Božiu vôľu. 7A slúžte ochotne ako Pánovi a nie ako ľuďom. 8Veďviete, že každý dostane od Pána odmenu, ak urobí niečo dobré, buď sluha buď slobod­ ný. 9A vy, páni, správajte sa k ním takisto a prestaňte sa vyhrážať. Veď viete, že aj ich aj váš Pán je v nebi a on nenadŕža nikomu.

6

Po manželstve pristupuje Pavol k rodine. Veď v manželstve prichádzajú spra­ vidla na svet deti. K ním patrila v antickej rodine ešte čeľaď. Musíme tu pravda dbať, na to, že Pavol žil v starovekých pomeroch, kde čeľadný otec mal takmer neobmedzenú moc nad deťmi a najmä nad otrokmi. Na naše pomery to môže­ me prenášať len veľmi opatrne. Keď sa však pozrieme na to bližšie, prídeme k presvedčeniu, že to môžeme robiť. Lebo - keď zmeníme, čo sa zmeniť má nájdeme tu výpovede, ktoré obsahujú na tomto historickom mieste trvalé rie­ šenie pre všetky časy. To má čo povedať aj našej dobe, v ktorej sa rodina na­ chádza v ťažkej kríze. Niektorí by chceli rozťať tento gordický uzol, Pavol ho rozmotáva. Akými pokynmi?

78

5.2.1. Deti majú poslúchať (6,1—3) To je spravodlivé „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé“ (6,1). Po­ slušnosť detí bola samozrejmosťou celého antického sveta. Pomocou určenia „v Pánovi“ Pavol túto ideu vlastne pokresťančuje - poslušnosť sa má odohrávať vo sfére, kde Ježiš je Pánom nad všetkým. Potom je to spravodlivé. Dieťa má priveľa energie. Nepočíta kroky, čo zodpovedá tajomnému zákonu rastu. Ale tento potenciál sily je tiež egoistický a potrebuje úpravy. Je to ako s autom, ktoré mimo výkonného motora potrebuje aj účinné brzdy. Tieto brzdy má dieťa v rodičoch. Keď ich poslúcha, je pod správnym riadením a nerozbije sa na kri­ žovatkách života. Preto je poslušnosť spravodlivá, ináč vznikajú u detí nehody.

To je prvé prikázanie „Cti svojho otca i matku - to je prvé prikázanie so zasľúbením“ (6,2a). Niektorí to prekladajú ako „jediné prikázanie“, čo neobstojí. Iní to chápu ako prvé, kto­ ré má zasľúbenie, ale znenie Desatora je proti tomu: „Aj druhé prikázanie má zasľúbenie“ (TNT 502). A tak uprednostňujeme ten výklad, že je to prvé priká­ zanie pre deti. Pri dieťati začína poslušnosť voči všetkým prikázaniam pri pia­ tom prikázaní, lebo rodičia zastupujú Boha pre dieťa. Keď dieťa nedbá na rodi­ čov, nebude neskoršie dbať ani na Boha. Preto je poslušnosť to prvé pri dieťati. Teda nie ako ovláda cudzie reči, hudbu a šport, ale aké je ukázněné. Nie svaly a rozum, ale podriadenie sa. Všetko ostatné môže a musí nasledovať, no po­ slušnosť je to prvé, čo nesmie chýbať. To má zasľúbenie „...(prikázanie) so zasľúbením: Aby ti bolo dobre a aby si dlho žil na zemi“ (6,2b-3). Poslúchať je ťažké, ale má to zasľúbenie dobrého a dlhého života. Myslí sa to príliš materialisticky? Pavol a Biblia nedbajú nič na náš vyblednutý spiritualizmus, zvestujú svätý materializmus. Deti, ktoré sa dajú brzdiť, môžu sa tešiť aj na peknú jazdu. Ktoré sú bez brzdy, majú pred sebou temnú budúc­ nosť . Prirodzene, aj rodičia sú obmedzení oným „v Pánovi“. Niekedy musíme viac poslúchať Boha ako rodičov. Ale to zostane skôr zriedkavou výnimkou a nie pravidelným únikom. Veď aj zlí rodičia sú rodičia, ktorým nesmieme odo­ prieť povinnú úctu.

Deti poslúchajú Aj táto požiadavka sa zdá byť celkom nemoderná. Avšak skôr by sme vari mali povedať „nemódná“, lebo je vlastne celkom moderná, t. j. vystihuje primeranú zákonitosť. Hviezdy sú tiež poslušné, lebo obiehajú po celkom určitých drá­ hach. Keby sa chceli stať „dospelými“, ležal by vesmír za chvíľu v ruinách (W. Foerster). Dieťa sa stane vtedy dospelým, keď pochopí význam poslušnosti a začne dobrovoľne poslúchať. Keď vidí slobodu v tom, že s novými topánkami

79

skočí do mláky, je ešte nezrelé. A keď mládenec chce dokázať cigaretou svoju dospelosť, dokáže pravý opak. Lebo zrelosť dokazuje tým, ako sa vie obme­ dzovať, nie tým, čo si vyzývavo dovolí.

5.2.2. Rodičia musia byť príťažliví (6,4) Tým, že nedráždia „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu“ (6,4a). V Ko 3,31 čítame: „Vy, otcovia, nedráždite (nezastrašujte) svoje deti“. List Efezským ide ešte ďalej rodičia nemajú dráždiť svoje deti k hnevu. Myslí sa tu akiste na ich chovanie, ktoré ich môže presvedčiť a priťahovať, ale aj naplniť odporom a vzdorom. Pravdaže nie je tu názor, aby rodičia robili len to, čo sa deťom zdá príjemné. Ale čo robia, nemôžu robiť na základe vonkajšej autority, ako je vek či sila. Dieťa vycíti, či ho rodičia vodia alebo len posielajú a či majú vnútorné právo na rozkazy. Egoizmus rodičov sa ukazuje v ich vonkajšej prevahe, ktorá sa tu stavia pod súd kríža: Buďte príťažliví svojou mravnou výškou a neodpudzujte svojou rozkazovačnosťou!

Tým, že vychovávajú „...ale vychovávajte ich“ (6,4b). Pôvodne bola reč o „živení, výžive“ (ektrefein), pretože hlavný problém spočíval vtedy v holom zaistení života detí. Potom sa ale toto slovo vztiahlo na široký komplex výchovy vôbec. Ako vie­ me, je s tým spojených mnoho vecí - schopnosť dostať sa do detského sveta a prispôsobiť sa prirodzenosti dieťaťa; umenie stať sa dieťaťu priateľom (pedagóg bol ten, ktorý vzal deti (paides) za ruku a viedol ich (ago); múdrosť získať si a udržať dôveru dieťaťa; schopnosť nájsť si čas pre jeho otázky a neprenechať jeho výchovu ulici - a ešte mnoho iného. Tým, že káznia „(Vychovávajte ich) s prísnosťou a napomínaním v Pánovi“ (6,4c). Deti sa ne­ majú dráždiť k hnevu, ale tým sa nestali osou celej rodiny. V mnohých rodi­ nách je to žiaľ tak, že sa dieťa stalo - hádam už od narodenia - kapitánom, pred ktorým rodičia (najmä matka!) skáču do pozoru ako regrúti pri vojsku (H. Wirtz). Myslia si, že získajú dieťa svojou mäkkosťou, ktorá sa všetkému vyhne, čo je proti nej. Ale to zlyháva! Veď nepriťahuje mäkká voľnosť, ale silná dis­ ciplína, ktorú pravda musia praktikovať aj rodičia. A keď aj dieťa zo začiatku hádam nepochopí disciplínu, neskoršie predsa len uvidí, že je preňho cestou k životu (Pr4,13; 15,32). V tom je zahrnutý aj trest a - najmä v rannej mla­ dosti - telesný trest. Rodičia musia byf príťažliví V mnohých zboroch strácajú rodičia svoje deti, pretože nepochopili, že ich kresťanstvo sa ukáže na tom, či priťahuje deti alebo nie. Môžeme byť veriaci,

80

ale možno máme v sebe „pozostatky zlosti“ (možno nepravdivosť, lakomstvo a podobne), ktoré môžu urobiť z detí „nahnevanú generáciu“, čo sa odcudzí kresťanstvu. Chladné ovzdušie v rodine nemôže dieťaťu vyhovoriť a v rozhovo­ re odstrániť jeho dôsledky ani kazateľ. Hudsona Taylora získali pre Pána nie prebudeneckí kazatelia (a tí boli vynikajúci!), ale pravá kresťanská atmosféra doma. Pre otca je cťou, keď sa syn chce stať ako on. Ale priťahujúcim magne­ tom sa stáva železo len vtedy, keď je v elektrickom silovom poli! Bez neho je to len mŕtvy kov! A potom smutné kresťanstvo je liahňou ateistov.

5.2.3. Sluhovia sa majú stať iniciatívnymi (6,4-8) V poslušnosti „Sluhovia, poslúchajte svojich pozemských pánov s bázňou a chvením z úprimného srdca ako Krista“ (6,5). Sluhovia (vlastne otroci, douloí) sa vyzývajú k poslušnosti ako všade v antickom svete. Naše humanistické svedomie sa tu búri a nazdáva sa, že Pavol mal rozhodne protestovať proti otroctvu ako také­ mu. Ako uvidíme, urobil nielen to, ale niečo oveľa radikálnejšie: „V Pánovi Kristovi“ ho vnútorne urobil zastaralým a tým ho odstránil. Preto si mohol dovoliť nechať navonok všetko pri starom. Čas nebol politicky a ekonomicky pripravený na zrušenie otroctva. Pavol ho preto ponechal v dôvere, že vnútorná zmena časom prinesie aj zmenu štruktúr. V ochote „Neslúžte iba naoko tí, čo sa chcú páčiť ľuďom“ (6,5). Otroci nemali nijaké práva a preto nemali ani nijakú iniciatívu. Čo museli bezpodmienečne urobiť, to urobili, ale nič viac! To je pochopiteľné, lebo to bola obrana bezprávnych. Ale tu ležalo nielen nešťastie, ale aj vina ich položenia - egoizmus pasivity. V ňom stratili ľudskú tvár. Aby ju znova získali, nemajú prestať poslúchať, ale poslúchať „z úprimného srdca, z tej duše“, a to pozemských pánov, ktorí vyko­ návajú moc z dopustenia, ale aj obmedzenia Pánom Kristom. V poslušnosti sa majú stať iniciatívnymi!

Ako služobníci Kristovi „...ale ako Kristovi služobníci ...slúžte ako Pánovi a nie ako ľuďom“ (6,6b). Tým sa všetko vysvetľuje. Veď ako služobníci (otroci) Kristovi nie sú len ma­ jetkom, ale aj majiteľmi (1,11.14), nielen ním viazaní, ale aj v ňom slobodní. Takto sa vlastne stali ľuďmi vôbec, a tak aj právnym subjektom, ktorý sa môže zodpovedať: „Veď viete, že každý dostane od Pána odmenu, ak urobí niečo dobré, buď sluha, buď slobodný“ (6,8). Keď sa majú stať iniciatívni, musia mať pocit, že svojou iniciatívou niečo dosiahnu. A tu je to - Pán to odmení! Lebo pred ním sú pozemské rozdiely odstránené. Už nemajú do činenia s pánmi, ale s Pánom!

81

Iniciatíva podriadených Dnes máme povonku iný svet a iné systémy. Ale vlastne - mutatis mutandis problémy zostali tie isté pre podriadených, ktorí sú v každom systéme. Bránia sa aj dnes oným egoizmom pasivity, keď robia len toľko, koľko bezpodmieneč­ ne musia, lebo „to nepatrí nám“. To chcú niektorí vyriešiť „obrátením štruk­ túr“. Ale aj potom by zostali podriadení a nadriadení a všetko by začalo znova. Kresťanskí podriadení sa stávajú slobodnými ľuďmi v iniciatívnej práci. Tlak pomerov k pasivite je veľký, ale vnútorný tlak k dobrovoľnej ochote musí byť väčší. V Japonsku majú (nekresťanskí!) zamestnanci pocit - to je „naša firma“. Prečo by mali kresťanskí pracovníci zaostávať za nimi, keď pracujú v tom ve­ domí, že ich vidí Božie oko?

5.2.4. Páni sa majú stať zodpovednými (6,9) Keď sa podriaďujú „A vy, páni, správajte sa k ním takisto“ (6,9a). Čo znamená toto „takisto“? Vzťahuje sa to na isté činnosti pri otrokoch, napr. na úprimnosť a ochotu? Sot­ va! Veď otroci nie sú len ochotní, ich charakteristikou je to, že sa podriaďujú. A od pánov žiada Pavol to isté (ta auta)'. To súhlasí s nadpisom celého oddielu (5,21) a ide ďaleko nad Ko 4,1; kde sa žiada len spravodlivosť. Táto rovnosť je niečo neslýchaného, ale pravdivého! Pánov posadilo ich postavenie do sedla a cítia sa ako malí bohovia. A práve tento egoizmus „malých bohov“ majú od­ strániť, a to podriadením sa práve tým, ktorí sú im podriadení. Keď zanechajú násilie „Prestaňte sa vyhrážať“ (6,9b). Vyhrážka je prostriedkom na utláčanie a na bezprávne násilie. Páni majú moc a myslia si, že právo je len vôľa mocného. Potom operujú s vyhrážkami a trestami podľa vlastného zdania, lebo za právo považujú to, čo sa im hodí a čo podporuje ich záujmy. A túto metódu používa­ jú zvlášť voči tým, ktorí sú bez práva podľa platných zákonov. Ale zdravie ná­ roda závisí od toho, ako sa chovajú silní k slabým, voči ktorým nie sú právne zaviazaní. Kto má moc, je vo väčšom nebezpečenstve ako ten, čo ju nemá, lebo môže moc zneužiť. Kresťanskí páni sa majú znova vrátiť k právu, ktoré stojí nad každou mocou, obmedzuje ju a tým aj zachováva. Keď uznajú Pána „Veď viete, že aj ich aj váš Pán je v nebi a on nenadŕža nikomu“ (6,9c). Tento Pán Kristus povyšuje otrokov na ľudí a ponižuje pánov tiež na ľudí. Sú vysoká, ale nie posledná inštancia. Pred ním je naše postavenie len formou našej služ­ by. Pozerá sa na našu vernosť a nie na naše postavenie. Uňho niet „prijímania osôb“. Tento výraz je trochu zavádzajúci. Pôvodne tu ide o „dvihnutie tváre“ (hebr. násá panim) na človeka, ktorý pred niekým ponížene kľačal. Prekladalo

82

sa to potom grécky prosópolémpsia či latinsky persona (Vulgáta) - „prijíma­ nie tváre či masky“. Má to význam: straníctvo, nadržanie, protekcia. Pán sa nepozerá na to, v akej maske vystupujeme, ale ako verne hráme pridelenú rolu (ISm 16,7). Díva sa práve na našu osobu! Zodpovední páni Vždy a všade sa opakuje tá história - vysoké postavenie robí z ľudí malých bohov, ktorí na základe moci rozhodujú o práve. Tak je to v izraelských deji­ nách, ale aj v starších a novších dejinách vôbec. Dochádzalo k utláčaniu a kresťania sa žiaľ nie vždy ujímali utláčaných. Mnohokrát oltár podporoval trón. Ale násilie nerieši situáciu, skôr ešte hromadí napätie. „Rada bohov“ riskuje revolúciu (porovnaj Rechabeám IKr 12). Kde sa právo „priškripne“, nemôže­ me dovidieť, akým výbuchom ideme v ústrety. Na každý pád sa musí Cirkev postaviť za ukrivdených a stať sa advokátom urazených. Súd sám môže prene­ chať Pánovi dejín.

5.2.5. Zhrnutie Ako vyzerajú naše rodiny, tak budú vyzerať naše cirkvi. Začína sa to pri rodi­ čoch a deťoch. Priepasť medzi nimi sa uzavrie, keď sa obaja zaprú a jedni ne­ chajú sebectvo energie a druhí sebectvo prevahy. Ťažká otázka nadriadených a podriadených (aj vo forme etnických menšín!) je krvácajúcou ranou v našich krajinách. Začína sa uzdravovať tam, kde si jedni privlastnia dobrovoľnú ini­ ciatívu a druhí zodpovednú vernosť. Kde to nie je, stojíme na prahu či v prúde revolúcií, ktoré nik nemôže zadržať. Mnohé rezolúcie z kresťanských kruhov z protestantskej i katolíckej strany na to poukazujú. Boh je spravodlivý a je proti každému egoizmu, ktorý je jedom spoločenstva.

5.3. Boj so satanom (6,10-20) l0Napokon zosilnievajte v Pánovi a v sile jeho moci. "Oblečte si plnú Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. ,2Lebo nevedieme svoj boj proti telu a krvi, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti vládcom tohto veku tmy, proti duchom zla v nebeských oblastiach. 13Preto si vezmite celú Božiu výzbroj, aby ste sa mohli v zlý deň postaviť na odpor, všetko prekonať a obstáť. 0*13 14Stojte teda a opášte sa okolo pásu pravdou, obrňte sa pancierom spravodlivosti 15a ako obuv použite po­ hotovosť zvestovať evanjelium pokoja. 16K tomu všetkému si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy toho Zlého. 17A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo. 1SV každý čas sa modlite a proste v Duchu a v tom vytrvalo bdejte a proste za všetkých 83

svätých: 19i za mňa, aby mi bolo dané pravé slovo, keď otvorím ústa, a aby som presvedčivo oznámil tajomstvo evanjelia, 20ktorého som vy­ slancom aj v okovách, aby som bol v ňom presvedčivý, ako som povinný hovoriť. Cirkev má rozvíjať harmonické vzťahy. Ale nestojí len v ľudských štruktúrach, ktoré sú dané stvorením, ale aj v nadpozemských súvislostiach, v ktorých vedú určité mocnosti zákerný boj proti Bohu a jeho Kristovi. To vyžaduje aj od nej postaviť sa rozhodne proti týmto mocnostiam. Prečo to bolo nutné prízvuko­ vať? To sa môžeme len domnievať. Ale z listu Kološanom vieme, že tamojší bludári boli náklonní uctievať nadpozemské mocnosti („uctievanie anjelov“ Ko2,18) a aj Krista zaradiť medzi ne ako jednu mocnosť medzi mnohými. Preto tam Pavol hovorí, že Kristus je hlavou týchto mocností (Ko 2,10). V Ef vyzýva Pavol k boju proti nim. Sme poslaní do sveta, ale toto dobré Božie stvorenie je ovládané nepriateľskými mocnosťami. Preto musíme začať s nimi rozhodne bojovať.

5.3.1. Náš nepriateľ (6,10-13) Je silný „Napokon zosilnievajte v Pánovi a v sile jeho moci“ (6,10). Pavol sa už dvak­ rát predtým modlil, aby Efezskí zosilneli (1,19; 3,16). Teraz používa rozkazo­ vací spôsob, ktorým naznačuje, že je ich povinnosťou upevniť sa. Vo všetkých troch prípadoch pozerá Pavol na boj, ktorý ich čaká. Musia zosilnieť, lebo ich nepriateľ je silný. Túto silu nemajú sami v sebe, ale „v Pánovi“, t. j. na území, ktoré on ovláda a ktoré je v silovom poli Ducha. Tam bývajú nielen oni v ňom, ale aj on v nich (3,17) a napĺňa ich Duchom (5,18). Protivníkovi sa nedá odpo­ rovať mocou z tohoto sveta. Tu sa musí nasadiť tá moc, ktorá bola činná pri vzkriesení Ježišovom (1,19).

Je ľstivý „Oblečte si plnú Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla“ (6,11). Úklady (methodeia) sú vlastne „tajné chodníky a okľuky v protiklade k priamej ceste, spôsoby, ktoré používajú zákemíci“ (Bengel). To je to, čo my dnes nazý­ vame taktikou, ktorá hrá rozhodujúcu rolu vo vojenstve, v ekonomike i v špor­ te. Pri určitých protivníkoch sa musí užívať určitá taktika. Aj diabol nebojuje priamo, ale poza chrbát. Zakrýva svoje plány, dokonca aj svoju existenciu, ako to robia aj vojaci. Je veľmi rád, že ho teológovia vyhlásili za nejestvujúceho. On sám vystupuje ako priateľ človeka a radí nám, aby sme si ponechali svoj život - to je to satanské vo vlastnom zmysle (Mk 8,32n)! Lebo nie jeho rev je nebezpečný, ale jeho dobrá vôľa! Väčšinou to prehliadneme. Skláňa sa takým nízkym spôsobom k človekovi, že ho na svojom radare ani nezaregistrujeme.

84

Používa figúry na javisku „Lebo nevedieme svoj boj proti telu a krvi“ (6,12a) Výraz telo a krv označuje človeka v jeho slabosti, chatrnosti a smrteľnosti naproti mocnému a večnému Bohu (Mt 16,17; G 1,16). Náš boj nie je namierený proti tomuto slabému člo­ vekovi. Ten síce hrá na javisku a stojí v popredí. Efezských klamal a utláčal cisár a jeho úradníci, kňazi a filozofi. Ale boli by si boj zjednodušili, keby boli videli svoju úlohu v likvidácii týchto figúr. A k tomu by boli nepochopili aj svoje poslanie. Lebo mali klesajúceho človeka zodvihnúť, blúdiaceho priviesť domov a spútaného rozviazať a nie ho zničiť. A mali to robiť v láske a v nádeji.

Stojí za kulisami „...ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti vládcom tohoto veku tmy, proti duchom zla v nebeských oblastiach“ (6,12). Protivník cirkvi je veliteľom nad celou armádou duchov, ktorí nie sú chatrní a smrteľní na rozdiel od slabých ľudí. Sú „v nebeských oblastiach“, čo označuje nie nebo, ale neviditeľný svet, odkiaľ sa riadi celé dianie na zemi. Sú to „vládcovia tohto veku (sveta)“, a tým je naznačený čas a priestor, na ktorý sa sústreďujú. Nakoniec sú vo tme a sú zlí, čím sú označené ich metódy. Sú našepkávačmi hercov na javisku. Proti nim a ich práci sa musí zamieriť boj cirkvi, keď sa má podariť niečo podstatného. Poznať nepriateľa Je to prvým predpokladom, aby sme mohli obstáť v boji proti nemu. Futbalové kluby vysielajú svojich pozorovateľov, aby odpozorovali taktiku svojich súpe­ rov. Lebo aj slabšie mužstvo môže obstáť proti silnejšiemu, keď si zvolí vhodnú taktiku. Musíme dobre poznať metódy nepriateľa, inak ho podceníme a to je začiatok konca. Prekvapuje nás, že sme v cirkvi takí slabí a že si neuvedomu­ jeme to, aký silný, prefíkaný a organizovaný je nepriateľ. Podobáme sa tak niektorým futbalovým mužstvám, ktoré si myslia, že vyhrajú aj bez úsilia a námahy. Náš protivník bol síce zásadne už porazený, ale to by nás nemalo uspokojiť a odviesť od toho, aby sme ho aj prakticky premohli. Samo od seba to nejde! Aj tu platí poznatok - Boh tvorí a človek robí. Boh „povedá“ a člo­ vek odpovedá. Súčasne a stále.

5.3.2. Plná Božia výzbroj (6,14-17) Žiť s výzbrojou „Preto si vezmite celú Božiu výzbroj, aby ste sa mohli v zlý deň postaviť na odpor, všetko prekonať a obstáť“ (6,13). Aj SZ poznala výzbroj, ktorú mal nosiť Boh a Mesiáš (Iz 59,17; 11,5), ale „plnú výzbroj“ (panoplia) mali rímski ťažkoodenci. Niečo z toho mohol Pavol vidieť na vojakovi, ktorý ho strážil, ťažkoodencov mohol pozorovať aj inde. Túto výzbroj je treba na seba vziať a s ňou žiť. Je to síce nepohodlné, ale len tak môžeme obstáť pri útoku. Nepriateľ vie využiť moment prekvapenia, a tak nesmieme v zlý deň výzbroj len hľadať

85

(Nh 4,16n). Pri opise výzbroje sa drží Pavol rímskeho rozdelenia na tegumenta, munimenta a tela.

Bojové prostriedky (tegumenta) „Stojte teda a opášte sa pravdou ...a ako obuv použite pohotovosť zvestovať evanjelium pokoja“ (6,14a—15). Pri týchto prostriedkoch sa nejednalo o vlastné zbrane, ale o všeobecnú prípravu k boju. Opasok sa používal na podchytenie šiat, aby nebránili bojovníkovi v pohybe. Obuv mu umožňovala istý a rýchly pohyb. Kresťana pripravuje k boju pravda, pod ktorou rozumieme Božiu ver­ nosť a ľudskú pravdivosť, v ktorej je slovo v súhlase so skutočnosťou. Pohyb mu umožňuje hlásanie a šírenie pokoja, čo paradoxne hovorí, že naším cieľom nie je zničenie protivníka, ale normálny stav medzi stvorením a Stvoriteľom a pokoj medzi rozvadenými ľuďmi. Ochranné prostriedky (munimenta) „...obrňte sa pancierom spravodlivosti ...K tomu všetkému si vezmite štít vie­ ry. A zoberte si aj prilbu spásy“ (6,14b—15). Pancier zakrýval dôležité časti tela, najmä hruď. Štít (scutum) bol potiahnutý napnutou kožou a slúžil na za­ chytávanie šípov s horiacim hrotom. Prilba chránila hlavu. Takúto ochrannú službu kresťanovi preukazuje spravodlivosť, viera a spása. Myslíme tu na spra­ vodlivosť Božiu, ktorá nás vyhlasuje a robí spravodlivými. Tak chráni naše srdce a city; na vieru, ktorá považuje Boha za verného a mocného a podľa toho sa chová. Tak udržuje v rovnováhe našu vôľu; na spásu, ktorá presahuje silu nášho protivníka i našu bezmocnosť. Máme chránenú hlavu a rozum, keď si oblečieme to, čo nám Boh pripravil vo svojej vernosti a moci. Obranný a útočný prostriedok (tela) „...a meč Ducha, ktorým je Božie slovo“ (6,17b). Ide tu o malý meč (machaira), ktorý sa používal v boji zblízka, a to ako obranná zbraň, a ktorý mal každý vojak, aj keď nemal nič iného. K zbraniam (tela) ešte rátali aj kopiju a niektorí vykladači ju nachádzajú v modlitbe (6,18n), ale to nie je isté. Máme vlastne len jedinú zbraň, a to fakt, že Boh zjavil svoju vôľu vo vtelenom a písa­ nom slove. Ježiš sám narábal majstrovsky s týmto slovom (Mt 4,4nn). A keď sa aj my ním riadime, môžeme ho používať ako sudcu ľudských myšlienok (Žd 4,12) a komplikovaných názorov a ideológii. Sme víťazmi len vtedy, keď nás Slovo premohlo (IM 32,25.31). Plná Božia výzbroj Z týchto Pavlových riadkov zaznieva niečo hrdinského. Cíti sa ako bojovník Kristov a chce, aby sa aj jeho bratia tak cítili. Majú sa podobať Jeruzalemča­ nom, ktorých napadol nepriateľ a ktorí potom jednou rukou pracovali a druhou držali zbraň (Nh4,16nn). Záleží mu na tom, aby táto výzbroj bola kompletná (pan-oplial) a nechýbalo z nej nič. Lebo nepriateľ nestrieľa tam, kde je naša silná stránka, ale kde je naša slabina. Je tu však výzbroj, ktorú Boh ukoval vo 86

svojej moci, láske a vernosti. A predsa niekedy bojujeme bez nej vo vlastnej moci a potom prehrávame! A keď si ju aj vezmeme, ale niečo z nej vynecháme, potom sa nevieme brániť alebo nám chýba odvaha útočiť, pohotovosť slúžiť či nádej na víťazstvo! Musíme skúmať, čo z nej nemáme a chytro to doplniť!

5.3.3. Boj s Bohom (6,18-20) Víťazstvo pred víťazstvom „V každý čas sa v Duchu modlite a proste“ (6,18a). Pavol sa dostáva k modlit­ be, čo tvorí predpoklad každého víťazstva. Má to byť modlitba v Duchu. To neznamená ani modlitbu naspamäť ani modlitbu v jazyku, hoci sa prirodzene smieme modliť aj v jazyku aj naspamäť a nechápať modlitbu ako odriekanie básničky. Duch Svätý nás vedie k zrieknutiu sa našej vôle ako to urobil Ježiš v Getsemane. Jeho modlitba bola kapituláciou pred Bohom. To je modlitba v Duchu. Tak prehral boj s Bohom aj Jákob pri Peniele, tak obetoval Bohu aj Samuel (IM 32,25; lSm7,9). Ukazujú nám, že kto chce víťazstvo, musí s Bohom prehrať. „Poddajte sa Bohu a vzoprite sa diablovi“ (Jk 4,7). Tí, ktorí chcú používať modlitbu ako nátlak na Boha, obracajú ju naopak. Lebo modlit­ ba je odovzdaním sa Bohu. Vytrvalá modlitba „...v tom vytrvalo bdejte“ (6,18b). Pavol bdel na svojich modlitbách, často celé noci (2K6,5; 11,27; porovnaj Lk6,12). To bolo nutné, lebo aj on hľadal svetlo od Boha, ktorou cestou mal ísť. Aj on poznal „muky voľby“. Aj on sa cvičil v zriekaní sa svojej vôle. Trvalo to nejaký čas, kým všetko ležalo na ol­ tári. Učil sa počítať so zvrchovanosťou Boha, ktorý dáva vtedy a tak, ako sa to jemu vidí (Lk ll,5nn, Lk 18,lnn). Očakával na milosť, ktorá nikoho nesklame a dáva viac, ako prosíme. Nechcel upadnúť do spánku, lebo vedel, že to by bola katastrofa. Veď Satan nás nezvádza len k veľkých hriechom, ale aj k zdanlivo neškodnému spánku, lebo potom s nami robí, čo len chce a pripravuje nám jednu prehru za druhou.

Prosba za pravé slovo „Proste za všetkých svätých, aj za mňa, aby mi bolo dané pravé slovo, keď ot­ vorím ústa, a aby som presvedčivo oznámil tajomstvo evanjelia“ (6,19). Efezskí sa majú modliť za všetkých svätých (veriacich), lebo sú s nimi solidárne spojení v jednom organizme. Majú sa modliť aj za Pavla. Duchovne bol bezpo­ chyby vyššie ako oni, ale aj on sa cítil odkázaný na ich modlitby. Dokonca aj Pán vyzval svojich učeníkov, aby sa zaňho modlili (Mk 14,33). Efezskí majú prosiť pre Pavla pravé slovo, aby ho zvestoval smelo, t. j. jasne a presvedčivo (Lohse, Kollosser 276). Ani on nie je majiteľom Slova a potrebuje milosť, aby Slovu dal ústa a pôsobil ako ihla na gramofóne. Neskoršie v tomto ohľade Luther cítil to isté - „Sme žobráci, to je pravda“. 87

Modlitba za velké ciele „...ktorého som vyslancom aj v okovách, aby som bol v ňom presvedčivý, ako som povinný hovoriť“ (6,20). Pavol je v okovách, ale neprosí za svoje oslobo­ denie, ale za presvedčujúcu moc pri zvestovaní. Nemá malicherné ciele čím skôr výjsť z väzenia. Chce jedine slúžiť pokroku evanjelia. Pán ho poslal do vä­ zenia vo Filipách, kde ho potreboval biedny väzenský strážnik. Už stoici vede­ li: „Tvoja vec je dobre hrať rolu, ktorá ti bola pridelená. Vecou iného je vyvoliť ti ju“ (Epiktet). Tento hrdinský duch nie je veľmi ďaleko od Pavla, skôr od nás.

Boj s Bohom Ježiš sa modlil v Getsemane a učeníci spali. Preto on vyhral a oni zlyhali. Je to milosť, keď Boh vyleje na cirkev „Ducha milosti a modlitieb“ (Za 12,10). V takýchto okolnostiach sa pripravujú veľké udalosti. Aj veľkí kazatelia sa cítili závislí od modlitieb zboru (Spurgeon!). Tu majú aj starí a chorí veriaci úlohu a šancu. Pre služobníka Slova je to utrpenie, keď na kázňové zhromaždenie príde ešte dosť ľudí, ale na modlitebnú chvíľu len pár verných. Nádejou pre budúc­ nosť sú zbory, kde modlitebný život tvorí najsilnejšiu zložku práce.

5.3.4. Zhrnutie Bludári v Malej Ázii pravdepodobne uctievali kozmické mocnosti a protivili sa pritom cisárovi a Židom. Pavol hovorí, že kresťania to majú robiť opačne nebojovať proti figúrkam na javisku, ale proti režisérovi a jeho našepkávačom za kulisami. To je smernica aj pre nás dnes. Diabol je pri práci aj v našich dňoch a velí celej armáde zlých duchov. Zvádza nás, aby sme boli sebeckí, aby sme užívali, utláčali druhého a vykořisťovali ho na jednej strane, na druhej aby sme sa mu pomstili, panovali a ničili ho. Títo duchovia sú medzinárodní a ne­ dajú sa lokalizovať v žiadnej skupine. Je treba ich vytrvalo odhaľovať, dávať im pravé mená a brať im panstvo z rúk v Ježišovom mene u seba aj v spoločnosti. Proti nim je treba bojovať, lebo ináč premôžu oni nás.

5.4. Zhrnutie Synkretistickí bludári našepkávali kresťanom, aby nedbali natoľko na manžel­ ský a rodinný život, ale aby pestovali vzťah s kozmickými mocnosťami. Praví kresťania podľa Pavla to však robia opačne. Starajú sa o zdravý rast manželstva tým, že oboch partnerov vedú k podriadenosti - ženu vo forme poslušnosti a muža v podobe lásky. V rodine učia deti poslušnosti a rodičov príťažlivosti, podriadených iniciatíve a nadriadených zodpovednosti. Proti Satanovi a jeho armáde však neľútostne bojujú. Nie proti slabým ľudským figúram, ale proti nadpozemským duchom, ktorí chcú človekovi vziať kríž a stať sa jeho priateľ­ mi. Proti nim však pomáha práve len kríž, na ktorom Ježiš vyhral a na ktorý vedie aj svojich nasledovníkov.

88

6. Doslov (6,21-23) 6.1. Zbor v Efeze 21 Chcem, aby ste aj vy vedeli, čo je so mnou a čo robím. Všetko vám rozpovie Tychikus, milovaný brat a verný služobník v Pánovi, 22ktorého som poslal k vám práve na to, aby ste sa dozvedeli, čo je s nami, a aby vám potešil srdcia. 23Pokoj bratom a láska s vierou od Boha Otca a Pána Ježiša Krista. 24Milosť so všetkými, čo milujú nášho Pána Ježiša Krista v neporušenosti. Záver listu robí dojem nie nejakého traktátu, ale skutočného listu. Tychikus bol ten istý brat, ktorý mal doručiť aj list do Kolos (Ko 4,7n). Pavol mu dáva krás­ ne svedectvo, že je to - z jeho strany - milovaný brat, ktorý získal jeho lásku, a že je - z kresťanského pohľadu - verný služobník v Pánovi, ktorý verne „obsluhuje stoly a kroji slovo pravdy“ (2Tm 2,15). Ten im má povedať o tom, ako je to s Pavlom. Aj list Kološanom aj Efezským venoval Pavol veľkým té­ mam, ktoré sa týkali evanjelia: zvrchovanosti Kristovej a postavenia Cirkvi ako Tela Kristovho. Nebolo tam veľmi miesta ani času, aby rozprával o sebe. O osobnom položení apoštola má Efezským povedať Tychikus ústne. Lebo aj keď nejde nakoniec o neho, jeho údel sa veriacich predsa len dotýka. Veď sú s ním spojení bratskou láskou a čo bolí jeho, bolí aj ich. Keď sedí vo väzení, nie je to preňho nič príjemného a aj oni sú zarmútení. Preto ich má Ty­ chikus potešiť, a to iste v tom zmysle, ako to Pavol naznačuje v 3,13 - „Preto prosím, aby ste neochabovali pre moje súženie za vás, čo je vašou slávou“. Pavol trpí, ale netrpí ani ako zločinec ani z nezmyselných príčin a bez účelu. Trpí pre nich a to je podľa príkladu Majstra, ktorý tiež trpel pre našu záchranu (Ko 1,24). Ideálom svetských ľudí je prejsť životom s čím menšou záťažou, ideálom Pavlovým je čím viacej osláviť Pána a pomôcť Cirkvi, nech to stojí, čo to stojí. Preto jeho utrpenie neslúži Efezským na hanbu, ale na slávu. V tom je ich veľké potešenie: jeho - a nakoniec aj ich - utrpením sa napĺňa Boží plán spásy. Svoj list končí Pavol apoštolským pozdravom: „Pokoj bratom a láska s vierou od Boha Otca a Pána Ježiša Krista“ (6,23). Na tomto pozdrave je zvláštne to, že kým v iných listoch používal Pavol spravidla formulu „Milosť vám a po­ koj“, tu dáva spolu pokoj s láskou a vierou, namiesto „vám“ užíva „bratom“ a milosť má v druhej vete, v ktorej ju praje všetkým, ktorí milujú Krista. Pritom výraz „v neporušenosti“ možno chápať buď tak, že milujú „Krista v neporušiteľnej sláve“ (tak Luther), alebo že milujú Krista „nehynúcou láskou“ (tak 89

Evanjelický preklad). Milosť a pokoj, viera a láska sú naozaj velké hodnoty, ale zachovajú sa len tam, kde je Kristova sláva neukrátená a naša láska k nemu nerozdelená.

6.1.1. Po troch desaťročiach (Zj 2,1-7) V NZ poznáme ešte jednu zbierku listov, ktorá bola určená práve pre tú oblasť, do ktorej bol adresovaný aj list Efezským - Zj 2-3. Zbor v Efeze stojí v nej na začiatku ako zbor v hlavnom meste provincie. Ako to s ním vyzerá po neja­ kých troch desaťročiach? Pán efezskému zboru priznáva k dobru, že nemôže zniesť bludárov. Zbor pre­ skúmal ich nároky, že sú apoštolmi, a zistil, že je to lož. Veď sa vyznačovali laxnosťou vo svojej mravnosti, a to už či myslíme na sexuálnu oblasť alebo náboženskú či na oboje súčasne. Čo ale Pán musí karhať pri efezskom zbore je to, že „zanechal svoju prvotnú lásku“ (2,4). S tým môžeme porovnať Jr 2,2n „Spomínam si na vernosť tvojej mladosti, na lásku tvojich snúbeneckých čias, ako si chodila so mnou na púšti, v neobsiatej krajine. Svätým bol Izrael Hos­ podinovi...“ Aj v Efeze to bolo tak, že zbor ešte pracoval a nepoľavil, ešte robil disciplínu medzi členmi so všetkou obozretnosťou a prísnosťou. Ale jeho láska nebola taká horúca, oddaná a bezpodmienečná ako na začiatku. Poznáme také manželstvá, kde manželia žijú spolu a nie sú si neverní a nemajú medzi sebou ani nijaké nedorozumenia. Žijú však akoby v dvoch svetoch a nemajú si už nič čo povedať. Je možné zdôrazňovať myšlienku Cirkvi, jej mravnosti, jed­ noty a čistoty a pritom sa vzdialiť Pánovi a voči nemu ochladnúť. Je to absurd­ né, ale taký je skutočný život. To je nám preto veľkou výstrahou!

6.1.2. V dejinách apoštolského času List Efezským stojí medzi Pavlovými staršími listami a Pastorálnymi listami. Akú rolu zohral v tomto medziobdobí? Niektorí vykladači chcú v ňom vidieť vyjasnenie sporu medzi kresťanmi z po­ hanov a zo židov. Odvolávajú sa na 2. kapitolu, kde je reč o tom, že Kristus vytvoril zo židov a pohanov jeden ľud. Potom mohol byť tam ten problém, že pohanokresťania v maloázijských zboroch tvorili už väčšinu a nemali za nič židokresťanov. Zdá sa, že tento pohľad nesúhlasí so skutočnosťou. Veď 4. kapi­ tola, kde sa pojednáva špeciálne o jednote Cirkvi, ani nenaznačuje nejaký spor medzi kresťanmi zo židov a z pohanov. Aj v 2. kapitole Pavol hovorí o jednote medzi týmito dvoma skupinami len preto, aby ukázal, že pohania sa stali kresťnami nielen ako jednotlivci, ale že sa stali členmi Božej rodiny a boli začle­ není do spoločenstva Božieho ľudu. Iní novozmluvníci vidia v liste Efezským tichú polemiku proti inštitucionálnej cirkvi. Tvrdia: „Za času písania Ef sa začína presádzať vehementne nové episkopálne cirkevné zradenie, ktoré reprezentujú úrady biskupov, presbyterov a

90

diakonov. Keď všetky tieto úrady sa v Ef nespomínajú, hoci sa tu pojednáva obšírne o Cirkvi a jej úradoch, to dovoľuje len jeden záver: Ef ich nespomína úmyselne! Neuznáva nový cirkevný poriadok. Preňho zostávajú predtým i te­ raz apoštolovia a proroci jediný základ Cirkvi“. Nové episkopálne zriadenie sa šíri v Malej Ázii a ničí pritom pavlovský misijný zväz. „List Efezským je po­ kusom zadržať túto skazu“ (Fischer). Na takéto „argumenty z mlčania“ nie je radné dávať rozhodujúcu váhu. Radšej sa spoliehajme na to, čo je aspoň naznačené, že totiž zbory v Malej Ázii boli ohrozené istými synkretistickými prúdmi, ktoré vyzdvihovali jednotlivca a zbor považovali za nepotrebný. Ef sa zmieňuje o charizmatických vodcoch preto, že chce ukázať, že všetky charizmy slúžia na budovanie Cirkvi a nie na jej borenie. Aj v 1K 12 Pavol nehovorí o biskupoch - napriek tomu, že poznal ustanovizeň biskupov a diakonov (Fp 1,1) - pretože problém tvoril nie úrad biskupa, ale charizmy. Neskôr sa musela jednota Cirkvi chrániť aj inštitučné - a to je úlohou Pastorál­ nych listov. Ani Ef nemohol zadržať nápor kresťanských gnostikov. A tak sa muselo siahnuť po radikálnejších opatreniach, ako to vidno mimo Pastorálnych listov aj v Jánových spisoch. Či sa pritom nezačalo aj niečo strácať, to je už inou otázkou, ktorú možno na základe Zj 2 zodpovedať čiastočne kladne. Cir­ kev vykonávala disciplínu medzi členmi, ale začínala strácať lásku k Pánovi.

6.1.3. Význam dnes Čo sa nás dotýka ako najbližší problém, to je charizmatická otázka. Pred pár desaťročiami prišli bratia, ktorí prežili duchovné obnovenie s darom jazyka. V mnohých prípadoch to prinieslo nepokoj do zborov. Nie každý nepokoj je scestný. Ale nepokoj môže vyť „zakódovaný v génoch“ určitého spoločenstva. Nemyslíme na základy samotného charizmatického pohybu, ale na jeho kraj­ nosti, kde si myslia, že krst Duchom sa týka len veriaceho jednotlivca a jeho Pána. Cirkev je na to, aby im vytvorila priestor na prejavovanie sa chariziem. Cirkev je dobrá vec, ale nie bezpodmienečne nutná. V takýchto extrémnych názoroch potom je naozaj zakódovaný rozpad a to nielen vo vlažných zboroch, ale aj v prebudených zboroch samotných. Je si treba ujasniť, že oproti Ef je v takomto krajnom postoji „ekléziologická medzera“ v dogmatickom učení. Pavol v Ef tvrdí: Na Cirkvi záleží! Kto nemá spojenie s údmi v Tele, nemôže ho mať ani s Hlavou. Nie je náhodou, že v charizmatickom pohybe dnes je najsilnejší prúd v katolíckej cirkvi (Hollenweger), ktorá svojím dôrazom na jednotu Cirkvi nedovolí vznikať frakciám, hoci pripustí veľkú rôznosť. Dosť veľké nebezpečenstvo vidíme dnes aj tam, kde sa charizmatické prvky zdôrazňujú viacej ako prvky mravné. Duch má byť silou, ktorá umožňuje robiť divy, uzdravenia a hovorenia v jazykoch. A to Duch aj robí. Ale robí nielen to, ako sme videli. Je to aj „Duch svätý“, ktorý v nás prináša ovocie. Na tomto ovocí sa rozhodne, či sa jedná o Ducha Božieho, o ducha ľudského či dokonca 91

o ducha démonského. Čo sa týka sociálnej etiky, obávame sa, že tu Ef je na stráži proti celému evanjelikálnemu hnutiu, v ktorom oddávna laborujeme s verejným životom. Ešte na manželstvo kladieme dôraz, ale čo sa týka hospo­ dárstva, sociálnych vzťahov či nebodaj politiky, tam chceme len „kázať slovo Božie“ - celkom proti Ef 6,5 nn. V čom by nás Pavol hádam pochválil, je to, že sa snažíme bojovať proti „duchovným mocnostiam“, najmä proti východ­ ným mystickým kultom. Nebezpečenstvo možno vidieť aj tam, kde veriaci ľudia myslia, že vo svojom duchu majú niečo také ako „residuum boni - pozostatok dobra“, na ktoré po­ tom môže Duch Boží nadviazať. To je dedičstvo kresťanských gnostikov, ktorí mali onú „pýchu bytia“, hoci subjektívne to mohli byť celkom pokorní ľudia. Objektívne však boli pyšní, lebo vo svojom duchu videli „iskru večného svet­ la“, ktorá sa Duchom Božím len rozplamení. To je však masívny omyl, lebo podľa Ef 2,lnn sme odkázaní na milosť a vo svojej „prírode“ sme boli synmi Božieho hnevu (2,3). Ale Ef je upozornením aj pre kruhy, ktoré príliš zdôrazňujú jednotu, tradíciu a inštitúciu, ale málo sa starajú o život z Ducha Božieho. Ako sme videli, Cirkev je v prvom rade živý organizmus (1,1-2,10). Každá cirkev a každý zbor, ktorý chce vychovávať ľudí, čo sa vôbec nenarodili, stojí v príkrom rozpore s listom Efezským. Takáto zbožnosť plodí len nominálnych kresťanov, ktorí vôbec nie sú kresťanmi, lebo všeličo sa dá zdediť, len nie viera. Tu platí to, čo už pred rokmi povedal Emil Brunner: „Aj ekumenické hnutie musí vyjsť z poznatku, že žiadna z jestvujúcich inštitucionálnych cirkví nie je ekklésia Novej zmluvy“. Preto je treba „likvidovať neblahé dedičstvo Konštantínovo a konštantínovskú ľudovú cirkev vymeniť predkonštantínovskou cirkvou vyznávačov“. Ďalej je tu však aj hrot proti spoločenstvám evanjelikálnych výberových cirkví. Tie sa vážne pokúsili vytvoriť „cirkev vyznávačov“. Dôsledne žiadajú, aby sa za členov prijímali len znovuzrodení ľudia. Chyba je však v tom, že majú zno­ vuzrodených členov, ktorí však od svojho narodenia nerastú. Duchom boli zrodení, ale nie sú ním stále plnení. Pomaly sa dostávajú do toho formalizmu, proti ktorému protestovali. Tu by sa malo veľmi dobre počuť na výzvu ich charizmatických bratov, ktorí pri všetkých nedostatkoch predsa len zdôraznili to, čo je pre cirkev podstatné, totiž že cirkev je živý organizmus. A povedané ob­ razne: chybou nie je len to, keď sa dieťa vôbec narodí, ale aj to, keď je choré alebo nerastie a nie je schopné výkonu. Spolu s Jánom Karafiátom vyhliadame tú „krásnu Cirkev“, na ktorej niet „škvrny ani vrásky ani ničoho podobného“ a ktorá je plná života, jednoty, čis­ toty a činnosti. Kyrie eleéson!

Pane zmiluj sa!

92

Časť druhá Cvičebnica

7. Cvičebnica k listu Efezským 7.1. Živá Cirkev ďakuje za milosť (1,1-14) 1. Kde sa Pavol nachádza pri písaní listu (6,20) a čo by bolo prirodzené robiť v takom čase? Čo ale robí Pavol (1,3)? Čo podľa toho robí najprv živá cir­ kev? 2. Vďaka za milosť vyvolenia (1,4-6). Keď nás Boh „vyvolil pre založením sveta“, čo sa tým myslí vzhľadom na našu aktivitu? Čo je radostná zvesť predurčenia (1,5a, porovnaj R 9,1 In)? 3. Na akom základe nás Boh vyvolil (1,6)? Čo tu bolo žriedlom jeho aktivity (R 5,5; Jn 15,16)? Kto tu bol prostredníkom (1,6)? V akom pomere stojí v tejto veci Kristus k Abrahámovi (G 3,16)? 4. Čo je cieľom vyvolenia (1,4c, 1,6a)? Znamená to byť bez hriechu alebo čo (Un 3,9)? 5. Vďaka za milosť spasenia (1,7-10). Čo znamená vykúpenie (1,7) a kde sa užívalo? Keď nám Boh musí odpustiť hriechy, čo sme teda? (1,7; porovnaj Lk 4,19; Ž 32,1 nn)? 6. Čo bolo prostriedkom vykúpenia (1,7)? Prečo je v teológii averzia voči tomuto pojmu? V akej súvislosti má svoj dobrý a nezameniteľný význam a kde nie (Mk 10,45; IPt l,18nn, Iz 53,lnn)? 7. Čo všetko má toto vykúpenie obsiahnuť (1,10)? Patrí do „všetko“ aj Satan a jeho prívrženci či všetci ľudia? Čo tvorí protiklad k termínu „všetko“ a čo sa tým teda vypovedá? Čo znamená anakefalaioó a čím sa teda má stať Kristus? 8. Kedy sa to má stať (1,10a)? Či sa to už stalo (G 4,4)? Čo tomu odporuje (1,7.14; Mk 4,11)? Čo sa splnilo a čo ešte nie? 9. Vďaka za milosť posvätenia (1,11-14). Čo znamená kléroó v pasíve? Čím majetkom sme sa stali (1,11.14)? Čo o tom hovorí SZ (Z 33,12; 5M 32,9). Ako sa niekedy robilo losovanie a čo sa tým dosiahlo? 10. Na čo sme určení ako Boží majetok (1,12)? V čom je tu podobnosť s ver­ šom 1,4? Čo je Božím taktickým prostriedkom a čo strategickým cieľom? 11. Na čo sa vtedy užívalo pečatenie (1,13; Zj 7,3; Ez 9,6)? Akú istotu môžeme mať ako zapečatení (Za 2,12; ISm 6,2)? 12. Čím sa aj my stávame ako Boží majetok (1,14)? Keď patríme Pánovi, čo nám patrí (1K 3,21 nn, Ž 16,5n, R 8,17; Mk 10,29nn).

95

Pokús sa: a) meditovať nad témou ak ako ju aplikovať do dnešných pomerov: Aký je význam ďakovania a ako to súvisí s podstatou Cirkvi? Kde sa rodí Cirkev a kde zaniká (R 1,21)? b) pokús sa určiť podtémy, ktoré by povedali, v čom vlastne milosť spočíva. Čo nevieš, to sa dozvieš jednak v Novotného Biblickom slovníku, jednak v Součkovom grécko-českom slovníku alebo v konkordancii.

7.2. Živá Cirkev prosí za milosť (1,15-23) 1. Prečo prechádza Pavol od ďakovania k prosbám (1,16)? Čo to znamená „Otec slávy“ a prečo ho tu spomína (1,17)? Aký je rozdiel medzi rosou a dažďom? Čo z toho nasleduje pre náš predmet? 2. Prosba vzhľadom k poznaniu (1,17—18a). O akého Ducha prosí Pavol pre Efezských (1,17a)? Ako je označený inde (Iz 11,2; Jn 14,17; 15,26; 16,13)? Keď Efezskí Ducha majú a sú ním zapečatení (1,13) a ním obživení (2,5), prečo ešte potrebujú Ducha múdrosti (Jn 16,13)? 3. K čomu má ich Duch múdrosti viesť (1,17b)? Čo môže znamenať epignósis oproti gnósis (R 10,2)? K čomu máme postupovať od abecedy (Žd6,l)? V čom je naša dokonalosť (Fp 3,10nn)? 4. Čo má Pán urobiť s očami Efezských (1,18a)? Aké je nebezpečenstvo, aj keď oči máme (Iz 6,9; Mk4,12; IM 21,19)? Čo je toho výsledkom (2Kr6,17; Lk24,16.45)? Ako sa teda modlí žalmista (Ž 119,18)? Ako možno zrovnať teológov a technikov či vedcov? 5. Prosba vzhľadom na možnosti (1,18b—19). Keď nás Pán povolal, aký výhľad nám dal (1,18b)? Čo sa tu asi myslí (Mt 19,28)? A čo je „bohatstvo slávy“ (1,18c, porovnaj R 8,23)? Ako Pavol charakterizuje silu, ktorú máme po­ znať (1,19)? Koľkými slovami ju označuje a prečo? Prečo potom je náš ži­ vot taký slabý, keď máme taký skvelý prameň? Poznáš milionára, ktorý by chodil otrhaný? 6. Prosba vzhľadom na Krista (l,20-22a). Na kom už dokázal Boh tuto silu (1,20a)? Čo teda Kristus je vzhľadom na dejiny a prečo je to dôležité? Ako sa líši pekný mýtus od tela, človeka, histórie, faktu? 7. V čom dokázal Boh svoju moc pri Kristovi (1,20)? Čo mu priznal tým, že ho vzkriesil a posadil po svojej pravici (1K 15,25)? 8. Čo je mu tým podriadené (1,22)? Ktoré tituly z gréckej a židovskej reli­ giozity spomína, čím to zhrňuje a čím túto univerzalitu poisťuje (1,22)? 9. Ježiš musí ešte len poraziť svojich nepriateľov (Žd 2,8; 1K 15,24), ale v akom zmysle je už víťazom? Čo teda s pesimizmom a defetizmom?

96

10. Prosba vzhľadom na Cirkev (1,22b—23). Keď je Kristus Hlavou, aké posta­ venie má teda Cirkev (1,22b)? O aké úrovne sa tu jedná a v akom nebezpe­ čenstve je tu katolicizmus? 11. Keď je ale Cirkev Kristovo telo, čo to znamená okrem podriadenosti (1,23a)? Ako nie sú pomenované mocnosti, hoci Kristus je aj ich Hlavou (Ko2,10)? 12. Čo tu zanedbáva protestantizmus? 13. Ak je Kristus Hlavou, čo robí s Cirkvou (1,23b)? Akým dvojakým spôso­ bom tu možno chápať pléróma a čo je vhodnejšie? Premýšľaj nad témou z pohľadu Zj 3,17. Kde končí taký zbor a kde sa naopak začína prebudenie? Ako mizne dynamika a ako sa vracia? Pokús sa určiť podtémy.

7.3. Živá Cirkev prežíva milosť (2,1-10) 1. V čom sa líši Boh filozofov od Boha Abrahámovho? Ako to možno vy­ jadriť vzhľadom k milosti? 2. Spása pre vinníkov (2,1-3). K čomu vedú prestúpenia (2,1)? Čo je pre­ stúpenie a čo hriech? Pozri slovníky! Na akú smrť sa tu myslí (IM 3,3; Lk 15,32)? 3. Kto je „vládca, ktorý panuje vo vzduchu“ a čo je „spôsob tohto sveta“ (2,2)? Sú to mýtické predstavy alebo čomu by to dnes odpovedalo? 4. V čom je podstata prestúpenia (2,3a)? Čo vlastne označuje výraz „telo“ v tomto prípade? Čiastku človeka alebo smerovanie človeka a aké? 5. Čo je to „od prírody“ (Jk 3,7; R 11,21)? Čo sa nám stalo druhou prírodou a aký výsledok to má (2,3b)? 6. Mŕtvy človek - nie je to pesimistické? Čo potrebuje a čo nestačí? 7. Spása z Boha (2,4-7). Čo stojí proti mŕtvemu človekovi (2,4)? Čo je zľuto­ vanie a čo láska (R 5,20)? 8. Keď sme boli mŕtvi, čo musel Boh urobiť a akú moc použiť (2,5)? 9. Na čom nám daroval účasť (6)? Ako možno smrť a vzkriesenie s Kristom (R 6,4; Ko 2,12) prekrútiť (1K 15; 2Tm 2,18)? 10. Ktorá moc to spôsobila a ako je označená (2,7)? Čo chce na nás dokázať? K akému opačnému účinku to niekedy vedie (R 2,24)? Ktorý je najlepší dôkaz Boha (ITm 1,16) a prečo slová na to nestačia? 11. Spása z Boha - nie je to prehnané? Čomu sa podobajú naše modlitebne viacej, posluchárňam alebo pôrodniciam? 12. Spása z milosti (2,8-10). Ako sme boli zachránení (2,8a)? Čo znamená veriť - s čím počítať a čo ignorovať (R 4,17nn, Lk 5,5)? 97

13. Od koho predovšetkým musíme pri viere odhliadnuť (2,8a-9)? Prečo sa nám milosť v podstate nepáči a prečo nám lepšie vyhovuje niečo za niečo? 14. Čie výlučné dielo je spása (2,10a)? Prečo to tak musí byť? Znázorni to na prípade baróna Prášila, ktorý sa vytiahol za vlasy z močiara, a na prípade človeka, chorého na zápal pľúc. 15. Akú odpoveď však milosť od nás čaká (2,10b)? Prečo nerobíme a prečo robíme dobré skutky? Znázorni to na chodení človeka, ktorý bol uzdrave­ ný! 16. Akými dvoma spôsobmi môžeme milosť deformovať (R 3,24; 1K 15,2.10)? Medituj o prežívaní milosti a čím to nahrádzame. Možno biblicky učiť, ale bez účinku. Kde je chyba? V čom sa podobáme farizejom?

7.4. Jednotu ustanovil Boh (2,11-22) 1. Cirkev je telo Kristovo - ktorou druhou vecou sa každý organizmus vyzna­ čuje vedľa života? Kto túto vec vytvoril, pre koho a v akej forme? 2. Jednota pre bezdomovcov (2,11-12). Čo boli predtým Efezskí a ako ich nazývali Izraelci a prečo (2,11)? Aj podľa Pána sú deti a sú psi - čo to zna­ mená (Mk 7,27; Jn 4,22)? 3. 3. Ako pohania z čoho boli vytvorení (12a)? Vysvetli tie tri pojmy! O vy­ tvorení porovnaj Neh 2,20. 4. Pohania boli bez spásnych hodnôt, ale čo im chýbalo najviac (2,12ac)? Čo Izrael čakal (Lk 2,5n, Ef 1,12) a na koho sa opieral (Jb 1,9)? 5. Prečo na to majú pohania pamätať (2,11a)? Bez čoho aj dnes si nemôžeme dovoliť žiť, bez toho aby sme nevyschli (Sk 2,41-42)? 6. Jednota skrze Tvorcu pokoja (2,13-18). Kto bol prostredníkom a čo bolo prostriedkom pokoja (2,13—14a)? Myslí sa na pokoj medzi kým? S čím nás spája vertikála a s čím horizontála? 7. Čo odstránil Pán svojou obeťou (2,14—15a)? Čo je to „zákon ustanovení“? Čo zakazovali tieto ustanovenia (Sk 10,28; Jn 4,9)? 8. S kým nastalo zmierenie v „jednom tele“ a čo tento výraz, znamená (2,15b—16)? 9. Kto potreboval zvesť o pokoji (2,17)? Kto sú to tí „dvaja“, ktorí dostali skr­ ze Krista prístup k Otcovi? 10. Kristus nás zmieril s Bohom i s ľuďmi - ako to spolu súvisí (2,14; R 5,1)? Aká je rodina s otcom, ale bez súrodencov? 11. Jednota k Božej rodine (2,19-22). Čím sme sa v Kristovi stali (2,19)? Aký dar sme tým dostali k daru Božieho otcovstva?

98

12. Okrem rodiny ktorý druhý obraz používa Pavol pre spoločenstvo veriacich (2,20)? Čo to má spoločného s rodinou? Akú stavbu vytvárajú apoštoli, proroci (akí?) a Kristus a čím sú potom veriaci? 13. Čo je vlastne tá stavba? Ako sa menuje a prečo (2,21)? 14. Aký je rozdiel medzi bývaním Boha v nás a v chráme (2,22; R 8,9; Jn 14,23)? 15. Ako toto individuálne a kolektívne prebývanie Ducha v nás súvisí? Kde sa kresťania stretávali s nebeským Otcom? V čom ich musíme nasledovať?

7.5. Jednotu hlásal Pavol (3,1-13) 1. Pavol už vybojoval zápas o ospravedlnenie, teraz bojuje o spoločnú cirkev pre židov a pohanov - prečo asi? 2. Jednotu hlása ako odborník (3,1-4). Prečo sa Pavol nazýva „väzeň Krista Ježiša“ a nie „cisára“ (3,1)? Čo je príčinou väzby (3,1; Sk 22,21)? Čo s tým bolo spojené (Ko 1,24)? 3. Je väzeň, ale čím je poverený (oikonomia - verš 3,2)? Ako uvidel milosť a čo s ňou mal robiť (3,3a)? 4. Kde sa už o tom zmienil (3,3b, porovnaj 2,1-11)? Hoci písal krátko, čo môžeme z toho vyčítať (3,4)? Mnohí píšu veľa a čo ? Čo je paucis multa? 5. V čom by sme sa teda mali my vyznať ohľadne milosti? V čom sme „fachmani“ a v čom „fachidioti“? 6. Jednotu hlása ako prorok (3,5-6). Aké nové zjavenie dostal Pavol od Pána (3,5a)? Na koho asi myslí pri „synoch človeka“ (porovnaj Ez 2,1.3.6.8)? 7. Čo starozmluvní proroci vraveli (Iz 19,25; 56,7; 49,6 atď.) a čo im nebolo zjavené (3,6)? 8. Komu to bolo teraz zjavené (3,5b)? Prečo tu Pavol nevystupuje sám, keď to bolo zjavené jemu (3,3)? Čo tu vidíme (porovnaj Sk 10,34n) 9. Ako videli sz proroci vstup pohanov do Cirkvi a v čom je novota v NZ (3,6)? Akú okľuku nemuseli pohania robiť a čo sa in stalo bránou (3,6b)? 10. Prečo potom kázali judaisti obriezku (Sk 15,lnn) a v čom bol rozdiel medzi nimi a Pavlom? 11. Jednotu hlása ako misionár (3,7-9). Pavol je apoštol pohanov, ale za čo sa považuje (3,7)? V čom sa podobá oslíkovi, ktorý niesol Pána (Mk 11,7-9)? 12. Čo o sebe myslí (3,8a, 1K 15,9)? Ako nás Pán uspôsobuje k službe (porov­ naj Mt 26,33n)? 13. Je „najmenší z najmenších“, ale aké sebavedomie má (3,8a, 3,9a, porovnaj Jn 8; 12; Mt5,14)? 14. Ktoré veľké protivy boli v Pavlovi spojené ako v misionárovi? 15. Jednotu hlása ako stratég (3,10-13). Pavol zvestuje jednotu ľudu Božieho, ale koho do toho zaťahuje (3,10)? Čím sa má stať celá Cirkev a akým spô-

99

sobom (3,12)? Od čoho nás evanjelium oslobodzuje a k čomu (Mk 4,40; Vyhľadaj iné miesta podľa konkordancie!)? Ako s tým súvisí „preduloženie vekov“ (3,11)? 16. Čo sa druží k smelosti pri zvestovaní (3,13)? Prečo Pavol považuje utrpenie za slávu Efezských? 17. V čom možno v tomto odstavci vidieť Pavla ako stratéga?

Medituj o téme Božieho ľudu, ktorý sa nerozdrobil na množstvo jedincov, ale vytvoril domov. Čo by to znamenalo dnes? Ako by sme tým pomohli seba aj svetu? Na čo trpí aj Cirkev dnes?

7.6. Cirkev rastie jednotou 1. Jednotu ustanovil Boh, Pavol ju hlásal a cirkev ňou rastie. Ako iní prekla­ dajú pasa patria (Roháček, NIV verš 3,15)? Prečo „Otec nášho PJK“ (3,14)? Ak má rodina Otcovo meno, čo si smie nárokovať? Aký je súvis medzi patér a patria? 2. Rastie posilnená vierou (3,16-17). Čo je prvé dobrodenie v Božej rodine (3,16b)? O aké zosilnenie ide a v čom? Čo je pre nás dôležitejšie ako von­ kajšie okolnosti (1,3)? Aký je opak toho (Lk 12,21)? 3. Čo je prostriedkom zosilnenia (3,16b)? Čo môžeme dokázať a čo nie sme vstave (Za 4,6)? Čo musí s nami Duch urobiť (Sd 6,34)? 4. Akým prebývaním zmocnieme (3,17)? Čo znamená „přebývat" a kedy je máme čakať na zmocnenie (Zj 3,20)? 5. Pomocou čoho v nás Kristus prebýva (3,17a)? Akú funkciu má teda viera a čo sama nie je? 6. Prečo je prosba o zmocnenie potrebná? Akých kresťanov denne stretávame? 7. Rastie naplnená láskou (3,18-19). V čom máme byť založení a zakorenení (3,18)? O akú lásku sa tu jedná? Keď máme byť zmocnení, čo musí urobiť Božia láska (R 5,5)? Kedy naše korene ťahajú dostatok živín a kedy sa zbavíme strachu (Un 4,16.19)? 8. Prečo máme pochopiť „so všetkými svätými“ a prečo nie osamote (3,18b)? Sme akoby na jednej lodi - čo to znamená? 9. Prečo tá kocka a čo o nej tvrdili gnostici (3,18b)? Na čo ju vzťahuje Pavol (3,19a)? Čo znamená, že prevyšuje rozum (porovnaj Fp 4,7)? Na akú skú­ senosť nie sme obmedzení? 10. Čo tvrdili bludári o „pléróma“ - plnosti a v čom videl Pavol Božiu plnosť (3,19c, Ko 2,9)? 11. Komu láska Kristova nestačí, aké prežitie ho môže uspokojiť? Akú môžeme mať obavu o mnohých, ktorí hľadajú vzrušenie a emócie?

100

12. Rastie zakotvená v nádeji (3,20-21). Pavol dobrořečí Bohu - akému (3,20a)? Čo vedel už Jób (Jb 42,2)? Ako hovorí pochybnosť (Mk 9,22)? Ak to vieme, prečo sme potom bez moci (Mk 9,18)? 13. Ktorými siedmimi znakmi je charakterizovaná Božia moc (3,20)? Malý popud, velký účinok - vysvetli pomocou elektrického zosilňovača! 14. Prečo „v cirkvi v Kristu Ježišovi“ (3,21a)? Prečo nie „vo svete“? Čo je podľa toho cirkev? 15. „Tomu sláva“ (3,21a) - patrí sem „nech je“ alebo nie skôr „bude“? Čo by sa v tomto prípade vyjadrovalo, aká nádej? 16. Akú funkciu tu má a čo znamená Amen? 17. Akú istotu nám to dáva v dnešnom vykorenenom a beznádejnom svete? 18. Že patríme do Božej rodiny, to nám dáva veľké práva. Pokúsme sa ich defi­ novať a nimi označiť jednotlivé podtémy. Meditujme o nich: Ako je to, že máme také práva, ale sily sotva na dne a nie že by náš kalich pretekal? Ako je to možné? Ako to zmeniť?

7.7. Čistota ako jednota (4,1-16) 1. Tu sa začína druhá časť listu, ktorá hovorí o etike - aby „chodili hodne po­ volania, ktorým sú povolaní“ (4,1). Ide teda o čistotu jednania. Čo je však podľa Pavla prvou vecou čistoty (4,3a)?

Prostriedky zachovania jednoty (4,1-3) 2. Čo označuje pokora a s čím je príbuzná (Mt 5,3; vyhľadaj iné miesta, slov­ níky)? Koho vlastnosťou je krotkosť a kto sa chová divoko (Iz 53,7; Mt 11,28; IPt 5.8)? 3. Čo je zhovievavosť (makros - thymos) a prečo sa musíme znášať (4,2b, G 6,2). Čo potom, keď to nevieme (R 15,1)? V čom je to možné (4,2c)? 4. Čo je to „zväzok pokoja“ (4,3)? Čo je pokoj v tomto prípade a ako to vyze­ rá, kde ho niet (G 5,15)? Dôvody zachovania jednoty (4,4-6) 5. V Čom je prvý dôvod (4,4)? Z čoho vyplýva jedno telo a jedná nádej? Po­ rovnaj cirkev s ľudským telom - akú funkciu má tu Duch? 6. Ktorý je druhý dôvod jednoty (4,5)? V čom je jeho zrejmosť (Mt 6,24)? Akú funkciu má viera a krst vzhľadom na panstvo Kristovo a čo je to teda „jedna viera, jeden krst“? 7. Tretí dôvod jednoty, verš 4,6. V čom je jeho zrejmosť (1K 4,15)? Ako sú­ visí „jeden“ a „všetko“?

101

Štedrá Hlava (4,7-11) 8. Naproti jednote Trojice, čo robí Kristus (4,7n)? Jedna milosť aké má for­ my? My chceme uniformitu, Boh pluriformitu. Prečo asi? V čom sa líši Pavlova citácia Ž 68,19 od originálu? 9. Čo chce Pavol povedať vo verši 4,10n, o vystúpení a zostúpení (4,10n, po­ rovnaj Fp 2,5nn)? 10. Ježiš sa stal Pánom „nad všetky nebesia“, ale za akým účelom (4,10b)? V čom sa líši od svetských vládcov (Mk 10,42)? 11. Prečo sú menovaní apoštoli a proroci ako prvé obdarovania (4,11a, porov­ naj 2,20; 3,5)? Kto sú apoštoli a proroci (1K 12,28)? 12. Akí ľudia sú evanjelisti (Sk 8,26n, Sk 21,8; R 15,20)? Čo sú pastieri a čo je ich povinnosť (IPt 5,2; Sk 20,28)? Čo robia učitelia (ITm 2,7; Jk 3,1)? 13. Čo je zmysel tohto odstavca? Prečo ukazuje Pavol pri zachovaní jednoty na štedrého Krista a množstvo darov? Kde sa jednota udržuje a kde sa rozpa­ dá?

Hlavná Hlava (12-16) 14. Koľko charizmatických skupín uvádza Pavol? K čomu má ale slúžiť táto mnohosť (4,12)? Prečo už v 1K 14 postavil jazyk do úzadia a proroctvo do popredia (1K 14,1-14)? Čo je korektívom proti zneužitiu darov? Ako sa zmení význam vety, keď sa dá čiarka za „svätých“ a čo je primeranejšie? 15. Čo je ďalším cieľom chariziem (4,13a)? S čím je tu viera spojená a tak od ktorého významu sa vzďaľuje a ktorému sa blíži (porovnaj Žd4,14; 10,23)? 16. 0 dokonalosti vravela aj gnóza, ale ako to interpretuje Pavol - pomocou poznania koho (4,13b, porovnaj 1K 2,6nn)? 17. Entuziasti odmietali rozum - voči čomu sa stali otvorenými (4,14)? Čo na­ proti tomu prízvukoval Pavol (1K 14,20; porovnaj 2Tm 1,7; Ef 1,17)? 18. Čím sa stane láska bez pravdy a pravda bez lásky (4,15)? Kde je to spolu, čo nastáva v tele (4,15b)? Podľa čoho sa vzrast meria (4,15c)? 19. Akú úlohu pri raste majú jednotlivé údy (4,16)? Ako sme závislí od Hlavy a ako od údov? 20. Pán je štedrý, ale čo chce tým dosiahnuť? 21. Jednotu cirkev stvoriť nemôže, ale čo môže a musí? Na čo musí dávať pozor každé duchovné obnovenie, aby čo nezanedbalo? Medzi akými krajnosťami tu stojí?

7.8. Čistota zo zásadného pohľadu (4,17-24) 1. Pavol hovorí o mravnosti, ale začína princípom (4,17nn) - v čom sa líši od kazuistov? Akú to má výhodu?

102

Pohanstvo ako „sebestrednosť“ (4,17-19) 2. Hovorí najprv o pohanstve - aké boli jeho ciele (4,17)? Malo myšlienky, filozofiu atď., ale v čom to končilo (porovnaj Kz 1,2.14; 1K 3,20)? Prečo, čo ho nahlodalo? 3. Aký bol ich rozum (4,18a)? V čom je paradox ich rozumnosti (1K2,8)? Prečo potrebujeme zjavenie? (Mt 16,17)? 4. Aké bolo ich srdce (4,18b)? Keď pri zatvrdenosti je zmienený súd (Jn 12,40; R 11,7), na čo to ukazuje? Aký život si tým znemožňujeme (4,18b)? 5. Ľudské srdce neznáša prázdnotu - čomu sa potom oddali pohania (4,19)? Chceli byť slobodní, ale akými sa stali? Akou sa stala ich žiadosť? V čom je tu irónia? Ako by si označil podstatu aj dnešného pohanstva?

Kresťan ako druhý Kristus (4,20-21) 6. Čo sa naproti pohanom učia kresťania (4,20)? V čom má význam tvrdý preklad „naučiť sa Krista“? Ako je tu Kristus predstavený, ako čo? V čom je tu súvis s nasledovaním? Čo je Christianus alter Christus? 7. Prečo vraví Pavol „akže“ - pochybuje, že boli vyučovaní (4,21)? Čo nám vysvetľuje výraz „akže ste ho počuli“? Prečo nevraví „o ňom“? 8. Prečo užíva pri pravde výraz „v Ježišovi“? Kto je Ježiš naproti Kristovi? Kde uskutočnil Pán zásady, ku ktorým volá Pavol? Prečo Žd 4,15; 2,17n a Un 4,2 prízvukujú Pánovo telo, ľudskosť, človečenstvo? Kde to bez toho vedie? 9. „Kresťan - druhý Kristus“ - prečo to tak málo platí medzi nami? Kresťan je nový človek (4,22-24) 10. Čo je potom kresťanstvo (4,22)? Aké krstné predstavy sú za „vyzlečením starého človeka“? Z akých dvoch stránok je starý človek charakterizovaný? Ako dať do súladu, že Ko 3,9n, G 3,27; R 13,14 už sa hovorí ako o minu­ losti o tom, čo je tu príkazom? 11. Po vyzlečení starých šiat nasledoval kúpeľ - k čomu je to tu prirovnávané (4,23)? Čo môže znamenať „duch mysle“? (porovnaj 1,17; R 12,2). Prečo „obnovovali“ a nie „obnovili“? 12. Čo kladného sa robilo po kúpeli (4,24)? Vysvetli symboliku šiat, napr. keď si sudca oblečie talár, čo to znamená? V čom je tu reálna symbolika? 13. Podľa čoho sa riadi nový človek? Prečo je stvorený? A čo vypovedá výraz „v spravodlivosti a svätosti pravdy“? 14. Čo je podľa toho kresťanstvo (porovnaj 2K 3,18)? Ako je tu spojená svia­ tosť a etika (porovnaj G 3,27), princíp a proces? 15. Také ohromné ideály - ako vyzerá život kresťanov? Aký je rozdiel medzi učením o Kristu a učením sa Krista? A aký je rozdiel medzi týmto ideálom a pár kazuistickými vecami, na ktoré sa nám scvrklo kresťanstvo? 103

7.9. Čistota ako odloženie špiny 1. Zásady sú potrebné, ale čo po nich musí nasledovať? Znázorni to pomocou smeroviek na ceste a jazdy autom! V tomto oddiele ide viacej o čistotu zo záporného stanoviska, ako o zahnanie tmy, ktorú musíme zahnať. Pokús sa pomenovať jednotlivé odstavce!

2.

3.

4.

5.

Tma je v pretvárke (4,25-27) Čo je lož a čo je pravda? Prečo sú tu menované v súvislosti s nami ako údmi, ktoré patria spolu (4,25)? Na čom je založené každé spoločenstvo a kedy hynie? Prečo Pavol nehovorí? „Nehnevajte sa“ a čo len žiada (4,26 porovnaj Ž 4,5)? Aký hnev teda jestvuje (porovnaj Mk 3,5; 1 l,15nn)? Pri ktorej hra­ nici prestáva jeho svätosť (4,26b)? Prečo používa Pavol veľmi silné slovo o diablovi v tejto súvislosti (4,27; porovnaj Jn 8,44)? Znázorni to pomocou roztrhnutia očka na svetri alebo pančuche! Ako by si mohol pomenovať formu tmy v tomto odstavci podľa verša 4,25? Čo to má spoločného s veriacimi (porovnaj Lk 12,1)?

Tma je v parazitizme (4,28-30) 6. Aké tri stupne pozná Pavol na prekonanie parazitizmu (4,28)? Čo je prvý stupeň (2M 20,15)? Čo je ešte viac (2Ts3,10)? Prečo ani to nestačí (Pr 11,24)? 7. Čo je to „mrzké slovo“ (4,29)? Myslí sa tu na žart a vtip? Na čo sa myslí pod prázdnym slovom u Mt 12,36 (porovnaj 12,24.32)? 8. Akú kladnú a zápornú moc má slovo (Pr 12,25; 15,23; Jk 3,2nn)? 9. Prečo zase silné slovo o zarmucovaní Ducha (4,30)? Kedy sa Duch zarmu­ cuje (porovnaj Lk 9,55n)? 10. Akú úlohu hrá parazitizmus v živote jednotlivca a spoločnosti? Ako ho premôcť?

Tma je v bezohľadnosti (4,31-5,2) 11. Ako pokračuje proces urážania druhého (4,31)? Popíš jednotlivé stupne a vysvetli ich pomocou vriaceho hrnca napr. V čom to všetko končí? 12. Ako sa to všetko dá premôcť (4,32)? Popíš zase stupne nahor. Voči komu sme ľútostiví a za koho máme pokladať človeka, ktorý nám ublížil a ako sa máme k nemu chovať (4,32b)? Kto k tomu dáva príklad a silu (4,32c)? Proti zauchu sa môžeme brániť (čím?), proti čomu ťažko? 13. Nasledovať je ťažké. V akej vlastnosti to ale môžeme (5,1) a v akom ve­ domí (5,2a)? Čo urobil Pán na našom mieste a na naše dobro (5,2bc)? K čo­ mu nás to zaväzuje (2K 5,14)?

104

14. Čo namiesto toho často robíme (porovnaj R 12,17)? Tma je v zmyselnosti (4,3-7) 15. Egoizmus sa prejavuje v túžbe vlastniť - hlavne dva predmety, ktoré (5,3)? 16. Čo je smilstvo? Čo je pleon-exia doslovne? Prečo je to škodlivé (porovnaj ITm 6,9n)? Odmieta Pavol sexus a majetok vôbec alebo len čo? 17. Prečo je pritom zákaz mrzkých a bláznivých rečí (5,4)? Čo sú „šprýmy“? Je zakázané žartovanie alebo aké sú tu súvislosti medzi slovami s predstavami a činmi? Na akú rovinu to všetko pozdvihuje ďakovanie (5,4b)? 18. Prečo zase pripája Pavol silné slovo o vytvorení z kráľovstva Božieho (5,5)? Ako modernizuje myšlienku modlárstva (5,5b, porovnaj Mt 6,24)? 19. Ako sa to týka zbožných ľudí (Lk 16,14)? 20. Aký je pomer medzi „byť“ a „mať“ a ako to znázorniť na Pánovi (Mt 8,20; ITm 6,8)? 21. Ako by si nadpísal jednotlivé odstavce? Aký je problém v zahnaní tmy (porovnaj Jk 1,21)? Aký je proces očisťovania (Fp 3,12)?

7.10. Čistota ako život vo svetle (5,8-21) 1. Pavol prevzal tu asi terminológiu gnózy o svetle, ale kým ona to prenášala na mystiku a askézu, on to použil na čo (5,8b)? Svetlo má ovocie (5,8-10). 2. Pavol uvádza príkaz o čom (5,8b)? Ako ho najprv zdôvodňuje a prečo (5,8a, Ko 1,13)? 3. Kde je svetlo, je aj ovocie - ktoré (5,9)? Čo znamenajú jednotlivé pojmy a na koho sa vzťahujú? 4. Aké ovocie má tma (R 13,12) a čo je teda nemožné? 5. Za akých podmienok vzniká dobré ovocie (5,10)? Keď sa riadime podľa ľudí a podľa seba, načo sa pýtame (IPt 4,4) a keď sme Boží, čo hľadáme (R 12,2)? Kam vedú svojvoľné cesty (IM 13,1 Inn)?

Svetlo budí k životu (5,11-14) 6. Čo robí Boh v tomto ohľade (IM 1,4) a ako to deformujeme my (Mk 6,17nn, Zj3,15n)? 7. Aký príkaz má teda Pavol (5,11)? Ako a prečo nazýva skutky tmy (5,11)? Akej povahy sú (5,12)? Čo máme s nimi robiť (5,11b)? 8. Čo si Pavol sľubuje od nášho „kárania“ tmy (5,13)? 9. K čomu máme pomôcť spiacim ľuďom (5,14)? Čo je ich povinnosťou a čo Božou odpoveďou (5,14b)? 10. Kristus je svetlo sveta a svieti už, kde je chyba, že nesvieti do každého srd­ ca (Jn 3,19nn)?

105

Synovia svetla poznajú pravý čas (5,15-17) 11. Čo vyžaduje správne vedenie života (5,15)? Na akú múdrosť sa tu myslí (Pr 1,7)? Aké zasľúbenie má ten, kto Pána nasleduje (Jn 8,12)? Aký je roz­ diel medzi ochotou a múdrosťou (R 10,16)? Ako je to medzi deťmi svetla a deťmi sveta (Lk 16,8)? 12. Čo táto múdrosť znamená ohľadom času (5,16)? Čo je to „vykupovať“ a ako ináč preložiť „čas“? Vysvetli to na agrotechnických termínoch! 13. Čím je vykupovanie času zdôvodnené a ako my to deformujeme (5,16b)? 14. Ohľadom okamžiku čím sa máme riadiť (5,17)? Ako nás Pán učí rozoznávať medzi dobrým a správnym (Mt 22,lnn)? 15. Mnohí čakajú v ťažkých časoch na lepšie - čo by namiesto toho mali robiť? Synovia svetla žijú v oduševnení (18-21) 16. Svetlo dáva aj radosť - kde ju hľadajú svetáci a v čom ju máme hľadať my (5,18)? Prečo „plnení“ a nie „naplnení“? Čo to znamená, že Pavol vyzýva znovuzrodených ľudí, aby sa dali plniť Duchom? Aké ohromné nebezpe­ čenstvo tu hrozí? 17. V čom sa plnenie duchom prejavuje (5,19n)? Čo ukazuje človek, ktorý ani nespieva, ani neďakuje? Prečo je niekde vážnosť hlavným znakom kresťa­ na? Prečo „húsť v srdci“? Ďakovať za hriech? 18. V čom neobyčajnom sa ešte plnenie Duchom prejavuje (5,21)? Čo povie­ me, keď niektorí veriaci sa chcú podriadiť len Pánovi a nie bratom? 19. V čom je oduševnenie aktuálne pre nás dnes? Keď my to nemáme a nedá­ me, k čomu sa uchýlia ľudia? 20. Čo o našich úlohách povedal Pán (Mt 5,14) a čo to znamená ohľadne nás, sveta, času, oduševnenia? Ak to nerobíme, čo sa dostavuje? Ako to od­ strániť?

7.11. Harmonické manželstvo (5,22-33) 1. Cirkev je aj organizmus vzťahov. Prečo hovorí Pavol vôbec o manželstve a ako to súvisí s cirkvou? Aká je tu vzájomná pôsobnosť?

Manželky sa podriaďujú (5,22-24) 2. Čo je povinnosťou manželiek (5,22)? Ako ukážu svoju podriadenosť Kris­ tovi? Na čiom mieste stoja manželia? V akom pomere sú manželia ku Kristovi? 3. Za čo pokladá Pavol manželov vzhľadom k manželkám (5,23)? Čo je v tom dnes pre ženu urážlivé? K čomu to ale podľa Krista vedie (5,23c)? 4. Ako darkyňa života a ochrankyňa rodinného krbu v akom je nebezpečen­ stve? Čo chce požiadavka podriadenosti ženy urobiť s týmto ženiným ego­ izmom? 106

5. V čom sa má podriadiť žena mužovi (5,24)? Koho tu má žena za vzor? Čo­ mu sa tu bráni (Sd 21,25)? Čo táto podriadenosť nevylučuje medzi mužom a ženou? 6. Aj materinská láska potrebuje posvätenie - ako? Ako sa vlastne stáva žena človekom? Manželia milujú (5,25—28a) 7. Čo je úlohou mužov (5,25)? Kto je im vzorom, v čom a do akej miery? Čo je znakom lásky agapé? Kto to má vlastne ťažšie - muži či ženy? 8. V čom sa muž stáva človekom? 9. Od manželstva ku komu prechádza Pavol vo verši 5,26-28? 10. Čo urobil Pán s cirkvou a s akým cieľom (5,26n)? Kde sa to asi stalo („kúpeľom vody slovom“) a za akých okolností? V čom je príkladom pre manželov? 11. Ako potom majú muži milovať svoje ženy (5,28)? Na koho majú previesť svoju „spravodlivú lásku k sebe“ a očistiť ju tak od sebectva (5,28b)? 12. Muž je vecný, vypočítavý (porovnaj 2Sm 13,15) - čo sa stane s ním, keď ho Boh vedie v láske k žene k tomu „ľudskému stredu“? Jedno telo - man­ želské a cirkevné (5,30-33). 13. Vo verši 5,30-33 prechádza Pavol od manželstva k Cirkvi. Na akú inter­ akciu to poukazuje? Ako sa to vzájomne ovplyvňuje? 14. V čom je vzorom Kristus pre manžela (5,29n)? 15. Čo sem pripájajú neskoršie rukopisy? 16. V čom je Pavlovi manželstvo modelom pre znázornenie úlohy Krista (5,3 In)? 17. Akým slovom označuje Pavol pomer Krista a Cirkvi (5,32)? 18. Akým slovom preložila Vulgáta slovo „mystérion“ a čo tým zapríčinila? 19. Po verši 5,32 sa vracia Pavol k manželstvu: k akej láske nabáda muža i že­ nu (5,33)? 20. Na základe tohto textu vzniklo učenie o manželstve ako sviatosti. Kde sú jeho slabosti exegetické? 21. Prečo je harmonické manželstvo dôležité pre budúcnosť Cirkvi?

7.12. Usporiadaná domácnosť (6,1-9) 1. Pre Cirkev má usporiadaná domácnosť prvoradý význam. Sme síce vzdia­ lení od Pavlových dôb (v čom?), mnohé sa zmenilo. Večne platné princípy zostali. Ktoré?

107

2.

3.

4.

5. 6.

Deti majú poslúchať (6,1-3) Ako sa majú chovať deti (6,1)? Poslušnosť bola všeobecným zvykom akým výrazom ju Pavol pokresťančuje? Prečo je poslušnosť pre dieťa „spravodlivá“? Znázorni to na príklade auta: motora a bŕzd. Ako označuje Pavol poslušnosť detí (6,2a)? Aké je iné možné vysvetlenie výrazu „prvé prikázanie“? Prečo je asi neprimerané (pozri Dekalóg)? Pri ktorom prikázaní začína teda Dekalóg pre deti? Čo to prakticky znamená? Aké zasľúbenie má poslušnosť (6,2b-3)? Je to príliš materialistické? Na čo sa môže tešiť disciplinovaná generácia detí a čo čaká bezuzdnú? A čo so zlými rodičmi? Poslušnosť detí je nemoderná - ale podľa čoho poznáme vyspelosť dieťaťa?

Rodičia majú byť príťažliví (6,4) 7. Čo je prikázané rodičom (6,4a)? Čo je to „nepopudzovať k hnevu“? Čím to robia? Čo to znamená pre ich autoritu? Je daná alebo sa o ňu musia uchá­ dzať? Ako ? 8. Čo znamenalo pôvodne „vychovávať“ (ektrefein)! Aké problémy sú dnes spojené s výchovou? Na čo sa sťažujú dnešné deti? 9. Niekde sú deti „osou rodiny“ - ako tomu Pavol protirečí (6,4c)? Komu sa podobajú mnohé matky z vojenského života? Čo ale nakoniec deti priťahuje (Pr 4,13; 15,32)? Čo s trestom, aj telesným? 10. Kedy sú rodičia príťažliví? Prečo má atmosféra doma rozhodujúci význam pre výchovu a čo tu zmôžu kázne kazateľa?

Otroci sa majú stať iniciatívnymi (6,4-8) 11. Čo majú robiť otroci (6,5)? Ako sa k tomu postavuje naše humanistické svedomie? V čom sa líši Pavol od vtedajších i dnešných humanistov, kto­ rým výrazom? V čom je tým jeho revolúcia radikálnejšia ako odstránenie otroctva? 12. Otroci sa nemali búriť, naopak čo robiť (6,5b—6)? 13. Kto nemá právo nemá iniciatívu - čo nadľudské žiada Pavol od otrokov? 14. Kde leží dnes problém? V sebectve pasivity stratili podriadení ľudskú tvár, čím ju znova nadobudnú? 15. Ako nazýva Pavol otrokov (6,7) a aký to má zásadný význam? Akými sa stali v Kristovi a čo sa stalo s ich iniciatívou a zodpovednosťou (6,8)? S kým nakoniec majú dočinenia? 16. Časy sa zmenili, v čom zostali problémy pri podriadených? Ako aj oni premôžu sebectvo pasivity? V čom to má aj celospoločenský význam? Aký zlý vplyv tu mal totalitný systém? Prečo je otroctvo aj ekonomicky nevý­ nosné?

108

Páni sa majú stať zodpovednými (6,9) 17. Akými ľuďmi sa majú stať páni (6,9a)? Čo znamená „takisto“? Čo sa teda žiada od pánov (porovnaj 5,21)? V čom je to neslýchané vtedy aj dnes? Do akej chyby upadajú obyčajne tí, čo majú moc v rukách? 18. Ako sa jej zbavia (6,9b)? Čo je podľa toho viac ako moc a násilie? Oproti komu sa obyčajne používa? V čom to má pustošiace účinky a v čom je na­ opak ozdravenie národa? 19. Kto a ako relativizuje panstvo pánov (6,9c)? Čo znamená doslova prosópolémpsia a čo napovedá (ISm 16,7)? Čo pred Bohom rozhoduje a čo naňho dojem nerobí? 20. V čom sú páni sebci a ako sa toho zbavia? Čo je podľa nich pravda a právo? Ako sa to mení v kresťanstve? Do čoho vyúsťuje násilie (IKr 12)? 21. Rodičia a deti podriadení na nadriadení - aké riešenie tu poskytuje kres­ ťanstvo? Čo znamenajú dnešné rozdiely naproti vtedajším časom? Aký význam má kresťanstvo aj pre učenie o štáte a jeho usporiadaní?

7.13. Boj proti Satanovi (6,10—20) 1. Cirkev musí rozvíjať harmonické vzťahy v manželstve a v rodine, ale proti čomu sa musí postaviť (6,11)? Čo sa dá súdiť o týchto protivníkoch podľa Ko 2,18? Protivník (6,10-13) 2. Aký je náš protivník (6,11)? Čo sa myslí pod „taktikou a úskočnosťou“ (6,1 lb)? Aký význam hrá taktika napr. v športe a čo sa tým môže vysvetliť? Z ktorých prehlásení teológov môže mať Satan radosť? 3. Aký je ďalej Satan, keď sa máme stať silnými (6,10)? Prečo to viackrát Pa­ vol prízvukuje (1,19; 3,16)? V kom môžeme byť silní a prečo len tak (porovnaj 1,19n)? 4. Za koho sa Satan kryje (6,12a)? Koho označuje „telo a krv“ (Mt 16,17; G 1,16)? 5. Proti komu je náš boj (6,12b)? Ako by sme to zrozumiteľne povedali? Čo označuje „ponebeské oblasti“? 6. Prečo je rozhodujúce poznať nepriateľa? Kde ho videl a v čom Pán Ježiš (Mk 8,32nn)?

Božia výzbroj (6,13-17) 7. Aká je naša výzbroj (6,13 a)? Prečo ju máme vziať už teraz (porovnaj Nh 4,16n)? 8. Ktorá je pomocná výzbroj (6,14n)? Na čo slúžil opasok a obuv a čo pod nimi myslí Pavol (6,14a—15)? Ako to vysvetlíš?

109

9. Ktorá je ochranná výzbroj (6,14b—16)? Na čo bol pancier a pred čím chránil štít? Vysvetli, čo pod nimi Pavol myslí a prečo! 10. Ktorá je vlastná zbraň, a to aj ochranná aj útočná (6,17b)? Prečo je len jed­ na? Ako to ukážeš na Pánovi (Mt 4,4nn)? Ako na iných miestach (Žd 4,12; IM 32; 25,31)? 11. Prečo je reč o pan-oplia, čo nesmie chýbať a prečo (6,1 la)?

Boj s Bohom (6,18-20) 12. S kým bojuje modlitba (6,18a)? Čo to je „modlitba v Duchu“ (či „v du­ chu“)? Aké svetlo nám vrhá IM 32,25 a Mt 26,39; porovnaj inú súvislosť (1K 14,15)? 13. Prečo bdieť a prečo s vytrvalosťou vzhľadom k sebe, k Bohu (6,18b, porov­ naj 2K6,5; 11,27; Lk6,12)? V čom je nebezpečenstvo spánku? Znázorni na Getsemane! 14. Za koho sa majú Efezskí modliť (6,18c)? Čo vysvitá z 6,19a (porovnaj Mk 14,33)? Čo majú prosiť ohľadne Pavla? Čo je to „prosto a smele“? 15. Aký cieľ vedie Pavla (6,20)? Za čo by sme my boli prosili v Pavlovej situ­ ácii (porovnaj Sk 4,29; Lk 21,15)? 16. Čo by sme my dnes potrebovali (Za 12,10)? Prečo? 17. Pre ktoré skutočnosti musíme mať dobrý pohľad aj dnes a kde sa dívať aj okrem javiska? V čom sa zlé mocnosti prejavujú aj dnes? Dajú sa lokalizo­ vat?

110

8. Literatúra Ehekunde I—II (Bem 1961-62) [1] BO VET Theodor: [2] (BRADNOCK W. J., Director): The Translator s New Testament, (TNT 1973) [3] CONZELMANN Hans: Der Brief an die Epheser (NTD 8 1976) Do života (Trnava 1943) [4] FOERSTER Fr. W.: List Efezským (Exegéza, Modra 1954) [5] GÁBRIŠ Karol:

[6] GLINKA Joachim:

Der Epheserbrief (HThK X, 2 Freiburg, 1977)

[7] HENDRIKSEN William: [8] HOLLENWEGER Walter J.:

Ephesians (NTC Edinburg 1976)

[9] CHRÁSKA Anton: [10] JEFFERSON Ch. E.: [11] LESEURPaul: [12] MITTRING Karl: [13] PACHE René: [14] POKORNÝ Petr: [15] POKORNÝ Petr: [16] RIENECKER Fritz:

[17] RIENECKER Fritz:

Enthusiastisches Christentum (Zürich 1969) List apoštola Pavla k Efezským (Praha 1936) Ježíšův charakter (1947)

Die Briefe an die Epheser, Kolosser und Philemon (1936) Das Christusgeheimnis (Berlin 1936) La plenitude de Dieu. Aux Ephésiens (1946) Der Epheserbrief und die Gnosis (Berlin 1965) Der Brief des Paulus an die Kolosser (ThHK X, 1 1987) Praktischer Handkommentar zum Ephe­ serbrief (1934) Der Brief des Paulus an die Epheser (WSB 1984)

[18] SCHENKE H. M. - FISCHER M.: Einleitung in die Schriften des NT 1-11 (1978) [19] SCHLATTER Adolf: Die Briefe an die Gal., Eph., Kol. und Phil. (ENT 1936) [20] SCHNACKENBURG Rudolf: Der Brief an die Epheser (EKK X, Zürich 1982)

111

[21] SCHWEIZER Eduard:

Der Brief an die Kolosser (EKK, Zürich 1976)

[22] SCHWEIZER Eduard:

Die Kirche als Leib Christi ... (V: Neotestamentica, 1963) Výklad Epištoly Kolossenským (Praha 1947)

[23] SOUCEK Josef B.: [24] STOTT John R. W.: [25] STOTT John R. W.: [26] STRÖTER R. F.: [27] WIRTZ Hans:

112

God s New Society. The message of Ephesians (BST 1979) Výklad epištoly Efežanom (Praha 1992)

Die Herrlichkeit des Leibes Christi. Der Epheserbrief

Dokonalé manželstvo (Trnava 1947)

9. Index cudzojazyčných výrazov agapé........................ 75, 107 ago.................................... 80 alétheia............................ 61 alter..........................57, 103 anakefalaioó.................... 95 anakefalaioun.................. 18 anechoinai........................ 50 Anthrópos...................U, 53 auton.................................57 boni................................... 92 capitula............................. 18 charidzein........................ 63 charis................................ 62 Christianas alter Christus....................57, 103 civitas............................ 34 Civitas Dei.................... 34 confessionis................... 51 Dei..................34. 38. 39. 69 Deo................................ 19 diaballó......................... 61 dokei.............................. 57 douloi............................ 81 doxa............................... 23 Ecclesiatn...................... 10 Efesious...............................9 Efesó............................. 80 ektrefein....................... 108 elachistoteros................41 eleéson.............................. 92 emathete........................... 57 en Efesó.............................. 9 en pleonexia..................... 56 epignósis....................53. 96 ergon................................. 31 est........................................ 7 eusplanchnos.................... 63 Extra Ecclesiatn nulla salus ........................................ 10 familia Dei................ 38. 39 family................................44 fysei sózomenoi................ 12 fysis...................................28

genitivus appositionis..... 52 gloria................................ 19 gnórizó............................. 42 gnósis......................... 46, 96 gratninatica.........................7 gratia praveneiens........... 17 hatnartia.......................... 27 hypokrisis......................... 61 kairos................................68 kefalaion........................... 18 kléroó................................95 kléroun.............................. 19 Kyrie eleéson.'.................. 92 machaira...........................86 makros..................... 50, 101 makrothymia.................... 50 metanoia.......................... 59 methodeia........................ 84 multa................................. 99 Multis pauca.................... 39 munimenta....................... 86 mutandis.......................... 82 mutatis mutandis.............. 82 mystérion..........................77 ndsd panitn....................... 82 nulla.................................. 10 obsta................................. 61 oikonotnia.........................99 omnium............................. 18 oplia................... 85, 86. 110 orgé...................................61 paides............................... 80 pan résis........................... 42 panim................................82 panoplia........................... 85 pan-oplia................. 86. 110 parakaló........................... 50 paraptóma........................ 27 parrésia............................ 42 pasa patria..................... 100 Patér.................................44 patér................................ 100 patria....................... 44, 100

pauca................................ 39 paucis multa..................... 99 persona............................. 83 pleon-exia....................... 105 plérótna............... 25, 46, 97 plérousthe......................... 69 Politeia............................. 34 praedestinatio................... 16 Principiis obsta............... 61 Pros Efesious...................... 9 prosópolémpsia...... 83, 109 recapitulatio omnium rerum ........................................... 18 rerum................................ 18 residuum boni................... 92 résis.................................. 42 sacramentum.................... 77 salus................................. 10 sapros............................... 62 sarx............................ 28, 77 scutum.............................. 86 setna.................................. 12 sepomai............................ 62 sfragizesthai..................... 19 Soli Deo gloria............... 19 sóma..................................11 sózomenoi......................... 12 Spiritus Dei...................... 69 spiritus vini....................... 69 status confessionis.......... 51 synannologutnenoi......... 37 ta auta.............................. 82 ta panta............................ 18 tapeinofrosyné..................50 tegumenta......................... 86 tela.................................... 86 The whole family............ 44 Theo logia est grammatica. 7 thymos..................... 50, 101 vini.................................... 69 whole................................ 44

113

10. Zoznam biblických citátov Stará Zmluva IM 1,4.......... ........ 105 IM 13,11.............. 105 IM 21,19...... ........... 96 IM 3,3.......... ........... 97 1M32........... ........ 110 IM 32,25...... ........ 110 2M 20,15...... ........ 104 4M14.27....... ........... 20 5M 32,9........ ........... 95 Sd 21,25....... ........ 107 Sd 6,34......... ........ 100 Nová Zmluva Mt 4,4........... ........ 110 Mt5,3.... ............... 101 Mt5,14......... ..99, 106 Mt6,24......... 101, 105 Mt 8,20......... ....... 105 Mt 11,28....... ........ 101 Mt 12,36....... ....... 104 Mt 16,17....... 103, 109 Mt 19,28....... ........... 96 Mt22,l......... 106 Mt 26,33....... ...........99 Mt 26,39....... ....... 110 Mk 3,5.......... ....... 104 Mk 9,22........ ....... 101 Mk 4,11........ ......... 95 Mk 4,12........ ......... 96 Mk 4,40........ ....... 100 Mk 6,17........ ....... 105 Mk7,27........ ......... 98 Mk 8,32........ ....... 109 Mk 9,18........ ....... 101 Mk 10,42...... ....... 102 Mk 10,45...... ......... 95 Mk 14,33...... ....... 110 114

ISm 16,7......... ..... 109 2Sm 13,15....... ..... 107 IKr 12............. ..... 109 Nh 4,16n......... ..... 109 Jb 1,9.............. ....... 98 Jb 42,2............ ..... 101 Ž 119,18......... ....... 96 Ž32,lnn......... ....... 95 Ž 33,12........... ....... 95 Ž 4,5............... ..... 104 Ž 68,19........... ..... 102

Pr 1,7........... ......... 106 Pr 11,24................ 104 Pr 12,25................. 104 Pr4,13......... ......... 108 Kz 1,2.14.............. 103 Iz 11,2......... ............ 96 Iz 19,25................... 99 Iz53,l......... ............ 95 Iz 6,9........... ............ 96 Ez 2,13.6.8.............. 99 Za 4,6................... 100

Lk 2,5............. ....... 98 Lk 4,19........... ....... 95 Lk 6,12........... ..... 110 Lk 9,55........... ..... 104 Lk 12,1........... ..... 104 Lk 12,21......... ..... 100 Lk 15,32......... ....... 97 Lk 16,8........... ..... 106 Lk 16,14......... ..... 105 Lk21 15 110 Lk 24,16.45 .... ....... 96

Sk 10,28.................. 98 Sk 15........... ............ 99 Sk 15,1........ ............ 99 Sk 20,28...... ......... 102 Sk 21,8........ ......... 102 Sk 22,21...... ............ 99

Jn 4,9.............. ....... 98 Jn 4,22............ ....... 98 Jn 8..........99, 104, 106 Jn8,12............ ..... 106 Jn 8,44............ ..... 104 Jn 12,40.......... ..... 103 Jn 14,17.......... ....... 96 Jn 14,23.......... ....... 99 Jn 15,16.......... ....... 95 Jn 16,13.......... ....... 96 Sk 4,29............ ..... 110 Sk 8,26n.......... ..... 102

R 1,21.......... ............ 96 R 2,24.......... ............ 97 R R 74

QR

R 5....... 95,97,98, 100 R5,5............ ....95, 100 R 5,20.......... ............ 97 R6............... ............ 97 R 6,4............ ............ 97 R8............... ..... 96, 99 R 8,9............ ............ 99 R 8,23.......... ............ 96 R 9,11.......... ............ 95 R 10,2.......... ............ 96 R 10,16........ ......... 106 R 11............. ...97, 103 R 11,7.......... ......... 103 R 11,21........ ............ 97 R 12............. .103, 105

R R R R R

12,17....... ......... 105 13,12....... ......... 105 13,14....... ......... 103 15,1......... .......... 101 15,20....... ......... 102

1K2,6......... ......... 102 1K2.8......... .......... 103 1K3.2......... ......... 103 1K 12.......... ......... 102 1K 12,28..... ......... 102 1K 14.......... ..102, 110 1K 14,15..... ......... 110 1K 14,20..... ........... 102 1K 15.... 96, 97, 98,99 1K 15,2.10............... 98 1K 15,9....... ............ 99 1K 15,25..................96

G 6,2............. ...... 101

2Tm 2,18 ................. 97

Ef 1,12........... ........ 98 Ef 1,17........... ...... 102

Žd 4,12... ............... 110 Žd 4,14... ............... 102 Žd 4,15 ... ............... 103 Žd6,l.... ................. 96

Fp 2,5............ ...... 102 Fp3,10.......... ........ 96 Fp3,12.......... ...... 105 Fp 4,7............ ...... 100

Ko 1,13......... ...... 105 Ko 1,24......... ........ 99 Ko 2,10......... ........ 97 Ko 2,12......... ........ 97 Ko 2,18......... .......109 Ko 2,9........... ....... 100 Ko 3,9........... ....... 103

2Ts3,10........ ....... 104 2K3,18.................. 103 2K 6,5.................... 110

G 1,16.................... 109 G 3,16......................95 G 3,27.................... 103 G 4,4........................ 95

ITm 1,16................ 97 ITm 2,7................ 102 ITm 6,8................ 105 ITm 6,9................ 105

Jk 1,21.... ............... 105 Jk 3,1..... ............... 102 Jk 3,2..... ............... 104 Jk 3,7..... ................. 97

IPt 1,18... ................. 95 lPt4,4.... ............... 105 IPt 5,2.... ............... 102 IPt 5,8.... ............... 101 Un......... .95, 100, 103 Un3,9.... ................. 95 Un 4,2.... ............... 103 Un 4,16.. ............... 100

Zj 3,15n.. ............... 105 Zj 3,17.... ................. 97 Zj3,20.... ............... 100

2Tm 1,7................ 102

115

11. Obsah PRVÁ ČASŤ-VÝKLAD

0. ÚVOD - princípy výkladu........................................... 7 1. List o cirkvi (1,1-2)............................................... 9 2. Organizmus života (1,3-2,10)................................ 15 2.1. Živá cirkev ďakuje za milosť (1,3 — 14)............................................ 15 2.2. Živá cirkev prosí za milosť (1,15-23).............................................. 21 2.3. Živá cirkev prežíva milosť (2,1-10).................................................... 26

3. Organizmus jednoty (2,11-3,21)............................. 3.1. 3.2. 3.3. 3.4.

33

Jednotu ustanovil Boh (2,11-22)........................................................33 Jednotu kázal Pavol (3,1-13)............................................................. 38 Jednotou rastie cirkev (3,14-21)........................................................ 43 Zhrnutie............................................................................................... 48

4. Organizmus čistoty (4,1-5,21)................................ 49 4.1. 4.2. 4.3. 4.4. 4.5.

Čistota ako jednota (4,1-16) .............................................................. 49 Čistota zo zásadného pohľadu (4,17-24) ........................................... 55 Čistota ako odloženie špiny (4,25-5,7) .............................................. 60 Čistota ako život vo svetle (5,8-21) ................................................... 65 Zhrnutie............................................................................................... 70

5. Organizmus vzťahov (5,22-6,20)............................. 5.1. 5.2. 5.3. 5.4.

73

Harmonické manželstvo (5,22-33)..................................................... 73 Usporiadaná rodina (6,1-9)................................................................. 78 Boj so satanom (6,10-20).................................................................... 83 Zhrnutie................................................................................................ 88

6. Doslov (6,21-23)..................................................

89

6.1. Zbor v Efeze........................................................................................ 89

116

DRUHÁ ČASŤ-CVIČEBNICA

7. Cvičebnica k listu Efezským.................................... 7.1. 7.2. 7.3. 7.4. 7.5. 7.6. 7.7. 7.8. 7.9. 7.10. 7.11. 7.12. 7.13.

95 Živá Cirkev ďakuje za milosť (1,1-14) .............................................. 95 Živá Cirkev prosí za milosť (1,15-23) ............................................... 96 Živá Cirkev prežíva milosť (2,1-10)................................................... 97 Jednotu ustanovil Boh (2,11-22)....................................................... 98 Jednotu hlásal Pavol (3,1-13)............................................................ 99 Cirkev rastie jednotou....................................................................... 100 Čistota ako jednota (4,1-16)............................................................. 101 Čistota zo zásadného pohľadu (4,17-24) .......................................... 102 Čistota ako odloženie špiny .............................................................. 104 Čistota ako život vo svetle (5,8-21)................................................ 105 Harmonické manželstvo (5,22-33)................................................ 106 Usporiadaná domácnosť (6,1-9)..................................................... 107 Boj proti Satanovi (6,10-20) .......................................................... 109

8. Literatúra........................................................... m 9. Index cudzojazyčných výrazov................................ 113 10. Zoznam biblických citátov.................................... 114

117

Vydanie:

1.

Náklad:

250

Formát:

Tlač:

TRI AN, Banská Bystrica

ISBN

80-88825-22-9

A

ISBN:

80-88825-22-9