Stredné Slovensko vo včasnom stredoveku 9788089315390, 9788022412063 [PDF]

Zitiervorschau

STREDNÉ SLOVENSKO VO VČASNOM STREDOVEKU

Peter Šalkovský

ARCHAEOLOGICA SLOVACA MoNOGRAPHIAE

STUDIA

INSTITUT! ARCHAEOLOGICI

N ITRIENSIS

AcADEMIAE SciENTIARUM SLovACAE

A &rA

STUOI~ TOMUSXIV

NITRAEMMXI

ARCHEOLOGICKÝ ÚSTAV SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED NITRA

STREDNÉ SLOVENSKO VO VČASNOM STREDOVEKU

Peter Šalkovský

Publikácia vznikla v rámci Centra excelentnosti SAV Staré Slovensko: Dejiny Slovenska od praveku po vrcholný stredovek Zmluva III/1/2009 a grantového projektu 2/0045/09 vedeckej agentúry VEGA Sídelná štruktúra Slovenska vo včasnom stredoveku

NITRA2011

Peter Šalkovský STREDNÉ SLOVENSKO VO VČASNOM STREDOVEKU Nitra 2011

ARCHAEOLOGICA SLOVACA MONOGRAPHIAE

Studia, Tomus XIV

Vydal © Archeologický ústav SAV Nitra, 2011 vo Vede, ©Peter Šalkovský, 2011

Nitra

vydavateľsvte

SAV

Hlavný redaktor- prof. PhDr. Alexander T. Ruttkay, DrSc. Recenzenti- Doc. PhDr. Pavel Kouril, CSc., PhDr. Marta Mácelová, PhD. Nemecký preklad- Mgr. Michal Dvorecký, PhD. Počítačová

sadzba -Zuzana Turzová

Návrh obálky- PhDr. Peter Šalkovský, DrSc., Zuzana Turzová Tlač-

VEDA,

vydavateľstvo

SAV, Bratislava

Rozširuje a objednávky prijíma -Archeologický ústav SAV Akademická 2, 949 21 Nitra tel.: +421/37/6943 209 fax.: +421/37/733 56 18 e-mail: [email protected]

Za znenie, obsah príspevkov a kvalitu obrazových príloh zodpovedá autor.

Na prednej strane obálky- bronzové nákončie

remeňa

na upevnenie

meča

z Dolného Kubína

Na zadnej strane obálky- železné nákončie opaska a nádoba z Detvy

ISBN 978-80-89315-39-0 (Archeologický ústav SAV Nitra) ISBN 978-80-224-1206-3 (VEDA, vydavateľstvo SAV, Bratislava)

OBSAH

l. ÚVOD- PREDMET, CIELE A METÓDY PRÁCE ....................................................................................... 7

2. PRÍRODNÉ POMERY ...................................................................................................................................... 9 3. STAVBÁDANIA ............................................................................................................................................. 14 4. OSADY A OPEVNENÉ SÍDLA ..................................................................................................................... 16 4.1. Osady a sídliskové objekty ..................................................................................................................... 16 4.1.1. Obydlia ............................................................................................................................................. 16 4.1.2. Stavby hospodárske ........................................................................................................................... 23 4.1.3. Pôdorysné dispozície, vnútorná štruktúra a typy osád .................................................................... 24 4.2. Hradiská ................................................................................................................................................... 26 4.2.1. Základná charakteristika a geografiia hradisk .................................................................................. 27 4.2.2. Formy, opevnenie a vnútorná zástavba hradisk ............................................................................... 37 5. POHREBISKÁ ................................................................................................................................................. 41 6. MATERIÁLNAKULTÚRA ........................................................................................................................... 44 6.1. Keramika ................................................................................................................................................... 44 6.1.1. Základné charakteristiky hlavných kolekcií keramiky ...................................................................... 44 6.1.2. Keramika z včasnoslovanského obdobia ............................................................................................ 45 6.1.3. Keramika z obdobia Avarského kaganátu, predveľkomoravského obdobia a staršej fázy veľkomoravského obdobia ................................................................................................................. 45 6.1.4. Keramika z mladšej (klasickej) fázy veľkomoravského obdobia a staršej fázy poveľkomoravského obdobia ............................................................................................................. 49 6.1.5. Keramika mladšej fázy poveľkomoravského obdobia a obdobia integrácie stredného a severného Slovenska do Uhorského štátu ...................................................................................... 54 6.1.6. Zriedkavo sa vyskytujúce formy keramiky- misky, pekáče, pražnice .............................................. 58 6.1.7. Značky na dnách .............................................................................................................................. 58 6.2. Remeselnícke, poľnohospodárske a domáce nástroje a predmety dennej potreby ....................... 60 6.3. Zbrane, bojovnícka a jazdecká výstroj ................................................................................................. 69 6.4. Šperky a ozdoby ...................................................................................................................................... 82 6.5. Archeozoologické a archeobotanické pramene ................................................................................... 82 7. ŠTRUKTÚRA OSÍDLENIA A DEJINY VČASNOSTREDOVEKÉHO STREDNÉHO SLOVENSKA .................................................. 84 8. STREDNÉ SLOVENSKO A ETNOGENÉZA SLOVÁKOV ..................................................................... 102 9. KATALÓG LOKALÍT .................................................................................................................................. 107 10. ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ........................................................................................................ 123 11.ZOZNAM ILUSTRAČNÝCH PRÍLOH ..................................................................................................... 135 12. ZUSAMMENFASSUNG .............................................................................................................................. 137

TÚTO KNIHU VENUJEM SVOJEJ MANŽELKE ĽUBICI, SYNOM RASTISLAVOVI A MAREKOVI A RODNÉMU STREDNÉMU SLOVENSKU

l. ÚVOD- PREDMET, CIELE A METÓDY PRÁCE Predmetom tejto práce sú hmotné archeologické pramene, t.j. všetky druhy artefaktov a pozostatkov aktivít- nálezových komplexov a súborov zo sídlisk, pohrebísk i iných druhov nálezov z obdobia včasného stredoveku z územia stredného Slovenska a všetky súvislosti, podmienky a aktivity, ktoré dokážeme postihnúť, v ktorých tieto artefakty vznikli resp. sa realizovali. Na základe ich typologických, chronologických, priestorových a porovnávacích analýz sa snažíme prispieť k rekonštrukcii dejín horských kotlín stredného Slovenska vo včasnom stredoveku. Bazálne sa pracuje najmä s publikovanými archeologickými prameňmi~, iba doplnkovo najmä v čas­ tiach interpretačných boli použité pramene historické 2 a lingvistické a na dokreslenie prírodných podmienok osídlenia aj obecné poznatky prírodných vied 3 • Na textovom katalógu a grafickej dokumentácii archeologických lokalít a výbere prameňov z nich sú postavené typologicko-chronologické analýzy a korelácie jednotlivých druhov materiálu i objektov, analýzy priestorového usporiadania a pokusy o modelovanie funkčne a chronologicky súvisiacich sídelných štruktúr v prepojenosti na prírodné prostredie, surovinové zdroje, cestnú sieť, politický vývoj. Ich cieľom je poznať a charakterizovať procesy, spôsoby a formy osídľovania Stredného Slovenska ako jedného z regiónov významných pre poznanie etnogenézy a kontinuity vývoja slovenského národa v kontexte dejinného vývoja severnej časti Karpatskej kotliny4 • Chronologický rámec práce je determinovaný na jednej strane objavením sa najstarších bezpečne slovanských pamiatok na našom území niekedy koncom 5.-začiatkom 6. stor. (Fusek 1994), po odchode tunajšieho germánskeho osídlenia, ktoré sa približne kryje s prevažne uznávaným počiatkom včasného stredoveku (Čaplovič 1998), na strane druhej záverom včasného stredoveku v zaužívanom chápaní slovenskej archeológie, teda okolo roku 1000 (Bialeková 1980a). Zánik Velkej Moravy a v rámci nej aj autonómneho Nitrianskeho kniežatstva, znamenal istý periodizačný prelom vo včasnostredovekých dejinách strednej Európy (začiatok lO. storočia) no významnejším prelomom z hľadiska formovania sa "novej Európy" stredoveku- bol koniec prvého a začiatok druhého milénia so vznikom nových stredoeurópskych kráľovstiev. Vznikom Českého, Poľského a Uhorského kráľovstva sa vytvorili podmienky k dlhodobej stabilizácii pomerov v stredoeurópskom priestore. Na Slovensku, predovšetkom v jeho horských oblastiach, 10. až začiatok ll. stor. možno chápať ešte ako obdobie istého doznievania dovtedajšieho vývoja a postupného nástupu nových trendov tak v geopolitickom ako i spoločensko-ekonomickom zmysle. K zlomu tu dochádza od 2. štvrtiny-polovice ll. storočia, keď i tu môžeme na písomných i hmotných prameňoch sledovať nielen proces včleňovania do Uhorského štátu ale aj sprievodné hospodárske a kultúrno-spoločenské zmeny, ktoré boli dôležitým predpokladom upevňovania multietnickej uhorskej stredovekej spoločnosti. Začali vznikať kráľovské a šľachtické správne sídla: hrady, hrádky a dvorce, ale aj neopevnené feudálne sídla, i nové urbanistické jednotky: kláštorné komplexy, kráľovské mestá ako i poddanské a zemepánske mestečká. Prevažne boli vybudované na kráľovských, šľachtických a cirkevných majetkoch (Čaplovič 1998, 167 -169). Išlo teda v kontraste oproti predchádzajúcemu doznievajúcemu včasnostredovekému vývoju o začiatok zásadných zmien v štruktúre osídlenia, zvýšenia produktivity hospodárstva, výkonnejšieho poľnohospodárstva a vlastne nástup, kladenie základov nového obdobia-vrcholného stredoveku. Preto chronologický rámec práce, vymedzenie včasného stredoveku prelom 5./6.-1. pol. ll. stor., pokladáme, aspoň pre stredné a severné Slovensko, za vhodný a oprávnený. Územne je téma sústredená na oblasť horských kotlín, údolí a pahorkatín stredného Slovenska. Možno povedať, že globálne ide o kompaktné územia, na ktorých ťažiskovo vzniklo niekedy v druhej polovici ll. storočia historické Zvolenské domínum, sformované z regiónov geograficky, prírodne aj osídlením prirodzene k sebe inklinujúcich a zrejme aj preto včlenených do Uhorského kráľovstva spoločne. Ich súčasťou okrem časti Stredného a Horného Pohronia boli aj Liptov, Orava, Turiec a od polovice 12. storočia aj severná časť Tekova a Hontu (obr. 1). Na komitát sa Zvolenské domínium pretvorila na prelome 12. a 13. storočia a až v 14. storočí sa potom rozdelilo na Zvolenský, Liptovský, Oravský a Turčiansky komitát. ľudských

1

Stupeň

a kvalita ich publikovania je rôzny, zväčša ide o nekompletné publikovania, predbežné správy a informácie z prieskumov a výskumov so skromnou grafickou dokumentáciou, často (najmä staršie nálezy) iba s málo kvalitnou fotodokumentáciou alebo iba stručný slovný opis.

2

Použité boli hlavne informácie z regionálnych monografií, zásadnejších štúdií k jednotlivým regiónom, Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku a encyklopedických prehľadov (pozri Zoznam literatúry).

3

Chápané sú iba ako dočasné východiskové pramene, pokiaľ nebudú nahradené zatiaľ ojedinelými špeciálnymi poznatkami získanými paleobotanikou a pedológiou priamo z prostredia včasnostredovekých lokalít.

4

K významu štúdia osídlenia pozri R. Marsina (1995; 2010).

7

Obr. l. Geografické vymedzenie skúmaného územia stredného Slovenska (dnešné okresy Banská Bystrica, Brezno, Detva, Dolný Kubín, Liptovský Mikuláš, Martin, Námestovo, Ružomberok, Turčianske Teplice, Tvrdošín, Zvolen, Žarnovica, Žiar nad Hronom).

Geograficky k tomuto územiu inklinuje aj časť historickej Tekovskej župy od Slovenskej brány po Žiar nad Hronom, resp. Hronskú Breznicu ale bez južných svahov Štiavnických vrchov a Krupinskej planiny, už súčasť Hontu, inklinujúcich k Podunajskej či Juhoslovenskej kotline 5 • Naopak medzi analyzované územia neboli zaradené nepevne vyhraničené severné časti Zvolenského domínia smerom k Dunajcu6 ako i obvody Oslian v Tekove a Devičia v Honte, ktoré zas ako exteritoriálne celky slúžili na poľnohos­ podársku podporu komitátu (Maliniak 2009, 48). Geomorfologicky skúmanú oblasť tvoria stredoslovenské kotliny Žiarska, Zvolenská, Pliešovská kotlina a severoslovenské kotliny Turčianska, Liptovská, Oravská vrátane priľahlých partií okolitých pohorí Slovenského stredohoria a Tatransko-Fatranskej oblasti a údolie Hrona medzi Štiavnickými vrchmi a Pohronským Inovcom. V rámci dnešného admistratívneho členenia sem patria časti Banskobystrického a Žilinského vyššieho územného celku, konkrétne územia okresov Banská Bystrica, Brezno, Detva, Zvolen (okrem juhovýchodného cípu- vojenského obvodu Lešť), Žarnovica, Žiar nad Hronom, Dolný Kubín, Liptovský Mikuláš, Martin, Námestovo, Ružomberok, Turčianske Teplice a Tvrdošín7 •

5

To že sa toto územie nestalo súčasťou Zvolenského domínia spôsobilo zrejme jeho skoršie pričlenenie k Uhorskému kráľov­ stvu i vznik Svätobeňadického opátstva, príslušnej územnej cirkevnej organizácie a s tým súvisiace už existujúce majetkovoprávne vzťahy k pozemkom a sídlam.

6

Kde i tak zatiaľ neevidujeme včasnostredoveké osídlenie.

7

Jedinou výnimkou je zaradenie obce Rybník ležiacej v severovýchodnom cípe dnešného okresu Levice, s hradiskom Krivín ležiacim vis-a-vis hradisku v Hronskom Beňadiku priamo v Slovenskej bráne.

8

2. PRÍRODNÉ POMERY Naša predstava o prírodných podmienkach na území Slovenska vo včasnom stredoveku vychádza najmä zo základných údajov o stave súčasnej a historickej 8 krajiny. Vzhľadom na málo rozvinutý stav domáceho špeciálneho výskumu sa však možno oprieť len o práce, ktoré venovali pozornosť uvedenej téme zväčša všeobecne v širších geografických i časových domenziách (Atlas; Atlas krajiny; Encyklopédia 1977; 1978; 1979; 1980; 1981; 1982; Krippel1986; Lukniš (ed.) 1972; Mazúr!Lukniš 1980; Michalko 1986; Starkel1994; Základná mapa 1976-2003). Stredoslovenské kotliny Žiarska a Zvolenská patria do oblasti Slovenského stredohoria, severoslovenské kotliny Turčianska a Liptovská s Oravou patria do Fatransko-tatranskej oblasti a sú súčasťou subprovincie Vnútorných Západných Karpát. Z hladiska osídlenia tažiskovými boli dná týchto kotlín a údolia vodných tokov, preto ich prírodné pomery sú sledované podrobnejšie. dosiaľ

Žiarska kotlina sa rozkadá na strednom toku Hrona. Tiahne sa najmä yo jeho pravej strane zo severovýchodu na juhozápad a ohraničujú ju pohoria Vtáčnik, Kremnické a Stiavnické vrchy. Jej rozloha je približne 135 km 2, dno kotliny je vo výškach 220-450 mn. m. Najnižšie je položená južná časť kotliny 198m n. m. (Brehy). Územie leží v stredoslovenských neogénnych vulkanických útvaroch a predstavuje tektonickú depresiu medzi okolitými pohoriami. Okolité pohoria sú z neogénnych sopečných andezitov, ryolitov, bazaltov a tufitov. Povrch má charakter vrchovín a hornatín, so širokými chrbtami, úvalinovitými dolinami, v ktorých bola vyhÍbená dolina Hrona a Novobanská kotlina. V reliéfe pohorí výrazne vystupujú erózne trosky lávových pokrovov a prúdov. Je vyplnená neogénnymi a kvartérnymi sedimentami, jazernými a riečnymi štrkmi, pieskami a ílmi. Na nich sú miestami štvrtohorné spraše, sprašové hliny a riečne usadeniny. PozdÍž Hrona sa ťahajú zvyšky poriečnej rovne, nivy, náplavové kužely a tri terasy, najvyššia je asi 50-60 m nad hladinou rieky, stredná asi 20-25 ma spodná asi 5-10 m. Prítokmi Hrona sú len potoky (Atlas 38, 46, 54; Encyklopédia 1982, 646-647; Lukniš (ed.) 1972, 89; Mazúr/Lukniš 1980, 54-55, mapa 16). Kotlina a dolina Hrona patria do teplej a mierne teplej klimatickej oblasti, nižšie časti pohorí do mierne teplej, vyššie do chladnej klimatickej oblasti a mierne vlhkej oblasti s miernou zimou. Priemerná ročná teplota sa pohybuje približne okolo 7,8 oca ročný priemer zrážok je približne 700 mm (Lukniš (ed.) 1972, 45-47, 65, 66, 68, 203). Údolná niva Hrona vybudovaná zo štrku, piesku, hlín a svahových sutín je pokrytá pozdÍž toku nivnými pôdami a fluvizemiamy. Dno kotliny pokrývajú najmä ilimerizované až oglejené pôdy fluvizeme, pseudogleje. V pohoriach až na malé výnimky dominuje hnedá lesná pôda kambizem, zriedkavejšie sú hnedozeme (Lukniš (ed.) 1972, 96, 384, 395, 396, 401; Atlas, 70, 74). Vegetačný kryt je v súčasnosti poznačený činnosťou človeka. Časť územia, najmä v doline Hrona a v Novobanskej kotline, je odlesnená. Nižšie partie pohorí pokrývajú dubové a dubovo- hrabavé lesy, vo vyšších častiach sa vyskytujú najmä bučiny a jedľ o-bučiny. Miestami rastie aj smrek a borovica (Atlas, 78, 88, 90; Lukniš (ed.), 1972, 42, 43, 64-65, 544). Zvolenská kotlina je zo všetkých strán uzavretá pohoriami Slovenského stredohoria a tvoria ju: Sliač­ ska, Slatinská a Detvianska kotlina, Bystrické podolie, Povraznícka brázda, Zvolenská pahorkatina, Bystrická a Ponická vrchovina a Rohy. Jej rozloha je približne 630 km 2 • Nadmorské výšky dna kotliny sa pohybujú od 290 m do 500 m, nad 500 m vyčnievajú andezitové tvrdoše v južnej časti kotliny (Rohy). Bystrická a Ponická vrchovina vystupuje až nad 700 m. Jej rovinný až mierne rezaný reliéf sa vyznačuje najmä v slatinskej časti striedaním plochých chrbtov s tvrdošmi a prevažne širšími dolinami prítokov Hrona a Slatiny. Vyššie položené dno kotliny tvorené štrkmi, pieskami, ílmi, tufitmi a čiastočne aj staršími jazernými a riečnymi sedimentami bolo rozčlenené pomerne hustou sieťou dolín na nepravidelne usporiadané chrbty. Vo väčšej časti kotliny sa na oboch stranách Hrona rozprestiera 1-2 km široká holocénna niva, sprevádzaná sústavou 4-5 pleistocénnych riečnych terás najmä po pravej strane rieky medzi Banskou Bystricou a Zvolenom. Na úpätí Kremnických vrchov je vyvinutý úzky sediment, mierne sklonený k juhovýchodu a východu, sčasti však mierne rozčlenený a silno postihnutý povrchovou a výmoľovou eróziou. Na ľavej strane Hrona sa pomerne ploché dno kotliny ostro stýka so zlomovými stráňami Zvolenskej pahorkatiny. Slatinská kotlina je prevažne erózno-denudačného pôvodu. Niva Slatiny, tečúcej v blízkosti južného okraja kotliny, je miestami široká 500-800 m s akumulačnými náplavový8

Popísanej v písomných a mapových,

zväčša

novovekých materiáloch.

9

mi kuželmi a hrubými deluviálnymi plášťami. Územie východnej časti kotliny je členité. Zasahujú doň geomorfologické celky Poľana, Veporské vrchy, Javorie, Krupinská planina a Ostrôžky. Toky, stekajúce hlavne z Poľany, menej z Javoria, rozčlenili podhorskú plošinu zloženú z málo odolných tufov a tufitov na široké ploché chrbty a doliny. Z pomerne hladko modelovaného pahorkatinného reliéfu vyčnievajú vypreparované kryhy andezitových tvrdošov (Atlas, 38, 46, 54; Encyklopédia 1982, 617 -618; Lukniš (ed.) 1972, 89; Mazúr/Lukniš 1980, 54-55, mapa 16; Ottova encyklopédia, 1038). Charakteristickým znakom vodných pomerov je koncentrácia všetkých povrchových vôd z okolitých pohorí do hydrografickej osi kotliny- Hrona. Z väčších horských prítokov priberá sprava Ľupčicu, Bystricu, Tajovský a Badínsky potok, zľava Slatinu, ktorá zbiera všetky toky tečúce vo východnej polovici kotliny, z nich najväčšia je Očovka. Na tektonické zlomy sa viažu termálne pramene (Sliač, Kováčová) a viaceré minerálne pramene (Badín, Banská Bystrica, Dolná Mičiná, Čačín, Detva, Vígľaš, Zvolenská Slatina, Zvolena aď.; (Krško 2008; Základná mapa 1976-2003). V súčasnosti klíma vo Zvolenskej kotline je mierne suchá až vlhká, jej najnižšie časti patria do teplej, vyššie pahorkatinné časti do mierne teplej klimatickej oblasti. Priemerná ročná teplota je okolo 8,8° Ročne tu spadne priemerne 640-850 mm zrážok (Lukniš (ed.) 1972, 45-47, 65, 66, 68, 203). Pahorkatinná časť yokrytá hlavne kvartérnymi hlinami má pôdy ilimerizované oglejené a hnedé pôdy nasýtené. Na nivách pozdlž riek sú nivné pôdy glejové až gleje (Lukniš (ed.) 1972, 96, 384, 395, 396, 401; Atlas, 70, 74). Aj pri intenzívnom poľnohospodárskom využití sa pôvodná vegetácia pomerne dobre zachovala. Na kyslých oglejených hlinách sú rozšírené subkontinentálne dubové porasty s prevládajúcim dubom letným. Teplomilné cerovo-dubové lesy sú na slnečných svahoch s vulkanickým podložím. Chladnejšie svahy zaberajú ostricové dubovo-hrabové lesy a na malých plochách aj submontánne bučiny, fragmentárne sa vyskytujú aj teplomilné dubiny a zvyšky vŕbovo-topoľového lužného lesa (Atlas, 78, 88, 90). Pliešovská kotlina je ohraničená Krupinskou planinou, Štiavnickými a Kremnickými vrchmi a Javorím, 20 km dlhá a 2 až 5 km široká s plochou 107 km 2• Nadmorské výšky dna kotliny sa pohybujú priemerne okolo 300-400 m absolútne od 270,3 mn. m. v doline Hrona po 540 m (vrch Hrádok). Vznikla vyhÍbením na sopečných andezitových tufoch a tufitoch. Má pahorkatinový, nehlboko členený reliéf, erodovaný početnými potokmi, ktorých korytá sa väčšinou stotožňujú s líniami tektonických zlomov. Severozápadnou časťou kotliny preteká Hron a stredom riečka Neresnica, ktorá sa vlieva do Slatiny. Krupinica, odvodňujúca južnú časť kotliny, sa vlieva do Ipľa (Mazúr/Lukniš 1980, 54-55, mapa 16; Lukniš (ed.) 1972, 89; Atlas, 38, 46, 54). Priemerná ročná teplota sa pohybuje v nižších a južne exponovaných polohách okolo 8°C. Ročný priemer zrážok sa pohybuje od 660 mm v najnižších polohách do 800 mm a viac v polohách vyšších (Lukniš (ed.) 1972, 45-47, 65, 66, 68, 203). Na pahorkatinách prevláda hnedá lesná pôda nenasýtená a oglejená, nižšie položené časti kotliny majú ilimerizovanú pôdu a ilimerizovanú oglejenú pôdu i pseudogleje a pozdÍž Krupinice a Neresnice sa vyskytuje aj nivná pôda na aluviálnych sedimentoch (Lukniš 1972, 96, 384, 395, 396, 401; Atlas, 70,74). Značná členitosť terénu Pliešovskej kotliny a okolia a rozdielne mikroklimatické pomery podmieňujú pestrosť vegetácie. Prevládajú lesy dubové a bukové. Pôvodný javor a klen sa už takmer nevyskytuje. Vplyvom hospodárskych zásahov sa do drevinovej skladby vmiešal dub cerový (Atlas, 78, 88, 90; http:// www.pliesovce.sk). Turčianska kotlina Le jednou z najdokonalejšie prirodzen~ vymedzených kotlín, zovr~tá pohorím Veľ­ ká Fatra, Malá Fatra, Ziar a Kremnickými vrchmi. Má predlžený severo-južný tvar s dlžkou priemerne 37 km a šírkou 27 km s rozlohou 448 km 2 • Najvyšší bod územia je Veľký Kriváň (1709 mn. m.), najnižší bod výtok Váhu z kotliny (369m n. m.). Skladá sa z Šútovského a Sklabiňského podhoria, Mošovskej, Diviackej a Valčianskej pahorkatiny a Turčianskej nivy. Dno kotliny tvorí pozdÍž zlomov poklesnuté územie prevažne pahorkatinného charakteru, ktorého nadmorská výška je 400-700 mn. m. PozdÍž riek je až rovinaté, tvorené je zväčša nivou, terasami a nápravovými kužeľmi. Pokrývajú ho neogénne íly, piesky a štrky, ktoré sú na západnom podhorí prekryté sprašovými hlinami. Okolité pohoria sú budované granitmi a granodioritmi (Žiar), druhohorné dolomitmi, vápencami, slieňovcami, kremencami a bridlicami (Fatra). V Kremnických vrchoch, ktoré sú sopečného pôvodu, sú predovšetkým andezity a ich pyroklastiká. Do pohorí Malej Fatry a Veľkej Fatry sú vrezané hlboké doliny so strmými svahmi. Hydrologickú os Turčianskej kotliny a priľahlých pohorí tvorí Turiec, pozoruhodný je svojimi meandrami, ktoré vytvára najmä na stredom toku. Jeho významnejšie prítoky sú Teplica, Blatnický, Necpalský, Beliansky potok, Jasenica, Polerieka, Vedžer, Vríca, Sloviansky a Trebostovský potok, Bystrička a Pivovarský potok, ktoré vytekajú najmä z dolín Malej a Veľkej Fatry a vytvorili si vlastné riečne terasy. Severnou časťou kotliny

10

preteká rieka Váh (Krško 2003). Existuje tu vyše tridsať minerálnych prameňov, z nich najvýznamnejšie sú v Turčianskych Tepliciach a v Budiši (Atlas, 38, 46, 54; Encyklopedia 1982, 139-140; Mazúr!Lukniš 1980, mapa 16; Lukniš (ed.) 1972, 87; Ottova encyklopédia, 925). Turčianska kotlina patrí do mierne teplej a okolité pohoria do chladnej klimatickej oblasti. Priemerná ročná teplota je 7,4 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 778 mm. Nadmorská výška severnej časti kotliny je nižšia, preto je o niečo teplejšia ako jej južná časť (Lukniš (ed.) 1972, 45-47, 65, 66, 68, 203). Sever kotliny je je širší a pretekajú ním najmä dolné časti tokov, čo ovplyvnilo aj kvalitu pôdy. Sú tu úrodné naplaveniny a černozeme. Inak prevládajú menej úrodné nivné, rendziny ílovito-hlinité hnedé v južnej hornatejšej časti ilimerizované a hnedé lesné pôdy (Atlas, 70, 74; Lukniš (ed.) 1972, obr. 96, 384, 395, 396, 401). Výškové ohraničenie kotliny rámcovo korešponduje s dnešným prechodom poľnohospodárskej krajiny kotliny do lesnej krajiny pohorí. Porast tvoria zmiešané lesy s prevahou listnatých stromov, hlavne buku a javoru, z ihličnanov sa vyskytujú prevažne smreky (Atlas, 78, 88, 90; Lukniš (ed.) 1972, 42, 43, 64-65, 544). Liptovská kotlina je súčasťou Podtatranskej kotliny, patrí k vysoko položeným kotlinám Slovenska Fatrou, severnými svahmi Nízkych Tatier, západnou časťou Kozích chrbtov, južnými svahmi Chočských vrchov a Západnnmi Tatrami. Skladá sa zo Smrečianskej, Hybianskej a Ľubelskej pahorkatiny, Chočského podhoria, Matiašovskjch a Galovianskych hájov a Liptovskej nivy. Na východe na ňu nadväzuje Popradská kotlina oddelená Strbským prahom na západe Turčianska kotlina, oddelená severnou časť Veľkej Fatry prerezanou hlbokou antecedentnou dolinou Váhu (Kráľoviansky prielom). Vznikla poklesom zemskej kôry a budovaná je sedimentmi vnútro-karpatského paleogénu, na ktorých sú riečne usadeniny. V reliéfe sa striedajú ploché chrbty s dolinami. Má rozlohu vyše 2 000 km2 • Najvyšším bodom územia je Kriváň vo Vysokých Tatrách (2 495 mn. m.) a najnižším bodom je výtok Váhu v katastri Stankovian (430 m n.m.). Priemerná výška dna kotliny je okolo 500 až 600 mn. m. Geomorfoloficky i z hľadiska historického vývoja ju delíme na regióny Dolný Liptov (širšie okolie mesta Ružomberok), Stredný Liptov (širšie okolie mesta Liptovský Mikuláš) a Horný Liptov (okolie mesta Liptovský Hrádok). Dolný Liptov zahŕňa údolie rieky Váh a jej prítokov, Bieleho a Čierneho Váhu. Má prevažne hornatý charakter, len vo východnej časti územia spadá do nižšie položenej Liptovskej kotliny, ktorá má jemne zvlnený pahorkatinný reliéf rozčlenený vodnými tokmi pritekajúcimi do kotliny z okolitých pohorí. V západnej časti sa dnes nachádza vodná nádrž Liptovská Mara s vodnou plochou 21 km2 • Nachádzajú sa tu početné minerálne pramene (napr. v Lúčkach, Bešeňovej, Liptovskom Jáne, Liptovských Sliačoch, Smrečanoch, Uhorskej Vsi) i termálne pramene (Bešeňová, Liptovský Ján, Ráztoky pri Liptovskom Mikuláši). Stredom kotliny preteká rieka Váh, ktorá tu vytvorila pomerne širokú nivu a sústavu šiestich riečnych terás (Atlas, 38, 46, 54; Encyklopédia 1979, 369-370; Lukniš (ed.) 1972, 83-85; Mazúr/Lukniš 1980, mapa 16). Dno kotliny patrí do mierne teplej klimatickej oblasti, hornatá časť leží v chladnej klimatickej oblasti. Priemerná ročná teplota je tu 7 oca ročný úhrn zrážok 700 až 900 mm. (Lukniš (ed.) 1972, 45-47, 65, 66, 68, 203). V Liptovskej kotline veľké plochy v pohoriach i v kotline zaberá hnedá lesná pôda a rendzina, ktorú vo vyšších polohách nahrádza podzol, vyskytujú sa i ilimerizované pôdy a pozdÍž riek nivné pôdy (Atlas, 70,74; Lukniš (ed.) 1972, 96, 384, 395, 396, 401). Stromovú vegetáciu v údolí riek a potokov tvoria lužné lesy podhorské a horské, v ktorých prevláda jelša sivá a lepkavá, krovité vŕby s vtrúseným smrekom, jaseňom a javorom. Lesy v kotline tvoria zväčša ihličnaté dreviny s brezou, dubom, bukom a javorom horským (Atlas, 78, 88, 90; Lukniš (ed.) 1972,42,43, 64-65,486, 544). ohraničená Veľkou

Územie Oravy tvoria pohoria Oravské Beskydy, Podbeskydská vrchovina, Chočské a Skorušinské vrchy, Oravská Magura, Oravská vrchovín, severné časti Malej a Veľkej Fatry a Oravská kotlina. Hrebeň Oravskej Magury ju rozdeľuje na dve časti. Južná časť sa označuje ako Dolná Orava, severná a juhovýchodná časť ako Horná Orava. Včasnostredoveké osídlenie bolo zatiaľ zistené iba na Dolnej Orave ležiacej ťažiskovo v Oravskej vrchovine, geomorfologickom celku s rozlohou 279 km2, ktorý patrí do oblasti Stredné Beskydy, súčasti Vonkajších Západných Karpát. Budovaná je paleogénnymi flyšovými súvrstviami a horninami bradlového pásma. Rôznorodosť geologickej stavby sa odzrkadľuje v pestrejšom reliéfe, ktorý vznikol výberovou eróziou. V miestach bradlového pásma vystupujú bralá a skalné útvary budované najmä odolnými vápencami, v miestach flyša zaoblenejšie formy budované prevažne pieskovcami. V obale bradiel je erózna brána, v ktorej rieka Orava sleduje množstvo drobných bradlových, ll

vápencových tvrdošov vyčnievajúcich z miernejšieho modelovaného reliéfu. PozdÍž rieky je niekoľko terasových stupňov nad aluviálnou nivou. Má významnejšie prítoky Oravica, Studený potok, Jasenovský potok a Zázrivka a do Váhu ústi v nadmorskej výške 430,7 mn. m. pri Kraľovanoch. (Atlas, 38, 46, 54; Encyklopédia 1980, 208-209; Lukniš (ed.) 1972, 89; Mazúr!Lukniš 1980, 54-55, mapa 16; Ottova encyklkopédia, 592-594). Územie leží z väčšej časti v chladnej a vlhkej oblasti. Iba dolina rieky Orava patrí do mierne teplej oblasti. Priemerná ročná teplota vzduchu v závislosti od výšky klesá. V doline Oravy a Oravskej kotline dosahuje 5 až 6 °C, v okolitých pohoriach o 2-3 oc menej. Hlavné hrebene Oravy sú známe bohatými zrážkami, ktorých ročný úhrn presahuje 1200-1400 mm (Lukniš (ed.) 1972,45-47, 65, 66, 68, 203). Pôdne pomery sú veľmi pestré. Na území sa ako základný pôdny typ vyskytuje hnedá pôda. V závislosti od geologického podložia, výšky hladiny podzemnej vody, klimatických podmienok a narastania nadmorskej výšky prechádza tento základný pôdny typ do rôznych podtypov. Horské, prevažne lesné pôdy, sú všeobecne plytšie a menej úrodné. V Oravskej kotline sa vyskytujú zväčša ilimerizované pôdy oglejené až pseudogleje. V doline rieky Oravy má prevahu skupina nivných pôd, pomiestne sa vyskytujú i hnedé pôdy nasýtené, nivné pôdy glejové, resp. pozdÍž väčších prítokov rieky Oravy sprievodné gleje a z vrchov zasahuje zóna rendzín. (Atlas, 70,74; Lukniš (ed.) 1972, 96, 384, 395, 396, 401). Najväčšiu časť plochy tu pôvodne pokrýval smrek, jedľa, borovica a buk. Intenzívnou hospodárskou činnosťou sa lesné plochy narušili a premenili na smrekové monokultúry. Zvyšky pôvodných lesných porastov smrečín s jarabinou sa nachádzajú už len na malých plochách, najmä na vyššie položených miestach. V Oravskej kotline prevažujú jedľovo-bukové lesy, sekundárne smrekové lesy a hôľne porasty čučoriedok a lúčnych spoločenstiev prirodzené smrekovo-bukovo-jedľové a smrekové lesné porasty (Atlas, 78, 88, 90; Lukniš (ed.) 1972, 42, 43, 64-65,486, 544).

Fauna stredo- a severoslovenských kotlín Ešte slabšími východiskovými údajmi ako je tomu u flory disponujeme pri pokusoch o rekonštrukciu štruktúry včasnostredovekej fauny. Obraz ktorý poskytujú prvé archeozoologické analýzy (kapitola 6.5) je zatiaľ málo reprezentatívny. V súčasnosti v oblastiach živočíšstva listnatých lesov, v nižšie položených kotlinách zo živočíšnych lovných druhov prevládajú druhy ako srnec lesný, jeleň lesný, líška hrdzavá, diviak lesný, jazvec lesný, zajac, rys ostrovid a mačka divá. V oblastiach ihličnatých lesov po okrajoch a v horstvách okolo vyššie položených kotln žijú tu veverice, rys ostrovid, kuna sklaná i hôrna, plch i medvede hnedé. Mnohé zo živočíchov žijú v listnatých aj ihličnatých lesoch, napr. líšky, vlky, jelene, kuny, tchory. V stredoslovenskej prírode žije tiež veľké množstvo rozličných vtákov, z ktorých najčastejšie sú sýkorky, ďatle, vrana túlavá, drozd kolohrivý, orešnica perlavá, hýľ lesný a krivonos smrekový, slávik červien­ ka, pinka lesná, stehlík konopiar, kukučka jarabá, sova lesná, myšiak hôrny, sokol sťahovavý, haja červe­ ná, výr skalný, jariabok hôrny, jastrab obyčajný, jastrab krahulec, tetrov hlucháň. Na brehoch prameňov a horských potokov žije napr. kunka žltobruchá, z vtákov trasochvost horský, rybárik riečny, v nižších polohách trasochvost biely, vydra riečna, ondatra pižmová, užovka obojková. Sladkovodné toky a mŕtve ramená riek sú biotopom sumcov, kaprov, pstruhov, hlavátok, lipňov, rakov, žiab a korytnačiek. Prudko tečúcim čistým vodám s kamenistým dnom a nízkou teplotou vody sa prispôsobil pstruh potočný, v nižších polohách s miernejšie tečúcou vodou prevláda lipeň tymiánový. Bohatšie je spoločenstvo živočíchov väčších potokov a riek v nižších polohách, ktoré je biotopom šťuky, zubáča, sumca, pleskáča, či plotice. (Atlas, 91; http://www.slovakiastite.com). Fauna v stredoveku mala pravdepodobne podobné avšak ešte pestrejšie zloženie a vyššie stavy. Vychádzajúc z vyššie uvedených výskumov recentného stavu prírody, sa podnikajú pokusy o rekonštrukcie jej stavu v dobách minulých. Napríklad pri úvahách o zmenách riečnej siete sa predpokladá, že okrem klimatických výkyvov vstupovali do zmien režimu vodných tokov antropogénne vplyvy, najmä odlesňovanie nív v miestach s trvalým osídlením, výraznejšie zvlášť od doby !aténskej a rímskej. Tento trend pokračoval aj vo včasnostredovekom období, čo prispievala k bočnej migrácii korýt a nárastu rieč­ nej akumulácie (Kalicki 2006). Výskumy recentných pôd zas naopak dospeli k záverom, podľa ktorých okrem plošne malých čas­ tí sa v pôdnom pokryve v priebehu holocénu nedajú dokázať zmeny na úrovni pôdnych typov, alebo subtypov. Podľa týchto zistení pôdne vlastnosti nemohla výraznejšie zmeniť ani zmena vegetácie, alebo poľnohospodárska činnosť (Linkeš 1990). 12

Pri rekonštrukcii botanického zázemia sídiel dnes môžeme vďaka prírodovedným výskumom čias­ z regionálnych geobotanických máp, ktoré zobrazujú rekonštruovanú prirodzenú vegetáciu, na určitom stanovišti bez vplyvu ľudskej činnosti alebo z máp potenciálnej prirodzenej vegetácie, ktorá projektuje stav, ktorý by nastal za súčasných prírodných podmienok na určitom stanovišti, keby na nich vplyv ľudskej činnosti úplne prestal. Geobotanická mapa rekonštruovanej prirodzenej vegetácie uvádza hlavné stredoslovenské vegetačné jednotky s rôznou rozlohou (Michalko 1986). U lesného pokryvu sa podľa E. Krippela (1986, 213) môže predpokladať systematické klčovanie pôvodných karpatských pralesov v horských kotlinách vo väčšom rozsahu už od doby halštatskej, avšak až keltské a germánske osídlenie zasiahlo do pralesov až do takej miery, že ich prirodzená obnova už nebola možná. Dôvodom aj veľkoplošných výrubov bolo získanie palivového dreva, spracovanie kovov, výstavba sídiel a v neposlednom rade aj získanie poľnohospodárskej pôdy. Avšak napriek tomu územie zvolenskej župy (2 621 km 2), ešte aj na konci 19. storočia z 56% pokrývali lesy, oráčin bolo 17%, lúk a pasienkov 24%. Tak ako pri výskume vývoja regionálnej klímy, riečnej siete i fauny aj v prípade detailných pedologických výskumov v okolí archeologických lokalít možno očakávať konkrétne zistenia, ktoré nahradia doterajšie predpoklady. Budúce výskumy by mali osvetliť v čom bolo odlišné stredoslovenské prírodné prostredie (hornatejšie, vlhkejšie, chladnejšie, s kratším vegetačným obdobím, menej úrodnými pôdami) v porovnaní so sídelne všeobecne príjemnejším nížinným južným a západným Slovenskom pre jeho obyvateľstvo nevýhodou a naopak aké malo pozitíva? V tejto súvislosti k základným nezodpovedaným problémom napríklad patrí otázka, či pri využívaní tradičnej poľnohospodárskej techniky s nedokonalými ornými nástrojmi pri výbere polí rozhodovali súčasné kritériá pôdnych typov, t.j. bonita pôd, alebo azda kritériá pôdnych druhov, t.j. zrnitosť a skeletnatosť pôd (Maliniak 2009, 17). točne vychádzať

13

3. STAVBÁDANIA Toto dielo samozrejme nadväzuje na doterajší stav bádania, ktorý je tu možné z priestorových dôvodov načrtnúť iba ako prehľad najdôležitejších výsledkov, a ktoré sú priebežne detailnejšie citované aj v jednotlivých kapitolách. Stav historického poznania pred uhorského osídlenia (stredného) Slovenska komplexne zhrnul R. Marsina (2010), ktorý podrobne popisuje vývoj od názorov staršej maďarskej historiografie (Húščava 1930; Chaloupecký 1923; Karácsonyi 1901; 1923), že stredné a severné Slovensko v ll. stor. boli ešte zväčša neosídlené9 a predkovia dnešných Slovákov nie sú totožní so slovanskými obyvateľmi tohto územia v 9. storočí, lebo tí sa (vraj) prisťahovali do starého Uhorska z povodí Hornej Moravy a Hornej Odry postupne od 12. storočia, cez ich oponentov a kritikov- maďarský historik E. Mályusz (1922), český jazykovedec V. Šmilauer (1932) aD. Rapant (1933), ktorí spochybnili závery Karácsonyho, Húčšavovej i Chaloupeckého prác a ktorých závery vo všeobecnosti platia dodnes. Pre slovenskú historiografiu sa v 20. stor. stala otázka vývoja osídlenia najmä stredného Slovenska jednou z hlavných, kľúčových otázok, pretože pri absencii vlastnej stredovekej štátnosti, sa mohli vlastným základom, subjektom slovenských dejín stať len ľudia, Slováci, bývajúci kompaktne na určitom súvislejšom území, ktoré zas bolo predmetom tohto výskumu (Marsina 2009). V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch 20. stor. vznikli prvé práce opierajúce sa o dôkladnú heuristiku (Šikura 1944; Kavuljak 1955), ktoré dokladajú kontunuitu preduhorského a uhorského osídlenia Turca a Oravy. Významné je dielo J. Beňka o osídlení severného Slovenska (1985), i jeho dielo Starý Turiec (1996), ktoré je dosial asi najkomplexnejším pohľadom na staré osídlenie a dejiny Turca do roku 1526, podobne ako Dejiny osídlenia Liptova do konca 16. storočia, z pera F. Uličného (1983; 1985; 1987). Zatiaľ najpodrobnejšie sa dejinami stredovekého osídlenia na území Zvolenskej kotliny zaoberala M. Ďurková (1996; 2008 aď.) a P. Maliniak (2009) vo svojej monografii Človek a krajina Zvolenskej kotliny v stredoveku, a kolektív autorov v zborníkoch Ragačová!Maliniak (ed) 2008 a Tomeček 2009 (ed), kde je i podrobne uvedená staršia literatúra ako napr. štúdie z pera A. Zrebeného (1986), R. Marsinu (1989), J. Lukačku, M. Mácelovej, V. Hanuliaka i ďalších, najmä dejinám mesta Zvolen. Dejinám osídlenia Žiarskej kotliny venovali pozornosť P. Ratkoš (1978a), P. Ivanič (2008) i K. Konečná (1995), mikroregiónu svätobeňdického kláštora najmä N. Knauz (1890), G. Fiigedi (1957) a Ľ. ]uck (1973). Základným zdrojom pre poznanie osídlenia stredného Slovenska spred ll. stor. sú však výskumy archeológie. Prvé amatérske zbery nálezov a prieskumy lokalít z včasného stredoveku sa realizovali už koncom 19. storočia (Medvecký 1905; Rizner 1903; Thomka 1891), systematicky však začali eribúdať po konštituovaní sa archeológie ako vedy na Slovensku a jej prvotnom inštitucionalizovaní sa za l. CSR. Stále však išlo prevažne o objavy a publikácie jednotlivých nálezov, či prvých profesionálnych prieskumov a výskumov (Janšák 1928; 1930; Eisner 1925; 1927; Budaváry 1936) alebo obecné pojednania v rámci prvých monografických diel o pravekom a včasnohistorickom osídlení Slovenska (Eisner 1933; 1947). Od začiatku päťdesiatych rokov skúmal v oveľa väčšom rozsahu a systematicky severozápadné Slovensko A. Petrovský-Šichrnan. Rozsiahlejšie výskumy prebiehali v Turci v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch v Slovenskom Pravne-Šiancoch a lvanči­ nej-Kratinách, (A. Petrovský-Šichman s Gabrielom Povalom z Považského múzea) a na hradisku Vyšehrad, na rozhraní Turca a hornej Nitry, v rokoch 1970-1978 (výskum Marty Remiášovej z Bojnického múzea) ako aj v Liptove na trase dialnice a pred výstavbou vodnej nádrže Liptovská Mara (K. Pieta a V. Hanuliak z Archeologického ústavu SAV a Liptovského múzea). Poznatky o osídlení severozápadného Slovenska od !aténskej doby až po včasný stredovek i osídlení Slovenského Pravna a okolia publikoval v niekolkých štúdiách A. Petrovský-Šichman (1961; 1964a, b). Výsledky výskumu Vyšehradu publikovala v niekolkých príspevkoch, žiaľ iba informatívne, M. Remiášová (1975; 1976; 1978; 1980a,b; 1998). Z Horehronia publikoval výber prvých nálezov zo sídliska Sliač-Rybáre V. Budinský-Krička (1978b). O výsledkoch dlhodobejších sondážnych výskumov sídliska pri Sliači a hradiska v Zvolene-Môťovej potom v niekoľkých štúdiách podrobnejšie písala M. Mácelová (1982; 1990; 1998 aď.). Nálezy z hradiska Detva-Kostolná spracoval a zverejnil monograficky i v tématických štúdiách autor tejto práce (Šalkovský 1994a, b; 2005; 2009) 10 • Výsledky staršieho výskumu v Ivančinej, na pozadí vývoja osídlenia širšieho okolia severozápadného Slovenska spracoval v magisterskej práci M. Odier (2008). 9

Napr. čo sa týka Liptova A. Húščava (1930) doslovne uvádza: "Územie dnešného Liptova javí sa ešte na začiatku 13. storočia územím, ktorého sa nedotkla l'udská ruka."

10

Ide o materiálový zväzok, ktorý publikuje nálezy zo všetkých období polykultúrnej lokality (Šalkovský 1994b), analytickú štúdiu venovanú špeciálne vyhodnoteniu nálezov a včasnostredovekého osídlenia (Šalkovský 1994a), vedeckopopulárnu monografiu (Šalkovský 2009) a ďalšie menšie príspevky.

14

Pre poznanie lokalít v oblasti Slovenskej brány sú dôležité výskumy A. Habovštiaka a Š. Holčíka (1975; 1976; 1979). Opevnenú výšinnú polohu nad Novou Baňou skúmal a publikoval M. Kliský (1976). Na Liptove zhrnuje prvé konkrétnejšie poznatky o slovanskom osídlení a materiálnej kultúre K. Pieta (1972) a V. Hanuliak (1981; 1983), v Turci M. Ruttkay (2000). Súborne problematiku slovanského osídlenia Zvolenskej kotliny najnovšie spracovala v roku 2009 v svojej doktorandskej dizertácii M. Mácelová (2009a), a v skrátenej podobe aj v multidisciplinárnom zborníku o osídlení Zvolenskej kotliny (2009b). Včasnostredoveké hradiská na Orave pojednali vo svojej práci D. Hulínek aM. Čajka (2004). Prvým celistvým náčrtom slovanského osídlenia celého vtedajšieho Stredoslovenského kraja bola štúdiaM. Rejholcovej (1971), zahrnujúca aj súpis lokalít zo 6.-12. stor. Pre historické bádanie i pre túto monografiu dôležitým prameňom je zvlášť Súpis archeologických lokalít celého bývalého stredoslovenského kraja (Bialeková (ed.) 1992) zahrnujúci v stručnej kostre stav terénneho archeologického výskumu ku koncu osemdesiatych rokov minulého storočia. Ďalšie nové lokality sú publikované predovšetkým v zborníkoch AVANS a regionálnych tlačiach z pier V. Hanuliaka (1993), M. Masného (1992; 1993; 1995), G. Trgiňu (1980; 1981), K. Konečnej (1990; 1991) a]. Beliaka, N. Pažinovej a A. Bistákovej (2009; 2010) i ďalších- pozri kapitolu 9. Katalóg. O dynamike archeologického poznania stredného Slovenska v posledných desaťročiach najlepšie svedčí skutočnosť, že v porovnaní so stavom evidovaným M. Rejholcovou (1971) počet včasnostredo­ vekých lokalít na rovnakom území vzrástol do roku 2009 približne dvojnásobne a sú predpoklady, že naďalej porastie 11 • Naviac báza prameňov sa zásluhou relatívne rozsiahlych terénnych odkryvov tiež podstatne skvalitnila, aj keď za stavom výskumu na juhozápadnom Slovensku a tým aj vypovedacími možnosťami stále výrazne zaostáva. Tento stav bádania bol východiskom, podnetom predloženej práce ale aj limitoval spôsob jej tvorby i výsledky.

11

M. Rejholcová sledovala územie celého vtedajšieho stredoslovenského kraja, t.j. i jeho severozápadné a juhovýchodné regióny, ktoré do našej práce zahrnuté neboli.

15

4. OSADY A OPEVNENÉ SÍDLA

4.1. Osady a sídliskové objekty (obr. 2-5) Po celý včasný stredovek boli typickou a hlavnou formou sídlisk nielen na strednom Slovensku ale vlastne v celej stredovýchodnej Európe malé otvorené vidiecke osady, ktoré sú základným druhom archeologických prameňov pre štúdium osídlenia. K formám osád, ich vnútornej zástavbe a podobe domov na strednom Slovensku priniesli prvé poznatky najmä na relatívne väčšej ploche archeologicky skúmané osady v Sliači, lvančinej (obr. 2) a novo zistenej lokalite v Banskej Bystrici-Senici. Ojedinelé objekty dotvárajúce obraz stavebnej kultúry sa zistili a odkryli solitérne či fragmentárne i na ďalších sídliskách - v Liptovskej Sielnici-Za Humnami, Liptovskom Mikuláši-Paludzi a Liptovskom Michale.

8

o

(0

(i)

o

5m

Obr. 2. Ivančiná-Kratiny. Celkový plán výskumu sídliska (podl"a Odier 2008, obr. 35).

4.1.1. Obydlia Včasanostredoveké slovanské obydlia definoval B. Dostál (1975, 39-51) ako stavby s vykurovacím zariadením, ktoré majú dostatočný priestor na odpočinok jedného človeka alebo malej rodiny, t.j. spravidla viac ako 4m2 • Iba tak mohli byť využívané na trvalé bývanie počas celého roka, t.j. i v zime. Týmto kritériám vyhovuje v prijateľne pravdepodobnej miere v skúmanom nálezovom fonde približne desiatka objektov, čo je zapríčinené hlavne nedostatočným stavom výskumu, pretože reálne ich muselo v tomto priestore existovať mnohonásobne viacY

12

Odhady pozri v kapitole 7.

16

Kvadratické zemnice V Sliači-Horných zemiach možno z 23 objektov za obydlia s "istotou" označiť iba dva- 1/79 a 3/86 (Mácelová 1990, 342; 2009a, 75, obr. 112: l; 113: 5, 6). Objekt 1/79 (obr. 3: l) zistený 45 cm od dnešného povrchu a zahÍbený do podložia max. 20 cm, približne štvorcového pôdorysu (280x300cm, 8,4 m 2) so zaoblenými rohmi, šikmými stenami zahÍbenia, pravdepodobne pôvodne zvislými ale sekundárne sčasti deštruovanými s plocho misovite udupanou podlahou. V juhozápadnom rohu na podlahe bolo ohnisko vyložené okruhliakmi. Dve menšie kolové jamy v podlahe (0 12 cm) nesúviseli s konštrukciou domu, ale zrejme s jeho vnútorným vybavením. Kruhovitá priehlbeň v juhovýchodnom rohu slúžila asi ako príručná zásobnica (chladiareň), našla sa v nej jedna rekonštruovateľná nádoba. Okrem početných zlomkov keramiky sa vo výplni objektu našla železná hrkálka, nožíky, klince, praslen i zv. kosti. Objekt 3/86 zistený 15 cm od dnešného povrchu a zahÍbený do podložia max. 44 cm, približne štvorcového pôdorysu (270x290 cm, 7,8 m 2), bol orientovaný rovnako ako objekt 1/79- SZ-JV, so stenami sa mierne šikmo zvažujúcimi ku jamovitému dnu. ZahÍbené ohnisko bolo umiestnené v juhovýchodnom rohu. Vo vnútornom priestore boli tri plytké priehlbne. Inventár tvorila najmä keramika, prasleny, železné klince, priebojníky. Obidva objekty sú datované do 9. storočia a predstavujú zvyšky menej zahlbených zemníc13 • Zaradenie niektorých ďalších objektov, najmä so stopami po ohniskách (obj. 3/80 a 31/86 v Sliači, 11/89, 2/89, 1/90, 2/90, 3/90, 2/92 v Zvolene-Môťovej), medzi obytné stavby sťažuje zlý stav zachovania spôsobený málo súdružným podložím ako aj orbou a melioráciami značne poškodené, nekompletné, resp. nedoskúmané pôdorysy. Autorka výskumu M. Mácelová predpokladá, že viac obydlí sa nachádzalo v druhej časti osady, situovanej cca 200 m južne od skúmaného sídliska za starým ramenom Hrona, v okolí dnešnej ulice MDŽ, ktorá je ale dnes zastavaná rodinnými domami. V Liptovskom Michale-Lažteku bola odkrytá zemnica 1/73 obdÍžnikového pôdorysu so zaoblenými rohmi (300x230 cm, zahl. pôvodne 40-45 cm), v jej severozápadej časti s deštrukciou kamennej pece. Nezdobená keramika starobylého charakteru, ručne formovaná a obtáčaná, s okrajmi zaoblenými, iba mierne vyhnutými (Hanuliak, V 1981, 11-14) dovoľuje uvažovať o jej datovaní do staršieho úseku včas­ ného stredoveku. Vo všetkých vyššie uvedených prípadoch ide o čiastočne zahlbené obydlia, ktoré možno označiť ako zemnice, resp. presnejšie kvadratické zemnice, ktoré boli hlavným typom obydlia Slovanov (Šalkovský 1998, 10; 2001, 17) aj keď na rozdiel od typických viac či menej dokonale kvadratických zemníc zo sprašových oblastí Ukrajiny či Podunajska mali nie tak pravidelné tvary stavebnej jamy, línie stien nie celkom rovné, v rohoch viac zaoblené a šikmo či ľahko kotlovite zahÍbené steny, či jamovitú podlahu. To však je zrejme aj dôsledkom toho, že do menej sú družného hlinito-piesčito-štrkového podložia stredoslovenských kotlín sa ťažšie než do spraší na južnom Slovensku vyhlbovali pravidelné rovné a zvislé steny a aj erózie zemných stien počas používania ale najmä po zániku stavby tu prebiehali rýchlejšie a intenzívnejšie. Takže do času kým bola zahÍbená časť opusteného obydlia vyplnená znovu zeminou mohlo dôjsť k výraznejším eróziám a deštrukciám jeho pôvodného tvaru. Pre ich zaradenie do skupiny (kvadratických) zemníc je rozhodujúce, že ich pôdorys s plochou vyše 8 m 2, zahÍbený tiež intencionálne minimálne 20-30 cm, bol v zásade štvoruholníkovitý, najčastejšie štvorcupodobný, čo ich odlišuje od stavieb v pôdoryse oválnych, obličkovitých, úzko obdÍžnikovite či kruhovite zahÍbených. Kvadratické bezkolové zemnice so zaoblenými rohmi a viac menej nerovnými stenami či menej pravidelnými obdÍžnikovitými až lichobežníkovitými pôdorysmi boli stavané zvonku zahÍbenia od úrovne vtedajšieho povrchu sídliska (napr. Parczewski 1993, obr. 24; Székely 1988, Bialeková 1959, obr. 3: 4-9; 5: 2). Steny zvonku zahÍbenia, kladené priamo na povrch sídliska v rôznej vzdialenosti od zahÍbenia, sa zatiaľ v primárnej polohe našli iba výnimočne v Dessau-Mosigkau a Klučove - Krííger 1967, tab. Se; Kudrnáč 1966, 215) 14, čo je však celkom pochopiteľné, vzhľadom k tomu, že aj vnútri stavebnej jamy sa steny zachovali len výnimočne. 15 Pokus o rekonštrukciu vzhľadu plytšie zahÍbených zemníc stredného Slovenska prezentujeme na obr. 5: l.

13

Z ktorých sa archeologicky zistila iba časť zahÍbená do podložia, zvyšok zahÍbený do pôdy nebol zistený, resp. bol orbou zničený.

Klučove

14

V Dessau-Mosigkau boli brvná uložené tesne pri okraji obytnej jamy, v

15

Najmä vo vlhkom prostredí u severozápadných Slovanov, u niekoľkých veľmi hlbokých stavieb na Ukrajine alebo pôdorysov prekrytých, "pochovaných" masívnou kompaktnou planírkou.

asi 50 cm od jej okraja. či

v Rumunsku

Knihovna ARCHEOLOGICKÝ ÚSTAV

,_.-::y_č:..~"--~~f\1