Posledný exorcista - Satan vo Vatikáne 9788080741730 [PDF]

Zitiervorschau

P á t e r AMORTH

POSLEDNÝ EXORCISTA

„BUĎTE TRIEZVI A BDEJTE! VÁŠ PROTIVNÍK, DIABOL, OBCHÁDZA AKO REVÚCI LEV A HLADÁ, KOHO BY ZOŽRAL.” (1 PT 5, 8 - 9)

Po viac ako 160 000 vykonaných exorcizmoch rozpráva najváženejší exorcista Katolíckej církvi o svojom dlhom zápase proti satanovi. Pri otvorenom rozhovore vychádzajú na povrch znepokojujúce podrobnosti: satan prebýva vo Vatikáne; mágia, špiritizmus a povery stoja za vraždou reholnej sestry; fenomén počtu posadnutých detí rastie; zápas proti zlu, ktorý sa začal pri vzniku sveta, bude trvať až do konca vekov a my sa nachádzame už pred poslednou bitkou. Páter Amorth v dlhom rozprávaní upozorňuje na hroznú skutočnosť: Cirkev už viac neverí v existenciu diabla, biskupi nemenujú nov ých exorcistov vo svojich diecézach a niet viac mlad ých kňazov, ktorí by boli ochotní naučiť sa náuku a prax oslobodenia duší. Posledný vatikánsky exorcista nemá nasledovníkov, ale pole zápasu proti temn ým silám nemože zostať opustené.

Páter Gabriele Amorth sa narodil v roku 1925 v Modene. Katolícku v ýchovu dostal v rodine, aktívne pracoval v Katolíckej akcii a bojoval ako partizán, za čo si vyslúžil vojenské vyznamenanie. Má doktorát z práva a vstúpil do Spoločnosti svátého Pavla. Kazatel’, učitel’, spisovatel’ a profesionálny novinár. Vel’a rokov viedol mesačníkMadre dl Dio. V roku 1959 zohral významnú úlohu pri zasvátení Talianska Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie a zvolili ho za člena Medzinárodnej pápežskej mariánskej akadémie. V roku 1986 bol vymenovan ý za exorcistu. Okrem tejto služby založil Medzinárodnú asociáciu exorcistov, ktorej je čestným predsedom, poskytol množstvo rozhovorov a napísal viacero úspe šných kníh, medzi inými tieto: exorcista rozpráva, Nové rozprávanie exorcistu, Exorcisti a psychiatri, Pamati exorcistu, Silnej ší ako zlo.

Paolo Rodari je profesionálny novinár. Od roku 2009 pracuje v denníku // Foglio. Predtým pracoval tri roky v denníku // Riformista a spolupracoval s ďalšími denníkmi // Sóle 24 Ore, II Tempo a s agentúrami // Velino a Fides. Má svoj blog: www.paolorodari.com a profil na sociálnej sieti Twitter: ©PaoloRodari.

Ú

ZODUĎME SA, KÝM NEBUDE PRÍLIŠ NESKORO Ospravedlňujem sa čitatelom, že po tolkých knihách, ktoré som napísal o satanovi a exorcizmoch, sa odvažujem predstaviť ďalšiu knihu. Dúfam, že sa nebudem opakovať a doplním to, čo som už povedal. K napísaniu knihy ma podnietilo evanjelium, svátý Pavol a Madona. Som velmi vďačný mojmu priatelovi a novinárovi Paolovi Rodarimu za to, že mi pomohol trpezlivo a verne zozbierať, usporiadať a spísať moje myšlienky i spomienky. Predovšetkým by som sa chcel vyjadriť k zvolenému titulu knihy: Posledný exorcista. Zámerne ide o provokačný názov. Je zrejmé, že nie som posledný zostávajúci exorcista na tomto svete. Po mne prídu ďalší a už sú tu, aj mladí. Ale vo svete je nás tak málo, že každý z nás sa vo svojom každodennom zápase cíti nevyhnutne akoby posledným, posledným exorcistom povolaným bojovať proti velkému nepriatelovi, kniežaťu tohto sveta, satanovi. Cirkev dnes robí velmi málo pre výchovu nových generácií exorcistov. Málo robia aj biskupi. Trápi ma to, a preto som súhlasil, aby kniha vyšla s takýmto názvom. Dúfam, že ostatní exorcisti, počínajúc priatelmi z Medzinárodnej asociácie exorcistov, ktorej som emeritným predsedom, sa neurazia a pochopia zamýšlanú provokáciu titulu. Necítim sa byť vačším než oni. Som ako oni, pokorný služobník královstva dobra, Kristov bojovník proti královstvu zla. Vychádzam z evanjelia. Ježiš trikrát nazýva Satana „kniežaťom tohto sveta”. Svatý Ján upresňuje, že celý svet je pod vplyvom satanovej

moci. A hovorí nám, že cielom Ježišovho príchodu na svet je, aby zničil satanové diela. Satan je neúnavným nepriatel’om Boha. Svatý Pavol sa odvažuje nazvať satana „bohom tohto sveta” a dodáva, že náš každodenný zápas nevedieme proti 1’uďom z masa a kostí, ale proti satanovi a jeho anjelom, ktorí sa nás neprestajne snažia oklamať. V našich chrámoch sa dnes hovorí o satanovi málo. Mnohí, aj z kléru, neveria v jeho existenciu. V tejto knihe prinášam sériu exorcizmov a prostredníctvom týchto extrémnych prípadov sa snažím vysvetliť, že satan existuje. Aj keď nie je viditelný, pretože je čistý duch, je velmi aktívny proti všetkým. Asistovať pri exorcizmoch alebo čítať ich opis, dialóg medzi exorcistom a diablom, je pre vieru nezvratným dokazom existencie diabla. A nakoniec ma vedie k napísaniu knihy aj naša najsvatejšia Panna. Už viac ako tridsať rokov sledujem zjavenia v Medžugorí. Sú to nádherné katechézy, ktorými sa Mária obracia na celý svet. Pokračujú v nich fatimské posolstvá. Ešte nikdy v histórii ludstva nebolo počuť takú úžasnú reč. Madona neustále hovorí o satanovi oslobodenom z reťazí. Ona chce vytrhnúť ludí z jeho pazúrov a odovzdať ich Bohu. Žijeme v strašnej dobe, keď sa zdá, že zvíťazil ateizmus, teda diabol. Vidíme rozpad rodín, rozvody, potraty, dezorientáciu mladých. Rovnako vidíme víťaziť egoizmus, vyhladávanie požitkov, narastanie všetkých druhov nerestí. Dospeli sme až k tomu, že bojujeme proti existencii krížov, nechceme vidieť ani len prítomnosť Ježiša Spasitela, ktorý zvíťazil nad satanom. Čo ponúka Madona? Neustále hovorí o Božích plánoch a o plánoch satana. Boh chce lásku, pokoj, večnú spásu. Satan chce zničenie sveta. Madona formuje svoju armádu, ktorá je roztratená po celom svete. Táto jej armáda zvíťazí silou obrátenia, ruženca a postu nad satanovou

armádou, ktorý chce vojnu, ničenie, večné odsúdenie. Satan je tiež povodcom ďalšieho zla, a tým je posadnutie diablom. Ak nedáme prvé miesto Bohu, zrúti sa rodina, spoločnosť, porozumenie medzi národmi. Ale predovšetkým sa nemože naplno uskutočniť plán Boha, ktorý stvoril ludí pre večné šťastie. Ak neveríme vo večný život, nepochopíme nič z tohto pozemského života. Mojím zámerom je, aby sa čitatel zamyslel nad vlastným životom a zosúladil ho s cielom, pre ktorý nám Boh daroval život. Zobuďme sa, kým nebude príliš neskoro. Gabriele Amorth

1. MENUJEM ŤA ZA EXORCISTU Nachádzam sa u kardinála Uga Polettiho, biskupa a vikára Rímskej diecézy. Je známe, že biskupom Ríma je pápež. Ale pápež od šestnásteho storočia deleguje pastoračnú starostlivost’ o diecézu vikárovi. Je 11. jún 1986. Poletti má zvyk prijímať kňazov bez toho, aby im určoval konkrétny dátum a hodinu stretnutia. V ten deň som sa aj ja zariadil podla toho. Prišiel som- bez dohodnutého termínu a ihneď ma prijal. Od mojho biskupa nechcem žiadať nič osobitné, iba si s ním chcem chvílu len tak pohovoriť. Kňazi majú často práve tuto potrebu. Poletti to vie a nikdy neočakáva doležitý dovod, aby ste mohli zaklopať na jeho dvere. Pýta sa ma na moju prácu v Spoločnosti svátého Pavla. Som totiž paulínsky kňaz, právnik, zaujímam sa o mariológiu, som profesionálny novinár a riaditel’ mesačníka Božia Matka. Neviem vysvetliť prečo, ale od istej chvíle sa náš rozhovor začal točiť okolo pátra Candida Amantiniho, teda okolo človeka, ktorý je už tridsaťšesť rokov oficiálnym exorcistom Rímskej diecézy. „ Vy poznáte pátra. Candida?” opýtal sa ma překvapený Poletti. „Ano, ” odpovedám. „Bol som na mieste, kde vykonává exorcizmy, vo svatyni Svatých schodov, ktorá sa nachádza náhodou iba niekolko krokov odtialto. Odkedy som ho spoznal, občas ho navštevujem.” Kardinál Poletti je velmi schopným v riadení. A v rozhodovaní. Keď o niečom rozhodne, ihneď to dá na papier, pridá čitatelný podpis a pečiatku.

Zostávam prekvapený, keď bez vysvetlenia otvorí zásuvku na písacom stole, vyberie hlavičkový papier diecézy a začne písať. Píše asi minútu. Pár riadkov čiernym atramentom. Vyberá pečiatku, jeden suchý úder vpravo dole. Neodvažujem sa na nič pýtať. V mojej mysli sa objaví tušenie, ale hneď ho zaháňam v očakávaní, že prehovorí najprv on. „ Velmi dobre, ” hovorí kardinál a vkladá list do obálky. Necháva ju otvorenú, keď mi list podáva: „ Táto obálka je pre vás. Blahoželám. Viem, že to budete robiť dobre.” Neviem, čo mám povedať. Keď preberám obálku, na mysel mi prichádza to, čo mi hovorieval moj duchovný otec počas obdobia v seminári: „Ako vieme, že konáme Božiu válu? Ak poslúchame vlastného biskupa, máme istotu, že sme na správnej ceste. ” Vždy som bol zvyknutý počúvať. Myšlienka stať sa kňazom sa u mňa objavila v dvanástich rokoch. Bol rok 1937. Počúvol som Božie volanie a súhlasil som. Nikdy ma nepriťahovali iné cesty, hoci s dievčatami som vždy mal velmi dobré vzťahy. Cítil som sa byť určený na kňažstvo. Niekolkokrát som sa zalúbil, ale vždy ma to prešlo. Bolo to však užitočné, pretože medzi manželstvom a kňažstvom som urobil skutočné rozhodnutie, nie iba teoretické. Po maturite som sa mal rozhodnúť, do ktorého seminára vstúpim. Cítil som povolanie k životu v komunite, k životu v niektorom z reholných rádov. Páčili sa mi pasionisti, ale rozne okolnosti ma priviedli do Ríma, kde som bol na jednu noc hosťom pátra Gia-coma Alberioneho, zakladatela Spoločnosti svátého Pavla. Zveril som sa mu s tužbou stať sa kňazom. „Zajtra za teba odslúžim omšu,” povedal mi. Zúčastnil som sa na nej skoro ráno. Po nej som sa ho opýtal: „Osvietil vás Boh?” „Ano. Povedal mi, že máš prísť sem. Máš vstúpiť k paulínom.”

Uveril som tomu, čo mi povedal Alberione. Rozhodol som sa vstúpiť k paulínom. Ale nie hneď. Najprv prešla vojna, počas ktorej som išiel k partizánom. Ocenili ma vojenským vyznamenaním. Potom som vyštudoval právo. Vstupil som do Fuci, Federácie talianskych katolíckych univerzitných študentov. Spoznal som Giuseppeho Dossettiho, ktorý mi prorokoval žiarivú budúcnosť v politike, v strane Kresťanskej demokracie. Ja som však zostal verný myšlienke, ktorá vo mne zrela už od mladosti. Vstúpil som do seminára. Stal som sa kňazom a tridsaťdva rokov som pracoval v Spoločnosti svátého Pavla na roznych zodpovedných miestach. Tak to bolo až do júna 1986, kedy kardinál Poletti neočakávane zasiahol do mojho života. Rozhodol som sa otvoriť obálku s listom pred kardinálom. Čítam jeho obsah a nachádzam v ňom to, čo mi preletelo myslou. Slov je tam iba niekolko, ale sú jasné. Rím U. júna 1986 Ja, kardinál Ugo Poletti, arcibiskup vikár mesta Rím, týmto menujem za exorcistu diecézy pátra Gabriela Amortha, člena Spoločnosti svátého Pavla. Pripojí sa k pátrovi Candidovi Amantinimu na taký dlhý čas, ako bude potrebné. Vo viere kard. Ugo Poletti, arcibiskup vikár Ríma. „Eminencia, ja...” „Drahý páter Gabriele, nieje nutné, aby ste niečo hovorili. Tak som rozhodol a tak bude. Cirkev zúfalo potrebuje exorcistov Predovšetkým Rím. Je vela ludí, ktorí trpia, pretože sú posadnutí a nikto nie je poverený, aby ich oslobodil. Páter Candido ma už dlho žiada o výpomoc. A ja som sa vždy vyhovoril. Nevedel som totiž, koho mu poslať. Keď ste mi povedali, že ho poznáte, pochopil som, že už nemóžem ďalej odkladať. Nebojte sa, budete to robiť dobre. Páter Candido je mimoriadnym učitelom. Bude vedieť, ako vám pomócť."

Ostal som stáť bez slov. Evanjelium poznám dobre. Viem, že moc vyháňať diabla dal Kristus apoštolom a ich nástupcom, biskupom, ktorí ju možu delegovať na jednoduchých kňazov. Viem, že Cirkev nemože byť bez exorcistov, pretože vo svete je vel’a posadnutých l’udí. Ale pýtam sa sám seba: Zvládnem to? A potom, prečo ja? Prečo práve mne je zverená taká ťažká a nebezpečná úloha? Zápas medzi dobrom a zlom, medzi satanom a Kristom, má svoje korene v noci času. Odjakživa dve vojská bojujú o nadvládu nad svetom: vojsko satana a Kristovo vojsko. Nikto nevie, prečo existuje satan, prečo sa jeden z najkrajších a najvznešenejších anjelov v raji rozhodol v istej chvíli vzbúriť sa proti Bohu, a tak sa stal kniežaťom temnoty. Faktom je, že on, satan, existuje a túži iba po jednom: priviesť svet do záhuby a l’udí do večného zatratenia. V tomto zápase, ktorý sa zdá byť bez konca, má klúčovú úlohu pápež. Je to on, kto prvý a viac ako ostatní musí zápasiť, aby pekelné brány nepremohli Cirkev. Spolu s ním su tu aj 1’udia dobrej vole, verní Cirkvi. Medzi mužmi zastávaju osobitnu úlohu exorcisti. SU ako hroty diamantu tohto vojska, ktoré stavia dobro proti zlu. Kňazi povolaní na to, aby z l’udí a zo sveta vyháňali démonov hierarchicky podriadených satanovi. Pýtam sa však: Prečo práve ja mám byť jedným z nich? Odchádzam z uradu kardinála Polettiho s menovacím dekrétom v ruke a v mysli s mnohými otázkami i akýmsi strachom. Po niekol’kých krokoch chápem, že existuje iba jediná zmysluplná vec, ktorú možem urobiť. A urobím ju hneď. Bazilika svátého Jána v Lateráne j e najstaršou a najvznešenejšou v Ríme. V jednej z bočných kaplniek je vždy vyložená Oltárna sviatosť, Kristovo telo. Vchádzam dnu. Pokl’aknem v jednej z mnohých drevených lavíc A tu vysielam svoju žiadosť k nebu alebo skor k Madone:

„Božia Matka, prijímam túto úlohu, ale ty ma ochraňuj svojím plášťom." je to jednoduchá prosba. Pár slov, ale velmi precítených. Chcem poslúchnuť svojho biskupa a do rúk Madony odovzdávam všetok svoj strach. Kto som ja, aby som bojoval proti kniežaťu temnoty? Som nikto. Ale Boh je všetko. S diablom sa nebojuje vlastnými silami, ale silami nebies. Jedného dňa, niekolko rokov po tejto prosbe, vykonávam exorcizmus nad istým posadnutým. Prostredníctvom jeho hlasu ku mne hovorí satan. Nadáva mi, preklína, vyhráža sa a obviňuje. V istej chvíli mi však hovorí: „Odíď, kňaz! Nechaj ma na pokoji!" „ Odíď ty," odpovedám mu. „Kňaz, prosím ta, odíď. Proti tebe nemóžem nič urobiť." „Povedz mi v mene Krista: Prečo nemóžeš nič urobiť?" „Pretože si velmi chránený tvojou Paňou. Tvoja Pani ťa obklopuje svojím plášťom a ja sa k tebe nemóžem priblížiť." Až do roku 1986 pre mňa satan neexistoval. Aby ste ma správne pochopili, vedel som o ňom. Dobre som študoval katechizmus a náuku Katolíckej cirkvi. Vedel som, že proti dobru sa vždy stavia zlo. Kristovi a jeho královstvu odporuje satan a jeho královstvo. Ale nikdy som nemal priamu skúsenosť so statnom. Nikdy som mu nemusel čeliť tvárou v tvár. Zlo bolo vždy súčasťou mojej existencie, ako aj existencie všetkých. Ako malý som chodieval s mamou a otcom do kostola v Modene, v mojom rodnom meste. Často som zaspal na zemi pod lavicou, pri nohách mojich rodičov. Keď som spal a bol ticho, bez behania hore- dole po chrámovej lodi, mama mi dávala odmenu. Zvyčajne to bol cukrík. Ak som však behal a robil hluk, nebola žiadna odmena. Dobro a zlo pre mňa bolo toto. Boli to moje rozmary a úsmevy mojej mamy. A pohladenia mojho otca. Plač i útecha.

Jasnejšie vnímanie zla som získal, keď som sa po prvýkrát spovedal. Tam som pochopil, že zlo je vážna vec a my sa musíme naprávať. Naučili ma spovedať sa každý týždeň. Povedali mi: „ Vieš, čo je najlepším liekom proti zlu? Spoveď každý týždeň. "A mali pravdu. Ešte aj dnes hovorím všetkým, že dobrá spoveď je lepšia ako exorcizmus. Spoveď člověka opať stavia do Božej milosti. Satan sa ide zblázniť, keď sa niekto zmieri s Bohom. Cíti sa porazený. Zúri. Spoveď poráža jeho diabolské plány. Satan má velmi vel’ké ťažkosti vstúpiť do tých, ktorí sa nachádzajú v stave milosti. Boh je totiž s nimi. Madona je s nimi. A Boh a Madona sú silnejší než satan. Spovedníkovi som hovoril svoje hriechy. Vyznával som zlo, ale nevnímal som jasne, že za týmto zlom je živý duch, aktívny, trvalé pracujúci. Vedel som to iba teoreticky. A aj potom, keď som prešiel dospievaním a rozhodol som sa stať kňazom, myslel som na všetko iné, len nie na to, že kňaz je trňom v satanovom oku. Stať sa kňazom znamenalo naplniť túžbu, ktorú som mal v srdci už od detstva, a zároveň vzdať sa politickej kariéry, ktorá sa predo mnou velmi jasne ukazovala. Mal som dvadsaťjeden rokov, keď ma v roku 1946 menovali za národného zástupcu delegáta Giulia An-dreottiho, vtedajšieho predsedu mládežníckych hnutí Kresťanskej demokracie. V tom období som bol napojený na politická skupinu Giorgia La Piru, Giuseppe-ho Dossettiho, Amintoreho Fanfaniho a Giuseppeho Lazzatiho. Keď Andreottiho povýšili na post v sekretariáte predsedníctva vlády, ponúkli mi jeho miesto. Nerozmýšlal som však ani chvílu a opustil som politiku. Svoje miesto som hladal medzi oddanými Bohu. A tak som prišiel až k donovi Alberionemu a stal som sa paulínom. Za kňaza som bol vysvatený v roku 1954. Od roku 1954 do 1986, teda tridsaťdva rokov, som bol jednoduchým paulínskym kňazom s úlohami na roznych úrovniach vedenia spoločnosti. Počas týchto rokov som nemal žiaden priamy kontakt so satanom.

Okrem jedného prípadu. Bol som kňazom krátko, nepamatám si presne, ako dlho. Na týždeň som išiel kázať do farnosti vzdialenej desať kilometrov od mesta Brescia. Farár sa volal don Faustino Negrini. Posobil tam štyridsať rokov. Eudia ho velmi milovali. Dvetisíc duší, ktorí si ho ctili a nasledovali vo všetkom. Jedného dňa mi povedal: „Poďso mnou.” Priviedol ma do sakristie. Bola tam žena. Predstavila sa: „Dobrý deň, volám sa Agnese Salomoniová. ” Jej meno som už nikdy viac nezabudol. Ešte aj dnes si pamatám zafarbenie jej hlasu. Neviem, prečo to don Faustino urobil. Možno chcel, aby som sa zúčastňoval

na

všetkých

doležitých

udalostiach

jeho

farnosti.

Akokolvek, chcel, aby mi Agnese vyrozprávala svoj príbeh. Počúval som ju dlho. A bol som zdesený. Agnese mala šestnásť rokov, keď do nej vstúpil satan. Prečo vstúpil práve do nej? Don Faustino, ktorý mal od svojho diecézneho biskupa dovolenie vykonávať na nej exorcizmus, sa s rovnakou otázkou obrátil počas jedného exorcizmu priamo na satana: „Prečo si vstúpil do nej? Vmene Krista, odpovedz mi!” Ak si spomeniem na satanovú odpoveď, ostávam ešte aj dnes bez slov: „Pretože Agnese je najsvatejšou z farnosti, najčistejšou a bezúhonnou. A tak som si ju privlastnil.” Je to velké tajomstvo. Je pravdou, že tí, ktorí sú v Božej milosti, sa nemusia báť. Satan zmože velmi málo proti tým, ktorí žijú v Božej milosti. Ale je tiež pravdou, že satan je mocný. A že túži predovšetkým po tých, ktorí sú svatí, po tých, ktorí celým svojím telom i dušou patria Bohu. Exorcizmy oslobodenia Agnese boli velmi tvrdé. Hodiny a hodiny tvrdého boja. Trvali roky. Don Faustino ju raz dokonca priviedol za pátrom Piom z Pietrelciny. Stovky kilometrov s cielom nájsť ďalšiu pomoc. V aute z Lombardie do Puglie sa udialo všetko. Auto sa neustále zastavovalo, aj keď nemalo

žiadnu poruchu. Don Faustino musel niekolkokrát zastaviť a pozrieť sa na motor. Iba keď sa modlil, auto zázračne išlo ďalej. Po pár kilometroch sa však opať zastavilo. Bola to vyčerpávajúca a dlhá cesta. Páter Pio nebol exorcista, ale dokázal vyhnať mnohých démonov jednoduchým požehnaním a modlitbou. Satan sa bál pátra Pia. Všetky zastavenia auta, prestrašené a niekedy až zúrivé správanie posadnutej, boli jasnými znameniami, že satan sa pátra z Pietrelciny bál. Páter Pio však urobil málo, takmer nič. Vykonal nad ňou exorcizmus, ale neoslobodil ju. Na spiatočnej ceste bol satan v eufórii. A začal sa smiať z pátra Pia. Ústami Agnese hovoril: „Ale som mu dal, ale som mu dal!” Smial sa. Kričal. Bol opitý radosťou. A auto prešlo vzdialenosť zo San Giovanni Rotondo do Brescie bez zastávky. Žiadna porucha. Nebolo viac treba bojkotovať cestu. Ale satan nevedel, že exorcizmus pátra Pia bol svojím sposobom účinný. Totiž o krátky čas bola Agnese oslobodená. Don Faustino prikázal satanovi, aby mu v mene Krista povedal, kedy opustí telo posadnutej. Bol donútený povedať mu deň a hodinu. Všetkých farníkov zavolal pred chrám. Agnese bola oslobodená v jednej chvíli pred všetkými, hneď ako začal s exorcizmom. Pre celú dedinu to bola obrovská radosť a úl’ava. Neviem, prečo iba niekol’ko mesiacov po kňazskej vysviacke mi Boh umožnil spoznať Agnese Salomo- niovú. Možno mi chcel dať ochutnať to, proti čomu budem zápasiť o mnoho rokov neskor. Faktom je, že od chvíle svojho narodenia až do roku 1986 bola Agnese Salomoniová jedinou priamou skúsenosťou, ktorú som mal s diablom. Božie cesty sú však nevyspytatelné. A jeho plány ešte viac. Aj vo veku šesťdesiat rokov sa život može zrazu zmeniť. Aj vo veku šesťdesiat rokov može Boh silno zatriasť existenciou človeka. Niekolko dní po stretnutí s kardinálom Polettim som šiel za pátrom Candidom Amantinim. Ukázal som mu list s menovaním. Páter Candido si prečítal list a bez emócií mi povedal: „Dobre. Začneme

ihneď. Musíš urobiť dve veci. Po prvé, vezmi si knihu s obradom exorcizmu. Je v latinčine. Prečítaj si dvadsaťjeden pravidiel k tomuto obradu. Nauč sa ich naspamať. Bez dodržania týchto pravidiel budeš porazený. Po druhé, začni robiť exorcizmy sám doma. " Počúvol som učitela. Naštudoval som si dvadsaťjeden pravidiel. Prvé na mňa urobili velký dojem. Sú to pravidlá všeobecného poriadku. Vysvetlujú, že netreba veriť každému, kto o sebe hovorí, že je posadnutý. V skutočnosti totiž nemusí byť posadnutý. Vačšina týchto ludí má iba vážne psychické problémy. Pravidlá učia, že diabol sa ukrýva. Preto áno, treba byť opatrný, ale zároveň aj lstivý. Diabol musí byť vykorenený. Aké znamenia poukazujú na diablovu prítomnosť? Schopnosť hovoriť spisovne neznámymi jazykmi alebo im rozumieť. Poznať neznáme alebo vzdialené fakty. Mať silu, ktorá prevyšuje prirodzené možnosti a podmienky, a ďalšie fenomény tohto druhu. Najprv som začal robiť exorcizmy sám. Naučil som sa jednotlivé formuly obradu. A keď som sa ich naučil, začal som ich používať pri posadnutých. Najprv po boku s pátrom Candidom a neskor sám. Od pátra Candida som sa naučil triky tohto povolania. Nikto nemože vykonávať exorcizmus bez znalosti “dvadsaťjeden pravidiel. A tie nie sú napísané v talian-l Čine. Existujú iba v latinčine a nie sú prístupné všetkým. Poslúžia iba exorcistom. Uvádzajú, že po jednom alebo dvoch exorcizmoch je potrebné lepšie spoznať stav osoby, ktorú majú pred sebou. Posadnutého sa treba pýtať, čo cítil v mysli a na tele, aby sa zistilo, ktoré slová diabla najviac dráždia. Tie je potom nutné často opakovať. Musíme si uvedomiť, aké úskoky a klamstvá používajú zlí duchovia, aby exorcistu vyviedli z miery zvyčajne totiž odpovedajú klamstvom alebo polopravdou. Nechcú sa prejaviť, aby dosiahli, že sa už unavený exorcista vzdá. Alebo sa obeť tvári, že je chorá, a nie posadnutá diablom. Niekedy sa diabol najskor prejaví a potom sa ukryje. Nechá

telo na pokoji, až si posadnutý myslí, že je Splne vyslobodený. Ale exorcista nesmie prestať, pokial neuvidí znaky oslobodenia. Stáva sa, že démoni kladú všemožné prekážky, aby posadnutý nepodstúpil exorcizmus. Snažia sa presviedčať, že ide o prirodzenú chorobu. Niekedy počas exorcizmu nechajú posadnutého spať a ukážu mu nejakú víziu, ukrývajúc samých seba, aby si chorý myslel, že je oslobodený. Niektorí posadnutí hovoria, že boli urieknutí, vedia, kto ich uriekol a akým sposobom sa toho zbaviť. !,Tu je potrebná velká opatrnost’. Títo ludia nech sa obrátia na služobníkov Cirkvi, nie na nejakého mága alebo vešticu. Nesmieme sa utiekať k žiadnej forme povery, ani k iným nedovoleným prostriedkom. Inokedy diabol dovolí posadnutému odpočívať, ba aj prijať Eucharistiu, aby vyvolal zdanie, že odišiel. Diabol využíva množstvo úskokov a podvodov, aby oklamal človeka. Exorcista preto musí byť velmi opatrný, aby sa nenechal oklamať. Ježiš povedal, že niektorých zlých duchov je možné vyhnať iba modlitbou a postom. Exorcista musí na to pamatať a snažiť sa využívať tieto silné prostriedky, aby vyprosil Božiu pomoc a vyhnal zlých duchov. Takto bude nasledovať príklad cirkevných otcov. Ak tak nemože robiť, poverí postom a modlitbou iných. Exorcizmy by sa mali vykonávať v kostole alebo v inom cirkevnom priestore, ale vždy ďaleko od velkého množstva ludí. Ak je však posadnutý chorý alebo je na to iný vážny dovod, može sa exorcizmus vykonať aj doma. Posadnutému treba odporúčať modlitbu, post - pokial’ ho je fyzicky a mentálne schopný, častú svatů spoveď a svaté prijímanie. Počas exorcizmu sa má usilovať o vnútornú sústredenosť, mal by sa obracať k Bohu a s pevnou vierou ho pokorne prosiť o uzdravenie. Obdobia, keď ho diabol trápi najviac, má znášať trpezlivo. Nech nikdy nepochybuje o Božej pomoci.

Posadnutý by mal mať v rukách kríž alebo by mal naň aspoň vidieť. Ak je to možné, na hruď alebo hlavu posadnutého možeme položiť relikvie svátých. Je potrebné, aby boli v bezpečí, zabalené v látke. Musíme byť opatrní a s posvátnými predmetmi zaobchádzať dostojne, aby ich diabol nemohol poškodiť. Eucharistia sa nikdy nesmie klásť na hlavu alebo inú časť tela posadnutého, pretože jej hrozí nebezpečenstvo zneuctenia. Exorcista nemá vela hovoriť, ani klásť povrchné či zvědavé otázky, najma ak ide o neznáme fakty a budúce udalosti. Nečistému duchu musí prikázať, aby mlčal a odpovedal iba na jeho otázky. Ale i tak mu exorcista nesmie veriť, pretože neraz sa stáva, že démon sa vydáva za dušu niektorého svatca alebo zosnulého, alebo za dobrého anjela. Exorcista musí poznať niekolko povinných otázok a položiť ich diablovi: „Ako sa voláš? Si sám alebo ste Viacerí? Kedy ste vstúpili do tejto osoby? Prečo ste sa rozhodli posadnúť tohto člověka? " Pokial ide o ďalšie diablove prejavy, ako je výsmech, nadávky, urážky, predmety, ktoré nevysvetlitelne vychádzajú z úst posadnutých, exorcista ich musí buď rázne ukončiť, alebo prehliadať. Spolupracovníkov exorcistu má byť iba niekolko a musia byť pripravení. Je ich potrebné upozorniť, aby si z reakcií diabla nič nerobili. Na posadnutého sa nemajú obracať s otázkami, ale majú sa zaňho pokorne a neúnavne modliť k Bohu. Exorcista musí pozorovať, z ktorých slov majú zlí duchovia najvačší strach. Tie musí viackrát opakovať až do vyčerpania. Ak exorcista dosiahne to, že prikazuje, je potrebné, aby príkazy často opakoval. Tým pre zlého ducha narastá samotný trest. Ak exorcista vidí pokrok, nech pokračuje dve, tri, štyri i viac hodín, pokial vládze, až kým nedosiahne úspech. Exorcista nemože podávať žiadny liek, ani radiť jeho užitie. Túto úlohu nech prenechá lekárom. Keď sa vykonáva exorcizmus nad ženou, nech je pri nej niekto blízky, aby ju mohol držať za ruku, keď ňou bude

zmietať zlý duch. Ak je možné, tieto osoby by mali byť z rodiny posadnutej. A nakoniec nech sa exorcista vyvaruje slov alebo gest, ktoré by mohli byť preňho, pre ženu alebo ostatných prítomných príležitosťou k zlým myšlienkam. Počas exorcizmu sa treba vyvarovať používania vlastných slov alebo slov iných ludí. Namiesto toho treba často opakovať slová zo Svatého písma. Zlému duchu treba prikázať, aby povedal, či do tela vošiel následkom nejakej mágie alebo urieknutia, alebo prostredníctvom urieknutých vecí, ktoré posadnutý zjedol. V tom prípade ich posadnutý musí vyvrátiť. Ak boli použité veci z vonkajšieho prostredia, mimo posadnutej osoby, nech povie, kde sa nachádzajú. Je potrebné ich nájsť a spáliť. Posadnutého treba vyzvať, aby exorcistovi povedal, akým pokušeniam je vystavený. Keď bude posadnutý oslobodený, treba ho s láskou upozorniť, aby sa chránil hriechu a nedával tak zlému duchu príležitosť vrátiť sa. V takom prípade by jeho situácia mohla byť horšia ako pred oslobodením. Toto sú všeobecné pravidlá, ktoré sa nachádzajú v knihe exorcizmov napísanej po latinsky. Páter Candido mi povedal, aby som sa ich naučil naspamať ešte predtým, než s exorcizmom začnem. Sú to základné pravidlá. Aj keď neskor, počas boja, sa može stať všeličo. Aj to, že čo ste sa naučili, vám nepomože. V týchto prípadoch zostáva už iba jediné: prosiť o pomoc mimoriadnu osobu. Neviem povedať, kolkokrát mi Panna Mária prišla na pomoc. Stála po mojom boku od prvého exorcizmu. Bola pri mne vždy, počas celého mojho života. Prv ako som sa stal kňazom, vypukla vojna. Tak ako všetci, aj ja som musel opustiť rodinu. Vedel som, že don Alberione zasvatil svojich duchovných synov Královnej apoštolov, aby ich Panna Mária ochraňovala. Požiadal som dona Alberioneho, aby zasvatil aj mňa a všetkých mojich blízkych Královnej apoštolov. Vojna vypukla. Vojna sa

skončila. Žiadnu ujmu som neutrpel ani ja, ani moji bratia. Nepreletela okolo mňa jediná gulka. Aj moji bratia prežili vojnu bez zranenia napriek tomu, že boli vo velkom nebezpečenstve. Vela to pre mňa znamenalo. .Niekolko dní pred vysviackou som totiž v mysli stále '.pochyboval ani nie tak o kňazskej vysviacke, ale o inštitúcii, v ktorej ma Boh chce mať ako kňaza. Myslel som si: „Robím dobre, že vstupujem kpaulínom? Skutočne ma tam chce mať Boh? Alebo ma chce mať .niekde inde?" Tieto pochybnosti pominuli v deň vysviacky. Moja mama pozdravila dona Alberioneho a povedala mu: „ Vďaka zasvateniu Panne Márii, ktoré ste vykonali, sa moj Gabriele a jeho bratia zachránili." •' Plakal som od radosti. Moja matka jednoduchým konštatovaním potvrdila, že Madona ma ochránila vďaka zasvateniu dona Alberioneho a že ma chce mať medzi paulínmi. Madona ma zachránila pred smrťou počas vojny, aby som sa stal kňazom, a to paulínskym kňazom. Musím povedať, že zasvatiť osobu Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie znamená postaviť okolo nej neviditelný, ale neproniknutelný ochranný štít. Prečo dnešné matky nezasvacujú svoje deti Madone? Stačí málo, jednoduchá modlitba kňaza s týmto úmyslom. Všetky deti by mali byť zasvatené Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. Tešili by sa jedinečnej ochrane. Štít Panny Márie ma ochraňuje dodnes. Vie to dobre aj satan. Keď počas exorcizmu vyslovím meno Ježišovej matky, satan narieka ako dieťa a začína sa triasť. Vo mne však nevyvoláva žiaden súcit. Nechávam ho plakať, vedomý si toho, že Madona je mojou najistejšou ochranou. Viem, že ona jediným pohybom očnej obrvy može vyhnať satana, aby padol do pekla, kam patrí. Madona poznačila moj život. Jasne sa to ukázalo v roku 1959. V tom roku 13. septembra bolo Taliansko zasvatené Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie. Zasvatenie sa udialo v Catanii a bolo

vyvrcholením XVI. národného eucharistického kongresu. Bola to zázračná symfónia eucharistického kultu a úcty k Panne Márii. Týmto zasvatením sa národ odovzdal Madone, aby sa zobudila viera, zintenzívnil cirkevný kult a aby sa podporili aktivity v sociálnej oblasti. Bol som prekvapený, že práve mne zverili koordináciu celej udalosti. A nielen to, počas predchádzajúcich mesiacov som organizoval putovanie sochy Fatimskej Madony po všetkých velkých talianskych mestách. Bol to rok tvrdej práce. Rok venovaný Panne Márii, královstvu pokoja. Ani na um by mi neprišlo, že o nejaký čas po zápase za královstvo a Madonu budem bojovať znovu, ale už v inom oblečení, oblečení exorcistu.

2. PRVYÝ RAZ PROTI SATANOVI Vždy, keď vykonávam exorcizmus, idem do boja. Predtým si obliekam brnenie: fialovú štólu. Je dlhšia ako tá, ktorá sa tradične používa pri svatej omši. Štólu totiž často oviniem okolo pliec posadnutého. Je to velmi účinné a slúži to na upokojenie posadnutého, keď počas exorcizmu upadá do tranzu, tečú mu sliny, kričí, má nadludskú silu a útočí. So sebou mám aj latinskú knihu exorcizmov a svatenú vodu, ktorou občas pokropím posadnutého. A nesmie chýbať kríž, na ktorom je medaila svatého Benedikta. Je to osobitná medaila, ktorej sa satan velmi bojí. Zápas trvá hodiny. A takmer nikdy sa neskončí oslobodením. Na oslobodenie posadnutého sú potrebné roky. Vela rokov. Poraziť satana je velmi ťažké. Často sa totiž skrýva a zatajuje. Snaží sa, aby ho nenašli, a exorcista ho musí objaviť. Musí ho prinútiť, aby povedal svoje meno. A potom ho v mene Krista musí donútiť, aby posadnutého opustil. Satan sa bráni všetkými dostupnými prostriedkami. Exorcistovi pomáhajú poverení spolupracovníci, ktorí posadnutého pevne držia. Nikto z nich s ním nemože hovoriť. Ak by tak urobili, satan by to využil na útok proti nim. Jediný, kto može s posadnutým hovoriť, je exorcista. Ten však so satanom nevedie dialóg, ale dáva mu príkazy. Ak by s ním viedol rozhovor, satan by sa ho snažil pomýliť a nakoniec by ho porazil. V súčasnosti denne vykonám exorcizmus na piatich alebo šiestich 1’uďoch. Pred niekorkými mesiacmi som ich robil ovel’a viac, aj desať alebo dvanásť. Exorcizmus vykonávam vždy, či je nedela, alebo sú

Vianoce. Páter Candido mi raz povedal: „Musíš si vziať dovolenku. Nemóžeš neustále vykonávat’ exorcizmy." „Ale ja nie som ako ty," odpovedal som. „ Ty máš dar, aký ja nemám. Prijmeš človeka a vpriebehu niekolkých minút vieš povedať, či je alebo nie je posadnutý. Ja nemám tento dar. Kým to zistím, musím sa s človekom nielen stretnúť, ale aj vykonat’ nad ním exorcizmus. " Rokmi som získal velkú skúsenosť. Neznamená to však, že „hra" je jednoduchšia. Každý exorcizmus je samostatným prípadom. Ťažkosti, s ktorými sa stretávam dnes, sú rovnaké, ako keď som začínal prvý raz po mesiacoch domáceho skúšania. Páter Candido mi povedal: „Odvahu, teraz je to na tebe. Dnes ideš do vojny. " „Si si istý, že som pripravený?" „Na to nik nie je celkom pripravený. Ale máš dostatočnú prípravu na to, aby si mohol začat. Pamataj, že každá vojna má svoje riziká. Budeš im musieť čelitpostupne." Antoniánum je velký komplex a nachádza sa v Ríme na Via Merulana, neďaleko námestia svátého Jána v Lateráne. Tam v jednej malej miestnosti vykonávam moj prvý velký exorcizmus. Je 21. február 1987. Páter Maximilián, františkán chorvátskeho povodu, požiadal pátra Candida o pomoc pre jedného rolníka z okolia Ríma. Podla jeho názoru potreboval exorcizmus. Páter Candido mu povedal: „Nemám čas. Pošlem ťa za pátrom Amorthom." Do izby som vstúpil sám. Prišiel som o niekolko minút skor. Neviem, čo mám očakávať. Vela som skúšal, naštudoval som si všetko, čo bolo možné. Použiť to v praxi je však niečo iné, ako o tom len čítať. O človeku, nad ktorým mám vyslúžiť exorcizmus, viem málo. Páter Candido mi ho opísal len nejasne. Páter Maximilián vošiel do miestnosti ako prvý. Za ním vstúpila útla postava dvadsaťpaťročného chudého muža. Vidno, že denne sa venuje nádhernej, ale velmi tvrdej práci. Ruky má kostnaté a

zvráskavené. Sú to ruky, ktoré pracujú so zemou. Skor ako som s ním prehodil prvé slová, vstúpila tretia neočakávaná osoba. „Kto ste?" pýtam sa. „Tlmočník," odpovedá. „ Tlmočník?" Pozerám na pátra Maximiliána a žiadam vysvetlenie. Viem totiž, že može byť fatálne vpustiť do miestnosti, kde sa koná exorcizmus, nepripravenú osobu. Satan totiž počas exorcizmu útočí na prítomných, ak nie sú pripravení. Páter Maximilián ma ubezpečuje: „Nepovedal vám to? Keď upadne do tranzu, hovorí iba anglicky. Potrebujeme tlmočníka. Inak nevieme, čo nám chce povedať’. Ide o pripravenú osobu a vie, ako sa má správať. Nedopustí sa chyby." Dávam si štólu, do ruky beriem breviár a kríž. Nablízku mám svatenú vodu. Začínam recitovať exorcizmus po latinsky. „Nepozeraj, Pane, na hriechy naše alebo našich rodičov a netrestaj nás za naše hriechy. Otče náš... A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého." Posadnutý je ako solný stlp. Nehovorí, nereaguje. Zostáva nepohnute sedieť na drevenej stoličke. Recitujem 54. žalm: „Pane, zachráň ma pre svoje meno a svojou mocou obrán moje právo. Bože, vyslyš moju modlitbu a vypočuj slová mojich úst. Lebo pyšní povstávajú proti mne a násilníci mi striehnu na život, nechcú mať Boha na očiach..." Opať žiadna reakcia. Rolník je ticho a pohlad má upretý do zeme. „Ale mne Boh pomáha a mój život udržiava Pán. Na mojichprotivníkov obráť nešťastie a rozpráš ich, veď si verný. S radosťou ti prinesiem obetu; meno tvoje, Pane, budem velebiť, lebo si dobrý; lebo ma vyslobodzuješzo všetkých súženia na svojich nepriatelov móžem hladieťzvysoka. Sláva Otcu..."

„Mój Bože, zachráň tu prítomného tvojho služobníka, pretože dúfa v teba. Pane, buď mu pevnosťou pred nepriatelom, nech nič nezmóže nepriatelproti nemu a syn neprávosti nech mu nemóže uškodiť. Pošli, Pane, svoju pomoc zo svatého miesta a zo Siona mu pošli obranu. Pane, vypočuj moju modlitbu a moje volanie nechpríde ku tebe. Pán s vami. I s duchom tvojím. " Vtedy rolník zdvihol hlavu a začal ma fixovať očami. V tej istej chvíli zaznie hrozostrašný a nahněvaný výkrik. Očervenie a začína vykrikovať nadávky v angličtine. Zostáva sediď, ku mne sa nepřibližuje a zdá sa, že sa ma bojí. Zároveň sa ma snaží vystrašiť. „Kňaz, prestaň! Buď ticho, ticho, ticho!" A nasleduje rúhanie, nadávky a vyhrážky. Zrýchlujem obrad. „ Všemohúci Bože, ktorý si odsúdil tohto tyrana a postatu do pekelného ohňa a poslal si na tento svet svojho jednorodeného Syna, aby porazil toto ručiace stvorenie, ponáhlaj sa, urýchli svoj príchod, aby si z jeho rúk vytrhol človeka, ktorého si stvoril na svoj obraz a podobu, a tak ho uchránil pred zničením a diablom. Vzbuď strach z teba, Pane, v tejto beštii, ktorá ničí tvoju vinicu. Daj svojim služobníkom vieru, že móžu mocným spósobom bojovat’ proti najhoršiemu drakovi, aby on nepohrdal tými, ktorí v teba dúfajú, a nemoholpovedať to, čopovedal už faraón Mojžišovi: ,Nepoznám Boha a nenechám Izrael slobodne odísť. 'Prinúť ho svojou mocnou rukou, aby vyšiel z tvojho služobníka, aby si nemyslel, že móže držať ako vázňa toho, ktorého si ty stvoril na svoj obraz a vykúpilprostredníctvom svojho Syna. On spolu s tebou v jednote s Duchom Svátým žije a kraluje po všetky veky vekov. " Posadnutý aj naďalej kričí: „Ticho, ticho, buď’ticho!" Pluje okolo mňa na zem. Zúri. Je ako lev pripravený na velký skok. Zjavne som jeho korisťou. Viem, že musím ísť dalej. Prichádzam až k „Praecipio tibi" „Prikazujem ti".

Velmi dobre si památám, čo mi páter Candido povedal o využití úskokov: „ Vždy si památaj, že Praecipio tibi je často rozhodujúcou modlitbou. Zapamátaj si, že tejto modlitby sa démoni boja najviac. Verím, že je najúčinnejšia. Keď to začína byť tvrdé, keď démon zúri a zdá sa byť silný a nedotknutelný, čo najskór pristúp k tejto modlitbe. V boji to bude pre teba výhodou. Uvidíš, aká je táto modlitba účinná. Recituj ju mocným hlasom a s autoritou. Uvidíš jej účinok. " „Prikazujem ti, ktokolvek si, nečistý duch, a všetkým tvojim prejavom v tomto Božom služobníkovi, pre tajomstvo vtelenia, utrpenia, smrti, vzkriesenia a nanebovstúpenia nášho Pána Ježiša Krista; pre poslanie Ducha Svátého; pre návrat nášho Pána na konci časov: povedz mi nejakým znamením svoje meno, deň a hodinu tvojho odchodu; a nariaďujem ti, aby si mňa, Božieho služobníka, aj keď nedóstojného, poslúchal vo všetkom a v žiadnom prípade nespósobil ujmu tomuto Božiemu stvoreniu alebo prítomným, alebo tomu, čo im patrí." Posadnutý neustále kričí. Teraz dokonca zavýja a zdá sa, akoby hlas vychádzal zvnútra zeme. Opáť vyvíjam tlak: „Exorcizujem ťa, nečistý duch, každý tvoj útok, každú légiu diablov v mene nášho Pána Ježiša Krista, aby ťa on vykorenil, a tak si odišiel z tohto Božieho stvorenia." Krik sa mení na zavýjanie, ktoré mohutnie a zdá sa byť nekonečné. „Počúvaj dobre a tras sa, satan, nepriatel viery, protivník spravodlivosti, koreň zla, zdroj nerestí, zvodca ludí, klamár národov, podnecovatelzávisti,

póvodca

lakomstva,

príčinanezhód,

póvodca

utrpenia!" Oči sa mu obrátili stípkom a hlava sa kýve. Krik pokračuje, je strašný a silný. Páter Maximilián sa ho snaží pevne držať a tlmočník ustupuje v strachu pár krokov dozadu. Upozorním ho, aby ešte viac odstúpil. Satan rozpútava boj.

„Prečo v ňom prebývaš a odolávaš, aj keď veš, že Kristus Pán zničil tvoje plány? Bojíš sa toho, ktorý bol obetovaný v osobe Izáka, predaný v Jozefovi, zabitý ako baránok, ukrižovaný ako človek a neskór zvíťazil nadpeklom. V mene Otca i Syna i Ducha Svátého, odíď!" Zdá sa, že diabol sa nechce podvoliť. Ale jeho krik je teraz slabší. Pozerá sa na mňa. Z úst mu vychádza trochu peny. Tlačím naňho, pretože viem, že ho musím donútiť, aby mi povedal, kto je, aké je jeho meno. Ak mi povie svoje meno, znamená to, že je takmer porazený. Keď sa prezradí, donútim ho hrať s otvorenými kartami. „A teraz mi povedz, nečistý duch, kto si! Povedz mi svoje meno! V mene Ježiša Krista, povedz mi svoje meno!" Je to prvý raz, čo vykonávam taký velký exorcizmus. Prvýkrát žiadam od diabla, aby mi povedal svoje meno. A jeho odpoveď ma zmrazila. „ Im Lucifer," hovorí tichým hlasom a pomaly slabikuje: „Som Lucifer. " Nesmiem sa vzdať. Teraz nemožem prestať. Nemožem ukázať, že mám strach. Musím pokračovať v exorcizme s autoritou. Ja riadim túto hru, nie on. „Rozkazujem ti, starý had, v mene sudcu živých i mrtvých, tvojho Stvoritela a Stvoritela sveta, toho, ktorý má moc uvrhnúť ťa do večného zatratenia, aby si okamžite odišiel so strachom a celým tvojím zúrivým vojskom z tohto Božieho služobníka, ktorý sa utieka k Cirkvi! Lucifer, znova ti rozkazujem, nie v sile mojej slabosti, ale pre silu Ducha Svátého, aby si vyšiel z tohto Božieho služobníka, ktorého Boh stvoril na svoj obraz! Vzdaj sa teda, vzdaj sa, ale nie mne ako človeku, ale ako Kristovmu služobníkovi! Rozkazuje ti to moc toho, ktorý si ťa podmanil svojím krížom. Tras sa pred mocou toho, ktorý keď zvítazil nad pekelnými mocnosťami, priviedol duše do svetla!" Posadnutý znova začal zavýjať. Hlavu opat zaklonil dozadu a urobil hlboký záklon celým telom. Ubehla už viac ako hodina. Páter Candido mi vždy hovoril: „Pokial máš

energiu a silu, vždy pokračuj. Nesmieš prestať. Exorcizmus móže trvat aj celý deň. Prestaň iba vtedy keď už nemáš dostatok fyzických síl." Mysl’ou mi prebleskujú všetky slová, ktoré mi povedal páter Candido. Velmi by som chcel, aby bol v tej chvíli blízko mňa. Ale nie je tu. Musím pokračovat’ sám. „Nech do teba vstúpi strach pred ludským telom, strach z Božieho obrazu! Nemóžeš odolávať a váhať s odchodom z tohto človeka potom, ako sa Kristovi zapáčilo prebývať v ludskom tele. A pretože pre teba som hodný opovrhnutia, lebo ma poznáš ako velkého hriešnika, nech ti to prikáže Boh! Nech ti to prikáže Kristova vznešenosť! Nech ti to prikáže Boh Otec! Nech ti to prikáže Boh Syn! Nech ti to prikáže Boh Duch Svátý! Nech ti to prikáže tajomstvo kríža!" Spočiatku som si nemyslel, že by sa to mohlo stať. Ale od istej chvíle mám pocit diablovej prítomnosti predo mnou. Vnímam na sebe pohlad toho démona. Skúma ma. Chodí okolo. Vzduch ochladol. Je tu strašná zima. Aj na tieto zmeny teploty ma upozornil páter Candido. Ale jedna vec je počuť hovoriť o istých veciach a druhá je ich zažit. Snažím sa sústrediť. Zavriem oči a v mysli pokračujem v svojej modlitbe. „Vyjdi, rebel! Vyjdi, zvodca plný klamstva a falošnosti, nepriatel cností, prenasledovatel nevinných! Nechaj miesto Kristovi, v ktorom nie je nič z tvojho diela: on tá odhalil, zničil tvoje královstvo, premohol ťa, zviazal reťazami a zničil tvoje klamstvá. Vyhodil ťa do velkej tmy, kde bude tvoj koniec a koniec tvojich nasledovníkov. Prečo odolávaš? Prečo sa odvažuješ odmietať? Ťažko si sa previnil proti všemohúcemu Bohu, ktorého príkazy si porušil. Previnil si sa tiež voči jeho Synovi, nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorého si sa odvážil pokúšať a predpokladal si, že bude ukrižovaný. Previnil si sa aj voči ludstvu, ktorému si nalial smrtelný jed a presvedčil ho, aby konalo zlo." V tej chvíli sa stalo niečo neočakávané. Niečo, čo sa už nikdy viac nezopakovalo počas celej mojej dlhej „kariéry" exorcistu.

Posadnutý totálne zdrevenel. Nohy mal natiahnuté dopredu a hlavu zaklonenú. Začína levitovat. Telo sa dostane do horizontálnej polohy a je asi pol metra nad operadlom stoličky. Zostáva v tejto polohe niekolko minút totálne nehybné. Páter Maximilián ustúpil, j a som zostal na svoj om mieste. V pravej ruke pevne držím kríž a druhej knihu exorcizmov. Pamatám na štólu, ktorú som zobral a jedným okrajom som sa dotkol tela posadnutého. Ten sa nehýbe, je ticho. Skúšam teda zasadit ďalší úder. „Odíďz tohto človeka! Velmi ťažko budeš odolávať. Nemóžeš sa postaviťproti ostňu. Čím neskór odídeš, tým váčší bude tvoj večný trest, pretože neopovrhuješ luďmi, ale tým, ktorý kraluje nad živými i mrtvymi, tým, ktorý príde súdiť živých i mrtvych a čas skrze oheň. Vyjdi, bezbožník! Vyjdi, nehanebník! Vyjdi so všetkými svojimi klamstvami, pretože Boh chce, aby človek bol jeho chrámom. Prečo tvrdohlavo zotrvávaš na svojom mieste? Vzdaj slávu Bohu Otcu všemohúcemu, pred ktorým sa zohne každé koleno. Nechaj miesto nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi, ktorý pre spásu človeka prelial svoju najsvátejšiu krv. Nechaj vstúpiť Ducha Svátého, ktorý ťa prostredníctvom svojho blahoslaveného apoštola Petra jasne porazil v osobe Simona Čarodejníka; ktorý odsúdil tvoje klamstvo u manželov Ananiáša a Zafíry; usmrtil ťa v osobe krála Herodesa, ktorý odmietol vzdať slávu Bohu. On ťa vyhnal prostredníctvom svojho apoštola Pavla, keď nechal oslepnúť čarodejníka Elyma; prostredníctvom rovnakého apoštola ti prikázal vyjsť z veštice, rozkazujúc ti svojím slovom. Preto odíď, odíď, klamár! Tvojím sídlom je púšť, tvojím príbytkom had. Buď ponížený a zrazený do zeme! Už nemóžeš viac čakať. Rýchlo sa totiž približuje Pán, ktorý bude vládnuť: pred ním blčí oheň, predchádza ho a spaluje okolo neho všetkých nepriatelov. Můžeš síce oklamat’ člověka, ale nemůžeš sa vysmievať Bohu. Vyženie ťa ten, ktorého očiam nie nič skryté. Vypudí ťa ten, ktorý pre teba a pre tvojich anjelov pripravil večný oheň. Z jeho úst vychádza ostrý meč: on skrze oheň príde súdiť živých i mrtvych a čas. Amen."

Moje amen sprevádza silný úder. Telo posadnutého ochabne. Z jeho úst vychádzajú slová, ktorým rozumiem s velkou námahou. Potom však v angličtine povie: „ Vyjdem z neho 21. júna o patnástej hodine. Vyjdem z neho 21. júna o patnástej hodine." Posadnutý na mňa pozerá. Teraz sú jeho oči ako oči jednoduchého rolníka. Sú plné síz. Pochopil som, že je to znova on. Objal som ho a povedal som mu: „ Čoskoro sa to skončí." Rozhodnem sa opakovať exorcizmus každý týždeň. Vždy sa zopakuje rovnaká scéna. V týždni, na ktorý pripadol 21. jún, som ho nechal bez exorcizmu. Nechcel som zasahovať do dňa, ktorý Lucifer označil za deň svojho odchodu. Viem, že sa na to nemožem spoliehať, niekedy však diabol nie je schopný klamať. O týždeň po 21. júni som ho opať zavolal. Prišiel ako vždy, sprevádzaný pátrom Maximiliánom a tlmočníkom. Zdá sa byť pokojný, a tak začínam s exorcizmom. Žiadna reakcia. Zostáva pokojný. Pokropím ho svatenou vodou. Žiadna reakcia. Poprosím ho, aby sa s nami pomodlil Zdravas. Muž sa ho pomodlí bez problémov. Chcem od neho, aby mi vyrozprával, čo sa stalo v deň, keď mal Lucifer z neho vyjsť. Hovorí: „Ako každý deň, aj vtedy som išiel sám pracoval na pole. Popoludní som sa rozhodolpreviezť na traktore. O patnástej hodine som zrazu musel velmi silno zarevať. Myslím, že som hrózostrašne kričal. Potom som sa už cítil slobodný. Neviem to vysvetliť, ale bol som slobodný." Nikdy viac nebudem mať podobný prípad. Nikdy nebudem mať tolko šťastia, aby som oslobodil posadnutého iba počas niekolkých stretnutí a v priebehu piatich mesiacov. Bol to zázrak. Ďalšie exorcizmy trvali roky. Neviem, prečo moj prvý exorcizmus bol taký mierny. Strašný, ale mierny. Neviem, prečo to bol jediný prípad, kedy som asistoval levitácii. Neviem, čo mi tým Boh chcel povedať. Možno chcel, aby som zakúsil celú ohavnosť satana, ale zároveň mi chcel dodať

odvahu. Ukázať mi, že to dokážem. Dlho som o tom hovoril s pátrom Candidom, ktorý mi na vec povedal úplne odlišný názor. S pátrom Candidom som prežil patnásť nezabudnutelných dní v Ligúrii v Sanremo. Pre moju budúcnosť exorcistu to boli velmi důležité dni. Obrátil som sa naňho s množstvom otázok. Žial, nemal som so sebou záznamník, a tak som nič z toho, čo mi povedal, nenahral. Ale velká časť z rozhovorov sa mi nezmazatelne zapísala do mysle. Porozprával som mu o exorcizme nad rímskym rolníkom. O úspechu a snahe pochopiť, čo mi tým Boh chcel povedať. Povedal mi: „Robíš chybu, ak si kladieš vela otázok. Nehovoril k tebe Boh, ale satan. Nikdy sa nepýtaj, či je za exorcizmom Boh. Samozrejme, že je to Boh, kto poráža satana. Je to on, kto víťazí vďaka exorcizmu. Ale nedávaj si otázky, na ktoré nik nemůže dať odpoveď. Neprehrešuj sa pýchou. Rob, čo máš robiť, a nepýtaj sapríliš vela. Nevieš, že sme iba neužitočnými sluhami? " S pátrom Candidom sme sa rozprávali o prostriedkoch využívaných počas exorcizmov. Práve on mi poradil, aby som so sebou vždy nosil medailu s obrazom svátého Benedikta. On mi poradil aj to, aby som si zaobstaral dlhú fialovú štólu, pretože to je farba pokánia, a kropeničku so svatenou vodou. Pripomenul mi ešte jednu vec, na ktorú som zabudol, nádobku so špeciálnym olejom. „Pri exorcizmoch musíš mať vždy so sebou špeciálny olej. Získaš ho tak, že zmiešaš olej katechumenov, ktorý sa používa pri krste, a olej chorých, ktorý sa používa pri sviatosti pomazania chorých. Pomaž ním vždy oči, uši, nosné dierky, ústa a hrdlo posadnutého. Potom sa pomodli modlitbu obradu. Ak můžeš, nauč sa ju naspamať, aby si nemusel vždy držať v ruke knihu. Stoj blízko posadnutého. Ak to dokážeš, drž svoju ruku vždy položenú na jeho hlave. Často nad ním rob znamenia kríža. Památaj na to. Velmi účinnou je modlitba oslobodenia, ktorú ma naučila jedna reholná sestra, sestra Erminia Brunettiová, členka Kongregácie svátého Pavla, ktorá zomrela v povesti svátosti. Hovorí sa v nej: ,Nech

duch Pána, duch Boha Otca, Syna a Ducha Svátého, Najsvátejšia Trojica, nepoškvrnená Panna, anjeli, archanjeli a svátí zostúpia na túto osobu. Roztop ju, Pane, formuj ju, naplň ju tebou, použijú, odožeň preč všetky sily zla, zahub ich a znič, aby sa cítila dobre, konala dobro. Vyžeň z nej prekliatia, čary, čiernu mágiu, čierne omše, urieknutia, diabolskú nákazu a posadnutie, ako aj všetko, čo je zlé, hriech, závisí, žiarlivosť, falošnosť, fyzickú, psychickú, morálnu, duchovnú, diabolskú chorobu. Spať všetky tieto zlá v pekle, aby sa jej nikdy viac nemohli dotknúť, ani žiadneho iného stvorenia na svete. Nariaď’ujem a prikazujem mocou všemohúceho Boha v mene Ježiša Krista Spasitela, na príhovor Nepoškvrnenej Panny Márie, mocou, ktorú mi dala Cirkev, aj keď som jej nehodný, všetkým nečistým duchom, aby z nej okamžite odišli a navždy ju opustili a išli do večného zatratenia spútaní reťazami svátého Michala Archanjela, svátého Gabriela, svátého Rafaela, našimi anjelmi strážnými, rozmliaždení pátou najsvátejšej nepoškvrnenej Panny. Amen.' Uvidíš, ako zareagujú títo zatratenci na túto modlitbu! Zareagujú zbesilým spósobom. Nezlakni sa, keď uvidíš, že na začiatku exorcizmu majú posadnutí divné reakcie. Nediv sa, keď budeš počuť křčovitý plač, vidieť pluvanie alebo hnev Nechaj ich hádzať sa o zem alebo plaziť sa, akoby boli hadmi. Ak móžeš, s pomocou spolupracovníkov ich drž, aby sa nehýbali, a keď začneš s exorcizmom, hneď začni klást’ otázky diablovi. Otázky sú velmi důležité. Nikdy však nesmieš klásť otázky len zo zvedavosti, vždy nech sú užitočné pre oslobodenie. Prvá otázka je: Ako sa voláš?' Diabol robí všetko preto, aby sa ukryl. Vyjaviť svoje meno je preňho obrovskou námahou, pretože to znamená jeho odhalenie. Ale musí ho povedať, lebo nemůže odolával sile exorcizmov. Hlavné otázky sú tieto:,Kedy si vstúpil do človeka? Ako si do neho vošiel? Aké boli ciele, ktoré si si zaumienil s touto osobou dosiahnuť? Kedy z nej odídeš?' Ak diabol neodpovedá, opakuj tieto otázky dotial, kým nedostaneš odpoveď. Památaj na to, že diabol klame. Jeho odpovede musíš vždy

kontrolovať. Raz som mal velmi ťažký prípad Bolo to posadnuté dievča, ktoré sa mi nedarilo oslobodiť. Spýtal som sa démona: ,Kedy z nej vyjdeš?' Odpovedalmi: ,8. decembra. 'Je to významný dátum, sviatok Nepoškvrneného počatia. Prišiel 8. december, ja som si ju zavolal a vykonal dlhý exorcizmus, ale stále nebola oslobodená. Po viac ako piatich hodinách sa zdalo, že už je oslobodená. Nasledovala velká radosť, dojatie, veď je slobodná. Po týždni však bola v rovnakom stave ako predtým. Opýtal som sa diabla: ,Prečo si z nej nevyšiel? Povedal si, že z nej vyjdeš 8. decembra. Prečo si to neurobil?' Chladným hlasom odpovedal: ,Nepovedali ti, že som klamár? Nenaučili ťa, že vždy klamem?' Prečo Pán dopúšťa niektoré veci? Na túto otázku je ťažké, ba niekedy až nemožné odpovedať. My pozeráme viac na túto zem. Bohpozerá viac na večný život. Teda je pravdepodobné, že Boh dovolí posadnutie, aby týmto utrpením duše priblížil k nebu. Nemysli si, že je jednoduché oslobodiť posadnutého. Váčšinou si to vyžaduje velmi dlhý čas. Bojuješ totiž proti absolútnemu a slepému zlu. Nemóže to teda byť ako prechádzka. Diabol je čistý duch. f e to sila, ktorá vstúpi do tela. Ale niekedy sa může stať, že ovplyvňuje človeka zvonku ako duch bez toho, aby ho posadol. Dávaj si pozor a never všetkým, ktorí hovoria, že sú posadnutí. Mnohí sú len negatívne ovplyvnení, napríklad urieknutím, ale nie sú posadnutí. Na pátra Pia z Pietrelciny útočil diabol takmer každý deň. Bil ho, hádzal ho o zem. Boli to útoky, ale nebolposadnutý. Rovnako aj farár z Arsu, Ján Mária Vianney. Diabol naňho útočil, ale on nebol posadnutý. Niektorým luďom takto diabol poškodil dom: počujú tam výkriky, hluk, svetlá sa samy rozsvecujú a zhasínajú. Istému inžinierovi sa stávalo, že za jeden mesiac sa mu takto vypálilo tridsať až štyridsať žiaroviek. Sú to fenomény, ktoré sa riešia exorcizmom. Ale nieje tam žiadne posadnutie. Pravdepodobne v týchto domoch býval v minulosti nejaký mág, ktorý organizoval špiritistické seansy, alebo niekto, kto

vykonával satanské obrady. Alebo na pozemku, kde postavili dom, bol v minulosti cintorín. Opakujem, nie sú to posadnutia, ale aj tak sú to ťažké prípady. Móžeš vykonávať exorcizmus, ak chceš, ale památaj na to, že nemáš pred sebou diabla v ludskej osobe. Exorcizmy sa totiž vykonávajú nielen na posadnutých osobách, ale aj na veciach, domoch, predmetoch, zvieratách. Satan zvyčajne nieje v luďoch, ktorých posadne, sám. Niekedy je tam démonov viacero. Ježiš často hovorí o légiách. Raz som vykonával exorcizmus nad istou reholníčkou. Jej posadnutie bolo strašné. Zvracala úplne všetko.,Kolkí ste?' opýtal som sa. ,Légie, légie, légie,' odpovedali. Počas exorcizmu reholníčka robila všemožné veci, skákala po stenách ako opica a nebolo ju možné udržať v pokoji. Satan nemá tvár. Je čistý duch a keď sa chce sprítomniť, musí na seba vziať falošné telo podla toho, čo chce dosiahnuť. Pátrovi Piovi sa diabol ukazoval niekedy ako Ježiš, inokedy ako Mária alebo jeho predstavený, či spovedník. Páter Pio šiel za predstaveným a pýtal sa ho: ,Prišli ste za mnou a povedali mi, že mám urobiť.. ?',Nie. Vůbec som za vami nebol. ' Skutočne to nebol on. Bol to diabol, ktorý často využíva takéto spósoby a ukazuje sa s tvárou a telom, ktoré mu nepatrí. Proti diablovi si každý musí nájsť vlastný spósob boja. Exorcisti počas jednotlivých exorcizmov postupne zistia, aký najúčinnejší spósob platí na satana. Móže byť taký exorcista, ktorý keď menuje pátra Pia, vyvolá velmi zúrivú reakciu u posadnutého, a druhý, ktorý keď povie jeho meno, nedosiahne nijaký efekt. Cestu si musíš nájsť sám a bude to iba tvoja cesta. Spomeň si vždy na Leopolda Mandiča, ktorý žil v Padove a celé dni spovedal. Exorcisti ho často volali, aby im pomohol. On prišiel, v tichosti asistoval pri exorcizme a nakoniec povedal:,Choď preč. Choď preč.' A démon v tej chvíli zmizol. To bol jeho spósob boja. Aj ty musíš nájsť svoj. S diablom nemóžeš diskutovať, ani pripustiť diskusiu. Je to on, kto ti musí odpovedať na otázky, nie ty jemu. Kto sa zúčastňuje na

exorcizme, nesmie s diablom hovoriť. Móžu tak urobiť iba exorcisti, pretože oni sú pred ním chránení. Diabol sa ti bude vyhrážať. U mňa počas noci často robí hluk. Neboj sa, pretože ak si s Bohom, diabol sa ťa bojí. Exorcizmus je bojom, je tam vela napátia a stojí vela fyzických a vnútorných síl. Musíš využívať viac prostriedky duchovné než telesné. Snaž sa sústrediť a modliť sa. Je potrebná viera, pretože Boh odmeňuje vieru. Památáš sa na evanjelium?,Choď, tvoja viera ťa uzdravila.' Nemysli si, že Boh alebo Madona sa ti prihovoria, že ti povedia, čo máš robiť. Mysli skór na to, že sú s tebou. A že pri tebe je aj jedna osoba, ktorá ťa nikdy neopustí: tvoj anjel strážny." To sú moje spomienky na pátra Candida. Sú pre mňa velmi cenné. Bol mojím učitelom. Pre kňaza, ktorý začína s exorcizmami, je velmi doležité mať niekoho, s kým sa može konfrontovat’, s kým može hovoriť. Je to doležité, lebo takto pochopí vela vecí. Napríklad to, že každý exorcizmus sa skladá zo šiestich etáp. Je šest cielov, ktoré musíme dosiahnuť, a každý z nich má svoje ťažkosti. Len čo exorcista vstúpi do miestnosti, v ktorej je posadnutá osoba, je možné vnímat prítomnosť niečoho. Ktokolvek sa v miestnosti nachádza, cíti túto prítomnosť velmi jasne. Čo to je? Je to niečo mimo skúsenosti človeka, čosi nie ludské. Niečo, čo sa nedá vysvetliť, ale je tam. Toto je prvá etapa, prvá ťažkosť, s ktorou sa stretne. Tú prítomnosť nie je vidno, nie je ju počuť, ale je tam a je všade. Vpredu, vzadu, hore, dole, vedla osob. Obopína všetko. Nie je žiadneho rodu, ani mužského, ani ženského, iba jednoducho existuje. A ihneď začína konať. Snaží sa narušiť samotnú podstatu prítomných ludí. Útočí na mysel i srdce. Preto je potrebné ostať v pokoji a zachovať si pevnú vieru. Teda nájsť v sebe správnu silu, aby sme vedeli konať, bojovať a dali tejto prítomnosti pocítiť, kto tu velí a prikazuje.

Na začiatku exorcizmu diabol robí všetko preto, aby nebol odhalený. Je tam prítomný, všetci ho cítia, ale on sa nechce odhaliť. Druhou etapou boja je zápas proti jeho pokusom ukryť sa. Pamatám sa na exorcizmus nad ženou, kde posadnutie bolo hlboké a zakorenené. Keď som exorcizmus začínal, diabol mlčal. Ženina tvár bola ako kameň, ako socha. Diabol bol ticho, a to bol sposob, akým chcel predížiť svoju prítomnosť v posadnutej osobe. Úlohou exorcistu je prinútiť diabla, aby sa odhalil a vyšiel na svetlo. Aby povedal svoje meno. Meno je velmi doležité, pretože vela hovorí o tom, akého démona máte pred sebou. Ak má diabol nejaké biblické meno - Satan, Asmodeo, Belzebub, Baal, Lucifer alebo iné - je ovela mocnejší. V pekle totiž existuje hierarchia. Diabli rozlišujú svoju doležitosť podla mena, aké majú. Diabol sa teda ukrýva. Často sa stane, že keď prehovorí, urobí tak hlasom posadnutého. Tvári sa, že je osobou, ktorú posadol. Raz hovorí viac, inokedy menej. Neupadá vždy hneď do zlosti. U exorcistu sa snaží vyvolať lútosť a presvedčiť ho, že on je dobrý a exorcista zlý. Prekonať takéto pretvárky a donútiť diabla, aby hovoril, je výsledkom práce mnohých týždňov, niekedy až mesiacov. Ak exorcista nedonúti zlého ducha, aby povedal svoje meno, prehral. V takom prípade musí posadnutého prenechať ďalšiemu exorcistovi. Pomaly, keď sa táto hra na skrývačku končí, diabol začína používať násilie. Toto je tretia etapa, ktorú mnohí nazývajú bodom zlomu. Je to vtedy, keď sa diabol prestane ukrývať a pretvarovať, a vyjde na svetlo. Je ako vulkán, ktorý zrazu vybuchne. Z jeho kráteru sa vyvalí všetko: nadávky, vulgárnosti, obvinenia, obscénnosti. Posadnutý vtedy kričí, hádže sebou, akoby sa zrazu všetka nenávisť sveta prejavila v jeho tele. Diabol útočí na exorcistu akýmkolvek prostriedkom. Útok je tak fyzický, ako aj duchovný. Celý exorcista je vystavený útokom, jeho duša i telo. Keď exorcista donúti diabla v mene Krista povedať svoje meno, vtedy dosiahne bod zlomu. Teraz diabol hovorí svojím hlasom, ktorý je

neludský, a to s prízvukom a tónom, aký nemá žiaden človek. Keď diabol začne hovoriť vlastným hlasom, znamená to, že bola dosiahnutá štvrtá etapa. Niekedy diablovým slovám nie je rozumieť. Stáva sa, že je to iba dlhé a žalostné zavýjanie. Práve v tejto chvíli musí exorcista nastoliť vlastnú autoritu. Keď diablov hlas stíchne, následuje piata etapa. Je ňou otvorený zápas. Diabol je ticho, pretože smer určuje exorcista. Boj je otvorený a totálny. Všetko zlo démona je akoby sústredené na exorcistu, ktorému zostáva iba jediná zbraň, odovzdanie sa Kristovi. Exorcista nesmie utiecť z boja, skór naopak, musí ho vyhl’adávať. Víťazstvo príde iba vtedy, keď je diabol úplne porazený. Exorcista mu musí neustále klásť otázky: „Kedy odídeš? Prečo si vošiel do tejto osoby? Kto presne si? Čo chceš? Prečo ubližuješ tejto osobe?" Po krátkom čase diabol na všetko odpovie. Čím viac otázok diabol zodpovie, tým je slabší a tým viac sa blíži chvíla, kedy bude musieť vyjsť. Prečo diabol nechce odísť z človeka? Je to velmi jednoduché nevie, kam by šiel. Stačí si pripomenúť evanjelium: „Kam máme ísť?" pýtajú sa Ježiša nečistí duchovia. „Aj my musíme niekde prebývať." Telo posadnutého je ako dom, ktorý nečistý duch objavil a ktorý nechce opustiť. Ale tento dom skór či neskór musí zanechať, najneskór vtedy, keď posadnutý zomrie. Exorcista sa snaží vyhnať ho čo najskór, prv, než posadnutý zomrie. A práve preto diabol, ktorý pochopí, že čoskoro bude musieť odísť, zúrivo útočí proti exorcistovi. V miestnosti, kde sa vykonáva exorcizmus, často cítiť hnusný zápach. Všetko a všetkých preniká pocit nekonečného strachu. Akoby tam bola prítomná čistá podstata zla. Zlo a všetko neludské je tam prítomné. Stoja proti sebe dva svety, svet dobra a svet zla. Dva svety, ktoré ponúkajú dve možnosti. Ak je exorcista vytrvalý a drží sa Krista, dosiahne svoj ciel: šiestu etapu, vyhnanie diabla. V tej chvíli zmizne prítomnosť zlého. Už tam viac nie je a všade kraluje pokoj. Posadnutý si často nič nepamatá, je iba šťastný a slobodný.

Počas mojich dvadsatich piatich rokov praxe exorcizmu som s diablom zápasil velakrát. Niekedy to bol dokonca sám satan, inokedy niektorý z jeho poddaných a niekedy ich bolo viac. Mohol by som rozprávať o množstve exorcizmov a mnohé z nich si pamatám velmi podrobne. Je tu však exorcizmus, ku ktorému sa ešte aj dnes často vraciam, aby som ho študoval. Nebol to mój prípad, ale exorcizmus mójho spolubrata. Vyrozprával svoj zápas tvárou v tvár satanovi v časopise našej komunity Horizonty. Neskór ho prevzali aj ďalšie periodiká, medzi ktorými si spomínam na časopis Nadprirodzené znamenia alebo knihu od Renza Allegriho Novinár v pekle. Ide o dialóg, ktorý sa odohral v Piacenze v roku 1920. Je cennou perlou pre všetkých exorcistov, pretože sa z neho dá vela naučiť. Je to strašný dialóg, ktorý sa odohrával počas patnástich stretnutí. Tento exorcizmus mal dramatické dósledky. Keď bol diabol vyhnaný, vrátil sa, aby sa pomstil a zabil niekolko ludí blízkych posadnutej osobe.

3. NIEKEDY SA DIABOL VRACIA, ABY ZABÍJAL Píše sa rok 1920. Je večer začiatkom mája. Kláštor Panny Márie Kampánskej v Piacenze sa nachádza hneď za mestom. Bývajú v ňom menší bratia kapucíni, ktorých všetci poznajú a vážia si ich. Kláštor je miestom, ktoré spája róznych veriacich, Božím miestom, ktoré priťahuje duše a obrátenia. Miesto požehnané nebom, a preto nenávidené satanom. Páter Pier Paolo Veronesi upratuje v sakristii, keď za ním príde nejaká pani a žiada ho o požehnanie. Prosí, aby jej požehnanie udelil pre oltárom Madony. Po požehnaní ho žena prosí o krátky rozhovor. V ňom sa mu zdóverí s temnými skutočnosťami, ktoré sa jej týkajú. Páter Pier Paolo ju trpezlivo počúva. Rozprávanie ženy je neuveritelné. Hovorí, že počas určitých hodín dňa sa jej tela zmocňuje nejaká sila, mocnejšia od nej. Zmocňuje sa aj jej duše a v tých chvílach, i keď sa tomu vzpiera, tancuje tango celé hodiny, kým celkom vyčerpaná nespadne na zem. Hovorí, že spieva nádherným hlasom operné diela, ktoré nikdy predtým nepočula. Rovnako má dlhé príhovory v cudzích jazykoch pred imaginárnym publikom. Keď si pospevuje, vo veršoch hovorí o svojom blízkom konci a o konci svojich sestier. Rozpráva, že svojimi zubami trhá všetko, čo jej príde pod ruky, a takýmto sposobom už zničila všetku svoju bielizeň. Vysvetluje, že doma sa plazí ako had pod postel’ami a skriňami. Potom reve ako lev, zavýja ako vlk a mraučí ako mačka. Hovorí tiež o tom, že má nové dary, vidí do budúcnosti, predpovedá, čo sa stane, vie zopakovať konverzácie, pri ktorých nebola a udiali sa

stovky kilometrov ďaleko. Dokáže skákať ako akrobat z jednej skrine na druhú. Tvrdí, že je iná. Chce zomrieť alebo vziať si život. „ „Verte, otče, "hovorí žena pátrovi, „mój život sa stal skutočným peklom. Aj keď som matkou dvoch detí, myslím na smrť ako na útek, ako na vyslobodenie." Páter Pier Paolo je zvyknutý na rozne druhy svedectiev, aj na tie najabsurdnejšie. Dlhý čas bol kaplánom na psychiatrii v Piacenze. Videl a počul všetko možné. V tej chvíli si pomyslel, že ide o psychická chorobu, a preto sa ženy spýtal, či sa nechala vyšetriť nejakým lekárom. Žena mu odpovedala, že bola u všetkých lekárov, ktorých pozná, a že všetci jej povedali, že je typickým prípadom hystérie. Všetko to trvá už sedem rokov. Ale žena hovorí, že tejto diagnóze neverí. „ Vóbec nie som presvedčená, že je to správna diagnóza. Otče, nie som ani hysterická, ani blázon. " „Teda?" „ Teda, keďže viac nemóžem dúfať v pomoc l’udí, cítila som potrebu obrátiť sa na Boha, zveriť sa do jeho ochrany. Napriek velkému vnútornému odporu som šla do všetkých kostolov mesta, aby som sa modlila a nechala sa požehnať. Musím sa vám priznať, že predovšetkým požehnanie mi velmi pomáha, cítim sa po ňom ovela lepšie, aspoň niekolko dní. U kňazov som však už bola tolkokrát, že už nemám odvahu postaviť sa pred nich. Obávam sa, že ma považujú za blázna." Páter Pier Paolo sa o jej prípad začal zaujímať. „Povedali mi, že na kopcoch za mestom bol farár známy svojimi požehnaniami. Dychtila som po jeho požehnaní, a tak v jednu nedelu poobede sme si požičali dvojkolesový koč a vybrali sa spolu s manželom a rodičmi na cestu. Kóň, ktorý bol výborným klusákom, tahal kus cesty, ale keď som sa začala cítiť zle, aj kóň sa zrazu zastavil. Bičovali ho až do krvi. Úbohé zviera, kopali ho a bili, aj samo sa snažilo a a naťahovalo krk i nohy, ale nepohlo sa. Vtedy som vo velkom hneve

zoskočila z koča, oslobodila sa z rúk blízkych a letiac asi pol metra nad zemou som cez polia vyšla na vršok ku kostolu, kam sme mali namierené. Keď ma ludia, ktorí v tej chvíli vychádzali z kostola po popoludňajšom požehnaní, videli prichádzať týmto spósobom - kričala som • totiž a gestikulovala s rozstrapatenými vlasmi - začali sa ozývať. Ženy kričali, niektoré psy zavýjali, sliepky lietali vystrašené z polí domov. Konečne som prišla na námestie pred kostol. Všetci mi ustupovali a ja, ešte stále letiac, som vstúpila do pootvorenej brány chrámu. Padla som na zem pred hlavný oltár, kde bol obraz svátého Expedita. Farár nasledovaný zástupom ihneďpribehol. Keďže vytušil, o čo ide, udelil mi požehnanie. Vtedy som sa spamátala a niekolko dní som sa cítila velmi dobre." Páter Pier Paolo počúval ženu bez mihnutia oka. Žena sa ho spýtala, čo si o tom myslí. Keďže bol stále presvedčený, že sa nachádza pred patologickým prípadom, odpovedal neurčito: „Iste, ide o velmi zvláštne fenomény, skutočne zvláštne. "A dodal: „Počujte, ak vám požehnanie robí dobre, príďte sem kedykolvek bez obáv. Ak tu nebudem ja, bude tu vždy niekto z mojich spolubratov." O niekolko dní prišla žena zas. Páter Pier Paolo jej chcel udeliť požehnanie pred oltárom Madony. Sedela v presbytériu pri stípe prosila, aby mohla sedieť a v istej chvíli začala so zatvorenými ústami zavýjať ako pes. Potom si oprela hlavu o stíp, zatvorila oči, ruky položila do lona a rozospievala sa nádherným hlasom. Po speve, zostávajúc stále v rovnakej polohe, začala v cudzej reči nadávať niečomu neviditelnému. Robila to s takou intenzitou, že posobila, akoby bola na vrchole šialenstva. V tej chvíli zostápil z chóru páter Apollina-re Focaccia a chcel prejsť cez kostol. Začul spev a následné nedešifrovatelné preklínanie. Večer sa v rozhovore spýtal pátra Piera Paola: „ Videli ste túpaniu?" „Ano, prečo?" „Neprekvapilo vás to?"

„Pravdu povediac, ani nie. Ako kaplán na psychiatrii som zvyknutý na také scény. " Žena ho skutočne nepřekvapila. Áno, preklínala, ale sedela pri tom nehýbne. „Pozrite sa, " pokračoval spolubrat, „ táto pani je posadnutá." „Nepreháňajme," odpovedal páter Pier Paolo. „Nemůžeme 1’ahkopodlahnúťpopulárnym ludovým názorom, ktoré vidia diabla vo všetkom, čo sa nedá jednoducho vysvetliť. ]e pravda, že veda nieje schopná všetko vysvetliť, ale nemůžeme takto pohrdať našimi racionálnymi schopnosťami. To, čo veda nedokázala vysvetliť doteraz, dokáže vysvetliť zajtra." Páter Apollinare nebol úplne presvedčený: „Buďme úprimní. Nechcem, aby ste si mysleli, že som lahkoverný. Priznávam, že nedokážem ludskými termínmi vysvetliť schopnosti tej ženy, ktoré sa vymykajú z normálneho poriadku. Ako může jedna osoba hovoriť cudzím jazykom? Nemůžeme ponúkať vysvetlenie, ktoré by sa opieralo o podvedomie alebo o nejakú výnimočnú psychologickú štruktúru. Pudská mysel nemůže vyjadriť v logických termínoch to, čo nenadobudla. V tomto prípade nejde o nevyjadrenú intuíciu; nejde o nepochopitelná sugesciu: je to nový logický svet, tajomný, pretože je nezvyčajnýpre nás, ajpre tú paniu. Presne tak, ide o nový svet, ktorý nahrádza aktuálny. " „Páter Apollinare, poďte sa so mnou pozrieť na psychiatriu. Můžem vám ukázať niekolko zaujímavých prípadov, ktoré veda doteraz nevysvetlila." „Prídem a budem sa snažiťpozorovať, ako len viem. Ale povedzte mi, videli ste užprípad, ktorý by čo len vzdialenepripomínal tento?" „Keď mám byť úprimný, nie." „Můžeme teda pripustiť - iba čisto hypoteticky, bez urážky vedy možnosť diabolského zásahu. Tá žena je úplne normálna osoba, iba niekedy stráca kontrolu nad sebou a prejavuje sa ako iná, nová osoba, ktorá sa zmocňuje jej tela a využíva ho. Počuli ste,ako spievala? Ani najslávnejší soprán v našom storočí nie je schopný spievať ako ona. A

potom to divné preklínanie v bizarnom jazyku! Nie, otče, to je fakt, o ktorom by sme mali uvažovať. Podlá mňa je táto pani posadnutá. Je to výnimočný prípad. Svátý Peter hovorí, že diabli boli spútaní retdzami pekla, aby sa trápili a čakali na súdny deň. Teda ich miestom je peklo. Jednako svátý Pavol v Liste Efezanom hovorí, že žijú okolo nás. Podla rozprávania evanjelistu Matúša sám Ježiš povedal, že miestom ich života je peklo, a podla evanjelistu Lukáša inokedy hovoril, že žijú na púšti. Tu všetko nasvedčuje tomu, že diablova prítomnosť je reálne možná. Posadnutie je fenomén všeobecne známy, stačí si prečítať evanjelium. Okrem toho, od prvých kresťanských čias sa proti posadnutiu používal exorcizmus. Exorcisti tvorili osobitný rád Cirkvi. Diablovo konanie bolo v pohanskom svete velmi rozšírené (a naši misionári hovoria rovnako aj o dnešnom pohanskom svete), preto mal exorcizmus miesto predovšetkým pri krste. Exorcizmus sa vykonával aj nad pokrstenými, ak bolo podozrenie, že sú posadnutí. Súhlasím, nesmieme preháňať a jasne na to upozorňuje už svátý Tomáš. Aleje tiež pravda, že velmi lahko zabúdame na to, že satan je kniežaťom tohto sveta, že pokúšal Ježiša a keď bol vyhnaný z nového královstva milosti, snaží sa zo všetkých síl udržať svoju vládu. Ako sa to všetko může diať, je tajomstvom. Ale nie je to možné poprieť. A rovnako nemůžeme poprieť, že diabol může mať určitú nadvládu nad fyzickou i ludskou prirodzenosťou. Na toto nás všetci evanjelisti spolu so svátým Pavlom velmi zretelne upozorňujú." Páter Pier Paolo velmi pozorne počúval slová spolubrata. Odpovedal: „Drahý otče, všetko je to pravda, ale ja nediskutujem o princípe, ale o fakte. A spochybňujem, že by tápaní naozaj bola posadnutá diablom." Páter Apollinare sa len tak nevzdal. Trval na svojom, a tak na druhý deň ráno páter Pier Paolo pohnutý pochybnosťami šiel za diecéznym biskupom. Chcel umlčať neistotu svedomia, ktorú vývolali slová spolubrata. Mons. Giovanni Maria Pelizzari je mimoriadne láskavý človek, ale zároveň je aj velmi rozhodný. Keď si vypočul detailné rozprávanie o tomto prípade, vážne sa zamyslel. Potom odpovedal bez

zbytočných rečí: „Drahý otče, vykonajte exorcizmus nad touto osobou. Je to můj príkaz." Páter Pier Paolo neočakával takúto odpoveď. Trhol sebou, akoby doňho narazilo auto. Opýtal sa: „Excelencia, je topotrebné?" „Áno." „A skutočne by som to mal urobiť ja?" „Áno." „Nemůžete tým poveriťniekoho iného?" „Buď vy alebo Mons. Mosconi, ale bolo by lepšie, keby ste to vykonali vy. Poznáte už totiž tú osobu." „ Odpusťte, Excelencia, ale ak si dobre pamatám, počul som, že diabol počas exorcizmov brojí proti kňazovi a vymýšla proti nemu rózne veci, ktoré vóbec nie sú příjemné. A ak je žena skutočne posadnutá..." „Ale kto uveríslovám diabla? Neviete, že diabol je otcom lži?" „ Teoreticky to viem. Ale naozaj uveria tí, ktorími budú asistovat’, že diabol iba klame?" „ Vykonajte exorcizmus," zopakoval biskup tónom hlasu, ktorý nepripúšťal odpor. A vstal, aby sa rozlúčil. Páter Pier Paolo vyšiel od biskupa v dosť zložitom duchovnom rozpoložení. Uvažoval: „Čo ak sa diabol skutočne prejaví? Čo sa stane? Povie pred všetkými prítomnými moje hriechy? A vymyslí si ďalšie?" Páter Pier Paolo má strach. Strach rozprávať sa s diablom, vidieť ho v činnosti. Stáť mu tvárou v tvár. Nechce veriť v existenciu diabla, pretože má z neho strach. Je dobrým pátrom. Myslí si, že je vel’kým hriešnikom, a preto sa vždy chveje. „A čo ak je žena len hysterická? Čo ak potom, ako ju budem trápit exorcizmami, bude ešte hysterickejšia, pomatenejšia ako predtým? Aké budú následky?" rozmýšlel. Otočí sa, aby sa vrátil k biskupovi a povedal mu o všetkých svojich pochybnostiach. Ale tu sa mu prihovorí v jeho vnútri nejaký hlas:

„Neboj sa. Urob to, čo sa od teba žiada. Nemaj strach." Páter Pier Paolo sa teda rozhodne a zvolá niekolkých ludí, ktorým doveruje. Požiada ich o to, aby asistovali pri exorcizme. Medzi nimi je aj lekár Lúpi, riaditel psychiatrie, ktorého pozná a uznáva celá Piacenza. Našiel ho v ambulancii. „Pán doktor, mám tu jeden zvláštny prípad." Počas niekolkých minút mu porozprával, o čo ide. Lekár na to: Je to skutočne zaujímavé. Velmi rád prídem. Mám však jednu podmienku: po uskutočnenom exorcizme si vy necháte svoje názory pre seba a ja tiež. Iba ak by fakty boli také zjavné, že nás obidvoch privedú k rovnakým záverom." Páter Pier Paolo sa neobmedzil iba na pozvanie niekolkých ludí. Urobil viac. Požiadal spolubrata, pátra Giustina, ktorý dobre ovládal stenografiu, aby zaznamenal na papier jednotlivé dialógy. Bolo to po prvý raz, čo bol exorcizmus zaznamenaný. V tej dobe to bol výnimočný a neuveritelný fakt. Ukázal sa jedinečným aj kvoli samotnému exorcizmu. Prejavilo sa pri ňom totiž plno neuveritelného násilia, v istom zmysle mimoriadneho. K prvému exorcizmu prišlo 21. mája 1920 o štrnástej hodine. Bledá, ale elegantná žena prišla v sprievode manžela, matky, rodinného priatela a dvoch dievčat. Privítal ich páter Pier Paolo, páter Giustino a lekár Lúpi. Miestnosť určená pre exorcizmus sa nachádza na prvom poschodí svatyne. Je to pekná a priestranná miestnosť, má velké okná, do ktorých dlho svieti slnko. Na konci miestnosti je malý prenosný oltár, kde je medzi dvoma sviečkami vystavená relikvia svatého kríža. Pred oltárom sú dve stoličky, ktoré majú slúžiť exorcistovi a jeho asistentovi počas prípravných modlitieb. Pár krokov pred nimi je prútená stolička pre paniu a po bokoch v polkruhu sú miesta pre asistentov a svedkov. Napravo od oltára je miesto pre lekára a nalavo lavica pre stenografa,

stolík so štólou, rímskym rituálom, kropeničkou a nádobou so svatenou vodou. Paniu usadili na stoličku a vedla nej sa postavili pomocníci, pripravení pre každý prípad. Všetci sedia v polkruhu. Dvaja pátri sa na kolenách pred malým oltárom začínajú modliť litánie ku všetkým svatým. Potom, tak ako to predpisuje obrad, sa obrátia smerom k žene a začínajú recitovať prípravné modlitby. „Exorcizo te, immundissime spiritus, omnephan-tasma, omnis legio, "hovorí páter Pier Paolo. Po týchto slovách žena, ktorá dovtedy pokojne sedela, natiahla pred seba ruky ako nejaké divé zviera, ktoré sa zobúdza. Zohla sa a prstami sa dotýkala prstov na nohách, zrazu sa vymrštila elegantne do vzduchu, spadla na zem a pohybovala sa ako nejaká užovka doprostred miestnosti, kde ostala na zemi. Telo ženy sa úplne změnilo. Jej tvár je strašná. Okamžité hl’adá možnost’ zaútočiť na exorcistu a hromovým mužským hlasom naňho kričí: „Kto si, že sa opovažuješ bojovať proti mne? Nevieš, že ja som Isabó, že mám dlhé kridla a silné paste? " A spustí na kňaza prúd nadávok. Exorcista, premožený emóciami, sa v prvých chvílach cíti zničený, ale potom ho naplní nová sila. Cíti silného bojovného ducha, ktorého si ludsky nevie vysvetliť. Prikazuje žene, aby mlčala. Ja, Kristov kňaz, ti prikazujem pre tajomstvá vtelenia, utrpenia a vzkriesenia Ježiša Krista, pre jeho nanebovstúpenie, pre jeho druhý príchod na konci vekov, aby si bol nehybný a neublížil tomuto Božiemu stvoreniu, ani okolostojacim a ich veciam, a aby si ma poslúchal vo všetkom, čo ti prikážem!" V tejto chvíli sa začal velmi tvrdý dialóg medzi démonom a exorcistom. Dialóg, ktorý sledujeme s otvorenými ústami. „ Vmene Boha, povedz mi, kto si!" „Isabó," kričí žena, červená v tvári, so zatvorenými očami.

„ Čo znamená Isabó? " „ Ty máš nepriatelov, ktorí..." „ Čo znamená Isabó? " Žena sa snaží vyhnúť tejto odpovedi, ale otázka exorcistu je dorazná. Hryzie si ramená a ruky. Snaží sa chytit oblečenie exorcistu. Kričí: „Znamená to, že je tak dobre zakorenený, že sa nemóže viac oddeliť od tela." (Termín „zakorenený" sa odvoláva v tomto prípade na strigonstvo.) „Akú máš moc?" „ Takú, akú mi dajú. " „Akú moc ti dajú?" „ Vela róznych sil." „ Od koho dostávaš tieto sily?" „ Od osoby, ktorá ma vie zakliať." „ Čo je toto za taliančinu?" Žena pohrdavo zareve. Ja nie som Talian!" sarkasticky kričí. Z jej úst vychádza búrka nadávok, ktorá sa potom zopakovala ešte velakrát. Kňaz nebojácne pokračuje ďalej. „ Odkial pochádzaš? " „ Veď ty mi rozkazuješ, ako by som bol tvojim sluhom. " „Povedz mi, odkial pochádzaš! V mene Boha, toho Boha, ktorého ty dobre poznáš, povedz mi, odkial pochádzaš!" Keď žena začula Božie meno, otočila tvár a zostala nepohnuto stát niekolko sekúnd. „ V mene Boha, pre jeho krv, pre jeho smrť, povedz mi, odkial pochádzaš!" „Z ďalekých púšti." „Si sám alebo máš aj spoločnikov?" „Mám aj spoločnikov." „Kolko?"

„Sedem." „Prečo si vstúpildo tohto tela?" „Pre silnú, neopatovanú lásku. " „Kým neopatovanú?" „Si hlupák." „Odpovedz! Kto neopatoval túto lásku?" „ Toto telo!"kričí žena a udrie sa silno do hrude. „A prečo nebola opatovaná?" Odpoveď ženy je hrdá a pohrdavá zároveň. „Pretože to nieje správne. " „ Toto telo je teda tvojou obeťou." Pátrove slová zvýrazní strašný smiech. Žena sa smeje, ale tentoraz je to cez zatvorené ústa. Jej tvár nadobúda podobu prasaťa, ktorého pohl’ad zmrazí všetkých přítomných. „Kedysi vstúpil do tohto tela?” Žena, ktorá sebou strašné hádže a pomocníci ju dokážu udržať len s námahou, je exorcizmom prinútená odpovedať. „ V roku 1913,23. apríla o sedemnástej hodine.” Podl’a rozprávania ženy do jej tela vošiel duch po urieknutí čarodejníkom, a to vypitím pohára vína s troškou salámy a niekolkými kvapkami krvi. „ Vstúpilsi iba do tohto tela alebo aj do členov rodiny?” „Aj do členov rodiny. ” „Dokáž to!” „Keď sa toto telo cíti zle, má sa zle celá rodina. ” „Kolko ti trvalo, aby si vstúpil do tohto tela?” „Sedem dní. ” „Kde sa to stalo?” „ Vjednom dome, tu blízko. ” „V ktorom?” „Nepýtaj sa,” kričí vystrašená žena, „nemóžem to povedať.”

„Teda odíď!” „Nie, nikdy!” Páter Pier Paolo znova vyslovuje exorcizmus. „Prikazujem ti vyjsť!” „Nevyjdem. Som Isabó. ” V tej chvíli sa žena vzoprela, vytrhla sa pomocníkom, skočila ku kňazovi a roztrhla mu štólu. Kričí: „Sedem dní trvalo, kým som vstúpil do tohto tela, a ty ma chceš z neho vyhnať iba jedným exorcizmom?” Toto je kritická chvíl’a. Všetci sa snažia udržať ženu, aby sa nehádzala. Iba lekár je nehybný, akoby nezúčastnený. Kňaz pokropí ženu svatenou vodou. Ona, akoby ju popálil oheň, hodí sa na zem a stočí do klbka. „Kedy z nej vyjdeš? ” Výraz hlbokého smútku zmení tvár ženy. „Ako to mám urobiť? Kým ty pracuješ na tom, aby som odišiel, iní pracujú na tom, aby som zostal.” „ Vmene Boha odpovedz, kedy vyjdeš z tela?” „ Vyjdem, keď vyvrátim gulku. ” O čo ide? O gul’óčku salámy, ktorou bolo vykonané urieknutie. Pripravili malú misku. „ Vyvráť ju!” Žena sa neuveritelným skokom ocitne pri miske a niečo vyvráti. „Povedz mi, nečistý duch, ktoré slová ti spósobujú najvačšie utrpenie. * Kňaz chce donútiť ženu, aby vyvrátila všetko, čo bolo urieknuté. Posadnutá sa s hrózou v očiach obracia na exorcistu, ale neodpovedá. Keď jej však zopakuje otázku, s neopísatelným strachom a vzdorom kričí: „Nie!” Je rozhodnutá bojovať a robí to tvrdo. Až po chvíli neistoty a hlbokého strachu začne v tichu sály opakovať: „Sanctus! Sanctus!

Sanctus!” Exorcizmus trvá už príliš vela hodín. Žena je malátna. Kňaz prikáže zlému duchu, aby nikomu neubližoval a ukončí exorcizmus. Je noc. Páter Pier Paolo nemá viac pochybnosti. Velmi jasne o tom svedčí aj jeho pohlad. Je zmatený. Všetky svaly na tele má uvolnené, len na tvári nie. Nemá velkú chuť rozprávať. Napriek tomu povie: Je nepredstavitelné, ako zlý duch móže odolávať zbraniam spásy a príkazom kňaza. ” Kolkokrát satan odolával mojim príkazom! Kristus je silnejší, ale satan často dokáže odolávať. Satan, aj keď je podrobený Kristom, stále zostáva silnou osobou, dramaticky silnou. Jeho silu som zakusil verakrát, jeho nenávist’, tvrdosť, zakorenenie v tele člověka. Je vel’a znamení, ktoré hovoria o tom, že posadnutie je mimoriadne mocné a zakorenené. Jedným z nich je, keď diabol zostáva dlhý čas ticho. Čím dlhšie je ticho, tým viac je zakorenený v tele, ktoré posadol. Šimon mal osemnásť rokov. V jeden deň prišiel za mnou spolu s otcom. Neustále sa totiž nachádzal v depresii a lekári mu nevedeli pomoct. Nedoverujem otcovej diagnóze, keď hovorí, že jeho syn je posadnutý nejakým zlom. Keď ho vidím, som presvedčený, že skutočne ide iba o depresiu. Nemám totiž dar ako páter Candido, ktorý dokázal jediným pohl’adom zistiť, či je alebo nie je niektorá osoba posadnutá. Aby som to pochopil, musím vykonat exorcizmus. Otec hovorí: „Simon je vždy ticho. Celý deň. Nikdy nehovoří." „ Odkedy sa tak správa? " „ Už rok. Prestal hovoriť zrazu zo dňa na deň." „ Čo na to hovoria lekári? " „Lekári vravia, že má hlbokú depresiu. Predpisujú mu množstvo liekov, ale jeho stav sa nezlepšuje."

Přiblížil som sa k Šimonovi a posadil ho na stoličku uprostred izby. Otca som požiadal, aby odstúpil. Beriem si štólu, svatenú vodu, rímsky rituál, svátý olej a začínam exorcizmus. Šimon má sklonenú hlavu a nereaguje. Je ticho, ani sa na mňa nepozrie. Pokračujem v exorcizme minimálne pol hodiny. Avšak nič sa nedeje, žiadna reakcia. Otcovi hovorím: „Podlá mňa váš syn nie je posadnutý. Ale ak chcete, móžete prísť aj na budúci týždeň. Vykonáme exorcizmus aj druhý raz a potom to zhodnotíme." Obidvaja sa nasledujúci týždeň vrátili. Usadím ich a pokračujem tam, kde som minule prestal. Začnem exorcizmus a skúšam použit naj- tvrdšie latinské slová. Viackrát ho poznačím znamením kríža na čele, pokropím svatenou vodou. Nič, úplné ticho. Už sa chcem s obidvoma rozlúčiť, keď zo Šimonových úst začalo vychádzať velmi tiché, sotva počutelné, ale nekonečné mrnčanie. Ostal som ticho. Otec rovnako. Mrnčanie trvá skoro pať minút. Šimon mrnčí bez toho, aby sa nadýchol. „Mmmmmmm..." „Kto si?" pýtam sa rozhodným tónom hlasu. „Odpovedz, kto si!" Šimon nič nehovorí, ale pokračuje v mrnčaní. Začnem teda naliehať ďalšími otázkami. „ Vmene JežišaKrista, hovor! Hovor apovedz mi, kto si!" Po dlhšej chvíli Šimon zdvihol hlavu. Jeho oči ma prenikajú. Cítim na sebe ich zlo. Cítim, že zlo je niečo živé, čo sa usiluje vstúpiť do mňa. Zostávam však pevne stáť na nohách. Proti jeho sile staviam silu kríža. „Nečistý duch, tuprikazujem ja! Hovor! Kto si?" Ale Šimon už opať sklonil hlavu a prestal mrnčať. Je v rovnakom stave ako predtým. Tichý a vzdialene melancholický. Ukončil som exorcizmus a povedal som, aby každý týždeň prichádzali za mnou. Počas piatich rokov jediným zvukom, ktorý

vydával Šimon, bolo mrnčanie. Bolo to dlhé mrnčanie prerušované nenávistným pohladom na mňa. Toto bolo skutočne jedno z najtvrdších posadnutí, s kterým som musel bojovať. Nielen preto, že diabol nikdy neprehovoril, ale najma pre jeho pohlady. Každý jeho pohlad bol akoby bodnutím noža do mojej duše. Exorcista nie vždy vyjde bez zranení z takýchto exorcizmov. Boj, tak ako všetky boje, sposobuje aj rany. Šimon mi ich sposobil vela. Boli neviditelné, ale skutočné. Nikdy nepochopím, prečo bol Šimon posadnutý, prečo sa posadnutie vobec začalo.Viem iba tolko, že po dlhých a tvrdých exorcizmoch, počas ktorých diabol nerobil nič iné, iba mrnčal, sa od neho Šimon dokázal oslobodiť. Diabol bez vysvetlenia zmizol. Napriek tomu, že diabol nikdy neprehovoril, bolo to pre mňa velmi tvrdé. Bojovať s diablom, ktorý napriek opakovaným príkazom dokáže zostať ticho, je ťažké. Znamená to, že jeho prítomnosť je silná a zakorenená. Šimonovo posadnutie diablom mi svojou tvrdosťou a hlbokým zakorenením v tele pripomína ďalší prípad, ktorý sa odohral v Piacenze v roku 1920. Aj tam zápas trval velmi dlho a bol mimoriadne tvrdý a drsný. Páter Pier Paolo kráča so sklonenou hlavou do cely, aby si odpočinul. Zdá sa, že páter Giustino je o niečo sviežejší. Je to pochopitelné, pretože najvačšia námaha exorcizmu bola na pleciach jeho spolubrata Piera Paola. Páter Giustino ostatným spolubratom zhrnul, čo sa dialo. Potom povedal: „Ak chcete mať představu o tomto případe, znovu si prečítajte svátého Augustina. Augustin hovorí, že po prvotnom hriechu bola prvým trestom smrť. Mravná smrť života v milosti a fyzická smrť. Smrť dáva diablovi istý spósob vlastnictva nad nami. Má na to plné právo a padnutie ludstva do jeho nečistej moci sa uskutočnilo ako dósledok spravodlivosti. Bol vari pre hriech Boh vyhnaný z ludského

srdca? Bol nútený stiahnuť sa z neho a namiesto Boha doň vstúpil diabol. Diabol móže, aj keď s obmedzeniami určenými božským poriadkom, robiť s upadnutou prirodzenosťou to, čo sa mu páči. To vysvetluje velký počet posadnutých medzi pohanmi. Sám Ježiš stretol na svojej ceste mnohých posadnutých. Ježiš prišiel práve preto, aby bojoval proti diablovi a vykorenil zo sveta královstvo zlého ducha. Boh sa stal človekom, aby bojoval proti satanovi Výsledkom tohto prvého a rozhodujúceho zápasu bolo to, čo dnes popoludni podstúpil páter Pier Paolo, keď bojoval proti zlému duchu. Nové tajomstvo ničomnosti, ktoré Pán dovolil, umožnilo zlu cez urieknutie zmocniť sa tejto ženy. Nemóžeme posudzovať Božie plány a nemóžeme sa ani pokúšať vedieť, prečo Boh dopustil tento prípadposadnutia. Faktom však je, že diabol, ako sa zdá, sa zmocnil tohto tela s radosťou, s rozkošou, akoby sa domáhal svojho starobylého práva, vytrhnúc telo z rúk Krista a Cirkvi. Je to velká a strašná sila, ktorá dokázala vytrhnúť telo posvátené krstom a sviatosťami. Boh vie, čo robia čo dovolí. Všetko slúži pre ciele Božej prozretelnosti. On umožňuje zlo, aby z toho vyťažil dobro. V súvislosti s naším prípadom to musíme stále opakovať. Satan nie je pasívnou, masívnou a nečinnou silou. Je to hrózostrašne aktívna sila. Páter Pier Paolo zvíťazí a vzíde z toho velké dobro, keď už pre nič iné, tak pre obrovský význam, ktorý bude mať táto udalosť v očiach ludí: bude však musieť vela bojovať. Diabol bojoval proti Ježišovi svojou mocu a pokušeniami a bude bojovať aj proti pátrovi Pierovi Paolovi. A tak ako zvítázil Ježíš, tak zvítází aj páter Pier Paolo. No, uvidíme ešte všeličo." Skutočne páter Pier Paolo zvíťazí? To závisí od toho, čo sa považuj e za víťazstvo. Druhý exorcizmus sa uskutočnil popoludní 23. mája. Boli pri ňom všetci, ktorí sa zúčastnili na prvom, okrem matky panej, ktorá bola zhrozená z toho všetkého, čo videla, a necítila sa byť pripravená asistovať pri týchto mukách. Po prípravných modlitbách začal samotný exorcizmus. Ale duch, stále povýšenecky, odmietal vyjsť, pretože ako

povedal, sú tu ďalší, ktorí pracujú na tom, aby v tele ostal. Sú to bosoráci, ktorí mu umožnili vstúpiť do jej tela. Nasledujúce dni boli plné strašných a násilných exorcizmov. Na štvrtý deň, popoludní 1. júna, sa exorcista rozhodol objasniť záležitosť ohladne rastlín. Hovorí: „Minule si mi hovoril o troch rastlinách. Kde by sa mali nachádzať?" Žena je v pochybnostiach, akoby mala pred sebou velké škrupule vo svedomí. Potom velmi rozhodne odpovedá: „Jedna v záhrade... ďalšia na dne rieky Pád a tretia v záhrade pri dome... " „ Čím sú spojené?" „Niťou z bielej vlny. " „Kto ich spojil?" „Prvú ten, kto požiadal o urieknutie. Druhú bo-sorák. Tretiu, ktorá je na dne rieky Pád, tieto ruky." „Kedy budú rozviazané?" „Dve už sú rozviazané." „Kedy bude rozviazaná aj tá tretia? " „Pokialbudepredmetprehltnutý (gulka, ktorú posadnutá prehltla, ale nikdy nestrávila), rastlina sa nikdy nerozviaže." „Kedy tento predmet vyjde von?" „Keď budeš chcieť ty." „Chcem to hneď. Postav sa a vyvráťho!" Po krátkom naliehaní posadnutá poslúchne a vo velkých krčoch niečo vyvráti. Exorcizmus potom na chvílu prerušili. Páter Pier Paolo využil túto prestávku a opýtal sa posadnutej, či niekedy zvažovala rastliny. „Ano, jednu som zviazala.” „Kde je?” Je na dne rieky Pád.” „ Čím ste ju zviazali?” „Niťou z bielej vlny. ”

„A důvod?” „Pretože ma uistili, že touto niťou spojím svoje zlo s touto rastlinou.” „Prinieslo to nejaký výsledok?” „ Vůbec nie, naopak. Hneď ako som zviazala rastlinu, nemohla som sa od nej oddeliť. Důsledkom bolo neustále zhoršovanie můjho stavu. Aleprečo mi kladiete všetky tie otázky?” „Pretožepočas exorcizmu ste hovorili o tejto rastline. ” „ Urobila som zle, že som ju zviazala?” „Samozrejme, je to povera. Vedeli ste, že kým ste zvázovali rastlinu, ktorá je na dne Pádu, iní zvázovali ďalšie dve?” „Nie.” Počas osmeho exorcizmu sa páter Pier Paolo opýtal diabla: „Skutočne existujú bosoráci?” „Ano.” „Čo robia?” „Sú to 1’udia, ktorí sú schopní robiť zle druhým.” „Majú nad tebou moc?” „Ano.” „Komunikujúpriamo s tebou?” „Ano.” „Kto dal tomuto stvoreniu urieknutú vec?” „X. Y. (objednávatel’)." „Kde jej ju dal?” „ Vjej dome, v Piacenze. ” „Ktopriniesol túto vec?” Jedna žena. ” Išlo o starú ženu, ktorú diabol dokonale opísal. Prišla v oblečení s čiernym šálom. „Predtým, než si vstúpil do tohto tela, kde si sa nachádzal?” „ V mešci.”

Čudná odpoveď. Existuje však tradícia, velmi živá v stredoveku, ktorá hovorí o „diablovi v mešci". „Kde si bol predtým, než si vstúpil do mešca?” „Napúšti. ” „ Čo si tam robil? ” „ Chodili sme za koňmi.” „Za koňmi?” „Ano, na púšti pri štvrtom dostavníku. ” Rozhovor je stále viac nezrozumitelný. Je pravdou, že prítomní nie sú povinní veriť diablovi všetko, čo hovorí, ale je tiež pravdou, že táto komplikovaná história mešca, púšte a koňov vyvolala živý záujem všetkých, aj keď je ťažká na pochopenie. Preto sa páter Pier Paolo snažil objasniť tieto skutočnosti, nakolko to bolo možné. Prerušil svoje otázky a počas krátkej prestávky, keď bola posadnutá pri zmysloch, sa jej opýtal: „Nosili ste niekedy na krku mešec?” Pani chvílu otálala, ale potom sa priznala. „ Od koho ste ho dostali? ” „OdX. Y. (prvého bosoráka)." „VypoznáteX. Y.?” „Ano, bola som uňho velakrát. ” „Prepáčte, ale čo ste u neho robili?” Pani sa silno začervenala. „Liečil ma." „X. Y. je lekárom?" „Hovoria, že je svátec, uzdravil mnohých chorých." „A uzdravil aj vás? " „Nie. Ubezpečil ma, že keď budem nosiť na krku mešec, v krátkom čase vyzdraviem. Bolo to však opačne, moj stav sa neustále zhoršoval. " „Aký dlhý čas ste nosili mešec na krku?"

„ Velmi krátko. Od dediny, v ktorej býva X. Y, po moj dom, pretože tam, kde sa mi dotkol kože, sposoboval silné pálenie a túto časť paralyzoval. Moj manžel velmi chcel, aby som sa snažila vydržať, ale ja, keď som už nevládala, som ho odhodila preč. " „Predtým, než ste ho odhodili, pozreli ste sa, čo bolo vo vnútri?" „Ano, ale nebolo tam nič. Myslela som si, že tam nájdem posvátný obrázok, relikviu niektorého svátca, ale nebolo tam nič, iba kúsok papiera." Po chvíli sa opať pokračovalo v exorcizme a posadnutá bola relatívne pokojná. Keď však modlitby prišli ku zvolaniam Sanctus, vyskočila neopísatelným sposobom do vzduchu a s vel’kým krikom sa vyhrážala exorcistovi. Páter Giustino prestal písať stenografický záznam a snažil sa spútať žene ruky, ale nepodarilo sa mu to. Z očí posadnutej vychádzalo svetlo strašnej nenávisti. Počas nasledujúceho exorcizmu, 3. júna, sa zlý duch ukázal nevraživý a urážlivý ako minulý raz. Čím viac stráca zem pod nohami, tým viac uráža kňaza. „ Vyvráť to!" prikazuj e kňaz. „Nemožem," odpovedá zlý duch. „ Vmene Boha!" „Nemožem, ty sprostý." „ V mene Boha!" nalieha exorcista. Vtedy démon poslúchne. „Čo si vyvrátil?" „Chuchvalec nití."Keď posadnutá zdvihne zrak a pozrie na kňaza, je velmi smutná. „ O chvílu vyvrátim všetko." „Vyvráť!" Posadnutá je sklonená nad miskou. „ Čo si vyvrátil?"

„Donútil si ma vyvrátiť skoro všetko." „Nevyvrátil si teda všetko. Prečo?" „Pretože nemóžem." Je to pravda?" „Ano." „Klamár! Prečo si minule povedal, že si vyvráti! všetko? Si klamár, ktorý pod jedným rozumie druhé." Po tejto potupe sa žena odrazila, aby skočila proti kňazovi, ale pomocníci, ktorí si už na to zvykli, ju ihneď zachytili. Začal sa zúrivý zápas. Páter Giustino sa poponáhlal na pomoc asistentom. Keď prechádzal okolo exorcistu, poradil mu, aby niečo povedal. Vtedy sa žena prudko vymrštila napriek tomu, že ju doslova tlačili k zemi, a kričala: „Nechajte ma, chcem nakopať toho tam!" Bola strašne zúrivá a na ústach mala penu. Páter Giustino s asistentami ju takmer nemohli udržať. Vtedy pribehli na pomoc aj ženy. Nad posadnutou bolo velké klbko tiel, ale napriek tomu dokázala zápasiť a oslobodiť sa. V tej chvíli páter Pier Paolo prerušil exorcizmus, aby úbohú ženu úplne nevysilil. Celá záležitosť je velmi náročná, pretože, ako to diabol povedal, ďalších sedem zlých duchov bojuje, aby nemuseli opustiť telo. Diabol dokonca uviedol, že jeden z bosorákov zahrabal do zeme štyri vajíčka a nad ne postavil kameň s tajomnými slovami, ktoré znamenajú: „Kým neprídete ku mne, nebudete slobodná." Prešlo viacero dní, počas ktorých sa uskutočnili ďalšie exorcizmy. Žena sa zatial neoslobodila, ale začala sa cítiť viditelné lepšie. Exorcista pochopil, že okrem Isabó sú v tele posadnutej ďalší dvaja najtvrdší zlí duchovia, Maristafa a Erzelaide. V hre sú však ešte aj ďalšie sily, niektoré už odišli a iné ešte pomáhajú Isabó. Zápas bude ešte dlhý. Velmi dlhý. Počas siedmich rokov posadnutia žena vzala na seba v roznych premenách mužný, ale láskavý a srdečný hlas. Hlas tvrdil, že pochádza od svátej duše starého otca a

dáva dobré rady. Keď sa nimi niekto riadi, ihneď upokojujú, aspoň na chvílu, zúrivosť úbohej posadnutej. Celá rodina si velmi váži starého otca a jeho hlas. Aj keď je to divné, je symbolom ochrany a pokoj a. Stačilo vysloviť: „Povedal to starý otec!" A všetci tomu uverili a upokojili sa. „Bolo by nám beda, " počul raz páter Pier Paolo hovoriť matku posadnutej, „ak by medzi týmito mnohými diabolstvami a diablami nebola svátá duša starého otca, ktorá nám vždy najlepšie poradí." Páter Pier Paolo chcel túto vec vyriešiť. Počas exorcizmu povedal zlému duchovi: „Povedalsi, že nie si sám, že máš spoločníkov. Ale medzi tvojimi spoločníkmi musí byť aj krásna duša, svátá duša, duša starého otca tejto panej. Povzbudzuje paniu, aby trpezlivo znášala svoje trápenie, dóverovala Bohu a odovzdala sa mu. " Žena prefíkane počúva. „Poznáš túto dušu?" Posadnutá je aj naďalej ticho. Páter Pier Paolo stratí trpezlivosť: „Klamár! Ty si starým otcom, ty nečistý duch a klamár, ktorý je iba zamaskovaný. " Žena prekvapene pozerá na kňaza, sleduje jeho oči a váha. Potom prepukne do hlasného a rozpustilého smiechu, ktorý všetkých zamrazí. Páter Pier Paolo pochopil, že toto je posledná odpoveď, ktorú dala „svátá duša starého otca". Hlas starého otca nie je nič iné ako diablov hlas. Nasledujú exorcizmy jeden za druhým. Zlý duch je stále povýšenecky, ale už si nie je tak istý ako na začiatku. V najkritickejších chvílach exorcista použil aj skrinku s relikviami svátého kríža. Zápas medzi kňazom a démonom sa vyostruje a dejú sa strašné veci. Keď je zúrivosť zlého ducha mimoriadne intenzívna, telo posadnutej splasne, akoby bolo iba prázdnym vrecom. Potom sa zrazu zdá, akoby vo vnútri bolo živé telo, ktoré zúfalo a bez prestávky skáče. Nenávisť zlého ducha však stále naráža na neprekonatelné bariéry.

„ Čo treba urobiť, aby si čo najskór odišiel?" pýta sa páter Pier Paolo démona. V úplnom tichu miestnosti zlý duch s pokojom a slávnostne odpovedá: „Modlite sa." Počas deviateho exorcizmu sa kňaz opýtal: „Kde sú tvoji spoločníci?" Myslel tým na ďalších duchov, ktorí, ako priznal Isabó, vyšli z tela ženy po niekolkých exorcizmoch. „Neviem." „Sú v tejto miestnosti?" „Ano, dvaja." „ Vyháňam ich!" „ Tak ich vyžeň. Čo mapo tom?" „ Vyháňam ich napúst. Rozumelsi?" „ Tak ich vyžeň na púšť. " Zjavne ho nezaujímajú, dokonca sa zdá, že svojimi spoločníkmi pohrda. Páter Pier Paolo opáť zopakoval príkaz: „ Odíď!" „Myslíš si, že sa ku mne móžeš správať ako k psovi, ale mýliš sa." Diabol je plný pýchy. Často sa dokáže presadiť. Hovorí: ,,Ak sa bojíš, choď do postele." Často zdorazňuje strach a niekedy to, pravdaže, aj zaberie. Počas desiateho exorcizmu Isabó víťazne zvolal: „ Vieš, čo ti poviem? Posadol som aj človeka Y." „Neverím ti, dokáž to. " „Dokážem, ale nie tak,, ako si myslíš." „Dokáž to viditelne mne a tu okolostojacim." „Žiadnym okolostojacim. Dókaz uvidíš iba ty."

„Aký?" „ V noci uvidíš vedla postele tieň. To bude moja podoba." „Choď do pekla! Nechcem takéto znamenie." Zlý duch sa ironicky zasmial. „Aký?" „ V noci uvidíš vedla postele tieň. To bude moja podoba." „Choď do pekla! Nechcem takéto znamenie." Zlý duch sa ironicky zasmial.

„Aký dókaz teda chceš?" „Daj mi znamenie." „Nemóžem daťznamenie bez toho, aby som spósobil bolesť. " „Daj mi znamenie." Po tomto poslednom příkaze sa telo posadnutej začalo pomaly nafukovať a tvár jej sčervenela. S obrovskou námahou otvorila ústa a vyšiel z nich silný a vytrvalý zvuk, podobný zvuku sirény. „ To je znamenie?" opýtal sa páter. „Áno." „Aké je to znamenie?" „Zvuksirény." „ To mi nestačí. Chcem jasnejšie znamenie." „ Tak budeš počuť jeden hlas." „Aký hlas?" Jeden hlas." Žena začala spievať pisklavým hlasom, ktorý neuveritelne drásal uši. „Nechaj to tak a daj mi konkrétnejšie znamenie." „ Tak sa ti teda zjavím v noci pri lóžku. " „Mlč!" kričí exorcista a po rade od pátra Giustina sa obrátil k ženám a spýtal sa ich: „Prikážem zlému duchu, aby sa tu zjavil. Máte na to odvahu?" „Áno," odpovedali ženy. Páter sa teda obrátil k posadnutej a povedal: „ Ty sa mi chceš zjaviť v noci, ale ja ti prikazujem, aby si sa mi zjavil tu, zaprítomnosti všetkých!"

V nervóznom napatí očakávania exorcista spozornel a pevnejšie zovrel v ruke kropeni čku so svatenouvodou. Svatenou vodou chce naznačiť neprekonatelnú obrannú čiaru proti prípadným chúťkam démona. Je to dramatická chvíl a. „Zjav sa tu!" opakuje kňaz v hlbokom tichu miestnosti. „Zjav sa tu!" opakuje tretí raz. Zlý duch, pokorený a so zastretým hlasom, konečne odpovie: „Nemám to dovolené." A zretelné chvenie odhalí jeho zničenú pýchu. V iných prípadoch sa démon stretol s príkazmi,ktoré boli silnejšie ako jeho vola. Páter sa ho napríklad opýtal: „Čo treba robiť, aby sa človek vyhol urieknutiu?" Diabol viackrát velmi silno vzdoroval, ale nakoniec bol donútený odpovedať: „Nosiť na prsiach požehnaný kríž." Exorcizmy stále viac oslabujú diablovu silu. Niekedy sa zdá, že zlý duch nenachádza slov na odpoveď, a v snahe vyjadriť sa koktá. Vtedy z otvorených úst a rozšírených nosných nozdier vychádzajú zvuky podobné tomu, ako keď auto prechádza po kamienkoch a ony mu odletujú spod kolies. Svoju slabosť sa démon snaží vždy ukryť za chvastúnstvo. „Ak chceš, aby som vyšiel z tela, "hovorí počas desiateho exorcizmu, „zavolaj svojho spolubrata, ktorý neverí." „ V čo neverí? V tvoju existenciu?" „Nie. Neverí, že som v tomto tele." Mal pravdu. Jeden zo spolubratov pátra Piera Pa-la vyjadril vážne pochybnosti o reálnosti diabolského posadnutia. „Na tom nieje nič zlé," hovorí páter, „kde sa nachádza?" „ V kláštore," odpovedá zlý duch. „Kde?" „ V izbe." „ Vktorej?"

„Ale no," zvolal pohrdavo zlý duch so zdvihnutým ramenom, „ to by bolo, akoby som ti povedal jeho meno." Za dverami počuť kroky, prichádza doktor Lúpi. Neprišiel na dohodnutú hodinu, takže napriek tomu, že naňho dlho čakali, museli začať s exorcizmom bez neho. Keď vystupuje po drevených schodoch, počuť jeho trocha ťahavý krok a zvuk jeho palice na každom schode. Zo slušnosti přerušili exorcizmus a čakali, kým doktor vstúpi. Prišiel k dvojitým dverám, ktoré oddeluju miestnosť od schodovej podesty, otvoril prvé dvere a chytil kl’učku na druhých, aby vstúpil. „Poďte ďalej, pán doktor!" pozývajú ho dvaja pátri. Lekár otvorí a zavrie dvere, ale rozhodne sa nevstúpiť dnu, ani ho nevidno. „Máte chuť na žarty?" pýta sa ktosi. Páter Giustino vstal od svojho stolíka a pribehol k dverám, ktoré otvoril. „Nik tam nieje, "hovorí. Všetci sa rýchlo postavia a schádzajú dole schodmi. Vei’ké dubové dvere na prízemí sú zatvorené a zamknuté ako vždy. Za bránou počas trvania exorcizmov dáva pozor brat Antonio, aby do kláštora v tom čase nik nemohol vojsť. Brat Antonio je na svojom mieste. „Prišiel doktor Lúpi? " pýtajú sa ho. „Nie.", „Prišiel niekto iný?" „Nie." „Bolsi stále na svojom mieste?" „Samozrejme. Prečo?" Nikto však nemá odvahu odpovedať. Nachytal ich nejaký neviditelný podvodník. Vrátili sa do miestnosti a pokračovali v exorcizme. Exorcizmus prišiel ku zvolaniam Sanctus. Duch sa začal bláznivo zmietať a tvár ženy sa strašným sposobom zdeformovala.

„Ešte máš silu tancovať, spievať?Ano alebo nie?" „Nie." „ To znamená, že ty nie si póvodcom spievania, tancovania a besnenia počas dní medzi exorcizmami. " „ To viem ajja, "odpovedal zlý duch tajomným sposobom. „ Vyvráťto!" „Nemóžem." „ V mene Boha, v mene Panny Márie!" „Nechaj ma na pokoji, " prosí duch skl učeným hlasom. „Nie, chcem ťa trápiť tak, ako si ty trápil sedem rokov toto stvorenie. " „Nechaj ma na pokoji! Nieje to moja vina, že som ju trápil. Vyhnali ma práve do nej. " „Pre Kristovu krv, pre Kristovu smrť, vyvráť to!" Posadnutá konečne posluchne. „Kolko sme toho získali? " „ Vyvrátil som velká časť gulóčky." Išlo o urieknutý žuvanec. „Kolko z nej ešte ostáva?" „ Viac ako jedna tretina. " „Prečo si v uplynulých dňoch trápil toto stvorenie?" V tých dňoch totiž žena mimoriadne trpela. Keďže bola neskorá hodina, páter sa rozhodol ukončiť exorcizmus. Zdalo sa tiež, že zlý duch sa uzavrel do tvrdohlavého mlčania. „Nečistý duch, toto tiprikazujempre nasledujúce dni!" Pátra prerušil výsmech. „Aby som bol pokojný. Aby... aby som sa nezjavil tebe," smeje sa. Počas ďalšieho exorcizmu, ako to býva, sa duch vzburil proti kňazovi. „Nevyjdem z nej!"

„Prečo?" „Aby som ťa nahneval." „Ale ja som silnejší ako ty a dnes ťa chcem vyhnať." „Dnes nevyjdem." „Aký máš dóvod?" „Dnes si totiž získal príliš veka." „Ale minulý raz si chcel odísť, v rastline a v dvoch nohách, teda v člověku." „ Opakujem ti, že dnes si získal príliš veka." „ V mene Boha, v mene Svátej hostie, ktorá v dnešné ráno prešla slávnostne pomedzi nás (bol totiž sviatok Najsvatejšieho Kristovho tela a krvi, ktorá zostúpila do duše tohto stvorenia, vyjdi z tohto tela!" „Nejdem!" kričí diabol v záchvate hnevu. „Ale Kristus, nášBoh, nemóže ustúpiť predtebou, nečistý duch. Vyjdi z tohto tela!" Ale zlý duch aj naďalej kričí. „Musíš ísťpreč dnes, na sviatokBožieho Tela!" „Dnes neodídem. " „Akým právom pretrvávaš v tomto tele? Toto stvorenie stvoril Boh na svoj obraz a podobu. Kvóli nemu sa On vtelil, kvóli nemu trpel a zomrel na kríži. Ono teda patrí jemu." Exorcista prerušil modlitbu, avšak na odpoveď čakal zbytočne. „ Toto stvorenie je skutočným chrámom Ducha Svátého, je pravým Božím domom a v Božom dome nemóže byťnikto iný, ibaBoh. Odíď, nečistý duch!" Kňazove slová zahalí ticho. Zlý duch neodpovedá. „Počúvaj, blíži sa hodina požehnania. Znejú zvony, organ sprevádza spev Tantum ergo, kud je na kolenách pred vyloženou Najsvátejšou oltárnou sviatosťou. V túto hodinu sa skláňajú všetky hlavy. Aj ty sa musíš pokloniť a odísť. " Ani tentoraz neprišla žiadna odpoveď.

„Povedz mi v mene Boha, JežišaKrista, nevadí ti tento deň, deň Božieho tela?" Konečne zaznela odpoveď. „Áno." „Tak odíď!" „Bol som v ďalekýchpúšťach, odkiakma zavolali a zakliali. Prišiel som a teraz nemóžem odísť. " Jeho hlas pripomína stonanie. „Ale Boh, náš Boh je vekký, je všemohúci. Pred týmto Bohom kapitulovalfaraón, Pavol padol na zem a aj ty musíš ustúpiť." Zlý duch naňho vrhne pohl’ad plný nevyslovitelného strachu a neodpovie. Vtom zazneli zvony a prišlo požehnanie. „Satan, hka, tuje chvíka požehnania. Kristus v spósobe chleba je teraz pozdvihnutý, pretože chce požehnať všetok svoj kud. V tejto chvíli silou autority a moci, ktorá mi bola daná Bohom, opakujem ti slová Božieho Spasiteka: ,Exi ab ea, exi ab eak Satan, vzdaj chválu Bohu Otcovi, uvolni miesto Ježišovi Kristovi a Duchu Svátému skrze apoštola Petra! Exi ab ea!" Príkaz padol do hrobového ticha, ktoré je v kontraste s radostným zvukom zvonov. Zlý duch mlčí, je zlomený, ale zdá sa, že je pevne pripútaný k telu. Nasledujú ďalšie exorcizmy. „ V mene Boha ti prikazujem, aby si ma poslúchol vo všetkých mojich príkazoch!" Zem. neodpovedá. „Rozumel si?" Ticho. „Prikazujem ti to v mene Boha a Madony!" Ticho. „Ak si pochopil, zdvihni jednu ruku! Ak nie, tak obidve." Pomaly, s velkou námahou zdvihne jednu ruku.

„Dnes by mal byť vekký deň tvojho odchodu. Skutočne odídeš? Ak odídeš, zdvihni obe ruky. Ak ne- odídeš, jednu." Žena. po chvíli váhania zdvihla obe ruky. „ Odídešpresne o piatej? Ak odídeš o piatej, zdvihni obe ruky. Ak odídeš neskór, zdvihni jednu. " Zdvihla obe ruky. „Keď odídeš, bude sa toto stvorenie skutočne cítiť dobre? Ak sa bude cítiť dobre, zdvihni obe ruky, inak iba jednu." Zdvihla obe ruky. „A budú sa cítiť dobre aj všetci ostatní členovia rodiny? Ak je to tak, zdvihni obe ruky, ak nie, iba jednu." Zdvihla opať obe ruky. „Postav sa a vyvráť to." Žena sa postavila a potom si kTakla pred misu. „vyvráť to!" Skláňa sa a snaží sa poslúchnuť. „vyvráť to!" Nedokáže to. Nesnaží sa postaviť, ale skláňa sa ešte viac nad misu. Hodiny ukazujú presne 16:35. „ Celou autoritou, ktorú mám od Boha, ti prikazujem, nečistý duch, aby si okamžite vyšiel z tohto tela! Ak odídeš okamžite, vyháňam ťa na púšť, do stredu Sahary. Ak hneď nevyjdeš, vyháňam tá do pekla!" „Ideeeem..., "a vo chvíli toho vyvráti vel’ké množstvo. „ Choď, choď! Choď na púšť a predtým, než by si sa chcel vrátiť medzi nás, nemóžeš tak urobiť bez toho, žeby som ti topovedal. " O chvílu po týchto slovách žena povedala: „Som uzdravená." „A gulka?" „Gulka bude v mise," hovorí lekár. Rýchlo vstane a beží k mise. Svojou palicou sa prehrabuje v zvrat-kách a na dne misy nachádza

slávnu gulku, úplne suchú. Je to gulka velkosti malého orecha zo salámy so siedmymi rožkami. Taký bol priebeh tohto prípadu. Po vyčerpávajúcich exorcizmoch a tvrdých zápasoch, 23. júna 1920, sa žena zrazu cítila slobodná. Je slobodná. Všetko sa teda skončilo? Nie. Bohužial, nie. Diabol, ktorý bol v nej, pokračoval v rozsievaní smrti a ničenia. A práve táto smrť a ničenie robia z tohto prípadu záležitosť, ktorú je potrebné neustále skúmať. Všetci exorcisti musia vedieť, že aj keď je diabol vyhnaný, stále može útočiť. Všetci exorcisti musia vedieť, že práve oni viac ako iní možu byť cielom ťažkých útokov diabla, ktorého vyhnali z tela posadnutého. Niekolko dní po oslobodení jeden z asistentov, ktorý bol nepretržite po boku posadnutej počas exorcizmov, pán Cassani, prišiel za pátrom Pierom Paolom. Bol velmi rozrušený. „Páter, potrebujem s vami hovoriť." „Nech sapáči, hovorte. " „Počas týchto siedmich rokov som ako priatel a blízky rodiny, vždy pomáhal spolu s mojou dcérou úbohej žene, keď mala krízu. Zlý duch mi viackrátpovedal, že budem musieť zomrieť. Zlý duch sa nikdy nevyhráža nadarmo." Zdá sa, že pán Cassani je terorizovaný. Kňaz ho chce povzbudiť: „Bolopotrebné, aby vám zlý duch povedal to, čo viete, že zomrieť je nevyhnutné?" „Páter, prepáčte, ale nenechali ste ma dokončiť. Zlý duch povedal, že budem musieť zomrieť už o tri mesiace ako obeť jeho pomsty. " „ Vy tomu veríte?" „Akoby nie!"

„Neviete, že zlý duch je otcom lži? A nehovorím to ja, to hovorí Cirkev." „Páter, slovami vyhrávate vy. Uvidíme, ale teraz mi dajte požehnanie pred oltárom Madony. " O niekolko mesiacov po tomto stretnutí, v chladné novembrové popoludnie, zavolala pátra Piera Pao- la predtým posadnutá žena, ktorá už bola úplne uzdravená: „Páter, príďte ihneď, ak chcete vidieť pána Cassaniho a vyspovedať ho." „Čo sa mu stalo?" „ Umiera." Páter utekal, ako najrýchlejšie vedel. Pán Cassani bol skutočne vo vážnom stave a chrapl’avým hlasom hovoril: „Pamatáte sa, páter, na požehnanie, ktoré ste mi udělili pred oltárom Madony? Pamatáte sa na moju predtuchu? Zomriem a bude to jeho pomsta." Mal na mysli diabolského ducha. Pán Cassani, doteraz silný a zdravý, na druhý deň zomrel. O krátky čas sa stala ďalšia udalosť. Istý človek ktorého poznala rodina posadnutej a páter Pier Paolo, zaujal zretelným sposobom neveriaci postoj. Potial’ sa neudialo nič zlé. Horšie bolo, že k nevere pridal aj otvorene výsmešný postoj. V jeden deň, aby podporil pochybnosti iných v súvislosti s prípadom posadnutej, sa vyjadril takto: „Ak to bol zlý duch, prečo teraz nevstúpi do mňa?" O niekolko rokov neskor tento pán ochorel na tuberkulózu. Zavolal si exorcistu a povedal mu: „Nech zomriem na akúkolvek chorobu, len nie na túto!" A vybuchol v plač. Aj v tomto prípade diabol neodpúšťal. Pier Paolo bude navždy prežívať úzkosť svojich spomienok. V jeden deň pocítil, ako mu niekto silno udrel po hlave. Obzrel sa, ale nevidel nikoho. Odvtedy viac nedokázal držať hlavu vzpriamene a chodil s bradou opretou o hruď. Hovoril: „Išlo o pomstu diabla. A je to velmi málo, čakal som ovela viac. Pán je milosrdný." Ale strach ho už nikdy viac neopustil. Tak ako neopustí ani biskupa Piacenze. Toho, ktorý

prikázal pátrovi Pierovi Paolovi, aby vykonal exorciz-mus. Isabó počas exorcizmov predpovedal aj jeho smrť. A tá prišla presne. V noci. Diabol ako ručiaci lev našiel, koho mal zožrať. Ako je možné, že sa diabol dokázal pomstiť tomu, kto ho vyhnal z tela ženy? Može diabol konať aj po posadnutí a vplývať negatívnym a zničujúcim sposobom? Tu je potrebné dodať iba to, čo možeme povedať, a nesnažiť sa poznať viac, než sa dá. Diabol neustále obchádza, aby rozsieval krv, smrť a skazu. Vždy a neprestajne. Byť posadnutým je skúsenosť, ktorá sa, paradoxne, nemusí nikdy skončiť. A to v takom význame, že aj keď je už človek oslobodený, zostáva na ňom stopa, rana ako čierna diera, ktorá ho všade sprevádza. Diabol nie je viac živou realitou v j eho vnútri, j e však ťaživou pečaťou, ktorú neustále tajomne cíti. Aj my exorcisti nesieme vo svojom vnútri váhu diablov, ktorý ch sme vyhnali. Vyháňame ich, ale oni nezomierajú, stále žijú a robia zle. A predovšetkým neustále obťažujú tých, ktorí prispeli k ich vyhnaniu. A práve preto si vyberám spolupracovníkov, ktorí sú pevní vo viere a vedú modlitbový život. Byť v Božej milosti a blízkosti je bezpečným liekom proti útokom diabla. Diabol nás neustále a bez prestania sleduje a pokúša. A rovnako sa správa aj k tým, ktorí sa oslobodili z posadnutia, pretože ak sa mu opatovne podarí získať takúto dušu, je to preňho velké víťazstvo. Prirovnal by som to k tomu, ako keď si dieťa zlomí ruku. Dajú mu ju do sadry a kosť sa zrastie. Ale tá ruka už nikdy nebude ako predtým. Zlomenina, ktorá sa zahojila, zostáva stále prítomná, dieťa ju cíti aj vtedy, keď rastie a stáva sa dospelým. A tak je to aj s posadnutiami. Pamatám si, ako som raz pomohol oslobodiť jednu mladú ženu. Po roku sa táto žena opať vrátila ku mne a bola znova posadnutá. Tak som musel nanovo začať s exorcizmom. Hneď na začiatku mi však

diabol povedal: „ Čo chceš urobiť, ty kňaz? Nevieš, že je odteraz navždy moja? Vrátila sa ku mne. Ja som zvíťazil" Našťastie sa mi ju podarilo oslobodiť aj druhý raz. Ale bolo to velmi ťažké. V Piacenze sa diabol vrátil a robil to, čo som nikde a nikdy nevidel konať. Vrátil sa, aby zabíjal. Je velmi ťažké vysvetliť toto konanie. Možeme však povedať jedno: Nie vždy, ale často je človek posadnutý vedome. ]e to práve vola človeka, ktorá hovorí satanovi: „ Vstúp do mňa." Keď uzavrieme zmluvu so statnom, je ju takmer nemožné vypovedať. Ak dáme satanovi dušu k dispozícii na večnosť, síce oslobodenie je aj potom možné, ale zmluva už existovala a jej dosledky treba zaplatiť. Duša sa teda može zachrániť, ale telo - a to je tajomstvom - može zomrieť satanovou rukou a z jeho vole.

4. DETI, Z KTORÝCH SA STÁVAJÚ ZABIJACI Po exorcizmoch nad rímskym rolníkom sa moj život stal viac aktívnym, ale zároveň aj monotónnym. Monotónnym preto, lebo po tom prvom exorcizme robím každý deň iba jedno: ďalšie exorcizmy. Denne, vrátane sviatkov, exorcizujem desať až patnásť osob. Je to moj osobný zápas proti diablovi. Zápas, ktorý som sám nevyhladával. Túto úlohu mi zveril Boh prostredníctvom kardinála Polettiho a ja som ju prijal v duchu poslušnosti. Prijímam tento zápas, aj keď je tvrdý a strašný. Ako to bolo v prípade, keď sa predo mnou objavilo niečo, čo som nikdy nečakal: niekolkomesačné dieťa. Je to velmi ťažké pochopiť, ale bohužial, aj to je realita. Medzi obeťami diabla je vela detí. Diabol sa snaží zmocniť aj ich tela, hoci sú nevinné. A často sa mu to aj podarí. Posadnutie sa može niekedy začať už vtedy, keď sú ešte v tele matky. Je to strašné, ale je to tak. Stane sa, že nejaký bosorák uriekne ženu s úmyslom zasiahnuť aj jej dieťa, ktoré v sebe nosí. Žial, niekedy to skutočne účinkuje. Je to nevysvetlitelné, ale urieknutie sa podarí. Je zrejmé, že ide o vec, ktorú Boh dovolí. Prečo? To je tajomstvo. Stáva sa, že Boh nechá volnú ruku diablovi, ktorý sa vyvrši na najnevinnejších stvoreniach, deťoch. Tak sa stane, že je tu dieťa posadnuté už od narodenia. Znaky posadnutia sú ihneď velmi zretelné. Ak také dieťa prinesú do kostola, plače a hádže sebou bez žiadneho zjavného dovodu. Rovnako reaguje aj doma, keď sa rodičia modlia.

Postupne ako rastie, sa tieto fenomény zvýrazňujú. Rozpoznať ich je možné však hneď od začiatku. Práve preto radím všetkým rodičom, aby pokrstili svoje dieťa čo najskor po narodení. Aby nenechali uplynúť príliš dlhý čas. Krst je velmi silným exorcizmom. Krst vyháňa diabla a on sa ho bojí. Nie náhodou vačšinu posadnutých vo svete tvoria nepokrstené osoby. A predovšetkým s nepokrstenými má diabol lahkú prácu. Priniesli mi niekolkomesačné dieťa. Rodičia si nevedeli vysvetliť niektoré jeho nezvyčajné reakcie. Plač, ktorý posobil, akoby pochádzal z iného sveta. Nenormálny krik na svoj vek. Lekári ho vyšetrili, no nič nenašli. A tak rodičom povedali: „Počkajte, kým vyrastie. Postupne sa všetko vyrieši." Z ich pohladu to je pravda. Dieťa nemá také problémy, ktoré by sa museli riešiť liekmi. Skor naopak, neraz sa stane, že ak dieťaťu podajú nejaký upokojujúci liek, reaguje opačne. Je velmi podráždené. Lieky mu nepomáhajú, majú opačný, neželaný efekt. Prešlo niekolko dní a otec, ktorý je praktizujúcim katolíkom, si všimol čosi nezvyčajné. Sotva vkročí s dieťaťom do kostola, dieťa začne zúfalo plakať. Sčervenie v tvári a všade mu navierajú žily. Pripomína neovládnutelný oheň. A tak v otcovi vzniklo podozrenie, že ide o čosi, čo nie je ludské, čo treba vyhnať. A preto prišiel za mnou. Nikdy ku mne nepriviedli také malé dieťa. Mám pochybnosti, ale dobre viem, že exorcizmus nikdy neurobí zle. Tak mi to velakrát opakoval páter Candido. Buď má pozitívny účinok, alebo žiadny. A tak si dám na seba štólu, do ruky vezmem knihu exorcizmov, svatý olej, svatenú vodu a začínam exorcizmus. Stačí iba niekolko slov a dieťa už začína plakať a silno kričať. Hoci má len niekolko mesiacov, zdá sa, že je schopné vytrhnúť sa z otcovho náručia. Otec ho musí položiť na zem. V rychlosti končím exorcizmus a rodičom hovorím, že exorcizmus musíme zopakovať viackrát, a to najmenej tri až štyri razy týždenne.

Takýmto sposobom to trvá niekolko mesiacov. Diabol nikdy nič nehovorí. Jediným viditelným znamením, ktorým sa prejavuje, je strašný krik dieťaťa počas celého trvania exorcizmu. Keď skončím, stíchne. Plač dieťaťa počas obradu drása srdce rodičov. Zdá sa, že pre ich syna niet žiadnej útechy. Prosím rodičov, aby sa vel’a modlili, postili sa a denne prichádzali na svatú omšu. Poslúchli moje rady, a tak sa po niekol’kých mesiacoch stalo to, čo som v takom krátkom čase nikdy nečakal. Rodičia prišli s dieťaťom za mnou. Začal som s exorcizmom, ale dieťa je pokojné a neplače. Usmieva sa. Pomodlím sa celý obrad, pokropím ho svatenou vodou, pomažem posvateným olejom. Je to neuveritelné: po niekol’kých mesiacoch je dieťa oslobodené. Na vlastnej koži som sa naučil, aké strašné bývajú posadnutia detí. Agresívne, divoké. Zároveň som pochopil, aké sú deti bezbranné a krehké. Ako tieto deti rastú, objavuje sa jasný znak, ktorý svedčí o ich posadnutosti: je to zákernosť. Zákernosť, ktorá sa vymyká rozumu a najma veku. Je to sposob konania zla, túžba ničiť. Zároveň to vyzerá, akoby všetko bolo prejavom osobnosti, akoby tu šlo o výbušnosť, ktorou dokazujú vlastnú silu všetkému a všetkým. Existuje vela prípadov detí aj adolescentov, u ktorých bola táto zákernosť jasným znakom posadnutia. O niektorých písali noviny, do televíznych relácií boli pozvaní kriminológovia a psychiatri, aby sa pokusili vysvetliť takú hroznú krutosť. Na exorcistu sa zabudlo. Ak by ho niekto zavolal, objasnil by tieto prípady počas niekolkých minut. Povedal by: „Ide o posadnutie diablom." Spomínam si na dva prípady, ktoré pozná celý svet. Budem o nich hovoriť, aby ste ma pochopili a aby sa čím viacerým luďom otvorili oči. Chcem ukázať, ako diabol chodí po svete a požiera bytosti, ktoré by mali byť čisté, nevinné a radostné. Prvý prípad sa odohral v Anglicku a je ním vražda Jamesa Bulgera. Druhý prípad sa odohral v Taliansku. Išlo o vraždu Susanny Cassiniovej a jej syna Gianlucu de Narda.

James Bulger sa narodil v Liverpoole 16. marca 1990. V roku 1993, keď mal iba tri roky, ho uniesli a zavraždili dvaja desaťroční chlapci, Jon Venables a Róbert Thompson. K únosu prišlo v obchodnom centre New Strand v Botole v Anglicku, kde bol vtedy James aj so svojou matkou Denise. Jon a Róbert boli tiež v centre. Ponevierali sa po ňom a pozorovali deti, ktoré pobehovali nedaleko vstupu do jedného z obchodov. Zrazu dostali nápad: „Čo keby sme uniesli nejaké dieťa?" Najprv sa pokusili prilákať dvojročné dieťa, ktoré sa hralo so svojou sestričkou, ale matka to zbadala a obidvoch odohnala. James bol v obchodnom centre spolu s mamou. Tá ho na chvíločku nechala samotného pred dverami obchodu. Keď sa vrátila, zistila, že malý zmizol. James zatial kráčal sám až pred samotnú budovu, kde ho chytili obaja chlapci. Prišli k nemu, chvílu sa s ním zhovárali, aby si získali jeho doveru a potom ho vyviedli von z nádvoria. Celú scénu zachytili bezpečnostné kamery. Jon a Róbert viedli chlapca skoro štyri kilometre. Dieťa začalo plakať a volať svoju mamu. Ale oni ho ťahali ďalej. Nedaleko kanálu Róbert zo žartu navrhol: „ Čo sa stane, ak malého hodíme do kanála?" Potom ho jeden zdvihol za nohy a nechal spadnúť. Sposobil mu tým hlbokú ranu na čele. Obidvaja vedeli, že tentoraz zašli priďaleko. A tak sa skryli sa za nedaleký plot a prizerali sa. Ale pri chlapcovi sa nikto nezastavil. Vyšli teda zo svojho úkrytu a malého vzali. Namierili si to do mesta. Ranu na Jamesovom čele zakryl Jon kapucňou svojej vesty. Keď prišli na křižovatku, chlapec sa im vytrhol z rúk a utekal doprostred cesty volajúc mamu. Róbert ho dobehol a ťahal ho preč. Mnohí motocyklisti si všimli ťahané dieťa, ktoré sa vzpieralo a nechcelo kráčat’. Ale nikomu nenapadlo zosadnúť z motorky a zistiť, čo sa vlastne deje. Jon chytil Jamesa za nohy a Róbert za driek. Niesli ho tak až na trávnik pred jednu reštauráciu. Tu k nim prišla nejaká žena, ktorá si všimla Jamesove rany. Spýtala sa ich, čo sa stalo.

„Nevieme, kto to je. Našli sme ho pod kopcom," odpovedali Jon a Róbert a tvárili sa, že chlapca nepoznajú. Žena ukázala chlapcom najbližšiu policajnú stanicu. Oni sa však vybrali opačným smerom. Žena na nich kričala, aby sa zastavili, ale dokázali jej ujsť. Všetci traja šli ďalej a ich cesta viedla až do County Road. Po ceste sa zastavili v roznych obchodoch. Potom prišli pred železničnú stanicu Walton & Anfield na Walton Lane. Bola to malá, už nepoužívaná stanica. Vrátili sa okolo cesty spať, potom zašli do uličky, ale hned z nej vyšli. Policajnú stanicu mali po pravej strane a Róbertov dom po lavej. Rozhodli sa vrátiť k železnici, pričom sa vyhli policajnej stanici. Túto trojicu počas ich dlhej cesty videlo tridsaťosem l’udí. Nik ich však nezastavil. Kým kráčali smerom k železnici, Jon z chlapca strhol kapucňu a hodil ho medzi stromy. Jeden z chlapcov zobral modru farbu, ktorú kúpili ráno v obchode, a natrel ňou Jame-sovi tvár. Potom doňho začali hádzať tehly a kamene. Bili ho železnou tyčou. Jeden z nich ho začal kopať. Thompson kopol malého Jamesa do tváre s takou silou, že v nej zostal odtlačok jeho topánky. Stiahli mu nohavice a jeden z chlapcov mu krútil genitáliami. Do chlapcových úst napchali tužkové baterky, ktoré kúpili pred niekolkými hodinami. James mal zlomeniny na roznych častiach tela. Ešte živého ho nechali na kolajniciach, hlavu mu pozakrývali kameňmi a dúfali, že keď ho prejde vlak, jeho smrť bude vyzerať ako náhoda. O chvílu naozaj vlak prerezal telo malého na dve polovice. Pitva neskor preukázala, že James bol mrtvy už predtým, ako ho vlak prešiel. V nasledujúcich mesiacoch absolvovali obidvaja chlapci vela testov. Tie ukázali, že Thompson, syn alkoholika, bol otcom opakovane znásilnený. Rovnako aj jeho mladší brat. Venables bol syn rozvedených rodičov, ktorí obidvaja mali v minulosti patologické depresie. Mal staršieho brata a mladšiu sestru a obaja mali problémy so správaním. Preto sa z neho v škole vysmievali a neustále bol predmetom šikany. Venables spoznal Thompsona v škole po tom, ako obidvaja prepadli.

Spoločne chodievali poza školu. Hnaní silou, pre ktorú niet vysvetlenia, uniesli malého Jamesa a zavraždili ho, akoby pili pohár vody. Ako je možné, že urobili taký hrozný čin? Žial, logicky to nie je možné vysvetliť. Možeme skúmať ich minulosť a ťažké detstvo, ktoré prežili. Ale či chceme alebo nie, ani to uspokojivo neobjasňuje takú velkú krutosť a zákernosť. A v tomto prípade ide o diablovu zákernosť. Takýto delikt sa nedá vysvetliť ináč, len ako konanie diabla. Bol to práve on, kto sa nejakým sposobom dokázal zmocniť týchto dvoch chlapcov a priviesť ich krok za krokom k iracionálnej a strašnej skazenosti, vražde malého neviniatka. Takáto zákernosť sa nedá vysvetliť. Je však velmi doležité všimnúť si násilie otcov voči deťom, čo je aj Thompsonov prípad. Násilie otcov na synoch je jedným z prednostných kanálov, ktorými satan vstupuje do sveta. To, že Thompson bol opakovane znásilnený svojím otcom, nie je zanedbatelným detailom. Chlapci sú často posadnutí démonom, ak boli v minulosti znásilnení vlastným otcom. Otcovo násilie je velmi účinným kanálom, cez ktorý prichádza démon. Vina otcov zasahuje deti pre zlo mimoriadneho charakteru. Nie všetci, ktorí boli znásilnení svojimi otcami, sú neskor aj posadnutí. Ale mnohí áno. Otcovia odovzdávajú synom duchovné dedičstvo, ktoré matky nemajú. Ak otec často žehná vlastného syna, jeho požehnania majú pozitívny účinok, ovela pozitívnejší, ako keď žehná matka. Preto ak otec znásilní svojho syna, efekt može byť devastujúci. Marinella mala osemnásť rokov, keď ku mne prišla po prvýkrát. „Prečo si myslíš, že siposadnutá?" pýtam sa jej. „Páter, "hovorí mi, „užod detstva nedokážem vstúpiť do kostola. Nedokážem vojsť na svaté miesta. Snažím sa tam vstúpiť, ale nejaká sila mi v tom bráni. * „Odkedy tým trpíš?"

„Približne od mojich siedmich rokov. " „Stalo sa niečo, keď si mala sedem rokov?" „Páter... Trochu sa hanbím..." „Predo mnou sa nemusíš hanbit’. Povedz mi všetko." „ Otec ma znásilnil. " „Kolkokrát ťa znásilnil?" „ Velakrát. Teraz je už mrtvy. Ale nič sa nezmenilo. Mój život je plný nešťastia. Chcem prosit Boha o pomoc, ale nedokážem to. Nedokážem sa modlit a neviem, kto by mi moholpomócť. " To znamená, že posadnutie, ak oň ide, trvá už jedenásť rokov. Teda velmi dlhý čas. Rozhodnem sa preto nevykonať exorcizmus ihneď. Som doma sám a nemám pri sebe žiadnych asistentov. Obávam sa jej možnej agresívnej a negatívnej reakcie. Dohodneme sa teda na střetnutí o týždeň. Marinella přišla presne o sedem dní. Mám pri sebe desať osob. Devať laikov a mladého kňaza, ktorý ma poprosil, aby mohol byť občas prítomný pri exorcizmoch. Dievča si l’ahne na ložko a nechávam ju spútať. Dám si na seba štólu, do ruky zoberiem svatenú vodu a svatý olej. Začnem s latinskými modlitbami. Marinella reaguje okamžite. Hádže sebou, ale pásy, ktorými je pripútaná, zatial’ držia. Mladý kňaz vedra mňa sleduje celú scénu s obavami. Potom vo chvíli lutosti nad dievčaťom urobí niečo, čo radšej nikdy nemal robiť. Pristupi k Marinelle, dotkne sa jej pleca a povie: „Odvahu, čoskoro sa to skončí." Marinella sa obráti. Prenikne ho očami zmije a povie mu: „A ty si kto, malá panna?" „Som..." „Mlč!" zasiahol som. Požiadal som mladého kňaza, aby ustupil. Ale škoda, už bolo neskoro. Diabol pozerá na mladého kňaza a vychrlí na neho prud slov:

„Malá panna, čo tu robíš? Nemala by si byť o tejto hodine v posteli a spinkat? Aách, prepáč. Ty, keď sú všetci v posteli, nikdy nejdeš spinkat’. Ty v noci nespíš. Ty masturbuješ pred televízorom. Baví ta márniť čas osamote, nie? Oh, áno, je to pravda. Čo robíš? Neodpovedáš? Biedna panna, odhalená tu pred všetkými!" A hlučný smiech pochová aj to, čo z mojho spoločníka zostalo. Ale teraz naňho nemám čas. Musím pokračovať v exorcizme. Diabol upratal mladého kňaza a ja viem, že nateraz s ním nič viac nezamýšla. Vedla neho totiž stojím ja. Moj exorcizmus je pre démona strašným trestom. A s týmto trestom sa on teraz musí konfrontovat’. „Mlč, diabol!" kričím. „Mlč! Odpovedz mi v mene Krista: Kto si, že sa opovažuješ obťažovať toto dievča? Kto si?" Marinella sebou hádže a z ust jej teču sliny. Zrazu sa začne velmi silno triasť a z ust jej zaznie dlhé zavýjanie. „Mlč ty, kňaz! Neodpoviem ti!" kričí. „Nikdy ti neodpoviem!" „ V mene Krista, odpovedz mi! Kto si?Povedz mi, ktosi!" Z hrdla Marinelly vychádza ponurý hlas: „Ja som nočná mora Marinelly. Som jej démon a jej potešenie. Som diabol a príčinou toho, že som ju posadol, je jej otec. Bude mnou posadnutá navždy." „ Ty neposadneš navždy nikoho. Kristus víťazí. Kristus zvíťazil. Kristus ťa porazí. " Pokračujem v exorcizme. Zdá sa, že latinské modlitby su účinné. Marinella reaguje na moje slová počas troch hodín velmi agresívne. Potom ukončím exorcizmus. Marinella sa nepamatá na nič, čo sa pred chvílou udialo. Požiadal som ju, aby mi porozprávala niečo o otcovi. Odpovedala: „Bol to násilník a ja som bola jeho hračkou. Musela som splniť jeho požiadavky. Inak ma bil až do krvi a rovnako aj moju matku. To všetko som trpela dlhé roky, až kým nezomrel. Ale viete, čo vám poviem?" „Čo?" „Poviem vám, že ho nedokážem nenávidieť. Bol to moj otec. Bol to moj otec... "

Marinella sa pustí do plaču. Utešil som ju a dohodol som sa s ňou na ďalšom stretnutí o týždeň. Poprosil som ju, aby sa vyspovedala a každý deň sa snažila priblížiť čo najviac k nejakému kostolu. Hovorím jej: „Aj keď nedokážeš vojsť do kostola, skús stáťpred ním vonku aspoň páť minút v tichosti. Uvidíš, že ak tak budeš robiť každý deň, o niekolko mesiacov dokážeš do kostola aj vojsť." Rozlučim sa s ňou, ale viem, že ma čaká ešte jedna uloha. Úloha porozprávať sa s mladým kňazom. Čaká na mňa pred miestnosťou, kde prebehol exorcizmus. Hladí do zeme. Je zlomený a zároveň vystrašený. Hovorím mu: „ Vidíš, čo sa stane, keď si príliš trúfaš? Najprv je potrebné mať s démonmi istú skúsenosť. Ale predovšetkým musíš viesť svátý život. Inak ťa diabol odhalia pred všetkými poníži." „Páter, je mi to lúto. " „Bude topre tebaponaučením. " „Páter...” „Prosím." „Musím vás o niečopoprosit’. " „Nech sapáči. " „Móžete ma vyspovedať?" 21. februára 2001 v Novi Ligure v Taliansku Erika de Nardová, ktorá vtedy mala sedemnásť rokov, so svojím priatelom Maurom Favarom - „Omarom", tiež sedemnásťročným, dobodala na smrť kuchynským nožom svoju matku Susannu Cassiniovú - „Susy" a jedenásťročného brata Gianlucu. Hroza a dynamika tohto činu človeka až mrazí. Susy sa spolu so synom Gianlucom vrátila domov okolo pol osmej večer. Zazvonila pri dverách. Otvorila jej dcéra Erika. Spoločne šli do kuchyne a tam sa medzi matkou a dcérou začala hádka o zlých školských výsledkoch dievčaťa. Vtedy sa to spustilo: prvé bodnutie. Po ňom si dievča natiahlo rukavice. Omar, ktorý bol ukrytý v kúpelni na prízemí a rukavice už mal na rukách, pribehol k Erike, aby jej pomohol. Spoločne zaútočili na Susy

zozadu. Jeden z nich jej zapchal ústa rukou a druhý začal zasadzovať rany nožom. Potom sa pridal aj druhý. Žena sa snažila utiecť, ale narazila do kuchynského stola, ktorý sa pod silou nárazu rozlomil na dve časti. Obidvaja bodali nožom dovtedy, kým Susy nebola mrtva. Gianluca rýchlo pribehol z prvého poschodia a zhrozený videl celú scénu matkinej vraždy. Obaja si ho hneď všimli a okamžite zasadili ranu i jemu. Najprv na prízemí, potom na prvom poschodí vilky. Tu, v Erikinej izbe, bol Gianluca zavraždený paťdesiatimi siedmimi bodnutiami nožom. Erika a Omar sa potom vrátili na prízemie. Spoločne plánovali, ako zavraždiť aj otca, ktorý mal prísť. Ešte predtým však boli prezradení. Ani v tomto prípade niet čo dodať. Može byť na svete ešte vačšia ohavnosť? Vačšia nenávisť? Vačší hnev? Zdá sa, že je to ťažké si čo i len predstaviť. Je to neludská ohavnosť. Je to diablova ohavnosť. Podobná tej, ktorá zasiahla dievča z Cassina, našťastie iba na jeden deň. Laura mala v júli 1998 štrnásť rokov. V jeden večer ju kamarátka zo školy pozvala na krátku prechádzku. „Kampójdeme?" pýta sa Laura. „Pozrieť sa na niečo, čo si ešte nikdy nevidela, " odpovie priatelka. Vyšli z mesta a zamierili do neďalekého lesa. Po chvíli prišli k horskej samote a vstúpili do domu. Desať osob zahalených kapucňami sa zúčastňuje na špiritistickej seanse. Vzývajú duchov, aby s nimi komunikovali. Potom obetujú diablovi nejaké zviera, ktoré krátko predtým chytili. Laura má strach, ale neodváži sa utiecť. Priatelka ju drží za ruku a prinúti ju zostať. Trvá to asi hodinu. Potom, ako sa všetko skončilo, sa obe priatelky vrátili do mesta. Podla Laury šlo o hlúpu hru, ale neškodnú. Rozlúčila sa s kamarátkou a šla domov. Keď prišla domov, rodičia ešte nespali. Pozdravili ju, ale Laura im odpovedala vulgárnymi nadávkami. Je to nezvyčajné, pretože Laura nikdy nenadávala, ani sa nesprávala agresívne. V ten večer sa k nej však

vobec nedá priblížiť. Ak sa jej pýtajú na dovod nadávok a vulgárnych slov, ktoré opakovane vychádzajú z jej úst, okamžite útočí. Pluje, hryzie a kričí. Je to ktosi úplne iný. Vyzerá ako posadnutá. Otec je praktizujúcim katolíkom. Počul hovoriť o pátrovi Candidovi, exorcistovi od Svatých schodov, mojom učitelovi. Dlho nerozmýšla a uprostred noci zoberie dcéru autom do Ríma. Ku Svatým schodom prišiel nadránom. Zastavil auto a čakal, kým frátri o šiestej otvoria bránu. „Potrebujem hovoriť s pátrom Candidom," hovorí prvému frátrovi, ktorého uvidí. „Prečo?" „Musím mu ukázat moju dcéru," hovorí a ukazuje na dievča vedla seba, ktoré nevrlo hádže nenávistné pohlady na reholníka. „Páter Candido je indisponovaný. Musíte sa obrátit na jeho nástupcu. Menuje sa páter Gabriele Amorth a toto je adresa jeho bytu." Obaja hneď nastúpili do auta a prišli ku mne. Počkali, kým som sa zobudil. Potom ma zavolali. V to ráno som mal pred sebou dva velmi tvrdé exorcizmy. Preto som nechal otca s dcérou čakať na vrátnici, pokial som neskončil. O dvanástej mi pripomenuli, že mám s nimi dohodnuté stretnutie. Bol som velmi unavený, ale súhlasil som. Myslel som si: Dám im nejaké rýchle požehnanie a potom končím. „Dobrý deň. Ako sa volá toto dievča?" pýtam sa. Odpovedá mi otec a vo vzduchu panuje napatie. Obidvaja sú velmi unavení. Ale ihneď chápem, že ide o niečo viac ako len o obyčajnú únavu. Začínam požehnaním. Hneď som potrestaný za neopatrnost’. Stojím príliš blízko Laury, ktorá skočí ku mne a uhryzne ma do zápastia. Cítim, ako mi jej zuby vnikajú do masa. Vykríkol som a ustúpil. Pochopil som, že ide o vážny prípad. Začal som sa sústrediť a modlím sa silnejšie a pozornejšie. Stačí desať minút a Laura akoby splasla. Zdá sa, že je zničená nejakou neludskou námahou.

„Ako ti je, Laura?" „Dobre, páter," odpovedá. „Laura, teraz si slobodná, choď. " Laura vstala a vyšla na dvor. Hneď behá a hrá sa s loptou. Ako je možné, že bola oslobodená v takom krátkom čase? Je to zásluha jej otca. Presnejšie, rýchlej reakcie otca. Ak sú posadnutia odhalené dostatočne skoro, nestihnú sa zakoreniť. Diabol sa pokúšal Lauru dostat. Vošiel do nej počas špiritistickej seansy. Počas niekolkých hodín sa však nedokázal zakoreniť tak, ako chcel. Preto jej oslobodenie bolo jednoduchšie. Aj evanjelium hovorí o posadnutom chlapcovi. Ježiš je na vrchu Tábor s troma učeníkmi. Tu sa udialo premenenie. Všetci štyria potom zostúpia z hory k ostatným apoštolom. Nachádzajú ich obkolesených mnohými luďmi a zákonníkmi, s ktorými diskutujú. Keď uvidia Ježiša, jeden z nich predstúpi a hovorí: „Učitel’, prosím ťa, pozri sa na mojho syna, je to moje jediné dieta! Hl’a, zmocňuje sa ho duch, z ničoho nič kričí, hádže ním, až mu ide pena; ťažko ho opúšťa a týra ho. Prosil som tvojich učeníkov, aby ho vyhnali, ale nemohli." Tento neúspech pravdepodobne vyvolal diskusiu so zákonníkmi, ktorí si nenechali ujsť príležitosť na ohováranie učeníkov a neprítomného učitela. Ale teraz je už tu. Keď sa dozvedel, o čo ide, zvolal: „Neveriace askazenépokolenie, dokial budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? " Potom, hladajúc pohladom mladého posadnutého, povedal: „Priveďte ho sem, ku mne!" Viera je pre Ježiša základným predpokladom na konanie zázrakov. Plače nad chýbajúcou vierou nielen u zákonníkov a mladíkovho otca, ale aj u apoštolov, ktorých neúspech podlomil ich malátnu a váhavú vieru. Mladíka priviedli k Ježišovi.

V jeho prítomnosti okamžite dostane záchvat, hádže sa po zemi, chrčí a pluje. Počas záchvatu sa Ježiš pýta otca: „Odkedy sa mu to stáva?" „ Od detstva. A často ho vrhol aj do ohňa a do vody, aby ho zahubil. Ale ak niečo možeš, zlutuj sa nad nami a pomož nám!" Ježiš odpovedá: „Akmožeš?! Všetkoje možné tomu, kto verí." A chlapcov otec hneď vykríkol: „ Verím! Pomož mojej nevere!" Ježiš pristúpil k mladíkovi hovoriac: „Nemý a hluchý duch, ja ti rozkazujem: Vyjdi z neho a už nikdy doň nevchádzaj!" Ten vykríkol, mocne ním zalomcoval a vyšiel. Chlapec ostal ako mrtvy, takže mnohí vraveli: „Zomrel." Ale Ježiš ho chytil za ruku, zdvihol ho a on vstal. Keď potom vošiel do domu a boli sami, učeníci sa ho spýtali: „Prečo sme ho nemohli vyhnaťmy?" A Ježiš: „Pre vašuslabú vieru! Veru, veruhovorím vám, keby vaša viera bola ako horčičné zrnko apovedali by ste tomuto vrchu:,Prejdi odtial’ ta!' -prejde. A nič vám nebude nemožné." Ježiš je prvým vďkým exorcistom. Táto epizóda ukazuje, že je velmi vhodné exorcizovať deti od narodenia. Diabol sa násilne zakoreňuje v deťoch. Mladík pod vrchom Tábor bol oslobodený iba vďaka velkej Ježišovej viere. Čím dlhšie je malé dieťa posadnuté, tým ťažšie je oslobodiť ho. Deti sú nevinné. Rodičia ich však často nedostatočne chránia. A to aj preto, lebo rodičia často žijú tak, akoby život nemal zmysel. Diabol všetko ničí a snaží sa postaviť jedných proti druhým. Ak sa mu podarí postaviť proti sebe matku a otca, ak dokáže rozdeliť rodinu, dosiahne svoj velký ciel. Diabol vie, že ak sa rodičia rozvedú, sposobia rozdelenie a bolesť všetkým blízkým, počnúc deťmi. Eleonóra má štyridsať rokov. Vydala sa v tridsiatke, ale hneď po sobáši sa vzťah s manželom akoby zasekol. Hoci pred sobášom bol vzťah medzi oboma nádherný, po sobáši išlo všetko k horšiemu. Eleonóra nedokáže prežiť so svojím manželom pokojný deň. Neustále sa

totiž hádajú. Akákolvek vec je dovodom nahnevaných diskusi! Tieto ťažkosti trvajú už roky. Až pokial sa Eleonóra nerozhodla v jeden deň prísť za mnou. „Páter, už viac nevládzem, ” hovorí. „Čo sa deje?” „Som vydatá desaťrokov a týchto desaťrokov bolo najsmutnejších v mojom živote. ” „Prečo?” „Neviem na to odpovedať. Viem len, že ráno v deň sobáša som žiarila. Vkostole všetkoprebehlo dobre. Ale keď sme vyšli z kostola a nastúpili do auta, manžel mi vytkol, že som sa správala chladne voči jeho matke, keď sme si dávali znak pokoja. Od tej chvíle sa všetko kazilo. Počas týchto desiatich rokov sme sa hádali o všetkom. Často bola predmetom našich hádok jediná osoba, jeho matka. ,Správala si sa škaredo k mojej matke, 'je fráza, ktorú mi manžel opakoval roky až do vyčerpania. Pred sobášom však všetko bolo v poriadku. Potom medzi nás dvoch vstúpil tretí nežiaduci, matka mojho manžela. ” Jeho matka ešte žije?” „Ano, ešte žije. ” „Aký s ňou máte vztah? ” „Žiadny. Keď sa dozvedela, že si chcem vziať za manžela jej syna, prestala so mnou komunikovat’. Nikdy viac ma už nechcela vidieť. Nemám o nej žiadne správy prakticky desať rokov. Máj manžel naopak, často jej telefonuje a stretáva sa s ňou. Ale nikdy mi nič o tom nepovie. ” „Myslíte si, že manželova matka vás uriekla v deň vášho sobáša?” „Neviem na to odpovedať, ale teraz si myslím, že áno. Manžel ma pred sobášom miloval. Potom, v deň sobáša, sa niečo zmenilo. Ani neviem, ako som dokázala vydržať tie roky. Okrem toho sme nemali ani potešenie z detí. Nedokázali sme ich splodiť. Páter, neviem, čo vám mám povedať, pomožte mi.” „Pozrite sa, možno skutočne ide o nejaké urieknutie, ale nie som si istý. Niekedy býva život komplikovaný a urieknutia s tým nemajú nič spoločné. Viete

čo? Urobte toto: Vráťte sa domov a zajtra ráno príďte opáť za mnou aj s vašimi svadobnými šatami. ” Nasledujúci deň sa Eleonóra vrátila. V rukách mala svoje dlhé biele šaty. Odovzdala mi ich a spoločne sme išli mimo Ríma, na perifériu. Vystúpili sme z auta a položili šaty na zem. Z kufra auta som vybral kanister s benzínom, polial som ním šaty a skúsil som ich zapáliť. Nestalo sa však nič. Šaty nehoria. Pridal som viac benzínu, ale šatám sa nič nestalo. Pochopil som, že niečo nie je v poriadku. Zdá sa, že pravdepodobne bolo nad svadobnými šatami vykonané urieknutie, aby sa manželstvo Eleonóry nevydarilo a aby bola nevesta nešťastná. Eleonóra sa zlakla, ale zároveň sa jej to nechcelo veriť. Vrátili sme sa domov so šatami nasiaknutými benzínom v kufri auta. Oblečenie zostalo u mňa a ukryl som ho na bezpečné miesto, ďaleko od zvedavých pohladov mojich spolubratov. Počas dvoch mesiacov som svadobné šaty každý deň požehnával svátenou vodou. Po dvoch mesiacoch som zatelefonoval Eleonóre a poprosil ju, aby za mnou prišla. Opáť sme šli na rímsku perifériu. Tentoraz už šaty horeli. Pomaly, ale horeli. Popol sme potom vysypali do neďalekej rieky. Nestačí totiž urieknutú vec spáliť, popol z nej sa musí vysypať do prúdiacej vody. Eleonóra sa potom vrátila domov a jej manželský život sa zlepšoval zo dňa na deň. Manželova matka zostala stále negatívnou prítomnosťou v ich rodine a myslím si, že takou bude až do konca svojho života. Tvrdošíjnost’ istého typu l’udí je neuhasitelná a ich náklonnost’ ku zlu je velmi ťažké poraziť. Niektoré svokry vedia byť doslova diabolské ako nikto iný voči ženám, ktoré „sa opovážia" vydat sa za ich vyvoleného syna. Egoizmus a chorobná láska k vlastnému synovi je úchylkou, ktorá pochádza od satana. Namiesto tužby po synovom šťastí sa rozhodnú jeho šťastie udusit. A toto je velké víťazstvo démona. Rozdelený pár totiž za sebou zanecháva dlhú stopu utrpenia. Aj keď neskor sa možu vzťahy usporiadať, sposobené utrpenie ostáva.

Nie sú to však len rodiny, ktoré diablovou vinou trpia rozdelením, sposobujúcim neludské utrpenie. Je tu aj ďalšie strašné rozdelenie a aj ono má hrozné dosledky. Je to rozdelenie, ktoré sposobuje satan medzi osobami zasvatenými samotnému Bohu. Posadnutý kňaz alebo posadnutá reholná sestra, zvlášť ak posadnutosť doslova chcú a vyhladávajú, zanechávajú vo veriacich okolo seba stopu bolesti a strašnej smrti.

5. BOHU ZASVATENE OSOBY V RUKÁCH DIABLA Řeholná sestra Gisella (meno j e vymyslené) j e velmi zbožnou reholníčkou. V j ej reholi si ju všetci vážia. Vela sa modlí a vždy si plní svoje povinnosti. Čo sa týka horlivosti, určite patrí medzi prvé vo svojom ráde. Napriek tomu z jedného dňa na druhý začne mať nevysvetlitelné reakcie. Keď vojde do kostola, cíti sa zle. Nedokáže dýchať a dusí sa, takže musí odísť a utiahnuť sa do svojej izby. V krátkom čase sa už nedokáže zúčastňovať na žiadnej spoločnej modlitbe. Jej predstavení sa preto rozhodnú umožniť jej niekolkotýždňový odpočinok. „Možno je len unavená," myslia si. „Možno si potřebuje fyzicky oddýchnut’." Prejde niekolko dní, ale jej stav sa nezlepšuje, skor naopak. Všetko, čo pripomína posvátno, ju teraz obťažuje. Keď vidí kňaza, musí utiecť, inak by na neho kričala a zaútočila. Stáva sa jej to aj vtedy, keď stretne spolusestry. Situácia je už neudržatelná. Preto sa v jeden deň rozhodnú zatelefonovať mi a pýtajú sa, či som ochotný prijať reholnú sestru. Súhlasím. Keď vojdú a zavriem dvere izby, vidím pred sebou tri reholné sestry. Posadnutá je uprostred. Útla, chudá, anjelská tvár. Všetky tri som usadil a požiadal som ich, aby mi presne vysvetlili, aké problémy trápia sestru Gisellu. Slova sa ujala práve ona:

„Páter, mám sa zle. Keď vojdem do kostola, začne sa mi točit hlava a nejaká sila v mojom vnútri, ktorú neviem vysvetliť, mi hovorí:,Uteč, choďpreč!' Aby som sa cítila lepšie, musím vyjsť. Jediným miestom, kde sa cítim ako tak dobre, je moja izba. Ale odstránila som z nej všetky kríže, obrazy Madony, posvátné ikony. A tiež aj knihy, ktoré hovoria o Ježišovi a svátých. Neviem prečo, ale ich prítomnosť ma velmi znepokojuje. Mám strach. Keď vidím kňaza, cítim, že sa ma zmocňuje silný hnev. Aj teraz, keďste tupredo mnou... " Chápem, musím konať. Rýchlo beriem štólu. Otvorím knihu exorcizmov a začínam sa modliť. Stačí iba niekolko chvíl a exorcizmus vyprovokuje divokú reakciu. Dve spolusestry, ktoré sprevádzajú sestru Gisellu, ustúpia o niekolko krokov. Zdá sa, že sú nepripravené. Nikdy nevideli svoju spolusestru v tomto stave a nevedia, čo robiť. Zo sestry Giselly sa stal had. Plazí sa na lakťoch a na kolenách s neludskou pohyblivosťou po celej izbe. Prechádza pod nohami svojich spolusestier, pod stolom a stoličkami. Vojde pod postel a rytmicky vystrkuje hlavu, raz z jednej, raz z druhej strany. Je velmi nepokojná a nezastavuje sa. Neodvažuje sa priblížiť ani k mojej reverende. Plazí sa velmi rýchlo. Prechádza okolo mňa bez toho, aby sa ma dotkla. Pokračujem v exorcizme, ale rýchlo si uvedomujem, že lepšie bude prestať. Ústa sestry Giselly sa napíňajú penou. Čerí zuby ako mačkovitá šelma, pripravená zabiť svoju obeť. Ukazuje jazyk ako had, ktorý chce vystreknúť jed. A skutočne začína pluť klince, skrutky, nožnice a iné železné predmety roznej vďkosti. Pluje a znova sa začína plaziť. Len čo som ukončil exorcizmus, sestra Gisella precitla. Postavila sa a hovorí: „ Čo sa stalo? " „Plazila si sa ako had," vysvetlujem. Ja?" Jy." „Neuvědomovala som si to." „Nemohla si si to uvedomiť. Nebola si to totiž ty. Tlačila ťa do toho velká sila, ktorá nieje tvoja. Sila, ktorú sa musíš snažiť všetkými silami vyhnať

zo seba. Prichádzaj za mnou aspoň raz týždenne. Je to jediná možnosť, ako vyriešiť túto tážkú situáciu." Obidve spolusestry sa na seba pozerajú a nevedia, čo povedať. Pomáhajú sestre Giselle a odchádzajú. Keď som ostal sám, položil som si otázku: „Ako je možné, že diabol vstúpil do Bohu zasvatenej osoby?" Spomínam si na radu pátra Candida: Je zbytočné pýtať sa prečo. Zlo existuje. Je to fakt. Musíme proti nemu boj ovať a nie ho vysvetlovať. Nasledujúci týždeň sa má stretnutie uskutočniť popoludní vo všedný deň. Presne v dohodnutom čase počujem pred dverami zvuk krokov. Sú to tri reholné sestry. Sestra Gisella vyzerá, akoby zostarla o niekolko rokov. Nespoznávam ju. Myslím, že prežila velmi ťažký týždeň. Diabol ju musel riadne trápiť. Zamračene sa na mňa pozerá. Viem, že diabol pochopil úmysel sestry podstúpiť exorcizmy, a preto sa rozhodol vnútorne ju rozbiť. Nič sa jej nepýtam. Zlo v nej už pochopilo, s kým má do činenia. Musím okamžite začať. „Nepamataj, Pane, na na naše viny alebo na viny našich rodičov a netrestaj nás za naše hriechy. Otče náš... a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého." Had sa začína šialene plaziť po celej miestnosti. „Kto si?" pýtam sa. Had sa neprestáva plaziť. Syčí, ale neodpovedá. „ Vmene Ježiša Krista, povedz mi, kto si!" Lakte a kolená sestry sa šmýkajú po podlahe. Zdá sa, že ju nič nemože zastaviť. Teraz sa z nej stala tarantula, ktorá sa pohybuje malými, ale rýchlymi krokmi. Zastaví sa iba niekedy a kýve hlavou doprava a dolava. Potom sa znova pohybuje ako šialená. „Hovorím s tebou!" kričím. Tón mojho hlasu konečne vyprovokuje reakciu. Zrazu sa sestra prestane plaziť po zemi. Zastaví sa. Otočí hlavu smerom ku mne, ale zvyšok tela sa nehýbe. Jediným skokom sa vrhne ku mne.

Bol som dostatočne pohotový a ukázal som jej kríž, ktorý som držal v ruke. Bol to prozretelný krok. Narazila doňho tvárou a ustúpila, akoby zasiahnutá silou, ktorú neočakávala. Niekolko sekúnd ostala otrasená. Syčanie sa potom premenilo na dlhé a chraplavé lamentovanie, ktoré trvalo niekolko minút bez toho, aby sa nadýchla. Teraz sa plazí po zemi s váčšími problémami. Neodvažuje sa viac na mňa pozrieť. Niekedy začujem, ako vzdychá, nenechám sa však obmákčiť. „Kto si, že sa opovažuješ byť v tele tejto Božej dcéry? Hovor! Povedz mi, kto si!" Had opáť ožil. Plazí sa po celej izbe. Dve sestry, ktoré sprevádzajú Gisellu, ustúpili až k múru. Úplne skameneli. Hovorím im, aby sa modlili ruženec a nerobili nič iné. Poslúchnu ma. „Ničomník, ktorý sa opovažuješ obťažovať túto Božiu dcéru! Nevieš, že Kristus ťapremohol raz a navždy? Tvoj odpor je zbytočný. Odíď, vráť sa do svojho pekla a nikdy sa už nevracaj!" Žiadna odpoveď. A žiadnu odpoveď nedostanem ani v nasledujúcich týždňoch. Tento diabol je tvrdým orieškom. Tak je to vždy. Keď nejaký démon posadne zasvátenú osobu, svoju kožu nepredá lacno. Nie je preňho jednoduché posadnúť kňaza alebo reholnú sestru. Preto robí všetko preto, aby nemusel odísť. V tomto prípade je jeho taktika jednoduchá. Nerozpráva. Nepovie mi, kto je. Je zrejmé, že je tam, ale mlčí. Je to jeho neohrabaný, ale do istej miery účinný pokus ukryť sa. Potom je tu jeho ďalší pokus. Chce ma vystrašiť tým, že sestra Gisella vyvracia predmety rozneho druhu a velkosti. V niekolkých okamihoch sestra zhmotňuje na svojom jazyku nožnice, klince, kúsky skla. Vyplúva ich na zem, pod moje nohy. Ja ich zbieram a hádžem do škatule, ktorú mám ešte aj dnes niekde odloženú. Nemajú pre mňa žiadnu hodnotu. Sú iba hlúpym sposobom, akým sa ma diabol snažil zastrašiť. Ale bez úspechu.

Po dvoch mesiacoch exorcizmov opať čakám tri rehol’né sestry. Nikto však neprichádza. Telefonuje mi jedna sestra. Hovorí, že je predstavená reholného rádu, do ktorého patrí sestra Gisella. „Drahý páter Amorth, ďakujem vám za všetko, čo ste urobili pre sestru Gisellu, ale rozhodli sme sa prerušiť exorcizmy." „Prečo?" pýtam sa. Žiadna odpoveď. Po chvíli hovorí: „ Takto sme sa rozhodli. Je to rozhodnutie komunity. Ďakujem vám za všetko. Do skorého videnia." Od toho dňa som už nikdy viac o sestre Giselle nepočul. Čo sa s ňou stalo? Dokázala sa oslobodiť? Alebo je stále v rukách diabla? Prečo sa predstavení sestry Giselly rozhodli prerušiť exorcizmy? Na to je ťažké odpovedať. Opakovane sa však stáva jedno: Často, keď diabol posadne kňaza alebo reholníčku, nie je možné ich od neho oslobodiť, pretože predstavení nedovolia, aby sa s exorcizmami pokračovalo až do konca. Keď sa začne s exorcizmami, pravdepodobne sa diablov hnev stane viditelnejším aj v hodinách, keď sa posadnutí nachádzajú doma. Exorcizmy často diabla unavia, predstavení sa nalakajú a rozhodnú sa pre ich prerušenie. To vážne škodí posadnutým zasvateným osobám. S pátrom Francescom však všetko išlo úplne odlišným sposobom. „Ďalej." „Dobrý deň, páter Amorth. Som páter Francesco. Pred pár dňami som vám volal kvóli..." „Kvóli exorcizmu, viem. Najprv mi však povedzte, aký druh problémov máte." Ja..." „Nebojte sa. Povedzte mi všetko. Ničoho sa nemusíte báť, som zvyknutý na isté veci." „ Takže, myslím si, že som posadnutý."

„ To ste mi už povedali počas telefonátu. Ale jedna vec je myslieť si to a druhá skutočne ním byť. Prečo si myslíte, že ste posadnutý?" „Počas svátej omše... neviem, ako to vysvetliť..." „Čo sas vami dejepočas omše?" „ Vo chvíli premenenia zdvihnem hostiu a..." „Hovorte, odvahu! Čo sa deje vo chvíli konsekrácie ?" „Hovorím: „ Vezmite a jedzte, toto je moje telo," a potom, „vezmite a pite, toto je moja krv. "Ale vo vnútri myslím iba najediné, alebo skór hovorím iba jediné." „Čo hovoríte?" „Páter Amorth, nieje to láhképovedať." „Páter Francesco, som exorcista. So zlom hovorím každý deň. Neudivujú ma isté veci. Nebojte sa, hovorte." „Dobre teda. Keďpozdvihujem hostiu, v tej istej chvíli, keď sa ten kúsok chleba stáva Kristovým telom, v mojom vnútri silný a mocný hlas kričí strašnú vulgárnost’. Musím si hrýzť do jazyka, aby som ju nepovedal nahlas. Potom sa až do konca svátej omše cítim zle. Chcel by som utiecť, chcel by som vyjsť z kostola a kričať na plné hrdlo túto vulgárnosť. Neviem, ako som až dodnes tomu dokázal vzdorovať. Ale tieto muky prežívam každý deň, keď slúžim omšu. " „Hovorili ste o tom niekedy s niekým?" „Nie, nikdy." „Páter Francesco, povedzte mi, odkedy to trvá? " „ Velmidlhý čas." „ Odkedy presne ? " „Presne odo dňa mojej kňazskej vysviacky. Je tomu už deváť rokov. " „ Už deváť rokov? A vy ste počas týchto deviatich rokov o tom nikdy s nikým nehovorili? " „Nie. Nevedel som, s kým sa mám o tomporozprávať. " „A terazprečoprichádzate za mnou? "

„Pretože už viac nevládzem." „Povedzte mi, zúčastnili ste sa eštepredkňazskou vysviackou nějakého satanistického obradu?" „Nie, nikdy." „Navštíviliste niekedy nejakého bosorákaalebomága?" „Nie, nikdy." „Boli ste niekedy urieknutý?" „Pokial’sipamátám, nie." „ Skúšali ste si dať logickú odpoveď na tento fenomén? Rozmýšlali ste, aký móže byť jeho póvod? " „Rozmýšlal som nad tým velakrát. Možno..." „Povedzte mi." „No... nieje to jednoduché vyrozprávať." „Skúste." „Predkňazskou vysviackou som

koncom

týždňa

chodilpomáhaťdojednejfarnosti. Raz tamprišla istá žena. Porozprávala mi, že už roky cíti vo svojom vnútri zlého ducha. Presne takpovedala:,zlého ducha '. Bolo mi jej velmi lúto. Povedala mi, že má deti a že zlý duch ju neustále trápi. Hovorila tiež, že v rodine ju manžel s deťmi začali ignorovať a myslia si, že je šibnutá. Opakujem, bolo mi jej velmi lúto. Neviem, prečo som to urobil, ale všetko sa odohralo v jednej chvíli. Povedal som duchovi: Ju nechaj na pokoji, vojdi do mňa!' Všetko sa udialo v sekunde. Hneďsom jasne cítil, že to čosi, čo bolo vo vnútri ženy, ma okamžite poslúchlo." „A tak si myslíte, že ten duch vstúpil do vás a že práve on vás trápi počas omše? " „Ano. Dal som ten príkaz, pretože mi bolo lúto..." „Nechajte to tak. Netreba, aby ste ešte niečo hovorili. Lepšie by ste urobili, keby ste sa za tú ženu modlili a priviedli ju k nejakému exorcistovi. Isté prosby sa nevyslovujú ani zo žartu. S prosbami, modlitbami a žiadosťami sa obraciame iba na Boha. Našu pýchu, drahý páter Francesco, musíme držať pod dozorom. Nezachránime životy druhých, keď sa domnievame, že dokážeme robiť niečo, čo nie je v našich silách. Život druhých móžeme zachrániť

modlitbou a velkou pokorou. S diablom sa nežartuje, keď teda pripustíme, že šlo oňho." „ O čo iné móže ísť? " „Páter Francesco, zverme sa dobrému Bohu." „Dobre, ja..." „Nieje viac čas na reči,je čas konat’. Ak ide oposadnú tie, tak deváť rokovje vela. Velmi vela. Bude to velmi tvrdé. A vy ste kňaz, o to je to ťažšie. Páter Francesco, urobili ste zle, že ste za mnou neprišli skór. Sadnite si na túto stoličku. Teraz si zoberiem štólu, svátý olej, svátenú vodu, knihu exorcizmov a pokúsim sa vykonať exorcizmus. Uvidíme. V mene Otca i Syna i Ducha Svatého. Najvznešenejšie knieža nebeských vojsk, archanjel Michal, ochraňuj nás v boji proti všetkým temným mocnostiam a ich duchovnému zlu. Príď na pomoc luďom, ktorí sú stvorení Bohom na jeho obraz a podobu a draho oslobodení z tyranie démona. Ty si uctievaný Cirkvou ako jej ochranca a patrón, tebe Pán zveril duše, ktoré raz zaujmú miesta v nebesiach. Modli sa k Bohu pokoja, aby držal satana pod našimi nohami, aby nemohol pokračovať v držaní ludí ako otrokov a škodiť Cirkvi. Predostri Najvyššiemu spolu s tvojimi aj naše modlitby, aby na nás hneď zostúpilo jeho božské milosrdenstvo, a ty si mohol reťazami zviazať draka, starého hada, satana a zviazaného ho uvrhnúť do temnoty, kde nemóže viac zvádzať duše." „Páter Amorth, nič sa nedeje. Nič. Cítim sa dobre. „ To ma teší. Ale tu hovorím iba ja. Prosím vás, buďte ticho. " „Netreba, aby ste pokračovali. Cítim sa skutočne dobre. " „ Ticho! V mene Ježiša Krista, nášho Boha a Pána a na príhovor Nepoškvrnenej Panny Márie, Božej Matky, svátého Michala Archanjela, svátých apoštolov Petra a Pavla a všetkých svátých sa v dóvere vydávame na zápas proti útokom a nástrahám démona. Nech povstane Pán a rozprchnu sa jeho nepriatelia! Nech utečú pred tým, ktorého nenávidia! Nech sa stratia tak, ako mizne dym, ako sa topí vosk v ohni, ako zahynú hriešnici pred Božou tvárou!"

„Páter Amorth, opakujem, nie je to potrebné. Cítim sa dobre... " „Moja trpezlivosť má svoje hranice, páter Francesco. Povedal som, že tu hovorím iba ja." „Dobre, ja len hovorím, že to nieje potrebné..." „Exorcizujeme ťa, nečistý duch, satanská mocnosť, invázia nepriatela z pekla, so všetkými tvojimi légiami, stretnutiami a diabolskými sektami, a to v mene a mocou nášho Pána Ježiša Krista! Buď vykorenený z Božej Cirkvi, vzdial sa od duší, ktoré zachránila drahocenná krv Božieho Baránka! Odteraz sa neopováž, zákerný had, klamať ludské pokolenie, prenasledovať Božiu Cirkev a zmietať i preosievať ako obilie Božích vyvolených! Prikazuje ti to najvyššíBoh, ku ktorému sa v svojej velkejpýche prirovnávaš; prikazuje ti to Boh Otec; prikazuje ti to Boží Syn; prikazuje ti to Boh Duch Svátý; prikazuje ti to Kristus, Slovo večného Boha, ktoré sa stalo telom, ktorý pre spásu nášho strateného rodu kvoli tvojej žiarlivosti sa ponížil a stal sa poslušným až na smrť; ktorý vybudoval svoju Cirkev na pevnej skale a zabezpečil, že ju pekelné brány nepremóžu a že s ňou ostane navždy, až do skončenia vekov. Prikazuje ti to posvátné znamenie kríža a moc všetkých tajomstiev našej kresťanskej viery. Prikazuje ti to vznešená Božia Matka, Panna Mária, ktorá od prvej chvíle svojho nepoškvrneného počatia pre svoju pokoru rozšliapla tvoju pyšnú hlavu. Prikazuje ti to viera svátých Petra a Pavla a ostatných apoštolov Prikazuje ti to krv mučeníkov a mocný príhovor všetkých svátých. Prekliaty drak a celá diabolská légia, zaprisahávame ta pre živého Boha, pre skutočného Boha, pre svátého Boha; pre Boha, ktorý tak miloval svet, že za neho obetoval svojho Jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život; skonči s klamaním ludských stvorení a nalievaním jedu večného zatratenia; prestaň škodiť Cirkvi a klásťprekážky jej slobode! Odíď, satan, povodca a učitel každého klamstva, nepriatel spásy človeka! Nechaj miesto Kristovi, nad ktorým nemalo žiadnu moc tvoje umenie; nechaj miesto Cirkvi, jednej, svátej, katolíckej a apoštolskej, ktorú sám Kristus získal svojou krvou! Pokor sa pred mocnou Božou rukou, tras sa a uteč na vzývanie svátého mena Ježiš, kvoli ktorému sa chveje peklo, ktorému sú

podriadené nebeské čnosti a sily, ktorého cherubíni a serafíni neprestajne oslavujú hovoriac: Svátý, svátý, svátý, Pán Boh zástupov! Ó, Pane, vypočuj našu modlitbu a naše volanie nech dojde ku tebe!" „ Už si skončil? „Neskončil som." „Asi si nerozumel mojej otázke... skončil si, kňaz?" „Mlč, nečistý duch! Ešte si to nepochopil? Tu prikazujem ja! Buď’ ticho a dobre počúvaj moje slová! Pretože je to Boh, ktorý ťa aj so svojím Synom porazil a ponížil raz a navždy a ktorého tu teraz volám na pomoc. Nie ja sám, ale prostredníctvom mojho Otca ťa vyženiem do pekiel. Potom zavriem dvere a zahodím kluče. Pretože tam musíš byť naveky. Nepomůže ti tvoj nárek a lamentovanie. Nikto ti nepríde otvoriť. Dobre počúvaj, čo ti teraz poviem, ty podlý drak, ktorý klame seba, ak si myslí, že drží v rukách svet. To, čo držíš v rukách, premení sa na prach, ktorý rozptýli vietor a nič ti neostane. Počúvaj dobre, pretože toto je modlitba Leva XIII. proti satanovi a vzbúreným anjelom. Toto je najmocnejšia modlitba. Počúvaj a tras sa, pretože tu pred teba volám Pána a Boha! Boha z nebies, Boha zeme, Boha anjelov, Boha archanjelov, Boha patriarchov, Boha prorokov, Boha apoštolov, Boha mučeníkov, Boha vyznavačov, Boha panien, Boha, ktorý má moc darovať život po smrti a odpočinok po námahe, pretože neexistuje žiaden Boh okrem večného Stvoritela všetkých viditelných i neviditelných vecí, ktorého královstvo nebude mať konca. Pokorne prosíme, Bože, tvoj slávny majestát, aby nás oslobodil od každej tyranie, osídla, klamstva a spustošenia duchmi pekla a udržal nás neporušenými. Skrze Krista nášho Pána. Amen. Osloboď nás, Pane, od úkladov diabla, aby tvoja Cirkev bola slobodná v tvojej službe. Vypočuj nás, Pane, ktorí sa k tebe modlíme, aby si sa ráčil pokoriťnepriatelov svátej Cirkvi. Vypočuj nás, Pane, ktorí sa k tebe modlíme!" Teraz je vzduch naplněný mrazivým tichom. Skončil som a páter Francesco sa zdá byť zmatený. „Teraz som skončil, páter Francesco. Možete vstať. Exorcizmus sa skončil. Nebojte sa. Teraz móžete hovoriť, drahý synu. Odvahu, postavte sa. "

„Čo sa stalo?" „ Vykonal som exorcizmus. Zlý duch sa trocha ukázal. Je tu, preto sa musíme stretávať častejšie." Je to vážne?" „Don Francesco, nieje to choroba. Je toposadnutie a deváť rokov je vela. Neviem, ako dlho bude trvať vaše oslobodenie. Vy teraz musíte robiť iba jedno: Každý deň slúžiť svátú omšu a modliť sa breviár a posvátný ruženec. Každý deň sa zdržujte konzumácie mása a v piatok odporúčam úplný pást. Modlite sa čo najviac. Budeme sa stretávať každý týždeň a uvidíme, ako to pojde. " Na oslobodenie pátra Francesca boli potřebné roky. Keď je posadnutým kňaz, nie je to jednoduchá záležitost’. Prečo Boh dovolí toto všetko? Často preto, aby sa ten, kto je posadnutý, stal svatejším. Utrpenie pátra Francesca bolo bezpochyby užitočné jemu samému a tajomným sposobom aj mnohým ďalším. Trpieť v tichu. Trpieť takým strašným sposobom. A obetovať toto utrpenie za blížneho. To je účinný sposob, ako robit dobro. Kto vidí toto utrpenie? Nikto. Človeku je ukryté. Ale Boh ho dobre vidí a využíva na to, aby pomohol tomu, kto nie je schopný trpieť. Tomu, kto je na tom zle a nevládze už kráčat ďalej. Kto hreší a nevie sa oslobodiť od hriechu. Tým, ktorí nemajú vieru. Dnes je páter Francesco slobodný. Ale mal by byť vďačný za utrpenie, ktoré podstúpil. Jeho temnota, prijatá a obetovaná Bohu, priniesla svetlo mnohým 1’uďom. Som o tom presvedčený. Samozrejme, je to strašné, keď zasvatená osoba, ktorá obetovala celú svoju existenciu Bohu, upadne do rúk démona. Nesmie nás to však príliš prekvapiť. Nikto nie je imúnny pred útokmi zla. Ani reholníci, kňazi, reholné sestry, biskupi, kardináli, pápež. Nikto nie je imúnny. Pokial’ ide o reholníkov, viem, že satan na nich útočí s osobitným násilím. Ak nie sú luďmi velkej viery a predovšetkým velkej modlitby, riskujú, že padnú. A možu byť zatratení ako ostatní. Satan viac pokúša tých, ktorí sa zasvatili Bohu, pretože ak získa kňaza, znamená to možnosť získať aj mnoho ďalších duší. Kňaz totiž nikdy nie je osamotený. Kňaz v pekle znamená mnoho ďalších duší

v pekle, ktoré ho nasledovali. Satan však útočí aj na tých, ktorí mu nechcú podlahnúť. Niekedy je v prevahe aj nad osobami, kňazmi, reholnými sestrami či laikmi, ktorí sú vo svojom odpore voči zlu bezúhonní. Satan je zlo a zlo býva často slepé. Pamatáte sa na Ježiša? Čo všetko musel podstúpiť predtým, než zomrel! Bol to nevinný Baránok. Na svojej strane mal Boha, svojho Otca, ale aj tak nebol ušetrený zla. Vyvršilo sa na ňom až po smrť. Dá sa povedať, že posadnutia možeme chápať aj takto: ako násilné útoky démona, ktoré svojvolne zraňujú i nevinných. Posadnutia, ako aj zlo vo všeobecnosti, nie je možné vždy vysvetliť. Niekedy aj najsvatejšia a nevinná osoba na svete može byť zasiahnutá diablom. Je to velké tajomstvo tohoto života: slepota zla. Preto sa nikdy nesnažím príliš vysvetlovať posadnutia. Sú tu a to stačí. Aby sme proti nim bojovali, musíme sa modliť k Bohu. Modliť sa, modliť sa a ešte raz modliť sa. Aj Mariovi sa stalo niečo podobné ako pátrovi Francescovi. Nebol kňazom ani reholníkom. Pred posadnutím bol otcom rodiny plným Boha. Bol dobrým manažérom, mal vela peňazí a požehnanú rodinu. Až prišiel deň, keď musel odísť do dochodku. Keď mohol konečne venovať viac času sebe a svojej duši, vošlo doňho niečo divné. Bol to sám satan, ktorý sa naňho rozhodol zaútočiť. V Berne vo Švajčiarsku je slnečné júnové ráno. Konečne prišiel posledný pracovný deň. Po štyroch desaťročiach tvrdej práce a kariéry, ktorou sa dostal na vedúce postavenie v krajine v oblasti medicíny, Mario posledný raz prekračuje prah svojej nemocnice. Nerád sa obzerá spať. Nepozná význam slova nostalgia. Páči sa mu pozerať vždy vpred. Myslieť na budúcnosť. Na roky, ktoré teraz može venovať s vačšou volnosťou manželke Milene a Bohu. Plánuje, že budú spoločne cestovať a že sa bude viac venovať vlastnej duši.

Mario je praktizujúci katolík. Patrí medzi najnábožnejšie duše farnosti, do ktorej patrí. A tak je preňho posledný deň v práci sviatočným dňom. Koniec jednej etapy života a príležitosť na nový začiatok. Deň ubieha rýchlo medzi prípitkami a objatiami. Večer, predtým než príde domov, zastaví sa ešte u kvetinára a kúpi pre svoju manželku kyticu. Vstúpi do domu, objíme manželku a sadne si za stol, aby sa navečeral. „Mario, pomodlíme sa spoločne modlitbu pred jedlom... Poďakujme sa Bohu." Milena sa modlí Sláva Otcu. Mario je ticho. „Nepomodlíš sa so mnou?" Mario má zvláštny výraz v tvári. Láska, s akou sa pozeral na manželku ešte pred malou chvílou, sa zmenila na nenávisť. „Mlč!" kričí. Zdvihne sa a zavrie sa v kúpelni. Milena nevie, čo má povedať. Ostala bez slov. „Mario, čo sa deje? " Ticho. „Mario, povedz mi niečo!" Opať ticho. Po opakovanej otázke Mario otvorí dvere. Teraz sa zdá, že je to opať on. „Prepáč," hovorí. „Neviem, čo ma to pochytilo. Poďme večerať." nasledujúcich dňoch sa zdá byť všetko v poriadku. Obidvaja manželia nažívajú spolu dobre. Myšlienka na ten večer je iba škaredou spomienkou, aspoň pre Milenu. „Možno," pomyslela si žena, „ho posledný deň v práci viac unavil. Ale teraz sa to už našťastie skončilo. " skutočnosti sa však nič neskončilo. Mario sa naučil simulovať. Nechce opať zraniť svoju manželku. Ale keď sa ona modlí, on šalie. Dokáže sa však ovládať a modlí sa spoločne s ňou. A to napriek tomu, že v jeho vnútri sa počas Mileninej modlitby vždy niečo zobudí.

„Čo je to?" kladie si otázku. A predovšetkým: „Kto to je?" Pre Maria nie je jednoduché skryť v sebe túto novú prítomnosť, ktorá ho preniká. V nedelu počas svatej omše je to hodina strašného boja. Mario proti sebe samému. Mario proti vlastnej duši. Presnejšie proti niekomu, kto je prítomný v jeho duši. Mario ho cíti, vie, že tam je, ale nevie ho pomenovať. Keď kňaz začína v nedelu celebrovať omšu, Mario cíti, akoby sa v ňom koncentrovala všetka nenávisť sveta. Je to nenávisť, ktorá sa nedá vysvetliť. Násilná. Vražedná. Zúrivá. Je to pocit, ktorý pochádza z dalekého sveta. Temný. Vzdialený. A tiež beznádejný. Mario sa tvári, že to nič nie je. Ale nie je to jednoduché. A to aj preto, lebo čím viac dní ubieha, tým sú útoky silnejšie. Udržať ich je velmi ťažké. Jedného dňa sedia obaja manželia za stolom. Toto je stretnutie, ktorého sa Mario bojí najviac, pretože Milena sa chce modliť ako zvyčajne. Mario sa jej neodvažuje povedať, aby to nerobila. „Mario, pomodlíme sa spoločne Zdravas." „Dobre, pomodlime sa." S nadludskou silou sa ho Mario dokáže domodliť. Milena si všimla, že niečo nie je v poriadku. A vo svojom srdci sa ešte raz modlí Zdravas. Mario, alebo skór ten, kto je v jeho vnútri, cíti modlitbu, ktorá vychádza zo srdca manželky. A útočí. Mario je nepripravený. Neočakáva tichú Mileninu modlitbu, a preto nie je včas pripravený klásť odpor tomu, kto je v jeho vnútri. Jeho telo sa hýbe, ale nie jeho vólou. Je to on, kto koná, ale zároveň to nie je on. Prudko vyskočí a prevráti stól. „Prestaň!" kričí. A opať: „Prestaň! Nerozumieš, že sa musíšprestať modliť? Už stačí! Dosť! Dosť!" Mariova tvár je iba centimeter od Míleninej, ktorá celá bledá nereaguje.

Mario kapituluje. Keď sa spamatá, všetko povie Milene. „Drahá, neviem ti vysvetliť, čo sa so mnou deje. Viem iba to, že vždy, keď sa niekto v mojej blízkosti modlí, cítim vo svojom vnútri strašnú averziu. Musím sa velmi krotiť, aby som nekričal a nezaútočil na toho, kto sa modlí. Myslel som si, že keď budem na důchodku, budem sa viac venovať Bohu. Je to naopak. Práve na Boha teraz můžem reagovať iba tak, že od neho utečiem." Manželia prežívajú fažké mesiace. Na začiatku sa zverili do starostlivosti lekárom. Ale Mariove problémy sa nezmenšujú, skór naopak, narastajú. Lekári mu predpisujú upokojujúce lieky, ktoré však účinkujú opačne. Hodiny strávi zatvorený v izbe. Je to izba pre hostí. Stáva sa Mariovým hniezdom. Prežíva tam celé dni a celé noci. Vychádza, iba keď ide na záchod. A aj to nie vždy, pretože často močí v izbe. Milena potom musí všetko umyť v priebehu niekolkých minút, keď jej Mario dovolí vstúpiť do izby. Jedného dňa sa Milena rozhodla, že skúsi manžela povzbudiť. Po prvý raz vojde do izby bez upozornenia. Otvorí dvere. Pohlad, ktorý sa jej naskytne, ju zamrazí. Mario leží na zemi. Vela týždňov sa už neholil. Brada mu siaha až po hruď. Z izby sa šíri hnusný smrad. Nie je to len smrad zo špiny, je to aj niečo viac. Je to neznámy a strašný smrad smrti, smrad, ktorý sa zdá, akoby vychádzal z bezodnej priepasti. Žena zdvihne zrak, pozrie na stenu a skoro odpadne. Krvou je tam namalovaný velký kríž, obrátený dole hlavou. A pod ním nápis: Ja som Boh." „Mario, čo si to urobil? " „Kto si? Choď preč!" „Mario, som toja, Milena. Čo si to urobil?" „Zmizni! Neviem, kto si. Zmizni!" „Neodídem, pokial’mi nepovieš, čo si urobil." Mario vstal. Násilím vytlačil Milenu z izby a zavrel dvere. Postavila sa oproti dverám a búcha na ne pasťami. „Mario, dosť! Mario, dost’!" volá s plačom. A plače dlhé minúty. Bez prestávky. Ona vonku pred dverami, Mario vnútri bez odpovede.

Zrazu sa Mario ozve: „ To nie som ja. " „Ako, Mario? Čo sipovedal? " „Nerozumieš? Nie som to ja. To je on." „Ktoje on?" „ Ten, ktorýmaposadol. On to všetko robí. Prosím ťa, pomož mi!" Je tu malá škára: vola človeka, ktorá sa snaží, aj keď iba na chvírku, chytiť sa života, odmietajúc prítomnosť zlého. A tak žena pochopí, že už ani chvílu nesmie čakať. Vyjde z domu, zamieri na faru a povie kňazovi: „ Otče, už viac nevládzem. Mariopotrebuje pomoc, inak je s ním koniec." Kňaz spoločne s Milenou klopú na brány takmer všetkých švajčiarskych biskupov. Nik im nie je schopný pomocť. Presnejšie, nik im nechce pomoci’. Prečo? Pretože nikto - a to je smutná pravda - neverí v existenciu satana. Neveria, a preto neveria ani v exorcizmy. A tak Mariov farár a Milena telefonujú do Ríma a po niekolkých telefonátoch prichádzajú až za mnou. Je krátko pred Vianocami, keď zazvoním pri bráne, kde manželia bývajú. Mariov farár a Milena ma kontaktovali a prosili, aby som zasiahol. Musím exorcizovať množstvo ludí a preto sa mi nehodí brať si na starosť aj ďalšiu osobu. Ale pán farár naliehal a ja neviem odmietnuť, keď ludia naliehajú. Chcel som, aby prišli za mnou, ale Milena nedokázala presvedčiť manžela. „Mario, půjdeme za pátrom Amorthom. Pomůže nám." „Nie. Ak chce, může prísť, ale ja sa odtialto nepohnem. " Keď je posadnutie takto zakorenené, je velmi ťažké určiť hranicu, kde sa končí vola človeka a začína sa vola diabla. Zazvoním. Otvorí mi Milena. Vidím predčasne zostarnutú ženu. Má napuchnuté oči, akoby plakala celý život. Ale je to silná a energická žena. A predovšetkým má velkú vieru. „Páter, ani neviete, ako som rada, že ste semprišli. Můj manžel je v salóne a čaká na vás. "

Vstúpil som do salónu. Na gauči sedí chudý muž s dlhými vlasmi a zničenou bradou. „Dobrý deň, vy by ste mali byť Mario, však?" Žiadna odpoveď. „Mario, počujete ma?Sompáter Gabriele Amorth. Povedali mi, že mapotrebujete, počujete ma?" Žiadna odpoveď. Mario vyzerá ako socha. Nehovorí a nereaguje. Hladí do prázdna. „Pani, ani vám neodpovedá? " „ Takmer nikdy. Ak sa mi prihovorí, tak sú to vždy iba zmatené nadávky. Páter, pomůžte nám, prosím!" „Mario, som páter Amorth. Teraz sa za vás pomodlím, dobre?" Žiadna odpoveď. Začnem modlitbu exorcizmu. Mario nereaguje. Nehovorí a nehýbe sa. Bez najmenších problémov sa dostanem až na koniec exorcizmu. Potom sa rozlúčim s Milenou a slúbim jej, že prídem nasledujúci deň. „ Uvidíme sa zajtra. Ak je Mario skutočne posadnutý, tak diabol, ktorý ho posadol, vie, ako sa ukryt."Nasledujúci deň sa scéna opakuje. Mario opať sedí v salóne. Rovnaké oblečenie. Rovnaký postoj. Rovnaká tvár. Na moje otázky neodpovedá. Na exorcizmus nereaguje. A tak je to počas celého mesiaca. Prichádzam za ním trikrát do týždňa a reakcia je vždy rovnaká. Neviem, čo robiť, neviem, čo si mám o tom myslieť. Preto poradím Mariovej manželke iný sposob. Navrhnem jej: „Prečo by sme neskúsili zavolat niekoho iného? Neďaleko odtialto, na severe Talianska, je jeden velmi dobrý exorcista. Myslím si, že by to mal skúsiť niekto iný. Na mňa nereaguje. Možno je diabol príliš inteligentný a chápe, že jedinou jeho záchranou je ukryť sa. Ale ak to na mojom mieste vyskúša niekto iný, pomože to." Kontaktoval som tohto mojho priatel’a, dona Sa-veria, ktorý prišiel k Mariovi nasledujúci mesiac. Deň po ich stretnutí som zavolal donovi Saveriovi. „Ako toprebiehalo?"

„Ide o strašnéposadnutie." „ Skutočne ? Pri mne Mario nereagoval." „Pri mne áno. Hneď ako som začal exorcizmus, zbeleli mu oči a hodil sa o zem. Z úst mu vychádzala pena. Nehovoril so mnou, iba mipovedal: ,Nevieš, kto som. Som knieža temnoty, som satan. Čo si myslíš, kňaz, že so mnou urobíš?' Myslím si, že to bude velmi tvrdé." Mario a Milena sa stretávajú s donom Saveriom aj v nasledujúcich týždňoch. Ale Maria stále nie je možné oslobodiť. O niekol’ko rokov neskor mi zazvonil telefón. „Dobrý deň, páter Amorth, som Milena, Mariova manželka. Pamatáte sa na mňa?" „ Samozrejme, pamatám sa. Akoby som mohol zabudnúť? Ako sa máte ?" Ja dobre." „A váš manžel?" Ticho. „Pani, deje sa niečo? Ako sa má váš manžel? " „ Včera večer zomrel." „PaniMilena, je mi to lúto. Ako sa to stalo?" „Bol zatvorený vo svojej izbe. Počula som, ako kričí. V istej chvíli som počula, ako hovorí:,Nechaj ma! Nechaj ma!' A potom som počula tupý úder. Otvorila som dvere a našla som ho mrtveho na zemi. Dostal infarkt. Páter Amorth, nikdy sa neoslobodil, nikdy sa neoslobodil!" Milena plače a nedá sa utišit’. „Drahá Milena, ale už sa všetko skončilo. Teraz má Mario už pokoj." „Skutočne? Ako to viete?" „Milena, váš manžel bol svatý muž. Posadnutie ostáva tajomstvom, ale jeho utrpenie dovolil Boh pre jeho spásu a pre spásu mnohých ďalších ludí." „Páter, moj manžel bol skutočne svatcom. Neviem, ako to všetko bolo možné. "

„Milena, netrápte sa mnohými otázkami. Modlite sa za Maria a doverujte, že pre neho sa teraz všetko obrátilo k lepšiemu." Boj proti diablovi je tvrdý. Je to zápas, ktorý je možné aj prehrať. Je to boj, ktorý my exorcisti zvádzame v prvej línii. Ale s nami bojujú v prvej línii aj samotní posadnutí. Aj oni bojujú. Robia tak v straš nom utrpení a navonok vedú normálny život. V tom spočíva ich kríž: sú posadnutí, ale zároveň sú nútení žit tak ako druhí. Vo vnútri ich spaluje oheň, ale s nikým o tom nemožu hovoriť. Šimona má štyridsať rokov. Pracuje na riadiacom poste istej významnej firmy na severe Talianska. Každý deň sa stretáva s množstvom ludí, osobnou sekretárkou, kolegami, prijíma telefonáty klientov, zúčastňuje sa na poradách. Jej práca je vzrušujúca, ale zároveň aj náročná. Zastáva velmi prestížny post, ktorý je ťažké dosiahnuť. Žial, aby to Šimona mohla dotiahnuť až takto vysoko, musela hrať špinavú hru, velmi špinavú. Uzavrela zmluvu s diablom. „Predám ti svoju dušu, ak mi pomožeš dotiahnuť to vysoko," hovor! Šimona satanovi počas špiritistickej seansy, na ktorú ju pozval jeden z adeptov velmi silnej satanistickej sekty. Pred samotným začiatkom jej povedal: „Simona, chceš urobiť kariéru a zarábať vela peňazí? Predaj svoju dušu satanovi. Uvidíš, aký úžitok z toho budeš mať!" A Šimona, hneď ako sa seansa začala, urobila to, čo je poradil priatel. Čo urobí satan? Je pripravený Simonu okamžite vypočuť. V priebehu piatich mesiacov Šimona dokáže kráčať nahor po rozhodujúcich stupňoch najprestížnejších firemných postov. Z jednoduchej zamestnankyne je zrazu riadiaci pracovník s trojnásobnou mzdou a nekonečnými benefitmi. Ale zmluva s diablom nie je zadarmo. Darovať dušu démonovi znamená viesť život, v ktorom diabol ovláda člověka ako šachovú figúrku.

Šimona si velmi rýchlo uvědomí, že satanová přítomnost’ v jej živote vobec nie je diskrétna. Satan o sebe dáva vedieť hocikedy, aj vtedy, keď je Šimona v zamestnaní. Veď čo iné by mal robit? Simonina duša už patrí jemu, nie Simone. A tak si s ňou robí, čo sa mu zachce. Ako sa v jej prípade prejavuje satan? Zúrivými útokmi. Útokmi hnevu a nenávisti. Keď tieto útoky prichádzajú, Šimona musí utiecť na toaletu a uzavrieť sa do svojho vnútra, inak riskuje, že vyvolá vážny incident. Často sa stáva, že v kancelárii ostane iba so svojou sekretárkou. Zrazu jej mysel zaslepí strašná nenávist. Všetko v jej vnútri hovorí: „Skoč na ňu, zasiahni ju, zabi ju!” Šimona musí utiecť a zatvoriť sa na toalete. Kope a búcha do múru. Doslova sa musí vybúriť na stene toalety a niekedy to trvá aj pat minút. Tento záchvat je velmi násilný. Šimona často búcha hlavou do múru a keď vyjde z toalety, je ťažké ukryt, čo sa jej stalo. Ak by však nereagovala týmto sposobom, dosledky pre ludí, ktorí sú okolo nej, by mohli byť devastujúce. Po výbuchu hnevu sa všetko vráti zdanlivo do poriadku, až kým nepríde nový záchvat. Šimona velmi skoro príde na to, že zmluva s diablom je pre jej život bumerangom. Je síce pravdou, že zarába vela peňazí, je doležitou manažérkou, ale život sa jej stal doslova peklom. Satan na ňu útočí každý deň, a to aj v najnevhodnejších chvílach. Nemože sa od neho oslobodiť. Preto prišla za mnou s prosbou o pomoc. Okamžite jej nariaďujem každodennú modlitbu. Musí tiež prerušiť akýkolvek kontakt s osobou, ktorá ju priviedla na špiritistickú seansu. Vplyv tejto osoby na Simonin život vnímam velmi negatívne. Potom jej poviem: „Raz za týždeň musíme vykonať exorcizmus a uvidíme, ako to pojde. ” „A keď na mňa zaútočí satan v práci, čo mám urobiť?” „Predovšetkým sa ukry. Nateraz je to správne. Nedokázala by si mu vzdorovať. Tentoraz však k tomu pridaj aj modlitbu. Pomodli sa túto modlitbu:

,Ó, Mária, bez poskvrny dedičného hriechu počatá, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.' Vieš, aká je to modlitba? Je to jediná modlitba, ktorú nadiktovala Panna Mária. Teda je velmi důležitá, pretože vychádza priamo z Máriinho srdca. Stalo sa to v noci 18. júla 1830. Katarína Labouré z rehole Dcér kresťanskej lásky svátého Vincenta De Paul v spánku počula, ako ju niekto volá: ,Sestra Labouré! Sestra Labouré!' Zobudila sa a zbadala dieta, z ktorého vychádzalo svetlo - svojho anjela strážneho. Povedal jej, aby šla do kaplnky:, Poď do kaplnky, čaká ťa tam Panna Mária. 'Katarína sa obliekla a nasledovala anjela. V kaplnke išla až do presbytéria a tam sa jej zjavila Madona. Tak sa medzi Madonou a Katarínou začal rozhovor, ktorý trval viac ako dve hodiny. Prv ako sa zjavenie skončilo, Panna Mária povedala Kataríne:,Vrátim sa, dcéra moja, pretože ti chcem zveriť jedno poslanie.' V tej chvíli zemegula, ktorú mala Madona na prsiach blízo srdca, zmizla, ruky jej klesli a svet, ktorý mala pod nohami, zahrnula žiarivými lúčmi, symbolom získaných milostí. Okolo Panny Márie sa vytvoril oválny rám a v ňom sa ukázala modlitba napísaná zlatom:, Ó, Mária, bez poskvrny dedičného hriechu počatá, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame!' Potom sa celá scéna akoby otočila o stoosemdesiat stupňov. Postava Madony zmizla a v strede sa objavilo velké písmeno M, z ktorého vychádzal kríž. Pod písmenom M žiarili najsvátejšie srdcia Ježiša a Márie. Okolo bolo dvanásť hviezd. Katarína počula hlas, ktorý jej povedal: ,Daj urobiť medailón podla tohto vzoru. Budia, ktorí ho budú nosiť s doverou, dostanú velké milosti!' Medailón Nepoškvrnenej, ktorý vyrazili v roku 1832, bol luďmi premenovaný na zázračný medailón pre množstvo duchovných a hmotných milostí získaných na Máriin príhovor. O nejaký čas sa Panna Mária zjavila druhý raz. Bola oblečená v bielozlatom rúchu, mala modrý plášť, na hlave biely závoj a stála na pologuli, okolo ktorej bol ovinutý zelenkavý had. Madona držala pri srdci s láskou malú zlatú gulu a obetovala ju Bohu s materskou láskou. Katarína počula hlas, ktorý jej povedal:, Táto gula predstavuje celý svet a osobitne každú dušu.' Potom sa na prstoch Madony objavili prstene s drahokamami, z ktorých vyžarovalo svetlo

smerom dole. Simona, nos na krku tento medailón a keď bude satanov útok najzúrivejší, modli sa túto modlitbu s vierou.” Šimona sa vrátila do práce. Exorcizmy prebiehali velmi pokojne. Diablovi sa počas nich darilo ukrývať sa. Šimona sa zdanlivo mala dobre. Ale jedného dňa, keď bola v zamestnaní, sa diabol prejavil v celej svojej sile. Simonu som hneď od začiatku upozorňoval: „Nemysli si, že sa všetko vyrieši v krátkom čase. Předala si svoju dušu satanovi. Aby šiju získala naspať, bude to trvať roky. Som si tým istý. " Keď je Šimona v práci, snaží sa použit moju taktiku. Počas útokov utečie na toaletu a tam sa modlí modlitbu, ktorú som ju naučil, a v rukách zviera zázračný medailón. Spočiatku táto modlitba nemá žiadny účinok. Ale po niekol’kých mesiacoch sa dostaví výsledok. Šimona už viac nemá viditelné podliatiny a modriny, keď vyjde z toalety. Stále ešte búcha hlavou o múr a kope doňho, ale na jej tele nie je vidno žiadne rany. „Vidíš?" hovorím. „Satan je ešte v tebe, ale aj Madona robí svoju prácu. Uvidíš, všetko sa dobre skončí." Prejdú dva roky a pred Simonou stojí pracovná dilema. Šéf firmy jej ponúka doslova ako na striebornej tácke ďalšie povýšenie. Navrhuje, aby sa stala jeho zástupkyňou, teda číslom dva v celej firme. Toto povýšenie však nie je zadarmo: bude stáť prepustenie doterajšieho zástupcu riaditela. Simona mi o tom povie a ja odpovedám: „ Vzdaj sa toho povýšenia. Je to skúška z nebies. Kariéru ti urobil satan a je to on, kto ti teraz ponúka ďalšie povýšenie. A že ti ho ponúka on sám, je zrejmé, lebo ti ho ponúka na úkor tvojho kolegu. Preto musíš urobiť jedno: vzdať sa toho. Dóveruj Panne Márii. Ak povieš áno, pre diabla to bude dókaz, že si na jeho strane a tento dókaz použije proti Madone pred Ježišom. Neprijmi ponuku a dóveruj Madone." „Páter Gabriele, ale ak ja odpoviem nie, iný na mojom mieste povie áno a zástupcu riaditela prepustia tak či tak..."

„Ano, ale ty budeš mať čisté svedomie. A tvoje ,nie' satanovi bude velkou pomocou pri tvojom oslobodení." Šimona teda neprijala ponuku svojho šéfa. Ten neveriacky berie na vedomie jej rozhodnutie. Od tej chvíle kariéra Simony začína prudko upadat’. V priebehu šiestich mesiacov je prepustená. Je všetkému koniec? Nie, je to iba začiatok. Simona je dva roky nezamestnaná. Sú to pre ňu dva velmi tvrdé roky. Podporujem ju a povzbudzujem, aby doverovala. Po dvoch rokoch sa od satana oslobodí. Stalo sa to v jedno popoludnie. Je doma s priatelkou. Cíti satana, ktorý v jej vnútri dáva o sebe vedieť. Cíti, ako v nej narastá nenávist voči všetkým a všetkému. Cíti, že svoju priatelku nenávidí a túži ju zabit. Uteká na toaletu. Ale namiesto kopania a búchania strašne kričí. Po poslednom výkriku je slobodná. V nasledujúcich dňoch sa jej život mení. Nachádza novú prácu a svetlo opat’ žiari. Šimona to zistí neskor. Počas týchto rokov som požiadal mnohých ludí, aby sa za ňu modlili, a ona o tom nevedela. Aj tieto modlitby jej pomohli. Títo ludia, ktorí sa modlia, sú požehnaním z neba. Požehnaním pre moje exorcizmy. Počas týchto rokov som mal vedla seba vela ludí, ktorí ma podporovali modlitbami. Medzi nimi bola aj jedna výnimočná osoba. Osoba s jedinečnou charizmou. Bez nej by moja práca bola omnoho, omnoho ťažšia. Raz za mnou prišla mladá farmaceutka. Je posadnutá a nedokáže sa oslobodiť. Ale hovorí mi, že odkedy spoznala „profesora", jej život sa velmi zlepšil. „Koho?" „Profesora, páter Amorth. Všetci ho takto volajú. Žije v jednej dedine v strednom Taliansku. Bol to on, kto mi pomohol a povedal o červenej šatke." „Prepáčte, ale nedokážem sledovať vaše myšlienky. Čo je to zapríbeh s tou šatkou?"

Jedna priatelka, ktorá vedela o mojom posadnutí, mi raz dala telefónne číslo tohto človeka, profesora - liečitela, ktorý je schopný luďom pomócť Zatelefonovala som mu, porozprávala o mojom posadnutí a poprosila o pomoc. Bez toho, aby ma niekedy videl a rozprával sa so mnou, mi ako prvé povedal, aby som išla do mojej izby. Povedal:, V izbe máš trojdverovú ú skriňu. Vzadu pod lavými dverami je červená šatka, zaviazaná na uzol. Zober ju a spal Tá šatka je prekliata. Ak to urobíš, tvoj život sa zlepší.' Neveriacky som vošla do izby. Vyprázdnila som skriňu a vzadu za lavými dverami som skutočne našla tú šatku. Nedokážem vysvetliť, ako sa tam ocitla. Ale bola tam. Zobrala som ju, spálila a hneď som sa cítila lepšie." Kým som počúval tento príbeh, ani mi nepřišlo na um, že zakrátko sa aj pre mňa tento profesor stane nevyhnutným. Nemyslel som si, že to bude práve on, kto mi dá skutočne pomocnú ruku, predovšetkým, keď budem mať pred sebou prípady posadnutia, ktoré nebudem vedieť vyriešiť. Profesor je liečitelom a žije v strednom Taliansku. Má tento výnimočný dar, vďaka ktorému dokáže rozlíšiť, aj prostredníctvom telefonátu, či je osoba, ktorá s ním hovorí, posadnutá alebo nie. A nielen to. Vie povedať, odkial’ vychádza posadnutie. Či je sposobené urieknutím prostredníctvom mága alebo satanistu, alebo niekým iným. Nedá sa spočítať, kofkokrát som mu telefonoval, ale nikdy sme sa osobne nestretli. O tom, že mu možem doverovať, som sa presvedčil, keď Gianluca, páťdesiatročný pán s hlbokým a vážnym posadnutím, prišiel za mnou. Prijal som ho u seba v izbe a hneď som sa ho opýtal: „Ako dlho máš tieto stavy?” „ Už od detstva. " „A čo si počas týchto rokov robil preto, aby si proti tomu bojoval?” „Páter Amorth, neurobil som nič. " Gianluca má páťdesiat rokov. Nikdy nebol v kostole. Neverí a vyhlasuje sa za ateistu.

Keď mal šesť rokov, začal pociťovať malé poruchy. V noci nedokázal spať. Počul hlasy, ktoré mu v tme hovorili: „Gianluca, Gianluca, nemóžeš spať. Sme tu my, musíš dávaťpozor. Nemóžeš spať, Gianluca. Teraz ťa prídeme zobrať a odvedieme ťa preč. Gianluca..." Jeho rodičia týmto fenoménom nepripisujú vel’ký význam. „ Vyrastie. Sú to poruchy veku," hovoria. A aj Gianluca sa tým velmi nezaoberá. Prejdú mesiace a tieto poruchy sa nezmenšujú, naopak narastajú. Celé noci nespí a cez deň je velmi nepokojný. Vždy zúri proti všetkému a všetkým. Rodičia si myslia, že sú to povahové problémy, a preto začína chodiť ku psychológovi. Situácia sa však nezlepšuje. Naopak, je to stále horšie. Čím viac rastie, tým viac narastajú „povahové" problémy. V škole sa zle učí. Na strednej prepadne. Spolužiaci ho ignorujú. Vobec sa s ním nebavia. Ak možu, vždy si z neho uťahujú. Gianluca trpí, ale rodičia mu nie sú velkou pomocou. A tak jeho učitelia nehovoria nič iné, len: „Aj v lepších rodinách sapritrafízhnité jablko. " Gianluca nedokáže mať normálne vzťahy s nikým. Nemá priatelov, nemá priatelky, nemá známosti. Velmi skoro zanechá štúdium. Snaží sa nájsť si prácu, ale nedarí sa mu. Dlhé roky je nezamestnaný. Niekedy sa mu pritrafí malá práca, je však slabo platená. Nikdy sa mu nepodarí trvalo zamestnať. Vnútorné hlasy ho neustále sprevádzajú. Prenasledujú ho a trápia. Teraz ich počuje nielen v noci, ale aj cez deň, a to vždy. Neustále ho vyrušujú. Je ich nespočetne vela a sú vytrvalé. Sú ťažkou a nekonečnou morou. Lekári už nevedia, čo robiť. Lieky ho neupokojujú. Psychoterapia neúčinkuje. „Možno je jednoducho iba blázon," myslia si všetci. Náboženstvo, kresťanstvo sú témy, ktoré mu nič nehovoria. Raz si na internete prečítal príbeh osoby, ktorá rovnako ako on počas dlhých rokov počula hlasy. Po neludskom utrpení sa s pomocou exorcistu týchto hlasov zbavila. Tým exorcistom som bol ja.

Gianluca si vyhladal moje telefónne číslo. Zatelefonoval mi a dohodol si so mnou stretnutie. „ Teda páťdesiat rokov si nikdy nevstúpil do kostola. " „Nikdy." „Si pokrstený?" „Nie." „ Vieš, čo je to Eucharistia?" „Nie." „ Vieš, čo znamená trvalé žiť bez Božej milosti? " „Nie." „ Gianluca, prečo si prišiel za mnou? Som exorcista... " „ To viem." „Ktoje teda exorcista?" „ Človek, ktorý dokáže vyhnat’ diabla, aspoň myslím. " „Máš pravdu. Ale je to človek, ktorý ho dokáže vyhnatnie vosvojom mene, ale vmene JežišaKrista. Ty si myslíš, že máš vo svojom vnútri diabla?" „Pravdepodobne je tých diablov viac. Hlasov, ktoré počujem, je veta a sú rózne." „ Vieš, že ak máš v sebe skutočne zlých duchov a ak ta posadli už v detskom veku, zápas za tvoje oslobodenie bude velmi tvrdý a možno sa ani nebude dat vyhrat? Vieš, že budeš musietprijat to, že ta oslobodí iba Kristus? Ak to nechceš, on to nemóže urobit." Ticho. „Pozri, Gianluca. Aby som ti mohol pomóct, musím zistit, či si skutočne posadnutý, a ak si, tak kedy a prečo sa toto posadnutie začalo. Zistenie príčiny by bolo dobrým začiatkom. Keď sa vrátiš domov, skús zatelefonovat na toto číslo. Odpovie ti jeden liečitel. Myslím, že je velmi dobrý a pripravený. Ale aj keby ti nepomohol, jeden telefonát neuškodí. Zatelefonuj mu a popros ho o pomoc. Opýtaj sa ho, či si podla neho skutočne posadnutý a ako je možné, že do teba vstúpil diabol. Zajtra príď za mnou a povieš mi, čo ti povedal."

Gianluca sa vráti domov. Vojde. Sadne si na stoličku. A vytočí telefónne číslo profesora. „Dobrý večer, prepáčte, že vyrušujem, ale páter Amorth mi dal vaše číslo." „Nech sapáči, hovorte." Ja by som chcel vediet..." „ Chceli by ste vediet, či ste posadnutý." „Áno." „Ako sa voláte?" „ Gianluca." „Kolko máte rokov? " „Pátdesiat." „Gianluca, vy ste jediným synom, však?" „Áno." „Keď ste mali šest rokov, začal u vás fenomén hlasov, ktoré ste počuli počas noci. A tieto hlasy vás nenechali spávat." „Áno." „ Vy to neviete, ale v tom čase jeden známy vašej rodiny (liečitef povie Gianlucovi meno a priezvisko) uriekol vašu matku. Táto osoba požiadala jedného mága, ktorý dobre zaplatený, požiadal o pomoc satana. Urieknutiu sa podarilo zakorenit sa. Do vašej matky vstúpilo niekolko zlých duchov, ale tiež aj do vás. Aj ona trpí kvóli tomuto mocnému urieknutiu." „Neviem, čo mám na to povedat. Viem, že tá osoba mala viacero dóvodov, aby nás nenávidela... ale nemyslel som..." „Zloje nepredvídatelné. A zasahuje najdivnejší-mi spósobmi. Čím viac rástlo, tým viac vás znechucovalo. Navštívili ste vela lekárov, ale tí vám nikdy nepomohli. Na strednej škole ste prepadli. Vaši spolužiaci od vás bočili. Snažili ste sa nájst si prácu, ale bez výsledku. Myslím stabilnú prácu. A tak prešli roky. Hlasy váš však nikdy neprestali prenasledovat. Boli stále silnejšie a dotieravejšie. A teraz sa ich chcete zbavit s pomocou pátra Amortha."

„Počujte, ale ako viete všetky tieto veci? Hovorili ste spátrom Amorthom? Alebo s niekým z mojej rodiny? " „Nehovoril som s pátrom Amorthom, ani s nikým z vašej rodiny. Ale povedzte pátrovi Amorthovi, že musí vo vašom prípade použit exorcizrnus s konkrétnym úmyslom, aby pretrhol toto dlhoročné, ale stále velmi silné urieknutie. Mohlo sa stat, že ten mág už zomrel, a tak vám už nemóže škodit. Ak ale stále žije, nejakým spósobom móže pochopit, že proti nemu útočí niektorý exorcista. Dóverujte pátrovi Amorthovi. Prajem vám pekný deň a pozdravujte pátra Amortha." Nasledujúci deň Gianluca prišiel za mnou. Porozprával mi o telefonáte a ja som ostal bez slov. Pochopil som, že profesor mi može velmi pomoct’ nielen pri Gianlucovi, ale aj pri iných posadnutých. Pre oslobodenie od zlého je totiž doležité poznat povod posadnutia. A tak som exorcizoval Gianlucu s presným úmyslom na odstránenie urieknutia. Bohužial’, štyridsať rokov posadnutia sa nedá vymazat jedným exorcizmom. Štyridsať rokov je dlhý čas, velmi dlhý. Satan v takom dlhom období dokázal zapustiť velmi hlboké korene. V tomto případe však nešlo iba o jedného diabla, ale o mnohých zlých duchov. Tento případ bol jedným z najťažších, aké som zažil. Ihneď som pochopil, že mág ešte žije. Vďaka dalším telefonátom s pofesorom som sa dozvedel, že cíti moje exorcizmy. A tak každý týždeň opakuje urieknutie proti Gianlucovi. Čím častejšie sa však urieknutie opakuje, tým viac stráca na sile. Ja ťahám na jednu stranu a mág na druhú. Ale ja som silnejší, pretože Kristus je silnejší ako satan. Kristus je Boh. Satan je iba anjel, ktorý sa rozhodol navždy sa postaviť proti Bohu. S Gianlucom som sa stretával roky. Bol to velmi tvrdý zápas. Ale nakoniec Kristus zvíťazil. A mág bol porazený. Avšak bez profesorovej pomoci by bolo všetko úplne inak. Preto som ho odporúčal aj ostatným exorcistom. A mnohí z toho mali úžitok. Pamatám sa napríklad na to, čo

sa stalo jednému exorcistovi, pátrovi Gerardovi, keď musel prísť do jedného domu. Nebol to hocijaký dom. Bol to „zamorený" dom. „Zamorený ch" domov je vo svete vela. Ide o domy, kde dlhé roky žil a býval napríklad nejaký satanista. Prítomnosť zlého ducha však v ňom ostáva aj po odchode jeho obyvatela. Alebo sú to domy, ktoré boli postavené na miestach bývalých cintorínov, stavitelia však o tom nevedeli. V tom prípade niektorá zosnulá duša z tajomných dovodov može negatívne vplývať na to miesto a sposobovať rozne nepríjemnosti. Alebo to može byť dom, v ktorom prišlo k nejakému trestnému činu alebo vražde. Zlo po sebe vždy necháva nejakú stopu. Niekedy táto stopa ostáva ako živá rana, z ktorej može každú chvílu vyjsť na povrch smrť, ničenie, zloba a ničomnosť. Pátra Gerarda zavolali vlastníci takéhoto domu. Kúpili ho iba prednedávnom, ale odkedy v ňom bývajú, žijú v neustálom strachu. V noci počujú divné zvuky. Zakašlania. Svetlá, ktoré sa rozsvecujú a zhasínajú. Dvere sa otvárajú a zatvárajú bezdovodne. Jednu noc sa zobudia kvoli silnému zápachu plynu. Utekajú do kuchyne a nájdu nevysvetlitelne otvorený uzáver plynu. Niekedy sa stane, že počujú, ako niekto búcha v kuchyni o zem. Ak sú v kuchyni, búchanie počujú v salóne. Keď sa približujú k miestnosti, odkial vychádza búchanie, počujú, ako sa stupňuje jeho intenzita a zvuk. Ale keď otvoria dvere a vstúpia do miestnosti, nikdy nikoho nenájdu. Izba je prázdna. Páter Gerard ma v tej veci požiadal o radu. Povedal som mu, aby zatelefonoval profesorovi. Ten mu povedal: „Dám vám číslo mojho mobilného telefónu. Keď vojdete do toho domu, zatelefonujte mi. Možno vámpomóžem." Keď páter Gerard prišiel pred spomínaný dom, uvedomil si, že tu niečo nie je v poriadku. Dom ho tajomným sposobom odmieta. Strašne chce ujsť, ale premože sa. Pozdraví vlastníkov domu, ktorí ho privítajú vonku, pred dverami. Odovzdajú mu kluče. Páter ich prosí, aby sa vrátili

asi o dve hodiny. Uprednostňuje zostať sám. Mohli by mu prekážať pri práci. Doteraz nikdy „neočisťoval" žiaden dom. Váha a má obavy. Zdá sa, že dom so svojimi tajomstvami ho odmieta, ale zároveň ho chce aj polapiť. Je to malá vidiecka vilka. Vpredu má malú záhradu a vzadu sa začína hustý les, ktorého koniec je na neďalekom vrchu. Les je tmavý, obrátený na sever. Vzbudzuje strach. Páter Gerard sa rozhodne, že nebude zbytočne váhať. Cíti, že nejaká sila, prítomná v dome, ho chce zmiasť. Nechce, aby doň vstúpil. Zoberie kluče a strčí ich do klúčovej dierky. Dvakrát otočí klúčom v zámku a vstúpi dnu. Privíta ho velký salón s krbom. Na podlahe je tmavá keramická dlažba. Nájde vypínač a snaží sa zasvietiť. Nepodarilo sa. Nachádza sa v takmer úplnej tme. Cez žalúzie preniká dovnútra trocha svetla. Pokúša sa otvoriť okná, ale aj tie sú nevysvetlitelne zablokované. Je ťažké, velmi ťažké vysvetliť to. Aby sme to pochopili, je potrebné na vlastnej koži prežiť takúto skúsenosť. Ale keď na takéto miesto vstúpi exorcista, cíti okolo seba prítomnosť, ktorá ho skúma, pozoruje, sleduje. Exorcista sa cíti prebodnutý týmto pohladom. Nevie povedať, kde sa nachádzajú oči, ktoré ho sledujú. Nevie povedať, aké sú. Nevie povedať, komu patria. Ale vie, že tu sú, vie, že ho niekto pozoruje. A pozoruje ho pohladom plným nenávisti. Všetka nenávisť sveta je zameraná na neho. Exorcista vo svojom vnútri prežíva strašný zápas. Chcel by utiecť, ale nemože. Chcel by reagovať, ale vie, že by to bolo ešte horšie. Ak by sa pustil do zápasu so svojou nenávisťou proti nenávisti protivníka, bol by okamžite porazený. Má iba jedinú možnosť. Modliť sa. „Pane Ježišu Kriste, ktorý si navždy zvíťazil nad zlom, zmiluj sa nado mnou! Pane Ježišu Kriste, pomož mi! Príď mi na pomoc! Nenechaj ma osamoteného a porazeného!" Páter Gerard sa modlí. A ihneď telefonuje profesorovi. „Dobrý deň, profesor, som páter Gerard. "

„Zdravím. Už ste už na mieste? " „Ano. Som tu. Svetlá sa nedajú zažať." „Svetlo je nefunkčné iba dočasne. On ho zablokoval" „Nedokážem ani vytiahnuťžalúzie." „Aj tie zablokoval on." Páter Gerard sa neodváži profesora pýtať na vysvetlenie. Ako len vie všetky tieto veci? Ako je možné, že si je taký istý? „Čo mám urobit?" pýta sa páter Gerard. „Povediem vás. Choďte k dverám pred vami. Otvorte ich. " „ Otvoril som ich. Je tu však tma, nič nevidím." „Napravo máte schody. Vystúptepo nich. " Páter Gerard hmatajúc vystupuje po schodoch. V istej chvíli začuje škripot a na hlavu mu spadne obraz. Mobilný telefón mu vypadol z ruky a vypol sa. Spadne aj on a chytá sa za hlavu. Cíti bolesť nad čelom. Vytvorila sa mu tam už aj hrča. Hfadá mobilný telefón. Nájde ho, zapne a telefonuje. „ Všetko vporiadku?" „Áno, profesor. Na hlavu mi spadol obraz. Neviem, ako sa to stalo." „ To je on. Ale nebojte sa. Obraz bol zavesený na klinci v stene, ten vytiahol a obraz vám spadol na hlavu. Snažte sa vyjsť hore po schodoch." Páter Gerad sa opať púšťa na schody. Snaží sa stúpať nehlučne, aby zachytil ďalšie prípadné útoky. Na pamati má slová profesora: „ To je on." Ale kto je „on"? Cíti, ako v jeho vnútri rastie strach. Ale dokáže vystúpiť na najvyšší schod. „Páter Gerard, teraz máte pred sebou chodbu. Musíte vstúpiť do prvej izby vpravo. Dvere sú posuvné, otvorte ich." Páter Gerard otvorí dvere, ale tie sa ihneď velmi rýchlo zavreli. Znova ich otvorí. Dvere sa zavru. Otvorí ich a skočí do izby. Dvere sa mu za chrbtom zabuchli.

„Počujete ma, páter Gerard? " „Áno, profesor, počujem vás. Čo mám teraz urobit?" „Je to velmi jednoduché. Choďte pozdlž steny po l’avej strane. Na konci nájdete dvierka, otvorte ich. Vo vnútri sú elektrické dráty. " Páter Gerard v úplnej tme pomaly kráča pozdíž steny. Nachádza dvierka, otvára ich. „Profesor, otvoril som ich." „Dobre. Teraz vložte ruku dnu a úplne vzadu by mala byť malá škatula. Zoberte ju a vyneste von z domu. Vyjdite, ako najrýchlejšie viete. Všetko je odhalené, už viac nieje možné uhýbat." Páter Gerard nájde škatulu. Vyberie ju a začína sa cesta spať. Dvere do izby sú teraz otvorené. Cíti sa povzbudený. Zdá sa, že škodiaca prítomnosť, ten „on", ktorého predtým spomínal profesor, tu už viac nie je. Ale mýli sa. Keď zostupuje zo schodov, cíti, že ho niekto intenzívne prenasleduje. Začína utekať. Beží aj prenasledovatel. Už je v salóne. Páter Gerard potme hladá východ z domu. Za ním osoba, ktorá ho prenasleduje a už ho skoro dostihla. Presnejšie, dostihla ho, lebo cíti jej dych na svojom krku. Páter Gerard skočí vpred. Rukami zachytí kfučku dverí. Jeden velký skok a je vonku. Ihneď sa obráti v presvedčení, že bude stáť pred diablom. Je pripravený vzývať Krista, aby mu prišiel na pomoc. Ale nikto tam nie je. Sú tam iba vchodové dvere domu, ktoré sa s velkým hlukom dotvárajú a zatvárajú. A vzďalujúci sa škodoradostný smiech, aspoň jemu taký pripadá. „Profesor, už som vyšiel z domu. Čo mám urobit?" „ Otvorte škatulu a všetko z nej vysypte “ „Stalo sa." „Sú tam kostičky a ďalšie svinstvo?" „Áno." „Dobre, rozmliaždite ich nohami a potom to rozprášte. " „ Urobil som to."

„ Výborne. Teraz už viac nikomu nemóžu škodiť. Keď nie sú spolu, stratili všetku zlú silu." „O čo išlo?" „ O zmes, ktorú dal dokopy mág, kedysi bývajúci v tom dome. Bola to zmes určená na zamorenie domu, pokial’ju niekto neobjavia nezničí." „Profesor, ale čo mám robiťs ním? " „Koho tým myslíte?" „Myslím si, že vo vnútri domu maprenasledovalasi diabol. Aj vy ste hovorili, že on..." „Páter Gerard, obráťte sa. Pozrite sa na dom." Páter Gerard poslúchne. A ostane bez slov. Žalúzie sú všetky vytiahnuté. Svetlo rozsvietené. Dom už viac neposobí strašidelné. „Páter Gerard, viete, čo sa stalo?" „Stalo sa, že on odišiel." Profesorovi doverujem, pretože pri určení diagnózy sa nikdy nepomýlil. A tiež preto, lebo viem, že je to pokorný človek, hoci som sa s ním nikdy nestretol. Ale pozor, nie profesor, oslobodzuje, ale ja prostredníctvom Krista. Chcem tým povedať, že laici nie sú exorcistami. Exorcistami sú kňazi, ktorí posobia z poverenia Cirkvi. Laici nemajú toto poverenie. Nemožu exorcizovať. Ak to skúšajú, je to velmi nebezpečné. Nemožu ani viesť dialóg s démonom počas exorcizmu vykonávaného kňazom. Diabol sa často snaží viesť s nimi rozhovor. Je to sposob, ako na nich útočiť a zároveň sa tak snaží odvrátiť od seba pozornosť exorcistu. Diabol raz povedal mojej asistentke, keď sa vrátila po vážnej chorobe a operácii z nemocnice: „Aha, bolestná Madona." Ona mu odpovedala: „Nebojím sa ťa. Kristus víťazí. " „Bolestná Madona, nestačilo ti, čo som urobil tvojmu synovi? Nemáš ešte dosť? Chceš ešte viac?"

V tej chvíli som zasiahol. Pohrozil som žene, aby neodpovedala. A pokračoval som v exorcizme. Laici nemožu exorcizovať ani hovoriť s diablom. Ich úlohou je modliť sa a iba tí, ktorých osobne vyberie exorcista, možu držať posadnutého, keď je v tranze. Laici sa možu modliť oslobodzujúce modlitby, tie áno. Velmi odlišnú úlohu majú lekári. Aj oni možu byť užitoční. Niekolko lekárov sa venuje nepreskúmanej oblasti nadprirodzených prejavov. Týchto lekárov často prosím o pomoc, aby mi v istých prípadoch pomohli rozlíšiť, či ide skutočne o posadnutia alebo o mentálne choroby. Jeden z nich sa volá Walter Cascioli. Je to rímsky lekár, ktorý sa špecializuje v klinickej psychológii. Niektoré prípady som vyriešil s jeho pomocou. Walter sa zaoberá mimoriadne vážnymi prípadmi psychických porúch. Najprv sa snaží zistiť príčinu ochorenia a potom o to, aby pacientov uzdravil. Na rozdiel od svojich kolegov často dokáže rozoznať, že niektoré prejavy utrpenia majú povod v nadprirodzene, teda že niečo nepochádza ani od Boha, ani od človeka, ale od satana. Viaceré prípady by bez jeho pomoci neboli riešitelné. Dovodom je to, že prejavy posadnutých sú často úplne identické s mentálnou chorobou. Rozdiel spočíva v tom, že posadnutým nezaberajú tradičné medicínske postupy, teda lieky a psychoterapie. Keď pacienti prídu za Walterom, najprv ich požiada, aby mu priblížili, aké majú symptómy. Často ich ticho počúva. A kým rozprávajú, on ticho recituje modlitbu. Ak je tam posadnutý, účinok býva okamžitý. Raz za ním prišiel chlapec, ktorý mal problémy rozneho charakteru. Kým rozpráva, Walter v mysli vysloví túto prosbu: „Pane Ježišu, osloboď túto osobu. " Reakcia je okamžitá. Chlapec vstáva zo stoličky. Jeho telo sa nafukuje do obrovských rozmerov. Strašne zareve

Walterovi do tváre. Reve ako lev. Walter ihneď pochopil, že tu nejde o psychickú chorobu, ale o posadnutie. Walter využíva aj ďalší sposob: keď prijíma pacientov, vo vedlajšej miestnosti kňaz vykonáva exorcizmus. Aj v týchto prípadoch pacienti často reagujú velmi násilným sposobom. Bolo tak aj v prípade vyše osemdesiatročnej pani Erminie, krehkej, fyzicky a psychicky skúšanej žene. Zdá sa, že už v nej niet žiadnej sily. Zatialčo sedí u Waltera, vo vedlajšej miestnosti kňaz začína s obradom exorcizmu. Recituje rituál v latinčine. Žena opisuje lekárovi jednotlivé symptómy, ale odrazu stíchne. Postaví sa a svojimi chudými rukami zdvihne Walterov stol a hodí ho o stenu. Walter dá pokyn okamžite prerušiť exorcizmus. Chápe, koho má pred sebou: nie iba starú ženu, ale starú ženu posadnutú satanom. Starú ženu, ktorá má v sebe nadludskú, diabolskú silu. Walter je členom skupiny, ktorá sa modlí za posadnutých. Stretávajú sa každý týždeň a spoločne sa modlia. Nemožu exorcizovať posadnutých. Táto služba je dovolená iba kňazom, ktorých pre túto službu menuje miestny biskup. Úlohou laikov je iba modliť sa. Ich modlitba je velmi účinná. Aj tá slúži na oslobodenie. Má charakter vzývania. Vzývajú Boha, aby čo najskor oslobodil posadnutých z rúk diabla. Waltera a jeho skupinu niekedy žiadam o modlitbu aj ja. Inokedy mi zasa telefonuje on, aby ma poprosil o pomoc. Lekárov, ktorí veria v existenciu satana tak ako on, je velmi málo. Často sú skeptickí a exorcisti sú im na smiech. Ale ak príjmu pozvanie a zúčastnia sa na niektorom exorcizme, pochybovačnosť na ich tvári vystrieda hroza. Ďalším prípadom pre lekárov sú liečitelia. Profesor, ako aj mnohí ďalší liečitelia, majú nadprirodzené dary a je správne, že ich využívajú. Ako však rozoznať, či je človek, ktorý pred nami stojí, skutočným liečitelom?

Najdoležitejšou charakteristikou tých liečitelov, ktorým možeme doverovať, je pokora, chudoba a skrytost’. Musia byť chudobní, pokorní a ukrytí pred verejnosťou, aby boli skutočne účinnou pomocou. V Taliansku je ich vela. Niekto ich nazval „uzdravovatelmi vidieka". Sú to osoby s mimoriadnymi darmi, velmi pokorní. Často bývajú mimo velkých miest, na zabudnutých miestach. Aj profesor patrí do tejto kategórie. Spomínam si na liečitela, ktorý vedel vyliečiť dnu. Tento dar má celá jeho rodina. Traduje sa, že pred dvetisíc rokmi jeho predkovia hostili vo svojom dome určitý čas svátého Petra, prvého pápeža. Keď svátý Peter odišiel, zanechal členom tejto rodiny a všetkým jej potomkom ako dar túto výnimočnú charizmu. Raz ochorel na dnu pápež Pius IX. Z Vatikánu zavolali jedného z tejto rodiny. Ten prišiel k Piovi IX. a uzdravil ho. Tento človek bol taký pokorný a jednoduchý, že aj pápežovi povedal iba to, čo hovorí každému: „ Teraz som vás uzdravil. Ale nikdy sa nezabudnite modliť za Svátého Otca, Petrovho nástupcu, ktorý velmi potřebuje modlitby. " Je to veta, ktorú si v rodine odovzdávajú stáročia. A on ju zopakoval pápežovi. „ Určite na to nikdy nezabudnem," odpovedal pápež s úsmevom.

6. SATANOV OBLÚBENÝ SYN Musíme byť velmi opatrní. Okrem dobrých liečitelov sú tu aj zlí. Ako ich možeme rozpoznať? Je to jednoduché. Vždy pýtajú peniaze. Peniaze sú prvým pokušením diabla. Pretože za peniaze je možné kúpiť všetko: sex, drogy, moc a požitok. Vela súčasných liečitelov je falošných, od ktorých treba radšej ujsť. Uzatvárajú totiž zmluvy s diablom. A neustále pýtajú peniaze. Peniaze, peniaze a opať peniaze. Nikdy nie sú nasýtení. „ Vráťte sa o týždeň aprineste ďalšie peniaze, " hovoria. Aby vzbudili dojem, že sú vyhledávaní, majú l’udí, ktorí vytvárajú rad pred ich domom. Chcú mať reklamu. Sú presným opakom pravých liečitelov, ktorí ukrývajú svoj dar. Nechávajú Boha, aby k nim privádzal ludí. Nechcú od ludí peniaze. Vedia, že peniaze vedú do pekla, a preto od nich utekajú. „Lahšie je ťaveprejsťcez ucho ihly, ako boháčovi vojsťdo Božieho královstva," povedal Ježiš. Nie sú to len náhodou vyslovené slová. Sú to slová, ktoré máme brať doslova. Peniaze korumpujú dušu. Naopak, kto nemá nič, spolieha sa na Božiu prozretelnosť. Modlí sa k Bohu a od neho dostane to, čo potrebuje. Boh uprednostňuje chudobných. Ak by nejaký liečitel bol od Boha a začal by vyhladávať peniaze, Boh by mu určite zobral dar, ktorý mu predtým daroval. Títo falošní liečitelia sú často satanistami. Slúžia čierne omše. Zhromažďujú okolo seba niekolkých adeptov spojených falošnou solidaritou. Stretávajú sa na odlahlých miestach, často v opustených domoch. Ich stretnutie je vlastne „omša", ktorá má presnú „liturgiu". Je

to však obrátená liturgia. Nemodlia sa k Bohu, ale k satanovi. Miestnosti sú namalované na - čierno. Čiernou látkou je zakrytý aj oltár. Uprostred je obrátený kríž. Nechýba ani soška diabla so stopo- reným mužským prirodzením. A často je na ňom aj lebka. Nebýva tam svetlo, iba niekolko sviec, ktoré vrhajú temné tiene. Tých niekolko členov stojí v kruhu, sú oblečení v čiernom. Niekedy si zakrývajú aj tvár. Satana vzývajú v latinčine. Prosia ho, aby prišiel medzi nich, aby medzi nich zostúpil. Liturgia je oproti tej katolíckej úmyselne obrátená. Často je tam prítomná kňažka, mladá žena a panna, ktorá je úplne nahá a leží na oltári. Niekedy to býva len korisť: nevinná žena nadrogovaná a donútená podstúpiť túto príšernú liturgiu. Znesvacujú hostie pluvaním na ne. Potom vložia hostiu do ženskej vagíny. Pijú zmiešaninu spermií a vaginálneho výtoku. Postupne všetci ženu znásilnia. Kolujú medzi nimi alkohol a drogy. Duše všetkých sú darom démonovi, ktorý s nimi može robiť, čo chce a dáva im za to telesné požitky. Satan im dáva telesný požitok. Oni mu dávajú svoju dušu navždy. Kto získa viac? Na to nie je ťažké odpovedať. Liečitelia a mágovia sú často otvorenou bránou do sveta satanských praktík, z ktorý ch je velmi ťažké sa dostať. Odvážim sa tvrdiť, že je to takmer nemožné, aj keď niekedy sa to podarí. Tomu, kto sa im zverí, sa velmi jednoducho može stať, že sa následne dostane do satanistických kruhov. Sú to vražedné a pekelné kruhy. Sú skutočne bránou do pekla. Bránou do večnej prázdnoty. Nie je to náhoda, že klučovou postavou histórie satanizmu bol práve istý mág. Volal sa Edward Alexander „Aleister" Crowley. Narodil sa v roku 1875 a zomrel v roku 1947. Bol Angličan. Žil len vďaka tomu, že si pichal morfium a užíval ópium. Manipuloval s myslami ludí. Jeho spojencom bol satan. Spoločne zničili mnoho životov. Bol to práve on, kto napísal pravidlá satanizmu.

Medzi inými je tam aj toto: „ Tvojím zákonom bude robiť to, čo chceš." A ďalej: „Niet Boha okrem človeka." roku 1920 sa presťahoval na Sicíliu, do mesta Cefalú. Tu kúpil dom, kde založil Opátstvo Théle- ma. Dom sa nachádzal na vidieku a vedla neho bol cintorín. V tomto dome sa Crowley snažil zhromaždiť magicko-satanskú energiu, aby dobyl celý svet a podrobil ho vlastnej moci. Z Cefalú malo zlo ako maják svietiť do sveta, dobyť ho a podriadiť sebe. meste Cefalú žil Crowley s dvoma konkubínami, Američankami Leah Faesiovou a Ninette Frauxovou, ktorú nazýval sestrou Cypris. Potom sa k nemu pridali ďalšie ženy. Dom bol cielom mnohých návštev a Sicíliou sa o ňom rýchlo šírili znepokojujúce správy. Crowley bol pre mnohých „najperverznejším človekom vo vesmíre", „géniom zla a hriechu". V jeho dome sa totiž uskutočňovali divné obrady. Bezuzdné orgie. Incesty. Čierne omše k úcte „beštie z Apokalypsy", velkého draka sveta, satana. Po Crowleyovi prišiel Anton LaVey. Je to pseudonym a jeho celé meno znie Howard Stanton Levey. Zomrel v roku 1997. Práve on spolu s hollywoodskym filmárom Kennethom Angerom založil združenie Magic Circle, ktoré sa v roku 1966 stalo v San Franciscu Satanovou cirkvou. O všetkých týchto udalostiach velmi dobre rozpráva jeden z odborníkov na satanizmus, Fabrizio Artale. LaVey hladal kandidátov, ktorí budú ochotní venovať satanovi celý svoj život. Pripojili sa k nemu rozne rockové hviezdy. Satanisti žijú po celom svete, ale vačšina z nich žije v Londýne. Potom následuje Turín, San Francisco, Chicago a Rím. Prečo? Pretože diabol má svoje schémy a svoje plány. Tieto mestá sú prepojené ezoterickými symbolmi diabla a okultizmu. Ale centrom satanizmu je Londýn. Okrem toho, Crowley bol Angličan. Je teda logické, že hlavné mesto Spojeného krákovstva je centrom, kde majú tieto diabolské skupiny najvačší vplyv.

Ale tieto skupiny sú všade. Rovnako sú všade ich šéfovia, mágovia, domnelí svatci. Je nepopieratekné, že satan im dáva osobitnú moc, ktorá z nich robí skoro bohov. Takúto moc a dary dal v jeden deň aj Marcoví, ktorý potom počas dlhšieho obdobia veril, že je Boh. Marco je jedným z domnelých svatcov, s ktorým som mal niečo do činenia. Je jedným z mala, ak nie jediným, ktorý unikol z pazúrov diabla. Marco má veka darov a všetky dostal od satana. satan to takto robí. Tým, ktorí ho uctievajú, dá čím viac moci. Aby sa nezkakli, často ich však presvedčí, že tieto dary nemajú od neho. Jeho uctievači však klamú sami seba. Darovali svoju dušu diablovi a tvária sa, akoby nevedeli, že všetko, čo sa im prihodí, je od neho. Sú to klamári ako satan, vekký luhár, krák lži. Marco uzavrie zmluvu krvi s diablom. Viackrát sa s ním kontaktuje prostredníctvom tzv. pohárovej hry. Satan s ním hovorí. Na začiatku mu posiela posolstvá pokoja a bratstva. Je to jasné, nechce ho vystrašit’. Naopak, chce mu ponúknuť dobrý obraz o sebe samom. Prejde niekokko dní. Marco ide na púť do Lúrd. Ale jeho duša je v rukách diabla. Možno tuto púť berie ako výzvu: „Uvidíme, čo sa stane satanovmu služobníkovi na takom svátom mieste.” Satan sa rozhodne ozvat práve v Lurdoch. V jednej z najdoležitejších mariánskych svatýň na svete Marco zistí, že má mimoriadne schopnosti. Dal mu ich satan. Estivo si vyberie práve Lurdy, kde mu ich dá. Marco dostane dar jasnozrivosti, číta v myšlienkach kudí, vie stanovit klinickú diagnózu, pozná minulost neznámych kudí, predpovedá ich budúcnosť. Niekokko kudí ho začína vyhkadávať a zverovať sa mu. Po krátkom čase sa satan opat ukáže a dáva Marcovi ďalšiu výnimočnú schopnost. Vložením rúk dokáže odstrániť fyzickú bolest. Akúkokvek fyzickú bolest.

Za Marcom chodia stále známejší kudia. Stáva sa však z neho prchký človek, je neustále podráždený a nahnevaný. K kuďom, ktorých uzdraví, sa začne čoskoro velmi hrubo správat. Uráža ich. Usiluje sa priviest ich k zatrateniu. Snaží sa zničit ich existenciu, vziat im zmysel života. Marcová záchrana prichádza vtedy, keď sa o ňom dopočujú v jednej katolíckej skupine. Spoznávajú ho a začnú sa za neho modlit. Títo kudia sa modlia a dokážu mu, že jeho schopnosti pochádzajú od diabla. Vďaka ich modlitbám Marco začal s cestou oslobodzovania sa od satana. A podarí sa mu to. Hneď ako zruší zmluvu krvi, ktorú podpísal s diablom, stráca aj všetky výnimočné dary. Z Marca sa stal človek ako každý iný. Nemá už moc ako predtým, ale je slobodný. Nie je už viac otrokom kniežata zla. Je slobodným, pretože je Božím synom. Marco sa dokázal od diabla oslobodit. Tak ako on to dokázala aj Anita, žena z okolia Ríma, ktorá predala svoju dušu jednému domnelému svatcovi. Nešlo o hocakého domnelého svatca, ale o človeka, ktorého ja označujem za obkúbeného satanovho syna (zomrel prednedávnom). Anita je mladou ženou, ktorá býva v rímskom okrese. Je vydatá a má malého syna. Vedie normálny život. Len čo je plnoletá, vydá sa a potom sa jej narodí dieta. Je zamestnaná v nemocnici ako zdravotná sestra a často pracuje na zmeny v ambulancii. Každodenne sa tak stretáva s bolestami kudí. Jedného dňa jej ochorel otec a diagnostikovali mu rakovinu v pokročilom štádiu. Rádiologické vyšetrenie je nemilosrdné. Telo je plné metastáz. Nádej na uzdravenie je prakticky nulová. Anita ho zobrala za terapeutom, ktorý liečil vkladaním rúk. „ Váš otec je beznádejný prípad,” povedal jej. „ Viem to,” odpovedá Anita. „Móžem preňho ešte niečo urobiť?” „ Tu niet veka možností. Jeho poslednou nádejou by ešte mohol byť „Sai Baba.”

„Kto?” „Sai Baba. Je to fenomenálny uzdravovatel’. Žije v Indii, v meste Puttaparthi. Ak by ste k nemu dokázali dostať vášho otca, možno by ho zachránil. Má tisíce nasledovníkov. Za pokus to stojí." Anita doveruje tomuto terapeutovi. Je zúfalá, pretože jej otec umiera. Myslí si, že Sai Baba jej pomože. Je to začiatkom devaťdesiatych rokov, keď nasadne aj s otcom do lietadla a odletia do Indie. Po pristátí sa obidvaja hneď vyberu do domu Sai Babu. Tento človek prijíma l’udí iba v určitých hodinách. Presnejšie by sme mohli povedať, že sa im zjavuje. Stovky l’udí sa každodenne zhromažďujú v istom druhu kláštorného dvora, ktorý je spojený so Sai Ba-bovým domom. A ten, keď vyjde z domu, posobí ako zjavenie. Nekráča, ale zdá sa, akoby sa vznášal niekol’ko centimetrov nad zemou. Náhodne si vyberie niekol’kých l’udí. Sú to osoby, ktoré následne majú „privilégium" vstúpiť do jeho apartmánov a rozprávať sa s ním. Anita je nerozhodná. Nevie, či tomu može doverovať. Ale raz pred domom Sai Babu uvidí osobu, ktorá pritiahne jej pozornost’. Je to katolícky kňaz. Vzbudzuje v nej doveru, a tak sa mu prihovorí. S vel’kým údivom zisťuje, že je to Talian. „Dobrý deň, otče, volám sa Anita apochádzam z okresu Rím. Móžem vás na minútku vyrušit? " „Samozrejme, pani, nech sa páči. " „Ako sa voláte?" „Don Marco." „ Otče, mój otec je chorý. Chcela by som vidieť Sai Babu, ale neviem, či mu móžem dóverovať. Nepoznám ho..." „Ale, pani moja, samozrejme, že mu móžete dóverovať! Viete, kto je Sai Baba?" „ Velmi ho nepoznám... Hovoria mi, že je to človek, ktorý uzdravuje..." „Pani, dobre počúvajte, čo vám teraz poviem. Sai Baba je Ježiš, ktorý zostúpil na zem." „Skutočne?" „Ak vám to hovorím ja, katolícky kňaz, tak tomu móžete veriť."

Anita nemá slov. Jej viera je slabá. V náboženských veciach je málo vzdelaná a keď počuje katolíckeho kňaza povedať, že Sai Baba je Ježiš, ktorý zostupil na zem, dodá jej to odvahu. Rozhodne sa ísť na nádvorie v nádeji, že Sai Baba ju prijme. Anita však nemože vedieť, že don Marco je trocha zvláštnym kňazom. Vatikánski predstavitelia ho už dlhší čas pozorujú, lebo má heretické názory. Don Marco je fascinovaný osobou Sai Babu, a to až do takej miery, že sa stal jedným z jeho nasledovníkov. Ako? Takto: Don Marco sa v jeden deň stretol so Sai Babom. Ten sa ho opýtal: „Čo chceš?" Don Marco odpovedal: „Chcem rozmýšlať o Bohu dvadsaťštyri hodín denne." Sai Baba vtedy zobral prsteň, fúkol doň a prsteň zrazu zmenil formu. Don Marco žasne. Myslí na Bibliu, kde je napísané, že Boh stvoril svet a život svojím dychom. A rozhodne sa prijať prsteň ako znamenie nového priatel’stva so Sai Babom. Sai Baba nastokne na prst donovi Marcoví prsteň. Ten obopne prst tak silno, že od tejto chvíle sa už nedá z neho stiahnuť dole. Dlhý čas sa don Marco cíti bezpečne, akoby v ochrannom pancieri. Má dojem, že prsteň ho obklopuje a ochraňuje. Cíti sa bezpečne, akoby sa už nemal čoho báť. Čo sa stalo? Stalo sa to, že od toho dňa don Marco opustil Boha a daroval svoju dušu a svoje telo Sai Babovi. A tým satanovi. Anita vstúpi so svojím otcom na vel’ké nádvorie. Stovky l’udí na kolenách očakávajú príchod Sai Babu. Vstupujú slony. Predchádzajú ich Sai Babovi nasledovníci, ktorí spievajú a hrajú indické hudobné motívy. Po dlhšom čase sa na druhom konci nádvoria otvorí brána. Vychádza z nej človek nízkeho vzrastu, nemá viac ako stopaťdesiat centimetrov. Má na sebe oranžovú tuniku, je chudý a jeho husté kučeravé vlasy pripomínajú skor Afričana ako Inda. Zdá sa, že lieta. V absolútnom tichu prechádza cez nádvorie. Niekedy ukáže na nejaku osobu: „Ty, ty a ty." To je on. Je to Sai Baba. Anita ho sleduje. Je nadšená, ale nevie povedať prečo. Sai Baba sa blíži k miestu, kde kl’ačí aj so svojím otcom. Sai Baba si ju všimne a

ukáže na ňu. Boli vybraní. Je to neuveritelné. Hneď na prvý raz, keď vstúpili na nádvorie, sú vybraní! Myslia si, že majú šťastie. Iní ludia trávia na nádvorí aj mesiace, len aby ich Sai Baba vybral. Anita nevie, čo má čakať. V mysli sa jej objavujú slová dona Marca: „ Vieš, kto je Sai Baba? Je to Ježiš, ktorý zostúpil na zem. Je to Ježiš, ktorý zostúpil na zem." Sai Baba sa však ihneď nevrátil do domu. Zostáva ešte medzi svojimi na nádvoří. Vystúpi na hojdačku a necháva sa hojdať celé hodiny. Eudia na neho pozerajú a uctievajú ho. A on, akoby bol Bohom, nerobí nič okrem toho, že sa necháva uctievať. Po niekol’kých hodinách sa Sai Baba vracia do svojich apartmánov. Anita ho spoločne so svojím otcom sleduje. Sai Baba im dá pokyn, aby prišli bližšie. Pozerá na nich. Krúti pravou rukou a zmaterializuje prach, ktorý obom hneď ponúkne. Žiada ich, aby ho zjedli. Obidvaja poslúchnu. Anita je ako počarovaná. Hodí sa k nohám Sai Babu a hovorí: „Patrím ti. Moje telo a moja duša ti patria naveky. Sú navždy tvoje." Sai Baba sa usmieva a presunie sa do ďalšej izby. Anitu vyvedú von. Jeden mesiac žije nedaleko nádvoria spolu s otcom. Ten sa má spočiatku lepšie. Anita si myslí, že sa uzdravuje. Obaja sa vracajú do Talianska, kde sa stav Anitinho otca prudko zhoršuje a o krátky čas umiera. Anita je zničená, ale aj naďalej nasleduje toho, ktorému darovala vlastnú dušu. V Ríme nachádza viacerých Sai Babových nasledovníkov. Zisťuje, že ich je vela predovšetkým medzi lekármi. Vačšina z nich sa denne stretá s chorobami a bolesťou. Sai Baba je pre nich lúčom nového života. Alebo presnejšie, ilúziou konca bolesti a smrti. Je to Boh, " hovoria. Je to Boh a spasí nás. " Anitin syn pomaly vyrástol. Vie, že jeho matka uctieva Sai Babu a obťažuje ho to. Nevie prečo, ale nepáčia sa mu fotografie tohto muža, ktoré sú všade v dome. Nepáčia sa mu oltáriky, ktoré Anita nechala po dome rozmiestniť na počesť Sai Babu. Nič o Sai Babovi nevie, ale

inštinktívne cíti, že mu nesmie doverovať. Syn donúti Anitu, aby sa stretla so skupinou svojich priatelov charizmatikov. Anita nakoniec prijme pozvanie a príde do farnosti, kde skupina posobí. Vstúpi do kostola a nájde skupinu modliť sa. Len čo Anita počuje ich modlitbu, reaguje zlostne. Vyjde z kostola a kričí na svojho syna: „Sú posadnutí! Sú posadnutí! Nikdy viac s nimi nechcem mať nič spoločné!" Jej syn je inteligentným chlapcom. Nič jej nepovie a zoberie ju preč. O krátky čas ju však privedie do inej farnosti, kde jej predstaví dvoch ludí. Sú to jednoduchí manželia, ktorí už dlhý čas vedú v tejto farnosti modlitbovú skupinu. Anita cíti okolo seba vela lásky a s nemalou námahou svojej vole sa rozhodne, že si nechá pomocť. Vo svojom vnútri je akoby rozdvojená. Je tam ona, Anita, ale cíti, že je tam ešte niekto další. Cíti, chápe, že má v sebe niečo zlé. Zdravá časť jej duše doveruje týmto manželom a modlitbovej skupine, ktorú vedú. Tá zlá časť nie. Ale z nejakého tajomného dovodu, ktorý ona sama pochopí až o niekolko rokov neskor, preváži tá dobrá časť duše. Anita sa rozhodne nechať si pomocť. Problémy nechýbajú. Keď sa Anita začína modliť s týmito luďmi, cíti, ako v jej vnútri rastie odpor, velká nenávisť. Je to on, zlý duch, ktorým je posadnutá a ktorý sa v nej ozýva. Aj v mysli jej hovorí nevyslovitelné veci, a to až do takej miery, že Anita nedokáže vydržať až do konca modlitby. Obaja manželia nevedia, čo robiť, aby jej pomohli. Zostáva im iba jediná možnosť. Zavolať ma. Tak som sa vybral do farnosti, kde posobia títo manželia. Vošiel som do chrámu a vzadu som zbadal chudú ženu s čiernymi vlasmi, ako sa na mňa pozerá. Je to Anita. Ihneď som pochopil, že niečo nie je v poriadku. Anita totiž vyskočila a utiekla. A zatial-čo uteká, kričí: „Pomoc! Pomoc! Je tu netvor! Je tu netvor!"Neskor mi povie, že ten prvý raz, keď sme sa stretli, ma skutočne videla ako netvora. Nemal som oči. Moja tvár bola deformovaná. V jej očiach som bol niečím strašným a zlým.

Anita s velkou námahou akceptuje, že bude mnou exorcizovaná. Exorcizmy trvajú roky. Počas nich som pochopil, že Sai Baba je domnelý svatec, ktorý je úzko prepojený so satanom. Pre mňa je oblúbeným satanovým synom na zemi. Je oblúbeným synom, akých je vo svete velmi málo. Venuje sa mágii, koná falošné zázraky, ktoré nič neprinášajú. Privlastňuje si tisíce ludí. Eudí, ktorých vedie do zatratenia a ktorých potom necháva osamotených a stratených v beznádeji. Eudia na to naletia, pretože nie všetci dokážu zhmotniť veci z ničoho. Nie všetci dokážu kráčať niekolko centimetrov nad zemou a robiť zdanlivo úžasné a nevysvetlitelné veci. Nie všetci to dokážu, ale tí, ktorí sa stanú satanovými deťmi, to vedia. Sai Baba sa narodil 23. novembra 1926 a zomrel v apríli 2011. O sebe hovořil, že je avatarom, teda inkarnáciou Boha na zemi. Tvrdil, že vie, kto bol pred ním vteleným avatarom: Bol to svatec, ktorého uctievali mnohí a volal sa Shirdi Sai a ktorý zomrel osem rokov predtým, než sa Sai Baba narodil. Preto tvrdil, že vie, kto ním bude aj po jeho smrti, ktorá mala prísť vo veku devaťdesiatšesť rokov (nakoniec sa to nesplnilo). Povedal, že osem rokov po svojej smrti sa prevtelí do Prema Sai. Prema znamená absolútnu božskú lásku, ktorá velmi pripomína Ježiša Krista. Bol to učitel’ a- revolucionár Sri Aurobindo, ktorý 24. novembra 1926, deň po narodení Sai Babu povedal, že cíti zostupovať na zem vtelenú božskú entitu, ktorá pomože vzostupu človeka. Ale Aurobindo sa zatvoril do svojej izby na celý zvyšok svojho života, spolu na dvadsaťpať rokov. Nechcel už viac vidieť nikoho, pretože, ako povedal, Sai Baba sa narodil so všetkou mocou: všadeprítomnosťou, všemohúcnosťou a vševedúcnosťou. Sai Baba ohlasoval nenásilie, pravdu a lásku. Jeho nasledovníci si ešte aj dnes myslia, že je božskou silou. Vo svete existujú tisíce kultových miest, kde ho uctievajú. Sai Baba sa obklopoval mnohými luďmi a čím dlhší čas strávili v jeho prítomnosti, tým viac sa u nich prejavovali rozne poruchy, znaky

posadnutia. Všetci dúfali, že ich uzdraví, ale nikto z nich nebol skutočne uzdravený. Sai

Baba

bol

prvorodeným

satanovým

synom,

o

tom

nepochybujem. Hovoril dobre o všetkých, osobitne o Ježišovi, ale Boh bol len jeden: on a len on. To si o sebe myslel. Pomáhal velkými finančnými darmi mnohým indickým nemocniciam, zdanlivo konal dobro, pretože diabol je velmi prefíkaný. Vela talianskych turistov, osobitne žien, sa chytilo do jeho siete. Oslobodiť Anitu bolo velmi tvrdé. „Vypluj, vypluj všetko,” hovoril som jej počas exorcizmov. „Musíš vypluť všetok prach, inak nebudeš nikdy slobodná.” Vypluť tú trochu prachu, ktorý zjedla v Indii, trvalo niekolko rokov. Ale nakoniec bola slobodná. A ja som jej povedal dovod, prečo sa dokázala oslobodiť. Pretože dobrá časť duše prevážila nad tou zlou. A prečo prevážila? Z jednoduchého dovodu, o ktorom Anita nevedela. Keď sa Anita narodila, prišli ju pozrieť do nemocnice reholné sestry zo Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky svátého Vincenta, ktoré okrem iného pomáhali rodinám v ťažkostiach. Tieto sestry ju zasvatili Madone velmi jednoduchou a účinnou modlitbou. „Drahá Anita, vieš, čo ťa zachránilo od Sai Babu a od večného zatratenia?” spýtal som sa jej v deň posledného exorcizmu. „Neviem, páter, povedzte mi to.” „Zachránila ťa Madona, pretože ťa do jej ochrany zverili sestry zo Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky svátého Vincenta hneďpo tvojom narodení. ” Samozrejme, vo svete sa satanizmus nešíri len prostredníctvom siekt alebo skupín, akou sú nasledovníci Sai Babu. Existujú aj ďalšie sposoby. Jedným z nich je aj satanisticky rock. Nechcem, aby bolo zneužité a zle pochopené, čo teraz poviem. Vobec nechcem povedať, že

všetok rock je perverzný a vedie k satanovi. Nie je to tak. Absolútne to popieram. Ale existuje satanisticky rock a práve na tento hudobný štýl myslím, keď hovorím o ďalších formách šírenia satanizmu. Čo robí satanistický rock? Ohlasuje úplný nihilizmus, bojuje proti katolíckemu náboženstvu a akémukolvek sociálnemu poriadku. Učí, že všetko je dovolené a že Bohom je jednotlivec. Vedie k nenávisti voči Cirkvi. Satanistický rock má dvoch nepriatelov: Krista a Cirkev. Jeho jediným cielom je zasvatiť človeka satanovi a priviesť ho k sebazničeniu. Mladí ludia často padajú do temnoty a okultizmu vďaka tomuto hudobnému štýlu a priatelstvám, ktoré na koncertoch nadvazujú. Myslím tu na speváka Marilyna Mansona, amerického speváka a umelca, ktorý je úplným diablovým otrokom. A to do takej miery, že vyhlásil: „Diabol neexistuje, satanizmus je kult seba samých.” Skutočne? Iba satan može povedať takéto hlúposti svojmu kandidátovi. Manson je otrokom, synom diabla, ktorý existuje a manipuluje ním. Je to človek bez viery. Chcem naňho upozorniť všetkých rodičov a povedať im: „Ak vaše deti počúvajú satanistickú hudbu, buďte velmi pozorní. Zachráňte ich, aby ste ich nemuseli oplakávat’ ako mrtvých. Ano, presne takto: aby ste ich nemuseli oplakávat mrtvých." Keď toto hovořím, niektorí sa tomu smejú. V tlači sa zo mňa často vysmievajú pre moje názory. Tomu, kto sa smeje, chcem povedať: „Choďte saporozprávaťs rodičmi detí, ktoré tu už dnes nie sú, pretože sa dostali do víru satanizmu. Choďte. A ak máte odvahu, zasmejte sa im do očí." Opakujem: „Rodičia, zachráňte svoje deti a sprevádzajte ich už od dospievania. Vychovávajte ich vo viere. Privádzajte ich do chrámu od detstva. Aj keď budú plakat a behaťpo celom kostole, aj tak ich privádzajte do kostola. " Chcete príklad, ako satanisticky rock vedie k smrti? Vyrozprávam vám udalosť, ktorá sa stala v Taliansku. Ide o vraždu reholnej sestry Márie Laury Mainettio-vej, ktorú zabili tri neplnoleté dievčatá z Chiavenny, mestečka v okrese Sondrio v júni roku 2000.

Okolo desiatej hodiny večer vychádza sestra Maria Laura z kláštora v Chiavenne, kde býva. Telefonovalo jej totiž sedemnásťročné dievča, Ambra Gianassová, a prosilo ju o pomoc. Ambra povedala, že bola znásilnená a že je tehotná. Je to však iba výhovorka, aby sa mohla so sestrou stretnúť na izolovanom mieste, v parku Marmitte dei Giganti, kde každý večer prichádzajú toxikomani a prostitútky. Spolu so svojimi priatelkami Veronicou Pietrobel-liovou a Milenou De Giambattistovou ju chú ponúknuť ako obetu satanovi. Ako neskor uviedli dievčatá, obeťou mal byť miestny pán farár, ale túto možnosť nakoniec zavrhli, pretože bol silnej postavy. Tri dievčatá sprevádzajú reholnú sestru po tmavšej cestičke. Potom ju omráčia dlažbovou kockou a zavraždia devatnástimi ranami nožom. Tri dievčatá vypovedali, že keď bola reholná sestra na kolenách, prosila Boha, aby im odpustil. Masmédiá v prípade dievčat zdůrazňovali ich záujem o ezoterizmus a Marilyna Mansona. Akú úlohu mohol zohrať tento záujem o hudbu v čine dievčat? Samozrejme, nemožem povedať, že príčinou vraždy bola Mansonova pieseň alebo dokonca sám Manson. Jedno však treba povedať: satanistická hudba je jedným z hlavných sposobov rozšírenia satanizmu medzi mladými. Posolstvá satanistickej hudby nepochybne dokážu ovplyvniť mysel a srdcia mladých. Prostredníctvom tohto druhu hudby majú mladí možnosť priblížiť sa k novým otázkam, doteraz pre nich neznámym, k hranicam zla, ktoré doteraz neprebádali. Vidíme, ako narastá počet spevákov, ktorí sa inšpirujú diablom. Je to otvorená brána do nebezpečných svetov. Už spomínané Mansonove slová: „Diabol neexistuje, satanizmus je kult seba samých," ďalej „Satanizmus neznamená uctievanie diabla. Znamená to, že človek má byť vlastne Bohom na zemi," nie sú pravými hodnotami a tento druh hudby ich prináša mladým. Je to ako vymývanie mozgu, ktoré privádza k ničote, ohavnosti, vražednej zlosti, sebazničeniu. Negatívne posolstvo ponúkané na hudobnom albume je nebezpečným semenom zasiatym do duše mladých. Sú to čisté duše, ktoré sa dajú lahko nakaziť. V posledných

rokoch sa zo satanistického rocku stala móda, ktorá sa prejavuje v najextrémnejších hudobných prúdoch. Obaly CD albumov sú plné bezbožných obrazov a textov, ktoré vyzývajú k nenávisti a násiliu voči kresťanom. Vela z týchto spevákov je prepojených so satanistickými sektami. Pozrime sa na Spojené štáty, na spevákov Kinga Diamonda a Acherona. Spolupracujú so satanistickou cirkvou, ktorá sa ponúka ako náboženská alternatíva, legálna, aj s bibliou a príkazmi. Azda táto spolupráca nič neznamená? Aj Marilyn Manson sa pred rokmi stretol s Antonom LaVeyom, zakladatelom americkej satanistickej cirkvi a bol vysvatený na jej „kňaza". Blanche Barton, predstavitel tejto sekty, vyhlásil: „Dostali sme vela otázok od mladých, ktorí sa začali zaujímat o satanizmus vďaka hudbe a postojom Marilyna Mansona." Časopis Flash, ktorý sa venuje heavymetalu a hardrocku, v jednom zo svojich článkov propagoval americkú satanistickú cirkev, ktorú opísal, ako „dóveryhodnú a serióznu asociáciu, na ktorú sa móžu obrátit milovníci okultných teórií". Ďalej sa písalo: „Ak si myslíte, že vám poznanie satanizmu móže pomócť, a ak chcete byť súčasťou tejto velkej telocvične myšlienok, ktorou je satanistická filozofia, satanová cirkev vás očakáva." Dobre. Sloboda písaného prejavu. Ale vedia, o čom píšu? Vedia, aké důsledky možu mať slová, ktoré napíšu? Vedia, čo znamená ponúknuť mladým isté veci? V roku

1996 jeden mladík v Taliansku, v meste La Spezia, zneucťoval

miestne cintoríny. Pred políciou, ktorá ho chytila, vyhlásil: Je mi to l’úto. Nechal som sa strhnúť blackmetalovou hudbou, ktorú počúvam už viac ako desať rokov. Osobitne textami niektorých nórskych a švédskych skupín, ako Mayhem, Darkthrone a Marduk. Ovplyvnili ma do takej miery, že som opakoval ako automat to, čo spievali vo svojich piesňach. Táto hudba, ktorú som počúval desať hodín denne, ma ovplyvňovala natolko, že som si neuvedomoval závažnosť mojich skutkov." Policajný inšpektor Daniele

Murgia z La Spezia, ktorý viedol celé vyšetrovanie, uviedol: „ To, čo tieto osoby spájalo v kulte zla, bola blackmetalová hudba. Kontakty udržiavali prostredníctvom listov a účasti na koncertoch satanistického rocku." Okrem satanistického rocku sú tu ešte ďalšie obrazy, ktoré ničia predovšetkým duše najmenších. Napríklad existuje vela komiksov, ktoré ospevujú satana. Aj tie zanechávajú znamenie, ranu na duši. A potom televízia. Zábery nie vždy pomáhajú. Skór naopak, u najmenších vytvárajú predstavu, že v živote budú šťastní iba vďaka peniazom, sexu a moci. Peniaze, sex, moc: tri idoly, ktoré sú satanovi vel mi drahé. A potom je tu internet. V jednom vyhladávači som zadal slovo satan. Vyhladal mi kompletný návod, ako nasledovať satana, ako vstúpiť do satanistickej sekty, ako vlastný život prežiť v ničote. V tom spočíva problém. Internet sprístupnil informácie o satanizme. Jednoduchým

kliknutím

móžeme

nájsť

satanistické

sekty

a

kontaktovat’ ich. Mimoriadne nebezpečné je to pre mladých v kríze alebo pre emocionálne nestálych. Ak sa adolescent ocitne v zložitej situácii a ide na internet hladať odpovede a pomoc, velmi jednoducho móže naďabiť na tieto sekty. Móže to byť preňho začiatok konca. Internet je plný ludí, ktorí iba zo zvedavosti sťahujú a pozerajú filmy, ktoré by sa nikdy nemali pozerať. Majú k nim prístup a satan koná. Stačí málo. Satan dokáže do srdca zasiať zlé semeno aj jednoduchým filmom. Nemóžeme zovšeobecňovať, ale skutočne to móže byť začiatok konca. Začiatok víru, ktorý vás bude sťahovať stále viac a viac dole. Satan niekedy vstupuje do života ludí velmi nebadane, doslova nepostrehnutelne. Ale potom postupne získava viac a viac, až dobyje celú dušu. Čím viac získa, tým ťažšie sa mu dá utiecť. Internet nie je absolútnym zlom, ale na webe je, bohužial, absolútne zlo prítomné. A koná. A sú tu ludia, ktorí sa nechajú nachytať. Čo je to internet? Vo velkej miere je to svet bez Boha. A kto je králom vo svete bez Boha? Satan. Nie je to náhoda, že tam, kde nie je

Boh, má satan volnú ruku. Tak ako v časti internetu, tak aj v reálnom svete. Kde nie je Boh, kraluje diabol. Kraluje a ovláda ludí. Medzi týmito luďmi je vela posadnutých medzi nepokrstenými. Mnoho posadnutých veriacich patrí do najrozličnejších náboženstiev: sú to židia, moslimovia, hinduisti, ale aj protestanti, pravoslávni a aj tí, ktorí neveria v nič, ktorí sú bez viery. Mnohí z týchto veriacich prichádzajú za mnou. Alí, tridsaťštyri ročný hinduista, je jedným z nich. „Páter, pomožte mi." „Prečo chcete, aby som vám pomohol?" „Páter, somposadnutý. Cítim to vo svojom vnútri." „Čo cítite?" „Niečo zhubné." „Ste veriaci?" „Som hinduista." „Počuli ste niekedy hovoriť o Ježišovi Kristovi? " „Ano, ale neviem o ňom vela." „Nieje důležité, čo všetko o ňom viete. Ak to Boh bude chcieť, tak jedného dňa sa aj vy stretnete s jeho Synom, Ježišom Kristom. Ale možno aj nie. Ale teraz mi ide o niečo iné. Chcem, aby ste vedeli, že exorcizmy, ktoré budem nad vami vykonávat, budem robiť v mene Ježiša Krista. Je to on, kto oslobodzuje, nie ja. Ja som ibaprostredníkom. On koná všetko." „Ja neverím v Krista, ja..." „Nežiadam od vás, aby ste verili v Ježiša Krista. Hovorím vám, aby ste to vedeli. Aby ste vedeli, že je to Kristus, ktorý oslobodzuje, ak sa to podarí." Rozhovorov, ako tento s Alím, absolvujem velmi vela. Stále častejšie prijímam ludí, ktorí nie sú katolíkmi. Od nikoho však nežiadam konverziu. Obrátenie je totiž Božím darom. Chcem iba to, aby vedeli, kto oslobodzuje. Ten, kto oslobodzuje, sa volá Ježiš Kristus. Ja oslobodzujem v mene Krista.

Zároveň chcem, aby vedeli, kto je ten, od koho sú oslobodení. Že je to satan, najkrajší anjel, ktorý sa vzbúril proti Bohu a navždy bol hodený do pekiel. Žiadam, aby tí ludia verili v tieto dve pravdy. Mnohí ma počúvajú. Iní nie. Mimochodom, niet sa čomu čudovať. Aj v Katolíckej cirkvi je vela tých, ktorí neveria v existenciu satana. Ťažko sa mi to hovorí, ale mnohí z nich sú biskupi a kardináli. S jedným kardinálom som mal na tuto tému velmi zaujímavý rozhovor, na ktorý ťažko zabudnem. Myslel som si, že nájdem istotu. Našiel som však niečo úplne iné.

7. ISTÝ KARDINÁL MI RAZ POVEDAL: „OBAJA VIEME, ŽE SATAN NEEXISTUJE." „Dobrý deň, Eminencia. Som páter Gabriele Amorth, paulínsky kňaz. Bývam v Ríme. Som aj oficiálnym exorcistom..." „ Viem, kto ste. Počul som už o vás hovoriť. Nech sapáči, čopotrebujete?" „Potreboval by som sa s vami stretnúť. " „Z akého dóvodu?" „ Viete, dal som dokopy Asociáciu exorcistov. Stretávame sa v Ríme, aby sme si vymieňali skúsenosti a pomáhali si. Viete, vo svete je nás velmi málo." „ Viete čo, teraz nemám čas. Ak chcete, móžete prísť za mnou zajtra. Potom mi vysvetlíte, čopresne potrebujete. Pekný deň." Kardinál ukončil telefonát dosť rýchlo. Niečo mi našepkáva, že mu nie som sympatický. Tuším dovod, ale aj tak sa s ním chcem stretnúť. Na druhý deň som za ním prišiel v stanovený čas. Úslužný kňaz vstúpi do izby na konci chodby. O chvílu z nej vyjde bez toho, aby sa na mňa pozrel. Ide smerom ku mne, ale vojde do druhej izby bez toho, aby mi niečo povedal. „Ďalej!" počuť chraplavý hlas z izby na konci chodby. Vojdem. Jeho Eminencia sedí v kresle. Pred sebou má zapnutý televízor. V ruke dialkový ovládač. Ponúkne mi kreslo vedla televízora, ktorý vypol,

keď som si sadol. „Chceli ste ma vidieť. Som tu. Čo by ste potrebovali?" „Pozrite, Eminencia. Cítil som potrebu, aby som vás ako exorcista Rímskej diecézy informoval, že zamýšlam zvolať malé zhromaždenie exorcistov. Vo svete je nás málo a ešte menej v Taliansku. Toto stretnutie by nám všetkým mohlopomócť, je to ťažké,zamestnanie'. A tak som prišiel za vami, aby som vás o tom informoval. " „Ale o tom musíte informovať Ruiniho, nie mňa. f a vediem Vatikánsky úrad, ktorý by mal mať na papieri kompetenciu v tejto matérii, ale iba napapieri. Informovaný musí byťRuini." (Kardinál Camillo Ruini bol v čase, keď prišlo k tomuto rozhovoru, vikárom Rímskej diecézy, nástupcom kardinála Uga Polettiho.) „Eminencia, Ruini už o tom vie. Osobne som mu napísal. Zdalo sa mi vhodné upozornit’aj vás... " „Ano, áno, urobili ste dobre. Ale tenpríbeh o diablovi... " „Prepáčte?" „Chcempovedať... Vy ste exorcista, ale obaja dobre vieme, že satan neexistuje, nie?" „Ako móžetepovedať: Vieme, že neexistuje?" „Páter Amorth Prosím vás. Vy to viete lepšie ako ja, že toto všetko sú iba povery. Nechcete mi azda povedať, že vy tomu skutočne veríte?" „Eminencia, pre mňa je udivujúcepočuť tieto slová od takej dóležitej osoby, akou ste vy." „ Udivuje vás to? Ale prečo? Azda mi nechcete povedať, že vy v to skutočne veríte!" Ja verím, že satan existuje." „Skutočne? Ja nie. A dúfam, že v to neverí nikto. Síriť istý strach a obavy nieje vhodné..." „Eminencia, nemusíte mi to hovoriť. Skór by som vám poradil jednu vec. " „Nech sapáči, povedzte akú."

„Mali by ste siprečítaťknihu, ktorá by vám mohla pomócť." „Ano? Ktorú knihu, páter Amorth? " „Mali by ste si prečítať evanjelium." V izbe zavládlo mrazivé ticho. Kardinál na mňa vážne pozerá, ale neodpovedá. Tak doňho dobiedzam. „Eminencia, o diablovi hovorí evanjelium. Evanjelium hovorí o Ježišovi, ktorý vyháňal diablov. A nielen to. Je to evanjelium, ktoré hovorí o tom, že Ježiš dal apoštolom moc vyháňať zlých duchov Čo chcete urobiť, vyhodiťevanjelium do mora?" „Nie, aleja..." „Eminencia, budem k vám úprimný. Cirkevpácha vážny hriech, keď nehovorí o diablovi. Dósledky tohto postoja sú veVmi vážne. Kristusprišiel a bojoval svoj boj. Proti komu? Proti satanovi A zvíťazil. Ale satan má slobodu, aby pokúšal svet. Dnes. Teraz. A čo mi hovoríte vy? Hovoríte mi, že sú to len povery? Teda aj evanjelium je iba povera? Ako móže Cirkev vysvetliť zlo bez poukazovania na diabla? " „Páter Amorth, je pravda, že Ježiš vyháňa diablov. Ale to je iba spósob vyjadrenia, aby sa zdůraznila Kristova sila. Evanjelium neustále hovorí v podobenstvách. Všetko sú to podobenstvá. Ježiš vždy učil cez podobenstvá." „Eminencia, ale keď chcel Ježiš použiťpodobenstvo, tak to jasne povedal. Evanjelium hovorí: Ježiš im povedal toto podobenstvo.' Evanjelium velmi jasne rozlišuje historické fakty, ktoré sa stali, ako boli uzdravenia, vyučovanie, napomínanie od exorcizmov Keď Ježiš vyháňa diablov, nejde o podobenstvo, ale o realitu. Nebojoval proti výplodom fantázie, ale proti realite, inak by šlo o frašku. Mnohí svátí bojovali s diablom, mnohí svátí boli ním pokúšaní. Spomeňte si na skúsenosti púštnych otcov. Aj mnohí svátci vykonávali exorcizmy. Všetci teda bolifalošníaneurotickí? Akoje možné neveriťv satanovú existenciu?" „Dobre, ale aj keďpripustíme, že to boli reálne fakty, keďpripustíme, že Ježiš skutočne vyháňal diablov, zostáva fakt, že Ježiš svojím vzkriesením zvíťazil nad všetkým, a teda zvíťazil aj nad diablom." „Ano, je to pravda, zvíťazil nad všetkým. Ale toto víťazstvo musíme prijať a musí byť vtelené do života každého z nás. Kristus zvíťazil, ale jeho

víťazstvo za nás musí byť potvrdené deň za dňom. Prikazuje nám to naša ludská prirodzenosť. Diablove skutky neboli úplne odstránené. Diabol nebol zničený. Evanjelium hovorí, že diabol existuje a že pokúšal dokonca aj samotného Krista. Ježiš dal zbrane, dal ich aj nám, aby sme nad ním zvíťazili. Diabol nás ešte móže pokúšať, všetci móžeme byť pokúšaní, ako to ukazuje modlitba proti zlému, ktorú nás naučil sám Ježiš v modlitbe Otče náš. Až do Druhého vatikánskeho koncilu sa na konci omše recitovala modlitba ku svátému Michalovi Archanjelovi. Bol to malý exorcizmus, ktorý napísal pápež Lev XIII. Rovnako sa čítal prológ z Jánovho evanjelia ako oslobodenie." Eminencia nevie, čo má viac povedať. Nehovorí a nereaguje. Vstanem, pozdravím a odchádzam preč. Vtedy som si pomyslel: Až potial’to sme prišli? Áno, pretože v stredoveku boli exorcisti všade. Potom sa, bohužial’, niečo zmenilo. Prvé tisícročie bolo bohaté na cirkevných otcov, ktorí hovořili o diablovi. Bojovali s ním. Videli ho, a preto o ňom hovorili. Vydávajú jedinečné svedectvo. Medzi najsugestívnejšie a najsilnejšie patria svedectvá mníchov z púšte. Ich boje proti satanovi majú v sebe niečo epické. Na Západe existuje tendencia, ktorá je sčasti dosledkom rímskeho práva: Všetko upraviť predpismi. Už na konci druhého storočia svátý Irenej hovorí s obdivom o exorcistoch ako o osobitnej skupine, aj keď do nej mohli patriť všetci. V Ríme ako prvý o nich hovorí pápež Kornélius v jednom zo svojich listov z roku 251 a hovorí, že zastávajú posvátný úrad. Táto inštitúcia sviatostného exorcizovania sa skončila v roku 416, keď pápež Inocent I. stanovil, že exorcizmus može vykonávať muž poverený miestnym biskupom. Toto je pravidlo, ktoré platí dodnes (s upresnením, že biskup može udeliť fakultu exorcizovať iba kňazom). Musíme tu pripomenúť aj rok 313. V tom roku sa Konštantínovým ediktom stáva křesťanstvo štátnym náboženstvom. Cirkev je po tomto edikte vystavená vefkému riziku sekularizácie. Je tu

nebezpečenstvo, že jej veriaci sa príliš prisposobia pravidlám sveta. Toto všetko by mohlo mať neblahé dosledky: úpadok evanjeliového úsilia a ochudobnenie hodnot kresťanskej tradície. Tu sa zrodila potreba hladať nové cesty, ako žiť evanjelium zhodnejším sposobom s jeho pravidlami. Hl’a, prišlo mníšstvo: útek zo sveta, vhíbenie sa do seba samých, odriekanie a modlitba. Prví mnísi sa objavujú v Egypte v treťom storočí po Kristovi. Nazývajú sa anachoréti' alebo pustovníci. V štvrtom storočí sa objavujú prvé dve velké osobnosti: Anton a Pachomius. Prvý stelesňoval eremitické, pustovnícke mníšstvo, druhý komunitné a kláštorné. Čo majú spoločné títo mnísi? Vela, ale predovšetkým boj proti satanovi. On je ich nepriatelom. A to, čo mnísi hovoria a píšu, je najlepším sposobom, ako ho poraziť. Kiežby aj dnes boli ludia Cirkvi, ktorí by hovorili tak jasne ako títo mnísi! Bohužial, je ich velmi málo. Z tohto dovodu je život ludí vo vážnom nebezpečenstve. Boj je duchovný, ako to viackrát napísal Origenes. Atanáz, rozprávajúc o živote Antona, píše, že boj je drsný a strašný. Púšť je miestom, ktoré satan uprednostňuje, aby pokúšal človeka. Prečo? Pretože púšť je miestom, ktoré miluje aj Boh, aby hovoril ku človeku. Púšť je teda miestom zápasu, kde sa mních pokúša bojovať, ale predovšetkým odolávať pokušeniam diabla. Anton zanecháva všetko a ide na púšť, satanovo miesto. Satan ho tam nechce. Vie, že Anton pre neho predstavuje velké nebezpečenstvo. Vyrozprávané fakty možeme považovať za číru fantáziu. Ale ja si myslím, že sú pravdivé. Nadprirodzený svet existuje a vždy nás sprevádza. Nielen svet svetla, ale aj svet temnoty. Iba človek, ktorého duch je dostatočne trénovaný, može nazrieť poza reálny svet a vidieť to, čo sa deje v nadprirodzenom svete. Iba niekolko ludí dokáže vidieť a prežívať vo svojom vnútri velký zápas, ktorý sa odjakživa vedie na nebi, a to zápas medzi Bohom a satanom. Vyrozprávané fakty sú neuveritelnou zrážkou medzi Antonom,

chlapcom, ktorý sa stal mníchom, a satanom. Bola to zrážka velmi podobná tej medzi exorcistom a satanom. Keď diabol videl, ako Anton žije, začal mu závidieť. Preto ho začína sledovať. Spočiatku robí všetko preto, aby ho odohnal od asketických cvičení. Pokúša ho tým, že mu pripomína obdobia bezstarostnosti v rodine a časy, keď bol bohatý. Potom prichádzajú pokušenia peniazmi, jedlom a márnou slávou. Do Antonovej mysle začína prenikať vela prachu. Čoskoro je zmatený. Je to znamenie, že satan pracuje dobre. V noci satan pokúša Antona všemožnými sposobmi. Cez deň mu podsúva hrozné myšlienky. Satan vsúva do Antonovej pamate každý druh pokušenia. Anton bojuje jedinou zbraňou, ktorú má k dispozícii, modlitbou. Na sexuálne pokušenia Anton odpovedá postom. Modlitba a post sa tak čoskoro stanú pre satana neprekonatelným múrom. Potom satan sposobí, aby sa v noci v Antonovej izbe objavila krásna a zmyselná žena. Je tam iba pre neho. Je to znamenitý kúsok. Anton odpovedá ešte intenzívnejšou modlitbou a postom. Odháňa od seba horiace uhlie zvádzania a pokušenia. Jednu noc sa satan objaví ako malé farebné dieťa. Vstúpi do Antonovej izby a hovorí: „Zviedol som mnohých a mnohých som nechal padnúť. Urobil som vela ďalších vecí. Ale teraz som už zlomený." Anton odpovedá: „Kto si, že so mnou takto hovoríš?" „Som priatelom smilstva. Ja som ten, kto oblieha mladých. Som duch smilstva. Kolkých, ktorí chceli byť cudní, som zviedol! Kolko pozemských ludí som presvedčil a zviedol! Ja som ten, kto ťa často sužoval a ktorého si velakrát odmietol." „Preto si hodný opovrhnutia! Si čierny v duši aj navonok a ukázal si sa ako slabé dieťa. Okrem toho, nezaoberám sa tebou. Pán je mojou pomocou a on pohrdol mojimi nepriatelmi." Po týchto slovách satan v podobe dieťaťa utiekol.

Anton odišiel bývať medzi hroby neďaleko mesta. Je to miesto, kde nik nechodí. Zatvoril sa do jedného hrobu a začal so svojimi kajúcimi praktikami. Satan sa vrhol do útoku. Posiela proti nemu množstvo démonov. Tí ho zúrivo bijú. Anton leží na zemi a zdá sa, že je mrtvy. Takmer v bezvedomí odpovedal démonom: „ Tu som, volám sa Anton. Nebudem utekať pred vašimi ranami. Aj keď ich od vás dostanem ešte viac, nevzdám sa lásky ku Kristovi!" Satan nemá slov. Je plný nenávisti. Preto zhromaždí svojich psov a povie im: „Nedokázali sme nad ním zvíťaziť ani duchom smilstva, ani bitkou. Práve naopak, stal sa odvážnejším. Skúsme sa k nemu dostať iným spůsobom." Diabli sa premenili na zrnivé hady a šelmy a počas noci útočia na Antonov hrob. K hrobu prichádzajú medvede, levy, hady, tigre, leopardy, škorpióny. Všetky zvery naňho útočia a hryzu ho. Anton leží na zemi. Zdá sa, že je porazený. Ale mysel’ má jasnu. „Ak by ste mali nejakú moc, stačilo by, kebyprišiel ibajeden z vás. Ale keďže Pán vám zobral všetku silu, snažíte sa ma vystrašit’ tým, že je vás vela. Znamením vašej slabosti je to, že na seba berietepodobu šeliem. Ak skutočne máte moc, prečo váhate? Podle! Ale ak nemůžete, prečo ma zbytočne vyrušujete ? Našou silou je znamenie kríža a viera v Pána." V okamihu sa šelmy stratili. Anton z tohto zápasu vyjde ako víťaz. Teraz jeho kroky smerujú na jeden vrch. Tam je jeho nový útulok. Vrch, on a Boh. Satan ho vidí. Ešte stále ho sleduje. A do cesty mu položí obrovská striebornú vázu. Anton hovorí: „Odkialsa berie vpúšti táto váza? Toto nie je cesta, po ktorej chodia ludia, nie je tu vidno stopy cestujúcich, ktorých pozornosť by pritiahla. Okrem toho je taká velká, že nikto by okolo nej nemohol prejsť bez povšimnutia. Ak by niekomu vypadla, tak ten, kto ju stratil, by sa po ňu vrátil a hladal by ju. Ale toto miesto je opustené. Toto všetko je diablovým umením. Ani tentoraz nebudeš klásť prekážky mojej vůli. Pretože táto váza půjde do zatratenia spolu s tebou!"

Keď Anton vyslovuje tieto slová, váza zmizne v oblaku dymu. Antona začalo vyhladávať vela ludí. Cítia, že je to Boží muž. A prichádzajú za ním. V noci však nikto nemá prístup na miesto, kde Anton odpočíva. Počuť odtial výkriky. „ Odíď odtialto!" „Čo mášspoločné spúšťou? Nemůžešzniesťviac, ako naše úklady!" Niektorí sa pokúšajú priblížiť k miestu, kde Anton odpočíva. Pozerajú dovnútra, ale nevidia nikoho. Iba Antona, ktorý odpočíva. Keď výkriky silneli a útoky boli zúrivejšie, bolo počuť aj vysoký a mocný Antonov hlas. Sám spieva: „Nech povstane Boh a rozpráši svojich nepriatelov a tí, čo ho nenávidia, nech utečú spred jeho tváre. Tak ako mizne dym, tak sa aj oni rozptýlia. Ako sa vosk topí pred tvárou ohňa, tak hynú aj hriešnici pred Božou tvárou." Počas dňa Anton prijíma množstvo ludí. „Našimi modlitbami, našímpůstom, našou vierou v Krista démoni ihneď padajú. Avšak aj keďpadnú, nie sú spokojní. Znova sa lstivo približujú. Pretože nedokázali zviesť srdce prostredníctvom půžitkov, pripravujú ďalšie nástrahy a premieňajú sa, napodobňujú ženy, šelmy a hadov Ale tohto sa nemusíme báť. Nič to nieje a čoskoro to zmizne. Niekedy sa tvária, že vedia predpovedať budúcnosť. Ale oni ju nepoznajú, tú pozná iba Boh. Raz za mnou prišiel démon vysokého vzrastu. Povedal mi: ,Som Božia sila. Čo chceš, aby som ti daroval?' V mojej odpovedi znelo iba Kristovo meno. Inokedy, keď som sa postil, sa tento diabol vrátil, ale ako pustovník Ponúkol mi chlieb a povedal: Jedz a zanechaj tieto námahy. Si muž. Ak budeš pokračovať, velmi zoslabneš.' Odpovedal som modlitbou a on zmizol. Raz za mnou prišiel satan osobne: „Kto si? " opýtal som sa ho. „Som satan. " „Prečo siprišielza mnou? " „Prečo sa na mňa sťažujú kresťania? Prečo sa na mňa sťažujú?” „Pretože ich obťažuješ. "

„Ja ich neobťažujem, oni sami sa znepokojujú. Zoslabol som. Nemám viac svoje miesto, nemám svoje mesto. Kresťania sú všade. Teraz je aj púšťplnápustovníkov Starajú sa o seba a ani mi nezlorečia, keď útočím.” „Aj keď si klamár a nikdy si nepovedal pravdu, tentoraz je to tak, ako hovoríš. Kristov príchod ťa oslabil, zosadila odhalil.” Keď satan počul Kristovo meno, nevydržal to a utiekol. Tak hovorí Anton. Eudia stále za ním prichádzajú. A čoskoro k nemu začali privádzať aj posadnutých. Bolo to logické. Eud vytušil, že ten, kto sa venuje modlitbe a postu, je najvhodnejším na vykonávanie exorcizmov. To je dovod, prečo sa ešte aj dnes v Pravoslávnej cirkvi stačí obrátiť na niektorý kláštor, ak potrebujete exorcistu. Vykonávať exorcizmy je považované za charizmu, a ako uvádzajú apoštolské konštitúcie z roku „Exorcistom sa stávame nie z důvodu posvátného úradu, ale z osobného rozhodnutia, dobrej vůle, sily duše a milosti." Medzi posadnutými, ktorých privádzajú k Antonovi, je aj jeden významný človek. Je posadnutý strašným sposobom. Konzumuje svoje vlastné prsty. Mláti sa. Cez noc ho nechali v Antonovej blízkosti, ktorý sa zaňho modlil. Ráno na neho posadnutý zaútočil. Anton hovorí: „Nieje to on, kto robí tieto veci, ale démon, ktorý je v ňom. Keďže som mu prikázal, aby odišiel na vyprahla miesta, tak zošalel a takto sa na mne vyvřšil. Oslavujte teda Pána. Skutočnosť, že na mňa zaútočil, je znamením démonovho odchodu." A tak sa aj stalo, muž bol vo chvíli uzdravený. Teraz j e slobodný. Anton vyháňa démonov tak, ako to robili apoštoli. Anton, rovnako ako mnohí v prvom tisícročí kresťanskej éry, hovorí o satanovi a vystríha pred ním. Anton totiž verí v satanovú existenciu tak, ako aj mnohí iní. Nie je to však rovnaké v druhom tisícročí a v dnešných dňoch. Zdá sa, akoby satan vobec neexistoval. Ale nie je to tak. Existuje, a ešte ako! Neveriť v existenciu satana je vážnym faktom, ktorý má strašné

dosledky. Je to hriech, za ktorý sú, bohužial’, zodpovední mnohí 1’udia Cirkvi. Všetko sa začalo v dvanástom storočí. Pre Cirkev to bolo velmi smutné obdobie. Európou otriasajú neustále vojny, smrť a ničenie. V jednej chvíli sa na ženy s mentálnymi problémami už nepozerá ako na šialené. Stávajú sa z nich strigy. Práve tie, ktoré by potrebovali byť najviac exorcizované, sú upalované. Celý svet je plný posadnutých, ako je to v každom historickom období. Tieto ženy by potrebovali exorcizovať. Tento „liek" je im však odopretý a považujú ich za maso na spálenie. V roku 1252 Inocent IV. povolil mučenie heretikov. A v roku 1326 Ján XXII. povoluje po prvýkrát využiť inkvizíciu proti strigám. Šialenstvo kraluje v celej Európe. Medzi rokmi 1340 až 1450 prichádza mor. Zomierajú celé generácie. Cirkev je rozdelená. Svet je rozdelený. Bratia si vyhlasujú vojny. Je to obdobie velkého ničenia. Všetky tieto nešťastia vedú Cirkev k tomu, že démonizuje čokolvek. Ibaže toto démonizovanie nevedie k vykonávaniu vačšieho počtu exorcizmov, akoby to bolo potrebné. Vedie k ničeniu nevinných životov. Počet exorcizmov sa postupne znižuje až po čierne obdobie, ktoré trvalo od šestnásteho do sedemnásteho storočia. V tomto období v podstate exorcizmus mizne. Iste, sú tu aj výnimky. Jednou z nich je prípad reholnej sestry Giovanny Ferovej. Žila medzi rokmi 1559 a 1620. Patrila do reholnej kongregácie Čiernych sestier z mesta Mons vo vtedajšom Francúzsku. Uzavrela niekolko zmlúv s diablom. Istý prezieravý kňaz sa ju však namiesto upálenia na hranici rozhodol podrobiť exorcizmom. Bol to arcibiskup Mons. Luigi de Berlymont a pre sestru Feryovú bol záchranou. Exorcizmy trvali rok. Potom bola oslobodená. Ale mnohí biskupi nemali prezieravosť Berlymonta, medzi nimi aj svátý Karol Boromejský. Bol to vel’ký svatec, ale pokial’ išlo o strigy,

prisposobil sa verejnej mienke. Pol’ovanie na strigy sa rozšírilo velmi rýchlo predovšetkým v krajinách, kde je silný protestantizmus. Napríklad v Ríme je iba niekolko prípadov upálenia stríg, rovnako aj v írsku a Španielsku. Potom zrazu v osemnástom storočí všetko prestane. Strigy už nie sú viac prenasledované. Ale keďže sa exorcizmy nevykonávali desaťročia, nikto ich už nerobí. Vo svete exorcisti prakticky vymizli. Diabol už viac pre nikoho neexistuje. Je iba bábkou a strašiakom. A za takého je často považovaný aj dnes. So strašnými dosledkami pre všetkých. Od osemnásteho storočia sa popiera akákolvek existencia diabla. Čia je to vina? Bezpochyby laickej kultúry, ateizmu ohlasovaného masám, racionalizmu vedeckého a kultúrneho sveta. Dosledkom je strata viery, ktorú prežívame doteraz, a zároveň nárast každej formy povier a okultizmu. Katolícka cirkev je obeťou tohto obrovského vplyvu. A to až do takej miery, že v nej exorcisti za tri storočia skoro úplne vymizli. Samozrejme, nejaký exorcista tu vždy bol. Ale vo všeobecnosti sa ich počet drasticky znížil, až sa priblížil v podstate takmer k nule. A kto získal bez exorcistov prevahu? Satan a jeho vražedný hnev. Desaťročia sa v seminároch a na cirkevných univerzitách viac nevyučuje tá časť dogmatickej teológie, ktorá hovorí o Bohu Stvoritelovi, o anjeloch, ich skúške, vzbure démonov. Takže vo vyučovaní už viac diabli neexistujú. Už sa takmer neštuduje spiritualita, ktorá sa zaoberá diablovým konaním, jeho pokušeniami a mimoriadnymi skutkami, posadnú-tím a zlom. A preto sa nehovorí ani o pomoci, medzi ktorú patria aj exorcizmy. Dosledkom toho je, že už sa viac neverí v exorcizmus. V tejto nevere sme utvrdzovaní tým, že nikdy sme ho nevideli a nekonali. V morálnej teológii sa viac nevyučuje tá časť, ktorá sa dotýka istých hriechov proti prvému prikázaniu. Ide o mágiu,

černokňažníctvo, špiritizmus. Sú to formy povier, ktoré Písmo najviac odsudzuje a dnes sú najviac rozšírené. Boží lud je teda v tomto nevzdelaný. Keď sa s podobnými otázkami obracia na kňazov, skoro vždy narazí na múr nepochopenia a ignorancie. Čo by stálo cirkevné fakulty, aby zahrnuli do svojich študijných plánov texty svatej Terézie od Dieťaťa Ježiša, svatej Terézie z Avily, svátého Jána z Kríža o duchovnom zápase? Čo by stálo fakulty diskutovať o velkých zápasoch cirkevných otcov křesťanského východu proti démonovi? Nič by to nestálo, ale nikto na to nemyslí, akoby iné matérie boli doležitejšie. Samozrejme, sú doležité, to nepopieram, ale rovnako doležité je poznať druhú stranu nebies, tú temnú, tú, ktorá vedie do večného zatratenia. Keď k týmto dvom velkým nedostatkom - v štúdiu a nedostatku osobnej skúsenosti - pridáme chyby v náuke mnohých teológov a biblistov, z ktorých niektorí dokonca popierajú aj evanjeliové exorcizmy a považujú ich za „kultúrny jazyk", „prisposobenie mentalite doby", velmi dobre pochopíme, v akej priepasti sa nachádzame. Je pravdou, že proti týmto chybám sa zdvihol hlas pápežov, predovšetkým Pavla VI. a Jána Pavla II., a dnes aj hlas Benedikta XVI. Je pravdou, že Kongregácia pre náuku viery vydala 26. júna 1975, vsunúc medzi oficiálne dokumenty Svatej stolice dokument venovaný démonológii, ale ani toto všetko nestačí. Nevera v existenciu satana je rozšírená, a to luďom znemožňuje brániť sa pred nepriatelom, ochrániť sa pred jeho pekelnými pazúrmi. V Katolíckej cirkvi majú velkú vinu biskupi. Nie sú to práve oni, ktorí by mali vo svojich diecézach menovať aspoň jedného exorcistu? Áno, sú to práve oni. Ale často neurobia nič. Prečo? Pretože sa v tejto matérii nevyznajú. Pretože o tom neštudovali. Pretože nedoverujú až do dosledkov tomu, čo je napísané v evanjeliu, ale predovšetkým preto, a mrzí ma, že to poviem, lebo nikdy neboli prítomní pri nejakom exorcizme. Nerozumiem tomu. Ak sa niekto chce stať lekárom, tak či

bude, alebo nebude chirurgom, musí asistovať pri chirurgickej operácii. Prečo v prípade seminaristov neaplikujú teologické fakulty rovnaký princíp? Nech ich nechajú asistovať pri exorcizmoch! Nič sa nestane, keď sa potom z nich nestanú exorcisti. Aspoň uvidia a uvedomia si, čo je to posadnutie, ako diabol može robiť zle, zle až na smrť. Je velmi ťažké veriť v existenciu satana, ak ste neasistovali pri exorcizme. Táto praktika exorcizmov, ktorú sme opustili na tri storočia, sposobila, že v očiach mnohých sa samotné exorcizmy zdajú ako niečo odporné, umelo vykonštruované, čo by sa malo používať čo najmenej, a bolo by lepšie, keby sa niečo také nikdy ani nerobilo. Nájsť exorcistu v Katolíckej cirkvi latinského obradu je dnes velmi ťažké. V Taliansku sa niečo pohlo vpred. Velká časť iných národov, žial, nemá exorcistov. Eudia potom vyhladávajú mágov, vykladačov kariet a často aj satanistov. Katolícka cirkev spí, ale mala by vedieť, že satan nespí nikdy. Je vždy bdelý, pozorný a pripravený na útok. Druhý vatikánsky koncil, ktorý zvolal v roku 1962 do Ríma pápež Ján XXIII. a na ktorom sa zúčastnili biskupi celého sveta, hovorí: „Celé ludské dejiny sú preniknuté strašným zápasom proti mocnostiam temnoty; zápasom, ktorý sa začal stvorením sveta a bude trvať, ako hovorí Pán, až do skončenia sveta." A Ján Pavol II. 20. augusta 1986 povedal: „Na Kristovom víťazstve nad diablom sa zúčastňuje aj Cirkev. Kristus dal totiž svojim apoštolom moc vyháňať diablov. Cirkev vykonáva túto víťaznú moc prostredníctvom viery v Krista a modlitby, ktorá v osobitných prípadoch móže mať formu exorcizmu." „Tí, ktorí uveria vo mňa, budú v mojom mene vyháňať démonov... položia ruky na chorých a uzdravia ich," hovorí Ježiš. Ak by aspoň kňazi verili Pánovým slovám a moci, ktorú majú, nikdy by sa neunavili požehnávaním ludí, aj keby žiadali iba o jednoduché požehnanie. Myslím si, že vela zla by zmizlo a vojsko ludí (mágov, vykladačov

kariet, liečitelov a podobných) by skončilo nezamestnaných. To je jeden z cielov, ktorí sa my exorcisti, aspoň nepriamo, snažíme dosiahnuť. Je velmi zaujímavé, že pápeži veria v existenciu satana, ale napriek tomu nedokážu, aby sa táto ich viera premenila v konkrétne rozhodnutia pre celú Cirkev. Jednoducho nedokážu presvedčiť biskupov sveta o potrebe vymenovať exorcistov. S pápežmi som viackrát hovoril o mojej službe exorcistu. Viackrát so mnou niečo konzultovali. Vždy som im pripomenul jedného velkého človeka, ktorý sa tiež stal pápežom. Človeka, ktorý ako pápež mal privilégium vidieť satanovo královstvo. A potom o ňom porozprávať celému svetu, prinútiac celú Cirkev modliť sa za jeho porážku. Volal sa Gioacchino Pecci. Je to jeden z najvačších pápežov histórie. Pápežom sa stal v roku 1878 a vybral si meno Lev XIII. Pred Jánom Pavlom II. to bol práve on, kto dosiahol rekord v druhom najdlhšom pontifikáte histórie Cirkvi po svojom predchodcovi Piovi IX. 13. októbra 1884 bol Lev XIII. na svatej omši. Totiž vždy potom, ako jednu celebroval, na druhej asistoval. Bola to ďakovná svatá omša. Eudia, ktorí stáli v jeho blízkosti, v istej chvíli zbadali, že zdvihol hlavu smerom hore. Pozerá priamo pred seba, akoby mal videnie. Na čo pozerá? Jeho tvár mení farbu. Je červená. Lev XIII. sa zdá byť prestrašený. V niektorých momentoch je doslova zdesený, akoby sa nachádzal v nejakom obludnom svete. O krátku chvílu na to, akoby sa nič nestalo, sa postaví a rýchlym krokom smeruje do svojej pracovne. „Svátosť, necítite sa dobre? Niečo sa stalo?" pýtajú sa ho prestrašene jeho sekretári. „Nič, nič. Nechajte ma osamote. Nič sa nestalo. " V skutočnosti sa niečo stalo. Lev XIII. si sadá za písací stol a ponára sa na niekolko minút do hlbokého a intenzívneho písania. Píše. Píše bez prerušenia.

O chvílu zavolá jedného zo svojich spolupracovníkov, sekretára jedného z úradov rímskej kurie, Kongregácie pre rítus. Bez toho, aby niečo povedal, mu dáva papier. „Nechajte to vytlačiť a rozšírte to v celej Cirkvi," nariaďuje. Sekretár vyjde z pracovne, otvorí lístok a číta slová, ktoré ho rozrušia. Je to modlitba ku svátému Michalovi Archanjelovi, tomu, ktorý v posvatnom texte bráni vieru v Boha pred útokmi satana. „Svátý Michal archanjel, bráň nás v boji, buď nám ochrancom proti zlobe a úkladom diabla. Pokorne prosíme, nech mu Boh ukáže svoju moc. A ty, knieža nebeských zástupov, Božou mocou zažeň do pekla satana a iných zlých duchov, ktorí sa na skazu duší potulujú po svete. Amen." Prečo táto modlitba? Kvoli videniu, ktoré mal krátko predtým. Bolo to videnie, ktoré sa dotýkalo budúcnosti Cirkvi. Išlo o obdobie približne sto rokov vpred, kedy satanová moc dosiahla svoj vrchol. Sto rokov! V podstate ide o našu dobu! Lev XIII. počul dva hlasy: jeden sladký a láskavý, druhý chrapťavý a ostrý. Zdalo sa mu, že tieto hlasy prichádzali z blízkosti tabernákula. Ihneď chápal, že sladký a láskavý hlas patrí Ježišovi Kristovi, zatial’ čo chrapťavý a ostrý satanovi. Satan pyšne tvrdil, že može zničiť Cirkev, ale aby to mohol uskutočniť, pýtal si viac času a viac moci. Ježiš, nevedno prečo, súhlasil s touto požiadavkou a pýtal sa ho, kol’ko času a kol’ko moci potrebuje. Satan odpovedal, že potrebuje približne sto rokov, a že potrebuje vačšiu moc nad tými, ktorí sú v Ježišových službách. Ježiš súhlasil a satanovi dal čas a moc, ktorú od neho žiada. Dal mu aj plnú slobodu využiť to, ako chce: ale Cirkev nezničí. Lev XIII. zostal touto skúsenosťou tak otrasený, že napísal modlitbu ku svátému Michalovi Archanjelovi na ochranu Cirkvi.

Modlitbu odovzdal svojmu sekretárovi a prostredníctvom neho celej Cirkvi. Pápež chcel, aby sa tuto modlitbu veriaci modlili po každej svatej omši. Toto nariadenie sa zachovávalo až do šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, kedy reformou svatej omše uvedenou Druhým vatikánskym koncilom bola táto modlitba definitívne v liturgii zrušená. K významu tejto modlitby sa ešte vrátime. Vrátime sa do našej doby, do dní, kedy satan vidí, že sa končí obdobie slobody, ktorú mu dovolil Kristus, a preto sa nevídanou silou snaží zničiť Cirkev a svet. Sme v záverečnej bitke a o tejto bitke musíme hovoriť. Najprv sa ale na chvífu zastavme. Kde? Vo Vatikáne.

8. SATAN VO VATIKÁNE O tom, že vo Vatikáne podaktorí nevefmi verili v existenciu satana, som sa presvedčil, keď som prišiel do kontaktu s kardinálskou komisiou, ktorá mala za úlohu prepísať rituál exorcistov. Druhý vatikánsky koncil v závere pracovných zasadnutí nariadil, aby boli revidované všetky liturgické texty. Žial’, pri revízii neraz prevládlo hfadanie novot, preto namiesto revízie povodných textov boli viaceré z nich vypustené a nahradené novými. Často to bolo nanič, pretože sa vychádzalo z mylného predpokladu, že všetko staré je nesprávne. Aký obrovský omyl! Posledným textom, na ktorý položili ruky „inovátori", bol rituál pre exorcistov. Ide o text, ktorý používa exorcista počas exorcizmov. Spoločne s ďalšími exorcistami som sa domnieval, že budem pozvaný na konzultáciu a bol som na to pripravený. Nestalo sa však nič. Na naše prekvapenie 4. júna 1990 vyšiel nový rituál ad interim (dočasný), a to bez toho, žeby bol niekto z exorcistov oslovený, aby sa k nemu vyjadril. Nik nám ani len nezatelefonoval. Nebolo to dobre, ale mysleli sme si, že je to iba dočasný text, ešte ho je možné upraviť. O čo skor, keď tento nový rituál bol rozoslaný exorcistom, aby ho vyskúšali, a Vatikán od nich čakal pripomienky. Exorcisti mali vlastne rituál vyskúšať priamo pri exorcizmoch a svoje skúsenosti potom oznámiť svojmu biskupovi. Ten ich mal zreferovať biskupskej konferencii, ktorá ich mala nakoniec posunúť Kongregácii pre Boží kult a disciplínu sviatostí, teda „ministerstvu" Svatej stolice zodpovednému za revíziu textov. V skutočnosti sa takáto krivofaká cesta

ukázala byť pascou. Kardinál Eduardo Martínez Somalo, prefekt kongregácie od roku 1988, povedal: „ „Všetky biskupské konferencie majú do dvoch rokov poslať správu o používaní nového rituálu, ako aj případné odporúčania zo strany kňazov, ktorí ho využili." Nič z toho sa však neudialo, najma pre zložitosť zasielania pripomienok - od exorcistov k biskupom, od biskupov k biskupskej konferencii a potom na Kongregáciu pre Boží kult. Do Vatikánu neprišla žiadna pripomienka. Žiadna! My exorcisti sme k tomu mali vel’a čo povedať. Čítanie a skúška nového rituálu bola pre nás totálnou pohromou. Bolo zjavné, že nový rituál pripravili 1’udia, ktorí nikdy v živote nevykonali žiaden exorcizmus, ani pri žiadnom neboli. Preto sme sa dohodli, že sa stretneme, aby sme diskutovali, čo robiť. Stretlo sa nás osemnásť exorcistov z roznych krajin sveta. Diskutovali sme o tomto provizórnom texte a rozhodli sme sa napísať dlhú správu, ktorú sme nazvali Pripomienky osemnástich. Tú sme odovzdali Konferencii biskupov Talianska, Kongregácii pre Boží kult a jednu kópiu sme odovzdali priamo do rúk pápeža Jána Pavla II., ktorý si ich zobral do rúk a poďakoval sa nám. Prešli mesiace a v jeden deň vyšla správa, že bol publikovaný definitívny latinský text nového rituálu s dátumom 22. novembra 1998. Taliansky preklad, za ktorý zodpovedala Konferencia biskupov Talianska, vyšiel 25. novembra 2001. Naše sklamanie bolo obrovské. Boli sme prekvapení, že definitívny text v podstate potvrdzoval edíciu ad interim a boli v ňom vel’ké chyby. Napríklad text zakazoval vykonávať exorcizmus v prípade urieknutia, čo však predstavuje viac ako devaťdesiat percent prípadov. Text tiež zakazoval vykonávanie exorcizmov, ak nebola istota prítomnosti diabla. Je to absurdné. Iba vykonávaním exorcizmov možeme získať istotu, či ide o posadnutie alebo nie! A čo viac, ten, kto napísal tento text, si neuvedomil, že protirečí Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktorý hovorí, že „exorcizmus sa vykonáva s cielom vyhnať zlých duchov alebo

oslobodiť od diabolského vplyvu." Pri tomto diabolskom vplyve nejde o posadnutie, o priamu prítomnosť démona v tele človeka, rovnako ako nie je posadnutý dom, zviera či predmet, keď sa exorcizujú. Na čo teda boli dobré Pripomienky osemnástich? Iba na pohrdanie. Je mi lúto, že to musím povedať: Poslúžili iba na pohrdanie. Sekretár Kongregácie pre Boží kult povedal pred kardinálskou komisiou poverenou redigovaním nového textu, že k textom sa mali vyjadrovať jedine biskupi, nie kňazi alebo exorcisti. A dodal: „Museli sme zobrať do úvahy fakt fenoménu skupiny exorcistov a démonológov, ktorí sa združili v medzinárodnej asociácii, aby pripravovali kampaň proti rítu." Boli sme to my. My osemnásti. Bolo to pohoršujúce obvinenie. Ako exorcisti sme len chceli spísať pripomienky k používaniu rituálu ad interim potom, ako sme zistili, že v mnohých častiach je totálne neúčinný. Uverili sme tomu, čo sa píše v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium, ktorá bola ovocím Druhého vatikánskeho koncilu: „Podla svojho vzdelania, odbornosti a skúsenosti sú oprávnení, ba niekedy aj povinní povedať svoju mienku o veciach týkajúcich sa dobra Cirkvi" (LG 37, 117). My sme konštitúcii uverili, ale nezdá sa mi, že by ju vo Vatikáne všetci prijali. Našťastie v poslednej chvíli kardinál Jorge Arturo Medina Estévez, ktorý sa v roku 1996 stal prefektom Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, dokázal vsunúť do rituálu oznámenie, ktorým sa exorcistom povoluje využívať aj starý rituál po žiadosti podanej miestnemu biskupovi. To bola naša záchrana. Všetci sme mohli aj naďalej exorcizovať so starým rituálom, ktorý je podla mojho názoru jediným účinným proti démonovi. Ale musím povedať ešte niečo. Týka sa to Josepha Ratzingera. Súčasný pápež bol v čase tvorenia rituálu ad interim jedným z členov kardinálskej komisie, poverenej napísaním textu. On bol jediný, ktorý

nás vyhladal a vypočul si náš názor, aj keď, žialbohu, tento postoj nezdielali jeho ďalší kolegovia. Je májové ráno v roku 2009. Joseph Ratzinger je pápežom už štyri roky. Počas svojho pontifikátu viackrát hovoril o satanovi. Viem, že pre neho je démon duchom, ktorý existuje, bojuje a koná proti Cirkvi. A proti nemu. Inak by sme nedokázali vysvetliť takéto vety: „Perspektívou tých, ktorí neustále páchajú hriechy bez toho, aby prejavili aspoň kúsok pokánia, je večné zatratenie, peklo, pretože prilnutie k hriechu móže viesť k zničeniu našej existencie. To je tragický osud tých, ktorí žijú v hriechu bez vzývania Boha. Iba Božie odpustenie nám dáva silu odolávať zlu a viac nehrešiť. Ježiš prišiel, aby nám povedal, že chce mať všetkých v raji, a že peklo, o ktorom sa v našej dobe hovorí málo, existuje a je večné pre tých, ktorí zatvoria svoje srdcia jeho láske." A inokedy znovu: „Dnes opatovne s bolesťou konštatujeme, že satanovi bolo dovolené preosiať učeníkov pred očami celého sveta. Vieme, že Ježiš sa modlí za Petrovi vieru a vieru jeho nástupcov. Vieme, že Peter kráča v ústrety Pánovi cez búrlivé vody histórie a hrozí mu nebezpečenstve utopenia, ale vždy nanovo ho podrží Pán a vedie ho po vodách.u Na Náměstí svátého Petra je teplo. Jar sa už skončila. Slnko praží na námestie, kde zástup veriacich čaká na pápeža. Je streda, deň generálnej audiencie. Veriaci prišli z celého sveta. Na námestie prichádza skupinka štyroch l’udí. Dve ženy a dvaja mladí muži. Tie ženy sú asistentky, ktoré mi pomáhajú počas exorcizmov, modlia sa za mňa i za posadnutých a pomáhajú posadnutým, nakol’ko je to v ich silách, počas dlhej a ťažkej cesty oslobodenia. Dvaja mladí muži sú posadnutí. Okrem nich a dvoch žien, ktoré ich „eskortujú", o ich posadnutí nevie nikto. V tú stredu sa ženy rozhodnú priviesť obidvoch na pápežovu audienciu, lebo veria, že to pre nich može byť užitočné. Nie je tajomstvom, že mnohé gestá a slová pápeža privádzajú diabla do

zúrivosti. Tiež nie je tajomstvom, že stačí pápežova prítomnosť, ktorá v posadnutých vyvolá znepokojenie a nejakým sposobom im pomože v boji proti tomu, ktorý ich posadol. Všetci štyria sa přiblížili k mobilnému pódiu pripravenému pre pápeža. Švajčiarska garda ich zastavila, pretože nemajú lístky na vstup do bezprostrednej blízkosti, odkial’ sa bude Benedikt XVI. prihovárať luďom. Obidve ženy však chcú ísť ďalej. Je pre ne doležité priviesť posadnutých čo najbližšie k pápežovi. Švajčiarska garda však nepozná výnimky a vyzýva ich, aby sa vzdialili. Jedna zo žien predstiera, že sa necíti dobre. Toto divadielko zabralo. Všetci štyria si sadli pred zábrany, na miesta určené pre telesne postihnutých. „Giovanni, Marco, vid/te?"'hovoria obidve ženy posadnutým. „Dokázali sme to. O chvílu príde pápež a my budeme v jeho blízkosti." Neodpovedajú. Sú ticho. Zdá sa, že tí, ktorí ich posadli (ide o dvoch rozdielnych démonov), začínajú chápať, kto príde o chvílu na námestie. Je desať hodín. Spod oblúka zvonov vychádza biely džíp. Sú na ňom traja muži. Vodič, stojaci pápež a vedla neho sedí jeho sekretár Mons. Georg Ganswein. Obe ženy sa obrátili k Giovannimu a Marcoví. Inštinktívne ich podopreli. Obaja sa totiž začínajú nezvyčajne správať. Giovanni sa trasie a škrípe zubami. Ženy vedia, že v tele Giovanniho a Marca niekto začína reagovať. Niekto, kto sa každou minútou stáva viac a viac nepokojným. „ Giovanni, snaž sa ovládať," hovorí jedna zo žien. „ Ovládaj sa, Giovanni. Nenechaj sa premócť. Reaguj. Vydrž." Druhá žena hovorí rovnaké slová Marcoví. Zdá sa, že Giovanni ženu nepočúva. Otočí sa a pomaly hovorí: Ja nie som Giovanni." Ten hlas znie, akoby prichádzal z iného sveta. Žena už nič viac nehovorí. Vie, že s diablom može hovoriť iba exorcista. Ak by to urobila, bolo by to velmi riskantné. Preto zostane

ticho a obmedzí sa len na držanie Giovanniho, ktorý je v tej chvíli úplne v rukách démona. Džíp krúži po celom námestí. Obidvaja posadnutí sa sklonili až po zem. Búchajú si hlavou o dlažbové kocky. Švajčiarska garda ich sleduje, ale nezasahuje. Sú zvyknutí na podobné scény? Možno áno. Možno aj v iných prípadoch videli reakcie posadnutých v prítomnosti pápeža. Džíp dlho prechádza pomedzi sektory. Nakoniec vyjde až na vyvýšený priestor pred bazilikou a zastaví pár metrov od jej hlavného vchodu. Pápež vystúpi z auta a pozdravuje osoby v prvom rade. Giovanni a Marco začínajú spoločne zavýjať. A zavýjajú velmi silno. „Svatosť, svatosť, tu sme!" kričí na pápeža jedna zo žien, snažiac sa pritiahnuť jeho pozornost’. Benedikt XVI. sa obracia, ale nepribližuje sa. Vidí obe ženy a vidí aj dvoch mladíkov na zemi, ktorí kričia, trasú sa a z úst im vychádza pena. Vidí nenávistný pohl’ad obidvoch mužov. Pohl’ad namierený priamo proti nemu. Pápež sa nenechá zmiasť. Pozerá doďaleka. Zdvihne ruku a žehná. Pre oboch posadnutých to znamená silnú ranu. Je to ako rana bičom po celom tele, a to až tak, že oboch odhodí asi tri metre dozadu na zem. Teraz už viac nekričia. Iba plačú. Počas celej audiencie stonajú. Keď pápež odíde, precitnú. Nepamatajú si nič. Satan sa velmi bojí Benedikta XVI. Jeho svaté omše, jeho požehnania, jeho slová sú ako velmi silné exorcizmy. Neviem o tom, žeby Benedikt XVI. vykonával exorcizmy. Napriek tomu verím, že celý jeho pontifikát je jedným velkým exorcizmom proti satanovi. Účinným. Mocným. Velký exorcizmus, ktorý by mohol vela naučiť biskupov a kardinálov, ktorí neveria. Akokolvek, budú sa musieť zodpovedať za svoje pochybnosti. Neveriť, a predovšetkým nemenovať exorcistov tam, kde sú potrební, je podla mňa vážnym hriechom, smrtelným hriechom. To, ako Benedikt XVI. prežíva liturgiu, jeho rešpektovanie pravidiel, jeho strohosť aj jeho postoj, to všetko je velmi účinné proti

satanovi. Liturgia, ktorú celebruje pápež, má velkú moc. Satan je ranený vždy, keď pápež slávi Eucharistiu. Satan sa velmi bál Ratzingerovho zvolenia na Petrov stolec. Videl v ňom totiž pokračovanie velkého zápasu, ktorý proti nemu viedol dvadsaťšesť a pol roka jeho predchodca Ján Pavol II. Pápež, ktorý vykonával exorcizmy. Vieme, že Wojtyla vykonal vo Vatikáne niekolko exorcizmov. Prvý raz to bolo 27. marca 1982. Vtedy biskup Ottorino Alberti k nemu priviedol mladú ženu, Francescu Fabriziovú. Keď ho zbadala, začala kričať, válať sa po zemi a nestarala sa o to, že pápež viackrát vyzval diabla, aby z nej vyšiel. Upokojila sa až vtedy, keď jej Ján Pavol II. povedal: „Zajtra za teba odslúžim svatú omšu." O niekolko rokov neskor sa žena vrátila. Prišla za pápežom s manželom, bola pokojná, šťastná a čakala dieťa. „Ničpodobné som doteraz nevidel," zdoveril sa Svatý Otec prefektovi pápežského domu, kardinálovi Jacquesovi Martinovi. „Bola to skutočne biblická scéna." Ďalším svedkom, ktorý potvrdzuje tuto udalosť, je páter Baldino, farár kostola Santa Assunta v Cesi. „Posadnutá mala dvadsaťdva rokov, " hovorí. „Išlo o nešťastný a velmi ťažkýprípad. Keď podstúpila exorcizmus u pápeža, upokojila sa. Dnes je Francesca šťastná. Vydala sa a nežije viac v Cesi. Má dve krásne deti." Najtvrdším exorcizmom Wojtylu bol podla mňa ten, ktorý vykonal nad Sabrinou. Je to mladá žena, ktorá prichádzala za mnou do Ríma každú stredu. Jednu stredu sa rozhodla ísť na Námestie svátého Petra a zúčastniť sa na pápežovej audiencii. Keď Ján Pavol II. prišiel na námestie, spustila krik. Muselo ju držať desať ludí. Chcela skočiť na pápeža. Jej tvár bola plná nenávisti. Plula penu,

vulgárne nadávala, triasla sa na celom tele. Bola z nej šelma, pripravená na útok. Audiencia sa skončila a tí, ktorí sprevádzali Sabri-nu, boli vyčerpaní. Pápež si počas audiencie všimol túto ženu, počul jej výkriky. Preto sa na ňu opýtal a povedal svojmu sekretářovi Stanislawovi Dziwiszovi, aby ju k nemu priviedol. Pápežovo auto odišlo z námestia popod oblúk zvonov a zastalo neďaleko baziliky, kam z námestia nevidno. Sabrinu priviedli tam. Bola v tranze. Oči boli ako dve rotujúce biele gule. Plula sliny a zakláňa hlavu. Hneď ako ju priviedli do pápežovej blízkosti, začala sa triasť a kričať. „Nie, nie, nechaj ma na pokoji! Nechaj ma na pokoji, " kričala. Pápež nad ňou vykonal exorcizmus. Viackrát ju požehnal a nechal odísť. Popoludní priviedli Sabrinu ku mne. Hneď som pochopil, že je ešte posadnutá. Jej posadnutie bolo totiž velmi hlboké a zakorenené. Začal som s exorcizmom. Sabrina bola mimoriadne rozrušená. Pre démona nebolo jednoduché čeliť pápežovi. Hneď som pochopil, že zúril. Chcel ukázať, že ešte stále rozkazuje. Začal som modlitby: „Odíď, nečistý duch. Odíď!” „Odíďty, kňaz!” odpovedala mi. „Prečo si v tejto žene? Prečo si sa postavil proti Bohu, a tak si bol odsúdený? Prečo? V mene Krista, odpovedz!” „ Vzbúril som sa, pretože som silnejší. Všetci sa mi musíte klaňať, pretože som najmocnejší. Ja som Pán. ” Dialóg pokračoval tvrdými otázkami a odpoveďami. Diabol zúril kvoli stretnutiu s pápežom, ale zároveň sa cítil byť silným, pretože exorcizmus Jána Pavla II. ho nedokázal poraziť. Cítil sa byť silným a chcel mi to aj ukázať. Sabrina sa postavila.

Kráčala smerom ku mne. Tesne ma minula a ani sa na mňa nepozrela. Smerovala k stene za mnou. A akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete, začala po nej kráčať vertikálne smerom k stropu. Kráčala, akoby žiaden gravitačný zákon neplatil. Pre ňu to bola prirodzená vec. A potom zostúpila dole, akoby sa nič nebolo stalo. Ostávam bez slov. Končil som exorcizmus. Sabrina však ešte nebola slobodná. Pýtal som sa jej: „Sabrina, čo sipamatášz dnešného dňa?” „Nič, "odpovedala. „Nepamatám si absolútne nič. ” Sabrina za mnou prichádzala ešte niekol’ko rokov. Taký dlhý čas bol potrebný na jej úplné oslobodenie. Ale som presvedčený, že exorcizmus vykonaný Wojtylom zanechal na nej stopu. Ján Pavol II. počas svojho dlhého pontifikátu bojoval proti satanovi niekol’kokrát. A jeho zápas pokračuje aj dnes, hoci zomrel. Ján Pavol II. je totiž prítomný aj dnes počas mnohých exorcizmov. Uvediem príklad. Raz mi istá posadnutá povedala: „Kým si vykonával nado mnou exorcizmus, videla som po tvojom boku Jána Pavla II. Ty si si to neuvedomil, ale exorcizoval spolu s tebou. ” Viacerí exorcisti mi povedali, že keď vzývali o pomoc Jána Pavla II., malo to na diabla zničujúci účinok. Mons. Andrea Gemma vo svojej knihe Dóvernosti jedného exorcistu uvádza, že zlo reaguje počas exorcizmov na vzývanie Jána Pavla II. velmi agresívne, pretože, ako priznal sám diabol, jeho pontifikát ho velmi znepokojoval. Počas jedného exorcizmu diabol povedal: „ Ten starec (Ján Pavol U.) nám spósobil velké škody, ale ten, ktorý je teraz, je ešte horší...” Slová, ktoré potvrdzujú hlbokú averziu zla voči Benediktovi XVI.

Raz mi satan velmi dlho hovoril o Jánovi Pavlovi II. Ešte aj teraz si pamatám na chraplavý hlas kniežaťa temnoty. Hovoril mi to krátko predtým, ako vyšiel z osoby, ktorú posadol. Bolo to ako priznanie, ktoré chcel urobiť prv, než ho Kristovou mocou dokážem vyhnať. Samozrejme, jeho slová možu byť aj klamstvom. Zasluhujú si však, aby sme ich zverejnili, pretože o niečom vypovedajú. „Karola Wojtytu nenávidím. Nenávidíme ho všetci. Wojtyla zničil moje plány. Chcel som zničiť svet, ale bol to on, kto spósobil pád komunizmu v Rusku a vo Východnej Európe ešte pred dovršením mójho zámeru. Boli to roky, kedy celé krajiny žili v strach upred terorom. Ja som ich spojil do celku, kde vládol neustály teror. Druhá svetová vojna bola mojím vrcholným dielom. Ale to, čo bolo potom, komunizmus so svojimi miliónmi mrtvych a najma s hladom a utrpením celých národov, bolo čerešničkou na torte, ktorá prekonala v dobrote samotnú tortu. Ten Poliak prispel k tomu, aby prišlo svetlo. A potom vytrhol mnohých mladých z mojich rúk. Už mi takmer patrili. Začal som ich vovádzať do zla. Žili pre mňa, jeden vedome a iný bez toho, aby o tom vedel. On mi ich zobral. Preto ho nenávidím a navždy aj budem nenávidieť.” Keď počas exorcizmu zaznie meno Jána Pavla II., posadnutý doslova pení hnevom. Verím, že diabol velmi bojoval proti blahorečeniu Jána Pavla II. a ešte viac bude bojovať proti jeho kanonizácii. Ale nedokáže jej zabrániť, pretože satan vždy prehráva, zatial čo Boh víťazí. Aj keď sa vysloví meno pátra Pia z Pietrelciny, démon šalie a zmieta sa. Ale keď sa menuje Ján Pavol II., satan sa stáva brutálnejším, nekontrolovatelným. Satan pohrda Jánom Pavlom II. a často hovorí: „ Toho nenávidím ešte viac ako pátra Pia. " Aj vyslovenie mena Pia XII. vedia diabla k nepríčetnosti, pretože každý pápež je Petrovým nástupcom, a ako hlava Cirkvi je jeho úhlavným nepriatelom. Fra Benigno, oficiálny exorcista Palermskej diecézy, vo svojej knihe Diabol existuje potvrdzuje, že niekolko oslobodení dosiahol na príhovor Jána Pavla II., a to odo dňa jeho smrti. Keď položí na hlavu

posadnutých ruženec, ktorý patril Wojtylovi, vždy nasleduje agresívna reakcia zo strany ludí. Popri mene Jána Pavla II. existuje aj ďalšie meno, meno ženy, ktoré diabla vždy rozzúri. Ide o svatú Gemmu Galganiovú. Ján Pavol II. bol pre nás exorcistov velmi doležitý. Opať nám dal miesto v Cirkvi, po storočiach zabudnutia. Cirkvi vždy hovoril: „ Ten, kto v Cirkvi neverí v diabla, neverí ani v evanjelium." Wojtyla veril, že satan existuje. A bol úplne odovzdaný Kristovi. Je možné, že niektorí vo Vatikáne tak nerobili ani kedysi, a nerobia tak ani dnes. Neexistujú dokazy, aby sme tvrdili, že vo Vatikáne je satan. Aspoň nie v tom zmysle, žeby tam boli ludia, ktorí organizujú satanistické obrady, sú dobrovolne satanovými otrokmi a pracujú na tom, aby sa nastolilo jeho královstvo temná, smrti a ničenia na tomto svete. Aspoň ja o tom nemám dokazy. Ale chcem povedať dve veci. Prvá sa týka pápeža Pavla VI.: Je 29. júna 1972, sviatok svátých apoštolov Petra a Pavla. Z úst Pavla VI. v homílii zaznie táto strašná veta: „Mám dojem, že cez nejakú štrbinu vstúpil satanov dym do Božieho chrámu. Je tu pochybnosť, neistota, spor, nepokoj, nespokojnosť, konfrontácia. Dovera v Cirkev je oslabená. Zdalo sa, že po koncile príde pre históriu Cirkvi slnečný deň. Namiesto toho prišli oblaky, búrka, tma, hládanie, neistota... Veríme v niečo nadprirodzené (diabla), čo prišlo na svet miasť, udúšať ovocie ekumenického koncilu a zamedziť, aby Cirkev vytryskla hymnom radosti, že opať získala plnosť uvedomenia si seba samej. " Počas generálnej audiencie 15. novembra 1972 zasa povedal: „Jednou z nájváčšíchpotrieb Cirkvi je obrana proti zlu, ktoré nazývame diabol. Je to strašná realita. Tajomná, vyvolávajúca strach... Ten, kto odmieta uznať jeho existenciu, protirečí cirkevnému a biblickému učeniu. Diabol je nepriatel číslo jeden, je to excelentný pokušitel. Vieme, že toto temné bytie skutočne existuje a s úkladnou Istivosťou stále koná: Je to starý nepriatel, ktorý rozsieva chyby a nešťastia v ludskej histórii."

A nakoniec počas ďalšej generálnej audiencie, 3. februára 1977, uviedol: „Niet divu, že Písmo nás s trpkosťou upozorňuje, že celý svet sa nachádza v moci zla." Pavol VI. často hovorí o diablovi. A často spája jeho osobu s Cirkvou. Prečo? Možno chce iba jednoducho upozorniť Cirkev, povedať jej, aby bola opatrná a vyhýbala sa satanovým pokušeniam. Podla mojho názoru je však za tým ovela viac. Pavol VI. si nejakým sposobom uvedomil, že satan je vo vnútri Cirkvi, možno aj vo vnútri Vatikánu. A preto na to upozornil. Druhá vec, ktorú chcem spomenúť, sa týka jednej knihy. V roku 1999 vyšla kniha s názvom Odviate vetrom vo Vatikáne. Anonymným autorom bol monsignor z rímskej kurie. Čoskoro sa všetci dozvedeli jeho meno, bol to Luigi Marinelli. Pred zverejnením knihy prišiel Marinelli viackrát za mnou, aby sa mi zdoveril. Nevedel sa rozhodnúť, či knihu vydať alebo nie. Prečo tá nerozhodnost’? Pretože kniha je zbierkou pikantných historiek. Príbehy o karierizme, prospechárstve, lúbostných dobrodružstvách. A tiež o obradoch a nejasných praktikách, ktoré sa približujú k satanizmu. Samozrejme, nie všetko, čo je napísané v knihe, je pravdou, ale z velkej časti áno. To je moj názor. Hneď ako kniha vyšla, zmizla z pultov kníhkupectiev. Vatikán totiž kupil kompletný náklad. A ďalšou zaujímavou skutočnosťou v tomto prípade bolo, že vydanie knihy nezaujato noviny. Prečo? Ako je možné, že také senzáciu vzbudzujúce odhalenia nevyvolali tradičný kankán médií? Na to je velmi ťažké odpovedať. Istý je jeden fakt: táto kniha potvrdzuje, že keď Pavol VI. hovoril o prítomnosti diabla v Cirkvi, mal pravdu. Pre Cirkev to mala byť výstraha, ale nebola. V tejto súvislosti uvediem jeden príklad. Chcem hovoriť o relatívne nedávnej udalosti, v ktorej podla mňa mohla prevážiť tá menšia časť, ktorá za vatikánskymi múrmi pracuje pre zlo a nie dobro. Je to udalosť, ktorá sa týka Emanuely Orlandiovej.

Emanuela Orlandiová mala patnásť rokov a bola dcérou vatikánského zamestnanca. Presnejšie zamestnanca, ktorý pracoval na prefektúre pápežského domu, a teda pri svojej práci mal možnost’ častejšie vidieť pápeža zblízka. Emanuela bolo veselé dievča, plné života. 22. júna 1983 zrazu zmizla bez stopy. A až dodnes ju nenašli. Stratila sa potom, ako išla na hodiny hudby. Emanuela totiž hrávala na flaute a navštevovala isté konzervatórium pri kostole svátého Apolinára. Podl’a posledných známych informácií nastúpila Emanuela do čierneho auta. Ale nie je to isté. Isté je iba to, že posledný raz ju videli dve jej spolužiačky o štvrť na osem večer na Corso Rinascimento. Odvtedy sa o Emanuele nevie vobec nič, jednoducho sa stratila. O niekol’ko dní sa po celom Ríme objavili plagáty s fotografiou Emanuely spolu s výzvou, aby sa přihlásili všetci, ktorí ju videli pred a po zmiznutí. V nasledujúcich dňoch, mesiacoch a rokoch sa o jej zmiznutí povedalo všetko. Hypotéz, prečo Emanuela zmizla, je hneď niekol’ko. Nechcem tu uvádzať ich zoznam. Chcem iba povedať, čo si o tom myslím. Len na upresnenie, nehovorím to preto, žeby som poznal fakty. Hovorím, aby som zverejnil to, čo si o tom myslím. Sú to myšlienky, ktoré mi napadli hneď, ako som sa dozvedel o zmiznutí mladej Emanuely. Podl’a mojho názoru patnásťročné dievča nenastúpi do auta, ak dobre nepozná osobu v aute. Myslím si, že by bolo potrebné viesť vyšetrovanie vo vnútri Vatikánu, nie mimo neho. Alebo pátrat v okolí osob, ktoré nejakým sposobom poznali Emanuelu. Pretože iba ten, koho Emanuela dobre poznala, ju dokázal dostat do auta. Satanistické sekty často konajú takto: dievča nechajú nastúpiť do auta a potom jednoducho zmizne. Táto hra je, žialbohu, l’ahká. Nechajú nastúpiť do auta svoju korisť, omámia ju a potom si s dievčaťom robia, čo chcú. Aby bolo jasné, dúfam, že tie udalosti sa takto nestali. Dúfam, že ak v tomto prípade ide o satanistickú sektu, tak táto sekta nemá nič do činenia s Vatikánom. Dúfam, že táto udalosť, ktorá nemá konca, sa čoskoro

skončí. Može zmiznúť dievča, ktoré je tak blízko k Vatikánu, miestu, ktoré by malo byť svaté? Bohužial’, áno. Pretože satan je všade. Satan útočí predovšetkým na kňazov a osoby, ktoré sa zasvatili Bohu. Zasiahnuť kňaza totiž znamená stiahnuť s ním do pekla vel’a ďalších l’udí. Pripomeniem tu všetkých kňazov, ktorí znesvatili vlastný habit zneužívaním mladistvých. Tieto skutky sú diabolské. Existuje vobec niečo perverznejšie ako toto? Satan je úplne perverzný. Je to on, kto vchádza do srdc a vedie ku konaniu podobných skutkov. A kňazi sú osoby, na ktoré diabol útočí najviac. Majú jedinú možnosť, aby sa ním nenechali premocť: modliť sa a postiť sa. Kňaz, ktorý sexuálne zneužíva dieťa, spúšťa lavínu bolesti a ničenia. Je to velmi vážna vina. Najvačším satanovým víťazstvom nad Cirkvou je, keď presvedčí osoby, ktoré by mali celé patriť Kristovi, aby konali opačne, výlučne a iba pre satana. Benedikt XVI. ešte ako kardinál upozornil na „špinu" v Cirkvi vo svojich meditáciách Krížovej cesty v Koloseu v roku 2005. Nevie sa, na čo presne myslel. Ale jeho slová sa nedajú oddeliť od tých, ktorí v Cirkvi žijú iba pre kariéru, aby postúpili čo najvyššie, aby tak uspokojili vlastné ego. Jeho slová sa dajú aplikovať aj na tých členov Cirkvi, ktorí v nej konajú nečisté, satanské skutky. Marinelli v spomínanej knihe Odviate vetrom vo Vatikáne píše: „Božia zmluva s chudobnými a pokornými je v protiklade s aroganciou každej moci, ktorá odstraňuje nepohodlného nevinného človeka. Táto kniha je echom v púšti, poštovým holubom s posolstvom na nohe, flašou v mori, v ktorej je výstraha... Ak Boh daruje niekomu charizmu, aby poukazoval na ochablost’, blahobyt, podvody, machinácie, povalačstvo a privilégiá istej triedy kléru, musí očakávať rovnako tvrdú reakciu od týchto ludí, zahalených tajomným plášťom horlivosti, aby sa javili ako obrancovia svátosti Cirkvi." Kto poukazuje na satana, musí očakávať zúrivú reakciu. Vedia to exorcisti, vedia to pápeži.

Sme v poslednej bitke proti diablovi. Lev XIII. to dobre pochopil. Po ňom všetci pápeži bojovali svoj osobný boj proti satanovi. Všetci až po Benedikta XVI., ktorého satan tak nenávidí, že ho považuje za „horšieho" ako Jána Pavla II. V tomto boji je Boh a jeho anjeli v prvej línii. Zasahujú, nenechávajú l’udí osamotených. A umožňujú, že niektoré osoby možu povedať to, čo oni nie. Že niektoré osoby rozprávajú namiesto nich o pekle, zle, a to tak, že všetci sa možu vyzbrojit’, aby utiekli od satana a z jeho král’ovstva. Od niektorých l’udí dnes Boh žiada vel’kú skúšku: vidieť peklo a satanovo královstvo, aby na toto nebezpečenstvo upozornili všetkých, ktorí nežijú podl’a Boha. Jedna z týchto osob žije aj dnes. Volá sa Glória Polová a chodí po uliciach tohto sveta so svojím neuveritelným príbehom. Glória videla peklo. Bola v ňom. Ale Boh ju zachránil a umožnil jej vrátit sa na tento svet, aby mohla rozprávať a svedčiť. Keď rozpráva svoj príbeh, začína vždy takto: „Stála som pri bráne neba a pekla. "

9. V PEKLE SO SPIATOČNÝM LÍSTKOM Stalo sa to 5. mája 1995 neďaleko Národnej kolumbijskej univerzity v Bogote. Je asi pol piatej popoludní. Glória sa pred krátkym časom stala zubnou lekárkou. Spolu s dvadsaťtri ročným bratrancom si robí špecializáciu. Obaja spoločne kráčajú k fakulte, kde Glória potrebuje nájsť nejaké knihy. Prší. Schovávajú sa pred dažďom pod jedným dáždnikom. V jednej chvíli udrie z neba blesk, prejde dáždnikom a obom sposobí velké popáleniny na celom tele. Zdá sa, že doslova zuholnateli. Bratranec zomiera na mieste. Jeho vnútornosti sú úplne spálené. Ako neskor uviedli vyšetrovatelia, príčinou zasiahnutia bleskom nebol natolko dáždnik, ale skor medailónik z kremeňa, ktorý nosil na krku Gloriin bratranec. Na medailóne bol zobrazený malý Ježiš, ktorého si bratranec velmi ctil. Blesk zničil aj Gloriino telo. Vošiel doň a spálil ho zvnútra i zvonka. V okamihu jej zmizli prsia, doslova sa rozpadli. Na mieste lavého prsníka ostala diera. Pečeň sa spálila. Glória mala zavedené vnútromaternicové teliesko, aby sa vyhla tehotenstvu. Teliesko posobí ako vodič, a tak zviedlo blesk k vaječníkom, z ktorých zostali dve prelisované bobulky. Eadviny, plúca a rebrá boli tiež spálené. Glórii sa okamžite zastavilo srdce. Na zemi leží bezduché telo, ktoré nadhadzuje elektrina. V tých chvílach je Glória pre svet mrtva. Ale jej duša žije. Na druhej strane. Kde je?

Gloriina duša sa nachádza vo vnútri dlhého bieleho tunela. Je vyrovnaná. Cíti pokoj. Na konci tunela je svetlo, ktoré ju priťahuje. Je to viac ako svetlo. Je to zdroj pokoja, nesmiernej lásky. Glória si uvedomí, že je mrtva. A zároveň začína pociťovať lutosť. Všetky dni venovala iba sebe samej, svojej práci, svojim záležitostiam. Nemala čas ani na deti, ani na manžela. V jedinej chvíli vidí všetky osoby, ktoré pozná. Vidí ich také, aké su v skutočnosti. Vidí do ich vnutra, do ich duše. A chápe, aku nesmiernu hodnotu má duša oproti telu. Glória stupa oproti svetlu. Na konci tunela sa nachádza nádherné jazero. Všetky opisy jazera, ktoré neskor uvedie, nedokážu podla jej slov vyjadriť krásu tohto miesta. V tej chvíli spozoruje, že na toto miesto vstupil aj jej bratranec. Vstupil do raja. Glória však zrazu cíti vo svojom vnútri čosi strašné. Cíti, že ona nesmie, nemože vstupiť tam, kam pred malou chvílou vstupil jej bratranec. Glória tajomne zostupi smerom k svojmu telu. Vidí ho bezduché na nosidlách. Pozoruje, ako sa ho lekári snažia oživiť. Zrazu bez toho, aby tomu mohla odporovať, jej duša opať vstupi do tela. Glória trpí, pretože by sa chcela vrátiť spať. Telo je teraz pre jej dušu malou železnou škrupinou, príliš malou. Lekári volaju: „Ožila! Ožila!" Nesú ju do operačnej sály. Možno budú musieť amputovať to, čo ostalo z jej noh. Určite budú musieť odstrániť všetku spálenú kožu. Ešte nevedia, v akom stave sú jej vnútorné orgány. Glória je však do istej miery pri vedomí. Aj keď krátko na to je jej duša vystavená strašnej skúške. Z tajomného dovodu opať odíde z tela. Glória opatovne može vidieť, čo sa deje s jej telom zvonku, pravdepodobne tak, ako to vidia všetci zomierajúci. Glória je spokojná. Možno sa bude mocť vrátiť k svetlu. Alebo možno nie. Pamatá si ten strašný pocit, ktorý zakúsila pred malou chvílou: bratrancovi „áno" a jej „nie". Jej nie je dovolené vojsť do raja.

Zrazu sa udeje čudná vec. Okolo jej duše sa začínajú objavovať postavy. Strašné postavy. Sú to démoni. Velké množstvo l’udí, zdanlivo bežných, normálnych, na ňu pozerá s nenávisťou, ktorú nie je schopný opísať žiaden človek. Glória chápe, že všetkým týmto démonom je niečo dlžná. Glória si uvedomuje, že hriechy, ktorých sa dopustila na zemi, nie sú bez následkov. Sú to rany, ktoré krvácajú a za ktoré sa treba zodpovedať. Sú to rany, ktoré pridávajú ďalšie zlo ku zlu existujúcemu na zemi. Sú to skutky, z ktorých má úžitok král’ovstvo zla a ktoré zraňujú král’ovstvo dobra. Glória je vystrašená. Chce sa vrátiť do svojho tela, ale nemože. Jej duša je obklúčená démonmi. Rozhodne sa utiecť. Jej duša prejde cez stenu operačnej sály a proti svojej voli padá. Padá z jedného temného tunela do druhého, pričom stále zostupuje, zostupuje a zostupuje. Glória blúdi v tme, až príde na miesto neopísatelnej temnoty. Temnota sposobuje plač, bolesť, stonanie. Temnota smrdí, je tam hnusný zápach. Glória cíti túto temnotu okolo seba a vníma, že temnota je živá. Nie je mrtva. Zatialčo Glória cíti okolo seba túto utláčajúcu prítomnosť, padne až na nejakú rovnú plochu. Glória pochopí, že je to samé dno, miesto, kde jej duša má duchovne umrieť. Jej duša tam musí byť navždy. Glória je stratená. Stratená a mrtva naveky. Navždy. Okolo nej nie je nič, iba tá prekliata temnota. Glória je v pekle. Potom sa však stane niečo neočakávané. Vo chvíli, keď Glóriu ide táto obklopujúca temnota už-už pohltiť, prichádza svatý archanjel Michal, ten, ktorý bránil Božiu vieru proti satanovým vojskám. Svatý Michal vytiahne Glóriu z tohto miesta, zatialčo všetci démoni ju chytajú za ruky a usilujú sa ju stiahnuť spať. Diabli ju obklopujú, doslova zovierajú. Ale svatý Michal ju ťahá. A Glória kričí, kričí a opať len kričí. Glória nevie vysvetliť ako, ale zrazu kričí toto: „Duše v očistci, prosím vás, vytiahnite ma odtial’! Vytiahnite ma odtial! Velmi vás prosím,

pomožte mi!" Glória počuje okolo seba plač tých, ktorí sú v očistci. Plač, ktorý jej trhá srdce od lútosti. Je to plač, na ktorý Glória nikdy nezabudne. Glória si uvedomí, že sa nachádza na hranici medzi peklom a očistcom. Raj sa nachádza hore, vyššie a velmi ďaleko. Glória je teraz na najnižšom mieste očistca, kde sa nachádzajú duše tých, ktorí spáchali samovraždu vo chvíli šialenstva alebo beznádeje. Tieto duše sú v blízkosti pekla. Démoni sú tam, blízko. Zúria. Glória sa pozerá na tieto duše a uvedomuje si, že tam musia zostať, až kým na zemi neprejdú roky, ktoré na nej ešte mali stráviť. Tieto duše nevýslovné trpia a prežívajú strašný pocit viny voči tým, ktorých zanechali na zemi. Čo im pomáha? Sú to modlitby živých. Glória je zúfalá. Svatý Michal jej pomohol po toto miesto. Ale ďalej už nejde. Zostáva iba krok od pekla a nevie, čo s ňou bude. Preto aj naďalej kričí a prosí o pomoc. A niečo sa stane. V tejto temnote zbadá malé, maličké svetlo. V tej tme je toto malé svetlo nevýslovným darom. Glória pozerá smerom k svetlu a vidí svojich rodičov. Otca, ktorý zomrel pred piatimi rokmi a nad ním svoju mamu, ktorá zomrela skor. Obaja rodičia pozerajú smerom ku Glórii. Plačú, ale nemožu nič urobiť, aby ju odtial vytiahli. Prečo sú tam? Ako neskor povie Glória, hlavne preto, že nedostatočne vychovali Glóriu v Božej láske. Glória stále kričí a kričí: „ Vytiahnite ma odtialto! Vytiahnite ma odtialto! Ja som katolička!" Gloriina prosba nie je márna. Opať sa niečo deje. Jeden hlas pretína temnotu. Eúbezný a jasný. Hlas napíňa radosťou Gloriinu dušu, nútenú byť ďaleko od svojho tela, ktoré je v tom čase v starostlivosti lekárov. Hlas je silnejší a démoni, ktorí sa pri pekelnej bráne snažia udržať Glóriu, sú nútení s velkou bolesťou poklaknúť. Ten hlas je Máriiným hlasom. Glória ju vidí. Vidí Madonu. Vidí Ju počas slávenia svatej omše. Je tam. Tiež je na kolenách pred

Eucharistiou a modlí sa k Ježišovi za ňu. Snaží sa za Glóriu prihovoriť u Ježiša. Celá scéna je neuveritelná. Počas omše kňaz pozdvihuje hostiu smerom k nebesiam. Ježiš sa stáva reálne prítomným a všetci poklaknú. Aj démoni. Robia to prskajúc od zlosti. Madona sa obracia ku Glórii a hovorí: „Ak si katolička, povedz mi, aké sú Božie příkazy. " Glória vie, že ich je desať. Ale pamatá si iba prvý. Hovorí: „Prvým prikázaním je milovať svojho Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého. " „ Velmi dobre. A robila si tak? Milovala si?" Ja... áno. Ano, ja áno!" „Nie," hovorí Madona. Glória sa pred Pannou Máriou cíti ako obnažená. Nič nemože skryt, všetko je odhalené. „Nie. Ty si nemilovala svojho Pána viac ako všetko iné a ešte menej si milovala blížneho ako seba samu! Ty si si urobila Boha, ktorého si si vytvorila podla seba, podla svojho života. Iba vo chvílach velkej potreby alebo utrpenia si si spomenula na Pána. Vtedy si poklakla, plakala, prosila, obetovala nové-ny, ponúkala si sa, že pójdeš na omšu, že sa pridáš k modlitbovým skupinám, žiadajúc nejakú milosť alebo zázrak. Keď si bola ešte chudobná, keď tvoja rodina bola jednoduchá, keď si túžila dosiahnuť vzdelanie, vtedy áno, každý deň si sa modlila na kolenách, celé hodiny prosiac Pána! Modlila si sa a prosila ma, aby som ťa vytiahla z tej biedy, aby som ti umožnila získať vzdelanie a stať sa niekým! Keď si bola v núdzi a potrebovala si peniaze, vtedy si mi slubovala: Pomodlím sa ruženec, Pane, ale daj mi aspoň trocha peňazí!" Hlas pokračuje v rozprávaní a ukáže Glórii všetky jej nedostatky. Všetky jej nedodržané sluby, jej srdce preplnené zbytočnými starost ami. Glória vidí všetko zlo svojho života. Celého života. Vidí, kedy nedodržala Desatoro, jeden príkaz za druhým. Vo vnútri cíti velkú hanbu. Nemilosrdne vidí pred sebou všetky svoje hriechy, niektoré strašné.

Hlas otvorí pred Glóriou knihu jej života. A ju zachváti zdesenie. Myslí si: „Nietpre mňa nádeje. " Glória pozerá smerom dolu a vidí priepasť, ktorá sa pred ňou otvára. „ Tam skončím," uvažuje. Ale opať sa niečo prihodí. Glória obráti pohlad nahor. Z očí sa jej s velkou bolesťou odlupuje čosi ako velké škrupiny. Sú to škrupiny jej duchovnej slepoty. Po prvý raz dokáže Glória pozerať a vidieť tak, ako nikdy predtým. A predovšetkým povedať: „Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa na do mnou! Odpusť mi, Pane, odpusť! Daj mi druhú šancu!" Ježiš sa skláňa nad Glóriou a vyťahuje ju von z jamy, v ktorej sa ocitla. Doslova ju ťahá von. A hovorí jej: „Ano, vrátiš sa a dostaneš druhú šancu. Nie však pre modlitby tvojej rodiny, pretože je normálne, že plačú a kričia pre teba, ale kvóli príhovoru všetkých tebe neznámych ludí, ktorí plakali, modlili sa za tvoje telo a tvoju krv a pozdvihovali srdcia z lásky ku tebe." Glória nevie, na koho sa Ježiš odvoláva. Ale potom to zbadá. Tisíce nádherných svetiel. Sú to všetky tie osoby, ktoré sa modlia za tých, ktorých nepoznajú. Sú to všetci tí, ktorí sa modlia za druhých. Jedno z týchto svetiel je vačšie ako ostatné. Je to človek, ktorý miluje Glóriu viac než iní. Ježiš jej hovorí: „ Ten muž, ktorého tam vidíš, ťa miluje najviac, hoci ťa ani nepozná. " Kto to je? Je to chudobný rolník, ktorý žije v Sierra Nevada di Santa Marta. Je chudobný. Nemá čo jesť. V jeden deň si prečítal v novinách o tom, ako Glóriu zasiahol blesk. Videl fotografiu popálenej Glórie. Ten človek začal čítať a plakať. Hodil sa na zem a modlil sa: „Otče, mój Pane, zlutuj sa nad touto mojou sestrou, zachráň ju, zachráň ju, Pane! Pane, ak ju zachrániš, ak zachrániš moju sestru, slubujem ti, že pójdem a navštívim svatyňu v Buga. " Ježiš hovorí Glórii: „ Toto je skutočná láska k blížnemu. Tak musíš aj ty milovať blížneho. " Potom jej hovorí: „ Vrátiš sa naspať, aby si vydala svedectvo, ktoré zopakuješ nielen tisíckrát, ale miliónkrát. Ten, kto si ťa vypočuje a nezmení sa, bude súdený prísnejšie. A to platí aj pre teba, aj pre zasvatených, mojich kňazov, aj pre kohokolvek iného, kto ťa nebude počúvať.

Pretože ten, kto nechce počuť, je na tom horšie ako hluchý a ten, kto nechce vidieť, je na tom horšie ako slepý." Tak Glória unikla z pekla a od satana. Unikla a vďaka Božiemu milosrdenstvu sa vrátila do svojho tela a do sveta. Operačná sála je zrazu plná neuveritelnej správy: Gloriino telo sa celé obnovilo. Glória je ako predtým. Telo má posiate jazvami, ale orgány fungujú dokonale. Glória sa vrátila. Je to jej druhá šanca. Teraz všade hovorí o Bohu. A hovorí aj o jeho nepriatelovi. Prečo rozprávam o Glórii Polovej? Pretože treba vedieť, že satan existuje a existuje aj peklo. Gloriin príbeh je o jedno svedectvo viac. Peklo existuje. Je to obrovská čierna diera, v ktorej sa žije v totálne temnote. Ste nešťastní naveky, a to bez možnosti na spásu. Práve tam chce satan zaviesť celý svet. Satan bojuje svoj zápas kvoli tomu, aby tam mal všetkých ludí. A najvačšou drámou je, že s mnohými mu jeho úmysel vychádza. Všetci sme v nebezpečenstve, ak sa nepolepšíme. Ak nezmeníme náš život. Ak nebudeme uprednostňovať Boha pred satanom, svetlo pred tmou, Božie královstvo pred královstvom diabla. Povedala to aj svatá Faustina Kowalská. Boh ju priviedol do pekla. Keď sa vrátila, napísala tieto slová: „Dnes som bola v priepastiach pekla, sprevádzaná mojím anjelom strážným. Je to miesto vel’kého trápenia. Aká nesmierne velká je jeho rozloha a aká velká rozličnost’ múk, ktoré som tam videla! Prvou strašnou mukou v pekle je strata Boha. Druhou neutíchajúcou mukou sú ustavičné výčitky svedomia. Treťou neznesitelnou mukou je vedomie toho, že údel sa už nikdy nezmení. Štvrtou pálčivou mukou je oheň, čisto duchovný, zapálený spravodlivým Božím hnevom. Piatou ubíjajúcou mukou je stála tma a strašne dusivý zápach. A hoci je tam tma, všetci zavrhnutí sa tam navzájom vidia. Diabli aj zavrhnuté duše vidia všetku neprávosť a zlobu tak na sebe, ako aj na iných. Šiestou mukou je neustála spoločnosť satana. Siedmou mukou Je strašné zúfalstvo, šialená nenávist voči Bohu, bohapusté zlorečenie,

preklínanie, rúhanie. Všetkými týmito mukami trpia rovnakou mierou všetci zavrhnutí, no týmto ešte nieje koniec všetkému trápeniu. Sú ešte určité múky, ktorými trpí každý zavrhnutý sám za seba, a to múky zmyslov Každá z týchto duší je v pekle potrestaná tým, čím hrešila tu na svete, a to takým strašným spósobom, že to nieje možné opísať. Sú to hrozné bolesti, v ktorých sa jedna múka líši od druhej. Bola by som umrela od hrózy, keď som videla tie hrozné múky, keby ma nebola podopierala Božia všemohúcnosť! Nech si každý hriešnik uvedomí: akými zmyslami sa na zemi prehrešuje, takými bude trestaný po celú večnosť! Píšem o tom na Boží rozkaz, aby sa žiadna duša nemohla vyhovárať, že pekla niet, že tam nikto nebol, a preto ani nevedno, ako tam je. Ja, sestra Faustína, som bola z Božieho rozkazu v priepastiach pekla, aby som mohla dosvedčiť dušiam, že peklo skutočne jestvuje. O tom síce nemóžem teraz hovoriť, ale mám príkaz od Boha, aby som to zanechala písomne. satani ma preto nenávideli, ale na Boží príkaz ma museli poslúchať. To, čo som napísala, je len slabým tieňom toho všetkého, čo som tam videla. A zvlášť som poznalajedno: v pekle je najviac tých duší, ktoré neuverili, že peklo skutočne existuje! Keď som prišla k sebe, nemohla som sa upokojiť z toho zdesenia, ako tam duše strašne trpia. Preto sa teraz tým vrúcnejšie modlím za obrátenie hriešnikov a ustavične pre nich vyprosujem od Boha milosrdenstvo!" Predovšetkým peniaze, potom moc a napokon sex. Toto je diablovo zvádzanie. Týmito pokušeniami nás privádza k sebe. Čím viac im podliehame, tým ťažšie je zbaviť sa ich. Kajajme sa, aby neprišiel deň, že a] my budeme plakať, lebo sa už nebudeme možné vrátiť sa spať. Satan vždy pokúšal svet týmto sposobom. Vždy takto naň útočil. Ale dnes sa deje niečo iné. Jeho útok, ako o tom svedčí aj videnie Leva XIII., je silnejší. Sme vystavení poslednému a konečnému útoku. Jeho zničujúce následky už možeme vidieť. Prečo tento útok? Prečo práve dnes je satan v takejto pozícii. Dnes je odviazaný. Odviazaný z reťazí.

10. SME VYSTAVENÍ POSLEDNÉMU ÚTOKU SATANA Zápas medzi satanom a Bohom, medzi dobrom a zlom, má svoje korene v noci času. Nie je to zápas dnešných dní. Je to tajomstvo, ale tento boj existuje odjakživa. Prinajmenšom od okamihu, kedy začal existovať náš svet. Jánovo evanjelium nie náhodou uvádza: „Celý svet je v moci zlého. " Celý, nie iba jeho časť. Celý. Zápas medzi dobrom a zlom sa tajomne začal na začiatku sveta a neskončí sa, pokial’ nepríde koniec sveta. Poznáme zvyčajný zápas: ludia denne bojujú s vlastným hriechom. Ale aj výnimočný: konanie satana, ktorý posadne človeka, je určite niečím výnimočným, proti čomu v prvej línii bojujú exorcisti. Potom sú tu jeho pokusy vytvoriť na planéte chaos, vyvolať vojny, postaviť proti sebe národy a štáty. Svaté písmo hneď na začiatku začína vpádom zla do sveta. Genezis hovorí o prvom hriechu, ktorý sposobil rozdelenie. Dedičný hriech je tajomstvom, do ktorého nie je jednoduché vstúpiť. Vieme iba jedno: predtým bolo niečo, keď boli ludia v stave ne-porušitelnosti. A je tu niečo potom: naša smrtel ná prirodzenosť, ludia, ktorí musia umrieť a žiť svoje roky pod vládou velkého nepriatela, satana. Toto nám hovorí aj videnie pápeža Leva XIII. Hovorí nám tiež, že história ludstva nie je rovnaká. Hovorí nám, že naša doba je mimoriadnou dobou. Je to doba, keď má satan dovolenie, aby útočil

tvrdšie a s násilím, a to viac ako inokedy. Pravdepodobne ide o jeho posledný a konečný útok. O tom, že veci sa majú skutočne takto, dosvedčujú aj zjavenia Madony v Medžugorí. Už od roku 1981 sa Madona zjavuje v tomto mestečku. Ide o zjavenia, ktorý ch pravosť Cirkev doteraz ani nepotvrdila, ani nevyvrátila. Ale pre mňa, a to hovorím bez pochýb, sú tieto zjavenia pravé. Verím, že čoskoro sa moc Madony ukáže v celej kráse. Je to Madona, kto sa prihovára z Medžugoria svetu od roku 1981, a nie diabol, ako to niektorí tvrdia. 1. januára 2001 Madona povedala tieto slová: „Drahé deti, tento večer som chcela, aby ste tu boli prítomní. Osobitne teraz, keď je satan odviazaný z reťazí vás vyzývam, aby ste sa zasvátili mójmu srdcu a srdcu mójho syna. Prosím vás, aby ste v tejto chvíli boli blízko mňa. Všetkých vás požehnávam svojím materskýmpožehnaním." Práve dnes, keď o satanovi už nikto nehovorí. Práve teraz, keď aj Katolícka cirkev o ňom dokáže hovoriť s námahou a len s námahou verí v toho, ktorý je odjakživa jej protivníkom, on, satan, má takú slobodu ako nikdy predtým. Satan je dnes uvolnený z reťazí. Prečo je to tak, zostáva tajomstvom. Možno preto, lebo čas apokalypsy, čas konečného boja, je blízko. V Zjavení apoštola Jána sa píše: „Šelma dostala tlamu, aby hovorila velké veci, aby sa rúhala, a dostala moc pósobiť na štyridsaťdva mesiacov. A aj otvorila tlamu, aby sa rúhala Bohu, aby sa rúhala jeho menu a jeho stánku, i tým, čo bývajú v nebi. A bolo jej dovolené viesť vojnu proti svátým a zvíťaziť nad nimi. Dostala moc nad každým kmeňom, ludom, jazykom a národom. Budú sa jej klaňať všetci, čo obývajú zem, ktorých mená nie sú zapísané odpočiatku sveta v knihe života Baránka, ktorý bol zabitý." Touto šelmou je satan. Je to on, koho uctieva svet. On sa ako prvý vzbúril Bohu. Vzbúril sa, odmietol podriadiť sa mu, a preto bol zvrhnutý do pekla, jeho útočiska, miesta tmy bez svetla. S ním boli zvrhnutí aj všetci ostatní anjeli, ktorí sa rozhodli nasledovať ho. Tí anjeli, z ktorých

sa zrazu stali diabli. Je ich vela, velmi vela: légie a légie. Keby sme ich mohli vidieť, zatienili by nebo. Tak mi to povedal jeden z nich. Touto satanovou vzburou proti Bohu bolo Božie stvorenstvo istým sposobom znásilnené. Neviem vela povedať o tejto vzbure. Prečo sa udiala? Ako sa udiala? Prečo ju Boh dovolil? Faktom je, že sa stala a odvtedy už nič nebolo tak, ako predtým. Satan sa od tej chvíle stal velkým pokušitelom, velkým zvodcom. Pokúšal našich prarodičov a zvíťazil nad nimi. Pre tento pád všetci nesieme jeho dosledky. Hriech, porušenie tela a zlo sú v našom vnútri a až do konca našej existencie nás čaká jediný zápas: odolávanie zlu, odolávanie satanovi a rozhodnutie pre dobro. Musíme si pripomenúť, že sú tu dva ciele, v ústrety ktorým kráčame: peklo a raj. Pojdeme buď do pekla, alebo do raja. Tertium non datur - tretiu možnost’ nemáme. Existuje očistec, ale ten nie je vol’bou. Je to dočasný stav, ktorý Boh dáva tým, ktorí napriek zlu a hriechom budú raz moct dosiahnuť nebo. Rozhodnutie človeka je a zostáva medzi dvoma ciel’mi: peklo alebo raj, satan alebo Boh, večná temnota alebo večné svetlo. Peklo je satanovým kráTovstvom. Tma bez svetla, bez Boha, kráTovstvo večného nešťastia. Raz som exorcizoval jednu osobu. Exorcizmy už trvali dlhší čas a pochopil som, kto ju posadol. Išlo o hlboké, ťažké posadnutie, skoro nemožné odstrániť ho. Nebol to akýkoTvek zlý duch, bol to sám satan. „Prečo neodídeš preč z pekla? "opýtal som sa ho. Jeho hlas bol ponurý a nenávistný, ale aj nekonečne smutný. „Kňaz, povedz mi: Kam by som mal ísť? " „Prečo nejdeš zaBohom? Prečo nezaklopeš na jeho bránu? Prečo neučiníšpokánie a nevrátíš sa spát? " Nasledovalo dlhé ticho. „Nikdy nerobím krok nazad. Moje rozhodnutie je nezmenitelné. Neodvolatelné. Moje odmietnutie platí navždy," prehovoril po chvíli. „Nikdy si sa nevrátil k bránam raja? "

Ja sa nikdy nevraciam. Zostávam vždy tu. Ja som peklo. A Boh je mojím nepriatelom naveky." Zdalo sa mi, že počúvam rozprávanie o raji, ktoré ponúkol Clivé Staples Lewis. Napísal, že odsúdení, keď prišli k bránam neba, odmietli doňho vstúpiť a radšej sa vrátili spát do pekla. Diabli nechcú raj. Tešia sa z vlastného zla a jediné, po čom túžia, je nenávidieť Boha a celý vesmír. Navždy. Aby sme sa dobre porozumeli: nikdy nevediem dialóg s diablom. Táto diskusia sa udiala úplne náhodou a netreba jej pripisovať veTkú váhu, pretože satan takmer vždy klame. Exorcista má váčšiu moc ako on, pretože Kristus je na jeho strane, a tak sa može stať, že v dialógu s exorcistom diabol nedokáže klamat. Satanov osud je nezvratný. A rovnako aj osud tých, ktorí sa rozhodnú pre peklo. Nie je to Boh, ktorý nás posiela do pekla. Sme to my, ktorí tam ideme dobrovoTne. Naše srdce sa stáva kameňom. Naše spolunažívanie s hriechom je úplné. A peklo je cieTom, ktorý sa rozhodneme dosiahnuť. Je to tajomstvo, tajomstvo neprávosti, teda strašnej híbky, tajomstvo slobody, ktorá sa rozhodne konať proti Bohu. Satan nekoná vždy rovnako intenzívne. Som si takmer istý, že je aktívnejší v noci. Noc je časom diabla. V noci sa nerušene pohybuje a rozsieva svoju smrť. Samozrejme, nocou nie sú len hodiny bez svetla. Noc je tiež nocou ducha. Keď je náš duch v tme, žije v temnote, diabol má váčší priestor na manévrovanie. Preto je potrebné často sa spovedať. Spoveď privádza človeka ku svetlu. Sviatosť zmierenia je mocnejšia ako exorcizmus. Spoveď vo chvíli privádza človeka do svetla, do Božej milosti a satan nemože proti človeku v Božej milosti nič robiť. Spoveď ničí zlo. Zahubí ho. Smeruje človeka k svetlu a dobru. Samozrejme, vždy musíme byť bdelí. Satan je nekonečne prefíkanejší a mocnejší ako naše schopnosti brániť sa. Preto je potrebné vždy bdieť a mať veTkú pokoru. Satan svoj útok zameriava predovšetkým na tých, ktorí majú vo svete moc. Pretože urobiť z Tudí, ktorí majú veTkú zodpovednosť, svojich Tudí, znamená získať pre seba vela ďalších osob. A potom satan

najviac útočí na Tudí Cirkvi. Prečo? Pretože oni by mali byť Boží svátí, ale ak sa nechajú satanom premocť, stávajú sa jej nepriateTmi. Satan útočí predovšetkým na pápeža. Jeho nenávisť voči Petrovmu nástupcovi je zúrivá. Zakusil som to počas mojich exorcizmov. Keď vyslovím meno Jána Pavla II., démoni penia od hnevu. Ďalší sa trasú. Iní kričia a prosia, aby som ho už viac nemenoval. Rovnako je to aj s Benediktom XVI. Každé gesto Josepha Ratzingera, jeho pokoj a sústredenosť pri bohoslužbách, to všetko je mocným exorcizmom proti hnevu diabla. Po pápežovi satan útočí na kardinálov, biskupov, všetkých kňazov a rehoTníkov. Je to úplne normálne. Nikto sa nad tým nemože pohoršovať. A rovnako sa nemože pohoršovať nad tým, ak niektorí v Cirkvi podTahnú jeho pokušeniam a premože ich. Kňazi, rehoTníci a rehoTníčky sú povolaní k tvrdému duchovnému zápasu. Nikdy nesmú diablovi podTahnúť. Ak otvoria dvere vlastnej duše diablovi, aj keď iba trochu, ten do nej vstúpi a zoberie si ju celú. Ako som to už uviedol, sestra Faustína Kowalská mala možnost’ vidieť peklo. V pekle videla miesto, ktoré satan pripravil pre naveky odsúdených kňazov. Tu je rozprávanie sestry Faustíny: „ Chodník, po ktorom som kráčala, sa otvoril, až som sa ocitla v priehlbine, ktorá bola nad inou a bola strašnejšia. Tam sa nachádzali nehodní kňazi, ktorí mali odvahu prijímať svojimi rukami a srdcom Máriinho Syna, napriek tomu, že neboli toho hodní. Títo nešťastníci trpeli takým utrpením, že všetky múky, o ktorých som už hovorila, neboli v porovnaní s týmto ničím. Trpeli osobitne na miestach, ktorými sa ich telo dotklo premenenej hostie. Nesmierne ich pálila koža na rukách, z ktorých sa stávalo blčiace uhlie. Jazyky mali roztrhané a viseli z úst ako upozornenie na znesvátenie. Celé vnútro ich tela a osobitne srdce stravoval oheň a trpeli strašnými bolesťami. Videla som tam hada, ako sa plazia chystá sa zaútočiť na nehodného kňaza, ktorého som spoznala. Zomrel náhle potom, ako sposobil niekolko vážnych škandálov. Sledoval ma s vel’kým hnevom a hneď padol do najhlbšej vyhne. "

Ja hovorím, že Božie milosrdenstvo može všetko. Nikdy nie je neskoro, aby sme l’utovali, aby sme sa vrátili k Bohu. Nemožeme zabudnúť,

že

škandál

pedofílie

kléru

prepukol

v

posledných

desaťročiach. Toto je čas satanovho hnevu na svet. Hnev, ktorý zasahuje predovšetkým Cirkev. To, že tieto škandály vyšli na povrch, je dobre. Umožňuje to Cirkvi robit pokánie, spamatať sa a viac nehrešiť. Svet je v područí diablovej moci. So satanom je vela jeho prorokov. Vela osob, ktoré Biblia nazýva falošnými prorokmi. Falošnými, pretože vedú ku klamstvu, nie k pravde. Títo ludia existujú tak vo vnútri Cirkvi, ako aj mimo nej. Dajú sa hneď spoznať, pretože sa tvária, že hovoria v mene Cirkvi, ale hovoria v mene sveta. Žiadajú od Cirkvi, aby si obliekla šaty sveta a tým matu veriacich a Cirkev odvádzajú od prameňa do vod zla. Sú to vody, ktoré Biblia opisuje obdivuhodným sposobom vo svojom poslednom texte, v Zjavení apoštola Jána - Apokalypse. Satanov hnev existuje od začiatku sveta. Ale keď Boh poslal na svet svojho Syna, Ježiša, tento hnev zosilnel. Odkedy je tu Ježiš, stret medzi dvoma armádami je boj na otvorenom fronte. Satan štve ludí proti Kristovi a dokáže ich presvedčiť, aby ho zabili. Ježišova smrť je satanovým víťazstvom. Ide však len o zdanlivé víťazstvo, pretože Kristus víťazí svojím vzkriesením. Jeho víťazstvo však neodstraňuje zlo. Neodstraňuje prítomnosť draka, šelmy, satana. Ten tu ešte stále je, ale odkedy prišiel Kristus, človek má istotu, že ak sa mu odovzdá, napriek ťažkostiam života može poraziť smrť. Dnes, dvetisíc rokov po Kristovom príchode, sa tento zápas vyostril. Sme pred posledným zápasom. Na jednej strane je satanovo vojsko, na druhej Božia armáda so všetkými svátými a mučeníkmi, ktorí preliali svoju krv za tých, čo ešte zápasia. Boh využíva každú kvapku krvi mučeníkov v nekonečnom zápase proti diablovi.

Madona v Medžugorí 14. apríla 1982 povedala: „Boh dovolil satanovi skúšať Cirkev na sto rokov," a dodala, „ale nezničí ju. Storočie, v ktorom žijete, je v satanovej moci, ale keď sa naplnia tajomstvá, ktoré som vám zverila, jeho moc bude zlomená. " Týmito slovami nám chce povedať, že satan síce bojuje, ale proti nemu bojuje Panna Mária. O tajomstvách, ktoré povedala vizionárom z Medžugoria, vieme málo. Ale vieme, že keď sa tieto tajomstvá naplnia a to bude čoskoro - drak bude porazený a královstvo svetla bude kralovať. Do zápasu proti diablovi nie sú povolaní iba katolíci. Sú doň povolaní všetci ludia. A predovšetkým všetci ludia, ktorí majú vieru. Som presvedčený, že ak žid alebo moslim žije svoju vieru v Boha, osvecujúc ju svetlom rozumu, táto jeho autentická a pravá viera ho nielenže privedie ku spáse, ale prinesie spásu mnohým ďalším. Potrebujeme ludí verných Bohu, ktorí pre neho vedia skrížiť zbrane postu a modlitby a takto vyhnať zo sveta zlo. Pamatám si na jeden deň pri Mrtvom mori. Bol som na cestách a zastavil som sa na pláži. Bolo velmi teplo. Spolu s inými som sa chcel občerstviť v malom bare. Jeden zo skupiny, moslim, sa oddelil. Natiahol si na pláž malý koberček a pod slnkom, obrátený k Mekke, sa modlil k Bohu tak intenzívne, ako som to ešte nikdy nevidel. Pomyslel som si: „Ak by sme všetci mali takú vieru ako on, prenášali by sme vrchy a satan by bol porazený v jednej chvíli. " Tu musím ešte niečo poznamenat’. Ak je pravdou, že zápas medzi satanom a Bohom je dnes v záverečnej fáze, je potrebné tiež pripomenúť, že teraz je čas Antikrista. Tak hovorí Svaté písmo. O Antikristovi hovorili mnohí. Kto to je? Je to najvačší Kristov nepriatel’. Istý typ satanovho vyvoleného syna, ktorý príde na svet, keď zápas s Bohom bude v záverečnej fáze. Príde, aby bojoval proti Bohu, ale podlahne mu.

Ja verím, že Antikristov čas je naša doba, doba začiatku tretieho tisícročia. Nebude ťažké rozpoznat príchod tejto osoby. On, ako to hovorí svatý Pavol, zvedie človeka ako Boží posol a bude sedieť v Božom chráme, označiac seba samého za Boha. „Kto si?" opýtal som sa raz diabla, ktorý posadol mladú ženu. Nútil ju jest, jest a len jest. Hltala kilogramy chleba a pizze každý deň, no nikdy nebola nasýtená. Ale predovšetkým nepriberala. Bola chudá a krehká ako steblo. Hltala však ako zúrivá šelma, ktorá nejedia už vela dní. Prinášali jej celé plechy pizze, ktoré sa strácali v jej ústach s neuveritelnou rýchlosťou. Vidieť ju jest znamenalo sledovat strašné divadlo. „Kto si? Povedz mi to v mene Krista!" Ja som Boh." „Neklam! Boh je len jeden. A ty ho dobre poznáš. " „Nie, ja som Boh! ja som ten, ktorého svet uctieva. Tvoj Boh nieje Bohom a čoskoro nebude existovat’." „Mlč, klamár! Boh je Pánom neba a zeme a ty sa mu musíš podriadiť." „Kňaz, ty nič nevieš! Pozri sa okolo seba. Je tu plno mojich učeníkov Kto som pre nich? Boh. " „Můžeš hovoriť, čo chceš, ale Boh je len jeden. A v jeho mene ti prikazujem, aby si vyšiel z tejto ženy! Aby šiju nechal slobodnú. Odíď, satan!" „Neodídem. A aj keby som odišiel, zostanem tu. Zostanem v iných telách. Zostanem v iných životoch. Svet je mój a navždy zostane mojím." „Svet patrí Bohu. Vždy bol ibajeho. A ty mu vždy podláhneš." „Nepodlahnem. Čoskoro príde mój syn a všetci sa mu budú klaňať. Budú ho nazývat Bohom." Nazve seba samého Bohom. Toto robí satan od noci časov, noci, kedy sa obrátil proti Bohu. Naplul mu do tváre a povedal: Ja som Boh." Od tej noci je vesmír donútený podstupovat prudký boj. V tomto zápase sme my exorcisti povolaní byt v prvej línii. A budeme bojovat

navždy, kým bude existovat Cirkev. Pokial budú v Cirkvi biskupi, ktorí nás o to budú žiadat. „Páter Amorth, moje meno je páter Andrew. Mám tridsať rokov a kňazom som páť rokov. Žijem v Spojených štátoch. Ďakujem vám, že ste ma prijali. V našej diecéze všetci kňazi odmietli miestnemu biskupovi jeho prosbu, aby sa niekto z nich stal exorcistom. Nakoniec o tuto službu požiadal biskup mňa, najmladšieho kňaza diecézy. Prijal som to. Začal som exorcizovat Ale nieje to lahké." „Nieje vo vašom okolí nejaký starší exorcista, aj z inej diecézy, od ktorého by ste sa mohli učiť? Je velmi důležité mócť vidieť a učiť sa od niekoho, kto už vykonáva exorcizmy dlhší čas. " „Bohužial’, nieje tam nikto. K najbližšiemu exorcistovi je to páť hodín letu alebo vyše dvadsať hodín autom." Tak to je zlé, velmi zlé. Tomu, kto začína, vždy radím, aby si nechal poradit od skúsenejšieho odborníka. Je vela trikov, ktoré treba vediet. Kolkým ma naučil páter Candido Amantini, mój učitel! Postoj biskupov, ktorí nemenujú exorcistov, je zlý. Dospel som k takémuto záveru: tí biskupi, ktorí nevymenujú exorcistov tam, kde j e po nich dopyt, páchajú smrtelný hriech. A z tohto hriechu sa budú musiet zodpovedat’. Neplnia si vážnu povinnost, ktorú jasne uviedol Kristus v evanjeliu: „ Choďte a vyháňajte zlých duchov." „Alepovedz mi, prečo siprišiel až do Ríma? Bola to dlhá cesta. Čo chceš odo mňa vedieť? " „Mám vel’a otázok, niektoré sú možno banálne, ale chcel by som počuť vašu odpoveď. Niektoré otázky kladu mne a ja neviem, či odpovedám správne. Iné otázky zase mám ja sám. Nosím ich v sebe, ale nikto, ani vo vnútri Cirkvi, mi na ne nevie odpovedať. Ani mój biskup. Je to dobrý pastier, ale nikdy nevykonával exorcizmy." „ Tak sa pýtaj. Uvidím, či ti móžem pomoct’." „Kto je satan?"

Je to hlava diablov Anjel, ktorý bol kedysi velmi krásny, ale potom sa vzbúrilproti Bohu." „Prečo sa nikdy neukáže?" „Pretože je čistý duch. Je neviditelný. Ale prejavuje sa rúhaním a bolesťou u ludí, ktorých sa zmocní. Móže ostat ukrytý. Alebo hovoriť róznymi jazykmi. Premeniť sa. Alebo vystupovat ako velký ,sympaťák'. Niekedy si zo mňa uťahuje. Ale ja mám na svojej strane Pána, apreto sa nenechám zastrašiť." „Prečo my kňazi móžeme hovoriť priamo so statnom, ale s Bohom nikdy? " „Satan sa ukazuje, lebo mu to umožňuje Boh. Boh hovorí inými spósobmi a inými cestami." „ Čo mámpovedať tým, ktorí majú strach, keďhovorím o satanovi? Vkostolepočas homílií často varujem veriacich pred prítomnosťou diabla, hovorím o fakte, že existuje. Potom sa mi stane, že po omši mi to vyčítajú. Hovoria, že v kostole boli aj deti. Nemali by ste ich strašiť týmito vecami." „Musíte im povedať, aby sa neznepokojovali. Rozprávaním o diablovi deťom istým spósobom pomáhame, aby objavili, že život nie je len dobro, ale aj zlo. A potom, spýtajte sa ich, či náhodou oni sami nemajú strach." „ V skutočnosti sa mnohí z nich boja." „Povedzte im, že trochu sa báť je správne. Umožňuje nám to brániť sa pred nástrahami, ktoré tu sú. Ale povedzte im tiež, že satan je ako strážny pes priviazaný na reťazi. Ak sa nepriblížia tam, kde ich móže dosiahnuť, nikomu z nich nemóže ublížiť." „Keďvykonávam exorcizmus, často sa mi stáva, že sa nedržím rituálu. Na chvílu ho nesledujem, pretože vidím, že keď začnem vzývať o pomoc niektorého svátca, je exorcizmus účinnejší. Robím dobre? " „Páter Andrew, v tomto smere neexistuje nejaké presné pravidlo. Držať sa rituálu je však velmi důležité. Niekedy je však možné urobiť malú prestávku. Každý si musí nájsť vlastný postup s posednutým. Niektorí diabli zúria, keď

počujú vysloviť meno pátra Pia z Pietrelciny. Na iných jeho meno účinkuje tak, akoby vypili pohár čerstvej vody." „Často neviem povedať, či je nejaká osoba skutočne posadnutá. Aby som si bol istý, musím vykonať exorcizmus." „Aj mne sa to stáva. Páter Candido mal dar zistiť, či je niekto posadnutý, jednoduchým položením rúk na človeka Ja nemám tento dar. Musím vykonal exorcizmus, aby som to zistil. Aj vy robte podobne. Je to. správne. Často pre to netreba urobiť vela. Po jedinom exorcizme skoro vždy viem, či je osoba posadnutá." „Niekedy mám snahu trvať na tom, aby diabol opakoval po mne: Ó, Mária, bez poškvrny dedičného hriechupočatá, pros za nás, ktorí sa k tebe utiekame. Prikazujem mu: Opakuj! Opakuj!" „Aj v tomto prípade nemám čo dodať. Ak vidíte, že tento príkaz má účinok, opakujte ho. Inak na tom netreba trvať." „ V týchto mesiacoch vykonávam exorcizmy nad velmi mladým dievčaťom. Od detstva bola opakovane znásilňovaná otcom..." „Bezpochyby ide o zakorenenéposadnutie. Znásilnenia otcov vyvolávajú hlboképosadnutia." „Ano, myslím, že je to velmi ťažký prípad. Ale počas exorcizmu vidím, že sa často mení jej tvár. Je pokojnejšia. A po skončení exorcizmu mi rozpráva, že v istom momente videla Madonu, ktorá ju pohladila a povedala jej: ,Neboj sa. Musíš ešte chvílu trpieť, pretože tvoje utrpenie pomóže mnohým luďom. Ale čoskoro sa všetko skončí.' Čo jej mám povedať? A predovšetkým, mám jej veriť? " Ja sa zvyčajne snažím ludom veriť. Aj tomu, čo posadnutí hovoria po exorcizme. Počas neho však ich slovám velmi nedóverujem. Ak mi však na koncipovedia, že sa cítia lepšie, pretože videli vedla seba Pannu Máriu alebo niektorého svátca, ktorý ich potešoval, verím im." „Ovládam iba angličtinu a trocha taliančinu, pretože som študoval v Ríme. Velmi málo rozumiem latinčine. Niekedy démoni hovoria jazykmi, ktoré nepoznám. Neviem, čo im povedať. Čo mám robiť?"

„Aj mne sa stáva, že posadnutí hovoria neznámymi jazykmi. Raz jedna žena, ktorá nevedela čítať a písať, ku mne hovorila starou aramejčinou. Nevedel som, aký je to jazyk. Preto som k exorcizmu pozýval kňazov róznych národností. Až ten, ktorý študoval aramejčinu, mi potvrdil, o aký jazyk ide. Ale nebojte sa. Diabol vie velmi dobre, ktoré jazyky ovládate a ktoré nie. A keď hovorí jazykom, ktorý nepoznáte, robí to preto, aby vás pomýlil alebo vylakal. Vy nerobte nič iné, len odvážne pokračujte v exorcizme po latinsky. Satana niekedy musíme ignorovat’. " „ Často mámpočas exorcizmu dojem, že som už blízko oslobodenia. Preto silne kričím:, Vyjdi, vyjdi, vyjdi!' Už sa mi zdá, že sa topodarilo, ale po chvíli sa neudeje nič, a tak ukončím exorcizmus. Robím niečo zle? Alebo by som mal v takýchtoprípadochpokračovat dotial’, kým vládzem?" „Nemýlite sa. Památům si, že keďsom bol na začiatku svojej služby exorcistu, niekedy som si myslel, že sa už blížim k oslobodeniu. A tak som prikazoval a prikazoval. Zvyšoval som hlas. Snažil som sa byť čo najtvrdší a najúčinnejší. Páter Candido, ktorý na začiatku stál vždy pri mne, ma nechal tak robit. Potom mi na konci exorcizmu povedal: Je zbytočné, akpríliš tlačíš. Vykonaj svoj exorcizmus. Nech trvá tolko, kolko treba. Veď na oslobodenie posadnutého sú potrebné roky a keď sa oslobodí, ty. pri tom ani nebudeš." „Pri exorcizme mi vždy pomáhajú aj laici. Mnohým z nich hovorím, aby stáli v určitej vzdialenosti, a prosím ich, aby sa modlili." „Robíte dobre. Čím viac l’udí sa okolo vás modlí, tým lepšie. " „Raz sa jeden z týchto ludí priblížil k posadnutému a položil mu ruku na hlavu. Možno ho chcel utešiť. Posadnutý na to zdanlivo nereagoval." „Nedovolte, aby sa to viac opakovalo. Laici sa majú modlit. To stačí. Ak sú to ludia s pevnou vierou, niektorí z nich vám móžu pomoct držať posadnutého, keď so sebou hádže, ale nikto z nich nesmie položit’ ruky na hlavu posadnutého počas exorcizmu. Je to velmi nebezpečné. Diabol móže zaútočit na laika, keď sa príliš priblíži, a spamatáme sa je potom velmi tvrdé." „ Teda mal by som mat vedla seba niekolkých laikov, ktorí mipomůžupevne držat posadnutého, a ďalších v istej vzdialenosti, ktorí sa

modlia. Je to tak?" „Ano, je to tak. A tí, ktorí pomáhajú držat posadnutého, nesmú sa nikdy rozprávat s posadnutým, ani nič hovorit. Nech ho len pevne držia, nič viac. Ďalší sa majú iba modlit. " „Páter Amorth, urobil vám niekedy diabol zle?" „Mne? Nie a neviem si topredstavit" „Na mňa niekedyposadnutíplujú..." „ Tak na to si musíte zvyknút. Ja som už dostal nekonečne vela pluvancov, útočili na mňa slovne a nechýbalo ani nejaké postrčenie, kopanec alebo rana pastou. Ale nikdy som nemal nejaké vážne následky Vždy, keď sa vám to stane, musíte znova nadobudnút kontrolu nad sebou a vyzvat diabla v mene Krista, aby prestal. Uvidíte, že ho to okamžite zastaví. Všimol som si jedno: Pred samotným exorcizmom vyzvem posadnutého, aby si vzbudil lútost nad hriechmi. Pokora totiž pomýli diabla a páči sa Bohu. Boh je vám bližšie, ak začnete vzbudením lútosti. Pamatajte na to, je to velmi důležité." „Páter Amorth, niekedy sa mi zdá, že som ostal posledným kňazom na svete, ktorý vykonáva exorcizmy. Okolo seba totiž nemám nikoho, kto by mi pomohol. Prečo je nás v Cirkvi tak málo? " „Bojíte sa satana?" „Ja z neho nemám strach. To on sa bojí mňa a všetkých, ktorí žijú v Ježišovi Kristovi."