Języki zachodniosłowiańskie w XXI wieku. Tom 3. Współczesne języki słowiańskie [PDF]

Zitiervorschau

Jêzyki zachodnios³owiañskie w XXI wieku Tom 3

Wspó³czesne jêzyki s³owiañskie

NR 2628

Uniwersytet Œl¹ski w Katowicach Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici Ostravská Univerzita v Ostravì

Jêzyki zachodnios³owiañskie w XXI wieku Tom 3

Wspó³czesne jêzyki s³owiañskie

pod redakcj¹ OLGI WOLIÑSKIEJ MARIOLI SZYMCZAK-ROZLACH

Wydawnictwo Uniwersytetu Œl¹skiego

Katowice 2009

Redaktor serii: Jêzykoznawstwo Polonistyczne OLGA WOLIÑSKA

Recenzenci BARBARA BOGO£ÊBSKA MARIA PAPIERZ

Publikacja bêdzie dostêpna – po wyczerpaniu nak³adu – w wersji internetowej: Œl¹ska Biblioteka Cyfrowa www.sbc.org.pl

Spis treœci

Od redaktorek (OLGA WOLIÑSKA, MARIOLA SZYMCZAK-ROZLACH) .

9

EWA BI£AS-PLESZAK, KATARZYNA SUJKOWSKA-SOBISZ

Zapach kobiety i zapach... mê¿czyzny – jêzykowo-kulturowy wizerunek kobiecoœci i mêskoœci we wspó³czesnych tekstach perswazyjnych . . . EVA ÈULENOVÁ

Dedukcia a indukcia v medzi¾udskej komunikácii .

.

. .

. .

11

. .

33

Klasifikácia anglicizmov a oblasti ich používania v súèasnej nemèine a slovenèine . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

47

ZDENKO DOBRÍK

IRENEUSZ HYRNIK

Wp³ywy obce w leksyce polskiej koñca XX wieku .

. . . . . . .

EVA JANDOVÁ

Tematická výstavba jednoho dílèího dialogu na WWW chatu . .

56

. .

71

Operátory podmienkových vzahov v súèasnej slovenèine (korpusové inšpirácie) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

87

JANA KESSELOVÁ

JAROMÍR KRŠKO

Vzahové modely slovenských hydroným . MARIOLA LISZOKOVÁ

.

Pøíjmení préteritálního typu v èeštinì a polštinì . .

.

.

.

.

.

.

.

99

. . . . . . .

109

6

Spis treœci

IWONA LOEWE

.

120

.

.

133

.

.

145

„Mowa reklamowa”, czyli o reklamie w jêzyku dzieci i m³odzie¿y . .

.

154

. .

163

Pole gatunkowe streszczenia . . . . . . . . . . . .

. .

HANA MAREŠOVÁ

K souèasné jazykové situaci èeské enklávy v polském Zelówì . . MILOŠ MLÈOCH

Kolokaèní frazémy a idiomy v souèasném bulvárním tisku .

. .

BERNADETA NIESPOREK-SZAMBURSKA, DANUTA BULA

PAVOL ODALOŠ

Literáronymá v Ballekovom Èudnom spáèovi zo Slovenského raja . MARCEL OLŠIAK

. . .

.

175

Byt ukryty w kolorach (na podstawie wierszy Henryka Jasiczka) . .

.

182

Pomlèka ako signál rozhrania romantickej a realistickej balady (P.O. Hviezdoslav: Zuzanka Hraškovie) . . . . . . . . . . . . .

192

Variabilita suprasegmentálnych javov .

.

. .

. . . .

ANNA POMYKACZOVÁ

JÁN SABOL

JAROMÍRA ŠINDELÁØOVÁ

Specifika èeštiny jako jazyka západoslovanského . .

. .

. .

.

.

203

Procesy uniwerbizacyjne we wspó³czesnych polskich i s³owackich tekstach publicystycznych . . . . . . . . . . . . . . . . .

215

SYLWIA SOJDA

DIANA SVOBODOVÁ

Aktuální pohledy na uplatnìní cizojazyèných pøejímek v èeské slovní zásobì . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

222

MARIOLA SZYMCZAK-ROZLACH

Analityczne struktury werbo-nominalne w s³owackich tekstach prasowych . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

234

7

Spis treœci JANA MARIE TUŠKOVÁ

Dynamické tendence èeských feminín na poèátku 21. století .

. . . .

246

. .

. .

255

Binárnos a ternárnos onomaziologickej a onomatologickej štruktúry slovotvorne motivovaného slova . . . . . . . . . . . . . .

273

OLGA WOLIÑSKA

Deklaracja jako akt mowy i gatunek tekstu .

. .

. .

.

KATARÍNA VUŽÒÁKOVÁ

BO¯ENA ¯MIGRODZKA

Próba interpretacji ci¹gu elementów grafemicznych by³om w tekstach internetowych . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

282

Od redaktorek

Prze³om wieków, a zw³aszcza prze³om tysi¹cleci, sk³ania do bilansowania – rejestrowania tego, co odchodzi w przesz³oœæ, i wskazywania tego, co pojawia siê jako nowe, zapowiadaj¹c kierunek rozwoju. Koniec XX i wkraczanie w XXI wiek zainspirowa³y jêzykoznawców z trzech oœrodków uniwersyteckich – Bañskiej Bystrzycy, Ostrawy i Katowic do przygl¹dniêci¹ siê stanowi jêzyków s³owiañskich na progu XXI wieku. Wspó³praca uczonych ze S³owacji, Czech i Polski, z Uniwersytetu Mateja Bela, Uniwersytetu Ostrawskiego i Uniwersytetu Œl¹skiego pozwoli³a rozszerzyæ perspektywê ogl¹du na trzy jêzyki zachodnios³owiañskie. Badania jêzykoznawcze prowadzone niezale¿nie w ka¿dym oœrodku pokaza³y, ¿e wiele tendencji jest podobnych. W ka¿dym z opisywanych jêzyków zachodz¹ znaczne zmiany w zasobie leksykalnym, a nowe wyrazy s¹ w znacznym stopniu obcego pochodzenia. Obserwuje siê ewolucjê gatunków wypowiedzi, zw³aszcza dziennikarskich i pojawienie siê nowych w sieci. Jêzyk mediów elektronicznych wywiera znacz¹cy wp³yw na sposób komunikowania siê tak¿e poza nimi. Zacieraj¹ siê, wyraziste dawniej, granice miêdzy mówionoœci¹ a piœmiennoœci¹, miêdzy potocznoœci¹ a oficjalnoœci¹. Nadawcy medialni kreuj¹ nowy model komunikacji. Oddaj¹c do r¹k Czytelników trzeci tom studiów opisuj¹cych jêzyki zachodnios³owiañskie u progu nowego tysi¹clecia, dziêkujemy wszystkim uczestnikom za udzia³ w realizacji projektu. Olga Woliñska Mariola Szymczak-Rozlach

EWA BI£AS-PLESZAK, KATARZYNA SUJKOWSKA-SOBISZ Uniwersytet Œl¹ski, Katowice

Zapach kobiety i zapach... mê¿czyzny – jêzykowo-kulturowy wizerunek kobiecoœci i mêskoœci we wspó³czesnych tekstach perswazyjnych

„Ludzie bowiem mog¹ zamykaæ oczy na wielkoœæ, na grozê, na piêkno, i mog¹ zamykaæ uszy na melodiê albo ba³amutne s³owa. Ale nie mog¹ uciec przed zapachem. Zapach bowiem jest bratem oddechu. Zapach wnika do ludzkiego wnêtrza wraz z oddechem i ludzie nie mog¹ siê przed nim obroniæ, je¿eli chc¹ ¿yæ. Ich zapach idzie prosto do serc, tam w sposób kategoryczny rozstrzyga o sk³onnoœci lub pogardzie, odrazie lub ochocie, mi³oœci lub nienawiœci. Kto ma w³adzê nad zapachami, ten ma w³adzê nad sercami ludzi [wyró¿n. – K.B.-P., K.S.-S.]” SÜSKIND, 2000: 157

£aciñski zwrot per fumum, z którego wywodzi siê nazwa perfumy, odsy³a do zamierzch³ej przesz³oœci i przywodzi na myœl naszego prymitywnego praprzodka, który przez przypadek odkry³, i¿ spalane w ognisku kawa³ki drewna s¹ Ÿród³em mi³ego zapachu. I choæ zmys³ wêchu nie jest u homo sapiens zbytnio rozwiniêty, to od tego pierwszego doœwiadczenia ludzie stale eksperymentuj¹, poszukuj¹c nowych pachnide³. Na pytanie, dlaczego tak siê dzieje, w sposób najbardziej trywialny, pomijaj¹c wiedzê olfaktoryczn¹, mo¿na odpowiedzieæ, ¿e nie akceptujemy w³asnych woni. Ale gdyby aromatyczne kosmetyki rzeczywiœcie s³u¿y-

12

EWA BI£AS-PLESZAK, KATARZYNA SUJKOWSKA-SOBISZ

³y tylko do tego, aby niwelowaæ naturalny zapach naszych cia³, zapewne producenci nie zadawaliby sobie tyle trudu, aby perfumy reklamowaæ i „ubieraæ” zarówno w specyficzne kszta³ty, jak i s³owa. Szczególnie tym ostatnim chcia³ybyœmy siê przyjrzeæ i zastanowiæ siê, w jaki sposób próbuje siê w nich zmaterializowaæ eteryczne substancje, a tak¿e poszukaæ informacji, jaki obraz kobiety i mê¿czyzny mo¿na w opisach perfum odnaleŸæ. A o tym, ¿e nie jest to wizerunek wybrany przypadkowo, œwiadczy wypowiedŸ potentata perfumiarstwa Phillipe’a Guerlaina, który przed wprowadzeniem na rynek nowego produktu tworzy tzw. le cliente robote, wyimaginowan¹ idealn¹ klientkê: „Uzgadniamy jej wiek, szukamy podstawowej charakterystyki, harmonizuj¹cej z ca³oœci¹ pomys³u, projektujemy flakon, szukamy nazwy. Perfumy musz¹ byæ harmonijne, musz¹ w ka¿dym najdrobniejszym szczególe tworzyæ jednoœæ” (cyt. za: HURTON, 1994: 86). Na podstawie takiego werbalnego opisu w laboratorium powstaje zapach, który póŸniej, w kampanii reklamowej ponownie poddany zostaje s³ownemu objaœnieniu. W przedstawianym opracowaniu interesowaæ nas bêdzie tylko jeden aspekt owego „jêzykowego zapoœredniczenia” – otó¿ chcemy zastanowiæ siê, jaki obraz p³ci koduj¹ w swoich tekstach twórcy tych miniopowieœci o zapachach. U podstaw podjêtych przez nas rozwa¿añ stoi myœlenie o p³ci jako kategorii kulturowej, kategorii kszta³towanej przez wielowiekowe doœwiadczenie, utrwalonej przez tradycjê, sztukê, prawo i religiê. Przypisywanie idei kobiecoœci cech negatywnych i pasywnych – w opozycji do aktywnoœci i pozytywnoœci pierwiastka mêskiego – jest fundamentem niemal wszystkich zachowanych do dzisiaj kosmogonii. Tradycja chrzeœcijañska, która w du¿ym stopniu nadaje kszta³t naszym wyobra¿eniom o kanonach p³ci, wskazuje na istnienie dwóch odmiennych wzorów kobiecoœci: Maria – matka Boga, oraz Ewa – Ÿród³o wszelkich cierpieñ1. Jest to, oczywiœcie, spojrzenie uproszczone, bo – jak dowodzi Gra¿yna HABRAJ(1994) – obraz kobiety w Biblii jest dalece bardziej skomplikowany. Ewaluacja roli kobiety zmienia siê wraz z ewolucj¹ jej statusu – od przedmiotu, w³asnoœci mê¿a, ojca lub brata, do podmiotu, osoby wolnej, w wielu dziedzinach ¿ycia równej mê¿czyŸnie. Kobieta – jak pisze HABRAJSKA (1994: 70) – „wróci³a do pozycji danej jej przez Boga w akcie stworzenie: Stworzy³ wiêc Bóg (...) mê¿czyznê i niewiastê. Po czym Bóg im b³ogos³awi³”. 1

SKA

Zapach kobiety i zapach... mê¿czyzny...

13

Wizerunki te maj¹ zreszt¹ charakter archetypiczny. Takie dychotomiczne ujmowanie istoty kobiecoœci wp³ynê³o na tradycyjne przypisywanie „p³ci piêknej” ról kulturowych: madonny i ladacznicy (por. L EWIÑSKI, 1999: 110). Natomiast w tradycyjnym obrazowaniu mêskoœci brak owego szczególnego rozdwojenia cechuj¹cego istotê kobiecoœci. Mê¿czyzna ma byæ odwa¿ny, dzielny, silny, energiczny, myœl¹cy, powa¿any i ceniony (por. TEODOROWICZ-HELLMAN, 2003: 19–25), ma byæ po prostu „prawdziwym mê¿czyzn¹”. Mimo ¿e kategoria owego „mê¿czyzny prawdziwego”2 pozostaje wci¹¿ wyobra¿eniem ponadczasowym, myœlenie o p³ci w kulturze, zw³aszcza w ostatnich dziesiêcioleciach XX wieku, uleg³o, tak¿e w Polsce, bardzo wyraŸnym przeobra¿eniom. Uczeni, reprezentuj¹cy ró¿ne dziedziny nauki, dostrzegaj¹ coraz wyraŸniej, ¿e wspó³czesna kultura, kontynuuj¹c myœlenie tradycyjne, wyznacza tak¿e nowe role, wzory i oceny kobiecoœci // mêskoœci. Zmiany widaæ wyraŸnie w tekstach zarówno kultury wysokiej3, jak i kultury masowej (JÊDRZEJKO, 2003: 119–136)4. Analizuj¹c wspó³czesne teksty reklamowe, Piotr H. LEWIÑSKI (1999: 101–105) wskaza³ na istnienie kilku wizerunków kobiecoœci i mêskoœci, które okazuj¹ siê atrakcyjne dla odbiorców komunikatów kultury masowej. Kobieta najczêœciej jest uto¿samiona ze swoim cia³em (kobieta-cia³o), jeœli nie jest bezwolnym symbolem seksu lub pe³nym inwencji ero2 „Mê¿czyzna prawdziwy” to idea, bêd¹ca wytworem naszych narodowych tradycji rycersko-szlacheckich, uzbrojona w unikalny, nawet w skali europejskiej, baga¿ patriotyzmu, a do tego, co tak¿e unikalne, dwornie ca³uj¹ca rêce p³ci uznawanej za s³absz¹. 3 Bo¿ena WITOSZ (2003: 100) tak charakteryzuje nowego mê¿czyznê: „[Literatura polska – E.B.-P., K.S.-S.] stworzy³a nowy portret mê¿a i ojca, którego cechy nie s¹ opozycyjne wobec kategorii kobiecoœci. To mê¿czyzna, który wraz z kobiet¹ prze¿ywa okres ci¹¿y, asystuje przy narodzinach dziecka [...] i buduje emocjonalne relacje z nowo narodzonym dzieckiem. To¿samoœæ mê¿czyzny ulepion¹ z patriarchalnych schematów burz¹ tak¿e obrazy, jeœli mo¿na tak to okreœliæ, »mê¿czyzny udomowionego« [...]. Zasygnalizowane tu próby estetyczne zacieraj¹ granice miêdzy spo³eczn¹ przestrzeni¹ kobiety i mê¿czyzny oraz kulturowymi rolami, jakie obu p³ciom przychodzi pe³niæ [...]”. 4 Ewa JÊDRZEJKO (2003: 132) w przywo³ywanym artykule s³usznie zwraca uwagê na rolê, jak¹ w procesie przeobra¿eñ myœlenia o kobiecoœci i mêskoœci, pe³ni¹ „ró¿nego rodzaju ruchy i ideologie »ponowoczesne«, okreœlane i oceniane, mniej lub bardziej s³usznie, jako feministyczne”.

14

EWA BI£AS-PLESZAK, KATARZYNA SUJKOWSKA-SOBISZ

tycznej wampem, to okazuje siê kobiet¹ nowoczesn¹, wyzwolon¹ seksualnie, bez zobowi¹zañ, prowadz¹c¹ aktywny tryb ¿ycia, radosn¹, swobodn¹, niekoniecznie prowokuj¹c¹. Trzeci wzorzec kobiecoœci to kobieta perfekcyjna, „profesjonalistka [...], jest raczej m³od¹, choæ ju¿ dojrza³¹ kobiet¹ o wyrobionym pogl¹dzie na œwiat [...]. Podejmuje role tradycyjnie pe³nione przez mê¿czyzn – walczy o sukces, jest kompetentna, ciê¿ko pracuje” (LEWIÑSKI, 1999: 105). P.H. Lewiñski wyró¿nia jeszcze kobietê domow¹, Hestiê domowego ogniska, niespecjalnie lotn¹ ¿onê, s³uchaj¹c¹ swego mê¿a, oraz kobietê opiekuñcz¹, której ambicj¹ jest dbanie o szczêœcie dzieci lub wnuków. Mê¿czyzna natomiast wy³aniaj¹cy siê ze wspó³czesnych reklam to oczywiœcie wspominany ju¿ mê¿czyzna prawdziwy. Zdaniem P.H. LEWIÑSKIEGO (1999: 111) wystêpuje on w dwu wariantach: „pierwszy to cywilizowany dzikus, który konotuje intensywne ¿ycie, przygodê, swobodê, niezale¿noœæ; drugi to uwodziciel – konotuje zmys³owoœæ, po¿¹danie, atrakcyjnoœæ seksualn¹”. Pozosta³e dwa typy to profesjonalista, który mo¿e byæ b¹dŸ m³ody, wtedy obdarza siê go takimi konotacjami, jak sukces, perfekcyjnoœæ, œwiatowoœæ, poczucie w³asnej wartoœci, b¹dŸ starszy, i wtedy jest oczywiœcie doœwiadczony, m¹dry, wykszta³cony, oraz mê¿czyzna rodzinny. Propozycjê typologiczn¹ P.H. Lewiñskiego chcia³ybyœmy wykorzystaæ w analizie zgromadzonego przez nas materia³u badawczego, który stanowi¹ opisy perfum zamieszczane w czasopismach dla kobiet i dla mê¿czyzn („Playboy”, „CKM”, „Viva”, „Œwiat Kobiety”, „Twój Styl”), w katalogach firm kosmetycznych i perfumerii (Avon, Oriflame, Sephora), a tak¿e na stronie internetowego sklepu perfumeryjnego www.perfumeria.pl. Tego rodzaju teksty perswazyjne wyda³y nam siê badawczo inspiruj¹ce na wielu poziomach. Najpierw zainteresowa³ nas metajêzyk opisu zapachów. Po g³êbszej lekturze zwróci³yœmy tak¿e uwagê na sposób, w jaki w tych tekstach kreuje siê wizerunek kobiety i mê¿czyzny. Zostawiaj¹c na razie kwestiê metafor synestezyjnych i pojêciowych, bardzo licznie reprezentowanych w perfumeryjnych anonsach, skupimy siê na drugim z wymienionych problemów badawczych. W przedstawianym opracowaniu pragniemy zaj¹æ siê tekstami, których zadaniem jest przekonanie odbiorców, ¿e to zapach okreœla istotê

Zapach kobiety i zapach... mê¿czyzny...

15

cz³owieka, wp³ywa na atrakcyjnoœæ, buduje wymarzony wizerunek. Jest wiêc zapach najwy¿szej klasy manipulatorem. Uwa¿a siê, ¿e dziêki niemu mo¿na dojœæ do jakiejœ prawdy o cz³owieku, odkryæ jego to¿samoœæ, „choæ najczêœciej – jak mówi Tom Tykwer, re¿yser filmowej adaptacji cytowanego we wstêpie Pachnid³a – chowamy siê pod pachnid³em, perfumy s³u¿¹ temu, by coœ ukryæ” (Zapach: cyngiel pamiêci, 2007: 44–45). Zatajamy prawdê, kreujemy rzeczywistoœæ – zapachy pozostaj¹ naszym sprzymierzeñcem w maskaradzie ¿ycia. Jakie zatem najchêtniej przybieramy maski? Jakie obrazy wy³aniaj¹ siê z opisów perfum poddanych lingwistyczno-kulturowemu ogl¹dowi? Wybór wizerunku zale¿y bez w¹tpienia – na co zwraca³ uwagê Lewiñski – od opisywanego produktu oraz od suponowanego adresata. Produktem poddanym deskrypcji s¹ perfumy, a odbiorcami – zarówno kobiety, jak i mê¿czyŸni. Za³o¿y³yœmy, ¿e jeœli gazeta jest skierowana do okreœlonej p³ci (np. „Twój Styl” do kobiet, a „Playboy” do mê¿czyzn), to zapewne wirtualny odbiorca analizowanego tekstu musi byæ to¿samy z projektowanym czytelnikiem czasopisma. Podzieli³yœmy zatem interesuj¹ce nas wypowiedzi na nastêpuj¹ce grupy: 1. zapach dla kobiety (a. teksty skierowane do kobiety, b. teksty skierowane do mê¿czyzny) oraz 2. zapach dla mê¿czyzny (a. teksty skierowane do kobiety, b. teksty skierowane do mê¿czyzny).

Zapach kobiety Andrea HURTON (1994: 100), charakteryzuj¹c wspó³czesny rynek perfum, napisa³a: „Dziœ autorzy reklam sami siebie uwa¿aj¹ za »twórców« i wymyœlaj¹ na poczekaniu ka¿d¹ liczbê niezwyk³ych historyjek. Kampanie reklamowe uwiêzi³y perfumy oraz ich u¿ytkowników w œwiecie stereotypów pomiêdzy Erosem a magi¹. Nie oszczêdzono ¿adnego mitu, ¿adna legenda nie opar³a siê spo¿ytkowaniu”. Choæ liczba artefaktów i mitów wykorzystywanych w reklamach jest rzeczywiœcie imponuj¹ca, to mo¿na jednak pokusiæ siê o poklasyfikowanie sposobów prezentacji

16

EWA BI£AS-PLESZAK, KATARZYNA SUJKOWSKA-SOBISZ

p³ci w opisach perfum. Przypomniane we wstêpie odmiany „reklamowych” kobiet odnaleŸæ mo¿na tak¿e w reklamach perfum wyekscerpowanych z mediów przeznaczonych dla nich. Interesuj¹ce bêdzie nie tylko przyjrzenie siê temu, które z nich tu wystêpuj¹, ale tak¿e okreœlenie, z jak¹ czêstotliwoœci¹ dany typ jest prezentowany. Najbardziej noœny w opisach zapachów, zarówno jêzykowo (por. okreœlenie p³eæ piêkna), jak i kulturowo obraz kobiety uto¿samia j¹ z istot¹ urodziw¹. W wersji zapachowej jej piêkno s³u¿y uwodzeniu. Tak powstaje kobieta-wamp, która jest piêkna i zmys³owa, tajemnicza i uwodzicielska, pe³na uroku i seksapilu, no i – najwa¿niejsze – zawsze m³oda. W badanym materiale nie znalaz³yœmy perfum przeznaczonych dla dojrza³ych kobiet. Chyba ¿e informacja o wieku jest zawoalowana w stwierdzeniu o klasycznoœci prezentowanego zapachu. Inaczej rzecz wygl¹da w przypadku zapachów dla panów: tutaj waloryzowana pozytywnie dojrza³oœæ zostaje wyra¿ana wprost, i to zarówno w prasie mêskiej, jak i kobiecej. Oto kilka przyk³adów5 bazuj¹cych na stereotypowym wyobra¿eniu o uczuciowej kobiecie, bêd¹cej apoteoz¹ piêkna: Z mi³oœci do kobiet Clarins stworzy³ niepowtarzalne, zniewalaj¹ce perfumy PAR AMOUR i PAR TOUJOURS. Dziêki nim kobiety czuj¹ siê piêkne i zmys³owe. Zapach Nina wprowadza nas w kolorowy œwiat marzeñ. Nina zosta³a stworzona dla m³odych kobiet, które w swojej wyobraŸni szukaj¹ romantycznej przygody. S¹ pe³ne uroku i seksapilu. Laura Biagiotti Due Donna to nowoczesny, orientalny zapach. Kompozycja odzwierciedla nieskaziteln¹, delikatn¹ kobiecoœæ. Promienny i zmys³owy zapach. Adidas Tropical Passion to dedykacja dla m³odych, energicznych kobiet. Adidas Tropical Passion to ekscytacja, swoboda i pe³ne zadowolenie z ¿ycia. Do kobiet czêsto kierowane s¹ te¿ perfumy typu „uniseks”. I nie powsta³y one bynajmniej w latach szeœædziesi¹tych XX wieku, gdy zachodW tej czêœci artyku³u pojawiaæ siê bêd¹ przyk³ady zaczerpniête nie tylko z prasy kobiecej, ale tak¿e opisy perfum, do których dotar³yœmy, przegl¹daj¹c serwis internetowy www.kobieta.pl. 5

Zapach kobiety i zapach... mê¿czyzny...

17

nie spo³eczeñstwa upaja³y siê swobod¹ wprowadzon¹ przez rewolucjê seksualn¹, ale du¿o wczeœniej, o czym œwiadcz¹ anonsy umieszczone w 1929 roku przez projektanta mody Jeana Patou. Jego perfumy Le Sien opisywano w nastêpuj¹cy sposób: „Mêski zapach dla wysportowanej pani. Sport jest przestrzeni¹, w której mê¿czyzna i kobieta s¹ tacy sami. W trzeŸwej, praktycznej modzie sportowej zbyt kobiece perfumy zabrzmia³yby nut¹ fa³szyw¹. Le Sien to perfumy inspirowane mêskoœci¹. Nada³em im tê otwart¹, wyraŸnie na zewn¹trz zwrócon¹ charakterystykê, która odpowiada mê¿czyznom i która dobrze harmonizuje równie¿ z osobowoœci¹ wspó³czesnej kobiety. Gra ona w golfa, pali papierosy i prowadzi samochód z szybkoœci¹ 120 kilometrów na godzinê” (cyt. za: A. HURTON, 1994: 161). We wspó³czesnych reklamach tak¿e widaæ tak¹ „inspiracjê mêskoœci¹”. W swojej taksonomii Lewiñski ma na okreœlenie takich kobiet dwa miana: kobieta profesjonalistka i kobieta nowoczesna. Analizowane opisy perfum czêsto bazuj¹ na po³¹czeniu cech stereotypowo przypisywanych obydwu p³ciom – kobieta jest nie tylko piêkna, ale tak¿e i to w dodatku czêsto – odwa¿na, silna, œmia³a, niezale¿na, pewna siebie, stanowcza, wiedz¹ca, czego chce, ekstrawagancka, nowoczesna: VERSACE prezentuje Bright Crystal spe³niaj¹ marzenie pewnych siebie kobiet œwiadomych swego seksapilu. Kobieta Insolence jest odwa¿na i œmia³a. Sama podejmuje decyzje. Tañczy w rytmie, który jej w duszy gra i pozostawia po sobie niezapomniane wra¿enie. Z³ap j¹, jeœli potrafisz! Azzaro Visit for Women Zapach stworzono z myœl¹ o kobietach odwa¿nych, które reaguj¹ spontanicznie. Nie boj¹ siê okazywaæ uczuæ. Adidas Tropical Passion to dedykacja dla m³odych, energicznych kobiet. Zapach dla odwa¿nych, pewnych siebie kobiet. Nie boj¹ siê wyzwañ i d¹¿¹ do wyznaczonego celu. Opisy, które s¹ skierowane do kobiet, nie opieraj¹ siê tylko na tych oczywistych stereotypach, poœwiadczonych w wielu tekstach kultury masowej. Pojawia siê tu te¿ jeszcze jeden sposób charakteryzowania ko2 Jêzyki...

18

EWA BI£AS-PLESZAK, KATARZYNA SUJKOWSKA-SOBISZ

biety, zaznaczony w tym globalnym obrazie delikatn¹ kresk¹, ale jednak bardzo istotny. Otó¿ oprócz kobiet fatalnych, piêknych, nowoczesnych i perfekcyjnych pojawia siê równie¿ kobieta zadowolona z ¿ycia, pe³na optymizmu i magii ¿ycia, radosna, potrafi¹ca cieszyæ siê ma³ymi i du¿ymi przyjemnoœciami: My Manifesto jest esencj¹ prawdziwej kobiecoœci. To nie wszystko, nowy zapach mia³ tak¿e zainspirowaæ kobiety do nowego sposobu myœlenia. Chwytaj ka¿dy moment ¿ycia! – oto manifest Isabelli Rossellini. Cerruti Image Woman Œwie¿e i lekkie owocowe akordy doskonale po³¹czone z subteln¹, ciep³¹ nut¹ pi¿ma i wanilii tworz¹ niepowtarzalny zmys³owy zapach dla wyj¹tkowych kobiet pe³nych optymizmu i magii ¿ycia. Cerruti Image Woman – innowacyjny zapach dla wspó³czesnej kobiety. I tak oto kobieta zaczyna delektowaæ siê ¿yciem i kontemplowaæ je. W ten sposób nadawcy opisów perfum upomnieli siê o jej podmiotowoœæ, co, oczywiœcie, ma tak¿e du¿e znaczenie perswazyjne. Inne wizerunki kobiecoœci, co zrozumia³e, wy³aniaj¹ siê z adresowanych do mê¿czyzn opisów damskich perfum. Nie znajdziemy tutaj kobiety silnej, odwa¿nej, znaj¹cej sw¹ wartoœæ profesjonalistki. Taki obraz nie jest bowiem atrakcyjny dla odbiorców tych tekstów. Jakie zatem wyobra¿enia kobiecoœci dzia³aj¹ na wyobraŸniê mê¿czyzn? W tekstach kierowanych do mê¿czyzn kobieta najczêœciej postrzegana jest przez swoj¹ seksualnoœæ, np.: Najlepsza do ³ó¿ka. Nowa linia zapachowa Truth Calvin Klein to przede wszystkim prostota i zmys³owoœæ. Taka w³aœnie jest delikatna perfumowana woda na wieczór i noc. Tego nie da siê opisaæ. To trzeba wypróbowaæ. Zw³aszcza jeœli korzystaj¹ca z bedtime fragrance dama „siê boi spaæ sama” (...) Gucci Envy – zapach wzbudzaj¹cy zazdroœæ, wspania³y, wynios³y, modny. Idealny dla kobiety pe³nej seksu i wytwornoœci. Prosty,

Zapach kobiety i zapach... mê¿czyzny...

19

harmonijny kszta³t butelki podkreœla te cechy. Podobnie jak kolor – naturalny, iskrz¹cy œwie¿oœci¹ i sugeruj¹cy œmia³¹ zmys³owoœæ. Zawê¿enie kobiecoœci do cielesnoœci tkwi doœæ g³êboko w tradycyjnym (zanurzonym w patriarchacie) myœleniu o kobiecie. Kobieta-obiekt seksualny to figura stale obecna w tekstach kultury masowej, kultury, która w najwy¿szym stopniu czyni zadoœæ oczekiwaniom odbiorców i schlebia ich gustom. Natomiast drugi wizerunek znajduj¹cy liczne poœwiadczenia w analizowanych tekstach to obraz kobiety, a w³aœciwie m³odej, szalonej dziewczyny, która uwielbia zabawê, jest spontaniczna i ¿yje „na luzie”, np.: „Hipiska z Ibizy” Jakie jest najgorêtsze miejsce w Europie? Oczywiœcie Ibiza. To na tej wyspie organizowane s¹ imprezy, jakich nie by³o nigdy. A jaki jest najgorêtszy zapach nadchodz¹cego sezonu? Bez w¹tpienia Ibiza Hippie od Escady. Woda dla roztañczonej, na luzie, piêknej i zabawowej kobiety. Gdybyœ mia³ w¹tpliwoœci: dla kogoœ takiego jak ty, tylko w damskim wydaniu. Escada Ibiza Hippie pachnie owocami lychee, gruszk¹, czarn¹ porzeczk¹, frezj¹, kwiatami passiflory i bia³ym sanda³owcem. Mniam... Alchimie de Rochas to wymarzona partnerka dla mê¿czyzny u¿ywaj¹cego zapachu Rochas Man. Potrafi, ubrana w balow¹ sukniê, brylowaæ na balu noworocznym (do tego Alchimie de Rochas nadaje siê najlepiej), ale nie zawaha siê przed przeprowadzeniem seansu czarnej magii lub wariack¹ jazd¹ na motocyklu w sukni œlubnej po krêtych uliczkach starych dzielnic Pary¿a. Wy³aniaj¹c¹ siê z cytowanych opisów kobietê LEWIÑSKI (1999: 101– 102) nazywa kobiet¹ nowoczesn¹. Taka dziewczyna mo¿e byæ postrzegana jako kobieta, która odzyska³a podmiotowoœæ. Jest to jednak podmiotowoœæ pozorna. Ona nie bawi siê na swój – kobiecy sposób, nie szuka swoich – kobiecych sposobów ekspresji, w zabawie stale pozostaje towarzyszk¹ mê¿czyzny. To dziêki niej on mo¿e bawiæ siê lepiej, to ona sprawia, ¿e on czuje siê œwietnie. 2*

20

EWA BI£AS-PLESZAK, KATARZYNA SUJKOWSKA-SOBISZ

Omawiaj¹c sposoby obrazowania kobiecoœci w tekstach adresowanych do mê¿czyzn, nie mo¿na nie wspomnieæ o pewnej cesze, która pojawia siê w opisach perfum dla kobiet, a która bardzo wyraŸnie kreuje wizerunek mê¿czyzny. W analizowanych tekstach pojawia siê w¹tek op³acalnoœci zakupu i sprezentowania opisywanego produktu: „Absolutna kobiecoœæ” Kobiety kochaj¹ byæ zaskakiwane. Kwiaty, podarunki bez okazji, bi¿uteria. To lubi¹. Jeœli coœ dostan¹, póŸniej oddaj¹ w dwójnasób. Warto, ¿ebyœ o tym pamiêta³. Nowy zapach Absolu firmy Rochas jest idealny na takie okazje. Ciep³y orientalny i œwie¿y jest kwintesencj¹ kobiecoœci. Powsta³ z aromatów mandarynki, liœci figowca, lilii, czarnego pieprzu, ¿ywicy i labdanum. Czy zaczynasz ju¿ myœleæ, jak ona bêdzie pachnia³a? Kobiety przedstawiane s¹ zatem jako istoty szczodre, mê¿czyznom zaœ daleko do etycznie poprawnej bezinteresownoœci w obdarowywaniu. Kobieta, kupuj¹c prezent swojemu mê¿czyŸnie, myœli o nim. Mê¿czyzna natomiast obdarowuj¹c kobietê, myœli o korzyœciach, jakie z tego poœwiêcenia, bo w koñcu wydaje stosunkowo spor¹ sumê pieniêdzy, bêdzie mia³, robi zatem prezent sobie, np.: „Uwielbiasz z³oto?” Z³ota, œwie¿a, przyjemna, kwiatowa, ekscytuj¹ca. I najwa¿niejsze: przywo³uj¹ca wspomnienia przyjemnych chwil. Woda toaletowa J’adore Diora budzi tylko pozytywne emocje. Flakon w kszta³cie amfory kryje w sobie p³yn pachn¹cy peoniami, kwiatami champaca, fio³kami i magnoliami. Spróbuj sobie wyobraziæ, jak doskonale bêdziesz siê czu³, kiedy poczujesz zapach jej cia³a skropionego J’adore. Teksty, w których próbuje siê oddzia³ywaæ na ow¹ egoistyczn¹ stronê mêskiej natury, nie s¹ wcale rzadkoœci¹. Tego rodzaju strategii perswazyjnej nie znajdziemy natomiast wcale w tekstach kierowanych do kobiet. W opisach perfum umieszczanych na ³amach prasy mêskiej nie pojawia siê kobieta perfekcyjna, nie znajdziemy tu tak¿e ¿ony w ¿adnej ze

Zapach kobiety i zapach... mê¿czyzny...

21

swych ods³on – ani jako kobiety domowej, ani jako kobiety opiekuñczej. Co wiêcej, eksplicite oœwiadcza siê, ¿e dla pañ, które chc¹ ograniczyæ swoj¹ kobiecoœæ tylko do tego wymiaru, œwiat perfum jest niedostêpny: Gucci Rush to poœpiech, to odjazd, szaleñstwo, œpiew i taniec. Kura domowa nie bêdzie u¿ywaæ tego zapachu. Gucci Rush przeznaczone jest dla dziewczyny trochê zwariowanej, pe³nej niezwyk³ych pomys³ów i ochoty do ¿ycia. PS. Ministerstwo opieki spo³ecznej uprzejmie informuje, ¿e wiek oraz pozycja spo³eczna wy¿ej wzmiankowanej dziewczyny nie jest i nie mo¿e byæ przedmiotem sporu. Ze zgromadzonych przyk³adów wy³ania siê interesuj¹cy obraz ¿eñskiej po³owy ludzkoœci. Czêsto pojawiaj¹ siê w nim takie akcenty, które tradycja zwyk³a raczej przypisywaæ mê¿czyznom – odwaga, indywidualizm, aktywnoœæ. W ró¿nych kulturach kobieta pojmowana jest raczej jako si³a pasywna, przyjmuj¹ca, badane opisy jednak temu przecz¹ – kobieta, która spryskuje siê reklamowanymi perfumami jest pewna siebie, zdecydowana i ma nieposkromiony apetyt na ¿ycie. I to stanowi odstêpstwo od stereotypu, które zreszt¹ zostaje wykorzystane nie tylko w reklamie, ale tak¿e w innym wytworze kultury masowej – we wspó³czesnej powieœci bulwarowej (por. BI£AS, 1998). Ta nowa, obdarzona mêskimi cechami kobieta prawie w ogóle nie wystêpuje w mêskiej prasie. Ale ten zmieniony kobiecy image – warto podkreœliæ, bardzo pozytywnie waloryzowany – w analizowanych tekstach nak³ada siê na stereotypowy obraz p³ci piêknej, p³ci reprezentowanej przez istoty nader urodziwe i uczuciowe, zarówno w wydaniu uwodzicielskiej femme fatale, jak i niewinnej romantyczki. I odnaleŸæ go mo¿na w tekstach kierowanych i do kobiet, i do mê¿czyzn.

22

EWA BI£AS-PLESZAK, KATARZYNA SUJKOWSKA-SOBISZ

Zapach mê¿czyzny W historii perfum mo¿na wskazaæ epoki, które szczególnie rozmi³owane by³y w silnych aromatach. Jedna z nich to la belle époque, ale „niemal neurotyczne upajanie siê zapachami” (HURTON, 1994: 176) w tym okresie by³o wy³¹cznie domen¹ kobiet. Mê¿czyŸni stronili od perfum, gdy¿ nie chcieli byæ uznani za zniewieœcia³ych. Wspó³czeœni panowie takich obaw ju¿ nie ¿ywi¹, o czym œwiadcz¹ badania marketingowe. Wed³ug A. HURTON (1994: 176): „Dziœ mê¿czyŸni s¹ nadziej¹ wytwórców perfum. Rynek mêski wykazuje przeciêtnie niemal dwukrotnie wy¿sze przyrosty obrotów, ani¿eli ju¿ doœæ stabilny rynek kobiecy”. Dlatego te¿ w mediach ukazuje siê coraz wiêcej reklam kosmetyków zapachowych dla panów. Przyjrzyjmy siê, jaki jest mê¿czyzna kreowany w tym typie tekstów perswazyjnych. Opisy mêskich perfum, które odnaleŸæ mo¿na w mediach prymarnie przeznaczonych dla kobiet przedstawiaj¹ mê¿czyznê w sposób zgodny z tradycyjnymi wyobra¿eniami o nim, ale tak¿e ukazuj¹ go w innym œwietle. Odtwórzmy teraz ów standardowy wizerunek, na który sk³adaj¹ siê opisy prawdziwych, a tak¿e autentycznych mê¿czyzn. U¿ycie tych przydawek nie jest, oczywiœcie, przypadkowe, ewokuj¹ one bowiem ca³y ci¹g pozytywnych skojarzeñ, które obejmuj¹ mê¿czyzn aktywnych, zdecydowanych, pewnych siebie, lubi¹cych ryzyko i wyzwanie, wierz¹cych w swoj¹ si³ê i osi¹gaj¹cych zamierzone cele, jak choæby w nastêpuj¹cych przyk³adach: Euphoria Men zawiera przes³anie wolnoœci i niezale¿noœci. Zapach powsta³ z myœl¹ o mê¿czyznach zdecydowanych i pewnych siebie. W swoim wnêtrzu skrywaj¹ potê¿ne pok³ady pozytywnej energii. Wzbudzaj¹ ciekawoœæ kobiet. (...) Calvin Klein Euphoria Men – intryguj¹cy, niezwykle mêski zapach. Hugo Energise jest doskona³ym antidotum na monotoniê. Idealny dla mê¿czyzn lubi¹cych ryzyko i wyzwanie. Sytuacja, w której znajduj¹ siê, pozostaje zawsze pod ich kontrol¹ Hugo Energise: Twój zapach – Twoje zasady.

Zapach kobiety i zapach... mê¿czyzny...

23

W tradycyjnym wizerunku mê¿czyzny du¿¹ rolê odgrywa jego postawa zdobywcy p³ci piêknej, którego dum¹ nape³niaj¹ kolejne sypialniane podboje. Ale takiej charakterystyki w tekstach przeznaczonych dla kobiet raczej siê nie znajduje. Nie znaczy to bynajmniej, ¿e ten aspekt mêskoœci zostaje zupe³nie pominiêty (choæ wystêpuje o wiele rzadziej ni¿ w opisach perfum w prasie mêskiej). Jest on jednak w inny sposób wyprofilowany, zgodnie ze stereotypowo pojmowanymi oczekiwaniami kobiet, które – w opozycji do mê¿czyzn – przede wszystkim koncentruj¹ siê na uczuciu. Dlatego mêskiej seksualnoœci w opisach zapachów towarzysz¹ okreœlenia odwo³uj¹ce siê do wra¿liwoœci, subtelnoœci, romantyzmu, naturalnoœci, delikatnoœci, przy jednoczesnej bardzo wyrazistej deklaracji, ¿e mimo tego ustêpstwa na rzecz „kobiecych” odczuæ i oczekiwañ mê¿czyzna nic ze swej mêskoœci nie traci, a mo¿e nawet zyskuje. W ten sposób omawiane opisy nawi¹zuj¹ do pragnieñ wyra¿anych w ró¿nego rodzaju romansowych wytworach kultury popularnej (komediach romantycznych, literaturze spod znaku Harlequina czy serialach prezentowanych przez kana³ TV o nazwie Romantica): Memoire d’homme to zapach dla autentycznych mê¿czyzn, którzy nie boj¹ siê ujawniaæ w³asnej osobowoœci. To idealna równowaga pomiêdzy si³¹ i zmys³owoœci¹, a rozs¹dkiem i wra¿liwoœci¹. Tylko mê¿czyzna Niny Ricci jest naturalny, niepoprawnie romantyczny, zmys³owy a przy tym roœnie w si³ê. (...) Memoire d’homme – uto¿samia siê z prawdziw¹ mêskoœci¹. Uszlachetnia oblicze mê¿czyzny, akcentuje esencjê zmys³owoœci, pieœci romantyzmem. Carolina Herrera 212 Men – zapach jedyny w swoim rodzaju, innowacyjny, elegancki i subtelny. Swoim ciep³em i trwa³oœci¹ przez bardzo d³ugi czas oddzia³uje na zmys³y. Carolina Herrera 212 Men – zapach dla seksownych, subtelnych i spontanicznych mê¿czyzn. Bulgari AQVA pour Homme to œwie¿y, aromatyczny zapach. Kompozycjê stworzono z myœl¹ o mê¿czyŸnie ¿yj¹cym w zgodzie z natur¹, który potrafi cieszyæ siê z ka¿dej chwili. W ¿yciu mê¿czyzna Aqua kieruje siê intuicj¹. Jest elegancki i pewny siebie. Hugo Boss Baldessarini dla mê¿czyzn œwiadomych swoich pragnieñ. Jest zmys³owy i namiêtny jak dotyk muœlinu. Nutê

24

EWA BI£AS-PLESZAK, KATARZYNA SUJKOWSKA-SOBISZ

g³ówn¹ tworzy energetyczna woñ pulsuj¹cego koktajlu mandarynki i miêty, która pieœci ch³odn¹ œwie¿oœci¹. Na nutê serca natomiast sk³ada siê euforyczny aromat paczuli i kwitn¹cych goŸdzików. Nuta g³êbi to eleganckie po³¹czenie ciep³ych tonacji ze zmys³ow¹ woni¹ cennych drzew. To zapach dla mê¿czyzny, który lubi czuæ na sobie wzrok kobiet. Ostatni przyk³ad jest szczególnie interesuj¹cy, gdy¿ ten rzekomo œwiadomy swoich pragnieñ mê¿czyzna doœæ wyraziœcie ucieleœnia pragnienia kobiet, a¿ po to ostatnie – tradycyjnie to w³aœnie za kobiet¹ mê¿czyŸni odwracaj¹ siê na ulicy, a nie na odwrót. Mêskoœæ uwik³ana w kobiecoœæ objawia siê tak¿e w nastêpuj¹cym przyk³adzie: Boss Soul to nowy zapach dla mê¿czyzn z uwodzicielsk¹ osobowoœci¹, prezencj¹ oraz nieodpartym urokiem osobistym. (...) mê¿czyzna pachn¹cy Boss Soul jest tajemniczy, skryty i pe³en kontrastów. Tak kreowany mê¿czyzna to twór nowy i, co ciekawe, doœæ czêsto reprezentowany w prasie mêskiej. W opisach mêskich perfum, których wirtualnym odbiorc¹ pozostaje mê¿czyzna, wykorzystywany jest, co oczywiste, ponadczasowy obraz mê¿czyzny prawdziwego. Ten teoretyczny konstrukt funkcjonuje w kulturze masowej zasadniczo na dwa sposoby – jest to b¹dŸ zmys³owy uwodziciel, b¹dŸ „cywilizowany dzikus” (LEWIÑSKI, 1999: 111). Wizerunek Casanowy, dla którego uwodzenie jest sztuk¹, wystêpuje w nastêpuj¹cym tekœcie: Gucci Envy For Man. (...) to zapach niezwyk³y, który wibruje erotyzmem i zmys³owoœci¹, skomponowany z mieszanki zapachów orientalnych (...), przypraw (...) oraz aromatu drzewa cedrowego. Zapach dla mê¿czyzn, którzy lubi¹ czuæ siê mêscy, lubi¹ byæ oœrodkiem zainteresowania i podziwu (wszak envy to zazdroœæ). Po Gucci Envy For Man chêtnie siêgn¹ mê¿czyŸni, którzy nie boj¹

Zapach kobiety i zapach... mê¿czyzny...

25

siê kobiet i ich œwiata, lubi¹ przebywaæ w ich towarzystwie, a uwodzenie podnieœli do rangi prawdziwej sztuki. Mê¿czyzna z cytowanego opisu jest aktywnym uwodzicielem, zapach ma mu tylko pomóc w sprawniejszym poruszaniu siê w „œwiecie kobiet”. Czasami jednak pachnid³o, staj¹c siê „aktorem pierwszoplanowym”, unieruchamia mê¿czyznê, uwalnia go od koniecznoœci dzia³ania, nie musi ju¿ uwodziæ, skoro zapach zrobi wszystko za niego: Declaration – najnowszy zapach firmy Cartier to idealne perfumy dla wszystkich zakochanych mê¿czyzn. Subtelne po³¹czenie bergamotki, ja³owca, cedru i mchu dêbu tworzy zapach, któremu ¿adna kobieta nie bêdzie mog³a siê oprzeæ. Ten zapach to wyzwanie, a kobiety uwielbiaj¹ wyzwania. I wynagradzaj¹ sowicie mê¿czyzn, którzy potrafi¹ byæ odwa¿ni. W drugim wariancie wyobra¿eñ o prawdziwym mê¿czyŸnie wykorzystuje siê nastêpuj¹ce konotacje: wolnoœæ, intensywne ¿ycie, przygoda, niezale¿noœæ. Wizerunek, który Lewiñski nazywa cywilizowanym dzikusem, w analizowanych tekstach pojawia siê w dwu wyraŸnie odmiennych modelach. Mê¿czyzna ceni¹cy wolnoœæ mo¿e j¹ odnajdywaæ w alternatywnych sceneriach. Swobodê i przygodê znajduje zatem nie tylko z dala od osi¹gniêæ wspó³czesnej cywilizacji, na skraju œwiata, wœród dzikich zwierz¹t czy na bezkresnym oceanie, ale tak¿e w centrum wielkiego miasta. Z opisów perfum wy³ania siê zatem wizerunek podró¿nika, cz³owieka natury, np.: Sergio Tacchini Uomo – morskie wilki, dla których pasja podró¿nicza to wielka woda, z przyjemnoœci¹ odkryj¹ w butelce moc œródziemnomorskich sk³adników: kwiatów oliwki, bergamotki oraz lawendy. Dune pour Homme Diora pachnie liœæmi, oceanem i egzotycznym drewnem. Firma maluje nim dziewiczy pejza¿, z³o¿ony z prostych naturalnych nut. Zapewnia, ¿e to ponoæ coœ wiêcej ni¿ zapach. Paszport do œwiata, w którym natura i dusza ludzka ³¹cz¹ siê

26

EWA BI£AS-PLESZAK, KATARZYNA SUJKOWSKA-SOBISZ

w harmonijn¹ jednoœæ. Ba, nawet esencja wolnoœci. Najwa¿niejsze, ¿e na wyciagniêcie rêki. a tak¿e mieszkañca metropolii, np.: Jesteœ m³ody, mieszkasz w wielkim mieœcie, masz niespo¿yt¹ energiê. Twoja partnerka cieszy siê ¿yciem, jest zach³anna na wci¹¿ nowe wra¿enia i ma siê za obywatelkê œwiata. Czujecie siê wolni, a uœmiech na waszych twarzach oznacza wrodzony optymizm. W³aœnie dla was powsta³y nowe wody Iceberga Effusion. Pachn¹ nowoczeœnie i s¹ dok³adnie takie jak wy: trendowe. Wysublimowana ekspresja miasta, jego zgie³ku i ¿ywio³owoœci. Nape³nia optymizmem i daje bezgraniczne poczucie wolnoœci. Synonim intensywnego odczuwania ¿ycia. Wyrazisty o lekko metalicznej nucie, Davidoff Echo jest jak gwa³towny podmuch powietrza na wielkomiejskiej ulicy. Jak niebo, które odbija siê w szybach strzelistych wie¿owców. We wspó³czesnych opisach perfum znajdziemy nie tylko istniej¹ce ju¿ w kulturze masowej wizerunki mêskoœci, ale tak¿e nowy wariant mê¿czyzny prawdziwego – jest to ktoœ uwik³any w wewnêtrzny konflikt, ktoœ pe³en kontrastów: Walka z konwenansami i uleganie konwenansom. Intelekt i si³a. Tradycjonalizm i d¹¿enie do podboju wszechœwiata. To w³aœnie Rochas Man – zapach niezwyk³y, nawi¹zuj¹cy do wewnêtrznych konfliktów rozdzieraj¹cych wiêkszoœæ prawdziwych mê¿czyzn. Sprzecznoœci charakteru dodaj¹ im si³. A Rochas Man idealnie to podkreœla kojarz¹c siê jednoznacznie z Pary¿em – stolic¹ sprzecznoœci. Taki cz³owiek nazywany jest mê¿czyzn¹ naszych czasów lub mê¿czyzn¹ dzisiejszym: Eternity for man jest w intencji Calvina Kleina zapachow¹ kwintesencj¹ idea³u dzisiejszego mê¿czyzny. Faceta silnego, a przy tym

Zapach kobiety i zapach... mê¿czyzny...

27

wyrafinowanego. Spokojnego o siebie i œwiat, a jednoczeœnie czu³ego i wra¿liwego. Eternity ma daæ ci poczucie zapachowego komfortu w ka¿dej sytuacji. Wtedy, gdy stawiasz na upajaj¹ce, energetyczne aromaty klasyczne, i wtedy, gdy zale¿y ci na woni romantycznej. To coœ wyj¹tkowego dla mê¿czyzny z miasta, cz³owieka, który najlepiej czuje siê w artystycznych dzielnicach wielkich metropolii. Mieszka na strychu w Soho lub Old Streed. Ma trzydzieœci lat, zajmuje wysokie stanowisko w swojej firmie i umiejêtnie ³¹czy pracê z trosk¹ o rodzinê. Prosta, bezpretensjonalna butelka podkreœla dodatkowo jego nowoczesny stosunek do ¿ycia. Krótko mówi¹c wyj¹tkowy zapach dla prawdziwego mê¿czyzny naszych czasów. W wizerunku mê¿czyzny dzisiejszego interesuj¹ce jest to, ¿e ³¹czy on kontrasty. Stereotypowo pewne niezdecydowanie czy chwiejnoœæ emocjonaln¹ przypisuje siê kobietom. To la donna é mobile, a skoro zatem mo¿e byæ raz subtelna, raz energiczna, raz p³ochliwa, a innym zaœ razem odwa¿na, to wszystkie te cechy musz¹ okreœlaæ jej istotê, jej charakter. Bez w¹tpienia ³¹czy w sobie sprzeczne emocje. Natomiast mê¿czyzna w ujêciu tradycyjnym jest zdecydowany, powœci¹gliwy, pewny swego. We wspó³czesnych tekstach perswazyjnych stworzony zosta³ nowy wizerunek mê¿czyzny – mê¿czyzny targanego przez wewnêtrzne konflikty, pe³nego sprzecznoœci. Nie jest to jednak mê¿czyzna zniewieœcia³y, wizerunek taki zazwyczaj bywa odbierany negatywnie, tutaj zaœ cechy stereotypowo przypisywane kobietom w kontekœcie mêskim waloryzowane s¹ bardzo pozytywnie6. Mê¿czyzna naszych czasów, mimo Co ciekawe, ewaluacja tych cech w kontekœcie kobiecoœci nie jest ju¿, oczywiœcie, tak korzystna. Wartoœciowanie, oparte na g³ównym kryterium – p³ci, nie jest niczym nadzwyczajnym w naszej (wci¹¿ mocno patriarchalnej) rzeczywistoœci. Pauperyzacja zawodów, w których zaczynaj¹ dominowaæ kobiety, sta³a siê zjawiskiem oczywistym (np. nauczyciel – nauczycielka, pielêgniarz – pielêgniarka itd.), inna jest tak¿e ewaluacja identycznych cech przypisywanych kobietom i mê¿czyznom. MARTA NOWOSAD-BAKALARCZYK (2001), badaj¹c funkcjonuj¹cy wœród studentów stereotyp kobiety „typowej” i „prawdziwej”, dowiod³a zró¿nicowanego, w zale¿noœci od p³ci respondentów, 6

28

EWA BI£AS-PLESZAK, KATARZYNA SUJKOWSKA-SOBISZ

¿e jest wewnêtrznie sprzeczny i pe³en kontrastów (takie cechy kobiety s¹ deprecjonowane), nadal pozostaje figur¹ godn¹ podziwu – prawdziwym mê¿czyzn¹. Wspó³czesne teksty perswazyjne, w których pojawiaj¹ siê omówione wyobra¿enia mêskoœci, stanowi¹ lwi¹ czêœæ zebranego materia³u analitycznego. Rzadziej wystêpuj¹ mê¿czyŸni dojrzali czy prawdziwi d¿entelmeni, ale i takie wizerunki okazuj¹ siê komercyjnie noœne, np.: „Mania Armaniego”. To nie jest zapach dla ch³opców, ale dla mê¿czyzny z barwn¹ osobowoœci¹, który przyci¹ga innych od niechcenia i naturalnie. Nie musi siê popisywaæ. Jest mê¿czyzn¹ w ka¿dym calu. W ekscentrycznym flakoniku zamkniêty zosta³ oddech szafranu z nut¹ mandarynki i namacaln¹ g³êbi¹ bursztynu. Gorgio Armani – Armani Mania wybrany zosta³ do grona najdoskonalszych kosmetyków w konkursie Prix de Beauté Cosmopolitan i nagrodzony statuetk¹ Tiffany. Zmys³owa pu³apka na kobiety. M¹droœæ, doœwiadczenie, wra¿liwoœæ i entuzjazm – to g³ówne cechy mê¿czyzny Verino Pour Homme. Klasyczna butelka kryje zapach oparty na bazie drzewa sanda³owego i bia³ego pi¿ma z kwiatowo-owocow¹ nut¹. Eleganckie, ponadczasowe. M³odoœæ nie jest bezwzglêdnym atrybutem mêskoœci, w przeciwieñstwie do idei kobiety, której wiek, i to nie balzakowski bynajmniej, stanowi parametr niemal definicyjny. W opisach mêskich perfum, skierowanych do mê¿czyzn, nad m³odoœæ przedk³ada siê barwn¹ osobowoœæ, m¹droœæ, doœwiadczenie. Mê¿czyzna, jeœli nie jest na owym jak¿e ho³ubionym wspó³czeœnie etapie ¿ycia, to bezwzglêdnie jest m³ody duchem: postrzegania i charakteryzowania kobiety. Okazuje siê, ¿e panie k³ad¹ nacisk na aspekty psychospo³eczny, spo³eczny i intelektualny kobiety „prawdziwej”, st¹d okreœlenia: inteligentna, niezale¿na, samodzielna, zadbana, natomiast mê¿czyŸni eksponuj¹ zazwyczaj aspekt seksualny kobiety, tote¿ w ich wypowiedziach dominuj¹ takie cechy, jak: czu³a i seksowna. „Nieatrakcyjna kobieta to taka, która jest brzydka i niezadbana, nieatrakcyjny zaœ mê¿czyzna to nie tylko ktoœ, kto nie jest piêkny, ale osobnik ma³o inteligentny, niechlujny, bez manier i og³ady, o irytuj¹cych cechach charakteru i zachowania” (KARWATOWSKA, SZPYRA-KOZ£OWSKA, 2005: 100–101).

Zapach kobiety i zapach... mê¿czyzny...

29

Prostota i elegancja to cechy, z których kreator Roberto Verino uczyni³ swoje motto. Taki jest zapach Verini Pour Homme przeznaczony dla mê¿czyzny m³odego duchem, gotowego akceptowaæ nowe pomys³y. Czysty, mêski kszta³t flakonu nie wymaga ¿adnych dodatkowych dekoracji. Do tego dochodzi korzenna œwie¿oœæ kolendry, kardamonu i drzewa sanda³owego oraz elegancja angielskiej herbaty Earl Grey. W analizowanych opisach perfum czêst¹ figur¹ jest tak¿e mê¿czyzna szanuj¹cy tradycjê i znaj¹cy arkana savoir-vivre’u: Copernicus Polleny-Ewy ma spe³niaæ wymagania mê¿czyzny dystyngowanego o nienagannych manierach. Cytrynowo-drzewno-aromatyczny zapach stworzono na bazie mchu dêbowego, pi¿ma. Po³¹czenie paczuli i cedru dodaje wodzie w³aœciwoœci relaksuj¹cych. W owym wizerunku mê¿czyzny przywi¹zanego do klasyki wyraŸn¹ kresk¹ maluje siê jego w³adcz¹ naturê, a uzyskuje siê to czêsto dziêki wprowadzeniu w tekstach elementów brytyjskoœci wraz z jej imperialistycznym baga¿em. Pojawiaj¹ siê tak¿e nieœmia³e próby udomowienia mê¿czyzn w wypowiedziach do nich skierowanych. Jest to jednak domestykacja przeprowadzana na sposób mêski. Stroni siê od malowania wizerunku opiekuna domowego ogniska, forsuje siê za to wyobra¿enia utalentowanego w³adcy: „Woda ludzi sukcesu” Zapach Mont Blanc Presence to woda i kompletna linia kosmetyków dla mê¿czyzn pewnych siebie, zdecydowanych, odnosz¹cych sukcesy zarówno w pracy, jak i w domu, a przede wszystkim przywi¹zanych do klasyki. Tradycyjne po³¹czenie drzewa sanda³owego, ambry i kardamonu wzbogacono tu aromatami drzewa tekowego, sza³wi i imbiru. A¿ chce siê za³o¿yæ smoking! W opisach perfum suponuj¹cych mêskiego odbiorcê nie spotkamy portretu kochaj¹cego mê¿a, dbaj¹cego o dom ojca rodziny. Jeœli ju¿ pojawia siê kontekst familijny, to mê¿czyzna, uto¿samiaj¹c rodzinê z korpo-

30

EWA BI£AS-PLESZAK, KATARZYNA SUJKOWSKA-SOBISZ

racj¹, odnosi w niej sukces. Kariera to w³aœciwie s³owo klucz do niemal wszystkich wyobra¿eñ mêskoœci w analizowanych tu tekstach. Mê¿czyzna jest niedoœcigniony we wspinaczce na najwy¿sz¹ górê œwiata, perfekcyjnie odnajduje siê w miejskiej d¿ungli, zniewala w erotycznych zmaganiach, jawi siê jako nadzwyczajnie dobrze wychowany, a sukcesy domowe to jego specjalnoœæ. Mê¿czyzna jest zawsze najlepszy. Podsumujmy zatem nasze rozwa¿ania nad wizerunkiem mêskoœci, uwzglêdniaj¹c, oczywiœcie, socjolingwistyczne kryteria zwi¹zane z adresowaniem tekstów. W opisach perfum kierowanych do kobiet pojawiaj¹ siê dwa przeciwne wyobra¿enia mêskoœci. Pierwszym jest obraz mê¿czyzny prawdziwego, silnego, odwa¿nego i niezale¿nego. W drugim zaœ wizerunku dominuj¹ cechy tradycyjnie przypisywane kobietom, takie jak subtelnoœæ, spontanicznoœæ, zmys³owoœæ czy niepoprawna romantycznoœæ. Mê¿czyzna wy³aniaj¹cy siê z opisów adresowanych do reprezentantów swojej p³ci jest albo uwodzicielem, albo nieskrêpowanym, ¿¹dnym przygody podró¿nikiem. Za nowoœæ trzeba uznaæ pojawienie siê kategorii mê¿czyzny naszych czasów, który jest „uwik³any w wewnêtrzny konflikt, pe³en kontrastów”. Mê¿czyzna dotychczas by³ zdecydowany, a nie „rozdwojony”, jego zachowanie by³o jednoznaczne, raczej pozbawione rozdŸwiêków. Tradycyjnie niejednoznaczna i niezdecydowana by³a kobieta. Przeniesienie cech kobiecych na mê¿czyznê w tekstach skierowanych do kobiet jest zatem eksplicytne, natomiast w opisach adresowanych do mê¿czyzn – implicytne. Kobieta i mê¿czyzna w inny sposób prezentowani s¹ w reklamach perfum umieszczanych w czasopismach przeznaczonych dla mê¿czyzn, inaczej w tych, które adresowane s¹ do kobiet. Jedno natomiast jest wspólne – zarówno wspó³czesna kobieta, jak i wspó³czesny mê¿czyzna musz¹ byæ wyj¹tkowi, niepowtarzalni, indywidualni, podobnie jak zapach, w który zdecyduj¹ siê przyoblec. Jest to zapewne refleks têsknoty za czasami, kiedy perfumy stanowi³y symbol elitarnoœci i absolutnego luksusu. Z pauperyzacj¹ markowych zapachów, ich umasowieniem twórcy perfum walcz¹ przy u¿yciu s³ów – zgrabnie dobrane rozpalaj¹ wyobraŸniê konsumentów, przygotowuj¹c ich tym samym do „w³aœciwego” rozpoznania olfaktorycznych doznañ.

Zapach kobiety i zapach... mê¿czyzny...

31

Bibliografia BI£AS E., 1998: Obraz kobiety w czterech ods³onach – stereotyp w powieœci bulwarowej. W: TRAMER M., BOJDA W., B¥K A., red.: ... przez oko ... przez okno. Wybór materia³ów z IX Wspólnej Konferencji Pracowników Naukowych i Studentów. Katowice, s. 41–47. BI£AS-PLESZAK E., 2008: Klienci i specjaliœci o produkcie. Kilka uwag o perswazyjnym wymiarze prasowych i internetowych opisów perfum. W: MICHALEWSKI K., red.: Jêzyk w marketingu. £ódŸ, s. 279–280. HABRAJSKA G., 1994: Obraz kobiety w Biblii. W: ANUSIEWICZ J., HANDKE K., red.: „Jêzyk a Kultura”. T. 9: P³eæ w jêzyku i kulturze. Wroc³aw, s. 45–72. HURTON A., 1994: Erotyka perfum, czyli tajemnice piêknych zapachów. Warszawa. JÊDRZEJKO E., 2003: „Gdzie te ch³opy?” Mê¿czyzna w jêzyku i tekstach kultury masowej – trwa³oœæ i przeobra¿enia stereotypu. W: TEODOROWICZ-HELLMAN E., TUBILEWICZ MATSSON D., red.: Wizerunek mê¿czyzny w jêzyku i literaturze polskiej. Stockholm, s. 119–136. KARWATOWSKA M., SZPYRA-KOZ£OWSKA J., 2005: Lingwistyka p³ci. On i ona w jêzyku polskim. Lublin. LEWIÑSKI P.H., 1999: Retoryka reklamy. Wroc³aw. NOWOSAD-BAKALARCZYK M., 2001: Kobieta „typowa” i „prawdziwa” w oczach studentów. Przyczynek do stereotypu kobiety. „Jêzyk Polski”, R. 82, s. 23–35. SÜSKIND P., 2000: Pachnid³o. Prze³. M. £UKASIEWICZ. Warszawa. TEODOROWICZ-HELLMAN E., 2003: „Mê¿czyzna” w jêzyku polskim. W: TEODOROWICZ-HELLMAN E., TUBILEWICZ MATSSON D., red.: Wizerunek mê¿czyzny w jêzyku i literaturze polskiej. Stockholm, s. 19–25. WITOSZ B., 2003: Jêzykowy obraz mê¿czyzny w najnowszej literaturze polskiej jako kontrapunkt stereotypu kszta³towanego przez kulturê masow¹. W: TEODOROWICZ-HELLMAN E., TUBILEWICZ MATSSON D., red.: Wizerunek mê¿czyzny w jêzyku i literaturze polskiej. Stockholm, s. 89–103. Zapach: cyngiel pamiêci. Wywiad P. Reiter z Tomem Tykwerem, 2007. „Wysokie Obcasy”, nr 1 (402).

32

EWA BI£AS-PLESZAK, KATARZYNA SUJKOWSKA-SOBISZ

The Scent of Woman and the Scent of… Man – Cultural-linguistic Image of Femininity and Masculinity in Contemporary Persuasive Texts Summary Ewa Bi³as-Pleszak and Katarzyna Sujkowska-Sobisz show image of femininity and masculinity in descriptions of perfumes which were placed in mass media both for women and for men. The choice of image of femininity and masculinity in texts which are analysed depend on product and target audience. The authors divide sentences into four group: 1. The fragrance of woman (texts for women). In this kind of texts emerge portrait of businesswoman, a woman who is active and self confident. Second image in this group is beautiful, romantic and sensual woman. 2. The fragrance of woman (texts for men). In this kind of texts woman is usually introduced like a femme fatale and a sexual object. 3. The fragrance of man (texts for women). The man is introduced like a true man: strong, brave and independent. Second image in this group is romantic, sensual, spontaneous and delicate man (like a woman). 4. The fragrance of man (texts for men). In this kind of texts emerge portrait of lover or free and lonely traveler. The new type is a contemporary man – full of contrasts, undecided – like a woman.

EVA ÈULENOVÁ Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Dedukcia a indukcia v medzi¾udskej komunikácii Úvod S logikou sa èasto stretávame najmä v teoretickej rovine. Všeobecne je charakterizovaná ako veda skúmajúca myslenie s cie¾om explicitne formulova pravidlá, ktoré by legitimovali naše myšlienkové postupy, èiže demonštrovali ich správnos. Jednou z výskumných úloh logiky je získava nové pravidlá odvodzovania (http://sk.wikipedia.org/wiki/Logika, 30.11.2006). Logika zároveò skúma aj konštrukciu viet (súdov a úsudkov) s oh¾adom na ich správnos (http://www.ys.sk/entry/1091544375. php, 30.11.2006). V. KVASNIÈKA na www2.fiit.stuba.sk/~kvasnicka/Mathematics/01.tyzden/logikaI.pdfV uvádza, že „Logika je charakterizovaná ako analýza metód používaných v ¾udskom myslení alebo uvažovaní“. V súèasnosti je logika stále chápaná ako teoretická disciplína. Myslenie èloveka, myšlienkové operácie, prípadne aj výsledky asociácií, ktoré skúma logika, však nie sú konštrukty teoretického charakteru. Myslenie ako proces prebieha u normálneho indivídua neprestajne a (možno okrem spánku) v každej situácii. Keïže vieme, že aj náhodná a triviálna medzi¾udská konverzácia je podmienená zložitými myšlienkovými procesmi zloženými z množstva rôznych podmieòujúcich faktorov, ktorých výstupom je replika vsadená do urèitej komunikaènej situácie, sme presvedèení, že za (aj) jedinou replikou stojí celý rad proce3 Jêzyki...

34

EVA ÈULENOVÁ

sov myslenia a asociácií, ktorých èasti sú navzájom podmienené. Keby to tak nebolo, dochádzalo by k nezmyselnému rozprávaniu (konaniu), o základe ktorého je zrejmé, že sú porušené niektoré èasti v mozgu. Prostredníctvom zjednodušenej formulácie by sme teda mohli konštatova, že produkcia každej repliky je podmienená zložitým procesom usudzovania (inferencie), ktorý jej predchádza. Na základe uvedených predpokladov sme sa teda v tomto príspevku rozhodli skúma myšlienkové (logické) operácie v bežnej konverzácii, ktoré väèšinou nie sú (ale môžu by) v danej situácii pri vyslovení danej repliky indivíduom uvedomované. Zároveò nás zaujíma aj podstata a vznik týchto operácií. Vychádzame z predpokladu, že ¾udské myslenie a všetky kognitívne procesy sú fyziologického charakteru, teda sú vytvárané nervovými spojeniami a kooperáciou jednotlivých mozgových èastí.

Usudzovanie (inferencia), indukcia, dedukcia Virtuálna encyklopédia Wikipedia (http://sk.wikipedia.org/wiki/Usudzovanie) charakterizuje inferenciu ako „základný druh uvažovania; dospievanie k istému názoru, nadobúdanie istého názoru, [je to] myšlienková èinnos, ktorá sa zaèína od istých východísk (množiny prvých premís), postupne prechádza operáciami, ktorými sa získavajú relatívne závery, a napokon rezultuje v poslednom závere. Prechod od premís, ktorých môže by akýko¾vek koneèný poèet, vždy k jednému záveru sa uskutoèòuje na základe nejakých prijatých pravidiel. Vo¾ba východísk a zamýš¾aných cie¾ov je motivovaná nieèím, èomu slúži usudzovanie ako prostriedok. Usudzovaním si rozširujeme poznatky za hranice pozorovania alebo experimentu“. Operáciou vzh¾adom na usudzovanie je tu akéko¾vek uplatnenie príslušného pravidla, na základe ktorého sa uskutoèòuje prechod od daných premís k záveru. Metóda usudzovania spoèíva v istom usporiadaní takýchto operácií (http://sk.wikipedia.org/wiki/Usudzovanie).

Dedukcia a indukcia v medzi¾udskej komunikácii

35

Pod¾a toho, èi je inferencia uvedomená alebo neuvedomená rozlišuje (http://www.fses.uniba.sk/courses/inf/doc/slidy11.doc) dva základné druhy usudzovania: 1. Reflexívne usudzovanie, kde bez vedomého úsilia interpretujeme nᚠokolitý svet, o ktorom bez prestania dostávame stále nové a nové informácie (napr. pri interpretácii poèutého prirodzeného jazyka). 2. Reflektívne usudzovanie, kde s vedomým úsilím vytvárame nᚠobraz o okolitom svete (napr. tvorba vedeckej teórie). Usudzovanie v ¾udskej mysli môže prebieha rôzne, a to ako: a) indukcia – „je taká inferencia, ktorá zovšeobecòuje pozorovania. Verifikácia indukcie znamená h¾adanie ïalších pozorovaní, ktoré podporujú zovšeobecnenie, falzifikácia indukcie spoèíva v náleze aspoò jedného pozorovania, ktoré vyvracia zovšeobecnenie. Pod¾a Karla Poppera, falzifikácia patrí medzi základné hybné sily rozvoja vedy“ (http://www.fses.uniba.sk/courses/inf/doc/slidy11.doc); b) dedukcia – „také odvodzovanie nových poznatkov, ktoré je založené na logických zákonoch typu modus ponnens a pod., kde pravdivos výsledku je plne urèená len pravdivosou vychádzajúcich premís“ (http://www.fses.uniba.sk/courses/inf/doc/slidy11.doc); c) pod¾a http://www.fses.uniba.sk/courses/inf/doc/slidy11.doc americký filozof a logik Charles S. Pierce zaviedol klasifikáciu nededuktívnych metód inferencie, od indukcie oddelil tzv. abdukciu, ako metódu nezávislú od indukcie, èasto využívanú pri tvorbe hypotéz. Z množiny alternatívnych hypotéz vyberáme tú, ktorá je najprijate¾nejšia. Medzi indukciou a abdukciou je len ve¾mi malý rozdiel, indukcia môže by považovaná za zvláštny prípad abdukcie. TABULKA 1. Dedukcia, indukcia, abdukcia Dedukcia

p => q p q Každé B je A. Niektoré C je B. Niektoré C je A. 3*

Indukcia

p q p => q Niektoré C je B. Niektoré C je A. Každé B je A

Abdukcia

p => q q p Každé B je A. Niektoré C je A. Niektoré C je B

36

EVA ÈULENOVÁ

Poznamenávame, že pri jednoznaènejších logických úsudkoch sa èastejšie používa dedukcia. To znamená (aj v každodennej komunikácii), že pravdepodobnos získania správneho logického záveru sa zvyšuje využitím deduktívneho usudzovania, pri ktorom vychádzame z pravdivých premís a zo vzania do úvahy všetkých možných svetov (tento poznatok nám vyšiel aj po dôkladnejších analýzach myslenia pri tvorbe jednotlivých replík). Na základe toho budeme v príspevku bra do úvahy len deduktívne a nededuktívne usudzovanie, teda indukciu a abdukciu nebudeme rozlišova.

Procesy myslenia v každodennej komunikácii Myslenie konkrétneho èloveka možno pomerne ¾ahko dešifrova aj v každodennej komunikácii, a to na: 1. Všeobecnej úrovni (spôsob a typ logického myslenia u jednotlivca; závisí od povahy, temperamentu a skúseností jednotlivca), ale aj 2. Na konkrétnej úrovni, teda aké spôsoby (ne)logického myslenia predchádzali konkrétnemu výroku v danej situácii. V príspevku sa zameriavame práve na myslenie v konkrétnej situácii. Svoje výskumy sme robili s oh¾adom na bežný prirodzený jazyk so všetkými nepresnosami a nejasnosami vo vyjadrovaní, ktoré sme predtým dešifrovali. Pri procesoch deduktívneho aj nededuktívneho myslenia sme rozlišovali viaceré fázy: a) podnet = spúšací mechanizmus procesu myslenia; rozlišujeme dva druhy podnetu: → externý = prichádzajúci z vonkajšieho prostredia organizmu, môže ním by výrok inej osoby, nejaká situácia a pod.; → interný = prichádzajúci z vnútorného prostredia organizmu, napr. fyziologické podnety (pocit bolesti, tepla, chladu, ...), nápad, myšlienka, chcenie dosiahnu nieèo a pod.; b) vychádzajúce premisy = po predchádzajúcom podnete sa zaèína proces myslenia tak, že sa nájdu vychádzajúce premisy, prièom èasto býva jednou z premís práve podnet. K nemu sa na základe konkrét-

Dedukcia a indukcia v medzi¾udskej komunikácii

37

nych okolností priradí ïalšia premisa. Z nich sa potom odvíjajú ïalšie kroky usudzovania; c) jednotlivé kroky usudzovania = majú postupnú tendenciu, jednotlivé kroky na seba nadväzujú tak, že sa berú do úvahy všetky možné svety (všetky existujúce možnosti a okolnosti), v prípade každodenného usudzovania je nutné bra do úvahy aj temporálne parametre; b) záver = vychádza z postupnosti predchádzajúcich krokov. Na základe 1. pravdivosti vychádzajúcich premís a 2. na základe brania do úvahy všetkých možných okolností môže by záver pravdivý (správny) alebo nepravdivý (nesprávny, chybný). Nepravdivý záver vzniká vtedy, keï jedna z premís je nepravdivá, prípadne sú nepravdivé obidve premisy alebo sa pri procese usudzovania nezoberú do úvahy všetky možné svety. J. Šefránek tvrdí, že „reálne ¾udské usudzovanie málokedy používa zdåhavé a podrobné odvodzovanie, ... v nejakej situácii (¾udia, vl. EÈ) jednoducho vidia, èo platí a skáèu k záverom“ (ŠEFRÁNEK, 2002: 236). Tento postup je však (ako neskôr ukážeme) èasto zdrojom vzniku chybných logických záverov. V situácii bežnej komunikácie to znamená, že v prípade 2. v mozgovej kôre nie sú vytvorené asociaèné spojenia medzi všetkými skúsenosami (dátami), ktoré sú už uložené v neurónových dráhach jednotlivca (bližšie v kap. 4 tohto príspevku). PRÍKLAD è. 1 A  Na cintorín pôjdeme poobede. B Aha, tak najprv pôjdem beha, nech stihnem svetlo. [= denné svetlo] Analýza príkladu è. 1 Podnet pre spustenie usudzovania osoby B: výrok osoby A = externý podnet. Premisy usudzovania B: podnet + chcem ís beha do prírody. Kroky: branie do úvahy okolnosti: – Keï chcem ís beha do prírody, musím ís za denného svetla. – Beha môžem ís pred odchodom na cintorín alebo po príchode z cintorína. – Ak pôjdeme na cintorín až poobede, po návrate už bude tma. Záver = výrok B: beha do prírody pôjdem pred odchodom na cintorín, a to v dostatoènom predstihu.

38

EVA ÈULENOVÁ

Výsledok analýzy príkladu è. 1: ide o správnu logickú dedukciu. PRÍKLAD è. 2 A Idem do posilòovne. [Teraz] B Zastav sa cestou v obchode a kúp mlieko. Analýza príkladu è. 2 Podnet pre usudzovanie B: výrok osoby A = externý. Premisy: podnet + konkrétna situácia: osoba B práve teraz varí a zistila, že jej chýba ingrediencia, ktorou je mlieko. Nie je však prive¾mi nutná. Kroky: branie do úvahy okolnosti: – B ide do objektu O (posilòovòa; práve teraz), – Z predchádzajúcich skúseností viem, že v B bude v O 60 až 90 minút, – Mlieko budem potrebova asi o 60 až o 90 minút, – Nepotrebujem ho ve¾mi nutne, ale ak bude, jedlo bude ma lepšiu chu, – Poèas cesty k objektu O sa nachádza obchod s potravinami, – A nepodnikne zbytoènú cestu po mlieko, Záver: Ak ide A do O práve teraz, vráti sa o 60 až 90 minút, teda práve vtedy, keï ja budem potrebova mlieko. Nepodnikne zbytoènú cestu, preto môže kúpi mlieko. Výsledok analýzy príkladu è. 2: ide o správnu logickú dedukciu zo strany B. PRÍKLAD è. 3 A V telke je rozprávka. B Mne je to jedno. Môžeš ju necha. Analýza príkladu è. 3 Podnet: výrok osoby A = externý. Premisy: výrok osoby A + konkrétna situácia: vyberáme program, ktorý budeme pozera v televízii. Osoba B je v kuchyni a varí, teda nie je v miestnosti, kde sa nachádza televízia, preto ju nevidí. Kroky usudzovania B: branie do úvahy okolnosti: – Situácia predtým, keï osoba B bola okolím napomenutá, že príliš èasto prepína televíziu.

Dedukcia a indukcia v medzi¾udskej komunikácii

39

– Som (B) v kuchyni a nevidím televíziu. – Rozprávka má priamoèiary dej, nie je zložité domyslie si ho pod¾a zvukov a rozhovorov. – Na základe poèutého dešifrujem dej. – Môžem zosta v kuchyni, a zároveò ma aj zábavu. Záver, ktorý dosiahol A: B v podstate nemusí ma tú zábavu (televíziu), lebo sa venuje inej, dôležitejšej èinnosti (varí), ale ak bude vo ved¾ajšej miestnosti beža v TV rozprávka, môže pod¾a zvukov dešifrova dej. Preto osoba A nechá v TV zapnutú rozprávku. Výsledok analýzy príkladu è. 3: ide o správnu logickú dedukciu zo strany A aj zo strany B. PRÍKLAD è. 4 A Ideme na námestie. Idú aj manželia X,Y. B Pozdravujte Z. Analýza príkladu è. 4 Podnet: výrok osoby A = externý. Premisy: výrok osoby A + spoloèným priate¾om osoby A a manželov X,Y je osoba Z. Kroky: – A oznámila, že ide spolu s X aY na námestie. – A, X a Y idú v rámci vo¾ného èasu. – Z trávi s X aY ve¾a vo¾ného èasu. – Z trávi vo¾ný èas aj s A, avšak menej. Záver: Keïže Z trávi pomerne ve¾a svojho vo¾ného èasu s A a ve¾mi ve¾a svojho vo¾ného èasu s X,Y, pravdepodobne pôjde na námestie aj Z. Výsledok analýzy príkladu è. 4: ide o správnu logickú dedukciu zo strany B. PRÍKLAD è. 5 Situácia: Na pozvanie osoby A prišli do vzdialenej dediny 3 ženy, aby u nej strávili víkend. A Èaute baby! Kde máte chalanov? Analýza príkladu è. 5 Replika osoby A je evidentne záverom usudzovania, hoci môže (a chce) vyzera ako podnet na reakciu osôb (osoby) B.

40

EVA ÈULENOVÁ

Podnet pre usudzovanie osoby A: Zaujíma ma, èi tie ženy majú priate¾ov. Chcem vedie túto informáciu = interný. Premisy: Musím prichádzajúce ženy privíta + nemôžem sa opýta na túto informáciu priamo, nekorešponduje to s konvenèným správaním. Kroky: – Spojím privítanie s otázkou, ktorá bude vyzera spoloèensky prijate¾ne a nenápadne. – Predpokladám, že ženy mi na otázku odpovedia. Záver: Daná replika osoby A, ktorej zámer je ¾ahko dešifrovate¾ný. Výsledok analýzy príkladu 5: ide o logicky nesprávnu dedukciu (repliku), dedukcia je násilná. Nesprávna je preto, že osoba A nezobrala do úvahy všetky možné okolnosti (možné svety), teda: – Osoba A osobne (telefonicky) pozvala len 3 ženy, ktoré osobne pozná. – Osoba A nepozvala mužov. – 3 ženy sú z cudzieho mesta a budú musie v daný èas býva u osoby A v jednom dome. – Ak by prišli 3 ženy a ich 3 priatelia, spolu s rodinou osoby A sa do malých priestorov domu nezmestia. – Osoba A bola dopredu pripravená na príchod 3 osôb (žien). PRÍKLAD è. 6 Situácia: Osoba A vidí rozvrh termínov práce a mená pracovníkov v organizácii O. Vidí, že pracuje B a nepracuje X. Analýza príkladu è. 6 Podnet: B pracuje v organizácii O. A chce vedie, ako sa tam B dostal. = interný. Premisy: B pozná X. + X kedysi pracoval v O tiež. Záver 1: X sprostredkoval B prácu v organizácii O. Záver 2: X a B sú najlepší kamaráti. Výsledok analýzy príkladu è. 6: ide o logicky nesprávnu dedukciu a následnú nesprávnu indukciu. Nesprávna je dedukcia preto, že A nezobral do úvahy všetky možné svety (možnosti), a to:

Dedukcia a indukcia v medzi¾udskej komunikácii

41

– B mohol pracova v O už v minulosti, ale A nemá o tomto fakte poznatky. – O potrebuje pracovníka, ktorý spåòa konkrétne požiadavky O a môže získa kontakt na B bez toho, aby sa B a O osobne poznali. – B môže pozna aj iné osoby pracujúce v O, prièom kvality B vyhovujú O. Indukcia je nesprávna preto, že: – vzah najlepších kamarátov sa zakladá na existencii urèitých vlastností u osoby 1 a u osoby 2 a na iných faktoch, v tomto prípade ide o intenzívny vzah. – A nemá poznatky o existencii intenzívneho vzahu medzi A a X. – Vzah X a B doteraz bližšie osoba A neskúmala. – A a B sa svojím vzahom doteraz neprezentovali ani pred okolím. Na základe našich analýz sa zdá, že deduktívne závery sú v každodenných situáciách správne za urèitých okolností: 1. Ak je proces myslenia spontánny, prirodzený a nenásilný. 2. Ak subjekt pri svojej inferencii berie do úvahy všetky možné svety vo všetkých parametroch a má pravdivé premisy. Akým spôsobom je možné zobra do úvahy všetky možné svety? Pri odpovedi na túto otázku je potrebné zamyslie sa nad povahou samotného myslenia.

Kde má myslenie bázu? Predpokladáme, že myslenie a usudzovanie je jednou z plánovacích èinností mozgu a je súèasou vedomia èloveka. Pod¾a prác ¼. Beòuškovej vzniká v konkrétnych oblastiach mozgovej kôry, ktorá je sídlom kognitívnych procesov (obr. 2). Problém myslenia, vedomia a pamäte ešte nie je dostatoène preskúmaný, v súèasnosti však prebiehajú intenzívne výskumy funkcie a èinnosti ¾udského (i živoèíšneho) mozgu. Aj v našom

42

EVA ÈULENOVÁ

príspevku vychádzame z názoru, že „vedomie je prejavom vysoko a špeciálne organizovanej hmoty v mozgu“ (BEÒUŠKOVÁ , http://ii.fmph. uniba.sk/~benus/courses/neuron.pdf). Ako ïalej uvádza autorka, tento názor v súèasnosti nadobudol detailnejšie argumenty, ktoré sa budú v budúcnosti ešte spresòova a pribudnú i ïalšie argumenty, ktoré si teraz ešte nevieme predstavi (http://ii.fmph.uniba.sk/~benus/courses/neuron.pdf). Pod¾a ¼. BEÒUŠKOVEJ (http://ii.fmph.uniba.sk/~benus/courses/neuron.pdf) vedomie (a teda i plánovanie) sa v priebehu života èloveka vyvíja. Vedomie môže by predreflexívne (vnemy) a reflexívne (sekundárne; teda ja si uvedomujem, že vy si uvedomujete, že druhí si uvedomujú, že vy si uvedomujete). Vznik reflexívneho vedomia predpokladá: 1. urèitú kvantitu neurónov, teda dostatoène ve¾ký mozog; 2. ich rýchlu a prchavú synchronizáciu v rámci jedného mozgu; 3. existenciu a hierarchiu evoluène novších mozgových oblastí, ktoré súvisia s plánovaním èinností (obr. 2) a spoloèenskú komunikáciu a dialóg, pretože tie nás už od detstva uèia predstavova si, èo sa deje v mysli druhého èloveka, vïaka nim sa vyvíja reflexívne vedomie i sebareflexia.

¼udský mozog Odhaduje sa, že v ¾udskom mozgu sa nachádza rádovo 1011 nervových buniek (neurónov) (http://ii.fmph.uniba.sk/~benus/courses/neuron.pdf). Dve tretiny neurónov tvoria 4–6 mm hrubú mozgovú kôru (angl. cerebral cortex), ktorá tvorí jeho silne zvrásnený povrch. Predpokladá sa, že mozgová kôra je sídlom poznávacích (kognitívnych) procesov. Kôra spolupracuje s podkôrovými centrami, ktoré sú umiestnené v strede mozgu a sú evoluène staršie ako kôra. Vstup zo všetkých zmyslových orgánov prechádza cez talamus. Emócie a pamäové funkcie závisia od neporušenosti štruktúry nazvanej limbický systém. Keï sa napr. poruší jedna jeho dôležitá èas – hipokampus – èlovek (i zvieratá) strácajú schopnos zapamäta si nové udalosti.

ra

yv

t

ô ra

ick ie zra vé

Pre fron tálna kôra

ko ob la s ti P rim árna zra kov á kôra

Talamus C erebe llum

Oko

OBR. 1. ¼udský mozog (pod¾a ¼. BEÒUŠKOVEJ, http://ii.fmph.uniba.sk/~benus/courses/neuron.pdf)

Dedukcia a indukcia v medzi¾udskej komunikácii

yšš

im

mo

ák

ch

Pr

a á rn

ck o ri

ra r

F ro

kô

H ie

Povrch mozgu tvorí silne zvrásnená mozgová kôra, sídlo kognície. Evoluène najmladšou je prefronálna kôra. Podkôrové èasti (napr. talamus) sú evoluène staršie ako kôra. Cez talamus idú všetky zmyslové podnety. V mozgu èloveka sa nachádza rádovo 1011 nervových buniek – neurónov. Každá z nich vytvára kontakty na rádovo 10-tich tisícoch iných neurónov a na sebe prijíma signály z kontaktov od iných rádovo 10-tich tisícov neurónov. Rýchle spracovanie signálov v rámci jednej bunky má elektrickú povahu a prenos signálov z jednej bunky na druhú má chemickú povahu. Jednotlivé funkèné oblasti tvoria navzájom reciproène husto pospájané a hierarchicky zorganizované neurónové siete. Napr. v zrakovej kôre sa uvažuje asi o 20 hierarchicky rôznych oblastiach.

ln a n tá

43

44

OBR. 2. Rozdelenie kôry mozgu pod¾a typu funkcie (pod¾a ¼. BEÒUŠKOVEJ, http://ii.fmph.uniba.sk/~benus/courses/neuron.pdf)

EVA ÈULENOVÁ

Zhruba jednu polovicu celkovej plochy kôry zaberajú asociaèné oblasti. V parietálno-temporálno-okcipitálnej asociaènej kôre sa asociujú zmyslové a jazykové informácie. V limbickej asociaènej kôre sa asociujú pamäové a emoèné informácie. Globálnu asociáciu a organizáciu má na starosti prefrontálna asociaèná kôra, kde sídlia pozornostné a plánovacie funkcie. Každá z týchto oblastí má ešte jemnejšie èlenenie (BEÒUŠKOVÁ, KANDEL, 1991).

Dedukcia a indukcia v medzi¾udskej komunikácii

45

¼. BEÒUŠKOVÁ (http://ii.fmph.uniba.sk/~benus/courses/neuron.pdf) pod¾a Wolfa Singera (spoluobjavite¾a synchrónnych oscilácií súvisiacich s vnímaním) ïalej uvádza, že reflexívne vedomie by vzniklo z takých istých procesov, ale tieto procesy by sa neaplikovali na signály prichádzajúce zo zmyslových èastí kôry, ale na signály pochádzajúce z asociaèných èastí mozgovej kôry, ktoré zahàòajú hlavne oblasti spracúvajúce jazyk (reè a text) a oblasti, v ktorých sídlia naše predstavy, pamä a emócie (obr. 2). Z toho možno (ve¾mi zjednodušene) predpoklada, že proces dedukcie (ale aj indukcie) sa objavuje v asociaèných oblastiach. V tzv. neurónových mapách sú ukotvené dáta (informácie), ktoré sme získali konkrétnou skúsenosou a pri dostatoènej aktivácii neurónov dochádza ku spojom v neurónových dráhach v asociaèných oblastiach mozgovej kôry. Zjednodušene by sme mohli poveda, že na základe urèitého podnetu sa aktivujú neuróny, ktoré vyšlú impulzy. Zo skúsenostných máp sa vplyvom asociaèných spojení „vytiahnu“ dáta, s ktorými sa existujúce dáta (alebo dáta získané podnetom) spoja a vznikne ïalšia, nová informácia.

Záver V bežnej komunikácii možno všíma si i podrobnejšie analyzova myslenie konkrétneho èloveka. Procesy myslenia môžu by momentálne prebiehajúce, ale môže ís aj všeobecne o spôsob myslenia. Ten je ovplyvòovaný povahou, temperamentom i skúsenosami jednotlivca. Momentálne prebiehajúce procesy myslenia v komunikácii môžu by založené na dedukcii alebo nededukcii (indukcii, abdukcii). Pri bližšej analýze replík v bežnej komunikácii je možné dešifrova i samotné procesy predchádzajúce vzniku danej repliky. Zároveò je možno predpoklada, že deduktívne i nededuktívne myslenie je súèasou vedomia a vzniká v špeciálne organizovanej hmote mozgovej kôry, konkrétne v jej asociaèných oblastiach.

46

EVA ÈULENOVÁ

Literatúra BEÒUŠKOVÁ ¼.: Neurovedné okno do vedomia. http://ii.fmph.uniba.sk/~benus/courses /neuron.pdf BEÒUŠKOVÁ ¼.: Kognitívne vedy – Neurovedy 1 – Neurón a mozog. http://ii.fmph. uniba.sk/~benus/courses/neuron.pdf BEÒUŠKOVÁ ¼. 2000: Neurónové siete a vnímanie. „Quark”, 6(9), s. 21–23. http://www.fses.uniba.sk/courses/inf/doc/slidy11.doc http://sk.wikipedia.org/wiki/Usudzovanie http://sk.wikipedia.org/wiki/Logika http://www.ys.sk/entry/1091544375.php,30.11.2006 KVASNIÈKA V.: Logika. www2.fiit.stuba.sk/~kvasnicka/Mathematics/01.tyzden/logikaI.pdf ŠEFRÁNEK J., 2000: Kognícia bez mentálnych procesov. In: RYBÁR J., BEÒUŠKOVÁ ¼., KVASNIÈKA V., red.: Kognitívne vedy. Bratislava.

Deduction and Induction in Interpersonal Communication Summary The contribution “Induction and deduction in interpersonal communication” deals with processes of deductive and non-deductive thinking in everyday communication that are often not realized. It analyzes particular conversations and aims to reveal their logical basis. The second part of the contribution aims to reveal the physiological basis of these processes and show the processes in the human brain.

ZDENKO DOBRÍK Katedra germanistiky, Filologická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Klasifikácia anglicizmov a oblasti ich používania v súèasnej nemèine a slovenèine Prenikanie cudzích slov a iných jazykových výrazov cudzieho pôvodu do prijímajúcich jazykov závisí v podstatnej miere od vzájomných kultúrnych a jazykových kontaktov. Preto zaèíname struèným chronologickým preh¾adom o kultúrnom a jazykovom vplyve niektorých anglofónnych krajín na nemecky hovoriace krajiny a na Slovensko. Anglicko-nemecké jazykové kontakty boli až do konca 17. storoèia ve¾mi skromné. Pod¾a PLÜMEROVEJ (2000: 213) prevzala nemèina z angliètiny od roku 1200 do roku 1640 len nieko¾ko slov, napr. Boot, Dock, Dogge, Flagge, Gentleman, Kabine, Kersey, Lord, Peterspfennig, Pickelhring, Sterling, Toback, Utopie. Od polovice 17. storoèia dochádza postupne k presmerovaniu intelektuálnej orientácie Nemecka z Francúzska na Anglicko. Nová intelektuálna orientácia Nemecka vyplývala z toho, že ostrovný štát ponúkal kontinentálnej Európe obsahovo nové politické inštitúcie, nové myšlienky filozofov a napokon aj svojrázny anglický životný štýl a módu. Vplyv Anglicka v Nemecku dosahuje vrchol propagovaním ostrovných destinácií a pútavých cestopisov. V dôsledku dlhodobej francúzskej duchovnej nadvlády ovládala v poèiatoènom období presmerovania intelektuálnej orientácie angliètinu ešte len malá èas obyvate¾stva. Preto sa v tomto období neprekladajú mnohé anglické diela priamo do nemèiny, ale do francúzštiny. Najdôležitejšími oblasami an-

48

ZDENKO DOBRÍK

glického vplyvu v nemeckých jazykových oblastiach boli Hamburg, Lipsko, Göttingen a Zürich. Hanzovné mesto Hamburg bolo sídlom English Court, anglickej kolónie. V Lipsku diskutovali Johann Christoph Gottsched a èlenovia „Deutschübende poetische Gesellschaft“ o dielach Addisona a Popesa. Göttingen sa stal po založení personálnej únie Hannoveru s Ve¾kou Britániou najdôležitejším centrom anglického vplyvu v Nemecku. Vysokú prestíž získala postupne Univerzita v Göttingene, na ktorej neskôr študovali mnohí anglickí študenti. V Zürichu založil a podporil Johann Jakob Bodmer salón pre anglické básnické umenie a literárnu kritiku, tzv. Bodmerov krúžok. Na prelome 19. a 20. storoèia sa stala angliètina spoloèensky prestížnym jazykom najlepšie situovaných Berlínèanov. Zastúpila tak vedúcu pozíciu francúzštiny, ktorá stratila na atraktívnosti a popularite najmä po prehratých Napoleonových vojnách. Prenikanie anglicizmov do nemèiny v tom èase podporoval rozvinutý anglický  priemysel, slobodná tlaè atï. Z anglicizmov, ktoré sa vtedy vyskytovali v nemèine, zostalo v súèasnej nemèine len nepatrné množstvo. Krátko po skonèení prvej svetovej vojny zaèal zosilòova vplyv americkej angliètiny na úkor britskej. Vzrastajúci vplyv americkej angliètiny na nemèinu odrážal najmä silnejšiu geopolitickú pozíciu, ktorú získali Amerièania v Európe po prvej svetovej vojne. Po skonèení druhej svetovej vojny, ktorá znamenala krízu všestranných vzahov aj medzi nemecky a anglicky hovoriacimi krajinami (okrem Švajèiarska), dochádza k prudkému oživeniu vzájomných kultúrnych, vedeckých a jazykových kontaktov. V nemecky hovoriacich krajinách nachádzajú priaznivú odozvu najmä anglické originálne i preložené literárne diela. Okrem nich zaplavujú nemeckú jazykovú oblas najmä americké filmy, televízne programy, noviny a èasopisy, populárna hudba a muzikály. B. CARSTENSEN (1965: 15) oznaèuje atmosféru tohto obdobia, ktorá prepukla najmä medzi mladými ¾uïmi, za amerikomániu. Pod týmto slovom sa pod¾a neho skrýva nekritické prijímanie všetkého, èo pochádza z Ameriky (vrátane preberania cudzích slov). V súèasnosti sa amerikománia oslabila. Mnoho mladých ¾udí hodnotí importované produkty americkej kultúry selektívne a kriticky. Napriek tomu sa posilòuje ešte viac vzájomná previazanos v oblasti kultúry, vedy a každodennej jazykovej komunikácie medzi anglicky a nemecky hovoriacimi krajinami v dôsledku globalizácie.

Klasifikácia anglicizmov a oblasti ich používania...

49

Slovensko malo v minulosti s anglofónnym krajinami ove¾a skromnejšie jazykové a kultúrne vzahy. Na ich rozvoj pozitívne vplývali dve skutoènosti: 1. kultúrne a iné aktivity tých osobností v zámorských štátoch, ktoré boli súèasou niektorej z emigraèných vån, 2. zaèlenenie Slovenska do 1. Èesko-slovenskej republiky.

Definícia anglicizmov a kritéria ich hodnotenia v nemèine a slovenèine Anglicizmy sa vymedzujú ako „die Bezeichnungen für Wörter aus dem britischen oder amerikanischen Englisch in einer anderen Sprache, sowie für nicht übliche Kompositionen und alle Arten der Veränderung von Wortbedeutungen oder Wortverwendungen nach britischen (Britizismen) oder amerikanischen Vorbild (Amerikanismen) im Deutschen, z. B. stress, boss und Wendungen wie „das macht keinen Unterschied“ (von engl. „that makes no difference“)“ (Brochhausenzyklopädie, 1986: 580). Pretože mnohé citátové anglicizmy (napr. OZ Küche) nie sú etymologicky a významovo usúvzažnené iba na USA a Ve¾kú Britániu, považujeme za zmysluplné, aby v budúcnosti zaradili výkladové a encyklopedické slovníky, ale aj iná odborná literatúra explicitne do definície anglicizmov ako oblasti pôvodu citátových slov aj krajiny Commonwealthu ako celok. Takto doplnená definícia anglicizmov by jasne signalizovala, že rôznorodé národné a etnické spoloèenstvá Commonwealthu a ich kultúry nie sú len pasívnymi prijímate¾mi angliètiny, ale samy ju dopåòajú a rozvíjajú pod¾a ich komunikaèných potrieb. Existujú slovníky, ktoré v ojedinelých prípadoch uvádzajú nesprávne etymologický pôvod jednotlivých slov. Za anglicizmy oznaèujú aj tie slová, ktoré nimi v skutoènosti nie sú. Napr. slovo barbecue (spoloèenské zhromaždenie ¾udí, na ktorom sa vonku griluje mäso) nemá anglický pôvod, ale pochádza z americko-španielskeho slova barbacoa. Barbacoa bolo pravdepodobne prevzaté z jazyka taino, ktorý kedysi používal dnes už vymretý národ Aravakov, obývajúci Ve¾ké Antily, Bahamy a Kubu. Napriek tomu zaradili 4 Jêzyki...

50

ZDENKO DOBRÍK

ŠALING, IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, MANIKOVÁ (2000: 150) slovo barbecue medzi anglicizmy. Preto musia zostavovatelia slovníkov pozornejšie zisova, resp. overova etymologický pôvod slov. Iba takto sa dá vyhnú tomu, aby sa pôvodné vlastníctvo urèitého jazyka a urèitej kultúry (v tomto prípade jazyka a kultúry taino) neprávom stalo pôvodným vlastníctvom iného jazyka a inej kultúry (angliètiny a americkej, resp. anglickej kultúry). Doterajšie výsledky etymologických výskumov anglicizmov ukazujú, že ich èlenenie (okrem citátových slov) na britské a americké nie je vyhovujúce, pretože „bei vielen Wörtern läßt sich die Scheidung zwischen Amerikanismen und Britizismen nur mit Mühe aufrechterhalten, und die philosophische Exaktheit wäre hier nicht gewährleistet, wenn man mehr als Englisch sagte“ (CARSTENSEN, 1965: 18). Preto nebudeme ani my rozlišova medzi americkými a britskými anglicizmami. Za všeobecne akceptované kritérium klasifikácie anglicizmov sa považuje v odbornej literatúre stupeò ich adaptácie v prijímajúcich jazykoch. Adaptácia je prispôsobenie sa jazykového prostriedku, napr. pomenovania systému preberajúceho jazyka. Adaptácia jazykových prostriedkov umožòuje ich posun z periférie do centra slovnej zásoby. Tieto sa vyvíjajú „v procese adaptácie v preberajúcom jazyku špecifické adaptaèné mechanizmy, ktorými sa postupne preklenú prípadné ažkosti a prekážky adaptácie. Tieto mechanizmy sa navzájom líšia pod¾a toho, aká je intenzita kontaktov preberajúceho jazyka s východiskovým jazykom a aké sú štrukturálne rozdiely medzi týmito jazykmi. Procesy transfonizácie, transmorfemizácie, transmorfologizácie, transsémantizácie, transderivácie, transkolokácie majú inú podobu pri preberaní lexikálnych jednotiek z angliètiny do súèasnej spisovnej slovenèiny ako pri preberaní nemeckých prvkov do slovenèiny v minulých historických obdobiach“ (FURDÍK, 1994: 97). Slovenská lingvistická literatúra uvádza štyri kategórie slov cudzieho pôvodu (vrátane anglicizmov): 1. Úplne zdomácnené slová cudzieho pôvodu – domáce slová. 2. Menej zdomácnené slová cudzieho pôvodu – prevzaté slová sa postupne prispôsobujú systému prijímajúceho jazyka. 3. Nezdomácnené slová cudzieho pôvodu – cudzie slová sa neprispôsobili systému prijímajúceho jazyka.

Klasifikácia anglicizmov a oblasti ich používania...

51

4. Tzv. lexikálne citáty – ustálené slovné spojenia, ktoré tvoria svojráznu èas výrazových prostriedkov, reprodukované v tom cudzom jazyku, z ktorého sa prevzali. YANG (1990: 9) rozoznáva nasledujúce kategórie anglicizmov v nemèine: 1. Konvenèné anglicizmy, ktoré sú z h¾adiska ich fonetickej, fonologickej, grafickej, morfologickej a väèšinou aj sémantickej adaptácie ustálené. Prejavom ich ustálenosti je to, že im patrí stabilné miesto v centre jazykového systému, napr. Computer, Manager, Marketing, víkend, kemping. 2. Anglicizmy, ktoré prechádzajú procesom konvencionalizácie. Tieto sa ešte vnímajú väèšinou ako cudzie slová. Ich status je na periférii jazykového systému. V tejto fáze ich konvencionalizácie (adaptácie) nie je možné pri jednotlivých slovách predpoklada, èi sa presunú do centra jazykového systému alebo zaniknú, napr. voten, barbecue, resp. provider, negociova, insidertrading. 3. Citátové slová a vlastné mená – tieto anglicizmy obsahujú spravidla informácie o reáliách anglofónnych krajín, napr. Cambridge, Holywood, White House. Propriá – citátové slová sa nemusia vždy viaza iba na anglofónnu kultúru, napr. Domovina Dancers – názov kanadského ¾udového súboru, v ktorom vystupujú kanadskí Slováci. Ich repertoár tvoria väèšinou slovenské ¾udové piesne. Pomenovanie tohto súboru, ktoré sa skladá z anglickej i slovenskej zložky, môže signalizova, že èlenovia súboru považujú za svoju vlas dve krajiny – Slovensko (Domovina) a Kanadu (Dancer). Ako vidie, nemeckí a slovenskí lingvisti vychádzajú pri klasifikácii slov cudzieho pôvodu (anglicizmov) zo stupòa ich adaptácie v prijímajúcom jazyku. Preto sa tieto klasifikácie navzájom odlišujú len nepodstatne (porovnaj lexikálne citáty a nezdomácnené slová cudzieho pôvodu versus citátové slová a vlastné mená). Osobitnú triedu slov tvoria pseudoanglicizmy (Scheinentlehnugen), pretože majú zvláštny vzah k anglicizmom. Ide o slová, ktoré vznikajú v prijímajúcom jazyku z jazykových prostriedkov angliètiny. V angliètine sú tieto slová z  formálneho h¾adiska neznáme. Pseudoanglicizmy sa vnútorne èlenia v závislosti od toho, v èom sa uskutoènila ich špecifická 4*

52

ZDENKO DOBRÍK

(vlastná) cesta vývoja (CARSTENSEN, BUSSE, 1993). O vnútornom èlenení pseudoanglicizmov a o vhodnosti (opodstatnenosti) týchto pojmov sa zmieòujeme neskôr.

Oblasti používania anglicizmov v nemèine a slovenèine Anglicizmy a ostatné cudzie slová sú súèasou rôznych textov. REIßOVEJ (1977) typológiu textov považujeme za najvhodnejšiu na to, aby sme urèili, v ktorých textoch sa vyskytujú anglicizmy najviac a akú funkciu v nich majú. Typológia textov pod¾a Reißovej vychádza z Bühlerovho modelu jazykových funkcií. Pod¾a toho, ktorá jazyková funkcia je v texte dominantná, rozlišuje autorka informatívne, expresívne a operatívne texty. V informatívnych textoch prevláda zobrazovacia funkcia, jej cie¾om je informova recipienta textu o mimojazykových faktoch a skutoènostiach. Rozhodujúca úloha v expresívnych textoch patrí výrazovej funkcii, ktorá vyjadruje postoj hovoriaceho k opisovaným javom. V operatívnych textoch má najdôležitejší význam apelová funkcia, pretože cie¾om týchto textov je ovplyvòova rozhodnutia ich recipienta. S anglicizmami sa najèastejšie stretávame v operatívnych a informatívnych textoch tak v nemèine, ako aj slovenèine. Autori operatívnych (najmä reklamných textov) pomenúvajú anglicizmami názvy, vlastnosti alebo funkènos produktov a služieb zámerne a cie¾avedome. Prostredníctvom anglicizmov pôsobia autori reklamy na potenciálneho zákazníka, aby si kúpil anglicky oznaèené produkty, pretože sú pod¾a nich modernejšie, prestížnejšie, kvalitnejšie v porovnaní s ostatnými. V operatívnych a informatívnych textoch sa oznaèujú anglicizmami najèastejšie tovary, služby a mnohé iné mimojazykové entity z oblasti: – odievania, kozmetiky, napr. hair spray, make-up, shampoo, skin perfecting creme, speed stick deodorant, T-shirt;

Klasifikácia anglicizmov a oblasti ich používania...

53

– potravín, jedál a technického servisu na prípravu jedál, napr. cracker, drink, fast food, French fries, hamburger, hot dog, cheesburger, orange juice, popcorn, sauce, steak, toast bread; – cestovania, športu, fitnessu a trávenia vo¾ného èasu, napr. aerobic, baseball, business class, last minute, fitness center, charter flight, parking, rafting, skiing, skateboard, snowboard, stand-by ticket, stretching, travel, trip; – kultúrneho priemyslu, napr. band, clip, cartoon, hits, horror, mega juke-box, music, pop, science fiction, show, sitcom, soap opera, story, talk show, thriller, Top Ten, video; – hospodárstva, najmä burzy, bankovníctva a obchodu, napr. bank card, barter, bonus, broker, business, credit card, commercial company, consumer, debit, deposit, distributor, dumping, flow cash, foreign currency, franchising, change, joint venture; – výpoètovej techniky, internetu a telekomunikácií, napr. copier, e-mail, hardware, know-how, laptop, modem, notebook, scanner, software, wordprocessor. Okrem spomínaných pomenovaní oznaèujú anglicizmy: – názvy firiem a produktov, napr. CINEMATON, INTERSONIC, SLOVAK TELECOM, US-Steel, Whirlpool, Wrigley´s chewing gum, Uncle Ben´s; – názvy športových podujatí, ktoré sa pravidelne opakujú, napr. ATP Tour, NBA, NHL, Czech Indoor, Fed Cup, – názvy inštitúcií, obchodov a reštaurácií, napr. English Teaching Center, Real Estate Agency. Nezriedka má jedna a tá istá lexéma súèasne zobrazovaciu a apelovú funkciu. Stáva sa to vtedy, keï je súèasou súbežne informatívneho a operatívneho (reklamného) textu. Ukážeme si to na viacslovnom pomenovaní Czech Indoor: „Vèera pokraèoval tretí roèník tenisového turnaja Czech Indoor. Prekvapenia sme sa síce nedoèkali, ale obidva semifinálové zápasy predstihli svojou úrovòou oèakávania tenisových odborníkov aj divákov. Preto si nenechajte újs zajtrajšie finálové stretnutie Czech Indoor, ktoré vysielame v priamom prenose o 15. hod“. V prvej vete Vèera pokraèoval tretí roèník tenisového turnaja Czech Indoor plní pomenovanie zobrazovaciu funkciu. V poslednej vete má zároveò zo-

54

ZDENKO DOBRÍK

brazovaciu a apelovú funkciu. To znamená, že konkrétny význam a funkciu nadobúda ktoráko¾vek z vyššie uvedených lexém len v jazykovom kontexte, do ktorého je táto zaradená.

Zhrnutie Rozsah prenikania anglicizmov do nemèiny a slovenèiny závisí v každom èasovom období v podstatnej miere od úrovne kultúrnych a jazykových kontaktov medzi anglofónnymi a nemecky hovoriacimi krajinami, resp. Slovenskom. Od polovice 17. storoèia až do roku 1989 boli kontakty medzi najvplyvnejšími anglofónnymi krajinami (Anglicko, Amerika, Austrália atï.) a nemecky hovoriacimi krajinami ove¾a rozvinutejšie (ak pravdaže abstrahujeme od rokov vzájomných vojen a iných závažných nedorozumení), ako medzi anglofónnymi krajinami a Slovenskom. Slovensko zažilo plodné obdobie rozvoja vzájomných vzahov ako súèas Èeskoslovenska v rokoch 1918–1938. Po roku 1989 sa situácia vo vzájomných vzahoch medzi Èeskoslovenskom, neskôr Slovenskom a anglofónnymi krajinami radikálne zlepšila. Všeobecne akceptovaným kritériom klasifikácie anglicizmov v nemeckej a slovenskej lingvistickej literatúre je stupeò ich adaptácie v prijímajúcich jazykoch. Najväèšie zastúpenie majú anglicizmy v obidvoch prijímajúcich jazykoch v rámci operatívnych a informatívnych textov. Anglicizmami oznaèujú najèastejšie pojmy z oblasti: a) ekonomiky a hospodárstva; b) výpoètovej techniky, internetu a telekomunikácií; c) cestovania, športu, trávenia vo¾ného èasu atï. V súèasnom používaní a zastúpení anglicizmov v jednotlivých textoch neexistujú rozdiely medzi nemèinou a slovenèinou.

Klasifikácia anglicizmov a oblasti ich používania...

55

Literatúra BOSÁK J., 2003: Procesy internacionalizácie dnes. „Jazykovedný èasopis“, 54, s. 3–5. CARSTENSEN B., 1965: Englische Einflüsse auf die deutsche Sprache nach 1945. „Beiheft zum Jahrbuch für Amerikastudien“, 13. Heidelberg. GESTER S., 2001: Anglizismen im Tschechischen und im Deutschen. Bestandsaufnahme und empirische Analyse im Jahr 2000. Frankfurt am Main. KATRENIAKOVÁ Z., 2002: Anglicizmy v slovenèine z h¾adiska didaktickej komunikácie. Banská Bystrica. MALÁ E., 2002: Monitoring of English Borrowings in the Slovak Language. In: Sborník prací z  X. mezinárodní vìdecké konference Lingua et communicatio in sphaera mercaturae. Ostrava, s. 195–198. STICKEL G., 2001: Neues und Fremdes im deutschen Wortschatz. Berlin. ŠALING S., IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ M., MANIKOVÁ Z.: Ve¾ky slovnik cudzich slov. Ve¾ky Šariš 2000.

Classification of English Loanwords and Spheres of Their Usage in Contemporary German and Slovak Summary The extent of English loanwords penetration to German and Slovak language has mainly depended in all periods on a level of cultural and language contacts among English speaking and German speaking countries or Slovakia. Generally accepted criterion of English loanwords classification in German and Slovak linguistic literature is a degree of their adaptation in borrowing languages. English loanwords are mainly present in operative and informative texts in German and Slovak (as borrowing languages). They are usually terms from spheres such as economy; information technology, Internet and telecommunication; travelling, sport, leisure time activities etc. There are no differences in current usage and part of English loanwords in particular texts in German and Slovak.

IRENEUSZ HYRNIK Uniwersytet w Ostrawie

Wp³ywy obce w leksyce polskiej koñca XX wieku* Jêzyki narodów wspó³pracuj¹cych ze sob¹ na polu kultury, nauki i techniki wp³ywaj¹ na siebie. Spo³ecznoœæ rozwiniêta pod wzglêdem kulturowym, naukowym lub technologicznym intensywniej oddzia³uje na partnera pozostaj¹cego z nim w kontakcie. Rezultatem kontaktów miêdzy u¿ytkownikami ró¿nych jêzyków s¹ wyrazy obcego pochodzenia, zapo¿yczenia i tzw. cytaty. Do badañ nad s³ownictwem obcego pochodzenia w jêzyku polskim wybraliœmy S³ownik wyrazów obcych [dalej: SWO] El¿biety Sobol w jego wersji komputerowej w edycji PWN z 1998 roku. Wersja komputerowa tego s³ownika w kwestiach najbardziej nas interesuj¹cych niewiele ró¿ni siê od orygina³u ksi¹¿kowego z roku 1997 (SOBOL, 1997). Komputerowy s³ownik jêzyka polskiego PWN z roku 1998 zawiera, oprócz SWO, tak¿e S³ownik jêzyka polskiego pod redakcj¹ Mieczys³awa SZYMCZAKA (1998). W badaniach wykorzystane zosta³y równie¿ inne s³owniki, których spis znajduje siê na koñcu artyku³u. SWO zawiera 29 716 wyrazów-hase³. W wypadku 2 152 z nich nie podano etymologii. W tych wypadkach korzysta³em z innych s³owników wyrazów obcych, s³owników etymologicznych w celu opisania pochodzenia tych wyrazów-hase³. Równie¿ zamieszczone w SWO etymologie hase³ porównywano z podan¹ w innych s³ownikach. * W niniejszym artykule przedstawione zosta³y fragmenty badañ nad zapo¿yczeniami w polszczyŸnie.

Wp³ywy obce w leksyce polskiej koñca XX wieku

57

TABELA 1. Podzia³ hase³ w SWO wed³ug kategorii Kategoria

Liczba hase³ w SWO

Rzeczowniki

22 427

Przymiotniki

3 414

Czasowniki

1 550

Niezaszeregowane

2 325

Niezaszeregowane pozosta³y has³a, które trudno by³oby przyporz¹dkowaæ do którejkolwiek z wiêkszych grup. Osobno tworzy³y kilka grup po kilkadziesi¹t, a czasem nawet tylko kilka wyrazów. Znajduj¹ siê wœród nich m.in. liczebniki, wyra¿enia o znaczeniu przys³ówkowym, skróty i symbole, nazwy w³asne, przys³owia itp. Niektóre wyrazy przejmowane by³y do jêzyka polskiego z kilku jêzyków równolegle. W SWO zaznaczone to zosta³o w etymologii wyrazu, np. przy haœle adnominalny czytamy ‹niem., ang. adnominal, od ³ac. ad nomen ‘przy rzeczowniku’, p. adwerbalny›. Trudno te wyrazy analizowaæ z punktu widzenia ich pochodzenia (HENKE, 1970). Podobne trudnoœci napotkaliœmy przy badaniu pochodzenia wyrazów z³o¿onych z czêœci niejednorodnych, które nie by³y przejmowane jako ca³oœæ z jednego konkretnego jêzyka. Wszystkie te wyrazy zosta³y potraktowane osobno.

Rzeczowniki-cytaty Ze zbioru 22 427 rzeczowników znajduj¹cych siê w SWO wy³oniliœmy 1 365 (ponad 6%) rzeczowników-cytatów, czyli takich, które w mowie zachowuj¹ swoje obce brzmienie, a w piœmie czêsto zaznacza siê ich obcoœæ dodatkowo kursyw¹ (KANIA, TOKARSKI, 1984: 145). Rzeczowniki te s¹ zasadniczo nieodmienne, a jeœli chcielibyœmy je odmieniaæ, musielibyœmy je choæ czêœciowo spolonizowaæ, np. replay → w repleju, lub u¿yæ w zapisie apostrofu, np. replay → w replay’u.

58

IRENEUSZ HYRNIK

W tabeli 2. (por. wykres 1.) zestawiono liczby rzeczowników-cytatów z jêzyków Ÿród³owych. Wyrazy-cytaty pochodz¹ce z jêzyków, w których nie jest u¿ywany alfabet ³aciñski lub jego odmiany, np. z jêzyka greckiego, hebrajskiego, japoñskiego, rosyjskiego, zapisywane s¹ zazwyczaj zgodnie z przyjêtymi w Polsce regu³ami transkrypcji lub transliteracji. TABELA 2. Liczba rzeczowników-cytatów w SWO z jêzyków Ÿród³owych Jêzyk Ÿród³owy

Liczba wyrazów-cytatów

Angielski

425

£aciñski

362

Francuski

305

W³oski

122

Hiszpañski

47

Niemiecki

35

Portugalski

12

Grecki, hebrajski, japoñski, norweski i in.

do 10

Razem

hiszpañski 3

niemiecki 3

1 365

reszta 5

angielski 31

w³oski 9

francuski 22

³aciñski 27

WYKRES 1. Udzia³ procentowy poszczególnych jêzyków Ÿród³owych, z których pochodz¹ rzeczowniki-cytaty w SWO

Wp³ywy obce w leksyce polskiej koñca XX wieku

59

Do rzeczowników-cytatów pochodz¹cych od nazw w³asnych nale¿¹ rzeczowniki nazywaj¹ce potrawy lub napoje, rasy zwierz¹t lub odmiany roœlin, jednostki fizyczne itp., np. armagnac, beaujolais, calvados, casanova, jersey, joule, volt, które powsta³y od toponimów i antroponimów. Odnotowano 32 takie rzeczowniki, czyli 2,34% wszystkich rzeczowników-cytatów. Oprócz tego w SWO pojawi³y siê 98 razy nazwy firmowe. Sporadycznie w SWO wyst¹pi³y rzeczowniki-cytaty (np. scribanne, pengö) przejête z jêzyków holenderskiego, rosyjskiego, wêgierskiego itp.

Pozosta³e rzeczowniki Pozosta³e 21 062 rzeczowniki to b¹dŸ wyrazy zaadaptowane ju¿ w jêzyku polskim, b¹dŸ takie, które przez podobieñstwo do swojskich lub przyswojonych wyrazów nie wymaga³y przekszta³ceñ. Wiêkszoœæ rzeczowników przejêtych z dwu lub wiêcej jêzyków równolegle mo¿na zaliczyæ do tzw. internacjonalizmów (KANIA, TOKARSKI, 1984: 145; DAMBORSKÝ, 1999: 17, 51–81) oraz ich pochodnych utworzonych ju¿ na gruncie polskim. Jest ich ³¹cznie 3 708. Jako Ÿród³a bezpoœrednie po¿yczek oznaczane s¹ najczêœciej jêzyki francuski, niemiecki i angielski. £acina i greka najczêœciej stanowi¹ zaœ Ÿród³a pierwotne. Reszta rzeczowników (w sumie 17 354) przejêta zosta³a z ró¿nych jêzyków. Czasami s¹ to tzw. po¿yczki przechodnie lub wêdrowne (S OBOL, 1998: ród³a zapo¿yczania) – po¿yczka stopniowo przejmowana by³a przez kolejne jêzyki. W tabeli 3. zestawiono liczby rzeczowników w SWO z poszczególnych jêzyków Ÿród³owych zapo¿yczeñ. Sporadycznie w SWO pojawi³y siê rzeczowniki (np. menhir, negus) przejête z jêzyków afgañskiego, bretoñskiego, etiopskiego, islandzkiego itd. Jêzyki bengalski, celtycki, drawidyjski itd. wskazane s¹ w SWO tylko jako pierwotne Ÿród³a zapo¿yczeñ, choæ do jêzyka polskiego zapo¿yczenia te przedosta³y siê za poœrednictwem innych jêzyków (zazwyczaj jêzyków ludnoœci nap³ywowej).

60

IRENEUSZ HYRNIK

TABELA 3. Liczba rzeczowników w SWO z poszczególnych jêzyków Ÿród³owych Jêzyk Ÿród³owy

Liczba rzeczowników

Francuski

4 002

Grecki

3 055

£aciñski

3 073

Niemiecki

2 402

Angielski

1 693

W³oski

523

Rosyjski

323

Hiszpañski

177

Ukraiñski

151

Czeski

134

Arabski

123

Holenderski

91

Japoñski

81

Turecki

72

Osmañski

70

Wêgierski

67

Hebrajski

63

Sanskryt

54

Chiñski

32

Malajski, portugalski

31

Perski

28

Jidysz, rumuñski

22

Hindi

16

Szwedzki

13

S³owacki

12

Eskimoski, fiñski, litewski, mongolski, norweski, serbski, staroruski, tupi-guarani i in. Razem

do 10 16 538

Wp³ywy obce w leksyce polskiej koñca XX wieku

61

W SWO okreœlone równie¿ zosta³o pochodzenie wyrazów od nazw firmowych (45 rzeczowników) i od nazw w³asnych (739 rzeczowników). W kilkudziesiêciu wypadkach (32 rzeczowniki) nie mo¿na by³o nawet za pomoc¹ innych s³owników wiarygodnie okreœliæ pochodzenia zapo¿yczenia. W sumie 816 rzeczowników w SWO pochodzi od nazw w³asnych, firmowych b¹dŸ jest niewiadomego pochodzenia (zob. tabela 4.). TABELA 4. Liczba zapo¿yczeñ rzeczowników w SWO pochodz¹cych od nazw firmowych, nazw w³asnych oraz niewiadomego pochodzenia Pochodzenie

Liczba rzeczowników

Od nazwy w³asnej

739

Od nazwy firmowej

45

Nie wiadomo

32

Razem reszta 15

816 angielski 10

w³oski 3 francuski 22 niemiecki 14

WYKRES 2. Udzia³ procentowy poszczególnych jêzyków Ÿród³owych, z których pochodz¹ rzeczowniki w SWO

³aciñski 18

grecki 18

62

IRENEUSZ HYRNIK

Przymiotniki-cytaty Równie¿ wœród przymiotników pojawi³y siê cytaty. W sumie w SWO by³o ich 49 (niespe³na 1,5%). Do przymiotników-cytatów zaszeregowaliœmy tak¿e wyrazy czêœciowo ju¿ zaadaptowane w jêzyku polskim, lecz form¹ sufiksow¹ daleko jeszcze odbiegaj¹ce od polskiej normy przymiotników, np. szoking, nonajron, mikro. Tabela 5. i wykres 3. pokazuj¹, z których jêzyków przymiotniki-cytaty pochodz¹ oraz jaki jest ich rozk³ad statystyczny. TABELA 5. Liczba przymiotników-cytatów w SWO z poszczególnych jêzyków Ÿród³owych Jêzyk Ÿród³owy

Liczba wyrazów-cytatów

Francuski

19

Angielski

13

£aciñski

8

Grecki

6

Niemiecki, rosyjski, w³oski

1

Razem rosyjski 2 niemiecki 2

w³oski 2

49

angielski 27

³aciñski 16

grecki 12

francuski 39

WYKRES 3. Udzia³ procentowy poszczególnych jêzyków Ÿród³owych, z których pochodz¹ przymiotniki-cytaty w SWO

Wp³ywy obce w leksyce polskiej koñca XX wieku

63

Pozosta³e przymiotniki Pozosta³e 3 365 przymiotników z SWO to wyrazy ca³kowicie zadomowione w jêzyku polskim. Przymiotniki te, podobnie jak w wypadku rzeczowników, podzieliliœmy na dwie grupy. Grupa przymiotników pochodz¹cych z dwu lub wiêcej jêzyków równoczeœnie sk³ada siê z 707 wyrazów. S¹ to w wiêkszoœci przymiotniki utworzone ju¿ na gruncie jêzyka polskiego od rzeczowników przejêtych z dwu lub wiêcej jêzyków równolegle. Niektóre z przymiotników przejmowane by³y bezpoœrednio z jêzyków obcych, a jako Ÿród³a po¿yczek odnotowane zosta³y najczêœciej jêzyki francuski, niemiecki i angielski, Ÿród³ami pierwotnymi zaœ s¹ g³ównie ³acina i greka. Druga grupa liczy 2 658 przymiotników, w tym 213 (8,01%) utworzonych na gruncie jêzyka polskiego bezpoœrednio od nazwy w³asnej. W tabeli 6. przedstawiono iloœciowy rozk³ad udzia³u jêzyków w zapo¿yczeniach przymiotnikowych. TABELA 6. Liczba przymiotników w SWO z poszczególnych jêzyków Ÿród³owych Jêzyk Ÿród³owy

Liczba wyrazów-cytatów

Francuski

812

£aciñski

529

Grecki

468

Niemiecki

266

Angielski

240

W³oski

39

Czeski

28

Rosyjski

13

Ukraiñski, hebrajski, hiszpañski, staroruski, turecki, wêgierski i in. Razem

do 10 2 445 + 213

64

IRENEUSZ HYRNIK

reszta 13

angielski 9

niemiecki 10 francuski 30

³aciñski 20

grecki 18

WYKRES 4. Udzia³ procentowy poszczególnych jêzyków Ÿród³owych, z których pochodz¹ przymiotniki w SWO

Czasowniki Wœród 1 550 czasowników nie pojawi³y siê cytaty. Czasowniki zamieszczone w SWO tworzone s¹ b¹dŸ z przejêtych do jêzyka polskiego wyrazów obcych lub wprost przejmowane z jêzyków obcych, a tylko modyfikowane za pomoc¹ sufiksu -aæ lub -owaæ. Czasowniki, tak jak rzeczowniki i przymiotniki, równie¿ podzieliliœmy na dwie grupy. Odnotowano 264 czasowniki przejmowane z dwu lub wiêcej jêzyków równoczeœnie. S¹ to w wiêkszoœci czasowniki utworzone od rzeczowników przejmowanych do jêzyka polskiego z dwu i wiêcej Ÿróde³ równolegle. Niektóre przejmowane by³y bezpoœrednio z jêzyków obcych, a jako Ÿród³a po¿yczek wskazywane s¹ najczêœciej jêzyki francuski, niemiecki i angielski, Ÿród³ami pierwotnymi zaœ s¹ najczêœciej ³acina i greka. Tabela 7. i wykres 5. pokazuj¹, z których jêzyków pochodzi pozosta³ych 1 286 czasowników oraz jaki jest ich rozk³ad statystyczny.

65

Wp³ywy obce w leksyce polskiej koñca XX wieku TABELA 7. Liczba czasowników w SWO z poszczególnych jêzyków Ÿród³owych Jêzyk Ÿród³owy

Liczba wyrazów-cytatów

Francuski

489

Niemiecki

396

£aciñski

218

Angielski

101

Grecki

25

W³oski

18

Rosyjski

11

Czeski, holenderski, ukraiñski, wêgierski i in.

do 10 Razem

w³oski 1

reszta 3

1 286 angielski 8

niemiecki 31

francuski 38

WYKRES 5. Udzia³ procentowy poszczególnych jêzyków Ÿród³owych, z których pochodz¹ czasowniki w SWO

5 Jêzyki...

³aciñski 17

grecki 2

66

IRENEUSZ HYRNIK

Wnioski Z przeprowadzonej analizy wynika, i¿ najwiêcej zapo¿yczeñ w SWO pochodzi z jêzyków europejskich, a w szczególnoœci z francuskiego, ³aciñskiego, greckiego, niemieckiego i angielskiego. W tabeli 8. zestawiono liczby zapo¿yczeñ z wszystkich jêzyków dla ca³ego zbioru hase³ w SWO. TABELA 8. Liczba zapo¿yczeñ z poszczególnych jêzyków Ÿród³owych w SWO Liczba zapo¿yczeñ

Przyk³adowe jêzyki

Liczba jêzyków

Do 10 zapo¿yczeñ

albañski, wietnamski, bia³oruski, aramejski

68

11–20 zapo¿yczeñ

s³owacki, norweski, szwedzki, hindi

5

21–50 zapo¿yczeñ

chiñski, jidysz, malajski, perski

7

51–100 zapo¿yczeñ

japoñski, sanskryt, turecki, wêgierski

6

101–200 zapo¿yczeñ

arabski, czeski, hebrajski, holenderski

5

201–1000 zapo¿yczeñ hiszpañski, rosyjski, w³oski

4

2 609 zapo¿yczeñ

angielski

1

3 166 zapo¿yczeñ

niemiecki

1

4 012 zapo¿yczeñ

grecki

1

5 295 zapo¿yczeñ

³aciñski

1

5 840 zapo¿yczeñ

francuski

1

Jêzyki francuski, ³aciñski, grecki, niemiecki oraz angielski stanowi¹ Ÿród³o 83,66% bezpoœrednich zapo¿yczeñ do jêzyka polskiego ujêtych w SWO. W grupie wyrazów przejmowanych z dwu lub wiêcej Ÿróde³ równoczeœnie te w³aœnie jêzyki dominuj¹ ca³kowicie. Jêzyk polski od wieków otwarty by³ na wp³ywy obce. Zenon Klemensiewicz w Historii jêzyka polskiego stwierdza, ¿e „nieszczêœliwa sk³onnoœæ do cudzoziemszczyzny nie ustaje tak¿e w dobie nowopolskiej” (KLEMENSIEWICZ, 1999: 639). Widaæ jednak, i¿ otwartoœæ jêzyka polskiego na

Wp³ywy obce w leksyce polskiej koñca XX wieku rosyjski 2

hiszpañski 1

w³oski 4

67

reszta 6 francuski 23

od nazwy w³asnej 4

angielski 10

³aciñski 21

niemiecki 13

WYKRES 6. Udzia³ procentowy poszczególnych jêzyków Ÿród³owych w SWO

grecki 16

wp³ywy obce koñczy siê na Europie i to w³aœciwie na 5 jêzykach tzw. zachodnich (HENKE, 1970: 8). Sporadyczne po¿yczki z jêzyków odleg³ych geograficznie nie dziwi¹, lecz niewielki udzia³ jêzyków s¹siednich narodów s³owiañskich (s³owacki, ukraiñski, bia³oruski itp.) zastanawia. Wyt³umaczeniem mo¿e byæ fakt, i¿ w tych jêzykach nauka, kultura i sztuka tak samo czerpie z nauki, kultury i sztuki narodów zachodnich, wiêc równie¿ przejmuje nazewnictwo z tych w³aœnie jêzyków zachodnich.

Podsumowanie Zapo¿yczanie wyrazów z jednego jêzyka do drugiego jest naturalnym skutkiem kontaktów miêdzy narodami. S³ownictwo jêzyka polskiego w du¿ej czêœci sk³ada siê z wyrazów pochodzenia obcego, zapo¿yczeñ oraz kalk. S³u¿¹ one do naturalnego uzupe³niania s³ownictwa nie tylko z pilnej potrzeby nazwania nowych pojêæ, lecz przyczyn¹ ich przejêcia jest rów5*

68

IRENEUSZ HYRNIK

nie¿ d¹¿enie do zapewnienia wiêkszego wyboru s³ownictwa na oddanie pojêæ oraz wzbogacanie synonimiki. W zakresie terminologii naukowej, zw³aszcza nauk œcis³ych, takich jak: fizyka, matematyka, chemia, a tak¿e medycyna, psychologia, a nawet jêzykoznawstwo czy filozofia, wyrazy obce maj¹ œciœle okreœlon¹ rolê: nazywaj¹ dok³adnie okreœlony przedmiot lub cechê, a dodatkowo s¹ zrozumia³e przez naukowców porozumiewaj¹cych siê innymi jêzykami. Chodzi o internacjonalizmy lub globalizmy (jak je nazywa Damborský), gdy¿ w tej samej postaci lub niewiele siê ró¿ni¹cej od siebie pod wzglêdem fonetycznym wystêpuj¹ we wszystkich jêzykach europejskich i œwiatowych. Najwiêcej wyrazów obcych i zapo¿yczeñ w SWO pochodzi z jêzyków europejskich, a w szczególnoœci z jêzyków zachodnich. Jêzyki egzotyczne, jak np. hindi, malajski, polinezyjski, podobnie jak chiñski, japoñski itp., czêœciej pojawiaj¹ siê jako Ÿród³o zapo¿yczenia tylko po¿yczek przechodnich. W niniejszym opracowaniu, choæ operuje siê danymi liczbowymi i obliczeniami statystycznymi, nie wykorzystuje siê jednak aparatu, jaki daje lingwistyka matematyczna. Chodzi tu raczej o zestawienie i porównywanie danych liczbowych wyci¹gniêtych z SWO. Nastêpnym krokiem, który nale¿a³oby uczyniæ w badaniu wp³ywów jêzyków obcych na s³ownictwo polskie, jest zbadanie tekstów ró¿norodnych pod wzglêdem stylu i – co za tym idzie – prawdopodobnie równie¿ frekwencji zapo¿yczeñ oraz wyrazów obcych. Próby takie czyniono ju¿ w przesz³oœci. Przyk³adem niech bêd¹ obliczenia DAMBORSKIEGO (1999: 67), TRYPUÆKI (1970), którzy badali po jednym utworze literackim, lub moje w³asne (HYRNIK, 2000) na 7 tekstach literackich z ró¿nych gatunków pisanych proz¹ na przestrzeni minionych dwóch i pó³ wieku. Damborský i Trypuæko doszli do mniej wiêcej zgodnych wyników, i¿ na 4 rzeczowniki u¿yte w tekœcie przypadaj¹ 3 rodzime, a jeden obcy (w badaniach Damborskiego 22,68% przypada na wyrazy obce, wed³ug Trypuæki – 21,88%). Przeprowadzone przeze mnie badania potwierdzi³y wahania frekwencji rzeczowników obcego pochodzenia oko³o 20%, dodatkowo stwierdzono, i¿ frekwencja przymiotników obcego pochodzenia waha siê oko³o 12%, œrednia frekwencja czasowników obcego pochodze-

Wp³ywy obce w leksyce polskiej koñca XX wieku

69

nia zbli¿a siê do 3%, a dla innych czêœci mowy frekwencja wyrazów obcego pochodzenia jest jeszcze ni¿sza. Ogó³em dla wszystkich wyrazów frekwencja wynosi³a od 4,91% do 15,35% w zale¿noœci od analizowanego utworu (œrednio 7,69%). Jêzykami, z których najczêœciej przejmowano zapo¿yczenia, s¹: ³aciñski, niemiecki i francuski. Czy wp³yw tych jêzyków zmienia³ siê tylko w czasie, czy zmiany te zale¿a³y te¿ od gatunku literackiego lub poruszanej w dziele treœci? – to nale¿a³oby jeszcze dok³adnie zbadaæ.

Literatura ÈERMÁK F., BLATNÁ R., 1995: Manuál lexikografie. Praha. DAMBORSKÝ J., 1999: Polština a franština ve vzájemném vztahu (soubor studií). Ostrava. DOBROTOVÁ I., 2002: O s³ownictwie prasy polskiej lat 90. W: „Studia Slavica”. T. 6. Ostrava. ERHART A., 1966: Základy obecné jazykovìdy. Praha. HAMMERL R., SAMBOR J., 1990: Statystyka dla jêzykoznawców. Warszawa. HENKE A., 1970: Die westlichen Lehnwörter in der polnischen Sprache. München. HYRNIK I., 2000: Wp³yw jêzyków obcych na s³ownictwo polskiej literatury piêknej od czasów stanis³awowskich po teraŸniejszoœæ. [Praca dyplomowa]. Ostrava. KANIA S., TOKARSKI J., 1984: Zarys leksykologii i leksykografii polskiej. Warszawa. KLEMENSIEWICZ Z., 1999: Historia jêzyka polskiego. Warszawa. MIODEK J., 1993: Odpowiednie daæ rzeczy s³owo. Szkice o wspó³czesnej polszczyŸnie. Warszawa. RYBICKA H., 1976: Losy wyrazów obcych. Warszawa. TASZYCKI W., 1953: Obroñcy jêzyka polskiego. Wroc³aw. TRYPUÆKO J., 1970: O jêzyku wspomnieñ dzieciñstwa Franciszka Mickiewicza. Uppsala. URBAÑCZYK S., 2000: S³owniki i encyklopedie – ich rodzaje i u¿ytecznoœæ. Wyd. 4. Kraków. WASZAKOWA K., 1999: Typy leksykalnych procesów innowacyjnych w dzisiejszej polszczyŸnie. „Opuscula Polonica et Rusica”. Vol. 6. S³owniki i encyklopedie BORYŒ W., 2005: S³ownik etymologiczny jêzyka polskiego. Kraków. BRÜCKNER A., 1996: S³ownik etymologiczny jêzyka polskiego. Wyd. 7. Warszawa.

70

IRENEUSZ HYRNIK

D£UGOSZ-KURCZABOWA K., 2005: S³ownik etymologiczny jêzyka polskiego. Wyd. 2. Warszawa. DOROSZEWSKI W., 1958–1969: S³ownik jêzyka polskiego. T. 1–11. Warszawa. DUNAJ B., 1999: Popularny s³ownik jêzyka polskiego. Warszawa. DUNAJ B., 2001: S³ownik wspó³czesnego jêzyka polskiego. Warszawa. HABELA J., 1991: S³owniczek muzyczny. Kraków. LINDE S.B., 1951: S³ownik jêzyka polskiego. Warszawa. KAR£OWICZ J., KRYÑSKI A., NIEDWIEDZKI W., 1952–1953: S³ownik jêzyka polskiego. [Wyd. fotoofset.]. Warszawa. KOPALIÑSKI W., 1994: S³ownik wyrazów obcych i zwrotów obcojêzycznych z almanachem. Warszawa. KUMANIECKI K., 1983: S³ownik ³aciñsko-polski. Warszawa. PRAŽÁK J.M., NOVOTNÝ F., SEDLÁÈEK J., 1955: Latinsko-èeský slovník. T. 1–2. Praha. REJZEK J., 2001: Èeský etymologický slovník. Voznice. S£AWSKI F., 1952: S³ownik etymologiczny jêzyka polskiego. Warszawa. SOBOL E., 1998: Komputerowy s³ownik wyrazów obcych. Warszawa. SOBOL E., 1997: S³ownik wyrazów obcych. Wydanie nowe. Warszawa. SZYMCZAK M., 1998: Komputerowy s³ownik jêzyka polskiego. Warszawa. ŠPAÒAR J., HRABOVSKÝ J., 1987: Latinsko-slovenský, slovensko-latinský slovník. Bratislava.

Foreign Languages Influence over Polish Wordage Summary Borrowing of phrases from one to other language is a natural sign of contacts between these nations. Polish language was open for foreign influences for ages. Polish wording is in a large degree composed from foreign phrases, loan words and calques. The most of phrases and loan words in Dictionary of foreign phrases is coming from European languages, especially from western languages. In last half-century in polish was increased many new phrases and word meanings. Lately there are flooding into Polish language first of all so-called internationalisms, mainly by English language. In this work is combination and comparison of numerical data excerpted from Dictionary of foreign phrases.

EVA JANDOVÁ Ostravská univerzita v Ostravì

Tematická výstavba jednoho dílèího dialogu na WWW chatu

Na chatu jen málokdy komunikant vstupuje do rozhovoru s pøedem stanoveným konkrétním cílem, kromì cíle víceménì neurèitého, korespondujícího s významem anglického názvu této èinnosti to chat – popovídat si. Tomu odpovídají i témata, která se v prùbìhu jednotlivých dílèích dialogù probírají, vìtšinou nejde o témata nikterak závažná. Jde zde o konverzaci tematicky do znaèné míry srovnatelnou s konverzací mluvenou (face-to-face). I zde se témata objevují neuspoøádanì, èasto na sebe navazují velmi volnì, na základì asociací. Konverzuje se zejména o tom, co vyplynulo z pøedchozího dialogu (dochází k „asociativnímu øetìzení témat“; HOFFMANNOVÁ, MÜLLEROVÁ, ZEMAN, 1999: 72). Významným èinitelem, zajišujícím soudržnost dialogu, jeho koherenci, je kontinuita témat, vytváøení tematických posloupností (DANEŠ, 1968, 1987). Nejde o tematické propojení textu, pocházejícího od jediného autora, ale o provázanost dialogických replik partnerù, které spojují jednotlivé èásti dialogu do smysluplného celku. Partneøi, pokud chtìjí úspìšnì pokraèovat v konverzaci, se snaží udržovat tematický soulad (MÜLLEROVÁ, 1997: 18) – jestliže jeden z nich téma zmìní, a tematický soulad je tím narušen, partner na tuto zmìnu vìtšinou ochotnì pøistupuje, a tematický soulad se tak znovu obnovuje. Celkovì se chatu úèastní mnoho komunikantù, jen nìkteøí z nich se však skuteènì zapojují do konverzace. Mnozí jsou ve svých pokusech neúspìšní, pøestože možné téma konverzace navrhují již ve svých úvodních

72

EVA JANDOVÁ

replikách. Chceme-li naznaèit tematickou výstavbu chatu, je tøeba sledovat dílèí dialogy, protože konverzace probíhá právì v tìchto dílèích dialozích. V pøíloze je „vypreparován“ jeden takový dílèí dialog mezi dvìma komunikanty s pøezdívkami „danek“ a „lovingme“ v místnosti Ostrava (xchat.cz)1. Tento dialog probíhal po celou dobu, kdy byli oba komunikanti souèasnì pøítomni v místnosti. Výbìr zaèíná momentem, kdy „danek“ vstoupil do místnosti („lovingme“ již tam je) a konèí odchodem „lovingme“ („danek“ tam zùstává). Celý dialog je tvoøen 101 replikou – repliky jsou prùbìžnì èíslovány v prvním sloupci. V celkovém textu chatu však tyto repliky nenásledují tìsnì za sebou, ale jsou mezi nì zamíchány repliky jiných komunikantù nebo hlášení systému.

Tematické bloky Vybraný dílèí dialog zaèíná po systémovém ohlášení vstupu „danka“ jeho specifickým pozdravem (fazolky a placeèky). Celý dialog se ve støední fázi dìlí do nìkolika tematických blokù (MÜLLEROVÁ, 1997: 21) (T1 – T12), v každém z nich konverzují partneøi na jiné téma (témata ovšem velmi èasto vyplývají jedno z druhého). Ve druhé replice dialogu „danek“ navrhuje téma víkendu (T1) otázkou jaky byl vik? A „lovingme“ ve 3. replice odpovídá, na konci této repliky klade zdvoøile (ritualizovanì) protiotázku a co ty? „Danek“ na tuto otázku ve 4. replice nereaguje, vybírá si jednu z obsahových rematických složek v replice partnerky, jedno z verb (poprwe za 16 let jsem neuschla) a navazuje lineárnì (podle principu asociace) tématem oèista ve sprše (T2) (usychám → jdu do sprchy). Pøíspìvek vznikl za podpory grantového projektu GA ÈR 405/04/1035 Lingvistické aspekty jednoho typu komunikace na Internetu (èeština na chatu). Pro analýzu konverzace v tomto pøíspìvku jsme zvolili èást materiálu, shromáždìného pro uvedený grantový výzkum, a to zejména záznamy z místnosti Ostrava z 3. 5. 2004, dále z místností Èesko hledá Superstar, Brno z 3. 5. 2004 a Superpokec z 30. 4. 2004, vše z www.xchat.cz. 1

Tematická výstavba jednoho dílèího dialogu na WWW chatu

73

Další tematický blok s tématem – rozdíly mezi muži a ženami (T3), vyplývá ze spojení obsahù logika + ženská. První se objevuje v „dankovì“ replice 22 (to je logicke) a druhý v replice „lovingme“ (23 – to wish zenska). „Lovingme“ reaguje dotazem a pobídkou k rozvíjení tohoto tématu. Další téma holení (T4) zahajuje „danek“, rozvíjí ho jako podtéma z tématu (T3) v replice 38 (dalši rozdil je v holeni tøeba), „lovingme“ ho pobízí k pokraèování (mno tak pofidej…sem zwedawa……) a dotazem v následující replice navrhuje jeho zpøesnìní (a co si holish????). Páté téma vlasy (T5) je pøipraveno replikou 46, ve které „lovingme“ opakuje sloveso z pøedchozí „dankovy“ repliky (na leto bych to tez shodila), v další své replice (48) pak upøesòuje, že se nehodlá holit, ale ostøíhat. Na toto téma pak zase asociaènì navazuje „danek“ tématem paruky (T6). V další èásti dialogu nejprve rozvíjí „danek“ èást své pøedchozí repliky (hlavnì mi ji pak nepøilep) a reakci partnerky (tys odhalil mùj plán) do tématu lumpárny (T7) (pøilepení paruky → lumpárna). „Lovingme“ po nìjaké dobì varuje (fsheho s mirou) a „danek“ pøevádí téma lumpárny na téma Mirka / Mirek (T8). Tím nahrává „lovingme“, která tvrdí, že muj mlady je mira... Pak pøebírá iniciativu „lovingme“, v replice 73 navrhuje hodnocení dosavadního rozhovoru (T9), „danek“ spolupracuje. V replice 79 navrhuje téma „lovingme“, vrací se k nezodpovìzenému dotazu z repliky 3, tentokrát jej formuluje explicitnì (cos delal o wiku????) (T10 = T1 – víkend). „Danek“ odpovídá a hned z jeho odpovìdi „lovingme“ vybírá a tematizuje jedinou obsahovou složku rématu, vyjádøenou výrazem uklizeni do tématu (T11) a dále ji rozvíjí do podoby uklízení a odmìna za nìj. Je zajímavé, že se zde zrcadlovì opakuje situace s pøechodem od tématu (T1) k tématu (T2). Tento paralelismus se odvíjí od toho, že v odpovìdích na prakticky stejné otázky podávají partneøi v rématu odpovìdí výèet èinností, které vykonávali o víkendu. Jediný rozdíl je v tom, že v prvním pøípadì si „danek“ vybírá poslední èást obsahové složky rématu odpovìdi, kdežto ve druhém „lovingme“ tematizuje pøedposlední. Po rozvedení tématu (T11) tematizuje „danek“ jeden ze zpùsobù odmìny za úklid a smìøuje ho do ponìkud choulostivé oblasti (mlíèko → rád ho saju). Zahajuje tak další tematický blok (T12). „Lovingme“ na toto téma pøistupuje, ale od repliky 96 je však oba partneøi neprobírají

74

EVA JANDOVÁ

veøejnì, ale v režimu šeptání. To v našem materiálu není z etických dùvodù zaznamenáno, ale podle èasového údaje u následující veøejné repliky trvalo šeptání o nìco málo více než 7 minut. „Danek“ v té dobì konverzoval i s jinými komunikanty v místnosti, „lovingme“ nikoli. Pak už následuje jen odpovìï „danka“ na nìco, co bylo šeptáno, a louèení „lovingme“ pøed odchodem z místnosti zahajuje závìreènou fázi tohoto dialogu. Nejprve se louèí se všemi, pak adresnì s „dankem“ (ale v této replice ještì doznívá téma ze šeptané pasáže. „Danek“ odpovídá také pozdravem a „lovingme“ opouští místnost.

Výstavba tematického bloku Jednotlivé tematické bloky jsou rùznì dlouhé, bývají tvoøeny nìkolika sekvencemi, ale napø. tematický blok (T10) je tvoøen jen jedinou sekvencí – otázkou a odpovìdí. Po odpovìdi následuje zmìna tématu: (1) 79 13:42:38 lovingme: danek:cos delal o wiku???? 80 13:43:36 danek: lovingme: sem byl na kole a pak takove prace jako vaøeni uklizeni koupani šak to znaš 81 13:44:12 lovingme: danek:a nechcesh mi tez doma pouklizet?? Následující tematický blok (T11) se skládá z tøinácti replik (ve tøinácté ovšem zaèíná nový tematický blok). Zaèíná sekvencí (S1) otázka – odpovìï. V první èásti tøetí repliky této sekvence (83) bere partnerka kladnou odpovìï na vìdomí (tak jo), ve druhé èásti zaèíná další sekvenci (S2) ponìkud nejasnou nabídkou se zájmenem je. Jde vlastnì o kataforickou pronominalizaci, která je na chatu naprostou výjimkou. Lineární plynutí textu i témat a dosti znaèná nepøehlednost celkového textu chatu nutí komunikanty témìø výhradnì k tomu, aby pøedmìt øeèi nejprve pojmenovali plnovýznamovým substantivem, teprve v dalším vývoji dialogu mùže být oznaèen zájmenem. Komunikantka si to uvìdomuje a svou nabídku

Tematická výstavba jednoho dílèího dialogu na WWW chatu

75

upøesòuje ihned v následující replice (84) substantivem pishkoty. Druhá sekvence tedy zaèíná dvìma replikami, z nichž druhou lze chápat také jako opravu. Tato sekvence, ve které na nabídku vyslovenou ve dvou replikách reaguje „danek“ otázkou (žádost o upøesnìní), je ètyørepliková. „Lovingme“ odpovídá ve ètvrté replice. Tøetí sekvence (S3) je tvoøena rovnìž ètyømi replikami. Zaèíná „dankovou“ otázkou, ve druhé replice není splnìno oèekávání odpovìdi, ale „lovingme“ „kontruje“ opìt otázkou. Ve tøetí replice odpovídá „danek“ na otázku z druhé repliky. V tomto momentu se oèekává podle vzorcù vypracovaných v konverzaèní analýze, že se sekvence uzavøe odpovìdí na otázku z první repliky. Lovingme ovšem potvrzuje názor „danka“ z tøetí repliky – zápornou otázkou (a ne???), jejíž význam je „ano, bavíme se férovì“. První otázka tak zùstává nezodpovìzena. Stejnou sekvenci je docela dobøe možné pøedstavit si i v mluvené konverzaci, je tedy zøejmé, že nepøipravené mluvené dialogy nemusí probíhat pøesnì podle pøedpokládaných schémat2. A v tom se konverzace na chatu neodlišuje od konverzace vedené tváøí v tváø (nebo i telefonicky). V další sekvenci (S4)se „danek“ vrací k nabídce piškotù (k sekvenci S2) otázkou na jejich servírování, partnerka v následující replice odpovídá. V odpovìdi rozšiøuje svou nabídku a zahajuje tím následující sekvenci (S5). V druhé replice této párové sekvence „danek“ nabídku pøíjímá a pak zahajuje další sekvenci a zároveò další tematický blok (T12). (2) 81 13:44:12 lovingme: danek:a nechcesh mi tez doma pouklizet?? S1 82 13:47:02 danek: lovingme: to by mi nevadilo S1 83 13:49:08 lovingme: danek:tak jo,ja ti je necham pred dwerama,ju??? S1, S2 84 13:49:57 lovingme: danek:pishkoty.. S2 Podle K. BRINKERA a S. SAGERA (2001: 83), lze pro nᚠpøípad uvést pøedpokládané schéma: A1 = otázka 1; skuteèné schéma je však: A1 = otázka 1; B1 = otázka 2; B1 = otázka 2; A2 = odpovìï na otázku 2; A2 = odpovìï na otázku 2; B1 = odpovìï na otázku 1; B2 = potvrzení názoru A2. 2

76

EVA JANDOVÁ

85 13:50:34 danek: lovingme:a normalni nebo èokolaS2 dove? 86 13:51:28 lovingme: danek:mormalni..ty sou lewnejS2 shi..... S3 87 13:52:05 danek: lovingme: tak ty na mì chceš šetøit? S3 88 13:52:33 lovingme: danek:a cos myslel???? 89 13:54:54 danek: lovingme: že se bavime ferovì o ukliS3 zeni za pøijemnou cenu S3 90 13:55:25 lovingme: danek:a ne??? 91 13:56:17 danek: lovingme: a nasypeš mi je do misky S4 nebo cely balièek mi daš? 92 13:57:10 lovingme: danek:mistishky a do druhe ti dam S4, S5 mlishko.... 93 13:57:44 danek: lovingme: mnauky mlièko piju rad a S5, S6 rad ho i saju

Pøechody mezi tématy Pøechody od jednoho tématu k druhému mohou probíhat v podstatì dvojím zpùsobem. Buï jeden z partnerù zavede nové téma v samostatné replice, nebo ve druhé èásti repliky, kterou reaguje na repliku partnera. Ve vybraném dialogu je nové téma otevøeno v samostatných replikách 5, 23, 38, 66, 73, 79, 81. Pøechod k jinému tématu v jedné replice je v ukázkovém dialogu v replikách 48, 55, 62, 93. Kromì zmìny tématu na T10, vyplývají témata lineárnì z pøedchozího tématu, a už je zmìna iniciována v samostatné replice nebo v replice zakonèující téma pøedchozí, a neznamená tedy podstatnou zmìnu. V jiných pøípadech, kdy jde o úplnou zmìnu tématu, je zmìna navržena obvykle v samostatné replice. Podstatná zmìna tématu, která probìhne v replice, reagující na pøedchozí téma, však není nijak výjimeèná. Zavedení nového tématu nemusí být nijak formálnì vyznaèeno (první pøíklad v následující ukázce), nebo je naznaèeno teèkami, které jsou paralelou pauzy v mluvené komunikaci,

Tematická výstavba jednoho dílèího dialogu na WWW chatu

77

nebo je signalizováno lexikálnì výrazy jako hele, a co jinak, mimochodem nebo zkratkou BTW (z anglického by the way – mimochodem): (3) 14:19:15 LASATKO: radegastv to by zas nebylo daleko kolik ti je (Superpokec) 8:05:47 smilling: Muško: hele vykašli se na to....budeme radši mluvit o nìèem veselejším.... (Superpokec) 22:23:30 Sexy-Cinderella: L.U.K.A.A.S.H.E.K: TAK FAJN ....CO UCA NA TU TVOJI SLOHOVKU ? (Ostrava) 21:00:57 Mickeyna: Freestayler: nejsu uražená...má právì doboru náladu....... už byly ty závody na svobodáku, nobo teprv budou???? (Brno) 16:56:53 dite.v.nouzi: rossetta:tady te muzou bolet tak maximalne prsty....a kdeste parili??sem pak sedela doma (Ostrava) 13:28:11 R.E.S.T: weweri:no to sem rada ze nekdo souhlasi .)) hele nevis jak je to stim cetem na ss?? kdyz chci mluvit s nekym jinym nez s petrem? (Èesko hledá Superstar) 18:40:40 ox-eye.diasy: mirek_.: kdyz neumis jezdit tak proc tam lezes??? a co jinak co jsi celej den delal????? (Brno) 14:18:57 Mushroom.Hunter: Bumbik: merkur je merkur! BTW: vidìls vèera fodbal? (Èesko hledá Superstar)

Køížení témat Z hlediska celkového textu chatu a celkové konverzace se témata køíží neustále. Jenže na chatu nekomunikuje každý s každým, konverzace

78

EVA JANDOVÁ

probíhá v jednotlivývh dílèích dialozích, které vedou mezi sebou obvykle dvojice komunikantù. Jednotliví komunikanti mohou vést i nìkolik takových dialogù s rùznými partnery a na rùzná témata. Takže by bylo možno hovoøit o køížení témat i pøi komunikaci jediného komunikanta. Napøíklad v rozmezí necelých tøí minut vysílá komunikant „Workaholic“ repliky ètyøem rùzným partnerùm, se kterými vede rùznì dlouhé dialogy na rùzná témata. Z hlediska autora replik jde o køížení témat, z hlediska celkového chatu jde spíše o køížení dialogù. (4) 16:42:41 Workaholic: mirek_: jen zertuji, ale pokud se to nekoho dotklo, tak se omlouvam! 16:43:45 Workaholic: girl.crazy: mno co ja vim, treba se tak zdravite normalne 16:44:21 Workaholic: Squad: mno obcas si to drtim....ale jen kdyz se moc zapotim v praci 16:45:30 Workaholic: small_girl_susan: mno pockej az to budes zase rozdejchavat jak posledne na intenzivce, ten elektrikar je muj znamej, tak se nezapomen poradne nadechnout az prijde (Brno – repliky jednoho komunikanta) Pøestože je situace na chatu složitá a nìkomu se mùže zdát až chaotická, úèastníci komunikace s ní obvykle problémy nemají. Pouze v pøípadì, kdy je v místnosti velký poèet aktivních komunikantù, mùže se stát, že nìkdo „ztratí nit hovoru“ musí se pokusit o znovunavázání konverzace s daným partnerem od okamžiku, kdy se „ztratil“. (5) 20:55:39 Freestayler: pjeknaaaWhitney:Co jsi psala??já to nestihl (Brno) 9:59:20 Schumacherrrr: imlovinit:Sem to teïka nìjak nestíhal, psalas nìco? (Superpokec) 13:35:21 weweri: Bumbik:psal si mi nìco???SORRáÈ ale moc nestíhám..... (Èesko hledá Superstar)

Tematická výstavba jednoho dílèího dialogu na WWW chatu

79

I bìhem bìžné konverzace na chatu si ovšem komunikanti jsou vìdomi toho, že jsou schopni zvládnout jen urèitý poèet paralelních dialogù, mnohdy sice navazují kontakt s dalšími a dalšími partnery, zùstávají však jen u pozdravù nebo opìtování pozdravu. Zároveò obvykle rozvíjejí témata v dílèích dialozích, které vedou paralelnì s rùznými partnery, pouze lineárnì a témìø vždy v daném momentu komunikují s jedním partnerem na jediné téma. Když se téma zmìní, k pøedešlému se partneøi již nevracejí, je uzavøené. Takže køížení témat v jednom dílèím dialogu není pøíliš èasté. Nìkdy mùže jít pouze o náznak køížení témat, vyplývající z procesu zveøejòování replik, závislého na technickém prostøedí, ve kterém konverzace na chatu probíhá. Mùže se stát, že komunikant zmìní téma zrovna v dobì, kdy partner vytváøí odpovìï na repliku, která ještì náleží k pøedchozímu tématu, nebo v dobì, kdy systém odpovìï ještì nestaèil zveøejnit. Jde tedy o køížení zdánlivé, zpùsobené technickým prostøedím, které komunikaci na chatu umožòuje a organizuje. V následující ukázce se v dialogu mezi „edurne“ a „securit“ postupnì rozvíjejí tøi témata. Prvním tématem (T1) jsou fotografie, kdy na zmínku securit o fotce (r. 1) nabízí „edurne“, že na sraz pøinese nový foteèky (r. 2). „Securit“ ovšem vteøinu pøed replikou „edurne“ zveøejòuje další svou repliku (3), ve které otázkou iniciuje druhé téma (T2), které se týká spoleèné známé (a co na to Jana?). Z èasového intervalu mezi zveøejnìním obou replik je zøejmé, že repliky partnerek vznikaly prakticky zároveò, takže „edurne“ nemohla o zmìnì tématu vìdìt. „Edurne“ v replice 4 ještì reaguje na informaci z repliky 1 a až v 6. replice je reakce na zmìnu tématu (neptej se co na to Jana). V pøípadì støídání replik k tématùm T1 a T2 jde o náznak køížení témat, obì komunikantky téma T1 pomìrnì brzy opouštìjí. Podobná je situace mezi tématy T2 a T3. (6)

1 8:10:58 securit: edurne: sice se k nìmu ten odkaz dostal omylem, ale alespon nìco, poslal i svojí foteèku, tak jsem jí dala mezi ostatní :o))) 2 8:11:13 securit: edurne: wow jo tak zdenìk joo ** a co na to Jana?

80

EVA JANDOVÁ

T1

T2

T3

3 8:11:14 edurne: securit: to je škoda.....15 pøinesu na sraz ty nový foteèky ju? 4 8:11:36 edurne: securit: to se pak hned musím kouknout... 5 8:11:46 securit: edurne: ok :o))) to zase bude zábava, až se na ty fotky kouknu .o))) 6 8:11:49 edurne: securit: neptej se co na to Jana 7 8:11:55 edurne: securit: NEMLUVÍ 8 8:12:05 securit: edurne: no já než to udìlám :o))) to bude možná chvíli trvat, protože fatk nevím co s níma 9 8:12:10 securit: edurne: no tak to je dobý :o))) 10 8:12:26 securit: edurne: teda vy jste jí museli pìknì nasrat, copak jste zase vy dva provádìli? 11 8:13:01 edurne: securit: niiiiiiic v pátek jsme byli posedìt i s Geizou a mùžeme za to že s náma nešla? 12 8:13:19 securit: edurne: to je fakt, její chyba .o))) 13 8:13:48 edurne: securit: že jo? Já za nic nemùžu.......:o))) 14 8:14:00 securit: edurne: my jsme mìli vèera pracovní den, protože jsme minulý týden koupili novou garnyž ná záclony, tak jí tu vèera kája s tatíkovejma radama instalovat na zed, to byla zábava :o))) 15 8:14:21 securit: edurne: no to je fakt, ale možná je to lepší, že kdyby šla s váma, tak je to možná ještì horší .o))) 16 8:14:27 edurne: securit: tak to vìøím 17 8:14:51 edurne: securit: to je pravda, vèera taky mìla na nás blbý øeèi.......

Tematická výstavba jednoho dílèího dialogu na WWW chatu

81

18 8:15:04 securit: edurne: mùj tatík je takovej objemnìjší a starší, tak kája stál na štaflfík a tatík ho ze spoda dirigoval co má dìlat a jejich názory na to byly samozøejmì odlišný, hele já se vèera nasmála * 19 8:16:22 securit: edurne: :o))) no ale urèitì to nebyla taková sranda jako u vás .o))) vy ty janì teda dáváte zabrat .o))) 20 8:16:42 YFCA.SUN.TEAM: edurne: copak?? Jana už se zase zlobí???? 21 8:16:50 edurne: securit: každému dle zásluh 22 8:17:06 securit: edurne: tak tak, to je pøesnì øeèeno a není k tomu co dodat ._O))) (Superpokec) Ve 14. replice iniciuje „securit“ nové téma (T3 – zábava s montáží garnýže), tato replika je zveøejnìna jen dvì sekundy po pøedchozí, obì repliky vznikaly tedy zároveò (není technicky možné, aby byl text této repliky napsán a odeslán v rozmezí dvou sekund). V následující replice se však ještì „securit“ vrací k tématu pøedchozímu. „Edurne“ reaguje ve dvou po sobì jdoucích replikách, nejprve na nové téma (r. 16), v následující na téma T2. „Securit“ pak rovnìž ve dvou replikách (18, 19) rozvíjí „své“ téma T3, v druhé èásti repliky se vrací i k tématu T2, na rozdíl od pøedchozího prùbìhu dialogu tak nejsou rozdílná témata realizována samostatnými replikami, ale v replice jediné. Køížení témat trvá jen velmi krátkou dobu, je zøejmé, že v ponìkud chaotickém prostøedí na chatu není pøíliš vhodné. Téma T2 pak ještì pokraèuje, do dialogu se v 20. replice zapojuje i další komunikantka „YFCA.SUN.TEAM“ (copak??Jana už se zase zlobí????). Mechanismus køížení témat v mluvené konverzaci popsala Hoffmannová (HOFFMANNOVÁ, MÜLLEROVÁ, ZEMAN, 1999: 51–53). V konverzaci na chatu mùže probíhat stejnì, avšak technická procedura psaní, zveøejòování 6 Jêzyki...

82

EVA JANDOVÁ

a recepce jednotlivých replik má za následek i další možnost køížení témat. V momentu, kdy partneøi nemohou sledovat vznik replik partnerù a ovlivòovat jejich zveøejòování, mùže nastat situace, že nìkteøí z partnerù dialogu vytváøejí své repliky souèasnì a nevìdí, že jeden z nich iniciuje zmìnu tématu. To zjistí, když jsou repliky zveøejnìny, a obvykle zmìnu tématu akceptují. „Iniciátor“ zmìny však mùže v následující replice reagovat na repliky ostatních, které vznikaly v dobì, kdy on sám téma mìnil, a které se týkají pøedchozího tématu. Tak se mohou souèasnì rozvíjet dvì témata (mùže jich být i více), jak ale bylo vidìt z pøedchozí ukázky, netrvá tato situace dlouho – jedno z témat se stane (nebo zùstane) hlavním a další vìtšinou vyzní do ztracena. Celková podoba chatu je pro pozorovatele zvnìjšku znaènì nepøehledná. Existují však nástroje, které chatujícím usnadòují orientaci v celkovém chatu a které umožòují strukturovat jednotlivé dílèí dialogy tak, aby byly do jisté míry soudržné. V rovinì tematické výstavby dialogu jde o zpùsoby organizace témat, které jsme se pokusili naznaèit v našem pøíspìvku.

Pøíloha Výbìr konverzace mezi dvìma úèastníky, ohranièené pøíchodem jednoho z nich do místnosti „danek“ a odchodem druhého z nich z místnosti „lovingme“. 1 2 3 4

12:36:03 „Uživatel danek vstoupil do místnosti”

12:37:35 danek: fazolky a placeèky 12:38:40 lovingme: danek:achooooooooooooooj....... 12:39:21 danek: lovingme: jaky byl vik? 12:40:37 lovingme: danek:mno uplne w poko,w sobotu sme byli na carodejnicich u welicky pod lysou a pak w nedeli jsem troshku spinkala a smrkala a kashlala,jinac w poko...a poprwe za 16 let jsem neuschla...a co ty*88 5 12:41:59 danek: lovingme: ja tu pomalu usychym bo neni èim zapit dobry obìd asi pudu do sprchy 6 12:42:35 lovingme: danek:jo do sprchy????a sam??? 7 12:43:12 danek: lovingme: tak jasnì že sam se nebudu tlaèit

T1

T2

Tematická výstavba jednoho dílèího dialogu na WWW chatu

83

8 12:43:42 lovingme: danek:aha,tak to jo...tak to ja bych se radshi mackala...... 9 12:44:33 danek: lovingme: tam nejde o maèkani ale o to aby se èlovìk zbavil suchosti 10 12:45:05 danek: lovingme: jo a pøipadnì jinych vìci z tìla 11 12:45:16 lovingme: danek:ale to muzesh i bez sprchy..... 12 12:45:33 danek: lovingme: vzduchem? 13 12:46:07 lovingme: danek:mno wzduchem primo ne..... 14 12:46:08 danek: lovingme: nebo èim? 15 12:46:44 danek: lovingme: tak nepøimo nebo jak? 16 12:46:57 lovingme: danek:to wish ja ti to powim a ty se pak uz nikdy neumyjesh...... 17 12:47:17 danek: lovingme: emotikon 18 12:47:29 danek: lovingme: to myslim nehrozi 19 12:48:16 lovingme: danek: emotikon 20 12:49:04 danek: lovingme: teda pokud poteèe voda z kohoutku a ne ze slepièek 21 12:49:56 lovingme: danek:co??? 22 12:50:40 danek: lovingme: no voda to je logicke ach jo T3 23 12:51:05 lovingme: danek:to wish zenska 24 12:51:28 danek: lovingme: jo ja vim 25 12:51:58 lovingme: danek: emotikon 26 12:51:58 danek: lovingme: ještì poznam rozdily mezi chlapem a ženskou 27 12:52:59 lovingme: danek:jo??a jake to jsou?? 28 12:53:24 danek: lovingme: ty neviš? 29 12:53:41 lovingme: danek:mam maly wypadek pameti..... 30 12:54:55 danek: lovingme: a èim dobijiš baterky? tak to je jednoduche tøeba že ženy maji dva balonky co chlapi nemaji ale nesou nafukovaci 31 12:56:10 lovingme: danek:mno tak to uz chapu.......a je tam ete neco jineho???? 32 12:58:34 danek: lovingme: tak když chapeš to jsme pokroèili jo jsou tak i dalši rozdily tøeba ve štihlosti pasu 33 12:59:28 lovingme: danek:aha....a kdo je shr´tihlejshi..zenska ci chlap???? 34 13:02:36 danek: lovingme: tak ženska ne? 35 13:03:49 lovingme: danek:jak wish???treba to je na opac..... 36 13:04:18 danek: lovingme: f tom pøipadì bych byl chudak 37 13:04:50 lovingme: danek:ty me dneska bawish......a dal ????? 38 13:05:15 danek: lovingme: dalši rozdil je v holeni tøeba 6*

84

EVA JANDOVÁ

39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67

13:06:03 lovingme: danek:mno tak pofidej...sem zwedawa...... 13:07:39 lovingme: danek:ne???a co si holish???? 13:08:26 danek: lovingme: hadej 13:09:43 lovingme: danek:mno nohy??? 13:11:48 danek: lovingme: tak ty si neholim 13:12:35 lovingme: danek:a co teda??zeby pusinku????ale ty si mi rikal,ze chcesh byt jak krakonosh.... 13:13:03 danek: lovingme: už to asi shodim 13:15:04 lovingme: danek:jo??na leto bych to tez shodila.... 13:15:28 danek: lovingme: ty maš vousy? 13:15:56 lovingme: danek:mno ne...ale pundu se ostrihat..... 13:16:24 danek: lovingme: to ne-e 13:16:33 lovingme: danek:proc??? 13:17:06 danek: lovingme: mì se libi delši or dlouhe 13:17:40 lovingme: danek:sak ja nepundu primo na kratko....ale jen asi o 5cm dolu..... 13:18:16 danek: lovingme: a mužu ti to odmìøit pravitkem a udìlat rysku? 13:19:11 lovingme: danek:mno mozna..ale ja mam predni kratshi pak troshku delshi a pak uplne nejdelshi,wish???? 13:20:36 danek: lovingme: vim,tak každy uèes je jiny nejlepši je mit asi deset paruk a si každy den vybereš 13:21:20 lovingme: danek:a ty mash????? 13:24:08 danek: lovingme: ouki a pak mi øekni a ti øeknu co se mi libi nejvic jo? 13:24:47 lovingme: danek:mno ufidime...... 13:24:59 lovingme: danek a ja ti pak jednu taky narazim,ju??? 13:25:29 danek: lovingme: ouki tak jsme domluveni no hlavnì mi ji pak nepøilep 13:26:04 lovingme: danek:sakrish..tys odhalil muj plan... 13:26:56 danek: lovingme: no to viš sem hloupy ale i chytry takže se to vyrovnava a nìco vždy odhalim,vlastnì všechny lumparny 13:27:44 lovingme: danek:tak to je shpatne...protoze me bywi delat lumparny,ale zalezi jak welke jsou..... 13:29:14 danek: lovingme: to tak nejde brat nemužeš si pøedem øici to je velka lumparna do toho nejdu,to by mì nebavilo,to se musi naplno 13:30:47 lovingme: danek:fsheho s mirou.... 13:31:29 danek: lovingme: radši s Mirkou a vlastnì s jinou sleènou než s Mirkou 13:32:38 lovingme: danek:mno a wish co??muj mlady je mira....

T4

T5

T6

T7

T8

Tematická výstavba jednoho dílèího dialogu na WWW chatu

85

68 13:33:06 danek: lovingme: tak nemuže za sve jmeno 69 13:34:43 lovingme: danek:on twrdi,ze nejhorshi je,kdyz nejaky tipos prohlasi: S MIROU...... 70 13:35:12 danek: lovingme: to chapu 71 13:35:25 danek: lovingme: (emotikon) 72 13:35:30 lovingme: danek:jj...... 73 13:36:46 danek: lovingme: tak vidiš sme toho celkem dost probrali zase T9 74 13:37:31 lovingme: danek:stane se...to wish kdyz mash s kym kecat tak to je hned... 75 13:37:59 danek: lovingme: co je hned? 76 13:38:27 lovingme: danek:mno co asi...se nenudish a muzesh pokecat bez zabran o fshem.... 77 13:39:40 danek: lovingme: super ...bez zabran a o všem ...tak to mam byt T7 78 13:40:09 lovingme: danek: (emotikon) T10=T1 79 13:42:38 lovingme: danek:cos delal o wiku???? 80 13:43:36 danek: lovingme: sem byl na kole a pak takove prace jako vaøeni uklizeni koupani šak to znaš 81 13:44:12 lovingme: danek:a nechcesh mi tez doma pouklizet?? 82 13:47:02 danek: lovingme: to by mi nevadilo T11 83 13:49:08 lovingme: danek:tak jo,ja ti je necham pred dwerama,ju??? 84 13:49:57 lovingme: danek:pishkoty.. 85 13:50:34 danek: lovingme:a normalni nebo èokoladove? 86 13:51:28 lovingme: danek:mornalni..ty sou lewnejshi..... 87 13:52:05 danek: lovingme: tak ty na mì chceš šetøit? 88 13:52:33 lovingme: danek:a cos myslel???? 89 13:54:54 danek: lovingme: že se bavime ferovì o uklizeni za pøijemnou cenu 90 13:55:25 lovingme: danek:a ne??? 91 13:56:17 danek: lovingme: a nasypeš mi je do misky nebo cely balièek mi daš? 92 13:57:10 lovingme: danek:mistishky a do druhe ti dam mlishko.... 93 13:57:44 danek: lovingme: mnauky mlièko piju rad a rad ho i saju 94 13:58:14 lovingme: danek:ale u me ho budesh jenom pit...... 95 13:58:40 danek: lovingme: když jinaè nedaš 96 14:00:21 lovingme: danek:a co bys chtel??? DÁLE ŠEPTAJÍ 97 14:07:28 danek: lovingme: jedinì hezky 98 14:08:18 lovingme: @££:KOTATKA LOUCIM SE S WAMA.....MAMINA ME WYHAZUJE K UCENI..... UFIDIME SE WECER..... 99 14:08:48 lovingme: danek:mno ja uz musim a s tim ohriwanim si to ete rozmyslim....pashko...

86

EVA JANDOVÁ

100 14:09:11 danek: lovingme: mìj se moc hezky 101 14:09:28 lovingme: LOG OUT [14:09:42 „Uživatelka lovingme opustila místnost”]

Bibliografie BRINKER K., SAGER S., 2001: Linguistische Gesprächsanalyse. Bielefeld. DANEŠ F., 1968: Typy tematických posloupností v textu. „Slovo a slovesnost“ 29, s. 125– 141. DANEŠ F., et al., 1987: Mluvnice èeštiny 3, Skladba. Praha. HOFFMANNOVÁ J., MÜLLEROVÁ O., ZEMAN J., 1999: Konverzace v èeštinì (pøi rodinných a pøátelských návštìvách). Praha. MÜLLEROVÁ O., HOFFMANNOVÁ J., 1994: Kapitoly o dialogu. Praha.

Topical Construction of one Subdialogue Summary The communication on Web chat seems to be very complicated. Chat rooms users may participate in more than one stream of conversation at time. That is why the structure of conversation split in many topic trands. In this article we deal with topic structure and topic development in one selected dialogue between two communicants.

JANA KESSELOVÁ Fakulta humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity, Prešov

Operátory podmienkových vzahov v súèasnej slovenèine (korpusové inšpirácie)

V slovenskej syntaktickej literatúre (ORAVEC, BAJZÍKOVÁ, 1982: 197–198) sa za operátory podmienkových vzahov pokladajú také spájacie prostriedky, ktoré k hlavnej vete pripájajú podmienkovú vetu. Tradiène sa rozde¾ujú do dvoch skupín pod¾a toho, èi uvádzajú reálnu podmienku (so základnou spojkou ak) alebo ireálnu podmienku (so základnou spojkou keby). Hneï v úvode treba uvies, že analýza reálnych korpusových výpovedí odhalila mimoriadnu pestros vzahov a komunikaèných funkcií, na ktorých podmienkové operátory participujú. Presnejšie, ak podmienkové operátory skúmame spôsobom od formy k významu a od významu ku komunikaènej funkcii – teda ak ich interpretujeme v jazykovej interakcii ako jeden z prostriedkov úèelného verbálneho správania sa èloveka – zisujeme, že neusúvzažòujú výpovedné obsahy len do vzahu x je podmienkou y, ale konštituujú aj výpovede, v ktorých sa podmienkový vzah „prekrýva“ pragmatickou funkciou a v ktorých výpovedný obsah nemožno interpretova ani ako reálnu, ani ako ireálnu podmienku deja hlavnej vety. Porovnaj: Ak sa nemýlim, toto je naša posledná f¾aška dobrého alkoholu. – Ak ma moje vlastné zmysly a cit neklamú, rozdelenie UPJŠ robí šastnými len potenciálnych nových zamestnancov. Je zrejmé, že výpoveï uvedená podmienkovým operátorom nie je vyslovením predpokladu, ktorým je determinovaný dej/stav hlavnej vety.

88

JANA KESSELOVÁ

Ide o výpoveï pragmatického charakteru, ktorou hovoriaci skôr, než vysloví svoju mienku, pripúša, že sa môže mýli a že nemusí pozna všetky okolnosti, týkajúce sa obsahu hlavnej vety1. Takto produktor vychádza v ústrety kooperaènému princípu komunikácie, a to v podobe rešpektovania zásady kvality (nehovor niè, pre èo nemᚠdostatok dôkazov; o princípoch komunikácie pozri SLANÈOVÁ, 1994: 70–110). Navyše, zriedkavé nie sú ani také prípady, keï výpoveï so štruktúrou podmienkového súvetia ak x, (potom) y má „obrátený“ výpovedný zmysel: operátor neuvádza podmienku, ale želaný dej. Výpovede s podmienkovým operátorom sú funkène blízke úèelovým vetám, pretože operátorom ak sa pripája výpovedný obsah, prezentovaný ako zámer, resp. zamýš¾aný cie¾. Porovnaj: Madeleine Albrightová sa v sobotu popoludní krátko po prílete do Belehradu zišla so srbským prezidentom Slobodanom Miloševièom, aby mu pripomenula dohody, ktoré musí Srbsko plni, ak sa chce vráti do medzinárodného spoloèenstva. [= plnenie dohôd je podmienkou, aby sa Srbsko mohlo vráti do medzinárodného spoloèenstva] Z naznaèeného je zrejmé, že fungovanie operátorov tzv. podmienkových vzahov v jazykovej interakcii je mimoriadne zaujímavé a že podmienkový vzah vymedzený ako „vyslovenie podmienky slovesného deja nadradenej vety“ (ORAVEC, BAJZÍKOVÁ, 1982: 197) je síce základnou, ale vôbec nie jedinou komunikaènou realizáciou vzahu ak x, (potom) y. V súvislosti s komunikaène orientovaným výkladom podmienkových operátorov zameriame pozornos na tri aspekty ich fungovania v komunikácii: Podrobný komunikaèno-pragmatický výklad podmienkových súvetí predstavujú Studie o èeském souvìtí (KARLÍK, 1995: 45–128). Na rozdiel od P. Karlíka, ktorý vychádza z analýzy katalógu súvetí, predstavujúcich modely jednoduchých súvetí, èasto interpretovate¾ných v kontexte dialógu, my vychádzame len z výpovedí reálne využitých v písaných textoch náuèného, publicistického a umeleckého štýlu Slovenského národného korpusu (verzia prim 2.1 vyv). Korpusový výskum podmienkových operátorov sa v slovenskej jazykovede dosia¾ neuskutoènil. 1

Operátory podmienkových vzahov v súèasnej slovenèine...

89

– na podmienkové operátory ako indikátory sémantického vzahu medzi výpovednými obsahmi vo výpovediach typu ak x, y/keby x, y; – na podmienkové operátory ako indikátory postojov hovoriacich a rozlièných komunikaèných funkcií výpovedí typu ak x, y/keby x, y; – na dôvody komunikaènej preferencie explicitných podmienkových spojkových výrazov. Na rozdiel od Morfológie slovenského jazyka (RUŽIÈKA a kol., 1966: 687) uvádzajúcej medzi operátormi podmienkových vzahov výluène spojky (ak, keï, keby, nech, aby, pokia¾, jestli, aè, až), v súèasných písaných textoch pozorujeme dve tendencie: – diferenciáciu operátorov z h¾adiska komunikaènej zaaženosti (dominancia spojok ak/keby; ústup spojky pokia¾ a zánik spojok nech, aby, jestli, aè, až v podmienkových vzahoch); – komunikaènú špecifikáciu spojkových výrazov (v prípade, že; za predpokladu, že; pod podmienkou, že; s podmienkou, že; za podmienky, že; s tým, že). V porovnaní s úèelovým,  príèinným a prípustkovým vzahom s jedným centrálnym operátorom sa v podmienkovom vzahu ako základné uplatòujú dve spojky: ak/keby. Tradiène sa vymedzujú na pozadí protikladu reálnos/ireálnos podmienky. Pri štúdiu sémantických vzahov medzi podmienkou (x) a dejom hlavnej vety (y) zisujeme, že nielen podmienka deja, ale i dej hlavnej vety je z h¾adiska dichotómie reálnos/ireálnos diferencovaný: buï sa prezentuje ako reálny, alebo ako reálny s istou pravdepodobnosou, alebo ako nereálny (ale možný), alebo ako nereálny (a zároveò nemožný). Rozdiely v sémantike sú výsledkom spolupôsobenia operátora ak alebo keby, typu obsahovej súvislosti medzi medzi x a y, ako aj kombinacií slovesných èasov a spôsobov. V tejto súvislosti je mimoriadne pozoruhodná na jednej strane pestrá kombinatorika výrazových prostriedkov rôznej úrovne v rámci jedinej výpovede a na druhej strane bezproblémovos pri vyjadrení komunikaèného zámeru. Pozrime sa na vybrané komunikaèné aspekty podmienkových vzahov cez prizmu centrálnych operátorov ak/keby: Spojka ak uvádza reálnu alebo potenciálne uskutoènite¾nú podmienku. Dej hlavnej vety možno tiež interpretova dvojako: ako reálny alebo ako potenciálne uskutoènite¾ný. Ako reálny sa chápe vtedy, keï je vzah

90

JANA KESSELOVÁ

ak x, y založený na vedecky overených zákonitostiach (Ak sa atóm ocitne v elektrickom poli s intenzitou E, bude na jadro pôsobi externá sila Fext = ZeE s tendenciou vychýli jadro zo stredu atómu), na právnych normách (Za prezidenta je zvolený, ak získa nadpoloviènú väèšinu platných hlasov) a na logických vzahoch (Vymazáva z dejín literatúry je síce ¾ahšie ako z dejín vôbec, lebo v tých, ak už raz èosi existovalo, ostáva to navždy). Okrem toho spojka ak funguje vo výpovediach, v ktorých je vzah ak x, y menej zrejmý, otvorený, oèakávaný; teda podmienka x aj dej y sú potenciálne uskutoènite¾né. Ide o výpovede, v ktorých sú obsahové súvislosti založené na empírii používate¾a jazyka a z nej plynúcom povedomí o zvyèajnej spätosti x a y. Výpovedné obsahy sa týkajú spoloèenských a politických udalostí, etických noriem, pravidiel, obyèají a prejavov správania sa živých bytostí. Súvislos ak x,  y sa oèakáva, no èi sa skutoène zrealizuje, zo samotného jazykového kontextu výpovede (ba èasto ani zo širšieho jazykového kontextu) zrejmé nie je. Keïže táto súvislos je v èase prehovoru otvorená nielen pre príjemcu, ale aj pre produktora textu, neprekvapuje, že spojka ak sa èasto vyskytuje v lexikálnom okolí výrazov istotnej modality alebo výrazov subjektivizujúcich obsah výpovede. Porovnaj: Reichel je takisto ako pred ním Pálffy (a predtým napríklad aj také hviezdy ako Fiodorov, Bure èi Kariya) vo¾ný hráè a ak sa s klubom nedohodne, zrejme sa rozhodne pre návrat do vlasti. – Ak si niekto stanoví iba malé ciele, pod¾a mòa nemá ve¾kú šancu uspie. – Mal som dojem, že ak košickí funkcionári neposilnia mužstvo, majster bude ma problémy so záchranou v súaži. Komunikaènú realizáciu podmienkového vzahu s operátorom ak teraz porovnajme so spojkou keby a precizujme jej vymedzenie ako spojky uvádzajúcej ireálnu podmienku. Východiskom môžu by dva typy korpusových výpovedí: 1. Keby ostatné kluby podali námietku, tiež by boli prišli takto ¾ahko k bodom.

Operátory podmienkových vzahov v súèasnej slovenèine...

91

Výpoveï možno interpretova tak, že kluby námietku nepodali, hoci mohli, a teda k bodom ¾ahko neprišli. Podmienka sa nezrealizovala (hoci bola uskutoènite¾ná) a v dôsledku toho ani dej hlavnej vety nenastal. 2. Keby som chytil zlatú rybku, dal by som ju niekomu inému, kto ju potrebuje viac. – Keby boli ¾udia anjeli, nepotrebovali by sme žiadnu vládu. – Keby diea vedelo, èo všetko ho èaká, asi by sa otoèilo a vrátilo tam, odkia¾ prišlo. Spojka keby uvádza podmienku, ktorá ostáva nezrealizovaná preto, že je neuskutoènite¾ná. Predstavuje nenaplnené ¾udské priania, predstavy, túžby, fikcie. Je prirodzené, že aj podmienený dej v tomto prípade ostáva dejom fiktívnym. Spojka keby teda uvádza predstavu èloveka, vychádzajúcu z nesplnite¾ného predpokladu. Dôvod, preèo je podmienkový vzah reprezentovaný dvoma základnými operátormi v komplementárnom vzahu, spoèíva pod¾a mojej mienky v tom, že produktor výberom operátora vyjadruje postoj k chápaniu stupòa reálnosti podmienky i òou determinovaného deja: výpovede s operátormi ak/keby uvádzajú nielen dve diferencovane chápané podmienky, ale i dva rozlièné typy podmienených dejov. Výpoveï ak x, y prezentuje reálnu alebo potenciálne uskutoènite¾nú podmienku vo vzahu s reálnym alebo uskutoènite¾ným dejom. Výpoveï keby x, y predstavuje fikciu. Aby sme sa vyhli jednostrannosti, treba doda, že protiklad reálnos/ ireálnos podmienky a podmieneného deja nevyluèuje také kontextové použitie, v ktorom operátory ak, keby, (prípadne keï 2) fungujú aj ako vzájomne zamenite¾né bez významového posunu (teda stiera sa i protiklad reálnos/ireálnos). Spoloèným menovate¾om takých výpovedí je zacielenie podmienky aj podmieneného deja na budúcnos. Protiklad reálnos/ireálnos sa neutralizuje, keï sa podmienka i dej orientujú na budúcnos, lebo to, èo sa má sta v budúcnosti, je samo osebe vždy len potenciálne a neisté. Operátory ak, keby a keï sú v tomto prípade zamenite¾né, Hoci podmienkové spojky ak a keï sú vzájomne zamenite¾né, nie sú absolútne synonymné. Líšia sa štylisticky (spojka ak sa preferuje viac v náuènom a právnom texte, keï skôr v popularizaèných textoch). Spojka keï sa uprednostòuje i vtedy, ak sa podmienka deja viaže na dosiahnutie èasového medzníka: Keï budú k dispozícii výsledky šetrenia, budem kona. Spojka pokia¾ signalizuje, že podmienkou je trvanie deja v istom èasovom úseku: Elektrina, pokia¾ nezaplatia, nebude. 2

92

JANA KESSELOVÁ

odlišná je len ich kombinatorika s aktualizaènými kategóriami slovesa (Keby sa blýskalo,... = Keï sa bude blýska,... = Ak sa bude blýska,...). Porovnaj: Prv ako odišla, predpovedala: Keby pršalo, vedz, že som na ostrove Molokai. Keby sa blýskalo, som na Maui. Keï bude hrmie, som v Kohale. Ak bude zemetrasenie, prišla som do Hamakuy. A ak bude v rieke tiec èervená voda, vedz, že som už v Pune. Keï uvidíš toto znamenie, naisto privediem tvoju milú. Kvôli úplnosti dodajme, že výpovede s operátormi ak/keby uvádzajúcimi podmienku deja predstavujú z h¾adiska komunikaènej funkcie oznámenie, tvrdenie, presvedèenie, ktorého obsahom je vyvodenie záveru3. Keïže záver sa vyvodzuje z podmienky v súhre s ïalšími sprievodnými okolnosami, operátory ak/keby èasto vytvárajú súvzažné dvojice ak/keby – tak, ak/keby – potom. Jedným z dôvodov kombinácie operátorov s odkazovacími výrazmi je „ústretovos“ k percipientovi v tom zmysle, že odkazovacie výrazy pôsobia ako èleniaci signál, ktorý percipientovi pomáha orientova sa v texte a ¾ahšie odlíši vyvodený záver od ostatnej èasti textu. Slúžia nato, aby „percipient s ¾ahším uchopením prijal autorove (vecné) informácie prezentované prostredníctvom komunikaènej siete informém“ (RUŠÈÁK, 2003: 27). Preferencia odkazovacích výrazov stúpa s narastajúcim poètom slov medzi podmienkovým operátorom a uvedením záveru. Porovnaj: Ak ešte doplníme túto vetu o poznanie, že renesancia býva stotožòovaná s duchom antiky a že v tejto dobe bola po prvýkrát zavedená v maliarstve geometricky konštruovaná perspektíva, tak sme vlastne spomenuli podstatné znaky, ktoré bývajú s renesanciou spájané. Kým výpovede so spojkou ak sú oznámením s vyvodením záveru, výpovede so štruktúrou keby x, y (ako súvzažnos uskutoènite¾nej podmienKomunikaènú funkciu výpovede (a rozdiel medzi mienkou, tvrdením, presvedèením) s operátorom ak èasto zvýrazòuje explicitne použité sloveso: Tvrdí, že ak sa slovenské strany boja hovori o menšinách, potom majú strach problémy rieši... Som presvedèený, že ak Meèiarova vláda pozorovate¾ov nepozve, bude to nešastný postoj ... Myslím si, že ak chcú Amerièania prehluši propagandu al-Džazíry, musia prís s vysielaním rovnakého kalibru... 3

Operátory podmienkových vzahov v súèasnej slovenèine...

93

ky a predpokladaného výsledku) komunikaène vyznievajú najmä ako hodnotiaci postoj. Prevažne ide o vyjadrenie spokojnosti (nespokojnosti) z toho, že sa nieèo nestalo, hoci sa sta mohlo. V prospech tohto tvrdenia hovorí i výskyt axiologických prostriedkov rôzneho charakteru. Porovnaj: Keby bola zasiahnutá krèná tepna, mohlo dôjs k najhoršiemu. – Keby ho boli v roku 1849 popravili, svetová literatúra by prišla o jedného z najvýznamnejších Maestrov. – Keby Izrael dodržal príslušné rezolúcie OSN a „mierové návrhy“ západných politikov, viedlo by to nepochybne k prímeriu znepriatelených strán. Už sme uviedli, že podmienkové operátory uvádzajú i výpovede, ktorých obsah nekorešponduje s vymedzením podmienky deja. Pod¾a mojej mienky ide o rozliènú komunikaènú realizáciu viet, ktoré vo formálnej  štruktúre sú implikáciou ak x, y; avšak zo sémantického aspektu medzi x a y nie je príèinný vzah a z aspektu komunikaènofunkèného nejde o vyvodenie záveru. Dá sa poveda i tak, že operátory ak/keby sú konštrukèným prvkom výpovedí pragmatickej povahy, v ktorých vzah podmienenosti „ustúpil“ pred komunikaènou funkciou výpovede. Konkrétne. Spojka ak participuje na výpovediach s komunikaènou funkciou rada – výzva – varovanie (komunikaèná funkcia býva zvýraznená aj lexikálnymi a gramatickými prostriedkami, napr. slovesom odporúèa, imperatívom). Porovnaj: Ak plánujete niekam letie poèas letnej sezóny, je najvyšší èas na rezerváciu! Odporúèame vám urobi si rezerváciu... [rada] – Ak sa neuspokojíte ani s tým, tak cookies jednoducho zakážte. [výzva] – Ak faktúru nezaplatíte do stanoveného termínu, o ïalšie dva týždne môžete už by bez elektriny. [varovanie] Vo výpovediach so spojkou keby sa komunikaèná funkcia rada – odporúèanie posúva do komunikaènej sféry poúèania (až výèitky). Zaujímavé je, že produktorom výpovedí tohto typu je spravidla osoba so skutoèným alebo fiktívnym vyšším statusom než potenciálni percipienti alebo osoba, ktorá sa pokladá za lepšie informovanú. Porovnaj:

94

JANA KESSELOVÁ

Keby takto hráèi bojovali v každom zápase, Nitra nie je dnes tam, kde je. (autorom je tréner) – Keby sme znížili dane i sociálne dávky ešte viac než bratia Slováci, peniaze od nich zasa rýchlo odèerpáme a chudobu k nim spä naženieme. (autorom je sociológ) – Keby som bol sudcom ja, Zoranovu hráèsku závislos by som nebral do úvahy. (fiktívny sudcovský status) Spojky ak/keby sú i súèasou výpovedí, ktorými sa realizuje zdvorilostný princíp komunikácie (SLANÈOVÁ, 1994: 75–79), a to vo ve¾mi jemných odtienkoch: buï ako zdvorilostné klišé (Ak dovolíte, ...), zdvorilos kombinovaná so skromnosou (Ak môžem poskytnú vlastnú skúsenos, ...), zdvorilos chápaná ako takt voèi partnerovi (Ak ti to nebude na archu, ... Ak môžeme trochu posudzova vᚠvplyv...), zdvorilos prejavená snahou o minimalizáciu negatívneho hodnotenia partnera (Ak mám poveda pravdu, vzahy medzi mnou a trénerom Szikorom nie sú najlepšie) alebo ako zdvorilos v podobe maximalizácie súhlasu s partnerom: – V rozhovoroch so súažiacimi misskami sa hovorilo o zdraví, peniazoch a rodine. Preèo to¾ká trivialita? – To sa musí. Keby také súaže boli za komunistov, hovorili by o mieri na celom svete. Spojky ak/keby uvádzajú i výpovede, ktorými produktor vyjadruje hodnotenie z h¾adiska istoty o platnosti obsahu výpovede. V porovnaní s modalitnými èasticami ide o hodnotenie so špecifickými funkciami, súvisiacimi so zásadou kvality prejavu: 1. Autor pripúša, že obsah výpovede nemusí by platný, a robí to ešte skôr, než by bol usvedèený z nedodržania zásady kvality prejavu (Ak dobre rátam,... Ak ma moje vlastné zmysly a cit neklamú..., Ak si dobre pamätám..., Ak sa nemýlim..., Ak ma pamä neklame...). 2. Autor síce pripúša okolnosti, o ktorých nemusí by celkom informovaný, ale napriek tomu si je istý platnosou obsahu výpovede (Ak sa aj v spomínanom prípade zmenili vlastnícke práva, nezmenil sa obsah zmluvy... Sme presvedèení, že...).

Operátory podmienkových vzahov v súèasnej slovenèine...

95

3. Autor sa po výèitke ohradzuje a vyjadruje istotu o platnosti obsahu výpovede, prípadne istotu o správnosti svojho konania (replika po výèitke, týkajúcej sa nedostatoènej výbavy pracovníkov ochrannými prostriedkami: Keby sme dali pracovníkovi kvalitnejšie gumené rukavice a nie chirurgické, tak by zrejme po zmene chytil skôr nejakú plieseò od rukavíc, než by sa nakazil antraxom). Okrem spojok na vyjadrenie podmienkových vzahov slúžia spojkové výrazy v prípade, že; za predpokladu, že; pod podmienkou, že; s podmienkou, že; za podmienky, že; s tým, že (poradie je pod¾a klesajúcej frekvencie). Preferencia spojkových výrazov je motivovaná predovšetkým štýlovou príslušnosou textu. Koncentrovaný výskyt explicitných podmienkových operátorov je v právnych textoch (Spálenie biologického odpadu fyzickou osobou bez predchádzajúceho povolenia príslušného štátneho orgánu je možné len za podmienky, že fyzická osoba svojím poèínaním nespôsobí následný požiar.) a vo vyššom náuènom štýle (Vlnové funkcie automaticky zahròujú ¾ubovo¾né korelácie medzi nukleónmi, ale za podmienky, že použitý modelový priestor je dostatoène ve¾ký). Druhým èinite¾om podporujúcim preferenciu spojkových výrazov je aktuálne èlenenie výpovede, presnejšie jeho tematická stránka4. Spoloèným menovate¾om spojkových výrazov je ich výskyt vo výpovediach, v ktorých hlavná veta je témou výpovede a spojkový výraz uvádza podmienku ako jej rému, teda maximálne závažnú zložku výpovede. Inými slovami, spojkové výrazy podmienku vysúvajú do centra pozornosti a predstavujú ju ako naliehavú, závažnú, krajnú. Výber spojkového výrazu súvisí s hierarchizáciou zložiek výpovedného obsahu. Je potom prirodzené, že aktualizácia podmienky sa ve¾mi èasto podporuje súhrou spojkových výrazov so zdôrazòujúcimi èasticami (len, iba, aj, ani, i, najmä, hlavne, jedine, ale, no) a s axiologickými slovami (axiologické slová, pozri: DOLNÍK, 2003: 41–51). Výsledkom súhry operátorov, aktuálneho èlenenia výpovede a lexikálneho okolia je, že sa do jazykovej prezentácie pod4 Tematická stránka je spojená s otázkou, o èom sa v danej výpovedi nieèo vypovedá, èo je témou výpovede. Oproti téme, ako minimálne závažnej zložke výpovede, stojí réma výpovede, to, èo sa o téme vypovedá, ako maximálna závažná zložka výpovede (DOLNÍK, 1999: 83).

96

JANA KESSELOVÁ

mienky premieta axiologický aspekt produktora textu. Podmienka sa predstavuje: – ako krajný prípad, keï je uskutoènenie deja ešte možné (Sterilizáciu bez poplatku vykonávajú lekári len v prípade, že by tehotenstvo ohrozovalo zdravie matky); – ako obmedzujúca, nepríjemná, ažko splnite¾ná (Lukašenko v sobotu požiadal generálneho prokurátora, aby prepustil na slobodu novinára ruskej televízie ORT za podmienky, že zostane v Bielorusku). [Nasledujúci kontext vysvet¾uje, že novinár je obvinený z prechodu bieloruskej hranice] – Opatrovate¾ka je tu od mája normálne na osem hodín, no s podmienkou, že musíme mesaène zaplati 1700 korún. [Výsledkom inferencie z predchádzajúceho kontextu je poznatok, že pre rodinu s trojèatami je to ažko splnite¾ná podmienka] – Nedávno ho pustili za vzorné správanie sa, ale s podmienkou, že štyri roky musí „seka“ dobrotu. [Z predchádzajúceho kontextu je zrejmé, že vo vzahu k recidivistovi ide o ažko splnite¾nú podmienku]. Z analyzovaných výpovedí vyplýva, že sledované spojkové výrazy podmienkových vzahov uvádzajú podmienku ako rému výpovede, ktorá je súèasne aj jadrom výpovede (novou informáciou). K novším spojkovým výrazom patrí spojenie s tým, že, používané aj v podmienkovom vzahu (Úrad práce mu pod¾a príslušných tabuliek vypoèíta, akú èas mzdy bude jeho zamestnancovi prepláca poèas 12 mesiacov s tým, že zvyšok výplaty musí doplati zamestnávate¾ aspoò do výšky minimálnej mzdy). Problematickos tohto spojkového výrazu je vo vágnosti formulácie a nejednoznaènej interepretácii vzahu, ktorý tento výraz reprezentuje. Bez nároku na úplnos uvádzame, že okrem podmienkového vzahu spojkový výraz s tým, že uvádza: – kombináciu podmienkového a èasového vzahu (Protihráè, ktorý prehral, žiada od suseda najskôr vráti pôdu s tým, že až potom uváži, èi si s ním vôbec podá ruku); – vysvetlenie istého javu (Na prevádzku škôl a školských zariadení sa totiž v rozpoètoch objavilo len 50 percent nákladov, s tým, že druhú èas doplatku by mali školy dosta až v máji. – Andreotti obvinenia popieral s tým, že sú odvetou proti tvrdým zákrokom jeho vlád voèi trestným èinom);

Operátory podmienkových vzahov v súèasnej slovenèine...

97

– úèel (Do Trnavy som pred pár rokmi odišiel s tým, že budeme bojova o špièku); – doplòujúce a vo¾ne prièlenené spresòujúce informácie (Vèera ráno to uviedla agentúra Reuter s tým, že ide o jednu z najväèších námorných katastrof posledných rokov). Záver. V situácii, keï sa v komplexných jazykovedných prácach spojky predstavujú buï ako súbor prostriedkov slúžiacich na vyjadrenie istého vzahu (ORAVEC, BAJZÍKOVÁ, 1982), alebo ako enumerácia vzahov, ktoré jednotlivé spojky vyjadrujú (RUŽIÈKA a kol., 1966), sme sa na príklade podmienkových operátorov usilovali ukáza, že spojky (a ïalšie spájacie výrazy, teda operátory) nie sú len prostriedkom na vytváranie medzipropozièných vzahov, ale že v súhre s lexikálnym okolím, aktuálnym èlenením výpovede, aktualizaènými kategóriami slovesa a kontextom spoluvytvárajú komunikaèné funkcie výpovedí. V jazykovej interakcii sa tradiène vymedzovaná úloha podmienkových operátorov – by prostriedkom medzivetného podmienkového vzahu – èasto zastiera a do popredia vystupuje ich úloha spoluvytvára komunikaènú funkciu výpovede a napåòa kooperaèný a zdvorilostný princíp komunikácie.

Literatúra DOLNÍK J., 1999: Základy lingvistiky. Bratislava. DOLNÍK J., 2003: Lexikológia. Bratislava. GREPL M., KARLÍK P., 1986: Skladba spisovné èeštiny. Praha. KARLÍK P., 1995: Studie o èeském souvìtí. Brno. ORAVEC J., BAJZÍKOVÁ E., 1982: Súèasný slovenský spisovný jazyk. Syntax. Bratislava. RUŠÈÁK F., 2003: Pragméma ako štyléma (sui generis). In: Komunikácia a text. Prešov, s. 26–28. RUŽIÈKA J., 1966: Morfológia slovenského jazyka. Bratislava. SLANÈOVÁ D., 1994: Praktická štylistika. Prešov.

7 Jêzyki...

98

JANA KESSELOVÁ

Operators of the Conditional Relations in Contemporary Slovak Language (Corpora Inspirations) Summary In time when the complex works on Slovak morphology and syntax present the conjunctions either as the set of means for expressing the certain relation or as the enumeration of relations that are expressed by particular conjunctions we tried to show, based on the example of the conditional operators, that conjunctions (and other conjunction expression, i.e. operators) are not just the means for creating the inter-sentence relations, but that they create the communicative function of the utterances in harmony with collocations, functional sentence perspective, predicative verb categories, type of the contextual inter-sentence relation and the context. The traditionally defined and delimited role of the conditional operators in language interaction – to function as a means of inter-sentence conditional relation – is frequently obscured and its pragmatic role – to co-create the communication function of the utterance and to fulfill the cooperation and politeness principle of the communication comes forth. The analysis is based exclusively on the utterances that were used in the written texts of the scientific, journalistic and poetic/literary style, that are the part of the Slovak national corpus (version prim 2.1 bal). In connection with the communication-orientated understanding of the conditional operators our attention is focused on three aspects of their functioning in communication: – conditional operators as indicators of the semantic relation among the contents of the utterances of the type ak x, y/keby x, y (if x,y in real conditions/ if x,y in unreal conditions); – conditional operators as indicators of the attitudes of the speakers and various communication functions of the utterances of the type if x, y/even if x, y; – reasons of the communication preferences of the explicit conditional conjunction expressions. Communicative approach to the conditional operators points also at the terminology contradiction of the traditional terms main-subordinate clause on one hand and the terms theme-rheme on the other side. As the conjunction expressions research showed the most important part (as to the content) of the utterance is in the so-called subordinate clause and the main clause usually presents the less important part of the utterance.

JAROMÍR KRŠKO Fakulta humanitných vied UMB Banská Bystrica

Vzahové modely slovenských hydroným*

Modelové analýzy proprií sa v slovenskej a èeskej onomastike sa teoreticky i prakticky rozpracovali predovšetkým v oblasti antroponymie (BLANÁR, MATEJÈÍK, 1978, 1983; BLANÁR, 1996), ojkonymie a toponymie vo všeobecnosti (MAJTÁN, 1994, 1996; ŠRÁMEK, 1972, 1976, 1999; PLESKALOVÁ, 1992). Prvou štúdiou na Slovensku, ktorá sa venovala modelovej analýze slovenskej èasti hydroným v povodí Slanej, bola štúdia ¼. SIÈÁKOVEJ (2004). Vo svojej štúdii vychádzala najmä z teoretických základov R. Šrámka, ktorý problematiku modelovej teórie aplikoval predovšetkým na èeskú a moravskú ojkonymiu. R. Šrámek vo svojej modelovej analýze propriálneho pomenovacieho aktu vychádza z funkèného chápania onomastiky, èo mu vo ve¾kej miere umožòuje vyèleni jednotlivé etapy onymického pomenovacieho procesu v celej jeho dåžke trvania – teda od primárnych motivaèných príznakov objektu, cez nominaènú komunikaènú situáciu a vzah pomenovate¾a k objektu, až po samotné užitie propria v komunikaènej situácii. Autor v ostatných desaroèiach venoval tejto problematike výraznú pozornos – na zaèiatku pracoval s termínmi vzahový model, slovotvorný (novšie aj názvotvorný) model a slovotvorný typ. Jeho teóriu aplikovala Jana Pleskalová na moravské a sliezske terénne názvy (anojkonymá) v monografii Tvoøení pomístních jmen na Moravì a ve Slezsku (1992). * Príspevok predstavuje èas univerzitného grantového projektu VUGA è. 4/2006 Implementácia spracovania hydronymie povodia Hrona a Torysy do digitálnych máp (GIS). 7*

100

JAROMÍR KRŠKO

V procese nominácie, presnejšie vo fáze vzniku propria, zohráva k¾úèovú úlohu propriálne pomenovací motív, prostredníctvom ktorého sa vyjadruje noetický vzah pomenúvate¾a k pomenúvanému objektu (ŠRÁMEK, 1999: 36). Termínom vzahový (alebo východiskový) oznaèuje R. Šrámek model vzniku propria, ktorým je od poèiatku determinovaná jazyková stránka propria. Jazykové stvárnenie vlastného mena, t.j. jeho povrchovú štruktúru, oznaèuje R. Šrámek termínom slovotvorný (názvotvorný) model. Obidva druhy modelov – vzahový i slovotvorný „jsou systémovì (kategoriálnì) konstitutivní složkou propriální sféry jazyka. První ji spøahuje s komunikací, s pojmenovací potøebou, druhý s nominaèním aktem, s jazykem jako materiálním zdrojem a materializovanou podobou jména.“ (ŠRÁMEK, 1999: 36). Vzahový i slovotvorný model sú súèasou každého propria, t.j. oba vzájomne sa podmieòujúce modely sú jednou zo základných organizaèných zložiek propriálnej sféry jazyka. Pod¾a modelovej teórie R. Šrámka sa dá vzah pomenúvate¾a k pomenúvanému objektu vymedzi štyrmi základnými obsahovo-sémantickými kategóriami, ktoré sú vymedzené zámenami: I. kde II. kto, èo III. aký, -á, -é, akí, za akých okolností IV. èí J. PLESKALOVÁ (1992) ktorá vychádza z tejto Šrámkovej koncepcie, nahradila rímske èíslice písmenami A, B, C, D. R. Šrámek vo svojej koncepcii modelových štruktúr používa na oznaèenie základných vzahových modelov (na rozdiel od J. Pleskalovej) rímske èíslice a nie písmená, pretože okrem štyroch obsahovo-sémantických modelov vo svojej (všeobecnej) teórii pracuje s kategóriou životné propriálne objekty (oznaèuje ich písmenom A) a neživotné propriálne objekty (oznaèuje ich písmenom B)1. Zámená vymedzujúce jednotlivé kategórie vzahových modelov majú platnos onomastickej univerzálie, pretože platia všeobecne v každom jazyku. Pri terénnych názvoch, ktoré sú èasto dvoj a viacèlenné, sa jednotlivé druhy vzahových modelov vzájomne kombinujú s uvedenými štyrmi Ako už bolo spomenuté, modelovú analýzu rozpracoval R. Šrámek v oblasti ojkonymie, preto rozlišuje kategóriu ojkoným (životné propriálne objekty) a anojkoným (neživotné propriálne objekty). 1

Vzahové modely slovenských hydroným

101

druhmi jednoduchých vzahových modelov, prièom nie všetky kombinaèné možnosti sa môžu využi. Pod¾a názoru J. Pleskalovej (a v zhode s našimi skúsenosami v oblasti terénnych názvov) sú v urèitých oblastiach dominantné kombinácie vzahových modelov, ktoré môžu v iných regiónoch absentova alebo sa pohybujú na periférii onymickej nominácie. Viacèlenné vzahové modely pozostávajú z dvoch èastí – primárnu èas tvorí èlen vyjadrujúci hlavný vzah k pomenovanému objektu (J. Pleskalová ho graficky vyznaèuje podèiarknutím); sekundárnu èas tvorí èlen, ktorý bližšie charakterizuje primárnu èas (najèastejšie vo forme zhodného/ nezhodného prívlastku), napr.: Dolné záhrady zodpovedajú modelu C + B (pod¾a Šrámkovej koncepcie III. + II). Predponové proprium sa v zápise od predložkového vlastného mena odlišuje polohou (medzerou) pri nadradenom propriu2: predložkový typ: Za humnami; predponový typ: Zahrby; predponovo-príponový typ: Záhorie. Špecifikum hydroným (v porovnaní s terénnymi názvami, oronymami a pod.) spoèíva v tom, že motivaènými èinite¾mi už nie sú len apelatíva viažuce sa na oblas vody (takto sa proprializáciou tvorili hydronymá v minulosti – potok > Potok, rieka > Rieka, bažina > Bažina, kaluž > Kaluž...), teda vzahový model netvorí proprializované apelatívum, ale motivantami sú predovšetkým ojkonymá, terénne názvy, antroponymá a pod. Z poh¾adu geografického objektu predstavuje vodný tok rozsiahly onymický objekt, preto môže ma aj nieko¾ko názvov. To znamená, že motivaèných èinite¾ov v procese onymickej nominácie môže by nieko¾ko a tento objekt sa vyznaèuje polyonymiou. Z jednotlivých výskumov slovenských povodí máme množstvo dokladov na takéto polyonymické objekty – vodný tok má iný názov v pramennej èasti, v strednej èasti a odlišný názov má v ústi; podobne je tomu aj v odlišných náreèových prostrediach, v diachrónnom poh¾ade, sociálnom prostredí...3 Hydronymá, ktoré vznikli transonymizáciou proprií iných onymických sústav preto predstavujú prvý vzahový model (kde) – ide o názov vodného toku, kde sa nachádza osada X, potok teèie cez pole, kde sa mu hovorí... R. Šrámek približuje podobný (hoci opaèný) prípad vzahového modelu ojkoným, Symbolický zápis predložkového toponyma je p + N, predponové toponymum + N a predponovo-príponový typ + N + (symbol N oznaèuje vlastné meno – nomen). 3 K jednotlivým rovinám polyonymie pozri (KRŠKO, 2002: 144–146). 2

102

JAROMÍR KRŠKO

ktoré vznikli transonymizáciou hydroným – Jihlava, Opava, Ostrava, Morava, Sázava, Bystøice, Lomnice… V tomto prípade motivantom ojkoným je „lokalizujíci motiv – ,tam, kde je‘“ (ŠRÁMEK, 1999: 40). Dôležitým faktom, ktorý odlišuje propriá rôznych onymických sústav v rámci štyroch základných vzahových modelov, je ich odlišná motivická hodnota. Ojkonymum Bystrica, ktoré vzniklo transonymizáciou hydronyma Bystrica, zodpovedá prvému vzahovému modelu – osada, ktorá leží tam, kde teèie potok Bystrica. Rovnomenné hydronymum však patrí do tretieho vzahovému modelu – aký potok (bystrý, rýchly, èistý). V priebehu èasu dochádza postupne k zanikaniu motivaèných príznakov pôvodných motivantov – dnes v akejko¾vek osade nazvanej Bystrica „bežný“ èlovek nevie, že názov osady motivoval vodný tok. Najmä ak zanikne pôvodný apelatívny význam propria, prípadne apelatívum už aktívne nefunguje v slovnej zásobe jazyka. V súvislosti s motiváciou medzi ojkonymami a hydronymami si ¼. Sièáková kládla otázku „èo bolo skôr pomenované?“ (SIÈÁKOVÁ, 2004: 280). Vychádzala z logického predpokladu, že z diachrónneho poh¾adu sú staršie hydronymá, pretože toky už v minulosti predstavovali dôležité orientaèné body, popri riekach postupovalo osíd¾ovanie, nové obyvate¾stvo preberalo názvy riek od pôvodných obyvate¾ov a novovznikajúce osady mohli vzniknú transonymizáciou hydroným. Tento postup môžeme sledova najmä pri ojkonymách, ktoré obsahujú sémantické príznaky pôvodných apelatív viažucich sa na oblas vody, vodných stavieb: blato > hydronymum Blatnica > ojkonymum Blatnica, bystrica > hydronymum Bystrica > ojkonymum Bystrica, muráò > hydronymum Muráò > ojkonymum Muráò... V priebehu èasu však hydronymum stratilo postavenie dominantného onymického bodu a tento lokalizaèný, orientaèný, diferenèný atribút prevzala osada. Vzniklo však napätie medzi rovnako znejúcimi propriami, ktoré oznaèovali odlišné onymické body (dochádza k onymickej homonymii – KRŠKO, 2002). Toto napätie sa vyriešilo „na úkor“ (v tom èase už menej významných) hydroným, ktorých podoba sa upravila rozliènými spôsobmi: deriváciou (Blatnièianka, Bystrièka, Muránka), k propriu sa pridal apelatívny èlen poukazujúci na hydronymiu (potok Blatnica, potok Bystrica, potok Muráò), prípadne sa v hydronyme naznaèí subordinaèný vzah k obci (Blatnický potok, Bystrický potok, Muránsky potok).

Vzahové modely slovenských hydroným

103

Zaradenie hydronyma do príslušného vzahového modelu závisí od jeho motivaèných príznakov. M. MAJTÁN (1994: 15–16) radí motivaèné príznaky toponyma do oblasti mimojazykovej stránky (spolu s onymickou platnosou toponyma pri jeho fungovaní, pri spoloèensky podmienenej identifikácii objektov a javov skutoènosti). Motivaèné príznaky charakterizujú vznik toponyma a možno ich rozdeli do nieko¾kých menších skupín (opis, charakteristika objektu; lokalizácia objektu vzh¾adom na iný objekt; vlastníctvo, príslušnos objektu; oslavnos, pamätnos; sídelný charakter a pod.). Pri zatriedení hydroným povodia Hrona do vzahových modelov bude teda rozhodujúce urèenie motivaèných príznakov jednotlivých hydroným. Na XVI. slovenskej onomastickej konferencii sme vo svojom príspevku venovali pozornos práve motivaèným èinite¾om, preto budeme pri modelovej analýze vychádza z doterajších výskumov. Výskumom v povodí Hrona sme zistili 1294 pomenovaných onymických objektov teèúcich vôd, z ktorých je 12 neidentifikovaných alebo zaniknutých a 107 názvov stojatých vôd, vodopádov a prameòov (z toho 11 neidentifikovaných), spolu je to teda 1400 pomenovaných onymických bodov. Celkovo sme však zistili 1712 názvov (1599 názvov teèúcich vôd a 114 pomenovaní stojatých vôd). Ide tu najmä o odlišne pomenované hydronymá. Z h¾adiska motivácie sme teda nepoèítali hláskové varianty názvov, ktoré majú rovnakú motiváciu. Získaný súbor hydroným povodia Hrona musíme rozdeli na skupinu teèúcich a skupinu stojatých vôd, prameòov a vodopádov. Toto delenie je dôležité dodrža najmä pri vyhodnocovaní motivácie, pretože pomer motivácií toponymami a ojkonymami je pri týchto skupinách opaèný, èo by pri komplexnej analýze skres¾ovalo celkové výsledky. „Vodné toky povodia Hrona boli najèastejšie motivované terénnymi názvami. Z poètu 1599 zistených názvov bolo takto motivovaných 778, èo predstavuje 48,7%. Ide o celkom prirodzený jav, pretože vodné toky (najmä menšie pramenné toky) sú menej významné ako oronymá alebo toponymá vo všeobecnosti a èasto sú pomenované druhotne – po proprializácii toponým, ktoré zároveò slúžia ako dôležitý orientaèný bod, ktorý motivuje názov hydronyma.“ (KRŠKO, 2006c: 3). Tento druh motivácie majú prevažne vodné toky v podhorských a horských oblastiach – ide teda predovšetkým o toky horného a stredného povodia Hrona. Terénnymi náz-

104

JAROMÍR KRŠKO

vami sú väèšinou motivované aj hydronymá, ktoré v názve obsahujú antroponymum. V povodí Hrona sme zaznamenali 46 takýchto názvov, èo predstavuje 2,9%. Antroponymum v toponymii vyjadruje posesívny vzah, ale v hydronymii tomu tak nie je. Antroponymum ako motivant je v hydronyme sekundárnym motivantom, pretože je sprostredkované cez toponymum (k tomu bližšie KRŠKO, 2006a: 4). Hydronymum Botkovský potok nepoukazuje na fakt, že ide o potok patriaci Botkovi, Budáèov jarok nepatrí Budáèovi, Piaèkov potok Piaèkovi, Tomov potok Tomovi atï. Sekundárna motivácia vyjadruje, že názov potoka obsahujúci antroponymum preteká územím majite¾a, ktorého meno je obsiahnuté v terénnom názve. Botkovský potok bol motivovaný tým, že preteká cez územie nazývané Botkovo, Budáèov jarok preteká cez terénny objekt Budáèovo, Piaèkov potok teèie cez Piaèkovu dolinu, Tomov potok preteká cez Tomov štál... 253 názvov teèúcich vôd bolo motivovaných osadnými názvami (ojkonymami), èo predstavuje 15,8%. Osady predstavujú dôležitý orientaèný bod a takto motivovaným hydronymom sa vyjadruje príslušnos vodného toku k obci, prièom nezáleží na tom, èi tok pramení pri obci, teèie cez jej územie alebo tam ústi. Nielen v rámci tohto druhu motivácie, ale aj v predchádzajúcich skupinách vznikli hydronymá rôznymi druhmi proprializácie – cez deriváciu až po transonymizáciu. Takto vzniknuté hydronymá patria do prvého vzahového modelu, teda „kde“ sa nachádza relaèný objekt, ktorý bol motivantom hydronyma – napr.: Bachláè (terénny názov – ïalej TN Bachláè), Balkova dolina (rovnomenný názov doliny), Banský potok (TN Banský vrch), Bôrovský potok (TN Bôrové), Èistiny (TN Èistiny), Drieòovský potok (èas chotára pod názvom Drieò), Lohyòa (TN Lohyòa), Nehovo (TN Nehovo), Podhorský potok (TN Podhora), Smrekov (TN Smreková), Šiagiho potok (TN Šiagiho vrch), Tabla (TN Tabla), Záhorèie (TN Záhorèie), Zubáková (TN Zubáková); Braväcovský potok (osadný názov – ïalej ON Braväcovo), Èaradický potok (ON Èaradice), Fajtov potok (ON Èierny Balog – èas Fajtov), Hlinícky potok (ON Hliník nad Hronom), Hodrušský potok (ON Banská Hodruša), Oèovka (ON Oèová), Nemecká (ON Nemecká), Repište (ON Repište), Štúrovský kanál (ON Štúrovo); hydronymá obsahujúce antroponymá, ktoré však nevyjadrujú posesívny charakter: Karašová (< TN Karašovo), Kolesárka (< TN Kolesárová), Macákov (< TN Macáková), Mackov (< TN Macko-

Vzahové modely slovenských hydroným

105

va dolina), Pivarèovský (< TN Pivarèovské), Rácov (< TN Rácovo), Racvalovo (< TN Racvalová), Cibunov (< TN Cibunovo), Šifrovo (< TN Šifrova dolina), Šimaníkov (< TN Šimaníkovo), Zubákový (< TN Zubáková), Židlová (< TN Žid¾ovo)... Takmer 10% názvov (149) bolo motivovaných vlastnosou vodného toku – farbou koryta, šírkou, håbkou, pôvodným tokom – Bachratý, Starý potok, Besná, Biela voda, Èervená voda, Èierny potok, Mútny, Chamtivý, Kalný potok, Kyslá voda, Tmavá, Slaná, Slobodný jarok, Strmá, Spevavý, Spurný, Jazerný, Drevený, Štrkový, Teplý, Tichá voda, Úkladný jarok, Ve¾ký zelený potok, Vírový potok, Vlèí potok (dravá voda), Zelená... Ide o pomerne èastú motiváciu, ktorá súvisí aj s ïalšími druhmi motivácií – akými sú napríklad tvar koryta (19 hydroným): Driekyòa (od apelatíva driek), Kriváò, Hadí potok, Kompa4, Krivá, Krivé, Krivu¾a, Lomený potok, Vidlièky, Zákruty; vlastnosti vody (30 názvov): Blatnianka, Lukavica5, Mierna, Mokráò, Mrchavý kanál, Hnilec, Huèava, Hukava, Nevidzký potok, Osuch, Plamienok, Vraník (rýchly), Slanec, Strateník, Strmhlav, Šári potok; ve¾kos vodného toku (10 pomenovaní): Gombièka, Krátky, Jariabok, Malý jarok, Škriatok... Túto skupinu tvoria staršie názvy utvorené v minulosti, ale aj novovytvorené názvy, ktoré tokom dali vodohospodári. Tieto druhy hydroným vyjadrujú vlastnosti alebo tvar toku, preto ich radíme do druhého vzahového modelu6 – „kto, èo“: Starý potok, Biela voda, Èervená voda, Èierny potok, Kalný potok, Kyslá voda, Slobodný jarok, Tichá voda, Úkladný jarok, Vírový potok, Vlèí potok... Tieto hydronymá majú vzahový model C + A, prípadne C + C + A (Ve¾ký zelený potok, Dolný Hodrušský jarok, Horný Vysoký jarok, Elsõ sári patak (Prvý blatný potok), Második sári patak (Druhý blatný potok), Harmadik sári patak (Tretí blatný potok), Negyedik sári patak (Štvrtý blatný potok). Názov Kompa – pod¾a výkladu V. ŠMILAUERA (1932: 360) pochádza od keltských Kotínov – *Cambos = krivý. Tvar prevzali západní Germáni ako *Kambaz > *Kamba, ktoré v bavorskom náreèí v VIII. st. znelo ako *Kampa. Túto formu prevzali Slovania ako *Ko(N)pa, ktorú Maïari prevzali v tvare Kumpa > Kompa. 5 Názov vznikol z psl. * lo(N)kav?, èo znamená divý, dravý, zákerný, ¾stivý. 6 Do tohto modelu patria hydronymá obsahujúce apelatívny èlen potok, rieka, jarok..., pretože toto apelatívum je v názve dominantné a adjektívna èas bližšie charakterizuje celé proprium (v tomto prípade jeho vlastnosti). 4

106

JAROMÍR KRŠKO

Do tretieho vzahového modelu (C) – aký, -á, -é, akí, „za akých okolností“ patria tak isto hydronymá motivované vlastnosami toku, tvarom koryta a pod. Diskutabilnými sú názvy adjektívneho typu bez apelatívneho èlena – tieto mohli vzniknú elidovaním tohto apelatíva: Bachratý, Besná, Mútny, Chamtivý, Tmavá, Slaná, Strmá, Spevavý, Spurný, Jazerný, Drevený, Štrkový, Teplý a pod. V prípade, že by obsahovali elidovaný apelatívny èlen, patrili by do druhého vzahového modelu (teda do B). Pri stojatých vodách, vodopádoch a prameòoch je situácia v oblasti vzahových modelov trochu odlišná od teèúcich vôd. Vodné nádrže bývajú motivované najèastejšie názvom osady v katastri ktorej sa nachádzajú, preto takisto patria do prvého vzahového modelu. Vodopády a pramene však predstavujú pomerne malý, ale významný onymický bod. Preto ich názvy môžu ma dedikaèný charakter7. V minulosti mali tento charakter najmä urbanonymá a vo ve¾kej miere boli vystavené ideologickému tlaku. Pri výskume hydronymie povodia Hrona sme zaznamenali nieko¾ko prameòov, ktoré boli motivované menom majite¾a pozemku alebo boli pomenované menom významnej osobnosti, ktorá v minulosti pôsobila v danej oblasti: Baïovka (prameò), Brutov jarok (prameò), Linhartovka (prameò), Èunderlíkov prameò, Dráztová (prameò), Hericov prameò, Jegorovov prameò8, Prameò Boženy Nemcovej9, Prameò krá¾a Mateja10, Prameò Sama Chalupku11. Tieto názvy patria do štvrtého vzahového modelu, teda „èí“. Môžu sa vyznaèova posesivitou12, alebo majú honorifikujúcu funkciu (v prípade významných osobností). R. Šrámek hovorí o honorifikujúcom motíve, ktorý sa vyvinul z posesívneho motívu. (ŠRÁMEK, 1999: 49). 8 Prameò nesie meno ruského partizánskeho velite¾a, ktorý bojoval v oblasti Banskej Bystrice. 9 Božena Nìmcová – významná èeská spisovate¾ka bola známa aj tým, že mala ve¾mi dobré vzahy s vtedajšími osobnosami slovenskej kultúry a navštívila mnohé slovenské miesta. S ob¾ubou navštevovala vaòové kúpele v horehronskej obci Bacúch, v blízkosti ktorých tento prameò vyviera. 10 Prameò nesie meno uhorského krá¾a Mateja I. (1440–1490), ktorý je èasto zobrazovaný v ¾udovej slovesnosti ako prototyp ob¾úbeného panovníka. 11 Samo Chalupka (1812–1883) – slovenský romantický básnik, narodený v Hornej Lehote neïaleko Banskej Bystrice. Prameò Sama Chalupku sa nachádza neïaleko jeho rodnej obce. 12 K problematike posesivity pozri napr. (GERLAKOVÁ, 2004; 2005). 7

Vzahové modely slovenských hydroným

107

Zložitejšími modelmi môžeme vyjadri predložkové, predponové hydronymá, ktoré èasto vyjadrujú smerovanie z motivujúceho toponyma. Modelová analýza slovenskej hydronymie má by ïalšou èasou výskumu tohto špecifického druhu národnej onymie. Dôležitým predpokladom pre jej komplexnú analýzu je však spracovanie celej hydronymie Slovenska a rozbor jej motivaèných faktorov.

Literatúra BLANÁR V., 1996: Teória vlastného mena. Status, organizácia a fungovanie v spoloèenskej komunikácii. Bratislava. BLANÁR V., MATEJÈÍK J., 1978: Živé osobné mená na strednom Slovensku. I. 1. Designácia osobného mena. Bratislava. BLANÁR V., MATEJÈÍK J., 1983: Živé osobné mená na strednom Slovensku. I. 2. Distribúcia obsahových modelov. Martin. GERLAKOVÁ A., 2004: Posesívny vzah vyjadrený formou genitívu. V: „Štúdia Slovca”, Banská Bystrica, s. 237–242. GERLAKOVÁ A., 2005: Genitív ako pád vyjadrenia posesívneho vzahu v slovenèine. V: „Západoslovanské jazyky I”. Banská Bystrica, s. 32–39. KRŠKO J., 2001: Terénne názvy z Muránskej doliny. Banská Bystrica. KRŠKO J., 2002: Mikroštruktúrne vzahy v onymii. „Slovenská reè“, è. 3, s. 142–152. KRŠKO J., 2005: Hydronymia povodia Hrona vo svetle etník. [V tlaèi]. KRŠKO J., 2006a: Antroponymá ako motivanty terénnych názvov a hydroným. „Acta onomastika”. [V tlaèi]. KRŠKO J., 2006b: Hydronymia povodia Hrona. [Rukopis]. KRŠKO J., 2006c: Motivaèné èinitele hydronymie z povodia Hrona. [V tlaèi]. MAJTÁN M., 1994: Motivácia a lexikálna sémantika. V: Jazyková a mimojazyková stránka vlastných mien. Bratislava–Nitra, s. 15–19. MAJTÁN M., 1996: Z lexiky s lovenskej toponymie. Bratislava. PLESKALOVÁ J., 1992: Tvoøení pomístních jmen na Moravì a ve Slezsku. Jinoèany. SIÈÁKOVÁ ¼., 2004: Pomenovacie modely v hydronymii. V: Slovenèina na zaèiatku 21. storoèia. Prešov, s. 278–283. ŠRÁMEK R., 1972: Toponymické modely a toponymický systém. „Slovo a slovesnost”, s. 304–317. ŠRÁMEK R., 1976: Slovotvorný model v èeské toponymii. „Slovo a slovesnost”, s. 112– 120. ŠRÁMEK R., 1999: Úvod do obecné onomastiky. Brno.

108

JAROMÍR KRŠKO

Relation Models of the Slovak Hydronyms Summary Author has focused on the relation models of the Slovak hydronyms. His model analysis of hydronyms is based on the works of R. Šrámek who introduced his model theory of oikonymy, and J. Pleskalova who applied the model structure to the toponymy of Moravia and Silesia. Author points out the special position of hydronyms in the field of model structures whose models are markedly different from toponyms and oikonyms

MARIOLA LISZOKOVÁ Ostravská univerzita v Ostravì

Pøíjmení préteritálního typu v èeštinì a polštinì Úvod Pøíjmení tvoøí ve slovní zásobì národa zvláštní samostatnou skupinu. „Jsou zbavena významu slova, z nìhož vznikla, èasto se od nìho liší pravopisem, skloòováním“ [MOLDANOVÁ, 1983]. I když pøíjmení jsou dnes nejdùležitìjším znakem jedineènosti, døíve byla opomíjená. Právì proto byla køestní jména pro naše pøedky po dlouhou dobu nejdùležitìjším, a èasto i jediným pojmenováním osob (ještì do 18. století byly seznamy osob uspoøádány podle køestních jmen)1. Pøíjmení se vyvíjela postupnì z nedìdièných pøíjmí, kterými se rozlišovali lidé stejného jména v obci nebo jinde. Samo slovo pøíjmení naznaèuje druhotný vztah ke køestnímu jménu. Stálo jen „pøi jménì“ a èinilo jej úplným. Nositelé jmen se odlišovali èasto rozliènými domácími podobami svého jména (Jan Janeèek). Jindy se rozlišovali oznaèením otce, V období do r. 1300 pøevládá jednojmennost a jména slovanská, pùvodnì jména byla rozdìlena stavovsky, což znamená, že nìkterá jména složená byla vyhrazena knížecí rodinì (Boleslav, Boøivoj), jiná jména byla šlechtická (Budivoj, Meèislav) a jména jednoèlenná patøila pøedevším poddanému lidu. Toto rozdìlení mìlo své výjimky a bylo porušováno (srov. MOLDANOVÁ, 1983). V dobì od XIII. do XVIII. století k nám pronikala jména nìmeckého pùvodu. Nejoblíbenìjší z nich pak byla jména Konrád, Bedøich, Oldøich atd. 1

110

MARIOLA LISZOKOVÁ

matky èi manželky (Jan Martinù). Èasto se pøíjmení drželo vlivem urbáøù2. Obyvatelé mìst se lišili od obyvatel vesnic svým zamìstnáním a pùvodem z rùzných míst, vystupovala proto do popøedí jako diferencující pojmenování oznaèení podle øemesel (Jan Kováø), místa pùvodu (Jan ze Záblatí), domovního znamení (Jan od Žab > Jan Žaba) nebo místa bydlištì v obcí (Jan pod Skalkou). Jak píše D. Moldanová, pøíjmení vznikala od 14. do 18. století. Nejprve u šlechty, pak u m욝anù a u svobodných sedlákù. Spoleènost i veøejná správa se vyvíjely, a proto vznikla potøeba pøesné evidence osob. Dìdiènost a nemìnnost pøíjmení byla u nás uzákonìna vydáním patentu Josefa II. z 1. listopadu 1780. V tomto roce dostali svá pøíjmení bezzemci i èeleï. Židovské obyvatelstvo muselo pøíjmout stálé pøíjmení s platností od 1. ledna 1788. Gramatická podoba pøíjmení se datuje od poloviny 19. století, kdy došlo k pravopisné reformì, ale nìkterá pøíjmení udržují starou grafickou podobu. Uvádí se, že dnešní èeština má víc než 40 000 pøíjmení (MOLDANOVÁ, 1983). Pøíjmení se èasto opakují a nejsou vždy dùkazem o pøíslušnosti jmenovcù ke stejným rodùm. Stejné pøíjmení mohlo vzniknout v rùzných místech a ze stejných nebo z rùzných pøíèin. Novák a Novotný nejèastìjší èeská pøíjmení vznikla právì na rùzných místech pro oznaèení nových sousedù (srov. BENEŠ, 1962). Vymezují se tyto základní typy pøíjmení podle pùvodu jejich vzniku (srov. BENEŠ, 1962, a také RYMUT, 1991), a to pøíjmení vzniklá od: 1) rodných a køestních jmen – v èeštinì napø.: Augusta, Boleslav, Maøák, Rebek, Vávra aj., v polštinì napø.: Adam, Andrzej, Augustyn, Gawe³, Irzykowski, Jan, Jañski, Tomasz, Urban aj. 2) místních a pomístních jmen – v èeštinì napø.: Bechyòka, Debøièka, Nadražský, Nademlýnský, Nárožný, aj., v polštinì napø.: Górniok, Górny, Widenka, £¹czan, Zaszkolny, Zastawny aj. 3) zemìpisných jmen – v èeštinì napø.: Beskydský, Bouzovský, Doubrava, Labský, Návesník, Opavský, Vltavský aj., v polštinì napø.: Babilon, Buda, Nitra, Moskwa, Ska³a, Skotnica, Stonawski, Wis³a, Zawada aj. Urbáø – knihy, do kterých vrchnosti zapisovaly majetek a povinnosti poddaných, spíše na dvorci na domì než na rodì. 2

Pøíjmení préteritálního typu v èeštinì a polštinì

111

4) obyvatelských názvù – v èeštinì napø.: Benátèan, Brodan, Bròan, Jílovec, Jihlavec, Pražák, Prušák, Záhoøák aj., v polštinì napø.: Cierlicki, Cieszyñski, Krakowiak, Nieborowski, Pietrowski, Waryñski, Zamojski aj. 5) kmenových a národních jmen – v èeštinì napø.: Cikán, Charvát, Polák, Rakušan, Slovan, Španìl, Srb, Tatar, Turek, aj., v polštinì napø.: Bawor, Bem, Cygan, Czech, Gal, Lach, Tatar, Turek, Wa³ach, W³och aj. 6) názvù živoèichù, rostlin, objektù neživé pøírody – v èeštinì napø.: Balaka, Duha, Hvìzda, Køemínek, Koukol, Petržela, Žalud aj., v polštinì napø.: Badyl, Burza, Mech, Pieczka, Rzepa, Sosna, Œliwka, Zielina aj. 7) názvù èásti tìla – v èeštinì napø.: Bradka, Bøíško, Kotník, Kudrna, Ledvina, Noha, Nos, Nosovský, Zoubek, Žaludek aj., v polštinì napø.: Broda, G³ova, Jelito, Kuczera, Noga, No¿ka, Rêka, W³osowski, ¯y³a aj. 8) názvù jídel, pøedmìtù a nástrojù – v èeštinì napø.: Bidlo, Buchta, Bochníèek, Jehla, Kudla, Vomáèka, Zázvorek, Žlábek aj., v polštinì napø.: Aksamit, Bicz, Bochen, £opata, Misa, Podkowa, Tarcza, ¯elazko aj. Dále se budeme zabývat pouze préteritálním typem pøíjmení.

Pøíjmení préteritálního typu Tento typ pøíjmení vyjadøuje dìj, který se odehrál pøed okamžikem promluvy (srov. GALA, 1992). Préteritum se vyjadøuje v èeštinì pomocí pøíèestí l-ového, v polštinì pomocí pøíèestí ³-ového a l-ového a prézentního tvarù pomocného slovesa být. „V první a druhé osobì singuláru i plurálu, ve tøetí osobì se pomocné sloveso vypouští. Pøíèestí l-ové vyjadøuje také jmenný rod èinitele dìje (nositele stavu, jejich zmìn atd.) a gramatické èíslo“, napø.: Cákl, Cedil, Dal, Divil, Dlabal, Foukal, Frkal atd. (KARLÍK, 1995). Pokud budeme brát zøetel na povahu slovotvorného základu pøíjmení préteritálního typu, lze tato pøíjmení rozdìlit také na pøíjmení vzniklá z: a) podstatného jména – v èeštinì, napø.: Brázdil < brázdit < brázda; Brodil < brodit < brod; Brzdil < brzdit < brzda; Divil < divit < div;

112

MARIOLA LISZOKOVÁ

Hodoval < hodovat < hod; Høešil < høešit < høích atd., v polštinì, napø.: Dyga³ < dygaæ < dyg; Kupi³ < kupiæ < kupia; Kwicza³ < kwiczeæ < kwik atd.; b) pøídavného jména – v èeštinì, napø.: Èernil < èernit < èerný; Hladil < hladit < hladký; Hloubil < hloubit < hluboký; Hustil < hustit < hustý atd., v polštinì se pøíjmení préteritálního typu vzniklá od pøídavného jména nevyskytují; c) slovesa – v èeštinì, napø.: Kousal < kousat; Koval < kovat; Krèil < krèit; Køesal < Køesat; Kvasil < kvasit atd., v polštinì, napø.: Bra³ < braæ; Cierpia³ < cierpieæ; Kopa³ < kopaæ; Le¿a³ < le¿eæ; Sta³ < staæ atd. Všechna pøíjmení préteritálního typu, která tvoøí zkoumaný materiál, jsou excerpována z telefonních seznamù Èeské republiky a Polska, a to z telefonních seznamù níže uvedených mìst a jejich okolí: a) Èeská republika – Brno, Frýdek Místek, Hradec Králové, Jihlava, Kladno, Liberec, Olomouc, Ostrava, Pardubice, Plzeò, Praha, Tábor, Uherské Hradištì, Ústí nad Labem, Výškov, Zlín; b) Polsko – Chrzanów, Katowice, Kraków, Opole, Tychy. Zkoumaný materiál (jak polský, tak i èeský) je stejný, mùžeme ale øíci, že se v Èeské republice (1081) pøíjmení préteritálního typu se vyskytují mnohem hojnìji než v Polsku (153). Èeská pøíjmení préteritálního typu

Èeský korpus se skládá celkem z 1081 pøíjmení préteritálního typu, z toho je 696 pøíjmení préteritálního typu spisovných a 385 pøíjmení préteritálního typu nespisovných, nebo-li „zkomolených“ (pøíjmení staroèeská a nespisovná), excerpovaných z telefonních seznamù z celé Èeské republiky (kromì poloviny Ústeckého kraje, mìsta Most a jeho okolí; Karlovarského kraje; poloviny Jihoèeského kraje, mìsta Èeské Budìjovice a jeho okolí; poloviny Jihomoravského kraje, mìsta Bøeclav a jeho okolí). Sebraná èeská pøíjmení zahrnují jak spisovné, tak i nespisovné tvary. Spisovná pøíjmení préteritálního typu jsou napø.: Dal, Doèekal, Doèkal, Dodal, Dohnal, Odvalil, Ohlídal, Ohøál, Zachoval, Zakopal, Zakouøil,

Pøíjmení préteritálního typu v èeštinì a polštinì

113

Zamastil. Èeská nespisovná pøíjmení préteritálního typu jsou napø. Dostál, Drál, Kopál, Kovál, Metál, Nášel. Zatímco ve spisovných pøíjmeních préteritálního typu nelze zpozorovat zmìny slovotvorného základu, tak v nespisovných pøíjmeních préteritálního typu je z pravidla slovotvorný základ zkomolený. V tìchto pøíjmeních docházelo k následujícím zmìnám: 1) zámìna jedné samohlásky, napø.: a < á, e, i o: Drápel, Drasil, Drbol, Plášil, Spál, Škrabál, Vráštil, Zakouøil; á < a: Bada, Cakl, Drapal, Drapl, Drapelová, Hral, Kacel, Kacl; e < a, é, ei, ì, i, ia, iá, io: Doležal, Sédl, Heikal,Vìmìtal, Máèil, Musial; é < e, ì, i: Kolebal, Dovrtel, Béhal, Vrtil; i < a, e, í, y: Vytroubal, Bušel, Bíl, Žyl; í < e, ej, ì, i, y, ý: Vyberal, Sejpal, Utìkal, Èihal, Zdvyhal, Zýskal; o < a, vo: Obskáèil, Vobnášel; ou < o, u, ù, ú: Zastopil, Brusil, Krùtil, Kúøil; u < ou, ù, ú: Koul, Krùpal, Búøil; y < e, ej, ey, éj, i, ý: Vepral, Kejval, Smeykal, Sméjkal, Kisil, Krýl; ý < e, é, i, í, y: Keval, Kéval, Hibl, Shíbal, Hybal; 2) zámìna jedné souhlásky, napø.: h < ch: Schrabal, Schýbal, Trchal, Váchal; ch < h: Bouhal; l < ¾: Kova¾; n < m: Mavrátil; ø < r, ž: Koužil, Nevìril, Oboril, Pribyl, Pridal; s < š, z: Pošpíchal, Šmekal, Špal, Zbíral, Zehnal, Zhánìl; š < s: Soural, Vrastil; v < w: Kowal, Wehnal, Wystrèil; z < s: Neskusil, Rosehnal, Rostoèil, Skusil, Spíval; zd < žï: Hvížïal, ž < z: Drázdil; 3) vypuštìní jedné hlásky, napø.: Èesl < èesal, Chodl < chodil, Kacl < kacel, Kácl < kácel, Líbl < líbal, Makl < makal, Nejdl < nejedl, Rzsíval < rozsíval, Zapomìl < zapomnìl; 4) dodání jedné hlásky, napø.: Dolezal < dolezl, Woboøil < voboøil < oboøil, Wotøel < votøel < otøel; 5) dodání hlásky zpùsobené vyrovnáním formy do obecné èeštiny (srov. napø. náslovné v ve slovì vokno), napø.: Vomoèil < omoèil, Vomžil < omžil, Vostál < ostál, Vostrèil < ostrèil, Zavoral < zaoral; 6) dodání dokonavého prefixu na-, o-, pro-, s-, vy-, za nebo záporky ne-, napø.: Nakoukal, Necházel, Vyslouchal, Zabadal, Zabádal, Zadrobil; 7) v nìkterých pøípadech dochází souèasnì k více zámìnám, napø.: u < ú a a < o: Kúkol; ou < u a ø < r: Kuril; i < e a l < ¾: Kyse¾; i < y a ou < u a ø < r: Kuryl; á < a a e < a a è < cz: Maczal atd. Statistické údaje uvádí tabulka è. 1. 8 Jêzyki...

114

MARIOLA LISZOKOVÁ

TABULKA 1. Pøíjmení préteritálního typu podle slovotvorné struktury Spisovná

696

Nespisovná

351

zámìna jedné samohlásky

232

zámìna jedné souhlásky

45

vypuštìní jedné hlásky

15

dodání jedné hlásky

11

dodání hlásky zpùsobené vyrovnáním formy do obecné èeštiny

5

dodání dokonavého prefixu nebo záporky

6

více zámìn

37 C e l k e m 1 047

Z hlediska etymologie lze rozdìlit pøíjmení préteritálního typu na: a) pøíjmení novoèeská (696), napø.: Dal, Doèekal, Doèkal, Dodal, Dohnal, Odvalil, Ohlídal, Ohøál, Zachoval, Zakopal, Zakouøil, Zamastil; jedná se o všechna pøíjmení préteritálního typu spisovná; b) pøíjmení staroèeská (34), napø.: Drastil, Drchal, Dúsal, Dejmal (Dýmat), Hapal, Hasal, Hlobil, Hlubil, Opluštil, Pomikal, Schystal, Smítil, Soukal, Šoukal, ápal, Vízdal, Vokøál (Vokøat), Vyvial, Znišèal. Když se podíváme na morfologickou strukturu pøíjmení préteritálního typu lze je rozdìlit na pøíjmení: a) prefixální (492), b) bezprefixální (589). V èeštinì se vyskytovaly tyto prefixy, jejich frekvenci znázoròuje tabulka è. 2.: do-: Dobíhal, Dobýval, Doèekal, Dodal, Dohnal, Dohodil, Dokládal, Dokonal; na-: Nahodil, Nacházel, Nakládal, Nakvasil, Naoral, Napravil; ne-3: Neèekal, Neèesal, Nedbal, Nedìl, Nedobyl, Nedomlel, Nedopil, Nedorostl; o-: Obádal, Obalil, Oboøil, Obral, Ohlídal, Ohøál, OkaZáporku ne- uvádíme mezi prefixy, ale jedná se o všeslovanskou záporku. Je vyslovována i dvojslabiènì (nee, neé) jihovýchodoèesky. Pùvodnì a dosud samostatné slovo, ale u sloves se pøipojuje pevnì u jmen rovnìž. 3

Pøíjmení préteritálního typu v èeštinì a polštinì

115

pal; ob-/obe-: Obešel, Obhlédal, Obhlídal, Obnažil, Obrazil, Obšil; od-/ ode-: Odehnal, Odhánìl, Odcházel, Odložil, Odpovídal, Odrazil; po-: Poboøil, Podal, Podaøil, Podìlal, Podìl, Podojil, Podražil, Pohanìl; pod-: Podlezl, Podrazil; pro-: Prodìlal, Proskoèil, Prospal, Proudil, Provalil; pøe-: Pøehnal, Pøehnil, Pøemyl, Pøenosil, Pøeuèil, Pøevrátil; pøi-: Pøibil, Pøibyl, Pøidal, Pøichystal, Pøiklopil, Pøikryl, Pøistoupil; roz-/roze-: Rozboøil, Rozehnal, Rozkopal, Rozkydal, Rozlouèil, Rozsíval; s-/se-: Sbíral, Sedral, Sehnal, Shánìl, Shýbal, Schoval, Schránil; u-: Ubral, Uchytil, Uøídil, Ustal, Ustrnul, Ušel; v-/ve-: Vepral, Vstrèil; vy-: Vybíhal, Vybíral, Vybral, Vyèichl, Vyèítal, Vydržel, Vyhledal; z-/ze-: Zdražil, Zbyl, Zdaøil, Zdražil, Zemøel, Zhasil, Zhøíval; za-: Zabil, Zabloudil, Zaboøil, Zabral, Zacpal, Zahradil, Zahøíval. TABULKA 2. Prefixy vyskytující se u pøíjmení préteritálního typu a jejich frekvence Prefix

Frekvence

Prefix

Frekvence

do-

64

pøe-

6

na-

19

pøi-

15

ne-

95

roz- / roze-

11

o-

24

s- / se-

52 20

ob- / obe-

5

u-

od- / ode-

8

v- / ve-

po-

2

39

vy-

74

pod- / pode-

4

za-

37

pro-

4

z- / ze-

13

Celkem

492

Mezi spisovnými pøíjmeními nelze vždy urèit jejich slovotvorný základ, protože mohou pocházet od sloves nedokonavých, nebo od sloves dokonavých, napø. Nahodil < hodil nebo Nachodil < nachodil se. Z tohoto dùvodù uvádíme pouze prefixy, které mohly být pøíèinou utváøení poslední verze pøíjmení. 8*

116

MARIOLA LISZOKOVÁ

Nejvýznamnìjší skupinu pøíjmení préteritálního typu tvoøí pøíjmení spisovná bezprefixální (589), a z prefixálních pøíjmení préteritálního typu nejvýznamnìjší skupinu tvoøí pøíjmení se záporkou ne- (95), po ní následuje skupina pøíjmení s prefixem vy- (74), a pak do- (64), s-/se- (52), po(39) a za- (37). Ostatní prefixy se vyskytují jen pøíležitostnì. Polská pøíjmení préteritálního typu

Polský korpus se skládá celkem ze 153 pøíjmení préteritálního typu, z toho je 31 pøíjmení préteritálního typu spisovných a 122 pøíjmení préteritálního typu „zkomolených“ (tzv. pøíjmení nespisovná), excerpovaných z telefonních seznamù z pøíhranièních oblastí (Kraków, Opole, Katowice, Tychy, Chrzanów). Sebraná polská pøíjmení, zahrnují jak spisovné, tak i nespisovné tvary. Polská spisovná pøíjmení préteritálního typu jsou napø.: Cierpia³, Dole¿a³, Dom¿a³, Dowia³, Dyga³, DŸwiga³, Kraka³, Kuca³, Macha³, Mija³, Musia³, Nasta³, Obra³, Podkopa³, Pokwicza³, Pomyka³, Porwa³, Przyby³, Przysta³, Ry³, Trafia³, Utyka³, Wlecia³, Wykupi³, Wylecia³, Wypar³, Wypcha³, Wyrwa³, Wytrwa³, Wywia³, Zachcia³. Polská nespisovná pøíjmení préteritálního typu jsou napø.: Cierpio³, DŸwigo³, Musio³, Pokwiczo³, Pomyko³, Porwo³. Zatímco ve spisovných pøíjmeních préteritálního typu nelze zpozorovat zmìny slovotvorného základu, tak v nespisovných pøíjmeních préteritálního typu je z pravidla slovotvorný základ zkomolený. V tìchto pøíjmeních docházelo k následujícím zmìnám: 1) zámìna jedné samohlásky, napø.: a < e, o: Cierpio³, DŸwigo³, Musie³, Musio³, Pokwiczo³, Wypcho³, Wywio³, i < ´o, ´a: Podbio³, Podbia³, y < o: Zniszczo³; 2) zámìna jedné souhlásky, napø.: ³ < l: Babral, Bal, Bil, Czepil, Czernal, Dal, D¹sal, Dole¿al, W¹chal, Wrzal, Wykupil, Wylecial, Zaufal, dŸ < d¿: D¿wiga³, l < ³: Chwa³, Uchwa³, ñ < n: Kancza³; 3) vypuštìní jedné hlásky, napø.: Ciepia³ < cierpia³, Gina³ < zgina³, Zapa³ < z³apa³, Zawió³ < zawióz³; 4) dodání jedné hlásky, napø.: Pacho³ < pach³, Pachu³ < pach³, Pêdzio³ < pêdzi³, Swêdzio³ < swêdzi³;

Pøíjmení préteritálního typu v èeštinì a polštinì

117

5) dodání prefixu, napø.: Dada³, Nezna³; 6) v nìkterých pøípadech dochází souèasnì k více zámìnám, napø.: a < o a ³ < l: Brol; i < e a ³ < l: Budzel; špatný prefix a ³ < l: Dadal; ¹ < e a a < o a ³ < l: Desol; ¹ < ê a a < o a ³ < l: Dêsol atd. 7) špatný pravopis: Nichcia³, Niewiedzia³, Niewrza³. Statistické údaje jsou uvedeny v tabulce è. 3. TABULKA 3. Pøíjmení préteritálního typu podle slovotvorné struktury Spisovná

31

Nespisovná

122

zámìna jedné samohlásky

13

zámìna jedné souhlásky

45

vypuštìní jedné hlásky hlásky

4

dodání jedné hlásky

4

dodání prefixu

2

více zámìn

50

špatný pravopis

4 Celkem

153

Když se podíváme na morfologickou strukturu pøíjmení préteritálního typu, lze je rozdìlit na pøíjmení: a) prefixální (62); b) bezprefixální (91). V polštinì se vyskytovaly tyto prefixy, jejich frekvenci znázoròuje tabulka è. 4.: do-: Dole¿a³, Dom¿a³, Dowia³; na-: Nasta³; o-: Obra³; po-: Pokwicza³, Pomyka³, Porwa³; pod-: Podkopa³; przy-: Przyby³, Przysta³; w-: Wlecia³; wy-: Wykupi³, Wylecia³, Wypar³, Wypcha³, Wyrwa³, Wytrwa³, Wywia³; za-: Zachcia³. Nejvýznamnìjší skupinu pøíjmení préteritálního typu tvoøí pøíjmení spisovná bezprefixální (91), a z prefixálních pøíjmení préteritálního typu

118

MARIOLA LISZOKOVÁ

TABULKA 4. Prefixy vyskytující se u pøíjmení préteritálního typu a jejich frekvence Prefix

Frekvence

Do-

13

Na-

Prefix

Frekvence

Przy-

4

3

W-

3

O-

3

Wy-

17

Po-

13

Za-

3

Pod-

3

Celkem

62

nejvýznamnìjší skupinu tvoøí pøíjmení s prefixem wy- (17), po ní následuje skupina pøíjmení s prefixem do- a po- (13). Ostatní prefixy se vyskytují jen pøíležitostnì. Zkoumaný materiál se skládá celkem z 1234 pøíjmení, z èehož 1081 je èeských a 153 polských. Po porovnání všech excerpovaných pøíjmení mùžeme dojít k závìru, že tato pøíjmení se vyskytují jak v èeštinì, tak i v polštinì, avšak v èeštinì se vyskytují mnohem èastìji. Rozdíl je v tom, že v èeštinì zpùsob tvoøení pøíjmení préteritálního typu je velmi populární, což nelze vidìt v polštinì. Navíc tento rozdíl mùžeme zaregistrovat i tím, že v èeštinì tento typ pøíjmení nebyl až tak komolený, což ukazují statistické údaje (srov. vztah pøíjmení spisovných a nespisovných: v èeštinì 696 : 385 a v polštinì 31 : 122). I když èeština komolila slovotvorný základ pøíjmení (385 pøípadù), dìlala to u pøíjmení vzniklých v období støedovìku. Avšak pøíjmení nespisovná se vyvíjela stejným tvaroslovným zpùsobem, jak to mùžeme vidìt pøi tvoøení nových apelativních a propriálních výrazù.

Pøíjmení préteritálního typu v èeštinì a polštinì

119

Bibliografie BENEŠ J., 1962: O èeských pøíjmeních. Praha. GALA S., 1992: Polskie nazwy osobowe z podstawowym -l- / -³- w czêœci sufiksalnej. £ódŸ. HOSTÁK L., ŠRÁMEK R., 1980: Místní jména na Moravì a ve Slezsku. Praha. KALETA Z., 1991: Ewolucja nazwisk s³owiañskich – Studium teoretyczno-porównawcze. Kraków. KOMÁREK M. a kol., 1986: Mluvnice èeštiny. 2: Tvarosloví. Praha. MALEC M., 1996: O imionach w Polsce. Tradycja i wspó³czesnoœæ. Kraków. MILERSKI W., 1996: Nazwiska cieszyñskie. Warszawa. MOLDANOVÁ D., 1983: Naše pøíjmení. Praha. MRHAÈOVÁ E., 2000: Èeská pøíjmení typu Dokoupil/Nedbal. V: Studia slavistica. T. 4. Opole. MRHAÈOVÁ E., 1993: Korelativní slovesa pohybu ve slovanských jazycích, zvláštì v ruštinì. Ostrava. ROSPOND S., 1967: S³ownik nazwisk œl¹skich. Cz. 1. Wroc³aw–Warszawa–Kraków. RYMUT K., 1991: Nazwiska Polaków. Wroc³aw–Warszawa–Kraków. SVOBODA J., 1964: Staroèeská osobní jména a naše pøíjmení. Praha. ŠRÁMEK R., 1999: Úvod do obecné onomastiky. Brno. ZAWADZKI J.M., 2002: 1000 najpopularniejszych nazwisk w Polsce. Warszawa.

Preterital Type of Surnames in Czech and Polish Languages Summary These article called „Preterital type of surnames in Czech and Polish languages“ is interested in surnames, of their general size, their rise and their origin. Especially I am interested in the preterital type surnames. I have found out, that the preterital type of surnames are in the both states. The number of the Czech preterital type of surnames is larger than in the Polish preterital type of surnames. The surnames with the prefixes are in both languages. In the Czech Republic the most used prefix is ne- (75) and in Poland the prefix is wy- (17). The article was based on the special literature, which is interested in these problems. There are the works written by: J. Beneš, A. Brückner, J. Bubak, J. Gebauer, M. Malec, W. Milerski, D. Moldanová, E. Mrhaèová, St. Rospond, K. Rymut, J. Svoboda and the others.

IWONA LOEWE Uniwersytet Œl¹ski, Katowice

Pole gatunkowe streszczenia

Dziœ czytelnik chce mieæ ca³¹ opowieœæ w trzy minuty. Ryszard Kapuœciñski

Przedstawione rozwa¿ania s¹ efektem refleksji nad dwoma zagadnieniami. Jedno mieœci siê w krêgu kulturoznawstwa, zw³aszcza obejmuj¹cego obserwacj¹ przemiany we wspó³czesnej kulturze masowej, drugie zaœ – w krêgu jêzykoznawczej teorii tekstu, w tym genologii. Ta ostatnia daje narzêdzia do opisu jednego ze znamiennych cech wspó³czesnej, kszta³towanej przez mass media rzeczywistoœci. Obecnie szczególnego znaczenia nabieraj¹ strategie kondensuj¹ce treœæ tekstów kultury, zanim bowiem potencjalny odbiorca stanie siê realnym / rzeczywistym, chce wiedzieæ, co to takiego, po co, czy warto. A na te pytania formu³uje siê odpowiedŸ na ró¿ne, wszak najczêœciej tekstowe, sposoby. Nie jest to z ca³¹ pewnoœci¹ novum, poniewa¿ iloœæ informacji i mo¿liwej do wykszta³cenia z niej wiedzy przeros³a cz³owieka ju¿ w epoce typograficznej, w dobie taniego dostêpu do s³owa drukowanego. Jeœli zaœ cofn¹æ siê do epoki rêkopiœmiennej, to ju¿ Sumerowie zlecili sporz¹dziæ katalogi i indeksy dzie³ zawartych na zwojach. Wszystko to ze zrodzenia siê pierwszej potrzeby gromadzenia informacji, choæ jeszcze bez przetwarzania tych danych. Zadaniem badacza nie jest wszak umiejêtnoœæ dostrzegania, opis oraz analiza zjawisk tylko i wy³¹cznie nowych, rodz¹cych siê, ale po prostu kondycji zdarzeñ zastanych. Na ocenê ich nowoœci, ewolucji, wymierania i jakoœci przyjdzie dopiero pora.

Pole gatunkowe streszczenia

121

Wœród owych kszta³towanych, zw³aszcza przez masow¹ produkcjê w y d a w n i c z ¹ (wbrew z³udzeniu, ¿e wraz z Internetem i mo¿liwoœci¹ b³yskawicznego przekazywania danych w postaci bitów, drukowana forma rozpowszechniania informacji i wiedzy straci³a na mocy) oraz m e d i a l n ¹ tekstowych tworów kondensuj¹cych docelowe treœci roœnie zatem popularnoœæ rozmaitych postaci ekstraktów (wyci¹gów z...), informacji skondensowanych, omówieñ czy streszczeñ. I tu w³aœnie miejsce na uzupe³nienie luki, która powsta³a w dotychczasowej tekstologicznej charakterystyce streszczeñ. Pomijaj¹c z koniecznoœci inne opracowania dotycz¹ce streszczeñ (GRABOWSKA, 1979; MARCISZEWSKI, 1970; TROSKOLAÑSKI, 1982; TRZÊSICKI, 1986), chcê zwróciæ uwagê na prace lingwistów, najlepszych specjalistów od drobiazgowej analizy tekstu, którzy dostrzegli mo¿liwoœæ opisu i typologii streszczeñ. Jednak¿e wszyscy ci badacze (BARTMIÑSKI, 1992; GAJDA, 1982; GRZENIA, 1996) podkreœlaj¹, ¿e te najbardziej ekspansywne i naturalne zarazem streszczenia oralne w komunikacji potocznej na razie nie poddaj¹ siê typologii. W obszarze tekstologii informacje generyczne p e w n e odnosz¹ siê do streszczeñ naukowych (BARTMIÑSKI, 1992; GAJDA, 1982) i – co ciekawe – poetyckich (GRZENIA, 1996), pozosta³e obszerne przestrzenie obecnoœci strategii kondensuj¹cych s¹ przez autorów przywo³ywane, ale pozbawione interpretacji tekstologicznej. Bartmiñski w artykule z 1992 roku deklarowa³, ¿e opracowuje lingwistyczn¹ teoriê streszczenia razem z bibliotekoznawcami (Arturem Drozdowskim i Barbar¹ Zgnilec), ale nic, jak dot¹d, nie wiem o wynikach syntezy. Wydaje siê, ¿e do tej pory u¿yteczna jest teoria streszczenia wypracowana przez Stanis³awa GAJDÊ (1982) przy okazji charakterystyki gatunków stylu naukowego oraz dope³niaj¹cy j¹ zarys innej wizji Jerzego BARTMIÑSKIEGO (1992). Choæ obaj badacze dookreœlili warunki istnienia oraz komponenty struktury streszczenia jako gatunku stylu naukowego, to zdecydowana wiêkszoœæ tych¿e realizowana jest we wzorcu streszczenia w innych stylach wspó³czesnej polszczyzny. Streszczenie: – ma mniejsz¹ objêtoœæ ni¿ tzw. tekst bazowy / wyjœciowy / w³aœciwy; – jest s³abo rozcz³onkowane sk³adniowo; – ma monologowy charakter; – wykorzystuje formê podawcz¹ opisu; – wyra¿one jest w pisanym jêzyku naturalnym;

122

IWONA LOEWE

– jest efektem derywacji tekstu wyjœciowego; – a dok³adniej – derywacji asocjacyjnej dokonanej metod¹ skrótu i uogólnienia, przy czym kompozycja i hierarchia treœci tekstu wyjœciowego s¹ w streszczeniu dok³adnie odwzorowane – dodaje Grzenia; – stylistycznie wyra¿a siê w odmianie w³aœciwej tekstowi bazowemu; – pragmatycznie realizuje najpe³niej pierwotn¹ funkcjê informacyjn¹ oraz u¿ytkow¹. Streszcza siê, jako siê rzek³o, w wielu innych sytuacjach niŸli dyskurs naukowy i artystyczny, dlatego warto uœciœliæ warunki dla tej operacji i jej efektów, by zdobywaæ coraz lepsze narzêdzia do badania pozosta³ych streszczeñ. Ze wzglêdu na uszanowanie tradycji cenne jest zachowanie nazwy „streszczenie” dla operacji kondensacji treœci w stylu naukowym, a dla pozosta³ych obszarów, w których pojawiaj¹ siê streszczenia, warto wykorzystaæ nazewnictwo im w³aœciwe. Sytuacja przypomina list bêd¹cy czêœci¹ repertuaru gatunków w prawie wszystkich stylach polszczyzny: list prywatny (styl potoczny), list otwarty (styl retoryczno-publicystyczny), list elektroniczny (styl potoczny i urzêdowo-kancelaryjny), list motywacyjny (styl urzêdowo-kancelaryjny), episto³a (styl artystyczny). Znamienna jest nomenklatura, w której uda³o siê zachowaæ wyjœciow¹, chronologicznie pierwotn¹, nazwê gatunku, dookreœlaj¹c j¹ przydawkami. Taki przypadek tekstolodzy sytuuj¹ w ramach zjawisk intergatunkowych (WILKOÑ, 2002), sam¹ zaœ formê okreœlaj¹ jako „ponadgatunkow¹” (WITOSZ, 2005: 153) lub wrêcz nazywaj¹ „transgatunkiem” (WITOSZ, 2005). Podobnie ujmowa³abym streszczenie. Przyjmujê, ¿e dla wykszta³cenia siê nowych odmian, a dalej gatunków dominuj¹cy jest aspekt pragmatyczny, ka¿da zmiana w tym zakresie rzutuje na pozosta³e aspekty: strukturalny, semantyczny, stylistyczny i poznawczy wzorca generycznego. St¹d mo¿na wnioskowaæ, dlaczego w makrostrukturze niektórych ekstraktów tekstowych znajduje siê ocena i komentarz, które w spetryfikowanej ich postaci naukowej nie wystêpuj¹. Jestem sceptyczna co do tego, by w prezentowanym tu ujêciu tekstologicznym (a nie logicznym ani naukowo-technicznym) w obszarze gatunkowym streszczenia umieszczaæ opowiadanie/opisywanie/przedstawianie komuœ swoich przeczuæ, snów, imaginacji, emocji, a zatem stanów, nie zaœ doœwiadczonych szeroko pojêtych tekstów kultury. To raczej pole dla

Pole gatunkowe streszczenia

123

tak specjalistycznych dziedzin, jak psycholingwistyka, neurolingwistyka oraz logika. Tego rodzaju zjawiska tekstowe, lecz bez zaplecza tekstowego, s¹ zapewne typem p r z e k ³ a d u z innego kodu ni¿ jêzyk naturalny. Tu zreszt¹ widzia³abym rozwój dyskusji o s³u¿ebnoœci opisu jako gatunku b¹dŸ formy podawczej wobec streszczenia. Wydaje siê pozornie, ¿e jeszcze szerzej w konstelacji gatunków mo¿na by postrzegaæ w³aœnie deskrypcjê, bo nie ka¿dy opis jest streszczeniem, ale ka¿de streszczenie wykorzystuje zw³aszcza monologowoœæ opisu. Wobec monologowoœci bêd¹cej strukturaln¹ cech¹ konstytutywn¹ streszczenia nale¿y tak¿e zwróciæ uwagê na pojawiaj¹cy siê paradoks miêdzy dwiema p³aszczyznami opisu tego gatunku. Streszczenie jest monologowe – z jednej strony, i dialogowe – z drugiej, jeœli przyj¹æ proponowan¹ wizjê, ¿e odgrywa ono rolê tekstu towarzysz¹cego innemu tekstowi. Tu pojawia siê impuls do rozwijania kolejnej myœli, tym razem o stylach konwersacyjnych i ich przejawach (por. WITOSZ, red., 2007). Dookreœlenie funkcji streszczenia oraz relacji nadawczo-odbiorczych jako wyznaczników aspektu pragmatycznego tekstu konstytuuj¹, jak siê okazuje, odmienne gatunki, aczkolwiek pozostaj¹ce w polu gatunków streszczaj¹cych, por.: – wstêpy, tytu³y – autor tekstu bazowego streszcza dla odbiorcy tego¿ w celu pokierowania lektur¹, by wyznaczyæ (w najszerszym rozumieniu) kierunek interpretacji tekstu (DANEK, 1980)1: Przedmowa „S³ownik dydaktyki jêzyków obcych” jest nowo opracowan¹ i znacznie poszerzon¹ wersj¹ ukoñczonego w 1984 roku i wydanego cztery lata póŸniej w PWN „Podrêcznego s³ownika jêzykoznawstwa stosowanego. Dydaktyka jêzyków obcych”. Zmiana tytu³u okaza³a siê w obecnym wydaniu konieczna z uwagi na ogromny postêp, jaki dokona³ siê w ostatnim dziesiêcioleciu w takich „zewn¹trzjêzykoznawczych” dziedzinach jak psycho- socjo- i pragmalingwistyka, co wy1 Nie jest mo¿liwe w krótkiej formie artyku³u naukowego przywo³ywanie w ca³oœci komponentów genotypu tak licznych gatunków mowy, które zyska³y ju¿ swój opis generyczny. Dlatego w odpowiednich miejscach odsy³am Czytelnika do opracowañ zawieraj¹cych dok³adn¹ charakterystykê poszczególnych gatunków.

124

IWONA LOEWE

datnie zwiêkszy³o ich wk³ad w dydaktykê jêzyka – zarówno ojczystego, jak i obcego. (...) (A. SZULC: S³ownik dydaktyki jêzyków obcych. Warszawa 1997)

Dziœ gramy z Angli¹ Stan wigilijny Michnik zeznaje i wyznaje

(„Gazeta Wyborcza”, 12 X 2005) („Polityka”, 23–30 XII 2006) („Przekrój”, 16 II 2003)

– omówienie w dysponendzie wydawniczej lub w prasie – wydawca streszcza dla projektowanego odbiorcy, w celu zarekomendowania tekstu, by z projektowanego odbiorca sta³ siê realnym, por.: „Biologia molekularna bakterii” Red. nauk. Jadwiga Baj, Zdzis³aw Markiewicz Pierwszy polski nowoczesny podrêcznik poœwiêcony biologii molekularnej bakterii. Autorzy – nauczyciele akademiccy z Instytutu Mikrobiologii Uniwersytetu Warszawskiego – opieraj¹c siê na najnowszych badaniach zapoznaj¹ Czytelnika z fascynuj¹cym œwiatem bakterii zasiedlaj¹cych bardzo ró¿norodne nisze ekologiczne. W ksi¹¿ce omówiono (...) [opis bibliograficzny + cena] (Wydawnictwo Naukowe PWN Katalog wysy³kowy ksi¹¿ek. Oferta dla specjalistów. Nauki przyrodnicze. 2006; [wyró¿ni³am przejawy oceny i komentarza])

ROZMOWA „Tako rzecze Lem” 1 TVP 23.55 W kolejnym odcinku cotygodniowych rozmów o problemach wspó³czesnego œwiata wybitny pisarz mówi o kryzysie literatury. (...) Liczba wydawanych co roku na œwiecie ksi¹¿ek znacznie przekracza nie tylko zdolnoœci percepcyjne potencjalnych czytelników. Nikt nie jest w stanie ogarn¹æ oferty wydawniczej. (...) To pesymistyczny, bardzo osobisty komentarz wybitnego pisarza. („Gazeta Telewizyjna”, 16 XII 2002; [wyró¿ni³am przejawy oceny i komentarza])

– spis treœci, skrót (odcinka), lid (tzw. streszczaj¹cy), headline news, flesz – ten¿e sam wydawca kondensuje treœæ tak, ¿e nie eksponuje (dokonanego i oczywistego w tym przypadku) procesu wartoœciowania tekstu bazowego (FRAS, 1999; LOEWE, 2007b), por.:

Pole gatunkowe streszczenia

125

. skrót odcinka: „M jak mi³oœæ” TVP 2 wtorek 20.05 WTOREK Maria zwierza siê matce, ¿e zdradzi³a Krzysztofa. Ma wyrzuty sumienia. Barbara przekonuje j¹ jednak, ¿e czas ¿a³oby siê skoñczy³, powinna u³o¿yæ sobie ¿ycie na nowo. Marek próbuje bezskutecznie za³atwiæ w urzêdzie kontrolê magazynów przetwórni. M³ody so³tys dowiaduje siê od Kaœki, ¿e jej m¹¿ – odk¹d pracuje w magazynach – zacz¹³ chorowaæ.

. skrót filmu: 00.40 „Œwiêci z Bostonu” [opis filmoznawczy] Dwóch braci zabija cz³onków rosyjskiej mafii. Zachêceni pierwszym doœwiadczeniem utwierdzaj¹ siê w przekonaniu, ¿e s¹ kimœ w rodzaju anio³ów zemsty, którzy maj¹ oczyœciæ œwiat z szumowin. I z wielkim zapa³em przystêpuj¹ do wype³nienia swojej misji. („Gazeta Telewizyjna”, 19–25 I 2007)

. lid streszczaj¹cy: To by³y smutne œwiêta, 25 lat temu, zaledwie 11 dni po wprowadzeniu stanu wojennego. Choæ s¹ tacy, i to czêœciej po stronie zdeklarowanych jego przeciwników, którzy wspominaj¹, ¿e takiego nastroju, takiej jednoœci – nie mówi¹c ju¿ o aprowizacyjnej, narodowej zaradnoœci – nigdy wczeœniej ani póŸniej nie doœwiadczyli. (W. MARKIEWICZ: Stan wigilijny. „Polityka”, 23–30 XII 2006)

. headline news: [d¿ingel] W dzisiejszej „Panoramie” powiemy miêdzy innymi o tym, czy zima zaskoczy³a drogowców pod koniec stycznia; o przes³uchaniu kandydatów na prezesa PKO BP; o decyzjach komisarza w sprawie dzia³alnoœci PZPN-u [ d¿ingel] („Panorama. Podsumowanie dnia”, 24 I 2007)

W zwi¹zku ze zmian¹ porz¹dku nadawczo-odbiorczego korekcie ulega funkcja, poniewa¿ wstêpy i tytu³y s³u¿¹ prezentacji, manifestuj¹c opcjê

126

IWONA LOEWE

autorsk¹, pozostaj¹c¹ poza asercj¹ – autor tekstu ma wszystkie mo¿liwe prawa do t³umaczenia intencji, wyjaœniania w¹tków, modelowania interpretacji. Te gatunki pozostaj¹ do tekstu bazowego w stosunku metatekstowym. Omówienia, headline newsy spe³niaj¹ prymarnie funkcjê prezentacyjno-rekomenduj¹c¹, zaœ flesze, spisy treœci i lidy – wtórnie; pozostaj¹ do tekstu bazowego w stosunku paratekstowym. Zawarta w pigu³ce treœæ tekstu wyjœciowego jest w omówieniach komplementarna z jego w a l o r y z o w a n i e m (i tu dopiero pojawia siê ocena, ewentualnie komentarz). Dodajmy, ¿e chodzi w tym wypadku tylko i wy³¹cznie o ewaluacjê pozytywn¹, wyra¿on¹ najczêœciej prymarnie wartoœciuj¹cymi leksemami (w cytatach wyró¿nione). Flesz rekomenduje wtórnie, wy³¹cznie poprzez specyficzne ukszta³towanie r a m y d e l i m i t a c y j n e j, któr¹ stanowi¹ grzecznoœciowe akty mowy: wypowiadane przez charakterystycznego dla stacji prezentera, zjednuj¹ce s³uchacza / widza powitanie i zaproszenie do wys³uchania wiadomoœci. Headline news to po prostu wybór trzech tematów, które zostan¹ poruszone w serwisie, prezentowane ju¿ po sygnale rozpoczynaj¹cym wiadomoœci. W³aœnie ów w y b ó r s³u¿y sterowaniu odbiorc¹, któremu sugeruje siê istotnoœæ informacji. W przeciwieñstwie do gatunku wydawniczego, czyli spisu treœci, który jest ekstraktem treœci kompletnej. ¯onglowanie rozmaitymi strategiami rekomendowania (od prymarnych przez wtórne po zawoalowane, widoczne w ramie delimitacyjnej, wyborze postaci itp.) to specyfika gatunków paratekstowych. S¹ jednak sytuacje, w których streszczenie jako derywat od bazy stanowi jeden z obligatoryjnych komponentów wzorca tekstowego gatunku z³o¿onego. Praktyki te mo¿na obserwowaæ u nadawców medialnych oraz wydawców tradycyjnych, rozbudowuj¹cych sferê akwizycji tekstów; w obszarach tradycyjnie krzewi¹cych wymianê myœli i pogl¹dów, ale tak¿e wywodz¹cych siê ze staro¿ytnej retoryki, epoki oralnej. Zreszt¹ wszystkie wyró¿nione przestrzenie zosta³y wspó³czeœnie zaanektowane przez media masowe, z komunikacj¹ internetow¹ w³¹cznie, a gatunki w nich obecne maj¹ swoje spe³nienie w tych¿e mediach, por.: – recenzja, komentarz – odbiorca streszcza dla innego odbiorcy i ta operacja staje siê podstaw¹ do zganienia albo pochwalenia (sk³adniki wy-

Pole gatunkowe streszczenia

127

ró¿nione w tekœcie), przy okazji nadawca manifestuje swój pogl¹d na temat tekstu bazowego (ZAŒKO-ZIELIÑSKA, 1999; WOJTAK, 2004) „Wojna plemników” [warto zobaczyæ] Ale kino! 18.15 W poszukiwaniu prawdy o ludzkiej naturze: kobieta o wygl¹dzie, przepraszam, ma³py, mê¿czyzna o popêdach zredukowanych procesem wychowawczym i facet wychowany jak ma³pa – pomieszanie z popl¹taniem. Mocno zwariowane, lecz wnioski nie bez refleksji. („Gazeta Telewizyjna”, 19–25 I 2007; [wyró¿ni³am formy oceniaj¹ce i komentuj¹ce])

„Z porodem poczekaj do 2008 roku” El¿bieta Cichocka Nie uwierzy³am, czytaj¹c wczoraj w „Fakcie”, ¿e NFZ, który p³aci za leczenie pacjentów, wprowadzi³ w tym roku limity na...porody. NFZ zaprzeczy³. Twierdzi, ¿e za ka¿dy odebrany poród szpital dostanie pieni¹dze. [pogl¹d i obszerna opinia komentatora]

(„Gazeta Wyborcza”, 19 I 2007)

– laudacja – laudator minimalizuje streszczenie bazy, zak³adaj¹c, ¿e niebanalne dzie³o znane jest wszem i wobec, na korzyœæ eksponowania walorów, czyni¹c to w sposób atrakcyjny stylistycznie, czêsto znamienny dla laudatora (LOEWE, 2006); streszczenie jako komponent wzorca jest tu na us³ugach potrzeby recenzenta, komentatora, laudatora, którzy pragn¹ zamanifestowaæ swój pogl¹d na dany temat na kanwie streszczenia; w zwi¹zku z tym gatunki te obok funkcji prezentacyjnej realizuj¹ funkcjê œciœle poznawcz¹, por.: „Zachód s³oñca w Milanówku” Jaros³aw Marek Rymkiewicz Tematem królewskim Jaros³awa Marka Rymkiewicza jest œmieræ. Thema regium – moje dzie³o poœmiertne. Znak niejasny, baœñ pó³¿ywa – znacz¹ drogê poety, który stworzy³ formê pisania o œmierci. Œmieræ jest równie¿ królem, czy królow¹ „Zachodu s³oñca w Milanówku” – to korona œmiertelnej poezji Jaros³awa Marka Rymkiewicza. Tom

128

IWONA LOEWE

odznacza siê œwietnoœci¹ kompozycji i pobrzmiewa tonami sarmackiego baroku [pochwa³a] [rozwa¿anie] [pochwa³a] [eksklamacja] (laudacjê wyg³osi³a Maria Janion podczas wrêczenia Nagrody Literackiej Nike w 2004 roku; [wyró¿ni³am formy oceniaj¹ce])

Powstaj¹ równie¿ nowe gatunki, których komponent stanowi operacja kondensacji treœci. Wydawca / nadawca streszcza ci¹gle w tym samym celu, co w gatunkach pierwotnych, czyli prezentuje i rekomenduje zarazem, by z osoby w i z y t u j ¹ c e j ksiêgarniê / salon p³ytowy uczyniæ kupuj¹cego (nota edytorska), z bezrefleksyjnego widza p r z y p a d k o w e g o programu telewizyjnego – widza j a k i e g o œ filmu w kinie, ze s³uchacza j a k i e j œ audycji radiowej – widza z a p o w i a d a n e g o programu telewizyjnego, filmu, z a p o w i a d a n e j audycji radiowej (zapowiedŸ autorska, prezentera, zwiastun, zajawka). Oprócz komponentu kondensuj¹cego treœæ bazy nota mo¿e zawieraæ biogram, fragment ksi¹¿ki, opiniê innych odbiorców (LOEWE, 2004). Zapowiedzi, zwiastuny i zajawki, pos³uguj¹ce siê nie tylko jednym kodem, wyzyskuj¹ w swej strukturze przytoczenia z bazy, akty grzecznoœciowe (zaproszenia, powitania, pochlebstwa), okreœlenia temporalne, lokatywne, elementy wywiadu czy biogramu (LOEWE, 2005, 2007a), por.: – nota edytorska: W „S³owniku” przedstawione zosta³y podstawowe pojêcia i terminy, pojawiaj¹ce siê podczas lektury prac teoretycznych z zakresu dydaktyki jêzyków obcych, zw³aszcza angielskiego, francuskiego, rosyjskiego i niemieckiego. [informacja o s³usznoœci podjêtych w tekœcie rozwi¹zañ, przeznaczenie, profil adresata] (A. SZULC: S³ownik dydaktyki jêzyków obcych. Warszawa 1997)

– zapowiedŸ prezentera telewizyjnego: [Iwona Schymalla] Witam w wieczornej czêœci naszego programu! Dziœ rozpoczynamy nowy cykl „Marek Kondrat w Jedynce!” Zaprezentujemy Pañstwu najwa¿niejsze filmy z udzia³em tego znakomitego aktora. Bêdzie „Historia ¿ó³tej ci¿emki” – film zrealizowany

Pole gatunkowe streszczenia

129

w 1961 roku, w którym dziesiêcioletni Marek Kondrat po raz pierwszy pojawi³ siê na ekranie. Ten film zobacz¹ Pañstwo w niedzielê o 14.15. Tak¿e w niedzielê zapraszam na (...) A ju¿ za chwilê Marek Kondrat w „Operacji Samum”, filmie W³adys³awa Pasikowskiego. Zostañcie Pañstwo z Jedynk¹! (TVP 1 X 2004; [w przyk³adzie wyró¿ni³am streszczenie])

– zajawka: [d¿ingel] [fragment programu] [narrator]: Jedno s³owo, które zmieni³o losy pewnego nauczyciela. „Przodem do ty³u” jutro o 22.35. [d¿ingel] (TVP 2 11 II 2003; [w przyk³adzie wyró¿ni³am streszczenie])

Jest mi bliskie, do pewnego stopnia, stanowisko Aleksandra Wilkonia, który w streszczeniu nie chce widzieæ gatunku, lecz woli traktowaæ je jako „formê podawcz¹ pe³ni¹c¹ funkcjê s³u¿ebn¹ wobec ró¿nych klas genologicznych” (WILKOÑ, 2002: 237). Asekurujê siê okreœleniem „do pewnego stopnia”, poniewa¿ nie wydaje mi siê, by pe³nienie owej s³u¿ebnoœci wyklucza³o streszczenie z repertuaru gatunków. Wrêcz przeciwnie – mo¿na znaleŸæ warunki do obrony wymiaru generycznego streszczenia, w³aœnie przyjmuj¹c dookreœlon¹ i zinterpretowan¹ (LOEWE, 2007a) perspektywê transtekstualn¹ w rozumieniu Gerarde’a Genette’a. W moim przekonaniu streszczenie znajduje siê w trzech obszarach relacji miêdzytekstowych. Jego przyk³adem s¹: – trawestacje, cytaty, pastisze dzie³ literackich itp. w porz¹dku intertekstualnym; – tytu³y tekstów, nag³ówki, podtytu³y itp. w porz¹dku metatekstowym; – omówienia treœci ksi¹¿ki na skrzyde³kach jej obwoluty, lidy tekstów prasowych, zwiastuny, zapowiedzi i zajawki programów / filmów / audycji itp. w porz¹dku paratekstowym. Mo¿na przypuszczaæ, ¿e powodem ekspansji tekstów kondensuj¹cych (zw³aszcza tych, w których streszczenie jest operacj¹ zaw³aszczaj¹c¹ ca³¹ makrostrukturê) jest powszechna dostêpnoœæ do dóbr kultury, rosn¹ca jej masowoœæ, choæ wcale niekoniecznie popularnoœæ oraz wysoka media9 Jêzyki...

130

IWONA LOEWE

tyzacja. Ta ostatnia cecha prowadziæ bêdzie w przysz³oœci do wykszta³cenia, a nastêpnie rozwijania nowego rodzaju kompetencji komunikacyjnej, okreœlanej mianem i n t e r a k t y w n e j. Otó¿ w ca³kiem bliskiej przysz³oœci cz³owiek pomniejszaæ bêdzie swoj¹ kompetencjê do lektury kosztem doskonalenia umiejêtnoœci do nawigowania (MICZKA, 2002). Nawigowanie obligatoryjnie zwi¹zane bêdzie z koniecznoœci¹ dokonywania wyborów w drodze do danych, informacji, wiedzy, w tym tekstów kultury; ju¿ nie tylko nawigowanie ograniczone do surfowania w sieci, lecz myœlê o dobie telewizji interaktywnej. To konkretny odbiorca bêdzie móg³ kszta³towaæ swój osobisty makrotekst, jakim bêdzie porz¹dek ogl¹danych przez niego programów. O tym, co wybierze, bêdzie musia³a w du¿ej mierze zdecydowaæ dostêpnoœæ do zajawek programów bêd¹cych w ofercie i umiejêtnoœæ korzystania z nich. Tymczasem to dzieje siê w Internecie, którego zawartoœæ jest prezentowana przede wszystkim przez interfejsy mieszcz¹ce rozliczne formy streszczeñ (LOEWE, 2007b). Minimalna kompetencja interaktywna powoduje, ¿e internauta dochodzi w g¹szczu drzewek hipertekstowych do g³êbszych poziomów zawieraj¹cych po¿¹dane informacje. Dodajmy, ¿e osi¹gniêcie pozornie kompletnej treœci z poziomu Internetu to bynajmniej nie zawsze cel surfera, sieæ mo¿e jedynie dziêki gatunkom z pola streszczenia doprowadziæ go skutecznie do kina, teatru, ksiêgarni, na wystawê, koncert itd. Inaczej mówi¹c, gatunki, o których genotypie stanowi streszczenie, staj¹ siê wiod¹cymi strategiami steruj¹cymi wspó³czesnym odbiorc¹, skracaj¹c, nomen omen, jego drogê do tekstu kultury. Mo¿na s¹dziæ, ¿e czyni¹ jego ¿ycie ³atwiejszym, pomagaj¹c mu dokonaæ wyboru, bywa zaœ, ¿e mniej ambitnemu odbiorcy nawet wystarczaj¹ tak, i¿ jego wiedza na temat tekstów kultury pozostaje jedynie na poziomie percypowanego ekstraktu z tego¿.

Literatura BARTMIÑSKI J., 1992: Streszczenie w aspekcie typologii tekstów. W: DOBRZYÑSKA T., red.: Typy tekstów. Zbiór studiów. Warszawa.

Pole gatunkowe streszczenia

131

DANEK D., 1980: Dzie³o literackie jako ksi¹¿ka. O tytu³ach i spisach rzeczy w powieœci. Warszawa. FRAS J., 1999: Dziennikarski warsztat jêzykowy. Wroc³aw. GAJDA S., 1982: Podstawy badañ stylistycznych nad jêzykiem naukowym. Wroc³aw. GRABOWSKA M., 1979: Streszczenie dokumentacyjne. (Wybrane problemy). „Materia³y szkoleniowe Centrum Informacji Naukowej, Technicznej i Ekonomicznej”, z. 11. Warszawa. GRZENIA J., 1996: Streszczenie w tekœcie poetyckim. W: DOBRZYÑSKA T., red.: Tekst i jego odmiany. Warszawa. LOEWE I., 2004: Paratekstualnoœæ i wielostylowoœæ noty redakcyjnej. W: RUSZKOWSKI M., red.: Wielojêzycznoœæ w perspektywie stylistyki i pragmatyki. Kielce. LOEWE I., 2005: Zapowiedzi w polskim radiu. V: ODALOŠ P., ed.: Západoslovanské jazyky v21. staroèi. Banská Bystrica. LOEWE I., 2006: Renesans laudacji. W: KITA M., CZEMPKA M., red.: ¯onglerzy s³owami. Jêzykowy potencja³ i manifestacje jêzykowe. Katowice. LOEWE I., 2007a: Gatunki paratekstowe w komunikacji medialnej. Katowice. LOEWE I., 2007b: „Nasza akcja, Wasza reakcja!” Style konwersacyjne w nowej rzeczywistoœci medialnej. W: WITOSZ B., red.: Style konwersacyjne. Katowice. MARCISZEWSKI W., 1970: Sposoby streszczania i odmiany streszczeñ. „Studia Semiotyczne”, T. 1. MICZKA T., 2002: O zmianie zachowañ komunikacyjnych. Konsumenci w nowych sytuacjach audiowizualnych. Katowice. T ROSKOLAÑSKI A.T., 1982: O twórczoœci. Piœmiennictwo naukowo-techniczne. Warszawa. TRZÊSICKI K., 1986: Streszczenie jako operacja nad tematyczno-rematyczn¹ struktur¹ tekstu. W: DOBRZYÑSKA T., red.: Teoria tekstu. Wroc³aw. WILKOÑ A., 2002: Spójnoœæ i struktura tekstu. Kraków. WITOSZ B. 2005: Genologia lingwistyczna. Zarys problematyki. Katowice. WITOSZ B., red.: 2007: Style konwersacyjne. Katowice. WOJTAK M., 2004: Gatunki prasowe. Lublin. ZAŒKO-ZIELIÑSKA M., 1999: Recenzja i jej norma gatunkowa. „Poradnik Jêzykowy”, z. 8/9.

The Genre Field of a Summary Summary The author as a basis of her research accepts the summary understrood as a speech genre and a text derivation. The article is a complement of the area in which summary 9*

132

IWONA LOEWE

was desribed until now. The short research is dedicated to other than scientific or poetic summaries chosen from the metatext level (e.g. title, introduction) and the paratext level (e.g. discussion, lead, announcement, forecast, edition note). The speech genres which use the summary (e.g. review, laudation, commentary) are described too. The author accepts an attitude to the genre status of summary understood as a trans-genre and explains the expansion reasons of this kind of text extracts in contemporary culture.

HANA MAREŠOVÁ Univerzita Palackého v Olomouci

K souèasné jazykové situaci èeské enklávy v polském Zelówì

Podle aktuálních údajù ministerstva zahranièních vìcí Èeské republiky1 žije v Polsku odhadem 3.000 krajanù, menší skupinky jsou též ve Slezsku, v jiných oblastech jen jednotlivì, rozptýlenì. Souvislejší èeská komunita (asi 500 osob) je soustøedìna kolem mìsta Zelów u Lodže. Jedná se o potomky pobìlohorských protestantských exulantù. Poèet èeských obyvatel v Zelówì se znaènì snížil v dùsledku reemigrace do èeských zemí po první a zejména po druhé svìtové válce. Krajanský spolek zde dnes neexistuje, krajané jsou sdruženi v evangelicko-reformovaném sboru pøi zelówské faøe. Èeské evangelické sbory v Polsku kromì svých prvotních církevních funkcí tradiènì peèovaly i o výuku èeštiny, publikaèní èinnost atd. Starší generace, a také nìkteøí mladší lidé èeštinu dosud používají bez problémù, obnovený zájem se projevuje mezi dìtmi.

Pøehled dostupný na: http://www.mzv.cz/wwwo/mzv/default.asp?id=20413&ido= 11229&idj=1&amb=1. 1

134

HANA MAREŠOVÁ

K historii mluvy èeských obyvatel v Zelówì Mìsto Zelów bylo založeno v roce 1802 èeskými emigranty z Pruského Slezska2. V souèasné dobì má 8307 obyvatel, ke kulturním a vzdìlávacím zaøízením mìsta patøí kulturní dùm, 3 veøejné knihovny, 1 liceum, 1 závodní škola, 2 gymnázia, 5 základních škol, 3 školky a sportovních klubù. Nejvýznamnìjší stavbou Zelówa je kostel církve evangelicko-reformované a pùvodní døevìné domky èeských osadníkù z 19. století. Náboženství bylo v Zelówì tradiènì spojováno s aspektem národnosti: evangelík = Èech, katolík = Polák, luterán = Nìmec, pravoslavný = Rus. V souvislosti s tehdejšími historickými událostmi bylo možné považovat pøenášení aspektu náboženského na národnostní za klad, nebo existence církve (kostela, kolem nìhož se zároveò soustøedil i kulturní život) umožòovala tìmto menšinám v Polsku zachovávat jejich národní identitu. Reformované náboženství èeské skupiny uprostøed veskrze katolického Polska pomohlo kolonistùm v prvním období udržet si v jinonárodním prostøedí výluènost a samostatnost oproti skupinám Èechù, kteøí pøestoupili k protestantskému luterství. To napomáhalo konzervaci jazyka, lidové kultury i uchování povìdomí pøíslušnosti k èeskému národu. Pùsobením faráøù – buditelù se znovu navázal vztah generací, které se v jinonárodním prostøedí narodily, s vlastními pøedky, i když se postupem èasu tento vztah zredukoval na nìkolik historických momentù – mistr Jan Hus, Jan Žižka, Jan Amos Komenský, Bílá hora, Rùžový palouèek apod. Co se týèe j a z y k a k o m u n i k a c e v poèátcích vzniku mìsta, hovoøilo se v Zelówì èesky, èesky byly poøizovány i zápisy v matrikách a úøedních listinách. Pøed válkou umìli èesky – jako obyvatelé Zelówa – i Židé, Nìmci a Poláci. Po druhé svìtové válce dochází ke zmìnám národnostních pomìrù v Zelówì – došlo k masové reemigraci Èechù do vlasti 2 Ze Zelówa byly zakládány další èeské osady v okolí a èeská kolonizace byla šíøena i dále. Ke kolonii zelówské patøily tyto èeské obce (jež tvoøily obvod zelówského evangelicko-reformovaného sboru): Zelùvek, Poždìnice, Bujny, Josefatov, Petronelov, Pavlov, Ignácov s Veronikou, Holendry, Èerný Les, Bachoøín, Herbertov, Faustynov, Boèanich, Buèek a nejvzdálenìjší (cca 30 km) dnes již neexistující Kuèov.

K souèasné jazykové situaci èeské enklávy v polském Zelówì

135

a k pøílivu polského obyvatelstva, což pøispìlo k dominantnímu postavení Polákù ve spoleèenské struktuøe. Znalost polského jazyka se stala nezbytnou pro to, aby mohla správnì fungovat celá obec v oblasti prùmyslové, administrativní a vzdìlávací. Postupnì se jazyk polský stal rovnìž základním nástrojem komunikace pøedstavitelù èeské menšiny v jejich vnìjších kontaktech. Zesílený asimilaèní tlak na potomky èeských exulantù z polské strany se odrazil v bilingvismu (dvojjazyènosti) pøíslušníkù národnostní menšiny i v jejich vztahu k rodu, mezi nímž žili nìkolik generací. Proto je souèasné národní povìdomí rozporuplné – minulost praotcù, která je doposud vštìpována pøedcházejícími generacemi, je zatlaèována mnohem silnìjší skuteèností života v jinonárodním prostøedí. Tuto skuteènost si ostatnì uvìdomují i sami obyvatelé Zelówa: Mladý rolník (36 let) ze Zelówka uvádí: Doma mluvíme polsky. S rodièi mluvím èesky i polsky, ale s babièkou se muselo hovoøit pouze èesky, nebo by se urazila. Muž (67 let), který plnil v minulosti funkci staršího sboru, øekl: Doma pøedevším mluvíme èesky, anebo, pokud potkáme známého Èecha na ulici, tak také. S jinými polsky. Èesky se sousedy Èechy, ve sboru, v Kultuøe, a jinak polsky. Žena (62 let) uvádí proces, který nastal v její rodinì: Na samém poèátku, když jsem vychovávala dìti, mluvili jsme èesky. Teï už mluvíme jen polsky. Syn ale uèí také své dìti èesky jen proto, aby zachoval tradici. (WRÓBLEWSKI, 1996)

Èeský jazyk, omezený pouze na ústní projev, nemìl v jazykovì pøíbuzném prostøedí nadìji na dlouhodobé užívání. Absence písemné podoby èeštiny, pøíbuznost s polským jazykem a nutnost užívání polštiny v každodenní komunikaci vedla k pomìrnì rychlému pøejímání polských jazykových jevù z okolního prostøedí. Rovnìž fakt, že ve stále rostoucí skupinì polských obyvatel se objevovala øada tìch, kteøí se hlásili k víøe prostestantské, pøispìl k rychlejší asimilaci možností uzavírání smíšených manželství. To, že pøi asimilaèním procesu znaènì utrpìla pøedevším písemná podoba èeštiny, ukazují nìkteré písemnosti, napø. úryvek pøepi-

136

HANA MAREŠOVÁ

su projevu tehdejšího prezidenta ÈR Václava Havla, který Zelów navštívil v roce 1998 (zveøejnìno na http://www.zelandia.pl): Dámy a pánove, važení pøitomni, Jsem velice šasten, že jsem mel možnost sem pøijet býtí jenom na krátkou chvili i pozdravit Vás. Já bych Vás rád jmenem Èeské Republiky co nejsrdeèneji pozdravil a pøede všim bych chtel vyjádøit i jmenem svých spoluobèanu nᚠobdiv k tomu jak jste sí tu dokazali uchovat a uchovali vlastní tradice, vlastní jazyk a vlastní náboženství. Zda se mi, že ten Vᚠživot zde ukazuje jednu vec. Že lze sí uchovat svou identitu, kontinuitu a zároveò lze na obèanském principu soužití s lidmi jiných tradic nebo jiné viry. Mne se zda, že to je obzvl᚝ dùležité si pøipomenout práve teï v dobe kdy se Evropa sjednocuje a kdy nekteøi pochybují o tom zda ten sjednocovaci proces nebude dusit identitu jednotlivých národu, regionu, spoleèenství...

K souèasné jazykové situaci v Zelówì Dnes již slouží „zelówská èeština“ jako jazyk komunikace výluènì mezi starší generací. Nejmladší generace už vìtšinou mluvou pøedkù nemluví3. Kromì starší generace mùžeme v souèasné dobì považovat vìtšinu obyvatelstva zelówské enklávy za pokroèile jazykovì asimilovanou ve prospìch polštiny. Pøesto zùstává Zelów nadále symbolem snah o zachování kulturního i jazykového dìdictví pøedkù. Pokusy o obnovení výuky èeštiny a další aktivity zamìøené na oživení èeského prvku jsou v souèasné dobì neseny zelówským sborem, který tvoøí z 90–95% 4 èlenové s èeskobratrskými koøeny a k jehož nejvýznamnìjším aktivitám patøí vybudování muzea I když P. Wróblewski uvádí i ještì nedávné pøípady, kdy dítì, které zaèínalo školní docházku, neumìlo polsky (WRÓBLEWSKI, 1996). 4 Údaj z http://www.zelandia.pl. 3

K souèasné jazykové situaci èeské enklávy v polském Zelówì

137

pobìlohorského exilu v Zelówì (Muzeum v Zelowì – Centrum dokumentace dìjin Èeských bratøí). Sbor jej vede ve spolupráci s Institutem dìjin Polské akademie vìd, Varšavskou univerzitou, Ministerstvem kultury a národního dìdictví, Ministerstvem zahranièních vìcí Èeské republiky, Muzeum J.A. Komenského v Pøerovì a Sdružením Exulant5. Muzeum shromažïuje, uchovává a vystavuje veškeré stopy duchovní a materiální kultury èeských bratøí: fotografie, fotokopie, mikrofilmy, magnetofonové pásky a jiné nosièe zvuku a obrazu. Vláda Èeské republiky pøispìla prostøednictvím MZV ÈR na vybudování muzea v letech 1997–1999 sumou 6,4 mil. Kè. Záštitu nad tímto muzeem pøevzal tehdejší prezident Èeské republiky, Václav Havel pøi své oficiální návštìvì Polska6. Nynìjší muzeální èinnost je zamìøená pøedevším na organizaci periodických a stálých výstav a na publikování výsledkù dosavadních výzkumù. Od roku 2002 se v muzeu nachází také stálá výstava s názvem Školní tøída z dob J.A. Komenského – dar Muzea J.A. Komenského z Pøerova. Muzeum poøádá také výukové lekce seznamující s historií, dìjinami mìsta a regionu, ideami èeské a polské reformace. Tyto aktivity, jichž se úèastní i školní mládež regionu, pomáhají udržovat zájem o dìjiny, minulost mìsta a regionu a umožòují nové generaci seznámit se s ideály èeské a polské reformace. V zelówském sboru byla obnovena v ý u k a è e š t i n y – v souèasné dobì ji vyuèuje uèitelka Helena Kresová, kterou ke krajanùm v Polsku vyslalo ministerstvo zahranièí. V souèasné dobì se uèí èeskému jazyku na 120 lidí (ŠTRÁFELDOVÁ, 2003). Ve snaze navázat na tradice pøedkù, kteøí ustanovili pøi sboru také mateøskou školu, sbor otevøel v roce 1994 Vzdìlávací mateøskou školu J.A. Komenského, kde se mj. vyuèuje èeština – dìti se uèí øíkanky a písnièky, názvy zvíøat, obleèení apod. Mateøská Sdružení EXULANT. Spolupráce s krajany z oblasti Zelówa a pomoc krajanùm, reemigrovavším z Polska zpìt do ÈR. Husùv dùm, Jungmannova 9, 111 21 Praha 1 – Nové Mìsto, pøedseda: Prof. Ing. Karel Matìjka, CSc. 6 Reportហo návštìvì Václava Havla odvysílala veøejnoprávní televize. O zájmu médií o tuto oblast svìdèí i nìkolik natoèených televizních dokumentù (napø. V. Šimùnek: Zemì otcù. Èeská televize 1998; V Šimùnek: A vidìl jsem nové nebe a novou zemi. Èeská televize 2000, v roce 2005 natáèela Èeská televize Ostrava reportហo historii, souèasnosti a fenoménu Zelów.). 5

138

HANA MAREŠOVÁ

škola je pod neustálou péèí významných vìdcù7 a podle jejího vzdìlávacího systému se zavádí režim v 65 školkách v Polsku8. Dne 11. bøezna 1998 záštitu nad touto mateøskou školou pøevzala manželka prezidenta Dagmar Havlová. Významnou mìrou se na aktivním užívání èeštiny podílí také p ì v e c k ý s b o r církve evangelicko-reformované. Nepøetržitá dvousetletá existence sboru se významnou mìrou pøièinila na udržování tradic svázaných se zpìvem v èeském jazyce a v udržování živého užívání jazyka pøedkù. V souèasné dobì má sbor ve svém repertoáru písnì z èeských zpìvníkù Sbírka duchovních písní a chvalozpìvù (vyd. „The Metodist book concern New York Cincinnati“), Jásavý chvalozpìv (vyd. Bratrská jednota èeskoslovenských baptistù, 1924), Harfa Sionská. Sbírka duchovních písní (vyd. Jan Pospíšil). V polském jazyce je to zpìvník Harfa Syjoñska (vyd. Brunon Kotula, Cieszyn, 1924). Unikátním dokladem o èeské minulosti je a r c h i v zelowské evangelicko-reformované farnosti, který zahrnuje diasporu èeské spoleènosti a neobyèejnì zajímavé oblasti, co se týèe zmìn civilizace i spoleènosti. Sbírka obsahuje 239 archiválních jednotek, z toho je 71 matrièních knih. Dalším zajímavým pomocným materiálem pro genealogické výzkumy mohou být n á p i s y na kartuších rakví evangelicko-reformovaném kostele, náhrobky psané v èeském jazyce na evangelickém høbitovì èi s e z n a m y è l e n ù zelówské církve baptistù (jejímiž èleny byli vìtšinou potomci èeských exulantù), ve kterých lze nalézt øadu typicky èeských jmen, napø. Howorka Elžbieta z Niemieczek, Howorka Józef, Jáèková Olga Libuše z Walašku, Jelinek Berta, Jersak Karol, Kulhawy Wilhelm, Líbal Marje, Matejka Pawel ad. Evangelicko-reformovaný sbor vykazuje také è i n n o s t v y d a v a t e l s k o u. V roce 1998 vydal sborník Vèera, dnes a... Dìjiny, život a souèasnost èeských bratøí v Zelowì, sbírku èlánkù známých polských a èes7 Zpìv zastával významnou úlohu v religiózním životì èeských emigrantù. V roce 1897 kantor Józef Kulhawy pøivezl z Èech zpìvník Pisnie cestou žiwota a založil v Zelówì ètyøhlasý smíšený sbor, který vedl spolu s Jozefem Jersákem do roku 1903. Sbor zpíval ze zpìvníkù Písnì cestou života a Harfa Sionská. Sbor vystupoval bìhem nedìlních bohoslužeb, církevních svátkù, pohøbù a dalších významných událostí v životì sboru. 8 Napø. prof. zw. dr hab. Edyty Gruszczyk-Kolczynské.

K souèasné jazykové situaci èeské enklávy v polském Zelówì

139

kých specialistù bádajících v oblasti spoleènosti èeských bratøí žijících v Polsku, zejména v Zelówì. Farnost každoroènì vydává Evangelicko-reformovaný kalendáø Zelów, který pøipravuje pastor Miroslav Jelinek. Zelówská farnost udržuje èilé styky s Èeskou republikou, pøedevším však s obèanským sdružením Exulant. V rámci této spolupráce vznikla øada projektù – dìti od 10 let se úèastní táborù organizovaných Èeskobratrskou evangelickou církví v Èesku; v roce 1995 si díky pozvání Sdružení Exulant ètyøicet dìtí prohlédlo významná místa èeské reformace, apod. V letech 1975, 1993, 1996 se uskuteènily sjezdy potomkù èeských bratøí ze Zelowa. Ve spolupráci se Sdružením Exulant byl organizován Celosvìtový sjezd èeských bratøí v Zelówì, který se konal pøi pøíležitosti 200. výroèí existence Zelówa a sboru9.

K charakteristice zelówské mluvy Pøedkové zelówských Èechù opustili vlast ve 40. letech 18. století a usadili se v polském Zelówì na poèátku 19. století. Jazyk, který se dorozumívali a který je užíván jejich potomky, ztratil bezprostøední kontakt s národním jazykem pøed 250 lety a gramatický systém se utváøel odlišnì od jazyka obecnì èeského a dialektù èeských. Jazykové zmìny, které se uskuteènily, se dotkly jeho formy i slovní zásoby. Vìtšina èeských obyvatel v Zelówì si uvìdomuje vliv polštiny na jejich mluvu, ale nedokáží už jednoznaènì vymezit, v jaké èásti Èeské republiky lidé mluví jazykem podobným jejich mluvì. Mezi lidem se udržuje verze o pùvodu emigrace od Litomyšle a Vysokého Mýta. Nìkolik respondentù pøiznalo podobnost své mluvy s dialektem moravským, který lze nalézt v Èeskoslovensku: Muž (70 let), žijící od roku 1932 do 1945 v Èeskoslovensku, øekl: V Èechách mi øíkali, že spíše mluvím moravsky, oni mluvili trochu jinak, ale rozumìt, to jsme si rozumìli. Obyvatelka Zelówa (58 let), která navštívila v Èeskoslovensku svou sestru, øíká: „Oni nás poèítají mezi MoPodrobnìji viz. http://ceskybratr.evangnet.cz/index.php?act=detail&menuid=2&podmenuid=100&idTXT=890. 9

140

HANA MAREŠOVÁ

ravany, když tam jezdíme. Oni øíkají – á, paní jede z Moravy!“ (WRÓBLEWSKI, 1996). Vìtšina pùvodních obyvatel Zelówa pøišla z emigrantských osad v Pruském Slezsku. Podle dosavadních výzkumù tìchto osad10 se všichni autoøi shodují na tom, že jde o náøeèí, kterým se mluví ve východních Èechách. Nᚠjazykový prùzkum v Zelówì byl uskuteènìn v letech 1999 a 2000. Cílem prùzkumu bylo kromì analýzy souèasné podoby jazyka11 také na základì její komparace s pøedpokládaným výchozím severovýchodoèeským náøeèím vymezit pøibližnou oblast, ze které pùvodní èeští exulanti odcházeli do Pruského Slezska. Na základì analýzy mluvy získané z písemných materiálù a videodokumentace12 je možno øíci,  že zelówská mluva vykazuje všechny základní znaky n á ø e è í s e v e r o v ý c h o d o è e s k ý c h13. Analyzované znaky umožnily urèení náøeèních izoglos14 – napø. výslovnost laj(i)ce místo lavice se objevuje na území smìrem od Náchodska kolem Rychnova n. Knìžnou, Žamberka až k bývalé èeskomoravské zemské hranici, na západ pak za Vysoké Mýto a na jih k Polièce a za ni. Z dalších izoglosních jevù to byla napø. výslovnost prauda x pravda, oni prosej x oni prosí, kamedná x kamenná, vona x ona. Výskyt všech vymezených náøeèních izoglos se objevuje zhruba v prostoru Choceò, Ústí nad Orlicí, Litomyšl, Polièka. Výskyt alespoò tøí náøeèních izoglos rozšiøuje daný prostor o oblasti kolem Vysokého Mýta a Èeské Tøebové. Mùžeme tedy pøedpokládat, že základem pro zelówskou mluvu byl severovýchodoèeský dialekt nacházející se pøibližnì v prostoru: bývalá èesko-moravská hranice – Ústí nad Orlicí – Choceò – Vysoké Mýto – Polièka – bývalá èesko-moravská hranice. Kromì náøeèních jevù typických pro severovýchodoèeskou skupinu se v zelówské mluvì objevují nìkteré zvláštnosti vzniklé historicky pøiroNapø. JANÈÁK, 1994: s. 139–146. Podrobná analýza zelówské èeštiny je zpracovávána v nìkolika èláncích, monografii a disertaèní práci autorky – viz. Bibliografie. 12 Viz. Bibliografie. 13 Pozn.: Aèkoliv jsme vycházeli z pøedpokladu, že jednou z výchozích oblastí emigrace bylo Litomyšlsko, nebyl zaznamenán okrajový jev – ztráta jotace po retnicích (ì > e) – napø. podoby pet, hrábe, pekná, bežet, mesto, veøit (pozùstatek tzv. petáckého náøeèí na východním litomyšlsku). 14 Izoglosy vymezeny na základì publikace J. BÌLIÈE (1972). 10 11

K souèasné jazykové situaci èeské enklávy v polském Zelówì

141

zenou interferencí rùzných jazykových prostøedí. Tyto vlivy se objevují pøedevším v oblasti lexikální. Témìø stoletá existence exulantù v Pruském Slezsku se projevuje množstvím nìmeckých výpùjèek, jako napø.: firaòky – záclony, stnìm. Fürhänge – záclona, možný i vliv pol. firanka – záclona; lutrián – luterán, vliv nìm. výslovnosti Luther – [Lutr]; šnyèuchy – brusle, nìm. der Schlittschuch – brusle; terpetlik – kyvadlo, nìm. der Perpendikel – kyvadlo hodin; šraòk – skøíò, nìm. der Schrank – skøíò apod. Ukázka: Dovezli nám meble: šafu, lùžko, stolik, køesla a ještì divan a firaòky. (Dovezli nám nábytek: skøíò, postel, stolek, køesla a ještì koberec a záclony). Daleko masivnìjší je prùnik polských výrazù: bezrobot – nezamìstnanost, pol. bezrobocie – nezamìstnanost; èarach – nezbedné dítì, pol. ciarach – hanl. m욝ák, sprosák, otrapa; èekavej – zvìdavý, zajímavý, pol. ciekawy – zvìdavý, zajímavý; herbata / herbatky – èaj, pol. herbata – èaj; choè – i když, tøeba i, pol. choæ – aè, aèkoli, jakkoli, i kdyby, jako (by); juš – už, již, pol. ju¿ – už, již; Južu – Josef, pol. podoba – køestního jména Józef – Józio (Pepík); meškat – bydlet, pol. mieszkaæ – bydlet; napewno – jistì, pol. na pewno – urèitì, zcela jistì, napevno; navet – ale, ale i, pol. nawet – ba i, dokonce, takøka; ništit – nièit, pol. niszczyæ – nièit, hubit, rušit, zmìna šè>š; religija – církev, náboženství, pol. religia – náboženství; veøtat – tkalcovský stav, pol. warsztat – pracovna, dílna atd. Ukázka: Šipko, šipko at’ nám nezamèou sklep, bo meškáme daleko (Rychle, rychle, a nám nezavøou obchod, protože bydlíme daleko). Ponìkud úsmìvným dùsledkem jazykové interference je existence tzv. zrádných slov, která pøevzali zelówští obyvatelé do své mluvy z polštiny a která jim èinila nemalé tìžkosti zvláštì po reemigraci do Èeskoslovenska15, napø. dyvan – zel. koberec / èes. divan; pùlnoèní – zel. severní / èes. pùlnoèní; sklep – zel. obchod, sklep / èes. sklep; vázanka – zel. kytice / èes. kravata; vocásek – zel. fronta / èes. ocásek; volovina – zel. hovìzí maso / èes. hloupost; záchod – zel. západ / èes. toaleta; zápas – zel. zásoba / èes. zápas. Ve fonologické a morfologické rovinì není prùnik polských jevù tak masivní, objevuje se napø. pronikání polských deklinaèních typù u subMezi exulanty koluje øada pøíbìhù, v níž hraje roli špatnì pochopený význam slova v již èeském prostøedí. 15

142

HANA MAREŠOVÁ

stantiv: koncovka -u u ak. pl. živ. mask., napø. pánu, xlapu, mužu, (srov. pol. ak. pl. – panów, ch³opów, s¹siadów), substantivní deklinace pøíjmení (vliv hovorové polštiny): Nováki, Novákú, Novákúm, Nováki, ad., u adjektiv v nom. sg. feminin nepøehlasovaná podoba cizá žencká (srov. pol. tania bluzka), lok. zájmen kdo, co: o kim, èim (srov. pol. o kim, czym), lok. zájmena sám: samim (srov. pol. samym),  adverbiální vyjádøení zpùsobu – po polski = polsky (srov. pol. po prostu = prostì). Naše analýza zelówské mluvy prokázala pøedpoklady a závìry historických bádání v této oblasti – základem mluvy je nespornì náøeèí severovýchodoèeské, vedle toho však má dnes již specifické rysy, podmínìné pøedevším spoleèenskou situací, pøièemž nejmarkantnìjším rysem je postupné oslabování pøíznakovosti pùvodních dialektických znakù vlivem interference s polským prostøedím. Pøesto pøi komparaci jazykové situace v jiných èeských enklávách v zahranièí pøedstavuje tato mluva z hlediska lingvistického raritu, nebo pøes více než dvousetletou absenci pøímého kontaktu s èeským jazykem a koexistenci v prostøedí pøíbuznì velmi blízkého jazyka se dokázala udržet. Jedním z dùvodù, proè tomu tak je, je skuteènost, že nejménì po jedno století se mluva nastupující generace utváøela na bázi èeského náøeèí, tj. na podkladì jevù spoleèných vìtšinì pøíslušníkù rodièovské generace. K neménì významným faktorem však patøila pøedevším snaha zachovat odlišné náboženské pøesvìdèení, které bylo v této oblasti vždy nerozluènì spjato s aspektem národnostním.

Bibliografie BÌLIÈ J., 1972: Nástin èeské dialektologie. Praha. BÌLIÈ J., 1988: Pøehled náøeèí èeského jazyka. Praha. BEŠTA T., 1994: Základy polské mluvnice. Praha. B£ASZKOWSKI M., 2004: Biblia Czeska na przestrzeni wieków. Dostupné z URL: http:// www.magazyn.ekumenizm.pl/article.php?story=20030215104245791&query=Zel% F3w. DANIELAK W., 1984: Èeský ostrùvek v srdci Polska. „Brnìnský veèerník“, 6.4, s. 5.

K souèasné jazykové situaci èeské enklávy v polském Zelówì

143

„Èeský bratr“, 13/2006. Dostupné z URL: http://ceskybratr.evangnet.cz/index.php?act= detail&menuid=2&podmenuid=100&idTXT=890. FRINTA A., 1913: Èeština emigrantských osad v Prusku. „Sborník filologický IV“, Praha, s. 207–231. GORAL J., KOTEWICZ R., TOBJAÑSKI Z., 1987: Zarys dziejów Zelowa. Zelów. HEROLDOVÁ I., 1971: Život a kultura èeských exulantù z 18. století. Praha. JANÈÁK P., 1994: Jazykové svìdectví o pùvodu èeského osídlení na Støelínsku u Vratislavi. „Naše øeè“ 3, s. 139–146. JELINEK M., JELINEK W., ŠTÌØÍKOVÁ E.: Evangelicko-Reformovaný Sbor v Zelovì. Dostupné z URL: http://www.zelandia.pl/jezyki/cesky/sbor.html. KOØALKOVÁ K., 1990: Èeskoslovenská a polská reemigrace po druhé svìtové válce. „Slezský sborník“ 4, s. 253–267. KRIEGSEISEN W., 1994: Zbór Ewangelicko-Reformowany w Zelowie w latach 1803–1939. Warszawa. KUBÍN J.Š., 1931: Èeské emigrantské osady v Pruském Slezsku. Praha. MAREŠOVÁ H., 1998–2001: Materiál k jazykové analýze: rukopis, videozáznam, televizní záznam. MAREŠOVÁ H., 2001: Èeské enklávy v Evropì. V: Èeština – jazyk slovanský. Ostrava, s. 45–55. MAREŠOVÁ H., 2001: Jazyk èeské enklávy v polském Zelovì (I). Olomouc. MAREŠOVÁ H., 2002: K morfologické charakteristice jazyka èeské enklávy polském v Zelovì.  V: „Lingva Nova 1“. Olomouc. MAREŠOVÁ H., 2002: O zelovské èeštinì. V: „Exulant 14“. Praha, s. 4–12. MAREŠOVÁ H., 2003: Pøíruèní slovníèek zelovské èeštiny. Praha. MAREŠOVÁ H., 2005: Èeské etnikum v Polsku. Èeština – jazyk slovanský. Ostrava. MAREŠOVÁ H., 2006: Èeský protestantismus v polském Zelovì. V: Osobnost v církvi a politice. Centrum pro studium demokracie a kultury. Brno, s. 361–369. NOŽINOVÁ M., 1998: Pamìti Teofila Millera. Orlík nad Vltavou. Oficiální stránka církve evangelicko-reformované. Dostupné z URL: http://www.zelandia.pl/. Oficiální stránky mìsta Zelów. Dostupné z URL: http://www.zelow.pl. ØEZNÍK M., 2002: Polsko. Praha. Dostupné z URL: http://209.85.129.104/search?q=cache:JzvIhZxXczcJ:www.libri.cz/data/pdf/177.pdf+Zel%C3%B3w+jazyk&hl=cs&gl= cz&ct=clnk&cd=8. ŠTÌØÍKOVÁ E., 1992: Z nouze o spasení. Èeská emigrace v 18. století do Pruského Slezska. Praha. ŠTÌØÍKOVÁ E., 2002: Zelów. Praha. ŠTÌØÍKOVÁ E., 2005: Zemì otcù. Praha. ŠTRÁFELDOVÁ M., 2003. Krajané z polského Zelowa si pøipomínají 200. výroèí vzniku své obce. Dostupné z URL: http://www.radio.cz/cz/clanek/39854. TOBJAÑSKI Z., 1994: Czesi w Polsce. Kraków. VACULÍK J., 1993: Reemigrace zahranièních Èechù a Slovákù v letech 1945–1950. Brno.

144

HANA MAREŠOVÁ

VORÁÈ J., JANÈÁK P., 1962: K dnešnímu stavu náøeèí støelínských Èechù v Polsku. “Slavica Pragensia“ 4, s. 599–640. VYDRA B., 1923: Z náøeèí zelówských Èechù v Polsku. Praha. Wczoraj, dziœ i … Sborník. Zelów 1998. WOLSKA I., 1980: Fleksja rzeczowników gwary czeskiej Zelowa. W: „Rozprawy Komisji Jêzykowej £TN”. T. XXVI. £ódŸ, s. 99–115. WRÓBLEWSKI P., 1996: Spo³ecznoœæ czeska w Zelowie. Warszawa. ŽLUKTENKO J.A., 1974: Lingvistièeskije aspekty dvujazyèija. Kijev.

Contemporary Language Situation of Enklava in Polish Zelow Summary Czech language is nearly only spoken in the city of Zelów in Central Poland. The members of this minority are descendents of the Czech Brothers. Although more Czechs followed during the 16th and 18th century, the descendents lived in enclaves and thus their Czech differs from that spoken in the Czech Republic. The dramatic changes in the national structure in the year 1945 brought the regress of Czech speech in the public and the communication and the Polish language filled in its place. The nowadays Czech language serves in Zelów as the language of communication exclusively among the older people. The rest of people is mainly assimilated in favour of the Polish language. The aim of our work was to describe the character of the speech in Zelów, to delimitate a dialectal shape of the speech considering the situation in the Czech country (its dialects). The language analysis was built on the material database from the questionnaire for the northeast Czech dialects and on the excerption of the dialectal texts or talks. Based on the analysis of these materials we came to the conclusion that the speech belongs to the northeast Czech dialectal subgroup, because it kept practically all the basic characteristics of its dialect. We can also submit the hypothesis about the possible origin of dwellers from the area around Litomyšl, Vysoké Mýto, Rychnov nad Knìžnou.

MILOŠ MLÈOCH Univerzita Palackého v Olomouci

Kolokaèní frazémy a idiomy v souèasném bulvárním tisku

Ekonomické a politické zmìny po roce 1989 umožnily rozvoj masmédií v nových spoleèenských podmínkách. Vznikaly soukromé televizní a rozhlasové stanice, zaèaly vycházet nové deníky a èasopisy, pøièemž nìkteré z nich v konkurenèním prostøedí zanikly. Deníky v Èeské republice, podobnì jako tomu bylo i na Slovensku a v Polsku, èasto mìnily své majitele. V souèasné dobì ovládají vìtšinu èeských deníkù zahranièní spoleènosti se silným kapitálovým zázemím. Žurnalistika se stala prodejním artiklem a z tohoto pohledu se nepøehlédnutelným fenoménem stal bulvární tisk. V Èeské republice po roce 1990 vzniklo nìkolik bulvárních deníkù a periodik jako napøíklad. „Expres“, „Hrom“, „Spy“, „Šíp“ nebo „Aha“! Dominantní postavení mezi bulvárními deníky si však jednoznaènì udržuje po celou dobu od svého vzniku „Blesk“, který je v souèasné dobì nejètenìjším i nejprodávanìjším deníkem v Èeské republice. Jeho úspìšnost vyplývá mimo jiné z image úspìšné znaèky, kterou si postupnì vybudoval. Èeská lingvistika doposud nevìnuje jazykovým prostøedkùm bulvárních deníkù takovou pozornost jako analýze jazykových prostøedkù tzv. seriózního tisku. Pøíèinu lze spatøovat zøejmì v tom, že texty publikované v bulvárních denících jsou považovány za pokleslé ètivo a do jisté míry mohou ètenáøe z intelektuálního prostøedí odrazovat a odpuzovat. Cílem našeho pøíspìvku je pojednat o frazémech a idiomech (dále FI) v deníku „Blesk“. Excerpcí tohoto bulvárního deníku se zabýváme již 10 Jêzyki...

146

MILOŠ MLÈOCH

dlouhodobì a dosud jsme uveøejnili dva èlánky, v nichž jsme se zabývali jazykovými a nejazykovými prostøedky v bulvárním a tzv. seriózním tisku a také typy motivací u metaforických pojmenování. Pro tento pøíspìvek jsme použili excerpta z období záøí až prosince 2006. Vycházíme z terminologie Františka Èermáka, který zdùrazòuje, že „analyzuje-li se kombinatorický útvar formálnì, [...] mluví se o frazému, zatímco analýza sémantická [...] opravòuje užití názvu idiom“ (Èermák, in KARLÍK, 2002: 139). Zamìøíme se na struktury autosémantických komponentù u kolokaèních FI. Propozièním a polypropozièním FI se budeme vìnovat pouze okrajovì. Kvùli pøehlednosti a lepší orientaci v textu jsme se rozhodli exempla uvádìt podle tematického zamìøení jednotlivých komunikátù. Pøíklady FI jsou popisovány z hlediska jejich struktury a jednotlivé komponenty jsou oznaèovány takto: V – verbum, S – substantivum, A – adjektivum, ADV – adverbium. Pokud se ve FI vyskytuje pronomen nebo numerale, jsou ve schematickém vyjádøení zastoupeny oznaèením S. Hodnotíme také jejich pøíslušnost ke stylové vrstvì.

Politika Bulvární deníky, na rozdíl od tzv. seriózních deníkù, vìnují minimální pozornost pøinášení seriózních a pravdivých informací z oblasti domácí nebo zahranièní politiky. Výjimku tvoøí události zásadního významu, jako jsou napøíklad výsledky parlamentních voleb nebo zahájení války USA proti Iráku. V komunikátech z oblasti politiky se akcentuje korupce, soukromý život politikù, jejich úèast na nejrùznìjších spoleèenských akcích apod. Pøíklady: V – S: øešil svùj románek s pùvabnou politièkou (aféra premiéra Topolánka s místopøedsedkyní poslanecké snìmovny); mladý Paroubek vyletìl od státnic, protože pohoøel na otázce o státním rozpoètu; Mladý

Kolokaèní frazémy a idiomy v souèasném bulvárním tisku

147

Paroubek si dal voraz (titulek, dále T); Dostane Saddám provaz? (T). – ve všech pøípadech jde o FI kolokviální; S – A – S: politika je bìh na dlouhou tra – neutrální; S – S: hlava rodiny – neutrální. Zaznamenali jsme také aktualizaci propozièního FI kdeže loòské snìhy jsou – Kdeže povolební snìhy jsou!

Mediálnì známé osobnosti Život VIP nebo také celebrit, což je v souèasné dobì módní pojmenování mediálnì známých osobností, je téma, kterému deník „Blesk“ vìnuje nejvíce prostoru. Pozornost ètenáøù poutají barevné fotografie (atrakèní funkce) a palcové titulky, které rovnìž využívají kombinací rùzných barev, velikostí a typù písma. V popiskách k fotografiím se FI vyskytují minimálnì, frekventovanìjší jsou v titulcích a v titulkových komplexech: V – S: „Langoš“ šel do piercingu!; Ženský už na mì neletí! – v obou pøípadech jde o FI kolokviální; S – S: role byla doslova darem z nebes – FI pùvodnì knižní, publicistický; A – S: Zemanová je horký favorit na vítìzství! – FI publicistický; mladé víno – FI pùvodnì terminologický, neutrální. Pøíklady z textù èlánkù: A – S: krušné chvilky; sladký pøíbìh; pro Nicol je to velká rána; kterak ke svému pohádkovému bohatství pøišel?; šlo o planý poplach; oznaèit za sladkou pomstu – FI publicistické; S – A – S: lamaè ženských srdcí – FI publicistický; V – S: Milostný život nabere dramatické obrátky; za výuku si øíká o 200 korun; zaèalo to jizvou; k níž pøišel pøedloni na Silvestra; dokáží nemile ukrajovat tak vzácný èas; obøí rozvodovou bitvu vede Paul McCartney (64) s Heather Mills – FI neutrální; nechtìla pøiznat barvu; Balogová je v tom; ženský už na mì neletí; manžel jim zahýbá se sekretáøkou – FI kolokviální. 10*

148

MILOŠ MLÈOCH

Frekventované jsou napøíklad kolokviální FI obsahující substantivum nervy: to bych mìla celý život jen nervy; mìla z toho nervy nadranc; byl jsem nervama na huntì; to bylo fakt na nervy; popø. FI obsahující verbum toèit se: toèí se kolem ní muži; její život se zaèal toèit kolem studia muzikálového herectví; zaèaly se kolem nìho toèit velké peníze; V – S – S: vyrazila tím mnohým dech; na èinohru si brousí zuby; strážníci ho nachytali; po bratislavské konzervatoøi dala Daniela Slovensku sbohem; to korunovala úspìšnou absolventskou rolí Sugar v muzikálu „Nìkdo to rád horké“; Slovensko mu leží u nohou; pìt nebo šest dìvèat mìlo nìco za sebou; sklapl mu høebínek. Zaznamenali jsme spojení novináøi vrhli do proslunìného obrázku stín, resp. bahno hází Pamela Bach na Davida Hasselhoffa (54), jež lze považovat za snahu o aktualizaci FI vrhnout na nìco stín, resp. házet po nìkom bláto, nebo o individuální metaforické aktualizace, jejichž autoøi si podobnosti s uvedenými FI nemuseli být vìdomi. V – S (elidované) – A – S: poznali na vlastní kùži; V – A – S: milostný život nabere dramatické obrátky – FI publicistický.

Erotika a sex Tematická oblast erotiky a sexu není v „Blesku“ prezentována v takové míøe, jak tomu bylo v dobì po jeho vzniku. Po nìkolika letech byl trh pøesycen pornografickými èasopisy a o sexu se otevøenì píše také napøíklad v periodikách urèených mládeži1. O erotice a sexu se však píše v komunikátech vìnovaných VIP nebo i v populárnì nauèných èláncích. A – S: Hejma tak vìdomì propùjèil svùj hlas èernému trhu!; Vaginoplastika byla skuteènì žhavá novinka – FI publicistické; Srov. èeská periodika, které jsou zpravidla mutacemi úspìšných zahranièních èasopisù, jako napø. „Bravo“, „Bravo Girl“. 1

Kolokaèní frazémy a idiomy v souèasném bulvárním tisku

149

V – S: Ženy zahýbají èastìji než muži (T) – FI kolokviální; sedm procent žen si za uplynulý rok užilo s více než jedním partnerem – FI neutrální.

Populárnì nauèné texty a kuriozity V – S: Oslice zahoøela láskou k houserovi (T) – knižní; Èeši stále více holdují alkoholu; volný èas si krátí sledováním televize; na vše musel uzrát èas – FI neutrální; oba si okamžitì padli do oka; Komín šel k zemi (T); V týdnu nám dá zima alespoò na chvilku pokoj (T) – FI kolokviální; V – S – S: pøichází se svou trochou do mlýna – FI kolokviální; S – V – ADV: ceny masa poletí vzhùru – FI kolokviální.

Kriminalita Autoøi komunikátù pojednávajících o trestných èinech a projevech násilí si potrpí na detailní líèení scény napøíklad po spáchání vraždy nebo loupeže. Ve snaze zapùsobit co nejsilnìji na emoce ètenáøù používají expresivních jazykových prostøedkù. Èastý typ publicistických FI zde pøedstavuje spojení A – S, v nichž je expresivita vyjádøena adjektivem: šílený støelec z minulého týdne; zákulisí se mu naskytl hrùzný pohled; krvavý øezník. Pøíznaèné je užívání expresivity v titulcích, kde plní atrakèní funkci: A – S: Èerný víkend na silnicích; Krkavèí matka utekla na Slovácko. Pøíklady z textù èlánkù: V – S: spoleènost s vyjednavaèi „vybìhla“ – FI kolokviální; nad trestem nehnul brvou – FI pùvodnì knižní, publicistický; zmizely bez jediné stopy; policie nemá žádnou stopu; jeho rukama prošly asi dvì

150

MILOŠ MLÈOCH

desítky hochù; ze svìta je chladnokrevnì sprovodil; utrpìla jen pohmoždìniny; slabý otøes mozku a velký šok – FI neutrální; právnièka Kabzanová se s prùstøely hlavy kácí k zemi – FI kolokviální; V – S – A: Ètyøiatøicetiletý muž byl na místì mrtvý – FI neutrální; má to spoèítané – FI kolokviální.

Sport Komunikáty sportovní žurnalistiky obsahují znaèné množství FI, podobnì jako napøíklad metafor a metonymií. Nìkteré FI jsou specifické a typické právì pro tuto oblast: A – S: tvrdé jádro fanouškù; raketový vzestup; hladké vítìzství; krutá porážka; V – A – S: utrpìla drtivou porážku – tyto pøíklady vyjadøují intenzifikaèní pøíznak; A – ADV: po nepøesné malé domù nabídl možnost skórovat – FI terminologický; V – S: kývl na nabídku Tøince; zabalili to; musíme to zlomit; a pøesnì tak by dnes Sparta mìla pøejet v Poháru UEFA belgický Waregem; rozdrtili Vítkovice; zpražila soupeøku; pokoøil jej kanárem ve druhém setu; pak je zaøízne rozhodèí amatér; moc se nám to nezdálo, že nás rozhodèí zaøezávají – FI kolokviální. Zaznamenali jsme také aktualizaci sportovního FI dát nìkomu lano, resp. hodit nìkomu lano: Laso z Letné pøilétlo ve ètvrtek (T). FI jsou ve sportovní rubrice frekventované také v titulcích: V – S: Vítkovickému vedení došla trpìlivost – neutrální; Nevyhrát, to je o hubu! – kolokviální; A – S: slabší povahy – neutrální; V – A – S: mìly doživotní noèní mùru; tohle byl jen slabý odvar – kolokviální; nedá se zavøít do zlaté klece – poetický. Pøíklady z textù èlánkù:

Kolokaèní frazémy a idiomy v souèasném bulvárním tisku

151

V – S: vrhl se na fotbal; kdybych o nì pøišel; na vše musel uzrát èas – neutrální; oba si okamžitì padli do oka; v kurzu je pøedevším trojice hráèù; Rùžièka by mìl pøibrzdit; jinak se oddìlá; druhým na ránì je Matìjovský; praštil do stolu – kolokviální; V – S – S: Za ten rok jsem si v hlavì srovnal spoustu vìcí; brankáø byl pro smích; padli si do oka; zhroutil by se mi svìt; máme nùž na krku – neutrální; to dá sebevìdomí pìknì na frak; Ovšem tentokrát mu na paty šlapala Barbora Špotáková – kolokviální. Zaznamenali jsme aktualizaci FI omlátit nìkomu nìco o hlavu: to by nám všichni neúspìch pìknì omlátili o hubu. S – S: Borec s platem deset milionù korun roènì je totiž mužem na odstøel! – publicistický, kolokviální. Na nìkterých zaznamenaných exemplech lze sledovat proces i d i o m a t i z a c e, který je pro stylovou oblast žurnalistických komunikátù typický. Pro jazyk zpravodajství a publicistiky je charakteristická aktualizace a automatizace. Novináøi tak pøispívají k ustalování nìkterých spojení slov, které pak nabývají povahy FI (srov. nìkterá spojení ze stylové vrstvy publicismù – rozdílový gól; hrotový útoèník; luxusní náskok; ohavné praktiky; kolokvialismù – øešil svùj románek s pùvabnou politièkou; ve Slavii øeší všechno od vrátného až po gólmanskou jednièku; „Langoš“ šel do piercingu!; do toho bych asi nešel; popø. do vrstvy slangové – vychytal nulu; pak je zaøízne rozhodèí). Polypropozièní FI I tento typ FI je v komunikátech bulvární žurnalistiky pomìrnì frekventovaný. Žurnalisté s oblibou používají FI lidového pùvodu, které pøispívají k vìtší míøe identifikace ètenáøe se „svým“ deníkem. Pøíklady: Jak si kdo ustele, tak si lehne; inu, jak se do lesa volá, tak se z lesa ozývá; kdo jinému jámu kopá, sám do ní padá.

Závìr V tomto pøíspìvku jsme se zamìøili FI z deníku „Blesk“. Pozornost jsme vìnovali popisu struktur FI s autosémantickými komponenty. Mezi

152

MILOŠ MLÈOCH

nejfrekventovanìjší struktury patøí verbum – substantivum, adjektivum – substantivum a jejich vnitrostrukturní transformace, napøíklad verbum – adjektivum – substantivum a verbum – substantivum – substantivum. Z hlediska stylové pøíslušnosti jsme zaznamenali zejména FI publicistické a kolokviální. Pro jazykové prostøedky bulvárních deníkù je charakteristická mj. expresivita, která se projevuje na pøíkladech nìkterých FI a v aktualizacích neutrálních FI. Vzhledem k rozsahu tohoto pøíspìvku jsme se nezabývali strukturami složenými ze synsémantických komponentù nebo strukturami smíšenými s komponenty autosémantickými a synsémantickými. Excerpované texty obsahovaly také znaèné množství pøirovnání. Domníváme se, že by se problematika jazykových prostøedkù bulvárního tisku mìla stát pøedmìtem hlubšího zájmu souèasné lingvistiky, protože komunikáty v bulvárním tisku pøedstavují specifické projevy publicistického stylu a analýza jejich jazykových prostøedkù pøispívá k charakteristice dynamického vývoje souèasného jazyka.

Bibliografie BEÈKA J.V., 1973: Jazyk a styl novin. Praha. ÈECHOVÁ M., 1986: Dynamika frazeologie. „Naše øeè“ 69, s. 178–186. ÈERMÁK F., HRONEK J., MACHAÈ J., eds., 1994: Slovník èeské frazeologie a idiomatiky. Výrazy slovesné A–P. Praha. ÈERMÁK F., HRONEK J., MACHAÈ J., eds., 1994: Slovník èeské frazeologie a idiomatiky. Výrazy slovesné R–Ž. Praha. FILIPEC J., ÈERMÁK F., 1985: Èeská lexikologie. Praha. JODAS J., 1993: K aktualizaci frazeologismù v souèasné èeské publicistice. V: Frazeológia vo vzdelávání vo vede a kultuøe. Nitra, s. 194–201. KARLÍK P., 2002: Encyklopedický slovník èeštiny. Praha. MIKO F., 1993: Frazéma obraznos/obraznos frazéma. V: Frazeológia vo vzdelávání vede a kultuøe. Nitra, s. 268–273. MLACEK J., 1977: Slovenská frazeológia. Bratislava. MLÈOCH M., 2001: Tendence k beletrizaci v jazyce souèasné èeské žurnalistiky. V: Jêzyk i literatura czeska u schy³ku XX wieku. Èeský jazyk a literatura na sklonku XX. století. Wa³brzych, s. 197–204.

Kolokaèní frazémy a idiomy v souèasném bulvárním tisku

153

M LÈOCH M., 2002: Nìkolik poznámek k nejazykovým a jazykovým prostøedkùm v souèasném bulvárním a tzv. seriózním tisku. „Naše øeè“ 85, è. 5, s. 235–243. MLÈOCH M., 2004: Vývojové zmìny v pojetí titulku v èeské žurnalistice. V: Konstanty a promìny v èeském jazyce a literatuøe v XX. století. Sta³oœæ i zmiennoœæ w jêzyku i literaturze czeskiej XX wieku. Wa³brzych–Ostrava, s. 197–203. MINÁØOVÁ E., 1993: Frazeologismy ve stylu publicistickém, jeho promìny a funkce. V: Frazeológia vo vzdelávání vo vede a kultuøe. Nitra, s. 275–281. SRPOVÁ H., 1998: K aktualizaci a automatizaci v souèasné psané publicistice. Ostrava. ŠVEHLOVÁ M., 1995: Cynismus – východisko i efekt souèasné psané bulvární publicistiky. V: Spisovná èeština a jazyková kultura 1993. Praha, s. 161–164.

Phraseological Collocation and Locutions in Contemporary Tabloid Press Summary The article deals with phraseological collocation and locutions, which were excerpted by the author from the tabloid paper Blesk. Author draws from the conception and terminology by František Èermák. Author focuses on the description of FI (phraseological collocation and locution) structures with auto-semantic components. Examples are dispersed partly thematically, i.e. according to the section of their recording, and partly according to the types of autosemantic structures. Among the most frequent structures belong verb – noun, adjective – noun and their inner-structure transformations, for instance verb – adjective – noun and verb – noun – noun. Some examples are characterized stylistically; the attention is paid especially to the publicistic and colloquial FI and to the process of locutions’ formation.

BERNADETA NIESPOREK-SZAMBURSKA, DANUTA BULA Uniwersytet Œl¹ski, Katowice

„Mowa reklamowa”, czyli o reklamie w jêzyku dzieci i m³odzie¿y

Reklama jest zjawiskiem wszechobecnym. Wspó³czeœnie zajmuje spor¹ czêœæ otaczaj¹cej rzeczywistoœci. „W telewizji, radiu, prasie, Internecie, na billboardach, tramwajach i zwyk³ych s³upach og³oszeniowych – wszêdzie stykamy siê z reklam¹. Czasami j¹ ignorujemy, czasami nas irytuje, a czasami œmieszy. Jednak bez wzglêdu na nasze zapatrywania, czêsto ulegamy jej czarowi. I objawia siê to nie tylko wyborem tego, a nie innego proszku do prania czy myd³a. Bardzo czêsto wp³yw reklamy ujawnia siê w zachowaniach niezwi¹zanych z szeroko pojêt¹ konsumpcj¹” (RZEPCZYÑSKI, 2006: 2). Jej odbiorcami s¹ wszyscy uczestnicy komunikacji spo³ecznej. Znaczny ich procent stanowi¹ dzieci i m³odzie¿. Ju¿ ma³e dzieci (w wieku przedszkolnym i wczesnoszkolnym) chêtnie ogl¹daj¹ reklamy telewizyjne i to nie tylko te powi¹zane z programami przeznaczonymi dla nich. „Dzieci uwielbiaj¹ reklamy. Kiedy zaczyna siê blok reklamowy, odrywaj¹ siê od zabawy i zasiadaj¹ przed telewizorem, traktuj¹c go jako œwiat baœni. Reklamy podobaj¹ siê, poniewa¿ s¹ kolorowe, dynamiczne, nie wymagaj¹ d³ugiej koncentracji”. Do mo¿liwoœci percepcyjnych ma³ych odbiorców dostosowane jest tak¿e ich ci¹g³e powtarzanie. „Ma³e dzieci nie odró¿niaj¹ bloku reklamowego od programu przeznaczonego dla nich, czêsto uwa¿aj¹ go za dalszy ci¹g bajki, dlatego s¹ wobec niego bezkrytyczne – komunikat odbieraj¹ dos³ownie” (GAJOS, 2002: 57). Jest to naj³atwiejsza i wspó³czeœnie najbardziej powszechna droga inicjacji kulturowej dziecka.

„Mowa reklamowa”, czyli o reklamie w jêzyku...

155

Jêzyk dziecka pozostaje pod du¿ym wp³ywem reklamy. Pojawia siê ona jako temat w spontanicznych zabawach dzieci przedszkolnych. Wspó³czeœnie zaczyna zastêpowaæ samorodny folklor dzieciêcy. Z jednej strony, obserwuje siê zanikanie tradycyjnych folklorystycznych form wypowiedzi (por. SIMONIDES, 1976), z drugiej, jeœli takie formy ju¿ powstaj¹, tworzone s¹ wyraŸnie pod wp³ywem tekstów reklamowych – rymowanki z lat siedemdziesi¹tych pokazuj¹ zupe³nie inny œwiat (SIMONIDES, 1976: 226). Wskazuje na to wyliczanka: Myjcie zêby past¹ Perio Mówiê o tym ca³kiem serio My³ Gargamel przez dzieñ ca³y Wszystkie mu powypada³y. Raz, dwa, trzy, gonisz ty. (SMÓ£KA, 1995: 287)

Nieco starsze dzieci œwiadomie przetwarzaj¹ te¿ teksty reklam, dodaj¹c elementy komiczne, bo dzieci lubi¹ siê œmiaæ. Powstaj¹ anegdoty dzieciêce zwi¹zane z reklamowanymi artyku³ami, np.: ¯ona do mê¿a: – Popatrz, jak ten proszek z reklamy wypra³ twoj¹ koszulê. Jest œnie¿nobia³a. M¹¿: – Ale ja wola³em, kiedy mia³a paseczki. – Kuba, dlaczego ten pies tak miauczy? Co mu siê sta³o? – Nic, nic tato, da³em mu na obiad Whiskas. (SMÓ£KA, 1995: 286)

Takie teksty s¹ jêzykowym dowodem na przyjêcie proponowanych przez reklamê wzorców. Fragmenty reklam, zw³aszcza slogany, pojawiaj¹ siê te¿ w wypowiedziach ma³ych odbiorców na zasadzie cytatu. Mechanizm cytatu powoduje nak³adanie siê dwóch znaczeñ: pierwotnego i wynikaj¹cego z nowego kontekstu. W efekcie powstaje nowa jakoœæ semantyczna (por. G£OWIÑSKI i in., 1988: 80). Czêsto zastosowanie

156

BERNADETA NIESPOREK-SZAMBURSKA, DANUTA BULA

cytatu powoduje efekt komiczny lub ironiczny. Porozumienie podczas „pos³ugiwania siê cytatem wymaga wspólnoty kulturowej” (Wikipedia 2006). Nie spe³ni on swej roli, jeœli odbiorca nie zna Ÿród³a, do którego nadawca zrobi³ aluzjê. Kiedyœ Ÿród³o odwo³añ stanowi³a literatura, m³odsze dzieci chêtnie przytacza³y wypowiedzi doros³ych, choæ nie by³y œwiadome aluzyjnego czy komicznego sensu takich przytoczeñ. Dziœ funkcjê Ÿród³a pe³ni tekst reklamy. „Mowa reklamowa” integruje u¿ytkowników jêzyka z ró¿nych œrodowisk i grup spo³ecznych, w ró¿nym wieku. Nieœwiadomie u¿yta przez dziecko wywo³uje uœmiech doros³ego odbiorcy, np.: Mama piêcioletniego Danielka stanowczo prosi go, by przesta³ ha³asowaæ: – Danielku, przestañ, bo boli mnie g³owa. Dziecko odpowiada: – Na ból g³owy etopiryna! Piêcioletni Micho marudzi, by mama kupi³a mu misia Keteny. Kiedy dowiaduje siê, ¿e mo¿na go kupiæ w „Biedronce”, odpowiada: – Dobrze, jak bêdzie, to ci kupiê. Na to Micho: – Na pewno bêdzie. Na pytanie matki: – Sk¹d wiesz? – odpowiada, œpiewaj¹c: – „Biedronka”, ach „Biedronka”. Codziennie miœ Keteny! (www.pinezka.pl, www.e-rodzina.pl [data dostêpu: 6.09.2005])

W szkole nadawca-uczeñ pos³uguje siê sloganem reklamowym bardziej œwiadomie. Cytatem z tekstu reklamowego, zwykle jednego z najnowszych, manifestuje sw¹ przynale¿noœæ do grupy „znawców”, do bycia „trendy” (lub „d¿ezi”), nawet jeœli oznacza to opozycjê wobec nauczyciela. Przyk³adowo, w sytuacji lekcyjnej, kiedy nauczyciel stawia ocenê plus dostateczn¹ z komentarzem: – To prawie czwórka, uczeñ odpowiada: – Prawie robi wielk¹ ró¿nicê. Tego typu „mowa reklamowa” pojawia siê zawsze, kiedy uczeñ us³yszy w³aœciwe „has³o”. Nauczyciele zwracaj¹ uwagê na powszechnoœæ tego zjawiska. Reklama, zwracaj¹c siê do m³odego odbiorcy, stara siê trafiæ do niego, zbli¿aj¹c jêzyk do jego sposobu mówienia, stosuj¹c elementy stylu m³o-

„Mowa reklamowa”, czyli o reklamie w jêzyku...

157

dzie¿owego. Agencje reklamowe poszukuj¹ nowych s³ów (z ¿argonu m³odzie¿owego – z „najm³odszej polszczyzny”), by za ich pomoc¹ nak³oniæ m³odych odbiorców do kupienia okreœlonych produktów. „Czêsto chc¹ wmówiæ m³odym ludziom, ¿e trzymaj¹ z nimi” (CHACIÑSKI, 2005: 115). Tymczasem u¿ywanie modnych s³ów „zabija spontanicznoœæ” m³odego jêzyka i powoduje, ¿e m³odzi ludzie rezygnuj¹ z ich stosowania. Interesuj¹ce jest jednak to, ¿e te u¿yte w reklamie s³owa, odrzucone przez grupê docelow¹, nie znikaj¹ ca³kowicie z jêzyka m³odzie¿y. Wp³ywaj¹ zwykle na m³odszych odbiorców – na dzieci szkolne, czasem pozostaj¹ z nimi na d³u¿ej, skoro tekst reklamowy towarzyszy im w grupie rówieœniczej i w czasie kontaktów z osobami doros³ymi. Przyk³adowo, „fascynacja s³owami »mega«, »ekstra«, »super« jeszcze niedawno widoczna w jêzyku ludzi po dwudziestce, dziœ przesz³a na dziesiêciolatków” (CHACIÑSKI, 2005: 120). Do stylu luzacko-m³odzie¿owego nawi¹zywa³a kampania reklamowa chipsów „Cheetos”: Jestem gepard Chester, na luzie ze mnie goœæ, ¿yjê spoko, lecz gdy Cheetos zobaczê, to coœ we mnie wzbiera, œliniê siê i p³aczê, chrupi¹cego chcê sera! Kurczê, to jest afera! Cheetos graj¹ fair! One maj¹ smak sera! To naprawdê chrupi¹cy ser! (BRALCZYK, 2000: 72)

Motyw bycia „na luzie”, po dziesiêciu latach od rozpoczêcia kampanii „Cheetos”, jest dalej popularyzowany wœród gimnazjalistów, choæ aktualnoœæ samego s³owa „spoko” jest obserwowana jedynie w krêgu doros³ych, a nie nastolatków. „Luz”, u¿yty w reklamie wraz z funkcj¹ perswazyjn¹, straci³ – wed³ug swoich pierwotnych u¿ytkowników i wynalazców (m³odzie¿y) – sw¹ spontanicznoœæ i atrakcyjnoœæ, tote¿ wypad³ z ich jêzyka (por. CHACIÑSKI, 2005). S³owa u¿yte w sloganach czy tekstach reklamy zu¿ywaj¹ siê, trac¹ bowiem swój oryginalny, stylistyczny koloryt. Pomimo postawy niechêci prezentowanej przez m³odzie¿ wobec zaw³aszczania jej jêzyka przez reklamê, zdarzaj¹ siê takie teksty reklamowe, do których ci sami m³odzi u¿ytkownicy siêgaj¹ z rozmys³em, bawi¹c siê nimi w codziennej komunikacji. Najczêœciej nawi¹zywanie do „mowy

158

BERNADETA NIESPOREK-SZAMBURSKA, DANUTA BULA

reklamowej” odbywa siê na podobnej zasadzie jak przywo³ana wczeœniej odpowiedŸ ucznia na us³yszane, wi¹¿¹ce siê (bardziej lub mniej) z komunikatem reklamowym „has³o” lub sytuacjê. Zawsze to „cytowanie” dotyczy takich reklam, w których znacz¹c¹ rolê odgrywa humor. Jest to bowiem ta kategoria, która m³odym odbiorcom w reklamie podoba siê najbardziej. Reklama bawi¹c, staje siê wartoœci¹ sam¹ w sobie, zachêca do dalszej zabawy. Komunikaty zawieraj¹ce „mowê reklamow¹” równie¿ „graj¹” t¹ kategori¹. Do najpopularniejszych w jêzyku m³odych ludzi cytatów z reklam nale¿¹1: – A ³y¿ka na to: – Niemo¿liwe!; A œwistak siedzi i zawija je w te sreberka – stosowane w sytuacji niedowierzania w wypowiedŸ rozmówcy; – Prawie robi wielk¹ ró¿nicê – jako riposta na obecnoœæ prawie w wypowiedzi rozmówcy (w dowolnym kontekœcie); – No to frugo – w znaczeniu: „napijmy siê” (dowolny napój) lub „na zdrowie”; – Kopytko – jako odpowiedŸ na zarzut rozmówcy: coœ ty tu narozrabia³; czêsto w sytuacji szkolnej jako odpowiedŸ (cicha lub g³oœna) na wykrzyknienie nauczyciela: Coœ ty tu napisa³?!; – Takie rzeczy to tylko w „Erze” – jako riposta na propozycjê lub ¿¹danie niemo¿liwe do spe³nienia; – X, a co ty wiesz o y? – jako odpowiedŸ podwa¿aj¹ca wiedzê nadawcy na wymieniony temat. Przytoczone cytaty najczêœciej s¹ przez m³odych u¿ytkowników kojarzone z konkretn¹ reklam¹, a starsze ustêpuj¹ miejsca nowym. Czasem jednak tego typu teksty pozostaj¹ w jêzyku na d³u¿ej i nie s¹ kojarzone z okreœlonym produktem (np. „wash and go” na ¿artobliwe okreœlenie wielofunkcyjnoœci). Z przeprowadzonego sonda¿u wynika, ¿e ponad 90% uczniów deklaruje niechêæ do reklam telewizyjnych, ale obecnoœæ w ich jêzyku sloganów i innych fragmentów reklamy jest powszechna. Sta³y siê one tak¿e 1 Na u¿ytek niniejszego opracowania przeprowadzi³yœmy sonda¿ wœród m³odych u¿ytkowników jêzyka. Wziê³o w nim udzia³ prawie 80 ankietowanych (po 20 ankietowanych w ró¿nych grupach wiekowych – uczniowie: klasy 4. szko³y podstawowej, I klasy gimnazjalnej, I klasy licealnej i studenci). Najwiêcej przyk³adów na cytowanie tekstu reklamy podali gimnazjaliœci i licealiœci.

„Mowa reklamowa”, czyli o reklamie w jêzyku...

159

podstaw¹ twórczego podejœcia do jêzyka. Dzieci i m³odzie¿ cytuj¹ i parafrazuj¹ przejêty materia³ jêzykowy, co mo¿na zaobserwowaæ w cytowanej tu wypowiedzi ma³ego Micha, w sytuacyjnym dostosowaniu sloganów przez m³odzie¿ czy w nadawaniu nowych znaczeñ i tworzeniu derywatów od nazw produktów na potrzeby gwary uczniowskiej. Niektóre z reklamowych tekstów tak przypad³y do gustu m³odym odbiorcom, ¿e uruchamiaj¹ ca³¹ lawinê parafraz. Tak jest w przypadku reklamy czekolady Milka i tekstu o œwistaku. Oto parê przyk³adów: – – – – – – – –

A œwistak siedzi, bo sreberka by³y kradzione; A œwistak nie ma roboty, bo mu ukradli sreberka; A œwistak siedzi, bo mu siê nie chcia³o staæ; A œwistak zawija i zawija... A w³aœciwie co on zawija? Ja mam 20 lat, ty masz 20 lat, a œwistak do¿ywocie; A œwistak zawija je w te sreberka... A ³y¿ka na to: – Niemo¿liwe. A œwistak siedzi, bo czekolady brak³o; A œwistak do Lindy mówi: – Co ty wiesz o zawijaniu? (wszystkie przyk³ady: opisygg.ilife.pl/ [data dostêpu: 08.02.2006r.])

W Nowym s³owniku gwary uczniowskiej (ZGÓ£KOWA, red., 2004) mo¿na znaleŸæ przyk³ady, które nawi¹zuj¹c do elementów tekstu reklamy, modyfikuj¹ (czêsto w sposób znacz¹cy) znaczenie leksyki, wyra¿eñ i zwrotów. Przyk³adowo – A mo¿e budyñ? – slogan z reklamy dr. Oetkera uzupe³nia³ pytanie: Smutno ci? i wyra¿a³ rodzaj pocieszenia dla bohatera reklamy: zabawki-misia i dziecka, tak¿e dla odbiorcy dziecka. Odwo³ywa³ siê do uczuæ. W gwarze uczniowskiej jest kierowany do osoby ocenianej negatywnie i znaczy: „jesteœ g³upi” (ZGÓ£KOWA, red., 2004: 11). Takich przyk³adów jest wiêcej, zw³aszcza tych siêgaj¹cych do reklamowanych nazw produktów b¹dŸ firm (przyk³ady pochodz¹ z Nowego s³ownika gwary uczniowskiej – ZGÓ£KOWA, red., 2004; w nawiasie podano strony), np.: – chupa-chups – to osoba nadmiernie staraj¹ca siê o sympatiê nauczycieli (od nazwy lizaka) (s. 55); – chocapik – odchody, fekalia (od nazwy kakao) (s. 68); – cocolino – narkotyk, kokaina (od nazwy p³ynu do p³ukania) (s. 61);

160

BERNADETA NIESPOREK-SZAMBURSKA, DANUTA BULA

– coca-cola – czarna kawa; alkohol (s. 61); – danon – nauczyciel uwa¿any za g³upiego (od nazwy firmy produkuj¹cej nabia³) (s. 73); – frugo – coœ ³atwego; tanie wino; no to frugo – napijmy siê; no to po wszystkim (s. 106); – haribo – ¿el do w³osów (od nazwy firmowej ¿elków) (s. 130); – kapi – osoba, która donosi nauczycielom na swoich kolegów (od nazwy firmowej soku) (s. 154); – mentos – ocena niedostateczna, jedynka (od nazwy cukierków) (s. 214); – napoje Hoop – ogólnie o alkoholu (od nazwy firmowej napojów owocowych) (s. 234); – oxy – osoba maj¹ca pryszcze (od nazwy firmowej kosmetyków) (s. 258); – pampers – ma³e dziecko; m³odszy uczeñ; nowy nauczyciel w szkole (od nazwy pieluch) (s. 262); – pamperek – ogólnie o uczniu, zwykle niskim; ogólnie o nauczycielu (s. 263); – pepsi – kawa zbo¿owa (od nazwy firmowej) (s. 270); – pepsi-faza – upojenie alkoholowe (s. 270); – snikers – odchody, ka³; ocena niedostateczna, jedynka (od nazwy batonu) (s. 334); – tak-tak – zakonnica (z tekstu reklamowego telefonu komórkowego na kartê) (s. 368). Wymienione przyk³ady s¹ bez objaœnieñ niezrozumia³e i znacz¹co modyfikuj¹ pierwotne znaczenie. Przyczyn¹ tych modyfikacji jest z pewnoœci¹ sk³onnoœæ m³odego u¿ytkownika jêzyka do przekory oraz fakt, ¿e w tym okresie rozwoju biologicznego i psychicznego d¹¿y on do okreœlenia siebie w otaczaj¹cym œwiecie oraz w naturalny niejako sposób okreœla siê przeciw temu, co mu oferuje doros³e spo³eczeñstwo. Jego potrzeba oswojenia rzeczywistoœci, a jednoczeœnie poszukiwanie w³asnych œcie¿ek powoduje tak wielk¹ liczbê zmian, modyfikacji i kreacji w jêzyku. Poszukiwanie w³asnego sposobu mówienia i nazywania œwiata bierze siê tak¿e z chêci utajnienia w³asnego jêzyka. Wed³ug bowiem starej uczniowskiej zasady: Choæby ciê sma¿ono w smole, nie mów, co siê dzieje w szkole, pewne fakty z ¿ycia uczniów nale¿a³o przemilczeæ, zachowaæ dla sie-

„Mowa reklamowa”, czyli o reklamie w jêzyku...

161

bie. Obecnie nie jest ju¿ tak oczywiste, czy ta zasada funkcjonuje nadal, czy te¿ „swoistoœæ s³ownictwa u¿ywanego w gwarze uczniowskiej sprawia, ¿e gwara ta nie jest powszechnie zrozumia³a” (ZGÓ£KOWA, red., 2004: 7), a wiêkszoœæ wyrazów zaczerpniêtych z jêzyka reklamy ma znaczenie zupe³nie odmienne. Cytowane przyk³ady wskazuj¹ jednak, ¿e nawet na jêzyk w pewnym sensie tajny, s³u¿¹cy porozumiewaniu siê w okreœlonej grupie, reklama ma spory wp³yw. Zale¿noœci miêdzy tekstem reklamy a jêzykiem m³odych odbiorców s¹ skomplikowane i wielokierunkowe. Wczeœniejsze opracowania dowodz¹, ¿e reklama ma znacz¹cy wp³yw nie tylko na ukszta³towanie przysz³ego nabywcy reklamowanych produktów, ale równie¿ na zorientowanie dzieci i m³odzie¿y na wartoœci materialne (GAJOS, 2002; BRAUN-GA£KOWSKA, 1997; LIZAK, 1999; SMOLIK, 1995; WOLNY, 1998). Reklama „bardzo silnie okreœla zbiorow¹ i indywidualn¹ wyobraŸniê m³odego odbiorcy, wskazuje, o czym ma myœleæ, by liczyæ siê w grupie” (GAJOS, 2002: 59). Jednoczeœnie tekst reklamy kszta³tuje tego odbiorcê tak¿e w sferze jêzykowo-kulturowej, staj¹c siê dla m³odego pokolenia najbardziej czytelnym Ÿród³em odniesieñ, rodzajem kodu kulturowego zastêpuj¹cego teksty kultury wysokiej w tej roli – zaspokajaj¹cego w sposób ³atwy i przyjemny potrzebê porozumiewania siê z innymi.

Literatura BRALCZYK J., 2000: Jêzyk na sprzeda¿. Warszawa–Bydgoszcz. BRAUN-GA£KOWSKA M., 1997: Reklama telewizyjna a dzieci (cz. 1). „Edukacja i Dialog”, z. 5, s. 15–20. BRAUN-GA£KOWSKA M., 1997: Reklama telewizyjna a dzieci (cz. 2). „Edukacja i Dialog”, z. 6, s. 68–72. CHACIÑSKI B., 2005: Wyczesany s³ownik najm³odszej polszczyzny. Kraków. GAJOS B., 2002: Oddzia³ywanie reklamy na dzieci i m³odzie¿. Analiza etyczno-psychologiczna. „Kwartalnik Edukacyjny”, nr 3/4, s. 55–59. G£OWIÑSKI M., KOSTKIEWICZOWA T., OKOPIEÑ-S£AWIÑSKA A., S£AWIÑSKI J., 1988: S³ownik terminów literackich. Wroc³aw. 11 Jêzyki...

162

BERNADETA NIESPOREK-SZAMBURSKA, DANUTA BULA

LIZAK J., 1999: Elementy reklamy w jêzyku dzieci przedszkolnych. „Poradnik Jêzykowy”, z. 8/9, s. 108–114. RZEPCZYÑSKI B., 2006: Kilka uwag o zale¿noœciach jêzyka i reklamy. www.iThink.pl [data dostêpu: 15.01.2007]. SIMONIDES D., 1976: Wspó³czesny folklor dzieci i nastolatków. Wroc³aw–Warszawa. SMÓ£KA L., 1995: Wp³yw reklamy telewizyjnej na jêzyk dziecka. W: O¯D¯YÑSKI J., red.: Jêzykowy obraz œwiata dzieci i m³odzie¿y. Kraków, s. 282–290. WOLNY I., 1995: Reklama w odbiorze najm³odszych uczniów. „Edukacja i Dialog”, z. 4, s. 38–40. ZGÓ£KOWA H., red., 2004: Nowy s³ownik gwary uczniowskiej. Wroc³aw.

“Commercial Parlance” or about Commercials in Children’s and Youth’ Language Summary Commercial as a omnipresent phenomenon has a big influence on an inexperienced recipient: small child, school kid, and the young. Authors are trying to explore which items from the commercial texts are present in young people’s language. The authors show different kinds of commercial signs in language. They are based on poll researches, observations held between young children and students and available materials analysis. Among the youngest children this influence is the most significant: children topical games (verbal also), children’s folklore (poems, jokes) and literal quotation used in communication with peers and adults appeal to commercials. The usage of vocabulary from the youngest polish language (‘super’, ‘extra’ and ‘mega’) are easily noticeable in students language. This kind of vocabulary is usually used by copy writers in order to reach the attention of a little bit older recipients. Older children – the target group- usually resigns from this vocabulary. Language is a space where they look for originality and where they display their individuality and spontaneity in language usage. Authors notice, that part of the lexis taken from commercials (products’ names, parts of slogans) in peer communication changes its primary meaning and perform a role of unintelligible (secret) code for average language user. At the same time young people (students in gimnazjum and older children), conduct a special kind of dialogue, using parts of commercial formed as quotations, especially those which are quite surprising in this dialogue, marked by humour (examples of this kind of usage occur in the study). Those examples show, that commercials’ text is becoming a source of cultural references. They replace in this function literary texts and other texts from high culture.

PAVOL ODALOŠ Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici

Literáronymá v Ballekovom Èudnom spáèovi zo Slovenského raja

Kam sa tak ustaviène náhlim, keï tým len urých¾ujem to, èo sa musí sta. Náhlim sa odjakživa. Už otca tým znepokojujem, a matku najmä. Sám si dlho nahováram, že sa náhlim za šastím, kým v dnešnú noc nepripustím, že len utekám. Pred èím? Možno pred tušením, možno pred otázkou: A èo bude ïalej? Èudný spáè zo Slovenského raja, s. 12

Posledná deviata prozaická práca L. Balleka Èudný spáè zo Slovenského raja bola zadávaná do tlaèe v novembri 1989 so zámerom umelecky spracova pokrízové, konsolidaèné a normalizaèné obdobie sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storoèia prostredníctvom individuálneho ¾udského osudu architekta Stanislava Marka. Devä prozaických prác L. Balleka vytvára dve spisovate¾ské obdobia. Predpalánske obdobie, pomenované aj ako farebné, v súvislosti s farebnými názvami próz Útek na zelenú lúku (1967), Pú èervená ako ¾alia (1969), Biely vrabec (1970), Modré hodiny – román napísaný po roku 1970 vyšiel až v roku 1995 pod názvom Trinásty mesiac [Sen nocí mesaèných]. Palánske obdobie zastrešené prózami Južná pošta (1974), Pomocník (Kniha o Palánku)) (1977), Agáty (Druhá kniha o Palánku) (1981), Lesné divadlo (1987) a Èudný spáè zo Slovenského raja (1990). 11*

164

PAVOL ODALOŠ

Zámerom nášho príspevku je analyzova literáronymá románu a na základe analýzy vytvori onymický nominaèný model románu L. Balleka Èudný spáè zo Slovenského raja. Zámer je však širšie koncipovaný. Ambíciou je onymicky uzavrie prozaické dielo L. Balleka, prepoji predpalánske a palánske obdobie onymickou charakterizáciou typického ballekovského hrdinu aj v nadväznosti na motivaènú líniu próz. Literáronymum Èudný spáè zo Slovenského raja ako názov románu naznaèuje urèité povahové špecifikum hlavného hrdinu Stana Marka. Vidí sa mi, že som sa nemohol, èi nevládal celkom rozvinú – nieèo mi v tom bránilo. Možno som taký èudný spáè. ¼úto mi je za vlastnou minulosou, za nádejami detstva a mladosti, za tým všetkým, èo mi núkalo dôveru v seba a vo vlastnú budúcnos. (Èudný spáè zo Slovenského raja, s. 169)

Stano Marko odišiel zo Slovenského raja, z rodiska i z raja svojej mladosti, napåòa svoje túžby, rodinné i pracovné. Zmietal sa však medzi minulým a budúcim, medzi snom a bdením. Bol a ostal som sebou. Odídem vskutku zo Slovenského raja do Bratislavy? A keï odídem, doputujem tam vôbec? Nezaspávam kdesi uprostred tejto cesty? Preèo celý život niè ani len v sebe nezmením a nièomu ani len celkom nerozumiem? (Èudný spáè zo Slovenského raja, s. 14)

Spáèi snívajú sny v snách. Stano Marko sníval sen o vytvorení experimentálneho ateliéru – atexu, ktorého cie¾om bude projektovanie obydlí humánneho bývania, nie od¾udštených železobetónových miest. Uvedené kritériá mal spåòa aj viacúèelový obecný dom. Vysnívaný ateliér a jeho produkt nebolo možné v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storoèia vytvori v poaugustovej atmosfére normalizácie, hoci za to Stano Marko všetkými silami bojoval. Napåòal apelatívny význam oboch svojich mien. Jeho rodné meno Stanislav je slovanského pôvodu s pôvodným významom „sta sa slávnym, upevni slávu“, prenesene slávny bojovník. Priezvisko Marko je domáca slovenská podoba propria Marek. Proprium

Literáronymá v Ballekovom Èudnom spáèovi zo Slovenského raja

165

Marek je odvodené z mena rímskeho rodu Marcus, ktoré vzniklo z pomenovania rímskeho boha vojny Marca, preto sa viaže s apelatívnym významom bojovník. Apelatívna paralela k propriám Stanislav Marko je potom slávny bojovník, prièom apelatívum bojovník by tam malo by uvedené až dvakrát. Stano Marko bol slávnym bojovníkom, ale nie v tom zmysle, že by mal úspechy, pracovné èi rodinné. S manželkou sa rozviedol a v práci ho napr. odvolali z miesta riadite¾a bratislavského URBIS-u. Slávnym bojovníkom bol v zmysle jeho bojov za lepšiu budúcnos slovenskej architektúry, jeho bojov za možnos realizácie tvorivosti, tvorivých myšlienok a výstavby obydlí vygenerovaných tvorivosou. V tomto zmysle bol skutoène slávnym bojovníkom, no v realite neúspešným. Michalec ho charakterizoval ako smutného rytiera dorážajúceho do veterných mlynov (s. 132). Stanislav Marko však syntetizoval aj vlastnosti iných Ballekových prozaických protagonistov. Bol tiež Tarom Vulkánom (ODALOŠ, 2003a), starcom Diamantom (ODALOŠ, 2003a) i Rasom Rodanom (ODALOŠ, 2003b). Podobne ako Taro Vulkán sa jeho život skladal z odchodov a nových zaèiatkov. Som èlovek kríz, súci do nich ... Preto tak rád zovšadia¾ odchádzam, hoci aj zbieham, zutekám, tak môžem znova a znova zaèína. Zaèiatok je vždy mlados a mlados je kríza a kríza je pre umenie a to je mlados.

(Èudný spáè zo Slovenského raja, s. 15)

Ako architekt prešiel kus sveta, poznal mnohých ¾udí, no nevedel si medzi nimi nájs svoje miesto v živote. Taro Vulkán dobrovo¾ne odišiel zo sveta, spáchal samovraždu. Stano Marko nároèky odišiel od ¾udí, do púšte, pospa si v tých zemských presýpacích hodinách. Stano ešte s nemnohými ako zázrakom prežil letecké nešastie s ažkými poraneniami a popáleninami, bez batožiny a dokladov ... ak Stano prežije, zostane v stave nezvestných, ako nezvestný pôjde hlbšie do púšte, hlbšie, ako si želá, do tých presýpacích hodín Zeme,

166

PAVOL ODALOŠ

aby sa tam ako nezvestný stratil, lebo, ako hovorí sám, ¾udia sa už aj tak len strácajú a strácajú...

(Èudný spáè zo Slovenského raja, s. 441)

Podobne ako starec Diamant, ktorému zomreli synovia a žena, aj Stano Marko stratil rodinu a blízkych. Martin, Helena a ja sme tri èasti, ktoré kedysi patrili k sebe. Každý z nás žije inde. Ja tu, Helena v Banskej Bystrici, Martin v Berlíne. Ja s maèkou, Martin s Ingrid, Helena so synom z druhého manželstva ... Nemôžeme by traja, keï nevieme by dvaja, a vskutku takisto nemôžem a neviem by ani sám.

(Èudný spáè zo Slovenského raja, s. 377)

Martin napokon po prázdninovej ceste po Európe ostal v Mníchove v NSR. Podobne už predtým emigroval aj priate¾ a príbuzný Vlado Krnáè s Anabelou. Vlado napokon tragicky zahynul pri dopravnej nehode v Taliansku. Jediná Stanova príbuzná v jeho dome v Bratislave ostala maèka Bajú. Stano Marko v úvahách nad vlastným osudom – stimulovaný aj obrazom Pietera Brueghela Krajina s pádom Ikarovým – chápal seba ako Daidala – pravzor otcov, všetkých stavite¾ov a rojkov, zástupcov všetkých vinovatých a dedièných hriešnikov; Martina ako Ikara a Vlada Krnáèa ako obe, ktorá zahynula na ostrove Kréta v labyrinte, ním postavenom, prièinením èlovekabýka Minotaura. Stano Marko si pripisuje dvojnásobnú vinu za stratu oboch, duševnú i fyzickú. Viem jasne: Som Daidalom, Martin Ikarom a chytá ma hrôza z naplnenia nášho osudu – som práve na pobreží s Ikarom. (Èudný spáè zo Slovenského raja, s. 306)

Napriek prijímaniu rôznych rán osudu Stano Marko nikdy rany nevracal ani nedával, ostal sám, no morálne èistý, podobne ako starec Diamant. Èím väèšmi budú moji kolegovia Michalcovi zaviazaní, tým menej môžem s ich podporou ráta. Pritom sa nemôžem utešova nádejou,

Literáronymá v Ballekovom Èudnom spáèovi zo Slovenského raja

167

že ho primerane svojim záväzkom z nepohodlnej vïaènosti znenávidia. Rovnakou mierou, ba ešte väèšmi môžu znenávidie mòa – svojou nepodkupnosou budem im pripomína už svojou slobodou ich potupujúcu závislos. (Èudný spáè zo Slovenského raja, s. 37)

Podobne ako Raso Rodan bol Stano Marko nosite¾om kladných aj záporných vlastností nosite¾a ¾udského rodu. Snažil sa by v rámci možností starostlivým otcom i priate¾om. Viac však vo svojom vnútri zdôrazòoval svoje viny: vinu za rozpad manželstva, vinu za duševné neporozumenie si so synom Martinom, vinu za nezriadenie atexu – experimentálneho ateliéru a za nevyprojektovanie viacúèelového obecného domu, vinu za smr príbuzného a priate¾a Vlada Krnáèa, vinu za to, že je iný ako ostatní ¾udia. Roky žijem, ako to viem najlepšie, v takmer nepretržitej osobnej nepohode s krátkymi prestávkami už od študentských èias. V zásade, a darmo sa bránim, žijem v strehu ako ¾udia, ktorí nikam celkom nepatria, a nosím v sebe hypotetickú vinu, že sa nikomu nepodobám. Kdeko¾vek a s kýmko¾vek som žil, všade som sa cítil aspoò mierne cudzí, ba akoby som sa doteraz nikdy celkom neprejavil, nikdy bez zvyšku spontánne nesprával... Možno som bol taký odjakživa, urèený už genetickým kódom, kultúrnymi informáciami... (Èudný spáè zo Slovenského raja, s. 169)

Údajné viny potom determinovali tiež jeho správanie a chovanie. Bol nestály vo vzahu k ženám, okrem bývalej manželky po rozvode mal pomer s viacerými ženami: s Polkou Nastkou z Gdanska, s prekladate¾kou Slovenskou Marianou z Varšavy, so zdravotnou sestrou Darinkou z Bratislavy, so stredoškolskou profesorkou Andreou Timkovou tiež z Bratislavy, s jej priate¾kou Vlastou, i s Danou Grajciarovou z Košíc v Bulharsku. Nevyprofilovaný (platonický) vzah mal aj k Anabele Krátkej, neskoršej manželke priate¾a Vlada Krnáèa i k O¾ge Polákovej, dcére susedy a k neskoršej druhej manželke priate¾a Petra Korima. Ïalšou vášòou Stana Marka bol alkohol.

168

PAVOL ODALOŠ

Je ráno, bolí ma hlava, cigarety a koòak nejdú spolu. Teraz ich úèinky musí napravi èerstvý vzduch a mocnejší dúšok z MUDr. Borovièku, najuniverzálnejšieho slovenského lekára. (Èudný spáè zo Slovenského raja, s. 397)

Stano Marko je syntetický hrdina L. Balleka. Je typom slovenského intelektuála (narodeného v 30. rokoch 20. storoèia) druhej polovice 20. storoèia, žijúceho v rozkvete tvorivých síl v èase socializmu a komunizmu, v èase normalizácie a konsolidácie, v èase netvorivosti, v èase bojovníkov za lepšiu budúcnos. Stanom Markom uzatvára L. Ballek plejádu svojich prozaických hrdinov intelektuálov zaèínajúc Tarom Vulkánom – baníckym inžinierom, Rasom Rodanom – stredoškolským profesorom, pokraèujúc Jánom Domanickým rešpicientom finanènej stráže, Pavlom Jurkovièom – rešpicientom finanènej stráže, Alexandrom Vargom – lekárom, Eugenom Filadelfim – lekárnikom a konèiac generáciou synov intelektuálov Pavlom Jurkovièom redaktorom, Jánom Domanickým Martonom – dôstojníkom a Stanislavom Markom architektom. L. Ballek je fixovaný v dejinách slovenskej literatúry – vïaka socialistickej dobovej literárnej kritike – ako tvorca postáv mäsiarov majstra Štefana Rieèana a pomocníka Volenta Lanèarièa, protagonistov, ktorí sa odlišným spôsobom zhostili možností podnikania po 2. svetovej vojne. Prínos L. Balleka pre slovenskú literatúru však vidíme najmä vo vytvorení, priblížení a psychologickom vykreslení slovenských intelektuálov druhej polovice 20. storoèia. Onymický model románu Èudný spáè zo Slovenského raja je kreovaný vo vertikálno-horizontálnom súradnicovom systéme komplexne mapujúcom èasovo-personálne i lokálno-prírodno-spoloèenské dominanty a subdominanty onymie prózy. Vertikálna os onymického systému románu Èudný spáè zo Slovenského raja, napåòaná fenoménom èasu prostredníctvom literároným, vyjadruje personálno-vzahovú chronológiu života architekta Stana Marka. Chronológia života sa profiluje v dvoch vnútorne prepojených onymických líniách, súvisiacich s rodinou a s prácou.

Literáronymá v Ballekovom Èudnom spáèovi zo Slovenského raja

169

Onymická línia súvisiaca s rodinou sa profiluje v postupnosti Stano [Marko] – Helena [Marková, rodená Lajtnerová] – Martin [Marko], prípadne v širších súvislostiach – Helena a Viktor, syn z druhého manželstva, resp. Martin a jeho milá Ingrid U. Handkeová. Onymickými partnermi propria Stano Marko sú propriá žien, najmä Andrea Timková, prípadne aj Nasa, Mariana, Vlasta èi Dana. Dôležitos postavenia onyma signalizuje jeho fungovanie v dvojèlennom alebo v jednoèlennom onymickom modeli. Onymická línia súvisiaca s prácou obsahuje okrem Stana Marka (3. riadite¾ URBIS-u) mená jeho priate¾ov architektov Petra Korima (1. riadite¾ a zakladate¾) a Vlada Krnáèa, protivníka (Ing.) Pavla Michalca (poverený po 2. riadite¾ovi a 4. riadite¾, nástupca Stana Marka), (Ing. arch.) Fedor Felusko (2. Riadite¾), Milan Pauèo (prezývaný spolupracovníkmi tiež Tatko všetkých architektov), Pa¾o Murík (autorom nazvaný Ficko v Michalcových službách, pracovníkmi URBIS-u pomenovaný Frišná myš, lebo najpohotovejšie zo všetkých prevracia kabáty). Murík sa v ústave usádza s každým novým riadite¾om èoraz vyššie, ako sa zároveò z poschodí do suterénu zosúva otázka skúmania jeho odbornosti a mravnosti. Muríkov duch narastá. V ústave sa zdomácòuje ako trvalá nevypoèítate¾nos, s ktorou sa ráta však ako s istotou. Tak sa iracionalita stáva v našom ústave jedinou istotou, s ktorou môžeme konštantne ráta.

(Èudný spáè zo Slovenského raja, s. 56)

Antroponymickou dominantou vertikálnej osi onymického systému je proprium Stano Marko prezentované v dvojèlennom modeli, subdominantami v rodinnom prostredí sú propriá Helena a Martin, v pracovnom prostredí Peter (Korim), Vlado (Krnáè) a Michalec. Onymické pole vytvárajú ïalšie literáronymá v bezprostrednej i v sprostredkovanej väzbe na dominantné a subdominantné literárne antroponymá. V bezprostrednej väzbe na dominantné a subdominantné literáronymá sú propriá: p. uèite¾ka Kapušanská, riadite¾ Pompura (uèitelia S. Marka na základnej škole), Fabry, Lipták, Špáni, Slovák, Michalík, Polák, Kadák,

170

PAVOL ODALOŠ

Antal, Plánková, Jarmecký, Ferej, Bartošíková, Slamka, Zavarský, Beòová, Dušek, Gálik, Obert, Sima, Èelková, Schillerová, Molnárová (ïalší spolupracovníci v URBIS-e), Tomek (po¾ský architekt, priate¾), Ivan Macháèek (pražský architekt, priate¾), Jurij Zolotov (ruský architekt, priate¾), P. Brto, M. Bodický, J. Hausknecht, V. Fašang, D. Boháè, Š. Lukašoviè, S. Talaš, J. Antal (prominentní slovenskí architekti), Beluš, Hruška, Koula, Kartík (uèitelia S. Marka), M. Ginzburg, A. Vesnin, I. Golosov, K. Me¾nikov (ruskí architekti), F.L. Wrigt, E. Mendelin, E. Saarinen, H. Finsterlin, A. Gaudi (západní architekti), M. Kusý, Ján Kákoš, K.L. Zachar, Vladimír Mináè, Ján Soloviè, Pavol Koyš (súèasníci S. Marka, predstavitelia slovenskej inteligencie), Jano Jurkoviè, MUDR. A. Varga, Volent Lanèariè (Palánèania). V sprostredkovanej väzbe sú najmä literárne antroponymá viažuce sa na literáronymickú dominantu Stana Marka, napr. Bécaud, Piafová, Aznavour, Grecová, Bekerová, Mathieuová; J.S. Bach, M. Reger, C. Franko, M. Dupré (šansoniéri a hudobní skladatelia, ktorých umelecké diela S. Marko poèúval); resp. gratulujúci z rozhlasovej relácie Hráme jubilantom: Kapusta, Drábik, Kováè, Lupták, Stieranka, Pilarèík (priezviská otcov), Jano, Pa¾o, Marka, Jozef, Anièka, Boris, Ivan, Peter, Natália (mená detí), Orson, Romulus, Mojmír, Rastislav, Branislav, Walter, Róbert, Patrik, Patrícia, Michaela (mená vnukov a pravnukov). Horizontálna os onymického systému románu Èudný spáè zo Slovenského raja, napåòaná fenoménom priestoru prostredníctvom literároným, vyjadruje priestorové geonymické a chrématonymické dominanty a subdominanty. Prepojenos vertikálnej a horizontálnej osi onymického systému románu Èudný spáè zo Slovenského raja sa prejavuje v ich samostatnosti, súèinnosti a súvislosti. Samostatnos sa realizuje v mapovaní iných realít, pretože vertikálna os zaznamenáva èasovo-personálne kvality a horizontálna os priestorovo-prírodno-spoloèenské kvality. Súèinnos sa vyjadruje v spolupráci dominánt a subdominánt. Dominanty a subdominanty vertikálnej osi spolu s dominantami a subdominantami horizontálnej osi vytvárajú onymický systém románu.

Literáronymá v Ballekovom Èudnom spáèovi zo Slovenského raja

171

Súvislos sa prejavuje vo vyjadrení èasovo-personálnych kvalít vertikálnej osi v priestorovo-prírodno-spoloèenských kvalitách horizontálnej osi a priestorovo-prírodno-spoloèenské kvality horizontálnej osi v èasovo-personálnych kvalitách vertikálnej osi èiže onymický èas sa vyjadruje v onymickom priestore a onymický priestor v onymickom èase. Vyjadrenie geonymických a chrématonymických dominánt sa realizuje v pevnej väzbe na antroponymickú dominantu románu Stana Marka. Základná priestorová diferenciácia je naznaèená už rozdelením prózy do dvoch kapitol s názvami Jantárová (po s. 232) a Dunajská (s. 233–442), ale aj názvami ciest, dávnych a súèasných. Jantárová cesta v minulosti spájala Jadranské more s Baltickým morom a Dunajská vodná cesta ústi do Èierneho mora. Bol to však aj onymický priestor rámcujúci pracovné a rodinné cesty Stana Marka. Jantárová cesta bola napåòaná po¾skými a juhoslovanskými geonymami: názvami po¾ských miest Sopot, Gdyòa, Gdaòsk, prípadne Varšava, resp. ïalšími geonymami Vojvodina, Nový Sad, Dunajská ul. v Novom Sade, Belehrad, Balkánska ul. v Belehrade, Dalmácia, Split, Povlje, Selca. Dunajská cesta bola mapovaná prostredníctvom geoným, najmä urbanoným, a chrématoným miest ležiacich na brehoch rieky Dunaj. Viedenské geonymá a chrématonymá zastupujú onymá Schönbrunn, Mariahilfer Strasse, Haupt Strasse, Mexiko, Pratr, Urania, Kennedyho most. Bratislavské onymá reprezentujú Raèa, Devínska Nová Ves, Záhorská Bystrica, Ružová dolina, Slávièie údolie, Tehelné pole, Líšèie údolie, Kamzík, Palisády, Lamaè; Šafárikovo nám., Suvorovova ul., Leningradská ul., Mierové nám., Martanovièova ul., ul. Èervenej armády, Nálepkova ul., Jiráskova ul., ul. Vuka Karadžica, Košická ul., Gajova ul., Rajská ul., Októbrové nám., Dostojevského rad, Jesenského ul., Albertovo nám., Steinerova ul., Vysoká ul.; kaviarne Dukla, Narcis, Kazaèok, Tulipán, Luxor, hotely Krym, Carlton, Zelený strom, Devín, Reduta, hostinec zlatý Medveï, Divadlo P.O. Hviezdoslava, Slovenské národné divadlo, Malá scéna Slovenského národného divadla, Dóm sv. Martina, Modrý kostolík, Školský a kultúrny výber Slovenskej národnej rady, bratislavský Hrad. Rumunské onymá reprezentujú propriá Kluž, Oradea, Èierne more.

172

PAVOL ODALOŠ

Geonymické a chrématonymické subdominanty sa viažu na antroponymické subdominanty a tak dotvárajú onymický systém románu. Na Helenu a Martina sa viaže banskobystrická geonymia a chrématonymia: Šalková, Radvaò, Kollárova ul., Kukuèínova ul., Strieborné nám., Národná ul., Bakošova ul., Trieda SNP, Leninov park, Pamätník SNP, hotely Lux a Národný dom, Stavoprojekt, Vyššia škola pedagogická, Sládkovièovo gymnázium, Benického dom, kiná Partizán a Bystrica. S Vladom (Krnáèom) súvisí zase onymia Ríma: Via Magenta, Piazza Navona, Capitol, Anjelský hrad, hotel Milani, hostitera Romany. Nominaèný model románu Èudný spáè zo Slovenského raja je kreovaný vo vertikálno-horizontálnom súradnicovom systéme komplexne mapujúcom èasovo-personálne a priestorovo-prírodno-spoloèenské dominanty a subdominanty onymie prózy. Vertikálna os onymického systému románu Èudný spáè zo Slovenského raja, napåòaná fenoménom èasu prostredníctvom literároným, vyjadruje personálno-vzahovú chronológiu života architekta Stana Marka. Chronológia života sa profiluje v dvoch vnútorne prepojených onymických líniách, súvisiacich s rodinou a s prácou. Antroponymickou dominantou vertikálnej osi onymického systému je proprium Stano Marko prezentované v dvojèlennom modeli, subdominantami v rodinnom prostredí sú propriá Helena a Martin, v pracovnom prostredí Peter (Korim), Vlado (Krnáè) a Michalec. Horizontálna os onymického systému románu Èudný spáè zo Slovenského raja, napåòaná fenoménom priestoru prostredníctvom literároným, vyjadruje priestorové geonymické a chrématonymické dominanty a subdominanty. Geonymické a chrématonymické dominanty súvisia s antroponymickou dominantou Stanom Markom a s jeho Jantárovou cestou mapovanou po¾skou a juhoslovanskou onymiou, resp. s jeho Dunajskou cestou mapovanou viedenskou, bratislavskou a rumunskou onymiou. Geonymické a chrématonymické subdominanty sa viažu na antroponymické subdominanty Helenu, Martina a Vlada (Krnáèa) a ich banskobystrickú a rímsku onymiu.

Literáronymá v Ballekovom Èudnom spáèovi zo Slovenského raja

173

Literatúra BALLEK L., 1967a: Ohromne jednoduchá vec ako facka a tak sa to berie. V: JURÈO M., ŠIMON L., red.: Silueta. Almanach autorov Stredoslovenského kraja. Banská Bystrica, s. 63–66. BALLEK L., 1967b: Útek na zelenú lúku. Bratislava. BALLEK L., 1969: Pú èervená ako ¾alia. Bratislava. BALLEK L., 1970: Biely vrabec. Bratislava. BALLEK L., 1974: Južná pošta. Bratislava. BALLEK L., 1977: Pomocník. (Kniha o Palánku). Bratislava. BALLEK L., 1981: Agáty. (Druhá kniha o Palánku). Bratislava. BALLEK L., 1987: Lesné divadlo. 1. vyd. Bratislava. BALLEK L., 1990: Èudný spáè zo Slovenského raja. Bratislava. BALLEK L., 1995: Trinásty mesiac. (Sen nocí mesaèných). Bratislava. BALLEK L., 1997: Letiace roky. Bratislava. BALLEK L., 2000: Zlatý stôl (verejne v rokoch 1974–1999). Banská Bystrica. ODALOŠ P., 2002: Ladislav Ballek – prozaik, publicista a esejista. Banská Bystrica. ODALOŠ P., 2003a: Literáronymá v Ballekovej próze 60. rokov. V: ODALOŠ P., LOMENÈÍK J., red.: Zborník z vedeckej konferencie Literárne tradície B. Bystrice 60. roky 20. storoèia. Banská Bystrica 20. marca 2002. Banská Bystrica, s. 43–57. ODALOŠ, P., 2003b: Literáronymá v Ballekovej próze Biely vrabec. V: ŽIGO P., MAJTÁN M., red.: Vlastné meno v komunikácii. V: 15. slovenská onomastická konferencia. Bratislava 6.–7. septembra 2002. Zborník referátov. Bratislava, s. 307–314. ODALOŠ P., 2003c: Ballekova onymia. V: Literárne dielo Ladislava Balleka. Zborník z literárnovednej konferencie uskutoènenej 23. októbra 2002. Banská Bystrica, s. 78–87. ODALOŠ P., 2005: Literáronymá Ballekovho Denníka lekárnika Eugena Filadelfiho. V: SVOBODOVÁ J., SVOBODOVÁ D., HÖFLEROVÁ E., red.: Západoslovanské jazyky 2. Ostrava, s. 103–110. ODALOŠ P., 2006a: Literáronymá v Ballekovom románe Pomocník. V: ODALOŠ P., LOMENÈÍK J., red.: Literárne tradície Banskej Bystrice II. [70. roky 20. storoèia]. Zborník z vedeckej konferencie B. Bystrica 9. septembra 2006. Banská Bystrica, s. 38–45. ODALOŠ P., 2006b: Literáronymá v Ballekovom Lesnom divadle. V: „Acta onomastica“. Vìnováno 70. narozeninám PhDr. Miloslavy Knappovej, CSc. Roèník XLVII. Praha, s. 358–365. ODALOŠ P., 2007a: Literáronymá palánskeho obdobia. V: Zborník zo 16. slovenskej onomastickej konferencie, 16.–17. 9. 2004. Bratislava [v tlaèi]. ODALOŠ, P., 2007b: Literáronymá v Ballekových reflexiách Letiace roky. V: Zborník materiálov zo 16. celopo¾skej konferencie v Krakove v dòoch 21.–23. 9. 2006. Krakov [v tlaèi].

174

PAVOL ODALOŠ

Ballek´s writing Èudný spáè zo Slovenského raja (Modest sleeper from the Slovak Paradise) Summary The appellative model of writing Modest sleeper from the Slovak Paradise is created in vertical and horizontal recording system, which maps comprehensively the time, personnel, local, natural and social dominants and subdominants of the prose onymum. The vertical axis of the onymum system in writing Modest sleeper from the Slovak Paradise is loaded with the time phenomenon by the way of the literary anthroponymum and it expresses personnel and relational chronolony of the architekt Stano Marko´s life. Chronology of the life is profiled in the two internal related onymic lines connected with the family and life. Anhtroponymic dominant of the vertical axis of the onymic system is proprium Stano Marko presented in the two parts model, subdominants of the family area are propriums Helena and Martin and Peter (Korim), Vlado (Krnáè) and Michalec in the working area. The horizontal axis of the onymic system of the writing Modest sleeper from the Slovak Paradise is loaded with the local phenomenon by the literary onymums expresed the local geonymic and chrematonymic dominants and subdominants. Geonymic and chrematonymic dominats related with the antroponymic dominant Stano Marko and his Amber´s way maped by the Jugoslavian onymum or with the Danube way maped by Vienna´s, Bratislava´s and Rumenian onymum. Geonymic and chrematonymic subdominants are tied on antroponymic subdominants Helena, Martin and Vlado (Krnáè) and their Banská Bystrica´s and Roma´s onymum.

MARCEL OLŠIAK Universytet Konstantyna Filozofa, Nitra

Variabilita suprasegmentálnych javov

Vzah intonaèných a sémanticko-komunikatívnych jednotiek tvorí podstatu jazyka ako špecifickej znakovej sústavy odrážajúcej mimojazykovú skutoènos a garantujúcej dorozumievanie medzi ¾uïmi. Intonáciu treba v širšom zmysle chápa ako prirodzený výraz, ktorý je súèasou dorozumievacieho zámeru, takže dotvára to, èo je v sémantike slovného radu, aktualizuje ho, pomáha tvori vyššiu významovú rovinu: rovinu zmyslu výpovede. Komplex suprasegmentálnych zvukových javov charakterizuje ucelenú výpoveï, slúži na formovanie rozmanitej modálnej platnosti vety a pomáha zvýrazni významové prvky vety. Okrem sprostredkovania transponovanej informácie spåòajú suprasegmentálne javy aj iné funkcie, a tak obohacujú reèový prejav. Èím viac sa vyjadrovanie upína na odraz skutoènosti, èím priamejšie ju oznaèuje, tým je intonácia invariantnejšia. Èím viac sa vzahuje na odosielate¾a a prijímate¾a prejavu, tým je variantnejšia, variabilnejšia. Variabilita sa vníma ako jeden z princípov stavby, vývinu a fungovania jazyka, ktorý odráža potencialitu (chápanú ako synchrónnu osciláciu), pružnos a aj dynamiku jazyka a reèi. Je dôsledkom analógie, súèinnosti a pravidelnosti poèetných a rôznorodých intralingválnych a extralingválnych faktorov. „Variantnos je neoddelite¾nou súèasou prirodzeného jazyka ako jednotného, dynamického, znakového a súèasne ako sociálno-komunikaèného systému. Reflektuje napätie antinómie jazyka a reèi, diachrónie a synchrónie, individuálneho a sociálneho“ (SOKOLOVÁ 2004: 7).

176

MARCEL OLŠIAK

Na elementárne signálové jednotky sa navrstvujú modulaèné zložky, nimi sa èlenia a diferencujú väèšie signálové úseky a signalizujú sa aj postoje odosielate¾a k obsahu správy a k prijímate¾ovi. Modulaèné signálové zložky sú vlastne intonaèné prostriedky. Intonaèné prostriedky modifikujú významovú platnos výpovede s oh¾adom na komunikaènú situáciu, komunikaèný kontext a komunikaèný cie¾. Pri formovaní vzahu výrazových a významových prvkov hrá sémantika na úrovni suprasegmentov rozhodujúcu úlohu. Urèujúcim prvkom je v tomto vzahu intonácia vety, ktorá stme¾uje sémantickú, gramaticky sformovanú informáciu o skutoènosti. Na podobu výpovede má vplyv osobnos adresáta, hovoriaci jej musí prispôsobi svoj komunikaèný záver. „V stavbe vety je rovnako dôležitý intonaèný princíp, ako aj sémantický princíp, ktorý rozhoduje nielen o tom, èi sa veta podáva ako oznámenie..., ale aj to, èi sa veta z modálnej alebo expresívnej stránky vníma ako neutrálna, príznaková alebo intonaène chybnᓠ(BUGÁROVÁ, 2001: 54). Chybne intonovaná veta sažuje pochopenie jej významu na strane adresáta: poèúvajúci musí poèuté korigova, èo odpútava jeho pozornos, rozpty¾uje ho a sažuje mu prijímanie informácie. Rekonštrukcia prijatého zdržiava prijímate¾a. Dôsledkom môže by strata zaèiatku nasledujúcej informácie, teda aj vážna porucha komunikácie. Spätos jazykovej formy a jazykového obsahu je vo zvukovej reèi kanonizovaná. Ustálené a v norme uložené intonaèné typy významne prispievajú k jednoznaènej platnosti výpovedí a neodôvodnené, nefunkèné intonaèné varianty zaažujú komunikaèný proces, sažujú dorozumievanie a môžu spôsobi aj vážne komunikaèné poruchy. Globalizaèné tendencie vytvárajú snahu o jednotnú intonaènú podobu spravodajstva. Súèasné módne, jednoznaène nefunkèné ozvláštòovanie rozhlasových a televíznych prejavov je lacnou manierou. Jej vysoká frekvencia zbytoène ruší ustálený intonaèný typ spisovnej slovenèiny. V praxi èasto pozorujeme primárnu závislos modulácie súvislého textu na potrebe dýchania so zrete¾om na osobný (situaèný) kontext, napríklad realizácia páuz na dýchanie bez oh¾adu na vo¾nos alebo tesnos syntaktických celkov, intonaèné trieštenie výpovedí na jednotlivé slová, teda segmentovanie prejavu prestávkami nelogickými, neprekrývanie logickej a fyziologickej pauzy, zosilòovanie hlasu po nádychu, alebo, naopak, príliš

Variabilita suprasegmentálnych javov

177

rýchle tempo reèi bez hierarchie v èlenení, minimálna kvantita. Z pragmatického h¾adiska spôsobuje ústretovos k adresátovi, smer k hovorovosti, rozpor medzi pôvodným zámerom zapôsobi na poslucháèov prirodzene a tým, ako to vyznie, vznik opaèného úèinku. Realizácia princípov prirodzenosti a jednoduchosti sa nedosiahne nepripravenosou vysielania. Z fyziologického h¾adiska sú prejavy bez tvrdej práce s textom realizované umelo, neprirodzene (TOMAJKOVÁ, 1999: 155). Zjavujú a rozširujú sa aj zvláštne intonaèné prvky, ktoré narúšajú intonaèné systémové vzahy, takže sú zdrojom neistôt poslucháèov o výpovednej platnosti poèutého. Nové varianty intonácie ponúkajú prejavy moderátorov, v ktorých sa v intonaènej oblasti snažia o uvo¾nenos, neoficiálnos, spontánnos, príhovorovos, èím chcú by bližšie k adresátovi. Výsledkom je však èasto afektovanos, falošná ¾úbivos. Takáto príhovorovos prednesu vzniká napríklad aj úsilím tlaèi hlas do nízkej polohy, aby mal „zamatovejšiu“ farbu. Dôsledkom môže by neschopnos intonova taký interval melodického poklesu, aký vyžaduje signál uspokojivej ukonèenosti oznamovacej vety. Ak sa celý prejav nesie iba v jednom tóne, hovoríme o   m o n o t ó n n o s t i p r e j a v u, o intonaènej plochosti prejavu. Hovoriaci vôbec nepracuje s hlasom, s jeho silou a výškou, nenastáva žiadne vlnenie, prejav je stále na tej istej úrovni, niè v prejave sa nezdôrazòuje. Monotónnos výrazne znižuje úèinnos reèi. Typické je nedodržiavanie správnej melódie na konci vety. Neprirodzene sa narúša melódia a intonácia vety tým, že namiesto poklesu hlasu na konci vety sa na posledných dvoch slabikách hlas dvíha. Posledné slovo tak prevyšuje predchádzajúci vetný úsek. Melodicky sa stúpnutím hlasu pred prestávkou podobá na nekonèiacu melódiu. Takýto intonaèný variant je nefunkèný a nesystémový, navyše rušivý pre mnohých príjemcov. Frekventovaným variantom je mechanické intonaèné dvíhanie – akési priklincovanie, „dotlaèenie“, „dokríknutie“ posledného slova alebo slovného spojenia vety. Takýto opakujúci sa nefunkèný priebeh konca vety vníma poslucháè ako „hojdanie“ a „spievanie“. Ak sa to opakuje, pôsobí to stereotypne, monotónne. Spôsobuje ho melodické zvýšenie a súèasne aj zosilnenie hlasu (zvýšenie intenzity), takže posledné slovo (posledný 12 Jêzyki...

178

MARCEL OLŠIAK

rytmický takt) melodicky a intenzitne prevyšuje predchádzajúci vetný úsek a prejavuje sa podobne ako slovo pod dôrazom, pri miernejšom vyzdvihnutí ako slovo s vetným prízvukom. „Dotláèanie“ narúša intonaèný systém slovenèiny aj svojou melodickou zložkou. Vyznaèuje sa stúpnutím hlasu (hlasivkového tónu) na poslednom rytmickom takte pred vnútrovetnou alebo koncovou prestávkou, ale aj inde. „Možno vyslovi domnienku, že táto (dnes už rozšírená chyba) o. i. môže by dôsledkom èastej požiadavky zvukových technikov a režisérov, aby hovoriaci »neprehåtal« posledné slovo vety, aby aj posledná slabika bola dobre poèute¾ná. To však neospravedlòuje prednesovú chybu, ktorou je »dotláèanie«. »Dotláèanie« sa stáva akousi módnou formou (»štýlom«) mnohých profesionálov televízie, v menšom rozsahu aj rozhlasu“ (KRÁ¼, 2006: 100). Tento nový variant sa neobjavuje iba v médiách, ale aj v školskej praxi, ako to dokazuje výskum. „Pod¾a našich pozorovaní, ktoré sme uskutoènili na vyuèovaní slovenského jazyka na Trnavskej univerzite, je príznaková alebo nenáležitá intonácia vlastná vyše 30% študentov prvého roèníka. Výrazný intonaèný stereotyp (nadmerne vysoký melodický zdvih posledného taktu vety, ktorý študenti èasto umiestòujú aj pred nelogickú prestávku) sme zaznamenali najmä vo vetách a súvetiach oznamovacieho typu“ (RENDÁR, 2004: 335–336). Ak si hovoriaci osvojí chybnú intonáciu, poèúvajúci si na tento stereotyp zvykne, no jeho pozornos je orientovaná aj na túto chybu v reèi hovoriaceho. Melódia nepodáva informáciu o ukonèenosti výpovede alebo o nevyhnutnom pokraèovaní. Iným intonaèným javom, ktorý sa vyskytuje v dos vysokej frekvencii, je intonaèné drobenie vety alebo súvetia na samostatné intonaèné celky (výpovede) melodickým pohybom, charakteristickým pre koncový rytmický takt oznámenia, ktoré sa prejavuje nelogickým prudkým melodickým poklesom. Objavuje sa v prípade, keï chce hovoriaci nieèo zdôrazni. Ide však o chybu, ak drobí vetu na nevhodnom mieste, poèúvajúci to vníma ako signál konca vety. Veta pokraèuje z vyššej hlasovej polohy, èo sa zasa podobá na intonaèný zaèiatok novej vety. Poèúvajúci tak musí dve samostatné intonácie dodatoène interpretova ako jeden výpovedný celok. Pri èítaní správ sa nevhodne prejav „aktualizuje“, a tak sú vecno-informaèné fakty vypovedané s neprimeranou expresivizáciou. Zrýchlené

Variabilita suprasegmentálnych javov

179

tempo a stereotypnos bez náležitého pauzovania spôsobuje saženú percepciu textu. Pravidelným èítaním vopred pripraveného jazykového prejavu si môže hovoriaci osvoji tzv. èítaciu intonáciu. Ide najmä o vysoko frekventovaný problém – problém vetnej (výpovednej) perspektívy. Melódia vety je plochá, „èítanie“ interpunkcie mechanické a umelé, iba v náznakoch, obyèajne až na samom konci vety sa zjavuje signál modálneho typu výpovede, mechanicky sa „èíta“ èiarka alebo sa vôbec neèíta iná interpunkcia, chýba zvukové odlíšenie (signalizácia) východiska a jadra výpovede, chýbajú zmeny tempa reèi, býva ochudobnená najmä dynamika reèi, miešajú sa logické prestávky s fyziologickými. Hovoriaci musí dobre vníma štruktúru textu, ktorý èíta, poèas celého prednesu si musí uvedomova, èo bude nasledova a èo sa už povedalo. Prestávka na nevhodnom mieste spôsobuje poruchy v komunikácii, keïže poslucháè ju vníma ako prestávku logickú a oèakáva, že veta bola ukonèená, respektíve bude pokraèova. Problematické je rýchle tempo, ktoré sažuje prijímanie informácie, a nadmerná hlasová intenzita prejavu. Ide o akési napodobovanie spravodajského štýlu amerických televíznych staníc, ktoré spôsobuje artikulaènú nezrete¾nos, intonaènú nevýraznos, typickú monotónnos alebo naopak prehnanú temperamentnos, výpovede sa stávajú nelogickými, nejednoznaènými, nepresvedèivými. Medzi riziká tohto typu patrí aj možnos zamota sa do vlastnej urozprávanosti. Ak chce reèník v krátkom èase poveda èo najviac, prejavuje sa to v zlej artikulácii. Tempo reèi by poslucháèa nemalo unavova. V súèasnosti sa vo všetkých informaèných médiách zaèína presadzova rýchle, ba aj ve¾mi rýchle tempo reèi. Je dôsledkom tendencie da v èo najkratšom èase èo najviac informácií. Ani príliš pomalé tempo však nie je vhodné, pretože robí prejav rozahaným, nudným, dochádza k strate pozornosti, najmä ak sa tematicky týka bežných, pre poslucháèa známych vecí. Nemožno zabúda na úèinkovanie tzv. podtónu reèi, t.j. zvukovej signalizácie rozlièných stavov a  postojov hovoriaceho. Ak nie sme dobrí herci, tento podtón prezradí, èo si o obsahu nášho prejavu myslíme, pozorný poslucháè môže odhali, že nemáme dobrú náladu. 12*

180

MARCEL OLŠIAK

Intonácia je úzko spätá s faktormi jazykovej komunikaènej situácie, so sociálnymi a individuálnymi charakteristikami hovoriaceho. Zrete¾ na tvarované melodémy je predpokladom na bezporuchové vnímanie prijímaných správ, pretože sú dôležité pre vznik zhody medzi odosielate¾om a prijímate¾om. Pre hovorenú komunikáciu je inherentnou vlastnosou zrozumite¾nos reèi. Aktuálnou otázkou je v súèasnosti nefunkèné uplatòovanie intonácie najmä v masovokomunikaèných prostriedkoch. Cie¾om príspevku bolo poukáza na rôzne varianty intonaèného systému slovenèiny, ktorý stanovuje urèité hranice. Ak sa tieto hranice prekroèia, nastanú nedorozumenia v komunikácii. Bezporuchovú komunikáciu dosiahneme, ak sa intonaèné vzahy medzi jednotlivými typmi viet nenarušia. Intonaèný systém výrazne narúša najmä zvýrazòovanie koncového slova, postupné zvyšovanie sily a tónu nielen na poslednom rytmickom takte, ale na väèšom úseku vety.

Literatúra BUGÁROVÁ M., 2001: Intonácia a sémantika vety. Nitra. RENDÁR ¼., 2004: Slovenèina v globalizujúcom sa svete. V: Globalizácia verzus identita v stredoeurópskom priestore. Zborník z II. medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov. Trnava. SOKOLOVÁ J., 2004: Variantnos v jazyku a variantnos jazyka. Nitra. TOMAJKOVÁ E., 1999: Princípy prirodzenosti a jednoduchosti v zvukovej rovine hovorovej slovenèiny. V: Princípy stavby a fungovania slovenèiny’. Bratislava, s. 145–159. VAÒKO J., KRÁ¼ Á., KRALÈÁK ¼., 2006: Jazyk a štýl súèasnej slovenskej publicistiky. Nitra.

Variabilita suprasegmentálnych javov

181

Variability of Intonation Summary Globalization affects all aspects in the life of human community. The same is true of language. Global trends in Slovak are mainly reflected on phonetic. Phonetic variability above the level of word causes a fact, that many questions concerning suprasegmental phonetics still haven’t been answered. Suprasegmental area is more variable than segmental and it is more difficult to codify particular types of intonation than segmental sound features. The attention focused on formation of different varieties of intonation is a presumption for proper hearing of the speaker’s message, because they are important for mutual understanding between the speaker and the listener. A recent question is malfunctional usage of intonation especially in media. Intonation in newspapers should be adequately emphasized. In the contribution we point at the usage of intonational system of the Slovak language spoken in radio and television. Intonation is closely related with the factors of communicational situation, as well as with social and individual characteristics of the speaker.

ANNA POMYKACZOVÁ Uniwersytet Ostrawski, Ostrawa

Byt ukryty w kolorach (na podstawie wierszy Henryka Jasiczka)*

Henryk Jasiczek urodzi³ siê 2 marca 1919 roku w Kottingbrunnu pod Wiedniem. Wychowywa³ siê u krewnego w Oldrzychowicach na Œl¹sku Cieszyñskim. W m³odoœci naukê pobiera³ u ogrodnika w Trzyñcu i Chrudimi. Podczas okupacji hitlerowskiej pracowa³ w hucie trzynieckiej, gdzie nawi¹za³ kontakty z podziemiem i wspó³redagowa³ gazetê konspiracyjn¹ „Naprzód“. Po wojnie zosta³ redaktorem naczelnym organu KPC „G³os Ludu“. Od za³o¿enia PZKO nale¿a³ do jego czo³owych dzia³aczy. W roku 1952 zosta³ cz³onkiem Zwi¹zku Pisarzy Czechos³owackich. W zwi¹zku ze zmianami i posuniêciami w okresie tzw. normalizacji Henryk Jasiczek dobrowolnie odszed³ z partii komunistycznej, co skutkowa³o zakazem publikowania. Pracê korektora znalaz³ w czeskocieszyñskiej drukarni. Zmar³ 8 grudnia w 1976 roku. Na tle tych – tak sprzecznych nieraz (okupacja hitlerowska, fascynacja komunizmem czy zawiedzenie i utrata zaufania do partii komunistycznej) – wydarzeñ ¿yciowych wizja œwiata Henryka Jasiczka kilka razy zmienia³a siê. Poeta widzia³ j¹ raz w czarnych odcieniach, raz w ró¿nobarwnych kolorach, to znów w barwach monochromatycznych. Za ka¿dym jednak razem by³ to œwiat Œl¹ska Cieszyñskiego. * W pracy wykorzystano nastêpuj¹ce tomiki poetyckie Henryka JASICZKA: Blizny pamiêci. Czeski Cieszyn 1969; Jak ten Ob³ok I. Katowice 1990; Jak ten Ob³ok II. Katowice 1990; Obuszkiem ciosane. Czeski Cieszyn 1955; Pochwa³a ¿ycia. Czeski Cieszyn 1952; Z biegiem Olzy. Katowice 1990; Zamyœlenie. Czeski Cieszyn 1969.

Byt ukryty w kolorach (na podstawie wierszy Henryka Jasiczka)

183

Wszystkie zmiany znalaz³y odzwierciedlenie w doborze kolorów, które pojawiaj¹ siê w wierszach poety. Twórczoœæ Jasiczka mo¿na podzieliæ niemal zgodnie z podzia³em na kolory podstawowe (bia³y, czarny, zielony, czerwony, ¿ó³ty), wœród których na plan pierwszy wysuwaj¹ siê kolory: czarny (frekwencja – 28%), bia³y (20%), ¿ó³ty (20%), zielony (12%) i czerwony (8%).

Biel i czerñ Symbolika bieli i czerni odwo³uje siê do podzia³u, zapisanego ju¿ w Biblii: „a Bóg oddzieli³ jasnoœæ od ciemnoœci” (czyli dzieñ od nocy). To najstarsze prototypowe znaczenie dnia i nocy zosta³o przeniesione póŸniej na ludzkie zachowanie jako „dobro” i „z³o”. Biel uwa¿ana jest za najczystsz¹ formê tego, co w istotach ludzkich jest najlepsze, najdoskonalsze. To kolor, który wszystko zawiera (symbol pocz¹tku i otwartych mo¿liwoœci). Tê pe³niê Henryk Jasiczek przedstawia w wierszach nastêpuj¹co: Zestawiam krajobraz na nowo z bia³ych chor¹gwi (Smak chwili)

Rozwiniête bia³e ¿agle snów, kompasem moim ... srebrny nów a portem – bia³e rano (Bia³e ¿agle)

Jarzêbina w ... serdaku pasie bielutkie owce. Na k³osach nieba jasny dzieñ ... nitki przêdzie (W Harendzie)

Gdy pierwszy bukiet wi¹¿e w drobnych d³oniach z bia³ych przebiœniegów.

(Powitanie wiosny)

184

ANNA POMYKACZOVÁ

P³yn¹ bia³e klucze skrzypcowe go³êbie podrywaj¹ siê jak bia³e rêce do oklasku (Skrzypce)

Natomiast czerñ jest symbolem ciemnoœci, przede wszystkim œmierci i królestwa zmar³ych. W Koœciele do koñca XII wieku by³a kolorem pokutnym, póŸniej zast¹piona kolorem fioletowym. To pierwotne sakralne znaczenie do dziœ pozosta³o w barwie szat noszonych przez kap³anów i osoby zakonne jako symbol pokory, skromnoœci, wzgardzenia œwiatem, porzucenia go i ucieczki do Boga. W œwiecie œwieckim zaœ czerñ ma równie¿ odmienne znaczenie – symbolizuje odœwiêtny charakter wydarzenia. listy, listy ... w kopertach z jaskó³k¹ i czarn¹ obwódk¹ zwi¹zane czarn¹ wst¹¿k¹ krwi cia³o moje jest czarne jak zwêglony kawa³ek drzewa (Listy z tamtego brzegu)

Szeleszcz¹ czarne klepsydry liœci (Na œmieræ kosa)

W przytoczonych przyk³adach Jasiczek wspomina kataklizm, z³o wojny, nie tylko Oœwiêcim, ale tak¿e wydarzenia wojenne i zbrodnie hitlerowskie na Œl¹sku Cieszyñskim, np. w Dziewczynce z ¯ywocic: zmywa³ w ³azience z czarnych esesmañskich butów œlady ludzkiej krwi. czy w Czystych rêkach, których bohater otrzymuje pozwolenie na budowê za podpisanie listy, choæ jednoczeœnie niejako w zamian – paradoksalnie – ginie jego syn: für Frührer, Volk und Vaterland – kupi³ czarny krawat i parcelê budowlan¹

Byt ukryty w kolorach (na podstawie wierszy Henryka Jasiczka)

185

Zieleñ Kolor zielony zwykle kojarzy siê z „rzecz¹ wyrastaj¹c¹ z ziemi”. Temu przyporz¹dkowane s¹ okreœlenia zielona roœlina i zielona roœlinnoœæ (por. TOKARSKI, 1995). W tekstach artystycznych wskazuj¹ one na przeciwstawienie: (zieleñ/roœlina) miasto – (zieleñ/roœlina) wieœ, które motywuj¹ ich znaczenie. Pierwsze z nich odnosi siê do wartoœci uznawanych przez ludzi ¿yj¹cych w mieœcie, traktuj¹cych przyrodê jako ucieczkê od zgie³ku i zmêczenia (œwiat martwy, przyroda uœpiona), drugie symbolizuje ¿ycie (zielona roœlinnoœæ, ¿ywa przyroda). Znaczenie ‘¿ycie’ odwo³uje siê w poezji Jasiczka tak¿e do m³odoœci cz³owieka: z obna¿onych szabli topoli lepkich od zielonej krwi wiosny Zamkniête ko³o... Tonie po raz drugi w zieleni lip.

(Smak chwili)

Zieleñ symbolizuje, oprócz m³odoœci, bogactwo, poczucie rzeczywistego dostatku i oczekiwanie przysz³ych plonów, ¿niw. To sprawia, ¿e zieleñ powszechnie uwa¿ana jest za symbol nadziei – nadziei na lepsze ¿ycie, na dobre plony: Boso podchodzi pod ogromn¹ zielonoœæ ¿yta (Biedronka)

„Zielone ¿yto” daje nadziejê na dobre plony, które gwarantuj¹ zapasy na zimê i s¹ nadziej¹ na jej prze¿ycie. A to przecie¿ œwiat dobrze znany Œl¹zakom.

Czerwieñ Czerwieñ jest uznawana za kolor doskona³y, uto¿samiany ze z³otem i ogniem (symbol narodzin wielkiego czynu). Wed³ug S³owian kolor czer-

186

ANNA POMYKACZOVÁ

wony mia³ chroniæ cz³owieka przed urokiem z³ych duchów (i z³ych ludzi). Obecnie to znaczenie siê zmieni³o – czerwieñ jest kojarzona z kolorem krwi, która symbolizuje ¿ycie, si³ê, witalnoœæ i odwagê ¿yciow¹. W ten sposób czerwieñ i jej odcienie nale¿¹ do barw pozytywnych i niew¹tpliwie wyra¿aj¹ ¿ycie, piêkno i urodê. Ta tematyka jest Henrykowi Jasiczkowi bardzo bliska. Za pomoc¹ czerwieni poeta symbolizuje radoœæ i szczêœcie, uwydatniaj¹c przyczynê emocji przez takie wyobra¿enia, jak czerwieñ twarzy czy ust. Barwa czerwona kojarzy siê w jêzyku tak¿e z uczuciem mi³oœci i wstydu. (...) p³omyk obramowany czerwieni¹ zapala iskry w oczach, dodaje wargom czerwieni (Jesieñ przychodzi noc¹)

Czerwieñ poœpiesznie obci¹gniêtych ust w starym fotoplastikonie, (Nad palet¹ Chegalla)

W szesnastowiecznej poezji ludowej kolor czerwony by³ kolorem ³¹czonym z urod¹ i natur¹, dziêki czemu sta³ siê symbolem piêknego kwiatu. Do tej konwencji poetyckiej nawi¹zuje poezja Jasiczka, który najczêœciej wspomina o ró¿ach, pelargoniach i piwoniach: Pelargonie stukaj¹ w okno czerwieni¹. (Jesienny pejza¿)

Jarzêbina w czerwonym serdaku pasie ... owce

(W Harendzie)

maj¹ na czole albo na sercu czerwon¹ ró¿ê zakrzep³ej krwi. (Id¹ z czerwon¹ ró¿¹)

Najpiêkniejsze ró¿e s¹ czerwone (Mi³oœæ podobna jest do ró¿y)

kwiatów od krwi czerwieñszych, (W tym milczeniu wysokim)

Byt ukryty w kolorach (na podstawie wierszy Henryka Jasiczka)

187

czerwon¹ piwoniê – która wytrys³a w trawie jak Twoja krew

(Cz³owiek z bezimiennej mogi³y)

Zsuniêto szyby okienne, w których przegl¹da³y siê ró¿owe pelargonie (Na stacji)

W utworach Henryka Jasiczka wystêpuje jeszcze jedno znaczenie koloru czerwonego – czerwieñ to sztandar, sztandar czerwony. W takim znaczeniu pojawia siê w utworach z okresu zafascynowania poety ide¹ partii komunistycznej. Czerwony sztandar bowiem zwykle by³ kojarzony z postaw¹ rewolucyjn¹, przekonaniami rewolucyjnymi czy komunistycznymi. A jedynie taka postawa mog³a przynieœæ poprawê warunków ¿ycia wspó³bratymców (ten w¹tek mocno zaznaczy³ siê w twórczoœci piewcy Œl¹ska Opawskiego, Petra Bezruèa, który wzrasta³ w podobnych warunkach jak Henryk Jasiczek). W heraldyce barw, w której po barwie szarej, z³otej i srebrnej zawiera ona najwy¿sz¹ pozycjê, czerwieñ oznacza ogieñ, symbolizuj¹c cnoty: odwagê i walecznoœæ. Jest wiêc oznak¹ walki i wyzwania, a od czasów Wielkiej Rewolucji Francuskiej – symbolem wolnoœci i sprawiedliwoœci, wykorzystanym póŸniej z podobnym, najczêœciej tylko werbalnym uzasadnieniem, przez liczne ruchy lewicowe (socjalistyczne i komunistyczne). Z tego wzglêdu, jak równie¿ z uwagi na bardziej fizyczne doznanie (heraldyczny ogieñ nietrudno „zobaczyæ” w hucie, podstawowym miejscu pracy Œl¹zaków Cieszyñskich) tak widoczne jest po³¹czenie czerwieni z czerwonym sztandarem (zw³aszcza w wierszach o tematyce hutniczej). Huta bowiem jest miejscem, gdzie bli¿ej nieokreœlony „metal” przeradza siê w ogniu w tward¹, szlachetn¹ stal, by daæ coœ nowego, nowe ¿ycie. I niebo purpur¹ sztandarów zapal¹ (Piec pierwszego maja)

A¿ Czerwonogwardzista odwróci klepsydrê czasu

188

ANNA POMYKACZOVÁ

z rêk¹ w banda¿u, zatkn¹³ na usypie Czerwony sztandar (Trzyniecki usyp)

A ponad nimi czerwony sztandar wtóruje kwiatom (Pokój)

¯ó³æ Kolor ¿ó³ty (i okreœlenie z³oty) jest bliski semantycznie barwie czerwonej ze wzglêdu na blask i ciep³o, które konotuje. We wszystkich kulturach ¿ó³ty symbolizowa³ s³oñce, traktowane dawniej jako centrum, œrodek œwiata. Kolor ten obecny jest np. w kulturze chiñskiej, w kulturze staro¿ytnego Wschodu czy w europejskiej kulturze chrzeœcijañskiej. Odniesienie do s³oñca bywa niekiedy poszerzane na zasadzie czasowej stycznoœci s³oñca i œwiat³a dziennego. W ten sposób nazwa barwy ¿ó³tej pojawia siê jako okreœlenie dnia przeciwstawionego nocy. Charakterystyczne okreœlenie ¿ó³ty (z³oty) ³¹czone bywa z granicznymi wyznacznikami czasowymi dnia – œwitem i zmierzchem. Barwa ta sygnalizuje ustanie ciemnoœci nocy b¹dŸ zapowiada ich nadejœcie. Zawsze chodzi o jasnoœæ dnia i zwi¹zan¹ z tym mo¿liwoœæ postrzegania otaczaj¹cego œwiata. W swych wierszach Jasiczek podkreœla bowiem w³aœnie ow¹ ró¿norodnoœæ ludzkiego postrzegania: ka¿dy z nas widzi (lub mo¿e widzieæ w zale¿noœci np. od nastroju) w danej rzeczy coœ innego. Mia³o to byæ ma³e z³ote s³oneczko z³ota moneta zagubiona w trawie (Dmuchawiec)

S³oñce, rumak ognisty, potrz¹sa z³ot¹ grzyw¹, (Pantha rei...)

Byt ukryty w kolorach (na podstawie wierszy Henryka Jasiczka)

189

DŸwigaj¹ na plecach dzichty lnianych chmur w których nios¹ z³oty plusk rannego s³oñca kapi¹cego ¿ywic¹.

(*** [Wiersz ostatni])

o ksiê¿ycu, który brzozie z³otem warkocze moœci³. (Œwierszcze w notesie)

Noc nad „Národním Divadlem” zapali³a z³ocisty lampion ksiê¿yca (Na Moœcie Karola)

„Bezpoœrednioœæ spojrzenia Henryka Jasiczka na nasze otoczenie i ci¹g³e uczestnictwo w duchowym ¿yciu cz³owieka czyni z poety uwa¿nego obserwatora” (A. SIWEK, Dvojzvuk pøemyšlivé souèasnosti, cyt. z rêkopisu). Dlatego Henryk Jasiczek potrafi u czytelnika wywo³aæ takie uczucia, jakie wzbudza w nim za ka¿dym razem wschód s³oñca: od bia³ego przez ¿ó³ty a¿ po czerwony kolor. *** W opisie œwiata kreowanego w poezji Henryka Jasiczka barwy nie pe³ni¹ jedynie funkcji przydawki, ale równie¿ – a mo¿e przede wszystkim – funkcjê substancjaln¹. Z tego powodu bardzo wa¿nym pierwiastkiem podczas analizy nazw barw jest ³¹czenie ich z „kszta³tem”. Tak semantycznie nacechowany „przedmiot” „przetwarza” bowiem i poszerza zdolnoœæ zmys³u wzroku (z umys³u rejestruj¹cego, ikonicznego) o zdolnoœæ wywo³ywania konotacji (w umys³ kreatywny, tworz¹cy dwa obrazy: rejestrowanego koloru i obrazu konotacyjnego). Henryk Jasiczek porusza siê wprawdzie na p³aszczyŸnie kolorów podstawowych (achromatycznych i chromatycznym), ale dziêki ró¿nym po³¹czeniom leksykalnym (nazw kolorów z obiektami), a nastêpnie wskutek ró¿nych zabiegów s³owotwórczych (np. eliptycznoœci, uniwerbizacji czy multiwerbizacji) kreuje œwiat wed³ug w³asnych zasad, œwiat widziany jego oczami. Doskonale to odzwierciadlaj¹ przywo³ane lub kreowane przez poetê znaczenia nazw barw,

190

ANNA POMYKACZOVÁ

bazuj¹ce w poezji Henryka Jasiczka na nastêpuj¹cych prototypach i konotacjach semantycznych: 1. Konotacje barw bia³ej i czarnej: prototyp dnia i nocy, pe³ni i pustki, konotacja z³a, dobra, œmierci, zniszczenia, radoœci. 2. Konotacje barwy zielonej: konotacja (roœlinnoœci) zieleni i ¿ycia, bogactwa, mi³oœci. 3. Konotacje barwy czerwonej: prototyp ognia, krwi (egzemplifikacja kwiatu – roœliny, kobiety, mi³oœci, czerwonego sztandaru). 4. Konotacje barwy ¿ó³tej: prototyp s³oñca, gwiazd (cia³ niebieskich), ognia, jesieni, z³a.

Literatura ARNHEIM R., 1978: Sztuka i percepcja wzrokowa. Warszawa. BERLIN B., KAY P., 1969: Basic Color Terms: Their Universality and Evolution. Berkeley. FORSTNER D. OSB, 1990: Œwiat symboliki chrzeœcijañskiej. Warszawa. GOETHE J.W., 1981: Wybór pism estetycznych. Wybór i oprac. T. NAMOWICZ. Warszawa. GREÑ Z., 2004: Tradycja i wspó³czesnoœæ w jêzykowym i kulturowym obrazie œwiata na Œl¹sku Cieszyñskim. Warszawa. GRZEGORCZYKOWA R., 1975: Funkcje semantyczne i sk³adniowe polskich przys³ówków. Wroc³aw. GRZEGORCZYKOWA R., WASZAKOWA K., red., 2000: Studia z semantyki porównawczej. T. 1–2. Warszawa. TOKARSKI 1995: Semantyka barw we wspó³czesnej polszczyŸnie. Lublin.

The Colours in Poetry of the Thechien Silesia on Examples of Henryk Jasiczek Summary After the very solid analysis I reached, that the very important elements in the analysis of the colours in poetry is to take together the colour and the „figure“. This object has a semantic character. This character can transform the ability of the eyes (mind) to the

Byt ukryty w kolorach (na podstawie wierszy Henryka Jasiczka)

191

conotation. Henryk Jasiczek proceleeded on the surface of the basic (achromatic) and (chromatic) colours. This is perfectly expressed in the basic conotations and prototypes. Individual conotations of colours of Henryk Jasiczek: 1. The conotation of white and black colour: prototype of day and night, the conotation of evil, the conotation of the good, the conotation of death, the conotation of destroy, the conotation of pleasure. 2. The conotation of green colour: the conotation of (plant) verdure and life, the conotation of wealth, the conotation of love. 3. The conotation of red colour: prototype of fire, prototype of blood (examplification of flower (plant), examplification of woman, examplification of love, examplification of red flag). 4. The conotation of yellow colour: prototype of sun, prototype of Stars (celestial objects), prototype of fire, prototype of autumn, prototype of evil.

JÁN SABOL Filozofická fakulta Univerzity P.J. Šafárika, Košice

Pomlèka ako signál rozhrania romantickej a realistickej balady (P.O. Hviezdoslav: Zuzanka Hraškovie)

Ústredný predstavite¾ slovenského básnického realizmu P.O. Hviezdoslav (1849–1921), autor lyrických, epických, ale aj dramatických textov, zásadným spôsobom zasiahol aj do vývinových procesov štruktúrovania slovenského verša, ale aj vytvoril nový typ balady a svojráznym spôsobom rozohral kreovanie lyricko-epického prúdu svojej básnickej výpovede (pozri HVIŠÈ, 1975; tam aj ïalšia lit.), v ktorého pozadí stojí „tichᓠopozícia formových signálov verša a prózy. V štúdii zhàòame základné úvahy o stváròovaní rytmicko-metrickej, suprasegmentálnej (intonaènej) a syntaktickej štruktúrovanosti verša tohto autora na pozadí našich doterajších výskumov (SABOL, 2001a; 2001b), ale zároveò rozvíjame našu myšlienku (SABOL, 2001a: 258, pozn. 1) o pomlèke v 42. verši ako o jemnom signáli rozhrania romantickej a realistickej balady (naznaèenie hranice medzi reálnym a záhrobným svetom). Vo vývine slovenskej poézie sa stretávame s èasomerným veršovým systémom (v období klasicizmu), so sylabickým veršovým systémom (v období baroka a v štúrovskom, romantickom verši), so sylabotónickým veršovým systémom (èiastoène v klasicizme; inak tento veršový systém sa naplno realizuje od hviezdoslavovského obdobia po súèasnos) a s vo¾ným veršom (podrobne SABOL, 1983a: 56–81, 89–97). Vývin jednotlivých veršo-

Pomlèka ako signál rozhrania romantickej a realistickej balady...

193

vých systémov v dejinách slovenskej poézie je kontinuitný (porov. napríklad analýzu dvanásslabièného verša z rozlièných období literárneho vývinu – ŠTRAUS, 1971, resp. nᚠrozbor poézie J. Bottu – 1983b, najmä na s. 153). V súvislosti s návratom k sylabotónickému systému v hviezdoslavovskom období treba pripomenú, že od tohto obdobia „stopová rytmická orientácia ostáva vcelku základom slovenských veršových foriem“ (BAKOŠ, 1968: 255). Básnici hviezdoslavovského obdobia vniesli do slovenskej prozódie „temer výluène a programovo“ (ibid., BAKOŠ, 1968: 175) jamb, teda rytmotvornú jednotku, ktorá je v napätí s prirodzeným rytmom slovenèiny a pociuje sa ako artistný znak zvukovej štruktúry básnického textu (SABOL, 1977: 499–500, 507). Zároveò však rozhodujúce postavenie jambu v slovenskej prozódii ponúka možnos na inovaèné využitie trocheja, teda rytmickej jednotky odrážajúcej prirodzené rytmické vlnenie slovenèiny, v neskorších vývinových štádiách slovenského verša. Ako ukážku na sylabotónickú verzifikáciu realizovanú v tvorbe P.O. Hviezdoslava budeme analyzova jeho báseò Zuzanka Hraškovie (1973). Pri skiciach o sémantickom východisku a o suprasegmentálno-syntaktickej stavbe tejto básne sa opierame aj o výsledky experimentálnej fonetickej analýzy (jej výsledky podrobne interpretujeme v osobitnej štúdii – SABOL, 2001b). Najprv text básne: Zuzanka Hrašku¾èa: púpavka, žubrienka. Ubije mater ju: zaplaèe, postenká, v kútik sa utúliac, metla kde, u dverí; zodvihne z úchytku posúcha úlomèek upadlý materi: zúbky naò vycerí... Zabudne na bitku. Ma však je macocha. „Kdes’ bolo, fagane?“ „Vonku... len... na ceste.“ „A nohy zbabrané po èlenky, preèo, há!?...“ „Troška len – u päty... Jarèek hneï uloví...“ 13 Jêzyki...

194

JÁN SABOL

„Ja tebe! Vlaèeò... na!“ Scupkali buchnáty: heglo až v chúïati. „Joj!... Poviem òaòovi –“ S povykom bežalo k otcovi. V stodole vial nové žitoèko; kúdol hnal na pole – „Òaníèko! Òaò...“ „Èo je? Èo vrieskaš?...“ „Ubila mam’ ma... Tu bô¾, joj i...“ „apla ak – “ „Bacla ver’! V chrbátik, do tyla...!“ „Iste si šantila; èuš!... To sa zahojí.“ Ma však len macocha. „Kdes’ bolo, šklbane?“ „Na dvore...“ „A laby do kolien sfafrané?...“ „Nebite! Jurík nᚠv mláèku ma sotil, ten – Odbehnem k vodièke...“ „Paèrev! Prv však a ja...“ Kam èiahla: ogrgeò – „Rata!... VᚠJurík: preò... Joj – poviem totèièke –“ Frèí k tej. – Konope drvila na cieni. „Totèièka, kde ste?...“ „Hou! – Tys’, kvet môj milený? Sirôtka... Kto ti èo?“ „Bila...“ „Kto? Ma, šak?... Sem – F¾aky až tielkom, ¾aï!... Vlèica macocha!... Otec? Nu, tetrov, viem – Hrom!... Len sa otrasiem, pôjdem jej nakyda!...“ Ma však vždy macocha. „Kdes’ bolo, lagane?“ „Pod stenou iba, hej...“ „A èungy zbrýzgané i vigan?...“ „Zafàklo spod koèa – Jurík, šak? – prez jarok k lavièke...“ „Bodajs’!...“ ho za vlásky z nôh strhla, vliekla tak – Krvièky za ním š¾ak... „Joj!... Poviem – mamièke...“ Fikajúc prihnalo na cmiter. U hrobu pok¾aklo. – Bolestnú zodvihlo žalobu:

Pomlèka ako signál rozhrania romantickej a realistickej balady...

„Mamièko, nespite! Vstaòte! Veï po svite... Chráòte si Zuzièku; macocha... zas ju... až zranila, pozrite! Bo¾ká, špie – dúchnite... Ochlaïte hlavièku – Priviòte! Pohlaïte: skorej mi zacelie – Nedajte bi viac!... No, rušajte z postele! Aj domkov, s vami len... Èi ma už nerada?...“ Však býlím jesenný vetrík len pohýbal; mlk – smrti záhada: kams’v òu tiež zapadá – Zosnulo v trápení. Podveèer, tuliti! ulicha, víchrenie – Strhlo sa, skríklo – brnk! vtáèa jak splašené pod strechu... Ruèajom huèí to popred dom: rev, vresk, jak: brud zas... prút!... „Jaj, umy nožièky!...“ Nahlo sa, èrplo: v tom závrat – èi poklzkom, è¾up!... Vzal ho besný prúd. Zaránky našli ho nad mlynom v úpuste: krylo ho rakytie, jelšiny prehusté. Priniesli, na stole vystreli. – ¼udu zbeh; zvzdychali ženièky – Živôtik vypätý, tvárièkou samý šp¾ah, zmodralý... len ni sneh, tak biele nožièky. „Starý, hej! Jano, spíš?... Jarok zas huèa èu – Musíš ho odrazi! Zajtra už... nezabuï!“ A tma èi mesiac vše – do perín vrytá bár, zaspa len nemôže: do oèú blýska jej tých bielych nožiek pár, do duše dvojný žiar... „Schovaj ich, och, bože...“

(s. 513–515)

13*

195

196

JÁN SABOL

V básni Zuzanka Hraškovie možno sledova na úrovni designátora (fónicko-intonaèná a konštrukèná línia) a designátu (sémantické tematicko-problémové pásmo) zásadné kontrasty odvíjajúce sa od rozloženia suprasegmentov v autorskej reèi a reèi postáv (s opozíciou intonácie verša a vety) a od sémantickoobraznej kreácie „príbehu“ (princíp dobra a zla, „bezmocnosti“ a „moci“ a jeho eticko-estetické vyznenie). Základnými kompoziènými princípmi básne sú baladické navrstvovanie „udalostí“ (ku genologickej interpretácii tejto Hviezdoslavovej básne ako balady „nového typu“ pozri TURÈÁNY, 1963; HVIŠÈ, 1975), trojstupòová gradácia (známa aj z ¾udovej rozprávky), protihra aspektu „dospelých“ a videnia udalostí „cez diea“ s autorovým „komentárom“ k nej. Už v 1. strofe básne sa postupne roztvára tenzívne zakotvenie látkovo-epického štruktúrovania textu. Jej rytmicko-intonaène „modelový“, „pokojný“, konštrukène „opisný“ tón (vo veršoch prízvuk pravidelne pripadá na 1., 4., 7. a 10. slabiku; v každom z nich sa realizujú všetky možné rytmické/tónické vrcholy, subvarianty sa v tejto strofe nevyskytujú; na ostatných slabikách je dominanta neprízvuènosti) je v napätí so sémantickým pásmom textu: s obrazom siroty vzbudzujúcim sympatie v kontradikcii s „naskicovaním“ èinnosti tvrdej, neúprosnej „matere“ (vyk¾uje sa z nej macocha hneï na zaèiatku 2. strofy: Ma však je macocha.), ktorý dáva tuši budúcu zásadnú tenziu v štruktúrovaní „príbehu“. V kompozícii tejto balady možno ïalej pozorova aj náznaky „rozprávkového“ princípu: popri sémantickom predpolí kreácie dobra a zla (zlo je „vnútorne“ potrestané) sa v nej stváròuje aj priestorovo-sociatívno-komunikaèná „triáda“ – Zuzankino h¾adanie útechy a opory pri „naníèkovi“, pri „totèièke“ a nakoniec pri hrobe „mamièky“ (s familiárnym oslovením mamièko, nespite!); kulminaèný bod tejto triády (vrcholiaci obraz zúfalstva a bezmocnosti siroty), v ktorom sa na pozadí detského princípu (naèas) ruší protiklad reálneho a predstavového sveta, je „predzvesou“ budúcej tragédie. Ostrá disharmónia obrazu macochy a jej nevlastnej dcéry sa „retušuje“ v poslednej strofe: „zblíženie“ psychologickej interpretácie skutoènosti dospelým a „detského“ prenášania zodpovednosti za negatívne èiny na veci (v tomto prípade jarok1) je akoby macochiným ospravedlnením za Sémantické pole vody je vôbec najzávažnejšou nonantropokomponémou (k termínu SABOLOVÁ, 2000) tejto baladickej skladby. Širšie gradaèné sujetové väzby tohto motivic1

Pomlèka ako signál rozhrania romantickej a realistickej balady...

197

jej krutos vedúcu k tragédii (porov. prvé dva verše: „Starý, hej! Jano, spíš?... Jarok zas huèa èu – / Musíš ho odrazi! Zajtra už... nezabuï!“). V ïalších veršoch tejto strofy sa tenzia vyplývajúca z „pocitu viny“ a „výèitiek svedomia“ èiastoène uvo¾òuje v eticko-katarznom záchveve vrcholiacom v posledných troch veršoch: do oèú blýska jej tých bielych nožiek pár, / do duše dvojný žiar... / „Schovaj ich, och, bože...“ K „triáde“ Zuzankinho h¾adania opory, záštity, pochopenia, útechy pri „òaníèkovi“, pri „totèièke“ a v kulminaènom kroku – pri hrobe „mamièky“ sa vraciame podrobnejšie (aj na pozadí indície vyjadrenej v názve štúdie). Pri týchto kompozièných „fázach“ P.O. Hviezdoslav funkène a dômyselne využil aj pomlèku, aby jednoznaène signalizoval hranicu medzi reálnym (sažovanie sa na macochu a uchádzanie sa o pomoc pri „òaòovi“ a „totèièke“) a záhrobným svetom (pri hrobe mamièky). Všimnime si príslušné miesta pod¾a autorovho rukopisu analyzovanej básne2 (pozri 3 prílohy): 1) „Joj!... Poviem òaòovi –“ (14. verš); 2) Joj – poviem totèièke –“ (28. verš); 3) „Joj!... Poviem – mamièke...“ (42. verš; ako vidie, tieto kompozièné dominanty Hviezdoslav umiestnil s „matematickou“ presnosou). Kým v prvom a druhom kroku pomlèky rámcujú syntaktickú štruktúru reflexu vzrušených mikrotextových výpovedí v exponovanej citovej situácii (naznaèujúc ich segmentovanie expresívnymi pauzami) a viažu predikát s predmetom bez prerušenia (Zuzanka sa utieka k reálnym osobám), v treom kroku – tu už je vysielanie „komunikátu“ záhrobnej sfére – sa medzi predikát a predmet umiestòuje pomlèka (jazykovokomunikaène ide o „dôrazné naznaèenie“, že nasleduje „nieèo neoèakávané, prekvapujúce, mimoriadne“ – porov. Pravidlá slovenského pravopisu, 1998, s. 102). kého prvku sa na kvantitatívno-kvalitatívnom „konotaènom“ pozadí ohlášajú v týchto segmentoch textu: zaplaèe (2. verš), nohy zbabrané po èlenky (9–10), Jarèek (11), laby do kolien sfafrané? (23), v mláèku (24), k vodièke (25), èungy zbrýzgané i vigan? (37– 38), Zafàklo spod koèa (38), prez jarok (39), Krvièky za ním š¾ak (41), Fikajúc (43), ulicha (57), Ruèajom huèí (59), brud (60), umy nožièky! (61), èrplo (61), è¾up! (63), besný prúd (63), nad mlynom v úpuste (64), sneh (69), Jarok zas huèa èu (71), Musíš ho odrazi! (72). 2 Rukopis P.O. Hviezdoslava Zuzanka Hraškovie je uložený v Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine pod signatúrou 70 G 9.

198

JÁN SABOL

Hviezdoslav ako realistický autor aj takýmto spôsobom – na úrovni grafického signálu – naznaèil zásadné hranice medzi reálnym a záhrobným svetom (tento protiklad sa nerealizuje, a to na rozdiel od romantickej balady, v ktorej „kontakt so záhrobným svetom prináša nový kontrast, vyúsujúci do osudového záveru“ – HVIŠÈ, 1975: 172). Aj uvedený zdanlivý detail zapadá do zistenia, že tento básnik vytvoril nový typ balady (TURÈÁNY, 1963: 195) spoèívajúcej vo vývinovej premene, transformácii pôvodnej balady „z polôh romantickej poetiky do polôh poetiky realistickej“ (HVIŠÈ, 1975: 161). Vertikálne rozloženie prízvuèných slabík je v celej básni Zuzanka Hraškovie nasledujúce (pozri aj graf): I 93,5%

II 19,5%

III 9,1%

IV 97,4%

V 6,5%

VI 20,8%

VII 50,7%

VIII 14,3%

IX 3,9%

X 57,1%

XI 1,3%

XII 14,3%

Rytmické varianty a subvarianty v tejto skladbe sú dôsledkom charakteristickej Hviezdoslavovej syntaxe s množstvom variabilných výpovedných prvkov s príznakovým využívaním suprasegmentálnych javov (na viacerých miestach prerastajúcich do fónických gest); uplatòujú sa predovšetkým – na rozdiel od „opisných“ pasáží s vyrovnaným daktylským rytmom – najmä v dialogických úsekoch básne so silným expresívnym zafarbením a na zvýšenie dramatickosti textu. Porov. príklady: Fikajúc prihnalo na cmiter. U hrobu – typ I, II, III, IV; pok¾aklo. – Bolestnú zodvihlo žalobu: – typ I, II, III, IV („presný“ daktyl aj na úrovni rytmickej realizácie); Sirôtka... „Kto ti èo?“ „Bila...“ „Kto? Ma, šak?... Sem – subvariant I, II, III6, IV7, V9, VI10,VII11,VIII12; rev, vresk, jak: brud zas... prút!... – subvariant I, II2, III3, IV4, V6; „Starý, hej! Jano, spíš?... Jarok zas huèa èu – subvariant I, II3, III4, IV6, V7, VI9, VII10, VIII12. Pritlmovanie dominanty prízvuènosti na 7. a 10. slabike vyplýva z používania 6-slabièného verša (v tejto básni P.O. Hviezdoslav realizuje 7-veršovú strofu s kombináciami 12-slabièného a 6-slabièného verša s rozložením 12, 12, 12, 6, 12, 6, 6; k strofickej štruktúre básní P.O. Hviezdoslava porov. najmä ŠTRAUS, 1995).

199

Pomlèka ako signál rozhrania romantickej a realistickej balady... [%] 100 80 60 40 20 0 1.

2.

3.

4.

5.

6.

7.

8.

9.

10.

11.

12.

slabika

Graf. 1. Vertikálne rozloženie prízvuèných slabík v básni P.O. Hviezdoslova Zuzanka Hraškovie

Realizácia suprasegmentálnych javov (predovšetkým s gramatizujúcou funkciou – ide o pauzu, dôraz a melódiu) osciluje v tejto básni medzi tlakom intonácie verša (s tendenciou k monotónnosti hlasového registra smerujúcej k semiotickému „po¾u“ hudby) v pásmach autorskej reèi a tlakom intonácie vety (s realizovaním suprasegmentov pod¾a princípu nemonotónnosti, variability, vyjadrujúcim fónicko-semiotický princíp reèi) v pásme reèi postáv (alúzia na hovorové komunikaèné prostredie). Ide tu zároveò o jednu z fónicko-syntaktických dominánt verša ako lyrického fenoménu a prózy ako artefaktu epickej proveniencie; porov. k tomu konštatovanie F. MIKA (1985: 25): „Pri veršovej intonácii máme... do èinenia s istým tvarovým úsilím, ktorým sa prekonáva pragmatický tvar vetnej intonácie“. Tendencia k monotónnosti, k prevahe intonácie verša nad intonáciou vety v „opisných“, autorských segmentoch textu je vyjadrením pokojného epického tónu aj lyrizujúceho pátosu a môže konotova „stálos, trvalos toho, o èom text hovorí“ (MIKO, 1985: 36 – pri charakteristike držania tónu v jednej línii v recitatíve, ku ktorému sa veršová intonácia svojou tendenciou k monotónnosti približuje). Uvedené dve fónicko-intonaèné línie majú svoj odlesk aj v syntaxi verša a prózy. Tohto faktu si bol vedomý aj sám P.O. Hviezdoslav. O. ÈEPAN (1962) v tejto súvislosti pripomína úryvok z Hviezdoslavovho listu, ktorý

200

JÁN SABOL

sprevádzal rukopis básnikovho prekladu Hamleta, redaktorovi Škultétymu (20. februára 1903): „V tomto akte je i kus prózy, preèo, prosím a, ešte pred oddaním tlaèi preèítaj ju a chybil-li som kde v slovoslede (akých miest nájde sa iste hodne), d¾a možnosti oprav ho láskave. Veèite mi huèia verše v hlave, preto mimovo¾ne h¾adám akosi rytmus i v próze“. Možno súhlasi s O. Èepanom, že básnikovi „je zrejmé, že vetnú skladbu prózy riadi nieèo iné ako básnický rytmus, ktorý je základným konštruktívnym prvkom veršovej reèi“ (s. 7). Fónicko-intonaèná a syntaktická „dvojdomos“ básnika, „epizácia“ lyrického gesta a „lyrizácia“ epiky vyúsujú v jeho tvorbe do prevahy epických druhov (o Hviezdoslavovej ceste k „epickej dominante básnického výrazu“ porov. aj HVIŠÈ, 1975: 159–162, 180, pozn. 1), prièom v pozadí stoja charakteristiky jeho verša (veršové presahy, v ktorých prevažuje veta nad veršom, priama reè a ïalšie èrty hovorovosti) stimulované aj „rozkvetom“ kukuèínovskej novely (BAKOŠ, 1968: 183). Životaschopnos verša hviezdoslavovskej proveniencie sa najviac potvrdzuje faktom, že tento typ veršovej výstavby je dominantným rytmicko-intonaèným systémom v slovenskej poézii do dnešných èias. Ak pri „výmene“ jednotlivých umeleckých prúdov badáme inovácie v jednom z dvoch základných rytmotvorných èinite¾ov veršovej štruktúry – a) dominantné využívanie prvkov fonológie slova, alebo prvkov fonológie vety; b) zhoda, alebo nezhoda medzi intonáciou vety a intonáciou verša – porov. SABOL, 2001a: 246–247), v poézii P.O. Hviezdoslava sa – na pozadí predchádzajúceho rytmicko-intonaèného kánonu romantickej poézie – negujú obidva základné rytmotvorné èinitele verša. Realizovaním nezhody medzi intonáciou vety a intonáciou verša (ako dôsledku „epizácie“, „prozaizácie“ jeho veršovej výpovede) sa tento „model“ rytmicko-fónickej stavby básnického textu zároveò stáva génom stimulujúcim kontinuitný pohyb k najvýraznejšiemu typu vo¾ného verša v neskorších vývinových štádiách slovenskej poézie. Svoju štúdiu sme nazvali metonymicky (pars pro toto): pomlèka je totiž ako grafický prvok (iba) jeden zo signálov rozhrania romantickej a realistickej balady v Hviezdoslavovej básni Zuzanka Hraškovie. V úvahe sme sa zároveò usilovali použitie tohto interpunkèného znamienka napo-

Pomlèka ako signál rozhrania romantickej a realistickej balady...

201

ji na širšie fónicko-sémantické a kompozièné kontexty tejto veršovanej skladby, prièom sa nám potvrdilo, že v umeleckom texte musí by funkèný, štruktúrovaný aj (zdanlivo) okrajovejší prvok.

Literatúra BAKOŠ M., 1968: Vývin slovenského verša od školy Štúrovej. 4. vyd. Bratislava. ÈEPAN O., 1962: Poézia a próza. In: ÈEPAN O., red.: Otázky prózy. („Litteraria“ 5). Bratislava, s. 7–28. Hviezdoslav II. (Zlatý fond slovenskej literatúry). Bratislava 1973. HVIŠÈ J., 1975: Genologická interpretácia Hviezdoslavovej balady Zuzanka Hraškovie. V: PETRAŠKO ¼., red.: P.O. Hviezdoslav. Text a kontext. Dolný Kubín–Nitra, s. 159– 181. MIKO F., 1985: Verš v recepcii poézie. Nitra, s. 7–49. Pravidlá slovenského pravopisu. 2., doplnené a prepracované vyd. Bratislava–Veda 1998. SABOL J., 1977: Prozodický systém slovenèiny a slovenský verš. V: MISTRÍK J., red.: „Studia Academica Slovaca“ 6. Prednášky XIII. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Bratislava, s. 491–515. SABOL J., 1983a: Teória literatúry. Základy slovenskej verzológie. Košice. SABOL J., 1983b: Verš Jána Bottu. V: BOLFÍK J., red.: Ján Botto. Život a dielo. Materiály z vedeckej konferencie „Ján Botto – život a dielo“ v dòoch 11. a 12. mája 1979 v Levoèi. Rimavská Sobota, s. 141–171. SABOL J., 2001a: Hviezdoslavovský verš vo vývine slovenskej poézie. V: MLACEK J., red.: „Studia Academica Slovaca“ 30. Prednášky XXXVII. letnej školy slovenského jazyka a kultúry. Bratislava, s. 242–259. SABOL J., 2001b: K problematike suprasegmentálno-syntaktickej stavby Hviezdoslavovho verša. V: PAPIERZ M., red.: Slovakistika v Po¾sku. Zborník materiálov z 2. slovakistickej konferencie. S³owacystyka w Polsce. Materia³y z II konferencji s³owacystycznej. Kraków, s. 15–37. SABOLOVÁ O., 2000: Z terminologických otázok výskumu kompozície umeleckej prózy. V: BUZÁSSYOVÁ K., red.: Èlovek a jeho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na poèes profesora Jána Horeckého. Bratislava, s. 500–503. ŠTRAUS F., 1971: Dvanásslabièný verš staršej slovenskej poézie. V: ÈEPAN O., red.: Literárny barok. („Litteraria“ 13). Bratislava, s. 232–262. ŠTRAUS F., 1995: Strofa a metrum v poézii P.O. Hviezdoslava. Bratislava, s. 125. TURÈÁNY V., 1963: Hviezdoslavova kratšia epika. In: ÈEPAN O., red.: Literatúra a jazyk. („Litteraria“ 6). Bratislava, s. 193–251.

202

JÁN SABOL

Hyphen as a Signal of Bordering Line between the Romantic and the Realistic Ballad (P.O. Hviezdoslav: Zuzanka Hraškovie) Summary On the basis of detailed analysis of the expressive and semantic structuring of Hviezdoslav’s poem Zuzanka Hraškovie, the present author confirms that the poet created a new type of ballad, when compared to the Romantics. Hyphed is one of the tools Hviezdoslav employs for distinguishing between Romantic and realistic ballads to indicate principal bordering lines between the realistic world and the world beyond this one. Employment of the above punctuation is connected in this paper to broader phonicsemantic and compositional context of the examined composition in verse, whereas it has been confirmed that there has to exist in a literary text a functional, well structured and (seemingly) marginal element.

JAROMÍRA ŠINDELÁØOVÁ Pedagogická fakulta, Univerzita Jana Evangelisty Purkynì v Ústí nad Labem

Specifika èeštiny jako jazyka západoslovanského

Existují rùzná hlediska, podle nichž lze jazyky tøídit do rùzných skupin. Již v 19. století bylo zjištìno, že mnohé jazyky se vyvinuly ze spoleèného prajazyka a jejich rozdílnost byla zpùsobena odlišnými jazykovými zmìnami, ke kterým v nich docházelo bìhem jejich vývoje. Srovnávací a historický výzkum dospìl ke genealogické èi genetické klasifikaci jazykù podle pøíbuznosti, a tak byly jednotlivé jazyky svìta rozdìleny do tzv. rodin. Zatímco u nìkterých rodin byla skuteènì pøíbuznost jazykù prokázána, u jiných muselo být genetické hledisko nahrazeno hlediskem geografickým. Nìkolik jazykù bylo dokonce pro nedostatek dùkazù o pøíbuznosti s jinými rodinami zaøazeno do samostatných skupin jako tzv. izoláty. Nejvìtší pozornost byla vìnována jazykùm indoevropským, u kterých bylo bezpeènì prokázáno, že jsou pøíbuzné, nebo se vyvinuly ze spoleèného tzv. indoevropského prajazyka1. V rámci indoevropských jazykù se rozlišuje i skupina jazykù slovanských2, jež se dále diferencovaly na 1 Jejich rozdìlení do dvanácti podskupin (viz. ÈERNÝ, 1998: 54]) však nemusí být definitivní, protože nelze v budoucnosti vylouèit další drobné úpravy v rámci jednotlivých podskupin. 2 Ty se spoleènì s jazyky baltskými nejdøíve oddìlily od ostatních a teprve bìhem svého dalšího vývoje se od sebe odlišily. Proto se nìkdy hovoøí o skupinì jazykù balto-slovanských.

204

JAROMÍRA ŠINDELÁØOVÁ

západní, kam patøí i èeština, jižní a východní3. Ani tento proces však není uzavøen, nebo jednotlivé konkrétní jazyky se zpravidla ještì dále diferencují4. Další výzkum však naznaèil, že tuto klasifikaci jazykù nelze považovat za koneènou, o èemž svìdèí napø. i vznik tzv. nostratické teorie v šedesátých letech minulého století, jejímž cílem bylo porovnávat rekonstruované prajazyky a hledat nové paralely ve slovníku i gramatice, které by prokázaly pøíbuznost prajazykù a ukázaly na spoleèný praprajazyk. Souèasný vývoj však jasnì ukazuje, že teorie zabývající se rekonstrukcemi a porovnáváním prajazykù, jimiž se mluvilo v dobách dávno minulých, dnes postupnì ztrácí na svém významu. Jinou možnost klasifikace jazykù poskytuje typologie, která pracuje s nìkolika typy jazykù. Jde o tzv. strukturní typologii, jež tøídí jazyky pouze na základì typù jejich gramatiky a je založena na pøítomnosti, resp. nepøítomnosti vybraných morfologických rysù5. „Jazyky i velmi blízce pøíbuzné a sousední mohou náležet k rozdílným typùm a naopak k jednomu a témuž typu èasto patøí jazyky velmi vzdálené v prostoru, u nichž nemùže pøicházet v úvahu žádný kontakt a patrnì ani žádná pøíbuznost.“ (ÈERNÝ, 1998: 59). Základem této klasifikace je dìlení jazykù podle toho, zda používají afixy6, èi nikoliv. Pokud slova mají nemìnné koøeny, nová pojmenování se tvoøí pouze jejich skládáním a gramatické vztahy se vyjadøují buï slovosledem, nebo využitím jiných prostøedkù (napø. pomoci rozdílné intonace), pak se tento typ jazyka oznaèuje jako amorfní èi izolaèní. Vìtšina 3 Západní skupinu tvoøily: jazyky lužické (hornolužická srbština, dolnolužická srbština), lechické (polština, polabština, kašubština, severní slovinština), èeština a slovenština; jižní skupinu: jazyky jihozápadní (slovinština, srbochorvátština), jihovýchodní (makedonština, bulharština); východní: ruština, bìloruština a ukrajinština. 4 Napø. souèasný èeský jazyk se z hlediska sociolingvistického, psycholingvistického a geografického dále diferencuje na vzájemnì odlišné útvary jako spisovný jazyk, obecná èeština, dialekty, profesionalismy, slangismy, argotismy atd. 5 Ve skuteènosti však neexistuje jazyk, v nìmž by se projevovaly výhradnì znaky jednoho typu. Nìkteré jazyky lze jen velmi obtížnì pøiøadit k jednomu jazykovému typu, nebo vykazují znaky více skupin (napø. nìmèina). 6 Máme na mysli afixy v širším slova smyslu, jež zahrnují nejen slovotvorné afixy (prefixy a sufixy), ale i gramatické koncovky.

Specifika èeštiny jako jazyka západoslovanského

205

jazykù však vyjadøuje gramatické kategorie za pomoci afixù (v širším slova smyslu7) a tvoøí tak typ flexivní (napø. èeština, ale i další slovanské jazyky jako napø. slovenština, ukrajinština, ruština, bìloruština). V èeské obecné lingvistice je tato typologie využívána nejèastìji. K izolaènímu typu patøí napø. angliètina, francouzština, rumunština, vietnamština, èínština; k aglutinaèním jazykùm øadíme napø. maïarštinu, finštinu, tureètinu, japonštinu, mongolštinu. Polysyntetický typ pøedstavuje napø. nìmèina a èásteènì èínština. Pro flexivní jazyky je typické, že gramatické významy hromadí v koncovce, napø. v adjektivu mladý se koncovkou -ý vyjadøuje pád (první), èíslo (jednotné) i rod (mužský); podobnì ve slovese dìlají se koncovkou -í vyjadøuje osoba (tøetí), èíslo (množné), èas (pøítomný), zpùsob (oznamovací), slovesný rod (èinný). Nominativ funguje jako pád podmìtu (Bratr pøišel), pøívlastku (Restaurace Formanka) a doplòku (Otec pracuje jako øidiè). Pøivlastòování se vyjadøuje zvláštními slovy (mùj, náš, ale v nìkterých jazycích také svùj), existuje vyšší poèet skloòovacích paradigmat (je rozdíl ve skloòování substantiv a adjektiv) a více èasovacích typù (nìkolik slovesných tøíd). Znakem sloves je tematický vokál (napø. dìl-á-m, konè-í-m). Mnohdy se projevuje shoda v pøísudku (Muži pracovali. Ženy zpívaly. Mláïata skákala), shoda v pøívlastku, a to i v èíslovkách (Jeden chlapec odešel. x Ètyøi chlapci odešli). Shoda umožòuje relativnì volný slovosled ve vìtì, v syntaxi jsou èasté vìty vedlejší, ménì obvyklé jsou polovìtné konstrukce. Nìkdy se rozlišuje ještì jazykový typ introflektivní, který se vyznaèuje pøedevším zmìnami koøenné samohlásky pøi tvoøení slovních tvarù. V nìmèinì je to napø. tzv. umlaut, srov. sg.  der Bruder (bratr) – pl. die Brüder (bratøi), podobnì v arabštinì kitab (kniha) – kutub (knihy). Døívìjší úvahy nìkterých lingvistù se vedly o tom, že vývoj od jazykù amorfních pøes aglutinaèní k flexivním syntetickým až k analytickým mùže vést až k úplné dokonalosti urèitého jazyka. Dokonalost jazyka se však v souèasnosti posuzuje podle toho, zda jsou jeho prostøednictvím v dostateèné míøe uspokojeny komunikaèní potøeby daného jazykového spoleèenství. 7

Viz. pozn. 6 pod èarou.

206

JAROMÍRA ŠINDELÁØOVÁ

Typologická klasifikace má nejen velký význam po stránce teoretické, nebo odhaluje rozdíly mezi jednotlivými jazyky ve stavbì slov a v oznaèování slovotvorných i gramatických kategorií, ale má i znaèný praktický význam pøi výuce cizího jazyka, nebo mùže ukázat zásadní odlišnosti od jazyka mateøského, a tak napomoci cizinci lépe uspìt v co nejširším poètu komunikaèních rolí a situací, do kterých se dnes cizinec v dùsledku nedávných geopolitických zmìn dostává stále èastìji. V duchu probíhající evropské integrace se problematika adaptace cizincù do majoritní spoleènosti stává v souvislosti s obecným trendem nárùstu migrace otázkou celospoleèenskou. Mùžeme mluvit o tom, že svìt se v souèasnosti nachází v multikulturní situaci, což je stav èi probíhající proces, jenž ovlivòuje každodenní život jedince a klade nové požadavky na politické a sociální strategie. Rozvoj vzájemné spolupráce mezi státy a národy je bezprostøednì závislý na kvalitní jazykové pøípravì jejich obyvatel, a to v oblasti jazykù mateøských i cizích. Cílem spoleèné Evropy není smìøovat „k jazykové uniformitì, nýbrž zjednodušit vzájemnou komunikaci mezi Evropany navzájem a také mezi Evropany a Neevropany“ (HÁDKOVÁ, 2006: 379). „S využitím referenèních popisù a uèebnic vytvoøených na jejich základì pak lze pøivést konkrétního cizince (s konkrétní vstupní pøedpokladovou bází8) k urèité novì definovatelné a strukturované komunikaèní kompetenci“ (HÁDKOVÁ, 2006: 167). Zpracované referenèní popisy zároveò vytváøejí možnost standardizovat úroveò znalostí tzv. malých jazykù (jako je napø. èeština) s jazyky velkými (jako je napø. angliètina a francouzština), a tak zvyšovat povìdomí o jazykové rozmanitosti evropských státù v rámci jejich integrace. Krátce po vzniku referenèních popisù pro èeštinu jako cizího jazyka se pozornost v naší republice soustøedila na vypracování zkoušek pro popsané úrovnì. V souèasné dobì se již pøedbìžnì testují rùzné varianty pro úrovnì A1, A2, B1 a B2. Pøi osvojování si èeštiny jako jazyka cizího je tøeba vìnovat zvláštní pozornost oblasti foneticko-fonologické. Základní problém netkví v obtížné výslovnosti nìkterých èeských hlásek (napø. typicky èeské souhlásky ø), 8

Pøedpokladová báze, srov. (NEBESKÁ, 1996).

Specifika èeštiny jako jazyka západoslovanského

207

ale pøedevším v neuvìdomovaném a pøitom silném vlivu foneticko-fonologického systému mateøského jazyka cizince. K tomu dochází jak u Slovanù, tak u cizincù s jiným mateøským jazykem. Tento vliv pùsobí jednak na recepci, jednak na produkci, a to nejen èeských hlásek a hláskových skupin, ale celkového zvukového utváøení èeské vìty a textu9. Tak napø. cizinci ze zemí bývalého Sovìtského svazu, kteøí si dobøe osvojili ruštinu, i když jejich mateøštinou je jazyk jiný (napø. i neslovanský), pøenášejí do èeštiny stejné „zvukové zatížení“ pøedevším na jevy výslovnostní (ale také gramatické) obdobnì jako ti, jejichž mateøštinou je ruský jazyk. Typickými èeskými zvukovými kvalitami je napø. stabilní místo hlavního slovního pøízvuku na první slabice taktu a vedlejší pøízvuk obvykle na lichých slabikách taktu. V èeštinì je jen málo nepøízvuèných slov. Plná a stabilní je realizace vokalické kvality ve všech pozicích slova, popø. slovních spojeních (tj. nedochází k jejich redukci v závislosti na jejich pozici ve slovì nebo vìtì), odlišení krátkých a dlouhých samohlásek nezávisí na ostatních zvukových faktorech, napøíklad na umístìní pøízvuku (jak je tomu napø. v ruštinì, ukrajinštinì a dalších jazycích). V èeštinì se rozlišují samohlásky krátké (a, e, i, o, u) a dlouhé (á, é, í, ó, ú, ù), dvojhlásky ou, au, eu, (mouka, auto, pneumatikat), což èiní mnohým cizincùm také potíže. Souhlásky jsou: párové znìlé (p, t, , k, ch, s, š, f, c, è), neznìlé (b, d, ï, g, h, z, ž, v, dž), znìlé è (léèba), znìlé c (leckdo) a nepárové znìlé (m, n, ò, j, l, r, ø). Slabiky di, ti, ni se vyslovují ve slovech pøejatých tvrdì (diktát, matematika, Nikola), pøevažuje regresivní spodoba znìlosti párových souhlásek (prosba, povídka, pøed koncertem), zatímco progresivní spodoba je zastoupena mnohem ménì. Ke spodobì znìlosti dochází i v pøípadì spojení párové souhlásky se souhláskou ø (lékaøka, bøicho). Pro èeštinu je typická neutralizace znìlosti na konci slova pøed pauzou, ztráta znìlosti pøed rázem (v´ oknu vyslovujeme f oknu s rázem pøed samohláskou). Nìkteré souhláskové skupiny, napø. t, dï se ve výslovnosti nezjednodušují (odpuste, pøedtisk, oddíl), jiné ano, napø. ct a dc ve slovech ctnost, dcera, srdce; také ve tvaru nom. pl. adjektiv rodu mužskéNìkteøí lingvisté hovoøí o tom, že každý jazyk má svùj „sound“ (jakousi svou hudbu, zvuk, melodii v širokém slova smyslu). 9

208

JAROMÍRA ŠINDELÁØOVÁ

ho životného se pøipouští zjednodušená výslovnost – francouzští, pražští apod. Zdvojené souhlásky se ve vìtšinì pøípadù vyslovují jako jedna – denní, mìkký, pùllitr; v pøípadì, že jsou nezbytné pro rozlišení významu, k zjednodušení nedochází (napø. raci – racci, oddaný – odaný apod.). V èeském jazyce je tøeba rozlišovat tøi základní typy vìtné melodie (klesavá, stoupavá a stoupavì klesavá). K dobøe rozeznatelným znakùm ve výslovnosti cizincù patøí napø.: redukce kvality samohlásek v nepøízvuèné slabice, krácení dlouhé samohlásky v nepøízvuèné slabice, prodlužování krátké samohlásky v slabice pøízvuèné, nedodržování labializace (zaokrouhlené výslovnosti). Èasté jsou zmìny v kvalitì vokálu vlivem sousedního konsonantu, kdy u cizincù dochází k nežádoucímu mìkèení (palatalizaci) apod. Projevuje se také neortoepická výslovnost hlásky l (mìkké, tvrdé), nedostateèné odlišení alveolárních a palatálních závìrových souhlásek pøed i-í, které mùže zpùsobit neporozumìní (hodný – hodní vyslovují cizinci shodnì). Ve výslovnosti Neslovanù se setkáváme s aspirovanou výslovností nìkterých konsonantù (p, k, t), kterou èeština nemá, nebo s tìžkostmi pøi vyslovování palatál (ï, , ò). Nìkterým cizincùm (napø. Japoncùm, Èíòanùm) mùže èinit potíže rozlišování nìkterých hlásek (r-l), (o-u) a  rozlišování znìlostního páru p-b (pít-bít). Cizinci, kteøí ovládají angliètinu, ètou vlivem interference psané ch jako š, popø. è, místo c je slyšet k, u ètou jako a, samohlásku a jako ei apod. Napø. Poláci mají vlivem své mateøštiny problémy s rozlišováním výslovnosti ch a h (h vyslovují jako ch). Hláska h v urèitých pozicích však èiní potíže i Nìmcùm, bývá velmi èasto vyslovovaná s pøídechem k ch. Skupiny di, ti, ni dìlají ve výslovnosti potíže nejen napø. Bulharùm, ale i Nìmcùm. Rusové je vyslovují na rozdíl od èeštiny jako ï+i, +i, ò+i i ve slovech pøejatých. Realizace dlouhých nepøízvuèných slabik a krátkých pøízvuèných slabik je dlouhodobìjším problémem zejména východních Slovanù a také tìch neruských národù, pro nìž je ruština dodnes jedním z oficiálních jazykù. U Rusù, Ukrajincù a Bìlorusù se setkáváme také s výslovností o jako a (voda, potom). Mnozí cizinci mají potíže se zvládnutím znìlostní asimilace když, vèela, kresba [gdiš fèela krezba], která v nìkterých jazycích neexistuje, nebo

Specifika èeštiny jako jazyka západoslovanského

209

jen zèásti, popø. podléhá jiným zákonitostem. Èasté jsou také obtíže s výslovností rázu ve spojeních v oknì [f?okòe], z Evropy [s?evropi] za souèasné neutralizace znìlosti souhlásky pøed slovem zaèínajícím samohláskou. Pro Japonce, Korejce, Vietnamce i Èíòany je obtížné identifikovat a následnì vyslovovat zavøené slabiky (napø. ve slovech jako je místnost, prazdroj), nebo si je „otevírají“ nepatøièným vkládáním rùzných vokálù, nìkdy skupiny zjednodušují a nìkteré konsonanty vynechávají. Pro Èíòany a Vietnamce je rovnìž složité realizovat melodii èeské vìty v rámci pøízvukových taktù a promluvových úsekù a „nezpívat“ pod vlivem své mateøštiny v dlouhých slabikách. Nìkdy bývají porušovány zvukové a rytmické aspekty èeského slovosledu, zejména nerespektováním pøíklonných tvarù pomocného slovesa ve složených tvarech slovesných (já mohla bych), a to chybným øazením pøíklonek ve vìtì. Pøi výuce gramatiky èeského jazyka je nutné u cizincù brát v úvahu, zda byl jejich mateøským jazykem (nebo vyuèovacím jazykem na zahranièní škole) jazyk flexivní, èi zda jde o cizince, kteøí nemají žádnou pøedstavu o tom, že se v èeštinì nìkterá slova ohýbají (skloòují a èasují, a to za pomoci k tomu urèených morfémù). Mluvnické uèivo pøedstavuje velmi rozsáhlou a rùznorodou složku ve výuce èeštiny jako cizího jazyka. Èasto se u cizincù setkáváme s preferencí bìžnì mluveného jazyka. Je to celkem pochopitelné, protože v kontaktu s èeskými spoluobèany se s jiným útvarem národního jazyka vìtšinou nesetkávají: nové rukavice – nový rukavice, s tìma novýma rukavicema. Spisovné tvary, s kterými se cizinec setkává pøi výuce èeského jazyka, jsou pro nìj dalším úkolem v osvojování si již tak bohatého èeského tvarosloví. Rozlišování spisovnosti a nespisovnosti dìlá znaèné potíže všem, kteøí k soustavnému studiu èeštiny pøistupují až po urèité dobì pobytu v èeském prostøedí, tj., že v urèitých bìžných komunikaèních situacích se sice dokážou již domluvit, ale v jiných komunikaèních situacích pùsobí jejich užití nespisovné èeštiny nevhodnì. Rozlišování mluvnického rodu jmen se také neobejde bez potíží. Pro správné pøiøazení jmen k rodu je vhodné zaèít substantivy, jejichž za14 Jêzyki...

210

JAROMÍRA ŠINDELÁØOVÁ

konèení na -o, -í ukazuje na neutra, zakonèení -a na feminina a souhláska oznaèující osoby na maskulina životná a neosoby na maskulina neživotná. V dùsledku existence èlenù v nìkterých jazycích užívají cizinci i v èeštinì pøed jménem nadbyteènì ukazovacích zájmen. Ve fázi osvojování slovní zásoby a poznávání èeského deklinaèního systému (tedy nikoli pøi tvoøení vìt) bývá však užívání ukazovacích zájmen dobrou pomùckou. Fakt, že èeština nepotøebuje nutnì vyjádøit mluvnickou osobu osobním zájmenem (Jsem doma), ale že tak èiní jen za urèitých okolností, si cizinci málokdy vèas uvìdomují, a proto si musejí dávat pozor na to, aby se v jejich vìtách osobní zájmena objevovala v souladu s èeskou normou. Potíže mùže èinit užívání zvratného se, si jako souèásti slovesných tvarù èinných (chlubit se, smát se) i trpných (hovoøilo se, zkoušelo se) i ve funkci konkrétního vìtného èlenu (umyla se, vyprala si). Správné užití zvratného zájmena pøivlastòovacího svùj dìlá potíže nejen cizincùm, ale mnohdy i rodilým mluvèím. Rovnìž problematice skloòování èíslovek ve spojení s poèítaným pøedmìtem je tøeba vìnovat zvýšenou pozornost (jeden pán, dva páni, pìt pánù, jeden tisíc korun, dva tisíce korun, pìt tisíc korun) a opravovat vìty napø. typu Koupím ètyøi rohlík. ale i vìty typu Pìt studenti pøišli. Problémem u nerodilých mluvèích mùže být i užívání pomocného slovesa být, a to zejména u tìch, kteøí znají dobøe ruštinu, protože vynechávají jsem, jsi ve tvarech èasu minulého a výsledkem je já psala, ty psal (v èeštinì jde o pøíznakovou variantu v 1. os. sg. – Já to tušila), nebo si upravují pomocné tvary bych, bys atd. ve tvarech kondicionálových, a proto øíkají my psali by místo psali bychom. Srbové a Chorvati zase užívají pomocné sloveso být v minulém èase i ve 3. osobì: On je byl v Zágrebu. Oni jsou byli zpívali. Cizincùm, kteøí se nikdy nesetkali s flexivním jazykem, je na poèátku výuky velmi obtížné objasòovat obecné gramatické významy, jež èeština vyjadøuje ohýbanými tvary jmen a sloves, napø. systémem pádù a jejich funkcemi, rozlišováním živosti v reálné skuteènosti a životnosti jen u mužského rodu, systémem slovesných èasù a zpùsobù, fungováním slovesného rodu, vidu dokonavého a nedokonavého u sloves, adjektiv a jmen atd. Proto je nezbytné, aby cizinec pochopil, že slova ve vìtì se na svém

Specifika èeštiny jako jazyka západoslovanského

211

konci (koncovky) mìní, že nìkterá slova se buï jen skloòují, jiná zase jen èasují, tj. že mìní své koncovky buï podle pádù a èísla, nebo podle osoby, èísla, mluvnického rodu apod., že tato zmìna souvisí s funkcí slov ve vìtì (napø. že 1.pád. vyjadøuje, kdo píše, sedí atd., že mìnící se tvar souvisí s funkcí slova ve vìtì, ale nemìní slovní význam). Neslované velmi špatnì chápou vidové rozdíly sloves a od nich odvozená dìjová adjektiva a substantiva. K tomu je tøeba uvedení do èeského odvozování pomocí pøedpon a pøípon. Tyto rozdíly je proto tøeba poznávat v konkrétních vìtách a v rùzných mluvnických èasech, aby nebyla slovesná dokonavost spojována s dìjem, který už pominul (napsal jsem – napíšu; psal jsem – píšu – budu psát). Pro Neslovany jsou charakteristické problémy související zejména s typem mateøského jazyka. Napø. v angliètinì a vietnamštinì se forma jmen podle pádu nemìní, vztahy slov ve vìtì se vyjadøují slovosledem, pøedložkami a adverbii. Proto není nic pøekvapivého, jestliže obsah vìty Matka ète knihu vyjádøí cizinec takto: Matka èíst kniha. Cizinec by si mìl utvoøit urèitý obraz o základních vlastnostech èeského jazykového systému a o shodách, resp. rozdílech mezi jeho mateøštinou a èeštinou postupnì, na pøíkladech velmi jednoduchých komunikaèních situací a vìt. I zprostøedkující jazyk, tedy znalost komunikaèního kódu spoleèného cizinci a jeho uèiteli (mateøský jazyk cizince10, popø. svìtový jazyk, který dobøe ovládá), mùže podstatnì urychlit poèáteèní komunikaci s cizincem a jeho pøechod na komunikaci v èeštinì. Metoda pøímá se jeví pro zaèáteèníky jako pøíliš zdlouhavá a lze ji uplatnit až u pokroèilejších žákù a studentù-cizincù. Nelze opomíjet ani vliv mateøského jazyka cizince. S nejmenšími komunikaèními potížemi se potýkají studenti èeštiny jako cizího jazyka s mateøským jazykem slovanským, i když pøíbuznost jazykù mùže nìkdy v koneèném efektu pùsobit negativnì. Slované na rozdíl od Neslovanù sice z vlastní jazykové praxe vìdí, že v koncovce se mluvnické významy kumulují, mají však tendenci užívat koncovek svého mateøského jazyka (napø. -ami v instr. pl. všech rodù, nebo genitiv po záporu apod.). Žák èi student Mateøský jazyk cizince je pro èeského pedagoga mnohdy neznámý a v tomto ohledu jsou i možnosti na èeských školách velmi omezené. 10

14*

212

JAROMÍRA ŠINDELÁØOVÁ

slovanského pùvodu si osvojuje èeštinu jako cizí jazyk podstatnì rychleji než žák pùvodu neslovanského. Slovany lze orientovat již na samotném poèátku jejich studia èeštiny na prahovou úroveò B1, Slováky dokonce na prahovou úroveò B2. Je tøeba si uvìdomit, že od devadesátých let 20. století zaèala i èeština fungovat jako multikulturní dorozumívací prostøedek. K tomuto úèelu by mìl cizinec ovládat urèitý poèet slov a urèitou znalost gramatiky jako nástroje komunikativních funkcí. Cílem výuky není znalost jazyka a jeho gramatiky, nýbrž schopnost pùsobit a komunikovat v prostøedí, v nìmž se cizinec právì nachází a kterým je také ovlivòován. Proto se dnes v moderní lingvodidaktice hovoøí o tzv. sociokulturní kompetenci, kterou musí student cizího jazyka podle prof. Jana van Eka vedle kompetence jazykové, sociolongvistické, diskurzivní, strategické a spoleèenské též ovládat. Sociokulturní kompetence je dána charakteristickými vlastnostmi dané spoleènosti a kultury a odráží se v chování jejích pøíslušníkù pøi komunikaci. Jazykový projev pøímo ovlivòují všechny skuteènosti, které sociokulturní kompetenci tvoøí, a ty se odrážejí ve všech jazykových rovinách. Jejich neznalost mùže jazykový projev silnì poznamenat, zpùsobit závažné komunikaèní bariéry, jež mohou vést až k nedorozumìní a vzájemnému nepochopení. Osvojení si sociokulturních kompetencí komunikaèní akt nejen usnadní, ale také urychlí.

Bibliografie ÈERMÁK F., 1994: Jazyk a jazykovìda. Praha. ÈERNÝ J., 1998: Úvod do studia jazyka. Olomouc. ÈADSKÁ M., BIDLAS V., CONFOTIOVÁ H., TURZÍKOVÁ M., 2005: Èeština jako cizí jazyk. Úroveò A2. Praha. HÁDKOVÁ M., 2006: Evropské modely ve výuce cizích jazykù. „Bohemistyka” 3, s. 161– 168. HÁDKOVÁ M., LINEK J., VLASÁKOVÁ K., 2005: Èeština jako cizí jazyk. Úroveò A1. Praha HÁDKOVÁ M., 2005: Èeština pro cizince ve svìtle evropské jazykové politiky. V: Odborná didaktika pri príprave uèite¾a materinského a cudzieho jazyka. Prešov, s. 379–387.

Specifika èeštiny jako jazyka západoslovanského

213

HÁDKOVÁ M., ŠINDELÁØOVÁ J., 2006: Multicultural classroom interaction – participation of migrant children. [Abstract in: Towards a Common European Framework of Reference for Languages of School Education]. Strasbourg–Kraków. HYMES D., 1972: On Communicative Competence. V: PRIDE J.B., HOLMES J.: Sociolinguistics. Penguin. NEBESKÁ I., 1996: Jazyk, norma, spisovnost. Praha. PEKAROVIÈOVÁ J., 2004: Slovenèina jako cudzí jazyk. Bratislava. ŠÁRA M., 2002: Threshold Level 1990 – Prahová úroveò: Èeština pro cizince (Èeština v jazykových projektech Rady Evropy). V: Èeština jako cizí jazyk IV. Materiály ze 4. sympozia o èeštinì jako cizím jazyku. Praha. ŠÁRA M., BISCHOFOVÁ J., CONFORTIOVÁ H., CVEJNOVÁ J., ÈADSKÁ M., HOLUB J., LÁNSKÁ L., PALKOVÁ Z., TURZÍKOVÁ M., 2001: Prahová úroveò – èeština jako cizí jazyk (Threshold Level for Czech as a Foreign Language). Strasbourg. ŠINDELÁØOVÁ J., 2005: Socio-kulturní zázem žákù a studentù-imigrantù pøicházejících ze zemí s odlišnou kulturou. Ústí nad Labem. Threshold Level for Czech as a foreign language, 2001. Cambridge. Spoleèný evropský referenèní rámec. Jak se uèíme jazykùm, jak je vyuèujeme a jak v jazycích hodnotíme, 2002. Olomouc.

Specification of Czech as a West Slavonic Language Summary The introductory part of the text concentrates on comparison of standpoints, in which the languages are classified into different groups. It shows that the theory deals with reconstruction and with comparison of old languages. These old languages were spoken in the past and nowadays they have been losing their meanings. Nowadays we prefer structural typology to genealogical classification of languages. The structural typology divides the languages according to their types and grammar. This typology is based on presence or absence of morphological feature. In fact there is not any language in which the features of one type would be expressed. Some kinds of languages are difficult to assign to a certain language type, because they are composed of more languages groups (e.g. the German language). Majority of languages express grammar categories with the help of affix and create flexional types (e.g. the Czech language). This typology is most frequent in the Czech linguistics. It has important meaning from the theoretical point of view as it reveals differences among different languages in construction of words and indicating grammatical categories. This typology is really important because of foreign languages teaching, because it can show the main dissimilarities in comparison with the mother language. The foreigners can improve their communication skills within the process of globalisation in this way.

214

JAROMÍRA ŠINDELÁØOVÁ

Integration of the foreigners belongs to the common problems of the whole society. The development of collaboration among states and people depends on language preparation of the inhabitants. The text also specializes in specifics of Czech as a West Slavonic language from the view of a foreigner. It is necessary to realise that the Czech language has started operating as multicultural communication system since the 20th century. The foreigner should know some certain words and should have the ground knowledge of grammar. The main goal of teaching is not the knowledge of grammar, but it is the ability to communicate in a foreign language. Therefore we discuss about the socio-cultural competency, which is necessary to know.

SYLWIA SOJDA Uniwersytet Œl¹ski, Katowice–Sosnowiec

Procesy uniwerbizacyjne we wspó³czesnych polskich i s³owackich tekstach publicystycznych Styl publicystyczno-dziennikarski zajmuje szczególne miejsce wœród odmian funkcjonalnych wspó³czesnego jêzyka ogólnego, zarówno polskiego, jak i s³owackiego, chocia¿by z tego wzglêdu, ¿e nie wszyscy jêzykoznawcy traktuj¹ go jako odrêbn¹ odmianê jêzyka. Wed³ug A. FURDALA (1973: 56) nie wyró¿nia siê on cechami indywidualnymi. Cech¹ charakteryzuj¹c¹ ów styl jest s³ownictwo, które równie¿ nie ma jednolitego charakteru, gdy¿ po czêœci opiera siê na tendencjach obserwowanych w odmianach naukowych, po czêœci zaœ czerpie wzory z jêzyka artystycznego. Styl publicystyczny jako odrêbny w typologii wymieniaj¹ autorzy Stylistyki polskiej (KURKOWSKA, SKORUPKA, 2001: 287–304), którzy zwracaj¹ uwagê, ¿e jest on zjawiskiem z³o¿onym, gdy¿ zawiera elementy stylu potocznego, artystycznego, czasem te¿ naukowego. Dlatego do jego zasadniczych wyró¿ników zaliczaj¹: – u¿ywanie skrótów – wyrazowych, frazeologicznych i zdaniowych; – u¿ywanie wyra¿eñ i zwrotów idiomatycznych, wyrazów i wyra¿eñ o silnym zabarwieniu uczuciowym, konkretn¹ metaforykê oraz sk³onnoœæ do formacji i konstrukcji skrótowych (jako cechy ³¹cz¹ce go ze stylem potocznym); – stosowanie takich samych œrodków obrazowych i figur stylistycznych, takich samych struktur zdaniowych oraz tak samo bogate, ró¿norodne s³ownictwo (jako cechy ³¹cz¹ce go ze stylem artystycznym);

216

SYLWIA SOJDA

– wykorzystywanie utartych formu³ i szablonów stylistycznych, sztywnoœæ sformu³owañ, odindywidualizowanie jêzyka, d¹¿noœæ do zwiêz³oœci, mniejsze natomiast ograniczenie elementów metaforycznych (jako cechy ³¹cz¹ce go ze stylem urzêdowym). Podobne stanowisko zajmuje J. MIODEK (1976: 113), który styl publicystyczny okreœla jako „zjawisko z³o¿one pod wzglêdem jêzykowym, ukszta³towane miêdzy innymi zarówno przez elementy stylu urzêdowo-kancelaryjnego, odznaczaj¹cego siê sk³onnoœci¹ do utartych formu³ i szablonów frazeologicznych, jak i przez elementy stylu potocznego, a wiêc wyrazy i wyra¿enia o silnym zabarwieniu uczuciowym, konkretn¹ metaforykê, a w zakresie s³owotwórstwa i sk³adni – przez sk³onnoœæ do formacji i konstrukcji skrótowych”. E. SZCZEPAÑSKA (1994: 66) zwraca ponadto uwagê na z³o¿onoœæ stylu publicystycznego: „na odmianê publicystyczn¹ sk³adaj¹ siê ró¿nego rodzaju teksty jak: notatki agencyjne, komunikaty prasowe, wywiady, komentarze, reporta¿e, felietony, recenzje, eseje, reklamy itd. Jeœli dodamy do tego rozmaite wypowiedzi radiowe i telewizyjne, otrzymamy ca³¹ gamê form, dla których jêzyk si³¹ rzeczy nie mo¿e byæ tworem jednolitym”. Nastêpstwem tak sformu³owanej definicji stylu publicystycznego jest propozycja U. ¯YDEK-BEDNARCZUK (2004: 99) wyodrêbnienia wspólnej odmiany medialnej, na któr¹ sk³ada³yby siê pododmiany: prasowa, radiowa, telewizyjna i internetowa. Taki sam postulat zg³asza P. ODALOŠ (2002), który sferze medialnej przypisuje g³ówn¹ rolê w komunikowaniu spo³eczeñstwu zmian spo³ecznych, politycznych czy gospodarczych. Dlatego proponowane w tytule polskie i s³owackie teksty publicystyczne odnosiæ siê bêd¹ do szerszego pojêcia – odmiany medialnej. Ta krótka charakterystyka stylu publicystycznego stanowi podstawê do dalszych rozwa¿añ. Wystêpowanie w nim elementów stylu potocznego, a zw³aszcza sk³onnoœci do wykorzystywania formacji i konstrukcji skrótowych pozwala wysun¹æ tezê, ¿e w stylu publicystycznym przejawia siê tendencja do ekonomizacji jêzyka, która realizuje siê dziêki procesom uniwerbizacyjnym. Celowo stosujê liczbê mnog¹, gdy¿ – jak stwierdzi³ M. HELCL (1963: 29–37) – w celu usuniêcia sprzecznoœci miêdzy jednostkowym znaczeniem a wielocz³onow¹ nazw¹ uniwerbizacja wyko-

Procesy uniwerbizacyjne we wspó³czesnych polskich i s³owackich...

217

rzystuje ró¿norakie zabiegi s³owotwórcze, sama nie bêd¹c jednak ani procesem, ani œrodkiem s³owotwórczym. G³ównym celem niniejszej pracy jest zatem próba odpowiedzi na pytania: Jakie procesy uniwerbizacyjne zachodz¹ w odmianie medialnej jêzyka? Które z nich przewa¿aj¹ w odmianie medialnej jêzyka polskiego, a które w jêzyku s³owackim? Podejmuj¹c próbê odpowiedzi na tak postawione pytania, nale¿y wyjœæ od precyzyjnego zdefiniowania procesów uniwerbizacyjnych (i uniwerbizacji). „Uniwerbizacja obejmuje zjawiska niejednorodne strukturalnie” (JADACKA, 2005: 31), co powoduje szereg komplikacji zwi¹zanych z okreœlaniem jej ram definicyjnych. Najogólniej rzecz ujmuj¹c, uniwerbizacja oznacza proces przekszta³cania nazw wielowyrazowych w nazwy jednowyrazowe, opieraj¹cy siê na zale¿noœci motywacyjnej miêdzy okreœleniem wielowyrazowym (motywuj¹cym) i jego motywowanym jednowyrazowym ekwiwalentem. Nazwa wielowyrazowa stanowi¹ca podstawê dla stworzenia uniwerbizmu musi byæ nazw¹ sta³¹ istniej¹c¹ w jêzyku, nie zaœ powsta³¹ okazjonalnie czy przypadkowo. E. KUÈEROVÁ (1974: 24) uzasadnia to stwierdzenie tym, ¿e tylko nazwa sta³a ma wspólne znaczenie („spoloèný význam”) i wspóln¹ wartoœæ okreœlaj¹c¹ („spoloènú pomenovaciu hodnotu”), dlatego te¿ tylko takie zestawienie mo¿e podlegaæ procesom uniwerbizacyjnym. Kolejn¹ cech¹ uniwerbizacji jest synonimiczne wystêpowanie w jêzyku zuniwerbizowanych wyra¿eñ jednowyrazowych i motywuj¹cych okreœleñ wielowyrazowych. Uniwerbizacja jako zjawisko s³owotwórcze jest realizowana za pomoc¹ ró¿norodnych zabiegów formalnych, ogólnie sklasyfikowanych jako redukcja i scalanie (BUTTLER, 1981: 215), do których zalicza siê: – derywacjê (nazwan¹ tutaj derywacj¹ uniwerbizuj¹c¹): pol. podstawówka < szko³a podstawowa, s³ow. diplomovka < práca diplomová; – dezintegracjê: pol. monograf < wyk³ad monograficzny, s³ow. tatár < tatársky biftek; – kompozycjê: pol. elektroanaliza < analiza elektrochemiczna, s³ow. vo¾noštýliar < zápasník vo vo¾nom štýle; – elipsê – substantywizuj¹c¹: pol. karny < rzut karny, s³ow. triedny < triedny uèite¾, oraz deadjektywizuj¹c¹: pol. stra¿ < stra¿ po¿arna, s³ow. domov < detský domov;

218

SYLWIA SOJDA

– abrewiacjê – wystêpuj¹c¹ samodzielnie: pol. PAN, s³ow. BAZ, oraz jako punkt wyjœcia dalszej derywacji (nazwanej tutaj derywacj¹ abrewiacyjno-sufiksaln¹): pol. pegeerowiec, s³ow. savka. Przedstawione zabiegi s³owotwórcze (w odniesieniu do uniwerbizacji uznawane za procesy uniwerbizacyjne) mog¹ wystêpowaæ w jêzyku samodzielnie lub byæ podstaw¹ kolejnych zabiegów, np. dezintegracja drugiej czêœci cz³onu atrybutywnego w formacji nitrocelulozový lak jest podstaw¹ powstania uniwerbizowanego z³o¿enia nitrolak, a abrewiacja struktury Bezpieczeñstwo i higiena pracy (BHP) staje siê podstaw¹ derywatu behapowiec. Procesy uniwerbizacyjne w jêzyku polskim i s³owackim s¹ charakterystyczne przede wszystkim dla odmiany potocznej, z której mog¹ stopniowo przenikaæ do innych odmian stylistycznych, w tym równie¿ do niejednorodnej odmiany medialnej. Owo przenikanie uniwerbizmów powoduje ich neutralizacjê: „hlavným faktorom prispievajúcim k zneutrálòovaniu univerbizaèných pomenovaní a k vzniku nových sú prostriedky masovej informácie a propagandy – prostredníctvom nich sa univerbizované podoby dostajú aj do písaného jazyka. V prostriedkoch masovej informácie a propagandy ide jednak o úsilie poda maximálne množstvo informácií, komunikaèný cie¾ sa dosahuje aj za cenu úspor v komunikaènom procese, limitujúcim faktorom je kapacita komunikaèného kanala [...], na druhej strane – a to je rozhodujúci faktor – cie¾om takýchto komunikátov využívajúcich univerbizované podoby je upúta príjemcu a pôsobi na neho vo vybraných intenciách (pragmatický aspekt)” (HORECKÝ a kol., 1989: 305). Przenikaj¹c do odmiany publicystyczno-dziennikarskiej, formacje zuniwerbizowane maj¹ s³u¿yæ upotocznieniu stylu dziennikarskiego – pe³ni¹ rolê ekspresywn¹ i dysautomatyzacyjn¹. Znaczna czêœæ uniwerbizmów zaczerpniêtych z jêzyka potocznego wykorzystywana jest w wypowiedziach prasowych dotycz¹cych sportu, czyli w rubryce sportowej, a w radiu i telewizji – w audycjach sportowych (SZCZEPAÑSKA, 1994). Mniej licznie uniwerbizmy przenikaj¹ do stylu publicystycznego ze stylu naukowego, administracyjno-kancelaryjnego czy artystycznego. W takim wypadku odgrywaj¹ one rolê informacyjn¹, je¿eli s¹ skierowane do przygotowanego odbiorcy. Je¿eli natomiast ich rola ogranicza siê do

Procesy uniwerbizacyjne we wspó³czesnych polskich i s³owackich...

219

„unaukowienia” tekstu przeznaczonego dla szerokiego krêgu odbiorców, dla których teksty s¹ niezrozumia³e, pe³ni¹ funkcjê dezinformacyjn¹ i pseudonaukow¹ (SZCZEPAÑSKA, 1994). Przyk³adami takich formacji w odmianie medialnej, których Ÿród³em jest styl potoczny, administracyjno-kancelaryjny, artystyczny i naukowy, a które „dosta³y siê” do szeroko pojêtej sfery medialnej, mog¹ byæ nastêpuj¹ce leksemy powsta³e w wyniku: – derywacji uniwerbizuj¹cej: pol. atomówka, budowlanka, dêbicówka, deszczowiec, drogówka, ogólniak, legionista, stoczniowiec, naddŸwiêkowiec, wiœlak, zag³êbiak; s³ow. akciovka, minerálka, panelák, kupónka, pásak, vodièák, zasadaèka, bežkár, bežky, èasovkár, dia¾kár, jachtár, skoèký, slovanista, zjazdovky; – dezintegracji: pol. brajl, jura, kosz, komis, komórka, neolit, prekambr; s³ow. generál, bronz, lyrík, neolit, portland, štvortakt, neón; – elipsy: pol. karny, pogotowie, stra¿, œrodkowy, sezonowy, umys³owy; s³ow. fúkana, polnoèná, udené, povolená; – kompozycji: pol. czterowios³ówka, drugoklasista, piêcioz³otówka, pr¹domierz, œródmózgowie; s³ow. stredopoliar, vo¾noštýliar, prvoligista, trojbránka, štvorstovka; – abrewiacji: pol. e³kaesiak, ubek, zomowiec; s³ow. péenka, éšpézetka, céeska, ièo, dièo. Ogólna analiza formacji zuniwerbizowanych w odmianie publicystycznej (i szerzej – medialnej) prowadzi do nastêpuj¹cych wniosków: 1. Ró¿norodnoœæ stylistyczna analizowanych uniwerbizmów wynika z niejednorodnoœci samego stylu publicystycznego, ³atwoœci przejmowania elementów systemu leksykalnego charakterystycznych dla innych odmian jêzyka polskiego i s³owackiego. 2. Najbardziej produktywnym w obu porównywanych jêzykach zabiegiem uniwerbizacyjnym jest derywacja uniwerbizuj¹ca, najmniej – elipsa. Jest to niew¹tpliwie zwi¹zane z istotnym dla elipsy substantywizuj¹cej i deadiektywizuj¹cej kontekstem sytuacyjnym oraz bezpoœrednim zwi¹zkiem miêdzy nadawc¹ a odbiorc¹ komunikatu. Poprawne dekodowanie przez odbiorcê informacji przekazywanych za pomoc¹ obydwu rodzajów elipsy jest mo¿liwe tylko i wy³¹cznie pod warunkiem doskona³ej znajomoœci opisywanej (czy omawianej) sytuacji.

220

SYLWIA SOJDA

Bezpoœredni kontakt u¿ytkowników jêzyka pozwala na stosowanie elipsy, gdy¿ w przypadku nieporozumienia mo¿liwe jest dopowiedzenie fragmentów brakuj¹cych czy niezrozumia³ych. W szeroko pojmowanej odmianie medialnej natomiast widz, czytelnik jest tylko biernym odbiorc¹ przekazywanych treœci, do których nie ma mo¿liwoœci ustosunkowania siê. 3. Tendencja do skrótowoœci wypowiedzi, której s³owotwórczym odzwierciedleniem s¹ miêdzy innymi procesy uniwerbizacyjne, widoczna jest (mniej lub bardziej) w ka¿dej odmianie jêzyka; najwyraŸniej odbija siê ona w jêzyku potocznym, sk¹d z ³atwoœci¹ przenika do pozosta³ych stylów funkcjonalnych wspó³czesnego jêzyka polskiego i s³owackiego.

Literatura BUTTLER D., 1981: Tendencje rozwojowe w zasobie s³ownym powojennej polszczyzny. W: KURKOWSKA H., red.: Wspó³czesna polszczyzna. Wybór zagadnieñ. Warszawa, s. 187– 219. FURDAL A., 1973: Klasyfikacja odmian wspó³czesnego jêzyka polskiego. Wroc³aw. HELCL M., 1963: Univerbizace a její podíl pri rustu dnešni slovní zásoby. „Slovo a slovesnost”, roè. 24, s. 29–37. HORECKÝ J. a kol., 1989: Dynamika slovnej zásoby súèasnej slovenèiny. Bratislava. JADACKA H., 2005: Kultura jêzyka polskiego. Fleksja, s³owotwórstwo, sk³adnia. Warszawa. KUÈEROVÁ E., 1974: Z problematiky univerbizácie substantivizáciou. Podstatné mená so ženským gramatickým rodom. „Slavica Slovaca“, reè. 9, 1, s. 23–34. KURKOWSKA H., SKORUPKA S., 2001: Stylistyka polska. Zarys. Warszawa. MIODEK J., 1976: Syntetyczne konstrukcje leksykalne w jêzyku polskim. Wroc³aw. ODALOŠ P., 2002: Dynamika špecifických sfér komunikácie. Banská Bystrica. SZCZEPAÑSKA E., 1994: Uniwerbizacja w jêzyku czeskim a polskim. Kraków. ¯YDEK-BEDNARCZUK U., 2004: Zmiany w zachowaniach komunikacyjnych a nowe odmiany jêzykowe. (Odmiana medialna). W: MICHALEWSKI K., red.: Wspó³czesne odmiany jêzyka narodowego. £ódŸ, s. 99–106.

Procesy uniwerbizacyjne we wspó³czesnych polskich i s³owackich...

221

Processes of Univerbation in the Contemporary Polish and Slovak Journalistic Texts Summary The aim of this paper is to present univerbation processes in the contemporary Polish and Slovak journalistic texts. It is also important to explain the main features of journalistic style, which has a lot of features and is nowadays considered very widely. Some linguists (Odaloš, ¯ydek-Bednarczuk) agree, that all media are – according to vocabulary – characterised in the same way, so they suggest to create one multifunction style – media’s style. The author of this paper also focuses on presenting univerbised examples from different styles (colloquial, scientific, administrative) which pervade to media’s style. There were presented structures which show the influences of another styles to contemporary Polish and Slovak media’s language.

DIANA SVOBODOVÁ Ostravská univerzita v Ostravì

Aktuální pohledy na uplatnìní cizojazyèných pøejímek v èeské slovní zásobì

Èeská slovní zásoba prochází v souvislosti se zmìnami v moderní spoleènosti vývojovými promìnami, jež lze charakterizovat nìkterými výraznými tendencemi, jako jsou napøíklad internacionalizace, demokratizace, tedy snaha o „zhovorovìní“ jazyka, nebo simplifikace, a na druhé stranì terminologizace, tj. pronikání odborných názvù do bìžné slovní zásoby. Zejména internacionalizace a terminologizace spolu v øadì pøípadù úzce souvisejí. Pøíliv výrazù cizího pùvodu (pøedevším anglicismù, resp. internacionalismù) byl nejvýraznìjší v první polovinì 90. let, potémse èásteènì zmírnil, i když v žádném pøípadì nelze øíci, že by mìl dnes ustávající tendenci. Významnìji než døíve se však nyní v jazyce projevují mechanismy adaptaèní, tj. již v minulých letech pøejaté výrazy se poèešují formálnì a sémanticky a ze strany uživatelù se prohlubuje znalost jejich kontextového zaøazení, významu, zpùsobù užití apod. Nutnost pojmenování nových skuteèností v souvislosti s mimojazykovým vývojem v mnoha sférách vyvolává také potøebu tvoøení neologismù pøedevším slovotvorných a sémantických, které mnohdy pøekvapujícím zpùsobem navazují jak na výrazy domácí, tak na starší i nové pøejímky. Nezøídka se slova cizího pùvodu stávají prostøedkem synonymického odstiòování a diferenciace. Pro jejich nápadnost, týkající se zejména lexikálních jednotek jazykovì neadaptovaných, k nim uživatelé zaujímají

Aktuální pohledy na uplatnìní cizojazyèných pøejímek...

223

rùzné postoje, a to jak kladné, resp. neutrální, tak záporné, èasto i kritické. Pøemíra cizích prostøedkù na jedné stranì i jejich subjektivní odmítání a brusièství na stranì druhé jsou neuvážené, nebo obojí odporuje zásadám rozvoje a obohacování slovní zásoby. Je tøeba vždy rozlišovat mezi cizími prostøedky významovì a stylisticky potøebnými a prostøedky naopak postradatelnými, tj. mezi tìmi, za které odpovídající vhodná domácí náhrada je, a tìmi, za nìž není. Specifické jsou z tohoto hlediska lexémy spoleèné kulturním jazykùm, internacionalismy, tedy výrazy užívané ve více nepøíbuzných jazycích urèitého kulturního areálu, jež mohou být jak nadnárodní, tak charakteristické pro urèitá místa, nebo se jedná o slova vytvoøená umìle na základì øeckých a latinských koøenù. Internacionalizaèní tendence v tomto smyslu se projevuje také u výrazù pùvodnì anglických, nebo jejich celosvìtové rozšíøení umožòuje jejich pøejímání do jiných jazykù, a tedy i do èeštiny (pøímo nebo zprostøedkovanì) v rámci nejrùznìjších odvìtví a oborù. Nìkdy se mluví o pøejímání celých kulturních modelù, výpùjèky tohoto typu pak vypovídají o mezijazykových a kulturních kontaktech a vlivech v mnoha oblastech. Lze se ovšem setkat i s názory naznaèujícími, že se v našem jazyce pouze objevují stopy bezhlavé honby za cizími vzory nebo touha po nápodobì. Jak bylo zmínìno výše, charakteru internacionalismù nabývají dnes i slova pøejímaná z jednotlivých národních jazykù, napø. výrazy z anglické sportovní a poèítaèové terminologie, a lze k nim øadit i slova vázaná na urèité místní nebo èasové prostøedí, stejnì jako slova bìžnì užívaná (napø. hobby), oznaèovaná také jako tzv. civilizaèní internacionalismy. Obecnì lze mezinárodní výrazy èlenit na nìkolik typù (FILIPEC, ÈERMÁK, 1985): a) slova nadnárodní, jež se pøejímají z rùzných období a rùzných míst a jsou pro tato období a místa typická, napø. tragédie (øec.), revoluce (lat.), bible (øec./lat.); b) slova charakteristická pro jisté místo, napø. tundra (rus. z fin.), dolar (z nìm. pøes angl.); c) slova umìle vytvoøená z koøenù øeckých a latinských, napø. hypervitaminóza (øec. + lat.); d) internacionální morfémy, napø. sufixy -ismus, -ista, prefixy de-, sub-, stejnì jako èásti složenin charakteru prefixoidù, resp. sufixoidù, napø. maxi-, mini-, mikro-, hyper-, -log;

224

DIANA SVOBODOVÁ

e) mezinárodní frazémy (kalky), napø. jablko sváru (the apple of discord, la pomme de discorde). Existence zvláštì novì pøejímaných výrazù v èeštinì je dokladem aktuální internacionalizace jazyka. Nicménì její pøílivová vlna živená prudkostí spoleèenských zmìn se zdá být naplnìna a lze tedy poèítat s jejím pozvolným uklidòováním (HUBÁÈEK, 2001). Aktuálnì probíhající zmìny nejen v èeštinì, ale i v celé øadì dalších jazykù lze také oznaèit pojmem g l o b a l i z a c e k o m u n i k a c e; jedná se o jev velmi složitý a dynamický, který má stránky jak pozitivní, tak i negativní. Na jedné stranì jde o vzájemné ovlivòování jazykù pùsobením vnìjších vlivù globalizujícího se svìta jako výraz hledání univerzálního dorozumívacího prostøedku, na druhé stranì se vìdomì užívají regionální jazyky z dùvodu vnitøní potøeby identifikace. V prùbìhu svého vývoje doplòovaly všechny evropské jazyky své výrazové možnostiv rùzné míøe cizími prvky (pøímými, mnohem èastìji však napodobenými) a nìkteré nabyly vyslovenì hybridní povahy (napø. angliètina). Obecnì se dnes èasto zmiòovaná hybridizace jazyka výraznì projevuje zvláštì v lexiku tìch komunikaèních oblastí, v nichž se nevypracovalo, resp. z mimojazykových dùvodù není užíváno domácí názvosloví. Jde tedy pøedevším o pøejímání jednotlivých cizích prvkù a jejich adaptaci pøi zapojování do jazykových struktur, ovšem mùžeme také pozorovat adaptaci tìchto struktur samotných: s cizojazyènými vlivy se mùžeme setkat na všech jazykových úrovních, kromì slovní zásoby také napøíklad v syntaxi, kde se v èeštinì projevuje zvýšenou kompaktností vìt, frekventovaným užíváním deagentivních a pasivních konstrukcí apod. Jak již bylo naznaèeno, lexémy cizího pùvodu dávají uživatelùm možnost volby mezi dvìma rovnocennými èi stylisticky odlišnými variantami, ale èasto oznaèují skuteènost pøesnìji èi ji vùbec primárnì pojmenovávají (pro urèité jevy neexistuje v nìkterých jazycích domácí pojmenování buï z toho dùvodu, že daný jev se v kultuøe a spoleènosti døíve nevyskytoval, nebo proto, že na nìj byl jiný náhled). Jako stylistická synonyma užívají dnes zejména anglicismy na rùzných úrovních formální adaptace napøíklad teenageøi z rùzných subjektivních dùvodù, napøíklad pro vyjádøení svých citù a pocitù, k posílení své prestiže ve spoleènosti vrstevníkù apod., a chápou je jako organickou a nedílnou souèást své

Aktuální pohledy na uplatnìní cizojazyèných pøejímek...

225

vzájemné komunikace. Zvláštì pokud se jedná o nezvyklé výrazy èi jejich formy, mùžeme v tomto jevu z urèitého hlediska spatøovat i oslabování odpovìdnosti mladé generace za tradiènì chápanou kvalitu jazykové komunikace a dodržování jejích norem (DANEŠ, 1997). Za záporný aspekt procesu internacionalizace jazyka považují nìkteøí autoøi i nároènost pøejatého lexika pro percepci a pøílišné rozhojnìní repertoáru synonymních lexémù, které mùže mít pro jednotlivé uživatele jazyka také negativní dùsledky, protože existence alternativních prostøedkù vyjádøení je nutí k uvìdomìlé volbì pøi stylizaci textu, a zvyšuje tedy jejich myšlenkovou zátìž pøi tvorbì komunikátù. W. Moser zavádí pro jazykové (i nejazykové) prvky, které odchýlením od normy platné v daném prostøedí èi kontaminací norem naznaèují cizost (popø. pseudocizost), termín „x e n i s m u s” (MOSER, 1996). V užším pojetí jsou takto chápány pouze odchylky intencionální, vzniklé úmyslnou imitací cizosti, kdy mluvèí i adresát svou kompetencí poznají prohøešek proti normì urèitého jazyka a jsou si vìdomi toho, že „chyba“ vznikla pøevzetím z normy jiného jazyka nebo jejím napodobením, a to pro docílení humorného efektu, pøiblížení cizího koloritu apod. F. Daneš ovšem chápe xenismy mnohem šíøeji, tj. jako rezultát mezijazykové interference, vìtšinou podmínìné kontakty mezi lidmi, jazyky a kulturami. Stimulem interference mùže podle nìj být jakýkoli rozdíl mezi jazyky a o tom, zda se nìkterý potenciální stimul uplatní, rozhodují mnohé faktory. Ty buï interferenci podporují, nebo jí brání, a už jsou povahy jazykové nebo mimojazykové (DANEŠ, 2002). Existují také starší názory, že se mohou realizovat jen takové xenismy, které jsou kompatibilní se strukturou pøejímajícího jazyka. Podle J. Vachka jazykový systém neakceptuje takové vnìjší zásahy, které by byly v rozporu s jeho vnitøními potøebami (VACHEK, 1962). F. Daneš je toho názoru, že v souèasnosti dochází v èeštinì (a nejen v ní) k velkoplošnému pøejímání xenismù (jimiž chápe pøedevším anglicismy rùzné povahy a provenience). Podmínky a podnìty tohoto procesu jsou podle nìj jednak obecné èi globální, napø. migrace, kontakty, míšení, modernizace, urbanizace, globalizace, jevy spojované s tzv. postmodernismem (napø. diverzifikace, zájem o jevy okrajové a rovnìž výše zmínìné opouštìní norem), jednak specificky èeské, zejména historicky podmínìná záliba ve vìcech pøicházejících z ciziny a silný sklon k napodobování, 15 Jêzyki...

226

DIANA SVOBODOVÁ

díky nìmuž jsou nové xenismy chtivì pøijímány a velmi snadno a rychle se šíøí. V souèasné èeské lexikologii se na základì stupnì poèeštìní rozlišují slova cizí, tedy cizojazyèná, kterých se užívá zámìrnì jako slov cizího jazyka s plným vìdomím a všemi dùsledky této skuteènosti, a slova pøejatá, užívaná jako souèást èeské slovní zásoby a také podle toho vyslovovaná a skloòovaná. V širším smyslu pøejímání slov zahrnuje nejen pøejímání formálnì (a souèasnì i významovì) odlišných lexikálních jednotek, ale také vytváøení lexikálních jednotek z domácích prostøedkù podle cizího modelu, tzv. kalkování. Vznikají tak 3 velké skupiny (viz také HAVRÁNEK, 1938; FILIPEC, ÈERMÁK, 1985; BLATNÁ, 2000; SGALL, PANEVOVÁ, 2004): 1. Lexémy plnì zachovávající pravopis a výslovnost výchozího jazyka: A. Slova a slovní spojení citátová, nejménì zaèlenìná do èeské slovní zásoby, užívaná vìdomì jako cizí, zvláštì v jistém sociálním, profesním a kulturním okruhu. Zùstává u nich zachován pùvodní pravopis a odlišnost od domácího morfologického systému, zèásti se zachovává i pùvodní výslovnost. Vìtšinou jsou víceslovné, napø. latinské ad hominem, status quo, francouzské enfant terrible, laissez faire, à jour, chargé d’affaires, anglické fair play, science fiction. Z jednoslovných výrazù se jedná o lexémy nesklonné, napø. fortissimo, brutto, hobby, image. B. Takzvaná okøídlená slova, tj. cizojazyèné, popø. pøeložené výroky a citáty, které se staly souèástí jazykového úzu, napø. omnia mea mecum porto, veni – vidi – vici, cherchez la femme, stejnì jako pøišel jsem, vidìl jsem, zvítìzil jsem aj. 2. Slova a slovní spojení pøejatá, v èeštinì adaptovaná: A. Lexémy pøejaté v nedávné dobì a zachovávající základní rysy výchozího jazyka, zvl. v oblasti pravopisu a èásteènì i výslovnosti, ale zaøazené morfologicky, napø. software, softwaru. B. Slova pravopisnì poèeštìná, stále ovšem pociovaná jako pøevzatá, nebo oznaèují z hlediska bìžného uživatele jazyka ménì bìžné skuteènosti. napø. terapie, brožura; na pøechodu mezi tìmito dvìma stupni jsou slova pravopisnì rozkolísaná, vyskytující se ve více pravopisných podobách (jam – džem, speaker – spíkr, computer – komputer i kompjútr, briefing – brífink, marketing – marketink); u tìchto a dalších

Aktuální pohledy na uplatnìní cizojazyèných pøejímek...

227

dublet se dnes obvykle projevuje silnìjší tendence k užívání poèeštìných (resp. zjednodušených) forem. C. Lexémy plnì zdomácnìlé, pøizpùsobené èeskému jazykovému prostøedí natolik, že se vytratilo povìdomí o jejich cizím pùvodu, obvykle proto, že se pojmenovaná skuteènost stala zcela bìžnou, napø. celer, škola, vzduch, rùže, muset, pošta apod. Tato slova dnes patøí k centru slovní zásoby, i nadále ovšem platí opozice napø. mezi slovy oko nebo dobrý a slovy akademie nebo kalendáø, která v sobì nesou menší èi vìtší dávku cizosti. D. Výrazy hybridní, u nichž se spojilo pùsobení dvou jazykù, napø. kompozita elektroléèba, plynofikace, videopøehrávaè, rychlodabink, substantiva typu vìdátor (s pøevzatou pøíponou u èeského základu) apod. 3. Kalky, doslovné pøeklady, tj. zvláštní jednotky z hlediska pøejímajícího jazyka motivované, u nichž se vliv cizích jazykù uplatòuje nepøímo: A. Kalky slovotvorné vznikající pøekladem slovotvorných èástí cizích slov, napø. s-vìdomí (con-scientia, Ge-wissen), pode-psat (sub-scribere, unter-schreiben), poèíta-è (compute-r), èasova-è (time-r), surf-aø, surf-ista (surf-er). B. Kalky frazeologické, napø. slovesné vazby (udìlat nìèemu konec – Ende machen, dále také startovat proces nebo zabukovat/zaknihovat letenku, stejnì jako mít úkolù až po krk místo v èeštinì náležitého až nad hlavu) nebo jiná spojení (bìžný úèet – conto corrente, uživatelsky pøívìtivé prostøedí – user friendly environment, trvale udržitelný vývoj – sustainable development apod.). C. Kalky lexikálnì-sémantické, napø. myš – mouse, koks – coke (angl. slang. kokain), tráva – grass (angl. slang. marihuana). Je zøejmé, že zejména mezi póly citátových slov a slov zcela poèeštìných (adaptovaných) je celá øada pøechodù a mezistupòù. Výrazy náležející pùvodnì jiným jazykovým systémùm pøecházejí postupnì na periferii systému èeské lexikální zásoby a podle míry své významové a spoleèenské potøebnosti odtud pronikají do oblasti pøechodu a popø. i do centra systému. Podle BLATNÉ (2000) je toto široce chápané lexikologické pojetí ponìkud odlišné od užšího pojetí, které se odráží v souèasné lexikografické praxi. Ta klade dùraz pøedevším na slova cizí, popø. slova cizího pùvodu, tj. 15*

228

DIANA SVOBODOVÁ

výrazy formálnì odlišné od domácí slovní zásoby, k nimž jsou zpravidla øazeny i hybridy. Vznikají tak slovníky dvojího typu, tzv. slovníky cizích slov s pøevahou jednoslovných lexémù a slovníky citátù a okøídlených slov, které zahrnují i citáty jinojazyèné, jako zvláštní typ slovníkù frazeologických. Aktuální pohled na slova cizího pùvodu užívaná v souèasné èeštinì sice mùže zahrnovat staré pøejímky, v èeštinì již adaptované (z anglicismù napø. fotbal, džem, tramvaj, mítink, sejf), ale nesoustøeïuje na nì svou hlavní pozornost. Dynamiètìjší (a èasto problematiètìjší) jsou novì pøejatá slova procházející procesem poèešování, bìhem nìhož se nejen adaptuje jejich forma, ale vyjasòuje se i jejich funkènost, tj. místo v èeském lexikálním systému, související mj. s jejich stylovou platností – výrazy náleží pùvodnì pøedevším do vrstvy terminologie a slangu, odkud èasto pøesahují do ostatních vrstev, vèetnì bìžnì dorozumívací. Mnohé z nich lze nahradit èeskými ekvivalenty, kdy si pak napø. anglický a èeský výraz konkurují, pøípadnì se nìkterý z nich postupnì pøestává užívat (cash – v hotovosti, P.O.Box – poštovní pøihrádka, postservis – poštovní služba, beachvolejbal – plážový volejbal apod.). Dvojslovnost domácích výrazù je zcela jistì nevýhodou v situacích, kdy má pojem v nìjaké oblasti ústøední postavení a má pùsobit jako nosný, tj. je tøeba od nìj tvoøit slovotvorné derivace. Na rozdíl od slov víceménì obecného významu se oborové termíny vìtšinou pøejímají (case-law, gender studies, text-processing apod.) (DANEŠ, 1997). Poèešování cizojazyèných prvkù je proces velmi progresivní, který zvláštì v pøípadì nových pøejímek v èeštinì ještì ani zdaleka nebyl ukonèen a stále probíhá. Jednotlivé výrazy a jejich formy procházejí v daném èasovém bodì jeho rùznými fázemi a zpravidla se pohybují na ose jazykový standard – substandard. Na prùbìhu i výsledku tohoto procesu se podílí více vlivù zároveò: mezi nejdùležitìjší patøí zejména stáøí pøejetí, typová vzdálenost výchozího a pøejímajícího jazyka (formální odlišnost pøejatého slova, pøedevším vztah psané a mluvené podoby a morfologické rozdíly), závažnost lexikálního významu a jeho ustálenost, slovotvorné vlastnosti (operativnost), nová stylová platnost a frekvence apod. Jednotlivé faktory mají rùznou úlohu a pùsobí v rùzných vzájemných vztazích. Stupeò poèeštìní není pøímo závislý na stáøí pøejetí – pøejímky formálnì

Aktuální pohledy na uplatnìní cizojazyèných pøejímek...

229

obdobné domácím typùm se poèešují rychle, mnohdy zároveò s pøejetím, na rozdíl od výrazù formálnì odlišných, které zùstávají i po delší dobì nezaèlenìny (interview, reggae). U mnoha pøejatých slov také nastávají problémy s kodifikací a stanovením forem a zpùsobù užívání, které by byly v èeštinì považovány za spisovné. Zejména pøepis anglicismù podle výslovnosti mùže pøedstavovat úskalí spoèívající v rozkolísanosti výslovnosti v rámci variant angliètiny, pøekladu a náhradách narážejících na možnost nežádoucích asociací èeských ekvivalentù a je závislý na ustálení. Obecnì jsou adaptaèní procesy dùsledkem dvou známých okolností: a) odlišného vztahu pravopisu a výslovnosti v èeštinì a jazycích, z nichž jsou výrazy pøejímány, b) vysoké flektivnosti èeštiny a její slovotvorné produktivnosti. Nìkdy ovšem spíše než o adaptaci jde o volné (nìkdy až libovolné) manipulování s cizími výrazy, jejich nejrùznìjší pozmìòování, upravování, leckdy neprediktabilní a tìžko nìjak zobecnitelné. To, že formální vývoj anglicismù v èeštinì nesmìøuje zcela jednoznaènì k poèešování, svìdèí o mezinárodní prestiži angliètiny. Tlak na poèešování je rùzný, zejména podle stylové pøíslušnosti pøejímek – silnìjší je mimo odbornou sféru, v níž se naopak úprava (poèínaje pravopisnou) mùže jevit jako nežádoucí, protože stírá internacionální charakter pøejatého prostøedku, a snižuje tak jeho identifikaèní hodnotu (DANEŠ, 1997, 2002). Napøíklad pokud se u výrazu ustálí výslovnost pùvodní, dostávají se do spisovného jazyka neobvyklé hláskové skupiny, které mají v domácích slovech napø. expresivní zabarvení ([ej], [aj] apod.). Specifická situace nastává také v nìkterých neformálních psaných textech, kde se mohou objevovat jak chyby v psaní pøejímek, u nichž èeská kodifikace ponechává pùvodní pravopis, napø. hapy end místo happy end, hippi (hippie), piza (pizza) (HLADKÁ, 2006), nebo poèešování grafiky podle výslovnosti v mnohem vìtším rozsahu, než je v souèasné dobì v èeštinì obvyklé, napø. spešl (special), ekšn (action), pejpr (paper, tj. papír) apod. Pro zahájení procesu formální adaptace pøejatých výrazù, tedy pro zaøazování do èeského jazykového systému, musí být splnìny nìkteré základní obecné pøedpoklady. Patøí k nim zejména dostateènì vysoká frekvence užití (èím je vyšší, tím probíhá adaptace rychleji), oblast

230

DIANA SVOBODOVÁ

užití (je-li slovo užíváno pro bìžnou každodenní komunikaci, je adaptace také mnohem rychlejší), typ uživatele (pokud se jedná napø. o odborníky v urèitém oboru, zanechává si výraz velice dlouho svùj pùvodní pravopis i výslovnost) a druh slova (napø. jde-li o podstatné jméno konkrétní nebo abstraktní – u konkrét probíhá adaptace rychleji než u abstrakt). Novodobé výpùjèky jsou nezøídka labilní, èasto hovorové a pociované jako cizí (napø. handy), nìkdy se ne zcela vhodnì šíøí z profesního slangu do obecného užívání, napø. provider místo poskytovatel. Tím, že se napø. v publicistice užívají mimo odborný text, determinologizují se, posouvá se jejich jednoznaèné užití a ustalují se i ve významech jiných. Mohou se stát i prostøedkem automatizace vyjadøování a postupnì ztrácejí svou pøíznakovost a nápadnost (ÈECHOVÁ, 2005). U nìkterých slov se zdá, že motivací jejich užití je pouze navození atmosféry cizokrajného prostøedí, napø. nový image zpìvaèky èi podnikatele, exkluzivní rozhovor pro nᚠèasopis, významná celebrita, jejich love story, šaty na odpolední koktejl párty apod., jiná slouží k humorné aktualizaci, jako napø. je to šokink (hovorové vyjádøení), zbyteènì démonizovat (silnìjší výraz pro dramatizovat, tj. èinit záležitost nebo osobu významnìjší, pøípadnì také horší èi dìsivìjší, než ve skuteènosti je), Mcdonaldizace spoleènosti, babyboom, barbiemánie aj. Èasto jde o zámìrné užívání až nadužívání pøejatých výrazù jako slov módních, která dnes, jak se nìkteøí mluvèí domnívají, patøí k „dobrému tónu vyjadøování“. Kromì již zmiòovaných internacionalismù lze k frekventovaným výrazùm pøiøadit ještì slova typu: pøesnì artikulovat požadavky, bezpeèností dimenze, eskalace napìtí, filozofie (napø. dodávek zboží) apod. Novým zpùsobem jsou také v èeštinì užívány starší pøejímky, napø. výraz kvalitní, který je ve spojení se slovesem užijte si, nebo dokonce mìjte kvalitní víkend nepøíliš obratným doslovným pøekladem z angliètiny. Podobným èásteèným kalkem je i spojení buïte pozitivní (podle angl. be positive). Neznalost výrazù cizího pùvodu mùže také u nìkterých uživatelù vést k užívání paronym (napø. adaptovat – adoptovat apod.) (ÈECHOVÁ, 2000). Okrajovým, i když v nìkterých kontextech neopomenutelným dùvodem mùže být eufemistický stylistický aspekt, kdy jsou pøejatými výrazy,

Aktuální pohledy na uplatnìní cizojazyèných pøejímek...

231

zejména anglicismy, nahrazována pojmenování vìcí spoleèensky nevhodných, zpochybòovaných, vzbuzujících nepøíjemné pøedstavy apod. Užívají se napø. v oblasti drog a drogových závislostí (napø. clean – osoba, která se zbavila drogové závislosti, crack, krek – koncentrovaný kokain), erotiky a prostituce (swingers – osoby pìstující skupinový sex, callgirl – prostitutka poskytující erotické služby na základì telefonické objednávky apod.) (DOBRÍK, 2005). Všechny souèasné jazykové zmìny mají nìkolikerou motivaci a jsou zpùsobovány jak podmínkami objektivními, jazykovými i mimojazykovými, tak subjektivními. Uplatòují se tu skuteèné nové výrazové potøeby, nebo jen náhoda èi shoda okolností, jazyková hravost a v neposlední øadì pak touha napodobovat, „nezùstávat pozadu“. Pro neologismy ve smyslu novì pøejatých slov není typický jen pøíznak èasový, jedná se i o problematiku psycholingvistickou, sociolingvistickou (vèetnì autorské prestiže) a významnì se tu projevuje èinitel generaèní. Nìkterá slova se rychle stanou bìžnými, jiná se naopak nevžijí. V užším pojetí mùžeme za neologismy v tomto smyslu považovat takové lexémy, které se jeví jako èasovì nové, frekventovanì užívané a perspektivní a mohou se potenciálnì stát jednotkami bìžné lexikální zásoby. Z vnitrojazykových motivù jejich užívání lze jmenovat tendenci k symetrii lexikální formy a významu, odstranìní variant, významovou a stylistickou diferenciaci lexikálních jednotek, sklony k experimentování apod. V souèasné dobì se v oblasti pøejatých slov výraznì projevují následující tendence: 1. Od cizojazyèných pøejímek se na základì produktivního inventáøe slovotvorných prostøedkù tvoøí jejich deriváty a kompozita, ke slovním spojením vznikají jejich jednoslovné protìjšky (napø. mítinkáø, onlineista, castingový, monitorovat, demoverze apod.). 2. Užívání slov cizího pùvodu, výrazù od nich odvozených a složenin se projevuje nejèastìji v okruzích týkajících se zmìn spoleèenských pomìrù, ekonomiky, ekologie, nových sportovních odvìtví, pronikání vlivu americké kultury, nových informaèních technologií, zájmu o spoleèenské menšiny, celkového zrychlení životního tempa a tendence k pøehnanì zvelièelému expresivnímu vyjadøování (prefixoidy hyper-, super-, mega- aj.).

232

DIANA SVOBODOVÁ

3. Objevují se rùzné pøíklady sémantického tvoøení slov, napø. hamburger ve významu „nekomplikovaný televizní poøad“, hard disk jako „mozek, pam읓 (také v hovor. spojení vymazat disk ve významu „odpoèinout si, odreagovat se“). 4. Èásteènì se projevují vyrovnávací (nacionalizaèní) tendence, tj. dodávání èeských protìjškù k cizojazyèným pøejímkám, které bývá realizováno v zásadì tøemi zpùsoby: a) k pøejatému jednoslovnému pojmenování existuje v èeštinì rovnìž pojmenování jednoslovné (hot – horký); b) k jednoslovnému cizímu pojmenování, jež se v èeštinì dosud nevžilo, je utvoøeno pojmenování víceslovné (homeschooling – domácí vyuèování); c) jako protìjšek k adaptovanému výrazu je využíván domácí prostøedek, který nabývá nového významu (hackovat – hákovat). Je zøejmé, že nìkteré z novì pøejímaných cizojazyèných lexémù se mohou bìžnému uživateli zdát nezvyklé, módní nebo zbyteèné, zvláštì mají-li èeská synonyma. Vždy je však tøeba zvažovat výhody, které se u nich projevují, napø. možnost tvoøení odvozenin, výhodnost jejich jednoznaènosti a vylouèení nevhodných asociací. Ovšem nevhodná je inflace cizích slov vyplývající ze špatné znalosti cizích jazykù i možností èeštiny, pøípadnì z nedbalých pøekladù, èi dokonce ze snobismu.

Bibliografie BLATNÁ R., 2000: K procesu pøejímání slov. V: Èeština – univerzália a specifika. Brno. ÈECHOVÁ M., 2000: Èeština – øeè a jazyk. Praha. ÈECHOVÁ M., 2005: Pøíznakovost systémová a situaènì-kontextová. „Naše øeè“, 88, s. 9– 17. DANEŠ F., 1997: Èeský jazyk na pøelomu tisíciletí. Praha. DANEŠ F., 2002: Xenizmy v dnešní èeštinì. V: Èeština – univerzália a specifika. Praha. DOBRÍK Z., 2005: Štylistické aspekty používania anglicizmov a iných slov cudzieho pôvodu v nemèine a slovenèine. V: Západoslovanské jazyky v 21. století 2. Ostrava. Encyklopedický slovník èeštiny. 2002. Praha. FILIPEC J., ÈERMÁK F., 1985: Èeská lexikologie. Praha.

Aktuální pohledy na uplatnìní cizojazyèných pøejímek...

233

HAVRÁNEK B., 1938: Cizí jazyk a „cizí slova“. „Slovo a slovesnost“, 4, s. 255–256. HLADKÁ Z., 2006: Pravopis v souèasné korespondenci mladých lidí (na materiálu tradièních dopisù, e-mailù a SMS). „Naše øeè“, 89, s. 73–88. HUBÁÈEK J., 2001: K vývojovým tendencím souèasné èeské slovní zásoby. V: Èeský jazyk a literatura na sklonku XX. století. Wa³brzych–Ostrava, s. 107–112. MATHESIUS V., 1982: Jazyk, kultura a slovesnost. (K výslovnosti cizích slov v èeštinì). Praha. MITTER P., 2003: Složená hybridní substantiva s prvním komponentem cizího pùvodu v souèasné èeštinì. Ústí nad Labem. MOSER W., 1996: Xenismen. Die Nachahmung fremder Sprachen. Frankfurt. Pøíruèní mluvnice èeštiny, 1997. Praha. SGALL P., PANEVOVÁ, J., 2004: Jak psát a jak nepsat èesky. Praha. TICHÁ Z., 2001: Nìkteré tendence v nové lexikální zásobì. Na základì srovnání dvou èasových vrstev nového lexika. „Jazykovìdné aktuality“, 38, s. 82–86. VACHEK J., 1962: K otázce vlivu vnìjších èinitelù na vývoj jazykového systému. „Slavica Pragensia“ 4, s. 35–46.

Current Views at Loan Words Used within the Czech Vocabulary Summary The article concentrates on some views, which can be applied to evaluation of words of foreign origin used in the Czech language today. It deals with their classification and characterization from the point of view of their formal and semantic adaptation and its actual consequences for the future existence of these lexemes within various strata of the Czech vocabulary. The author mentions not only the positive but also the negative effects of the current influx of foreign words (mainly anglicisms and internationalisms) for the usual users of the Czech language (too many synonymous words could be difficult for perception or for decision which of them to use within the appropriate context). The socio-linguistic point of view also deals with the problem of different language means used by the young and older generations – foreign words and some of their untraditional forms used frequently by young people as constructive elements of their mutual communication could be understood as substandard and provocative by the more conservative language users. The aspects of time (novelty of some of the loans) and style are underlined in cases of foreign words classified as various types of neologisms, professional or slang expressions which tend to penetrate from the periphery of the vocabulary system to its transitive zone or even to the centre.

MARIOLA SZYMCZAK-ROZLACH Uniwersytet Œl¹ski, Katowice–Sosnowiec

Analityczne struktury werbo-nominalne w s³owackich tekstach prasowych

Procesy kulturowe, spo³eczne i cywilizacyjne dokonuj¹ce siê nieustannie w XXI wieku maj¹ przemo¿ny wp³yw na dynamikê przeobra¿eñ w systemie leksykalnym wspó³czesnego jêzyka s³owackiego. Znakomit¹ ilustracj¹ nowej, zmieniaj¹cej siê rzeczywistoœci jest wspó³czesne s³ownictwo. Potrzeba precyzyjnego i eksplicytnego wyra¿ania pewnych stanowisk, opinii czy te¿ s¹dów na ³amach tekstów prasowych czêsto wymaga u¿ycia odpowiednich konstrukcji sk³adniowych. Owa tendencja do analityzacji s³ownictwa, przejawiaj¹ca siê w tekstach publicystycznych, stanowi przedmiot niniejszych rozwa¿añ. Obserwacji poddane zosta³y struktury analityczne werbo-nominalne, odnotowane we wspó³czesnej prasie s³owackiej, na ³amach gazet: „Sme”, „Pravda” oraz „Literárny tyždenník”. Analityczne konstrukcje werbo-nominalne to z³o¿one znaki s³owne, w których zachodz¹ specyficzne relacje zale¿noœci. Odznaczaj¹ siê one semantyczn¹ ekwiwalencj¹ w stosunku do swoich jednoleksemowych odpowiedników, np.: ma vplyv // vplýva, ma k dispozíci / dišponova. W centrum uwagi znajduj¹ siê wspó³czesne konstrukcje, które mo¿na uznaæ za funkcjonalny ekwiwalent odpowiednich czasowników pokrewnych morfologicznie b¹dŸ nie z imiennym komponentem peryfrazy orzekaj¹cej, np.: bra do uvahy // uvažova, w tekœcie: Pritom treba bra do úvahy vzah životopisca k dielu: tento vzsporne hrá svoju úlohu a može ohrozi, o ktorú sa usiluje (Sme); nemožno však nebra do úvahy, že

Analityczne struktury werbo-nominalne...

235

bezpeènos štátu tvorí organickú súèas celej sústavy predpokladov jeho existencie a presadenia záujmov na medzinárodnej scéne (Lit. Tyžd), czy te¿ struktura dáva možnos // umožni: Tamojší zimný štadión jej dával neobmedzené možnosti (Sme). Nie oznacza to, ¿e wystêpowanie takiego czasownika jest warunkiem koniecznym i jedynym dla wyró¿nienia predykatów analitycznych. Istniej¹ predykaty stanowi¹ce jedyny sposób wyra¿enia treœci bez ekwiwalentów jednowyrazowych, np.: venova pozornos, w tekœcie: prezidentski kandidati preto venujú kampani v Iove viac pozornosti ako mnohým iným (Pravda), czy te¿ inne: Nová vlada podporuje úsilie o oživenie dial’ogu o ústave Europskej únie (Pravda). Z innych konstrukcji mo¿na by wskazaæ nastêpuj¹ce przyk³ady: ma autoritu ‘byt’ uznavaný’, ma publicitu ‘by známy’, vstúpi do platnosti ‘zaèa plati. Wyró¿nienie tego typu konstrukcji w tekstach prasowych i w leksyce s³owackiej wskazuje nie tylko na ich ró¿norodnoœæ formalno-s³owotwórcz¹, ale równie¿ na ich zwielokrotnione mo¿liwoœci semantyczne. Konstrukcje werbo-nominalne poœród innych nieci¹g³ych jednostek o wartoœci pojedynczych znaków werbalnych maj¹ wyrazist¹, zasadniczo tê sam¹ budowê wed³ug schematu (por. JÊDRZEJKO, 1988: 20): Verb + N abstr/praep Verb (E synt) Na podstawie tak przyjêtego schematu postrzegane s¹ jako niewspó³rzêdne zwi¹zki czasownika operatorowego lub posi³kowego oraz rzeczownika abstrakcyjnego, który dla znaczenia ca³oœciowego peryfrazy jest konstytutywny. Dwa zwi¹zane ze sob¹ syntaktycznie komponenty stanowi¹ tu nierozerwaln¹ ca³oœæ. Postrzegane przez wielu jêzykoznawców czeskich i s³owackich stanowi¹ przyk³ad interesuj¹cych kolokacji definiowanych przez F. ÈERMÁKA (http:/ucnk.ff.cuni.cz) jako „verbonominálne kvazifrázemy stojáce na periférii frázem”, natomiast przez A. JAROŠOV¥ (1992: 121) jako „lexikalizované slovesno-menné spojenia”. Problemy zwi¹zane z ustaleniem terminologii opisywanych struktur wynikaj¹ z faktu, ¿e trudno jest jednoznacznie zakreœliæ ich granice. Analityczne konstrukcje werbo-nominalne tworz¹ rozleg³¹ sferê pogranicza miêdzy leksyk¹, frazeologi¹ a sk³adni¹. Nosz¹ znamiona obiektów obserwowalnych w ka¿dym z tych podsystemów jêzyka naturalnego. Pozwala to widzieæ w nich fakty i zjawiska o charakterze uniwersalnym.

236

MARIOLA SZYMCZAK-ROZLACH

W trakcie obserwacji gromadzonego materia³u badawczego (oko³o 430 konstrukcji) pochodz¹cego z prasy codziennej oraz z tygodników nasze zainteresowanie wzbudzi³y przede wszystkim struktury najliczniejsze i najbardziej produktywne, a zatem takie, które stanowi¹ pewien wzorzec czy te¿ swoisty model dla pozosta³ych konstrukcji. Dla zobrazowania problematyki struktur opisowych przedstawiê najciekawsze – moim zdaniem – i najbardziej reprezentatywne konstrukcje analityczne werbo-nominalne, wystêpuj¹ce w tekstach publicystycznych: by: Po prvý raz bol tvorcom a garantom krajanského programu DZs; Obl’ubenost’ televíznych športových prenosov sa pri trochu pozornejšom poh¾ade ukáže by symptomom skazonosného pohodlia a vraždenej lenivosti transparentnosti systémov; Pre potreby komunikácie je k dispozícii ve¾a komunikaèných driverov; bra: Pritom treba bra do úvahy vzah životopisca k dielu: tento vzah nesporne hrá svoju úlohu a može ohrozit’ objektívnost’, o któru sa usiluje; Nemožno však nebrat’ do úvahy, že bezpeènost’ štátu tvorí organickú súèas celej sústavy predpokladov jeho existencie a presadenia záujmov na medzinárodnej scéne; Z dospelých som si vážil tých, któri brali na vedomie môj individualizmus, aj ked’ niektóri možno aj s humorom; da (dáva): Tamojší zimný štadión jej dával neobmedzené možnosti; Daváme im priležitost’ na predstavenie ich umenia, które je súèasou našej národnej kultúry, ibaže pestované v ich nových domovoch; Tychto pre których nemali prácu, požiadali, aby si dali vypoved’; Manifestom obrátit’ na ostatné národy sveta, aby pred organizovaním vojenských paktov dali prednost’ helsinskému mierovému procesu; Svojvo¾ne dal príkaz zastreli každého dezertera a lupica a vystavi jeho màtvolu so zodpovedajúcim nápisom na verejných miestach. ¼avou rukou si sa pridàžal zábradlia, no hoci si dával pozor, potkol si sa a telo ako nejaká drevená bábika s nedobre upevnenými a všelijako povykrúcanymi konèatinami dopadlo na odpoèívadlo za posledným schodíkom;

Analityczne struktury werbo-nominalne...

237

klás: Lexikologický i lexikografický opis slovnej zásoby vcelku, ako aj menšich úsekov si kladie za ciel’ analyzovat’ lexikálne jednotky (Lj) ako prvky lexikálno-semantického systému; Nakol’ko mohli kladli prekážky uvedomelým kòazom, ktorí prejavili zámer odíst’ do Ameriky k svojím farníkom, a kòazom, už v Amerike usadeným, vytrvalo posielali tajné inštrúkcie, ako majú vplyva na národnú výchovu vysahovalcov z Uhorska, ako v nich pestova vedomie mad’arského vlastenectva; ma: Procesné stanice: SAE – môže mat’ funkciu centrály i podstanice; Spoloènost’ SAE-Control má záujem rozšírit’ svoje obchodné aktivity v Pol’skej republike; poskytovanie spoloènosti zahranièným partnerom na koóperaciu, joint-ventures, ak majú záujem; Prosíme všetkých, ktorí majú možnost’ obohatit’ sprievod krojmi, aby tak urobili i tohto roku na poèest’ Sedembolestnej Patrónky Slovenska; Niekol’ki už z dôvodu staroby nemajú záujem o èlenstvo v našej spoloènosti; Ameríckym Slovákom pomáhame pri hl’adaní ich koreòov a máme ve¾kú rados, ked’ sa podarí obnovi už davno stratené rodinné putá; Opät’ sme mali možnos privíta chýrnych taneèníkov z Národopisného folklórneho taneèného súboru Èaba, vedených Tiborom Pintérom, spolu s gitarovou skupinou Boleráz (oba z Bekéšskej Èaby-Mad’arsko; Slováci z našej župy sa každoroèné 4 júla stretávajú v niektorej Slovákmi obývanej osade, kde si navzájom prezentujú svoje kultúrne programy, a kde majú možnos vytvára nové vzájomné kontakty; Máme ve¾kú rados, že aj po 280-ich rokoch usadenia sa Slovákov na Dolnej zemi sú ¾udia, pre ktorých je dôležité, aby slovenské slovo nevymrelo u Slovákov, ktorí žijú v Èabe; Napriek tomuto, juhoslovanski Slováci o tento zákon a o krajanský preukaz majú záujem; Úèastnicíci mali možnost’ sa oboznami s medzinárodnymi normami uplatòovanými v oblasti základných ¾udských práv a slobôd a s možnosami, ktoré im tieto normy v oblasti kultúry, vzdelávania, náboženského a verejného života poskytujú oèakávania; Zamlèuje aj inú skútoènost’, že súkromné mediá majú možnost’ vysielat’ bez akýchko¾vek ohranièení, že nikto neobmedzuje možnost’ politikov vyslovovat’ svoje názory; Snem mal za úlohu v duchu slovanskej vzájomnosti vytvorit’ zjednotenie slo-

238

MARIOLA SZYMCZAK-ROZLACH

vanských národov rakúskej monarchie, aby mohli èeli tlakom mad’arskej a nemeckej strany; Neviem aký mali zámer. Strach mali všetci. Turecki dovozcovia majú záujem najmä o ploché hutnícke výrobky, automobilov’e prislušenstvo, výrobky chemického priemyslu, pneumatiky a obrábacie stroje; Majú štatné orgány možnost’ niektorými opatreniami tento nepriaznivý stav zmenit’?; V súèastnosti slovenské po¾nohospodarstvo má k dispozícii len 20 až 25 percent úrovne štátnej podpory v porovnaní s krajinami EU a na podporu exportu môže použi len cca 10 percent povoleného objemu finanènych zdrojov; Diváci na Slovensku mali možnost’ vidiet’, ako sa chápe demokrácia skutkami spoluobèanov-rodièov detí na dvoch ZS s mad’arským vyuèovacím jazykom v Búèi a Bátorových Kosihach, ked’ došlo k výmene dvoch riadite¾ov, ktorí si neplnili povinnosti; Takže sa tu objavuje d’alšia pravdivá skútoènost’, že na uskutoènení protestného zhromaždenia tak nemajú väèší záujem ani rodièia ani Zväz mad’arských pedagógov. Najväèší záujem majú – tak ako vždy v minulosti – predstavitelia strán mad’arskej koalicie, ktorí si predsavzali za ciel’ sústavne vyvoláva na južnom Slovensku medzi obyvate¾mi napätie a organizovat’ protesty; Na jarmôku si majú úèastníci možnos kupi predmety zo Slovenska a ochutnat’ typické slovenské jedlá; Jemenský súd zbavil vèera troch novinárov britskej televiznej stanice BBC obvinenia z nepovolenej návštevy sídla jemenského kmeòa, ktorý má na svedomí únos britskej rodiny; Afganci, ktorí pred tyždòom prežili katastrofálne zemetrasenie, hladuju, pretože záchranné tímy majú k dispozícii iba tri malé vrtu¾níky; Jednotky lojálne vláde prezidenta Joaa Bernarda Vieiru, majú pod kontrolou situáciu aj v celej krajine; Ale nemám voèi nikomu pocit nenávisti SR má záujem zvýšit’ prepravu o sto miliárd kubíkov, z èoho pre nás plynú nemalé získy, z ktorých sa dotuje nᚠplyn a ten je potom pre našich spotrebite¾ov lacnejší, ako sú náklady, za èo plyn dovezieme; Nedosiahla sa ani dohodnu a vnútorná jednota komisie aj napriek tomu,že sa zväèšil na jej prácu poèet dní a slovenská strana spristupnila všetko, o èo mali záujem; V nasledujúcom bloku mate možnos pozrie sa na tieto súažiaceho (Volkrová polianka) a jednak oèami porotcu (Jašíkove Kysuce); Nie div, že národní

Analityczne struktury werbo-nominalne...

239

dejatelia mali záujem o dokumentáciu podujatia, a to nielen písomnú ale aj obrazovú a vecnú; „newspeak”, teda reè, ktorá má za úlohu skroti celú populáciu prísne normovanými výrazovými prostriedkami, aby sa tak kanalizovalo spoloèenské myslenie jediným správnym smerom; Ved’ na jej každodenné praktické užívanie nemajú najmenší vplyv; Kvalitní prekladatelia majú tiež ve¾ký vplyv na rozvoj jazyka práve tým, že do svojej materèiny musia prenáša pojmy z iného, èasto ve¾mi vzdialeného sveta a vynájs spôsoby, ako ich èo najlepšie vyjadri prekladate¾a); Kniha však mala istý ohlas a ked’ sa mi v súvislosti s prácou prekladate¾a v inštitúcii CERN v Ženeve naskytla možnost’ návratu do Europy, dostal som z Oxfordu podnet pre d’alšiu biografiu – o Rilkem; Zaroveò som mal možnos vo vydavate¾stve vzbudi záujem, pravda, po istom poèiatnom váhaní, o vydanie Zweigovej biografie pri príležitosti 100 výroèia jeho narodenia, takže rozširené vydanie, ktoré som medzitým pripravil, vyšlo zavèasu – roku 1981; pri èítaní vaších biografií som mal ustaviène pocit „znesvätenia”; Treba ma však na pamäti, že môj Thomas Mann bol adresovaný najmä anglickému èitate¾ovi, takže som využil niektoré detaily, ktoré by ho mohli zajíma – najmä pri osobnostiach ako Auden, Harold Nicolson a pod. – ktoré však pre nemeckého èitate¾a nemajú väèší význam; Preèo má o mòa záujem, ak vlhy zvládajú sto ráz krajšie ažké sóla; V detstve som èasto mával pocity nostalgie; Myslím, že v podstate sa so všetkým dokážem vyrovna a nemám strach z nebezpeèenstva èi neúspechu; Mal som takú predstavu – dnes si myslím, že skreslenú – že muž nesmie plaka; V tejto chvíli sa citím by dos silný a nemám obavy z budúcnosti; Mám obavy iba zo sklamania; zo školy som nemal strach; Zrazu sme mali dojem, že sme zjedli všetkú múdros sveta; Mal som pocit, že „okusujem” bohémský život; Myslel si, že bude ma pokoj; Nielen ja som mal dojem, že vyèkávajúcim èašníkom a sprievodcom sme sotva mohli urobi nieèo lepšie, ako ich navštívi, a že keby na to prišlo, obslúžili by nás možno aj zadarmo; poskytova / poskytnú: Nová vlas im poskytla ve¾a príležitosti, ktoré väèšina Slovákov aj dokonale využila, za všetkých spomeòme zopár známych mien-Murgaš, Baniè, Gajdušek, Èeròan, Bosák,

240

MARIOLA SZYMCZAK-ROZLACH

Kozlaj, Roman; Konkrétne pomáha pri uskutoèòovaní hospodárskych vzahov SR so zahranièím a zároveò poskytnú reprezentantom podnikate¾skej sféry informácie o obchodno-politických, právnych, colných a ekonomických podmienkach obchodovania so zahranièím i nechavá priestor pre d’alšie príbehy; prija: Ak by sme prijali názor, že „semantické príznaky v tom najzvlaštnejšom zmysle sú také prvky významovej stránky jazyka, ktorymí možno charakterizova nie jednotlivé prípady, alebo isté obmedzené skupiny slov, ale väèšie súbory slov”; prednies: Po vystúpení úèastníkov na breh vodného diela Selice, predniesol slavnostný prejav Peter Baco, minister pôdohospodárstva SR; prejavova: K politickým záležitostiam všetci traja zachovávali odstup, dokonca voèi nám prejavovali odpor a zasádne ich vnímali len ako vytrhávanie z práce; rieši: Aktivity OSN pomáhajú rieši problémy slovenského vidieka; Odporcovia integrácie Slovenska do západných štruktúr, ktorí majú k dispozícii jednoznaènú odpoved’ na všetky tri otázky, navrhujú rieši situáciu charakterizovanú nedostatoènými bezpeènostnými zárukami Slovenska jeho neutralitou; Chceli rieši problémy zmierom. Známy je vstup SD¾ do vlády s pravicovými stranami slovenskej politickej scény i neochota SD¾ vstúpi po minulostných vo¾bách do vládnej koálicie (...); robi: Dokážem sa dokonca za zle odpláca dobrým a robí mi to rados: Z nièoho si dlho nerobím ažkú hlavu, ale niè neberiem na ¾ahkú váhu; Pokia¾ by si niekto robil èiarky, ko¾kokrát tento takzvaný politik sediaci v štúdiu na stolièke s nohami pod sebou ako ustráchaný vrabec dostal slovo a ko¾kokrát opakoval to isté, potreboval by poriadne ve¾ký kus papiera; Silný odklon od konfuciánskej náuky robil mnohých tradièným vzdelancom starosti; uzavrie: SDK však uzavrela s Mad’arskou koalíciou dohodu o povolebnej spolupráci (na princípe „nieèo za nieèo”, a tak je skútoène

Analityczne struktury werbo-nominalne...

241

priam tragikomické, že svoje zámery, ktoré chce realizova s pomocou mad’arských politických strán, opovážlivo nazvala paralelou vízie ¾udovita Štúra spred 150 rokov; uskutoèni / òova: Oblasou „bežného vedomia” je tzv. priemerny odraz, ktorému zodpovedajú pojmy v každodennom styku; je to trieda odrazov, cez ktoré sa uskutoèòuje prechod k jazykovému významu Poèas jej priebehu uskutoènila ministerka zahranièných vecí Zdenka Kramplová osobitné prijatie s vybranými zástupcami Slovákov žijúcimi v zahranièí; Spomínam to preto, lebo táto organizácia združujúca mladé literárne talenty (ale aj renomovaných autorov, ktorí pracuju ako lektori, prípadne ako vydavatelia) uskutoèòuje svoju èinnos na báze literárnych klubov vytvorených takmer pri každej okresnej èi mestskej knižnici SR, kde sa realizuju rôzné autorské besedy; venova: Týmto platidlám je potrebné venova zvýšenú pozornos; Najdôležitejším jazykovým materiálom z najstaršieho obdobia sú vlastné mená (najmä v latinských kontextoch), preto ich zhodnoteniu a využitiu musíme venova mimoriadnú pozornos. Vo svojom funkènom modeli reèov’eho mechanizmu venoval ve¾kú pozornos poznavaciemu procesu A. Krá¾; V tejto kapitole budeme teda venova pozornos metodickým postupom, ktoré umožòujú postihnú (rekonštruova) lexikálno-semantickú stavbu v jazykovom systéme; V procese rozumenia ve¾kú pozornos venuje (popri problematike vzahov na osi subjekt-objekt) samému procesu rozumenia, samej aktivite, ktorá vzniká v procese vytvárania vzahov medzi subjektom a objektom; vies: Všetci štrajkovali, všade sa viedli nekoneèné dialógy, každý chcel zrazu všetko vykrièa, a ja som sa v tom bordeli nenápadne motal d’alej; ¼udstvo sa javí prostredníctvom národov, a tak nijaký národ nemôže vies boj so zbraòou v ruke za všeobecný záujem ¾udstva, ak by takýto boj mal by implicitne jeho bojom proti sebe samému, proti jeho sebarealizácii štátnosou; K objasneniu povahy lexikálneho významu vedie proces od razu objektívnej skutoènosti v ¾udskom myslení a spôsob jazykového stvárnenia vedomého od razu. 16 Jêzyki...

242

MARIOLA SZYMCZAK-ROZLACH

Najliczniejsz¹ grupê struktur werbo-nominalnych stanowi¹ konstrukcje z predykatem ma. Na dalszych miejscach lokuj¹ siê nastêpuj¹ce podstawy werbalne: by, da, dáva, poskytnú, bra, klás, robi, vies, venova. Wœród komponentów nominalnych dominuj¹ rzeczowniki abstrakcyjne, stanowi¹ce m.in. pola semantyczne uczuæ, stanów, np.: rados, možnos, pocit, príkaz, na starosti, k dispozícii, strach, vplyv, obavy. Najbardziej produktywne wœród badanych konstrukcji s¹ przyk³ady z nastêpuj¹cymi czasownikami bazowymi: ma, da, robi, by. Konstrukcje te sk³adaj¹ siê z czasownika kategorialnego, stanowi¹cego centrum gramatyczne analityzmu, oraz z rzeczownika abstrakcyjnego, decyduj¹cego o wartoœci leksykalno-pojêciowej ca³ej peryfrazy, a tak¿e o przynale¿noœci do okreœlonego pola semantycznego uczuæ, stanów itd. Nie tak czêste, ale równie¿ wzbogacaj¹ce system leksykalny jêzyka s³owackiego s¹ konstrukcje z nastêpuj¹cymi predykatami analitycznymi: poskytnú, prejavi, udeli, klás, uskutoèni, poda, položi (np.: poskytnú pomoc / pomôc, poskytnú informácie / informova, prejavi poctu, preukáza poctu / pocti, vies evidenciu / evidova, udeli vyznamenanie / vyznamena, klás otázky / spytova sa, uskutoèni konsolidáciu / konsolidova, poda dôkaz / dôkaza nieèo). Spoœród przedstawionych tu predykatów nale¿y wymieniæ konstrukcje z czasownikiem bazowym: robi w takich strukturach opisowych, jak: robi èiarky // èiarkova, robi si starosti // starosti sa, robi poriadky itp. Dominuj¹ one w tekstach spontanicznych. Konstrukcje z predykatem robi zbli¿aj¹ siê do struktur sfrazeologizowanych o wyraŸnej semantycznej specyfikacji oraz odznaczaj¹ siê szczególn¹ obrazowoœci¹ i pewn¹ ekspresywnoœci¹. Wykorzystywane w tekstach prasowych konstrukcje analityczne sprzyjaj¹ uzyskaniu wiêkszej abstrakcyjnoœci i precyzji w wyra¿aniu s¹dów czy opinii. Za pomoc¹ interesuj¹cych struktur osi¹ga siê œcis³oœæ, precyzjê znaczenia oraz czêsto oficjalnoœæ, która charakteryzuje w znacznej mierze styl urzêdowy. Œwiadcz¹ o tym miêdzy innymi takie przyk³ady prasowe jak: poskytova možnosti, w tekœcie: poskytuje možnosti kontroly a zabezpeæuje stálu súvislos preberaného úèiva; ma funkciu, np.: Prenos môže ma funkciu centrály a podstanice; útvára predpoklady, np.: Koncepcia utvára predpoklady na rozširovanie a prehlbovanie domáceho a zahraniæného trhu.

Analityczne struktury werbo-nominalne...

243

Interesuj¹ce struktury analityczne cechuje du¿a frekwencja oraz niezwyk³a ich ekspansywnoœæ przede wszystkim w tekstach o charakterze dynamicznym i zmiennym. Odpowiada to w³aœnie stylistyce publicystycznej, st¹d tak wiele konstrukcji opisowych w prezentowanych przyk³adach, np.: nájs uplatnenie, klás otázky, da súhlas, vznies protest, námietky, požiadavky; venova pozornos, položi otázku, podáva správu, vzbudi záujem, prejavi záujem. Komponenty werbalne, g³ównie powierzchniowe, typu: ma, by, da, poskytnú, udeli, vies, s¹ leksemami o szerokim polu semantycznym. W konstrukcjach analitycznych ulegaj¹ dalszej desemantyzacji, dopiero w po³¹czeniu z komponentami nominalnymi staj¹ siê pe³niejsze, a treœæ analityzmu bardziej wyrazista i precyzyjna. Danuta Buttler uwa¿a zreszt¹, ¿e „proces ekspansji konstrukcji analitycznych jest skomplikowany, mo¿na go traktowaæ jako tendencjê formalno-gramatyczn¹, co doprowadza do przebudowy systemu morfologicznego, jest to jednak zarazem proces par excellence semantyczny, poniewa¿ jego pod³o¿em jest d¹¿noœæ do zast¹pienia ogólnikowych i nieprecyzyjnych, wyk³adników pewnych ogólnych znaczeñ relacyjnych przypadków syntetycznych strukturami bardziej wyspecjalizowanymi” (BUTTLER, KURKOWSKA, SATKIEWICZ, 1971: 94). Autorka prezentuje tu przyczyny semantycznego szerzenia siê struktur analitycznych, które cechuje oficjalnoœæ, szablonowoœæ, brak emocjonalnego zaanga¿owania, obiektywnoœæ oraz pewna ogólnikowoœæ. Przedstawione atrybuty struktur opisowych wskazuj¹ na najwiêkszy ich zasiêg w tekstach o charakterze publicystycznym, a tak¿e administracyjno-urzêdowym. Konstrukcje analityczne stanowi¹ czêsto utarte szablony syntaktyczne, które funkcjonuj¹ jako swoiste schematy (wykorzystywane np. w ró¿nych tekstach u¿ytkowo-instrukta¿owych). S¹ wygodniejsze w u¿yciu, cechuje je precyzja i dok³adnoœæ. W publicystyce b¹dŸ w stylu urzêdowym konstrukcje te pozbawione s¹ pierwiastków emocjonalnych i obrazowych. Maj¹ niejednokrotnie formu³ê zarz¹dzeñ. Cechuje je swoista terminologia utartych formu³ syntaktycznych. Ich celem jest nak³onienie odbiorcy do okreœlonego dzia³ania. O wyborze okreœlonych struktur opisowych decyduj¹ równie¿ czynniki pozajêzykowe – koniecznoœæ i potrzeba ci¹g³ego wzbogacania lek16*

244

MARIOLA SZYMCZAK-ROZLACH

syki s³owackiej oraz postêpuj¹cy proces cywilizacyjny, kulturowy i spo³eczny. Przedstawione konstrukcje werbo-nominalne s¹ rezultatem procesu m u l t i w e r b i z a c j i. Zgodnie z definicjami A. Jedlièky i D. Buttlerowej multiwerbizacja jest procesem zastêpowania prostych czasowników dwucz³onowymi po³¹czeniami, w których jeden element ma znaczenie bardzo ogólne i stanowi wyk³adnik znaczeñ kategorialnych, a drugi wyznacza w³aœciwe, leksykalne znaczenie ca³ej konstrukcji, przy czym miêdzy wyjœciow¹ nazw¹ prost¹ a cz³onem podrzêdnym struktury opisowej wystêpuje to¿samoœæ leksykalna. Nale¿y powtórzyæ za Slavomirem ONDREJOVIÈEM (1988: 338), ¿e „termin multiverbizované spojenia využívame preto, lebo výstižne zdôrazòuje aspekt, o ktorý nám tu ide: dynamickú stránku jazyka, jeho neprestajnú premenlivost”. Procesy multiwerbizacji daj¹ zwielokrotnione mo¿liwoœci stylistyczne i ekspresywne. Dostosowuj¹ siê do nieustannie zmieniaj¹cych siê potrzeb komunikacji miêdzyludzkiej. Wp³ywaj¹ w istotny sposób na dynamikê jêzyka, na swoiste procesy intelektualizacji jêzyka. Jednak przesadne ich stosowanie w tekstach prasowych czêsto prowadzi do pewnej automatyzacji, do powstawania napuszonych, stereotypowych szablonów stylistycznych, które odgrywaj¹ rolê negatywn¹ w komunikacji jêzykowej.

Literatura BUTTLER D., KURKOWSKA H., SATKIEWICZ H., 1971: Kultura jêzyka polskiego. Zagadnienia poprawnoœci jêzykowej. Warszawa. ÈERMÁK F., http://ucnk.ff.cuni.cz HORECKÝ J., BUZÁSSYOVÁ K., BOSÁK J., 1989: Dynamika slovnej zásoby súæasnej slovenæiny. Bratislava. JAROŠOVÁ A., 1992: Spajate¾nos slov a jej odraz v slovníku. „Jazykovedný æasopis”, roè. 43, 2. s. 116–125. JEDLIÈKA A., 1969: Univerbizace a multiverbizace v pojmenovacích struktúrach. „Slavica Pragensia”, Vol. 11, s. 93–101. JÊDRZEJKO E., 1998: S³ownik polskich zwrotów werbalno-nominalnych. Warszawa.

Analityczne struktury werbo-nominalne...

245

ONDREJOVIÈ S., 1988: O multiverbizaæných procesoch v spisovnej slovenæine. „Slovenská reæ”, roè. 53, s. 338.

Analitical Verbo-Nominal Structure in Slovak Press Texts Summary The paper is about verbo-nominal structures in the contemporary Slovak journalistic texts. Representative structures like ma vplyv / vplýva, ma možnos / umožni, venova pozornos, da prednos / uprednostni and so on, are characterized according to frequency and productivity. Characteristic features of the analitical constructions in Slovak journalistic texts are formality, convencionality and distinctness. These are results of multiverbation process, which gives multiply stylistic and expressive possibilities. Apart from this, multiverbation processes adapt to continuously changing interpersonal communication.

JANA MARIE TUŠKOVÁ Pedagogická fakulta Masarykova Univerzita v Brnì

Dynamické tendence èeských feminín na poèátku 21. století

Složitost souèasné èeské deklinace je dána historickými jazykovými dùvody, viz napø. KOMÁREK (1981), LAMPRECHT, ŠLOSAR, BAUER (1986), PLESKALOVÁ (2003). Vývoj spisovné èeštiny ovlivnily také kulturní a spoleèenské zmìny vèetnì zásahù historických osobností. Podílejí se však na ní bezpochyby i vývojové tendence pùsobící na jazyk v souèasnosti. V celém morfologickém systému èeštiny se uplatòují a variantnost jazyka zpùsobují jak vývojové tendence vnitønìjazykové, (...) tj. unifikaèní a diferenciaèní, tak mimojazykové (MÈ 2, 1986). Z obecnì slovanských tendencí (BÌLIÈOVÁ, 1998) se v èeštinì neustále prosazuje snaha unifikovat plurálovou deklinaci projevující se oslabováním rodových rozdílù, napø. užití koncovky -ím v dativu plurálu: rùžím, písním, moøím, stavením. Èeština se však v jednom smìru od øady slovanských jazykù liší. Jedná se o zdùraznìní rozdílu mezi tvrdou a mìkkou deklinací v rámci všech tøí rodù. U feminin lze uvedený jev sledovat dùslednì u vzorù žena x rùže; na základì našich výzkumù k tomuto odlišení smìøují také vzory kost x píseò. Nejkomplikovanìjší deklinaèní soustavu mají dnes èeská maskulina, nejjednodušší neutra a uprostøed stojí feminina. V našem pøíspìvku se zamìøíme na nìkteré projevy tzv. kolísání v deklinaci apelativních feminin. Z pomìrnì rozsáhlé problematiky jsme vybrali tøi oblasti spisovného jazyka: pøechod apelativních feminin mezi vzory kost a píseò, žena a rùže a problematiku koncovek genitivu plurálu feminin na -ice a -ynì u vzoru

Dynamické tendence èeských feminin na poèátku 21. století

247

rùže. Ze sledovaných jevù má ze synchronního pohledu povahu vnitroparadigmatickou a relativnì ustálenou jen problematika tvarù G.pl. feminin na -ice a -ynì, ostatní oblasti pak povahu meziparadigmatickou s rùznou mírou živosti a neukonèenosti jazykového procesu. Naším cílem je popsat existenci variantních a dubletních koncovek feminin na základì výzkumu synchronních korpusových textù, zjistit co nejvíce faktorù, které na volbu koncovky pùsobí. Pokusíme se také urèit, které z popisovaných jevù mají charakter centrální a které periferní, a oznaèit tvary vývojovì progresivní. Kolísání feminin charakterizujeme v rámci jejich klasických vzorù uvádìných souèasnými mluvnicemi, tzn. žena, rùže, píseò, kost. Pøi popisu zvolené problematiky užíváme termíny variantní, dubletní – koncovka/tvar. Pojmy varianta a dubleta chápeme v následujícím smyslu: pokud mají slova ohýbaná podle jednoho flektivního vzoru pro vyjádøení téže pádové formy více než jednu koncovku, pak v pøípadì, že se dvì koncovky pojí s jedním základem, hovoøíme o morfologické dubletì. V pøípadì, že spojení s rùznými koncovkami rozdìluje slova do rozdílných podskupin, hovoøíme o variantì (viz také OSOLSOBÌ, 2002: 333). Východiskem se pøi popisu variant a dublet stala diferenciace morfologických variantních párù (dublet) uvádìná v MÈ 2 (1986: 268–272). Chceme-li dospìt k nìjakému objektivnímu rozhodnutí o zvolené jazykové problematice, musíme vycházet ze znalostí souèasného úzu, který je reprezentován dostateèným množstvím dokladù. Ty nám dnes poskytují korpusová data Èeského národního korpusu, jejichž rozsah je ve srovnání s jakýmikoli pøedchozími soubory jazykových dat vzniklých excerpcí nesrovnatelnì vyšší. Pracovali jsme s korpusem SYN2000, který je reprezentativním korpusem souèasné psané èeštiny a obsahuje asi 100 milionù slovních tvarù. S povahou i rozsahem korpusu jsou spojena urèitá omezení, a proto i z našich závìrù vyplývají pouze doporuèení typu: co je vhodné – nevhodné, frekvenènì omezené – rozšíøené, vývojovì progresivní.

248

JANA MARIE TUŠKOVÁ

Pøechod apelativních feminin mezi vzory kost a píseò Abychom zjistili, zda existuje vývojový pohyb v distribuci variantních a dubletních koncovek vzoru kost, provedli jsme srovnání mluvnic poèínaje mluvnicí GEBAUEROVOU (1895) a konèe pøíruèní mluvnicí èeštiny (1995). Z uvádìných faktù lze konstatovat tendenci postupného zaèleòování nìkterých jmen deklinace vz. kost ke vz. píseò; viditelný je také posun v distribuci variantních a dubletních koncovek u kolísajících feminin vzoru kost, zejména v Dpl., Lpl. a Ipl. (viz. TUŠKOVÁ, 2006: 26–36). Prokázalo se, že ke vzoru píseò postupnì pøešla ta feminina, která jsou buï neutvoøená, nebo není jejich utvoøenost signalizována zøetelným slovotvorným sufixem, napø. daò, koupel, zvìø. Dalším pro nì typickým rysem je povaha finály, kterou pøedstavuje buï pravopisnì mìkký, nebo obojetný konsonant. Vyjdeme-li z konkrétních pøípadù feminin, lze také øíci, že se jedná spíše o konkréta než abstrakta. Charakteristika souèasného stavu distribuce koncovek feminin vzoru kost vychází z materiálu korpusu SYN2000. Za centrální èást deklinace vzoru kost považujeme skupinu feminin odvozenou sufixem -ost/-nost (chytrost, radost, úspìšnost, vážnost) a ojedinìle -est (bolest, svìžest); jedná se pøevážnì o názvy vlastností. Tato skupina jmen je velmi frekventovaná (4 203 lexémù) a ve spisovné èeštinì nevykazuje známky kolísání. Èást periferní je tvoøena všemi ostatními femininy øazenými k této deklinaci. Jedná se zèásti o slova derivovaná, [avšak ne výše uvedenými sufixy, tj. buï jména vzniklá konverzí (moc, mysl), nebo prefixací slov nemotivovaných èi konvertovaných (neúèast, podoblast, pøíchu)], zèásti jména neutvoøená (loï, nit) a okrajovì o kompozita (supervelmoc, chvaloøeè). Perifernost tìchto lexémù je dána nejen jejich nízkým poètem (celkem 146 feminin uvádìných v materiálu korpusu), ale projevuje se zejména nepravidelností jednotlivých tvarù. Vzhledem k vysoké produktivitì slovotvorného typu názvù vlastností tvoøených sufixem -ost / -nost nelze uvažovat o ústupu vz. kost. Toto tvrzení je podpoøeno také výsledky dalších výzkumù, napø. provádìných v korpusu DESAM, z nichž vyplývá zøetelnì vyšší frekvence jmen deklinace vz. kost než vz. píseò (OSOLSOBÌ, PALA, RYCHLÝ, 1998).

Dynamické tendence èeských feminin na poèátku 21. století

249

Dynamiènost pøechodu mezi vz. kost a píseò se v jednotlivých pádech liší, situace však není shodná u všech kolísajících lexémù, proto pøedstavuje následující tvrzení obecnou tendenci. Z korpusových dokladù vyplývá, že tendence k pøechodu se jeví jako nejsilnìjší v D.pl. a L.pl., pak následuje I.pl., A.pl., N.pl. a nakonec G.sg. Tento stav je ovlivnìný jednak unifikaèní tendencí uplatòující se v deklinaci substantiv, která se zde nejsilnìji projevuje v D.pl. a L.pl., jednak odlišným charakterem tzv. pádových opozic (ŠLOSAR, 1986) v pøípadì homonymních tvarù G.sg., N.pl. a A.pl. Napøíklad opozice G – N se jeví jako dùležitá (homonymie G.sg. a N.pl.), což se projevuje ve faktu, že v G.sg. existuje snaha udržet pùvodní koncovku -i, zatímco do N.pl. proniká v mnohem vìtší míøe nepùvodní koncovka -e. Svou roli pravdìpodobnì sehrává i rozdílné funkèní zatížení jednotlivých koncovek (ÈERMÁK, 1990). To znamená, že koncovka -e má v dnešní flexi vyšší funkèní zatížení (funkènì rozlišenou homonymii) než koncovka -i; volba koncovky -i je pak z tohoto pohledu výhodnìjší (viz na pøíkladì G.sg). Na distribuci koncovek feminin vz. kost má podíl nìkolik faktorù. Ze synchronního pohledu se jako hlavní jeví faktor slovotvorný. Ten se projevuje v rozdílu: utvoøenost jasnì signalizovaná sufixem -ost / -est – pravidelné tvary vz. kost x utvoøenost bez pøítomnosti sufixu, nebo neutvoøenost jména – tendence ke kolísání. Se slovotvorným èinitelem je spjatý faktor lexikálnì sémantický, tzn. feminina se sufixem -ost jsou nositeli pøedevším abstraktních názvù vlastností. Uvedený faktor se však dnes zøetelnì neprojevuje v rámci periferní skupiny kolísajících feminin, nelze tedy tvrdit, že variantní nebo dubletní tvary vz. píseò získávají pøednostnì konkréta a abstrakta naopak inklinují ke vz. kost. Faktor sémantický se uplatòuje jen zøídka, a to v odlišení koncovek polysémních lexémù, napø. rozdílná distribuce dubletních koncovek L.pl. jména pamì (tvar pamìtích je užit v korpusu jen ve významu „poèítaèových pamìtí“, tvar pamìtech pøevažuje ve významu „literárních pamìtí“, jen okrajovì se objevuje ve významu „pamìtí poèítaèových“). Dùležitou funkci plní pouhá jazyková forma slova. Ta se potvrdila u feminin zakonèených na -st (èást, oblast, povìst), která mají vìtšinou tendenci užívat pravidelné tvary vz. kost pod vlivem feminin se sufixem -ost. Dále lze øíci, že jako dìlítko mezi vzory kost a píseò funguje tvrdost a mìkkost. Vzor kost se stává stále více repre-

250

JANA MARIE TUŠKOVÁ

zentantem feminin s tvrdým zakonèením, pro feminina s mìkkou nebo obojetnou finálou je charakteristické kolísání mezi obìma vzory, i když rùzného rozsahu. Do jisté míry se pøi volbì koncovek stále uplatòuje také historický faktor. Je-li femininum od pùvodu i-kmen, projevuje se u nìho tendence ponechávat si pùvodní koncovky, pokud v minulosti i pøes zaøazení k i-kmenùm kolísalo nebo patøilo k jinému kmenu, je zde pravdìpodobný pøechod ke vz. píseò. V rámci periferní skupiny pùsobí ještì další faktory. Zøetelnì se projevuje vysoká absolutní frekvence lexému, která zpravidla zpùsobuje udržování pùvodních koncovek, napø. u feminin vìc, øeè. Mnohem užší uplatnìní má tendence disimilaèní. Lze o ní uvažovat napø. pøi volbì variantních koncovek I.pl. feminin obì, pamì, rukoje, rukovì a jmen zakonèených na -vìï, která užívají koncovku -mi, nikoli -emi. Na distribuci dublet do jisté míry pùsobí také èinitel stylový èi lexikální okolí. Vliv funkèního stylu korpusových zdrojù byl prokázán jen u jednotlivých feminin, nekodifikované tvary se objevovaly pøedevším v textech umìlecké literatury, kam proniká mluvený jazyk, vcelku okrajovì v publicistice. Také vliv lexikálního okolí mùžeme oznaèit za omezený, objevil se jen u nìkterých jednotlivých tvarù feminin – N.pl. ètvrti je vázán èasto napø. na kolokace vilové, obytné ètvrti, tzn. užívá se ve významu „mìstské ètvrti“, zatímco tvar ètvrtì se objevuje v kolokaci tøi ètvrtì hodiny, roku, miliónu apod., má tedy význam „èasový“ nebo „urèení množství“. Shrneme-li všechna získaná fakta, lze øíci, že v souèasné èeštinì pokraèuje pøechod nìkterých feminin vz. kost ke vz. píseò. Ten se projevuje èastìji nahrazením variantní koncovky vz. kost dubletou, napø. G.sg. chuti/chutì (SYN2000) místo tvaru chuti (MÈ 2, 1986: 331), ménì èasto nahrazením dublety variantním tvarem vz. píseò, napø. D.pl. mocích (SYN 2000), mocech/mocích (MÈ 2, 1986: 331). Pohyb opaèným smìrem je ojedinìlý. Uplatníme-li znalost frekvenèních údajù, rozlišíme pak v øadì dubletních tvarù, který z nich je vývojovì progresivnìjší, napø. N.pl. tratì (351)/trati (38), D.pl. obìtem (779)/ obìtím (4).

Dynamické tendence èeských feminin na poèátku 21. století

251

Pøechod apelativních feminin mezi vzory žena a rùže Pøi hodnocení situace v mluvnicích jsme se zamìøili pouze na souèasné èeské gramatiky, z nichž nejstarší byla Èeská mluvnice (1981). Feminina kolísající mezi vzory žena a rùže se zde zpravidla dìlí do tøí skupin. Jedná se o tzv. typy skica a sója, které reprezentují jména s tvarotvorným základem zakonèeným na pravopisnì mìkkou souhlásku, a ojedinìlá jména berla a studna/studnì. V pøípadì prvních dvou typù se popisuje problematika výskytu variantních nebo dubletních tvarù v D.sg. a L.sg. (skica) nebo v G.sg., D.sg. a L.sg. (sója); u jmenovaných ojedinìlých feminin je kolísání rozsáhlejší, týká se vìtšiny tvarù. Popisy sledovaných jevù nejsou v mluvnicích jednotné a seznamy uvádìných pøíkladù feminin jsou málo kompatibilní. Korpusový materiál doložil existenci 14 lexémù u typu skica: skica; èaèa, daèa, gutaperèa, káèa, kombuèa; báryšòa, doòa, dueòa, tarhoòa, vikuòa; gejša, kauša, rikša. Jedná se o málo poèetnou skupinu apelativ, kterou pøedstavují pøedevším slova cizího pùvodu, domácí je pouze apelativum káèa. Získané statistické údaje o tvarech D.sg. a L.sg. naznaèují vývojovou tendenci – pøechod jmen ke vz. žena (obdobné tvrzení uvádí PMÈ [1995]). Celé paradigma tìchto feminin tak získává pravidelnou deklinaci vz. žena, jména se odlišují jen pravopisem, tj. užitím koncovky -i místo -y po mìkkém konsonantu. Za hlavní faktory urèující distribuci variantních koncovek (dublety doloženy nebyly) považujeme faktor frekvenèní a sémantický, tj. tlak frekvenènì dominantního vz. žena na periferní skupinu jmen a cizost lexémù. Mùže se projevovat i snaha po vyrovnávání tvarù apelativ s pravidelnými tvary frekventované skupiny rodných jmen, vesmìs hypokoristik (Dáša, Máòa, Naïa apod.), u nichž zøetelnì pøevažují v D.sg. a L.sg. koncovky vz. žena. Typ sója je v korpusu reprezentován pouze pìti pøejatými apelativy – abája, papája, rakija, rája, sója/soja. Podstatnìjší èást jeho deklinace tvoøí propria (31 lexémù), jedná se vìtšinou o toponyma (Trója, Bystrica). Pro oblast apelativ byly v korpusu doloženy, na rozdíl od mluvnic, dublety -i / -e, a to nejen v G.sg., ale i v D.sg. a L.sg. Vzhledem k nízkému poètu výskytù hledaných tvarù, napø. L.sg. sóji (2)/sóje (7), však není možné urèit, zda vývoj smìøuje k volbì koncovek vz. žena, nebo rùže.

252

JANA MARIE TUŠKOVÁ

Výskyt dubletní koncovky -e vz. žena v D.sg. a L.sg. mùže být zèásti ovlivnìn pøejatými femininy typu skica, která v tìchto pádech ke vz. žena pøecházejí. U pøejatého feminina berla byla paralelní deklinace podle obou vzorù doložena témìø pro celé paradigma. V singuláru je èastìji volena deklinace vz. žena, v plurálu vz. rùže. Jinak než v mluvnicích se jeví distribuce vìcného rozlišení tvarù substantiva, výraznìji se projevila v singulárové deklinaci, kde se frekventovanìjší tvary vz. žena užívaly v obou významech, tj. „žezlo“ i „pomùcka k chození“, tvary vz. rùže pak pøedevším ve významu „pomùcka ...“. Pro tvary feminina studna/studnì je charakteristická znaèná rozkolísanost, v korpusu bylo zjištìno, že v D.sg., L.sg. a G.pl. jsou doloženy jen pùvodní koncovky vz. rùže, v ostatních pádech pak paralelní deklinace podle obou vzorù, zpravidla s pøevahou tvarù vz. žena.

Genitiv plurálu apelativních feminin na -ice a -ynì Problematika variantních a dubletních tvarù G.pl. feminin na -ice a -ynì vz. rùže má dnes povahu vnitroparadigmatickou. Pøi hodnocení jevu jsme vycházeli pouze ze souèasných èeských mluvnic poèínaje Èeskou mluvnicí (1981), podle nichž užívají tato jména v G.pl. buï variantní koncovku nulovou, která je pùvodní, nebo dubletu -Ø / -í. Souèasné gramatiky se neshodují v pøiøazení nìkterých feminin do uvedených dvou skupin. Na základì výzkumù v korpusu bylo zjištìno, že v pøípadì apelativních feminin utvoøených sufixem -ic(e) je silná tendence užívat variantní koncovku nulovou (volí ji rovnìž všechna propria, napø. Budìjovic, Pardubic, Hranic). Lze ji tedy chápat jako centrální. Jako periferní se jeví dubleta -Ø / -í. Za hlavní faktory synchronní mùžeme považovat èinitel slovotvorný a pùvod lexémù. Domácí jména užívají témìø výhradnì variantní koncovku nulovou (domovnic, nemocnic), u jmen pøejatých pak sledujeme tendenci ke kolísání. Bylo zjištìno, že užívají buï variantní koncovku nulovou (propozic, demolic) nebo dubletu -Ø / -í, obvykle s pøevahou nulové koncovky (tradic 913 / tradicí 5, expozic 334 / expozicí 8).

Dynamické tendence èeských feminin na poèátku 21. století

253

V pøípadì feminin na -ynì, která jsou reprezentována pøevážnì jmény se sufixem -yn(ì) / -kyn(ì), má rovnìž centrální postavení variantní koncovka nulová a periferní pak dubleta -Ø / -í nebo variantní koncovka -í. Ze synchronního pohledu mají na distribuci koncovek vliv faktor slovotvorný a lexikálnì sémantický. U frekventovaných pøechýlených názvù osob se projevuje silná tendence užívat variantní nulovou koncovku (ministryò, plavkyò), užití dublety je zde zcela okrajové (žákyò 144 / žákyní 1). Naopak øídce zastoupená obecná jména místní volí dubletu -Ø / -í s pøevahou koncovky -í (jeskyò 44 / jeskyní 200), názvy zvíøat èi rostlin (bachynì, mochynì) a feminina kuchynì / kuchyò a tchynì pak jen variantní koncovku -í. Uvedený stav signalizuje uplatnìní pomìrnì velkého vlivu životnosti a personiènosti pøi volbì koncovek (viz také PMÈ (1995)). Jiné faktory, tj. stylový a lexikální okolí, mají na distribuci dublet vliv okrajový.

Závìr Na materiálu korpusu SYN2000, jehož nesporným pøínosem je rozsah dat a možnosti jejich rychlého vyhodnocení, se podaøilo upøesnit a rozšíøit soubor faktorù ovlivòujících souèasný stav deklinace feminin. Korpus dokládá spolehlivì jevy centrální, pøi vyhodnocování periferních jevù vždy zcela pøesvìdèivý není. Poskytuje cenné frekvenèní údaje, na jejichž základì lze v øadì pøípadù rozlišit tvary vývojovì progresivní od ustupujících, naznaèuje tak tendence dalšího vývoje a poskytuje podnìty pro úpravu kodifikace.

Bibliografie BÌLIÈOVÁ H., 1998: Nástin porovnávací morfologie spisovných jazykù slovanských. Praha. ÈECHOVÁ M. a kol., 2000: Èeština – øeè a jazyk. Praha.

254

JANA MARIE TUŠKOVÁ

ÈERMÁK F., 1990: Syntagmatika a paradigmatika èeského slova II. Praha. GEBAUER J., 1895: Mluvnice èeská pro školy støední a ústavy uèitelské I. Praha–Vídeò. GEBAUER J., ERTL V., 1926: Mluvnice èeská pro školy støední a ústavy uèitelské I. Praha. HAVRÁNEK B., JEDLIÈKA A., 1981: Èeská mluvnice. Praha. HUBÁÈEK J., JANDOVÁ E., SVOBODOVÁ J., 2002: Èeština pro uèitele. Opava. KOMÁREK M., 1981: Nástin morfologického vývoje èeského jazyka. Praha. LAMPRECHT A., ŠLOSAR D., BAUER J., 1986: Historická mluvnice èeštiny. Praha. Mluvnice èeštiny 1, 2., 1986. Praha. OSOLSOBÌ K., PALA K., RYCHLÝ P., 1998: Frekvence vzorù èeských substantiv (na materiálu ÈNK). „SPFFBU“ A 46. Brno, s. 77–93. OSOLSOBÌ K., 2002: Mluvnice versus korpus. Nìkolik poznámek k problémùm dubletních a variantních koncovek èeských substantiv. V: HLADKÁ Z., KARLÍK P., eds.: Èeština – univerzália a specifika. T. 4. Praha, s. 333–336. PLESKALOVÁ J., 2003: Analogie v morfologickém vývoji èeských a slovenských substantiv. V: ŽIGO P., MATEJKO L., eds.: „BraSlav“ 2. Bratislava, s. 241–248. Pøíruèní mluvnice èeštiny, 1995. Praha. RUSÍNOVÁ Z., 1991: Aspekty èeské substantivní deklinace. Brno. ŠMILAUER V., 1972: Nauka o èeském jazyku. Praha. TRÁVNÍÈEK F., 1951: Mluvnice spisovné èeštiny. Praha. TUŠKOVÁ J.M., 2006: Variantní a dubletní tvary v souèasné deklinaci apelativních feminin. Brno.

Dynamic Tendencies of the Czech Feminine nouns at the Beginning of the 21st century Summary The aim of this present paper is to describe the occurrence of variant and double endings in the contemporary declension system of Czech appelative feminine nouns. We attempted to investigate factors influencing the choice of endings and identify such phenomena that prove to be historically progressive. We have focused on three areas of the feminine nouns declension system: transition between the kost and píseò and between the žena and rùže model paradigms and on the problems concerning the genitive plural endings of the feminine nouns ending in -ice and -ynì. The research utilised texts within the SYN2000 Corpus containing written, mainly literary, texts.

OLGA WOLIÑSKA Uniwersytet Œl¹ski, Katowice

Deklaracja jako akt mowy i gatunek tekstu

Strajkuj¹cy odmówili przerwania protestu mimo deklaracji pracodawców gwarantuj¹cej spe³nienie ich ¿¹dañ. – Nas nie interesuj¹ deklaracje. Czekamy na czyny – mówi¹. Przytoczony fragment relacji prasowej, opisuj¹cy nierzadk¹ sytuacjê, kieruje nasz¹ uwagê ku pojêciu deklaracja. Uœwiadamia nam, ¿e ten akt mowy, nale¿¹cy do repertuaru œrodków oficjalnej komunikacji, czêsto bywa oceniany negatywnie, jako rozwi¹zanie niewiarygodne. Odbiorca nie ufa deklaracji, nie wierzy zapewnieniom nadawcy. Podejrzewa, ¿e wypowiedŸ maj¹ca postaæ deklaracji, nie jest ni¹ w istocie. Wypowiedziom nazywanym deklaracjami przyjrzeæ siê trzeba w kontekœcie koncepcji aktów mowy Johna Searle’a. Sama nazwa odsy³a nas do klasy nazywanej przez Searle’a deklaratywami. Opisuj¹c sensy illokucyjne ró¿nych aktów mowy, SEARLE (1999: 236) pisze o deklaratywach, ¿e przedstawiaj¹ one zmianê w œwiecie tak, jakby ona ju¿ siê dokona³a. Wyj¹tkowoœæ deklaratywów wœród aktów mowy polega na tym, ¿e jako jedyne dokonuj¹ one zmian w œwiecie wy³¹cznie na podstawie fortunnego aktu mowy. Kierunek odpowiednioœci jest tu kierunkiem od s³owa do œwiata. S³owa deklaracji kreuj¹ stan przysz³y jako realny. Teksty nazywane po polsku deklaracjami nie zawsze istotnie stwarzaj¹ nowy stan rzeczy, w wielu wypadkach zawartoœæ deklaracji to obietnica, zobowi¹zanie. Skoro tak, to sens illokucyjny deklaracji ma wartoœæ komisywu, czyli zobowi¹zania nadawcy, a zatem polecenia wydanego

256

OLGA WOLIÑSKA

sobie. Odbiorca mo¿e w¹tpiæ w szczeroœæ obietnicy i wiarygodnoœæ zobowi¹zania. W¹tpliwoœci te s¹ tak czêste, ¿e znajduj¹ odzwierciedlenie w definicjach s³ownikowych. Leksem deklaracja s³owniki notuj¹ w 3 znaczeniach: 1. publiczna wypowiedŸ bêd¹ca wyrazem czyjejœ woli, czyichœ pogl¹dów lub pismo o takim charakterze; 2. czyjeœ pisemne oœwiadczenie lub zobowi¹zanie maj¹ce charakter prawny; 3. oficjalne stwierdzenie jakiegoœ faktu (SJP). Tylko w 3. znaczeniu mamy do czynienia z deklaratywem sensu stricto. Znaczenie 1. ilustruj¹ w s³owniku zdania wydobywaj¹ce rozdŸwiêk miêdzy zawartoœci¹ lokucji a prawdopodobieñstwem jej realizacji: Istniej¹ ró¿nice miêdzy publicznymi deklaracjami a rzeczywistymi przekonaniami. Nie potrafili sprostaæ swoim deklaracjom. Wypada te¿ przypomnieæ, ¿e przymiotnik deklaratywny ma znaczenie ‘go³os³owny, niewiarygodny’, a deklaratywizm to ‘sk³onnoœæ do opowiadania siê za czymœ bez prawdziwego przekonania do tego’: Wszyscy jesteœmy znu¿eni deklaratywizmem przedwyborczych obietnic (Inny). W przytoczonej na pocz¹tku notatce prasowej chodzi w³aœnie o pierwsze ze znaczeñ leksemu deklaracja. Strona konfliktu w oficjalnej, publicznej wypowiedzi zobowi¹za³a siê do jakichœ zachowañ. Odbiorcy komunikatu uznali obietnicê za niewiarygodn¹. Odrzucili deklaracjê nie dlatego, ¿e nie satysfakcjonowa³a ich jej zawartoœæ, ale dlatego ¿e nie wierzyli w szczeroœæ jej intencji. Prawdopodobnie dostrzegli w deklaracji inn¹ funkcjê – perswazyjn¹. W sytuacji konfliktu celem przedstawienia deklaracji mo¿e byæ d¹¿enie do za³agodzenia sporu przez z³o¿enie obietnicy, doraŸnie odsuwaj¹cej problem; obietnicy, której jednak nie zamierza siê dotrzymaæ. Przywo³anie tego incydentu stanowi przes³ankê do podjêcia refleksji nad deklaracj¹ jako aktem mowy i gatunkiem tekstu. Z rozwa¿añ wstêpnych wynika, ¿e teksty nazywane deklaracjami maj¹ z³o¿on¹ wartoœæ intencjonaln¹, daj¹c¹ siê uj¹æ w 3 sensy illokucyjne: deklaratywny, komisywny i perswazyjny. Warto przyjrzeæ siê wybranym deklaracjom, by zobaczyæ, jakie intencje im przyœwiecaj¹ i jak je wyra¿aj¹. By obserwowaæ konteksty, w jakich pojawia siê leksem deklaracja (i synonimy tego pojêcia), siêgnê³am po korkondancjê PWN do³¹czon¹ do S³ownika jêzyka polskiego pod redakcj¹ S. Dubisza, materia³y dostêpne w Internecie i teksty medialne. W Korpusie tekstów jêzyka polskiego

Deklaracja jako akt mowy i gatunek tekstu

257

znalaz³y siê 134 przyk³ady, a w Korpusie tekstów dziennika „Rzeczpospolita” – a¿ 546 u¿yæ. Rozk³ad odzwierciedla przynale¿noœæ tego gatunku mowy do odmiany oficjalnej. Blisko 1/3 zgromadzonych w konkordancji przyk³adów u¿ycia leksemu deklaracja odnosi siê do urzêdowego oœwiadczenia, najczêœciej podatkowego, maj¹cego postaæ druku do wype³nienia (deklaracja PIT, deklaracja VAT). Te przyk³ady odrzucam z pola obserwacji. Bardzo rzadko deklaracja oznacza zobowi¹zanie, jak w przyk³adach: Jest to ze strony Pañstwa deklaracj¹ zakupu jednego filmu (JP 36), (...) ¿¹daj¹ podpisania deklaracji, ¿e uznaje za niewa¿ne (...) (R 132). W wiêkszoœci u¿yæ deklaracja jest synonimem oœwiadczenia ustnego b¹dŸ pisemnego. W przyk³adach z korpusu s³ownikowego przewa¿a znaczenie tekstu pisanego, z kolei w zbiorze z „Rzeczpospolitej” dominuje znaczenie mówienia. Trzeba podkreœliæ, ¿e wobec ograniczonego rozmiaru kontekstów nie zawsze mo¿na jednoznacznie to ustaliæ, ale margines w¹tpliwoœci jest niewielki. Zacznijmy od obserwacji kontekstów zawieraj¹cych leksem deklaracja w znaczeniu aktu mowy. Dominuj¹ tu formy liczby pojedynczej, zdarza siê ³¹czenie wypowiedzi z jej nadawc¹: deklaracja Busha, deklaracja Kwaœniewskiego. Sporadycznie pojawiaj¹ siê okreœlenia jednoznacznie wskazuj¹ce na ustnoœæ przekazu: deklaracje s³owne, werbalne, g³oœne, g³oœno wypowiedziane. O ustnoœci przekazu œwiadczy te¿ umieszczanie nazwy gatunku w szeregu z nazwami innych form wypowiedzi, np.: wiersz a nie deklaracja (JP 11), deklaracje i dywagacje (JP 40). Do ustnych deklaracji odnosz¹ siê u¿ycia w liczbie mnogiej, nierzadko z okreœleniami deprecjonuj¹cymi: bli¿ej niesprecyzowane, nieodpowiedzialne deklaracje (R 19), buñczuczne deklaracje (JP 30). Deklaracje ustne bywaj¹ oceniane jako koniunkturalne i ulotne, ³atwo id¹ce w zapomnienie: zapomnieli o wczeœniejszych deklaracjach poparcia dla reformy (JP 29). Na wypowiedzi ustne wskazuj¹ konstatacje w rodzaju Licz¹ siê nie deklaracje, ale ich realizacja (R 27), Wiarygodne jest to, za czym stoi, nie deklaracja, ale gotowoœæ podjêcia najwiêkszych ... (JP 28). Opozycja miêdzy deklaracj¹ ustn¹ a pisemn¹ wyrasta z odmiennych okolicznoœci ich powstawania. Deklaracje ustne s¹ zwykle formu³owane ad hoc, dlatego bywaj¹ nieprzemyœlane, nieprecyzyjne, wyra¿aj¹ pogl¹dy i przekonania nieprzek³adaj¹ce siê na zachowania. S³yszymy np. 17 Jêzyki...

258

OLGA WOLIÑSKA

o deklaracji zmian, deklaracji gotowoœci podjêcia, deklaracji lojalnoœci, deklaracji na rzecz. To takie ogólnikowe deklaracje otworzy³y drogê do opatrywania ich epitetami: puste deklaracje, slogany. Natomiast deklaracja pisemna jest dokumentem urzêdowym, redagowanym starannie, z pewnym wysi³kiem, czêsto przez wielu sygnatariuszy. Bywa on negocjowany, uzgadniany. Zwykle okreœla stanowisko w sytuacji rozbie¿noœci pogl¹dów i racji. Kszta³t deklaracji wypracowuje siê w mozolnym procesie negocjacyjnym, w toku wzajemnych ustêpstw i kompromisów. Strony mówi¹ niekiedy o tym wprost, ujawniaj¹c kulisy powstawania dokumentu; por. np. relacjê z powstawania Deklaracji „Dominus Jesus”: Pierwsza wersja licz¹ca ledwie stronê maszynopisu w ogóle nie zosta³a przyjêta pod obrady. Wersja druga nie znalaz³a uznania. Przyjêta zosta³a wersja trzecia – ta jednak by³a ju¿ wyraŸnie stonowana. (Musia³ 138)

Uzgodniony tekst deklaracji zostaje zwykle formalnie przyjêty w okreœlonym kszta³cie i czasie, og³oszony, opublikowany, rozes³any, cytowany, tote¿ czêsto ma tytu³, np.: przeci¹³ spory wokó³ Deklaracji kongregacji doktryny wiary „Dominus Jesus” (R 53), 20-lecie uchwalenie Deklaracji praw cz³owieka (JP 83). Deklaracja taka wchodzi w obieg prawny, stanowi¹c podstawê szczegó³owych rozwi¹zañ ustawowych – mo¿na siê na ni¹ powo³ywaæ w innych wypowiedziach i aktach prawnych. Polemiczne pod³o¿e deklaracji znajduje odbicie w u¿ywaniu wobec tego¿ dokumentu takich synonimów, jak porozumienie, umowa. W cytowanej relacji o podpisaniu deklaracji czytamy dalej, ¿e ktoœ porozumienia nie podpisa³, co spowodowa³o podwa¿anie wa¿noœci umowy (Musia³ 103). Rodzim¹ nazw¹ deklaracji jest oœwiadczenie. Funkcjonuje z podobn¹ czêstoœci¹ w mediach (w Korpusie jêzyka polskiego PWN – o 1/3 rzadziej). U¿ywana jest we wszystkich wymienionych znaczeniach. Podobnie jak w wypadku deklaracji znaczna czêœæ u¿yæ odnosi siê do dokumentów podatkowych – oœwiadczenia maj¹tkowe, oœwiadczenia podatników (pracownicy obowi¹zkowo sk³adaj¹ co roku oœwiadczenia maj¹tkowe; R 9). Wiele u¿yæ nie pozostawia w¹tpliwoœci co do pisemnej

Deklaracja jako akt mowy i gatunek tekstu

259

postaci tekstu. Mówi siê o oœwiadczeniu pisemnym, prasowym, podpisanym, uchwalonym, nades³anym, opublikowanym. Powtarza siê zwrot: w oœwiadczeniu czytamy. Materialn¹ postaæ sugeruj¹ sformu³owania mówi¹ce o oœwiadczeniu kilku autorów (oœwiadczenie rady nadzorczej i zarz¹du; R 24). Postaæ pisemn¹ maj¹ zapewne te¿ oœwiadczenia fragmentarycznie cytowane (Tylko u nas – g³osi oœwiadczenie SDP; R 55). Stosunkowo niewiele u¿yæ wskazuje jednoznacznie na mówionoœæ przekazu: Z³o¿y³ ju¿ wczeœniej kilka ciep³ych oœwiadczeñ pod adresem Ma³ysza. (R 97)

W kolejnym oœwiadczeniu twierdzi³, ¿e podwozi³ samochodem Ryszarda ... (R 83)

W pierwszym przyk³adzie chodzi o formu³owanie okazjonalnych opinii oceniaj¹cych, w drugim – o zeznania s¹dowe. Czêœæ u¿yæ okreœlenia oœwiadczenie nie specyfikuje formy deklaracji, ograniczaj¹c siê do konstatowania istnienia sprecyzowanego stanowiska (oœwiadczenie Akcji Katolickiej; R 71, oœwiadczenie szarej eminencji OPEC; R 37). Treœæ oœwiadczeñ jest w mediach z regu³y referowana bardzo ogólnie za pomoc¹ konstatacji, ¿e oœwiadczenie stwierdza coœ, informuje o czymœ, wypowiada siê w sprawie (oœwiadczenie Unii w sprawie euroizacji; R 35). Materia³, którym dysponujê, nie stwarza warunków do szczegó³owszego opisu jêzykowej formy deklaracji (oœwiadczeñ) ustnych. Dok³adniej mo¿na scharakteryzowaæ deklaracje pisemne. Wczeœniej jednak zakreœlmy precyzyjniej pole obserwacji. Wypowiedzi o wartoœci illokucyjnej deklaracji bywaj¹ wymiennie nazywane oœwiadczeniami. Na pisane dokumenty urzêdowe o tej intencji pojawiaj¹ siê te¿ terminy: karta, manifest, rezolucja, protokó³, misja, umowa, porozumienie, pakt, uk³ad, traktat, konwencja. Wyspecjalizowanymi odmianami deklaracji s¹ gatunki prawnicze – dekret, ustawa, konstytucja. Ju¿ wieloœæ nazw uœwiadamia, ¿e mamy do czynienia z materiê z³o¿on¹. Najogólniej bior¹c, wyodrêbniæ mo¿na dokumenty prezentuj¹ce stanowisko jednej strony oraz takie, które przedstawiaj¹ stanowisko ró¿nych stron 17*

260

OLGA WOLIÑSKA

wypracowane w drodze kompromisu. Ka¿dy z tych gatunków zas³uguje na opis, tu wszak¿e poszukiwaæ bêdziemy cech im wspólnych, wynikaj¹cych z przynale¿noœci do kategorii deklaracji. W rozwa¿aniach ograniczymy siê do obserwacji tekstów nazywanych deklaracjami, oœwiadczeniami i kartami, konwencjami.

Deklaracja jako akt mowy Decyduj¹cy wp³yw na kszta³t jêzykowy deklaracji ma forma przekazu. Deklaracje ustne pojawiaj¹ siê w sytuacji bezpoœredniego kontaktu indywidualnego nadawcy z indywidualnym lub zbiorowym odbiorc¹. Dotycz¹ zwykle jednej kwestii, s¹ krótkie, czêsto ogólnikowe, nie maj¹ zrytualizowej formy. W mediach z regu³y referuje siê ich zawartoœæ, nie przytaczaj¹c dok³adnie sformu³owañ. Równie¿ kwalifikacja gatunkowa wypowiedzi pochodzi od referuj¹cego, a jej przes³ank¹ jest przypisana im wartoœæ illokucyjna, por. np.: Dopiero w 1988 roku Jan Pawe³ II obieca³, ¿e Koœció³ ustosunkuje siê do Holocaustu. I dopiero teraz ta deklaracja zaczyna byæ realizowana. (Musia³ 144)

Mo¿na przypuszczaæ, ¿e poza tymi pojednawczymi deklaracjami Hitlera zdecydowa³ o nim wielki spo³eczny entuzjazm dla nazistów. (Musia³ 150)

Deklaracja Jana Rokity, ¿e Platforma zgodzi siê na wybory, gdy szansa, ¿e PiS je znacz¹co przegra bêdzie wiêksza, wprowadza wyborców w b³¹d.

(GW 28 III 2006)

Stosunkowo rzadko ustne sformu³owania przechodz¹ do historii w postaci dos³ownych, celnych sformu³owañ, np.:

Deklaracja jako akt mowy i gatunek tekstu

261

S³owa Aleksandra II jego s³ynne point de reveires – ‘koniec marzeñ’ wypowiedziane w mowie wyg³oszonej po francusku (...) by³y deklaracj¹ braku zgody na marzenia obywateli Królestwa Polskiego. (Niewiara 151)

Trudno o coœ bardziej bezsensownego ni¿ deklaracja Rokity: Nicea albo œmieræ.

(GW 21 V 2006)

Od decyzji referuj¹cego zale¿y, czy u¿yje nazw gatunkowych deklaracja, oœwiadczenie, czy formacji werbalnych deklaruje, oœwiadcza, zapowiada, obiecuje, por.: Ale oto 23 marca Hitler wyg³asza swoje pierwsze przemówienie w Reichstagu. To jest majstersztyk demagogii. Po pierwsze: deklaruje oparcie porz¹dku politycznego na moralnych przes³ankach religijnych (...) Po drugie: deklaruje, i¿ „rz¹d bêdzie przyk³ada³ najwy¿sz¹ wagê do tego, by przyjazne stosunki ze Stolic¹ Œwiêt¹ by³y pielêgnowane” i obiecuje rych³e podpisanie konkordatu. (Musia³ 149)

Wa¿ne deklaracje urzêdowe wyg³aszane ustnie maj¹ wczeœniej opracowan¹ wersjê pisemn¹, zyskuj¹c¹ wartoœæ dokumentu po ich oficjalnym przedstawieniu. Przygotowanie do prezentacji ustnej wywiera decyduj¹cy wp³yw na kszta³t tekstu, wyraŸnie odbiegaj¹cy od formy deklaracji prymarnie pisemnych. Deklaracja wyg³aszana ma postaæ tekstu spójnego, zintegrowanego, z klarown¹ struktur¹ tematyczno-rematyczn¹, co j¹ ró¿ni od skondensowanych w treœci, a luŸnych w formie deklaracji pisemnych. Przyk³adem deklaracji ustnej mo¿e byæ Deklaracja wyg³oszona 9 maja 1950 roku przez Roberta Schumana na konferencji prasowej, która odby³a siê o godzinie szesnastej w Sali Zegarowej pa³acu Quai d’Orsay. Ta wa¿na deklaracja, inicjuj¹ca tworzenie Unii Europejskiej, zorganizowana zosta³a wokó³ jednozdaniowej propozycji: Rz¹d francuski proponuje umieszczenie ca³ej francusko-niemieckiej produkcji wêgla i stali pod zarz¹dem Wspólnej W³adzy najwy¿szej w organizacji otwartej na udzia³ innych krajów europejskich. Przedstawienie tej inicjatywy mów-

262

OLGA WOLIÑSKA

ca poprzedzi³ kilkoma konstatacjami precyzuj¹cymi przes³anki propozycji: utrzymanie pokoju wymaga wysi³ku, jednoczenie Europy s³u¿y pokojowi, jednoczenie trzeba zacz¹æ od dzia³añ o ograniczonym zakresie. Objaœnienie celów i szczegó³ów technicznych nastêpuje w stylu publicystycznym, bez u¿ywania terminologii prawniczej. Deklaracja przystêpnie prezentuje ideê integracji, a przy u¿yciu form czasu przysz³ego przedstawia przysz³¹ sytuacjê, jak¹ stworzy jej wdro¿enie: zapewni powstanie wspólnych fundamentów rozwoju, zmieni los regionów, dokona siê fuzja interesów, powstan¹ warunki zapewniaj¹ce racjonalne rozmieszczenie produkcji etc. W tekœcie pojawia siê sporo wyra¿eñ wartoœciuj¹cych, np.: pokój, s³u¿ba, solidarnoœæ, rozwój, wzrost, postêp, misja. Dokument przedstawia stanowisko jednej ze stron. Opublikowanie deklaracji ma s³u¿yæ pozyskaniu zwolenników przedstawianej idei. Deklaracja otwiera perspektywy, zapowiada koniecznoœæ negocjacji i konkretyzacji postanowieñ.

Deklaracja jako gatunek tekstu Dokumenty zwane deklaracjami / kartami / paktami / konwencjami s¹ katalogami konstatacji zamykaj¹cymi rozwa¿ania jakiejœ kwestii. Bywaj¹ tekstami ró¿nych rozmiarów – od zwiêz³ych, jednostronicowych po obszerne i szczegó³owe, kilkudziesiêciostronicowe. Zawsze jednak przys³uguje im kategoria zwiêz³oœci, precyzyjnoœci sformu³owañ, znacznej szablonowoœci. Bezosobowoœæ, modalnoœæ i dyrektywnoœæ to cechy stylu wyrastaj¹ce z ich przynale¿noœci do odmiany oficjalnej. Rozbudowane deklaracje maj¹ strukturê modu³ow¹ – sk³adaj¹ siê z sekwencji krótkich modu³ów dodawanych na zasadzie wyliczania. Segmentacjê wydobywa siê stosowaniem numeracji (czasem kilkustopniowej). Cz³ony sk³adowe tekstu cechuje s³aba spójnoœæ, znaczna autonomicznoœæ. LuŸna struktura dopuszcza przestawianie ogniw, dodawanie czy usuwanie komponentów, a tak¿e akceptowanie czêœci tekstu w procesie negocjacji i ratyfikacji.

Deklaracja jako akt mowy i gatunek tekstu

263

Modu³ow¹ konstrukcjê spaja eksplicytna rama tekstowa. Sk³adaj¹ siê na ni¹: tytu³, preambu³a, segment finalny z podpisami sygnatariuszy. Tytu³

Tytu³ zawiera zwykle klasyfikacjê gatunkow¹ dokumentu: Powszechna deklaracja praw cz³owieka i obywatela, Karta Narodów Zjednoczonych, Miêdzynarodowy pakt praw cz³owieka, Miêdzynarodowa konwencja w sprawie likwidacji wszelkich form dyskryminacji rasowej itp. Stosunkowo czêsto dokument funkcjonuje pod nazw¹ wskazuj¹c¹ miejsce jego powstania: Deklaracja boloñska, Deklaracja madrycka, rzadziej skojarzony jest z jego autorem: Deklaracja Schumana, niekiedy tytu³ ³¹czy informacje ró¿nego rodzaju: Deklaracja Sejmu Rzeczypospolitej Polskiej w sprawie solidarnoœci z narodem tybetañskim 24 sierpnia 2001 roku. Pe³na nazwa dokumentu bywa skracana w dyskursie publicznym, np. Deklaracja z Glasgow. Silne uniwersytety dla silnej Europy przywo³ywana jest zwykle pod pierwsz¹ czêœci¹ tytu³u: Deklaracja z Glasgow stanowi..., Deklaracja z Glasgow okreœla... Niekiedy w obiegowym sposobie odsy³ania do dokumentu przywo³uje siê nazwê w oryginalnej wersji jêzykowej, np. Budapeszteñsk¹ i Berliñsk¹ Deklaracjê inicjatywy otwartego dostêpu okreœla siê Open Access. Sprzyja temu syntetycznoœæ nazwy i u¿ywanie tej postaci w adresie internetowym (www.zim.mpg.de/openaccess). W wielu odwo³aniach stosuje siê skondensowane nazwy deklaracji, pomijaj¹ce czêœæ oficjalnego tytu³u, np. z nazwy Powszechna Deklaracja praw cz³owieka i obywatela czêsto wypadaj¹ skrajne okreœlenia. Preambu³a

Preambu³a, czêsto nazwana tak expressis verbis, stanowi rodzaj wstêpu wyjaœniaj¹cego okolicznoœci powstania dokumentu. Ujêta jest w ramê obejmuj¹c¹ informacjê o podmiotach sk³adaj¹cych deklaracjê, okolicznoœciach jej powstawania oraz przes³ankach przedsiêwziêcia. Wszystkie czêœci ramy tekstowej preambu³y cechuje silna szablonowoœæ. Na pocz¹tku

264

OLGA WOLIÑSKA

wymienia siê uczestników tworzenia aktu, nazywaj¹c ich stronami lub sygnatariuszami. Sk³adnik finalny ma postaæ stwierdzenia typu: uzgodni³y, co nastêpuje. Centralny cz³on sk³ada siê z wieloogniwowego szeregu okresów podrzêdnych, budowanych wokó³ predykatów nieosobowych, odnosz¹cych siê do wymienionych wczeœniej podmiotów dzia³ania. Najczêœciej maj¹ one formê imies³owów: – przesz³ych: g³ównie zwa¿ywszy..., rzadziej innych: uznawszy..., – wspó³czesnych: uznaj¹c, dostrzegaj¹c, d¹¿¹c, potwierdzaj¹c, odwo³uj¹c siê do, pamiêtaj¹c, maj¹c na uwadze, niepokoj¹c siê, wierz¹c, – biernych: przekonane, zdecydowane, œwiadome, zatroskane... Jako typowy przyk³ad preambu³y przytoczyæ mo¿na odpowiedni fragment Europejskiej karty spo³ecznej: Europejska karta spo³eczna Preambu³a Rz¹dy sygnatariusze, cz³onkowie Rady Europy, zwa¿ywszy, ¿e celem Rady Europy jest osi¹gniêcie wiêkszej jednoœci jej cz³onków dla zagwarantowania i urzeczywistnienia idea³ów i zasad, które s¹ ich wspólnym dziedzictwem (...); zwa¿ywszy, ¿e w Europejskiej Konwencji o Ochronie Praw Cz³owieka i Podstawowych Wolnoœci (...) Pañstwa cz³onkowskie Rady Europy zgodzi³y siê zapewniæ swej ludnoœci prawa obywatelskie i polityczne oraz wolnoœci w nich okreœlone; zwa¿ywszy, ¿e korzystanie z praw spo³ecznych powinno byæ zapewnione bez dyskryminacji za wzglêdu na rasê, kolor, p³eæ, religiê, pogl¹dy polityczne, pochodzenie narodowe lub spo³eczne; zdecydowane podj¹æ wspólnie wszystkie wysi³ki dla podnoszenia poziomu ¿ycia i popierania dobrobytu spo³ecznego, zarówno ludnoœci miejskiej, jak i wiejskiej, za pomoc¹ odpowiednich instytucji i dzia³añ, uzgodni³y co nastêpuje: Preambu³a mo¿e byæ zbudowana na szablonie wielokrotnie powtarzanego jednego predykatu (najczêœciej zwa¿ywszy) lub na siatce zró¿nicowanych form, np.:

Deklaracja jako akt mowy i gatunek tekstu

265

Pañstwa Strony niniejszej Konwencji, zwa¿ywszy [5x], przekonane, potwierdzaj¹c, przekonane, zaniepokojone, zdecydowane, bior¹c pod uwagê, pragn¹c, uzgodni³y co nastêpuje: (Miêdzynarodowa konwencja w sprawie likwidacji wszelkich form Dyskryminacji Rasowej)

Oprócz przes³anek – albo zamiast nich – w preambule mog¹ zostaæ wymienione cele, jakie chce siê osi¹gn¹æ dziêki realizacji postanowieñ zawartych w deklaracji. Cele te bywaj¹ wyliczone globalnie w postaci sekwencji zdañ podrzêdnych, por. w Powszechnej deklaracji praw cz³owieka i obywatela: (...) postanowili og³osiæ w uroczystej deklaracji (...), aby owa deklaracja przypomina³a (...), aby akty w³adzy by³y respektowane (...), aby ¿¹dania obywateli zawsze s³u¿y³y podtrzymaniu Konstytucji i szczêœciu ogó³u (...) Niekiedy cele precyzuje siê szczegó³owo w zasadniczej czêœci deklaracji, w formie wstêpów do poszczególnych artyku³ów, tak jest np. w Europejskiej karcie spo³ecznej, gdzie ka¿dy artyku³ rozpoczyna formu³a: W celu zapewnienia skutecznego wykonywania prawa pracownika do (...) Umawiaj¹ce siê Strony zobowi¹zuj¹ siê: (...) a miejsca wielokropków wype³nia siê konkretn¹ treœci¹. Regu³¹ jest odwo³ywanie siê w preambule do wartoœci ogólnych, le¿¹cych u pod³o¿a wprowadzanych regulacji. Szczególnie czêsto s¹ to wartoœci podstawowe, takie jak: wolnoœæ, równoœæ, godnoœæ, poszanowanie

266

OLGA WOLIÑSKA

praw cz³owieka, bezpieczeñstwo, wspó³praca, solidarnoœæ, tradycja, kultura, to¿samoœæ. W deklaracjach dotycz¹cych spraw szczegó³owych liczne s¹ odwo³ania do dokumentów o szerszej perspektywie – konwencji, rezolucji. Przyk³adowo, Deklaracja boloñska nawi¹zuje do wczeœniejszej Deklaracji sorboñskiej z 1998 roku i do jeszcze wczeœniejszej, inicjuj¹cej tzw. proces boloñski Bolonia Magna Charta Universitatum z 1988 roku. Odes³ania s¹ z regu³y precyzyjne – wymienia siê nazwê dokumentu, miejsce i organ uchwalaj¹cy, niekiedy wskazuje partie tekstu, do których siê nawi¹zuje. Dziêki tym intertekstualnym nawi¹zaniom deklaracjê sytuuje siê w ci¹gu dokumentów reguluj¹cych postêpowanie w danej dziedzinie. Cz³on centralny

W zale¿noœci od stopnia z³o¿onoœci materii bêd¹cej przedmiotem deklaracji segment ten ma rozmait¹ objêtoœæ i jest ró¿nie organizowany. W wiêkszoœci wypadków deklaracja ma formê modu³ow¹, stanowi sekwencjê segmentów o znacznej samodzielnoœci, poddaj¹cych siê procedurom przestawnoœci, dopuszczaj¹cych lekturê czêœciow¹ i fragmentaryczne akceptowanie. Dla u³atwienie percepcji tekstu i odwo³ywania siê do niego wprowadza siê w przewa¿aj¹cej czêœci deklaracji numeracjê artyku³ow¹, rozbudowywan¹ niekiedy dalsz¹ segmentacj¹ pionow¹. Tak powstaje struktura wielopoziomowa, która mo¿e obejmowaæ: czêœci, artyku³y, paragrafy, ustêpy, punkty, podpunkty. Zdarzaj¹ siê wypadki nadawania nag³ówków czêœciom czy artyku³om, por. np.: To¿samoœæ, ró¿norodnoœæ, pluralizm Artyku³ 1 – Ró¿norodnoœæ kulturalna, wspólne dziedzictwo ludzkoœci Artyku³ 2 – Od ró¿norodnoœci kulturalnej do pluralizmu kultur Artyku³ 3 – Ró¿norodnoœæ kulturalna jako czynnik rozwoju (Powszechna deklaracja UNESCO o ró¿norodnoœci kulturalnej)

Troska o precyzyjnoœæ sformu³owañ i o w³aœciwe odczytanie intencji zawartych w deklaracji powoduje umieszczanie w dokumentach definicji u¿ywanych w nich terminów, por. np.:

Deklaracja jako akt mowy i gatunek tekstu

267

W niniejszej deklaracji wyra¿enie „dyskryminacja rasowa” oznacza wszelkie zró¿nicowanie, wykluczenie, ograniczenie lub uprzywilejowanie z powodu rasy, koloru skóry, urodzenia (...) (Miêdzynarodowa konwencja w sprawie wszelkich form dyskryminacji rasowej)

Dla celów tej Deklaracji termin „przemoc wobec kobiet” zostaje zdefiniowany jako wszelki akt przemocy zwi¹zany z faktem przynale¿noœci danej osoby do okreœlonej p³ci, (...) (Deklaracja o eliminacji przemocy wobec kobiet)

W rozumieniu niniejszej konwencji „dziecko” oznacza ka¿d¹ istotê ludzk¹ w wieku poni¿ej osiemnastu lat, chyba ze zgodnie z prawem odnosz¹cym siê do dziecka uzyska ono wczeœniej pe³noletnoœæ. (Konwencja praw dziecka)

Stwierdzenia bêd¹ce zasadniczymi konstatacjami deklaracji cechuje eksplicytnoœæ, precyzja, syntetycznoœæ: Pañstwa-Strony w granicach swej jurysdykcji bêd¹ respektowa³y i gwarantowa³y prawa zawarte w niniejszej konwencji wobec ka¿dego dziecka, bez jakiejkolwiek dyskryminacji, niezale¿nie od koloru skóry, p³ci, jêzyka, religii, pogl¹dów politycznych, statusu maj¹tkowego, niepe³nosprawnoœci, cenzusu urodzenia lub jakiegokolwiek innego tego dziecka albo jego rodziców b¹dŸ opiekuna prawnego. (Konwencja praw dziecka)

Widaæ wielk¹ troskê o mo¿liwie jednoznaczne sprecyzowanie zasiêgu u¿ywanych pojêæ i okreœleñ. Nie poprzestaje siê na okreœleniu k a ¿ d e g o d z i e c k a, lecz wylicza cechy mieszcz¹ce siê w tym pojêciu. Takie szczegó³owe dookreœlanie w tekstach innych stylów uznane zosta³oby za pleonastycznoœæ. Uderza kategorycznoœæ stwierdzeñ i sk³onnoœæ do operowania wielkim kwantyfikatorem: Ka¿dy ma prawo do ¿ycia. Nikt nie mo¿e byæ skazany na karê œmierci i stracony.

268

OLGA WOLIÑSKA

Ka¿de pañstwo winno prowadziæ przy pomocy wszelkich dostêpnych œrodków politykê zmierzaj¹c¹ do wyeliminowania przemocy wobec kobiet. Wszyscy pracownicy i pracodawcy maj¹ prawo do rokowañ zbiorowych. Nie mo¿e podlegaæ jakimkolwiek ograniczeniom. Jeœli jednak zasiêg postanowieñ jest jakoœ ograniczony, pojawiaj¹ siê wyra¿enia specyfikuj¹ce okolicznoœci wy³¹czaj¹ce aktualnoœæ twierdzeñ: chyba ¿e..., z wyj¹tkiem, gdy oka¿e siê to konieczne, wykonywanie tego prawa mo¿e podlegaæ pewnym ograniczeniom, lecz tylko takim, które s¹ konieczne dla poszanowania praw lub reputacji innych osób albo ochrony bezpieczeñstwa narodowego lub porz¹dku publicznego, b¹dŸ zdrowia albo moralnoœci spo³ecznej. Kategorycznoœæ twierdzeñ generuje obfite wystêpowanie form nieosobowych: gwarantuje siê, zapewnia siê, zakazuje siê, ustanowi siê, musi siê, nie bêdzie siê interpretowaæ... oraz bezokoliczników. Przewa¿aj¹ formy czasu teraŸniejszego. Na drugim miejscu sytuuj¹ siê formy czasu przysz³ego. Wielka rola przypada predykatom modalnym: nale¿y dbaæ, nie mog¹ byæ uznane, powinny byæ zapewnione, musz¹ stworzyæ, musi byæ zachowane, powinno siê okreœliæ. Czêœæ deklaracji formu³uje zobowi¹zania podmiotów wymienionych w preambule – wtedy predykaty przyjmuj¹ formy osobowe, por. np.: Pañstwa-Strony czuwaj¹, uznaj¹, dzia³aj¹, podejmuj¹, zapewniaj¹, zapewni¹, bêd¹ respektowa³y, bêd¹ popiera³y... D¹¿enie do precyzyjnoœci sformu³owañ i skrótowoœci prowadzi do u¿ywania rozbudowanych struktur nominalnych kondensuj¹cych wyra¿enie wielopredykatywne, takich jak: polityka zmierzaj¹ca do wyeliminowania wszelkiej przemocy wobec kobiet, prawo do swobodnego zrzeszania siê w organizacjach krajowych i miêdzynarodowych w celu ochrony ich interesów gospodarczych i spo³ecznych. Prawnicza precyzyjnoœæ powoduje eksplicytne wymienianie sk³adników zbiorów, co skutkuje wystêpowaniem d³ugich szeregów wspó³rzêdnych, np.: (...) popieranie dobrobytu spo³ecznego, zarówno ludnoœci miejskiej, jak i wiejskiej, za pomoc¹ odpowiednich instytucji i dzia³añ...

Deklaracja jako akt mowy i gatunek tekstu

269

Wolnoœæ s³owa, pluralizm mediów, wielojêzycznoœæ, równy dostêp do sztuki, do dorobku naukowego i technologicznego – równie¿ w formie cyfrowej – oraz mo¿liwoœæ, dla wszystkich kultur, dostêpu do wypowiedzi i rozpowszechniania s¹ gwarancj¹ istnienie ró¿norodnoœci kulturalnej. Segment koñcowy

W najprostszej, obligatoryjnej postaci znajduj¹ siê w tej czêœci podpisy sygnatariuszy deklaracji. Podpisy mog¹ byæ poprzedzone koñcowym apelem do spo³ecznoœci czy w³adz o poparcie inicjatywy i wdra¿anie jej, np.: Zobowi¹zujemy nasze Pañstwa do popierania zadañ i celów zawartych w decyzjach tego Szczytu, zarówno w ramach Rady Europy, jak i na innych forach i w innych organizacjach miêdzynarodowych, których jesteœmy cz³onkami. Wzywamy Europejczyków, gdziekolwiek siê znajduj¹, by czerpali z wartoœci, które le¿¹ w sercu misji Rady Europy – praw cz³owieka, demokracji i rz¹dów prawa – oraz by do³¹czyli do naszego dzie³a przekszta³cania Europy w spo³ecznoœæ kreatywn¹, otwart¹ na wiedzê i ró¿norodne kultury, spo³ecznoœæ obywatelsk¹ i solidarn¹. (Deklaracja warszawska Warsav Summit 2005)

W wypadku ratyfikacji pojawia siê formu³a ratyfikacyjna: Po zaznajomieniu siê z powy¿sz¹ (...) oœwiadczam, ¿e zosta³y one uznane za s³uszne, s¹ przyjête, ratyfikowane i potwierdzone, bêd¹ niezmiennie zachowywane. Jeœli dokument nie jest przyjmowany w ca³oœci, wymienia siê artyku³y, które zyskuj¹ akceptacjê, np.: Jednoczeœnie oœwiadczam, ¿e Rzeczpospolita Polska uwa¿a siê za zwi¹zan¹ postanowieniami Karty w nastêpuj¹cym zakresie: art. 2, ustêpy 1, 3–5) itd.

270

OLGA WOLIÑSKA

Segmentowoœæ struktury i wyrazistoœæ cz³onowania maj¹ zatem uzasadnienie pragmatyczne. Deklaracja jest wa¿nym gatunkiem wypowiedzi publicznej precyzuj¹cej czyjeœ pogl¹dy i wyrastaj¹ce z nich zobowi¹zania. Jej postaæ ustna mo¿e zawieraæ sformu³owania nie doœæ przemyœlane, ulotne. To doprowadzi³o do znacznej dewaluacji pojêcia „deklaracja” i uto¿samiania go z nieodpowiedzialnymi manipulacjami jêzykowymi. W dyskursie publicznym czêsto wskazuje siê na rozziew miêdzy zawartoœci¹ deklaracji a praktyk¹ dzia³ania (puste deklaracje, to tylko deklaracje). Czêsto dochodzi do dystansowania siê od zawartoœci deklaracji i sugerowanie weryfikacji stosowania ich w dzia³aniu (Nie przywi¹zujê wagi do deklaracji. Trzeba zobaczyæ, co idzie za deklaracjami). Erozja nie obejmuje deklaracji pisemnych, bêd¹cych oficjalnymi dokumentami o charakterze prawnym. Dokumenty oficjalne o wartoœci intencjonalnej deklaratywu – ró¿nie nazywane: karty, konwencje, rezolucje etc. – odgrywaj¹ wielk¹ rolê w funkcjonowaniu instytucji publicznych i pañstwowych oraz w kszta³towaniu ¿yciu publicznego. Budowa deklaracji jest w znacznej mierze skonwencjonalizowana – zarówno w zakresie struktury tekstu, jak i kszta³tu jêzykowego poszczególnych segmentów tworz¹cych dokument. Szablonowoœæ – niew¹tpliwie zamierzona – ma przes³anki pragmatyczne, u³atwia percepcjê tekstu i jego aplikacjê.

ród³a Deklaracja berliñska Deklaracja boloñska Deklaracja madrycka Deklaracja o eliminacji przemocy wobec kobiet Deklaracja praw cz³owieka i obywatela Deklaracja Sejmu Rzeczypospolitej Polskiej w sprawie solidarnoœci z narodem tybetañskim Deklaracja Schumana

Deklaracja jako akt mowy i gatunek tekstu

271

Deklaracja warszawska. Trzeci szczyt szefów pañstw i rz¹dów Rady Europy. Warszawa 16–17 maja 2005 r. Deklaracja z Glasgow. Silne uniwersytety dla silnej Europy Powszechna deklaracja praw zwierz¹t Powszechna deklaracja UNESCO o ró¿norodnoœci kulturalnej Karta praw podstawowych Unii Europejskiej Europejska karta spo³eczna Konwencja o prawach dziecka Miêdzynarodowa konwencja w sprawie likwidacji wszelkich form dyskryminacji rasowej „Gazeta Wyborcza” 2006 [skrót: GW] Korkondancja PWN: Korpus jêzyka polskiego [skrót: JP], Korpus tekstów dziennika „Rzeczpospolita” [skrót: R] BEREŒ W., BURNETKO K., 2006: Duchowny niepokorny. Rozmowy z ksiêdzem Stanis³awem Musia³em. Warszawa [skrót: Musia³]. NIEWIARA A., 2006: Moskwicin – Moskal – Rosjanin w dokumentach prywatnych. Portret. £ódŸ [skrót: Niewiara].

Literatura BAÑKO M., 2000: Inny s³ownik jêzyka polskiego PWN. Warszawa [skrót: Inny]. DUBISZ S., red., 1999: S³ownik jêzyka polskiego. Warszawa [skrót: sjp]. SEARLE J., 1999: Umys³, jêzyk, spo³eczeñstwo. Warszawa.

Declaration as a Speech Act and Textual Genre Summary The kind of texts called in Polish declarations (statements or announcements) belongs to the group of genres of formal register. Declarations are unique in that they are able to effect changes in the world solely through speech acts. The utterance depicts a future state of affairs as viable. Among illocutionary meanings of the declaration are declarativity or performativity, commissiveness (the sender’s commitment) and persuasiveness (impact on the recipient). All these intentional values are of great significance in social communication, hence the vital role of declaration in public life.

272

OLGA WOLIÑSKA

Declarations can be both oral and written. The kind of medium used affects the linguistic shape of the message. Oral declarations, which are common in situations of direct contact, have no strictly fixed form. In terms of content they can also be ill-considered and irresponsible. It is under their influence that we tend to attach negative meanings to the noun declaration (as in ‘empty declarations’) and the adjective declarative (‘groundless, hollow, unreliable’). In contemporary public discourse the gap between declarations of public agents and their conduct is frequently pinpointed. At the same time, a number of declarations transmitted orally have previously existed in writing. Therefore, it is essential to regard their spoken form as secondary. Declarations of this type resemble written ones, although they are commonly smaller in size. The difficulty in their description consists in the fact they are usually reported or summarized, with only a few (if any) excerpts quoted. Written declarations, and particularly their specialized varieties (charters, conventions) are texts that come in different sizes, are sometimes very thorough and detailed, always carefully drafted and often a result of arduous negotiations among many agents. They are marked by a high degree of explicitness and precision of language. They usually consist of a document of loose modular structure which allows for partial acceptance (ratification). The highly conventionalized whole occurs in the textual framework of a title, a preamble and a closing segment. The conventionality of structure and formulaic character of statements stem from pragmatic premises, facilitating also the perception and application of the text.

KATARÍNA VUŽÒÁKOVÁ Prešovská univerzita

Binárnos a ternárnos onomaziologickej a onomatologickej štruktúry slovotvorne motivovaného slova*

Doteraz sa pod vplyvom binaristickej koncepcie, ktorú uviedol do jazykovedy J.M. Rozwadowski (porov. o tom FURDÍK, 1996: 49), zdôrazòovala korešpondencia medzi dvojèlennosou vonkajšej (slovotvorný základ + slovotvorný formant) a vnútornej (onomaziologický príznak + onomaziologická báza) štruktúry motivovaného slova. Za adekvátnejšie stanovisko však pokladáme názor J. FURDÍKA (2002), pod¾a ktorého sa binaristickým prístupom onomaziologická štruktúra slovotvorne motivovaného slova ako celok nevyèerpáva. Jedným z ukazovate¾ov tohto fenoménu je slovotvorná parafráza, ktorou sa explicitne vyjadruje formálno-sémantická relaènos medzi motivátom a motivantom. Ide o vytvorenie kontextu, ktorým sa vysvet¾uje význam odvodeného alebo zloženého slova, prièom základnou podmienkou je zaradi do parafrázy príslušný motivant (napr. kachliar „èlovek, ktorý stavia kachle“). Tento jav sa oznaèuje aj pojmom diagnostická parafráza (pozri FURDÍK, 2004), èím sa chce poukáza na skutoènos, že vytvorením parafrázy, a tak nájdením východiskovej lexikálnej jednotky, možno stanovi formálno-sémantické parametre (slovotvorný význam, slovotvornú štruktúru, slovotvorný postup a slovotvornú kategóriu) odvodeného a zloženého slova. * Teóriu o slovotvornej motivácii a príslušné termíny preberáme od J. Furdíka (bližšie o tom pozri FURDÍK, 2004). 18 Jêzyki...

274

KATARÍNA VUŽÒÁKOVÁ

Slovotvornou parafrázou a jej rôznym ponímaním vzh¾adom na jednotlivých lingvistov (Z.M. Volockaja, I. Judycka, R. Grzegorczykowa, I.S. Uluchanov) sa u nás zaoberal J. HORECKÝ (1981), ktorý poukázal na fakt, že slovotvorná parafráza je spo¾ahlivým nástrojom na skúmanie slovotvorného významu odvodených slov, no zároveò pod¾a neho nesie so sebou väèšiu informáciu ako derivát, a preto vzah medzi nimi nie je vzahom ekvivalencie. Slovotvorná parafráza naozaj obsahuje prvky, ktoré nie sú explicitne vyjadrené, teda slovotvorná štruktúra ich nie je schopná zachyti. Ako príklad uvádzame slovo kachliar. Slovotvorným formantom -iar sa tu demonštruje spredmetnenie kategórie životnosti, personálnosti, slovotvorným základom nejaký vzah osoby ku kachliam. V kognitívnej štruktúre ¾udskej mysle v súvislosti s dešifrovaním významu slova je však prítomný onomaziologický spoj (porov. DOKULIL, 1962), zachytávajúci presný vzah medzi onomaziologickou bázou a onomaziologickým príznakom: kachliar „èlovek, ktorý stavia kachle“. J. FURDÍK (2004) preto navrhuje hovori nie o binárnej, ale ternárnej štruktúre slovotvorne motivovaného slova. Teda na onomaziologickej rovine ide o vytváranie obsahu pojmu, ktorý sa môže sklada aj z troch komponentov. A hoci tranzitný èlen, onomaziologický spoj, je viac-menej variabilný (porov. DOKULIL, 1962: 31), je v procese uvedomovania si významu odvodeného èi zloženého slova prítomný (rybár „ten, kto chytá ryby“; prsteò „to, èo sa nosí na prste“; svalnatý (muž) „taký, ktorý má vyvinuté svaly“; garážova „ma auto v garáži“; kolenaèky „ís po kolenách“; pädesiat „to¾ko, ko¾ko je pä krát desa“; štvorsten „to, èo má štyri trojuholníkové steny“; minuloroèný (m-é vo¾by) „také, ktoré sa uskutoènili minulého roku“; štvornožky „tak, že niekto ide po štyroch konèatinách“). No táto teória neplatí absolútne a nedá sa aplikova na všetky významy motivovaných slov (študent „ten, kto študuje“; pracovisko „to, kde sa pracuje“; gazdova „by gazdom“; rýchlokorèuliar „ten, kto rýchlo korèu¾uje“; málovravný „taký, ktorý málo vraví“). Preto neodmietame ani teóriu o dvojèlennej slovotvornej štruktúre slova. Binaristická koncepcia nachádza svoje uplatnenie: 1. Pri transpozièných a modifikaèných derivátoch a kompozitách a integraène vzniknutých zložených slovách (rýchlos „to, že (nieèo) je rých-

Binárnos a ternárnos onomaziologickej a onomatologickej štruktúry...

275

le“; riadiaci (pracovník) „taký, ktorý riadi“; zaujímavo „tak, že (nieèo) je zaujímavé“; stolík „malý stôl“; nahluchlý „trochu hluchý“; „sladuèko „ve¾mi sladko“; èasopriestor „èas a priestor“; lyricko-epický „lyrický a epický“; horko-ažko „horko a ažko“). 2. Z h¾adiska formálneho vyjadrenia a usporiadania prvkov onomatologickej štruktúry, a to i v prípade mutácie (ryba → ryb-ár; prst → prst-eò; sval → sval-natý; garហ→ garáž-ova; kolená → kolen-aèky; pä-desiat). Pri skúmaní kompozít sme však dospeli k názoru, že nielen onomaziologická, ale i onomatologická štruktúra slova môže by trojèlenná (V niektorých prípadoch sa dá uvažova až o štvorèlennej štruktúre (porov. SOKOLOVÁ, IVANOVÁ, VUŽÒÁKOVÁ, 2005). Pri tvorení zložených slov sa totiž èasto spájajú dva slovotvorné základy s jedným èi dvoma slovotvornými formantmi – širokolistý „taký, ktorý má široké listy“1: Z1 + (Z2 + DM/GM)ADJ; strmhlav „tak, že N padá strmo hlavou dole“: ZADV1 + [ZS2 + DM/GM])ADV; drevorubaè „ten, kto rúbe drevo“: (ZS1 + -o+ [ZV2 + DM/GM])SUBST; palivovoenergetický „taký, ktorý využíva palivo a energetiku“: [DM + Z1] + Ko/. + [Z2 + DM/GM] – na rozdiel od derivátov, kde sa binarizmus onomatologickej štruktúry zachováva. Z toho vyplýva, že onomatologická a onomaziologická štruktúra nemusia spolu nevyhnutne korešpondova. V prípade kompozít môžu nasta dve situácie: 1. Onomaziologická štruktúra slova je bohatšia ako onomatologická, napr. kovorobotník „ten, kto pracuje v kovopriemysle“, krasopis „to, že niekto krásne píše“ (táto možnos je ove¾a èastejšia.). 2. Onomatologická štruktúra slova je bohatšia ako onomaziologická, napr. medovožltý „žltý ako med“, mäsovoèervený „èervený ako mäso“, no z morfematického aj slovotvorného h¾adiska skôr „žltý do medova“, „èervený do mäsova“, resp. „medovo žltý“, mäsovo èervený“, keïže tu ADJ – adjektívum; ADV – adverbium; cas – casus, pád/Scas – substantívum v nepriamom páde; DM – derivaèná morféma; expr. – expresívum; GM – gramatická morféma; K – konfix; N – niekto/nieèo; OB – onomaziologická báza; OP – onomaziologický príznak; Pr – prepozícia; S, SUBST – substantívum; s – substantívny základ; SF – slovotvorný formant; SZ – slovotvorný základ; V – verbum; v – slovesný základ; Z1, Z2 – slovotvorný základ. 1

18*

276

KATARÍNA VUŽÒÁKOVÁ

predpokladáme analogické tvorenie pod¾a iných názvov farieb ako tmavozelený („tmavo zelený“), sivomodrý („sivo modrý“). Na tomto mieste by sa dalo analogicky uvažova o onomatologickom spoji. Ani onomaziologický, ani onomatologický spoj však nemajú svoj pendant, a preto nie sú všeobecne záväznými prvkami. Vzniká tu otázka, èi na základe uvedených skutoèností ide o dve koncepcie, binaristickú a ternárnu. V skutoènosti je slovotvorná teória jedna, rozdielne sú len poh¾ady na realizáciu onomatologickej a onomaziologickej štruktúry v horizontálnom smere, teda aj jedna, aj druhá môžu by binárne i ternárne. Z h¾adiska vertikálneho smeru každé odvodené a zložené slovo, ktorého slovotvorná štruktúra obsahuje slovotvorný základ a slovotvorný formant, má aj im prislúchajúci onomaziologický príznak a onomaziologickú bázu (výnimkou sú modifikaèné kompozitá typu malomesto, kde onomaziologickému príznaku a báze zodpovedajú dva slovotvorné základy, a integraèné kompozitá, napr. èiernobiely, kde dve onomaziologické bázy sú formálne vyjadrené dvoma slovotvornými základmi). Onomatologická a onomaziologická štruktúra slova horizontálny smer (binárnos i ternárnos) a) binárnos onomaziologickej a onomatologickej štruktúry [uèi] – [te¾] [ten, kto] [uèí] b) ternárnos onomaziologickej štruktúry záhrad – ník

vertikálny smer (binárnos)

[ten, kto] [pracuje] [v záhrade]

SZ + SF

c) ternárnos onomatologickej štruktúry

OP + OB

[karmín] – [ov] – o – [èervený] èervený ako karmín

Binárnos a ternárnos onomaziologickej a onomatologickej štruktúry...

277

Dôležitos uvedomovania si poètu prvkov slovotvornej štruktúry súvisí so zisovaním spôsobu vzniku odvodených a zložených slov, èo má priamo dosah na ich didaktickú analýzu v školskej praxi. Vychádzame z toho, že slovotvornej forme (slovotvorný základ + slovotvorný formant) slova zodpovedá onomaziologická štruktúra (onomaziologická báza + onomaziologický príznak), ktorá je konštituentom slovotvorného významu. Z toho vyplýva, že slovotvorný význam možno odvodi priamo z onomaziologickej štruktúry slova, ktorá môže by binárna i ternárna, teda slovotvorný význam je závislý od jej zloženia. TABULKA 1. Onomaziologická štruktúra a slovotvorný význam slova husl (základ)

Vnútorná forma slova

-ista (formant)

Onomatologická štruktúra

osoba mužského pohlavia (báza)

hrá (spoj)

(na) husle (príznak)

onomaziologická štruktúra

ten, kto

hrá

na husle

slovotvorný

ten, kto

V

Pr + Scas

význam

Nadväzujúc na teóriu J. Furdíka sa preto na Katedre komunikaènej a literárnej výchovy Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove snažíme o vytvorenie Malého slovotvorného slovníka slovenèiny (vzniká ako grantový projekt VEGA 1/1423/04), v ktorom analýzu každého motivovaného slova zaèíname uvedením jeho slovotvorného (pod¾a Furdíka motivaèného) významu [porov. FURDÍK, 2004). Motivaèný a slovotvorný význam slova zisujeme pri charakteristike motivovaných slov v slovníku pomocou substituènej metódy. Návrhy na jej uplatnenie pri overovaní klasifikácie lexém v rámci slovotvorných útvarov v slovenskej derivatológii podali K. BUZÁSSYOVÁ (1969, 1974) a J. FURDÍK, (1978a, 1993). Pod¾a K. BUZÁSSYOVEJ (1969: 42)) „substitúcia spoèíva v tom, že odvodené slovo sa zamení spojením slov, ktoré obsahujú jeho odvodzujúce slovo + slovo, ktoré je ekvivalentom sufixu“. Túto charakteristiku by sme mohli rozšíri a doplni o ïalšie faktory (keïže do úvahy berieme všetky deriváty i kompozitá), t.j. o tvorbu slov akýmko¾vek slovo-

278

KATARÍNA VUŽÒÁKOVÁ

tvorným prostriedkom, nie iba sufixom, a o tvorbu slov vznikajúcich kompozíciou. Substituova odvodené alebo zložené slovo pre nás teda znamená: 1. Zaradi do substitúcie príslušné fundujúce slovo/slová. 2. Zaèleni do substitúcie slovotvorný formant v podobe jemu ekvivalentného výrazu. 3. Vyjadri vzah medzi fundujúcim slovom a výrazom, ktorý nahrádza slovotvorný formant, resp. pri kompozitách medzi dvoma fundujúcimi slovami. štyridsiatnik 1. štyridsa 2. ten, kto 3. „ten, kto má štyridsa rokov“

perlorodka 1. perla, rodi 2. to, èo 3. „to, èo rodí perly“

Pri odvodených slovách s binárnou onomaziologickou štruktúrou modifikaèného typu je 3. bod len fúziou východiskového slova a formantu v podobe jemu ekvivalentného výrazu, kedže tu nie je prítomný tranzitný èlen, èo je tiež dôkazom relatívnej platnosti ternárnej štruktúry odvodených a zložených lexikálnych jednotiek. Podobne je to v prípade modifikaèných a integraèných kompozít, no tu je navyše 2. bod redundantný, pretože druhý slovotvorný základ slova je zároveò onomaziologickou bázou, ktorá je modifikovaná prvým èlenom: lekárka 1. lekár 2. žena 3. žena-lekár

kamoš 1. kamarát 2. expr. 3. kamarát + expr.

jazykoveda 1. jazyk, veda 2. 0 3. veda o jazyku

Obsah slovotvornej parafrázy, ktorý vyjadruje vzah medzi onomaziologickou bázou a príznakom, resp. medzi dvoma základmi hlavne v prípade kompozít, nemusí vždy zodpoveda skutoènému stavu vecí. Ide o situáciu, keï sa lexikálny význam odchy¾uje od slovotvorného, resp. za podmienok, že slovotvorný význam nie je totožný s vedeckým výkladom pomenovania v Krátkom slovníku slovenského jazyka (1997): KAÈALA, RED.,

Binárnos a ternárnos onomaziologickej a onomatologickej štruktúry...

279

kazisvet „ten, kto kazí svet“ / svojvo¾ný nièite¾ (vecí) ve¾ryba „ve¾ká ryba“ / morský cicavec ve¾kých rozmerov námesaèný (èlovek) „èlovek citlivý, reagujúci na mesiac“ / èlovek postihnutý chorobou prejavujúcou sa chodením v spánku. Z tohto dôvodu môžu slovotvorné parafrázy pôsobi niekedy umelo a vykonštruovane. J. FURDÍK (2004: 60) hovorí v takýchto prípadoch o falošnej motivácii. Konkrétne ide o tvorbu slov na základe prvotného poznania sveta (DZIAKOVÁ, 2002), o postupné prehodnotenie významu lexikálnych jednotiek (pecivál „ten, kto sa vá¾a na peci“ / domased, ten, kto niè nerobí; lomidrevo „ten, kto láme drevo“/ mohutný a mocný èlovek) alebo vznik slov na základe metafory a metonymie (stonožka „to, èo má sto nôh“ / živoèích s ve¾kým poètom nôh; sedmoslivkár „ten, kto má sedem sliviek“/ schudobnený zeman). Nám však nejde o to, aby sme vysvet¾ovali lexikálny význam slova alebo odha¾ovali reálnu povahu vecí a javov. Substitúcie nám slúžia ako východisko pri h¾adaní motivantu/motivantov. No ukazuje sa, že takýmto spôsobom môžeme niekedy odkrýva aj iné, vyššie spomenuté okolnosti, ktoré ovplyvnili tvorbu konkrétnych lexém, a preto musíme pri konkrétnych lexémach vníma slovotvornú motiváciu nie ako èisto synchrónny fenomén, ale posudzova ju z komplexnejšieho synchrónno-diachrónneho h¾adiska, a to v prípadoch, ktoré poukazujú na vývoj, dynamiku v jazyku. Nechceme však h¾ada etymológiu slova. Hranicou je možnos vôbec zrekonštruova na základe slovotvornej štruktúry motivovaného slova príslušnú slovotvornú parafrázu, ktorá sa zhoduje s prirodzeným jazykovým vedomím používate¾ov jazyka, teda skutoènos, že používate¾ jazyka ešte vníma slovotvornú štruktúru slova. Tu treba upozorni na to, že pedagóg bude musie pri používaní vyššie spomenutého Malého slovotvorného slovníka slovenèiny priebežne upozoròova na rozdiely medzi slovotvorným a lexikálnym významom slova. Napriek tomu uvedené skutoènosti vedú k potrebe pristúpi k skúmaniu a analýze odvodených a zložených slov práve prostredníctvom slovotvorných parafráz, substitúcií onomaziologickej štruktúry lexikálnych jednotiek, pretože od tohto kroku závisia ïalšie parametre slovotvorne motivovaného slova (inventár substitúcií pre jednotlivé slovné druhy derivo-

280

KATARÍNA VUŽÒÁKOVÁ

vaných a zložených slov vzh¾adom na typy onomaziologických kategórií pozri v VUŽÒÁKOVÁ, 2005). Ozrejmením vzahov medzi onomaziologickou a onomatologickou štruktúrou slovotvorne motivovaného slova sme chceli poukáza na nedostatky èisto formalistického prístupu k analýze motivovaných slov, pri ktorom sa zabúda na význam lexikálnych jednotiek. Táto skutoènos vedie k nepochopeniu slovotvornej teórie ako takej, èo v didaktickej praxi spôsobuje množstvo chýb a nepresností pri slovotvornom rozbore. Domnievame sa, že odstráni ich možno komplexnejším prístupom k slovotvornej štruktúre derivátov a kompozít, t. j. prijatím koncepcie binárnostii ternárnosti, v závislosti od situácie, ktoré podliehajú jednej slovotvornej teórii.

Literatúra BOZDÌCHOVÁ I., 1995: Tvoøení slov skládáním. Institut sociálních vztahù. BUZÁSSYOVÁ K., 1969: K triedeniu koreòových morfém transformaènou metódou. „Jazykovedný èasopis“ 20, s. 33–49. BUZÁSSYOVÁ K., 1974: Sémantická štruktúra slovenských deverbatív. Bratislava. DOKULIL M., 1962: Tvoøení slov v èeštinì. I. Teorie odvozování slov. Praha. DZIAKOVÁ K., 2000: Slovotvorný slovník slovenèiny. [Diplomová práca]. Prešov. DZIAKOVÁ K., 2002: Historicko-epistemologický rozmer slovotvornej motivácie. „Jazykovedný èasopis“ 53, s. 127–135. FURDÍK J., 1978a: K syntakticko-sémantickej interpretácii slovotvorných štruktúr. „Slavica Slovaca“, roè. 13, è. 3, s. 274–287. FURDÍK J., 1978b: Slovotvorná motivovanos slovnej zásoby v slovenèine. V: MISTRÍK J., red.: „Studia Academica Slovaca“. 7. Prednášky XIV. Letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Bratislava, s. 103–115. FURDÍK J., 1993: Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. Levoèa. FURDÍK J., 1996: Jazykový status slovotvorne motivovaného slova. In: „Studia Philologika“ 3. Zborník PdF UPJŠ v Košiciach, s. 48–55. FURDÍK J., 2002: K onomaziologickej štruktúre slovotvorne motivovaného slova. V: MENGEL S., ed.: Slawische Wortbildung. Semantik und Kombinatorik. (Materialien der 5. Konferenz der Komission für slawische Wortbildung beim Internationalen Slawistenkomitee. Lutherstadt, Wittenberg 20.–25. september 2001). Münster–Hamburg– London, s. 113–123.

Binárnos a ternárnos onomaziologickej a onomatologickej štruktúry...

281

FURDÍK J., 2004: Slovenská slovotvorba. (Teória, opis, cvièenia). Prešov. HORECKÝ J., 1981: Slovotvorná parafráza. „Jazykovedný èasopis“, roè. 32, è. 1, s. 6–12. KAÈALA J., red., 1997: Krátky slovník slovenského jazyka. 3. vyd. Bratislava. SOKOLOVÁ M., red., 2005: Slovník koreòových morfém slovenèiny. 1. vyd. Prešov. SOKOLOVÁ M., IVANOVÁ M., VUŽÒÁKOVÁ K., 2005: Prínos Slovníka koreòových morfém k charakteristike kompozít. V: „Jazykovedný èasopis“, roè. 55, è. 2, s. 99–126. VUŽÒÁKOVÁ K., 2005: Motivaèný a slovotvorný význam slova v slovenèine. V: „Slovo o slove“. Zborník KKLJ PF PU. Prešov, roè. 11, s. 50–61.

Binary and Ternary Onomasiological and Onomatological Structure of Derived Words and Compounds Summary Up to this time the linguists have thought only about binary word-formation structure (onomasiological evidence and onomasiological base) in the words. But J. Furdík says we have also ternary onomasiological structure – onomasiological evidence + onomasiological connection + onomasiological base. The point of departure of him is word-formation semantics of words (kachliar „ten, kto stavia kachle“). But not every words have the ternary structure. There are two posibilities: binary or ternary structure. It valids also for onomatological structure. This knowledge is important for analysis of word-formation words, mainly in the school practice. So on the Department of Communication and Literary Education at Pedagogical faculty of Prešov university in Prešov we try to make The Little Slovak word-formation dictionary, where the explanation of the word formation semantics is starting point for analysis of words. The word-formation semantics we derive from onomasiological structure, which can be binary or ternary, so the word-formation semantics is dependent on amount of members in onomosiological structure. These facts we need for remove only clear formal aproach to analysis derived words and compounds, which is responsible for more mistakes in school practice. So there is question. Is in derivatology two word-formation theories? Now. There is only two conceptions, binary and ternary, two components of one word-formation theory.

BO¯ENA ¯MIGRODZKA Uniwersytet Œl¹ski, Katowice

Próba interpretacji ci¹gu elementów grafemicznych by³om w tekstach internetowych

Po wpisaniu do wyszukiwarki sieciowej Google.pl ci¹gu elementów grafemicznych by³om, uzyskujemy, oprócz kilkuset przyk³adów jego u¿ycia w polskich tekstach, zdanie w formie pytania (nieopatrzone jednak znakiem zapytania), sugeruj¹ce b³¹d literowy wpisuj¹cego: Czy chodzi³o Ci o: by³am. Nie zra¿aj¹c siê t¹ sugesti¹, wynikaj¹c¹ z potraktowania przez twórców polskiej wersji wyszukiwarki ci¹gu by³om jako co najmniej niezbyt typowego, a byæ mo¿e b³êdnego, zamierzam poœwiêciæ uwagê w³aœnie by³om. Jest to ci¹g grafemiczny doœæ rzadko u¿ywany w polszczyŸnie ogólnej, a wyrwany z kontekstu mo¿e nasuwaæ wielorakie interpretacje semantyczne, gramatyczne i stylistyczne. Moje rozwa¿ania poœwiêcone bêd¹ wyst¹pieniom tego ci¹gu w tekstach odmiany pisanej, zaczerpniêtych z Internetu. Próba interpretacji polegaæ bêdzie, po pierwsze, na przyporz¹dkowaniu ci¹gu by³om do zbioru/zbiorów form reprezentuj¹cych jedn¹ lub wiêcej jednostek leksykalnych, po drugie – na okreœleniu funkcji gramatycznej formy by³om na podstawie kontekstu, w którym siê pojawia. Nale¿y rozwa¿yæ problem przyczyn pojawiania siê tej formy w ró¿nych typach tekstów, a tak¿e jej funkcji stylistycznych. Analiza materia³u wyszukanego w Sieci pozwala wskazaæ dwa zasadnicze kierunki interpretacji interesuj¹cego nas ci¹gu by³om:

Próba interpretacji ci¹gu elementów grafemicznych by³om...

283

1. jako formy leksemu przymiotnikowego BY£Y; 2. jako formy (form) leksemu czasownikowego BYÆ. Ta druga interpretacja nie jest jednoznaczna, gdy¿ ci¹g by³om mo¿liwy jest do powi¹zania z trzema formami czasownika BYÆ. Poni¿ej omówiê wyszukany materia³1 w ramach wyró¿nionych grup. 1. Ci¹g grafemiczny by³om jako reprezentacja przymiotnika BY£Y (B i N lp r. ¿eñ.) i jeden z dwu elementów grafemicznych rzeczownikowej jednostki leksykalnej MOJA BY£A (B i N lp) (1) Facet przedstawi³ mnie swoim podw³adnym jako by³om x-menkê a tamci zaœmiali siê. (http://victoria-aquilla-x-menka.eblog.pl/glowna.php/)

(2) tesknie za mojom by³om klasom ... w sumie nie by³a taka z³a ... ...

(aannkkaa.blog.pl/ – 18k – 2 Sty 2005)

(3) przez miesiac by³am w b³endzie z emnie kocha i nawet mi to pare razy powiedzia³ a okaza³o sie niedawno ¿e on kocha swoj¹ by³om no poprostu sie super poczu³am. Dla niego chyba nieliczy sie nikt inny tylko on sam niewazne dla niego jest ze ja go mog³am naprawde bardzo pokochac wkoñcu to miesiac by³ nawet ponad z tygodniow¹ przerw¹ i niewazne dla nigo jest nikt inny on sie liczy tylko ze soba niewazne ze ja mog³am cierpiec i nadal moge cierpiec jak mnie ok³ama³ i ze go pokochac mog³am bo z kad ze n sie z nikim nie liczy no ale cóz juz nim nie jestem i nie bede chociaz czuje cos do niego ale cóz. Narka (http://koffanajusttysia.blog.onet.pl/)

W przytoczonych przyk³adach by³om pojawia siê jako forma B i N lp r. ¿eñ. przymiotnika BY£Y, tak¿e w u¿yciu rzeczownikowym. W tej funkcji ci¹g grafemiczny by³om to najprawdopodobniej zapis wymowy powsta³ej na pod³o¿u gwarowym. Mówi¹cy bardzo czêsto nie zdaj¹ sobie spra1

We wszystkich przyk³adach zachowano pisowniê oryginaln¹.

284

BO¯ENA ¯MIGRODZKA

wy z tego typu wymowy i jej niezgodnoœci z normami jêzyka ogólnego – œwiadcz¹ o tym tego typu zapisy w tekstach studentów zaczynaj¹cych studiowaæ fonetykê. Pojawiania siê tego ci¹gu nie mo¿na wyjaœniaæ koniecznoœci¹ przybli¿onego oddania poprawnej wymowy bez u¿ycia polskich znaków, wystêpuje on bowiem równie¿ w tekstach, w których znaki te zosta³y u¿yte (teksty z polskimi znakami przewa¿aj¹ w moim materiale). (4) Mam ch³opaka na którym bardzo mi zalezy. Jak zaczelismy chodzic to po dwuch dniach on musia³ wyjechac do domu bo nie jest z tad skat ja. Po powrocie powiedzia³ mi ze jak by³ w domu to ca³owa³ sie ze swojom by³om dziewczynom. Ale to dla niego nic nie znaczy i, ¿e tylko mu namnie zalezy. CO ja mam zrobic wybaczyc mu piszcie bo niewiem co robic??!! (~Agata, 2003-01-23 14:26 http://rozmowy.onet.pl/257,34,8,1159026,3462526,223958,0,for.html)

(5) No w³aœnie duzo sie dzia³o. Co sie zmnieni³o? Du¿o! No tak zosta³am wolontariuszkom na oddziale paliatywnym naszego szpitala. Wczoraj siê dowiedzia³am, ¿e ten oddzia³ ma byæ zlikwidowany bêdzie istnia³ jescze do koñca tego roku. Szkoda mi tych ludzi najbli¿szy oddzia³ tego typu znajduje siê w Piotrkowie a ¿eby siê tam dostaæ trzeba mieæ emeryturê przynajmniej 1500 z³oty a ten oddzia³a sk³ada sie z ludzi potrzebuj¹cych tej pomocy o niewielkich emeryturkach. Co jeszcze jestem ju¿ w nowej klasie pozna³am wielu fajnych ludzi ale kontakty z by³om klasom nadal utrzymuje na pocz¹tku myœla³am, ¿e ich tam zabije ze nas rodzielili ale siê przyzwyczai³am. Milenka siê wyprowadzi³a ale siê widzimy na ka¿dej przerwie. Co jeszcze moge napisaæ zbli¿aj¹ siê miko³ajki dzisiaj ide na zakupy kupuje prezent mojej Beacie (przyjació³ce), a ja jej, ale wypada³o by te¿ coœ kupiæ Maækowi. Dobra ju¿ nic ju¿ ni pisze nie bêdê zanudzaæ pa nied³ugo znowu coœ napisze objecuje!! (http://elizurka.mylog.pl/)

Próba interpretacji ci¹gu elementów grafemicznych by³om...

285

Przyk³ady (2), (4), (5) s¹ ilustracj¹ konsekwentnej realizacji wyg³osowego -om w ci¹gu s¹siaduj¹cych form wyrazowych i mog¹ œwiadczyæ o wystêpuj¹cej u ich nadawców tendencji do tego typu wymowy w ogóle. Trudniejsze do interpretacji s¹ przyk³ady, w których pojawiaj¹ siê obok siebie formy tego samego przypadka zakoñczone w zapisie liter¹ -¹ i literami -om: (6) ... cze pozdrawiam moj¹ by³om dziewczyne z bielska sylwie prorok i powiedzieæ jej ze j¹ kocham mocno i pszepraszam za moj¹ g³upote kocham ciê mocno wybacz ... (www.radiomega.pl/index.php?pid=9&from=1100)

(7) DZIEWCZYNY MAJ¥ RACJE ¯E GO KOCAJ¥ A JA NIE MAM NIC PRZECIWKO ¯E TAK GADAJ¥ JA TE¯ GO KOCHAM A JAK KTOŒ MA COŒ PRZECIWKO TO NIECH SIÊ ODWALI BO SK¥D WIECIE MO¯E JESTEM JEGO BY£OM DZIEWCZYN¥ I GO ZNAM ??????????? TO CO WTEDY NIE POWIECIE MI JU¯ ¯E GO NIE ZNAM BO ZNAM OD DAWNA ZE SOB¥ KORESPONDUJEMY!!!!!!!!!! WIÊC GO ZNAM !!!!!!!!!! (~MAGDAZIK, 2004-03-30 19:59 http://muzyka.onet.pl/klan/1,52,8,4365091,15828346,317102,0,forum.html)

(8) Widzia³am siê z moj¹ by³om klas¹, jednak nie by³o osoby najbardziej po¿¹danej przeze mnie, czyli facuchny. S³onko szkuka³am Ciê i nie mog³am znaleŸ. Dlaczego nie przysz³aœ. A tak po za tym ujdzie w t³oku. Przy okazji dowiedzia³am siê ¿e oe osoba któr¹ uwarza³am za przyjació³kê wrencz mnie nie na widzi. Czy jest mi smutno?? Nie dziwmy siê lekka zmiana tutaj przyjació³ka a za plecami nienawidzê. Muszê z ni¹ porozmawiaæ ale jeszcze nie wiem jak. Brakuj mi tej osoby........ (Klaudyna (21:04) http://klaudyna001.blog.onet.pl/)

Towarzysz¹ce formie by³om cz³ony przymiotnikowe i rzeczownikowe s¹ w przyk³adach (3), (6), (7), (8) zakoñczone liter¹ -¹. Czy¿by zapisy takie œwiadczy³y o utrwalaniu siê zakoñczenia -om w³aœnie w ci¹gu elementów grafemicznych by³om?

286

BO¯ENA ¯MIGRODZKA

2. Ci¹g grafemiczny by³om jako reprezentacja czasownika BYÆ 2.1. By³om jako forma 1. os. lp czasu przesz³ego – r. mêski lub ¿eñski (9) Hej! Jazem Kacha Kowalewska. Miskom w Kozi Wulce. Lubie pasoæ... £ostatnio by³om bardzo dumna z mego Józefa gdyz on wygro³ zawody w pseskakiwaniu bajora w gumiokach, ni mog³am go pózni docyœciæ... (www.plastyk.kielce.pl/kowalew.htm)

(10) [Jestem jush w wawie!... >> 12 paŸdziernika 2004 11:29 Siemka! Jush jestem w Warszawie! Jejku tu jest bajecznie! W³aœnie wróci³am z si³owni a jakieœ dwie godziny temu by³om na basenie! A juterko mam na 9.15 aerobik! Jejka tak mi siem tu podoba! ALE MUSZE SZYBCIUTKO WRACAÆ ZANIM REWIREK MNIE ZAPOMNI:D! Tera pisze ta notke z kompa mojej mamy w pracy! Ogólnie wawa jest THE BEST! Têsknie za Tczewem i Turz¹!:P Koffam was wszystkich!m³a!:* Bendem juterko przy kompie to napisze kolejn¹ notke!;] :* BUZIAKI:* (http://rewir.mylog.pl/archiwum.php?year=2004&month=10)

(11) Zachêcony klimatem Gie³dy zacz¹³em jeŸdziæ na inne imprezy tego typu. W tym roku by³om jeszcze na Yapie, na Bazunie, w Wetlinie i w Muszynie-Z³ockiem. Wczeœniej jeŸdzi³em na Wrzosowisko, do Œwiecia, do W³odawy, na OPPÊ, Studencki Festiwal Piosenki w Krakowie, do Limanowej... Ka¿da z tych imprez jest inna, prawie wszystkie s¹ wspania³e (patrz: porównanie Gie³dy z Yap¹). Gdybym mia³ wybraæ trzy, na których chcia³bym bywaæ co roku by³yby to zapewne Yapa, Muszyna i Gie³da. Wieloœæ tych imprez sprawia, ¿e choæ ka¿d¹ z nich od nowa siê zachwycam, nie potrafi³bym ju¿ przelaæ tego zachwytu na papier, bior¹c pod uwagê tylko jedn¹ jedyn¹ Gie³dê Piosenki. A na opisywanie wszystkich nie starcza mi si³. (http://www.polek.minskmaz.pl/Gielda/wstep.htm)

Kolejne u¿ycia ci¹gu grafemicznego by³om ka¿¹ interpretowaæ go jako formê 1. os. lp o rodzaju mo¿liwym do okreœlenia wy³¹cznie w kontek-

Próba interpretacji ci¹gu elementów grafemicznych by³om...

287

œcie: w tekstach, w których wszystkie formy rodzajowe odnosz¹ce siê do nadawcy maj¹ rodzaj ¿eñski, trzeba zinterpretowaæ by³om jako osobliw¹ formê rodzaju ¿eñskiego; w tekstach, w których w odniesieniu do nadawcy pojawiaj¹ siê formy mêskie, nale¿y zinterpretowaæ by³om jako osobliw¹ formê rodzaju mêskiego. Dotyczy to, oczywiœcie, tekstów, w których nadawca nie usi³uje ukryæ swej p³ci. Przyk³ady (9), (10), (11), do których odnosz¹ siê te siê te uwagi, reprezentuj¹ dwa warianty stylowe: stylizacja na tekst niby-gwarowy, „wiejski” (9) oraz stylizacja na tekst m³odzie¿owy, swobodny, luzacki, œwiadomie niedba³y (10), (11). U¿ycie formy by³om wydaje siê œwiadomie zastosowanym œrodkiem stylistycznym. 2.2. By³om jako forma 3. os. lp r. nij. czasu przesz³ego By³om jako forma 3 os. lp r. nij. (zamiast: by³o) jest chyba najbardziej zaskakuj¹ce i zagadkowe dla u¿ytkownika standardowego jêzyka ogólnego w jego dwu podstawowych tradycyjnych odmianach – mówionej i pisanej. S¹ to formy w ¿adnej z nich niepoœwiadczone, wobec tego trudno potraktowaæ je jako odzwierciedlenie osobliwej wymowy. Istnieje grupa tekstów, w których u¿ycie ci¹gu by³om w funkcji 3. os lp r. nij. wydaje siê œwiadomie zastosowanym chwytem stylistycznym: por. (12), (13). S¹ to przyk³ady pojawiaj¹cych siê podobnie przekszta³conych form wyrazowych, reprezentuj¹cych ró¿ne czêœci mowy, których cech¹ wspóln¹ jest samog³oskowy wyg³os. Przekszta³cenie polega na dodaniu do takiej formy zakoñczenia -m. Jeœli wystêpuje dwucz³onowa czy nawet wielocz³onowa (12) zbitka takich przekszta³ceñ, to powstaje rodzaj rymowanki. Poniewa¿ nie s¹ mi znane, poza pierwotnie internetowymi tekstami, poœwiadczenia tego typu form w tekstach mówionych i pisanych, mo¿na uznaæ taki zabieg za charakterystyczny dla internetowych tekstów, maj¹cych zostaæ odebrane jako m³odzie¿owe, luzackie, niedba³e – swobodnie traktuj¹ce normê jêzykow¹ i przekraczaj¹ce j¹ poprzez specyficzne przekszta³canie form. (12) ...póŸniej pojecha³em wreszcie do Carefoura po koszulke Wis³y ale niem kupi³em bom nie by³om na mniem rozmiarów... (ttomcio.blog. onet.pl)

288

BO¯ENA ¯MIGRODZKA

(13) Siemcius!!!! Dziœ mia³am angielski. By³om nafet spoko!!!! Dzisiaj na lekcji polskiego pani powiedzia³a ¿e jest dzieñ dobroci!!!! I nic nam nie zada³a!!! Na w-f tañczyliœmy taniec u³o¿ony przez pani¹ w³efistkê. By³ bardzo prosty ale fajny!!!!! Na moim balkonie tata zacz¹ k³aœæ now¹ terakotê i teraz bedem mia³am nowiutk¹, œliczk¹ pod³ogê. Nie d³ugo idem do koœcio³a, na Nabo¿eñstwo majowe. Pani od religi kaza³a mam na lekcji uzupe³niaæ tak¹ tabelke, czy byliœmy na nabo¿eñstwie, czy nie byliœmy i ja teraz chce mieæ jak najwiêcej ¿e by³am, a przecie¿ niem bêdem oszukiwaæ bo to nie wpo¿¹tku!!!!!!!! Teraz jush spadam!!!! (patimifek.blog.onet.pl)

W wiêkszoœci tekstów, stosunkowo poprawnych i neutralnych stylistycznie, wystêpowanie tej formy jest trudne do wyjaœnienia – nale¿a³oby zinterpretowaæ takie zapisy jako nieœwiadome b³êdy, chocia¿ mechanizm ich powstawania nie jest jasny. W tej samej funkcji pojawiaj¹ siê równie¿ b³êdne ci¹gi grafemiczne z innymi literami w zakoñczeniu, których nie mo¿na rozpoznaæ jako nale¿¹ce do nastêpnego wyrazu – du¿a jest zw³aszcza frekwencja ci¹gu by³om w funkcji 3. os. lp r. nij. czasu przesz³ego. (14) Mieczys³aw Nowak [ignoruj] napisa³ 23.01.03 19:49 £adne, klimatyczne zdjêcie, a o ziarnie ju¿ by³om pisane. (http://www.plfoto.com/zdjecie.php?kategoria=krajobraz&nast_kat=69954)

(15) ... by³ przetarg na dowóz uczestników do warsztatów terapii zajêciowej, by³a informacja w prasie. a mo¿e z góry by³om wiadomo ¿e wygraj¹ ci którzy wozili dzieciaki do tej pory, czyli szary busik. To co ¿e rozstrzygn¹æ powinna cena za 1 km. Wszyscy wiedz¹, ¿e busik szara KIA PRegio obraca 3 razy. A to wszystko z naszych podatków. I CO< DALEJ JEST NAJTANIEJ?UK£ADY i (http://www.opoczno.pl/forum/?temat=Chat)

(16) Chodzi mi o to ¿e rozporz¹dzenie jest nieprecyzyjne. Gdyby by³o zdefiniowane: ‘Instruktor harcerski – osoba posiadaj¹ca uprawnienia instruktorskie ZHP lub ZHR’ – mo¿na by³oby

Próba interpretacji ci¹gu elementów grafemicznych by³om...

289

siê wtedy zastanowiæ nad jakoœci¹ tych uprawnieñ. Jednak gdy nie jest to sprecyzowane mo¿e siê pojawiæ np. instruktor harcerski z ZHM Zreszt¹ dlatego napisa³em o kopiowaniu ustaw komunistycznych.... Kiedyœ wystarczy³o napisaæ ‘cz³onek partii’ – ¿adne precyzowanie nie by³om potrzebne (bo i partia by³a jedna). Pzdr Henek (http://www.pttk.pl/forum/watek.php?w=7417, Autor: ~Heniek D¹browski [80.50.85.8] Data: 2004-01-09 08:54:08)

2.3. By³om jako forma 1. os. lp czasu przesz³ego – r. nij.

U¿ycie to (jak równie¿ forma 2. os. lp r. nij., o której tu nie wspominam), doczeka³o siê komentarzy w niektórych gramatykach (WRÓBEL, 2001; NAGÓRKO, 2002; JAGODZIÑSKI, [www]) i ujêciach teoretycznych (SALONI, 1992). Mimo to przez u¿ytkowników jêzyka nadal jest postrzegane jako kontrowersyjne, czego przejawem s¹ miêdzy innymi pytanie skierowane do Rady Jêzyka Polskiego, odpowiedŸ jej przewodnicz¹cego A. Markowskiego2 i dyskusja, jaka siê w zwi¹zku z t¹ wypowiedzi¹ wywi¹za³a na posiedzeniu Rady. Zapytani o to, czy formy 1. i 2. os. lp r. nij. w czasie przesz³ym istniej¹, teoretycy fleksji odpowiadaj¹, ¿e niew¹tpliwie tak, przynajmniej jako byty potencjalne, przewidziane przez system jêzykowy, empiryœci zaœ dostarczaj¹ przyk³adów obecnoœci takich form w tekstach. Szereg takich przyk³adów mo¿na znaleŸæ w bloku artyku³ów, dotycz¹cych tej kwestii, opublikowanych w „Jêzyku Polskim” (PISARKOWA, 2004; MAÑCZAK, 2005; ¯MIGRODZCY, 2005; KOWALIK 2005). Poni¿ej podajê dalsze przyk³ady takich u¿yæ. 2.3.1. W po³¹czeniu z nijakim rzeczownikiem nieosobowym. U¿ycie takie by³o wykorzystywane w literaturze, np. przez Sienkiewicza: (17) ...s³oñce mówi³o: „Jak siê masz, Wawrzonie? By³om w Lipiñcach”...

(www.dziecionline.pl/Biblioteka/sienkiewicz/za_chlebem/1.htm)

2

Zob. http://www.rjp.pl/?mod=oip&type=inne&id=482&letter=

19 Jêzyki...

290

BO¯ENA ¯MIGRODZKA

jak i przez autorów wspó³czesnych tekstów: (18) ...wróci³am, by we w³asnej g³owie zastaæ karteczkê „tu by³om, ale nie zasta³om nikogo. uczucie”. uczucie, czy¿by? chyba jednak. chyba jednak coœ przegapi³am. (fuckyoumydear.blog.pl)

(19)

– Powiedzia³om – przytaknê³o Jagniê. – Wiele rzeczy stara³om ci siê przekazaæ. Czy¿ nie nadejd¹ dni? Czy¿ nie zap³on¹ noce. Py³em na wietrze s¹ myœli skrzydlatych. Anio³a zacz¹³ ogarniaæ niepokój. Próbowa³ poj¹æ, o co chodzi Zwierzêciu... (M.L. Kossakowska, Siewca wiatru, www.fahrenheit.eisp. pl/archiwum/f32/37.html)

(20)

– Witaj, zerko. – Jakie jesteœ? – Fleksyjne. Jestem upad³¹ samog³osk¹ wyg³osow¹, wiecznie nie-pod-akcentem. Doskonale pamiêtam przeœwietne czasy, kiedy by³om dorodnym „O” a nie Ø. (www.republika.pl/wierka2001/inne/auto-p.htm)

2.3.2. W po³¹czeniu z konstrukcj¹ ja + rzeczownik oznaczaj¹cy stworzenie niedojrza³e. Niestety w takim kontekœcie uda³o siê odnaleŸæ w dostêpnym materiale wiêcej form innych czasowników ni¿ form czasownika BYÆ. (21) Ucz siê, dziecko, ucz, bo wiedza to do potêgi klucz! – jak mi mawiali rodzice, gdym ma³ym dzieckiem by³om. (www.opowiadania.pl/main.php?id=scom&item=21783)

(22) G³upiem dziecko jestem i œwiatam nie widzia³om. Mam 2 latka i sikam w becik. Wiem, ¿e nie wszystkie lec¹ na kasê, bo niektóre wiedz¹, ¿e nie maj¹ szans i siê nie staraj¹. Z super laskami i facetami jest podobnie. Jakbys mia³a do wyboru faceta z kas¹ i klepi¹cego biedê faceta, ale naprawdê o z³otym sercu to i tak byœ wybra³a tego z kas¹. Stawiam brylanty przeciw orze-

Próba interpretacji ci¹gu elementów grafemicznych by³om...

291

chom, ¿e tak by zrobi³a ka¿da i ty te¿. Spróbuj zaprzeczyæ. Instynkt weŸmie górê!!! Nic w kobietach romantyzmu, chodzi o hormony, kasê, ubrania i chêæ pokazania siê. (...) (gala.onet.pl/forum, ~xtreme, 2004-02-28 17:54)

(23) [27.05] 10:52 pijê samo Dziœ nic jeszcze nie pi³om, a chcia³obym mamusinego mleka, ale mo¿e nie wracajmy ju¿ do tematu mleka, bo to przynosi same k³opoty... ma³om, wiêc pijê ma³o, ale ju¿ pijê (Forum dyskusyjne – forum.o2.pl)

2.3.3. 1. os. lp r. nij. w czasie przesz³ym w po³¹czeniu z ja – g³ówny element mniej lub bardziej konsekwentnej kreacji nadawcy blogu lub uczestnika forum internetowego (24), (25), (26) b¹dŸ doraŸny chwyt stylistyczny, stanowi¹cy ekwiwalent osobliwego stanu emocjonalnego (27), (28). (24) Odk¹d za³o¿y³om tego bloga dozna³om niemal szoku kulturowego. Niby za³o¿y³om go pod has³em „Sex drugs&rock’n’ roll” a jednak nie myœla³om nigdy, ze kiedyœ przestanie byæ to ¿artem. Zacznijmy mo¿e od koñca, czli od rock’n’roll. Muzyka zawsze zajmowa³a szczególne miejsce w moim ¿yciu. Pasjê t¹ podzielam z moimi znajomymi i nigdy nie mia³om w¹tpliwoœci w jej prawdziwoœæ i wagê. Jeœli chodzi o drugs, to nie jest to pasja, ani nawet sprawa o której warto by³oby pisaæ moim zdaniem. Ale zauwa¿y³om, ¿e autentycznie to ludziom imponuje. Rozmawiam z osobnikami niewspó³miernie ode mnie starszymi i – wydawaæ by siê mog³o – dojrzalszymi, którzy poprostu s¹ zafascynowani mo¿liwoœciami jakie daje chocia¿by sztuka zielska. A mo¿na by przypuszczaæ ze to tylko rodzaj rozrywki, g³upstwo. Prze¿y³om szok kulturowy dziêki rozmowie z tym osobnikiem. Naprawdê nie wiem czy sie zagubi³om. To ca³e spread loving all over te¿ jest pozytywne. Co nie jest pozytywne? Pytanie zasadnicze. By³om na wystawie Pipilotti Rist, która mnie wprost 19*

292

BO¯ENA ¯MIGRODZKA

urzek³a. Niesampowity film video – kobieta rozbija wielkim kwiatem szyby samochodów. Robi to tañcz¹c i œmiej¹c sie w jakiœ prawdziwie prawdziwy sposób. To wywo³uje nat³ok myœli i odczuc. (hatifnat.blog.onet.pl)

(25) Znalaz³om w jednym z pude³ / tych po czeskich butach / zeszyt z czwartej peda³oowy – oj jakie by³om dumne z pierwszego opowiadania wypracowania, a potem siora je obœmia³a i bardzo siê go wstydzi³om i zniszczyc chcia³om; a potem razem z nia siê z tej niezgrabnoœci mojej pisarskiej œmia³om; a teraz czytam i ³ezka siê w oku krêci; opowiadanie opis lasu cztery zdania i zakoczenie: i na tym wyczerpaliœmy opis lasu... wyczerpaliœmy To tak na marginesie blogów w paroksyzmie desperacji uœmiercanych, wartych wstydu, wartych œmiechu, wartych wspomnieñ... [Berdyczów] 2004-09-05 22:30:20 (pierwszy-wolny.blog.pl)

(26) Id¹c do szko³y podstawowej myœla³om, ¿e umiem pisaæ. Okaza³o siê, ¿e nie – nie umia³om pisaæ tak, jak pani chcia³a. W pierwszej klasie obowi¹zywa³y o³ówki, zaszczytu pisania piórem (najpierw trzeba je by³o zdobyæ! rzadko rzucali chiñskie pióra, gumki czy piórniki) dost¹piliœmy w drugiej. Te pióra by³y takie, jak wszystkie wyroby – byle jakie. Atrament rozmazywa³ siê wszêdzie. Zeszytów do kaligrafowania (pani by³a ambitna) bzdurnych tekstów (nie by³a a¿ tak ambitna) szczerze nienawidzi³om. Po latach jednak siê przyda³y: przepisywa³om w nich „Ma³ego Ksiêcia” i „Ziemiê obiecan¹”, kiedy przysz³o mi uczyæ siê pisaæ lew¹ rêk¹. Nie wiem, czy Gra¿ynka przeczyta³aby moj¹ pracê egzaminacyjn¹. Moja Mama utrzymuje, ¿e listy ode mnie poznaje od razu... po bazgro³ach na kopercie. A ja siê tak staram!... (Grupy dyskusyjne: pl.hum. polszczyzna, autor: Kronopio)

(27) By³om d³uuuugo w pracy, wróci³om i siadam do koñczenia dziennika.

Próba interpretacji ci¹gu elementów grafemicznych by³om...

293

Potem (jak temperatura spadnie poni¿ej 30) spróbujê sobie przypomnieæ, jak siê nazywam i jakiej jestem ewntualnie p³ci... Przez te piekielne antybiotyki nawet zimnego piwa nie mogê, a pewniw by pomog³o :)))) (www.vulkan.edu.pl/forum)

Przynajmniej czêœæ tego typu u¿yæ ma zwi¹zek z intencj¹ ukrycia przez nadawcê swojej p³ci (co w tekstach internetowych jest dodatkowym – koniecznym w jêzyku polskim – wyrazem chêci ukrycia prawdziwej to¿samoœci, realizowanym przede wszystkim poprzez u¿ycie tzw. Nicku, – czyli pseudonimu internetowego; por. CZOPEK-KOPCIUCH, 2004; PEISERT, 2004) lub wyra¿enia specyficznego stosunku do kategorii p³ci, na co M. £AZIÑSKI (2006) przytacza przyk³ad narracji z powieœci Ma³gorzaty Saramonowicz Lustro oraz jednego z utworów Stanis³awa Lema. W zebranym przeze mnie materiale intencja ta zosta³a wprost wyra¿ona przez autora wypowiedzi internetowej: (28) Jagged Alliance World ... [quote=”Kidi”]aaaaa, no to wszystko wyjaœnia: Da ja lubie mówiæ „¿artowa³om”, „by³om” bo jestem..... dziwna: D tzn. dziwnY: P: D[/quote]. ... (www.alternatywa.nesti.pl/jaggedalliance/ modules.php?name= Forums&file=posting&mode=quote&p=123)

O tym, ¿e interesuj¹ce nas u¿ycie rodzaju nijakiego jest postrzegane jako w pewien sposób nietypowe, mog¹ œwiadczyæ pojawiaj¹ce siê w tekstach bardziej œwiadomych internautów odnosz¹ce siê do niego komentarze metajêzykowe, np.: (29) hehe... a pierwszej osoby l.poj. rodzaju nijakiego te¿ pewnie nie ma, co? ;-) jeœli ktoœ Kronopio pamiêta, to nie by³o ono jedyne, to wygodna forma do czatów gdy siê chce zachowaæ p³eæ w tajemnicy. ostatnio widzia³em jak ktoœ pisa³ „by³om” itp. (Grupy dyskusyjne: pl.hum.polszczyzna, autor: Wiktor S.)

294

BO¯ENA ¯MIGRODZKA

(30) Formy r.n. zdaj¹ sie byæ bli¿sze raczej formom r. ¿eñskiego, czyli „wziê³om”, „posz³om”, a nie „wzi¹³om”, „poszed³om”. (Grupy dyskusyjne:pl.hum.polszczyzna, 2002-06-28, Artur Jachacy)

(31) chyba tej notki nie skoñczê podesz³om / no bez przesady przecie¿ nie podszed³om/ do tematu zbyt ambitnie i zanim dotrê do jurka to z po³ roku przep³ynie i jeszcze zrobi¹ ze mnie zboczka / to zboczko tego zboczka – coœ dzis mam problemy gramatyczne – wiem dlaczego – we wrocku trudno byæ niczym tu trzeba byæ kimœ/ (pierwszy-wolny.blog.pl)

Na zakoñczenie stwierdziæ trzeba, ¿e opisane tu zjawisko nale¿y do doœæ rzadkich (pró¿no go szukaæ w komputerowych korpusach jêzyka polskiego). Czêœæ z zaprezentowanych przyk³adów mo¿na zapewne uznaæ za b³êdy niezamierzone przez nadawcê, wiele z nich stanowi odstêpstwo od normy, potwierdzaj¹c formu³owane przez niektórych opinie o niskim poziomie poprawnoœci i starannoœci tekstów internetowych. W czêœci jednak pojawiaj¹ siê znamiona intencjonalnoœci; przyk³ady te s¹ sygna³ami zjawisk jêzykowych dotychczas ma³o znanych i s³abo zbadanych, a na pewno wartych g³êbszej refleksji.

Literatura CZOPEK-KOPCIUCH B., 2004: Nick – nowa kategoria antroponimiczna? W: MICHALEWSKI K., red.: Wspó³czesne odmiany jêzyka narodowego. £ódŸ, s. 106–111. JAGODZIÑSKI G.: Gramatyka jêzyka polskiego. www.grzegorj.w.interia.pl KOWALIK K., 2005: Glosa o statusie form typu „by³om”, „by³oœ”. „Jêzyk Polski”, R. 85, s. 66–68. £AZIÑSKI M., 2006: O panach i paniach. Polskie rzeczowniki tytularne i ich asymetria rodzajowo-p³ciowa. Warszawa. £UKASZEWICZ A., 2004: Czaty w programach telewizyjnych (na przyk³adzie programu „Rower B³a¿eja”). W: MICHALEWSKI K., red.: Wspó³czesne odmiany jêzyka narodowego. £ódŸ, s. 130–139.

Próba interpretacji ci¹gu elementów grafemicznych by³om...

295

MAÑCZAK W., 2005: W sprawie rodzaju nijakiego w czasie przesz³ym. „Jêzyk Polski”, R. 85, s. 56. NAGÓRKO A., 2002: Zarys gramatyki jêzyka polskiego. Warszawa. PEISERT M., 2004: Rozmowa pisana – nowa odmiana polszczyzny w Internecie. W: MICHALEWSKI K., red.: Wspó³czesne odmiany jêzyka narodowego. £ódŸ, s. 145–151. PISARKOWA K., 2004: Czy paradygmat polskiego czasownika obejmuje trzy rodzaje. „Jêzyk Polski”, R. 84, s. 291–293. SALONI Z., 1992: Co istnieje, a co nie istnieje we fleksji polskiej. „Prace Filologiczne”, T. 37. Warszawa. WRÓBEL H., 2001: Gramatyka jêzyka polskiego. Kraków. ¯MIGRODZCY B. i P., 2005: W sprawie form czasu przesz³ego typu „by³om”, „by³oœ” (na marginesie artyku³u Krystyny Pisarkowej). „Jêzyk Polski”, R. 85, s. 59–65.

An Attempt at Interpretation of the String by³om in Polish Internet Texts Summary The paper deals with the problem of grammatical and semantic interpretation of the graphemic string by³om, which can be spotted in Polish Internet. The text in question were selected with Google.pl search engine and represent rather unofficial style. The author gives some possible interpretations of this string: 1. misspelled acc or instr sg fem. forms of the adjective BY£Y (‘former’) or lexical unit MOJA BY£A (‘my ex’) – instead of by³¹; 2. various past tense forms of the verb BYÆ (‘be’), particulary”: a) a form of 1p sg masc/fem praet (instead of by³am); b) a form of 3 p sg neutrum (instead of by³o); c) proper form of 1p sg neutrum. The form in 2c is totally regular in Polish conjugation, although rather rare in authentic text. Some examples in 2a., 2b can be regarded as an element of speaker/writer selfcreation, and the other – as a result of misspelling.

Redaktorzy DOMINIKA MALSKA OLGA NOWAK LUCYNA SPYRKA

Projektant ok³adki na podstawie aran¿acji plastycznej tomów 1. i 2. MA£GORZATA PLEŒNIAR

Redaktor techniczny MA£GORZATA PLEŒNIAR

Korektor LIDIA SZUMIGA£A

Copyright © 2009 by Wydawnictwo Uniwersytetu Œl¹skiego Wszelkie prawa zastrze¿one ISSN 0208-6336 ISBN 978-83-226-1769-4 Wydawca Wydawnictwo Uniwersytetu Œl¹skiego ul. Bankowa 12B, 40-007 Katowice www.wydawnictwo.us.edu.pl e-mail: [email protected] Wydanie I. Ark. druk. 18,5. Ark. wyd. 18,00. Papier offset. kl. III, 90 g Cena 27 z³ Sk³ad i ³amanie: Pracownia Sk³adu Komputerowego Wydawnictwa Uniwersytetu Œl¹skiego Druk i oprawa: SOWA Sp. z o.o. ul. Hrubieszowska 6a, 01-209 Warszawa