Verejná teológia na Slovensku Zbierka štúdií, úvah a rozhovorov z rokov 2013 - 2018 9788081912078 [PDF]

Zitiervorschau

Mintii P it M'g) ff ff O lol

Ľubomír Martin Ondrášek

Verejná teológia na Slovensku Zbierka štúdií, úvah a rozhovorov z rokov 2013 - 2018

Dobrá kniha Trnava 2019

© Ľubomír Martin Ondrášek, 2019 © Vydavateľstvo Dobrá kniha, 2019 © Predslov: Tomáš Halík, 2019 © Doslov: Imrich Gazda, 2019 Prvé vydanie

ISBN 978-80-8191-207-8

Venované Harveymu Coxovi k 90. narodeninám

O KNIHE NAPÍSALI Zo slonovinovej veže do ulíc - znie výzva verejné­ ho teológa, dobrého priateľa a zaujímavého človeka Ľubomíra Martina Ondráška. Jeho eseje sú výborným príkladom a zároveň pozvánkou do otvoreného dialó­ gu s partnermi, ktorí sa nemusia zhodovať v navrho­ vaných riešeniach obnovy našej spoločnosti, no kto­ rých spája úsilie o zodpovedný verejný diskurz. V jeho myšlienkach nechýba poctivý výskum, úprimná snaha porozumieť inak zmýšľajúcim a trochu azda aj nádych provokácie - ktorý má potenciál čitateľa rozhýbať, aby prehodnocoval svoje pozície. Michal Valčo, teológ a religionista, profesor na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove

Súčasná Agora poníma veľmi širokú škálu presved­ čení a názorov. V demokratickom prostredí nikto nie je vylúčený z verejnej rozpravy a o to ťažšie je nielen hlásať slovo, ale aj spájať. Hovoriť o veciach ľudských je rovna­ ko ťažké ako hovoriť o veciach božských. Ľubomír Martin Ondrášek opäť prijal výzvu prehovoriť sine ira et štúdio. Čítaním nám umožňuje prekročiť prah nádeje a je našou povinnosťou túto výzvu prijať, čítať, meditovať a násled­ ne konať, transformovať svet. Michaela Moravčíková, riaditeľka Ústavu pre právne otázky náboženskej slobody a prodekanka na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave

Ľubomír Martin Ondrášek pripravil inšpiratívne, pre niekoho možno provokatívne čítanie z oblasti verejnej te­ ológie. Rozumne zdôvodnené a zrozumiteľne odkomunikované úvahy sú úprimnou snahou artikulovať informo­ vanú a koherentnú teológiu verejného života. Na otázku, v akej spoločnosti chceme žiť, odpovedá autor z pozície Slováka, vzdelaného na popredných amerických univer­ zitách s výbavou skúseností o tom, ako funguje tamojšia demokracia. Vedie živý dialóg so slovenským prostre­ dím formou článkov v slovenských novinách, metodicky uplatňujúc kvadrilaterál Písmo-tradícia-skúsenosť-rozum, nápadne pripomínajúci funkčné myslenie a pôso­ benie Johna Wesleyho, ktorý významne prispel k pozitív­ nym zmenám v 18. storočí v Anglicku. Aj Ondráškov dia­ lóg so slovenským prostredím je takto vedený a má šancu nájsť si ohlas a vyvolať zmeny, aby sa nám lepšie žilo. Pavel Procházka, teológ a etik, profesor na Katedre teológie a katechetiky Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

V sekulárne zmýšľajúcej Európe sa náboženstvo stále považuje za súkromnú vec jednotlivca. Realita spoločen­ ského vývoja inde vo svete je však stále viac v znamení nárastu vplyvu náboženstva a jeho hodnôt vo verejnom živote. Tento trend pomaly, ale iste začína ovplyvňovať aj vývoj v Európe, na čo by mala adekvátne reagovať aj súčasná teológia. Prvolezcom v tejto oblasti je vysoko erudovaný autor odborných článkov a publikácií, verej­ ný teológ Ľubomír Martin Ondrášek. Jeho najnovšie dielo vrelo odporúčam našej slovenskej verejnosti. Ján Juran, riaditeľ cirkevného odboru Ministerstva kultúry Slovenskej republiky

OBSAH PREDSLOV....................................................................................................................... 9 SLOVO AUTORA.......................................................................................................12

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE.....................................................................15 Verejní teológovia: kto sú a prečo ich potrebujeme?........................ 17 Cieľom verejnej teológie je dobrá spoločnosť......................................... 25 Trojdňové putovanie s Tomášom Halíkom a niekoľko myšlienok o jeho teológii.......................................................... 35 Pokračovanie putovania: charakteristiky verejnej teológie Tomáša Halíka.................................. 43 Verejný teológ: hlas rozumu a svedomia, nie hlasná trúba strán a politikov.................................................................54 Teológia vo verejnom priestore .................................................................... 61 KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI ................. 83 Harvey Cox o pentekostalizme a spoločenskej angažovanosti ........................................................................85 Ľudská prirodzenosť a politika: kde je Reinhold Niebuhr, keď ho potrebujeme?.................................. 97 Jean Bethke Elshtainová: žena demokratickej povahy a morálnej odvahy............................... 105 Hlas rozumu a svedomia uprostred postmodernej kakofónie...........................................................112 Etika vojny a mieru.............................................................................................120 Potrebujú ľudské práva Boha?..................................................................... 130 0 politickej zodpovednosti kresťanov.................................................... 136 Kresťanský prístup k migračnej kríze? Realistický idealizmus...................................................................................... 140

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI ... 145 Slovenský deň nezávislosti: spomienky na November 1989 . . . 147 Dar slobody, bremeno zodpovednosti: úloha cirkvi vo svete . . . 152

Inšpirujúce vodcovstvo a verejná služba................................................ 161 Ako zvestovať evanjelium v postmodernom svete?........................ 166 Ak chcú kresťania meniť spoločnosť, musia pozývať k nasledovaniu Krista.......................................................170 Solidarita s otrasenými katolíkmi v čase krízy.................................. 176 Nestačí len správne veriť, treba aj správne žiť.................................. 179 CIRKEV A PENIAZE............................................................................................ 191 Dajme Bohu, čo patrí Bohu........................................................................... 193 Beda pastierom, ktorí pasú samých seba .............................................197 Ochotne otvárajme ruku núdznemu a chudobnému................. 202 Jedni nesme bremená druhých, a tak naplníme Kristov zákon........................................................................ 207 Kto miluje hojnosť, nikdy nemá dosť.......................................................211 Mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, kričí k ušiam Pána . . . 216 Má štátne financovanie cirkví negatívny dosah na ich verejnú službu?......................................................................................221

VIERA, NÁDEJ, LÁSKA ..................................................................................... 227 Modlitba o milosť, odvahu a múdrosť ................................................... 229 Cesta viery Jean Bethke Elshtainovej....................................................... 234 Ako proti nádeji v nádej uveriť.................................................................... 239 Skrotenie kritického ducha........................................................................... 244 Kresťan: krotiteľ cynizmu, šíriteľ nádeje, nástroj zmeny . . . 249 Nad písaním vlastného epitafu.................................................................... 254 Láska dokáže zázraky......................................................................................... 258 DOSLOV.................................................................................................................... 263

O AUTOROVI .......................................................................................................... 267 POZNÁMKY............................................................................................................. 268

PREDSLOV Kniha esejů, článku a rozhovoru Ľubomíra Martina Ondráška přináší do slovenského (a věřím, že i do české­ ho) křesťanského, ale i širšího prostředí - do veřejného prostoru občanské společnosti - cenný a potřebný vklad. Autor nás seznamuje se základními principy, cíli, výcho­ disky a metodami „veřejné teologie", představuje její za­ kladatele a výrazné představitele a poté nabízí praktické ukázky toho, jak on sám pěstuje tuto disciplínu a jak ji uplatňuje při reflexi a analýze aktuálních problémů naší doby na Slovensku, ale i v globálním meříku. „Jak se stal z amerického Slováka slovenský veřejný teolog?" ptá se autora tazatel v jednom z rozhovorů. A je dobře, že Ľubomír M. Ondrášek sdílí se čtenáři své osobní intelektuální a duchovní zkušenosti a svou životní cestu hledání. Je to cesta ustavičně překračující hranice - hra­ nice států a kultur, hranice denominací i vědních oborů; je to cesta, která ho dobře připravila pro náročnou úlohu „veřejného teologa". Vždyť tato vědní disciplína předpo­ kládá překračování hranic, hranic mezi teologií, sociální etikou a politickou filozofií i dalšími společenskovědními obory, hranic mezi církevním, akademickým a „veřejným" prostorem, hranic mezi křesťany různých vyznání i seku­ lárními „hledači smyslu", hranic mezi americkou demokra­ tickou kulturou a společenskou situací postkomunistické části Evropy. Ondrášek tak zužitkovává svou jedinečnou osobní zkušenost absolventa prestižních amerických univerzit a amerického občana, zároveň však stále sledujícího peč­ livě a kriticky vývoj ve své vlasti. Spojuje tak zasvěcenost „insidera" s možností odstupu, nadhledu a komparace. Při uvádění do myšlenkové světa velikánů svého oboru jako byla Jean Bethke Elshtainová či jakým je Harvey Cox - může zas obohatit reflexi jejich díla s osobními vzpo9

PREDSLOV

mínkami na setkání, ev. na spolupráci s nimi. Sám jsem směl být svědkem toho, jak je kolega Ondrášek pozorným a vnímavým partnerem v dialogu; rád vzpomínám na na­ še rozhovory v Chicagu, o nichž se v knize zmiňuje a kte­ ré byly pro mne velkým povzbuzením. Ľ. M. Ondrášek přináší svou knihou do slovenského (i česko-slovenského) církevního i akademického prostře­ dí cenné novum - sám pojem a koncept „veřejné teologie" bude patrně pro mnohé překvapením. Zároveň však do­ dává, že v našem prostředí už zná osobnosti, které se té­ to důležité službě společnosti věnují, aniž by jí dávali toto jméno a v některých případech aniž by dokonce o důležité tradici „public theology" v anglosaském světě něco bližší­ ho věděli. Ovšem právě pro tyto křesťany, kteří se snaží hledat cesty, jazyk a prostředky, jak vyjít z úzkého klerikálního prostoru a překonat pokušení uzavřít se do ghetta, kteří se ptají, jak sloužit celku společnosti a přitom sledovat zdravou cestu mezi dvěma nebezpečími - mezi hrozící ztrátou identity, konformním rozpuštěním v sekulární společnosti a mezi neplodným, nedůtklivým moralizo­ váním či pošetilým vedením předem prohraných „kul­ turních válek" - je Ondráškova lekce „veřejné teologie" nesmírně cenná. Tito angažovaní křesťané si uvědomí, že v tomto svém úsilí o službu celku společnosti nejsou sami. Nemusí „objevovat Ameriku" a opakovat chyby druhých, mohou právě z bohatých a cenných zkušeností Ameriky, tedy dy­ namického křesťanství v kontextu pluralitní demokratic­ ké společnosti, čerpat cennou inspiraci. Ovšem nemohou tyto zkušenosti přenášet mechanicky, musí je uplatňovat tvořivě s ohledem na společenský kontext. Proto je tolik cenné, že autor nejen přibližuje myšlenky klasiků ame­ rické „public theology", nýbrž zařadil do své knihy i texty, v nichž metody a optiku „veřejné teologie" aplikuje na otázky, které pramení z dnešní morální, politické i hos­ podářské situace našeho regionu. 10

PREDSLOV

Autor prokázal, že teologie - a to právě a zejména „veřejná teologie" - má své místo v naší společnosti, že pouze neopakuje žurnalistické komentáře či společen­ skovědní analýzy, nýbrž doplňuje je a obohacuje. Kon­ templatívni prvek, který je nezbytnou součástí veřejné teologie, propůjčuje svěžest jejímu jazyku a hloubku je­ jímu přístupu, jazyk křesťanů a zejména teologů nesmí zůstat zakletý v církevním „ptydepe" (smím-li si z jedné Havlovy hry vypůjčit novotvar pro umělý, nesrozumitel­ ný jazyk funkcionářů), jejich kulturní obzor nesmí ohra­ ničovat plot farní zahrady. V době, kdy nebezpeční populisté zneužívají pocity dezorientace a strachu v kompli­ kovaném světě a nabízejí černobílé ideologické odpovědi na složité otázky, je úlohou teologie překonávat strach a morální paniku a vést k moudrosti, statečnosti a od­ povědnosti. Tomáš Halík, teolog a sociolog, nositel' Templetonovej ceny (2014), profesor na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe

11

SLOVO AUTORA Jednou z mála vecí, ktoré môže autor pokaziť, keď za­ čne knihu poďakovaniami, je, že vynechá niekoho, komu by sa poďakovať patrilo. Problémom je, že zoznam ta­ kých osôb je príliš dlhý, aby som ich tu všetky mohol spo­ menúť po mene. Patria sem rodinní príslušníci, dlhoroč­ ní priatelia, vzácni učitelia, obetaví duchovní a významní myslitelia. Svoj dlh voči nim sa budem aspoň čiastočne snažiť splatiť v mojej pripravovanej teologicko-spirituálnej autobiografii. Niekoľko konkrétnych poďakovaní však je predsa len na mieste. Prvé, prirodzene, patrí cirkevnému analytiko­ vi, redaktorovi Konzervatívneho denníka Postoj a vedúce­ mu rubriky Svet kresťanstva, Imrichovi Gazdovi. Väčšina textov z tejto zbierky bola napísaná „pre Imra" a on ich ochotne uverejnil. Vážim si prácu, ktorú Imrich na Slo­ vensku robí, a je pre mňa cťou s ním spolupracovať. Moju vďačnosť znásobuje jeho láskavá ochota napísať doslov pre túto publikáciu. Veľkú vďaku pociťujem voči bardovi verejnej teológie Tomášovi Halíkovi, ktorý si popri mnohých povinnos­ tiach a požiadavkách kladených na jeho osobu nielen­ že našiel čas rukopis knihy prečítať, ale napísať k nej aj predslov. Náš prvý kontakt siaha do roku 2004, keď som zvažoval doktorandské štúdium v Prahe; nakoniec sa na­ še cesty stretli v roku 2017 v Chicagu. Viac sa už čitateľ dozvie z knižky, ktorú drží v rukách. Ďakujem a vážim si tiež povzbudivé slová, ktorými túto publikáciu odporučili: Ján Juran, Michaela Moravčíková, Pavel Procházka a Michal Valčo. Každý z nich je osobnosťou vo svojej sfére pôsobnosti a ich podpora ma nielen veľmi teší, ale je pre mňa aj záväzkom. Za mnohorakú podporu v živote i v službe opäť vyjad­ rujem vďaku manželke Noeme - bez nej by táto knižka ne­ 12

SLOVO AUTORA

uzrela svetlo sveta. Jej prítomnosť v mojom živote je pre mňa konštantným zdrojom múdrosti, radosti, inšpirácie a praktickej pomoci. Jej oddanosť veciam Božieho kráľov­ stva a spoločnej vízii robí moju prácu uskutočniteľnou. Môj doterajší kresťanský život predstavoval jedno veľ­ ké dobrodružstvo, ktorého súčasťou boli neočakávané prekvapenia. Jedným z nich, ktoré považujem za zázrak, bola možnosť študovať s renomovaným harvardským profesorom Harveym Coxom. Profesor Cox - o ktorom na stránkach tejto knihy čitateľ ešte bude počuť - nebol len mojím učiteľom, ale aj akademickým poradcom a lás­ kavým podporovateľom. Tento rok sa Harvey Cox dožíva svojich 90. narodenín - ako prejav úcty a vďaky mu rád venujem túto knihu. V roku 2004 som s profesorom Coxom študoval pred­ met skúmajúci náboženstvo a spoločnosť, v rámci ktorého sme sa zaoberali životom a dielom osobností, ako Walter Rauschenbusch, Aime Sample McPhersonová, Dorothy Dayová alebo Martin Luther King, Jr. Na poslednej hodi­ ne v kontexte diskusie o Reinholdovi Niebuhrovi a jeho emigrantských koreňoch znenazdajky pred celou triedou profesor vyslovil pre mňa nezabudnuteľnú vetu: „Ľubomír, we putgreat hopes inyou." Hoci nedokážem posúdiť, či sa mi aspoň sčasti darí napĺňať do mňa vkladané očakávania, s istotou môžem povedať, že jedna z vecí, ktoré mi v ťaž­ kých časoch dávali silu pokračovať na vytýčenej ceste, bola túžba nesklamať dôveru profesorov, s ktorými ma spájalo čosi viac ako len sylabus ich predmetu. V deň jeho 90. narodenín, 19. mája 2019, som Harveymu prostredníctvom e-mailu zablahoželal a povedal som mu o tejto knihe. V rovnaký deň prišla odpoveď: „Venova­ nie Tvojej knihy mi lichotí a cítim sa ním poctený. Želám si, aby som si knihu mohol prečítať v pôvodnom jazyku, ale asi si budem musieť počkať na jej anglické vydanie." Hoci viem, že s mojím bývalým učiteľom sa vo všeličom nezhodneme, jeho intelektuálna otvorenosť a veľkorysé srdce zostávajú pre mňa naďalej inšpiráciou. 13

SLOVO AUTORA

Som si vedomý, že táto publikácia vyorává len prvú brázdu v oblasti štúdia verejnej teológie na Slovensku. Budem rád, ak v budúcnosti priložia ruku na pluh aj ďalší teológovia a budú tento projekt rozvíjať. Aj z toho dôvodu som knihu - na rozdiel od pôvodne uverejnených textov určených pre širšiu verejnosť - opatril základným po­ známkovým aparátom zaradeným na koniec knihy. V roku 1994 som ako předškolák vo viere na začiatok svojej prvej anglickej Biblie napísal nasledujúce predsa­ vzatie a podpisom spečatený sľub: „Pane Ježišu, chcem byť tým najlepším učiteľom Tvojho slova, akého Ty môžeš zo mňa mať. Nie najlepším v porovnaní s inými, ale naj­ lepším, akého Ty môžeš zo mňa mať. Dnes sľubujem, že s Tvojou pomocou urobím všetko, čo budem môcť, a dám Ti celý svoj život k dispozícii." Nasledovali roky akade­ mickej a praktickej prípravy, ktoré boli mojou odpove­ ďou na Ježišovo volanie nasledovať Ho. Ak čitateľ nájde v tejto knihe niečo užitočné pre svoj život viery, bude to ovocím uvedeného sľubu a Božej milosti v živote autora. Ľubomír Martin Ondrášek Chicago, 9. jún 2019

14

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

Verejní teológovia: kto sú a prečo ich potrebujeme? Každá generácia kresťanov čelí dvom podobne vážnym pokušeniam - na jednej strane prispôsobovaniu sa duchu doby, v ktorej žijú, a na strane druhej oddeľovaniu sa od výziev a problémov tohto sveta. Sprofanovaná a ani sektár­ ska teológia však nie sú schopné vyprodukovať kresťanov, ktorí sú „svetlom sveta" a „soľou zeme" - v prvom prípade sa stáva obeťou vernosť a v druhom relevantnosť. Kres­ ťania sú však povolaní, aby boli hybnou silou pozitívnej transformácie. Ak má kresťanstvo prispieť k duchovnej a morálnej obnove spoločnosti, potrebná je iná teológia.

Public theology at its finest! V marci tohto roku som napísal novinový komentár Prežije demokracia na Slovensku? Zachránia ju deti úsvi­ tu, ku ktorému sa brilantný mladý biblista Peter Málik vyjadril na sociálnej sieti takto: „Public theology at its finestl" Jeho reakcia ma potešila - predovšetkým z dô­ vodu, že autor rozpoznal v mojom texte „verejnú teo­ lógiu". Pozitívne hodnotiace stanovisko bolo pre mňa povzbudením aj záväzkom navyše. Už dávnejšie som požiadal svojho priateľa - sloven­ ského religionistu - o názor vo veci používania termí­ nu „verejný teológ", a či bude slovenskej verejnosti zrozumiteľné, ak sa tak budem označovať. Odpovedal, že v slovenskom kontexte sa pojem „verejný" používa v rôznych konotáciách, len nie s teológiou. Aj Málikova reakcia však nakoniec prispela k rozhodnutiu začať tento termín používať. Prvýkrát som tak verejne urobil vo svojich referátoch prednesených na dvoch medziná­ rodných vedeckých konferenciách organizovaných Tr­ navskou univerzitou v máji 2017.1 17

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

Mnohí čitatelia sa už iste stretli s pojmami ako biblic­ ký, systematický či pastorálny teológ, ale pojem „verejný teológ" je na Slovensku nóvum, o čom sa možno presved­ čiť aj pomocou jednoduchého internetového vyhľadá­ vania. Keďže diskutovaný termín a vedná disciplína, do ktorej patrí, vytvára konceptuálny rámec pre moje pôso­ benie a činnosť - vrátane prispievania do tohto interne­ tového časopisu, je mojím záujmom a zároveň povinnos­ ťou ho objasňovať. Nejde tu však len o moju osobu - som presvedčený, že duchovná a morálna budúcnosť krajiny bude v nemalej miere závisieť od pochopenia významu, posúdenia dôležitosti, prijatia konceptu a najmä prakti­ zovania „verejnej teológie". Treba priznať, že tento konstrukt a spôsob realizácie teológie má (aj) svojich kritikov: na jednej strane sú to obhajcovia skrz-naskrz sekularizovanej spoločnosti a na strane druhej kresťania, ktorí sa z rôznych dôvodov buď v spoločnosti výraznejšie neangažujú, alebo svoju angažo­ vanosť redukujú na ohlasovanie evanjelia (Mt 28:18-20) a preukazovanie dobročinnosti (Mt 25:35-40). Kritici tiež, pochopiteľne, prichádzajú z akademického prostredia, kde je kritike vystavené úplne všetko. Verejný teológ musí na snahy monopolizovať verejný priestor, ako aj na neadekvátne porozumenie poslania cirkvi reagovať. To platí aj o akademickej kritike. Kritiku by však nemal len odmietnuť, ale vidieť v nej tiež intelek­ tuálny dar a legitímne varovanie. Zle robená verejná teo­ lógia totiž predstavuje nebezpečenstvo pre dobro cirkvi aj pre všeobecné dobro spoločnosti.

Ako definovať verejných teológov? Teológ a religionista Michal Valčo je jedným z mála, ktorí si uvedomujú „potrebu kompetentnej verejnej teo­ lógie v postkomunistickom kontexte Slovenska", správne pozorujúc, že „teológia ako verejný fenomén je vníma­ ná ako zvláštna koncepcia v posttotalitných spoločnos­ 18

Verejní teológovia: kto sú a prečo ich potrebujeme?

tiach"2. Valčo tieto slová napísal (v anglickom jazyku) v roku 2012, avšak čas neubral na ich aktuálnosti. Na prezentovanú výzvu musia v prvom rade reagovať teologické fakulty a semináre, ktorých úlohou je adek­ vátne pripraviť duchovných na efektívnu verejnú službu v komplexnom a rapídne sa meniacom svete 21. storočia. Ešte ako študent teologického seminára som mal príle­ žitosť v rámci samostatného predmetu, ktorý som mal neskôr možnosť aj vyučovať, seriózne sa zamýšľať nad „verejnou službou cirkvi", ktorá vždy odráža konkrétnu teológiu. Ak je pravdou, že slovenskí duchovní a cirkevné spoločenstvá nie sú dostatočne angažované v holistickej verejnej službe, nie je ťažké domyslieť si, kde treba hľa­ dať problém a ako je možné ho riešiť. Hoci je štúdium verejnej teológie na Slovensku stále iba v prvopočiatkoch, neznamená to, že tu nemáme ve­ rejne angažovaných teológov a duchovných, ktorí sú v is­ tom zmysle slova verejnými teológmi. Tu sa dostávame k prvej problematickej oblasti prítomnej v každej vednej disciplíne - k otázke definícií. Ak je tá naša príliš úzka, dospejeme k záveru, že na Slovensku žiadneho verejné­ ho teológa nemáme, ak je, naopak, príliš široká, bude to znamenať, že ich tu máme desiatky až stovky. Bez ohľadu na to, ako verejnú teológiu definujeme, myslím si, že je dobré vyhnúť sa extrémom: definíciám, ktoré sú príliš exkluzívne, a tiež takým, ktoré sú príliš inkluzívne. Samostatnou otázkou je, či by sme mali niekoho ozna­ čovať termínom, s ktorého obsahom nie je dostatočne oboznámený alebo stotožnený. Bez ohľadu na to, ako sa verejne angažovaní teológovia vnímajú a označujú, pova­ žujem za dôležité, aby sa oboznámili aspoň so základnou literatúrou verejnej teológie, v jej svetle reflektovali svoju činnosť a formulovali svoju vlastnú verejnú teológiu. Aj v tejto oblasti platí diktum nanos gigantům humeris insidentes (stojíme na pleciach našich predchodcov) - a či už s týmito predchodcami môžeme alebo nemôžeme súhla­ siť, nemali by sme ich ignorovať. 19

ÚVOD DO VEREJNE) TEOLOGIE

Tu chcem spresniť, že vôbec nevidím problém v tom, keď prax predbehne teóriu - ako sa stalo aj v tomto prí­ pade. Skôr či neskôr však treba prísť do bodu, keď sa na základe serióznej reflexie začne nad doterajšou praxou rodiť teória či teórie, ktoré následne prispejú k vylepše­ nej praxi.

Za verejných teológov možno označiť známe mená V zahraničí termín public theology (verejná teoló­ gia) prvýkrát v literatúre použil v roku 1974 popredný odborník na dejiny náboženstva Martin Marty a urobil tak v súvislosti s osobou Reinholda Niebuhra3, ktorého mnohí považujú za modelový príklad verejného teológa 20. storočia. Hoci termín je relatívne nový a koncept sa neustále vyvíja, korene kresťanskej verejnej teológie sia­ hajú až do spisov Novej zmluvy. Medzi vplyvných amerických verejných teológov možno zaradiť aj mená ako Jonathan Edwards, Walter Rauschenbusch alebo Martin Luther King, Jr. Ak by sme definíciu verejnej teológie rozšírili, v zozname sa nepo­ chybne bude nachádzať aj meno amerického prezidenta Abrahama Lincolna. Za jedného z najvýznamnejších eu­ rópskych verejných teológov možno považovať Abraha­ ma Kuypera, po ktorom je pomenované aj Centrum ve­ rejnej teológie na Princetonskom teologickom seminári. Koncept verejnej teológie je populárny najmä v pro­ testantských kruhoch, avšak bolo by chybou obmedzo­ vať ho iba na špecifické konfesijně prostredie. Renomo­ vaný rímskokatolícky teológ David Tracy4, ktorý pôsobil rovnako ako spomenutý Marty na Chicagskej univerzite, výrazne prispel k jeho rozvoju a rovnaké platí o teolo­ gickom etikovi Davidovi Hollenbachovi5. Sofistikovaný a vplyvný jezuita John Courtney Murray bol emblematickým príkladom verejného filozofa a teológa a do zozna­ mu katolíckych verejných teológov by sme mohli zaradiť 20

Verejní teológovia: kto sú a prečo ich potrebujeme?

aj Michaela Novaka a Georga Weigela, ktorí sú na Sloven­ sku známi viac. V 80. rokoch minulého storočia vydala Konferencia katolíckych biskupov USA dva rozsiahle a široko disku­ tované Pastierske listy, ktoré sú veľmi dobrým príkla­ dom verejnej teológie v praxi: The Challenge of Peace (Výzva mieru) a Economic Justice for AU (Ekonomická spravodlivosť pre všetkých). V nedávnej minulosti bol uverejnený ďalší dokument, hodný pozornosti nielen katolíckych veriacich, Forming Consciences for Faithful Citizenship (Formovanie svedomia k zodpovednému ob­ čianstvu). Tu je dôležité poznamenať, že takto kvalitne koncipované dokumenty sú obyčajne výsledkom pocti­ vého výskumu a konverzácií s relevantnými odborníkmi aj z mimokatolíckeho prostredia. Hoci genéza verejnej teológie je v Spojených štátoch amerických, v ostatnom čase sme svedkami jej rozvoja aj v iných častiach sveta vrátane Latinskej Ameriky a Ázie. Vedecká diskusia sa odohráva predovšetkým na strán­ kach medzinárodného časopisu International Journal of Public Theology a rastúcej knižnej produkcie verejných teológov alebo iných odborníkov, ktorí sa touto disciplí­ nou zaoberajú.

Cieľom je pozitívna transformácia spoločnosti Tak ako existujú rôzne definície verejnej teológie, ná­ zory odborníkov sa líšia aj na myriádu iných súvisiacich otázok. Verejná teológia používa rozmanité metódy, má rozličné formy, kladie rôzne dôrazy a podobne, napriek tomu možno hovoriť o samostatnej vednej disciplíne ale­ bo, presnejšie, subdiscipline. Verejná teológia sa pre mňa osobne spája najmä s týmito slovnými spojeniami: angažovaná viera, etika zodpovednosti, rôzne publiká, transformatívne líderstvo, dobrá spoločnosť a postkomunistické krajiny. Jej základným cieľom je transformácia - prispievanie k vy21

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLÓGIE

tváraniu sveta, ktorý je slobodnejší, pokojnejší a spra­ vodlivejší ako ten, v ktorom žijeme; motiváciou je služba - cirkvi, štátu, akadémii a širšej verejnosti; a prostried­ kami sú publikačná a prednášková činnosť, ako aj po­ skytovanie konzultácií v relevantných oblastiach odbor­ ného záujmu. Z mojej perspektívy je najlepšia verejná teológia taká, ktorá je kontextuálna, interdisciplinárna, dialogická, nor­ matívna, dialektická, apolitická, ekumenická, pneumatologická, kolaboratívna a zrozumiteľná. V budúcnosti sa môžeme pozrieť bližšie na každú z týchto desiatich defi­ nujúcich charakteristík. Azda netreba zdôrazňovať, že na­ priek tomu, že verejná teológia by mala byť zrozumiteľná, musí byť tiež intelektuálne dôveryhodná. A mala by mať deskriptívnu, preskriptívnu a praktickú dimenziu. V istom zmysle slova predstavuje verejná teológia alternatívu tak cirkevnej, ako aj akademickej teológii. Samozrejme, aj toto delenie je umelo vytvorené, chcem však podčiarknuť rozdielnosť prístupov, metód, cieľov a najmä typov publika, ktoré jednotlivé teológie primár­ ne adresujú. Ako som už uviedol, publikom verejného teológa je širšia verejnosť, ale aj cirkev a akadémia, s kto­ rými musí byť verejný teológ v dialógu, ak chce, aby bolo možné jeho teológiu označiť prívlastkom „zodpovedná". Uvedené tri typy teológov sa navzájom potrebujú.

Zo slonovinovej veže do ulíc Verejný teológ je schopný hovoriť viacerými jazykmi, dialektmi a prízvukmi, uvedomujúc si, že jazyk kostola ani katedry nebude fungovať v širšom verejnom priesto­ re. Sedí na viacerých stoličkách, hrá súbežne na viacerých šachovniciach a usiluje sa, aby bol jeho hlas vo verejnom priestore súčasťou symfónie, a nie kakofónie. Jeho agen­ du určuje dianie vo svete, na ktoré sa snaží zodpovedne reagovať. Nemá záujem svet len pozorovať a opisovať, chce ho pretvárať. 22

Verejní teológovia: kto sú a prečo ich potrebujeme?

Karí Barth radil mladým teológom, aby čítali nielen Bibliu, ale aj noviny - verejný teológ ich nielen číta, ale do nich aj píše. A robí to spôsobom, ktorý zostáva verný jeho teologickým a etickým záväzkom a je súčasne zaujímavý aj pre širšiu verejnosť, ktorá sa nemusí s týmito záväzka­ mi nevyhnutne stotožňovať. V čase, keď jedným z problémov našej doby je ne­ schopnosť viesť veľkorysý dialóg s osobami, ktoré majú iný názor ako my, a uzatváranie sa do skupín ľudí rovna­ kého zmýšľania, verejný teológ bude príkladom prekra­ čovania hraníc - ideologických, ekleziálnych či politic­ kých. To, samozrejme, neznamená, že by mal v procese obetovať svoje vlastné presvedčenie alebo lojalitu ako výmenu za prijatie širšou verejnosťou, alebo poctu od tých, ktorých hlavným záujmom je presadzovanie strikt­ ných ideológií. Úlohou verejného teológa je prenášať teologické mys­ lenie zo slonovinovej veže do ulíc a aplikovať ho na kon­ krétne problémy našej doby - od migračnej a utečeneckej krízy cez korupciu a nečestnosť až po pravicový a ľavi­ cový extrémizmus, ktoré sú prekážkou utvárania dobrej spoločnosti. Verejný teológ si uvedomuje, že v uliciach je jeho hlas len jedným z mnohých a nesnaží sa v tomto priestore dominovať, ale zároveň sa z neho odmieta dať vylúčiť. Je schopný ponúknuť normatívnu víziu a je otvo­ rený, aby bola táto vízia inými hráčmi na demokratickom ihrisku hodnotená. Týchto hráčov rešpektuje, aj keď ne­ hrajú na spoločnej strane ihriska. Zodpovedný verejný teológ sa neuchýlí k agresívnemu a vulgárnemu správaniu vo verejnom priestore, živelnému aktivizmu alebo hyperkritickosti. Schopnosť kritizovať je univerzálna a nikto z nás sa jej nemusí učiť. Málo ľudí však dokáže vyjadriť „dobrú kritiku", ktorá je spravodlivá, milo­ srdná a pokorná (Mich 6:8). Súčasťou pracovnej náplne ve­ rejného teológa je aj vyjadrovať kritiku - ak však niektorý z troch uvedených atribútov chýba, verejná teológia sa stáva v tom lepšom prípade nedostatočná a v tom horšom ničivá. 23

ÚVOD DO VEREINE] TEOLOGIE

Na Slovensku sa ku kresťanským cirkvám prihlásili takmer tri štvrtiny obyvatelstva, no priaznivý vplyv kres­ ťanstva na kultúru je alarmujúco disproporcionálny. Verej­ ný teolog považuje za súčasť svojho poslania informovať a formovať veriacich s cieľom primať ich zodpovedne sa angažovať v transformatívnej službe v prospech spoločné­ ho dobra. Duchovná a morálna obnova spoločnosti sú akútnou výzvou. Ak k nej dôjde - jej katalyzátorom budú zodpo­ vední verejní teológovia. Ak nie - slovenské kresťanstvo sa možno už na konci 21. storočia stane spoločensky bez­ významnou sektou, ku ktorej sa budú hlásiť len najver­ nejší prívrženci. Malo by byť nielen v záujme kresťanov, aby sa tak nestalo. Postoj, 8. august 2017

24

Cieľom verejnej teológie je dobrá spoločnosť Každá prax vychádza z teórie, ktorá môže byť hlboko reflektovaná, ale aj nepreskúmaná či dokonca nerozpo­ znaná. Prax verejného teológa zväčša pramení z teoretic­ kého základu, ktorý sa zrodil v dialógu s inými teoretik­ mi a praktikmi z oblasti verejnej teológie. Tento základ by mal byť verejný teológ schopný rozumne zdôvodniť a zrozumiteľne odkomunikovať a súčasne by mal byť ochotný - vo svetle nového poznania - svoj model verej­ nej teológie modifikovať. Niekedy sa stretávam s dobrou otázkou: Aký je roz­ diel medzi verejným a verejne angažovaným teológom? Označenia môžu byť používané zameniteľné, ale v rámci odbornejšej diskusie by sme mali medzi nimi diferenco­ vať. Každý verejný teológ je verejne angažovaný, ale nao­ pak to neplatí. Z môjho pohľadu je najzásadnejší rozdiel v schopnos­ ti prvého artikulovať informovanú a koherentnú teológiu verejného života. Predpokladom je schopnosť orientovať sa nielen v histórii kresťanského sociálneho a politického myslenia, ale aj jeho vnímanie v širšom kontexte morál­ nej a politickej filozofie. Tento text je pokračovaním premýšľania o verejnej teológii a artikulácie jedného z jej modelov. Vychádza z predpokladu, že cirkevná, akademická i širšia verejnosť majú právo vedieť a verejný teológ má povinnosť vysvet­ liť, odkiaľ prichádza, kam ide a ako sa tam chce dostať. Dôveryhodnosť a efektívnosť verejnej teológie bude zá­ visieť (aj) od transparentnosti verejných teológov - ich schopnosti a ochoty objasniť východiská, metódy a ciele svojej práce. V texte načrtnem hlavný cieľ svojej verejnej teológie a dotknem sa niektorých dôležitých otázok, ktoré s ním 25

ÚVOD DO VEREJNE] TEOLOGIE

súvisia. Ide o konštruktívny a kreatívny projekt, ktorý je otvorený konfrontácii s alternatívnymi - na informova­ nom argumente založenými - pozíciami, v súlade s mo­ jím presvedčením, že dobrá kritika je vzácny intelektu­ álny dar. Budem stavať na už prezentovaných myšlien­ kach - v tejto súvislosti dávam do pozornosti čitateľov najmä článok v Denníku N s názvom V akej spoločnosti chceme žiť?

Dobrá spoločnosť Bolo by ťažké nájsť súdneho človeka, ktorý by nechcel žiť v „dobrej" spoločnosti. Avšak, paradoxne, väčšina ľudí o charakteristických znakoch takej spoločnosti hlbšie ne­ premýšľa, čo je jednou z hlavných príčin, prečo (nielen) na Slovensku chýba spoločná vízia dobrej spoločnosti. Jednou z úloh verejného teológa je takú víziu predkladať a o jej re­ alizáciu sa spolu s ostatnými ľuďmi dobrej vôle usilovať. Obhajujem myšlienku, že dobrá spoločnosť stojí na troch základných pilieroch: slobode, pokoji a spravod­ livosti. Tie sa viažu na najhlbšie túžby každého človeka spojené s jeho blahom, na potrebu rešpektovania ľudskej dôstojnosti a zachovania princípu všeobecného dobra. Ak niektorá politická teória zvýrazňuje iba jeden z týchto pilierov - napríklad slobodu - z perspektívy kresťanskej teológie ju možno považovať za neadekvátnu až pomý­ lenú. To isté platí, ak zdôrazňuje spravodlivosť na úkor slobody, pokoj na úkor spravodlivosti a podobne. Mnohé cirkvi a kresťanské organizácie v Spojených štá­ toch amerických akcentujú vo svojej verejnej službe pokoj a spravodlivosť, avšak opomínajú slobodu. Verejný teológ pôsobiaci v postkomunistickou! kontexte bude prirodzene citlivý na absenciu tohto piliera. Na druhej strane napríklad známy pastiersky list amerických biskupov Economic Justi­ ce for AH (Ekonomická spravodlivosť pre všetkých) - podľa mňa správne - spomína všetky tri pojmy a spája ich s cen­ trálnym teologickým konceptom „Božieho kráľovstva"6. 26

Cieľom verejnej teológie je dobrá spoločnosť

Ak som správne identifikoval nosné piliere dobrej spo­ ločnosti, potom základnou úlohou - láskou k blížnemu mo­ tivovaného - verejného teológa je chrániť slobodu, presa­ dzovať spravodlivosť a upevňovať pokoj. Písmo a Tradícia, ktoré sú prameňmi autority pre kresťanského verejného teológa, ukazujú na dôležitosť každého z uvedených pilie­ rov. Rozum to dosvedčuje a ľudská skúsenosť potvrdzuje. Je pochopiteľné, že existuje pluralita názorov na to, ako slobodu, pokoj a spravodlivosť definovať, či medzi nimi existuje hierarchia dôležitosti, a ak áno, ktorý z týchto sta­ vebných kameňov dobrej spoločnosti možno považovať za uholný. Spoločná vízia dobrej spoločnosti však nevyžaduje úplný konsenzus a žiadny nesúhlas - to je v slobodnej spo­ ločnosti nerealizovateľný cieľ. Realistickým cieľom je do­ siahnuť širší, principiálny a pragmatický konsenzus, ktorý bude výsledkom demokratického dialógu. V abstraktnej rovine možno povedať, že každý z pred­ stavených pilierov je rovnako dôležitý, podobne ako v prípade trojnožky. V reálnej situácii treba najsilnejší dôraz klásť na posilnenie najslabšieho piliera - trojnožka je len natoľko stabilná, nakoľko je pevná jej najslabšia noha. Keď sa pozrieme na súčasné Slovensko, najporušenejším pilierom je spravodlivosť, a preto je pochopiteľné, že (nielen) davy na námestiach nežiadajú viac slobody či pokoja, ale žiadajú viac spravodlivosti. Pokiaľ sme prijali, že dobrá spoločnosť stojí na troch pilieroch, budeme okrem iného prezieravo opatrní, aby sme pri snahe posilniť jeden z pilierov neoslabili iný, a tým aj celú konštrukciu dobrej spoločnosti. Ak by na­ príklad túžba po spravodlivosti nebola ničím korigovaná, paradoxne by mohla mať za následok ešte horšiu spo­ ločnosť, ako je tá súčasná. Naopak, ak by boli jednotlivé piliere neporušené a vzájomne vyvážené, podopierali by ideálnu spoločnosť. Verejný teológ - pohybujúci sa v tradícii kresťanského realizmu7, ako je to v mojom prípade - si akútne uvedo­ muje, že tento ideál nie je možné dosiahnuť a každý ľud27

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

ský pokus o jeho plnú realizáciu bude v konečnom dô­ sledku viesť k trpkej dezilúzii a preliatiu pohára utrpenia. Hriechom porušené ľudské bytosti nedokážu vybudovať neporušené piliere slobody, pokoja a spravodlivosti. Preto sa na jednej strane vyhýba utopickým víziám - ako napríklad tej obsiahnutej v komunistickom hesle „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho po­ trieb!", a na strane druhej sa usiluje o budovanie spoloč­ nosti, ktorá je slobodnejšia, pokojnejšia a spravodlivejšia, ako je tá, v ktorej momentálne žije. Odmieta optimistický aj pesimistický determinizmus - jeho úsilie je zakotvené v biblickej nádeji.

Univerzalita a partikularita Legitímnou otázkou je, či by verejný teológ nemal svoj cieľ definovať pomocou biblického alebo teologic­ kého jazyka namiesto jazyka filozofického. Tertulianova otázka „Čo majú spoločné Atény s Jeruzalemom?" ne­ stratila ani po stáročiach na svojej aktuálnosti. Nejde tu o prispôsobovanie sa „svetu"? Nestráca sa osobitosť kresťanskej viery? Je zachovaná vernosť evanjeliu? Rov­ naké otázky sú relevantné aj v diskusii o tom, či by kres­ ťania mali vo verejnom priestore používať jazyk a argu­ menty, ktoré sú sekulárnej povahy, respektíve „prekla­ dať" náboženský jazyk do sekulárneho. Ide o komplexnú problematiku, ktorá by si vyžadovala samostatnú úvahu a vstúpenie do dialógu s politickými filozofmi ako John Rawls, Michael Sandel, Michael Walzer alebo Jean Bethke Elshtainová. Tu poviem len toľko, že náboženský jazyk má podľa mňa miesto vo verejnom priestore, avšak ak kresťanom záleží, aby boli relevant­ ným hlasom v spoločnosti, mali by sa snažiť komuniko­ vať široko dostupným spôsobom. Filozoficky definované piliere dobrej spoločnosti, samozrejme, môžu - a z po­ hľadu zodpovednej verejnej teológie musia - byť napĺňa­ né (aj) biblickým a teologickým obsahom. 28

Cieľom verejnej teológie je dobrá spoločnosť

Ak definujeme normatívne princípy dobrej spoloč­ nosti použitím exkluzívne náboženského jazyka, okrem toho, že budeme nezrozumiteľní, spochybníme tiež dia­ logický a kolaboratívny charakter verejnej teológie. Au­ tentický a plodný dialóg je možný iba tam, kde sa používa zrozumiteľný jazyk. To neznamená, že by sa mal kresťan zaradiť do niektorého z ideologických táborov a použí­ vať jazyk jeho členov - naopak, každá politická ideológia musí byť podrobená teologickej a etickej reflexii. Poviem to ešte inak: verejní teológovia a angažovaní veriaci by mali na jednej strane trvať na tom, že je nede­ mokratické a neférové, ak sa od veriacich osôb vyžadu­ je, aby svoje názory vo verejnom priestore prezentovali v sekulárnom jazyku. Na strane druhej by mali seriózne zvážiť, či a kedy je používanie biblického a teologického jazyka efektívnym spôsobom komunikácie vo verejnom priestore, najmä ak je takýto jazyk pre väčšinovú spoloč­ nosť nezrozumiteľný. Model verejnej teológie, ktorý predostieram, dokáže identifikovať a konfrontovať extrémne pozície na oboch stranách spektra a snaží sa integrovať univerzálne a par­ tikulárně prvky. Trvá na tom, že musíme hľadať, čo nás ako ľudí a občanov spája, a zároveň v procese neobetovať hodnoty, ktoré považujeme za drahé a ktoré obetovať ne­ možno bez toho, aby sme sa im spreneverili. Tento pro­ ces nebude ľahký, ale ak sa chceme priblížiť ideálu dobrej spoločnosti, je nevyhnutný.

Princípy diskusie Zodpovedná verejná teológia 21. storočia na jednej strane odmieta privatizáciu náboženstva a na strane druhej si vo verejnom priestore neosobuje privilegova­ né postavenie. Verejný teológ chce mať miesto pri stole a prispievať do verejnej diskusie, nemusí však mať prvé ani posledné slovo. Podobne ako ostatní participanti, má svoje názory a presvedčenia, ale nespráva sa, ako keby 29

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

plne obsiahol pravdu. Kategoricky odmieta prístup, na ktorý v angličtine existuje výstižný idióm my way or the highway. Za jedno z najvážnejších ohrození súčasnej demokra­ cie považujem neschopnosť viesť kultivovaný dialog vo verejnom priestore; príčiny, ktoré to spôsobujú, a násled­ ky, ktoré z toho vyplývajú. Najvypuklejšie sa tento prob­ lém prejavuje v internetových diskusných fórach a na najznámejšej sociálnej sieti, ktoré sa (nielen) v sloven­ skom kontexte stali všetkým možným, len nie miestom prejavovania vzájomného rešpektu, zmysluplnej disku­ sie a spoločného hľadania pravdy. Žijeme vo fragmentarizovanej spoločnosti, ktorej chýba spoločná vízia a kde osoby rozličných morálnych a politických presvedčení nedokážu spolu konštruktívne komunikovať a spolupracovať v miere, v akej by to bo­ lo žiaduce a je realisticky možné. Vo verejnom priestore sme svedkami vulgárnych prejavov, osobných invektív a častého porušovania ôsmeho prikázania Dekalógu. Po­ litická a mediálna kultúra sú na úrovni, ktorá neraz viac podkopáva, ako prispieva k vytváraniu dobrej spoločnos­ ti. Z kakofónie konfrontačných a nenávistných tónov ešte nikdy nevznikla spoločenská harmónia. Zodpovední teológovia, duchovní pracovníci a an­ gažovaní kresťania musia byť v tejto situácii príkladom múdrosti, uvážlivosti a odvahy - hovoriť i mlčať - a tiež neoblomného záväzku voči pravde. Blaise Pascal napísal: „V tejto dobe je pravda taká zatemnená a lož taká zavede­ ná, že pravdu môže poznať iba ten, kto ju miluje."8 Jeho slová sú v dnešnej postfaktuálnej dobe relevantnejšie, ako boli v 17. storočí. Aby sme však nezostali len pri deskripcii problé­ mu a normatívnych tvrdeniach, pozrime sa na niekoľko princípov, ktoré sú nevyhnutné pre zmysluplnú diskusiu, skultúrnenie verejného priestoru a pre zdravé fungova­ nie pluralitnej demokracie. Ak by sa aspoň verejne činné osoby - z vlastného presvedčenia alebo pod morálnym 30

Cieľom verejnej teológie je dobrá spoločnosť

tlakom verejnosti - zaviazali tieto princípy dodržiavať, radikálne by sa zmenila atmosféra v krajine a výrazne by sme sa priblížili k ideálu dobrej spoločnosti. Prvý princíp sa týka rešpektovania dôstojnosti člove­ ka a jeho základných práv, ktoré zahŕňajú slobodu mysle­ nia a prejavu. Aj keď si myslíme, že druhý človek sa mýli, nemali by sme ho urážať, ponižovať alebo nútiť vzdať sa hlbokého presvedčenia. Argumenty ad hominem, útočné postoje, či pasívno-agresívne správanie by sme nemali po­ užívať ani tolerovať - väčšina z nás má možnosť na takom­ to type konverzácie neparticipovať. Naopak, za štandard by sme mali považovať veľkorysosť ducha, zdvorilosť a schopnosť empatie. Vzájomnú diskusiu by sme mali začať hľadaním spo­ ločnej pôdy a súhlasiť s druhou osobou tak často, ako je to len možné. Tento princíp súvisí s paradigmatickou zmenou v myslení, postojoch a prístupoch, ktorej pred­ pokladom je zdravé sebavedomie, intelektuálna pokora a skrotenie kritického ducha. Ak takáto zmena nastane, nebude pre nás ťažké riadiť sa užitočnou radou Reinholda Niebuhra „vždy hľadať pravdu v omyle nášho protiv­ níka a omyl v našej pravde"9. Zachovanie prvých dvoch princípov nás pripraví na zmysluplnú konfrontáciu nesúhlasných názorov, ktorej cieľom nie je nášho názorového protivníka poraziť, ale presvedčiť. Ešte predtým sa však musíme ubezpečiť, že skutočne rozumieme pozícii nášho oponenta a prezentu­ jeme ju férovo, teda spôsobom, ktorý je pre neho prijateľ­ ný. Potom môže nasledovať vecná argumentácia spojená s ochotou dať sa presvedčiť lepším argumentom. Nielen pre katolícku verejnú teológiu je dôležitý do­ kument Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et Spes, kde sa píše: „Naša úcta a láska má zahŕňať aj tých, ktorí v sociálnej, politickej alebo aj náboženskej oblasti zmýš­ ľajú alebo konajú inak než my. Veď čím lepšie pochopí­ me v duchu ľudskosti a lásky ich spôsob zmýšľania, tým ľahšie nám bude nadviazať s nimi dialóg. Isteže, láska 31

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

a vľúdnosť nás v nijakom prípade nesmú priviesť k ľa­ hostajnosti voči pravde a dobru. Naopak, práve táto lás­ ka podnecuje Kristových učeníkov ohlasovať všetkým ľuďom spasiteľnú pravdu. Lenže treba rozlišovať medzi bludom, ktorý treba vždy odmietať, a blúdiacim, ktorý nikdy nestráca svoju ľudskú dôstojnosť, aj keď má pomý­ lené alebo nie celkom správne náboženské názory." Ako sa zachovať v prípade, keď napriek uvedeným princípom sa ani jednej strane nepodarilo tú druhú pre­ svedčiť a panuje medzi nimi nesúhlas či dokonca hlboké rozdelenie? Tu prichádza na rad ďalší princíp - tolero­ vanie nesúhlasného názoru. John Wesley bol prvým, kto v písomnej forme použil dnes známu frázu agree to disagree reprezentujúcu koncept, ktorý vytvára priestor pre čestný nesúhlas a zmenšuje ho pre nenávistné reak­ cie. Wesley bol presvedčený, že je lepšie milovať a mýliť sa, ako zastávať správny názor a zlyhať v láske. Posledný princíp sa týka uvedomenia si potreby principiálneho a pragmatického kompromisu a hodno­ ty aspoň minimálneho konsenzu, bez ktorých pluralitná demokracia nedokáže dlhodobo fungovať. Mali by sme realisticky priznať, že dosiahnutie robustného konsenzu o ideáloch dobrej spoločnosti a najmä spôsobu ich reali­ zácie nebude možné, čo však v žiadnom prípade neznižu­ je hodnotu dosiahnuteľného konsenzu a dôležitosť úsilia priblížiť sa ideálu. Existujú, samozrejme, aj otázky, pri ktorých sa bude hľadať konsenzus mimoriadne ťažko, respektíve jeho dosiahnutie nebude možné - ako napríklad v prípade in­ terrupcií. Aj tu je však žiaduce uplatniť uvedené princípy a zároveň prijať, že obe strany sa budú usilovať o presa­ denie takej legislatívy, ktorá v čo najväčšej miere koreš­ ponduje s ich najhlbším presvedčením. To ale nezname­ ná, že by nemali hľadať a nachádzať oblasti, v ktorých sa dokážu zhodnúť a spolupracovať - od odstraňovania prí­ čin vedúcich k interrupcii až po uľahčenie procesu adop­ cie narodeného dieťaťa. 32

Cieľom verejnej teológie je dobrá spoločnosť

Demokratický experiment Z historického hľadiska srne účastní bezprecedentné­ ho experimentu - života v pluralitne) demokracii. Hoci sa nedokážem stotožniť s tými, ktorí označujú stredo­ vek ako „obdobie temna" alebo „tisíc rokov bez kúpeľa", demokraciu - napriek jej mnohým nedostatkom - pova­ žujem za lepšiu formu zriadenia ako konkurenčné formy spoločenského a politického usporiadania. Demokraciu by sme však nemali vnímať ako konečný cieľ a ani ju idolizovať, je to nedokonalý - ale najlepší, aký sme doteraz poznali - prostriedok na priblíženie sa ideálu dobrej spo­ ločnosti. Sociológ Robert N. Bellah a jeho kolegovia v knihe The Good Society (Dobrá spoločnosť) správne poukazujú, že „klasické kritériá dobrej spoločnosti - pokoj [mier], pro­ sperita, sloboda, spravodlivosť - dnes všetky závisia od nového experimentu demokracie"10. Navyše v rámci toh­ to zriadenia môžeme slobodne diskutovať i polemizovať o interpretácii a implementácii týchto ideálov do živo­ ta spoločnosti. Keď spoločnosť túto slobodu raz zakúsi a nepodľahne pritom anarchii, diktatúra sa pre ňu stane nepríťažlivou alternatívou. Máme demokraciu a budeme ju mať dovtedy, dokedy si ju dokážeme udržať. Problémom pre demokraciu nie je len kolektivizmus, ktorým je charakteristický komuniz­ mus, ale aj bezbrehý individualizmus, ktorý má korene v liberalizme. Diskusiu o vzťahu prezentovaného modelu verejnej teológie k rôznym typom liberalizmu si budeme musieť nechať na inokedy, jedna vec je však istá: liberál­ nu demokraciu si dokážu udržať iba tie krajiny, ktoré sú schopné zachovať jednotu v rozdielnosti, čo je možné vtedy, ak ich spájajú dôležité hodnoty. Pápež Ján Pavol II. krátko po páde komunizmu, ku ktorého skonu výraznou mierou prispel, v encyklike Centesimus Annus zdôrazňuje, že „Cirkev si veľmi váži demo­ kraciu ako systém, ktorý zabezpečuje občanom účasť na 33

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

politických rozhodnutiach a podriadeným zaručuje mož­ nosť svoje vlády voliť a kontrolovať, a tam, kde je to po­ trebné, pokojnou cestou ich odvolávať". Zároveň varuje, že „Demokracia bez zásad, ako dokazujú dejiny, ľahko sa premení na otvorený alebo skrytý totalitarizmus". Demokracia kladie na občanov omnoho vyššie nároky ako režim, ktorý na Slovensku vládol štyri decéniá a padol v pamätnom roku 1989. Poslúchať je ľahšie ako byť zod­ povedný. Zodpovednosť okrem iného vyžaduje schopnosť rozlišovať a je pochopiteľné, že osoba, ktorej táto schop­ nosť chýba, bude uprednostňovať jednoduché odpovede na komplexné otázky, príkazy namiesto princípov a auto­ ritářské vodcovstvo pred občianskou deliberáciou. Pre verejného teológa je schopnosť rozlišovať nie ve­ cou voľby, ale nutnosti. Získava a kultivuje ju prostred­ níctvom usilovného štúdia a praktizovania duchovných disciplín ako dôsledku uvedomenia si, že teológiu a spi­ ritualitu nemožno od seba oddeľovať. To je jeden z hlav­ ných dôvodov, prečo medzi definujúce znaky (kresťan­ skej) verejnej teológie zaraďujem „pneumatologickosť". Schopnosť rozpoznať pôsobenie Ducha Svätého v cirkvi a vo svete, zosúladiť s Ním svoje bytie a konanie - pok­ ladám za najdôležitejšiu úlohu zodpovedného verejného teológa. Postoj, 20. máj 2018

34

Trojdňové putovanie s Tomášom Halíkom a niekoľko myšlienok o jeho teológii Najsilnejšie skúsenosti v kontexte bežného života, ktoré sa neskôr premenia na nezabudnuteľné spomien­ ky, bývajú rôzne: exotická dovolenka, koncert hudobnej skupiny, návšteva športového podujatia či rôzne adrena­ línové zážitky. Čoraz častejšie sa stretávame s fenomé­ nom obdarovávania ľudí skúsenosťou namiesto veci. Pre niektorých patrí medzi najkrajšie dary, keď sa im podarí stráviť aspoň pár chvíľ s nejakou význačnou osobnosťou, ktorú si vážia alebo obdivujú. V októbri som mal vzácnu a milú príležitosť tri dni sprevádzať Chicagom Tomáša Halíka. Významní myslite­ lia si väčšinou nepotrpia na siahodlhé litánie - záleží im viac na tom, aby ľudia reflektovali nad ich myšlienkami a prínosom, než aby poznali ich tituly, funkcie a úspechy. Všetky ich vymenovať v krátkom texte ako tento by ani nebolo možné. Našťastie v našich geografických konči­ nách nepotrebuje profesor Halík dlhé predstavenie - je­ ho život a dielo sú popísanou a mnohými aj prečítanou „knihou". Som vďačný za možnosť hlbšie nahliadnuť do jej obsahu.

Potulky Chicagom Niekoľkodňové babie leto urobilo naše putovanie a potulky Chicagom obzvlášť príjemnými. Napovedia o nich miesta, ktoré sme spolu navštívili: kampus Chi­ cagskej univerzity, kníhkupectvo s odbornou literatúrou, katedrála Najsvätejšieho mena, hrob Mircea Eliadu, galé­ ria umenia, múzeum amerických spisovateľov či pobrežie Michiganského jazera. A tiež nasledovný menoslov: Jean 35

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

Bethke Elshtainová, Milton Friedman, Mary Ann Glendonová, Václav Havel, Tomáš Garrigue Masaryk, Richard John Neuhaus, Barack Obama, Ján Patočka, Ján Pavol II., Paul Ricoeur, Charles Taylor a David Tracy. V abecednom poradí som uviedol zoznam len dvanás­ tich mien, no v našich konverzáciách sa ich aspoň letmo mihlo omnoho viac. Osobitú zmienku si zaslúži pápež František a podporná iniciatíva Tomáša Halíka a Paula M. Zulehnerema, ktorú k dnešnému dňu podpísalo viac než 50-tisíc signatárov. Čitatelia Balíkových kníh si vybavia aj ďalšie mená, ktoré patria medzi spoločníkov autora na jeho duchov­ nej a intelektuálnej ceste, ako sú napríklad filozofi Martin Buber, Emmanuel Levinas a Radim Palouš, katolícki teo­ lógovia Romano Guardini, Nicholas Lash a Karl Rahner, protestantskí teológovia Karl Barth, Dietrich Bonhoeffer a Paul Tillich, kardináli John Henry Newman, Tomáš Špidlík a František Tomášek, českí katolícki duchovní Oto Mádr, Antonín Mandl a Josef Zvěřina, sociológovia Peter L. Berger, Thomas Luckmann a Max Weber, politická te­ oretička Hannah Arendtová, psychológ Carl Gustav Jung alebo historik Paul Veyne. Zoznam nie je zďaleka úplný a už vôbec nezahŕňa množstvo mysliteľov zo skoršieho obdobia alebo biblické postavy. Tu chcem poukázať nielen na Halíkovu sčítanosť a erudíciu, ale najmä na jeho ochotu a schopnosť kre­ atívne a kriticky zapojiť do svojich teologických reflexií dôležitých mysliteľov, s ktorými nemusí vždy súhlasiť či dokonca môže často nesúhlasiť, ale ako verejne anga­ žovaný teológ ich nemôže ignorovať. Halík je (nielen) v tomto ohľade mimoriadne zaujímavým objektom na analýzu a pre tých z nás, ktorí sa zaoberáme verejnou teológiou [public theology), v mnohých aspektoch aj vzorom nasledovania.

36

Trojdňové putovanie s Tomášom Halikom

Verejný teológ par excellence Život a dielo osobností bývajú interpretované rôzne a kvalitu interpretácie ovplyvňuje množstvo faktorov. Každá legitímna interpretácia musí spĺňať minimálne dve základné kritériá: informovanosť a férovosť. Rámec mojej tvorí - v stredoeurópskom priestore zatiaľ neroz­ vinutá či dokonca neznáma - disciplína verejnej teológie a v tomto kontexte vnímam Tomáša Halíka ako verejného teológa par excellence. Medzi základné charakteristiky jeho teológie patrí interdisciplinarita, katolicita, dialogickosť, kontextualita a naratívnosť. Je intelektuálne hlboká, duchovne ukotvená a výrazne presahuje hranice tak aka­ demického, ako aj ekleziálneho prostredia. Dve okrajové poznámky: eventuálny problém, ako by mohli niektorí čitatelia vnímať adjektivum „verejný", ktoré používam v spojitosti s teológiou, môže byť nateraz vyrie­ šený jeho nahradením termínom „spoločensky angažova­ ný". Faktom však podľa mňa zostáva, že práca Tomáša Ha­ líka je - minimálne na Slovensku - niektorými neporozu­ mená a nedocenená práve z dôvodu nerozvinutej verejnej teológie v našom postkomunistickom regióne. Druhá poznámka sa týka nasledovnej vety zo zaujíma­ vej eseje Občanský aktivista a veřejný intelektuál z pera politológa Jiřího Peheho: „Halík je veřejným intelektuá­ lem par excellence."11 Nemôžem ju nespomenúť z dvoch dôvodov: ten prvý je úsmevný (čitatelia z akademického prostredia iste pochopia prečo) - esej som čítal až potom, ako bol tento text už napísaný. Ten druhý je odborný: ak maľujeme širokou stranou štetca, označenie „verejný in­ telektuál" je v Balíkovom prípade určite prijateľné, za vý­ stižnejšie však považujem „verejný teológ". Túto diskusiu však budeme musieť nechať na inokedy. Vždy, keď sa stretnem s nejakou významnou osobnos­ ťou alebo mám s ňou možnosť študovať - najmä, ak sa rozhodnem o nej neskôr niečo aj napísať -, cítim určitý záväzok a dlh vďaky, ktorý ma motivuje veci si doštu37

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

dovať. Po odchode Tomáša Halíka som teda vzal do rúk niektoré jeho knižky, ktoré som sa už dlhšiu dobu chys­ tal prečítať. Knižnica Chicagskej univerzity mi poskytla ďalšie zdroje - obzvlášť užitočné boli knižné rozhovory Ptal jsem se cest a Smířená různost a zborník k jeho 60. narodeninám Máš před sebou všechny mé cesty. Bol som milo prekvapený našou myšlienkovou blíz­ kosťou (nielen) v oblasti verejnej teológie. Istotne, rád by som v jeho (doteraz preštudovanom) diele našiel naprí­ klad zmienky o Reinholdovi Niebuhrovi alebo - čo pova­ žujem za dôležitejšie - hlbšie rozpoznanie prínosu a po­ tenciálu pentekostálneho a charizmatického kresťanstva pre jednotlivca, cirkev a svet. Možno v budúcnosti vstú­ pim s Tomášom Halíkom aj do priateľskej polemiky, av­ šak nateraz mám len slová uznania a úprimnej vďaky, že práve z nášho kúta sveta vyšiel jeden z najlepších verej­ ných teológov12 súčasnosti.

Tradícia a progres Domnievam sa, že typy reakcií, ktoré tento text vy­ voláva, sú priamoúmerné názorom a postojom, ktoré čitatelia prechovávajú voči osobe Tomáša Halíka. Vzťah k jeho osobe okrem iného poukazuje na silnejúcu pola­ rizačnú vlnu v kresťanskej cirkvi všeobecne a katolíckej cirkvi konkrétne - ak by som mal použiť zjednodušujúce kategórie, ide najmä o konflikt medzi „tradicionalista­ mi" a „progresivistami". Občas sa na Slovensku aj osob­ ne stretávam so snahou zaškatuľkovať profesora Halíka do druhej uvedenej kategórie, čo si nemyslím, že je - bez vážneho skreslenia jeho myslenia - možné. Tomáš Halík mi v deň odchodu daroval svoju knihu Night of the Confessor: Christian Faith in on Age ofUncertainty (Noc Zpovědníka: Paradoxy malé víry v postoptimistické dobé), ktorú som si v origináli aj v anglickom prekla­ de následne prečítal. Asi najviac ma zaujala nasledovná stať, ktorá si v kontexte prítomnej diskusie zaslúži byť 38

Trojdňové putovanie s Tomášom Halikom

citovaná v celej dĺžke. Po nástupe pápeža Františka do úradu hlavy katolíckej cirkvi sú Halíkove slová ešte viac aktuálne ako boli v roku 2005, keď ich napísal: Dívám-li se na současnou situaci názorově značne pola­ rizované katolické církve (a domnívám se, že v některých jiných velkých církvích není situace příliš odlišná), nemohu se ztotožnit s žádným z obou názorových křídel. Naprosto nevěřím v to, že by východiskem z nynější situace byla „mo­ dernizace církve" formou liberalizace jejích štruktúr a je­ jího učení, ono „přizpůsobení se dnešní době", po kterém volají média a některá hnutí „kritických křesťanů" v církvi. Tudy, podle mého dlouholetého nejhlubšího přesvědčení, cesta opravdu nevede. I když se zastávám toho, aby se o námětech, které přinášejí skupiny liberálních katolíků typu „My jsme církev", klidně a věcně diskutovalo, a myslím si, že v některých věcech mají dokonce pravdu, radikálně oponuji představě (kterou ovšem nechci všem zastáncům tohoto směru podsouvat), že demokratizací a liberalizací struktur, disciplíny a něk­ terých bodů morální doktríny církve nastane nějaké nové jaro křesťanství a že krize církve bude zažehnána. Takové očekávaní by bylo téměř stejně pošetilé jako opačné před­ stavy a výzvy tradicionalistů vrátit se k předkoncilnímu triumfalismu a vést „kulturní válku" proti modernímu světu a liberálním hodnotám. V prvním případě by se církev pomalu rozpustila v bez­ břehé kaši postmoderní společnosti a neměla by jí co na­ bídnout, v druhém by se rychle proměnila v zatuchlou sek­ tu zapšklých staromilců a podivínů; „kulturní válka" by byla prohrána dříve, než by skutečně začala. V obou případech by se asi naplnila krutá slova Karla Marxe, že náboženství je pro ty, kteří se ještě nenašli, anebo se už ztratili.13

Citovaný fragment prezentuje nielen jeden z herme­ neutických kľúčov pre porozumenie Halíkovho myslenia o vztahu kresťanstva a kultúry, ale ponúka tiež základné 39

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

princípy pre kresťanovo angažovanie sa vo svete 21. sto­ ročia. Kresťan by nemal byť v neustálej kritickej opozícii voči svetu a ani sa mu nekriticky prispôsobovať, nemal by sa z neho vyčleňovať a ani sa v ňom snažiť panovať mal by byť nástrojom transformatívnej služby. Aby sa ním mohol stať, musí byť schopný nielen „sve­ tu", ale aj „tradicionalizmu" a „modernizmu", „konzervati­ vizmu" a „liberalizmu" simultánne povedať „áno" aj „nie", pretože oba prúdy obsahujú prvky, ktoré treba prijať, ale aj také, ktoré treba vernými nasledovníkmi Krista od­ mietnuť. Žiadny z nich nie je totožný s plnosťou Božieho zjavenia a nereprezentuje „Božie kráľovstvo" v našom strede. Na dôkladnejšiu analýzu citovaného textu nie je priestor, všimnime si však aspoň Halíkove slovné spoje­ nia „naprosto nevěřím", „nejhlubšího přesvědčení" a „ra­ dikálně oponuji" - čitateľ by mal vždy zbystrieť, ak sa akademik, ktorý zvyčajne starostlivo váži každé slovo, vyjadruje takýmto rozhodným spôsobom. Tomáš Halík určite nie je „liberálom", za ktorého ho niektorí v slovenskom a českom prostredí považujú - ta­ kéto nálepkovanie svedčí buď o neznalosti trendov v sú­ časnej teológii, nedostatočnej znalosti Balíkovej práce, alebo o príslušnosti k rigidnému tradicionalistickému táboru, ktorého členovia často vykazujú neochotu hľadať omyl vo svojom presvedčení a pravdu v presvedčení oso­ by, s ktorou nesúhlasia. Práve tak ako teologický liberalizmus, ani katolícky „tradicionalizmus" a protestantský či pravoslávny fundamentalizmus nereprezentujú to najlepšie, čo môže v dnešnej dobe kresťanská tradícia ponúknuť. Zatiaľ čo prvá skupina relativizuje Božiu pravdu, tá druhá ju až príliš ľahko stotožňuje s vlastným výkladom. Výsledkom je polarizovaná cirkev, ktorá zbytočne stráca životodar­ nú energiu vo vnútorných sporoch, a stáva sa tak menej efektívnou vo verejnej službe. Tomáš Halík sa nám snaží ukázať cestu von z tejto šlamastiky. 40

Trojdňové putovanie s Tomášom Halikom

Viera a kultúra Ako som už naznačil, jednou z kľúčových oblastí Halíkovho bádania je vzťah viery a kultúry, alebo inak, cirkvi a spoločnosti - ktorý vníma v duchu Druhého vatikán­ skeho koncilu ako „dialogický" - predovšetkým v českom (katolíckom) kontexte. Podobne ako to robil v americkom kontexte John Courtney Murray (We Hold These Truths: Catholic Reflection on the American Proposition) alebo vo všeobecnom teologicko-eticko-historickom kontexte H. Richard Niebuhr (Christ and Culture), Halík sa čoskoro po prelomových zmenách v roku 1989 začína hlbšie za­ mýšľať nad rolou slobodnej cirkvi v slobodnej spoločnosti (0 prítomnou církev a společnost; Víra a kultura: Pokoncilní vývoj českého katolicizmu v reflexi časopisu Studie). S profesorom Halíkom sme - ako som už skôr spo­ menul - navštívili aj jedno „báječné" kníhkupectvo. Bolo už takmer jedenásť hodín večer, keď sme z neho odchá­ dzali, avšak naša „závislosť" (možno aj bez úvodzoviek) od kníh úspešne premáhala únavu po dlhom dni. Domov som si priniesol niekoľko kníh, medzi nimi aj viac ako päťstostranovú zbierku prednášok kardinála Averyho Dullesa publikovanú pod názvom Church and Society (Cirkev a spoločnosť). Brilantný intelekt tohto autora snúbiaci sa s témou môjho záujmu vyvolali vo mne nut­ kanie knihu otvoriť a pred spánkom si z nej prečítať nie­ koľko desiatok strán. Zaujala ma najmä prednáška s názvom Catholicism and American Culture: The Uneasy Dialogue (Katoliciz­ mus a americká kultúra: Rozpačitý dialóg) z decembra 1989, ktorá je podľa môjho názoru celkom aktuálna aj pre dnešné Slovensko. Autor pod názvami „tradicionaliz­ mus", „neokonzervativizmus", „liberalizmus" a „prorocký radikalizmus" opísal a ilustroval štyri prístupy („stra­ tégie") amerických katolíkov ku kultúre.14 Na problém škatuľkovania ukazuje aj fakt, že Tomáša Halíka nemož­ no bezproblémovo zaradiť do žiadnej z nich, čo, samo­ 41

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

zrejme, neznamená, že typologická metoda nemá svoju hodnotu. Kardinál Dulles - a pravdepodobne aj profesor Halík, ktorý sa s ním počas svojich návštev na Fordhamovej uni­ verzite v New Yorku aj viackrát stretol - vidí pozitíva aj negatíva v každom z týchto prístupov a nemyslí si, že sa vzájomne vylučujú. Ak zástancovia jednotlivých prístu­ pov dokážu rozpoznať obmedzenia v prístupe vlastnom a platné prvky v konkurujúcich prístupoch, o budúcnosť cirkvi sa netreba obávať. Cirkev tak pôjde po ceste uspo­ riadanej pluralizácie, a nie urážajúcej polarizácie, bude v nej zachovaná jednota v rôznosti a vypočuté slová Kris­ tovej modlitby, „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet veril, že si ma ty poslal" (Jn 17:21)1S.

Postoj, 16. november 2017

42

Pokračovanie putovania: charakteristiky verejnej teológie Tomáša Halíka Ak premýšľame o „verejnej teológii" v našich zeme­ pisných šírkach, prvé meno, ktoré mnohým napadne, je meno kresťanského teológa, sociológa náboženstva a katolíckeho kňaza Tomáša Halíka. V tomto texte chcem stručne predstaviť niektoré charakteristické znaky Halíkovej verejnej teológie s cieľom prispieť k lepšiemu po­ rozumeniu jeho práce a osvetleniu typu teológie, ktorú treba v postkomunistických krajinách rozvíjať. Ako som už naznačil v jednom z mojich predošlých textov, verejná teológia nie je samoúčelnou záležitosťou a výzvu o jej rozvoj si neslobodno zamieňať s výplodom teologického expresionizmu alebo ju zredukovať na po­ zvanie stať sa súčasťou akademického cvičenia. Počet a kvalita verejných teológov bude mať priamy dosah na to, v akej krajine budeme žiť, akú rolu v nej bude zohrá­ vať kresťanstvo a ako bude širšou verejnosťou chápaná jeho povaha. Za definujúce charakteristiky Halíkovej verejnej teo­ lógie považujem predovšetkým tieto: interdisciplinarita, katolicita, dialektickosť, dialogickosť, kontextualita a naratívnosť. Každú stručne predstavím kombináciou myš­ lienok profesora Halíka prezentovaných v jeho knihách v spojení s mojou interpretáciou jeho myslenia v kontex­ te predmetnej disciplíny.

Interdisciplinarita Z logiky veci vyplýva, že interdisciplinarita je conditio sine qua non (nevyhnutná podmienka] kvalitnej verejnej teológie. Verejný teológ by mal byť kompetentný nie43

ÚVOD DO VEREJNE) TEOLOGIE

len vo svojej primárnej disciplíne, ale aj v spoločenských vedách - napokon jeho (alebo jej) úlohou je adresovať otázky spadajúce pod širšiu problematiku náboženstva a spoločnosti. V rámci spoločenských vied sa zvyčajne za­ meriava na jednu alebo dve disciplíny - u teológa a filo­ zofa Tomáša Halíka sú to najmä sociológia a psychológia. V texte Trojdňové putovanie s Tomášom Halíkom a nie­ koľko myšlienok o jeho teológii som poukázal na to, že profesor Halík prekypuje intelektuálnou energiou a jeho konverzační partneri prichádzajú z rôznych vedných od­ borov a smerov. Interdisciplinarita robí jeho verejnú teo­ lógiu informovanou, dôveryhodnou a efektívnou. Halík nie je typickým akademikom - toto vyjadrenie má konštatačný, nie hodnotiaci charakter - a je v tom­ to ohľade podobný harvardskému teológovi Harveymu Coxovi. Žijeme v dobe úzkych špecializácií a kazajkových metodológií, ale on sa do ktorejkoľvek z nich odmieta dať vtesnať. Je v istom zmysle slova maverick - zdravo nezá­ vislý a vnútorne slobodný človek, jasne vnímajúci svoje povolanie a poslanie, ktorého realizácia si okrem iného vyžaduje interdisciplinárny prístup. Hoci je jeho byt preplnený knihami a cíti sa dobre v akademických knižniciach i obchodoch s dobrou litera­ túrou, Halíkovo eklektické myslenie je formované nielen knihami, ale aj praktickými skúsenosťami práce kňaza a v minulosti aj psychoterapeuta, zážitkami z ciest po všetkých kontinentoch a v neposlednom rade letnými pobytmi v pustovni porýnskeho kláštora, ktorá sa okrem iného stala pôrodnicou jeho kníh. Je usilovným hľadačom pravdy a nachádza ju na rôz­ nych - niekedy aj prekvapivých - miestach. Nebojí sa zmysluplne konfrontovať tých, ktorí si myslia, že sú jej vlastníkmi alebo majú na ňu monopol.

44

Pokračovanie putovania: charakteristiky verejnej teológie Tomáša Halika

Katolicita Zatiaľ čo interdisciplinarita umožňuje Balíkovej teoló­ gii intelektuálny rozlet a výšku, katolicita jej dáva ukotve­ nie a hĺbku. Tomáš Halík často používa termín „katolicita“ v zmysle ,,rys(u] otevřenosti a univerzality církve, který může být definitivně naplněn sice až v eschatologickém horizontu, ale o nějž je třeba v každé chvíli církevních dějin zápasit proti pokušení k sektářské výlučnosti a nekomunikativnosti"16. V tomto zmysle možno označiť jeho verejnú teológiu aj ako ekumenickú. Termín katolicita som zvolil preto, že na rozdiel od ekumenicity poukazuje nielen na onú všeobecnosť cirkvi, ale v Balíkovom prípade aj na fakt, že je katolíckym kňa­ zom, ktorý miluje konkrétnu cirkev, čerpá z jej tradície, má v hlbokej úcte osobu pápeža a žije v duchu Druhého vatikánskeho koncilu. Nedajme sa zmiasť prítomnosťou kravaty a absenciou kolárika - v kontexte praktizova­ nia verejnej teológie i českej spoločnosti to dáva zmysel, i keď to nie je nutnosť. To, že je Tomáš Balík lojálny voči svojej cirkvi, nezna­ mená, že nebude voči nej aj kritický. Uvedomuje si, že cirkev, ktorú miluje, musí byť pravdivá, aby mohla byť dôveryhodná, a musí byť dôveryhodná, aby mohla byť efektívna pri napĺňaní svojho poslania v spoločnosti. Úlo­ hou verejného teológa nesmie byť obhajovanie úzkych záujmov vlastnej cirkvi či dokonca zakrývanie jej zlyhaní. To, samozrejme, neznamená, že aj kritika by nemala mať patričnú formu a štýl. V knihe Co je bez chvení, není pevné profesor Balík pí­ še: „Ostatně i česká veřejnost mne už většinou chápe ni­ koliv jako jakéhosi exponenta katolické církve a jejích institucionáínich zájmů, nýbrž jako člověka, který určitým způsobem reprezentuje duchovní oblast v daleko širším a obecnějším smyslu - a nemýlí se, i já tak sám rozumím své úloze v české společnosti."17 Pre niekoho môže opísa­ ná skutočnosť indikovať nedostatočnú vernosť katolíc­ 45

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

kej identite, no presne takto by mal verejný teolog vní­ mať svoje poslanie, a ak ho tak vníma aj širšia verejnosť, znamená to, že v tom, ako ho zadefinoval, uspel. Pre verejného teológa je užitočné, ak má skúsenosť s praktickou duchovnou službou. Rozdiel medzi teoló­ gom, ktorý má pastoračnú skúsenosť, a tým, ktorému tá­ to skúsenosť chýba, býva zreteľný nielen v akademickom prostredí, ale aj vo verejnom priestore. Pastoračná skú­ senosť umožňuje hlbšie nahliadnuť do duše človeka a do jeho reálnych problémov, učí pozorne načúvať a „dotý­ kať sa rán" - uzdravujúcim, nie rozjatrujúcim spôsobom a pomáha udržiavať v rovnováhe prorocký náboj a pas­ torálnu citlivosť.

Dialektickosť Verejná teológia je pre mnohých lepšie uchopitelná nie skrze komplexné definície a abstraktné popisy, ale opatrným pozorovaním činnosti a pôsobenia verejných teológov a ich vzájomnou komparáciou. Ak napríklad porovnáme charakteristické znaky teológie Reinholda Niebuhra a Tomáša Halíka, verejná teológia druhého me­ novaného má na rozdiel od prvého výraznejší ekleziologický rozmer, čo je nepochybne jej silnou stránkou. Charakteristika, ktorú majú, naopak, totožnú, je dialektickosť, čím nemyslím nejaký neflexibilný závä­ zok voči dialektickej filozofii G. W. F. Hegela, dialektic­ kej teológii Karla Bartha a podobne. Termín používam voľnejšie v zmysle odmietnutia monokulárneho vide­ nia, jednorozmerného myslenia a extrémnych pozícií, starostlivého zvažovania oboch strán mince a udržia­ vania v kreatívnom a korigujúcom napätí reálne alebo domnelé protirečenia. Navyše obaja myslitelia - v línii Ježiša, apoštola Pavla, Augustína a ďalších - rozpoznávajú paradox ako integrál­ nu súčasť kresťanskej viery (napr. Veľkonočný príbeh). Tomáš Halík hovorí o „paradoxnom Bohu" či „Bohu pa­ 46

Pokračovanie putovania: charakteristiky verejnej teológie Tomáša Halika

radoxu", a keďže sa teológia, vrátane tej verejnej, odvíja od ľudského porozumenia Božej podstaty, nie je prekva­ pujúce, že označuje kresťanstvo ako „náboženstvo para­ doxu". Od schopnosti chápať paradox to už potom nie je ďaleko k objaveniu Tajomstva. Praktický kresťanský život je vždy viditeľným prejavom konkrétnej teológie. V knihe Vzýván a nevzýván Halík píše: „Možná k tomu, co opravdu lze prohlásit za typicky a au­ tenticky křesťanské, lze počítat ono paradoxní postavení křesťanů ve světe - ono bytí ,ve světě, ale ne ze světa', vědo­ mí, že jsme byli do světa posláni, ale zároveň z něj vyvoleni a vyvoláni... ,"18 Správne porozumenie úlohy cirkvi v spo­ ločnosti závisí od schopnosti postihnúť zmysel uvedeného paradoxu a jej vernosť a efektivita vo verejnom priestore by mala byť posudzovaná vo svetle tohto porozumenia.

Dialogickosť Ďalším príznačným znakom teológie Tomáša Halíka je dialogickosť - táto charakteristika je natoľko výrazná, že by sme profesora Halíka mohli oprávnene označiť za „teológa dialógu". Ovplyvnený bol mysliteľmi ako Martin Buber a Emmanuel Levinas, ktorí venovali dialógu vo svojom diele značnú pozornosť, a Druhým vatikánskym koncilom, pre ktorý bol dialóg jednou z ústredných tém. Ak má niekto skeptický či spochybňujúci postoj k tomuto prelomovému koncilu, vcelku pochopiteľne mu Halíkovo myslenie nebude blízke. Dialogický prístup ide ruka v ruke s katolicitou a je prejavom úcty a pokory vo vzťahu k blížnemu. V Balíko­ vom prípade tento prístup nevychádza z predpokladu náboženského či iného relativizmu, ale z filozofického pohľadu nazývaného „perspektivizmus", ktorý vo svo­ jej knihe Stromu zbývá naděje definuje ako „poznaní, že všichni se dívame na skutečnost z určitého úhlu, a že právě proto potřebujeme dialog plný respektu, z něhož nikdo nesmí být předem vylučován"19. 47

ÚVOD DO VEREJNE) TEOLOGIE

Tomáš Halík verí v dôležitosť vnútrocirkevného, eku­ menického a medzináboženského dialogu, je obzvlášť kompetentný v dialogu s rôznymi formami ateizmu a se­ kulárnou spoločnosťou, vedie vnútorné dialógy s rôzny­ mi mysliteľmi, dialóg sám so sebou a, v neposlednom ra­ de - ako hlboko veriaci teológ -, aj dialóg s Bohom. Na druhej strane je dôležité poznamenať, že neabsolutizuje dialóg ako jedinú prijateľnú formu komunikácie. Napriek zásadnej dôležitosti dialógu a veľkej potrebe roz­ víjať ho, poslanie cirkvi vo vzťahu k „svetu" nemožno zre­ dukovať len na túto činnosť. Vo svojej knihe Co je bez chvě­ ní, není pevné ponúka toto dôležité objasnenie: „Tím, že vidím své poslaní spíš v oblasti dialogu než misie, nikterak nezlehčuji důležitost misie. Odmítám považovat misie za něco nelegitimního nebo už nepatřičného. Křesťanství se nikdy nesmí vzdát misijního poslání, které Kristus svěřil svým učedníkům.“20 Halík prezentuje viaceré užitočné ra­ dy i provokatívne myšlienky na tému misiológie - hlbšia diskusia by však bola nad rámec témy tohto príspevku.

Kontextualita Verejný teológ by mal mať (v ideálnom prípade) schopnosť zmysluplne adresovať a byť užitočný štyrom odlišným, hoci prelínajúcim sa typom publika: cirkvi, akadémii, štátu a širšej verejnosti. Tomáš Halík tú schop­ nosť má, a to na takej úrovni, že by bol podľa môjho názo­ ru schopný dôstojne zastávať tie najvyššie funkcie nielen v akademickom a cirkevnom prostredí, ale aj v politike - čo si napokon o ňom myslel aj Václav Havel. Medzi súčasnými teológmi by sme hľadali dlho a ťažko takého, ktorý by prednášal na univerzite v Oxforde a na mnohých ďalších, kázal, krstil či spovedal v kostole v Pra­ he a bol nápomocný pápežovi v Ríme, prehovoril v parla­ mente a bol politikmi svojej krajiny braný vážne, písal do mienkotvorných denníkov, zúčastňoval sa na televíznych diskusiách, odpovedal na otázky novinárov, organizoval 48

Pokračovanie putovania: charakteristiky verejnej teológie Tomáša Halika

úspešnú petičnú akciu na podporu pápeža Františka, písal knihy, ktoré oslovujú širokú verejnosť doma i v zahraničí a podobne. Tomáš Halík je náboženský a kultúrny polyglot, ktorý dokáže s ľahkosťou prekračovať mnohé hranice a fungo­ vať v rôznych kontextoch, zachovávajúc si pritom vlastnú identitu a integritu. Pozoruhodné je tiež, ako sa dokázal vyrovnať s kolosálnymi zmenami, ktoré so sebou prinie­ sol rok 1989. Rýchlo pochopil, čo je úlohou cirkvi v slo­ bodnej spoločnosti, a nabádal k vzniku verejnej teológie, hoci tento termín nepoužil. Dajme mu slovo: „Nedostatek kreativního teologic­ kého myslení a neschopnost dialogu mezi teologií a po­ litickým a sociologickým myšlením spůsobil, že křesťané v postkomunistických zemích většinou nebyli schopni dostatečně reflektovat změny, k nimž došlo v postavení a sociální roli církve. Namísto potřebné ,rekontextualizace‘ a .redefinice', namísto konstruktivních pastoračních vizí, nastoupil mnohdy kurs restaurace, pokus o návrat do světa, který už neexistuje."21 Na inom mieste sa vyjadruje ešte špecifickejšie: „Bude-li kněz ignorovat změněný kontext svého působení, nemůže být .kvasem', bude se spíš podobat oné tragiko­ mické figuře zapomenutého poustevníka z Nietzscheova [sic] Zarathustry."22 V skratke: aby mohlo byť kresťanské posolstvo rele­ vantné, musí byť kontextualizovné, a práve to je jednou z úloh verejného teologa, ktorý má zvýšenú citlivosť na kultúrny kontext a schopnosť interpretovať ho.

Naratívnosť Čitateľ kníh Tomáša Halíka si rýchlo všimne, že au­ tor realizuje verejnú teológiu nie v abstraktných formu­ lách, ale často formou (autobiografického) naratívu. Ide o netradičnú formu, ktorá - ak sa nad problematikou in­ formované zamyslíme - dáva veľmi dobrý zmysel. 49

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

Profesor Halík vysvetľuje: „Přemýšlíme-li o křesťan­ ství nejen nad teologickými spisy, nýbrž nad životními příběhy světců, obrací se naše chápání víry od statického k dynamickému, od metafyzického k narativnímu, od ide­ ologie k životu. Ano, i teologická učení pro nás často ob­ živnou, když je čteme v kontextu životních příběhů jejich autorů - vzpomeňme na Augustina... ,"23 Aby mohol byť teolog označený adjektívom „verejný", musí byť okrem iného jeho jazyk dostatočne zrozumiteľný, v opačnom prípade nedokáže osloviť širšiu verejnosť, kto­ rá je jeho primárnym publikom. Aby mohol byť označený „teológom", mala by mať jeho práca primeranú teologickú úroveň a integritu. Ak k tejto kombinácii prirátame Balí­ kové brilantné literárne schopnosti, je pochopiteľné, že jeho knižky sú populárnym artiklom a on vyhľadávaným rečníkom. Žiaľ, stále sa nájdu akademici, ktorí sa na autobio­ grafickú teológiu (či teologickú autobiografiu) pozerajú s dešpektom alebo idú až tak ďaleko, že ju považujú za „vedecky" nelegitímnu. Nielenže sa mýlia - autoetnografia je legitímnou formou kvalitatívneho výskumu a auto­ biografia uznávanou formou náboženského diskurzu ale čo je horšie, často trpia aj závisťou. Vedomie, že niečiu tvorbu poznajú desaťtisíce ľudí a iného niekoľko desia­ tok (či ešte menej), môže mať na človeka, ktorý nevníma svoju prácu ako povolanie od Boha, prinajmenšom iritu­ júci účinok. Keď sa s týmto problémom zo strany niektorých aka­ demikov stretol Harvey Cox - pokorný človek dobrého srdca - v krajine, ktorá nie je infikovaná závisťou a ne­ prajnosťou, stretne sa s ňou pravdepodobne každý verej­ ný teológ a stretáva sa s ňou aj Tomáš Halík. Je to daň za popularitu, osteň v tele, ktorý sa táto osoba musí naučiť s pokorou a odvahou znášať. Ak sa verejný teológ rozhodne používať literárny štýl bližší Augustínovým Vyznaniam ako Akvinského Sume teologickej, ide väčšinou o premyslenú voľbu založenú na 50

Pokračovanie putovania: charakteristiky verejnej teológie Tomáša Halika

presvedčení, že prezentovanie teológie a etiky v kontexte príbehu je nielen legitímnym, ale aj efektívnym spôso­ bom, ako zvestovať evanjelium v postmodernom svete.

Forma a obsah Niektoré - podľa môjho názoru väčšina - z vymeno­ vaných charakteristík sú nenahraditeľné pre zodpovednú verejnú teológiu, kým iné sú osobité pre konkrétnu oso­ bu. Zatiaľ čo každý verejný teológ by mal byť napríklad v určitej miere interdisciplinárny, nie každý musí svoju teológiu komunikovať prostredníctvom naratívu. Pozorný čitateľ si zaiste všimol, že vymenované cha­ rakteristiky hovoria málo o skutočnom obsahu verejnej teológie, ktorý de facto určuje jej kvalitu. Aj tu platí truizmus: Keď dvaja robia to isté, nie vždy je to to isté. Pozri­ me sa na dva príklady. Autobiografický prístup môže vyprodukovať nielen mimoriadne kvalitné diela, medzi ktoré patria aj Halíkove knihy Noc zpovědníka alebo Co je bez chvění, není pevné, ale taktiež teologické gýče vyznačujúce sa povrchnosťou, narcizmom, prílišným subjektivizmom a nedostatkom li­ terárnej kreativity. Hoci sa to tak na prvý pohľad nemusí javiť, autobiografická teológia je vedou a umením. Alebo sa zamyslime nad dialektickostbu. To, že verej­ ný teológ uzná, že svet nie je čierno-biely a existuje „šedá zóna", neznamená, že čierna a biela neexistujú alebo že by sme nemali týmito farbami veci označovať. Dialektika nevyžaduje epistemologický ani etický relativizmus. Je to len metóda, ktorá sama osebe nevyprodukuje zodpo­ vednú verejnú teológiu a môže byť aj zneužitá, ako nám pripomína aj Tomáš Halík, tvrdiac, že „diabol je skúsený dialektik". Či bol „skutočným" zakladateľom kresťanstva Ježiš z Nazareta alebo Pavol z Tarzu, tu nevyriešime, obaja však boli majstrovskými dialektikmi a zároveň morálny­ mi realistami. Nepociťovali potrebu harmonizovať proti51

ÚVOD DO VEREJNE] TEOLOGIE

klady či odstraňovať napätia a zároveň sa dokázali vyjad­ rovať jednoznačne. Bez ohľadu na to, ako definujeme zložitý vzťah medzi dialektikou a paradoxom, obaja chápali paradoxnú pova­ hu reality, používali jazyk paradoxu, a najmä Ježiš nieke­ dy úmyselne zahmlieval pravdu tým, ktorí si mysleli, že jej rozumeli, a vyjasňoval tým, ktorí ju hľadali. Profesor Halík označil Ježiša aj ako „veľkého relativizátora" a On ním aj bol. V akom zmysle? Odpoveď vyžaduje pochope­ nie paradoxu.

Typy teológov Je dobré na záver si opäť pripomenúť, že existujú rôzne „typy" teológov a rôzne spôsoby realizácie teológie. Zjed­ nodušene povedané, cirkevnému teológovi záleží najmä na tom, aby bola teológia pravoverná; akademickému, aby bola preskúmaná; a verejnému, aby bola relevantná. Ani bez jedného typu teológov sa zdravá cirkev nezaobíde. Samozrejme, z iného uhla pohľadu môžeme povedať, že teológia je len jedna a každá dobrá teológia bude pra­ voverná, preskúmaná a relevantná. Tento pohľad - hoci len čiastočne pravdivý - je tiež dôležitý, lebo nám pri­ pomína nebezpečenstvá striktnej kompartmentalizácie a dôležitosť otvoreného a úctivého dialógu medzi jednot­ livými typmi teológov. Porovnávať hrušky s jablkami je nerozumné a obdob­ ne nemúdre je pohŕdať niektorým druhom kvalitného ovocia len preto, že práve nám nemusí chutiť, hoci sa v ňom nenachádza žiaden červík. Ak sa niekomu nepáči analógia s ovocím, môže sa zamyslieť nad týmto výro­ kom apoštola Pavla: „Lebo ako v jednom tele máme mno­ ho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak sme mnohí jedno telo v Kristovi, ale jednotlivo sme si navzá­ jom údmi" (Rim 12:4-5], Tak ako rozumný človek dokáže rozpoznať komple­ mentaritu jednotlivých častí ľudského tela, zrelý kresťan 52

Pokračovanie putovania: charakteristiky verejnej teológie Tomáša Halika

chápe, že v cirkvi sú potrebné rôzne dary. Zostáva veriť a dúfať, že aj skrze exemplárny príklad Tomáša Halíka sa v mnohých zrodí povolanie stať sa verejnými teológmi, zodpovedne angažovanými v prospech priaznivej spolo­ čenskej zmeny a spoločného dobra.

Postoj, 15. december 2017

53

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLÓGIE

Verejný teológ: hlas rozumu a svedomia, nie hlasná trúba strán a politikov Vo svojom programovom texte Verejní teológovia: kto sú a prečo ich potrebujeme? uvádzam zoznam desiatich ry­ sov jedného z modelov verejnej teológie. Niektoré z nich som čitateľom priblížil v článku Pokračovanie putovania: charakteristiky verejnej teológie Tomáša Halíka. Dnes sa bližšie pozrieme na ďalší podstatný znak verejnej teológie: „apolitickosť". V teoretickom rámci prezentovaného modelu verej­ nej teológie obhajujem myšlienku, že verejne angažovaní teológovia vrátane duchovenstva by mali byť z princípu „apolitickí". Slovník súčasného slovenského jazyka ponú­ ka dve odlišné definície tohto pojmu: 1. „nepodriadený politickým vplyvom, politicky nestranný" a 2. „nemajúci záujem o politické dianie". Pojem používam v jeho prvom význame, synonymicky s termínom „nadstranícky" a ne­ stotožňujem ho s neutrálnostbu. Do pracovnej náplne verejného teológa nepochybne patrí aj vyjadrovanie sa k otázkam politického života s cieľom vytvárať dobrú spoločnosť. Medzi službou ve­ rejného teológa a verejnou službou politika je niekedy len tenká čiara - o to viac musí byť teológ opatrný, aby ju nezahmlil alebo neprekročil. Pokušenie je všadeprítom­ né a súvisí okrem iného aj s tým, čo sv. Augustín označuje termínom iibido dominandi (vôľa k moci).

Dôležitosť apolitickosti verejnej teológie Existuje viacero presvedčivých dôvodov, prečo je dôležité, aby si verejná teológia zachovala charakter apolitickosti. Či sa na túto otázku pozerám z biblického, 54

Verejný teológ: hlas rozumu a svedomia, nie hlasná trúba strán a politikov

teologického, historického alebo praktického hľadiska, stále mi vychádza, že verejný teológ by sa nemal identifi­ kovať so žiadnou politickou ideológiou, stranou alebo jej predstaviteľom. Dokonca aj analýza nákladov a prínosov - metóda, ktorú treba vo verejnej teológii používať opa­ trne - priniesla rovnaký výsledok. V tomto krátkom texte sa obmedzím na dve praktické poznámky podporujúce uvedené tvrdenie - jedna súvisí s celou spoločnosťou a druhá s cirkvou. Po prvé, apolitic­ kosť verejných teológov zvyšuje dôveryhodnosť ich hlasu vo verejnom priestore a rovnaké platí aj vice verša. Bub­ linoví teológovia bývajú nekriticky obdivovaní - a v hor­ šom prípade zneužívaní - v rámci striktne ideologickej skupiny, no v dôsledku ideologizácie teológie, politizácie náboženstva a očividnej zaujatosti sú len zriedka akcep­ tovaní mimo nej. Zodpovední verejní teológovia sú, naopak, rešpekto­ vaní väčšinou rozumných ľudí dobrej vôle - naprieč ideo­ logickým a politickým spektrom hoci s ich názormi ne­ musia vždy súhlasiť. Všeobecný rešpekt, ktorý robí verej­ nú teológiu uskutočniteľnou, je ťažké - ak nie nemožné - dosiahnuť bez apolitického prístupu. Dvojnásobne to platí v krajine, kde trvalú stopu zlyhania zanechal teológ, kňaz a politik v jednej osobe. Existujú „liberáli", ktorých by si mali „konzervatívci" vážiť, či dokonca obdivovať. A existujú konzervatívci, ktorých by si mali liberáli vážiť, či dokonca obdivovať. Existujú tiež liberáli, ktorých by mali liberáli odmietať a konzervatívci, ktorých by mali konzervatívci odmietať. Bublinový teológ - pre ktorého sa teológia stala slúžkou ideológie - niečo také dokáže málokedy, v prípade verej­ ného teológa ide o štandardnú vec. Po druhé, apolitická verejná teológia prispieva k za­ chovaniu jednoty Kristovej cirkvi. V prezentovanom mo­ deli verejnej teológie vníma teológ sám seba - a je tak vnímaný aj ostatnými - ako osobu, ktorá miluje a slúži [aj] cirkvi. Faktom je, že veriaci - väčšinou vo svojom naj­ 55

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

lepšom vedomí a svedomí - vyjadrujú v pluralitnej de­ mokracii podporu rôznym politickým zoskupeniam. Zod­ povedný verejný teológ ich nebude nabádať, koho majú voliť, ani agitovať za konkrétnu stranu, ale pomôže im premýšľať o kritériách zodpovednej voľby. V opačnom prípade bude prinášať do cirkvi zmätok a rozdelenie. Model verejnej teológie, ktorý rozvíjam a usilujem sa praktizovať, nepovažuje vo svojej podstate politiku za niečo negatívne, trvá však na tom, že úlohy a ciele, hod­ noty a zásady, ako aj metódy a nástroje teológa sa líšia od tých, ktoré má politik. Z toho napríklad vyplýva rozdielne zaobchádzanie s kritikou: zatiaľ čo zodpovední teológo­ via sa usilujú vyjadrovať kritiku na základe objektívnej reality a prejavujú pritom veľkorysosť, politici sú takmer vždy nedostatočne kritickí voči sebe a svojim spolustraníkom, a prehnane kritickí a často aj hrubí voči svojim oponentom. Prvoradým cieľom politika je získanie a udržanie moci - bez čoho nie je možné moc vykonávať - a tomu prispô­ sobuje aj svoje prostriedky. Verejnému teológovi nejde o moc, ale o vplyv - s cieľom podporiť všeobecné dobro spoločnosti, nie presadzovať konkrétnu politickú agen­ du. Tá môže byť v rôznej miere v súlade s princípom spo­ ločného dobra, no žiadna stranícka agenda ho v plnosti neobsiahne a ani by s ním nemala byť stotožňovaná. Apolitickosť verejného teológa, samozrejme, nevy­ lučuje možnosť služby politikom, pokiaľ má táto služba primárne náboženský či etický charakter. Mal by však mať permanentne na mysli nebezpečenstvo zneužitia. Politici chcú mať na svojej strane osoby, ktoré sú spoloč­ nosťou vnímané ako morálne autority a legitimizovať tak svoju personu či agendu. Jedna vec je politikom poskyt­ núť duchovnú podporu, morálne usmernenie či politický názor, iná vec je rozdávať pečiatky morálneho súhlasu. Vyššie uvedené myšlienky nie sú obhajobou striktnej dichotómie teologickej a politickej sféry, ale snahou zdô­ razniť medzi nimi reálne rozdiely a varovať pred reálny­ 56

Verejný teológ: hlas rozumu a svedomia, nie hlasná trúba strán a politikov

mi nebezpečenstvami. Pohľad do histórie nám pripomí­ na, že tieto nebezpečenstvá nemožno ignorovať.

Teológovia či politici? Výstižné príslovie hovorí, že ak niečo vyzerá ako kačka, pláva ako kačka, kváka ako kačka, bude to pravdepodobne kačka. Ak osoba vystupuje ako teológ či duchovný, no jej čin­ nosť evokuje dojem oportunistického aktivizmu, politické­ ho marketingu či dokonca skrytej ambície stať sa politikom, nemožno ju v rámci prezentovaného modelu vnímať ako zodpovedného verejného teológa. Navyše svojou činnosťou vrhá tieň podozrenia na ostatných verejne angažovaných teológov, cirkevných predstaviteľov či lokálnych dušpastierov, ktorým vskutku nejde - ako sa to niekedy prezentuje o „moc a peniaze", ale o duchovný a morálny rozvoj človeka a spoločnosti. Či je niekoho činnosť viac politickej ako náboženskej povahy, nie je také ťažké určiť, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Neraz postačí bližší pohľad na správanie a aktivity na sociálnych sieťach. Nielen profesionálni analytici dokážu zo statusov, lajkov či zdieľaní užívateľa Facebooku vytvoriť jeho alebo jej presný profil. Na roz­ diel od našich predchodcov žijeme vo svete, v ktorom je možné utekať, ale nie je možné skryť sa. Ak osoba, ktorá v širšom verejnom priestore vystupu­ je ako teológ či duchovný, avšak neprezentuje jasnú teo­ logickú víziu, nereflektuje o svojej verejnej teológii, necíti zodpovednosť voči cirkevnej a akademickej verejnosti, pohybuje sa v ideologickej bubline, správa sa agresívne voči názorovým oponentom, rýchlo poskytuje názor a po­ maly analýzu, pomáha konkrétnym politikom či stranám zbierať politické body alebo má postranné úmysly, v rám­ ci prezentovaného modelu verejnej teológie nie je možné takú osobu označiť za zodpovedného verejného teológa. Uvedený zoznam je len náznakový a každý prípad tre­ ba posudzovať osobitne a komplexne. Na prípady, kde je 57

ÚVOD DO VEREJNE] TEOLOGIE

zrejmé, že teológiu zatlačila do úzadia ideológia, aktivity sú viac politickej ako náboženskej povahy a existujú in­ dikátory, že náboženstvo je zneužívané na získanie po­ litickej moci alebo na presadenie straníckej agendy, tre­ ba slušne a vecne poukazovať. „Politikov" v teologickom rúchu treba identifikovať; okrem iného z dôvodu zacho­ vania integrity verejnej teológie. Znamená to, že teológovia či duchovní by nemali pria­ mo vstupovať do politiky? Odpoveď na túto otázku bude závisieť od konkrétneho modelu verejnej teológie. Pre­ zentovaný model obhajuje princíp apolitickosti, čo však neznamená, že nikdy nemôže nastať situácia, v ktorej závažnosť princípu apolitickosti preváži. Také prípady by však mali byť mimoriadne ojedinelé, transparentne prezentované, presvedčivo odôvodnené a - v ideálnom prípade - retrospektívne potvrdené ako správne. Prezentovaný model verejnej teológie pamätá na to, že aj verejný teológ - vrátane duchovných pastierov je občanom, z čoho mu vyplýva súbor práv a povinnos­ tí. Všetkých kresťanov povzbudzuje, aby boli politicky zodpovední, a laických kresťanov, aby tiež skúmali, či ich miesto nie je v politike. Nevylučuje, že v zriedkavých prípadoch aj teológ či duchovný môže prežiť autentické povolanie stať sa politikom, ale v tejto oblasti nabáda na opatrnosť a preukázateľnosť. V snahe zachovať princíp apolitickosti, vedený múd­ rosťou a prezieravosťou, nebude verejný teológ tiež otvo­ rene vyjadrovať podporu politickým subjektom či kan­ didátom. Prezentovaný model verejnej teológie je však dostatočne flexibilný, aby neoznačil za nesprávne každé vyjadrenie politickej podpory. Prípady treba posudzovať individuálne - záleží na tom, kto, komu, kedy, prečo a ako politickú podporu vyjadril. Jedna vec je istá: osobné vý­ hody sú zlou výmenou za poškodenie vlastnej reputácie a integrity projektu verejnej teológie.

58

Verejný teológ: hlas rozumu a svedomia, nie hlasná trúba strán a politikov

Od teórie k praxi Americký verejný teológ George Weigel - s odkazom na súčasné dianie v Poľsku - napísal pre časopis First Things zaujímavý článok, ktorý pod názvom Cirkev má byť verejná, nie stranícka nedávno priniesol aj Konzervatívny denník Postoj. Nielen v Poľsku, ale aj na Slovensku čelíme pokušeniu nekritického spájania náboženských a politic­ kých cieľov a ambícií. Zmysluplná diskusia o vzťahu ná­ boženstva a politiky, viery a demokracie, dokáže posilniť imunitu voči tomuto pokušeniu. Spájanie náboženstva a politiky na pravej strane ide­ ologického spektra je dobre známe a na Slovensku mu aj médiá venujú patričnú pozornosť. Ja sám som do disku­ sie prispel viacerými publicistickými textami. Pozrime sa preto na opačnú stranu spektra, kde nedávno v rámci hnutia Progresívne Slovensko vznikla iniciatíva Prog­ resívni veriaci, ktorej súčasťou a motorom je niekoľko teológov a duchovných. Ide o zaujímavý fenomén nielen z politologického a sociologického hľadiska, ale aj z perspektívy verejnej teológie. K tejto iniciatíve sa bystro vyjadril politológ Jozef Lenč v článku redaktorky lvy Mrvovej z názvom Progresívne Slovensko chce osloviť aj veriacich. Vzniká KDH pre liberálnejších? Bolo by predčasné predpove­ dať, ako sa tento projekt bude ďalej vyvíjať a či sa mu v slovenských vodách podarí plávať, alebo sa potopí. A rovnako predčasné by bolo púšťať sa do obšírnejších hodnotení. Z uhla pohľadu prezentovaného modelu verejnej teo­ lógie však možno už teraz povedať, že jedným z hlavných problémov iniciatívy je prílišná blízkosť k politickej mo­ ci a straníckej politike. Nestranný pozorovateľ sa ťažko zbavuje impresie, že ide primárne o projekt politického, a nie náboženského charakteru. Ak sa potvrdia údajné politické ambície hlavných predstaviteľov iniciatívy - ako je naznačené v spomenutom článku -, prípadne ďalších 59

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

osôb s ňou spojených, vyvolá to rad teologických, ako aj etických otázok. Aj na Slovensku potrebujeme robustnú odbornú i ve­ rejnú diskusiu o otázkach, ktoré spadajú pod oblasť ve­ rejnej teológie. Niektoré som sa pokúsil načrtnúť v tomto texte, iné vo svojich predošlých textoch a rozhovoroch. Myriada ďalších čaká na artikulovanie a riešenie. Ak sa na to podujmeme, výsledkom bude niečo unikátne a uži­ točné - pre cirkev, akadémiu, štát a širokú verejnosť čoho vplyv presiahne hranice Slovenska.

Postoj, 28. december 2018

60

Teológia vo verejnom priestore V posledných rokoch tä slovenskí čitatelia spoznali naj­ mä vďaka komentárom, ktorými pravidelne prispievaš do viacerých známych periodík. V jednom z nich si sa nedávno predstavil ako „verejný teológ". Ako sa z ame­ rického Slováka stal slovenský verejný teológ?

V roku 1995 som odišiel do USA študovať teológiu. Na­ sledovalo náročné obdobie, keď som musel skĺbiť študijné, pracovné a rodinné povinnosti, navyše v novej krajine. Po anglicky som sa začal učiť až ako dospelý, takže aj v tomto smere boli začiatky ťažké. Prvých desať rokov som sa pre­ to zaujímal o spoločenské a politické dianie na Slovensku len sporadicky. Nebolo veľa času a ani informácie sa neší­ rili tak, ako sa vďaka moderným technológiám šíria dnes. V roku 2007, po prekonaní vážnej choroby, som začal viac premýšľať, ako by som mohol byť pre krajinu môj­ ho pôvodu prospešný a odovzdať niečo z nadobudnu­ tých znalostí a skúseností. O dva roky neskôr - pri príle­ žitosti 20. výročia Nežnej revolúcie - sme spolu s man­ želkou založili v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum s cieľom prispieť svojou trochou k pozitívnej transformácii postkomunistických krajín, zameriavajúc sa, pochopiteľne, najskôr a najmä na Slovensko. Usilujem sa tento cieľ uskutočňovať z pozície „verej­ ného teológa", čím chcem zároveň podporiť vznik a roz­ voj tohto typu teológie. Na Slovensku to bol donedávna neznámy pojem a koncept, ja som ho prvýkrát použil v roku 2017, keď už bola za mnou nejaká práca, ktorá by tento spôsob robenia teológie mohla ilustrovať. Hoci kla­ diem väčší dôraz na praktizovanie verejnej teológie než na teoretizovanie o nej, oboje je dôležité, a preto som ju začal predstavovať, a som rád, že v tom môžem pokračo­ vať aj prostredníctvom tohto rozhovoru. 61

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

Čo si má teda čitateľ predstaviť, keď počuje pojem „ve­ rejný teológ"?

Význam a používanie termínu v zahraničí nie sú ustá­ lené a ja sa tiež k jeho používaniu nestaviam dogmaticky. Myslím si však, že je dobré, aby sme rozlišovali medzi ve­ rejnými teológmi a tými neverejnými, a ak sa usilujeme o odbornú precíznosť, možno aj medzi verejnými teológ­ mi a verejne angažovanými teológmi či duchovnými. V angličtine sa termín používa v širšom i užšom vý­ zname slova. Dobrým príkladom je americký prezident Abraham Lincoln, ktorý bol z určitého uhla pohľadu ve­ rejným teológom, zatiaľ čo z iného ním byť nemohol, pretože nesplnil ani ten najzákladnejší predpoklad - teo­ logické vzdelanie. Bežný človek vníma takého Lincolna v prvom rade ako politika. Môžeme považovať kresťanov v politike za ve­ rejných teológov? Čo by si im poradil, aby sa aj v tejto role stávali čoraz kompetentnejšími?

Aj ja vnímam Lincolna v prvom rade ako politika a ur­ čite by som ho nepoužil ako reprezentatívny príklad ve­ rejného teológa. Na druhej strane, napríklad jeho slávny gettysburgský prejav obsahuje viacero zaujímavých teo­ logických motívov. Kresťanov v politike za verejných teológov nepovažu­ jem, hoci verejný teológ sa - ako každý iný občan - politi­ kom môže stať. V čase, keď sa tento termín na Slovensku ešte len udomácňuje, myslím si, že treba, aby sme boli obzvlášť opatrní, ako ho používame. V snahe vyhnúť sa terminologickému zmätku a dosiahnuť aspoň minimálne potrebnú úroveň precíznosti, bude asi lepšie, ak ho bude­ me používať v užšom význame slova. Kresťanom v politike by som poradil, aby sa vyhli pokušeniu robiť politiku identity a nezneužívali v poli­ tickom súboji „kresťanskú kartu". Politikov v základnej 62

Teológia vo verejnom priestore

a zjednodušenej rovine nerozlišujem na kresťanských a tých iných, ale na dobrých a zlých. Dobrý politik má pevný charakter a politické zručnosti, ktoré prinášajú konkrétne výsledky v prospech spoločného dobra. Zlému politikovi jedna z týchto dvoch vecí chýba. Zodpovedný občan s ambíciou vstúpiť do politiky by sa mal snažiť oba menované aspekty vo svojom živote rozvíjať. Ľudské bytosti majú mimoriadnu schopnosť učiť sa pozorovaním a napodobňovať. Aj politici potre­ bujú vzory, ktorých životy študujú a učia sa z nich. Ak je niekoho vzorom napríklad už spomínaný Lincoln, šanca, že sa stane dobrým politikom, je omnoho vyššia ako oso­ ba, ktorá žiadny pozitívny vzor nemá. Vráťme sa k samotnému pojmu „verejná teológia". Vzhľadom na charakter kresťanstva vyplývajúceho z Veľkého povolania existuje vôbec niečo ako „neverej­ ná teológia"? Ak áno, kde sa neverejná teológia odohrá­ va a akým spôsobom je neverejná?

Opäť to závisí od perspektívy, z ktorej k otázke pristu­ pujeme. Zárodky verejnej teológie možno nájsť už v spi­ soch Novej zmluvy či majstrovskom diele sv. Augustína 0 Božej obci, no samotný pojem je relatívne nový. Prvý­ krát ho v angličtine použil historik náboženstva Martin Marty a o štyri desaťročia neskôr je public theology (ve­ rejná teológia) nielen zaužívaným termínom, ale aj po­ merne robustným konceptom, ktorý akademici dokážu dôkladne rozpitvať. Je dôležité, aby sme boli o týchto akademických diskusiách informovaní, aby sme poznali literatúru, ale ak chceme o verejnej teológii nielen roz­ právať, ale ju aj praktizovať, nemali by sme sa do nich príliš zamotať. Mimochodom, v súčasnosti už existujú aj magisterské programy vo verejnej teológii. Dobrá definícia dokáže mnohé osvetliť a implicitne zodpovie aj na položenú otázku. Jednu takú nám ponú­ ka E. Harold Breitenberg. Verejná teológia je podľa neho 63

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

„nábožensky informovaný diskurz, ktorého cieľom je byť zrozumiteľným a presvedčivým pre prívržencov v rámci vlastnej náboženskej tradície a súčasne zrozumiteľným a možno aj presvedčivým pre tých, ktorí sú mimo nej; za­ oberá sa otázkami týkajúcimi sa náboženskej komunity, ale aj širšej spoločnosti vrátane tých, ktorí sa identifikujú s inou alebo žiadnou náboženskou tradíciou; a na dosiah­ nutie takýchto cieľov sa opiera o zdroje poznatkov, jazyk, metódy argumentácie a zdôvodňovania, ktoré sú teoretic­ ky prístupné všetkým"24. Prísne konfesionálna alebo striktne akademická teo­ lógia sú teda príkladom teológií, ktoré nemožno označiť - v našom zmysle slova - za verejné. To podľa mňa ne­ znamená, že sú menej dôležité, a ani to, že verejný teológ nemôže byť duchovným konkrétnej cirkvi alebo akade­ mickým pracovníkom. Každá teológia, ktorá je oddelená od etiky a verejného života vrátane politiky, je v kontexte našej diskusie „neverejná". Naopak, kresťanský verejný teológ je osobou, ktorá sa dokáže kompetentne vyjadro­ vať k celej škále spoločenských a politických otázok a ro­ bí to spôsobom, ktorý je prístupný aj ľuďom mimo cirkvi. Samozrejme, každé diferencovanie teológie je ľudským výtvorom a má svoje obmedzenia. Z toho by mohlo vyplynúť, že verejná teológia je defi­ novaná skôr kontextom, resp. priestorom, v ktorom sa odohráva, ako jej „teologickým" obsahom. Alebo tu za­ chádzame pridáleko?

Excelentná otázka. V minulosti som napísal, že za naj­ lepšiu verejnú teológiu považujem takú, ktorá je „kontextuálna, interdisciplinárna, dialogická, normatívna, dialektická, apolitická, ekumenická, pneumatologická, kolaboratívna a zrozumiteľná". Nie náhodou som ako prvú z uvedených desiatich charakteristík uviedol kontextualitu - objektívne patrí medzi príznačné znaky ve­ rejnej teológie. 64

Teológia vo verejnom priestore

Keďže som kresťanský teológ a záleží mi na tom, aby mala verejná teológia aj spirituálny rozmer, zahrnul som ako jeden zo znakov aj „pneumatologickosť". Spolu s „ekumenickou" sú to vlastne jediné dva znaky, ktoré naznačujú, že ide o kresťanskú verejnú teológiu. Dôležité je uvedomiť si, že verejná teológia nemusí byť len kres­ ťanská. Abraham Joshua Heschel je podľa mňa dobrým príkladom židovského verejného teológa. Nie náhodou si tak dobre rozumel s Reinholdom Niebuhrom. Teologický obsah je, samozrejme, dôležitý a ovplyv­ ňuje kvalitu verejnej teológie. Konfesionálnosť však musí zostať v úzadí. Uvediem dva príklady. Jedným z definujú­ cich znakov verejnej teológie Tomáša Halíka je „katolicita" v širšom i užšom význame slova - napokon, je to rímskokalícky kňaz. Vo verejnom priestore však nevystupuje ako predstaviteľ konkrétnej cirkvi a jeho posolstvo ur­ čené širšej verejnosti sa neviaže na konkrétnu konfesiu. Kniha Roberta Benneho The Paradoxical Vision: A Public Theology for the Twenty-First Century (Paradoxná vízia: Verejná teológia pre dvadsiate prvé storočie) je príkla­ dom verejnej teológie, ktorá je zakorenená v evanjelickej teologickej tradícii. Ani tu však nejde o striktne konfesi­ onálnu teológiu. Ako by si popísal verejný priestor [public square), do ktorého je potrebné teológiu vniesť?

Mnohí, ktorí sa zaoberajú verejnou teológiou, by sa pri odpovedi na túto otázku odvolali na Davida Tracyho, ktorý obhajuje myšlienku, že každá autentická teológia je verejná a úlohou teológa je adresovať „three publics"25 (tri typy verejnosti): širšiu spoločnosť, akadémiu a cirkev. V dnešnej dobe úzkych špecializácií je to však ťažké a nie som si istý, či by sme na každého teológa mali položiť ta­ ké bremeno. Aj preto sa mi páči koncept verejného teo­ lóga, ktorý sa zameriava na širšiu verejnosť, ale zároveň neignoruje cirkev ani akadémiu. Ja som k Tracyho trom 65

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

typov verejnosti pridal ešte „štát". Sú to pre mňa štyri od­ lišné a zároveň súvisiace a prelínajúce sa kontexty služby. Verejná teológia je na Slovensku zatiaľ nie veľmi zná­ my pojem. Mohol by si jej podoby - v rámci vyššie uve­ dených „typov verejnosti" - trocha konkretizovať?

Ak napríklad napíšem článok alebo poskytnem roz­ hovor do cirkevného periodika, odpoviem na otázku duchovnému lídrovi alebo manželka vytvorí kurikulum a vedie detský tábor na tému „vadí - nevadí", hlavný cieľ je vždy jeden a ten istý - pozitívna transformácia spoloč­ nosti prostredníctvom verného svedectva a efektívnej služby cirkvi. Ak by som mal použiť biblickú metaforu chceme prispieť k tomu, aby veriaci čo najlepšie chápali a čo najvernejšie žili Ježišove povolanie byť „svetlom sve­ ta a soľou zeme". Hoci sa nepovažujem za akademického teológa, v rámci možností sa angažujem aj v tomto priestore. Zúčastňujem sa vedeckých konferencií, prispievam do konferenčných zborníkov a odborných časopisov, posielame knihy do uni­ verzitných knižníc a podobne. V budúcnosti by som rád urobil prednáškové turné o verejnej teológii a možno aj učil samostatný predmet, radi by sme poskytovali štipen­ diá motivovaným študentom, ktorí sa tejto problematike chcú bližšie venovať, pritiahli na Slovensko odborníkov, ktorí by nám pomohli verejnú teológiu rozvíjať, a takto by bolo možné pokračovať. Čo chcem týmto všetkým pove­ dať, je, že ak nám záleží na pozitívnej transformácii spoloč­ nosti, nemôžeme ignorovať akademické prostredie. To bola cirkev a akadémia. Aké máš skúsenosti s ve­ rejnou teológiou v kontexte štátneho priestoru a širšej spoločnosti?

Čo sa týka štátu, v minulosti som spolupracoval s Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví, ako aj s cirkevným 66

Teológia vo verejnom priestore

odborom Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Na­ písal som knižne vydanú odbornú štúdiu, dva rozsiahle znalecké posudky a niekoľko odborných stanovísk, zú­ častnil som sa niekoľkých odborných podujatí a vybudo­ val som si dobré profesionálne vzťahy. V prípade potreby som pripravený byť odborne nápomocný aj v budúcnosti - či už pôjde o konkrétnu osobu alebo úrad. Mnohí si myslia, že teológ patrí buď do cirkvi, alebo do akadémie, a mal by si udržiavať vzdialenosť od kori­ dorov moci. Ako verejný teológ vnímam tento priestor ako prirodzenú súčasť svojej služby. Pod „štátom" myslím politickú moc všeobecne, vrátane tej na miestnej úrovni. Širšiu verejnosť sa snažím pozvať premýšľať pro­ stredníctvom už spomenutých komentárov v celoná­ rodných médiách. Moje texty pravidelne uverejňuje tak „liberálny" Denník N, ako aj Konzervatívny denník Postoj, rubrika Svet kresťanstva. Veľmi si túto spoluprácu vážim, pretože odzrkadľuje moje chápanie úlohy verejného teo­ lóga v súčasnej polarizovanej a rozhádanej spoločnosti. Verejný teológ denne číta noviny a niekedy je aj pri­ zvaný, aby spoluvytváral ich obsah. Na druhej strane, „ne­ verejný" teológ si zväčša vystačí s Bibliou a teologickou literatúrou, o dianí vo „svete" nie je dostatočne informo­ vaný a širšiu verejnosť neoslovuje. Vráťme sa ešte k tvojej spolupráci so štátnymi inšti­ túciami. Mohol by si ešte viac priblížiť, ako tento kon­ krétny akt verejnej teológie vyzeral, čoho sa týkal a aký praktický dopad (na spoločnosť, na ľudí) v konečnom dôsledku mal?

Ako som už viackrát uviedol, cieľom (mojej) verejnej teológie je pozitívna transformácia spoločnosti. Mám ur­ čitú normatívnu víziu - ako by mala „dobrá spoločnosť" vyzerať, a svojou troškou do mlyna chcem prispieť k jej vytváraniu. Štátne inštitúcie zohrávajú v tomto procese kľúčovú úlohu a od ich fungovania bude vo veľkej mie67

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

re závisieť kvalita nášho života. Som presvedčený, že ve­ rejný teolog by nemal štát len kritizovať, ale - najmä, ak je o to požiadaný - s ním tiež spolupracovať v prospech spoločného dobra. Jedným z mojich väčších projektov bola spomenutá odborná štúdia s názvom Neocharizmatické hnutie na Slovensku, ktorú som vypracoval pre Ústav pre vzťahy štátu a cirkví. V knižnej forme vyšla v roku 2011. V rám­ ci Slovenska išlo o priekopnícku prácu, ktorá predstavila neocharizmatické hnutie v kontexte globálneho pentekostalizmu a zamerala sa na analýzu konkrétneho neocharizmatického spoločenstva. Projekt bol dôležitý pre štát, pretože mu okrem iného poskytol seriózne informácie o kontroverznej nábožen­ skej skupine, ktorá sa od roku 2007 usiluje o registráciu ako cirkev. Navyše kniha bola dobre prijatá odbornou ko­ munitou, pozitívne reagovali cirkevní lídri, ako aj širšia verejnosť, ktorú zaujíma táto problematika. V krátkom čase sa kniha vypredala. Ide skôr o výnimočný príklad, keď bola spolupráca so štátnou inštitúciou priamo uži­ točná aj pre ďalšie tri typy verejnosti. Na otázku týkajúcu sa praktického dopadu akého­ koľvek projektu verejného teológa je ťažké odpovedať. Poďakovanie ministra, pozitívna recenzia, citácie odbor­ níkov, ďakovné či prosebné e-maily od neznámych ľudí mi poskytli dostatočnú spiatočnú väzbu, aby som vedel, že práca na diskutovanom projekte nebola stratou času. Každé ďalšie sebahodnotenie by mohlo viesť k precene­ niu alebo podceneniu hodnoty vlastného úsilia. Jedna vec je istá: verejný teológ je nútený žiť v epistemologickej neistote a nádejať sa, že jeho alebo jej práca má zmysel a prispieva k pozitívnej zmene. Či prispieva alebo nie, je relatívne ľahko zistiť, presný rozsah je však nemož­ né zmerať. Doteraz sme hovorili o „verejnom" aspekte verejnej teológie. Čo ale teológia samotná? Nie je teológia ako 68

Teológia vo verejnom priestore

teológia: je rozdiel, či do verejného priestoru vstúpi Tomáš Halík alebo Joel Osteen. Akú potrebuje sloven­ ský verejný priestor?

Keďže etika zodpovednosti zohráva kľúčovú úlohu v mojej verejnej teológii, je prirodzené, že krátka, jed­ noslovná odpoveď bude: „zodpovednú". Kvalita verejnej teológie je pochopiteľne závislá od kvality teológa, ktorý sa vo verejnom priestore angažuje. Veľký rozdiel medzi uvedenými osobami je v úrovni ich vzdelania. Navyše jedného možno považovať za verejného teológa, zatiaľ čo druhý je televízny evanjelizátor, ktorý svojím posolstvom oslovuje najmä populárnu verejnosť. Užitočnejšie pre na­ še ciele by asi bolo porovnať jablká s jablkami a hrušky s hruškami. Na Slovensku máme napríklad štyroch publicistov, ktorí pravidelne prispievajú do mienkotvorných den­ níkov a identifikujú sa vo verejnom priestore ako teo­ lógovia. Je možné každého z nich považovať vo svetle relevantnej literatúry za verejného teológa? V čom sú si podobní a v čom odlišní? Aký je ich prínos pre cirkev a spoločnosť? Chýbal by ich hlas vo verejnom priestore? Ktorý z týchto hlasov by chýbal najviac a prečo? 0 verej­ nej teológii sa učíme nielen z kníh, ale aj starostlivým pozorovaním a porovnávaním verejne angažovaných teológov. Rovnako môžeme analyzovať verejnú službu konkrét­ nych duchovných a spoločenstiev, ktoré vedú. Sú uzavre­ tými do seba alebo príkladom toho, čo nazývame public church (verejná cirkev)? Ak sú verejne angažovanými, sú nástrojom priaznivej transformačnej zmeny v komunite, kde pôsobia? Tu vôbec nezáleží na tom, či ide o katolícku, evanjelickú alebo niektorú z menších cirkví. Všetci kres­ ťania boli povolaní „milovať blížneho ako seba samého" - okrem individuálnych skutkov lásky tak robíme, keď sa podieľame na vytváraní dobrej spoločnosti, v ktorej náš blížny môže v čo najväčšej miere žiť dobrý život. 69

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

Možno to vyznie triviálne, ale čo máš konkrétne na mysli pod pojmom „dobrý život“ pre svojho blížneho, o ktorý sa ako verejný teológ usiluješ?

Kladiete mi identickú otázku, akou sa zaoberali veľkí grécki filozofi či kresťanskí myslitelia. Ide o jednu z fun­ damentálnych otázok morálnej filozofie, ktorá však nie je objektom hlavného záujmu verejného teológa. Otázka, na ktorú by však mal každý verejný teológ byť schopný in­ formované odpovedať, sa týka normatívnej vízie „dobrej spoločnosti", pretože jeho základnou úlohou by malo byť prispieť k vytváraniu práve takej spoločnosti. V Denníku N som v minulosti publikoval článok s ná­ zvom V akej spoločnosti chceme žiť?, v ktorom predostie­ ram myšlienku, že základné stavebné kamene dobrej spoločnosti sú sloboda, mier (pokoj) a spravodlivosť. Čiastočne tam svoje chápanie objasňujem a v dohľadnej budúcnosti sa chystám o tejto téme napísať viac. Každý človek si môže definovať „dobrý život" trochu inak, pre všetkých však platí, že takýto život nie je možné - v realisticky dosiahnuteľnej miere - žiť v krajine, kde vládne despota, zúri vojna alebo neexistuje vymožiteľnosť práva. Toto sú príklady, ktoré sa, vďaka Bohu, ne­ týkajú súčasného Slovenska. Avšak aj tu platí, ako nám Reinhold Niebuhr správne pripomína, že „ľudské šťastie je v bežnom vzťahu determinované rozdielom medzi tro­ chu väčšou a trochu menšou spravodlivosťou"26. Dobrý život je šťastný život a šťastnejšie sa žije tam, kde sa spoločnosť viac približuje k ideálu spravodlivosti. 0 vytváranie takej spoločnosti by sa mal verejný teológ usilovať. Zdôrazňujem spravodlivosť, pretože v tejto ob­ lasti má Slovensko najväčšie nedostatky. Už roky žiješ v USA, dokonca si prijal americké občian­ stvo. Napriek tomu udržiavaš aktívny kontakt so Slo­ venskom a na viacerých úrovniach tu pôsobíš. V čom vidíš základné prieniky a rozdiely medzi slovenským 70

Teológia vo verejnom priestore

a americkým verejno-teologickým kontextom? Do akej miery sú postrehy amerického verejného teológa pre­ nosné do našej situácie?

Ako aj v niektorých iných oblastiach, aj vo verejnej teológii je USA niekoľko krokov pred zvyškom sveta. Na Slovensku sa navyše teologické myslenie nerozvíjalo pri­ rodzeným spôsobom, a ak existuje nejaká teológia, ktorú totalitné režimy nenávidia, je to verejná teológia. Dedič­ stvo komunizmu je aj v tejto oblasti stále cítiť. Slovenskí verejní teológovia budú teda celkom prirodzene čerpať od kolegov z USA, ale aj z ďalších krajín, a zároveň ich obohacovať svojimi skúsenosťami spojenými so životom v postkomunistickej krajine. Verím, že sa to bude diať v čoraz väčšej miere a vkladám do malého Slovenska veľ­ kú nádej. Čo sa mňa týka, nepovažujem sa za „amerického ve­ rejného teológa" - som verejným teológom, ktorý v sú­ časnosti žije a študuje v USA a svoju službu zameriava na Slovensko. Situáciu na Slovensku poznám, paradoxne, lepšie ako v USA, čo je dôsledkom toho, že jej venujem nepomerne viac času a pozornosti. Pravidelne sledujem ve­ černé správy, publicistické relácie, tlačové besedy, čítam dennú tlač a slovenské knihy, počúvam kázne z rôznych cirkví, komunikujem s ľuďmi zo Slovenska a minimálne raz za rok sa ho snažím navštíviť - v lete tam budem dva mesiace. Som blízko a zároveň mám odstup, čo v tomto čase považujem skôr za výhodu. Toto všetko sa môže zmeniť, ale momentálne je to tak. Nerobí mi teda prob­ lém veci kontextualizovať. Americkým verejným teológom bol Reinhold Niebuhr, ktorého považujem spolu s Karlom Barthom a Paulom Tillichom za jedného z troch najvýznamnejších protestant­ ských teológov 20. storočia. Zostáva pre mňa čiastočne záhadou, že na Slovensku je aj po páde komunizmu tak málo známy a za jednu zo svojich úloh považujem jeho myslenie slovenskej verejnosti približovať. Som presved71

ÚVOD DO VEREJNEj TEOLOGIE

čený, že najmä slovenskí teológovia a duchovní by malí Niebuhra poznať - lepšieho dialogického partnera pre verejného teologa by sme hľadali ťažko. Samozrejme, Niebuhr žil v inej dobe a kultúre a jeho myšlienky je po­ trebné kontextualizovať. Keď Dietrich Bonhoeffer navštívil v roku 1939 pre­ stížny Union Theological Seminary v New Yorku, nebol školou a ani Niebuhrom príliš nadšený. Okrem iného si myslel, že sa tu nerobí skutočná - rozumej dogmatická - teológia a že teológia sa tu stala podriadenou sociálnej etike. Ide tu podľa mňa o príklad nemeckého akademic­ kého teológa, ktorý v tom čase neporozumel rozvíjajúce­ mu sa projektu amerického verejného teológa. Neskôr sa Bonhoefferov pohľad na Niebuhra zmenil a stali sa priateľmi. Dnes už k takýmto predsudkom vo svete veľ­ kej teológie dochádza len zriedka - prakticky každému je jasné, že existujú rôzne typy a spôsoby robenia teológie. Niebuhr je téma na niekoľko rozhovorov - mohol by si však vypichnúť hlavné ťažisko Niebuhrovho diela, ako aj jeho relevanciu pre slovenský kontext? Čo si od Nie­ buhra môže zobrať napríklad niekto, kto neštudoval teológiu v akademickom prostredí? Akým smerom by jeho myšlienky ovplyvnili verejnú teológiu na Sloven­ sku a čo by mohli priniesť?

Najlepšiu odpoveď, ktorú dokážem dať na takto ši­ roko koncipovanú otázku, je použiť konkrétny prípad. Minulý rok sa na pôde Trnavskej univerzity konala zau­ jímavá medzinárodná konferencia na tému Migrácia: Ná­ boženstvá bez hraníc - európska a americká perspektíva. Pozvanie som rád prijal, pretože táto mimoriadne závaž­ ná téma jednoznačne spadá do oblasti záujmu verejného teológa. Ak sa znovu vrátime k našej diskusii o „verejnej" a „neverejnej" teológii, téma migračnej a utečeneckej krízy slúži ako dobrý príklad na zamyslenie. Vo svojom 72

Teológia vo verejnom priestore

príspevku som obhajoval prístup, ktorý som označil poj­ mom „realistický idealizmus“, a za konverzačného part­ nera som si prizval práve Reinholda Niebuhra. Príspevok bol publikovaný v anglickom zborníku.27 V slovenčine vyšiel v skrátenej a upravenej forme pod názvom Kresťanský prístup k migračnej kríze? Realistický idealizmus na stránkach denníka Postoj a hlavný argu­ ment, z ktorého môj prístup vychádzal, som prezentoval už skôr v Denníku N v texte s názvom Prežije demokracia na Slovensku? Zachránia ju deti úsvitu. Tieto dva krátke texty ukazujú jeden konkrétny príklad, ako môže byť Niebuhr relevantný pre slovenský kontext. Aj na tomto príklade možno vidieť rozdiel medzi verejným a neverej­ ným teológom: verejnému teológovi záleží na tom, aby sa jeho myšlienky dostali (aj) k širšej verejnosti. Čo si môžu od Niebuhra zobrať osoby, ktoré teoló­ giu neštudovali, bude závisieť od konkrétnej osoby a, samozrejme, aj od spôsobu, ktorým budú jeho myšlien­ ky širšej verejnosti prezentované. Ja som o Niebuhrovi publikoval niekoľko textov a vo svojich článkoch som Iw viackrát citoval. Každý z týchto textov je dostupný aj osobám, ktoré teológiu neštudovali. Verejná teológia musí byť zrozumiteľná. Je množstvo myšlienok, ktorými sa verejne angažo­ vaní teológovia môžu u Niebuhra inšpirovať - niekoľko som prezentoval aj v tomto rozhovore -, čo však v tomto čase považujem za dôležitejšie ako konkrétne myšlien­ ky, je, že v Reinholdovi Niebuhrovi máme emblematický príklad verejného teológa pracujúceho v tradícii kresťan­ ského realizmu a partnera na plodný dialóg. Musí mať verejný teológ nevyhnutne „klasické" teo­ logické vzdelanie? Nevieme o tom, že by v stredoeu­ rópskom prostredí teologické fakulty vôbec ponúkali niečo ako postgraduálny program vo verejnej teológii. Vieš o európskych univerzitách alebo think-tankoch, ktoré idú týmto smerom? 73

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLÓGIE

Začnem - ak môžem - vlastnou akademickou trajektóriou. Moje bakalárske štúdium bolo zamerané na Bib­ liu, teológiu a kresťanské vzdelávanie. Resty v spoločen­ ských vedách som musel doháňať počas ďalšieho štúdia a samoštúdiom. V USA sa za „klasické" teologické vzdela­ nie považuje študijný program Master of Divinity, v rámci ktorého sa môže študent špecializovať. Počas jesenného semestra v roku 2000 som študoval s profesorom Eldinom Villafaňem dva predmety z oblasti kresťanskej sociálnej etiky, prežil som „druhú konverziu" a povolanie ďalej sa venovať tejto oblasti. Na Harvardovej univerzite som sa potom zameral na vzťah kresťanstva a kultúry, na Chicagskej som študoval filozofickú, teolo­ gickú a politickú etiku a teraz na Bostonskej sa venujem transformačnému líderstvu. Určite ste si všimli, že som nikde nespomenul verejnú teológiu - žiadna z inštitúcií, na ktorých som študoval, ta­ ký program ani neponúkala. Dôležitým odlišovacím zna­ kom verejného teológa od iných je jeho alebo jej interdisci­ plinárne zameranie a to sa dá dosiahnuť aj v programoch, ktoré nemajú priamo v názve public theology. Princeton Theological Seminary takýto program neponúka, ale na (nielen tejto) škole existuje Centrum pre verejnú teológiu a dá sa tu dobre pripraviť na službu verejného teológa. Wesley Theological Seminary vo Washingtone D.C. naprí­ klad magisterský program vo verejnej teológii ponúka. Bývalý spolužiak a priateľ sa angažuje v Etiópii a na jednej z teologických fakúlt pomohol vytvoriť magister­ ský program vo verejnej teológii. Bolo by skvelé, ak by sa niečo také podarilo aj na Slovensku. Osobne budem spo­ kojný aj vtedy, keď budú teologické fakulty ponúkať do­ statok kurzov v oblasti náboženstva a verejného života, teológie a kultúry, kresťanstva a spoločnosti, kresťanskej sociálnej etiky či verejnej služby cirkvi a mať ľudí, ktorí ich dokážu kompetentne učiť. Chvíľu by síce trvalo, kým by sme videli pozitívne zmeny v spoločnosti, ale tie by prišli. Hoci verejných 74

Teológia vo verejnom priestore

teológov typu Reinholda Niebuhra sa rodí len niekoľko v každej generácii, v širšom význame tohto slova sa môže verejným teológom stať každý biskup, kňaz, farár či pas­ tor. Ambíciou teologických škôl by malo byť pripraviť ich na túto službu. Aj v Európe existujú školy a profesori, kde sa študenti môžu venovať verejnej teológii na vysokej úrovni. Dnes sú pre talentovaných a pracovitých slovenských študen­ tov tieto programy - na rozdiel od programov v USA vďaka členstvu v EU aj finančne dostupné. Výborným miestom na štúdium je Edinburška univerzita a konkrét­ ne profesor David Fergusson, Oxfordská univerzita a pro­ fesor Nigel Bigger, a myslím, že aj profesor Tomáš Halík na Karlovej univerzite by sa asi potešil, keby sa pod jeho vedením chcel niekto tejto problematike venovať. Magis­ terský titul vo verejnej teológii ponúka napríklad Chichesterská univerzita, ku kvalite samotného programu sa však neviem vyjadriť. Nie som si vedomý, že by podobné programy existovali v našom geografickom priestore. Vráťme sa ešte k tvojmu pôsobeniu na Slovensku. Aké najväčšie prekážky pre verejnú teológiu vidíš na Slo­ vensku a ako by sa podlá teba dali prekonať?

Na Slovensku a aj v ďalších postkomunistických kra­ jinách pozorujem dopyt po verejne angažovaných teoló­ goch a duchovných a žiadne veľké či dokonca neprekona­ teľné prekážky pre verejnú teológiu v kontexte slobodnej a demokratickej spoločnosti nevidím. Naopak, vnímam množstvo príležitostí a hlad po teológii, ktorá je relevant­ ná pre život v 21. storočí a dokáže prispieť k budovaniu dobrej spoločnosti a lepšieho sveta. V tomto prípade si myslím, že platí to biblické: „Ža­ tva je síce veľká, ale robotníkov málo." Možno prekážky aj existujú, moje vnútorné nastavenie však vidí vždy naj­ skôr príležitosti. Vo všeobecnej rovine však možno pove­ dať, že verejná teológia si neporozumie s náboženským 75

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

fundamentalizmom, denominacionalizmom, neflexibil­ ným liberalizmom a ani s militantným ateizmom. Osobne som sa zatiaľ nestretol s prípadom, že by mi niekto chcel uprieť hlas vo verejnom priestore alebo by protestoval proti tomu, čo robím. Stretávam sa so záuj­ mom, čoho dôkazom je napokon aj tento rozhovor. Ľudia vo vnútri i vonku cirkvi môžu mať, samozrejme, otázky a niekedy možno aj predsudky, ale to považujem za úplne normálnu súčasť transformačnej zmeny. Preto treba veci dobre a trpezlivo vysvetľovať a najmä vstupovať do ve­ rejného priestoru zodpovedne. Čo to konkrétne zname­ ná, je otázkou na samostatnú úvahu. Aj tu však platí, že verejný teológ nedostane druhú príležitosť urobiť prvý dojem a napáchané chyby sa ťažko naprávajú. Pozrime sa aspoň na jeden príklad - publikačnú čin­ nosť. Jeden z mojich profesorov hovorieval, že „skratka k excelentnosti neexistuje", a varoval nás pred dvojakým nebezpečenstvom: publikovaním „príliš skoro“ a „príliš veľa“. Usiloval som sa jeho rady pridŕžať. Tomáš Halík za­ čal písať svoje knižky až po päťdesiatke. Netvrdím, že vek by mal byť determinujúcim fak­ torom, ale nabádanie do istej zdržanlivosti je, myslím, najmä v čase blogov a sociálnych sietí na mieste. Kom­ petencia a charakter patria medzi základné piliere, na ktorých stojí zodpovedná verejná teológia. Ak je niekto­ rý z týchto pilierov spochybnený minulými nerozvážny­ mi vyjadreniami či rozhodnutiami, dôveryhodnosť ve­ rejného teológa i samotného projektu verejnej teológie bude podkopaná. Odborné publikácie a vstupovanie do mediálneho pro­ stredia sú nepochybne dôležitou formou praktizovania verejnej teológie. Takýto spôsob však nie je dostupný všetkým. Aké iné podoby ešte môže mať verejná teo­ lógia?

76

Teológia vo verejnom priestore

Začnem opäť od seba, nech nezostaneme len pri teo­ retizovaní. Moja verejná teológia bola doteraz komuniko­ vaná tromi základnými spôsobmi: publikovaním, prezen­ tovaním a poskytovaním konzultácií. A vyjadroval som sa k otázkam spadajúcim pod štyri oblasti: náboženstvo, etika a verejný život, vzťahy štátu a cirkví, verejná služ­ ba cirkvi a pentekostálne/charizmatické kresťanstvo. Po absolvovaní terajšieho štúdia sa k nim pridá ešte trans­ formačně líderstvo a spirituálna autobiografia. Vzhľadom na súčasnú geografickú polohu som sa doposiaľ, vcelku pochopiteľne, najviac venoval publikovaniu. Je to dosť široký záber, ktorý si väčšina akademických teológov nemôže dovoliť, pretože sa od nich očakáva, že sa stanú autoritou v konkrétnej, úzko definovanej oblas­ ti. Môj cieľ, vychádzajúci z vnímania životného poslania, je iný a špecifikoval som ho v odpovedi na prvú otázku. Viem si však predstaviť, že v budúcnosti môžem robiť ve­ rejnú teológiu aj inými spôsobmi než doteraz a dokonca si viem predstaviť aj to, že ju nebudem robiť vôbec. Za najdôležitejšie považujem, aby teológ rozumel svojmu povolaniu a verne ho žil. Ak oddelíme teológiu od spirituality, budeme mať problém. V prvom rade sme kresťania, až potom teológovia, a ako kresťania chceme a musíme ísť tam, kam nás bude Kristus posielať. Ale vráťme sa ešte naspäť k podobám verejnej teoló­ gie. Verejný teológ nesedí kdesi na opustenom ostrove, zaoberajúc sa výplodmi svojej intelektuálnej fantázie. Agendu mu určuje to, čo sa deje v reálnom svete. Iné podoby bude mať verejná teológia v demokratic­ kej a iné v totalitnej spoločnosti. V tej prvej bude verejný teológ nositeľom pokoja, v tej druhej jeho narušiteľom. V každej bude advokátom slabých a núdznych. Latinsko­ americká teológia oslobodenia je formou verejnej teo­ lógie a je ňou aj kresťanská pravica v USA. Hoci diamet­ rálne odlišné, obe majú výrazné nedostatky, ale aj prvky, ktorými sa zodpovedný verejný teológ pôsobiaci v postkomunistickom kontexte môže dať inšpirovať. 77

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

Publicistiku môže nahradiť či doplniť protest - spo­ meňme si na Martina Luthera Kinga, Jr., politika pozri­ me sa na život Abrahama Kuypera, participácia zamys­ lime sa nad Johnom Courney Murrayom, dobre premys­ lená petičná akcia ale najčastejšie to bude praktická angažovanosť v prospech spravodlivosti a spoločného dobra. Pre mňa je verejná teológia v tej najzákladnejšej rovine spojená so zodpovednou angažovanosťou teológa/kresťana vo svete s cieľom pozitívne ho premeniť. Svet začína, ale, samozrejme, nekončí našou miestnou komunitou - spôsobov, ako sa v nej cirkvi môžu angažo­ vať, je mnoho a budú závisieť od konkrétnych problémov, s ktorými sa daná komunita borí. Dôležitou úlohou verej­ ného teológia je v tomto úsilí cirkvám pomôcť. Mala by mať verejná teológia aj „prorocký rozmer"? Ak áno, v akom slova zmysle a akým spôsobom?

Odpoveď je jednoznačne afirmatívna. Verejný teológ by mal byť v spoločnosti prorockým hlasom, ktorý si však nemožno zamieňať s hukotom sirény. Zámerne som pojem „prorocká" nepoužil vo svojom zozname desiatich charak­ teristík verejnej teológie. Dôvod, prečo som opatrný pri používaní tohto termínu, je, že sa často stretávam s jeho nadužívaním, zneužívaním a následnou devalváciou. Jean Bethke Elshtainová, ktorej práca prorocký roz­ mer nepochybne mala, v jednej zo svojich kníh pomeno­ vala problém celkom presne: „Dlho v sebe prechovávam obavu, že tí, ktorí si pre svoju prácu osvoja silný pojem prorocký, ho z času na čas používajú ako ideologickú zá­ sterku. .Prorocký' príliš často predstavuje odsudzujúcu rétoriku spojenú s konkrétnou politickou agendou."28 Pre mňa je diskutovaný rozmer obsiahnutý v cha­ rakteristike „normatívna" a v zdôrazňovaní, že okrem deskriptívneho a praktického aspektu by mala verejná teológia mať aj preskriptívny element. Inými slovami, ve­ rejný teológ len nepopisuje, ale ponúka tiež normatívne 78

Teológia vo verejnom priestore

vyjadrenia a hodnotiace súdy. Pri každej možnej príleži­ tosti zdôrazňuje, že teológia a etika by nemali byť od se­ ba oddeľované. Nie každý teologický etik je verejným te­ ológom, ale každý verejný teológ je teologickým etikom, respektíve teológom a etikom. Jedným z rozdielov medzi prorockým hlasom a hučiacou sirénou je prítomnosť ale­ bo absencia pastorálnej citlivosti. Ak by si si mal vybrať 5 kníh, ktoré ťa ako verejného te­ ológa najzásadnejšie ovplyvnili, ktoré by to boli a prečo?

Viac ako konkrétne knihy ma ovplyvnila osoba a dielo už viackrát spomínaného Reinholda Niebuhra. Podobne ako Niebuhr, aj ja nachádzam inšpiráciu v tradícii augus­ tiniánského realizmu, ktorý určuje základné parametre mojej verejnej teológie. Niebuhr na rozdiel od Hobbesa alebo Rousseaua správne zodpovedal antropologickú otázku, čo má zásadný význam pre jeho etické a politické myslenie. Tu je dobré pripomenúť si, že verejní teológovia sú ovplyvnení rôznymi fundamentálnymi teológiami, etickými teóriami a politickými filozofiami, ktoré v ko­ nečnom dôsledku určia charakter ich verejnej teológie. Walter Rauschenbusch - jeden z hlavných exponentov sociálneho evanjelia - bol verejným teológom, no jeho myslenie a vízia pre spoločnosť boli značne odlišné od Niebuhrových. V poslednom čase som sa začal hlbšie zaoberať živo­ tom a dielom troch brilantných jezuitov - Johna Courtneyho Murraya, Averyho Cardinala Dullesa a Roberta W. McElroya, katolíckeho filozofa Jacquesa Martitaina a v našom kontexte dobre známeho Tomáša Halíka. Všet­ ci chápu dôležitosť zodpovedne angažovaného kresťan­ stva a ich myšlienky sú pre nás studnicou múdrosti. Napriek tomu, že k niektorým autorom môžeme mať bližšie než k iným, pre verejného teológa je potrebné čí­ tať kvalitných autorov z rôznych teologických tradícií. Ak 79

ÚVOD DO VEREJNEJ TEOLOGIE

sa venujeme verejnej teologii, dogmatické otázky a teolo­ gické rozdiely ustupujú do úzadia. Napríklad otázka Filioque je pre cirkev a pre niektorých teológov mimoriad­ ne dôležitá - verejný teológ si jej dôležitosť uvedomuje, ale pre jeho prácu je irelevantná, zatiaľ čo otázka vzťahu kresťanstva a demokracie je pre neho kľúčová. Ak by som mal odporučiť päť kníh, ktoré ponúkajú uži­ točnú teoretickú rozpravu o verejnej teológii, na myseľ mi prichádzajú tieto: A Companion to Public Theology (Kim a Day, editori), The Search for an American Public Theolo­ gy: The Contribution of John Courtney Murray (McElroy), Constructing a Public Theology: The Church in a Pluralistic Culture (Thiemann), TheAnalogical Imagination: Christian Theology and Culture of Pluralism (Tracy) a Public Theo­ logy and Political Economy (Stackhouse). Ak by mal nie­ kto záujem vidieť príklad praktizovania verejnej teológie v slovenskom kontexte, môže si prečítať moju nedávno vydanú zbierku publicistických esejí Kresťanstvo, etika a verejný život. Všetci myslitelia, ktorých som spomenul v našom rozhovore, ma nejakým spôsobom ovplyvnili. Najviac ma však ovplyvnili traja profesori, s ktorými som mal tú česť a radosť študovať: Eldin Villafaňe, Harvey Cox a Jean Bethke Elshtainová. Títo vo viacerých dôležitých ohľa­ doch rozdielni myslitelia zanechali vo mne v konkrétnych obdobiach môjho intelektuálneho vývoja nezmazateľnú stopu. Ak by som ich nikdy nestretol, môj život - nielen ten akademický - by sa uberal iným smerom. Trúfalá otázka by znela: „Akým smerom?" Vieš si pred­ staviť, že by si robil niečo iné?

V roku 1991 som odpovedal na - čo som vnímal ako Božie volanie a svoj život som zasvätil službe, ktorej for­ my boli počas môjho doterajšieho života rôzne. V čase, keď som stretol Eldina Villafaňeho, pôsobil som v pozícii pastora a moje chápanie vecí bolo v porovnaní so súčas­ 80

Teológia vo verejnom priestore

ným značne obmedzené. Ak by som Eldina nestretol, asi by som pokračoval v pastoračnej službe a nešiel ďalej študovať. Je pravdepodobné, že by som robil nejaký typ kres­ ťanskej služby, ale viac si naozaj netrúfnem povedať. V tejto súvislosti mi napadajú v inom kontexte vyslovené slová Donalda Rumsfelda: „Existujú známe známa: exis­ tujú veci, o ktorých vieme, že sú známe. Vieme tiež, že existujú známe neznáma: to znamená, že existujú veci, o ktorých vieme, že sú nám neznáme. Ale existujú aj ne­ známe neznáma - tie veci, o ktorých nevieme, že sú nám neznáme."29 Kresťan je pútnikom na ceste a na jej jednotlivých úse­ koch sa snaží rozpoznať Boží hlas. Boh k človeku okrem iného prehovára skrze ľudí, ktorých na ceste postretne. Veľmi sa nezaoberám otázkami typu „čo by bolo, keby" som danú osobu nikdy nestretol. Za každú, ktorú som na ceste stretol a pomohla mi dostať sa bližšie cieľu, som vďačný a snažím sa od nej niečo naučiť. Zároveň by som chcel byť takou osobou pre iných. Srdečná vďaka za rozhovor!

Potešenie bolo na mojej strane. Ďakujem za váš záu­ jem o verejnú teológiu.

Rozhovor s Petrom Málikom a Martinou Bobulovou, Slovenský evanjelikálny inštitút. Uverejnený v troch častiach: 3. máj 2018, 16. september 2018 a 6. marec 2019.

81

KRESŤANSKY REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

Harvey Cox o pentekostalizme a spoločenskej angažovanosti Profesora Harveyho Coxa som mal prvýkrát mož­ nosť stretnúť v máji 2003, keď som bol pozvaný jeho dlhoročným priateľom a mojím vtedajším profesorom a mentorom Eldinom Villafaňem na spoločný obed do indickej reštaurácie Bukhara v Bostone. V tom čase som už vedel o mojom prijatí do postgraduálneho teologické­ ho programu na Harvard Divinity School a profesor Cox bol jedným z hlavných dôvodov, prečo som chcel na tejto renomovanej inštitúcii študovať. Pred jedlom sa s nami Harvey Cox krátko pomodlil a o pár minút nato sa neča­ kane ku mne obrátil a napoly žartovne mi povedal, aby som „nebral moje štúdium na Harvarde príliš vážne". Hoci som si nebol celkom istý, či som správne porozumel jeho poznámke, a opýtať som sa ostýchal, vyložil som si ju tak, že by som sa nikdy nemal stať natoľko zaujatý snahou získať nové vedomosti, aby som počas svojej akademickej práce zabudol na to, čo je v živote skutočne dôležité. Keď mi o dva roky neskôr správnosť mojej interpretácie potvrdil, vtedy som už lepšie chápal ubikvistické pokušenia, ktoré v sebe ukrýva akademický svet najprestížnejšej univerzity. Záverečná práca, ktorú som pre profesora Coxa vypracoval v rámci predmetu Religion and Society in Twentieth-Century America: Biographical Approach, bola v určitom zmysle slo­ va mojou odozvou na Coxovu radu. V rámci predmetu sme čítali a diskutovali o biografi­ ách Waltera Rauschenbuscha, Dorothy Dayovej, Aimee Semple McPhersonovej, Martina Luthera Kinga, Jr., a nie­ koľkých ďalších osobností 20. storočia. Jednou z požia­ daviek úspešného absolvovania seminára bolo napísať prácu o jednej z preberaných osobností. Ja som si však zvolil osobu, ktorá nebola na našom seminári diskutova­ ná, ale viedla ho. 85

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

V osobnej konverzácii som profesorovi Coxovi vysvet­ lil, že by som rád využil túto príležitosť na hlbšie zamys­ lenie sa nad jeho životom a dielom predtým, ako opus­ tím brány Harvardu - veď napokon on bol tým hlavným dôvodom, prečo som vôbec cez ne prvýkrát vošiel. Hoci bol spočiatku mojou neobvyklou žiadosťou trochu pre­ kvapený, s návrhom súhlasil, možno aj preto, že som sa rozhodol tento predmet absolvovať len na zápočet, aby som profesora Coxa nevystavil situácii, žeby musel hod­ notiť moju prácu známkou30. Táto esej je skrátenou a upravenou prácou, ktorú som odovzdal na spomenutý predmet v roku 2004.31 Jej cieľom je stručne predstaviť (často jeho vlastnými slo­ vami) Harveyho Coxa, a to najmä v súvislosti s témou pentekostalizmu. Hlavná časť eseje sa bude venovať té­ me angažovanosti pentekostalizmu vo svete a pod nad­ pismi „pentekostálni proti svetu", „svetskí pentekostálni" a „pentekostálni transformujúci svet" sa dotknem troch možných modelov vzťahu pentekostálnych veriacich k spoločnosti a svetu.

Harvey Cox a pentekostalizmus Harvey Cox pôsobil na Harvardovej univerzite viac ako päť desaťročí. Začínal ako doktorand a svoje pôsobe­ nie ukončil ako držiteľ najprestížnejšej profesúry v Spo­ jených štátoch amerických - Hollis Chair of Divinity. Jeho najznámejšia práca je The Secular City (Sekulárne mesto), ktorú napísal len ako 35-ročný, spôsobila zemetrasenie v teologickej komunite a stimulovala reakciu popredných amerických mysliteľov32 na dielo tohto mladého teológa. Kým niektorí akademici, neporozumejúc zámeru jeho práce, mali pocit, že kniha nie je dostatočne wissenschaft­ lich (vedecká), iní ňou boli fascinovaní a označovali Har­ veyho Coxa za „Reinholda Niebuhra súčasnej generácie". Dnes je profesor Cox všeobecne uznávaný ako jeden z najkompetentnejších teológov kultúry, kráčajúci v šľa­ 86

Harvey Cox o pentekostalizme a spoločenskej angažovanosti

pajach svojho učiteľa Paula Tillicha. Napriek tomu, že nie so všetkými jeho pohľadmi a presvedčeniami sa môžem stotožniť, je pre mňa vzorom v tom, že ako jeden z mála teológov je schopný spojiť vedeckú prácu s rozprávaním príbehu, teológiu so svedectvom a pastorálnu citlivosť s prorockou prenikavosťou. Som presvedčený, že takáto kombinácia je verným a efektívnym spôsobom, ako robiť teológiu v 21. storočí. Pentekostálni veriaci sú často veľmi kritickí voči teo­ lógom, ktorí podľa nich píšu ťažko pochopiteľné a nepod­ statné texty a hovoria rečou, ktorej málokto rozumie. Na­ priek tomu, že jednou zo známych slabostí pentekostalizmu je anti-intelektualizmus či „zanietená ignorancia" - ako to niekedy označujú pentekostalizmu menej naklo­ není pozorovatelia -, ich kritiku treba brať vážne. Teoló­ gia sa totiž ľahko môže stať elitárskym diskurzom, kde sú jasnosť a relevancia obetované na oltári akademickej váženosti. Jednou z vecí, ktoré na Harvey Coxovi obdivujem, je, že nepodľahol mnohým nástrahám akadémie, ale snažil sa byť verným jednému zo svojich presvedčení, že „cie­ ľom teológie je slúžiť prorockej komunite"33. Keď sa ho pýtali, čo je jeho vášňou, odpovedal, že je ňou „pokúsiť sa zistiť, čo Boh robí v ľudskej histórii, a náležíte na tú­ to Božiu aktivitu reagovať; pomôcť spoločenstvu viery rozpoznať Božiu prítomnosť a Božiu túžbu a podniknúť nevyhnutné kroky pre pripojenie sa k Božiemu dielu"34. Profesor Cox je presvedčený, že Boh je prítomný špeci­ álne medzi „chudobnými" (tými, ktorí sú spoločensky, politicky, ekonomicky alebo nábožensky utlačovaní) a že Božou vôľou je v ich mene mobilizovať zodpovedne ko­ nať osoby viery i bez viery. Harvey Cox nikdy nemal rád nálepky, a keď sa ho nie­ ktorí pokúsili stotožniť s radikálnou death of God theo­ logy (teológiou smrti Boha), ktorá bola populárna v 60. rokoch minulého storočia, reagoval tak, že pre neho byť radikálnym „znamená byť v kontakte s takými ľuďmi, 87

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

ktorí sú obyčajne videní ako,stratené prípady'"35. Pretože spomenutá teológia mala tendenciu prehliadať chudob­ ných, bol to jeden z dôvodov, prečo sa s ňou Harvey Cox nemohol stotožniť. Ak predsa len existuje nejaké označe­ nie, ktoré by pravdepodobne prijal, bolo by to to, ktorým ho nazval Robert A. Raines - „stály advokát utláčaných"36. Myslím si, že tento titul dobre korešponduje s tým, ako on sám vníma svoje životné poslanie. S pentekostalizmom sa Cox prvýkrát stretol už ako dospievajúci muž, keď ho pôvabné dievča Lois pozvalo do svojho malého cirkevného spoločenstva. Nostalgicky spomínajúc, Harvey Cox píše: „Vždy som prežíval nádher­ né chvíle, keď sme išli [do spoločenstva], a nie iba preto, že som bol s Lois."37 Možno aj táto pozitívna prvotná skú­ senosť prispela k tomu, že mal vždy bližší vzťah k „nábo­ ženstvám srdca". Jeho akademický záujem o pentekostalizmus siaha ešte do obdobia, keď toto globálne a dynamicky rastúce hnutie väčšina teológov nebrala vážne alebo ho ignorovala. Svoj výskum pentekostálneho hnutia nerobil z tvory tower (slonovinovej veže], ale navštívil množstvo pentekostálnych spoločenstiev na štyroch kontinentoch, aby mohol pozorovať, načúvať a pýtať sa pentekostálnych veriacich na ich život viery. Začiatkom 90. rokov minulého storočia začal učiť (niekoľkokrát aj spolu s profesorom a pentekostálnym veriacim Eldinom Villafaňem) prvý predmet, ktorý kedy bol o pentekostalizme vyučovaný na Harvard Divinity School. 0 niekoľko rokov neskôr publikoval knihu Fire from Heaven (Oheň z neba), ktorá bola pentekostálnymi bádateľmi dobre prijatá a bola určitým vyústením jeho záujmu o pentekostálne hnutie. Cox sa raz sebaidentifikoval za „spolucestovateľa sympatizujúceho" s pente­ kostalizmom a mnohí pentekostálni veriaci v ňom našli cenného konverzačného partnera na svojej duchovnej ceste.

88

Harvey Cox o pentekostalizme a spoločenskej angažovanosti

Pentekostálni proti svetu Nielen v ranom období moderného pentekostalizmu boli veriaci presvedčení o tom, že byť verným učeniu evanjelia znamená oddeliť sa od sveta a stáť v opozícii voči všetkému, čo ho reprezentuje. Harvey Cox pozna­ menáva, že „kresťania vo viac ekumenicky orientovaných cirkvách kritizovali pentekostálnych a evanjelikálnych veriacich preto, že sa, ako sa hovorí, ,toľko zaoberajú nebom, že na zemi nie sú na nič dobrí'. Boli terčom po­ smechu preto, že ľuďom sľubovali pie in the sky (vzdušné zámky), zatiaľ čo sa chrbtom otáčali k utrpeniu a nespra­ vodlivosti v tomto svete"38. Takýto postoj k životu vo svete je dnes v kontexte severoamerického pentekostalizmu skôr výnimkou než pravidlom, napriek tomu z globálnej perspektívy stále existuje pomerne mnoho pentekostálnych spoločenstiev, ktoré sa domnievajú, že najvernejší spôsob, ako žiť kres­ ťanský život vo svete, je opustiť ho. Existuje viacero dôvodov, prečo sa pentekostálni ve­ riaci (ale aj ostatní kresťania) vyhýbali angažovaniu sa v spoločnosti. Ako prvý možno spomenúť ten, že v snahe byť poslušnými biblickému imperatívu „buďte svätí, pre­ tože ja som svätý", kráčali v šľapajach starovekých aské­ tov, ktorí boli zaujatí rozjímaním a opovrhovali svetom, obávajúc sa, že by znečistil ich dušu. Vzhľadom na to, že pentekostalizmus je pevne zako­ renený v hnutí svätosti (posvätenia), málokto bude asi prekvapený, že pre mnohých pentekostálnych veriacich je spiritualita primárne spojená skôr s víta contemplativa než víta activa. Avšak z biblického hľadiska autentická zbožnosť nie je nikdy identická s pasivitou a sám Kristus je apoteózou schopnosti spojiť modlitebnú reflexiu pred Bohom s dynamickou službou núdznym (Mk 1:35-39). Harvey Cox je kontemplatívnym človekom, presved­ čeným o dôležitosti praktizovania duchovných disciplín a nie mu je cudzí osobný, rodinný ani korporatívny mod­ 89

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

litebný život. Každoročne sa snaží uprostred svojho ná­ ročného programu oddeliť niekoľko dní tomu, aby mohol v tichu Benediktinského kláštora v Hinghame (Massa­ chusetts, USA) rozjímať, odpočívať a čítať. Ako sedem­ desiatnik hovorí, že sa „modlí viac, ako mal vo zvyku" a modlitba je „vitálnou súčasťou jeho života"39. Cox je presvedčený, že v živote veriaceho človeka by vita contemplativa a víta activa nemali byť oddeľované, ale, naopak, navzájom závislé, podobne ako to bolo v ži­ votoch pre neho signifikantných osobností - Dr. Martina Luthera Kinga, Jr., Dorothy Dayovej a Oscara Romera. Tí­ to všetci boli „ľuďmi hlbokej viery, ktorí namiesto toho, aby hľadali jaskyňu alebo prijali inštitucionálnu izolá­ ciu oddeľujúcu väčšinu z nás od agónie sveta, do tohto sveta sa ponorili. Avšak urobili tak nie iba ako .aktivisti' alebo ,agenti zmeny', ale ako nasledovníci Ježiša Krista, ktorí boli ochotní podstúpiť riziká učeníctva".40 Pre pentekostálnych veriacich je niekedy príliš ľahké vo svojej dobre mienenej horlivosti „čakania na Pána" skíznuť do toho, čo Cox nazýva „duchovným obžerstvom". Ďalej by sme mohli spomenúť inherentnú „hravosť" pentekostálnej praxe, ktorá niekedy odvádza od an­ gažovanosti v spoločnosti. Pentekostálne hnutie bolo hlavne v minulosti označované mnohými znevažujúcimi prívlastkami, pojem „nudný" sa však medzi nimi nena­ chádzal. Pentekostálnym bohoslužbám nechýba živosť a pre návštevníka nie je neobvyklé stretnúť sa s prejavmi spontánnej radosti, tlieskaním, poskakováním a tancom, nehovoriac o bizarných fenoménoch, ako nekontrolova­ teľný smiech, trasenie, štekanie alebo padanie -, ktoré sú niekedy prítomné uprostred prebudeneckých zhromaž­ dení. Harvey Cox, ktorý je tiež dlhoročným zanieteným saxofonistom, je presvedčený, že hoci má oslavovanie v náboženskom živote svoje legitímne miesto, pripomí­ na, že „oslava nie je plytkosť; rozpoznáva tragédiu"41. Počas celej histórie pentekostalizmu sa objavuje aj ďalší faktor, ktorý demotivuje pentekostálnych veriacich 90

Harvey Cox o pentekostalizme a spoločenskej angažovanosti

od spoločenskej angažovanosti možno viac ako ktorýkoľ­ vek iný - eschatologický dogmatizmus. Harvey Cox často poukazuje na spojitosť medzi určitými eschatologickými pozíciami a ľudským nezodpovedným prístupom k svetu. Na začiatku 60. rokov minulého storočia v knihe On Not Leaving It to Snake poznamenal, že „jednou z najstrhujúcejších črt mentality neskorého dvadsiateho storočia je jej zaujatosť budúcnosťou"42 a že „apokalypsa vytvára atmosféru negácie sveta, fatalizmu, stranenia sa pozem­ ských povinností a niekedy dokonca virulentný postoj voči svetu“43. Ani o dvadsať rokov neskôr táto téma nevymizla z Coxovej teologickej mapy, keď v knihe Religion in the Secular City pripomenul, že ,„Kristus-príde-skoro ‘ eschatológia nielen odrádza od akejkoľvek aktivity smerujúcej ku konštruktívnej zmene, ale môže tiež produkovať urči­ tý druh rozhorleného fatalizmu: ak má veľký tresk prísť, nech sa tak stane skoro“44. V ďalšej knihe When Jesus Came to Harvard venoval téme eschatologie celú kapitolu. Profesor Cox si nemyslí, že by kresťania mali ignorovať „veci budúce". Čo však vi­ dí ako problematické, je predimenzovaný dôraz na určitý druh eschatologie, ktorý prispieva k tomu, že veriaci sa stávajú príliš egocentrickí a vo svojej misii voči svetu za­ meraní exkluzívne na „spasenie duší". Left Behind mánia sa šíri Spojenými štátmi ako cho­ roba šialených kráv. Je alarmujúce pozorovať, ako mno­ hí pentekostálni kresťania (vrátane pastorov) dychtivo a nekriticky čítajú každú knihu z tejto série a budujú svoj obraz o „veciach budúcich" na jej základe, a nie štúdiom serióznych prác zaoberajúcich sa komplexnou a komplikovanou problematikou eschatologie. Bez ohľa­ du na to, ktorý eschatologický rámec si kto osvojí, Cox verí, že pentekostálni veriaci majú zodpovednosť spo­ lupracovať s Bohom ako agenti transformácie v tomto svete a rázne odmietnuť aprěs nous le deluge (po nás potopa) prístup. 91

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

Svetskí pentekostální V posledných desaťročiach rapídne stúpa počet tých pentekostálnych veriacich, ktorí opustili opozičný prístup k svetu a spoločnosti (žiaľ, i niektoré pozitívne prvky tohto modelu) a pochodujú podľa bubnovania Zeitgeistu (ducha doby). Za povšimnutie stojí, že najvplyvnejšími advokátmi prosperity gospel (evanjelia prosperity) sú pentekostální a charizmatickí kazatelia. Je možné, že so zvyšujúcim sa blahobytom a vplyvom zmenšuje sa schopnosť niektorých pentekostálnych veriacich načúvať hlasu Ducha Svätého - toho istého Ducha, ktorý pomazal Ježiša na holistickú službu tým, ktorí boli z rôznych dôvodov znevýhodnení a potrebovali oslobodenie? (Lk 4:18-19) Jedným z jasných dôkazov zmeny postoja pente­ kostálnych veriacich k svetu je ich vzťah k politike. Relatívne nedávno väčšina pentekostálnych veriacich politikou opovrhovala a nevidela dôvod, prečo sa anga­ žovať v politickom živote, a mnoho tých, ktorí boli za­ angažovaní, vyznačovalo sa neideologickým prístupom k politike. Ale ako Cox poznamenal - „americkí pentekostálni veriaci odložili nabok svoje zdráhanie podieľať sa na politike a v niekoľkých prípadoch sa do nej vrhli s veľkou energiou"45. Jedným z prvých výrazných príkladov bola kandidatú­ ra Pata Robertsona v roku 1988 za prezidenta Spojených štátov. Harvey Cox považoval Robertsona za „zlú odpo­ veď na dobrú otázku". John Ashcroft, ktorý bol minis­ trom spravodlivosti v administratíve prezidenta Georgea W. Busha (2001 - 2005), a viceprezidentská kandidátka za Republikánsku stranu Sarah Palinová (2008) sú ďalší­ mi zreteľnými príkladmi zmeny postoja pentekostálnych veriacich k politike. Cox nepovažuje za problematické, keď sa pentekostální veriaci zapájajú do politického pro­ cesu na všetkých úrovniach, pretože je presvedčený, že evanjelium Kristovo je relevantné pre každú sféru ľud­ ského života vrátane politickej, ale prial by si, aby boli 92

Harvey Cox o pentekostalizme a spoločenskej angažovanosti

pentekostálni politici vedení hodnotami Božieho kráľov­ stva viac ako pravicovou ideológiou. Otázky vyvoláva aj nekritická podpora pentekostálnych veriacich (a aj iných kresťanov) pre tých kandidátov na politický úrad, ktorí sa vyhlasujú za born again (zno­ vuzrodených) kresťanov, a následné neaplikovanie rov­ nakého štandardu pri hodnotení ich života a práce v po­ rovnaní s ostatnými politikmi. Často sa môžeme stretnúť aj s určitým naivným presvedčením, že týchto politikov vedie vždy Boh a prostredníctvom nich aj tých, ktorých reprezentujú. Ako ilustrácia môže poslúžiť notorický komentár Pata Robertsona, ktorý odznel v jeho televíznom programe 700 Club-. „Myslím, že George Bush ľahko zvíťazí. Skutočne ve­ rím, že počujem od Pána, že toto bude jeho jednoznačné volebné víťazstvo v 2004." A pokračoval: „Práve jeho [pre­ zidenta Busha] Pán požehnal. Tým chcem povedať, že by mohol urobiť hroznú chybu, a aj tak uspieť. Nezáleží na tom, čo robí dobré alebo zlé; Boh ho vyzdvihuje, pretože je to muž modlitby a Boh ho požehnáva."46 Takýto pohľad považuje Cox za rovnako zlú teológiu, ako aj politiku. Problematickú vidí tiež snahu niektorých amerických kresťanov, ktorí sa rozhodli „priviesť svoj národ späť k Bohu" a používajú politiku ako prostriedok na dosiah­ nutie tohto zdanlivo vznešeného cieľa. Pentekostálni veriaci, rovnako ako všetci občania žijúci v demokracii, majú legitímne právo byť spoločensky konzervatívni, li­ berálni alebo byť niekde medzi týmito dvoma protipól­ mi, ale ak si chcú udržať kresťanskú identitu, nemali by nikdy podľahnúť žiadnej forme triumfalizmu. Triumfalistický duch je v protiklade s autentickým kresťanstvom, pretože kresťania neboli povolaní v spoločnosti domino­ vať, ale slúžiť. Nemecký teológ a odvážny odporca nacizmu Dietrich Bonhoeffer, ktorého neskoršie spisy signifikantně ovplyvnili Coxa, nám pripomína, že „cirkev je Cirkvou len vtedy, keď existuje pre iných. (...) Cirkev sa musí podieľať 93

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

na sekulárnych problémoch bežného ľudského života nie dominováním, ale pomocou a službou"47. Harvey Cox je presvedčený, že poslaním cirkvi nie je vnucovať jej hod­ noty, ale prinášať shalom do porušeného sveta, v ktorom žijeme. Jednou z najväčších výziev explozívne rastúceho pentekostálneho hnutia podľa Coxa je, „ako sa stať poli­ ticky angažovanými bez toho, aby sme boli arogantnými križiakmi"48.

Pentekostálni transformujúci svet Hoci oba doteraz diskutované modely obsahujú aj pozitívne elementy, Harvey Cox sa nedomnieva, že by si pentekostálni veriaci mali jeden z nich adoptovať. Sto­ tožňuje sa s tretím modelom, ktorý by sme mohli nazvať modelom „oslobodzujúcej transformácie". Tento netriumfalistický prístup angažovania sa vo svete je najbližší duchu evanjelia. Cox si všimol, že „rastúci vplyv dominion theology (teológie nadvlády) vo vnútri amerického pentekostalizmu bol podnetom pre niektorých pentekostálnych teológov na začatie impresívneho protiútoku a sfor­ mulovanie toho, čo by mohlo byť označené ako pentekostálna teológia oslobodenia"49. Jedným z popredných tvorcov a zástancov tejto teoló­ gie je už skôr spomínaný Eldin Villafaňe. Na konferencii Society for Pentecostal Studies v roku 1996 predniesol Villafaňe prezidentský príhovor s názvom The Politics of the Spirit: Reflections on a Theology of Sociál Transformationfor the Twenty-First Centuryso, v ktorom uvedený typ teológie eluciduje: Základným predpokladom mojich postrehov teda nie je sloboda/oslobodenie v zmysle odkazu liberálov a osvieten­ stva, ale v zmysle biblickom - ako ústredný bod evanjelia. Inými slovami, evanjelium potvrdzuje úlohu Oslobodzu­ júceho Ducha pri každom stretnutí človeka s Bohom, ako aj jeho túžbu oslobodiť človeka od akéhokoľvek otroctva 94

Harvey Cox o pentekostalizme a spoločenskej angažovanosti

- morálneho či duchovného, ekologického alebo súvisia­ ceho s cirkvou, ekonomického či politického. Evanjelium potvrdzuje dejinné poslanie Oslobodzujúceho Ducha ako veľkého majstra transformácie jednotlivca aj spoločnosti, ale zároveň potvrdzuje našu úlohu žiť podľa slov sv. Pavla: ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme (Ga 5:25).51

Villafaňe dodáva, že z perspektívy Božieho kráľovstva „kresťan neodmieta svet ani sa neobáva politiky sveta; musí však byť bdelý a ostražitý pred pokušeniami a ná­ strahami .konštantínovských projektov'. Svet, spoločnosť a množstvo jej inštitúcií vníma skôr ako pole pôsobnosti pre politiku Ducha"52. Tento tretí model predpokladá ochotu na strane pentekostálnych veriacich prijať za svet zodpovednosť. Téma zodpovednosti je často spomínaná v prácach Harveyho Coxa. Vo svojej skoršej a pomerne málo známej práci Goďs Revolution and Man’s Responsibility napísal, že „sme povolaní, aby sme milovali tento svet a býva­ li v ňom', zobrali na svoje plecia zodpovednosť za jeho obnovu a oživenie. Boh nám dal túto úlohu a dá nám aj silu, aby sme ju naplnili"53. V rozvíjaní témy pokračoval v knihe On Not Leaving It to the Snake, kde provokatívne tvrdí, že „náchylnosť, ktorá človeka najviac oslabuje, nie je pýcha... [ale] neochota prijať zodpovednosť"54. V knihe diskutovaný koncept „obrátenia viny na zod­ povednosť" je pre človeka, ktorý ho prijme, osobne oslo­ bodzujúci. Navyše je v pastorálnej teológii uplatnitelný v kontexte zápasu človeka s vinou za to, čo urobil, alebo, naopak, preto, čo neurobil a urobiť mal. Ak budú pasto­ ri vyzdvihovať, že pravá metanoia transformuje vinu na zodpovednosť, v spoločenstvách bude viac duchovne i mentálne zdravých veriacich, ktorí sa budú zároveň po­ dieľať na zlepšovaní sveta a spoločnosti, v ktorej žijú. Iba táto novonadobudnutá zodpovednosť môže v pen­ tekostalizme spôsobiť, aby sa stala kauza chudobných je­ ho vlastnou, vyvarujúc sa ľahostajnosti na strane jednej 95

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

a paternalizmu na strane druhej. V roku 1962, krátko po ukončení doktorandského štúdia, viedol takýto zmysel pre zodpovednosť Harveyho Coxa k tomu, aby opustil Spojené štáty a spolu s manželkou a dvomi malými deťmi odišiel do Nemecka, kde vo východnom Berlíne slúžil ako ekumenický pracovník. Rovnaká zodpovednosť ho viedla k spolupráci s Dr. Martinom Lutherom Kingom, Jr., v rámci Southern Chris­ tian Leadership Conference. Zarmútený situáciou vo svo­ jej krajine, neskôr sa zapojil aj do podpory demokratic­ kých prezidentských kandidátov - najskôr neúspešného Johna Kerryho (2004) a nedávno úspešného Baracka Obamu (2008). Áj z tohto vidieť, že Cox je verejne anga­ žovaným teológom, ktorý verí „v schopnosť ľudskej by­ tosti hrať aktívnu úlohu v pretváraní sveta"55 a nestráca nádej v sľubnejšiu budúcnosť. Na záver: Harvey Cox raz povedal, že existujú tri mož­ né spôsoby vzťahu človeka so svetom. Ľudia môžu buď napodobňovať starovekého Epimethea, ktorý je charak­ teristický tým, že „nechá veci bežať", alebo Prometea, ktorý reprezentuje „priebojný aktivizmus", alebo Nové­ ho Adama, „padlého a obnoveného".56 Nestráca nádej, že väčšina pentekostálnych veriacich si zvolí radšej Kristo­ vu cestu než akúkoľvek inú.

96

Ľudská prirodzenosť a politika: kde je Reinhold Niebuhr, keď ho potrebujeme? Na pokraji bezprostredne blížiacej sa druhej svetovej vojny začal Reinhold Niebuhr sériu prestížnych Giffordových prednášok, ktoré boli neskôr rozšírené do jeho magnum opus The Náture and Destiny of Man, nasledov­ ne: „Človek bol vždy svojím vlastným najnepríjemnejším problémom. Ako by mal rozmýšľať sám o sebe?"57 V Niebuhrovom teologickom myslení je doktrína o ľud­ skej prirodzenosti ústrednou a práve tu leží jeden z jeho hlavných prínosov pre sociálnu a politickú teóriu. Človek je „najnepríjemnejším problémom", pretože každý jeho pokus o zodpovedanie fundamentálnej otázky „Kto sme?" vedie explicitne alebo implicitne do paradoxných protire­ čení. Na jednej strane je človek „dieťaťom prírody" a ako taký je subjektom biologických a sociálnych impulzov, potrieb a rizík súvisiacich s touto jeho podstatou, avšak zároveň je „duchom" a ako taký je schopný transcendovať prírodu i samého seba. Ľudská prirodzenosť pozostáva z oboch týchto základných zložiek a podľa Niebuhra je kresťanský pohľad na ňu adekvátnejší a presvedčivejší ako rivalizujúce klasické alebo moderné teórie.

Kresťanská antropológia Niebuhrova kresťanská antropológia vychádza z dvoch základných prameňov: biblického zjavenia a ľudskej skú­ senosti, ktorá podľa neho pravdivosť tohto zjavenia po­ tvrdzuje. Človek bol stvorený ako vzájomná jednota duše a tela na „obraz Boží", a preto má ako jedinečné stvorenie v univerze inter alia schopnosť uvedomiť si vlastné „ja" a z toho vyplývajúcu možnosť slobodne sa rozhodovať. 97

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

Napriek tomu, že ľudská sloboda nie je v Niebuhrovom myslení chápaná absolútne - pretože človek na roz­ diel od Boha nie je len „duchom", ale tiež „dieťaťom prí­ rody" - je reálna, a preto všetky formy striktného deter­ minizmu musia byť odmietnuté. Človek, hoci je slobodný, nie je schopný prekonať svoju konečnosť a toto uvedo­ menie v ňom vyvoláva pocit úzkosti a strachu, ktorý sa môže stať buď predpokladom hriechu (manifestujúcom sa v rôznych formách „pýchy" a „zmyselnosti"), alebo viesť človeka k dôvere v Boha. Biblický naratív však neprezentuje človeka len ako súčasť dobrého Božieho stvorenstva, ale tiež ako „padlé­ ho" a poznačeného „hriechom" - toto je podľa Niebuhra jediná kresťanská doktrína, ktorá nemusí byť prijatá iba vierou, ale je tiež verifikovateľná históriou ľudskej skú­ senosti. Či interpretujeme teologický koncept „dedičný hriech" doslovne, symbolicky alebo od jeho používania úplne upustíme - ako sa deje v prípade mnohých libe­ rálnych protestantských cirkví -, či ho dokonca úplne zavrhneme, nič to nezmení na univerzálne pozorovanej skutočnosti, že žiadny človek neprichádza na tento svet ako nepopísaná doska a morálne zlo je súčasťou každej ľudskej spoločnosti. Aj keď hriech negatívne ovplyvňuje celú štruktúru ľudskej bytosti, neeradikuje imago Dei v človeku, a prá­ ve preto je človek nielen schopný dopúšťať sa ukrutných činov, ale má tiež unikátnu kapacitu veriť, nádejať sa a milovať. Paradoxnosť a prínos kresťanského chápania ľudskej prirodzenosti spočíva podľa Niebuhra v „domá­ haní sa vyššieho postavenia pre človeka a serióznejšieho brania do úvahy pohľadu na jeho zlo, než ako ho berú iné antropológie"58.

Implikácie pre politické myslenie Biblicky informovaná antropológia má seriózne impli­ kácie pre Niebuhrove politické myslenie, vedúc ho k na­ 98

Ľudská prirodzenosť a politika

sledujúcemu dôležitému presvedčeniu, ktoré je zároveň hlavnou tézou diela The Children ofLightand the Children of Darkness: „Slobodná spoločnosť najlepšie prosperuje v kultúrnej, náboženskej a morálnej atmosfére, ktorá ne­ povzbudzuje ani príliš pesimistický, ale taktiež ani príliš optimistický pohľad na ľudskú prirodzenosť," pretože, ako pokračuje Niebuhr vo vysvetľovaní, „oboje - morálna sentimentalita v politike aj morálny pesimizmus - pod­ poruje totalitné režimy, prvé, pretože povzbudzuje názor, že nie je dôležité kontrolovať vládnu moc, a druhé, pre­ tože verí tomu, že iba absolútna politická autorita môže držať pod kontrolou anarchiu, spôsobenú konfliktnými a konkurenčnými záujmami"59. Napriek svojim obmedzeniam a rizikám je v Niebuhrovom chápaní demokracia politickým systémom, ktorý najlepšie zohľadňuje komplexnú podstatu priro­ dzenosti človeka, berie vážne nebezpečenstvá anarchie i tyranie a najlepšie zaručuje aproximáciu spravodlivos­ ti v ľudskej spoločnosti. Ak by sme Niebuhra požiadali o zosumarizovanie jeho politického myslenia do jednej vety, možno by odpovedal známym epigramom: „Ľud­ ská schopnosť pre spravodlivosť robí demokraciu mož­ nou, ale ľudský sklon k nespravodlivosti robí demokra­ ciu nevyhnutnou."60 Koncept spravodlivosti je sine qua non Niebuhrovho politického myslenia. Zatiaľ čo náboženskú dimenziu hriechu reprezentuje pre Niebuhra snaha človeka uzur­ povať si miesto patriace Bohu, jeho morálnou a sociál­ nou dimenziou je nespravodlivosť. Usilovanie o spra­ vodlivosť, ktorú Niebuhr na jednom mieste definuje ako „aproximáciu bratstva za podmienok hriechu"61, by malo byť najvyšším cieľom politického života. Ustanovenie dokonale spravodlivej spoločnosti nie je možné - nedokonalé ľudské bytosti nie sú schopné vy­ tvoriť dokonalý spoločenský poriadok. Avšak len preto, že dokonalá spravodlivosť je tu a teraz nedosiahnuteľ­ ná, človek by nemal podľahnúť cynizmu a apatii, ktoré 99

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

znemožňujú ustanovenie spravodlivejšej spoločnosti, pretože ako Niebuhr uvádza, „ľudské šťastie je v bežnom vzťahu determinované rozdielom medzi trochu väčšou a trochu menšou spravodlivosťou, trochu väčšou a tro­ chu menšou slobodou"62. Niebuhr kritizuje kresťanských moralistov, ktorých perfekcionistické tendencie a politický idealizmus majú mnohokrát paralyzujúci efekt na ich schopnosť stať sa transformujúcim agentom pri premene súčasného sve­ ta na spravodlivejší. Zlyhali v tom, že dostatočne nepo­ chopili, že žijeme v „padlom svete", v ktorom je politic­ ký i morálny konflikt reálny a nevyhnutný; vo svete, kde človek väčšinou nestojí pred jednoduchou voľbou me­ dzi dobrom a zlom, ale je nútený rozlišovať medzi väč­ ším dobrom a menším zlom a akceptovať, že čiastočná spravodlivosť je vždy lepšia ako spravodlivosť žiadna. Niebuhr si zároveň akútne uvedomuje, že implementácia (komparatívnej] spravodlivosti a zachovanie poriadku budú vždy zahŕňať určitý stupeň nátlaku a v niektorých prípadoch i použitie vojenskej sily. Príliš optimistický pohľad na ľudskú prirodzenosť ve­ die k idealizmu, ktorého stelesnením sú rôzne - viac či menej nebezpečné - utopické politické projekty. Slogany a snahy o „vykorenenie vojny", „porazenie rasizmu" alebo o „odstránenie chudoby" vychádzajú z presvedčenia, že prirodzenosť človeka možno radikálne reformovať. Bib­ lické zjavenie, potvrdené miléniami ľudskej skúsenosti, nás však privádza k opačnému záveru. Realistické chápanie ľudskej prirodzenosti a histórie samozrejme neznamená - a toto je potrebné opäť zdô­ razniť -, že kresťania a všetci ľudia dobrej vôle by sa ne­ mali zmysluplne usilovať o spravodlivý mier, odmietať rasovú diskrimináciu alebo sa podieľať na odstraňovaní extrémnej chudoby. Na jednej strane „chudobní nevymiz­ nú z krajiny", na strane druhej Boh svojmu ľudu prikazuje „ochotne otvárať ruku núdznemu a chudobnému brato­ vi" (Dt 15:11], 100

Ľudská prirodzenosť a politika

Kresťanský realizmus Niebuhr je najvýznamnejším moderným predstavi­ teľom myšlienkového smeru označovaného „kresťanský realizmus", ktorý má s ďalšími teóriami spadajúcimi pod rubriku politického realizmu niekoľko dôležitých spoloč­ ných východísk a styčných bodov. Zároveň existujú medzi nimi aj dôležité rozdielnosti, ktoré vyplývajú práve z od­ lišného porozumenia ľudskej prirodzenosti, ktoré má Niebuhrov realizmus - výrazne ovplyvnený myslením sv. Augustína - robustnejšie, ako napríklad Machiavelli. Ten charakterizuje ľudí ako „nevďačných, nestálych, klamá­ rov a podvodníkov, vyhýbajúcim sa nebezpečiu a cham­ tivých po zisku''63 a redukuje politiku na súboj o získanie a zachovanie moci, alebo Hobbes, ktorý interpretuje člo­ veka cez prizmu materialistickej filozofie. Jeho excesívne pesimistický pohľad ho vedie k záveru, že v prirodzenom stave bez prítomnosti silného štátu by spoločnosť degra­ dovala na „vojnu všetkých proti všetkým"64. Niebuhrov kresťanský realizmus je na rozdiel od iných politických realizmov pevne ukotvený v morálnom realiz­ me. Niebuhr na jednej strane verí, že oddeľovať etiku od politiky je chybou, avšak na strane druhej odmieta apliko­ vať etiku morálneho perfekcionizmu na život spoločnosti. Ako kresťanský teológ nepovažuje Ježišovu etiku za „jed­ noduchú možnosť" priamo aplikovateľnú na spoločenský, politický a ekonomický život - evanjelium nemôže byť jednoducho chápané ako príručka na organizovanie mo­ derného života a každý pokus o spravovanie sveta podľa evanjelia by viedol ku katastrofálnym dôsledkom -, nie je ťažké predstaviť si, ako by asi vyzeral svet, keby bol ekono­ mický život organizovaný napríklad na základe Ježišovho podobenstva 0 robotníkoch na vinici (Mt 20:1-17) alebo vojenská stratégia založená na Ježišovom učení v Reči na vrchu o láske k nepriateľom (Mt 5:38-48). Hoci Niebuhr rozoznáva ambiguitu a paradoxy spre­ vádzajúce morálne uvažovanie obzvlášť vo vzťahu k poli­ 101

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

tickému životu, nie je morálnym relativistom. Pravdivosť alebo nepravdivosť morálnych tvrdení môže byť podľa neho preukázaná nezávisle od všeobecne zastávaných presvedčení v konkrétnom historickom období alebo kultúrnom kontexte a tieto tvrdenia sú vždy viac ako len prejav subjektívneho postoja konkrétneho jednotlivca. Napriek tomu, že život spoločnosti nemôže byť ria­ dený podlá literalisticky interpretovaného Ježišovho učenia, etické ideály, ktoré nachádzame v evanjeliu, hra­ jú dôležitú úlohu v kresťanskom morálnom uvažovaní, slúžiac ako „regulačný princíp", na pozadí ktorého môžu ľudia hodnotiť svoje myšlienky, slová a skutky. Niebuhr je presvedčený o dôležitosti a relevantnosti Ježišovho „neuskutočniteľného etického ideálu" („zákona lásky")65, ktorý ak je braný seriózne, môže zásadne formovať pro­ ces a výsledok nášho rozhodovania a tento prístup je jed­ ným z prvkov, ktoré ho odlišujú od mnohých klasických politických realistov.

Prorok pre dnešok Na záver nemožno zabudnúť na to, že Reinhold Nie­ buhr bol kresťanským mysliteľom a napriek tomu, že o svojich záväzkoch viery sa obzvlášť vo verejnej sfére nevyjadroval vždy explicitne, intenzívne informova­ li jeho etické a politické myslenie. Preto nie je príliš prekvapujúce, že sa do politickej arény snažil priniesť koncepty, ktoré zvyčajne nie sú politickými mysliteľmi a praktikmi vyzdvihované napriek tomu, že sú nena­ hraditeľné pre budovanie decentnej ľudskej komunity. Keďže Niebuhr si bol hlboko vedomý rôznych foriem ľudskej pýchy, nie je prekvapujúce, že jedným z týchto konceptov bola pokora. Dialektický mysliteľ par excellence Niebuhr veril, že autentická pokora dáva ľudským bytostiam schopnosť uznať svoju konečnosť a zároveň neprepadnúť sebaponižovaniu a zúfalstvu, poučiť sa z minulosti a nezačínať 102

Ľudská prirodzenosť a politika

utopické projekty, ktoré v konečnom dôsledku vedú do gulagov a koncentračných táborov; prijať konkrétnu zod­ povednosť za tento svet s nádejou zlepšenia alebo aspoň zabránenia zhoršenia jeho stavu, rozpoznať potenciál i limity politiky, vyhnúť sa agresívnemu imperializmu a zároveň nezodpovednému izolacionizmu v medziná­ rodných vzťahoch; osvojiť si taký druh patriotizmu, ktorý by vytvoril priestor pre lásku ku krajine a zároveň rozpo­ znal nebezpečenstvá chorobných foriem nacionalizmu. Niebuhra nie je možné považovať za typický príklad akademického teológa a on sám sa za teológa ani nepo­ kladal, uprednostňujúc radšej označenie „učiteľ kres­ ťanskej sociálnej etiky" a „apologét kresťanskej viery". Napriek jeho mimoriadnej erudovanosti ho neoslovovali príliš abstraktné teologické a etické systémy, nerealistic­ ké sociálne a politické teórie a zvláštny záujem nejavil ani o epistemologické a metafyzické otázky. Jeho životným projektom bolo ukázať, ako je „prorocká viera" relevant­ ná pre moderný sekulárny svet, obzvlášť v čase zdanlivo neprekonateľných kríz. Jeden z jeho posledných študentov na Union Theological Seminary Ronald H. Stone medzi prvými označil Niebuhra za „proroka"66 a nasledovali mnohí ďalší, kto­ rí rozpoznali v Niebuhrovom hlase prorocké posolstvo adresované nielen cirkvi, ale i svetu. Niebuhra, ktoré­ ho sociálna etika bola hlboko ovplyvnená hebrejskými biblickými prorokmi, by toto - v súčasnosti mnohokrát misaplikované - označenie určite potešilo, hoci je prav­ depodobné, že by ho pre svoju povestnú skromnosť od­ mietol prijať. Ak chápeme pod pojmom „prorok" osobu, ktorá je obdarovaná výnimočnými schopnosťami kriticky a kon­ štruktívne nahliadnuť do reality náboženského, spolo­ čenského a politického diania, ktorá dokáže predvídať a varovať pred rôznymi krízami, zachovávajúc realistickú nádej, že tieto môžu byť odvrátené; ktorá demonštruje pokoru a odvahu pri konfrontovaní duchovných a morál­ 103

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

nych otázok svojej doby, má potrebnú mieru sebakriti­ ky a zároveň dokáže čeliť kritike druhých s nadhľadom; ktorú láska naproti Bohu a blížnemu motivuje prijať konkrétnu zodpovednosť za tento svet a za učenie tejto zodpovednosti aj iných a ktorá chápe demokraciu ako „metódu nachádzania približných riešení neriešiteľných problémov"67 - potom Reinhold Niebuhr patril k jedným z najvýznamnejších prorokov 20. storočia a jeho odkaz obsiahnutý vo viac ako dvadsiatich knihách a stovkách článkov si zasluhuje našu pozornosť aj v 21. storočí.

Postoy, 27. august 2014

104

Jean Bethke Elshtainová: žena demokratickej povahy a morálnej odvahy V auguste 2013 zomrela vo veku 72 rokov americká politická teoretička, významná verejná intelektuálka a mi­ moriadna ľudská osobnosť Jean Bethke Elshtainová. Od roku 1995 až do svojej smrti pôsobila Elshtainová ako pro­ fesorka na Chicagskej univerzite, kde sa interdisciplinárne zaoberala otázkami spadajúcimi pod sféru politológie, ná­ boženstva, etiky a medzinárodných vzťahov. Predtým pôso­ bila ako profesorka politických vied na Vanderbiltovej uni­ verzite a Massachusettskej univerzite a tiež ako hosťujúca profesorka na Harvardovej univerzite, Yalovej univerzite a Georgetownskej univerzite. Elshtainová je autorkou viac ako dvadsiatich kníh a šesťsto článkov vo vedeckých, odborných a mienkotvorných časopisoch. Je nositeľkou deviatich čestných dokto­ rátov a ďalších významných ocenení: bola členkou Ame­ rickej akadémie umení a vied, dostala najvyššie ocenenie Americkej asociácie politických vied, bola pozvaná pred­ niesť sériu prestížnych Giffordových prednášok a vyme­ novaná bývalým prezidentom Georgom W. Bushom do Prezidentskej rady pre bioetiku. Jej pozoruhodne široký záber odrážajú aj štyri konfe­ rencie, ktoré sa v rokoch 2010 - 2013 konali na jej počesť na Chicagskej univerzite a zvýraznili hlavné oblasti jej prínosu do debát o teórii feminizmu, o manželstve a ro­ dine, demokracii, občianskej spoločnosti, teológii a nábo­ ženstve, vojne a medzinárodných vzťahoch. Odchod Jean Bethke Elshtainovej z tohto sveta nezo­ stal nepovšimnutý: denník The New York Times ju označil za „riadiace svetlo pre tvorcov politiky po 9/11", časopis The Atlantic za „politologičku, ktorá sa nebála hovoriť 105

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

o Bohu" a denník Chicago Tribune za osobu, ktorá sa „usi­ lovala o produktívnu debatu s osobami rôznych názo­ rov". Robert P. George z Princetonskej univerzity označil vo svojom nekrológu Elshtainovú za „nadanú mysliteľku a odvážnu ženu" a William Schweiker zo Chicagskej uni­ verzity ju charakterizoval ako „osobu so silnými presved­ čeniami, ktoré sa však nikdy neprejavili v nevraživosti alebo odmietaním iných ľudí". Jej bývalí študenti poznali svoju školiteľku ako „jednu z najšľachetnejších partneriek na diskusiu", „úžasne pod­ pornú", „súcitnú ľudskú bytosť" a „typ vedkyne a človeka, akým sa všetci usilujeme stať". Elshtainová si získala reš­ pekt aj u náboženských vodcov - napríklad Francis George, chicagský kardinál a jej dlhoročný priateľ, sa o nej vyjadril ako o „žene hlbokých zásad, [ktorej] mnohé akademické úspechy boli integrované do jej osobných záujmov o rodi­ nu, verejný život žien v spoločnosti, dobrú a spravodlivú vládu, prínos náboženstva k všeobecnému dobru".

Feminizmus, manželstvo a rodina Na začiatku svojej akademickej kariéry sa Elshtaino­ vá radila k umierneným hlasom feministického hnutia a stotožňovala sa s mnohými jeho tézami. Koncom 70. rokov minulého storočia však začala kritizovať radikálny feminizmus, ktorý považoval biologickú rodinu za opresívnu štruktúru, mužov ako ontologický menejcenných; degradoval inštitúciu manželstva, zaujímal negatívny po­ stoj voči materstvu a rodičovstvu, propagoval „ideológiu viktimizácie", príliš politizoval sexualitu, nebol schopný zapojiť sa do demokratického dialógu so svojimi opo­ nentmi a neponúkal realistické alternatívy pozitívnej spoločenskej transformácie. Elshtainovú ako politickú teoretičku nikdy neopustilo presvedčenie, že „politika identity" (rodovej, rasovej, sexuálnej atď.) predstavova­ la vážny problém pre demokratický systém, pretože podobne ako ideologický multikulturalizmus, ktorý bol 106

Jean Bethke Elshtainová: žena demokratickej povahy a morálnej odvahy

podľa nej často len „sériou vzájomne súťažiacich monokulturalizmov" - vytvárala múry odcudzenia a izolácie. Manželstvo a rodina zostali dôležitými témami počas celej jej akademickej kariéry a pôsobenia verejnej intelektuálky. V posledných dvoch desaťročiach sa problema­ tika manželstva a rodiny stala ešte viac pertraktovanou v americkej spoločnosti a legalizácia civilných sobášov osôb rovnakého pohlavia v štáte Massachussets v roku 2004 predstavovala významný historický medzník a spô­ sobila značnú polarizáciu v americkej spoločnosti. Spo­ ločnosť nebola podľa Elshtainovej pripravená na zmyslu­ plnú občiansku deliberáciu o povahe a cieľoch inštitúcie manželstva, predtým ako sa pustila do závažného sociál­ neho experimentu jeho radikálnej redefinície. Subjektívne zdôrazňovanie individuálnych práv a absolutizovania práva voľby jednotlivca na strane jednej a premoralizované postoje na strane druhej podľa Elsh­ tainovej veci príliš zjednodušovali a znemožnili plodnejšiu verejnú diskusiu. Vážne sa obávala, že taký radikálny experiment, akým redefinovanie historickej inštitúcie manželstva nepochybne je, bez robustnej a nuansovanej spoločenskej diskusie o jeho podstate a prínose pre spo­ ločnosť bude mať negatívny dopad najmä na deti, ktoré sa týchto debát nemôžu zúčastniť, avšak ich výsledok ich výrazne ovplyvní.

Demokracia, občianska spoločnosť a náboženstvo Jean Bethke Elshtainová bola ženou demokratickej povahy, pre ktorú boli dôležité nielen závery rozpráv o veciach verejných, ale aj spôsob, akým boli tieto roz­ pravy vedené. Jednou zo známok sily demokracie bola podľa nej schopnosť viesť autentický dialóg s osobami, ktoré majú inú perspektívu alebo pozíciu, a vedieť s taký­ mito osobami „dosiahnuť nesúhlas", ktorý bude na jednej strane „principiálny" a na strane druhej „pragmatický".68 107

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

K takýmto osobám sa je možné správať ako k ideologic­ kým protivníkom, avšak nie ako k nepriateľom; rázne ar­ gumentovať, avšak súčasne preukazovať rešpekt a úctu a týmto spôsobom spoluvytvárať demokratickú kultúru zdvorilosti. Fungujúca demokracia je okrem iného závislá od aktív­ neho angažovania sa občanov vo veciach verejných a v ro­ bustnej občianskej spoločnosti, ktorá vypĺňa priestor me­ dzi individuálnym človekom a štátom. Inštitúcie občian­ skej spoločnosti - rodiny, asociácie, charity, cirkvi a mnohé ďalšie dobrovoľné a slobodné združenia - generujú a kul­ tivujú občianske cnosti, bez ktorých demokratický systém nemôže zdravo fungovať, a preto je nutné občiansku spo­ ločnosť cieľavedome budovať, rozvíjať a chrániť. Téma náboženstva zastávala v politickom myslení Elshtainovej dôležité postavenie. Kánon západnej politic­ kej filozofie v jej ponímaní totiž nezahŕňal len klasické diela mysliteľov, ako Platón, Aristoteles, Hobbes, Locke, Mill alebo Rousseau, ale patril do neho aj Augustín, Akvinský Luther či Kalvín, ktorí sú v súčasnom štúdiu his­ tórie politickej filozofie často ignorovanými mysliteľmi. Z hľadiska konkrétnej praxe bola Elshtainová presved­ čená, že snahy očistiť verejný priestor od náboženských symbolov a prejavov nie sú správne a americká doktrína odluky štátu od cirkvi to nevyžaduje. Vo svojej politickej filozofii jasne rozlišovala koncept odluky štátu od cirkvi, s ktorým sa stotožňovala, od úzko ideologických snáh vy­ těsňovat' náboženstvo z verejného priestoru, čo vnímala ako problematické. V amerických dejinách bolo nábožen­ stvo vždy integrálnou súčasťou občianskej spoločnosti a prínos cirkví a náboženských organizácií zásadne pri­ spievať k všeobecnému dobru je rozpoznaný, a preto si zasluhuje zvláštne uznanie.

108

Jean Bethke Elshtainová: žena demokratickej povahy a morálnej odvahy

Politika, vojna a medzinárodné vzťahy Jean Bethke Elshtainová bola politickou realistkou, avšak jej realizmus sa výrazne odlišoval od klasických re­ prezentantov realistickej školy najmä v tom, že odmieta­ la oddeľovať etiku od politiky. Na jednej strane neprece­ ňovala silu morálnych ideálov pri ovplyvňovaní ľudského správania a smerovania dejín - ako to robia idealisti, ale ani ich nepodceňovala - ako to robia cynici. Politické konflikty môžu byť podľa nej zriedka zredu­ kované na základné princípy Realpolitik, pretože ľudia zvyčajne konajú na základe rozmanitých motívov vráta­ ne toho morálneho, hoci nikdy nie v úplne čistej forme. Elshtainová rozpoznala nielen potenciál, ale tiež limity politiky - ktorú vnímala predovšetkým ako sféru kon­ krétnej zodpovednosti - a súčasne rozpoznala ambiguitu a paradoxy sprevádzajúce morálne uvažovanie predo­ všetkým v kontexte politického života. Téma ľudskej zodpovednosti je jedným z kľúčových konceptov jej etického myslenia. Ľudské bytosti nebudú nikdy môcť priniesť „nebo na zem" a poučení z rôznych utopistických projektov minulosti by sa o to nemali ani pokúšať. Avšak na druhej strane by nemali upadnúť do apatie a stavu rezignácie a prevziať konkrétnu zodpo­ vednosť „tu a teraz" s nádejou zlepšenia alebo aspoň za­ bránenia zhoršeniu stavu svojej komunity a sveta. Spojené štáty ako ekonomická a vojenská superveľmoc majú podľa Elshtainovej primeranú zodpovednosť na medzinárodnej scéne. Arogantný imperializmus a ne­ zodpovedný izolacionizmus predstavovali pre ňu dve strany tej istej eticky neprijateľnej mince. Bola významnou autoritou v oblasti tzv. teórie spra­ vodlivej [morálne zdôvodniteľnej] vojny - historicky predstavujúcou alternatívu politickému realizmu, ktorý odmieta aplikovať akékoľvek etické kritériá na ozbroje­ ný konflikt, a pacifizmu, ktorý vo všeobecnosti nesúhlasí s použitím vojenskej sily a participáciou v ozbrojenom 109

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

konflikte. Zastávala presvedčenie, že okrem zabezpeče­ nia bezpečnosti vlastných občanov je použitie vojenskej sily morálne zdôvodniteľné v prípadoch, že takáto in­ tervencia môže predísť alebo zabrániť genocíde alebo iným zločinom proti ľudskosti. Elshtainová bola vlastenkou a zodpovednou občian­ kou v tom najlepšom slova zmysle - vnímajúc, že hoci Spojené štáty nie sú možno takou cnostnou krajinou, za akú ju považujú jej romanticky zmýšľajúci priatelia, urči­ te nie sú takou skazenou, za akú ju označujú jej nepriate­ lia. Elshtainová nebola nekritická voči rôznym neduhom prítomným v americkej spoločnosti, avšak bola presved­ čená, že efektívne kritizovať svoju vlastnú krajinu môže iba osoba, ktorá si ju váži a má k nej milujúci vzťah.

Krátka osobná reminiscencia V jej živote spočiatku nič nenasvedčovalo tomu, že vplyv ženy, ktorá sa narodila v malej farmárskej ob­ ci Timnath (185 obyvateľov) v štáte Colorado, bola ako 10-ročná zasiahnutá detskou obrnou a ako 23-ročná sa rozviedla a zostala s troma deťmi, pričom jedno z nich sa narodilo s ťažkým zdravotným postihnutím - bude raz až presahovať akademickú komunitu prestížnych univerzít, kde počas svojej plodnej kariéry pôsobila. Avšak vďaka svojej nesmiernej cieľavedomosti, usilovnosti, odvahe a reziliencii, ale aj s láskavou podporou svojho druhého manžela - s ktorým mala štvrté dieťa a prežila s ním 47 rokov spoločného života - zanechala Elshtainová odkaz a svedectvo hodné nasledovania. Bola neobyčajne talentovanou akademickou, avšak tí, ktorí ju poznali bližšie, obdivovali ju nielen pre jej pro­ fesionálne kvality, ale aj pre ľudské. Drobná postavou, ale veľká duchom - Elshtainová udivovala svojou schop­ nosťou skĺbiť náročný profesionálny život so životom manželky, matky a starej mamy; láskavým, avšak nie sen­ 110

Jean Bethke Elshtainová: žena demokratickej povahy a morálnej odvahy

timentálnym prístupom; odvahou konfrontovať sily, kto­ ré sa stavali proti človeku a jeho dôstojnosti. Profesorku Elshtainovú som osobne poznal od roku 2005 a považujem za dar, že som mohol v jej blízkosti stráviť množstvo času - či už ako študent na jej prednáš­ kach, pri neformálnych diskusiách v jej pracovni alebo pri čítaní jej početných literárnych prác. Každé stretnu­ tie s mojou školiteľkou bolo pre mňa vzácnou udalos­ ťou. Vždy som cítil jej mnohostrannú podporu a záujem o mňa i o moju rodinu, za čo jej zostanem navždy vďačný. Nikdy som nemal pocit, že ju svojou prítomnosťou alebo otázkami obťažujem. V januári 2013 som navštívil jej pracovňu naposledy: polhodina vyhradená na stretnutie sa predĺžila o ďalších pätnásť minút a ukončil ho až príchod ďalšieho študenta. Vtedy som netušil, že to bola posledná príležitosť rozprá­ vať sa s ňou medzi štyrmi očami. O to viac som rád, že som mal možnosť vyjadriť jej môj obdiv a vďaku za jej prácu. Poďakovala mi a so skromnosťou jej vlastnou do­ ložila, že sme len „pracovníkmi na vinici Pánovej", hoci je vždy povzbudivé, keď našu prácu niekto ocení. Život a dielo Jean Bethke Elshtainovej ostáva pre nás živým svedectvom o dobre vykonanej práci. Postoy, 16. október 2013

m

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

Hlas rozumu a svedomia uprostred postmodernej kakofónie V týchto dňoch si pripomíname 5. výročie úmrtia americkej politickej teoretičky, kresťanskej eticky a ve­ rejnej intelektuálky Jean Bethke Elshtainovej (1941 2013]. Pre pravidelných čitateľov tohto denníka nie je Elshtainová neznámou osobnosťou. Tento článok pokra­ čuje v jej predstavovaní - tentokrát aj angažovaním via­ cerých mysliteľov, ktorí si ju vážili a viedli s ňou plodný dialóg. Pozrieme sa na niekoľko tém, ktoré môžu byť pre nás podnetom na hlbšie premýšľanie o otázkach hýbajúcich súčasnou spoločnosťou a svetom. V apríli tohto roku vyšla kniha Jean Bethke Elshtain: Politics, Ethics, and Society (Jean Bethke Elshtainová: Po­ litika, etika a spoločnosť), ktorá zatiaľ najkomplexnejšie predstavuje život a dielo tejto pozoruhodnej osobnosti. Kniha bola publikovaná vydavateľstvom Notredamskej univerzity v rámci interdisciplinárnej série Katolíc­ ke myšlienky pre sekulárny svet. Jej editormi sú Debra Ericksonová a Michael Le Chevallier, ktorí v rokoch 2010 - 2013 na Chicagskej univerzite koordinovali štyri vedec­ ké konferencie venujúce sa Elshtainovej mysleniu a ako jej bývalí študenti pokladajú svoju editorskú prácu čias­ točne za splatenie dlhu svojej veľkej učiteľke. Kniha pozostáva z 19 hlavných príspevkov - zora­ dených do štyroch tematických okruhov - od takých renomovaných a rôznorodých autorov, ako sú Peter Berkowitz, Nigel Biggar, Don Browning, Lisa Sowle Cahillová, Francis Fukuyama, William Galston, Eric Gregory, Nancy Hirschmannová, Arlene Saxonhouseová či Michael Walzer. Príspevky pôvodne odzneli na spomenutých konfe­ renciách, kde prebiehala aj živá diskusia o ich obsahu - vrátane reakcií zo strany Jean Bethke Elshtainovej na prvých troch konferenciách. Štvrtá konferencia sa konala 112

Hlas rozumu a svedomia uprostred postmodernej kakofonie

po jej smrti a z toho dôvodu sa v knihe nenachádza kapi­ tola od Elshtainovej, v ktorej by reagovala na prezentova­ né myšlienky pozvaných rečníkov. Rozsiahly úvod z pera editorov - napísaný za asisten­ cie Elshtainovej manžela Errola a syna Erica - predstavuje veľmi užitočný materiál pre záujemcov o Elshtainovej ži­ vot a dielo. Nachádzame tu okrem iného aj zmienku o jej vstúpení do plného spoločenstva s katolíckou cirkvou, kto­ rá dopĺňa informácie prezentované v mojom článku Cesta viery Jean Bethke Elshtainovej. Editori uvádzajú, že Elshtainová bola prijatá do cirkvi 2. novembra 2011 v súkromnej kaplnke jej „intelektuálneho a duchovného priateľa kardi­ nála Francisa Georgea, v tom čase arcibiskupa Chicaga"69.

Nie je feminizmus ako feminizmus V roku 2009, pri príležitosti udelenia ocenenia William E. Morgan Alumni Achievement Award, kardinál George výstižne poznamenal, že Elshtainovej originalita spočíva v tom, že je „feministkou, ktorá má rada sv. Augustína". Augustín nebýva považovaný za priateľa feminizmu, práve naopak. Na druhej strane, medzi niektorými konzervatív­ cami je feminizmus vnímaný ako mrzké slovo - je to pre nich koncept a agenda, ktoré treba odmietnuť. Elshtaino­ vej život a dielo nám pripomínajú, že aj v rámci feminizmu je potrebné rozlišovať, a bolo by chybou nerozpoznať je­ ho prínos pre obranu ľudskej dôstojnosti a pre budovanie spravodlivejšej spoločnosti. Najdôležitejšia kniha, v ktorej sa Elshtainová dotýka diskutovanej témy a prispieva do feministickej teórie, je Public Man, Priváte Woman: Women in Sociál and Political Thought (Verejný muž, súkromná žena: Ženy v spoločen­ skom a politickom myslení], publikovaná v roku 1981. Kniha je zatiaľ jediným Elshtainovej dielom, ktoré vyšlo v českom (alebo slovenskom] preklade. V jej ďalšej kni­ he Women and War (Ženy a vojna, 1987] zaujímajú že­ ny opäť prominentné postavenie a hoci v nasledujúcich 113

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

desaťročiach venuje viac pozornosti iným témam, Ericksonová a Le Chevallier správne konštatujú, že Elshtainová „zostala feministkou" - bola presvedčená, že „otázky žien sú ľudské otázky a že ženy majú občiansku rovnosť s mužmi". Odmietala však feminizmus, ktorý sa „snažil odstrániť všetky rozdiely medzi mužmi a ženami, zbaviť mužov práva alebo transformovať normálny rodinný ži­ vot na byrokratickú agentúru alebo juridický úkon roz­ hodovania o právach"70. V podobnej argumentačnej línii William Galston uvá­ dza, že Elshtainovej „sociálny" feminizmus predstavuje „alternatívu radikálnemu, liberálnemu, marxistickému a psychoanalytickému feminizmu". Tento druh feminiz­ mu vychádza z „konkrétnej žitej reality žien". Vyznačuje sa tým, že „kladie deti a rodiny do centra svojho záujmu a vyžaduje, aby verejná sféra rešpektovala a slúžila ich potrebám"71. Elshtainovej záležalo na zachovaní a posil­ není inštitúcií, ktoré sú dôležité pre blaho človeka a fun­ gujúcu demokraciu. Na prvom mieste - rodiny. Elshtainová obhajovala feminizmus, ktorý sa usilo­ val o naplnenie legitímnych požiadaviek rovnoprávnos­ ti žien, chránil ich ľudskú dôstojnosť a prispieval k ich všestrannému rozvoju. Obdivovala ženy, ktoré sa v spo­ ločnosti angažovali a pretvárali ju prostredníctvom kon­ krétnej pomoci jej najzraniteľnejším členom. Jednou z ta­ kých žien bola feministická mysliteľka a sociálna reformátorka Jane Addamsová, o ktorej Elshtainová napísala aj samostatnú knihu. Odmietala však feminizmus, ktorý sa dogmaticky ria­ dil heslom „osobné je politické", idealizoval ženy a démonizoval mužov, používal jazyk viktimizácie, nevidel nebezpečenstvo v politike identity a vykazoval rôzne totalitné tendencie. Hoci v diskutovanej knihe sa tento termín nenachádza, Elshtainová bola typom maternálnej feministky a tí, ktorí sme ju poznali, môžeme dosvedčiť, že tento druh feminizmu nebol pre ňu len nejakou ab­ straktnou teóriou, ale žitou praxou. 114

Hlas rozumu a svedomia uprostred postmodernej kakofonie

Aj v súčasnosti sa stretávame s prílišným zdôrazňo­ vaním rozdielností medzi mužmi a ženami, škodlivými rodovými stereotypmi a správaním voči ženám, ktoré ich vyčleňuje a degraduje. Druhým extrémom je snaha vymazávať prirodzené rozdiely medzi pohlaviami. Jeden extrém posiela ženy - obrazne povedané - do kuchyne za sporák, zatiaľ čo druhý by ich rád videl v predných líni­ ách bojových operácií. Jeden sa môže prejavovať očivid­ ným sexizmom, druhý skrytou mizandriou. Elshtainová nám pomáha vyvarovať sa extrémom a odkrýva pre nás dobré i zlé stránky feminizmu.

Dobrý a zlý liberalizmus Liberalizmus patrí medzi tie pojmy, ktoré sú často používané, ale málo porozumené. Jeden z dôvodov ne­ pochybne je, že je prakticky nemožné ho adekvátne de­ finovať. Podobne diferencujúci a nuansovaný prístup ako zastávala Elshtainová voči feminizmu, hájila voči filozo­ fickému a politickému liberalizmu. Hoci nebola predsta­ viteľkou súčasného liberálneho myslenia a vo viacerých dôležitých aspektoch považovala liberalizmus za pomý­ lenú teóriu, nepatrila k tým, ktorí vnímajú liberalizmus podobne ako fašizmus a komunizmus - ako ideológiu zla. V dielach Johna Locka, Johna Stuarta Milla a ich na­ sledovníkov nachádzala myšlienky, s ktorými sa dokázala stotožniť, zároveň ich však - ako politická augustiniánka - podrobovala kritike. Málo známy je fakt, že Elshtainovej hodnotenie Locka bolo v neskorších rokoch jej aka­ demickej kariéry menej kritické (aj) vďaka jej priateľke Ruth Grantovej, autorke zaujímavej knihy John Locke’s Liberalism (Liberalizmus Johna Locka). Zo súčasných libe­ rálnych teoretikov mala nepochybne bližšie k mysliteľom typu Williama Galstona ako Richarda Rortyho. V súčasnosti vo verejnom priestore na Slovensku prevažujú dva základné prístupy - nekritické prijatie a jednoznačné odmietnutie liberalizmu. Elshtainová 115

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

by považovala oba tieto prístupy za problematické. Vyzývala by na hlbšie porozumenie liberálnej tradícii a nadobudnutie schopnosti v rámci nej diferencovať. Varovala by pred čierno-bielym videním, ktoré buď ne­ dokáže rozpoznať prínos liberalizmu, alebo, naopak, s ním späté problémy. Uprednostňovala by okrúhly stôl pred obrannými zákopmi, hľadanie spoločnej pôdy pred kultúrnou vojnou. Žiaľ, existujú aj typy liberálov, s ktorými sa spoločná reč hľadá ťažko. Sú to liberáli, ktorí pre svoju myšlien­ kovú neflexibilnosť, ideologický fanatizmus a nedosta­ tok občianskych cností prezentujú na vytváranie dobrej spoločnosti podobný problém, ako napríklad militatní náboženskí fundamentalisti. Krajná ľavica a krajná pra­ vica majú k sebe v tomto ohľade blízko. V ostatných ro­ koch zaznamenávame nárast intolerantného liberalizmu a snahu potlačiť názorový pluralizmus, čo by Elshtainová považovala za vážny problém pre liberálny demokratický poriadok. Elshtainová bola osobou demokratického charak­ teru; avšak neobklopovala sa len osobami, ktoré s ňou názorovo súhlasili. Medzi jej interlokútorov patril nielen už spomenutý liberálny teoretik William Galston, ale aj v súčasnosti jeden z najhlasnejších (a najkompetentnej­ ších) ohlasovateľov konca liberalizmu Patrick Deneen. Jeho poslednú knihu Why Liberalism Failed (Prečo libe­ ralizmus zlyhal) nemožno ignorovať bez ohľadu na to, či súhlasíme s provokatívnou tézou, že „liberalizmus zlyhal, pretože uspel". Patrick Deneen bol jedným z pozvaných rečníkov na druhej konferencii, ktorá sa venovala téme demokracie a občianskej spoločnosti. Deneen sa s Elshtainovou zho­ dol vo viacerých závažných nedostatkoch liberalizmu, ako sú prehnaný individualizmus či nedocenenie význa­ mu kultúry a tradície, avšak na rozdiel od nej si myslí, že liberalizmus je jednoznačne neúspešný projekt a treba ho odmietnuť. 116

Hlas rozumu a svedomia uprostred postmodernej kakofonie

Deneen - popri chvále - kritizuje Elshtainovej snahu rozlíšiť medzi „dobrým" a „zlým" liberalizmom a pova­ žuje jej obhajobu myšlienky „liberálneho konsenzu" za niečo, čo je v súčasnosti neobhájiteľné.72 Jeden zásadný rozdiel medzi diskutovanými politickými teoretikmi je v sile ich kritiky liberalizmu - zatiaľ čo Elshtainovej kriti­ ka bola umiernená, Deneenova je radikálna. Táto dôležitá diskusia o povahe a budúcnosti libera­ lizmu slovenskú (nielen) konzervatívnu elitu stále len čaká. Keď k nej dôjde, nebude pre mňa žiadnym pre­ kvapením, ak sa v rámci nej bude často skloňovať práve meno Patricka Deneena, respektíve ak sa budú prezen­ tovať jeho argumenty. Bolo by však na škodu veci, ak by do tejto konverzácie nebol prizvaný aj hlas Jean Bethke Elshtainovej.

Vzťah k tradícii Vráťme sa ešte na chvíľu k Elshtainovej kladnému postoju k Augustínovi, ktorý nie je možné pochopiť bez porozumenia jej vzťahu k tradícii a osobám, ktoré nás predišli. Tu si treba pripomenúť, že predtým, ako sa zača­ la venovať politológii, vyštudovala Elshtainová históriu. Jej obľúbenou epochou bol - často zaznávaný - stredo­ vek. Hoci bola feministka, neradila sa k tým, ktorí si mys­ leli, že „mŕtvi bieli muži" nemajú súčasníkom čo povedať. Ich diela sme v rámci jej predmetov čítali a analyzovali. Augustín pochádzal zo Severnej Afriky, akej však bol farby pleti, nevieme s istotou povedať. Elshtainovej na tom ani nezáležalo - skúmala obsah jeho myšlienok a sle­ dovala trajektóriu jeho srdca. Ako politická teoretička pozerala na Augustína viac cez objektív politológie ako teológie, hoci tieto objektívy chápala ako neoddeliteľne prepojené. Podľa Elshtainovej Augustín - v porovnaní napríklad s Hobbesom či Rousseauem - adekvátnejšie zodpovedal antropologickú otázku, od ktorej sa ďalej od­ víjalo ich politické myslenie. 117

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

Napriek Augustínovej geniálnosti bolo aj jeho mysle­ nie ovplyvnené dobou, v ktorej žil. Elshtainová si to dob­ re uvedomovala, avšak odmietala čítať jeho dielo lupou prezentizmu. Posudzovanie minulosti štandardmi súčas­ nosti nepovažovala za celkom spravodlivé - myšlienky sa nerodia vo vákuu, ale v konkrétnom historickom kontex­ te, ktorý je pri interpretáciách nutné zohľadniť. Niekto by stále mohol namietať, že Elshtainová nebo­ la voči Augustínovi, ale ani voči iným obľúbeným mysli­ teľom vo svojich prácach dostatočne kritická, a z istého uhla pohľadu by mal aj pravdu. Nielen v akademickom svete sa niekedy stretávame s fenoménom criticism for the sake of criticism a umelou snahou o „vyváženosť". El­ shtainová tomuto nezdravému trendu nepodľahla. V myslení Augustína vyzdvihovala tie aspekty, ktoré ju inšpirovali a podporovali jej argument. Vyjadrovala sa, samozrejme, aj kriticky, avšak spôsobom, ako sa slušní ľudia vyjadrujú o osobách, ktoré majú radi. Aj preto ma­ la omnoho bližšie k Augustínovej biografii z pera Petera Browna než Jamesa J. O’Donnella. V skratke, Elshtainovej vzťah k tradícii sa snažil vy­ hnúť obom extrémom: tak nekritickému prijímaniu, ako aj arogantnému odmietaniu. Nepatrila k tým, ktorí po­ važovali všetko nové za lepšie, ale ani k tým, čo roman­ tizovali minulosť. Tradicionalizmus ani progresivizmus nebola jej šálka kávy.

„S topánkami na nohách" V americkom akademickom prostredí sa možno len zriedka stretnúť s intencionálnym - či dokonca verejne deklarovaným - poľavením v pracovnom nasadení po zís­ kaní profesúry. Definitíva na univerzite tu nie je vnímaná ako sinekúra. Elshtainová ju získala ako 35-ročná a nasle­ dovné tri desaťročia boli pre ňu neobyčajne produktívnym obdobím, ktoré vyvrcholilo pozvaním predniesť prestížne Giffordove prednášky na Edinburskej univerzite. 118

Hlas rozumu a svedomia uprostred postmodernej kakofonie

Ako sedemdesiatnička Elshtainová stále učila, publi­ kovala, cestovala a plánovala ďalšie aktivity a projekty. Tí, ktorí ju bližšie poznali, tušili, že bude - v rámci možností - pracovať až do samotného konca svojho pozemského života. Skvelý anglický idiom die with your boots on sa mi bude navždy spájať práve s ňou. Bola to žena s jas­ ným životným poslaním a také osoby zväčša zomierajú uprostred práce. Ericksonová a Le Chevallier popisujú udalosti, ktoré predchádzali úmrtiu profesorky Elshtainovej. Na sklonku života bojovala so zdravotnými problémami, súvisiacimi s prekonanou detskou obrnou. Jej zdravotný stav sa zhor­ šoval, čo viedlo k pochopiteľným zmenám v jej osobnom i profesionálnom živote. Viac ako pätnásť rokov letecky dochádzala z Nashvillu, kde bývala, do Chicaga, kde pra­ covala, no povaha jej zdravotných problémov jej už viac nedovolila používať tento spôsob prepravy. Napriek tomu prijala v júni 2013 pozvanie prednášať v kanadskom Vancouveri, vzdialenom od jej bydliska nie­ koľko tisíc kilometrov. Cestovala vlakom. Na spiatočnej ceste utrpela infarkt a o dva mesiace neskôr zomrela. Jej dobre prežitý život bol výsledkom nezlomnosti ducha a neutíchajúcej nádeje. Jej hlas rozumu a svedomia vo ve­ rejnom priestore chýba. Jej dobre vykonané dielo s nami zostáva. Postoj, 13. august 2018

119

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

Etika vojny a mieru Vojna je jednou z vecí, ktoré sú staré ako ľudstvo. Keď sa pozrieme na mapu sveta, uvidíme množstvo miest, kde ozbrojený konflikt prebehol, prebieha alebo sa k nemu schyľuje. Všetky doterajšie snahy o vykore­ nenie vojny z ľudskej skúsenosti a nastolenie trvalého mieru zostávajú vo sfére zbožných prianí a utopistic­ kých politických teórií. Mnohí kresťania sa modlia za mier a túžia ho priná­ šať do nášho zlomeného sveta. Žijú v nádeji, že príde čas, keď si ľudia „z mečov ukujú radlice, zo svojich kopijí vi­ nárske nože" (Iz 2:4) a keď „vlk bude ako hosť baránka" (Iz 11:6), avšak sú si vedomí, že táto nádej môže byť plne realizovaná iba v eschatologickom Božom kráľovstve.

Základná príčina vojen Z kresťanskej perspektívy nie sú vojny dôsledkom zlej štruktúry štátu alebo nesprávneho medzinárod­ ného usporiadania, hoci tieto príčiny, samozrejme, vý­ znamným spôsobom ovplyvňujú frekvenciu a rozsah vojnových konfliktov. Sv. Augustín nám vo svojich Vy­ znaniach pripomína, že „nepokojné je ľudské srdce, do­ kiaľ nespočinie v Bohu", a práve tu treba hľadať primár­ nu príčinu konfliktov v medziľudských vzťahoch, ktoré môžu vyústiť až do vojny. Človek bol stvorený na obraz Boží (imago Dei) a zo svojej prirodzenosti túži po láske a mieri, avšak súčasne je poznačený hriechom, ktorý sa okrem iného prejavuje túžbou po moci a vláde nad inými (libido dominandí). Po­ litická teoretička Jean Bethke Elshtainová sa vo svojom diele často zamýšľa nad Augustínovým konceptom libido dominandi, ktorý „narúša ľudskú osobnosť, manželstvo, rodinu a všetky ostatné ľudské spoločenské vzťahy"73. 120

Etika vojny a mieru

Ak nie je tento impulz dostatočne spútaný, môže sa stať hnacou silou na podnietenie alebo na pripojenie sa k nespravodlivej vojne. Žiadne ľudské konanie nemôže byť vyňaté z morálneho posudzovania a toto platí pre­ dovšetkým v oblastiach, ktoré sa priamo dotýkajú života a smrti. Politický realizmus oddeľuje etiku od politiky a na po­ užitie vojenskej sily odmieta aplikovať akékoľvek morál­ ne kritériá. Pre klasických realistov je etika pre politiku nerelevantnou z dôvodu, že podľa nich buď neexistujú univerzálne platné morálne pravidlá, alebo ak existujú, tak nie sú aplikovateľné v politickej aréne. Nezriedka sa medzi nimi stretávame s cynickým pohľadom - vy­ chádzajúcim z príliš pesimistického pohľadu na ľudskú prirodzenosť -, že akákoľvek zmienka o etike v medzi­ národných vzťahoch je iba dymovou clonou, ktorá slúži na zakrytie skutočných zámerov politických hráčov. Pri­ oritným záujmom štátu je ochrana vlastnej bezpečnosti a národných záujmov a tieto záujmy by mali v kontexte Realpolitik slúžiť ako jediný riadiaci princíp pri deliberáciách o použití vojenskej sily. V priamom kontraste realizmu stoja rôzne verzie se­ kulárneho a náboženského pacifizmu, ktoré považujú každú vojnu za morálne nezdôvodniteľnú. V kresťanskej tradícii zastáva pacifizmus minoritnú pozíciu a je zväčša (hoci nie exkluzívne) obmedzený na menšie protestant­ ské cirkvi, ktoré majú pôvod v hnutí anabaptizmu.

Tradícia spravodlivej vojny Alternatívou k uvedeným spôsobom uvažovania o voj­ ne v západnom politickom myslení sa stala tzv. tradí­ cia spravodlivej vojny, ktorá nepopiera prínos realizmu a pacifizmu pre morálne uvažovanie o vojne, avšak v ko­ nečnom dôsledku považuje oba prístupy za neadekvátne a z rôznych dôvodov pomýlené. Tradícia spravodlivej voj­ ny so svojou viac ako 1500-ročnou históriou prechádzala, 121

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

podobne ako každá iná významná tradícia, vývojom, počas ktorého sa formovala a vo svetle nových výziev 21. storo­ čia sa naďalej formuje. O rozvoj tejto tradície sa zaslúžili najmä kresťanskí filozofi a teológovia - v prvom rade Augustín, ale tiež Tomáš Akvinský, Francisco de Vitoria, Francisco Suárez, Martin Luther či Paul Ramsey -, avšak k jej rozvoju prispel napríklad aj právnik Hugo Grotius a v súčasnosti historik James Turner Johnson, politický teoretik Micha­ el Walzer alebo už spomínaná Jean Bethke Elshtainová. Významné dohody medzinárodného práva - ako Haagske alebo Ženevské konvencie, sú výraznou mierou ovplyv­ nené myslením tradície spravodlivej vojny, hoci bez pria­ meho odkazu na kresťanstvo. Jednotlivé aspekty tejto tradície sú prirodzene otvore­ né na rôzne interpretácie zvnútra i zvonku, avšak podob­ ne ako teologická diverzita vo vnútri kresťanskej tradície nerobí túto tradíciu irelevantnou pre uvažovanie o zá­ sadných otázkach ľudskej existencie, tradícia spravod­ livej vojny poskytuje užitočný rámec pre informované morálne uvažovanie o vojne. Tradícia je pevne zakotvená v morálnom realizme a pracuje na základe predpokladu, že pravdivosť morálnych tvrdení je nezávislá od sub­ jektívneho názoru jednotlivca a môže, ale aj nemusí byť v súlade s morálkou partikulárnej kultúry alebo s výsled­ kom spoločenskej dohody. Ďalej predpokladá, že ľudské bytosti sú schopné (aj keď nedokonalo) morálne rozlišo­ vať a konať a morálne apely a výzvy na zodpovednosť majú moc (aj keď obmedzenú) ovplyvniť rozhodovanie politických aktérov. Jej hlavným cieľom je - podľa poro­ zumenia autora článku - na jednej strane morálne zdô­ vodniť použitie vojenskej sily a na strane druhej limito­ vať jej deštruktívnu moc. Etické normy súvisiace so spravodlivou vojnou rozde­ ľujeme do dvoch základných kategórií: prvá sa zaoberá morálnym zdôvodnením oprávnenosti začatia ozbroje­ ného konfliktu (jus ad bellům) a druhá správaním sa po­ 122

Etika vojny a mieru

čas vojny (jus in bello). V posledných rokoch sa niektorí teoretici začali seriózne zamýšľať nad morálnymi krité­ riami, ktoré by mali byť aplikované po ukončení vojny (jus post bellům). Ako by sa dalo očakávať v súvislosti s každou kom­ plexnou tradíciou, teoretici sa nie vždy zhodnú na pres­ nom počte kritérií spravodlivej vojny, ich jednotlivej dôle­ žitosti a najmä na ich interpretácii a konkrétnej aplikácii. Niektorí interpretujú kritériá viac dogmaticky a rigidně, zatiaľ čo iní používajú flexibilnejšiu hermeneutiku, vní­ majúc kritériá ako nedokonalý, avšak dôležitý nástroj na zmysluplnejšie morálne uvažovanie o vojne. Hlavnou úlohou kritérií jus ad bellům je z morálne­ ho hľadiska posúdiť, v akých výnimočných prípadoch je možné použiť donucovaciu silu v rámci vojenského zá­ sahu. Existuje najmenej päť kritérií, ktoré sem spadajú: vyhlásenie vojny legitímnou autoritou, pre spravodlivú príčinu, so správnym úmyslom, s primeranou nádejou na úspech a vojna ako posledná možnosť. Dve vzájomne prepojené jus in bello kritériá sú diskriminácia a pro­ porcionalita. Na tomto mieste nie je možné, aby sme sa jednotli­ vými kritériami hlbšie zaoberali - slovenský čitateľ má túto možnosť napríklad prostredníctvom pozoruhodnej monografie Ivana Koniara Tradícia spravodlivej vojny: teória alebo teórie?. Pozrime sa však stručne na jednot­ livé kritériá, z ktorých pozostáva tradícia spravodlivej vojny - a ako ich interpretuje Jean Bethke Elshtainová. Elshtainová prezentuje unikátny hlas medzi súčasnými teoretikmi spravodlivej vojny - nielen preto, že o vojne väčšinou píšu (a aj v nej bojujú) muži, ale v 21. storočí je tiež výnimočné stretnúť významnú politickú teoretičku, pôsobiacu na prestížnej svetovej univerzite, pre ktorú bol hlavným zdrojom inšpirácie náboženský mysliteľ, žijúci pred viac ako 1500 rokmi - Augustín.

123

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

Legitímna autorita, spravodlivá príčina a správny úmysel Aby vojna mohla byť považovaná - v našom zmysle slova - za spravodlivú, musí byť začatá a vedená „legitím­ nou autoritou". Cieľom tohto kritéria je „zabrániť náhod­ nému, súkromnému a neobmedzenému násiliu"74. Kto má právomoc autorizovať použitie vojenskej sily? Hoci Elshtainová zastáva názor, že jednotlivé štáty by sa mali usilovať prezentovať silný argument pred medzinárod­ ným spoločenstvom - objasňuje, že v kontexte tradície spravodlivej vojny môže byť vojna považovaná za legi­ tímnu, aj keď bola vyhlásená iba jedným štátom alebo koalíciou viacerých štátov. Berúc do úvahy, že každý zo stálych členov Bezpeč­ nostnej rady OSN má možnosť zablokovať autorizova­ nie použitia vojenskej sily cez právo veta - vzhľadom na tragickú neschopnosť OSN zasiahnuť proti genocídam a zločinom proti ľudstvu - alebo korupciu a zneužitie programu „Ropa za potraviny", je Elshtainová skeptická voči schopnosti OSN zabezpečiť základný medzinárod­ ný poriadok nevyhnutný nato, aby ľudia mohli žiť mini­ málne slušný život. Je dôležité tiež dodať, že žiaden štát sa pripojením k OSN a medzinárodnému spoločenstvu nezbavuje svojej politickej suverenity a práv, ktoré z nej vyplývajú. Jedným z najdôležitejších kritérií morálne zdôvodniteľnej vojny je „spravodlivá príčina". Agresívne, dobyvač­ né alebo „sväté" vojny sú zakázané. Naopak, vojnu, ktorá je reakciou na neoprávnenú agresiu nasmerovanú voči vlastnej krajine (sebaobrana) alebo inej krajine (huma­ nitárna intervencia), možno označiť za spravodlivú. Zatiaľ čo právo na sebaobranu je všeobecne akcepto­ vané ako spravodlivá príčina vojny, otázka humanitárnej intervencie je zložitejšia. Elshtainová v tejto súvislosti víta vznik koncepcie „Zodpovednosť chrániť" (Responsi­ bility to Protect'), ktorá bola iniciovaná Kanadskou vládou 124

Etika vojny a mieru

v roku 2001 a schválená OSN v roku 2005 a ktorá sa snaží reagovať na zlyhania štátu zabezpečiť základnú bezpeč­ nosť a poriadok pre svojich občanov a zabrániť ich vysta­ veniu genocíde, vojnovým zločinom, etnickým čistkám a zločinom proti ľudskosti. Zlyhanie politickej zodpovednosti medzinárodného spoločenstva ako celku, ako aj jednotlivých krajín malo na­ príklad za následok genocídu v Rwandě - hrôzostrašný ma­ saker, odohrávajúci sa presne pred dvadsiatimi rokmi, po­ čas ktorého v priebehu sto dní zahynulo viac ako 800 tisíc mužov, žien a detí. V takomto prípade sa štát z morálneho hľadiska nemôže skrývať za svoju vestfálsku zvrchovanosť, ale vystavuje sa legitímnej intervencii, ktorej cieľom je ob­ nova mieru. Tretím kritériom, ktoré s predošlým úzko súvisí, je „správny úmysel". Často dochádza k omylu, keď sa prin­ cíp správneho úmyslu, napríklad pri humanitárnej inter­ vencii, zamieňa s požiadavkou „absolútnej nezištnosti". Zatiaľ čo kantovský prístup, ktorý Elshtainová odmieta, trvá na čistote úmyslu, augustínovský nám pripomína, že ľudské motívy sú vždy zmiešané. Žiadny človek nedokáže konať z pohnútok rýdzeho altruizmu, hoci, pochopiteľne, niektorí sa tomuto ideálu približujú viac než iní. Z tohto pohľadu je nielen nemožné, aby štát konal bez akéhokoľ­ vek vlastného záujmu pri použití vojenskej sily, ale podľa Elshtainovej „absolútna nezištnosť by bola zo samotnej definície závažným zlyhaním zodpovednosti štátu", pre­ tože hlavným dôvodom na existenciu štátu je „chrániť svojich občanov a obhajovať národné záujmy"75. Vzhľadom na to, aké ťažké je zistiť skutočnú motiváciu ľudského srdca a z akých komplexných motívov pozostá­ va ľudské správanie, nie je príliš prekvapujúce, že Elshta­ inová kladie vo svojich spisoch relatívne nízky dôraz na toto kritérium. Ak je primárnym cieľom vojny zachovať alebo obnoviť spravodlivý mier, od ktorého závisí ľudské blaho a rozkvet, zjednodušene možno povedať, že vojna je vedená so správnym úmyslom. 125

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

Primeraná nádej na úspech a posledná možnosť Ďalšie kritérium vypovedá o podmienke, aby pred­ tým, ako sa štát rozhodne vstúpiť do ozbrojeného kon­ fliktu, obozretne zvážil, či existuje „primeraná nádej na úspech“. Toto kritérium je zamerané na analýzu nákladov a prínosov a vychádza z predpokladu schopnosti dosta­ točne predvídať priebeh a výsledok vojny. Podľa tohto kritéria sú spravodlivé tie vojny, kde existuje pravdepo­ dobnosť, že skončia úspechom a obete na ľudských živo­ toch a materiálne straty nebudú vynaložené zbytočne. Elshtainová sa diskutovaným kritériom zaoberá po­ merne málo, čiastočne možno aj preto, že v súvislosti s vo­ jenskou prevahou USA a NATO je v poslednom štvrťstoročí oveľa relevantnější napríklad princíp „spravodlivej príči­ ny" alebo „diskriminácie". Aplikácia diskutovaného princí­ pu môže byť nejednoznačná - nie vždy je možné správne predpokladať, čo bude nasledovať po začatí ozbrojeného konfliktu, a tiež „úspech" môže byť definovaný a meraný rôzne. Otvorenou zostáva aj otázka, aký postoj zaujať k le­ gitímnym hnutiam odporu, ktoré nemusia v danom čase naplniť požiadavku pravdepodobnosti úspechu, avšak z dlhodobého hľadiska môžu zohrať významnú symbolic­ kú úlohu a významnou mierou prispieť k pádu diktátor­ ského režimu. Elshtainová uvádza, že kritérium „posledná možnosť" patrí k novším kritériám v rámci tradície spravodlivej vojny a napríklad u Augustína ho explicitne nenachá­ dzame. Podľa Elshtainovej interpretácie, toto kritérium nemá v úmysle prinútiť legitímnu autoritu vyskúšať všetky predstaviteľné možnosti predtým, ako začne voj­ nový konflikt; mala by však všetky rozumné možnosti se­ riózne zvážiť. Hľadanie diplomatických riešení, využitie ekonomických sankcií - ktoré nemusia byť vždy lepším riešením ako použitie donucovacej sily - alebo uplatne­ nie vojenských operácií nevojnového charakteru by mali 126

Etika vojny a mieru

väčšinou predchádzať použitiu vojenskej sily v ozbroje­ nom konflikte. Tento proces hľadania by však nemal trvať ad infinitum a nemôže byť tiež použitý iba ako zámienka na zba­ venie sa politickej zodpovednosti zasiahnuť v morálne zdôvodniteľnej vojne. Elhstainová sa teda prikláňa k tým teoretikom, ktorí uprednostňujú menej prísny výklad tohto kritéria, poukazujúc na skutočnosť, že príliš legalistický výklad je typický pre tzv. funkcionálnych pacifistov - osoby, ktoré na jednej strane tvrdia, že existujú morálne zdôvodniteľné vojny, avšak rigidita interpretácie kritérií, z ktorých tradícia spravodlivej vojny pozostáva, nasadzu­ je latku tak vysoko, že žiadna vojna ju nemôže prekonať.

Diskriminácia a proporcionalita Ďalšie dôležité kritérium v rámci tradície spravodlivej vojny - „diskriminácia" - zdôrazňuje potrebu rozlišovať medzi legitímnymi a nelegitímnymi cieľmi, voči ktorým smie byť vojenská sila použitá. Vo všeobecnosti platí, že legitímnym cieľom sú osoby aktívne zapojené do ozbro­ jeného konfliktu a nelegitímnym cieľom sú všetky ne­ ozbrojené alebo odzbrojené osoby. Podľa Elshtainovej „civilisti nesmú byť nikdy zamýš­ ľaným cieľom", a preto použitie atómových, chemických alebo biologických zbraní, ako aj nevyberavé bombardo­ vanie vníma ako porušenie princípu diskriminácie. Vo vojnách vždy dochádza k obetiam na civilnom obyvateľ­ stve, avšak predmetné kritérium poukazuje na nutnosť vyvinúť maximálne možné úsilie, aby sa minimalizoval počet mŕtvych civilistov a zbytočné ničenie infraštruktúry. Ako Elshtainová uvádza, v kontexte tradície spravod­ livej vojny je „omnoho lepšie riskovať životy vlastných bojovníkov než životy .nepriateľských' detí"76. Moderná technológia a relatívna účinnosť presne navádzanej munície [PGM] výrazne zvyšuje možnosť rozlíšenia medzi legitímnymi a nelegitímnymi cieľmi vo 127

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

vojenských operáciách. Avšak jedným dychom treba do­ dať, že strata nevinného ľudského života je a vždy zosta­ ne tragédiou. Podobne ako predošlé kritériá, ani toto sa nezaobíde bez morálnej ambiguity a ťažkých rozhodnu­ tí - čo robiť napríklad v prípadoch, keď brutálny diktá­ tor používa civilné obyvateľstvo vrátane detí ako ľudský štít na svoju ochranu. Kritérium „proporcionalita" vyžaduje, aby miera a po­ vaha použitej donucovacej sily bola primeraná legitím­ nym cieľom vojny. Nielen nevyberavé, ale aj nadmerné použitie sily v ozbrojenom konflikte sú v kontexte tradí­ cie spravodlivej vojny zakázané.

Slovo na záver Uvedené kritériá je, samozrejme, možné interpreto­ vať a aplikovať rôzne, čo najmä tých, ktorí sa dožadujú jednoduchých odpovedí v komplexnom morálnom univerze, môže viesť k zmätku či dokonca k frustrácii. Ak tieto kritériá pojmeme nie ako legalistický kontrolný zoznam, ktorého použitie často vedie k simplistickému moralizovaniu alebo, naopak, k morálnemu triumfalizmu, ale ako užitočný rámec pre morálne uvažovanie, tra­ dícia spravodlivej vojny nám poskytne dôležité koncepty a slovnú zásobu potrebnú na zmysluplný verejný diskurz o etike vojny a mieru všeobecne a aj o vojnách konkrétne. S Elshtainovej interpretáciou (a, samozrejme, tiež aplikáciou) jednotlivých kritérií spravodlivej vojny mô­ žeme v rôznej miere nesúhlasiť - pre profesorku Elshtainovú bolo napokon vždy dôležitejšie ukázať študentom, ako môžu o komplexných morálnych otázkach premýšľať, než im povedať, čo si majú myslieť. Schopnosť rozpoznať hodnotu dobrej myšlienky, s ktorou nesúhlasíme, však patrí medzi základnú výbavu človeka so zrelým etickým myslením. Na záver treba dodať, že v súvislosti s diskutovanou témou by bolo užitočné poskytnúť príklady vojnových 128

Etika vojny a mieru

konfliktov, ktoré by ilustrovali, kedy boli - podľa výkla­ du konkrétneho autora - jednotlivé kritériá spravodlivej vojny dodržané a kedy, naopak, porušené. Komplexné té­ my však nie je možné plne obsiahnuť v jednom krátkom článku, a preto sa nad aplikáciou týchto kritérií budeme musieť zamyslieť inokedy.

Postoy, 9. jún 2014

129

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

Potrebujú ľudské práva Boha? Píše sa rok 2008 a ako študent Chicagskej univerzity sa ocitám na prednáške z predmetu filozofické základy ľudských práv, vyučovanom politickým filozofom z inej známej americkej univerzity. Absolvovanie predmetu z oblasti ľudských práv je jednou z požiadaviek progra­ mu, v rámci ktorého sa jeho úspešní štipendisti - vrátane mňa - budú venovať riešeniu vybraného ľudsko-právneho problému počas letnej stáže v Spojených štátoch ame­ rických alebo v zahraničí. Na prvej prednáške sa profesor predstavuje a povzbu­ dzuje, aby pár viet o sebe povedali aj študenti. Toto zdan­ livo nepotrebné cvičenie je súčasťou pedagogickej stra­ tégie vyučujúceho, ktorý danú metódu s patričnou dáv­ kou humoru zdôvodňuje slovami: „Môj otec hovorieval, že študenti sa lepšie učia, keď sa predstavíš." V tom čase netuším, že profesorov otec bol významným pedagógom a správcom škôl. Počas vlastného predstavenia sa zábavne pôsobiaci profesor študentov informuje, že je „silne presvedčený ateista". Mal som možnosť študovať s viac ako päťdesia­ timi vysokoškolskými pedagógmi, ale nespomínam si, že by niektorý z nich takýmto otvoreným spôsobom zdô­ razňoval svoju náboženskú alebo nenáboženskú iden­ titu. Hoci sa mi to zdalo zvláštne, v kontexte sekulárnej univerzity som to nevnímal ako a priori niečo negatívne. Netrvalo dlho a bolo jasné, že profesor je politický li­ berál a jeho filozofickú orientáciu reflektovali aj autori, ktorých prácami sme sa v rámci predmetu zaoberali: John Locke, H. L. A. Hart, Joseph Ratz, Jeremy Waldron, Martha Nussbaum, Paul Weitham a, samozrejme, John Rawls. Ako týždne ubiehali, profesor nielen zaujímavo predná­ šal a vytváral v triede dobrú atmosféru, ale miestami ne­ čakane prekvapil - napríklad, keď vášnivo hovoril o dôle­ 130

Potrebujú ľudské práva Boha?

žitosti manželstva a rodiny. A hoci sám seba identifikoval ako ateistu, žiadne jeho pripomienky o viere a nábožen­ stve neboli nevhodné či urážlivé.

Boh a ľudské práva Príprava nás študentov na každú prednášku spočívala nielen v preštudovaní si povinného čítania, ale aj v napí­ saní úvahy, kde sme mohli okrem vyjadrenia svojho ná­ hľadu na prečítaný text predložiť profesorovi otázky, na ktoré sa on potom snažil na prednáške reagovať. V prvej úvahe som citoval Václava Havla, ktorý svoj filadelfský príhovor pri príležitosti výročia vyhlásenia ne­ závislosti Spojených štátov amerických zakončil slovami: „V Deklarácii nezávislosti prijatej pred dvesto osemnás­ timi rokmi v tejto sále sa píše, že Stvoriteľ dal človeku právo na slobodu. Zdá sa, že svoju slobodu môže človek naplniť len vtedy, keď nezabudne na toho, kto mu ju dal." Medzi otázky, ktoré som si želal, aby boli v rámci predmetu zodpovedané, som zaradil aj tieto: Aký je pô­ vod prirodzených práv? Ak práva nie sú človeku dané Stvoriteľom, od čoho sú odvodené? Potrebujú ľudské prá­ va Boha, respektíve je nutné, aby boli nejako metafyzicky zakotvené? Keď profesor na tieto otázky v prednáškach nerea­ goval a slovo „Boh" bolo akoby vylúčené z konverzácie o ľudských právach, začal som byť nervózny. Nie som ty­ pom študenta, ktorý by chcel vyučujúcemu zbytočne zne­ príjemňovať jeho prácu a do diskusií sa tiež zapájam skôr výnimočne, je to na jednej strane sčasti dôsledkom toho, že som produktom socialistického systému vzdelávania, a na strane druhej výsledkom rešpektu k vzdelávaciemu procesu a pedagogickému povolaniu, ktorý som si v ne­ skorších rokoch vytvoril. V zaplnenej prednáškovej sále sa hlásim o slovo a vá­ havo konfrontujem brilantného filozofa s otázkou - prečo predmet, ktorý má v názve „filozofické základy ľudských 131

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

práv", nijako nerieši fundamentálnu otázku zdôvodnenia existencie ľudských práv a úplne ignoruje the God-question, ktorá by mala byť súčasťou tejto konverzácie. Profe­ sor odpovedá, že momentálne nie je pripravený reagovať na moju otázku a že sa jej môžeme venovať inokedy. Keď­ že si nie som istý, či som nebol neprimerane konfrontač­ ný a tiež či som dostatočne objasnil svoju pozíciu, násled­ ne zasielam profesorovi dlhý e-mail. Rozsiahla odpoveď na seba nenecháva dlho čakať. Pro­ fesor ďakuje za môj „veľmi osobný a veľmi dojímavý (a lás­ kavý) e-mail" a hneď v úvode ma informuje, že jeho po­ sledná prednáška sa bude zaoberať otázkami, ktoré som nastolil. Knihy, ktoré som odporúčal - Does Human Rights Need God (Elizabeth M. Bucar a Barbra Barnett, eds.) a Jus­ tice: Rights and Wrongs (Nicholas Wolterstorff) -, si objed­ nal a preštuduje. Bez akýchkoľvek defenzívnych postojov mi zmysluplne vysvetľuje, prečo sa pôvodne rozhodol metaetické otázky v rámci predmetu hlbšie neriešiť. V závere e-mailu píše: „Mám veľký rešpekt voči náboženskej praxi a viere a tiež si myslím, že študenti sa na univerzite, kde učím, stretávajú skôr s prekrúteným súborom postojov. To je dôvod, prečo veľmi otvorene hovorím ako o mojom ateizme, tak aj o mojej úcte voči kresťanstvu." Na poslednej prednáške sa profesor témou a argumentami prezentovanými v odporučených knihách sku­ točne zaoberal a verejne poďakoval, že ho „jeden zo štu­ dentov" upozornil na chýbajúci tematický okruh v pred­ mete, ktorý učil prvýkrát, a to ešte v skrátenom semestri. Na prístup, integritu a šľachetnosť tohto pedagóga nikdy nezabudnem.

Nevyhnutnosť morálneho realizmu Pozrime sa teraz bližšie na otázku, či ľudské práva „potrebujú Boha". V substantívnej časti e-mailu profesor napísal: „Rozprávať o ľudských právach nedáva vôbec žiadny zmysel, pokiaľ tvrdenia o morálke nie sú objektív­ 132

Potrebujú ľudské práva Boha?

ne pravdivé alebo nepravdivé - to znamená, pokiaľ nie je nejaký typ morálneho realizmu pravdivý." Ďalej pokračo­ val: „Myslím, že človek môže byť morálny realista bez Bo­ ha. Môžeš si myslieť, že nemôže (...), ale bez ohľadu na to, kto z nás má pravdu, myslím si, že základnou otázkou nie je, či ľudské práva potrebujú Boha, ale či morálna pravda potrebuje Boha.“ Osoba kresťanskej viery sa môže plne stotožniť s roz­ hodnou pozíciou profesora, že morálny relativizmus je inkompatibilný s myšlienkou univerzálnych ľudských práv. To je dôležité konštatovanie v čase, keď mnohí spo­ chybňujú objektívny charakter morálnych hodnôt a va­ rujú pred šírením západného „morálneho imperializmu". Otázkou zostáva, či základné ľudské práva potrebujú transcendentné, respektíve teistické zakotvenie, alebo či môžu a musia byť zakotvené sekulárne. Moderní filozofi sa v odpovedi na túto komplexnú otázku rozchádzajú a ani jedna strana nedokáže na spo­ kojnosť tej druhej zodpovedať všetky relevantné námiet­ ky. Nie je preto prekvapujúce, že Všeobecná deklarácia ľudských práv sa s touto fundamentálnou otázkou ne­ zaoberá. Hneď v úvode čítame, že „uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovných a neodňateľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivos­ ti a mieru vo svete", avšak v ďalšom texte nenachádzame objasnenie kľúčového konceptu „prirodzenej dôstojnos­ ti" človeka. Profesor uznal, že sekulárne zakotvenie ľudských práv - napríklad v Kantovom etickom systéme - je pro­ blematické, avšak súčasne odmietol teistické (kresťan­ ské) zdôvodnenie. Nakoniec dospel k záveru, že otázka, či „ľudské práva potrebujú Boha", je v konečnom dôsledku nesprávnou otázkou. Ďovolím si nesúhlasiť a, naopak, domnievam sa, že jeden z dôvodov súčasných kontroverzií o povahe a ob­ sahu ľudských práv pramení práve z rozdielnych pred­ pokladov týkajúcich sa ich zakotvenia. Zdá sa, že sa čoraz 133

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

menej dokážeme zjednotiť na teoretických základoch univerzálnych ľudských práv, čo môže mať v budúcnosti negatívny dopad na ich samotný koncept.

Teistické ukotvenie ľudských práv Myslím si, že v porovnaní s alternatívnymi perspektí­ vami ponúka kresťanská perspektíva robustnejšiu, koherentnejšiu a presvedčivejšiu obhajobu prirodzenosti a dôstojnosti človeka a z nej odvodených ľudských práv. Fjodor M. Dostojevskij v románe Bratia Karamazovovci píše, že „ak Boh neexistuje, potom je dovolené všetko". Hoci autor neponúkol dôkladné filozofické zdôvodnenie tohto tvrdenia, mnohí - vrátane profesionálnych filozo­ fov - sú presvedčení o jeho pravdivosti. Morálny poria­ dok univerza nie je nezávislý od Boha a všetky pokusy zakotviť ľudské práva sekulárne - hoci v rôznej miere užitočné - sú preto v konečnom dôsledku neúspešné. Hlavných problémom teistického zakotvenia ľudských práv, samozrejme, je, že nie všetci ľudia veria v existenciu kresťanského Boha, ktorý stvoril a miluje každého člove­ ka a je konečným zdrojom jeho hodnoty. Aj z tohto dôvo­ du kresťania v mimocirkevnom prostredí často používajú na obhajobu ľudskej dôstojnosti a práv jazyk dostupný pre tých, ktorí nestavajú na rovnakých teologických a fi­ lozofických základoch. Na druhej strane, kresťania by sa nemali báť ani sa hanbiť zmysluplne používať aj argumenty vychádzajúce z ich náboženského presvedčenia, najmä ak sú tieto argu­ menty v danej kultúre dostatočne zrozumiteľné. Naprí­ klad v Spojených štátoch nielen už spomenutá Deklarácia nezávislosti, ale tiež slávny gettysburgský a druhý inau­ guračný prejav Abrahama Lincolna alebo Martinov Lutherov Ringov List z birminghamského väzenia obsahujú náboženský jazyk podporujúci konkrétnu morálnu víziu. Napriek tomu, že Biblia a kresťanská tradícia pred­ stavujú normatívne zdroje pre teistické zakotvenie dôs134

Potrebujú ľudské práva Boha?

tajnosti človeka a ľudských práv a kresťanská cirkev zohráva dôležitú úlohu pri ich presadzovaní a ochrane, faktom zostáva, že kresťania nie vždy stáli na čele snáh o implementáciu ľudských práv; niekedy boli prekážkou realizácie spravodlivosti v spoločnosti, či dokonca aktív­ ne podporovali nespravodlivosť. Minulé zlyhania sú pre­ to vážnym mementom pre prítomnosť i budúcnosť, ale to je téma na inú diskusiu.

Postoy, 30. apríl 2015

135

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

O politickej zodpovednosti kresťanov Medzi kresťanmi neexistuje - a nikdy neexistoval uniformný pohľad na vzťah kresťanstva a politiky. Väčši­ na sa zhodne, že súčasťou kresťanskej zodpovednosti vo­ či štátu je platenie daní, modlenie sa za osoby postavené do moci alebo dodržiavanie svetských zákonov. Menšia zhoda už panuje pri otázkach, či kresťan z morálneho hľa­ diska môže zastávať politický úrad, slúžiť v silových zlož­ kách, ktorých úlohou je chrániť krajinu pred vnútorným a vonkajším nepriateľom, alebo vo veciach, týkajúcich sa legitímnosti rôznych prejavov občianskej neposlušnosti. Do zóny nesúhlasu až nevraživosti sa dostávame v mo­ mente verejného prejavenia svojich volebných preferen­ cií. Nie je nezaujímavé, že každá z parlamentných politic­ kých strán - ako aj politická strana, ktorá má ako jediná vo svojom názve odkaz na kresťanstvo, no paradoxne sa v posledných voľbách do slovenského parlamentu nedo­ stala - pravdepodobne získala hlasy aj od voličov, ktorí sa hlásia ku kresťanskej viere. To, samozrejme, neznamená, že tieto politické strany prezentujú pre kresťana rovno­ cenne dobrú voľbu.

Kresťanstvo a politika Kresťanove názory a postoje k uvedeným skutočnos­ tiam sú ovplyvnené nielen prameňmi autority, z ktorých vychádza a akú váhu im prikladá, ale aj kontextom, v kto­ rom ich interpretuje. Pre evanjelikálnych kresťanov pred­ stavuje Biblia najdôležitejší a plne hodnoverný prameň autority pre vieru a život, čo by však nemalo znamenať odmietnutie tradície, rozumu a skúsenosti, ktoré, či si to pripúšťame alebo nie, ovplyvňujú interpretáciu a apliká­ ciu biblického textu. 136

O politickej zodpovednosti kresťanov

Navyše tento proces sa nikdy neodohráva vo vákuu a je okrem iného ovplyvnený sociálnym a politickým kontextom, v ktorom sa človek nachádza. Nie je náhoda, že kresťania - najmä vďaka Augustínovi - nadobudli ro­ bustnejšiu predstavu o svojej politickej zodpovednosti v 4. storočí, keď už bola cirkev oslobodená od politického prenasledovania, alebo že kresťania žijúci v autoritatív­ nych a totalitných režimoch vnímajú svoju politickú zod­ povednosť inak ako tí, ktorí žijú v slobodnej a demokra­ tickej spoločnosti. Jednou z najväčších výziev pre kresťanov žijúcich v posttotalitných krajinách zostáva hlbšie porozumieť a prijať koncept politickej zodpovednosti. Hoci je pravda, že v našich cirkvách si ešte len začíname klásť niektoré otázky, na ktoré už inde odpovedali alebo aspoň značne pokročili pri hľadaní odpovedí, pozitívny posun v porov­ naní s obdobím pred rokom 1989 je evidentný. Aj toto vydanie časopisu Rozsievač naznačuje, že situácia sa po­ stupne mení k lepšiemu. Nato, aby sme sa ako kresťania zodpovedne angažo­ vali vo svete, je nevyhnutná základná politická gramot­ nosť. Nadobudnúť ju môžu cirkvám pomôcť aj politici, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu. Viaceré slovenské cirkvi v minulosti takýmto politikom poskytli priestor na pre­ zentáciu svojich myšlienok; v niektorých prípadoch dokonca počas bohoslužobného zhromaždenia priamo z kazateľnice. Nepatrím medzi tých, ktorí si myslia, že aktívni poli­ tici by nemali mať možnosť prezentovať svojej myšlien­ ky na cirkevnej pôde. Myslím si však, že vhodný priestor na takúto prezentáciu môže byť napríklad moderovaná diskusia za účasti politikov z viacerých politických strán. Vplyvný (baptistický) pastor Riek Warren v roku 2008 zorganizoval takéto stretnutie medzi dvoma kandidátmi na post amerického prezidenta - demokratom Barackom Obamom a republikánom Johnom McCainom -, ktoré mô­ že poslúžiť ako inšpirácia aj pre slovenské a české cirkvi. 137

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

Pri pohľade na súčasnú politickú scénu je aj pre kres­ ťanov ľahké skíznuť do skepticizmu, negativizmu a cyniz­ mu, ktorých dôsledkom je buď stiahnutie sa z verejného priestoru, alebo správanie sa v ňom spôsobom, ktorý ne­ odráža kresťanské ideály a hodnoty. Faktom je, že kríza zároveň predstavuje pre kresťanov príležitosť, aby začali hlbšie premýšľať o otázkach viery a politiky.

Láska k blížnemu motivuje do politickej angažovanosti Jednou z dôležitých praktických otázok je, či by sa kresťania mali zaujímať o politický život a usilovať sa (aj) skrze politiku zlepšiť stav krajiny, v ktorej žijú. Myslím si, že presvedčivú odpoveď na túto otázku možno nájsť v druhej časti tzv. Veľkého prikázania: v láske k blížnemu. Všetko ostatné, čo v Biblii nachádzame, slúži nato, aby sme dokázali lepšie pochopiť a vernejšie žiť toto prikáza­ nie - s cieľom milovať svojich blížnych tak, ako ich miluje Boh. Lásku k blížnemu by sme nemali chápať príliš úzko alebo individualistický - blížneho milujeme nielen tak, že mu zvestujeme evanjelium alebo preukážeme individu­ álny skutok milosrdenstva, ale aj tak, že sa podieľame na vytváraní spoločnosti, ktorá je slobodná, pokojná a spra­ vodlivá. A to nie je možné bez záujmu o veci verejné a bez politickej angažovanosti, najmä - ale nielen - na často za­ nedbávanej lokálnej úrovni. Ďalšou frekventovanou otázkou je, či by sa mali kres­ ťania usilovať o pozitívnu zmenu v spoločnosti vstupom do vysokej politiky. V tejto súvislosti mi napadá známy nápis na bezpečnostnej tabuľke - „Zákaz vstupu nepovo­ laným osobám". Mojím cieľom nie je kresťanov odradiť od vstupu do politiky, ale povzbudiť ich, aby triezvo zvá­ žili svoje povolanie a pripravenosť naň. Je omyl automaticky predpokladať, že dobrý kresťan je alebo bude aj dobrým politikom, a preto by sme ho alebo ju mali automaticky voliť. Kritériom dobrého poli­ 138

O politickej zodpovednosti kresťanov

tiká nemôže byť náboženská príslušnosť, ale schopnosť presadzovať záujmy a hodnoty, ktoré prispievajú k budo­ vaniu dobrej spoločnosti. Kresťanskí politici musia byť ochotní a mať schopnosť osloviť aj kresťanstvo neprak­ tizujúceho voliča. Na záver, hoci len niektorí kresťania sú povolaní uchá­ dzať sa o politický úrad na európskej alebo celoštátnej úrovni a mnohí môžu pôsobiť na úrovni mestskej či obecnej, všetci kresťania - ako občania nielen nebeskej, ale aj pozemskej obce - by sa mali zodpovedne politic­ ky angažovať. Ako to konkrétne môžu robiť, je témou na samostatný článok. Ak sa rozhodneme nebyť ľahostajní k dianiu okolo nás alebo z neho paralyzujúco znechutení a naše srdce bude napĺňať viera, nádej a íáska, určite ako jednotlivci a ako cirkevné spoločenstvá nájdeme spôso­ by, ako sa môžeme v rámci svojich možností angažovať v prospech budovania lepšej obce, mesta, krajiny a sveta.

Rozsievač: časopis Bratskej jednoty baptistov, 11/2017

139

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

Kresťanský prístup k migračnej kríze? Realistický idealizmus Nikto z nás netvorí vo vákuu a naše skúsenosti a kon­ texty majú priamy dopad na naše myslenie o konkrétnej téme. Moje myslenie o téme migrácie ovplyvnili akade­ mické, profesionálne a osobné skúsenosti vrátane tej emigrantskej spojenej so životom v Spojených štátoch amerických. Ako verejný teológ a etik nevnímam svoju primárnu úlohu v navrhovaní konkrétnych politických riešení, ale v ponúknutí teoretického rámca na premýšľanie, na zá­ klade ktorého sa môžu, alebo by sa mali takéto riešenia rodiť. Z názvu textu je zrejmé, že vo vzťahu k európskej migračnej a utečeneckej kríze obhajujem prístup, ktorý označujem ako „realistický idealizmus"; pri maľovaní šir­ šou stranou štetca by môj prístup bolo možné tiež ozna­ čiť ako „idealistický realizmus" - v slovenskom kontexte s potrebným dôrazom na prídavné meno.

Solidarita verzus múry Za cenu určitého zjednodušenia možno povedať, že v Nemecku o osude ľudí na úteku, ako aj tých, čo hľada­ li lepší život v roku 2015, rozhodovala idealistka, zatiaľ čo na Slovensku alebo v povolebných Spojených štátoch amerických rozhodujú realisti. Na jednej strane tu máme politiku otvorených dverí zdôrazňujúcu nutnosť solida­ rity a ľudskosti a na strane druhej politiku múrov a plo­ tov obhajujúcu ochranu národnej identity, bezpečnosti a záujmov. Tieto dva prístupy sa zdajú byť nezmieriteľné a medzi ich zástancami existuje zdanlivo nepreklenuteľná priepasť spôsobená ideologickým antagonizmom či dokonca vzájomnou animozitou, ktorých následkom je nadmerne polarizovaná spoločnosť. 140

Kresťanský prístup k migračnej kríze? Realistický idealizmus

Idealisti - sekulárni alebo náboženskí - nie vždy dostatočne chápu realitu; môžu podceňovať bezpečnost­ né a ďalšie riziká a sú v permanentnom pokušení nevi­ dieť svet taký, aký je, ale ho vidieť taký, aký si prajú, aby bol. Problém realistov je, že oddeľujú etiku od politiky a hodnoty od záujmov, čoho vyústením je časté predo­ stierame falošnej voľby medzi bezpečnosťou a súcitom. Našťastie si nemusíme vyberať len medzi realizmom a idealizmom - svet nemusíme vnímať v binárnych ka­ tegóriách „buď - alebo". Môžeme byť realistickými ide­ alistami, ktorí nevnímajú idealizmus a realizmus iba ako kontradiktorne, ale tiež ako komplementárne prístupy, ktoré treba neustále udržiavať v plodnom dialektickom napätí. V tom prípade budeme trvať na tom, že pri hľa­ daní riešení akejkoľvek humanitárnej krízy je potrebné brať do úvahy ako záujmy, tak aj ideály, konfrontujúc krajné možnosti, ktoré jeden z týchto dvoch pilierov na úkor druhého ignoruje alebo výrazne podceňuje.

Tri črty realistického idealizmu Realistický idealizmus - ako mu rozumiem - je cha­ rakteristický troma základnými črtami: rozpoznávaním limitov, prijatím zodpovednosti a životom v nádeji ako alternatíve voči nemiernenému optimizmu aj prílišnému pesimizmu. Je pevne ukotvený v kresťanskej tradícii, res­ pektíve v jednej z interpretácií tejto tradície - augustiniánskom realizme, avšak človek nemusí byť kresťanom, aby si tento prístup osvojil. Realistický idealista sa riadi alebo sa aspoň dokáže poučiť z Ježišových slov nabádajúcich svojich nasledov­ níkov, aby boli „opatrní ako hady a jednoduchí ako holu­ bice" (Mt 10:16). Na jednej strane preukazuje súcit, pre­ javuje solidaritu a poráža strach, avšak na strane druhej si súcit nezamieňa so sentimentalitou, solidaritu so sys­ témom povinných kvót a strach so snahou zaistiť bez­ pečnosť a poriadok. Je principiálny pragmatik, ktorý sa 141

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

pridŕža ideálov a hodnôt, no zároveň má schopnosť robiť kompromisy, pretože sa odmieta vzdať uskutočniteľného lepšieho na úkor neuskutočniteľného dokonalého. Presuniem sa teraz od abstraktného ku konkrétne­ mu a ilustrujem realistický idealizmus dvomi citátmi z mojich publicistických textov z augusta 2015. Týždeň pred známou výzvou pápeža Františka, aby každá far­ nosť v Európe prijala jednu utečeneckú rodinu, som sa vo svojom komentári s názvom Aký by mal byť postoj kresťanov k utečencom okrem iného odvážil predostrieť konkrétnu víziu, ktorá sa v tom čase mohla mnohým ja­ viť ako príliš radikálna: Ak Slovensko nie je - ani po morálnych apeloch a medzi­ národnej kritike - v tomto čase ochotné či schopné prijať ľudí na úteku bez ohľadu na ich náboženské presvedčenie, navrhujem, aby cirkev vyzvala politikov a viedla spoloč­ nosť k inému rozhodnému kroku: prijatiu najmenej dve­ tisíc sýrskych kresťanov. Je to odvážna vízia, ale som pre­ svedčený, že realizovateľná, pokiaľ sa slovenské cirkvi za­ stanú svojej úlohy a budú morálnym lídrom v spoločnosti. Ak sa táto vízia podarí naplniť, na Slovensku - v cirkvi i spoločnosti - sa môže mnoho zmeniť k lepšiemu. A bu­ deme mať dôvod byť hrdí na seba samých, že sme v tomto historickom momente nezlyhali a v rámci svojich reálnych možností pomohli zachrániť ľudské životy a trpiacim dali nádej na lepšiu budúcnosť.77

Druhý citát pochádza z môjho komentára Vojenský zásah proti Islamskému štátu je nevyhnutnosť, ktorý bol uverejnený niekoľko dní pred textom, z ktorého som vyššie citoval: Utečencom - nezávisle od ich farby pleti a vierovyznania - treba pomôcť „tu a teraz" a zlé vlastnosti v nás treba kon­ frontovať. Ale - existujú určité hranice, koľko osôb dokáže Európa prijať a následne do spoločnosti integrovať. Tieto 142

Kresťanský prístup k migračnej kríze? Realistický idealizmus

hranice sú omnoho ďalej, ako si myslia odporcovia migrá­ cie, ale zároveň bližšie, ako si myslia tí, ktorí nevidia reál­ nu hrozbu masového prílivu osôb. Z dlhodobého hľadiska sa javí skutočne „najlepšie", ak prispejeme k zlepšeniu ži­ votných podmienok v krajinách, odkiaľ z rôznych príčin migrujúce osoby do Európy prichádzajú. Ale nemýľme sa - účinná pomoc týmto ľuďom bude od nás vyžadovať viac zdrojov a úsilia, než si väčšina z nás dokáže predstaviť. A jedným z prvých krokov by mala byť efektívnejšia vojen­ ská operácia proti Islamskému štátu.78

Aké budú dôsledky sociálneho hriechu? Na Slovensku bola takáto - z perspektívy realistic­ kého idealizmu vychádzajúca - perspektíva skôr vý­ nimkou, no nebola jedinou. V októbri 2015 prednie­ sol prezident Andrej Kiska v Národnej rade dôležitý prejav o utečeneckej kríze, v ktorom vyzval, aby počas tejto veľkej humanitárnej katastrofy Slovensko ukáza­ lo „srdce a charakter". Prezident Kiska konzistentne obhajoval myšlienku, aby „Slovensko ponúklo pomoc dobrovoľne a iniciatívne, v súlade s možnosťami a ka­ pacitami, ktoré u nás máme", špecifikujúc, že prijatie „niekoľkých sto alebo aj tisíc ľudí utekajúcich pred voj­ nou a násilím by bolo v silách Slovenska" a nijako by neohrozilo bezpečnosť ani životnú úroveň domáceho obyvateľstva.79 Podobný postoj zastávala napríklad aj poslankyňa Anna Verešová, ktorá v súlade so skoršou výzvou pápeža Františka i apelom prezidenta Kisku vyhlásila v rozhovo­ re pre Denník N vo februári 2016: „Naša krajina je schop­ ná bez problémov prijať do 10-tisíc utečencov. V ktorom­ koľvek meste, v ktorejkoľvek dedinke. Utečencov musí­ me rozdeľovať na ekonomických a tých, čo sú ohrození na živote. Keď budeme dostatočne pripravení poskytnúť im pomoc a keď pritom budeme aj rozumní, v žiadnom prípade neohrozia krajinu ani Európu."80 143

KRESŤANSKÝ REALIZMUS A ETIKA ZODPOVEDNOSTI

Koľko ľudí na úteku Slovensko nakoniec prijalo, je všeobecne známe a v tomto príspevku to môže a z priestorových dôvodov aj musí - zostať bez ďalšieho komentára. Aké budú morálne a politické konzekvencie nedostatočnej pohostinnosti voči „cudzincovi" - sociál­ neho hriechu, ktorým trpela aj biblická Sodoma -, ukáže čas. Realistický idealista žije v nádeji, že transformácia ľudských myslí a sŕdc je možná, a ak je navyše teológom a etikom, na túto transformáciu musí aj vyzývať. Postoj, 19. jún 201 ľ81

144

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

Slovenský deň nezávislosti: spomienky na November 1989 17. november 1989 bol pre mňa deň ako každý iný, avšak nasledujúcich niekoľko týždňov - ktorých vý­ znam som hlbšie pochopil až neskôr a už mimo Sloven­ ska - patrí v mojom živote medzi tie najvýnimočnejšie. V čase novembrových udalostí som bol študentom 3. ročníka jedného zo žilinských gymnázií a vtedy medzi moje hlavné záujmy politika a dokonca ani študijná čin­ nosť rozhodne nespadali. Internet, sociálne siete či mobilné telefóny neboli ešte súčasťou nášho života, a tak sa správy o udalostiach na Národnej triede v Prahe - sprostredkované prostredníc­ tvom cenzurovaných médií - šírili len pomaly. Podobne ako väčšina občanov Československa, ani ja som si v po­ čiatočných dňoch Nežnej revolúcie neuvedomoval, že sa stávam svedkom historického okamihu epických propor­ cií, ktorý navždy výrazne poznamená nielen budúcnosť našej krajiny, ale i moju vlastnú. To, čo sa počas prvého revolučného víkendu začalo v divadlách, keď sa spojili umelci, herci a študenti, po­ kračovalo v nasledujúcich týždňoch na vysokých ško­ lách, na námestiach a na mnohých ďalších miestach. Vznikli široké a spontánne platformy občianskych ak­ tivít, ktorých cieľom bolo okrem iného doviesť našu krajinu po štyroch desaťročiach totality k slobodným voľbám. Námestia boli naplnené zvláštnou eufóriou, pocitom vzájomnosti a solidarity, odvahou a túžbou po slobode, ako aj nádejou vo víťazstvo ideálov pravdy a spravodlivosti. Väčšina z nás takúto úžasnú atmosféru nikdy predtým a ani už nikdy potom nezažila.

147

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

Revolučná atmosféra Podobnú atmosféru bolo cítiť aj v Žiline. Vysokoškoláci sa zapojili do štrajku a chodili na manifestácie a pridali sme sa aj my stredoškoláci. V rukách demonštrujúcich a na bu­ dovách námestí sa objavovali plagáty s revolučnými hes­ lami, podpisovali sa petície za odstúpenie komunistickej vlády a za slobodné voľby. Na vetrovke som mal pripnutú trikolóru, niektorí nosili na hlavách „budajky", zdravili sme sa prstami vztýčenými do tvaru písmena „V" a na Námestí V. 1. Lenina sme nad hlavami štrngali zväzkami kľúčov. V Žiline bolo možné vnímať revolučnú atmosféru zreteľne a intenzívne, ale, samozrejme, bola to Praha a Bratislava, kde sa odohrávali všetky kľúčové udalosti. Pravidelne som preto čítal dennú tlač, počúval rozhlas a sledoval televízne relácie, ktoré sprostredkovávali dô­ ležité informácie a sprístupňovali atmosféru revolúcie, následne formujúc moje zmýšľanie a postoje. K záberom, ktoré dotvárajú mozaiku spomienok na novembrové týždne, patrí tiež pokyn Milana Kňažka pre zhromaždených manifestujúcich v Bratislave „Utvorte koridor", skandovanie ľudí - „Kto za to môže?", „Máme holé ruky!", „Havel na hrad!", „Slobodu, slobodu!", „To je ono!" a piesne, ktoré sa dotýkajú mojej duše aj dnes. Zvlášť si spomínam na pieseň Ivana Hoffmana, ktorá sa často niesla námestiami a éterom a ktorej refrén sa mno­ hým vryl hlboko do pamäti: „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň." Vrcholom masových demonštrácií a rozhodujúcim zvratom v revolučnom vývoji bol celoštátny Generálny štrajk s heslom „Koniec vlády jednej strany!". Tohto „ne­ formálneho referenda" zameraného proti mocenskému monopolu KSČ som sa v onen pamätný deň - 27. no­ vembra 1989 - zúčastnil spolu s tisícmi ďalších občanov v Žiline aj ja. To, že obrovské davy vyšli do ulíc, bolo pre mňa niečo nové a nečakané. Dovtedy sme sa v uliciach 148

Slovenský deň nezávislosti: spomienky na November 1989

zúčastňovali povinných sprievodov na počesť rôznych socialistických sviatkov, teraz sa neoslavovalo a išli sme do ulíc dobrovoľne, aby sme verejne vyjadrili svoj názor na režim a jeho reprezentatov. Ľudia zapĺňajúci námestia túžili po zmene systému a vyžarovalo z nich odhodlanie. Samozrejme, našli sa aj ta­ kí, ktorí sa osmelbvali postupne, a tiež takí, ktorým strach, obavy, politické presvedčenia alebo iné dôvody nedovolili na revolúcii participovať. Osobne som nevnímal novem­ brové udalosti v kontexte geopolitických súvislostí a nebol som si istý - ako asi väčšina ľudí v Československu -, ako to celé dopadne. Niektorí sa obávali, že môžu byť uväznení, prepustení zo zamestnania, vylúčení zo školy alebo budú proti nim počas protestov nasadené bezpečnostné zložky. Aj na našom gymnáziu som pozoroval rôznosť prístu­ pov k novembrovým udalostiam a stupeň angažovania sa medzi učiteľmi. V priebehu školského roka však „prišla iná doba" a veci sa rapídne menili priamo pred našimi očami: niektorí učitelia sa autenticky tešili z ponovembrových zmien, iní „prevracali kabáty" a v triedach začala vládnuť uvoľnenejšia atmosféra. Dovtedy významné dni a štátne sviatky zrazu nič neznamenali, začali sa vytrácať busty ko­ munistických štátnikov, prestali sme sa zdraviť „česť prá­ ci" a učiteľov oslovovať „súdruh" alebo „súdružka".

Život v slobode Otvorené hranice mi poskytli nové možnosti dobrod­ ružného poznávania miest, ktoré som dovtedy poznal iba z rozprávania či z televízie. Keď som vyrastal, nemyslel som si, že budem môcť niekedy navštíviť iný než spria­ telený socialistický štát. Zrazu som mohol vycestovať stopom, bez znalosti cudzieho jazyka a finančných pro­ striedkov - do susedného Rakúska. Cestu som si s mojím dobrým kamarátom zopakoval viackrát a stopom sme navštívili aj Mníchov v Západnom Nemecku. Zažili sme hlad, chlad i smäd -, ktorý som raz uhášal vodou z vtáčej 149

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

fontány a kamarát z kaluže na chodníku. Aj takéto nepo­ hodlnosti zahŕňalo naše vzrušujúce objavovanie slobod­ ného sveta. Žil som bezstarostným a bezcieľnym životom. To sa markantne prejavilo na polroku 4. ročníka, keď som do­ stal vysvedčenie s hodnotením „nedostatočný" z troch predmetov. Koncoročné hodnotenie bolo lepšie, ale nie natoľko, aby som bol pripustený k maturitám. November 1989 však priniesol na Slovensko aj slobodu náboženskú a aj vďaka nej som o necelé dva roky neskôr - ako človek, ktorý v Boha neveril a Božie meno používal iba ako jednu z nadávok, vierou prijal dobrú správu evanjelia. Táto skú­ senosť zmenila od základov môj život. To je však už iný príbeh, na iný deň. Keď som sa v roku 2005 prvýkrát v Chicagu stretol s Jean Bethke Elshtainovou - politickou teoretičkou, ve­ rejnou intelektuálkou a mojou drahou školiteľkou, bol som príjemne prekvapený, keď som v jej pracovni uvi­ del na stene zarámovaný plagát Václava Havla s popisom „Václav Havel kandidát OF a VPN na úřad presidenta". Na tento obraz sa musela pozerať často, pretože bol zavese­ ný na stene priamo oproti jej písaciemu stolu. Po Jeaninej smrti v roku 2013 mi jej rodina tento vzácny artefakt da­ rovala a dnes visí na stene v našej obývacej miestnosti. Často mi pripomína udalosti Novembra 1989, a hoci na Slovensku už skoro dve desaťročia nežijem, napĺňa ma radosťou a vďakou, že som vtedy mohol byť pritom. Samozrejme, prechod od totalitného systému k slo­ bodnej spoločnosti a život v rozvíjajúcej sa demokracii sprevádzali v posledných 25 rokoch všetky dotknuté kra­ jiny aj mnohé výzvy. Niektorým z nich som sa venoval v článku Dar slobody a bremeno zodpovednosti a v rámci svojich možností sa snažím priložiť ruku k dielu pozitívnej transformácie. Boli to práve tieto výzvy, ktoré ma motivo­ vali spoluzaložit' v Chicagu v roku 2009 - pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie - neziskovú organizáciu Acta Sanctorum, Inc., ktorej prácu chcem aj ďalej rozvíjať. 150

Slovenský deň nezávislosti: spomienky na November 1989

Toto zamyslenie však nie je o výzvach, ale najmä o uvedomení si hodnoty slobody a vyjadrení vďačnosti voči všetkým, ktorí sa o jej vydobytie vo „Východnej Eu­ rópe", ale najmä vo vtedajšom Československu zaslúžili. Nežná revolúcia pre mňa symbolicky reprezentuje akýsi „Slovenský deň nezávislosti", na ktorý všetci Slováci a Slo­ venky môžu byť hrdí, podobne ako sú občania Spojených štátov amerických hrdí na 4. júl, keď si pripomínajú Deň nezávislosti. A k hrdosti musí patriť aj vďačnosť, pretože väčšina z nás dostala slobodu ako dar, za ktorý sme ne­ museli odhodlane bojovať alebo zaplatiť krvou. Nežná revolúcia je najvýznamnejšou udalosťou no­ vodobých slovenských dejín a náš pohľad na ňu, ako aj vzťah k nej má dopad nielen na súčasnosť, ale i na budúc­ nosť Slovenska.

Postoy, 17. november 2014

151

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

Dar slobody, bremeno zodpovednosti: úloha cirkvi vo svete Od začiatku Nežnej revolúcie ubehlo už 24 rokov, ale spomienky na 17. november 1989 ostávajú v mysliach nás mnohých nezabudnuté a nezabudnuteľné. Násilné potlačenie pokojnej študentskej demonštrácie bolo is­ krou, ktorá roznietila oheň nenásilných politických pro­ testov naprieč celým Československom: počas niekoľ­ kých nasledujúcich dní sa stovky až desaťtisíce Čechov a Slovákov zhromažďovali v divadlách, vysokých školách a na námestiach. Mnohí z nás nosili na kabáte či vetrovke pripnutú trikolóru a štrngali zväzkami kľúčov nad hlavami. Iba šesť týždňov bolo potrebných nato, aby sa celá kon­ štrukcia viac ako 40 rokov trvajúcej garnitúry pod sil­ ným tlakom širokej verejnosti, ale bez preliatia krvi zrútila. Koniec jednej historickej éry a vstup do éry novej opí­ sal na začiatku roku 1990 Václav Havel nasledovne: „Ľu­ dia prešli cez veľmi tmavý tunel, na konci ktorého bolo svetlo slobody. Nečakane prešli bránami väznice a ocitli sa na námestí. Teraz sú slobodní a nevedia, kam idú."82 Václav Havel - filozof, disident, spisovateľ a prvý prezi­ dent postkomunistického Československa -, ktorý pre­ chod bránami väznice na námestie prežil doslovne, osta­ ne navždy hlavným symbolom tohto prechodu na svetlo slobody. Havel je všeobecne pokladaný - a podľa môjho názoru právom - za jednu z najvýznamnejších osobností 20. sto­ ročia a Československo môže byť vďačné, že to bol práve Havel, kto stál na čele štátu počas neľahkého prechodu od komunizmu k demokracii. To, samozrejme, nezname­ ná, že Havel bol dokonalým človekom alebo že by sa ako prezident nedopustil žiadnych chýb. 152

Dar slobody, bremeno zodpovednosti: úloha cirkvi vo svete

Etika zodpovednosti Keď bol Václav Havel v roku 1989 po prvý raz zvolený za prezidenta Československej republiky, vo svojom no­ voročnom prejave otvorene pomenoval chyby predchá­ dzajúceho režimu a opísal aj svoju predstavu o budúcej podobe Československa. Kým mnohí očakávali pozitívny prejav vo víťaznom duchu, odrážajúci po-revolučnú at­ mosféru, Havel nepovedal nič z toho, čo možno mnohí chceli počuť. Najprv opísal biedny stav národnej ekono­ miky, vzdelávacieho systému a predovšetkým životného prostredia. A nadviažuc na environmentálnu krízu, otvoril pro­ blematiku, ktorú považoval za oveľa vážnejšiu: „Ale to všechno není stále ještě to hlavní. Nejhorší je, že žijeme ve zkaženém mravním prostředí."83 Havel nám pripome­ nul, že naším hlavným nepriateľom, voči ktorému treba v budúcnosti bojovať, sú „naše vlastní špatné vlastnosti. Lhostejnost k věcem obecným, ješitnost, ctižádost, so­ bectví, osobní ambice a rivality."84 Havel vyzýva občanov Československa, ale i ďalších krajín na „existenciálnu revolúciu", ktorú na rôznych miestach definuje ako „du­ chovnú obnovu" či ako „prebudenie hlbšej ľudskej zod­ povednosti". Téma zodpovednosti je v Havlových prejavoch a tex­ toch často prítomná. Keď Havel ako novozvolený prezi­ dent prehovoril vo februári roku 1990 pred americkým kongresom vo Washingtone, poznamenal, že „záchrana tohoto lidského světa není nikde jinde než v lidském srdci, lidském rozmyslu, lidské pokoře a lidské odpověd­ nosti"85. V roku 1993, keď preberal v Aténach cenu od Onassisovej nadácie, predniesol tieto slová: „Dnešní svět je, jak víme, mnohonásobně ohrožen. Ať o jeho ohrožení uvažuji z jakékoli strany, vždy znovu docházím nakonec k závěru, že jeho jedinou záchranou je velké probuzení soudobého člověka do jeho veskrze osobní a přitom glo­ bální odpovědnosti."86 153

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

Keď sa o rok neskôr Havel prihováral publiku v New Delhi, zdôraznil potrebu „nové lidské odpovědnosti, která jediná může zachránit tento ohrožený a zkušený svět"87, a v Tokiu povedal, že politika by mala byť „přede­ vším věcí občanů se zvlášť vystupňovaným smyslem pro odpovědnost“88. V Hirošimě zhrnul svoj príhovor týmito slovami: „Má-li lidstvo naději na dobrou budoucnost, pak tato naděje tkví především v probuzení obecné odpověd­ nosti, takové odpovědnosti, jejíž kořeny tkví nepoměrně hlouběji než ve světě pomíjivých a dočasných pozem­ ských zájmů."89 Na Harvardovej univerzite Havel uznal, že „probudit v člověku novou odpovědnost za svět (...) nebude zajisté snadné"90. Zo všetkých týchto citátov je zrejmé: či Havel píše alebo hovorí, či sa prihovára publiku v New Yorku alebo New Delhi, jeho základný odkaz sa zdá byť rovnaký zodpovednosť. Toto posolstvo je výzvou aj, alebo možno najmä pre nás - kresťanov. Kresťanská etika je totiž eti­ kou zodpovednosti. Každý z nás je volaný žiť a konať zodpovedne, nech sa nachádzame kdekoľvek. Na tej fundamentálnej úrovni kľúčom aj pre zlepšenie stavu slovenskej spoločnosti je prehĺbenie osobnej, sociálnej a politickej zodpovednosti. A úlohou cirkvi je túto zodpovednosť prejavovať a aktív­ ne propagovať.

Najlepšie a najhoršie časy Výročia sú dôležité okrem iného preto, že nám posky­ tujú príležitosť zastaviť sa a reflektovať minulé úspechy a zlyhania, súčasný stav i budúce možnosti. Kde sa nachá­ dzame dnes, skoro štvrťstoročie po Nežnej revolúcii? Len nedostatočne informovaný alebo naivný človek mohol očakávať, že obdobie prechodu od komunizmu - alebo štátneho socializmu, aby sme boli presnejší - k demokra­ tickému systému a trhovému hospodárstvu bude rýchly a bezbolestný. Sám Havel nás prostredníctvom známej 154

Dar slobody, bremeno zodpovednosti: úloha cirkvi vo svete

metafory o tuneli varoval, aby sme neboli naivní: „Vstú­ pili sme do dlhého tunela na konci svetla."91 Tak aké to bolo obdobie a čo všetko nás v tom tuneli postretlo? Charles Dickens začína svoj román A Tale of Two Cities týmito známymi slovami: „Boli to tie najlep­ šie časy, boli to tie najhoršie časy...Podľa môjho názoru tieto slová sú aplikovateľné nielen na pôvodný historic­ ký kontext, ale výstižne poukazujú aj na paradoxné ob­ dobie posledných 24 rokov v tejto krajine. Myslím si, že pri našom hodnotení nemá prehnaný optimizmus svoje opodstatnenie, ale to isté platí o prehnanom pesimizme, s ktorým sa často, možno až príliš často v našej spoloč­ nosti stretáme. Berúc do úvahy špecifickosť histórie slovenského a čes­ kého národa žijúceho často pod nadvládou iných, charak­ teristického poddanosťou, ako aj nedostatkom zdravého sebavedomia a odvahy v pravý čas; vždy bolo obdivuhod­ né, keď v určitých obdobiach zástupy povstali a s odvahou sa pustili do zápasu o svoju budúcnosť. Aj preto boli uda­ losti Novembra 1989 také vzácne a výnimočné. Za posledných 24 rokov prešlo Slovensko významný­ mi pozitívnymi krokmi transformácie vo všetkých kľúčo­ vých oblastiach, v ktorých sa najmä pre ľudí žijúcich iba v komunistickom režime udiali dovtedy nepredstaviteľ­ né zmeny. Život presne vymedzený zákazmi, unifikovaný nariadeniami, ohraničený cenzúrami, kontrolovaný prís­ lušnými úradníkmi či strpčovaný perzekúciou sa stal mi­ nulosťou, na ktorú mnohí radi a rýchlo zabudli. Ľudia sa prestali báť počúvať dovtedy zakázané rozhlasové stani­ ce, pozerať zakázané filmy, stretávať sa (pre štát) s nepo­ hodlnými ľuďmi so zakázanými a protištátnymi názormi, čítať zakázané knihy, začali slobodne chodiť do dovtedy zakázaných krajín a verejne hovoriť o svojom nábožen­ stve a viere, čo bolo dovtedy neželané a v kontradikcii s ideológiou socialistického štátu. Okrem obnovenia dl­ ho odopieraných občianskych práv a slobôd začali znovu fungovať aj demokratické inštitúcie a vznikať mnohé ne­ 155

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

štátne organizácie, hnutia a iniciatívy, ktoré prispievajú k revitalizácii a budovaniu občianskej spoločnosti. Napriek tomu, že situácia na Slovensku je lepšia ako v mnohých iných postkomunistických krajinách, súčas­ ný stav z mnohých dôvodov nevedie ku konštatovaniam spokojnosti. Mnohí obyvatelia tejto krajiny nehodnotia obdobie posledných viac ako dvoch desaťročí kladne a niekedy sa dokonca stretneme s úplnou negáciou, keď človek má problém identifikovať čokoľvek pozitívne. Skutočnosť, že iba 57 % Slovákov v prieskume ko­ nanom tesne pred jubilejným 20. výročím Nežnej re­ volúcie hodnotilo udalosti Novembra '89 pozitívne, je na vážne zamyslenie. Vo veľkej miere je však tento jav pochopiteľný. Hoci pád totalitného režimu dal priestor desaťročiam nepoznanej slobody a transformačně pro­ cesy priniesli početné pozitívne zmeny, Slovensko stále zápasí s mnohými problémami, ktoré majú často etickú a duchovnú podstatu.

Nenaplnené očakávania V každodennom živote sa dnes slovenskí občania stre­ távajú s javmi, ktoré boli pred rokom 1989 buď skryté, alebo vôbec nepoznané: strata sociálnych istôt, existenč­ ný tlak, materializmus a konzumizmus, výrazné prehlbo­ vanie majetkových rozdielov, sociálna stratifikácia, neza­ mestnanosť, bezdomovectvo, chudoba, migrácia, krimi­ nalita, dostupnosť drog, prostitúcia, pornografia atď. Štátne štruktúry a verejné inštitúcie tiež zápasia s mnohými závažnými otázkami, ktoré ovplyvňujú kva­ litu života a sebarealizácie jednotlivca, ako i fungovanie celej spoločnosti - objavuje sa korupcia na všetkých úrovniach, klientelizmus, nepotizmus; s ťažkosťami sa dlhodobo boria školstvo i zdravotníctvo; pre súdnic­ tvo a políciu sú právo a spravodlivosť niekedy veľkými neznámymi; sledujeme určitú prirodzenú nevyspelosť médií a podobne. K tomu všetkému treba pridať nestály 156

Dar slobody, bremeno zodpovednosti: úloha cirkvi vo svete

charakter politickej scény a dojem, že v politike ide pre­ dovšetkým o získanie a zachovanie moci využívanej pre vlastný prospech, a nie pre službu verejnému dobru; zni­ žuje sa dôvera občanov v to, že politici reprezentujú ich záujmy. Pri pohľade späť majú mnohí pocit nenaplnených očakávaní i premárnených príležitostí štvrťstoročného obdobia, za ktoré sa dal určite dosiahnuť väčší pokrok. Chýba väčšia radosť zo života a uvoľnená atmosféra a, naopak, prevláda pesimizmus, skepticizmus a cynizmus. Obyčajní ľudia sa vo viacerých oblastiach cítia oklamaní a so sklamaním konštatujú, že pravda a láska nad lžou a nenávisťou nezvíťazili. Znepokojujúca je aj tendencia minimalizovať zlo, ktoré komunizmus reprezentoval, a zabúdanie na tých, ktorí boli v minulosti perzekvovaní a vraždení. Na Slovensku sa zatiaľ nepodarilo vybudovať silnú občiansku spoločnosť a tie osobnosti, ktoré majú čo povedať a sú morálnou autoritou, nie sú v spoločnos­ ti dostatočne vážené a nie je im daná príležitosť pre­ javovať sa alebo sú na okraji verejného diania. Na Slo­ vensku nepochybne existujú slušné organizácie i slušní ľudia, ich vplyv v spoločnosti a schopnosť mobilizovať ostatných je však relatívne nízka. A práve tu sa vytvára príležitosť pre cirkev, avšak len v prípade, že veriaci sa v dostatočnej miere zaujímajú o veci verejné; chápu tie­ to veci a nedopustia, aby sa ich viera stala len privátnou záležitosťou, ktorej chýba verejná dimenzia.

Morálna obnova spoločnosti Treba si priznať, že 40 rokov neslobody a života v to­ talitnom režime zanechalo na ľuďoch a spoločnosti väčšie stopy, než si väčšina z nás pôvodne myslela. V roku 1990 poukazoval Václav Havel na znečistené morálne prostre­ die a, žiaľ, ani po viac ako 20 rokoch nie je v tomto ohľade veľmi možné konštatovať zásadnejšiu zmenu k lepšiemu. 157

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

Pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie Václav Havel povedal: „Doznávam se k tomu, že jsem se hluboce mýlil, když jsem si myslel, že to [morálna premena spo­ ločnosti] přijde dřív. Je to opravdu úkol na desítiletí."92 Hodnotenie českého scenáristu Jiřího Křižana, že ryby sa vracajú do potokov, vtáky do lesov a aj ekonomika sa zlepšila, ale „mravnost je v šíleném, katastrofálním sta­ vu"93, je možné aplikovať nielen na stav v Českej republi­ ke, ale i na Slovensku. Hodnota a dar slobodného života v demokratickej spo­ ločnosti je bremenom, ktoré sa Slovensko stále učí niesť, a to na každej úrovni. Domnievať sa pritom, že jedného dňa môže nastať „obyčajná rutina" slobody a demokra­ cie, a to dokonca prirodzeným evolučným spôsobom, by bola fatálna chyba. Demokracia bude prekvitať a jej kore­ ne sa budú prehlbovať len vtedy, ak bude slovenská spo­ ločnosť ochotná učiť sa demokratickému dialógu a budo­ vať právny štát, ak budú mať jednotlivci osobnú odvahu i záujem o veci verejné a ak sa budú posilňovať inštitúcie občianskej spoločnosti. Na Slovensku stále prevláda názor, že pozitívne zme­ ny môžu priniesť len politické strany a silní politickí lídri, pričom aktivita a snaha obyčajných jednotlivcov sa stre­ táva buď s kritikou, ľahostajnosťou, alebo obavou pripo­ jiť sa. Hoci je dôležité, aby do politiky vstupovali kompe­ tentné osobnosti s vysokým morálnym kreditom, každý musí začať od seba a uvedomiť si, že aj zdanlivo bezmoc­ ný človek má moc - a to platí obzvlášť v demokratickej spoločnosti -, a nespoliehať sa pasívne na to, že zmenu prinesie niekto iný. Náboženská sloboda zásadným spôsobom zmenila postavenie a život kresťanských cirkví a umožnila vznik rôznych kresťanských organizácií. Mnohé pozitívne zme­ ny boli cirkvi schopné využiť v prospech celej slovenskej spoločnosti, ale všeobecne môžeme konštatovať, že slo­ boda sa pre cirkev stala nielen možnosťou, ale i jarmom, ktoré nie vždy dokázala niesť, a priniesla výzvy, s ktorý158

Dar slobody, bremeno zodpovednosti: úloha cirkvi vo svete

mi sa stále ešte nedokázala adekvátne vyrovnať. Chcem podčiarknuť tri konkrétne úlohy, v ktorých cirkev v naj­ bližších rokoch bude musieť získať lepšie porozumenie a nabrať väčšiu odvahu, aby mohla lepšie napĺňať svoj Bohom daný mandát v spoločnosti.

Úloha cirkvi Prvou úlohou, pred ktorou cirkev pôsobiaca v demo­ kratickej spoločnosti nevyhnutne stojí, je prevzatie kres­ ťanskej zodpovednosti cirkvi ako inštitúcie i veriacich ako jednotlivcov v oblasti občianskeho života. Z dualiz­ mu oddeľovania duchovných a svetských vecí, ktorý bol prevalentný nielen počas obdobia totality, sa súčasná cir­ kev dostáva len pomaly. Na predošlú úlohu nadväzuje pochopenie zodpoved­ nosti cirkvi nielen v rovine konania dobra, ale aj kon­ frontácie zla. Všetci dobre vieme, že zlo triumfuje nielen vtedy, keď ho zlí ľudia konajú, ale i vtedy, keď dobrí ľudia mlčia. Cirkev si musí sama uvedomiť a viesť k tomu aj iných, že - ako nám pripomína Martin Luther King, Jr., „nespravodlivosť niekde je nebezpečenstvom pre spra­ vodlivosť všade". Do sféry konfrontácie zla musí byť zahrnutá aj re­ flexia problematického diania vo vnútri samotnej cirkvi, či už ide o schopnosť vyrovnať sa so svojou minulosťou počas totalitného obdobia, alebo prítomnými zlyhaniami. Ak toto cirkev dokáže, stúpne aj jej morálny kredit v spo­ ločnosti a nebude vnímaná - alebo aspoň nie v takej mie­ re - ako moralizujúca a nepotrebná inštitúcia. Som presvedčený, že kresťanstvo má tomuto svetu čo ponúknuť. Samozrejme, evanjelizácia a volanie ľudí, aby sa zmierili s Bohom, je a zostane primárnym poslaním kresťanskej cirkvi tu na zemi, avšak nie je to poslaním jediným. Boh nás volá ako jednotlivcov a ako cirkev, aby sme - v spolupráci s inými - boli „svetlom sveta a soľou zeme“. Nie je až také dôležité, kde a čo robíme, ako to, či to 159

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

robíme zodpovedne pred Bohom. Každý z nás máme sfé­ ru vplyvu a sféru vplyvu majú aj cirkevné spoločenstvá, a tu sme všetci povolaní byť nástrojmi zodpovednosti. Postoy, 19. november 2013™

160

Inšpirujúce vodcovstvo a verejná služba Rumsfeldova nadácia v dňoch 26. - 27. septembra 2013 organizovala vo Washingtone, D.C., stretnutie svo­ jich súčasných a bývalých štipendistov (Rumsfeld Gradu­ ate Fellows], ktorí majú záujem a potenciál angažovať sa vo verejnej službe. Ako jeden z nich som sa tohto zau­ jímavého a inšpiratívneho podujatia zúčastnil aj ja. Náš program sa začal štvrtkovou neformálnou recepciou u Rumsfeldovcov a na druhý deň pokračoval konferen­ ciou na tému „Americké vodcovstvo" a spoločenským programom, ktorý nám štipendistom vytvoril príležitosť lepšie sa vzájomne spoznať.

Túžba slúžiť krajine Konferencia, ktorá bola hlavnou náplňou nášho programu, sa začala raňajkami v Guvernérovej miestnosti Univerzitného klubu neďaleko Bieleho domu, počas kto­ rých sa nám prihovoril prezident Rumsfeldovej nadácie Donald Rumsfeld a jej súčasný riaditeľ Dr. Stephen Cam­ bone. Stephen Cambone neskôr moderoval aj panelovú diskusiu medzi štyrmi profesormi, ktorí vyučujú a publi­ kujú v oblasti amerického politického myslenia a politiky, národnej bezpečnosti a medzinárodných vzťahov, práv­ nych vied a etického správania štátnictva. Po obede sa zú­ častneným prihovoril hlavný rečník konferencie, známy politický komentátor a novinár Brit Hume. Pravdepodobne prvýkrát v mojom živote som mal mož­ nosť byť v jednej miestnosti s toľkými talentovanými mla­ dými ľuďmi - študentmi alebo absolventmi Harvardovej, Stanfordovej, Chicagskej, Georgetownskej a niektorých dalších renomovaných univerzít, ktorí sa zaoberali taký­ mi zaujímavými odbormi, ako politická ekonómia a vláda, 161

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNE] SPOLOČNOSTI

ekonomika národnej bezpečnosti, právo, medzinárodné vzťahy a politika Blízkeho východu, obrana a strategické štúdiá alebo politická filozofia a americká vláda -, a kto­ rých spájala túžba slúžiť svojej krajine. Spočiatku som si nebol istý, ako do tejto spoločnosti zapadne osoba, ktorá sa venuje otázkam náboženstva, etiky a politiky, avšak bol som milo prekvapený záujmom, s akým som sa stretol zo strany mojich kolegov, pre ktorých politika a morálka ne­ predstavovali dve kompartmentalizované a nikdy neinteraktujúce sféry. V posledných dvadsiatich rokoch možno v Spojených štátoch jasne pozorovať vzrastajúci záujem o fenomén náboženstva a v súčasnosti existuje pomerne široký kon­ senzus v tom, že ak chceme porozumieť globálnej poli­ tike, nacionalizmu či terorizmu, je potrebné brať inter­ disciplinárne štúdium náboženstva vážne. Sekularizačná teória - predovšetkým jej klasická verzia prijímaná viac ako 150 rokov - dnes podlá popredného amerického so­ ciológa Rodneyho Starka „odpočíva v pokoji". Náboženstvo, ktoré motivuje a mobilizuje ľudí k tým najšľachetnejším ľudským činom, avšak býva aj zneuži­ té na tie najnešľachetnejšie účely -, je v súčasnosti bra­ té vážne nielen v synagógach, cirkvách a mešitách, ale aj v koridoroch moci. Diplomatické riešenia a ani finačné incentívy často neprebijú lojalitu, ktorú osoba cíti voči vlastnému náboženstvu a jeho skutočným či zdanlivým nárokom - toto bol pre mnohých jeden z nepredvídaných objavov počas „vojny proti terorizmu".

Osobnosť amerických dejín Donald Rumsfeld sa do amerických dejín zapísal vý­ razným spôsobom a jeho pozoruhodný život sa s nimi prelína zhruba v jednej tretine. S humorom jemu typic­ kým na stretnutí poznamenal, že tento fakt ukazuje na to, akou mladou krajinou Spojené štáty sú, alebo na to, aký starý je on sám. Rumsfeld je známy predovšetkým ako 162

Inšpirujúce vodcovstvo a verejná služba

(jediný) dvojnásobný minister obrany. Prvýkrát v tejto funkcii pôsobil vo vláde prezidenta Geralda Forda (1975 - 1977) a druhýkrát vo vláde prezidenta Georga W. Busha (2001 - 2006). Počas prvého funkčného obdobia bol Rumsfeld vô­ bec najmladšou osobou, ktorá kedy tento úrad zastávala, a počas druhého, naopak, najstaršou. Pod Rumsfeldovým vedením prebehla okrem iného výrazná modernizácia americkej armády, ktorá je všeobecne hodnotená vysoko pozitívne a Rumsfeld tiež viedol americké vojská na zo­ sadenie iráckého diktátora Saddáma Husajna - čo je v sú­ časnosti vnímané ako najkontroverznejšie obdobie jeho dlhej a produktívnej kariéry. Rumsfeldov život je však omnoho pestrejší a nemôže byť zredukovaný na obdobie deviatich rokov, počas ktorých pôsobil ako jeden z naj­ vyšších úradníkov federálnej exekutívy Spojených štátov. Na začiatku svojej kariéry pôsobil v službách americké­ ho letectva a neskôr ako americký kongresman, diplomat a vysoký poradca štyroch amerických prezidentov. Milton Friedman, nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku a bývalý profesor na Chicagskej univerzite, považoval Rumsfelda za vhodného nástupcu prezidenta Ronalda Reagana na naj­ vyšší úrad Spojených štátov a za chybu, že sa tak nakoniec nestalo. Rumsfeld bol výrazne ovplyvnený ekonomickým myslením Friedmana a jeho mimoriadne úspešná kariéra zahŕňala aj pozíciu generálneho riaditeľa dvoch obchod­ ných spoločností v rebríčku Fortune 500. Hoci sa nemusíme stotožniť s každým Rumsfeldovým názorom alebo politickým rozhodnutím, jeho život je nepochybne inšpirujúcim príkladom vodcovstva a anga­ žovania sa vo verejnej službe, čoho dôkazom je aj jeho činnosť po odchode z vysokej politiky. V roku 2007 zalo­ žil spolu s manželkou Joyce nadáciu, ktorá sa zameriava na štyri hlavné oblasti: podporuje amerických vojakov, zranených veteránov a ich rodiny; buduje úzke vzťahy medzi Spojenými štátmi a mladými lídrami z často igno­ rovanej Strednej Ázie s cieľom posilňovať mierovú, slo­ 163

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

bodnú a prosperujúcu spoločnosť; poskytuje významné štipendiá študentom, ktorí preukážu záujem a potenciál angažovať sa vo verejnej službe; a podporuje mikrofinancovanie ako jeden z účinných spôsobov zmierňovania chudoby vo svete. Na získanie Rumsfeldovho štipendia, ktoré mi bolo udelené v akademickom roku 2010/2011, nie je možné podať prihlášku, ale študenti sú na jeho získanie nomino­ vaní vybranými profesormi na základe svojich „vynika­ júcich intelektuálnych schopností, integrity, morálneho charakteru a vodcovského potenciálu". Maximálna výška ročného štipendia je $25,000. V súčasnosti je v Spoje­ ných štátoch 53 takých štipendistov; prvého spoločného stretnutia vo Washingtone, D.C., sa malo možnosť zúčast­ niť 37 z nich.

Krátka reminiscencia Ako s odstupom času reflektujem o svojej ceste do Washingtonu, D.C., v pamäti mi utkveli tri veci. Tou pr­ vou je fotografia, ktorú nám Donald Rumsfeld ukázal a predstavil ako jednu zo svojich najobľúbenejších: sate­ litný záber na nočný Kórejský poloostrov. Kým južná časť poloostrovu bola plná žiariacich svetiel poukazujúcich na prítomnosť života, slobody a prosperity, severná časť bola zväčša temná. Dve v mnohých ohľadoch veľmi po­ dobné krajiny, avšak s veľmi rozdielnou úrovňou života svojich občanov - v jednej vládne politická a ekonomická sloboda, v druhej táto sloboda absentuje. Druhou bol odkaz, aby do verejnej služby vstupovali tí najlepší - osoby, ktoré sa vyznačujú zmyslom pre zodpo­ vednosť, praktickou múdrosťou, odvahou a pokorou. Po­ čuť o dôležitosti pokory z úst osoby, ktorá viedla najmoc­ nejšiu armádu všetkých čias a pod ktorej vedenie spadalo viac ako 25 tisíc zamestnancov Pentagonu a tri milióny vojenského a civilného personálu rozmiestneného v rôz­ nych častiach sveta, môže sa zdať na prvý pohľad zvlášt­ 164

Inšpirujúce vodcovstvo a verejná služba

ne. Pre Donalda Rumsfelda pokora znamená uznanie, že iní môžu vedieť viac, ako viem ja, a ochotu sa takými ľuď­ mi obklopiť a pozorne im načúvať. Pokora tiež uznáva, že samotné ľudské poznanie je li­ mitované, ako ukazuje aj najznámejší Rumsfeldov výrok o veciach known and unknown, ktorý je identický s ná­ zvom jeho memoárov: „Existujú známe známa: existujú veci, o ktorých vieme, že sú známe. Vieme tiež, že existujú známe neznáma: to znamená, že existujú veci, o ktorých vieme, že sú nám neznáme. Ale existujú aj neznáme ne­ známa - tie veci, o ktorých nevieme, že sú nám neznáme."95 Do tretice a na záver - život niekedy so sebou priná­ ša prekvapivé až paradoxné situácie a jedna z takých pre mňa nastala, keď sa pri mne zastavil Donald Rumsfeld a inicioval rozhovor. Neviem, čím som bol pre neho zaují­ mavý. Možno to bola kombinácia môjho života v niekdaj­ šom Československu, súčasného života v Chicagu - od­ kiaľ aj on pochádza - a nedávnej smrti mojej školiteľky Jean Bethke Elshtainovej, ktorá ma na Rumsfeldove šti­ pendium nominovala. V každom prípade som si opäť raz uvedomil, akým nevyspytateľným môže byť ľudský život a ľudské dejiny - v čase, keď som ako dieťa bezstarostne behával pod bralami Beckovského hradu, bol Rumsfeld ministrom obrany krajiny, ktorá nám bola prezentovaná ako najväčší nepriateľ socialistického zriadenia a najväč­ šia prekážka pri realizácii komunistického sna. Keď som vyrastal, nemyslel som si, že budem jedného dňa môcť slobodne navštíviť krajinu, ktorá nepatrila do tzv. socialistického bloku, a teraz som mal možnosť byť priamo v dome osoby, ktorá sa výrazným spôsobom po­ dieľala na tvorbe a realizácii stratégie víťazstva v Stude­ nej vojne. Povaha ľudských dejín zahŕňa „dobré, zlé a ška­ redé" - koniec totalitarizmu v Európe a porážka komu­ nizmu nepochybne patrili k dejinných udalostiam, ktoré si je potrebné pripomínať a byť za ich výsledok vďačný.

Postoy, 2. december 2013 165

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

Ako zvestovať evanjelium v postmodernom svete? V čase, keď naratívne prístupy neboli také populárne, ako sú dnes, a teológovia boli zväčša zdržanliví pri rozho­ voroch o osobných skúsenostiach s Bohom (alebo ich ab­ sencie) a celkovo považovali za nenáležité písať o sebe, známy harvardský teológ a môj bývalý profesor Harvey Cox vo svojej knihe The Seduction of the Spirit (1973) na­ písal: „Všetky ľudské bytosti majú vrodenú potrebu roz­ právať a počúvať príbehy a mať príbeh, podľa ktorého môžu žiť."96 Profesor Cox bol presvedčený, že „svedectvo si zaslúži, aby sa opätovne stalo primárnym spôsobom náboženského diskurzu" a v súlade s týmto presved­ čením venoval prvú časť knihy - nazval ju „Testimony" (Svedectvo) - osobnému príbehu. O desať rokov neskôr vyšla Coxova autobiografia Just as I am (1983) a osobné zmienky sa objavili aj v jeho ďalších dielach.

Od svedectva k Biblii Od momentu, keď som na strednej škole prežil kon­ verziu od ateizmu ku kresťanstvu, ma neopustilo pre­ svedčenie, že duchovná autobiografia môže zohrať dô­ ležitú úlohu pri transformácii ľudskej mysle a srdca. Na počiatku mojej duchovnej cesty bolo osobné svedectvo bývalého vodcu brooklynského gangu Mau Maus, Nickyho Cruza. Jeho medzinárodný bestseller Run, Baby Run (v českom preklade Utíkej, malý, utíkej') našiel vďaka môj­ mu blízkemu priateľovi aj mňa a zvyšok je história. V mladšom veku som nepatril medzi vášnivých čita­ teľov - nemal som knihy rád a nespomínam si na viac než tri, ktoré som do obdobia svojho obrátenia prečítal. Počas základnej školy sa so mnou učievala moja mama: čítala nahlas školské učebnice a ja som pozorne počúval, 166

Ako zvestovať evanjelium v postmodernom svete?

pretože až keď som dokázal látku zopakovať, mohol som sa ísť von hrať. Ako študent - presnejšie návštevník - gymnázií som už nemusel túto podmienku splniť a moje študijné vý­ sledky tomu zodpovedali. V čase svojho obrátenia som mal najhorší prospech v triede, čo pripisujem aj svojmu negatívnemu vzťahu ku knihám. Od Cruzovej knihy som sa však nedokázal odtrhnúť a ako následok jej prečítania som požiadal môjho veriaceho priateľa, aby mi zadovážil ďalšiu knihu - Bibliu. V priebehu niekoľkých dní som prečítal Novú zmlu­ vu a uveril som posolstvu evanjelia. Našiel som tam dva druhy príbehov, ktoré zohrali transformatívnu úlohu v mojom živote - príbehy hovorené Ježišom a príbehy ho­ vorené o Ňom. Harvey Cox píše o týchto dvoch druhoch príbehov vo svojej knihe When Jesus Came to Harvard (2005), ktorá má tiež silný autobiografický nádych, ke­ ďže vychádza z jeho pätnásťročných skúseností s vyučo­ vaním jedného z najpopulárnejších predmetov v histórii Harvardu „Jesus and the Moral Life" (Ježiš a morálny ži­ vot). Cox svojim študentom rozprával príbehy o Ježišovi a robil to spôsobom, ktorý počas obdobia jeho vyučova­ nia - na prekvapenie všetkých - pritiahol niekoľko tisíc študentov.

Rozprávanie príbehov Napriek rôznym legitímnym kritikám postmodernizmu, doba, v ktorej žijeme, je vcelku priaznivo naklone­ ná na rozhovory a počúvanie príbehov, čo pre kresťanov predstavuje príležitosť na zvestovanie kresťanského príbehu prostredníctvom osobného svedectva. Mám via­ cero skúseností, keď osoba, ktorá by nemala záujem so mnou viesť teologickú rozpravu o zmysle ľudského živo­ ta, existencii Boha alebo o iných náboženských otázkach, s úprimným záujmom si vypočula môj príbeh, ktorý sa týchto tém prirodzene dotýkal. 167

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

V prvej polovici kresťanského života som bol členom a neskôr aj ordinovaným duchovným Assemblies of God - najväčšej pentekostálnej denominácie na svete. Počas tejto doby som mal možnosť vypočuť si stovky osobných svedectiev. Pentekostálne a charizmatické kresťanstvo za­ žilo v poslednom storočí explozívny - vskutku zázračný rast a s určitým nadsadením možno povedať, že pochovalo klasickú teóriu sekularizácie. Svedectvo o tom, „čo urobil Pán v mojom živote", je integrálnou súčasťou pentekostál­ nej spirituality od samotného počiatku tohto hnutia až do súčasnosti. So snahou komunikovať osobné skúsenosti s Bohom prostredníctvom ústneho alebo písaného naratívu sa však stretávame počas celej kresťanskej histórie. Žáner duchovnej autobiografie je nielen legitímnou formou náboženského diskurzu, ale aj efektívnym prostriedkom zvestovania evanjelia. Za otca tohto žánru je považova­ ný Augustín z Hippa, ktorého Vyznania patria medzi naj­ významnejšie autobiografie všetkých čias. Jeden ľudský život by celkom iste nestačil na seriózne preskúmanie vplyvu tohto mimoriadneho diela na autobiografie a inú literárnu tvorbu, ktoré boli napísané po ňom. Zatiaľ čo učebnica akademickej teológie - čím, sa­ mozrejme, neznižujem dôležitosť teologického bádania - málokedy dokáže spôsobiť hlbokú duchovnú premenu v srdci človeka a motivovať ho do života kresťanského učeníctva, duchovné autobiografie Ignáca z Loyoly, Te­ rézie z Ávily, Johna Bunyana, Terézie z Lisieux, Thomasa Mertona, C. S. Lewisa alebo Dorothy Dayovej nesú v sebe silu pohnúť ľudskou dušou, podobne ako pohli dušou Te­ rézie z Ávily, keď čítala Augustínove Vyznania. Hoci po­ hnutie nezaručuje premenu, vonkajšia premena je zried­ ka možná bez toho, aby človek nebol najskôr vnútorne pohnutý. Čítanie duchovných autobiografií napomáha k se­ bapoznaniu a poznaniu Boha, a prispieva tak k duchov­ nému rastu kresťana. Rovnaké platí o ich písaní. Medzi 168

Ako zvestovať evanjelium v postmodernom svete?

odbornou verejnosťou v príslušnej oblasti existuje širo­ ký konsenzus o pozitívnych dosahoch písania o vlastnom živote, či už to má formu duchovnej autobiografie, memoáru, alebo denníka. Ak sa skúsenosti z posvätnej cesty rozhodneme zverejniť, môžu sa stať duchovným oboha­ tením pre ostatných. Ako všetko dobré, aj diskutovaný žáner môže byť vy­ užitý či dokonca vedome zneužitý na komunikovanie ob­ sahu, ktorý je v tom lepšom prípade duchovne neosožný a v tom horšom škodlivý. Hovoriť na verejnosti o Bohu v kontexte vlastného príbehu nie je jednoduché a kom­ petentné duchovné vedenie môže veriacemu pomôcť vyvarovať sa chýb, ktorých sa dá v tejto oblasti ľahko dopustiť. Na druhej strane treba mať na pamäti, že Boh dokáže použiť aj to, čo je zdanlivo alebo reálne nedoko­ nalé - kresťanov „poklad" sa nachádza v „hlinených ná­ dobách" (2Kor4:7). Ježiš povedal svojim nasledovníkom: „Choďte do ce­ lého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu" (Mk 16:15). Nepoznám lepší spôsob, ako to kresťania mô­ žu robiť, než prostredníctvom verného svedectva o preja­ voch dotykov Božej lásky vo svojom živote. Nedovoľme strachu z odmietnutia, obavám z poníženia, obvineniam zo subjektivizmu, korozívnemu cynizmu či názorom, že viera je čisto privátnou záležitosťou, aby sme o nádeji, ktorá je v nás, nepovedali - slovami i skutkami - každé­ mu, kto prejaví záujem počúvať.

Postoj, 2. marec 2017

169

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

Ak chcú kresťania meniť spoločnosť, musia pozývať k nasledovaniu Krista Koreňom mnohých problémov, s ktorými Slovensko bojuje, je deficit spravodlivosti, prameniaci z nedosta­ točného pochopenia tohto morálneho konceptu, ako aj oslabeného záväzku voči jeho presadzovaniu v osobnom a spoločenskom živote. Etickou úlohou kresťanov je vo sfére svojho vplyvu strategicky prispievať k vytváraniu spravodlivejšej spoločnosti - vrátane pozývania ľudí na­ sledovať Krista. Jednou zo základných úloh verejného teológa je po­ skytnúť čo najpresnejší obraz sociálnej reality alebo inak, odpovedať na otázku „Čo sa deje?". Väčšina čitate­ ľov - aj bez dôkladnej interdisciplinárnej analýzy - vníma mnohoraké prejavy nespravodlivosti v našej spoločnosti a netreba ich o existencii problému presviedčať. Navyše k tejto otázke som sa vyjadril na iných miestach a pre cie­ le tohto článku nie je potrebné sa ňou bližšie zaoberať.

Spravodlivosť ako pilier kresťanskej etiky Verejní teológovia nezostávajú len pri deskripcii, ich úlohou je tiež preskripcia - odpovedať na otázku „Čo by sme mali robiť?" Ide o normatívnu dimenziu, ktorá má dočinenia s vytvorením etickej normy navigujúcej ľud­ ské myslenie a konanie. V kresťanskej tradícii sú etické normy odvodené zo štyroch prameňov autority - Písmo, tradícia, rozum a skúsenosť -, a hoci v rámci nej existuje rôzne chápanie, ako tieto pramene jednotlivo a v ich vzá­ jomnej súvislosti interpretovať, všetci kresťania sa zhod­ nú, že spravodlivosť patrí medzi základné Božie atribúty a piliere kresťanskej etiky. Tretia dimenzia verejnej teológie je praktická a zao­ berá sa otázkou „Ako to urobiť?" Tu chcem zaostriť po­ 170

Ak chcú kresťania meniť spoločnosť, musia pozývať k nasledovaniu Krista

zornosť a zdôrazniť myšlienku, že evanjelizácia je nielen prostriedkom na spasenie človeka, ale aj nástrojom na vytváranie spravodlivejšej spoločnosti. Právo a politika sú nenahraditeľné mechanizmy na zabezpečenie spra­ vodlivosti, avšak sú len jedným krídlom lietadla. Tým druhým je morálna konverzia srdca, ktorá je výsledkom osobnej skúsenosti s Bohom. Samozrejme, aj neveriaci človek môže žiť cnostné, veriaci kresťan však má na to jeden - mimoriadne silný - dôvod navyše. Jedna z prvých kníh, ktorú som čítal v oblasti kresťan­ skej sociálnej etiky, mala názov Biblical Ethics and Social Change (Biblická etika a sociálna zmena) a jej autorom je Stephen Charles Mott, bývalý profesor na Gordon-Conwell Theological Seminary. Kniha pred takmer dvomi de­ saťročiami prispela k mojej „druhej konverzii" - prebu­ deniu sociálneho vedomia a rozhodnutiu študovať etiku. V tom čase som bol študentom na spomenutom teologic­ kom seminári a kniha bola súčasťou povinnej literatúry jedného z predmetov. Stephen Charles Mott je priekopníkom v oblasti evanjelikálnej sociálnej etiky a jeho kniha - publikovaná ox­ fordským vydavateľstvom v roku 1982 - stále patrí me­ dzi čítané diela. Mott študoval na Harvarde pod vedením teológa Jamesa Luthera Adamsa v čase, keď bolo zried­ kavou výnimkou, aby evanjelikálni kresťania študovali na teologických fakultách prestížnych univerzít a venovali sa štúdiu sociálnej etiky. Ústredným konceptom Mottovej knihy je biblická spravodlivosť. V jej druhej, praktickej časti autor pred­ stavuje päť metód, ktoré môžu priniesť sociálnu zmenu: evanjelizácia, kontrakultúrna komunita, občianska ne­ poslušnosť, ozbrojená revolúcia a politická reforma. Ho­ ci evanjelikálni kresťania často hovorievali o pozitívnej transformácii spoločnosti v súvislosti s evanjelizáciou, ktorá bola niektorými považovaná za všeliek, Mott zdô­ razňoval dôležitosť politiky. 171

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

Osobná konverzia a nasledovanie Krista Na Slovensku, kde je evanjelikálna komunita vo výraz­ ne minoritnom zastúpení a kresťania sa možno až príliš spoliehajú na zmenu zhora prostredníctvom politiky, je potrebné viac zdôrazňovať ten aspekt, ktorý býva v evanjelikalizme v súvislosti s transformáciou spoločnosti preceňovaný - osobnú konverziu a nasledovanie Krista. Nehovoriac o tom, že biblické kresťanstvo je vo svojej podstate „evanjelikálne" a v tomto zmysle by mal byť každý kresťan - bez ohľadu na to, k akej cirkvi sa hlási evanjelikálnym kresťanom. Pred niekoľkými desaťročiami by išlo o radikálne tvr­ denie - odvtedy sme sa stali svedkami evanjelikalizácie globálneho kresťanstva, ako aj výziev na „evanjelikalizáciu" konkrétnych cirkví. Pre veriacich katolíckej viery môže byť v tomto ohľade inštruktívna kniha Evangelical Catholicism: Deep Reform in the 21st-Century Church (Evanjelikálny katolicizmus: hlboká reforma v cirkvi 21. storočia) z pera katolíckeho verejného teológa Georgea Weigela a, samozrejme, stále aktuálna výzva na „No­ vú evanjelizáciu". Odhliadnime teraz od faktu, že evanjelizácia môže byť realizovaná teologicky i eticky pochybným spôsobom - je to téma na samostatný článok. Tu stačí, ak si pripome­ nieme, že aberácie nenegujú biblické výzvy na obrátenie a nasledovanie. Ak miestna cirkev stratí svoj misijný náboj, duchovne odumrie a je len otázkou času, kedy ju čaká necirkevný - pohreb. Soľ, ktorá stratí slanú chuť, „nie je na nič súca, len ju vyhodiť, aby ľudia po nej šliapali" (Mt 5:13). Ak kresťanom záleží na pozitívnej zmene, mali by v prvom rade otvorene priznať a vyznať, že za neutešený morálny stav krajiny nesú svoj podiel viny. Posledné sčí­ tanie obyvateľstva ukazuje, že Slovensko je „kresťanská" krajina, zatiaľ čo rôzne indexy korupcie, ako aj vlastné skúsenosti dokazujú, že Slovensko je tiež „skorumpova­ ná" krajina. Korupcia je, prirodzene, len jedným z pre­ 172

Ak chcú kresťania meniť spoločnosť, musia pozývať k nasledovaniu Krista

javov morálnej dekadencie, avšak zároveň slúži ako jej spoľahlivý indikátor. Máme tu problém, ktorý je ľahké identifikovať, ak si pred ním nezatvoríme oči. Nalejme si čistého vína: väčšina z tých, ktorí sa na Slovensku ku kresťanstvu „hlásia", nežije v súlade s jeho etickými požiadavkami - nie sú „svetlom sveta" a „soľou zeme". Za existenciu tohto paradoxného stavu nesú zod­ povednosť aj - či najmä - duchovní jednotlivých cirkev­ ných spoločenstiev. Bez toho, aby sme ignorovali histo­ rické alebo sociologické faktory, problém je najmä teologicko-etický a spirituálny. Dietrich Bonhoeffer v knihe Nachfolge (Nasledova­ nie, respektíve Cena učeníctva) tento nadčasový problém diagnostikoval: „Lacná milosť je úhlavným nepriateľom našej cirkvi. To, o čo dnes zápasíme, je drahá milosť."97 Najmä v tradičných, „ľudových", cirkvách príslušníci far­ nosti sú nie vždy jasne konfrontovaní s požiadavkami evanjelia a v mnohých prípadoch nedokážu vo svojom ži­ vote rozpoznať a poslúchnuť Kristovo volanie. A máme aj spoločenstvá, v ktorých - ako v každej dobe - sa v pozícii duchovnej autority nachádzajú „slepí vodcovia slepých" (Mt 15:14). Mohlo by sa zdať, že prezentujem bezútešný, príliš pe­ simistický obraz cirkevnej reality. Čitateľov sa pokúsim upokojiť okrajovou poznámkou, že v budúcnosti by som rád napísal článok s názvom „Čo je dobré so slovenskou cirkvou?" Nie je toho málo. Dnes je však reč o inom - má­ me tu do duchovných očí bijúci problém, ktorý nie je ad­ resovaný s dostatočnou priamosťou, potrebnou vážnos­ ťou a sľubným odhodlaním. V tomto prípade sa nemožno skrývať za slová o pokore - naopak, mali by sme sa strá­ niť pokory falošnej.

Byť nositeľom duchovného prebudenia Aj v liberálnej demokracii sa kresťania občas stretnú s intoleranciou voči evanjelizačnému úsiliu a to ich môže 173

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

odrádzať od aktívnej prezentácie evanjeliového posol­ stva. Niekedy si za to môžu sami, inokedy ide o výsledok odporu, ktorý zvestovanie evanjelia so sebou môže pri­ niesť. V slobodnej spoločnosti však kresťanom nič ne­ bráni, aby o objekte svojej viery povedali každému, kto je ochotný počúvať. Obávam sa, že túto príležitosť nevy­ užívame dostatočne. V súvislosti s evanjelizáciou máme často na mys­ li tých, ktorí sa označujú za ateistov, agnostikov alebo inoveriacich. Osoby, ktoré v kresťanského Boha neveria, o Jeho existencii pochybujú alebo voči Nemu zaujímajú negatívny postoj. V našom kontexte je však takých osôb relatívne málo - viac sa zdá byť tých, ktorí sa ku kresťan­ stvu „hlásia", avšak v ich živote absentuje živá viera, do­ kazujúca sa ovocím spasenia. Práve na túto - štandardne prehliadanú - skupinu by mali cirkvi intenzívne zamerať svoju pozornosť. Patria do nej aj politici, ktorí na jednej strane dekla­ rujú oddanosť kresťanstvu a na strane druhej vykazujú prejavy rasizmu a antisemitizmu. V dôležitom vyhlásení o nich arcibiskup Stanislav Zvolenský a predseda Ústred­ ného zväzu židovských náboženských obcí Igor Rintel povedali: „Dúfame v obrátenie tých, ktorí prípadne aj sa­ dajú do parlamentných lavíc a hovoria jedným dychom o Bohu a národe, ale zároveň neváhajú útočiť na ľudí len z dôvodu inej farby pokožky či odlišného náboženského presvedčenia."98 Výzva na obrátenie osôb, ktoré sa „hlásia" ku kres­ ťanstvu, no žijú v zjavnom rozpore s jeho učením, by mala byť - v Duchu Kristovom - pravidelne prezentova­ ná v každom kostole či modlitebni. Z každej kazateľnice by mali byť citované a objasňované slová evanjelia: „Nie každý, kto mi hovorí: ,Pane, Pane!' vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach" (Mt 7:21). Jednou zo základných úloh každého duchovného je pozývať ľudí rozhodne nasledovať Krista a sprevádzať 174

Ak chcú kresťania meniť spoločnosť, musia pozývať k nasledovaniu Krista

na ceste viery tých, ktorí na Jeho radikálne volanie „Poď­ te za mnou" [Mt4:19] odpovedali afirmatívne. Táto úloha však neprináleží len kňazom, farárom či pastorom. Každý kresťan je povolaný byť nositeľom duchovného prebude­ nia a prispieť - aj týmto spôsobom - k morálnej obnove spoločnosti. Ukazovať slovami a skutkami, že „hlásiť sa" k niektorej z cirkví nie je to isté ako „nasledovať" Krista. Postoj, 22. jún 2018

175

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

Solidarita s otrasenými katolíkmi v čase krízy Už dnes je jasné, že rok 2018 sa zapíše do dejín katolíc­ kej cirkvi ako rok krízový a v niektorých oblastiach mož­ no aj prelomový. Sexuálne zneužívanie a ďalšie závažné delikty s tým spojené otriasli dôverou voči tejto inštitúcii nielen zo strany širšej verejnosti, ale aj zo strany miliónov jej členov a sympatizantov. Zároveň dodali tony pušného prachu ľuďom, ktorí cirkev nemajú radi, prechovávajú voči nej predsudky a boli by najradšej, keby neexistovala. Fakty sú dostatočne známe a netreba ich opakovať. Na povrch časom vyplávajú ďalšie informácie - niektoré z nich ešte prilejú olej do už beztak rozsiahleho požiaru. Dôsledky páchania skutkov tmy budú pravdepodobne vážnejšie, ako si väčšina z nás dokáže predstaviť. Hriech a zločin za sebou zanecháva spúšť a devastáciu, najmä ak je páchaný a zakrývaný duchovnými autoritami. Obnoviť dôveru môže trvať desaťročia a u niektorých, žiaľ, nebu­ de obnovená nikdy. Ako by sa voči katolíckej cirkvi a jej veriacim ma­ li v tomto kritickom čase zachovať osoby, ktoré s nimi z rôznych dôvodov nemajú plné spoločenstvo? Túto otáz­ ku si musí pred Bohom zodpovedať každý sám. Osobne sa domnievam, že zo strany osôb iných náboženstiev a konfesií nie je teraz správny čas pranierovať, poučovať či nebodaj sa povyšovať - je čas prejaviť solidaritu s otra­ senými katolíkmi a podporiť reformné snahy vo vnútri cirkvi. Ak nie inak, aspoň modlitbami. K tomuto záveru ma okrem iného priviedli pozorova­ nia katolíckeho prostredia počas posledných dní a týž­ dňov - vyjadrenia biskupov, kňazov, katolíckych intelek­ tuálov a množstva bežných veriacich. Uvedomil som si, že nie je asi nič, čo by som mohol v tejto chvíli povedať; čo by si katolícki veriaci sami neuvedomovali. Z kvanta dôle­ 176

Solidarita s otrasenými katolíkmi v čase krízy

žitých myšlienok, ktoré odzneli a stotožňujem sa s nimi, vyberiem aspoň tri. Princetonský profesor Robert P. George je nekom­ promisný: „V cirkvi nie je miesto pre neverných kňazov (v akejkoľvek hodnosti). Ak človek neverí tomu, čo cirkev učí o Bohu, o dôstojnosti ľudskej osoby, o sexe a manžel­ stve alebo o spravodlivosti, nemal by pôsobiť ako kňaz ale­ bo slúžiť ako biskup. Ak nemôže alebo nechce tieto učenia hlásať a ak nedokáže viesť alebo nevedie svoj život v sú­ lade s týmito učeniami, rozhodne by nemal byť vysvätený (ak je alebo sa chce stať seminaristom), alebo ak už vysvä­ tený je, mal by byť zbavený výkonu kňazského povolania. Bodka."99 Teológ a kňaz Tomáš Halík sa na problém pozerá zo širšieho uhla pohľadu: „Sexuálne zneužívania, ktorých rozsah bol teraz dokumentovaný, sú len jedným aspek­ tom zlyhania určitého typu cirkvi a toto zlyhanie vyžadu­ je ďalekosiahlu reformu nielen cirkevných štruktúr, ale predovšetkým prístupu cirkvi k mnohým oblastiam a té­ mam vrátanie otázok moci a autority, chápania sexuality, výchovy a formácie kňazov, otázky kňazského celibátu a úlohy kňazov a laikov v cirkvi a spoločnosti."100 Cirkevný analytik Imrich Gazda dodáva: „Jediným spôsobom, ako chrániť dobré meno cirkvi, nie je pokry­ tecká politika mlčania, zametania pod koberec a falošnej solidarity, ale absolútnej otvorenosti, transparentnosti a v prípade preukázaných sexuálnych deliktov aj nekom­ promisnej spravodlivosti."101 Aj vonkajším pozorovateľom je zrejmé, že vo vnútri katolíckej cirkvi momentálne prebieha intenzívny zápas o jej budúcu tvár. Medzi veriacimi sa stretávame s prejav­ mi hlbokého sklamania, rozčarovania i hnevu, ale tiež od­ hodlania a túžby po zmene. Dajme si aj v tomto prípade pozor a vyvarujme sa aplikovania nespravodlivého prin­ cípu kolektívnej viny, nezabúdajúc vzdať úctu a vďaku za verných biskupov, kňazov a diakonov, obetavé rehoľné sestry a všetkých oddaných nasledovníkov Krista. 177

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

Katolícka cirkev si počas svojej dlhej histórie prešla - viac či menej úspešne - množstvom kríz. Pokiaľ budú súčasťou akejkoľvek inštitúcie nedokonalí ľudia, budeme v nej mať krízy. Tie sú však tiež príležitosťou na obrá­ tenie sa a obnovu. Keď sa najbližšie stretneme s verný­ mi katolíkmi, našimi priateľmi, povzbuďme ich na ceste viery a podporme ich v úsilí stať sa nástrojom pozitívnej zmeny v cirkvi, ktorú milujú. Postoj, 3. september 2018

178

Nestačí len správne veriť, treba aj správne žiť Martin, chodil si na rovnaké gymnázium v Žiline, aj keď ty o nejaké roky neskôr. Obaja sme sa na strednej škole dosť trápili, ale potom sme si našli svoje cesty. Ty žiješ už vyše 20 rokov v USA, dnes tam študuje na univerzite aj tvoja dcéra. V poslednom období sa disku­ tuje o tom, že veľa slovenských stredoškolákov odchá­ dza študovať na univerzity do zahraničia a nevracajú sa domov. Je to aj tvoj prípad, aj keď cez tvoje články, knihy a prednášky na Slovensku vlastne pôsobíš. Ako by si zhodnotil svoju cestu od nedokončeného štúdia na gymnáziu v Žiline na Harvard?

Gymnázium v Žiline som - podobne ako tie predošlé v Martine a Topoľčanoch - len navštevoval. 0 štúdium som nejavil záujem, chýbala mi motivácia. V štvrtom ročníku som mal na vysvedčení aj nejaké nedostatočné, nebol som pripustený k maturitám, na konci leta som nezložil reparát a stál som pred dôležitým rozhodnutím: zanechať štúdium alebo si zopakovať štvrtý ročník. Ako čerstvý konvertita na kresťanstvo som si zvolil druhú možnosť a stredoškolské štúdium som dokončil na gym­ náziu v Novom Meste nad Váhom. V roku 1995 som s jednou poloprázdnou taškou a sil­ nou túžbou pripraviť sa na efektívnu kresťanskú službu odišiel do USA. O desať rokov neskôr som promoval na Harvarde. Dlhoročný priateľ mi raz napísal, že môj život je ako triler, v ktorom hlavný hrdina vždy prežije. Ďaku­ jem Bohu i všetkým, ktorí mi pomohli, že som tú dekádu nielen prežil, ale počas nej som aj napredoval. Ja som žil dlhšie v Nemecku a od ľudí som tam cítil pri­ jatie, slušnosť a rešpekt, aj keď sa o nich hovorí, že sú 179

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

chladní a rezervovaní. Ľudia mi tam ponúkali pomoc, podporu, vždy boli veľmi zdvorilí a plnili dohody. Aj v USA sa mi ľudia prihovárajú, usmievajú sa, sú veľmi komunikatívni. Neviem, či to ide zo srdca alebo je to len nejaká maska, ale zdá sa mi, že ľudia sú tam naučení viac spolupracovať, vzájomne si pomáhať, robiť dobro­ voľníctvo. No a u nás na Slovensku, kde sa nám nežije až tak zle, vidím často nahnevaných a negatívne nalade­ ných ľudí, ktorí si nedôverujú a závidia. Ako to vnímaš ty, keď sa pohybuješ medzi Chicagom a Martinom?

Dovoľ, aby som sa ešte vrátil k môjmu pôsobeniu na gymnáziu v Žiline. Pri prvom stretnutí sa ma profesorka opýtala, akú známku som mal z jej predmetu na predoš­ lom gymnáziu. Odpovedal som, že štvorku, na čo reago­ vala: „U mňa prepadnete." Aj sa tak stalo. V USA som sa stretol - prakticky bez výnimky - so všestranne pozitívnym prístupom, ktorý bol jedným z kľú­ čových faktorov mojich študijných úspechov. Vytvoril som si lásku k štúdiu, naučil som sa usilovne pracovať a roz­ víjal som potenciál, o ktorom som netušil, že vo mne je. Keď som do USA odchádzal, nikdy by ma nenapadlo, že tam absolvujem dve školy, ktoré sú v prvej desiatke sveto­ vých univerzít, alebo že štúdium na teologickom seminári ukončím ako najlepší v ročníku s priemerom známok 1,00. Začínal som na obskúrnej biblickej škole, ktorej však zo­ stanem navždy vďačný, pretože verili, že keď si Ježiš doká­ zal použiť rybárov, dokáže si použiť aj mňa a dali mi šancu. Neviem, či by bol môj príbeh možný niekde inde na svete, ale ďakujem mojej adoptívnej krajine za prijatie, podporu a príležitosti, ktorých sa mi dostalo. Zvolil som si náročnú cestu, na ktorej som stretol množstvo láska­ vých ľudí, ktorí ma povzbudzovali i prakticky mi pomohli. Slovensko je v mnohých ohľadoch úžasná krajina, a ak by tu lepšie fungovali medziľudské vzťahy, celospoločenská morálka či vymožiteľnosť práva, dovolím si tvrdiť, že pre bežného človeka by to bolo lepšie miesto na život ako USA. 180

Nestačí len správne veriť, treba aj správne žiť

Z tvojich článkov na mňa vanie nadhľad a pokoj. Pri dnešných nenávistných debatách v médiách, kde sa súperi často vzájomne ani nepočúvajú, je to pre mňa terapia pokojných a usporiadaných myšlienok, ktoré by mohli našu spoločnosť vyliečiť. V jednom článku hovoríš o „prorockom kresťanstve", ktoré je „svetlom sveta a soľou zeme". Nie sú plytké a agresívne diskusie a extrémistické trendy aj dôsledkom toho, že sa vy­ prázdnil diskusný priestor, ktorý by prorocké kresťan­ stvo malo vytvárať? Mám skúsenosť z ostatných rokov, ako rastie naša komunita kresťanských podnikateľov. Pomáha nám nielen to, že sa od seba vzájomne môže­ me učiť a spolupracovať, ale že spoločne objavujeme aj naše silné kresťanské korene, jadro, základ, ktorých sa môžeme v tomto meniacom sa svete pridržiavať. Nie­ kedy mám pocit, že keď zaznie z radov cirkvi nejaký prenikavý alebo odlišný názor, tak jeho autora preložia na zapadnutú malú faru alebo ho pošlú do zahraničia. Chýba otvorená diskusia. Čo by sme mali urobiť, aby sme my kresťania aktívne menili tvár sveta, vyjadrova­ li sa k aktuálnym problémom a ukazovali riešenia, ako podnikať na Božom kráľovstve?

Som rád, že si našiel v mojich textoch niečo užitočné. Prostredníctvom jedného z nich sme sa vlastne aj spo­ znali, za čo som naozaj vďačný. Najskôr by som mal asi povedať, že hoci momentálne žijem v Chicagu, v posled­ ných rokoch som duchom i činnosťou viac prítomný na Slovensku. Spolu s manželkou vnímame ako súčasť náš­ ho povolania - v rámci možností - prispieť k pozitívnej transformácii postkomunistických krajín s pochopiteľ­ ným zameraním hlavne na Slovensko. Jednou z oblastí, ktorej sa venujem, je „verejná služba cirkvi". Na tvoje zmysluplné otázky nedokážem odpove­ dať niekoľkými vetami: časť odpovedí sa nachádza v našej knihe Cirkev a spoločnosť: Smerom k zodpovednej angažo­ vanosti a tiež v mojich komentároch pre Denník N a Postoj. 181

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

Som si vedomý problémov, o ktorých hovoríš, a snažím sa ponúkať alternatívu. Za svoju dobrú vizitku či dokonca hrdosť považujem, že moje texty pravidelne uverejňujú ako „liberálne", tak aj „konzervatívne" médiá, a že aj osoby, ktoré so mnou nemusia vždy súhlasiť, radi spolupracujú. Túžim na Slovensku vidieť viac angažovaných kresťanov a angažovaných, samozrejme, tým správnym spôsobom. Niekedy mám pocit, že predstavitelia Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku sa nedostatočne alebo vôbec nevy­ jadrujú k problémom spoločnosti, ktorá je od vzniku Slovenskej republiky nakazená korupciou, nevymožiteľnosťou práva, úpadkom školstva a zdravotníctva. Niekedy vzniká až dojem akejsi kolaborácie s režimom, voči ktorému by sa mali cirkevní hodnostári tvrdšie vy­ medziť. Je to dané tým, že štát financuje cirkvi alebo je to strach, alibizmus či historická tradícia prepojenia cirkvi a politiky na Slovensku?

Na Slovensku som asi jediný, kto vystupuje ako „ve­ rejný teológ a etik“, hoci verejne angažovaných teológov a duchovných tu máme viac. Ak hovoríme o „cirkevnej" alebo „akademickej" teológii, existuje tu aspoň základná predstava, no koncept „verejnej" teológie je na Slovensku málo známy. Aj tu vidím jednu z príčin, prečo sú tu nie­ ktoré aspekty verejnej služby cirkvi málo rozvinuté. Čo sa týka vzťahu štátu a cirkví, respektíve svetskej a duchovnej moci, na Slovensku máme „kooperačný" mo­ del, ktorý sa na prvý pohľad môže javiť ako niečo bezvý­ hradne pozitívne. Pod slovom „kooperácia" sa však môžu skrývať aj negatívne veci, na ktoré upozorňuješ. Ja obha­ jujem - čo som nedávno označil ako - „dialektický model kooperácie a konfrontácie", ktorý podľa mňa lepšie ko­ rešponduje s biblickým zjavením a s tým najlepším, čo je súčasťou kresťanskej tradície. Jednou z najdôležitejších verejných úloh cirkvi je za­ sadzovať sa o spravodlivejší svet a historická skúsenosť 182

Nestačí len správne veriť, treba aj správne žiť

nám ukazuje, že presadzovanie spravodlivosti si jedno­ ducho vyžaduje aj konfrontáciu. Kresťania by sa teda nemali za každú cenu snažiť konfrontácii a konfliktu vy­ hnúť, naopak, mali by odvážne a rozvážne do nich vstu­ povať, keď si to situácia vyžaduje. Pápež Ján Pavol II. vy­ zval slovenskú cirkev, aby sa nebála. Jeho slová sú i dnes aktuálne a relevantné nielen pre rímskokatolícku, ale pre všetky kresťanské cirkvi na Slovensku. Nato, aby cirkev mohla konfrontovať „svet" - a robiť to pravoverne a účinne -, je potrebné, aby bola duchov­ ne prebudená, kultúrne kompetentná, od štátu nezávis­ lá a maximálne dôveryhodná. S tým súvisí aj schopnosť zdravej sebakritiky a prijatia legitímnej kritiky zvonka. Nie je na škodu Cirkvi, ale aj celej spoločnosti, že dáva­ me príliš do popredia ekonomické témy, kariéru alebo status? V podnikateľských kruhoch vidím veľké opo­ jenie z prelomových inovácií a zmien, ktoré prinášajú do biznisu, ale morálku a človeka akoby sme zatlačili do pozadia. Podvody a klamstvá vidíme v politike, ale aj v známych nadnárodných firmách. Služba mamonu a neustálemu rastu prehlušuje otázku, ako sa rastú­ ce bohatstvo rozdeľuje medzi ľudí, aký to má vplyv na životné prostredie, prečo tak produktívne vyrábame množstvo výrobkov a potravín a potom ich vyhadzuje­ me a likvidujeme. To, že stroje nahrádzajú v mnohých pracovných pozíciách ľudí, už vidíme. Diskutuje sa však hlavne o tom, ako prerozdeliť týmto ľuďom časť finan­ cií, ktoré vyprodukovali roboty a automaty (základný príjem). Človek však potrebuje byť užitočný, prospeš­ ný, prijatý, nielen „kŕmený" sociálnou dávkou. Hovorím o ľuďoch, ktorí nesplnia náročné kritériá „assessment centier" a sú zaradení do akejsi „B kategórie ľudských zdrojov". Na diskusie o filozofii, morálke, náboženstve v manažérskych a ekonomických kluboch akosi nezo­ stáva čas. Kedy a ako vstúpite do tohto priestoru vy - te­ ológovia, kňazi, filozofi? 183

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

Hlavná oblasť môjho záujmu je „náboženstvo, etika a verejný život", pod ktorú spadá aj tvoja otázka. Aby mohli teológovia a duchovní do verejného priestoru vstu­ povať a boli tam bratí vážne, musia byť okrem iného in­ terdisciplinárne založení. Ak napríklad ako teológ hovo­ rím o dôležitosti neoddeľovania sfér etiky a politiky, mal by som byť sčítaný nielen v oblasti teológie, ale aj morál­ nej a politickej filozofie. Ak chcem svoje názory prezen­ tovať v mienkotvorných médiách, musím byť schopný zrozumiteľne komunikovať so širokou verejnosťou. Jeden z najvýznamnejších teológov 20. storočia Reinhold Niebuhr - sa tešil priazni aj mnohých ateistov, ktorí hoci nesúhlasili s jeho teológiou, imponovalo im jeho etické a politické myslenie a jasnosť, s akou doká­ zal svoje myšlienky vo verejnom priestore prezentovať. Obávam sa, že slovenské teologické školy nedostatočne pripravujú svojich duchovných pre život a službu v kom­ plexnom svete 21. storočia. Pravidelne sa stretávam s kompartmentalizáciou teológie a (sociálnej) etiky - to je jeden z dôvodov, prečo niekedy vystupujem ako „teo­ lóg a etik", čím chcem teológom a duchovným pripomí­ nať, že tieto dve disciplíny by nemali byť od seba príliš vzdialené a treba ich vnímať ako spojené nádoby. Nie je dôležité len správne veriť, treba aj správne žiť vrátane života v spoločnosti. Tvoja snaha o integráciu etických a morálnych princípov do podnikateľského prostredia je mi, pochopiteľne, veľmi sympatická a vnímam ju ako enormne dôležitú. Tvoj učiteľ z Harvardu Harvey Cox popisuje paralelu medzi stúpencami Pavla a miestnymi predavačmi strie­ borných chrámikov bohyne Diany (Sk 19:23-27) ako prvý konflikt medzi kresťanstvom a globálnou trhovou kultúrou. Profesor Cox poukazuje na to, že „kresťanské cirkvi sa zdráhajú rozrušiť boha trhu a dokonca pri­ spievajú k jeho rastúcej moci ignorovaním konzumnej kultúry a jej zjavne nekresťanských hodnôt". Prichádza 184

Nestačí len správne veriť, treba aj správne žiť

pápež František v správnom čase, aby nám tento prob­ lém pomohol jasne pomenovať a vyriešiť?

Toto je druhýkrát, čo sa ma niekto verejne pýta na môj názor na pápeža Františka a je to pre mňa zároveň aj vhodná príležitosť reflektovať o mojom prvom vyjadrení spred viac než dvoch rokov. Vtedy som povedal: „Prínos Františka vidím najmä v jeho dôraze na autentické preží­ vanie viery v Boha, ktoré sa následne prejavuje v rýdzej láske voči blížnemu. Prvé dva roky Františkovho ponti­ fikátu vnímam ako aplikáciu Micheášovej prorockej vý­ zvy, aby človek konal spravodlivo, miloval milosrdenstvo a chodil pokorne so svojím Bohom." To isté si myslím i dnes. V tejto súvislosti nie je neza­ ujímavé, že posledná kniha Harveyho Coxa, významného protestantského teológa, nesie názov The Markét as God (Trh ako Boh) a je venovaná „s vďakou a nádejou" práve pápežovi Františkovi, ktorému ju aj osobne prezentoval. Hoci nie som presvedčený, že demokratický socializmus je lepšou cestou pre blaho ľudstva ako demokratický ka­ pitalizmus a môj vzťah k teológii oslobodenia je ambiva­ lentný, domnievam sa, že by bolo chybou nebrať proroc­ kú kritiku neoliberalizmu vážne. Hovorili sme spolu o tom, že môžeme ľuďom dávať ry­ by alebo ich naučiť ryby chytať. Ty si reagoval, že kres­ ťanské cirkvi by mali mať ešte vyššie ambície - zaistiť ľuďom udice a priviesť ich k vode, kde žijú ryby. Môžeš to konkrétnejšie popísať?

Holistická diakonia cirkvi by mala zahŕňať štyri úrov­ ne služby, ktoré môžeme ilustrovať podobenstvom o chy­ taní rýb. Cirkev by mala ryby chudobným rozdávať (služ­ ba) a mala by ich učiť ryby aj chytať (vzdelávanie). Pro­ blém nastáva, keď chudobní chytať ryby vedia a aj by ich chytať chceli, ale nemajú udicu (príležitosť), alebo udicu majú, ale nemajú prístup k jazeru, respektíve majú prí­ 185

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNEJ SPOLOČNOSTI

stup len k tým častiam jazera, kde sa nachádza málo rýb (spravodlivosť). Iní autori sa na sociálnu službu cirkvi pozerajú z hľadiska poskytovania urgentnej pomoci, in­ dividuálneho rozvoja, rozvoja komunity a prispievania k štrukturálnej zmene - čo je v súlade s podobenstvom o rybách. Cirkvám nesmie byť ľahostajné, ak sú niektoré skupi­ ny obyvateľstva v spoločnosti diskriminované, napríklad pre farbu pleti. Rasizmus musia adresovať, chápajúc in­ dividuálne a štrukturálne aspekty tohto problému. V USA to bol kresťanský duchovný Martin Luther King, Jr., ktorý apeloval na svedomie národa a mobilizoval zástupy, aby všetci obyvatelia mohli mať rovnaký prístup k „jazeru". Ak „milujeme blížneho ako seba samého", bude nám záležať na jeho dobre a budeme sa angažovať, ak sa stane obeťou nespravodlivosti. Riešenia nebudeme vnímať len v oblasti individuálnej pomoci, ale aj v oblasti verejnej politiky. Pohybuješ sa medzi mladými ľuďmi, čiastočne aj na pôde rôznych univerzít. Ja si všímam mladú generá­ ciu, ktorá začína podnikať alebo pracovať v podnikoch (niekedy sú označovaní za generácie Y a Z), a mladí sa mi zdajú iní. Akoby sa viac pýtali prečo a hľadali v ži­ vote vyšší zmysel, ako sú iba peniaze a kariéra, ktorým moja generácia obetovala až príliš veľa zo svojho živo­ ta. Ako vnímaš mladú generáciu?

Keďže sa tejto téme odborne nevenujem, chcem sa vyhnúť prílišnému zovšeobecňovaniu. Ak by som vy­ chádzal zo svojich osobných pozorovaní, môžem ti dať za pravdu. Moja dcéra študuje na elitnej ženskej vysokej škole, ktorú absolvovali aj dve z doterajších troch ame­ rických ministerkýň zahraničných vecí. Peniaze nie sú na popredných priečkach jej hodnotového rebríčka a ani vý­ razným motivačným faktorom v štúdiu. Prirodzene, chce raz slušne zarábať a byť finančne sebestačná, avšak ma­ teriálne hodnoty nie sú jej primárnym cieľom. 186

Nestačí len správne veriť, treba aj správne žiť

Na strednej škole odpracovala viac ako 500 dobrovoľ­ níckych hodín, posledné dve letá stážuje vo Washingtone, D.C., s túžbou slúžiť svojej krajine; značkové oblečenie ju neinteresuje, podporuje ma v kresťanskej službe, dopytuje sa na zmysel svojho života, snaží sa žiť vyvážene, a čo robí, vníma skôr ako povolanie než prácu. Nedokážem však posúdiť, do akej miery - a či vôbec - je reprezen­ tatívnym príkladom iných šikovných ľudí jej generácie. Mladšiu generáciu nevnímam idealisticky, no predstava, že je horšia ako tá naša, sa asi celkom nezakladá na reali­ te a aj opak môže byť pravdou. Kritizuješ viaceré zákony, ktoré boli v poslednom ob­ dobí smerom k cirkvám prijaté. Napísal si: „Pre de­ mokraciu nie je hrozbou náboženský pluralizmus, ale autoritářský štát, ktorý chce niekedy aj pod falošnými zámienkami rozhodovať o tom, kto môže byť a kto sa nesmie stať cirkvou." Dokončuje sa aj nový zákon o fi­ nancovaní cirkví, v ktorom vidíš riziká. Mne sa niekedy zdá, že naša Katolícka cirkev najviac trpí práve tým, že má na Slovensku dosť privilegované postavenie a nie je nútená riešiť skutočné problémy, ktoré by sme od nej očakávali - silnejší duchovný hlas do spoločenského vývoja, lepšie hospodárenie so zvereným majetkom, dialóg a prepájanie rôznych názorových prúdov a pod. V čom vnímaš najväčší problém?

Dlhodobo sa kriticky vyjadrujem k zákonu o registrácii cirkví a náboženských spoločností, ktorý de facto znemož­ ňuje získanie právnej subjektivity a s ňou spojených práv a výhod pre nové náboženské subjekty z dôvodu nespl­ nenia početného cenzu 50 000 členov. Nie som súčasťou žiadneho neregistrovaného náboženského spoločenstva, chcem však principiálne stáť na strane elementárnej spra­ vodlivosti: štát by nemal na základe arbitrárnych a dis­ kriminačných kritérií rozhodovať, ktoré náboženské spo­ ločenstvá budú mať prístup k „jazeru" a ktoré nie. Podľa 187

VEREJNÁ SLUŽBA CIRKVI V SLOBODNE) SPOLOČNOSTI

môjho názoru tu dochádza aj k porušovaniu kolektívneho aspektu náboženskej slobody, ktorú považujem za centrál­ ny pilier slobodnej a demokratickej spoločnosti. Čo sa týka zákona o financovaní cirkví, nie som zá­ stancom súčasného modelu priameho financovania a mrzí ma, že diskusie sú aj v cirkvách často zredukované na ekonomickú, právnu a politickú stránku veci, opomí­ najúc jej teologickú a etickú dimenziu. Mňa osobne zau­ jímajú najmä dopady štátneho financovania cirkví na ich verejnú službu všeobecne a prorockú funkciu konkrétne - túto otázku by nemali veriaci ignorovať. Myslím si tiež, že je chybou, ak sa diskusie o financovaní registrovaných cirkví a náboženských spoločností odohrávajú separátne od filozofických otázok týkajúcich sa optimálnej vzdiale­ nosti medzi trónom (štát) a oltárom (cirkev) a už skôr spomínaného registračného zákona. My budujeme už niekoľko rokov Podnikateľskú uni­ verzitu, v ktorej sa snažíme vzájomne prepájať pod­ nikateľov a vytvárať s nimi úspešné podnikateľské modely. Môj učiteľ, profesor Milan Zelený, ktorý pôsobí v USA už niekoľko desaťročí, hovorí o renesancii povo­ lania podnikateľ. Čím by sme sa mohli od podnikateľov v USA inšpirovať alebo čo by sme sa mohli od nich pod­ ľa teba naučiť? Je rozvoj proaktivity a podnikatelstva cestou, ktorá môže Slovensko oslobodiť od vlády oli­ garchov a ich prisluhovačov?

V podnikateľskej komunite sa príliš nepohybujem a nedokážem sa preto zodpovedne vyjadriť, čo by sa slo­ venskí podnikatelia mohli naučiť od tých amerických. Pred podnikateľským povolaním cítim úctu a rešpekt samozrejme, aj toto povolanie môže byť vykonávané rôz­ ne. Kresťanskí podnikatelia, ktorých poznám na oboch stranách Atlantiku, sú pracovití a štedrí ľudia, ktorí sa angažujú vo svojich cirkevných spoločenstvách a strate­ gicky investujú (aj) do budovania Božieho diela. 188

Nestačí len správne veriť, treba aj správne žiť

V Spojených štátoch je viac rozvinutá filantropia, me­ dzi podnikateľmi existuje silnejší pocit sociálnej zodpo­ vednosti, v spoločnosti je nižšia miera korupcie a štát vytvára lepšie podnikateľské prostredie bez zbytočných byrokratických prekážok. Menej sa tiež stretávam s po­ trebou vystavovať na obdiv svoje bohatstvo alebo s nad­ radeným správaním. Pri nedávnej návšteve Slovenska som trikrát cestoval taxíkom. Ani raz mi nebol vystavený bloček a v jednom prípade vodič počas jazdy telefonoval s mobilom v ruke a vulgárne sa vyjadroval. S takým nie­ čím som sa v USA nestretol. Slovenskú spoločnosť môžeme postupne meniť k lep­ šiemu, keď sa budeme vo sfére svojho vplyvu správať zodpovedne. Preto ma teší, že Podnikateľská univerzita zastáva holistický prístup k podnikaniu a nevyhýba sa ani etickým a morálnym otázkam. Každý podnikateľ, či si to uvedomuje alebo nie, je totiž aj etik, ktorý sa síce profesionálne etikou nezaoberá, ale denne robí morálne rozhodnutia, ktoré s ňou súvisia.

Rozhovor s Jánom Košturiakom, kosturiak.com, 23. máj 2017

189

CIRKEV A PENIAZE

Dajme Bohu, čo patrí Bohu Cirkev a peniaze - téma, ktorá vyvoláva reakcie vo vnútri cirkví i mimo nich. Duchovní o nej zväčša neradi ho­ voria a medzi veriacimi tiež nepatrí medzi najpopulárnej­ šie, najmä ak sú nabádaní k väčšej štedrosti. V mediálnych diskusiách sa, naopak, o téme hovorí často: kritické hlasy poukazujú, že cirkvi by nemali byť financované zo štátne­ ho rozpočtu, ale výhradne z príspevkov svojich veriacich. Dajme teraz bokom myriádu dôležitých, s financia­ mi spojených otázok, ktoré spadajú pod oblasť vzťahov štátu a cirkví, vieroučných zásad rôznych kresťanských denominácií alebo finančného správcovstva jednotlivých cirkevných spoločenstiev, a pozrime sa na tému z per­ spektívy individuálneho kresťana hľadajúceho múdrosť pre život v biblickom zjavení.

Biblia o majetku Aj pri kurzorickom čítaní Biblie si rýchlo uvedomíme, že od Genezis po Zjavenie je plná explicitných alebo implicit­ ných odkazov na tému majetku a vlastníctva, tak v kontex­ te sociálneho, ako aj náboženského života. V Biblii nachá­ dzame prikázanie „Nepokradneš!" (Ex 20:15), varovanie „Neprijmi úplatok, lebo úplatok zaslepuje aj tých, čo majú otvorené oči..." (Ex 23:8) či modlitbu „Nedávaj mi chudobu ani bohatstvo, udeľ mi toľko chleba, koľko potrebujem..." (Prís 30:8). Dozvedáme sa v nej, že človek nemôže „slúžiť Bohu i mamone" (Mt 6:24), že „koreňom všetkého zla je láska k peniazom" (ITim 6:10) alebo že „ochotného darcu miluje Boh" (2Kor 6:7). A takto by sme mohli pokračovať. Komplexnejšie porozumenie diskutovanej problema­ tiky, prirodzene, nemožno založiť na niekoľkých izolova­ ných biblických veršoch a úlohou biblistov a teológov je tieto verše jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti interpre­ 193

CIRKEV A PENIAZE

tovať v ich pôvodnom kontexte a následne predostrieť ich praktickú aplikáciu pre súčasnosť. Faktom ale zostá­ va, že mnohé biblické exortácie sú pre čitateľa dostatočne zrozumiteľné aj bez pomoci učencov. Väčšina z nás nemá problém porozumieť ich významu, ale s poslušnosťou ich zaviesť do života. V minulosti som kdesi započul aforizmus, že „kresťa­ nom sa človek stáva vtedy, keď je pokrstená jeho peňa­ ženka". Doslovne je tento výrok z teologickej perspektívy, samozrejme, heretický, no napriek tomu poukazuje na dôležitú biblickú pravdu: autentické kresťanstvo vedie k štedrému dávaniu (aj) finančných prostriedkov. S tým­ to princípom sa biblicky informovaný kresťan dokáže stotožniť - otázky sa objavujú pri jeho aplikácii do kon­ krétneho života každého z nás. Ježiš raz povedal svojim učeníkom: „Čo je cisárovo, dajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu!" (Mt 22:21). Z pohľa­ du kresťanskej viery Bohu ako Stvoriteľovi všetkého aj všetko patrí. Ľudia sú správcami toho, čo im Boh zveril, a časť zvereného dávajú Bohu naspäť. V Biblii je možné identifikovať viacero princípov dávania Bohu, pričom chcem zamerať pozornosť na dva z nich: obetavosť a proporcionalitu. Jedným z najznámejších biblických naratívov o dá­ vaní je príbeh o dare chudobnej vdovy (Mk 12:41-44). V štyroch krátkych veršoch vidíme najmenej tri dôležité ponaučenia: dávanie je neoddeliteľnou súčasťou uctie­ vania Boha; zdanlivo insignifikantný skutok neunikne Božej pozornosti; v Božej ekonomike je hodnota daru určená nie výškou sumy, ale veľkosťou obety. Dar, v kto­ rom má Boh obzvlášť zaľúbenie, je taký, ktorý človeka niečo stojí.

Dávanie ako svedectvo veriaceho človeka V súvislosti s diskutovanou problematikou sa kres­ ťania často pýtajú, či by mali dávať Bohu desiatok. Na 194

Dajme Bohu, čo patrí Bohu

otázku neexistuje jednoznačná odpoveď, avšak propor­ cionalita v dávaní je bezpochyby užitočný princíp - ne­ závisle od výšky percent. Mnohí kresťania ochotne dá­ vajú na Božie dielo okolo desať percent svojich príjmov, ďalší praktizujú tzv. odstupňovaný desiatok (graduated ti th e) a nájdu sa aj takí, ktorí žijú z polovice zarobených príjmov a druhú polovicu dávajú na podporu miestneho cirkevného spoločenstva, kresťanských organizácií a na charitatívne účely. Známy americký pastor Riek Warren praktizuje tzv. obrátený desiatok (reverse tithe) - daru­ je deväťdesiat percent svojich celkových príjmov. A malá časť kresťanov sa zrieka súkromného majetku úplne. Ak by Ježiš v nedeľu ráno navštívil slovenské kostoly a „sadol by si oproti chrámovej pokladnici a pozoroval, ako do nej ľudia hádžu peniaze" (Mk 12:41), bol by asi znepokojený pri pohľade na to, koľkí návštevníci do nej nevhodia vôbec nič a koľkí do nej vhodia sumu, ktorej výška sa ani zďaleka nepodobá daru či obeti. A určite by bol sklamaný zo stavu srdca sprevádzajúceho sku­ tok dávania. Jedným zo zreteľných indikátorov toho, či je Slovensko „kresťanská krajina", respektíve, aký je stav slovenského kresťanstva, je výška nedeľnej zbierky zo všetkých našich kostolov. Dôvodov, prečo mnohí, ktorí sa formálne hlásia ku kresťanstvu, nepatria k obetavým darcom, je viacero. Niektorí nepoznajú biblické učenie o dávaní, iní si mys­ lia, že cirkev ich finančnú podporu nepotrebuje, a ďalší tvrdia, že im to ich finančná situácia nedovoľuje. A mož­ no sa aj na Slovensku nájde niekto, kto sa za svojho kňaza či pastora modlí: „Bože, Ty sa postaraj, aby zostal pokorný, a my sa postaráme, aby zostal chudobný." Ale žarty nabok. Štedré a obetavé dávanie finančných prostriedkov pod vedením Ducha múdrosti by malo byť integrálnou súčasťou života každého človeka, ktorý uveril posolstvu evanjelia. Je viditeľným prejavom ľudského opätovania Božej lásky, prostriedkom na zabezpečenie potrieb a na 195

CIRKEV A PENIAZE

napĺňanie poslania cirkvi, svedectvom pre neveriacich a hľadajúcich a v neposlednom rade - v kontexte mate­ rializmu a konzumizmu doby - aj ochranou pred stratou vlastnej duše. Postoj, 8. jún 2016

196

Beda pastierom, ktorí pasú samých seba Takmer vždy, keď sú veriaci nabádaní, aby obetavejšie dávali, ozvú sa hlasy, ktoré zdôvodňujú opatrnosť či ne­ ochotu prispievať do cirkevných zbierok nedôverou voči duchovným pastierom. Výhrady sa najčastejšie týkajú ich nestriedmeho životného štýlu, netransparentného zaob­ chádzania so zverenými financiami, zlých hospodárskych rozhodnutí či aktivít, ktoré sa môžu pohybovať na hrane zákona. Neprináleží mi hodnotiť, či ide v jednotlivých prí­ padoch o zámienku alebo o skutočnú dilemu svedomia, avšak túto - na Slovensku pomerne rozšírenú - námietku nemožno ignorovať. Faktom je, že tak ako je vzťah veriacich k peniazom rôz­ ny, rovnaké platí aj o duchovných pastieroch (a pastier­ kach - v cirkvách, kde do duchovnej služby ustanovujú aj ženy). V prípade kňazov, farárov, pastorov, kazateľov či evanjelizátorov je vážnosť problému znásobená tým, že títo majú často priamy dosah na hospodárenie s finanč­ nými prostriedkami, ktoré veriaci dávajú Bohu. Navyše sa od nich očakáva, že budú duchovnou a morálnou au­ toritou, ako aj príkladom v tom, ako zvládnuť pokušenie lesku peňazí.

Beda vám Kanonické evanjeliá zaznamenávajú Ježišovu častú kritiku náboženských vodcov svojej doby. Neprehliadnuteľná je 23. kapitola Evanjelia podľa Matúša, ktorá pre­ zentuje výpočet zlyhaní niektorých z nich: sedemkrát sa tento súpis priestupkov začína pohrozením „Beda vám", pričom v šiestich prípadoch nasleduje oslovenie „zákon­ níci a farizeji, pokrytci" a raz „slepí vodcovia". Neprekvapivo, aj v tejto kapitole nachádzame zmienku o dávaní: 197

CIRKEV A PENIAZE

„Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Dávate desiatky z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbali ste to, čo je závažnej­ šie v zákone: spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť. To­ to bolo treba robiť, ale tamto nezanedbávať" (Mt 23:23). Vo vyučovacích spisoch Novej zmluvy nachádzame viaceré kritériá, ktorých splnenie raná cirkev považovala za kvalifikáciu duchovného vodcu. Jedno z kritérií sa týka finančnej integrity: „nesmie túžiť po nečestnom zisku" (Tít 1:7), nemá byť „lakomec" (ITim 3:3), musí byť „po­ hostinný" (ITim 3:2, Tít 1:8) a starať sa o veriacich, „ako Boh chce, nie pre mrzký zisk, ale ochotne", „nepanovať" nad nimi, ale byť pre nich „vzorom" (IPt 5:2-3). Dejiny kresťanskej cirkvi sú príbehom o nespočetnom množstve takýchto exemplárnych duchovných pastie­ roch. Žiaľ, podobne ako v iných zamestnaniach či povo­ laniach, aj medzi duchovnými pastiermi nájdeme takých, ktorí nespĺňajú základné etické kritériá svojho remesla. V každej cirkvi a všade na svete sa nájdu náboženskí vod­ covia, ktorých biblickí proroci označili za „pastierov, kto­ rí pasú samých seba" (Ez 34:2) a „idú za svojím ziskom" (Iz 56:11). Už raná cirkev mala problémy s defraudantmi viery a musela na tento problém reagovať. V Didaché, pozoru­ hodnom kresťanskom spise z prelomu 1. a 2. storočia, sa píše: Každého apoštola, ktorý k vám prichádza, prijmite ako Pána. Nemá však zotrvať viac ako jeden deň, iba keď je to potrebné, môže zostať aj ďalší deň. Ak však zostane tri dni, je to falošný prorok. Keď apoštol odchádza, nech si neberie nič, iba chlieb, čo mu vydrží na jedno prenocovanie. Keď však bude pýtať peniaze, je to falošný prorok. (...) Ak pro­ rok vyučujúci pravde nekoná podľa toho, čo učí, je to fa­ lošný prorok. Nesúďte žiadneho preskúšaného skutočného proroka, ktorý si počína v súlade s pozemským tajomstvom Cirkvi, ale neučí tak, ako treba konať. Taký má súd u Bo­ ha. Tak isto konali aj starí proroci. Kto však v Duchu povie: 198

Beda pastierom, ktorí pasú samých seba

„Daj mi peniaze!" alebo niečo podobné, toho nepočúvajte. Ak však povie: „Treba to dať ostatným núdznym", nech ho nikto nesúdi.102

Cirkev v 21. storočí zápasí v oblasti peňazí s rovna­ kými problémami a výzvami ako raná cirkev či cirkev v časoch reformácie. Augustiniánsky mních a reformátor Martin Luther - odmyslime si teraz rôzne vnímanie jeho osoby medzi kresťanmi - konfrontoval vo svojich 95 vý­ povediach aj problematiku peňazí. Pre pápeža Františka je téma cirkvi a peňazí nemenej dôležitá, o čom sa mal v roku 2014 možnosť presvedčiť aj nemecký „biskup lu­ xusu". V súčasnosti sú asi najväčšou hanbou kresťanstva škandalózni kazatelia tzv. evanjelia prosperity, ktoré sa v ostatných desaťročiach šíri po svete ako choroba šiale­ ných kráv. Použiť groš chudobnej vdovy na okázalý luxus je v protiklade s elementárnou spravodlivosťou.

Bezúhonnosť a transparentnost’ Pochopiteľne, žiadny človek - vrátane duchovných pastierov - nedokáže naplniť kritériá morálnej dokona­ losti. V tom lepšom prípade sa spolu s Tomášom Kempenským (Nasledovanie Krista), Dietrichom Bonhoefferom (Následování) či Richardom Fosterom (Uspořádej svůj duchovní svět) bude snažiť Krista „imitovať" a priblížiť sa Mu, dôsledkom čoho bude duchovná a morálna trans­ formácia. Avšak flagrantná nedokonalosť náboženských vodcov vo vzťahu k peniazom nesmie zostať nepovšim­ nutá a neadresovaná, pretože má demoralizujúci efekt na veriacich a vrhá tieň nedôvery na celú Kristovu cirkev. Hoci neexistuje žiadna duchovenská imunita, ktorá by znemožňovala duchovných pastierov kritizovať, kriti­ ka zo strany veriacich musí byť v súlade so základnými piliermi kresťanskej etiky - láskou a spravodlivosťou. Adresovaná by mala byť nielen z pozície odvahy, ale aj autentickej pokory, ktorá v sebe zahŕňa schopnosť seba­ 199

CIRKEV A PENIAZE

kritiky. Kritika založená na neúplných informáciách, vy­ chádzajúca z nesprávnej motivácie a adresovaná nevhod­ ným spôsobom, by v cirkvi nemala mať miesto. Existuje iba tenká hranica medzi morálne legitímnou kritikou a neprijateľnými osobnými invektívami. Zľahčovanie problému je podobne zlé ako jeho prí­ lišné zovšeobecňovanie. Väčšina duchovných pastierov - katolíckych, evanjelických, baptistických, metodistic­ kých i iných - žije primerane dosiahnutému vzdelaniu a priemernej životnej úrovni v krajine svojho pôsobenia. Niektorí žijú nad pomery a nájdu sa aj takí, ktorí sa sta­ li objektom nielen ľudskej závisti, ale aj odôvodneného verejného pohoršenia. Na druhej strane spektra sú však duchovní pastieri, na ktorých akoby sa nevzťahovalo to biblické „hoden je pracovník svojej mzdy" (ITim 5:18). Verne slúžia, obetavo sa rozdávajú a pre seba nepýtajú. ]e hriechom na nich zabúdať. Diskutovaná problematika má aj inštitucionálny roz­ mer - existujú nielen pastieri, ale aj cirkvi, ktoré pasú (najmä) samy seba. Nie vždy si to uvedomujeme, ale výkaz o rozpočte hospodárenia cirkevného zboru je morálny dokument, ktorý symbolickou rečou vypovedá o duchovnom stave a prioritách, ktoré sú pre dané spo­ ločenstvo veriacich dôležité. Pozitívnym príkladom je cirkevný zbor v USA, ktorého pastora a viacerých členov poznám osobne: pri členskej základni tisíc a nedeľnej návštevnosti dvetisíc ľudí dosa­ huje ročná výška zbierok určených na službu a operačné výdavky zboru 2,6 milióna a ročné zbierky na misiu 1,5 milióna dolárov. Čo sa skrýva za (aj finančnou) štedrosťou veriacich tohto a podobných cirkevných spoločenstiev? Okrem porozumenia biblickým princípom dávania niektorých som sa dotkol v predchádzajúcom článku, sú tieto cirkvi vedené kompetentnými a bezúhonnými du­ chovnými pastiermi, ktorí vnímajú ako súčasť svojho po­ volania „pripravovať svätých na dielo služby“ (Ef 4:12). Samozrejmosťou je dobré a transparentné hospodárenie, 200

Beda pastierom, ktorí pasú samých seba

ako aj angažovaní laici s možnosťou spolurozhodovať o finančných záležitostiach spoločenstva. Prítomné je tiež odhodlanie napĺňať poslanie cirkvi; vízia, ako mať pozitívny vplyv na svoju komunitu, národ a svet, a stra­ tégia, ako víziu - zmocnení Duchom Svätým - uskutočniť. Kristovi nasledovníci a, samozrejme, nielen oni, túžia byť súčasťou niečoho zmysluplného, čo presahuje roz­ mery ich pozemskej existencie. Dobrí pastieri im vedia ukázať cestu.

Postoj, 16. jún 2016

201

CIRKEV A PENIAZE

Ochotne otvárajme ruku núdznemu a chudobnému Slávna chicagská avenue Magnificent Mile je svedec­ tvom ostrého kontrastu: tisícom bezstarostne vyzerajú­ cich domácich i turistov denne rozpráva o kráse, prestíži a luxuse, ale aj o zúfalstve ľudí bez domova, ktorých ži­ votný príbeh je zredukovaný do niekoľkých viet na kuse kartónového papiera. Niektorí stratili prácu, iní rodinu, ďalší zdravie či dokonca túžbu zmysluplne žiť. V tichosti svojho utrpenia prosia o almužnu a všetkým okoloidúcim želajú Božie požehnanie. Tváre niektorých z nich mi už dávnejšie utkveli v pa­ mäti. Nedávno som ich videl znova. Tvár ženy a jej dvoch maloletých detí - alarmujúci pohľad, ktorý v momente vyvoláva tucet otázok a širokú škálu emócií. Alebo zúfa­ lú tvár muža s hlbokou otvorenou ranou na nohe, ktorý na svojom typickom mieste tentokrát nesedel a možno už nikdy sedieť nebude. Po prvýkrát si všímam pře­ hlednutého muža bez vlasov, ktorý tvrdí, že prechádza onkologickou liečbou a je osamelý. Nemám dôvod mu neveriť. S podobnou na svedomie búšiacou realitou a premá­ hajúcim svetobôľom sa možno stretnúť vo väčšine veľko­ miest, a nielen tam. V inkriminovaný deň som na chýrnej avenue stretol asi dvadsať ľudí bez domova, no v Spoje­ ných štátoch amerických ich žije v útulkoch a na ulici nie­ koľko stotisíc a vo svete desiatky miliónov. Pripomínajú nám, že žijeme vo svete utrpenia a strát, ktoré si niekedy všimneme a často prehliadneme. Sú vrcholkom ľadovca globálnej chudoby a pre mnohých, žiaľ, ničím viac ako len číslom nepríjemných štatistík.

202

Ochotne otvárajme ruku núdznemu a chudobnému

Rozhodnutie pre chudobných Príčiny relatívnej a absolútnej - nedobrovoľnej - chu­ doby sú rôzne: prírodné katastrofy, technologická za­ ostalosť, nedostatočné vzdelanie, politická nestabilita, korupcia, strata zdravia či zamestnania a viaceré ďalšie. Najmä vo vyspelých krajinách je chudoba často výsled­ kom kumulácie nezodpovedných osobných rozhodnutí - hoci aj tu si treba pripomenúť, že žiadne ľudské roz­ hodnutie nie je robené vo vákuu. Unáhlené a príkre súdy sú v rozpore s duchom milosrdenstva, ktorého mať nás vyzýva a inšpiruje judeo-kresťanská tradícia. Svätopisci nám v evanjeliách zanechali svedectvo o Ježišovom zvláštnom vzťahu k núdznym a chudob­ ným. Na začiatku verejnej služby Ježiš deklaroval svoju misiu „zvestovať chudobným evanjelium a uzdravovať skrúšených srdcom" (Lk 4:18) a celý Jeho pozemský ži­ vot demonštroval - vyjadrené teologickým jazykom „Božie preferenčně rozhodnutie sa pre chudobných". Na sklonku svojho života a služby povedal svojim učeníkom o poslednom súde: do večného života vojdú tí, ktorí boli premenení Božou láskou a preukázali konkrétne skutky milosrdenstva voči ľuďom v núdzi (Mt 25:31-46). Napriek viacerým závažným nedostatkom latinsko­ americkej teológie oslobodenia, spočíva jej hlavný prí­ nos v akcentovaní, že Boh sa identifikuje s chudobnými a kresťania majú morálnu povinnosť im pomáhať. Nie­ kedy sa v kresťanských kruhoch - teraz mám na mysli hlavne protestantský fundamentalizmus - stretávame s vyhýbaním sa kresťanskej zodpovednosti jednostran­ ným vyzdvihovaním dôležitosti verbálnej proklamácie evanjelia, spiritualizovaním biblických textov o chudobe alebo jej zľahčovaním až trivializovaním. Citované bývajú slová Ježiša „Chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa vždy nemáte!" (Jn 12:8), ktorými reagoval na Judášovu otázku, prečo sa drahá masť, kto­ rou Mária pomazala Ježišovi nohy, radšej nepredala a pe­ 203

CIRKEV A PENIAZE

niaze nerozdali chudobným. A ignoruje sa príbuzný text, ktorý vylučuje ľahostajný či pohŕdavý postoj k chudob­ ným: „Chudobní nevymiznú z krajiny, preto ti prikazu­ jem: Vo svojej krajine ochotne otváraj ruku núdznemu a chudobnému bratovi" (Dt 15:11). Zabúda sa tiež na vý­ strahu proroka Ezechiela, že jedným z previnení Sodomy bola „pýcha, prebytok chleba a bezstarostný pokoj (...), ale biednemu a chudobnému ruku nepodala" (Ez 16:49). A prehliadajú sa desiatky biblických exhortácií, ktoré na­ bádajú na pomoc chudobným.

Duch dávania Tu je dôležité podčiarknuť, že od samotného vzniku kresťanskej cirkvi až po súčasnosť cirkev vskutku „otvá­ rala ruku núdznemu a chudobnému" a bola integrálnou súčasťou riešenia ne(vy)riešiteľného problému. Exem­ plárnym príkladom je najmä katolícka cirkev, ktorej so­ ciálne učenie kladie silný dôraz na pomoc chudobným a na ochranu ľudskej dôstojnosti. Cirkev to o sebe nerada rozpráva a sekulárna spoločnosť to nie vždy rozpoznáva, avšak treba povedať, že vo vzťahu k chudobným a iným znevýhodneným osobám sú kresťanské cirkvi ohromnou silou dobra vo svete. V americkej spoločnosti prevláda všeobecný konsen­ zus o nenahraditeľnom prínose cirkví a náboženských organizácií pre spoločnosť v oblasti sociálnych služieb vykonávaných často na dobrovoľníckej báze. Napriek prísnej odluke štátu od cirkví sa najmä v posledných dvoch desaťročiach federálna vláda usiluje o užší part­ nerský vzťah s organizáciami, ktoré sú vo svojej podstate náboženské („armády súcitu"), a došlo k významnému odstráneniu bariér, ktoré zamedzovali takým organizá­ ciám uchádzať sa o federálnu podporu na poskytovanie pomoci chudobným. Bez činnosti organizácií, ako sú Catholic Charities USA, Salvation Army, Lutheran Services in America či 204

Ochotne otvárajme ruku núdznemu a chudobnému

Jewish Federations of North America, alebo praktickej služby desiatok tisíc miestnych cirkevných spoločen­ stiev by bolo chudobných v uliciach - vrátane zmienenej Magnificent Mile - mnohonásobne viac. Američania da­ rujú ročne miliardy dolárov na charitatívne účely a uni­ kátny duch dávania a dobrovoľníctva, ktorý v 19. storočí obdivoval Alexis de Tocqueville, je naďalej súčasťou ame­ rického národného charakteru. Jednotliví kresťania i cirkevné spoločenstvá - najmä v bohatých krajinách, medzi ktoré patrí aj Slovensko však môžu a musia v prospech chudobných robiť viac, ako je to v súčasnosti. Nielen pre katolíckych veriacich, ale pre celú kresťanskú cirkev bude mimoriadne osožné načúvať pápežovi Františkovi; pre jeho pontifikát je na­ liehavosť potreby prejavovať skutky milosrdenstva voči chudobným jednou z centrálnych tém. Vo svojom posol­ stve na pôstne obdobie 2016, prednesené priliehavo na sviatok svätého Františka Assiského, hovorí: Viera sa prejavuje v konkrétnych každodenných skutkoch, ktorých cieľom je pomôcť nášmu blížnemu na tele i na du­ chu: dať sa mu najesť, navštíviť ho, utešiť a poučiť. Podľa nich budeme súdení, a preto som si želal, aby „sa kresťan­ ský ľud počas tohto svätého roku zamýšľal nad telesnými a duchovnými skutkami milosrdenstva. Takto sa prebudí naše svedomie, ktoré je voči dráme chudoby akoby otupe­ né, a čoraz hlbšie prenikneme do srdca evanjelia, kde sú Božím milosrdenstvom uprednostňovaní chudobní"103.

Dilemou pre oddaného kresťana a poslušnú cirkev nie je, či pomôcť človeku v materiálnej núdzi, ale ako to urobiť múdro a účinne. Biblický a teologický imperatív pomáhať chudobným sa vyznačuje morálnou zrozumi­ teľnosťou, avšak jeho aplikácia je morálne nejednoznač­ ná. Ak medzi starostlivými kresťanmi neexistuje jednot­ ná odpoveď na jednoduchú otázku, či prispieť peniazmi osobe, ktorá žobre na ulici, o to viac sa budú ich názory 205

CIRKEV A PENIAZE

rozchádzať pri otázke, ako najlepšie riešiť problémy súvisiacie s globálnou chudobou. Praktický aspekt pomoci blížnemu predstavuje teda svoje úskalia, a to aj pre človeka, ktorý nechce veci zby­ točne problematizovať, aby tým zakryl vlastný egoizmus. Popri „zlatom pravidle" totiž existuje aj takzvané „želez­ né pravidlo": nerob pre druhého niečo, čo môže a mal by urobiť sám pre seba. Súcit si nemožno zamieňať so sentimentalitou, pomoc s paternalizmom a nádej s naivi­ tou. Dať hladnému človeku rybu je dôležité, avšak cieľom musí byť, aby sa z neho stal dobrý rybár, ktorý vlastní ry­ bársky prút a má rovnaký prístup k jazeru ako ostatní. Konanie skutkov milosrdenstva sa nesmie stať náhradou za napĺňanie požiadaviek spravodlivosti. Aj pri tejto téme platí, že prílišná analýza situácie môže viesť k paralýze súcitu a príliš abstraktné premýš­ ľanie k absencii pomoci. Ak úprimne hľadáme spôsoby, ako efektívne a v rámci možností pomôcť sociálne zne­ výhodneným osobám, bezpochyby sa nám nejaký spôsob podarí nájsť. Hoci nie je v silách žiadneho človeka zmeniť stav sveta, takmer každý z nás môže prispieť k zlepšeniu života aspoň jedného blížneho a zažiť pritom pravdivosť zdanlivo nezmyselného tvrdenia: „Blaženejšie je dávať, ako prijímať" (Sk 20:35). Postoj, 13. júl 2016

206

Jedni nesme bremená druhých, a tak naplníme Kristov zákon Zo študentských rokov na Chicagskej univerzite si spomímam na seminár z oblasti sociologie náboženstva, počas ktorého jeho vedúci prostredníctvom aliterácie úsmevne poznamenal, že v cirkvi ľudia môžu - a ja si myslím, že by aj vždy mali - nájsť tri veci: faith (vieru), friends (priateľov) afurniture (nábytok). Našu pozornosť chcem upriamiť na poslednú z nich - finančnú a materi­ álnu pomoc v rámci cirkevného spoločenstva. Jednou z pozoruhodných tém Skutkov apoštolov je materiálna štedrosť prítomná v ranej cirkvi: dozvedáme sa, že veriaci zostávali „pospolu a mali všetko spoločné" (Sk 2:44) alebo, inými slovami, boli „jedno srdce a du­ ša a nikto nepokladal za svoje nič z toho, čo mu patrilo“ (Sk 4:32). Na rozdiel od marxistickej ideológie, k priro­ dzenému deleniu sa o materiálne zdroje dochádzalo bez nátlaku a dobrovoľne, motiváciou bola láska v Božej ro­ dine. Hoci takýto radikálny prejav a až rozprávkový prí­ klad altruizmu nie je pre veriacich normatívny a nedá sa univerzálne aplikovať, princíp vzájomnej (aj) materiálnej pomoci je pre kresťana záväzný.

Požehnanie a pokušenie Biblia, celkom prirodzene, neponúka detailnú rozpra­ vu na obhajobu konceptu súkromného vlastníctva a near­ gumentuje „prirodzeným právom", ako to robí napríklad osvietenecký filozof John Locke - aj prostredníctvom od­ kazov na Bibliu - vo svojej známej eseji Second Treatise of Government (Druhé pojednanie o vláde). Hmotné statky sú z pohľadu biblickej teológie prezentované ako požeh­ nanie i pokušenie a ich vlastníctvo ako legitímne, avšak nie absolútne. Keď osoba zasvätí svoj život Bohu, v istom 207

CIRKEV A PENIAZE

zmysle prestáva byť vlastníkom svojho majetku a stáva sa jeho správcom. Pri čítaní biblického textu treba okrem iného rozlišo­ vať, či ide o text deskriptívny alebo preskriptívny - inšpi­ ratívny príklad, ktorým bol komunitný život so spoločnou kasou alebo výzvu k poslušnosti, kde môžeme zaradiť aj exhortáciu „jedni neste bremená druhých, a tak naplníte Kristov zákon" (Ga 6:2). Osoby, ktoré prežili stretnutie s Bohom, netreba presviedčať, že lásku majú šíriť ďalej. Sú si tiež vedomé, že láska sa prejavuje nielen slovami, ale - najmä v dobe inflácie slov - aj skutkami. Materiálne potreby ľudí sú bezodnou studnicou, ktorú ani pri najlepšej vôli nedokážeme naplniť. Každý, kto je na potreby druhých - blízkych aj vzdialených - vnímavý, pozná zápas odohrávajúci sa v mysli a srdci i zármutok vyvolaný neschopnosťou urobiť viac. Pri pohľade na maloleté deti, ktoré sa namiesto objavovania krás Malej Fatry prehrabáva­ jú v horách zapáchajúcich odpadkov na martinských Bambuskách, prelína sa v ľudskom vnútri hlboká ľútosť s poci­ tom bezmocnosti. Ak by nám na smartphone počas jedného dňa prišla správa s fotografiou vždy, keď vo svete zomrie dieťa mladšie ako päť rokov, a takýchto správ by sme dosta­ li 16 tisíc, ani zlepšujúci sa trend detskej mortality by nebol dostatočne silnou náplasťou na paralýzu našej duše.

Pomôž, keď môžeš Stojíme pred ťažkou otázkou: máme svoje obmedze­ né zdroje použiť na pomoc rodinnému príslušníkovi bez práce, vdovám a sirotám v cirkevnom spoločenstve, ľu­ ďom bez domova v uliciach nášho mesta, sociálne zne­ výhodneným skupinám v našej krajine, ľuďom na úteku z iných krajín alebo deťom zo slumov v krajinách rozvíja­ júceho sa sveta? Jednoznačná odpoveď neexistuje, a pre­ to sa tak často stretávame s odpoveďami nesprávnymi. Mnohé z nich predostierajú falošnú voľbu „buď - alebo" namiesto zdôrazňovania „nielen - aj". 208

Jedni nesme bremená druhých, a tak naplníme Kristov zákon

Niektorí veriaci a cirkevné spoločenstvá kladú silnejší dôraz na pomoc ľuďom mimo cirkevného spoločenstva, iní, naopak, na pomoc členom vlastnej cirkvi. Hoci druhé niekedy slúži ako zámienka na neplnenie prvého, je dô­ ležité pripomínať si zodpovednosť, ktorú kresťania majú voči členom svojej duchovnej rodiny. Úplne najhoršie je, keď kresťan nie je dostatočne citlivý ani na potreby spo­ lupútnikov vo viere a ani na potreby blížneho, o ktorom hovorí Ježiš v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi. Keď som pred dvoma desaťročiami odchádzal do Spo­ jených štátov amerických, išlo pravdepodobne o najťažšie rozhodnutie v mojom doterajšom živote. Počas nasledu­ júcich rokov boli mnohokrát testované hranice toho, čo je možné - čo pozná v rôznej miere každý, kto začínal v cu­ dzej krajine nový život blízko bodu nula. Bez dobre nača­ sovanej praktickej pomoci spoluveriacich, ktorí boli pre­ svedčení, že súčasťou autentického kresťanského života je aj „nesenie vzájomných bremien", by sa moja tŕnistá cesta nikdy nestala priechodnou a úspešnou. To, čím sa títo ve­ riaci riadili, možno vyjadriť základným etickým pravidlom sv. Augustína: „Neubližuj a pomôž, keď môžeš." Správne aplikovať staroveké biblické pravdy na mo­ rálny život v komplexnom svete 21. storočia je niekedy náročné a platí to aj pri diskutovanej problematike. Kres­ ťania nemajú k dispozícii príručku morálky, v ktorej by na­ šli 613 príkazov a zákazov aplikovateľných na akúkoľvek predstaviteľnú situáciu. Majú jedno „Veľké prikázanie" a ich úlohou je snažiť sa čo najlepšie porozumieť jeho vý­ znam a poslúchnuť jeho výzvu v konkrétnej situácii, do ktorej boli postavení.

Koncentrické kruhy Užitočný spôsob, ako môže kresťan premýšľať o svojej správcovskej zodpovednosti, som pre nedostatok lepšie­ ho označenia nazval princípom koncentrických kruhov. Najväčšia zodpovednosť je, prirodzene, voči najbližším, 209

CIRKEV A PENIAZE

ku ktorým radíme nukleárnu a potom duchovnú rodinu. Apoštol Pavol veriacich varuje a vyzýva, že „ak sa niekto nestará o svojich blízkych, najmä o členov rodiny, ten zaprel vieru a je horší než neveriaci" (ITim 5:8) a „rob­ me dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich" (Ga 6:10). Samozrejme, ako každý biblický verš, aj tieto môžu byť nesprávne interpretované či dokonca priamo zneužité na podporu rodinného triumfalizmu a kresťan­ ského tribalizmu. Ak budú cirkevné spoločenstvá miestom, kde veriaci aj hľadajúci nájdu faith, friends a furniture, stanú sa neprehliadnuteľným „mestom ležiacim na vrchu", o ktorom Iwvorí Ježiš v Kázni na hore a guvernér massachusettskej kolónie John Winthrop v kázni s názvom A Model of Chris­ tian Charity (Vzor kresťanskej lásky). Máločo - ak vôbec niečo - dokáže ľudí pritiahnuť do cirkvi, tak ako agapé, a máločo ich dokáže od nej odpudiť viac, ako keď v nej prebýva ľahostajnosť a iné prejavy nelásky. Keď si kresťania vzájomne nesú bremená - napĺňajú zákon Kristov, miernia utrpenie a menia životy a súčasne zvestujú okolitému svetu, že Boh, ktorý bol v 60. rokoch minulého storočia vyhlásený niektorými teológmi za mŕtveho, žije a miluje každého človeka. Postoj, 8. august 2016

210

Kto miluje hojnosť, nikdy nemá dosť Raz sa ktosi opýtal Johna D. Rockefellera: „Koľko peňazí je dosť?" Mimoriadne úspešný priemyselník a štedrý filantrop odpovedal: „Len trochu viac." Keď prechádzam kampusom Chicagskej univerzity, občas si na Rockefellera spomeniem, keďže daroval 80 miliónov dolárov na jej založenie a neskôr sa vyjadril, že to bola najlepšia investícia, akú kedy urobil. Dnes sa táto relatív­ ne mladá univerzita radí medzi najprestížnejšie na svete.

Rozpoznanie správnej miery Ak sa kresťania usilujú žiť morálne a v súlade so svojou vierou, skôr či neskôr si položia základnú etickú otázku, z čoho pozostáva „dobrý život", a následne aj praktickú otázku, aké množstvo peňazí je potrebné nato, aby taký život mohli žiť. Biblická kniha Kazateľ (Kohelet) jednou vetou vyjadruje pre našu diskusiu prínosnú myšlienku, ktorá v mnohých z nás rezonuje ako pravdivá: „Kto miluje striebro, striebra sa nenasýti, a kto miluje hojnosť, nikdy nemá dosť" (Koh 5:9). Jednou z najväčších morálnych vý­ ziev dnešného človeka, žijúceho v materialistickej a kon­ zumnej spoločnosti so sofistikovaným reklamným prie­ myslom, je vybudovanie schopnosti rozpoznať správnu mieru a rozhodnúť sa povedať „dosť". Vysoká miera korupcie na Slovensku je viditeľným dô­ sledkom zníženej schopnosti zainteresovaných osôb po­ vedať „dosť". Poškodenie reputácie Katolíckej univerzity, cirkvi i svojej vlastnej spôsobili jednotlivci, ktorí nespráv­ ne odhadli, „koľko peňazí je dosť". Rodiny a priateľstvá sa rozpadajú, keď sa do vzťahov vkradne nezriadená túžba po materiálnej prosperite. Človek, ktorý miluje peniaze, celkom určite prepočuje Božie volanie a minie sa Božie­ mu poslaniu pre svoj život. A takto by bolo možné, žiaľ, 211

CIRKEV A PENIAZE

ešte dlho pokračovať. Ak chceme žiť dobrý život, vytvá­ rať dobré spoločenstvá a zachovať si ako ľudstvo nádej na prežitie, musíme objaviť tajomstvo a moc slova „dosť". Dobrou správou je, že mnohí sa nad touto témou hlb­ šie zamýšľajú a sú ochotní podeliť sa so svojimi poznat­ kami a životom s inými, aby aj oni mohli precitnúť z omá­ menia opulentnosti. Na ilustráciu vyberiem dva príklady - jednu knihu a jedného človeka. V roku 2012 vyšla kni­ ha s príznačným názvom How Much is Enough? (Koľko je dosť?), v ktorej sa autori Robert a Edward Skidelsky zamýšľajú nad otázkou „ekonomickej nenásytnosti, túžbe po viac a viac peňazí"104 a ponúkajú riešenia, ktoré pod­ ľa nich prispejú k dobrému životu. Druhým príkladom je pápež František, ktorý nepotrebuje obšírnejší komentár - z jeho slov a činov je zrejmé, že si uvedomuje, že disku­ tovaná téma je enormnou výzvou pre súčasného západ­ ného človeka. Na ústrednú otázku tohto zamyslenia si musí odpove­ dať každý sám v súlade so svojím najlepším svedomím. Pokušenie posudzovať či dokonca odsudzovať nášho su­ seda - namiesto vykonania morálnej kontroly vlastného srdca - je staré ako ľudstvo samo. To, samozrejme, ne­ znamená, že máme ako jednotlivci a spoločnosť zaujať morálne neutrálny postoj k chamtivosti, ktorú by nemalo byť ťažké rozpoznať, keď sa s ňou človek stretne.

Kardinálny hriech V názornom podobenstve o chamtivom boháčovi Ježiš varuje svojich nasledovníkov: „Dajte pozor a vyvarujte sa akejkoľvek chamtivosti po nadbytku! Lebo život človeka nezávisí od jeho majetku a hojnosti" (Lk 12:15). Zatiaľ čo chamtivosť ako kardinálny hriech je nezlučiteľná s au­ tentickým kresťanským životom, štedrosť je jedným z je­ ho najistejších dôkazov a najčistejších prejavov. Neschopnosť povedať „dosť" je viditeľnou manifestá­ ciou srdca infikovaného chamtivosťou. Bez toho, aby sme 212

Kto miluje hojnosť, nikdy nemá dosť

si to mnohokrát uvedomovali, ochudobňujeme tým najmä svojich blízkych, ktorým odopierame neraz to najvzácnej­ šie, čo im môžeme dať - svoj čas. Žiadny rozumný človek si nedovolí spochybniť dôležitosť zabezpečenia životných potrieb, no mali by sme sa snažiť rozlišovať medzi opráv­ nenými potrebami a medzi túžbami, ktoré sú v rozpore s kresťanskými cnosťami. Túžba po materiálnom blahoby­ te a jej morálne nelegitímne či dokonca nelegálne prejavy v postkomunistickom kontexte sú jedným z dôvodov, kto­ ré vedú aj k spochybňovaniu demokracie. Život v slobodnej spoločnosti prezentuje iné úskalia a výzvy než život v totalitných alebo autoritatívnych re­ žimoch. Krista však možno zaprieť tak v časoch nedo­ statku, ako aj v časoch prebytku. Politická, ekonomická a náboženská sloboda prináša so sebou aj nežiaduce javy, o to viac je potrebné sa spolupodieläť na vytváraní kultú­ ry zodpovednosti. Spoločnosť potrebuje pre svoje správ­ ne fungovanie nielen politiku a ekonomiku, ale aj etiku, a práve tu sa vytvára obrovský priestor pre inštitúcie ob­ čianskej spoločnosti vrátane cirkví. Usilovať sa o zníže­ nie korupcie prostredníctvom preventívnych a represív­ nych opatrení zo strany štátu je nepochybne dôležité, no súčasne je nutné adresovať sociálne hriechy, medzi ktoré možno zaradiť chamtivosť. Duchovným pastierom bolo zverené dôležité posla­ nie, ktoré je obsiahnuté okrem iného v radách apoštola Pavla jeho mladšiemu spolupracovníkovi v duchovnej službe Timotejovi a nestráca na relevantnosti ani dnes. Pavol najskôr konštatuje, že „koreňom všetkého zla je láska k peniazom. Z túžby po nich niektorí zblúdili z cesty viery a spôsobili si mnoho bolestí." a potom dáva Timotejovi nasledujúcu úlohu: „Bohatým v tomto veku prikazuj, aby neboli namyslení a neskladali nádej v ne­ isté bohatstvo, ale v Boha, ktorý nás štedro zabezpečuje všetkým, čo potrebujeme. Prikazuj im, aby konali dobro, aby boli bohatí na dobré skutky, boli štedrí a vedeli sa rozdeliť s inými. Tak si budú zhromažďovať poklad ako 213

CIRKEV A PENIAZE

istý základ do budúcnosti, aby dosiahli skutočný život." (ITim 6:10,17-19]

Bohatstvo a spasenie Kto patrí do skupiny materiálne „bohatých", nezávisí od nášho subjektívneho pocitu na základe porovnávania sa s bohatšími ľuďmi v našom okolí alebo na Západ od nás, ale od reálnych ekonomických indikátorov posudzo­ vaných v globálnom meradle. Napriek množstvu problé­ mov, ktoré kvária Slovensko - mnohé z nich súvisia práve s absenciou morálky -, asi ešte nikdy v tejto časti sveta sa nežilo po materiálnej stránke tak dobre ako dnes. Sloven­ sko nepatrí medzi najbohatšie krajiny sveta, ale nedajme sa mýliť - je to bohatá krajina. Quis dives scdvetur? (Ktorý bohatý bude spasený?] pýtal sa Klement Alexandrijský ako jeden z prvých kres­ ťanov vo svojej známej homílii a jeho odpoveď sa stala súčasťou štandardného kresťanského učenia o bohat­ stve. Bohatstvo nie je problémom. Kvalita morálneho ži­ vota a budúcnosť človeka však závisia od jeho vnútorné­ ho postoja k nemu. Chamtivé srdce robí život pre druhých peklom a jeho nositeľa - ak sa neobráti - napokon aj do pekla privedie. Neprekvapivo, aj medzi Boží ľud sa môžu dostať falošní náboženskí lídri, ktorí majú „srdcia vycvi­ čené v chamtivosti" (2Pt 2:14], Nepoznám lepší spôsob, ako môže kresťan nadobud­ núť imunitu odolať chamtivosti, ako formovaním morál­ neho vedomia cez priblíženie sa k Bohu prostredníctvom klasických duchovných disciplín. Tie opisuje napríklad Richard J. Foster vo svojej výbornej knihe Celebration of Disciplíne, ktorá vyšla aj v češtine pod názvom Uspořádej svůj duchovní svět. Jednou z málo zdôrazňovaných du­ chovných disciplín je jednoduchosť alebo prostota, ktorá je obzvlášť relevantná pre prítomnú diskusiu. Jednodu­ chý životný štýl podmienený schopnosťou rozlišovať me­ dzi potrebnými, užitočnými, zbytočnými a nadbytočnými 214

Kto miluje hojnosť, nikdy nemá dosť

vecami je nielen účinnou imunitnou látkou proti chamti­ vosti, ale prináša tiež vnútornú slobodu, bez ktorej nie je možné žiť dobrý život.

Postoj, 28. október 2016

215

CIRKEV A PENIAZE

Mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, kričí k ušiam Pána Slovné spojenie „ekonomická spravodlivosť" často vyvoláva bezprostredné reakcie - od súhlasného pri­ kyvovania cez podozrievavé otázky až po briskné od­ mietnutie. Kresťan pri tejto téme vychádza z predpo­ kladu, že etiku a ekonomiku nemožno oddeľovať a že spravodlivosť - vrátane distributivně} spravodlivosti - je jedným zo základných stavebných kameňov dobrej spoločnosti. Dávno predtým ako Karl Marx, Adam Smith, John Rawls či Robert Nozick predstavili svoje vplyvné eko­ nomické teórie, biblickí autori adresovali ekonomické otázky a robili tak cez prizmu spravodlivosti. Hoci Bib­ lia nie je učebnicou ekonomickej teórie, nachádzame v nej morálne princípy aplikovateľné aj na túto dôležitú oblasť ľudskej existencie. Ak sa hlásime ku kresťanskej viere, nemali by sme skíznuť do rigidných ideologických schém, ale každú ideológiu posudzovať vo svetle kres­ ťanskej teológie a etiky.

Inšpiratívnosť katolíckej sociálnej náuky Napriek tomu, že som nevyrastal v náboženskom pro­ stredí a moje teologické a etické presvedčenia sa formo­ vali najskôr v kontexte protestantských inštitúcií a ne­ skôr v nekonfesijnom a interdisciplinárnom prostredí výskumných univerzít, v posledných rokoch objavujem teologické bohatstvo Katolíckej sociálnej náuky, ktorú vnímam ako dobrý vstupný bod - pre všetkých kresťa­ nov - do tejto mimoriadne komplexnej a komplikovanej problematiky. Navyše som presvedčený, že ak kohokoľ­ vek zaujímajú otázky ekonomickej spravodlivosti, urobí dobre, ak sa popri iných dielach oboznámi aj s obsahom 216

Mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, kričí k ušiam Pána

encyklik, ako sú Rerum Novarutn (1891), Centesimus Annus (1991) alebo Veritas in Caritate (2009). Tento mesiac uplynulo tridsať rokov od vydania širo­ ko diskutovaného Pastierskeho listu Konferencie katolíc­ kych biskupov USA Economic Justice fbr All (Ekonomická spravodlivosť pre všetkých), ktorý napriek tomu, že ne­ skúma niektoré novšie témy, ako je napríklad ekonomic­ ká globalizácia, naďalej predstavuje užitočný materiál na zamyslenie a diskusiu. Rozsiahly dokument so silným ekumenickým akcentom, ktorý je výsledkom niekoľko­ ročnej práce, konzultácií s rôznymi odborníkmi a via­ cerých revízií, ponúka kresťanské porozumenie a víziu ekonomického života, ktoré vychádzajú z konkrétnych etických princípov, ako sú napríklad subsidiarita, prefe­ renčně rozhodnutie sa pre chudobných alebo spoločné dobro. Biskupi obhajujú tézu, že „Každé ekonomické roz­ hodnutie a inštitúciu treba posudzovať vo svetle toho, či chráni alebo podkopáva dôstojnosť ľudskej osoby"105. Skutočnosť, že list sa stretol aj s kritikou - zvonku i zvnútra cirkvi -, naznačuje, že ide o náročnú tému, naj­ mä čo sa týka oblasti praktickej implementácie morál­ nych princípov. Jedna vec je totiž obhajovať myšlienku ľudskej dôstojnosti či dôležitosť solidarity, iná vec sú konkrétne návrhy v oblasti hospodárskej politiky, ktoré majú v čo najväčšej miere zohľadňovať základné požia­ davky spravodlivosti a zároveň nebudú z ekonomického hľadiska kontraproduktivně. Biskupi toto rozpoznávajú a upozorňujú, že „naše úsudky a odporúčania o špecific­ kých ekonomických otázkach nenesú rovnakú morálnu autoritu ako naše vyhlásenia o univerzálnych morálnych princípoch a formálne cirkevné učenie"106.

Zložitých otázok je veľa Tak ako sme všetci v určitom zmysle slova teológovia a etici, všetci sme i ekonómovia. Okrem toho, že zastáva­ me názory na ekonomické otázky, robíme tiež rozhodnu­ 217

CIRKEV A PENIAZE

tia - vrátane tých vo volebnej miestnosti, ktoré sú odra­ zom aj našich ekonomických znalostí a skúseností. Tieto rozhodnutia ovplyvňujú nielen naše životy, ale taktiež životy našich blízkych i vzdialených blížnych, a preto má­ me zodpovednosť nadobudnúť čo najvyššiu úroveň teo­ logickej, etickej a ekonomickej gramotnosti. Ak chceme žiť v súlade s druhou časťou Veľkého prikázania lásky, nemáme inú možnosť, ako zaoberať sa aj problematikou ekonomickej spravodlivosti. Na tomto mieste, prirodzene, nemožno odpovedať na konkrétne otázky, ktoré súvisia s ekonomickou spravod­ livosťou - je ich príliš mnoho a sú zložité. Cirkevné spolo­ čenstvá by však mali byť miestom zmysluplnej diskusie (aj) o globálnej ekonomike, voľnom trhu, hospodárskom raste, vplyve korporácií, oligarchizácii spoločnosti, úlohe štátu, politickej korupcií, redistribúcii bohatstva, daňo­ vom systéme, odborových zväzoch, sociálnej mobilite, práve na prácu, rovnosti príležitostí, spravodlivej mzdy, sociálnom zabezpečení, rozvojovej pomoci a iných té­ mach, ktoré sú s myšlienkou ekonomickej spravodlivosti úzko prepojené. Je zrejmé a pochopiteľné, že na tieto otázky neexistuje univerzálna kresťanská odpoveď - existujú len perspek­ tívy, ktoré kresťania zastávajú, a tieto sa od seba niekedy výrazne líšia, najmä pokiaľ ide o prostriedky na dosiah­ nutie ušľachtilých cieľov, ako napríklad zníženie mate­ riálnej chudoby. Ako ilustráciu možno uviesť, že v roku 2012 sa americkým biskupom napriek snahe nepodarilo schváliť dokument The Hope ofthe Gospel in Difficult Economic Times (Nádej evanjelia v ťažkých ekonomických časoch). Na schválenie bola potrebná dvojtretinová väč­ šina, ktorú sa nepodarilo dosiahnuť. Na druhej strane sú tu ideologické extrémy, ktoré sú jednoznačne nezlučiteľ­ né s kresťanskou vierou a morálkou, a kresťan by mal byť schopný ich rozpoznať. Niekedy trávime zbytočne veľa času a energie neplodný­ mi diskusiami a bezvýslednými polemikami, a to len preto, 218

Mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, kričí k ušiam Pána

že nedokážeme oceniť kvalitu dobrej myšlienky, s ktorou nesúhlasíme, alebo sme príliš zamilovaní do vlastných myš­ lienok. Je pre nás ťažké akceptovať, že odpovede na niektoré otázky sa z rôznych dôvodov hľadajú ťažko, že dobrí a infor­ movaní ľudia môžu mať na rovnakú vec rozdielne názory a že pluralita názorov aj v rámci cirkevného spoločenstva nemusí byť nevyhnutne negatívna vec. Ani v cirkvi nemusia „písať všetci modrým perom" - dôležité je, aby existovala medzi veriacimi jednota v podstatných veciach a láska vo všetkom. Ešte horšie možno je to, keď sa kresťania nedo­ kážu zjednotiť vo veciach, v ktorých by sa mali nielen bez problémov zhodnúť navzájom, ale aj s ostatnými ľuďmi dobrej vôle, v prospech boja za spoločné dobro.

Korupcia je prejavom ekonomickej nespravodlivosti Pred dvoma mesiacmi Svetové ekonomické fórum zverejnilo index korupcie, z ktorého vyplýva, že Sloven­ sko je druhou najskorumpovanejšou krajinou v rámci rozvinutých krajín, ktoré sú súčasťou OECD. Korupcia je jedným z markantných prejavov ekonomickej nespra­ vodlivosti a jej dosah na celú spoločnosť azda netreba bližšie rozvádzať. Väčším šokom ako nelichotivé umiestnenie je, že pre väčšinu obyvateľov Slovenska táto informácia šokom nebola a zásadnejšie zatiaľ neotriasla svedomím cirkvi a národa. Aká by mala byť reakcia cirkví na takú správu a danú realitu? A aká bola? Na to by sme si mali odpove­ dať individuálne i kolektívne v rámci cirkevných spolo­ čenstiev. Cirkev - inštitúcia a veriaci - predstavuje jeden z dôležitých verejných hlasov, ktorý musí byť v spoloč­ nosti jasne počuť, ako to bolo v prípade skôr spomína­ ného pastierskeho listu katolíckych biskupov. Obsah listu bol diskutovaný v koridoroch moci amerického kongre­ su, učebniach Harvardovej univerzity, na stránkach novín a časopisov a na mnohých ďalších miestach. 219

CIRKEV A PENIAZE

Minulý rok sa desaťtisíce slovenských kresťanov zú­ častnilo na Národnom pochode za život, aby aj takým spôsobom vyjadrili, že im záleží na ochrane života kaž­ dého človeka. Ľudský život treba chrániť, ale tu sa úloha kresťanov zďaleka nekončí. Treba sa tiež s podobnou ver­ vou zasadzovať o vytváranie podmienok, v ktorých bude môcť každý ľudský život prosperovať a naplniť svoj Bo­ hom daný potenciál. Možno by stálo za to zorganizovať ďalší pochod, tentokrát za „dobrý život", alebo sa aspoň viac verejne angažovať vo vytváraní dobrej - sociálne a ekonomicky spravodlivejšej - spoločnosti. Jednou z vecí, na ktorej sa prakticky všetci kresťania zhodnú, je, že Boh, v ktorého veria, nie je ľahostajný voči nespravodlivosti. Spravodlivosť je elementárnou súčas­ ťou Božieho charakteru. Jakubov list obsahuje silné mo­ rálne posolstvo a tu je tiež zaznamenané varovanie pre tých, ktorí páchajú ekonomickú nespravodlivosť, ako aj útecha pre tých, ktorí sa stali jej obeťou: „Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám zožali polia, kričí, a krik žencov došiel k ušiam Pána zástupov" (Jk 5:4], Kričí nespravodlivosť aj v našich ušiach? Je to základný predpoklad, aby sme sa mohli stať Božím nástrojom po­ zitívnych zmien v cirkvi i v spoločnosti.

Postoj, 2. december 2016

220

Má štátne financovanie cirkví negatívny dosah na ich verejnú službu? V doterajších diskusiách o financovaní cirkví a ná­ boženských spoločností na Slovensku sa málo - ak vô­ bec - objavuje otázka, na ktorú by mala každá z cirkví, ktoré sa rozhodli prijímať dotácie zo štátneho rozpočtu, byť schopná a ochotná odpovedať: aký je dopad priame­ ho štátneho financovania cirkví na ich verejnú službu všeobecne a prorockú funkciu konkrétne.

Typológia o rybách Môj prvý profesor kresťanskej sociálnej etiky zvykol v kontexte verejnej služby cirkvi a pomoci materiálne chudobným používať podobenstvo o chytaní rýb, aby ilustroval štyri úrovne holistickej diakonie, v ktorých by mala byť cirkev aktívna, ak chce verne a efektívne slú­ žiť ľuďom v núdzi. Podobenstvo či typológia je natoľko výstižná a ľahká na zapamätanie, že ju odvtedy sám rád a často - v mierne pozmenenej forme - používam. Na prvej úrovni cirkev rozdáva hladným ľuďom ry­ by - poskytuje sociálne služby, ktoré im pomôžu prežiť zo dňa na deň. Je však zrejmé, že hladní nepotrebujú len ryby (služby), ale potrebujú sa naučiť ryby aj chy­ tať (vzdelávanie). Problémom je, že mnohí chytať ryby aj vedia a aj by ich chytať chceli, ale nemajú udicu (prí­ ležitosť), a preto zostávajú bezmocní a hladní. Alebo udicu majú, no nemajú prístup k jazeru, prípadne majú dovolené ísť len k tým častiam jazera, kde sa nachádza málo rýb (spravodlivosť). Jednoduchú typológiu je možné aplikovať nielen na materiálnu chudobu, ale aj na rôzne iné sociálne prob221

CIRKEV A PENIAZE

lemy. Napríklad autori knihy Churches That Make a Difference (Cirkevné spoločenstvá, ktoré menia veci k lepšie­ mu) opisujú štyri typy sociálnej služby, ktoré korešpon­ dujú s podobenstvom o chytaní rýb (pomoc, individuálny rozvoj, komunitný rozvoj a štrukturálna zmena), a apli­ kujú ich na problém bývania, nezamestnanosti, rozvráte­ nej rodiny a zdravotnej starostlivosti. Nechajme teraz bokom otázku, či sa slovenské cirkvi na celonárodnej a najmä miestnej úrovni dostatočne an­ gažujú v prvých troch oblastiach sociálnej diakonie - môj argument je, že sa nedostatočne angažujú v štvrtej oblas­ ti; teda v zápase o spravodlivejšiu obec, mesto, krajinu a svet. Ak sa nemýlim v tejto základnej premise, potom jednou z kľúčových otázok je, prečo je to tak. Vychádzam z predpokladu, že súčasťou misiologického poslania cirkvi je podieľať sa na riešení sociálnych problé­ mov svojej doby aj prostredníctvom verejného apelovania na ľudské svedomie a rozumného vytvárania morálneho tlaku. Smutným javom, prítomným v slovenskej spoloč­ nosti všeobecne a v mnohých cirkevných spoločenstvách konkrétne, je nedostatočný - čo Ježiš v Reči na vrchu ozna­ čil ako - „hlad a smäd po spravodlivosti" (Mt 5:6).

Prorocký hlas Jedným z dôležitých spôsobov, ako sa cirkev v spoloč­ nosti zasadzuje za spravodlivosť, je, že znie jej „prorocký hlas", ktorý sa nebojí jasne a hlasne proklamovať morál­ nu pravdu moci, inými slovami, konfrontovať držiteľov moci v mene spravodlivosti, informovanej biblickým po­ solstvom. Bolo by naivné domnievať sa, že štátne (pria­ me) financovanie cirkví nemá žiadny negatívny dopad na ich prorocké poslanie a neobmedzuje ich zdravú nezávis­ losť, ktorá je základnou podmienkou na jeho napĺňanie. Samozrejme, netvrdím, že súčasný model financovania nemá aj pozitívne dopady na verejnú službu cirkví, avšak celkom určite nie na diskutovaný aspekt. 222

Má štátne financovanie cirkví negatívny dosah na ich verejnú službu?

Slovenský systém priameho financovania cirkví a ná­ boženských spoločností vychádza z „kooperačného" vzťahu medzi svetskou a duchovnou mocou, ktorý pova­ žujem - najmä z biblických a teologických dôvodov - za neadekvátny. Problémom takto chápaného vzťahu nie je pilier, ktorý obsahuje (kooperácia je nepochybne pozitív­ na vec), ale ten, ktorý absentuje - konfrontácia. Ak chceme hovoriť o službe, ktorá je verná biblickému kresťanstvu, musí stáť verejná služba cirkvi vo vzťahu k svetskej moci na oboch týchto pilieroch. Preto namiesto kooperačného vzťahu (vo filozofickej rovine) uprednost­ ňujem - čo si dovolím označiť ako - dialektický vzťah ko­ operácie a konfrontácie, ktorý na jednej strane odmieta myšlienku, že cirkev by mala byť v stálej opozícii voči svetskej moci, a na strane druhej varuje pred jej prílišnou prispôsobivosťou či dokonca servilnosťou. Záujmy štátu sa so záujmami a hodnotami cirkvi často prelínajú, neraz však tiež dochádza k ich stretu a vtedy sa musí cirkev prikloniť nie na stranu záujmov štátu, ale hodnôt Božieho kráľovstva. To je, prirodzene, ťažšie, ak má cirkev svojím zásadovým postojom alebo dokonca priamou kritikou štátu čo stratiť. Na Slovensku relatívne zriedka konfrontujú cirkevní predstavitelia a duchovní štruktúry moci - koncept „ho­ vorenia pravdy moci" je tu málo známy a málo praktizo­ vaný, čo je čiastočne dedičstvom komunistického totali­ tarizmu a ďalších faktorov, ale prispieva k nemu aj štátne financovanie cirkví - obohacujúce cirkevné pokladnice, ale okrádajúce o odvahu.

Dôveryhodnosť cirkvi Aké sú podmienky vernej a efektívnej prorockej služby cirkvi? Čo môžu cirkví urobiť, aby ich hlas vo verejnom priestore neznel falošne? Popri už spomenu­ tej nezávislosti je dôležitá dôveryhodnosť - asi len se­ xuálne škandály dokážu podkopať kredibilitu viac ako 223

CIRKEV A PENIAZE

nesprávny postoj cirkvi a jej predstaviteľov k peniazom a majetku. Uvedomujem si, že ide o citlivú tému, ale spomeňme si na vyjadrenia emeritného arcibiskupa Róberta Bezáka prednesené na protikorupčnom festivale v Košiciach o pomeroch v Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku, res­ pektíve v jednej z jej arcidiecéz. Závažnosť týchto tvrdení je znásobená faktom, že nevyšli z úst nejakého anticirkevného novinára, ale vyriekol ich morálny teológ a bý­ valý vysoký predstaviteľ slovenskej katolíckej cirkvi. Ako je všeobecne známe, Róbert Bezák, ktorého rúškom tajomstva zahalené odvolanie výrazne podkopa­ lo dôveryhodnosť cirkvi nielen v očiach mnohých jej čle­ nov, ale aj širšej verejnosti, nie je jediným, kto by pomery v katolíckej cirkvi - viac či menej objektívne - kritizoval. Z pozície vonkajšieho pozorovateľa mi neprislúcha, aby som sa k niektorým veciam vyjadroval, ale ako verej­ ný teológ a niekto, komu záleží na tom, aby kresťanská cirkev bola agentom pozitívnej transformačnej zmeny v spoločnosti, nemôžem „kauzu Bezák" a jej negatívne dosahy na slovenskú spoločnosť prehliadnuť. Bolo by, prirodzene, možné uviesť príklady aj z iných cirkví - doma i v zahraničí - a ukázať, ako trpí verejné svedectvo a služba cirkvi, pokiaľ existuje čo i len tieň po­ dozrenia z neefektívneho alebo nekalého hospodárenia s cirkevným majetkom. Nezriadená túžba po bohatstve, ktorú si inštitúcie dokážu priznať ešte ťažšie ako jednot­ livci, predstavuje pokušenie aj pri diskusiách o ekono­ mickom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností.

Zmena modelu financovania Z teologickej perspektívy, ak má byť cirkev od nieko­ ho okrem Boha závislá, mala by byť závislá nie od štátu, ale najmä od podpory svojich veriacich, ktorí budú zá­ roveň dohliadať na jej efektívne a transparentné hospo­ dárenie. Väčšia závislosť od financovania cirkví veriacimi 224

Má štátne financovanie cirkví negatívny dosah na ich verejnú službu?

zvýši vykázateľnosť, zníži klerikarizmus a do práce cirkvi zapojí viac laických veriacich, čo môže mať okrem iného pozitívny vplyv na verejnú službu jednotlivých cirkev­ ných spoločenstiev. Tu hovorím aj z vlastnej skúsenosti pastora, ktorý niekoľko rokov pôsobil v cirkevných zboroch, ktoré pla­ tili svojich duchovných, ako aj ostatné aktivity výlučne z desiatkov a darov svojich členov a sympatizantov. Na druhej strane sú mi známe aj ťažkosti, ktoré sprevádzajú duchovných, ktorých cirkevný zbor nedokáže adekvátne finančne odmeniť, a musia preto mať popri svojej práci duchovného aj druhé, sekulárne zamestnanie. V porovnaní so Spojenými štátmi majú slovenskí duchovní registrovaných cirkví - v mnohých prípadoch najmä vďaka štátnej podpore - veľmi dobré podmienky na duchovnú službu. Legitímnou otázkou je, aká je cena tejto podpory a či nie je pre cirkvi privysoká. Dôkladnej­ šie skúmanie tejto klamné jednoduchej otázky by si vyža­ dovalo hlbšiu teologickú diskusiu za účasti duchovných predstaviteľov jednotlivých cirkví. Na záver, aby nedošlo k nedorozumeniu, chcem expli­ citne povedať, že zastávam názor, že štát by mal i naďalej vytvárať pre cirkvi priaznivé - a v niektorých oblastiach ešte priaznivejšie ako doteraz - podmienky na ich čin­ nosť, no ako problematické vnímam poskytovanie a pri­ jímanie takých príspevkov, ktoré môžu negatívne ovplyv­ ňovať zdravú nezávislosť cirkví od štátu, ako napríklad príspevky na platy a odvody duchovných alebo na pre­ vádzku cirkevných ústredí. Moja obhajoba zväčšenia vzdialenosti medzi oltárom a trónom, ktorá by mala zahŕňať prestrihnutie pupočnej šnúry priamych štátnych príspevkov, neznamená obhajo­ bu striktnej odluky cirkvi od štátu alebo vytláčanie cirkví z verejného priestoru - naopak, je výzvou a predpokla­ dom, aby sa v tomto priestore mohla cirkev správať seba­ vedomejšie a odvážnejšie, pozdvihnúc svoj prorocký hlas vždy, keď si to situácia vyžaduje. 225

CIRKEV A PENIAZE

Ak sa potvrdí predpoklad, že súčasný model ekono­ mického zabezpečenia ohrozuje nezávislosť cirkví a zni­ žuje ich dôveryhodnosť v spoločnosti, čo má následne negatívny dopad na ich holistickú verejnú službu, je to podľa mňa dostatočne silný dôvod, aby cirkvi odmietli tento model financovania a zasadzovali sa o taký model, ktorý im zabezpečí väčšiu slobodu a kredibilitu vo verej­ nom priestore. Postoj, 11. september 2017107

226

VIERA, NÁDEJ, LÁSKA

Modlitba o milosť, odvahu a múdrosť „Bože, daj nám milosť prijať s pokojom veci, ktoré zmeniť nemôžeme, daj nám odvahu zmeniť veci, ktoré zmeniť musíme, a daj nám múdrosť, aby sme vedeli od­ líšiť jedny od druhých." Autorom tejto známej modlitby, ktorá býva niekedy nesprávne pripisovaná iným prame­ ňom, je významný americký teológ, etik a politický mys­ liteľ Reinhold Niebuhr.108 Modlitba o „milosť, odvahu a múdrosť" - v Spojených štátoch známa ako The Serenity Prayer a na Slovensku ako Modlitba vyrovnanosti - bola v tejto verzii skonci­ povaná v roku 1943, v čase, keď v Európe zúrila II. sve­ tová vojna. Kresťania sa túto modlitbu modlili počas bohoslužobného zhromaždenia v Heath Union Church (Heath, MA) a dnes sa ju modlia milióny ľudí po celom svete - veriaci rôznych konfesií a dokonca i takí, ktorí sa ku žiadnej cirkvi nehlásia. Spopularizovaná (v mierne upravenej podobe) organizáciou Alcoholics Anonymous stala sa jednou z tých modlitieb, ktoré nikdy nestratia na svojom význame a sile. Slová modlitby a najmä spôsob zmýšľania, z ktorého tieto slová vychádzajú, sú kriticky dôležité nielen pre in­ dividuálny život kresťana - kontext, v ktorom je modlitba často chápaná, ale aj pre kresťanov, ktorí zápasia s otáz­ kou, do akej miery je ich viera relevantnou pre verejný ži­ vot a ako by mala informovať o ich angažovaní sa vo svete.

Najvplyvnejší verejný teológ Reinhold Niebuhr začal svoju kariéru v roku 1915 ako pastor cirkevného zboru Bethel Evangelical Church (Detroit, MI), kde pôsobil trinásť rokov. V tom čase Detroit prechádzal intenzívnou industrializáciou a sociálnymi 229

VIERA, NÁDEJ, LÁSKA

zmenami, ktoré výrazným spôsobom formovali Niebuhrovo teologické myslenie a sociálne vedomie. Následne mu bolo ponúknuté miesto profesora aplikovanej kresťan­ skej etiky na renomovanom Union Theological Seminary v New Yorku, kde úspešne pôsobil do roku 1960. Počas tohto obdobia sa Reinhold Niebuhr stal naj­ významnejším americkým náboženským mysliteľom svojej doby; jeho vplyv presahoval hranice bohoslovec­ kých fakúlt a protestantských cirkví a požíval vážnosť aj v politických kruhoch a vo verejnej sfére - čo výstižne ilustruje vyjadrenie Arthura Schlesingera, Jr., že v po­ rovnaní s Niebuhrom „žiadny človek nemal toľko vplyvu ako kazateľ v tejto generácii [a] žiadny kazateľ nemal toľko vplyvu v sekulárnom svete''109. Niebuhr si získal rešpekt a obdiv aj u mnohých prominentných intelektuálov a politických mysliteľov, medzi ktorými nechýbali George Kennan, Isaiah Ber­ lin, Hans Morgenthau, Kenneth Walz, E. H. Carr, alebo Kenneth W. Thompson. V roku 1964 mu prezident Lyndon Johnson udelil najvýznamnejšie civilné ocenenie v Spojených štátoch - Prezidentskú medailu slobody. O Niebuhrovej enormnej popularite svedčí aj fakt, že v roku 1948 sa jeho tvár objavila na titulnej strane týž­ denníka Time. Reinhold Niebuhr je považovaný za najvýznamnej­ šieho predstaviteľa myšlienkového smeru označované­ ho „kresťanský realizmus", a nie je preto prekvapujúce, že prvá časť modlitby o „milosť, odvahu a múdrosť" je realisticky koncipovanou prosbou, aby sme dokázali „prijať veci, ktoré zmeniť nemôžeme". Žijeme vo svete, v ktorom sa denne stretávame s javmi, ktoré si vyžadujú zmenu. Túžime žiť vo svete, ktorý je slobodný, mierový a spravodlivý, a mnohí cítime zodpovednosť pričiniť sa o vytváranie takého sveta svojimi slovami a skutkami. Niebuhrova modlitba nám správne pripomína, že vybu­ dovať takýto svet prostredníctvom ľudského úsilia nie je možné. 230

Modlitba o milosť, odvahu a múdrosť

Odvaha a múdrosť rozlišovať Niebuhr vo svojich dielach často kritizuje naivný ide­ alizmus liberálneho kresťanstva, ako i jeho sekulárnych alternatív, ktoré vychádzajú z predpokladu, že totalitariz­ mus, vojny a rôzne prejavy nespravodlivosti sú spôsobe­ né ľudskou nevedomosťou, ktorá môže byť progresívne odstraňovaná, až bude nakoniec úplne odstránená skrze vzdelávanie, morálne apely či zmenou spoločenského zriadenia. Táto predstava vychádza podľa Niebuhra z prí­ liš optimistického pohľadu na ľudskú prirodzenosť a ne­ berie dostatočne vážne moc hriechu, ktorého prítomnosť znemožňuje vybudovanie dokonalej spoločnosti, nech už je táto spoločnosť stotožnená s realizáciou Božieho krá­ ľovstva na zemi, marxistickým nastolením beztriednej spoločnosti alebo inými utopistickými projektmi. Pre osoby, ktoré sa nepozerajú na svet „realisticky", hrozí okrem iného aj nebezpečenstvo, že po počiatoč­ ných pocitoch hnevu a rozhorčenia, že svet nie je taký, ako by sme si priali, upadnú do stavu apatie, cynizmu a všeobecnej rezignácie. Takéto negatívne postoje nielen kontaminujú dušu človeka, ale prispievajú aj k zachova­ niu status quo v spoločnosti, a preto nemôžu predstavo­ vať validnú alternatívu pre kresťanov, ktorí boli povolaní byť nástrojom pozitívnej transformácie vo svete. Kresťania - uvedomujúc si svoje reálne možnosti a konkrétnu zodpovednosť - sú nabádaní prosiť Boha o odvahu, aby dokázali zmeniť veci, ktoré zmeniť môžu a ktoré zmenené byť musia. Či sa svet stane slobodnej­ ším, mierovejším a spravodlivejším, ako je ten, v ktorom momentálne žijeme, bude závisieť od toho, či a do akej miery si kresťania a všetci ľudia dobrej vôle dokážu osvo­ jiť druhú premisu Niebuhrovej modlitby. Odvaha býva definovaná rôzne. Väčšina sa však zhodne na tom, že táto vlastnosť patrí medzi ľudské cnosti, keď je človek ochotný a schopný prekonať strach a riskovať - a ak je nutné, aj obetovať - vlastný záujem v prospech 231

VIERA, NÁDE), LÁSKA

vyšších morálnych hodnôt a všeobecného dobra. Pud se­ bazáchovy a sebeckosť sú integrálnou súčasťou štruktúry každej ľudskej bytosti, a preto fyzická ani morálna odvaha nepripadajú človeku prirodzene alebo ľahko. Napriek tomu človek často nachádza v sebe schop­ nosť tieto ľudské obmedzenia prekonať - ako vidíme v prípadoch Dietricha Bonhoeffera, Jána Pavla II. alebo občanov Československa v novembri 1989, ktorí sa ne­ báli zmysluplne konfrontovať zlo nacizmu a komunizmu. Výzvy dneška sú v mnohom odlišné od tých, ktorým čelil svet v 20. storočí - avšak potreba takých ľudí, ktorí bu­ dú konať zodpovedne a odvážne v kontexte sféry svojho vplyvu, zostáva rovnaká. Žijeme v dobe, v ktorej sa rozsah ľudského poznania a rýchlosť, s akou sa dokážeme k jeho výsledkom dopra­ covať, stali bezprecedentnými v celej ľudskej histórii. Či však rozmnoženie poznania viedlo tiež k rozšíreniu ľudskej múdrosti, nie je celkom isté. Rozlišovanie medzi vecami, „ktoré zmeniť nemôžeme", a tými, „ktoré zmeniť musíme", sa zdá byť v súčasnosti rovnako ťažké, a možno i ťažšie, ako v čase, keď sa veriaci začali túto modlitbu modliť prvýkrát.

Potreba teologických cností Nie je úplne bežné, aby sa vysokí politickí predstavi­ telia dali inšpirovať a hľadali múdrosť u teológov. Mnohí boli preto prekvapení, keď súčasný prezident Spojených štátov Barack Obama v rozhovore s politickým komen­ tátorom Dávidom Brooksom z New York Times označil Reinholda Niebuhra za „jedného z jeho obľúbených filo­ zofov". Na nečakanú otázku Brooksa - čo si berie z Nie­ buhra, prezident Obama bez zaváhania odpovedal: „Pre­ svedčivú myšlienku, že vo svete je skutočné zlo, trápenie a bolesť. A mali by sme byť pokorní a striedmi v našej viere, že môžeme tieto veci eliminovať. Ale toto by sme nemali využiť ako ospravedlnenie cynizmu alebo nečin232

Modlitba o milosť, odvahu a múdrosť

nosti. Beriem si z neho... uvedomenie, že musíme vyvíjať tieto snahy, vediac, že je to náročné, a neoscilovať od na­ ivného idealizmu k trpkému realizmu."110 V tejto súvislosti nie je nezaujímavé, že republikán­ sky senátor John McCain, Obamov niekdajší politický oponent na post prezidenta Spojených štátov, sa vo svo­ jich memoároch tiež vyjadril pozitívne o Niebuhrovi, čo okrem iného poukazuje na fakt, že Reinhold Niebuhr má obdivovateľov prichádzajúcich z rôznych strán politické­ ho spektra a jeho myslenie sa vymyká zjednodušeným a často neužitočným kategorizáciám. Kresťanské angažovanie sa vo svete by malo vychá­ dzať zo života modlitby a malo by byť sprevádzané tro­ ma dôležitejšími teologickými cnosťami - vierou, nádejou a láskou. Reinhold Niebuhr nám tiež poučne pripomína: „Nič, čo je hodné konania, nemôže byť dosiahnuté počas ľudského života, preto musíme byť spasení nádejou. Nič, čo je pravdivé alebo krásne, alebo dobré, nedáva v bez­ prostrednom historickom kontexte úplný zmysel, preto musíme byť spasení vierou. Nič, čo robíme, akokoľvek je to cnostné, nemôže byť vykonané osamote, preto musíme byť spasení láskou."111 Ak si kresťania tieto cnosti osvoja, budú na osobnej úrovni (bez ohľadu na okolnosti) schopní žiť vyrovna­ ný a primerane šťastný život a svojou verejnou službou prispejú k zlepšovaniu stavu tohto sveta v oblastiach, kde je taký progres možný, alebo k spomaleniu jeho zhoršo­ vania v oblastiach, kde progres možný nie je. Postoy, 16. december 2013

233

VIERA, NÁDEJ, LÁSKA

Cesta viery Jean Bethke Elshtainovej Každému, kto sa aspoň trochu zaujíma o kresťanstvo, bude hneď jasné, čo majú G. K. Chesterton, Dorothy Dayová, John Henry Newman, Malcolm Muggeridge, Jacques Maritain alebo Edith Steinová spoločné. Zoznam osob­ ností, ktoré v čase dospelosti - a v niektorých prípadoch v zrelom veku - našli cestu do katolíckej cirkvi, je, samo­ zrejme, omnoho dlhší. O ceste niektorých máme detailný záznam vo forme autobiografického alebo biografického diela, zatiaľ čo mnohí konvertujú alebo vstúpia do plného spoločenstva s katolíckou cirkvou v relatívnej tichosti. Jednou z takých osôb bola Jean Bethke Elshtainová, ktorá ukončila svoju dlhú púť „z Wittenbergu do Ríma" v roku 2011, dva roky pred svojou smrťou. Širšia verejnosť sa o tejto udalosti dozvedela až z niektorých nekrológov.

Duchovný domov Pamätám si celkom presne na deň, keď som sa dozve­ del, že moja vzácna školiteľka - po rokoch na prašných, hrboľatých, a nie vždy priamočiarych cestách - oficiálne našla svoj duchovný domov. Správa sa ku mne dostala na začiatku roka 2012 a podobne ako väčšina tých, ktorí profesorku Elshtainovú dobre poznali, ani ja som ňou ne­ bol zaskočený. Pripadalo nám to ako prirodzené zavŕše­ nie dlhého procesu. Nie som si vedomý, že by Jean Bethke Elshtainová o svojom rozhodnutí pripojiť sa ku katolíckej cirkvi nie­ kedy niečo verejne napísala. Bola skromná, zdržanlivá a o sebe rozprávala prakticky len vtedy, keď osobný naratív vhodne doplnil intelektuálny argument. Počas svojho života chcela napísať ešte niekoľko kníh - jedna z nich bola autobiografická a mala predbežný názov The Leg: 234

Cesta viery Jean Bethke Elshtainovej

A Memoir of Polio (Noha: spomienky na detskú obrnu). Možno by raz prišiel rad aj na spirituálnu autobiografiu. Diskutovaný aspekt jej života zostáva teda zatiaľ ne­ preskúmaný. Cieľom tohto textu je poskytnúť čitateľom originálny pohľad na vieru Jean Bethke Elshtainovej s dô­ razom na kulmináciu jej duchovnej cesty prijatím do pl­ ného spoločenstva katolíckej cirkvi. V roku 1975, na začiatku jej akademickej kariéry, málo nasvedčovalo tomu, že sa Jean Bethke Elshtainová jedného dňa stane oddanou dcérou Cirkvi. V článku s ná­ zvom A Personál Memoir (Osobná spomienka), publiko­ vanom v časopise Commonweal v rámci série perspektív zaoberajúcich sa rímskokatolíckou cirkvou, Elshtainová popísala dovtedajšiu trajektóriu viery, z ktorej sa dozve­ dáme, že bola vychovaná v luteránskej rodine, prešla si obdobím náboženských pochybností a svoj vzťah k rím­ skokatolíckej cirkvi označila ako „dlhý [a] problémový". Už v tomto skorom texte sa však objavujú odkazy na Augustínove najznámejšia diela Vyznania a O Božej ob­ ci, ktoré postupom času zohrávali v jej živote a myslení čoraz dôležitejšiu úlohu. Elshtainová píše, že na vysokej škole si myslela, že pre historičku a budúcu politologičku je najlepšou filozofiou agnosticizmus, avšak Augustín ju „neprestával vyrušovať" od momentu, keď v rámci štu­ dijného predmetu z oblasti stredovekej histórie čítala je­ ho Vyznania.

Vyrušená Augustínom V 90. rokoch minulého storočia sa toto „vyrušovanie" pretavilo na knihu Augustíne and the Limits of Politics (Augustín a limity politiky), viacero odborných textov, z ktorých jeden nesie výstižný názov Why Augustíne? Why Now? (Prečo Augustín? Prečo teraz?), ako aj na sé­ riu prednášok. Počas pôsobenia na Chicagskej univerzite Jean Bethke Elshtainová vyučovala niekoľko predmetov, ktoré mali Augustínovo meno priamo v názve. Vzhľadom 235

VIERA, NÁDEJ, LÁSKA

na to, že bola politickou teoretičkou a teológiu formálne neštudovala, ide v kontexte prestížnych svetových uni­ verzít o niečo pomerne ojedinelé. Bolo to nepochybne štúdium Augustínovho života a diela a jej láska k Augustí­ novi, ktoré sa zásadnou mierou pričinili o jej neskoršie rozhodnutie stať sa katolíčkou nielen vo všeobecnom vý­ zname tohto slova, ale aj špecifickom. Druhou osobou, ktorá Elshtainovej atraktívnym spô­ sobom predstavila Cirkev, bol pápež Ján Pavol II. V po­ slednom desaťročí minulého storočia publikovala o ňom niekoľko odborných textov, často ho citovala a znač­ ná časť jej knihy Who Are Weľ Critical Reflections and Hopeful Possibilities (Kto sme? Kritické úvahy a nádejné možnosti) je venovaná jeho mysleniu. V roku 1996 sa zú­ častnila kolokvia na tému osvietenstva, ktoré sa za účas­ ti Jána Pavla II. konalo v pápežskom letnom sídle Castel Gandolfo. Enormný rešpekt a obdiv Elshtainovej voči pápežovej osobe som si hlbšie uvedomil počas štúdia archívnych dokumentov, ktoré sú uchované v knižnici Chicagskej univerzity a boli v decembri roku 2017 sprístupnené pre bádateľskú verejnosť. V archíve sa nachádza množstvo primárnych a sekundárnych materiálov týkajúcich sa Jána Pavla II. vrátane škatuľky označenej jeho menom, v ktorej bol ruženec, krucifix a medailón. Jej pôvod je ne­ známy, ale možno sa domnievať, že išlo o dar od pápeža.

Na ceste do Ríma V čase písania tohto textu som kontaktoval manžela Jean Bethke Elshtainovej s otázkou, či by mi mohol nie­ čo povedať o duchovnej ceste svojej manželky, ktorej za­ vŕšenie bolo tam, kde kedysi viedli všetky cesty. Mal som šťastie - Errol Elshtain bol práve na návšteve v Chicagu a bol ochotný sa so mnou stretnúť. Takmer dve hodiny sme sa rozprávali a dozvedel som sa veľa zaujímavých in­ formácií, ktoré nie sú verejne známe. 236

Cesta viery Jean Bethke Elslitainovej

Elshtainová pápeža prvýkrát naživo videla v roku 1979 počas jeho návštevy Bostonu. O štyri roky neskôr si kvôli Jánovi Pavlovi II. predĺžila pobyt v Európe: spo­ lu so svojím šestnásťročným synom, ktorý pricestoval za ňou do Milána, nasledovali pápeža počas jeho apoštol­ skej cesty v Poľsku. Jej najsilnejšia skúsenosť s pápežom z tohto skoršieho obdobia bola z Ríma: počas generálnej audiencie sa v dave ľudí dotkol jej vystretej ruky. Augustín a Ján Pavol II. nepatrili len medzi najväčších kresťanských lídrov histórie, ktorí boli neskôr katolíckou cirkvou vyhlásení za svätých, boli tiež brilantnými mysli­ teľmi, ktorých myšlienky rezonovali u Elshtainovej prav­ depodobne silnejšie ako myšlienky kohokoľvek iného. Tu je dôležité poznamenať, že hlboký rešpekt prechovávala aj voči dvom protestantsky orientovaným mysliteľom: Dietrichovi Bonhoefferovi a Reinholdovi Niebuhrovi. Na svojej ceste do Ríma stretla viacero osôb, ktoré jej absolvovanie cesty uľahčili. Najdôležitejšiu úlohu na poslednom úseku cesty zohral jej priateľ, chicagský kar­ dinál Francis George, ktorý ju prijímal aj do Cirkvi. Na­ blízku jej tiež bola dlhoročná priateľka Mary Ann Glendonová, profesorka práva z Harvardovej univerzity a bývalá americká veľvyslankyňa pri Svätej stolici, ako aj Stephen Meredith z lekárskej fakulty Chicagskej univerzity, s kto­ rým vyučovali aj spoločný predmet. Medzi jej ďalších intelektuálnych partnerov a kato­ líckych priateľov, s ktorými ju spájala vzájomná úcta, patrili Richard John Neuhaus, Robert P. George a Char­ les Taylor. Prvý menovaný bol verejným teológom a lu­ teránskym pastorom, ktorý v roku 1990 vstúpil do plné­ ho spoločenstva s katolíckou cirkvou a o rok neskôr bol vysvätený za kňaza. Počas vysokoškolských štúdií mala Elshtainová dob­ rú priateľku, s ktorou sa o veciach viery rozprávala. Bol to jej prvý vážnejší kontakt s katolíckym kresťanstvom. Takých verejne neznámych osôb, ktoré ju na ceste viery pozitívne ovplyvnili, bolo nepochybne viac. 237

VIERA, NÁDEJ, LÁSKA

V auguste tomu bude päť rokov, čo nás - v mnohých ohľadoch výnimočná - Jean Bethke Elshtainová navždy opustila. Jej telesné pozostatky sa nachádzajú na cin­ toríne Grandview v coloradskom meste Fort Collins vzdialenom približne pätnásť kilometrov od dedinky Timnath, kde vyrastala. Epitaf na jej náhrobnom kame­ ni v preklade hovorí: „... nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe." Srdce drahej Jean spočinulo v Bohu a jeho hlas k nám stále prehovára. Postoj, 15. marec 2018

238

Ako proti nádeji v nádej uveriť Dávno predtým, než sa nádejou zaoberali stredovekí teológovia, existenciálni filozofi alebo moderní psycho­ lógovia, biblickí proroci o nej hovorili komunite, ktorá potrebovala povzbudiť pri pohľade na svoju dekadentnú prítomnosť a zdanlivo bezútešnú budúcnosť. Proroci pri­ nášali kritické posolstvá, ktoré sa ťažko počúvali, avšak neabsentovala v nich nádej. V súčasnosti existujú mnohé pohľady na to, čo nádej je, či je pre človeka a komunitu dôležitá, a ak áno, tak prečo. V tomto texte sa nad nádejou - ako jednou z ele­ mentárnych charakteristík prorockej služby - zamyslíme primárne z pohľadu kresťanskej sociálnej etiky.

Potrebujeme prorokov nádeje Francúzsky existenciálny filozof Gabriel Marcel, nemec­ ký systematický teológ Jürgen Moltmann, americký biblický teológ Walter Brueggemann a niektorí ďalší myslitelia nám pomáhajú rozlišovať medzi optimizmom a nádejou. Možno prekvapivo, v našom geografickom kontexte ponúka ob­ zvlášť užitočné rozlíšenie týchto dvoch konceptov neteológ - a v tom čase disident - Václav Havel, ktorý píše: Naděje proste není optimismus. Není to přesvědčení, že něco dobře dopadne, ale jistota, že má něco smysl - bez ohledu na to, jak to dopadne. Myslím si zkrátka, že tu nejhlubší a nej­ důležitější naději, tu jedinou, která nás dokáže navzdory všemu udržet nad hladinou, přimět k dobrým činům a kte­ rá je jediným pravým zdrojem závratnosti lidského ducha a jeho snažení, bereme tak říkajíc „odjinud". A tato naděje to také především je, co nám dává sílu žít a pořád znovu něco zkoušet i v podmínkách navenek tak beznadějných, jako jsou například ty zdejší.112 239

VIERA, NÁDEJ, LÁSKA

Havlovo vyjadrenie pochádza z roku 1986 - po mno­ hých rokoch zápasu s komunizmom nestratil nádej, že sloboda opäť raz rozkvitne v jeho krajine. Ako vieme, o niekoľko rokov sa jeho nádej obrátila na historickú sku­ točnosť. Havel navždy zostane symbolom odporu proti totalitnému režimu a sekulárnym prorokom, ktorého posolstvo zaznamenané v jeho esejach, prejavoch či di­ vadelných hrách si zaslúži byť počuté v každej generácii. Pohľad na súčasnú situáciu na Slovensku veľa dô­ vodov na optimizmus nedáva - hoci miera pesimizmu a cynizmu v slovenskej spoločnosti je neprimerane vy­ soká. Nežijeme v dobe, keď by bolo potrebné mierniť optimizmus -, žijeme, naopak, v časoch, keď slovenská spoločnosť akútne potrebuje mužov a ženy nádeje, ktorí budú inšpiráciou a morálnou vzpruhou na prekonávanie výziev dneška. Ľudia odlišných názorov dokážu zriedka otvorene a lás­ kavo spolu komunikovať, frustrácia sa mení na deštruktívny hnev a verejný priestor sa rapídne vulgarizuje. Potrebujeme prorokov, ktorí budú varovať, že tieto javy nie sú predzves­ ťou ničoho dobrého, ktorí budú vyzývať na nápravu a ko­ munikovať nádej, že pozitívna zmena je možná.

Z kazateľnice proti korupcii Prorocké kresťanstvo musí v spoločnosti zohrávať dôležitejšiu úlohu, než tomu bolo doteraz - ak chceme vidieť duchovnú a morálnu obnovu, ktorá je predpokla­ dom na vytvorenie všestranne lepšej spoločnosti. Dobrí politici sú pre dobrú spoločnosť nenahraditeľní, no taká­ to spoločnosť nikdy nevznikne bez služby - kresťanských a sekulárnych - prorokov. Angažovaná cirkev a angažo­ vaní veriaci, ktorým nechýba prorocká imaginácia, pred­ stavujú nádej na lepšiu budúcnosť. Niet pochýb, že na Slovensku je korupcia jednou z naj­ väčších výziev a morálnou rakovinou s vážnymi dôsled­ kami pre celú krajinu. Prezident Andrej Kiska vo svojom 240

Ako proti nádeji v nádej uveriť

nedávnom príhovore v Berlíne povedal to, čo takmer všetci - prostredníctvom osobnej skúsenosti i vďaka rôznym indexom korupcie - vedia: „Pred pár dňami som zachytil prieskum verejnej mienky o tom, čo v niekto­ rých krajinách sveta považujú ľudia za najväčší problém. Viac než polovica občanov Poľska a Maďarska napríklad uviedla úroveň zdravotnej starostlivosti. Myslím, že na Slovensku by sme to videli podobne a takmer isto pridali aj korupciu."113 Z každej kazateľnice na Slovensku - a je ich tu niekoľ­ ko tisíc - by sa mal ozývať hlas proti korupcii, v každom cirkevnom spoločenstve by sa malo v modlitbovom duchu premýšľať a s odhodlaním by sa mali spriadať stratégie, ako ju konfrontovať, a v žiadnom by nemala chýbať nádej, že Slovensko sa môže stať spravodlivejšou krajinou, ako je dnes. Každá generácia kresťanov má - v kontexte verejnej služby cirkvi - boje, ktoré si nevyberá, no mala by v nich bojovať. Martin Luther King, Jr., viedol boj proti rasovej diskriminaci, Desmond Tutu proti apartheidu, Dietrich Bonhoeffer proti nacizmu, Óscar Romero proti chudobe a Ján Pavol II. proti komunizmu. Každý z nich bol svojím spôsobom prorok, ktorý zvyšoval povedomie verejnosti o zle, ktoré bolo potrebné konfrontovať, a všetci dokázali ponúknuť nádej, že svet sa môže stať mierovejším, slo­ bodnejším a spravodlivejším, ako bol ten, v ktorom žili. Nie je náhoda, že biografia pápeža Jána Pavla II. má názov Witness to Hope (Svedok nádeje), Óscara Romera Prophet of Hope (Prorok nádeje), zbierka kázní a prího­ vorov Desmonda Tutuho Hope andSuffering (Nádej a utr­ penie) a zbierka najdôležitejších spisov a kázní Martina Luthera Kinga nesie názov ď Testament of Hope (Svedec­ tvo nádeje). Podobne ako Havel títo praktici nádeje doká­ zali snívať o zdanlivo nemožnom a nádej bola ich hybnou silou, ktorá im nakoniec pomohla pohnúť dejinami. Sú a navždy zostanú inšpiráciou pre ľudstvo, lebo podobne ako Abrahám „proti nádeji v nádeji uverilji]" (Rim 4:18). 241

VIERA, NÁDEI, LÁSKA

Autentickí proroci majú často osud osamelosti, boles­ ti či utrpenia a to je dôvod, prečo je ich v spoločnosti tak málo a dobrovoľníkov je ťažko nájsť. Keď hlas pozdvihnú a začnú sa angažovať v boji s nespravodlivosťou, stretnú sa s podobnými reakciami ako biblickí a moderní proroci, ktorí ich predišli. V demokratickej spoločnosti, kde nie je dovolené kameňovať doslovne, budú kameňovaní mini­ málne slovami. Svet sa mení, ale ľudská povaha zostáva konštantná.

Nádej ako hybná sila spoločenských zmien Z kresťanskej perspektívy má nádej dva rozdielne, avšak neoddeliteľné aspekty: jeden je eschatologický a druhý priamo súvisí s našimi aktivitami vo sfére po­ zemskej existencie. Dnes sa zamýšľame primárne nad jej druhým aspektom - nad nádejou ako alternatívou a ochranou voči naivnému optimizmu a cynickému pe­ simizmu v kontexte sociálnej angažovanosti. Bolo by na­ ivné napríklad domnievať sa - práve z dôvodu, že ľudská povaha zostáva konštantná -, že sa na Slovensku jedné­ ho dňa podarí úplne eliminovať korupciu, avšak bolo by rovnako mylné myslieť si, že progres v tejto oblasti nie je možný, a bolo by nezodpovedné sa oň neusilovať. Nádej, že angažované ľudské bytosti môžu byť hyb­ nou silou pozitívnych zmien v spoločnosti, nie je založe­ ná na zbožných prianiach, ale na historickej skúsenosti. Hoci nie každý aspekt sna prezentovaného Martinom Lutherom Kingom v jeho slávnom prejave / Háve a Dream (Mám sen) sa podarilo naplniť, je evidentné, že dnes je postavenie afroamerickej komunity neporovnateľne lep­ šie ako pred piatimi desaťročiami. Hoci Slovensko zápasí s mnohými problémami, ktoré musia byť konfrontované, zlo nacizmu a komunizmu bolo v 20. storočí porazené. Progres nebol automatický alebo neodvratný, ale závisel od osôb, ktoré boli motivované nádejou, že veci môžu byť lepšie. 242

Ako proti nádeji v nádej uveriť

Cynický pesimizmus, ktorý sa niekedy prezentuje ako „realizmus", nedokáže inšpirovať, a preto sa nikdy nesta­ ne motorom pozitívnej sociálnej zmeny. Naopak, bude vždy brzdou a niekedy prekážkou rozvoja spoločnosti. Na druhej strane, naivný optimizmus, ktorý sa niekedy pre­ zentuje ako „idealizmus", je nebezpečnejší, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Naša spoločnosť potrebuje viac ide­ alistických realistov alebo realistických idealistov - osoby, ktoré rozpoznávajú limity a zároveň dokážu snívať, sú plné nádeje a dodávajú energiu ostatným v zápase za spoločné dobro. To je výzva i príležitosť na prorocké kresťanstvo. Ľudské bytosti rady pozorujú a napodobňujú. Máločo, ak vôbec niečo, dokáže človeka o nádeji tak informovať a formovať ako proroci, ktorí nádej - spolu s vierou a lás­ kou - praktizujú. Ak by si čitateľ nezobral nič iné z tohto textu, úplne postačí, ak sa hlbšie zamyslí, ako nádej fun­ govala v živote spomenutých osôb a dá sa nimi inšpirovať. Budúcnosť každej krajiny závisí aj od toho, koľko je v nej prorokov. Nie každý z nás je povolaný a môže byť prorokom. Každý kresťan a každé kresťanské spoločen­ stvo však môže byť prorockým hlasom v spoločnosti hlasom, ktorý kritizuje a zároveň dáva nádej. Hoci si myslím, že nie etika nádeje, ale etika zodpo­ vednosti - ukotvená v láske k Bohu a blížnemu - by mala byť pre kresťanov hlavným motivujúcim faktorom soci­ álnej angažovanosti; bez realistickej nádeje ako základ­ ného nastavenia ľudského srdca pozitívna transformácia spoločnosti nebude možná. S nádejou možná je.

Postoj, 20. január 2017

243

VIERA, NÁDEJ, LÁSKA

Skrotenie kritického ducha Pri občasnom porovnávaní kultúrnych charakteristík krajín, ktoré dôverne poznám a milujem, nie je možné, aby som si nevšimol jeden vypuklý rozdiel medzi Sloven­ skom a Spojenými štátmi americkými: spôsob hodno­ tenia druhých ľudí. Zatiaľ čo v mojej adoptívnej krajine sa s javom negatívneho posudzovania či dokonca odsu­ dzovania stretávam v bežných medziľudských vzťahoch zriedka, v krajine môjho pôvodu je rozšírený. Slovensko sa zdá byť posadnuté kritickým duchom.

Kritický duch plodí deštrukciu Spojené štáty možno obviniť z politickej korektnosti či prílišnej útlocitnosti, ktoré nezostávajú bez následkov, avšak nespútaný kritický duch má deštruktívnejší efekt na individuálne ľudské životy (vrátane detí) a robí našu kra­ jinu horším miestom pre život, ako by mohla byť. Ovocie kritického ducha je nezlučiteľné s kresťanským morálnym životom, a preto by každý, kto taký život chce viesť, nemal byť voči diskutovanému problému ľahostajný. Téma je pre mňa hlboko osobnou. Negatívny dosah kritického ducha som osobne zažil a bol jednou z príčin môjho narušeného sebavedomia i negatívneho vzťahu k štúdiu - vo štvrtom ročníku strednej školy som bol „posledný v triede", nebol som pripustený k maturitnej skúške a musel som opakovať ročník. Čo zapríčinilo ra­ dikálnu transformáciu v mojom - aj študijnom - živote? Najhlavnejším dôvodom, nepochybne, bola kresťanská konverzia a objavenie zmyslu vlastnej existencie; tým ďalším bolo oslobodenie sa od vplyvu kritického ducha v rodine, škole a spoločnosti. V Spojených štátoch som v posledných dvoch desať­ ročiach popri úspechoch čelil aj mnohým ťažkostiam 244

Skrotenie kritického ducha

a výzvam - niektoré sa zdali byť neprekonateľné. Za to, že som ich prekonal, okrem iného vďačím ľuďom, ktorí neboli pod vplyvom kritického ducha, ale, naopak, pod vplyvom ducha, ktorý potešoval, povzbudzoval a priná­ šal nádej. Za celé to obdobie si nespomeniem na jediný prípad, keď by som sa bol stal objektom deštruktívnej kritiky či dokonca hodenia polienka pod nohy. To je moja skúsenosť, o ktorej netvrdím, že je univerzálna. Zo skúsenosti vlastnej a aj iných viem, akú psycho­ logickú a morálnu devastáciu spôsobuje kritický duch, a preto ho aj v tomto texte priamo konfrontujem - bez ohľadu na to, že môže vystrčiť svoju škaredú tvár. Po­ znám však aj ovocie vyslobodenia, a preto čitateľov po­ vzbudzujem, aby mu vyhlásili nemilosrdnú vojnu - naj­ skôr v živote svojom a potom všeobecne. Odomknú tým Bohom daný potenciál v sebe samých a stanú sa nástroj­ mi pozitívneho vplyvu v spoločnosti.

Dôležitosť kritického myslenia Kritického ducha si nemožno zamieňať s kritickým myslením, ktoré produkuje triezve úvahy na základe fak­ tov a umožňuje napríklad aj čítanie textu s porozume­ ním. Kritický duch je zameraný na hľadanie chýb a ne­ dostatkov, skutočných alebo domnelých, ktoré vychrlí na človeka bez ohľadu na jeho dobro a ďalší rozvoj. Kritické myslenie umožňuje konštruktívnu kritiku; neskrotený kritický duch plodí tú deštruktívnu. Pre našu normatívnu diskusiu je relevantný biblický verš, ktorý je často citovaný aj osobami, ktoré nepoznajú jeho zdroj: „Nesúďte, aby ste neboli súdení" (Mt 7:1). Ide o jeden z najznámejších a súčasne najviac neporozume­ ných a nesprávne aplikovaných veršov v Biblii. Hoci o je­ ho presnom význame zvádzajú biblickí učenci diskusie, s istotou môžeme povedať, čo jeho významom nie je: nevylučuje kresťanov zo sudcovského povolania, nezaka­ zuje sociálnym kritikom, kresťanským etikom alebo no­ 245

VIERA, NÁDEJ, LÁSKA

vinárom robiť si svoju prácu a nezabraňuje nikomu z nás vyslovovať (a zdôvodňovať) morálne súdy - samotný Je­ žiš a aj Jeho nasledovníci to robili. Ak interpretujeme tento verš v relevantných kontex­ toch, môže sa stať vhodným regulačným princípom, kto­ rý človeka ochráni od toho, aby súdil druhých ľudí pový­ šenecky, pokrytecky alebo príkro. Z teologickej perspek­ tívy - človek, ktorý takto súdi, nerozpoznal vlastné limity a fakt, že jedine Boh je dokonale spravodlivým sudcom. Neotvoril sa pre transformatívnu moc Božej lásky, kto­ rá fundamentálnym spôsobom premieňa vzťahy nielen k duchovným bratom a sestrám a vzdialenejším blížnym, ale - revolučne - aj k nepriateľom. Ako poznáme, že sme pod vplyvom kritického ducha? Pozrime sa na jeden relevantný príklad - spôsob hodno­ tenia publicistických textov na slovenských portáloch. Kritický duch hľadá zdanlivé alebo reálne nedokonalosti; niečo, na čo by mohol poukázať, niečo, čo by mohol skri­ tizovať, hľadá zádrapky. V konečnom dôsledku chce auto­ ra alebo spoludiskutujúceho ponížiť. Ak nič také nenáj­ de, nič do diskusie nenapíše; slová pochvaly vychádzajú z neho ťažšie, ako voš z chlpatej deky. Ak by náhodou čítal tento text, prácu mu uľahčím - úmyselne provokatívne tvrdenie sa nachádza v úvode.

Kritizovať treba férovo Profesor Harvey Cox je dobrým príkladom verejného teológa, ktorý sa vyjadruje (aj) kriticky, ale nežije pod útlakom kritického ducha. V úvode svojej knihy Firefrom Heaven (Oheň z neba), v ktorej z pozície vonkajšieho po­ zorovateľa opisuje a hodnotí pentekostálne hnutie, píše: „Dúfam, že pentekostálni veriaci, ktorí túto knihu čítajú, v nej sa spoznajú a dospejú k záveru, že som opisoval presne, chválil veľkoryso a kritizoval férovo."114 Ak bu­ deme nasledovať Coxov príklad pri hodnotení iných ľudí, 246

Skrotenie kritického ducha

ich práce alebo názorov, je málo pravdepodobné, že pod­ ľahneme moci kritického ducha. K chybám, ktorých sa často dopúšťame pri hodnote­ ní druhých, patria aj tieto: posudzujeme, skôr ako sme porozumeli; aplikujeme hermeneutiku podozrenia na­ miesto hermeneutiky priazne; od druhých očakávame, že nás budú posudzovať podľa našich najlepších úmyslov, zatiaľ čo my ich posudzujeme podľa najväčších zlyhaní; neposkytujeme neznámym ľuďom dostatočne často benefit ofthe doubt - nedôverujeme im ešte predtým, ako nám na to dali nejaký dôvod; preceňujeme seba a pod­ ceňujeme druhých, a tak by sme mohli pokračovať. Suma sumárum, prehrešujeme sa voči blížnemu a Stvoriteľovi. Ak by sme chceli o tejto téme hlbšie premýšľať, naše úvahy by museli odpovedať na filozofické otázky o slo­ bodnej vôli a determinizme, morálnom realizme a mo­ rálnom relativizme, morálnej zodpovednosti a morálnej náhode, respektíve morálnom šťastí (moral luck) a po­ dobne. Z kresťanskej perspektívy, keďže človek je slobod­ ná bytosť a existuje objektívna morálka, nesie za svoje skutky morálnu zodpovednosť. Otázkou je miera zodpo­ vednosti a tá závisí od množstva faktorov, ktoré treba pri férovej kritike brať do úvahy. Žiadne morálne rozhodnu­ tie sa nerodí vo vákuu.

Láska k blížnemu Na Slovensku sme relatívne donedávna nemohli (bez negatívnych následkov) verejne vyslovovať kritiku, naj­ mä nie voči osobám v pozícii autority. V súčasnosti si uží­ vame (aj zneužívame) slobodu prejavu - úcta sa vytráca a urážky sa normalizujú. Sloboda prejavu býva často od­ deľovaná od zodpovednosti v prejave. Facebook a disku­ sie pod článkami sa stali živnou pôdou kritického ducha, toxickou arénou - miestom, kde sa neopisuje presne, nechváli veľkoryso a nekritizuje férovo. 247

VIERA, NÁDE), LÁSKA

Ako môžeme kritického ducha poraziť alebo aspoň v niektorých oblastiach paralyzovať jeho deštruktívnu moc? Niektorí charizmatickí kresťania vidia riešenie v exorcizme a zväzovaní jeho vplyvu nad naším národom. Prial by som si, aby to bolo také jednoduché, ale obávam sa, že problém sa nachádza inde: v nepokojnom ľudskom srdci. Fundamentálnym riešením je, aby spočinulo na mieste, o ktorom píše sv. Augustín vo svojich Vyznaniach. Jeden dotyk Božej lásky nás môže oslobodiť od kritické­ ho ducha a zmocniť nás v zápase voči jeho vplyvu v osob­ nom i spoločenskom živote. Svätopisec, ktorý toho veľa vedel o láske, napísal, že „dokonalá láska vyháňa strach" (IJn 4:18). Rovnaké sa vzťahuje aj na kritického ducha, kto­ rého však „vyhnať" nedokážeme z dôvodu neschopnosti milovať dokonale. Napriek tomu láska k blížnemu vždy bu­ de tou najúčinnejšou zbraňou na jeho skrotenie.

Postoj, 19. október 2017

248

Kresťan: krotiteľ cynizmu, šíriteľ nádeje, nástroj zmeny Zažívame epidémiu cynizmu - sme infikovaní záker­ nou chorobou, ktorej ďalšie šírenie môže mať nedozerné následky na celú spoločnosť. Tento neviditeľný nepria­ teľ obmedzuje individuálny potenciál, ničí medziľudské vzťahy a ohrozuje demokraciu. Úlohou (nielen] kresťa­ nov je deštruktívnu formu cynizmu rozpoznať, konfron­ tovať a skrotiť; stať sa šíriteľmi realistickej nádeje a ná­ strojmi priaznivej zmeny. V 90. rokoch minulého storočia si najmä akademici začali hlbšie uvedomovať prítomnosť a pustošivosť mo­ derného cynizmu v americkej spoločnosti. Sociológ Jeffrey Goldfarb vo svojej knihe The Cynical Society (Cynic­ ká spoločnosť) išiel tak ďaleko, že označil cynizmus za „najnaliehavejšiu výzvu, ktorej dnes čelí americká de­ mokracia"115. K problému podľa neho prispievajú politic­ ké strany, krajne ľavicové a pravicové skupiny, spravodaj­ stvo a komentáre, ako aj spoločenské vedy. Goldfarbove slová nestratili na význame a sú relevant­ né aj pre Slovensko, kde je problém akútnejší v dôsledku totalitnej minulosti a jej pretrvávajúceho vplyvu na ľud­ ské myslenie a konanie. Téme som sa nedávno venoval vo svojom komentári pre Denník N s názvom Ak chceme udržať demokraciu, musíme skrotiť cynizmus a v tomto texte budem v nej - so silnejším teologickým akcentom - pokračovať.

Cynizmus je nahý Všadeprítomný cynizmus má unikátnu schopnosť kamuflovať sa. Môže sa vydávať za osvietený realizmus, zdravý skepticizmus či kritické myslenie - všetko veci, ktoré sú dobré a potrebné. Niektorí môžu poukázať na 249

VIERA, NÁDEJ, LÁSKA

užitočnosť cynizmu a čiastočne budú mať pravdu. Iní na prvky múdrosti a dôvtipu Diogena zo Sinópy a opäť sa nebudú úplne mýliť. Napokon, bol to práve tento filozof, ktorému je pripisovaný aforizmus: „Veľkí zlodeji zatýka­ jú malého zlodeja." Ak sa cynik k svojmu cynizmu prizná, väčšinou aj k nemu zaujme cynický postoj. Existuje, samozrejme, viacero typov cynizmu - koncept je chápaný rôzne a výraz používaný nejednotné. Moderný cynizmus je zväčša považovaný za niečo negatívne a deš­ truktívne. Definícia, ktorú ponúkol Oscar Wilde v jednej zo svojich divadelných hier, obsahuje priehrštie pravdy: cynik je človek, ktorý „pozná cenu všetkého, ale nepozná hod­ notu ničoho". Z perspektívy kresťanskej teológie a etiky sa problém cynika nachádza v druhej časti výroku. Hoci dokonalé slovníkové definície neexistujú, Webster’s Third New International Dictionary ju ponúka dostatočne presnú a vyčerpávajúcu a v tomto význame termín „cynický" používam: „1. náchylný na vyhľadá­ vanie chýb, ironické vyjadrovanie a sarkazmus; 2. pod­ liehajúci alebo spôsobujúci nedôveru vo všeobecne prijímané hodnoty a úprimnosť motívu alebo správa­ nia sa človeka; 3. prejavujúci pocity od nedôverčivých pochybností až po pohŕdajúcu, uštipačnú nevieru." Cynik je obvykle hrubý človek, ktorý je postihnutý mizantropiou; o motívoch druhých ľudí apriórne pochy­ buje a vníma ich cez ich skutočné alebo domnelé chyby. Je chronickým kverulantem, ktorý sa nedokáže úprimne tešiť a preukazovať vďaku. Má pokrivenú perspektívu re­ ality, pretože radar jeho duše nevysiela vlny dobra a ne­ dokáže ich následne ani zachytiť. K otázkam spoločného dobra je v tom lepšom prípade apatický. Prirodzene, žiadny človek nie je cynikom v čistej for­ me, ale ak človek preukazuje cynické postoje opakovane a dlhodobo, možno ho cynikom označiť. Manifestácie cynizmu môžu byť rôzne: od bezohľadných statusov na Facebooku, jedovatých komentárov v diskusiách pod článkami či šírenia pesimistických nálad v spoločnosti 250

Kresťan: krotiteľ cynizmu, šíriteľ nádeje, nástroj zmeny

cez vyjadrenia typu „všetci politici kradnú“ a „nikomu ne­ možno dôverovať" až po 13-percentnú účasť na voľbách do Európskeho parlamentu.

Rozpoznanie dobra jednou z hlavných príčin týchto a ďalších prejavov cynizmu je neschopnosť vidieť a počuť dobro. Je kritic­ ky dôležité, aby sme uprostred každodennej reality, ale aj uprostred ťažkých a temných životných situácií dokázali okolo seba rozpoznať dobro. Nikdy nezabudnem na tragické udalosti z 11. septem­ bra 2001 a na to, ako americkí občania napriek veľkému smútku a pochopiteľnému hnevu nepodľahli nenávisti prítomné zlo nezatienilo dobro a vieru v jeho silu. K tomu nepochybne prispelo aj to, že bezprostredne po teroris­ tických útokoch boli kostoly preplnené a duchovní si zod­ povedne plnili svoju úlohu. Barbarská vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vyvolala na Slovensku vlnu oprávneného pobúrenia a väčšieho hladu po spravodlivosti. Je ľahké v tejto situá­ cii na jednej strane prepadnúť falošnej predstave, že na Slovensku je všetko zlé, a na strane druhej mať nerealis­ tické očakávania v súvislosti s masovými zhromaždenia­ mi, ktoré celkom iste nie sú čarovným prútikom na trans­ formáciu spoločnosti, hoci sa môžu stať - a verme, že sa aj stanú - katalyzátorom pozitívnych zmien. V totalitných režimoch - ako si mnohí z nás pamätajú - cenzúra znemožňuje prístup k pravde; v súčasnej dobe je pravda slobodne prezentovaná, ale je omnoho ťažšie nájsť ju. V záplave informácií, emócií a názorov na soci­ álnych sieťach aj mimo nich je ľahké prepočuť skutočne dôležité posolstvá. Jedno z takých odznelo z úst arcibiskupa Stanislava Zvolenského, keď na zmysluplné otázky redaktora rea­ goval touto principiálnou myšlienkou: „Myslím, že sme všetci otrasení skutočnosťou vraždy dvoch mladých ľudí. 251

VIERA, NÁDEJ, LÁSKA

Ale zároveň si aj musíme povedať, že to rozhorčenie a ten hnev, ktoré nás napĺňajú, by nás nemali naplniť natoľko, aby sme zabudli na to, že popritom jestvuje aj veľmi veľa dobrého. (...) Čiže zasa nie je celá naša spoločnosť [zlá], [nie] všetko sa stalo zlým. Len sa veľmi zreteľným spô­ sobom prejavilo, že nejaká časť je zlá, že niečo zlé sa tu udialo a že sa potrebujeme postaviť tomu tvárou v tvár a riešiť to. Ale nesmieme zabudnúť, že - a to je to, čo nám má dodať vnútornú rovnováhu, vnútorný pokoj - je tu aj veľmi veľa dobrého napriek tomuto hrozivému činu."116 V časoch, keď sme ako spoločnosť postihnutí cyniz­ mom, nemali by sme podceniť dôležitosť zdôrazňovania „veľa dobrého". Všimnime si, že arcibiskup Zvolenský popritom nijako nespochybnil existenciu zla a ani našu povinnosť zlo konfrontovať. Jeho perspektíva je nielen v súlade s učením a duchom kresťanstva, ale prispieva tiež k duševnej vyrovnanosti a vytváraniu šalomu. Triadický princíp rozpoznania dobra, pomenovania zla a an­ gažovania sa - správnym spôsobom - v boji proti zlu je všeobecne aplikovateľný.

Realistická nádej Diskutovaný koncept možno študovať z rôznych per­ spektív - zaoberajú sa ním sociológovia, psychológovia, politológovia, filozofi i teológovia. Z teologickej perspek­ tívy vnímam cynizmus ako duchovnú chorobu, na ktorú však existuje účinná liečba. Človeka uzdraveného z cyniz­ mu bude charakterizovať realistická nádej - dynamická vnútorná sila, ktorá aj z bežného človeka robí nástroj po­ zitívnej zmeny v spoločnosti. V minulosti som viackrát v súvislosti s témou nádeje odkazoval na Václava Havla, ktorého život najmä počas rokov komunizmu demonštroval silu realistickej nádeje. Havel, samozrejme, nebol jediný. Čo ho však odlišuje od väčšiny, bola jeho schopnosť hlboko premýšľať a svoje myšlienky zaznamenať. Havlova slávna esej Moc bezmoc­ 252

Kresťan: krotiteľ cynizmu, šíriteľ nádeje, nástroj zmeny

ných (1978) ilustruje dôležité poznanie: zatiaľ čo cyniz­ mus je prejavom a poslom bezmocnosti, nádej zmocňuje na zodpovednú angažovanosť. Keď premýšľame o realistickej nádeji v teologickom kontexte, nemožno opäť raz nespomenúť Reinholda Niebuhra. Po absolvovaní štúdií na Yale Divinity School Niebuhr trinásť rokov pôsobil ako pastor v Detroite, ktorý v tom čase prechádzal rapídnymi zmenami súvisiacimi s industrializáciou. Názov jeho prvotiny, v ktorej reflek­ tuje svoje skúsenosti, je mnohovravný: Leaves from the Notebook of a Tamed Cynic (Zápisky skroteného cynika). Predtým ako sa mohol Niebuhr stať najväčším verejným teológom svojej generácie a nástrojom pozitívnej zmeny, musel vo svojom živote skrotiť neviditeľného nepriateľa. Rovnaká výzva stojí aj pred každým z nás. Postoj, 30. apríl 2018

253

VIERA, NÁDEJ, LÁSKA

Nad písaním vlastného epitafu Niekedy začiatkom nového milénia som sa zúčastnil na bohoslužbách známej cirkvi na námestí Times Square v New Yorku a odvtedy vždy, keď navštívim nejaký cin­ torín, venujem zvláštnu pozornosť krátkym nápisom na náhrobných kameňoch. Inšpiratívna kázeň hosťujúceho rečníka o zamyslení sa nad písaním vlastného epitafu sa stala jednou z mojich celoživotných výziev.

Príklady epitafov Epitafy môžu byť rôzne - pri čítaní niektorých sa vnímavý človek neubráni slzám, pri iných smiechu, pri väčšine triezvej reflexii. Často sa z jednej či dvoch viet dozvieme, kto bol daný človek, pre aké ciele žil, čo do­ kázal, čomu veril alebo aké boli jeho hodnoty. Autorom niektorých inskripcií sú samotní mŕtvi, texty iných boli koncipované pozostalými. Ľudia písali epitafy odnepamäti a populárne sú v niektorých krajinách viac, v iných menej - aj v súčasnej dobe. Na dva si pamätám ešte z čias detstva. Prvý žiadny komentár nepotrebuje: „Zde leží Jiří Wolker, básnik, jenž miloval svět a pro spravedlnost jeho šel se bít. Dřív než moh srdce k boji vytasit, zemřel, mlád dvacet čtyři let." Ten druhý je vytesaný do náhrobného kameňa sloven­ ského básnika a kňaza Sama Chalúpku: „Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ môj ľúbil som." Niektoré epitafy sú pomyselné, a hoci do kameňa ni­ kdy vytesané neboli, napĺňajú podobnú funkciu. Málo z týchto epitafov - ak vôbec nejaký - má pre svet hlbší význam ako ten Ježišov, ktorý sa skladá iba z dvoch slov: „Je dokonané!" (Jn 19:30]. A máloktorý dokáže kresťana viac inšpirovať ako ten z pera Ježišovho najvplyvnejšie­ ho učeníka Pavla z Tarzu: „Dobrý boj som dobojoval, beh 254

Nad písaním vlastného epitafu

som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, spra­ vodlivý sudca, no nie iba mne, ale aj všetkým, čo s láskou očakávajú jeho zjavenie" (2Tim 4:7-8).

Žiť život od konca Premýšľanie nad vlastným epitafom - ideálne v mla­ dom veku - môže mať zásadný pozitívny význam pre život človeka. Ak by sme chceli mať na svojom náhrobnom ka­ meni epitaf a nechceme, aby ho za nás napísal niekto iný, nikdy nie je príliš skoro - nech to znie akokoľvek morbíd­ ne - začať s jeho formuláciou. Epitaf môže človeku urobiť už počas života dobrú službu, hoci zredukovať svoj život do približného počtu znakov, ako povoľuje Twitter, nie je jednoduché. Epitaf nám pripomína našu pominuteľnosť. Môžeme sa zdravo stravovať, pravidelne cvičiť, dopriať si dostatok spánku a mať tú najkvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť, no i tak zomrieme. Môžeme z tohto sveta odísť v rôznom veku, rôznym spôsobom a na rôznych miestach, isté však je, že nikto z nás na tejto zemi nebude večne. Ktosi raz povedal, že smrť je tou najdemokratickejšou inštitúciou - nikoho nediskriminuje ani neprivileguje, na každého z nás viac či menej trpezlivo čaká. Smrť nikto z nás nezakúsil a na rozdiel od iných stvo­ rení sme si vedomí, že ju musíme podstúpiť. Niektorí prežívajú strach a úzkosť už pri samotnom pomyslení na stretnutie so smrťou a snažia sa zažehnať myšlienky, ktoré by im pripomenuli, že ten ich dátum je už kdesi v kalendári zaznačený. „Kráska na pražskom orloji" si však po každého z nás raz príde, či o rande s ňou stojíme, alebo nie. Iní pristupujú k stretnutiu s rešpektom, no bez strachu. Dietrich Bonhoeffer sa pred popravou obesením v koncen­ tračnom tábore vo Flossenburgu lúčil so svojím spoluväz­ ňom pokojnými slovami, o ktorých význame počas života často premýšľal: „Toto je koniec - pre mňa začiatok života." 255

VIERA, NÁDEJ, LÁSKA

Okrem spomienok zostáva obvykle po človeku ná­ hrobný kameň. Prvý dátum, ktorý je do neho vytesaný, nikto z nás si nevybral, a ten druhý - indikujúci, že sme boj s časom prehrali -, nevyberá si väčšina. Najdôležitej­ šia informácia na náhrobnom kameni je však tá najkrat­ šia - pomlčka medzi dátumom narodenia a smrti, jej ob­ sah zostáva ukrytý, no každý z nás k nemu denne pridáva, a epitaf sa stáva jej komentárom.

Náhrobný kameň namiesto televízora Nedávno som čítal knihu Dialógy, v ktorej autori Šte­ fan Kassay a Ján Košturiak ponúkajú na malom priestore množstvo praktickej múdrosti. Čitateľ sa okrem iného dozvedá, že prvý z autorov prechováva v obývačke svojho domu malý sústruh, ktorý mu pripomína „odkiaľ sa zača­ la moja kariéra, aby som nespyšnel a nemyslel si o sebe, že som nejaký velikán"117. Ak má pohľad do minulosti - na sústruh - moc nasta­ viť správnu perspektívu, aký vplyv môže mať pohľad do budúcnosti - na náš vlastný náhrobný kameň? Ovplyvnilo by život našej krajiny, ak by si väčšina rodín urobila v obý­ vačkách svojich domovov jednu malú zámenu - televízor von, náhrobný kameň dnu? Ak si to niekto vyskúša a zmena v jeho individuálnom živote bude pozitívna, možno vznikne hnutie, ktorého sloganom bude „Náhrobný kameň namiesto televízora". Časté uvedomenie si vlastnej pominuteľnosti môže byť účinným prostriedkom zmeny životnej perspek­ tívy a štýlu, pomôže vyjasniť zmysel vlastnej existencie a sústrediť každodennú pozornosť na to najdôležitejšie. Kresťanom môže priniesť poriadok medzi rôzne objekty ich lásky, dávajúc lásku k Bohu - ako ľudskú odozvu na Božiu lásku k človeku - na prvé miesto. Naše úspechy aj utrpenie sa zrazu budú javiť v odlišnom svetle. Väčšina ľudí začína knihu čítať odpredu, no sú aj takí, ktorí si najskôr prečítajú jej záver, aby sa čo najrýchlej­ 256

Nad písaním vlastného epitafu

šie dozvedeli, ako to celé dopadne. V reálnom svete vie­ me, ako to dopadne: hlavný hrdina neprežije, bude mať pohreb, ktorého veľkosť bude ovplyvnená aj počasím, a na mieste posledného odpočinku bude jeho pozemskú existenciu pripomínať náhrobný kameň. Epitaf, ktorý mu počas života dobre slúžil, sa stane posledným posol­ stvom, ktoré svetu odovzdá. Myslím si, že aspoň občas je užitočné premýšľať o svojom živote tak, že počiatočným bodom nie je jeho začiatok, ale koniec. Na rozdiel od bežnej knihy zostáva­ júce strany nášho života sú totiž stále nepopísané. Pre­ mýšľanie by nám malo pomôcť zapísať ich zmysluplne. Ako zmysluplne, jedného dňa posúdi sám Boh - konečný autor všetkých ľudských epitafov. Postoj, 11. júl 2017

257

VIERA, NÁDEJ, LÁSKA

Láska dokáže zázraky Martin, ako je možné, že niekto, kto bol na Slovensku na strednej škole „posledný v triede", nebol pripustený k maturitnej skúške, musel opakovať ročník a vysokú školu opustil po niekoľkých mesiacoch - neskôr s vy­ nikajúcim prospechom absolvoval štyri vysoké školy v Spojených štátoch, z toho dve v prvej desiatke sveto­ vého rebríčka? A to všetko popri rodinných a pracov­ ných záväzkoch, ako aj popri množstve výziev, ktoré sprevádzajú človeka v novej krajine.

Odpoviem jedným slovom: láska. Príslovie „láska hory prenáša" platí aj v kontexte vzťahu človeka k poznaniu. Osoba, ktorá miluje, je schopná prekonávať zdanlivo ne­ prekonateľné, vytrpieť zdanlivo neznesiteľné a obetovať zdanlivo nemožné. Pre mňa je láska k poznaniu spätá s podstatou kresťanskej viery - láskou k Bohu a blížnemu. Základnou motiváciou môjho študijného úsilia je túžba milovať Boha celou svojou mysľou a blížneho ako seba samého. Apoštol Pavol veriacim pripomína, že „poznanie vedie k namyslenosti, kým láska buduje" (IKor 8:1). To neznamená, že si kresťan musí vybrať medzi poznaním a láskou - mal by milovať poznanie, avšak to sa musí na­ chádzať na patričnom mieste „rebríčka lások". Vyrastal som v priemernej slovenskej rodine počas socializmu a bol som obdarený priemernou inteligenciou - za všetko, čo tento priemer prekročilo, vďačím láske. Mojej láske k trom vyššie spomenutým objektom a láske druhých voči mne. Bez ich podpory by tento príbeh nebol možný. Prečo si na Slovensku dosahoval také zlé študijné vý­ sledky?

258

Láska dokáže zázraky

Keď som vyrastal, môj postoj k vzdelávaniu by sa dal označiť slovami nezáujem a nechuť. Myslím si, že jednou z jeho hlavných príčin bolo, že som sa zo strany učiteľov nestretol s takým prístupom, ktorý by vo mne zapálil lás­ ku k poznaniu. Nechcem, aby to vyznelo pateticky a už vôbec nechcem niekomu ukrivdiť, ale nespomínam si, že by som sa stretol s niečím, čo je prvým predpokladom efektívneho vzdelávania: láskou k študentovi. Stretol som sa s odmeranosťou, ponižovaním a nie­ koľkokrát aj s fyzickým trestom. Na niektorých učiteľov rád spomínam, ale celková skúsenosť bola negatívna. Na prvom stupni základnej škole som bol výborným žiakom vďaka mojej mame, ktorá sa so mnou učila a používala pri tom aj rôzne donucovacie prostriedky. Neskôr to už so mnou išlo od desiatich k piatim. Čo ťa zmenilo?

Pozitívna zmena nastala po mojom obrátení z ateiz­ mu na kresťanskú vieru - zopakoval som si štvrtý ročník gymnázia, úspešne som zložil maturitnú skúšku a dostal som sa na štúdiu teológie, čo v tom čase nebolo vôbec samozrejmosťou. Na základe niekoľkých negatívnych skúseností som sa však štúdium rozhodol zanechať a bol som nejaký čas nezamestnaný. V roku 1995 si s jednou malou taškou a za cenu veľ­ kej obete odišiel do Spojených štátov. Ako by si popísal svoju americkú skúsenosť v oblasti vzdelávania?

Práve tu sa naplno rozhorela moja láska k štúdiu, na čom majú najväčšiu zásluhu moji profesori. Mal som možnosť študovať s niekoľkými desiatkami profesorov a môžem povedať, že ani s jedným z nich som nemal vy­ slovene negatívnu skúsenosť a v drvivej väčšine bola mi­ moriadne pozitívna. 259

VIERA, NÁDEJ, LÁSKA

Zo Slovenska som odchádzal s jediným cieľom - zodpo­ vedne sa pripraviť na službu, do ktorej som sa cítil byť po­ volaný. Myslel som si, že pravdepodobným vrcholom bude získať bakalársky titul. Hoci som do tejto krajiny prišiel naplniť svoj „americký sen", ani v tom najdivokejšom sne by mi nenapadlo, že jedného dňa budem študovať na elit­ ných univerzitách s tými najrenomovanejšími profesormi. Berúc do úvahy moju minulosť, považujem to za Boží zázrak alebo Boží vtip; najskôr oboje. 0 jednom som však mal možnosť presvedčiť sa: Boh robí pozoruhodné veci, keď na otázku „Koho mám poslať, kto ta pôjde?" odpo­ vieme „Hľa, tu som, pošli mňa!" (Iz 6:8). V jednom zo svojich minulých rozhovorov si povedal, že traja profesori, ktorí ťa najvýraznejšie ovplyvnili, boli Eldin Villafaňe (Gordon-Conwell Theological Seminary), Harvey Cox (Harvard University) a Jean Bethke Elshtainová (University of Chicago). Vyber si jedné­ ho a povedz, ako ťa ovplyvnil?

Pre niekoho môže byť prekvapením vidieť tieto tri mená vedľa seba v jednej vete - boli v mnohom odlišní. Jedna z vecí, ktorá ich však spájala, bola láska k svojej vednej disciplíne a láska k študentom. Najdôležitejšiu úlohu v mojom akademickom živo­ te zohral Eldin Villafaňe - môj bývalý profesor, mentor, kolega a priateľ. V roku 2000 som mal počas jedného semestra s Eldinom dva predmety - jeden sa zaoberal kresťanskou etikou a sociálnymi problémami a druhý ve­ rejnou službou cirkvi - a práve vtedy sa vo mne zapálila láska ku kresťanskej sociálnej etike, čo následne určilo moje ďalšie životné smerovanie. Paradoxne, oba spomínané predmety som mal neskôr možnosť na rovnakej inštitúcii aj učiť. Napriek geografickej vzdialenosti a plynúcemu času sa môj kontakt s Eldinom ni­ kdy neprerušil. V roku 2012 prišiel so mnou aj na Slovensko a niektorí čitatelia ho mali možnosť aj osobne stretnúť. 260

Láska dokáže zázraky

Práve nedávno si bol pozvaný učiť jeden zo spomína­ ných predmetov na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone, takže tvoje dojmy musia byť ešte čer­ stvé. Ako vnímaš vzdelávací proces z pohľadu učiteľa?

Predmet som učil blokovo a so študentmi som strávil šesť intenzívnych dní. Nášmu stretnutiu predchádzala z ich strany náročná príprava - ich vôbec prvou úlohou bolo, aby mi napísali „svoj príbeh". Nedokážem efektívne učiť, keď neviem, koho učím. Mojou prvou úlohou bolo spojiť si príbehy s menami a mená s tvárami predtým, ako sa prvýkrát stretneme. Bolo ich 28. Ak mám rád svojich študentov a vzťah uči­ teľa a žiaka vnímam ako posvätný, a nie transakčný, tento prístup považujem za úplnú samozrejmosť. Mojím hlavným cieľom je vždy jedno a to isté: aby mali podobnú skúsenosť, ako som mal ja, keď som sedel na ich mieste. Keď študenti vidia, že máte radi to, čo robíte, a máte radi ich - je to ten najlepší začiatok cesty lásky k poznaniu. Najväčšou odmenou pre mňa je, keď mi štu­ dent do anonymného hodnotenia po ukončení predmetu napíše: „Profesor Martin je priateľský a vzdelaný učiteľ, ktorému na jeho študentoch záleží." Rozhovor s Noemou Brádňanskou Ondrášek, Rozsievač: časopis Bratskej jednoty baptistov, 9/2017

261

DOSLOV Novinárske povolanie mi velí, aby som bez kvetnatých slov na úvod prešiel priamo k veci. S Ľubomírom Mar­ tinom Ondráškom sa poznám osem rokov. Nie je to dl­ hý čas a pre geografickú vzdialenosť nie je náš osobný kontakt ani častý. Napriek tomu si dovolím označiť náš vzťah za hlboko priateľský. Dôkazom a poctou zároveň je pre mňa Martinova ponuka napísať doslov k zbierke jeho štúdií, úvah a rozhovorov z rokov 2013 - 2018, ktorej ná­ zov tvorí to, čo všetky tieto texty spája - Verejná teológia na Slovensku. Skôr ako sa dostanem k jednej-dvom subjektívnym poznámkam k obsahu tejto vzácnej publikácie, dovolím si v krátkosti zbilancovať moje roky s Martinom a jeho tex­ tami. Úmyselne som spomenul nielen autora, ale aj jeho texty, keďže z 35 štúdií, úvah a rozhovorov, ktoré držíte v rukách, len päť nevyšlo na webových stránkach konzer­ vatívneho denníka Postoj.sk, respektíve jeho predchodcu Postoy.sk. A tie, ktoré na Postoji vyšli, do jedného prešli mojimi rukami. Prosím cteného čitateľa, aby nevnímal moje slová ako samochválu. Kto pozná Martina bližšie, vie, že jeho texty sú vždy brilantne zvládnuté nielen po obsahovej, ale aj po formálnej stránke. Preto prechádzanie jeho článkov pred zverejnením pre mňa nebolo pracovnou povinnosťou, ale privilégiom byť jedným z prvých čitateľov. Samozrejme, potrebné bolo vybrať vhodné fotografie, navrhnúť vý­ stižný perex a pútavé vynášky, ale túto pracovnú „daň" som za čítanie a sprostredkovanie Martinových textov našim čitateľom prinášal rád. Prvý e-mail sme si s Martinom vymenili začiatkom má­ ja 2011. Oslovil ma vtedy s prosbou zverejniť jeho reakciu na zrušenie Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví, ktorý pôso­ bil pod Ministerstvom kultúry SR. Dôvody, pre ktoré svoju 263

DOSLOV

reakciu napísal a ja som ju rád publikoval, sme mali spo­ ločné. Subjektívnym dôvodom bolo, že obaja sme poznali vtedajšiu riaditeľku ústavu Michaelu Moravčíkovú, ktorá je v súčasnosti riaditeľkou Ústavu pre právne otázky ná­ boženskej slobody Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Podstatnejšie bolo ale čosi iné - ústav pod Mi­ chaeliným vedením bol síce malou, ale zároveň špičkovou a pre slovenskú spoločnosť potrebnou inštitúciou. Spätne si tak môžem (a hádam nie iba ja) s vďakou po­ vzdychnúť, že Ústav pre vzťahy štátu a cirkví krátko pred svojím zrušením stihol vydať priekopnícku publikáciu s názvom Neocharizmatické hnutie na Slovensku s pod­ titulom Analýza základných aspektov teológie a praxe Kresťanských spoločenstiev. Autorom bol práve Ľubomír Martin Ondrášek. Vďaka tejto odbornej štúdii sa sloven­ ská verejnosť mohla prvýkrát bližšie zoznámiť s dovtedy pomerne neznámou osobnosťou doktoranda University of Chicago, ktorý neocharizmatické a v širšom kontexte aj pentekostálne hnutie neskúmal len ako akademik, ale mal s ním aj intenzívnu životnú skúsenosť. Rok nato som sa s Martinom mohol spoznať konečne aj osobne, a to na medzinárodnej konferencii s názvom Pentekostalizmus v súčasnom náboženskom a spoločen­ skom kontexte, ktorá sa v októbri 2012 konala na pôde Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomber­ ku, kde som v tom čase pôsobil na katedre žurnalistiky. Mojím kolegom bol v tom čase Ivan Moďoroši, ďalšia Martinova slovenská „spojka", ktorý vyučoval na kated­ re religionistiky a náboženskej výchovy. V súčasnosti je už kňazom Žilinskej diecézy. Martin na spomenutú konferenciu neprišiel sám, ale priviedol aj osobnosť, ktorej meno sa v tejto knihe opa­ kuje niekoľkokrát - svojho profesora Eldina Villafaňeho z Gordon-Conwell Theological Seminary. Jeho príspevok, ako aj príspevky ďalších prednášajúcich sú súčasťou pub­ likácie, ktorú pod editorskou taktovkou Martina a Ivana vydala Katolícka univerzita v Ružomberku v roku 2013. 264

DOSLOV

Tá istá dvojica a ten istý vydavateľ stojí aj za ďalšou inšpiratívnou publikáciou s názvom Cirkev a spoločnosť: smerom k zodpovednej angažovanosti (2015). Okrem pro­ fesora Villafaňeho do nej autorsky prispeli aj ďalší dvaja členovia Martinovho učiteľského triumvirátu - Harvey Cox a dnes už zosnulá Jean Bethke Elshtainová. Čitatelia v nej ale nájdu aj texty spomenutej Michaely Moravčíkovej či Tomáša Halika, autora predslovu knihy, ktorú držíte v rukách. Keď už takto vypočítavam Martinove knižné počiny, ktoré vyšli na Slovensku, patrí sa spomenúť aj „sestru" aktuálnej publikácie - zbierku publicistických esejí z ro­ kov 2014 - 2017 s názvom Kresťanstvo, etika a verejný život, ktorú v roku 2017 vydalo Vydavateľstvo Michala Vaška. Na jej margo som vtedy napísal: „Ľubomír Martin Ondrášek má za sebou nezvyčajnú duchovnú a intelektu­ álnu cestu. Každá esej, ktorú publikoval počas uplynulých rokov, je akousi správou z jeho putovania. Vo svojich zápiskoch nielen popisuje krajinu, ktorá sa pred ním roz­ prestiera, ale kladie aj dôležité otázky, aké dokáže klásť len pútnik prahnúci po cieli svojho putovania. Popritom káže bez moralizovania, poúča bez povyšovania, a tak sa krok za krokom približuje k svojmu vytúženému cieľu pozitívnej transformácii spoločnosti." Životnou misiou, ktorou chce Martin dospieť či prispieť k tomuto cieľu, je budovanie a rozvíjanie verejnej teológie. Ozrejmeniu tohto pre mnohých neznámeho slovného spo­ jenia je napokon venovaná celá táto publikácia. Čo ma však osobne povzbudzuje pri každom Marti­ novom texte a doslova fascinuje pri každom osobnom stretnutí, je to, že on o verejnej teológii nielen teoretizu­ je, ale ju aj dennodenne prežíva. „Za najdôležitejšie po­ važujem, aby teológ rozumel svojmu povolaniu a verne ho žil. Ak oddelíme teológiu od spirituality, budeme mať problém. V prvom rade sme kresťania, až potom teológo­ via," povedal Martin v jednom z rozhovorov, ktoré nájde­ te v tejto knihe. 265

DOSLOV

Martin nie je len teoretizujúcim akademikom či bri­ lantným publicistom, aj keď v oboch týchto prostrediach je pevne a úspešne zakotvený. Martin je v prvom rade svedkom čerpajúcim z bohatstva kresťanského posolstva. „Svedectvo vlastného života viac než kedykoľvek ino­ kedy stáva sa dnes základnou podmienkou účinnej evanjelizácie," napísal pápež Pavol VI. v roku 1975 vo svojej nadčasovej apoštolskej exhortácii o ohlasovaní evanjelia v dnešnom svete Evangelii nuntiandi. Vložiac tieto slová do kontextu Martinovho života, ci­ tovanú myšlienku by sme mohli modifikovať nasledovne: „Svedectvo vlastného života viac než kedykoľvek inokedy stáva sa dnes základnou podmienkou pozitívnej trans­ formácie spoločnosti." V tomto je Ľubomír Martin Ondrášek žijúcim príkladom pre všetkých spoločensky angažo­ vaných kresťanov. Imrich Gazda, redaktor Postoj.sk, vedúci rubriky Svet kresťanstva

266

O AUTOROVI Ľubomír Martin Ondrášek (25. 12. 1972) absolvoval Zion Bible Institute (BB, 1999), Gordon-Conwell Theolo­ gical Seminary (MDiv, 2003), Harvard University (ThM, 2005), University of Chicago (MA, 2014) a Boston Uni­ versity (DMin, očakávaný v 2020). Šesť rokov pôsobil v pastoračnej službe v amerických štátoch Rhode Island a Massachusetts, prednášal na Gordon-Conwell Theologi­ cal Seminary v Bostone a vykonával znaleckú činnosť pre cirkevný odbor Ministerstva kultúry Slovenskej republi­ ky. Je autorom alebo editorom piatich kníh a viac než 150 odborných a publicistických textov v slovenskom a an­ glickom jazyku. S manželkou Dr. Noemou Brádňanskou Ondrášek založili v roku 2009 kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum (www.actsan.org).

267

POZNÁMKY 1

2

3 1 5

6

’

8

268

Príspevok „Dopady štátneho financovania cirkví na ich verejnú služ­ bu" bol prednesený na konferencii Financovanie cirkví a náboženských spoločností v komparatívnej perspektíve (Právnická fakulta, Trnavská univerzita, 4. máj 2017); príspevok „Európska migračná a utečenecká kríza: Na obranu realistického idealizmu" bol prednesený na konferen­ cii Migrácia: Náboženstvá bez hraníc - európska a americká perspektíva (Pedagogická fakulta. Trnavská univerzita, 5. máj 2017). Michal Valčo, „Setting the Stage for a Meaningful Engagement: The

Need for a Competent Public Theology in the Post-Communist Context of Slovakia," in Michal Valčo a Daniel Slivka (eds.), Christian Churches in Post-Communist Slovakia: Current Challenges and Opportunities (Salem, VA: Center for Religion and Society, Roanoke College, 2012), 185-256. Martin Marty, „Reinhold Niebuhr: Public Theology and the American Experience," The Journal of Religion (54:4,1974), 332-359. David Tracy, The Analogical Imagination: Christian Theology and Cultu­ re of Pluralism (New York: Crossroads, 1981). David Hollenbach, The Common Good and Christian Ethics (Cambridge,

UK: Cambridge University Press, 2002). National Conference of Catholic Bishops, Economic Justice for All: Pas­ toral Letter on Catholic Social Teaching and the U.S. Economy (Washin­ gton, D.C.: United States Catholic Conference, 1986), xvi, 10. Pozri bližšie Robin W. Lovin, Reinhold Niebuhr and Christian Realism (Cambridge, UK: Cambridge University Press, 1995) a Christian Re­ alism and the New Realities (New York: Cambridge University Press, 2008); Dennis McCann, Christian Realism and Liberation Theology: Practical Theologies in Creative Conflict (Maryknoll, NY: Orbis Books, 1981); Gary Dorrien, „Christian Realism: Reinhold Niebuhr, H. Richard Niebuhr, John C. Bennett, and Paul Ramsey," in Social Ethics in the Ma­ king: Interpreting an American Tradition (Malden, MA: Willey-Black­ well, 2011), 185-256. Blaise Pascal, Pensées, Translated with an Introduction by A. J. Krailsheimer (New York: Penguin Books, 1966), 269.

POZNÁMKY

9

Často citovaný výrok „It is always wise to look for the truth in our oppo­ nents’ error, and the error in our own truth." sa zdá byť parafrázou

10

Niebuhrovho vyjadrenia: „The fact is that any commitment, religious, political or cultural, can lead to intolerance if there is not a residual awareness of the possibility of error in the truth in which we believe, and of the possibility of truth in the error against which we contend." Citované podľa Richard Crouter, Reinhold Niebuhr on Politics, Religion, and Christian Faith (Oxford, NY: Oxford University Press, 2010), 134. Robert N. Bellah, Richard Madsen, William M. Sullivan, Ann Swidler, and Steven M. Tipton, The Good Society (New York: Alfred A. Knopf,

n

12

13

14

IS

16

17

18 19

20 21 22

23

1991), 9. Jiří Pehe, „Občanský aktivista a veřejný intelektuál," in Kolektív auto­ rov, Máš před sebou všechny iné cesty: Sborník k 60. narozeninám Tomá­ še Holíka (Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2008), 254.

Záujemcom o verejnú teológiu Tomáša Halíka odporúčam venovať zvláštnu pozornosť jeho knihe Obnovíš tvář země: Texty k obnově církve a společnosti z let 1989-1998 (Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2014). Tomáš Halík, Noc Zpovědníka: Paradoxy malé víry v postoptimistické

době (Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2008), 142-144. Pozri viac Avery Cardinal Dulles, Church and Society: The Laurence J. McGinley Lectures, 1988-2007 (New York: Fordham University Press, 2008), 27-42. Táto a ďalšie biblické citácie sú podľa: Biblia: Slovenský ekumenický preklad (Banská Bystrica: Slovenská biblická spoločnosť, 2011). Tomáš Halík, Vzýván i nevzýván: Evropské přednášky k fdozofii a socio­ logii dějin křesťanství (Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2004), 72. Tomáš Halík, Co je bez chvění, není pevné: Labyrintem světa s vírou a po­ chybností (Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2002), 331. Halík, Vzýván i nevzýván, 174. Tomáš Halík, Stromu zbývá naděje (Praha: Nakladatelství Lidové novi­ ny, 2009), 57. Halík, Co je bez chvění, není pevné, 86. Halík, Vzýván i nevzýván, 239. Halík, Co je bez chvění, není pevné, 303. Halík, Vzýván i nevzýván, 196.

269

POZNÁMKY

24

2S

26

27

E. Harold Breitenberg, Jr., „To Tell the Truth: Will the Real Public The­ ology Please Stand Up?" Journal of the Society of Christian Ethics (23:2, 2003), 65-66. David Tracy, The Analogical Imagination, 3-5.

Reinhold Niebuhr, An Interpretation of Christian Ethics (New York: Seabury Press, 1979), 62. Ľubomír Martin Ondrášek, „Europe’s Migration and Refugee Crisis: In

Defense of Realistic Idealism," in Martin Dojčár (ed.J, Migration: Reli­ gions Without Borders - European and American Perspectives (Trnava, SK: Trnava University Press, 2017), 27-39. 28

29

30

31

32

33

34

3S

270

Jean Bethke Elshtain, Who Are We? Critical Reflection and Hopeful Possibilities (Grand Rapids, Ml: William B. Eerdmans, 2000), xv. Donald Rumsfeld, Known and Unknown: A Memoir (New York: Sentinel, 2011), xiii. Slovne ju zhodnotil takto: „Milý Ľubomír, bola to pre mňa zvláštna a fascinujúca skúsenosť prečítať si takú dobrú seminárnu prácu - ale o takej problematickej osobnosti (!?). Poukázal si na kľúčové témy, kto­ ré sa konštantné nanovo objavujú v mojej práci, aj keď si značne nad­ hodnotil moje postavenie a vplyv. Moja viera je veľmi sústredená na Ježiša, a je to tak najmä v posledných rokoch. Zdrojom je nepochybne moje baptistické pozadie. Budem bdieť a modliť sa za pentekostálnych veriacich, ktorým bola daná obrovská zodpovednosť (opäť to slovo!) v našej dobe. HC." Dlhšia verzia tohto textu, obsahujúca aj kompletnejší poznámkový aparát, bola uverejnená pod názvom „Pentekostalizmus a spoločenská angažovanosť: Esej pri príležitosti 80. narodenín profesora Harveyho Coxa," Evanjelikálny teologický časopis (1/2009), 36-48. Pozri viac Daniel Callahan, (ed.), The Secular City Debate (New York:

Macmillan Company, 1966). Harvey Cox, On Not Leaving It to the Snake (Toronto, ON: Macmillan Company, 1969), 13. Rodney Petersen, „Training Prophets: Reconciliation and Ministry in Civil Society," in Arvind Sharma (ed.), Religion in the Secular City in Ho­ nor of Harvey Cox (Harrisburg, PA: Trinity Press International, 2001), 30-31. Harvey Cox, The Seduction of the Spirit: The Use and Misuse of People's Religion (New York: Simon and Schuster, 1973), 170.

POZNÁMKY

36 37

38 39

40

41

42 43 44 45

46

47

48 49 50

51 52 53 54

S5 S6

57

58

Harvey Cox, Just As I am (Nashville, TN: Abington Press, 1983), 10. Harvey Cox, Fire from Heaven: The Rise of Pentecostal Spirituality and the Reshaping of Religion in the Twenty-First Century (Cambridge, MA: Da Capo Press, 1995), 9. Cox, Fire from Heaven, 290. Citované z osobnej korešpondencie Harveyho Coxa s Malcomom Boydom, ktorý v čase písania mojej seminárnej práce editoval zbierku o modliacich sa teológoch. Kniha bola publikovaná v roku 2005 pod názvom In Times Like These: How We Pray. Harvey Cox, Religion in the Secular City: Toward A Postmodern Theology (New York: Simon and Schuster, 1984), 211. Harvey Cox, The Feast ofFools: A Theological Essay on Festivity and Fan­ tasy (New York: Harper & Row, 1969), 27-28. Cox, On Not Leaving It to the Snake, 29. Tamtiež, 36. Cox, Religion in the Secular City, 65. Cox, Fire from Heaven, 291. „Robertson: God says it’s Bush in a .blowout election' in November." USA Today, 2. január 2004. Dietrich Bonhoeffer, Letters and Papers From Prison (New York: Mac­ millan Company, 1967), 203-204.

Cox, On Not Leaving It to the Snake, 138. Cox, Fire from Heaven, 295. Pozri slovenský preklad príhovoru: Eldin Villafafie, „Politika Ducha: Úvahy o teológii spoločenskej transformácie,” in Ľubomír Martin Ondrášek a Ivan Modbroši (eds.), Cirkev a spoločnosť: Smerom k angažo­ vanej zodpovednosti (Ružomberok: Verbum, 2015), 45-54. Tamtiež, 46. Tamtiež, 51. Cox, God's Revolution and Man’s Responsibility, 33. Cox, On Not Leaving It to the Snake, xi. Cox, The Seduction of the Spirit, 50. Ibid., 64-65. Reinhold Niebuhr, The Nature and Destiny of Man: A Christian Interpre­ tation. Volume I: Human Nature (Louisville, KY: Westminster John Knox Press, 1996), 1. Tamtiež, 18. 271

POZNÁMKY

59

60 61

62

63 64

65

66

67

66

69

Reinhold Niebuhr, The Children of Light and the Children of Darkness: A Vindication of Democracy and a Critique of Its Traditional Defense

(New York: Charles Scribner's Sons, 1960), viii. Tamtiez, xiii. Reinhold Niebuhr, The Nature and Destiny of Man: A Christian Inter­ pretation. Volume II: Human Destiny (Louisville, KY: Westminster John Knox Press, 1996), 254. Reinhold Niebuhr, An Interpretation of Christian Ethics, 62. Niccolo Machiavelli, The Prince (New York: Penguin Books, 1999), 54. Thomas Hobbes, Leviathan (New York: Penguin Books, 1982), 189, 196,249, 296.

Reinhold Niebuhr, An Interpretation of Christian Ethics, 62-83. Ronald H. Stone, Reinhold Niebuhr: Prophet to Politicians (Nashville, TN: Abington Press, 1972). Reinhold Niebuhr, The Children of Light and the Children of Darkness, 118. Jean Bethke Elshtain, Democracy on Trail (New York: BasicBooks, 1995), xi. Debra Erickson a Michael Le Chevallier (eds.), Jean Bethke Elshtain:

Politics, Ethics, and Society (Notre Dame, IN: University of Notre Dame 70 71

72

73

74

7S

76

272

Press, 2018), 7. Tamtiez, 14. William A. Galston, „Becoming Jean Elshtain: Exploring the Intersec­ tions of Social Feminism and Civic Life," in Debra Erickson a Michael Le Chevallier (eds.), Jean Bethke Elshtain, 42-43. Patrick J. Deneen, „Defending the Indefensible: The Tragedy of Jean Bethke Elshtain's Defense of the Liberal Consensus," in Debra Erickson a Michael Le Chevallier (eds.), Jean Bethke Elshtain, 362-364. Jean Bethke Elshtain, „Why Augustine? Why Now?" in John D. Caputo and Michael J. Scanlon (eds.), Augustine and Postmodernism: Confessions and Circumfessions (Bloomington, IN: Indiana University Press, 2005), 252. Jean Bethke Elshtain, Just War Against Terror: The Burden ofAmerican Power in a Violent World (New York: Basic Books, 2003), 57. Jean Bethke Elshtain, „Peace, Order, Justice: Competing Understandings," Millennium - Journal of International Studies (5/2018), 420. Jean Bethke Elshtain, „Kosovo and the Just War Tradition," in William Joseph Buckley (ed.), Kosovo: Contending Voices on Balkan Interven­ tions (Grand Rapids, Ml: Eerdmans, 2000), 365.

POZNÁMKY

77

Ľubomír Martin Ondrášek, „Aký by mal byť postoj kresťanov k utečen­ com," Denník N (1/148, 31. august 2015), 11.

78

Ľubomír Martin Ondrášek, „Vojenský zásah proti Islamskému štátu je nevyhnutnosť," Denník N (1/131, 25. august 2015), 11. Andrej Kiska, „Príhovor pred poslancami Národnej rady k téme pozícia Slovenska v Európe," www.prezident.sk, 7. október 2015. Anna Verešová, „Zvládli by sme aj 10-tisíc utečencov," v rozhovore s Mi­ rom Kernom, Denník N (2/22, 3. február 2016), 5.

79

80

81

Text je skrátenou a upravenou verziou prednášky autora, ktorá odzne­ la na medzinárodnej vedeckej konferencii Migrácia: Náboženstvá bez hraníc - európska a americká perspektíva (Pedagogická fakulta, Trnav­ ská univerzita, 5. máj 2017).

82

Václav Havel, citovaný v Sarah Helm „Havel the philosopher-president discerns the light of freedom," The Independent (London, UK: 22. marec 1990), 10.

83

Václav Havel, Projevy z let 1990-1992 & Letní přemítaní. Spisy 6 (Pra­ ha: Torst, 1999), 10. Tamtiež, 16. Tamtiež, 69. Václav Havel, Projevy a jiné texty z let 1992-1999. Spisy 7 (Praha: Torst, 1999), 104. Tamtiež, 207. Václav Havel, Projevy z let 1990-1992, 695. Václav Havel, Projevy a jiné texty z let 1992-1999, 545. Tamtiež, 486-487. Václav Havel, citovaný v Jean Bethke Elshtain, „Women and War: Ten Years On," in Rita James Simon (ed.), Women in the Military (New York: Routledge, 2018), 33. Václav Havel, „Setkání hlavních představitelů Občanského fóra po 20 letech,“ Tisková konference (Praha: Divadlo Na zábradlí, 15. október 2009). Jiří Křižan, „Setkání hlavních představitelů Občanského fóra po 20 letech," Tisková konference (Praha: Divadlo Na zábradlí, 15. október 2009). Text je skrátenou verziou príhovoru predneseného v Kresťanskom stredisku Nádej, Apoštolská cirkev v Novom Meste nad Váhom, 17. no­ vember 2013.

84 85

86

87 88

89 90 91

92

93

94

273

POZNÁMKY

95

96 97

98

99 too

101

102

103

104

IOS

106 107

108

109

110

111

112

274

Donald Rumsfeld, Known and Unknown, xiii. Cox, The Seduction of the Spirit, 9. Dietrich Bonhoeffer, The Cost of Discipleship (New York: Touchstone, 1995), 43. Stanislav Zvolenský a Igor Rintel, „Spoločné vyhlásenie predsedu KBS a predsedu UZŽNO," TK KBS, 14. marec 2016. Robert P. George, „A Crisis of Fidelity," First Things, 20. august 2018. Tomáš Halík, „Halík vyzval latinskoamerickou cirkev k obrane papeže Františka," Deník, 30. august 2018.

Imrich Gazda, „McCarrickov škandál: Problémom nie je len sexuálne zneužívanie," Postoj, 1. august 2018. Róbert Horka, „Didaché: história, súčasnosť a slovenský preklad spi­ su," Disputationes Scientificae Universitatis Catholicae in Ružomberok (2:2, 2002), 68-69. Pápež František, „Posolstvo Svätého Otca Františka na Pôstne obdobie 2016," KBS, 29. január 2016. Robert Skidelsky a Edward Skidelsky, How Much is Enough? The Love of Money and the Case for the Good Life (London: Allen Lane/Penguin, 2012), 3. National Conference of Catholic Bishops, Economic Justice for All, ix. Tamtiež, 68. Článok je skrátenou a upravenou verziou príspevku prezentovaného na medzinárodnej vedeckej konferencii Financovanie cirkví a nábožen­ ských spoločností v komparatívnej perspektíve (Právnická fakulta, Tr­ navská univerzita, 4. máj 2017). Pozri bližšie Elisabeth Sifton, The Serenity Prayer: Faith and Politics in Ti­ mes ofPeace and War (New York: W. W. Norton & Company, 2003), 9-14. Arthur Schlesinger, Jr., „Reinhold Niebuhr's Role in American Political Thought and Life," in Charles W. Kegley and Robert W. Bretall, (eds.), Reinhold Niebuhr: His Religious, Social, and Political Thought (New York: The Macmillan Company, 1956), 149. Barack Obama citovaný v David Brooks, „Obama, Gospel and Verse," The New York Times (April 26, 2007), A-25.

Reinhold Niebuhr, The Irony ofAmerican History; with a New Introduction by Andrew J. Bacevich (Chicago: University of Chicago Press, 2008), 63. Václav Havel, Eseje a jiné texty z let 1970-1989 & Dálkový výslech. Spisy 4 (Praha: Torst, 1999), 889.

POZNÁMKY

113 Andrej Kiska, „Príhovor v Berlíne: Ako obnoviť dôveru občanov v spo­ ločný európsky projekt," www.prezident.sk, 12. december 2016. 114 Harvey Cox, Fire from Heaven, xvii-xviii. 115 Jeffrey Goldfarb, The Cynical Society: The Culture of Politics and the Po­ litics of Culture in American Life (Chicago: University of Chicago Press, 1991), 1. 116 Stanislav Zvolenský, „Arcibiskup Zvolenský v TA3 hovoril o vlne pobú­ renia v spoločnosti,“ 7143, 6. marec 2018. 117 Štefan Kassay a Ján Košturiak, Dialógy (Bratislava: VEDA, 2015), 47.

275

Ľubomír Martin Ondrášek

Verejná teológia na Slovensku Zbierka štúdií, úvah a rozhovorov z rokov 2013 - 2018 Kniha vyšla s podporou Acta Sanctorum, Inc.

Návrh obálky: Benjamín Brádňanský Jazyková korektúra: Mariana Kušiaková Grafická úprava: Ivan Janák

Vydala Dobrá kniha ako svoju 1421. publikáciu, na Slovensku 1193. Dobrá kniha P.O.Box 26 Štefánikova 44 917 01 Trnava e-mail: [email protected] www.dobrakniha.sk

Strán 276-AH 11,84 ISBN 978-80-8191-207-8

„Kniha Lubomira Martina Ondráška přináší do křesťanského,ale i širšího prostředí - do veřejného prostom občanské společnosti - cenný a potřebný vklad. Autor nás seznamuje se základními principy, ciii, východisky a metodami „veřejné teologie“, představuje její zakladatele a výrazné představitele a poté nabízí praktické ukázky toho, jak on sám pěstuje tuto disciplinu a jak ji uplatňuje při reflexi a analýze aktuálních problému naši doby na Slovensku, ale i v globálním měřiku.“ -TOMÁŠ HALÍK

„Martin nie je len teoretizujúcim akademikom či brilantným publicistom, aj keď v oboch týchto prostrediach je pevne a úspešne zakotvený. Je v prvom rade svedkom čerpajúcim z bohatstva kresťanského posolstva.“ -IMRICH GAZDA

„Eseje sú výborným príkladom a zároveň pozvánkou do otvoreného dialógu s partnermi, ktorí sa nemusia zhodovať v navrhovaných riešeniach obnovy našej spoločnosti, no ktorých spája úsilie o zodpovedný verejný diskurz. V myšlienkach nechýba poctivý výskum,úprimná snaha porozumieť inak zmýšľajúcim a trochu azda aj nádych provokácie - ktorý má potenciál čitateľa rozhýbať, aby prehodnocoval svoje pozície.“ —MICHAL VALCO

„Hovoriť o veciach ľudských je rovnako ťažké ako hovoriť o veciach božských. Ondrášek opäť prijal výzvu prehovoriť sine ira et studio. Čítaním nám umožňuje prekročiť prah nádeje a je našou povinnosťou túto výzvu prijať, čítať, meditovať a následne konať, transformovať svet." -MICHAELA MORAVČÍKOVÁ

„Rozumne zdôvodnené a zrozumiteľne odkomunikované úvahy sú úprimnou snahou artikulovať informovanú a koherentnú teológiu verejného života. Na otázku, v akej spoločnosti chceme žiť,odpovedá autor z pozície Slováka, vzdelaného na popredných amerických univerzitách s výbavou skúseností o tom, ako funguje tamojšia demokracia." -PAVEL PROCHÁZKA

„Prvolez.com v tejto oblasti je vysoko erudovaný autor odborných článkov a publikácii, verejný teológ Ľubomír Martin Ondrášek. Jeho najnovšie dielo vrelo odporúčam našej slovenskej verejnosti." —JÁNJURAN

ISBN 178-80-am-207-6

788081*912078