Katedrála 9788087219096 [PDF]

Zitiervorschau

Juraj Jordán D ovala

Copyright © Juraj Jordán Dovala ISBN: 978-80-87219-09-6

Juraj Jordán Dovala

Katedrála

Bolo slnečné ráno. Morské vlny sa nenáhlili, dorážali k brehu pomaly a dôstojne, vedomé si svo­ jej večnosti. Okolie pobrežia lemovali píniové lesy. Voňali a občerstvovali zvieratá i pútnikov.

Na morskom brehu sa objavil muž v dlhej bie­ lej albe a začal niečo hľadať. Keď našiel, položil to do drevenej misky a hľadal ďalej. Trvalo to možno hodinu. V tom sa na brehu objavil druhý muž. Bol zarastený a vyzeral ako pútnik, ktorý prešiel snáď všetky kúty sveta.

Podišiel k mužovi v albe a povedal: „Priateľu, čo hľadáš?“ „Perly.“

„Perly na morskom brehu?“ pútnik sa divil. „Áno. Kedysi more siahalo hlboko do vnú­ trozemia a na týchto miestach bolo v tom čase mor­ ské dno. Preto je tu množstvo perál. Som mních, vo­ lám sa Gregor a žijem v kláštore v píniovom lese,“ ukázal smerom k vysokej skale čnejúcej medzi stro­ mami. „Schádzam sem dolu takmer denne, aby som perly zbieral.“

Cudzí muž prikyvoval a niečo šepkal. Mníchovi Gregorovi to bolo podozrivé. Po chví­ li sa opýtal: „A ty. ako sa voláš? Vyzeráš ako pút­ nik.“ „Môžeš mi hovoriť jednoducho cudzinec. Na mene beztak nezáleží.“ Muž zvraštil pery a opäť 4

niečo zašepkal. Potom riekol nahlas: „A načo sú ti perly? Tie predsa mnísi k životu nepotrebujú.“ „Máš pravdu, zbieram ich, aby som ich daro­ val ľuďom.“ „To nerobíš dobre,“ povedal zachmúrene muž.

„Prečo?“ mních Gregor nerozumel cudzinco­ vej poznámke a prižmúril oči, aby si ho lepšie pre­ meral. „Nerobíš dobre, hovorím. Prechádzal som mies­ tami, kde si perly daroval. Ľudia tam žili v nepriateľ­ stve, niekde dokonca viedli vojny. Nevedeli sadohodnúť. Jedni hovorili, že ich perly sú drobné ako zrná, zatiaľ čo iní majú kúsky ako čerešne. Niektorí kričali, že sa im neušlo a boli aj takí, čo mali perál plné vrecko, ale žiadali si ešte viac.“

„Skutočne?“ mních bol zarazený. „To mi je nesmieme ľúto. Čo mám teda s nimi robiť? Komu ich darovať?“ „Vráť ich späť moru.“ „Moru? A čo ľudia, tí potom nebudú mať nič?“

„Ľuďom daj iné perly. Také, pre ktoré nepove­ dú vojny.“ „Aké sú to perly?“

„Pár ti ich tu nechám. A ty s nimi urob, čo chceš. Počúvaj...“ A cudzinec začal rozprávať: 5

Katedrála Obyvatelia nevedia, odkedy stojí v centre ich mesta katedrála Jej štíhle vysoké veže boli vždy inšpiráciou pre básnikov z mesta aj z okolia, jej zvony rozochvievali v zaľúbencoch hrejivé city a jej popukané múry hovorili starcom: „Aj váš čas sa pomaly blíži Čas je len dlhá rieka, do ktorej večnosť vstupuje a hneď ju zas opúšťa Čas bez živých tvorov je ako rieka bez rýb, rias a nánosov životodarného bahna Je nemá a ospalá, v podstate neexistuje“ Toto všetko mohol človek počuť, keď v mlčaní noci katedrále úpenlivo načúval Ľudia milovali katedrálu, ale viac bolo tých, čo ju nenávideli Ten chrám nemal žiadne dvere Jedni hovorili: „Je to hŕba bezcenného kamenia. ktovie, odkedy tu stojí Do katedrály sa nedá vchádzať, ani z nej vychádzať, aby sme sa skryli v tieni pred páľavou slnka Iba čo nám špatí mesto“ Iní prižmúrili oči a tvrdili: „Ale vyzerá ako Hora poznania alebo akýsi labyrint 6

Bola s našimi predkami, nech je s nami aj naďalej“

Tých, čo katedrálu nenávideli, pribúdalo Starí ľudia vymierali a deti ich detí prestávali rozumieť TAJOMSTVU Jedného dňa sa pred katedrálou zhromaždil dav Muži mali v rukách čakany, ženy sekery a svorne kričali: „Katedrála, tvoj čas sa naplnil! Keď nám neslúžiš, si zbytočná! Nemáš dvere, nie je dôvod, aby si tu stála“ Začali sekať a mlátiť do múrov, až okolo nich lietali úlomky kameňa Prvým sa podarilo preraziť múr na južnej strane Okolo otvoru sa zhromaždili upotené tváre a nazreli dnu Katedrála bola prázdna Nenašli tam ani lavice, ani oltár, ani pokladnicu Chrám bol pustý, múry zvonka a zvnútra boli úplne rovnaké Rozzúrený dav sa pomaly začal rozchádzať Niektorí šomrali: „Zajtra ju zrovnáme so zemou“

V tichu noci pristúpil ku katedrále akýsi cudzinec Dotkol sa prebitej steny a šepol: „Do katedrály, ktorá nemá dvere, sa vchádza srdcom Vtedy človek uvidí všetky jej poklady“ 7

Slnko svietilo Na lavičke sedel sám Zahĺbený v čítaní Bolo silne pod mrakom Obloha tehotná vodou čakala, kedy porodí Parkom išla žena s dieťaťom „Dobrý deň,“ povedalo nedbanlivo malé veľkému s knihou On bez povšimnutia čítal ďalej Už boli za jeho kolonádou, keď sa vytrhol a zakričal na nich: „Moment, to dieťa mi niečo vravelo?“ „No a čo, deti si zvyknú len tak bľabotať,“ odpovedala mu matka a nechcela sa viac zdržovať s neznámym mužom „Prepáčte, bol som zamyslený Bol by som nerád, viete, ak by som človeku, ktorý ma pozdravil, neodovzdal tiež svoj láskavý pozdrav Dobrý deň aj tebe, dieťa!“ Mraky sa stemnili ešte viac a začalo pršať Nikomu z ľudí v ten deň nenapadlo, že slnko svietilo

8

Svätec Pustovník žil na púšti sám od úplnej mladosti Keď si prečítal životopisy svätých mužov, uchvátila ho túžba tiež sa rozprávať s Bohom Rozhodol sa a išiel

Na sklonku staroby sa zamýšľal: „Všetko som ti dal, Pane, a ty si mi nedal nič Dary mojej mladosti som ti obetoval a ty si ich nikdy neprijal Jedol som iba horký hmyz a márne som čakal, že ho zmeníš na sladký pokrm Prihováral som sa prírode, ona mlčala ako ty Všetko vôkol mňa bolo mŕtve, nikdy som nedostal odpoveď Nedotkol som sa žien ani pohodlných šiat, ty si ma nepotešil ani nezaodel Anjelov som prosil o pomoc, asi vymreli, lebo také žalostné volanie by pohlo aj diablom Čo mi ešte môžeš vziať? Opúšťam ťa, ako ty si ma opustil a nečakám už nič Nadránom zomrel

Na druhom brehu života uvidel, že jeho túžba po nič ho pozdvihla k Bohu Kto sa o nič neusiluje a nežiada nič. je povolaný pred Pánovu tvár ako svätec 9

Nočná záhrada V nočnej záhrade sedel mních Bol starší, než stromy okolo neho Sedel na knihe a o čomsi premýšľal Zbadal veselého človeka, ktorý sa vynoril z hmly Odrazu ho však obstáli násilníci a zranili ho O malú chvíľu sa tam zjavil lekár a volal na zraneného: „Uzdravím ťa!“ Vtedy mních potichu prehovoril: „Nebo sa tvojím slovám smeje, lebo si len jeho rukou“

Potom mních videl ísť okolo umelca, Slnil sa v ruchu ľudí, ktorí ho obletovali, hovoriac: „Majstre, diela, ktoré vytvorila vaša ruka, sú monumentálne, niet im páru“ Vtedy mních vykríkol: „Lož! Ja som videl toho človeka, ako mnohé ukradol zemi, viac vetru, ale najviac oblohe To oni stvorili slávu, za ktorú chválite tohto zlodeja“ Potom prišla do nočnej záhrady matka Bila svoje dieťa a ľuďom, ktorí jej vraveli, aby tak nečinila, odpovedala: „Je to moje dieťa, nestarajte sa, ja som mu dala život!“

10

Mních vtedy zopäl ruky k modlitbe a žalostne volal: „Ty že si dala hmyzu krídla? Ty že si dala kvetu farby? Alebo si nebodaj stvorila človeka?“ Nakoniec mních povedal: „Nočná záhrada je ticho, lebo ticho je pravda; slová o ľudskej sile sú len odrazom opitosti našej mysle“

11

Láska Rozmýšľala si už niekedy, ty, bezstarostná duša, o tom, čo je to láska? Tma, ktorú som pred svojou smrťou okúsil, majú chápať naučila Zemetrasenie, ktoré zasiahlo aj naše mesto, bolo strašne ničivé Zahynuli stovky ľudí, a tí, čo prežili, ich dodnes oplakávajú Ja som zostal zasypaný v našom dome Hra zeme a ohňa ustala Videl som hrôzu stavu, v ktorom sa nachádzam A nahú bezmocnosť Keď mi na pľúca udieral silný nedostatok vzduchu, pochopil som, že do zajtrajšieho dňa spoznám, čo je smrť Omráčila ma bolestivá predstava, nedokážem vypovedať o jej krutosti Sám opustený svetom, natiahnutý na kríži, opustený Bohom, v mučivom, starom tichu odsúdený na zánik, čakajúci na pomalú popravu bezmocnej bytosti Úpenlivo som sa díval do tmy predo mnou a už som vedel, že skončili všetky nádeje o živote Srdce mi plakalo, nôž zániku ho krájal Slzy mi tiekli tvárou; nevedel som, či sú to len slzy alebo aj krv Úzkosť som cítil zo všetkého najviac, napínala ma na vracanie, bolo mi smrteľne ľúto, že už nikdy neuvidím svet; že moji priatelia na mňa o pár týždňov zabudnú; 12

že rodičia sú odo mňa preč a nevedia, kde je ich dieťa; že toto sú posledné myšlienky, ktoré môžem vyslovovať, ale nikto ich nepočúva; že mi takému mladému smrť zobrala cestu; že mám strašnú vôľu žiť a nemám to komu povedať; že cítim teraz obrovskú lásku ku všetkým ľuďom; že čierny koniec neprijme nič za to, aby som mohol objať nejakého človeka, rozlúčiť sa s ním a povedať mu, aká vzácnosť je život, že by som chcel kričať o hocičom a bolí ma, že sa to už nikto nikdy nedozvie...

Chcel som niečo z toho napísať, ale všade bola bolestivá tma A ruky ani nohy som si necítil, asi mi ich rozdrvilo Neviem, či som cítil bolesť iba na srdci, alebo aj v mŕtvych končatinách Ale srdce stále žiadalo nechať odkaz, keď raz nájdu moje zasypané telo, nech sa naučia chápať, čo je to láska Tieto slová nikto nebude môcť počuť Sú zakliate: lebo zrodiť sa môžu iba v úzkosti osamelého; a smrť ich navždy umlčí Pozná ich ten, kto ich čakajúc na smrť tvoril, ale pre svet zostávajú tajomstvom zeme, do ktorej nemôže ľudská ruka siať 13

Otázka Čas odniekiaľ plynie, ale kam? Má smrť silu rozpustiť život? Má spravodlivosť právo stavať sa nad súcit? Môže dokonalosť nedať priestor kráse a hĺbke nedokonalých diel? Je svätosť väčšia než nevinnosť oľutovaných hriechov, ktoré sa zrodili zo slabosti? Dá sa skryť v strede vesmíru? Kde berie vrch právo stavať sa nad údolie? Žijeme na púti k smrti alebo sme mŕtvi, ktorí putujú k večnému životu? Neudialo sa už všetko pri poslednom zatmení kozmu? My nevidíme Boha, alebo Boh umožňuje aby sme ho nevideli? Uvrhla múdrosť na zemi svoj život do prekliatia? Môže umrieť srdce? Akú farbu má svetlo? Spomienky nám ukazujú minulosť alebo my ukazujeme spomienkam ich budúcnosť?

14

Za oponou času Chvíľa nechcela byť chvíľou, lebo trvala iba okamih a nebolo jej Oplakávala sa: „Som taká krásna a sladká, prečo mi berú život skôr, než stihnem utratiť aspoň slová na rozlúčku? Sedávam na perách milencov, hrám sa na rukách matky s dieťaťom, ktoré sa tak rýchlo mení v dospelého Prichádza môj čas, keď sa dvaja stratení nájdu, zomieram však, keď sa ich cesty bolestivo rozdeľujú, a vždy nanovo, ó, môj údel, miznem ako rosa na slnku Chvíľa dosmrkala a nebesia vyslyšali jej žiaľ, spravili z nej večnosť Len čo sa večnosť topila v šťastí svojej nesmrteľnosti, uvidela vojaka, ktorý bol sužovaný trýzňou v paľbe nepriateľskej presily Hľadela na odteraz večný boj krutosti, tiekli jej slzy a nemohla nič učiniť Pochopila svoj omyl a odprosila bohov, aby ju nemučil pohľad na tento obraz celú večnosť Chvíľa opäť prebýva medzi ľuďmi a mizne skôr, než si to stihnú uvedomiť Aby každá radosť a každý smútok, každý pokoj a strach boli na Zemi len dočasne 15

Poznanie života Rozhodol som sa počúvať a nehľadieť na stratu svojich dní Kde som sedel, tam som počúval; ľudia rozprávali hodiny, dni a šťastní ma posielali ďalej S očakávaním ma vnárali do svojich osudov a do ich života a ja som počúval Tiekli im slzy a ja som počúval Smiali sa, vyznávali si lásku, prebaľovali deti, žasol som a počúval som ich Pri pochode na front, pri výkrikoch amputovaných v nemocniciach, pri speve, keď sa vojna skončila, som s nimi iba kráčal a počúval som Príroda hovorila inak, naraz som rozumel aj nemým... Našiel som kľúč k poznaniu života

16

Večná modlitba Bolo predo mňa postavených množstvo ciest Vybral som si tú najopustenejšiu, po ktorej nekráčal nikto Cesta, veď ma, kadiaľ sama chceš Riekou, zemou, vesmírom... Nie sú bohovia, ktorým by som nebol dieťaťom Nie je krása, ktorej by som sa neklaňal Nejestvuje hodina, ktorej by som nehovoril: Buď Nie sú sny, ktoré by ma na noc nepřikrývali Nezložil človek melódiu, ktorá by prekonala hudbu oblohy Nevlastním bohatstvo - okrem cesty Nejestvujú mraky, o ktorých by som nepovedal - Šťastie, že opäť zaprší, prichádza pre nás čas očisty Ukáž mi, cesta, svoju slobodu Prebuď ma zo strachu utratených chvíľ Učiň moje myšlienky viditeľné pre druhých, nech sa nemôžem cítiť svätcom Neukazuj sa mi, ak ťa nenájdem, aby si nestratila pre pútnika hodnotu Zober mi dar slova, nech som rovný nemým Okradni ma o všetky vysnené túžby a ďalšie prosby 17

Rieka Rieka tečie svojím korytom Ak práve neprináša skazu, je pre kraj požehnaním Strom k nej prehovoril: „Prečo žiješ?“ „Nechcem sa poddať,“ odpovedala mu rieka Zvláštne, pomyslel si strom, nechce sa poddať „Prečo teda žiješ?“ opýtal sa jej ešte raz „Nechcem sa poddať Ničomu Zemi ani vetru ani človeku“ „Prečo potom žiješ?“ strom opakoval svoju otázku „Aby som zápasila“ „Naivná sestrička,“ šepol si pre seba strom, „mnohí kričia, že sa nechcú podať a už ich samotná vzbura je pre nich reťazou Vzpieraj sa a mávaj rukami, že ty si slobodná, ani úbohý vták tomu neuverí“

Rieka pochopila jeho slová a odvtedy sa spomalila Tiekla pokojne, samočinne, až nebadane, svojou cestou

18

Chrám Chrám je každé miesto na zemi, kde v ľudskom srdci umrelo zlo Úzkosť a ťarchu pociťujú naše duše skór, ako na to majú dôvod Utrpenie plodí stratu všetkých hodnot, alebo neotrasiteľnú vieru Smútok vládne kráľovstvu dokonalých Fantázia môže v okamihu preletieť celý vesmír a spievať o ňom Strach je prehrou našich myšlienok, ktoré sa kochali vo vlastnej sile Ľudská hlúposť je mučiteľkou sveta po všetky veky Márnosť je rozprávať sa s vlastníkmi pravdy Prázdno vzniká všednosťou našej lásky Avesta, Biblia, Korán, Talmud... sú knihy múdre, ale slovo Boha je aj kdesi inde Otázky sú iba pýchou hrdej mysle, ktorá sa denne klame, že drží v rukách moc poznania Vízia toho, čo bude nasledovať sa ešte nikdy nikomu nesplnila Bolesť bola vždy vykričanou hrozbou, ale bez jej prítomnosti sa nestane nič veľké Samota ubíja plytkosť a lieči hĺbku Ľudská závisť je odkrytie bolesti našich nahých sŕdc V oddanosti láske žije viac pravdy, než vo všetkých slovách najväčších náboženstiev Smrť neoznamuje svoj príchod vždy zvonom Požehnaná je doba, keď ľudia zbúrajú chrámy a Boha vzývajú všade 19

Píšťala Boli sme na výlete zmoknutí ako myši a on sa radoval, že na sebe cíti dážď, vietor, mráz... Kliali sme, že ochorieme a on sa tešil, že mu choroba odkryje ďalšie úrovne života Blúdili sme krovinami, lebo v horách padla hustá hmla a on sa kochal radosťou, že všetci stratení raz nájdu svoju cestu „Sme teraz dokonale oslobodení,“ hovoril „môžeme ísť ktorýmkoľvek smerom, každý skrýva nádej, že tam je cieľ“ Smútili sme v posledný deň púte, že sa musíme s najlepšími priateľmi rozlúčiť, on si celý čas spieval, aké je nádherné, že čosi končí, aby čosi nové mohlo nájsť vzkriesenie Rozplývali sme sa v galérii nad obrazmi, gratulovali sme skúsenému umelcovi, on postával znudený bokom a hovoril: „Tvár umelca zrodeného nebesami sa nikdy nemení Zostáva rovnaká pri uznaní aj pri súdoch kritikov Pri prvých nevidí dôvod prijímať zásluhy za krásu sveta a pri druhých chápe ich bolesť“ Plakali sme na pohrebe, lebo zomrel náš priateľ, on sa usmieval a nevyronil ani slzu

20

Keď každý riekol svoju reč, bol rad na ňom Zahľadel sa na nebo a povedal: „Najväčším pokladom, aký sa dá po živote získať, je smrť Od tej chvíle vedú schody úplne iným smerom, na cestu za zákrutou, na ktorú nebolo vidieť Slnko prestalo osvetľovať mesiac“ Potom vybral píšťalu a začal hrať A to už bolo priveľa Zlámal som mu ju, keď nevie pochopiť, že život má určité pravidlá a dodržiavať ich musí každý; keď nechce porozumieť tomu, že je proti prírode všetko porušovať a robiť si z vážneho okamihu žart; keď si neuvedomuje, že svoj život žije naopak

Od tej doby som ho nevidel, iba som počul chýry zo susedného kraja, že tam žije akýsi svätec, ktorý dokáže vyčarovať na tvári úsmev aj tým, čo plačú

21

Skrytá odpoveď Sedel na kameni a premýšľal Vtom ktosi ku nemu prišiel a položil mu otázku „Neviem na ňu odpovedať,“ povedal Ten, čo prišiel, sa podivil a odišiel Po chvíli sa objavil ďalší človek Hovoril mu o utrpení sveta a žiadal od neho vysvetlenie „Nepoznám ho,“ povedal mu Človek sa urazil a odišiel O krátky čas za ním prišiel ďalší a žiadal ho o odpoveď na svoju otázku Povedal mu: „Nepoznám ju“ Vtedy zdvihol na neho svoj hlas: „Prečo tu teda sedíš a tváriš sa ako mudrc?“ Mlčal, lebo ani túto odpoveď nepoznal Keď ho neopustil ani po hodine, prehovoril: „Existujú ľudia, ktorí dávajú otázky a iní, ktorí otázky tvoria Takisto sú ľudia, ktorí žiadajú druhých o odpovede a iní, ktorí odpovede sami hľadajú Davy putujú svetom každý deň a majú svoje otázky Hučia po cestách ako včely v úli Rušia ticho jaskýň a znesväcujú brezové háje Sú namrzení, keď im nik neposkytne uspokojujúcu odpoveď na výkriky ich duše Pletieš sa, ak nechápeš, že na mnohé veci jednoducho nejestvujú odpovede

22

A ak ich tajomstvo veľmi túžiš spoznať, nenájdeš ho u nikoho...“ Keď človek vypočul tieto slová, opustil ho Zostal na kameni sedieť opäť sám, vtedy ticho dodal: „... Odpoveď nosíme sami v sebe“

23

Mŕtvy básnik Čím viac píšem, tým viac si uvedomujem, koľko som toho nevyslovil, koľko som toho ponechal v tajomstve Aleje vôbec v mojich rukách moc nejaké tajomstvo zjavovať? Preto Boh učí človeka písať neviditeľné verše

24

Svetlo sveta Boh dávno, pred mnohými vekmi, pred stvorením prvého človeka, navštívil ríše nadpozemských bytostí Zobral na seba podobu urodzeného muža a putoval Hľadal niekoho, kto by najviac vyhovoval jeho túžbe Achilleus, Šiva, Hektor, Gilgameš..., na obzore ich bolo mnoho Navštívil najvychýrenejších bojovníkov, vojvodcov a hrdinov a každému opakoval tú istú žiadosť: „Máš odvahu postaviť sa vládcovi ohnivého kráľovstva? Trúťaš si rozpútať boj so silou, ktorá sa nezastavuje pred ničím, aj Bohu sa vzoprela? Jej kráľ vychrlil síru a ohnivé jazero, v ktorom prebýva Vydáš sa ho hľadať?“ Všetci oslovení sa chopili činu, bojovali tvrdo a s veľkým zápalom, ale nezvíťazili Najslávnejší bojovníci odchádzali porazení a keď Boh videl, že ani Herakles, do ktorého vkladal najväčšie nádeje, nezdolal nepriateľa, sklamaný sa túlal vesmírom a žialil

Prechádzal hory, krajiny, púšte... Zastavil sa napiť v malej oáze Členovia kmeňa urodzeného muža privítali a usadili

25

Boh pil ich vodu, veľmi mu chutila Díval sa na muža, ktorý sedel opodiaľ a ostril si meč

Deti neba sa mu hrali s vlasmi a hosť sa ho spýtal: „Proti komu chystáš svoju zbraň?“ „Proti nikomu Ja nebojujem mečom, ten mi slúži na orezávanie stromov, aby prinášali viac plodov“ „A keď sa niekto z kmeňa prehreší, netrestáte ho?“ „Ako možno trestať chorých? Potrebujú pomoc, liečime ich láskou“ „A keď niekto siahne na tvoj národ?“ „Budem ho brániť vlastným telom Ja sa obetujem pre to, aby druhí žili“ „A mal by si odvahu zničiť kráľa ohňa, ktorý je chránený jazerom síry?“ „Ja nebojujem, ale víťazím Neničím, ale pozdvihujem Keď on zdvihne ruku, aby udrel, dám mu do nej svoje srdce Keď on vychrlí jazero ohňa, ja vytvorím okolo neho oceán života, ktorému bude dávať teplo“ „Ako sa voláš?“ „KRISTUS“

26

Hosťovi sa v očiach objavili slzy a každé slovo, čo vyriekol, znelo celým vesmírom „Ty si môj milovaný Syn! Išiel som hľadať spásu a našiel som teba Hľadal som niekoho, a seba v tebe som našiel Premieňaš pokojom peklo v raj, večnosť nemá koho súžiť V tebe skladám záruku, že nik nebude odsúdený, že nebude odvrhnutá nikdy žiadna živá duša, že Boh bude ľudí povolávať pre život, nie pre smrť Veď si zaprel vlastné povýšenie pre povýšenie druhých v ich lete k nebeskému svetlu“ A odišli spolu, lebo boli jedným Duchom Logos vyžiaril svet, ten obopol jazero ohňa, silou krásy ho zmenil na slnko a ono o tom zase hovorí svetu: „Kristus nezatracuje, ale všetko pretvára vo večný život“

27

Peľ Zaspal som medzi ružami Ich tŕne ma pichali na hrudi a vôňa sa šírila slaným vzduchom ako jed Naraz som precitol: sám som bol kvetom a díval som sa hore Vietor nás kolísal, mali sme rozličné farby Voňal som ako jarná tráva pri východe slnka Roztváral som pod oblohou svoje oči, ako hlavy okolo mňa otvárali svoje lupene Prilietali k nám včely a okrídlený hmyz záhrad Dva motýle sadli na kvet mojej tváre a jeden zašepkal: „Tento bude môj“ „Nie,“ odpovedal druhý, „vravel som ti, že chcem, aby bol iba môj“ „Prečo mám byť sídlom len jedného farebného motýľa?“ vytryskol mi z úst peľ Odleteli Privrel som opäť oči a pochopil som, že som sa díval do minulosti Do veže času, keď ešte ľudia boli kvetmi a kvety vodou

Ak dieťa z postieľky naťahuje hore ruky a doširoka roztvára oči, hovorí: „Nezabudni, aj ty si bol niekedy kvet“

28

Smrť a obloha Na námestí vedľa trhoviska súdili známeho rebela Dostal ukrutný trest - umučenie na smrť za svoju neposlušnosť Poprava sa začala a ľudia sa zhŕkli k námestiu pozerať sa na lákavé divadlo Niekto si všimol, ako mu steká krv po líci Ktosi hľadel na kata, aký je agresívny Iný vnímal strach v sebe a v každom naokolo Ďalší stískal pery, aká to musí byť bolesť Ktosi ďalší klial so zaťatými päsťami, žiadal od Boha pomstu Iní pozerali na zničenú tvár a míkve ústa, ktoré už nikdy neprehovoria A on? On vnímal oblohu Díval sa do jej belasých sine, ktoré smrť rozvievali a odnášali za obzor Nepoznali ju

29

Príliv Možno bol príliv, ktorý predznamenal cestu mnohých pokolení Možno loď, ktorá plávala nikam Možno piesok, ktorý sa menil v skalu Hľadá v sebe večné odpovede Namiesto nich sú tu ďalšie otázky Cíti v sebe ženu a muža Vôňu kvetov a hladkosť zlata Možno trpí vlastnou pýchou Túži po víne z dažďa Po manne, ktorá padá každý deň a nielen vo sviatočné roky blúdenia púšťou Možno bol prístav, tichý a hlboký Až sa v sebe utopil Možno kňaz, ktorý vyvrhne rybu Hrá jej do tanca Nemá zuby, aby ju strávil Preto zapudzuje divou piesňou námorníkov Ale to už asi nikdy nepochopí Možno len sníval, možno nevie nájsť svoje pokánie Možno dokoná svoju púť v odlive

30

Sum diania Pútnik nevedel odhaliť dvere meditácie Raz uvidel vtáka, ako plachtí v povetrí a pochopil Bolo tam ticho Vták letel v tichu Díval sa do ticha Ale v tom tichu bol šum Šum, ktorý je tokom lásky a je ozvenou nesmrteľných V studni Večného ustavične šumí A pútnik ten šum nakoniec začul Je to šum, ako keď sa morská mušľa dotkne ucha Ale mušľa je v tomto prípade svet Dokonca celý vesmír Dianie šumí, lebo plynie tak, ako Boh chcel od počiatku V harmonickom tichu kozmu

31

Lesná óda Žijem v malom zrube na okraji lesa Občas pár dní hladujem Nepriateľov nemám a na to, že mi niekto ublíži, vďaka kráse okolo, hneď zabúdam Okoloidúci sú pre mňa poslovia dobrých dní a zdravím ich už zďaleka Rozprávam sa s nemými spoločníkmi, burinou v záhrade, aj so škodcami Svojej koze upletiem vždy večer z trávy na hlavu venček Ona je tu kráľovná Nemám ani záclony, aby sa do nich nezaplétali nočné motýle, keď vlietajú dnu za svetlom sviece Denne myslím na ostatných ľudí, aj keď oni na mňa myslieť nikdy nebudú Vo svojich skutkoch beriem ohľad na svet, aj keď viem, že on na mňa brať ohľad nikdy nebude Po dlhšom čase moja noha vstúpila do mesta Išiel som ulicou a zrazu som chcel zapísať pár myšlienok Papier som si mohol kúpiť všade, ale vedel som, že si ho ľudia nevážia, tak som prezrel pár košov Našiel som vhodný kus a zapísal naň niekoľko viet o kráse toho dňa Čistý zvyšok som odtrhol a položil na lavičku vedľa Dal som navrch malý nápis: Pre ďalšieho básnika, ktorý pôjde okolo 32

Len jeden okamih roka Zima, po trne orosená zem a slnko navlhnuté v mraze Odišla Jar. rozzelenaná pastvina a rieka opelených kvetov na stromoch Odišla Leto, ovisnutá pšenica a stohy voňajúce hladom tisícročia putujúceho človeka Odišlo Jeseň, zaschnuté kvapky smútku na očiach a duša klesnutá na unavenom dne Zostala Jeseň blúdi národmi na Zemi Jeseň si človek zamiloval a hryzie sa, aby tu stále bola Na jeseň nám duša prechladne, takže navzájom na seba iba kýchame

33

Peniaze a prach Išiel si sadnúť k dverám chrámu Ľudia vystupovali po schodoch a keď prechádzali popri ňom, hodili mu pár mincí k nohám „Prečo mi dávate peniaze namiesto svojej lásky?“ opýtal sa ich Odpovedali mu: „Lebo ty si žobrák, patria ti peniaze, ale nie náš súcit“ „Veď váš Majster umýval žobrákom nohy a vy mi ich špiníte peniazmi“ Tu odpovedali v hneve: „Máš šťastie, že tvoj život patrí ulici a biede, inak by si za tie nerozumné reči draho zaplatil“ „Ak mi závidíte, staňte sa aj vy potulnými“ Zasmiali sa: „Ty sa nesťažuj! Žobrák je človek, ktorý by sa mal najmenej ponosovať Teraz ti je dobre, lebo žiješ z našich peňazí a nič nemusíš robiť Po smrti ti bude dobre, lebo chudobní pôjdu všetci za Lazárom do neba Si najšťastnejší človek pod slnkom, vieš to?“ „Áno viem,“ odpovedal im

Postavil sa a striasol z nôh ich mince ako prach A pobral sa ďalej svojou cestou

34

Starý dom Načo sa zaodievať, keď nahí vidia svet tak isto? Slnko svieti na spravodlivých aj nespravodlivých, premýšľaj nad svetom nespravodlivých Ľahšie je tvrdiť, že kráľovstvo Božie už prišlo, ako k nemu veky kráčať Prorok hovorí o zle; i keď to nevidia radi, preukazuje im službu Breza nepozná smútok, lebo vŕba nevie, čo je radosť (Miluj svojho blížneho ako seba samého) Ty miluj seba samého ako svojich blížnych a pocítiš ten chlad Neponáraj sa do pravdy nikoho, sám sa uč plávať Odvážnejšie je vykročiť a nevedieť kam, ako sa pustiť za kýmkoľvek Neopravuj starý dom, zbúraj ho a nestavaj už nový Voda tečie, ale klameš sa, keď si myslíš, že ríša mŕtvych sa nehýbe Boh pomáha tým, ktorí sa vedia obetovať Lepšie je túžiť po láske milovaného, ako raz spoznať jeho pravú tvár Plody zo stromov padajú; nevidia zázrak, že dozreli, ale v tom, že poslúžia svojou obetou iným na zachovanie života Spi ovečka, aj prespať celý život má význam Pozri, slnko vrhá lúče, prečo nie je na zemi nijaký tieň? 35

Dieťa vesmíru Putoval dlhé roky po cestách Po zákopoch a vrchoch, mnohokrát bol hore, veľakrát dole a díval sa na hrozivé hory pred sebou, ktoré išiel zdolať

Vtedy, keď prestal hľadať odpovede na svoje otázky, došiel do hlbokého údolia... Bolo zarastené zo všetkých svetových strán Neviem, ako sa mu podarilo preniknúť do tohoto podivného kraja Nič nedýchalo na stromoch ani na zemi Údolie bolo zahalené tmou, ako pri smrti slnka Iba uprostred cesty sedelo päť starcov a čakali naňho

Boli starí ako vesmír sám a len čo si podišiel k nim sadnúť, každý z nich mu položil otázku Začudoval sa im, lebo ich slová zneli ako hľadanie prachu na krídlach motýľov

Prvému preto riekol: „Nikdy som nerozmýšľal nad tým, odkiaľ idem“ Druhému vravel: „Nikdy ma netrápilo, s kým tam idem“ Tretiemu riekol: „Nikdy nehovorím, prečo tam idem“ 36

Pri štvrtom sa zasmial: „Nikdy som sa nestaral o to, ako tam idem“ Piatemu povedal: „Nikdy neodpovedám na to, kam idem“ Prvý muž si zaviazal oči šatkou a vykríkol: „Už ho nespútavajú korene vlasti, nemá, kam by sa vracal“, a hneď na to skonal Ďalší starec si vyzliekol plášť, mával ním ponad hlavu a volal: „Nepotrebuje pri sebe nikoho, len Boh je jeho druhom“ Zomrel skôr, než jeho plášť dopadol na zem Ďalší si po ňom strhol z krku zlatú reťaz: „Už ho nespútava žiadna túžba, za ktorou by sa hnal“ A vypustil svoju dušu Sivobradý muž, ktorý sedel vedľa neho sa postavil, vybral nožnice a odstrihol svoj zapletený vrkoč so slovami: „Nehľadá pre seba žiadny prospech“ Kolená sa mu podlomili a padol na zem mŕtvy A posledný starec si vyzul svoje topánky, hodil ich za hlavu a zakričal: „Už nemá cieľ, ku ktorému by putoval“ A v tej chvíli tiež skonal Človek, ktorý bol dieťaťom vesmíru, vzal ich telá, vykopal veľkú jamu a pochoval ich všetky v jednom hrobe

37

Rozhovor Človeče, prečo tu sedíte? „Rozmýšľam nad tým, kedy možno hovoriť ešte o múre a kedy už vzniká stena“ Prosím? Zbláznili ste sa? „Ako najpregnantnejšie usústavniť definíciu bytia“ Čo to mumlete, nerozumiem vám nič „Premýšľam o budúcnosti sveta“ Vy ste naozaj akýsi nenormálny človek, máte toľko času, že ho môžete takto mámiť? „Teraz už premýšľam o tom, aká prvotná príčina spôsobila taký nežiaduci následok, ako je naše stretnutie“ Je to možné, taký blázon! Ja som obchodník, cestujem krajinami, ale väčšieho šialenca som jakživ nestretol Príliš komplikovane hľadíte na život a premýšľate o veciach zbytočných... Filozof sa pousmial: „Je príliš ľahké povedať: v jednoduchosti je krása! Ale čo so zložitými vecami, chcete im ich krásu upierať? Nie je zbytočné vyjadriť čosi, čo prispeje k ešte väčšiemu zahmleniu veci, ak je to jediná cesta k odhaleniu skutočnosti Pravda je omnoho jemnejšia a hlbšia, než si myslíte, než horizont, kde siahajú ľudské predstavy 38

A raz pochopíte sám, že každý krok do neznáma je objavením novej nádhery pravdy“ Hovorím, ste naničhodný povaľač a blázon, zavolám pomoc a odvedú vás preliečiť poriadnou prácou V tej chvíli sa pri oboch pristavil tretí muž a povedal: „Keby nežili čudáci a blázni, svet by ešte dnes nevedel, či sa točí slnko okolo Zeme alebo tanečnica okolo milenca Keby sa tu nepotulovali blázniví lekári, ešte dnes by ľudia zomierali na choroby, ktoré vieme s istotou poraziť Keby svet nerodil šialených mysliteľov, ešte dnes by sme čítali knihy vyrývané v kamenných doskách“ Potom položil svoju ruku na plece sediacemu a povedal „Keby svet filozofov nebol pre hlupákov bláznovstvom, to by bol definitívny koniec ľudských dejín“

39

Pltník Pltník sa plavil po rieke Každý deň tou istou trasou, kadiaľ prevážal ľudí Dnes bol sám a nad krajom sa už vznášal súmrak Odrážal palicou svoju plť od dna, keď pocítil, že je zamotaná v riasach Chcel ju vytiahnuť, ale palica nepovolila Plť sa dostala do víru a začala byť neovládateľná Pltník sa ocitol vo vlnách a od tmavého súmraku nad krajom nemohol odlepiť vystrašené oči Keď rieka pohlcovala jeho telo, spomenul si na svoju chorú dcéru, ktorú doma opatruje a vykríkol: „Nebuď krutá, vládkyňa, zastav svoj tok! Prikáž riasam nech pustia moju palicu, poruč vode, aby ma vydávila na breh Moja dcéra ma potrebuje!“ Rieka sa zasmiala: „Neblúzni, pltník, jej život nezávisí od teba Nebesia ju zrodili a nebesia sa o ňu postarajú“ A zavrela nad ním svoju hladinu

40

Tajomstvo prírody Ty si myslíš, že slnko žiari samé od seba? A nebolo treba jeho vášne, aby vyžiarilo do vesmíru svoju horúčosť? Naozaj si sa klamal, že rieka tečie údolím a nebolo to prianím jej duše? Nevnímaš vo zvuku sveta šepot nespočetných hlasov, ktoré obnovujú svoje prastaré sľuby? Nepociťuješ v hline stony semien po vzklíčení? Vidíš odpovede zeme, ktorá ich telá trhá prúdením živín? Nepochopil si, že mesiac zvádza oblohu svetlom, ktoré nie je jeho a obloha to tak chce? Jej hviezdy sa bozkávajú s duchmi planét Prelievajú si vnútorné svetlo, a nie telesá, ich duše sa v tom čine dotýkajú Stromy sa maznajú v koreňoch so zemou a prenikajú sa ako milenci Počúvaj ich vzájomnú lásku, počúvaj ako si vyznávajú vernosť a nehu Pole urodilo, lebo to je jeho túžba, vlna nasleduje vlnu, lebo prisahali brehu, že prídu... Nikdy viac nehovor: „Láska neexistuje Svet je sebecký“ Láska v človeku mnohokrát kríva, ale vzťah rieky k moru, spriaznenosť oblakov a hviezd, súlad Slnka a Zeme, ti dávajú odpoveď bez vyrieknutia jediného slova 41

Zázrak (dejiny človeka)

Perly boli od počiatku pohodené všade po zemi Prišiel ktosi, pozrel sa na ne a nechal ich tak Prišiel niekto iný, pozbieral ich zo zeme a za radom navliekol na šnúrku Potom prišiel ktosi, zobral náhrdelník, roztrhol ho a perly voľne rozhodil po hladine jazera Zázrak, odvtedy sa odrážajú hviezdy oblohy na ňom aj keď je noc prikrytá mrakmi

42

Duša Som breh, či rieka Som lupeň kvetu, bazové víno Som vôňa včerajšieho večera Už nikdy nebudem tým, čím som bola Bola som tým, čím nikdy nemôžem byť Už ma nenájdeš tam, kam som mala ísť Stvorené sa mení, nestvorená myšlienka neumiera Som súmrakom večera a brieždením rána Nehľadaj ma, nejestvujem bez teba Hľadaj seba, nájdeš mňa

43

Otčenáš Ľudia závidia oblohe, že spočíva nad všetkým Ale kto ich núti klesať na dno oceánu a hltať slané bahno? Závidia tŕňom, že pichajú bez pomstychtivosti Ale kto v nich vypestoval túžbu iným spôsobovať rany? Závidia vode, že je priezračná Ale kto im káže zatemňovať svoje zámery? Závidia vtákom, že majú krídla Ale kto v nich nechal zahynúť okrídlenú bytosť? Závidia hviezdam, že si môžu veriť v to, čo chcú Ale kto im pochoval vieru? Závidia vrchom, že trónia vždy pokojné na svojom mieste Ale kto od nich žiada, aby sa hnali za márnivými oblakmi času? Závidia snom, že sú nekonečné Ale kto ich duši vymedzil počiatok a kto koniec? Závidia svetlu, že je jasnejšie než ich rána Ale kto zhasína ich život, aby s každým východom slnka vstávali do tmy? Závidia moru, že je hlbšie než akákoľvek ľudská myšlienka

44

Ale kto ich túžby vytrhal z hlbín kráľovstva pokoja? Závidia vesmíru, že prekračuje obruče času Ale prečo zabudli na stopy večnosti vo vlastnom srdci? Závidia anjelom, že smú preciťovať vznešenosť Ale kto im zakázal hľadieť na Boha? Závidia púšti, že ju nikto neobdivuje a ju to nebolí Ale kto v nich zapálil požiar sebelásky? Závidia vetru, že si poletuje bez hraníc Ale kto stvoril ich hranice a predsudky? Závidia kvetom, že majú bezbrehú fantáziu Ale kto obmedzil ich predstavy, aby putovali vesmírnou cestou? Závidia kameňom, že iba ony sa vedia skutočne v hĺbke modliť Ale čo ich ženie do víchrice zbytočných slov, kto v nich zahubil miesto citu pre mlčanie najtichšieho: Otče náš...

45

Muž, ktorý si myslel, že hľadá Boha Muž sa túla) mnoho rokov svetom a hľadal Boha Nenašiel ho medzi ľuďmi, na nebi ani na zemi Potom sa dal zamurovať do cely, aby sa osamotený priblížil k jeho vznešenému schodišťu v odriekaní a modlitbe Nevydržal byť dlho sám, o mesiac stenu rozbil a v meste sa stal slávnym hercom Po veľkolepých predstaveniach sa s priateľmi v meste opíjal Ako slávny umelec sa postavil na stôl a kričal: „Boha niet! A nehovorí to hocikto Zbytočne by ste hľadali mŕtveho medzi živými Na smetisku ho máte pohádzaného v najrôznejších podobách: sochy, obrazy, ikony...; áno, dobrý Boh je jedine mŕtvy Boh...“ V pohostinstve zavládol hurónsky smiech „Priateľu, kde si ho hľadal?“ spýtal sa starý muž, ktorý vstúpil do veselej atmosféry „Všade, starec, na mori, na súši, v zrieknutí sa sveta...“ „Mýliš sa,“ zachmúril sa starý muž, „hľadal si seba, nie Jeho Ešte len pribuchli okienko na tvojej cele, už si bol uchom pri ňom, aby si počúval, čo sa o tebe hovorí 46

Ešte si nechápal, čo je modlitba, už si cez škáry múru pozeral von, aké davy ťa chodia oslavovať ako svätca Prosil si nebesia, aby za tebou poslali anjela, ale vedel si, že by si mu trhal rúcho, nech ti ukáže tvár Skrytého Bol si nadaný herec od počiatku, len si nevedel nájsť svoje pravé miesto a spoznať sám seba Boha si nenašiel, ale On ti pomohol odkryť hmlu svojho ja Buď mu vďačný, synu Keď raz zatúžiš spoznať viac, než svoj obzor, vydaj sa Ho opäť hľadať“

47

Priateľstvo Bohovia zasiali na zem dar priateľstva Falošní priatelia strážia svoje putá, aby donekonečna spievali za spoločným stolom Preto nespoznávajú Lúčenie, Osamelosť a Návrat Lúčenie obnažuje naše nezmyselné putá Je lanom, ktoré ľudia spriadajú dňom aj nocou Lúčenie osvetľuje nebeských pútnikov Je skúškou, ktorá utuží alebo rozdrví to, čo sa medzi nami deje Od lúčenia nezávisí opätovné stretnutie, i keď sa pri ňom srdce pokúša o posledné objavenie priateľa Lúčenie je iba slza uroněná nad spomienkou našich šťastných dní, kvílenie nad postrelenou chvíľkou radosti, bolesť pre čarovnú hru času - Ale na každú chorobu je lekár

Osamelosť najúčinnejšie posúdi silu našich duší Je prežívaním pádu do hlbiny života Osamelosť odkrýva vnútro vecí Kto môže spoznať svet dôkladnejšie ako osamelý? 48

V sieťach samoty sa nezapletajú iba nechcení Ale často tí najvznešenejší, po ktorých boku nemá svet silu kráčať Vdova alebo mystik, sirota či prorok, vojak na stráži alebo filozof? Kto z nich je osamělejší? Osamelí druhovia pracujú ďaleko od seba každý na svojom diele Ich rozdelenie nie je bolesťou, ak je v nich viac, než len výdych spoločného dotyku Tí, čo sa naučili žiť so svojou osamelosťou a odpútať sa od sebeckých snov, môžu zrodiť myšlienku opätovného návratu Návrat nepozná dobu ani čas Návraty sú ohnivé vlny a nikdy sa nekončia, lebo oživujú v nás čosi večné O návrat sa usilujú tí, čo postretli sen svojho druha a nenechali ho napospas bez povšimnutia Návrat prebúdza mŕtvu dobu, a tak sa minulosť stáva budúcnosťou V jeho chvíli víťazí vernosť nad všetkým, čo jej stálo v ceste 49

Priateľstvo plače, ak sa odohráva medzi kumpánmi, čo páchajú zločin Plače, ak je vypočítavou hrou pre zisk Plače, ak sa stalo zúženou bránou niekoľkých ľudí Večnosťou stvorené priateľstvo je všade a vo všetkom Objavilo sa ako najvyšší prejav jestvujúceho v posvätnom vzťahu bytostí k Bohu, v ich dôvernej náklonnosti k vesmíru, v jednote všetkých protikladov a v univerzálnej láske človeka k človeku Chcieť od priateľa totožnosť s nami je kriesenie násilia v posvätnom priestore ľudského srdca Kto sa v slobode zrodil, v slobode trvá naveky... Preto, ak ty hľadáš priateľa, nehľadaj uňho vonkajšiu podporu, ale uč sa nazerať v jeho tvár

50

Bolesť Prišla si tak náhle a nejaví sa, že v krátkom čase ma opustíš Všetko má vlastné záhady, ale tá tvoja je zabalená v nekonečnom priestore priepasti V tvojich očiach cítim krv, ale tvoje ruky sú od narodenia chladné Keď odídeš, hovorí sa, že práve teraz začal život, ale on sa možno práve vtedy skončil Aj keď ti všetko patrí, na brehoch sveta si cudzincom Režeš a prepaľuješ mušľu bytia Prečo vlastne si a kto ťa stvoril? Bolí aj prírodu tvoja prítomnosť? Galaxie sa v šedivom smútku zrážajú a ich vytrhnuté vnútornosti potom bezcieľne krúžia vesmírom ďalej Aj strom trpí v živicovej agónii okyptených výkrikov, zver šteká do pascí, ktoré ju ráňajú a obloha určite roní slzy nad vzrastajúcimi podlosťami pod sebou Dotýkaš sa každého, od kameňa, po bohov Preto si všade nenávidená Múdri hovorili, že každý z nás hľadá šťastie, ty si ho našla tým, že jestvuješ? Možno dnes doplávaš ako loď do môjho prístavu a ja ti zašepkám: „Neodchádzaj, ak mi máš čo povedať“

51

Pieseň života Vták priletel na strom a začal v melódii vzlykať: „Ako to, že život nespieva, keď mŕtvi oslavujú smrť svojím tichom?“ A narábal s hlasom ďalej: „Videl som muža, ako postavil dom a strechu na ňom dal pozlátiť Lenže, čo z toho, keď teraz neuvidí mraky, nebo a hviezdy?

Videl som národ, ktorý si podrobil iné národy a vládol nad nimi svojou mocou Ale aké je to víťazstvo, keď mu slúžia len ruky ľudí bez ich duší? Keď v každom slove, ktoré otroci vyslovia, prajú smrť svojím utláčateľom A ich nohy nebežia zachrániť topiace sa dieťa silného vladára

Videl som ženu oblečenú v skvostnom rúchu, obsypanom perlami a zafírom Však čo z toho, keď nevie plávať a sama perly nikdy nedokáže na dne mora nájsť? A drahý kameň jej prsty nevybrúsia Šaty, ktorými sa pýši, nešila ona a nevie, čo je to sedieť do noci nad vlastným dielom Videl som starca, ktorý bol celý život slávny a obdivovaný Zložil veľa symfónií a namaľoval mnoho obrazov 52

Chodil po meste od opery ku galérii, aby vychutnával svoj úspech Videl som ho však aj v samote, v okamihu, keď sláva nič neznamená Bol zachmúrený, chýbali mu diváci a búrlivý potlesk, ktorý ho sprevádzal vždy a všade Kľačal pred svojimi dielami a plakal

Videl som špinavého chlapca, ktorý starca zbadal a povedal: - Úbohý muž, nikdy nespal v lese Nikdy nebol sám, žil pre pôžitok druhých Bol závislý od ich priazne, nie od vlastnej hodnoty

Podišiel k starcovi a chytil ho za plece - Čo z toho, že ťa celý svet uznával, keď nevieš, o čom vták rozmýšľa a prírodu ani život si ešte nepočul spievať?“

53

Spoveď Biskup spovedal starého kňaza a takto sa mu prihovoril: „Kňaz, ty sa stretávaš s Bohom, čo by si mi o ňom vedel povedať?“ „Posvätené ruky na mňa boli zložené, ale nenazývaj ma kňazom Je to príliš vznešené pomenovanie Ním by som raz chcel byť, celý život sa ním učím byť A o Bohu ti neviem povedať nič“ „Prečo? Ty predo mnou niečo tajíš, chceš ho predo mnou skrývať?“ „Tajomstvo je celá naša existencia O Vznešenom všetci iba snívame Vytvárame si krásne, ale vlastné predstavy Stretávame sa zahmlené s jeho ozvenou Dotýkame sa v bezvedomí náboženstiev jeho právd Nemôžem ti skrývať to, čo nebolo nikdy zjavené“ „Ale povedz, je pekný?“ „Pekné sú omyly v našich mysliach, tváre zaľúbených, keď pochovávajú druha svojho života, krásou sú splodené aj dávne súmraky slnka nad morom a myšlienky, ktoré boli iba raz vyslovené

54

V krásnych slzách vystúpil svet s hviezdami z Jeho lona Pekná je smrť, keď oslobodzuje Nekonečný nie“ „Je láskavý?“ „Láskavé sú ruky mníšky, ktoré celý život starostlivo stierajú chorým z čela horúčku a pot Láskaje najvyššia hudba kozmu, cez ňu Nekonečného poznávame Kto sa utopil v láske, uzrel prastarý odlesk Jeho lúčov Láskavý nemôže byť väzňom na nebi ani na zemi, roztrhol svetlo života a všetky putá v ňom Láskavý je čas, ktorý sa prejavuje vzletom krídel a určite aj služobník milosti Nekonečný nie“ „Je múdry?“ „To, čo je dnes múdrosťou, včera bolo bláznovstvom a zajtra ním bude opäť Jej sochu dejiny pretvárajú, ako chcú Múdrosť božská, oltár pozemskej, sa vznáša nad ľudským bytím Najlepší z ľudí k nej vzhliadajú s úctou, občas smú k nej siahnuť a načrieť do jej vín svojou inšpiráciou Netvoria mnoho myšlienok, iba jednu, a tá tu zostáva do skonania vekov

55

Synmi múdrosti sú tí, čo nehovoria a nepíšu; tí, čo už svojím narodením priniesli mnohým osvietenie Nekonečný nie“ „Je teda nekonečný?“ „Čo je nekonečné? Je to iba obraz Toho, pre ktorého žijeme Cítime, že svety v nás a okolo sú zomknuté tajomstvom Sú nekonečné ako naše ciele Radujem sa, priateľu, že si pochopil tajomstvo Nevysloveného a prvýkrát si nevyriekol, čím je Nie je ničím konečným! Nekonečné sú sny tých, čo chcú zmeniť svet Nekonečné pre nás je bez začiatku a bez konca a už v tom je naša predstava nekonečnosti obmedzená On nie A vedz, že nie je mužom ani ženou, nejaví sa mŕtvy ani živý, neskvie sa v obrazoch ohňa ani vody Nie je nekonečný, múdry, pekný, ani láskavý, lebo nie je obmedzený žiadnym bytím Presahuje všetko ďaleko nad nebesia Kto o Bohu niekedy rozpráva, ešte stále spí a iba vykrikuje zo sna

56

„A, kňaz, dobre si rozmysli, čo mi povieš, je naším Otcom?“ „Trápi nás, že rodičia sa raz pominú a bojíme sa zostať sami Chceme cítiť bezpečie chránené neviditeľnou rukou On je aj nie je naším Otcom Otec plodí syna a každý si ide svojou cestou Nestará sa o dieťa, ak neuzná za vhodné On je v nás a my v ňom Sme spolu, aj keď vo večnej odluke, preniká nás svojím Duchom a nenecháva bez požehnania milujúcej prítomnosti Ale už o tom mlčme, nemôžem ti zatemňovať silu prežitia skutočného Absolútna svojimi slovami spovede“

Kňaza upálili ešte v ten deň Vedeli to obaja, biskup, aj on Už rok čakal v cele na vykonanie rozsudku Biskup nič nejedol a celý večer plakal V hlave mu stále zneli slová kňazovej poslednej spovede Vedel, že odišiel priateľ Boží a to mu bolo ľúto

57

Alej Išiel som cez park zelenou alejou Obsypaná kvetmi a vôňami ma hladila Strhávala môjho ducha k výkrikom modlitby Zakrýval som si oči, bozkával nehu, toľkej kráse som nemohol uveriť Brala ma na rukách do výšin, triasol som sa vo farbách jej vín Najvyššie nebo bolo pod mojimi nohami, topil som sa v čistote a dýchal sen Stromy stáli ako stĺpy chrámu Bol som zahalený svätyňou Hľadel som do dvorany Boha, ticho budila kvetmi, akých peľ nejestvuje v čase Padal som na kolená pri každom kroku Klaňal sa každému stromu, planul úctou pri každej bytosti Nepretržite som bral do úst slová chvály na svetlo, majestátnosť, nádheru, ušľachtilosť To vznešené čaro ma rozpustilo Radosť a šťastie zmizli, bolo tu len okno do sveta hmly Prosil som Boha nech ma zachráni, ale krása sa nedá vyjadriť inak než plačom Návraty dávnych piesní zanikali v chór V smiechu sa liala melanchólia a smútok plával so sieťou na rieke Na najvyšších konároch sa vznášal svit Nahé telá milencov ležali všade

58

Anjeli neubližovali ani jemným bliznám pastelových kvetov z višní Záhrady za nočnou oblohou kvitli plodmi sladkého oparu a lekná v tichu vodných svetov plietli pod mesiacom hodvábnu krajinu „Tu zomiera človek, ktorý nežasne!“ kričal som A úsmev stromov ma presvedčil, že taký tu nikdy nebol

59

Závet Chcem vám dať do rúk závet, opatrujte ho Otvorte tento závet, až zomrie aj posledný človek, ktorý so mnou na Zemi žil

60

Nebeská záhrada Boh sa prechádzal po nebeskej záhrade Bol nesmierne očarený jej krásou, rozsypal v nej hviezdy Potom stvoril človeka na zemi a zaspal na dlhé roky Keď sa prebudil, zavolal si anjela k sebe a riekol mu: „Ak do minúty pozbieraš všetky hviezdy z oblohy, urobím ťa najväčším v mojom kráľovstve...“ Anjel sa zahľadel na oblohu Hviezd bolo veľké množstvo, tak pokrútil hlavou Boh sa nad veľkoleposťou svojej práce usmieval A anjel riekol: „To nedokážem, to by som naozaj nemal síl urobiť...“ Boh spokojne pokyvoval hlavou „Zobral by som človeku na zemi všetky jeho sny, lebo ony smerujú k hviezdam Vzal by som mu nebeské ornamenty a odvahu hľadieť do výšin Odniesol by som jeho túžbu rásť a vidieť svety, ktoré ho presahujú... Nie, Bože, to nevládzem urobiť“

Keď to Boh počul, dýchol na anjela V tej chvíli ho učinil najväčším vo svojom kráľovstve 61

Cierna ruža Mala len pár lupeňov a niekoľko ostňov Mnoho nocí spávala pod nočnou oblohou Až ju jedného dňa odtrhlo dievča a malo z nej potešenie Spanilé nevedelo, že ruža plní sny tým, ktorí jej veria Keď ruža začala vädnúť, oplakávala ju: „Bola si mi priateľkou a dnes tvoj život uniká Tak rada by som verila, že stále žiješ“ Smutná ruža počula jej slová a vykvitla do ešte krajšej černe Bola tmavšia ako noc a pôvabnejšia než more najtemnejšieho atramentu Dievčaťu sa od tej chvíle začalo všetko dariť, aj keď si to nevšímalo Bolo zasnené, ako keď trhalo ružu Neuvedomovalo si to, čo iní, že čierna farba je plátnom noci a každý sa jej bojí, lebo prináša nešťastie Preto námesačná po tenkom brvne nad priepasťou dospela k svojmu šťastiu

62

Boh

63

Cudzinec dohovoril. Mních hľadel meravo na piesok pred sebou a mlčal. Po chvíli sa však vytr­ hol zo zamyslenia: „A posledná báseň - Boh. prečo nemá žiadne slová?“ „Akoby mohla mať?“ začudoval sa cudzinec. „Všetko sa začína a končí v Bohu. Boh je nad všet­ ky pojmy, myšlienky a zvuky aj obrazy. Ak niekto skutočne rozumie pojmu láska, nie však v pozem­ sky obmedzenom slova zmysle, môžeš mu jednodu­ cho povedať - Boh je LÁSKA. Láska, ktorá všetko objíma, oživuje a zjednocuje. Boh je čistá stránka. Si mních, viem, že mi rozumieš. Poďme teda spolu o Bohu mlčať.“

Mních sa usmial, z drevenej misky vysypal do mora pozbierané perly a obaja sa pobrali k pínio­ vým lesom.

65

Obsah Úvod.....................................................

4

Katedrála ......................................... 6 Slnko svietilo ..................................... 8 Svätec ................................................. 9 Nočná záhrada ................................ 10 Láska .................................................... 12 Otázka ............................................ 14 Za oponou času .................................... 15 Poznanie života .................................... 16 Večná modlitba ................................. 17 Rieka .................................................... 18 Chrám ............................................ 19 Píšťala ............................................ 20 Skrytá odpoveď .................................... 22 Mŕtvy básnik ........................................ 24 Svetlo sveta ............................................ 25 Peľ ........................................................ 28 Smrť a obloha .................................... 29 Príliv ................................................. 30 Šum diania ............................................ 31 Lesná óda ............................................ 32 Len jeden okamih roka ....................... 33 Peniaze a prach .................................... 34 Starý dom ............................................ 35 Dieťa vesmíru .................................... 36 Rozhovor ............................................ 38 Pltník .................................................... 40

Tajomstvo prírody ............................. Zázrak ......................................... Duša ................................................. Otčenáš ......................................... Muž, ktorý si myslel, že hľadá Boha Priateľstvo ......................................... Bolesť ................................................. Pieseň života ..................................... Spoveď ......................................... Alej ..................................................... Závet ................................................. Nebeská záhrada ............................. Čierna ruža......................................... Boh .....................................................

41 42 43 44 46 48 51 52 54 58 60 61 62 63

Záver

65

.................................................

Juraj Jordán Dovala

Katedrála Vydala: Brněnská diecéze Církve československé husitské v roku 2008 © Juraj Jordán Dovala © Ilustrace: Andrea Dovalová

Sazba a tisk: Tiskové středisko DR CČSH v Brně První vydaní

ISBN: 978-80-87219-09-6