Dejiny kresťanstva 8088945011, 9788088945017 [PDF]

Zitiervorschau

DEJINY KRESŤANSTVA Pavel Hanes

Banská Bystrica 1998

DEJINY KRESŤANSTVA Pavel H anes

B anská Bystrica

N ázov: Dejiny kresťanstva A u to r: © Pavel Hanes R ecenzent: Doc. ThDr. Ján Liguš ISBN 80-88945-01-1

O b sa h

Úvod ....................................................................................................................................................... 1 1 . Zakladateľ k resťan stv a........................................................................................................................... 8 2 . Cesta evanjelia z Jeruzalema do R ím a............................................................................................... 16 3 . Prvé zbory kresťanov........................................................................................................................... 22 4 . Prostredie, do ktorého prišlo kresťanstvo.......................................................................................... 29 5 . Stret kresťanstva s p rostredím ............................................................................................................. 37 6 . Evanjelizácia v prvej cirkvi ................................................................................................................ 43 7 . Apoštolskí o tco v ia................................................................................................................................ 49 8 . Herézy a (alebo?) reformné hnutia ................................................................................................... 55 9 . Prenasledovania v 2. storočí a v prvej polovici 3. storočia. A p o lo g isti............................................................................................................................................. 62 10 . Vznik rano-katolíckej c irk v i.......................................................................................................... 70 11 . Zápas o prežitie c irk v i......................................................................................................................... 78 1 2 . K onštantín V eľký Ariánske spory .................................................................................................................................... 86 13 . Spojenie katolíckej cirkvi so š tá to m .................................................................................................. 94 14 . Germáni a rozpad Západorímskej ríše Vznik rímskeho pápežstva. Vznik a rozvoj m n íšstv a ............................................. 99 15 . Cirkevní otcovia v 4. a 5. storočí Teologické spory 5. storočia ............................................................................................................ 107 16 . Pápežstvo a Franské kráľovstvo .............................................................. ........................................ 115 17 . Kresťanstvo mimo Rímskej ríše do r. 400 Šírenie kresťanstva v rokoch 400-750 ............................................................................................. 121 18 . Ikonoklastické boje v byzantskej cirkvi Vývoj vzťahov medzi Východom a Západom Boj o slovanskú m isiu ..................................................................................................................... 127 19 . Pomery v západnej Európe v 9. a 10. storočí Snahy o reformu pápežstva a c irk v i................................................................................................ 134 20 . Pápežstvo a nemecké cisárstvo Veflcá schizma medzi Východom a Západom ............................................................................... 141 21 . Expanzia kresťanstva v 10. a 11. storočí Križiacke výpravy ............................................................................................................................. 147

i

22 . Stredoveký vrchol pápežstva Renesancia cirkevného práva v 12. storočí .................................................................................... 23 . Mníšstvo v 12. a 13. sto ro č í.............................................................................................................. 24 . S cholastika........................................................................................................................................... 25 . Stredoveké herézy a reformy Inkvizícia Život cirkvi na vrchole stredoveku.................................................................................................. 26 . Východná cirkev po velkej schizme ................................................................................................ 27 . Úpadok pápežstva v 14. a 15. storočí Pokusy o reformu pápežstva a cirkvi ............................................................................................. 28 . Cesty k reformácii Humanizmus a ren esan cia................................................................................................................. 29 . Európska scéna v predvečer refo rm ácie........................................................................................... 30 . História predaja odpustkov................................................................................................................. 31 . Martin L uther a reformácia v Nemecku (I) ................................................................................. 32 . Martin LUTHER a reformácia v Nemecku ( I I ) .................................................................................. 33 . Ulrich ZWINGLI a reformácia v nemeckom Švajčiarsku - Zíirich ............................................. 34 . Ján Calvin a reformácia vo francúzskom Švajčiarsku - Ženeva ................................................ 35 . Radikálna reformácia Anabaptisti ......................................................................................................................................... 36 . Reformácia a náboženské vojny vo Francúzsku do r. 1598 .......................................................... 37 . Reformácia v Holandsku a v Š k ó tsk u .............................................................................................. 38 . Reformácia v Anglicku ..................................................................................................................... 39 . Katolícka reformácia a p rotireform ácia........................................................................................... 40 . Jansenizmus Kvietizmus ......................................................................................................................................... 41 . Anglický puritanizm us........................................................................................................................ 42 . Ruská cirkev - nositeľka ortodoxie ................................................................................................... 43 . Vedecká rev o lú cia............................................................................................................................... 44 . Sekularizácia európskej politiky Nemecký pietizmus ( I ) ..................................................................................................................... 45 . Nemecký pietizmus ( I I ) ..................................................................................................................... 46 . Racionalizmus a osvietenstvo............................................................................................................ 47 . Evanjelikálne prebudenie v Británii v 18. storočí. M etodizm us......................................................................................................................................... 48 . Prebudenie v Trinástich kolóniách (neskôr U S A ).......................................................................... 49 . Francúzska revolúcia a cirk e v ............................................................................................................ 5 0 . Devätnáste storočie Nemecká protestantská teológia v 19. storočí ............................................................................... 51 . 19. storočie: duchovné prebudenia .................................................................................................. 52 . 19. storočie: protestantská m is ia ....................................................................................................... 53 . PlUS IX. a liberálny katolicizmus Prvý vatikánsky koncil Lev XIII. a modernistické h n u tie ..................................................................................................... 54 . Dvadsiate storočie - sklamané nádeje ............................................................................................. 55 . Druhý vatikánsky koncil ................................................................................................................... 56 . Duchovné prebudenia v 20. sto ro č í.................................................................................................. 57 . Letničné h n u tie .................................................................................................................................... L iteratú ra...........................................................

155 161 167

176 186 188 196 207 216 219 228 237 242 250 257 264 272 280 291 298 306 310 316 325 334 340 349 355 363 375 384

392 397 408 412 418 425

ÚVOD

1 Namiesto predslovu

Táto kniha má pôvod v príprave prednášok z dejín kresťanstva na Teologicko-misijnom seminári (dnes Katedra evanjelikálnej teológie a misie) Pedagogickej fakulty Univerzity M ateja Bela v Banskej Bystrici v rokoch 1993-1995. V priebehu práce sa ukázala potreba hlbšieho spracovania dejín kresťanstva z evanjelikálneho teologického pohľadu s prihliadnutím na udalosti sekulárnych dejín, preto sa charakter pôvodných skrípt výrazne zmenil v rozsahu a hĺbke spracovania. Obsahom a delom knihy je podať svetové dejiny kresťanstva. Zhodnotiť, ktorá udalosť, či osobnosť má svetový význam nie je jednoduché. Obyčajne sa tu uplatňujú kritériá časového primátu ("kto bol prvý"), geografického rozšírenia (rozsah vplyvu), a teologickej hĺbky ("presvedčivosť a ponor spracovania") historického diania. Tento výber svetových udalostí je nutne ovplyvnený aj miesrnym (slovenským) a vlastným (evanjelikálnym) záujmom, ktorý vplýva na výber ako potreba pochopiť tie svetové udalosti, ktoré mali a majú vplyv v našej krajine a osvetľujú vznik evanjelikálnych cirkví. Nepochybujeme napr. o svetovom význame východnej ortodoxie, ale venujeme jej menej priestoru kvôli jej menšiemu teologickému, kultúrnemu a historickému vplyvu v našom prostredí. Po reformácii si z rovnakého dôvodu viac ako rímsky katolidzm us všímame protestantské drkvi a v nich viac evanjelikálne hnutia ako reformačné protestantské cirkvi. S predchádzajúcim vysvetlením súvisí aj dôležité upozornenie, že sa tu nepredkladá encyklopedická príručka dejín kresťanstva. Čitateľ sa má pri štúdiu dozvedieť o príčinách a pôvode kresťanských historických (a následne súčasných) skutočností a porozumieť zmyslu vybratých udalostí. Ak by však k tejto prád pristupoval ako k zbierke historických tídajov, bol by sklamaný. Tento charakter práce vyplýva z chápania dejín kresťanstva ako teologickej disciplíny. Treba však zároveň podotknúť, že hod kresťanstvo považujeme za výsledok Božieho zásahu do dejín (dejiny považujeme za otvorený systém), vidíme ho ako integrovanú súčasť celého historického diania. Preto uvádzame súvisiace alebo vysvetľujúce sekulárne udalosti a ponechávame na poslucháča (čitateľa), aby sám uvážil, či v danom historickom dianí išlo viac o vývoj udalostí riadený Prozreteľnosťou, alebo skôr o prirodzený vývoj udalostí (riadený bežnými "prirodzenými" zákonitosťami). Nie je možné písať nové dejiny, je možné len nanovo zhodnotiť význam historického diania, a iným spôsobom vybrať historický materiál. Výber som uskutočňoval na základe teologicko-filozofickej analýzy historického diania, ako ju uvádzam nižšie v časti "obsah predmetu". Prínosom tejto práce v našej literatúre je hlavne začlenenie prebudeneckých hnutí do všeobecných dejín kresťanstva. Tieto prebudenecké hnutia boli poväčšine označované ako "sekty", prípadne boli z dejín vynechávané. Niektoré z týchto "siekt" dnes patria k najväčším svetovým protestantským cirkvám a vedú ekumenický a teologický rozhovor s cirkvami, ktoré už tradične reprezentujú kresťanstvo. Tento pohľad na cirkev je

1

nad-denominačný a vychádza z teologického smerovania evanjelikalizmu.1 Tento pohľad určuje aj základný postup spracovania dejín kresťanstva, ktorý (1) počíta s Božími zásahmi do dejín ľudstva (napr. so zázrakmi), (2) biblickú správu a posolstvo cirkvi považuje za jedinú normu života cirkvi a Božie slovo pre každého človeka a (3) vyliate Ducha Svätého v prítomnosti a Parúziu (Druhý príchod Kristov) v budúcnosti vidí ako vyvrcholenie a cieľ dejín ľudstva a osobitne dejín kresťanstva. Pri výbere literatúry som sa okrem teologického názoru nechal viesť motívom objektivity a historickej kritičnosti historických diel. Pokiaľ sa u rôznych autorov vyskytuje zásadne protirečivá informácia alebo odlišné hodnotenie dôležitých udalostí, upozorňujem na to v poznámkovom aparáte, prípadne uvádzam viacero možných výkladov. Napriek tomu, že pri výbere a hodnotení vychádzam zo zretelhe čitateľného protestantského a evanjelikálneho teologického postoja, dúfam, že sa mi podarilo vyhnúť sa nepríjemnej jednostrannosti a poučovaniu, ktoré sa v historických prácach dosť často vyskytuje. Následkom tejto snahy môže však dôjsť k situácii, kde čitateľ "nevie, čo si má o udalosti (alebo osobe) myslieť". Takýto stav nie je neželatelný, naopak, má viesť poslucháča vysokej školy k vlastnej úvahe o protirečivosti alebo nezrozumiteľnosti historických udalostí a historických osobností. V období od ranej cirkvi po reformáciu vychádzam hlavne z diela nemeckého historika Karla HEUSSIHO (Kompendium der Kirchengeschichte, 1922), v poreformačnom období som najviac používal prednášky profesora dejín na Tyndale Theological Seminary v Holandsku, S. D. FAIRCLOTHA (History ofChristianity, Syllabus & Lecture Notes, 1985). Okrem týchto dvoch autorov sa opieram o štandardnú americkú učebnicu dejín cirkvi od W illistona W alkera (A History o f the Christian Church, 1918, 1985) a dvojzväzkové dielo A History o f Christianity, (1953, 1975) od Kennetha LATOUREITA.

2 Kresťanstvo, kresťania, cirkev

Kresťanstvo je náboženstvo, ktorého pôvodcom a obsahom je J ežiš Kristus, Syn Boží. V Ježišovi z Nazareta Boh ako človek vstúpil do sveta na konkrétne miesto do konkrétnej historickej situácie aby sa stal Bohom-Spasitelom.12 Kresťanstvo sa týmto podstatne odlišuje od iných náboženstiev, nakoDco jeho základom nie sú nehistorické staroveké mýty, abstraktné vedecké teórie, alebo hlbinné psychologické zážitky, ale historicky overitelné fakty. Tento fakt je zároveň zásadným pohoršením (kameňom úrazu) pre cítenie človeka, nakoľko "lokalizuje" večného, nad-časového a všadeprítomného Boha do istej časovej a geografickej oblasti. Súvisiase pojmy, ako je napr. "vyvolenie" alebo "misia" sú pre moderného človeka "ťažko stráviteľné" a študent dejín kresťanstva si toto musí uvedomovať. Dejiny kresťanstva sú dejinami kresťanov, teda ľudí, ktorí sú nasledovníkmi Ježiša Krista.3 Sú to dejiny ich konania, myslenia, cítenia, umenia a inštitúcií. Kresťania vytvárajú spoločenstvo (inštitúciu) zvané cirkev. Preto dejiny kresťanstva sú v užšom zmysle dejinami cirkvi. Predmet dejín kresťanstva sa len nepriamo (výberom materiálu a jeho hodnotením) zaoberá otázkou "kresťanskosti" kresťanskej cirkvi. Odpovede na tento problém budú vyplývať z teologického presvedčenia študenta cirkevných dejín. Dejiny kresťanstva sú tiež dejinami interakcie kresťanstva s prostredím, v ktorom kresťania žili. Ak chceme porozumieť mysleniu, konaniu a formám zbožnosti, ktoré vytvárali, potrebujeme sa v dejinách kresťanstva venovať nielen im, ale aj prostrediu, ktoré na nich vplývalo. Preto sa budeme zaoberať nielen samotnou cirkvou, alebo úzkym výsekom "pravých nasledovníkov Krista" oddelených od okolitého sveta a falošnej cirkvi, ale budeme poznávať aj prostredie, ktoré ich ovplyvňovalo, a na ktoré oni tiež vplývali.

1

Pojem "evanjelikalizmus" vysvetlhje 47. kapitola.

2

Podstatnou súčasťou kresťanskej teológie je učenie o Božej trojjedinosti.

3 Čo znamená "nasledovať Krista”, je teologická otázka. Dejiny kresťanstva ju nemôžu vyriešiť tak, že budú nejakú skupinu hlásiacu sa ku kresťanstvu ignorovať, aj keď sa k nej môžu stavať kriticky, označiť ju za heretickú prípadne pochybovať o oprávnenosti jej prívlastku "kresťanská". 2

3 N ÁZOV PREDMETU DEJINY KRESŤANSTVA, DEJINY CIRKVI ALEBO CIRKEVNÉ DEJINY

3.1 Pojm y Slovo Dejiny (nemecky Geschichte od slova geschehen = stať sa) upozorňuje, že dejiny sa venujú "dejom", udalostiam, veciam, ktoré sa stali. Toto slovo naznačuje, že dejiny sú vo svojej podstate rozprávaním o takých javoch, ktorých podstatnou dimenziou je čas. Tento časový rozmer činí z dejín disciplínu plnú dynamiky, ktorá zaznamenáva veci v ich premenách a je preto náročná nielen na pamäť, ale aj na predstavivosť a schopnosť naraz spracovať množstvo informácii. Slovo história pochádza z gréckeho slova historeó, ktoré má význam "skúmať’, "navštíviť' miesta alebo Iudí. Toto slovo najprv označovalo proces, ktorým sa dejiny zapisujú, a až neskôr začalo slovo história označovať výsledok takejto práce, teda historické dielo. Slovo kresťanstvo je najobsiahlejší pojem používaný v súvislosti s naším predmetom. Zahrňuje myslenie a cítenie kresťanov (teológia, umelecké diela ap.), inštitúcie, hnutia a udalosti priamo a nepriamo vyvolané dielom Ježiša Krista. Slovo cirkev označuje nielen spoločenstvo Iudí povolaných Kristom, ale aj inštitúcie založené týmto spoločenstvom. Tu narážame na problém kritéria "pravej cirkvi", na otázku, kto sú to Iudia povolaní Kristom. Hodnotenie vychádza z teologického presvedčenia historika. 3.2 Zaužívané názvy Cirkevné dejiny. Toto pomenovanie predmetu vyvoláva dojem, akoby prívlastok cirkevné mal relativizovať pojem dejiny. Môže sa zdať, akoby tu nešlo o objektívne podané dejiny ale len o "cirkevný pohlad na dejiny", akési "dejiny písané z cirkevného pohľadu" alebo "cirkevne chápané dejiny" - akoby si cirkev vytvárala pohlad na realitu, ktorý je menej (alebo viac?) spoľahlivý. História je však len jedna a kresťanstvo a cirkev musíme považovať za jej integrálnu súčasť. Dejiny cirkvi: Tento názov sústredúje pozornosť na dejiny cirkvi ako spoločenstva Iudí, prípadne inštitúcie, a akoby predpoklal, že kresťanstvo mimo tejto viditeľnej inštitúcie nejestvuje, alebo je funkciou tohto spoločenstva. Dejiny kresťanstva: Názov, ktorý sa zdá byť najvhodnejší, nakolko cirkev je tu funkciou zjaveného náboženstva a nie naopak. Tento názov zahrňuje dejiny cirkvi (spoločenstvo a inštitúcia) a zároveň dejiny kresťanskej viery a myslenia inšpirovaného touto vierou, a aj hnutia, ktoré cirkev odmietala ako heretické, ne-cirkevné. Cirkev budeme chápať ako spoločenstvo nasledovníkov Ježiša Krista, ktorí sú Božím dielom v dejinách ľudstva, - spoločenstvo Iudí, v ktorom sa (nedokonale) realizuje Kráľovstvo Božie. 3.3 D efinícia predm etu "dejiny kresťanstva" Dejiny kresťanstva je interpretovaný záznam pôvodu, vývoja a vplyvu kresťanstva na ľudskú spoločnosť založený na usporiadaných dátach zhromaždených vedeckou metódou z archeologických, písomných alebo živých prameňov.4

4 O bsa h pred m etu

Dejiny kresťanského myslenia, jeho vplyv na sekulárne myslenie (filozofiu a kultúrne prostredie) a opačne: vplyv filozofie (kultúrneho prostredia) na kresťanských mysliteľov (teológov) a kresťanskú komunitu. Dejiny kresťanských inštitúcií, ich podobnosť a odlišnosť od štátnych politických a iných kultúmo-spoločenských inštitúcií.

4

Earle E. Caims: Christianity through the Centuries, str. 1 3 .

3

Dejiny kresťanských (a súvisisiacich) hnutí, ktoré vyjadrujú duchovný stav cirkvi, jej agapé k Bohu a k blížnym. Výsledkom horlivej agapé sú reformy, prebudenia, sociálna angažovanosť cirkvi, jej deformáciou sú heretické hnutia, ba dokonca aj sekulárne politické hnutia. Vzniká tu akýsi trojuholník vzájomne sa ovplyvňujúcich a prestupujúcich dejinných síl, ktoré sa od seba nedajú oddeliť, ale každá z nich "sa snaží" realizovať v dhlších dvoch, alebo ich aspoň ovplyvňovať: • Teologické a filozofické myslenie vyvoláva spoločenské pohyby, hnutia a obyčajne vedie k vzniku inštitúcií a organizačných štruktúr, ktoré sú trvalým vyjadrením ideí. • Cirkevné hnutia spätne inšpirujú myslenie a tiež tvoria inštitúcie. • lnStitúcie informujú myslenie, podporujú (a brzdia) cirkevné a spoločenské hnutia. Predstavme si tieto sily ako tri navzájom sa ovplyvňujúce body: x M yslenie (teológia cirkvi)

Hnutia (agapé) x

x Inštitúcie (organizačná štruktúra)

5 Filozohckoteologické východiská predmetu 5.1 Niektoré otázky, na ktoré odpovedá filozofia dejín • • • •

Pôvod človeka, jeho hodnota, začiatok dejín ľudstva. Sily ovládajúce historické dianie. Otázky príčin a následkov udalostí. Otázky zmyslu historických udalostí a cieľa historického diania, o čo ide pri tzv. pokroku. Problém existencie, definície, prelínania a významu historických období.

5.2 Niekolko najbežnejších filozofických chápaní dejín 5.2.1 Cyklické chápanie dejín Dejiny vidí ako neustále sa opakujúce cykly, (dejiny sa v nekonečnej postupnosti opakujú). Takto videli dejiny antické národy. 5.2.2 Historízníns Podľa tohto filozofického pohľadu celý život a celá realita je historicky podmienená.5 Dejiny podliehajú zákonom pokroku a smerujú k (rôzne definovanému) ideálnemu stavu. Zmysel dejín je možno objaviť pozorovaním historického pohybu bez odkazu na nejakú transcendentnú silu. 5.2.3 Judeo-kresťanské chápanie dejín Dejiny začali stvorením sveta a človeka, postupujú lineárne, ich zmysel je v realizácii Božieho kráľovstva medzi ľudmi, ich centrálnou udalosťou je zjavenie Boha v Ježišovi Kristovi, (jeho narodenie, smrť a fyzické vzkriesenie, ktoré je historickou udalosťou v časo-priestore). Vyústenie dejín bude v jeho návrate na zem v prevzatí vlády. 5.3 Hybné sily histórie Božie dielo v dejinách sa uskutočňuje uprostred boja protichodných síl. Chápanie týchto síl je samozrejme závislé na teológii, prípadne filozofii, historika. Podľa nášho pohľadu každú udalosť, alebo postavu v dejinách chápeme ako výsledok pôsobenia troch síl • Božej (primárnej - stvorenie, svedomie, Evanjelium)

j

Kinder, HUgermann: The Penguin Atlas of World History n., str. 41.

• •

ľudskej (sekundárnej - slobodná vôla, práca, autorita na zemi) satanskej (terdálnej • táto je podriadená Bohu a v istých definovaných situáciách aj človeku - pokušenie, ničenie, lož) Pochopiteľne sa budeme vyhýbať naivnému ukazovaniu prstom a vyhlasovaniu, v ktorej udalosti ktorá sila a dokonca v akej miere pôsobila, prípadne bola za ňu zodpovedná. Toto chápanie je pre nás dôležité nie z hľadiska výkladu každej udalosti, ale z hľadiska pochopenia celého komplexu historického diania.

6 P eriodizácia dejín kresťanstva6

6.1 Rané kresťanstvo (I.- VI. storočie) 6.1.1 Šírenie kresťanstva do r. 100 6.1.2 Zápas o prežitie (100-313) 6.1.3 Vedúce postavenie rano-katolíckej ríšskej cirkvi (313-590) 6.2 Stredovek (VI.- XV. storočie) 6.2.1 Vznik latinsko-nemeckého kresťanstva (590-800) 6.2.2 Boj cirkvi o postavenie v Ríši (800-1054) 6.2.3 Vedúce postavenie pápežstva (1054-1305) 6.2.4 Koniec stredoveku, začiatok novoveku (1305-1517) 6.3 Reform ácia a duchovné prebudenia (XVI.- XVIII. storočie) 6.3.1 Reformácia (protestantská) a katolícka reformácia (1517-1648) 6.3.2 Racionalizmus, prebudenia a vznik denominácií (1648-1789) 6.4 NaJnovSie dejiny (XIX.- XX. storočie) 6.4.1 Prebudenecké hnutia, misie, modernizmus (1789-1914) 6.4.2 Problémy 20. storočia

7 VÝZNAM POZNANIA DEJÍN KRESŤANSTVA 7.1 Dva k rajn é postoje 7.1.1 Ú plné odm ietnutie Štúdia histórie kresťanstva Niektoré typické odmietavé výroky: • "Minulosť nám nemá čo povedať, my začíname od začiatku" • "Načo sa zaoberať minulosťou, robme radšej niečo praktické a aktuálne!” • "Netreba sa venovať dejinám (tradícii), vráťme sa k Písmu!" Odpoveďou na takéto výroky je známa veta: "Kto sa nepoučí z chýb zaznamenaných históriou, je odsúdený na ich opakovanie." 7.1.2 Precenenie význam u Štúdia dejín Štúdium histórie by však na druhej strane nemalo byť zbožným alebo romantickým únikom zo súčasnosti do zidealizovanej minulosti, prostriedkom ako sa vyhnúť riešeniu aktuálnych ťažkostí. Takéto "zatuchnuté historizovanie" v kronikárskom štýle často odrádza ľudí, ktorí v takto podaných dejinách nevnímajú dynamiku historického diania. Podporuje sa tak názor, že dejiny sú len zbierkou neprak­ tických a nudných kuriozít.

6

E. E. Caims, str. 23-29. 5

7.2 K ritické využitie poznania dejín kresťanstva Bez poznania dejinných udalostí nie je možné porozumieť kresťanstvu. Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré stojí na historických udalostiach (teda nie na mýtických pred­ stavách, alebo na nejakom filozofickom, prípadne teologickom systéme). Boh sa zjavil v dejinách (stvorenie, svedomie, Biblia, Ježiš Kristus...), preto štúdium Biblie je z veľkej časti štúdiom histórie, lebo Biblia je aj knihou dejín spásy. V ďalších udalostiach post-biblických dejín sa realizuje dielo toho istého Boha. Minulé udalosti v určitom veľmi reálnom zmysle ostávajú s nami a sú prítomné v skutočnostiach okolo nás. Chápanie prítomnosti je preto podmienené poznaním minulosti.7 Dnes žneme to, čo siali naši predkovia a zároveň poznávame, aké následky môže mať naša súčasná aktivita v budúcnosti. História je zdrojom poučenia pre dnešok je sprievodca životom. Šalamún povedal, že pod slnkom sa nedeje nič nového. Problémy sa opakujú v "nových vydaniach", naše ťažkosti už niekto riešil v inom "sfarbení" a inými slovami. Dejiny sú obrovským "komentárom k súčasnosti". Dejiny sú povzbudením do života viery (Ž 77) a varovaním pred odpadnutím od Boha (Ž 78). Dejiny zaznamenávajú výsledky poslušnosti Božích príkazov, ale aj výsledky vzbury a svojvôle proti Bohu. Tieto javy sa v dejinách opakujú a vedú nás k uvedomovaniu vlastnej zodpovednosti. Schopnosť nadhľadu: Poznanie dejín nám dáva možnosť odstupu od súčanosti (vystúpiť "z lesa" a vidieť "celý les" a nielen "jednotlivé stromy"), schopnosť pozrieť sa kriticky na to, čo zo súčasnej módy prežije a čo nie.

8 Ohraničenie (obmedzený dosah) predmetu

Pri štúdiu histórie narážame na niekoľko problémov, ktoré musíme mať stále v pamäti: Dejiny sú písané podľa zachovaných písomných záznamov, prípadne archeologických nálezov. Je možné, že ešte dôležitejšie udalosti neboli zaznamenané a preto sa pre históriu stratili. História podľa rozprávania očitých svedkov je závislá na ich vnímaní a zapamätaní udalostí. Popri tomto fakte "prvej selekcie" (historickej) musí dôjsť k ďalšej selekcii. Množstvo a rôznosť kvality zachovaných historických prameňov núti historika k výberu podľa ich hodnoty a podľa dôležitosti, ktorú pripisuje nimi popísaným dejinným udalostiam. Hodnotenie udalostí a osobností v dejinách kresťanstva je len ľudským omylným pokusom o poro­ zumenie Božiemu mysleniu a jeho zámerom v dejinách. Preto musíme byť veľmi opatrní pri svojich úsudkoch či už kladných, alebo záporných.

9 D ejiny predmetu, prví cirkevní historici8

9.1 E usébios z C ézarey (260-340) Autor najstaršieho cirkevno-historického diela s názvom História ekklésiastiké, ktorý začína svoje dielo od založenia cirkvi až po KONŠTANTÍNA VEĽKÉHO a uvádza množstvo cenných citátov z diel kresťanských autorov, ktoré sa neskôr stratili. 9.2 E usébiovým i pokračovateľm i na gréckej pôde boli SODZOMENOS (dejiny do r. 423), SOKRATES (história rokov 306-439) a T heodoret Z KÝRU (do r. 428).

7 Rozumieť napríklad rozdeleniu cirkvi na množstvo denominácií je možné len štúdiom ich vzniku v dejinách cirkvi. 8 6

Podľa: Karí Heussi: Kompendium der Kirchengeschichte, str. 1-3.

N a z á p ad e to b o li HlERONYMUS (345-420), k to rý p relo žil a spraco v al E u s ÉBIA v latinčine, C a s s o d o r u s (asi 485-580) - n a p ísa l História tripartita, čo je latin sk é spraco v an ie SOKRATA, SODZOMENA a THEODORETA.

Zakladateľom kresťanskej filozofie dejín (je to vlastne prvý pokus o filozofiu dejín vôbec) sa stal AUGUSTINUS (354-430) svojím dielom Mesto Božie, ktoré napísal po spustošení Ríma kráľom ALARICHOM

r. 410. Po sťahovaní národov mali diela cirkevných historikov celkom nekritický charakter a podobali sa skôr na kroniky ľudových udalostí. Cenné sú diela nasledujúcich autorov: GREGOR Z T ours (t594) Desať kníh franských dejín, B eda V enerabíLIS (f735) História ecclesiastica gentis Anglorum. 9.3 Dejiny kresťanstva po reform ácii Až reformácia priniesla nový teologický pohľad na dejiny s dôrazom na Bibliu ako normu cirkvi. M atthias F lacius vydal Magdeburger Zenturien (vyšlo 1559-1574 v 13 zväzkoch). Spracúva však dejiny dosť schematicky. Proti nemu vydal CAESAR BARONIUS katolícke Annales Ecclesiastici - málo prepracované, ale s cennými materiálmi z Vatikánskej knižnice. 9.4 M oderné skúm anie cirkevných dejín začal Johann Lorenz MOSHEIM svojimi Institutiones historiae ecclesiasticae z r. 1755. Píše už na základe štúdia prameňov a využíva nižšiu textovú kritiku. A ugust NEANDER (1789-1850) je významným pietistickým autorom cirkevných dejín (Allgemeine Geschichte der christlichen Religion und Kirche 1825-52). Priekopním skúmania dejín cirkevných dogiem bol A dolf von H arnack (1851-1930) v Berlíne. Jeho pohľad patrí k liberálnej teológii 19. storočia. Zaujímavé a presné podanie drámy cirkevných dejín po koniec reformácie nájdeme u Američana Philipa SCHAFF (History o fth e Christian Church - 8 zväzkov vyšlo v rokoch 1882-1910). Najpodrobnejšou históriou kresťanskej misie je dielo amerického historika 20. storočia z univerzity v Yale, K ennetha S. LATOURETTA, A History o fth e Expansion o f Christianity (7 zv., vyšlo v rokoch 1937-45) Historikom evanjelikálnych prebudení bol Američan Jam es Edw in ORR (1912-1987), ktorý systematicky zhromažďoval všetky dostupné správy o evanjelikálnych prebudeniach na celom svete.

10 N ie k o ľ k o u p o z o r n e n í

Táto učebnica neobsahuje látku domácich cirkevných dejín, ktoré sú prednášané samostatne v pred­ mete s rovnakým názvom. Kvôli lepšej prehľadnosti biblické citáty uvádzam podľa anglo-amerického zvyku, podľa ktorého je kapitola od verša oddelená dvojbodkou, jednotlivé verše čiarkou súvislý text medzi veršami sa vyznačuje pomlčkou. Číslice pred dvojbodkou (alebo ak dvojbodka chýba) vždy označujú kapitoly, a tiež sa oddeľujú čiarkou. Viac citátov za sebou sa oddeľuje bodkočiarkou. Napr.: Ján 3:16,17; 1 Kor 1:15-20; Gal 1,2. Spracovanie a členenie materiálu je často heslovité, čo zvyšuje obtiážnosť čítania. Dôvodom je pôvodné určenie textu: poznámky k prednáškam a tiež snaha ušetriť priestor.

7

1. KAPITOLA

Z a k la d a teľ, k r esť a n stv a (asi 4 pr. Kŕ. - 30 po Kr.)

1 ÚVOD

Začiatok kresťanstva a cirkvi je ukrytý v Božom pláne spasenia, ktorý existoval už pred stvorením sveta.1 Kresťanstvo a cirkev vznikli uskutočňovaním tohto Božieho plánu v dejinách. Pochopenie dejín kresťanstva preto predpokladá poznanie aspoň základných faktov o Bohu, o človeku a o vzťahu medzi Bohom a človekom ako sú opísané v Biblii. Kresťanstvo je cesta12 zmierenia s Bohom z Božej iniciatívy skrze Božieho Syna, JEŽIŠA KRISTA ktorý sa aj sám nazval Cestou3. To, že kresťanské náboženstvo je uskutočňovaním Božieho plánu spasenia, však neznamená, že vzniklo v historickom vákuu. Boh pripravoval príchod svojho Syna na Zem, ako to máme zaznamenané v Starej Zmluve, a dejiny kresťanstva a cirkvi sú pokračovaním týchto dejín spásy. V Ježišovi z Nazareta sa naplnili mesiášske proroctvá a očakávania Izraela, a cirkev sama seba chápe ako "nový Izrael”45.Cirkev bola a je formovaná literatúrou Starej Zmluvy. Pochopenie dejín kresťanstva je preto podmienené poznaním Starej Zmluvy a do istej miery aj poznaním židovstva (Židia po návrate z babylonského zajatia.) Pri štúdiu dejín kresťanstva preto nadväzujeme na dejiny starozmluvného Božieho ľudu a Izraela. Okrem tejto starozmluvnej prípravy k dejinám kresťanstva patria aj historické okolnosti, v ktorých sa cirkev rodila, a ktoré jej od začiatku dávali špecifický dejinný ráz. Vlastné dejiny kresťanstva a cirkvi sa začínajú až zakladateľom kresťanskej cirkvi - Ježišom KRISTOM3. Osobnosť Ježiša Krista nie je možné vysvetliť historickým obdobím, v ktorom žil, národným alebo politickým prostredím, do ktorého vstúpil, ani náboženstvom, v ktorom bol vychovaný. Napriek tomu, že jeho život a učenie boli vo svojom vyjadrení prispôsobené dobe a kultúre, v ktorej žil, prišlo v ňom medzi hrdí Kráľovstvo Božie6. Jeho učenie, život, smrť, a vzkriesenie je nielen počiatkom dejín kresťanskej cirkvi, ale aj normou pre hodnotenie jej dejinného vývoja. Cirkev je tam, kde vzkriesený Kristus žije vo svojich nasledovníkoch,7 preto aj dejiny cirkvi majú byť uskutočnením tohto spojenia. Životom, dielom, smrťou, vzkriesením JEŽIŠA KRISTA a ich významom sa zaoberajú novozmluvné disciplíny. V dejinách kresťanstva sa musíme obmedziť len na ich historické súvislosti.

1 Ef 1:4 2 Ján 14:6; Sk 9:2; 19:9,23; 22:4 3 Ján 14:6 4 Fil 3:3 5 Mat 16:18 4 Mat 3:2; 12:28 ai. 7 Kol 1:27 8

2 K to

je

J e žiš K r istu s ?

Prv, ako sa začneme zaoberať príbehom cirkvi, potrebujeme si dať odpoveď na túto základnú otázku, pretože naše chápanie a hodnotenie dejín kresťanstva a cirkvi veľmi závisí práve od toho, ako na ňu odpovieme. Táto otázka a odpoveď činí predmet dejiny kresťanstva teologickou disciplínou - v dejinách kresťanstva ide o vyznávanie Ježiša Krista. 2.1 Ježišova totožnosť a štúdiám dejín kresťanstva 2.1.1 Ježiš K ristns je tým , čo o ňom hovorí B iblia Je Ježiš Kristus len jeden z náboženských učiteľov ako boli napr. KONFUCXUS, BUDDHA alebo M ohamed? Ak je to tak, potom je kresťanstvo len jedným z mnohých náboženstviev, ktoré súťaží o pozornosť človeka. Venovať sa jeho dejinám je prejavom len nezáväzného záujmu o jedno z mnohých svetových náboženstiev. Je JEŽIŠ KRISTUS Boh zjavený v ľudskom tele ako tvrdí Nová Zmluva? Ak je to pravda, potom sú dejiny kresťanstva a cirkvi najdôležitejším príbehom v dejinách ľudstva a rozhodujúcim činiteľom vo svetovom dianí. 2.1.2 Ježišov život je verne zachytený v Novej Zm luve Podávajú Evanjeliá pravdivý obraz J ežišovej činnosti a učenia? Ak áno, udalosti inšpirované týmito správami sú v centre svetových dejín sú ich zmyslom a zároveň sú akýmsi živým komentárom k učeniu Novej Zmluvy. 2.2 Svedectvá Novej Zm luvy o Ježišovi K ristovi, Synovi Božom Poznanie totožnosti JEŽIŠA K r is t a je založené na svedectve ľudí, ktorí ho osobne poznali, boli svedkami jeho života a činnosti a boli ním poverení, aby vieru v neho zvestovali svetu. Sám Ježiš ich nazval apoštolmi. Ich svedectvo je zachytené v Novej Zmluve. 2.2.1 Kristologické vyznania v NZ "Ty si Kristus" (Mk 8:29); Pánom i Kristom ho učinil Boh. (Sk 2:36); ...evanjelium o... Synovi Božom (Rim 1:3,4); Ak vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami... (Rim 10:9); ...nemôže povedať "Ježiš je Pán", len vo Svätom Duchu (l.K or 12:3); Velké je... tajomstvo... Boh zjavený v tele... (l.T im 3:16). 2.2.2 litu rg ické vyznanie: Preto aj Boh jeho povýšil... aby každý jazyk vyznal, že Ježiš Kristus je Pán (Fil 2:6-11)8 2.2.3 B btitdm e vyznanie: ...máme jedného Boha... a jeden Pán Ježiš Kristus... (l.K or 8:6)9* 2.2.4 Trim tdm e výroky • ...krstiac v meno Otca, Syna a Ducha Svätého (Mt 28:19) • Milosť Pána Ježiša Krista, láska Božia, spoločenstvo Ducha... (2.Kor 13:14) 2.2.5 Sum a viery pre vyučovanie a kázanie Odovzdal som vám to, čo som sám prijal, že Kristus zomrel za naše hriechy podlá píšem, a že bol pochovaný, a že v tretí deň vstal podlá píšem, a že sa ukázal Kéfašovi, potom dvanástim, potom sa naraz ukázal viac ako päťsto bratom, z ktorých väčšina žije až doteraz, ale niektorí tiež zosnulí. (l.K or 15:3-7) 2.2.6 Pavlovská kérygm a10 Proroctvá sú naplnené a príchodom Krista nastal nový vek; narodil sa ako potomok Dávidov; zomrel podľa Písiem, aby nás vyslobodil z prítomného veku zlého; bol pochovaný; tretí deň vstal podľa Písiem; je vyvýšený na pravicu Božiu ako Syn Boží a Pán živých aj mŕtvych; príde znovu ako Sudca, Kráľ a Spasiteľ hidí. Tieto a iné biblické svedectvá apoštolov sú základom kresťanskej viery. Historická metóda však

10

John H. Leith (ed.) Creeds of the Churches, str. 13. J. H. Leith, str. 15. C. H. Dodd: Apostohc Preaching and its development (citované v J. H. Leith: Creeds..., str. 16). 9

vyžaduje "objektívne" preskúmame ich svedectva z pohľadu sekulárnych dejín a porovnanie správ Novej Zmluvy s tzv. nestrannými prameňmi, ktoré vznikli mimo kresťanskú cirkev.11

3 Historiota J ežišovho života 3.1 E vanjeliá ako historické pram ene Pri čítaní Evanjelií je zrejmé, že pred sebou máme obsahom aj spracovaním zvláštne dokumenty. Obsahujú toľko správ o nadprirodzených zásahoch do tzv. normálneho historického diania, že ak tieto z nich chceme oddeliť (aby sme dostali to, čo sa niekedy nazýva pevné historické fakty), ostane nám len nič nehovoriace torzo. (Na tomto zlyhalo snaženie o "historického Ježiša" - A. SCHWEITZER). Literárna forma, ktorou sú písané je odlišná od bežných historických prác. Sú dôverným portrétom centrálnej postavy - Ježiša Krista. Tieto skutočnosti spôsobili, že evanjeliá neboli hlavne od 18. storočia považované za historické pramene. Racionalizmus odmietal možnosť zázrakov - preto vyškrtol aj Ježišove zázraky, vyššia kritika 19. storočia považovala evanjeliá len za akési svedectvo viery prvej cirkvi spísané až v nasledujúcich storočiach po Kristu a prifarbené presvedčením nezaloženým na historických faktoch. My budeme vychádzať z filozofického a teologického presvedčenia, že Boh neustále zasahuje aj nadprirodzeným spôsobom do dejín človeka - osobitne tak robil v čase, keď osobne navštívil túto planétu v osobe Ježiša Krista. Evanjeliá, napriek ich odlišnosti od iných dejepisných záznamov, považujeme za spoľahlivý historický prameň, ktorý spĺňa kritériá vyššej aj nižšej literárnej kritiky. 3.2 M im obiblické záznamy o Ježišovi112 Naším hlavným prameňom o Ježišovom živote sú Evanjeliá. Otázka však znie, či aj iní, nekresťanskí autori, zaznamenali správy o živote Ježiša Krista. Tieto mimobilické záznamy môžeme rozdeliť do niekoľkých skupín. 3.2.1 Starovekí historici Tacitus (okolo 55-120) bol rímsky historik uznávaný pre svoju snahu o pravdivý záznam dejinných správ. Napísal Anály (18 kníh) - od AUGUSTOVEJ (14 po Kŕ.) po NEROVU (68 po Kr.) smrť a Histórie (12 kníh) po DOMICIÁNOVU smrť (96 po Kr.). Najdôležitejšia zmienka o kresťanstve je v jeho diele Anály (napísané okolo r. 115 po Kr.): "A Tak NERO, aby skoncoval s týmito chýrmi, nastrčil ako vinníkov a najvyberanejšími trestami stíhal tých, ktorí boli nenávidení pre svoje hanebné skutky a Iud ich nazýval kresťanmi, Pôvodcu tohto mena Krista dal za Tiberia popraviť správca Pontský Pilát; táto skazonosná povera, na chvíľu potlačená, znovu a znovu vypukovala, a to nielen v Judei, kolíske tohto zla, lež i v hlav­ nom meste, kde sa zbiehajú všetky ohavnosti a mrzkosti z celého sveta anachádzajú hojne stúpencov. Najskôr teda lapajú takých, čo sa k tomu priznali, potom na ich udanie usvedčia nesmieme množstvo ľudí ani nie tak zo zločinu podpaľačstva, ako skôr z nenávisti k ľudskému pokoleniu. Aj pri smrti si z nich robia posmech: navlečú na nich kože divých zvierat a dajú roztrhať psom alebo ich pribíjajú na kríž a len čo zhasol deň, podpaľujú a nechajú horieť ako npčné fakle. N ero ponúkol na toto divadlo svoje záhrady a usporiadal hry v cirkuse, pletúc sa vo vozatajskom úbore pomedzi ľud alebo viedol závodný koč. Preto títo ľudia, hoci boli zločinci a zasluhovali

11 Musíme si uvedinuť, že nestranný prístup k Ježišovi nie je možný. Jeho Božská osobnosť a absolútne nároky na človeka nútia každého k rozhodnutiu "za" alebo "proti" a rozhodnutie pre nestrannosťje už rozhodnutím proti nemu. 12 10

G. R. Habermas: The Verdict o f History, str. 91nn.

si najprísnejšie tresty, vzbudzovali súcit, veďneboli obetovaní verejnému záujmu, lež vražedným chúťkam jednotlivca."13 Druhá Taotova zmienka o Ježišovi sa nachádza v jeho Históriách. Zachovala sa u SULPICIA SEVERA v súvislosti s Tacitovým opisom pádu Jeruzalema. Suetonius (Gaius Suetonius Tranquillus) bol najvyšším tajomníkom cisára Hadriána (117-138), a preto mal prístup k cisárskym záznamom. O C laudiovi (41-54 po Kr.) napísal: "Vyhnal z Ríma Židov, ktorí na podnet istého Chresta vyvolávali v Ríme ustavičné nepokoje."14 Chrestus je variantné čítanie slova Christos.15 Ide o rok 49 po Kŕ. a táto udalosť je spomínaná tiež v Sk 18:2. (Priscilla a Aquila). Druhá SUETONIOVA zmienka o NEROVI: "...trestom smrti boli stíhaní kresťania, vyznávači novej, podvratnej povery..."16 JOZEFUS (37-97 po K ŕ.) z kňazskej rodiny; farizeus od 19 rokov; prežil pád Jeruzalema; v Ríme sa stal VESPASIÁNOVÝM dvorným historikom. Židovské staroiitnosti (90-95): "V tom čase žil Ježiš, múdry človek, ak je možné nazývať ho človekom. Lebo tento konal podivné skutky... On bol Kristom ... ukázal sa im znovu živý na tretí deň, tak ako Boží proroci predpovedali túto a desaťtisíc iných zázračných vecí o ňom."17 JOZEFUS bol Žid - ORIGENES tvrdí, že neveril, že Ježiš bol Mesiáš, ale EUSÉBIOS cituje tento odsek ako pravý. Harnack podporuje jeho pravosť, kedže rukopisy neopodstatňujú žiadne pochybnosti. Dnešný rozšírený názor je, že_pasáž je pravá s možným pridaním "kresťanských" tvrdení. Roku 1972 profesor SCHLOMO PlNES zo Židovskej Univerzity v Jeruzaleme vydal zaujímavé výsledky svojho skúmania arabskej verzie Jozefovskej pasáže o Ježišovi, ktorá znie nasledovne: "V tom čase žil múdry človek^ menom Ježiš. Jeho správanie bolo dobré a bol známy ako cnostný. Mnoho ludí spomedzi Židov a iných národov sa stalo jeho učeníkmi. Pilát ho odsúdil na ukrižovanie na smrť. A tí, ktorí sa stali jeho učeníkmi, neprestali byť jeho učeníkmi. Tvrdili, že sa im zjavil tri dni po ukrižovaní, ale bol živý. Podlá toho bol snáď mesiáš, ktorého divy proroci predpovedali.”18 T hallus Okolo r. 52 po Kr. písal históriu východného Stredomoria od Trójskej vojny až po súčasnosť. Ostali z nej len fragmenty. Spomína ho JULIUS AFRICANUS (okolo 221 po Kr.) "Thallus v tretej knihe svojich histórií vysvetľuje tmu (pri ukrižovaní) zatmením Slnka - mne

13

Publius ComeKus Tacitus: Od skonu božského Augusta, str. 327.

14

Gaius Suetonius Tranquillus: Životopisy rímskych cisárov, str. 236.

15

G. R. Habermas, str. 94.

16

Suetonius, str. 258.

17

G. R. Habermas, str. 95.

18

G. R. Habermas, str. 96.

11

sa zdá, že nepresvedčivo.”19 3.2.2 Rímski vládni úradníci PLÍNIUS mladší guvernér v Bitýnii a Malej Ázii. Listy cisárovi TRAJÁNOVI: "Stalo sa už mojím zvykom, pane, obracať sa na teba so všetkými ťažkosťami... Tvrdili však, že celá ich vina alebo pomýlenie bolo v tom, že sa schádzali v určitý deň pred úsvitom, spievali striedavo pieseň na poctu Krista ako boha a zaväzovali sa prísahou nie k nejakému zločinu, ale že sa nedopustia krádeží, lúpeží ani cudzoložstiev, že dodržia dané slovo a že nezaprú majetok im zverený, keď budú požiadaní o jeho vrátenie. Potom sa vraj rozchádzali a znovu sa zhromažďovali k požívaniu jedla, celkom obyčajného a nevinného.”20 3.2.3 Iné židovské pramene Talmud (Mišna bola ukončená koncom 2. st. po Kr. - podlá tradície rabínom Júdom, ktorý spracoval zbierky rabína M eira a pred ním rabína Akibu.21 Komentár k Mišne - Gemara - jestvuje v dvoch verziách - babylonskej a jeruzalemskej.) Traktát Sanhedrin 43a: "Ješu bol zavesený (na kríž - KpepafJEvoq) v predvečer Paschy. Štyridsať dní pred popravou chodil posol a volal - Bude ukameňovaný, lebo praktizoval čarodejníctvo a zvádzal Izrael k odpadnutiu. Ktokoľvek má niečo, čo môže povedať v jeho prospech, nech príde a zastane sa ho. Ale pretože nič nebolo prednesené v jeho prospech, bol zavesený (na kríž) v predvečer Paschy.”22 Tóledót Jésú (piate storočie, židovský protikresťánský dokument). Tvrdí, že učeníci chceli ukradnúť Ježišovo telo. Záhradník Júda sa vraj o tom dozvedel a pochoval ho vo svojom novom hrobe. 3.2.4 Ďalšie pohanské záznamy

LukiXnos - grécky satirik druhého storočia "Kresťania, ako viete, uctievajú človeka až do dnešného dňa - zvláštnu osobu, ktorá zaviedla ich novoty a bola za to ukrižovaná... Tieto zavedené stvorenia začínajú všeobecným presvedčením, že sú nesmrteľní, čo vysvetľuje ich pohŕdanie smrťou a dobrovoľnú odovzdanosť, ktorá je mdzi nimi bežná. Táto bola tiež spôsobená u nich ich pôvodným zákonodarcom, že sú všetci bratmi, od chvíle, keď sa obrátili, a popierajú bohov Grécka a uctievajú ukrižovaného mudrca a žijú podľa jeho zákonov. Toto všetko vo viere, s tým výslekom, že pohŕdajú všetkými svetskými majetkami a považujú ich len za spoločný majetok.”23

Mara Bar-Serapion - dokument sa nachádza v Britskom múzeu - je to list otca synovi písaný z väzenia medzi koncom 1. a zač. 3. st. "Akú výhodu máli Aténčania z toho, že usmrtili Sokrata? Hlad a mor prišli na nich ako súd za ich zločin. Akú výhodu mali ľudia zo Samu, že upálili Pytagora? Ich zem bola vo chvíli pokrytá

19 Africanus má pravdu, lebo ako argumentuje, zatmenie Slnka nie je možné v čase splnu Mesiaca počas židovskej VeBcej noci. (Ante-Nicene Fathers, vol. VI, str. 136.) 20 Plínius mladší: Dopisy, str. 337. 21 Emil Schilrer The History of the Jewish People in the Age of Jesus Christ, vol. I., str. 77. 22 G. R. Habermas, str. 103-104. 23 G. R. Habermas, str. 106. 12

pieskom. Akú výhodu získali Židia, že popravili svojho múdreho Kráľa? Hneď potom bolo ich kráľovstvo zrušené. Boh spravodlivo pomstil týchto troch múdrych mužov: Aténčania pomreli od hladu, obyvatelia Samu boli zaplavení morom; Židia boli vyhnaní z krajiny a žijú úplne rozptýlení. Ale Sokrates nezomrel navždy, žije v učení Platónovom. Ani Pytagoras nezomrel navždy; žije spodobený v soche Héry. Ani múdry Kráľ nezomrel navždy; žije v učení, ktoré priniesol."24 3.2.5 Gnostické pramene Evanjelium Pravdy (135-160 po Kr). Pravdepodobný autor je VALENTINOS. Na rozdiel od iných gnostických diel vo viacerých krátkych pasážach pojednáva o historickom Ježišovi. Hovorí, že Ježiš bol Synom Božím, mal skutočné ľudské telo, a že hovoril poslucháčom o svojom Otcovi. Evanjelium Tomášovo (140 - 200 po Kr.). V rozhovore s učeníkmi sa Ježiš označuje za Syna človeka, Syna Otca a "Všetko Univcrza". Pojednanie o vzkriesení (koniec druhého storočia, autor neznámy, venované nejakému R eg in o v i). Ježiš je označovaný ako Boh a človek zároveň, ktorý zomrel, vstal z mŕtvych, čím porazil smrť u tých, ktorí v neho veria.

4 C hronológia J ežišovho života

V Novej Zmluve sa nachádzajú niektoré dôležité chronologické oporné údaje, z ktorých je možné určiť základné historické údaje Ježišovho života. Napriek tomu, že evanjeliá neboli písané formou obvyklých životopisov, ich historické údaje sú pevne zakotvené v realite. 4.1 Ježišovo narodenie Mat 2 :1 - Kristus sa narodil za dní HERÓDESA. Heródes, podľa JOZEFA F lavia zomrel A. U.25 750 (4 pr. Kr). Vraždenie chlapcov vo veku do dvoch rokov nedokazuje, že Ježiš sa narodil najmenej dva roky pred Heródesovou smrťou, nakoľko Heródes bol známy svojou krutosťou a mohol pridať rok len tak pre istotu. Mat 2:1-4 - hviezda Mudrcov z východu. Johann KEPLER vypočítal, že v rokoch A. U. 747 a 748 nastala konjunkda Jupitera a Satumu s neskorším pripojením Marsu, ktorá vydávala svetlo, ako jasná hviezda. Wtbsri .fr zistil podľa čínskych astronomických tabuliek, že r. A. U. 750 od februára do apríla sa ukázala kométa. (Ale toto všetko nie je celkom presvedčivé a je možné, že išlo od nadprirodzený jav, ktorý sa nedá astronomickým pozorovaním a výpočtom vysvetliť.) Luk 2:2 - cenzus za QUIRINIA. Quirinius sa stal podľa JOZEFUSA správcom Sýrie po r.6 po Kr. t.j. 10 rokov po Kristovom narodení. Vieme však, že medzi 12 a 2 pr. Kr. QUIRINIUS bol činný pri potlačovaní vzbúrencov vo vrchoch Pisídie. Je možné, že ho z tohto titulu Augustus poveril dozorom nad cenzom v Palestíne počas výmeny sýrskych legátov (SATURNINUS: 9 -6pr.Kr.,QuiNTlLĽIUSVARUS 7 pr. Kr - 4 po Kr.). 4.2 Ježišovo detstvo a mladosť Okrem opisu návštev v Jeruzaleme s rodičmi, keď mal dvanásť rokov (Lukáš 2:41-50) a niekoľkých roztrúsených zmienok o bratoch a sestrách, o rokoch v Nazarete vieme len málo. Najpravdepodobnejšie dostal vzdelanie doma a v synagógnej škole pre deti. Pretože každé židovské dieťa muselo ovládať nejaké remeslo, vyučil sa remeslu svojho otca (tesár). Nazaret leží pri doline Esdraelon (známej aj pod menom Jezreel) na hlavnej obchodnej ceste, Ježiš mal teda príležitosť pozorovať život vonkajšidho sveta, keď prechádzal okolo Nazareta. Jeho podobenstvá

24

25

G. R. Habermas, str. 107-108. A. U. = "Anno U rbi” - letopočet počítaný od založenia Ríma (tradične 21. apríl 753 pr. Kr.).

13

a kázne ukazujú, že bol pozorovateľom prírody. O jeho rozvoji hovorí Lukáš 2:52. 4.3 Verejné pôsobenie Luk 3:1,23 - JÁN KRSTITEĽ začal svoju službu "v pätnástom roku panovania cisára T ibÉRIA". TIBERIUS začal vládnuť spolu s AUGUSTOM A . U. 764 (11 po K r.) a nezávisle A . U. 767 (14 po K ŕ). Pätnásty rok jeho vlády bol teda buď A . U. 779 (od začiatku spoluvlády) alebo A . U. 782. A k od r. 779 odpočítame 30 rokov (vek Kristov pri začiatku verejného pôsobenia), dostaneme A. U. 749 (5 pr. Kr), čo sa zhoduje s predchádzajúcimi údajmi o roku jeho narodenia. Ján krstil na pokánie a pripravoval cestu "väčšiemu ako som ja". Ježiš na začiatku svojho vystúpenia prišiel k Jánovi, aby ho pokrstil. Po pokušení na púšti vyvolil si prvých učeníkov a vykonal svoj prvý div v Káne. Potom nasledovala krátka návšteva v Jeruzaleme, pri ktorej vyčistil chrám. Po odmietnutí v Nazarete si vybral Kafamaum ako základňu svojho pôsobenia. Odtiaľ podnikal svoje cesty po Galilei. Z evanjelií vieme o troch, medzi ktorými boli krátke obdobia odpočinku v ústra­ ní. Po rozsiahlej službe v Galilei nasledovala krátka návšteva v Jeruzaleme na sviatok stanov. Kvôli silnej opozícii odišiel do Perey, kde učil a uzdravoval. Potom nasledoval posledný týždeň v Jeruzaleme, ktorý skončil ukrižovaním. 4.4 Súd a ukrižovanie Rok ukrižovania závisí od viacerých neistých chronologických údajov (rok narodenia, rok začiatku a dĺžka verejného pôsobenia), ale zdá sa, že najpravdepodobnejšie budú roky 29 alebo 30. Roku 30 pripadol 15. nisan na piatok, čo by súhlasilo s údajmi evanjelií. Predmetom súdu bola totožnosť Ježiša Krista. Sanhedrin ho odsúdil za to, že tvrdil, že je Synom Božím a odovzdal ho rímskej správe (prokurátorovi P ilátovi), pred ktorým ho obvinili z politického buričstva ("robil sa kráľom”). Poprava bola vykonaná starým fénickým spôsobom na kríži. 4.5 Vzkriesenie, nanebovstúpenie Zaznamenané zjavenia: MÁRII MAGDALÉNE (Ján 20:14, Marek 16:9); ženám vracajúcim sa od hrobu (Mat 28:9. 10); PETROVI neskôr v ten istý deň (Lukáš 24:34, 1 Kor 15:5); dvom učeníkom na ceste do Emmaus (Lukáš 24:13-33); apoštolom, bez Tomáša (Luk 24:36-43, Ján 20:19-24); apoštolom, keď bol Tomáš prítomný (Ján 20:26-29); siedmim pri jazere Tiberias (Ján 21:1-23); 500 veriacim na galilejskom vrchu (1 Korinstkým 15:6); J akubovi (1 Korintským 15:7); jedenástim učeníkom (Mat 28:16-20, Marek 16:14-20, Luk 24:33-52, Sk 1:3-12); pri odchode do neba (Sk 1:3-12); PAVLOVI (Sk 9:3-6,1 Korintským 15:8). 4.6 Celková chronológia Ježišovho života2627 • • • •

N aro d en ie.................................................................................................................4 alebo 5 pr.Kr. Krst ................................................................................................................................. r. 27 po Kr. Verejné p ô so b en ie.............................................................................................................. rr. 27-30 U križovanie.............................................................................................. 7. apríl (15. Nisan) r. 30

5 P oslanie, učenie, charakter a dielo Kristovo

Nová Zmluva charakterizuje jeho dielo ako skazenie skutkov diablových,21 vyslobodenie človeka z hriechov alebo prinesenie obete za hriechy ľudstva.

26 P. Schaff: History o f the Christian Church I., str. 135. 27

14

1 Jána 3:8

Hoci Ježiš sám nenapísal žiadnu knihu, jeho učenie sa zachovalo v spisoch apoštolov. Jeho učenie nebolo natolko pozoruhodné originalitou (väčšina jeho prikázaní má obdobu v židovských náboženských spisoch) ako autoritou (Bolo povedané, ale ja vám hovorím). Jedinečným a provokatívnym na jeho učení bolo obzvlášť to, že centrom svojho učenia urobil seba, svoju osobu, svoju smrť a vzkriesenie ("Kto by sa za mfta hanbil... "Podie ku mne, ktorí pracujete..."). V centre kresťanstva nestojí jeho učenie ako systém, ale Ježišova osobná prítomnosť, o ktorej Ježišovo učenie hovorí. Kresťanovi nestačí intelektuálne pochopiť Ježišovo etické a teologické učenie, ale musí mať vzťah k osobe Ježiša Krista - uveriť, že on je Mesiáš a môj Spasiteľ Boh zjavený v tele, ktorý prišiel vziať na seba hriechy sveta a moje hriechy. Osobné spoznanie a rozhodnutie sa pre Krista Biblia nazýva obrátením. Obsahom Ježišovho učenia bol príchod Kráľovstva Božieho na zem v jeho osobe a zákony tohto kráľovstva. Vyučoval o Bohu-Otcovi a o dosiahnutí zmierenia a medzi Bohom a človekom. Cieľom jeho učenia je uskutočnenie Božej vôle v živote jednotlivca a spoločnosti v pozemskom aj večnom živote. Ďalšou význačnou črtou jeho učenia bola radikálnosť požiadaviek na človeka a zvnútornenie príkazov Zákona. Človek sa nemôže zmeniť inak, len ak sa narodí znovu. Táto zmena je darovaná z milosti, zdarma, tak ako samotné odpustenie Božie. Napriek tejto neporovnateľnej náročnosti a dôslednosti, nepôsobil Ježiš tvrdo a zákonnícky, ale pokorne a láskavo. Jednou z rozhodujúcich súčastí jeho učenia boli proroctvá osobitne o jeho Druhom príchode, evanjelizácii celého sveta a poslednom súde. Táto časť jeho učenia je snáďnajburcujúcejšou výzvou aká kedy bola vyslovená. Ježiš je jediný zakladateľ náboženstva, ktorý o sebe tvrdil, že je bezhriešny. Nielen učil vysoký morálny kód, ale ho sám naplnil. (Jeho spravodlivosť sa skrze ukrižovanie stala majetkom všetkých, ktorí v neho veria. 2 Pt 1:1) Pokoru postavil na úroveň najvyšších cností, keď sa sklonil k utláčaným, deťom, rituálne nečistým a pritom ostal vznešený a radostne dôstojný. Hoci počas svojho pôsobenia uzdravoval, vyučoval veľké zástupy ľudí a pripravoval učeníkov, jeho najdôležitejšou úlohou bolo priniesť obeť za hriechy človeka. Cirkev založil vlastne až potom, keď odišiel. Hoci apoštolov vyučoval počas svojho pozemského pôsobenia, "dátum" vzniku cirkvi sa počíta až desať dní po jeho odchode. Toto spoločenstvo jeho nasledovníkov pod vedením Ducha Svätého teraz nesie správu o jeho živote a diele.

15

2. KAPITOLA

C e s t a e v a n j e l ia z J e r u z a l e m a d o R ím a (30-64 po Kŕ.)

1 ÚVOD

Jeruzalem v názve tejto kapitoly symbolom začiatku, miestom zrodu kresťanstva - tu bol J ežiš K r is t u s ukrižovaný, vstal z mŕtvych a tu vznikol prvý zbor kresťanskej cirkvi. Zároveň je to miesto, ktoré symbolizuje Božiu moc a Božie kráľovstvo, h o d politicky bol v tejto dobe mestom podrobeným limskej politickej m od. Rím je symbolom politickej a hospodárskej m od sveta, centrom politického náboženstva Rimanov (ktorým bol najprv polyteizmus a neskôr kult dsárov). Rím je mesto o všetkom informované, kde sa stretávajú svetové náboženstvá, filozofie a kulty. Evanjelium v Ríme je symbolom víťazstva Evanjelia nad silami tohto sveta.

2

Z o s l a n ie D u c h a S v ä t é h o n a L e t n ic e

2.1 Prečo prišiel Duch Svätý Cirkev má pôvod vo večnosti, ako sme uviedli vyššie (Ef 1), ale mílhik, ktorý označuje jej zrod v plnej sile je židovský sviatok letníc pravdepodobne r. 30, keď bol zoslaný cirkvi Duch Svätý. Ježiš pred svojím odchodom slttbil, že nenechá svojich nasledovníkov osamote, ale príde k nim .1Z tohto sľubu vyplýva, že prítomnosť Ducha Svätého v cirkvi je prítomnosťou vzkrieseného Pána? So sľubom zoslania Ducha spojil nielen svoju prítomnosť v cirkvi, ale aj jej schopnosť spomenúť si na jeho slová* a poro­ zumieť pravde ,1234 ďalej schopnosť vydávať svedectvo o jeho smrti a vzkriesení5 a duchovnú moc nutnú k uskutočňovaniu jeho poslania.6 2.2 Starozmluvný obsah Letníc Letnice boli jedným z troch veľkých výročných židovských sviatkov, pri ktorých sa všetd muži

16

1

Ján 14:18

2

Stretávame sa tu s tajomstvom Božej Trojice, o ktorom pojednáva kresťanská teológia.

3 4 5 6

Ján 14:26 Ján 15:13 Ján 15:26,27; Sk 1:5,8 Lukáš 24:49

mali dostaviť pred Pána7 (Veľká noc bola prvým a Sviatok stanov bol tretím). Bol to sviatok žatvy, alebo prvotín a podlá rabínskej tradície aj sviatok vydania Tóiy. Bolo to najkrajšie obdobie roku v Palestíne a v tomto čase do Jeruzalema prichádzalo mnoho Židov z cudziny (diaspóry). 2.3 Udalosti na Letnice r. 30 (Sk 2) Práve na Letnice, desať dní po svojom odchode do neba (päťdesiat dní po Veľkej Noci), Ježiš zoslal Svätého Ducha tak, ako sMbiL Okolo 120 učeníkov (muži aj ženy) čakali na splnenie tohto Ježišovho sľubu. Nadprirodzený zvuk akoby silného vetra, plamene nad každým z nich a neznámy jazyk boh zanmením čohosi zvláštneho, čo pritiahlo pozornosť mnohých návštevníkov Jeruzalema. Všetci 120 boh naplnení Svätým Duchom (nielen Dvanásti) a hovorili v im neznámych jazykoch veľké veci Božie. Na vzbudenú pozornosť odpovedal PETER v prvej kázni, ktorá je plne kresťanská8 (Ježiš z Nazareta je očakávaný M esiáš a Pán, ktorý zomrel podľa proroctiev Starej Zmluvy za hriechy človeka, vstal z mŕtvych, je mu daná všetka moc, vyzýva k pokániu lebo príde súdiť celý svet. Cesta záchrany je skrze pokánie, vieru a prijatie Ducha Svätého). Uverilo okolo 3000 ludí, ktorí boh vzápätí pokrstení a pripojili sa k práve vzniknutej cirkvi. Je celkom pravdepodobné, ho d o tom nie je žiadny historický záznam, že niektorí návštevníd Jeruzalema, ktorí tam prišli z Ríma, odniesli kresťanskú zvesť do hlavného mesta ríše. 2.4 Význam zoslania Dncha Svätého pre drkev Udalosti na letnice boh logickým pokračovaním Ježišovho ukrižovania, vzkriesenia, vstúpenia do neba a oslávenia po pravid Otcovej. Duch bol poslaný, aby pokračoval a uskutočňoval Kristovo dielo v cirkvi. Letnice znamenajú, že šírenie kresťanstva nie je založené jednoducho na pochopení učaria a na­ sledovaní príkladu Zakladateľa kresťanského náboženstva. Podstata kresťanského náboženstva a života je reálne duchovné spojenie každého kresťana s Kristom prostredníctvom Ducha Svätého. Duch Svätý oslobodzuje kresťana od súdu a hriechu9 a zjavuje mu Božiu vôľu v konkrétnych otázkach života.10* Duch Kristov ako Duch života je zámkou, že drkev nikdy nezanikne.

3 Jeruzalemský zbor kresťanov 3.1 M isijné pôsobenie Jeruzalemského zborn Kresťania zotrvávali v učení apoštolov, v cirkevnom spoločenstve, schádzali sa k lámaniu chleba (Večeri Pánovej) a k modlitbám“ . Počet učeníkov rýchlo rástol prostredníctvom m od svedectva apoš­ tolov, ale aj ostatných veriadch. Zázračné uzdravenia, láska a neuveriteľná smelosť, ktorá sa dá vysvetliť len "Duchom lásky m od, a zdravého rozumu" (2.Tim 1), boh charakteristickými znakmi ich svedectva. Cirkev mala zo začiatku veľmi dobré meno medzi ľudmi. Kresťania boh plní lásky a boh schopní pomáhať ľuďom. Medzi sebou žih v kresťanskom "komunizme”,12pomáhali sodálne slabším medzi sebou aj medzi ostatnými ľuďmi. Až neskôr došlo k odcudzeniu ludí, ktorí do cirkvi nepatrili, pravdepodobne zo strachu pred politickou a náboženskou ehtou.

7 Lev 23:15-21; Deut 16:9-11 * Sk 2:14-41 9 Rim 6-8 10 1 Kor 2:12 n Sk 2:42-47 12 Ak sa toto zneužité slovo môže použiť v tejto súvislosti. Kresťanské delenie majetku nebolo založené na násilnom vyvlastňovaní, ale na dobrovobom dávaní, nebolo principiálnym odmietnutím súkromného vlastníctva, ale vzdávaním sa a zdielaním vlastníctva. 17

Kresťanská cirkev bola okolím dlho považovaná len za židovskú sektu. V Jeruzaleme však čoskoro došlo medzi židovstvom a kresťanmi k zásadnému stretu. Kresťania učili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, ktorého vodcovia ukrižovali. Boh ho však vzkriesil z mŕtvych a preto teraz robí zázraky (Sk 4) medzi tými, ktorí v neho veria. V ňom bola daná milosť ľuďom nie podľa ich pôvodu, ani podľa dodržiavania Mojžišovho zákona, ale zdarma, skrze púhu vieru a pokánie. Toto vzbudzovalo odpor zo zrejmých dôvodov: bolo to obvinenie a konkurencia pri vplyve na ľud. Apoštolovia sa čoskoro dostali do vyšetrovacej väzby, ale spory vyvrcholili pri ŠTEFANOVI, ktorý vo svojej obhajobe síce poprel falošné obvinenia svojich žalobcov, ale jasne ukázal, že Boh nie je viazaný ani na židovské zvyky ani na miesto, kde je postavený chrám. Štefan sa stal prvým kresťanským martýrom, keď židovskej rade povedal priamo do očí, že sa protivia Duchu Svätému. Pri ukameňovaní Š t e f a n a bol mladý muž menom Saul, na ktorého toto svedectvo muselo hlboko zapôsobiť (sám bol horlivej povahy), h od zo začiatku vzbudilo jeho odpor. H od od začiatku dochádzalo k prenasledovaniu, učeníd okrem apoštolov sa rozpŕchli z Jeruzalema až po Štefanovej smrti okolo r. 34 (Sk 8) a títo všade zvestovali evanjelium. (Prvý apoštol bol popravený v Jeruzaleme r. 44. alebo tesne predtým. Bol to apoštol Jakub sťätý HERÓDESOM A g r ip p o m ).13 Prenasledovanie teda nepriamo podporilo šírenie kresťanstva. 3.2 M isijné pôsobenie apoštola PETRA PETER mal rozhodujúcu úlohu pri začiatkoch Jeruzalemského zboru, ale neskôr sa zrejme stal

cestujúcim misionárom, čo sa dá odvodiť zo Sk 12:17 a 1 Kor 9:5. V Skutkoch 9. kapitole ho vidíme navštevovať učeníkov v Judd. Apoštol P a v e l stretol Petra v Antiochii (okolo r. 49-51 po Kŕ.) a ak doslovne vykladáme pozdrav z Petrovho prvého listu, dostal sa medzi veriadch až do Babylona. Tradída tvrdí, že bol v Ríme, ale z mlčania Skutkov aj Rim 16 sa dá usúdiť, že ak tam bol, tak až po r. 63 po Kŕ. Tradída východnej aj západnej drkvi tvrdí, že PETER zahynul v Nerónovskom prenasledovaní (po júli 64), a že bol ukrižovaný dole hlavou v Ríme.

4 Z a č ia t o k p o h a n s k e j m is ie

4.1 Prekročenie hraníc judaizmu 4.1.1 Samária Skutky apoštolské v 8.kapitole hovoria o prekročení prvej hranice medzi kultúrami, keď po Š t e ­ fanovej smrti sa kresťania rozpŕchli z Jeruzalema po Judd a Samárii a evanjelizovali (évxx77eA,t£o|J8voi) slovo. FILIP (jeden zo siedmich diakonov) kázal Evanjelium Samaritánom. Jeho kázanie malo obrovský úspech. Apoštolovia potvrdili pravosť tejto práce tým, že na Filipom pokrstených ľudí vzkladali ruky, aby prijali Ducha Svätého. Prenasledovanie však silnelo, až kým sa neobrátil hlavný vodca prenasledovateľov - farizeus SAUL Z T arzu . P o jeho obrátení nastalo dočasné upokojenie (Sk 9). 4 .1 .2 S to tn ík KORNÉLIUS K zásadnému obratu v pohanskej misii došlo vtedy, keď PETER bol nadprirodzeným spôsobom vedený do domu KORNÉLIOVHO, ktorý bol rímskym stotníkom. V Samárii žili akísi "vzdialení príbuzní" Židov (m iešand Izraelských kmeňov s osídlencami z Asýrie po r. 721 pr. K r.), ale KORNÉLIUS bol "plnokrvný pohan". Preto malo veľký význam to, že bol za ním poslaný priamo PETER, ktorý bol v tom

čase rozhodujúcou osobnosťou v cirkvi. Aké to bolo pre Židov ťažké prijať vidieť z toho, že aj on musel hodne vysvetľovať, prečo KORNÉLIA navštívil a zvestoval mu evanjelium (Sk 11). Táto udalosť sa stala prielomom v teológii a praxi mladej drkvi. Kázanie evanjelia pohanom malo Boží súhlas! Odteraz bolo už jasné, že kresťanstvo presahuje hranice židovstva a je určené celému svetu bez rozdielu rasy a národnosti.

13

18

Sk 12.kap.

4.1.3 Antiochia Antiochia v Sýrii na rieke Orontes bolo jedným z velkých miest rímskej ríše. Založené bolo r. 300 pr. Kr. Seleucom NiCATOROM a stalo sa hlavným mestom Sýrie. Pre kresťanstvo je toto mesto pamätné tým, že tu vznikol prvý kresťanský zbor z pohanov (Sk 11), tu začali učeníkov nazývať christianoi ("kristovci") a odtiaľto apoštol P avel podnikal svoje misijné cesty. 4.2 Apoštol P avel - misionár medzi pohanmi Fenomenálny úspech evanjelia v prvých desaťročiach kresťanskej cirkvi je spojený s osobou apoštola Pavla . Hoci Pavla poznáme z jeho spisov, predsa by sme chceli vedieť o ňom čosi viac. Možno v tejto správe apokryfných Skutkov Pavlových a Tekly je niečo pravdivého: "Videl prichádzať Pavla, muža malej postavy, riedkych vlasov na hlave, s krivými nohami, zdravého tela, so spojeným obočím a nosom trochu zahnutým, plným jemnosti, lebo niekedy vyzeral ako človek a niekedy mal tvár anjela". Isté je však to, že P avlov úspech nie je možné vysvetliť jeho vzdelaním (hoci bol vysoko vzdelaný) ani jeho povahou (hoci bol horlivec), ani jeho vytrvalosťou a odvahou riskovať (hoci sa nedal odradiť ani najhorším utrpením). Všetko, čo dosiahol, pripisoval milosti Božej a m od Ducha, ktorý v ňom pôsobil. 4.2.1 Saul - Pavel pred obrátením T arzu s v Kilíkii - na rieke Cydnus; STRABÓN ho porovnával s Aténami a Alexandriou. Bol slávnym centrom stoickej filozofie a rodiskom filozofov Atenodora Canaanita a Nestora. Atenodorus bol učiteľom cisára Augusta, za ktorého mesto dosiahlo najväčší rozkvet. Saul pochádzal z tradičnej židovskej rodiny, ktorá zachovala aramejčinu aj v diaspóre (Fil 3). Rodina mala zachovanú genealógiu (pokolenie Benjamín). Od mladosti bol horlivým zastáncom svojho národa a náboženstva, čo v prostredí pyšného hellenizmu nebolo ľahké. Študoval u rabbiho G amaljela, ktorý bol podľa Talmudu Hn.i .Fi .nvVM vnukom, židovská tradícia si ho vysoko vážila ("Od čias Rabban Gamaliela Staršieho úcta k Tóre prestala; a čistota a zdržanlivosť vymreli súčasne"). Horlivosť za náboženstvo otcov ho priviedli do tábora odporcov Ježiša Krista. Prvýkrát sa s ním stretávame pri ukameňovaní Štefana. Je možné, že "osteň", o ktorom hovorí Pán pri jeho ceste do Damasku, je práve spomienka na Štefanovo odpustenie svojim vrahom. 4.2.2 Obrátenie a povolanie do práce s pohanmi K známemu Saulovmu obráteniu došlo niekedy okolo roku 34 po Kr. SAUL bol zrejme posledným človekom, ktorý fyzickými očami videl Pána.14 Keď spoznal toho, ktorého prenasledoval, horlivo začal presviedčať Židov, že Ježiš je Mesiáš. V Damašku ho to takmer stálo život. Neskôr odišiel na niekoDco rokov na bližšie neurčené miesto do Arábie, kde zrejme domýšľal zmysel svojho obrátenia. "Toto jeho obdobie na púšti bolo obdobím dialógu s Pánom."15 Je možné, že už tu dostal zjavenie evanjelia, ktoré potom kázal (Gal 1,2). 4.2.3 P avlove m isijné cesty V rokoch 45-50 podnikol misijnú cestu s Barnabášom a Markom z Antiochie na Cyprus a do Pisídie (mestá Antiochia, Lystra, Derbe v provincii južná Galácia), možno, že v tomto období napísal list Galatským (ak je list písaný do južnej G aláde). Jeruzalemská konferencia r. 4916 Niektorí kresťania zo Židov, hlavne z farizeov (tzv. judaisti), začali už v tomto období učiť, že hod pohanská misia je možná, ale všetd kresťania musia zachovávať Mojžišov zákon - obriezku, sobotu,

1 To, že tu nešlo len o duchovnú víziu Pána, sa dá usudzovať z toho, že pri tom oslepol, a že svoje videnie Pána porovnáva s videním ostatných apoštolov (1 Kor 9:1; 15:8; Sk 9:3-9; 22:6-11). 15

Donald Coggan: Paul, Portrait o f a Revolutionaiy, str. 55

16

Sk 15. kap.

19

dietáme predpisy atď (pravdepodobne okrem obeti, ktoré bolo možné prinášať len v chráme a kresťania učili, že obete boli nahradené obeťou Ježiša Krista). Hrozilo, že kresťanstvo sa stane len odnožou židovstva s učením, že ospravedlnenie nie je jedine z milosti, ale predsa aj zo skutkov zákona. Kristus by sa stal len akýmsi sprostredkovateľom, aby sa z pohanov mohli stať Židia. Z toho vznikol taký rozruch, že apoštolovia zvolali prvý tzv. apoštolský koncil (konferenciu, poradu). Na nej Pavel a Barnabáš obhajovali svoju prácu medzi pohanmi. Po dlhej diskusii zasiahol Peter a na Jakubov popud konferencia napísala list, v ktorom sú kresťania z pohanov oslobodení od predpisov M ojžišovho zákona (s malými výnimkami, zrejme aby nepohoršovali kresťanov zo Židov). • Roky 51-54. Po Jeruzalemskej konferencii, šiel P avel so SÍLASOM cez Frýgiu a Galáciu do Troady. Ďalej do Filipis, Tesaloník, Bérey, Atén a Korintu. • Roky 54-58. Po troch rokoch v Efeze, po vzbure DEMETRIOVEJ, odišiel Pavel do Macedónie a Achaie, tri mesiace pobudol v Korinte (listy Galatským, 1.Korintským sú napísané z Efezu. Druhý Úst Korintským písal z Macedónie a Úst Rímskym z Korintu). • Roky 58-63. Posledná P avlova cesta do Jeruzalema, prvé uväznenie (v rokoch 58-60 čakanie na súdny proces v Cézarei), cesta do Ríma (ľahké väzenie do r. 63. Vo väzm i v Ríme napísal Usty Efezským, FiUpským, Kolosským, a Filémonovi). • Po r. 63 bol pravdepodobne prepustený, navštívil Krétu, šiel do Španielska.17 V tomto období P avel napísal Usty 1. Timoteovi a Títovi. Niekedy za Nerónovho prenasledovania bol druhýkrát uväznený (teraz išlo ťažké väzenie - viď 2. Ust Timoteovi) a popravený. Ako rímsky občan nebol ukrižovaný, ale sťatý. 4.2.4 P avlove misijné metódy Apoštol Pavel sa sústreďoval na strategické misijné centrá - hlavné mestá poUtických celkov. Jeho misia, ak to bolo možné, vždy vyústila v založenie kresťanského zboru na čele so staršími. V zbore prebiehala výchova kresťanov, ktorí potom niesU evanjeUum do svojho okoUa18. Následná práca bola konaná prostredníctvom poslov a Ustovým stykom. Pavel dával veľký dôraz na povzbudzovanie kres­ ťanov, a preto znovu a znovu navštevoval zbory, obzvlášť tie, ktoré maU problémy. Pavel začínal m isijnú prácu tam, kde už Božie Slovo bolo známe - v synagóge, čím vyjadroval uznanie Božej práce v minulosti a tradícii. Zároveň však mal odvahu pretrhnúť zväzky s mŕtvou tradíciou, ak mala brániť EvanjeUu. 4.2.5 P avlov teologický odkaz Hovoriť o Pavlovi nemožno bez zdôraznenia jeho teologického odkazu: Boh aj pohanom otvoril dvere viery a budú spasení za rovnakých podmienok ako Židia, bez záslužných skutkov Zákona a bez toho, aby sa museU dať obrezať a zachovávať M ojžišov zákon. Spasenie je skrze vieru, jedine pre Kristove zásluhy, život kresťana je životom v Duchu Svätom, ktorý dáva slobodu, ale zároveň lásku, ktorá je naplnením zákona. Jeho Ust Rímskym, ktorý je zároveň systematickým, ale aj pastorálnym pojednaním o spasení v Kristovi, je snáď najrevolučnejším spisom Novej Zmluvy (viď reformáciu v 16. storočí). 4.3 Kresťanstvo v Ríme Rozprávanie Skutkov končí v Ríme, hoci protipólom Jeruzalema je v Sk 1:8 nie je uvedený Rím, ale "posledná končina zeme". Polovica Rimanov hovorila v tom čase po grécky a domorodci sa sťažovaU na nadvládu tohto jazyka porazeného národa, ktorý ale zvíťazil svojou kultúrou. Gréčtina bola viac storočí aj jazykom rímskeho kresťanského zboru. O založení zboru, ani o jeho živote v dobe apoštola P avla nie sú žiadne správy. Tradícia o P etrovej

17

Klement Rímsky vo svojom hste do Korintu napísal (5:6,7): "(Pavel) stal sa hlásateľom na východe aj

na západe a tak dosiahol vzácnu slávu pre svoju vieru a vyučil celý svet spravodlivosti, došiel až na hranice západu” (čím sa rozumelo Španielsko). 14 1 Tes 1 20

práci v Ríme pochádza až z konca 1. st.,19 o jeho rímskom biskupstve až zo 4. st.20 Niektorí považujú pozdrav "z Babylona"21 za krycie meno Ríma, toto tvrdenie však nie je presvedčivé. V Ríme žilo v tom čase 20 až 23 tisíc Židov, ktorí boli nenávidení, posmievaní a obdivovaní zároveň. M nohí Rimania preberali židovské zvyky, dokonca cisárovná POPPAEA inklinovala k judaizmu. Z tohto židovského obyvateľstva zrejme vznikla prvá rímska cirkev. Je možné, že PETER, ako kazateľ na Letnice v Jeruzaleme, sa stal nepriamym zakladateľom rímskeho drevného zboru. V P avlovom liste do Ríma je spomínaných mnoho mien (16. kap), nie je tu však menovaný žiadny celkový vodca. Kresťania sa pravdpodobne stretávali po celom velkom meste (vyše milióna obyvateľov) bez ústrednej organizácie. Konsolidária bola až dielom Klementa Rímskeho, ktorý, zdá sa, bol prvým presbyterom rímskeho zboru. Význam rímskeho zboru bol predovšetkým v jeho strategickej pozídi pre misiu "celého sveta". Do hlavného mesta cestovali hrdia zo všetkých provincií a mohli počuť a pozorovať kresťanov. Svedectvo listu Rímskym znie: o vašej viere sa hovorí na celom svete (Rim 1:8).

19 Klement Rímsky spomína jeho umučenie, ale nie miesto umučenia. V 2. st sú to: Ignádos z Antiochic, Dionýzios z Korintu, Ireneus z Lyonu, Caius z Rúna. V 3. st. sú to zmienky Klementa z Alexandrie, Origena, Hippolyta a TertuUána a v 4. stJLaktantia, Eusébia, Hieronyma a iných. (P. Schaff: History of the Christian Church L, str. 251.) 20 U Hieronyma v preklade Eusébiových Dejín cirkvi. (P. Schaff: History of the Christian Church I., str. 260.) 21 1 Pt 5:13 21

3. KAPITOLA

P r v é zbo r y k r esť a n o v (Prvé storočie)

1 ÚVOD

V Novej Zmluve nejestvuje osobitný pojem pre "lokálny cirkevný zbor". Všeobecná cirkev (všetci kresťania), aj miestny cirkevný zbor sú označované ako ekklésia (cirkev). Keď hovoríme o začiatkoch cirkvi, musíme si uvedomiť, že zbory boli organizačne autonómne a každý z nich mal mať všetky funkcie tela Kristovho (cirkvi). No napriek tomu, že každý cirkevný zbor bol "nezávislý" (nesmieme to chápať v modemom separatistickom zmysle), prijím al vedenie apoštolov a starších z Jeruzalema a tzv. "putovné služby" cirkvi (apoštolovia, evanjelisti, proroci). V prvej cirkvi vidíme hlboké vedomie spolupatričnosti a spolu­ zodpovednosti za celú cirkev. K schopnosti miestnych zborov žiť plný duchovný život preto neodmysliteľne patrí aj ich otvorenosť prijímať to, čo by sme dnes nazvali "zasahovanie zvonku" (napomenutia, hospodárska pomoc ap.)

2 Ž iv o t a o r g a n iz á c ia J e r u z a l e m s k é h o z b o r u

V prvej kapitole sme sa venovali Jeruzalemskému zboru ako východisku kresťanskej misie. V tejto kapitole nám ide viac o jeho "organizačnú štruktúru". 2.1 Všeobecná charakteristika jeruzalemského zboru Prvý kresťanský cirkevný zbor vznikol v Jeruzaleme. Nový zbor, pokiaľ vieme zo Skutkov, nepoužíval ihneď názov ekklésia. Navonok mala táto skupina pokrstených veriacich charakter sekty (hairesis) v rámci Judaizmu. Profesionálny rečník ju nazval "sektou nazarénov"1. Samotní kresťania sa zo začiatku označovali ako "Cesta"2. Jeruzalemská konferencia jasne naznačuje prvé miesto Jeruzalemského zboru v celom vtedajšom kresťanstve. Rovnako aj Pavlov postoj (Gal 1:13; Fil 3:6) ukazuje na jeho vedúce postavenie. Zbor sa r. 66 pri vypuknutí židovskej vojny rozdelil na Nazarénov, ktorí napriek tomu, že dodržovali Zákon, boli tolerantní k pohano-kresťanom a na ebionitov, ktorí boli judaistam i. Neskorší kresťania označovali ebionitov za heretikov.i

i 2

22

Sk 24:5 Sk 9:2; 19:9,23; 24:22

2.2 Vedenie Jeruzalem ského zboru Apoštolovia3 mali v cirkvi najvyššiu autoritu založenú na skutočnosti, že boli očitými svedkami Kristovho zmŕtvychvstania a boli ním osobne poverení niesť Evanjelium do celého sveta. V prvom vedení Jeruzalemského zboru boli galilejskí apoštolovia, osobitne PETER a JÁN. Zdá sa, že celá organizácia zboru zo začiatku spočívala na apoštoloch, ale títo pri rýchlom raste zboru nestačili na všetko (Sk 6), preto bolo zvolených 7 diakonov, ktorí sa mali starať o sociálne zabezpečenie helenistických Židov. Vedenie apoštolov možno už v tridsiatych rokoch vystriedal JAKUB, brat Pánov. Nazývaný aj "J a k u b S p r a v o d l iv ý " alebo "biskup jeruzalemský". Zdá sa, že prevzal vedenie v Jeru­ zalemskom zbore po poprave J akljba s y n a Z e b e d e o v h o r. 44. Stal sa spolu s P e t r o m a J á n o m jedným z troch pilierov zboru (Gal 1,2). Hoci nebol jedným z dvanástich, svojou zbožnosťou dosiahol takmer apoštolskú autoritu. Jeho vedúcu úlohu vidíme v Skutkoch v 15. kapitole pri vedení Jeruzalemskej konferencie. Skutky apoštolov a Pavlove listy ho predstavujú ako horlivého zástancu židovských zvykov a Mojžišovho zákona. Podlá JOZEFUSA bol r. 63 zhodený z chrámovej veže a dobitý palicami v Jeruza­ leme na popud A n a n u s a , veľkňaza, jedného zo Sadúceov. Pripisuje sa mu Jakubova epištola. O jeho zbožnosti sa hovorí, že mal kolená tvrdé ako ťava od času stráveného na kolenách. JAKUB zotrval vo vedení až do svojej smrti r. 62. E u s é b io s hovorí, že po J a k u b o v i do vedenia nastúpil ŠIMON, s y n R ľeo fá šo v , Ježišov bratranec, a že V e s p a s iá n po dobytí Jeruzalema r. 7 0 prikázal vyhladať a Domicián dal odstrániť všetkých potomkov dávidovského rodu, aby Židom neostal nikto z kráľovského rodu.45 2.3 C irkevná disciplína v jeruzalem skom zbore V začiatkoch Jeruzalemského zboru bol prejav Božej prítomnosti v cirkvi taký silný, že sa k zboru nepripájali žiadni ľudia s falošnými úmyslami. Nadprirodzené, priamo z Pánovho Ducha pochádzajúce riešenie disciplinárnych priestupkov je naznačené v prípade A n a n iá š a a jeho manželky Z a f ír y , ktorí chceli podviesť apoštolov vo veci darovaného majetku cirkvi.3 V Skutkoch 6. kapitole vidíme riešenie problému sociálnej služby helenistickým vodvám, ktoré už nemá takýto silne nadprirodzený charakter. Apoštolovia využívajú na jeho vyriešenie zhromaždenie celého zboru, diskusiu o probléme, voľby nových pracovníkov, delbu práce. 2.4 Bohoslužobný poriadok Treba si povšimnúť v zásade židovský charakter Jeruzalemského kresťanstva. Jeho príslušníci prijímali povinnosti zo zákona a bohoslužby v chráme. Ich odlišujúcim znakom bolo to, že verili, že Ježiš je Mesiáš, že Boh to dokázal tým, že ho vzkriesil z mŕtvych. Krstili na meno Ježišovo a ostávali v učení apoštolov, pričom sa schádzali po domoch k modlitbám a lámaniu chleba (Sk 2:41-46). Zdá sa, že po ŠTEFANOVEJ smrti, helenistický prvok v zbore oslabol a prevládol judaizujúci smer. P ri P a v l o v e j poslednej návšteve v Jeruzaleme r. 57 JAKUB zdôraznil, že všetci členovia cirkvi sú "horlivými dodržiavateľmi zákona" 2.5 Sociálne pom ery V

Hneď od začiatku boli členmi zboru aj "helenisti" (grécky hovoriaci Židia z Diaspóry), ktorí prichádzali ako pútnici na sviatky, alebo z iných dôvodov ostávali v Jeruzaleme. Títo Židia boli často bohatší, ako jeruzalemskí a prinášali svojmu národu almužny (Sk 24:17). Na riešenie sociálnych problémov zbor prijal prax vzájomnej podpory. Typickým darcom sa stal Cyperčan B a r n a b á š .6

4 5 6

Odvodené od gr. slova apostelló, čo znamená "posielam". Eusébios: Dejiny cirkvi IIĽ12 in Nicene and Post-Nicene Falhers vol. I. str. 146. Sk 5. kap. Sk 4:34-37 23

3 Z bo r

v

A n tio c h ii

Ďalší významný zbor, v istom zmysle protipól zboru v Jeruzaleme^ vznikol v Antiochii Sýrskej. Práve tento sa mal stať pre celý svet modelom zboru zmiešaného zo Židov aj z pohanov. Založený helenistami bol vedený Barnabášom , ktorý mal plnú dôveru jeruzalemského vedenia. 3.1 Vedenie zborn Vo vedúcich funkciách máme menované charizmatické osobnosti (Sk 13) "prorokov a učiteľov". V Antiochii začal na pozvanie Barnabášovo svoje učiteľské poslanie Saul/P avel. Z Jeruzalema prichádzali proroci (Sk 11:27), ako aj sám PETER a JAKUBOVI vyslanci (Gal 2:11,12). 3.2 Sociálne pomery Z Antiochie v čase hladu bola poslaná do Jeruzalema pomoc hladujúcim (Sk 11), z čoho môžeme usudzovať, že zbor tu bol sociálne silnejší ako v Jeruzaleme 3.3 Bohoslužby O bohoslužobnom poriadku celého zboru nie je zmienka, máme však možnosť nazrieť do "modlitebného ústrania" vodcov (modlitby a pôst), z ktorého vzišla prvá misijná cesta, zdá sa, že najskôr pod vedením Barnabášovým . Vidíme tu vedenie zboru v priamom kontakte s Pánom cirkvi ("slúžili Pánovi”7), kde činnosť zboru vychádza z priamych príkazov Ducha Svätého.

4 ZBORY ZALOŽENÉ APOŠTOLOM PAVLOM

Delenie zborov podlá zakladateľov je len pomocné, nakoľko sami apoštolovia nerobili medzi nimi žiadne rozdiely a apoštol P avel bojoval proti straneniu jednému pracovníkovi na úkor iných (1 Kor 1-3). Pavel a B arnabáš neboli jedinými misionármi, ale o iných takmer nič nevieme. Vieme napríklad, že jestvoval zbor v Alexandrii, odkiaľ pochádzal APOLLO8, ale nevieme, kto a kedy ho založil. Už sme hovorili, že takmer nič nevieme ani o založení zboru v Ríme. Preto sa môžeme venovať len tým zborom, o ktorých máme záznamy (v Skutkoch a apoštolských listoch) a predpokladať, že ostatné cirkevné zbory boli organizované podobne. 4.1 Galatské zbory Keď hovoríme o Galatských cirkevných zboroch, narážame na nevyriešenú otázku, či list Galatským bol písaný etnickej skupine Galaťanov (Keltov), ako tvrdí tzv. "severná teória", alebo skupine zborov na juhu rímskej provincie G aláda, kde žili iné etnické skupiny ako Galaťania (Pisídia), ktoré však boli súčasťou provincie s týmto m atom . Ak list Galatským bol písaný na juh tejto provincie, ide v ňom o zbory v Pisídskej Antiochii, v Ikoniu, Lystre a Derbe. 4.1.1 Vedenie galatských zborov V Skutkoch v 14. kapitole máme záznam, že keď P avel a Barnabáš odchádzali z mesta Lystry (Lykaonia - na juhu provincie G aláda), kde bola nová skupina kresťanov, vyvolili im starších. Z toho vidíme, že starší (presbyteroi), boli základnou riadiacou jednotkou prvej cirkvi. List Galatským predpokladá, že v zboroch jestvujú (nevieme, či ako formálna skupina) katechuméni a katechéti (Gal 6). 4.1.2 Cirkevná disdplína V 6. kapitole Galatským hovorí všeobecne, že "duchovní" majú napraviť tých, ktorí padli. Pozoruhodné je, že nie je tu odvolanie na starších (možno preto, lebo starší sa dali zviesť judaizermi). 4.1.3 Bohoslužby Z PAVLOVEJ výčitky, že začínajú dodržiavať sviatky a židovské dietáme zásady môžeme vyrozumieť,

24

7

Sk 13:2

t

Sk 18:24

že hoci sa prvá cirkev schádzala k lámaniu chleba v prvý deň v týždni, nedávala dôraz na výročné sviatky podlá Mojžišovho zákona a pravdepodobne ani kresťanské výročné sviatky neboli zo začiatku zavedené (inak by bol rozlišoval medzi kresťanskými a židovskými sviatkami). 4.2 M acedónske zbory (Filipis, Tesaloniky) 4.2.1 Vedenie List do Filipis je adresovaný "všetkým svätým" (kresťanom) a tiež dozorcom (episkopoi) a diakonom. V liste do Tesaloník nachádzame výzvu, aby si veriaci vážili svojich predstavených (ťažko pracujú, vyučujú a radia (nútheteó) a ich sú predstavenými (proistamenoi). 4.2.2 C irkevná disciplína Nevieme, kto je sydzygos, ktorý má pomôcť EuODn a S y n t y c h e , aby sa zmierili, ale pravdepodobne ide o nejakého dôležitého pracovníka zboru. V Tesalonikách došlo k zneužitiu bratskej lásky lenivosťou a niektorí sa správali neslušne. Nasledujú prísne pokyny na nápravu. 4.2.3 Sociálne pom ery Filipský zbor bol jediný, od ktorého P avel prijal materiálnu pomoc. Toto svedčí, že pri podobnej starostlivosti boli rozhodujúce vzťahy. 4.3 Cirkevný zbor v K orinte Korintský zbor kvôli svojim problémom a neporiadkom sa stal jedným z najlepších študijných materiálov organizácie a bohoslužieb prvej cirkvi. 4.3.1 Vedenie Vo vedení korintského zboru sa vystriedali viaceré "hviezdy" raného kresťanstva: zbor bol založený P avlom , neskôr tam pôsobil Apollo a aj P eter. Žiadny z nich nebol vo vedení zboru trvalé, zato v zbore vznikli pod ich menom frakcie vedené miestnymi pracovníkmi. Z Korintu sa dozvedáme, že cirkevní pracovníci žili z odmeny za duchovnú prácu, hoci PAVEL sa tejto odmeny najčastejšie vzdal (1 Kor 9). 4.3.2 Bohoslužby Pri schádzaní kresťania najprv jedli bežné jedlo a potom lámali chlieb. Korintský zbor je známy predovšetkým nesprávnym používaním chariziem pri bohoslužbách, čo bolo príčinou apoštolského poučenia, ako má vyzerať kresťanská bohoslužba s použitím darov Ducha Svätého v prvom liste do Korintu v kapitolách 12-14. Zároveň sme svedkami praktickej aplikácie kresťanského učenia o všeobecnom kňazstve9 4.3.3 D isciplinárne riešenia Hrubé hriechy treba potrestať krajným cirkevným trestom, totiž vylúčením za účasti všetkých "členov” zboru101(o žiadnom formálnom členstve v NZ nečítame). Spory medzi kresťanmi sa v žiadnom prípade nemajú dostať pred svetský súd, ale majú sa vyriešiť v rámci zborového spoločenstva.11 4.4 Efez O pomeroch v Efezskom zbore sa najviac dozvedáme z listov TlMOTEOVl, nakolko list Efezským je taký všeobecný, že vznikajú pochybnosti, či bol vôbec pôvodne adresovaný tomuto zboru. Z listov Timoteovi (napísaných zrejme po r. 62) však môžeme nahliadnuť do rozvinutejšieho organizačného poriadku vtedajších zborov kresťanov. Je tu možné vidieť dozorcov (