Základy etiky. 8008017295, 8008023694 [PDF]

Zitiervorschau

SPN

JANA MIEDZGOVÁ

Slovenské pedagogické nakladateľstvo Bratislava

Autorka © PhDr. Jana Miedzgová, CSc., 1994 Lektorovali: PhDr. Lenka Bohunická, CSc. PhDr. Katarína Feketeová

Ministerstvo školstva a vedy Slovenskej republiky schválilo učebnicu Základy etiky pre stredné školy 2. decembra 1994 pod číslom 6442/1994-212 a zaradilo ju do zoznamu odporúčaných učebníc pre stredné školy. Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani žiadnu jeho časť nemožno reprodukovať bez súhlasu majiteľa práv.

Druhé vydanie, 1996 ISBN 80-08-01729-5

ISBN 80-08-02369-4 (1. vydanie)

Vážení pri3telid

(študenti i vyučujúci),

Základy etiky sú ďalšou zo série stredoškolských učebníc pre predmet náuka o spoločnosti (občianska náuka). To ovplyvnilo aj metodiku spracovania problematiky. Hoci tematicky uprednostňujem otázky tzv. praktickej etiky, chcem vás viesť predovšetkým k rozvíjaniu schopnosti filozoficky rozmýšľať o morálke. S istou bázňou vám ponúkam učebnicu-neučebnicu, ktorej cieľom je pomôcť vám hľadať v živote morálnu cestu. Budete sa učiť dialógu, schopnosti vypočuť si názory iných, formulovať a zdôvodňovať vlastné myšlienky. Zistíte, že na to, aby sa náš názor stal morálne správnym, nestačia len logické argumenty. Túto kvalitu mu prináša až uvedomenie si všeľudskej a celosvetovej vzájomnosti, úcta k ‫״‬inakosti", úsilie hľadať prijateľné riešenie problematických situácií pre čo najširší okruh ľudí, snaha o solidaritu napriek určitým rozporom. Morálka predpokladá hlbšie uvažovanie, nestačí náš momentálny osobný záujem či túžba po úspechu. Pochopiť, čo je morálka, znamená pochopiť osobnú zodpovednosť pri rozhodovaní, ktorá často prináša riziko, a preto vyžaduje odvahu. Morálka zároveň predpokladá ľudskú spolupatričnosť a vzájomnosť ako jedinú možnú cestu pre budúcnosť sveta. Preto budeme o našom ľudskom živote spoločne rozmýšľať práve z tohto hľadiska. Učivo celej učebnice môžeme rozdeliť na tri časti. Prvú tvorí povinný učebný text — kapitoly I, III a IV. Do druhej časti patrí historická kapitola (II), určená najmä tým, ktorých hlbšie zaujíma historicko-fílozofický súvis uvažovania o morálke. Napokon tretiu časť reprezentuje piata kapitola obsahujúca doplnkové, avšak pre dnešného človeka vážne etické témy. Po dohode s vyučujúcim si z nich môžete vybrať. Kedže tieto témy sú výsledkom autorkinho výberu, je možné, že budete cítiť potrebu hovoriť aj o iných otázkach. V tom prípade vám môžu slúžiť ako metodický návod na spracovanie vlastných tém.

Ako pracovať s učebnicou( Základným cieľom učebnice je teda naučiť vás uvažovať o životných témach z určitého filozofického nadhľadu, a nie nútiť vás ‫״‬bifľovať sa" etické poučky či morálne pravidlá. Hodiny etiky nemajú končiť nájdením ‫״‬jedinej správnej odpovede". Vyučujúci nech majú na zreteli, že základným filozofickým cieľom je formulovať otázku. Morálnu odpoveď musí už každý hľadať sám. Etika nám pomôže iba uvedomiť si túto skutočnosť. Ak sa naučíme diskutovať o základných ľudských otázkach, poznávať náš ľudský svet, nepriamo sa tak naučíme uvažovať aj o sebe, svojom vzťahu k iným ľuďom a k svetu ako celku. (5)

Niekoľko viet pedagógom Učebnica predpokladá aktívnu prácu s textom. Podmienkou takejto práce je atmosféra dôvery a úcty v triede, ktorá nie je samozrejmosťou, ale spolu so študentmi ju máte možnosť utvárať. Neodporúčam nútiť študentov hovoriť o príliš osobných skúsenostiach, vyberala som skôr príbehy z filmov, časopisov či kníh (ide o farebne vysádzané texty). Za podstatnú časť práce s každou témou pokladám diskusiu o námetoch na zamyslenie, ktoré sú v závere každej kapitoly. Preto vás prosím, aby ste si každú tému vopred premysleli a zvolili optimálny prístup k vlastnému výkladu i k usmerneniu diskusie. Texty ilustrujúce preberanú problematiku môžete dať študentom prečítať vopred (alebo, naopak, dodatočne). Ak sa vám na hodinách etiky podarí vytvoriť atmosféru záujmu a otvorenej diskusie, schopnosti pozorne počúvať názory iných, spoločne hľadať filozofické argumenty pre a proti, urobíte v oblasti morálky veľa. Ak sa učebnici podarí vyprovokovať rozhovory aj mimo vyučovania, povedzme s rodičmi, bude to viac, než som si ako autorka trúfala želať.

(6)

Do O COM BUDEME HOVORIŤ

Nemôžeme robiť veľké veci, iba malé veci s veľkou láskou

Matka Tereza

O čom budeme hovoriť

Potrebujeme etiku · Keby niekto vedel napísať knihu o etike, knihu, ktorá by bola naozajstnou knihou o etike, tá kniha by explóziou zničila všetky ostatné knihy sveta. L. Wittgenstein Som presvedčená, že každý z nás vie, čo je česť, šťastie, dôstojnosť aj bez toho, aby čo len videl nejakú učebnicu etiky. Chápať tieto hodnoty ľudského života nás učí sám život, rodina, prostredie, v ktorom vyrastáme, skúsenosti, ktoré nadobúda­ me, knihy, ktoré čítame, filmy, ktoré pozeráme. Na našom učení sa však okrem nášho rozumu podieľa aj niečo iné: naše srdce. Vedie nás srdce, ktoré nevdojak spájame s láskou — citom pre nás nesmierne dôležitým, hoci to často slovami aj skutkami popierame (v kútiku duše si to však uvedomujeme). Láska vo všetkých podobách je tým najjemnejším a zároveň najpevnejším spojivom so svetom ľudí i s prírodou. Pre človeka sa stáva kompasom v jeho životných rozhodovaniach, i keď často býva ‫״‬slepá". Za základnú charakteristiku človeka pokladáme jeho schopnosť myslieť, pozná­ vať. Správne poznávať dokáže len kritický, teda aj sebakritický rozum. Špecifickou vlastnosťou ľudského rozumu je schopnosť vytvárať ideálne predstavy povedzme o spravodlivejšej spoločnosti či lepšom JA. Tieto predstavy v človeku vyvolávajú nespokojnosť so svetom a nútia ho, aby sa usiloval zmeniť svet. Nesúlad medzi tým, aký svet je, a tým, aký by mal byť, vytvára neistotu, napätie, otázky. Len čo začneme hľadať konkrétnu odpoveď na tieto otázky, objavujú sa problé­ my. V názoroch na tú najjednoduchšiu vec sa často nezhodneme ani s najbližšími. Ako potom hľadať životnú istotu? Ako sa správne rozhodovať v životných situ­ áciách? Pri hľadaní správnych rozhodnutí v živote sa prejavuje naša ľudská podsta­ ta. Čím vážnejšie sa zamýšľame, tým ťažšie nám tieto rozhodnutia pripadajú. To, čo nám bolo spočiatku jasné, postupne sa stáva problémom. Chceme hľadať istotu, a často zostávame bezradní. Vtedy človeku prichádza na pomoc etika, a to už od čias, keď ľudia len začínali premýšľať o svete a o svojom mieste v ňom. Etika je filozofickádisciplína zaoberaiúca sa morálkou. Chce nás naučiť rozlišovať dobro a zlo, chápať, čo je spravodlivosť a_česť, ukázať nárňýkde hľadať životné istoty. Lenže rôzne etické smery zdôvodňu­ jú, naznačujú, presviedčajú, ale životné rozhodnutia ostávajú na nás samých. My nesieme riziko voľby, ako aj z neho vyplývajúcu zodpovednosť.

(9)

O čom budeme hovoriť Ak očakávate, že etika ako nejaká ‫״‬kuchárska kniha o živote" vám povie: rob to, zváž ono a čakaj 2—3 dni, všetko dopadne tak a tak, budete sklamaní. Ak si však uvedomujete, že vlastné istoty treba hľadať porovnávaním s názormi iných, že rozhovory s priateľmi vám pomôžu nájsť svoju cestu, potom verím, že vám táto učebnica môže byť užitočná. Nebude zbytočná, ak vás niektoré moje myšlienky vyprovokujú samých rozmýšľať (pretože nebudete so mnou súhlasiť), ak budete zodpovedne hľadať vlastnú cestu. Cieľom učebnice etiky totiž nie je zapĺňať vašu pamäť ďalšími poučkami a ‫״‬zaru­ čenými" pravdami, ale podnietiť vás k samostatnému rozmýšľaniu o svete a ľud­ skej spoločnosti, ako aj k pocitu spoluzodpovednosti za to, aký svet je. Ja ako autorka nechcem pred vami vystupovať v podobe vševedúceho odborní­ ka s patentom na pravdu. Rada by som vás priateľsky vyzvala, aby sme spoločne hľadali odpovede na otázky, ktoré prináša život. Bude nás zaujímať predovšetkým morálna stránka týchto otázok. Kedze morálna stránka vecí patrí medzi tie najosobnejšie, je vlastne dobre, že sa pri našom ‫״‬rozhovore" neuvidíme. Ja za seba ponúkam úprimnosť. Tým, ktorí namietnu, že nemajú záujem odhaľovať svoje vnútro cudzím ľudom, môžem o sebe niečo povedať. Mám vyše 40 rokov, som vysokoškolská učiteľka, rozvedená (možno práve preto, lebo som vždy snívala o ideálnej láske). Mám dcéru Kristínu presne vo vašom veku, s ktorou až mimoriadne dobre vychádzam. A kedze rodina podľa môjho názoru majú byť aspoň traja, máme ešte Amandu, krásneho strieborného pudlíka. O jej náklonnosť vedieme najvážnejšie spory.

Semiačko buriny sa nemôže rozhodnúť, že vyrastie ako voňajúca ľalia, ustráchaný zajko sa nemôže rozhodnúť, že bude hrdinským levom. Človek to však môže, dokonca musí.

Ako sa pýtame na morálku (morálnu hodnotu)

Aké typy odpovedí ju vyjadrujú

Aký je človek?

Nezištný, čestný, dobrý, priateľský, obetavý. Falošný, drzý.

(10)

O čom budeme hovoriť

si získať dôveru a úctu. jednoducho pomôcť. si vás získať na svoju stranu. získať výhody do budúcnosti.

Čo tým chcel dosiahnuť?

Chcel Chcel Chcel Chcel

Aký mal motív?

Čestný. Bol úprimný. Rád robí druhým ľuďom dobre. Klamal. Je falošný hráč. Vždy chce zís­ kať výhodu pre seba.

Človeka charakterizujú dve kvality — rozum a slobodná vôľa, ktoré ho odlišujú od iných bytostí tohto sveta. Je jedno, či tieto kvality chápeme ako dar, alebo v nich vidíme typické vlastnosti človeka. Už z toho, že ich máme, že sme sa narodili ako ľudia, vyplýva nevyhnutnosť ľudsky ich uskutočniť, urobiť svet ľudskejším. Ani rozum, ani slobodná vôľa samy osebe nerobia človeka dobrým. Na to je ešte potrebný cit lásky. Láska k sebe a k všetkým ľuďom spolu s rozumom a slobodnou vôľou — to je tajomstvo morálky, to je ľudskosť. Každá ľudská činnosť, každý vzťah človeka, či už k sebe, k iným ľuďom, k prírode nadobúda vďaka týmto kvalitám určitú morálnu hodnotu, nesie pečať ľudskosti. Práve miera ľudskosti — humanity, to je morálka. Morálku môžeme charakterizovať ako súhrn kladných hodnôt, ktoré vyznávame a 0 ktoré sa vo svojom živote usilujeme. Sú to aj pravidlá, ktoré nás vedú ku kladným hodnotám a nabádajú nás vystríhať sa zlých skutkov. Nedostatok či opak kladných morálnych hodnôt je charakteristikou ľahostajnosti a zla v medziľud­ ských vzťahoch. Základné kladné hodnoty ľudského života sú: česť a osobná dôstojnosť, spra­ vodlivosť a úcta k iným ľuďom, ohľaduplnosť a láska v našich činoch. Dovedna vyjadrujú to, čo nazývame dobrom, a ich opak je zlom. Morálka vytvára silu, nedostatok morálky zase slabosť medziľudských vzťahov (v rodine, spoločnosti, medzi národmi). Vďaka nej sa aj veľký svet starých Grékov či Aztékov stáva naším svetom a my sme zase zodpovední za svet budúcich generácií. Ľudský život neplynie automaticky, sami sme tvorcami svojej skutočnosti. Keďže máme ľudskú slobodu, máme aj ľudskú zodpovednosť. Vďaka slobode voľby máme neohraničené možnosti vybrať si, ako budeme žiť. Krajné póly slobodnej voľby vyjadrujú tieto dve myšlienky: Človek — to znie hrdo! Netrápi ho, že je darebák, ľutuje, že nie je ten najväčší.

(11)

O čom budeme hovoriť Každé, aj to najmenšie rozhodnutie ukazuje, ako človek uskutočňuje svoju slo­ bodu. Zo slobody pre človeka vyplývajú určité základné povinnosti: — musí pochopiť, že sloboda znamená zodpovednosť, teda musí sa stať osobnos­ ťou. Musíme rešpektovať rovnaké právo na slobodu všetkých ľudí; — musí pochopiť, že človekom môže byť len vďaka tomu, že na svete nie je sám. Všetci sme rovnako ľuďmi; — musí pochopiť, že ak život niektorým jedincom nedožičil dosť sily či plnej hodnoty rozumu, je jeho povinnosťou pomáhať im. Všetci sme jedno — ľudia; — ak niektorí ľudia zneužívajú dar rozumu a morálku si vysvetľujú po svojom, musíme sa proti nim brániť. Človek nemá právo škodiť ani sebe, ani iným. Všetci sme si rovní, pretože sme ľudia. Morálna stránka tvorí neoddeliteľnú súčasť ľudskej skutočnosti. Nikdy sa jej nemôžeme zbaviť, hoci by sme to niekedy tak radi urobili. Naše svedomie nás núti prežívať večné napätie medzi tým, čo je, a tým, čo má byť — týmto spôsobom filozofi niekedy charakterizujú morálku. Byť človekom je naše večné ťažké breme­ no. Práve o ňom budeme hovoriť v tejto učebnici.

Etika Výborná z etiky nič nehovorí o morálnej kvalite človeka, ani univerzitný docent etiky nemá diplom na morálnu bezúhonnosť. Človeka, medziľudské vzťahy a ľudskú činnosť skúmajú rozličné vedy. Každú z nich zaujíma určitá stránka ľudskej existencie (uveďme napríklad pedagogiku, psychológiu, psychiatriu či jazykovedu). Aj etika je jednou z vied o človeku, presnejšie jednou z filozofických disciplín. (Filozofia, z gréc. phileo — ľúbim, sophia — múdrosť, skúma najvšeobecnejšie zákonitosti bytia prírody a ľudskej spoločnosti, zákony ľudského myslenia. Usiluje sa odpovedať na otázku zmyslu nášho bytia.) Skúma ľudské správanie z hľadiska jeho morálnej hodnoty a usiluje sa nájsť meradlo, ktoré by človeku umožnilo rozhodnúť, čo je dobro, čo zlo, česť a nečestnosť a pod. Etika totiž nielen skúma, čo je to morálka, ale navyše sa usiluje viesť človeka k dobru. Už od čias gréckeho filozofa Aristotela — autora prvej európskej učebnice etiky — sa etika chápe ako praktická filozofia.

Etika skúma morálku a hľadá všeobecnú zásadu, ktorá by človeku ukazovala, čo má robiť, o čo sa má v živote usilovať, ako sa správať k iným ľuďom. (12)

O čom budeme hovoriť

Musíme si uvedomiť, že neexistuje iba jedna jediná etika. O morálke možno uvažovať z rôznych filozofických hľadísk. Navyše každá etická koncepcia súvisí s určitým svetonázorovým presvedčením mysliteľa (človek môže byť moslim, kresťan či ateistický humanista...). Napriek rozdielnosti, niekedy až protikladnosti názorov, etikov niečo spája: všetci sú presvedčení, že môžeme poznať dobro a zlo, a teda aj vytvoriť základný morálny kódex (systém pravidiel správania). Za týmto presvedčením sa skrýva viera v étos — mravný zákon, ktorý dáva zmysel ľudskému snaženiu, ľudskému životu.

Každá etika verí, že existuje dobro a je možné poznať ho, verí v ľudskú spolupatričnosť rovnako ako v dôstojnosť každého človeka, uznáva slobodu, a teda aj zodpovednosť v našom konaní.

Hoci filozofi o týchto skutočnostiach diskutujú už stáročia, čoraz častejšie vyslovujú názor, že na zachovanie ľudstva je nevyhnutné prejsť od teoretických a náboženských sporov k hľadaniu toho, čo nás spája. Ľudská spoločnosť sa stáva čoraz zložitejšou, rastú civilizačné problémy. Existujú rozmanité kultúry, teda aj rôzne predstavy o ‫״‬správnom živote". Je prirodzené, že každý sa usiluje presadiť to svoje presvedčenie. Silnejú však aj hlasy zdôrazňujúce určité všeobecne prijateľné morálne princípy. Ukazuje sa totiž, že hľadanie toho, čo ľudí spája, je pre budúci život ľudstva dôležitejšie, ako zdôrazňovanie toho, čo ich rozdeľuje. Prečítajte si niekoľko nástojčivých myšlienok švajčiarskeho profesora katolíckej teológie H. Kúnga z úvodu ku knihe Svetový étos. Projekt.

Tento spis by nevznikol, keby nebolo aktuálnej výzvy prítomnosti. S najväčšou úspornosťou tu zhrňujem názory, ktoré som mohol zhromaždiť štúdiom, ale aj na cestách po všetkých veľkých kultúrnych a hospodárskych centrách tejto Zeme, rovnako ako pri stretnutiach s ľuďmi najrôznejších náboženstiev, rás a tried, a to, čo sa mi ponúkalo ako ich výsledok: nevyhnutnosť étosu pre celé ľudstvo. V posledných rokoch mi bolo čoraz jasnejšie, že jeden svet, v ktorom žijeme, má nádej na prežitie vtedy, keď v ňom už nebude priestor pre rôzne rozporné a dokonca navzájom sa potierajúce etické učenia. Tento jeden svet potrebuje základný étos, táto jedna svetová pospolitosť iste nepotrebuje jednotné náboženstvo alebo jednotnú ideológiu, no potrebuje nejaké jednotiace, spájajúce normy, hodnoty, ideály a ciele.

(13)

O čom budeme hovoriť

Porozmýšľajte, ktoré hodnoty ľudí spájajú a ktoré, naopak, ich rozdeľujú. Čo nám chce H. Kúng povedať, ak svoj program zhrňuje do nasledujúcich téz: Niet prežitia bez svetového étosu. Niet svetového mieru bez mieru medzi náboženstvami. Niet mieru medzi náboženstvami bez medzináboženského dialógu.

Moralizovanie Ak niekoho označíme za moralizátora či moralistu, vôbec mu tým nelichotíme, naopak.

Človek, ktorý moralizuje, sa totiž len mravne rozhorčuje, obviňuje svoje okolie z amorálnosti. Hodnotí a odsudzuje podľa vlastného meradla, ktoré idealizuje a sám pokladá za jediné objektívne. Moralizátorove vety bývajú plné veľkých slov o cti, dôstojnosti, dokonalosti, o dobre a zle. Všetko mu je jasné. Svoje názory vydáva za jediné pravdivé poznanie skutočnosti. Zabúda, že skutočná sila slov sa ukáže až v činoch. HÍbku vlastných slov si zväčša ani neuvedomuje. Preto sa práve tie najväčšie myšlienky menia v jeho podaní na prázdne frázy. Zvlášť neprijateľné je moralizovanie v dvoch situáciách: — ak ho niekto používa ako spôsob výchovy; poúča, nabáda, ba na dôvažok pripojí ‫״‬pôsobivý argument": ‫״‬To by som ja nebol nikdy urobil!" Zvyčajne má krátku pamäť alebo schopnosť vymazať z pamäti nepríjemné spomienky; — ak ‫״‬rečník" či vychovávateľ vlastne ani sám neberie vážne svoje slová a správa sa podľa zásady: vodu káže a víno pije. Moralizátorská osveta dosahuje presne opačné výchovné pôsobenie. Namiesto toho, aby nás viedla k dobru, poburuje nás alebo sa na nej zasmejeme, prípadne ju prepočujeme. Slová totiž vychovávajú len málo. Preto tí, ktorí by mali právo

(14)

O čom budeme hovoriť morálne poúčať, zväčša mlčia a radšej konajú. Ak sa nám podobného človeka podarí stretnúť, jeho skutky nám utkvejú v pamäti na celý život a neraz nám pomôžu v problémových situáciách.

1. Pokúste sa vysvetliť myšlienku veľkého nemeckého filozofa L. Wittgensteina: Morálka je vec, o ktorej sa dá múdro len mlčať. 2. Koho by ste podľa vlastných skúseností označili za moralizátora?

Etiketa Názov pochádza z francúzskeho slova étiquette — etiketa. Nemýľme si ju s etikou. Súvisí s ňou len nepriamo. Etiketu v predstavách zväčša spájame s dvorskými maniermi D'Artagnana a jeho druhov a s dobýjaním sŕdc krásnych dám — veľké kytice, úctivé pozdravy, bozkávanie rúk a ďalšie ‫״‬rytierske" činy. Lenže etiketa, to nie sú len dožívajúce zvyky minulosti na posledných kráľov­ ských dvoroch, pri nemnohých veľkolepých báloch. Etiketa je súčasťou nášho každodenného života. Prejavuje sa v kontaktoch s ľuďmi, v tom, ako sa zdravíme, predstavujeme, ako sa obliekame, ako stolujeme. Pravda, skôr sa prejavuje naša neistota, neznalosť etikety.

Etiketa sa týka medziľudských vzťahov. Je to súhrn pravidiel správania a požiadaviek na vonkajší prejav. Kedže etiketa zdôrazňuje len formu správania, často ňou pohŕdate a ignorujete ju ako zbytočnú formalitu. Dokonca ju pokladáte za pokrytectvo. Podobné výhrady sú do určitej miery oprávnené, majú však jeden háčik.

(15)

O čom budeme hovoriť Slušné vystupovanie a úprava zovňajšku totiž zväčšujú vaše šance na úspech prakticky vo všetkých životných situáciách: ak sa usilujete získať zamestnanie, ak nadväzujete obchodné kontakty, ak niečo vybavujete, ak sa idete predstaviť rodičom svojej vyvolenej či vyvoleného.

jednoducho, pravidlá etikety uľahčujú naše kontakty s inými ľuďmi, získavajú nám ich náklonnosť. Ich znalosť nám dodáva sebadôveru a istotu, v každom prípade robí náš prejav príjemnejším. Prirodzene, dodržiavanie etikety nie je hlavným cieľom nášho života, naše správanie sa však musí riadiť elementárnou slušnosťou a zdvorilosťou k starším, k ženám, k nadriadeným, jedným slovom, k ľuďom. Zapamätajte si, že znalosť každého pravidla etikety vám umožní vyhnúť sa men­ ším či väčším životným nepríjemnostiam. Uľahčí vám pohyb v spoločnosti dospe­ lých a prispeje k dosahovaniu životných cieľov (netvrdím, že všetci dospelí vedia, ako sa správať, ale v každom prípade na nich zapôsobí, ak to budete vedieť vy).

1. Zopakujte si základné pravidlá predstavovania. 2. Viete uviesť niektoré pravidlá správneho stolovania? 3. Viete vysvetliť, z čoho vyplýva dôležitosť diplomatickej etikety, tzv. diplomatického protokolu?

(16)

Malé odbočenie do historie

Vznik m

rálky

Skôr ako budeme hovoriť o rôznych otázkach súvisiacich s morálkou nášho každodenného života, pozrime sa na historické korene morálky. Kde sa vlastne morálka vzala? Na túto otázku neexistuje jedna jediná odpoveď, pretože tá závisí od nášho osobného postoja. Na ilustráciu uvediem tri rôzne varianty odpovede, ktoré nachá­ dzame v európskej kultúre.

Odpoveď mýtu Porozprávam vám mýtus, hovorí filozof Protagoras v Platónovom rovnomennom dialógu. Bol kedysi čas, keď už boli bohovia, ale ešte nejestvovali nijaké smrteľné bytosti. Len čo aj týmto nadišiel čas, ktorý osud určil pre ich vznik, bohovia ich vytvorili v lone zeme tak, že zmiešali zem a oheň a látky, ktoré sa zlučujú s ohňom a zemou ... Keď ich bohovia chceli vyviesť na svetlo, prikázali Prometeovi a Epimeteovi, aby tieto bytosti odeli a každej pridelili schopnosti, ktoré jej prislúchajú. Epimeteus prehovoril brata, že sa úlohy zhostí sám, a poprosil ho len o kontrolu. Jedným pridelil silu bez rýchlosti, zato slabších obdaril rýchlosťou. Tým tvorom, ktorých zahalil do malosti, dal krídla, s ktorými mohli letieť, alebo podzemné obydlie. Robil tak z opatrnosti, aby nijaký rod nebol vyničený vzájomnou nevraži­ vosťou. Podobne vymyslel ochranu proti ročným obdobiam a každému druhu potom zabezpečil inú potravu. Kedze Epimeteus nebol najmúdrejší, nespozoroval, že všetky schopnosti rozdal medzi nerozumné živočíchy, a tak mu ako jediný zostal ľudský rod, s ktorým si nevedel rady. Prometeus kontroloval dielo, keď už nastal osudom určený deň. Aby čímsi ochránil a udržal pri živote človeka, v tiesni ukradol Hefaistovi a Aténe remeselnú zručnosť a oheň, oboje daroval človeku a s nimi aj potrebné prostriedky na živobytie. Za to ho stihol strašný trest. Štátnické umenie však ostalo ukryté u samotného Dia. Prácou sa človek stal účastným na božskom údele a pre túto príbuznosť začal ako jediný zo živočíchov veriť v bohov. Naučil sa zaobstarať si všetko potrebné pre život, naučil sa aj hovoriť, ale stále žil roztrúsené. Mestá ešte neexistovali. Hoci prevyšoval zvieratá, predsa len hynul ako ich korisť, bol totiž z každej stránky slabší. Postupne sa ľudia začali zhromažďovať, zakladali mestá. Lenže kedykoľvek sa zhromaždili, navzájom si ubližovali, lebo ešte neovládali politické umenie. Takže opäť hynuli.

(19)

Malé odbočenie do historie Keď Zeus videl, čo sa medzi ľuďmi deje, a obával sa konca, poslal Herma, aby priniesol ľuďom stud a pocit spravodlivosti, ktoré mali dať mestám po­ riadok a putá sprostredkujúce priateľstvo. Na Hermovu otázku, ako ich má medzi ľudí rozdeliť, či ako remeslá, každému niektoré, Zeus odpovedal: medzi všetkých a všetci nech majú na nich účasť, inak by nemohli vzniknúť mestá... A tak človek spoznal, čo je to stud a spravodlivosť, naučil sa vychádzať s inými ľuďmi. Na svete bola morálka, ľudstvo pochopilo cenu harmonického života.

Biblický obraz

Boh si vybral izraelský národ za svoj vyvolený. Keďže tento národ žil v otroctve v Egypte, poveril Mojžiša, aby ho doviedol späť domov do zasľúbenej zeme. Cesta cez sinajskú púšť bola plná útrap. Vďaka Božej pomoci ich však izraeliti prekonáva­ li. Boh sa rozhodol, že svoj národ obdarí zákonmi a prikázaniami, ktorými sa bude riadiť každý deň po celý život. Za svoju poslušnosť sa stane svätým národom. Keď Mojžiš vyrozprával svojmu ľudu zámer Boha, všetci ho s nadšením prijali a plnili očistné pokyny podľa Božej vôle. Tretí deň Boh zostúpil na horu Sinaj, zahalenú tmavým mrakom. Tu sa stretol s Mojžišom a dal mu zásady, ktoré mali izraeliti dodržiavať. Ide o Desatoro prikázaní:

‫״‬Ja som Pán, tvoj Boh: nebudeš mať iného boha okrem mňa! Nebudeš uctievať žiadne sošky, maľby alebo obrazy, na ktorých je znázornené čokoľvek, čo je medzi nebom a zemou alebo pod zemou. Ja som tvoj Boh a vravím ti, že budeš uctievať len bytosť, ktorou som ja sám a len ja sám. Keď porušíš toto prikázanie, nepotrestám len teba, ale aj tvoje deti a deti tvojich detí. Avšak naveky budem vľúdny a milostiplný voči ľuďom, ktorí ma budú milovať a zachovávať moje prikázania! Nevezmeš meno Božie nadarmo! Nezabudni svätiť siedmy deň. Šesť dní pracuj a rob všetko, čo potrebuješ, ale siedmy deň je mojím dňom sviatočného odpočinku. V tento deň nesmieš pracovať ani ty, ani žiaden člen tvojej rodiny či ani cudzinec, ktorý príde do tvojho domu. Lebo za šesť dní som stvoril nebo a zem, siedmy deň som odpočíval. Preto som požehnal siedmy deň a navždy som ho ustanovil za deň odpočinku! Cti otca svojho a matku svoju, aby si dlho žil na zemi!

(20)

Malé odbočenie do historie Nezabiješ! Nezosmilníš! Nepokradneš! Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu! Nepožiadaš domu blížneho svojho, ani nepožiadaš manželku blížneho svojho, ani sluhu jeho, ani slúžku, ani vola, ani osla, ani ničoho, čo blížneho tvojho je!" Toto je len prvá časť starozákonného biblického príbehu odovzdania desiatich Božích prikázaní človeku. Dej príbehu má dramatické pokračovanie. Viete ho dokončiť? S desiatimi základnými morálnymi požiadavkami sa ako prvý oboznámil izrael­ ský ľud a neskôr všetci kresťania. Pre kresťanov nadobudlo posolstvo Boha nový význam tým, že Boh poslal svojho syna, aby vykúpil ľudské hriechy. Ježiš sa stal pre každého kresťana symbolom morálky a lásky.

Pohľad filozofov Ak chceme nájsť korene morálky, môžeme sa pustiť aj po stopách historického vývinu ľudského rodu, vývinu človeka ako mysliacej a cítiacej spoločenskej bytosti. Nepomôže nám však presný pohľad historikov, pretože nebudeme pátrať ani po dátumoch, ani po menách. Pri takomto hľadaní by sme sa utopili v bohatstve starých kultúr. Postavme otázku zrodu morálky filozoficky: Ktoré črty spoločenského vývinu môžeme pokladať za podmienky historického vzniku morálky? Filozofi nemajú na túto otázku jednotný názor, istá najvšeobecnejšia zhoda medzi nimi však existuje. * O morálke možno hovoriť až vtedy, keď sa človek môže slobodne rozhodnúť, ako bude konať. Paradoxne až vtedy, keď človek môže konať amorálne, začína sa história morálky. * Morálka nie je taká stará ako sám spoločenský vývin človeka. Kým ľudia žili v rodovo-kmeňovom usporiadaní, ich vzájomné rodové puto nedávalo priestor na morálne uvažovanie. Každý jedinec závisel od rodu, podobne ako život rodu závisel od priazne prírodných podmienok. Kedze nejestvovala sloboda voľby, nejestvoval vlastne ani sám morálny problém. * Človek vnímal svoj život ako súčasť života rodu, rovnako ako rod žil v harmónii s prírodou. Všetky kultúrne pamiatky poukazujú na usporiadanosť toku života, ktorý sa riadil ‫״‬večnými" tradičnými obradmi a pravidlami, o ktorých nikto nepochyboval. Tieto obyčaje a tradície dávali zmysel každodennej činnosti človeka a mali svoj rodovo ohraničený význam. * Hoci život v tejto historickej etape možno v istom zmysle ‫״‬morálne" idealizovať (všetci žili spolu, nikto nebol sebec, všetko bolo spoločné), nemajú tieto črty

(21)

Malé odbočenie do historie

spoločenského života morálnu hodnotu v pravom zmysle slova — človek nemohol žiť inak, nemal na výber, nebol slobodný. * Nevyhnutnou podmienkou morálneho života je existencia človeka ako osob­ nosti. Človek musí niesť ťarchu slobodného rozhodovania, a teda aj ťarchu zodpovednosti. V európskej filozofii to boli sofistickí filozofi, ktorí ako prví poukázali na to, že zákony ľudskej spoločnosti sa zásadne odlišujú od prírod­ ných zákonov. * Rovnako nevyhnutnou podmienkou vzniku morálky je aj uvedomenie si vše­ ľudskej vzájomnosti. Ak život človeka v rodovej pospolitosti bol totožný so životom rodu, uvedomenie si tejto totožnosti, jednoty nemá ešte morálne hľadisko, pretože človek si seba neuvedomoval ako osobnosť. V antike už vedomie vzájomnosti súvisí s uvedomovaním si kozmopolitizmu. Jeho zrod sa dáva do súvisu s vojensko-politickým pôsobením Alexandra Macedónskeho, ktorý vytvorením prvého obrovského nadnárodného štátu vytvoril priestor pre pocit svetoobčianstva. Filozofický pojem ľudskosť — humánnosť prvý raz použil rímsky mysliteľ Cicero. O rozšírenie predstavy všeľudskej vzájomnosti a rovnosti sa v európskych dejinách najvýraznejšie zaslúžilo kresťanské nábo­ ženstvo. Jeho hlavná sociálna myšlienka je rovnosť všetkých ľudí pred Bohom. Odtiaľ pramení presvedčenie o všeľudskej pravde, ktoré splýva s predstavou všeobecnosti morálnych požiadaviek, kritérií a hodnotení. * Ďalším dôležitým predpokladom vzniku morálky bolo uvedomenie si historic­ kého plynutia času a premenlivosti sociálnej skutočnosti. Spolu so schopnos­ ťou snívať o dokonalejšom živote sa človek naučil kriticky hodnotiť daný stav spoločnosti a seba v nej. Rodí sa napätie medzi tým, čo je, a tým, čo má byť, teda morálka.

Symboly európskej mravnosti (Slová morálka a mravnosť sa v každodennom jazyku často používajú ako synony­ má. Etici ich spravidla odlišujú. Morálkou rozumejú ideálnu dokonalosť, obraz toho, ako by mal človek morálne žiť. Mravnosťou chápu kvalitu reálneho života.) Človek máva mnohé ideály, s ktorými sa porovnáva, ktorým by sa chcel podobať. Keď je malým dieťaťom, najdokonalejšími bývajú mamička a otecko. Pre prváčika je ideálom pani učiteľka. Neskôr sa chce podobať hrdinom z filmov či populárnym osobnostiam. Svoje vzory má človek aj ako člen rôznych spoločen­ stiev. Existujú ideály športové, generačné, ale aj ideály životného štýlu či ob­ liekania ... O ideáloch však môžeme uvažovať aj z hľadiska ľudskej spoločnosti ako celku. Môžeme pátrať po tom, aké hodnoty nás spájajú s generáciami dávno minulými,

(22)

Malé odbočenie do historie ale aj s ľuďmi, ktorí prídu po nás. Môžeme hovoriť o ideáloch jednotlivých kultúr, ale aj o všeľudských ideáloch. Tie jestvujú bez toho, či si ich uvedomujeme, či o nich ako ideáloch uvažujeme. Jednoducho napĺňajú ľudské bytie určitým zmys­ lom, odrážajú jeho hĺbku, vyjadrujú chápanie ľudskosti. Ak si chceme predstaviť základné hodnoty našej európskej kultúry, núkajú sa nám obrazy dvoch veľkých symbolov — filozofa Sokrata a Ježiša Krista. Symbolov charakterizujúcich to, čo zvykneme nazývať základmi celej európskej kultúry — myšlienkový odkaz antickej kultúry a hĺbku kresťanského ideálu lásky.

Sokrates — morálka múdrosti Keby Sokrates aj bol fiktívnou postavou, predsa len je dôležitejší ako väčšina ľudí z mäsa a krvi. J. Patočka Hoci väčšine ľudí je filozofia doslova ‫״‬ukradnutá", je tu minimálne jeden muž, ktorý sa nám prihovára z dávnoveku vzdialeného 2500 rokov — Sokrates. Kto bol tento mudrc? Prečo ho pokladáme za veľký symbol humanity? Ironik Sokrates si so všetkými nasledujúcimi generáciami zahral istú hru. Bol prvý, kto pochopil, že ozajstná múdrosť sa neskrýva v slovách, ale len v medziľud­ ských vzťahoch. Preto nenapísal a nezanechal nám žiadne dielo. Necháva rozmýš­ ľať nás samých. Svojich súčasníkov, ale aj nás učí žiť prostredníctvom rozhovorov. Sokrates vyviedol filozofiu z ticha dôstojných, no osamelých pracovní na rušné aténske ulice a trhoviská. Práve odtiaľ sa posolstvo jeho filozofie prenáša až k nám a záleží len na nás, ako ho pochopíme, či mu porozumieme. Viem, že nič neviem.

Súčasníci spomínajú, že istý Sokratov priateľ sa raz v delfskej veštiarni údajne opýtal, či je niekto múdrejší ako Sokrates. Dostal jasnú odpoveď— nikto. Keď sa tieto slová dostali do uší Sokratovi, veľmi ho udivili. Veď sa v ničom vlastne s istotou nevyzná, o všetkom pochybuje. Ako to teda bohovia myslia? Rozriešeniu tejto hádanky venoval veľké úsilie. Chodil po Aténach a debatoval so slávnymi obyva­ teľmi mesta. Odpovede na svoje otázky, riešenia svojich neistôt hľadal u tých, ktorí sa tešili úcte spoluobčanov a ešte viac vlastnému sebaobdivu. S rozčarovaním zisťoval, že títo ‫״‬odborníci" v rozhovore strácajú svoju počiatočnú istotu a zaplie­ tajú sa do neuvážených tvrdení, len čo sa ich človek trošku viac povypytuje. Rozhovory s nimi nekončia nájdením riešenia, ale ešte väčšími rozpakmi a neisto­ tou u Sokrata a podráždením či skrývanou nenávisťou u spolubesedníkov. Vtedy Sokrates začal chápať odkaz bohov. Jeho múdrosť spočíva v tom, že on jediný zo svojich súčasníkov si je vedomý, ako málo vie. Je mu cudzia nadutosť tzv.

(23)

Malé odbočenie do historie

odborníkov. Nečudujme sa, že tí napokon Sokrata spoločnými silami odsúdili. Dôvod? Obžaloba znela:

‫״‬Sokrates je vinný tým, že kazí mládež a neverí v bohov, v ktorých verí obec, ale v iné nové božstvá." (Platón, Obrana SokratovaJ (Myšlienka o nových božstvách, ktoré Sokrates údajne zavádzal, je narážkou na tzv. vnútorný hlas — daimonion. Podľa Sokrata ho v sebe nosí každý človek a môže ho varovať, ak urobí zlé rozhodnutie.) Navyše sa údajne vysmieval sudcom. Keď sa totiž Sokrata opýtali, aký trest by si sám navrhol, namiesto prosby o odpustenie si pýtal odmenu. Preto rozsudok napokon znel — smrť. Ani v tomto okamihu nevidno na Sokratovi zúfalstvo, naopak, len vyrovnanosť, pokoj a vernosť vlastným zásadám. Sokrates odmieta útek, ku ktorému mu chcú pomôcť priatelia, a tak sa vlastne dobrovoľne rozhodne zomrieť a zostať verný svojmu presvedčeniu. Lebo báť sa smrti, občania, nie je nič iné než vzbudzovať zdanie, že človek je múdry, hoci nie je; je to totiž domnienka, že človek vie, čo nevie. Nikto totiž nevie, či práve smrť nie je pre človeka zo všetkého najväčším dobrom, ľudia sa jej však boja, akoby bezpečne vedeli, že je to najväčšie zlo. A nie je potom toto tá najhanebnejšia nevedomosť spočívajúca v tom, že sa človek domnieva, že vie, čo nevie? Ja sa však, občania, možno aj v tejto veci líšim od väčšiny ľudí, a ak tvrdím, že som skutočne o niečo múdrejší než niekto iný, podľa mňa som preto múdrejší, že ako nič neviem o osudoch človeka po smrti, naozaj si uvedomujem, že o nich neviem... Ale už je čas, aby sme šli, ja na smrť, vy do života. Kto z nás ide v ústrety lepšiemu osudu, to vie iba Boh. (Platón, Obrana Sokratova^

Bol to práve on, kto naučil ľudí niesť zodpovednosť za svoje rozhodovanie. Nikto sa nemôže vyhovárať na nepriazeň osudu ani na vôľu olympských bohov. Veľkosť ľudského života je v schopnosti postaviť každý problém ako otázku pred svetlo vlastného rozumu a uvedomiť si, že nájsť odpoveď vôbec nie je ľahké. Veď sám rozum nezaručuje stopercentnú istotu. Každé naše rozhodovanie je späté s rizi­ kom. Vyhýbať sa mu je však zbabelosť. Životným problémom sa treba postaviť zoči-voči.

(24)

Malé odbočenie do historie Keď Sokrates čakal vo väzení na Aby sa človek mýlil čo najmenej, smrť, prišla za ním jeho žena Xantipa musí dobre zvážiť, čo je skutočnou a začala nariekať, že musí nevinný hodnotou v ľudskom živote, aký je umrieť. — Pochabá žena — nazlostil zmysluplný život. Pri hľadaní správ­ sa filozof — hádam chceš, aby som nych odpovedí na životne dôležité zomrel vinný!1 otázky musí smerovať k ozajstnému dobru, ktoré naše oči nevidia. V to, že Pýtali sa raz Sokrata, aké sú dobro jestvuje, musí veriť, a to spôso­ predpoklady ideálneho manželstva. bom, ako veril Sokrates. — Ideálne manželstvo — odpovedal Osobitne pôsobivé je Sokratovo po­ mudrc — má dva predpoklady, muž solstvo vtedy, ak si uvedomíme, že on musí byť hluchý a žena slepá. sám celý svoj život strávil rozhovormi s ľuďmi. Vedel o každej ľudskej slabosti, ale napriek tomu veril v človeka. Veril, že ak človek dobro pozná, bude ho aj konať. Bol jednoducho nádherne naivný, a práve preto taký pôsobivý. Jeho posol­ stvo je jednoduché:

Nauč sa prehrávať vo veciach, na ktorých len málo záleží, ale za každú cenu bráň svoju ľudskú česť. Všetko záleží len na tebe. Usiluj sa hľadať ozajstnú múdrosť. Lenže v tom ti, tvrdí Sokrates, nikto nemôže pomôcť ani poradiť. Sokrates svoje názory nikomu nevnucoval, svojimi otázkami ľudí nabádal hľadať vlastné riešenia, a teda aj niesť za ne zodpovednosť.

Ježiš Kristus — morálka lásky Nepochopte, prosím, tento nadpis jednostranne. Nechcem tvrdiť, že len ten človek, ktorý verí v Boha a Ježiša Krista ako jeho syna, môže byť morálny. Skúsenosti nás presviedčajú, že morálne správanie človeka nezávisí od toho, či verí v Boha, ale od toho, ako preciťuje, napĺňa hod­ Jeho menom od pokolenia noty tohto ideálu. Všeobecne môže­ k pokoleniu odovzdávané myšlienky me povedať, že Ježišove morálne po­ a ideály inšpirovali geniálnych solstvo má všeľudskú hodnotu. Doká­ jedincov aj celé národy, epochy, že morálne inšpirovať nielen kresťa­ hnutia. S jeho menom na perách nov, ale všetkých ľudí bez ohľadu na umierali mučeníci — a iní jeho ich vieru. V tomto zmysle je druhora­ menom zabíjali. Hlásiac sa k nemu, dý spor o to, či Ježiš Kristus bol histo­ jedni žili dobre, druhí zle. rickou osobnosťou, alebo ho máme M. Machovec chápať len ako symbol. Biblia by mala

(25)

Malé odbočenie do historie

byť pre každého človeka knihou, do ktorej sa môže začítať vždy, keď hľadá odpovede na svoje životné problémy. Podobenstvá z evanjelií môžu každého inšpirovať k vlastnému rozmýšľaniu.

JEŽIŠOV PRÍBEH Kresťania veria, že Ježiš je Božím synom, ktorý sa zrodil z vôle svojho otca, aby dal ľudstvu nádej lepšieho, zmysluplného života. Narodil sa v palestínskom Nazare­ te (dátumom jeho narodenia začína naša kultúra rátať letopočet). Svoj krátky život prežil Ježiš Nazaretský obklopený žiakmi a pôsobil medzi Židmi, ktorým zvestoval posolstvo Boha. Týmto posolstvom bol príchod kráľovstva Božieho, nádej na začiatok nového života. Ježišova orientácia na budúce kráľovstvo Božie vedie ľudí k tomu, aby pochopili, že budúcnosť je vecou každého jednotlivého človeka. Záleží len na tom, ako pochopíme význam tohto posolstva a naplníme ním každú minútu nášho života. Budúcnosť je našou vecou, a to v každom okamihu, súvisí s tým, ako žijeme v súčasnosti. Takto Ježiš učil žiť nielen svojich súčasníkov, ale prihovára sa aj nám. Jeho slová, a predovšetkým jeho činy, napĺňali ľudí vierou, že práve on je dlho očakávaným mesiášom (spasiteľom), lebo z vlastnej vôle zobral na svoje plecia hriechy všetkých ľudí a z lásky k človeku obetoval svoj život. Jeho smrť kresťanom symbolizuje vykúpenie človeka, sníma z neho hriechy, dáva mu nádej začať nový, morálny život. Pre kresťana sa Ježišov ideál stáva zmyslom života nielen preto, lebo verí v Ježišovo posolstvo kráľovstva Božieho, ale aj v jeho zmŕtvychvstanie ako Ježiša Krista. Vzťah kresťanov k budúcnosti, ku kráľovstvu Božiemu, dáva zmysel ich snaženiu. Nemôžu ho totiž očakávať pasívne, nedostanú ho do daru. Ježiš im hovorí, že žiť treba so srdcom naplneným láskou. To znamená žiť pre ľudí, pre svet, nie sebecky. Viera a vôľa žiť takýto morálny život ľuďom prinášajú vnútorné uspokojenie a nádej. 43 Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. 44 Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov (dobrořečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia) a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú (a vám sa protivia); 45 aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach; veď On dáva vychádzať slncu na zlých aj na dobrých a zosiela dážď na spravodlivých aj na nespra vodíivých. 41 'Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, aká vám za to odplata!‫ ׳‬Či nerobia to isté aj colníci ľ (26)

Malé odbočenie do historie 47A ak pozdravujete len svojich bratov, čo zvláštneho robíte? Či nerobia to isté aj pohania? 48 Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský. (Evanjelium podľa Matúša 5) Základné všeľudské hodnoty vyplývajúce z Ježišovho posolstva môžeme struč­ ne vyjadriť takto: * Všetci ľudia sú si pred Bohom rovní. Sám Ježiš uprednostnil inovercu Samaritá­ na pred vlastnými, pretože konal morálnejšie. * Ježiš vyjadruje a žiada súcit s každým človekom, obracia sa na trpiacich, utláčaných a nešťastných. Nabáda nás, aby sme si pomáhali. Nabáda každého človeka, aby prekonal vlastnú nízkosť a odľudštenie. * Ježišov odkaz možno napĺňať len vďaka láske k blížnemu, ku každému človeku, teda aj k nepriateľovi. Láska človeka nabáda k nenásilnému odporu proti zlu. So zlom sa nemožno zmieriť, musíme však uvážlivo zvoliť prostriedky, ako sa proti nemu brániť. Zároveň musíme mať na mysli budúcnosť vrátane morálne­ ho záujmu (povedzme ako prevychovať nepriateľa). Práve preto musíme aj odpúšťať, nie z vlastnej slabosti či z pohŕdania tým, kto spáchal zlo. V duchu Ježišovho posolstva vždy treba mať na zreteli nádej pre ľudskú budúc­ nosť. Túto nádej môže mať každý človek. Záleží na nás, ako si na ceste k budúc­ nosti spoločne pomôžeme, ako pochopíme svoju ľudskú jednotu.

1. Od Sokratových čias etici vedú spory o to, či je možné naučiť človeka stať sa morálnym, alebo sú morálne kvality vrodené. Čo si o tom myslíte vy? 2. Ktorú zásadu kresťanskej morálky podľa vášho názoru v každodennom živote najčastejšie porušujeme? (27)

ODEL· ČLOVEK flKO OSOBNOSŤ

Aký by bol človek krásny, keby pestoval samého seba tak oduševnene a trpezlivo ako vinohrad

Francúzske príslovie

Človek ako osobnosť

Ľudskosť a rozum Príliš veľa myslíme a príliš málo cítime. Viac ako stroje potrebujeme ľudskosť. Viac ako rozum potrebujeme láskavosť a miernosť. Bez toho zvlčíme a stratíme všetko. Ch. Chaplin

Neviete si predstaviť, ako dobre by sa o tejto téme písalo tak pred sto-dvesto rokmi. Dôvod je jednoduchý. Ak ste sa vtedy ‫״‬rozprávali" s mysliteľmi, vládol v ich pohľade na svet človeka, a najmä na budúcnosť ľudstva, optimizmus. Prirodzene, každodenný život nebol o nič ľahší ako dnes, ale cez všetky problémy presvitala nádej, že ľudia raz určite všetko zvládnu. Túto nádej myslitelia čerpali z presvedče­ nia o sile ľudského rozumu. V Európe sa už od 15. storočia začal presadzovať nový spoločensko-ekonomický systém — kapitalizmus. Predstavoval nielen nový spôsob organizácie ekonomické­ ho života, ale úplne nový životný postoj. Prudko sa rozvíjala výroba a obchod, mnohé európske štáty postupne budovali demokratické republikánske zriadenie. Európania si vytvárali novú kultúru, ktorá ako celok sa vyznačovala civilnosťou, dôrazom na reálny pozemský život, predovšetkým na jednotlivca. Základnou charakteristikou ideálu ľudského života bolo presvedčenie, že bohat­ stvo a úspech, a s nimi aj šťastie, môžeme dosiahnuť tu na zemi. Človek pevne veril v svoje sily a možnosti. Toto presvedčenie posilňovala rastúca viera v rozum a v prakticky neobmedzené možnosti vedy. Ľudský rod nepochyboval, že rozum a kritická smelosť dávajú človeku istotu, sebavedomie a samostatnosť. Filozofi boli hlboko presvedčení, že nad chaosom pozemského sveta sa nachá­ dza rozumne usporiadané univerzum, vesmírny mechanizmus, ktorého zákony sa raz uplatnia aj v reálnom živote. Rozum sa javil ako spoľahlivý prostriedok nielen poznávania sveta, ale aj jeho ovládania. Človek si namýšľal, že práve on je vďaka svojmu rozumu jediným pánom skutočnosti. Rozum sa mu javil ako spoľahlivý sprievodca ľudskej dokonalosti a šťastného života. Sebavedomý vzťah k svetu sa postupne menil na bezohľadný. Ľudia začali svet chápať výlučne ako prostriedok na dosiahnutie svojho pohodlia a rastu životnej úrovne. Až dnes si pomaly uvedomujeme, že egoistický vzťah k svetu ohrozuje koniec koncov zasa len nás. Vízii zjednotenia ľudstva s cieľom bezhraničného pokroku dnes už verí málokto. Má vôbec zmysel honba za ďalším rozvojom, väčšou spotrebou, novými autami, väčšou rýchlosťou? Čoraz nástojčivejšie sa natískajú voľakedy neznáme otázky: Máme šancu na prežitie? Ako sa uchrániť pred všetkými negatívnymi následkami nášho pyšného rozumu? Kam a za čím sa rútime závratnou rýchlosťou pokroku?

(31)

Človek ako osobnosť

Viacerí filozofi vytvorili ideál človeka, ktorý sa vďaka svojmu rozumu premení na úplne autonómnu, slobodnú bytosť, ktorá tak ako problémy sveta zvládne aj seba a svoje ľudské vzťahy. (Ako príklad môže slúžiť ideál morálneho života, ktorý vypracoval holandský filozof Baruch Spinoza a nemecký filozof Immanuel Kant.) V čase svojho vzniku mal tento ideál svoj etický pátos a filozofickú pôsobivosť. Lenže dnes sa bezhraničná optimistická viera v silu rozumu ukazuje ak nie iluzórnou, tak prinajmenšom problematickou. Veď čo priniesla ľuďom 20. storo­ čia? Svetové vojny, zbrane s nepredstaviteľnou ničivou silou, zdevastovanie život­ ného prostredia ohrozujúce nielen zdravie nás všetkých, ale aj život budúcich generácií. Preto dnešným morálnym ideálom sa musí stať ideál zodpovednosti — zodpo­ vednosti svetovej pospolitosti za svoju budúcnosť, teda aj za svet, za životné prostredie. Človek sa musí stať humánnejším. Je nevyhnutné, aby tento cieľ pochopil nielen každý svetadiel, každá spoločnosť, každý národ, ale každý jednotli­ vec. Zodpovednosť sa musí stať znakom každého nášho činu — aj keď sa to dnes ešte mnohým javí ako tvrdenie naivné, smiešne a prehnané. Ľudskosť — humán­ nosť sa naplní len v ľudskej dôstojnosti a jej vzájomnom rešpektovaní. A na to rozum v jeho tradičnom chápaní nestačí. Rozum sa musí nad sebou zásadne zamyslieť. Neexistuje totiž jedna jediná pravda, ktorú stačí odhaliť a nasledovať. Rozum nás musí viesť k tomu, aby sme hľadali porozumenie a rešpektovali kultúrne a individuálne osobitosti. Novou úlohou rozumu je viesť človeka k tomu, aby v rozdielnosti pochopil ľudskú jednotu.

1. Charakterizujte naznačené črty novovekého morálneho (humanisticko-racionalistického) ideálu. Využite znalosti z dejepisu a literatúry. 2. Čo znamená dnešná potreba prehodnotiť ľudské ciele a túžby? 3. Ako chápete slovné spojenia: — dôraz na reálny život — viera v rozum — egoistický vzťah k svetu — človek ako autonómna bytosť — viera v rozum sa ukázala iluzórnou — človek sa musí stať humánnejším

(32)

Človek ako osobnosť

sw/*°

% O C f" í O L d J LI tľ

Mnoho ľudí si pokazí život predstavou nešťastia, ktoré im hrozí. kt°rí A. Maurois &ast/ 'd je Ro ^n ýč/n pr,'s/ovie vujZíj ·^Z^,o. leb^' nentHuif N,e s,ovo' ale héšťastie je as*e same/■ 'nac^‘Í^.ie učiteľom htupáko v. Demokritos

Tragédia života spočíva niekedy v tom, že dostaneme, po čom túžime. W. S. Maugham Niet váčše^aŕ v5nešití ako spomina Ía^^eA^ ^Tzávidí^■ závidím6■ ktorým zav,u

v JroD0 u za^a pre^et°

f La Rochefou

Fr·

šťastie do toho, čo hľadáme.

ak^St,e

D. Parodi Šťastie nespočíva v šťastí, ale v jeho dosahovaní. F. M. Dostojevskij ^°Kaire

‫ ״‬rfbtesk‫״‬

Níekofkof‘rat 5‫״‬ajvj-ššl v ŕí'‫׳‬ote‫ ׳‬Pjí^oéné.

Šťastné roky sú premárnené, práca pokračuje iba v utrpení. M. Proust

Koho sláva robí šťastným, ten si ju nezaslúži: zaslúži si ju ten, kto ňou pohŕda. F. Hebbe!

?o‫־‬

Ak si niekedy miloval ženu alebo vlasť, prežil si výnimočné šťastie, ak potom umrieš, to už nie je dôležité. E Hemingway chleba

o‫״í'rt

‘,UÍeV‫״‬nra‫׳ ׳״‬a iíaS ‘e ’e Mk'S

|CJová

Človek je nešťastný iba do tej miery, do akej sa za nešťastného pokladá. Seneca

B^on

Nehľadáme svoje šťastie, ale vkladáme svoje

Aby sme dosiahli ozajstné šťastie, musíme ces­ tovať do veľmi ďalekej krajiny, dokonca mimo samých seba. Sír T. Browne ktore 51

šťast'e‫׳‬

B■ pasca/ ^Sf'e ,■

Šťastný je človek, ktorý má, čo chce, c.o tvch, a ktorý nechce nič zlého. sv. ■ Augustín ■

Človek práve človeka najväčšmi potrebuje k šťastiu. Holbách

·p

• c sP°ČÍVa ka m