Úvahy verejného teológa o viere, spoločnosti a politike 9788081913143 [PDF]

Zitiervorschau

Úvahy verejného teológa o viere, spoločnosti a politike

ÚVAHY VEREJNÉHO TEOLÓGA O VIERE, SPOLOČNOSTI A POLITIKE Zbierka textov z rokov 2017 - 2020

ĽUBOMÍR MARTIN ONDRÁŠEK

Dobrá kniha Trnava 2021

Úvahy verejného teológa o viere, spoločnosti a politike

Zbierka textov z rokov 2017 - 2020

© Ľubomír Martin Ondrášek, 2021 © Predslov: Benjamin Uhrin, 2021 © Doslov: Ján Juran, 2021 © Dizajn: Benjamín Brádňanský, 2021 Detail kresby Svätý Augustín s horiacim srdcom (Antony van der Does,

Abraham van Diepenbeeck, 1619 - 1680), Rijksmuseum, Amsterdam

© Vydal: Dobrá kniha, 2021 Vydanie prvé

ISBN 978-80-8191-314-3

DEDIKÁCIA

Claire E. Wolfteichovej

OBSAH

SLOVO AUTORA

PREDSLOV

xii xviii

ÚVAHY 0 VIERE A TEOLÓGII Veľa kresťanov, málo nasledovníkov Krista

3

Odpovedať na Božie volanie, žiť Božie povolania

10

Intelektuáli, ktorí v dospelosti našli cestu

23

do Katolíckej cirkvi

Nie je teológia ako teológia. Akú potrebuje Slovensko?

29

Abraham Joshua Heschel: verejná teológa ukotvená v spiritualite a inšpirovaná prorokmi

34

Richard John Neuhaus: obranca liberálnej tradície,

44

odporca liberálnej ortodoxie

Sociálne evanjelium ako verejná teológia: prínos, kritika, výzva

48

Martin Luther King, J r.: verejný teológ

58

a transformačný vodca

Úpadok progresívneho kresťanstva

63

viii I OBSAH

a budúcnosť sociálneho evanjelia

Súkromný život verejného teológa: problém nezriadenej sexuality

73

Z nedeľnej bohoslužby do nákupného centra. Prečo to môže byť problém?

78

Život bez teplých nedeľných rožkov ako symbol

86

spoločenskej a environmentálnej zodpovednosti

ÚVAHY 0 SPOLOČNOSTI A KULTÚRE Husákové deti sú najšťastnejšou generáciou. Budú aj najlepšou?

93

Komjatické priateľstvá robia našu krajinu horšou

98

Za spravodlivejšie Slovensko: kde aj politici končia vo väzení

101

Nepodľahnime nenávisti v oprávnenom boji za spravodlivosť

105

Slušné a spravodlivé Slovensko - aj pre Rómov

110

Spoločenský zmier vyžaduje odpustenie

114

Ak chceme zlepšiť Slovensko, musíme sa naučiť dobre kritizovať

118

Slovensku hrozí kultúrna vojna. Ako jej možno predísť?

122

O registrovaných partnerstvách inak

126

OBSAH I ix

Obeťami domáceho násilia sú aj muži.

131

Nezabúdajme na nich Zostane financovanie cirkví v roku 1949?

136

Je na amerických univerzitách ohrozená

141

sloboda prejavu? O najhoršej chorobe oka - rasizme

146

Je možné byť priateľmi aj napriek ideologickým a politickým rozdielom?

150

Nezvyčajné priateľstvo katolíckeho konzervatívca a protestantského liberála

154

Mal by Západ načúvať kritike Východu?

162

ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII Autentický mier je dobro, ktoré niečo stojí

169

Co si počať s láskou k národu

174

Neliberálně postoje v liberálnom rúchu

179

Ak chceme udržať demokraciu, musíme skrotiť cynizmus

184

Dôveryhodnosť médií ovplyvňuje aj to, ako informujú o cirkvi

188

O Vianociach, politickej korektnosti a začiatku pádu Roberta Fica

192

X I OBSAH

Politika bez pokory vedie do pekla

197

Blahoželanie novej prezidentke

201

Keď demokracia prinesie výsledok,

205

ktorý sa nám nepáči Slovensko potrebuje politikov s víziou

210

Nálepka nič neznamená: náboženstvo ako jed, placebo a liek

214

Kto je lepší kresťan? Politik, čo nezneužíva kresťanskú kartu

219

Za Kotlebov návrh nehlasovať ani v gumených rukaviciach

224

Mal by Ján Figeľ pokračovať ako vyslanec EU pre náboženskú slobodu?

228

Jánovi Figeľovi sa nepodarilo rozptýliť pochybnosti

231

Prvácke vysvedčenie prezidenta Trumpa

236

O najväčšej výzve amerického prezidenta

240

Amerika má veľa problémov, ale nie je to rasistická krajina

245

Prežije americká demokracia?

250

Abraham Lincoln: inšpirácia pre politikov, výzva pre voličov

254

OBSAH I xi

ROZHOVORY Sú nebezpeční? Minister Krajci kvôli viere čelí

261

podobnej kritike ako Obama, naznačuje teológ Som duchovným pútnikom. A budem ním aj naďalej

266

DOSLOV

285

POZNÁMKY

288

SLOVO AUTORA

Jednou z hlavných úloh verejných teológov je s intelektuálnou poctivosťou, morálnou odvahou a duchovnou vernosťou reflekto­ vať o náboženskom, spoločenskom a politickom živote a následne svoje úvahy sprístupniť širšej verejnosti k zamysleniu. O to som sa usiloval aj v rokoch 2017 - 2020 najmä formou publicistiky, ktorú považujem za obzvlášť vhodný spôsob uskutočňovania verejnej teo­ lógie. Čitateľom tak môžem predložiť zbierku piatich desiatok tex­

tov, ktoré sa zrodili v spomenutom období a ponúkajú nielen pohľad do mysle a srdca autora, ale pripomínajú tiež niektoré dôležité uda­ losti jednej etapy slovenských a amerických dejín. Príležitostné texty, ktorých je v tejto zbierke väčšina, sú predurčené stať sa objektom chvály alebo hany - v závislosti od toho, ako obstoja z retrospektívneho pohľadu. Čas je prísnym, ale spravodlivým sud­ com. Kritické premýšľanie nad staršími textami a ich následné vyda­ nie v knižnej zbierke vyžaduje od autorov, ktorí sa na niečo také podujmú, dávku odvahy a pokory, pretože nielen čas, ale aj čitatelia posúdia kvalitu a hodnotu ich práce. Ako teológ a etik - pre ktorého osobnýživot a verejnú službuje „zodpovednosť“ ústredným koncep­ tom - však nemám inú možnosť, ako sa za svoje písomne vyjadrené myšlienky dobrovoľne zodpovedať. Žijeme v dobe enormnej inflácie písaného slova a zďaleka nie všetky slová sú zábleskom pravdy, krásy a dobra. Publicistické články majú zväčša efemérne trvanie, čo je pre niektorých autorov nevý­ hodou a pre iných naopak výhodou. Zodpovednosť, ktorú považu­ jem na fundamentálnej rovine za jediné riešenie kríz, ktorým čelíme, však vyžaduje, aby osoby, ktoré sa snažia ovplyvňovať verejnú mienku, boli tiež ochotné verejne skladať účty. Nech už bude zá­

SLOVO AUTORA | xiii

verečné hodnotenie textov obsiahnutých v tejto zbierke zo strany čitateľov akékoľvek, uvedomenie si, že príde deň, keď budem za svoju

prácu vydávať počet, mi umožnilo pristupovať k nej s hlbším poci­

tom zodpovednosti. Moja prvá zbierka textov, ktorá vyšla pod názvom Kresťanstvo, etika a verejný život (2017) pozostávala z päťdesiatich článkov, ktorých väčšina bola publikovaná v Denníku N a druhá s názvom Verejná teológia na Slovensku (2019) obsahovala texty uverejnené až na niekolko výnimiek - v Konzervatívnom denníku Postoj. Prí­ tomnú kolekciu tvorí súbor textov publikovaných v oboch zmie­ nených denníkoch, doplnený dvoma rozhovormi. V predmetnom období som bol jediným autorom, ktorého texty sa pravidelne

objavovali tak v poprednom „liberálnom“, ako aj „konzervatívnom“ denníku. V časoch roztrieštenosti politickej scény, bublinizácie spoločnosti a vulgarizácie verejného priestoru, ako aj prílišnej ideologizácie a politizácie občianskeho diskurzu, a s nimi spojenými javmi ako sú urážanie názorových oponentov, šírenie nevraživosti či používanie dvojakého metra, som hľadal a pokúsil sa ukázať inú cestu. Zároveň som sa sám seba pýtal, či je môj všeobecne zdržanlivý a viac konsenzuálny ako konfrontačný prístup, ktorý intenčne kládol dôraz na rozum a nie emócie, v súlade s kritériami uvedenými v prvej vete tohto príhovoru. Viackrát som zápasil s myšlienkou, či by v súčasnej dobe moje texty nemali viac odzrkadľovať etymológiu môjho dru­ hého mena, ako toho, ktoré mi pri narodení dali rodičia. K tejto sebareflexii prispela aj spätná väzba osôb, ktorých úsudok si vážim a mali pocit, že niektoré moje texty neboli dostatočne kritické a najmä adresné. Možno mali pravdu. S odstupom času si však stále myslím, že zvolený prístup napomáha duchovnému a morálnemu rozvoju spoločnosti, hoci z hľadiska počtu „klíkov“ a „lajkov“ sa mô­ že v súčasnosti javiť ako menej efektívny. A je tiež v súlade s mojím porozumením základnej identity verejného teológa ako „verného svedka“ a nie kultúrneho bojovníka či ideologického aktivistu. Ak

xiv I SLOVO AUTORA

ma niečo mrzí, tak to, že som sa z časových dôvodov nemohol ešte

intenzívnejšie venovať publicistike a písať aj o ďalších témach, ktoré som považoval za dôležité. Kľúčový výraz v názve tejto knižky je „verejný teológ“ a tej pre­ došlej je „verejná teológia“. Stavebné bloky pre porozumenie týchto termínov a konceptov sú roztrúsené v textoch jednotlivých zbierok, ako aj v kapitole „Augustiniánsky realizmus ako základ pre verejné angažovanie sa kresťanov: Ponaučenia odJean Bethke Elshtainovej“, ktorá je súčasťou knihy Cirkev a spoločnosť: Smerom k zodpovednej angažovanosti (2015). Svojou doterajšou prácou som sa usiloval poskytnúť tvorivý impulz a myšlienkové základy, ktoré nielen ozrej­ mujú a ilustrujú „verejnú teológiu“, ale snažia sa tiež podnietiť iných teológov, duchovných a laikov, aby sa v spoločnosti angažovali a súčasne premýšľali nad vlastným angažovaním v kontexte disciplíny verejnej teológie. Ako sa bude táto na Slovensku ďalej rozvíjať, zostáva otvorenou otázkou, avšak mám nádej, že sa objavia osoby, ktoré sa jej budú venovať. Existuje tu velký priestor pre bádanie a bolo by váž­ nou stratou nielen pre akademický a cirkevný svet, ale aj pre celú spo­ ločnosť, ak by zostal nevyužitý. Čitatelia, ktorí sú oboznámení s mojou predchádzajúcou knihou Verejná teológia na Slovensku, vedia, v ktorom roku a za akých okol­ ností som začal používať diskutované pojmy. Dlhujem im však vysvedenie, kedy som sa ja sám s nimi prvýkrát stretol. Bolo to naj­ neskôr v roku 2004, keď som čítal knihu Public Theology and Political Economy: Christian Stewardship in Modem Society z pera vplyvného akademického verejného teológa Maxa L. Stackhousa (1935 - 2016). V tom čase som sa hlásil na doktorandské štúdium v odbore „náboženstvo a spoločnosť“ na Princeton Theological Seminary pod jeho vedením. Hoci bol profesor Stackhouse na sabatikale, zachoval sa ku mne veľmi ústretovo, pretože bol nielen ochotný sa so mnou stretnúť, ale pozval ma aj k nemu domov, kde sme sa okrem iného rozprávali o verejnej teológii. Aj keď som s profesorom Stackhousom, ktorý v roku 2006 odišiel do dôchodku, nikdy for­

SLOVO AUTORA | xv

málne neštudoval, považujem ho za svojho prvého učiteľa verejnej teológie a som vďačný za jeho prínos pre túto disciplínu. V roku 2005 som zahájil štúdium na University of Chicago Divi-

nity School pod vedením politickej teoretičky, eticky a verejnej intelektuálky Jean Bethke Elshtainovej (1941 - 2013). Hoci som sa venoval primárne politickej, teologickej a filozofickej etike, disci­ plína verejnej teológie nezmizla z môjho radaru, a to aj vďaka tomu, že práve na tejto škole pôsobili profesori Martin E. Marty a David Tracy, ktorí patrili medzi priekopníkov odboru verejnej teológie v Spo­ jených štátoch amerických. V roku 2009 sme pri príležitosti 20. výročia „Nežnej revolúcie“ s manželkou Noemou Brádňanskou Ondrášek založili kresťanskú službu ActaSanctorum,Inc., prostred­ níctvom ktorej sme sa rozhodli uskutočňovať verejnú teológiu v kon­ texte Slovenska a ďalších postkomunistických krajinách Európy. Profesorka Elshtainová nášmu úsiliu nielen dobre rozumela, ale ho aj

láskavo podporila. V rozsiahlom rozhovore o svojom živote a diele Elshtainová varo­ vala, že „existuje nebezpečenstvo, že sa verejný intelektuál môže stať čoraz viac verejným a čoraz menej intelektuálom“.3 Rovnaké ne­ bezpečenstvo podla mňa hrozí verejným teológom. K zmienenému možno pridať ešte jedno nebezpečenstvo, alebo možno presnejšie pokušenie: verejne angažovaný teológ sa môže stať čoraz viac poli­ tickým, respektíve straníckym, a čorazmenej verejným. Toto pokuše­ nie často sprevádzajú aj hmatateľné výhody, o to ťažšie je mu odolať. Som rád, že sa mi to podarilo. Hoci dúfam, že sa so slovenskými čitateľmi nelúčim natrvalo, pri finalizovaní tejto tretej zbierky a na začiatku ďalšej kapitoly môjho života a služby prežívam pocity, ktoré sprevádzajú lúčenia. Považu­ jem preto za náležité opätovne sa poďakovať osobám, ktoré umožnili, že si čitatelia počas ostatných siedmich rokov mohli moje texty prečí­ tať - redaktorovi Postoja a vedúcemu rubriky Svet kresťanstva Imri­ chovi Gazdovi a bývalému editorovi názorových stránok SME a súčasnému vedúcemu oddelenia publicistiky Denníka N Romanovi

XVÍ I SLOVO AUTORA

Patajovi. Poďakovanie, prirodzene, patrí aj vedeniu redakcií uvede­

ných denníkov. Tri články v tejto zbierke boli napísané v spoluautorstve s mojou cieľavedomou a dobrosrdečnou dcérou Danni, ktorej ďakujem za spoluprácu. Jej životný príbeh vyvoláva vo mne neopísateľnú vďač­ nosť a radosť. Ďalšia výnimočná žena v mojom živote, manželka

Noema, si zaslúži absolutórium za jej neutíchajúcu podporu a hlboké priateľstvo, bez ktorých by ani táto knižka nemohla vzniknúť. Sila jej príkladu oddanej služby Bohu a ľuďom zostáva pre mňa povzbudením a inšpiráciou. V neposlednom rade patrí moja hlboká vďaka autorom predslovu a doslovu - predsedovi Rady Bratskej jednoty baptistov v SR Ben­ jaminovi Uhrinovi a dlhoročnému riaditeľovi cirkevného odboru Ministerstva kultúry SR Jánovi Juranovi. Úprimne sa teším a cítim sa poctený, že si moje texty nielen prečítali, ale boli tiež ochotní odporučiť ich do pozornosti čitateľskej verejnosti. Ich podpora ma, samozrejme, nezbavuje zodpovednosti za nedostatky v myslení, ima­ ginácii a kompozícii, ktorým sa asi nevyhne žiadny autor. Minulý rok som ukončil štúdium na Boston University School of Theology, ktorá bola mojou poslednou zastávkou na ceste formál­ neho vzdelávania. Zo záverečného rozhovoru v tejto zbierke sa budú môcť čitatelia dozvedieť niečo o mojej neočakávanej študentskej drá­ he, vrátane mien profesorov, ktorí na nej zohrali najdôležitejšiu úlohu. Išlo o štyri osoby - prvým trom som venoval predošlé knihy, zatiaľ čo túto, ako malé gesto vďačnosti, venujem svojej školitelke Claire E. Wolfteichovej. Jej vedeckú erudíciu spojenú s autentickou spiritualitou považujem za maják zodpovedného teologického vzdelávania a bolo pre mňa požehnaním, že som ho nemusel pozo­ rovať len z diaľky. Na záver sa chcem pridŕžať dvoch múdrych rád - neopakovať v úvode knihy to, čo si čitatelia budú môcť v nej prečítať a neodhaľovať veci, ktoré by mali objaviť sami. Poviem teda už len tolko, že podobne ako predošlú zbierku, doplnil som aj túto poznámkovým

SLOVO AUTORA | xvii

aparátom, ktorý som do knihy zaradil s cieľom splatenia intelektuál­

nych dlhov a sprostredkovania možným záujemcom kvalitných zdrojov na hlbšie štúdium tém, ktorých sa v jednotlivých prís­ pevkoch dotýkam, ako aj ďalších potenciálne užitočných informácií.

Neodkazoval som na citáty, ktoré je možné ľahko dohľadať ako sú napríklad vyjadrenia politikov. Medzititulky vo väčšine článkov uve­ rejnených v Denníku N a niektorých v Konzervatívnom denníku Postoj boli doplnené redakciou. Ďakujem, milí čitatelia, že ste siahli po tejto knižke a želám vám,

aby ste v nej našli to, čo hľadáte a možno aj čosi navyše. Soli Deogloria. Lubomír Martin Ondráček Chicago, 1. máj 2021

PREDSLOV

S Ľubomírom Martinom Ondráškom sa naše cesty prvýkrát stret­ li v roku 2008. Keďže nás väčšinu nasledujúcich rokov oddeľovali vody Atlantiku, nebolo nám umožnené stráviť spolu veľa času či dlhodobo intenzívne spolupracovať. Môžem však s istotou povedať, že ako sa naše životné cesty za tieto ostatné roky kľukatili, či už som Martinovo meno uvidel v Denníku N, na Postoji, alebo na mňa vykuklo z obálky novej knihy, ktorú mi s láskavým venovaním poslal poštou, vždy ma to potešilo. A trvalo mi to niekolko rokov, kým som pochopil, čo ma na jeho textoch priťahuje. Asi najvýznamnejším prínosom jeho tvorby bolo pre mňa pred­ stavenie, pomenovanie a rozvíjanie konceptu „verejnej teológie“. Už od študentských čias mi hlboko utkvela myšlienka Karla Bartha, že teológ má mať v jednej ruke Bibliu a v druhej noviny. Intuitívne som sa roky usiloval o takúto vyváženosť. Keď sme sa v roku 2009 presťa­ hovali do Banskej Bystrice, kde som pokračoval v povolaní kazateľa cirkevného zboru, ešte stále som moju snahu spájať verný výklad hebrejských a gréckych textov kresťanských Svätých Písiem s refle­ xiou spoločenských udalostí, trpezlivo vyzývajúc k odvážnejšiemu angažovaniu sa kresťanov v širšej komunite, nevedel pomenovať. Len pár dní po župných volbách v roku 2013 sa v našich cir­ kevných priestoroch prvýkrát streda skupina veľmi rôznorodých ľudí, ktorých spojilo presvedčenie, že nemôžeme ostať ticho. Zvolenie Mariána Kotlebu za župana nášho kraja bolo impulzom k tomu, aby sme napriek inakosti v pohľade na mnohé, aj dôležité veci, predsa hľadali spôsoby, akými môžeme vyjadriť jednoznačné odmietnutie šírenia nenávisti a násilia. Voči komukoľvek. Tak vznikla platforma Nie v našom meste!.

PREDSLOV | xix

Roky plynuli a v snahe vyhnúť sa ďalším konfrontáciám, zdĺ­ havým vysvetľovaniam a brzdeniu napredovania som opakovane zvažoval môj odchod z tejto iniciatívy. Popri pribúdajúcich deťoch v rodine, pribúdajúcich funkciách v cirkvi a pribúdajúcich rolách v ko­

munite som len s ťažkosťou hľadal svedo, ktoré by mi túto zaujímavú cestu osvetľovalo. Na prvolezca som nemal kapacitu a môj záber bol

príliš široký. Už len názov knihy, ktorá uzrela svedo sveta v roku 2015 Cirkev a spoločnosť: Smerom k zodpovednej angažovanosti a ktorej spolueditorom je Martin, bol pre mňa balzamom. V tom istom roku sme s nie­ koľkými veriacimi priateľmi založili novú platformu, ktorej cieľom je formovať kresťanov, ktorí chcú byť biblicky verní, kultúrne rele­ vantní a spoločensky angažovaní. S objavením sa každého ďalšieho textu z pera Ľubomíra Martina Ondráška nám bolo jasnejšie, že sa

usilujeme o verejnú teológiu. Bolo pre nás cťou, keď Martin odpovedal na naše oslovenie a pos­ kytol nám rozsiahly rozhovor, ktorý sme s radosťou uverejnili. V jeho odpovediach sa nám otvárali nové dimenzie. Rozsvecovali sa svetiel­ ka, spájali sa vzdialené body. Biele miesta mapy dostávali nové kon­ túry a hlodajúce otázky boli aspoň na chvíľu znesiteľnejšie. V knihe, ktorú má čitateľ v rukách, sa deje presne to. Autor z nad­ hľadu nasvecuje komplexné témy, odkazuje na inšpiratívnych priekopníkov a vytvára nové harmónie. Dlhé roky na špičkových vzdelávacích inštitúciách - v lavici i za katedrou -, hľadanie svojej vlastnej cesty naprieč dvoma kontinentmi, odvaha mladosti a bo­ lestivé okresávanie životnými skúsenosťami, výšiny aj sklamania z velkých i malých, starých i nových, duchovných i akademických tradícií, stovky dialógov s intelektmi tisícročí a vlečúce sa hodiny samoty v tieni regálov velkolepých knižníc sveta, aj hlboká brázda vlastnej duchovnej skúsenosti. To všetko vyformovalo osobnosť verejného teológa, ktorého pozvanie k tvorivému rozhovoru v pred­ kladaných úvahách je radosť prijať. Poznám len veľmi málo ľudí, ktorí dokázali odolať blikajúcim

xx I PREDSLOV

ponukám mentálneho fast-foodu a trpezlivo čakať na hlboké zako­ renenie. Myslím, že pozorný čitateľ rýchlo rozlíši tento osviežujúci prameň od vlažných povrchových splaškov, ktorými sa denne bro­ díme. Bez ohľadu na to, z ktorého tábora prichádzame a v koľkých otázkach sa s autorom nakoniec nezhodneme, môžeme sa k jeho úvahám vracať a s vďakou za ďalšie svetielko (Fil 2:15) sa posúvať na našej ceste bližšie k cieľu! Mgr. Benjamin Uhrin, Th.D. predseda Rady Bratskejjednoty baptistov v SR

ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

VEĽA KRESŤANOV, MALO NASLEDOVNÍKOV KRISTA

Na Slovensku sa ku kresťanstvu hlásia približne tri štvrtiny oby­

vateľstva, avšak počet zaviazaných nasledovníkov Krista je nepomerne nižší. Ide o natolko zrejmé tvrdenie, že jeho pravdivosť netreba dokazovať ani ilustrovať. Túto disproporcionalitu medzi deklarovanou príslušnosťou a bezpodmienečnou oddanosťou možno badať aj inde vo svete, hoci jej miera je - aj v závislosti od poli­ tického režimu - odlišná. V kraj inách, kde sú kresťania pre svoj u vieru perzekvovaní, sa budú ku kresťanstvu prirodzene hlásiť len osoby,

ktoré porozumeli cene učeníctva. Keď sa v štvrtom storočí kresťanstvo stalo oficiálnym nábožen­ stvom Rímskej ríše, začali sa k nemu hlásiť aj ľudia, ktorých podľa ich životného štýlu nebolo možné označiť za učeníkov Ježiša z Nazareta. V súčasnosti do tejto skupiny patria aj mnohé osoby, ktoré boli pokrstené, navštevujú kostol či dokonca vyštudovali teológiu. Podobne ako v časoch Dietricha Bonhoeffera, je aj dnes „lacná milosť

úhlavným nepriateľom našej cirkvi“ . V roku 1991 som sa na pozvanie blízkeho priateľa, ktorý ma nas­ meroval na cestu viery, zúčastnil celoslovenského stretnutia Spolo­ čenstva evanjelickej mládeže v Košiciach. Bolo to krátko po mojom obrátení a všetko, čo je pre kresťanstvo typické, bolo pre mňa úplne nové. Aj po rokoch si spomínam, ako som spolu so stovkami mladých ľudí oduševnene spieval: „Rozhodol som sa ísť za Ježišom, už nikdy späť, už nikdy späť. Svet leží za mnou a kríž predo mnou, už nikdy späť, už nikdy späť. Aj sám keď pôjdem, nechcem sa vrátiť, už nikdy späť, už nikdy späť. “ Existovali pre mňa len dve možnosti: buď budem Ježiša nasledo-

4 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

vat naplno, alebo ho nebudem nasledovať vôbec. V Biblii som čítal o dvoch cestách - širokej a úzkej - asBožou pomocou som chcel kráčať po tej menej vychodenej. Už v tom čase vo mne rezonovala biblická pasáž zaznamenaná v Evanjeliu podľa Lukáša, kapitole 14 a veršoch 25 - 35, kde nachádzame tri (reprezentatívne) podmienky učeníctva, na ktoré dnes zameriame svoju pozornosť.

Nenávidieť svoju rodinu Ježiš je na ceste do Jeruzalema a prvá informácia, ktorú nám svätopisec poskytuje, je, že ho sprevádzali „velké zástupy“. Dalo by sa očakávať, že Majster bude potešený, že ho nasledujú davy ľudí - s tro­ chou zveličenia by sme mohli povedať, že bol uprostred úspešnej evanjelizačnej kampane. Niektoré súčasné seeker-friendly evanjeliza­ čné metódy by diktovali nepovedať nič, čo by mohlo tieto osoby odplašiť. Ježišovým cieľom však nebolo vyhrať súťaž popularity a ani získať ľudí pre Božie kráľovstvo prostredníctvom psychologických trikov či lákavých sľubov. Nekázal evanjelium zdravia a bohatstva, nevyučoval o moci pozitívneho myslenia, neponúkal lacnú zábavu - jeho posol­ stvom bola „drahá milosť“. Vó verši 26 je artikulovaná prvá podmienka autentického nasle­ dovania: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca i matku, ženu a deti, bratova sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.“ Tento verš reprezentuje jeden z Ježišových takzvaných „proti-rodinných výrokov“, ktoré nachádzame v predmetnom evanjeliu (8:19-21,9:59-62,12:51-53,18:29,21:16). Pre uši súčasného človeka znejú prinajmenšom zvláštne, niektorí ich môžu dokonca vnímať ako prejav náboženského fanatizmu. Tieto výroky treba interpretovať v kontexte celého biblického zjavenia, vrátane prikázania ctiť si rodičov (Ex 20:12) aexhortácie starať sa o rodinu (ITim 5:8). Samotný Ježiš učil svojich nasledov­ níkov milovať všetkých ľudí, vrátane nepriateľov (Mt 5:44). Nič z

VEĽA KRESŤANOV, MÁLO NASLEDOVNÍKOV KRISTA | 5

toho však nemení na skutočnosti, že Ježiš vyžaduje od osôb, ktoré sa ho rozhodli dobrovoľne nasledovať, aby podriadili všetky pozemské vzťahy tomu nebeskému. Prirodzené rodinné putá medzi deťmi a rodičmi, súrodencami či

manželmi - hoci mimoriadne dôležité - nemôžu mať prednosť pred odpovedaním na Božie volanie a plnením Božej vôle. Rodina má v Božej ekonómii velký význam, ale nie je najvyšším dobrom a ani konečným cieľom ľudskej existencie. V ideálnom prípadeJ ežiša nasle­ duje celá rodina, avšak realita je taká, že niekedy sa aj rodinný prís­ lušník môže stať prekážkou na ceste človeka k Bohu. Aby sa tak nestalo, Ježiš vyzýva svojich učeníkov k ich „nenávisti“. Popredný novozákoník I. Howard Marshall nám pripomína, že tu nie je reč o „psychologickej nenávisti, ale zrieknutí sa“/ Štandardný

výklad predmetného termínu je „milovať menej“, čo podporuje aj paralelná pasáž z ďalšieho synoptického evanjelia: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je mahoden“ (Mt 10:37). Hoci v evanjeliovom kontexte nemá „nenávisť“ rovnaké negatívne konotácie ako v našej dobe a kultúre, stále ide o radikálnu požiadavku zo strany Ježiša, ktorú dokážu správne pochopiť a prijať len osoby, ktoré sa stretli s Božou zachraňujúcou a premieňajúcou láskou. Dôle­ žitou zvesťou ortodoxnej kresťanskej viery je, že „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni“ (Rim 5:8). Ak je pravdou, že „Božia láskaje rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5:5), milovanie Boha bude prirodzenou záležitosťou, rovnako ako aj milovanie blíz­ kych a blížnych.

Vziať svoj kríž Druhú podmienku učeníctva nachádzame vo verši 27: „Lebo kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.“ Niek­ torí bádatelia používajúci historicko-kritickú metódu sú presved-

6 I ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

čení, že tieto slová nemohli byť vyslovené „historickým Ježišom“, nakoľko kríž sa kresťanským symbolom stal až neskôr. Pre naše potreby stačí, keď povieme, že Ježišovi pôvodní po­ slucháči pravdepodobne chápali, že kríž bol nástrojom popravy a utr­ penia. V čase, keď Lukáš napísal svoje evanjelium, už bola rozvinutá „teológia kríža“ založená na Ježišovom ukrižovaní a „nesenie kríža“ bolo chápané predovšetkým metaforicky, hoci niektorí to mohli brať doslova ako výzvu k mučeníctvu. J e zauj ímavé, že o niekolko kapitol skôr, predtým, ako saJežiš vydal do Jeruzalema, evanjelista cituje (dnes) dobre známe Ježišove slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba! Každý deň nech vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (9:23). Zatiaľ čo v diskutovanej perikope je reč o „nesení“ kríža, v citovanom verši čítame o jeho „vzatí“, čo okrem iného jasnejšie ukazuje na dobrovoľnosť zvolenia si cesty učeníctva.

Zrieknuť sa všetkého Posledná podmienka autentického nasledovania je zaznamenaná vo verši 33: „Tak nikto z vás nemôže byť mojím učeníkom, ak sa nezriekne všetkého, čo má.“ Podľa niektorých biblistov tu nemáme dočinenia s treťou podmienkou učeníctva, ale ide o zhrnutie ostat­ ných podmienok - tento výklad sa javí ako menej pravdepodobný. Tak či onak, isté je, že nielen z pohľadu Lukášovho evanjelia, ale aj z perspektívy Novej zmluvy je naviazanosť na materiálne statky považovaná za jednu z najväčších prekážok na ceste k Bohu. Žiadnu

náročnú cestu nie je múdre a často ani možné absolvovať s nadbytoč­ nou batožinou. V origináli je kľúčové slovo citovaného verša uvedené

v prítomnom čase, čo naznačuje, že tu nejde o jednorazové zrieknutie sa, ale o nepretržitý proces zriekania sa. Lukáš v druhej časti svojho diela - Skutkoch apoštolov - hovorí o živote ranej cirkvi: „Všetci, čo uverili, boli pospolu a mali všetko spoločné. Predávali svoje pozemky a majetky a rozdeľovali z toho všetkým podla toho, kolko kto potreboval“ (2:44-45). Ďalej po-

VEĽA KRESŤANOV, MÁLO NASLEDOVNÍKOV KRISTA | 7

kračuje: „Množstvo tých, čo uverili, bolo jedno srdce a duša a nikto nepokladal za svoje nič z toho, čo mu patrilo, ale všetko mali spoločné“ (4:32). Je evidentné, že niektorí veriaci brali Ježišove slová doslovne a vzdali sa svojho hmotného majetku. Niektorých Ježiš nepochybne aj dnes volá, aby konali rovnako, ale väčšina učeníkov je povolaná „len“ k správcovstvu Bohom zverených vecí a dávaniu ich k dispozícii, ako si to bude situácia vyžadovať. Mýt­ nik Lévi nepredal svoj dom, ale otvoril jeho dvere pre Ježiša a jeho nasledovníkov (Lk 5:27-29); Galilejské ženy „pomáhali svojím majetkom“ (8:1-3); Zachej sa rozhodol dať polovicu majetku chu­ dobným a vrátiť štvornásobne ľuďom, ktorých ako mýtnik oklamal (19:1-10); ajozefz Arimatie poskytol hrob, do ktorého bolo uložené Ježišove telo (23:50-54). Títo a mnohí ďalší autentickí nasledovníci Ježiša nenaplnili uve­ dené podmienky učeníctva doslovne, ale všetci ich brali vážne. Ani súčasní kresťania - Ježišovi nasledovníci - nie sú nevyhnutne po­ volaní žiť asketickým spôsobom života, sú však pozvaní dať svoj maje­ tok podJežišovo panstvo a slúžiť ním podľa vedenia Ducha Svätého. Akú velkú materiálnu obeť by mali kresťania Bohu priniesť? To je, samozrejme, individuálne. Ak by sa však aspoň pravidelní návštevníci kostola nechali inšpirovať slovami kráľa Dávida, „Nemôžem prinášať Hospodinovi, svojmu Bohu, spaľovne obety, ktoré ma nič nestáli“ (2Sam 24:24), (nielen) zbierky by boli násobne vyššie, ako sú dnes čo by malo za následok vernejšie a efektívnejšie napĺňanie poslania cirkvi.

Rozhodol som sa ísť za Ježišom, už nikdy späť Aj keď sa nešpecializujem na biblickú exegézu, Lukášovo evan­ jelium prakticky od môjho obrátenia patrí medzi moje obľúbené bib­ lické knihy. Počas teologických štúdií som sa snažil využiť možnosti mu lepšie porozumieť - najviac mi v tom pomohli profesori HansJosefKlauck z Chicagskej univerzity a Sean McDonough z Gordon-

8 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

Conwell Theological Seminary. Napriek tomu, že dnes diskutovaný text čítam s hlbším porozumením a viacerými otázkami ako v roku

1991, stojím pred úplne rovnakou výzvou ako vtedy. A moja odpo­ veď sa tiež nezmenila: „Rozhodol som sa ísť za Ježišom, už nikdy späť, už nikdy späť.“ Každý, kto sa stotožňuje s Ježišovým poslaním a posolstvom, je povolaný stať sa učeníkom. Podmienky učeníctva nie sú adresované len hlúčiku veriacich, ktorí majú ambíciu stať sa duchovnými gigan­ tmi. Ježiš aj dnes hovorí k „velkým zástupom“, pozýva k autentic­ kému nasledovaniu a vyžaduje nerozdelené srdce. The New Interpreter’s Bible užitočným spôsobom osvetľuje výz­

nam Ježišovej radikálnej výzvy k nasledovaniu a zároveň správne prenecháva priestor pre individuálnu aplikáciu: „Cena učeníctva je platená mnohými rôznymi typmi meny. U niektorých osôb je po­ trebné presmerovanie času a energie, u iných zmena v osobnom vzťahu, zmena povolania alebo vyčlenenie finančných zdrojov; ale pre každú osobu je výzva k učeníctvu všetko pohlcujúca. Od tých, ktorí chcú byť učeníkmi, sa vyžaduje úplná zmena priorít. Učeníci na čiastočný úväzok nie sú potrební. Polovičaté záväzky sa neakcep­ tujú.“ Hlásiť sa ku kresťanstvu je síce pekné, ale z biblického pohľa­ du je to príliš málo.

Učeníctvo okrem iného vyžaduje odvahu i ochotu čeliť nepocho­ peniu - nie je to cesta pre bojazlivých ani pre osoby, ktoré majú obavu, že ich niekto môže označiť za „bláznov pre Krista“. Jeden z najver­ nejších a najefektívnejších učeníkov Ježiša, apoštol Pavol, mal túto otázku raz a navždy vyriešenú: „Ide mi azda teraz o priazeň ľudí alebo Boha? Alebo sa usilujem zapáčiť ľudom? Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom“ (G 1:10). Ak človek rozpozná Božie povolanie a je mu poslušný, duchovné ovocie často presvedčí aj tých, ktorí pochybovali, keď sa strom sadil a rástol. Namieste je všakaj dôležité upozornenie: vždy, keď'sa rozhodneme Ježiša nasledovať, začíname kráčať vierou, so všetkými zasľúbeniami, ale aj s rizikami, ktoré taký život prináša. Niektorí ublížili sami sebe

VEĽA KRESŤANOV, MÁLO NASLEDOVNÍKOV KRISTA | 9

aj druhým, keď si mysleli, že nasledujú Božie volanie, ktoré však bolo len výplodom ich fantázie alebo hlasom falošného pastiera. Kompe­ tentné duchovné sprevádzanie a ukotvenosť v zdravom cirkevnom

spoločenstve môže príliš horlivých nasledovníkov správnym spô­ sobom usmerniť. Na záver, ak chceme vidieť viac povolaní do duchovnej služby a viac zaviazaných nasledovníkov Krista, ktorí budú „svedom“ a „so­ ľou“ kdekoľvek sa nachádzajú, malo by naše nasledovanie Krista zahŕňať aj pozývanie iných: „Pod aj ty so mnou, pod za Ježišom, už nikdy späť, už nikdy späť.“ Úloha pozývania nebola zverená len apoš­

tolom alebo osobám v duchovnej službe - mňa pozval úplne obyčaj­ ný človek a zmenilo to môj život. Aj ked'Ježiš nesľubuje svojim nasledovníkom bohatstvo a zdravie a nesľubuje im ani bezstarostný život, v predmetnom evanjeliu nachádzame aj zasľúbenie: „Amen, hovorím vám: Niet nikoho, kto opustí dom, či ženu, bratov, rodičov alebo deti pre Božie kráľovstvo, aby v tomto čase neprijal mnohonásobne viac a v budúcom veku večný život“ (18:29-30). Po takmer troch desaťročiach nasledovania som sa presvedčil o pravdivosti prvej časti citovaného zasľúbenia a žijem v nádeji, že sa raz naplní aj tá druhá. Postoj, 25. august 2019

ODPOVEDAŤ NA BOŽIE VOLANIE, ŽIŤ BOŽIE POVOLANIA

Každé premýšľanie nahlas o téme „povolania“ (v angličtine calling alebo vocation, často používané zameniteľné) by mala sprevádzať intelektuálna dôslednosť a pokorný prístup, ktorý si uvedomuje li­ mity vlastného poznania. Ide totiž o veľa. Myšlienky premenené na slová môžu v tom lepšom prípade pomôcť ľudom nájsť hlbší zmysel a cieľ ich existencie, žiť dobrý život a zanechať pozitívny odkaz, v tom horšom im môžu nenapraviteľne uškodiť. Máme dočinenia s komplexnou problematikou, ktorú možno uchopiť z viacerých perspektív - od psychologickej7, cez sociologic­ kú až po teologickú , s ktorou je dobré začať, ak nie z iného dôvodu, tak preto, že samotný koncept má pôvod v kresťanstve. V rámci neho existujú rôzne teológie povolania - skúmanie ich podobností a roz­ dielností si budeme musieť nechať na inokedy. Rovnaké platí o roz­ prave, ako povolanie chápu iné náboženské tradície či sekulárny humanizmus.10

Tento text je adresovaný čitateľom z kresťanského prostredia - pre ostatných môže byť v dnešnej sekularizovanej dobe nezrozumiteľný. Načrtne teológiu povolania, ktorá vychádza z biblického zjavenia a kresťanskej tradície a bola formovaná príslušnou literatúrou, pas­ toračnou praxou a vlastnou skúsenosťou nasledovania Krista. Tu je užitočné si pripomenúť nielen zjavenú, ale aj zjavnú pravdu: ako­ koľvek robustné môže byť naše poznanie, stále platí, že „poznávame iba čiastočne“ (IKor 13:12), všetok „poklad máme v hlinených nádobách“ (2Kor 4:7) a „chodíme vierouanie videním“ (2Kor 5:7).

ODPOVEDAŤ NA BOŽIE VOLANIE | 11

Liek na prázdnotu Hoci v minulosti bolo „povolanie“ chápané výlučne ako nábožen­ ský koncept, v modernej dobe bol tiež sekularizovaný V súčasnosti sa pojem často používa synonymicky s profesiou, kariérou či zames­ tnaním; príkladom je povolanie lekára alebo učiteľa. Navyše, takto chápané povolanie obvykle nie je vnímané ako ľudská odpoveď na božskú iniciatívu - „volanie“. Pochádza - v tom lepšom prípade - z vnútra človeka, avšak bez prítomnosti Volajúceho. Ja budem termín používať v nábožensko-duchovnom význame. Za zmienku stojí, že nielen kresťanskí teológovia, ale aj širšia odborná verejnosť, si v novom miléniu hlbšie uvedomujú relevanciu konceptu povolania, ktoré je neoddeliteľne späté s pochopením zmyslu a cieľa ľudského života. Obzvlášť v prípade dospievajúcich osôb je dôležité, aby objavili pozitívne hodnoty, ktoré sú hodné nasle­ dovania, čo okrem iného prispeje k zníženiu výskytu sociopatologických javov - od rôznych foriem závislostí až po kriminálnu činnosť.

Povolanie sa bytostne týka jednotlivca, avšak má spoločenské dosahy. Množstvo kníh zaoberajúcich sa našou témou z náboženských i sekulárnych perspektiv, ktoré boli publikované v ostatných dvoch desaťročiach, dosvedčuje, že žijeme v dobe „prevládajúceho pocitu prázdnoty“, ktorý William Damon zo Stanfordovej univerzity ozna­ čil za „jedno z najväčších psychologických nebezpečenstiev“. Jeho výskum a najmä kniha The Path to Purpose: How Young People Find Their Callingin Life si zaslúži starostlivú pozornosť osôb venujúcich sa práci s mládežou. Nie je náhoda, že z knihy pastora Rieka Warrena The Purpose Driven Life: What on Earth Am IHere For? publikovanej v roku 2002 sa predalo 50 miliónov výtlačkov a bola preložená do 85 jazykov, vrá­ tane slovenčiny pod názvom Život sjasným cieľom: Načo som vlastne tu č Ľudské bytosti sú zmysel hľadajúce stvorenia, nechcú žiť bezvýz­ namný život a ani nihilizmus postmodernej doby na tom nič nez­ mení, hoci mnohých uviedol do existenciálneho stratená. O to väčšia

12 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

zodpovednosť leží na pleciach teológov a duchovných, ako aj dalších odborníkov, ktorí sa zaoberajú otázkou ľudského blaha.

Univerzálnosť a osobitosť Božieho (po)volania Predtým, ako môžeme verne žiť konkrétne Božie povolanie, alebo možno presnejšie „povolania“, musíme odpovedať na univerzálne Božie volanie - nasledovať Krista.13 Človek na Božie volanie odpo­ vedá v dvoch rovinách: najskôr sa „raz a navždy“ - z Božej milosti rozhoduje kráčať po úzkej ceste a potom sa každodenne rozhoduje - s Božou pomocou - na nej zotrvať. Hoci koncept povolania sa počas histórie vyvíjal - inak bol vní­ maný v stredoveku, inak v čase reformácie a inak dnes - v ranej cirkvi bolo Božie povolanie chápané predovšetkým v zmysle radikálnej od­ danosti Ježišovi Kristovi. V najvšeobecnejšej rovine možno povedať, že Boh volá človeka, aby pod vedením Ducha Svätého kráčal v šľapa­ jach J ežiša - žijúc ako jeho verný nasledovník a spolupracovník v kon­ textoch rodiny, cirkvi, zamestnania (či školy) a v širšom verejnom priestore.14 Ježiš povolal prvých učeníkov slovami „poďte za mnou“ (Mt 4:19) a rovnaké volanie sa zemou ozýva už dvetisíc rokov. Niektorí učeníci zanechali svoje zamestnanie a nasledovali Majstra doslovne (Lk 5:1-11), zatiaľ čo iního nasledovali metaforicky - avšak charakterovo zmenení - v ich zamestnaní (Lk 19:1-10). Podobne aj dnes volá Boh niektorých, aby sa naplno zasvätili duchovnej službe, zatiaľ čo iných volá, aby žili ako svedkovia Krista v sekulárnom zamestnaní a tam prispievali k spoločnému dobru. Boh má poslanie nielen pre teológov, ale aj tesárov; nielen pre farárov, ale aj farmaceutov; nielen [jre misionárky, ale aj manažérky; nielen pre mníšky, ale aj matky. 5 Boh povoláva ľudí nielen do

tradične definovanej duchovnej služby, ale aj do sekulárnej sféry prvá skupina by ani pri najlepšom úsilí nedokázala naplniť Božie zámery pre cirkev a svet. Navyše, Boh „ustanovil jedných za apoš­

ODPOVEDAŤ NA BOŽIE VOLANIE | 13

tolov, iných zasa za prorokov a iných za ohlasovateľov evanjelia, iných ustanovil za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby“ (Ef4:11-12, zvýraznenie doplnené). Pripomínam to nie preto, aby som devalvoval hodnotu povolania osôb, ktoré sa naplno zasvätili Bohu a cirkvi. Naopak, myslím si, že ide o najvyššie povolanie, také osoby si zaslúžia „dvojnásobnú úctu“ a potrebujeme ich viac. Pridávam sa však k tým teológom - nielen protestantským, ale aj katolíckym - ktorí považujú za dôležité neod­ deľovať vieru od práce a zdôrazňujú, že pozvanie „nasledovať“ sa nevzťahuje len na nedeľu alebo je určené len pre niekolko vyvolených. Fundamentálny aspekt Božieho povolania, ktorý sa vzťahuje na všetkých nasledovníkov Krista, je - ako odpoveď na Božiu dokonalú lásku - milovať Boha celou svojou bytosťou a blížneho ako sám seba (Mk 12:28-31). Poslušnosť Božím prikázaniam a zodpovedný kresťanský život sú prirodzeným vyústením aplikácie dvojitého pri­ kázania lásky. Na rozdiel od sekulárne chápaného povolania, kde sa vyzdvihuje myšlienka sebarealizácie a sebanaplnenia, v kresťanskom kontexte je povolanie vždy spojené so sebaobetovaním (Rám 12:1). Bude zahŕňať dobrovoľné vzdávanie sa materiálnych vecí (obetavosť v dávaní), ktoré často prezentujú najväčšiu prekážku pri nasledovaní Ježiša. Kresťania, ktorí odpovedali na Božie volanie, zažívajú pocit uspokojenia a naplnenia, ale tie prichádzajú ako „vedľajší produkt“, v súlade s paradoxmi a tajomstvami kresťanskej viery (Mk 8:35, Sk 20:35,2Kor6:8-10). Povolanie má však aj individuálny rozmer a práve tu vzniká medzi kresťanmi najviac otázok. Výber zamestnania, volba životného par­ tnera či zmena trvalého bydliska patria medzi časté dilemy, najmä u mladých ľudí. Bolo by však vážnou chybou redukovať hľadanie Božej vôle len na túto vekovú skupinu - Boh povoláva ľudí od detstva až po starobu.16 S každým človekom má zámer a pre každého má úlohu.

Všetci bez rozdielu sú Bohom milovaní a sú v Božích očiach dôležití.

14 I ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

Každého volá k sebe a praje si, aby sa stal ambasadorom Božieho krá­ ľovstva na zemi. Univerzálne Božie povolania reprezentujú trvale platné princípy. Všetci kresťania - vždy a všade - sú okrem spomínaného fundamen­ tálneho povolania, povolaní napríklad k svätosti (IPt 1:13-21). Oso­ bitné povolania môžu byť situačné, a teda aj dočasné. Pre ilustráciu, človek nemusí zotrvať v jednom zamestnaní alebo žiť na jednom mieste celý svoj život - v 21. storočí to vo väčšine prípadov ani nie je možné. „Duch vanie kde chce“ (Jn 3:8) a Božiu vôľu zjavuje dyna­ micky a postupne. Preto je spoznávanie Božích zámerov pre náš život celoživotný proces.

Ježiš ako dokonalý príklad Najlepším príkladom porozumenia a naplnenia svojho povolania i poslania bol Ježiš Kristus. Svojim učeníkom povedal: „Mojím pokr­ mom je plniť vôľu toho, čo ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4:34). A dal im príklad na nasledovanie, vrátane cieľavedomého života. Ciele, prirodzene, môžu byť rôzne - tie kresťanské sú určené pomo­ cou kompasu, ktorého ručička je ukotvená v teológii, etike a spiritu­ alite. Jedno z prvých kresťanských diel, ktoré som čítal a formovalo ma, bola útla knižka Roberta E. Colemana Majstrov Plán Evanjelizácie (The Master Plan of Evangelism), ktorú Billy Graham označil za jednu z najvplyvnejších kníh našej doby z hľadiska dosahu na svetovú evanjelizáciu. ' Autor v knihe uvádza:,Ježišov život sa riadil podľa jeho cieľa. Všetko, čo urobil a povedal, bolo súčasťou celkovej schémy. Malo to význam, pretože to prispelo ku konečnému zmyslu jeho ži­ vota, k vykúpeniu sveta pre Boha. Táto motivačná vízia riadila jeho správanie a viedla jeho kroky. Dobre si to zapamätajme: Ježiš ani na chvíľu nestratil z dohľadu svoj cieľ.“18 Povolanie učeníkov k sebe, pripravenie ich na službu a poslanie naspäť do sveta - bolo súčasťou Ježišovej paradoxnej, ale geniálnej

ODPOVEDAŤ NA BOŽIE VOLANIE | 15

misiologickej stratégie, ktorú Coleman zrozumiteľne opisuje. Ježiš syn tesára z Nazareta, zveril posolstvo šírenia evanjelia do rúk rybárov či výhercov daní. Ľudská nedokonalosť a slabosť neboli pre neho prekážkou - takí ľudia sú často Bohom povolaní a pripravení na naplnenie dôležitých úloh. Neraz sa cítia nehodní a nevhodní (Jer 1:4—8,Mt3:ll,Lk5:8). Apoštol Pavol píše o tomto Božom paradoxe veriacim v Korinte: „Čo je pre svet bláznivé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil múdrych, a čo

je pre svet slabé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil mocných; Boh si vyvo­ lil, čo je v očiach sveta neurodzené a opovrhované; áno, vyvolil si to, čo nie je, aby zmaril to, čo je, aby sa nik pred Bohom nevystatoval. Vy ste však z neho vJ ežišovi Kristovi, ktorý sa nám stal múdrosťou od Boha, spravodlivosťou a posvätením i vykúpením, aby - ako je napísané, ten, kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi" (IKor 1:27-31, zvýraznenie

v originále). V uvedenej biblickej pasáži, rovnako ako aj v spomínanej knihe, som ako novoobrátený človek nachádzal povzbudenie, že keď dám svoj život Bohu k dispozícii, aj mňa si bude môcť na niečo dobré použiť. Poslal mi do cesty ľudí, ktorí ma inšpirovali a vytvoril mi príležitosti, ktoré mi pomohli duchovne rásť. Keď som sa približne o tucet rokov neskôr s Róbertom Colemanom stretol, povedal som mu svoj príbeh a ukázal slovenský preklad jeho knihy. Napísal mi do nej venovanie, citujúc z úvodnej strofy známej americkej kresťanskej piesne: To God be theglory,great things he has done (Bohu buď sláva, velké veci učinil). Činiť „velké veci“ bolo vždy súčasťou Božej náplne práce aježišovi nasledovníci sa na nej podieľaj ú. Zmienená kniha (samizdat) neobsahuje údaje o prekladateľovi, vydavateľovi a ani o roku vydania. Neviem, kto projekt inicioval a umožnil jeho realizáciu. Od zrodu myšlienky jej napísania až po bod, keď sa kniha ocitla v mojich rukách, viedla dlhá cesta, po ktorej kráčali osoby, ktoré pravdepodobne vnímali svoju službu ako súčasť Božie­ ho povolania a boli ochotné zaplatiť cenu potrebnú k tomu, aby sa

16 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

posolstvo knihy mohlo dostať ku mne a dalším osobám, ktorých po­ zitívne ovplyvnilo.

Rozpoznanie špecifických Božích povolaní Vo všeobecnej rovine je Božia vôľa pre kresťanov už zjavená a v závislosti od ich duchovnej zrelosti ju môžu poznať. S istotou môže­ me napríklad povedať, že Boh kresťanov povoláva k zodpovednému rodičovstvu (biologickému, náhradnému alebo duchovnému), aktívnej službe v cirkvi, ukážkovému plneniu si študentských alebo zamestnaneckých povinností a k pozitívnemu vplyvu v spoločnosti. Aj tu však platí, že problém spočíva v detailoch.

Existuje najmenej desať ukazovateľov, ktoré pomôžu detaily roz­ lúštiť a život kresťana navigovať: dary, túžby, potreby, povinnosti, ľudia, inštitúcie, okolnosti, príležitosti, zjavenia a pokoj. Tieto som pod rôznymi označeniami identifikoval v biblických a historických naratívoch povolania, prácach teológov, ktorí sa témou zaoberajú, ako aj na základe vlastnej skúsenosti viery. Nie sú položkami v zoz­ name, ktoré treba pri rozpoznávaní Božieho povolania odškrtnúť; sú to smerovníky na ceste, ktoré treba jednotlivo i vo vzájomnej súvis­ losti interpretovať. V Skutkoch apoštolov nachádzame zaujímavý príklad odpoveda­ nia na Božie volanie, keď sa možnosť a schopnosť naplniť určitú potrebu stala pre človeka špecifickým povolaním. Tento princíp sa niekedy označuje ako „macedónske volanie“ a je odvodený od zjave­ nia (videnia), ktoré mal apoštol Pavol počas svojej druhej misijnej cesty: „Akýsi Macedónčan stál a prosil ho:,Prejdi do Macedónska a pomôž nám. ‘ Hneď po videní sme sa usilovali odísť do Macedónska, lebo sme usúdili, že Boh nás tam volá hlásať im evanjelium“ (Sk 16:9-10). Tuje dôležité si všimnúť, že špecifické povolanie ísť do Macedón­ ska prišlo počas misijnej cesty, nie pred jej začiatkom. Loď musí byť v pohybe, nie v prístave, aby bolo možné zmeniť jej smer. Ak by Pavol

ODPOVEDAŤ NA BOŽIE VOLANIE | 17

očakával od Boha podrobnú cestovnú mapu, na cestu by sa nikdy

nevydal a do Macedónska by sa nedostal. Boh dáva človeku kompas, nie mapu ani bedeker, a následne ho sprevádza na ceste. Do zasľúbenej zeme sa dostanú len tí, ktorí sa od­ hodlajú opustiť krajinu otroctva a vyrazia na neznámu cestu vdôvere, že Boh bude s nimi. Všimnime si tiež, že na začiatku druhej misijnej cesty Pavol neprežil žiadnu nadprirodzenú skúsenosť a impulzom na jej zahájenie bola Pavlova starostlivosť o duchovné blaho veriacich (Sk 15:36). Pavlova túžba byť nápomocný a jeho dary boli súčasťou realizácie Božej vôle. Človek má slobodnú vôľu a vlastný úsudok je súčasťou rozpoznania a

žitia Božích povolaní (Sk 15:28). Boh nenúti, pozýva. Pavol prežil aj „videnie“, ktoré sa spolu so snami a rôznymi typmi zjavení môže tiež stať prostriedkom, skrze ktorý Boh komunikuje s človekom, avšak vzhľadom na povahu týchto fenoménov, je výzva k obozretnosti namieste. Dvojnásobne to platí, ak by niekto chcel ovplyvniť rozhodovanie druhých ľudí prostredníctvom svojej údaj­ nej nadprirodzenej skúsenosti. Aj z tejto stručnej diskusie je zrejmé, že nevyhnutným predpok­ ladom rozpoznávania špecifických Božích povolaní je schopnosť rozlišovať. Pokoj v srdci môže byť falošný, zjavenia môžu byť napodobeninami, príležitosti môžu byť pokušeniami, okolnosti môžu byť zavádzajúce, ľudia môžu byť manipulatívni, inštitúcie môžu byť skorumpované, povinnosti môžu byť nesplniteľné, potreby môžu byť irelevantné, túžby môžu byť nezriadené a dary

môžu byť neposvätené. Plačúci prorok Jeremiáš píše: „Nadovšetko klamlivé je srdce, je nenapraviteľné, kto sa v ňom vyzná?“ (Jer 17:9). Človek je majstrom umenia sebaklamu. Zároveň je bytosťou, ktorá túži poznať pravdu a hľadá zmysel vlastnej existencie. Jednou z najdôležitejších úloh teoló­ gov a duchovných je pomôcť veriacim v procese rozlišovania Božích povolaní. „Slepí vodcovia“ sú pre cirkev pohromou (Mt 15:14), duchovne vidiaci sú velkým darom.

18 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

Schopnosť rozlišovať je v značnej miere závislá od priestoru, ktorý má Duch Svátý v živote človeka a ľudí, ktorými sa obklopí. Mnohým v procese rozlišovania pomohla Ignacianská spiritualita.19 Iným po­ mohol pobyt v benediktínskom kláštore. Dalším pomohlo duchov­ né poradenstvo miestneho farára, rozhovor s teológom či inou duchovne spôsobilou osobou.

Predpoklady a prekážky k povolaniu Základným predpokladom pre prijatie a žitie povolania je odovz­ danie sa Bohu a kultivovanie vzťahu s ním prostredníctvom prakti­ zovania klasických duchovných disciplín - od súkromnej modlitby

a čítania Písma až po zúčastňovanie sa verejných bohoslužobných zhromaždení. Poslušnosť všeobecne zjavenej Božej vôli väčšinou predchádza objaveniu špecifických povolaní - väčšina kresťanov ne­ má problém s poznaním Božej vôle, ale s jej poslúchnutím. Hoci pôsobenie Ducha Svätého nie je obmedzené štyrmi stenami kostola či modlitebne, v kontexte cirkvi sa prirodzene prejavuje či už prostredníctvom sviatostí, homílií, katechézy alebo svedectiev. V cir­ kvi sa človek stretne s pozitívnymi vzormi a je to zvyčajne v tomto prostredí, kde môže získať kľúčový podnet, potvrdenie, posilnenie či presmerovanie Božieho povolania. Kompetentné duchovné spre­ vádzanie sa ukázalo ako dôležitý nástroj v procese rozpoznávania Božieho hlasu uprostred kakofónie zvukov. Na jednej strane je teda dôležité vyvarovať sa prílišnému indivi­ dualizmu, ktorým je charakteristická súčasná doba a niektoré odnože evanjelikálneho kresťanstva, ako aj prehnanému kolektivizmu, ktorým bola charakteristická doba minulá a na ktorú boli evanjelikálne dôrazy správnou odpoveďou. Veriaci potrebuje komunitu, ktorá mu pomôže odpovedať na Božie volanie a žiť Božie povolania a zároveň má pred Bohom individuálnu zodpovednosť. Človek je často sám sebe tým najväčším problémom a platí to aj v

súvislosti s diskutovanou témou. Vlastná neinformovanosť, nepo­

ODPOVEDAŤ NA BOŽIE VOLANIE | 19

slušnosť, nerozhodnosť, netrpezlivosť či nedisciplinovanosť bývajú

prekážkou pre plnohodnotný život s Bohom a s blížnymi. Porovná­ vanie sa s druhými spôsobom, ktorý vedie k sebapodceňovaniu či sebanadradenosti, znemožní človeku naplniť Boží zámer a rozvinúť svoj potenciál. Koreň horkosti, duch neodpustenia či neresť závisti otrávi jeho dušu a vnesie toxicitu do prostredia, v ktorom sa pohy­

buje. Ľudia sú nielen Božími sprostredkovateľmi, vďaka ktorým môže­ me objaviť a žiť Božie povolania, ale môžu byť aj prekážkou na dosiah­ nutie rovnakého. Každý z nás sa už napríklad stretol s fenoménom dobre mienených zlých rád. Duch pravdy pomôže človeku rozlíšiť medzi radami ľudí, ak sa človek naučí počúvať jeho hlas. Duch Svätý pomôže tiež vysporiadať sa s nežičlivosťou, zlomyselnosťou, negativitou a cynizmom20. Tie majú moc zabiť Bohom dané sny, ak nie sme opatrní. Pokiaľ existuje tá možnosť, je múdre sa ich prenášačom vyhnúť tak v reálnom živote, ako aj vo virtuálnom priestore. Naopak, treba sa obklopovať ľuďmi, ktorých život od­ zrkadľuje sedem hlavných cností (pokora, štedrosť, dobroprajnosť, mierumilovnosť, cudnosť, striedmosť, činorodosť) a tri teologické cnosti (viera, nádej, láska). V skratke, inšpiratívnymi ľuďmi.

Nielen ľudia, ale aj prostredie, v ktorom žijeme, sa môže stať prekážkou k uskutočneniu Božích zámerov pre náš život. Done­ dávna sme trpeli nedostatkom informácií, dnes sa trápime ich pre­ bytkom. Mnohým chýba duchovný filter, ktorý by zadržal nečistoty oslabujúce vnútorného človeka. Epidémia rozptyľovania sťažuje až znemožňuje počutie Božieho hlasu. Ak strávime viac času na Facebooku čítaním statusov ako v Godbooku meditáciou nad biblickými textami, v našom živote sa to prejaví. Schopnosť vnútorne sa stíšiť je nepostradatelná nielen pre duševnú hygienu, ale aj duchovnú vnímavosť. O predpokladoch a prekážkach by sme mohli uvažovať ešte dlho, diskutujúc témy ako sú paralyzujúci strach, obavy a ustarostenosť, nízke alebo nerealistické očakávania, chýbajúce zdravé sebavedomie,

20 I ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

deštruktívna sebaláska a s ňou spojené úsilie zapáčiť sa ľuďom (Ga 1:10) a podobne. Tieto a ďalšie problémy sa zväčša podarí diagnos­ tikovať počas kvalifikovaného duchovného sprevádzania či pastorál­ nych rozhovorov. Koreňom mnohých z nich je neporozumenie povahy a charakteru Boha. Biblický vedec J. B. Phillips je autorom knižky s názvom Your God Is Too Small, v ktorej sa tohto kardinálneho problému dotýka. Ak je náš Boh „príliš malý“ respektíve je náš obraz Boha pokrivený, negatívne to ovplyvní náš život a službu. A platí to aj naopak. Osoby, ktorých mená sa dostali do biblického zoznamu „hrdinov viery“ (Heb 11:8-34) i toho, ktorý sa stále píše, boli často „malými ľuďmi“, ktorí sa spoliehali na velkého Boha. Nasledovanie Ježiša sa nezaobíde bez ťažkostí a omylov. Boží hlas niekedy prepočujeme, inokedy nesprávne interpretujeme alebo naše rozhodnutie zle načasujeme. Obchádzky sú na ceste životom bežné nemáme k dispozícii mapy Google, len duchovný kompas a občasné

návěsti. Počas púštnych úsekov sa môže spojenie s Bohom prerušiť a môžeme zablúdiť. Aj ked prežívame „temnú noc duše“, Boh zostáva na tróne. Ľudská slabosť nezmenšuje Božiu velkosť.

Prínos povolania pre jednotlivca a spoločnosť Na záver sa ešte bližšie pozrime na myšlienku predostretú v úvode textu, ktorá sa týka prospešnosti pozerania sa na ľudskú existenciu a aktivity cez prizmu povolania. Jeho objavenie v prvom rade vedie k reorientácii srdca a zmene životného štýlu ako vonkajšej premeny spôsobenej hlbokou vnútornou zmenou. Dezorientovaný a nesúrodý život sa stáva zmysluplným a koherentným. Človek už nežije zo dňa na deň, ale ako niekto, kto má povedomie vlastnej hodnoty a významu na tejto planéte; motivovaný smeruje k cieľom, ktoré transcendujú platenie účtov, peknú dovolenku a pokoj­ ný dôchodok. Jeho život má nielen zmysel a smer, ale aj väčšiu stabi-

ODPOVEDAŤ NA BOŽIE VOLANIE | 21

litu. Srdce je naplnené vďačnosťou, ktorá je jedným z kľúčov k radostnémuaspokojnémuživotu. Tieto existenciálne zmeny majú pozitívny dosah na praktický život človeka a umožňujú mu meniť sa k lepšiemu. Človek tiež vidí

hlbší zmysel v každodenných aktivitách. Slovami Williama Damona: „Keď niekto uvažuje o zamestnaní v zmysle povolania a nie iba ako o práci, transformuje to aj jeho samotný pracovný zážitok. Rutinné plnenie úloh sa stáva zdrojom hrdosti. Povinnosti, ktorých vykoná­ vanie bolo kedysi drinou, sa stávajú hodnotnými spôsobmi ako prispieť k pozitívnej zmene v životoch druhých ľudí. Pocity frustrácie sa zmenšujú.“21 Ľudia, ktorí objavili svoje povolania, zažívajú pocit naplnenia a sú šťastnejší ako tí, ktorí nepoznajú odpovede na velké otázky života. Ich radosť je len čiastočne závislá od vonkajších okolností. Ľahšie sa vysporiadavajú s ťažkosťami, bolesťou a utrpením. Sú ochotní prinášať obete. Majú väčšiu motiváciu oslobodzovať sa od závislostí a zlo­ zvykov. Neprepadajú materializmu a konzumizmu doby. Vyžaruje z nich pozitívna energia a vnútorný pokoj prameniaci z presvedčenia, že žijú v súlade s Božou vôľou. Keďže vidia svoje štúdium alebo prácu ako povolanie, usilujú sa ich robiť čo najlepšie - odmietajú priemernosť a podvádzanie. Uvedo­ mujú si, že na každom okamihu záleží a snažia sa byť dobrými správ­ cami darovaného času. Majú správne nastavené priority, strategicky plánujú a sústredene pracujú na ich napĺňaní. Rezonujú v nich slová apoštola Pavla: ,Ja teda bežím nie akoby bez cieľa a zápasím nie ako ten, kto udiera do prázdna“ (IKor 9:26). Človek, ktorý žije Božie povolania, sa tiež zodpovedne pripravuje na večnosť. Denne si ukladá „poklady v nebi, kde ich nezožiera ani hrdza, ani moľ, a kde zlodeji nevnikajú a nekradnú“ (Mt 6:20) a Ježiš mu jedného dňa povie: „Správne, dobrý a verný sluha!“ (Mt 25:23). Spája prítomné s budúcim a žije svoj život vo vzrušujúcom očakávaní. Odmieta instantné uspokojenie a na každodenné veci sa pozerá pod zorným uhlom večnosti.

22 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

Ako už bolo spomenuté, Božie povolania nie sú len o jednotliv­ covi, ale aj o komunite. Nie sú len o individuálnom blahu, ale aj o spoločnom dobre. Osoba, ktorá žije Božie povolania, je nielen po­ žehnaná, ale aj požehnaním pre iných. Jej život bude inšpiráciou a povzbudením; jej vplyv na spoločnosť bude transformačný bez ohľadu na to, v akej kapacite pôsobí. Povolanie byť verným kresťa­ nom je úzko spojené s povolaním byť príkladným študentom alebo zamestnancom, starostlivým členom rodiny, aktívnym členom cir­ kvi, nápomocným susedom či zodpovedným občanom. Život bez zmyslu a cieľa často sprevádza zmätok až zúfalstvo, ktoré sa prejavujú vo vzťahu k iným ľuďom deštruktívne. Ak chceme zlepšiť stav našej spoločnosti, musíme pomôcť ľuďom nachádzať a pod­ porovať ich povolania. Hoci je tento text určený kresťanom, je dobré si pripomenúť, že aj osoby, ktoré kresťanskú vieru nepraktizujú alebo nepracujú s konceptom povolania, ako je prezentovaný v tomto tex­ te, môžu žiť spokojným azodpovedným životom. Z kresťanskej perspektívy však nie je nič dôležitejšie, ako objaviť zmysel svojej existencie a žiť v súlade s Božím zámerom - platí to nie­ len s ohľadom na časnosť, ale i večnosť. Pozemský život je krátky a čím skôr pochopíme, aké je naše miesto na tomto svete, tým lepší život budeme žiť my sami a prispejeme k zlepšeniu života okolo nás. Dobrou správou je, že hoci poznanie Božích zámerov vyžaduje úsilie, Boh nehrá s človekom „slepú babu“. Pokiaľ sme tu na zemi, stále existuje príležitosť odpovedať na Božie volanie a žiť Božie povolania. Adventné obdobie a Vianoce sú obzvlášť príhodným časom zasvätiť sa Bohu a rozhodnúť sa žiť v sú­ lade s Božím dobrým zámerom pre život človeka. „Preto, ako hovorí Duch Svätý: Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia“ (Heb 3:7-8).

Postoj, 22. december 2020

INTELEKTUÁLI, KTORÍ V DOSPELOSTI NAŠLI CESTU DO KATOLÍCKEJ CIRKVI

Minulý rok som v článku Cesta vieryJean BethkeElshtainovej čita­ teľom priblížil duchovnú trajektóriu jednej z osobností akademic­ kého a verejného života v Spojených štátoch amerických, ktorá v neskoršom veku našla svoj domov v Katolíckej cirkvi. Pred nie­ koľkými mesiacmi vyšla zaujímavá kniha Mind, Heart, and Soul: Intellectuals and the Path to Rome (Myseľ, srdce a duša: Intelektuáli a cesta do Ríma), ktorej editori Robert P. George a R. J. Snell zhro­ maždili príbehy ďalších šestnástich vzdelancov, ktorí v dospelom veku konvertovali na katolícku vieru, žijú ju a otvorene hovoria o svo­ jej skúsenosti. Ich príbehy sú zmapované formou rozhovorov s editormi a ďal­ šími katolíckymi vzdelancami, z ktorých viacerí sú tiež konvertiti. Nachádzame medzi nimi biskupa, teológa, pastora, profesorku či žurnalistku. Každá z ciest sa začala na odlišnom mieste, bola rozdielne dlhá, zahŕňala rôzne prekážky, ale nakoniec všetky viedli do Ríma. Pozrime sa bližšie na prvé tri príbehy - medzititulky sú prekladom názvov príslušných kapitol.

„Cor ad Cor Loquitur“: kardinál Newman a biskup z Lincolnu James D. Conley vyrastal v nominálnej kresťanskej rodine, ktorá okrem niekoľkých rokov v Presbyteriánskej cirkvi do kostola necho­ dila. Nad otázkami viery sa začal seriózne zamýšľať ako študent

24 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

humanitného odboru na Kansaskej univerzite. Čítal Platóna, Homéra či Vergília, avšak najväčší dosah na jeho myslenie mali kresťanskí autori, najmä Augustín ajohn Henry Newman. Keď bol Conley menovaný za biskupa, zvolil si rovnaké motto ako Newman: „Corad CorLoquitur“ (Srdce hovorí ksrdcu). V minulosti Conley hovorieval, že sa „prečítal“ do Katolíckej cir­ kvi prostredníctvom velkých autorov západnej civilizácie. S odstu­ pom času si zreteľnejšie uvedomil úlohu priateľstiev a príkladov cnostného života, ktoré zohrali ešte dôležitejšiu rolu na jeho ceste viery ako intelektuálne bohatstvo kresťanskej tradície. Katolicizmus kladie - v porovnaní s niektorými inými náboženskými tradíciami silný dôraz na rozum, ktorý je považovaný za priateľa viery. Conley si tento dôraz váži a zároveň varuje pred nebezpečenstvom raciona­ lizmu, zdôrazňujúc prínos evanjelikálneho kresťanstva, ktoré pov­ zbudzuje k osobnému vzťahu sJ ežišom. Na priamu otázku Roberta Georga týkajúcu sa „hlbokých rozde­ lení“, ktoré sú v súčasnosti prítomné v Katolíckej cirkvi - aj medzi biskupmi - vo veci niektorých etických otázok, biskup a morálny teológ Conley odpovedá: „Aj napriek niektorým znepokojujúcim trendom a prehlbujúcim sa rozdielom, ktoré sú v Cirkvi, verím, že Duch Svätý nakoniec všetko vyrieši a nedopustí, aby sa Cirkev vykoľajila.“ 2

Značná časť kapitoly prezentuje odpovede biskupa Conleyho na rôzne otázky, s ktorými v súčasnosti zápasí Katolícka cirkev a spo­ ločnosť. Patria medzi ne náboženský relativizmus, indiferentizmus, genderová ideológia, prílišný individualizmus či úpadok kvality demokracie. Biskup priznáva, že keď bol mladší, participoval aj v „neproduktívnych polemikách“ v snahe obrátiť ľudí na vieru a vy­ zýva k láskavému prístupu k osobám, ktoré nezdieľajú kresťanské porozumenie pravdy. V otázke demokracie je biskup Conley presvedčený, že jej kvalita závisí od cností, ktoré v občanoch kultivuje náboženstvo, presnejšie judeo-kresťanská tradícia. Čerpá z myslenia politického filozofa, his-

INTELEKTUÁLI, KTORÍ V DOSPELOSTI NAŠLI CESTU | 25

torika a autora známeho diela De La Démocratie en Amérique (v slovenskom preklade O demokracii v Amerike) Alexisa de Tocquevilla, a zdôrazňuje, že „Demokracia je len taká dobrá, ako sú ľudia, ktorých si občania zvolia, aby vládli.“ 3

Z utopickej komunity do Medzinárodnej teologickej komisie Rodinné náboženské korene Prudence Allenovej siahajú do pro­ testantskej utopickej komunity Oneida, ktorej zakladateľom bol John Humphrey Noyes. Jej matka bola južnou baptistkou a otec sa nechal pokrstiť až krátko pred smrťou - obaja rodičia sa usilovali žiť v duchu kresťanského perfekcionizmu. Prudence bola spolu so svojimi tromi sestrami pokrstená v Episkopálnej cirkvi v roku 1949. Matka dala dcéram možnosť volby, do ktorého cirkevného spoločenstva chcú chodiť a byť konfirmované. Prudence si vybrala Metodistickú/ Kongregacionálnu cirkev, kde sa mohla zúčastňovať na dynamických mládežníckych stretnutiach a letných táboroch. Prudence Allenova hovorí, že to bola hudba, ktorá prebudila v nej zmysel posvätného, a Božiu prítomnosť zažívala tiež v kráse prírody. V čase bakalárskych štúdií na Rochesterskej univerzite začala jej viera chladnúť. Zamilovala sa do filozofie - počas študijného pobytu na Edinburgskej univerzite ju oslovilo najmä myslenie škótskeho osvie­ teneckého filozofa Davida Huma. Počas približne troch rokov, spo­ mína Allenova, „som úplne stratila vieru a argumentovala som proti .« 24

nej . V priebehu graduálneho štúdia znovuobjavila vieru prostred­ níctvom priateľov, ktorí boli ovplyvnení mníchmi benediktinského kláštora v Mojavskej púšti. Allenova takto opisuje svoju skúsenosť: „Nikdy som nestreda takých inteligentných mužov viery a to pre­ budilo moju zvedavosť, ako môžu byť inteligentní a katolícki zároveň.“25 Modlila sa, aby sa jej Ježiš nechal poznať a v roku 1964

bola prijatá do Katolíckej cirkvi.

26 I ÚVAHY O VIERE A TEOLÓGII

Mnohí konvertiti svedčia o dôležitej úlohe, ktorú na ich ceste viery zohral jeden z najvýznamnejších mysliteľov v dejinách západnej ci­ vilizácie Augustín z Hippa alebo niektorí ďalší veľkí učitelia viery. Duchovná cesta Prudence Allenovej bola odlišná - k jej konverzii prispelo čítanie misálu sv. Andreja a Písma v spojení s modlitbou. Krátko po prijatí do Cirkvi začala čítať knihy o duchovnom živote a oslovili ju najmä traja autori a svätci: Terézia z Avily, Ján z Kríža a Bernard z Clairvaux. Priznáva, že počas prvých rokov ako katolíčka zápasila s niektorými doktrinálnymi otázkami v encyklikę Humánne Vitae a až neskôr si začala vážiť „veľkú múdrosť“ obsiahnutú v tomto dokumente. V roku 1983 bola Prudence Allenova prijatá do noviciátu sestier milosrdenstva a o sedem rokov neskôr zložila večné sľuby. Ako profe­ sorka filozofie a bádatelka sa zaoberá najmä feministickým myslením a konceptom ženy vo vzťahu k mužovi. Samoidentifikuje sa ako „filo­ zofka nového feminizmu v línii svätého pápežajána Pavla II.“. Aj pre súčasnú diskusiu na Slovensku môže byť podnetný jej článok Gender Reality vs. Gender Ideology^ (Genderová realita vs. Genderová ideo­ lógia). V roku 2014 pápež František vymenoval sestru Prudence Allenovú, RSM, za členku Medzinárodnej teologickej komisie.

Švédsky pastor megacirkvi a ruženec Tretí príbeh konverzie je v našom geografickom regióne - najmä v pentekostálnych kruhoch - dobre známy.2 Jednou z najvýznamnej­

ších udalostí v rámci európskeho pentekostalizmu v roku 2014 bolo konvertovanie Ulfa Ekmana - medzinárodne známeho neocharizmatického pastora - do Katolíckej cirkvi. Spolu s ním vstúpila do plného spoločenstva s Cirkvou aj jeho manželka Birgitta Ekmanová. Ulf Ekman bol pokrstený v luteránskej cirkvi, ale do roku 1970 bolo kresťanstvo pre neho - mierne povedané - nezaujímavé. V poslednom ročníku strednej školy prežil kresťanskú konverziu a vydal sa na cestu viery, ktorá zahŕňala formálne teologické štúdiá. Po

INTELEKTUÁLI, KTORÍ V DOSPELOSTI NAŠLI CESTU | 27

ich absolvovaní bol Ekman ordinovaný vo Švédskej luteránskej cirkvi

a niekolko rokov úspešne pôsobil ako kaplán na Uppsalskej uni­ verzite. Neskôr našiel inšpiráciu v Kennethovi Haginovi, ktorý je jed­ ným z otcov amerického Hnutia viery, a jeho život nabral novú dynamiku a smer. V roku 1983 založil Ekman vo švédskej Uppsale biblickú školu a následne cirkev Livets Ord (Slovo života), na čele ktorej stál tri desať­ ročia. Počas tohto obdobia sa ním vedená cirkev stala jednou z naj­ väčších protestantských cirkví vo Švédsku. Po páde komunizmu sa začal Ekman misijne angažovať najmä v krajinách bývalého Soviet­ skeho zväzu, kde následne vznikli stovky nových zborov. Ekmanov vplyv zasiahol i Slovensko, kde v súčasnosti pôsobí Slovo života ako štátom neregistrovaná cirkev, respektíve registrované občianske združenie. V prvej etape svojej služby Ekman prejavoval antikatoh'cke postoje a modlil sa proti historickej návšteve pápeža J ána Pavla II. vo Švédsku

v roku 1989. Neskôr priznal, že v tom čase vedel málo o katolíckej viere a prechovával voči nej predsudky. Jeho postoje sa začali meniť počas častých kontaktov s katolíckymi veriacimi, intenzívneho štúdia a modlitby. Ekman bol presvedčený, že ho počas celého procesu duchovného hľadania, skúmania, zbližovania a rozhodovania viedol Duch Svätý. Na Katolíckej cirkvi ho priťahovali najmä „historickosť, apoštol­ ská kontinuita, autorita a sviatostnosť“.28 V čase, keď sa mnohé protestantské cirkvi prispôsobovali duchu doby, Ekman oceňoval teologickú a etickú ukotvenosť, ako aj jasné svedectvo Katolíckej cirkvi vo svete. Jeho obľúbenou knihou sa stal Katechizmus. Ruže­ nec, ktorý ho prekvapil svojou kristocentrickosťou, sa začal spolu s manželkou modliť ešte pred prijatím do Cirkvi. Na otázku R. J. Snella, čo pre neho znamená „veriť ako katolík“, Ekman odpovedal, že po prijatí do Katolíckej cirkvi nemali niektorí jeho priatelia vážny problém s jeho rozhodnutím, avšak pochybovali, že prijal celé učenie Cirkvi. Opakovane im odpovedal: „Som katolík

28 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

a verím ako katolík.“ V rozhovore ďalej objasňuje: „Neverím len v krédo alebo niektoré vybrané články viery, ale verím všetko, čo Cir­ kev učí. To človeksľubuje, ked'je prijatý do Katolíckej cirkvi.“29 Niek­

torí z jeho priateľov boli takou odpoveďou šokovaní. Po príbehoch Jamesa D. Conleyho, Prudence Allenovej a Ulfa Ekmana, respektíve manželov Ekmanových, nasleduje ďalších trinásť nemenej zaujímavých svedectiev viery. Kniha predstavuje užitočný materiál tak pre osoby, ktoré hľadajú svoj duchovný domov, ako aj pre tie, ktoré ho našli a chceli by lepšie porozumieť, čo môže viesť rôzne hlboko mysliace osoby vstúpiť do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou. Niektorí z nás vyrastali v rodinách, kde sa viera nepraktikovala a ani sa o nej nehovorilo. Svoje presvedčenia o náboženstve sme nadobudli v kontexte socialistického školstva a marxistickej ideológie. Vieru v Boha sme pokladali za anachronizmus a spájali ju s ľuďmi, ktorí boli jednoduchí a potrebovali v živote barličku, o ktorú by sa mohli v ťaž­ kých chvíľach oprieť. Nemysleli sme si, že je možné byť vzdelaným človekom a veriť v transcendentnú realitu. Katolícka cirkev bola pre nás zastaranou inštitúciou, ktorá nedokáže osloviť moderného človeka. Aj diskutovaná kniha je rukolapným dôkazom, že sme sa mýlili. Postoj, 28. február 2019

NIE JE TEOLÓGIA AKO TEOLÓGIA. AKÚ POTREBUJE SLOVENSKO?

Na otázku v názve článku ponúknem odpoveď hneď na začiatku: zodpovednú verejnú teológiu. Tento druh teológie je alternatívou

voči typom teológií, ktoré Slovensko nepotrebuje, pretože mu nepo­ môžu a môžu mu aj uškodiť. Ide napríklad o niektoré politické teológie, ktoré sú v rozpore so základnými demokratickými prin­ cípmi, plytké teológie, ktoré sú v skutočnosti pokrstenými ideoló­ giami, partajné teológie, ktoré sú slúžkami politickej agendy, alebo primitívne teológie, ktoré sú ľuďom na posmech. Opomenúť nemožno ani rôzne „privátne“ teológie pestované na katedrách či v kláštoroch, ktorých hlavnou úlohou nie je prispievať k budovaniu dobrej spoločnosti. To je cieľom modelu verejnej teológie, ktorej vznik a rozvoj sa snažím podporovať. Neznamená to, že iné odbory teológie (biblická, dogmatická, historická atd.) považujem za menej hodnotné alebo dôležité. Naopak, pluralita teológií a rôzne typy teológov sú nielen pre akademický a cirkevný svet, ale - v rôznej miere - aj pre širšiu verejnosť obohatením, najmä, ak ich sprevádza osobná integrita, odborná kompetentnosť a ochota počúvať. Predtým, ako sa bližšie pozrieme na žáner teológie, ktorú, myslím si, Slovensko obzvlášť potrebuje, je na mieste upozornenie: v publicis­ tickom texte nie je možné odpovedať na množstvo potenciálnych otá­ zok súvisiacich s relatívne novým konceptom a odborom „verejnej teológie“ (public theology). Pre čitateľov, ktorých zvedavosť bude sti­ mulovaná, ale neuspokojená, odporúčam knižné zbierky Verejná teológia na Slovensku (2019) a Úvahy verejného teológa o viere,

30 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

spoločnosti a politike (vyjde v 2021), v ktorých sa predmetom našej diskusie podrobnejšie zaoberám.

Teológia do verejného priestoru patrí Otázka akú teológiu potrebujeme, vychádza z predpokladu, že existuje druh teológie, ktorej prítomnosť je vo verejnom priestore žia­ duca. Ak by niekto tvrdil, že Slovensko nepotrebuje žiadnu teológiu, pretože je sekulárnym štátom, svedčilo by to o protináboženskej zau­ jatosti, teologickom analfabetizme alebo demokratickom deficite. Isteže, demokratická krajina by sa nemala riadiť náboženskou doktrí­ nou, to však neznamená, že zodpovedná verejná teológia v nej nemá svoje legitímne, neprivilegované miesto. Jednou z úloh verejných teológov je pomôcť širšej verejnosti rozlišovať medzi teológiami, čo následne bude viesť k tomu, že aj mnohí sekulárni liberáli dokážu zmysluplne diferencovať, ktoré teológie treba vo verejnom priestore vítať, ktoré tolerovať a ktoré odmietať. Na Slovensku je väčšina občanov nábožensky veriacich a malo by byť aj v záujme sekulárnych liberálov, aby tieto osoby vstupo­ vali do verejného priestoru zodpovedne. Ďalšou z úloh verejných teológovje, aby v tom veriacim (duchovným alaikom) pomohli. Občas sa stretávame s názorom, že viera, teológia a náboženstvo patria do súkromnej sféry a vo verejnom priestore nemajú čo robiť. Avšak očakávať, že veriaci občania nechajú svoje hlboké presvedčenia doma na vešiaku alebo v kostolnej lavici, je nielen nerealistické, ale aj nespravodlivé a nedemokratické. Tu si treba pripomenúť, že existuje široká paleta liberálnych politických teórií a že napríklad „liberálny pluralizmus“30, ktorý rozvíja William A. Galston, poskytuje dosta­

tok priestoru pre náboženstvo vo verejnom živote a teologicky infor­ mované argumenty vo verejnej debate. Navyše, žijeme v dobe, keď je ťažké vylučovať náboženstvo z verej­ ného priestoru alebo cenzurovať náboženské myšlienky. Moderné technológie prispeli k demokratizácii verejného života - so všetkým

AKÚ TEOLÓGIU POTREBUJE SLOVENSKO? | 31

dobrým a zlým, čo tento neusporiadaný proces prináša. Je v záujme zdravej demokratickej spoločnosti, aby bola zodpovedná verejná teológia súčasťou (aj) médií hlavného prúdu a bola tak posilnená jej legitimita v porovnaní s teológiami, ktoré neprispievajú k budovaniu pokojnej, spravodlivej a slobodnej spoločnosti.

Rozdiel medzi verejnou a politickou teológiou Vráťme sa naspäť k dôležitej otázke, ktorý druh teológie môže byť pre demokratickú spoločnosť prospešný a ktorý, naopak, proble­ matický. Tu by som chcel pre ilustráciu porovnať verejnú teológiu s politickou teológiou. Maľujem širokou stranou štetca, uvedomujúc si, že aj v rámci kategórie „verejná“ a „politická“ existujú rôzne typy teológií, ktoré sú odlišné, ale majú aj spoločné prieniky. Užitočné rozlíšenie31 ponúka Max L. Stackhouse, ktorý výraznou mierou pris­ pel k rozvoju verejnej teológie ako akademickej disciplíny32 a ovplyv­

nil aj moje myslenie. Verejná teológia sa zameriava na celú spoločnosť a neredukuje svoj záujem na politiku a vládnutie. Do verejnej diskusie obvykle prináša to, čo Duncan B. Forrester a niektorí ďalší myslitelia označujú ako „teologické fragmenty“3’1. Jej ciele sú z hľadiska grandióznych budo­

vateľských vízií skromné. Prístup je dialogický, hoci v závislosti od situácie môže byť aj apologetický, polemický či prorocký. Pravde­ podobne najvýznamnejším verejným teológom 20. storočia je Reinhold Niebuhr, ktorého čitatelia Denníka N už poznajú napríklad z článku Prežije demokracia na Slovensku ?. Problémom niektorých politických teológií je prílišné spájanie teológie a politiky v rámci totálneho systému, ktorého aplikácia mô­ že podkopať nosné piliere dobrej spoločnosti. Hrozí nebezpečenstvo, že náboženstvo sa stane nástrojom štátnej moci a štát presadzovateľom náboženských ideí.Jedným z najvýznamnej ších a najkontro­ verznejších politických teológov je Carl Schmitt, ktorého teológia podporovala ideológiu nacizmu. Politickými teológmi sú aj Johann

32 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

Baptist Metz či Jürgen Moltmann, ktorí patria medzi vážených teo­ lógov.

Kresťanskí verejní teológovia Termín „verejný teológ“ používam v širšom i užšom význame. V prvom ide o verejne angažovaného teológa, ktorý oslovuje (a v mo­ jom ponímaní tiež slúži) rôzne typy verejnosti: cirkevnú, aka­ demickú, politickú i širšiu verejnosť. V druhom ide o osobu, ktorá nielen verejnú teológiu praktizuje, ale dokáže o nej aj kompetentne teoretizovať a následne ju obhajovať. V zahraničí je termín občas používaný aj elastickejšie. Medzi kresťanských verejných teológov patria Dietrich Bonhoeffer (Nemecko, evanjelik), Martin Luther King (USA, baptista), Abraham Kuyper (Holandsko, kalvín), Richard John Neuhaus (USA, katolík) či Desmond Tutu (Južná Afrika, anglikán). Z trochu skoršieho obdobia môžeme tiež spomenúť Jonathana Edwardsa (USA, kongregacionalista) alebo Johna Wesleyho (Anglicko, meto­ dista), ktorí boli podobne ako mnohí ďalší verejnými teológmi predtým, ako sa pojem a koncept stali zaužívanými. Pre väčšinu čitateľov sú život a dielo zmienených teológov z po­ chopiteľných dôvodov vzdialené. Máme však to šťastie, že aj z „Československa“ vzišla osoba, ktorá je učebnicovým príkladom

praktizovania verejnej teológie. S konkrétnymi názormi Tomáša Halíka môžeme súhlasiť alebo nesúhlasiť, nič to však nemení na sku­ točnosti, že jeho život a dielo sú studnicou výskumného materiálu a hlbokej inšpirácie pre každého, kto sa zaujíma o verejnú teológiu. A sú tiež darom pre celú spoločnosť. Z perspektívy rozvoja verejnej teológie v strednej Európe je pote­ šujúce, že Tomáš Halík v ostatných rokoch o predmetnej disciplíne premýšľa, o čom píše aj vo svojej autobiografii To že byl život?Zpod­ zemní církve do labyrintu svobody (2018). Pre moju vlastnú prácu je povzbudzujúce, že nositeľ Temple tonovej ceny za rok 2014 uvádza, že

AKÚ TEOLÓGIU POTREBUJE SLOVENSKO? | 33

som ho „podnítil k novému způsobu sebareflexe“34, čo ukazuje nie­ len na jeho intelektuálnu otvorenosť, ale aj na vysvetľujúcu silu a sľubný potenciál konceptu verejnej teológie.

Rozvoj verejnej teológie Počiatky explicitnej verejnej teológie siahajú do roku 1974, keď Martin E. Marty z Chicagskej univerzity prvýkrát použil tento pojem v analytickom článku o Reinholdovi Niebuhrovi. Odvtedy bolo publikovaných - najmä v anglickom jazyku - tucty kníh a stovky článkov zaoberajúcich sa verejnou teológiou alebo niektorým z jej aspektov.35 Od roku 2007má verejná teológia aj svoj prestížny medzi­

národný časopis, čo prispieva k jej ďalšiemu rozvoju. Verejná teológia dokáže informované odpovedať na otázky týka­ júce sa úlohy náboženstva v demokratickej spoločnosti, miesta nábo­ ženských argumentov v politickej debate, potreby etiky vo verejnom živote, vzťahu štátu a cirkví, stretnutia viery a kultúry, požiadaviek učeníctva a občianstva a pod. Verejní teológovia - v závislosti od ich kvalifikácie a záujmov - sa vyjadrujú k rôznym otázkam spoločen­ ského a politického života a robia to spôsobom, ktorý je erudovaný, zrozumiteľný a podnetný aj pre osoby z mimocirkevného prostredia. Rozvoj verejnej teológie na Slovensku urýchli, ak pri niektorej z teologických fakúlt - alebo ako nezávislá inštitúcia - vznikne rešpek­ tované Centrum verejnej teológie (na presnom názve momentálne nezáleží). Inšpiráciu je dnes možné nájsť nielen v Spojených štátoch amerických, ale vo viacerých krajinách takmer na každom konti­ nente. Bolo by to prínosom nielen pre akademickú komunitu a cir­ kevné spoločenstvá, ale aj pre celú spoločnosť. Denník N, 23. júl 2020

ABRAHAM JOSHUA HESCHEL: VEREJNÁ TEOLÓGIA UKOTVENÁ V SPIRITUALITĚ A INSPIROVANÁ PROROKMI

Tento text je ďalší zo série zamyslení o verejnej teologii. V minulosti sme si koncept verejnej teologie predstavili, pozreli sme sa na cieľ jed­ ného z jej modelov a pripomenuli si dôležitosť zachovania princípu apolitickosti. Zoznámili sme sa tiež s niekoľkými kresťanskými verej­ nými teológmi, ktorých život a dielo sú hodné zvláštnej pozornosti: Walter Rauschenbusch (1861 - 1918), Reinhold Niebuhr (1892 1971), Martin Luther King, Jr. (1929 - 1968), Richardjohn Neuhaus (1936 - 2009) a Tomáš Halík (1948).36 Dnes si predstavíme významného židovského „verejného teológa“ (moje označenie) Abrahama Joshuu Heschela (1907 - 1972) a zvý­ razníme niekolko aspektov jeho uvažovania a činnosti, ktoré považu­ jem za relevantné pre zodpovednú verejnú teológiu. Heschel bol mysliteľom a mystikom, ktorému však nebolo ľahostajné spoločen­ ské a politické dianie. Vita contemplativa a víta activa tvorili u neho harmonickú jednotu v miere, ktorá nie je medzi teológmi bežná. O teológii nielen rozprával, ale ju aj žil.

Židovský verejný teológ Abraham Joshua Heschel sa narodil a vyrastal v Poľsku, teológiu študoval v Nemecku a pred takmer istou smrťou ho zachránila emig­ rácia do Spojených štátov amerických v roku 1940. Ako deväť­ ročnému mu zomrel otec a jeho matka, tri sestry a ďalšie blízke osoby

ABRAHAM JOSHUA HESCHEL | 35

sa stali obeťami holokaustu. S príčinami a dôsledkami zla monštru­ óznych rozmerov sa Heschel musel vyrovnať nielen ako človek, ale aj ako teológ a etik. Dokázal to spôsobom, ktorý sa pre mnohých stal

dotykom lúča nádeje v existenciálnej temnote. Amerika poskytla Heschelovi nielen nový domov, ale aj priestor na profesionálny rozvoj a uplatnenie. V čase svojej smrti bol považovaný za jedného z najvýznamnejších náboženských mysliteľov 20. storočia, ktorého vplyv ďaleko presiahol kontext seminára, synagógy i Spo­ jených štátov. Heschelov životopisec Edward K. Kaplan si v knihe Spirituál Radical: AbrahamJoshua Heschel in America všíma reak­ ciu Vatikánu na jeho úmrtie: „V Ríme, pápež [Pavol VI.] potvrdil Heschelov duchovný význam pre osoby všetkých vierovyznaní“, keď počas generálnej audiencie výnimočne citoval z diela tohto nekres­ ťanského autora.37 Abraham Joshua Heschel pestoval medzináboženské vzťahy tak s katolíkmi, ako aj s protestantmi a stal sa medzi kresťanmi obľúbený ako autor i človek. Od roku 1961 úzko spolupracoval s nemeckým kardinálom, rektorom Pápežského biblického inštitútu a zbožným jezuitom Augustínom Beaom, ktorého pápež Ján XXIII. poveril vypracovaním dokumentu o vzťahu Katolíckej cirkvi k Židom, ako aj ďalšími katolíckymi predstaviteľmi. Konečným výsledkom tohto úsilia bola prelomová deklaráciaNostraAetate, ktorá definuje postoj Cirkvi k nekresťanským náboženstvám. Jedným z najbližších Heschelových priateľov bol eminentný protestantský teológ a etik Reinhold Niebuhr, ktorý do roku 1960 pôsobil na Union Theological Seminary v New Yorku. Na rovnakej škole bol pre akademický rok 1965/66 vymenovaný Heschel ako hosťujúci profesor - bol prvým Židom, ktorému sa dostalo tejto

výsady. Keď Niebuhr v roku 1971 zomrel, na jeho pohrebe odznel jeden smútočný prejav - jeho autorom nebola žiadna protestantská osobnosť, ale židovský rabín Abraham J oshua Heschel. Heschel bol tiež spolupracovníkom Martina Luthera Kinga v boji za občianske práva amerických černochov. Zoznámili sa na konfe-

36 I ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

rencii o náboženstve a rase, ktorá sa uskutočnila v Chicagu v roku 1963. Symbolom ich spolupráce sa stala účasť na historickom po­ chode v alabamskej Selme, zvečnená ikonickou fotografiou Kinga, Heschela a niekoľkých dalších osôb na čele pochodu. O tom, že pre Heschela bol sociálny aktivizmus úzko spätý s osobnou spiritualitou, svedčí aj jeho reminiscencia na^ochod, vrátane pamätnej vety: „Cítil som,žesamoje nohy modlia. “ Heschelov postoj voči politickej moci bol diferencovaný. Keď dostal pozvanie na konferenciu o starnutí organizovanú Bielym domom, vystúpil na nej s príspevkom, v ktorom ponúkol etickú per­ spektívu s cieľom ovplyvniť verejnú politiku. Keď ho prezident J ohn F. Kennedy pozval spolu s ďalšími náboženskými lídrami na stretnu­ tie, kde sa malo diskutovať o „černošskom probléme“, Heschel prostredníctvom telegramu potvrdil svoju účasť a zároveň dodal, že situácia si podľa neho vyžaduje vyhlásenie „stavu morálnej núdze“ a „národné pokánie“, nielen jalové reči.'39 Heschel patril medzi silných kritikov Vietnamskej vojny. V súlade s jeho etickými presvedčeniami, že „v slobodnej spoločnosti sú niek­ torí vinní, ale všetci sú zodpovední“^0 a že „ľahostajnosť k zlu je horšia ako samotné zlo“41, sa Heschel zapojil do mierového hnutia a vyzýval

vládu k okamžitému stiahnutiu amerických vojsk z Vietnamu. Bol spoluzakladateľom - aj v tom čase s ľavicovo orientovaným luterán­ skym pastorom Richardom Johnom Neuhausom, ktorý sa neskôr stal katolíckym kňazom - organizácie Clergy and Laymen Concerned about Vietnam (CALCAV), ktorá sa snažila ovplyvňovať verejnú mienku.

Boh nie je abstraktná idea, ale živá realita Abraham Joshua Heschel bol - slovami jeho životopisca „duchovný radikál“. Toto označenie je možné vnímať neutrálne, kri­ ticky alebo pochvalne, v závislosti od teologických presvedčení hod­ notiacej osoby. Ja ho považujem za kompliment, obzvlášť v kontexte

ABRAHAM JOSHUA HESCHEL | 37

doby, v ktorej Heschel žil a pôsobil. Živá viera v osobného Boha a vyzývanie aj ostatných k autentickej spiritualite pôsobili najmä v aka­

demickom prostredí ako dráždiaci anachronizmus, hoci z pohľadu postmodernej doby ich možno, paradoxne, vnímať aj v inom svede. V čase, keď sa Biblia číta cez optiku historicko-kritickej metódy, teológia je ovplyvnená viac gréckym než hebrejským myslením, náboženstvo je vnímané najmä ako kultúrny fenomén a interpreto­ vané vo svetle sociálnych vied, sekularizačná teória je považovaná za fakt a sekulárny humanizmus za nové náboženstvo - Heschel hovorí a píše o možnosti a potrebe autentickej duchovnej skúsenosti s Bo­ hom, ktorý hľadá človeka a túži s ním vstúpiť do vzťahu. Tento Boh nie je pre neho filozofickým konceptom či náboženským symbolom, ale živou realitou. Nie je to „nehybný hýbatel“ gréckych filozofov, ale osobný Boh hebrejských prorokov, ktorý vo vzťahu k ľudským záleži­ tostiam pociťuje emócie. Heschel sa nehanbil a ani nebál obhajovať vieru v osobného Boha a kategoricky odmietal náboženstvo pokrstené v mene racionalizmu a sekularizmu. Keď najednej konferencii slávny Albert Einstein vo svo­ jom príspevku Veda a náboženstvo vyzval poslucháčov k odmietnu­ tiu viery v osobného Boha, respektíve k jej zámene za humanistický koncept Boha, čerstvý emigrant Heschel odvážne reagoval pole­ mickým článkom s názvom Odpoveď Einsteinovi, v ktorom okrem iného uviedol, že „Einstein by sa ako Žid nemal prinavracať k zas­ taranému pohanstvu“.43

Jedným z centrálnych pilierov Heschelovej teológie je radikálna - a pre individuálny život veriaceho potenciálne revolučná - myšlienka, že nielen človek potrebuje Boha, ale Boh tiež potrebuje človeka. Hes­ chel tým nechce povedať, že by Bohu vo svojej podstate čokoľvek chýbalo. Naopak, Boh je všemocný, avšak obmedzil sa, aby vytvoril priestor pre ľudskú slobodu, ktorá je nevyhnutnou ingredienciou pre autentický vzťah. A ako uvádza Shai Held vo svojej kniherífoW.wm Joshua Heschel: The Call ofTranscendence, Heschel je presvedčený, že „rovnako ako Boh obmedzuje svoju všemohúcnosť, aby vytvoril

38 I ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

priestor pre človeka, musí aj ľudstvo obmedziť svoju moc, aby vytvo­ rilo priestor pre Boha“. Ak človek prijme zdanlivo kacírsku myšlienku, že Boh ho tu na zemi „potrebuje“, ovplyvní to celý spôsob jeho bytia. Okrem iného si uvedomí, že budúcnosť jeho štvrte, mesta, krajiny či sveta nezávisí len od Boha či modlitieb k Bohu, ale aj od jeho vlastnej angažovanosti. Začne sa vnímať ako Boží partner a spolupracovník pri chránení slo­ body, presadzovaní spravodlivosti a upevňovaní pokoja. Bude sa snažiť pochopiť, k akej konkrétnej úlohe ho Boh volá, a usilovať sa čo najvernejšie svoje povolanie žiť.

Spiritualita ako pevný základ K tomu je potrebná hlboká spiritualita, ktorá umožňuje auten­ tické teologické poznanie a správne etické presvedčenie. Bez nej nie je možné objavovať Božiu vôľu, o ktorej Heschel napísal, že je buď „sku­ točnou realitou, alebo klamnou predstavou“, a ktorej sa usiloval byť verným. V tejto súvislosti je dôležité spomenúť, že Heschel bol presvedčený, že skúsenosť s Bohom je dostupná každému, pretože Boh hľadá človeka (jedna z jeho kníh nesie názov God in Search of Man: A Philosophy ofjudaism) a chce s ním mať recipročný vzťah. Vyznávanie teologických právd a pridŕžanie sa etických zásad nestačí. V samotnom centre Heschelovej spirituality sa nachádza mod­ litba.45 Bol mužom modlitby a o modlitbe napísal množstvo podnet­ ných myšlienok. Modlitba je našou „pripútanosťou kNajvyššiemu“, „zdrojom bezpečnosti pre integritu svedomia“ a „mikrokozmom duše“. Modlitba nám pomáha „zvládnuť to horšie v nás“, „rozlíšiť medzi nevyhnutným a zbytočným“, „vyjasniť naše nádeje a zámery“ a „objaviť naše skutočné ambície“. Modlitba nás tiež „učí, o čo by sme sa mali usilovať“, a „vštepuje do nás ideály, ktoré by sme si mali ctiť“. Napriek tomu, že „modlitba slúži mnohým cieľom“, nemala by byť primárne vnímaná ako nástroj k tomu, ako ich dosiahnuť. A už vôbec by nemala byť využívaná ako

ABRAHAM JOSHUA HESCHEL | 39

prostriedok, ktorým sa človek pokúša manipulovať Boha. Hoci je modlitba pre Heschela „podstatou duchovného života“, bolo by chy­ bou ju považovať za „všeliek“ alebo „náhradu za konanie“. Heschel trvá na tom, že teológia nesmie byť oddelená od spiritu­ ality všeobecne a modlitby konkrétne. „Skúška autentickej teológie je miera, do akej odráža a zvyšuje silu modlitby“, píše Heschel. Ako pedagóg chcel, aby jeho študenti nenapredovali len vo vedomostiach a schopnostiach, ale aj vo viere a svätosti. Aby boli schopní robiť nie­ len exegézu biblického textu, ale aj vlastného srdca. Aby v sebe rozví­ jali „úctu a zodpovednosť“. V súvislosti s modlitbou tiež zdôrazňuje spojitosť medzi auten­ tickou spiritualitou a etickým konaním: „Modlitba je súkromná, služba srdca; dovoľme však, aby záujem a súcitenie, ktoré sa zrodili v modlitbe, ovplyvňovali verejný život. Modlitba je konfrontovanie sa s Bohom, ktorý vyžaduje spravodlivosť a súcit, s Bohom, ktorý opovrhuje úlisnosťou a odmieta neprávosť. Modlitba vyzýva na sebareŕlexiu, k ľútosti a pokániu, aby sme skúmali a preorientovali naše činy a motivácie. (...) Modlitba, ktorá nie je zhodnovernená sprá­ vaním, j e úkonom znesvätenia a rúhačstva. “ Súčasťou autentickej spirituality je pokora, ktorá okrem iného chráni človeka od pokrytectva a falošného pocitu cnosti. Heschel si uvedomoval, že bol nedokonalým človekom, ktorý nie je imúnny voči ľudským obmedzeniam, slabostiam a chybám. Hoci možno povedať, že viedol príkladný modlitebný život, učinil aj nasledujúce vyznanie: „Som hlboko sklamaný z nedostatočnosti svojho modle­

nia.“

Služba v prorockom duchu Niektoré Heschelove výroky zneli v ušiach jeho súčasníkov - a rov­ naké platí aj o tých našich - zvláštne až radikálne, čo je v značnej miere spôsobené jeho pozitívnym vzťahom k biblickým prorokom, v kto­ rých nachádza inšpiráciu pre svoj život a službu. Edward Kaplan

40 I ÚVAHY O VIERE A TEOLÓGII

interpretuje Heschela ako „duchovného radikála“ práve z dôvodu, že tento slovutný rabín „hodnotil súčasný život z nekompromisného pohľadu hebrejského proroka“?6 Heschel ako sofistikovaný mys­ liteľ, ktorý chcel osloviť rôzne typy publika, posolstvo prorokov náležíte kontextualizoval, avšak je evidentné, že jeho verejná služba sa niesla v prorockom duchu.V tejto súvislosti je zaujímavé pozname­ nať, že Heschelova dizertačná práca na dnešnej Humboldtovej uni­ verzite v Berlíne mala názov Das prophetische Bewusstsein (Prorocké vedomie) a v prepracovanej a preloženej verzii ju vydal o tri desaťročia neskôr ako knihu The Prophets, ktorá dodnes patrí medzi jeho najdôležitejšie diela. Za zmienku tiež stojí, že aj v teologickom myslení a praxi viacerých kresťanských verejných teológov - vrátane Reinholda Niebuhra a Martina Luthera Kinga - zohrávajú hebrejskí pro­ roci významnú rolu. Rovnako ako autentickí biblickí proroci, ani novodobý prorok Heschel neprestal (zrelým spôsobom) veriť v Boha spravodlivosti a milosrdenstva uprostred morálneho zla, bolesti a utrpenia, ktorého bol v 20. storočí svedkom. Boh svet neopustil a cíti jeho bolesť. A povoláva veriacich, aby existujúce utrpenie zmierňovali a novému sa snažili predísť - aj prostredníctvom hlásania morálnej pravdy a pre­ búdzania ľudí z ľahostajnosti. Heschel bol presvedčený, že podobne ako jeho obľúbení proroci Izaiáš, Amos či J eremiáš, aj dnešný človek môže priamo zažívať Božiu prítomnosť a aj k nemu môže Boh prehovárať. Najmä o tom je jedna zHeschelovych prvých kníh ManIsNotAlone:A PhilosophyofReli­ gion, ktorá priviedla Reinholda Niebuhra k odvážnemu - a čas ukázal, že aj správnemu - záveru, že jej autor sa „stane silným a smero­ dajným hlasom nielen v židovskej komunite, ale aj v náboženskom živote Ameriky“. ' Ak má medzi Bohom a človekom existovať zmysluplný vzťah, komunikácia medzi nimi musí byť možná. Toto sú, pochopiteľne, pre uši moderného človeka prenikavé tvr­ denia, ktoré sa Heschel, napriek ich zdanlivej ezoterickosti snažil vysvetliť a obhájiť aj v akademickom prostredí. Ako som uviedol na

ABRAHAM JOSHUA HESCHEL | 41

začiatku, Heschel nebol len mystikom, ale aj mysliteľom, ktorýpoužíval fenomenologická metódu v snahe opísať, pochopiť a vykladať skúsenosť človeka s Bohom. Mnohých teológov, vrátane kolegov na Jewish Theological Seminary, nezískal na svoju stranu. To však Heschelaneodradilo odjeho prorockej misie. Heschel raz napísal: „Život proroka sa točil okolo Božieho života.

Proroci neboli ľahostajní k tomu, či bol Boh v stave hnevu alebo milosrdenstva. Boli najcitlivejší [spomedzi ľudí] na to, čo sa odohráva v Bohu.“ Napriek tomu, že Heschel sa nikdy priamo nesebaidentifikoval ako prorok, jeho život demonštroval hlbokú túžbu poznať Božiu vôľu, usilovať sa podľa nej žiť a sprostredkúvať jej poznanie aj druhým. Súčasťou jeho poslania bolo predstaviť hebrejských pro­ rokov modernému človeku a ukázať, že ich posolstvo je relevantné aj pre súčasnú dobu. Ako je zrejmé aj z Kaplánovej biografie, AbrahamJoshuaHeschel bol na jednej strane mimoriadnou osobnosťou a na strane druhej človekom z mäsa a kostí. Podobne ako v prípade horeuvedených ve­ rejných teológov, aj v prípade Heschela platí, že hoci nemusíme sú­ hlasiť so všetkými jeho pozorovaniami a presvedčeniami, bolo by chybou sa jeho životom a dielom nezaoberať. Apoštol Pavol sa „vzdelával pri Gamalielových nohách“ (Sk 22:3) - život súčasných teológov a duchovných bude zaiste obohatený a potenciálne trans­ formovaný, ak strávia nejaký čas „pri nohách“ rabína Heschela. V modeli verejnej teológie, ktorý predkladám, je kvalita teológov hodnotená primárne podľa kvality ich dosahu na kresťanskú cirkev (vrátane duchovného rastu veriacich) a širšej spoločnosti. Aj v dneš­ ných časoch si treba pripomínať Ježišove slová: „Dajte si pozor na falošných prorokov, ktorí prichádzajú k vám v ovčom rúchu, no vnútri sú to draví vlci. Po ovocí ich poznáte“ (Mt 7:15-16). Heschel bol autentickým prorokom, ktorého „strom“ až do dnešného dňa prináša „dobré ovocie“.

42 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

Ponaučenia pre dnešok Abraham Joshua Heschel zomrel dva dni predtým ako som sa na­ rodil, no jeho život a dielo sú pre mňa jednou zo studnic múdrosti a inšpirácie. Objaviť mi ju pomohlo štúdium na Bostonskej univerzite, kde som mal možnosť čítať niekolko jeho kníh a zúčastniť sa na pred­ náške jeho dcéry, judaistky Susannah Heschelovej. Je zrejmé, že Heschelove knihy budú brať do rúk aj budúce generácie čitateľov nielen židovského, ale aj kresťanského vierovyznania a nájdu v nich myšlien­

ky, ktoré ich budú vyrušovať, vyučovať a viesť. Na záver sa pozrime aspoň na niekolko z mnohých ponaučení, ktoré možno identifikovať v Heschelovom odkaze a ktoré považujem za kľúčové pre zodpovednú (kresťanskú) verejnú teológiu. Kvalita osobného života ovplyvňuje kvalitu verejnej služby, a preto treba začať zdôraznením Hescheloveho radikálneho záväzku voči Bohu, v dobe, keď sme podľa neho „stratili citlivosť na pravdu a čistotu srdca v pustatine oportunizmu“. Heschel zriedka kritizoval menovite - nechcel druhých dehones­ tovať, ale zároveň im nastavoval zrkadlo. Napríklad: „Čo kvalifikuje osobu za rabína? Čo mu dáva právo, privilégium predstavovať Božie slovo ľudu Božiemu? V Spojených štátoch amerických žijem trinásť rokov. Ameriku som neobjavil, ale v Amerike som niečo objavil. Je možné byť rabínom a neveriť v Boha Abraháma, Izáka a Jako48 J r v v ba.“ Autentická viera, ktorá sa prejavuje nasledovaním Ježiša Kris­ ta, je nevyhnutnou podmienkou zodpovednej kresťanskej verejnej teológie. Ďalej je kľúčové si všimnúť a často pripomínať, že všetka sociálna

angažovanosť Heschela bola neoddeliteľne spojená s jeho spirituali­ tou, teológiou a etikou. Pre zodpovednú kresťanskú verejnú teológiu je absolútne nevyhnutné, aby teológia nebola oddeľovaná od spiritu­ ality, z ktorej musí vyvierať a etiky, ku ktorej musí smerovať. Tá sa následne stáva riadiacim princípom zodpovednej angažovanosti kresťana vo svete.

ABRAHAM JOSHUA HESCHEL | 43

To predpokladá, že kresťan sa nebude oddeľovať alebo utekať od sveta a jeho výziev, ale bude v ňom stelesňovať Božiu prítomnosť, podobne ako to robil hebrejský prorok Jeremiáš. Heschel to napísal dobre: „Na rozdiel od Jonáša, Jeremiáš nešiel do púšte osamelosti. Zostal osamelým disidentom uprostred svojho ľudu. Jeho súčasníci sa postavili proti nemu, bol zmätený cestami Pána, avšak bol by radšej porazený s Bohom, ako víťazom bez neho.“4 ? V mojom chápaní by

mal byť verejný teológ v prvom rade „verným svedkom“ Boha vo svete, podobne akoJeremiáš, a až potom čímkoľvek dalším. V nedávnom texte pre Denník N som sa zaoberal otázkou, akú teológiu potrebuje Slovensko. Mojou odpoveďou bolo - „zod­ povednú verejnú teológiu“, ktorá je „alternatívou voči typom teo­ lógií, ktoré Slovensko nepotrebuje, pretože mu nepomôžu a môžu mu aj uškodiť. Ide napríklad o niektoré politické teológie, ktoré sú v rozpore so základnými demokratickými princípmi, plytké teológie, ktoré sú v skutočnosti pokrstenými ideológiami, partajné teológie, ktoré sú slúžkami politickej agendy, alebo primitívne teológie, ktoré sú ľudom na posmech.“50 Týmto sa dostávam k záverečnému bodu: ako som uviedol vo svo­

jom iniciačnom texte o verejnej teológii, zajeden z definičných znakov zodpovednej verejnej teológie pokladám „pneumatologickosť“. Zodpovedná verejná teológia je v konečnom dôsledku výsledkom práce Ducha Svätého, ktorý aktívne pôsobí v životoch a prostred­ níctvom životov angažovaných teológov, duchovných a laických veriacich vo svete. Na konci tejto eseje by nás už nemalo prekvapiť, že Edward Kaplan označil Heschela za „muža Ducha“ a že ďalšia biografická kniha o Heschelovi, ktorej autorom je rabín Or N. Rose, má podtitul „muž Ducha, muž činu“51. V tom je Heschel exemplárnym príkladom pre všetkých verejných teológov - súčasných i tých budúcich.

Postoj, 6. september 2020

RICHARD JOHN NEUHAUS: OBRANCA LIBERÁLNEJ TRADÍCIE, ODPORCA LIBERÁLNEJ ORTODOXIE

Richard John Neuhaus, ktorého 10. výročie úmrtia sme si tento mesiac pripomenuli, patril medzi najvýznamnejších amerických verejných teológov 20. storočia. V čase úmrtia bol Neuhaus nielen neprehliadnuteľnou osobnosťou amerického verejného života, ale pravdepodobne aj najvplyvnejším verejným teológom. Bývalý lute­ ránsky pastor a ľavicový aktivista, ktorý v zrelom veku vstúpil do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou52 a stal sa jej kňazom, zanechal za sebou bohatý odkaz hodný skúmania aj v našom geografickom regióne. Neuhaus počas svojho života adresoval množstvo otázok spadajú­ cich pod oblasť náboženstva a verejného života - otázok, ktorými sa intenzívne zaoberajú verejní teológovia. V tomto texte chcem zaostriť pozornosť na Neuhausov (diferencovaný) vzťah k „liberalizmu“. Neuhaus môže byť v tomto ak nie vzorom, tak minimálne vzácnym interlokútorom aj pre kresťanov na Slovensku.

Rímskokatolícky maják neokonzervatívneho hnutia Na úvod ešte jedno upozornenie: čokoľvek o Neuhausovi povie­ me - vrátane témy liberalizmu - bude len malý a nedokonalý frag­ ment z jeho pestrého života a pozoruhodného diela. Čitateľom, ktorí

majú záujem ísť hlbšie ako tento stručný text, odporúčam napríklad

RICHARD JOHN NEUHAUS | 45

'

53

Neuhausovu úvahu The Liberalism ofjohn Paul II (Liberalizmus Jána Pavla II.) a informatívnu esej The Liberalism ofRichardJohn Neuhaus^ (Liberalizmus Richarda Johna Neuhausa) z pera Matthewa Rosea. Nekrolog v denníku New York Times označil Neuhausa za „teologa, ktorý sa transformoval z liberálneho luteránskeho vodcu bojujúceho v šesťdesiatych rokoch za občianske práva [amerických černochov] a proti vojne [vo Vietname], na rímskokatolícky maják dnešného neokonzervatívneho hnutia“.55 Hoci tento popis nedáva zadosťučineniu Neuhausovej komplexnej osobnosti a kľukatej tra­ jektorii, po ktorej sa počas 72 rokov svojho života pohyboval, správne poukazuje na jeho výrazný posun z ideologickej a politickej ľavicovosti do prava. Životopisec Randy Boyagoda tvrdí, že primárny

impulzktejto zmene prišiel, keď si Neuhaus uvedomil, že u jeho ľavi­ cových kolegov „ideologické záväzky tromfli teologické záväzky“.56 V neskorších rokoch Neuhaus často hovorieval, že je - v nasle­ dovnom poradí dôležitosti - „nábožensky ortodoxný, kultúrne konzervatívny, politicky liberálny a ekonomicky pragmatický“. Za

povšimnutie stojí, že Neuhaus nevidel rozpor medzi politickým li­ beralizmom a konzervatívnymi hodnotami. Naopak, bol zástancom liberálneho demokratického poriadku, v ktorého kontexte - okrem iného - obhajoval konzervatívne hodnoty, respektíve hodnoty, ktoré boli v súlade s učením jeho cirkvi. Zároveň bol znepokojený a odmietal „novú liberálnu ortodoxiu“, ktorá podľa neho prezentovala nebezpečenstvo nielen pre nábožen­ stvo, ale aj pre samotnú demokraciu. Na rozdiel od tradičného libera­ lizmu - a podobne ako fundamentalizmus - je netolerantná a nestrpí názorovú opozíciu. Prítomná je aj v niektorých cirkvách - ako tvrdil v knihe The Best of “The Public Square” z roku 2001 - kde sa „naj­ agresívnejšie prejavuje vo feministických a homosexuálnych agitá­ ciách“.57 Neuhaus v uvedenej knihe pokračoval v objasňovaní - čo vnímal ako - dva rozdielne typy liberalizmu: „So staršou ortodoxiou je

46 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

možné nesúhlasiť, polemizovať s ňou. Dôležitú úlohu tu hrajú aspoň v princípe - dôkazy, logika a rozum. S novou ortodoxiou je to inak. Nesúhlas sa tu rovná neúnosnej osobnej urážke. Považuje sa za popretie iných, ich skúsenosti s tým, kým sú. Je to rúhavý útok na toho najvyššieho boha: ,Moja Identita1.1158

Vidíme, že Richard John Neuhaus - podobne ako Robert P. George, Jean Bethke Elshtainová či tento autor - bol proti paušál­ nemu odmietaniu liberálnej tradície. V základnej rovine pre neho existovali dva typy liberalizmu. Prvý typ stelesňoval Martin Luther King, Jr., ktorého posolstvom bola láska - aj k nepriateľom - a cieľom bolo vytváranie beloved community (milujúcej komunity). Druhý typ je charakteristický radikálnym individualizmom a s ním súvi­ siacimi prejavmi, politikami a právami. Nie je ťažkési domyslieť, ktorý liberalizmus bol Neuhausovi blízky a ktorého bol odporcom.

Father Neuhaus Neuhaus bol súčasťou mnohých dôležitých verejných konverzácií a nevyhýbal sa ani zmysluplným konfrontáciám, čoho výsledkom boli občasné kontroverzie. V súlade s pápežskou encyklikou Evan­ gelium Vitae vnímal zápas medzi „kultúrou života“ a „kultúrou smrti“, zaujímajúc jasné stanoviská k rôznym bioetickým otázkam. Na rozdiel od niektorých fundamentalistických skupín, Neuhaus nemal antagonistický vzťah ku kultúre, avšak dokázal rozpoznať oblasti, v ktorých bola cirkev povolaná byť kontrakultúrnou komu­ nitou. V tejto súvislosti je zaujímavé pripomenúť, že Neuhaus nebol kri­ tický len voči novej liberálnej ortodoxii a náboženskej lavici, ale aj náboženskej pravici. S jej lídrami zdieľal viaceré morálne presvedče­ nia, no odpudzoval ho - okrem iného - spôsob, akým ich vo verej­ nom priestore komunikovali. Jeho kritika bola prenikavá, ale nie pohŕdavá; nepoužíval invektívy namiesto argumentov; dokázal nesú­ hlasiť bez toho, aby nenávidel.

RICHARD JOHN NEUHAUS | 47

Neuhausov ekumenický duch a konzervatívne hodnoty viedli k spolupráci napríklad s vplyvným evanjelikálnym lídrom Charlesem Colsonom. Vzťahy medzi katolíkmi a evanjelikálmi neboli vždy ideálne a aj preto je dokument Evangelicals and Catholics Together (Evanjelikáli a katolíci spolu) z roku 1994 dôležitým vyhlásením a plánom. Okrem Neuhausa a Colsona sa s ním z katolíckej strany sto­ tožnili napríklad Avery Dulles, Francis George, James Francis Stafford, George Weigel a Mary Ann Glendonová a z evanjelikálnej Richard Land, Jesse Miranda, Bili Bright, Os Guinness či Richard Mouw.

Neuhausov odkaz nám pripomína dôležitosť rozlišovania v rámci liberálnej tradície. Verní a informovaní kresťania by mali byť schopní povedať „liberalizmu“ entuziastické „áno“ aj kategorické „nie“. Úlo­ hou zodpovedných verejných teológov, cirkevných predstaviteľov a duchovných pastierov je kresťanským veriacim a aj širšej verejnosti pomôcť v procese rozlišovania a ukázať im, ktoré aspekty filozofic­ kého a politického liberalizmu sú v súlade s kresťanským myslením a ktoré sú s ním, naopak, v rozpore. Myšlienkam RichardaJ ohňa Neuhausa možno prikyvovať alebo s nimi polemizovať - on, srdcom liberál, by privítal oboje - nemožno ich však ignorovať. Napriek tomu, že jeho hlas mal dosah k pápežom, prezidentom i profesorom, nikdy nestratil svoje pastorské srdce a túžbu slúžiť tým, pre ktorých bol jednoducho FatherNeuhaus. Česť

jeho pamiatke.

Postoj, 28. január 2019

SOCIÁLNE EVANJELIUM AKO VEREJNÁ TEOLÓGIA: PRÍNOS, KRITIKA, VÝZVA

V americkom prostredí, kde mohli cirkvi odjakživa pôsobiť slo­ bodne, nachádzame viacero zaujímavých príkladov praktizovania verejnej teológie. V texte Verejní teológovia: kto sú a prečo ichpotrebu­ jeme? som spomenul mená niekoľkých amerických verejných teoló­ gov a v texte Ľudskáprirodzenosťa politika: kdeje Reinhold Niebuhr, keďho potrebujeme? som čitateľom predstavil jedného z najvplyvnej­ ších verejných teológov 20. storočia. Dnes sa pozrieme na jednu z foriem verejnej teológie, ktorú Niebuhr a ďalší kresťanskí realisti kriti­ zovali, no ktorá zároveň môže byť v určitých ohľadoch aj inšpiráciou - sociálne evanjelium.

Transformačně kresťanstvo Od samotného vzniku kresťanstva si veriaci kladú otázku, ako verne žiť v tomto svete. H. Richard Niebuhr - menej slávny, ale podobne brilantný brat Reinholda Niebuhra - vo svojej klasickej knihe Christ and Culture (Kristus a kultúra) predostiera užitočnú typológiu, prostredníctvom ktorej osvetľuje päť spôsobov vzťahu kresťanov ku kultúre. Sú to: „Kristus proti kultúre“ (opozícia), „Kris­ tus kultúry“ (kompromis), „Kristus nad kultúrou“ (syntéza), „Kris­ tus a kultúra v paradoxe“ (dualizmus) a „Kristus transformujúci kultúru“ (konverzia).59 Hnutie sociálneho evanjelia reprezentuje

formu angažovaného kresťanstva, ktoré sa usiluje o pozitívnu trans-

SOCIÁLNE EVANJELIUM AKO VEREJNÁ TEOLÓGIA | 49

formáciu spoločnosti, čo považujem za jednu z jeho pozitívnych

stránok. S ňou súvisí odmietnutie premileniálnej dispenzačnej eschato­

logie, ktorá často brzdí prácu sociálnej transformácie. Teológia pretribulacionizmu (vytrhnutie pred súžením) a viera v bezprostredný návrat Krista bola pre niektoré protestantské cirkvi hlavným dôvodom zdôrazňovania osobnej zbožnosti a „zachraňovania duší“, a zároveň zanedbávania sociálnej angažovanosti v prospech lepšej spoločnosti. Niektorí kresťania sú aj dnes tak zaneprázdnení popu­ lárnou left behind teológiou, že neprispievajú k pretváraniu tohto sveta na lepšie miesto pre život. Toto nebolo problémom sociálneho evanjelia, pretože jeho priekopníci verili, že kresťania boli povolaní spolupracovať s Bohom pri pozitívnej spoločenskej premene. Netvrdím, že všetci kresťania, ktorí zastávajú ,Ježiš príde skoro“ eschatológiu, majú nezodpovedný vzťah k tomuto svetu. Vo všeobec­ nosti však platí, že ak niekto verí, že kresťania budú čoskoro nad­ prirodzene vytrhnutí z tohto sveta a Zem bude celá zničená, predtým ako bude obnovená, nebude mať silnú motiváciu prispieť k jeho zlepšovaniu. Dôraz bude položený na pripravenosť na vytrhnutie a záchranu stratených duší pred druhým príchodom Krista, a nie na sociálnu transformáciu. Podľa tých veriacich je zbytočné upratovať stoličky či leštiť okná na potápajúcom sa Titanicu. Eschatológia, teda učenie o veciach budúcich, je komplikovaná a kontroverzná oblasť kresťanskej teológie. Avšak bez ohľadu na to, ktorý eschatologický rámec kresťania prijímajú, sociálna zodpoved­ nosť by mala byť súčasťou verného kresťanského života. Prístup apres nous le deluge (po nás potopa) nie je v súlade s kresťanstvom. V tom sú predstavitelia a nasledovníci sociálneho evanjelia pre všetkých kresťanov príkladom. Nesľubovali iba lepší život v nebi, usilovali sa tiež o zlepšovanie podmienok pre život tu na zemi.

50 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

Sociálna spravodlivosť Počas éry klasického sociálneho evanjelia (1875-1918), jeho lídri zdôrazňovali Božie kráľovstvo ako centrálny teologický koncept a (distribučnú) spravodlivosť ako kľúčový etický princíp. Na ilustrá­

ciu, normatívny predpoklad Washingtona Gladdena v jeho eseji Laborand Capital (Práca a kapitál) je, že ekonómia a etika nie sú strik­ tne oddelené oblasti riadené vlastnými súbormi zákonov. Gladden v reakcii na negatívne dôsledky priemyselnej revolúcie - verí, že etické zásady musia informovať ekonomický život. Presnejšie, na problematiku práce a kapitálu uplatňuje kresťanský princíp: „zákon lásky“. Pri diskusii o „mzdovom systéme“ Gladden tvrdí, že „keby zlaté pravidlo bolo pravidlom všetkých výmen“, viedlo by to k väčšej spravodlivosti a mieru.60 Následne sa domnieva, že mzdový systém by mal byť „zrušený alebo výrazne zmenený“ a pos­ tupne nahradený systémom kooperácie.61 Gladden však, na rozdiel

od druhého hlavného predstaviteľa klasického sociálneho evanjelia Waltera Rauschenbuscha, nebol advokátom socializmu ako lieku na sociálne problémy, s ktorými Spojené štáty zápasili na konci 19. a za­ čiatku 20. storočia. Zatiaľ čo ani jedna zo spomínaných postáv klasického sociálneho evanjelia nemala formálne ekonomické vzdelanie, jeho ďalší prie­ kopník Richard T. Ely bol popredným ekonómom. Jeho myšlienky ovplyvnili to, ako iní stúpenci diskutovaného hnutia premýšľali o otázke ekonomickej spravodlivosti a pridali špecifickosť do ich teo­ logických rámcov. Láska v praxi tak znamenala silnejší štát či fun­ gujúce odbory, ktoré mali prispieť ku korekcii sociálnych nespravodlivostí. Tu je dôležité si pripomenúť, že hoci sociálne evanjelium bol protestantský fenomén, Katolícka cirkev zápasila s rovnakými otázkami ako predstavitelia sociálneho evanjelia. V roku 1891 pápež Lev XIII. vydáva dôležitú encykliku Rerum Novarum, ktorá vyzýva katolíkov k sociálnej angažovanosti v prospech spravodlivejšieho

SOCIÁLNE EVANJELIUM AKO VEREJNÁ TEOLÓGIA | 51

sveta. Teologický argument dokumentu je ukotvený v dôstojnosti každej ľudskej osoby, od ktorej sú odvodené jej základné práva. V encyklike sa okrem iného uvádza: „Tou najdôležitejšou z ich povinností je dať každému spravodlivú odmenu. Rozhodovať o nej na základe spravodlivosti je podmienené mnohými okolnosťami, avšak vo všeobecnosti nech si kapitalisti a zamestnávatelia pamätajú, že ani božské, ani ľudské zákony nedovoľujú pre vlastný prospech utláčať núdznych a nešťastných a zarábať na biede blížneho. Odo­ prieť spravodlivú mzdu je taký ťažký hriech, že volá po pomste pred Božím pohľadom.“ Katolícky morálny teológ, ekonomický mysliteľ a politický akti­ vista} ohn A. Ryan vo svojej vplyvnej knihezŕ Living Wage (Dôstojná

mzda), ako aj ďalších dielach, rozvinul koncepty prezentované v Remm Novarum. Zároveň aktívne podporoval rôzne sociálne reformy, ktoré boli podľa neho v súlade s princípom ekonomickej spra­ vodlivosti. Bol tiež silným prívržencom demokratického prezidenta Franklina D. Roosevelta a niektoré jeho politické aktivity možno označiť ako kontroverzné. Napriek tomu, že Ryan vo vyššie uvedenej knihe neuvádza výslovne teologický argument, dodržiava dôraz encykliky na dôs­ tojnosť ľudskej osoby. Píše, že „všetky osoby majú rovnakú dôs­ tojnosť“ a „zdrojom prirodzených práv je dôstojnosť ľudskej osoby“62 Argument rozširuje takto: neexistuje len prepojenie medzi ľudskou dôstojnosťou a prirodzenými právami, ale aj medzi priro­ dzenými právami a ekonomickou spravodlivosťou, ktorá okrem iného vyžaduje zaplatenie dôstojnej mzdy pracovníkom.

Holistické spasenie V myslení pionierov sociálneho evanjelia existovalo neoddeliteľné spojenie medzi osobnou zbožnosťou a spoločenskou angažova­ nosťou - sociálna činnosť tu nenahrádza „osobné náboženstvo“, ale stáva sa jeho rozšírením. Ortopraxia („ruky“) a ortopatia („srdce“)

52 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

sú integrované. „Srdce“ musí byť naladené na Boha predtým, ako sa „ruky“ môžu stať nástrojom transformačně) zmeny. Walter Rauschenbusch je ukážkovým príkladom osoby, v ktorej sa spojil evanjelikálny dôraz na osobný vzťah s Bohom a túžba byť vys­ lancom spravodlivosti vo svete.64 Podobné možno povedať aj o živote už spomínaného Washingtona Gladdena, prominentného metodis­ tického pastora Ernesta Tittla či kongregacionálneho pastora Charlesa Sheldona - autora známej knihy In HisSteps (V jeho šľapajach), v ktorej sa nachádza aj slávna otázka What WouldJesusDói (Čo by uro­

bil Ježiš?). Spojenie individuálneho a sociálneho spasenia odlišovalo stúpencov sociálneho evanjelia od mnohých revivalistických kaza­ teľov tej doby, ktorí kládli dôraz len na osobnú konverziu.65 V roku 1904 napísal Walter Rauschenbusch dôležitý článok s názvom The New Evangelism^ (Nová evanjelizácia), ktorý tento bod dobre vystihuje. Kedže bol vychovávaný v pietistickej rodine a ovplyvnený evanjelikálnymi prebudeneckými hnutiami, nie je prek­

vapujúce, že koncept konverzie zohral významnú úlohu v jeho fi­ lozofii služby. Ale na rozdiel od niektorých populárnych evanjelizátorov 19. storočia bol Rauschenbusch zástancom „novej evanjelizácie“, ktorá presahovala spásu duší pre nebeské kráľovstvo a usilovala sa o postupnú kristianizáciu spoločenského poriadku. Podľa Rauschenbuscha bola „stará evanjelizácia“ neúčinná, bez­ mocná a irelevantná - neschopná adresovať otázky verejnej morálky a prispievať k spravodlivejšej spoločnosti.67 Pokračoval v používaní klasických teologických kategórií ako hriech či spasenie, ale naplnil ich rozšíreným či dokonca novým významom. V jeho diele pozoru­ jeme zmenu dôrazu (či odklonu) od doktrinálnej teológie k apliko­ vanej etike, od ortodoxie k ortopraxii, od individuálnej zbožnosti k sociálnej spiritualite, od deklarovania viery k praktickému konaniu a od Pavlovej doktríny ospravedlnenia vierou k Ježišovmu učeniu o Božom kráľovstve.

SOCIÁLNE EVANJELIUM AKO VEREJNÁ TEOLÓGIA | 53

Závažné nedostatky Teológ a etik Gary Dorrien, ktorý je priateľom sociálneho evanjelia a váži si jeho prínos, hovorí o jeho slabostiach toto: „Bolo sentimen­ tálne, moralistické, idealistické a politicky naivné. Kázalo evanjelium kultúrneho optimizmu a idealizmus Ježiša strednej triedy. Jeho tvr­ denia o prorokovaní boli popierané triednymi záujmami a viktorián­ skou morálkou. Bolo kultúrne šovinistické, hovorilo jazykom triumfálneho misionárskeho náboženstva, pokrstilo anglosaskú ide­ ológiu Zjavného predurčenia a racionalizovalo americký imperializ­ mus.“68 Dorrien pokračuje v kritike ešte ďalej, ale uvedený citát je pre

naše ciele postačujúci. Hoci nie všetci učenci alebo študenti sociálneho evanjelia by súh­ lasili s každým aspektom Dorrienovho hodnotenia, niektoré kritiky sú všeobecne akceptované ako platné. Napríklad - a poukazuje na to aj Dorrien -, jednou z nespochybniteľné slabých stránok klasického sociálneho evanjelia bolo zanedbanie otázky rasovej spravodlivosti. Popredný historik sociálneho evanjelia a môj učiteľ Christopher H. Evans dokonca zašiel tak ďaleko, že toto opomenutie považuje za „najväčšie zlyhanie“ rodiaceho sa hnutia.69 Klasické sociálne evanjelium a liberálna teológia, ktorá bola jeho esenciálnou súčasťou, sa v 30. rokoch minulého storočia stali objek­ tom kritických pohľadov neo-ortodoxných teológov. V roku 1935 Reinhold Niebuhr podrobil sociálne evanjelium presvedčivej kritike v knihe An Interpretation of Christian Ethics (Interpretácia kres­ ťanskej etiky), ktorá v nasledujúcich desaťročiach výrazne ovplyvnila myslenie študentov na protestantských teologických seminároch a následne duchovných naprieč Spojenými štátmi americkými. H. Richard Niebuhr napísal v roku 1936 teologickú esej The Attack úpon the Sociál Gospel (Útok na sociálne evanjelium), v ktorej

kritizuje sociálne evanjelium okrem iného za to, že koncept hriechu a spasenia aplikuje na skupinový život, avšak zanedbáva učenie o „hriechu“, z ktorého pramenia všetky ďalšie „hriechy“. O rok neskôr

54 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

napísal vo svojej knihe TheKingdom ofGod in America (Kráľovstvo Božie v Amerike) známu a pravdepodobne najcitovanejšiu vetu: „Boh bez hnevu priviedol ľudí bez hriechu do kráľovstva bez súdu prostredníctvom Krista bez kríža.“' °

Aj vzhľadom k uvedeným informáciám v prvej časti tohto článku, nie je ťažké pochopiť, prečo niektorí bádatelia a stúpenci sociálneho evanjelia vnímajú Niebuhrovo hyperbolické vyjadrenie ako „ka­ rikatúru“. Na obranu Niebuhra možno povedať, že v diele priekop­ níkov sociálneho evanjelia by sme ťažko hľadali odkazy na List apoštola Pavla Rimanom (obzvlášť prvé tri kapitoly), Augustína alebo Martina Luthera. Tiež sa možno domnievať, že medzi ich ob­ ľúbené homílie nepatrila kázeň Jonathana Edwardsa Sinners in the HandsofanAngry God (Hriešnici v rukách rozhnevaného Boha). Spomeniem ešte jeden nedostatok klasického sociálneho evan­ jelia, ktorý sa týka prostriedkov na dosiahnutie spravodlivejšej spoločnosti. Priekopníci sociálneho evanjelia boli presvedčení, že „zákon lásky“ vyjadrený v rôznych biblických príkazoch o milovaní blížneho nie je aplikovateľný len na vzťahy medzi jednotlivcami, ale mal by slúžiť aj ako regulačný princíp ekonomického a politického života. To vyvoláva otázku nielen vo veci efektívnosti morálnych apelov, ale aj súvisiacej otázky dosiahnutia väčšej spravodlivosti prostredníctvom použitia rôznych donucovacích prostriedkov.

Odkaz sociálneho evanjelia Sociálne evanjelium nezomrelo v roku 1918, keď zomreli jeho dve najvýraznejšie postavy - Washington Gladden a Walter Rauschenbusch. Spomenutý rok býva vnímaný ako ukončenie jednej epochy, ale vplyv klasického sociálneho evanjelia bolo v americkej spoločnosti cítiť aj v nasledujúcich desaťročiach. Vďaka náboženskému idea­ lizmu a pocitu zodpovednosti za spoločnosť, hnutie prispelo k jej po­ zitívnej premene, hoci ani zďaleka nie v miere, ako si to jeho priekopníci predstavovali.

SOCIÁLNE EVANJELIUM AKO VEREJNÁ TEOLÓGIA | 55

Napriek mnohým teologickým nedostatkom, sociálne evanje­ lium prezentovalo v Spojených štátoch silu dobra, ktorého kulminá­ ciou bolo hnutie za občianske práva amerických černochov, vedené baptistickým kazateľom s doktorátom z Bostonskej univerzity, Mar­ tinom Lutherom Kingom. King bol ovplyvnený sociálnym evanje­ liom, no zároveň rešpektoval osobu Reinholda Niebuhra, ktorého okrem iného citoval vo svojom slávnom liste z birminghamského väzenia (Letterfrom BirminghamJail). Tradícia sociálneho evanjelia ovplyvnila aj americké evanjelikálne kresťanstvo, napriek tomu, že si to mnohí evanjelikáli nemusia uve­

domovať. Ja sám som tento fakt nevnímal počas svojho štúdia na evanjelikálnom Gordon-Conwell Theological Seminary, kde som prežil „druhú konverziu“, ktorá ovplyvnila moje ďalšie akademické a profesionálne smerovanie. K prebudeniu môjho sociálneho vedomia najviac prispel môj učiteľa mentor Eldin Villafaňe , ktorý získal dok­ torát v sociálnej etike z Bostonskej univerzity, kde je cítiť vplyv Mar­ tina Luthera Kinga až do dnešného dňa. V rámci predmetov profesora Villafafieho sme čítali diela evanjelikálnych autorov, ktorí chápali, že verejná služba cirkvi nemôže byť zredukovaná na ohlasovanie evanjelia s cieľom „spasenia duší“. Verili v dôležitosť osobnej konverzie, ale zároveň boli presvedčení, že kresťanstvo nemôže ignorovať sociálne, ekonomické a politické otázky. Najdôležitejší autor, ktorého prácu som v tom čase čítal, bol Stephen Charles Mott, ktorý študoval na Harvarde s Jamesom Lutherom Adamsom a neskôr sa stal profesorom na Gordon-Con­ well Theological Seminary. Jeho kniha Biblical Ethics and Sociál Change (Biblická etika a sociálna zmena), v ktorej zastáva tézu, že po­ zitívna sociálna zmena si vyžaduje ako transformáciu sŕdc jednotliv­ cov, tak aj sociálnych štruktúr, sa stala priekopníckym dielom v oblasti evanjelikálnej sociálnej etiky. Na rovnakej inštitúcii som študoval s Deanom Borgmanom pred­ met Christianity and Racism (Kresťanstvo a rasizmus). Názov pred-

56 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

metu a povinná literatura by u mnohých vyvolali dojem, že sa nachádza na liberálnom protestantskom seminári, a nie v teologicky konzervatívnej inštitúcii. V tom čase som bol veriacim približne desať rokov a prišiel som z kultúrneho a náboženského prostredia, kde som sa s termínom „rasizmus“ nestretol a už vôbec nie v súvislosti s kres­ ťanstvom. Bola to pre mňa revolučná skúsenosť a hoci si nespomí­ nam, že by niektorí z mojich profesorov hovorili o sociálnom evanjeliu, nepochybne boli touto tradíciou ovplyvnení.

A čo Slovensko? Teológ a jezuita Miloš Lichner v minuloročnom rozhovore pre Postoj správne poukazuje, že na Slovensku „neraz zužujeme morálku len na oblasť 6. a 9. prikázania a zabúdame na to, že Boh v Desatore prikazuje aj neubližovať druhým, nekradnúť a nebažiť po cudzom majetku. V krajine, ktorá je stále poznačená velkou mierou korupcie, by sme mali viac hovoriť o týchto Božích nariadeniach.“73 A dodáva,

že „sociálna spravodlivosť bola vždy jednou z kľúčových tém cirkvi a nemali by sme si ju nechať ukradnúť inými.“74

Téma sociálnej spravodlivosti je jedným z hlavných dôrazov pon­ tifikátu pápeža Františka. Pre niektorých je táto téma - nesprávne spojená len s marxistickou ideológiou či štátnym socializmom. Ako kresťania môžeme diskutovať o tom, ako by mala spravodlivejšia spoločnosť vyzerať a ako môžeme tento cieľ dosiahnuť. Môžeme tiež mať zásadné výhrady voči konceptu sociálneho evanjelia. Avšak jedna vec by mala byť jasná: bez sociálneho vedomia a cítenia nie je možné byť verným kresťanom. Ak by mal niekto o tom pochybnosť, stačí si prečítať starozákonných prorokov alebo kanonické evanjeliá. Katolícki veriaci majú v porovnaní s protestantmi výhodu, že ma­ jú navyše k dispozícii sociálne učenie cirkvi, ktoré normatívnym spô­ sobom osvetľuje diskutované otázky. Druhou vecou je, že vo verejnom priestore zatiaľ nie je príliš počuť hlasy tých, ktorí by držali v jednej ruke encykliku Novarum a vdruhej CentesimusAnnus.

SOCIÁLNE EVANJELIUM AKO VEREJNÁ TEOLÓGIA | 57

Na Slovensku potrebujeme, aby sa cirkev častejšie verejne angažovala

aj spôsobom, ako to urobil biskup Milan Lach vo februári 2016, ale najmä, aby jednotliví veriaci a cirkevné spoločenstvá dokázali vo svo­ jom okolí nespravodlivosť lepšie rozpoznať a účinnejšie konfronto­

vať. Hnutie a tradícia sociálneho evanjelia je vo viacerých ohľadoch nesprávnou odpoveďou na správnu otázku. Zároveň je však výzvou k hlbšiemu porozumeniu otázky a ponúknutiu lepšej odpovede.

Postoj, 28. marec 2019

MARTIN LUTHER KING, JR.: VEREJNÝ TEOLÓG A TRANSFORMAČNÝ VODCA

V druhom zo série článkov o tradícii sociálneho evanjelia sa bližšie pozrieme na osobnosť, ktorá predstavovala jej reálny aj symbolický vrchol - Martina Luthera Kinga, Jr. Počas svojho 39-ročného života sa King stal najvýznamnejším verejným teológom svojej generácie a jedným z najväčších transformačných vodcov amerických dejín. V krátkom texte, ako je tento, sa možno zamerať len na vybrané aspekty myslenia a činnosti danej osoby. Prezentovaný obraz tak bude vždy neúplný a čiastočne skreslený. Pre tých, ktorí nemajú možnosť bližšie sa oboznámiť s Kingovou spisbou a dôležitými sekundárnymi prameňmi, chcem dať do pozornosti pozoruhodný dokumentárny seriál Fyes on the Prize (S očami upretými na cenu), ktorý ponúka kvalitné spracovanie Kingovho života a doby, v ktorej žil.

Rozvoj sociálneho evanjelia Ako som načrtol v článku Sociálne evanjelium ako verejná teo­ lógia, jedno z najzávažnejších zlyhaní klasického sociálneho evanjelia bolo zanedbanie otázky rasovej spravodlivosti.Jeho lídrami boli väčši­ nou bieli protestantskí muži strednej triedy s privilegovanou pozí­ ciou v spoločnosti. Skúsenosť utláčanej minority im bola vzdialená. Aj na tom príklade vidíme, že teológie a hnutia sa nerodia vo vákuu a skúsenosť - alebo jej absencia - ovplyvňuje náboženské presvedčenia a postoje.

MARTIN LUTHER KING, JR. | 59

Od pokušenia prezentizmu a prílišnej kritiky predchodcov nás môže ochrániť uvedomenie si, že aj naši nasledovníci budú raz vidieť blind spots (slepé miesta) v našom teologickom myslení, morálnej

predstavivosti a sociálnej angažovanosti. Aj z toho dôvodu je dôležité pokorne reflektovať nad myšlienkami a skúsenosťami iných ľudí, ktoré sa nám môžu na prvý pohľad javiť ako cudzie, no majú potenciál odhaliť slepé miesta. A, samozrejme, tento proces nie je jednosmer­ nou ulicou; aj my môžeme rovnako poslúžiť druhým. K potrebnej korekcii hnutia sociálneho evanjelia a jeho ďalšiemu rozvoju prispeli afroamerické osobnosti, akou bol napríklad teológ a pastor Howard Thurman. Podobne ako predstavitelia klasického sociálneho evanjelia, Thurman kládol dôraz tak na osobnú zbožnosť, ako aj na sociálnu angažovanosť v prospech spravodlivosti. Na rozdiel od nich však vnímal spojitosť medzi kresťanskou vierou a presadzo­ vaním nielen ekonomickej, ale aj rasovej spravodlivosti. V kniheJesus and the Disinherited (Ježiš a vydedenci) Thurman uvádza, že „rasová nadradenosť“ je prejavom „hriechu pýchy a aro­ gancie“75 a že „monštruóznosť tohto hriechu nie je ľahko ucho­ pitelná“/ Thurman zdieľa presvedčenie priekopníkov sociálneho evanjelia o Ježišovej etike lásky, ale aplikuje ju širšie - „naprieč barié­ rami triedy, rasy a stavu“. 7 Thurmanovo sociálne evanjelium dáva

nádej osobám, ktoré „stoja v danom okamihu dejín chrbtom pritla­ čeným k múru“.78 Uvedomenie si, že človek je Božím dieťaťom, dáva nielen pocit vlastnej hodnoty, ale aj vnútornú silu prekonať strach a vzoprieť sa útlaku. Osoby ako Howard Thurman výrazne prispeli k vzniku a úspechu hnutia za občianske práva černošského obyvateľstva. Thurman ovplyvnil aj samotného Martina Luthera Kinga. Za zmienku naprík­ lad stojí, že počas historického bojkotu autobusovej dopravy v alabamskom meste Montgomery - reagujúcom na zatknutie Rosy Parksovej potom, ako odmietla uvoľniť miesto v autobuse bielemu pasažierovi - nosil King Thurmanovu knihu vo vrecku a nachádzal v nej inšpiráciu.

60 | ÚVAHY O VIERE A TEOLÓGII

Verejný teológ s víziou milovanej komunity Na Martina Luthera Kinga sa vzťahujú mnohé označenia: bap­ tistický pastor, bojovník za občianske práva, sociálny vizionář, mo­ derný prorok či svedomie národa. Hoci termín public theologian (verejný teológ) bol prvýkrát použitý až niekolko rokov po Kingovej smrti, niet pochýb, že sa na neho vzťahuje. Osobne ho používam ako zastrešujúci pojem, ktorý v sebe zahŕňa aj vyššie zmienené označenia. V kontexte našej diskusie je obzvlášť užitočná štúdia Fredericka L. Downinga s názvom Martin Luther King, Jr. as Public Theologian (Martin Luther King, Jr. ako verejný teológ). Downing považuje Kinga za „inštruktívny príklad prekonania privatizácie [nábožen­ stva] a efektívnej práce v prospech spoločného dobra prostred­ níctvom legitímnej verejnej viery“.79 Odkazujúc na známy

konceptuálny rámec Davida Tracyho, Downing vníma Kinga ako verejného teológa, ktorý adresoval všetky tri typy verejnosti (publiká) : cirkev, akadémiu a širšiu spoločnosť. Tu je zaujímavé si všimnúť, že hoci bol King držiteľom doktorátu a mal možnosť pôsobiť v akadémii, rozhodol sa prijať pozíciu pastora, ktorá sa pre neho stala odrazovým mostíkom k širšej angažovanosti. Každý verejný teológ má svoju primárnu oblasť pôsobenia a s ňou súvisiace publikum - tým Kingovým bola cirkev. V sekulárnom svete sa občas stretávame so znižovaním významu Kingovej kresťanskej identity jeho prezentovaním najmä ako „bojov­ níka za práva černochov“. V tomto prípade však nie je možné jedno od druhého oddeliť - kresťanská viera bola hnacím motorom v jeho boji za spravodlivosť. King vo verejnom priestore vystupoval jednoz­ načne ako osoba viery. V texte Cieľom verejnej teológieje dobrá spoločnosťsa zmieňujem o tom, že jednou z úloh verejného teológa je predkladať víziu „dobrej spoločnosti“. King ju vyjadril metaforou beloved community (milo­ vaná komunita) a celý život zasvätil snahe o jej realizáciu. Milovaná komunita bola v jeho ponímaní charakteristická silným pocitom

MARTIN LUTHER KING, JR. | 61

vzájomnosti, hľadaním spoločného dobra, spoločenským zmierom, rasovou harmóniou, zdieľaním bohatstva a hlbokou toleranciou.80 King bol presvedčený, že jediným prostriedkom k dosiahnutiu takej spoločnosti je láska - nie typu eros ani filia, ale agapé. V jeho myslení tento typ lásky nemá nič spoločné so sentimentalitou, romántickosťou alebo pasivitou. Je prejavom dobrej vôle, aktív­ nou silou, ktorá sa usiluje o vytvorenie a zachovanie skutočne ľud­ ského spoločenstva, v ktorom bude dôstojnosť každého človeka rešpektovaná. Radikálny element agapésa manifestuje vo vzťahu k nepriateľom a odmietnutí každého druhu násilia a nenávisti. Tento typ lásky - pre­ javujúcej sa okrem iného v nenásilnom priamom odpore voči nespravodlivosti - sa „nesnaží poraziť alebo ponížiť protivníka, ale získať si jeho priateľstvo a porozumenie“.82

Na Slovensku sa nedávno zrodila vízia za „slušné Slovensko“, ktorá však bola z morálneho aj praktického hľadiska nedostatočne robus­ tnou. Bolo preto správne koncept rozšíriť adjektívom „spravodlivé“. Pre Kinga by však bola aj táto vízia neúplná a obohatil by ju o ďalšie adjektivum - „milujúce“.83 Spravodlivosť bez lásky totiž nedokáže vytvoriť autentickú komunitu. J e dôležité si ešte pripomenúť, že Kingova teocentrická vízia nebola lacným sloganom, výplodom náboženskej fantázie alebo zhlukom náhodných myšlienok. Kingovi sa dostalo kvalitného vzdelania a okrem iného bol dobre oboznámený s dôležitými dielami morálnej a politickej filozofie. King sa mohol v niektorých veciach mýliť, ale bolo by chybou podceniť intelektuálnu vybavenosť, ktorá tvorila solídny základ jeho verejnej teológie a spoločenskej angažovanosti.

Služba ako cesta k veľkosti Podobne ako to bolo s rozvojom konceptu verejnej teológie, Mar­ tin Luther King bol modelom transformačného vodcu skôr, ako bola rozvinutá príslušná teória. Mohli by sme diskutovať o osobných kva­

62 I ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

litách, ktoré z Kinga tento typ vodcu urobili, o metódach a stra­ tégiách, ktoré používal či ďalších aspektoch jeho transformačného vodcovstva. Dnes chcem zdôrazniť aspekt vodcovstva, ktorý považu­ jem u Kinga za kľúčový - službu. Viacerí odborníci na život a dielo Martina Luthera Kinga správne poukazujú na často prehliadaný, ale v súvislosti s vodcovstvom dôležitý fakt: King začal svoje verejné pôsobenie ako reluctant leader (zdráhavý vodca). Ako mladý pastor Dexter Avenue Baptist Church v Montgomery, King - ako sám uvádza - „jednoducho odpovedal na volanie ľudí stať sa ich hovorcom“84 vo viac ako rok trvajúcom úspešnom - autobusovom bojkote. V ťažkých chvíľach zápasu a ohrozenia života - keď strácal odvahu a slablo jeho odhodlanie - King prežil mystickú skúsenosť, ktorá mu dala silu vytrvať. Vo svojom vnútri počul Ježišov hlas, ktorý mu po­ tvrdil Božie poverenie a zasľúbil Božiu prítomnosť: „Martin Luther, zastaň sa spravodlivosti, zastaň sa práva, zastaň sa pravdy. A hľa, ja

budem s tebou až do konca sveta.“ King nebol vedený nezriadenou ambíciou stať sa dôležitým a jeho verejné angažovanie nebolo motivované prahnúcim egom. Nedačil sa do popredia. Bol človekom, ktorý sa usiloval rozpoznať Božie volanie a byť mu poslušný. V tom bol podobný velkým (a často nedokonalým) vodcom, ktorých príbehy máme zachytené v Biblii Mojžišovi,Jozuovi, Gedeónovi, Dávidovi, Ester,Jeremiášovi, Petrovi či Pavlovi. Každý z nich bol v čase povolania zdráhavým vodcom. Život Martina Luthera Kinga je neoddeliteľne spätý s bezvýhrad­ nou službou Bohu a blížnemu. V mimoriadne silnej a dojímavej káz­ ni The Drum Major Instinct (Kapelníkov inštinkt), King hovorí, že Ježiš nepokarhal svojich učeníkov za to, že chceli byť „veľkí“, ale poz­ menil bežné chápanie tohto pojmu. Ježišova velkosť bola v tom, že „slúžil a konal dobro“ a rovnaké očakáva od svojich nasledovníkov. ’ 86 „Ježiš nám dal novú normu velkosti“, hovorí King. V aplikačnej časti svojho posolstva King zdôrazňuje: „Každýmôže byť velký, pretože každý môže slúžiť. Nemusíte mať vysokoškolský

MARTIN LUTHER KING, JR. | 63

titul, aby ste mohli slúžiť. Nemusíte byť dobrý v gramatike, aby ste mohli slúžiť. Nemusíte vedieť o Platónovi a Aristotelovi, aby ste mohli slúžiť. Nemusíte ovládať Einsteinovu teóriu relativity, aby ste mohli slúžiť. Nemusíte poznať druhý termodynamický zákon, aby ste mohli slúžiť. Potrebujete len srdce plné milosti, dušu vzbudenú láskou. A môžete byť služobníkom.“87

V záverečnej časti kázne hovoril King o svojom vlastnom pohrebe. Nechcel, aby sa raz v pohrebnej reči hovorilo o jeho mnohých ocene­ niach, vrátane Nobelovej ceny za mier. Prial si, aby niekto v ten deň spomenul, že „Martin Luther King, Jr. sa snažil dať svoj život v prospech služby druhým“; chcel, aby niekto povedal, že sa „snažil milovať a slúžiť ľudstvu“.88 O dva mesiace neskôr bol King zavraž­ dený. Jeho želanie sa splnilo - celý národ prostredníctvom nahrávky tejto kázne počul, ako on sám seba vníma a ako si prial, aby si ho ľudia pamätali.

Poklad v hlinenej nádobe Martin Luther King nebol dokonalým človekom a ani neomyl­ ným mysliteľom. Jeho pochybenia a poklesky sú známe - kredibilné biografické diela ich neprehliadajú a zároveň udržujú v perspektíve celého jeho života a vykonanej práce. Kingove morálne zlyhania sú niektorými kresťanmi bagatelizované, akoby na osobnej etike nezá­ ležalo. Na druhej strane sú kresťania, ktorí kvôli nim nedoceňujú Kingov enormný spoločenský prínos a ignorujú jeho odkaz. Nepod­ ľahnime ani jednej z týchto krajností. Podobne môžeme nesúhlasiť s Kingovou liberálnou teológiou, mať výhrady voči demokratickému socializmu a ani pacifistické pos­ toje nám nemusia byť blízke. Môžeme si tiež myslieť, že King mal príliš optimistickú predstavu o ľudskej povahe a smerovaní dejín, že pod­ cenil realitu hriechu a zla. Nič z toho nemení na skutočnosti, že King bol výnimočnou osobnosťou, ktorej život neprestáva inšpirovať a má čo povedať aj Slovensku.

64 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

King je príkladom angažovaného kresťana, ktorý bol ochotný obe­ tovať svoj život pre spoločné dobro - slobodu, mier a spravodlivosť. Túžil vidieť, ako Amerika činí pokánie zo svojho dedičného hriechu rasizmu, transformuje sa a dosiahne sociálne spasenie. Černošský

nacionalizmus a separatizmus nepovažoval za správnu cestu. Od­ mietal nenávisť voči komukoľvek a zároveň aktívne konfrontoval zlo. Bol ochotný zaplatiť cenu učeníctva a veril v moc vykupiteľského utr­ penia.89 V závere svojho najznámejšieho prejavu I Háve a Dream (Mám sen) sníval o dni, „keď sa všetky Božie deti - čierne aj biele, Židia aj pohania, katolíci aj protestanti - chytia za ruky a budú spievať slová starého černošského spirituálu:,Konečne slobodní, konečne slobod­ ní, vďaka Bože všemohúci, konečne sme slobodní!'.“90 Dnes sú k

naplneniu tohto odvážneho sna Spojené štáty americké oveľa bližšie, ako boli v roku 1963, na čom nesie nemalú zásluhu práve Martin Luther King. Postoj, 30. apríl 2019

ÚPADOK PROGRESÍVNEHO KRESŤANSTVA A BUDÚCNOSŤ SOCIÁLNEHO EVANJELIA

Tento článok uzatvára sériu zamyslení o hnutí a tradícii sociálneho evanjelia, ktorá je historicky úzko spätá s americkým progresívnym kresťanstvom. Predstavili sme si niektoré dôležité osobnosti, teolo­ gické dôrazy a spoločenské prínosy tradície, ktorá vyvrcholila ús­ pešným zápasom za občianske práva Afroameričanov. Dnes sa pozrieme na dramatický úpadok progresívneho kresťanstva, vzostup konzervatívneho evanjelikalizmu a ďalší možný vývoj tradície sociál­ neho evanjelia.

Úpadok progresívneho kresťanstva V období po smrti Martina Luthera Kinga, Jr., sa začal rozklad progresívneho kresťanstva, ktorý pokračuje až dodnes. Najvýraznej­ šie sa prejavuje v devastujúcom úbytku členov v takzvaných mainline (tradičných) protestantských denomináciách a strate vplyvu v spoločnosti. Za povšimnutie tiež stojí oslabenie postavenia (či dokonca zánik) liberálnych teologických seminárov a ďalších nábo­ ženských inštitúcií, prostredníctvom ktorých sa myšlienky sociál­ neho evanjelia v minulosti šírili. Sociológ James Wellman, ktorý je pozitívne naklonený progre­ sívnemu kresťanstvu a oceňuje jeho prínos, v článku Is Therea Future fór Progressive Christianity in America ŕ(Má progresívne kresťanstvo v Amerike budúcnosť?) poukazuje na nelichotivý stav tejto formy kresťanstvaaohľadomjehobudúcnostisavyjadrujeskepticky.His-

66 | ÚVAHY O VIERE A TEOLÓGII

torik Christopher Evans je o niečo menej skeptický v súvislosti s dalším vývojom sociálneho evanjelia, ktorý pre neho „zostáva otvorenou otázkou“. 92

O úpadku progresívneho kresťanstva som sa nedozvedel iba z li­ teratúry a prieskumov, ale aj z vlastnej približne osemročnej skúse­ nosti. Počas štúdií na Chicagskej univerzite som navštevoval protestantský kostol s bohatou históriou sociálne angažovaného kresťanstva. Išlo o progresívnu kresťanskú komunitu, ktorej väčšina členov bola teologicky liberálna a volila demokratov. Veriacim zále­ žalo na ekonomickej a rasovej spravodlivosti, ekumenickej spo­ lupráci, angažovali sa v pomoci chudobným a nebola im ľahostajná ani epidémia násilia v meste. Pre súčasné progresívne kresťanstvo dôležitá téma LGBT+ bola v úzadí a neprebiehali o nej otvorené diskusie. V tejto súvislosti nie je bez zaujímavosti, že vtedajšia pastorka zboru požehnala vzťah les­ bického páru roky predtým, ako bolo osobám rovnakého pohlavia umožnené v štáte Illinois uzavrieť manželstvo. Na druhej strane, súčasťou cirkvi bol aj slovutný profesor Don Browning, ktorý z liberálnej perspektívy argumentoval proti manželstvu osôb rov­ nakého pohlavia. Spoločenstvo, ktoré bolo pred niekoľkými decéniami vitálne a vplyvné, zápasí v ostatných rokoch o prežitie a usiluje sa o revitalizáciu. Návštevnosť nedeľných bohoslužieb klesla na niekolko desiatok členov a finančné ťažkosti prinútili cirkev urobiť ťažké rozhodnutia, ktoré mali negatívny dosah na jej vnútorné fungovanie a verejnú službu. Príčiny súčasného stavu sú komplexné, ale výraznejšie sa nevymykajú z opisovaného celonárodného trendu. Súčasťou niektorých protestantských denominácií sú tak „kon­ zervatívne“, ako aj „progresívne“ cirkevné spoločenstvá. Vo všeobec­ nosti platí, že rastúce zbory sú konzervatívne evanjelikálne a upadajúce sú liberálne progresívne. Tento dlhodobý trend vyvracia domnienku, s ktorou sa niekedy stretávame aj na Slovensku, že úpadku tradičných cirkví zabráni ich liberalizácia a prispôsobenie sa

ÚPADOK PROGRESÍVNEHO KRESŤANSTVA | 67

dobe. Aj globálne trendy nám ukazujú, že cesta k životaschopnosti

vedie inokade. Denominácie, ktorých súčasťou sú vyššie uvedené typy cirkví, prežívajú krízové obdobie s nejasnou budúcnosťou. Napríklad United Methodist Church (Zjednotená metodistická cirkev) je v ostatných rokoch jednotná iba v názve, čo dokazuje aj nedávne his­ torické hlasovanie týkajúce sa LGBT+ problematiky. Výsledok hlasovania(438:384)dopadolvneprospechprogresívcov,keďže väčšina delegátov hlasovala za tradičné chápanie ľudskej sexuality a z toho vyplývajúce implikácie. Cirkvi hrozí rozdelenie. Čo sa týka teologických seminárov, v roku 2017 zatvorili svoje massachusettské dvere Andover Newton Theological Seminary najstarší protestantský teologický seminár v Spojených štátoch - a Episcopal Divinity School. Niekolko rokov predtým bol nútený predať svoju historickú budovu Chicago Theological Seminary a presťahovať sa do nových priestorov. Uvedené inštitúcie majú blízko k progresívnemu chápaniu kresťanstva a vo všeobecnosti kladú dôraz na - ľavicovo-liberálne chápanú - sociálnu spravodlivosť.

Vzostup konzervatívneho evanjelikalizmu V poslednom polstoročí sme v Spojených štátoch zaznamenali nielen úpadok progresívneho kresťanstva, ale aj vzostup konzerva­ tívneho evanjelikalizmu, ktorý sa medzičasom stal aj výraznou poli­ tickou silou. Už to neboli len stúpenci sociálneho evanjelia a „náboženská ľavica“, ktorí mali záujem o transformáciu americkej spoločnosti - na scéne sa objavila „náboženská pravica“ reprezento­ vaná osobami ako Jerry Fallwel a organizáciou Moml Majority

(Morálna väčšina). Popri protestantských fundamentalistech sa súčasťou nového hnutia stali aj evanjelikáli (a tiež mnohí katolíci, židia a mormóni), ktorí sa nestotožňovali s legalizáciou potratov v roku 1973, ako ani s celkovým smerovaním Spojených štátov. Konzervatívny evanjeli-

68 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

kalizmus naberal na sile a stal sa dôležitým faktorom víťazstva repub­ likána Ronalda Reagana v prezidentských volbách 1980.0 tom, že je relevantnou silou aj v súčasnosti, svedčí víťazstvo Donalda Trumpa v ostatných prezidentských volbách. Niektorí si však myslia, že práve Trampovo prezidentovanie bude defibrilátorom k resuscitácii progresívneho kresťanstva v Spojených štátoch. Túto myšlienku mi v diskusii predostrel progresívny pastor pôsobiaci v meste Ferguson, ktoré sa stalo medzinárodne známym v súvislosti so zabitím Michaela Browna. Vyjadril nádej, že lídri ako William Barber, ktorý v súčasnosti stojí na čele Poor People’s Campaign (Kampaň chudobných ľudí), sa môžu stať tou povestnou iskrou, ktorá zapáli oheň progresívneho kresťanstva. Iní veria, že silným hlasom náboženskej ľavice bude starosta Pete Buttigieg, ktorý prednedávnom oznámil svoju prezidentskú kandi­ datúru. Či sa to naozaj stane, ukáže čas. Buttigieg to však určite ne­ bude mať ľahké, ako naznačuje aj článok Any Samuelovej, v ktorom kritizuje „sexuálnu ideológiu ľavice“ a Buttigiegovi odkazuje „nevnu­ cujte svoju sexuálnu ideológiu mne a mojim deťom“.95

Vráťme sa ešte späť k teologickým seminárom - čo sa tam deje, je naznačením budúceho smerovania kresťanstva v danej krajine. V Spojených štátoch existujú desiatky seminárov; najväčšie sú teolo­ gicky konzervatívne, respektíve evanjelikálne. Práve inštitúcie ako Fuller Theological Seminary, Asbury Theological Seminary, Dallas Theological Seminary, Gordon-Conwell Theological Seminary alebo Trinity Divinity Evangelical School výraznou mierou prispeli k vzostupu amerického evanjelikalizmu. Pozrime sa bližšie na Gordon-Conwell Theological Seminary, kto­ rého prostredie poznám najlepšie. Seminár patrí nielen medzi naj­ väčšie v Severnej Amerike - s čím súvisí aj jeho finančná stabilita -, ale vyznačuje sa tiež rozmanitosťou študentov, ktorí ho navštevujú. V správe prezidenta Dennisa Hollingera za rok 2018 sa uvádza, že na škole boli zastúpení študenti z 84 denominácií, 54 krajín sveta a 34

ÚPADOK PROGRESÍVNEHO KRESŤANSTVA | 69

percent študentov patrilo medzi etnické minority - pričom do posledného uvedeného čísla neboli zahrnutí zahraniční študenti. Ako študent a neskôr prednášajúci na spomenutej inštitúcii, som túto diverzitu a s ňou spojenú dynamiku vyučovacieho procesu osobne zažil a považujem ju za dôležitý komponent formácie budú­ cich duchovných. Paradoxne, v „neprogresívnom“ prostredí sme tvorili „milovanú komunitu“, o ktorej Martin Luther King sníval. Jej súčasťou boli aj „progresívni evanjelikáli“, ktorí však zastávali tradič­ né názory na otázky spojené s ľudskou sexualitou, genderovou teóriou, umelými potratmi či eutanáziou. Nespomínam si na prípad, keď by nesúhlas v náboženských, etických či politických otázkach nebol vyj adrený úctivo a v súlade s princípom lásky.

Kde sa stala chyba? Ak sa zamýšľame nad príčinami úpadku progresívneho kres­ ťanstva a oslabením vplyvu sociálneho evanjelia, narážame na rov­ naký problém ako pri skúmaní iných historických fenoménov zatiaľ čo základné fakty sú jasné, legitímnych (často komplemen­ tárnych) interpretácií je viac. James Wellman vidí príčinu v slabnú­ cich a zanikajúcich sociálnych štruktúrach - náboženských inštitúciách, v rámci ktorých progresívne hnutia často vznikajú, posilňujú sa a prežívajú. Súčasní progresívni lídri sú podľa Wellmana skôr „duchovní podnikatelia ako budovatelia inštitúcií“. Stotožňujem sa s Wellmanovým sociologickým pohľadom a zároveň chcem načrtnúť teologickú perspektívu na vec. Pomôžem si tu odkazom na Niebuhrovu známu typológiu: zatiaľ čo klasické sociálne evanjelium podľa môjho názoru spadá pod model „Kristus transformujúci kultúru“, progresívne kresťanstvo posledných desaťročí vnímam ako príklad modelu „Kristus kultúry“. Pre prvý model je dôležitý koncept premeny (konverzie), pre druhý je to prispôsobenie sa (kompromis). Ak by som mal použiť biblickú metaforu, progresívne kresťanstvo

70 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

bolo soľou, ktorá postupne v spoločnosti stratila chuť (Mt 5:13). Robustná - hoci čiastočne pomýlená - teológia, hlboká spiritualita a pastoračný záujem v mnohých prípadoch ustúpili „pokrstenej“ pro­ gresívnej politike. Mnohí duchovní lídri dnes pripomínajú viac poli­ tických aktivistov, ako ambasádorov Božieho kráľovstva na Zemi. V článku Sociálne evanjelium ako verejná teológia som čitateľom predstavil otca hnutia sociálneho evanjelia - Waltera Rauschenbuscha, ktorý dodával „slanosť“ americkému progresívnemu kres­ ťanstvu. Rauschenbusch bol pastorom a jeho progresívne názory neboli odtrhnuté od reálnych problémov ľudí, ktorým slúžil. Rov­ naké platí o lídroch ako Washington Gladden, Charles Sheldon, Harry Emerson Fosdick, Ernest Fremont Tittle, Howard Thurman či Martin Luther King - každý z nich bol počas svojej kariéry aspoň

určité obdobie pastorom. Súčasťou hnutia boli aj renomovaní akademici, ako napríklad teológ Shailer Mathews alebo ekonóm Richard Ely, ale situácia bola značne odlišná od tej dnešnej, keď - slovami Christophera Evansa „väčšina ľudí spojených s,progresívnymi“ náboženskými hnutiami je v akadémii alebo vykonáva svoju prácu mimo náboženských inšti­ túcií“.96 Navyše, mnou spomenutí akademici svojou prácou vý­

razne prispeli k rozvoju hnutia - ich cieľom nebolo zbierať citácie, ale zmeniť svet. Walter Rauschenbusch však nebol len pastorom, ale tiež kompe­ tentným teológom, čo je evidentné napríklad z jeho kníh Christianity and the Sociál Crisis (Kresťanstvo a sociálna kríza) i A Theologyforthe Sociál Gospel (Teológia pre sociálne evanjelium). Jeho osobná zbožnosť a sociálna spiritualita sa manifestuje v knihách For Godand the People: Prayers ofthe SociálA wakening (Za Boha a ľudí: Modlitby sociálneho prebudenia) a Dare We Be Christians? (Odvážime sa byť kresťania?). Rauschenbusch sa mohol v kadečom mýliť, jeho kresťanstvo však celkom určite nebolo iba akýmsi príveskom pro­ gresívnej politiky. V skratke, kríza progresívneho kresťanstva v Spojených štátoch je

ÚPADOK PROGRESÍVNEHO KRESŤANSTVA | 71

podľa mňa vo veľkej miere dôsledkom prílišného dôrazu na „pro­ gresívnost;“, čím sa vytráca osobitý charakter biblického kresťanstva. Kresťanstvo nesmie stratiť svoj kontrakultúrny element, čo ale nezna­ mená, že by si kresťania mali osvojiť model „Kristus proti kultúre“. Kresťan má byť aktívny vo svete, ale nesmie sa svetu prispôsobovať napríklad nekritickým fanúškovaním za konkrétnu politickú stranu, akoby tá neambivalentne reprezentovala hodnoty Božieho krá­ ľovstva. Hlavným poslaním cirkvi nie sú petície, protesty a politikárčenie - inými slovami prehnaný aktivizmus, ale hlboká teologická a spiri­ tuálna ukotvenosť, z ktorej následne vychádza duchaplná verejná služba. Existuje množstvo príkladov v dejinách cirkvi - vrátane teo­ lóga, evanjelizátora a lídra metodistického hnutia JohnaWesleyho -, u ktorých môžeme pozorovať kombináciu teologickej spôsobilosti, osobnej zbožnosti a sociálnej angažovanosti v prospech lepšej spo­ ločnosti.

Otázna budúcnosť sociálneho evanjelia Progresívne kresťanstvo je dnes príliš úzko spojené s ľavicovoliberálnym myslením a súvisiacou politikou. Rozdiely medzi poli­ tikou sekulárnych a kresťanských progresívcov sú často minimálne. V niektorých prípadoch sa kresťanstvo stalo slúžkou politických záuj­ mov a nástrojom politického boja. Tu treba jedným dychom dodať, že opisovaný problém nie je charakteristický len pre „kresťanskú ľa­ vicu“, ale aj „kresťanskú pravicu“. O vplyve tradície sociálneho evanjelia na evanjelikálne kresťanstvo som sa už zmienil v jednom z predošlých článkov. Evanjelikáli sa však odmietajú stotožniť s tradíciou sociálneho evanjelia, pretože kľú­ čovými aspektmi tejto tradície nie je len evanjelikálne dedičstvo, ale aj teologický liberalizmus a ľavicová politika. Tu je zaujímavé spomenúť klasickú definíciu sociálneho evanjelia, ktorú v roku 1921 sformuloval novozákoník zo Chicagskej univer-

72 I ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

žity Shailer Mathews a ktorá neobsahuje odkaz na vyššie uvedené aspekty. Mathews definuje sociálne evanjelium jednoducho ako „aplikáciu Ježišovho učenia a celkového posolstva kresťanskej spásy na spoločnosť, ekonomický život a sociálne inštitúcie, ako sú štát, rodina a aj jednotlivci“.97 Budúcnosť sociálneho evanjelia bude závisieť aj od toho, ako si v 21. storočí tento pojem definujeme a čo si pod tým konceptom budeme predstavovať. Ak bude sociálne evanjelium vnímané ako súčasť alebo jedno z vyjadrení progresívneho kresťanstva, jeho budúcnosť vyzerá pochmúrne. V tom prípade je možné, že sociálne evanjelium si už svoju historickú úlohu splnilo. To však neznamená, že aj v tomto storočí nemôžu vzniknúť nové hnutia sociálne angažovaného kresťanstva, ktoré sa v značnej miere stotožnia s vyššie uvedenou definíciou sociálneho evanjelia, ale odmietnu teológiu a politiku, ktorá s ním bola zvyčajne spájaná. Možno ďalším vývojovým štádiom diskutovanej tradície bude, čo profesor Evans označuje ako „evanjelikálne sociálne evanjelium“.98

Nech to bude akokoľvek, história je učitelka múdrosti a tradícia sociálneho evanjelia túto múdrosť pre súčasných kresťanov - bez ohľadu na ich národnosť a denominačnú príslušnosť - ponúka. Inšpirujme sa pozitívnymi príkladmi a poučme sa z chýb. Progres je úžasná vec, ak napredujeme správnym smerom. Aby sa tak mohlo stať, musíme občas spomaliť a obzrieť sa späť. Postoj, 23. máj 2019

SÚKROMNÝ ŽIVOT VEREJNEHO TEOLÓGA: PROBLÉM NEZRIADENEJ SEXUALITY

Martin Luther King, Jr. je právom považovaný za jednu z naj­ väčších osobností 20. storočia a ikonu americkej histórie. Vo svojom nedávnom článku Martin Luther King,Jn: verejný teológ a transformačný vodca, ako aj na iných miestach, som poukázal na Kingov prínos pre americkú spoločnosť a naznačil som oblasti, v ktorých môže byť inšpiráciou aj pre nás. Presne mesiac po zverejnení môjho textu publikoval DavidJ. Garrow rozsiahly článok The Troubling Legacy of Martin Luther King^ (Problematický odkaz Martina Luthera Kinga), na ktorého

odhaľujúci obsah je potrebné reagovať. Okrem iných tak už urobili Eugene F. Rivers a Róbert P. George, ktorých článok Immoral Con-

duct and Moral Witness (Nemorálne správanie a morálny sve­ dok) by som chcel dať čitateľom do pozornosti.

Nové odhalenia Napriek hlbokému rešpektu som nikdy nepatril ku Kingovým nekritickým obdivovateľom. V zmienenom článku uvádzam: „Mar­ tin Luther King nebol dokonalým človekom a ani neomylným mys­ liteľom. Jeho pochybenia a poklesky sú známe - kredibilné biografické diela ich neprehliadajú a zároveň udržujú v perspektíve celého jeho života a vykonanej práce. Kingove morálne zlyhania sú niektorými kresťanmi bagatelizované, akoby na osobnej etike nezáležalo. Na druhej strane sú kresťania, ktorí kvôli nim nedoce­

74 I ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

ňujú Kingov enormný spoločenský prínos a ignorujú jeho odkaz.

Nepodľahnime ani jednej z týchto krajností.“ Čitatelia, ktorí moju prácu dlhodobejšie sledujú, pravdepodobne

chápu, prečo som Kingove osobné morálne zlyhania nechcel kon­ kretizovať. Kompromitujúce informácie zo súkromného života lídrov do verejného priestoru obyčajne prinášajú médiá bulvárneho typu alebo ideologickí či politích' oponenti, ktorí sa snažia danú osobu zdiskreditovať. Úlohu zodpovedného verejného teológa vní­

mam inak. Informácie, ktoré vyšli na povrch v ostatných týždňoch a ktoré ešte vyjdú na svetlo sveta v roku 2027, keď budú sprístupnené ďalšie materiály americkej Federálnej bezpečnostnej služby (FBI), si však vyžadujú primeranú reakciu. Z kresťanskej perspektívy je to reakcia, ktorá sa usiluje vyvarovať samospravodlivosti, senzáciechtivosti a škandalizácii. Motivovanáje túžbou po pravde a spravodlivosti, mier­ nená je milosrdenstvom a charakteristická je prísnosťou voči hriechu

a láskavosťou voči hriešnikovi. DavidJ. Garrow je rešpektovaný historik, nositeľ Pulitzerovej ceny a životopisec Martina Luthera Kinga - jeho hlas jednoducho nemožno ignorovať. Problém sa treba snažiť pomenovať, správne sa k nemu postaviť a pokiaľ možno, poučiť sa z neho. Podobne ako pre mnohých ďalších, aj pre mňa bolo čítanie Garrowho článku šoku­ júcou a bolestnou skúsenosťou.

Horšie, ako sme si mysleli Kingove milostné randevú a opakovaná manželská nevera sú dávno známym faktom. Jeho nepriatelia - v mnohých prípadoch vy­ kazujúci známky rasizmu - sa tieto osobné morálne poklesky snažili (a stále snažia) využiť na dehonestáciu Kinga a diskreditáciu jeho zás­ lužnej práce v prospech sociálnej spravodlivosti. Priateľsky naklonené osoby sa, naopak, snažili ich dosah zmierniť poukazovaním na psychické rozpoloženie Kinga, ktorý bol mno-

SÚKROMNÝ ŽIVOT VEREJNÉHO TEOLOGA | 73

hými nenávidený, v neustálom ohrození života, ako aj často odlúčený od rodiny. Navyše, ako poľahčujúcu okolnosť uvádzajú, že King nepovažoval promiskuitný životný štýl za niečo normálne či dokonca nasledovaniahodné. Mnohí si mysleli, že so svojím pohlavným pudom zvádzal vnútorný boj, prežívajúc ľútosť, keď sexuálnemu pokušeniu podľahol. Nové informácie (niektorí spochybňujú ich zdroj, ako aj motivá­ ciu, s ktorou boli získané) však naznačujú niečo iné. Rozsah a frek­ vencia správania, ktoré je nezlučiteľné s kresťanskou morálkou a v niektorých aspektoch problematické aj z pohľadu dnešnej sekulárnej morálky, vyvoláva otázky a bude pravdepodobne viesť k prehodno­ teniu Kingovho statusu ako amerického hrdinu a morálneho lídra. Podobne ako predstavitelia klasického sociálneho evanjelia správne zdôrazňovali ekonomickú spravodlivosť, ale prehliadali otázky rasovej spravodlivosti, King bol jedným z najväčších zástancov rasovej spravodlivosti, ale previnil sa voči sexuálnej spravodlivosti. Kingove sexuálne prehrešky boli, zdá sa, omnoho horšie, ako si mnohí z nás doteraz mysleli. Podlá informácií získaných FBI mal King sexuálny pomer s de­ siatkami žien, využíval služby prostitútok, zúčastňoval sa na sexuál­ nych orgiách, hrubo sa vyjadroval o ženách a dokonca bol prítomný v hotelovej izbe, keď Kingov priateľ - baptistický kazateľ - údajne znásilnil jednu zo svojich „farníčok“. V správe FBI sa píše, že King sa činu „prizeral, smial a ponúkol radu“. Podlá Garrowa existuje (aj) o tom incidente v archívoch nahrávka, ktorá bude odtajnená po vypršaní príslušnej 50-ročnej lehoty, teda v roku 2027.

Inšpirácia i pohoršenie Pre naše účely nie je potrebné ďalej skúmať temnú stránku života Martina Luthera Kinga. Jeho vzťah k ženám, ku ktorým sa často sprá­ val len ako k objektu uspokojenia vlastného libida, je odsúdenia­ hodný. Rovnaké platí o zneužívaní jeho postavenia ako duchovného.

76 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

Na tomto závere podlá mňa málo mení fakt, že bol pre mnohé ženy atraktívny, podobným spôsobom sa správali aj iné populárne osob­ nosti a uvedené činy sa odohrávali v historickom kontexte sexuálnej revolúcie. Rivers a George sa vo svojom článku pýtajú, či sa pod Kingove kolosálne zlyhania v oblasti sexuálnej etiky aspoň z časti nepodpísal

jeho teologický liberalizmus. Nie je to vôbec vylúčené. Existujú via­ ceré známe (aj menej známe) prípady liberálnych teológov a du­ chovných, ktorí odmietli tradičnú sexuálnu morálku a životný štýl s

ňou spojený. Zároveň treba dodať, že ani konzervatívni teológovia, pastori či evanjelizátori nie sú voči diskutovaným veciam imúnni. Dokonca aj renomovaný kresťanský etik a dôležitý exponent pacifizmu môže hrubo zneužívať svoje postavenie, s ľahkosťou prekračovať sexuálne hranice a páchať násilie na ženách, ako sme videli v prípade Johna Howarda Yodera. Diskutovanú tému sprevádza množstvo otázok a možno k nej pristúpiť z rôznych uhlov pohľadov. Pre nás je teraz najdôležitejšia otázka, ako sa vo svetle nových odhalení pozerať na osobu Martina Luthera Kinga. J edna vec sa zdá byť istá: Kingovo morálne postavenie utrpelo ťažký úder a najbližšie desaťročie ukáže velkosť spôsobenej

škody. Patrím k tým, ktorí si myslia, že napriek problémom osobnej morálky, integrity charakteru aduplicitnému životnému štýlu by mal King navždy zostať obdivovaný za jeho obetavý zápas o rasovú spravodlivosť a cnosti s tým spojené. Nemyslím, že by Spojené štáty americké mali teraz zrušiť sviatok na počesť Martina Luthera Kinga, premenovávať školy alebo ulice, či odstraňovať jeho sochy a pamät­ níky. Vo svojom článku Slušné a spravodlivé Slovensko - ajpre Rómov som napísal slová, za ktorými si naďalej stojím: „King by neprešiel procesom svätorečenia a s aspektmi jeho sociálnej a politickej filozofie

možno polemizovať. Co ho urobilo velkým a v čom je inšpiráciou aj

SÚKROMNÝ ŽIVOT VEREJNÉHO TEOLOGA | 77

pre nás, bola nezlomná túžba po spravodlivosti a nepodľahnutie nenávisti pri jej presadzovaní.“ Za svoju snahu zaplatil životom. Je velká škoda, že nezriadená sexualita spojená so zneužívaním postavenia pošpinila reputáciu a podkopala svedectvo Martina Luthera Kinga. V dôsledku neusporiadaného súkromného života bude King mnohými (nielen) kresťanmi navždy vnímaný ako roz­ poruplná osobnosť. Jeho život bude inšpirovať, ale, žiaľ, i pohoršovať. A mal by tiež varovať. Postoj, 21. jún 2019

Z NEDEĽNEJ BOHOSLUŽBY DO NÁKUPNÉHO CENTRA. PREČO TO MÔŽE BYŤ PROBLÉM?

Jedno z prikázaní Desatora, ktorým kresťania azda najmenej rozumejú a zároveň ho najviac porušujú, je, paradoxne, to, ktoré je v Biblii najdetailnejšie opísané (Ex 20:8-11 a Dt 5:12-15). Začína sa slovami: „Pamätaj na sobotný deň, že ho máš svätiť!“ Jasný - hoci zďaleka nie jediný - prejav tohto neporozumenia je nedeľné naku­ povanie. Ak naše kroky smerujú z chrámu Božieho do nákupného strediska - a v mnohých mestách to napodiv nie je ani ďaleko -, je pravdepodobné, že sme sa nikdy hlbšie nezamysleli nad významom a aktuálnosťou kresťanského sabatu („dňom Pána“). Hneď na úvod chcem čitateľov ubezpečiť, že mojím zámerom nie je ukazovať prstom a ani pripomínať zlyhania. Taký prístup nepo­ važujem za najlepší pre dosiahnutie pozitívnej zmeny v ľudskom myslení a konaní. Problémy treba identifikovať, ale duchovná trans­ formácia bude výsledkom hlbšieho porozumenia a procesu kultivo­ vania sabatu v našich životoch. Navyše, v mojom teologickom a etickom myslení sa diskutovaná téma dostala do popredia len ne­ dávno, vďaka predmetu, ktorý som absolvoval s profesorkou Claire Wolfteichovou na Bostonskej univerzite. Aj preto by bolo z mojej strany nenáležité vyjadrovať sa príliš kriticky. Na druhej strane sa nedá nevšimnúť, že kedykoľvek kresťania vo verejnom priestore predkladajú alebo podporujú myšlienku, že obmedzenie nedeľného predaja by bolo prospešnou vecou pre celú spoločnosť, jedným z protiargumentov je - domnelé a niekedy i sku­ točné - pokrytecké správanie kresťanov, ktorí „vodu kážu a víno

Z NEDEĽNEJ BOHOSLUŽBY DO NÁKUPNÉHO CENTRA | 79

pijú“. S námietkou som sa stretol aj po uverejnení svojho komentára Život bez teplých nedeľných rožkov ako symbol spoločenskej a environ­ mentálnej zodpovednosti v Denníku N. Na mieste je preto otázka, či „svätenie“ nedele je pre kresťanov dostatočnou prioritou.

Teológia sabatu V ostatných troch desaťročiach pozorujeme zvýšený záujem o „sabat“ medzi kresťanskými teológmi, čoho výsledkom je nárast literárnej tvorby v príslušnej oblasti najmä v anglickom jazyku. Nepochybne k tomu prispela aj doba, v ktorej žijeme - stali sme sa bohatšími na materiálne veci, ale chudobnejšími na čas. Niektorých autorova ich myšlienky v tejto eseji čitateľom stručne predstavím. Aj v slovenčine je dostupný pozoruhodný dokument, ktorý je záväzný pre katolíckych veriacich, ale podnetný môže byť pre všetkých kresťanov: Apoštolský list Dies Domini z roku 1998, v ktorom sa pápež Ján Pavol II. detailne zamýšľa nad témou svätenia nedele. Považujem za chybu, že sa tomuto listu nevenuje medzi kresťanmi väčšia pozornosť - ak by sme jeho posolstvu rozumeli a uviedli ho do praxe, nedeľné tržby v nákupných centrách by pok­ lesli. A, samozrejme, nielen to. V rámci židovskej aj kresťanskej tradície sa stretávame s rôznymi ponímaniami (teológiami) sabatu. Ja som sa o sabate najviac naučil v univerzitnom prostredí - „naprieč náboženskej rozdielnosti“101 -

a bola to fascinujúca skúsenosť, ktorá mi pomohla objaviť nové obzory. Pre niekoho by to mohla byť, naopak, frustrujúca skúsenosť, keď sa stretne s rôznorodosťou pohľadov a zistí napríklad, že medzi teológmi neexistuje konsenzus ani len v tom, či ide o tretie alebo o štvrté prikázanie Dekalógu. Aj v tomto prípade však platí, že tr­ pezlivé hľadanie pravdy dokáže premeniť zmätok v zistenia a otázky v objavy. Ak sme sa s kolegami, z ktorých väčšina pôsobí v duchovnej službe, na niečom zhodli, bolo to presvedčenie, že ak chcú kresťania

80 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

zmysluplne „pamätať na deň sviatočného odpočinku“, musia načrieť do studnice židovskej tradície. Pomôcť im vtom môže útla, ale myšlienkovo bohatá knižka The Sabbath: Its Meaningfor Modem Man (v českom preklade Sabat:Jeho význam pro současného člověka') z pera židovského teológa a etika Abrahama J. Heschela (1907 1972). Autor pomocou výstižných metafor opisuje sabat ako „prí­ tomnosť Boha vo svete“, „chrám v čase“, „radosť, svätosť a odpoči­ nok“, „exodus z napätia“ či „ochutnanie večnosti“ a jeho zachovávanie nezužuje na rituálny formalizmus alebo súbor príkazov a zákazov.102 Zaujímavosťou je, že na Heschelovu knihu odkazuje aj

J án Pavol II. v Dies Domini.

Sabat ako dar Spomedzi súčasných kresťanských autorov sú na tému sabatu hodné pozornosti myšlienky praktickej teologicky Dorothy Bassovej. J ej teológia sabatu je holistická a dobre sprostredkováva jeho kresťanské chápanie. Zdôrazňuje kontinuitu (stvorenie a oslobode­ nie) a diskontinuitu (vzkriesenie) so židovskou tradíciou a oceňuje prvok rytmu času, ktorý je spoločný pre židovskú aj kresťanskú tradí­ ciu. 103 Sabat vníma z hľadiska odpočinku aj bohoslužby a zvýrazňuje

jeho spojitosť s veľkonočným tajomstvom.11’4 Navyše, Bassovej teológia sabatu nie je oddelená od praxe - jeho zachovávanie má potenciál transformovaťjednotlivcovaj komunity.105

Ďalším pozitívom je, že Bassová dodržiavanie sabatu nevníma len

v zmysle prikázania, ale tiež ako „dar“, ktorý Boh pozýva ľudí „rozbaliť“. 06 Táto metafora je, myslím si, užitočná aj pre sekulárnu spoločnosť, v ktorej niekedy prevláda názor, že kresťania chcú vnu­ covať svoje presvedčenia celej spoločnosti. Zatiaľ čo v náboženskom kontexte možno koncept daru prezentovať robustným spôsobom - s odkazom na biblické a teologické zdroje -, pojem sa dá využiť aj v jeho „plytšej“ verzii, aby bol uchopitelný aj sekulárnou verejnosťou. Zostáva paradoxom, že niektoré európske krajiny, kde je kres-

Z NEDEĽNEJ BOHOSLUŽBY DO NÁKUPNÉHO CENTRA | 81

ťanstvo dlhodobo na ústupe, celospoločenský význam tohto daru pochopili lepšie ako Spojené štáty americké, ktoré sú najnáboženskejšou krajinou zo všetkých západných demokracií,10 alebo

Slovensko, kde sa ku kresťanstvu hlásia tri štvrtiny obyvateľov. Ďal­ ším paradoxom je, že aj protinábožensky zameraný komunistický režim rešpektoval nedeľu ako „deň pracovného pokoja“. Obmedze­ nie nedeľnej výroby a predaja je dobrou vecou bez ohľadu na to, kto a ako zmysluplne ju podporuje. Vráťme sa k našej hlavnej téme. Uctievanie Boha v dome Božom s ľudom Božím je neoddeliteľnou súčasťou svätenia nedele, avšak zre­ dukovať význam kresťanského sabatu na návštevu kostola by bolo nesprávne. Zároveň by to signalizovalo, že sme sa toho od našich židovských priateľov o sabate veľa nenaučili. Aby sa tak nestalo, v rám­ ci spomenutého predmetu sme nielen čítali práce židovských teoló­ gov, ale jednou z úloh, ktorú sme ako študenti dostali, bolo zúčastniť sa na slávení židovského sabatu a zreflektovať svoju skúsenosť z pohľadu vlastnej náboženskej tradície. Marva Dawnová je príkladom kresťanskej teologicky, ktorá čerpá zo židovskej tradície a usiluje sa zachovávať sabat mnohorozměrně a v plnosti. Vo svojej \íw\víKecpingtheSabbath Wholly: Ceasing, Resting, Embracing, Feasting objasňuje štyri komponenty sabatu (ob­ siahnuté v názve jej knihy) a ponúka tiež praktické rady, ako ich uviesť do života. Zaujímavé je Dawnovej komplexné chápanie jednotlivých aspektov sabatu - napríklad „odpočinok“ nie je zredukovaný na fy­ zický, ale zahŕňa aj duchovný, intelektuálny a emocionálny odpoči­ nok. Silnou stránkou Dawnovej knihy je aj pochopenie spojitosti medzi dodržiavaním sabatu a duchovnou formáciou, ktorej výsled­ kom je život autentického učeníctva. O to sa usiluje aj filozof a teológ Norman Wirzba vo svojej knihe Living the Sabbath: Discovering Rhythms ofRest and Delight, keď zdôrazňuje potrebu žiť a nielen zachovávať sabat. Wirzbovi záleží na tom, aby kresťania uplatňovali princípy a hodnoty sabatu vo svojom každodennom živote, a je v tejto súvislosti citlivý aj na sociálne a eko-

82 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

logické problémy doby. Podľa Wirzbu by správne chápanie sabatu malo ovplyvniť aj vzťah kresťanov k osobnej spotrebe či životnému prostrediu. Hoci nie so všetkými myšlienkami autora sa dokážem sto­ tožniť109, nasledujúca je hodná citovania a sumarizuje Wirzbovu

teológiu sabatu: „Sabat je učenie, ktoré má potenciál presmerovať a transformovať celú našu existenciu, a to tak, že ju vernejšie zosúladí s Božími spôsobmi budovania a posilňovania života.“

Sabat ako prorocký symbol Biblický teológ Walter Brueggemann vo svojej knihe Sabbath as Resistance: Saying No to the Culture ofNow rozširuje naše chápanie sabatu, keď ho prezentuje ako prorocký symbol kresťanskej identity. Veriaci, ktorí dodržiavajú sabat, podľa Brueggemanna prejavujú rezistenciu kultúre „ustarostenosti“, „donucovania“, „výlučnosti“ a „multitaskingu“. Prostredníctvom verného - nie legalistického zachovávania sabatu vydávajú veriaci svedectvo o Bohu. Svätenie ne­ dele je teda okrem iného kontrakultúrnou odpoveďou na materializ­ mus a konzumizmus doby. Ako do toho celého zapadá „nedeľné nakupovanie“, nechám na zvážení čitateľov. Praktická teologická a odborníčka na kresťanskú spiritualitu Claire Wolfteichová, ktorá je spolu s Brianom Stonom autorkou knihy Sabbath in the City: Sustaining Urban Pastoral Excellence, považuje sabat za „centrálnu prax duchovnej obnovy (...) meta-prax, ktorá so sebou prináša a podnecuje ďalšie praxe, ktoré dávajú život duchu, ako je modlitba, čítanie, reflexia, ticho, zábava a starostlivosť 7 111 o seba aj o ostatných“. V kontexte jej predmetu sa vo mne zrodilo presvedčenie, že život autentického učeníctva je formovaný, udržia­ vaný a preukazovaný náležitým svätením Pánovho dňa. Ak ho kresťan správne chápe a zachováva, je pravdepodobné, že aj počas ďalších šiestich dní týždňa sa bude usilovať žiť pre Krista. Z pohľadu duchovných disciplín, ktoré človeku umožňujú duchovne rásť, dnes považujem „svätenie nedele“ za tú najdôležitej-

Z NEDEĽNEJ BOHOSLUŽBY DO NÁKUPNÉHO CENTRA | 83

šiu práve z dôvodu, ktorý uvádza profesorka Wolfteichová. Jedným z opomenutí inak excelentnej knihy Richarda Fostera Celebration of Disciplíne: The Path to Spirituál Growth (v českom preklade

Uspořádej svůj duchovní svět), ktorá mala formatívny vplyv na môj život viery, je práve téma sabatu, čo je sčasti pochopiteľné rokom (1978) jej originálneho vydania. Toto vážne prehliadnutie je však ty­ pické aj pre iné knihy zaoberajúce sa duchovným rastom. Náš pohľad do sveta teológií sabatu ukončíme inšpiratívnym citá­ tom J ána Pavla II., ktorý je zároveň aj pozvaním k štúdiu jeho apoštol­ ského listu Dies Domini: Povinnosť svätiť nedeľu, najmä účasťou na svätej omši a od­ počinkom bohatým na kresťanskú radosť a bratstvo, dobre pochopíme vtedy, ak zoberieme do úvahy rozličné významy tohto dňa. (...) Nedeľa je deň, ktorý stojí v samotnom srdci kresťanské­ ho života. Ak som sa už od začiatku svojho pontifikátu usiloval opakovať: „Nebojte sa! Otvorte dokorán svoje brány Kristovi,“ v tom istom zmysle by som chcel dnes vyzvať všetkých k obnoveniu nedele: Nebojte sa venovať svoj čas Kristovi! Áno, sprístupnite svoj čas Kristovi, aby ho mohol osvietiť a usmerniť. On pozná tajomstvo času i tajomstvo večnosti a dáva nám „svoj deň“ ako vždy nový dar svojej lásky. Znovuobjavenie tohto dňa je milosť, o ktorú treba prosiť nielen pre dokonalé prežívanie vlastných po­ žiadaviek viery, ale aby sme aj konkrétne odpovedali na hlboké vnútorné túžby, ktoré sú v každej ľudskej bytosti. Čas venovaný Kristovi nie je nikdy stratený, ale skôr získaný čas upriamený na hlboké poľudštenie našich vzťahov a nášho života.

Ako naznačuje aj citovaný odsek, svätenie nedele, ktorá z kresťanskej perspektívy nie je náhradou židovského sabatu, ale jeho naplnením, je v značnej miere o nadviazaní a kultivovaní vzťahov. Vzťahu s Bohom, sebou samým, s druhými ľuďmi i celým stvorenstvom. Je to posvät­ ný čas, keď ochotne a zámerne odstraňujeme prekážky, ktoré nám znemožňujú tieto vzťahy rozvíjať, nachádzať v nich zmysel a radosť.

84 | ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

Vedieť sa odpojiť Žijeme vo svete, v ktorom je ľahké byť rozptyľovaný, zanepráz­

dnený, ustarostený či dokonca zviazaný rôznymi vecami. A to neprestajne, sedem dní v týždni. To všetko je prekážkou pre bu­ dovanie zdravých vzťahov. Existujú však osvedčené postupy či praxe, prostredníctvom ktorých môžu kresťania adekvátnejšie svätiť deň Pána a zažívať požehnania s tým spojené. Tieto zároveň vytvárajú prostredie a formujú postoje, ktoré umožňujú jednotlivcom a spo­ ločenstvám prekvitať. Jedným z nich je 24-hodinové „odpojenie sa“ od elektronických zariadení. Pre kresťanov dáva zmysel tento proces otvoriť sobotným západom slnka, ale nie je to nevyhnutné a v niektorých prípadoch ani možné. Od roku 2010 sa v marci koná National Day ofUnplugging (Národný deň odpojenia) - zaujímavý projekt môže inšpirovať aj kresťanov, aby získali naspäť kontrolu nad svojím životom a mohli deň odpočinku zmysluplnejšie prežiť. Počítač sa stal novým ber­ mudským trojuholníkom, v ktorom sa stratí množstvo drahocen­ ného času. Pre mnohých sa stal väzením závislosti. Sabat učí človeka vnímať čas ako vzácny dar, a nie trhovú komoditu a chce mu priniesť vnútornú slobodu. Okrem účasti na bohoslužobnom zhromaždení, ktorá je - za nor­ málnych okolností - pre kresťanov záväzná, môže ísť veriaci v nedeľu na prechádzku, zdriemnuť si, čítať knihu, venovať sa umeniu či rekreačnému športu, ukazovať pohostinnosť a, samozrejme, tráviť čas s blízkymi osobami. Ako si človek najlepšie oddýchne od práce, je individuálne a pokiaľ sú zachované niektoré základné princípy, kreativite Boh medze nekladie. Nedeľa je tiež príhodný čas, aby sa veriaci človek zastavil a aktivoval svoje duchovné zmysly. Z kresťanskej perspektívy nie je nedeľa len akousi súčasťou ví­ kendu. A už vôbec nie je určená k tomu, aby sme sa snažili dohnať, čo sme nestihli počas týždňa. Učí nás, že ľudský život nie je len o pro­ dukcii a konzume, ale tiež o milovaní toho, čo je dobré, pravdivé a

Z NEDEĽNEJ BOHOSLUŽBY DO NÁKUPNÉHO CENTRA | 85

krásne. Pripomína nám márnosť honby za vetrom a dôležitosť neprepočutia „tichého, lahodného šumu“. Na záver, ambíciou môjho článku nebolo a ani nemohlo byť ponúknutie vyčerpávajúcej odpovede na mnohé otázky, ktoré súvisia s témou kresťanského sabatu. Dôležitá otázka, na ktorú ani žiadna zo spomenutých kníh z pochopiteľných dôvodov neodpovedá, je napríklad ako svätiť deň Pána počas globálnej pandémie. Cieľom tiež nebolo prebúdzať pocity viny, vyvolávať frustráciu či aktivovať obranné mechanizmy. Realitou je, že väčšina z nás má úlohy a čelí problémom, ktoré sťažujú či dokonca znemožňujú adekvátne svätenie dňa Pána. Málokto z nás - ak vôbec niekto - to robí dokonale. Sú tu kultúrne, ekonomické a sociálne faktory, ktoré pôsobia ako odstredivá sila na naše vznešené úmysly a úprimné predsavzatia. Ľudské zákony a zvy­ ky často nie sú v súlade s Božími úmyslami, čo robí zachovávanie dňa sviatočného odpočinku ťažším, ale zároveň vytvára priestor pre

zrozumiteľné prorocké znamenie. Všetci sme teda na ceste a učíme sa ako tretiemu (štvrtému) Božiemu prikázaniu lepšie porozumieť a vernejšie ho žiť. Ako prijať Božie pozvanie k nájdeniu slobody, spravodlivosti a pokoja. Ako nie­ len prácou, ale aj odpočinkom premieňať seba a okolie. Ak tento článok aspoň trochu k tomu prispel, tak potom splnil svoj účel. Postoj, 4. máj 2020

ŽIVOT BEZ TEPLÝCH NEDEĽNÝCH ROŽKOV AKO SYMBOL SPOLOČENSKEJ A ENVIRONMENTÁLNEJ ZODPOVEDNOSTI

Súčasná epidémia koronavímsu, podobne ako iné krízy, nie je len výzvou, ale aj príležitosťou na uskutočnenie pozitívnych zmien. Konkrétne oblasti budú závisieť od individuálnych schopností a možností, ale nikto z nás nie je o túto príležitosť ochudobnený. Všetci si prajeme, aby sa život čo najskôr vrátil do „normálu“, ale jednou z oblastí, kde to nemusí byť žiaduce, je „nedeľné nakupovanie“. Podobná myšlienka sa v slovenských médiách už objavila. Cieľom tohto textu je prispieť do diskusie teologicko-etickou perspektívou. Jednou z úloh verejných teológov je identifikovať v náboženských tradíciách koncepty, symboly a praxe, ktoré môžu byť podnetné aj pre osoby, ktoré náboženstvo nepraktizujú. Z môjho pohľadu je jedným z takých konceptov „sabat“ alebo inak deň odpočinku, ktorý má kľúčový význam tak pre judaizmus, ako aj pre kresťanstvo. V rámci oboch tradícií existujú rôzne teológie sabatu a z nich vyplývajúce presvedčenia, ako by mali veriaci určený deň týždňa náležíte „svätiť“ , ale základná koncepcia zostáva nedotknutá.

Pamätaj na deň sviatočný Čoraz viac teológov (a teologičiek) objavuje korene kresťanského

sviatočného dňa - nedele - v židovskom sabate a čerpá z bohatstva

ŽIVOT BEZ TEPLÝCH NEDEĽNÝCH ROŽKOV | 87

tejto tradície, čo okrem iného prispieva k posilneniu medzináboženského dialógu.114 Dôkazom je rastúci počet publikácií autorov, ako

sú Walter Brueggemann, Dorothy Bassova, Marva Dawnová, Nor­ man Wirzba či Claire Wolfteichová. S posledne menovanou profe­ sorkou som mal na Bostonskej univerzite možnosť študovať a vďačím jej nielen za prehĺbenie teologického porozumenia sabatu, ale aj za

kultiváciu jeho praktizovania. Osobitnú zmienku si v našej diskusii zaslúži apoštolský list Dies Domini t. roku 1998, v ktorom sa pápežJ án Pavol II. detailne zaoberá otázkou svätenia nedele.11S Je škoda, že tento pozoruhodný doku­ ment je pomerne málo známy, čo má okrem iného za následok, že mnohí veriaci zredukovali kresťanský sabat („deň Pána“) na účasť na bohoslužbách. Jednou z výziev pre teológov a duchovných je pomôcť veriacim ozrejmiť hlbší teologický význam sabatu a tiež objaviť jeho širšie spoločenské a environmentálne implikácie. Pre teológiu židovského sabatu sú podstatné motívy stvorenia a oslobodenia,116 ako aj koncept zmluvy.1 Na jeho dôležitosť po­

ukazuje fakt, že ide o jedno z prikázaní Desatora: „Pamätaj na sobotný deň, že ho máš svätiť! Šesť dní budeš pracovať a konať všetku svoju prácu. Siedmy deň je sobota pre Hospodina, tvojho Boha. Nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý je v tvojich brá­ nach. Veď Hospodin za šesť dní utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, a v siedmy deň odpočíval. Preto Hospodin požehnal sobotný deň a posvätil ho.“118 Prikázanie je záväzné aj pre kresťanov,

hoci pre väčšinu z nich sa v súvislosti s Kristovým vzkriesením stala sviatočným dňom nedeľa, ktorá je vnímaná ako „Velká noc týždňa“. Všimnime si, že v uvedenom prikázaní sa nenachádza len zod­ povednosť veriaceho človeka voči Bohu, ale aj voči druhým ľudom, vrátane „sluhu“ a „cudzinca“ či dokonca voči zvieratám. Všetci majú právo na odpočinok, ktorý je ústrednou súčasťou sabatu. Odbor­ níčka na judaistiku Andrea Lieberová poznamenala, že „sabat je^edným z najväčších darov judaizmu pre západnú civilizáciu“.

Z

88 I ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

biblického hľadiska možno dodať, že je to tiež Boží dar pre ľudstvo, pretože Boh posvätil „siedmy deň“ ešte predtým, ako si vyvolil židovský ľud, aby bol svetlom národov.

Čas ako dar Človek nemusí byť veriaci, aby premýšľal nad témami a dokázal oceniť vybrané hodnoty náboženských tradícií. Tí z nás, ktorí si pamätajú na život pred rokom 1989, dobre vedia, že komunistický režim nebol náboženstvu naklonený. Napriek tomu rešpektoval nedeľu ako „deň pracovného pokoja“, keď boli okrem iného zatvorené obchody. Skutočnosť, že v obchodoch bolo málo rozma­ nitosti a chýbal tovar, nám prekážala, ale nepamätám si nikoho, kto by sa sťažoval, že sa v nedeľu život v krajine zastavil. Naopak, mnoho ľudí, ktorí si spomínajú na časy minulé, hovorí, že vtedy bol život „po­ kojnejší“ a že „bolo na všetko viac času“. V roku 1930 renomovaný ekonóm John Maynard Keynes pred­ povedal, že vďaka technologickému pokroku budú jeho vnúčatá pra­ covať iba 15 hodín týždenne.1“0 Nielenže pracujeme - väčšina preto,

že nemá možnosť volby - nepomerne viac hodín, ale mnohí majú aj pocit, akoby deň nemal dostatok hodín a týždeň dostatok dní. Aforizmus „čas sú peniaze“ počujeme často. Mnohí nevnímajú čas ako dar, ale ako komoditu, ktorú sa snažia „šetriť“ či „investovať“. Termín time poverty (časová chudoba) sa stal súčasťou nášho slovníka a patológiou doby. Situácia na Slovensku je lepšia ako v Spo­ jených štátoch amerických aj z dôvodu dlhších dovoleniek, viacerých sviatkov a všeobecne pomalšieho tempa života. Je to dobré pre jed­ notlivcov aj pre spoločnosť, hoci niektorí podnikatelia či ekonómovia môžu nesúhlasiť. Musíme však trvať na tom a často si pripomínať, že človek nie je len konzumentom, najvyšším dobrom nie je hospo­ dársky rast a na život by sme sa nemali pozerať primárne skrze eko­ nomické okuliare. Sabat by mal byť pravidelnou pripomienkou, že trh, hoci dôležitý,

ŽIVOT BEZ TEPLÝCH NEDEĽNÝCH ROŽKOV | 89 122

nie je Boh. Aj boh trhu má svoje dogmatické články viery a hor­ livých misionárov, ktorí sa snažia presvedčiť o jeho všemocnej „ne­ viditeľnej ruke“, ktorej zvrchovanému riadeniu by sme sa mali bezvýhradne podriadiť. Ak to však urobíme, odovzdáme svoje životy do rúk falošného boha, ktorý sľubuje nesplniteľné a má schopnosť priviesť ľudí do otroctva. Keď budú v okovách, pripomenie im, že ich súčasný stav je výsledkom ich minulých slobodných rozhodnutí.

Symbol zodpovednosti Človek nemusí byť „demokratickým socialistom“ a ani „pro­ gresívnym ľavičiarom“ (hoci aj oni majú v demokratickej spoločnosti svoje legitímne miesto), aby vzdoroval silám, ktoré majú deštruktívny vplyv na životy jednotlivcov a spoločnosti. Nemusí byť „neomarxistom“ a ani „ekoteroristom“, keď hovorí o sociálnej spravodlivosti a environmentálnej zodpovednosti. A nemusí sa mýliť, keď tvrdí, že sloboda jednotlivca, aj keď je mimoriadne dôležitá, nie je jediným stavebným kameňom dobrej spoločnosti. Rešpektovanie a nájdenie pôžitku123 v dni odpočinku a zabez­ pečenie rovnakého benefitu pre všetkých je niečo, na čom by sa väčšina veriacich i neveriacich mala byť schopná zhodnúť. Nechať obchody v nedeľu zatvorené nie je všeliek na individuálne, spoločen­ ské a environmentálne problémy. Je to však krok správnym smerom. Okrem iného to môže slúžiť ako mocný symbol, ktorý nám aj počas ďalších šiestich dní v týždni bude pripomínať našu zodpovednosť voči sebe samým, iným ľuďom a prírode. Ako sa táto zodpovednosť vzťahuje na každého z nás jednotlivo, je samostatnou otázkou. Rovnako ako aj to, ako môže spoločnosť účinne pomôcť osobám, ktoré v nedeľu núti pracovať ich finančná situácia alebo si to vyžaduje typ ich zamestnania. Tieto otázky mô­ žeme autenticky klásť, keď sme ochotní - možno aj vďačne a s radosťou - vzdať sa počas jedného dňa v týždni „teplých rožkov“124,

pretože chápeme, že dobrý život je o niečo viac. Možno aj v dôsledku

90 I ÚVAHY O VIERE A TEOLOGII

pandémie sa blížime k bodu, keď bude naša spoločnosť schopná túto skutočnosť lepšie pochopiť.

Denník N, 22. apríl 2020

ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

HUSÁKOVÉ DETI SÚ NAJŠŤASTNEJŠOU GENERÁCIOU. BUDÚ AJ NAJLEPŠOU?

Nedávno nás v Chicagu poctil návštevou významný teológ, socio­ lóg a kňaz Tomáš Halík, ktorý je na študijnom a prednáškovom pobyte v Spojených štátoch amerických. Keď sa človeku naskytne možnosť stráviť niekolko dní v prítomnosti mimoriadnej osobnosti, so záujmom pozoruje, sústredene počúva, kladie zvedavé otázky a občas si niečo zapíše. Nové informácie, dobré rady, zábavné príhody a spoločné zážitky sa neskôr stávajú predmetom ďalšieho uvažovania a inšpirácie. V našom byte visí zarámovaný plagát Václava Havla - s popisom „Václav Havel: Kandidát OF a VPN na úřad presidenta“, ktorý mi po úmrtí mojej školiteľky Jean Bethke Elshtainovej darovala jej rodina. Konverzácia sa tak dotkla aj udalostí Novembra ’89. Počas večere pro­ fesor Halík poznamenal niečo, čo mi obzvlášť utkvelo v pamäti: „Vy ste tá najšťastnejšia generácia.“ Jeho slová vo mne zarezonovali a potvrdili opodstatnenosť paradoxnej radosti, ktorú dokážu precítiť asi len „Husákové deti“ . Generácia, ktorá časť života prežila pod boľševikom, zažila revolúciu a následne využila príležitosti, ktoré jej sloboda ponúkla. Život pod bolsevikom sme prežívali vcelku bezstarostne: o pre­

biehajúcej studenej vojne sme toho veľa nevedeli, ekonomickým teóriám sme nerozumeli, porušovanie náboženskej slobody nás zväč­ ša netrápilo, pred panelákom sa vždy bolo s kým hrať, Elán, Team a

94 I ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

Tublatanka hrali svoju najlepšiu muziku, Československu sa poda­ rilo poraziť Sovietsky zväz a vyhrať majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji a tak by bolo možné pokračovať. Pre dospievajúcu generáciu boli 80. roky minulého storočia relatívne dobrým obdobím. V druhej polovici zmienenej dekády si aj naša generácia začala hlbšie uvedomovať represívnu povahu, pokrytectvo a prehnitosť komunistického systému a na jej konci sme aj my s připnutou tri­ kolórou na vetrovke chodili na námestia. Nevedeli sme presne, čo chceme, no vedeli sme dostatočne dobre, čo nechceme. Nežná re­ volúcia zostáva pre mňa tou najvzácnejšou politickou spomienkou, ktorú si každoročne v novembri pripomínam s vďakou tým, čo sa zaslúžili (aj) o moju slobodu.

Životná príležitosť Sloboda, ktorú revolúcia priniesla, bola pre Husákové deti život­ nou príležitosťou k uskutočneniu ich snov. Len nedostatok odvahy snívať, neochota usilovne pracovať a vytrvalá nepriazeň osudu boli prekážkou k dosiahnutiu lepšej budúcnosti, ako bola minulosť našich rodičov alebo starých rodičov. Jaromír Jágr sa chcel stať najlepším hokejistom na svete - pád režimu mu otvoril dvere, na ktorých kľučku by sám nedočiahol - a dnes je hokejovou legendou. Mnohí odišli do sveta študovať či pracovať a nestratili sa tam. Ďalší sa rozhodli uskutočňovať svoje sny a predstavy neďaleko za humnami. Husákové deti medzičasom dospeli a vychovávajú alebo už vychovali vlastné potomstvo - deti slobody. Tie nie vždy chápu rozprávania o živote za železnou oponou, podobne, ako sme my nechápali, keď nám rodičia rozprávali o „bratskej pomoci“ v roku 1968 alebo ako naši rodičia nechápali, keď im ich rodičia rozprávali o hrôzach vojny. Sloboda cestovať, život v súlade s vnútorným presvedčením či obchody preplnené tovarom sa stali samozrej­ mosťou. Konanie zeleninára, ktorý do výkladnej skrine „medzi cibuľu a mrkvu“ umiestnil komunistické heslo „Proletáři všetkých

HUSÁKOVÉ DETI SÚ NAJŠŤASTNEJŠOU GENERÁCIOU | 95

krajín, spojte sa!“, je dnes málo zrozumiteľné. Pomyslenie na dvoj­ ročnú povinnú vojenskú službu v českom Asi už nevyvoláva emócie. Sme šťastnejšou generáciou, ako boli naši rodičia, pretože sme náš dospelý život mohli prežiť v slobode - mali sme viac síl niesť jej bre­ meno i lepšie možnosti ju využiť. Skúsenosť života v krajine s jednou politickou stranou bola pre nás príliš krátka, aby nás zdeformovala, a dostatočne dlhá, aby sme si mohli slobodu viac vážiť ako generácia, ktorá zlo komunizmu pozná len z rozprávania. Rezíduá totalitariz­ mu na našich demokratických pľúcach zostali, pacient však prežil a dnes môže slobodne dýchať. Samozrejme, ako v každej velkej rodine, aj medzi Husákovými deťmi nájdeme také, ktoré si slobodu nevážia alebo ju zneužívajú. U niektorých absentuje zodpovednosť a získaná sloboda sa pre nich stala novým otroctvom; iným sa nenaplnili očakávania a s nostalgiou spomínajú na staré otroctvo a nájdu sa tiež také, ktorým chýba bazálna morálka a stali sa novodobými otrokármi. Sme najšťastnejšou generáciou - otázka teraz je, či budeme aj najlepšou. Žijeme v dobe, keď slová amerického prezidenta Johna F.

Kennedyho „Nepýtajte sa, čo môže vaša krajina urobiť pre vás, pýtajte sa, čo môžete vy urobiť pre vašu krajinu“126 znejú prinajmenšom zvláštne a ak by ich väčšina súčasných politikov vyslovila, stali by sa objektom neporozumenia, vtipov a hnevu. Dobré posolstvo z úst zlého posla sa obyčajne míňa účinku. A ak sú poslucháči príliš intoxikovaní materializmom, konzumizmom a sebastrednosťou doby, vtedy obvykle nepomôže ani dobrý posol. To však nič nemení na skutočnosti, že autentická služba druhým a ochota podriaďovať tejto službe vlastné záujmy, je morálnou hod­ notou a robí nás lepšími. Nielen v politike sme dnes obklopení množstvom transakčných lídrov; tých transformačných je akútny nedostatok.1“ Oba typy lídrov si uvedomujú, že Slovensko potre­

buje návrat tých, ktorí dokázali azda najefektívnejšie využiť dar slo­ body. Ľudí, ktorých Slovensko potrebuje najviac, však nedokáže

96 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

pritiahnuť 5O-tisíc eur, ale vízia všestranne lepšieho Slovenska a mož­ nosť podielu na jej napĺňaní. Na Slovensku sa nielen pri čítaní textov často aplikuje hermeneutika podozrenia namiesto hermeneutiky priazne. Žijeme v kultúre

nedôvery. Predpokladaná otázka - „A čo si urobil pre svoju krajinu pôvodu Ty?“ - je pre výzvu prezentovanú v tomto texte irelevantná, hoci môže byť férová. Záleží od toho, kto a s akým úmyslom sa pýta. Ak to niekoho úprimne zaujíma, odpoveď si ľahko vyhľadá. Ak ju niekto používa ako zámienku na ospravedlnenie vlastnej neochoty slúžiť, k zmene postoja ho bude ťažké motivovať.

Spôsoby a dôvody Bolo to pred desiatimi rokmi, keď som sa začal intenzívnejšie zaují­ mať o život na Slovensku a sám seba pýtať, ako by som mohol prispieť k jeho pozitívnej transformácii. V ušiach mi zneli skôr citované slová Kennedyho a inšpirovalo ma Havlovo posolstvo a príklad riadenia sa etikou zodpovednosti. Snažím sa vyhnúť správaniu, ktoré vykazuje známky pýchy, ale i takému, ktoré je prejavom falošnej pokory, náboženského pózerstva, narušeného sebavedomia či absencie od­ vahy. Preto chcem čitateľov - najmä Husákové deti - povzbudiť, aby sa pri príležitosti blížiaceho sa výročia získania slobody konfrontovali s rovnakou otázkou, ktorá od roku 2007prenasleduje mňa. Poznám dôvody, prečo sa mnohí úspešní Slováci žijúci v diaspóre nechcú do krajiny svojho pôvodu vrátiť a ani sa v prospech krajiny neangažujú. Niektorí sa odmietajú rozprávať po slovensky. Nič im nevyčítam a v značnej miere ich aj chápem. Zároveň im chcem pri­ pomenúť to známe, že kto sa naozaj angažovať chce, hľadá spôsoby a kto nie, hľadá dôvody. A práve oni sú typmi osôb, ktoré tie spôsoby dokážu nájsť, ak budú chcieť. Tým, ktorí sa angažujú a ich činnosť vychádza zo záväzku slúžiť, patrí velká vďaka. Budúcnosť Slovenska bude závisieť aj od toho, či sa podarí rozšíriť ich rady. Ak by existoval kauzálny vzťah medzi šťastnou okolnosťou a mo-

HUSÁKOVÉ DETI SÚ NAJŠŤASTNEJŠOU GENERÁCIOU | 97

rálnou zodpovednosťou, generácia Husákových detí by bola pre­ durčená na dejinnú velkosť. Taký vzťah neexistuje, čo však

neznamená, že sa morálne velkou nemôže stať. Mnohí majú dobré vzdelanie, užitočné skúsenosti, pevný charakter, zdravú nezávislosť a konštruktívny prístup, ktoré sú potrebné na dosiahnutie priaznivej zmeny. Ak sa k tomu ešte pridá rozhodná vôľa - v duchu služby vstúpiť a vytrvať v zápase o lepšie Slovensko, možno práve naša ge­ nerácia bude raz označovaná ako „najlepšia“. Denník N, 16. november 2017 Vtlačenom vydaní 16. november 2017

KOMJATICKÉ PRIATEĽSTVÁ ROBIA NAŠU KRAJINU HORŠOU

Ešte som nestretol rozumnú osobu, ktorá by spochybňovala výz­ nam, hodnotu a dôležitosť priateľstva pre ľudský život. Väčšina z nás sa dokáže jednoznačne stotožniť s tvrdením, že bez priateľstva nie je možné žiť dobiý a šťastný život. Nie je preto prekvapujúce, že niektoré krajiny oslavujú Deň priateľstva - ten medzinárodný si pripome­ nieme 30. júla. O priateľstve písali najväčší filozofi Platón a Aristoteles, najvýz­ namnejší kresťanskí myslitelia Augustín a Akvinský, ako aj mnohí súčasní humanitní a spoločenskí vedci.128 Na predmetnú tému je v

knižnici Chicagskej univerzity - kde píšem tento text - k dispozícii 10 454 kníh v anglickom jazyku. Zjednodušme si to a zamyslime sa nad dvoma druhmi priateľstiev: posvätným vzťahom s etickou a morál­ nou dimenziou a profánnym vzťahom, v ktorom ideály a hodnoty nezohrávajú dôležitú rolu. To druhé môžeme tiež nazvať priateľ­ stvom komjatického typu.

Nie je priateľstvo ako priateľstvo Úroveň sociálneho a politického života je vo velkej miere závislá od

druhu a kvality našich priateľstiev. V súvislosti s korupciou sa často objavujú zlé dvojičky - nepotizmus a klientelizmus. Zvýhodňovanie rodinných príslušníkov a rôznych klientov však nie sú jediné typy neetického zvýhodňovania, ktoré majú korumpujúcu moc a robia spoločnosť objektívne horšou. Rozšíreným problémom je aj upred­ nostňovanie a zvýhodňovanie priateľov spôsobom, ktorý nerešpek­ tuje morálne hodnoty či dokonca porušuje zákon.

KOMJATICKÉ PRIATEĽSTVÁ ROBIA KRAJINU HORŠOU | 99

Nie je, samozrejme, nič zlé na tom, ked'je ponúknuté zamestnanie alebo udelený nejaký benefit osobe, s ktorou máme priateľský vzťah. Naopak, priateľské vzťahy na pracovisku môžu urobiť život každého príjemnejším a produktivnějším. Ak sa to však udeje na úkor lepšieho kandidáta, priateľstvo stráca svoj posvätný charakter, spoločnosť sa stáva nespravodlivejšou a krajina trpí. Nekompetentnosť a diletantstvo sú často priamym dôsledkom protežovania kamarátov. Rovnako trpí svet akadémie, keď sa priatelia navzájom citujú alebo vyťahujú iné triky z klobúka primárne na uspokojenie - často menej než zmysluplných - požiadaviek na akademický postup. Systém možno ľahšie oklamať ako svedomie. Ak je súčasný systém zle nasta­ vený, treba ho zmeniť a nie sa mu prispôsobovať alebo ho obchádzať aj za pomoci komjatických priateľstiev.

Americké a slovenské priateľstvá V Spojených štátoch som absolvoval štyri vysoké školy a počas celej študentskej kariéry som sa nestretol s prípadom, že by priatelia „spolupracovali“ na získaní lepšej známky, ako si zaslúžili. A za viac ako dve desaťročia ma nikto z mojich amerických priateľov nepožia­ dal o niečo, čo by bolo v rozpore s dobrými mravmi alebo zákonom. Profánně priateľstvá existujú aj tu, ale nie sú bežnou súčasťou aka­ demickej kultúry. Americké priateľstvá však nie sú v každom ohľade lepšie ako slovenské. Ich kvalite uberá prílišný individualizmus americkej kultúry, ktorý prispieva k tomu, že sa priateľstvá stávajú povrchnej­ šími alebo transakčnými, hoci aj tieto transakčné vzťahy majú obvykle morálnu dimenziu. K tomu možno pridať časté sťahovanie, dlhší pra­ covný čas, kratšie dovolenky, menej sviatkov a iné faktory, ktoré neprispievajú k budovaniu hodnotných priateľstiev. Na Slovensku by sa podľa prieskumu Eurostatu nemali v prípade potreby pomoci na koho obrátiť len dve percentá ľudí.129 Hoci k

tomuto nízkemu číslu nepochybne prispievajú aj komjatické typy

100 I ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

priateľstiev, z vlastnej skúsenosti i pozorovania viem, že tu existuje

množstvo mimoriadne kvalitných priateľských vzťahov. Práve tieto priateľstvá sú na Medzinárodný deň priateľstva hodné pripomenutia a oslavy. Neobhajujem morálny fundamentalizmus, kde neexistuje miesto pre etickú dilemu, konflikt hodnôt či „šedú zónu“. Žijeme vo svete morálnej komplexity, v ktorom je náročné, až nemožné nikdy a v ničom sa neodkloniť od ideálov. Nie je to však to isté, ako nemať ideály žiadne alebo ich s úplnou ľahkosťou v konkrétnych situáciách ignorovať. Ak chceme zlepšiť život v našej krajine, zvyšujme počet posvätných a znižujme počet profánnych priateľstiev. Autentické priateľstvá nie sú spojené len so vzájomným úžitkom a potešením, ale aj hodnotami ako láska, pravda a spravodlivosť. Záväzok voči ideálu autentického priateľstva by mal byť silnejší ako voči priateľovi, ktorý sa proti ideálu prehrešuje. Držme spolu, pomáhajme si, ale nie za každú cenu.

Denník N, 27. júl 2017 V tlačenom vydaní 28. júl 2017

TA SPRAVODLIVEJŠIE SLOVENSKO: KDE AJ POLITICI KONČIA VO VÄZENÍ

Najvyšší súd Spojených štátov amerických minulý týždeň v pon­ delok oznámil, že sa nebude zaoberať žiadosťou bývalého guvernéra Roda Blagojevicha o skoršie prepustenie z väzby. Blagojevich je štvr­ tým guvernérom štátu Illinois, ktorému bola odňatá sloboda - za korupciu dostal trest v trvaní 14 rokov. Odpykáva si ho v colorad­ skom meste Englewood ako väzeň číslo 40892-424. Na Slovensku - na rozdiel od Spojených štátov a ďalších krajín vrcholní politici nekončia za mrežami. Ponúkajú sa dve základné vy­ svetlenia: buď korupcia v slovenskej politike neexistuje, alebo politici, ktorí sa jej dopustili, unikajú spravodlivosti. Asi nebudem jediný, kto si myslí, že druhá možnosť je pravdepodobnejšia.

Zatvoriť ju, zatvoriť ju, zatvoriť ju! Presvedčený o tom je predseda strany OĽaNO Igor Matovič, ktorý pred rokom vyhlásil: „Deň zúčtovania sa blíži, a môžeš sa smiať, Kaliňák, kolko len chceš, skončíš v base.“ Na adresu bývalého pre­ miéra sa vyjadril obdobne: „Fico, si skorumpovaný zlodej a skončíš v base.“ Obaja politici odvtedy skončili vo svojich funkciách a čas ukáže, či sa predpoveď poslanca Matoviča naplní. Robert Fico svojho najhlasnejšieho kritika tiež nešetril, keď sa o ňom vyjadril, že je „daňový podvodník, ktorý používa na zakrytie svojej nelegálnej čin­ nosti biele kone“. Takéto vyjadrenia politikov sú problematické. A platí to aj v pri-

102 I ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

pade bývalého guvernera štátu New Jersey a neskoršieho prezi­ dentského kandidáta Chrisa Christieho, ktorého obvinenia na adresu Hillary Clintonovej navodili verdikt rozvášneného davu „Vinná!“ a skandovanie „Zatvoriť ju, zatvoriť ju, zatvoriť ju!“. Poli­ tikom a ani verejnosti neprináleží úloha sudcov, a ak sa do nej stavajú, v konečnom dôsledku podkopávajú demokratický systém. No na druhej strane, ak občania netrvajú na tom a neprispievajú k tomu, aby sa v dôvodných prípadoch aj politikom menila adresa pre­ chodného pobytu na Leopoldov, Ilavu či Dubnicu nad Váhom, pre­ javujú nedostatočné pochopenie konceptu spravodlivosti a jej fundamentálnej dôležitosti pre dobrú spoločnosť. Do jednej zo zmienených väzníc som kedysi dávno chodil vypomáhať pri duchovnej službe a skutočne nikomu neželám, aby tam raz musel skončiť. Spravodlivosť však má - z dobrých dôvodov svoje požiadavky a úlohou zodpovedných občanov je zabezpečiť, aby boli v čo najvyššej možnej miere naplnené. Korupcia v politike nie je zločinom bez obetí a spoločnosť musí byť od tých, ktorí ju páchajú, chránená. V tom lepšom prípade bude trest viesť k náprave a odstra­ šeniu. Vzhľadom na to, že jeden z pilierov dobrej spoločnosti - spra­ vodlivosť - je na Slovensku výrazne narušený prevalenciou korupcie, klientelizmu a komj atických priateľstiev, je vcelku pozoruhodné, že sa z protestných pódií a plných námestí zriedka - ak vôbec - ozýva slo­ gan „Do basy, do basy, do basy!“. Má to nepochybne dočinenia aj s povahou zhromaždení - sú chvályhodne slušné, v súlade s mottom „Za slušné Slovensko“, ktoré však môže byť trochu aj na škodu veci.

Slušnosť a spravodlivosť Slušnosť, hoci dôležitá, nie je identická so spravodlivosťou, ktorá v sebe zahŕňa silný morálny imperatív. Navyše, aj osoba, ktorá do poslednej joty zachováva kódex slušnosti, môže hrubo šliapať po spravodlivosti alebo byť voči takému konaniu ľahostajná. A existujú

KDE AJ POLITICI KONČIA VO VÄZENÍ | 103

aj situácie, keď konvenčné chápaná slušnosť zamedzuje a „nesluš­ nosť“, naopak, umožňuje presadzovanie spravodlivosti. Že tu nejde len o hru na slovíčka, dokazuje aj to, že dnes častejšie počujeme hlasy za „slušné a spravodlivé“ Slovensko, ako to bolo na začiatku vlny

protestov. História nás učí, že najúspešnejšie občianske iniciatívy v prospech lepšej spoločnosti sú tie, ktoré vychádzajú zo silných filozofických základov, a v čele ktorých stoja transformační lídri ako Martin Luther King, Jr., Mahátma Gándhí, Nelson Mandela alebo Václav Havel, ktorí dokážu prezentovať morálnu víziu zakotvenú v transcenden­ tných princípoch a nadchnúť pre ňu širšiu verejnosť. Tým nechcem nijako znižovať zásluhy organizátorov tohtoročných protestov, naopak, študenti sa angažujú v čase, keď charakterní, schopní a ochotní lídri sú ako podpultový tovar. Tento fakt sa však môže stať jednou z hlavných príčin, prečo znač­ ný potenciál, ktorý tieto hromadné podujatia majú, môže zostať nevyužitý a v tom horšom prípade viesť k zvýšeniu hladiny cynizmu v dôsledku nenaplnených očakávaní. Ako vonkajšiemu pozoro­ vateľovi mi neprislúcha navrhovať konkrétne riešenia - osobne mi je sympatickejšie, že na čele protestov stoja študenti a nie aktívni politici alebo profesionálni aktivisti, ale to nemusí byť dosť. Ak aj zásluhou protestných zhromaždení začnú politici končiť vo väzení, bude to jasný signál, že spoločnosť sa stáva spravodlivejšou, a teda lepšou. Toto by mala byť jedna zo všeobecných požiadaviek - čo môžeme pokojne označiť ako hnutie za spravodlivejšie Slovensko motivovaná nie osobnou animozitou, uskutočňovaná nie ako súčasť politického boja, prezentovaná nie v duchu triumfalizmu, ale ako zadosťučinenie požiadavkám spravodlivosti a potrebám spoločnosti.

Demokracia nepotrebuje defenestrácie Problém, samozrejme, nie je len s politikmi, ktorí si nezaslúžene užívajú slobodu a neprávom získané výhody. Ako už bolo povedané,

104 I ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

verejnosť by nemala na základe osobných pocitov posielať konkrét­ nych politikov do väzby. Na to sú tu polícia, prokuratúra a súdy, ktoré musia začať pracovať tak, aby bolo evidentné, že skutočne prebiehajú opravárske práce na porušenom pilieri spravodlivosti. Široká verejnosť - či sa protestov zúčastňuje alebo nie - by však mala nástojiť na požiadavke, aby zákony platili pre každého a aj poli­ tici končili vo väzení. A to aj vtedy, ak by malo ísť o ich obľúbeného politika. Hoci sme v roku 1989 mali to šťastie, že popri nás študentoch boli na scéne transformační lídri, urobili sa aj mnohé chyby. Jedna z najväčších podľa mňa bola, že v období po revolúcii príliš veľa osôb väznice opustilo a príliš málo do nich vošlo. Dnes by sme sa ako spoločnosť nemali dopustiť rovnakej chyby - vyžadovať retriburívnu spravodlivosť nie je v protiklade so správne chápanou „nežnosťou“ a ani „slušnosťou“. Demokracia je úžasná aj v tom, že sa občania nemusia uchyľovať k defenestráciám, honu na čarodejnice či „roxorovej revolúcii“ vo svojej prirodzenej túžbe po spravodlivejšej spoločnosti. Existujú alternatívy a mali by sme sa ich snažiť dobre využiť. J e len otázkou času, kedy bude aj slovenskému politikovi pridelené väzenské číslo - proces treba zod­ povedným spôsobom urýchliť.

Denník N, 23. apríl 2018 V tlačenom vydaní 24. apríl 2018

NEPODĽAHNIME NENÁVISTI V OPRÁVNENOM BOJI ZA SPRAVODLIVOSŤ

Ohavná vraždaJ ána Kuciaka a Martiny Kušnírovej otriasla Sloven­ skom a zanechá - v tom lepšom prípade - trvalú jazvu na duši krajiny. Do momentu, kým sa tento brutálny čin nevyšetrí a vinníci nebudú potrestaní, rana sa nezacelí a nevinne preliata krv bude volať po spravodlivosti. Dnes mnohí tento hlas počujú - prebúdza ich z ľahostajnosti a dodáva silu v boji o spravodlivejšie Slovensko. V posledných týždňoch sme boli a ešte dozaista budeme svedkami rôznych typov reakcií. Popri tých vznešených aj takých, ktoré pod­ necujú a eskalujú nenávisť v spoločnosti. Nenávisť rozdeľuje, rozo­ štváva a rozvracia - jej morálne deštruktívne účinky efektívne znemožňujú vytváranie dobrej spoločnosti. A platí to aj vtedy, keď je nenávisť namierená voči skutočnému alebo zdanlivému zlu. Práve v takýchto chvíľach - či si to uvedomujeme alebo nie - potrebujeme cirkev ako inštitúciu, ktorá prináša do verejného priestoru ideály a hodnoty, ktoré politika nedokáže vytvoriť, ale bez ktorých sa de­ mokratická spoločnosť nezaobíde.

Morálny hlas cirkvi Vo verejnom priestore bolo najviac počuť cirkev katolícku a treba povedať, že jej najvyšší predstavitelia v náročnej úlohe zatiaľ obstáli. Napríklad pohrebné príhovory arcibiskupa Stanislava Zvolenského a pomocného biskupa Mareka Forgáča - pri ktorých sa dalo kadečo pokaziť - boli všeobecne dobre prijaté a obsahovali myšlienky, ktoré

106 I ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

by bola škoda prepočuť. Pozrime sa bližšie na jednu z nich, ktorá bola arcibiskupom Zvolenským vyslovená na pohrebe novinára Jána Kuciaka a opätovne vyzdvihnutá v relácii na TA3, ako aj vo výzve pred piatkovými verejnými zhromaždeniami:

My, ktorí zatiaľ zostávame na tomto svete, akokoľvek rozhorčení nad tým, čo sa stalo, a zanietení za nastolenie spravodlivosti, neza­ budnime, že prostriedky, ktoré chceme používať, musia byť rov­ nako čisté ako ciele. Martin Luther King hovorieval, že temnota nemôže odstrániť temnotu. A nenávisť nedokáže vyhnať nená­ visť. Lebo napokon by aj tak zvíťazila len nenávisť - a neostalo by nič iné, len strašná temnota. Temnotu teda dokáže vyhnať jedine svedo. Nedajme sa preto premôcť zlu, ale dobrom premáhajme zlo, ako pripomína nám Sväté písmo. Nech v nás nepřevládne nenávisť, ale láska!130

Pre cynika budú citované slová znieť rovnako utopicky ako známy výrok Václava Havla, že „Pravda a láska zvítězí nad lží a nenávistí“, alebo refrén piesne Ivety Bartošovej „Útoč láskou všem blízkým ji dávej i láskou se vítězit dá“. Neverme cynikovi! Láska nemusí vždy zvíťaziť v boji za lepšiu spoločnosť, ale nenávisť tento boj vždy prehrá. Pozrime sa na historický príklad amerického baptistického kaza­ teľa a bojovníka za spravodlivosť Martina Luthera Kinga, ktorého pre niekoho možno prekvapivo - spomenul vo svojej kázni arci­ biskup Zvolenský. King, inšpirovaný Gándhiho príkladom, si po počiatočnom skepticizme osvojil myšlienku, že pri riešení závažného sociálneho problému neexistovala pre neho iná cesta ako láskou motivovaný nenásilný odpor. Odmietol prístup hlásaný Malcomom X, že zápas o spravodlivejšiu spoločnosť musí byť presadzovaný „akýmikoľvek potrebnými prostriedkami“. Ak je láska v spoločenskej rovine života oddelená od spravodlivosti, je len prázdnym sentimentom bez reformného potenciálu. Láska v správnom vzťahu k spravodlivosti je však strategickou morálnou zbraňou, ktorá môže zásadnou mierou prispieť k sociálnej zmene

NEPODĽAHNIME NENÁVISTI | 107

vedúcej k lepšej spoločnosti. Aj tej slovenskej. Zároveň slúži ako kori­ gujúci princíp nekontrolovanému úsiliu o spravodlivosť, ktorého dôsledkom je páchanie nových nespravodlivostí.

Tri piliere dobrej spoločnosti Dobrá spoločnosť stojí na pilieroch slobody, spravodlivosti a pokoja.131 Ak je jeden pilier tejto trojnožky výraznejšie oslabený,

spoločnosť nebude dobrá, bez ohľadu na to, aké pevné sú zostávajúce dva piliere. Na Slovensku je dlhodobo oslabený pilier spravodlivosti a práve o jeho posilnenie sa nemalá časť slovenskej verejnosti v súčas­ nosti oprávnene usiluje. História je svedkom utrpenia, ktoré niekedy nastáva po zápasoch o spravodlivosť. Komunizmus sľuboval nastolenie spravodlivej spoločnosti, no v procese uskutočňovania tejto utópie vzal ľuďom osobnú slobodu a vytvoril falošný pokoj. Ak v skutočnom alebo domnelom zápase o spravodlivosť ľudia podľahnú nenávisti, narú­ šajú tým pokoj v krajine a môžu ohroziť jej stabilitu. To, že niekto jazyk destabilizácie využíva či zneužíva v prospech udržania politickej moci, neznamená, že by nešlo o reálne nebezpečenstvo. Pokoj a mier nemožno nikdy považovať za samozrejmosť. Som presvedčený, že premiérovi Ficovi nejde len o udržanie poli­ tickej moci, ale autenticky mu tiež záleží na zachovaní pokoja v kra­ jine. Machiavelli má právom zlú reputáciu, pretože oddeľoval etiku od politiky, avšakjeho kniha Vladár nebola len príručka na udržanie moci a nebola ani jediným jeho dielom. Jednu z vecí, ktorú nemožno politickým realistom uprieť, je ich túžba zachovať poriadok a bez­ pečnosť. V decembri 2016 Robert Fico vyhlásil, že Slovensko je „oázou pokoja a stability“ a jeho povinnosťou je „udržiavať stabilitu a nerobiť nič, čo by túto situáciu destabilizovalo“. Premiér je v nasledovaní tohto cieľa dôsledný a práve tento akcent je možné považovať za jeden z najväčších prínosov jeho doterajšieho vládnutia.

108 I ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

Vôbec však nie je isté, že premiér Fico dostatočne pochopil kriticky dôležitý vzťah medzi pokojom a spravodlivosťou. Už biblický prorok Izaiáš vedel, že prítomnosť spravodlivosti rozhodujúcim spôsobom prispieva k vytváraniu pokoja v spoločnosti: „Pokoj bude dielom spravodlivosti a jej výsledkom bude pohoda i bezpečnosť naveky.“ Krajinu, v ktorej vládne spravodlivosť, je veľmi ťažké vnútorne destabilizovať, aj keby sa o to chcel niekto pokúsiť.

Deficit spravodlivosti Na Slovensku však spravodlivosť nevládne a predseda vlády Ro­ bert Fico na tom nesie značný diel viny. Ku cti mu nepochybne slúži, že počas jeho vládnutia bolo Slovensko (relatívne) pokojné a slo­ bodné, a to aj v čase, keď tu bola vláda jednej strany. Dobrá spoločnosť však musí stáť na troch pilieroch. Najväčšie zlyhanie Ficovej vlády bolo zanedbávanie spravodlivosti - o to viac je paradoxné, že existo­ vala možnosť, že by si práve súčasný premiér raz obliekol talár

ústavného sudcu. Bolo by, samozrejme, nespravodlivé pripisovať všetku vinu pre­ miérovi Ficovi a jeho strane. A bolo by samospravodlivé nevidieť vlastný podiel zodpovednosti na tom, že v slovenskej spoločnosti neexistuje vyššia citlivosť na otázky spravodlivosti. Na Slovensku by sa nepochybne našlo desať spravodlivých, ale ich počet sa musí drama­ ticky zvýšiť, ak chceme vidieť zásadnejšiu zmenu v spoločnosti. Osoba s rozvinutým zmyslom pre spravodlivosť sa okrem iného vždy usiluje druhým dať, čo im patrí, a odmieta si vziať, čo jej nepatrí. Na záver sa vráťme tam, kde sme začali - k cirkvi. V čase, keďprínos a potenciál cirkví nie je v spoločnosti dostatočne rozpoznaný a cirkev sa často stáva terčom silne zaujatej kritiky, nechcem podnecovať ďal­ šie negatívne emócie. V tomto kontexte však treba pravdivo priznať, že od roku 1989 sa cirkev nedostatočne angažovala v prospech vytvárania spravodlivejšej spoločnosti a nesieme nemalú časť viny za súčasný stav.

NEPODĽAHNIME NENÁVISTI | 109

Cirkev musí byť v - apolitickom - angažovaní sa za spravodlivosť omnoho aktívnejšia a začať treba v našich vlastných spoločenstvách. Teológovia a duchovní by mali byť schopní veriacim ukázať, že usilo­ vanie sa o spravodlivejšiu spoločnosť je integrálnou súčasťou kresťan­ skej viery, ktorá má navyše dostatok intelektuálnych i duchovných zdrojov, aby sato mohlo diať bez nenávisti. Ak to dokážu, bude z toho profitovať celá krajina a realistická predstava o spravodlivejšom Slo­ vensku nezostane len nerealizovaným snom.

Denník N, 13. marec 2018

SLUSNE A SPRAVODLIVÉ SLOVENSKO - AJ PRE RÓMOV

Apríl sa mi okrem iného spája s výročím zavraždenia Martina Luthera Kinga Jr. a Medzinárodným dňom Rómov. Pred štyrmi rokmi som v texte Kdeje slovenský Martin LutherKing, keďhopotre­ bujcmcŕ vyjadril presvedčenie, že „príde deň, keď si spoločnosť hlbšie uvedomí, že nedostatočné a neefektívne zaoberanie sa problémami rómskej menšiny v ostatnom štvrťstoročí bolo vážnou (aj) morálnou chybou“. Zároveň som tvrdil, že „jedným z dôvodov súčasného neli­ chotivého stavu je, že slovenská cirkev nemala vo svojom strede osob­ nosť ako Martin Luther King, J r.“132 Za ostatné mesiace sa toho na Slovensku veľa zmenilo, najmä v súvislosti s ohavnou vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Zrodila sa vízia za „slušné a spravodlivé“ Slovensko, ktorá u mnohých občanov zarezonovala, čoho dôkazom bolo aj nedávne zvolenie Zuza­ ny Čaputovej do prezidentského úradu. Žiaľ, zatiaľ pozorujeme len málo náznakov jasnejšieho vnímania otázky slušnosti a spravodlivosti aj vo vzťahu k rómskej menšine. Chcem sa čitateľom úprimne priznať, že sa mi o tejto téme nepíše ľahko. Prial by som si, aby ju adresoval niekto, kto je geograficky, pro­ fesijné aj vzťahovo bližšie k rómskej komunite a súčasne rozpoznáva morálnu stránku veci, ako aj potenciál cirkví prispieť k zlepšeniu postavenia rómskej menšiny. Pokým také osoby povstanú, prosím čitateľov o zhovievavosť, že dôležité posolstvo - aspoň sporadicky prinesie priamo neangažovaný posol. Na Slovensku žije množstvo slušných ľudí, ktorí neposudzujú človeka podľa farby pleti a napĺňaj ú tak „sen“ Martina Luthera Kinga.

Sú medzi nimi rodičia, ktorí si adoptovali dieťa rómskeho pôvodu,

SLUŠNÉ A SPRAVODLIVÉ SLOVENSKO | 111

zamestnávatelia, ktorí nediskriminujú uchádzačov na základe priez­ viska, novinári, ktorí pomáhajú odstraňovať predsudky, učitelia, ktorí nerobia rozdiely medzi študentmi, kňazi, ktorí vidia v každom človeku obraz Boží, či bežní ľudia, ktorí by sa nikdy neuchýlili k ra­ sistickým poznámkam.

Individuálne prejavy lásky nestačia Obávam sa však, že aj keby sa počet týchto cnostných občanov zdvojnásobil, postavenie rómskej menšiny v spoločnosti by sa vý­ raznejšie nezlepšilo. Individuálne prejavy lásky a porozumenia - hoci mimoriadne dôležité - majú obmedzenú schopnosť priniesť trvalú sociálnu zmenu. Téma sa musí stať pre spoločnosť prioritou, aby taká zmena mohla nastať. Jednou z dobrých správ je, že prezident Andrej Kiska si počas svoj­ ho pôsobenia v úrade všímal Rómov viac ako jeho predchodcovia. Vo svojom facebookovom statuse pri príležitosti Medzinárodného dňa Rómov poukázal na to, že diskutovaná téma je pre politikov nezaují­ mavá, a urgoval, aby sa stala priori tou. Jeho angažovanosť treba oceniť a zároveň dúfať, že nepopulárna téma sa nestratí z jeho radaru ani po vzniku ohlasovanej strany. Kiska nie je King - je prezidentom Slovenska, nie prorokom sociál­ nej spravodlivosti -, ale nasledujúce tri vety zo zmieneného statusu majú prorocký náboj a nemali by zostať nepovšimnuté: „Na Sloven­ sku máme vyše 400 000 Rómov. Z detí, ktoré sa na Slovensku narodia vo vylúčených komunitách, takmer polovica zostane medzi najchu­ dobnejšími celý svoj život. Musíme preťať tento bludný kruh chu­

doby.“ Na Slovensku sa začali množiť politické zoskupenia s odkazom na kresťanské hodnoty a viacerí politici stavili svoju politickú budúcnosť na kresťanskú kartu. Žiaľ, ani pre nich nie sú vylúčené komunity prio­ ritným záujmom, podobne ako nie sú prioritou verejnej služby väčšiny cirkevných spoločenstiev. Z pohľadu kresťanskej sociálnej

112 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

etiky tu možno hovoriť o morálnom zlyhaní. Cestou von zo sveta nevedomosti, ľahostajnosti a predsudkov môže byť aj premýšľanie

nad životom a dielom Martina Luthera Kinga. Spojené štáty americké sú v mnohých ohľadoch výnimočnou kra­ jinou, no zďaleka nie dokonalou. Najväčšou morálnou škvrnou v de­ jinách tejto krajiny boli otroctvo, segregácia a rasová diskriminácia. Vážnosť tohto morálneho zlyhania znásobuje fakt, že sa udialo v kra­ jine, ktorej neoddeliteľnou súčasťou bolo (najmä) protestantské kresťanstvo. Hoci mnohí abolicionisti a bojovníci za rovnoprávnosť boli vernými kresťanmi, väčšine kresťanov status quo vyhovoval. Paradoxne, otázka rasovej spravodlivosti bola prehliadaná aj pro­ gresívnymi kresťanmi, ktorí boli súčasťou hnutia sociálneho evan­ jelia. Lídri ako Washington Gladden a Walter Rauschenbusch predstavovali tvár sociálne angažovaného kresťanstva, záležalo im na odstraňovaní chudoby, ale nebojovali proti diskriminácii černoš­ ského obyvateľstva. Zmena nastala až o niekolko desaťročí neskôr, keď na scénu prišli afroamerickí kresťanskí lídri ako Howard Thurman a Benjamin Mays, ktorí formovali aj myslenie Martina Luthera

Na Slovensku stále čakáme Kingova predstava ideálnej spoločnosti zahŕňala a súčasne presa­ hovala slušnosť a spravodlivosť - jeho víziou bolo vytvorenie „milo­ vanej komunity“. Bol presvedčený, že láska (agapé) je správnou cestou a najlepšou stratégiou na vytvorenie inkluzívnej a integrovanej, zmierenej a zjednotenej spoločnosti. Jej formy môžu byť rôzne vrá­ tane nenásilného odporu a občianskej neposlušnosti, avšak ľudská dôstoj nosť - nielen utláčaných, ale aj utláčateľov - musí byť rešpekto­

vaná. King odmietal nenávisť - veril, že nesentimentálna láska má moc premeniť srdce nepriateľa. Dejiny nás učia, že ide skôr o výnimku než o pravidlo. Napriek tomu sa musíme usilovať, aby sme v zápase o lep­

SLUŠNÉ A SPRAVODLIVÉ SLOVENSKO | 113

šiu krajinu nepodľahli nenávisti a neoplácali zlým za zlé - ani na sociál­ nych sieťach. King by neprešiel procesom svätorečenia a s aspektmi jeho sociálnej a politickej filozofie možno polemizovať. Čo ho uro­ bilo velkým a v čom je inšpiráciou aj pre nás, bola nezlomná túžba po spravodlivosti a nepodľahnutie nenávisti pri jej presadzovaní. Slovensko už dnes mohlo mať svojho Martina Luthera Kinga. V obci Žakovce pôsobí kňaz, ktorému by jeho dlhoročná obetavá práca

so znevýhodnenými osobami dávala - v diskutovanej oblasti jedinečnú morálnu autoritu. Je charizmatickou osobnosťou so sil­ ným príbehom, má popularitu v cirkvi a rešpekt mnohých mimo nej, nebojí sa konfrontovať goliášov a je ochotný znášať dôsledky za svoje presvedčenia. Mal potenciál otriasť svedomím národa a zásadným spôsobom prispieť k tomu, aby sa téma rómskej menšiny a chudob­ ných stala jednou z priorít nového - slušnejšieho, spravodlivejšieho a

milujúcejšieho - Slovenska. Martin Luther King viedol v roku 1963 štvrťmiliónový Pochod na Washington za pracovné miesta a slobodu, Marián KufFa mohol viesť masový národný pochod, napríklad s názvom, „Pochod za lepší život znevýhodnených spoluobčanov“. S pomocou tímu kompetentných

ľudí, s podporou cirkvi, priazňou médií a angažovanosťou tisícov občanov dobrej vôle mohol spustiť lavínu súcitu a odhodlania, ktorú by zlo prameniace z nevedomosti, ľahostajnosti a predsudkov ťažko dokázalo zastaviť. Žiaľ, tento potenciál zostal nevyužitý a v súčasnosti je - zo zrejmých dôvodov - značne oslabený. Na výraznejšiu zmenu v prospech rómskej menšiny teda stále čakáme. V zápase o nové Slovensko predstavujú Rómovia lakmusový papierik miery našej slušnosti, spravodlivosti a lásky. Pozitívnym sociálnym zmenám často predchádza prebudenie morálneho vedo­ mia a viera, že transformácia je možná. Ostatné bude nasledovať - kde je vôľa, tam sa obvykle nájde aj cesta.

Denník N, 15. apríl 2019 V tlačenom vydaní 17. apríl 2019

SPOLOČENSKY ZMIER VYŽADUJE ODPUSTENIE

Keď v médiách čítame alebo počúvame o odpustení, je to naj­ častejšie v súvislosti s poplatkami, daňami či trestom. V tomto texte bude reč o odpustení morálnych previnení a prehreškov, a to najmä v kontexte spoločenského a politického diania. Vychádzam z predpok­ ladu, že o tomto druhu odpustenia by sa nemalo hovoriť len v kos­ tole, ale aj vo verejnom priestore - ako prvá ma o tom presvedčila Hannah Arendtová.134

Téma odpustenia v politike sa mi v minulosti spájala predovšet­ kým s krajinami, ktoré prechádzajú procesom „peacebuildingu“ (budovania mieru), ako bola napríklad bývalá Juhoslávia. V ostat­ nom období si zreteľnejšie uvedomujem, že téma je aktuálna aj pre Slovensko. Na jednej strane sa dotýka negatívneho javu hostility a odcudzenia vo verejnom živote a na strane druhej súvisí s pozitívnym javom rastúcej túžby po spravodlivosti. Vráťme sa na chvíľu späť k nedávnym prezidentským volbám. Obaja finalisti si uvedomovali, že jeden z problémov, ktorému Sloven­ sko čelí, je rozhádaná a rozdelená spoločnosť. Zuzane Caputovej a Marošovi Sefcovičovi slúži ku cti, že svojím umierneným vystupo­ vaním neprilievali olej do ohňa a zaviazali sa, že v prípade volebného víťazstva budú integračnými osobnosťami usilujúcimi sa o celo­ spoločenský zmier. Myslím si, že v oboch prípadoch išlo o úprimnú túžbu i praktickú nevyhnutnosť. Tu však narážame na prvý vážny problém - zmier nie je možný bez odpustenia. Hoci (v danom prípade) prezidentka môže v značnej miere ovplyvniť atmosféru v spoločnosti, do jej kompeten-

SPOLOČENSKÝ ZMIER VYŽADUJE ODPUSTENIE | 115

cie nespadá práca, ktorú vykonáva napríklad anglikánsky kňaz a teo­ lóg Desmond Tutu vj užnej Afrike.

Len spravodlivosť nestačí Druhý - potenciálny - problém sa týka stentorského volania nemalej časti slovenskej verejnosti po spravodlivosti. Vzhľadom na deficit spravodlivosti a všetko, čo s tým súvisí, je rastúca túžba po spravodlivejšej spoločnosti nielen pochopiteľná, ale aj žiaduca. Sám som saktéme vyjadril napríklad v článku Za spmvodlivejšie Slovensko: kde ajpolitici končia vo väzení. O akom probléme je teda reč? Kým dobrá spoločnosť nie je možná bez priblíženia sa ideálu spravodlivosti, samotná spravodlivosť k jej vytvoreniu nestačí. Nehovoriac o tom, že občania sa často rozchá­ dzajú v názore, ako by mala spravodlivá spoločnosť vyzerať a pomo­ cou akých prostriedkov sa k nej môžeme priblížiť. Ak by sme v zápase o spravodlivejšiu spoločnosť zabudli na potrebu vytvárania pokoja, ktorého predpokladom je zmier, budeme

tu mať znepriatelené tábory, z ktorých bude každý tvrdiť, že mu záleží na spravodlivosti. Nezabudnime, že v každej vojne - vrátane tej kultúrnej - si obe strany myslia, že pravda a spravodlivosť sú na ich strane. Hlad po spravodlivosti teda musí ísť ruka v ruke s hľadaním pokoja; jedno bez druhého nemôže existovať. A pokoj - v zmysle harmónie, integrity a blaha - nie je možné do­ siahnuť bez odpustenia. Tu sa otvára priestor pre teológov, duchov­ ných a spoločensky angažovaných veriacich. Modlitba pripisovaná sv. Františkovi z Assisi nestratila na aktuálnosti: „Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť, odpustenie, kde sa množia urážky, jednotu, kde vládne nesvornosť.“ V súčasnosti dosť počúvame o potrebe presadzovania „kresťan­ ských hodnôt“ v spoločnosti. Ak existuje jedna nespochybniteľná a nenahraditeľná kresťanská hodnota, na ktorej by sa mala byť schopná

116 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

zhodnúť väčšina spoločnosti, ale o ktorej sa v tejto súvislosti takmer vôbec nehovorí - je to zmier. Aj osoby, ktoré neveria v potrebu zmierenia vo vertikálnej rovine, zväčša vnímajú jej dôležitosť v rovine horizontálnej a rozoznávajú potenciál, ktorý cirkvi v tejto oblasti majú. Ak sa však pozrieme na súčasnú realitu, zistíme, že na Slovensku existuje málo kresťanských lídrov, ktorých by sme mohli označiť za ambasádorov spoločenského zmieru, budovateľov mostov medzi ľuďmi odlišných záujmov a presvedčení, spolu žijúcich v pluralitnej demokracii. Väčšina by možno aj chcela byť „nástrojom pokoja“ v narušenej spoločnosti, len nevedia, ako na to. Niektorí teológovia a duchovní, naopak, prispievajú k odcudzeniu, pretože priorizovali iné veci pred službou zmierenia.

Odpustenie Prílišný idealizmus a infantilná naivita nie sú na mieste. Vo všeo­ becnosti však platí, že pôvodné mosty môžu byť znovu vybudované a vzťahy obnovené, ak sa otvoríme pre možnosť odpustenia. V mno­ hých rodinách, cirkvách či súkromných firmách sa podarilo vytvoriť kultúru „ospravedlnenia“ a „odpustenia“, čo umožňuje ich lepší rozvoj. Ako spoločnosť sa to musíme ešte len učiť. Odpustiť vážne morálne previnenie nie je ľahké a v určitom zmys­ le ide o zázrak. Hnev a bolesť človeka sú niekedy natolko silné, že odpustenie sa javí ako nemožné. Túžba po spravodlivosti či dokonca pomste neraz premôže volanie po odpustení. Ľudia však často majú problém aj s odpustením drobných prehreškov. To isté platí aj o schopnosti sa ospravedlniť či poprosiť o odpus­ tenie, ako nám už dávnejšie pripomenul Daniel Hevier v článku Spra vil som chybu, je mi ľúto. Problém je obzvlášť vypuklý medzi politikmi, ked'aj tie najevidentnejšie prešľapy, pokrytectvá a podvody zostávajú neoľutované, akoby dané osoby nemali svedomie. Ako je to všetko možné v krajine, ktorá má priamo v preambule ústavy odkaz

SPOLOČENSKÝ ZMIER VYŽADUJE ODPUSTENIE | 117

na kresťanstvo, kde sa väčšina občanov hlási ku kresťanstvu a po­ merne vysoký počet sa aktívne zúčastňuje náboženského života? Téma odpustenia je komplexná a spája sa s ňou množstvo teore­ tických aj praktických otázok. Aký je vzťah medzi spravodlivosťou a láskou, ktorej najvyššou formou je odpustenie? Je autentické ospra­ vedlnenie podmienkou odpustenia? Co sú nebezpečenstvá lacného odpustenia? Aké sú benefity odpustenia pre jednotlivca a spo­ ločnosť? Kde môžeme nájsť inšpirujúce príklady individuálneho a kolektívneho odpustenia? Nad týmito a podobnými otázkami by sme sa mali začať zamýšľať, ak nám záleží na budovaní dobrej spoločnosti, ktorej integrálnou súčasťou je - v realistickej miere dosiahnuteľný - spoločenský zmier. Schopnosť požiadať o odpustenie a veľkorysosť odpustiť vnútorne oslobodzuje, umožňuje spolunažívanie a je svedectvom morálnej vyspelosti jednotlivca a spoločnosti.

Denník N, 3. jún 2019 V tlačenom vydaní 4. jún 2019

AK CHCEME ZLEPŠIT SLOVENSKO, MUSÍME SA NAUČIT DOBRE KRITIZOVAT

Prvú polovicu doterajšieho života som prežil na Slovensku, druhú v Spojených štátoch - hoci značnú časť z nej sa angažujem v krajine svojho pôvodu. Som bikultúrnou osobou a obe kultúry slúžia ako môj referenčný bod pri pozorovaní a hodnotení rôznych spoločen­ ských fenoménov. Pri premýšľaní často využívam prístup, ku ktoré­ mu sú americké deti vedené od základnej školy - compareand contrast (porovnaj a posúd rozdiely) - s cieľom rozvíjania kritického myslenia. Bolo by naivné sa domnievať, že Spojené štáty vyhrávajú nad Slovenskom na takmer všetkých porovnateľných frontoch. Je však jedna - veľmi dôležitá - oblasť, kde má moja adoptívna krajina zjavne navrch: schopnosť predostrieť a prijať dobrú kritiku. Pozorujem to dlhodobo v kontexte rodiny, školy, cirkvi i politiky, aj keď v poslednej oblasti možno v ostatných rokoch badať zmenu k horšiemu. Nie som si vedomý existencie komparatívnej štúdie, ktorá by sa danej otázke venovala; vychádzam najmä z vlastných skúseností a pozorovaní. Ak mi niekto ukáže, že ich nemožno zovšeobecňovať a realita je opačná, ako tvrdím, prijmem kritiku s vďakou, pretože ma obohatí. Zároveň nepodkope východiskovú tézu tohto článku, že dobrá kritika je motorom pozitívnej zmeny. Od schopnosti ju pre­ dostrieť a prijať závisí, ako rýchlo dokážu jednotlivci, inštitúcie i celá krajina napredovať a do akej miery dokážu využiť svoj potenciál. Kritika je zvyčajne vnímaná ako čosi negatívne a väčšina ľudí ju ne­ rada počuje najmä na vlastnú adresu. Ak chceme vidieť rast v osob­ ných životoch a pozitívnu transformáciu spoločnosti, potrebujeme

MUSÍME SA NAUČIŤ DOBRE KRITIZOVAŤ | 119

zmeniť spôsob, ako o kritike premýšľame. V Spojených štátoch som sa naučil vnímať kritiku ako cenný dar - stalo sa tak preto, že ak som jej čelil, išlo takmer výlučne o „dobrú kritiku“, ktorá ma posúva vpred.

Porozumenie, nadhľad, láskavosť Predpokladom dobrej kritiky je schopnosť pristupovať k veciam s nadhľadom, čítanie a počúvanie s porozumením a láskavosť prame­ niaca z empatie. Medzi jej charakteristické znaky patria intelektuálna poctivosť, vecnosť a špecifickosť, úctivý prístup a prívetivý tón, správ­ na proporcionalita, ako aj schopnosť ponúknuť radu či riešenie. Tento druh kritiky pomáha odstraňovať nevedomosť, vyvádza z omylu, motivuje k zlepšeniu, umožňuje efektívnu spoluprácu - v skratke, je katalyzátorom pozitívnej zmeny. Naopak, zlá kritika vychádza z obmedzeného poznania, postoja nadradenosti, pochybných motívov či nesprávnych cieľov. Môže byť povýšenecká, pohŕdavá a pokrytecká, unáhlená a urážlivá, neinfor­ movaná a neférová. Jej cieľom je dehonestovať druhú osobu, nafúk­ nuť vlastné ego, zaslepene obhajovať ideológiu alebo presadzovať politickú agendu. J ej základnou charakteristikou je deštruktívnosť zraňuje psychiku, znemožňuje dialóg, ničí medziľudské vzťahy a zhoršuje atmosféru v spoločnosti. Nielen strom, ale aj kritiku poznáme po ovocí. Kedykoľvek sa roz­ hodneme kritizovať, je dôležité sa zamyslieť, aké ovocie naša kritika prináša alebo má potenciál priniesť. Dobrá kritika zvyšuje pravde­ podobnosť, že ju ľudia prijmú a bude mať pozitívne účinky na ich život, ako aj život komunity. Príklady zlej kritiky nie je ťažké nájsť. Stretávame sa s ňou v rodi­ nách, školách i na pracoviskách, keď sú príliš zdôrazňované negatíva, v médiách, keď sa používa dvojaký meter, či na Facebooku, kde náj­ deme množstvo učebnicových príkladov zlej kritiky. Rozšíreným druhom zlej kritiky je to, na čo v angličtine existuje pekný termín nit-

120 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

picking - „hľadanie malých alebo nepodstatných chýb či nedo­ statkov, najmä s cieľom zbytočne kritizovať“. Pri svojej poslednej návšteve Slovenska som si opäť na viacerých miestach všimol upozornenia, ktoré nasledovalo viacero výkričníkov. Nespomínam si, že by som sa s niečím podobným niekedy stretol v Spojených štátoch. Tento druh kritiky možno zabráni nežiaducemu správaniu, ale zároveň prispieva k šíreniu zlej nálady v spoločnosti. Kritika je vždy výpoveďou nielen o vonkajšom správaní kritizo­ vaného, ale aj vnútornom svete kritizujúceho. Výkri(ční)ky sú často prejavom nahnevanosti či frustrácie a takmer istým znakom, že nejde o dobrú kritiku - minimálne, čo sa týka formy. Niekedy stačí malá systémová zmena, ktorá odstráni príčinu zlej kritiky a uľahčí život všetkým zúčastneným. Len preto, že dobre kritizovať je náročné a každý z nás v tejto čin­ nosti občas zlyháva, neznamená, že by sme mali prestať kritizovať. Bez kritiky nie je možný progres. Dobrí kritici si zaslúžia úctu spoločnosti, pretože - hoci si to zriedka uvedomujeme - robia pre ňu dôležitú službu. Ak nám záleží na tom, aby sme boli nositeľmi pozitívnej zme­ ny, musíme hľadať spôsoby, ako sa stať lepšími kritikmi.

Rozumiem Mal som šťastie, že sa mi hneď na začiatku mojich graduálnych štúdií dostala do rúk kniha New Testament Exegesis (Exegéza Novej zmluvy), v ktorej popredný novozákoník Gordon Fee ponúka uži­ točné rady, ktoré som sa odvtedy snažil aplikovať aj mimo akademic­ kého prostredia. Čím viac rodičov, učiteľov, novinárov, politikov či duchovných nájde v nasledujúcich usmerneniach inšpiráciu, tým rýchlejšie sa budeme ako jednotlivci a krajina posúvať dopredu. Gordon Fee začína pripomenutím zrejmého, ale často zanedbá­ vaného pravidla: predtým, ako poviete „nesúhlasím“, mali by ste dokázať povedať „rozumiem“. Naše porozumenie demonštruje schopnosť vyjadriť pozíciu, ktorú chceme kritizovať prijateľným spô­

MUSÍME SA NAUČIŤ DOBRE KRITIZOVAŤ | 121

sobom pre osobu, ktorá ju zastáva. Úprimne mienená veta, „Dovoľte prosím, aby som sa uistil, že Vám správne rozumiem...“ okrem iného dramaticky zníži riziko, že budeme biť po hlave slameného panáka namiesto otvárania mysle dialogického partnera. Až keď osoba súhlasí s našou charakterizáciou jej stanoviska, názo­ ru či presvedčenia, máme právo predostrieť kritiku. Podľa Feeho to môžeme urobiť tak, že ukážeme, kde je autor „dezinformovaný, nein­ formovaný, nekonzistentný, alebo ponúka neúplný obraz či nespráv­ ne interpretuje vychádzajúc z chybných predpokladov alebo postupov“. Všimnime si, že v každom prípade ide o vecnú kritiku. Kedykoľvek sa uchýlime k osobným útokom, neprezentujeme dobrú kritiku, čo nezostáva bez negatívnych následkov. Na záver Fee zmieňuje bod, ktorý by mal podľa môjho názoru byť integrálnou súčasťou dobrej kritiky: ukázať, kde osoba, ktorej pozíciu kritizujeme, „prináša cenný príspevok do diskusie“. Hoci to nie je vždy možné a ani nutné, identifikovať prínos osoby, s ktorou nesúh­ lasíme, robí mnohým vážny problém. Nehovoríme tu o nejakej snahe umelo vyvažovať či povinnosti za každú cenu chváliť, ale pripomí­ name si problém nepriateľskej zaujatosti či nedostatku dobrej vôle. Aby sme konzistentne dokázali nielen predostrieť, ale aj prijať dobrú kritiku a nemali z nej strach, je potrebná kombinácia sebave­ domia a pokory. Tu však už na rad prichádza (aj) otázka formovania charakteru, ktorú si budeme musieť nechať na inokedy. Blíži sa celonárodná - v tom lepšom prípade - diskusia o sprísnení interrupčného zákona a čoskoro sa tiež naplno rozbehne volebná kampaň. Verejný priestor a sociálne siete budú presiaknuté kritikou všetkého druhu. Čím viac bude tej „dobrej“, tým bude väčšia šanca,

že sa Slovensko stane lepšou krajinou. Postfaktuálna doba dobrej kri­ tike vo verejnom priestore príliš nepraje, ale ani to by nás nemalo odradiť, aby sme sajú pokúšali generovať.

Denník N, 16. august 2019 V tlačenom vydaní 14. august 2019

SLOVENSKU HROZÍ KULTÚRNA VOJNA. AKO JEJ MOŽNO PREDÍSŤ?

Komplexné a citlivé kultúrno-etické témy si vyžadujú sofistiko­ vaný a empatický prístup - v opačnom prípade hrozí nebezpečenstvo rozsiahlej a dlhotrvajúcej kultúrnej vojny, ktorá nikdy nezostáva bez obetí a v klasickom zmysle ju nie je možné vyhrať. Dôkazom toho, že v prípade interrupcií skutočne o takú tému ide, je aj 4623 kníh, kto­ rými som momentálne obklopený v knižnici Chicagskej univerzity, a emócie, ktoré téma umelého ukončenia tehotenstva v pluralitných demokraciách vyvoláva. Tento text vychádza z troch presvedčení: 1. jedno z najvážnejších ohrození súčasnej demokracie je neschopnosť viesť kultivovaný dialóg vo verejnom priestore, príčiny, ktoré to spôsobujú, a následky, ktoré z toho vyplývajú; 2. stabilná demokracia je podmienkou a najlepším známym prostriedkom na priblíženie sa k ideálu dobrej spoločnosti, ktorá sa opiera o piliere slobody, pokoja a spravodlivosti; 3. kultúrna vojna neprispieva k posilňovaniu demokracie a vzďaľuje nás od ideálu dobrej spoločnosti. A aj z jedného predpokladu: na Slovensku prevláda v kultúrno-etických otázkach nejednotný postoj, ale nezúri tu kultúrna vojna. Sociológ James Davidson Hunter, ktorý na začiatku 90. rokov minulého storočia - prostredníctvom knihy Culture Wars: The Struggle to Define America (Kultúrne vojny: Boj o definovanie Ameriky) - spopularizoval termín „kultúrna vojna“, venoval časť svojho diela otázke umelých potratov. Téma polarizuje americkú spoločnosť od prelomového rozhodnutia Najvyššieho súdu Roe v.

SLOVENSKU HROZÍ KULTÚRNA VOJNA | 123

Wadez roku 1973, a málo nasvedčuje tomu, že sa v dohľadnej budúc­ nosti v tejto veci niečo zmení. Perspektívy sú nezmieriteľné a je nerea­ listické očakávať, že by to mohlo byť na Slovensku inak.

Dobrá a zlá kritika Základné argumenty prezentované v prospech konkurujúcich alternatív sú dobre známe a netreba ich tu opakovať. Horšie je to s ochotou pozrieť sa na vec očami názorového protivníka a schop­ nosťou viesť s ním zmysluplný dialóg. Toto úsilie nie je zbytočné, napriek tomu, že na konci dňa tu stále budeme mať dva tábory, ktoré sú v americkom kontexte populárne označované ako pro-life a prochoice. A tie budú - vcelku pochopiteľne - podporovať legislatívne opatrenia, ktoré sa čo najviac približujú ich etickým a morálnym presvedčeniam. Na príklade umelých potratov jasne vidíme, že hoci je dialóg moc­ ný nástroj pre zbližovanie občanov a budovanie dobrej spoločnosti, nie je všemocný. Napriek tomu je dôležité usilovať sa o jeho zrobustnenie - čo nebude možné, ak na sociálnej sieti a iných miestach strieľame ostrými po tých, ktorí nemajú náš názor. Existuje dobrá a deštruktívna kritika: prvá je darom a posúva nás vpred, druhá ničí vzťahy a páli pred sebou mosty. Budúcnosť jednotlivca, organizácie i krajiny závisí (aj) od schopnosti správne zaobchádzať s kritikou. Rámcovať predmetnú diskusiu ako spor medzi „liberálmi“ a „katolíkmi“ je príliš zjednodušujúce. Medzi odporcov interrupcií na požiadanie patrí väčšina osôb hlásiacich sa k trom hlavným monoteis­ tickým náboženstvám, ako aj ďalšie osoby náboženskej, ale aj nená­ boženskej viery. Mnohí odporcovia legalizovaných potratov nepatria medzi aktívnych členov náboženských komunít a naopak, aj medzi nimi nájdeme zastúpených občanov, ktorí odmietajú prísnu regulá­ ciu umelých potratov. Pravdou však je, že v našom kontexte sa proti voliteľným potratom najhlasnejšie vyjadrujú osoby katolíckej viery. Tu je treba zdôrazniť, že v liberálnej demokracii je irelevantné, z

124 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

akých náboženských alebo filozofických základov odvodzujú obča­ nia svoje morálne postoje. Ak ich odvodzujú od svojho náboženstva a čelia kvôli tomu prejavom neznášanlivosti, ktokoľvek je ich autorom, spreneveruje sa jednej zo základných liberálnych hodnôt - nábo­ ženskej slobode - a podkopáva dôveru týchto ľudí v projekt liberálnej demokracie. Nečudujme sa potom, že sa niektorí z nich - práve pre kultúrno-etické otázky - začínajú pozerať smerom na Východ. To, že hľadajú správne ukotvenie na nesprávnom mieste, je v tejto chvíli druhoradé.

Vojna zvyšuje riziko násilia Ak chceme predísť kultúrnej vojne, musíme začať tým, čo nás s na­

šimi názorovými protivníkmi spája, a nebrať existujúcu zhodu ako samozrejmosť. Na Slovensku existuje široký konsenzus, že umelý potrat by nemal byť braný ako metóda antikoncepcie či výberu pohlavia dieťaťa, alebo že dramatický pokles počtu potratov za pos­ ledné štvrťstoročie je vynikajúcou správou. Panuje tiež zhoda, že násilie alebo vyhrážanie sa jeho použitím, sú nelegitímnym prostried­ kom na dosiahnutie legislatívnej zmeny a zníženia počtu potratov. A tak by sme mohli ďalej pokračovať. V Spojených štátoch amerických i niektorých ďalších krajinách sme sa stretli s prípadmi hrubého násilia alebo jeho podnecovania proti osobám a klinikám, ktoré vykonávali umelé potraty. Jedným z najznámejších je vražda lekára Johna Brittona a jeho osobného strážcu (exkomunikovaným) duchovným presbyteriánskej cirkvi Paulom Hillom. Na jednej fotografii sú vyobrazení reverendi Paul Hill a Michael Bray s transparentom, ktorý poukazuje na motiváciu teroristického činu, za ktorý bol Hill odsúdený na trest smrti. V pre­ klade je na ňom napísané: ,Je nesprávne použiť silu na zastavenie vraždy nevinných detí?“ Z logiky veci vyplýva, že kultúrna vojna okrem iného zvyšuje riziko aktov násilia proti osobám a majetku. Na Slovensku - napriek pocho­

SLOVENSKU HROZÍ KULTÚRNA VOJNA | 125

piteľne vyhraneným postojom - nebola diskusia o umelých potra­ toch dosiaľ taká vyostrená ako v Spojených štátoch. Aj zástancovia liberálnejšej legislatívy by mali oceniť slušnosť, ktorou bol charakte­ ristický napríklad Národný pochod za život. Je žiaduce, aby si pred­ stavitelia a stúpenci pro-life hnutia zachovali vysoký štandard prezentácie svojich etických presvedčení a politických požiadaviek a boli súčasne pripravení viesť úctivý dialóg s oponentmi.

Zodpovednosť Ako sa bude ďalej vyvíjať debata o umelých potratoch, samozrej­ me, nezávisí len od občanov, ktorí by chceli presadiť prísnejšiu potra­ tovú legislatívu. Tí majú, podľa môjho názoru, zodpovednosť dištancovať sa tak od extrémnych návrhov prezentovaných poslan­ cami legitímnych politických strán, ako aj od umiernenejších návrhov predostretých poslancami extrémistických strán - bez toho, aby sa vzdali svojich najhlbších presvedčení. Zodpovednosť však leží aj na obhajcoch súčasnej legislatívy, médiách a politikoch. Súboj morálnych vízií je prirodzenou súčasťou pluralitnej demo­ kracie. Kultúrna vojna, ktorá ako každá vojna zanecháva skazu, však jej súčasťou byť nemusí a zodpovední občania by sa jej mali snažiť predísť. V článku Kto stupňuje polarizáciu spoločnosti a ako jej zabrániť?som sa pokúsil načrtnúť niekolko ďalších myšlienok, ktoré by mohli byť pri uvažovaní o diskutovanej téme užitočné. Nedo­ pusťme, aby sa zo Slovenska stala „vojnová zóna“, kde panuje nepria­ teľstvo voči tým, ktorí - vo svojom najlepšom vedomí a svedomí nezdieľajú naše morálne porozumenie, presvedčenie ani politiku.

Denník N, 28. máj 2018 Vtlačenom vydaní29. máj 2018

O REGISTROVANÝCH PARTNERSTVÁCH INAK

V týchto dňoch sa opäť intenzívnejšie diskutuje o možnosti či nut­ nosti vytvorenia inštitútu registrovaných partnerstiev. Citlivé témy vyžadujú otvorené mysle a velkorysé srdcia na oboch stranách etic­ kého a politického rozdelenia, a ich konštruktívne adresovanie sa nezaobíde bez zmysluplného občianskeho dialógu. Ak to dokážeme, zmenšíme tým okrem iného manévrovací priestor osobám a stranám trpiacim demokratickým deficitom, ktorých cieľom nie je budovanie slobodnej, pokojnej a spravodlivej spoločnosti. Nad otázkou rovnakopohlavných manželstiev a registrovaných partnerstiev som sa začal vážnejšie zamýšľať približne pred pätnástimi rokmi. Prispeli k tomu aj masívny dúhový pochod na newyorskom Manhattane, ktorého časť som ako náhodný prizerajúci videl v lete 2003, a legalizácia rovnakopohlavných zväzkov v americkom štáte Massachusetts o rok neskôr. Počas študentských rokov na Chicagskej univerzite som navštevo­ val progresívnu protestantskú cirkev, ktorá na jednej strane nebola aktivistická a na strane druhej bola prívetivá voči osobám s neheterosexuálnou orientáciou. Už je to takmer štvrťstoročie, čo dlhoročná pastorka tohto cirkevného spoločenstva požehnala vzťah lesbického páru - dnes tieto ženy žijú v manželskom zväzku asú aktívne zapojené do života cirkvi. Jedna z nich je ordinovanou duchovnou pôsobiacou v oblasti klinického profesionálneho poradenstva.

Don Browning O tejto téme som prečítal málo kníh, aby som sa mohol pasovať do

O REGISTROVANÝCH PARTNERSTVÁCH INAK | 127

roly odborníka, no dosť na to, aby som poznal argumenty na oboch stranách debaty a dokázal si vytvoriť informovaný názor. Mojím zdrojom informácií a poznatkov neboli len knihy, ale aj ľudia homo­ sexuálnej orientácie - niektorí patria medzi mojich priateľov. Skôr zmienený cirkevný zbor navštevoval aj Don Browning (1934 - 2010) - slovutný profesor Chicagskej univerzity a popredný odbor­ ník na otázky manželstva a rodiny. Paradoxne, moje zmýšľanie o téme rovnakopohlavných vzťahov v minulosti silne ovplyvnil práve on, najmä jeho komentár The Liberál Čase Against Same-Sex Marriage (Liberálny argument proti manželstvu osôb rovnakého pohlavia) uverejnený v denníku New York Times v roku 2004. Nebolo toho málo, v čom som s profesorom Browningom nesú­ hlasil - napokon, on sa považoval za protestantského liberála a ja za priateľského kritika tejto tradície, no v otázke manželstva sme sa v zá­ sade zhodli. Spoločné konverzácie boli vždy zaujímavé a nesúce sa v zdvorilostnom duchu - Don Browning bol človekom nielen velkých myšlienok, ale aj šľachetného srdca. V závere vyššie zmieneného člán­ ku Browning uvádza: Manželstvo osôb rovnakého pohlavia mení účel zákona. Ten už nebude viac slúžiť - v spolupráci s ďalšími súčasťami spoločnosti - k smerovaniu správania a socializácie k dosiahnutiu syntézy dobier. Rozšíri manželské privilégiá pre určité skupiny sexuál­ nych priateľstiev, zatiaľ čo mnohých iných od seba vzájomne závis­ lých opatrovateľov vylúči. Skôr než rozšíriť štatút a privilégium manželstva pre páry rovnakého pohlavia a potom postupne pre ďalšie formy starajúcich sa vzťahov (ktoré bude logika diktovať), mali by sme nájsť alternatívne spôsoby uspokojovania potrieb závislosti párov rovnakého pohlavia, vzájomne závislých priateľov, a od seba závislých avšak slobodných príbuzných.13

Riešenie Zo známych dôvodov nie je v súčasnosti téma rovnakopohlav-

128 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

ných manželstiev príliš aktuálna - v Spojených štátoch amerických a ani na Slovensku. Krajiny sa rozhodli túto otázku riešiť po svojom. To však neznamená, že by sme mali prestať premýšľať nad významom manželstva a či je najlepšie túto inštitúciu zrušiť (privatizovať), rozširovať alebo zachovať jej tradičnú formu - čo v roku 2014 uro­ bilo Slovensko. Plauzibilné argumenty sa objavujú na všetkých troch frontoch komplexnej debaty; mňa osobne presvedčili tie, ktoré obha­ jujú chápanie manželstva ako exkluzívneho zväzku jedného muža a jednej ženy. V slovenskom kontexte mnohí zástancovia tradičného manželstva nepodporujú ani myšlienku registrovaných partnerstiev. Vytvorenie inštitútu registrovaného partnerstva môže získať väčšiu podporu verejnosti, ak registrované partnerstvo nebude chápané ako rovno­ cenná alternatíva manželskému zväzku, ale ako právny rámec naplne­ nia reálnych potrieb a uľahčenie života osobám, ktoré sa rozhodli žiť v záväznom, milujúcom a vzájomne závislom - sexuálnom alebo ne-

sexuálnom - vzťahu. Zástancovia exkluzívnej formy registrovaných partnerstiev by mali byť schopní presvedčivo odpovedať na rovnakú otázku, akú Browning položil zástancom inkluzívnejšej formy manželstva: „...či udele­ nie manželských benefítov pre páry rovnakého pohlavia spôsobuje nespravodlivosť pre iné ľudské usporiadania, v ktorých sa ľudia starajú jeden o druhého: brat opatrujúci chorého brata, mladšia dcéra starajúca sa o starnúcu matku, dve staršie ženy zdieľajúce spoločné zdroje bez toho, aby mali sex. Prečo privilegovať partnerov vo vzťa­ hoch sexuálnych, a nie tých, ktorí sú v skutočnosti jeden od druhého závislí?“139 Vytvorenie inkluzívnej, širšie chápanej formy inštitútu regis­ trovaného partnerstva sa javí nielen ako spravodlivejšie, ale v súčas­ nosti aj spoločensky a politicky priechodnejšie riešenie požiadaviek časti slovenskej LGBT+ komunity a ich podporovateľov ako inštitút obmedzený na neheterosexuálne páry. Samozrejme a pochopiteľne, aj tento návrh bude mať svojich kritikov.

O REGISTROVANÝCH PARTNERSTVÁCH INAK | 129

Nevyhnutnosť Schopnosť hľadania a nachádzania znesiteľných kompromisov je absolútnou demokratickou nevyhnutnosťou a spolu s win-win men­ talitou je niečím, čo v našej kultúre potrebujeme rozvíjať. Bezhlavé presadzovanie záujmov a ani tvrdohlavé zastavanie pozícií nie sú ces­ tou k vytvoreniu toho, čo Martin Luther King, J r. nazval beloved community (milovaná komunita). Podobne, ako referendum o rodine nebolo len o výsledku,140 aj sobotňajší Dúhový PRÍDE Bratislava bol okrem iného zaťažkávacou skúškou sily demokratického temperamentu a velkosti ľudského ducha. Ak by sme výsledok tejto skúšky mali hodnotiť podľa prís­ pevkov a reakcií na najpopulárnejšej sociálnej sieti, tak potom sme ju nezvládli. Zvládneme ju vtedy, keď nebudeme vo svojich názoroch a posto­ joch vychádzať z predpokladu epistemickej istoty a vlastnej neomyl­ nosti, ale budeme usilovne hľadať pravdu (aj) v zdanlivom alebo skutočnom omyle nášho názorového protivníka a omyl v tom, čo my a naši myšlienkoví spolupútnici považujeme za pravdu. Zvládneme ju tiež vtedy, keď sa stane pre nás dôležitejšie ukázať rešpekt a úctu osobe, s ktorej názorom nesúhlasíme, ako vyhrať argu­ ment za cenu jej persifláže a poníženia. Jasným indikátorom, že sme skúšku zvládli, bude, keď slovenské denníky nebudú musieť zamykať internetové diskusie k témam ako dúhový pochod a internetové fóra sa stanú bezpečným priestorom zmysluplnej výmeny názorov. Absencia inštitútu registrovaných partnerstiev celkom iste nepatrí medzi najpálčivejšie problémy, ktoré Slovensko v súčasnosti kvária. Rozumná diskusia o forme, parametroch a najlepšom názve tohto inštitútu a jeho následné vytvorenie však môže byť prínosom pre iné ako manželské zväzky a spoločnosť ako celok. Ak sa Slovensko rozhodne takýto inštitút vytvoriť, práva a benefity s ním spojené by nemali byť limitované na partnerstvá dvoch osôb rovnakého pohlavia

130 I ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

v sexuálnom vzťahu, ale by mali byť prístupné aj pre iné typy zväzkov dvoch osôb, ktoré spája záväzok, láska a vzájomnosť.

Denník N, 23. august 2017 V tlačenom vydaní 24. august 2017

OBETAMI DOMÁCEHO NASILIA SÚ AJ MUŽI. NEZABÚDAJME NA NICH

Pred niekolkým týždňami sme si pripomenuli Medzinárodný deň za odstránenie násilia páchaného na ženách, keď sa začala aj šestnásťdňová kampaň, ktorej cieľom bolo upozorniť na tento globálny problém.Jehosúčasťoujeaj domáce násilie na ženách - závažná téma, ktorej sa v minulosti venoval aj Denník N. Dnes chceme upriamiť pozornosť na ďalšie obete domáceho násilia - mužov. Žijeme v preideologizovanej dobe, v ktorej sa politická korektnosť stala nielen dobre zamýšľaným úsilím o slušnosť, ale aj škodlivým ele­ mentom spoločenského a politického života. V niektorých krajinách, respektíve publikáciách, by už samotný názov tohto textu - ak by bol vôbec uverejnený - vyvolal nevôľu, kontroverziu, či dokonca útoky ad hominem. Aby nedošlo k jeho mylnému pochopeniu, začneme explicitným vyjadrením našich predpokladov a postojov k diskuto­ vanej problematike.

Teoretické východiská Po prvé, odmietame sa na tému domáceho násilia pozerať cez ideo­ logické okuliare; zastávame prístup výskumu založeného na dôka­ zoch. Tam, kde sú dôkazy nedostatočné, nejednoznačné, alebo ich interpretácia môže byť ovplyvnená ideologickými či politickými záväzkami, považujeme za potrebné na to poukázať. Principiálne nesúhlasíme, keď zástancovia - akejkoľvek - agendy prezentujú len

132 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

dôkazy, ktoré podporujú ich tézu, a zamlčiavajú tie, ktoré ju problematizujú alebo podkopávajú. Po druhé, pripomínaním, že obeťami domáceho násilia sú aj muži, nemáme v úmysle zľahčovať problém násilia páchaného na ženách. Naopak, domnievame sa, že tento problém potrebuje ešte väčšiu pozornosť než doteraz, a to nielen v krajinách s nerozvinutým kon­ ceptom ľudských práv. Výzva neignorovať utrpenie mužov vychádza - okrem iného - z nášho presvedčenia o rešpektovaní a ochrane dôs­ tojnosti každého človeka. Po tretie, témou článku sa zaoberáme dlhší čas a impulzom k jeho napísaniu boli konkrétne životné príbehy mužov, ako aj asymetria, s akou sa problému domáceho násilia, respektíve násilia medzi intím­ nymi partnermi, venuje akademická a mediálna obec. Hoci hovoríme o „probléme“, nemali by sme strácať zo zreteľa, že máme do činenia nielen s abstraktným skúmaním dát, ale aj s reálnym ľudským utr­

pením. Empatia a pokora sú preto pri týchto diskusiách na mieste. Témou domáceho násilia sa odborníci v Spojených štátoch ame­ rických hlbšie zaoberajú približne štyri desaťročia. Prehľad literatúry jasne indikuje, že ich pozornosť bola dlho - takmer exkluzívne sústredená na domáce násilie páchané mužmi na ženách. Vo vedec­ kých časopisoch sa sporadicky objavovali štúdie poukazujúce, že problém domáceho násilia na mužoch je reálny, ale nebola im veno­ vaná náležitá pozornosť.

Stereotypy a fakty Dnes existujú desiatky serióznych štúdií, analýz a prieskumov, ktoré úspešne nabúravajú stereotyp, že obeťami domáceho násilia sú takmer výlučne ženy. Označiť nejakú štúdiu za „serióznu“ nezna­

mená, že proti nej nemožno vzniesť námietky; znamená to, že ju treba brať vážne. Jedna vec je istá: všeobecne rozšírený obraz, v ktorom je muž vnímaný ako „páchateľ“ a žena ako „obeť“ domáceho násilia je minimálne v severo-americkom kontexte - evidentne pokrivený.

OBEŤAMI DOMÁCEHO NÁSILIA SÚ AJ MUŽI | 133

V publicistickom žánri nie je možné poskytnúť dostatočne vyčer­ pávajúcu a nuansovanú úvahu o komplexnom probléme domáceho násilia - autori nemajú inú možnosť, než maľovať širokým štetcom. Náš cieľ je - ako vyplýva z nadpisu článku - skromnejší, čo však neznižuje dôležitosť diskutovanej témy. Pozrime sa aspoň na tri prík­ lady podporujúce hlavný argument nášho textu. V roku 1997vyšla - v prvom vydaní - priekopnícka knihárbused Men: TheHidden Side ofDomestic Violence (Zneužívaní muži: Skry­ tá tvár domáceho násilia), ktorou jej autor Philip W. Cook podnietil celonárodnú diskusiu o kontroverznej téme. Autor okrem iného prichádza k záveru, že neexistuje významný štatistický rozdiel medzi percentom žien a mužov, ktorí sa stali obeťami domáceho násilia; domáce násilie je najčastejšie recipročné; ženy iniciujú násilie voči intímnemu partnerovi približne v rovnakej miere; sebaobrana nie je najčastejšou príčinou agresie žien; a násilie je súčasťou (aj) v lesbic­ kých vzťahoch.141 Iné analýzy podobne poukázali na zneužívanie mužov ako na spoločenský problém. V úvodnej kapitole knihy Women Who Perpetrate Relationship Violence: Moving Beyond Political Correctness (Ženy, ktoré páchajú násilie vo vzťahoch: Prekročenie rámca poli­

tickej korektnosti), dospeli Donald Dutton, Tônia Nichollsová a Alicia Spidelová k záveru, že „násilie páchané ženami v intímnych partnerských vzťahoch je aspoň také bežné ako násilie páchané mužmi, je často rovnako vážne, môže mať za následok seriózne negatívne dôsledky pre mužské a ženské obete a zdá sa, že odráža spoločný súbor príčin“.142

V rozsiahlej štúdii z roku 2010 s názvom Thirty Years ofDenying the Evidence on GenderSymmetry in Partner Violence (Tridsať rokov popierania dôkazov o rodovej symetrii v partnerskom násilí) Murray A. Straus sumarizoval výsledky viac ako 200 štúdií z posledných desaťročí, ktoré zistili „rodovú symetriu v páchaní násilia a v riziko­ vých faktoroch a motívoch fyzického násilia v manželských a randiacich vzťahoch“. Ďalej ukázal, že „väčšina partnerského násilia je

134 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

vzájomná a že sebaobrana objasňuje len malé percento partnerského násilia“ v případe oboch pohlaví.13

Neignorovať, nepodceňovať, nezosmiešňovať Istotne, každý z uvedených záverov môže byť spochybnený alebo relativizovaný inými štúdiami. Ak sa napríklad pozrieme na otázku rozsahu ženského násilia, Philip Cook inštruktívne poznamenáva, že odpoveď „často závisí od toho, kto otázku kladie, ako ju kladie a ako sú dáta analyzované“.144 Rozdiely v štatistikách môžu byť ovplyvňo­ vané antropologickými východiskami, metodikou výskumu, či sa­ motnou definíciou domáceho násilia. Ktoré výskumy sú následne citované, často závisí aj od ideologickej orientácie či sledovanej agendy

osôb a inštitúcií. Je teda pochopiteľné, že (nielen) odborná verejnosť vedie o téme domáceho násilia intenzívne diskusie. Polemiku o tom, ktoré výsku­ my najpresnejšie opisujú realitu domáceho násilia, prenecháme povolanějším. Nech budú ich závery akékoľvek, nič sa nezmení na fakte, že muži sú nielen páchateľmi, ale aj obeťami domáceho násilia. V akej miere? Samotný fakt, že sa vedci dohadujú o tom, či existuje rodová (a)symetria v domácom násilí, logicky vedie k záveru, že v dostatočne veľkej, aby sme sa problémom zaoberali. Ženy, ktoré sa stali obeťami domáceho násilia, často o tom nikomu

nepovedia. S podobným problémom sa stretávame pri zneužívaných mužoch. Intuitívny predpoklad, že muži neradi odkrývajú, že sa stali terčom domáceho násilia, potvrdzujú výskumy aj osobné skúsenosti. Ako by sa polícia, súdy a širšia verejnosť pozerali napríklad na dôstoj­ níka armády, ktorý by vyniesol na svetlo, že jeho manželka na neho verbálne a fyzicky útočí, a zároveň by tvrdil, že útoky neiniciuje ani neoplácá? Aj na Slovensku potrebujeme omnoho častejšie počuť príbehy mužov, ktorí sa stali obeťami rôznych foriem domáceho násilia. Ak sa zneužívaní muži rozhodnú prehovoriť, naša reakcia by sa nikdy

OBEŤAMI DOMÁCEHO NÁSILIA SÚ AJ MUŽI | 135

nemala niesť v duchu: „Vzmuž sa, nebuď baba!“. Neignorovať, nepodceňovať a nezosmiešňovať - to je prvý krok k riešeniu prob­ lému, ktorý je reálny a rozšírenejší, ako si pravdepodobne väčšina z nás uvedomuje.

Denník N, 31. december 2018 Danni Ondraskova, spoluautorka

ZOSTANE FINANCOVANIE CIRKVÍ V ROKU 1949?

Blíži sa čas dovoleniek a médiám - ako každé leto - hrozí Saure­ gurkenzeit, no vo vzťahu štátu a cirkví zažívame ticho pred búrkou. Možno už čoskoro bude verejnosť poznať podrobnosti súvisiace s dlhoočakávaným novým modelom financovania cirkví a nábožen­ ských spoločností v Slovenskej republike. J e evidentné, že ide o citlivú tému, ktorá nepochybne vyvolá široký diapazón reakcií. Niektoré budú pripomínať býka pred muletou, iné pštrosa strkajúceho hlavu do piesku a ďalšie sovu, ktorá vďaka dobré­ mu zraku, sluchu i nadhľadu dokáže informácie zhromaždiť a správ­ ne vyhodnotiť. V ideálnom svete by sme k tejto eruptívnej téme dokázali pristúpiť bez politickej a náboženskej předpojatosti, odborne a objektívne, berúc do úvahy nielen záujmy, ale aj hodnoty. Hoci v tom reálnom to také ľahké nebude, mali by sme sa o to aspoň pokúsiť.

Problém je známy, ale nerieši sa V roku 1997 sa konala medzinárodná konferencia s názvom Mo­ dely ekonomického zabezpečenia cirkví a náboženských spoločností, na ktorej vtedajší vedúci úradu Ministerstva kultúryJ ozefKrálik uzavrel svoj referát takto: „Vláda Slovenskej republiky chce na základe dote­ rajších skúseností vybudovať v najlepšom zmysle slova nový a mo­ derný vzťah štátu k cirkvám a náboženským spoločnostiam. Cieľom pripravovanej úpravy je prekonať všetky historicky prežité formy a nedôslednosti minulých legislatívnych úprav. Úspešné vyriešenie tohto problému umožní usporiadať vzájomné vzťahy na úrovni doby

ZOSTANE FINANCOVANIE CIRKVÍ V ROKU 1949? | 137

tak, aby odrážali reálne záujmy oboch zmluvných strán, ako aj občanov, ktorým štát a cirkvi svojím poslaním slúžia“.145 Správne identifikovaný „problém“ sa ani po dvoch decéniách vyriešiť nepo­ darilo. Medzi pozitívne udalosti patrí aj konferencia na tému Financo­ vanie cirkví a náboženských spoločností v 21. storočí, ktorá sa usku­ točnila v roku 2009 pod záštitou súčasného ministra kultúry Marka Mađarica za účasti odborníkov z viac ako dvadsiatich krajín sveta. Maďarič vo svojom príhovore povedal, že je „potrebné, aby štát pre­ vzal iniciatívu a začal s prípravou komplexnej legislatívnej úpravy financovania cirkví na základe nového modelu a konsenzuálnej dohody“, dodajúc, že „nová úprava by mala predovšetkým rešpekto­ vať prirodzený vývoj na našom území a zodpovedať tiež štandardu v hospodársky vyspelých štátoch...“.146 V podobných intenciách sa

nesie súvisiaci záväzok Programového vyhlásenia vlády na roky 2016 -2020.

Financovanie a nezávislosť Do roku 2020 je ďaleko a bolo by chybou prísť s takým návrhom zákona či ho dokonca schváliť, ktorý sa dostatočne nepribližuje vyššie citovaným cieľom. Predstavme si napríklad, že by sa nový model financovania cirkví v ničom zásadnom nelíšil od toho komunistic­ kého, ktorý je v platnosti od roku 1949, alebo by bol ešte horší, ako je ten súčasný. Taký model by sa pred odbornou i laickou verejnosťou ťažko obhajoval aj napriek potenciálne dosiahnutému konsenzu. Nedávno schválený zlý zákon z dielne SNS14 slúži ako triezve

pripomenutie, že hoci Štúrova duchaplná sentencia „Naspäť cesta nemožná, napredsaísťmusí!“ môže inšpirovať, realita jej nemusí vždy zodpovedať. Právnik a bývalý politik Daniel Lipšic sa o predmetnom zákone počas tohtoročných Hanušových dní vyjadril nasledovne: „Tak prísny zákon o registrácii cirkví nemá žiadna iná európska kra­ jina. Ak by nejaká cirkev, ktorá by sa usilovala o registráciu, neprešla

138 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

tým počtom [50-tisíc] a nebola registrovaná, a dala by sťažnosť na štrasburský súd, tak na sto percent uspeje - som ochotný svoj majetok staviť, bez debaty.“148

Prvá závažná chyba pri hľadaní adekvátneho modelu financovania cirkví je prítomná prakticky počas celého štvrťstoročného procesu. K téme sa pristupuje nesystémovo a pragmaticky, filozofická rovina vzťahu a optimálnej vzdialenosti medzi „trónom“ (štát) a „oltárom“ (cirkev) býva ignorovaná. Súvisiacou chybou je, že sa otázka financo­ vania (registrovaných) cirkví rieši separátne od podmienok registrácie nových cirkví, hoci ide o spojené nádoby. Ani verejná diskusia doteraz dostatočne nereflektovala uvedené spojitosti. Cirkevní predstavitelia majú vo vzťahu k svojim veriacim povin­ nosť navyše: teologicky a eticky zdôvodniť svoju podporu konkrét­ neho modelu hospodárskeho zabezpečenia cirkví. Ak podporujú model priamej štátnej podpory, mali by zodpovedať otázku, ako tento model korešponduje s ich vierou v Božie zaopatrenie. Skutočne potrebuje Boh peniaze neveriacich alebo inak veriacich daňovníkov na financovanie platov duchovných alebo biskupských úradov? Nie je z etického hľadiska problematické, ak obhajujeme model, ktorý registrovaným cirkvám priznáva štedré výhody, zatiaľ čo tým nere­ gistrovaným odopiera základné práva? Ďalšou z dôležitých otázok, na ktorú by mali cirkvi, čo sa rozhodli

prijímať dotácie zo štátneho rozpočtu, odpovedať, je, aký má priame štátne financovanie vplyv na ich verejnú službu všeobecne a prorockú funkciu konkrétne. Elizabeth Čiarková (predtým Sewellová), ktorá je dobre známa aj slovenskej odbornej verejnosti, uvádza, že „keď náboženské organizácie súhlasia so štátnym financovaním, je mimo­ riadne ťažké, ak nie nemožné zabrániť obmedzovaniu ich nezávis­ losti, aj keď sa finančné ^prostriedky poskytujú a prijímajú s tými najlepšími úmyslami“. 7 Na mieste je teda otázka, či, respektíve ako daný model financovania cirkví obmedzuje ich nezávislosť.

ZOSTANE FINANCOVANIE CIRKVÍ V ROKU 1949? | 139

Aby neprišlo tornádo J eden zNewtonových pohybových zákonov hovorí, že každá reak­

cia je vyvolaná nejakou akciou. Spomeňme si na búrku reakcií, ktoré prišli po pripomienke Konferencie biskupov Slovenska týkajúcej sa termínu „humanizmus“ obsiahnutého v Národnom akčnom pláne pre deti alebo použitím termínu „kultúra smrti“ v Pastierskom liste z roku 2013. Ak sa jedna z cirkví stala obj ektom - nie vždy opatrne kali­ brovanej - kritiky v súvislosti so skôr uvedenými výrazmi, pri téme, kde sú slová štát, cirkev a peniaze neraz vypovedané jedným dychom, možno očakávať (aj) tornádové reakcie. Mnohým negatívnym reakciám by sa dalo predísť, ak by slovenské cirkvi lepšie komunikovali vo verejnom priestore. Na to nepotrebujú služby PR agentúry, na začiatok úplne postačí väčšia otvorenosť a transparentnosť - voči veriacim i širšej verejnosti. Aké reakcie po oznámení nového modelu financovania cirkví nakoniec prevážia, bude v nemalej miere závisieť od toho, ako predstavitelia štátu a najmä cirkví nový model financovania odôvodnia a odkomunikujú. Hoci im táto úloha môže prísť otravná, (nielen) platitelia daní majú právo poznať odpoveď na otázku, prečo by mal byť nimi navrhovaný model lepší ako iné. Barikádové myslenie a defenzívne postoje sú často najschodnejšou cestou, pokiaľ chýba presvedčivá argumentácia. „Povedzme čo naj­ menej“ môže byť niekedy dobrou stratégiou, ale nie v tomto prípade. Verejnosti nebude postačovať vyhlásenie, že (registrované) cirkvi našli vzájomný konsenzus a došlo tiež ku konsenzuálnej zhode medzi nimi ako celkom a štátom. Dosiahnutie konsenzu je v čase fragmentácie a polarizácie spoločnosti nepochybne pozitívnym javom, ale verej­ nosť bude zaujímať aj jeho obsah a proces, ako k nemu došlo. Dostatok včasných a relevantných informácií umožní dobrú kri­ tiku, kde je to opodstatnené, a obmedzí zlú kritiku, kde to opodstat­ nené nie je. Konečným výsledkom môže byť model financovania

140 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

cirkví a náboženských spoločností, ktorý nie je anachronický, ale je, naopak, moderný, funkčný a spravodlivý.

Denník N, 12. jún 2017 V tlačenom vydaní 13. jún 2017

JE NA AMERICKÝCH UNIVERZITÁCH OHROZENÁ SLOBODA PREJAVU?

V období prezidentských volieb v roku 2016, keď Američania vášnivo diskutovali o rôznych ekonomických či kultúrnych otáz­ kach, prebiehali medzi študentmi, pedagógmi a vedeniami vysokých škôl intenzívne debaty o slobode prejavu vo vysokoškolských kampusoch, ktoré budú nepochybne pokračovať aj v začínajúcom aka­ demickom roku. V tomto texte sa bližšie pozrieme na dve elitné a medializované inštitúcie, ktorých akademickú kultúru dobre pozná­ me - Wellesley College a University of Chicago - aby sme priblížili relevantnú debatu a odlišné prístupy týkajúce sa slobody prejavu.

Kontroverzia V marci vystúpila na Wellesley College s prednáškou Laura Kipnisová z Northwestern University, autorka novej polemickej knihy Unwanted Advances: Sexual Paranoia Comes to Campus (Nechcené sexuálne návrhy: Sexuálna paranoja prichádza na kampus). Štu­

dentská organizácia, zaoberajúca sa zvyšovaním povedomia o sexuál­ nom napadnutí (SAAFE), negatívne reagovala na ohlásenú prednášku zverejnením a distribúciou videa „Shutting Down Bulls**t with SAAFE“. Po prednáške, šesť profesorov a zároveň členov Výboru pre otázky rasy, etnicity a rovnosti (CERE) nabádalo študentské organizácie, aby nepozývali kontroverzných rečníkov, ktorí môžu uraziť študentov a spôsobiť im psychickú ujmu. Kontroverzia o slobode prejavu v kampuse nabrala nový a ne­

142 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

čakaný rozmer po tom, čo študentské noviny Wellesley News uverej­ nili sporný editoriál, ktorý obsahoval aj nasledovné vyjadrenie: „Ak majú ľudia prístup k informáciám a napriek tomu pokračujú v nenávistnej reči alebo odmietnu zmeniť svoje presvedčenia, potom môže byť hostilita [voči nim] oprávnená.“ Redakčný komentár nezostal bez povšimnutia - napríklad šéfredaktor časopisu Atlantic Jeffrey Goldbergho nasvojom Twitteri označil za „jeden znajdesivejších editoriálov, aké som kedy čítal“.151 Redakcia neskôr predmetné

vyjadrenie, ktoré zdanlivo tolerovalo páchanie násilia voči osobám vykazujúcim známky „nenávistného prejavu“, objasnila. Študenti a absolventi v liste editorovi argumentovali v prospech

vytvorenia pravidiel, ktoré budú riadiť slobodu prejavu na škole. Keďže Wellesley College zatiaľ nemá oficiálny kódex, úrad mediálnej komunikácie odkázal médiá na krátke vyhlásenie prezidentky Pauly A. Johnsonovej. Johnsonová v ňom podčiarkla dôležitosť diskusie ako spôsobu riešenia problémov a označila tak Kipnisovej pred­ nášku, ako aj následné reakcie za „vyjadrenie nášho záväzku k aktívnej aotvorenej diskusii“. Školskú komunitu tiež povzbudila k začleneniu

marginalizovaných hlasov do diskusie.

Tri problémy Diskusiu na škole rozprúdili najmä tri skryté problémy, ktoré sú zriedka priamo adresované. Prvým z nich je, či Freedom Project organizácia venujúca sa podpore „slobody prejavu, pluralizmu a tole­ rancie“ a zároveň sponzor Kipnisovej prednášky - predstavuje legi­ tímne fórum pre diskusiu o slobode prejavu na škole, keďže je financovaná skupinami napravo od stredu, ako sú napríklad Koch Foundation a Thomas W. Smith Foundation. Faktom je, že organizá­ cia hostila aj mnohých rečníkov naľavo od stredu, vrátane profesorov Marka Lilia z Columbia University a Stevena Pinkera z Harvard Uni­

versity. Druhý problém sa týka podporovateľov i kritikov editoriálu:

JE NA UNIVERZITÁCH OHROZENÁ SLOBODA? | 143

nesprávna aplikácia Prvého dodatku Ústavy Spojených štátov ame­

rických na diskutovanú debatu o slobode prejavu. Vo svojom komen­

tári pre Bloomberg View harvardský profesor práva Noah Feldman argumentuje, že mnohým účastníkom debaty uniklo, že súkromné vysoké školy majú právo regulovať prejavy študentov, a teda aj tzv. nenávistné prejavy, najmä, ak tieto spadajú pod „diskriminačné sprá­ vanie“. Vedenie školy tak môže podporovať intelektuálnu diverzitu a zabrániť politickej cenzúre a zároveň netolerovať prejavy, ktoré by ohrozovali, hanobili alebo inak kompromitovali nejakú osobu. V rozhovore pre Wall Street Journal poukazuje Jonathan Haidt, profesor z New York University a známy zástanca slobody prejavu na vysokoškolských kampusoch, na tretí problém - rozšírenie definície „násilia“ na nielen fyzickú, ale aj psychickú ujmu. Haidt tvrdí, že spá­ janie psychického a fyzického násilia otvára dvere použitiu fyzického násilia ako legitímnej sebaobrany proti nenávistnému prejavu. Tento problém sa týkaaj problematického vyjadrenia, ktoré WellesleyNews museli objasniť. Malý krok smerom k redefinícii násilia tak môže viesť k velkému skoku - nasadeniu náhubku slobode prejavu.

Iný prístup University of Chicago zvolila aktívnejší prístup podpory intelek­ tuálneho pluralizmu s minimálnymi obmedzeniami slobody prejavu vo svojom kampuse. V široko diskutovanom liste adresovanom no­ voprijatým študentom dekanJohn (Jay) Ellison okrem iného uvádza, že univerzita je zaviazaná rešpektovať princíp akademickej slobody, ktorý môže byť zachovaný len vtedy, ak sa nepodporujú varovania pred potenciálne urážlivým alebo znepokojivým obsahom (trigger wamings), ak sa neschvaľuje vytváranie intelektuálne bezpečných miest (safe spaces) a ak kontroverzní rečníci môžu bez prekážok prezentovať svoje názory.154 Tradične silný dôraz na slobodu prejavu a vízia v tejto tradícii pokračovať reflektuje správa tímu profesorov z roku 2015, ktorý na

144 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

základe splnomocnenia prezidenta RobertaJ. Zimmera viedol profe­ sor práva Geoffrey R. Stone. V správe sa tiež konstatuje, že zatiaľ čo „obavy o zdvorilosť a vzájomnú úctu nemožno nikdy použiť ako ospravedlnenie na uzavretie diskusie o ideách“, prejav musí byť v súlade s federálnymi zákonmi a nesmie podnecovať násilie, hanobiť

ľudí, či porušovať právo na dôvernosť. Prístup University of Chicago inšpiroval viaceré iné školy. Našli sa však aj kritici - napríklad Michael S. Roth, prezident Wesleyan Uni­ versity, spochybňoval motiváciu a dôsledky tohto prístupu. Kom­ plexnosť debaty podčiarkuje aj list 150 členov pedagogického zboru University ofChicago, zverejnený v študentských novinách Chicago Maroon, ako reakcia na list dekana Ellisona. V interview pre Wall Street J ournal pokračoval prezident Zimmer v objasňovaní postoja univerzity a poznamenal, že odkedy začal pe­ dagogickú činnosť, „na mnohých miestach sa už menej očakáva, že človek bude legitímne konfrontovaný s myšlienkami, ktoré sú zásadne odlišné od jeho vlastných“. A dodal, že univerzitná politika bola odpoveďou na úsilie iných škôl nadmerne sa študentom prispô­ sobovať, čím neúmyselne vytvárajú „nehostinné prostredie pre diskusiu“.155

Tradičná funkcia Ústrednou otázkou prebiehajúcej diskusie pre autorov je, či by si

univerzity mali zachovať svoju tradičnú funkciu - pôsobiť ako naj­ slobodnejšie inštitúcie v spoločnosti pre robustnú intelektuálnu diskusiu - alebo či by ju mali obmedziť, aby chránili rôzne skupiny od názorovej konfrontácie, ktorej dôsledkom môže byť emocionálne napätie či nepohodlie. Spomedzi nám známych amerických vyso­ kých škôl, University of Chicago zvolila v otázke slobody prejavu rozumnejší prístup ako väčšina ostatných. Akademická pôda musí zostať priestorom slobodnej diskusie a bádania, kde sa pravda, ktorá

JE NA UNIVERZITÁCH OHROZENÁ SLOBODA? | 145

oslobodzuje a obohacuje jednotlivcova spoločnosť, hľadá vo vzájom­ nej úcte a v spoločnom úsilí. Inštitúcie vyššieho vzdelávania sú mikrokozmami demokracie. V lepšom prípade fungujú ako trhoviská myšlienok, kde sa tieto prezen­ tujú, zdôvodňujú a spochybňujú v často neusporiadanom, ale vždy užitočnom úsilí hľadania pravdy. V horšom slúžia ako inštitúcie, kto­ ré sankcionujú nehodiace sa názory, umlčiavajú nesúhlasiace hlasy, nepostavia sa taktikám zastrašovania, plodia autocenzúru, či pod­ liehajú subjektivizmu a relativizmu doby. Ak sa sloboda prejavu obmedzí z dôvodu politickej korektnosti, radikálne demokratická myšlienka, ktorá umožňuje ľuďom vyjad­ rovať a obhajovať svoje najhlbšie a najdrahšie presvedčenia - nezávisle od toho, čomu veria a odkiaľ prichádzajú - sa mení na nástroj ideo­ logického ovplyvňovania až útlaku, ktorý prispieva k intelektuálnej konformitě, podporuje kultúrnu nerovnosť, prehlbuje spoločenskú polarizáciu a vytvára nepriateľské tábory. Denník N, 6. október 2017 V tlačenom vydaní 6. október 2017 Danni Ondraskova, spoluautorka

O NAJHORŠEJ CHOROBE OKA RASIZME

V ostatných mesiacoch patria medzi najviac pertraktované slová v Spojených štátoch amerických COVID-19 a rasizmus. Prvá choroba postihuje ľudské telo a predstavuje medicínsky problém; druhá zasa­ huje ľudskú dušu a ide o problém morálny. Na Slovensku sa o rasizme hovorí málo, čo však neznamená, že by bolo voči nemu imúnne. Žiadna kraj ina takou nie j e - vakcína proti rasizmu neexistuje.

Zodpovednosť nabáda človeka chrániť svoje telo pred nákazou a zároveň pred ňou ochraňovať aj druhých. Väčšina ľudí si dôležitosť zodpovedného správania v tejto oblasti uvedomuje. Človek by sa však mal starať aj o svoju dušu a nedopustiť, aby sa nakazila nadrade­ nosťou, predsudkami či nenávisťou voči osobám inej farby pleti alebo etnickej príslušnosti. V prípade, že sa tak stalo, mal by sa snažiť s chorobou bojovať. Podobné platí aj o spoločnosti a jej inštitúciách, hoci v prípade kolektívnych entít je proces liečby zložitejší.

Osobná reflexia Drakonické opatrenia v súvislosti s pandémiou koronavírusu poskytli aj mne viac času na premýšľanie i sebareflexiu. V minulosti som sa témy rasizmu dotkol v textoch Kdeje slovenský Martin Luther King, kedhopotrebujeme? (j. 4.ZMéS), Slušnéa spravodlivéSlovensko - ajpre Rómov (15.4.2019) 2 Amerika má veľa problémov, ale nieje to rasistická krajina (4.6.2020). Vzhľadom na súčasné dianie si téma zasluhuje osobitú pozornosť. Pamätám si celkom presne, kedy som začal hlbšie premýšľať o feno­ méne rasizmu. Bolo to v roku 2002, keď som sa ako študent teologie-

O NAJHORŠEJ CHOROBE OKA-RASIZME | 147

kého seminára zapísal na predmet Christianity and the Problém of Racism (Kresťanstvo a problém rasizmu). Išlo o voliteľný predmet, ktorý som sa rozhodol absolvovať, pretože spadal pod odbor sociálnej etiky, ktorá sa počas seminárnych štúdií stala predmetom môjho zá­ ujmu a vášne. Našou úlohou bolo, okrem iného, preštudovať viacero kníh. Medzi najzaujímavejšie patrili autobiografie Martina Luthera Kinga aMalcomaX. Najviac provokujúca kniha \xMKillmgRage(Smm&ca zúrivosť) od afroamerickej feministickej autorky a aktivistky beli hooksovej (pseudonym uvádzaný malými písmenami). Obzvlášť praktická bola kniha More Than Equals (Viac než rovnocenní), ktorú napísali blízki priatelia a spolupracovníci v kresťanskej službe rasového zmierenia Spencer Perkins (Afroameričan) a Chris Rice (beloch). Sociálnu analýzu problému ponúkla kniha Andrewa Hac­ kera 7 Vo AWz'óm(Dvanárody). Netrvalo dlho a pochopil som, že „rasizmus“ je relatívne nový pojem (v anglickom jazyku bol zaznamenaný na počiatku 20. sto­ ročia), ktorý býva definovaný rôzne. Všeobecne uznávaná definícia neexistuje. Každá vychádza z určitých teoretických predpokladov a sleduje určité praktické ciele. To isté možno povedať aj o súčasných debatách o rasizme. V snahe vyhnúť sa myšlienkovému galimatiášu si pre potreby tohto textu zadefinujeme rasizmus s pomocou Oxfordského slovní­ ka ako „predsudok, diskrimináciu, alebo nepriateľstvo voči osobe ale­ bo ľuďom na základe ich príslušnosti k určitej rasovej alebo etnickej skupine, obvykle tej, ktorá je menšinou alebo je marginalizovanou“. Podobne ako väčšina definícií ani táto nie je dokonalá, ale osobne ju považujem za dostatočnú. Jedna zo základných otázok prítomnej diskusie je, či v kontexte Spojených štátov (alebo aj Slovenska) môžu byť „rasistami“ len ľudia bielej pleti, pretože sú „privilegovanou“ skupinou, alebo ním môže byť ktokoľvek. Otázkaje súčasťou komplexnej problematiky, o ktorej je nutné viesť rozsiahlu diskusiu, čo v publicistickom texte nie je mož-

148 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

né. Intelektuálna poctivosť však vyžaduje, aby som aspoň spomenul svoj základný nesúhlas s kritickou teóriou rasy, ktorá je populárna najmä v ľavicových kruhoch a ovplyvňuje terajší verejný diskurz.

Ostrosť morálneho zraku Abraham Joshua Heschel, židovský verejný teológ a spolupracov­ ník Martina Luthera Kinga, povedal o rasizme, že je to „choroba oka“ a „rakovina duše“. Rok 2020 predstavuje pre Spojené štáty príhod­ ný čas absolvovať komplexnú diagnostiku, aby sme ako jednodivci i spoločnosť zistili, či ostrosť nášho morálneho zraku je 20/20, a v prí­ pade, že tomu tak nie je, urobili potrebné korekcie. Jediná prijateľná choroba oka v súvislosti s rasizmom je „farbosleposť“, ktorú paradox­ ne docielime vtedy, keďje náš morálny zrak v absolútnom poriadku. Pätnásť rokov žijem v chicagskom Hyde Parku, ktorý patrí medzi najviac rasovo integrované štvrte v Spojených štátoch. Ak niekto tvr­ dí, že táto krajina je „nenapraviteľne rasistická“, pozývam ho navštíviť našu štvrť a súčasne mu odporúčam stráviť nejaký čas v iných častiach sveta. Možno svoj antiamerický postoj aspoň čiastočne skoriguje. Nadruhej strane aj bez očného vyšetreniaje zrejmé, že v Spojených štátoch rasizmus aj napriek signifikantnému pokroku v ostatnom polstoročí stále pretrváva. Domnievam sa, že pokiaľ bude človek človekom, rasizmus - podobne ako vojny či chudoba - nebude zo sveta úplne odstránený. To však nie je dôvodom na apatický fataliz­ mus, ale, naopak, na zodpovednú angažovanosť v prospech pozi­ tívnej zmeny. Existujú najmenej štyri odlišné postoje, ktoré môže človek voči rasizmu zaujať. Toto morálne zlo môže ignorovať, bagatelizovať, ideologizovať alebo sa k nemu konštruktívne postaviť. Zatiaľ čo hnutie za občianske práva černochov v 60. rokoch minulého storočia dalo do pohybu konštruktívne zmeny v americkej spoločnosti, prílišná ideologizácia a politizácia rasizmu, ktorej sme v súčasnosti svedkami, môže priniesť viac problémov ako riešení.

O NAJHORŠEJ CHOROBE OKA - RASIZME | 149

Nespravodlivosť v mene spravodlivosti Napriek tomu, že tento text je o rasizme a potrebe čeliť mu tak

v srdci, ako aj v spoločnosti, nemyslím si, že by „rasová nespra­ vodlivosť“ bola tým najpálčivejším problémom, ktorému Spojené štáty momentálne čelia. Nie je to spravodlivosť, ale sloboda, ktorá je momentálne v tejto krajine najviac ohrozovaná. Ak si niekto myslí opak, poďme o tom diskutovať - informované a ohľaduplne. V súčasnosti je ťažké viesť v americkom verejnom priestore čestnú diskusiu (nielen) na tému rasizmu bez toho, aby človek, ktorý má výhrady voči najhlasnejšiemu naratívu, necelil nálepkovaniu, zas­ trašovaniu, šikanovaniu či dokonca strate zamestnania. Na problém „netolerantnej klímy, ktorá sa usadila všade navôkol“, nedávno v otvorenom liste poukázalo aj 150 osobností z radov spisovateľov, akademikov, žurnalistov či umelcov. Tento závažný problém charak­ terizuje „netolerancia k protikladným názorom, obľuba verejného zahanbovania a ostrakizácie a tendencia zužovať komplexné politické

témy na zaslepujúcu morálnu istotu“. Otvorená diskusia je nevyhnutná aj preto, že dobrí ľudia sa bez problémov zhodnú, že rasizmus je odsúdeniahodné zlo, ktoré musí byť konfrontované, ale majú často rozdielne predstavy, ako to eticky a efektívne robiť. Odlišné názory nesmú byť potlačované alebo per­ zekvované - v opačnom prípade bude boj za spravodlivosť vytvárať nové nespravodlivosti, ktoré môžu byť v konečnom dôsledku ešte horšie ako tie, ktoré sa snažil napraviť. Je pravdepodobne len otázkou času, kedy aj na Slovensku bude o téme rasizmu prebiehať intenzívna celospoločenská diskusia. A to nielen pri príležitosti Pamätného dňa rómskeho holokaustu, ktorý sme si nedávno pripomenuli. Keď sa tak stane, poučme sazo situácie v Spojených štátoch - dobré nech nás inšpiruje a zlé varuje. Denník N, 6. august 2020

JE MOŽNE BYT PRIATEĽMI AJ NAPRIEK IDEOLOGICKÝM A POLITICKÝM ROZDIELOM?

V čase, keď v Spojených štátoch amerických pokračujú diskusie o slobode prejavu na univerzitných kampusoch - problematika, o kto­ rej sme písali v článkuJe na amerických univerzitách ohrozená sloboda prejavu? - a keď sa blíži Medzinárodný deň priateľstva, stoja za povšimnutie hlboké priateľstvá, ktoré prekračujú ideologické a poli­ tické hranice. Príkladom takého priateľstva je vzťah konzervatívneho princetonského profesora Roberta Georgea a jeho liberálneho har­ vardského náprotivku Cornela Westa, ktorí sa líšia v mnohých kultúrno-etických, ekonomických či zahranično-politických názo­ roch, no sú schopní byť k sebe zdvorilí a spoločne hľadať pravdu. Americké vysoké školy sú v súčasnosti nielen miestom civilizo­ vaných a inkluzívnych debát propagovaných aj spomenutými profe­ sormi, ale zápasia aj s marginalizáciou a v niektorých prípadoch dokonca s násilnosťami voči nositeľom nepopulárnych názorov. Dobre známy je prípad z Middlebury College, kde študenti krikom umlčali hosťujúceho rečníka a profesora, ktorý ho sprevádzal, zranili. Tento incident Robert George a Cornel West - obhajujúc intelek­ tuálny pluralizmus - odsúdili a v otvorenom liste, pod ktorý sa pod­ písalo niekolko tisíc akademikov a ďalších signatárov, konfrontovali fenomén „neliberálnosti“ na kampusoch.

Úpadok diskusie Profesori George a West v liste ostro kritizujú úpadok úctivej a

JE MOŽNÉ BYŤ PRIATEĽMI AJ NAPRIEK ROZDIELOM? | 151

pravdu hľadajúcej diskusie. Vyzývajú študentov rôznych ideologic­ kých a politických presvedčení, aby sa vyhýbali „modloslužbě uctie­ vania vlastných názorov“ a navzájom si načúvali, čím prispejú k

vytváraniu prostredia, ktoré „nás chráni pred dogmatizmom a sku­ pinovým zmýšľaním, ktoré sú toxické pre zdravie akademických komunít, ako aj pre fungovanie demokracií“. Na závažnosť situácie poukazuje tiež fakt, že diskutovanou otázkou sa zaoberali príslušné komisie amerického Kongresu, kde Robert George aj vypovedal. Títo nepravdepodobní priatelia a spojenci získali podobné elitné vzdelanie a patria medzi výrazné osobnosti akademickej aj verejnej sféry. Robert George absolvoval Swarthmore College, Harvard Uni­ versity a Oxford University a následne sa stal profesorom jurisprudencie na Princeton University. V minulosti predsedal Komisii USA pre medzinárodnú náboženskú slobodu. Ako konzervatívny intelek­ tuálny lev a praktizujúci katolík, George sa dlhodobo a nahlas vyja­ druje (aj) k otázkam umelých potratov, homosexuálnych zväzkov či výskumu embryonálnych kmeňových buniek. Cornel West absolvoval Harvard College a Princeton University a v súčasnosti pôsobí na Harvard University. Je filozofom, verejným intelektuálom a aktivistom, ktorý bol niekoľkokrát zatknutý za pre­ javy občianskej neposlušnosti. West je popredným demokratickým socialistom, ktorý v posledných prezidentských volbách podporoval senátora Bernieho Sandersa. Zameriava sa na problém rasovej, rodo­ vej a triednej marginalizácie v americkej spoločnosti a zaujíma pro­ gresívne postoje. Napriek tomu, že George a West majú ideologicky spoločného len málo, ich záväzok voči základným demokratickým hodnotám a zása­ dám decentnosti umožňuje existenciu ich pozoruhodného priateľ­ stva a vzájomnej spolupráce. Tá sa okrem iného prejavuje spoločnými akciami na univerzitných kampusoch, počas ktorých prevláda vzájomne úctivá interakcia - navzájom sa oslovujú „brat“ - a intelek­ tuálne bohaté výmeny názorov s cieľom posilnenia slobodnej a kul­ tivovanej diskusie.

152 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

Uznanie vlastnej omylnosti Ich februárové vystúpenie na Akadémii vojenských vzdušných síl USA emblematicky ilustruje prístup tejto dvojice k akademickej a občianskej diskusii. George a West sú presvedčení, že konštruktívny dialóg sa môže zrodiť len vtedy, keď účastníci diskusie prejavia ochotu

pozorne vypočuť si a odvahu s integritou prezentovať argumenty. Uznanie vlastnej omylnosti považujú za jeden z východiskových bo­ dov každého autentického dialoguje inšpirujúce počúvať, ako dvaja brilantní myslitelia našej doby najednej strane ponúkajú erudované zdôvodnenia svojich názorov a na strane druhej rozpoznávajú limity ľudského poznania i to, že sa môžu mýliť. Obom záleží na úprimnom a serióznom hľadaní pravdy prostred­ níctvom zdôvodnenej debaty a ponúkajú (nielen) akademickej komunite osobný príklad a osvedčené princípy, ktoré to umožňujú. Robert George považuje za jednu z prekážok udržateľných konverzá­ cií, že ľudia „emočne investujú do svojich presvedčení“ a držia sa ich často až príliš preto, aby sa vyhli nepríjemným pocitom. Neochota byť otvoreným pre kritiku, ktorá môže zraniť, zabraňuje skutočnému dialógu a hľadaniu pravdy. George verí v jeho dôležitosť a odporúča nepokračovať v rozhovoroch iba s tými, ktorí pristupujú k diskusii „ako k bojisku“ s cieľom víťazstva namiesto hľadania pravdy.

Priateľstvo a politika Cornel West pripomína, že „láska nie je redukovateľná na politiku. Priateľstvo nie je redukovateľné na to, či s niekým súhlasíte na súbore politík“. Namiesto toho, spoločný základ a skutočné priateľstvo sú postavené na ochote hovoriť priamo, pokorne sa učiť počúvaním a rešpektovať ostatných ako kolegov hľadajúcich pravdu. Keď sú tieto podmienky splnené, účastníci môžu vstúpiť do transformačných vzťahov, ktoré dokážu zmeniť ich názor na niektoré otázky, pričom zostanú zdvorilí v oblastiach, v ktorých sa zhoda nedá dosiahnuť.

JE MOŽNÉ BYŤ PRIATEĽMI AJ NAPRIEK ROZDIELOM? | 153

Ako sme sa pokúsili načrtnúť, profesori Robert George a Cornel West zdieľajú hlboké priateľstvo napriek výrazne odlišným pohľa­

dom na rôzne kruciálne témy. Názorným príkladom ich jedinečného vzťahu bola Georgova ponuka zaplatiť kauciu na prepustenie Westa z väzenia. West naopak držal Bibliu pri Georgeovej predsedníckej prísahe do skôr zmienenej komisie pre náboženskú slobodu. Tým, že sa navzájom rešpektujú a - napriek často protichodným názorom odmietajú rozdeľujúcu logiku kultúrnych vojen, dokázali nájsť oblasti zhody a spoločne sa postaviť za dôležité hodnoty, vrátane slo­ body prejavu na amerických kampusoch. Vytváranie takýchto druhov priateľstiev vo vzdelávacích inštitú­ ciách a kdekoľvek inde posilňuje krehký demokratický projekt a prispieva k vytváraniu lepšej spoločnosti. Aj rozumné osoby dobrej vôle budú často spolu nesúhlasiť, nemusia sa však stať nepriateľmi preto, že ich ideové východiská a praxe sú rozdielne. Usilujme sa o vznik a rozvoj priateľstiev, ktoré nám umožnia objaviť nové oblasti súhlasu a znemožnia, aby nesúhlas prerástol v nenávisť.

Denník N, 21. júl 2018 V tlačenom vydaní 25. júl 2018 Danni Ondraskova, spoluautorka

NEZVYČAJNE PRIATEĽSTVO KATOLÍCKEHO KONZERVATÍVCA A PROTESTANTSKÉHO LIBERÁLA

Koncom mesiaca si pripomenieme Medzinárodný deň priateľstva - oslavovať budeme formu sociálneho vzťahu, bez ktorého nie je

možné žiť šťastný život a vytvoriť dobrú spoločnosť. Pri tej príleži­ tosti sa pozrieme na unikátne priateľstvo medzi konzervatívnym katolíkom Róbertom P. Georgeom a liberálnym protestantom Cornelom Westom - uvedomujúc si, že ide o značne zjednodušené označenia ich komplexnej identity ako mysliteľov. Princetonský profesor Robert George je v slovenských - najmä kresťanských - intelektuálnych kruhoch známou osobnosťou. Je spoluautorom kníh Embryo: Obrana lidského života (2012) a Čoje

manželstvo: Obhajoba zväzku mužzi a ženy (2013), prispel tiež do knihy Cirkev a spoločnosť: Smerom k zodpovednej angažovanosti (2015), ktorej som spolueditorom. Preklad jedného z Georgeových textov je dostupný aj na Postoji. Navyše, profesora Georgea som cito­ val vo viacerých článkoch a odkazovali na neho aj niektorí ďalší slo­ venskí autori. Na druhej strane, harvardský profesor Cornel West je na Sloven­ sku relatívne neznámym mysliteľom, a tak si ho - v nadväznosti na nedávnu sériu článkov o tradícii sociálneho evanjelia - trochu bližšie predstavíme. Brother Cornel (ako ho mnohí oslovujú) je pre mňa osobne príkladom verejného teológa, s ktorým v mnohých (aj) zásad­ ných veciach nesúhlasím, ale ktorého rád čítam a ešte radšej počúvam.

PRIATEĽSTVO KONZERVATÍVCA A LIBERÁLA | 155

Cornel West a sociálne evanjelium O základnej filozofickej apolitickej orientácii CornelaWestamôže napovedať napríklad jeho provokatívna kniha Democracy Matters: Winning the Fight Against Imperialism (Na demokracii záleží: Víťazstvo v boji proti imperializmu, 2004). West v nej identifikuje tri prevládajúce „antidemokratické dogmy“, ktoré podľaneho ohrozujú americkú demokraciu: „trhový fundamentalizmus“, „agresívny mili­ tarizmus“ a „eskaluj úce autoritárstvo“.158

Najmä prvé dve „dogmy“ úzko súvisia s tradíciou sociálneho evan­ jelia, ktorá kládla dôraz na ekonomickú spravodlivosť a mnohí jeho predstavitelia boli pacifisti. West - na rozdiel od raných sociálnych gospelerov - je vnímavý aj na otázky rasovej spravodlivosti, čo je zrej­ mé z jeho skoršej knihy RačeMatters (Na rase záleží, 1993). To, že si West tradíciu sociálneho evanjelia váži a čerpá z nej, je zreteľne vidieť z piatej kapitoly diskutovanej knihy s názvom „Kríza kresťanskej identity v Amerike“. Hoci West nepoužíva pojem „sociál­ ne spasenie“, spomína mená a myšlienky niekolkých dôležitých osob­ ností: Walter Rauschenbusch, Dorothy Dayová, Benjamin E. Mays, Howard Thurman a Jim Wallis. Najviac pozornosti venuje Marti­ novi Lutherovi Kingovi, s ktorým ho okrem iného spája viera v ame­ rické demokratické ideály, silu lásky v boji za spravodlivosť a verejnú úlohu kresťanstva. Profesor West je kritický voči popredným liberálnym filozofom Johnovi Rawlsovi a Richardovi Rortymu (mimochodom, vnukovi Waltera Rauschenbuscha), ktorí chcú vylúčiť náboženské argu­ menty z verejného priestoru, a kritizuje aj postliberálnych teológov Stanleyho Hauerwasa a Johna Milbanka, ktorí s cieľom „zachovať integritu prorockej cirkvi“ nepodporujú myšlienku sociálne angažo­ vaného kresťanstva. Westova afinita voči Kingovi je zrejmá aj z nasledujúceho citátu: „Moja obrana Kingovho odkazu vyžaduje, aby sme zdôrazňovali spravodlivosť ako kresťanský ideál a stali sa ešte aktívnejšími občanmi

156 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

snažiacimi sa o zmenu Ameriky bez toho, abv sme podľahli sekulár­ nym modlám alebo imperiálnym fetišom.“15 Osobitne si na Westovi vážim, že rešpektuje kritikov sociálneho evanjelia a je ochotný sa od nich učiť. Je zaujímavé, že spomenutú kapitolu začína citovaním H. Richarda Niebuhra a neskôr v knihe pochvalne odkazuje na Reinholda Niebuhra. West je idealistom, ale zároveň rešpektuje tradíciu kresťanského realizmu, ktorá varuje pro­ gresívnych kresťanov („deti svetla“) pred samospravodlivosťou a utopizmom, pričom sa usiluje o budovanie spravodlivejšej spoločnosti.

Nezvyčajné priateľstvo Čo umožňuje hlboké priateľstvo medzi Georgeom a Westom?

Touto otázkou sme sa už zaoberali v článkuJe možné byťpriateľmi aj napriek ideologickým a politickým rozdielom? Tu chcem predo­ všetkým zdôrazniť, že predpokladom tohto konkrétneho priateľstva je okrem iného úprimná viera v Boha, láska k blížnemu, záväzok voči demokratickým hodnotám a zásadám decentného správania. A opo­ menúť nemožno ani lásku k pravde, bez ktorej by ich priateľstvo nemohlo existovať. Obaja myslitelia dokázali vo svojich životoch rozťať gordický uzol spájajúci nesúhlas s nenávisťou a ich spoločné aktivity na amerických univerzitných kampusoch majú za cieľ ukázať, že je možné mať pria­ teľský vzťah s osobami, s ktorými nesúhlasíme. Hoci v ich prípade ide o výnimočný druh vzťahu, ktorý je ťažké replikovať, každý z nás by sa mal dostať minimálne do bodu, keď je schopný (aj) kategoricky, ale zároveň úctivo nesúhlasiť. Inými slovami, ochrániť svoje srdce pred nenávisťou pri obhajobe - reálnej alebo domnelej - pravdy. Keď som naposledy - na pozvanie Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone - vyučoval predmet Christian Ethics and Sociál Issu.es (Kresťanská etika a sociálne otázky), rozhodol som sa do syláb zaradiť aj videoprezentáciu A Conversation About Christianity and Politics (Konverzácia o kresťanstve a politike) s Cornelom Westom a

PRIATEĽSTVO KONZERVATÍVCA A LIBERÁLA | 157

Robertom Georgeom. Následná diskusia ukázala, že napriek tomu, že študenti nasledovali iné teologické tradície, konverzáciu medzi

Westom a Georgeom vnímali ako inšpirujúcu a prospešnú. Som pre­ svedčený, že tak tomu môže byť aj na Slovensku. Ako väčšina z nás, aj profesori Robert George a Cornel West majú svoje zvláštnosti, špecifiká a názory, ktoré môžu vyvolať otázky či dokonca iritovať. To by nemalo zabrániť, aby sme si všimli, že ich diskusie sa vyznačujú intelektuálnou hĺbkou, prezentáciou jasných argumentov, presnou charakterizáciou pozícií dialogického partne­ ra, schopnosťou rozpoznať vlastné limity, otvorenosťou prijať férovú kritiku, ako aj prívetivým anehádavým prístupom. Vo všeobecnosti platí, že neurážajú, neponižujú a nepohŕdajú druhými osobami, a to ani vtedy, ak prezentujú myšlienky, ktoré sú evidentne nesprávne. Rozlišujú medzi názorovou pluralitou a nená­ vistnou polarizáciou - prvé je pre demokraciu typické, zatiaľ čo druhé ju ničí.

Prekážky na vznik priateľstva Aby sme nezostali len v abstraktnej rovine, na vlastnom príklade ilustrujem niektoré prekážky, ktoré znemožňujú vytvorenie diskuto­ vaného typu priateľstva. Nedávno som pre iný denník napísal článok s názvom Neliberálněpostoje v liberálnom rúchu tiež ohrozujú demo­ kraciu, ktorého cieľom bolo poukázať, že intolerancia k názoru a presvedčeniu inej osoby a prístup „konvertuj alebo znášaj utrpenie“ je v rozpore s jedným zo základných princípov (a cností) liberálneho myslenia - toleranciou. Človek hlboko ukotvený v liberálnej tradícii sa - na rozdiel od

mnohých postmoderných progresivistov - vyznačuje otvorenou mysľou a prívetivým prístupom k osobám, s ktorými nesúhlasí. Má vysoký prah tolerancie k inému názoru a neoblomný záväzok voči slo­ bode prejavu. Liberál, ktorý netoleruje odlišný názor, je stelesnením rovnakej kontradikcie ako kresťan, ktorý nemiluje svojho blížneho.

158 I ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

Aj liberálna tolerancia má svoje hranice, ale teraz je reč o inom. V tomto kontexte mám na mysli napríklad nevyjadrovanie sa s dešpek­ tom o kresťanoch, ktorí sa v roku 2015 zúčastnili referenda o rodine a na všetky otázky odpovedali kladne; v roku 2016 odmietali povinné kvóty na prerozdeľovanie utečencov alebo sa v roku 2019 zúčastnia

Národného pochodu za život. Náboženstvo prezentuje pre liberálov jednu z najťažších skúšok tolerancie. Tak tomu bolo už v časoch osvietenského filozofa a otca liberalizmu Johna Locka, ktorý nebol ochotný rozšíriť koncept tole­ rancie nielen na ateistov, ale ani na katolíkov. Jeho nasledovníci kori­ govali tento závažný nedostatok, avšak skúška zostala. Timothy Garton Ash vo svojej knihe FreeSpeech: Ten Principlesfor a Connected World (Sloboda prejavu: Desať princípov pre prepojený svet, 2017) poznamenáva, že vo vzťahu k náboženským presvedče­ niam druhých je „nájsť správnu kombináciu taktu a poctivosti, ima­ ginatívnej sympatie a vytrvalosti každodennou výzvou“. Asi málokto pochybuje, že by sa táto výzva nevzťahovala aj na Slovensko, kde sa v niektorých kruhoch normalizoval „nový antikatolicizmus“ a typy prejavov, ktoré by boli neprípustné voči iným náboženských skupinám. Reakcie na spomenutý článok boli v prevažnej väčšine pozitívne tak zo strany sebaidentifikovaných konzervatívcov, ako aj liberálov. Tie, ktoré som čítal a považoval za neprimerané, sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky a objavili sa na sociálnej sieti. Predtým, ako ich uvediem, chcem povedať, že sa vo virtuálnom priestore riadim urči­ tými zásadami, medzi ktoré patrí nezapájanie sa do diskusií o mojich

či cudzích článkoch. Bývalý poradca prezidenta, ktorý sa považuje za „skutočného liberála“, no na sociálnej sieti používa (aj) urážlivý slovník a pejo­ ratívne nálepkuje osoby, s ktorých názormi a rozhodnutiami sa nesto­ tožňuje, reagoval na predmetný článok nasledovne: „Ako pokus utvrdiť ma v tom, že konzervativizmus j e intelektuálne v slepej uličke, je to presvedčivé.“ Svoje tvrdenie nepodporil argumentom žalo-

PRIATEĽSTVO KONZERVATÍVCA A LIBERÁLA | 159

ženom na exegeze textu a ani nepredostrel otázku, ktorá by poten­ ciálne otvorila priestor pre plodnú diskusiu. Autor ďalšieho komentára, ktorý dlhodobo vykazuje menej než velkorysé postoje (nielen) voči cirkvi a jeho cynická produkcia podľa môjho názoru neprispieva k budovaniu toho, čo Martin Luther King označil ako „milovaná komunita“, zostal pri svojom hodnotení verný svojej povesti: „Strašne prázdny bullshit. Akože o kúsok lepšie ako tie zúfalé drísty v nedeľných kázniach, čo si Nko zriadilo, ale furt len predstieranie komplikovanosti ako spôsob maskovania absencie reál­ nej myšlienky.“ Do diskusie sa zapojil aj komentátor známeho denníka, ktorý v minulosti neváhal použiť výraz „katolícka mafia“ priamo v titulku článku a nie vždy vyjadruje svoje názory v súlade so žurnalistickými štandardmi, na ktoré som zvyknutý v krajine, kde momentálne žijem. Podľa jeho názoru, vyššie citovaný autor „to povedal trochu explicit­ ne, ale v tom [Ondráškovom] texte naozaj nič, ale že nič zaujímavé nie je“. Uvedené (a podobné) vyjadrenia a najmä prístup znemožňujú začať zmysluplný dialóg a vylučujú možnosť vzniku priateľstva. Nere­ prezentujú „dobrú kritiku“, ktorá je intelektuálnym darom a v slo­ venskom verejnom priestore je jej ako šafranu, čo je jedným z dôvodov, prečo sa krajina neposúva rýchlejšie vpred. Naopak, prispievajú k bublinizácii spoločnosti, ktorá robí vzájomné spolu­ nažívanie ťažším.

Ako ďalej? V minulosti som to už povedal a v budúcnosti to nepochybne ešte zopakujem: zajedno z najzávažnejších ohrození súčasnej demokracie považujem neschopnosť viesť kultivovaný dialóg vo verejnom pries­ tore, príčiny, ktoré to spôsobujú a následky, ktoré z toho vyplývajú. Ak je na uvedenom tvrdení aspoň zrnko pravdy, potom by každému

160 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE zodpovednému človeku malo záležať na posilňovaní kultúry dialógu,

čo je podmienené pokorou a prívetivosťou. Každý z nás má trochu odlišné kritériá na nadviazanie a zachovanie priateľstva. Za seba môžem povedať, že zatiaľ čo zdieľanie rovnakého názoru nie je pre mňa sinequa non priateľského vzťahu, záväzok voči pokornému hľadaniu pravdy a zdvorilý prístup - nielen voči mojej osobe, aleaj kinýmľud'om - ňou je. Ak niekto napríklad metodicky prejavuje animozitu voči cirkev­ ným predstaviteľom a duchovným, ktorí zasvätili svoje životy službe Bohu a ľuďom, nielen priateľstvo, ale ani spolupráca nebude s takou osobou možná, a to ani vtedy, keby sme sa zhodli na väčšine sociál­ nych, ekonomických a politických otázok. Tu je však potrebné rozlišovať medzi novým antikatolicizmom a legitímnou kritikou duchovných vodcov, najmä ak tá vychádza z úprimnej túžby po zlepšení a nie z osobných pocitov krivdy či rôznych pochybných

motívov. V mojom prípade rovnaké platí aj voči osobám, ktoré sa považujú za konzervatívcov, avšak nevedia alebo nechcú svoje názory prezen­ tovať neurážlivým spôsobom. V prípade, že sa jedná o katolíckych veriacich, očakávam, že sa budú riadiť etickými zásadami obsiah­ nutými v pastorálnej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium etspes-. „Naša úcta a láska má zahŕňať aj tých, ktorí v sociál­ nej, politickej alebo aj náboženskej oblasti zmýšľajú alebo konajú inak než my. (...) Treba rozlišovať medzi bludom, ktorý treba vždy od­ mietať, a blúdiacim, ktorý nikdy nestráca svoju ľudskú dôstojnosť, aj kedmápomýlené alebo nie celkom správne náboženské názory.“ V poslednej dobe sa aj v konzervatívnych kruhoch stretávame s nálepkovaním ideologických oponentov - termín „liberál“ sa stal nadávkou. Nedostatočne sa rozlišuje medzi typmi liberalizmu, progresivizmus sa zamieňa za liberalizmus a racionálne argumenty nahrádzajú emotívne prejavy. Všeobecne, zdá sa, platí, že čím má niekto nižšiu schopnosť argumentovať, tým hlasnejšie kričí. Pokiaľ konzervatívcom záleží na tom, aby ich kritika „liberalizmu“

PRIATEĽSTVO KONZERVATÍVCA A LIBERÁLA | 161

bola vo verejnom priestore braná vážnejšie, mali by sa v prvom rade usilovať liberálnej tradícii lepšie porozumieť. Ak by napríklad prezen­ tovali názor, že sa John Stuart Milí vo svoje filozofickej eseji On Li­ berty (O slobode, 1859) zásadne mýlil, keď dal do protikladu slobodu a autoritu, čo prispelo k súčasnej „kríze autority“ a „bezbrehému libe­ ralizmu“, a trvali na tom, že ak chceme udržať demokratický poria­ dok, musíme znovuobjaviť dôležitosť konceptu autority a naučiť sa rozlišovať medzi legitímnou a nelegitímnou autoritou, je pravde­ podobné, že by sa im dostalo odlišnej reakcie, ako keď niekto hovorí o „buldozéri, čo s radlicou vytlačí liberálny hnoj“. Aby sme si dobre rozumeli: nie som zástancom politickej korek­ tnosti a neobhajujem neprimeranú útlocitnosť. Treba však odmiet­ nuť slová, spôsoby a skutky, ktoré sú v evidentnom rozpore s cnostným životom a znemožňujú vytváranie zdravých medziľud­ ských vzťahov a dobrej spoločnosti. Rešpektovať legitímnu slobodu prejavu, ale zároveň sa od niektorých prejavov a osôb - dočasne alebo permanentne - dištancovať.

Robert George a Cornel West sú pre nás reálnym príkladom, že je možné byť blízkymi priateľmi napriek zásadným filozofickým a po­ litickým rozdielom - ak sú splnené isté podmienky. V čase rastúcej interpersonálnej alienácie, vulgarizácie verejného priestoru a pola­ rizácie spoločnosti potrebujeme dramatický nárast diskutovaného typu priateľstva. Priateľstvo je liekom na odcudzenie v medziľud­ ských zväzkoch a tmelom dobrej spoločnosti. Žiadna transformačná zmena sa nezaobíde bez hlbšieho nazretia

do vlastného srdca. Na začiatok postačí, keď nebudeme páliť mosty za sebou ani pred sebou - svojou plamennou rétorikou. A budeme v každom človeku vidieť potenciálneho priateľa. Tak ako ho videl Boh v nás ešte v čase, ked'sme Boha nepoznali. Postoj, 21. júl 2019

MAL BY ZAPAD NACUVAT KRITIKE VÝCHODU?

Akademický rok sa už na niektorých amerických univerzitách skončil a na iných sa chýli ku koncu. K jeho ukončeniu neodmys­ liteľne patrí aj promočný prejav či prednáška významnej osobnosti, ktorej býva pri tejto príležitosti udelený čestný doktorát. Na mnohé prejavy sa rýchlo zabudne, iné dlho rezonujú v pamäti poslucháčov a niekolko málo sa zapíše do histórie - jeden z takých bol aj harvardský prejav Alexandra Solženicyna v roku 1978. V tomto roku budeme o jednom z najväčších ruských spisovateľov a nositeľovi Nobelovej ceny za literatúru dozaista veľa počuť. Pripo­ menieme si nielen štyridsiate výročie Solženicynovho slávneho akontroverzného prejavu, v ktorom podrobil Západ silnej kritike, ale aj sté výročie jeho narodenia a desiate výročie jeho úmrtia. Nebolo to prvýkrát, čo Solženicyn počas exilu v Spojených štátoch amerických kritizoval a varoval Západ - prejav s názvom A World Split Apart (Rozdelený svet) bol však jeho najvýznamnejším a naj­ zaujímavejším. Neunikol kritickej pozornosti denníkov New York Times či Washington Post, nad jeho obsahom reflektovali akademici i politici a mnohí ho vnímali ako prorocké posolstvo pre západnú spoločnosť. Michael Novak išiel tak ďaleko, že označil text prejavu za „najdôležitejší náboženský dokument našej doby“. Hodnota útlej knižky - publikovaného harvardského prejavu -, hoci už len v „šalátovom“ vydaní, je pre mňa znásobená tým, že mi ju daroval bývalý profesor, ktorému ju pri stretnutí podpísal sám Solženicyn. Po niekoľkých rokoch sa k textu opäť vraciam a nachá­ dzam v ňom oboje: nesprávne úsudky a problematické tvrdenia, ale tiež pravdivé a odvážne myšlienky, ktoré časom nestratili na aktuál-

MAL BY ZÁPAD NAČÚVAŤ KRITIKE VÝCHODU? | 163

nosti. V kontexte súčasného diania sa navyše v mysli vynára pro­ vokatívna otázka: Mal by Západ, a teda aj Slovensko, načúvať kritike Východu?

Pomýlená kritika Pozrime sa najskôr na Solženicynovu kritiku Západu spred štyrid­ siatich rokov. Nie je prekvapivé, že osoba, ktorá vrhla svedo na zlo komunistického totalitarizmu a urobila tak za cenu nemalých obetí, mala pocit, že Západ charakterizuje „úpadok odvahy“ a „strata vôle“. V tomto sa Solženicyn mýlil. Že išlo prinajmenšom o hru­

bé zovšeobecnenie, najlepšie dokazuje víťazstvo Západu v studenej vojne. Z príhovoru je zrejmé, že napriek tomu, že Solženicyn bol odpor­ com komunizmu a aj socializmus vnímal v negatívnom svetle, nebol prívržencom západnej demokracie. Prekážali mu prevládajúci mate­ rializmus, hodnotový relativizmus či duchovná prázdnota, ktoré vní­ mal ako dôkaz morálneho úpadku Západu. Bez štipky politickej korektnosti - s východoeurópskou úprimnosťou či neslušnosťou zhromaždeným povedal: „Nemôžem odporučiť vašu spoločnosť ako ideál pre premenu našej spoločnosti.“163 Solženicyn bol vzorom odvahy, bystrým pozorovateľom a maj­ strom pera, no jeho vzdelanie v oblasti sociálnych a politických vied bolo obmedzené a skúsenosť so Západom limitovaná. Skoda, že lep­ šie nevyužil možnosti, ktoré sa mu v Spojených štátoch ponúkali, a väčšinu času strávil v ústraní rurálneho Vermontu. Jeho neskoršia podpora režimu Vladimira Purina išla ruka v ruke s pomýlenou kri­ tikou Západu, ktorá vychádzala z príliš romantického pohľadu na ruskú kultúru a pravoslávne kresťanstvo, skreslených predstáv o zá­ padnej spoločnosti a nedostatku demokratického temperamentu. Solženicyn dostal priestor slobodne prezentovať svoje kritické myšlienky - smerujúce všeobecne k Západu a konkrétne k Spojeným štátom - nielen na pôde najprestížnejšej americkej univerzity, ale aj

164 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

amerického Kongresu či stránkach prestížnych denníkov a časopisov. Ľudia sa jeho myšlienkami zaoberali, mnohí ich prijímali a aj pre tých, ktorí s nimi nesúhlasili, bol vítaným hosťom. Intelektuálny záujem, citlivosť svedomia a veľkorysosť srdca, s ktorými sa Solženicyn v exile stretol, boli paradoxne produktom tej kultúry, ktorú kritizoval. Schopnosť vypočuť si ostrú a nevyváženú kritiku - navyše z úst cudzinca - a uznať jej čiastočnú validitu nesvedčí o morálnom úpadku, ale naopak, morálnej vyspelosti. Ak bol Solženicyn pro­ rokom prinášajúcim Západu nepríjemné, ale pravdivé posolstvo, treba sa zamyslieť aj nad tým, prečo sa mu v Spojených štátoch nedostalo reakcie, ktorej sa väčšine autentických prorokov dostáva v lepšom prípade karikovanie a v horšom kameňovanie.

V čom mal pravdu Solženicynova kritika však nebola len pomýlená, bola aj presná či dokonca prorocká - ako ju mnohí vnímajú aj dnes. Tu je jedna z pod­ netných myšlienok: „V dnešnej západnej spoločnosti možno konšta­ tovať nerovnováhu medzi slobodou konať dobré a konať zlé. (...) Ochrana práv jednotlivca je dovedená do takej krajnosti, že spoločnosť sama je bezbranná voči niektorým svojim členom. Pre Západ je už na čase, aby začal viac zdôrazňovať ľudské povinnosti než ľudské práva.“164 A tu je ďalšia - možno najdôležitejšia: „Prvé demokracie, vrátane začínajúcej americkej, predsa priznávali všetky práva ľudskej osobe iba ako Božiemu stvoreniu. Inými slovami, sloboda bola človeku zverená len pod podmienkou a za predpokladu trvalej náboženskej zodpovednosti. (...) Nakoniec Západ s úspechom a viac než dosta­ točne obhájil práva človeka, ale v človeku sa postupne vytrácalo vedomie jeho zodpovednosti pred Bohom a spoločnosťou.“165 Solženicyn, samozrejme, nie je jediný, kto poukazuje na problém spoločnosti, kde - slovami starogréckeho filozofa Protagora „Človek je mierou všetkých vecí“. Václav Havel - na rovnakom

MAL BY ZÁPAD NAČÚVAŤ KRITIKE VÝCHODU? | 165

mieste ako Solženicyn, len o sedemnásť rokov neskôr - hovoril o potrebe „radikálnej obnovy ľudskej zodpovednosti“, ktorá je podľa neho možná len tak, že sa „začneme zbavovať svojho egoistického antropocentrizmu, podľa ktorého sme pánmi vesmíru a môžeme si robiť, čo nám napadne, a že nájdeme nový vzťah a úctu k tomu, čo nás nekonečne presahuje..166

Západ o sebe vie všetko podstatné Potrebuje dnes Západ načúvať kritike Východu? Nech to znie akokoľvek sebavedome či arogantne, odpoveď je záporná. Nielen v Solženicynovom prejave nenachádzame dôležitú myšlienku, ktorá by neodznela - a nebola navyše dobre obhájená - z úst mysliteľov pôso­ biacich na západných univerzitách i mimo nich. Ak Západ zažíva úpadok niečoho, je to úpadok schopnosti rozlišovať a ignorovanie hlasov, ktoré poukazujú na problém, či dokonca nebezpečenstvo odklonu západnej spoločnosti od transcendentnej reality a v nej ukotvených hodnôt. Vyššie uvedené, pochopiteľne, neznamená, že by sme mali byť uzatvorení pred kritikou nezápadných mysliteľov, najmä, ak je adre­ sovaná v priateľskom duchu a kritik je schopný reflektovať aj o slabos­ tiach vlastnej spoločnosti. Musíme však rozlíšiť medzi legitímnou hoci aj pomýlenou - kritikou a nelegitímnou propagandou šírenou osobami, ktoré prechovávajú k Západu nenávisť a ich úmysel je zlý. Najlepší kritik je ten, ktorého viera v absolútnu pravdu je miernená rozpoznaním omylnosti vlastného úsudku. V súčasnosti málo nasvedčuje tomu, že by spasiteľ Západu mal prísť z Východu. Aj tam sa môžeme nechať inšpirovať, no súdny človek nachádza málo dôvodov na to, aby Solženicynovu milovanú vlasť idealizoval či nebodaj idolizoval. Nepotrebujeme fúziu na­ cionalizmu a náboženstva, prílišnú blízkosť trónu a oltára a ani autoritářský režim, ktorý nepozná hodnotu slobody a je neprijateľ­ nou odpoveďou na jej zneužívanie.

166 | ÚVAHY O SPOLOČNOSTI A KULTÚRE

Co potrebujeme, je nanovo rozpoznať transcendentnú dimenziu ľudskej existencie a dôležitosť nášho judeokresťanského dedičstva, bez ktorého by sa západná demokracia nezrodila a je prinajmenšom otázne, či bez neho dokáže prežiť. Nie každý bude súhlasiť s navrho­ vanou liečbou a možno ani stanovenou diagnózou. To by nás nemalo odradiť od hľadania pravdy a jej zrniek - aj v promočných prejavoch. V tých, ktoré boli v rokoch 1978 a 1995 prednesené na univerzite s mottom Veritas, ich nepochybne možno nájsť.

Denník N, 14. máj 2018 Vtlačenom vydaní 15. máj 2018

ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

AUTENTICKY MIER JE DOBRO, KTORÉ NIEČO STOJÍ

Vzhľadom na to, že mier je jedným z hlavných cieľov politiky, zák­ ladným pilierom dobrej spoločnosti a nevyhnutnou podmienkou ľudského blaha, môže sa javiť ako prekvapujúce, ako málo pozornosti každoročne venujeme nedávnemu Medzinárodnému dňu mieru. Viac ako prekvapujúce je to však pochopiteľné - hrôzy súčasných vojen sa väčšiny z nás priamo nedotýkajú a zverstvá tých minulých sa zdajú byť príliš vzdialené. Absencia skúsenosti vojnového utrpenia akosi prirodzene zvádza k považovaniu mierového stavu za samozrej­ mosť. Sviatky sú okrem iného príležitosťou na zastavenie a pripomínanie si - v tomto prípade aj ošúchanej pravdy, že mier si treba vážiť a nie je možné ho uchovať prostredníctvom idealistických predstáv, zbožných prianí či papagájovania vznešených sloganov. Vydobytie a zachovanie autentického mieru vyžadujú záväzok, úsilie a obete. Mier je dobro, ktoré niečo stojí. V sídle OSN sa 21. septembra rozozvučil mierový zvon a posolstvo Long live absolute world peace (Nech žije úplný svetový mier) nám znovu pripomenulo nielen silu vznešených ideálov, ale aj ľudskú neschopnosť ideály dosahovať. Vojny sú prítomnou realitou na mno­ hých miestach našej planéty a neoddeliteľnou súčasťou ľudských dejín. Aj my dnes žijeme v povojnovom a pravdepodobne aj pred­ vojnovom období - našou úlohou je čo najviac predlžovať medzivoj­ nové obdobie a udržovať autentický mier. Nad myšlienkou, že by v Európe či dokonca na území Slovenska mal byť opäť niekedy vojnový stav, vyriekame anatému. Predstavu zničených miest a životov sa snažíme zažehnať. Zakrývanie si očí pred

170 I ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

realitou potenciálnej vojny však môže mať negatívny dosah na ľudské úsilie posilňovať mier a uskutočňovanie konkrétnych krokov, ktoré minimalizujú možnosť prepuknutia otvoreného vojnového kon­ fliktu. Strach je jedným z najúčinnejších motivátorov - nielen v prospech zlých, ale aj dobrých vecí.

Pastier a palica Množstvo zamyslení a príhovorov pri príležitosti Medzinárod­ ného dňa mieru sa - celkom prirodzene - nesie v duchu poukazova­ nia na dobro mieru a zlo vojny. Sme svedkami zmysluplného deklarovania ideálov a aj prázdneho moralizovania. Niektorí si spolu s Johnom Lennonom predstavujú svet, kde všetci ľudia žijú spolu v mieri, a tí filozoficky zdatnejší si s Immanuelom Kantom lámu hlavu nad tým, ako sa ľudstvo môže stať strojcom „večného mieru“. Na niektorých miestach v tento sviatok nastáva prímerie, aby sa už na ďalší deň veci vrátili do starých, známych, ľudských koľají. Nemusíme sa dogmaticky pridŕžať všetkých článkov politického realizmu, aby sme dokázali rozpoznať aspoň štipku pravdy v zná­ mom latinskom prísloví Si vis pacem, para bellům. Schopnosť a pripravenosť bojovať sú jedným z efektívnych spôsobov, ako predísť vojne. Hladného vlka od útoku neodradia heslá o dôležitosti mieru ani deklarovaná neutralita baránka - odradí ho pastier, ktorý má v ruke palicu a je pripravený ju použiť. Mocenské vákuum a slabosť vytvárajú priestor na agresiu. V ne­ dávnej minulosti sa o tom presvedčila Ukrajina. Ak by sa Izrael vzdal svojich jadrových zbraní a nemal by na svojej strane pastiera s velkou palicou, takisto by sa o tom presvedčil. A - skôr či neskôr - by sa o tom presvedčilo aj Slovensko, pokiaľ by jeho občania uverili mýtu o premosťovacej neutralite a ignorovali by fakty histórie. Realita je taká, že krajiny ako Slovensko sa proti možným agresorom samy neubránia a musia sa spoliehať na ochranu silnejších partnerov v kontexte kolek­ tívnej bezpečnosti.

AUTENTICKÝ MIER NIEČO STOJÍ | 171

Niekto by mohol namietať, že bezpečnosť a mier na Slovensku by predsa mohla zabezpečiť aj iná medzinárodná organizácia ako

NATO. Napokon, v minulosti bola zárukou mieru v tejto krajine Varšavská zmluva, v rámci ktorej sa v roku 1968 realizovala aj „bratská pomoc“. Tu je kľúčové uvedomiť si, že mier, hoci nenahraditeľný, nie je jediným dobrom, od ktorého závisí dobrá spoločnosť, ktorá umožňuje svojim občanom žiť dobrý život. Mier dokáže zabezpečiť aj diktátor alebo autokrat. Dobrá spoločnosť však stojí a padá na troch pilieroch - popri mieri sú to aj sloboda a spravodlivosť. Preto by aj v budúcnosti malo byť Slovensko súčasťou takého obranného zoskupenia, ktoré mu pomôže zabez­ pečiť autentický mier v kontexte slobodnej a spravodlivej spoločnosti, ktorá rešpektuje ľudské a občianske práva každého svoj­ ho člena. Faktom je, že najväčší priestor na priblíženie sa takej spoločnosti vytvára demokracia západného typu.

Churchill kľuky nerobil Odchýľme sa nachvíľu od štandardného naratívu, v ktorom sa často bez potrebnej nuansy - vyzdvihuje dobro mieru a zlo vojny. Ak je pravdou, že dobrá spoločnosť stojí na spomínaných troch pilie­ roch, tak potom mier - chápaný výlučne ako absencia konfliktu nemôže byť z morálneho hľadiska považovaný za absolútne dobro a každá vojna za morálne zlo. Hoci každá vojna reprezentuje kolosálnu ľudskú tragédiu, angažovanie sa v niektorých vojnách je nielen mo­ rálne prípustné, ale aj morálne nutné. Je vysoko nepravdepodobné, že Winston Churchill dokázal spra­ viť tisíc kľukov, bol však lídrom schopným rozpoznať, že existujú vojny, v ktorých treba bojovať a hodnoty, ktoré treba brániť (aj) vojen­ skou silou. Existujú ideály a hodnoty, ktorých obrana vyžaduje - v tých najextrémnejších prípadoch - ukončiť život človeka, ktorý ich ohrozuje, a ochotu položiť za ne život vlastný. Osoby, ktoré poznali hodnotu slobody, to dobre vedia. Napríklad obyvatelia amerického

172 I ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

štátu New Hampshire, ktorí si v roku 1945 za motto štátu zvolili Live FreeorDie(ŤÁ slobodne alebo zomri). Ak by Churchill pred Hitlerom kapituloval, rinčanie zbraní a pre­ lievanie krvi by sa mohli v Európe skončiť omnoho skôr ako v máji 1945. Bolo by to však za neprijateľne vysokú cenu. Mier ako výmena za absolútnu poslušnosť a ochotu znášať poníženie, mier za cenu obe­ tovania slobody a ľudskej dôstojnosti, nie je autentickým mierom. Tento druh - falošného - mieru nie je hodnotou, ktorú treba chrániť, aleje morálnou výzvou na odvážny a rozvážny boj. A platí to aj v súčas­ nosti. Občania slobodných a demokratických krajín nielen môžu, ale aj musia zvádzať informované diskusie o tom, za akých podmienok je morálne správne vojensky intervenovať v iných krajinách, ako by mala intervencia prebiehať a čo by ju malo nasledovať. Vestfálska kon­ cepcia suverenity však nesmie byť chápaná ako ochranný štít diktá­ tora, ktorý pácha genocídu voči vlastnému obyvateľstvu alebo sa mu zachcelo baránka, ako to bolo napríklad v prípade Saddáma Husajna v roku 1990. Vtedy má Západ nielen morálne právo, ale aj povinnosť „miešať sa do záležitostí“ iného štátu s cieľom obnovenia autentic­ kého mieru. To, že mocné krajiny alebo ich zoskupenie - nesúce príslušné bre­ meno zodpovednosti - nemôžu zasiahnuť všade, kde by bol zásah morálne oprávnený, neznamená, že by nemali zasiahnuť nikde. To, že v minulosti zasiahli nerozumne či neprezieravo, neznamená, že by už nikdy v budúcnosti nemali zasiahnuť. Sekulárny ani náboženský pacifizmus nie je v súlade s etikou zodpovednosti a rovnako je s ňou v kontraste zvažovanie iba vlastných, úzko definovaných národných záujmov. Primárnou zodpovednosťou legitímnej politickej autority je chrániť svojich občanov od vnútorných a vonkajších nepriateľov. Ukotvenie v západnom civilizačnom okruhu poskytuje Slovensku najväčší priestor a najlepšiu príležitosť na približovanie sa ideálu dobrej spoločnosti, ktorej integrálnou súčasťou je autentický mier. V

AUTENTICKÝ MIER NIEČO STOJÍ j 173

spolupráci s inými demokratickými krajinami mu zároveň poskytuje možnosť nielen sa prizerať chodu dejín, ale ich aj ovplyvňovať. Na záver je dobré si pripomenúť, že Medzinárodný deň mieru nás pozýva k premýšľaniu o mieri nielen v kontexte politiky a medzi­ národných vzťahov, ale aj každodenných medziľudských vzťahov. Každý z nás môže byť nástrojom mieru a pokoja na mieste, kde sa nachádza. Napríklad tak, že nebude prirodzenú pluralitu názorov na rôzne kultúrno-etické témy a legitímny spor chápať ako kultúrnu „vojnu“. Alebo sa zdrží písania urážlivých a útočných poznámok na sociálnej sieti. Alebo.... Apoštol Pavol dáva kresťanom v prvom storočí dôležité usmerne­ nie, ktoré môže aj v dvadsiatom prvom storočí slúžiť ako užitočný morálny princíp - pre jednotlivcov i politickú komunitu: „Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi.“ V reálnom svete to, žiaľ, niekedy možné nie je. Otázku, ako bojovať statočne, keď bojovať treba, si však budeme musieť odložiť na niekedy inokedy. Denník N, 21. september 2018 V tlačenom vydaní 25. september 2018

CO SI POČAT S LÁSKOU K NÁRODU

Keď som sa pred pätnástimi rokmi na Harvarde zapisoval na pred­ met Religion, Nationalism and Peace (Náboženstvo, nacionalizmus a mier), tušil som, že napriek niektorým optimistickým predpove­ diam tu s nami fenomén nacionalizmu zostane aj v 21. storočí. Po­ hľad (nielen) na súčasné Spojené štáty americké, Európu či Slovensko toto tušenie potvrdzuje. Nacionalizmus znamená pre rôznych ľudí rôzne veci.16 V tomto

texte ho definujeme zdanlivo jednoducho - ako lásku k národu. For­ ma (aj) tejto lásky môže byť zdravá alebo zhubná. Ak svoj národ mi­ lujeme správnym spôsobom, výsledkom bude zodpovedné vlastenectvo; ak nesprávnym, výsledkom bude deštruktívna ideoló­ gia a z nej vyplývajúca politika. Niektorí zastávajú názor, že samotný koncept lásky k národu treba odmietnuť. Nerozlišujú medzi národným egocentrizmom a odda­ ným vlastenectvom - existuje pre nich len jedna správna cesta. Na jej konci sa nachádza svet bez hraníc, v ktorom bude ľudstvo konečne môcť naplniť víziu Kantovho večného mieru.

Deti svetla a deti tmy Podobne ako pri migračnej kríze, aj v súvislosti s nacionalizmom sme svedkami ideového stretu - so všetkýmijeho praktickými dôs­ ledkami - medzi deťmi svetla a deťmi tmy. ‘ Hlas detí úsvitu je vo verejnom priestore opäť málo počuť. Ak by hlavnou príčinou tohto stavu bol ich nízky počet, nasledovná dekáda by bola pre Slovensko horšia ako tá predchádzajúca.

ČO SI POČAŤ S LÁSKOU K NÁRODU j 175

Vzostup nacionalizmu nenecháva idealistické deti svetla ľahos­ tajnými - bijú na poplach. Súčasťou ich morálnych apelov sú

európske hodnoty, ľudské práva, multikultúrna spoločnosť, medzi­ národná spolupráca či globálna zodpovednosť. Do ich koncepcie nezapadá nielen typ nacionalizmu, ktorého sme svedkami južne od slovenských hraníc, ale ani ten, ktorý viedol k brexitu. Niektoré deti svetla sa rozhodli nálepkovať a škatuľkovať nielen deti tmy, ale každého, kto nezdieľa ich názor. Spomeňme si na disku­ siu o povinných kvótach pre utečencov. Fakt, že tento mechanizmus pomoci odmietali deti tmy, neznamená, že by ho tie osoby, ktoré chcú v rámci možností obetavo pomáhať, mali prijať. Deti tmy označujú deti svetla za naivných slniečkarov či dokonca vlastizradcov. Ich populárne výrazy, ktoré odzrkadľujú zastávané pri­ ority, sú národné záujmy, štátna zvrchovanosť, bezpečnosť a poriadok či kultúrne tradície. Odmietajú prijímať medzinárodné záväzky, ktoré sú podľa nich v rozpore so záujmami Slovenska. Medzi ich obľúbené piesne patrí Zůstaň mým domovem. Mnohé deti svetla uvedenú skladbu nikdy nepočuli, napriek tomu, že má na YouTube viac ako štyri milióny zhliadnutí. Česká

hudobná skupina, z ktorej dielne pieseň vzišla, je prinajmenšom kon­ troverzná. Ak ju však len odsúdime a nezamyslíme sa, prečo je taká populárna, niečo dôležité nám uniká. Rovnaké platí o rastúcej popu­ larite „alternatívnych“ médií. Práve tam dostávajú priestor osoby, ktoré sa prezentujú ako ochrancovia kresťanských a národných hod­ nôt. Deti sveda diagnostikovali ochorenie, ale nenachádzajú účinný liek na ochromenie vplyvu detí tmy. Niektoré z nich si zvolili prístup nadradeného moralizovania, primitívneho zosmiešňovania či použí­ vania metód, ktoré samy odsudzujú u svojich názorových pro­ tivníkov. Vo svojej sociálnej bubline sa tešia popularite, no ich vplyv mimo nej je zanedbateľný. Ich prístup je navyše kontraproduktívny vplyv detí tmy neoslabuje a naopak ich burcuje do ďalšieho boja. Deti sveda a deti tmy sa od seba líšia ako deň a noc, ale spája ich

176 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

jeden spoločný omyl - premýšľajú čierno-bielo a realitu prezentujú, akoby existovali len dve alternatívy. Deti svetla s horlivosťou revivalistických kazateľov nacionalizmus odsudzujú, zatiaľ čo deti tmy ignorujú jeho odvrátenú stranu. Isteže, deti sveda a deti tmy by sme v ich čistej forme hľadali dlho a ťažko. Nachádzame medzi nimi rôzne odtiene, a preto je svet, v ktorom žijeme, taký pestrofarebný. To však nič nemení na skutoč­ nosti, že základné nastavenie ľudí smerom k idealizmu alebo rea­ lizmu, univerzalizmu alebo partikularizmu, eurooptimizmu alebo europesimizmu, globalizmu alebo nacionalizmu je reálne. A spoloč­ nosť je viac či menej polarizovaná pozdĺž týchto čiar. Rovnako ako pri iných témach, aj pri téme nacionalizmu sa dom­ nievam, že najlepší prístup ponúkajú deti úsvitu. Z istého uhla pohľadu môžeme povedať, že sú to deti svetla, ktoré sú realistické, alebo deti tmy, ktoré sú idealistické. Ich základné posolstvo je jasné: lásku k národu by sme nemali bagatelizovať ani absolutizovať.

Dobrý a zlý nacionalizmus Teoretici nacionalizmu obvykle rozlišujú medzi „dobrými“ a „zlými“ typmi nacionalizmu. Do prvej kategórie patria jeho liberálne formy, zatiaľ čo do druhej neliberálně. Politický, kultúrny, etnický, občiansky či náboženský nacionalizmus sa od seba odlišujú a treba k nim podľa toho aj pristupovať. Ako deti svetla, tak aj deti tmy sú vinné z nedostatočne diferencovaného prístupu. Riešenie, ktoré v tomto čase ponúkajú deti úsvitu na prebúdzanie (zlého) nacionalizmu, nie je viac globalizmu, ale (dobrý) nacionaliz­ mus. Inými slovami, nemilovať svoj národ menej na úkor abstrak­ tného univerzalizmu, ale milovať ho správnym spôsobom. Alebo ešte inak, zodpovedné vlastenectvo, ktoré je charakteristické eurorealizmom a v širšom kontexte glokalizmom (zvažovaním globálneho a lokálneho). Paradoxne, milovať národ správnym spôsobom pomáha to, čo sa

ČO SI POČAŤ S LÁSKOU K NÁRODU | 177

niekedy spája s milovaním ho nesprávnym spôsobom alebo nemilo­ vaním ho vôbec - kresťanstvo. Je pravdou, že niektoré radikálne prúdy v rámci kresťanstva kladú lásku k Bohu do ostrého protikladu k láske k národu. Na druhej strane sa stretávame s nezdravým až nebezpečným prepájaním náboženských a nacionalistických sentimentov. Kresťanstvo - ako mu rozumiem - tlmí zlý nacionalizmus a povz­ budzuje k zodpovednému vlastenectvu, respektíve občianstvu. Ako náboženstvo, ktoré sa neviaže na žiadne teritórium, etnicitu či ide­ ológiu, a ako viera, ktorá zdôrazňuje, že kresťania sú na tomto svete pútnikmi a ich etickým mandátom je milovať všetkých ľudí, sa kres­ ťanstvo stáva prirodzenou hrádzou neosvieteného nacionalizmu, ktorý by si nárokoval absolútnu alebo neprimeranú lojalitu. Takto chápané kresťanstvo zároveň rešpektuje konkrétne väzby lásky (a nutností) a povzbudzuje k zodpovednosti v rôznych úrov­ niach vzťahov. Začína partikulárnym, či už je to rodina, mesto alebo národ, a končí univerzálnym. Je nielen idealistické, ale aj realistické: chápe, že abstraktné koncepty neprebijú emocionálne putá. Lásku k národu neznevažuj e, ale koriguje ju inými láskami.

Nacionalizmus a hokej Ktokoľvek by počas blížiacich sa majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji občanov Slovenska vyzýval, aby namiesto povzbudzovania vlastného tímu fandili „dobrému hokeju“ alebo „najlepšiemu tímu“, by väčšinu fanúšikov nepresvedčil. A to ani keby svoju výzvu podpo­ ril teóriou nacionalizmu, ktorá prezentuje národ ako „imaginárnu komunitu“. Už Seneca chápal, že „nikto nemiluje vlasť preto, že je velká, ale že je jeho“. To, že slovenská hokejová rodina bude povzbudzovať národné mužstvo k víťazstvu a pri znení štátnej hymny budú mať mnohí ruku na hrudi, je prirodzené a nie je to podmienené znevažovaním súperov. Medzi hráčmi jednotlivých krajín zväčša nie sú zlé vzťahy, najmä ak

178 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

spolu hrajú na klubovej úrovni. Ani medzi fanúšikmi jednotlivých krajín nemusia byť nevraživé vzťahy. Ak by došlo ku garazde či nenávistným prejavom fanúšikov, riešením by nebolo ich káranie, že príliš milujú svoje mužstvo, mora­ lizovanie, že majú milovať hokej, či utopická vízia, aby milovali všetky tímy rovnako. Ešte horším by bola snaha zhora o vytvorenie multinárodných tímov a úplne najhorším by bol návrh zakázať hokej. Riešením by bolo zodpovedné vlastenectvo, ktoré nepotláča národ­ nú identitu a súvisiace záujmy, no zároveň ich krotí vyššími ideálmi a hodnotami. Zodpovedné vlastenectvo si tiež uvedomuje reálne možnosti svojej krajiny a má schopnosť robiť (aj) pragmatické rozhodnutia. Sloven­ sko mohlo organizátorov Svetového pohára v roku 2016 postaviť pred ultimátum - budbude na podujatí prítomné národné mužstvo, alebo sa ho slovenskí hokejisti nezúčastnia. Asi tušíme, ako by to dopadlo. Lepším riešením bolo zastúpenie Slovenska v Tíme Európy a konečný výsledok tejto medzinárodnej spolupráce nebol vôbec zlý. Slovensko čakajú nielen majstrovstvá sveta v hokeji, ale aj prezi­ dentské volby a následne parlamentné volby. Zodpovedný vlastenec si pri volebnej urne nechce vyberať medzi pochabými deťmi svetla, ktoré znevažujú alebo zľahčujú význam národného cítenia, a prefí­ kanými deťmi tmy, ktoré ho zneužívajú s cieľom uchopiť moc a pre­ sadzovať typ nacionalizmu, ktorý je nezlučiteľný s liberálnou demokraciou. Chce si vyberať spomedzi detí úsvitu, ktoré milujú svoju vlasť a pamätajú tiež na to, že autentická láska nepozná hranice.

Denník N, 5. február 2019 V tlačenom vydaní 6. február 2019

NELIBERÁLNĚ POSTOJE V LIBERÁLNOM RÚCHU

Liberálna demokracia je v súčasností ohrozovaná nielen neosvie­ teným nacionalizmom, nezodpovedným populizmom či nábožen­ ským radikalizmom, ale tiež neliberálnymi hodnotami maskujúcimi sa liberalizmom. (Ne)hodnotami, ktoré sú v rozpore s tým najlepším, čo nám môže liberálna tradícia ponúknuť. Ak nám záleží na zacho­ vaní a posilnení pluralitnej demokracie, mali by sme sa dištancovať od neliberálnych postojov a prostriedkov - a to aj vtedy, ak sú obhajo­ vané zachovaním stability demokratického poriadku. Žijeme v čase tekutých konceptov a rôznorodých definícií. Platí to

aj o termíne „liberálny“, a to tak v kontexte politickej filozofie, ako aj pri jeho bežnom používaní. V našej diskusii si pomôžeme jedno­ duchou definíciou z Krátkeho slovníka slovenského jazyka, ktorý pripisuje uvedenému pojmu nasledovný význam: „znášanlivý, zhovievavý, tolerantný k iným názorom alebo k prejavom odlišnej

ideológie“. Viac ako 15 rokov prichádzam - najmä v akademickom prostredí - do častého kontaktu s ľuďmi, ktorí sa považujú za liberálov. To, že nepatrím k osobám, pre ktoré má termín „liberál“ pejoratívny ná­ dych, je dané nielen mojím rešpektom (hoci nie bez výhrad) k liberál­ nej tradícii, ale aj mnohými pozitívnymi skúsenosťami, ktoré som s

liberálne zmýšľajúcimi ľuďmi mal. Po absolvovaní multidenominačného evanjelikálneho seminára v Bostone smerovali moje kroky na Harvardovu univerzitu, kde som mal prvú reálnu skúsenosť s liberálnym myslením. Ako teologicky ortodoxný sociálny konzervatívec - tak ma mnohí vnímali - som bol

180 I ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

v minoritnom postavení. Nielenže to negatívne neovplyvnilo moje známky, ale cítil som sa tam vítaný.

Na Harvard som išiel primárne kvôli renomovanému profesorovi Harveymu Coxovi. Na Slovensku nepoznám teológa, ktorý by bol „liberálnejší“, ako je profesor Cox. Napriek tomu, alebo možno práve preto, ma všestranne podporoval a neskôr mi napísal odporúčanie na ďalšie štúdiá. Minulý mesiac sa Harvey dožil 90. narodenín - moja pripravovaná kniha je s úctou a s vďakou venovaná práve jemu. Významný americký intelektuál slovenského pôvodu Michael Novak bol v mnohom presný opak môjho profesora. Samotný No­ vak raz vyjadril myšlienku, s ktorou sa môžem stotožniť: „Často som s Coxom nesúhlasil a pristihol som sa, že idem vpravo, kde on išiel vľavo a niekedy naopak. Ale vždy som bol vďačný za podnety jeho aktívnej mysle a veľmi dobrého srdca.“169

Neliberálny liberál V ostatných rokoch sa čoraz častejšie stretávame s osobami, ktoré sa síce označujú za liberálov, ale nevykazujú charakteristiky obsiahnuté v spomenutej definícii a manifestované profesorom Coxom. Práve z toho dôvodu sa pred dvoma rokmi zrodil aj môj textJe na amerických univerzitách ohrozená slobodaprejavu?. Osoby, ktoré mám na mysli, sa vyznačujú podobným neflexibil­ ným intelektom, arogantným charakterom, netolerantným posto­ jom a brizantným prístupom ako niektorí protestantskí fundamentalisti, ktorých som mal tiež možnosť v minulosti z bližšia pozorovať. V čase duchovného dospievania som niektoré z uve­ dených znakov vykazoval aj ja sám. Našťastie, vtedy neexistovali sociálne siete, a tak bola širšia verejnosť ušetrená napríklad mojich antikatolíckych sentimentov vychádzajúcich zo zanietenej nez­ nalosti. Začiatkom milénia som netušil, že je možné sa pokladať za liberála asprávať sa pritom neliberálně. Medzičasom savniektotých kruhoch

NELIBERÁLNĚ POSTOJE V LIBERÁLNOM RÚCHU | 181

udomácnili termíny ako „nový liberalizmus“, „progresívny liberaliz­ mus“, „iliberálny liberalizmus“, „liberálna tyrania“ či „liberálny fašiz­ mus“, ktoré sa pokúšajú pomenovať v tomto texte opisovaný fenomén. Otázkou zostáva, či uvedené termíny dostatočne presne vyjadrujú realitu, alebo sú oxymorony a pejoratíva, ktorých používa­

niu je lepšie sa vyvarovať. Tak či onak, je dobré si uvedomiť, že mnohé z osôb, ktoré tieto ter­ míny používajú, neodmietajú koncept liberálnej demokracie a ochot­ ne čerpajú z liberálnej tradície, ktorá umožnila jej vznik. Co odmietajú, je „nová liberálna ortodoxia“, ktorej strážcovia chcú, aby - reálne, alebo zdanlivo - neliberálně zmýšľajúci človek konvertoval alebo trpel. Jednou z jej základných charakteristík je neochota tolerovať iný názor (nielen) v kultúrno-etických otázkach.

Uzavretie liberálnej mysle Výzvy cerberov liberálnej ortodoxie k tolerancii neraz sprevádzajú netolerantné postoje voči nositeľom názorov, ktoré síce môžu byť kontroverzné, ale sú plne legitímne. Hlbokú reflexiu, schopnosť pozrieť sa na vec z rôznych uhlov pohľadu a trpezlivé presviedčanie nahrádza povrchnosť, jednostrannosť a vnucovanie vlastného vide­ nia sveta. S nepopulárnymi názormi sa vyrovnávajú pejoratívnym nálepkovaním ich prezentovateľov. Kam Holmes vo svojej knihe The ClosingoftheLiberálMind:How Groupthink and Intolerance Define the Lefi (Uzavretie liberálnej mysle: Ako skupinové myslenie a intolerancia definuje ľavicu) ozna­ čuje za reprezentanta neliberálnych hodnôt „postmodernú ľavicu“, ktorú nepovažuje za formu liberalizmu práve z dôvodu prejavovania neliberálnych postojov a používania neliberálnych prostriedkov. Patria sem obmedzovanie slobody prejavu, apelovanie na emócie, praktiky zahanbovania či agresívny antiklerikalizmus. Diskutované prejavy možno pozorovať aj na Slovensku, a to nielen na sociálnej sieti. Bez ohľadu na to, ako sa dané osoby sebaidentifikujú

182 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

a ako ich môže vnímať verejnosť, isté je, že nie sú autentickými liberálmi. Tak, ako nie je možné byť autentickým kresťanom a ne­ milovať svojho blížneho, je tiež nemožné byť skutočným liberálom a správať sa intolerantne k osobám iného názoru alebo presvedčenia. V spoločnosti sa čoraz hlasnejšie ozýva falošný naratív, ktorý vníma konzervatívne kresťanstvo ako niečo, čo je vo svojej podstate nezlu­ čiteľné s liberálnou demokraciou. Dejiny Spojených štátov americ­ kých predmetné tvrdenie úspešne vyvracajú. Som presvedčený, že kresťanstvo by malo byť aj na Slovensku vnímané nie ako nepriateľ liberalizmu, ale ako jeho potrebný korektív. Základným kameňom kresťanstva je láska - aj k nepriateľom, vrá­ tane tých ideologických. Fundamentálnym princípom liberalizmu je tolerancia - aj k osobám, s ktorých názormi hlboko nesúhlasíme. Čo

tieto koncepty presne znamenajú, aký je medzi nimi vzájomný vzťah a ako ich správne aplikovať do reálneho života, by bolo na dlhšiu disku­ siu. Ich blízkosť je však zrejmá. Liberálna demokracia potrebuje pre svoje zdravé fungovanie konzervatívcov a prínosom pre ňu sú aj „neliberálně“ cirkvi. Čím viac liberálov si tento fakt uvedomí, tým rýchlejšie sa podarí vytvoriť súdržnejšiu spoločnosť. Aj tí, ktorí si to neuvedomujú, by však mali byť „znášanliví, zhovievaví, tolerantní k iným názorom alebo k pre­ javom odlišnej ideológie“. Ako teológ som obzvlášť vnímavý na prejavy intolerancie voči konzervatívnym náboženským komunitám, ich predstaviteľom a členom. To, že aj oni môžu byť netolerantní voči inak zmýšľajúcim osobám, je fakt, ale to nie je predmetom tohto článku. Tým je prob­ lém „liberálnej“ intolerancie, alebo presnejšie postmodernej pro­ gresívnej intolerancie. V slovenskom verejnom priestore sa normalizovali postoje voči (najmä) katolíckej cirkvi, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani marxis­ tickí ideológovia v dobe minulej prednášajúci na VUML. Antikatolicizmus zostáva pre mnohých sebadeklarovaných liberálov akceptabilným prejavom intolerancie a nenávisti.170 Blížiaci sa

NELIBERÁLNĚ POSTOJE V LIBERÁLNOM RÚCHU | 183

Národný pochod za život okrem iného poslúži ako barometer miery

neliberálnych postojov v liberálnom rúchu. Tento článok zostal vo všeobecnej rovine, aby neprispieval k už aj tak vypätej spoločenskej atmosfére a neodkladal pozornosť od hlavnej pointy. Konkrétne mená a výroky by nepochybne vyvolali emócie a zvýšili čítanosť článku, ale nijako by to neprispelo k riešeniu diskutovaného problému. Ak si čitateľ myslí, že sa v niečom mýlim, je pozvaný nesúhlasiť, ale nemal by pritom zabúdať na význam slova „liberálny“.

Denník N, 25. jún 2019 V tlačenom vydaní 25. jún 2019

AK CHCEME UDRŽAŤ DEMOKRACIU, MUSÍME SKROTIŤ CYNIZMUS

„V čase rozšírenej politickej polarizácie je ľahké zalamovať rukami vo frustrácii. Je ľahké byť cynický Podľa mňa je cynizmus najväčším protivníkom demokracie.“ - napísal minulý mesiac v e-maile študen­ tom prijatým na Fakultu verejnej politiky Chicagskej univerzity David Axelrod, súčasný riaditeľ Inštitútu politiky na tejto univerzite a bývalý hlavný poradca Baracka Obamu. Jeho slová ma utvrdili v presvedčení, že cynizmus bráni nielen osobnému rozvoju človeka, ale aj rozkvetu spoločnosti. Nedokážem posúdiť, či moderný cynizmus naozaj reprezentuje „najväčší“ problém pre demokraciu, je však dostatočne závažným na to, aby sme o jeho povahe, prejavoch a dôsledkoch ako spoločnosť premýšľali. Azda nikoho netreba presviedčať, že cynizmus je reálny problém i na Slovensku. Medzi jeho aktívnych šíriteľov patria aj niek­ torí politici, publicisti či populárne osobnosti. Mnohí ľudia si na cynizmus zvykli a nevnímajú ho ako nepriateľa, proti ktorému sa treba postaviť.

Cynizmus na Slovensku Bývalý premiér Robert Fico bol častým objektom kritiky a ako som sa už v minulosti zmienil, nemyslím si, že bola vždy poctivá. Na druhej strane, Robert Fico si zaslúži väčšiu kritiku za to, že mierou vrchovatou prispieval k vytváraniu cynickej atmosféry v spoločnosti. Spomeňme si len na „stôl preplnený balíčkami bankoviek“, ktorý bol

MUSÍME SKROTIŤ CYNIZMUS | 185

podľa košického pomocného biskupa Mareka Forgáča - a určite nie­ len jeho - prejavom „ťažkého cynizmu“. Predseda strany SaS a europoslanec Richard Sulík cítil potrebu na Velký piatok provokovať „teplými rožkami“. Mnohí mu odpustili a niektorí už možno aj zabudli na jeho vulgárne tričko, blog na adresu premiéra Fica v čase, keď ležal po operácii srdca v nemocnici, či niek­ toré ďalšie excesy. Politik, ktorý v minulosti - právom - označil kona­ nie Roberta Fica za „cynizmus najhrubšieho zrna“, sám vykazuje znaky cynického správania. Ak to spojíme s prvkami populizmu, máme dočinenia s niečím, o čom možno pochybovať, či prispieva k posilňovaniu demokracie. Ak si niekto myslí, že budovanie dobrej spoločnosti je najmä o maximalizácii osobnej a ekonomickej slobody, je to úplne v poriadku a rovnako je legitímne, ak sa o tom snaží - rozumným a slušným spô­ sobom - presvedčiť ostatných. Nie je však v poriadku, ak nerešpek­ tuje alebo uráža tých spoluobčanov, ktorí nezdieľajú jeho politickú filozofiu a z nej prameniacu prax. Vo verejnom priestore často počúvame, že Slovensko je „unesená krajina“, „mafiánsky štát“, „stále čiernou dierou Európy“ a podobne. Takéto vyjadrenia - hoci v hyperbolickom význame pochopiteľné nie sú celkom pravdivé (a ani prezieravé), pretože prezentujú iba jednu stranu mince a poukazujú len na fakt, že pohár je z polovice prázdny. Myslím si, že správnejšie je Slovensko vnímať ako paradox úspešnej a „unesenej“ krajiny. Zdôrazňovaním len druhého aspektu prispievame k metastáze cynizmu. Jednou z príčin nevyváženého hodnotenia vlastnej krajiny - ak nerátame postranné motívy či apriórnu zaujatosť - je nedostatočný nadhľad a pokrivená perspektíva reality. Ak niekto dlhodobo žil v inej krajine a nad svojou skúsenosťou zmysluplne reflektuje, dobre vie, o čom tu je reč. A nemusel žiť ani v niektorej z materiálne chudobných krajín, aby prezrel úspešnosť slovenského príbehu, dobro a krásu okolo seba, ako aj absurditu kverulantstva.

186 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

Ciele a sklamanie Kultúra cynizmu, samozrejme, nie je len dôsledkom pokrivenej perspektívy reality. Prispievajú k nej ďalšie faktory - pesimistický pohľad na podstatu človeka, absencia zmyslu života, morálny relati­ vizmus, prílišný individualizmus, nedostatok spravodlivosti, politic­ ká nekultúrnosť, mediálna manipulácia, nedodržané sľuby, erózia dôvery, strata viery, pocit bezmocnosti a najmä nenaplnené očakáva­ nia vedúce k rozčarovaniu a hlbokej nespokojnosti. Cynizmus je niekedy užitočnou a často pochopiteľnou reakciou, ak mu však podľahneme, stratíme schopnosť efektívne konať v prospech spo­ ločného dobra. Mnohí podľahli cynizmu, keď po eufórii Novembra ’89 nastalo obdobie divokej privatizácie, rozdelenia štátu, mafiánských praktík a vlády Vladimíra Mečiara. Masové protesty, ktoré vyvolala kauza Gorila, nepriniesli predstavovanú zmenu, čo tiež neprispelo k zlepše­ niu nálady vspoločnosti. Kedykoľvek desaťtisíce ľudí vyjdú so svojimi požiadavkami do ulíc, očakávania sú - často nerealisticky - vysoké. O to väčšie je potom sklamanie, keď tieto aktivity nedonesú žiadané ovocie. Je obdivuhodné, ako slovenská spoločnosť zareagovala na vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Veľmi si prajem, aby ich tragická smrť nebola márna a stala sa katalyzátorom zásadných zmien k lep­ šiemu. Obávam sa však ďalšieho nárastu cynizmu v dôsledku nenapl­ nených očakávaní. Organizátori protestov majú pred sebou náročnú úlohu a zodpovednosť vynaložiť maximálne úsilie, aby sa tak nestalo. Keď sa ideály - ktoré musíme mať a nemôžeme stratiť - stretnú s realitou, je ľahké prepadnúť negativizmu a svoj boj za lepšiu spo­ ločnosť vzdať. Nepoznám účinnejší liek proti cynizmu ako je správne chápaná - nádej, ktorá človeka motivuje neustále sa približo­ vať k ideálom a posilňuje ho v časoch, keď sa to nedarí v miere, v ktorej si prajeme. Silu biblického kresťanstva v spoločnosti nemeriame stupňom

MUSÍME SKROTIŤ CYNIZMUS | 187

obmedzenia otváracích hodín ani počtom štátnych sviatkov, ale prí­

tomnosťou alebo absenciou nádeje. V kresťanskej tradícii sú za tri základné teologické cnosti považované viera, nádej a láska. Kresťania by mali byť zajatcami nádeje. Ak ich niekto vníma inak, chyba nemusí byť len na jeho strane.

Havlova nádej Nádej však nie je výlučným vlastníctvom praktizujúcich kres­ ťanov. Jednou z vecí, ktorú obdivujem na Václavovi Havlovi, bola jeho schopnosť nepodľahnúť cynizmu a zachovať si nádej v časoch, keď slobodná a demokratická spoločnosť bola iba vzdialeným snom. Havel - na rozdiel od väčšiny súčasných politikov - o etických a mo­ rálnych otázkach hlboko premýšľal a jeho pozornosti neunikla ani téma nádeje. V polovici 80. rokov minulého storočia v rozhovore s Karlom Hvíždalom - vydaným ako kniha Dálkový výslech - poskytol Havel brilantnú reflexiu o nádeji, ktorá pre neho nebola abstraktným kon­ ceptom, ale niečím, „čo nám dáva silu žiť a stále znovu niečo skúšať i v podmienkach navonok takých beznádejných, ako sú napríklad tie tunajšie“.1 1 Tento typ nádeje porazil totalitarizmus.

Deštruktívny cynizmus je prítomný v každej epoche dejín, no pre demokraciu sa stáva problémom vtedy, keď ho nedokáže skrotiť kri­ tická masa a presiakne spoločnosť. Účinnou protilátkou nie je ro­

mantický optimizmus, ale realistická nádej. Havel nám pripomína, že nádej nie je „presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že niečo má zmysel - bez ohľadu na to, ako to dopadne“? "Bojovať za demokraciu zmysel má. Havlovagenerácia ju vybojovala a výzvou pre našu je ju udržať.

Denník N, 9. apríl 2018 V tlačenom vydaní 10. apríl 2018

DÔVERYHODNOSŤ MEDII OVPLYVŇUJE AJ TO, AKO INFORMUJÚ O CIRKVI

Liberálna demokracia potrebuje pre svoje fungovanie dôvery­ hodné médiá. Ich kredibilita závisí aj od miery objektívnosti, s akou informujú o témach súvisiacich s kresťanstvom a cirkvou. V čase, keď rôzne dezinformačné médiá a sabotéri demokracie - neraz účelovo brnkaj ú na kresťanskú strunu a ukazuj ú cirkvi prívetivú tvár, seriózne médiá musia byť obzvlášť opatrné, ako informujú o zmienených

témach. Ak je uvedená premisa pravdivá, každému demokraticky zmýšľa­ júcemu občanovi - bez ohľadu na jeho alebo jej konfesiu - bude záležať na kvalite spravodajstva a komentárov (aj) na tému cirkvi. Kvalita nie je ani v žurnalistike len vecou názoru alebo otázkou po­ pularity - existujú kritériá, na základe ktorých sa dá určiť. A rovnaké platí aj o predsudkoch, ktoré ju výrazne znižujú. Záujem vypočuť si názory cirkevných predstaviteľov by mal byť súčasťou každého úprimného hľadania odpovede na otázku, či mainstreamové médiá - vrátane mienkotvorných denníkov - informujú o zmienených témach profesionálne a bez předpojatosti. Oslovil som preto zástupcov troch najväčších a dvoch menších registrovaných cirkví na Slovensku. Z výpovedí dvoch, ktorí využili možnosť vyjadriť sa, budem citovať. Na otázku, čo je v demokratickej spoločnosti úlohou mienko­ tvorných médií vo vzťahu k činnosti a pôsobeniu cirkví, predseda Rady Bratskej jednoty baptistov Benjamin Uhrin odpovedá: „Médiá majú o cirkvi informovať tak, ako o iných občianskych aktivitách a

DÔVERYHODNOSŤ MÉDIÍ A CIRKEV | 189

iniciatívach. To znamená, že keď cirkev robí niečo, čo má presah do spoločenského diania - či už pozitívny, alebo negatívny, médiá o tom majú objektívne informovať.“ Výkonný sekretár Konferencie biskupov Slovenska Anton Ziolkovský dodáva, že úlohou médií je „Prinášať pravdivé informácie, v primeranom kontexte“, čo sa im podľa neho vo väčšine prípadov aj darí.

Jednostrannosť Obaja predstavitelia zároveň poukazujú na určitú jednostrannosť pri informovaní a potrebu väčšej vyváženosti. „Prevaha negatívnych správ a kritických kontextov“ je podlá pána Ziolkovského dôsledkom „editoriálnej línii tzv. mienkotvorných médií“, ktorá väčšinou „nie je cirkvi naklonená“. Nevníma to ako „zlyhanie“ médií, no privítal by väčšiu snahu poskytovať o cirkvi komplexnejší obraz. Benjaminovi Uhrinovi sa zdá, že na Slovensku „existuje istá pola­ rizácia - kto je nastavený negatívne, píše negatívne. Naopak, kto ne­ kriticky prijíma a podporuje - píše pozitívne. Vyvážených (.objektívnych1) prístupov k informovaniu o dianí v cirkvi vidieť pomenej“. Ako príklad uvádza Referendum o rodine 2015 a „zne­ chutenie“, ktoré u mnohých vyvolal spôsob, akým médiá o ňom informovali. Kvalita spravodajstva a komentárov je priamoúmerná kvalite ich autorov. Dôležitá otázka v tejto debate sa preto týka kritérií, ktoré by mala spĺňať osoba, ktorá do médií píše na tému náboženstva a cirkví. Pán Uhrin zdôrazňuje kompetentnosť, transparentnosť a schopnosť usmerniť emócie tak, aby sa „pretavili do dôsledného prieskumu, overenia zdrojov (...) a nie do ohnivých (ale nepodložených) vy­ hlásení, útokov či obrán“. Anton Ziolkovský si myslí - bez toho, aby chcel médiám určovať nejaké kritériá - že by mal autor mať „primerané poznanie a porozu­ menie pre reálie Cirkvi, a k tomu nezaujatý, profesionálny záujem prinášať čitateľom zaujímavé informácie“. Nebráni sa ani infor-

190 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

movaným kritickým pohľadom, ako prinášajú napríklad zahraniční vatikanisti - „vedia byť veľmi kritickí, ale to, čo je ,newsworthy‘, nevnímajú len ako podmnožinu negatívneho“. Zároveň poukazuje na zvláštny fenomén: „O cirkvi v tzv. mainstreame najčastejšie píšu disentujúci teológovia a odídem kňazi, z ktorých viacerí s ňou majú neuzavreté osobné konflikty. Redakciám to stačí, a ich editoriálnym líniám vyhovuje. Nemajú ambíciu prekročiť tento ,bias‘ dopĺňaním autorov, z ktorých textov by menej vanul pocit zatrpknutosti, či dokonca túžba po,vyrovnaní účtov1.“ Pán Ziolkovský dopĺňa svoje pozorovanie obrazným vysvetlením:

„Dôstojníci, ktorí z osobných dôvodov opustili front, bezpochyby majú čo povedať k armáde, a je relevantné si ich vypočuť. Ak sa však uspokojíme s ich pohľadmi, nezískame obraz vojska bez filtra, v cel­ kovej perspektíve, a už vôbec nie informácie z prvej ruky o tom, čo sa deje na fronte.“

Na priamu a pre tento text najdôležitejšiu otázku, či mal niekedy pocit, že niektorý mienkotvorný denník alebo konkrétny autor bol zaujatý proti kresťanstvu, inštitucionálnej cirkvi alebo jej predsta­ viteľom, Anton Ziolkovský reagoval nasledovne: „Existuje celý rad autorov, u ktorých by ste pozitívne vyjadrenie na adresu cirkvi hľadali ťažšie ako ihlu v kope sena, hoci kriticky o nej píšu pri každej možnej príležitosti. Či to znamená zaujatosť, nechám na úsudok druhých.“

Potrebujeme odpoveď Nakolko sám patrím medzi autorov, ktorí píšu (aj) na tému kres­ ťanstva a cirkvi, zo zrejmých dôvodov považujem za nenáležité, aby som sa pokúsil odpovedať na kľúčovú otázku tohto textu. Zároveň sa však domnievam, že odpoveď na ňu poznať potrebujeme. V ideál­ nom prípade ju poskytne tím mediálnych odborníkov, ktorých závery budú môcť byť vďaka kompetentnosti a nestrannosti všeo­ becne rešpektované. Inšpiráciou by mohla byť rozsiahla štúdia vypracovaná pod

DÔVERYHODNOSŤ MÉDIÍ A CIRKEV | 191

vedením profesora a bývalého editora týždenníka Die Zeit Michaela Haliera, ktorá preukázala, že seriózne nemecké denníky informovali

príliš jednostranne - a teda neobjektívne - o utečeneckej a migračnej kríze. Každý, kto si váži princíp férovosti a záleží mu na posilňovaní demokracie, by mal takúto štúdiu privítať a rešpektovať jej zistenia. Nech už budú akékoľvek. Úlohou médií je okrem iného vyzývať na skladanie účtov. Pokiaľ majú mať médiá u ľudí úctu a dôveru, musia byť aj ony ochotné stať sa predmetom skúmania a pozitívne reagovať na možnú, legitímnu kri­ tiku. A to najmä v časoch, keď sa súčasťou slovnej zásoby stal nový ter­ mín -fakenews. Častou kritikou diskutovaných médií je, že používajú voči cirkvi

dvojitý meter. Ak sa táto domnienka na základe analýzy potvrdí, bude to z pohľadu žurnalistickej etiky problém, no zároveň to môže byť pre cirkev aj skryté požehnanie. Ide o jeden z mnohých paradoxov života. Ak je napríklad téma sexuálneho zneužívania v cirkvi pod väčším drobnohľadom médií ako rovnaký problém v iných kontex­ toch, z pohľadu kresťanskej etiky robia médiá cirkvi službu, pretože jej pomáhajú približovať sa k ideálom, ktoré hlása. Bolo by zaslepené obviňovať médiá za to, že prinášajú správy o problémoch, ktoré si cirkvi sami spôsobili. Dobrým príkladom takej nezamýšľanej služby boli vážne odhale­ nia reportérov denníku Boston Globe v roku 2002, ktoré napriek vzniknutým morálnym a materiálnym škodám v konečnom dôsled­ ku (nielen) konkrétnej cirkvi pomohli. V takých a podobných prí­ padoch by mali cirkvi a jej veriaci prinajmenšom tolerovať nielen používanie dvojitého metra, ale aj notorického dvojitého kilometra. Diletantská, predpojatá či dokonca zlomyseľná kritika však služ­ bou nie je. Ani pre cirkev, ani pre verejnosť, ani pre demokraciu a ani pre spravodlivosť. Taká kritika by v serióznych médiách nemala mať miesto. Denník N, 4. december 2018 V tlačenom vydaní 11. december 2018

O VIANOCIACH, POLITICKEJ KOREKTNOSTI A ZAČIATKU PÁDU ROBERTA FICA

Na októbrovej konferencii Value fo/mó’z/mzwz'í vo Washingtone, D.C. prezident Donald Trump konštatoval, že ľudia „nepoužívajú slovo Vianoce, pretože to nie je politicky korektné“. A následne vyh­ lásil, čo svojim podporovateľom sľúbil ešte ako prezidentský kan­ didát: v našej krajine „znovu hovoríme ,Veselé Vianoce1“. Najznámejší odporca politickej korektnosti počas blížiacich sa vianočných sviatkov iste ešte mnohokrát citované slová vysloví - nie­ len ako sviatočné prianie, ale aj politické vyhlásenie. V Spojených štátoch amerických sme každoročne svedkami „vianočných kontroverzií“, ktoré sa paradoxne zdajú byť reálnejšie v mediálnom svete než v reálnom živote. To neznamená, že rozšírený fenomén „politickej korektnosti“ v ostatných desaťročiach neov­ plyvnil aj tieto sviatky - dnes sa napríklad v štátnych úradoch, ob­ chodných domoch a verejnom priestore častejšie stretávame s pozdravom Happy Holidays namiesto špecifickejšiehoMerry Christmas (s priamym odkazom na Christ - Krista), ako to bolo v minu­ losti, napriek tomu, že podľa prieskumu Pew Research Center uskutočnenom v roku 2013, až 96 percent kresťanov a 81 percent nekresťanov oslavuje Vianoce. Termín „politická korektnosť“ vyvoláva - nielen v kontexte Spo­ jených štátov - kontrastné reakcie a jeho použitím vstupujeme na mínové pole už niekolko desaťročí trvajúcej „kultúrnej vojny“. Má zložitú históriu, nejednoznačnú povahu, množstvo definícií a rôzne použitia. Čokoľvek o ňom povieme, môže byť vnímané kontroverzné

O VIANOCIACH A POLITICKEJ KOREKTNOSTI | 193

a vždy sa bude dať nájsť niečo, s čím možno polemizovať alebo nesúh­ lasiť. Na jednej strane spektra máme tých, čo pod politickou korekt­

nosťou rozumejú „najmocnejšiu psychickú tyraniu“ (Doris Lessingová) či „liberálny fašizmus“ (Paul Johnson), na strane druhej tých, ktorí tvrdia, že je to „pojmový konstrukt vytvorený pravicou na kreovanie neexistujúceho monštrá naľavo, ktoré potom môže napadnúť“ (Richard Gott).

Nesprávny koncept Prehľad literatúry posledného štvrťstoročia prezentuje podobný obraz: existuje plejáda kníh o tom, ako politická korektnosť negatívne vplýva na slobodné vzdelávanie, efektívne podnikanie, kreatívne umenie, mainstreamové médiá či liberálnu demokraciu, a nájdeme aj také, ktorých autori tvrdia, že ide o umelo vytvorený „mýtus“, ktorý sociálni konzervatívci využívajú ako stratégiu na nastoľovanie svojej politickej agendy. Aj tie najlepšie definície sú neúplné a aj tie, ktoré sa snažia o objek­ tivitu a neutralitu, sú v rôznej miere „zaujaté“. Užitočnú definíciu ponúka rešpektovaný Oxford English Dictionary, ktorý definuje heslo „politicky korektný“ ako „prispôsobujúci sa súboru liberál­ nych alebo radikálnych názorov, obzvlášť v spoločenských záležitos­ tiach, ktoré sú zvyčajne charakterizované obhajovaním schválených cieľov alebo stanovísk a často odmietaním jazyka, správania atd., ktoré sú považované za diskriminačné alebo urážlivé“. Hoci termín nepoužívam pejoratívne s cieľom inzultovať, nepo­ užívam ho ani neutrálne - koncept a trend, ktotý v súčasnosti reprezentuje, vnímam negatívne. Ak dôjdeme k podobnému záveru, neznamená to, že sa musíme nevyhnutne stotožniť s kultúrnymi bojovníkmi, ktorí termín nadužívajú a niekedy aj zneužívajú na nálepkovanie ideologických oponentov. A tiež to neznamená, že

194 I ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

diskutovaný koncept je inherentne zlý - aj rovná myšlienka sa môže stať krivou, pokiaľ si nedáme pozor na ideologické excesy. Zástancovia myšlienky politickej korektnosti sú rôzni: od mili­ tantných kultúrnych marxistov, cez puritánskych kazateľov novej morálky a sociálnych inžinierov lepších zajtrajškov až po neideologicky zmýšľajúcich spoluobčanov, ktorým jednoducho záleží na tom, aby ľuďom nebolo z arbitrárnych dôvodov ubližované a neboli kvôli nim diskriminovaní. K posledne menovanej skupine - hoci sám seba neradím do politicky korektného tábora - mám bližšie ako k ideolo­ gicky neumierneným kritikom politickej korektnosti. Ak by „politická korektnosť“ dokázala povedať „áno“ liberálnej demokracii, integratívnemu pluralizmu, kultúrnej rozmanitosti, občianskej rovnosti, patriotizmu, osobnej zodpovednosti, morál­ nemu realizmu, citlivosti, sebakritike, pomenovaniu problémov či rozumnému obmedzeniu slobody prejavu, a zároveň „nie“ neliberálnej diktokracii, ideologickému multikulturalizmu, kultúrnemu bezdomovstvu, politike identity, nacionalizmu, manipulatívnej sebaviktimizácii, morálnemu relativizmu, přecitlivělosti, sebabičovaniu, nálepkovaniu ideologických protivníkov či cenzurujúcej myšlienkovej polícii, mnohí inteligentní konzervatívci by možno dokázali predmetný konceptprijať. Tento príspevok mal pôvodne názov Politická korektnosť uháša ducha Vianoc a bol silnejšou kritikou diskutovaného fenomenu, než akú prezentuje finálna verzia. V čase jeho písania som sledoval schô­ dzu Národnej rady o odvolaní ministra vnútra Roberta Kaliňáka a vtedy som si uvedomil, že to, čo skutočne udúša ducha Vianoc, je v trochu pozmenenom význame slova - politická „nekorektnosť“. A stretávame sa s ňou, žiaľ, nielen v politike.

Potrebujeme konskú dávku korektnosti U tvrdil som sa v presvedčení, že kým v Spojených štátoch to s poli­ tickou korektnosťou preháňame, na Slovensku by nám konská dávka

O VIANOCIACH A POLITICKEJ KOREKTNOSTI | 195

tohto jedovatého lieku proti ľudskej necitlivosti neuškodila. Možno by potom v poslaneckých laviciach nesedeli politici, ktorí sa ani v období Adventu nedokážu správať k sebe korektne. Keď príde čas, že budeme ako spoločnosť zreteľnejšie vnímať svoju diagnózu, aplikujme liek politickej korektnosti - na hrubosť, hulvátstvo a hnus, nie na kresťanské sviatky, hlásajúce posolstvo pokoja všetkým ľuďom dobrej vôle. A dajme si pritom pozor na predávko­ vanie. Spôsobuje otravu. Vyššie uvedeným odsekom som text ukončil a bol pripravený ho poslať do redakcie. Po sobotňajšom prejave premiéra Roberta Fica na sneme Smeru-SD a jeho prehlásení, že „skončila éra politickej korek­ tnosti z našej strany“, nemôžem v písaní nepokračovať. Vyjadrenie nasledovalo po inom kontroverznom výroku premiéra: „Oznamu­ jem, že sa nebudem v reálnej politickej praxi riadiť biblickým: kto do teba kameňom, ty do neho chlebom. Kto pôjde po nás kameňom, my pôjdeme dvoma. A myslím to úplne vážne.“ K premiérovi Ficovi sa vyjadrujem zriedka a ťažko by mohol tohto autora obviniť z toho, začo štandardne obviňuje médiá. Vo svojom texte Čo nám návšteva dalajlámu pripomenula o premiérovi Ficovi som okrem iného napísal: „V politike premiéra Fica nachádzame viaceré prvky machiavellizmu a za cenu určitého zjednodušenia možno povedať, že je ideálnym politikom machiavelského typu. Na Slovensku ešte nikdy nebol a pravdepodobne dlho nebude politik, ktorý by rozumel princípom získania a zachovania moci tak dobre ako premiér Fico.“ Ak sa Niccolô Machiavelli nemýlil a Robert Fico sa vydá na cestu, ktorú oznámil, martinský snem môže raz história označiť ako začia­ tok jeho pádu. Premiér Fico nemá rád morálne argumenty v politike a preto sa ich používania nateraz zdržím. Zdvorilo ho však chcem poz­ vať, aby nahliadol do sedemnástej kapitoly Machiavelliho spisu Vladár, ktorá má nadpis „O krutosti a láskavosti a o tom, či je lepšie vzbudzovať lásku, alebo strach“. Politická kariéra Roberta Fica ukazuje, že sa z Machiavelliho

196 I ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

odpoveďou - vychádzajúcou z jeho pesimistického (či realistického) chápania ľudskej prirodzenosti - dokázal stotožniť: „Žiadalo by sa jedno i druhé, no oboje naraz ťažko dosiahnuť a ak už musí jedno chýbať, potom je oveľa bezpečnejšie byť obávaný ako milovaný.“173 Machiavelli však vladárov tiež varuje: „Byť obávaným pritom vôbec nemusí znamenať byť nenávideným, preto sa musí mať vladár na pozore, aby sa vyhol aspoň nenávisti, ak si už nemôže získať

lásku.“ Ak Robert Fico začne hádzať dva kamene po svojich opo­ nentoch - vrátane tých v jeho vlastnej strane - pravdepodobne už po najbližších volbách nebude premiérom. Zničí ho nenávisť. Je tu však aj iná cesta a to tá, ktorú na sneme načrtol architekt mno­ hých úspechov strany, Marek Maďarič: „Mali by sme sa vrátiť k ideá­ lom, k tým velkým aj malým. V politike, ako ju chápem ja, musí byť aj kus idealizmu. Nemôže byť len o technológii moci a marketingu. V politike sme predsa preto, aby sme niečo pozitívne urobili, presadili. Nie preto, aby sme si udržali pozície. Veď naša politická pozícia má vtedy zmysel, keď je krytá dobrým zámerom a dobrým výsled­ kom.“ Martinský snem postavil členov strany Smer pred jasnú volbu a ich volba ovplyvní nielen budúcnosť ich strany, ale aj Slovenska. Denník N, 13. december 2017 V tlačenom vydaní 14. december 2017

POLITIKA BEZ POKORY VEDIE DO PEKLA

Odkazovať na pokoru v názve článku - navyše pred blížiacimi sa volbami - znamená riskovať jeho nízku čítanosť. Ani peklo už nepri­ ťahuje pozornosť tak ako v minulosti. Ak by titulok obsahovala slovo „prieskum“, čitateľský záujem by bol nepochybne väčší. Pokiaľ však chceme, aby výsledky prieskumov odrážali v čo najväčšej miere demokratické hodnoty, nezaobídeme sa bez premýšľania a priorizovania pokory (aj) v politickom živote. Hoci je pokora často spájaná s kresťanstvom, nepatrí len do kos­ tola. Príležitostne nám to pripomenú politickí komentátori či do­ konca samotní politici. Nedávno Roman Pataj zhodnotil, že najdiskutovanejší kandidát na pozíciu ústavného sudcu „má očividný problém s nedostatkom pokory“. V roku 2016, po his­ torickom úspechu strany Sloboda a Solidarita, Tomáš Gális pozna­ menal: „Väčšia pokora by teda predsedovi neuškodila.“ V rovnakom roku sociologička a bývalá premiérka Iveta Radičová varovala: „Ak nechceme skončiť ako stroskotanci, tak potrebujeme úplne zmeniť smer, aj Smer. Politike chýba pokora, sebareflexia.“ Konská dávka pokory by slovenskej politike teda celkom iste prospela. A tráva nie je omnoho zelenšia ani v susedných krajinách. Na problém si poťažkal aj francúzsky politológ Dominique Moisi, ktorý vo svojom januárovom komentári píše: „Rozhodujúcim fak­ torom v prvej vážnej kríze Macronovho prezidentstva môže byť aj jeho vlastná osobnosť. Súčasný francúzsky prezident je neobyčajne inteligentný, energický a odvážny, ale zdá sa, že ešte celkom nedospel a chýba mu tiež pokora, ktorá prichádza s vekom.“1 5

198 I ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

Pravdivosť posolstva a dôveryhodnosť posla Z uvedeného by sa mohlo zdať, že o pokore v politike hovoríme dostatočne. Pohľad do archívu aj tohto denníka nás presvedčí o opaku. Jeden komentár, ktorý má v titulku odkaz na diskutovanú cnosť, je málo. Ide o text Pokora a kompromisy, bez nich sa vládnuť nedá, ktorého autorom je politický matador Béla Bugár. Skeptic­ kému čitateľovi chcem pripomenúť, že pravdivosť posolstva je nezávislá od dôveryhodnosti posla. V slovenskom verejnom priestore často počúvame o „arogancii moci“, ktorá sa okrem iného prejavuje toxickým jazykom, širokými lakťami, zápästiami s luxusnými hodinkami či oslavovaním voleb­ ného víťazstva s fľaškou Coca-Coly v ruke. To všetko je len symptó­ mom problému, ktorého koreňom je pýcha. Na problém existuje účinný liek - pokora. Cieľom môjho textu je posunúť nás v pre­ mýšľaní o danej problematike o krok ďalej. Budúcnosť každej krajiny a kvalita života v nej v rozhodujúcej miere závisí od postoja občanov k pokore v politike. Cnosť pokory sama osebe - neurobí z človeka dobrého politika, jej absencia však z neho celkom určite urobí zlého politika. Treba to mať na pamäti pri každých volbách - ak politik neprejde testom elementárnej pokory, demokraticky zmýšľajúci občan by takú osobu nemal voliť. Demo­ kratická spoločnosť totiž nedokáže fungovať bez kultúry tolerancie a jednoty v rôznosti, ktoré sú podmienené pokorou. Ak sa do pozície moci dostane arogantný človek, bude mať negatívny vplyv na rozvoj demokratickej kultúry a môže doviesť kra­ jinu až do politického pekla - anarchie alebo totality. V minulom storočí sme zažili hnedé aj červené peklo - bolo by vážnou chybou si myslieť, že v tomto storočí už nič také nehrozí. Arogantní lídri s neskrotnou túžbou vládnuť čakajú aj dnes na svoju príležitosť. Pýcha urobila z anjela diabla a zo spupného človeka má moc urobiť tyrana. Pokora, o ktorej je reč, nemá nič spoločné s nedostatkom sebaúcty, podceňovaním vlastných schopností či so znevažovaním dosiah-

POLITIKA BEZ POKORY VEDIE DO PEKLA | 199

nutých úspechov. Ani s ochotou znášať poníženie, so servilným sprá­ vaním alebo s nedostatkom odvahy ísť do konfliktu so zlom. Samostatnou kapitolou je falošná pokora, ktorá sa okrem iného pre­ javuje poukazovaním na vlastné cnosti a prílišnou prísnosťou k po­ kleskom iných. V politickom ringu sa pokora prejavuje inak ako v prostredí kláš­ tora, je v ňom viac testovaná a ťažšie dosiahnuteľná. V čistej forme ide o nedosiahnuteľný ideál, ktorý by však demokratickí občania nemali nikdy stratiť zo zreteľa. V minulosti som na stránkach tohto denníka zmienil dvoch svetovo známych politických lídrov, ktorí sa tomuto ideálu priblížili viac ako väčšina ostatných: Abraham Lincoln a Václav Havel. Nech sú inšpiráciou pre súčasných politikov i nás voličov.

Pokora, tolerancia, demokracia Pokiaľ občanov nebudú spájať ideály a hodnoty, ktoré presahujú ideologickú a stranícku lojalitu, pluralitná demokracia zanikne. Ak je pravdou - ako nám pripomína aj Reinhold Niebuhr -, že bez pokory nie je možná tolerancia a bez tolerancie nie je možná demokracia, potom (správne chápaná) pokora sa musí stať súčasťou, ak nie funda­ mentom nášho demokratického kréda. Uchádzač o politický úrad, ktorý nežije v súlade s týmto krédom, by mal byť v očiach demokra­ tického voliča automaticky diskvalifikovaný. Ako spoločnosť by sme mali mať dostatočne jasno v kritériách tes­ tu pokory a konzistentne ich na politikov aplikovať. Má daná osoba schopnosť rozpoznať vlastné obmedzenia a nedostatky? Miluje ľudí viac ako svoje myšlienky? Dokáže nájsť omyl vo vlastnej pravde a pravdu v omyle názorového protivníka? Chápe, prečo boli človeku dané dve uši a jeden jazyk? Vie uznať a napraviť minulé chyby? Ak je odpoveď na ktorúkoľvek z týchto otázok záporná alebo nejedno­ značná, ďalšie otázky sú už zbytočné. Pokora je liekom na pýchu, voči ktorej nie je imúnny žiadny človek. Mnohé problémy, o ktorých denne počúvame a čítame, majú koreň v

200 I ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

nedostatočnej pokore. Príslovia ako „pýcha peklom dýcha“ či „pýcha predchádza pád“ nám majú aj dnes čo povedať. Príbeh o babylonskej veži nesie v sebe dôležité posolstvo pre všetkých, ktorým záleží na úspešnom budovaní demokratickej spoločnosti. Nemýľme sa ani sa nestrachujme: pýcha bude skôr či neskôr pora­ zená. Mrakomor sa môže zdať vo svojom hrade neotrasiteľný, ale

nakoniec prehrá. Budúce generácie sa budú učiť o pyšnom panov­ níkovi, ktorý sa vyhrážal dvoma kameňmi a ešte predtým, ako sa stačil zahnať, bol hlasom ľudu donútený zostúpiť z trónu. Co je dôležitejšie, v demokracii máme možnosť rozhodnúť, kto na trón zasadne - výni­ močná výsada a ohromná zodpovednosť. Úloha zodpovedných občanov je usilovať sa, aby mala pýcha čo najmenší priestor v koridoroch moci, kde môže spôsobiť najväčšie škody. Politická aréna sa nikdy nestane rajskou záhradou, ale každé zlepšenie politickej kultúry bude mať pozitívny dosah na celú spo­ ločnosť. Aby sa tak mohlo stať, pokora musí začať byť vnímaná ako regulatívny princíp politického života. Čoskoro sa bude rozhodovať o tom, kto zasadne v prezidentskom

paláci. Pokora by žiadnemu kandidátovi hlas demokratického voliča zaručiť nemala, jej absencia by ho však mala vylúčiť z kola von. Len pokorný človek dokáže vnímať politiku - nielen v deklaratívnej rovine - ako službu verejnosti a len taký kandidát je hodný dôvery občana.

Denník N, 20. február 2019 V tlačenom vydaní 21. február 2019

BLAHOŽELANIE NOVEJ PREZIDENTKE

Po volebnej kampani ako z partesu sa Zuzana Čaputová stala víťazkou prezidentských volieb 2019. Ako politická novicka porazila skúseného politika Maroša Sefčoviča, čím sa na Slovensku zopakoval scenár spred piatich rokov. Nie je bez zaujímavosti, že aj v Spojených štátoch amerických porazili ostatní dvaja prezidenti dlhoročných politikov s impozantným životopisom. V najbližších dňoch budeme čítať rôzne analýzy, ktoré sa pokúsia objasniť dôvody volebného úspechu čerstvo zvolenej prezidentky. Jedným z nich nepochybne bolo - podobne, ako v prípade Baracka Obamu a Donalda Trumpa - jej autentické vystupovanie. Podľa niektorých išlo o strojenú autenticitu, ktorá bola súčasťou stratégie na oslovenie voličov. Nemyslím si to. Kalendár ukazoval dátum 16. júl 2018 a ja som bol vtedy na Slo­ vensku, konkrétne v martinskom antikvariáte Mädokýš, nachádza­ júcom sa v podzemných priestoroch Živeny - celonárodného sídla

spolku slovenských žien. Návštevník antikvariátu nielenže nájde na poličkách množstvo zaujímavých titulov, ale má tiež možnosť zoznámiť sa so znalým a zanieteným antikvárom J ánom Cígerom. Pri našom stretnutí mi pán Cíger povedal, že svoj antikvariát vníma nielen ako obchod, ale najmä ako „priestor na stretnutia medzi knihami“. Uprostred debaty poznamenal, že o chvíľu bude musieť končiť, pretože očakáva návštevu - prezidentského kandidáta. Bol som v tom čase jediným zákazníkom a prišlo mi prirodzené opýtať sa, či moja prítomnosť nebude prekážať. Odpoveď mi umožnila zostať a venovať sa tomu, kvôli čomu som prišiel. Do antikvariátu vošla v elegantných žltých šatách prezidentská

202 I ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

kandidátka Zuzana Caputová so svojím sprievodom. S hostiteľom viedla zaujímavú diskusiu. Obsah cudzích rozhovorov sa nepatrí vynášať, hoci v ňom neodznelo nič, za čo by sa Zuzana Caputová mala hanbiť. Tak teda aspoň jeden postreh. O kvalite charakteru človeka najlepšie vypovedá to, ako sa správa, keď si myslí, že ho nikto nepozoruje. Pani Caputová na samotnom

začiatku volebnej kampane - mimo davu ľudí a žiary reflektorov pôsobila na mňa rovnakým dojmom ako na jej konci v televíznych dueloch, keď sa na ňu upierali zraky celej krajiny. Bola pokojná, prirodzená, so záujmom počúvajúca a zmysluplne reagujúca na otáz­ ky. Jej autenticita išla ruka v ruke so slušným vystupovaním.

Neslušnosť podporovateľov Paradoxne, počas prezidentskej kampane slušnosť nie vždy zdobila jej podporovateľov na sociálnych sieťach. Niektorí sa vo svojom mi­ sionárskom zápale správali neslušne až agresívne voči osobám pod­ porujúcim iných kandidátov. Postoj liberálnej tolerancie im bol vzdialený, napriek tomu, že sa za liberálov považujú. Na druhej strane tu boli osoby, ktoré na prezidentskú kandidátku nevyberavo a neférovo útočili. Stala sa objektom difamácie a slúži jej ku cti, že v súlade s duchom liberalizmu neoplácala rovnakou mincou. Prezidentská kampaň nám ukázala, že obaja finalisti boli pod­ porovaní množstvom slušných občanov, ale aj tými menej slušnými. Občanov každej krajiny možno vskutku rozdeliť na slušných, menej slušných či dokonca neslušných, bolo by však chybou prepadnúť sebaklamu a myslieť si, že do kategórie slušných patríme len my a osoby zdieľajúce naše politické názory. Žiadny politik ani politická strana nemá monopol na slušnosť. Zuzana Caputová bude prezidentkou polarizovaného Slovenska, a to nielen v otázke názoru na liberalizmus či slušnosť. Niektorí po jej volebnom víťazstve prežívali eufóriu a vkladajú do novozvolenej prezidentky podobnú nádej, ako americkí občania do Baracka Oba-

BLAHOŽELANIE NOVEJ PREZIDENTKE | 203

mu v roku 2008. Mal som možnosť tú atmosféru zažiť priamo v Chicagu. Potom je tu však nemalá skupina občanov, ktorá je s výsled­ kom volieb nespokojná a ktorú by víťazná strana nemala ignorovať a už vôbec nie znevažovať. A to nielen z morálneho hľadiska, ale aj z dôvodu politickej prezieravosti. Hoci tento spôsob myslenia môže byť mnohým cudzí, dom­ nievam sa, že vo vyspelej demokratickej spoločnosti si víťaz prezi­ dentských volieb zaslúži rešpekt a preukázanie dobrej vôle zo strany občanov. Keď v Spojených štátoch po zvolení súčasného prezidenta niektorí skandovali „Nie môj prezident!“, považoval som to prinaj­ menšom za prejav neslušnosti. Na Slovensku sme sa, našťastie, s ta­ kými prejavmi zatiaľ nestretli, hoci niektorí to tak môžu vnímať.

Zachovať si morálnu integritu Ako vonkajší pozorovateľ slovenskej politickej scény, ktorému na budúcnosti Slovenska záleží, želám Zuzane Caputovej, aby sa stala dobrou prezidentkou. V kontexte Slovenska má použité adjektivum silný etický dôraz, keďže prezidentský úrad je tu mnohými vnímaný ako pozícia morálnej autority a určitý symbol. Prezidentke Čapu-

tovej želám, aby sa stala symbolom dobra. Želám pani Caputovej, aby sa jej podarilo naplniť sľub, že bude

prezidentkou všetkých občanov. Počas volebnej kampane preuká­ zala, že má predispozície, ktoré môžu prispieť k deeskalácii napätia a upokojovaniu situácie, čo bude prvým krokom k vzájomnému zbližovaniu občanov, ktorí si musia uvedomiť, že sa buď naučia spolu žiť, alebo budú musieť spolu trpieť. Ideologická vyhranenosť či prezi­ dentstvo straníckeho strihu by mohlo mať za následok ešte hlbšie rozdelenie a nárast animozity v spoločnosti. Moje ďalšie želanie úzko súvisí s predchádzajúcim: želám pani Caputovej, aby trávila čo najviac času mimo prezidentského paláca a načúvala názorom a problémom obyčajných ľudí. Slovensko nie je len bratislavská kaviareň, ale aj banskobystrická krčma či bardejovský

204 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

kostol. Nežijú tu len pochlebovači z Facebooku, ale aj pochybovači z fabriky. Transformační lídri majú schopnosť empatie - ak ju ako prezidentka bude prejavovať, získa si sympatie aj mnohých tých, ktorí ju v týchto volbách nevolili. Ak sa prezidentka Čaputová bude chcieť stať integračnou osob­ nosťou, celkom určite sklame niektorých z jej súčasných podporo­ vateľov. Nenaplnené očakávanie či zmarené osobné ambície budú znamenať obrátený chrbát. Želám jej, aby sa tým nenechala odradiť ani znechutiť a našla povzbudenie vo Václavovi Havlovi, ktorý mal podobnú skúsenosť. Zuzane Čaputovej sa správne podarilo identifikovať najpálčivejší

problém súčasného Slovenska: deficit spravodlivosti. Jej posolstvo za „slušnosť a spravodlivosť“ v spoločnosti zarezonovalo a zostáva dúfať, že sa jej nielen podarí si tento dôraz zachovať, ale že bude - v rámci možností - podnikať strategické kroky, ktoré prispejú k odstraňova­ niu zmieneného deficitu.Pani Čaputovej tiež želám, aby saje podarilo zachovať si morálnu integritu. Aj tento text je dôkazom, že človek nikdy nevie, kto a kedy ho môže pozorovať, či dokonca nahrávať. Sľubná kariéra nejedného politika stroskotala na nedostatku integrity. Samozrejme, politik má vždy možnosť snažiť sa zlé veci skrý­ vať alebo zametať stopy. Lepším prístupom je konzistentne žiť v sú­ lade so základnými mravnými princípmi a zákonnými normami krajiny. Na záver, v antikvariáte Mädokýš som si v ten deň kúpil knihu Ladislava Mňačkarí^o chutí moc. Želám pani Čaputovej, aby počas zastavania prezidentskej funkcie často reflektovala nad pokušením moci a nikdy mu nepodľahla. Želám jej, aby o päť rokov prevažná

väčšina rozumných ľudí dobrej vôle mohla skonštatovať, že Zuzana Čaputová bola dobrou prezidentkou.

Denník N, 31. marec 2019 V tlačenom vydaní 2. apríl 2019

KED DEMOKRACIA PRINESIE VÝSLEDOK, KTORÝ SA NÁM NEPÁČI

V demokratickej spoločnosti pripomína politika minimálne v jed­ nej rovine šport: má víťazov a porazených. Otázka, ktorý šport by mala pripomínať najviac, je otvorená na diskusiu. Ak však politická aréna pripomína viac boxerský ring ako hokejové ihrisko, ohrozuje to integritu demokratického projektu a znižuje dôveru v jeho poten­ ciál. Rovnaké platí, ak sa občania nedokážu správnym spôsobom vyrovnať s výsledkom zápasu - či už sú na strane víťazov alebo porazených. Jedno z prvých mien, ktoré mnohým napadne v súvislosti s bo­ xom, je Mike Tyson. „Železný Mike“ zastrašoval pred zápasom svo­ jich oponentov násilnou rétorikou a v ringu ich chcel doslova zničiť. Keď počas zápasu ťahal za kratší koniec, neváhal súperovi odhryznúť kus ucha, za čo bol následne diskvalifikovaný. Niekto by mohol namietať, že Tyson je enfant terrible športu, ktorého súčasťou sú aj slušní boxeri, či dokonca „znovuzrodení“ kresťania, ako napríklad Evander Holyfield alebo George Foreman. Istotne, aj medzi nimi sú viac a menej slušní ľudia, tak ako v každom športe a aj v živote. Nič to však nemení na skutočnosti, že v boxerskom ringu sa lámu nosy, vybíjajú zuby, tečie krv a ideálny spôsob víťazstva jeknokaut. Hokej tiež nie je bezkontaktný šport a občas dochádza aj k bitkám. Nech si o nich myslíme čokoľvek, tieto „výmeny“ sa v NHL okrem oficiálnych pravidiel riadia aj nepísanými etickými zásadami. Bitka sa zvyčajne odohráva vtedy, keď chcú hokejisti zobrať spravodlivosť do

206 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

vlastných rúk, alebo presnejšie, pästí. Silný hráč si za súpera nevyberá subtílneho hráča, ktorý sa biť nechce. Ak sa hráč dostane do zrani­ teľného postavenia, súper v úderoch nepokračuje. V najlepšej hokejovej lige sú aj ďalšie zvyklosti hodné pozornosti. Nedostatok charakteru a ponižovanie súpera sa netolerujú. Medzi také správanie môže patriť aj zdanlivá maličkosť, akou je spôsob osla­ vy gólu. Ked Alexander Ovečkin skóroval v roku 2009 svoj 50. gól sezóny, predstieral, že svoju hokejku nemôže zodvihnúť z ľadu, pre­ tože je príliš horúca na dotyk. Jeho teatrálne gesto nebolo vítané nie­ len súperom, ale ani niektorými komentátormi, či dokonca spoluhráčmi. Výrok „sláva víťazom, česť porazeným“ je pre mňa stelesnený podávaním rúk po finále Stanleyho pohára. Po ťažkých bojoch si hráči dokážu navzájom úprimne prejaviť úctu a rešpekt. Víťazi osla­ vujú, ale nesprávajú sa arogantne. Porazení sú sklamaní, ale dokážu prijať porážku. Nevyhovárajú sa na zranenia, neobjektívnych roz­ hodcov, neprajných fanúšikov a ani na nekvalitný ľad - dokážu pre­ hltnúť horkú pilulku a nestrácajú odhodlanie víťaziť.

Stratégie porazených Aj februárové parlamentné volby na Slovensku mali jasných víťa­ zov a jasných porazených. Víťazi sa po vyhlásení prekvapivých výsled­ kov správali - najmä v porovnaní so svojimi predchodcami - veľmi triezvo. Ak aj bol niekto v pokušení myslieť si „vyhraj volby a môžeš všetko“, koronakríza ho vrátila nohami pevne na zem. Porazení boli, pochopiteľne, sklamaní a niektorí aj šokovaní. Vo vnútri jednotlivých strán prebieha v tom lepšom prípade spytovanie svedomia a opatrné plánovanie budúcnosti. Strany v opozícii sa celkom prirodzene snažia mobilizovať sily, aby mohli v ďalších volbách uspieť. Vláda Igora Matoviča nedostala ani povestných sto dní a už je pod palbou - nie vždy férovej - kritiky občanov, ktorí majú iné volebné preferencie. V liberálnej opozícii

KEĎ DEMOKRACIA PRINESIE NECHCENÝ VÝSLEDOK | 207

možno vnímať obavu zo vzniknutej situácie, spojenú s frustráciou,

ktorú symbolizuje číslo 926. Na pohode nepridáva ani blížiaci sa vnútrostranícky zápas o pozíciujednotkyvstrane. Každá politická strana by si mala vždy nanovo pripomínať dôležité princípy z hokeja, ktorý je na rozdiel od boxu kolektívnym športom: mužstvo, ktoré chce víťaziť, môže mať len jedného kapitána a nesmie mať rozdelenú hokejovú šatňu. Co je povedané v šatni, zostáva v šatni. Špinavá bielizeň sa neperie na verejnosti. Bojovať treba vždy čestne -

aj vzhľadom na zachovanie integrity samotného športu -, hoci tento spôsob boja nemusí vždy priniesť želaný výsledok. V 80. rokoch minulého storočia bolo zložených množstvo popu­ lárnych piesní. Jednou znichje//račv podaní českej rockovej skupiny Turbo, ktorú si obľúbil aj Jaromír Jágr. Pieseň začína slovami „Život

té naučil hrát, s kartama, které ti rozdával sám...“ a má etické posol­ stvo, keď vyzýva, aby sa hráč po prehre napriek posmechu pozdvihol, a aj keď nemá v ruke tromfy, hral najlepšie, ako vie, zachoval si česť a zostal férovým hráčom. Pred štvrťrokom nerozdával karty život, ale voliči. V ostatných aspektoch je posolstvo piesne aktuálne. Tak, ako je dôležité, aby sa víťazná strana správala podľa určitých etických zásad - napríklad, aby neznevažovala súperov, pretože z jej hokejky padlo veľa gólov, mali by si aj porazené strany dobre zvážiť, akú stratégiu a prostriedky použijú v ďalšom zápolení.

Zákony nie sú zabetónované Výsledok volieb sa bude logicky prejavovať aj v konkrétnych zákonoch, s ktorými sa jednotliví občania v rôznej miere stotožnia alebo nestotožnia. Nemali by pritom zabudnúť, že ctiť si demokra­ tický proces je rovnako - a možno aj viac - dôležité ako výsledok, ktorý prinesie. Ten možno relatívne ľahko zmeniť - stačí občanom ponúknuť presvedčivú alternatívu a uspieť v ďalších volbách. Pred niekoľkými mesiacmi bol schválený nový zákon o financo-

208 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

vaní cirkví a náboženských spoločností. K téme som sa prvýkrát verej­ ne vyjadril pred desiatimi rokmi a aj na stránkach tohto denníka som prezentoval názor, že model priameho financovania zo štátneho rozpočtu nepovažujem za najlepší. Dôvod, prečo som proti schvá­ lenému zákonu neprotestoval, súvisí s hlavnou myšlienkou tohto textu. Hoci výsledok nie je podlá mňa ideálny, človek, ktorý si váži demokratický proces, by ho mal byť schopný bez hysterických reakcií - aspoň dočasne - prijať. A nielen to, mal by tiež dokázať oceniť po­ kojnú atmosféru, ktorá celý proces sprevádzala, a schopnosť zúčas­ tnených strán dohodnúť sa. Tieto veci - podobne ako jednoznačné hlasovanie demokraticky zvoleného parlamentu - nie je možné oso­ bami, ktoré si ctia demokraciu, ignorovať či podceňovať. V demokratickej spoločnosti nie je žiadny zákon vytesaný do kameňa. Každý zákon je možné zmeniť, a ak je niekto hlboko pres­ vedčený, že ho zmeniť treba, mal by sa o to usilovať a nepodliehať de­ fetizmu. No mal by to robiť bez urážok názorových oponentov a lacných úderov. Výsledok totiž nie je to jediné, na čom záleží. Uviedol som príklad z minulosti, ale rovnaké princípy sa vzťahujú aj na budúce legislatívne zmeny. Ak by napríklad došlo k obmedze­ niu nedeľného predaja, zmena nebude „nanútená“ spoločnosti „kresťanskými fundamentalistami“, ale bude výsledkom štandar­ dnej demokratickej politiky. V tomto prípade by dokonca neplatilo ani „konzervatívnej“ politiky, pretože myšlienku „voľnej nedele“ podporujú osoby rôznych ideologických presvedčení. Ak niekto v tejto i ďalších súvislostiach používa termíny ako stre­ dovek, inkvizícia, tmári, náboženská polícia či farská republika a snaží sa navodiť dojem prichádzajúcej teokracie, bud je hlboko neznalý veci, alebo vedome hrá nečistú hru, respektíve praktizuje politiku v štýle „účel svätí prostriedky“. Voči prezidentovi Donaldovi Trumpovi môžeme mať množstvo výhrad, ale treba si pripomenúť, že pred­ povedané katastrofické scenáre sa po jeho zvolení nenaplnili.

KEĎ DEMOKRACIA PRINESIE NECHCENÝ VÝSLEDOK | 209

A rovnako sa nenaplnia ani na Slovensku po spektakulárnom víťaz­ stve hnutia OĽaNO. To neznamená, že tu neexistujú reálne výzvy či dokonca hrozby, ktoré však treba správne pomenovať a nehystericky a férovo konfron­ tovať. Od opozície nikto nečaká, že bude koalíciu len pozorovať a tlieskať jej - politika nie je krasokorčuľovanie. Ale nemusí byť ani boxom a ešte k tomu s porušovaním etických pravidiel.

Denník N, 25. máj 2020 V tlačenom vydaní 26. máj 2020

SLOVENSKO POTREBUJE POLITIKOV S VÍZIOU

Čoskoro si pripomenieme 50. výročie jedného z najväčších úspe­ chov ľudského rozumu, srdca a vôle - pristátie na Mesiaci. Velkosť udalosti nezabudnuteľne vyjadrujú slová vedúceho posádky Apollo 11 Neila Armstronga po tom, ako sa 20. júla 1969 jeho nohy dotkli mesačného povrchu: ,Je to malý krok pre človeka, obrovský skok pre ľudstvo.“ Na počiatku úspechu vesmírneho projektu Apollo bola - ako to v takýchto prípadoch býva zvykom - vízia. Americkému ľudu ju 25. mája 1961 vo svojom príhovore na spoločnom zasadnutí oboch komôr Kongresu predostrel prezident John F. Kennedy: „Som presvedčený, že tento národ by sa mal zaviazať do konca tejto dekády dosiahnuť cieľ poslať človeka na Mesiac a bezpečne ho vrátiť na Zem.“

Ambiciózna a realistická Dávno predtým, ako sa vízia stala buzzwordom a knižné pulty sa ohýbali pod ťarchou literatúry ponúkajúcej „zaručené recepty“, ako aj užitočné rady pre formulovanie a naplnenie osobnej či firemnej vízie, prezident Kennedy ponúkol jej učebnicový príklad. Bola mimoriadne ambiciózna a súčasne realistická; špecifická obsahom i časovým ohraničením; uveriteľná a mobilizujúca; jej realizácia vy­ žadovala enormné ľudské nasadenie, velké finančné investície a aj potrebnú dávku šťastia. Pre naše potreby nie je nutné zaoberať sa geopolitickým kontex­ tom, v ktorom sa vízia zrodila - Kennedy hovoril o „výnimočných časoch“. Dôležitejšie si je všimnúť, že jej uskutočnenie presahovalo

SLOVENSKO POTREBUJE POLITIKOV S VÍZIOU | 211

jedno volebné obdobie. Jej realizáciu neznemožnili ani turbulentně 60. roky minulého storočia a dokonca ani tragická smrť prezidenta Kennedyho v roku 1963, ktorý sa nezmazateľne zapísal do histórie Spojených štátov amerických, hoci bol v úrade necelé tri roky. Hlavným dôvodom, prečo vízia nezahynula s vizionarom, bolo, že sa medzičasom stala víziou spoločnou. To neznamená, že nositeľom vízie sa môže stať ktokoľvek. Jednou zo schopností demokratického lídra je inšpirovať a presvedčiť ostat­ ných, že prezentovaná vízia je hodná nasledovania a obetí, ktoré jej dosiahnutie bude vyžadovať. Líder musí byť schopný aj dôvery­ hodný, bez týchto kvalít nie je možné druhých presvedčiť. Ak by ich Kennedy nemal, nepodarilo by sa mu prekonať - v tom čase značné antikatolícke predsudky a nikdy by sa prezidentom nestal. Na Slovensku pôsobí množstvo jednotlivcov, firiem či združení, ktoré majú víziu, ale Slovensko ako krajina je momentálne bez zásad­ nej vízie. Takou víziou bol napríklad vstup do EU a NATO - zod­ povední politici aj rozumní občania si uvedomovali, že žili vo „výnimočných časoch“, keď bolo treba malú krajinu v srdci Európy geopoliticky ukotviť. Dnes taká vízia chýba a prejavuje sa to v rôznych oblastiach spoločenského a politického života.

Fínsky hokej Úspešní jednotlivci a organizácie majú víziu a to isté platí o kra­

jinách. Na začiatku súčasných úspechov fínskeho hokeja bola vízia osôb, ktoré chceli zmeniť fakt, že sa ich národné mužstvo rok čo rok vracalo z majstrovstiev sveta bez medaily. Za ostatné dve desaťročia získali Fíni na svetových šampionátoch desať medailí - vrátane dvoch zlatých, ktoré si priviezli zo Slovenska. Akoby nám hokejové úspechy krajiny - s približne rovnakým počtom obyvateľov - chceli pripo­ menúť náš vlastný úpadok a zároveň nás povzbudiť, že pozitívna zmena je možná. Hokejoví odborníci môžu analyzovať ad infinitum, prečo sa dnes

212 I ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

Fínom pozeráme na chvost, no základný dôvod sa zdá byť jasný: za súčasnými úspechmi fínskeho hokeja bola dobrá vízia a ochota podriadiť to, čo bolo nevyhnutné, jej realizácii, a slovenskému hokeju tie veci chýbali. Dobrou správou je, že sa kormidla slovenského hoke­ ja chopili ľudia, ktorí majú dobrú víziu a osobnostné predpoklady ju uskutočniť. Nedokážu to však sami a bude to vyžadovať čas. Samozrejme, na Slovensku máme aj väčšie starosti než hokej. Jed­ ným z jasných a žalostných indikátorov politikov bez vízie - minulých aj tých súčasných - je stav slovenského školstva. Fakty sú dobre známe a bolo by zbytočné ich tu opakovať. Vízia pre školstvo neexistuje držíme sa blízko zeme a tí, ktorí majú túžbu lietať, odchádzajú do iných krajín. Bez typu vízie, akú kedysi prezentoval John F. Kennedy, sa však bližšie k hviezdam nedostaneme. Aj malé krajiny môžu mať velké vízie - Fínsko nám to ukázalo (nielen) v hokeji. Otázkou zostáva, či sa náj­ du politích' lídri, ktorým bude na školstve skutočne záležať a dokážu presvedčiť relevantných aktérov o jeho priorizovaní. Jednou z vízií v oblasti školstva by mohlo byť, aby malo Slovensko do roku 2050 jednu školu v prvej stovke svetových univerzít. Žiadna

slovenská univerzita sa v dohľadnej budúcnosti nepriblíži Harvardu, ale prečo by sa nemohla celkovou kvalitou vyrovnať napríklad Hel­ sinskej univerzite? Ak nás Fíni predbehli v hokeji, prečo by sme ich my nemohli dobehnúť (aspoň) v tejto oblasti? Môžeme hľadať dôvody, prečo to nejde, alebo spôsoby, ako to uskutočniť. Prezident Kennedy vo svojej pamätnej reči tiež povedal: „Žiadny

vesmírny projekt v tomto období nebude pre ľudstvo pôsobivejší alebo dôležitejší pre dlhodobý prieskum kozmického priestoru; a žiadny nebude taký náročný alebo nákladný na dosiahnutie.“ A do­ dal: „Ak sa rozhodneme kladne, v skutočnosti to nebude jeden človek, ktorý pôjde na Mesiac, bude to celý národ. My všetci musíme pracovať, aby sme ho tam dostali.“ Po chodbách slovenského parlamentu sa prechádza množstvo poslancov, ktorí nemajú pre hájinu, ktorú vedú, žiadnu víziu alebo je

SLOVENSKO POTREBUJE POLITIKOV S VÍZIOU | 213

ich vízia príliš všeobecná, vágna či vajatavá. Politici bez vízie alebo so zlou víziou sú pre krajinu utrpením. Politici, ktorí namiesto kennedyovskej vízie ponúkajú klišé alebo floskuly, sú pre krajinu málo uži­ toční. Nehovoriac o tých, ktorí vstupujú do politiky s inou motiváciou, ako posunúť krajinu dopredu. Progresívne Slovensko predstavilo verejnosti v roku 2017 rozsiah­ ly plán „Vízia jednej krajiny“, v ktorom okrem prognóz autori vyjad­ rujú aj jasné a merateľné ciele, ktoré by strana chcela naplniť do roku 2030. Menej robustnú, ale pre voliča vcelku informatívnu víziu pre Slovensko má od roku 2016 aj politická strana Sloboda a Solidarita, ktorá svoje posolstvo artikulovala v dokumente „Vízia SaS do roku 2024“. Aj osoby, ktoré v budúcoročných parlamentných volbách neu­ važujú o odovzdaní svojho hlasu jednej z uvedených strán, by mali oceniť snahu formulovať víziu pre Slovensko a požadovať rovnaké od politických strán, ktoré môžu byť bližšie ich ideovej orientácii. Je dobré si pripomenúť, že demokratická politika by mala byť predo­ všetkým o spolupráci a súťaži pozitívnych vízií, ako aj o spôsoboch ich realizácie. Zásadné a zmysluplné vízie sú okrem iného liekom proti atomi­ zácii, bublinizácii, polarizácii a hocijakej inej ,,-zácii“ spoločnosti. Par­ ciálne záujmy nahrádza spoločný cieľ. Napríklad dostať jednu univerzitu do prvej stovky svetového rebríčka je méta, na ktorej by sa mali dokázať zhodnúť lídri väčšiny - ak nie všetkých - politických strán. Tak ako jednotlivec, ani organizované spoločenstvo s víziou nebude mrhať drahocenný čas a energiu na žabomyšie vojny, mali­ cherné hádky či osobné spory.

Denník N, 17. júl 2019 V tlačenom vydaní 18. júl 2019

NALEPKA NIC NEZNAMENÁ: NÁBOŽENSTVO AKO JED, PLACEBO A LIEK

Náboženstvo zohráva aj v 21. storočí dôležitú rolu nielen v privát­ nej sfére väčšiny jednotlivcov, ale aj v spoločenskom a politickom ži­ vote. Mnohí spoločenskí vedci minulého storočia by dnes s počudovaním sledovali, akým významným faktorom je nábožen­ stvo v globálnej i domácej politike. Zamyslime sa len nad destináciami prvej zahraničnej cesty amerického prezidenta Donalda Trumpa, vzťahom ruského prezidenta Vladimíra Putina a pravoslávnej cirkvi, alebo programom slovenskej politickej strany, ktorej sloganom je „Za Boha a za národ!“ a okamžite pochopíme. Osobná skúsenosť s náboženstvom ovplyvňuje ľudské vnímanie a postoj k tomuto komplexnému fenoménu. Hoci sa najmä v post­ komunistických krajinách občas stretneme s názorom, že nábožen­ stvá sú „rakovinou ľudstva“ a možno sa nájde i niekto, kto verí, že náboženstvo ako jediné môže ľudstvo - a to nielen v eschatologic­ kou! význame - spasiť, rozumní ľudia sa na náboženstvo nepozerajú cez malé čiernobiele obrazovky československých televízorov. Za cenu určitého zjednodušenia, ktoré sprevádza typologickú metódu, je možné povedať, že náboženstvo môže v spoločnosti fun­ govať ako „jed“, „placebo“ alebo „liek“. Ak by mali ľudia na Slovensku priradiť k trom ampulkám s týmto obsahom tri nálepky - kres­ ťanstvo, islam a budhizmus, asi tušíme, ktorá nálepka by u väčšiny skončila na ktorej ampulke. Rovnaký experiment by však pravde­ podobne dopadol inak u nás, a inak v Saudskej Arábii či Srí Lanke. Vlastné náboženstvo (alebo ideológiu) mnohí takmer automa-

NÁBOŽENSTVO AKO JED, PLACEBO A LIEK | 215

ticky vnímajú ako liek, zatiaľ čo iné považujú v tom lepšom prípade za trochu menejcenné. Je to súčasťou ľudskej povahy a zjavne sa nevzťahuje len na vnímanie náboženstva. Faktom ale je, že ani jedno náboženstvo nie je monolitnou konštrukciou a rovnaké platí o pre­ javoch nasledovníkov - bez ohľadu na nálepku, akou sa označia. To nie je obhajoba náboženskej ekvivalencie, ide o rozpoznanie, že aj ampulka označená nálepkou „kresťanstvo“ môže obsahovať niečo iné ako liek.

Nálepka kresťanstvo V tomto článku sa zameriam na kresťanstvo - nie preto, že by som si myslel, že je inferiorne vo vzťahu k iným náboženstvám alebo sve­ tonázorom. Alebo preto, že by som voči nemu prechovával otvorené či skryté antipatie. Naopak, v dospelosti som konvertoval na kresťan­ ské náboženstvo, pretože si myslím, že najadekvátnejšie adresuje fun­ damentálne otázky ľudskej existencie a vo svojej autentickej podobe je liekom nielen pre ľudské srdce, ale aj spoločnosť. Nemôžem a nechcem preto prehliadať, keď sa nálepka „kresťanstvo“ nachádza na ampulke s jedom alebo placebom. Robert Hanssen bol človekom, ktorý sa považoval za kresťana, no miesto toho, aby bol etickým agentom priaznivej zmeny, bol agentom FBI, ktorý viac ako dve desaťročia zrádzal (nielen) svoju krajinu vy­ konávaním špionáže v prospech Sovietskeho zväzu a neskôr Ruskej federácie. David Wise - autor Hanssenovho životopisu, ho opísal ako „chodiaci paradox: kontrašpión FBI, špión KGB, zbožný katolík, posadnutý pornograf, ktorý pre svojho najlepšieho priateľa tajne vysielal sex so svojou manželkou, ochranca rodinných hodnôt, fik­ tívny James Bond, ktorý zobral striptérku do Hong Kongu a v kufri svojho auta nosil guľomet“.1 6 Hanssen bol aktívnym v Opus Dei, pravidelne navštevoval omšu, skôr zmienenú striptérku chcel obrátiť na katolícku vieru a údajne daroval časť nelegálne získaných peňazí na charitatívnu prácu Matky Terezy.

216 j ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

Nielen jednotlivec, ale aj skupina ľudí zhromaždených v politickej strane sa môže paradoxne na jednej strane hlásiť ku kresťanskej viere a na strane druhej vyznávať hodnoty, ktoré sú s ňou nezlučiteľné. Kotleba - Ludová strana Naše Slovensko pôsobí v spoločnosti to­ xicky a šírenie jej toxického vplyvu placebo nezastaví. To si, zdá sa, uvedomuje aj prezident Andrej Kiska, ktorý vo svojom nedávnom prejave na podujatí Otvorene o extrémizme v Banskej Bystrici pove­ dal: „Táto doba je výzvou pre predstaviteľov cirkví. Aby zastavili tých, ktorí za Boha, za národ, za kresťanské hodnoty skrývajú svoju nenávisť. Nenávisť voči ľuďom inej rasy, inej farby pleti. To je úloha cirkvi.“

Kiska a Trump Medzi prezidentom Kiskom a jeho americkým náprotivkom exis­ tuje množstvo rozdielov, no obaja sú presvedčení, že v lekárničke jed­ notlivých náboženských tradícií sa nachádza liek, ktorý by mal byť aplikovaný na extrémistické prejavy prítomné v týchto tradíciách. Prezident Trump v Saudskej Arábii pred lídrami viac ako päťdesia­ tich moslimských krajín vyhlásil: „Náboženskí lídri to musia povedať úplne jasne: barbarstvo vám nezabezpečí slávu - zbožná úcta k zlu vám neprinesie dôstojnosť. Ak si vyberiete cestu teroru, váš život bude prázdny, váš život bude krátky a vaša duša bude odsúdená.“ Výzvy oboch prezidentov sa môžu z pohľadu náboženských lídrov javiť ako kafranie, no vzhľadom na súčasnú realitu sú opodstatnené. Toxicita jedu býva rôzna - niektorý spôsobí okamžitú smrť, zatiaľ čo iný „len“ dočasné priotrávenie. Zabúdať by sme nemali tiež na to, že za určitých podmienok môže mať jed uzdravujúce účinky a liek naopak zabíjať. Nemali by sme sa báť nahlas vysloviť zdanlivo heretickú myšlienku - nie všetko, čo predmetná politická strana hlása, je zlé a väčšina z tých, čo ju otvorene alebo v skrytosti podporuje, má na míle ďaleko od stúpencov fašizmu. Nenechajme sa zmýliť - strana si nepochybne zaslúži nálepku „jed“ a nepredstavuje prijateľnú alter-

NÁBOŽENSTVO AKO JED, PLACEBO A LIEK | 217

natívu pre osobu hlásiacu sa ku kresťanskej viere. To by malo jednoz­ načne a súčasne zmysluplne odznieť z kazateľníc všetkých kostolov pred blížiacim i sa volbami, najmä v banskobystrickom kraji. Druh jedu ale musí byť presne identifikovaný a na uzdravenie spoločnosti nastavená správna liečba. Ak budeme k liečbe pristupo­ vať rozumne, strana Mariána Kotlebu sa môže paradoxne stať vakcí­ nou, ktorá v konečnom dôsledku posilní slovenskú demokraciu. Šarlatánske metódy liečby naopak k uzdraveniu nepovedú a môžu koncentráciu jedu ešte zvýšiť. Preklínať tmu nie je dosť, treba zasvietiť na cestu. Nevyberavé zaobchádzanie s ideologickými protivníkmi má zvyčajne opačný, než zamýšľaný efekt. Máločo dokáže mobilizovať či dokonca radikalizo­ vať stúpeneckú základňu viac ako existencia vonkajšieho nepriateľa a vyvolať sympatie u ľudí ako pocit skrivodlivého hodnotenia. Aprílový prieskum agentúry Focus ukázal, čo by nemalo byť žiad­ nym prekvapením: „hlboko veriaci“ diskutovanú stranu prakticky nevolia, napriek tomu, že jedným z jej troch deklarovaných „prin­ cípov“ je ten „kresťanský“. Títo veriaci dokážu rozpoznať vlka prichádzajúceho v ovčom rúchu, alebo inak, obsah ampulky ne­ závisle od jej nálepky. Cieľom kresťanských lídrov musí preto byť, aby čo najviac z tých, ktorí sa pri sčítaní ľudu k ich cirkvám prihlásili, boli „hlboko veriaci“, respektíve, aby boli kresťanmi, ktorí chápu, že jadro ich náboženstva je obsiahnuté v takzvanom „najväčšom prikázaní“ prikázaní lásky. Tak ako strom spoznáme po ovocí, obsah ampulky rozpoznáme podľa účinkov. Judáš mal nálepku Kristovho učeníka, no stal sa jeho zradcom; Josef Mengele lekára, no bol bezcitným vrahom; a ten náš Jozef bol kňazom, ktorý sa Augustínovým „neubližuj a pomôž, keď môžeš“ v kritickom momente neriadil. Nálepka je mimoriadne užitočná vec, no zároveň nič neznamená, ak nie sme dostatočne obozretní. Používanie kresťanskej nálepky v politickej aréne je vždy dôvodom na ostražitosť - pokušenie zneužiť kresťanstvo na získanie a udržanie politickej moci je druhom poku­

218 I ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

šenia, ktorému by aj Frodo Bublík odolával len s ťažkosťami. Nene­ chajme sa zmiasť ani zviesť falošnými nálepkami.

Denník N, 27. jún 2017 V tlačenom vydaní 28. jún 2017

KTO JE LEPŠÍ KRESŤAN? POLITIK, ČO NEZNEUŽÍVA KRESŤANSKÚ KARTU

So zneužívaním náboženstva na politické ciele sa stretávame v kaž­ dej historickej epoche a naprieč kultúrami. Niekedy sa to môže diať nevedome a s dobrým úmyslom. Zneužívatelia náboženskej karty a ani ich stúpenci to, vcelku pochopiteľne, nepriznajú a snažia sa po­ núknuť verejnosti alternatívne vysvetlenia. Jednou z úloh verejných teológov je diskutovaný fenomén ozrejmovať a na prípadné prob­ lémy upozorňovať. Poslanec Richard Vašečka pred niekoľkými dňami na tlačovej besede prekvapivo oznámil, že sa bude uchádzať o post predsedu KDH, pretože „Slovensko potrebuje autentickú a silnú kresťanskú stranu“ a dodal, že „o tom snáď nikto nepochybuje“. Jeho dekla­ rovaným cieľom je „zjednotiť hlasy kresťanských voličov a posilniť kresťanskú politiku na Slovensku“. Termín „kresťanská politika“ sa objavuje v jeho rétorike často. Odhliadnime teraz od faktu, že v skutočnosti sa nájde mnoho takých, ktorí pochybujú, že Richard Vašečka správne identifikoval potrebu Slovenska, a ďalší nie sú presvedčení, že on je tou osobou, ktorá dokáže naplniť cieľ, ktorý si ambiciózne stanovil. Dajme tiež nabok otázku porovnávania autentickosti kresťanstva jednotlivých politikov. Odmyslime si na chvíľu aj to, že v minulosti Richard Vašečka v jed­ nom z rozhovorov vyhlásil: „Nikdy som nechcel byť súčasťou straníckej politiky. Preto som privítal ponuku OĽaNO ako pre mňa

220 I ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

prijateľný spôsob. (...) Dúfam, že sa stanem zástupcom ľudí a nie poli­ tických strán či záujmových skupín.“ Nemali by sme však prehliadnuť, s akou ľahkosťou poslanec Vašečka prišíva adjektivum „kresťanský“ na rôzne politické kategórie a politiku samotnú. Aj v slovenskom kontexte by sme si mali dať pozor, aby kresťanstvo nebolo zneužívané na politický zisk a ani nevznikal taký dojem. Nezodpovedné používanie kresťanskej karty je nekresťanské a „lepším“ kresťanom je politik, ktorý tak nerobí. Pokušenie je reálne a žiadny politik nie je voči nemu imúnny, hoci je otázne, či kresťanská značka v politike stále dobre predáva, alebo

vyvoláva skôr podozrenie. Predstavme si, že by sa rovnakým spôsobom začal vyjadrovať poli­ tik hlásiaci sa k židovskej, moslimskej či inej viere. Väčšine kresťanov (a nielen im) by to pravdepodobne prekážalo a poukazovali by na hrozby spojené s politikou náboženskej identity. Ak si niekto myslí, že kresťanská politika bude zo svojej podstaty etalónom morálnej a po­

litickej zodpovednosti, ignoruje históriu.

Zlyhaní bolo mnoho Existujú dobré dôvody, prečo by mali byť politici hlásiaci sa ku kresťanskej viere opatrní, ako svoju vieru prejavujú na verejnosti. Od politikov, ktorí sú súčasťou politickej strany s priamym odkazom na kresťanstvo, verejnosť právom očakáva vyšší morálny štandard a kaž­ dé zlyhanie poškodzuje nielen reputáciu strany a samotného politika, ale stáva sa tiež antisvedectvom pre kresťanstvo, cirkev a samotného Krista. A tých zlyhaní bolo, žiaľ, od vzniku KDH príliš mnoho, čo je nepochybne jeden z dôvodov, prečo sa toto hnutie - v krajine, kde sa ku kresťanstvu hlási vysoké percento obyvateľstva - v posledných volbách nedostalo do parlamentu. Výšku morálnych škôd je nemož­ né vyčísliť percentami, ale kresťania by ju nemali podceňovať. Au­

KTO JE LEPŠÍ KRESŤAN? | 221

tentickú kresťanskú politiku robí ten politik, ktorý v prvom rade dbá

na to, aby nepošpinil meno kresťanstva. Kresťanskí veriaci nepoužívajú vždy rovnaký meter na „kresťan­ ských politikov“ a na tých druhých. V úprimnej naivnosti volia a pod­ porujú aj politikov, ktorých nízka kompetencia vedie k politickej impotencii. Slušnosť a dobré úmysly sú v politike dôležité, ale ne­ môžu byť exkluzívnym kritériom pri rozhodovaní, komu odovzdať hlas. Je vzácne, keď politik skloní koleno pred tým, čo ho presahuje, modlitba však nie je zárukou dobrých politických rozhodnutí.

Úprimný kresťan, zlé rozhodnutie V minulosti som pôsobil ako pastor v americkom cirkevnom zbore, v ktorom som sa - napriek svojmu kultúrnemu pozadiu a veca­ mi s ním spojenými - tešil zvláštnej priazni a podpore. Boli sme dobre fungujúcou cirkevnou rodinou. Pre názorovú nezhodu to počas mojich siedmich rokov v danom spoločenstve vážnejšie zaiskrilo iba trikrát. Raz sa tak stalo, keď som otvorene vystupoval proti blížiacej sa vojne a dostal sa do konfliktu s osobou, ktorá tvrdila, že by sme mali vojnové úsilie podporovať. Jeden z jej argumentov bol, že prezident George W. Bush je úprimný kresťan, ktorý hľadá aj v tejto veci Božiu vôľu a Boh ho vedie. O úprimnosti prezidentovej viery som nemal dôvod pochybovať, o správnosti jeho politického rozhodnutia však

áno. V slovenskom parlamente sedí viacero politikov, ktorí sa cítia v kresťanskom prostredí ako ryba vo vode. V cirkevných spoločen­ stvách sa k nim správajú familiárne a dostávajú priestor prezentovať svoje myšlienky v cirkevných médiách, na cirkevnej pôde a v niek­ torých prípadoch dokonca priamo spoza kazateľnice počas boho­ služobného zhromaždenia. Veriaci s tým očividne nemajú problém,

napokon daný politik je „náš brat“. Ak sa však hlbšie zamyslíme nad komplexným vzťahom kreš-

222 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

ťanstva a politiky, väčšinou dospejeme k záveru, že cirkevná pôda nie je tým správnym miestom na otvorenú či skrytú politickú kampaň. Napriek tomu, že k názorom konkrétneho politika môžeme mať blízko či s ním dokonca udržiavať priateľský vzťah, vystúpenie aktívneho politika na cirkevnej pôde by sa malo riadiť jasne stanovenými pravidlami.

Modlitba a kritické myslenie Pozvať politikov Alojza Hlinu, Mareka Krajčího aJanu Zitňanskú na kompetentne moderovanú politickú diskusiu, Jána Podmanického, Veroniku Remišovú a Richarda Vašečku na ďalšiu, by bolo nie­ len legitímne, ale prispelo by tiež k zvyšovaniu politickej gramotnosti „kresťanského voliča“ bez toho, aby bola ohrozená apolitickosť, morálna integrita a misijné poslanie cirkvi. Zoznam uvedených mien, samozrejme, nie je úplný. Hoci birmovaných komunistov zneužívajúcich kresťanskú kartu možno zo zoznamu vynechať, na podobné stretnutia by mali byť poz­ vaní aj kresťania z vládnej koalície. Povinnosťou duchovného lídra je dohliadnuť, aby sa z kostola nestalo miesto propagovania opozičnej či koaličnej politiky a už vôbec nie konkrétnej politickej strany. Jeho úlohou nie je veriacim podsúvať koho majú voliť, ale im pomôcť o zodpovednej politickej volbe premýšľať. Každému z týchto politikov by mala byť položená otázka, čo si myslia o používaní kresťanskej karty v politike. Od každého by sa malo vyžadovať, aby sa jasným spôsobom vyjadril k dôležitým poli­ tickým témam, predstavil konkrétne ciele svojej politiky a načrtol spôsoby, akými ich chce uskutočňovať. Ak by sa takáto diskusia ko­ nala dnes, najprísnejšiemu skúmaniu by mal byť podrobený Richard Vašečka, pretože prezentoval víziu, ktorá vyvoláva najviac otázok. Popritom všetkom sa veriaci môžu za každého politika - ako aj za seba samých - modliť. A nie je to myslené ironicky ani uštipačne.

KTO JE LEPŠÍ KRESŤAN? | 223

Modlitba však nesmie nahradiť kritické myslenie o politických

otázkach. To nám pripomína, aby sme žiadnu politiku ľahkovážne neposväcovali mantrou „kresťanská“, vyhli sa pokušeniu politickej monopolizácie kresťanstva a našou politikou nedevalvovali skutočné kresťanské hodnoty. Pripomína nám tiež to, že dobrý politik nemusí byť nevyhnutne „kresťanský politik“ a kresťan by nemal mať problém takého politika voliť. Kresťanská karta má vysokú hodnotu, nie je však tromfom.

Denník N, 12. február 2018 V tlačenom vydaní 13. február 2018

ZA KOTLEBOV NÁVRH NEHLASOVAT ANI V GUMENÝCH RUKAVICIACH

Takto pred dvoma rokmi som sedel s priateľom v jednom z wash­ ingtonských bistier - vzdialenom niekolko blokov od Bieleho domu - a prirodzene prišla reč aj na blížiace sa prezidentské volby. Priateľmá bližšie k republikánskej strane a súčasne je presvedčený, že okrem dobrých politických postojov by mal byť americký prezident osobou s vysokým morálnym kreditom. Voči prezidentskému kandidátovi Donaldovi J. Trumpovi mal ako veriaci kresťan vážne výhrady, ale nebol súčasťou hnutia Never Trump. Povedal, že ak dá pánovi Trum­ povi svoj hlas, urobí tak v „gumených rukaviciach“ a potom si dá „dlhú sprchu“. Hoci sa môj priateľ vyjadril hovorovou rečou, jeho rozhodnutie bolo výsledkom seriózneho morálneho uvažovania, ktorého je - s doktorátom v etike z prestížnej univerzity - nepochybne viac než schopný. To, samozrejme, nezaručuje správnosť jeho etickej teórie ani jej aplikácie na konkrétnu politickú situáciu, no rozumný človek sa nad jeho perspektívou prinajmenšom zamyslí, alebo požiada o jej bližšie obj asnenie.

Principiálny pragmatizmus V základných kontúrach sa naše prístupy k morálnym otázkam zhodujú - obaja si myslíme, že tak deontologické, ako aj teleologické teórie sú pre politickú etiku neadekvátne, a zastávame prístup, ktorý možno označiť ako „etika zodpovednosti“. Ja som ho v minulosti

ZA KOTLEBOV NÁVRH NEHLASOVAT | 225

označil aj termínom „principiálny pragmatizmus“ a čitateľ sa môže o ňom viac etike zodpovednosti: Havlovej,Sebejovej a iných. Z tohto uhla pohľadu budem pristupovať aj k otázke, či by kresťanskí (konzervatívni) poslanci mali hlasovať za návrh o sprísnení interrupcií z dielne strany Mariána Kotlebu. Hlavný argument proti hlasovaniu za diskutovaný návrh dobre zhrnul predseda strany Most-Híd Béla Bugár: „S fašistami sa neroku­ je ani nehlasuje.“ Poslankyňa Lucia Žitňanská mu sekundovala, keď

povedala, že „Most z princípu s fašistami nehlasuje“. Paradoxne, bola to práve táto strana, ktorá po posledných parlamentných volbách iný dôležitý princíp porušila a čelila preto ostrej i nevyberavej kritike. Jej predstavitelia boli označovaní za „zradcov“, „zapredancov“ alebo ešte horšie.

Keď je nutné princíp porušiť Snažil som sa vtedy poukázať - bez toho, aby som podporil poli­ tické rozhodnutie danej strany -, že môžu nastať situácie, keď je z morálneho hľadiska možné či dokonca nutné princíp porušiť, res­ pektíve, „prevážiť“. Či mala strana Most-Híd dodržať svoj sľub daný

voličom, alebo novovzniknutá situácia prezentovala dostatočne silný dôvod na jeho preváženie, je v tejto chvíli irelevantné. Zaujímavé však je, že najskôr princíp porušila, aby sa strana Kotleba - ĽSNS ne­ dostala k moci, a teraz z podobného dôvodu sa na princíp odvoláva. Z pohľadu etiky zodpovednosti takéto rozpory nemusia byť príkladom morálnej schizofrénie či politickej účelnosti. Prejdime teraz ku „kresťanským politikom“, ktorí - prinajmen­ šom zdanlivo - čelia rovnakej či ešte závažnejšej dileme. Hoci s extré­ mistickými stranami štandardne nespolupracujú, majú na stole návrh zákona, ktorý môže zlepšiť situáciu, ktorá je pre nich doslova otázkou života a smrti. Kedy porušiť princíp nespolupráce - môže niekto namietať - ak nie v prípade, keď ide o ochranu nenarodeného života? Navyše ojedinelé hlasovanie za návrh zákona a dištancovanie

226 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

sa od všetkého ostatného, čo Kotlebova strana reprezentuje, nespĺňa kritéria autentickej spolupráce. Pre kresťanských politikov nejde teda o úplne jednoduchú volbu. Aj z politických dôvodov. Ak nezahlasujú za návrh, budú niektorými vnímaní ako „zradcovia“ - tentoraz nielen svojich voličov, ale aj cirkvi či dokonca samotného Krista.

Nižší a vyšší princíp A hoci ich asi málokto označí za „zapredancov“, hrozí im nemenej lichotivá nálepka - „zbabelci“. Niektorí jednoducho očakávajú, že sa títo politici v danej situácii zachovajú „principiálne“, alebo inak, že budú ochotní porušiť nižší princíp - nespolupráce s Kotlebovou stranou - v prospech vyššieho princípu - ochrany nenarodeného ži­ vota. Z perspektívy principiálneho pragmatizmu existuje málo prin­ cípov - ak vôbec nejaký -, ktoré nemožno za absolútne žiadnych okolností prevážiť, hoci diať by sa tak malo len vo výnimočných a dobre odôvodnených prípadoch. Dokonca aj jeden z najdôležitej­ ších a univerzálne platných princípov „nezabiješ“, môže byť naprík­ lad v morálne ospravedlniteľnej vojne prevážený. Úlohou štátu je

chrániť život a majetok svojich občanov, aj keby to malo znamenať zašpinenie si rúk tým najcennejším - ľudskou krvou. Porušenie princípu sa v tomto prípade stáva tragickou nevyhnutnosťou. Bez ohľadu na to, či označujeme stranu Mariána Kotlebu za „faši­ stickú“, „extrémistickú“ alebo nejako inak, hlasovaním za pred­ kladaný návrh si poslanec „zašpiní ruky“ a neochránia ho ani gumené rukavice dobrého úmyslu. Pre niekoho to môže byť dostatočne silný dôvod, aby kresťanskí politici za taký návrh z „principiálneho hľadiska“ nezahlasovali. Nie pre principiálneho pragmatika. Ten najednej strane odmieta politiku bez etiky, ale na strane druhej zachovanie čistých rúk „za každú cenu“ nepovažuje za vznešený cieľ

ZA KOTLEBOV NÁVRH NEHLASOVAT | 227

- uvedomujúc si, že zodpovedné konanie niekedy vyžaduje ochotu zašpiniť si ruky.

Svätec do politiky nepatrí Politik je nútený robiť aj morálne nejednoznačné rozhodnutia, keď ideálne riešenie nie je k dispozícii a vlastné presvedčenie musí čias­ točne ustúpiť kompromisu. Preto, ak má niekto ambíciu byť vy­ hlásený za svätca, mal by si radšej zvoliť iné povolanie - politika je umením možného. Aby nedošlo k nedorozumeniu: neobhajujem cynický pragmatiz­ mus, ktorý sa riadi formou etiky na spôsob „účel svätí prostriedky“. Naopak, proti tomu fenoménu na Slovensku bojujeme. Účel pros­

triedok nesvätí, no jeho zvažovanie je pri morálnej deliberácii dôležité. A sú prípady, keď uskutočnenie dobrého a dôležitého účelu bude vyžadovať použitie prostriedku, ktorý nespĺňa kritériá čistoty chirur­ gických nástrojov. Otázka teda stojí, či sa kresťanskému politikovi vo vzniknutej situácii „oplatí“ zašpiniť si ruky. Osvietená kalkulácia je legitímnou súčasťou morálneho uvažovania ak politike neoddeliteľne patrí. Myslím si, že odpovedje jednoduchšia, ako by sa na prvý pohľad moh­ lo zdať. Hlasovanie by sa kresťanskému politikovi mohlo - z morálneho hľadiska - skomplikovať, ak by jeho hlas „za“ reálne ovplyvnil legis­ latívnu zmenu a nezostal by iba v rovine gesta. Je však takmer isté, že predmetný návrh zákona je odsúdený na neúspech. Ak zaň kresťan­ ský politik alebo politička zahlasuje, z rokovacej sály odíde nielen so špinavými, ale aj s prázdnymi rukami. Horšiu kombináciu si ťažko predstaviť, najmä ak existujú alternatívy.

Denník N, 31. máj 2018 V tlačenom vydaní 1. jún 2018

MAL BY JÁN FÍGEĽ POKRAČOVAŤ AKO VYSLANEC EÚ PRE NÁBOŽENSKÚ SLOBODU?

Pravidelní čitatelia tohto denníka si možno spomenú, že som sa v minulosti vo svojich komentároch dotkol viackrát aj témy nábo­ ženskej slobody. Pred tromi rokmi som článok Na obranu náboženskej slobody (29. 7. 2015) ukončil nasledovne: „Ak je nábo­ ženská sloboda univerzálnym ľudským právom, nemôže nám byť ľahostajné ani to, čo sa deje za našimi hranicami. (...) Spojené štáty a najmä Európska únia sa musia omnoho intenzívnejšie zasadzovať za obranu náboženskej slobody vo svete. Dnes je viac ako kedykoľvek predtým zrejmé, že je to aj vzáujme globálnej bezpečnosti.“

Najlepšia voľba? Pochopiteľne som sa tešil, keď som sa o rok neskôr z médií dozvedel, že práve občan slovenskej národnosti, Ján Figeľ, sa stal his­ toricky prvým osobitným vyslancom Európskej únie pre otázky náboženských slobôd a vyznania vo svete. Ani komentár Petra Morvaya Trafikant Figeľ(fi.5.2016),vktorom spochybňuje, že pán Figeľ je tou správnou osobou pre tento dôležitý post, ako ani niektoré ďalšie v médiách pretraktované informácie o jeho osobe, mi neza­ bránili, aby som jeho vymenovanie vnímal pozitívne a želal mu úspech.

J e pravda, žeJ ánovi Figeľovi sa podarilo niečo, o čom sa dalo opráv­ nene pochybovať, že je v kontexte Slovenska vôbec možné. Pod jeho

MAL BY FÍGEĽ POKRAČOVAT AKO VYSLANEC? | 229

vedením sa - v krajine, kde sa približne tri štvrtiny obyvateľstva hlásia ku kresťanskej viere - strana KDH po prvýkrát od roku 1990 ocitla mimo parlamentu. Ani tento fakt ho však nemusel predurčovať k neúspechu v novej funkcii. Hoci som mal za priehrštie pochybností,

patril som k tým, ktorí si mysleli, že mu treba dať šancu.

Vízia, koncepcia, výsledky Od vymenovania Jána Figeľa do funkcie, ktorej vznik sám inicio­ val, uplynuli viac ako dva roky, čo je dostatočne dlhý čas na kom­ plexnejšie zhodnotenie jeho pôsobenia a činnosti. Odborná aj širšia verejnosť majú právo žiadať výkaz jeho práce. Je nepochybne chvályhodné, že počas svojho funkčného obdobia navštívil rôzne krajiny, stretol sa s významnými ľuďmi, predniesol konferenčné príspevky či poskytol rozhovory pre médiá, dôležitejšie sú však konkrétne, merateľné výsledky vychádzajúce z jasne defino­ vanej vízie, koncepcie a pracovnej náplne. Je verejne známe - a nech je to akokoľvek nepríjemné, tento fakt nemožno ignorovať - že Jánovi Figeľovi bola diagnostikovaná vážna choroba. Ako bývalý onkologický pacient nielenže spolucítim s pá­ nom Figeľom a z hĺbky srdca mu želám uzdravenie, ale dokážem si tiež

predstaviť, ako táto choroba môže vplývať na každodenný život človeka, vrátane jeho pracovného nasadenia. Je legitímne sa pýtať, do akej miery negatívne ovplyvnila jeho prácu v prospech medzinárod­ nej náboženskej slobody a čo všetko z toho vyplýva.

Pochybnosti Zdá sa, že Peter Morvay v čase vymenovaniaJ ána Figeľa do funkcie osobitného vyslanca nestrieľal mimo terča. Osobne som aj naďalej presvedčený, že Európska únia by sa mala zásadnejšie angažovať v prospech náboženskej slobody mimo svojich hraníc, začínam však čoraz viac pochybovať, že súčasný vyslanec bol a je tou najlepšou

230 I ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

volbou pre tento post. Celkom určite nie som jediný, kto má pochyb­ nosti, a je na pánovi Figelbvi, aby sa ich buď pokúsil rozptýliť, alebo ich vziať do úvahy pri svojom ďalšom rozhodovaní.

Denník N, 31. august 2018 V tlačenom vydaní 4. september 2018

JÁNOVI FIGEĽOVI SA NEPODARILO ROZPTÝLIŤ POCHYBNOSTI

V mojom augustovom článku Mal byJán Fígeľpokračovaťako vys­ lanec EÚpre náboženskú slobodu? som vyjadril pochybnosť, či Ján

Figeľ bol a je tou najvhodnejšou osobou na funkciu osobitného vys­ lanca. Pochybnosti sa na základe nových informácií potvrdzujú alebo vyvracajú. Keď sa tak stane, môže otáznik na konci vety nahradiť iné interpunkčné znamienko. V tomto texte prezentujem niektoré rele­ vantné informácie, ktoré vedú k záveru, že Jánovi Figeľovi sa zatiaľ nepodarilo pochybnosti rozptýliť. Začiatkom septembra sa v médiách objavili správy o navrho­ vaných zmenách v súvislosti s funkciou osobitného vyslanca. Podvý­ bor pre ľudské práva a príslušná medziskupina Európskeho parlamentu hodnotia prácujána Figeľa kladne a podporujú posilne­ nie jeho funkcie. Vo výročnej správe medziskupiny je uvedené odporúčanie post osobitného vyslanca od jesene 2019 „zviditeľniť“ a poskytnúť mu „adekvátne ľudské a finančné zdroje“. Osobitný vys­ lanec sa 6.9.2018 zúčastnil híringu v Európskom parlamente, ktorý bude o jeho mandáte rozhodovať.

Hľadanie odpovedí Vzhľadom na posledný vývoj som adresoval Jánovi Figeľovi sériu otázok (odoslaných 9. 9. 2018) v snahe získať informácie, ktoré by pomohli odpovedať na otázku artikulovanú v názve augustového článku. Otázku, ktorávostatných týždňoch nabralaavbudúcich ešte

232 I ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

naberie na význame a dôležitosti. Nejde tu však len o osobitného vys­ lanca a kredibilitu jeho úradu. Ide aj o dôveryhodnosť EU, ktorá úrad na jeho podnet vytvorila. V októbri si pripomíname Medzinárodný deň náboženskej slobody a to je o dôvod viac na zamyslenie sa nad touto témou. Krátko po odstúpení z postu predsedu KDHJ án Figeľ v rozhovore pre Denník N uviedol: „Nebojím sa o robotu, skôr je to dôležitá ži­ votná križovatka, aby som sa neunáhlil alebo nerozhodol tak, že mi to neumožní vrátiť rodine, čo jej dlhujem za roky neprítomnosti doma.“ Na otázku redaktora, či hľadá niečo „pokojnejšie“, odpovedal: „Áno, aby som mohol byť viac s rodinou....“ Šesť týždňov po tomto vyja­ drení sa dozvedáme, že pán Figeľ zaujme - nielen na cestovanie náročnú - funkciu osobitného vyslanca. Na otázku, ako vysvetlí - čo sa javí ako - rozpor medzi slovami a skutkami, som odpoveď nedostal. V spojitosti s vymenovaním Jána Figeľa do funkcie je dôležité zod­ povedať tri kľúčové otázky: či bolo vytvorenie funkcie osobitného vyslanca potrebné, na základe akých kritérií sa uskutočnil výber do funkcie, respektíve či bola vymenovaná najkompetentnejšia osoba, a či bola jasne stanovená agenda a kritériá, podľa ktorých sa bude hod­ notiť úspešnosť jej realizácie. Ak niekto označuje Jána Figeľa za „trafikanta“, môže to byť z dôvodu, že minimálne na jednu z uve­ dených otázok nebol schopný odpovedať afirmatívne.

Argumenty za a proti Odhliadnuc od morálnej stránky veci - keď je politikom, ktorí sú nútení opustiť funkciu na národnej úrovni, ponúknutý významný post v európskych štruktúrach -, v neprospech vymenovania Jána Figeľa hovorili najmä jeho nedostatočné odborné znalosti a skúse­ nosti v oblasti náboženskej slobody. Nie je známe, že by sa téme v mi­ nulosti venoval, na čo poukázala aj Islamská nadácia na Slovensku vo vyhlásení Figeľnieje známy záujmom o náboženskú slobodu1 .V je­ ho prospech hovorili najmä diplomatické skúsenosti.

NEPODARILO SA ROZPTÝLIT POCHYBNOSTI | 233

Proti vytvoreniu funkcie možno uviesť argument, že v súčasnosti existujú nielen na pôde EÚ, ale aj OSN rôzne inštitúcie a komisie

zaoberajúce sa otázkou ľudských práv, ktorých komponentom je aj sloboda náboženstva a viery. Navyše, téme náboženskej slobody sa na rôznych úrovniach venujú tímy odborníkov a je na politických líd­ roch, aby ich teoretické poznatky prenášali do praxe. Za vytvorenie funkcie hovorí fakt, že EU bola doteraz málo aktívna v presadzovaní náboženskej slobody alebo viery mimo svo­ jich hraníc a súčasná situácia si vyžaduje zvýšené úsilie v tejto oblasti. K tomu názoru sa prikláňam, avšak len za predpokladu, že úrad oso­ bitného vyslanca bude mať okrem iného jasnú víziu, agendu a stratégiu, ako aj kritériá výberu a hodnotenia. Ak sa Jánovi Figeľovi podarí taký úrad vytvoriť a etablovať, bude to úspechom. Okrajová poznámka: hoci nové funkcie by nemali byť udeľované za staré zásluhy, na tieto zásluhy by sme pri komplexnejšom hod­ notení politikov nemali zabúdať. Rovnako by sme mali pamätať na zlyhania či kontroverzie, ktoré sú súčasťou ich politického príbehu. Mojím cieľom nie je ponúknuť komplexné hodnotenie politickej kariéryJ ána Figeľa, sústreďujem sa výlučne na jeho pôsobenie v súčas­ nej funkcii.

Výkon funkcie sprevádzajú nejasnosti Ján Figeľ sa od vymenovania do funkcie údajne zúčastnil viac ako 100 podujatí v takmer 30 krajinách sveta. Keďže na oficiálnej stránke osobitného vyslanca sa zoznam väčšiny týchto podujatí nenachádza a ani inde som ho nenašiel, požiadal som o jeho zaslanie, spolu s ďal­ šími údajmi, z ktorých by bol zrejmý cieľa výsledokjednotlivých ciest. Zároveň som požiadal, aby osobitný vyslanec uviedol tri najväčšie úspechy svojho doterajšieho pôsobenia, ako aj o odpoveď na to, čo si myslí, že sa dalo urobiť lepšie. Bol som odkázaný na jeho webovú stránku, profily na sociálnych sieťach a už spomínané dokumenty, ktoré však neposkytujú potřeb­

234 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

ný typ a kvantitu informácií, na základe ktorých by bolo možné pôsobenie a činnosť osobitného vyslanca objektívne posúdiť. Spo­ radické krátke správy z navštívených podujatí a fotografie s rôznymi osobnosťami majú svoju hodnotu, sú však príliš málo na to, aby sme na ich základe mohli hodnotiť výkon funkcie alebo ich považovať za výkaz činnosti. Funkciu osobitného vyslanca a jej výkon sprevádza od počiatku rad nejasností. Nie je napríklad zrejmé, kolko času v jednotlivých mesiacoch strávil výkonom funkcie a ako bol za ňu kompenzovaný. Tieto informácie majú priamy dosah aj na vnímanie funkcie verej­ nosťou. Na otázky týkajúce sa rozpočtu vyčleneného na funkciu oso­ bitného vyslanca a jeho celkovej kompenzácie Ján Figeľneodpovedal. Rovnako neodpovedal, o aké navýšenie rozpočtu sa usiluje a ak sa podarí realizovať odporúčania medzikomisie, aké sú jeho ďalšie plány.

Rozdielový faktor? J edna z predložených otázok sa týkala aj úlohyJ ána Figeľa pri oslo­ bodení českého kresťanského humanitárneho pracovníka PetraJaška zo sudánskeho väzenia. Na základe dostupných informácií som ne­ dokázal objektívne určiť, do akej miery angažovanosť osobitného vys­ lanca prispela k prepusteniu pána Jaśka. Ani na túto otázku som od osobitného vyslanca nedostal odpoveď. Denník N uverejnil 14. 9. 2018 článok Petra Jaška s názvomJán Figeľpomohol z väzenia nielen mne, takého vyslanca Únia potrebuje,

v ktorom obviňuje moju osobu z ľahkovážneho prístupu k téme a obhajuje činnosť Jána Figeľa, podčiarkujúc angažovanosť osobit­ ného vyslanca pri jeho prepustení. Uzatvára ho veta, ktorá okrem iného ponúka jednoznačnú odpoveď na velkú otázku, ktorou som otvoril diskutovanú tému: „Keby si Lubomír Martin Ondrášek dal tú prácu, iste by z verejne dostupných zdrojov získal ďalšie konkrétne informácie o významných aktivitách Jána Figeľa napríklad v juhový-

NEPODARILO SA ROZPTÝLIT POCHYBNOSTI | 235

chodnej Ázii a dospel by k názoru, že prvý slovenský predstaviteľ na

takomto významnom poste je naozaj človekom na svojom mieste.“ So zreteľom na tvrdenie pána J aška, že osobitný vyslanec podnikol kroky, ktoré „zásadným spôsobom prispeli k môjmu prepusteniu“, sa zdá zvláštne, že v mnohých jeho predošlých rozhovoroch a vyja­ dreniach sa meno Jána Figeľa buď neobjavuje vôbec, alebo je zmie­ nené len okrajovo. Rovnaké platí o spravodajstve, ktoré sa venovalo jeho prepusteniu z väzenia. Za zmienku tiež stojí, že hoci bol Petr Jašek v Súdáne väznený štrnásť mesiacov, Ján Figeľ navštívil túto kra­ jinu až po jeho prepustení. Bez zaujímavosti nie je ani fakt, že článok pánaj aška sa objavuje niekolko dní potom, ako sa s nímJ án Figeľ stre­ tol. Bezpochyby treba dať osobitnému vyslancovi kredit za jeho angažovanosť v prípade pána Jaška a ďalších väznených osôb. Ak sa preukáže, že táto angažovanosť bola rozdielovým alebo „zásadným“ faktorom pri ich prepustení, bude to okrem iného silný argument pre zachovanie a posilnenie funkcie osobitného vyslanca. Na to, aby sa tak mohlo stať, bude potrebné jasné vyjadrenie Jána Figeľa a ďalších relevantných aktérov, vrátane českého ministerstva zahraničia a diplomatickej komunity. V jednej veci mám však už dnes jasno: v súvislosti s možnými zme­ nami vo funkcii osobitného vyslanca by sa mal vytvoriť mechanizmus výberu, ktorý zabezpečí, že funkciu bude vždy zastávať najlepší mož­ ný kandidát alebo kandidátka. Ak Jánovi Figeľovi skutočne záleží na medzinárodnej náboženskej slobode - o čom nepochybujem - a má záujem, aby predmetná funkcia bola očistená od podozrení a nálepky „trafika“, mal by sa zasadzovať o to, aby po vypršaní svojho mandátu nebol na túto funkciu opäť jediným kandidátom.

Denník N, 3. október 2018

PRVÁCKE VYSVEDČENIE PREZIDENTA TRUMPA

V čase, keď niektorí spoluobčania skandovali v uliciach heslo „Nie môj prezident“, som - ako nevolič súčasného prezidenta - napísal pre tento denník článok Trump bude mojím prezidentom a zaslúži si šancu. V texte som okrem iného poznamenal: „Budem chváliť tie [prezidentove] rozhodnutia, ktoré budú podľa mňa v súlade so záuj­ mami a ideálmi mojej adoptívnej krajiny, a kritizovať tie, ktoré ne­ budú. Konzistentná negácia a odmietnutie demokraticky zvoleného kandidáta ešte predtým, ako mal možnosť čokoľvek v politickom úrade vykonať, odporujú demokratickým princípom a podkopávajú demokraciu.“ V sobotu to bol presne rok, čo bol Donald Trump inaugurovaný za 45. prezidenta Spojených štátov amerických. Nadišiel čas hodnotiť a vystaviť prezidentovi prvácke vysvedčenie. V novej škole, bez pre­ došlých politických skúseností, rebelujúc proti establišmentu, študentuspel apostupuje do druhého ročníka. S akým prospechom? Každý človek túži po férovom a spravodlivom zaobchádzaní a aj si ho zaslúži. Nezávisle od toho, či je naším priateľom alebo nepria­ teľom, ideologickým spojencom alebo protivníkom, „naším člove­ kom“, človekom „tých druhých“ alebo osobou, ktorá nikomu nič nedlhuje ani si u nikoho nič nepredpláca. Zo zrejmých dôvodov, hodnotenie žiadneho človeka nespĺňa

kritériá dokonalej spravodlivosti. Rozpoznanie nedosiahnuteľnosti absolútnej objektivity pri posudzovaní je mimoriadne dôležité, ale nemalo by sa stať zámienkou rezignácie na snahu o objektívnosť v maximálne možnej miere. A platí to tiež pri hodnotení politických lídrov.

PRVÁCKE VYSVEDČENIE PREZIDENTA TRUMPA | 237

Aj v prípade hodnotenia prezidenta Trumpa by sme sa mali snažiť rozlišovať medzi názormi a faktmi, tvrdeniami a argumentmi, hys­

terickým preháňaním a legitímnou obavou. Tento proces je značne sťažený, keď demokratické a morálne záväzky nahrádza striktne ideo­ logické myslenie či dokonca ľudská zlomyseľnosť, ktorá nepraje úspech a teší sa zo zlyhaní. Počas prvého roku vládnutia v prezidentskom úrade Donald Trump preukazoval postoje, robil rozhodnutia a dosiahol výsledky, ktoré možno zaradiť do troch kategórií. O tom, čo všetko by do nich malo byť zaradené a akú velkú váhu jednotlivým položkám pripísať, samozrejme, možno diskutovať. Myslím si však, že každá snaha o objektívne hodnotenie by mala všetky tri kategórie zohľadniť a jednodivé položky posudzovať nielen individuálne, ale aj vo vzájomnej súvislosti.

Za čo možno Trumpa oceniť Je dosť toho, za čo môžu občania (bez ohľadu na svoju politickú orientáciu) vládu prezidenta Trumpa oceniť - či už nadšenou poch­ valou alebo aspoň súhlasom bez vážnejších výhrad. Medzi pozitíva napríklad patrí reforma ministerstva pre záležitosti veteránov, nomi­ novanie kompetentného Neila M. Gorsucha na doživotný post sudcu Najvyššieho súdu, či hospodársky rast a s ním súvisiaca nízka nezamestnanosť, nové pracovné miesta a vysoká dôvera spotrebi­ teľov. Alarmujúce predpovede, že zvolenie Donalda Trumpa za prezi­ denta bude mať za následok dramatický pokles akciového trhu, sa ukázali ako pomýlené - opak sa stal pravdou. V predvolebnej kampani tiež odznelo, že Donald Trump je nespô­ sobilý vykonávať funkciu vrchného veliteľa ozbrojených síl - tieto obavy sa počas prvého roku jeho vládnutia nepotvrdili. Prezident Trump úspešne pokračoval v boji proti islamistickému terorizmu, nezmenil americký postoj voči Ruskej federácii (bez zbytočného prilievania oleja do ohňa) a - napriek znepokojujúcej predvolebnej

238 I ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

rétorike - potvrdil záväzok dodržiavať článok 5 Severoadantickej zmluvy. Zároveň členom NATO pomohol lepšie porozumieť, že kolektívna bezpečnosť niečo stojí a záväzky si treba plniť. Do druhej kategórie patria postoje a rozhodnutia, ktoré sú súčasťou štandardnej republikánskej agendy a ako také budú, pri­ rodzene, vítané väčšinou voličov tejto strany a, logicky, kritizované väčšinou voličov Demokratickej strany. Politika deregulácie, rozsiah­ le znižovanie daní, menovanie konzervatívnych sudcov, zrušenie pokuty za nezakúpenie si zdravotného poistenia a príprava nového plánu zdravotnej starostlivosti, posilnenie ochrany náboženskej slo­ body či formálne uznanie Jeruzalema za hlavné mesto Izraela zatiaľ robia z Donalda Trumpa pomerne úspešného republikánskeho a vcelku štandardného amerického prezidenta. Zo zaužívaného štandardu sa výrazne vymyká prezidentova rétorika - najmä na sociálnej sieti Twitter - a niektoré metódy jeho vládnutia. Patrí medzi ne aj 17. zákon moci z knihy Roberta Greenea The 48LawsofPower (48 zákonov moci): „Udržuj ostatných v napä­ tí: pestuj atmosféru nepredvídateľnosti.“ Aj nevolič prezidenta Trumpa by mal byť schopný - s úsmevom či bez neho - povzniesť sa nad niektoré jeho svojské móresy, zatiaľ čo všetci občania by mali byť kritickí voči nevhodnému a prezidenta nehodnému správaniu, a keď treba, aj ho odsúdiť. Tu už nejde o stra­ nícku politiku ani škrupulóznosť, ale o dodržiavanie demokratických pravidiel, obranu slušnej spoločnosti a zachovanie morálneho líderstva vo svete.

Na slovách záleží Do tejto tretej kategórie spadajú napríklad prezidentove nekalibrované vyjadrenia na adresu mainstreamových médií, ktoré vychá­ dzajú z dlhodobo zlého vzájomného vzťahu. Napriek tomu, že predmetné médiá nie sú vždy vzorom nezaujatého spravodajstva a ovplyvňuje ich neduh politickej korektnosti, prezidentov neskrotený

PRVÁCKE VYSVEDČENIE PREZIDENTA TRUMPA | 239

jazyk je problémom - čo sa prejavuje aj v rebríčku popularity. Neob­ stojí obhajoba, že sa treba pozerať na rozhodnutia prezidenta a nie

rétoriku, na jeho skutky a nie slová. Na slovách záleží a v čím vyššej pozícii sa človek nachádza, tým opatrnejšie by ich mal vážiť. Žijem v krajine, v ktorej sa mnohí riadia etikou autenticity pravosť sa vyzdvihuje, pokrytectvo zaznáva, ľudia cítia potrebu povedať svetu, čo si „naozaj“ myslia a čo „skutočne“ cítia. A sociálne siete im to umožňujú. Práve tu nachádzame jeden z dôvodov, prečo sa Donald Trump nečakane stal americkým prezidentom - jeho pria­ močiarosť a prostorekosť ako reakcia na prehnanú politickú korek­ tnosť afake news zarezonovala. Problém nastáva v momente, keď sa autenticita oddelí od zodpovednosti. Etika zodpovednosti môže a musí vytvárať prístrešie „autentic­ kému“ ľudskému správaniu - iba vtedy ho budeme môcť označiť za morálne správne. Na morálke v politike záleží a práve tu vykazoval prezident Trump počas prvého roku v úrade najvýraznejšie nedos­ tatky. Jeho známka zo správania sa potrebuje zlepšiť, ak sa chce pri­ blížiť k tým predchodcom, ktorí sa do histórie zapísali ako dobrí prezidenti. Prezidenti, ktorí chápali, že americké záujmy neslobodno oddeľovať od amerických ideálov.

Denník N, 22. január 2018 V tlačenom vydaní 23. január 2018

O NAJVÄČŠEJ VÝZVE AMERICKÉHO PREZIDENTA

V roku 2016 som napísal článok Čomu môže čeliť Clintonova či Trampi Možno netušíme, v ktorom som vyjadril myšlienku, že „je celkom možné, že tá najväčšia výzva, ktorá bude definovať vládu budúceho prezidenta, sa zatiaľ na radare väčšiny odborníkov, vrátane prezidentských kandidátov, nenachádza“. Text som uzavrel slovami: „Budúcnosť je v mnohom nepredvídateľná a bolo by iluzórne sa domnievať, že ju máme plne pod kontrolou. O to je dôležitejšie, aby v čele našich krajín stáli lídri, ktorí majú temperament, schopnosti a imaginatívnosť viesť svoje krajiny v turbulentných časoch a ktorí dokážu s odvahou a rozvahou čeliť aj neočakávaným výzvam a prispô­ sobiť sa novej realite.“

Neviditeľný nepriateľ Dnes už vieme, že najväčšou bezpečnostnou výzvou amerického prezidenta je „neviditeľný nepriateľ“, ktorého nemožno poraziť kon­ venčnými zbraňami v rukách dobre vycvičenej armády. V prvých líniách boja stoja vedci, zdravotníci a ďalší civilisti a úspešnosť operá­ cie nebude záležať od vojenskej sily, ale najmä od disciplinovanosti bežnej populácie. Kľúčovú úlohu v tomto boji zohráva a za výsledok bude niesť zodpovednosť najvyšší veliteľ - Donald Trump. Enormita súčasnej výzvy presiahne väčšinu tých, ktorým čelili bývalí americkí prezidenti počas svojho vládnutia. Spojené štáty sa nachádzajú uprostred najväčšej krízy verejného zdravia za posledných sto rokov. Snažiť sa odpovedať na otázku, ako by si pri jej riešení počí-

O NAJVÄČŠEJ VÝZVE AMERICKÉHO PREZIDENTA | 241

nala Hillary Clintonova je bezpredmetné. Každá odpoveď by bola čírou špekuláciou. V článku Prvácke vysvedčenieprezidenta Trumpa som sa pokúsil vystaviť prezidentovi čo najobjektívnejšie hodnotenie po prvom roku jeho vládnutia. Nazáverečné vysvedčenie je priskoro, ale už dnes sa zdá byť isté, že bude v rozhodujúcej miere závisieť od toho, ako sa Donald Trump vysporiada s najväčšou výzvou svojho prezidentova­

nia. Ako si počínal doteraz? Správna alebo aspoň zmysluplná odpoveď si vyžaduje nezaujatý prístup a schopnosť pracovať s relevantnými faktami. Ak otázku položíme pravidelným divákom televízie CNN, ich odpoveď sa bude líšiť od divákov Fox News. Väčšina občanov, pochopiteľne, nemá čas a možno ani chuť čerpať informácie z rôz­ nych zdrojov či sledovať brífingy prezidenta a ďalších verejných činiteľov, na základe ktorých by si mohli vytvoriť ucelenejší obraz.

Zlyhanie médií Aj preto je komplexné a nuansované vnímanie amerického prezi­ denta skôr výnimkou než pravidlom. A platí to aj o novinároch. V dobe, keď mnohí nedoceňujú prácu novinárov a dostatočne nevní­ majú jej dôležitosť pre demokratickú spoločnosť, je potrebné prejavo­ vať solidaritu a zbytočne nekritizovať. Bolo by však chybou si nepriznať, že tak, ako v každom inom povolaní, aj medzi novinármi sú viac a menej kompetentní a tiež viac a menej čestní. Aj medzi nimi sa nachádzajú hnilé jablká, ktoré patria do kompostu. Nie je preto prekvapivé, že súčasťou slovnej zásoby mnohých Američanov sa v ostatných rokoch stal termínfake news. Prezident tento termín používa často, a to, že ho aj zneužíva, nemení nič na sku­ točnosti, že problém existuje. Je to téma na samostatný článok či štúdiu, ale bolo by v tejto súvislosti nepoctivé na problém aspoň vo všeobecnej rovine nepoukázať. Generál Peter Schoomaker to vyjadril

242 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

možno politicky nekorektne, ale slušne a presne: „Bolo by strate­ gickou chybou predpokladať, že všetci novinári hľadajú pravdu.“1 8 Moja základná odpoveď na otázku, ako sa Donald Trump vysporiadava s koronakrízou, je nasledovná: omnoho lepšie, ako tvrdia jeho najväčší kritici, a horšie, ako priznávajú jeho obdivovatelia. Pôvab demokracie je aj v tom, že už v novembri budú môcť voliči vystaviť prezidentovi záverečné vysvedčenie a dajú tak odpoveď na položenú otázku. Počkajme si na výsledok. Trumpova administratíva urobila v ostatných týždňoch množ­ stvo dôležitých opatrení v snahe zastaviť šírenie epidémie koronavírusu, ako aj zmierniť dôsledky sociálnych a ekonomických následkov krízy. Nedajú sa tu všetky vymenovať a pre účely článku to nie je ani podstatné. Mojím cieľom je reagovať na jednostrannú kri­ tiku, s ktorou sa stretávam pomerne často. Takú kritiku odmietam aj preto, že degraduje úsilie a prácu množstva kvalitných a obetavých ľudí, ktorí sú súčasťou Trumpovej administratívy.

Pochvala a kritika Pozrime sa na denné brífingy z Bieleho domu. Môžeme sa zamerať na svojské správanie a nepresné vyjadrenia prezidenta alebo môžeme oceniť, že prezident na týchto stretnutiach pravidelne vystupuje nie­ len v tandeme s rozvážnym a empatickým viceprezidentom Mikeom Penceom, ale najmä s expertmi, ako je napríklad vysoko rešpektovaný riaditeľ Národného inštitútu alergií a infekčných chorôb Anthony Fauci. Donald Trump vníma sám seba ako „povzbudzovateľa krajiny“, a hoci mnohých môže jeho prístup iritovať, iní oceňujú, že neprispieva k živeniu kultúry strachu a šíreniu paniky, ale, naopak, apeluje na lep­ ších anjelov našej povahy. Prezident vidí aj počas krízy pohár z polovice plný; odborníci ako Anthony Fauci či Deborah Birxová sa pokúšajú čo najpresnejšie určiť objem vody v pohári. Stále platí, že slová amerického prezidenta treba brať vážne, ale nie vždy doslovne.

O NAJVÄČŠEJ VÝZVE AMERICKÉHO PREZIDENTA | 243

Podstatné je, že prezident Trump počúva rady expertov, ako sa viac­ krát vyjadril aj samotný Fauci. Prezident si nepochybne zaslúži aj kritiku - napríklad za to, že bagatelizoval nebezpečenstvo vírusu v čase, keď sa bolo lepšie mýliť na strane opatrnosti. Ak však nechceme na Trumpa používať dvojaký meter, poukázať musíme aj na fakt, že podceňovania a zľahčovania sa dopustili aj iní verejní činitelia, vrátane demokratických guvernérov a starostov. Teraz však nie je správny čas ukazovať prstom a je dôležité nevstúpiť do bludného kruhu obviňovania. Zo slovenskej perspektívy sa môže zdať, že americké opatrenia na spomalenie šírenia vírusu prišli neskoro a sú nedostatočné. Môže to byť pravda, ale treba brať do úvahy, že každá krajina má svoju históriu, kultúru a právny systém, ktoré niektoré veci umožňujú a iné zne­ možňujú. Prezidentove ústavné právomoci voči jednotlivým štátom sú tiež vymedzené. Paradoxne, kedysi boli „autoritářské tendencie“ Donalda Trumpa používané ako argument proti jeho zvoleniu, dnes, naopak, počúvame kritiku, že Trump nedostatočne využíva svoje postavenie a mal by viac prikazovať, nielen odporúčať.

Zbytočná politizácia Demokratický guvernér štátu Illinois J. B. Pritzker napríklad kri­ tizuje Trumpa, že zákon o obrannej výrobe, ktorý by podnikom pri­ kázal vyrábať napríklad pľúcne ventilácie, neuplatnil omnoho skôr a neuplatňuje ho častejšie. Pritzker federálnej vláde vyčíta tiež to, že jed­ notlivým štátom nepomáha viac. Trump mu okrem iného pripo­ mína, že armádny zbor inžinierov, ktorý patrí pod federálnu vládu, v rekordnom čase v Chicagu vybudoval nemocnicu, ktorá bude mať kapacitu 3000 lôžok. A takto by sme mohli pokračovať. Jedna vec je istá: ako federálna vláda, tak aj administratívy jed­ notlivých štátov sa počas riešenia krízy dopúšťajú aj chybných úsud­ kov a rozhodnutí. Mnohé z nich budú zrejmé až s odstupom času a po dôkladnej analýze - podobne ako to bolo po teroristických útokoch

244 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

z 11. septembra 2001. Zostáva dúfať, že aj z tejto krízy sa čo najviac poučíme, pretože je len otázkou času, kedy príde ďalšia a možno ešte vážnejšia. Zodpovední občania si úprimne želajú, aby si prezident Trump čo najlepšie poradil s monumentálnou výzvou, ktorej čelí ako líder svojej krajiny. A želali by si to, nech by bol prezidentom ktokoľvek. Dokázali odložiť ideologické okuliare, stranícku rovnošatu aj osobné pocity a držia sa zaužívaného pravidla o neútočení na hlavu štátu v ťažkých krízových situáciách. Od prezidenta vyžadujú zodpovednosť v kaž­ dom čase, ale deštruktívnej kritiky a primitívneho hejterstva sa snažia (nielen) teraz vyvarovať.

Denník N, 14. apríl 2020

AMERIKA MÁ VEĽA PROBLÉMOV, ALE NIE JE TO RASISTICKÁ KRAJINA

V auguste to bude 25 rokov, odkedy som s malou taškou a velkým snom prišiel do Spojených štátov amerických. Priemerný človek, akých sú na Slovensku tisíce, vychovaný v priemernej socialistickej rodine, ktorý na štyroch slovenských gymnáziách počas piatich rokov vykazoval podpriemerné výsledky, sa vydal do novej krajiny za dobrodružstvom svojho života. Čakala ma náročná cesta, na ktorej som však stretol množstvo úžasných ľudí, ktorí ak mi nepomohli, tak mi neublížili. Minulý mesiac som ukončil svoje formálne vzdelávanie a splnil som cieľ, s ktorým som do Spojených štátov prišiel. Moja študentská dráha pozostávala z piatich zastávok: po absolvovaní biblického inštitútu a teologického seminára som postupne absolvoval Harvardovu, Chicagskú a Bostonskú univerzitu. Tri z uvedených škôl som ukončil s najlepším možným priemerom známok a hanbu som nikomu - vrátane Slovenska - neurobil ani na zvyšných dvoch.

Osobná skúsenosť Počas ostatného štvrťstoročia som sa pohyboval nielen v kori­ doroch elitných univerzít, ale aj medzi obyčajnými ľuďmi. Pracoval som ako strážnik, upratovač či pomocný záhradník. Šesť rokov som

pôsobil v pastoračnej službe. Poznám životné príbehy mnohých Američanov - viem, čo si myslia a aké hodnoty zastávajú. Keď som naposledy vyučoval na Gordon-Conwell Theological

246 I ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

Seminary v Bostone predmet o verejnej službe cirkvi, mal som v triede 28 študentov, ktorých väčšina študovala popri zamestnaní. Ich prvou úlohou bolo v krátkosti napísať svoj životný príbeh. Viac ako polovica z nich sa nenarodila v Spojených štátoch a väčšina nebola bielych. Nestretol som sa s jediným nenávistným prejavom voči tejto krajine alebo akejkoľvek skupine jej obyvateľstva. Boli vďační za príležitosti, ktorých sa im dostalo, a usilovali sa ich čo najlepšie využiť. Počul som príbehy mnohých emigrantov z celého sveta, ktorí si ctia túto krajinu a kategoricky odmietajú naratív o „zlej Amerike“, ktorý sa tu momentálne ozýva vo verejnom priestore. Príkladom je príbeh môjho priateľa - pôvodom z Afriky, s ktorým sme začínali na ob­ skúrnom biblickom inštitúte v štáte Rhode Island a z ktorého je dnes príslušník americkej armády. O tom, aké Spojené štáty skutočne sú, nám veľa napovie to, kolko ľudí túto krajinu každoročne opúšťa verzus koľkí do nej túžia emigrovať.

Legitímne protesty, výtržnosti a extrémizmus V súvislosti s tragickou smrťou Georgea Floyda sa zdvihla vlna oprávnených protestov, ktoré odmietajú policajnú brutalitu. Ameri­ čanom záleží na spravodlivosti a sú obzvlášť citliví na zneužívanie moci. Spojené štáty však majú aj problém, ktorého vonkajšou mani­ festáciou sú davy ničiteľov a násilníkov v uliciach miest, ako je Chicago. Udalosti sledujem v priamom prenose a vidím hrôzostrašný obraz, aký som doteraz nezažil. V pondelok starostka mesta Lori Lightfootová oznámila, že v priebehu 24 hodín dispečeri núdzovej linky 911 prijali 65-tisíc ho­ vorov, z ktorých sa 10-tisíc týkalo rabovania. Aj v obvykle pokojnej a rasovo integrovanej štvrti Hyde Park sme zažívali teror, keď sa oby­ vatelia báli opustiť svoje domovy, aby neprišli do kontaktu so sku­ pinami, ktorých aktivity nemali nič spoločné s pokojnými protestami, ktoré zaručuje prvý dodatok americkej ústavy. Počas posledného májového víkendu bolo v Chicagu zastrelených

AMERIKA NIE JE RASISTICKÁ KRAJINA | 247

24 obyvateľov a najmenej 61 ďalších bolo postrelených. Tento prob­ lém je prítomný v Chicagu dlhodobo, ale spomenutý víkend bol obzvlášť krvavý. Boli sme svedkami chaosu a anarchie, keď sa mnohí občania dodržiavajúci zákony nanovo utvrdili o dôležitosti a potrebe druhého dodatku americkej ústavy - práva vlastniť zbraň. Amerika je v stave krízy a každý, kto podnecuje rasovú nenávisť a nezmierňuje súčasné napätie, prispieva k jej prehlbovaniu. Vinníkov možno nájsť nielen medzi stúpencami krajnej ľavice a krajnej pravice, ale aj v radoch politikov, novinárov a ďalších verejných osobností. Ak niekto tvrdí, že Spojené štáty sú „rasistickou krajinou“, kde prebieha „genocída“, mýli sa rovnako ako ten, čo si myslí, že tu problém s rasiz­ mom neexistuje. Prilievanie oleja do ohňa sa aj v tomto prípade môže kruto vypomstiť.

Amerika nie je „nenapraviteľne rasistická“ Samozrejme, vnímam nielen svetlé, ale i temné stránky americkej duše. Dokážem identifikovať „dedičný hriech“ tejto krajiny a rozpo­ znávam jeho moc pretrhať putá ľudskej vzájomnosti. Osobne som sa stretol s rasovými predsudkami. Prednášal som o individuálnych a inštitucionálnych formách rasizmu. Napriek tomu trvám na tom, že Spojené štáty nie sú rasistickou krajinou a neprimerané použitie sily zo strany polície nie je dôsledkom „systémového rasizmu“ v policaj­ ných zložkách. Spojené štáty urobili v ostatnom polstoročí obrovský progres v priblížení sa k rasovej spravodlivosti. Toto nie je vecou názoru, ale ne­ spochybniteľných faktov. Každý naratív, ktorý tieto fakty zamlčiava, je naratívom falošným a pácha nespravodlivosť nielen voči pravde, ale aj všetkým tým, ktorí sa o tento progres zaslúžili. Ak by boli Spojené štáty rasistickou krajinou, Afroameričania by mali zahataný alebo obmedzený prístup na vrchol moci. Pozrime sa, ako v tomto ohľade vyzerá mesto, okres a štát, v ktorom žijem. Už spomínaná starostka mesta Chicago je Afroameričanka. Rovnako šéf

248 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

Chicagskej polície David Brown. Prezidentkou predstavenstva náš­ ho okresu, Cook County, ktorý má tolko obyvateľov ako Slovensko, je od roku 2010 Afroameričanka Tôni Preckwinkleová. Riaditeľkou rezortu verejného zdravia štátu Illinois je Afroameričanka Ngozi Ezikeová. Z nášho štátu, mesta a dokonca štvrti bol dvakrát zvolený 44. prezident Spojených štátov amerických Barack Obama. Tieto a podobné úspechy nie sú výsledkom náhody a ani demo­ grafickej nevyhnutnosti, ale tvrdej práce. V Chicagu žije približne 29 percent Afroameričanov, v okrese Cook County 24, v štáte Illinois 15 a v Spojených štátoch 13 percent. A podobný progres je vidieť aj v mnohých ďalších štátoch USA. V žiadnom prípade si nemyslím, že by boli Spojené štáty blízko cieľa, ale predtým, ako budeme túto krajinu odsudzovať, porovnajme, aký progres sme zaznamenali na Slovensku v postavení Rómov v ostatných 30 rokoch.

Zodpovednosť médií Médiá zohrávajú dôležitú úlohu nielen v našom vnímaní reality, ale aj v rámci spoločenského a politického vývoja v krajine. 8. júna to bude presne 25 rokov, čo Václav Havel vo svojom pamätnom prejave na Harvardovej univerzite pripomínal médiám ich zodpovednosť za svet. Domnievam sa, že ak by rovnaký príhovor predniesol dnes, jeho výzva by bola ešte naliehavejšia. Okrem iného v ňom hovorí: „Nehnevám se na televizi či na novi­ ny, že zkreslují, co jsem řekl, anebo to zamlčují, anebo mne sestřihávají do jakési podivné zrůdy. Nezlobím se na ně za to, že vzestup či pád politika závisí začasté víc na nich než na dotyčném politikovi. Zajímá mne na tom něco jiného: totiž odpovědnost těch, kdo mají masová média v rukách. I oni jsou totiž odpovědni za svět. I na nich záleží, jak to s lidstvem dopadne.“1 9 To, že sa Havel nehnevá, neznamená, že je správne robiť veci, ktoré v príhovore spomína. Práve v tomto momente amerických dejín hoci sa blížia prezidentské volby, keď je obzvlášť ľahké upadnúť do

AMERIKA NIE JE RASISTICKÁ KRAJINA | 249

pokušenia politizácie spravodajstva - potrebujeme vyššiu úroveň zodpovednosti (aj) zo strany médií. Tá bude zahŕňať prezentovanie korektného obrazu Ameriky v oblasti rasových vzťahov a záväzok

zbytočne neeskalovať napätie v spoločnosti.

Denník N, 4. jún 2020

PREŽIJE AMERIČKA DEMOKRACIA?

V roku 1993 americká politická teoretička a verejná intelektuálka Jean Bethke Elshtainová predniesla v Kanade sériu prestížnych pred­ nášok (Massey Lectures), ktoré neskôr vyšli ako kniha Democracy on Trial (Demokracia v ohrození). Niektorí akademici majú zvláštnu schopnosť vidieť za roh času a odhadnúť budúci spoločenský a poli­ tický vývoj. Ich knihy často slúžia ako prorocké varovanie. Kto je oboznámený s Elshtainovej prácou alebo ju mal možnosť poznať osobne, vie, že nebola alarmistkou predpovedajúcou katas­ trofické scenáre. Mala skromnú povahu, triezve vystupovanie a sta­ rostlivo vážila slová. Napriek tomu vo svojej knihe vyjadrila vážne znepokojenienadstavom americkej demokracie. „Sme vnebezpečnej zóne,“ napísala. Zároveň nestrácala nádej, že americký demokratický experiment má šancu prežiť aj 21. storočie. V roku 2011 sa na Chicagskej univerzite konala na Elshtainovej počesť konferencia, kde Peter Berkowitz, Francis Fukuyama, Ruth Grantová či Martin Palouš reflektovali o jej politickom myslení a kde jej Národná nadácia pre demokraciu udelila Medailu za službu demokracii. V tom čase bola stále presvedčená, že Amerika má vážny problém, a zdá sa málo pravdepodobné, že by si dnes myslela niečo iné. Práve naopak. Problém sa týka oslabovania demokratickej kultúry, keď občania rôznych presvedčení majú ťažkosť sa spolu rozprávať a dosahovať „principiálnu“ a zároveň „pragmatickú“ zhodu. Podľahli sme „zhub­ nej korózii rozhorčenosti“ a naše politické angažovanie je často moti­ vované odporom voči niekomu alebo niečomu. Rôznym spôsobom komunikujeme, že „nemôžeme žiť spolu; nemôžeme spolupracovať;

PREŽIJE AMERICKÁ DEMOKRACIA? | 251

nie sme v tom spolu. Nie sme Američania, ktorí majú niečo spoločné,

ale sa identifikujeme ako rasové, etnické, rodové alebo sexuálne kláty,

ktoré požadujú, aby boli,uznané“ iba alebo výlučne ako,odlišné1.“

Keby dnes žil Martin Luther King Počas súčasnej vlny protestov v Spojených štátoch amerických je zatiaľ málo počuť odkaz na spoločné americké hodnoty a ideály, ku ktorým sa treba približovať. To je znepokojivé, pretože - ako nám pripomína politický teoretik Sheldon Wolin - „najdôležitejšou de­ mokratickou kategóriou“ je občan.181 Martin Luther King, ktorý stál na čele hnutia za občianske práva Afroameričanov v 60. rokoch minulého storočia, na americké ideály apeloval. Urobil to aj vo svojej slávnej reči I Háve a Dream prednesenej zo schodov Lincolnovho pamätníka, ktorý nedávno musela chrániť Národná garda. Prebiehajúce masové protesty sa aj v niektorých ďalších ohľadoch líšia od tých, ktoré viedol King. Rabovanie a násilie v uliciach - ktoré sú mnohými politikmi, médiami i demonštrujúcimi zľahčované - vr­ hajú negatívny tieň na legitímne pokojné protesty. Zároveň zneucťujú pamiatku Georgea Floyda a nerešpektujú výzvu jeho rodiny, ktorá volá nielen po spravodlivosti, ale aj po pokoji v spoločnosti. Hnutie za občianske práva bolo bojom za sociálnu spravodlivosť, ktorého apelatívne slogany sprevádzala presvedčivá agenda a realizo­ vateľné ciele, ktoré boli pretavené do konkrétnej legislatívy. King ne­ kládol absurdné a demokraciu ohrozujúce požiadavky, akou je napríklad nefinancovanie polície či dokonca jej úplné zrušenie. Keby žil dnes, volal by po ďalších reformách vo vnútri polície, nie po jej znefunkčnení.

Ľudia nechcú Hobbesovu „vojnu všetkých proti všetkým“ Najlepšou odpoveďou na utopické predstavy sú príklady z reál­

252 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

neho života. V roku 2016 som pre Denník N napísal článok Epidémia násilia v Chicagu. Sú zbraneproblém?, n ktorom lamentu­ jem: „Chicago zažíva škandalóznu epidémiu násilia, na ktorú nepoznáme liek aj preto, lebo celonárodné médiá tému zväčša ignorujú. Na 325-miliónovú krajinu relatívne ojedinelé - hoci vždy alarmujúce - prípady skutočnej alebo domnelej rasovo motivovanej policajnej brutality napĺňajú stránky novín, zapĺňajú ulice protestu­

júcimi a riešia sa na všetkých relevantných úrovniach, ale stovky obetí násilia spôsobeného strelnými zbraňami v tomto meste zostávajú tak­ mer nepovšimnuté.“ Obeťami tohto násilia sú najmä mladí Afroameričania, na životoch ktorých by malo tiež všetkým záležať. O rok neskôr sa téme násilia v Chicagu venoval Rastislav Kačmár v článku s výstižným názvom V Chicagu sa vraždia stovky ľudí, Trump chce „masaker“zastavil. CosadejevObamovom meste?. Predstavitelia mesta o asistenciu prezidenta nestáli a hoci problém ani zďaleka nevyriešili, situácia sa začala zlepšovať aj vďaka tomu, že v uliciach Chicaga pribudlo vyše tisíc nových policajtov. Predstava, že by v tomto a ďalších amerických mestách došlo k oslabeniu či dokonca odstráneniu polície, je strašidelná. Okrem iného by to pravde­ podobne znamenalo koniec americkej demokracie, ako ju poznáme. Demokracia by sa premenila na anarchiu, ktorú by čoskoro nahradil - legitímne zvolený - režim železnej päste. Väčšina ľudí by nechcela žiť v spoločnosti, v ktorej politická autorita nedokáže zabezpečiť základný poriadok a toleruje stav, ktorý Thomas Hobbes označil ako „vojna všetkých proti všetkým“. Afroamerická starostka Lori Lightfbotová si to uvedomuje a okrem iného správne odmieta požiadavku niektorých protestujúcich odstrániť policajnú prítom­ nosť zo škôl. Je takmer isté, že ani vedenie Chicagskej univerzity nevy­ počuje volanie po odstránení univerzitnej polície zo svojho kampusu.

Čo spája krajnú pravicu a krajnú ľavicu Povedzme si to rovno: sloboda a demokracia musia byť chránené

PREŽIJE AMERICKÁ DEMOKRACIA? | 253

nielen proti vonkajším, ale aj proti vnútorným nepriateľom, a to sa nezaobíde bez dobre fungujúcich bezpečnostných zložiek. Demo­ kratickú kultúru však armáda a polícia vytvoriť nedokážu a ani to nie je ich primárnou úlohou. Tu prichádzajú na rad najmä inštitúcie občianskej spoločnosti a zodpovednosť každého jedného občana. King nám ukázal cestu v boji za spravodlivejšiu spoločnosť, ktorý v demokratickej spoločnosti nesmie zahŕňať nenávisť, násilie a nezmy­

selné požiadavky. S pribúdajúcimi týždňami si okrem iného opäť budeme mať možnosť uvedomiť, že krajná pravica a krajná ľavica sú si v mnohom podobné. Obe majú pocit morálnej nadradenosti, ale s ľahkosťou morálne normy porušujú. Ani jedna si o sebe nemyslí, že je „krajná“. A obe sa stavajú do pozície záchrancu pred tým druhým. Budúcnosť nielen americkej demokracie bude závisieť od toho, či sa spoločnosti podarí udržať ideologické krajnosti na okraji, alebo sa stanú hybnou silou. Demokraciu stojí za to budovať a posilňovať nie preto, že by to bol ideálny systém, ale preto, že nám dáva najväčšiu možnosť približovať sa ideálu dobrej spoločnosti, ktorá stojí na základoch slobody, pokoja a spravodlivosti. Dnešná Amerika potrebuje nanovo počuť, pocho­ piť a prijať slová Martina Luthera Kinga: „Musíme sa naučiť žiť spolu ako bratia, lebo inak zahynieme spolu ako blázni.“ Predpokladom pre spoločný život je schopnosť otvorene a úctivo komunikovať o politických, ekonomických a sociálnych problé­ moch, ktoré kvária spoločnosť a dosahovať principiálny kompromis, ako ich riešiť. Nebude to ľahké, aleje to možné. Postoj, 15. jún 2020

ABRAHAM LINCOLN: INŠPIRÁCIA PRE POLITIKOV, VÝZVA PRE VOLIČOV

Medzi hlavné a vzájomne súvisiace hrozby, s ktorými si západná demokracia v najbližších rokoch bude musieť poradiť, patria ne­ schopnosť politických elít adekvátne reagovať na výzvy dneška, nízka dôvera verejnosti v politikov a nárast negatívneho populizmu. Spôsob, akým sa Európa vyrovnáva s migračnou a utečeneckou krízou, je len jedným z mnohých viditeľných prejavov krízy politické­ ho líderstva. Dlhodobá neschopnosť zlepšiť stav slovenského škol­ stva, zdravotníctva, postavenia Rómov či dokončenia diaľnice, patria k ďalším. Výsledkom je priveľa frustrovaných, rezignovaných a odsťa­ hovaných občanov. Aby som bol presnejší, zažívame krízu typu líderstva, ktoré možno označiť „transformačně“. Exemplárnym príkladom transformačného lídra bol Abraham Lincoln - šestnásty prezident Spojených štátov amerických, ktorého výročie narodenia si čoskoro pripomenieme. Lincoln vládol počas najväčšej krízy americkej histórie, svoju krajinu ňou úspešne previedol a zo všetkých prezidentov najlepšie stelesňuje americké ideály.

Politický génius Bolo by voči konkrétnym politikom neférové, ak by sme ich porovnávali s ideálom politika, ktorý existoval len v predstavách filo­ zofov. Lincoln bol však skutočnou osobou z mäsa a kostí, ktorá sa spolu s Georgeom Washingtonom and Franklinom D. Rooseveltom

ABRAHAM LINCOLN | 255

zapísala do amerických dejín ako najväčší prezident. Súčasní politici by sa ním mali nechať inšpirovať a voliči ho spoznať, aby mohli na svoj ich politikov klásť vyššie nároky než doteraz. Politikov, ktorých názory sú blízke našim, máme tendenciu idea­ lizovať a ich chyby prehliadať. Tých druhých démonizujeme a na ich nedostatky pozeráme akoby cez lupu. Následne sa stávame šíriteľmi pseudospráv a morálne tým oslabujeme demokraciu. Len veľmi ťaž­ ko, ak vôbec, preukazujeme úctu a rešpekt tým politikom, s ktorých legitímnym politickým názorom nesúhlasíme. Na druhej strane si za súčasný stav politici môžu do značnej miery sami. Ak by občania mali pocit, že ich zvolení zástupcovia vstúpili do politiky s cieľom slúžiť spoločnému dobru, preukázateľne im záleží na zlepšovaní stavu krajiny, sú principiálni a kompetentní vykonávať svoju funkciu, názorová rozdielnosť by neprerastala tak často do nenávistných prejavov. Do histórie by sa títo politici zapísali ako lídri, ku ktorým budú môcť aj budúce generácie vzhliadať, nielen o nich konštatovať, že žili. Abraham Lincoln bol politický génius a mimoriadne inšpiratívna osobnosť, o čom svedčí aj množstvo kníh, ktoré sa venujú jeho osobe a dielu. Katalóg knižnice Chicagskej univerzity vygeneroval 6869 kníh - dostatočný počet, aby sa bádateľ mohol tejto téme venovať celý život. My máme čas len na krátke zamyslenie. Pozrime sa teda na tri veci, v ktorých môže Lincoln slúžiť ako inšpirácia pre politikov a výzva pre voličov.

Charakter a hodnoty Po prvé, Lincoln mal ambíciu žiť cnostné a záležalo mu na dobrej reputácii, čo bol jeden z dôvodov, prečo sa stal dobrým prezidentom. Hrdosť, česť a dôstojnosť boli pre neho kvalitami, o získanie ktorých by sa mal politický líder usilovať. Bol človekom pevného charakteru, ktorého nie náhodou prezývali/AwozAAjCestnýAbe). Lincolnova

osobná etika sa následne premieda do jeho sociálnej a politickej etiky.

256 j ÚVAHY 0 POLITIKE A DEMOKRACII

Historik William Lee Miller v knihe Lincoln s Virtues: An Ethical Biography (Lincolnové cnosti: Etická biografia) píše: „Prejavil veľkodušnosťprotivníkom akritikom, zľutovanie obvineným, trpezlivosťs insolentnými generálmi, nefalšovaný súcit s trúchliacimi, veľkorysosť spolupracovníkom a podriadeným, nepomstychtivosť nepriateľom. Zreteľne odmietol rozoštvávanie, zlomyseľné zaobchádzanie a pre­

chovávanie nenávisti.“ Tu sa skrýva jeden z hlavných dôvodov, prečo Amerika zostala po občianskej vojne jednotná, zrušila otroctvo a zachovala si demokraciu. Stratégiou mravne nízkych politikov a ich stúpencov je hľadať, zvýrazňovať či dokonca fabulovať nedostatky a pochybenia svojich protivníkova podsúvať verejnosti myšlienku, že všetci politici sú rov­ nakí. Nechcú, aby mali občania vzory a ideály, s ktorými by mohli ich osobný charakter a politickú činnosť konfrontovať. Nenechajme sa pomýliť, aj nedokonalý a chybujúci človek môže byť dobrým poli­ tikom a Abraham Lincoln bol toho príkladom. Po druhé, Lincolnovo líderstvo reprezentovalo kreatívnu syntézu morálnych hodnôt apolitického realizmu. Napriek tomu, že bol mravným človekom a kresťanským veriacim, chápal, že politický ring nie je miestom na uplatnenie doslovného výkladu Ježišovej etiky prezentovanej v Kázni na vrchu: „Neprotivte sa zlému! Naopak: To­ mu, kto ťa udrie po pravom líci, nadstav aj ľavé.“ Ak by sa touto etikou riadil vo vzťahu k politickému oponentovi, ktorý oddeľuje etiku od politiky a hádže dva kamene, každý súboj by pre svoju zbožnú naivitu prehral. Ak by ju použil na vonkajšieho nepriateľa, v ktorého vojenskom arzenáli sú nielen kamene, ale aj letálne zbrane, bol by príkladom nezodpovedného politika, ktorý si neplní svoju základnú povinnosť. Neozbrojení proroci dosahujú morálne víťazstvá a občas prepi­ sujú dejiny, nebrániacich sa politikov však čaká istá prehra. Preto aj morálny politik musí v politickom ringu zápasiť, mal by však udierať presne, proporcionálne a - nech to znie akokoľvek cudzo - pokorne.

ABRAHAM LINCOLN | 257

Takýmto spôsobom boja si neraz získa rešpekt aj tých, ktorí s ním nesúhlasia, ako to bolo v prípade Lincolna. Pokora nie je slabosť, naopak, je demonštráciou morálnej sily. Lin­ colnovi umožňovala bojovať so zápalom, ale nie zákerne, postaviť sa tvárou v tvár zlu a nepodľahnúť pritom nenávisti, chránila ho pred opojenosťou mocou. Bol veriacim človekom a v širšom zmysle slova aj verejným teológom - ako vidno napríklad z jeho slávneho gettysburgského prejavu - kresťanstvo však nezneužíval na politické účely. Lincolnov najväčší zápas bol proti zrušeniu otroctva a práve na ňom dobre vidno náročnosť i nevyhnutnosť presadzovania morál­ nych hodnôt v politickom živote. Hoci nikdy neobhajoval inštitúciu otroctva, jeho postoj k jej zrušeniu sa vyvíjal, až dospel do bodu, že sa stal kľúčovou témou prezidentských volieb v roku 1860. Zrušenie otroctva bolo podľa Lincolna nielen politicky žiaduce a nutné pre zachovanie Únie, ale otroctvo pokladal za neprípustné aj z morálneho

hľadiska. Vzťah medzi etikou a politikou bude vždy komplexný a kompliko­ vaný, ak však chceme žiť v lepšej spoločnosti, musíme trvať na ich nerozdělovaní. Bezpochyby, morálne hodnoty sa nepresadzujú v po­ litickom živote ľahko - toto úsilie bude vždy nedokonalé, nedo­ končené a zahŕňajúce kompromisy. Politika je a zostane umením možného. Transformační lídri vedení etikou zodpovednosti, však obvykle dokážu rozpoznať, kedy obetovať „dokonalé“ v prospech „dobrého“ a kedy kompromis naopak znamená vážne morálne zlyhanie, ktoré­ mu treba predísť. Vo svojom poslednom verejnom prejave Lincoln vyhlásil: „Dôležité zásady môžu a musia byť neflexibilné.“

Havel a Slovensko Na záver - zodpovedný politik by mal predísť tomu, aby v boji o získanie, zachovanie alebo presadzovanie moci zneužíval prirodzený ľudský strach či ľudskú slabosť, vrátane nevedomosti a zlých vlast­

258 | ÚVAHY O POLITIKE A DEMOKRACII

ností. Lincoln medzi zodpovedných politikov patril, keď počas svo­ jho vládnutia namiesto prebúdzania démonov apeloval na better angels ofour náture (lepších anjelov našej povahy) - pamätné slová, ktoré použil na konci svojho prvého inauguračného prejavu. Nemožno si (nielen) tu nevšimnúť istú podobnosť s Václavom Havlom, ktorý je v našom kontexte zrozumiteľnejší. V jeho brilant­ nom Novoročnom prejave v roku 1990 nachádzame realistické zhodnotenie stavu krajiny, ale bez podnecovania k nenávisti voči komunistom alebo jeden voči druhému. Absentuje v ňom triumfalizmus, idealizmus i cynizmus, prítomná je nádej, zodpovednosť a dokonca sa v ňom objavuje fráza: „probouzet to lepší, co je v kaž­ dém človeku.“ A čo Slovensko? Ľahšie sa píše o osobách, ktoré už nie sú nažive a môžeme s odstupom času hodnotiť ich odkaz. V súčasnosti najviac prvkov transformačného líderstva vo vysokej politike vykazuje prezi­ dent Andrej Kiska. Je evidentné, že sa usiluje robiť iný druh politiky, na aký sme boli doteraz zvyknutí. Preto by bolo pre Slovensko dobré, ak by opätovne kandidoval na funkciu prezidenta. Pri triezvom hodnotení akéhokoľvek politika je nutné sa pozerať nielen na stromy, konáre a listy jeho vládnutia, ale aj celý les, ktorý za sebou zanecháva. Ak je pravdou, že Slovensko zažíva krízu líderstva, treba si položiť otázku, či je konkrétny politik súčasťou problému, alebo jeho riešenia. Ak platí to druhé, mali by ho voliči podporovať a pripomínať mu, aby sa nechal inšpirovať lídrami ako Abraham Lin­ coln.

Denník N, 9. február 2018 V tlačenom vydaní 9. február 2018

ROZHOVORY

SU NEBEZPEČNI? MINISTER KRAJČÍ KVÔLI VIERE ČELÍ PODOBNEJ KRITIKE AKO OBAMA, NAZNAČUJE TEOLÓG

V parlamente vyčíňa ľudák Štefan Kuffa a mnohí nerozumejú ani náboženským prejavom ministra zdravotníctva Mareka Krajčího. Hrozí nám teokracia? Aj na to sme sa spýtali teológa a publicistu Dr. Ľubomíra Martina Ondráška, spoluzakladateľa nadkonfesijnej kresťanskej organizácie Acta Sanctorum, ľne. založenej v Chicagu v roku 2009, kde momentálne žije. Je autorom knihy Neocharizmatické hnutie na Slovensku. Pentekostalizmus, teda akési entuziastické kresťanstvo, známe aj pod termínmi letničnocharizmatické, ktoré sa prejavuje silnými náboženskými zážit­ kami, je teda schopný vnímať nielen ako veriaci človek, ale aj z odborného pohľadu.

V politike sa objavilo viacero takzvaných „znovuzrodených kresťanov“. Mnohí však tomuto termínu nerozumejú. Vysvetlíte ho? Píše sa o tom v Evanjeliu podľajána, 3. kapitole a veršoch 1 - 21, kde Ježiš hovorí Nikodémovi: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Co sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. Nečuduj sa, že som ti povedal:,Musíte sa znova narodiť/“ Mnohí kresťania teda veria, že človek nie je spasený prostredníctvom náboženských rituálov a dokonca ani dobrými skutkami, ale musí sa „znovuzrodiť“ - oľutovať svoje hriechy a prijať Ježiša Krista ako svojho osobného Spasiteľa a Pána. Pre osoby z iných

262 I ROZHOVORY

náboženských tradícií alebo pre osoby, ktoré žiadnu vieru neprak­ tizujú, môže tento jazyk znieť zvláštne až ezotericky, čo bol aj prípad biblického Nikodéma. Mali by sme však rešpektovať, že každý človek má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania. V slobodnej a demokratickej spoločnosti by žiadny človek nemal byť urážaný či zosmiešňovaný pre svoje náboženské presvedčenie.

Samozrejme, ale ani oni nie sú neomylní... Pochopiteľne, nájdu sa jednotlivci a spoločenstvá, ktoré objektívne vykazujú problematické prvky. Vo vzťahu k politike sú to napríklad postoje a prístupy vychádzajúce z „teológie nadvlády“, keď kresťania chcú vo verejnom priestore dominovať. Ide tu o príklad hlbokého neporozumenia úlohy cirkvi v spoločnosti. Hoci sa v každej krajine nájdu kresťania, ktorí takýmto spôsobom zmýšľajú, väčšine kres­ ťanov je také myslenie cudzie. Nie som si vedomý, že by sa nejaká taká osoba nachádzala v slovenskej vysokej politike.

Takže vždy je hrozba, že budú presadzovať konzervatívne zákony, ktoré môžu iní považovať za zásah do osobnej slobody? Väčšina otvorene kresťanských politikov v slovenskom parlamente zmýšľa konzervatívne a budú sa snažiť presadiť zákony, ktoré čo najviac korešpondujú s ich videním sveta a najmä prianiami ich voličov. Tu netreba zabúdať na to, že slovenskí kresťania nie sú mono­ litná skupina - keby boli, Křesťanskodemokratické hnutie by nebolo mimo parlamentu, ale bolo by najsilnejšou politickou stranou. V posledných volbách navyše do parlamentu kandidovali aj „liberálni kresťania“, ktorým sa však v dostatočnej miere nepodarilo osloviť slovenských voličov.

Nehrozí nám teda nejaká teokracia? Osobne sa toho neobávam. Ale je možné, že sa krajina môže v niek-

MINISTER KRAJČí ČELÍ KRITIKE KVÔLI VIERE | 263

torých oblastiach stať konzervatívnejšou. Ak by sa tak stalo, nebude to dôsledkom kresťanskej viery, ale bolo by to jednoducho výsledkom konzervatívnej politiky, ktorá kopíruje preferencie voličov. Navyše, ako som spomínal, kresťanstvo na Slovensku nie je monolitné. Kres­ ťania sú zastúpení vo väčšine, ak nie všetkých politických stranách, čo je ďalšou pripomienkou toho, že je lepšie vyhnúť sa výrazu „kresťan­ ská politika“, ktorý v roku 2018 často používal Richard Vašečka.

Myslíte si, že kresťania si volia zástupcov len podľa náboženskej orientácie? Väčšina voličov nie. Zaujíma ich, či politici reprezentujú a budú pre­ sadzovať ich záujmy a hodnoty. V demokratickej spoločnosti je ire­ levantné z akých náboženských či filozofických predpokladov konkrétne etické či politické názory vychádzajú. S tými názormi možno nesúhlasiť, ale sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania každého človeka, vrátane politikov, musí byť chránená.

A čo ak sa politici rozhodnú prejavovať svoje náboženské presvedčenie verejne? Majú na to právo, hoci riskujú, že budú niektorými nepochopení. Zároveň by mali pamätať na to - najmä tí, čo pred vstupom do poli­ tiky pôsobili v duchovnej službe -, že ich pracovná náplň sa zmenila.

Ako vnímate náboženské názory ministra zdravotníctva? Vo verejnom priestore registrujem Mareka Krajčího od 90. rokoch minulého storočia ako entuziastického a ekumenicky založeného kresťana, ktorý organizoval Koncerty modlitieb a chvál a neskôr sa stal zakladateľom a riaditeľom platformy Kresťania v meste. Je čle­ nom cirkevného zboru Viera v Bratislave, ktorý je súčasťou jednej z 18 štátom registrovaných cirkví - Bratskej jednoty baptistov. V rámci tejto evanjelikálnej cirkvi existuje diverzita názorov ohľadne chariz-

264 | ROZHOVORY

matických dôrazov - podobne, ako je tomu vo väčšine cirkví, ktoré sa formálne nehlásia k letnično-charizmatickému hnutiu. Marek Kraj­ ci je členom spoločenstva, ktoré je pre túto formu spirituality viac otvorené ako väčšina zborov v rámci Bratskej jednoty baptistov.

Poviete nám niečo bližšie o tomto zbore? Pre mnohých kresťanov, vrátane tých baptistického vierovyznania, nie je cirkevný zbor Viera tá správna šálka kávy. Patria preto do iných cirkví a spoločenstiev, a pokiaľ sú baptisti, majú v Bratislave na výber hneď z niekoľkých zborov. To však neznamená, že by sme nemali rešpektovať náboženskú slobodu kresťanov zoskupených v tomto spoločenstve, alebo ich za ich náboženské presvedčenia urážať. Na rozdiel od väčšiny neocharizmatických spoločenstiev, je evanjelikálny cirkevný zbor Viera vedený dvoma pastormi s adekvátnym teolo­ gickým vzdelaním. Navyše, tento zbor nie je nezávislý, ale je súčasťou jednej z registrovaných cirkví, ktorej predsedom je doktor teológie Benjamin Uhrin. Tento fakt výrazne znižuje možnosť duchovného zneužívania, ktoré je často prítomné v náboženských spoločenstvách, ktoré bývajú populárne označované termínom „sekty“.

Takže cirkevný zbor Viera nevykazuje žiadne sektárske prvky? Nie. Marek Krajci je podľa mne dostupných informácií členom štan­ dardného evanjelikálneho spoločenstva, ktoré sa vyznačuje otvo­ renosťou pre charizmatické akcenty. Aj v tomto spoločenstve môžu odznieť názory, s ktorými sa kresťania z iných náboženských tradícií, ako aj väčšinová spoločnosť nemusia stotožniť, ale tieto spadajú pod slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania každého človeka.

Nedávno zase verejnosť šokoval Štefan KuŕFa, zakladateľ hnu­ tia KDZP, ktorý si nevhodne doberal tehotnú poslankyňu. Aj správanie rodiny Kuffovcov máme rešpektovať?

MINISTER KRAJČÍ ČELÍ KRITIKE KVÔLI VIERE | 265

Vyjadrenia pána poslanca Kuffu považujem za nevhodné a zasluhu­ júce si kritiku. Ak mu záleží na zlepšovaní politickej kultúry na Slovensku, mal by sa podobnému správaniu v budúcnosti vyvarovať.

Môže byť príslušnosť k nejakej náboženskej spoločnosti pou­ žitá na diskreditáciu? Politika je v značnej miere o získaní a zachovaní moci. Je relatívne bežným javom, že sa politickí oponenti alebo rôzne záujmové sku­ piny môžu snažiť použiť „náboženský argument“ na zdiskredito­ vanie svojho oponenta. Prezidentský kandidát Andrej Kiska bol jeho politickým rivalom obvinený, že má napojenie na Scientologickú cirkev a prezidentský kandidát Barack Obama bol konfrontovaný s faktom, že bol členom Trinity United Church ofChrist, ktorej pastor Jeremiah Wright je známy viacerými kontroverznými vyhláseniami. Podobnej kritike teraz čelí minister zdravotníctva Marek Krajci.

Slováci by sa teda mali naučiť rozlišovať medzi náboženským cítením a konkrétnymi politickými činmi? Áno. Len preto, že niečomu nerozumieme, alebo s niečím nesúhla­

síme, neznamená, že by sme mali mať voči danému fenoménu apriori negatívny postoj a prejavovať ho netolerantným spôsobom. Nábo­ ženská sloboda je základným pilierom demokracie a náboženská to­ lerancia dôležitou občianskou cnosťou.

Rozhovor s Monikou Mikulcovou, Plus 7dni, 26. máj 2020 v skrátenej verzii v tlačenom vydaní 21/2020

SOM DUCHOVNÝM PÚTNIKOM. A BUDEM NÍM AJ NAĎALEJ

Rozhovor s teológom Ľubomírom Martinom Ondráškom o je­ ho pohnutom živote, verejnej teológii, Donaldovi Trumpovi aj o charizmatickom hnutí.

Začnem triviálnou otázkou, ktorú som ti nikdy nepoložil, hoci sa poznáme už bezmála desať rokov. Prečo máš dve krstné mená, pričom všetci ťa oslovujú práve tým druhým? Má to nejaký špeciálny význam? Keď som sa v roku 2007 stal americkým občanom, mal som možnosť zmeniť si meno a priezvisko. Rozhodol som sa zotrvať pri pôvodných, ale doplniť ich o druhé meno Martin. V angličtine sa ľahko vyslovuje a vyjadruje môj pozitívny vzťah k mestu, ktoré je môjmu srdcu naj­ bližšie. Páčilo sa mi aj po etymologickej stránke a v rovnováhe s výz­ namom mena, ktoré mi dali rodičia si myslím, že dobre vystihuje moju povahu a poslanie. V neposlednom rade, život svätého Martina z Tours je pre mňa v mnohom inšpiráciou. Priatelia a známi, ktorí ma poznajú desaťročia, ma zväčša oslovujú prvým menom. Pre ostat­ ných som Martin.

Pre denník Postoj si počas uplynulej dekády napísal päť desia­ tok textov, prvý vyšiel ešte v roku 2011, keď sme boli pomerne neznámym portálom s ypsilonom na konci. Ako si sa k nám dostal? Približne v rovnakom čase, ako som pre Postoy napísal prvý článok, vznikol so mnou aj rozhovor na tému pentekostalizmu, respektíve

SOM DUCHOVNÝM PÚTNIKOM | 267

v f 183 letnično-charizmatického hnutia. Bolo to krátko po tom, ako vyšla moja kniha Neocharizmatické hnutie na Slovensku a o rozhovor ma požiadal religionista Ivan Moďoroši, ktorý v tom čase pôsobil na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Dnes pôsobí ako kňaz v Mar­ tine a počas ostatných desiatich rokov sa medzi nami vytvoril hlboký priateľský vzťah. V roku 2011 som patril medzi pravidelných čitateľov dnes už denníka Postoj a som rád, že tu moje texty našli domov.

Vo väčšine svojich textov si postupne ozrejmoval a rozvíjal kon­ cept verejnej teológie, ku ktorému sa ešte dostaneme. Najprv by som sa však chcel porozprávať o tvojom životnom príbehu, ktorý je veľmi pôsobivý, no v tých niekoľkých rozhovoroch, ktoré si dosiaľ poskytol, si toho veľa o sebe neprezradil. Z akej rodiny pochádzaš? Narodil som sa v roku 1972 pod vianočný stromček v Topoľčanoch - otcovi, ktorý bol vojakom z povolania a mame, ktorá pracovala na pošte. Niekolko týždňov po narodení som sa ocitol v Beckove - v do­ me priamo pod hradnou skalou - kde ma ako prvorodeného vnuka do predškolského veku vychovávala moja babka. Po presťahovaní sa k rodičom do Martina, kde otca medzitým prevelili, som do Beckova chodieval na prázdniny. Bol to môj druhý domov a mám na to obdo­ bie mnoho pekných spomienok aj vďaka bratrancom a sesterniciam, s ktorými sme sa tam v lete zišli. Napriek relatívne skromným pod­ mienkam nám bolo spolu dobre.

Prečo ťa v detstve vychovávala práve babka? Nepamätám si, že by som sa o tejto veci niekedy s rodičmi rozprával a keď som sa ako malý chlapec na to pýtal babky, povedala mi, že po narodení som bol chorľavé dieťa, rodičia si so mnou nevedeli rady a nebolo isté, či prežijem. Babka chodila pomáhať rodičom do Topoľ­ čian, ale nakoniec si ma zobrala k sebe so slovami, že keď mám zom­

268 | ROZHOVORY

rieť, nech sa tak nestane v topoľčianskej nemocnici, ale u nej doma v Beckove. Z obavy, že sa môže stať to najhoršie, ma dali v Beckove podľa jej slov aj tajne pokrstiť. Keď som bol tínedžer, myslel som si, žepríbeh, ktorým babka odôvodnila moje ocitnutie sa v Beckove, bolo „milo­ srdné klamstvo“, ktoré ma malo ochrániť od traumy rodičovského odmietnutia. Svojím raným detstvom som sa začal hlbšie zaoberať až v čase, keď už moji rodičia a ani babka neboli nažive. Ani dnes nepoznám odpovede na všetky otázky, ale mám dostatok odpovedí na to, aby som mohol vyjadriť obrovskú vďaku mojej babke a nepo­ sudzoval príliš prísne konanie mojich rodičov.

Takže na rodičov asi nemáš najlepšie spomienky? Na rodičov a čas strávený s nimi mám mnoho pekných spomienok, avšak rodinné prostredie v Martine nebolo ideálne najmä kvôli maminej závislosti na alkohole a sprievodným problémom. Rodičia sa rozviedli, keď som mal 10 rokov - do výchovy som bol zverený mame, otec sa ma snažil všemožne podporovať. Ked bol prevelený naspäť do Topoľčian, chcel som bývať s ním, čo sa nakoniec aj podari­ lo realizovať. Mal som vtedy 15 rokov. Odtiaľ sme sa presťahovali do Žiliny, avšak po zmene režimu v roku 1989 a zmenách na Vojenskej

katedre Vysokej školy dopravy a spojov, otec odišiel pracovať do Nového Mesta nad Váhom. Nejaký čas som býval v Žiline sám a po neukončení štvrtého ročníka gymnázia som sa presťahoval k otcovi. Krátko na to vo veku 41 rokov zomrela moja mama - alkohol jej, žiaľ, zničil život.

O duchovnom zázemí sa v takomto prostredí asi nedá hovoriť? Moje prvé skúsenosti s náboženstvom a vierou pochádzajú z Beckova. Babka, pokiaľ viem, na omše nechodila, dedko bol miestny žandár a v tej dobe sa to nepatrilo. Každý večer sa však vo svojej komôrke na kolenách modlila a ked ma zobrala na výlet do Piešťan,

SOM DUCHOVNÝM PÚTNIKOM | 269

našou prvou zastávkou bol kostol. Ako dieťa som v Beckove rád chodieval do nedalekého charitného domova a kláštora. Dnes sa tam nachádza Centrum novej evanjelizácie sv. Jána Pavla II. Spomienky časom vybledli, ale v pamäti mi zostala sestra Romula, ktorá ma vždy rada videla a raz mi ošetrila aj ranené koleno po úraze v neďalekom parku. Tam som sa prvýkrát stretol s posvätnom, hoci som si to vtedy neuvedomoval. Samotní rodičia ma vychovávali v „ateistickom du­ chu“. Nespomínam si, že by u nás doma padla niekedy zmienka o Bohu. Do kostola sme nechodili ani na Vianoce. Velká noc bola pre mňa spojená s oblievaním a finančnou odmenou, ktorú následne najviac ocenil prevádzkovateľhracích automatov.

V Žiline sa ti nepodarilo ani len zmaturovať, pritom dnes si absolventom popredných amerických univerzít a uznávaným odborníkom v oblasti teológie, religionistiky a etiky. Kedy nastal ten zlom? Nevyrastal som v žiadnom intelektuálnom prostredí. Môj otec bol prvou osobou v našej širokej rodine, ktorej sa podarilo absolvovať vysokú školu - v strednom veku, popri zamestnaní. Až do môjho obrátenia v roku 1991 nič nenasvedčovalo tomu, že niekedy vyštudu­ jem vysokú školu a stanem sa teológom. O pár rokov však bolo všetko úplne inak. Stalo sa tak vďaka osobnému svedectvu pentekostálneho evanjelizátora Nickyho Cruza prezentovaného v knihe Utíkej, malý, utíkej, ktoré ma inšpirovalo začať čítať Bibliu a najmä vďaka najlep­ šiemu priateľovi, ktorý mi prvú knihu požičal, druhú daroval a svojim životom svedčil o Bohu. Z ľahostajného „ateistu“ sa stal oddaný kresťan a z osoby, ktorej život bol charakteristický sladkým ničnerobením, sa stal cieľavedomý človek. Zvyšok je história.

Možno rozhodnutie študovať teológiu považovať za jeden z dôsledkov tvojej náboženskej konverzie?

270 I ROZHOVORY

Určite, vnímal som to ako súčasť Božieho povolania pre môj život tak vo všeobecnej, ako aj v špecifickej rovine. Prvá rovina súvisí s povo­ laním všetkých kresťanov milovať Boha celou bytosťou, vrátane mysle. Druhá sa týka Božieho povolania pre jednotlivca - to moje zahŕňalo štúdium teológie. Práve dokončujem článok pre Postoj s názvom Odpovedať na Božie volanie, žiť Božie povolania, kde načrt­ nem teológiu povolania, ktorá nepriamo osvetlí aj niektoré moje odpovede v tomto rozhovore.

Kam si sa denominačně po svojej konverzii zaradil? V lete 1991 som bol pokrstený v evanjelickej cirkvi a tam som sa učil robiť aj prvé kroky viery. O rok neskôr som sa spoznal a spriatelil s entuziastickým pastorom Apoštolskej cirkvi, ktorá je súčasťou naj­ väčšej pentekostálnej denominácie na svete - Assemblies of God. Nasledujúci približne tucet rokov som bol členom spoločenstva, ktoré spája svoje počiatky s duchovným prebudením na Azusa Street vLosAngeles.

Čerství konvertiti neraz vzplanú natolko, že vieru prežívajú priam vášnivo, no stáva sa aj to, že upadnú až do akéhosi náboženského radikalizmu. Ako to bolo v tvojom prípade? Najskôr si treba pripomenúť, že nasledovanie Krista v tomto svete bude vždy radikálnym aktom. Slovo „radikálny“ nemusí mať len negatívne konotácie, môže byť chápané aj ako synonymum slova „rozhodný“. Viem však na čo narážaš - oheň je užitočný v kozube a škodlivý mimo neho. Vášeň by však mala byť integrálnou súčasťou nielen kresťanského života - bez nej je nemožné v plnosti rozvinúť ľudský potenciál a byť inšpiráciou pre druhých. V kresťanskom kon­ texte hovoríme o potrebe byť naplnený Duchom. Moje iniciálne rozhodnutie nasledovať Krista bolo rozhodné a také je i dnes. Samozrejme, človek sa môže rozhodovať len v závislosti od miery

SOM DUCHOVNÝM PÚTNIKOM | 271

milosti poznania, ktoré mu je v konkrétnej etape života dané. Vášeň sa inak prejavuje v detstve a inak v zrelom veku a rovnaké platí o du­ chovnom vývoji. Ako novoobrátený človek, ktorý nevyrastal v cirkvi, aj ja som vykazoval rôzne známky „vášnivej neznalosti“, na ktorú bolo pre mňa liekom štúdium teológie. Milovanie Boha nielen srdcom, ale aj mysľou, je tým najlepším liekom na problém, ktorý si vo svojej

otázke naznačil.

Prečo si sa v roku 1995 rozhodol opustiť Slovensko a odísť do USA? Do Spojených štátov som odišiel s jedným cieľom: adekvátne sa pri­ praviť na vernú a efektívnu kresťanskú službu. Nerozhodol som sa opustiť Slovensko, rozhodol som sa byť poslušný Božiemu volaniu a ísť do krajiny, kde mi bolo umožnené postupne absolvovať biblický inštitút, teologický seminár a teologické fakulty troch univerzít. Vzhľadom na vtedajšie okolnosti išlo o mimoriadne ťažké rozhodnu­ tie a ešte náročnejšiu cestu, ale Božia milosť, prejavujúca sa aj skrze ľudí, ktorých mi Boh poslal do cesty, sa ukázala aj v tomto prípade ako dostačujúca.

Odchádzal si s tým, že už si mal dohodnutý nejaký študijný pobyt alebo si išiel na vlastnú päsť? Bol som prijatý na Zion Bible Institute v štáte Rhode Island, kde sa mi podarilo získať plné štipendium. Išlo o málo známu školu bez aka­ demickej prestíže. So zveličením možno povedať, že Harvard pozná na svete každý, zatiaľ čo Zion - školu, ktorá medzičasom zmenila lokáciu i názov - nikto. Zion bol však pre mňa v tom čase Harvardom, nič lepšie som nepoznal. Dnes vnímam veci inak, avšak moja kritika akademickej kvality a ďalších vecí bude vždy miernená velkou vďakou za príležitosť, ktorú mi škola dala. Po anglicky som sa začal učiť až po obrátení, nemal som vlastné finančné prostriedky na štúdium, nebol

272 I ROZHOVORY

som dieťaťom pastora, a tak by som mohol pokračovať. Štyri roky strávené na tej škole boli súčasťou Božieho plánu pre môj život a ja som sa ich snažil čo najlepšie využiť.

Ktorí profesori ťa na tvojej akademickej ceste najviac ovplyv­ nili? V Spojených štátoch ma učilo viac ako päťdesiat profesorov a každý z nich ma nejako ovplyvnil. Väčšina z nich boli erudovaní odborníci a skvelí ľudia, výrazne negatívnu skúsenosť som nemal s nikým. Najviac ma ovplyvnili profesori, ktorí boli zároveň mojimi aka­ demickými poradcami, resp. školiteľmi na jednotlivých inštitúciách: Eldin Villafafie (Gordon-Conwell Theological Seminary), Harvey Cox (Harvard University), Jean Bethke Elshtainová (University of Chicago) a Claire E. Wolfteichová (Boston University).

V čase štúdií na Chicagskej univerzite si prekonal vážne ochorenie. Môžeš, nakoľko to uznáš za vhodné, priblížiť o čo išlo? V roku 2007, konkrétne 1. apríla, som zažil zatiaľ najhorší „aprílový žart“ - namiesto do kostola som išiel na pohotovosť a v rovnaký deň mi bola diagnostikovaná rakovina. V tom čase sa v mojom živote diali aj iné dramatické veci - išlo o najnáročnejšie obdobie môjho doteraj­ šieho života, ktoré označujem ako „púštne roky“. Nasledovali vy­ šetrenia, operačné zákroky, cykly chemoterapie a niekolko rokov pozorovania, či sa choroba nevráti. Som vďačný, že som s Božou pomocou to obdobie prežil a že ostatný tucet rokov bolo naopak najlepších v mojom živote.

Tvojou poslednou akademickou stanicou bola Bostonská uni­ verzita, kde si sa venoval štúdiu transformačného líderstva. Akou témou si sa zaoberal v dizertačnej práci?

SOM DUCHOVNÝM PÚTNIKOM | 273

Vďaka intelektuálnej otvorenosti a užitočným podnetom profesorky Wolfteichovej sa mi podarilo navrhnúť, vypracovať a obhájiť origi­ nálny projekt, ktorého názov v slovenskom preklade znie Duchovná autobiografia ako metóda výskumu, prostriedok osobnej transformácie a nástroj transformačného líderstva. Práca pozostáva z piatich kapitol - dvoch teoretických a troch praktických, ktoré tvoria jej jadro. Ide o prvé tri kapitoly mojej duchovnej autobiografie s odbornou disku­ siou v podčiarových poznámkach. Jedným z hlavných cieľov pro­ jektu bolo pripraviť sa na napísanie vlastnej duchovnej autobiografie. Hoci sa to tak nemusí javiť, ide o vedu i umenie.

Bolo pre teba prostredie amerických teologických fakúlt záro­ veň prostredím duchovného rastu? „Divinity Schools“ amerických univerzít len nerád prekladám ako teologické fakulty, pretože je to trochu zavádzajúce - ide tu skôr o religionistické pracoviská, ktoré prichádzajú do častého kontaktu s inými vednými odbormi v rámci univerzity. Moji spolužiaci re­ prezentovali rôzne náboženské tradície a kresťanské denominácie, mnohí nepraktizovali žiadne náboženstvo. Zvlášť najednej z „teolo­ gických fakúlt“ bolo zreteľné, že náboženstvo sa tam dôsledne študuje, ale málo praktizuje. Niekedy som mal pocit, že sa viac prak­ tizuje na susednej lekárskej fakulte, ako na tej našej. Do prostredia výskumných univerzít som prišiel až po absolvovaní biblického inštitútu a teologického seminára, teda bol som už duchovne ukotvený a moje ciele boli v tom čase primárne akademické. K mojej duchovnej ukotvenosti prispelo aj to, že som bol angažovaný v kresťanskej službe.

Spomenul si, že po svojom obrátení si bol pokrstený v evan­ jelickej cirkvi, potom si bol členom Apoštolskej cirkvi a neskôr jednej z amerických odnoží Assemblies of God, kde si istý čas

274 I ROZHOVORY

dokonca pôsobil ako pastor. Prečo už nie si súčasťou tejto denominácie? Áno, v rámci tejto cirkvi som získal kazateľskú licenciu a bol ordino­ vaný do kresťanskej služby. Šesť rokov som pôsobil ako pastor na

východnom pobreží Spojených štátov amerických - najskôr v rámci Assemblies ofGod a potom kratší čas aj v jednej menšej evanjelikálnej denominácii. Po absolvovaní bakalárskych štúdií na pentekostálnej škole som cítil potrebu a dostal príležitosť pokračovať v teologických štúdiách. Začali sa predo mnou otvárať nové teologické obzory, až som prišiel do bodu, že som nemohol v dobrom svedomí podpísať doktrinálne vyhlásenie, ktoré bolo súčasťou každoročného obnovo­ vania kazateľskej licencie. V tom čase som sa už naplno venoval dok­ torandskému štúdiu na Chicagskej univerzite, čo mi okrem iného poskydo dostatok času na hľadanie Božej vôle ohľadne ďalšej služby i cirkevnej príslušnosti.

Ako sa tvoja duchovná cesta vyvíjala ďalej? Po presťahovaní sa do Chicaga som sa s rodinou zúčastňoval nábo­ ženského života v Hyde Park Union Church, ktorá je pridružená k dvom protestantským denomináciám a vyznačuje sa otvorenosťou pre rôzne vyjadrenia viery. Väčšina veriacich sa identifikovala s liberál­ nou protestantskou tradíciou, tak, ako je chápaná v americkom kon­ texte. Zaujímavé bolo, že v čase, keď som bol súčasťou tohto spoločenstva, v pozícii kantora pôsobil člen františkánskej rehole a odborník na dielo Thomasa Mertona. Ako väčšina univerzitných študentov, aj ja som túto farnosť považoval za svoj dočasný duchovný domov. Po ukončení štúdia som niekolko rokov nepatril do žiadneho spoločenstva - bolo to pre mňa obdobie hľadania, duchovného rozpoznávania a trpezlivého čakania.

SOM DUCHOVNÝM PÚTNIKOM | 275

Na základe toho, čo hovoríš, by som si dovolil prirovnať ťa k náboženskému pútnikovi. Kedy konečne nájdeš svoj domov? Pútnikom zostanem aj naďalej, pretože tak vnímam život kresťana na zemi. Skutočný domov kresťana je v nebesiach. Ty však asi narážaš na otázku, s ktorou sa občas ako angažovaný teológ a etik stretávam - do ktorej cirkvi vlastne patrím. Priatelia a spolupracovníci - v rôznej miere - poznajú môj príbeh a hoci som zvedavosť širšej verejnosti chá­ pal, otázku cirkevnej príslušnosti som považoval za málo relevantnú. Moja služba cirkvi a spoločnosti sú nadkonfesionálneho charakteru a dva z definujúcich znakov modelu verejnej teológie, ktorú pred­ kladám a praktizujem, sú ekumenicita a kooperácia. Navyše, pred­ metnú otázku som ešte donedávna nemal uspokojivo vyriešenú a verejne ju otvárať by neprinieslo úžitok. Dnes je situácia iná, hoci koronakríza oddialila realizáciu niektorých krokov. Svoju duchovnú trajektóriu opíšem v už spomenutých teologických memoároch Answering the Call: My Surprisingjoumey ofFaith (Odpoveď na volanie: Moja prekvapivá cesta viery), na ktorých momentálne pracu­ jem.

Ako znalec pentekostálneho prostredia si bol v roku 2010 oslovený slovenským ministerstvom kultúry, aby si pripravil posudok na náboženské hnutie Kresťanské spoločenstvá, ktoré sa uchádzalo o registráciu. Niektorí toto hnutie označujú pria­ mo za sektu. Aké boli tvoje zistenia? Tejto téme som sa intenzívne venoval v období rokov 2010 - 2013 a výsledkom mojej práce boli dva rozsiahle znalecké posudky, ktoré boli jednými z podkladov zamietnutia registrácie tohto nábožen­ ského subjektu. Svoje poznatky som tiež prezentoval na vedeckých konferenciách a publikoval v odborných časopisoch. Ak má niekto o túto komplexnú tému záujem, môže si materiály vyhľadať. V skratke možno povedať, že predmetné spoločenstvo zo sociologickej per-

276 I ROZHOVORY

spektívy vykazovalo znaky deštruktívnych náboženských skupin a z teologickej išlo o spoločenstvo, ktorého učenie a prax sa v niektorých aspektoch rozchádzali s kresťanskou tradíciou hlavného prúdu.

Výsledkom tvojej práce bola aj publikácia Neocharizmatické hnutie na Slovensku. Charizmatické hnutie je na Slovensku dobre známe, ale ty si použil označenie neocharizmatické. Aký je rozdiel medzi charizmatikmi a neocharizmatikmi? Ak sa nemýlim, termín neocharizmatické som použil v slovenčine ako prvý, respektíve nie som si vedomý, že by ho v náboženskom kon­ texte niekto predomnou použil. Z perspektívy globálnych pentekostálnych štúdií však nejde o nóvum, ale o preklad anglického slova neocharismatic, ktoré označuje takzvanú tretiu vlnu v rámci pentekostálneho hnutia. Prvou vlnou sa označuje klasický pentekostalizmus, ktorý má korene na počiatku 20. storočia a spája sa s osobnosťami Ch. F. Parhama a W. J. Seymora. Sem spadá aj Apoštol­ ská cirkev na Slovensku. Druhou vlnou býva označovaná charizmatická obnova v tradičných cirkvách, ktorá sa začala výraznejšie prejavovať v 60. rokoch minulého storočia. Každá taxonómia má obmedzenia a trebaju vnímať ako nedokonalý, ale prospešný nástroj, ktorý nám môže pomôcť dôkladnejšie analyzovať a lepšie pochopiť skúmaný fenomén. Bez ohľadu na to, k akému deleniu sa v rámci pen­ tekostálneho hnutia prikloníme, mali by sme mať na pamäti jeho vnútornú diverzitu. Tá dokonca vedie niektorých odborníkov k to­ mu, aby už nehovorili o pentekostálnom hnutí, ale o pentekostálnych hnutiach. V každom prípade, v rámci Slovenska považujem za užitočné rozlišovať napríklad medzi „charizmatikmi“ v rámci kato­ líckej cirkvi a „charizmatikmi“, ktorí sú súčasťou relatívne nových a nezávislých spoločenstiev, ktoré z odborného hľadiska označujeme ako neocharizmatické. Všetky zmienené tri vlny, v rámci ktorých exis­ tujú ďalšie prúdy, vyzdvihujú dôležitú úlohu Ducha Svätého v živote kresťana, ale súčasne sa odlišujú v niektorých doktrinálnych, ako aj

SOM DUCHOVNÝM PÚTNIKOM | 277

praktických otázkach. Jedným z dôležitých rozdielov v oblasti učenia je chápanie otázky krstu v Duchu Svätom. Čo sa týka duchovnej praxe, na rozdiel od Katolíckej cirkvi, kde existuje Kongregácia pre náuku viery a dokumenty ako Normy ohľadne postupu pri posudzo­ vanípredpokladaných videnia zjavení, v neocharizmatických spolo­ čenstvách tieto absentujú. Ak to spojíme s tým, že lídrom týchto spoločenstiev často chýba adekvátne teologické vzdelanie, nie je prek­ vapujúce, že tu existuje väčší priestor pre duchovné zneužívanie, napríklad v súvislosti s takzvaným nadprirodzeným uzdravovaním a oslobodzovaním od démonov.

Sám seba by si dnes ešte definoval ako charizmatika? Definujem sa ako nasledovník Krista, ktorý si váži osobu a prácu Du­ cha Svätého a uvedomuje si, že bez jeho pomoci nie je možné verne a efektívne žiť a slúžiť. Nie je náhoda, že jeden z desiatich definujúcich znakov modelu verejnej teológie, ktorý sa snažím teoreticky rozvíjať a praktizovať, je „pneumatologickosť“. Minulé storočie býva niekedy označované aj ako „storočie Ducha Svätého“ a zostáva veriť, že indi­ viduálni kresťania, ako aj cirkevné spoločenstvá, budú v tomto storočí pre Ducha Svätého aspoň tak otvorené, ako boli v tom pre­ došlom, kedy bola táto osoba Božskej Trojice „znovuobjavená“.

O svojej manželke Noeme v jednej zo svojich kníh píšeš ako o svojej najlepšej priateľke, najbližšej spolupracovníčke a spolupútničke životom. V roku 2009 ste spolu založili neziskovú organizáciu Acta Sanctorum, z čoho je zjavné, že vaše životy sa preplietajú aj v profesnej sfére. Čo je poslaním tejto organizá­ cie? Acta Sanctorum, Inc. je organizácia, alebo presnejšie služba, pros­ tredníctvom ktorej sa ako jednotlivci i manželský pár už viac ako desať rokov usilujeme realizovať Božie špeficifické povolanie. Našim hlav-

278 I ROZHOVORY

ným cieľom je prispieť k budovaniu a zachovaniu „dobrej spo­ ločnosti“, ktorá stojí na pilieroch slobody, spravodlivosti a pokoja. V

prvej dekáde našej existencie sme boli - v rámci možností - angažo­ vaní na Slovensku, naše projekty a aktivity sú uvedené na webovej stránke organizácie. Tento rok som ukončil v USA svoje štúdiá a naplnil tak cieľ, s ktorým som do tejto krajiny prišiel. Práve sa nachá­ dzame v prechodnom období, na velkej životnej križovatke a snažíme sa vyhodnotiť naše možnosti, rozlišovať Božie vedenie a naplniť úlohy, ktoré na nás čakajú. Našim cieľom je presťahovať sa na Sloven­ sko a mať tam centrum našej služby, ale kedy sa táto vízia podarí reali­ zovať, je len čiastočne v našich rukách.

Čo ťa priviedlo k tomu, aby si už ako americký občan, začal zvažovať návrat do rodnej krajiny? Vo všeobecnej rovine ide opäť o snahu byť vnímavý a poslušný Božiemu volaniu. Mám síce americké a slovenské občianstvo, ktoré si obe vážim, ale to „nebeské“ ich ľahko preváži. Snažíme sa spolu s manželkou rozpoznať a nasledovať Božie vedenie. V našom prípade ide o komplexný proces, ktorý v duchu modlitby zvažuje jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti naše dary a túžby, potreby a rady druhých, okolnosti a príležitosti, ako aj osobné presvedčenie a vnútorný pokoj. Ostatný tucet rokov som bol dušou na Slovensku, čo asi najlepšie dokazuje pohľad na môj životopis. Po splnení študijných a ďalších záväzkov v USA sme od budúceho leta voľní a otvorení ísť kdekoľvek v rámci tejto alebo iných krajín. Fyzický návrat na Sloven­ sko je pre nás vzhľadom na vyššie uvedené smerovníky vecou prirodzenej volby, avšak jeho realizácia nezávisí len od nás, takže si musíme počkať ako sa bude situácia ďalej vyvíjať. Isté je, že vízia našej služby nie je ohraničená štátnymi hranicami.

V USA žiješ už štvrťstoročie, zažil si prezidenta Billa Clintona, Georgea W. Busha, Baracka Obamu aj Donalda Trumpa. Je

SOM DUCHOVNÝM PÚTNIKOM | 279

Amerika na sklonku Trampovho funkčného obdobia polarizovanejšia ako kedykoľvek predtým? Slobodné a demokratické krajiny, najmä ak v nich fungujú len dve silné politické strany, budú vždy polarizované. Problém nastáva v mo­ mente, ak je polarizácia príliš silná a slabnú ideály a hodnoty, okolo ktorých by sa mohla prevažná väčšina občanov zjednodniť. Americká spoločnosť je v súčasnosti polarizovaná viac, ako by bolo zdravé. Do­ nald Trump prispel k stupňovaniu polarizácie, ale nebol jej príčinou a preto neočakávam, že by sa v najbližšom období v tomto ohľade niečo výrazne zmenilo. Každá kríza je však zároveň príležitosťou a tu sa otvára väčší priestor aj pre teológov, duchovných a milióny veriacich, aby sa stali nositeľmi shalomu. Podmienkou je, aby nepovýšili stranícku politiku nad biblickú vieru a aby sa teológia nestala slúžkou ideológie. Upevňovanie pokoja však musí ísť ruka v ruke s presadzo­ vaním spravodlivosti a chránením slobody, ktorá je momentálne pod palbou antiliberálnych síl prichádzajúcich prevažne z ľavej strany po­ litického spektra.

Po amerických volbách pred štyrmi rokmi si v komentári pre Denník N napísal, že Donald Tramp bude tvojím preziden­ tom a zaslúži si šancu. Ako túto šancu využil? Hlavnou myšlienkou uvedeného komentára bolo, že zodpovední občania by mali podporovať svojho prezidenta vždy, ked'je to možné a odporovať mu vždy, ked’je to nutné, ale nemali by spochybňovať jeho legitímnosť. Hoci môj hlas Donald Trump nedostal, nemohol som sa stotožniť s postojmi tých spoluobčanov, ktorí neprijali výsledok demokratických volieb a demonštrovali so sloganom „Nie môj prezi­ dent“. Prezident Trump svojím víťazstvom šokoval najmä demok­ ratický establišment a jemu naklonené médiá, takže hysterické reakcie boli do určitej miery pochopiteľné. Co sa týka môjho hodnotenia štyroch rokov Trumpovej administratívy, pre rovnaký denník som o

280 I ROZHOVORY

rok neskôr napísal komentár s názvom Prvácke vysvedčenie prezi­ denta Trumpa, kde som vyjadril názor, že každé úsilie o férové hod­ notenie by malo zohľadniť tri kategórie - čo všetko bude pod ne spadať a akú váhu prisúdime jednotlivým položkám, je samozrejme otvorené na diskusiu. Rovnako aj dnes odmietam zjednodušujúce prístupy a ako nezávislý volič a nadstranícky verejný teológ sa usilu­

jem čo najlepšie pochopiť realitu a čo najpresnejšie ju popísať. Do prvej kategórie výsledkov prezidenta Trumpa patria položky, za ktoré by všetci občania, bez ohľadu na ich stranícku príslušnosť, mali byť schopní prezidenta pochváliť. Prezident napríklad dosiahol viaceré významné úspechy na medzinárodnom poli a nie je náhoda, že bol trikrát nominovaný na Nobelovu cenu za mier. Do druhej kategórie patria výsledky, ktoré sú v súlade s agendou republikánskej strany je pochopiteľné, že tie sa budú páčiť republikánom a nebudú páčiť demokratom. Napríklad vymenovanie troch „konzervatívnych“ sudcov do Najvyššieho súdu je z republikánskej perspektívy velkým úspechom. Do tretej kategórie patria veci, ktoré by všetci slušní obča­ nia mali odmietnuť a súvisia najmä s prezidentovou nezriadenou rétorikou.

Vo svojich článkoch na Postoji sa do veľkej miery venuješ ve­ rejnej teológii, sám seba označuješ za verejného teológa. Tento termín pred takmer polstoročím prvýkrát použil historik náboženstva Martin Marty, na niektorých univerzitách v USA či Velkej Británii existujú študijné programy verejnej teológie, no u nás je tento termín stále pomerne neznámy. Ako by si ho vysvetlil? Je to tak, ako hovoríš. Do vysvetľovania by som sa v tejto fáze rozho­ voru však radšej nepúštal, pretože termín sa ťažko vysveďuje bez kon­ ceptu a koncept sa ťažko chápe bez konkrétnych ilustrácií. Čitateľom, ktorí majú o verejnú teológiu záujem, by som odporučil svoj vôbec prvý text na túto tému, ktorý pod názvom Verejni teológovia: kto sú

SOM DUCHOVNÝM PÚTNIKOM | 281

a prečo ich potrebujeme? uverejnil v roku 2017 denník Postoj. A tiež zatiaľ svoj posledný text Nie je teológia ako teológia. Akú potrebuje Slovensko?, ktorý tento rok uverejnil Denník N.

Spýtam sa ináč. Keď sa povie teológ, väčšina ľudí si predstaví kňaza alebo iného duchovného, poprípade laika, ktorý vyštu­ doval katolícku, evanjelickú či pravoslávnu teológiu. Títo ľudia slúžia vo farnostiach, cirkevných zboroch, vyučujú na školách, jednoducho pohybujú sa vo verejnej sfére. Vyplýva mi z toho, že každý teológ je verejným teológom. Alebo sa mýlim? Termín verejný teológ, ako mu ja rozumiem, môže byť použitý najmenej v troch rozličných významoch. V úplne najširšom, v kto­ rom ho odborná verejnosť zväčša nepoužíva, je možno za verejných teológov označiť všetky osoby, ktoré si vymenoval, ako aj niektoré ďalšie. V užšom význame ide o osobu, ktorá sa dokáže kompetentne vyjadrovať nielen k teologickým, ale aj k rôznym spoločenským a po­ litickým otázkam a jej hlas je rešpektovaný nielen v cirkvi medzi veriacimi, ale aj v akademických kruhoch a širšom verejnom pries­

tore. V najužšom význame ide o človeka, ktorý nielen praktizuje ve­ rejnú teológiu, ale je tiež schopný - vo svetle príslušnej odbornej literatúry - o nej teoretizovať a sám seba za verejného teológa považuje.

Radíš medzi verejných teológov aj ľudí, ktorí sa od kazateľníc či akademických lavíc presunuli na politické tribúny a stali sa súčasťou konkrétneho politického prúdu? Ak máš na mysli osoby, ktoré sa stali aktívnymi politikmi, tak tých za verejných teológov nepovažujem. Teológ a politik sú dve odlišné povolania. Navyše, myslím si, že verejná teológia by mala mať charak­ ter apolitickosti. Netvrdím, že by mala byť neutrálna, ale ak má byť verná a efektívna, je dôležité, aby bola nadstranícka. To neznamená, že

282 | ROZHOVORY

by sa v ojedinelých prípadoch verejný teológ nemohol stať politikom, ale sú s tým spojené značné riziká. Ak sa teológ, duchovný alebo laický kresťan politikom stane, mal by sa v prvom rade usilovať byť kompe­ tentným politikom, odolať pokušeniu zneužívať náboženstvo na po­ litické účely a žiť v súlade s kresťanskými hodnotami.

V jednom zo svojich textov si napísal, že teológovia a duchovní budú vo verejnom priestore braní vážne len vtedy, keď budú interdisciplinárne založení. Ako to dosiahnuť? Aby, na jednej strane, odchovanci teologických fakúlt neostávali uväznení v akomsi klerikálnom gete, a na druhej strane, aby sa občas ne­ správali ako odborníci na všetko, ktorých práve preto nikto neberie vážne? Toto je výborná otázka, ktorá by mohla byť témou konferencie, na ktorej by sa zúčastnili nielen akademickí teológovia, ktorí sa zaoberaj ú relevantnými disciplínami, ale aj duchovní z praxe. Dôležité je tiež, aby súčasťou konverzácie boli sociológovia, politológovia či žurna­ listi, ktorých práca sa dotýka témy náboženstva a jeho úlohy vo verej­ nom priestore. Rigorózny prístup a vytrvalé úsilie na ňu odpovedať, by posunuli rozvoj verejnej teológie na Slovensku o ďalší krok vpred. Kvalitné základy z oblasti kresťanskej sociálnej etiky a verejnej služby cirkvi by mal dostať každý študent teológie. Jeden z najvýz­ namnejších teológov 20. storočia, Karl Barth, by mladým teológom poradil každý deň v jednej ruke držať Bibliu a v druhej noviny. A následne by túto jednoduchú radu doplnil sofistikovaným komen­ tárom. Osobne to vidím tak, že vedieť robiť exegézu Písma je dôležité, ale ak teológ nedokáže tiež robiť exegézu spoločnosti a samozrejme aj exegézu vlastného srdca, nebude schopný realizovať zodpovednú verejnú teológiu. Svet sa neustále mení a pokiaľ chce v ňom kresťan­ ský služobník verne a efektívne slúžiť, celoživotné vzdelávanie nie je vecou výberu, ale nutnosti. Ak milujem Boha svojou mysľou, budem hlavu denne používať nielen na česanie vlasov. Ak milujem blížneho

SOM DUCHOVNÝM PÚTNIKOM | 283

ako seba samého, bude mi záležať na tom, aký duchovný pokrm mu podávam. Nielen profesionálni teológovia, ale každý duchovný by mal starostlivo prečítať aspoň jednu kvalitnú knihu za mesiac a tí, ktorí majú ambíciu sa vyjadrovať v širšom verejnom priestore, jednu knihu za týždeň. Ako hovorieval jeden môj profesor, skratka k excelentnosti neexistuje.

Ľudia s pohnutým a zaujímavým životom, akým je nepo­ chybne aj ten tvoj, zvyknú dospieť k rozhodnutiu napísať svoju autobiografiu. Na tej už pracuješ aj ty, ale s tým rozdielom, že to má byť teologicko-spirituálna autobiografia. To znamená, že témy, ktorých sme sa dotkli v našom rozhovore, nasvietiš a rozoberieš ešte podrobnejšie? Vyjadril si to presne. K zmysluplnému písaniu o vlastnom živote - či už formou denníka, listu, svedectva, memoáru alebo autobiografie sa však snažím povzbudiť každého. Nie každý bude chcieť a môcť svoj príbeh uverejniť, avšak jeho samotné zaznamenanie a reflektovanie nad ním je dôležité okrem iného v procese sebapoznávania. To umož­ ňuje osobnostný rozvoj a duchovný rast, nehovoriac o možnom prínose pre druhých. V prípade duchovnej autobiografie je integrál­ nou súčasťou príbehu Boh. Ide o legitímnu formu náboženského diskurzu a ja ju považujem aj za vhodný spôsob teologickej a etickej reflexie, ktorej cieľom je dosiahnutie pozitívnej zmeny v živote jed­ notlivca a spoločnosti. Vnímam ju ako jednu z efektívnych foriem uskutočňovania verejnej teológie a píšem ju s nádejou, že čitatelia v nej nájdu niečo podnetné pre svoj život. Ak by som mal byť ešte osob­ nejší, moja duchovná autobiografia bude predovšetkým vydaním svedectva o Božej láske, ktorá ma motivovala k tomu, aby som odpovedal na Božie volanie a snažil sa verne žiť Božie povolania. Zároveň to bude moje vyjadrenie vďaky všetkým, ktorí mi v priebehu rokov pomohli na mojej prekvapivej ceste viery. Dobrá duchovná autobiografia nie je ani tak o autorovi, ako skôr o tých, ktorí tento

284 I ROZHOVORY

príbeh umožnili, hlavne o Bohu a komunite veriacich. Ide o spojenie osobného príbehu s Božím príbehom a históriou vykúpenia.

Rozhovor s Imrichom Gazdom, Postoj, 6. december 2020

DOSLOV

Lubomír Martin Ondrášek vstúpil do povedomia širšej slovenskej verejnosti ako erudovaný autor brilantných článkov, komentárov a úvah v slovenských mienkotvorných médiách. V akademických a cir­ kevných kruhoch je známy aj ako priekopník verejnej teológie, spája­ júci otázky náboženstva, etiky a verejného života. Jeho životným poslaním je budovanie a rozvíjanie verejnej teológie, presadzovanie etiky zodpovednosti s cieľom pozitívnej transformácie spoločnosti prostredníctvom verného svedectva a efektívnej služby cirkvi. Je teo­ lógom, ktorý rozumie svojmu povolaniu a ako angažovaný kresťan ho aj reálne žije. Jeho vzrušujúce životné putovanie cestou lásky k poznaniu sa začalo na prvý sviatok vianočný roku 1972. Vyrastal v spoločnosti, ktorá sa oficiálne programovo hlásila k ateizmu, vo svojej kultúre však niesla hlboko uloženú náboženskú stopu. V búrlivej a rozporuplnej ponovembrovej dobe zažil v roku 1991 osobnú konverziu. Táto udalosť rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila jeho ďalšie životné smerovanie. V roku 1995 odišiel do Spojených štátov amerických študovať teológiu do dnešného biblického inštitútu Northpoint Bible College a teologického seminára Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone, kde neskôr aj prednášal. Ako pastor pôsobil šesť rokov v štá­ toch Rhode Island a Massachusetts. Štúdiá o vzťahu kresťanstva a spoločnosti, etiku a transformačné líderstvo absolvoval na Harvardovej, Chicagskej a Bostonskej univerzite. Bol pozorným žiakom viacerých vysoko uznávaných vedeckých veličín, predovšetkým Jean Bethke Elshtainovej a Harveyho Coxa. Štúdiom na najprestížnejších univerzitách svetového mena a in­

286 I DOSLOV

tenzívnou životnou skúsenosťou získal cenný vedecký a duchovný potenciál, ktorý umne zúročil vo svojej publikačnej tvorbe, adreso­ vanej predovšetkým slovenskej verejnosti. Ako prvá mu v roku 2011 vyšla rozsiahla odborná štúdia Neocharizmatické hnutie na Sloven­ sku. V roku 2017 nasledovala zbierka publicistických esejí Kres­ ťanstvo, etika a verejný život, v roku 2019 Verejná teológia na Slovensku.]e tiež spolueditorom ďalších dvoch publikácií a mnohých odborných a publicistických textov v slovenskom a anglickom ja­ zyku. V roku 2009 založil spolu s manželkou v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum, Inc. Pre cirkevný odbor Ministerstva kultúry Slovenskej republiky vy­ pracoval niekolko odborných stanovísk a v októbri 2009 sa v Bratis­ lave aktívne zúčastnil medzinárodnej konferencie Financovanie cirkví a náboženských spoločností v 21. storočí s účasťou zástupcov z 22 krajín. Cirkevný odbor si vždy cenil jeho nezávislý postoj a názory, ktoré neboli vždy totožné s líniou ministerstva kultúry, predstavovali však cenný prínos pre činnosť štátnej správy a obohacovali verejnú diskusiu. Široký rozhľad v problematike ľudských práv umocnený reálnymi

znalosťami slovenskej náboženskej scény spolu s vysokým akade­ mickým kreditom Ľubomíra Martina Ondráška boli dôvodmi, pre ktoré ho minister kultúry v roku 2010 vymenoval za znalca ad hoc pri posudzovaní žiadosti o registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska. Výsledkom jeho mnohomesačného poctivého skúmania boli dva rozsiahle excelentné znalecké posudky, ktoré tvorili základ pre rozhodnutie cirkevného odboru v tomto zložitom registračnom konaní. Jeho angažovaný prístup sa stal praktickým príkladom zmyslu­ plnej spolupráce medzi štátnou správou a akademickými inštitúcia­ mi. Verejná teológia totiž v Ondráškovom ponímaní neoslovuje len širšiu spoločnosť, akadémiu a cirkev, ale aj štát. Verejný teológ by teda nemal štát len kritizovať, ale s ním tiež aj spolupracovať v prospech

DOSLOV I 287

spoločného dobra. Tento spôsob služby môže byť účinným nástro­ jom v procese pozitívnej premeny spoločnosti. Verejná teológia je povinná hľadať oslobodzujúcu pravdu a presa­ dzovať princípy ochrany ľudskej dôstojnosti zvlášť v dobe, keď priestor verejného slova ovládajú politici bez ideálov ľudskej slobody a vízie budúcnosti, keď vo verejnom živote víťazí relativizácia hodnôt, hlúposť a arogancia. Rozhádanej a polarizovanej spoločnosti, zvlášť masovým médiám a ich vlastníkom adresuje verejný teológ svoj naliehavý morálny apel na osobné zodpovedné konanie. Dobrú spoločnosť môžeme totiž budovať len dôsledným uplatňovaním uni­ verzálnej etiky zodpovednosti či už na základe náboženských alebo

sekulárnych východísk. Ľubomír Martin Ondrášek pri napĺňaní svojej životnej misie čerpá

z bohatstva kresťanského posolstva. S rozvahou a vytrvalosťou bib­ lického rozsievača, s úprimným úsilím porozumieť inak zmýšľajúcim predkladá nám svoje videnie východísk pri riešení súčasných problé­ mov. Nemusíme s ním nutne vo všetkom súhlasiť, mali by sme ho však pozorne počúvať a spolu s ním uvažovať. JUDr.JánJuran, riaditeľcirkevného odboru Ministerstva kultúry SR

POZNÁMKY

1. V tejto súvislosti je zaujímavé a povzbudivé, že na Husitskej teolo­ gickej fakulte Karlovej univerzity, Katedre systematickej teológie, teo­ logickej etiky a teologickej filozofie bola pre akademický rok 2019/ 2020 vypísaná téma „Veřejná teologie“ pod vedením školiteľa Dali­ bora Vika. Zoznam odbornej literatúry obsahuje päť zdrojov, vrátane publikácie Verejná teológia na Slovensku. Rovnako povzbudivé je, že v ostatných rokoch sa termín stáva zaužívaným, hoci v niektorých prípadoch bez hlbšieho porozumenia konceptu, čo predstavuje výzvu k jeho ďalšiemu ozrejmovaniu. Okrem Imricha Gazdu, Tomáša Halíka, Jána Jurana, Jána Košturiaka, Petra Málika, Milana Mitanu, Benjamina Uhrina či Michala Valca, ktorí termín v minu­ losti použili priamo v súvislosti s mojou osobou a prácou, pozri tiež Martin Dojčár, „Slovensko bude hostiť medzinárodný vedecký kon­ gres,“ Náboženský infoservis Dingir (28. august 2019); Jaroslav Daniška, ,Johanka z Arku“, Postoj (13. marec 2019); Ivan Elko, Rozhovor s Martinom Kováčom a Evou Bachletovou „Otázky pre kandidátov na generálneho biskupa ECAV,“ Reformačné listy Príloha (10. jún 2018); Zdeněk A. Eminger, „Abychom se nez­ bláznili, hledejme podstatu křesťanství,“ Křesťanská revue: Dvouměsíčnik pro odpovědný dialog (2/2019); Oľga Gavendová, „Predslov,“ ACTA facultatis theologicae Universitatis Comenianae Bratislaviensis (16:2, 2019), 1. Za zmienku možno ešte stojí, že

v auguste 2017 sa v Denníku N pod mojím menom prvýkrát objavuje termín „verejný teológ“, ktorý nahrádza označenie „teológ a etik“. Cieľom zmeny bolo dostať uvedený termín a koncept do povedomia širšej verejnosti. O tri roky neskôr som pre rovnaký den­

POZNÁMKY | 289

ník napísal článok Nieje teológia ako teológia. Akú potrebuje Sloven­

sko?, v ktorom sa diskutovanej téme explicitne venujem. 2. Vo svojom podpornom vyjadrení, ktoré sa nachádza na webovej stránke Acta Sanctorum, Inc. (www.actsan.org), Jean Bethke Elshtainová napísala: When Vaclav Havelgave hisfirst speech as President ofthe newlyfree Czechoslovakia, as it was then, one ofthe things he said was: “Wenowenterthelongtunnelattheendofthelight. "Howrighthe was! There is the brilliantflash ofnewfound democraticfreedom and, followingthat—the Velvet Revolution—there is the long, hard work of sustaining a decent, justly ordered democratic society. Onefeature of such a society is its ethics—how it understands itself. One asks: What is the quality oflife in common? Acta Sanctorum labors to keep alive a rich civil society, one in which an ethic ofresponsibility pertains. From thebeginning, Christians were called upon to reflect on “lifeincommon together, "as St. Augustineput it. Christians were to be salt and light to the world, enlivening all they touched and directing it towardpeace andjustice. Acta Sanctorum operates on thispremise: What is the task of Christianity in a free society? How can Christians contribute to a good we can know in common that we cannot know alone? This ethics of responsibility is not aimed exclusively at Christians but, rather, is enacted in behalfofthepolity as a whole. Icommend the organization; honor itsfounders; and wish it Godspeed in theyears ahead. 3. John H. A. Dyck, Paul S. Rowe a Jens Zimmermann, Whose Will Be Done: Essays on Sovereignty and Religion (Lanham, MD: Lexington Books, 2015), 70. 4. Dietrich Bonhoeffer, The Cost of Discipleship (New York: Touchstone, 1995), 43. 5.1. Howard Marshall, The Gospel ofLuke: A Commentary on the Greek Text, NIGTC (Grand Rapids, MI: Wm. B. EerdmansPublish­ ing Co., 1978), 592. 6. Leander E. Keck, The New Interpreter’s Bible Commentary, Vo­ lume IX: LukeandJohn (Nashville, TN: Abingdon Press, 1995), 297.

290 | POZNÁMKY

7. Pozri napríklad Giuseppe Giordan, ed., Vocation and Social Order (Leiden, NL: Brill, 2007). 8. Pozri napríklad Daine Dreher, Your Personal Renaissance: 12 Steps to Finding Your Life’s True Calling (Philadelphia, PA: Da Capo Press, 2008). 9. Pozri napríklad Lee Hardy, The Fabric ofthis World: Inquiries into Calling, Career Choice, and Design of Human Work (Grand Rapids, MI: Wm. B. Eerdmans Publishing Co., 1990); John C. Haughey, ed., RevisitingtheIdea ofVocation: TheologicalExploration (Washington, D.C.: The Catholic University of America Press, 2004); Albín Masarik, Spoznávanie Božej vôle v pavlovských listoch (Tajov, SK: Inštitút teológie, misie a sociálnej práce, n.o., 2019); William C. Placher, ed., Callings: Twenty Centuries ofChristian Wis­ dom on Vocation (Grand Rapids, MI: Wm. B. Eerdmans Publishing Co., 2005); Douglas J. Schuurman, Vocation: Discerning Our Call­ ings in Life (Grand Rapids, MI: Wm. B. Eerdmans Publishing Co., 2004). 10. Užitočnú rozpravu ponúka kniha Kathleen A. Cahalan a Douglas J. Schuurman, eds., Calling in Today’s World: Voicesfrom Eight Faith Perspectives (Grand Rapids, MI: Wm. B. Eerdmans Pub­ lishing Co., 2016). 11. Okrem už spomenutých kníh ako príklad možno uviesť nasle­ dovných desať publikácií: Kathleen A. Cahalan, The Stories WeLive: Finding God’s Calling All around Us (Grand Rapids, MI: Wm. B. Eerdmans Publishing Co., 2017); Steven Garber, Visions of Vocation: Common Graceforthe Common Good{ Downers Grove, IL: InterVar­ sity Press, 2014); Os Guinness, The Call: Finding and Fulfilling the Central Purpose ofYourLife (Nashville, TN: Thomas Nelson, 2003); Gregg Levoy, Callings: Findings and Following an Authentic Life (New York: Three Rivers Press, 1997); Ján Košturiak, Povolanie: Od zamestnania k povolaniu (Bratislava, SK: Karmelitánske nakla­ dateľstvo, s. r. o., 2014); John Neafsey, A Sacred Voice is Calling (Maryknoll, NY: Orbis Books, 2015); Parker J. Palmer, Let Your Life

POZNÁMKY | 291

Speak: Listeningfor the Voice of Vocation (San Francisco, CA: JosseyBass, 2000); Ray Pritchard, Discovering God’s Will for Your Life (Wheaton, IL: Crossway Books, 2004); Mark R. Schwehn a Dorothy C. Bass, eds., Leading Lives That Matter: What We Should Do and Who We Should Be (Grand Rapids, MI: Wm. B. Eerdmans Publish­ ing Co., 2006); Rick Warren, The Purpose Driven Life: What on Earth Am /Hire ToA(Grand Rapids, MI: Zondervan, 2002). 12. William Damon, The Path to Purpose: How Young People Find Their Callingin Lz'/c(New York: Free Press, 2008), xi. 13. Pozri predchádzajúci text Veľa kresťanov, málo nasledovníkov Krista. 14. Bližšie k štyrom hlavným oblastiam, v ktorých by mali kresťa­ nia žiť svoje povolania, pozri Robert Benne, Ordinary Saints: An Introduction to the Christian Life (Minneapolis, MN: Fortress Press, 2003), 129-222. 15. Pozri viac James Martin a Jeremy Lanford, eds., Professions of Faith: Living and Working As a Catholic (Franklin, WI: Shed & Ward, 2002). 16. K tejto téme pozri užitočnú knihu Kathleen A. Cahalan a Bon­ nie J. Miller-McLemore, eds., Calling All Years Good: Christian Vocation throughout Life’s Seasons (Grand Rapids, MI: Wm. B. Eerd­ mans Publishing Co., 2017). 17. Billy Graham, „Foreword,“ in TheMaster Plan ofEvangelism, Second Edition, Robert E. Coleman (Grand Rapids, MI: Spire, 1994), 15. 18. Coleman, The Master Plan ofEvangelism, 24. 19. Pozri Dean Brackley, The Call to Discernment in Troubled Times: New Perspectives on the Transformative Wisdom ofLgnatiusof Loyola (New York: The Crossroad Publishing Company, 2004). 20. Na tému cynizmu, pozri článok Kresťan: krotiteľ cynizmu, šíriteľ nádeje, nástroj zmeny, ktorý je súčasťou mojej predošlej zbierky. 21. Damon, The Path to Purpose, 42.

292 I POZNÁMKY

22. R. J. Snell a Robert P. George, eds. Mind, Heart, and Soul: Intellectuals and the Path to Rome (Charlotte, NC: TAN Books, 2018), 18. 23. Tamtiež, 24. 24. Tam tiež, 31. 25. Tamtiež. 26. Prudence Allen, „Gender Reality vs. Gender Ideology,“ Soli­ darity: ThejoumalofCatholic Social Thought and SecularEthics frA, 2014), 1-36. 27. Pozri viac Ľubomír Martin Ondrášek, „UlfEkman: ZUppsaly do Ríma,“ Rozmer: Časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu (28:1,2015),24-27. 28. Snell and George, eds., Mind, Heart, and Soul, 50. 29. Tamtiež, 54-55. 30. Pre porozumenie Galstonovej politickej teórie a praxe sú kľú­ čové tri knihy: Liberal Purposes: Goods, Virtues, and Diversity in the Liberal State (1991), Liberal Pluralism: The Implications of Value Pluralism for Political Theory and Practice (2002) a The Practice of Liberal Pluralism (2004). 31. Pozri Max L. Stackhouse, „Civil Religion, Political Theology and Public Theology: What’s the Difference?“ Political Theology (5:3,2004), 275-293. 32. Pozri Scott R. Paeth, E. Harold Breitenbergjr. a Hakjoon Lee, eds., Shaping Public Theology: Selectionsfrom the Writings ofMax L. Stackhouse (Grand Rapids, MI: Wm. B. Eerdmans Publishing Co., 2014). 33. Duncan B. Forrester, Theological Fragments: Essays in Unsys­ tematic Theology (London: T&T Clark, 2005). 34. Tomáš Halik, To že byl život?Zpodzemní církve do labyrintu svobody (Praha, CZ: Nakladatelství Lidové noviny, 2018), 305. Pozři tiež poznámku č. 5 v Tomáš Halík, „Zkušenost pandemie a proměny křesťanství: Společensko-historický kontext ,korona-krize‘ a jeho Studia Aloisiana (11:3,2020), 55.

POZNÁMKY | 293

35. Za pozornosť stoja nasledovné knihy (obmedzujem sa na desať): John Bolt,A Free Church, A Holy Nation (Grand Rapids, MI: Wm. B. Eerdmans Publishing Co., 2001); Linell E. Cady, Religion, Theology, and American Public Life (Albany, NY: State University of New York Press, 1993); Kristin E. Heyer, Prophetic & Public: The

Social Witness of U.S. Catholicism (Washington, D.C.: Georgetown U niversity Press, 2006); Michael J. Himes a Kenneth R. Himes, Full­ ness of Faith: The Public Significance of Theology (Mahwah, NJ: Paulist Press, 1993); David Hollenbach, The Global Face of Public Faith: Politics, Human Rights, and Christian Ethics (Washington, D.C.: Georgetown University Press, 2003); Sebastian Kim a Katie Day, eds., A Companion to Public Theology (Leiden, NL: Brill, 2017); Robert W. McElroy, The Search for an American Public Theology: The Contribution ofJohn Courtney Murray (New York: Paulist Press, 1989); Ronald F. Thiemann, Constructing a Public Theology: The Church in a Pluralistic Culture (Louisville, KY: Westminster John Knox Press, 1991); Miroslav Volf, A Public Faith: How Followers of Christ Should Serve the Common Good (Grand Rapids, MI: Brazos Baker, 2013); Claire E. Wolfteich, American Catholics through the Twentieth Century (New York: The Crossroad Publishing Com­ pany, 2001). 36. Jednotlivé texty možno dohľadať v tejto a v predošlej zbier­ ke Ľubomír Martin Ondrášek, Verejná Teológia na Slovensku: Zbierka štúdií, úvah a rozhovorov z rokov 2013 - 207