Svätá Trojica v Písme, v histórii cirkvi a jej odraz vo vzťahoch medzi ľuďmi 8096835475, 9788096835478 [PDF]

Zitiervorschau

tft)

iiidn)/

Donald Macleod

Donald Macleod

Svätá Trojica v Písme, v histórii cirkvi a jej odraz vo vzťahoch medzi ľadmi

Copyright © Donald Macleod Translated by permission oř Christian Focus Publications Ltd, Scotland, U.K. English edition published under the title Shared Life: The Trinity and the Fellowship of God's People All rights reserved Slovenský preklad © PORTA LIBRI/Návrat domov, Bratislava 2001 Všetky práva slovenského prekladu vyhradené

Preklad: Kristína Uhlíková Obálka: Eva Filová, Calder - design community

ISBN 80-968354-7-5

OBSAH

Prvá časť: Jeden Boh: tri Osoby 1. Biblické údaje.............................................. 7 2. Prví kresťanskí myslitelia......................... 21

Druhá časť: Trinitárske náboženstvo 3. Naše chápanie Boha...................................33 4. Náš postoj k ľudským bytostiam............ 39 5. Život nás ako cirkvi................................... 47 6. Trojica a život kresťana............................. 55 Tretia časť: Pod náporom 7. Judaizmus a islam...................................... 69 8. Mormóni a Svedkovia Jehovovi............... 85 Biblický index......................................................... 95 Menný index........................................................... 99

Redakčná poznámka k slovenskému prekladu Biblické citáty, pri ktorých nie je označený zdroj, uvádzame: - zo Starého zákona (okrem Žalmov) podľa Biblie Písmo Sväté Starej a No­ vej zmluvy, vydal Tranoscius, Liptovský Mikuláš a Slovenská biblická spoločnosť, Banská Bystrica 1999; z Nového zákona a Žalmov podľa slovenského ekumenického prekladu Písmo Sväté, Nové zmluva a Žalmy, vydala Slovenská biblická spoloč­ nosť, Banská Bystrica 1997.

PRVÁ ČASŤ

JEDEN BOH: TRI OSOBY

KAPITOLA 1

BIBLICKÉ ÚDAJE

Pojem Trojica v Biblii nenájdeme, rovnako ako v nej niet jedi­ ného verša, ktorý by túto doktrínu potvrdil slovami, aké mno­ ho rokov používali pre danú skutočnosť kresťania. Existuje však veľmi jasné učenie, ktoré zahŕňa tri významné fakty. Po prvé: Boh je jeden, po druhé: Otec, Syn a Duch Svätý sú Boh a po tretie: Otec, Syn a Duch Svätý sú rozličné Osoby. Učenie o Trojici sa pokúša spravodlivo sa vyrovnať s týmito tvrdeniami. Aby sme porozumeli, prečo bolo toto učenie vy­ jadrené termínmi, ktoré sú nám dnes známe, je nevyhnutné pristúpiť ku konfrontácii nielen s biblickým vysvetlením, ale aj s dišputami, ktoré medzi kresťanmi prebiehali najmä v 4. storočí. Učenie o Trojici je pre kresťanov životne dôležité. Toto kré­ do je spoločné pre Boží ľud na celom svete. Tvorí základný pi­ lier pre naše porozumenie Boha i človeka. Poskytuje akýsi mo­ del spolužitia medzi ľuďmi. Len chápanie tejto viery odkrýva človeku zmysel tajomstva - nesebeckej Božej lásky a pravej ľudskosti, ktoré sú podstatou kresťanstva.

STARÝ ZÁKON Boh je jeden Najdôležitejšou doktrínou Starého zákona je Božia jednota: „Počuj, Izrael! HOSPODIN, náš Boh, je jediný HOSPODIN" (5M 6:4). V tom spočíval ostrý kontrast s náboženstvami su­ sedných krajín Izraela, ktoré boli zväčša polyteistické, zalo­ žené na viere vo viacerých bohov. V podstate to znamenalo, že akákoľvek prírodná sila (napríklad slnko, dážď, hrmenie,

7

pole, more) mala svojho boha. Jediný pokrok spočíval v tak­ zvanom henoteizme. Tí, ktorí sa stotožňovali s týmto pohľa­ dom, verili, že každá krajina má svojho vlastného boha: iní bohovia môžu zvrchovane vládnuť v inej zemi, ale v ich kra­ jine má hlavné slovo ich konkrétny boh. Izraelská viera bola voči tomuto všetkému v absolútnom protiklade. Židia verili, že ich Boh je výlučný: Boh celého sve­ ta, jediný Boh, ktorý v skutočnosti žije a existuje (Iz 45:22). Všetci pohanskí bohovia sú len modly, Hospodin však stvoril nebesá (Ž 96:5). Avšak Božia jednota neznamená len to, že On je jediný Boh. Značí to tiež, že je jedna bytosť. Pán je jeden a má všetku moc a božskú dokonalosť. Je jediný zdroj milosti, jediný autor stvorenia a jediný objekt chvály. Náuka o Trojici nie je v žiadnom prípade vzdialením sa od tohto starozákonného učenia. Možno dokonca povedať, že uvedený štvrtý verš šiestej kapitoly Piatej knihy Mojžišovej je najdôležitejší biblický text pre kresťanskú vieru. Božia jednota je základ nášho náboženského presvedčenia. Keď vyznávame, že Kristus je Pán, nedívame sa naňho ako na druhého Boha, ale ako na identického so starozákonným Bohom Stvoriteľom. „Pluralita" Boha Ak však Starý zákon kladie dôraz na Boha, ktorý je jediný, zdá sa, že hovorí len málo o druhom aspekte náuky o Trojici, konkrétne o myšlienke „plurality" Boha. Dôvod je jednodu­ chý. Pisatelia Starého zákona museli celé svoje úsilie prispôso­ biť tomu, aby ľudí uchránili pred modlárstvom a polyteiz­ mom. Až keď bola viera v jediného Boha, výlučné Božstvo, pevne zakorenená, nič nebránilo tomu, aby sa celá vec „skom­ plikovala" odhalením, že v jedinom Bohu existuje Otec, Syn a Duch Svätý. V Starom zákone sotva nájdeme čo i len naráž­ ku na tento fakt. Spoločenstvo, ktoré by vlastnilo iba Starý zákon, sa o učení o Trojici vlastne ani nedozvie. Keď už však vieme, že Boh je trojjediný, predsa len mô­ žeme v Starom zákone pozorovať niekoľko náznakov tejto skutočnosti. Cirkevný otec Augustín v známom výroku tvrdí,

8

že to, čo je zjavné v Novom zákone, je skryté v Starom. Pres­ nejšie, prirovnal Starý zákon k miestnosti, ktorá je kompletne zariadená, ale neosvetlená. Kým nemáme svetlo, nemôžeme vidieť, čo v nej je. Keď ho získame, všetko je jasné. Predsa však v tej miestnosti nie je nič, čo by tam nebolo už predtým. Augustínove pozorovania sú mimoriadne výstižné v sú­ vislosti s učením o Trojici. Bez svetla Nového zákona nemô­ žeme nájsť ani náznak „plurality" Boha. Akonáhle však Nový zákon zjavil, že Boh je vyjadrený v Troch - Otcovi, Synovi a Duchu Svätom, objavujeme v Starom zákone veci, ktoré po­ ukazujú rovnakým smerom. Neznamená to, že ich tam vložil Nový zákon. Len spôsobil, že sa zviditeľnili. Elohim Jednou zo starozákonných narážok na Božiu trojjedinosť je Elohim - najčastejšie sa vyskytujúce označenie Boha. Toto slo­ vo má tvar množného čísla. Gramaticky by sa malo prekladať ako bohovia. Je pravda, že sa niekedy vzťahuje na anjelov anjelské bytosti - , a vtedy sa prekladá v tvare množného čísla (porovnaj Ž 8:6 a Hb 2:7). Dôležité je, že keď sa toto slovo po­ užije na označenie Boha Izraela, jeho sloveso alebo prídavné meno je v jednotnom čísle (akoby sme hovorili „Bohovia je"). Bolo by príliš odvážne, ak by sme tvrdili, že táto zvláštna gra­ matika dokazuje učenie o Trojici. Určite to však s tým súvisí, a ak si pritom uvedomíme, že Boh vybral jazyk, v ktorom bol Starý zákon napísaný (2Tim 3:16), zisťujeme, že mal dobrý dô­ vod na to, aby sa nechal nazývať Elohim. Množné číslo nielen poukazuje na pravdu, že v ňom je sústredená božskosť, ale zhoduje sa tiež nádherne s faktom, že v ňom sa dokonale na­ pĺňa spoločenstvo. Novozákonné odhalenie Otca, Syna a Du­ cha Svätého je najlepším a azda jediným vysvetlením Boha, ktorý sám seba pomenúva v množnom čísle.

„ Učiňme"a „našej" Ďalšou stopou, ktorá poukazuje na učenie o Trojici, je v Prvej knihe Mojžišovej (t. j. Genesis), v prvej kapitole, v dvadsiatom šiestom verši text „ Učiňme človeka na svoj obraz, podľa našej 9

podoby". Tieto slová možno sotva dávať do súvisu s tvrdením niektorých ľudí, že išlo o akúsi poradu medzi Bohom a anjel­ mi. Človek nebol stvorený anjelmi. Ani nebol utvorený na ich obraz. Boh stvoril človeka na svoj vlastný obraz a slová z Pr­ vej knihy Mojžišovej 1:26 sú dôkazom istej konzultácie Boha samotného. Podobný jazyk nachádzame v ôsmom verši šiestej kapitoly knihy proroka Izaiáša: „Koho pošlem a kto nám pôj­ de?" Žiadna z týchto pasáží nie je sama osebe postačujúca, aby ľudí priviedla k viere, že Boh je trojjediný. Keď sa však o tejto doktríne dozvieme z iných zdrojov (Nový zákon), náhle vidí­ me, že Boh od úplného začiatku hovoril spôsobom, ktorý vy­ jadroval najhlbšie pravdy o ňom samotnom. Hoci tí, ktorým tieto pravdy zvestoval, im ešte nemohli porozumieť.

Anjel Pánov Najzreteľnejšou zo všetkých narážok na Trojicu v Starom zá­ kone je postava, známa ako „Anjel Pánov". Pozoruhodné na ňom je, že raz je Pán niekto iný a inokedy sa s ním stotožňuje. Od Pána sa líši napríklad už aj samotnou formou svojho mena: „Anjel Pánov". Sám tiež hovorí o Bohu ako o niekom inom. Napríklad v Genesis, v šestnástej kapitole, v jedenás­ tom verši, Anjel hovorí Hagar, „počul HOSPODIN o tvojom trápení". Podobne v Genesis, v dvadsiatej druhej kapitole, v dvanástom verši, hovorí Abrahámovi, „lebo teraz som spo­ znal, že sa bojíš Boha". Rozdiel je ešte výraznejší v dvadsiatej štvrtej kapitole Genesis, keď Abrahám hovorí sluhovi, ktorého posiela nájsť ženu pre Izáka: „HOSPODIN... pošle s tebou svojho anjela a šťastnou ti urobí cestu" (IM 24:40). Na druhej strane v iných pasážach je Anjel jasne identifiko­ vaný s Bohom. Jeden z najzreteľnejších príkladov nachádza­ me v tridsiatej prvej kapitole Genesis, verše jedenásť až tri­ násť: „Vtedy ma anjel Boží vo sne oslovil: Jákob! Ja som odpovedal: Tu som. A riekol mi: ... Ja som Boh Bételu... Teraz sa pober, odíď z tejto krajiny a vráť sa do svojej rodnej zeme." Rovnako sa s tým stretávame už skôr v šestnástej kapitole Ge-

10

nesis, keď anjel hovorí Hagar: „Veľmi rozmnožím tvoje po­ tomstvo, takže ho pre množstvo nebude možné ani spočítať" (IM 16:10). Anjel sľubuje vykonať niečo, čo dokáže iba Boh. Podobný sľub dáva Abrahámovi v dvadsiatej druhej kapitole Genesis: „veľmi ťa požehnám a tak veľmi rozmnožím tvoje potomstvo, že ho bude ako hviezd na nebi a ako piesku na brehu morskom" (IM 22:17). V Genesis 48:16 vzýva staručký Jákob Anjela Pánovho, keď žehná Jozefovým synom slovami „a anjel, ktorý ma vykúpil z každej tiesne, nech chlapcov požehná". O niekoľko storočí neskôr sa prorok Ozeáš odvo­ láva na inú udalosť v patriarchovom živote a píše: „a v dospe­ losti zápasil s Bohom. Zápasil s anjelom a zvíťazil; plakal a prosil ho o zmilovanie. Našiel ho v Bételi a tam Boh hovoril s ním. Hospodin je Boh mocností, Hospodin je Jeho meno" (Oz 12:3-5). Anjel Pánov určite nebol poslaný na to, aby zjavil učenie o Trojici. V Starom zákone, ako sme videli, sa kládol veľký dô­ raz na to, aby sa v povedomí Izraela zafixoval fakt, že Boh je jeden. Akýkoľvek predčasný dôraz na „pluralitu" Boha by zvýšil riziko (už i tak dosť vysoké) polyteizmu. Anjel prišiel pomôcť Božiemu ľudu. Bol výkonnou mocou Boha. Zjavenie najhlbšej podstaty Boha nebolo jeho poslaním. Predsa však popri pomoci, ktorú ľudu priniesol, mimochodom odhaľoval pravdu o Bohu samotnom. Keď sa pozrieme spätne na to, čo vykonal, z pohľadu Nového zákona, vidíme, že Niekto môže byť poslaný od Boha, a súčasne byť Boh samotný.

NOVÝ ZÁKON

Skôr než sa detailne pozrieme na učenie Nového zákona, uveďme niekoľko všeobecných poznámok. Trojica je zja vená v spasení Predovšetkým, novozákonné odhalenie Trojice je úzko späté so skúsenosťou spasenia. „Trojnásobnosť" Boha nie je odkrytá priamo, ale popri akte vykúpenia. Otec, Syn a Duch Svätý ma­ il

jú každý svoj podiel na našom spasení a Boh, ako zvyčajne, zjavuje to, kto je, prostredníctvom svojho konania. Tu je o dô­ vod viac, prečo nemohlo učenie o Trojici vyplynúť zo Starého zákona. Plná a konečná pravda o Bohu je zjavená len v kom­ plexnosti spasiteľského diela. Poznanie o Trojici bolo jednodu­ cho nemožné pred Betlehemom a Letnicami.

Existoval predpoklad o Trojici Je pozoruhodné, že Nový zákon vonkoncom nepredkladá učenie o Trojici nejakým násilným spôsobom. Vynára sa ako čosi, Čo sa predpokladalo, takmer tak, ako dnes predpokla­ dáme, že Zem je guľatá, a nepociťujeme potrebu to ľuďom pripomínať. Pisatelia Nového zákona, napríklad, netrvajú dogmaticky na tom, že Kristus je Boh, a nepokračujú tak, že by obraňovali a vysvetľovali svoje stanovisko. Ani nevyhlasujú, že Duch Svätý je Osoba. Keď otvoríme Nový zákon, zistíme, že prví kresťania sú o tejto pravde dostatočne presvedčení. Nevidno, že by toto presvedčenie rástlo, bolo napádané, či obraňované, ako to robíme my, napríklad v súvislosti s učením o osprave­ dlnení z viery. Už v najstarších knihách Nového zákona kres­ ťania uctievajú Ježiša a nazývajú ho Pán. Jednako však, je prekvapujúce, že autori neprežívajú v tej­ to súvislosti žiadne rozpaky. Jednoznačne nevytvárajú dojem, že by išlo o novátorov či revolucionárov. To je vcelku pozoru­ hodné. Všetci boli židmi, ktorí pevne, takmer fanaticky verili v jediného Boha. Napriek tomu oslavujú Ježiša a Ducha Svä­ tého rovnako ako Boha Otca, súčasne však varujú svojich čitateľov pred modlárstvom! Jediným možným vysvetlením toho je, že ich viera v Trojicu je pevne zasadená do rámca vie­ ry v jedného Boha. Ak je Syn Pánom, je Pánom Starého zá­ kona. Ak je Duch Svätý Pánom, je tiež rovnako Pánom Staré­ ho zákona. Zjavenie Syna a Ducha nie je nepredvídaným prírastkom do veľkého počtu bohov, ale odhalením vtedy nepoznanej plnosti a hĺbky v bytí samého jediného Boha.

12

Používané termíny Nemožno tiež prehliadnuť, že novozákonní autori nepodávajú tieto pravdy pomocou vysoko špecializovanej terminológie, ktorú používajú teológovia dnes. Až po napísaní novozá­ konných kníh a listov, po mnohých diskusiách a polemikách zaviedla cirkev do kresťanského náboženstva nové slová, ako napríklad Trojica, Osoba, podstata, povaha a substancia. Tieto slová sa v Novom zákone neobjavujú, prinajmenšom nie v tom dnešnom špecifickom význame. Takto vznikla prekážka pre niektorých kresťanov, ktorí tvrdia, že by sme na vyjadrenie našej viery nemali používať nebiblické pojmy. Takýto problém v skutočnosti existoval už za čias Jána Kalvína (1509 - 1564), ktorý sa proti nemu vyslovil v časti svojich Inštitútov (I.xiii,3). Veľké námietky vyvolalo používanie slova osoba a Kalvín od­ povedal v troch bodoch. Po prvé: súhlasil s odporcami, keď trvali na tom, že sme zaviazaní hovoriť o Bohu rovnako úctivo, ako keď o ňom pre­ mýšľame. To znamená, že akékoľvek nebiblické pojmy v na­ šej teológii musia byť úctivé, musia byť používané úsporne a skromne a musia byť podriadené Písmu. Po druhé: Kalvín argumentoval, že keby sme mali po­ stupovať tak, ako to chceli odporcovia, akákoľvek interpre­ tácia Písma by bola nemožná. Nemohli by sme robiť iné, ako opakovať biblické slová, keďže by bolo zakázané vyjadriť ich zmysel našimi vlastnými pojmami. Po tretie: vyhlásil, že termíny, proti ktorým jestvujú ná­ mietky, len vysvetľujú to, čo Biblia deklaruje a schvaľuje, kon­ krétne to, že existujú traja, ktorých nazývajú slovom Boh, a predsa je iba jeden Boh. Toto, hovorí Kalvín, je „nejasné a zlo­ žité" a máme právo na vysvetlenie pomocou zreteľnejších poj­ mov. Jednota Boha je znovu zdôrazňovaná V mysli by sme mali niesť iný všeobecný náhľad. Nový zákon úmyselne zdôrazňuje jednotu Boha. Nebola to jednoducho časť starozákonného učenia, ktorá mala byť odložená bokom, kým raz nepríde dokonalejšie svetlo. Nebolo to tiež niečo, čo 13

malo byť uložené v pozadí. Vyučovalo sa to jasne a často. Napríklad v Prvom liste Korinťanom, v ôsmej kapitole, v štvr­ tom verši, Pavel deklaruje, „vieme, že modla nie je na svete nič a že nieto boha, okrem Jedného". Podobne píše v Liste Efezanom v štvrtej kapitole: „jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých" (Ef 4:6). Jakub je rovnako explicitný a mierne ironický: „Ty veríš, že je jeden Boh, a dobre robíš" (Jk 2:19). Jestvuje mnoho ďalších podob­ ných pasáží (pozri G 3:20; ITim 1:17; ITim 2:5; Júd 25). Z nich absolútne jasne vyplýva, že kresťanstvo zostáva pevne zvia­ zané s vierou v jedno výlučné Božstvo.

MATÚŠ, MAREK A LUKÁŠ

Majúc tieto body na pamäti, pozrime sa ďalej na niektoré no­ vozákonné pasáže, ktoré sa týkajú Trojice tak, že nám prináša­ jú súčasne Otca, Syna i Ducha Svätého. Vidíme to napríklad veľmi zreteľne v príbehu Ježišovho pokrstenia (Mk 1:9-11). Otcov hlas zaznieva z neba, je po­ tvrdené Ježišovo synovstvo a Duch Svätý na neho zostupuje v podobe holubice. Otec, Syn a Duch nie sú bezpochyby mená pre jednu osobu. Konajú voči sebe navzájom, odvolávajú sa jeden na druhého, a dokonca si navzájom slúžia. Je tiež zjav­ né, že každý z nich je božský. Duch prichádza z neba. Ježiš je Boží Syn. Narážka na Troch je ešte zjavnejšia v Evanjeliu podľa Matúša, v dvadsiatej ôsmej kapitole, v devätnástom verši: „Choďte teda a učte všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Svätého Ducha." Je pozoruhodné, že taká výsostne teologická otázka sa ocitla v centre veľmi prakticky zameranej pasáže. Tu dáva Pán učeníkom inštrukcie, ako majú postupo­ vať. Majú ísť. Majú však ísť vyučovať (doslova činiť učeník­ mi). Ďalej má ich vyučovanie viesť k obráteniu, pokániu a po­ krsteniu. Navyše, noví veriaci sa nemajú krstiť len v meno Krista či vyznávať iba jeho. Spätosť je oveľa komplexnejšia: meno Otca, Syna a Ducha Svätého. (Neskôr budeme skúmať

14

praktické aspekty, ktoré s tým súvisia. Ak sú učeníci krstení v to, čo poznajú a v čo veria, vyučovanie, ktoré z nich vytvára kresťanov, ich musí oboznámiť so všetkými tromi Osobami Trojice. Aký to má dopad na hlásanie evanjelia dnes?) Aktuálne znenie Pánovho výroku je v tomto prípade veľ­ mi zaujímavé. Hovorí napríklad o mene, nie o menách. Ide o jedno meno: opäť pripomienku jednoty Boha. Predsa však je teraz to jedno meno „Otec, Syn a Duch Svätý". Takéto pasáže viedli ranú cirkev k tomu, že hovorila o troch rozdielnych „Osobách". To je mimoriadne dôležité pri pohľade na Ducha Svätého, pretože niekedy máme tendenciu myslieť si, že je len abstraktnou mocou či vplyvom. Keby to tak bolo, nemohol by byť spomenutý jedným dychom spolu s Otcom a Synom, kto­ rých „osobitosť" nikto nespochybňuje. Raným kresťanom by pravdepodobne nezišlo na um (tak ako neskôr niektorým heretikem) považovať týchto troch za jednu a tú istú osobu. Udalosti ako pokrstenie Krista a deň Letníc poukazujú na veľmi zreteľné rozdiely medzi Otcom, Synom a Duchom. V skutočnosti ich Pán vlastnými slovami v Evanjeliu podľa Matúša 28:19 starostlivo rozlišuje. Neho­ vorí: „V meno Otca, Syna a Ducha Svätého", ale „V meno Ot­ ca, i Syna, i Ducha Svätého".*

JÁNOVE SPISY: EVANJELIUM PODĽA JÁNA Evanjelium podľa Jána obsahuje mnohé z najhlbších textov, aké kedy boli ľudskou rukou napísané, a mnohé z jeho naj­ vážnejších výrokov vyplývajú zo vzťahov medzi Otcom, Sy-

Pozn. prekl.: Podľa názoru autora anglického originálu tejto knihy, ak by boli v anglickom texte všetky tri slová predznačené jedným určitým čle­ nom the, znamená to, že Otec, Syn a Duch Svätý musia byť jednou nede­ liteľnou osobou. The sa. však opakuje pred každým označením, aby sa tak zaistilo, že hoci majú jedno meno, ide o odlišné Osoby (niekedy to možno zistiť už z toho, že Otec poslal Syna a Duch Svätý ho viedol).

15

nom a Duchom Svätým. Toto evanjelium viac než akýkoľvek iný kresťanský text nabádalo cirkev, aby vypracovala to, čo dnes poznáme ako učenie o Trojici. Predsa však musíme mať na pamäti, že Evanjelium podľa Jána nebolo vedeckým spi­ som pre učencov a teológov. Bol to apoštol, ktorý slúžil jed­ noduchým kresťanom. Predpokladal, že sa pokúsia porozu­ mieť jeho učeniu, a očakával také porozumenie, ktoré by bolo dobré pre ich duchovný život: „A večný život spočíva v tom, aby poznali teba, jediného, pravého Boha i toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista" (Jn 17:3).

Ježiš: „ bol Boh " Ján ide do hĺbky hneď v samotnom úvode svojho evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh" (Jn 1:1). „Slovo" sa, pravdaže, vzťahuje na Ježiša, na to­ ho, ktorý sa stal telom, žil medzi nami ľuďmi a Ján Krstiteľ ho vyzdvihuje ako „Baránka Božieho, ktorý sníma hriech sveta" (Jn 1:14,29). Na počiatku, keď Boh stvoril svet, nestvoril pri tom Ježiša. Ježiš (Slovo) už existoval. V skutočnosti nikdy ne­ začal existovať. Jednoducho bol. V teologickej terminológii bol pre-existujúcou, nestvorenou Bytosťou. Potom nie je pre­ kvapujúce, keď Ján pokračuje a dodáva: „to Slovo bol Boh". Svedkovia Jehovovi radi zdôrazňujú, že v uvádzanom vý­ roku nie je v gréckom origináli pred slovom Boh určitý člen. Preto, argumentujú, Ján nehovoril, že Ježiš bol Boh (s anglic­ kým určitým členom the, ktorý vyjadruje konkrétnosť a jedi­ nečnosť; pozn. prekl.), ale len to, že bol boh (s malým b na začiatku a s anglickým neurčitým členom a, ktorý vyjadruje nekonkrétnost' - „akýsi boh"; pozn. prekl.). To je však zlá gra­ matika a ešte horšia teológia. V gréckych idiómoch sú veľmi dobré dôvody na to, aby bol určitý člen vynechaný; a ak je Ježiš jedným z bohov, kto sú tí ostatní? Je mysliteľné, aby sa Ján, ktorý bol vychovaný v židovskej viere v jediného Boha, na nás náhle vytasil s myš­ lienkou, že v skutočností existuje celý súbor božstiev? V sku­ točností, ak chcel apoštol povedať, že to Slovo bol Boh, potom vybral najlepšiu možnú slovnú formu, aby to vyjadril. Roz-

16

šířená verzia prekladu Novej anglickej Biblie nám môže v tej­ to otázke pomôcť: „čo bol Boh, to bolo Slovo". Cirkev ná­ sledne vo svojich významných vieroučných spisoch vyslovila, že Syn je božský presne v tom istom zmysle, ako je božský Otec. Ježiš„u Boha" Ján však ide ďalej (a nezabúdajme: píše pre obyčajných kres­ ťanov). Dodáva, že „to Slovo bolo u Boha". V tomto konkrét­ nom výroku Boh znamená Boh Otec. Ak to spojíme s pred­ chádzajúcim tvrdením, že „to Slovo bol Boh", vzniká pozoru­ hodná idea „Boha u Boha". To opäť zvýrazňuje rozdiel medzi Osobami Trojice. To Slovo nemohlo byť tým, u ktorého samého bolo. Dokonca keď Ján hovorí u Boha, vyjadruje sa veľmi ne­ zvyčajne. Namiesto toho, aby použil zaužívaný tvar na vyjad­ renie existencie s niekým, použije slovo, ktoré zvyčajne zna­ mená zoči-voči, Slovo bolo zoči-voči Otcovi. Žili naproti sebe navzájom. Boli jeden pre druhého. Jeden vedľa druhého, žijúc tvárou v tvár, existencia dokonalej lásky a úplného súladu. Bez ohľadu na všetko ostatné, v tomto spočíva mimoriadna mučivosť Ježišovho utrpenia na kríži. Tam, Bohom opustený, zostal bez Boha. Bola by to strašná skúsenosť pre kohokoľvek. Pre Ježiša to však muselo byť zvlášť desivé a traumatizujúce, pretože celá jeho existencia bola v úplne tesnom spojení s Bo­ hom. Vo večnosti fungovalo dokonalé spoločenstvo, veď od Betlehema až po Golgotu bol Boh neustále s ním. A potom náh­ le, keď ho Kristus najviac potreboval, tam nebol. Namiesto svetla - temnota; namiesto odpovede - ticho; namiesto upoko­ jenia - ničota.

Ježiš vo vzťahu k Otcovi „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Ne­ ho." Tieto Jánove slová z tretej kapitoly, šestnásteho verša sa často posudzujú ako vytýčenie smeru v ústrety „jednoduché­ mu evanjeliu". Pravdaže, vyjadrujú slávu Otcovej lásky naj­ ľahšie zapamätateľným spôsobom. Zrozumiteľnosť a jedno17

duchosť však nie je to isté. Na tomto výroku nie je nič jed­ noduché. Vskutku nemožno nájsť jeho zmysel bez doktríny o Trojici. Nie je to vyhlásenie o Ježišovi, ale o Otcovi: On dal svojho jediného Syna. Celá sláva tohto skutku spočíva vo zvláštnom vzťahu, ktorý majú medzi sebou Ježiš a Otec. Ježiš je Boží Syn a je ním vo chvíli, keď je darovaný (teda nie až po vzkriesení, ako učia niektorí). Navyše Ježiš je Syn v úplne osobitom význame: jednorodený, v tom zmysle jediný, akého Boh má. Takýto spôsob používa zvyčajne Nový zákon pri zdrvujúcom komentovaní toho, čo Boh Otec vykonal na Golgotě. V Liste Rimanom, v ôs­ mej kapitole, v tridsiatom druhom verši, sa napríklad dozve­ dáme, že Boh neušetril vlastného Syna. Predtým v rovnakej kapitole hovorí Pavel o Bohu, ktorý poslal svojho Syna (R 8:3). Na čo sa usilujem celý čas poukázať, je to, že my nemôžeme nikdy pochopiť kríž, ak nemáme na pamäti: po prvé, že išlo o Otcov čin, po druhé, že Ježiš bol Otcovi veľmi, veľmi vzác­ ny. Bol, ako to vyjadruje trinásty verš prvej kapitoly Listu Kolosanom, „milovaný Syn" (doslova „Syn jeho lásky"). Spôsob, akým je to v Novom zákone zapísané, nám často pripomína príbeh Abraháma, ktorý chcel obetovať Izáka (IM 22). Slová druhého verša sú zvlášť silné: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť." Izák bol Abrahámovi neobyčajne drahý, ale určite nie natoľko, ako bol večný Syn drahý svojmu večnému Otcovi. Nie je ťažké pred­ staviť si, čo muselo stáť Abraháma obetovanie jeho syna. Tá cena však celkom závisela od jedinečného a zvláštneho vzťa­ hu, ktorý spolu mali. Rovnako vznešenosť Golgoty spočíva bezpochyby vo fakte, že Boh Otec nezľavil z ceny kríža: ceny, ktorá vychádza úplne z jedinečnej a večnej lásky medzi Ot­ com a Synom. Ak by boli Otec a Syn jedna osoba, úplne by sa tým zrušil Ján 3:16.

Vzťah Otca, Syna a Ducha Existuje zaujímavá skupina výrokov o Otcovi, Synovi a Du­ chu v štrnástej kapitole Evanjelia podľa Jána. V šestnástom

18

werši Ježiš hovorí: „A ja budem prosiť Otca a On vám dá iného Spomocníka/' Z týchto slov jasne vyplýva, že Ježiš nie je Otec, saní Duch Svätý. Tí traja sú rozdielne Osoby. Tento text tiež inaznačuje, že Duch Svätý nie je obyčajná sila. Nie je útechou, Iktorú dáva Boh, ani pomocou, ktorú Boh zosiela. Je Utešíteľ i a Spomocník. Predsa však je spojenie medzi Ježišom a Du• chom veľmi tesné. Duch je iný Spomocník, odlišný od Ježiša, ale prostredníctvom neho prichádza sám Ježiš: „Nenechám vás ako siroty; prídem k vám" (Jn 14:18). Rovnako blízky vzťah panuje medzi Ježišom a Otcom: „... ja som v Otcovi a Otec je vo mne" (Jn 14:11). Zostávajú jeden v druhom, a to je predlohou pre spôsob, akým Boh zostáva vo svojom ľude (Jn 17:21). Táto blízkosť Otca a Syna je zobrazená ešte plnšie v Jánovi, v desiatej kapitole a v tridsiatom verši: „Ja a Otec sme jedno." Rovnaký spôsob vyjadrenia je však použitý aj v súvislosti s jednotou cirkvi v Jánovi 17:21. Na ďalšie aspekty tejto sku­ točnosti sa pozrieme opäť neskôr. Uvedené citáty nás vystríha­ jú pred myšlienkou, že Otec splýva so Synom alebo naopak. Jednota cirkvi nepotláča individualitu veriacich. Rovnako ako ani jednota Otca a Syna nepotláča individualitu každého z nich.

JÁNOVE LISTY V niektorých prekladoch Prvého listu Jánovho, piatej kapitoly, verša sedem, sa uvádza: „Traja sú, ktorí svedčia: Otec, Slovo a Duch Svätý; a tí traja sú jedno." Toto je najexplicitnejší trinitarizmus, aký možno v Biblii nájsť. Je to však správne vy­ nechané z väčšiny moderných prekladov, pretože, ako ich autori zdôrazňujú, naším jediným oprávnením pre tieto slová je niekoľko starých rukopisov Vulgáty (stredoveký latinský preklad Biblie zo 4. storočia). Starý n tomto prípade znamená 16. storočie. Bolo by nečestné a nerozumné použiť tento text na podopretie našej doktríny, máme predsa oveľa lepšie argu­ menty.

19

PAVLOVE SPISY

Pavlove listy sú najstaršie zo všetkých novozákonných spisov (možno s výnimkou Jakuba). Pre učenie o Trojici sú zvlášť za­ ujímavé apoštolove úvodné pozdravy. Majú typickú formu: „milosť a pokoj od Boha Otca a Pána Ježiša Krista". Fascinu­ júce na tom je, že Otec a Ježiš sú uvádzaní rovnako ako zdroj „milosti a pokoja". Bolo by to vrcholne neúctivé a nemiestne, keby bol Ježiš iba stvorením, akokoľvek výnimočným. Môže byť spomenutý jedným dychom s Bohom Otcom len preto, že je rovný s Bohom Otcom (F 2:6). Pozdrav Efezanom je nezvyčajný, Pavel ho rozšíril. V Liste Efezanom, v prvej kapitole, v druhom verši, sa objavuje prvý­ krát v dosiaľ zaužívanej forme: „Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista." Nasleduje však úžasná pasáž, v ktorej Pavel vyjadruje svoju vďačnosť voči trom Oso­ bám Trojice (aj keď, pravdaže, nepoužíva slová Trojica či Oso­ by). Voči Bohu Otcovi, ktorý nás požehnal v Kristovi, voči Kristovi, v ktorom máme spasenie, a voči Duchu Svätému, ktorý je závdavkom nášho dedičstva. Takisto je zaujímavé, ako Pavel končí svoje listy. Apoštolov život je natoľko zviazaný s jeho teológiou, že to ovplyvňuje dokonca aj úpravu jeho listov! Napríklad v závere Listu Efe­ zanom čítame: „Bratom pokoj a láska s vierou od Boha Otca a od Pána Ježiša Krista" (Ef 6:23; pozn. prekl.). Trinitarizmus je ešte zjavnejší v požehnaní v Druhom liste Korinťanom. Pavel tu pred nás kladie tri Osoby ako zdroj všetkého, v čo majú právo dúfať kresťania: „Milosť Pána Ježiš Krista, láska Božia a spoločenstvo Svätého Ducha so všetkými vami!" (2K 13:13). Je tiež povšimnutiahodné, že Pavel nepovažuje poradie „Otec/Syn/Duch" za neporušitelné. V uvádzanom verši je napríklad poradie Syn/Otec/Duch. Ani to však nie je prísne záväzné. Pavel nepoužíva jazyk tradičného učenia o Trojici. Namiesto o Otcovi, Synovi, Duchu hovorí o Otcovi, Pánovi, Duchu. Prinajmenšom by nás to malo vystríhať pred dogma­ tizmom a neprispôsobivosťou pri trvaní na našom vlastnom učení. 20

KAPITOLA 2

PRVÍ KRESŤANSKÍ MYSLITELIA

Do konca 1. storočia bola napísaná posledná kniha Nového zákona a apoštolské vyučovanie získalo pevnú písomnú po­ dobu. Prostredníctvom tohto vyučovania (upevneného ich vlastnou skúsenosťou) získali prví kresťania široký okruh na­ sledovných presvedčení: B Boh je jeden. n Spasenie pochádza z trojnásobného zdroja: Otca, Syna a Ducha Svätého. B Kristus je Boh. B Duch Svätý, ich milujúci, múdry a mocný Spomocník, je Osoba. B Otec nie je Syn, ani Syn nie je Duch Svätý. Žiadne z týchto presvedčení nie je samo osebe ťažké pocho­ piť. Náročnosť procesu ich vytvorenia spočívala v otázke, ako by mohli to všetko obsiahnuť. Ako môže byť Boh jeden a traja súčasne? V akom zmysle je Syn Botíl Aký je vzťah medzi Sy­ nom a Otcom či Synom a Duchom? Tieto otázky začali do cir­ kvi čoskoro vnášať určité znepokojenie a špekulanti ponúkali nebezpečné odpovede. Niektorí vyhlasovali, že Otec, Syn a Duch sú len iné mená pre jednu osobu. Iní učili, že Ježiš nebol Boží Syn večne, ale sa ním stal, keď ho Boh adoptoval pri vzkriesení. Iní vyriešili problém otvoreným popřením toho, že Kristus vôbec bol Boh v akomkoľvek reálnom význa­ me. Podľa nich bol len stvorením.

TERTULIÁN: KLADENIE ZÁKLADOV Boh prozreteľne poslal nasledovníkov teologických velikánov, aby sa zaoberali týmito témami. Prvým z nich bol Tertulián, 21

ktorý žil a pracoval v rokoch 160 - 220 n. L v Severnej Afrike. Tertulián bol právnik, ale mal aj vedomosti z medicíny a lite­ ratúry a pravdepodobne sa tiež vyznal vo vojenských zále­ žitostiach. Kresťanom sa stal relatívne neskoro, ale premrhané roky boli kompenzované skutočnosťou, že „vo svojich rukách niesol všetok zisk antickej kultúry" (B. B. Warfield, Studies in Tertullian and Augustine, Oxford Univesity Press, New York, s. 3). Tertulián sa musel zaoberať problémami, ktoré spôsobil vzdelanec nazývaný Praxeas, o ktorom nevieme nič okrem toho, čo čítame v Tertuliánovom pamflete Proti Praxeovl Ten učil, že Syn samostatne neexistuje: Otec a Syn sú jednou a tou istou bytosťou. Ak by sme mali veriť Tertuliánovi (a prečo nie?), Praxeas to príliš nedomyslel. Bol to sám Otec, ktorý zo­ stúpil do panny, stal sa svojím vlastným Synom, aby trpel a zomrel (táto herézia sa niekedy nazýva patripassianizmus, pretože učí, že ten, kto trpel, bol Otec). Tertulián bez toho, aby nejako zaobaľoval svoje slová, obvinil Praxea, že „koná v Rí­ me diablovu robotu. Poslal do vyhnanstva Parakleta (narážka na Praxeov útok na duchovné dary) a ukrižoval Boha". Niet pochýb, že Praxeas bol slabým protivníkom, ale jeho učenie podnietilo Tertuliána, aby premýšľal a písal, a tak po­ ložil základy toho, čo dnes poznáme ako učenie o Trojici. Čo teda Tertulián tvrdil? Predovšetkým jednoznačne kládol dôraz na jednotu Boha. Napĺňaním najvyššieho zákona kresťanskej viery sa veriaci vzdávajú svetskej plurality bohov: „Veríme, že Boh je jeden." Po druhé: trvá na tom, že Otec a Syn sú rozdielni - „Ve­ ríme, že je len jeden Boh, ale tento jediný Boh má tiež Syna, Slovo, ktoré pochádza od neho". Cituje Prvý list Korinťanom, pätnástu kapitolu, verš dvadsaťštyri: „a potom nastane ko­ niec, keď odovzdá kráľovstvo Bohu a Otcovi, keď zruší vládu všetkých kniežat, mocností a síl". „Na tomto jedinom verši," hovorí Tertulián, „sme schopní preukázať, že Otec a Syn sú dve odlišné Osoby." Po tretie: vypracoval terminológiu, ktorú cirkev potrebo­ vala, aby mohla vyjadriť svoje presvedčenie tak jasne a pres22

ne, ako sa len dá. To bol naozaj Tertuliánov podstatný čin. Do dnešného dňa používame slová, ktoré do teológie zaviedol on. Hovoril napríklad o Trojici: „Jednota, z ktorej Trojica vychá­ dza, môže byť ťažko narušená, keďže je ňou podporovaná/' (Nezáleží na tom, čo táto veta znamená! Zaujíma nás len slovo Trojica.) Je povšimnutiahodné, že Trojica neznamená trojitosť. Tertulián hovorí priamo, že to, o čom hovorí, je Traja v Jed­ nom. Tertulián tiež používal slovo esencia (podstata) alebo by­ tosť, zvlášť na vyjadrenie, v akom zmysle je Boh jeden. Božia jednota, učil, je jednej podstaty: „Títo traja sú jedno v pod­ state." Otec, Syn a Duch sú jedna Bytosť. Avšak Tertuliánovo hlavné nóvum spočíva pravdepodob­ ne v slove osoba. Používal ho na rozlišovanie medzi spôso­ bom, akým je Boh jeden, a spôsobom, akým je tromi. „Tri Oso­ by," píše, „ sú Jedným, jednotou esencie." Opäť: „Títo traja sú jedno v esencii, nie sú jednou osobou." Slovo (ktoré sa nevys­ kytuje v Novom zákone) si našlo svoju cestu do vieroúk a vie­ rovyznaní cirkvi a odtiaľ do jej teológie, bohoslužieb a zbož­ nosti. Jednako však sa s tým cirkev nikdy nestotožnila (ba ani Tertulián sa s tým úplne nestotožnil). Ľahko mohlo totiž dôjsť k nesprávnemu pochopeniu. V latinčine slovo osoba pôvodne znamenalo maska a potom herec v dráme; ale Otec, Syn a Duch neboli herci, ani žiadne masky. Neskôr latinské slovo persona nadobudlo význam jednotlivec. Ľudská osoba bola bytosť, oddelená od každej inej ľudskej osoby. Tertulián by bol zaručene proti tomu, aby bolo slovo osoba chápané v tom­ to zmysle. Keď povedal, že v božskej prirodzenosti boli tri osoby, nemyslel tým, že ide o tri oddelené božské bytosti. Túto pochybnosť vyjadril Augustín v známom výroku: „Keď niekto položí otázku: zAkí traja?', ľudský jazyk trpí cel­ kovo veľkým nedostatkom zvukov. Napriek tomu nám vy­ plýva odpoveď 'Tri Osoby', pričom síce nejde o úplnú odpo­ veď, ale nemožno to chápať ako nezodpovedanie otázky" (O Trojici, 5. zväzok, kapitola 9). 23

Skutočnosť je však taká, že úplná pravda nemôže byť vy­ povedaná. Pokiaľ ide o vnímanie ťažkostí Tertuliánovho jazy­ ka, je to jednoduché, avšak nie je už také jednoduché opraviť ho: Boh je jedna Bytosť, ale zároveň ide o tri Osoby; alebo, v Bytosti jedného Boha sú tri Osoby. Za čias Tertuliána sa všet­ ko rozdeľovalo do skupín veci, živočíchy a osoby, tak, ako my dnes všetko rozdeľujeme na veci, rastliny a živočíchy. Otec, Syn a Duch nie sú pochopiteľne ani veci, ani živočíchy - zo­ stáva jediná kategória: osoba. Ďalej (majúc na pamäti, že Tertulián bol právnik), osoba bola niekým, koho bolo možné po­ staviť pred súd a obviňovať, obhajovať, oslavovať či hanobiť (nič také nemožno urobiť veciam ani zvieratám). A čo je hlav­ né, osoba má pocity a je schopná lásky a náklonnosti. Aké by bolo lepšie označenie pre Otca, Syna a Ducha? Nie sú to ani veci, ani zvieratá. Možno ich oslavovať a ďakovať im. Možno ich milovať. A teda, nielen Boh miloval svet, ale každá z osôb v spoločenstve Trojice milovala ostatné. Syn, na­ príklad, bol Otcovým „jediným milovaným". Je preto dôležité pamätať na obmedzenia pojmu osoba, keďže nie sme schopní vymyslieť vhodnejší. Tertuliánov po­ jem sa ukázal byť použiteľný a my by sme mu mali byť vďač­ ní za to, že ho zaviedol.

ATANÁZIUS: KRISTOVA BOŽSKÁ PRIRODZENOSŤ Atanázius bol druhý teologický velikán, ktorého meno sa spá­ ja s doktrínou o Trojici. Ako mladý duchovný bol prítomný na Nicejskom koncile (r. 352 n. 1.). V roku 328 bol vymenovaný za alexandrijského biskupa. Rovnako ako Tertulián bol vychová­ vaný v liberálnom duchu. I on bol skúsený biblický učenec. Bol hlboko nábožne založený (stal sa zakladateľom kláštor­ ného hnutia). Ide o významnú hrdinskú postavu z dejín kres­ ťanskej cirkvi, muža, ktorý mnoho rokov stál takmer sám pro­ ti svetu a bojoval za uznanie božskej prirodzenosti Krista. Pre svoje presvedčenie bol prenasledovaný a poslaný do vyhnan­ stva. Prví teológovia neboli žiadni kláštorní svätci. 24

Arius Atanáziovi však nemôžeme porozumieť bez toho, že by sme nespomenuli ďalšieho muža: Ária. Arius bol presbyterom (kňazom) v Alexandrii a okolo roku 318 n. 1. začal vnášať ne­ pokoj do cirkvi popieraním Kristovho Božstva. Boží Syn, tvr­ dil, nebol večný. Mal začiatok, bol stvorený. Arius to vyjadril známym epigramom: „Bol, keď nebol/' Toto jeho vyzývavé kacírstvo by pravdepodobne nespôsobilo cirkvi veľké ťažkos­ ti. Skutočnosť však zriedka býva taká jednoduchá. Arius svoju provokáciu zmiernil tvrdením, že hoci bol Syn stvorením, ne­ bol obyčajným stvorením. Bol niečo medzi tým, ani Boh, ani človek (ani anjel), ale niečo medzi Bohom a najvyšším dru­ hom stvorenia. Nicejský koncil \ roku 325 sa biskupi z celej cirkvi zhromaždili v Nicei (dnes mesto Iznik na západnom pobreží Turecka, medzi Dardanelmi a Čiernym morom) na koncile, aby sa zaoberali Áriovým kacírstvom. Zastúpené boli tri rozličné strany: ariánska, orto­ doxná a (ako vždy) skupina takých, ktorí stáli uprostred zvyčajne sa im hovorí poloariáni. Ortodoxných zastupoval Alexander, alexandrijský biskup, ktorému obratne asistoval Atanázius (nemohol byť účastníkom koncilu, keďže sa dosiaľ nestal biskupom). Práve oni skoncipovali to, čo sa napokon stalo oficiálnym vyhlásením koncilu v Nicei: Nicejské vyznanie viery. (Neslo­ bodno zamieňať s Nicejským vyznaním viery, ktoré býva dnes vytlačené na zadnej strane spevníkov. To je novšie vy­ znanie viery a malo by sa v skutočnosti volať „Nicejsko-konštantínopolské vyznanie" - k jeho pôvodu sa vrátime neskôr.) Nicejské vierovyznanie, o ktorom je teraz reč, bolo zostavené s jednoznačným cieľom vylúčiť arianizmus z cirkvi - do vy­ znania viery sa vložilo vyhlásenie, s ktorým by žiadny arián nemohol súhlasiť, a to, že Syn je jeden a má rovnakú {hornousickú) podstatu ako Boh Otec. Toto dôrazným spôsobom vy­ lúčilo myšlienku, že bol stvorený, alebo že bol akousi bytos­ ťou uprostred. Mal podiel na existencii Boha samotného. Mal 25

rovnakú podstatu, rovnaké postavenie a rovnaké výsadné práva. Avšak tí, ktorí si mysleli, že Nicejský koncil prinesie zmie­ renie, sa zmýlili. Spor sa nanovo roznietil. Arius pokračoval v agitácii, burcoval na odpor proti Nicejskému vyznaniu viery a zapájal sa do kampane plnej propagandy a intríg. Poloariánska skupina obzvlášť silnela, stavajúc nicejské heslo hornousický do protikladu so svojím vlastným heslom homoiusický, čo znamená, že Syn bol ako Boh. Bol podobný svojou podsta­ tou. Pre umiernených bolo prirodzené zaujať také stanovisko. Bola to pravda a mohlo tak dôjsť ku kompromisu, s tým by súhlasil každý diplomat. Atanázius sa však nedal pomýliť. Ak je čokoľvek iba ako Boh, je to nekonečne vzdialené tomu, aby to 6o/Boh. Pokračoval v spore, ktorý napokon zachvátil celý Východ. O storočia neskôr sa Gibbon, autor diela Vzostup a pád Rímskeho impéria, uškŕňa, že svet zápasil kvôli jote (HOMOUSICKÝ verzus HOMOAJSICKÝ). Tento postreh bol však väčšmi vtipný než výstižný. Koniec-koncov, medzi teistom a ateistom je tiež len písmenkový rozdiel; napokon, v tomto zmysle nie je taký veľký rozdiel ani medzi Stvorite­ ľom a stvorením. Lenže, keď sa nad Atanáziovým učením zamyslíme, zistí­ me, že jemu išlo najmä o pohľad náboženský. Podstatou kres­ ťanského učenia, ako ho vnímal Atanázius, bolo, že Kristus musí byť uctievanou Osobou a cirkevná predstava o Kristovi sa musí zhodovať s tým, čo cirkev praktizuje. V jeho chápaní by sa tak arianizmus stal modloslužbou: oslavou stvorenstva. „Kto by si bol kedy pomyslel/' volá Atanázius, „že po zaká­ zaní uctievania stvorenstva sa k tomu budeme musieť opäť vrátiť!" Inde píše: „Ak náš Spasiteľ nie je ani Boh, ani Slovo, ani Syn, nech sa ariáni už viac nehanbia myslieť a hovoriť ako pohania a židia." Problémom však nebola len hriešnosť oslavovania stvoren­ stva. Kristus, ktorý by tak bol menej ako Boží, by nikdy nemo­ hol byť skutočný Spasiteľ. Ak On sám nebol skutočne Boží Syn, ako by sme sa my mohli cez Neho stať Božími synmi? „Neexistuje prijatie okrem Syna." 26

Takéto myšlienky nútili Atanázia zapájať sa do diskusií o principiálnych otázkach kresťanskej filozofie, jemu nešlo o žiadne špekulantské ambície. Osobne ho jeho zásadovosť stála veľa odvahy, avšak jeho vernosťou, pochopením podsta­ ty danej veci, výrečnosťou a vzdelanosťou získala cirkev na spoľahlivosti vlastnej pravdy, čo odvtedy podopieralo jej vie­ ru: Kristus je večný Boží Syn, vlastní všetko, čo určuje bož­ skosť, a my Mu musíme vzdávať rovnakú slávu, akú vzdá­ vame Bohu Otcovi.

NESKORŠIE ZOSÚLAĎOVANIE Nicejský koncil je už dávna minulosť! Odvtedy sa nič podob­ né neudialo? Udialo. Lenže zmeny spočívali do značnej miery v jemnom zosúlad ovaní Tertuliánovej a Atanáziovej práce.

Konštantínopolské vyznanie viery N období po Atanáziovej smrti sa väčšia pozornosť venovala Duchu Svätému. V originálnom Nicejskom vyznaní viery o ňom nebolo takmer ani zmienky. Jediné, čo sa tam uvádzalo, bolo, že „Veríme i v Ducha Svätého". V roku 381 vyhlásili druhý ekumenický koncil, tentokrát v Konštantínopole. Z toh­ to koncilu tiež vzniklo vyznanie viery, ktoré, ako som už spomenul, by sa malo nazývať Nicejsko-konštantínopolské vyznanie, ktoré však (aby zmiatlo obyčajných ľudí) sa často nazýva „Nicejské vyznanie viery". Na tomto kréde je dôležité to, že sa o Duchu Svätom viac­ krát zmieňuje, pričom ho popisuje ako „Pána a Darcu života, ktorý pochádza od Otca a spolu s Otcom a Synom má byť uctievaný a oslavovaný". Vskutku takéto bolo aplikovanie myšlienky homousického na Ducha Svätého. On, rovnako ako Syn, má takú istú podstatu ako Boh Otec. Teológovia, ktorí boli zodpovední za tento vývoj, bývajú priraďovaní k „veľ­ kým kapadociánom" (pretože pochádzajú z oblasti, ktorá ne­ sie toto meno v dnešnom Turecku): Bažil Veľký, jeho brat Gregor z Nyssy a ich priateľ Gregor Nazianzenský. Posledný 27

vymenovaný obzvlášť zdôrazňoval, že to úžasné slovo, s kto­ rým sa Nicea obrátila na Syna, musí byť použité aj v súvislosti s Duchom Svätým. „Čo teda? Je Duch Boh? Isto-iste. Ak je to teda tak, je s ním totožný {homousickýý Áno, ak je Boh" {Piata teologická reč, X). Ján z Damasku Ďalší muž, ktorý významne prispel k rozvoju kresťanského myslenia, bol Ján z Damasku (700 - 754). Podarilo sa mu ob­ jasniť spôsob, akým máme odlišovať Osoby jednu od druhej. Vieme, že každá vykonáva svoju vlastnú špeciálnu prácu pri stvorení a pri vykúpení. Otázka však znie, ako sa odlišovali sami v sebe pred stvorením, ak pritom predpokladáme, že vtedy nebolo potrebné ani vykúpenie? Jánov záver je taký, že Otec, Syn a Duch Svätý majú každý, z nášho pohľadu, jednu rozlišovaciu osobnú vlastnosť: Otec plodí, Syn je splodený a Duch Svätý posväcuje. „V týchto troch osobných charakte­ ristikách samotných," píše Ján, „sa tri sväté bytosti odlišujú jedna od druhej" (Výklad ortodoxnej viery, kapitola VIII). Nemali by sme prehliadnuť slovo samotných. Otec, Syn a Duch Svätý sú jedno vo všetkom (v podstate, autorite a slá­ ve) - okrem osobných vlastností. Toledský snem Najdramatickejší vývoj sa však odohral v inej oblasti. Vyzna­ nie viery z roku 381 deklarovalo, že Duch Svätý pochádza od Otca. Pochádza tiež od Syna? Západní teológovia, zvlášť Augustín, začali tvrdiť, že je to tak, a hovorili pritom o dvojvyžarovaníDvxčaa., to znamená od Otca a od Syna. Táto myš­ lienka bola oficiálne prvýkrát uznaná na Toledskom sneme v roku 589, to bol však len lokálny snem a nemal dostatočnú závažnosť. Avšak po ňom sa začali verzie Vyznania viery, ktoré obsahovali osudnú frázu a od Syna, rozširovať v západ­ nej (latinsky hovoriacej) cirkvi, zvlášť v Španielsku a vo Fran­ cúzsku. Pápeži dlho odmietali schváliť zmenu v znení, ale v roku 1044 dal pápež Benedikt VIII. konečne svoj súhlas a slovo fi28

lioque (latinské označenie pře a od Syna) sa stalo súčasťou oficiálneho textu Vyznania, ako sa používa v západnej cirkvi. Východná cirkev zmenu nikdy neakceptovala. V skutočnosti to prinieslo veľké pohoršenie a v roku 1054 nasledovala odlu­ ka východnej komunity od západnej. Prinajmenšom na ofi­ ciálnej rovine konflikt pretrváva dodnes. Musíme veľmi opatrne poznamenať, že diskusia okolo frá­ zy fílioque nie je o Duchu, ale o Synovi. Je to skutočne stará otázka homousického v inej podobe. Ak je Syn vo všetkých ohľadoch rovnocenný s Otcom, musí s ním byť tiež rovnocen­ ný vo vzťahu k Duchu Svätému. Inak je Syn druhoradý.

Ján Kalvín Dostávame sa k poslednému významnejšiemu kroku na ceste k vytvoreniu učenia o Trojici. Autorom je Ján Kalvín. Diskusia o Duchu, ktorý vyžaruje zo Syna rovnako ako z Otca, zvýraz­ nila problém, ktorý bol prítomný už od začiatku. Dokonca aj mimoriadne osobnosti, akými boli Tertulián a Atanázius, nie­ kedy hovorili o Synovi spôsobom, ktorý naznačoval, že Syn je druhoradý a podriadený Otcovi. Niekedy ho popisovali ako odvodeného a len ako časť celého Božstva. Otec bol podľa nich Hlavná Osoba Božstva, Prameň a Začiatok, komunikujú­ ca bytosť vo vzťahu k Synovi. Ján Kalvín bol z takého chápania nešťastný. Keď ľudia ho­ vorili, že Otec sám je Boh so svojím vlastným oprávnením, protestoval, že také vyučovanie je v rozpore s textom Písma, ktoré hovorí o Kristovi ako o Bohu. Božstvo nemôže byť pod­ riadené, ani nemôže byť zaviazané za svoju existenciu nieko­ mu inému (napokon, čo väčšmi charakterizuje Božstvo ako samostatnosť existencie?). Kristus, ak je Boh, nemôže vďačiť za svoje bytie nijakej inej nadradenej božskej bytosti. Musí byť Boh „úplne sám zo seba". Pokiaľ ide o večnosť, postavenie a nezávislosť, musí byť dokonale rovný Otcovi. V Kalvínovi sa podstata učenia Tertuliána, Atanázia a nicejských otcov skutočne naplnila. Syn a Duch Svätý sú v pod­ state jedno a to isté s Bohom Otcom. Každá Osoba je preto Boh so svojím vlastným oprávnením. 29

ZHRNUTIE K akým konečným záverom teda cirkev dospela v priebehu týchto storočí meditácie a teologických debát? Po prvé: Boh je jeden. Pre kresťanov, ako aj pre židov a moslimov, je štvrtý verš šiestej kapitoly Piatej knihy Moj­ žišovej najvýznamnejším textom Biblie - „HOSPODIN, náš Boh, je jediný HOSPODIN". Po druhé: Boh, ktorý je jednou bytosťou a má jedno meno, sa zjavil ako „Otec, Syn a Duch Svätý". Každý z nich je oso­ bou v tom zmysle, že je každý odlišný od ostatných a každý je schopný poznávať, cítiť, a predovšetkým milovať. Toto je zvlášť dôležité v súvislosti s Duchom Svätým. Nie je to, ale On. Nie je len jednoduchou mocou, ale Kristov Pomocník, ktorý ho povzbudzuje a vedie počas jeho pozemského pa­ novania. Je tiež naším Pomocníkom. Nie je to ani zďaleka chladná a oddelená abstrakcia, prihovára sa za nás, ľudí, ne­ vysloviteľnými vzdychmi (R 8:26) a my ho dokonca často zarmucujeme (Ef 4:30). Po tretie: každá z troch osôb je Boh v najúplnejšom mož­ nom význame. Majú jednu podstatu, jedno meno a jednu vlá­ du. Každý vlastní to, čo z neho robí Boha; a každý má byť oslavovaný s rovnakou vážnosťou, láskou a úctou. Toto všetko nám pripomína, že učenie o Trojici nie je len niečím, čomu treba jednoducho veriť, ale niečo, čo by malo mať hlboký vplyv na naše životy. Ako? Na to sa pozrieme v nasledujúcej kapitole.

30

DRUHÁ ČASŤ

TRINITÁRSKE NÁBOŽENSTVO

KAPITOLA 3

NAŠE CHÁPANIE BOHA

POZNÁVAŤ A VYKONÁVAT PRAVDU

Ako sme videli, muži, ktorým sme vďační za učenie o Trojici, neboli suchopárni učenci z kláštorov. Tertulián, Atanázius a Kalvín boli výnimočne zbožní, plne zaujatí ľudskými zále­ žitosťami, s hlbokým záujmom o cirkev a úplne ochotní trpieť pre svoje presvedčenie. Vyučovali a obraňovali učenie o Tro­ jici, pretože sa ich to bytostne dotýkalo. Prečo sa ich to však dotýkalo? A ako sa to týka nás? Dôvod je veľmi jasný, „pretože doktrína je pravdivá". V myslení súčasného človeka sa ihneď vynára otázka: „Ale načo to všetko?" My dnes máme tendenciu zaujímať sa iba o to, čo je užitočné, a znetrpezlivieme, ak je niečo „iba" prav­ divé. Pravda je však veľmi dôležitá sama osebe. Dokonca ak by sa kresťanský život mohol zredukovať na opakovaný spev a modlitby (a to, prirodzene, nemôže), museli by sme spievať a modliť sa duchom aj mysľou (1K 14:15). Veď Boh vstúpil do obrovských problémov, aby nám ukázal pravdu, a my by sme preto mali vedieť prekonať zopár problémov, kým sa ju naučí­ me rozpoznať. V skutočnosti, ak milujeme Boha, také učenie sa by nemalo byť problémom. Bude to potešením. Dvaja mla­ dí ľudia, ktorí sú do seba zamilovaní, často hovoria jeden dru­ hému: „Povedz mi viac o sebe." To isté platí pri každom sku­ točnom vzťahu s Bohom. Čím viac o ňom vieme, tým sme šťastnejší: „A večný život spočíva v tom, aby poznali teba, je­ diného, pravého Boha i toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista" (Jn 17:3). Predsa však nemôžeme ignorovať varovanie, ktoré pred mnohými rokmi vyslovil Tomáš Kempenský: „Aký úžitok je

33

z učených rečí o Trojici, ak vám chýba pokora, a tak zneva­ žujete Trojicu? Nadnesené slová nespravia z nikoho pravdi­ vého či svátého človeka, ale dobrým životom sa stáva milým Bohu" {Napodobňovanie Krista, Penguin, 1952, s. 27). Boh nám nedal tieto pozoruhodné doktríny len pre naše intelek­ tuálne potešenie. Dal nám ich na to, aby významným spôso­ bom usmerňovali naše životy. Podľa náboženského presved­ čenia by sme sa teda mali riadiť aj v praktickom živote. Aj tu však musíme byť opatrní. Čo znamená spojenie prak­ ticky živoP Okamžite to v nás vyvoláva myšlienky, ako činiť dobro: pomôcť susedom, hladujúcim v Afrike, drogovo závis­ lým či alkoholikom. Slovo praktickývnímané takmer výluč­ ne z pohľadu tohto sveta. Také myslenie pôsobí síce nevinne, ale v skutočnosti ide o toto: milovať svojho suseda je prak­ tické, ale láska k Bohu nie. Ako kresťania pravdaže nemáme právo takto rozmýšľať. Praktické kresťanstvo určite zahŕňa aj záujem o nášho priateľa a láskavosť voči susedovi, kedykoľ­ vek ho stretneme. Začína sa však láskou k Bohu a vo vyjadre­ ní tej lásky cez pokoru, vďačnosť a poslušnosť.

CHÁPANIE BOHA

V rovine osobnej viery je teda učenie o Trojici dôležité pre­ dovšetkým pre náš vlastný postoj voči Bohu.

BOH JE TAJOMSTVO Napríklad nám pripomína, že Boh je tajomstvo. Bolo už po­ vedané (pravdepodobne viackrát), že Boh, ak by bol dostatoč­ ne jednoduchý na to, aby sme mu rozumeli, nebol by dosta­ točne veľký na to, aby sme ho uctievali. Bolo by to skutočne katastrofálne pre akékoľvek učenie o Bohu, ak by neobsaho­ valo nič záhadné. V kresťanstve je ústredným tajomstvom Božia trojjedinosť: jedna bytosť v troch Osobách. Akokoľvek vysvetľujeme a objasňujeme taký výrok, čoskoro sa dostáva-

34

me mimo našej dimenzie. Nemáme skúsenosť s takou existen­ ciou. V skutočnosti to odporuje všetkému, čo vieme z našej vlastnej skúsenosti. Pre nás „tri osoby" znamenajú „tri odde­ lené individuality". Ako to môže Boh vnímať inak? Môžeme, pravdaže, ponúknuť nejaké vysvetlenie, aby dok­ trína nevyznela úplne absurdne. Boh nie je jeden v tom istom zmysle, ako je traja. Je jedna bytosť, traja v Osobách. Takto však ďaleko nezájdeme. Pravda je taká, že prvý predpoklad, ktorý musíme brať do úvahy, keď sa usilujeme o chápanie Boha, je, že máme nedo­ stačujúcu, obmedzenú myseľ a že nejestvuje spôsob, ako by táto veličina mohla byť bez problémov zapasovaná do našich slov a predstáv. Prichádzame postupne k bodu, keď musíme prestať hovoriť a písať, pretože nemáme dostatok slov. Nie je to však zároveň moment, keď by sme mali prestať veriť z dô­ vodu, že celá vec je absurdná. Nie je to dokonca ani moment, keď sme prestali rozumieť. Pochopili sme, že Bohu nemožno úplne porozumieť. Dospeli sme k bodu (pravdepodobne k naj­ vyššiemu bodu náboženskej skúsenosti), keď sme zazreli hlbo­ činu, ktorú nám otvorilo zjavenie, a voláme s Pavlom: „Ó, hlbokosť bohatstva, múdrosti a poznania Božieho! Aké sú nevyskúmateľné jeho súdy a aké nevyspytateľné jeho cesty" (R 11:33)! „Veda bez tajomstva je nepoznateľná," napísal Hen­ ry Drummond, „viera bez záhady je nezmyselná."

BOH V SPOLOČENSTVE Druhý predpoklad: učenie o Trojici nám pomáha porozumieť, čo mal Ján na mysli, keď napísal „Boh je láska". Predpokla­ dajme, že Boh nie je trojjediný. Predpokladajme, že nemal Syna ani Ducha Svätého. Koho potom miloval? Ako mohol byť láska, keď nemal koho milovať? Nemôžeme povedať, že je láska preto, lebo jeho srdce je otvorené pre celý svet. Svet je len to, čo bolo, ale Boh je večný. Znamená to, že Boh až do dňa pred stvorením sveta nemohol byť láska? Spomeňme si na príbeh o Adamovi a zvieratách z Genesis, z druhej kapito35

ly, verše devätnásť až dvadsaťtri. Boh ich všetky nechal pred­ viesť pred Adama a ten je schopný ich pomenovať. Žiadne zo zvierat však nie je pre človeka primeraným spoločníkom. Potreboval lásku svojho vlastného druhu, a preto je taký nad­ šený, keď sa objaví Eva: „Toto je už kosť z mojich kostí a telo z môjho tela/' Čo bola pravda pre Adama, bola, pravdaže, pravda aj pre Boha. Potreboval lásku svojho vlastného druhu. Akonáhle vieme, že Boh je trojjediný, všetko je omnoho jasnejšie. Otec nebol nikdy sám. Nikdy mu nechýbal niekto, koho by miloval, pretože od začiatku mal spoločenstvo so Sy­ nom a s Duchom. Otec a Syn žili tvárou v tvár, v láske, ktorá bola nádherne dynamická a otvorená.

BOŽIA NEZÁVISLOSŤ Tretí predpoklad: učenie o Trojici nám pomáha porozumieť Božej nezávislosti. Boh nepotreboval stvoriť svet, aby tak zís­ kal na dôležitosti; ani človeka, stvoreného na svoj obraz, aby tak zabezpečil odbyt pre svoju lásku. Nemal v sebe žiadnu potrebu či nedostatok, ktorý by bol mal pred stvorením na­ praviť. Spoločenstvo Otca, Syna a Ducha Svätého už bolo postačujúce. Každý z nich mal nielen seba, ale aj ostatných. Bola v tom plnosť Božej lásky a plnosť Božej radosti. S takými predpokladmi musíme vnímať rozhodnutie tvoriť - ako sku­ tok absolútnej milosti, v ktorej sa Boh rozhoduje rozšíriť popri sebe samom okruh bytia, spoločenstva a lásky.

BOŽIA ÚPLNOSŤ Rovnakým spôsobom nám doktrína o Trojici pomáha porozu­ mieť tomu, čo Biblia nazýva blahoslavenosťou Boha (ITim 1:11). Ústrednou myšlienkou tu je, že Boh je šťastný - bez aké­ hokoľvek napätia, frustrácie, straty, nespokojnosti, úzkosti; namiesto toho prežíva pokoj, harmóniu a naplnenie. Teraz je to tak, že Božia blahoslavenosť je do istej miery odvodená od

36

jeho stvorenstva. Napríklad jeho hlboká spokojnosť s dielom šiestich dní je zaznamenaná vo fakte, že sa vyjadril, že je to veľmi dobré (IM 1:31), a odpočinul si. Vyslovil podobné po­ tešenie z práce Sprostredkovateľa: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie" (Mk 1:11). A keď nás zobrazuje ako pred ním „nepoškvrnených", koná tak s plesaním (Júd 24). Avšak skutočný, večný základ Božej blahoslavenosti spočíva v trojnásobnosti božského života. Čo platí pre kresťana, to platí ešte veľkolepejšie pre Boha. Ak žiť je pre nás Kristus (F 1:21), ak je našou jedinou záľubou (Ž 73:25), ak majú naše srdcia odpočinutie v ňom (Mt 11:28), o čo viac to musí byť pravda pre Boha Otca? Ak máme potešenie z „plnosti" v Kris­ tovi (Kol 2:10), o to viac nachádzajú Osoby Trojice plnosť jeden v druhom.

37

KAPITOLA 4

NÁŠ POSTOJ K ĽUDSKÝM BYTOSTIAM

Učenie o Trojici je rovnako dôležité pre náš postoj k človeku. V tejto súvislosti nám príbeh o stvorení ponúka dva dôležité body.

PLÁNOVANÉ TVORENIE Po prvé, pred stvorením človeka sa uskutočnil božský snem: „Učiňme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby" (IM 1:26). Až doteraz má všetko hladký priebeh, bez prerušenia, pri stanovovaní jednotlivých dní. Teraz však nastáva prestáv­ ka. Nielenže je človek povýšený tým, že je stvorený až posled­ ný, ale jeho stvoreniu predchádza porada. Nemožno to brať ako odvolávanie sa na akési zasadnutie Boha s anjelmi už len preto, lebo ľudia nie sú stvorení na obraz anjelov. Vo svetle úplného biblického portrétu Boha to musíme vnímať ako po­ radu medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Taký je rozmer jedinečnosti a dôležitosti ľudstva. Človek nie je náhodný výsledok bezmyšlienkovitej a slepej evolúcie, ani dôsledok nejakého nekonečne vzdialeného rozhodnutia „Nech vznikne svet a nech zahŕňa aj ľudí". Je výsledkom špeciálnej božskej reflexie a konzultácie. Jestvujú, pravdaže, v Genesis iné zmienky, ktoré zdôrazňujú ľudskú malosť, a človeku prísne pripomínajú, že je stvorený. Napríklad, že je utvorený z prachu (IM 2:7) a že je stvorený v ten istý deň ako niektoré zvieratá (IM 1:24, 26). To však nič nemení na skutoč­ nosti, že všetka múdrosť a rozvaha Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého, sa sústredí na to, aby urobila ľudstvo tým, čím je: vrcholom stvorenstva.

39

NA OBRAZ TROJICE

Po druhé, príbeh stvorenia zdôrazňuje skutočnosť, že sme stvorení na Boží obraz: „Učiňme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby" (IM 1:26). Nie je to len jednoducho môj obraz. Je to náš obraz. Obraz, ktorý nesieme, je obrazom trojjediného Boha a je pravdivý, a hoci bol narušený Pádom, nikdy sa úpl­ ne nestratil. Stále zostáva. Dva biblické texty to osvetľujú nespochybniteľné. V Gene­ sis, v deviatej kapitole, v šiestom verši, Boh hovorí: „Ak nie­ kto prelieva ľudskú krv, tomu nech človek preleje jeho krv, lebo Boh učinil človeka na Boží obraz." Podstatné tu je, že tie­ to slová opisujú súčasný stav veci. Ľudský život je posvätný, pretože človek si uchoval, dokonca aj po potope, Boží obraz. Druhým textom je deviaty verš tretej kapitoly Listu Jakubovho: „Ním [jazykom] dobrořečíme Pánovi a Otcovi a ním preklíname ľudí, stvorených na Božiu podobu." Jakub nám pripomína závažnosť priestupku, ak používame jazyk na ubli­ žovanie a ničenie iných ľudí, ako aj dôvod: ľudské bytosti totiž stále nosia Boží obraz. Čo to znamená pre nás dnes?

ROVNOSŤ

Predovšetkým to znamená, že všetky ľudské bytosti majú rovnakú hodnotu. Každý nesie obraz Boha. Je to pravda bez ohľadu na pohlavie: „Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril; ako muža a ženu ich stvoril" (IM 1:27). To isté platí aj o každej ľudskej rase. Židia či Aténčania ale­ bo Afričania sa môžu cítiť nadradení, ale pred Bohom sú všet­ ci rovní: „On z jedného stvoril celé ľudské pokolenie" (Sk 17:26). Máme spoločných predkov, odhliadnuc od farby po­ kožky či kultúry. Nesieme podobu Boha, či sme slobodní alebo otroci, vzdelaní či nevzdelaní, kvalifikovaní alebo ne­ kvalifikovaní, úspešní či neúspešní, obchodní magnáti alebo 40

žobráci, vojaci či obete. Kdekoľvek vidíme ľudskú bytosť, dívame sa na obraz Boha.

RÔZNOSŤ

Ďalej, skutočnosť, že nesieme Boží obraz, dáva mimoriadnu hodnotu individualite. Ako sme videli, každá Osoba Trojice má svoju vlastnú nepopísateľnú charakteristiku: pravdu len o ňom samotnom, a tá ho odlišuje od ostatných. Treba priznať i to, že teológovia sa museli naozaj veľmi usilovať vyjadriť, ktorá je tá rozlišovacia vlastnosť, a boli iba schopní povedať, že Otec plodí, Syn je splodený a Duch Svätý posväcuje. Ako­ koľvek ťažké je to definovať, skutočnosť sama osebe je dosta­ točne zreteľná. Otec sa odlišuje od Syna a obaja sa odlišujú od Ducha Svätého. Toto sa jasne odzrkadľuje na ľudstve. Zatiaľ čo máme rov­ nakú ľudskú prirodzenosť, každý z nás je individualita. Sme osobití po genetickej stránke. Sme jedineční povahovo. Každý z nás dostal niečo do vienka. Boh nás takých stvoril. Boh nás takých miluje. Má pre nás ako takých pochopenie. Očakáva od nás, že mu budeme slúžiť. A očakáva, že akceptujeme samých seba, takých, akí sme. Nevyhnutne existujú aj chvíle, keď, ako Jób, pohŕdame sami sebou - „a kajám sa v prachu a v popole" (Job 42:6); alebo, ako to údajne vyjadril Woody Alien: „Jediné, čo v živote ľutujem, je to, že nie som niekým iným." Pokánie je však jedna vec. Znevažovanie a odmietanie seba samého je vec druhá. Máme svoje ja, ktoré nám Boh dal a ktoré prijal „v Milovanom". Ako hovorí Matúš v piatej kapi­ tole, v trinástom a štrnástom verši: „ Vy ste soľ zeme... Vy ste svetlo sveta..."

SPOLOČENSTVO

Spoločenstvo znamená, že nesieme Boží obraz, teda sme stvo­ rení pre spoločenstvo. Toto je pravdepodobne najdôležitejšie 41

zo všetkého. Ako nositelia Božieho obrazu sme stvorení pre „spolubytie". Ako sám Boh poznamenal: „Nie je dobré člove­ ku byť osamote" (IM 2:18). V samom Božstve je spoločenský život. Otec, Syn a Duch Svätý žijú v komunite a spoločenstve. To isté musí platiť aj pre nás. Nádherne to vlastným životom dokazuje sám Kristus. Je obklopený ľuďmi, mužmi i ženami. Spontánne a ľahko nadväzoval vzťahy s deťmi - „Nechajte de­ ti prichádzať ku mne..." (Mk 10:14). Vybral si dvanástich jednoducho pre to, aby zostali s ním (Mk 3:14). Medzi nimi mal okruh troch špeciálne blízkych priateľov (Peter, Jakub a Ján), domov, kde sa cítil zvlášť vítaný a v bezpečí (domov Márie, Marty a Lazara v Betánii), a jedného učeníka (Ján, učeník, kto­ rého si Ježiš zamiloval), s ktorým ho spájalo veľmi tesné puto. Nezávislosť, alebo záväzok? Obsahy oboch pojmov sú vo výraznom kontraste s mnohými trendmi, ktoré dnes pozorujeme okolo seba, keď sa toľko ľudí usiluje nájsť naplnenie v „nezávislosti", akoby mohli byť sami sebou len tak, že utečú od vzťahov. Možno to pozorovať u mla­ dých ľudí, ktorí odchádzajú z domu hľadať anonymitu ako obyvatelia ulice. Vidno to tiež u milencov, ktorí odmietajú zá­ väzok manželstva. V skutočnosti vytvára naša generácia často dojem, že sme vydesení z dávania sa sebe navzájom. Vzťahy sú príležitostné a otvorené, s očividne pripravenými zadnými dvierkami. Ide o jasný rozpor s faktom, že nesieme obraz Boha. Sme stvorení pre život vedno s ostatnými z nášho vlastného dru­ hu. Toto sa zreteľne odzrkadľuje napríklad v božskej inštitúcii manželstva, ktoré je založené, úplne cielene, na skutočnosti, ktorú sme už uviedli, že pre človeka nie je dobré byť sám. Manželstvo vo svojej podstate predpokladá, že partneri sú rozdielni. Jeden z partnerov je muž a druhý partner je žena. Navyše jestvujú ďalšie rozdiely v povahe, inteligencii, minulosti, skú­ senostiach a v mnohých iných veciach. Predsa sa však tieto odlišnosti manželstvom preklenú, keď dvaja spolu žijú, aby 42

tvořili Jedno telo". Strata „samostatnosti" je nevyhnutná při delení sa o majetok, príjmy, radosti a starosti, priateľov, vzta­ hy, ambície. Táto strata „nezávislosti" neznamená ochudobnenie. Je obohatením, keď vstupujeme do života vzájomnej lásky a služby. Žena je pomocou, ktorá mu bude roveň (IM 2:18). On ju živí a opatruje (Ef 5:29). A v kresťanskom manželstve sa obaja tešia z istoty poznania, že ich nerozdelí nič, iba smrť. Je to záväzok „v šťastí i v nešťastí, v bohatstve i v chudobe", bez zadných dvierok. Je to výlučné. A je to navždy. To všetko plynie podľa trojičného vzoru. Tri Osoby Bož­ stva majú spoločnú podstatu, spoločne vládnu a majú spoloč­ ný cieľ. Majú výlučné vzťahy (Ježiš je jednorodený). A majú nezvratné povinnosti. Princíp spoločného života nachádza zmysel v rodine, kde žijeme so svojím otcom a matkou, bratmi a sestrami. Môžeme mať tiež rozšírenú rodinu, ktorá môže zahŕňať starých rodi­ čov, bratrancov a sesternice, strýkov a tety. Tu sa opäť realizu­ je forma spolužitia, láska i tu tvorí základ. V skutočnosti má na to Nový zákon špeciálne slová: storge pre rodinnú náklon­ nosť a philadelphia pre bratskú lásku. Rodiny majú spoločné výsady, zážitky, majetok, záväzky a problémy. Prirodzene, v Biblii sa uvažuje o tom, že by sme jedného dňa mohli opustiť toto spojenie: „Preto muž opustí svojho ot­ ca i svoju matku a priľne k svojej žene a budú jedným telom" (IM 2:24). Musíme si však všímať kontext. Tento text nehovorí o našom rozhodnutí „vyletieť z hniezda", aby sme sami odišli žiť osamote. Odchádzame, aby sme vstúpili do manželstva. V skutočnosti je veľmi pochybné, či existuje niekedy v živote obdobie (napríklad adolescencia), keď je dobré pre človeka byť sám. Na rovnakom princípe sa utvára priateľstvo. Vyjadruje niečo nevyhnutné pre našu prirodzenosť. Mohli sme pozoro­ vať, že i Kristov život bol toho dôkazom, zvlášť vo vzťahu k Petrovi, Jakubovi a Jánovi či k Márii, Marte, alebo Lazarovi z Betánie.

43

Vidíme to tiež na životoch apoštolov, najmä Pavla, ktorý, zdá sa, nikdy necestuje sám, ale spoločnosť mu robí vždy je­ den z jeho početných priateľov, ktorí sú spomínaní v epiš­ tolách: Barnabáš, Ján, Marek, Sílas, Lukáš, Timotej, Títus, Epafroditus. Pavel nepretržite spláca dlh mužom a ženám, ktorí sa s ním „borili za evanjelium" (F 4:3). Tieto priateľstvá nemali podobu hriešnej samoľúbosti. Boli, v najlepšom zmys­ le toho slova, prirodzené, napĺňajúc potrebu, ktorú Boh vložil do ich najhlbšieho vnútra. Život v komunite Rovnaký sociálny impulz, odrážajúci božský obraz, je dôleži­ tý na pochopenie našich vzťahov so širšou komunitou. Boh nemal v úmysle, aby sme žili ako pustovníci. Neschvaľuje ani dnes tak aktuálnu posadnutosť „uniknúť preč z toho všetké­ ho". Kmene, národy a štáty sú jeho stvorením (hoci musíme zdôrazniť, že napriek mnohým formám nacionalizmu v dneš­ nom svete nie sú ich hranice nijako posvätné. Mali priniesť zomknutie ľudí, nie rozdelenie, a už vôbec nemali viesť k pá­ chaniu zločinov terorizmu jedného proti druhému). Boh nemá nič proti mestám. Nebo nie je opísané ako prírodná rezer­ vácia, a vonkoncom nie ako divočina, ale ako mesto Božie (Zj 21:2,10). Nemáme ani ako kresťania právo žiť medzi ostat­ nými oddelení, akoby ľahostajní a ponorení len do vlastného súkromia. Sme povolaní vnášať do života spoločnosti, každý svojím dielom, pohľad evanjelia, prehrievať spoločnosť Ježi­ šovou láskou, oživovať ju mocou Ducha, osviežovať ju a pre­ búdzať soľou kresťanskej odlišnosti. Život žitý bez komunity je životom, ktorý narúša ľudskú prirodzenosť. Potrebujeme blízkosť, pochopenie a radu nášho vlastného druhu. Bez toho sa stávame nevyvážení. Na druhej strane však niekedy politické a ekonomické podmienky môžu zabrániť plnohodnotnému životu v komu­ nite a tu vzniká významná súvislosť s povolaním politika. Jeho zodpovednosťou, ako to definuje Nový zákon, je, okrem iného, zabezpečiť, aby mohli muži a ženy viesť dôstojný a hodnotný život. Taký život je možný len v spoločnosti, kde 44

na jednej strane je chránená individualita a na druhej strane je zabezpečená spoluúčasť a interakcia do takej miery, ako je to len možné. To znamená, že tí, ktorí spoločnosť vedú, umož­ ňujú tým, ktorých vedú, úplnú informovanosť; že tí, ktorí majú nadbytok, sa delia s tými, ktorí to potrebujú; že populá­ cia ako celok zohráva významnú úlohu v rozhodovaní a že sociálna mobilita nie je obmedzovaná umelými triednymi ba­ riérami či nepružnými imigračnými zákonmi.

PORIADOK A AUTORITA

Rovnosť, rozmanitosť, komunita: to sú odblesky skutočnosti, že máme v sebe vpečatený obraz Boha. Možno to isté povedať o poriadku v ľudskej spoločnosti? Napríklad, odráža rodičov­ ská autorita u dieťaťa (alebo manželova autorita u manželky) podobné usporiadanie ako v Trojici, kde je Otec prvý, Syn druhý a Duch tretí? Túto myšlienku o poriadku a autorite si nemôžeme dovo­ liť nebrať do úvahy. Ježiš sám povedal: „Otec je väčší ako ja" (Jn 14:28) a na inom mieste hovorí Pavel, že „hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy je však muž a hlavou Krista je Boh" (1K 11:3). Musíme však pamätať na to, že Kristus nie je iba Boží. Stal sa človekom a prijal postavenie sluhu; preto tak ako pre človeka a sluhu i pre neho platia niektoré veci, ktoré neplatia pre neho ako pre Boha. Ježiš a Boh... mal... svo­ ju rovnosť s Bohom - s Otcom (F 2: 6). Ako sluha bol podria­ dený, zodpovedný a závislý. Všetka sláva jeho lásky spočíva v tom, že si želal byť v takomto postavení: aby urobil seba ničím, o čom píše Pavel (F 2:7) Toľko teda pokiaľ ide o vzťahy medzi Osobami Trojice. My, zrejme, nemáme právo hovoriť o poriadku či o autorite. Ako sme už videli, novozákonní pisatelia nepovažovali pora­ die Otec, Syn a Duch Svätý za nedotknuteľné. Pripomína nám to takzvané Atanáziovo vyznanie: „V Trojici nie je nik pred iným, ani nik za iným; nik nie je väčší ani menší ako ostatní." Okrem toho je pravda, že nikde v Biblii nenájdeme dôvod 45

takéhoto usporiadania ľudského života, na akom sa nástojí v súvislosti so vzťahmi medzi Osobami Trojice. Napríklad naša podriadenosť voči vrchnosti je založená na skutočnosti, že vláda má slúžiť Bohu (R 13:4). Pokiaľ ide o autoritu, ktorú má manžel vo vzťahu k manželke, Biblia ho­ vorí o niekoľkých príčinách, ani jedna príčina však nesúvisí s pravidlami týkajúcimi sa prapodstaty Božstva. Pavel a Peter uvádzajú namiesto toho argumenty, že Adam bol totiž stvo­ rený ako prvý (ITim 2:13). A že nie Adam bol zvedený, ale žena (ITim 2:14); lebo ani muž nebol stvorený kvôli žene, ale žena kvôli mužovi (1K 11:9); nažívajte so svojimi vlastnými ženami ako so slabším pokolením (IPt 3:7). Nesmieme prav­ daže zabúdať na to, že manželova autorita, akokoľvek presne vymedzená, vždy zahŕňa zodpovedajúce záväzky. Ak sa on správa despoticky a sebecky, nemá právo požadovať biblickú podporu. Pasáž (Ef 5:22-33), ktorá hovorí žene, aby „poslú­ chala", hovorí tiež manželovi, aby manželku miloval, živil ju a opatroval - čiže jednoznačne stanovuje, aby manžel dal manželke príležitosť prejaviť sa a rozvíjať to, čo ona dostala do vienka od Boha.

46

KAPITOLA 5

ŽIVOT NÁS AKO CIRKVI

Nový zákon viackrát dáva život cirkvi do veľmi tesnej súvis­ losti s trojjediným životom Boha. Vidíme to konkrétne v Jáno­ vi, v sedemnástej kapitole, v dvadsiatom prvom verši, keď sa Pán modlí, „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet veril, že si ma ty poslal". Tieto slová nám pripomínajú, aké bolo pre Krista dôležité, že cirkev by mala byť jednotná. Pripomínajú nám tiež, že ne­ chcel nejakú neviditeľnú, vnútornú, duchovnú súdržnosť, ale jednotu, ktorú by svet vnímal a ktorá by vyjadrovala niečo z uzdravujúcej a spasiteľnej moci kresťanstva. Harmónia ľud­ stva bola narušená hriechom. Všade existovali bariéry: medzi Židom a pohanom, medzi Grékom a barbarom, medzi otro­ kom a slobodným. Dnes to nie je o nič lepšie. Múr nepriateľ­ stva (Ef 2:14) je taký vysoký, ako bol vždy, rozdeľujúc Východ od Západu, Sever od Juhu, bohatých od chudobných, čier­ nych od bielych, unionistov od republikánov. Rozbité domo­ vy, rozdelené spoločnosti, gangy a getá sú všade okolo nás. Pán si želal, aby bola jeho cirkev viditeľnou alternatívou. Mala sa stať spoločnosťou, vovnútri ktorej by padali priehrad­ né múry, kde by muži a ženy neboli posudzovaní „podľa tela" (podľa farby pokožky, inteligencie, školy, ktorú absolvovali, podľa auta, ktoré vlastnia, podľa miery opálenia, hmotnosti či miesta, kde strávili dovolenku). V cirkvi, ako siju predstavuje Pán, si bohatí a chudobní, čierni a bieli, Ázijci a Anglosasi zasadnú spolu. Jej členovia sa navzájom prijímajú na základe duchovnej reality, nie ľudskej charakteristiky. Prostoduchí na­ chádzajú prijatie, tí, ktorí ľahko podľahnú pokušeniu, nachá­ dzajú silu, a homosexuálom je umožnené odložiť svoju minu­ losť.

47

NAPODOBŇOVANIE BOŽEJ JEDNOTY

O aký druh jednoty však ide? Tá, ktorá existuje medzi Otcom a Synom, „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet veril, že si ma ty poslal". Toto prirodzene zahŕňa také veci ako zhodu v presvedčení a angažovanosť za spoločné ciele. Znamená to však ešte omno­ ho viac. Sme jedno, pretože my všetci máme rovnaký vzťah k Bohu. Všetky Božie deti sú bratmi a sestrami. Nevybrali sme si ich my, vybral si ich Boh. Našou zodpovednosťou je len milovať a uznávať ich. Musíme však ísť ešte hlbšie. Kresťania sú jedno v Otcovi, Synovi a Duchu Svätom. Sme spojení Trojicou. V skutočnosti úplný význam toho, že sme kresťania, tvorí aj to, že trojjediný Boh prebýva v každom z nás. Máme Boží život v našich du­ šiach. Žije v nás Kristus. To má nepochybne obrovskú hodno­ tu. Trojjediný Boh nám nielen prikazuje byť „jedno" tým, že nám dáva za príklad svoju vlastnú jednotu. V skutočnosti z nás utvára jedno tým, že prebýva v každom z nás. Ako môže kresťan nenávidieť inú ľudskú bytosť, v ktorej žije jeho vlastný Boh a Spasiteľ? Ako ju môže ponižovať? Ako ju môže zabiť?

ZJEDNOTENÍ V PODSTATE Rovnako ako sú Osoby Trojice jedno v podstate, tak aj kres­ ťania. Sú znovuzrodení na obraz Krista a majú rovnaké zá­ kladné inštinkty. Sú „hladní a smädní po spravodlivosti" (Mt 5:6). Túžia po duchovnom nefalšovanom mlieku Božieho slo­ va (IPt 2:2). Dychtia „po Tebe, Bože" (Ž 42:1). Ich srdcia spie­ vajú Pánovi (Ef 5:19-20).

ZJEDNOTENÍ V LÁSKE Jednota cirkvi je tiež jednotou vzájomnej lásky. Nemôžeme milovať Boha, ktorého nevidíme, bez toho, aby sme nemilova48

li svojho brata, ktorého vidíme (IJn 4:20). Boh napokon po­ skytuje vzor pre tú lásku. Predtým než láska medzi ľuďmi vô­ bec existovala, existovala u Boha, v láske Otca voči Synovi a oboch voči Duchu. Máme milovať našich spolubratov rov­ nakou láskou, „aby v nich bola láska, ktorou si ma miloval, a aby som ja bol v nich!" (Jn 17:26). Táto skutočnosť vzbudzuje rešpekt. Milujem iných kresťa­ nov tak, ako Boh Otec miluje Boha Syna? Je tu však ešte niečo hroznejšie: máme napodobňovať hĺbku lásky, ktorú Boh Otec prejavil voči svetu, že dal preň svojho jediného Syna (Jn 3:16). Aj keď nás sklamú naši spolukresťania, keď nás zrania, máme ich milovať takým spôsobom, že žiadna obeť nie je priveľká a žiadna dobrota prištedrá. Nie je to nedosiahnuteľný ideál. Toto mal Pavel na mysli vo svojom veľkom hymne lásky v Pr­ vom liste Korinťanom, v trinástej kapitole. Nezáleží na tom, aké hlboké je naše poznanie, aké veľké je naše obdarovanie, aké úžasné naše skúsenosti, ak neprejavujeme takúto lásku, naše kresťanstvo je iba póza.

ZJEDNOTENÍ V SLUŽBE

Jednota zahŕňa tiež vzájomnú službu. Jedným z najkrajších as­ pektov evanjelií je spôsob, ako ukazujú Otca a Ducha v službe Synovi. V skutočnosti toto bolo predpovedané v starozákon­ ných proroctvách o Mesiášovi. V knihe Izaiáš, v štyridsiatej druhej kapitole, v prvom verši, napríklad Boh oznamuje: „Aj­ hľa, môj služobník, ktorého podopieram, môj vyvolený, kto­ rého som si obľúbil. Svojho Ducha som položil naňho, oprav­ dové právo prinesie národom." To, ako sa dané zasľúbenie naplnilo, je ilustrované pri Ježišovom krste, keď Duch Svätý viditeľne zostúpil na Pána, a súčasne ho Otec povzbudil tým, že vyhlásil: „Ty si môj milo­ vaný Syn, v tebe mám zaľúbenie" (Mk 1:10-11). Po pokúšaní Boh poslal svojich anjelov, aby mu posluhovali (Mk 1:13). To isté urobil, keď Ježiš prežíval smrteľnú úzkosť v Getsemanskej záhrade (Lk 22:43). Tesne pred Veľkou nocou ho Boh po49

silnil na Hore premenenia uistením: „Toto je môj milovaný Syn! Jeho počúvajte!" (Mk 9:7). Počas Ježišovho pôsobenia ho Boh potvrdzoval mocnými činmi, divmi a znameniami (Sk 2:22). Pisateľ Listu Hebrejom nám hovorí, že prostredníctvom večného Ducha obetoval Ježiš seba samého Bohu (Hb 9:14) a Ježiš vyjadruje svoje ocenenie pomoci, ktorú dostával, keď hovorí v Evanjeliu podľa Jána v ôsmej kapitole: nie som sám, aleja a Otec, ktorý ma poslal" (Jn 8:16). Tento záujem o Syna zo strany Otca a Ducha Svätého je modelom pre nás veriacich, ako si máme navzájom slúžiť. Ide o službu potešovania a povzbudzovania. Aké je dôležité na­ príklad, keď jeden druhému povieme „Môj brat!" alebo „Moja sestra!", tak ako Otec hovorí „Môj Syn!", a keď aspoň niekedy k tomu dodáme „Teší ma, čo robíš". Mali by sme to povedať ako jednotlivci jeden druhému, ale aj ako denominácie, jedna vetva Kristovej cirkvi, uznávajúc a povzbudzujúc druhú vet­ vu cirkvi. Často sa rozprávame s inými len vtedy, keď ich chceme napomenúť a kritizovať. Záznam o tom, aké vzťahy boli medzi Synom a ďalšími Osobami Trojice počas jeho po­ zemského účinkovania, nám ukazuje, že boli úplne zaangažo­ vaní v jeho službe a celkom jemu oddaní. Tak by to malo byť aj medzi členmi cirkvi.

ZJEDNOTENÍ V SPOLOČENSTVE Je tiež jasné, že jednota medzi Otcom, Synom a Duchom Svä­ tým zahŕňa najplnšie spoločenstvo. Novozákonný výraz preň je koinonia, čo znamená mať niečo spoločné. Toto spoločen­ stvo na najhlbšej úrovni medzi Osobami Trojice znamená, že majú rovnakú podstatu. Majú jedno božské bytie spoločné (toto vyjadrili cirkevní otcovia slovom homoousios). Otec, Syn a Duch Svätý majú rovnako podiel na božskej suverenite. Vy­ jadruje to symbolicky Zjavenie Jána, piata kapitola, šiesty verš, kde Syn sedí vedľa Otca v strede trónu. Majú rovnakú slávu. Synova sláva je sláva u Otca (Jn 17:5). To isté platí aj o božskom poznaní. To, čo vie Otec, vie aj Duch Svätý a Syn. 50

Vidíme to napríklad v Evanjeliu podľa Matúša, v jedenástej kapitole, v dvadsiatom siedmom verši. Sú veci, ktoré boli skryté pred múdrymi a rozumnými, ale boli zjavené Kristovi slovami „Všetko mi odovzdal môj Otec". Otec, Syn a Duch nič nezakrývajú jeden pred druhým. Pán môže dokonca povedať: „A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje" (Jn 17:10). Tento prístup sa odráža vo vzťahoch medzi kresťanmi. V Prvom liste Jánovom sa nám, ľudom hovorí, že „máme spoločenstvo medzi sebou" (IJn 1:7). Tvoríme jedno spoločen­ stvo. Máme účasť na šírení evanjelia (F 1:5). Máme podiel na dávaní a prijímaní (F 4:15-16). Máme podiel na daroch, ktoré všetky patria celému telu (1K 12:7). Nesieme bremeno jeden druhého (G 6:2). Presviedčame sa, či žiaden kresťan netrpí nú­ dzu (Sk 4:34-35). Celé posolstvo je vyjadrené vo Večeri Pánovej. Pavel ju na­ zýva účasťou na tele Kristovom a na krvi Kristovej (1K 10:16). To neznamená, že takáto účasť sa prejaví len v sviatosti. Veče­ ra Pánova, prinajmenšom v tomto ohľade, osvetľuje niečo, čo platí o celom našom kresťanskom živote. Spolu sme zviazaní vedomím, že kdekoľvek sa nachádzame, máme podiel na tele Kristovom a krvi Kristovej, čiže spoločne prežívame požehna­ nie novej zmluvy (požehnanie udelené lámaním Pánovho tela a vyliatím Jeho krvi). Božie posolstvo sa týka i spôsobu, akým sa vysluhuje táto sviatosť. Ak prijímame chlieb od radového spoluveriaceho a podávame ho ďalšiemu, dávame tak najavo to, že cirkev je spoločenstvo veriacich, ochotných dávať i prijímať, že je spo­ ločenstvo, v ktorom sú Božie dary v neustálom obehu a v kto­ rom každý má čo dať a čo prijať. Ak čosi tento kolobeh naruší, celá cirkev trpí.

„JEDNO TELO"

Spojenie slov „Jedno telo" znamená ešte viac ako spoločen­ stvo. Významní teológovia prvej cirkvi mali pre dané vyjadre­ nie zvláštne slovo - perichoresis, čo sa však veľmi ťažko pre51

kladá do slovenčiny. Chceli tým vyjadriť nasledovné: Osoby Trojice nie sú iba Osoba vedľa Osoby, Osoba s druhou Oso­ bou, Osoby Trojice spočívajú vedno Osoba v Osobe. Vidíme to v Evanjeliu podľa Jána, v štrnástej kapitole, v jedenástom verši: „... ja som v Otcovi a Otec je vo mne". Objavuje sa to aj v sedemnástej kapitole, v dvadsiatom prvom verši „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe" a znova v dvad­ siatom treťom verši „ja v nich a ty vomne". Takéto slová na­ značujú spojenie, priam preniknutie, prepojenie neuveriteľne blízke a intímne, čo je mimo našej doterajšej ľudskej skúsenos­ ti. Preto Ježiš hovorí v Evanjeliu podľa Jána Filipovi „Kto vi­ del mňa, videl aj Otca" (Jn 14:9). Je naozaj nemožné, aby sme my mali takéto blízke vzťahy s inými ľudskými bytosťami. Napriek tomu v kresťanskej cir­ kvi, chápanej ako telo Kristovo, je ešte niečo viac než iba spoločenstvo. Je tu spojenie jedného s druhým a taká hĺbka ci­ tu a sympatie, že „... ak trpí jeden úd, spolu s ním trpia všetky údy" (1K 12:26). Podobne ak jeden kresťan nevykonáva riad­ ne svoju funkciu, dotýka sa to všetkých, lebo cirkev je telo spojené a udržiavané pospolu všetkými navzájom sa podpo­ rujúcimi kĺbmi a môže rásť iba vtedy, keď každá časť vykoná­ va svoju úlohu (Ef 4:16). Nemáme právo stáť jeden druhému v ceste, ani skákať si do vlasov. Texty citované z Nového zákona odrážajú stupeň odovzdanosti, záujmu, spojenia a dôvernosti, ktoré presahujú to, čo zvyčajne nachádzame v dnešných zboroch. Skutočnosť, že Kristus a cirkev sú „jedno telo" (Ef 5:29-32), nenaznačuje iba zviazanosť medzi ním a každým členom tela, ale aj veľmi úzke prepojenie medzi ostatnými členmi. Aj oni sú jedným te­ lom, spútaným navzájom, a musia to vyjadrovať spôsobom života v zbore.

NAPODOBŇOVANIE BOŽEJ ROZMANITOSTI

Pripusťme, že sme pre jednotu cirkvi poskytli dosť dôkazov o dôležitosti učenia o Trojici. Tieto sú však nemenej dôležité aj 52

pre rozmanitosť cirkvi. Vidíme, že Otec, Syn a Duch sú jasne odlíši teľní. Každý je iný. Každý má svoju jedinečnú vlastnosť, ktorou sa prejavuje jeho osobná identita. Ak má cirkev odzr­ kadľovať život Trojice, musí urobiť zadosť tejto rozmanitosti. Nestačí jednoducho priznať, že kresťania sú všetci odlišní. Musíme na to tiež klásť dôraz, ba dokonca sa tešiť z toho a byť na to hrdí. Celosvetová cirkev je odrazom pestrosti ná­ rodností, kultúr, náhľadov, temperamentu, schopností a skú­ seností. Cirkev istého obdobia je odlišná v porovnaní s cir­ kvou z iného obdobia. Má svoje charakteristické znaky, ktoré odrážajú okolnosti vzniku, každá má históriu a prostredie, v ktorom pôsobí. Na jednej strane Boh chce od každého z nás, aby sme sa angažovali. Vyplýva to zo spôsobu, akým sa apoštoli označo­ vali, kedz písali listy prvým zborom. Nepísali, „toto vám ho­ vorí apoštol". Písali, „toto vám hovorím ja, Peter", alebo, „To­ to vám hovorím ja, Ján". Každý človek je sám sebou a naša služba musí odrážať, kým sme a čo vieme. Mnohým ďalším by to však zasa nestačilo. Od každého z nás žiada Boh celý náš život: obeť, ktorá vyjadruje, kým sme prostredníctvom de­ dičstva, okolia, skúsenosťou milosti a darmi Ducha. Rozličné regionálne zbory a rozličné kresťanské denominácie majú rozličný podiel na práci na Božom kráľovstve. Niektoré sú silné po teologickej stránke, niektoré sú silné v misionárskych obdarovaniach a iné sú silné v trpezlivej vy­ trvalosti v utrpení. Je na Bohu samotnom, aby z týchto rozlič­ ných nití utkal spoločný gobelín. Žiadny gobelín však nemôže vzniknúť z uhladenej jednotnosti. I naše národné a kultúrne odlišnosti dodávajú farebnosť našej kresťanskej službe. Musíme však byť opatrní v tom, aby sme ani túto jednotu, ani túto rozmanitosť nepostavili jednu proti druhej. Cirkev nie je jedno napriek svojej rozmanitosti, ale vďaka nej. Myslí­ me opäť na telo. Každý máme telo, a to sa skladá z mnohých rozličných častí. Ale funguje ako celok iba vtedy, keď má po­ trebné súčasti a keď každá z nich vykonáva riadne svoju funkciu. To isté platí aj o aute. Nebolo by z neho veľa úžitku, keby bolo celé spojkou, alebo keby brzda fungovala ako kar­ 53

burátor. Prirodzene, príklad je náročky zveličený. Mandle či pažerák, spojka či karburátor neprejavujú sa tak tvrdo a za­ novito ako mnohí členovia cirkvi! Pravda však vždy je pravda a jednota Trojice vyplýva z to­ ho, že: Otec je Otec, Syn je Syn a Duch je Duch. I jednota cirkvi vyplýva z toho. Každá cirkev zostáva sama sebou a všetci spoločne konáme dielo, pre ktoré nás určil Boh. Kresťanskú jednotu neničí nedostatok jednotnosti, ale nedostatok „jedno­ tiacej sily" - lásky voči Bohu, lásky navzájom a spoločného záujmu o tento svet. Ak nám toto chýba, sme deštruktívni sami voči sebe. Ak to máme, zabúdame na osobné potreby a záujmy a postupujme vpred, vyjadrujúc svojím spôsobom našu po­ slušnosť voči Kristovi.

54

KAPITOLA 6

TROJICA A ŽIVOT KRESŤANA

BOH V NÁS

Keď sa snažíme rozjímať nad dopadom učenia o Trojici na osobný život každého kresťana, jedno sa nám stane zvlášť jas­ ným: tri Osoby večnej Trojice žijú v každom veriacom člo­ veku. Spravili si v nás svoj stánok. Naše telá sú chrámom Bo­ žím (1K 6:19). Pán má toto na mysli v Evanjeliu podľa Jána, v štrnástej kapitole, v dvadsiatom treťom verši, pripomínajúc nám, že nielen On sám, ale aj Boh Otec žije v nás: „Ak ma nie­ kto miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať. A prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok." Aj Prvý list Jánov nás učí, že Boh Otec žije v nás. V štvrtej kapito­ le napríklad čítame „... ak sa navzájom milujeme, Boh zostáva v nás a jeho láska v nás dosiahla dokonalosť... kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom" (IJn 4:12,16). Nový zákon často zdôrazňuje, že Kristus žije v nás. Čítame v Evanjeliu podľa Jána, v štrnástej kapitole, v osemnástom verši: „Nenechám vás ako siroty, prídem k vám." Podobné učenie je aj v pätnástej kapitole, v štvrtom a piatom verši: „Zostaňte vo mne a ja vo vás... Kto zostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia." Pavel prízvukuje to isté, keď hovorí Galaťanom: „S Kristom som ukrižovaný. Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus" (G 2:19,20). Jedna z jeho modlitieb za Efezanov bola: „aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srd­ ciach" (Ef 3:17). To, že Duch Svätý žije v nás, sa vyjadruje oveľa častejšie. Podľa Listu Rimanom, z ôsmej kapitoly, jedenásteho verša, „... Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych... prebýva v nás"; v Evanjeliu podľa Jána, v štrnástej kapitole, „zostáva

55

pri nás a bude vo vás" (Jn 14:17), podľa Skutkov „všetkých naplnil Duch Svätý" (Sk 2:4). Ďalšie iné texty hovoria o tom, že sme boli pokrstení Duchom Svätým (Sk 1:5), že sme ním vedení (R 8:14) a že nám Duch pomáha (R 8:26). Na záver ešte zrejme dodáme, že kresťan je vskutku zvlášt­ na osoba. Keby sme povedali, že je to niekto, kto kráča s Bo­ hom v svojom vnútri, neboli by sme ďaleko od pravdy. Henry Scougal sa nemýlil, keď hovoril o „živote Boha v duši člove­ ka". Čo je v tom však zahrnuté?

DÔSLEDKY Po prvé - bezpečnosť. Sme chránení mocou Božou (IPt 1:5). Veľa vecí sa nás snaží zničiť, alebo pokaziť, ale v našom vnút­ ri je neviditeľná stráž, trojjediný Boh. Boh je záštita (Ž 84:10), mocná pevnosť (Ž 18:3) a skrýša (Ž 32:7). Sme v bezpečí, lebo skutočné pramene nášho života sú ukryté v Bohu (Kol 3:3), mimo dosahu nepriateľa. Po druhé - prebývanie trojjediného Boha v nás znamená moc. Biblia sa vyjadruje v tejto súvislosti prekvapujúco. Zo­ berme si napríklad slová proroka Izaiáša, štyridsiatu kapitolu, dvadsiaty deviaty až tridsiaty prvý verš. V situáciách, keď sil­ ní a zdraví, bojom zocelení bojovníci zomdlievajú a vzdávajú sa, úbohí a nepripravení ľudia, ktorí však očakávajú Hospo­ dina, prežívajú obnovenie svojej sily: „Vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia, a neumdlievajú, chodia, a neustávajú" (Iz 40:29-31). Podobné učenie nájdeme v Liste Rimanom, v ôsmej kapito­ le, verš tridsaťsedem. Uprostred skúšok hladu a prenasledo­ vania, súženia a nebezpečenstva nielenže nepodliehame, ale všetko víťazne prekonávame. Nejde len o prežitie, ide o trium­ fujúce víťazstvo. V Liste Filipanom ide Pavel ešte ďalej: „Všetko môžem v Kristu, ktorý ma posilňuje" (F 4:13).

56

Nehovorí, kto presne mu dáva silu. Ponecháva to otvo­ rené: v tom, ktorý ma posilňuje. V svetle toho, čo sme dopo­ siaľ videli, netreba hádať, na koho myslí, či na Otca, Syna, ale­ bo na Ducha Svätého. Trojjediný Boh nás posilňuje. Naozaj dôležitý je výsledok: „Môžem všetko v Kristu/7 Čo mal apoš­ tol Pavel na mysli vo chvíli, keď toto písal, bola spokojnosť. Aj v rímskom väzení mohol byť spokojný (F 4:12). V skutočnosti mohol byť spokojným v každej situácii. Ako to bolo možné? Tak, že veril v toho, ktorý ho posilňoval! V ňom mohol Pavel dokázať čokoľvek. Veriaci človek dokáže čokoľvek, čo od ne­ ho Boh bude žiadať. Môže niesť akékoľvek bremeno, premá­ hať pokušenie, prekonať hocijakú bolesť. Boh napĺňa naše po­ treby. Toto musí byť náš sen. Niet ničoho, čo by cirkev a kres­ ťania nemohli dokázať, ak sa v modlitbách pre to rozhodnú. Náš potenciál sa nemeria podľa našich darov a sily. Týmto meradlom je Boh, prebývajúci v nás svojím Duchom. V interview s Michaelom Parkinsonom si splnomocnenkyňa Katarína Bramwell-Boothová spomína na to, keď sa raz ako mladé dievča vrátila po službe do miestneho sídla Ar­ mády spásy. Postavila sa pred svojho starého otca, generála Bootha. „Ako sa ti darilo, Katarína?" spýtal sa prísne. „Robila som, ako najlepšie som vedela, starý ocko," odvetila pokorne. Generálova odpoveď bola zdrvujúca: „Katarína, tvoje najlep­ šie nie je dosť!" Dodal však: „V Kristovi môžeme konať ešte lepšie, než je naše najlepšie." Toto vysvetľuje, čo znamená byť príbytkom trojjediného Boha. Jestvuje však ešte záhadnejšia stránka veľkej pravdy o Bo­ hu, prebývajúcom v nás: nikdy nemôžeme uniknúťpred Jeho prítomnosťou. Nikdy nemôžeme pred ním ujsť. Čiastočne to znamená, že nemôžeme požiadať Boha, aby sa otočil, keď hrešíme. Keďže naše telá sú mu chrámom, tak jediným mies­ tom, kde môžeme hrešiť, je jeho chrám, kde stojíme priamo pred jeho tvárou. Je v tom čosi priam klaustrofobické, čo po­ zorujeme aj v Žalme stotridsaťdeväť, kde veriaci, ktorý chce uniknúť pred Bohom, vyznáva:

57

„Obkľučuješ ma zo všetkých strán, svoju ruku kladieš na mňa. Kam by som odišiel pred tvojím Duchom, kam by som utiekol pred tvojou tvárou?'' (Ž 139:5,7)

Čo je však závažnejšie, Boh, ktorý je prítomný, vzbudzuje naj­ vyššiu úctu: „Veď náš Boh je stravujúci oheň" (Hb 12:29). Ten­ to aspekt sa výrazne opisuje v príbehu Letníc, keď Boh prišiel, aby prebýval so svojím ľudom zvláštnym spôsobom. Prišiel ako silný vietor a ako ohnivé jazyky (Sk 2:2-3) - vôbec nie prí­ jemne a prítulne. Boh, ktorý zostúpil na prvú cirkev, prišiel ako mocná (niekedy až násilná) sila, rútiaca sa svetom, víťa­ ziaca a premieňajúca. Rovnako však prišiel ako oheň - a oheň je, ako vieme, ne­ bezpečný. Aj povrchná známosť Starého zákona nám dáva zreteľne najavo, ako ťažko bolo Izraelcom. Boh žil s nimi a to prinášalo mnohé požehnanie. Okrem toho im to však prináša­ lo oveľa viac. Bolo to akoby bol admirál stále prítomný na palube lode. Iné národy sa mohli uspokojiť s vecami. Nie však Izrael. Zdalo sa, že Izrael mal oveľa viac „pravidiel" než iné národy. A Boh ho neustále „navštevoval", a vždy preto, aby ho žehnal. To isté platilo aj v Novom zákone: niečo, na čo Ananiáš a Zafira zabudli (Sk 5:1-11). Predstierali, že dali pre Božie dielo viac, než spravili naozaj - klamali Bohu! A dôsledky boli strašné. Nečudo, že „zavládol veľký strach v celej cirkvi a me­ dzi všetkými, ktorí o tom počuli" (Sk 5:11). Prítomnosť Boha medzi jeho ľudom je vskutku veľkým potešením a povzbudením. Prináša to však i veľký tlak. Sku­ točnosť, že žije medzi nami, dáva zvláštnu silu prikázaniu „Buďte svätí, lebo i ja som svätý!" (IPt 1:16, 3M 11:44-45). Bo­ ha nemôžeme oklamať. Nemôžeme si s ním zahrávať. Ne­ môžeme hrešiť, a nebyť pritom odhalení.

58

ADOPCIA

Zvláštnym požehnaním kresťanského života je adopcia. Poro­ zumieme tomu iba aplikovaním na Trojicu. Adopciou sa ve­ riaci stávajú synmi a dcérami Božími, čo znamená, že majú podiel na vzťahu, aký mal Ježiš so svojím Otcom. Sú tu, po­ chopiteľne, rozdiely, ako to naznačuje aj vyjadrovanie Pána Ježiša. Napríklad evanjelista Ján v dvadsiatej kapitole sa vy­ hýba použitiu spojenia „náš Otec", a namiesto toho hovorí „Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu" (Jn 20:17). Avšak rozdiel je skôr v spôsobe, ako sa staneme jeho deťmi, než v tom, čo tento vzťah znamená. Kristus je Boží Syn večne: my sa stávame Božími synmi a dcérami až vtedy, keď prijmeme Ježiša (Jn 1:12). On je Boží Syn vo svojej podstate, my sa stávame Božími deťmi milosťou (IJn 3:1). Ale vzťah sám je v zásade ten istý. Sme dedičia Boží a spoludedičia Kris­ tovi (R 8:17). Máme presne to isté dedičstvo. Podľa evanjelistu Jána, v sedemnástej kapitole, vo verši dvadsiatom šiestom, sme tiež milovaní tou istou láskou: „aby v nich bola láska, ktorou si ma miloval, a aby som ja bol v nich." Ako Ježiš, aj my máme právo volať Boha „Abba!" (Otče), čo kedysi Židia pred Kristom nikdy nemohli. Máme právo ísť priamo k trónu Božiemu, priblížiť sa ku Kráľovi s dôverou a hovoriť s ním o všetkom, čo nás trápi a zaujíma (Hb 4:16). Najpozoruhodnejšie zo všetkého však je, že Ježišov a náš osud sa stávajú rovnakými. Na jednom mieste hovorí: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja; aby videli moju slávu, ktorú si mi dal" (Jn 17:24). Na inom mieste hovorí toto: „A slávu, ktorú si dal mne, dal som ja im" (Jn 17:22). A v Evanjeliu podľa Jána, v štrnástej kapitole, v tre­ ťom verši, ubezpečuje svojich učeníkov: „A keď odídem a pri­ pravím vám miesto, zase prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja." Máme nejakú predstavu, čo to vlastne znamená? Vraj má­ me mať telá, ktoré by boli identické so vzkrieseným telom Krista. Pavel nás o tom uisťuje v Liste Filipanom, v tretej kapi­ 59

tole, v dvadsiatom prvom verši: „On mocou, ktorou si všetko môže podmaniť, pretvorí naše ponížené telo, aby sa stalo po­ dobným jeho oslávenému telu." Rovnakým spôsobom preme­ ní Boh náš charakter a našu osobnosť. V skutočnosti toto je dôvod, pre ktorý si nás vyvolil a predurčil nás, „aby (sme) bo­ li podobní obrazu jeho Syna" (R 8:29). V tomto ohľade sa Bo­ žia adopcia radikálne líši od ľudskej. Ľudskí adoptívni rodičia môžu svoje deti zahrňovať láskou a štedrosťou. Nemôžu však premeniť ich vnútro, pretože mnohé vlastnosti sú vrodené. Adoptované dieťa nebude mať modré oči svojho adoptívneho otca ani inteligenciu adoptívnej matky. Keď však adoptuje Boh, premieňa nás tak, že sme napokon úplne podobní Kris­ tovi. Rovnakým spôsobom nadobúdame Synovo postavenie a vyvýšenost" vo večnosti. Boh mal v úmysle, aby človek pa­ noval „nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad dobytkom, nad všetkou poľnou zverou a nad všetkými plaz­ mi, čo sa plazia po zemi" (IM 1:26). Iba v Kristovi napĺňame toto poslanie (Hb 2:6-9). Kraľujeme s ním (2Tim 2:11-12). Delí sa s nami dokonca o svoje prostredie tým, že nás berie na to miesto, kde sám odišiel (Jn 14:3), a necháva nás prísť tak blíz­ ko, že ho môžeme uvidieť tvárou v tvár (1K 13:12). Všetko toto znamená, že vo vzkriesení nadobúda myšlien­ ka spoločenstva s Kristom úžasné rozmery. Dôsledok (a zá­ mer) lásky prejavenej Otcom tým, že nám dal svojho Syna, je ten, že sa môžeme radovať z „večného života": to znamená, že máme podiel na živote samého Boha. Každé požehnanie, z ktorého sa teší Kristus ako Syn, je aj naším požehnaním. Je to akoby mal každý člen cirkvi práva prvorodeného (pravde­ podobne preto je cirkev v dvanástej kapitole, v dvadsiatom treťom verši Listu Hebrejom nazývaná „zhromaždením prvo­ rodených"). Nesmieme však zabúdať na to, že to má aj svoju temnejšiu stránku: to, čo Pavel nazýva „účasť na jeho utrpeniach" (F 3:10). Kristus, prvorodený Boží Syn a náš starší brat sa pre­ tváral na dokonalého cez utrpenie (Hb 2:10). Svet ho nenávi­ del, priatelia ho opustili a diabol naňho útočil. Spoznal extré­ 60

my fyzickej aj psychickej bolesti. I takéto stavy nie sú kres­ ťanom neznáme; a aj vtedy, ak my na Západe máme v danom čase pomerne jednoduchý život, nesmieme zabúdať na milió­ ny spoluvercov, zvlášť v komunistických a moslimských kra­ jinách, ktorých učeníctvo vyjde veľmi draho. Vedia, čo má Nový zákon na mysli, keď tvrdí: „ak vytrváme, spolu s ním budeme aj kraľovať" (2Tim 2:12).

HLÁSANIE EVANJELIA

Na prvý pohľad nejestvuje veľká súvislosť medzi učením o Trojici a hlásaním evanjelia. Ak sa však pozrieme bližšie, zis­ ťujeme, že veci nie sú celkom také, ako sa javia. Napríklad vo veľkom poverení povedal Ježiš učeníkom, aby učili „vo všetkých národoch, krstiac ich v meno Otca, i Sy­ na, i Svätého Ducha" (Mt 28:19). Je málo pravdepodobné, že by boli pokrstení v meno toho, kto by im bol úplne ľahostaj­ ný, v ich poverení bol zahrnutý príkaz učiť všetky národy o Otcovi, Synovi a o Duchu Svätom. Podľa Skutkov v ôsmej kapitole, v tridsiatom siedmom verši bol etiópsky eunuch pokrstený ako taký, ktorý veril, že Ježiš je Boží Syn (tento verš sa nachádza len v neskorších spi­ soch, ale tradícia etiópskeho vyznania viery v Krista bola ak­ tuálna už v 2. storočí). V Skutkoch apoštolov, v druhej kapitole, v tridsiatom ôs­ mom verši, Peter po vysvetlení, že Boh Otec vzkriesil Ježiša z mŕtvych, a dal im Ducha Svätého, vyzýva zástup, aby sa dal pokrstiť v mene Ježiša Krista. Ďalej, keď sa žalárnik v Skutkoch, v šestnástej kapitole, v tridsiatom verši, pýta, čo má robiť, aby bol spasený, Pavel odpovedá: „Ver v Pána Ježiša." Prv než sú on a jeho domáci pokrstení, Pavel ich učí o Pánovi. V Novom zákone stať sa kresťanom znamená veriť v Ježišovo panstvo, Otcovu lásku a pokrstenie Ducha. V takej situácii nemôže existovať čosi také ako ne-teologické hlásanie evanjelia. Neexistuje viera bez počúvania. Ale v rovnakom zmysle nejestvuje viera, ktorá žije 61

len pre jedného človeka zvlášť. Pravda, že Ježiš je Pán, Boh je Otec a Duch jeho vyslanec, nie je určená len pre meditovanie kdesi doma či v učebni školy. Je určená na to, aby sme o nej osobne svedčili, šírili túto dobrú zvesť článkami v tlači či vy­ stúpeniami na konferenciách. V skutočnosti nemôžeme bez tohto učenia porozumieť za­ sľúbeniam, ktoré Ježiš zanechal v evanjeliách. Vezmime si jed­ no z nich, v Matúšovi, v jedenástej kapitole, v dvadsiatom ôs­ mom verši, keď Pán hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinúť.'7 Sú to dobre známe slová. To by nás však nemalo zaslepiť, lebo tieto slová sú výnimočné. Pán Boh pozýva svet (celý!), aby prišiel k nemu, a sľubuje: „Dúfam, že všetci prídu, aby som mohol dať všetkým odpočinutie. Môžem ich všetkých učiť. Môžem niesť ich bremená. Môžem naplniť ich najhlbšie potreby. Mô­ žem ich oslobodiť od každého nepokoja a každej úzkosti a urobiť ich úplnými a slobodnými." Bez učenia o Trojici a uznania Ježiša ako toho, ktorý má Božiu prirodzenosť, sú tieto slová velikášskym blúznením. Len vďaka tomu, že jeho zdroje lásky a múdrosti a sily Boha sú neohraničené, môže nám On ako Spasiteľ dať také veľkolepé zasľúbenie. Ďalej z toho vyplýva, že Ježiš je hnacia sila učenia o Trojici, ktorá nám dáva skutočný dôvod pre to, aby sme uveriac a zo­ trvajúc prišli k nemu. Prečo by sme sa mali stať kresťanmi? Až príliš často ľudia vyhlasujú, že sa ku Kristovi obrátili, lebo sa dostali do nejakej krízy, alebo sa ocitli na pokraji psychic­ kého zrútenia, alebo ich zasiahla veľká strata a ich životy boli odrazu prázdne: a preto prestali vzdorovať Kristovi a prijali ho. Odhliadnuc od všetkého, práve toto naznačuje, že keby sme sa neboli bývali dostali práve do nejakej šľamastiky, ktorá nás prinútila pobiť sa so životom, nenastal by dôvod, aby sme sa stali kresťanmi. Pravý dôvod, pre ktorý sa máme stať kresťanmi, je Ježiš sám. Čokoľvek prežívame, alebo neprežívame, potrebujeme, či nepotrebujeme, On je Pán, a preto musíme pred ním po­ kľaknúť. Predpokladajme, že všetko zvládame, vedieme nor­ málny, slušný život, máme dobré zamestnanie, máme stáleho 62

partnera a nemáme žiadne zlozvyky, za ktoré by sme sa cítili vinní, aj tak by sme mali byť kresťania. Prečo? Pretože On existuje! Pretože On je Boh! Pretože len On je pravda! Osla­ vujeme Ho - padáme k jeho nohám - nie pre to, čo prežívame, ale jednoducho pre to, kto je.

UCTIEVANIE Dostávame sa opäť k najdôležitejším praktickým aspektom učenia o Trojici: musíme uctievať Boha ako trojjediného. Predstava, ktorú má väčšina kresťanov o Trojici, je pravde­ podobne nasledovná: trón, vedľa dva menšie tróny. Otec uprostred a Syn a Duch sedia ako malí princovia - jeden po pravici a druhý po ľavici. Takáto predstava je bezpochyby za­ užívaná vo veľkej časti kresťanského oslavovania Boha. Osla­ vovanie Boha sa viaže takmer výlučne k Bohu Otcovi. Ak sú však Syn a Duch jedno s Otcom a v najhlbšom zmysle Boží, musia byť uctievaní rovnakou mierou. V Novom zákone sú konkrétne zmienky o oslavovaní Ducha zriedkavé, hoci sme boli upozornení na to, aby sme ho nezarmucovali (Ef 4:30). Dôsledky prehrešenia sa voči nemu sú napokon zjavné v prí­ behu Ananiáša a Zafíry (Sk 5:1-11). Na druhej strane, nech sú naše dôvody, pre ktoré veríme, že Duch je Boh, akékoľvek, sú to tiež dôvody, pre ktoré ho máme oslavovať. Ako nám pripo­ mína vyznanie viery, ak je rovnaký v podstate s Otcom a Sy­ nom, potom musí byť spolu s nimi uctievaný a oslavovaný:

Prebývaj preto v našich srdciach, mysliach vytrhnutých z otroctva: potom budeme poznať, chváliť a milovať Otca, Syna a Teba. (Joseph Hart) Naproti tomu pokiaľ ide o Syna, existuje omnoho viac pria­ mych dôkazov toho, že ho prvá cirkev uctievala. Platí to do­ konca aj pre obdobie pred ukrižovaním a vzkriesením. Na63

príklad v Evanjeliu podľa Matúša, druhá kapitola, druhý verš, mudrci oznámili, že sa mu prišli pokloniť, a v Evanjeliu podľa Lukáša, piata kapitola, ôsmy verš, vidíme, že Peter pa­ dá k Ježišovým nohám a hovorí: „Pane, odíď odo mňa, lebo som hriešny človek/7 Hneď po vzkriesení evanjelista Matúš oznamuje, že ženy, ktoré išli k jeho hrobu, „objali mu nohy a klaňali sa mu" (Mt 28:9). V Prvom liste Korinťanom, v prvej kapitole, v druhom verši, sú kresťania presne definovaní ako uctievači Krista, ako tí, „ktorí vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista". V Druhom liste Korinťanom, v dvanástej kapitole, v ôsmom verši, hovorí Pavel o tom, že keď bol trápený ost­ ňom v tele, bol to Pán (Ježiš), ktorého trikrát prosil, aby ho od neho vzdialil. Podľa Listu Efezanom, piata kapitola, devätnás­ ty verš, sú kresťanskí uctievači nielen tí, ktorí vzdávajú vďaku Bohu Otcovi, ale aj tí, ktorí v srdci spievajú a oslavujú Pána. V Liste Filipanom, v druhej kapitole, v desiatom verši, sa do­ zvedáme, že pri mene Ježiš napokon pokľakne každé koleno v nebi aj na zemi, aj v podsvetí, a každý jazyk bude vyznávať na slávu Boha Otca, že Ježiš Kristus je Pán. Podľa Listu Hebrejom, prvá kapitola, šiesty verš, sa mu majú klaňať „všetci Boží anjeli" a podľa Zjavenia Jána, prvá kapitola, sedemnásty verš, inštinktívna odpoveď nás ľudí, ak by sme ho zazreli, by bola, že mu padneme k nohám ako mŕtvi. Takéto uctievanie Ježiša bolo zrejme z pohľadu pohanov pre raných kresťanov najpríznačnejšie. Najstaršia zmienka o kresťanoch zo sekulárnych prameňov je v liste (napísanom okolo roku 112 n. 1.) rímskeho úradníka Plínia vládcovi Trajánovi. Plínius opisuje kresťanský zvyk stretávať sa v stanovený deň na úsvite, aby „spievali žalm Kristovi ako bohu". Najdôležitejším odkazom pre nás dnes zostáva, aby sme uctievali Boha Syna rovnako ako Boha Otca. Zasluhuje si rov­ nakú lásku, vzbudzuje rovnaký dojem svätosti a napĺňa nás rovnakou nádejou a dôverou. I k nemu, nie menej ako k Ot­ covi, by mali smerovať naše modlitby. Jemu spievame naše žalmy a chválospevy. Jeho Slovo počujeme v kázňach a jeho meno svätíme v Eucharistii. Jemu ponúkame okamžitú, bez­ podmienečnú poslušnosť. Pre neho sme ochotní obetovať svo64

je životy: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie na seba svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho" (Mt 10:37-39). Vzdajte slávu a česť Otcovi, vzdajte slávu a česť Synovi, vzdajte slávu a česť Duchu, navždy traja a navždy jeden; jeden v moci a jeden v sláve v časoch večnosti. (J. M. Neale, upravené podľa Jasajúcich žalmov)

65

TRETIA ČASŤ

POD NÁPOROM

KAPITOLA 7

JUDAIZMUS A ISLAM

Nie je veľmi prekvapujúce, že učenie o Trojici bolo zavrhnuté a zosmiešnené nielen neveriacimi, ale aj mnohými hlboko ná­ božensky založenými ľuďmi, a dokonca aj niektorými, ktorí o sebe tvrdili, že sú kresťania. Pozrieme sa najskôr na dve teistické náboženstvá, ktoré majú s kresťanstvom spoločnú vieru v jedného Boha.

JUDAIZMUS

Pre židov je celá myšlienka trojjediného Boha absolútne nezlu­ čiteľná s ich presvedčením. V prvých storočiach kresťanstva hovorili o Ježišovi len s opovrhnutím, odmietajúc ho ako čaro­ dejníka a podvodníka. Neskôr sa o ňom vyjadrovali s väčším rešpektom, uznávajúc prinajmenšom morálnu hodnotu jeho učenia. Judaizmus však stále odmieta to, čo je podľa kresťa­ nov u Ježiša najdôležitejšie: že bol Mesiáš a že bol Boží Syn. V skutočnosti by ani jeden Izraelita nemohol veriť týmto oprávneným tvrdeniam, a súčasne očakávať, že bude akcepto­ vaný ako žid, nech by bol akokoľvek lojálny voči ostatným tradíciám svojej rasy. Ako to vyjadril známy žid Martin Buber: „Ktokoľvek posudzuje Ježiša ako historickú osobnosť veľké­ ho významu, smie patriť medzi nás, avšak ten, kto uznáva Je­ žiša ako Spasiteľa, ktorý už prišiel, medzi nás patriť nemôže." Čo sa skrýva za uvedeným židovským odmietnutím Ježiša ako Boha?

69

MESIÁŠSTVO Vezmime si najskôr mesiášstvo. Podľa židov existujú aspoň štyri závažné dôvody na odmietnutie Ježišovho oprávnenia.

Smrť, ktorou zomrel Po prvé: smrť, ktorú vytrpel. Nielenže zomrel, ale zomrel po­ tupne - podľa súvekého chápania Rimanov ako usvedčený terorista; podľa židov ako bohorúhač. A navyše, bol popravený spôsobom, ktorý židia vždy pokladali za prekliaty - „obesený je prekliaty Bohom" (5M 21:23). Ba ešte navyše: sám s posledným výdychom priznal, že bol Bohom opustený: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (Mk 15:34). Ak je však tento argument taký presvedčivý, ako tvrdia židia, ich zavrhnutie Krista by bolo jednoznačné a úplné. V tomto zmysle bol postoj židov na začiatku dôslednejší ako dnes. Na niekoho, kto bol prekliaty Bohom, nemožno použiť dva metre. Bolo by naozaj nevhodné, aby uctievači takého Bo­ ha vychvaľovali jeho cnosti, teda cnosti obete. Musí byť „vy­ lúčený" mimo nás, tam, kam patrí všetko prekliate. Skutoč­ nosť, že vyhlásili Krista za prekliateho, a pritom mu naďalej robia ústupky, dokonca vychvaľujú jeho cnosti a kladú ho ako príklad dôslednosti, poukazuje na to, že židia kríž nepovažujú za akési „posledné slovo". A paradoxné je, ak je kríž takým presvedčivým dôkazom proti Kristovi, že ho práve kresťania postavili do centra svoj­ ho posolstva. Nájdeme to už v jednej z prvých kníh Nového zákona, v Pavlovom Liste Galaťanom: „Ale ja v žiadnom prí­ pade sa nechcem chváliť ničím, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista" (G 6:14). Táto tendencia však nezačína Pavlom. Podľa Skutkov, druhá kapitola, dvadsiaty tretí verš, urobil Peter to isté v deň Letníc: „A tohto muža, vydaného na základe urče­ ného Božieho zámeru a predzvedenia, ste vy zmárnili tým, že ste ho rukou zločincov pribili na kríž." V skutočnosti podľa evanjelií toto zdôrazňovanie kríža je návratom k Ježišovi sa­ motnému. Matúš, Marek a Lukáš podávajú správu o tom, ako vyučoval, teda že pravý dôvod, pre ktorý prišiel na túto zem, 70

bol ten, aby „dal svoj život ako výkupné za mnohých" (Mk 10:45). Avšak prví kresťania (a ich nasledovníci) sa práve pýšili tým, za čo by sa podľa židov mali skôr hanbiť. Prečo tomu bolo tak? Preto, lebo mohli poukázať na to, čo považovali za jasné starozákonné indikácie, že Mesiáš nemal byť len sláv­ nou, ale aj ponižovanou postavou. Napríklad keď Kristus zvolal, že bol opustený Bohom, opakoval slová, ktoré použil Dávid, veľký izraelský kráľ, v prvom verši dvadsiateho dru­ hého Žalmu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" Bolo to znakom toho, že Dávid bol zavrhnutý Bohom? A ak mal byť prichádzajúci Mesiáš druhým Dávidom, ibaže väčším, prečo by mali byť také typické zážitky jeho predchodcu pre neho zakázané? Ďalej tu bol „Trpiaci Služobník", o ktorom tak často roz­ prával prorok Izaiáš. Podľa židov, pravdaže, bol Služobníkom izraelský národ (túto interpretáciu prevzali tiež mnohí moder­ ní kresťanskí učenci). Avšak námietky proti tomu sú obrov­ ské. Je veľmi ťažké vtesnať to do toho, čo Izaiáš v skutočnosti hovorí. V proroctve sú židia tými, ktorým je jeho posolstvo adresované, lenže ktorí to odmietli počúvať. Keďže nechceli prijať predstavu Mesiáša ako Služobníka, odmietli Božie slovo o Služobníkovi (Iz 53:1). A vôbec, akceptujú židia skutočnosť, že nie sú ideálni, že im chýba vznešenosť či príťažlivosť (Iz 53:2)? Je historicky do­ kázateľné, že židia trpeli pokorne (Iz 53:7)? Môžu dosvědčit, že sú bez viny ako Služobník (Iz 53:9)? A môžu naozaj do­ svedčiť, že trpeli za iných, že tým odčinili hriechy ostatných, že to ostatným prinieslo pokoj a uzdravenie? O utrpení Slu­ žobníka bolo totiž toto všetko napísané. (Iz 53:4-6). Na druhej strane, kedz vnímame Izaiášove slová ako také, ktoré sa vzťahujú na Ježiša, nachádzame pozoruhodnú súvis­ losť medzi tým, čo prorok predpovedal, a Kristovým skutoč­ ným utrpením. Bol opovrhnutý a odmietnutý. Bol posudzo­ vaný ako úplne bezvýznamný a neatraktívny. Bol mužom bolestí. Bol odsúdený, aby ho napokon preklial sám Boh. Bol

71

svojimi mučiteľmi prebodnutý, bitý a trýznený: bol pokorný a tichý. Kresťanská interpretácia je v súlade so slovom proroka. Židmi očakávaný Mesiáš predpovedaný prostredníctvom pro­ rokov jednoducho nemal byť vznešený, vážený a slávny. Mal byť pokorným služobníkom, ktorý mal prežiť odmietnutie a utrpenie. Židia mali dávnu tradíciu: boli schopní postaviť sa i proti tým, ktorých Boh poslal, aby ich viedli a vyučovali. Tak to bolo s Mojžišom, s Dávidom - vlastne so všetkými veľkými prorokmi. Mesiáš nemal byť výnimkou. Mal sa stať uholným kameňom, ktorý zavrhli stavitelia (Ž 118:22; IPt 2:7). Apoštoli však rozpoznali, že tieto utrpenia boli práve na­ plnením toho, čo bolo o Mesiášovi predpovedané. Ba navyše, oni a všetci kresťania a ich nasledovníci vnímali Kristove utr­ penia ako podstatu Božieho plánu spasenia. Ježišovo ukrižo­ vanie bolo akýmsi zadosťučinením, ktoré ustanovil Boh za hriech človeka. A toto bol skutočný dôvod Kristovho prícho­ du na zem. Kristus prišiel obetovať svoj život ako výkupné za mnohých (Mk 10:45). A takto aj podáva Nový zákon pravý dôvod jeho smrti: nie ako nehodu, tragédiu či mučeníctvo, ale ako obeť, na ktorej sa zhodli Otec a Syn, ktorú priniesli za ludskú neposlušnosť voči Bohu. A z tohto uhla pohľadu prija­ tie sebaobetovania bolo zvrchovaným, vôbec nie bezvýznam­ ným, vyjadrením Božej lásky voči svetu (Jn 3:16). Žiaľ, moderní židia nič z toho nechápu. Tvrdia napríkad, že príbeh Abraháma a Izáka (IM 22:1-19) poukazuje na to, že Boh zakazuje ľudskú obeť. Je to však také jednoznačné? Boh by predsa neprikázal patriarchom, aby robili niečo zlé. V sku­ točnosti, keď Ján Krstiteľ zvolal: „Hľa, Baránok Boží!" (Jn 1:36), pravdepodobne narážal na Abrahámové vlastné slová v Prvej knihe Mojžišovej, ôsmy verš, dvadsiata druhá kapito­ la, „Boh si vyhliadne baránka na spaľovanú obeť". Celá idea obete za hriech je pre židov neprijateľná. Pokiaľ ide o nich, čosi také ako dedičný hriech neexistuje; pri jed­ notlivých hriechoch je adekvátne pokánie zadosťučinením. Ako to vyjadril popredný židovský učiteľ: Ak človek poblú­ dením zíde z pravej cesty, upadne do hriechu, potom ľútosť 72

a pokánie napravia ničivé dôsledky jeho previnenia a obnovia harmóniu medzi ním a jeho Stvoriteľom (Isidore Epstein, Judaism, Penguin, 1979, s. 142). Takto to však chápe moderný judaizmus, ktorý je úplne odlišný od judaizmu starozákonného. Samotný exodus, zro­ denie národa, záviselo od obetovania baránka (paschy); a ži­ vot národa závisel od nekončiaceho rituálu každodenných, týždenných, mesačných a každoročných obetí. Každý rok sa musel sláviť Deň zmierenia. Trpiaci Služobník, ktokoľvek by to bol, mal byť obeťou: Pánov život sa stáva obeťou za hrie­ chy (Iz 53:10). Náboženstvo, ktoré nemá kňazstvo, neprináša obete. A náboženstvo, ktorému chýba akékoľvek vedomie vi­ ny, má istotne málo spoločného s náboženstvom patriarchov, prorokov a žalmistov. Naopak, ako pisateľ Listu Hebrejom podotýka, je veľmi ťažké predstaviť si, že by tieto staroveké obete pokropením, „krv capov a býkov a popol z jalovice posväcuje poškvrne­ ných" (Hb 9:13), mohli znamenať viac než len symboly a tie­ ne. A pokiaľ ide o ich vykonávanie, ťažko si predstaviť niečo väčšmi slávne, ako je kresťanské učenie o zmierení, v ktorom sa Boh sám stavia na naše miesto a nielen obetuje, ale sa aj sám stáva obeťou. Pravdivé či falošné, avšak nič velebnejšie (a teda nič podobnejšie Bohu) nikto nevymyslel. V tomto svet­ le je smrť na Golgotě na míle vzdialená potupeniu Mesiáša, a preto je korunovaná slávou. A jednako k tomu najdôležitejšiemu sme sa ešte stále nedostali. Boh nepripusti], aby kríž bol posledným slovom. Vzkriesil Krista z mŕtvych. Niežeby toto bolo jediným osved­ čením Ježišovho mesiášstva. Ako Peter pripomína svojim po­ slucháčom na Letnice (Sk 2:22), Boh Ježiša potvrdil počas jeho života na zemi „mocnými činmi, divmi a znameniami". A keď Ján Krstiteľ poslal mužov, aby sa Ježiša opýtali, či je skutočný Mesiáš, Ježiš poukázal práve na tieto „znamenia" slovami „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a vidíte: Slepí dostá­ vajú zrak, chromí chodia, malomocní sa očisťujú, hluchí poču­ jú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa zvestuje evanjelium" (Mt 11:4-5). 73

Vzkriesenie bolo zvrchovaným osvedčením Ježišovho mesiášstva. Kríž vyzeral ako Ježišov koniec. Zdalo sa, že vyjad­ roval nielen nenávisť a odmietnutie ľudí, ale aj Božie zavrh­ nutie. Takmer to zničilo vieru učeníkov. Vzkriesením sa však všetko obrátilo. Potvrdilo sa ním Božie uznanie. Znovu zro­ dilo učeníkov „vyvolených" pre živú nádej (IPt 1:3). Zmeniť tieto závery možno jedine popretím samotného vzkriesenia, teda ak poprieme, že ho videli: Mária Magdaléna, Peter, je­ denásti a pri jednej príležitosti nie menej než 500 bratov (1K 15:6); čiže ak poprieme Saulovu-Pavlovu skúsenosť na ceste do Damasku (Sk 9:4) a skúsenosť celej cirkvi na Letnice (Sk 2:33). Avšak ak Kristus vstal z mŕtvych, je Mesiáš. A preto ak Kristus vstal z mŕtvych, je ten, o ktorom kresťania tvrdia, že Ježiš je Kristus, Mesiáš.

Vykupiteľ sveta Po druhé: židia nepovažujú Ježiša za Mesiáša, pretože odmie­ tol jedinečné postavenie Izraela a vyhlásil sa nielen za Spasi­ teľa židov, ale za Záchrancu celého sveta. Hlásal, že ostatní ľudia budú prijatí do Kráľovstva za rovnakých podmienok ako „vyvolený ľud". Týmto vzbudil pohoršenie hneď na za­ čiatku svojho kňazského pôsobenia. Keď prvýkrát kázal v sy­ nagóge v rodnom meste Nazaret, nik o ňom nezmýšľal zle, až kým nezačal hovoriť o Božom záujme o širší svet, čo bolo predznačené už v Eliášovej službe vdove zo Sarepty a v Elizeovej službe Námanovi Sýrskemu. „Keď to počuli všetci v synagóge, vzbíkli od hnevu. Vstali a hnali ho von z mesta" (Lk 4:28-29). Teda takýmto postojom, vtedy a dnes, sú židia opäť hlbo­ ko neverní svojej vlastnej biblickej tradícii. Skutočným dôvo­ dom, pre ktorý Boh povolal Abraháma, bolo priniesť požeh­ nanie všetkým národom zeme (IM 22:18); prorok Joel totiž predpovedal, že v novom veku vyleje Boh svojho Ducha na každé telo (Joel 3:1). Dobrou správou pre pohanov Ježiš iba naplnil to, čo bolo zasľúbené v Starom zákone. Vskutku, On len volal Izrael späť k jeho prapôvodnému riečišťu požehna­ nia pre celý svet. Na druhej strane, nie je celkom pravda, že 74

Ježiš poprel jedinečné postavenie Izraela. Mnoho kresťanov verí, že Izrael má ešte vždy u Boha zvláštne miesto: židia sú milovaní kvôli otcom (R 11:28). Príde deň, keď spoznajú, že Ježiš je ich Mesiáš. A táto udalosť bude nesmiernym dobrode­ ním pre cirkev aj pre celý svet. Skrátka, nebude to nič menej ako „život z mŕtvych" (R 11:15). Žiadna politická obnova Po tretie: židia odmietajú Ježiša, pretože nesľúbil žiadnu poli­ tickú obnovu. Vnímajú Mesiáša ako ľudského, smrteľného Dávidovho potomka, ktorý je povolaný obnoviť dávidovský trón a politicky Izrael rehabilitovať. Je to predpoklad akého­ koľvek morálneho a duchovného vplyvu Izraela; a mesiášské predpovede prorokov sa v každom prípade vzťahujú výlučne na pozemskú budúcnosť. Niet pochybností, že takto to vnímali aj židia za Ježiša. Pravdepodobne preto Ježiš o sebe nikdy nehovoril ako o Me­ siášovi. Ten termín bol príliš zavádzajúci. Dokonca aj učeníci v sebe prechovávali nádej na pozemskú slávu. Naliehali na neho, aby im povedal, kedy obnoví Izraelské kráľovstvo (Sk 1:6), a snívali o tom, že budú zastávať vznešené a popredné funkcie, keď príde Ježišova sláva (Mk 10:37). Ježiš vylúčil všetky takéto predstavy nielen strohým vyhlásením „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta", ale aj v omnoho revolučnej­ ších vyhláseniach. Neprišiel, aby si dal posluhovať, ale aby sám slúžil (Mk 10:45). V jeho Kráľovstve boli duchovné dary a Kráľ umýval svojim poddaným nohy (Jn 13:5). Bolo Ježišovo odmietnutie takýchto myšlienok zradením pôvodnej židovskej vízie, ako ju odráža Starý zákon? Určite nie. Kľúčové zasľúbenie, ktoré bolo dané Izraelu, bolo du­ chovné: „Budem Bohom tebe i tvojmu potomstvu" (IM 17:7). Keby bol sľub politický alebo ekonomický, nebol by nikdy bý­ val naplnený, prinajmenšom v súvislosti s Abrahámom. Ne­ patril mu ani kus zeme, do ktorej by mohol pochovať Sáru. Odraz skutočností, ktorý platil pre väčšinu Starého zákona, bol rovnaký. V živote izraelského národa existovali dejinné okamihy prosperity a národnej prestíže. Ale zväčša ich život 75

pozostával z boja, chudoby, utrpenia, exilu a útlaku. Toto platilo zvlášťN prípade zvyšku verných - skutočných dedičov zasľúbenia. Tí však boli chudobní a postihnutí rôznymi sú­ ženiami. A neveriaci boli bohatí a mocní. Keď proroci hovorili o budúcnosti, určite sa neobmedzo­ vali iba na vytváranie politických zasľúbení. Služobník (či už národ, alebo Mesiáš) by priniesol zmierenie, právo a uzdrave­ nie. Zachraňoval by pred nespravodlivosťou a prihováral by sa za vinníkov (Iz 53:5, 11, 12). Ámos vyčíta svojim súčasní­ kom, že sa tešia na Deň Pánov (Čas Mesiáša) ako na obyčajný čas radosti a vyvýšenia židov. Prinieslo by to, hovorí, temno­ tu, nie svetlo. A pre Joela, ako sme videli, je podstatné v po­ sledných dňoch nie založenie nového izraelského kráľovstva, ale vyliatie Ducha Svätého na ľudí. Z tohto pohľadu sa Ježiš nespreneveril nádeji Izraela. Je vec názoru, ktorá predstava (židovská, alebo kresťanská) je vznešenejšia. Jedno je však isté, väčšiu silu má myšlienka, že ten, ktorý prináša ľuďom duchovné svetlo, pokoj a silu, pri­ náša viac, než ten, ktorý zaháňa hlad po chlebe a rybách alebo túžbu po národnej hrdosti. Na druhej strane nemožno tento kontrast vykresliť príliš ostro. Ježiš počas svojho pôsobenia na zemi uzdravoval telá, rovnako ako liečil duše; podľa kresťanskej nádeje tak zabezpe­ čil vzkriesenie tela, rovnako ako oživenie ducha. Zasľúbenie, že Abrahámovo semeno zdedí zem, stále platí, aj keď ho rozší­ rila kresťanská viera, aby zahŕňalo pokorných nasledovníkov Mesiáša. V Kristovi, poslednom Adamovi, ľudské pokolenie ovládne a osídli zem.

Neúcta k tradícii Po štvrté: židia argumentujú, že Ježiš nemôže byť Mesiáš, pre­ tože nerešpektoval tradičné interpretácie zákona. Týkalo sa to dodržiavania tých tradícií, čo utvrdzovali židov v ich identite, a zrušiť oné tradície znamenalo zničiť judaizmus ako životnú silu. Je však povšimnutiahodné, že Ježiš nie je obviňovaný z ne­ úcty k zákonu (Tóre) ako takej. Starý zákon mali židia v naj­ 76

väčšej úcte. Ježiš vyhlasoval, že neprišiel zákon zrušiť, ale na­ plniť (Mt 5:17). Neustále sa naň odvolával, keď niekto namie­ tal proti jeho správaniu alebo učeniu. Židia považovali Ježišov vzťah k zákonu za problém nie preto, že oni zákon brali príliš vážne, ale preto, že ho nebrali dostatočne vážne. Svojimi tradí­ ciami rušili Božie slovo (Mk 7:13). Ježišovi išlo o viac ako len o tradičný pohľad na zákon. Kresťanská spravodlivosť musí prevyšovať tú zákonnícku (Mt 5:20). V skutočnosti boli tradí­ cie často iba spôsobom ako obísť zákon. Boli akýmsi návodom pre tie prípady, keď nemusíme milovať; keď možno zrušiť manželstvo; keď možno ponzárZšabat Avšak Ježiš uplatňoval príkaz milovať vždy a každá čiarka zákona mala kategorickú záväznosť.

BOŽÍ SYN Židia zavrhujú myšlienku, že Ježiš je v nejakom jedinečnom a osobitom zmysle Syn Boží, a preto božský. Toto odmietnutie podporujú aj špecifickými argumentmi.

Neskorý dodatok Po prvé: argumentujú tým, že pôvodní kresťania nepovažo­ vali Ježiša za Boha. Líšili sa od židov len tým, že ho akcepto­ vali ako Spasiteľa (len ako ľudskú postavu). Iba neskôr (pod Pavlovým vplyvom) začali o ňom kresťania rozmýšľať ako o božskej Osobe. Toto spôsobilo nevyhnutný rozpor medzi kresťanstvom a judaizmom. Očividná prekážka spočíva v tom, že rozpor sa objavil už dávno pred apoštolom Pavlom. Ešte počas Kristovho života. Kristus sa dostal do otvoreného konfliktu s farizejmi, vyslovil nad nimi svoje známe „beda" (Mt 23:13-39), bol ukrižovaný na ich podnet. Ďalej, všetky správy, ktoré máme o ukrižovaní, svedčia o tom, že k jeho ukrižovaniu došlo preto, lebo židia pokladali jeho nárokovanie si božského pôvodu za rúhanie. Vidíme to zreteľne napríklad v Markovi, štrnásta kapitola, verše šesťdesiaty prvý až šesťdesiaty štvrtý. Na pojednávaní 77

Ježiš neskrýval, že sám seba vníma ako Syna Najvyššieho. Potvrdil dokonca, že jedného dňa ho uvidia sedieť po pravici moci a prichádzať na nebeských oblakoch. Veľkňazova reak­ cia bola úplne predvídateľná: „Vtom si veľkňaz roztrhol rú­ cho a povedal: "Načo ešte potrebujeme svedkov? Počuli ste rú­ hanie. Čo na to poviete?" A oni všetci usúdili, že si zasluhuje smrť'" (Mk 14:63). Je pravda, že podľa toho, ako je Ježiš zobrazený v evanje­ liách (náš jediný významný zdroj znalostí o Ježišovi), opako­ vane hovorí spôsobom, ktorý dáva jasne najavo, že sám seba vníma ako Boha. Dovoľuje ostatným, aby ho oslovovali „Pa­ ne"". Odvolával sa na seba ako na Božieho Syna a na Boha ako svojho Otca (Abba). Nárokoval si na také božské privilégiá, ako je odpúšťanie hriechov Dovolil, aby ho uctievali. Keď Pavel začínal písať svoje listy, neuplynulo od Ježišovej smrti ani desať rokov. Mnohí z tých, ktorí mu boli najbližšie, boli stále nažive a oslavovali ho: zvlášť Peter, Jakub a Ján. Jakubov prípad je mimoriadne zaujímavý. Jeho list by aj mo­ hol byť napísaný skôr než ktorýkoľvek z Pavlových Listov. Bol totiž Ježišov brat. Židia si ho vysoko vážili. A predsa jed­ noznačne považoval Ježiša za Boha. Nazýval ho Pán (Jk 1:1), ba dokonca Pán slávy (Jk 2:1), a hovoril o ňom ako „otrok Boha a Pána Ježiša Krista"". A navyše - bolo tu predsa vzkriesenie. Ak by Kristus zostal mŕtvy, bolo by pre Pavla (alebo pre kohokoľvek iného) ne­ možné presvedčiť akéhokoľvek žida, že Ježiš bol Boh. Avšak dôkazy o tom, že On vstal z mŕtvych, boli silné: a boli zvlášť silné pre apoštolov, pretože ho videli na vlastné oči. V skutočnosti otázka znie, ako (odhliadnuc od Kristovho vzkriesenia) môžeme doložiť Pavlovu vieru? Predovšetkým, prečo by Pavel začal Ježiša uctievať, keby sa to, o čom hovorí, že sa stalo na ceste do Damasku, v skutočnosti nestalo? A ak vstal z mŕtvych, potom sú jeho božské nároky úplne legitímne a vskutku vierohodné, nepopierateľné. Nemôžeme používať Pavla, aby sme ozrejmili vzostup kresťanstva. Potrebujeme kresťanstvo, aby sme vysvetlili Pav­ la. 78

Nesúlad s Božou jednotou Druhá námietka judaizmu proti božskému synovstvu Ježiša je tá, že nie je v súlade s jednotou Boha. Ak je učenie o Trojici správne, existujú traja bohovia. Ako potom môžeme povedať, „Počuj, Izrael, Hospodin, náš Boh, je yediný Hospodin". Odpoveď na to je určite taká, že musíme našu predstavu o jednote Boha vytvoriť z jeho slova, a nie z našich vlastných apriórnych predstáv. Ako môžu židia doložiť niektoré pozo­ ruhodnosti ich vlastného Písma: že označenie Boha je v množ­ nom čísle; že v Prvej knihe Mojžišovej, prvá kapitola, dvadsia­ ty šiesty verš, stojí: „Učiňme“; a ďalej, že v ôsmom verši šiestej kapitoly knihy proroka Izaiáša stojí: „Kto nám pôjde?"? Kto je Duch Boží? Kto je Anjel Pánov? Ešte dôležitejšie je, že v koncepte Boha, ktorý existuje v sa­ mote nespočítateľné veľa rokov, je priveľa nezrovnalostí. Mô­ že si byť taká bytosť vedomá sama seba? Môže byť osobou (keď nemá nič, s čím by mohla byť uvedená do vzťahu)? Môže byť požehnaná (šťastná)? Môže byť Boh láska, keď ne­ má nikoho, koho by miloval? Prečo, keď sa rozhodol utvoriť človeka na svoj obraz, ho stvoril pre spoločenstvo, ak sám nepoznal spoločenstvo? Ďalej, je taká bytosť tou najvyššou, akú si možno predstaviť? Určite nie. Myseľ človeka si nedo­ káže predstaviť väčšie tajomstvo, než sú traja v jednom; ani vyššiu formu existencie, než je také intenzívne spoločenstvo lásky; ani nádhernejšie vysvetlenie božskej nezávislosti, než je Otec, Syn a Duch žijúci večne jeden naproti druhému. Ked sme to raz zažili, „nič menšie nás nemôže uspokojiť, a nič viac si nemožno želať". Naša voľba je takáto: toto učenie je buď príliš dobré na to, aby bolo pravdou, alebo dostatočne dobré na to, aby bolo pravdou. Mesiáš nieje Boží Tretia námietka židov je taká, že očakávaný Mesiáš nemal byť božskou, ba ani nadprirodzenou bytosťou. Nemal by mať právo odpúšťať hriechy. Viac-menej by si ho mohli mýliť s Bo­ hom. Citujme opäť rabína Izidora Epsteina: „Prinajlepšom nie je Mesiáš nikým iným než smrteľným vodcom, ktorý bude 79

nástrojom úplnej rehabilitácie Izraela v jeho dávnej domovine, a prostredníctvom obnoveného Izraela môže priniesť morálnu a duchovnú obnovu celého ľudstva, pričom z celého ľudské­ ho pokolenia sa stanú príslušníci Kráľovstva" (Judaism, s. 140). Jedným nedostatkom tohto štandardného židovského ná­ zoru na Mesiáša je, že ešte neprišiel, a čoraz menej židov zrej­ me verí, že vôbec príde. Vyzerá to tak, akoby odmietnuť tie vyjadrenia, že Ježiš je Mesiáš, znamenalo vzdať sa nádeje na Mesiáša vôbec. Lenže problém je v tom, že taký pohľad na Mesiáša by mo­ hol sotva byť dobrý. Je nacionalistický a materialistický. Ne­ zaoberá sa najhlbším problémom, s ktorým sa človek stretáva, hriechom. Nerieši najhlbší strach človeka - smrť. Nezodpo­ vedá najvyšším predstavám človeka o Mesiášovi, ktorý má osobne účasť na našich zármutkoch, nesie naše hriechy, víťazí nad smrťou, prináša život a nesmrteľnosť a napína naše srd­ cia vidinou nového neba a novej zeme. Bezpochyby najvýznamnejšia otázka však znie: vyrovná sa očakávanie židov Božiemu zasľúbeniu? Predpokladajme, že sa snažili obnoviť slávu Izraela a zahanbiť svojich nepriateľov, viedol ich však Starý zákon k takejto nádeji? Ježiš si to istotne nemyslel. Obvinil aj svojich učeníkov, že sú nerozumní a „tupí srdcom na to, aby (ste) uverili všetko, čo hovorili proroci" (Lk 24:25). Kritika bola oprávnená. Termín Mesiáš alebo Pomaza­ ný sa prvýkrát objavuje v druhom verši druhého Žalmu: „Vládcovia sa spolu radia proti Hospodinovi a proti jeho Pomazanému." V tomto Žalme je Mesiáš zreteľne Syn Boha, plný slávy, riadi celý svet, je nepremožiteľný a strašný, ak mu odporujú. Všetkým sa prikazuje, aby mu prisahali vernosť a aby slúžili Pánovi. „Bozkávajte Syna, aby sa nerozhneval a aby ste cestou nezahynuli" (Ž 2:12). Iné texty Starého záko­ na sa vyjadrujú podobne, napríklad že svet a národy príde súdiť sám Hospodin (Ž 96:13, Ž 98:9). Nikto menší ako nebeský Mesiáš nemôže naplniť takéto očakávania. Pravdaže, len čo sme raz zachytili obraz tohto Spasiteľa (alebo sme o ňom čo i len snívali), nič iné nás nemô­ 80

že uspokojiť. „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo a čo ani do ľudského srdca nevstúpilo, to pripravil Boh tým, ktorí ho milujú" (1K 2:9). Toto môže povedať kresťan. Môže to však povedať aj žid? Preňho je Božia ponuka menšia než naše ľudské nádeje.

ISLAM Mohamed, narodený v roku 570 n. I. v Mekke, mohol prísť do kontaktu aj so židmi, aj s kresťanmi vo svojom rodnom meste a tiež v Medine, kde utiekol v roku 622. Nanešťastie kres­ ťanstvo, s ktorým sa tam mohol stretnúť, bolo beznádejne po­ krivené a jeho vlastné náboženstvo bolo v mnohých ohľadoch reakciou na túto skutočnosť. V určitom zmysle mal Mohamed o Ježišovi vysokú mien­ ku. Pokladal ho za proroka (presne za jedného z najväčších prorokov) a jeho nasledovníkov za tých, ktorí mali autentické zjavenie. Kresťania, podobne ako židia, boli „ľuďmi Knihy". V Koráne v súre 5 sa píše: „Ak by vlastníci Písma uverili a báli sa Boha, veru by sme im vymazali ich zlé skutky a istotne by sme ich uviedli do záhrad rozkoší; a keby dodržiavali Tóru a Evanjelium a to, čo im bolo zjavené od ich Pána, veru by mohli požívať z toho, čo je nad nimi i čo je pod nimi. Medzi nimi je obec, ktorá kráča stredom, avšak aké ohavné je to, čo pácha väčšina z nich" (podľa českého prekladu I. Hrbeka, vy­ dala Academia, Praha 2000; pozn. prekl.). Ďalšia súra podáva záznam prvých rokov Krista, medzi nimi aj popis Zvestova­ nia, a prvých rokov Jána Krstiteľa. Vcelku bol Mohamedov náhľad taký, že kresťanské Písmo predstavovalo pravdu pre svoj čas, bolo však prekonané zjavením, ktoré Boh udelil jemu. Mohamed sám zjavne nepochopil doktrínu o Trojici. Podla J. N. D. Andersona „niet pochýb, že veril, že kresťanská Tro­ jica pozostáva z Otca, Panny a ich Dieťaťa" (Svetové nábožen­ stvá, Inter-Varsity Fellowship, 1963, s. 62). To môže potvrdit Korán. Citujme iba jeden príklad. V súre 19 čítame: „Hovo­ 81

riac, že milostivý Boh si vzal detí, spáchali ste ohavnú vec, div že sa kvôli tomu neroztrhli nebesá, zem sa div nerozštiepila vo dvoje a hory sa takmer rozpadli, že klamúc pripisovali mi­ lostivému Bohu detí. A nepatrí sa predsa, aby si milostivý Boh bral deti..." (podľa českého prekladu I. Hrbeka; pozn. prekl.). Vnútri takejto štruktúry sa synovstvo Ježiša chápe iba fyzicky. Bol to dôsledok sexuálneho spojenia medzi Otcom a Pannou Máriou. Neprekvapuje nás preto, že Mohamed to považoval za rúhanie. Na druhej strane, jeho výhrady sú založené na ne­ pochopení kresťanskej dogmy. Kresťania nikdy neverili myš­ lienkam, ktoré im tu Mohamed pripisuje. Podľa Koránu si Ježiš nikdy nenárokoval na božstvo. Ko­ rán však tiež popiera skutočnosť, že zomrel na kríži. Keď sa židia pokúsili ukrižovať ho, Boh ho uchvátil do neba, a ktosi iný bol ukrižovaný miesto neho. Toto tvrdenie nie je o nič vierohodnejšie než predchádzajúce. Nový zákon ujasňuje, že pojem Kristovho Božstva nebol niečím, čo sa neskôr postupne objavilo v cirkvi. Bol tu od počiatku, alebo prinajmenšom veľ­ mi skoro po vzkriesení. Ako sme videli, o tomto neprebiehal žiaden spor ani diskusia. Pozícia naznačovaná v najstarších listoch (v Liste Galaťanom, v Jakubovom liste, v Prvom liste Tesaloničanom) sa prijímala bez kontroverzií. Podľa evanjelií má tento postoj učeníkov voči Ježišovi svoje korene v jeho vzťahu k sebe samému. Je naozaj nemožné pochopiť, ako inak to mohlo vzniknúť. Tí, ktorí začali uctievať Ježiša ako Syna Božieho, boli monoteisti najhrubšieho zrna. Myšlienka zbožštenia človeka by bola neprijateľná pre Jakuba, ako aj pre Pet­ ra, Pavla či Jána. Na druhej strane, ak Ježiš o sebe skutočne tvrdil, že je Boh, musia moslimovia celý svoj názor na neho revidovať. Buď by museli jeho tvrdenie akceptovať, alebo odmietnuť. Ak ho prij­ mú, musia ísť ešte ďalej - musia Ježiša uctievať. Ak Ježišovo tvrdenie odmietnu, musia celkom zavrhnúť aj jeho autora. Človek, ktorý sa vyhlási za Boha, nemôže byť prorok. Buď je to podliak a patrí na šibenicu (tak si to vlastne mysleli aj ži­ dia), alebo je blázon a patrí do ústavu (čo je normálne miesto

82

pre tých, ktorí sa domnievajú, že sú bohom alebo Napoleo­ nom). Pravý dôvod pre Mohamedovu averziu voči učeniu o Tro­ jici má pravdepodobne málo spoločné s históriou. Bola to pre­ dovšetkým záležitosť teologických princípov - nič nesmelo ohroziť jednotu a nadzmyslovosť Boha. Ako by sa mohol svätý a najvyšší stať telom? (Peter vyjadril v podstate tú istú námietku, keď povedal: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!" Jn 13:8.) A ako by mohol mať jediný Boh Syna a Ducha, ktorý má podiel na jeho podstate a jeho moci? Koniec koncov, islam začal s odvážnym Mohamedovým odsúdením modlárstva Mekky: sotva mohol schváliť to, čo videl ako troch bohov kresťanstva. Čo môže na to povedať kresťan? Iba zopakovať, že idea Boha ako večného Jediného je nesmierne náročná a nevyhovu­ júca. To, že Boh je jeden, nemožno spochybňovať. Spochybniť možno povahu tejto jedinosti. Podľa kresťanstva ide o jednotu večného spoločenstva lásky, v ktorej Otec, Syn a Duch Svätý sú jedna bytosť a vykonávajú jednu moc, a predsa vstupujú do vzťahu medzi sebou navzájom v celej vrúcnosti a spojitosti osobného vzťahu. Predmetom sporu je v skutočnosti to, či je Boh osobný, alebo abstraktný. A keď sme zachytili záblesk osobného vzťahu s ním, nikdy sa nemôžeme vrátiť k abstrakt­ nému ponímaniu Boha.

83

KAPITOLA 8

MORMONI A SVEDKOVIA JEHOVOVI

MORMÓNI

Mormóni sa netaja tým, že prevzali svoje učenie z Biblie. Vskutku, jedna z ich nedávnych publikácií zašla tak ďaleko, že sa v nej hovorí: „Biblické učenie je mormónske učenie a mormónske učenie je biblické učenie" (Čo si myslia mormó­ ni o Kristovi, 1982, s. 3). Lenže nie je to také jednoduché. Mor­ móni tiež tvrdia, že majú „zjavenie posledných dní" v Knihe Mormon, ktorá však obsahuje ešte staršie zjavenia, zahrnuté v spisoch Náuky a zmluvy, Drahocenná perla a vo výrokoch ich prezidentov a ostatných predstaviteľov. Ktokoľvek sa chce presne dozvedieť, čo je vlastne mormónske učenie, tomu spi­ sy len všetko komplikujú. Mnohé tvrdenia obsiahnuté v spo­ mínaných dokumentoch sú nezrozumiteľné. Mnohé ďalšie sú nesúrodé: čo sa píše na jednom mieste, je inde v rozpore s tým, nuž a čitateľ sa môže len čo-to dovtípiť. Mormóni mô­ žu kedykoľvek citovať zo svojich posvätných kníh ten výrok či onen, čo naznačuje, že svoje doktríny s nimi nespájajú. Jedno však možno povedať s istotou: mormóni veria, že Ježiš Kristus je Syn Boží. Baránok Boží je Syn Večného Otca a Spasiteľ sveta, ako čítame v Prvej knihe Nefi, trinásta kapi­ tola, štyridsiaty verš. Nazýva sa tiež explicitne jednorodený Izák bol „podobenstvo Boha a jeho jednorodeného Syna" (Kniha Jakob 4:5). Toto však znamená niečo úplne iné ako v kresťanstve. Po prvé: Kniha Mormon zjavne považuje Ježiša za Otca. Napríklad v Knihe Moziášovej, šestnásta kapitola, pätnásty verš, čítame, „vykúpenie príde skrze Krista Pána, ktorý je sku­ točne Večným Otcom". Táto identifikácia je zrejmejšia v Knihe

85

Mormon, deviata kapitola, dvanásty verš: „A pre pád človeka prišiel Ježiš Kristus, sám Otec a Syn." Ak máme tieto výroky brať doslovne, mormóni nerozlišujú medzi Otcom a Synom, čo znamená toľko, ako keby sme povedali, že ani Otec, ani Syn v skutočnosti neexistujú. Sú to iba rozdielne mená tej istej „osoby". Po druhé: zdá sa, že mormóni učia pravý opak - niečo veľ­ mi podobné polyteizmu (pluralita božstiev). Ťažko porozu­ mieť, ako k tomu došlo, keďže Kniha Mormon zdôrazňuje jednotu Boha. V Druhej knihe Nefi, tridsiata prvá kapitola, dvadsiaty prvý verš, napríklad čítame: „A teraz, hľa, toto je učenie Krista a jediné pravé učenie o Otcovi a o Synovi i o Du­ chu Svätom, čo je jediný Boh bez konca." V roku 1844 však Joseph Smith (ktorý mal byť neomylným prorokom) učil niečo celkom iné: „Budem kázať o pluralite božstiev. Vždy som vy­ hlasoval, že Boh sú odlišné, nezávislé osoby. Ježiš Kristus je nezávislá osoba od Boha Otca, a Duch Svätý je nezávislá oso­ ba ako Duch - a títo traja predstavujú tri rozdielne nezávislé osoby a troch bohov." V skutočnosti Smith nedokáže skryť svoje pohŕdanie voči učeniu o Trojici: „Mnohí dokonca vravia, že je jeden Boh, Otec, Syn a Duch Svätý ako jediný Boh. Ja na to hovorím, že je to v každom prípade čudný Boh - traja v jednom a jeden v troch! Je to zvláštna organizácia... Všetci majú byť zhustení do jedného Boha, podľa tohto sektárskeho učenia (sic!). Bol by z toho najväčší Boh na celom svete. Bol by to úžasný najväčší Boh - bol by to obor, alebo monštrum" (Kázeň o kresťanskom božstve - pluralita Bohov, cit. podľa A. A. Hoekema: The Four Major Cults, 1969, s. 35). Odhliadnuc od všetkého, vynára sa tu obrovský problém konzistencie. Nemôže byť pravdivé vyjadrenie Josepha Smitha, a zároveň aj Druhá kniha Nefi, tridsiata prvá kapitola, dvadsiaty prvý verš. Zdá sa, že Smith sa domnieval, že svet nebol stvorený Bohom, ale bohmi, a hoci je pre nás (alebo pre túto zem) len jeden boh, iné veci a iné planéty majú iných bo­ hov. Argument, ktorý to podporuje, je ten, že v Starom zákone (najmä v Knihe Genesis, prvá kapitola, dvadsiaty šiesty verš) 86

slovo označujúce Boha je plurál Elohim. Ale autor knihy Ge­ nesis nikdy neuvádza Božie meno tak, aby sa mohlo vzťaho­ vať k viac ako jednému Bohu. Vždy ho používa so slovesami v singulári, s adjektívami a zámenami v singulári. Po tretie: mormóni majú prekvapujúci pohľad na skutočnú podstatu synovstva Ježiša. Považujú ho fyzicky za Syna Bo­ žieho. Dokument Čo si myslia mormóni o Kristovi to objasňu­ je, keď kladie rečnícku otázku: „Je skutočne Syn Boží, ako sme my synovia svojich pozemských otcov? Alebo bol najväčší morálny a duchovný učiteľ všetkých čias, akýsi osobný poto­ mok v tele tej vyvýšenej osobnej bytosti, ktorou je Boh Otec?" (s. 6). Myšlienka, ktorá je tu naznačená, je objasnená na nasle­ dujúcej strane. „Uskutočnili sa viaceré spoľahlivé prieskumy medzi dnešnými kazateľmi a laikmi zamerané na presvedče­ nie, či Kristus je naozaj Syn Boží. Málo z respondentov sa vyjadrilo, že Kristus je Boží Syn, tak ako sú ľudia synovia po­ zemských rodičov." Za touto zvláštnou doktrínou je odmiet­ nutie spirituality Boha: „Keď človek verí, že Boh je neosobný, nestvorený, netelesný... mystický duch, traja v Jednom, ktorý napĺňa nesmiernosť, nie je možné akceptovať ho ako doslov­ ného Otca nášho Pána." V Knihe Mormon sú podobné pojmy iba vágne naznačené. V Prvej knihe Nefi, jedenásta kapitola, osemnásty verš, na­ príklad čítame: „Hľa, panna, ktorú vidíš, je matkou Syna Bo­ žieho, podľa tela“ (kurzíva - autor D. M.). V Knihe Moziášovej, v pätnástej kapitole, verše 2 a 3, je ešte pochybnější odsek: „A pretože prebýva v tele, bude sa volať Syn Boží, a pretože telo podrobil vôli Otca, pretože je Otcom i Synom Otcom, pretože bol počatý mocou Božou, a Synom, pre telo; a tak sa stal Otcom i Synom." V ďalších mormónskych výrokoch je myšlienka doslovné­ ho, fyzického synovstva Krista explicitná. Prezident Brigham Young raz vyhlásil, že telo Kristovo bolo splodené (z Panny) Adamom, „rovnakým spôsobom ako stánky (t. j. telá) Kaina, Ábela a ostatných synov a dcér Adama a Evy". Joseph Fiel­ ding Smith a James E. Talmage sa snažili zbaviť mormónske učenie tohto zmätku, ale podarilo sa im veci ešte väčšmi 87

skomplikovať. Podľa Smitha „náš Otec v nebi je Otec Ježiša Krista, duchom aj telom". Podľa Talmagea Kristus je „potom­ kom pozemskej matky a nesmrteľného, alebo vzkrieseného a osláveného Otca". Môže to znamenať iné ako: že Ježiš Kris­ tus bol výsledkom fyzického spojenia Boha Otca a Márie? Ako sme videli, mormónske učenie popiera spiritualitu Boha. Otec aj Syn majú telo z mäsa a kostí, hmatateľné ako ľudské telo. V skutočnosti pre mormónov osobný znamená fyzický. Na ta­ komto pozadí všetko, čo Boh koná, vrátane splodenia, má fy­ zický podtón. Nakoniec podľa mormónskej teológie Kristus nie je o nič viac božský než my ostatní. Na začiatku „všetci ľudia, než sa narodili, žili v predsmrteľnom stave". Boli „duchovnými deť­ mi Otca". Kristus je iný len v tom, že bol prvorodeným du­ chovným dieťaťom. Náuky a zmluvy (93:21-23) ho predstavu­ jú nasledovne: „Aj vy ste boli na počiatku s Otcom." Z tohto pohľadu je Kristus o niečo starší, ale nie oveľa. Na konci príbehu mormóni naznačujú, že ľudia sa stanú bohmi. Táto myšlienka sa nevyskytuje v Knihe Mormon, ale jednoznačne ju kázal Joseph Smith: „Tu spočíva večný život poznať jediného múdreho a pravého Boha, a vy ste spoznali, ako sa stať bohmi a kráľmi a kňazmi Božími, tak ako všetci bohovia pred vami, a to prechádzaním z jedného stupňa na druhý, z malej schopnosti k veľkej." Ako naznačujú záverečné slová tohto citátu, všetci bohovia boli kedysi ľuďmi. Táto myšlienka sa prednáša nezastrene, podľa Smitha „Boh sám bol kedysi tým, čím sme dnes my, a je vyvýšeným človekom". A nedávny prezident Lorenzo Snow povedal: „Aký je človek, taký bol kedysi Boh, aký je Boh, taký sa môže stať človek." Podobné myšlienky sotva potrebujú protiargument. Mor­ mónske učenie si žiada úplnú intelektuálnu abdikáciu - vieru v dosky, ktoré nikto nevidel, podriadenosť prekladu, ktorý nemožno overiť, a návrat k najzákladnejším prvkom pohan­ skej mytológie. Lojalita, ktorú systém prikazuje, je nepopie­ rateľná. Nestojí však na nijakých racionálnych argumentoch, preto ju nemožno ani argumentmi vyvracať.

88

SVEDKOVIA JEHOVOVI Na rozdiel od mormónov Svedkovia Jehovovi nemajú iné vie­ roučné knihy okrem Biblie. V praxi však, žiaľ, Biblia je prispô­ sobovaná tradičnej teológii Strážnej veže. Stále však platí, že ak chcem spoznať, čomu veria Svedkovia Jehovovi, najlepšie je vziať si ich oficiálnu verziu Písem - New World Translation, revidované anglické vydanie z roku 1984, vydané Biblickou a traktátovou spoločnosťou Strážnej veže v New Yorku (v slo­ venčine vyšlo ako Preklad nového sveta v roku 1991; pozn. prekl.).

JEHOVA Prvé, čo udrie do očí čitateľovi tohto vydania, je frekvencia výskytu mena Jehova. Svedkovia ho považujú za jediné pravé meno Boha a v starozákonných oddieloch prekladu sa dôsled­ ne používa posvätné označenie JHVH. Používa sa aj v Novom zákone. Nie je na to však žiadne opodstatnenie. V origináli sa meno Jehova nikde nevyskytuje. V New World Translation sa príležitostne ponúka na označenie theos (Boha) a často na označenie kyrios (Pán). Pre toto druhé označenie to má isté opodstatnenie - v gréckom preklade Starého zákona (známom ako Septuaginta) kyrios bol zvyčaj­ ný preklad JHVH. Svedkovia Jehovovi to však nedodržiavajú dôsledne. V prípadoch, ktoré sú teologicky významné, neprekladajú kyrios slovom Jehova. Najvýznačnejším príkladom je List Filipanom, druhá kapitola, verš jedenásť: „... Ježiš Kristus je Pá­ nom../' Kde inde ako tu by malo byť kyrios preložené slovom Jehova? Vo verši deväť sa dozvedáme, že meno dané Kristovi je „meno, ktoré je nad každé [iné] meno", a slová vo verši de­ sať sú citáciou z knihy proroka Izaiáša (Iz 45:23), vztahujúce sa špecificky k Jehovovi - „že sa predo mnou bude skláňat každé koleno a každý jazyk bude prisahať". Keby bol preklad Svedkov Jehovových konzistentný, v Liste Filipanom (2:11) by sa objavilo „Ježiš Kristus je Jehova". 89

KRISTUS Svedkovia Jehovovi popierajú Božstvo Krista a v Překlade no­ vého sveta je táto doktrína eliminovaná z väčšiny (ale nie zo všetkých) textov, ktoré by ju mohli učiť. Najznámejším príkla­ dom je Evanjelium podľa Jána, prvá kapitola, prvý verš: „Slo­ vo bolo u Boha a to Slovo bolo bohom" (o tomto preklade sme už diskutovali na začiatku knihy v súvislosti s Jánovými spis­ mi). V prvej kapitole Evanjelia podľa Jána, osemnásty verš, sa theos opäť prekladá bez použitia veľkého písmena, keď sa vzťahuje na Ježiša: „Nikto nikdy nevidel Boha; jednosplodený boh, ktorý je v Otcovom náručí, ten podal o ňom vysvetlenie." Rovnaký prístup je zvolený v desiatej kapitole tohto evanjelia, tridsiaty tretí verš - „Židia mu odpovedali: Nekameňujeme ťa pre nejaký znamenitý skutok, ale pre rúhanie, lebo ty, hoci si človek, robíš sa bohom." Odhliadnuc od gramatickej stránky, ide o číry polyteizmus, a problém nemožno prekonať odstup­ ňovaním božstva tak, že najvyššia mocnosť bude označená veľkým písmenom B. Svedkovia Jehovovi sú unitári. Aby sme boli ešte presnejší, sú to novodobí ariáni. Oficiálne vyjadrenie ich presvedčenia sa objavuje pravidelne na prvej strane jehovistického časopisu Strážna veža, kde vyhlasujú, že „Jehova je jediným pravým Bohom a Stvoriteľom neba a zeme a Darcom života všetkým stvoreniam". Kristus, Logos, sa zreteľne odlišuje od Jehovu. Je stvorením - „Logos bol počiatkom jeho stvorenia". Bol hovor­ com Božím. Bol hlavným vykonávateľom Jehovu. Bol archan­ jelom Michaelom. Bol bohom. Ale nebol tu od večnosti. Nie je nesmrteľný. A nie je Boh.

DUCH SVÄTÝ Ak majú Svedkovia Jehovovi nízku mienku o Kristovi, ešte nižší pohľad majú na Ducha Svätého. Popierajú aj jeho Bož­ stvo, aj jeho osobnosť a pokladajú ho iba za „neviditeľnú ak­ tívnu silu Božiu". Toto znevažovanie vidno aj z typografie 90

Překladu nového sveta. Slová vzťahujúce sa na Boha a Krista sa v ňom uvádzajú s veľkými písmenami. Nikdy však nepo­ užíva veľké písmená v slove duch, aj ked sa vyskytuje v spo­ jení svätý duch. Napríklad Evanjelium podľa Matúša, dvad­ siata ôsma kapitola, devätnásty verš, prekladá nasledovne: „Preto choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov, krs­ tite ich v mene Otca a Syna a svätého ducha." To isté nachá­ dzame v Druhom liste Korinťanom, trinásta kapitola, Štrnásty verš: „Nech je so všetkými vami nezaslúžená laskavost Pána Ježiša Krista a Božia láska a podiel na svätom duchu. Božstvo Ducha Svätého Dôkaz Božstva Ducha Svätého nie je taký zrejmý ako v prípa­ de Krista predovšetkým preto, lebo dielo Ducha je upútať po­ zornosť na Spasiteľa, a nie na samého seba: „On oslávi mňa, lebo z môjho vezme a zvestuje vám" (Jn 16:14). Napriek tomu nemáme pochybovať o jeho božskej podstate a jeho práve byť uctievaný a oslavovaný spolu s Otcom a Synom. Po prvé: vzťahuje sa na neho meno Boha nie priamo, ale implicitne. Vidno to jasne v Skutkoch apoštolov, piata kapito­ la, verše tri a štyri. V treťom verši Peter karhá Ananiáša za to, že klamal Duchu Svätému. V štvrtom verši ho karhá za to, že klamal Bohu. Klamať jednému znamená klamať druhému. Je to jasné aj z Prekladu nového sveta-. „Nekonal si falošne voči ľuďom, ale voči Bohu." Rovnaký záver možno vyvodiť zo šestnásteho verša tretej kapitoly Prvého listu Korint anom. Ak v niekom prebýva Duch, znamená to, že v ňom prebýva Boh: „Či neviete, že ste chrámom Božím a že Duch Boží vo vás pre­ býva" (Slovenský ekumenický preklad)? A či už s velkými písmenami, alebo bez nich, duch svätý z Evanjelia podľa Matúša (28:19) má jedno božské meno s Otcom a Synom. Po druhé: apoštoli považovali Ducha Svätého rovnako ako Otca a Syna za zdroj požehnania, ktoré má svoj pôvod vo vy­ kúpení. Najjasnejšie to vyznieva v Druhom liste Korintanom (2K 13:13): „Milosť Pána Ježiša Krista, láska Božia a spoločen­ stvo Svätého Ducha so všetkými vami." Je obsiahnuté aj v po­ zdrave Zjavenia Jána (Zj 1:4): „Milosť vám a pokoj od toho, 91

ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, a od siedmich duchov, ktoré sú pred jeho trónom, a od Ježiša Krista/7 Fráza „od siedmich duchoV' pravdepodobne značí sedemnásobného Ducha alebo Svätého Ducha v jeho plnosti a úplnosti (sedem ako symbol plnosti a dokonalosti). Slová Veľkého poverenia istotne pou­ kazujú tým istým smerom. Sme pokrstení v trojnásobné me­ no, pretože patríme Trom, a patríme im preto, lebo naše spase­ nie nie je len dielom Otca samého, alebo dielom Otca a Syna, ale dielom Otca, Syna a Ducha Svätého. Po tretie: a to je azda najzaujímavejšie, Pán spomína v dva­ nástej kapitole Evanjelia podľa Lukáša, v desiatom verši, váž­ nosť „slova proti" Duchu Svätému: „A každý, kto hovorí slo­ vo proti Synovi človeka, tomu bude odpustené; ale kto sa rúha proti svätému duchu, tomu nebude odpustené" {Preklad nového sveta). Neznamená to, že Duch je väčší než Kristus. Ale sláva Krista je zahalená v prevtelení, zvlášť počas jeho pô­ sobenia na zemi, nevedomosť o jeho Božstve je preto ospra­ vedlniteľná. Avšak neodpustiteľnosť rúhania sa proti Sväté­ mu Duchu jednoznačne dokazuje, že jeho sláva je v plnosti rovnaká ako sláva Otca a Syna. Osobná existencia Ducha Duch Svätý je Osoba, a nie iba abstraktná sila alebo pôsobe­ nie. Predovšetkým: je tu dielo, ktoré Duch koná. Je U teši teľ (parakleitos) - nie iba božská útecha, ale Boží U teši teľ, ktorý dokáže prevziať Kristovo miesto (Jn 14:16,18). Usvedčuje z hriechu (Jn 16:8). Vydáva svedectvo o Kristovi, ako to robili aj apoštoli (Jn 15:26-27). Vedie nás, osvedčuje nás a pomáha nám (R 8:14, 16, 26). Dokonca sa za nás prihovára „nevyslo­ viteľnými vzdychmi" (R 8:26). Ďalej: je tu úloha Ducha v živote prvej cirkvi. Bol to Duch, ktorý vysielal ľudí do novej práce: „povedal im Duch Svätý: 'Oddeľte mi Barnabáša a Saula pre dielo, na ktoré som ich povolal,/ (Sk 13:2). Neskôr im ten istý Duch zabránil vstúpiť do istých oblastí: „lebo Duch Svätý im bránil hlásať slovo v Ázii" (Sk 16:6). V Skutkoch apoštolov, dvadsiata kapitola, 92

verš dvadsiaty ôsmy, je to Duch, ktorý ustanovuje ľudí za bis­ kupov, a podľa Skutkov, dvadsiata kapitola, verš dvadsiaty tretí, bol to Duch Svätý, ktorý cez prorokov varuje Pavla, že ho čaká „väzenie a súženie". O žiadnej abstraktnej sile by sa nemohlo hovoriť takýmto spôsobom. Nakoniec: je tu reakcia Ducha na ľudské správanie. Jazyk, ktorý používa Biblia v tomto spojení, nedáva zmysel, pokiaľ sa nevzťahuje na osobu. Napríklad v Skutkoch apoštolov, pia­ ta kapitola, tretí verš, Ananiáša obvinili z klamstva voči Du­ chu. Nemožno predsa klamať „neviditeľnej, aktívnej sile". Ani ju nemožno pokúšať, ako to urobila Zafira (Sk 5:9). Nebo­ lo by možné hovoriť o nej, ako to robí Izaiáš (63:10) „Ale oni sa priečili a zarmucovali Jeho svätého Ducha. Vtedy sa im zmenil na nepriateľa, On sám bojoval proti nim". Vytvára to pozadie slovám apoštola Pavla v Liste Efezanom, štvrtá kapi­ tola, tridsiaty verš: „Nezarmucujte Božieho Svätého Ducha, ktorým ste boli spečatení na deň vykúpenia." H. C. G. Moule na to poukázal pred mnohými rokmi ve­ tou: „Iba Osobu možno zarmútiť mravným zlom." V knihe Hermov Pastier, napísanej ešte v prvej polovici druhého sto­ ročia, je vskutku zaujímavý komentár k tomuto veršu: „Od­ ložte preto zo seba smútok a nezarmucujte Ducha Svätého, ktorý prebýva vo vás, inak by zasiahol Boh proti tebe a odišiel by od teba" (M. lO.ii).

ZÁVER

Učenie o Trojici sa vo svete neujímalo ľahko. Dnes, tak ako predtým, vyvoláva nepriateľský postoj u tých, ktorí upred­ nostňujú jednoznačné zjednodušenia. Námietky sa však v priebehu stáročí len málo zmenili. Hoci sa ťažko vyrovná­ vame s niektorou terminológiou, musíme sa usilovat nájsť lepšie slová na vyjadrenie pravdy. „A toto je všeobecná viera, aby sme vyznávali jedného boha v Trojici a Trojicu v jednote; ani osoby nezmiešajúc, ani bytosti nedeliac. Lebo iná je osoba Otca, iná Syna, iná Ducha 93

Svätého. Ale Otec i Syn, i Duch Svätý majú jedno Božstvo, rovnakú slávu a rovnakú večnú velebu." Atanáziovo krédo

94

BIBLICKY INDEX Prvá kniha Mojžišova 39 1:24, 26 1:26 9-10, 39, 40, 60,79 1:27 40 1:31 37 2:7 39 2:18 42,43 2:19-23 35-36 2:24 43 8:22 72 9:6 40 16:10 11 16:11 10 17:7 75 22:2 18 22:1-19 72 22:12 10 22:17 11 22:18 74 24:40 10 10 31:11-13 48:16 11

Tretia kniha Mojžišova 58 11:44-45 Piata kniha Mojžišova 6:4 7 70 21:23

Jób 42:6

41

Žalmy 2:2 2:12 8:6

80 80 9

18:3 22:1 32:7 42:1 73:25 84:10 96:5 96:13 98:9 118:22 139:5, 7

56 71 56 48 37 56 8 80 80 72 57-58

Izaiáš 6:8 40:29-31 42:1 45:22 45:23 53:1 53:2 53:4-6 53:5 53:7 53:9 53:10 53:11-12 63:10

10 56 49 8 89 71 71 71 76 71 71 73 76 93

Ozeáš 12:3-5 Joel 3:1

11

74

Evanjelium podľa Matúša 64 2:2 48 5:6 41 5:13-14 77 5:17

95

5:20 10:37-39 11:4-5 11:27 11:28 23:13-39 28:9 28:19

77 65 73 51 37,62 77 64 14,15,61, 91

Evanjelium podľa Marka 1:9-11 14 1:10-11 49 1:11 37 1:13 49 42 3:14 7:13 77 9:7 50 10:14 42 10:37 75 10:45 71, 72, 75 14:61-64 77-78 14:63 78 15:34 70

Evanjelium podľa Lukáša 4:28-29 74 5:8 64 12:8-10 92 22:43 49 24:25 80 Evanjelium podľa Jána 1:1 16, 90 1:12 59 1:14, 29 16 1:18 90 1:36 72 3:16 17,18,49, 72 10:30 19 10:33 90 13:5 75 13:8 83

96

14:3 14:9 14:11 14:16 14:17 14:18 14:23 14:28 15:4-5 15:26-27 16:8 16:14 17:3 17:5 17:10 17:21 17:22 17:23 17:24 17:26 20:17

60 52 19, 52 18-19, 92 55-56 19, 55, 92 55 45 55 92 92 91 16, 33 50 51 19, 52 59 52 59 59 59

Skutky apoštolov 1:5 1:6 2:2-3 2:4 2:22 2:23 2:33 2:38 4:34-35 5:1-11 5:3 5:3-4 5:9 8:37 9:4 13:2 16:6 16:30 17:26

56 75 58 56 50, 73 70 74 61 51 58, 63 93 91 93 61 74 92 92 61 40

20:23 20:28 List Rimanom 8:3 8:11 8:14 8:16 8:17 8:26 8:29 8:32 8:37 11:15 11:28 11:33 13:4

93 92-93

18 55 56, 92 92 59 30, 56, 92 60 18 56 75 75 35 46

Prvý list Korinťanom 1:2 64 2:9 81 3:16 91 6:19 55 8:4 14 10:16 51 11:3 45 11:9 46 12:7 51 52 12:26 49 13 60 13:12 33 14:15 74 15:6 99, 15:24 Druhý list Korinťanom 64 12:8 20,91 13:13

List Galaťanom 2:19, 20 3:20

55 14

6:2 6:14

List Efezanom 1:2 2:14 3:17 4:6 4:16 4:30 5:19-20 5:19 5:22-33 5:29-32 5:29

51 70

20 47 55 14 52 30,63,93 48 64 46 52 43

List Filipanom 1:2 1:5 1:21 2:6 2:7 2:9 2:10 2:11 3:10 3:21 4:3 4:12 4:13 4:15-16 6:23

20 51 37 20,45 45 89 64 89 60 60-61 44 57 56 51 20

IList Kolosanom 1:13 2:10 3:3

18 37 56

Prvý h‘st Timotejovi 36 1:11 14 1:17 14 2:5

97

2:13 2:14

46 46

Druhý list Timotejovi 2:11-12 60 2:12 60 2:13 46 2:14 46 3:16 9

List Hebrejom 1:6 2:6-9 2:7 2:10 4:16 9:13 9:14 12:23 12:29

List Jakubov 1:1 2:1 2:19 3:9

98

64 60 9 60 59 73 50 60 58

78 78 14 40

Prvý list Petrov 1:3 1:5 1:16 2:2 2:7 3:7

74 56 58 48 72 46

Prvý list Jánov 1:7 3:1 4:12 4:16 4:20 5:7 17:26

51 59 55 55 49 19 49

List Júdov 24 25

37 14

Zjavenie Jána 1:4 1:17 5:6 21:2 21:10

91 64 50 44 44

MENNÝ INDEX Arius Atanázius Augustín

25-26 24-27129,33,45,94 8-9,23,28

Bažil Veľký Buber, Martin

27 69

Drummond, Henry

33

Epstein, Isidore

73,79

Gregor Nazianzenský Gregor Nyssejský

27 27

Hoekema, A. A.

86

Ján z Damasku

28

Kalvín, Ján

13,29,33

Moule, Handley

93

Plinius

64

Scougal, Henry

56

Tertulián Tomáš Kempenský

Warfield, B. B.

21-25,29,33 33

22

99

Držíte v rukách knihu, ktorá vzhľadom na svoju tému patrí do edície malonákladových kníh. V našej vydavateľskej práci prichádzame do kontaktu s množstvom kníh, ktoré by boh užitočné pre cirkev na Slovensku. Tieto sú však obyčajne urče­ né pre počtom obmedzenú skupinu čitateľov, napr. kazateľov, laických pracovníkov cirkvi, alebo pre náročných čitateľov, ktorí hľadajú hlbokú inšpiratívnu alebo teologickú literatúru. Takéto publikácie sa iba zriedka dostanú do vydavateľských plánov a ešte zriedkavejšie na pulty kníhkupectiev, pretože sú z komerčného hľadiska nezaujímavé. Preto sme sa rozhodli založiť edíciu, v ktorej by sme práve takéto knihy sprístupnili slovenským čitateľom. Plánujeme v nej pravidelne vydávať knihy zamerané na budovanie vzťa­ hu s Bohom, knihy o Božej sláve, intímne úvahy významných postáv dejín cirkvi, teologické diskusie o aktuálnych otázkach a kľúčové diela z kresťanskej klasiky. Táto edícia je určená pre ľudí, ktorí túžia po hlbšom poznaní Boha a kresťanského myslenia - pre študentov, kňazov, kazateľov, laických pra­ covníkov v cirkvi a všetkých veriacich, ktorých vzrušuje dobrodružstvo myslenia. Knihy budú vychádzať v malom náklade. S nákladom úz­ ko súvisí cena knihy, ktorá pri malom náklade môže byť neú­ merne vysoká. Hľadáme všetky dostupné spôsoby, ktoré nám umožnia zachovať cenu na prijateľnej úrovni. Na tieto knihy nebudeme poskytovať zľavy a môže sa dokonca stat, že ich ani nebudeme predávať cez distribučnú sieť, aby sme využili rabat, ktorý si berú kníhkupectvá, na zníženie predajnej ceny knihy. Čím viac stálych zákazníkov si táto edícia získa, tým môže byťpredajná cena jednotlivých titulov nižšia. Ak máte záujem o uvedený druh literatúry, budeme radi, ked nám pošlete Vašu adresu. O každej novej knihe v tejto edícii Vás budeme informovať. Môžete nám poslať aj adresu Vašich priateľo v s podobnými záujmami, ktorých tiež oboznámime s titulmi malonákladovej edície.

Vydavateľ

DUCHOVNÁ DEPRESIA

Martin Lloyd-Jones

Autor sa usiluje predovšetkým o dôkladnú analýzu duchovnej depre­ sie - skúma jej príčiny a hľadá vhodné terapie podľa učenia a prí­ kladov uvádzaných v Starom i Novom zákone. Sú to najmä ľudia trpiaci duchovnou depresiou, pre ktorých je mimoriadne dôležité o tomto probléme hovoriť. Potrebujú sa oslobodiť od pocitu nešťastia, neistoty a vyčerpávajúcej úzkosti, ktorý tak výstižne opisuje Žalm 42: „Prečo si smutná, moja duša, a prečo sa nepokojíš vo mne?" Je tragédiou, že mnohí takto prežijú takmer celý život. Neprestali byť pravými kresťanmi, len sa o mnoho ochudobnili, a práve kvôli nim musíme uvedenú problematiku preskúmať. Máme však ešte závažnejší dôvod, prečo bojovať s duchovnou de­ presiou, a tým je Božie kráľovstvo a Božia sláva. Dr. Martin Lloyd-Jones pôsobil ako kazateľ vo Westminster Chapel v Londýne. Preložila Miroslava Vacvalová. V slovenčine, 205x138 mm, brožovaná väzba, štvorfarebná obálka, matné lamino, 176 str., cena: 165 Sk ISBN 80-968354-0-8

BOŽIA ZVRCHOVANOSŤ V KÁZANÍ

John Piper John Piper vo svojich úvahách publikovaných v tejto knihe pripomí­ na princípy biblického kázania, ktoré sa prejavovali v kazateľskom pôsobení takých teológov, akými boli napríklad Jonathan Edwards či Charles Spurgeon. Jeho predstava o hlásaní evanjelia a vyvyšovaní Boha v kázaní protirečí plytkosti banálnych kázní, a obnovuje váž­ nosť a vznešenosť kazateľského povolania. Cieľ kázania - Božia sláva, základ kázania - Kristov kríž, dar kázania - moc Svätého Ducha, vážnosť a radosť v kázaní, ako v kázaní vy­ výšiť Boha - sú len niektoré z tém, ktorými sa v tejto knihe zaoberá. John Piper je kazateľom Betlehem Baptist Church v Minneapolise v USA. Preložila Eva Bogdanová V slovenčine, formát A5, brožovaná väzba, dvojfarebná obálka, mat­ né lamino, 88 strán, cena: 140 Sk ISBN 80-967954-9-X

SÚ KRESŤANIA ĽUDIA?

Nigel M. De S. Cameron Kresťanský život je obnovovaním a potvrdzovaním Božieho obrazu v nás. Ak sa nazdávame, že duchovnosť spočíva v popieraní našej ľudskej prirodzenosti, mýlime sa. Oslobodiť sa od hriechu nezname­ ná oslobodiť sa od svojej ľudskej podstaty. N. M. de S. Cameron si zobral za príklad najľudskejšieho z ľudí Ježiša Krista, na ktorého sme povolaní sa podobať. Ježiš nám ukázal, akými nás Boh na počiatku stvoril a do čoho nás pri vykúpení povoláva: do života v tele, a zároveň k poslušnosti Bohu. Nigel M. De S. Cameron pôsobí vo vedení Trinity International Uni­ versity. Preložil Juraj Bobula.

V slovenčine, 205x138 mm, brožovaná väzba, dvojfarebná obálka, matné lamino, 104 str., cena: 145Sk ISBN 80-968354-5-9

OBJAVOVANIE BOŽEJ VÔLE

Sinclair B. Ferguson Božia vôľa je pre kresťana jednou z najdôležitejších vecí. Ako však zistíme, čo od nás Boh chce? Objavovanie Božej vôle si od nás vyža­ duje starostlivé premýšľanie. Môže si vyžadovať trpezlivosť a vždy si vyžaduje správny postoj k samotnému Bohu, o ktorom sa dozve­ dáme predovšetkým cez jeho Slovo. S. Ferguson zdôrazňuje základ­ né princípy Božieho vedenia, ukotvené v biblickom učení, a uplat­ ňuje ich na situácie každodenného života, ako sú volný čas či manželstvo. Pripomína, že vedenie, ktoré zabezpečuje Boh, prichá­ dza predovšetkým cez poznanie, lásku a poslušnosť voči nemu. Sinclair B. Ferguson je pastorom Škótskej cirkvi a profesorom sys­ tematickej teológie Westminsterského teologického seminára vo Phi­ ladelphii v USA. Preložila Viktória Sadová. Vyjde vjúli, v slovenčine, 205x138mm, brožovaná väzba, štvorfareb­ ná obálka, matné lamino, cca 120 str.

Vydala PORTA LIBRI/Návrat domov, Bratislava v roku 2001 ako svoju 11. publikáciu. Z anglického originálu Shared Life: The Trinity and tlie Fellowship of Goďs People, vydaného v Christian Focus Publications, preložila Kristina Uhlíková. Jazyková redaktorka Anna Krajcerová. Obálka Eva Filová, Calder - design community. Sadzba Beata Stručková. Vytlačila Tlačiareň MICHEL ANGELO, spol. s r. o., Nitra. Prvé vydanie

PORTA LIBRI/Návrat domov Liptovská 10 821 09 Bratislava; tel.: 02 - 5341 68 61, fax:02-5341 62 88 e-mail: [email protected] www.citygate.org\navrat ISBN 80-968354-7-5

Donald Macleod

. Ütefe $2 jW® LÄUi) Öö®& ««w.'b Sfe l ® ® Äfe? ®aä$ Wfe§ gdba®

A&fflfe ® ©iögö 'ffi&jjh (sJjiOKO W ©ÖÖJ^' !Äo QLÖSfflfe ® ®jg$ WJH feite iWÄ? ß© .Ä«Äiö ©sOüäa W®> Q&W^öä^ i® rass O^iSiiOö w ß&®§ ® ©?w) 'iW®j (?ääiLöi aa w®