Moderná veda a starokresťanské vyznanie viery. [PDF]

Zitiervorschau

MODERNA VEDA A STAROKRESŤANSKÉ VYZNANIE VIERY Dr. ENRICO BANTI

Dr. ENRICO BANTI

MODERNA VEDA A STAROKRESŤANSKÉ VYZNANIE VIERY.

Milý čitateľ!

Chceme sa spoločne zamyslieť nad obsahom starokresťanského vyznania viery a skúmať, či toto takmer dvojtisícročné vyznanie má nám ešte čo povedať aj v na­ šom storočí. Pozrime sa najskôr na text vyznania: Verím vo všemohúceho Boha-Otca, Stvoriteľa neba i zeme. Verím v Ježiša Krista, Jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa počal zo Svätého Ducha, naro­ dil sa z panny Márie, trpel pod Pontským Pilátom, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, zostúpil do pekla, tretí deň vstal z mŕtvych, vstúpil na nebesá, sedí po pravici Boha-Otca všemohúceho, odkiaľ prí­ de súdiť živých i mŕtvych. Verím vo Svätého Ducha, vo všeobecnú svätú cirkev, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a vo večný život. Amen. Za dve tisícročia sa svet veľmi zmenil a ešte viacej ako svet zmenilo sa poznanie sveta a názory človeka. Po stredoveku, keď cirkev svojou duchovnou a svetskou mocou všestranne ovládala človeka, keď vo svojom učení skombinovala Bibliu s gréckou filozofiou, začína sa v 16. storočí veľká revolúcia myslenia, ktorá ešte trvá a je spojená s rozvojom prírodných vied. Vo fyzike, v astronómii, chémii, biológii a vo všetkých ďalších ve­ dách za päť storočí ich intenzívneho rozmachu pozo­ rujeme niečo, čo by sa dalo nazvať „explóziou pozna­ nia”. Prírodné vedy a s nimi aj filozofia 19. storočia boli plné optimizmu pri hodnotení dovtedajších výsledkov vedeckého skúmania sveta a v očakávaní ďalších úspe­ chov. Nie div, že v takejto atmosfére vedy a filozofie sa začali mnohí spytovať: Môžeme ešte veriť v osobného

3

Boha? Môžeme veriť v stvorenie sveta, v zjavenie, v prí­ chod Boha v ľudskej podobe na zem, v jeho zmŕtvych­ vstanie a vstúpenie na nebo, v posledný súd a koniec sve­ ta? Je možné prijímať tieto predstavy bez toho, že by sme nemuseli priniesť nejaké „sacrificium intellectus” (inte­ lektuálnu obeť)? Asi takto zneli otázky a argumenty, ktoré presvedčili mnohých. Ani teológia nezostala hluchá. Na odkaz li­ berálnych teológov 19. storočia nadviazala časť teológie 20. storočia, ktorá sa odvolávala na výsledky vedy, ktoré okorenila myšlienkami existencialistickej filozofie a ústa­ mi jedného zo svojich najznámejších predstaviteľov profesora Roberta BULTMANNA - vyhlásila: „Obraz sveta v Novom zákone je mýtický...Nebo v sta­ rom zmysle už pre nás nejvestvuje a tým menej jestvu­ je peklo...Odbavené sú teda bájky o vstúpení Krista na nebo a o zostúpení do pekla, odbavené je očakávanie „Syna človeka” prichádzajúceho na oblakoch a vy­ trhnutie veriacich jemu u ústrety... Zázraky Nového zákona sú ako zázraky odbavené... Nemožno použí­ vať elektrické svetlo a rádio, požadovať pri ochorení moderné lekárske a klinické prostriedky a súčasne veriť vo svet duchov a zázrakov Nového zákona.” Tzv. „moderná teológia” 20. storočia vyšla teda ochot­ ne v ústrety názorom, ktoré prevládali v prírodných ve­ dách a vo filozofii na konci 19. storočia. Nezbadala, že medzitým už od začiatku nášho storočia začali sa odo­ hrávať mimoriadne zmeny vo fyzike, ktorá je základnou experimentálnou vedou.

4

Trojaký obraz sveta

Skôr ako sa pokúsime načrtnúť základné zmeny, kto­ rými sa voči minulosti vyznačujú prírodné vedy 20. sto­ ročia, pozrime sa na vývin ľudských predstáv o svete a o Bohu od stredoveku do našich čias. Nemecký matema­ tik, univerzitný profesor Hans ROHRBACH hovorí o troch historických obdobiach v názoroch na svet a ozna­ čuje ich takto: I. predvedecký alebo naivný obraz sveta II. prírodovedecký novoveký obraz sveta III. dnešný obraz prírody. Obraz sveta č. I platil asi do r. 1500,16. storočie je pre­ chodom k obrazu č. II, ktorý platil asi do r. 1900. Teraz prežívame nový prechod, v ktorom sa udomácňuje nový obraz č. III. Tieto tri obrazy sveta či prírody môžeme pod­ ľa prof. ROHRBACHA stručne charakterizovať takto: L

Predvedecký alebo naivný obraz sveta bol akýmsi „troj­ poschodovým obrazom. Zem bola v jeho strede, nad ňou bola skutočnosť podliehajúca Bohu a nazvaná nebom, pod zemou bola skutočnosť podriadená mociam temnosti a označovaná ako peklo. Tento „trojposchodový” obraz sveta mal tri charakteristické vlastnosti: 1. Bol skutočne obrazom sveta, pretože zahrnoval ce­ lú skutočnosť, hoci ju maľoval veľmi svojrázne. 2. Tento obraz sveta bol naivnosťou a to naivnosťou z nevedomosti a pokory. Človek vedel ešte veľmi málo o svete, ale bol dosť pokorný, aby veril v obsiahlu skutoč­ nosť a uznával Boha ako osobného Boha.

5

3. Tento obraz sveta mal miesto pre Boha, ktorý pre­ býval v nebi a odtiaľ zasahoval do prírody a do ľudských dejín. II.

Prírodovedecký novoveký obraz sveta mal tieto charakte­ ristické črty: 1. Nebol obrazom sveta, lebo všetko obmedzoval iba na viditeľnú a zmyslami postihnuteľnú skutočnosť. Kon­ com 19. storočia v ňom výrazne vynikli tieto kontúry: a) priestor a čas sú vo všetkých smeroch nekonečné; b) hmotný svet nemal nikdy začiatok a nikdy nebude mať koniec; c) všetko dianie v tomto svete sa odohráva podľa večne platných prírodných zákonov; d) svet je zásadne poznateľný a existuje len to, čo môžu zachytiť naše zmysly a čo je prístupné nášmu chápaniu. 2. Tento obraz sveta bol naivnosťou a to naivnosťou z poznania a pýchy. Človek vedel už veľa a stratil pokoru, všetko meral a hodnotil svojím rozumom. Väčšina dneš­ ných ľudí zmýšľa ešte podľa tohto obrazu. 3. Tento obraz sveta nemal miesta pre Boha, lebo živý osobný Boh pre prírodovedecký obraz sveta je nemysli­ teľný. III.

Súčasný obraz prírody charakterizuje prof. ROHRBACH takto: 1. Nie je obrazom sveta, lebo ním ani nechce byť. Po­ dáva len popis prírody, t.j. toho, čo je pozorovateľné. O ve-

6

ciach nepozorovatelných mlčí. Na rozdiel od obrazu sve­ ta č. II nehovorí o nekonečnom priestore a čase, ani o nestvoriteľnej a nezničiteľnej hmote, ani o absolútnych prírodných zákonoch. 2. Dnešný obraz prírody vyplýva z poznania a pokory. Naše poznanie nás pokoruje, lebo vieme, že sú otázky, ktoré nevieme a nemôžeme zodpovedať Nie je to ešte pokora pred Bohom, ale môže viesť k pokore pred Bohom. 3. Dnešný obraz prírody má miesto v Bohu. Obraz č. I mal miesto pre Boha, obraz č. II nemal miesto pre Boha, obraz č. III má znovu miesto pre Boha, alebo inak pove­ dané, má miesto „v” Bohu a v jeho skutočnosti. Doplňme a vysvetlime si tieto myšlienky. Dnešná prí­ rodoveda hovorí o priestorovom obmedzení vesmíru, kto­ rý je síce nesmierny ale nie nekonečný. Hovorí o jeho za­ čiatkoch, ktoré síce boli veľmi dávno - pred niekoľkými miliardami rokov - ale predsa boli. Hovorí aj o budúcom konci vesmíru a má preň fyzikálne odôvodnené teórie. Dnešná prírodoveda nepovažuje prírodné zákony za da­ čo absolútne, čo ovláda prírodu, ale skôr za definície, kto­ ré charakterizujú deje v makrofyzikálnom svete. Deje v mikro fyzike atómu sú už menej definovateľné, lebo ako hovorí HEISENBERGOV princíp neurčitosti - ne­ môžeme ich úplne presne pozorovať. Čím presnejšie zis­ ťujeme napr. rýchlosť elektrónu, tým menej presne vieme stanoviť jeho súčasnú polohu a obrátene. Okrem toho aj pozorovateľ už tým, že pozoruje tieto deje, ovplyvňuje ich priebeh. Profesor geológie na univerzite v Swansea Frank H.T. RHODES píše o prírodných či vedeckých zákonoch takto: „Vedecký zákon nie je príčinou určitého poradia uda­ lostí; je to skôr skrátený^g^en^og^sled-

kov mnohých starostlivých pozorovaní, ktorými sa zis­ tila súvislosť dejov alebo vlastností.” Prof. ROHRBACH spomína v dnešnom obraze príro­ dy pokoru. Na túto pokoru vedca poukazuje Sir. Hans KREBS z oxfordskej univerzity a nositeľ Nobelovej ceny za objavy a vysvetlenie biochemických premien tzv. trikarboxylových kyselín, keď hovorí: „Velikáni vedy nás učia, aby sme hľadeli na seba skromne a aby sme sami seba nepreceňovali.” A profesor Rockefellerovej univerzity v New Yorku Philip SIEKEVITZ hovorí na adresu vedcov podobne: „Pýcha je jeden z biblických hriechov; myslím, že na­ ším najväčším hriechom je predstieranie, že vieme oveľa viacej ako vieme, ba ešte aj keď niečo nevieme, ro­ bíme dojem, že to vieme...Mali by sme byť skromní predovšetkým a mali by sme si uvedomiť, že hoci my ľudia sme možno len o niečo menej ako anjeli, sme ďaleko od toho, že by sme boli bohmi.” Spomínali sme, že dnešný obraz prírody podáva iba obraz toho, čo je pozorovateľné. Popredný anglický fyzik David J.E. INGRAM, profesor na univerzite v Keele, podčiarkuje skutočnosť, ktorú si dnes vedci napospol uve­ domujú: „Sú určité druhy problémov a určité druhy otázok, kto­ ré pre samotnú ich povahu sa veda nemôže pokúsiť riešiť.” A profesor molekulárnej biológie na kalifornskej uni­ verzite (v Berkeley) Gúnter S. STENT súhlasne s INGRAMOM konštatuje: „Existujú procesy, ktoré nikdy nemôžu byť vysvetlené, hoci zreteľne podliehajú fyzikálnym zákonom.” Švédsky lekár Gunnar BIÔRCK vo svojich „Myšlien-

8

kach o živote a smrti” konkretizuje jeden z týchto nerie­ šiteľných problémov, keď píše: „Existenciu duše nemožno nikdy dokázať vedecky. Na tých istých základoch ju však nemožno ani po­ prieť.” Ak sa ešte raz vrátime k spomínanému obrazu sveta č. II tak iba preto, že v súvislosti s jeho náplňou je potreb­ né ešte jedno vysvetlenie, ako na to upozornil prof. ROHRBACH: „Prírodovedecký obraz sveta novoveku je vo svojom svetonáhľadovom obsahu produktom filozofie prírody a nie exaktnej prírodovedy. Pojmy ako absolútno, ne­ konečno, večnosť, nezničiteľnosť nie sú ničím iným ako poslednými metafyzickými zvyškami, ktoré prešli z naivného stredovekého obrazu sveta do tzv. mo­ derného obrazu sveta. Stalo sa to takto. Naivný obraz sveta mal ešte miesto pre Boha, pre jeho prítomnosť a činy, pre nebo a pre Božie zásahy v prírode a v dejinách. V dobe osvietenstva sa toto vedomie strá­ calo ruka v ruke s rozbíjaním naivného obrazu sve­ ta nastupujúcou prírodovedou. Pritom súčasne ako sa strácala viera v Boha, prenášali sa v ľudských pred­ stavách jeho vlastnosti ako absolútno, všadeprítomnosť, večnosť a nepremennosť na hmotný svet. To znamená, že pri týchto pojmoch nejde o prírodo­ vedecké poznatky, ale o vyznania viery, ktoré ...zo­ stali v spoločnom vedomí vedcov a pripísali sa to­ muto svetu. V dnešnom obraze prírody sa nestalo nič iné ako to, že sa tieto metafyzické pozostatky odstránili z novovekého obrazu sveta.” Možno sa niekto z vás pýta v duchu, ako toto súvisí s našou dnešnou témou. Až priveľmi! Pomôže nám pri­ tom pojem tzv. dvojitej negácie (dvojitého popretia), kto-

9

rý použil profesor fyziky na univerzite v Hamburgu Pascual JORDÁN, známy svojím prínosom pri rozpracúva­ ní problémov kvantovej mechaniky a základného fyzikál­ neho výskumu, ktorý napísal: „Nové poznatky fyziky negujú starý obraz sveta, ktorý negoval Boha.” Keď tento pojem dvojitej negácie rozvíjame ďalej, dospejeme k dôležitému bodu, ktorý by mal uznať aj neverec. Jeho nevera, ktorá do r. 1900 bola zdanlivo založe­ ná na celej prírodovede, je dnes iba názorom viery, spočí­ vajúca na ňom samom. Na druhej strane kresťan tiež ne­ môže vyťažiť dôkaz o pravdivosti svojej viery z poznatkov modernej vedy, môže však od nej dostať uistenie, že tu jeho viere už nič neprotiřečí. Čo to znamená pre nás? Že záleží len na nás, či na zá­ klade dvojitej negácie urobíme svoje „Áno” voči Bohu ale­ bo svoje „Nie”. Inými slovami: dnešná fyzika, ktorá sa medzi prírodnými vedami dostala najďalej, neposkytuje nevercovi nijaké argumenty a nekladie kresťanovi nijaké prekážky. Presvedčenie jedného i druhého sa opiera len a len o jeho osobnú vieru.

„Verím v Boha-Otca...”

Profesor aplikovanej matematiky na oxfordskej uni­ verzite C.A. COULSON vo svojej knihe „Veda a kres­ ťanská viera” píše: „Popieranie Boha je prakticky vždy výsledkom zažmú­ renia jedného oka. Možno že práve preto nám dal Boh dve oči.” Popredný americký biológ prof. Paul B. WEISZ má v jednej svojej učebnici stať o doméne vedy, ktorá nám pomôže pochopiť, čo veda môže a čo nie. Prof. WEISZ píše: 10

„Oblasť pôsobenia vedy určuje vedecká metóda. Všet­ ko, v čom sa dá použiť vedecká metóda dnes alebo v bu­ dúcnosti, je alebo bude vedou; všetko, v čom sa táto metóda nedá použiť, nie je vedou.” Čo máme rozumieť pod vedeckou metódou? Vedec pozoruje určitý jav. Na základe svojho pozorovania sa snaží jav vysvetliť. Jeho vysvetlenie voláme hypotézou. Hypotéza však môže byť správna alebo nesprávna. Jej oprávnenosť sa dá overiť pokusom. Prof. WEISZ píše, že na otázku „Existuje Boh, je vesmír naozaj jeho dielom, je Boh prítomný všade a vo všetkom?” - môže niekto od­ povedať áno, iný zasa nie. Jedna aj druhá odpoveďje z ve­ deckého hľadiska hypotézou, ktorú môžeme overiť iba kontrolovaným pokusom. Ak by sme chceli overovať hy­ potézu o existencii všadeprítomného Boha, potrebovali by sme dve inak úplne totožné situácie, ale v jednej by bol Boh a v druhej nie. Naša hypotéza však hovorí, že Boh je všade, to znamená, že by bol prítomný v každom teste, nemohli by sme mať kontrolnú situáciu bez neho - to zna­ mená, nemohli by sme mať kontrolovaný experiment. Podobná situácia by vznikla aj pri overovaní hypotézy, že Boh neexistuje. Len v našom pokuse by sme nemohli mať kontrolnú situáciu, kde by Boh bol, pretože by bol ne­ prítomný v každom teste. To znamená, že ani prvú ani druhú hypotézu nemôže­ me overovať vedeckou metódou. Prof. WEISZ pokračuje: „Predstava Boha je teda mimo oblasti vedy a veda ne­ má opodstatnenie hovoriť o ňom. Existencia Boha sa nedá vedecky overiť, lebo vedecká metóda je nepouži­ telná. Načim však zdôrazniť, že toto je ďaleko od vý­ rokov „Veda vyvracia Boha” alebo „Vedci musia byť neverci, lebo to vyžaduje ich metóda”. Nič takého. Veda ponecháva každému dokonalú slobodu veriť 11

v akéhokoľvek alebo v nijakého Boha. Mnohí vedci prvej triedy sú kňazmi, mnohí sú zase agnostici.” A teraz sa vráťme k starokresťanskému vyznaniu viery. Jeho prvý článok hovorí o všemohúcom Bohu-Otcovi, Stvoriteľovi neba i zeme. V Boha-Stvoriteľa verili takí vedci minulosti ako Koperník, Galileo, Kepler, Newton, Franklin, Faraday, Mayer, Maxwell, Ampére, Pasteur ale­ bo Darwin. V Boha-Stvoriteľa verili aj nositelia Nobelo­ vej ceny nášho storočia ako Schrodinger, Einstein, Plaňek alebo Weizsäcker. Okrem posledného z tejto štvo­ rice tí prví traja sa však nedostali k viere v Boha-Otca, hoci ich úvahy o usporiadaní sveta ich priviedli k presvedče­ niu o existencii Boha-Stvoriteľa a Boha-Udržiavateľa sve­ ta. Profesor fyziky na berlínskej technickej univerzite Werner SCHAAFFS hovorí, že podobné úvahy nás k vie­ re v Boha-Otca nedovedú, to môže urobiť iba Ježiš Kris­ tus. „ Verím v Ježiša Krista... ” Tak sa dostávame k druhému článku starokresťanského vyznania, ktoré si zopakujeme ešte raz: Verím v Ježiša Krista, Jeho jediného Syna, nášho Pá­ na, ktorý sa počal zo Svätého Ducha, narodil sa z panny Márie, trpel pod Pontským Pilátom, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, zostúpil do pekla, tretí deň vstal z mŕtvych, vstúpil na nebesá, sedí po pravici Bo­ ha-Otca všemohúceho, odkiaľ príde súdiť živých i mŕt­ vych. Nie náhodou je tento článok vyznania najdlhší. Oso­ ba Ježiša Krista má vo Vyznaní ústredné postavenie. V očiach apoštolov všetko stojí alebo padá na postoji voči Ježišovi. Vieme, že už dvetisíc rokov trvajú spory o jeho osobu. Jedni tvrdili, že vôbec nikdy nebol. Dru­ hí pripúšťali, že bol, ale urobili z neho buď učiteľa etiky, alebo sociálneho revolucionára, alebo fantastu, ktorý sa

12

pre svoje názory dal aj usmrtiť, alebo príslušníka ži­ dovskej sekty. Apoštolské vyznanie hovorí čosi iné: Ježiš Kristus bol súčasne Boh a človek, pravý Boh a pravý človek. Tieto je­ ho atribúty môžeme rozlíšiť, ale nemožno ich oddeliť. Syn Boha-Otca a syn Márie. Ako Boh mal iba Otca, ako človek mal iba matku. Boh aj človek. Je to vedecky přija­ telné? Iste, že tu máme do činenia s velkým tajomstvom. Ale či aj v materiálnom svete sa nestretávame s tajomstva­ mi? Čo je svetlo? - pýtali sa fyzici. Častice - odpovedal Newton, elektromagnetické vlnenie - povedal Maxwell, fotóny - vyhlásil Einstein. Kto má pravdu? Dnešná fy­ zika hovorí: svetlo sa nám raz javí ako vlnenie, inokedy ako kvantá energie - fotóny. Uplatňuje sa tu spomínaný princíp komplementárnosti. Ak v prírode vládne komplementárnosť, či Autor tejto prírody nemohol uplatniť komplementámosť aj na inej, vyššej úrovni? Niekto však bude namietať, že skúsenosť hovorí proti druhému článku Vyznania, lebo vieme, že panny nerodia. To mohli veriť naivní rybári z Galiley, alebo aj odchova­ nec teologickej fakulty v Jeruzaleme Saul z Tarzu, prí­ padne aj lekár Lukáš. - Mýlia sa takíto kritici. Že panny nerodia, to veľmi dobre vedel nielen Lukáš, ktorý ako je­ diný z evanjelistov tak podrobne zaznamenal tieto veci. Vedela to aj Mária a preto sa spýtala Božieho posla: „Ako sa to stane, keď nepoznám muža?” (Luk. 1,34). Vedel to aj Jozef, lebo keď zbadal, že Mária je ťarchavá, „chcel ju taj­ ne prepustiť” (Mat. 1,19), lebo ju podozrieval z nevernosti. Aj prvotná cirkev vedela, že panny nerodia. Ale v No­ vom zákone čítame, zaznieva to rovnako vo Vyznaní, že Ježiš Kristus sa počal zo Svätého Ducha. Boží posol po­ vedal Márii, že príde na ňu Svätý Duch a moc Najvyššieho ju zatôni. Či to nie je púha mytológia? Naše Vyznanie ne-

hovoří o mýtoch ale o Božích skutkoch. Správy evanjelií nehovoria o nadprirodzenom narodení Ježiša. Narodil sa celkom prirodzene, jeho matka použila aj prichystané plienky. Nie narodenie ale počatie bolo nadprirodzené, pričom bola vylúčená účasť muža - hriešneho človeka. Iste že aj Mária bola hriešna. Svätý Duch ju však očistil tak, ako kňazi očisťovali nádoby pre bohoslužby. Keď Boh z neviditeľná prichádza do viditeľná, stáva sa aj viditeľno svätým v jeho prítomnosti. Ako na Sinai pri horia­ com kre sa musel Mojžiš vyzuť, lebo stál v Božej prítom­ nosti na svätom mieste (2 Mojž. 3, 5), tak aj Máriu po­ svätil Svätý Duch. A potom ju zatônila „moc Najvyššieho” - touto mo­ cou „dynamis” je jeho slovo. Tak ako na počiatku zaznie­ valo nad zemou slovo: Nech vydá zem sviežu trávu! Nech sa hemžia vody! Nech lieta vtáctvo! Podobný stvoriteľský akt na vyššej úrovni sa odhral pri Márii. Moc Najvyššieho, slovo tu zaznelo a rečou modernej biológie by sme ho mohli vysloviť takto: Nech je oplodnené vajíčko! A po­ dobne ako v správe o stvorení čítame opakovane význam­ né konštatovanie „A bolo tak”, aj pri Márii „bolo tak” a po naplnení času to „Slovo sa stalo telom” (Ján 1,14) v osobe bezhriešneho človeka a Boha Ježiša Krista. Povedali sme, že zázrak bol spojený s počatím. Boží po­ sol zvestoval Márii, že aj jej príbuzná Alžbeta „počala syna vo svojej starobe” (Luk. 1,36) - to znamená, že aj prirod­ zené počatie nie je samozrejmou vecou. Boh môže po­ čatiu zabrániť a môže ho aj umožniť vo vysokom veku, le­ bo on je Pánom nielen nad počatím ale aj nad životom, veď On je darcom života. V súvislosti s narodením Ježiša Krista nás zaujíma aj rok jeho narodenia. Náš letopočet sa počíta síce od jeho narodenia, ale pri určení nultého roku dopustil sa opát

14

Dionysius Exiguus r. 525 omylu. Ježiš sa musel narodiť as­ poň 4 roky pred začiatkom nášho letopočtu, lebo vtedy zomrel Herodes. Ale ten ešte za svojho panovania dal po­ vraždiť v Betleheme všetkých chlapcov do 2 rokov, aby tak zlikvidoval obávaného konkurenta. Tento omyl teológa uviedla na správnu mieru veda. V rokoch 1603/1604 pri konjunkcii planét Jupitera a Sa­ turna, t.j. pri určitom postavení týchto planét v tom istom smere voči Zemi, vypočítal geniálny astronóm Kepler, že také konjunkcie sa odohrávajú zhruba každých 800 ro­ kov. Niekedy sa k dvojici planét pridruží aj Mars. V ok­ tóbri 1604 sa v blízkosti veľkej konjunkcie troch planét objavila ešte jedna jasná hviezda, ktorá žiarila tak jasno ako Jupiter, ukázala sa jedna „nóva”. Kepler nebol len astronóm ale aj biblicky vzdelaný kresťan. Vedel o správe evanjelistu Matúša, ktorá hovorí o príchode mudrcov od východu. Vypočítal, že podobná konjunkcia planét so súčasným objavením sa „novy” bola asi 6 rokov pred na­ ším letopočtom. To znamená, že Matúš nepodáva nijaké mýty, keď cituje výrok mudrcov od východu „Videli sme jeho hviezdu na východe slnca” (Mat. 2, 2). Chaldejskí mudrci zrejme pozorovali konjunkciu a objavenie sa „no­ vy” v roku, ktorý vypočítal Kepler. To znamená, že naro­ denie Ježiša Krista muselo byť okolo r. 6 pred n.l. V tom čase na východe, t.j. v Chaldejskú znamenala hviezdna obloha veľa. V takej mimoriadnej konjunkcii a v objave­ ní sa „novy” videli znamenie veľkej udalosti. Zachovali sa hlinené doštičky z 3. tisícročia pred n.l., ktoré predpove­ dajú veľkú udalosť v kananejskej zemi, ležiacej na západ od Babylónie. Táto udalosť mala súvisieť so spomínaným úkazom hviezdnej oblohy. Na tabuľkách sú tieto slová: „Keď sa to stane, povstane na západe veľký kráľ. Po­ tom bude vo všetkých krajinách vládnuť právo, spravod­

15

livosť, radosť a pokoj a všetky národy sa stanú šťastnými.” Nuž, za touto hviezdou nového kráľa vydali sa chal­ dejskí mudrci a prišli až do Betlehema. Boli to predstavi­ telia vtedajšej vedy, ktorí prišli vzdať hold Mesiášovi. Po 16 storočiach ďalší vedec potvrdil, že ich expecícia bo­ la historickou udalosťou a dnes tomu istému Mesiášovi vzdávajú hold mnohí predstavitelia modernej vedy na celej zemi, lebo v ňom našli aj oni osobného Spasiteľa. Ďalšie vety Vyznania znejú takto: „Trpel pod Pont­ ským Pilátom, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný...” Prečo tak? Či bol iba martýrom pre svoje presvedčenie? Alebo má jeho smrť hlbší význam? Najvyšší kňazi, zá­ konníci, farizeji a saduceovia v zriedkavej zhode sa zjed­ notili v tom, že je rúhačom, lebo sa vyhlasoval za sľúbe­ ného Mesiáša. Využili slabý charakter rímskeho proku­ rátora nad Judskom, obvinili Ježiša z buričstva, vyhlaso­ val sa za kráľa a tým bol nepriateľom cisára - zaslúži si smrť! Vyznanie však cieli na dačo druhé, na to, čo vyplýva zo starozákonných prorokov, z výrokov samotného Je­ žiša a z presvedčenia prvotnej cirkvi - potupná smrť na kríži bola zástupnou smrťou bezhriešneho Spasiteľa za hriešny svet. Mohli by sme citovať desiatky výrokov z Bi­ blie. Proti nim stojí vo svojej múdrosti „moderná” teoló­ gia a ústami prof. BULTMANNA vyhlasuje: „Ako môže byť moja vina zmierená smrťou jedného Bezhriešneho? ...Aká primitívna mytológia, že nejaká božská bytosť, ktorá sa stala človekom, svojou krvou pyká za hriechy ľudí!” Mikuláš Koperník (1473-1543) by asi nesúhlasil s Bultmannom, keď v úvode svojho diela o pohyboch nebeských telies napísal: 16

„Nehľadám takú istú milosť, s akou si sa zjavil Pavlovi; ani si nežiadam tú láskavosť, s akou si odpustil Petrovi; ale o to, čo si doprial na dreve kríža lotrovi, o to snažne prosím.” Jeden z najväčších fyzikov novoveku Isaac Newton (1643-1727) sa na Kristov kríž tiež díval inak, keď napísal: „Naučil som sa vo svojom živote dve velké veci: po prvé, že som velký hriešnik a po druhé, že Ježiš Kris­ tus je ešte väčší Spasiteľ.” A keď sa Sira Jamesa SIMPSONA, objaviteľa chloro­ formu, spýtali, čo považuje za najväčší objav svojho ži­ vota, odpovedal: „Najväčší objav, ktorý som kedy urobil, bol, že som velký hriešnik a Kristus je veľký Spasiteľ.” V starokresťanskom vyznaní nachádzame ďalej túto zvláštnu vetu: „Zostúpil do pekla”. Aha! Zvolajú kritici tu je vaša naivná predstava o „trojposchodovom” svete s peklom na spodku! Kedysi toto slovo „peklo” zname­ nalo dačo neviditeľné, prikryté! Stredovek urobil z neho miesto so smolnými kotlami, vidlami, rohmi a kopytami. Autor „Životopisu Ježiša Krista pre ľud” J.P. SMYTH o tom píše: „...táto stará veta i kéď neskoršie mala taký strašný vý­ znam, zostala vo vierovyznaní nezmenená a každú no­ vú generáciu treba v škole poučovať, že namiesto „zostúpil do pekla” treba čítať „zostúpil do Nevidi­ teľná, do ríše zosnulých, do velkého posmrtného ča­ kania”. Peter vo svojej svätodušnej kázni asi o tom hovorí, že „nebola zanechaná jeho duša v ríši smrti (Skut. 2, 31). Neskôr vo svojej prvej epištole píše, že Kristus oživený Duchom... kázal duchom v žalári (1 Pet. 3, 19) a že sa i mŕtvym kázalo evanjelium (4, 6). Aj apoštol Pavol o tom vedel,'lebo to spomí-

17

na v liste do Efezu (4, 9) a hovoria o tom neskôr cirkevní otcovia... „...Ten, ktorý prišiel hľadať a zachrániť ľudské duše na zemi, zaniesol svoju radostnú novinu do ríše mŕtvych, zatiaľ čo jeho telo ležalo v hrobe; zostúpil do Nevidi­ teľná ako Spasiteľ a Víťaz; rozvinul svoju zástavu a vztýčil svoj kríž v svete tých, čo zosnulí. Učinil tak, aby sa duše, žijúce v minulosti, mohli obrátiť k nemu a žiť, aby ho duchovia dávnych prorokov a svätých mohli radostne privítať...Či kedy predtým bola vo vesmíre ta­ ká kázeň - bol taký kazateľ - bolo také zhromaždenie?” Naše Vyznanie pokračuje ďalšou vetou: „tretí deň vstal z mŕtvych”. Táto veta rozdeľuje do dvoch táborov všet­ kých, čo ju počuli. Jedných do tábora radostných vyzná­ vačov, očitých svedkov, ktorých apoštol Pavol udáva až počtom 500, keď r. 56 píše, že sú ešte všetci nažive. Je to tábor tých, čo uverili radostnej zvesti že „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina tých, ktorí zosnulí” (1 Kor. 15, 20). Do druhého tábora patria všetci skeptici, pochybovači a nepriatelia Ježiša Krista. Popredné miesta v ňom majú predstavitelia vtedajšieho židovstva, ktorí podplatili stráž­ cov hrobu, aby rozhlasovali, že učeníci ukradli mŕtve te­ lo. V našom storočí sa k nim pripájajú moderní posmievači. Kolko všelijakých vysvetlení vzniklo o prázdnom hrobe: ukradnuté telo, legenda, ženy si pomýlili hrob, Kristus na kríži nezomrel a prebral sa v chladnom hrobe a ušiel, učeníci boli obeťou halucinácie atď. Pritom sa všetci - ako inak - odvolávajú na vedu. Veď v storočí ve­ dy nemôžeme veriť v zázrak zmŕtvychvstania! Počujme, čo o tom hovorí lekár - profesor anatómie na univerzite v Cambridge Dr. MACALISTER: „Mal som také skúsenosti, že nevera v zjavenie, kto­ ré dal Boh v živote a slove, v smrti a vzkriesení

18

nášho Spasiteľa, prevláda viac medzi tými, ktorých by som mohol nazvať súbežcami vedy, ako medzi tými, ktorým je vedecká práca programom života.” A slovo „zjavenie”, ktoré sa vyskytlo v citovanom vý­ roku, nebojí sa použiť aj na pôde vedy nikto menší ako nositeľ Nobelovej ceny za fyziku Sir Lawrence BRAGG vo svojej knihe „Veda a dobrodružstvo života”, kde čí­ tame toto: „Keď niekto dlho hľadal kľúč k dajakému tajomstvu prírody a keď sa mu dostalo odmeny v pochopení... odpovede, prichádza to ako blesk zjavenia...” Profesor orientálnych zákonov na londýnskej univer­ zite J. N. ANDERSON píše o zmŕtvychvstaní Ježiša Kris­ ta: „Daktorí kritici môžu naozaj namietať, že vzkriese­ nie z mŕtvych je tak neuveriteľné, že by nestačilo ni­ jaké množstvo dôkazov...Predpokladajme, že vzkriese­ nie obyčajného človeka je skutočne neuveriteľné. Ale tento spôsob uvažovania sa nedá aplikovať na Toho, o kom hovoríme. On bol jedinečný vo všetkom, čo robil; vo všetkom, čo povedal; vo všetkom, čím bol. Nech sa naňho pozrieme z ktorejkoľvek strany, tvorí sám osobitnú triedu. Aj okrem zmŕtvychvstania máme vynikajúce a presvedčivé dôkazy, že On bol „Boh zja­ vený v tele”. Či je to potom také neuveriteľné, keď by niekto ako On vstal z mŕtvych? Oveľa neuveriteľ­ nejšie by bolo, ak by nebol vstal. To, že mal umrieť „za nás ľudí a pre naše spasenie”, patrí k najväčším tajomstvám, ale keď už umrel, potom už nie je ta­ jomstvom, že musel vstať. „Ale konečným dôkazom zmĺtvychvstania pre každé­ ho jednotlivca je jeho vlastné spoznanie vzkrieseného Krista, pretože dôkaz zo skúsenosti môže takto do19

plnať dôkazy historie. Aké šťastie, že zasľúbenie vzkrie­ seného Spasiteľa ešte platí: „Hľa, stojim pri dverách a klopem, keby niekto počul môj hlas a otvoril mi, prí­ dem k nemu a budem s ním večerať a on bude ve­ čerať so mnou” (Zjav. 3, 20). Tu by sme ešte mohli dodať to, čo priklincúva apoš­ tol Pavol: „Ak Kristus nevstal z mŕtvych, tak teda je márna i naša kázeň a márna je i vaša viera” (1 Kor. 15, 14). Pre historickú úplnosť musíme povedať, že aj vtedy boli pochybovači. Učeníci neverili svedectvu žien. Tomáš neveril svedectvu ostatných učeníkov. Ale takíto „pocti­ ví pochybovači” dostanú vždy dôkazy a môžu potom vy­ znávať s Tomášom „Môj Pán a môj Boh” (Ján 20, 28). Zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus má moc presvedčiť nielen pochybujúcich učeníkov, ale aj svojich nepriateľov, akým bol Saul Tarzenský. V dejinách bolo veľa takých, čo sa po­ dujali dokázať falošnosť kresťanstva, ale boli premožení a stali sa kresťanmi. Uvediem aspoň jeden príklad: Britský generál Lewis WALLACE bol typickým od­ porcom kresťanstva. Raz sa vo vlaku stretol so známym nevercom plukovníkom R.G. Ingersollom. Obaja sa čo­ skoro rozdebatovali na obľúbenú tému. Uprostred rozho­ voru povedal plukovník generálovi: „Ste inteligentný a vysoko vzdelaný. Prečo nenapíšete knihu o absurdnosti kresťanstva a o tom, že Ježiš Kristus ani nikdy nežil? Ta­ ká kniha by bola majstrovským dielom”. - Generálovi sa myšlienka zapáčila a niekolko rokov horlivo zbieral mate­ riál pre svoju knihu. Potom začal písať. Ešte mal iba 4 ka­ pitoly, keď si začal uvedomovať, že Ježiš Kristus bol sku­ točnou osobou. Onedlho dospel k presvedčeniu, že bol ešte viac ako iba historická osobnosť. Vtedy päťdesiatroč­ ný generál prvý raz v živote padol na kolená a prosil Je­ žiša Krista, aby sa stal jeho Spasiteľom. - Zozbieraný ma-

20

teriál však nevyšiel navnivoč. WALLACE prepísal prvé kapitoly svojej knihy a dokončil rozprávanie, ktoré vzru­ šilo tisíce čitateľov po celom svete - napísal knihu „Ben Hur”. Ukrižovaný Ježiš na tretí deň vstal. Jeho telo bolo osla­ vené, hoci malo pôvodnú podobu, boli na ňom stopy po ra­ nách, ktorých sa Tomáš smel dotknúť, no bolo to telo „inej kvality”, ktorému zatvorené dvere a všeličo iné ne­ bolo prekážkou... Ukazoval sa svojim ešte 40 dní. Potom nastala udalosť, o ktorej Vyznanie hovorí takto: „...vstúpil na nebesá, se­ dí po pravici Boha-Otca všemohúceho, odkiaľ príde súdiť živých i mŕtvych”. Častejšie citovaného prof. Rohrbacha sa raz opýtal je­ den teológ: „Keď ste matematik a veríte vo vstúpenie Je­ žiša na nebo, môžete mi vypočítať, kedy prišiel ta hore”? Rohrbach odpovedal asi takto: Náš vesmír má polomer najmenej 2 miliardy svetelných rokov. Svetlo má rýchlosť 300 000 km za sekundu. Uvažujme, že by Ježiš bol „vstú­ pil” na nebo rýchlosťou svetla ako v dajakej rakete. Od­ vtedy uplynulo asi 1940 rokov. Doteraz by bol „preletel” 1940 svetelných rokov dlhú dráhu, nepatrný zlomok z po­ lomeru vesmíru! Ešte by bol ďaleko od cieľa, ak nebo by bolo „hore” - za hranicami vesmíru. Biblia a naše Vyzna­ nie však hovoria, že je už „tam” a sedí po pravici Boha-Ot­ ca. To znamená, že nebo nemusíme hľadať „tam hore” a že Biblia má dajaký druhý obraz sveta a nie „trojposcho­ dový”, ako si ho predstavoval stredovek a pred ním staro­ vek. Biblia vo svojom „obraze sveta” hovorí totiž o dvoch skutočnostiach: o viditeľnej a neviditeľnej skutočnosti. Sám Ježiš Kristus „...je obrazom neviditeľného Boha.... v ňom je stvorené všetko, čo je v nebesiach i čo je na ze­ mi, viditeľné i neviditeľné” (Kol. 1,15-16). Na inom mies21

te čítame, že „...nehľadíme na veci, ktoré sa vidia, ale na veci, ktoré sa nevidia. Lebo veci, ktoré sa vidia, sú dočas­ né, ale tie, ktoré sa nevidia, sú večné” 2 Kor. 4,18). Boh „prebýva v neprístupnom svetle. Jeho nikto z ľudí ne­ uzrel, ani uzrieť nemôže” (1 Tim. 6, 16). Tieto dve skutočnosti - viditeľná a neviditeľná - nie sú umiestené nad sebou alebo pod sebou, ony sú - dalo by sa povedať - jedna v druhej. Preto Pavol káže v atén­ skom Areopágu, že Boh „nie je ďaleko od niktorého z nás” (Skut. 17, 27). Viditeľný svet je teda preniknutý neviditeľ­ ným svetom, naše oči však doňho nemôžu nazrieť. A predsa - predsa boli v dejinách mimoriadne chvíle, keď sa poodhrnul závoj a ľudské oko videlo niečo z toho Ne­ viditeľná: videl to prorok Izaiáš, videl otec Jána Krstiteľa, videla Mária, videli pastieri na betlehemských poliach, videli učeníci na vrchu premenenia, videl prvý kresťanský mučeník Štefan tesne pred svojou smrťou „nebesá otvo­ rené a Syna človeka po pravici Božej”. Štefan nemal te­ leskop, len závoj pred jeho očami sa odhrnul a on smel nazrieť do neviditeľnej skutočnosti. Tak aj Ježiš Kristus pri svojom vstúpení na nebo odi­ šiel z viditeľnej skutočnosti do neviditeľnej. Očiam uče­ níkov ho zakryl oblak. Aký to bol oblak? Zrejme nie oby­ čajný. Skôr taký, aký sprevádzal a viedol izraelských po Sinajskom polostrove, aký zatônil vrch Sinai, aký zakryl stan zhromaždenia na púšti, aký sa ukázal na vrchu pre­ menenia učeníkom. Taký oblak im zakryl pohľad na oslá­ veného a odchádzajúceho Pána. Iste, že žili v naivnom obraze sveta, preto mali predstavu, že nebo je „hore” a hľadeli „hore do neba”. Nás dnes nemusí trápiť, či nebo je „hore”. Našimi ve­ deckými prostriedkami a technickým vystrojením nemô­ žeme toto nebo odhaliť a vidieť. Nevidel ho LAPLACE

22

svojím teleskopom, ani kozmonauti zo svojich kozmic­ kých lodí. Nebo je v neviditeľnej, ale predsa jestvujúcej skutočnosti. Toto neviditelno sa nám dáva poznať iba cestou zjavenia, prostredníctvom Biblie a Ježiša Krista. Svetoznámy chirurg a gynekológ, profesor na John Hopkinsovej univerzite Howard A. KELLY vydáva o tom svedectvo: „Moja osobná skúsenosť mi ukázala, že Biblia je živé Slovo, také isté Božie slovo ku mne - a ku každému, kto ho číta - ako list, ktorý prišiel v rannej pošte od mojej matky, je jej slovom ku mne.” Skúsenosť so Slovom, ktorým podľa ev. Jána je Boží Syn, popísal aj Dr. Alex WOOD, fyzik z univerzity v Cam­ bridge,: „Čo skutočne cítim, je to, že Kristus overil sám seba v mojej skúsenosti a môže to urobiť aj vo vašej.” Tieto skúsenosti môžeme ešte doplniť výrokom sláv­ neho francúzskeho matematika a mysliteľa Blaise PAS­ CALA (1623-1662): „Nielen Boha spoznáme len skrze Ježiša Krista, ale aj samých seba poznáme iba prostredníctvom Ježiša Krista. Bez neho nevieme, ani čo je náš život, ani čo je naša smrť, ani čo je Boh, ani čo sme my sami.” Starokresťanské vyznanie o vstúpení Pána na nebo je v súlade s tým, čo čítame v liste Pavla apoštola zboru vo Filipach: „Preto aj Boh jeho povýšil nad všetko a dal mu z ľú­ bosti meno, ktoré je nad každé meno, aby sa v mene Ježiša Krista sklonilo každé koleno bytostí ponebeských a pozemských, i podzemských, a každý jazyk aby vyznal, že Ježiš Kristus je Pánom, na slávu Boha Otca.” (Filip. 2, 9-11).

23

Raz sa celému svetu odhalí závoj, ktorý oddeľuje viditeľno od neviditelna - vtedy uvidia všetci ľudia Syna človeka prichádzajúceho na oblakoch a padnú pred ním všetci v úcte a bázni na kolená, keď príde, ako hovorí Vyznanie, „súdiť živých i mŕtvych”. „Verím vo Svätého Ducha...” Vyznanie má ešte jednu časť, ktorá hovorí o Svätom Duchu, o svätej všeobecnej cirkvi - t.j. o tých, čo uveri­ li v Spasiteľa a nie o tých, čo sú zapísaní v cirkevných matrikách - o spoločenstve svätých, o odpustení hriechov, o vzkriesení z mŕtvych a o večnom živote. Ten, kto mô­ že s prvotnou cirkvou vyznávať prvé dve časti, pre toho je táto tretia časť samozrejmým dôsledkom, môže ju vy­ znávať vedno s prvými dvoma. Ťažko ho môžu vyznávať tí „moderní” teológovia, ktorí popierajú druhý článok Vyznania, lebo ho považujú za reč mytológie. Inak sa na vec dívajú prírodovedci. Profesor fyziky W. SCHAAFFS vyznáva: „Ja sa pridŕžam každej vety prvotného apoštolského vyznania, ktoré je aj vyznaním reformácie.” Podobný postoj má aj matematik prof. ROHRBACH. Kritici kresťanstva v mene vedy obyčajne zabúdajú, že spomedzi všetkých velkých civilizácií minulosti iba kres­ ťanská civilizácia bola pôdou, na ktorej vyrástla moderná veda. „Bolo by naivné predpokladať, že niktorá z týchto civilizácií by nemohla dať vznik modernej vede, ale vý­ znamné je, že ani jedna to nedala” - píše spomínaný geo­ lóg prof. RHODES. Asi pred 40 rokmi to vyslovil jeho kra­ jan prof. MacMURRAY takto: „Veda je zákonitým dieťaťom velkých náboženských hnutí a jej genealógia siaha až k Ježišovi. V jej skutečnom zmysle veda je jediným správnym výrazom kres­ ťanstva, ktorý videl svet.”

24

Zaoberali sme sa starokresťanským vyznaním viery a pokúsili sme sa hodnotiť jeho obsah a význam vo svetle modernej vedy. Autor sledoval dvojaký cieľ: Po prvé chcel povzbudiť svojich priateľov, veriacich v Pána Ježiša Krista, že sa nemusia báť, že ich viera ne­ patrí do moderného storočia vedy a techniky. Preto vy­ beral najmä svedectvá vedcov, ktorí veria v Ježiša Krista ako vo svojho Spasiteľa. Po druhé chcel pomôcť pochybujúcim, ktorí hľadajú pravdu. Spoznáte pravdu a tá vás vyslobodí - tak to pove­ dal náš Spasiteľ. Autor chcel týchto hľadajúcich upozor­ niť na ústredný zjav Vyznania - na Boha zjaveného v ľud­ skom tele - na Spasiteľa sveta Ježiša Krista. Len On má odpoveď na všetky naše otázky, len On má pomoc v kaž­ dej núdzi, len On je istou zárukou budúcnosti - bu­ dúcnosti Božích vykúpených, ktorá siaha a pokračuje vo večnosti. Ešte dáme slovo dvom vedcom. Prof. ROHRBACH hovorí o Vyznaní viery toto: „Málo by nám poslúžilo, ak by sme vedeli intelektuál­ ne, čo je vo vyznaní viery a ak by sme ho potvrdili teo­ reticky, kým nepochopíme, čo má urobiť s nami, prečo ho my potrebujeme, prečo sa nás dotýka v našom dneš­ nom praktickom živote.” K nemu sa pripája biochemik - profesor J.N. HAWTHORNE z univerzity v Birminghame: „Jediná cesta pre overenie pravdy je vedecká cesta. Potrebujeme urobiť pokus - zložiť svoju dôveru v Oso­ bu, ktorá je tak jasne vykreslená v evanjeliách...Peter to vystihol svojím vyznaním: Pane, ku komu pôjdeme? Ty máš slová večného života.”

Použitá literatura:

ANDERSON, J.N.D.: Christianity: the witness of histo­ ry. Tyndale Press, London, 1969. ANDERSON, J.N.D.: The evidence for the ressurection. Inter-Varsity Fellowship, London, 1967. BIÖRCK, G.: Thoughts on life and death. Perspective in biology and medicine, 11 (1968) 527. COULSON, C.A.: Science and Christian belief. Collins, Fontana Books, London, 1964. HAWTHORNE, J.N.: Questions of science and faith. Tyndale Press, London, 1965. KREBS, H.A.: The making of a scientist. Nature, 215 (1967) 1441. MACKAY, D.M.(Editor): Christianity in a mechanistic universe. Inter-Varsity Fellowship, London, 1965. RHOTON, D. and RHOTON, E.: Can we know? Gospel Literature Service, Bombay, 1967. RICHARDSON, A.: The Bible in the age of science. SCM Press, London, 1964. ROHRBACH, H.: Naturwissenschaft, Weltbild, Glaube. R. Brockhaus Verlag, Wuppertal, 1969. ROHRBACH, H.: Geboren von der Jungfrau Maria. Verlag Goldene Worte, Stuttgart-Sillenbuch, 1964. ROHRBACH, H.: Aufgefahren gen Himmel. Verlag Gol­ dene Worte, Stuttgart-Sillenbuch, 1967. SCHAAFFS, W.: Christus und die physikalische For­ schung. Evangelisationverlag, Berghausen/Baden, 1967. SIEKEVITZ, Ph.: Scientific responsibility. Nature, 227 (1970) 1301. STENT, G.S.: That was the molecular biology that was. Science, 160 (1968) 390. 26

WEISZ, P.B.: The science of biology. McGraw-Hill Book Company, N. York, 1959.

27