Evanjelista Moody [PDF]

Zitiervorschau

li

N RYBÁRIK

EVANJELISTA M O O D Y Nástroj vefkého duchovného prebudenia a priekopník ekumenického hnutia

1947 Vydal Modrý kříž na Starej Turej

Vytlačila kníhtlačiareň »Grafika« v Kožiciach

't-

m

i’ /

v

í

♦^

POUŽITÉ PRAM ENE: J. G. Oncken: „Moody der evangelist", Cassel, 1900. Alfred Stucki: „D. L. Moody", St. Gallen, 1940. G. Geíss: „D. L. M oody", Marburg (Lahn), 1938. Články v časopisoch: „Betante‘\'-Brtto', 1917. ' „Naše vítězství", Praha, 1934. „Prápor spásy", Praha, 1937. . fit,**/;;,. • / (t

V -

h y

/ '

Uvodom. M oody! Akú velká ozvěnu, na široko a na daleko, málo toto měno koncom minulého storočia na obidvoch stranách Atlantického oceánu! Bol naozaj jedinečným zjavom v šíření královstva Božieho na zemi, aký sa v dějinách len velmi zriedka opakuje. História ho zaraduje medzi Wesleyho a Whitfielda, a svědčí o ňom, že bol nástrojom velkého duchovného prebudenia, ktoré sa rozlialo vo všetkých cirkvách v rokoch 1870 až 1880. Bol králom evanjelistov, ako Spurgeon bol králom kazatelov. Jeho vášeň zachraňoval stratených ludí bola tak velká, že za svojho života precestoval viac než jeden milión anglic­ kých mil; hovořil viac ako so 100,000.000 ludí o ich duši a modlil sa osobné so 750.000 hriešnikmi. Jeho nadšení obdivovatelia a stúpenci tvrdia, že za svojho požehnaného života okradol peklo najmenej o jeden milión duší. Preto ako raz apoštol Pavel, aj on mohol přivolal svojim rovesníkom: „Hojnejšie som pracoval než oni všefci!" (1. Kor. 15, 10). Jeho posolstvo bolo velmi jednoduché a prosté. Nebol teologom odborníkom, ale iba „laickým kazatelom", ako sa on sám rád nazýval. Malmálo —

3

teoretických vědomostí; zato však bol pomazaným Hospodinovým, naplněný Duchom a vyzbro­ jený mocou z výsosti. V plnej sile Božej zvěstoval od Boha vzdialeným ludom posolstvo smierenia vo velkých mestách Ameriky aj Európy. Všetky obrovské dvorany boly primalé nato, aby boly mohly pojat tie tisíce a desaftisíce poslucháčov, ktorí sa hrnuli za jednoduchým človekom „s Bibliou v ruke". Nebol kazatelom len dajakej suchej morálky, ktorý by bol sýpal iba strach a hrózy pekla na svojich poslucháčov. On sa povzniesol vysoko nad takýchto jednostranných mravokárcov, pretože bol kazatelom lásky a nie hněvu Boiieho; zvěstoval tudom nesmiernu dobrotu Božiu, ktorá objímá celý svět a Jeho velké milosrdenstvo. Tým přitahoval svojich poslucháčov a viedol ich v tístrety živému Bohu, ktorý ich miluje věčnou láskou. Prinášal evanjelium chudobným, obvazoval skrúšených srdcom, zvěstoval slobodu zajatým, otvorenie žalára vázňom; potěšoval zarmutených a všetkým vyhlásil rok milosti Hospodinovej s opoštolom Pavlom: „H la teraz je čas milosti, hla, teraz je deň spasenia!“ (2. Kor. 6, 2). So samospravedlivými luďmi, ktorí sa necítili hriešnikmi, nevedel si rady. Ale sa cítil povola­ ným k vyvrhelom z ludskej spolačnosti, k zločmcom, opilcom. náruživým hráčom a nevěstkám A j tito sa móžu a májů stát šfasinými dětmi Božími. Preto oni bolí jeho zamilovaným obecenstiom. Im svědčil o láske Božej. Lebo našiel —

4

pre nich univerzálny liek a dokonalý prosiriedok na obnovenie ich života, a to v krvi Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorá je mocná pí etrhnút všetky putá otroctva a očistit od každého hriecha (2. Jána 1, 7). Proti názorom duchovné mrt­ vých kresfanov, ktorí tvrdia, že evanjelium už velmi mnoho stratilo zo svojej póoodnej moci, Moody ukázal aj dokázal, že evanjelium Ježišá Krista je i dnes tou istou „mocou na spasenie každému veriacemu" (Rim. 1, 16), ako bolo na počiatku. Hfa, ono i dnes činí velké divý v ludských srdciach a životoch. Preto vypovedal boj každej namyslenej a formálnej viere i každému zdánlivému a etiketnému křesťanstvu. Prinášal ludom živu vieru, potřebná pre tvrdý každodenný boj života. Jeho Kristus nebol len teoretickou, vedecky oprávněnou a podopretou figurou, ale skutočnou, živou, svět riadiacou a svět zachráňujúcou osobnostou, moc­ nou zachránit aj tých najhorších ludí. V učení Moodyho nebolo ničoho nového. Kázal to staré evanjelium pokánia, smierenia, znovuzrodenia a dětinstva Božieho. Novými však boly metody, ktorých používal a elán, ktorým všetko oduševňoval. Nikdy sa Moody nestaral o zastarané formy a obyčaje, keď poznal, že inými metodami móže docielit lepších výsledkov. Vždy hladal najlepšie prostriedky na upútanie ludí. Videi, že na zachytenie spustlých, od Boha vzdialených tried velkoměstských ludí sa musí použit iných ciest na zvestovanie Slova než na mravných a počestných cirkevníkov.

5

Tito Fudia nedajú sa získat ani slávnostnými bohoslužbami ani zvučnými chorálmi ani vedecky stávanými kázňami. Potrebujú niečo, čo by ich uchvátilo, vyburcovalo, vytrhlo a dalo im novej sily začat nový život. A cesty, ktorých použil náš Američan, sa ukázaly správnými. Jeho sostúpenie do najbiednejších štvrtí bolo do očí bijúcou reklámou, dalej čerstvé a čo do viery mocné Siónské piesne, živé posolstvo o Spasi­ telovi .hriešnikov, shromaždenia, toto všetko napomáhalo tomu, že tito zanedbaní a zavrh­ nutí Fudia boli hůfne přivedení ku Kristu. A ten oheň viery, ktorý Moody zapálil v ich srdciach, nebol iba ohňom zo slamy, ktorý by bol skoro vyhasol. Moody postavil tých Fudí na pevný základ. Napriek masovým obráteniam bolo zazna­ čené poměrně málo prípadov odpadnutia. Moody bol ohnivou dušou. Oduševňoval ho neskrotný entuziazmus pre Božiu vec na zemi. Predsa však nebol nijakým bludárom, nijakým fantastom, nemal svojho zvláštneho náboženskosektárskeho koníka, nezaložil nijakého nového cirkevného hnutia. Nikde na svete niet „Moodyánov“ . Bol človekom so zdravými, triezvými názormi, nepriateVom všetkých nezdravých, vý­ středných výhonkov, ktoré sa ukazovaly na krestanskej pode. Z Moodyho hovořil velkorysý Američan širokého srdca. Neznal nijakých konfesionálnych hraníc. Miloval všetky děti Božie a slúžil všetkým cirkvám, bez rozdielu ich rázných nábožen­ ských vyznaní. Ako mnohí, ktorí sa menujú —

kresfanmi, poznajú len úzkoprsého Krista; nevidia ponad múry svojich vlastných církví a chrámov, svojho reformátora, svojich cirkevných svátcov, a zavrhujú tých, ktorí v trochu inej formě veria v svojho Spasitefa, ako'„sektářov“, Moody mal ekumenické ciele na zřeteli. On neká­ zal učenie niektorej církvi, ale výhradně len Krista, ako nám Ho predstavujú evanjeliá v celej Jeho jednoduchosti, v moci a v Božskej všemohúcnosti. Lebo nie tú alebo tamtu církev je třeba oslavovat; ale Kristus nech sa stává mocným v fudských srdciach. Devdtnáste storočie právom je pomenované storočím evanjelizácie. Velké húfy evanjelistov rozniesly zvěst o Ježíšovi Kristovi do všetkých kíítov světa. Vyšli podobné ako ten jazdec na bielom koni, o ktorom čítáme v Zjavení svátého Jána 6, 2, aby pomohli zvítazit evanjeliu. Moody bol najváčším medzi nimi. Plní obdivu stojíme před jeho životným dielom; vykonal obrovská prácu. Malicherní kritici móžu nešetrne posudzovaf jeho metody, jeho kázně, jeho piesne i jeho shromaždenia; ale jeho velké a trvalé výsledky nemóžu poprief. Z Moodyho vyšly průdy požehnania, akého člověk ešte nezažil. Tie průdy objímaly celý svět a predovšetkým zúrodňovaly náboženský život aj k němu dopomáhaly. Hoci nevyrástol na našej domácej pode, ale i nám má mnoho čo povedaf. Srdce člověka je všade také isté, právě také je v Európe ako aj v Amerike. Má tie isté požiadavky a nosí v sebe tú istú túžbu:

1

L.

Očakáva pokoj a smierenie s Bohom. Boh nepozná nijakých řečových ani náročných rozdielov; On si připravuje církev zo všeikých národov i rás; im všetkým poslal Pána Jeziša Krista na spa­ seme.

\

8

2

.

Obrátenie. M oodybo predchodcami boly zbožní puri­ táni, ktorí v druhej polovici 17. storočia sa vysťahovali z Anglicka do Spojených štátov severoamerických a usadili sa tam v štáte Massachusetts ako farmáři, a tak povstala malá dědina Northfield. Tam uzřel světlo světa Dwight Lyman M oody 5. februára 1837 ako tretie z ósmich dětí. Jeho otec bol tesárom, ktorý sa však málo staral o budúcnosť svojej rodiny, takže ked 41-ročný náhle zomrel, jeho rodina ostala bež prostriedkov. Ale matka, Betsey Holton bola statočná žen a; nesvesila hlavu, ale zmužilo sa pustila do boja s chu­ dobou. V zimnom období, ked nemala dřeva na kúrenie, nechávala děti ráno jednoducho v posteli, až kým sa ím nebolo třeba chystat do školy. Vdaka znamenitej pomoci jedného z jej bratov bolo ich matke umožněné udržať početnú rodinu čestne nad vodou, takže bola ušetřená před roztratením sa. Ohrozenej rodině pomáhal i miestny farár, ktorý aj pokrstil všetkých jej členov. Pani M oody-ová sa vynasnažila vychovat svoje děti v kresfanskom duchu. Víera, akú

9

ona mala, nebola iba doktrinárska, naučená, u nej bola viera vecou jej srdca. „Dóveruj v Boha!" bolo jej krátkým a prostým vierovyznaním, a zavčasu učila svoje děti milovat a vzývat tohoto Boha ako útočiště všetkých vdov a sirot. Jemu svěřila aj křdef svojich dětí. Ked neskoršie Moody dlel v cudzine, a ked v izbe jeho matky často hořelo světlo celé noci, vtedy susedia vedelí, že prosí za svojho syna. Vo svojich defoch vzbudila ducha nezávislosti na cudzích 1’udoch. Nezniesla to, žeby im priatelia alebo susedia pomáhali. Zato však ich učila mať a preukazovaf milosrdenstvo všetkým trpiacim. Stalo sa niekedy, že děti, ked aj nedostatok bol ich kuchárom, daly svoju skromná večeru žobrákovi. Nedelnajšia návštěva chrámu bola v tej rodině velkou samozrejmosfou ako zákon pří­ rody. Z úsporných dóvodov chodievali chlapci do kostola bosí, ale svoje topánky a pančuchy si nosievali v rukách, aby si ich obuli až v blískosti kostola. S vdačným srdcom po celý život Madel Moody na tento dobrý zvyk pravidelnej návštěvy služieb Božích. Hoci sa mu dlhými zdály hodiny strávené v kostole, no predsa tie hodiny priniesly mnoho požehnania. Zaumienil si sice, ked bol vzdialený od domova, že nebude víacej navštěvovat služieb Božích, ale urobil tak iba po dve nedele; potom zase každú nedelu chodieval k Slovu Božiemu. A b y uchránila svoje děti před nebezpečenstvom vonkajšieho světa, zakázala im trá-

10

viť volný čas u susedov, zato však rada viděla, ked děti susedov přišly k nim na návštěvu.

Dwight Liman Moody.

Nadovšetko sa snažila i napriek velmi skrom­ ným prostríedkom urobit im ich domov útul-

11

ným a přitažlivým, ako len mohla. V nedefu večer shromaždovala křdel’ dětí okolo seba, alebo pod javorom v záhradě alebo vnútri pri krbe, aby im čítala z knih požióia váných z knižnice nedelhej školy. Ona sama mala iba tri knihy: Velká rodinná Bibliu s rodinnou kronikou, katechizmus a knihu biblických úvah, z ktorej každé ráno i večer čítávali. Mladý Moody bol vodcom svoiim spolužiakom a mal rád huncútske kúsky, šibalstvá, na ktoré si aj v neskorších rokoch rád spomínal. Jeho mimoríadnou radosfou bývalo, priviesť zástup 1’udí do rozčulenía; vždy sa staral o to, aby niečo vyviedol. Pravda ako odměnu dostával za to dvojnásobné pokarha nie, od učitela aj od matky. V istý deň přišla nějaká nová učitelka do malej dedínskej školy. Táto zaviedla nový poriadok a začínala vyučovanie s modlitbou, čo urobilo na děti silný doiem. Dalej dala žiakom najavo, že nemíeni použit nijakého tělesného trestania, ale vychovávat děti len láskou. Povedala im : „A k ma máte rady, tak híadte, aby ste sa chovaly podřa mojich prianí a zostanem tu medzi vam i!“ To bolo pre Moodyho až primnoho. Dojatý uisťoval uči­ telku slovami: „So mnou nebudete mať nijakú námahu, a prvého najlepšieho chlapca, ktorý by vás neposlúchol, ja zarubem!“ Ako silné bolo Moodymu vrodené kázanie, to sa ukázalo už v jeho mladých rokoch.

12

Už ako chlapec často vychádzal na povalu a tam kázaval sebe šatnému. A ko i jeho starší bratia našiel si Moody neskoršie prácu na okolitých farmách. V istý deň v zimě 1854, ked pracoval so svojim bratom Edwinom v lese, povedal s i: „Táto práca sa mi znechutila. Už tu dalej nebudem.

Rodný dom Moodyho.

Idem do města!" Velmi neradi ho púšfali jeho domácí do velkého města Bostonu; nikto ne­ vedl, že má mimoriadne schopnosti, ktoré sú predpokladom úspešnej životnej dráhy. Prvé časy v Bostone boly pre mladíka bez prostriedkov velmi smutné; nikde nemohol najsf prácu. Konečne ho vzal istý strýko do svojho obchodu. Moody mu však musel

13

hned na začiatku slúbiť, že každú nedelu bude navštěvovat chrám i nedelnú školu, a že sa nebude potulovat nikde, kde by ho jeho matka nechcela vidiet. Vdaka jeho jasnej hlavě i jeho prispósobivosti, stal sa skoro obchodníkom obuvou. Vynašiel nové metody, přilákat publi­ kum ; vyšiel na ulicu a tak povzbudzoval íudí, aby kupovali. Vo voínom čase skoro sa začal Moody věnovat práci v nedelnej škole. Sice bol ešte málo soznámený s Bibliou; rodinná Biblia doma nebola pre něho vábným čítáním. Teraz sa snažil náš mladý učitel’ v malej príručnej školskej Biblii dohonit to, čo zameškal. Skoro < sa mu stalo štúdium tej svatej Knihy velkou radosťou, ktorá vždy viacej a viacej rástla, až sa vystupňovala v pravú úctu a lásku k nej. V istý deň roku 1854, ked Moody balil v obchode obuv, navštívil ho pán Eduard Kimball, jeho učitel v nedelnej škole. Ten s ním prehovoril o spáse jeho duše, a mladý muž sa hodil do náručia Spasitelovho. Pán Kimball o jeho obrátení hovoří: „Zaumíenil som si, že musím prehovorif s Moodym o jeho duši a aby ma od mójho úmyslu nič neodvrátilo, vydal som sa ihned na cestu do Holtonovho obchodu, kde bol mladík Moody zaměstnaný. Na ceste mi napadlo, že to nie je zrovna najmúdrejšie ísf k niekomu na ná­ vštěvu vo dne, v pracovnej době a kázat mu, aby sa obrátil. Uvažujúc cestou, ako to uro-

14

biť, prešiel som okolo tohoto obchodu, ale ked som to zbadal, bol som v okamihu roz­ hodnutý nedat sa ničím zadržaf a vykonat svoje poslanie za každú cenu. Neodradilo ma ani to, že by sa ho jeho spolupracovníci po mojom odchode mohli pýtat, kto som a čo som chcel, že bý ho mohli vysmievat za to, že som ho chcel obrátit na novu vieru a uro­ bit z něho dajakého svátého dobráka. Ked som vošiel do obchodu, Moody balil topánky do krabíc v zadnej časti obchodu. Išiel som priamo k němu, položil som mu ruku na plece a hovořil som s ním o spáse jeho duše. Povedal som to iste velmi nešikovné, neskoršie som sa za to velmi hanbil, ako nedosta­ tečné som zastupoval a reprezentoval svojho Pána, Sám sa už dobré nepamátám na to, ako som to urobil, ani pán Moody sa na to presne nepamátá, ale povedal som mu, že Pán Ježíš ho miluje a že si velmi praje, aby si Ho aj on celým srdcom zamiloval. Ked som to hovořil, cítil som, ako Duch Boží pracoval na mojom mladom priatelovi a v tej chvíli v bostonskom obchode obuvou odovzdal mla­ dík M oody svoje srdce Pánu Ježíšovi, ked mal právě 17 rokov, Po sedemnástich rokoch navštívil najstarší Kimballov syn svojho strýka vo W orcestri právě vtedy, ked tam mal Moody svoje velké evanjelizačné shromaždenia. Mladý Kimball sa představil Moodymu ako syn jeho bývalého učiteía v nedelnej škole.

15

„C o že , v y ste syn Eduarda Kimballa z B o s to n u ? A k o sa m en u jete?" „„J u ra j, p a n e "". „S om rád, že sa s vámi poznávám . Počujte, Jurko, ste k resfa n om ?" „„N ie , pane, nie som, aspoň nie takým , akého slovom křesťan v y rožu m iete"". „ „ K o lk o je vám r o k o v ? " " „Sedem násf, pane". „ „ B o lo mi sedem násť rok ov , Jurko, k ed ku mne prišiel váš o te ck o a prosil ma, aby som sa stal kresfanom a verte mi, že to bol jediný člov ěk , k torý mal záujem o m oju dušu, p retože ju miloval. A teraz prosím ja vás, mój milý priatelu, aby ste si zam ilovali Pána Ježiša a stali sa tiež k resfa n om "". „S k u točn e b y som to chel, p an e", p ovedal m ladík cele dojatý. Sádli si a pán M o o d y otvoril svoju Biblíu Mladík p ozorn é p očú val šlová, ktoré si ho stále viacej a viacej podm aňovaly, až bol u sv ěd čen ý ako raz sám M o o d y před sedem nástimi rokm i, k e d ho S vátý D uch osvietil. O d hodin y obrátenia stal sa M o o d y h o živ ot celk om iným. A k o mu dosiaf bola práca pre B oha povinnosfou. tak teraz sa mu stala najváčšou radosťou. „P řed svojím obrátením p ra cova l som o to, a b y som b o l spasený. Nuž hla, už sa to stalo, pretože už som b ol spasený. D ob ré sa pam átám na to ráno, k ed som vyšiel zo svojej izb y p o tom, č o som sa o d o v z d a l Pánu Ježíšovi. Z d álo sa mi, ako k e b y

16

sa to staré slnko bolo stalo jasnějším než bolo predtým, ako keby sa bolo zvlášť ku mne usmievalo. A ked som kráčal městskou lúkou, počul som spie\at vtáctvo na stromoch a bolo mi, ako keby mne osobitne bolo spievalo zvláštnu pieseň. Zdálo sa mi, že celé stvorenie Božie přišlo do súladu so mnou V srdci som nemal proti nikomu trpkého citu, bol som schopný objat každého člověka!" Tak hovoří neskoršie sám M otdy o tejto šfastnei hod né svojho života. Rád sa stal teraz členom novej anglikánskej církvi na Mount Vernon, ktore) sa pridržiaval od svojho prichodu do Bostonu. Predsa však na skúške, ktorej sa podrobil, sa ukázalo, že mal ešte málo vědomostí o kresťanskej viere. Preto skušobné obdobie mu predížili ešte na desať mesiacov Nikto netušil vtedy, že v tom nevedomom šuhajovi sa skrýval slávny svě­ tový kazateí-evanjelista A ž v marci 1856 bol přijatý Moody za člena do církvi, ked urobil dalšiu skúšku s najlepším výsledkom. V cirkevnom protokole je napísaná dna 12. marca 1856 táto poznámka: „Č. 1131. Pán Moody verí, že od prvej skúšky urobil isté pokroky, aspoň čo do známosti. Zostáva věr­ ným svojmu zvyku, pravidelné sa modlí a čita Bibliu. Verí, že Boh vyslyší jeho prosby. Pevne sa rozhodol byť vždy věrným věci Kristovej. Čiti, že to by bolo zle, byť přijatým do církvi a potom jej ukázat chrbát On musí činiť pokánie a pre zásluhy Kristové prosif 1

17

r

za odpustenie. Nechce sa vzdaf svojej nádeje ani přestat milovat Krista, aj keby nebol při­ jatý do církvi. Má pevný úmysel položit svoju volu do ruky Božej“ . Po svojom obrátení věnoval sa náš mladý muž i dalej svojmu povolaniu s najváčšou horlivosťou a svedomitosfou; pravda nie s men­ sou horlivostou věnoval sa každý deň i věci Božej. Jeho postavenie v obchode jeho strýka predsa mu len málo sřubovalo do budúenosti; v istý deň sa rozhodol najsť si prácu inde. Bez vedomia svojich příbuzných odcestoval v jeseni 1866 do Chicaga, kde po dlhšom hladaní našiel si miesto podlá svojho želania v istom obchode obuvou. Jeho pilnost a ob­ chodná podnikavosť tu bola odměněná váčším porozuměním a jeho váčšia zodpovědnost lepším platom. Mladý Moody bel skutočne človekom hodným toho, aby bol milovaný, kedže vedel svojich zákazníkov najlepšie obslúžit,

i

18

3.

Začiatky práce. Aj v Chicagu připojil sa Moody k veriacim kruhom a hned hladal příležitost pracovat pre Boha. V istý den dostal origtnálny nápad. Prenajal si v chráme Plymouth štyri lavice, ktoré potom každú nedelu napínal mladými ludmi, ktorých zachytil na rohoch ulic, po hostincoch a krčmách. Hned na to vynašiel na Wells Street nejakú malú nedelnú školu ktorej ponukol svoje služby ako učitel'. Ale pretože táto škola skoro vykazovala viacej učitelských sil než žiakov, bola přijatá jeho ponuka s podmienkou, že si sám nahladá a získá potřebný počet žiakov To bolo celkom po chuti Moody mu. Nasledujúcu nedelu už sa tam objavil s malým zástupom 18 chlapcov, ktorých si tu i tam nasháňal. Skoro však začal obstarávat děti aj iným učitelom, tak že vdaka jeho verbovačke. táto nedelná škola sa velmi povzniesla V jeseni 1858 prenajal Moody na nedele dvoranu Noith Markt Halí, ktorá bola v inej časti města, a tam započal velkolepá novů prácu nedelnej školy na širokej základní. Isté tažkosti mu pdsobilo ukáznenie velkého počtu uličníkov. Tých iba tak mohol skrotif, že ich

19

nechal spíevaf piesne. Ich spev však bol tak silný, že ho nebolo možné ovládat, lebo ti kameloti, predavači novin po uliciach, mali silné pluca. Počet žiakov v nedelnej škole přičině­ ním samého Moodyho velmi rychle rástol A čo bolo tajomstvom takého výsledku? Čím horší niektorý chlapec bol, tým viacej Moody k němu lnul, len aby ho neodohnal přec od seba ako darebáka, teda urobil všetko možné len aby ho na každý pád získal. V istý deň prosil jedného zo svojicb priatelov, aby aspoň jednu hodinu vypomáhal v práci na jeho „ov eč­ kách 1 v nedelnej škole. A ten mu na to odpo vedal: ,,Čože, aké to ovečky, ved sú to hotoví v lci!" Ale i napriek tomu všetkému vychoval Moody z tých darebákov uličníkov užitočných mužov aj statočných úradnikov. Jeho zásadou pri získávání duší tiež bolo ako sám ho\orí: ,,Kecf dáme pocitíf 1’udom, že ich milujeme, tak nebudeme mať prázdné kostoly V cirkevnom živote pridajme lásku k vylonávaniu svojich cirkevných povinností, potom skoro zevanjelizujeme celý svět Lebo ak sa správné chceme prihovoriť 1'udom, tak im musíme preukázať najprv lásku!" Časom sa stal mladý Moody obchodným cestujúcim, a ako ta^ý bol celé týždne mimo Chicaga, kde předával topánky a čižmy. Každú nedelu sa Však pravidelné vraciaval do města, aby sa o i včas rána do neskorého večera v deň Pána venoria! práci královstva Božieho.

20

21

Prvá nedělná š

Bolo hlboké ticho. Šlová aj melódia niesly sa z duše speváka ponad palubu a ponad tichu rieku Každý bol dojatý vo svojom srdci. Ked bola pieseň dospievaná, prišiel k Sankeymu muž s ošlahanou tvárou od větra a pověda 1 mu : ' „Slúžili ste v armádě na Severe?" „Á n o", odpovedal Sankey, „od jari roku 1860". „Památáte sa, že ste boli na hliadke za jasnej mesačnej noci roku 1862?" „Á n o", odpovedal spevák překvapený.

44

„I ja si spomínam'1, riekol cudzinec „Slúžil som v južnej armádě, (ktorá chránila otroc­ tvo). Ked som Vás videi stáť na vašom sta­ novišti, myslel som s i:“ „Tento chlap neodíde živý z tohoto miesta...... Vzal som pušku a namieril Bol som krytý tieňom, naproti tomu vy ste stáli v plnom svite mesiaca. A v tej chvíli ste právě ako aj teraz před chvilkou pozdvihli oči k nebu a začali ste spievaf. Hudba a menovitet spev mal vždy vel’kú moc. Stiahol som prst zo spúšte pušky. Myslel som, nech si len dospievate, že věru neutečiete mojej gulke, A le pieseň, ktorú ste spievali, bola tá istá, ktorú ste nám teraz za spievali. Počul som velmi jasné šlová: „Tvoji sme, bárs máme boje. Bdi nad námi, ráč nás viest,,.

Tieto šlová vyvolaly v mojom srdci mnoho spomienok. Začal som myslief na svoje detstvo a svoju bohabojná matku. Ach, často mi spievala túto pieseň. Ale zomrela, žial velmi skoro, lebo bezpochyby mój život by sa bol utváral celkom inakšie. Kecf ste dokončili pieseň, už som nemohol znovu na vás namieriť. Uvažoval som, že Boh, ktorý je mocný zachránit od istej smrti, musí byt velký a mocný, a moja ruka klesla. Od tej doby konal som daleké cesty, a až teraz. ked som vás videi stát a obracaf zraky k Bohu, ako vtedy, poznal som vás Moje

45

srdce bolo dojaté vašou piesňou a prosím, aby ste mi pomohli najsf lekárstvo mojej duši". Hlboko dojatý objal Sankey muža, ktorý vo vojně bol jeho nepriatelom. A v tento Štědrý večer išli obidvaja spolu k jasličkám. Střetli sa s mocným Spasitelom, s tým D ob­ rým Pastierom, ktorý hladá stratených a hynu­ cích. A ked ich najde, berie ich na Svoje ramená s radosfou. Tak aj v duši tohoto muža vzišlo světlo a s ním nový, radostný a užitočný život. Tak pósobilo evanjelium vo speve Sankeyho aj v jeho bytosti.

46

6 .

Vo

Velkej Británii.

Už dávno bolo tužbou Moodyho, poznat oboch vtedajších mužov Božích Anglicka, Charlesa H Spurgeona a Georgea Míillera, zo spisov ktorých už přijdi tak mnoho požehnania. Preto, ked jeho manželke cielom úplného vyliečenia záduchu doporučili r. 186 1 cestovat po moři, rozhodol sa Moody so svojou manželkou nastúpif už dávno zamýšlanú cestu do Anglicka. Prvú miestnosť, ktorú náš Američan vyhladal, bol Metropolitan Tabernacle, kde kázaval Spurgeon. Tohoto Bohom omilosteného kazatefa navštěvoval počas celého svojho pobytu v Anglicku. Popři tom mával i svoje vlastné přednášky, hoci vtedy v Anglicku bol ešte celkom cudzí. K prvej jeho verejnej řeči mu dopomohol tajomník ústredia londýnských neděl­ ných škol pri výročitej slávnosti v Exeter Halle Potom sa mu otvoril KSMM, v ktorom ako novinku zaviedolpoludňajšie modlitebné hodiny, ktoré sa časom všade rozšířily. Potom ked vyWadal George-a Míillera v Bristole a sozná-

47

mil sa s redaktorom Morganom aj s velkým kazatelom Henrym Moorehouse-om*), s ktorým uzavřel doživotně priatelstvo, vrátil sa po krátkej vychádzke na svetovú výstavu v Paříži, zpát do Ameriky. Po tejto prvej návštěvě britskej ostrovně) říše, ktorá trvala tri mesiace, skoro nesledo­ vali dalšie, ktorými stále vyorával hlbšie brá­ zdy. Roku 1872 cestoval po druhý raz do Velkej Británie. Už na prvý deň, ked kázal v istom chráme v Londýne, mal předivný zážitok Na raňajších službách Božích prejavili návštěvníci len skromný záujem, všetko bolo chladné a mrtvé, a Moody cítil, že to bolo stratené ráno. Ináč tomu bolo pri večer­ ných službách Božích. Vtedy cítil M oody divné *) Henry Moorehouse, nar. 1840 v Ardwich-u (Anglicko), bol vo veku 20 rokov vytrhnutý z bahna hriecha a neprávosti. Pretože chcel urobit koniec svojmu ^kaženému životu, vstal raz vnoci s nabitým revolverom v istej tmavěj dvoraně. Tam zrazu sa dotkla jeho uši zvěst o márnotratnom synovi; lebo nad ním pri otvorených dverách bolo právě malé shromážděme veriacích. To ho pohlo změnit svoj úmysel. Skrze istého kuriča z Manchestre prišiel potom po niekorkých týždňoch k viere a stal sa vyvoleným nástrojom v ruke Božej na širenie evanjelia. Viac rázy navštívil Moodyho v Amerike, na ktorého mal najváčši vplyv. On hlasal TucTom, že Boh ich nemá v nenávisti, ale že ich aj napriek ich hiiechom m il u j i >. Za jednej svojej návštěvy v Chicagu kázal Moorehouse po celý tižden, každý večer, na text: „Lebo tak miloval Boh' svět, že svojho iednnrodeného Syna dal, aby každý, kto věří v něho, nezahynul, ále mal věčný život", iján 3, 16). Roku 1879 Moorehouse vážné ochorel. Lekári mu zakázali kázat, že jeho srdce je ohrozené. On však chcel vedief, ako dlho bude žit, ak přestane kázat. „Pravděpodobně 18 mesiacov!" odpovedal mu lekár. „A ked budem dalej kázat?" pýtal sa Moore­ house. „Předvídané 9 mesiacov". „„Dobré, tak budem 9 mesiacov kázat, kým len budem vládat I"" Tak pevne sa rozhodol. A tak sa aj stalo. Vianoce 1880 přežil Moorehouse už v nebi.

48

i

t

vanutie Ducha Božieho; na shromáždění spo­ čívalo sváté ticho a zdálo sa, že jeho šlová vpadaly do otvorených srdc. Ked potom na konci služieb Božích vyzval všetkých tých přítomných, ktorí skutočne chceli následovat Krista, aby povstali, aby mohol za nich pro­ sit, tu na jeho nemalé prekvapeníe povstal velký zástup hrdí. Este dalších desať dní zvěs­ toval Moody v tomto chráme zvěst spásy a počet prebudených dosahoval napokon výšky 400. To bol celkom nevysvětlitelný výsledok. Ale neskoršie sa vysvětlila táto hádanka. Medzi členmi tamojšej ci kvi boly dve sestry, z ktorých jedna bola chorá a úplné neschopná práce. Táto přišla v istý deň na myšlienku, prosit za prebudeníe v svojom sbore, čo potom aj verne činila vodné i vnoci. A ked potom čítala v novinách zprávu o prebudeneckých shromaždeniacb, ktoré mával istý Moody z A m e­ riky. tak prosila Boha, aby priviedol tohoto muža i do jej sboru. Nasledujúci rok íiahol Moody so svojou rodinou po třetí raz do Anglicka, tento raz aj vo sprievode Sankeyho. Tamojšie duchoven­ stvo sa málo těšilo příchodu tohoto cudzieho kazatela, a jeho posluchačstvo zpočiatku bolo vetmi skromné. Ked sa mu však podařilo získat duchovenstvo pre porozumenie i pod­ poru svojej práce, hned mával přeplněné kos­ tely a dvorany. Áno, jeho práca sa utvárala napokon v opravdivé triumfálně ťaženie evanjelia britskou ostrovnou ríšou.

4Q

Svoje misijně polně faženie započal v severnom Anglicku, v Yorku, Sunderlande, Newcastle, odkial’ bol povolaný do práce v Skot­ sku. Tam bol cirkevný život ešte naskrze chladný, až mrazivý ; tam viera bola iba čis­ tou formalitou a nežiaril z nej ani život, ani teplota. Obidvaja tito Američania však oddali svoje životy Božej věci. Všade si najímali naj, váčšie dvorany a skoro pozorovali ludia, že v ich shromáždění vanul iný duch. V Edínburghu mal Moody prvé shromáž­ dění e vo veíkej hudobnej. sieni, v najváčšej to dvoraně města, ktorá bola takrečeno nabitá; viac tisíc bidí sa vóbec nemohlo dostat dnu, muselo sa vrátit domov. V hlavnom meste Skotska pósobil asi pat týždňov; poslucháčov mal zo dna na deň a z týždňa na týždeň viacej a viacej Na modlitebných shromaždeniach bolo 1000 i viacej 1’udí. Mnoho duchov­ ných i laikov róznych vyznaní podporovalo M oodyho v jeho práci; tí, ktorí sa zpočiatku nedóverivo držali stranou, tiež sa přidali k nášmu mužovi Božiemu, len čo přišli s ním do osob­ ného styku. Všetci veriaci v meste držali svorné spolu, ako keby boly náhle zmizly všetky rozdiely róznych vierovyznaní medzi nimi. Nastalo duchovné prebudenie v celom meste, a to nielen v nižších, ale aj vo vyš ších spoločenských kruhoch. Na jeho shromáž­ dění, ktoré usporiadal na rozlúčku, bolo asi 20.000 bidí.

50

Z Edinburghu sa obrátil M oody do Glasgova a do iných miest Skotska. V Kryštalo^ vom paláci usporiadal konferenciu duchovných a úradníkov, ktorej sa zúčastnilo 5000 Iudí zo všetkých stráň Skotska a severného Ang­ licka. V jednom shromáždění, ktoré usporiadal pre ženské vedúce v obchodoch, na pozvánky přišlo 5000 dievčat, a počas shromaždenia přišlo dalších 1000, ktoré v dvoraně už nemalý miesta, a musely stát vonku. V nasledujúci večer, ked Moody povolal k sebe mladých mužov Glasgova, přišlo ich 6000. Obrovské bolo Moodyho shromaždenie na rozlúčku. Sankey, ktorý si konečne prekliesnil cestu ku vchodu, započal shromaždenie asi len s 6 —7000 poslucháčmi, ktorí tesne vedla seba stisilutí naplnili dvoranu; ale vonku stálo ich dalších 20—30 000, ktorí už nenašli vóbec miesta a Moodymu zatarasili cestu do dvo­ rany. Videi, že je prinútený mať svoju reč o „okamžítom spasení" vonku, stojac na kočišovom sedadle svojho vozu. Po shromáždění sa dostavilo k němu 2000 osob. V Aberdeene nestačila ani jedna budova pojať 1’udí, ktorí sa tlačili k našim dvom Američanora; shromaždenie muselo byť vonku. Desaťtisíce 1’udí sa nashromáždilo k tribune, na ktorej stál Moody so svojim spevokolom. Po Skotsku prišiel rad na katolické Irsko. O shromaždeniach v Dubline istý zpravodajca píše toto ; „Takých pohladov, aké sa nám tu naskytujú, člověk ešte nezažil. Tisíce prichád-

51

zajú do modlitebných shromáždění a biblic­ kých hodin, predovšetkým však do večerných shromáždění vo vefkom výstavnom paláci. To naplňuje srdce diefafa Božieho najváčším pohnutím, ked hladí na velké množstvo 1’udí, a vidí ako tito visia na perách kazatela, ktorý živými slovami hovoří o smrti, živote a o láske Ježišovej. Člověk sa móže len pýtaf, aká je to čarovná moc, ktorá je v stave pritiahnuť a tak pevne updtať týchto 1’udí. Či je to pozemská ctibažnosť alebo bohatstvo vědo­ mostí alebo řečnická šikovnost hovoriaceho ? Nie ! Moody má velmi málo z týchto věcí. To je iba prosté poukazovanie na kříž Kristov, predstavovanie Pána Ježiša Krista před oči v celej Jeho slávě, jednoduchosti a dokona­ losti, aby Ho fudia obdivovali, ctili a přijali do svojich sřdc'\ Předivným spósobom sa stalo, že M oodyho činnost v Irsku neznepriatelila si tamojších katolíkov, ba tito sa chovali priatelsky k jtho misijnej práci. Katolicky časopis „Nation“ o činnosti Moodyho píše toto; „Najhoršíe nebezpečenstvo pre irských katolíkov pochádza zo směru takého Huxleya, Darwina a Tyndala, menej však zo strany Moodyho a Sankeyho. írski katolíci želajú protestantom, aby radšej bolí preniknutí mocnými citmi zbožnosti, než racionalizmom a neverou". Naposledy sa obrátil Moody znova da Anglicka. S vefkými výsledkami navštívil Manchester, Sheffield, Birmingham a LiverpooL

52

O jeho práci na poslednom míeste píše zpravodajca: „Eudia, ktorí hovořili aj písali proti tomuto hnutiu a sa mu posmievali, navštěvo­ vali teraz shromaždenie a s celkóm inými myšlienkami vracali sa domov. 6000 ich bolo v dopoludňajšom modlitebnom shromáždění, 6000 na odpoludňajšej biblickej hodině a 10,000 vo večernom shromáždění. Začiatkom februára 1875 konečne prišiel Moody na naliehanie svojich priateíov do Londýna, kde prenajali pre jeho přednášky tie najváčšie dvorany. Tu pósobil štyri mesiace; mal 285 shromáždění, v ktorých celkom prehovoril tak asi ku dva a pol milióna poslucháčom. Najváčšie shromaždenia, aké Moody mal, boly v obrovskom Haymarket Theater v Londýne. Počet jeho účastníkov bol na 50 000 osob, medzi ktorými boli aj členovia královskej rodiny. I najvyššie kruhy zatúžily poznat Moodyho. Lord Shaftesbury osvědčil, že Moody „má podivuhodná moc, dostat sa k srdciam 1’udí, a kým ho počúvajú nižšie vrstvy ludu, strhuje mnoho vysokopostavených osobností předivnou jednoduchosťou a mocou svojich kázní". Lord Kanzler přehlásil: „Prostota kázní tohoto muža. jasný spósob, akým on ponúka spasenie v Kristu, je pre mňa najmarkantněj­ ším a najradostnejším příběh >m v mojom ži­ vote !" Náš Američan málo dbal na hodnosti a tituly, Jemu bolo hlavnou vecou, aby hrieš-

53

nici boli zachránění. S vysokými anglickými hodnostármi, s Earls a Lords aj s ich paniami nejednal ináč ako s najposlednejšími luďmi vo východnej časti Londýna. A le ani nepriatelia neboli ticho. Moody a Sankey boli vykričaní ako „zjašení evaajelisti“ a ich práca ako „nákazlivý jed", ako „humbug". Ale toto ich úspěchu ani najmenej neuškodilo Tisíce Tudí našlo cestu k srojmu Spasitelovi. Aj arcibiskup z Canterbury sa úprimne tesil ich skvělému úspěchu; o prácu obidvoch Američanov mal najživší záujem. A j Křesťanskému spolku mladých mužov v Anglicku věnoval Moody svoju pozornosť. Pre dorastajúcu mládež všade mával osobitné shromaždenia. Po jeho pósobení v Sunderlande viac než 1000 obrátených mladých lúdí sa tam přihlásilo do spolku. Před svojím návratom do Ameriky uviedol M oody do práce v Kresťanskom spolku mladých mužov profesora teologie Henryho Drummonda*). V jeseni 1881 podnikol náš Američan dalšie faženie Britskou ríšou. Tento raz od samého začíatku duchovní všetkých smerov *] Škót Henry Drummond 11851 — 1897) študoval teológiu a přírodovědu v Edinburghu, r. 1884 bol profesorom na Free Churck Colege v Glasgove a konal velké studijné cesty po Afrike, Austrálii aj po Japonsku. Napísal viacej vědeckých náboženských diel, ako například preslávnu prácu „Natural Law in the spirituál World" (Prírodný zákon v duchovnom svete), v ktorom dokazuje, ako aj v duchovnom svete je všetko múdro usporiadané a ako tam vládnu věčné zákony. Drummond sa stal najintímnejším priatelom Moodyho; rozuměli si ako bratia. Od něho si osvojil Moody svoje zdravé, triezve názory v duchovných veciach.Od Drummonda aj v češtine vyšiel spis „Největší věc na světě" (výklad 1. Kor. 13)

54

boli jeho spolupracovníkmi. Aj teraz započal svoju prácu v severnom Anglicku, aby potom odtla! prešiel do Skotska, kde pósobil šest týždňov v Edinburghu a šesf mesiacov v Glas­ gowe a okolí. Potom odišiel do Irska a neskoršie — po dvojtýždňovom liečení so svojou rodinou vo Svajčiarsku — obrátil svoje kroky do Anglicka, odkiaí dostal tak mnoho pozvaní, že ani za celý svoj život by ich ne­ bol mohol splniť. V Londýne postavili pre Moodyho dve přenosné dvorany z dřeva aj ocele o 5000 sedadlách, ktoré behom času boly postavené na 11 miestach. Všetky kruhy obyvatelstva malý účasf na Moodyho misijnej práci; takže hovořil vtedy asi k dvom miliónom ludí. Na ukončeme mal M oody v polovici juna 1884 v Londýne konferenciu pre veriacich kresfanov, na konci ktorej přisluhoval Večeru Pánovu. Mnohé tisíce okolo štola Pánovho shromážděných veriacich poskytovaly dojímavý pohlad. Pri tejto příležitosti poukázal Moody aj na to, že len znovuzrodem kresťania, tedatakí, ktorí majú skutočné obecenstvo s Pánom Ježišom Kristom, majú právo slávif Večeru Pánovu. Naposledy sa vybral Moody na dvojročné faženie do veíkej Británie koncom roku 1891. Niekolko mesiacov predtým dostal doma v Amerike návštěvu dvoch duchovných z Edin­ burghu, a ti mu doniesli list s 2 500 podpismi z 25 miest Skotska, v ktorom ho ti podpísaní prosili ešte o jednu návštěvu Skotska. Behom

55

4 mesiacov mal Moody na tomto svojom poslednom tažení asi na 100 róznych miestach Skotska shromaždenia, a to často aj třikrát denne, často v přeplněných, nedobře větraných dvoranách. Neskoršie prešiel tak na šest týždňov do írska a odhal, v jeseni 1^92 do Anglicka, kde medzi inými po celý jeden týždeň kázal v Spurgeonovom Tabernacle v Londýne. Výsledok misijnej práce Moodyho vo Vel’kej Británii nedá sa vyjádřit číslicami; on bol vóbec nepriateíom náboženských statistik. Ked sa ho raz istý duchovný pýtal, kol’ko duší skrze jeho prácu je už zachráněných, odpovedal : „V tejto věci neviem vám dat nijaké vysvetlenie, Vdaka Bohu, že nie ja som to spósobii. Ja nemám knihy života Baránkovho v svojich rukách!" Jedno však je možno potvrdit: Jeho práca vo Velkej Británii bola pre celú krajinu vel­ kým požehnáním. Všade sa zobudil nový duchovný život, ktorý sa nikdy nestratil. Za­ ložil sa velký počet městských misií a iných diel vnútornej misie. Konfesijně hranice sa zmenšily, kedže duchovní všetkých smerov vo zváčšenej miere vzali si za hlavný ciel záchranu mnohých stratených. Nedefné školy a Křesťanský spolok mladých mužov začaly prekvitať. Všade přišly do zvyku biblické ho­ diny a vystupňoval sa záujem o Slovo Božie. Aj v abstínentnom hnutí začal prúdit nový ži­ vot, takže sa aj toto teraz velmi rýchle šířilo.

56

/

7.

Vo svojej domovině. A ž po tých jeho velkých výsledkoch vo Velkej Britanii stal sa Moody známým v šir­ ších kruhoch i v svojej domovině. S rastúcim záujmom sledovali potom hoře v Spojených štátoch zprávy o jeho tak obdivuhodnej misijnej činnosti v starom svete' (v Europe). Teraz už dostal náš evanjelista aj z mnohých miest v Amerike pozvanie evanjelizovaf Svoje prvé faženie v Spojených štátoch podníkol M oody v októbri 1875; toto platilo ' piatim velkým, hlavným mestám: Brooklynu, Philadelphii, New Yorku, Chicagu a Bostonu, a trvalo tri roky. V Brooklyne, kde ná jeden mesiac prenajali velktí dvoranu na velkom klzišti, sjedno­ tily sa všetky cirkevné směry k bratskej spolu­ práci. Vážná „N ew York Tribune" o týchto shromaždeniach napísala toto: „Křesťanstvo nie je nijakou teoretickou záležitosťou, patriacou už len do knižnic, do přijímacích izieb alebo len na zošlachtenie čito v. Kristus neká­ zal vzdělaným triedam, ale pracujúcemu ludu, colníkom, rybárom a vyberačom daní; použí­ val pre nich výrazy a příklady, ktoré boly

57

pre nich najvhodnejšie. Ked pán Moody alebo Sankey, alebo aj iný kazatel, priblížia ludom Krista, a májá ich k tomu, aby k voli Němu změnili svoje životy, tak budme vdační Bohu za takého kazatela a nepozastavujme sa nad jeho metodami". Vo Philadelphii boly shromaždenia s počtom 13.000 l’udí v starej železníčnej budově; aj tu mu pomáhali vedúci duchovní v jeho misijnej práci. Tu mal ósobitné shromaždenie pre mužov a ženy, ktorí sa stali obefami opilstva. „Bolo to zaujímavé vidieť postupná změnu v tvárach poslucháčstva, ktorá nastala, ked M oody neustále svědčil o tom, že Boh, ktorý raz vyhnal satana, je schopný i dnes to uro­ bit, aj že to urobí, len čo Ho člověk o to prosí. Ked potom sa ozvaly modlitby o okam­ žitá pomoc, celé shromaždenie ožilo, ked ho odpoludňajšie slníečko tak blahodárné polievalo svojimi požehnanými láčamí, a dlho slziace oči naplňovalo zábleskom nového života!" V istý deň navštívila Moodyho shromažde­ nia vo Philadelphii skupina študentov z Princetonu; přijali tam tak velmi bohaté pože­ hnáme, že sa rozhodli pozvat Moodyho na evanjelizačné shromaždenia na svoju vysoká školu, čo sa potom aj stalo, a došlo tam až k založeniu křesťanské j práce medzi študentmi, ktorá sa časom rozšířila po celej zemi. Potom prišiel na radu New York. Komité pozostávajáce z 30 vážných duchovných i lai-

58

kov všetkých cirkevných smerov, postaralo sa o potřebné přípravy. Bola prenajatá dvorana Hippodrom v zahradě Madison Square, ktorá pojala 14.000 osob. Veriaci sa připravovali na M oodyhc ťaženie v každodenných modliteb­ ných shromaždeniach. Časopis „New York Times" po skončení tejto misie Moodyho napísal: „A j filozofickí skeptici vždy musia při­ znat, že Moodyho dielo len prospělo súkromnému aj veřejnému blahu, z ktorého bude teraz město žif. Opilci sa stali triezvymi, hriešni íudia ctnostnými, podliaci šlachetnými a nečistí čistými. Mládež sa stala by stře jsou a podnikávej Šou, staří 1’udia stali sa láskavejšími. Na stá ludí dostalo novů nádej do života ; zarmútení sú potěšení, slovom, činnosťou tohoto jednoduchého člověka bol pošmurný každodenný život prebudený a oživený lepšou náplůou". Katolicky list „The Tablet" napísal: „Dielo Moodyho nie je hriechom; nemóže predsa byť nijakým hriechom, ak niekto vyzývá ludí, aby přijali Pána Ježiša a milovali Ho. Nejde tu sice o cirkevne autorizovanú prácu, ale i napriek tomu táto móže mnohým ludom dopomócť k šťastlivejšej zmene mysli!" Sú časné polícia zistila, že behom Moodyho činnosti v New Yorku bolo v meste menej zločinov. I neskoršie prišiel ešte raz náš evanjelista pracovať do tohoto velkého přístavného města; predsa však vy badal, že toto je pre jeho prácu

59

\

jedno z najtvrdších miest; v mimocirkevných kruhoch nemohol tam uplatnit svoj vplyv. V jeseni 1876 započal M oody pracovat aj v Chicagu, vo svojom zamilovanom meste. Za tým účelom bola prenajatá osobitná dvo­ rana, v ktorej bolo výše 10.000 sedadiel. Predsa však sa skoro ukázalo, že táto dvo­ rana bola velmi malá; lebo boly tam tak velké shromaždenia, že este mnoho tisíc 1’udí muselo stát vonku. Výsledkom boly předivné obrátenía, hlavně opilcov. Sám Moody o tom svědčí: „K ed sa spolahneme na Božie rameno, zažijeme předivné věci, Verím, že přežíváme zvláštně dni Este som nikdy nepřežil takých troch týždňov, ako tu v Chicagu. Zdá sa mi, ako keby sme přežívali dní divov a zázrakov; vidíme fudí posadlých démonami nemiernosti, ktorí opustili svoje ženy, matky, otcov a děti, ktorí vázeli hlboko v kaluži hriecha a klesli až na úroveň zvierat, ale teraz sa stali dětmi nebeského královstva a zvestujú evanjelium po krčmách aj brlohoch ako moc Božíu, ktorá v nich začala mocné pósobif! Prv než skončil svoju misiu v Chicagu, viacej církvi mohlo vykázat celkom výše 2000 novoprijatých členov. Nakoniec prišiel ešte na radu Boston, kde prenajali dvoranu pre 6.000 1’udí Tá potom po celé tri mesiace deň za dňom a týždeň za týždňom často dvakrát aj trikrát bola. na­ bitá ludmi. Aj tu sa dielo abstinencie přiči­ něním Moodyho velmi rozvinulo.

60

Pre1Moody ho bolo neobyčajnou radosfou až do jeho posledných rokov, cestovať krížomkrážom po Spojených štátoch a stretať sa s 1’udmi, ktorí za týchto jeho posledných evan* jelizačných tažení v rokoch 1875 až 1877 našli svojho Spasiteía. V posledných 20 rokoch ešte prebrázdil náš muž Boží celý americký kontinent po všetkých stranách, zvestujúc všade 1’udom pokánie a spasenie, a to s neobyčajným výsledkom. V zimě 1879/80 pracoval 6 mesiacov v St. Luis, Tam jeho vplyvom bol zasiahnutý velký lúpežník Valentýn Burke, ktorého obraz zdo­ bil nie jednu tulácku galériu. Bol ozajstným lúpežníkom, nielen dajakým milovníkom lúpežníckych kúskov. Dvadsať rokov strávil v róznych trestniciach. Bol velký silák, hrubého vzozrenia a hrozného jazyka čo do preklínania a zlorečenia. Ked prišiel Moody do St. Louis, velkého města v Amerike konat tie svoje velké evanjelizačné shromaždenia, světský časopis „GlobeDemokrat“ oznámil, že jeho vydavatel sa rozhodol, že bude uveřejňovat každé slovo, které Moody prehovorí ako na modlitbě, v kázni alebo pri napomínaní. Moody povedal, * že sa triasol vo svojom vnútri, ked čítal tieto šlová, ale si zaumienil, „že bude velmi preplietať svoje kázně výpovedami zo Slova Božieho, aby mal ten světský časopis čo písať, aj ked jeho chatrné šlová by nějako pochy-

61

bily". Urobil tak, a jeho kázně, tlačené každý den, boly akoby skropené biblickými výpovedami. Zpravodajcovia skúšali svoje umenie tým, že dávali velké do oči bijúce nadpisy tým stípcom. Každý teda musel alebo počúvaf alebo čítat' jeho kázně. Burke bol v tej istej době v St Louis vo vážení, očakávajúc súd pre nějaký lúpežnícky kúsok, ktorého sa bol zase dopustil Niekto vhodil do jeho cely jedno číslo časopisu „Globe-Demokrat", on siahol po ňom, otvoril ho, a prvé šlová, na ktorých utkvěly jeho oči, boly: „A k o bol chytený strážník žalára vo Filipách". To bolo právě to, čo Burke potřeboval. Sadol si tedy a s chechotom začal čítat históríu o tom, ako bol strážnik žalára přemožený. „Filipy!" zvolal, „to je v státe Illinois. V tom meste som už bol". Ale ten článok mu bol akýsi divný, lebo nebol písaný novinářským spósobom. Bola to kázeň, ktorú mal Moody právě minulý večer. „Čo to má znamenat?" pýtal sa Burke samého seba. „Pavel a Sílas — velké zemetrasenie — čo mám činit, aby som bol spasený?— Cože sa dal „Globe-Demokrat" uveřejňovat takéto táraniny?" — Podíval sa na dátum. Áno, bolo to piatkové raňajšie číslo, ktoré právě vyšlo. * Burke ho zahodil a zaklial pri tom, potom běhal po cele ako lev vo svojej klietke. Po krátkej chvíli zdvihol časopis, a prečítal si celu tú kázeň. Nepokoj v ňom ešte viac rástol.

62

Znovu a znovu zdvihol zahodený časopis, aby si opátovne prečítal tú podivuhodná událost. A vtedy sa stalo, že vniklo do srdca tohoto lúpežníka niečo, o čom doposial’ nič nevedel, a to odrazu přetrhlo beh jeho doterajšieho života „Č o to znamená?" pýtal sa samého seba. „Už dvadsať rokov, ba viac som lúpežníkom a som vo vážení, ale ešte nikdy mi nebolo tak ako teraz! — Ale čo to znamená byt spaseným? Žil som dostal ako pes a už mám toho dost. — A k je taký Boh, o akom vypráva tento kazatel’, iste že Ho skúsim, hoci by ma to aj život stálo". A skúsil Ho. Asi o pol noci, po dlhých hodinách trpkých výčitiek svedomia pre svoj zmařený život na skrúšených a pokorných modlitbách, po prvý raz od tej doby, ked ako dieta klakával pri svojej mamičke, Mačal teraz Burke, a přesvědčil sa, že fe Boh, ktorý je mocný aj ochotný zahladit i ten najdesnejší a najkrvavejší zápis hriecha a vín v okamihu. A teraz očakával ráno už ako nové stvorenie, plačúc i radujúc sa striedavo. Druhé ráno potom velmi láskavo oslovil strážníka, ktorý išiel okolo jeho cely, čomu sa tento velmi podivil, lebo bol zvy­ knutý iba na jeho preklínanie a zlorečenie. Ked potom prišiel dozorca, pozdravil ho ako svojho priatela, a vyrozprával mu, ako našiel Pána Ježiša čítáním Moodyho kázně. „Jim", vra vel dozorca strážníkovi, „dajte pozor na Burkeho; on si zahráva na pobož-

63 I

I

ného a iste, že len čo ležitost, utečie".

sa mu naskytne pří­

Po niekolkých týždňoch Burke bol před­ vedený před sudcu a prepustený z vazby. Bez priatela, známy iba ako bývalý lúpežník, ktorý si zasluhuje kriminál, přežil fažké chvíle svojho života v hanbě a zármutku, čo trvalo niekolko miesacov. A k si žiadal prácu, 1’udia, ktorí sa podívali na jeho tvář, odehnali ho od seba. Ale úbohý Burke už bol tak statočným kresfanom ako predtým lúpežníkom, a zápasil dalej v tom boji. Chodil sem i tam, všade velmi prosiac o dajaké trvalé zamestnanie. Potom odišiel do New-Yorku v dóvere, že ked sa vzdíali zo svojho starého bydliska, najde pokoj a poctivu prácu. Ale nedařilo sa mu. Po šiestich mesiacoch vrátil sa zpát do St. Louis, velmi sovrený, ale predsa pevne sa držal svojho Spasitelá, ktorého raz našiel vo svojej cele vo vážení, V istý deň dostal zprávu od dozorců vázenia, že sa má dostanoviť na súdny dvoř. Burke posldchol s fažkým srdcom. Dozorca ho vludne pozdravil a pýtal sa ho: „K de ste bóli, B urke?“ — „ „ V New-Yorku“ ". — „Č o ste tam robili?" — „„Snažil som sa dostat p r á c u . — „Držali ste sa dobré podlá toho svojho náboženstva, o ktorom ste mi rozprávali?" pýtal sa ho dozcrca. — „,,Á n o ‘‘ “, odpovedal Burke, hladiac mu priamo do očí — „„M al som ťažké' chvíle, pán dozorca, ale nestratil som vieru"". A tu nastal obrat.

64

« „Burke", povedal dozorca, „ja som vás striehol každý deň dokial’ ste boli v New Yorku Mal som vás v podozrení, že vaše náboženstvo je iba klam. Ale musím doznat, že ste žili poctivo, křesťansky; poslal som pre vás, aby som vám ponúkol miesto svojho zástupců. Móžete ihned nastúpiť". Burke nastúpil. Jeho tvář prezradzovala radost’. Verne a spolahlivo nastúpil ten starý lúpežník svoje nové povinnosti, takže skoro vážení obchodníci snímali klobúky před ním a rozprávali o ňom vo svojich kruhoch. — Na svojich cestách aj inokedy sa Moody zasta­ vil v tomto vetkom meste, aby sa stretol s Burkem, ktorý velmi miloval toho, ktorý mu ukázal cestu spasenia. A M oody rozprával, ako ho našiel v istej odfahlej izbe na súdnom dvore, konajúceho službu strážníka nad vrecom diamantov. Valentýn Burke sedel nad týmto vrecom diamantov na kolenách a pušku mal pri sebe na stole. Vo vreci bolo diaman­ tov za vtedajších 60.000 dolárov. „M oody", vra vel Burke, „pozríte, čo móže urobit milost Bóžia z lúpežníka. Dozorca si ma vybral nato, aby som strážil tieto po­ klady", A pri tom plakal ako dieta, ked uka­ zoval Moodymu tie žiariace kamene. Po niekolkých rokoch sa církví v St. Louis připravily na velké shromaždenía, a čakaly evanjelistu, ktorý ich mal viesť. Ale niečo sa přihodilo a evanjelista neprišiel. Kazatelía boli velmi zarmútení. Konečne niekto

65

%

navrhol, aby poslali pre Burkeho, 'aby on viedol tíe shromaždenia. Valentýn Burke potom viedol tieto shro­ maždenia každý večer a mnoho hrubých 1’udí přišlo do města, aby ho počuli. Mnoho takých sřdc, aké bolo kedysi Burkeho, sa obrátilo k Pánu Ježišovi, opustilo svoje hanebné cesty, aby začalo nový, čistý, v pravdě křesťanský život. Níet krajšej a dojímavejšej události nad krásny život a vernú službu, ktorú konal Burke v meste, v ktorom bol známy ako prvý z hriešníkov! *

Zima 1880/81 zastihla M oodyho na po­ břeží tichého oceána. Časopis „The Pacific" o práci Moodyho v San Franciscu píše: „Velká evanjelizačná práca v našom meste, ktorá trvá už 5 mesiacov a je velmi požeh­ naná, sa už končí. Deň za dňom, týždeň za týždňom bol o ňu nezmenšený záujem. Nielen jednou, ale všetkými cirkvami prúdila tužba po opravdivom duchovnom živote, čo všade všetkých mladých členov pozdvihovalo, povzbudzovalo a oduševňovalo ich srdcia k prá­ vej živej viere. Odpadlíci boli přivedení k po kániu, srdcia unavených kresfanov, ktorí už dlho niesli břemeno dňa i pálu slnca, boly občerstvené a posilněné; duchovní, ktorí už dlho plné 'siali, ale málo žali alebo vóbec nemalí čo žaf, dožili sa teraz radosti, ked

66

mohli pozdravit vo svojich sboroch nové zaovuzrodené duše, ktoré so sebou priniesly aj nový, čerstvý život, novů etfergíu, ale aj novů zodpovědnost do sborov. Hoci mnoho novoobrátených, čo do křesťanských duchov­ ných právd, je ešte nevědomých, v pravidel­ ných biblických a modlitebných shromaždeniach získajú potřebný duchovný pokrm pre svoj vnútorný vzrast. Takto bolo získaných aj , mnoho vzácných pomocníkov pre prácu na šíření královstva Božieho, ako například no­ vých učitelov pre nedelhé školy a pracovníkov pre iné odvet via. Vdaka Bohu za tieto bohaté požehnané časy milosti, ktoré stne v tomto svetáckom meste už tak dávno po­ třebovali!" Moody však nevyhledával len velké mestá, ale aj menšie mestá a mestečká, ba je možno povedať, že od Atlantického až po Tichý oceán, od Kanady až po Mexiko nebolo váčšej obce, v ktorej by kratší alebo dlhší čas nebol on evanjelizoval. V niektorom meste sa stalo, že redakcie denných časopisov vy­ daly jeho kázně bez jeho záujmu na vlastně trovy aj rozšířily po okolí, a to s požehnaným výsledkom. Stále ho volali aj na Nový Zéland, do Austrálie, Japonska, Číny a Indie. Cítil vo svojom nútri neudržatelný tlak, zaníesť evan jelium do všetkých končin světa. Dvakrát bol odhodlaný odísť do Ázie aj do Austrálie, ale vždy bol zadržaný novými a novými pozva-

67

niami k evanjelizačnej práci v A m erik e a v o V elk ej Británii. O krem toho aj lekári zo zdravotn ých d ó v o d o v mu zakazovali cestovat d o trop ick ých krajin.

Roku 1892 však přijal pozvaníe skotských manželov Mc Kínnom a navštívil s nimi Svátu zem. Dvojmesačná cesta viedla z Říma cez Neapol, Port Said, krajinu Gosen do Alexan­ drie, Jaffy, Jeruzaléma; zpiatočná cesta viedla cez Kairo, Neapol, Florenciu, Hornotalianskými jazerami, cez Švajčiarsko a Paříž. V Říme ako aj v Jeruzaléme, Kaire, Neapoli a v Paříži kázal Moody často aj dvakrát denne. Cielom vnútorného obohatenia sa, prebíbenia sa v Slově Božom, naučeniu sa z něho zpamáti, aj k prehlbeniu modlitebného života, usporiadal Moody r. 1880 10-dňovú biblická konferenciu pre íud Boží, ktorá sa potom od roku 1885 konala každý rok v Northfielde a na ktorej sa zúčastňovali veriaci zo všetkých spoločenských kruhov světa.

68

\ 8 .

Křesťan

—

vychovávátel

Raz na prechádzke po istej vrchovině pri rodnej obci Northfielde prišiel Moody k celkom odlahlému domu, pri dveriach ktorého matka so svojimi dcérami plietla slamenné klobúky. Otec, vzdělaný muž, bol chromý, Dievčatá boly živé, čiperné a učenlivé. Moody si všimol toho, že skromné poměry, v ktorých bola táto rodina, neslibovaly dievčatám nadobudnúť si vyššie vzdelanie ani lepšiu budúcnosf. Tak sa v ňom zrodila myšlienka, založit kře­ sťanský vzdělávací ústav, v ktorom by chudob­ nějším dievčatám mohlo byť poskytnuté vyššie vzdelanie a lepšia příprava pre život. Jeho brat Samuel, ako i jeho priatel’ Henry Durant v Bostone, podporovali tento jeho plán inten­ zívně, takže r. 1878 už bol založený jeho „Northfield Seminary". Zakúpil vo vrškovatom kraji pozemok, ktorý pre pofnohospodárske účely bol neupotrebitelný, a v novembri 1879 už mohlo vtiahnuť do novej priestrannej bu­ dovy 25 prvých žiačok. Medzi nimi boly aj tie dve dcéry, ktoré mu daly podnět k tomuto podniku. Behom rokov ukázala sa potřeba dalších školských miestností, na ktoré přispěli

69

prostriedkami čiastočne jeho priatelia a čiastočne bol použitý výfažok z vydania Moodyho a Sankeyho spevníka. Teda jedna budova bola samým Sankeym vyspievaná. Do základov každej budovy dali Bibliu, na znak toho, že základom týchto škol je Slovo Božie. Moody očakával od tohoto ústavu, že bude „velkou pomocou pre privádzanie duší ku Kristu." Slúžil predovšetkým vzdelávaníu pracovníkov pre vnútornú a vonkajšiu misiu. Žiačky sa mohly vzdělávat v troch róznych sm eroch; jeden kurz připravoval pre vstup do obíúbeného gymnázia. Ku škole bol přičleněný aj internát a žiačky si v ňom sami vykonávaly domáce práce. Na tom istom základe a s tým istým cielbm boly založené r. 1880 ešte školy na Mount Hermone pre mladých mužov, pre ktorý to ciel’ Moody zakúpil v blízkosti Northfieldu farmu s 275 akrami pódy. Istý priaznivec při­ spěl na to sumou 25.000 dolárov. Táto škola bola otvorená 4. mája 1884 s jedným žiakom; neskoršíe však navštěvovalo tuto školu niekoTko sto žiakov. A j tu bolo pravidlom, že každý žiak popři svojich štúdiach musel ko­ nat aj istú telesnú prácu. Návštěva Moodyho školy nemohla byť bezplatná; ale neskoršie bolo školné tak nízké, že tí, ktorí sa museli zriecť štúdia na iných vyšších školách, mohli tu pokračovat vo svojich štúdiach.

70

I

Vdaka obětavosti jeho priatelov vo Vel’kej Británii a v Amerike, bolo Moodymu umožněné r. 1897 postavit ešte kostol pre 1000 osob na Mount Hermone, ktorý bol ur­ čený v prvom radě pre pestovanie a udržovanie zdravého křesťanského života v tých jeho ústavoch. Často přizvukoval: „M y musíme mat 1’udí, ktorí by stáli medzi laikmi a duchovnými!" On stále videi nové oblasti, v ktorých by dobré vyzbrojení laici mohli požehnané pra­ covat. Časom sa spriatelil s myšlienkou, zalo­ žit vzdělávací ústav pre laických kazatelov. I tento plán našiel porozumenie a podporu u jeho priatelov; potřebné peniaze hned prichádzaly, takže přípravy hned boly vykonané. A v jeseni 1889 mohol už M oody otvoriť v Chi­ cagu svoj „ Bible-Iinstitut" — Biblický ústav, — ktorého ciefom bolo: 1. Univerzitní študenti alebo poslucháči bohosloveckých seminárov móžu si tu doplnit svoje vědomosti štúdiom Biblie. 2. Kazatelia. evanjelisti, misionáři, ktorí sa navrátili domov a íní pracovníci v královstve Božom, ktorí už na poli šírenia královstva Božieho na zemi, nadobudlí istých skúseností, tu majd možnost prehlbiť sa dalším štúdiom a připravit sa pre dalšiu prácu na vinici Fánovej 3. Mužovia i ženy, ktorí nemienia všetok svoj čas věnovat králbvstvu Božiemu, ale si chcú osvojit hlbšiu známost Slova Božieho a 1

71

byť zasváteným i d o laickej práce v církvi alebo příležitostné pracovat pre Boha, m óžu tu nadobudnúf potřebné vzdelanie. Tento biblick ý ústav skoro potom navště­ vov a li žiaci z o všetkých krajin. Pre starého M ood y h o b o lo v elk ou radosfou vidief. aká to bola šťastná m yšlienka zriadiť tento B iblický ústav, aj aké v elk é požehnanie z něho prúdilo.

Hoci náš kazatel’ pre prácu medzi akade­ mickou mládežou mal málo schopností ani sa necítil do nej povolaným, predsa sa jej stále věnoval. Stalo sa to na ceste v Anglicku r. 1883/84, že v Cambridge-i a v Oxforde sa po prvý raz obrátil vo zvláštnom shromáždění k študentom Na konci shromaždenia v O x­ forde napomínal vysokoškolská mládež, aby sa postavila na stranu Kristovu: „Iste je vám ťažké dnes večer vyznať Krista, predsa však je najlepšie pre vás ihned s tým započat. Ak chcete vidieť královstvo Božíe, musíte vziať kříž na seba. A nikdy to nebude fahšie ako dnes. „„K to ma vyzná před Tudmi, toho i ja vyznám před svojím Otcom v nebesiach."" (Mat. 10, 32), hovoří Pán Ježiš Památajte na Ježiša Krista, ktorý sa k vám přiznává a při­ volává vám: „„T oto je mój učeník!“ " Niet tu nikoho, kto by bol hned hotový vziať na seba kříž a zmužilo vyznať: Áno, ja chcem ?" P o krátko m predlievaní sa hlásil celý zástup, z ktorého každý h o v o ř il; „ Ja ch cem " a M o o d y o d p o v e d a l: „Vdaka B u h u !" J a m á m rád takéto ,,„ja c h c e m "" právě od vás mla-

72

s

dých 1’udí! Vy neviete, aké je to vzácné; stojí to za to, aby člověk o to celý život namáhavo pracoval. To ma svrchované teší. Vdaka Bohu, že vám dal odvahu vyznat!" Založením každoročně konanej študentskej konferencie přispěl M oody viac než ktorýkolvek mudrc k tomu, že náboženský život na amerických vysokých školách bol obohatený a pozdvihnutý na vyššiu úroveň.

73

I

9.

Na vrchole. - Bolo to koncom novembra 1892. Pře stupňujúcu sa telesnú slabost ukončil M oody svoju misijnú cestu po Veíkej Británii, ktorá trvala 12 mesiacov a 23. novembra nalodil sa v Southamptcne so svojím synom na nemecký parník „Spree" do Ameriky. Eudia na lodi sa věnovali len zábavám, flirtu a tanců. Moodymu sa len posmievali' Ale prv než sa nazdali, přišla jeho chvíla. Po troch dňoch cesty na šírom moři parník stroskotal a cestujúci celých 48 hodin zápasili medzí životom a smrťou. Teraz si už cestujúci velmi žiadali: „Moody, modlíte sa! Moody, modlíte sa!" Tu, v hodině najváčšieho nebezpečenstva, ked sa lod už-už mala potopit, zjavil sa irský parník „Lake Hurou", ktorý parník „Spree" vzal na vlečné lano a dopravil aj s cestujúcimi do Queenstow-u (v Irsku), odkial Moody o niekolko dní odcestoval do Ameriky, a 2. decembra 1892 šfastlivo sa dostal do New Yorku. V hrózach prvej noci pri stroskotaní, ked život všetkých cestujúcich už visel iba na nitke, Moody chválil svojho Boha: „O, Pane, ked zachrániš mój život a prevezieš ma do Ameriky, ked sa

74

vrátím do Chicaga, tam na světověj výstave v celej sile, ktorú mi dáš, budem kázat evanjelium!" A tak sa aj stalo. Toto ním insceno­ vané polné faženie na světověj výstave v Chi­ cagu (v máji až októbri 1893) bolo naozaj korunou jeho evanjelizačnej činnosti, Věru to bolo triumfálně faženie evanjelia, ktoré nemá páru. To bola událost, akej cirkevné dějiny ani predtým ani potom nezaznamenaly Krátko po svojom návrate z Velkej Bri­ tánie začal sa Moody vnútorne připravovat na túto prácu. Každé ráno o 6 hodině shromaždoval žiakov a učitelov obidvoch svojich výchovných ústavov v Northfielde okolo seba, aby spolu si vyprosili pomazaníe Svátým Duchom. Medzi iným povedal im; „A k ma za niečo máte a ak ma milujete", hovořil pohnutým hlasom a so zvlhnutým zrakom, „tak proste, aby mi Boh dal pre prácu v Chi­ cagu potřebné pomazanie. Musím byt naplněný Svátým Duchom, aby som mohol zvěstovat evanjelium ako predtým. Spasenie Božie musí byt na nějaký spósob viditelné, ako ešte nikdy dosiat!" Moody znal moc modlitby a preto od nej všetko očakával. Len jednému Moodymu sa mohla podařit taká příprava, aká bola na světověj výstave v Chicagu s misijnou činnosfou na takej širokej základní. Jej začiatky boly tiež nové a velmi odvážné. Všetci jeho priatelia a poradcovia sa utahovali od toho jeho podnikania, lebo že taká výstava mnohým návštevníkom

75

bude skór príležitosfou odvrátiť sa od Pána. Hlavně taký teplý letný čas, že je pre evanjelizáciu velmi nepriaznivý. Moody však bol pohnutý velkou lutosfou, ked si představil před svojím duchovným zrakom tie milióny od Boha vzdialených 1’udí. Preto vydal rozkaz: „Zriadte tolko kazatelských miest, kol’ko je len možné, a evanjelium hladte tak 1’udom podat, aby boli nútení příst k nám a počúvať nás!“ Už přípravy pre toto poíné faženie boly jedinečné. Všetky možné a dosažitelné prostriedky a páky boly postavené do služby tej věci; nijakého nákladu nebolo 1’úto, len aby zdar diela bol zaistený. Bolo pozvaných 25 známých amerických evanjelistov, celý zástup křesťanských spevákov a hudobníkov, ako Mc Granahan, Strebbins a Sankey, a na stá laikov k tomu. Dalej přišlo asi 40 slávnych kazatelov z Európy na pomoc; tak z Anglicka Spurgeonov syn Tomáš, z Paríža Teodor Monod, z Berlína dvorný kazatel’ Stócker, zo Sliezska Pindor a z Ruska Rabinovič. Ale kostru tvořili členovia sboru na Avenue v Chicagu a žiaci Biblického ústavu, ktorí v každý čas boli Moodymu k dispozícii. „Zdá sa, že sme sa behom posledného týždňa len hráli, teraz však už ideme do skutočnej práce. Dosial’ sme lovili len pri pobřeží, teraz pojdeme na hlbinu. Priatelia, pomožte naplnit církev. Vidzme tedy, či budeme moct

76

priviesť celé toto m ěsto k prebudeniu. Před námi leží veík á příležitost, rozšířit k rá lovstv o B ožie, ako to ešte tento kraj n ev id el; je to příležitost celého storočia. Státisíce navštívia v budúcich týždňoch tuto výstavu. A tu je m ožnost zasiahnúf ich eva n jeliu m om !" Tak prehovoril M o o d y k svojim spolu pracovní­ kem před započatím tohoto velk éh o poln éh o faženia.

Náš Američan vždy znal cenu tlače a vážil si ju, taktiež reklámu. Aj na svojom polnom tažení na světověj výstave oboje plné využil. Pozval 24 slávnych zpravodajcov najváčších amerických časopisov. Zriadil vlastnú propagačnú kanceláriu, v ktorej sostavovali plakáty, rozmnožovali ozrutné množstvá pozvánok a vel­ ké pestré zástavky z plátna s nápisom „M oody Campagne" — Moody ho kampaň, dal rozvešať po uliciach aj ponad cesty. Okrem toho dal velké inzeráty do novin. Použil každý čistý prostriedok, ktorým mohol upozornit' 1’udí na zvesť Pána Ježiša Krista. Na rozšírovanie traktátov obstaral dva misijně vozy. Strediskora tohoto obrovského faženia bol „Haymarket Theater" s 3000 sedadlami, ktorú to dvoranu prenajal Moody na celú dobu výstavy. Tu sa uskutočnil nástup toho faženia, a počas celej výstavy kázal tu Moody takmer každú nedelu odpoludnia Popři tom však pre­ najal aj iné divadelně a koncertně miestnosti, ako aj váčšinu kostolov a káplnok. A dalej

77

mal postavených ešte 5 misijných stánov v zlopovestných štvrtiach města. V niektorý deň aj v 70 róznych lokáloch bolo zvěstované evanjelium. Ked v júni prišiel do Chicaga Forepaugh's-ov obrovský cirkus, Moody sa ihned rozhodol prenajaf si jeho stán. Ten pojal 20.000 osob. Ludia na to hundrali a predpovedali mu velký neúspěch. A le jeho optimizmus ani vtedy nebol sklamaný : obrovský stán bol napl­ něný do posledného miesta, vedúcí cirkusu videi, že je nútený svoje predstavenia v nedelu odpoludnia zastavit, kedže nemal návštevníkov. Shromaždenie v tomto stáné cirkusu bolo raz tak přeplněné Moodyho poslucháčmi, že vo dňoch tej velkej horúčavy tam bolo naozaj na zadusenie. Len tu zrazu spustí sa poriadny dážd a hned začal prúdif příjemný, tak lahodné občerstvujúci vzduch v nabitom stáné. Ale ked 1’udia vyšli zo stánu, viděli, že nebo je úplné jasné, že vlastně ani nepršalo. Čo sa tedv stalo? Nuž, chícagskí policajti nakrútili hydranty a poriadne pokropili stán Moodyho. Týmto příjemným ochladením sa mu odvdačili policajti za to, že svojou požehnanou prácou v ich meste ušetřil im tak vela práce. Pre cudzincov boly shromaždenia vo francúzskej, nemeckej. polskéj, českej, hebrejskej a arabskej řeči. Z německých veriacich kru: hov získal Moody pre túto službu švajčiar-

78

skeho Nikólausa Bolta*) z o Sv. Pavla a d v o r­ ného kazatela S toeckera z Berlína. M o o d y tú žil p o tom, aby popři tých v e l­ k ých evanjelizačných shrom aždeniach b o ly ešte osobitné shrom aždenia na prehlbovanie života v iery jeho spolupracovníkov. T o vyjádřil slova m i; „M y nem óžem e iných priviesť bližšie ku Kristu než sme sami. D okiaf nie sme na­ plnění Svátým Duchom , nem óžem e ani vykonávat opravdivú prácu. N ajprv sa v ž d y musíme sami p okořit' a p ad n ú ť k nohám Pána J e ž iš a !" T ak b o ly potom usporiadované dakovné a m odlitebné shromaždenia. K aždú n o c v neskorých večern ý ch hodinách, shrom aždoval M o o d y v istom sále svojh o B iblického ústavu svojich sp olu p racovn ík ov ok o lo seba. A k o taký gen e­ rál dával im rozk a zy a nariadenia pre nasledujúci den, dodával im odvahy, poukazoval im na velk ý zisk z o získavania duší, opravoval ich ch y b y a přijímal zprávy o ú sp ech och aj neúspechoch práce. D ivom viery b o lo aj financovanie celéh o podniku. Stálou skúsenosfou M ood y h o bolo, že *) Farár Nikolaus Bolt sa narodil v Lichtensteigu vo Švajčiarsku Po svojich štúdiach na kazatelské) škole v Bázeli odíšiel do Ameriky, kam už jeho rodičia boli přesídlili. V novom svete vyvinul bohatú evanjeliračnú činnost čiastočne sám a čiastočne na tej vel’kej světověj výstave v Moodyho misijnom taženi v Chicagu. Neskoršie, začiatkom tohoto storočia, p išiel zpát do Švajčiarska a pósobil v evanjelickej církvi v Lugane s velkým požehnáním ako duchovný. Bol všeobecne známy ako spisovatel, najma velkým počtom spisov pre mládež. Zostal slobodnvm, tak sa mohol po celý čas svojho života úplné věnovat práci Pánovej. Zomrel až teraz ako 82-ročný, koncom februára 1947, v diakonisskom domove v Riehen-e.

79

všade, kde vedenie věci vezme sám Boh do rúk, On sa postará aj o potřebné prostriedky. Hoci sa niekedy dostavia aj kritické chvíle, pomoc Božia príde vždy v pravý čas. Pravda Moody mal tiež zvláštny dar, ako povyfahovať 1’udom peňaženky z vačkov. A ko ich vedel vyzvat a pohnut' k tomu, aby následovali Krista, tak ich vedel pobádať aj k účinnému podporovaniu práce na šíření královstva Božieho. Celý polrok trvalo toto polné faženie na světověj výstave. Miliónom 1’udí v tomto čase bolo zvěstované čisté evanjelium tými najlepšími kazatefmi starého a nového světa; tisíce rudí sa obrátilo. Ale aj veríaci sa posilnili a prehíbili vo svojom živote viery a boli povzbudení k novej horlivosti a k vernejšiemu nasledovaniu svojho Pána. Bolo to vo včasných hodinách ráno 1. novembra 1893. Niekolko hodin po skončení světověj výstavy. Moody po poslednom střet­ nutí sa opustil svojích spolupracovníkov. Po niekolko mesačnej nemáhavej práci zmocnila sa ho aj únava. Ale jeho srdce spievalo a ple­ salo. Zdálo sa mu, ako by mu Pán bol povedal, jemu nehodnému: „Dobré si to urobil!" Začal hlasité vzdychat, padol na kolená a pro­ sil v celej pokoře: „O, drahý Pane, po týchto předivných dňoch som tak vdačný, že si raa i napriek nebeským videniam nenechal nevdačného. Dakujem Ti za to stroskotanie lodi.

80

1

To staré evanjelium ešte nestratilo ničoho zo svojej moci. A nikdy ani najmenej z nej nestratí. Drahý Pane, dnes už móžem povedať ako starý Simeon: „Teraz prepúšfaš svojho služobníka v pokoji, lebo moje oči viděli tvoje /spaseme!" (Luk. 2, 29 30.)

.' V

81

í

10 .

KazateL „Každá velká vec začína v malom" (Hilty). Tak tomu bolo aj s Moodym. Nikto nevidel v tom niekdajšom nesmelom a bojazlivom začiatočníkovi muža, ktorý neskoršie vedel ob­ rovské shromaždenia od začíatku až po koniec držaí v napatí. Ked M oody v istom shromáž­ dění prvý raz veřej ne hovořil, povedal mu jeden z diakonov; „Podlá mojho názoru najlepšie budete slúžiť Bohu, ked budete mlčať!“ A iný kritik pozoroval v Moodyho preslovoch vela gramatických chýb. Tomu odpovedal Moody: „Podívajte sa, priatelu, vy iste dokladné ovládáte gramatiku, ale čo robíte s tými svo~ jimi vedomosfami pre nášho Pána a Spasitela?" Charakteristikou Moodyho kázní bola ich jednoduchost'. Nemalý nijakej umeleckej stroje­ nosti, nijakého pátosu, ani pomazania plného kanclového tónu. Ktosi raz povedal: „On vlastně ani nekázal, iba k nám hovořil!" Každý, velký a malý, vysoký aj nízký, mohol jasné rozumief jeho kázniam. Ked kázal, tak to robil vždy s najváčším oduševnením; ohnivá bola jeho reč a svetlom žiarily jeho oči. Bystro, ako z vřškov steka-

82

r

júci potóčik, v krátkých a skrom ných větách plynula reč z jeh o úst. J eh o v y s o k ý hlas, k torý zněl niekedy ako zvu k trúby, nadaleko b ol každém u srozumínterný. Jeh o reč v ó b e c bola bohatá na obrazy. Ba rád zaplietol do řeči aj veselá anekdotu. O n reprezentoval šťastné, radostné a přitažlivé křesťanstvo; s kazatelnu m ravokárneho pokánia s kyslým i a pošm urným i tvárami nemal ničoho sp oločného. Zato však n ech cel svojich poslu háčov len za b á v a ť. C elé jeho chovanie v ž d y vtlačilo d o nich hlbokú a svátu vážnost', akú aj on pre svatů v e c B ožiu nosil v svojom srdci. On sám veril každém u slovu, ktoré zvěstoval. V tom vlastně spočívalo celé tajom stvo jeho neobyčajn éh o úspěchu M ood y mal zvláštny sp ósob na vy p ra covanie kázní. Sám o tom p íše: „J a študujem viacej tém y než texty. K ed pri čítaní najdem niečo, č o má vztah k predm etu m ojej kázně, napíšem si to, doplním to vh odn ou pozn ám ­ kou, vložím to d o ob á lk y a nechám le ža ť. V ž d y mám pri sebe notes a kde p oču jem niečo, č o mi doplňuje onen predm et, napíšem si to a tiež vložím do obálk y. Tam to nechám le ž a ť rok i v ia cej.K ed potrebujem novů kázeň, vezm em si k ruke svoju sbierku. K ed to, čo tam najdem, spojím s výsled k om svojich stá­ dií, mám dost látky na zvestovanie s lo v a " ' — Potom si napísal hlavný obsah kázně stručné na lístok, připojil k tom u poznám k y a vložil

83

\

lístky do svojej Biblie. Takto vyzbrojený vystu­ poval před svojich poslucháčov a hovořil k ním na patřičné témy. Vo svojej studovní mal na stá takýcbíó obálok, a na každej z nich bol nápis před­ mětu kázně, ako na príkted: nebo, pokánie, viera, modlitba, láska Božia atd. A k mal mimoriadne podařená kázeň, nezdráhal sa ju opakovat'. Niektorú aj stokrát opakoval. On si povedal: ,,Ak máte naozaj dobrú kázeň, tak len ju nechajte prísť medzi ]udí. Ked Pán dnes na tomto mieste jej dal velké požehnanie, prečo by jej nemohol daf aj v inej obci, ktorá je odtialto až na 10 mil vzdíalená, a to aj o desaf rokov neskoršie ?" Svoju kázeň „Znovuzrodenie" opakoval 186-krát, „Prišiel Syn člověka" 142-krát a „Siatba a žatva" 113-krát. Na ukážku uvediem tu miesta z jeho evanjelizačného preslovu na tému: „Dobrá zvěst" (Rim. 1, 16): „Je jedno miesto na ďlísko, svoj rodný dom, kostol aj svoje školy, v ktorých mal tak mnoho krásných a požeh­ naných shromáždění. Stále veril, že ešte dožije příchod Pánov*. Ked v istý předvečer, pri zapadaní slnka, bol na prechádzke so svojím priatelom, vyšiel na „Round Top", sadol si do trávy a pozerajúc na to krásné okolie povedal: „Tu by sóm rád bol, ked príde Pán Ježíš!" Tak aj skutočne teraz tam očakáva zaznenie poslednej trúby aj so svojou manželkou, ktorá tam přišla za ním r. 1903. Ako predtým mnoho dětí Božích, tak aj Moody očakával, že před príchodom Kristovým budú sa odehrávat strašné věcí, ktoré budú predchádzat Jeho příchod, ktoré vlastně budú tými prepÓrodnými bolesfami.

m

.

•

15.

„Zomrúc ešte hovoří“ Tesne před svojou poslednou cestou do Kansas City povedal Moody v presbyteriánskou! kostole na Fifth Avenue v New Yorku začiatkcm novembra 1899 před velkým zástupom: „Raz budete čítaf v novinách: „M oody zomrel. Neverte potom tým slovám ! Ja potom budem živší ako teraz. Jednoducho povzniesol som sa vyššíe, a to je všetko!" A skutočne sa tak sta lo; Moody ešte žije i dnes. Viacej ako predtým! Od jeho smrti ním založené dielo sa velmi rozšířilo. Jeho následovníci verne ochránili a velmi zvefadili jeho dedičstvo. Vzdelávacie ústavy pre mladých mužov a devy v Northfielde a Biblický ústav v Chicagu boly přivedené k dalšiemu rozkvetu. Roku 1936 bolo v jeho semináři v Northfielde 548 žiakov, kým v škole na Mount Hermone ich bolo 583. Obidva ústavy majú teraz spoločný názov „Northfieldske školy" a sú najváčšími súkromnými vyššími školami v Spojených štátoch. Od ich založenía do roku 1936 celkový počet absolventov je 26.229. Biblický ústav v Chicagu, kde po celých 50 rokov jedna iediná kniha je stredodobom, má teraz 38 budov. Úsměv

118

mládeže, radostné Siónské piesne a hudba sa ozývá z ich okien. Desaítisíce mladých íudí si tu behom rokov nadobudlo svoje biblické vědo­ mosti. Najma tento ústav stelesňuje Móodyho osobnost. K ústavu sú teraz přičleněné; R oz­ hlasová stanica WMBI, Moody Missionary Book Fieds, Modlitebná liga, Evanjelický ústav pre výchovu učíte 1’ov a už na inom mieste uvedená Kolportážna spoločnosf. Táto vydává 177 róznych knih v 6 rečiach; náklad týchto činil roku 1936 celkom 11 miliónov exemplárov. K tomu třeba ešte připočítat 35 miliónov traktátov. Nie menej ako 500 kolportérov je v službách tejto spoločnosti. Sbor s kostolom v Avenue r. 1915 bol zatlačený velmi sa vzmáhajúcim Biblickým ústavom, ale roku 1925 postavili miesto něho dnešný jednoduchý Moody Memoriál Church za jeden milión dolárov. Tamojší sbor má dnes 4000 členov. I dnes sa ešte hovoří po celom svete o evanjelistovi Moodym aj o jeho významných shromaždeniach. Každý deň sa vyskytnu nové příběhy o ňom. Tak p. W . F. Dermote píše v časopise „Chicago Daily News" : „S e d e l som u holiča, zahalený bielym plátnom a připravený na bezbolestnú operáciu h o ličo v u ,k e d p o č u je m : „N ovin y, p a n e ? " Obrátil som sa, aby som sa podíval na předavača. N ebol to chlapec, ako som očakával, lež

119

bielovlasý, chudobné, ale velmi čisto oblečený muž, ktorý ponúkal noviny. Kupil som si noviny, aby som doprial holičovi trochu oddychu, a dal som sa s predavačom novin do řeči. „„Povedzte mi niečo o sebe". „Mal som dobré zavedený obchod, ale aj na mňa dolahla kríza", ochotné mi začal vy prá­ vat starec, „príšiel som o svoj obchod a rodina ma opustila. Našiel som si prácu v Clevelande, ale chceli, aby som předával pivo a to som nemohol robit. Tak som sa dostal až sem. Zo všetkých fažkostí ma Pán Boh vyviedol, vždy stál pri mne, a som celkom spokojný". „„Prečo ste radšej nepředávali pivo, aby ste sa uživili?"" povedal som mu. „To máte tak, pane, neviem či ste kresfanom a či mi rozumiete, ale ja som zásluhou Moodyho obráteným človekom, a on by s tým nesúhlasil, keby som předával liehoviny. On ma zachránil od pijanskej vášně a ja to považujem za svoju povinnost uchránit sa akéhokoívek styku s alkoholom. Rozumiete mi, pane ?" To bolo niečo pre mňa! Tu v Moodyho rodnom meste mi rozpráva stroskotaný Angli­ čan o vplyve, ktorý mal Moody na jeho život, hoci tento už 37 rokov nežil. „„A k o sa vám páčil Moody ? “ “ pýtám sa ho. „Nikdy v živote som ho nevidel!" zvolal. „„C ože, vy ste sa s ním ani nestretli?"" 120

To bola záhada, ktorá podráždila moju zvedavosť, ako pušný prach nozdry bojového koňa. „ „Rozprávajte dalej"", rozohnil som sa a zabudol som úplné na holiča a jeho břitvu. Příběh, ktorý som sa dozvěděl, mi nanovo potvrdil, že nikde na celom svéte sa neodohrávajú zaujímavejšie věci, ako v náboženskej oblasti. „A k o chlapec, ktorý skoro osiřel, žil som v kameňouholnej paňve waleskej. Do práce som chodieval azda ešte prv než mi bolo 9 rokov. Bol som vychovávaný opitým strýkom a surovou tetou, ktorí ma skoro zneužívali a naučili ma pit. V dvanástich rokoch som každú sobotu a nedelu hýřil ako dospělý. V istý deň sa začaly v našom tábore trúsiť zprávy, že do nedalekého velkého města přišla skupina Američanov, ktorí usporiadajú nábo­ ženské shromaždenia. Ich vodcami že sú Moody a Sankey. Podnikavý a snaživý farár z náš ho městečka išiel si ich tiež vypočuf Prišiel domov velmi nadchnutý. Ked usporiadal přednášku o tom, čo tito Američania kázali, bol velký sál, ktorý bol prenajatý na tuto příležitost, naplněný do posledného miesta. Baníci přišli aj so svojimí rodinami. Išiel som i ja zo zvědavosti aj so svojimi kamarátmi. Ale ked nadšený farár vyprával o velkých tisícových zástupoch, ktoré sa odovzdávaly Kristu, zmocnil sa ma předivný pocit. Nakoníec opakoval Moodyho výzvu a prosil nás,

121

aby sme sa obrátili. Vzadu na galérii nás potem povstalo asi 50 mladí kov a přišlo k im­ provizovanému pódiu, aby sme našli novů vieru, novu nádej, nové určenie a přijali spasenie. Váčšina tých mladých l'udi zostala věrná svojmu rozhodnutiu. Ja sám som toho kroku, ktorý som v ten večer urobil, nikdy nelutoval. Našiel som šfastie, o akom som skorej nemal ani tušenia. Moodyho som nikdy nevidel, ale viem .^že je mojím priatelom. S Bohom, pane! Dakujem vám, že ste si kupili noviny". Zapadcí v hlučnej ulici, ale to, čo mi vyrozprával, zaujalo celú moju mysef a preniklo celé moje srdce. Tak pósobí ešte i dnes Moodym zvěsto­ vaná divotvorná a spasitelná moc spasenia v drahej krvi Ježiša Krista. Svojim zdvihnutým prstom varuje M oody aj naše křesťanstvo před falošnou vierou, před zneužíváním krstu, konfírmácíe a Večere Pánovej, aby sme ne­ boli len podlá měna kresfanmi, ale činili pravé pokánie, změnili svoju mysef, přijali do srdca drahého Spasitefa Ježiša Krista a mali s Ním stále obecenstvo. Odkazuje nám, aby v našich cirkvách obrátenie nebolo iba vý­ nimkou, ale pravidlom. Lebo len opravdivá práca v privádzaní duší ku Kristu prínáša požehnané ovocie pre prítomnosť aj pre budúcnosf. Jeho vplyv i dnes bojuje proti skostnatenému křesťanstvu v mrtvých formách, ktoré nepozná pravého šťastia ani radosti z dětinstva

122

B ožieh o a z odpustenia hriechov, a nepozná p rekypu jú ceh o n ovéh o života z Boha. Jeh o h orúcou tužbou, ktorá i dnes ešte žije, bolo, vym anit ludí z hriecha a priviesť ich ku Kristu, k torý aj m rtvým kostiam dává n ov ý a v ě čn ý život. Bárs b y aj na našom m ilom Slovensku všetk y církvi otvorily d veře požehnaném u vp lyvu tohoto krála evanjelistov a najma slovenská mládež, kriesitelka n ovéh o rána, aby sa roztúžila ísť v jeho šlapajách za V o d co m a D okonávatelom viery — Ježišom Kristom.

123

OBSAH 1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. 9. 10. 11. 12. 13. 14. 15.

U v o d o m ................................................... .... . . 3 O b r á t e n i e ............................................................ 9 Začiatky p r á c e ......................... 19 Křesťanský spolok mladých mužov . . . . 32 Moc s p e v u ............................................................ 38 Vo Velkej B r it á n ii........................................... 47 Vo svojej dom ovině........................................... 57 Křesťan — vychováváte!................................... 69 Na v rch o le............................................................ 74 Kazatel’ ................................................................ 82 Pastier duší ........................................................ 97 Člověk a k ře sťa n ............................................... 105 V rodině . 113 Do nebeských príbytkov..................... 115 „Zomrúc ešte h o v o ř í"........................................... 118

A u tor:

Ján Rybárik

Názov diela :

Evanjelista Moody

V yd al:

Modrý kříž na Starej Turej

R oku: /

1947

Vytlačila:

„Grafika" v Košiciach

Vydanie:

I.

Náklad:

2000

Cena:

Kčs 35'—

■■r

/ 9

1

\

t

p