Dějiny slovenskej literatúry. [PDF]

Zitiervorschau

OSVETA-BRATISLAVA

DEJINY SLOVENSKEJ LITERATÚRY

DEJINY SLOVENSKEJ LITERATÚRY

1960 VYDAVATEĽSTVO OSVETA

BRATISLAVA

AUTORI

JAN MIŠIANIK MILAN PIŠOT PAVOL PETRUS JAN GREGOREC PAVOL ŠTEVČEK HLAVNÝ REDAKTOR

UNIV. PROF. DR. MILAN PIŠOT

RECENZENTI

AKADEMIK ANDREJ MRAZ DR. ALEXANDER MATUŠKA DR. IVAN KUSY DR. KAROL ROSENBAUM

Vydané na návrh Cs. spoločnosti pre šírenie politických a vedeckých poznatkov. Publikáciu pripravili: Milan Pišút a Pavol Výraštek. Obálku a väzbu navrhla Viera Ursínyová.

ÚVODOM

/\ ed Jaroslav Vlček pred sedemdesiatimi rokmi vydával svoje Dejiny literatúry slovenskej, v závere tohto základného vedeckého zhodnotenia vývinu našej spisby, prekonávaného len marxistickou literárnou vedou, napísal: ‫״‬A pretože mladá naša literatúra ako máloktorá druhá, celkom vyviera zo života, a teda v nej nahlucho vyzneje každý akademický, vyčítaný, abstraktný experiment, nepotrebný obecenstvu, upriamenému na svoju knižku ako hladný na kus chleba, nuž i vystrojenie celého obrazu sa premenilo. Bolo mi jasno, že ked dnes niekto sa odhddlá vyrozprával Slovákom priebeh dejín ich literatúry po slovensky, nesmie to spraviť s učeným, nateraz ešte ani nie možným, ani nie potrebným aparátom, lež musí napísať knižku v dobrom zmysle slova populárnu, ktorá literárnohistorické výsledky dosial nadobudnuté podá vo forme napospol prístupnej, bez povrchnosti, ale i pseudovedeckej pedantérie.“ Jaroslav Vlček svoj cieľ dosiahol a jeho Dejiny literatúry slovenskej pre svoj postoj k literatúre, pre jej meranie životom sú dielom vedec­ kým a pre svoje umelecky plastické podanie stali sa aj dielom čítaným, populárnym. Dejiny slovenskej literatúry, ktoré vydávame, chcú Vlčkoive Dejiny literatúry slovenskej, ako aj dalšie spracovania (medzi nimi pokrok znamenali najmä Mrázové Dejiny slovenskej literatúry z roku 1948), nahradiť práve v širokých čitateľských masách. Dôkladným marxistic­ kým zhodnotením vývinu slovenskej literatúry majú však byť štvor­ zväzkové Dejiny slovenskej literatúry, ktoré pripravuje Ustav sloven­ skej literatúry Slovenskej akadémie vied. Z nich dosiaľ vyšiel I. zvä­ zok: Dejiny staršej slovenskej literatúry (1958), tohto roku vyjde dru­ hý zväzok a do dvoch-troch rokov aj dalšie.

7

Predchádzajúce spracovania dejín našej literatúry nechceme nahra­ dzovať ani týmito, ani akademickými Dejinami dnes len preto), že by bolo treba iba doplniť obraz našej literatúry o nové fakty, i keď aj o to ide. Veď Vlček mohol zaznačiť len rozbeh diela Hviezdoslavovho (nehodnotil však ešte Vlkolinskovcov), Kukučínovho! (nielen bez románu Dom v stráni, ale aj bez takých próz, ako sú: Keď báčik z Chochoľova umrie, Dies ir'ae..., Mišo) a tvorbu Tajovského, Timravy, Jesenského, Krásku a ďalších už nemohol ani spomenúť. K niektorým starším obdobiam chýbali zase vtedy Vĺčkovi širšie organizované vý­ skumy, a tak obraz literatúry do osvietenstva zostal v jeho Dejinách len v náčrte. Aj najnovšie Mrázové Dejiny končia sa spisovateľmi, ktorých dielo malo svoje ťažisko v období prvej republiky. Skutočnosť, že bolo treba doplniť obraz vývinu našej literatúry nie­ len jednotlivými dátami, ale i spisovateľmi a celými podobizňami, pravdaže zväčšila rozsah aj prítomných Dejín slovenskej literatúry v porovnaní s predchádzajúcimi spracovaniami. Voči Vlčkovým Deji­ nám dvojnásobne, lebo okrern doplňovania sa aj jednotlivým autorom venuje viacej miesta. Avšak len kvantitatívny rast pri spracovaní dejín našej literatúry nám nemôže stačiť, i keď aj on svedčí o nebývalom rozvoji vedy u nás. V nových pomeroch, v socializme sa v nebývalej miere zlepšili možnosti vedeckého výskumu v oblasti literatúry. Kým pred rokom 1945 bola možná vedecká literárnohistorická činnosť len popri inom zamestnaní, dnes už máme pár desiatok pracovníkov, ktorí sa venujú literárnej histórii profesionálne. Výsledkom toho je mnoho prác dôkladne rozoberajúcich jednotlivé zjavy slovenskej literatúry od najstarších čias až do našej súčasnosti, o ktoré sa môžu bezpečne opierať nové spracovania dejín našej literatúry. Staršie spracovania dejín literatúry chceme nahrádzať najmä preto, že skutočne pravdivý obraz literárneho vývinu môže podať len mar­ xistická literárna história, ktorá chápe literatúru ako špecifický odraz celého života nášho ľudu v minulosti. Äno, aj Vlček a jeho nasledov­ níci sa usilovali uplatňovať zásadu, že ‫״‬literárna história nie je histó­ riou kníh“. Pre nich však bola ‫״‬históriou ideí“ a ‫״‬z postupu myšlienok hýbajúcich dobou i jej jednotlivcami“ usilovali sa vysvetľovať pôvod literárnych diel. Toto úzke spojenie literatúry s celou kultúrou národa nedovolilo im v hodnoteniach zablúdiť na celkom nesprávne cesty. Chápanie literatúry len ako časti kultúry a nie špecifického odrazu celého života ľudu spôsobilo, že v období staršej literatúry sa videla iba náboženská literatúra (a preceňovala sa), keďže podľa nich nábo­ ženstvo bolo vedúcou myšlienkou, kultúrou tých čias. V novšej litera­ túre neraz sa zas posudzovala literatúra len vo vzťahu k národnooslo­ bodzovaciemu boju, lebo od začiatku devätnásteho storočia podľa spo-

8

míňaných historikov národná myšlienka hýbala dobou i jednotlivcami. Preto v predchádzajúcich spracovaniach dejín našej literatúry nena­ chádzame dôsledné a vedomé uplatnenie myšlienky, že v literatúre každého národa sú dve literatúry, pokroková a reakčná, a pardonujú sa spisovatelia hľadiaci na potreby národné (za kapitalizmu to zna­ mená: na záujmy národnej buržoázie) a nie aj na záujmy ľudu. Je však naším šťastím, že takmer všetci starší slovenskí literárni historici stáli na strane pokrokových síl spoločnosti vo svojej dobe, a tak v ich hodnoteniach živelne sa prejavuje odpor proti spisovateľom len a len meštiackym, i keď ich tvorba sa oháňala vlastenčením, a vyzdvihujú spisovateľov, ktorých dielo preniká myšlienka opravdivého vlastenectva a humanizmu (Kollár, štúrovci, Hviezdoslav). Takéto ich hodnotenia mohli sa stať východiskom aj pre našu marxistickú literárnu vedu. Neraz bolo možné ich postrehy len prehlbovať a zovšeobecňovať na základe poznania zákonov spoločenského vývinu, ktoré nám dáva dialektický a historický materializmus a ktoré oni nepoznali. Dobré tradície slovenskej literárnej histórie, reprezentované meno­ vite Vĺčkom, no najmä súčasný stav literárnohistorického výskumu — jeho materiálne mdžnosti a metodická, marxisticko-leninská výzbroj — vytvorili predpoklady pre to, aby tieto populárne Dejiny slovenskej literatúry mohli vyjsť pred akademickými Dejinami, bez rizika, že toto dôkladné vedecké zhodnotenie vývinu našej literatúry bude mať inú koncepciu, že hodnotenia jednotlivých spisovateľov budú v nezmieri­ teľnom protiklade. Pravdaže, ani dnes nie je rovnaký stav vo výskume všetkých období našej literatúry a neboli ani rovnaké možnosti na využitie ■odborníkov, keďže sa zároveň pracuje na akademických Dejinách slovenskej litera­ túry. Z okruhu ich spolupracovníkov sa totiž na týchto Dejinách mohli zúčastniť ako autori len tí, ktorí svoju prácu v nich už viac-menej skončili (Mišianik, Pišút), a tak v týchto Dejinách sa dostávajú k slovu aj pracovníci mladší, ktorí však majú už bohaté skúsenosti práve v po­ pularizovaní, či vyučovaní slovenskej literatúry (Petrus, Gregorec, Števček). Aj samotný fakt, že pre napísanie takej náročnej práce, ako sú dejiny literatúry, nemusíme sa už spoliehať na jedného-dvoch pracov­ níkov, že aj autormi akademických Dejín slovenskej literatúry sú bádatelia len starší, ale nie starí, svedčí o tom, že aj v literárnej histórii prechádzame skutočne revolučným procesom. Pre stupeň jeho revolučnosti však bude rozhodujúca kvalita obidvoch veľkých podujatí, týchto Dejín, v ktorom kolektív viedol univerzitný profesor Milan Pišút, i akademických Dejín, ktorých hlavným redaktorom je akademik Andrej Mráz. Najlepšia situácia vo výskume literatúry je v starších obdobiach. Ján Mišianik sa v svojej časti Od najstarších čias do osvietenstva mohol 9

oprieť na už vydané Dejiny staršej slovenskej literatúry, ktorých bol hlavným spoluautorom. Je velkým prínosom oboch týchto spracovaní proti všetkým predchádzajúcim, že sa literatúra v nich nechápe ako prívesok cirkvi, že literatúra sa nerozděluje na katolícku a evanjelickú a podlá toho ani nehodnotí. Tak vystupujú do popredia iní autori, iné diela, a to tie, v ktorých preráža i cez rozličné nánosy život ludu, ktoré vyjadrujú túžbu po spravodlivo usporiadanej spoločnosti. Je úlohou ďalšieho výskumu, aby sme vedeli dobre zhodnotiť umeleckú individualitu jednotlivých autorov. Vedúci kolektívu Milan Pišút spracoval dve časti, ktoré vcelku na­ zývame aj literatúrou národného obrodenia. Prvú z nich, Osvietenstvo, spracoval čiastočne pre akademické Dejiny, a v druhej, Romantizmus a začiatky realizmu, sa mohol oprieť nielen o bohatú literatúru iných autorov, ale aj o svoje dôkladné monografické práce — knižné i štúdie — z tohto obdobia. Preto jeho časti majú najucelenejší, najsyntetickejší charakter. Pišútovou zásluhou dostáva čitatel krásne portréty našich velkých básnikov Kollára i Sama Chalúpku, Sládkoviča i Bottu, Janka Kráľa i vodcu generácie Ľudovíta Štúra. Zřetelný je tam ich ideový aj umelecký prínos. Ťažkú úlohu mal Pavel Petrus. Jeho úlohou bolo zachytiť obdobie realizmu, ktorého autori svojím pravdivým a kritickým obrazom života nášho ludu za kapitalizmu stali sa jedným z východísk (rozhodujúcim je socialistické hnutie) pre socialistickú literatúru, pre literatúru socia­ listického realizmu. Práve pre toto ‫״‬nebezpečenstvo“ buržoázni vy­ kladači komolili aj u nás zmysel diela Hviezdoslavovho, Kukučínovho, Timravy, Jesenského, Tajovského i Krásku. Petrus usiluje sa aj pole­ micky očistiť ich dielo od nánosov minulých vykladačov a istotne neskoršie, kéď jednotlivé práce dôkladnejšie rozanalyzujú umenie našich velkých realistov, aj ich obraz v dejinách bude môcť byť plastickejší ako doteraz a menej popisný. Autorom dejín literatúry dvoch najnovších období (Gregorec: Od vzniku Československej republiky do Slovenského národného povstania, Pavol Števček: V znamení víťazstva robotníckej triedy) sa bolo treba vyrovnať s dielami autorov, ktorí sú ešte živí, ktorí sa vyvíjajú, do­ plňujú i menia svoj spisovatelský profil. Menší časový odstup, menej dôkladných analytických rozborov nedovoľovalo vždy dosť jasne rozpoz­ nať náhodné od zákonitého. Autori sa s tým usilovali vyrovnať každý po svojom. Gregorec sa snažil vydeliť jednotlivé prúdy v literatúre medzi dvoma vojnami a v ich rámci podať portréty autorov. Čitateľ má tak v jednotlivostiach verný obraz, i keď plne nevystihuje bohatú dyna­ mičnost vývinu. Pavel Števček, najmladší z autorov, postavil sa k našej súčasnej literatúre naozaj ako jej súčasník, ktorý žije s jej zápasom o socialistický realizmus, ktorému záleží na tom, aby aj literatúra čo 10

najlepšie pomáhala budovaniu socializmu v našej vlasti. Jeho postoj je postojom literárneho kritika. Čas možno trochu skoriguje niektoré jeho úsudky (poéziu má radšej ako iné literárne druhy), no istotne nie zásadne, lebo usiluje sa byť skutočným marxistom. Skutočnosť, že tieto dejiny siahajú až do dneška, odlišuje ich od väčšiny niekdajších dejín literatúry, v ktorých sa literárny historik vyhýbal súčasnosti a zaraďoval do nich spisovateľov len s dielom skončeným, s ustáleným hodnotením. Marxistický literárny historik si však uvedomuje, že dejiny literatúry vychovávajú. Preto hovorí aj o najživšej literatúre. Nevyhýba sa živým, nedoriešeným problémom, lebo vie, že další vývin vedy ich skoro odstráni. Literatúra od októbra 1917 zložito odráža veľký prelom. My vieme oddeliť bojové sily kapi­ talizmu od síl komunizmu, no nie vždy aj v týchto Dejinách darí sa zachytiť celý zložitý proces tohto zápasu, ktorý ovplyvnil každého spisovateľa, každé dielo. V Dejinách sa zaujíma stanovisko aj k autorom, ktorí sklamali v historickom zápase a občiansky postavili sa v ňom proti záujmom ľudu. Nevyhnutne sa to prejavuje aj v ich diele, ktoré pôsobilo i pô­ sobí. Preto nemožno oddeľovať činnosť ľudu nepriateľskú od mien spisovateľov, treba ju pripomínať aj v dejinách literatúry, lebo aj ona pôsobila a chcela by pôsobiť. Veľké umenie ide vždy s ľudom — spi­ sovateľ, ktorý zradil vlasť, nie je nikdy veľkým. Za takého ho mohli vyhlasovať len tí, v ktorých záujme proti ľudu hovoril. Dávame verejnosti do rúk tieto Dejiny s vedomím, že sú prvým pokusom (okrem učebníc pre stredné školy) o marxistický výklad vývinu slovenskej literatúry, po ktorom čoskoro bude nasledovať další, dôkladnejší. Možno povedať, že ľahko je prvému prekonávať nemarxistické dejiny literatúry, no ťažkú bolo prekonávať Vlčkové Dejiny literatúry slovenskej, ktorých názory aj v spracovaniach iných autorov pevne vrástli do povedomia ľudí a ktoré aj svojou formou, umelecky vybrúsenou, zanechali hlbokú stopu v svojich čitateľoch. Vieme, že tieto Dejiny nedosahujú Vĺčka svojím podaním, veríme však, že ho predbiehajú svojou pravdou. Ak sa to dosiahlo, splnili autori týchto Dejín svoj cieľ, aby pravdivým obrazom vývinu našej literatúry minu­ losti pomohli práci Československej spoločnosti pre šírenie politických a vedeckých poznatkov, na pôde ktorej toto dielo vzniklo. Tak po­ mohli aj našej socialistickej kultúrnej revolúcii v oblasti literatúry prekonávaním vplyvu starých ideológií a rozšírením pôsobnosti našich komunistických ideí. A o to ide nám všetkým. IVAN KUSÝ

OD NAJSTARŠÍCH ČIAS DO OSVIETENSTVA (OD 9. STOR. DO ROKU 1780)

KULTÚRNE DEDIČSTVO VEĽKEJ MORAVY VZNIK VEĽKOMORAVSKEJ RÍŠE — CYRIL A METOD ZVYŠKY ÚSTNEJ SLOVESNOSTI STAROSLOVIENSKA LITERATURA V SLUŽBÁCH KRESŤANSTVA

f^vé zprávy o Slovanoch sú od Grékov, Rimanov Byzantíncov

a vzťahujú sa ešte na pôvodnú vlasť Slovanov!, ktorá bola v Zakarpat­ skú, niekde medzi1 Vislou a Dneprom. Zpráva Herodotova (5. stor. pred n. 1.) je ešte veľmi neurčitá, ale Plinius st. a Tacitus (1. stor. n. 1.), Claudius Ptolemaios (2. stor.) a najmä ďalší dejepisci z neskor­ šieho obdobia (6.—10. stor.) hovoria už obšírne a konkrétne o ich povolaní, vzraste, vlastnostiach, zvykoch, formách boja a pod. Keď naši predkovia na prelome 4. a 5. stor. za tzv. veľkého sťahovania národov obsadzovali dnešné sídla, prežívali posledné formy prvotnopospolného rodového zriadenia a pomaly sa dostávali do súkromnovlastníckych vzťahov raného feudalizmu. Táto zmena bola veľmi pomalá. Spočívala v tom, že vtedajší predkovia, živiac sa poľno­ hospodárstvom (popritom i lovom, rybárstvom a včelárstvom), žili pôvodne v rodových občinách so spoločnou pôdou, obrábaním i výno­ som. Od tejto rodovej občiny však prechádzali k tzv. susedskej občine, ktorá bola prvým krokom k feudalizmu. Jej príslušníci užívali síce spoločnú pôdu, ale obrábali ju už individuálne, mali aj vlastný príby­ tok, náradie a statdk a pri individuálnom obrábaní si súkromne pri­ svojovali aj výnos. Prvotnopospolné zriadenie narúšali už dávnejšie narastajúce súkromnovlastnícke vzťahy. Tieto vyplývali z hromadenia vojnovej koristi v rukách náčelníkov a členov bojovej družiny, z ob­ chodu so zbraňami, šperkami a otrokmi-zajatcami, ako aj z prisvo­ jovania si pôdy, ktorá pri zdokonalenom poľnohospodárskom náradí (keď už bolo špecializované železiarstvo, kováčstvo, hrnčiarstvo, debnárstvo!) začala poskytovať nadprácu. Tak vznikajú bohatší jednotlivci a spolo.čenská diferenciácia na triednom podklade. Hoci naši pred15

kovia v značnej miere obchodovali s otrokmi, vždy šlo len o vojnových zajatcov a otrokárske zriadenie u nich nemožno doložiť; a tak patriar­ chálna spoločnosť u nich, práve tak ako u Germánov, prechádza pria­ mo k feudalizmu. Vládnúce vrstvy v záujme obrany svojho vlastníctva a výsad potre­ bovali vytvoriť štát. Tento proces urýchlili vojensky organizovaní Avari, ktorí vpadli do Podunajska, v 6. stor. si tunajších Slovanov podmanili a utláčali ich. Začiatkom 7. stor. sa Slovania vzbúrili, pod vedením franského kupca Sama zvrhli nadvládu Avarov (623) a zalo­ žili si vlastnú ríšu. Samo potom vládol až do r. 658, keď Avari štát predsa len dobyli, ale pri prevahe Slovanov sa aj slovanizovali. Ríša bola značne rozsiahla (zaberala asi Považie, príslušné Podunajsko a Pomoravie) a odrazila niekoľko útokov franského kráľa Dagoberta. Z jej úspechov možno predpokladať, že stredoeurópski Slovania museli sa už predtým pokúšať o organizovanie štátneho života. Tieto tenden­ cie zostali pravdepodobne aj po rozpade Samovej ríše, pretože ináč by bolo ťažko pochopiť vysokú organizovanosť Veľkomoravskej ríše. Pravdepodobne už v 8. storočí vznikli v Pomoraví a v Ponitrí sil­ nejšie kniežatstvá, ktoré sa po dobytí avarskej ríše Karolom Veľkým (768—814) na konci 8. stor. dostali do susedstva a tým aj do stálych rozbrojov s Východofranskou ríšou. Kresťanstvo sa k nám šírilo už vtedy, a to z Talianska, Byzantská i z nemeckých krajín. Nebezpečné bolo to, ktoré prichádzalo z nemeckého západu, lebo nemeckí misio­ nári stáli predovšetkým v službách východofranskej dobyvačnej poli­ tiky. Jej vplyvu najviac podliehal nitriansky knieža Pribina, ktorý dal svoj kostol vysvätiť soľnohradskému arcibiskupovi Adalramovi — asi r. 830 — a vychádzal v ústrety nemeckým politickým záujmom. Tým vážne ohrozoval i moravské kniežatstvo. Moravský knieža Mojmír r. 833 Pribinu vyhnal a obe kniežatstvá spojil do Veľkomoravskej ríše. (Vtedy jej západnou hranicou bola asi Českomoravská vysočina, východnou rieka Hron a Ipeľ. Za panovania Svätopluka sa dostali k Veľkej Morave — i keď len vo voľnejšom vzťahu a dočasne — aj Čechy, oblasť Lužických Srbov, Krakovsko a dolná Panónia). Hneď po Mojmírovej smrti (846) vtrhol do ríše východofranský kráľ Ľudovít Nemec, na Mojmírov trón dosadil jeho synovca Rastislava (846—870) a Pribinovi dal lénne kniežatstvo pri Blatenskom jazere. Keď však Pribina aj tu pokračoval vo svojej niekdajšej politike (povolával nielen nemeckých misionárov, ale i osadníkov), Moravania ho roku 861 zavraždili. Rastislav si uvedomoval, že kresťanstvo je výbornou oporou súčas­ ného štátu v tom, že prichádza s pokročilým kláštorným hospodárením, administratívou a najmä s vypracovanou ideológiou, že hierarchický ráz cirkvi zodpovedá triednemu členeniu spoločnosti a podporuje ho; 16

preto mal mimoriadny záujem na jeho rozširovaní. Celá jeho■ vláda bola vyplnená bojmi s Ľudovítom Nemcom a jeho synmi, mal teda dosť dôkazov, že Východofranská ríša sa ustavične pokúša podrobiť si Veľkú Moravu a že tútoi expanziu činne podporujú aj nemeckí biskupi; odtiaľ hrozilo jeho ríši len nebezpečenstvo, preto hľadal oporu v Byzancii. Byzantská orientácia sa osvedčila: Veľká Morava sa vnútorne upevnila, takže sa mohla dostať z nerovného postavenia voči Východofranskej ríši. Roku 863 Rastislav požiadal byzantského cisára Michala III. o misionárov, ktorí by šírili kresťanstvo ľudu zrozumiteľnou rečou. Ešte toho roku poslal cisár zo Solúna dvoch učencov, filozofa a filológa Konštantína (okolo r. 826—869) a orga­ nizátora Metoda (okolo r. 813—885). Prvý bol profesorom filozofie a patriarchovým tajomníkom, druhý právnikom a miestodržiteľom v slovanskej oblasti Byzancie, takže obaja boli na svoje poslanie dobre pripravení nielen svojím nadaním a učenosťou, ale aj znalosťou jazyka solúnskych Slovanov, ktorému pri neveľkej rozrôznenosti vtedajšej slovančiny na Veľkej Morave iste dobre rozumeli. Príchod vierozvestov mal epochálny význam, lebo zostavili písmo, zaviedli prvý spisovný slovanský jazyk, a tým, ako aj vlastnou literárnou činnosťou, položili základy našej a vôbec slovanskej literárnej tradícii. Hoci už pred Cyrilom a Metodom sa u nás šírilo kresťanstvo a pôso­ bili tu byzantskí, talianski a nemeckí misionári, u ktorých treba pred­ pokladať, že kvôli úspešnej pastorácii museli preložiť do reči ľudu aspoň základné náboženské texty (Otčenáš, Verím, Desatoro) a krstné, spovedné a iné formuly, jednako sa z tejto literatúry pred príchodom Cyrila a Metoda nič nezachovalo. Po naše časy sa nezachovala ani ústna ludová slovesnosť, ktorá existovala u všetkých národov už oveľa skôr, než prišla umelá literatúra; aj naši predkovia ju mali iste veľmi rozvinutú ešte v časoch pohanských (od arabského cestovateľa IbnDasta z 10. stor. vieme, že mali radi hudbu, tanec a spev), ale nemali písmo, preto sa nič nezaznamenalo. Misionári a neskorší duchovní žili ideálom svojej doby, misijnému poslaniu, preto nemali k ľudovej slo­ vesnosti kladný vzťah, dokonca pre jej pohanskú podstatu ju všemožne odsudzovali a usilovali sa ľudové hry, piesne, obrady a zvyky vykore­ niť. Niekoľko popevkov sa nám vďaka veľkej životaschopnosti piesňo­ vých druhov zachovalo (Hoja, Ďunďa; Jano, Jano, Vajano!). Náno­ som storočí sú iste deformované a ich zmysel je nám už taký vzdia­ lený a zastretý, že im ani nerozumieme, ale predsa stále ešte vyvo­ lávajú ovzdušie pohanských mýtov a starobylosti: Morena, Morena, za kohos’ umrela? 2 Dejiny slovenskej literatúry

17

Ne za ny, ne za ny, než za ty křesťany!

Pre nedostatok zachovaných textov môžeme hovoriť o ľudovej slo­ vesnosti tej doby len s určitou pravdepodobnosťou. Počiatky ústnej slovesnosti musíme umiestiť už do dávnych dôb predtriednej spoloč­ nosti. Pravda, jej ráz a stav zodpovedajú vtedajším minimálnym po­ znatkom prírody a spoločnosti, málo vyvinutému pracovnému náčiniu a vôbec ľudskej bezmocnosti voči prírodným živlom. Popritom, že si vtedajší ľudia na uľahčenie ťažkej práce vytvárali pracovnú pieseň a využívali jej rytmus na zjednotenie a znásobenie svojich síl, hlavnú úlohu v ich slovesnosti mala mytologická pieseň alebo recitované slovo ako súčasť nejakého magického úkonu. Takýmto úkonom a obradom chcel bezbranný človek vhodne pôsobiť na prírodu a jej sily, aby si ich získal pri neúprosnosti cyklu ročných období a pri potrebách poľ­ ných prác, aby ich obmäkčil pri ohrození statku, úrody a odvrátil prípadné nešťastie. Známe sú aj rozprávania o pôvode človeka a sveta, v ktorých hodne miesta zaberali aj predstavy o duchoch, drakoch, ježibabách a pod. Vierozvestovia zostavením písma a vlastnou literárnou činnosťou založili našu literárnu tradíciu. (Písmo, ktoré zostavil Konštantín-Cyril ešte doma z malého gréckeho písma a hebrejsko-samaritánskej abecedy, nazýva sa hlaholské; tzv. cyrilské písmo, zastavené z veľkých litier gréckej abecedy a pre hlásky čisto slovanské doplnené písme­ nami prevzatými a upravenými z hlaholskej abecedy, omylom sa po­ važovalo za dielo Konštantína-Cyrila; v skutočnosti vzniklo až na začiatku 10. stor. v Bulharsku.) Postavenie Cyrila a Metoda na Veľkej Morave bolo veľmi zodpovedné. Zostavili nielen slovanské písmo, ale v cirkevnom živote zavádzali aj slovanskú liturgiu. Na činnosť Cyrila a Metoda v krajine, ktorá vzhľadom na tu pôsobiacich nemeckých misionárov a na tesné susedstvo s Východofranckou ríšou mala zostať vo sfére západného kresťanstva a nemeckých biskupov, sa díval ne­ mecký klérus krajne nepriateľsky, v Ríme robil proti nim intrigy a obžaloval ich z bludov. Solúnski bratia veľmi úspešne obhájili r. 868 pred pápežom Hadriánom II. tak svoje učenie ako aj misijnú prax, pretože nešlo ani o vieroučné rozdiely ani o otázku slovanskej liturgie^ ale len o akt žiarlivosti a pomsty. Bratia tam dosiahli dokonca potvr­ denie slovanských obradov, i keď s podmienkou, že pri omši budú čítať evanjelium najprv latinsky a len potom slovansky. Chorý Kon­ štantín zostal v Ríme, vstúpil do kláštora pod rehoľným menom Cyril a nasledujúceho roku (869) zomrel. Metod bol toho istého roku vysvätený za biskupa, neskôr, roku 870, na želanie Pribinovho syna Koceľa dokonca za arcibiskupa. Bol to veľký úspech, lebo tým nielen 18

Metoda osobne, ale aj jeho cirkevné územie vyňali spod právomoci salzburského arcibiskupa a podriadili priamo Rímu. Toto ešte viac popudilo nemecký klérus; keď v tom istom roku, s franskou pomocou, zbavil Rastislava vlády jeho synovec Svätopluk, padol Metod do rúk nemeckých biskupov, ktorí ho odvliekli do Švábska a tam ho väznili tri roky, kým ho na žiadosť búriacich sa Moravanov pápež Ján VIII. neprikázal prepustiť. Pápež však využil situáciu a slovanskú liturgiu zakázal, takže ju musel Metod znova brániť. Nato Ján VIII. bulou Industriae tuae (Bedlivosti Tvojej) z roku 880 slávnostne potvrdil slovanské obrady a celú Metodovu činnosť. Platnosť buly trvala však len do Metodovej smrti r. 885; potom sám Svätopluk, ktorý bol na­ klonený latinským obradom a osobnému Metodovmu nepriateľovi, nitrianskemu biskupovi Wichingovi, slovanskú liturgiu zakázal a Me­ todovho nástupcu Gorazda s učeníkmi vyhnal. Tí sa rozpŕchli do Čiech, Bulharska a Byzancie alebo sa dostali do Benátok ako otroci. Kým v Bulharsku a Byzancii boli obklopení priazňou, v Čechách našli síce osobné útočiště, ale nie priaznivé perspektívy rozvoja svojho diela. Pri latinsko-západnej orientácii sa nemohlo udržať natrvalo. V prvej polovici 11. stor. bol dokonca založený sázavský kláštor so slovanskou liturgiou, to však nič nezmenilo na konečnom osude slovanského obra­ du. Za cirkevného rozkolu medzi Východom a Západom (1054) sa kláštor stáva latinským, slovanská liturgia a knihy sú zakázané a legendy sa zostavujú tak, že Cyril, Metod a Bořivoj sa v nich ukazujú ako pravoverní latiníci. Literárna tvorba Cyrila, Metoda a ich žiakov na Veľkej Morave pozostávala jednak z prekladov liturgických a cirkevnoprávnych kníh, potrebných na misijnú a organizačnú prácu, jednak z pôvodných tex­ tov. Konštantín, ešte keď sa v Solúne pripravoval na cestu, začal prekladať do staroslovienčiny, t. j. do slovančiny bulharskomacedónskeho typu, evanjeliár (výňatky z evanjelií na nedele a sviatky). Na Veľkú Moravu iste priniesol už hotový preklad omšovej knihy — misála spolu s rituálom východného obradu. V prekladateľskej práci pokračovali aj na Veľkej Morave a tu pravdepodobne spoločne s Meto­ dom preložili štyri evanjeliá, Skutky apoštolské, Epištoly, spevník a breviár. Tieto preklady však máme len v neskorších odpisoch. Výňatky z evanjelií sa zachovali v hlaholskom Kódexe Assemaniho (z konca 10. stor.), v cyrilskom evanjeliári Savvina kniga a v evanjeliári Ostromirovom (oba z polovice 11. stor.). Najstarší zápis štyroch evanjelií je v hla­ holských kódexoch Zografskom a Mariánskom (oba zo začiatku 11. stor.). Vzhľadom na to, že väčšina textov sa zachovala len v drobnej­ ších zlomkoch, pre ich rekonštrukciu sú neobyčajne významné veľké hlaholské rukopisy, napísané v 11. stor. v Bulharsku a nájdené v kláš-

2*

19

tore na Sinaji: Sinajské euchalógium (modlitebná kniha, v ktorej sa zachovala časť misála a celý rituál) a Sinajský žaltár. Konštantín alebo niektorý jeho moravský žiak preložil aj rímsky misál Gregora Veľkého. Z prekladu zostali len zlomky v hlaholskom odpise z 10. stor., nazýva­ né Kijevské listy. Ide o 10 omšových formúl a 38 modlitieb, ktoré sú z jazykového hľadiska veľmi významné, lebo obsahujú prvky veľko­ moravskej jazykovej oblasti. Preklad je veľmi bohatý na zvláštnosti slovanskej skladby a slovesných vidov. Pre administratívno-právnu prax na Veľkej Morave bol iste potrebný Zákon súdnyj Ijudem, prí­ ručka trestného práva pre laikov, ktorú Konštantín zostavil podľa gréckych predlôh. Na prekladateľskej práci sa zúčastňoval aj Meto d. Po svojej druhej návšteve v Ríme, keď svoj pomer k pápežovi a nemeckým biskupom opäť vyjasnil a upevnil si pozíciu, začal prekladať zvyšujúce časti Starého a Nového zákona: a tak do živej európskej reči — okrem kníh Makabejských — bola preložená takmer celá biblia. Pred­ tým to urobil len vizigótsky biskup Wulfilas (4. stor.). Metod preložil i životy svätých otcov a nomokánon, zbierku cirkevnoprávnych predpisov východnej cirkvi. Z Metodových pôvodných diel sa nezachovali Dišputácie medzi Chazarmi, ale máme ďalšie dve dielka, ktoré sa mu pripisujú: Kázeň o manželskej rozluke sa nachádza v odpise z 11. stor. v hlaholskej zbierke legiend zvanej Glagolita Clozianus a Kázeň o pokání vo Frizínskych pamiatkach. Literárne asi najvýznamnejšou pamiatkou z pôvod­ nej tvorby tohto obdobia je Konštantínov Proglas, veršovaný predslov k staroslovienskemu evanjeliáru. V básni autor s nadšením a pátosom vyzdvihuje význam písma a vôbec vzdelania, ktoré je človeku bránou k vyššiemu poznaniu: ‫״‬lebo bez svetla radost nebude .. ., tak aj duša každá bez písmen . . . duša neznalá písmen mŕtvou sa javí . . .“ A ne­ pochybne tón celej básne je dôkazom,, že autor si uvedolmoval veľkosť svojho diela — zostavenia slovanskej abecedy; citovaním Pavla apoš­ tola: ‫״‬Chcem radšej slov päť vyriecť, aby všetci bratia rozumeli, než hŕbu slov nezrozumiteľných“, ale i celým Proglasom akoby konkrétne upozorňoval na svoj boj za zavedenie ľudu zrozumiteľnej reči do boho­ služieb a na svoju benátsku polemiku proti výlučným zástancom mŕtvych rečí (hebrejčiny, gréčtiny a latinčiny) v liturgii. Jemu sa prisudzuje aj veršovaná modlitba, v ktorej prosí boha o pomoc pri šírení evanjelia. Začiatočné písmená jej veršov tvoria abecedu. Významným pôvodným literárnym dielom a pre dejiny Veľkej Mo­ ravy najcennejším prameňom domáceho pôvodu sú tzv. Moravskopanónske legendy, ktoré opisujú život Cyrila a Metoda. Život sv. Kon­ štantína (‫״‬Pamiatka a život blahoslaveného učiteľa nášho KonštantínaFilozofa, prvého vychovávateľa národa slovienskeho“) napísal koncom

20

9. stor. na území Veľkej Moravy sám Metod alebo — čo je pravde­ podobnejšie — s jeho pomocou Konštantínov žiak, neskorší macedón­ sky biskup Klím en t (f 916). Ide o živé zobrazenie spomienok, ktoré Konštantín akiste rozprával svojim žiakom, alebo udalostí, na ktoré sa sami pamätali. Opisuje sa tu oslávencov pôvod, mladosť, štúdiá a činnosť v Carihrade, potom prípravy na cestu na Veľkú Moravu a jeho tamojšie účinkovanie až po smrť r. 869. V každej legende je zaujímavé najmä to, aké vlastnosti považuje legendista za typické u svojho oslávenca. Je pozoruhodné, že to nie je azda zbožnosť, ale múdrosť, vzdelanosť a veľká starostlivosť o zajatcov-otrokov. Za svoje zásluhy či u Kozarov, Rastislava alebo Koceľa vraj nikdy neprijímal ‫״‬zlato a striebro“ ako odmenu, ale vždy žiadal prepustenie úbohých nevoľ­ níkov. Veľmi dramatická a dojímavá je časť, venovaná Konštantínovej polemike v Benátkach, kde bránil slovanské písmo a obrady proti tzv. trojjazyčníkom, zástancom výlučného používania hebrejčiny, gréčtiny a latinčiny v bohoslužbe. Autor obšírne a so zanietením reprodukuje Konštantínovu argumentáciu pri tejto obhajobe a dáva mu do úst napr. i tieto slová: ‫״‬Či dážď neprší, slnka nesvieti a vzduch nie je pre všetkých? Či azda plemená, ktoré nehovoria hebrejsky, grécky a latinsky, majú zostal slepé a hluché?“ s odvolávaním sa na vhodné miesta biblie (napr. kde farizejov karhajú, že ‫״‬ukradli kľúč vedo­ mosti“ a bránia iným vstúpiť do kráľovstva nebeského). I keď pa­ miatka je legendou, plnou logickej argumentácie a historickej prav­ divosti, predsa len postulát legendy vyžadoval, aby v portréte apoštola nechýbala ani určitá mimoriadnosť; preto autor opisuje v spojitosti s oslávencom aj niektoré zázraky: ako ho napríklad boh zachránil pred otrávením, ako zázračne nasýtil svoju družinu, ako utíšil more a vyčaril pitnú vodu a pod. Okolo týchto mimoriadnych udalostí však prechádza autor celkom zbežne, zato až nápadne zdôrazňuje múdrosť a ušľachtilosť Konštantína, ktorého názory plne uplatňuje v mnohých dialógoch-dišputách. Množstvo dialógov robí legendu pútavou, ale ich obsah má ráz učenecký. Život sv. Metoda (Pamiatka a život blahoslaveného otca a učiteľa nášho Metoda, arcibiskupa moravského) sa pripisuje Klimentovi už jednoznačnejšie. Z okolnosti, že táto pamiatka je omnoho kratšia ako predošlá, triezvejšia, štylisticky a kompozične chudobnejšia, jej charak­ ter menej učenecký a viac politický, sa vyvodzuje, že mali rôznych autorov. Po stručných zmienkach o Metodovom správcovaní v Mace­ dónii, o pobyte v kláštore a medzi Chazarmi hovorí sa o vyslaní oboch bratov na Veľkú Moravu, lebo boli zo Solúna a ‫״‬Solúňania všetci čisto sloviensky rozprávajú“. Autor rozpráva najmä o Metodovom účinko­ vaní na Veľkej Morave s hlavným zreteľom na jeho ustavičné spory s nemeckými biskupmi. Ich nenávisť dostúpila vrcholu najmä po tom, 21

čo Metod dostal hodnosť arcibiskupa pre Veľkú Moravu a Panóniu. Nechceli dopustiť, aby oblasť, na ktorú si robili nárok, stala sa cirkev­ noprávne samostatným územím, preto robili Metodovi ťažkosti v celej jeho činnosti. Veľmi sugestívne je v legende opísaný rozhovor Metoda s bavorskými biskupmi na Svätoplukovom dvore. Keď sa mu vyhrážali a on sa nebojácne bránil a nazval ich hrubými, odviedli ho do Švábska do väzenia. Moravania vraj pohoršení touto svojvôľou povyháňali nemeckých kňazov a žiadali pápeža o zákrok. Biskupi Metoda pre­ pustili, až keď ich pápež dal do kliatby. Metodovým pohrebom sa legenda končí. Z jeho popisu jasne vysvitá triedne členenie vtedajšej spoločnosti: ‫״‬A ľud, nesčíselný zástup, zhromaždivši sa, plačúc odpre­ vádzal so sviecami dobrého učiteľa a pastiera — mužské pohlavie i ženské, malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i poddaní, vdovy i siroty, cudzinci i tuzemci, neduživí i zdraví. . .“ Život sv. Metoda vznikol asi čoskoro‫ ׳‬po oslávencovej smrti, no keďže sa o prenasledo­ vaní jeho žiakov zmieňuje len veľmi zdržanlivo, možno súdiť, že vznikol ešte za vlády Svätoplukovej, t. j. medzi rokmi 885—894‫־‬. Pri­ tom je zrejmé, že autor legendu o Konštantínovi už bol poznal a čerpal z nej. Súdi sa, že ten istý Kliment ešte na Veľkej Morave asi r. 870, teda k prvému výročiu Cyrilovej smrti, napísal Pochvalu sv. Cyrilovi Filo­ zofovi a neskoršie po vyhnaní z Veľkej Moravy, už v Macedónii, Pochvalné slovo na sv. Cyrila a Metoda. Sú to lyrické prejavy oddanej úcty a uznania dielu apoštolov a vzletnou oslavou ich ušľachtilých vlastností. Kým Pochvalné slovo je popisnejšie, Pochvala vyznieva skutočne básničky a obsahuje mnoho živých obrazov, metafor a iných figúr. Legendy sú typickým literárnym útvarom raného stredoveku a sú nielen literárnym dielom, ale aj historickým prameňom. O legen­ dách moravsko-panónskych možno povedať, že prvkov čisto legendár­ nych, mimoriadnych a zázračných majú veľmi málo, a sú teda tým cennejšie, že majú charakter historicky pravdivejší a v tom zmysle realistickejší. Sú viac historickým opisom spomienok a udalostí a bele­ tristicky pútavými životopismi než legendami. Usilujú sa hlavne po­ ukázať na oprávnenosť uplatnenia slovanského písma, na potrebu slovanských obradov, ako aj na kultúrny význam slovanskej reči; sú jej zanietenou obranou i propagáciou. Všetky spomínané pamiatky boli napísané starosloviensky, no pre­ tože sa zachovali len v neskorších odpisoch, ich jazyk nie je čistý a jednotný, ale nesie už jazykové stopy krajín, v ktorých boli odpísané (Bulharsko, Srbsko, Rusko). Dokazujú, že pri prekladoch z gréčtiny a latinčiny bola staroslovienčina schopná pretlmočiť zložité myšlienky, abstraktné pojmy i zvláštnosti týchto kultivovaných jazykov, že poznala

22

filologickú presnosť i básnickú jemnosť, mala slovník nielen biblie a liturgie, kázní a duchovnej lyriky, ale aj slovník právnych vzťahov, kronikárstva a učených úvah. Pamiatky sú preniknuté ušľachtilými myšlienkami rovnoprávnosti ľudí a národov, prejavujú starosť o domo­ vinu a bojujú proti votrelcom. Celkove možno povedať, že kým pôso­ benie bavorských misionárov na Veľkej Morave priamo slúžilo poli­ tickej expanzii Východofranckej ríše a ohrožovalo nezávislosť Veľkej Moravy, účinkovanie Cyrila a Metoda sa uplatňovalo zase naopak; zrozumiteľnosťou staroslovienčiny a jej vysokým postavením ako litur­ gického jazyka popri hebrejčine, gréčtine a latinčine upevňovalo kraji­ nu politicky a kultúrne a rozvíjalo tendencie, ktoré viedli ku vzniku neskorších slovanských národností a príslušných jazykov a malo veľký význam pre rast našej kultúry.

POD PANSTVOM FEUDÁLNEJ LATINSKEJ KULTURY PREHĽAD SPOLOČENSKÉHO A KULTÚRNEHO VÝVINU OD 10. DO 15. STOR. — NAJSTARŠIE LISTINY, LEGENDY A PRÁVNE PAMIATKY, VZŤAHUJÚCE SA NA SLOVENSKO. ĽUDOVÁ SLOVESNOSŤ

IC

oniec 9. a celé 10. stor. bola u nás plné prevratných udalostí, ktoré vnútili našej kultúrnej orientácii nový smer. Ešte za Sväto­ pluka došlo k zákazu slovanskej liturgie, ale za jeho nesvorných dedi­ čov pod náporom Východofranckej ríše a kočovných Maďarov, pri­ chádzajúcich zo zakaspických stepí, rozpadá sa i sama Veľkomoravská ríša. Slovanská liturgia nevymizla hneď, len v obmedzenej miere a na ojedinelých miestach (v kláštoroch) trvala ešte nejakú dobu v oboch nástupníckych štátoch, v Čechách i v Uhorsku, ale v polovici 11. stor. počas veľkého cirkevného rozkolu medzi Východom a Západom defini­ tívne zaniká. Ďalšie šírenie kresťanstva v Uhorsku riadil výlučne Rím v nemeckom sprostredkovaní. Maďarské kmene podnikajú nájazdy i ďalej na západ, ale po porážke franckou ríšou na Lechu v Bavorsku (955) sa usadzujú. Od veľkomoravského obyvateľstva preberajú vyspe­ lejšie formy poľnohospodárstva a viaceré inštitúcie štátneho a cirkev­ ného života Veľkej Moravy, ktoré využívajú pri vytváraní uhorského štátu. Najlepším svedectvom toho je rozsiahla terminológia príslušných oblastí, prevzatá do maďarskej reči: župan — išpán, dvor — udvar, sluha — szolga, streda — szerda, brázda — barázda atď. Doba sa vyznačuje rýchlym rozvíjaním feudálnych vzťahov, rozčleňovaním spoločnosti na triednom podklade. Súkromné vlastníctvo, najmä pôda, sa hromadí v rukách kráľa a väčších feudálov. Na jej obrábanie feudáli používajú poddaných, ktorí ju ešte rozširujú klčovaním lesov a vysušovaním močarísk. V snahe zvyšovať svoje príjmy zaťažujú poddaných väčšími robotnými povinnosťami a naturálnymi dávkami; to vyvolávalo vzbury poddaných (na majetkoch zoborského kláštora pred r. 1113, bzovíckeho kláštora r. 1139) a úteky z pôdy (z Liptova

24

a Turca do Ponitria pred r. 1257). Zvýšené triedne napätie a potreba pevnejšej ochrany súkromného vlastníctva si vynútili aj prísnejšie zákonodarstvo (pozri nariadenia prvých uhorských kráľov). Po skúsenostiach z tatárskeho vpádu (1241), keď sa poprední feudáli nezúčastnili na obrane štátu a tak zavinili krajine strašnú skazu, Béla IV. (1235—1271) sa ich usiloval získať ďalším rozdávaním krá­ ľovskej pôdy a budovaním kamenných hradov. To sa jeho slabému nástupcovi Ondrejovi III. (1290—1301) vypomstilo, lebo svojvôľa mocných jednotlivcov, ktorým patrili celé oblasti krajiny, bola neob­ medzená. Celé stredné a západné Slovensko ovládal Matúš Cák Tren­ čiansky a východné Slovensko Abovci. Matúš Čák si na trenčianskom hrade viedol vlastný dvor, svojimi vazalmi obsadzoval správu niekoľ­ kých stolíc, násilím zaberal majetky kláštorov a nižšej šľachty a po­ čínal si nezávisle od kráľa. Hoci ho r. 1311 dal pápež do kliatby a nasledujúceho roku spolu s Abovcami ho pri Rozhanovciach porazil energický kráľ Karol Róbert z Anjou, predsa si udržal svoje územie až do smrti (1321). Priatelil sa s českými Šternberkami a najímal si českých žoldnierov. Oblasť, ktorú ovládal, bola etnicky zväčša sloven­ ská a na svojom dvore sa obklopoval zväčša slovenskou šľachtou; to bolo staršej slovenskej historiografii dôvodom, že ho okrášlila nimbom ‫״‬slovenského kniežaťa“. Karol Róbert (1308—1342) pochádzal z Talianska, ktoré bolo v tom čase na čele európskeho vývoja. Doba jeho vlády znamená rozkvet štátu, lebo kráľ rozvinul remeslá, obchod a peňažné hospodárstvo. Z Nemecka privolával remeselníkov, obchodníkov a baníkov. Nemeckí mešťania dostávali kráľovské výsady a rýchle bohatli. Všetky tieto privilégiá cudzieho meštianstva popudzovali mešťanov domáceho pô­ vodu, ktorí začínali bojovať o obsadzovanie mestských rád, o ovládanie cechov, o miesta hlavných farárov a pod. Tieto boje boli aj ich prvou školou národnostného uvedomovania. Tak slovenskí mešťania sa v Ži­ line v boji o svoje uplatnenie v mestskej rade proti nemeckým mešťa­ nom dovolávajú kráľovského rozhodnutia. Kráľ Ľudovít Veľký (1342 až 1382) vydal r. 1381 známe Privilegium pro Sláviš (Privilégium pre Slovákov), ktoré slovenským mešťanom zaručovalo polovicu miest v mestskej rade. Týchto škriepok postupne v iných našich mestách časom len pribúdalo. Vzdelanosť v tejto! dobe bola u nás na nízkom stupni. Písať nevedeli nielen širšie vrstvy, ale ani vyššia šľachta, ani mnohí duchovní. Tak r. 1323 z 11 kanonikov spišskej kapituly vedeli písať len 4; písať nevedel ani Ján Hunyady ešte v polovici 15. storočia a Štefan Báthory na začiatku 16. storočia. Ako kráľovský dvor, aj väčší feudáli si vydržiavali pisárov-kňazov. Školy boli len cirkevné: kapitulně, kláštorné a farské; mestské školy sa zakladajú až v období renesancie a naj­ 25

mä reformácie. Najstaršie kapitulně školy boli u nás v Nitre (1111)^ v Spišskom Podhradí (1275) a v Bratislave (1302). Pre naše územie boli významné i školy v Ostrihome (1205) a v Jágri (1260). Nepo­ známe počet kláštorných škôl, ale vzhľadom na množstvo kláštorov a reholí, z ktorých každá mala svoje školy (augustiniáni, benediktíni, cisterciti, dominikáni, františkáni, kartuziáni, paulinisti, premonštráti, možno aj iní), usudzujeme, že ich bolo dosť. Najnižšiu úroveň mali školy farské, na ktorých žiakov učili len čítať, písať a spievať. Za reformácie stali sa tieto školy mestskými a so zmenenou učebnou náplňou slúžili praktickým potrebám meštianstva. V 12. storočí vznikajú aj prvé univerzity (Paríž, Bologna), v ďal­ ších storočiach ich pribúda (v 13. stor. v Cambridgi, Oxforde, Salamanke a Padue, potom r. 1348 v Prahe, r. 1364 v Krakove, r. 1365 vo Viedni, r. 1386 v Heidelbergu). V 14. stor. vznikajú univerzity aj v Uhorsku (Päťkostolie 1367, Budín 1389), ale po krátkom pôsobení zanikli podobne ako bratislavská Academia Istropolitana (Istropolis — Bratislava, Ister — Dunaj, poliš = mesto). Založil ju r. 1465 Matej Korvín. Uhorské študenstvo chodilo však ako predtým do Talianska alebo do Prahy, Krakova a Viedne. Početné rehole, charakteristické pre toto obdobie, nevenovali sa len meditáciám a činnosti pastoračnej, ale v určitej miere i civilizačnej. Klčovali lesy, zavádzali na svojich pozemkoch nové plodiny, zakladali školy, zbierali a odpisovali rukopisy a zamestnávali sa pôvodnou lite­ rárnou činnosťou a umením (najmä maliarstvom). Spomedzi starších pisárov sú nám známi napr. Konrád zo Skaly Utočišťa (na Spiši, 1307), Ján zo Spiša (1340), Pavel Benedikt zo Spišskej Kapituly (1357), Mikuláš z Popradu (1386), Gregor zo Senca (1397), Peter z Kremnice (14. stor.), Peter zo Štóly (1410), Silvester zo Spišskej Novej Vsi (1422), Peter z Ľubietovej (1424), Ondrej zo Zolnej (1425), Juraj z Kežmarku (1426), Mikuláš z Trnavy (1446), Jakub ‫״‬Scriptor Bohemorum“ v Bardejove (1449), ‫״‬Michael Slavus“ z Košíc (1466), Matej Dzuran a Ján Pavlík z Bardejova, Gregor, Matej a Vavřinec zo Stropkova (2. pol. 15. stor.) a i. Pre dejiny výtvarného umenia na Slovensku majú veľký význam maľované rukopisy z 13.—16. storočia, zdobené lupeňmi kvetov, scén­ kami z ľudského života a pohľadmi na prírodu. Sú v nich štýlové znaky románske, gotické a niektoré renesančné (celostránková maľba v štiavnickom mestskom práve a viac veľkých figurálnych kresieb v ko­ šickom graduáli, obidva kódexy zo začiatku 16. storočia). Badať na nich vplyvy maliarskych škôl burgundskej, severotalianskej, vo väčšej miere salzburskej, ale v najväčšej miere vplyv školy českej (napr. mestské knihy Kremnice a B. Štiavnice, ako aj viac bratislavských misálov zo začiatku 15. stor.). Bolo by zaujímavé poznať napr. autora

26

vyspelej výzdoby dvoch bratislavských tzv. Hanových graduálov z 15. storočia; žiaľ, je nám neznámy; a tak je to u väčšiny diel tohto druhu. Poznáme však i niekoľko mien. Misály pre bratislavskú kapitulu bohato vyzdobili Henrik z Veľkého Tŕnia (1377) a Michal z Trnavy (1403). V polovici 15. stor. kremnický farár Benedikt maľbami obohatil kódex O živote klerikov a Benedikt z Turca zase ozdobil kázne Viliama, kancelára Sorbony (1441), Štiavničan Valentín Gobil štiavnickú mest­ skú knihu (1432) a Bardejovčan Bogner zase žaltár pre bibliotéku vo svojom meste (2. pol. 15. stor.). Miesta, kde boli knižnice, boli dôležitými kultúrnymi strediskami. Pozoruhodnú bibliotéku malo Bratstvo 24 spišských farárov a jednot­ livé levočské chrámy; bohatá bola tiež chrámová knižnica v Bardejove. Spišskej Novej Vsi a Kremnici. Z kapitulných vynikala najmä bra­ tislavská a spišská a z kláštorných kartuziánska na Skale Utočišťa a v Lechnici, dominikánska v Košiciach, premonstrátská v Jasové a františkánska v Bratislave. Literatúra tohto obdobia je u nás chudobná; nedostatok literárnych pamiatok, písaných v národnom jazyku, si možno vysvetliť tým, že vtedajšie rozvrstvenie obyvateľstva nám bolo nepriaznivé. Vtedy sa dalo očakávať niečo národného len z mestského prostredia. Naše mestá mali však nemeckú väčšinu i správu a len málo slovenského meštianstva. Nemecké vedenie mali ešte i dlho potom, keď už Slováci boli v prevahe. A keďže písať vedelo výlučne duchovenstvo, písalo latinsky a — ak si odmyslíme administratívno-právnu literatúru, ktorá je krásnej literatúre vzdialená — takmer len teologické texty, legendy a nábožensko-scholastické úvahy. Celá táto literatúra má, pochopiteľne, už triedny charakter. Za súčasť triedneho charakteru tejto literatúry treba považovať aj jej latinskú jazykovú formu, pretože latinčina ako cudzí a mŕtvy jazyk sťažovala zľudovenie vzdelanosti. Živý jazyk oby­ vateľstva bol obmedzený na masy poddanstva, mestskej chudoby, reme­ selníctva a na domáce používanie, nemal však prístup do administra­ tívy a literatúry, nemal sa teda možnosť vyvíjať a uplatniť. O jeho vtedajšom stave nemáme presný obraz, lebo nedostatok súvislých textov v našom jazyku nám nemôžu nahradiť jednotlivé slovakizmy v latinských listinách, ako sú mená osôb, osád, riek, hôr a rôznych chotárnych názvov v najstarších zakladacích listinách z 11.—12. sto­ ročia. V zakladacej listine svätobeňadického opátstva na Hrone z r. 1075 sa vyskytuje Gran (Hron), Sitová (Žitava), Tornova (Trnava), alebo v listine dimišského (Domôs) opátstva pri Ostrihome z r. 1138 sú uvedené mená poddaných Remeň (Remeň), Patkan (Potkan), Sokol, Morau (Mrav) a i.

27

1 Krásnu literatúru tej doby predstavujú predovšetkým legendy. Všimnime si dve, Maurovu Legendu o sv. Svoradovi a Bene­ diktovi a Legendu o sv. Stefanovi, ktoré pri neurčitej etnickej prísluš­ nosti ich autorov môžeme zaradiť aj do nášho literárneho vývinu. Obe sú súčasne hlavným prameňom všetkej ďalšej stredovekej uhorskej literatúry s historickými zmienkami o dobe sv. Štefana, o jeho budo­ vaní Uhorska a o rozvíjaní jeho západnej orientácie za organi­ začnej pomoci pražského arcibiskupa sv. Vojtecha (956—997). Sv. Vojtech si sem priviezol z Čiech mníchov, šíril tu s nimi kresťanstvo a organizoval cirkev, na Panónskej hore neďaleko Budína založil benediktinsky kláštor a jeho opátom ustanovil svojho hlavného pomoc­ níka Radlu, predtým opáta na Břevnove. Obe legendy sa týkajú tejto doby. Komponované sú podobne ako stredoveké legendy vôbec. Po úvode hovorí sa o svätcovom pôvode, mladosti, výchove a o jeho zásluhách. Ťažisko býva vždy v opise vlastného životného pôsobenia, plného obetí a utrpenia za kresťanské ideály. Oslávenec podstupuje potom smrť, po ktorej túžil a ktorou dosiahol nebeskej odplaty. Záve­ rom nasledovalo rozprávanie o zázrakoch a o svätcovom uctievaní. To boli zvyčajné časti celku, ktoré však neboli vždy nevyhnutné. V Maurovej Legende o sv. Svoradovi a Benediktovi badať auto­ rov osobný vzťah k téme. Legenda je stručná a prostodušná a okrem neveľkého‫ ׳‬úseku rýmovanej prózy, kde sa hovorí o Svoradových cnos­ tiach, neprezrádza nijaké pozoruhodné literárne vlastnosti. Pre svoju jednoduchosť obyčajne vhodne zapadá do predstáv, ktoré máme o živote a umení tejto doby. Je pre nás významná, lebo je prvým literárnym dielom‫׳‬, ktoré sa zapodieva konkrétnym slovenským prostre­ dím — okolím Nitry a Trenčína. O autorovi, Maurovi (f 1070), vieme len toľko, že bol benediktinským mníchom, potom opátom na Panón­ skej hore a napokon od r. 1036 biskupom v Päťkostolí. O živote Svorada a Benedikta, mníchoch benediktinského kláštora na Zobore, dozvedel sa od nich samých a od zoborského opáta Filipa; kláštory na Panónskej hore a na Zobore boli totiž v častom styku. V legende sa hovorí, ako za kráľa Štefana zo všetkých strán pri­ chádzali do Uhorska misionári. Z Poľska sem prišiel Svorad, ktorý bol sedliackeho pôvodu. Vstúpil do kláštora na Zobore pri Nitre (1002) a prijal rehoľné meno Andrej; po čase odišiel žiť pustovnícky na Skalku pri Trenčíne, kde sa prísne postil a trýznil. Keď r. 1025 zomrel, zistilo sa, že okolo pása nosil reťaz, ktorá sa mu vryla hlboko do tela. Svorad sa stal čoskoro známym. S jeho menom spájali zázraky a začali ho ctiť ako svätého. V legende sa hovorí aj o Benediktovi, o ktorom nevedno, odkiaľ pochádzal. Bol Svoradovým žiakom a nasle28

dovníkom v pustovníctve na Skalke. Zomrel r. 1028, keď ho zbojníci v nádeji, že má peniaze, zabili a hodili do Váhu. Obaja oslávenci boli pochovaní v nitrianskej bazilike. Legenda bola napísaná v rokoch 1064—1070. Autor opisuje udalosti len z počutia, ale vždy uvádza, čo má od samého Benedikta a čo od jeho opáta. U oboch svätcov zdôrazňuje skromnosť a telesnú prácu (klčovanie lesa). Najviac pozornosti však venuje Svoradovmu sebatrýzneniu, zázrakom, ktoré sa prihodili v spojitosti s jeho osobou, a opisu jeho kultu. Na rozdiel od legendovej schémy nehovorí nič o mladosti oslávencov. K prenasledovaným zbojníkom má sympatie. Omnoho bohatším prejavom tej istej doby, doby kráľa Štefana, sv. Vojtecha a Radlu, je Legenda a či Legendy o sv. Štefanovi — tzv. legenda väčšia, legenda menšia a legenda Hartvikova. Legenda väčšia vznikla koncom 11. storočia a bola predlohou legende menšej i Hartvikovej. Pretože o Maďaroch hovorí ako o cudzincoch a nazýva ich ľudom divokým a potulným, zdá sa, že autor nebol Maďarom. O tom svedčí i okolnosť, že aj na ich jazyk sa díva ako na cudzí — ‫״‬ipsorum lingua“ (ich jazyk). Legenda úvodom hovorí, že knieža Gejza (koniec 10. stor.) sa Vojtechovej misii veľmi potešil a účinne ju podporoval. Potom sa začína reč ·o samom Štefanovi, ako si energicky počínal a potlačil odbojné pohanské kniežatá, ako organizoval cirkevný život (biskupstvá) a budoval chrámy a kláštory. Autor legendy venoval značnú pozornosť Štefanovej dobročinnosti, kým zmienok o zázrakoch je v nej pomerne málo. Myšlienkové i umelecky najkrajší je vzletný prológ. Ide o rýmovanú prózu. Zaujímavo sú spracované ďalšie dve legendy, odvodené z väčšej. Menšia má vyhranene literárny ráz. Jej autor v úvode odmieta umele vykonštruované kompozície a sofisticko-učenecké výklady, ako ich vraj podáva Horáciova poetika, vysmieva tých, čo sa príliš oháňajú Parnasom a Pegasom, a za ideál kladie prostotu a skromnosť. Odvoláva sa na úvod P ersiových Satír a ospravedlňuje kostrbatosť svojho štýlu. Na 11. storočie, na dobu kresťanskej mystiky v Uhorsku, je to pozoru­ hodný doklad naväzovania na literárnu kultúru antiky. Legenda menšia je v podstate skráteným spracovaním legendy väčšej. Nezapodieva sa životopisnými údajmi, ale prevažne energickými Štefanovými opatrenia­ mi vojenskými a politickými (napr. potlačením pohanskej šľachty). Odchodným typom je legenda Hartvikova (zo zač. 12. storočia). Biskup Hartvik preberá väčšiu legendu temer celú doslovne. Pa­ sáže, ktoré vsúva do textu alebo pridáva na konci, sú samé púte k oslá­ vencovmu hrobu a zázraky, ktoré sa dejú na pútnikoch. Všetky svätoštefanské legendy sú však závislé na Maurovej a čerpali z nej. Tak napr. legenda väčšia preberá a rozvádza viaceré stručné vety Maurovej legendy a preberá aj mnohé obraty. Maurova i sväto-

29

štefanské legendy obsahujú v porovnaní so staroslovienskymi nepo­ měrně viac zázračných zjavov a iracionálnych prvkov vôbec. Vzhľadom na to, že v tom čase ide o vyvrcholenie teologického svetonázoru, o dobu krížových výprav, je v týchto ranofeudálnych legendách reč o asketickom sebatrýznení a túžbe po mučeníckej smrti, čo v cyrilo­ metodějských legendách nebolo. Je zaujímavé aj to, že legenda Mau­ rova a svätoštefanské legendy, hoci vznikli ani nie o dve storočia ne­ skoršie a priamo hovoria o začiatkoch kresťanstva na pôde Uhorska, nič nevedia o cyrilometodejskej misii. Významné postavenie v ranom stredoveku mali i duchovné hry a duchovné piesne. Hry vznikli z vianočných, ale najmä veľkonočných mystérií, ktoré sa hrávali v chrámoch a boli súčasťou slávnostných bohoslužieb. Predovšetkým Kristovo ukrižovanie a zmŕtvychvstanie po­ skytovalo možnosti scénického uplatnenia za pomoci piesňových vložiek a rozpracovaných dialógov. Keď sa k hrám dostali svetskí herci, vy­ stúpili do popredia realistické prvky a vyšlo sa z chrámov na námestia. Podľa archívnych zmienok také hry sa hrávali v našich stredovekých mestách, ale samy hry sa nám nezachovali. K týmto časom sa u nás viažu len napr. pastierske koledy s betlehemom, ktoré sa však zacho­ vali len z neskorých dôb. Nezachovala sa ani duchovná pieseň, hoci od dôb Kollárových a Ša­ fárikových sa do súvisu s naším územím uvádza vznik piesní Hospodine, pomiluj ny a Jezu Kriste, sčedrý kněze. Hospodine, pomiluj ny vznikla len asi v 11. storočí, i keď sa niekedy spomína, že ju zložil sv. Voj­ tech, alebo že ju dokonca v Uhorsku pri svojej misii už našiel. Jezu Kriste, ščedrý knčže je pieseň českého pôvodu a u nás je známa z rukopisu ostrihomskej kapituly z 15. stor. Z konca 14. stor. je pieseň Maria matko, rač prošiti za to v kódexe bratislavských františkánov Manipulus florum (Hrsť kvetov). Z teologicko-scholastických traktátov a náukovej literatúry tej doby, okrem troch autorov, v istom zmysle spojených s husitským hnutím — Jána Vavřincova z Račie, Lukáša z Nového Mesta n/V. a Mateja zo Zvolena — o ktorých bude reč neskoršie, treba spomenúť Rosarium philosophorum (Záhradka filozofov) spred r. 1422 od Arnolda zo Sp. Novej Vsi, ďalej Tractatus de poenitentia (Úvaha o pokání) od bližšie neznámeho nitrianskeho kňaza z r. 1440, venovaný trenčian­ skemu farárovi Jánovi, a Summa theologiae (Súhrn teológie) od J á n a z Kežmarku z 15. stor. K spomenutým dielam však nateraz ne­ možno zaujať jednoznačné stanovisko, lebo nie sú preskúmané. Ako vidieť, zo zachovanej literatúry možno smelšie hovoriť len o legendách a teologicko-filozofických traktátoch. Pochopiteľne, nieto tu mnoho laických myšlienok, lebo autormi boli duchovní. Svetskejšia literatúra vzniká až s nástupom novej spoločnosti, spoločnosti meštian30

skej. Pravda, už aj teraz, keď boli mestá takmer ešte len v štádiu zakladania, vznikajúce pamiatky hospodársko-organizačného a právnoadministratívneho rázu jasne naznačujú záujmy a orientáciu nastupu­ júcej spoločnosti. Medzi také pamiatky patrí tzv. Štiavnické zvykové a banské právo z 13. a zo zač. 15. storočia, prevzaté z Jihlavy, Krupinské banské právo (zo zač. 14. stor.), vychádzajúce z banského práva rudnavského, Gelnické banské právd, odvodené zo štiavnického práva začiatkom 14. stor., alebo Kremnické banské právo (z r. 1328), v podstate prevzaté z Kutnej Hory, kým zase Žilinská mestská kniha je vybudovaná na magdeburskom práve. Pozoruhodnou právnickou knihou je Willkür der Zipser-Sachsen (Slobody spišských Sasov) z r. 1370. Obsahuje ne­ obyčajne podrobné ustanovenia pre obyvateľov mesta a výsady samo­ správnej organizácie spišských Nemcov. Pre právne dejiny našich stredovekých miest je cenné i Bratislavské právo, z ktorého sa zacho­ valo tzv. židovské právo (1371) a tzv. bratislavské mestské právo zo začiatku 15. stor. Značný význam pre dejiny kultúry a jazyka majú mestské zápisnice (pozri Žilinskú knihu a Ľupčiansku knihu z 15. stor.), účtovné knihy a listiny (napr. spomenutá listina Ľudovíta Veľkého Žiline — Privilégium pre Slovákov z r. 1381). Nemožno tu nespomenúť ešte fraternity — bratstvá, ktoré v stredo­ vekej spoločnosti hrali významnú úlohu. Boli pôvodne náboženskými združeniami kňazov a dostávali postupne sociálne-svojpomocný ráz. Mali i kultúrny význam (v ich réžii sa asi predvádzali duchovné hry a zhromažďovali knižnice). Najstaršia nám známa je Fraternita XXIV spišských farárov z r. 1204 so sídlom v Levoči. Mala i poslanie náučnovzdelávacie a tešila sa značnej nezávislosti na cirkevnej i svetskej vrchnosti. Už v 14. storočí mala knižnicu, v ktorej boli nielen diela nábožensko-polemické, moralistické a scholasticko-filozofické, ale aj astronomické, právnické z odboru majetkového práva a ľilozofické. Jej zápisnice, vedené po niekoľko storočí, majú kultúrno-historický význam. Zanikla r. 1678. Spred r. 1312 bolo i Bratstvo torysského dištriktu a z r. 1340 Bratstvo žobravých farárov v Liptove. Keď časom bratstiev pribúdalo a členmi sa stávali mešťania, menili sa na cechy. Najčastejšie sa nazývali bratstvami Božieho tela, Panny Márie a pod. Také boli v 14.—15. storočí vo všetkých našich vtedajších mestách. Od začiatku 15. stor. bolo v Levoči i Chudobné bratstvo a v Spišskej Novej Vsi Bratstvo baníkov, ba dokonca i Bratstvo vzdelancov (Fraternitas literatorum), ktorého stopy vedú až do polovice 18. stor. Ako vidno, poznáme pomerne málo dokladov literárneho a kultúr­ neho života tohto obdobia. Rozhodne sa však vytvorilo omnoho viac, než sa zachovalo. Malý počet zachovaných textov možno‫ ׳‬do určitej miery pochopiť vzhľadom na poldruhastoročné turecké vojny, ničivé

31

nájazdy do vnútra Slovenska a po vyše sto rokov ustavične sa obnovu­ júce stavovské povstania (Bocskay, Bethlen, Thôkoly a dvaja Rákocziovci) v 17. a na zač. 18. stor., prebiehajúce takmer výlučne na území Slovenska. Ťažko si predstaviť, koľko literárnych pamiatok sme stratili za prenasledovaní evanjelikov v druhej polovici 17. stor., keď takmer všetci naši literáti museli ako evanjelici odísť za hranice, pričom ich knižnice boli zámerne zničené (len Štefanovi Pilárikovi za jeho života dvakrát zničili knižnicu).

2

Z tohto‫ ׳‬hľadiska azda najničivejší bol nepriateľský postoj cirkvi k svetskému literárnemu prejavu umelému i ľudovému. Vyplývalo to už z podstaty cirkvi, ktorá sa vždy, najmä však v ranofeudálnom stredoveku orientovala na záhrobie, neprejavovala záujem ■o pozemský osud človeka, ba potláčala jeho túžby po radostnom živote. Duchovní — jediní znalci písma po dlhé stáročia — svetské texty nielen nevy­ tvárali, ale takéto prejavy (umelé či ľudové) ani nezapisovali, ba zakazovali ich. Nie je bez zaujímavosti, že kým trval neobmedzený vplyv cirkvi na školstvo, myslenie a kultúru (hlboko do 18. stor.), ľudová slovesnosť sa ani nezbierala a neštudovala. Už čanádsky biskup Gerhard (ý 1046) odsudzoval hudobníkov, tanečníkov, spevákov a hercov. Ostrihomská synoda z r. 1114 zakázala piesne svetských spe­ vákov a ľudové piesne a v tomto duchu bojovala i budínska synoda z r. 1279. Nie div, že v prvých storočiach uhorského kresťanstva, keď sa tried­ na spoločnosť pod ochranou ciťkvi ešte len upevňovala, cirkev tak starostlivo sledovala ľudový prejav: bol jej totiž nebezpečný, lebo obsahoval ešte silné pohanské prvky a, ako vždy, bol pozemsky zmyslový. Postupne, ako sa kmeňová, rodová spoločnosť rozčleňovala na triedy a záujmové skupiny, aj ústna slovesnosť prestala byť jednoliatym vý­ razom celej spoločnosti a začala vykazovať určitú diferenciáciu, hoci vo feudalizme hovorila už len ústami poddaných, a nie feudálov. Tí sa od rozšírenia písma a kresťanstva prejavujú výlučne písanou literatúrou, ktorá, pravda, najmä vo svojich začiatkoch prezrádza ešte nejednu spojitosť s folklórom. Slabosť človeka voči prírode a vôbec malé znalosti o svete spôsobili, že strach zo živlov uňho trval ďalej. Preto sa udržiavali aj magické úkony na udobrenie prírody a zaklína­ nia na odohnanie choroby a pod. Pozostatky pohanskej mytológie sa stávajú súčasťou nového fantastického sveta rozprávok o vílach, čaro­ dejníkoch a šarkanoch. Obrady, niekedy spojené s pohanským kultom medzníkov v cykle ročných dôb a poiľných prác, dostávajú v niekto­ 32

rých prvkoch už len charakter hry. Táto obradová poézia tvorí väčšinu ústnej slovesnosti a do pohanskej oslavy slnovratu, rovnodennosti, zemskej plodnosti a pod. mieša prvky z biblie, kresťanskej legendy a duchovnej piesne. Záverom teda možno povedať, že ľudová slovesnosť za podstatne zmenených podmienok mení svoju náplň, vypúšťa pohansko-mytologické a priberá kresťanské prvky, viac odráža súkromný i spoločenský život poddanstva a nevyhnutne sa i druhove viac rozvetvuje.

3 Dejiny slovenskej literatúry

LITERATÚRA V OBDOBÍ RENESANCIE (OD 15. DO POL. 17. STOR.)

OHLASY HUSITSKÉHO REVOLUČNÉHO HNUTIA ČEŠTINA SPISOVNÝM JAZYKOM SLOVÁKOV HISTORICKÉ SPEVY — LATINSKÁ HUMANISTICKÁ POÉZIA ROZVOJ DUCHOVNEJ PIESNE ZA REFORMÁCIE DRAMA — JAN JESSENIUS A VAVŘINEC BENEDIKT

Storočia, nad ktorými sa rozprestieralo šero stredoveku, sú dlhé, ale ako sme videli, nie sú jednoliatym časovým úsekom, lebo neúnavné ľudské úsilie stále smerovalo dopredu. No rozličné osihotené prvky alebo i pamiatky, ktoré sú odrazom cítenia a potrieb vznikajúcich miest, sú ešte len zárodkami neskorších plodov. Preto je samozrejmé, že táto doba má základnú črtu spoločnú — je to jednotný teologický svetonázor, ktorý vrcholí koncom 13. a 14. stor., keď vrcholí aj cir­ kevný vplyv na myslenie európskeho ľudstva. Vznik miest však je ten nevinný zárodok, ktorý od svojich začiatkov rozleptával feudalizmus, až ho nakoniec priviedol do hrobu. Je teda prevratnou udalosťou, lebo keď mestá zosilneli, stali sa závažným činiteľom v hospodárstve, po­ litike i kultúre Európy a vyvolali mohutné renesančné prúdenie, podľa Engelsa najväčší dovtedajší pokrokový prevrat ľudstva. Renesancia je mnohostranným náporom meštianstva a hlbokým po­ pretím predchádzajúcej epochy; proti nemenným zjaveným pravdám stredoveku nastoľuje pochybnosti, zvedavosť, ba vieru v poznateľnosť ešte nepoznaného; proti cirkevným autoritám zase kriticizmus a túžbu po slobodnom myslení; proti mystike a chorobnej láske k záhrobiu záujem o pozemskú skutočnosť, radosť z poznania a z tvorivej práce; proti umŕtvovaniu tela ako nádoby hriechu antický ideál telesnej krásy a duševnej ušľachtilosti; proti kozmopolitizmu stredovekej cirkvi zjed­ nocovanie domoviny proti votrelcom a záujem o rodný jazyk. Pravda, k takej výraznej opozícii došlo len v krajinách s vyspelým meštian­ stvom, ako bolo Taliansko, Anglicko, Holandsko, Francúzsko, západné Nemecko; do Uhorska, pre jeho hospodársko-spoločenskú nerozvitosť, dostala sa renesancia jednak oneskorene, jednak v oveľa krotšej forme, 34

a pretože tu ani neskoršie nemala potrebné predpoklady, nedosiahla plnosti ani pri svojom vyvrcholení v 16. stor. Jej najvýraznejšou črtou je ešte jej územné vlastenectvo v dôsledku hrôz tureckého vpádu a dlhej okupácie. Takto zmiernená stala sa prijateľnejšou i šľachte a vy­ sokému kléru, ktoré ju ešte i tak brali len ako módu, preberúc si len jej zovňajškové znaky; to preto, lebo predsa šlo o svetonázor opačného tábora, ktorý bol feudálom cudzí, ba nepriateľský. Uhorskí feudáli, i keď už prešli na finančné a intenzívnejšie hospo­ dárenie, i keď zavádzali nové plodiny a chovali statok aj na vývoz, jednako len žiarlili na mestá, že si pod ochranou hradieb pokojne bohatnú a prevyšujú šľachtu životnou úrovňou. Preto clami a mýtami sťažovali mestám dopravu, sťažovali aj cechovú výrobu a podnikanie (pozri vyhnanie Fuggerovcov) a znemožňovali ďalšie zakladanie ‫״‬slo­ bodných kráľovských miest“, kráľovu to oporu. Keď sa chceli vyrovnať mestám v príjmoch, mohli to urobiť len za cenu ďalšieho zvyšovania robotných povinností a dávok, čo zase vyvolávalo časté vzbury i vážne povstania (napríklad Dóžovo povstanie z r. 1514). Ak máme hovoriť o humanistických ideách, kultúre a písomníctve u nás, treba spomenúť aj husitské hnutie, ktoré je dôstojným pred­ chodcom humanizmu a najväčším kacírskym hnutím pred reformáciou. Často sa síce zaraďuje ešte do stredoveku, ale v skutočnosti z neho len vychádza, pretože svojou kritikou spoločnosti, svojím bojom za slobodu svedomia a proti slepej viere v autoritu nesie už viaceré znaky novej doby. Vtedy vrcholí feudalizmus, no nastáva i prvá jeho kríza, predovšetkým kríza hlavného feudála — cirkvi. Cirkev sa svojou sko­ rumpovanosťou a bohatstvom, získaným najrozličnejším spôsobom, ako svätokupectvom, neúmernými poplatkami za udeľovanie sviatostí a pod., stala predmetom útokov nového hnutia. Strediskom takýchto myšlienok sa stala už dávnejšie pražská univerzita, ktorej študenti prenášali potom kritické názory i do svojho rodiska a pôsobiska. Ta­ kým bol aj nitriansky rodák Ján VavrincOv z Račie. Študoval v Prahe ešte koncom 14. stor., r. 1408 sa stal magistrom slobodných umení, potom pôsobil na Morave, kde hlásal Wiklefove a Husove názory. Roku 1417 napísal a v Prahe obhajoval rozpravu, že Husovo učenie o predurčení je správne a nemá sa pokladať za kacírstvo. Tým sa dostal do konfliktu s Pavlom z Dolan, ktorý ho r. 1419 obžaloval u nitrianskeho biskupa, kde sa Ján Vavrineov medzitým stal kanoni­ kom. Keď ho! biskup prepustil, odišiel späť na Moravu, kde proti Pavlovi z Dolan napísal sedem polemík. V nich predovšetkým doka­ zoval, že nie formálne organizovaná viditeľná cirkev s nemravným a hmotárskym kňazstvom, ale ideálna, neviditeľná obec čestných ľudí predurčených na spásu je pravá cirkev Kristova. Traktáty písal latin­ sky, len na jednom mieste, kde ironizuje Pavla z Dolan, hovorí o ňom, 3·

35

že ‫״‬se potmě líčil“. Ján Vavrincov však potom, nevedno z akých pohnútok, zmenil svoje názory a roku 1426 sa vrátil do Nitry. Husovým stúpencom bol aj Lukáš z Nového Mesta n/Váhom. Ne­ vedno, kde študoval, ale v Čechách pôsobil ako táborský kňaz, stýkal sa s Chelčickým a napísal dnes nezvestný traktát O eucharistii (božie telo). Keď preoblečený chcel r. 1424 prejsť na Slovensko na výzvedy v záujme chystanej husitskej výpravy, Oldřich Rožmberský ho dal v Krumlove uväzniť; a pretože našli uňho uhorské mince, razené v Prachaticiach, bol ešte toho istého roku upálený ako peňazokaz. Začiatkom 15. stor. literárne pôsobil v Čechách aj tretí Slovák — Matej zo Zvolena. Študoval v Prahe, r. 1411 sa stal bakalárom a r. 1417 licenciátom filozofickej fakulty. Zaoberal sa aj odpisovaním rukopisov a v rokoch 1428—1433 vlastnil na Starom Meste dom. Vo viacerých odpiso'ch zostal po ňom Rosarius aut parvus floretus sacrae theologiae (Kvetná záhradka svätej teológie), teologický slovník, ktorý r. 1417 prednášal ako licenciát na univerzite. Je to kompilát, spracovaný vtedajším spôsobom, takže ťažko povedať, ktoré myšlienky sú Matejove a ktoré cudzie. Vzhľadom na to, že sa zachovalo málo archívneho materiálu, ktorý ešte nie je dostatočne preskúmaný, nevieme zatiaľ mnoho povedať o rozšírení husitských myšlienok na Slovensku. Isté sú len stopy, ktoré dokazujú, že v Bratislave (1428—1434), Trnave (1432) a na Spiši prejavila o ne chudoba záujem a pridala sa na stranu husitov. Okolnosť, že sa protihusitský traktát Pavla z Dolan, Epištola ad Hussitas (List k husitom), z r. 1418 čoskoro po napísaní dostal na Spiš, svedčí o tom, že Slovensko bolo v dotyku s husitským učením; dosiaľ však nevieme, či dlhá dišputa Pavla z Dolan s Jánom Vavrincom z Račie mala nejaký dlhší ohlas. Husitstvo však popri sociálnych zásluhách malo významnú účasť aj na zľudovení kultúry tým, že namiesto učeneckej a nezrozumiteľnej latinčiny uplatňovalo češtinu ako literárny jazyk a pomáhalo■ jej zmoc­ niť sa i poslednej oblasti, vyhradenej dosiaľ latinčine — bohoslužieb. Husitstvo zohralo však aj ďalekosiahlu úlohu vlasteneckú, lebo bojovalo nielen proti bohatému kléru, ale aj proti bohatým mešťanom, ktorí zho­ dou okolností boli tak v českých, ako aj v slovenských mestách Nemci, a tým sa zaslúžilo v českých krajinách o počeštenie a u nás o poslo­ venčenie miest. Nevedno, v akom rozsahu, ale iste pomohlo i k tomu, že sa u nás čeština v 15. stor. tak pevne ujala ako spisovný jazyk. Rozsah tejto funkcie češtiny u nás a jej zavedenie patrí dodnes k významným úlohám historického výskumu. Po staroslovienčine, prvom našom spisovnom jazyku, používala sa od 10. stor. ako spisovný jazyk u našich vzdelancov latinčina. Popri latinčine sa od začiatku 15. stor. ako skutočne spisovná reč udomác36

ňuje čeština, najprv v oblasti administratívno-právnej, neskoršie, najmä od 16. stor., stáva sa i jazykom literárnym a liturgickým jazykom slovenských evanjelikov. Ak sa v stredoveku spisovné jazyky tvorili najmä z dialektov hlavných miest, a Slovensko, hoci v 15. stor. ne­ patrilo k spoločnému štátnemu celku s Cechmi, jednako prevzalo češtinu, tak toto pevné udomácnenie sa češtiny na Slovensku muselo mať vážnu príčinu, a to iste nie jednu. Predovšetkým, keď v 14.—15. stor. dochádza k prvým bojom medzi slovenským a nemeckým meštianstvom o vedúce postavenie v mest­ ských radách, cechoch a podobne, dochádza vlastne i k prvej škole národnostného povedomia. Jazyk sa ukázal nevyhnutnou súčasťou bojo­ vej výzbroje. Ak si ho malo slovenské meštianstvo vybrať, tak to nemohla byť ani medzinárodná a feudálna latinčina, ani nemčina, proti ktorej bolo treba vlastne bojovať, ale ani nevybrúsená slovenčina, ktorá bola vplyvom veľkej zemepisnej členitosti Slovenska rozbitá na množstvo drobných nárečí. Siahlo teda po najbližšom, široko v Európe uznávanom ‫״‬vypulírovanom“ jazyku českom. Pre jazykovú blízkosť s Čechmi nemuseli Slováci obťažne hľadať a vytvárať spisovné nárečie, lebo sa im núkala výhoda siahnuť po hotovom. Boli tu aj ďalšie priaz­ nivé okolnosti. Rod lucemburský, jagelovský a potom habsburský pano­ vali v Cechách a súčasne i v Uhorsku, čo tiež značne umožňovalo takýto proces a výmenu kultúrnych hodnôt. Okrem toho Čechy na rozhraní 14. a 15. stor. mali vážne mocenské postavenie a čeština, znormovaná Husom, bola významným jazykom v strednej Európe,používaným v Uhorsku i Poľsku. Pozíciu češtiny posilňovali u nás aj slovenskí absolventi pražskej univerzity, husitské výpravy a bratrícke účinkovanie na Slovensku, mnohí českí pisári, neskoršie početní pobielohorskí exulanti a nie na poslednom mieste skutočnosť, že od reformácie sa čeština stáva bohoslužobnou rečou slovenských evanjeli­ kov. Ťažko teda povedať, ktorý činiteľ bol rozhodujúci, lebo treba počítať s viacerými; je však nepochybné, že používaním češtiny u nás sa začína dôležité obdobie slovenského života, lebo latinčina, ktorá bola širším vrstvám nezrozumiteľná a znemožňovala im rozširovať si vzdelanie, ustúpila spisovnej reči každému zrozumiteľnej a otvárajúcej brány gramotnosti i vyššej kultúry dokorán. V tom je významná zá­ sluha češtiny na Slovensku. Najstaršími dokladmi češtiny na Slovensku sú listy a listiny zo začiatku 15. stor. Pochádzajú od jednotlivých slovenských zemepánov a miest, ako aj od husitských veliteľov. Vo vtedajších listinách z Čiech i zo Slovenska sú zaužívané tie isté právnické a pisárske formuly, ten istý zložkový pravopis a tie isté oslovenia; šľachtic je vždy ‫״‬urozený“, zeman ‫״‬statočný“ a mešťan ‫״‬múdry a opatrný“. Popri týchto jednotlivých listinách a listoch najvýznamnejšou pamiat­

37

kou češtiny na Slovensku je Žilinská mestská kniha, ktorá pozostáva z troch častí; najstaršia (z r. 1379) je■ nemecké magdeburské právo·, druhá (z r. 1473) je jeho preklad a tretiu tvoria zápisy mestskej rady Žiliny z r. 1380—1524, najprv nemecké, potom latinské a od roku 1451 zapisované slovakizovanou češtinou. Preklad zapísal Václav z Kro­ mě ř í ž a a nejaký druhý pisár podľa prekladu a diktátu miestneho juristu Václava Pankrác a. Vyskytuje sa tu nemálo slovakizmov (boženík, haluz, svák, ujec, úžera, vrece atď.) a nesprávneho· písania ř. Omnoho viac slovakizmov však je v mestských zápisoch, najmä v zázna­ moch vedeckých výpovedí. — Podobnou pamiatkou s českými zápismi a s mnohými slovakizmami je mestská kniha z Partizánskej Ľupče (1475), české zápisy sú od r. 1508, a dnes už nezvestná Kniha rajecká (1485). Z 15. stor. (1480) pochádzajú aj tzv. Spišské modlitby (dosiaľ ne­ správne nazývané kázňami). Ide tu o rámcové formuly a modlitby pred kázňou alebo evanjeliom a po nich, ako aj o tzv. základné kresťan­ ské modlitby: Otčenáš, Anjelpána a Verím. Pisateľom bol pravde­ podobne mladý kartuzián (pamiatka sa našla v kódexe kartuziánskeho pôvodu), ktorý kázal v chráme sv. Martina v Spišskej Kapitule na deň sv. Mateja, t. j. 25. februára 1480. Formulu si zapísal, pretože bol ešte pravdepodobne neskúseným kazateľom. Autor poznal stredo­ slovenský dialekt i češtinu, ale pretože pôsobil pravdepodobne na sever­ nom Spiši (kartuziánsky kláštor v Lechnici), v jeho zápise sa nachádza mnoho východoslovenských dialektizmov (sercem) a polonizmov (zdrovy). Husitské hnutie bolo ešte vo vedomí súčasníkov ako osobný zážitok, keď do Uhorska začalo prenikať renesančné umenie a humanizmus. Toto nové prúdenie prichádza sem síce dosť včas, no neujíma sa záslu­ hou meštianstva, ale uvádza sa len akosi vrchnostensky z osobnej iniciatívy energického a prezieravého kráľa Mateja Korvína (1458 až 1490), ktorý chcel pomocou neho odstrániť šľachtickú anarchiu a upev­ niť kráľovskú moc v záujme protitureckej obrany. Pretože renesancia v Uhorsku nemala dostatok vlastných skutočných predpokladov, bola odkázaná na cudzie podnety, a tak už v začiatkoch, ale aj neskoršie mala — ako sme už uviedli — ráz viac územne vlastenecký než meš­ tianske pokrokový. Matej bol cieľavedomým mecenášom renesancie, snažil sa urýchlene zaviesť do svojej krajiny nový smer a rád sa obklopoval učencami (na jeho dvore býval i český humanista Jan z Rabštejna). Od­ vtedy, čo sa oženil s neapolskou princeznou Beatricou, orientoval sa výlučne na Taliansko. Trvale zamestnával talianskych humanistov,

38

povolával odtiaľ staviteľov, organizoval celé desiatky zberateľov a opisovačov antických rukopisov. Jeho priazni sa tešili aj dvaja domáci významní humanisti Janus P annonius a Ján Vitézzo Zredny. Vďaka Matejovej starostlivosti o kultúru bola založená r. 1465 bra­ tislavská univerzita Academia Istropolitana (na dnešnej Jiráskovej ulici č. 5—7), na ktorú pozvali profesorov z Talianska, Poľska a z Viedne. Bol medzi nimi aj Vavřinec K o c h z Krompách, dovtedy profesor viedenskej univerzity. Akadémia nadobúdala humanistický ráz a pestovali sa na nej hojne prírodné vedy, i keď bola pod značným vplyvom scholastický orientovanej Viedne; nemala však dlhého trvania, lebo hneď po smrti kráľa Mateja zanikla. Drobnými, ale výraznými dokladmi humanistického prúdenia u nás je výskyt prvých kníhkupcov, kníhtlačiarov a súkromných knižníc. Zo skúpych zpráv sa dozvedáme, že už r. 1493 pôsobil v Košiciach kníhkupec Henrik Reh a r. 1535 Martin Reh, okolo polovice 16. stor. Gašpar Gutter v Prešove, Bruno Breuer v Levoči a Ján Gallen v Ko­ šiciach. Kníhtlač dostala sa k nám trochu oneskorene, až pri rozvinutí reformácie, keď už dovoz kníh zo zahraničia nestačil, prípadne keď vzrastajúci záujem o knihu si už vynútil zakladanie tlačiarní doma. Tlačiarne začínajú u nás pracovať v Komjaticiach a Šintave (1573), Banskej Bystrici, Bardejove a Trnave (1578), Hlohovci (1584), Bra­ tislave (1594), Košiciach (1610), Levoči (1614), Trenčíne (1637). Pokiaľ ide o súkromné knižnice, vieme, že takú mal už spomínaný Vavřinec Koch z Krompách (j1473 ‫)־‬, Juraj Petri v Bardejove (f 1509) a v druhej polovici 16. stor. prešovský rektor Lukáš F ab i n u s a nitriansky biskup Zachariáš Rohožník-Mošovský — aby sme uviedli aspoň niektorých. Pre renesančnú túžbu po poznaní a po kultúrnom živote je príznačná i okolnosť, že mestá si horlivo zakladajú vlastné mestské školy a povolávajú na ne neraz i veľmi významných učencov alebo básnikov. Tak napr. Levoča získala r. 1520 za rektora svojej školy Leonharda C o x e a, bývalého vychovávateľa anglického kráľa Henrika VIII. a profesora krakovskej univerzity. Hneď o dva roky jej ho však pretiahli Košice. Fáza humanizmu, ktorá u nás priniesla samostatnú tvorbu, začína sa až v pol. 16. stor., takže prebieha súbežne s reformáciou. Všetko dovtedy bolo vlastne len zbieraním a čítaním autorov antiky, talian­ skeho a západného humanizmu, organizovaním príslušných inštitúcií (Sodalitas literaria Danubianu — Podunajské literárne združenie), nad­ väzovanie stykov, slovom vykonali sa prípravné práce. Odkedy sa však rozvinula reformácia, dostal humanizmus silného spojenca, ktorý zavá­ dzaním národných rečí namiesto latinčiny zapojil do tohto ťaženia proti prežitkom stredovekej cirkvi a feudalizmu široké vrstvy meštianstva, ba nepriamo i pospolitého ľudu, a má teda hlavnú zásluhu na rozšírení 39

vzdelanosti. Túto zásluhu má reformácia aj u nás napriek tomu, že k nám došla už len v spoločensky krotkej forme Lutherovej a že ojedi­ nelé pokusy, pripomínajúce ľudovejšie črty reformácie poľských ariánov, tvrdo prenasledovala. No istý jej individualizmus a racionalizmus bol dostatočným podkladom pre spoluprácu s humanizmom, pre spolu­ prácu, ktorá trvala cez celé 16. storočie, kým sa jednotlivé smery pro­ testantizmu vieroučné neustálili a nezdogmatizovali. (Možno vysloviť oprávnenú domnienku, že nebyť nemeckých miest na Slovensku, ktoré pri začiatkoch reformácie u nás udávali tón a ktorým ako zámožným vlastníkom vyhovovalo práve umiernené luteránstvo, chápajúce nasto­ ľovanú slobodu len v zmysle duchovnom, a nie materiálnom a sociál­ nom, aj ľud našich dedín a roľníckych mestečiek by si akiste bol osvojil radikálnejší smer práve tak, ako sa to stalo v Poľsku a na maďarskom juhu.) Celé toto obdobie, asi medzi polovicou 15. stor. až hlboko do stor. 17., bolo teda vyplnené veľkými udalosťami, ktoré prevratne zasiahli do všetkých oblastí života a zainteresovali všetky vrstvy obyvateľstva, niektoré najmä u nás, iné v celej Európe. Pochopiteľne, najpálčivejšie boli u nás tie, od ktorých závisel život a majetok najširších más i budúci osud krajiny. Boli to najmä vleklé turecké vojny a dlhá turecká okupácia i Habsburgovia, čo stále okatejšie využívali toto ťažké postavenie Uhorska, len aby ho mohli zatiahnuť pod svoju moc. Je isté, že turecké prenikanie vyžadovalo čo najviac ozdraviť krajinu, odstrániť feudálnu rozdrobenosť a čo najviac potlačiť záujmy sebec­ kých magnátov, čiže zjednotiť všetky zdravé sily na podporu kráľov­ skej moci. To bolo vtedy vôbec najpokrokovejším ideálom štátneho zriadenia, lebo to bolo aj v záujme tých, čo úpeli na samom spodku spoločenskej sústavy, totiž poddaného sedliactva a mestskej chudoby. Takýto ideál mohol ešte uskutočňovať cieľavedomý Matej Korvín, avšak po jeho smrti opäť zavládla svojvôľa feudálov, ktorí nevedeli zabezpečiť obranu krajiny, zato tým viac stupňovali útlak, takže mu­ selo dôjsť k Dóžovmu povstaniu, jeho strašnému potlačeniu i k moháč­ skej porážke. Doba renesancie je v porovnaní so stredovekom skutočne epochál­ nym zlomom. Najlepším dôkazom toho je fakt, že spoločenská proble­ matika vedela rázne zatlačiť stredovekú legendu a cirkevný hymnus a preniknúť tak do umelej učenedkej literatúry (Martin Rakovský), ako aj do ľudovej slovesnosti, preplnenej dovtedy mágiou a kultom. Po smrti Ľudovíta II. pri Moháči dostali sa na uhorský trón Habsburgovci, a tak záujmy krajiny sa ocitli pred problémom, ako v záujme protitureckej obrany posilňovať panovnícku moc bez toho, aby Habsbur­ govia dosiahli príliš veľký vplyv na Uhorsko. Túto protichodnosť zá­ ujmov dobre tlmočia historické spevy. 40

1 Historické spevy zaujímajú čelné miesto v našej literatúre, nie azda len dobou svojho vzniku, ale najmä svojimi hodnotami; nazývame tak skupinu veršovanej epiky s historickou tematikou zo 16. a 17. storočia. Pravda, týmto názvom — a vhodnejší nemáme — nevystihujeme celú druhovú odlišnosť týchto pamiatok. Tak napr. pieseň o Siládim a Hadmázim je vlastne náš jediný veršovaný rytiersky román, ale ho sem začleňujeme pre jeho historické pozadie, i keď je ono natoľko osla­ bené, že ho časolve možno určiť len nepresne. Kým tu ide o vysoký druh umelej literatúry, zatiaľ pri piesni o Alžbete Bátoryovej je to opačne. Aj pri tejto piesni je historická osnova oslabená, lenže tu šlo o spoluprácu určitého autora a ľudovej tvorivosti, ktorá epickú látku vypracovala na krásnu ľudovú baladu. Značnej ľudovej účasti za svoje umelecké vycibrenie ďakujú aj Píseň o Sigetskom zámku a Píseň o některých zámkoch. Pochopiteľne, všetky skladby s tureckou tema­ tikou majú protiturecký tón, ale sú i protihabsburské, a to v miere stále sa stupňujúcej. Pretože vznikali v rozpätí vyše stopäťdesiatich rokov, aj ich nazeranie na tú istú problematiku za zmenených pomerov sa mení. Tak všetky spevy majú určitý elegický tón, ale kým spevy zo 16. storočia sú v podstate optimistické a bojovné, Roškoveciove Píseň o bídné Uherské krajine a Zpustatěnie Uherskej země pod Turky zo zač. 17. stor. a podobne i Píseň O Nových Zámkoch (1663) sú už len bezmocnou lamentáciou. Ako z povedaného vyplýva, hodnota historických spevov je rôzna, no nepopierateľnou zásluhou všetkých je, že čerpali zo spoločenskej sku­ točnosti; jedny však len registrujú jej vonkajšie prejavy neraz za po­ moci slovníka a obratov z náboženskej a jarmočnej literatúry, kým druhé poznajú i syntetizujúcu skratku a vedia tlmočiť i hlbšie spolo­ čenské a ľudské vzťahy. Všetky sú v určitomi zmysle ľudové. Ich autormi sú drobní zemani a kňazi, rechtori, študenti, potulní speváci a priami bojovníci. Títo bránia ľudové stanovisko alebo aspoň nad­ väzujú na niektoré prvky ľudovej slovesnosti. Historické spevy sa nezachovali v origináli, len v odpisoch, najstarších z druhej polovice 17. stor.; ich počet však svedčí o obľube a rozšírenosti, melódie zase o tom, že sa často spievali. I kompozícia (opakovanie určitých výrazov, verš a rým) svedčí, že boli určené na počúvanie, a nie na tiché čítanie. Časové medzi prvé patrí Píseň o zámku Muránském. Jej autorom je M a r t i n B o š ň á k, priamy účastník opisovaných udalostí, podľa všetkého neskorší kapitán zámku Babolcsa a nakoniec i jeden z obran­ cov Sigoti, kde aj padol. Tu ide o dobývanie Muráňa kráľovským voj­ skom a o potrestanie jeho majiteľa, lúpežného rytiera Mateja Bazalda r. 1549. Vtedy totiž Ferdinand I. urobil proti Bazaldovi trestnú vý41

právu a dobyl jeho hrad. Keďže autor pritom ‫״‬sám přítomen byl“, skladba vznikla asi hneď po r. 1549 a poznal ju i Ján Silván vo svojej piesňovej zbierke z roku 1571. Je kronikársky dosť suchopárna, ale pekný má začiatok:

Muránsky zámek v Uherskej zemi na vysoké skale jest postavený, bílý svítí se mezi horami, zdi, bašty, palácové pěkně spravení.

Udalosť zbásnil i slávny maďarský autor viacerých historických piesní Sebastián T i n ó d i. On i Bošňák púdávajú presvedčivý dôkaz osobného zážitku a súhlasia s panovníkovým zámerom zneškodniť lúpežného rytiera. V ďalšom sa však rozchádzajú. Bošňák prejavuje k Bazaldovi súcit, keď telgártskemu šoltýsovi vyčíta, že ho na úteku zajal a odovzdal na potrestanie. Pozoruhodné je aj Bošňákovo zasmu­ šilé a ironické zakončenie: Bazald vraj už leží v hrobe a Nemci si veselo žijú na zámku; akoby chcel povedať, že síce lúpežný Bazald bol postrachom kraja a zaslúžil si potrestanie, ale cudzinci-žoldnieri zmasakrovali i celú jeho posádku, pozostávajúcu z nevinných domácich ľudí. Píseň o Sigetském zámku (1566) ospevuje Mikuláša Zrínskeho, ako so svojou posádkou hrdinsky bránil sigetskú pevnosť proti Turkom, ako však podľahol presile a zrade a podstúpil strašnú smrť. Ide o dlhšiu epickú skladbu, historicky síce vernú, ale básnicky omnoho vydarenejšiu, ako je Píseň o zámku Muránském; patrí nielen medzi najkrajšie ukážky našej historickej epiky, ale i staršej poézie vôbec. Vyniká lyričnosťou a baladičnosťou ľudovej piesne, ktorú dosahuje nehľadaným výrazom, ale najmä opakovaním citové významných slov alebo i celých veršov. Poňatie skladby je na úrovni veľkosti tragédie; nepochybne tu možno badať spoluúčasť ľudového kolektívneho cizelo­ vania, veď ani nie je možné, aby pre krajinu taká významná a dojí­ mavá udalosť nezburcovala i ľudovú básnivosť. Monumentálnu elegičnosť budia i tieto sloky, ktoré sú vlastne už len spomienkou na hrdú pevnosť i družný život jej posádky vo chvíli, keď pevnosť je dobytá a obrancov čaká neúprosná víťazova pomsta: [:Ó, Sigoti, Sigoti, můj zámku veselý:] můj zámku prepekný. [:Na tebe som sluhoval, dobrú vůli míval:] s dobrými junáky. 42

[:Když ja na to pomyslím, zaplakati musím:] s veliká. žalosti.

Do značnej miery tón ľudovej balady má i Píseň o některých zám­ koch: o Modrom Kameni, Divine a Zvolene (1596). Opisuje udatnu obranu týchto hradov, ktoré sa museli poddať, keď vyčerpaná a zra­ dená posádka nedostávala ďalšiu pomoc. Po prvý raz vystupuje tú obyčajný človek z ľudu Urban Škodný z Vígľaša ako hlavný hrdina posádky. Na ňom anonymný autor zobrazil jednoznačnú obetavosť Škodného, kontrastujúcu s opatrníctvom šľachty, ktorej sa nechcelo ísť brániť ohrozenú pevnosť. Aké tu heroizovanie boja proti votrelcom a aký odvážny pohľad smrti do očú! ‫״‬Když sou Turci Divín vzali //a junákov vystínali“, velitel sa díva na ich popravu. A keď prišiel rad naňho, celkom bez sentimentu, jojkania a moralizovania ‫״‬k zemi svou hlavu pochýlil U a žalostivé zaplakal: // neželím ja mocného Divina // ani Modrého Kameňa... // ale ja želiem svojich junákov, // vybraných svojich pacholkov, // pře­ pěkných mých bojovníkov. // O, kdybych jich teprva mal, // ja bych na Turka bojoval, // svoje zámky zase pobral!“ Hoci v piesni O Jágri ide o protitureckú tému, silne je tu vyjadrená aj protihabsburská nálada, ktorá tým skladbu už akosi spája s kuruc­ kou poéziou, sústredene sa už orientujúcou protinemecky. Autor Šte­ fan Komodický, kapitán v Ónode (pri Miškovci) — podľa iného variantu piesne Kemény István — vystupuje ako priamy účastník bo­ jov o Jáger. Úvodom sa retrospektívne díva na všetky dovtedajšie pohromy, žiali nad nešťastím pri Moháči a nad pádom Budína, Sigoti, Temešváru, Pápy a iných uhorských pevností a miest. Skladba je suchá a málo básnická. Končí sa satirickým výpadom proti nemeckým žoldnierom. Pochopiteľne, že v pamiatkach, v ktorých ide o zrážku protestan­ tizmu s protireformáciou, zračí sa už len protinemecká, prípadne protihabsburská nálada. Takým je spev O Tompierovi. Tak isto formou jarmočných novín opisuje úsilie cisárskeho generála Dampiera, ktorý chcel potlačiť aj Moravu a západné Slovensko podobne ako pražské povstanie r. 1618. Za Bethlenovho povstania r. 1620 pritiahol i sem a počínal si veľmi kruto. Jeho vojská však boli pri Bratislave porazené a on sám zabitý. Anonymný evanjelický autor mieri potom svojím ostrím proti habsburskému dvoru a jezuitom, ktorí vraj Dampierrov život i smrť opriadli falošnou slávou a hrdinstvom, kým v podstate šlo vraj len o ukrutníka, ktorý bojoval proti pravde. S jarmočnými šablónami pracuje a kronikársky vyznieva (‫״‬Poslyšte křesťané, noviny pravdivé, // co vám chci zpívati i vypravovat! . . .“) 43

aj Myjava a kozáci. Ako spev o Tompierovi, i tento zachytáva búrlivé ovzdušie náboženských bojov za Bethlenovho povstania (1621). Ne­ známy autor, pravdepodobne myjavský rechtor, s hrdosťou opisuje obetavosť svojich Myjavcov, ktorí sa statočne držali pri odrážaní trest­ nej výpravy cisárskej vojenskej jednotky proti ich obci:

Pán velikomožný Nádaždy pán Pavel sotva v svojem panství takých junákuv měl, jako Myjavané dědiňáci byli. . . Zatiaľ už vlastne barokovou únikovosťou a náboženským výkladom vecí sú zaťažené dve lamentácie zo zač. 17. storočia: Zpustatěnie Uhor­ skej země pod Turky a Píseň o bídné Uherské krajině; obe — jedna protiturecká, druhá protihabsburská — vidia vo všetkej biede svojej doby, v tureckých ukrutnostiach i žoldnierskom pľundrovaní, len boží trest za hriechy, a tým sa nápadne podobajú duchovnej poézii doby baroka. Obe sú i z tých istých rokov a majú aj podobný titul a ráz jarmočných piesní s opotrebovanými obratmi. Z tejto vzájomnej prí­ buznosti možno súdiť, že Matúš Roškovecius — uvedený v prvých písmenách strof prvej skladby — je akiste autorom i piesne druhej. Narodil sa v Lutile, potom bol kazateľom na Bradne v Gemeri (1597), v Ratkovej (1603), Vlachové pri Nižnej Slanej (1608), v Kostol­ ných Moravciach (1620—1627) a na Litave. Len zastřením dokumentárnosti mohol z umeleckej stránky získať ľúbostný románik o Siládim a Hadmázim. Pieseň o Siládim a Hadmázim bola akiste veľmi obľúbená a rozšírená, keď dosiahla toľkú vybrúsenosť, básnický pôvab a spevnú ľahkosť. Ide o vydarený veršovaný rytiersky román, ktorý sa tematicky viaže k udalostiam z oblasti turecko-uhorských vzťahov okolo roku 1460. Historické skutočnosti sú tu zastúpené len v nevyhnutnej miere a detaily vynechané, aby do po­ predia vystúpila vlastná osnova Ľúbostného dobrodružstva a prvky, ktoré jej zabezpečujú dostatočnú dejovosť a potrebnú lyričnosť. A hoci je čo do vzniku stará, pôsobí dojmom kompozičnej vyváženosti a básnickej sviežosti. Ide o príbeh dvoch mladých uhorských šľachticov, ktorí sú v sultánovom zajatí v Carihrade. Vo väzení tak dojímavo hrajú, že vzbudia záujem sultánovej dcéry, ktorá im zadováži šable a na otcových koňoch s nimi ujde. Turci ich dohonia a nastane tuhý boj, ktorý vyhrajú Siládi a Hadmázi. S princeznou sa však chceli oženiť obaja, no súboj rozhodol v prospech Siládiho. Predlohu slovenského textu zatiaľ nepoznáme, no je pravdepodobné, že maďarský, srbský a slovenský text majú spoločnú, asi latinskú predlohu, ktorá vznikla ešte v 15. storočí. Autor, ako vysvitá už aj z ukážky, bol nevšedným básnikom s renesančným videním: 44

4. Jedneho času na Svatého Ducha spolu sú sedeli; Siládi Michal, ten prepekný pán, z temnice vyhledal, velmi prepeknú, žalostnú notu na citare jest hral.

1. O krásnej veci spívat vám ja chci, by ste poslyšeli, čehož dobre vím, že až posavad ste to neslyšeli: O krásnej panne tureckého cisáre, že se podivíte.

6. Práve v tú chvíli cisárska panna v okenečku stala, v pěkném paláce v krásnem okénku vzdychaní slyšela; hned její krása pánu Siládimu srdce obveselila.

2 Azda nič tak nesvedčí o celkove demokratickom charaktere histo­ rických spevov, ako to, že sa v nich uplatňuje anonymné autorstvo ľudových vrstiev, takže niektoré, ak sa nestali plne súčasťou folklóru, ocitajú sa už na pomedzí umelej a ľudovej slovesnosti. Z toho vidno, že spoločenskými premenami 15. a 16. storočia bola prevratne zasiah­ nutá i ludová slovesnosť, ktorá sa inak vyznačuje zotrvačnosťou ■ob­ sahu i foriem. Umelé písomníctvo sa dostáva do takého tesného su­ sedstva s folklórom, v akom nebolo nikdy predtým. Je to zásluhou tejto doby, ktorá oslobodzujúc človeka od diktátu cirkvi, uvoľnila v ňom tvorivé sily duševného života. Ľudová slovesnosť sa vyvíjala ďalej vo svojich tradičných druhoch. Je to predovšetkým obradová poézia, ktorá sa vždy viazala ku kalen­ dárnemu cyklu a ktorá ďalej zabúdala na kultový pôvod jednotlivých svojich prvkov a podržiavala si ich už len ako súčasť spoločenskej hry (stavanie kráľov, májov, fašiangové hry, kladenie ohňov). Namiesto ustupujúcich pohanských prvkov prichádzajú prvky z kresťanskej le­ gendy, náboženskej piesne a biblickej drámy. Zo starých druhov žila ešte najmä ľudová rozprávka o zvieratách, stratila však svoju myto­ logickú symboliku a vplyvom stredovekej mravoučnej literatúry a zvie­ racieho eposu sa pretvorila na rozprávku alegorickú, v ktorej jednotlivé zvieratá predstavovali určité ľudské typy alebo vlastnosti. Pre svoju

45

dialogickú formu a jednoduchú kompozíciu (priraďovanie motívov a opakovanie epizód) uplatňuje sa neskoršie a vlastne až dodnes ako detský folklór. V oblasti prozaického folklóru sa v tomto období z čisto náboženského materiálu (biblické dejiny, životy svätých) sfor­ movali legendové rozprávky: o Adamovi a Eve, o Kristovi a Judášovi, o boháčovi a lazárovi, o Magdaléne a Zuzane. Hlavnou črtou ľudového spracovania je úkaz, že čisto náboženské motívy sú odteologizované, svätcom sa pripisuje konanie i charakter obyčajných ľudí. Z tohto hľadiska sú niektorí svätci, najmä Peter, bohato obdarení vlastnosťami, ako je hlúposť, lenivosť, zlomyselnosť, závisť a pod., ktoré ho robia stredobodom žartovných príbehov a veselého pobavenia. To všetko sú však prejavy ľudovej tvorivosti, ktorá je ešte obrátená späť do minulosti. Typické pre folklór tejto doby však je, že sa vy­ rovnáva s hlavnými problémami svojich čias; vtedy, ako sme už uviedli, šlo o odstránenie feudálnej rozdrobenosti a skrotenie svojvoľných feudálov, posilnenie ústrednej kráľovskej moci, ktorá jedine mohla zaviesť poriadok, znížiť bremená a zabezpečiť obranu krajiny. Až pre­ kvapuje, ako pohotové sa masy vedeli hneď orientovať pri tureckom ohrození, alebo keď začiatkom 16. storočia pocítili, že cirkev sa vo svojich základoch otriasla. Ak sa to prejavilo v umelej literatúre, najmä v historických spevoch, vo folklóre zase v historickej povesti. Jej hrdinom je najčastejšie kráľ Matej, predstavovaný ako dobrý a spra­ vodlivý panovník, ktorý sa vie s feudálmi kedykoľvek pobiť, len aby chudobe pomoho'l, ktorý chodí medzi ľud a spolucíti s ním (Kráľ Matej na dereši). Keďže táto predstava bola v značnom stupni pod­ ložená i historickou skutočnosťou, nadobudla až povahu ilúzie a citovej prítulnosti, takže postava kráľa Mateja sa dostala i do slovenskej ľúbostnej poézie (Stratila sám, stratila). Po Matejovej smrti sa jeho humanistický kruh rozpadol. To ná­ ramne povzbudilo cirkevnú reakciu. Kráľovskú kanceláriu ovládli feu­ dáli a trón zase slabí králi, a tak cez Dóžovo povstanie uberal sa vývoj k Moháču a k dlhej okupácii Uhorska Turkami. Poldruhastoročný turecký pobyt v krajine bol dlhým úsekom strašných dejín, ktoré nechali hlboké stopy i vo folklóre, najmä v historickej povesti, veršo­ vanej ľudovej epike (V Uherskej krajine veľká šturma stojí; Belehrad, Belehrad turecké pomezí) a balade (Ten turecký mýtnik; Rabovali Turci až do Bielej Hory). Príznačný pre túto slovesnosť je heroizmus jednotlivca i hromadného ľudového hrdinu s bohatstvom citov a osu­ dov. Boje a historické udalosti sú však vždy len rámcom, na pozadí ktorého sa kreslí osud hrdinu. Paralelne, najmä od konca 16. stor. rozvíja sa i regrútska a vojen­ ská pieseň, ktorá sa sústreďuje na lapačky poddanských chlapcov do vojenskej služby alebo verbovačky, ktoré boli východiskom z pod46

dánskej biedy (Už som bez starosti, zbavil som sa pána) s bohatými obmenami lúčenia a odoberania sa. Táto vojenská ľudová poézia je hlavnou súčasťou ľudovej lyriky plnej osobných citov a smútku. 3

Ale čelom k aktuálnym udalostiam bola obrátená i naša latinská humanistická poézia. Vzhľadom na menšiu vyspelosť nášho meštianstva sa humanizmus u nás neprejavil ani dosť výrazne ani bohato. Hneď pri jeho preniknutí k nám si ho prisvojuje najmä šľachta a vyšší klérus, čím sa len otupuje jeho spoločenská priebojnosť. Tieto vrstvy ho prijímali len ako módu, a nie ako svetonázor. V jeho oddaných službách ostali však ojedinelí nižší šľachtici a meštianski vzdelanci, takže si stále ešte ponechal toľko pokrokovosti, že bol spôsobilý roz­ rušovať základy feudalizmu a prejaviť sa aj literárne. Otázke sústre­ denia moci v rukách schopného panovníka pre zvýšenie obranyschop­ nosti krajiny a zlepšenie životných podmienok väčšiu pozornosť veno­ val Martin R a k o v s k ý, kým turecké nebezpečenstvo pre slovenskú národnosť a protihabsburské nálady z pozícií ohrozeného protestantiz­ mu vyjadril zase Jakub Jakobeus. Obaja sú dosť výraznými pred­ staviteľmi jednotlivých fáz humanizmu u nás. Rakovský patrí ešte k včasnejšej z týchto fáz s určitými črtami kozmopolitizmu a nevy­ hraneným vzťahom k domovine a píše len latinsky, kým Jakobeus je už z posledných generácií humanistov, ktorým domovina, ba i mater­ čina a národnosť je už v ohnisku ich vedomia. Martin Rakovský (asi r. 1535 v Rakove v Turci — 1579 v Kutnej Hore) bol popredným naším humanistickým básnikom. Štu­ doval u významných reformátorov-humanistov, u Stôckela v Barde­ jove a u Melanchtona vo Wittenbergu, a pokračoval v Prahe, kde sa stal členom humanistického krúžku Jana Hodějovského ®t. Od roku 1556 bol učiteľom v Žatci, potom rektorom v Lounoch.‫ ־‬od r. 1559 pisárom kráľovskej komory v Bratislave a napokon podžupanom tur­ čianskej stolice. Literárne začal byť činným už za pražských štúdií; podľa vtedajšej módy písal zo začiatku príležitostné verše, ktoré sa konvenčnou ©sláv­ nosťou a lichotením nelíšili od väčšiny poézie krúžku Hodějovského a vtedajšieho vkusu vôbec. Matúš Kollín poéziu celého tohto krúžku i niekoľko básní Rakovského zozbieral a vydal v sborníku Farrago (v 4 knihách, Praha 1561—2). Rakovský zhrnul ďalšie svoje príleži­ tostné verše na hlavných svojich mecénov pod názvom Elegiae et epigrammata. . . (Elégie a epigramy na niekoľkých učených mužov a priaznivcov, Praha 1556), kde z príležitosti svojho odchodu z Prahy 47

poukazuje na zásluhy mecénov, bez ktorých by vraj nejeden významný muž a dielo zapadli bez ozveny. Už vtedy venoval pozornosť i uhor­ ským problémom a na spôsob Jeremiášovho plaču uverejnil tu ‫״‬nárek“ nad tureckým pustošením svojej vlasti. Touto i nasledujúcou knihou — Descriptio urbis Lunae Boiemicae (Opis českého mesta Louny, Pra­ ha 1558) — značne prevýšil začiatočnú svoju tvorbu, vymanil sa zo šablóny oslavnosti a podal dôkaz básnického nadania. Knihu o Lounoch napísal vraj na počesť ľudí a prostredia, v ktorom trávil chvíle radost­ nej práce. Po básnickom opise mesta zaoberá sa záujmami obyvateľ­ stva, jednotlivými povolaniami a ich potrebnosťami pre obyvateľstvo. Napokon uverejňuje tu i svoju reč o význame a užitočnosti školy. Krátko po príchode do Bratislavy vydal Libellus de partibus Reipublicae et causis mutationum (Kniha o rozvrstvení obyvateľstva a o prí­ činách štátnych prevratov, Viedeň 1560). Ide o veršované dielo, ktoré pozostáva z dvoch častí; v prvej sa autor zaoberá členením obyvateľ­ stva, v druhej zase príčinami nepokojov. Podľa Aristotela rozoznáva osem hlavných zamestnaní (sedliaci, remeselníci, obchodníci, námezdné pracujúci, vojaci, právnici, statkári a predstavení verejnej moci), ale štyri stavy: šľachta, mešťania, sedliaci a dav — a čo je zaujímavé, stav duchovný vynecháva. Pri charakteristike jednotlivých povolaní a sta­ vov prudko vyčíta obchodníkom úžeru a právnikom úplatnosť, najmä však napáda statkárov a patríciov pre ich lakomosť. O tých všetkých hovorí: A ak aj požičia niečo, s vysokým úrokom vymáha nazad, hľadí len ukojit svoj neuhasitelný smäd. Slúžkam a sluhom odníma dohodou zjednanú plácu ... (Prel. M. Vyvíjalová) Sedliakov však, remeselníkov a nádenníkov pokladá za budovateľov krajiny. Chudobných pokladá za nešťastných, pretože si nemôžu do­ voliť vzdelanie a musia bohatým len závidieť, lebo vraj bohatstvo je tými krídlami, ktorými sa človek dostáva k vyšším a ušľachtilým záujmom. Tu autor proti metafyzickému ponímaniu cnosti, mravnosti a vzdelanosti správne a v duchu renesancie zdôraznil materiálnu a spoločenskú podmienenosť týchto javov. Veľmi zaujímavo vyložil príčiny prevratov. Celkove rozoznáva sta­ novisko cirkevné a stanovisko rozumové. Cirkevné dôvody, ako nevyspytateľnosť božieho zasahovania, trest za hriechy a podobne, po­ kladá za teologické, otvorene ich odmieta a len stručne ich na konci vypočítava, akoby len kvôli úplnosti svojej úvahy. Autor vyznáva stanovisko rozumové, ktoré je vraj stanoviskom učených mužov. Hlav­ nou príčinou prevratov z tohto stanoviska je vraj hospodárska a 48

spoločenská nerovnosť (Inaequitas fons et caput omnium dissidionum et ruinarum), ktorá núti masy k povstaniam. Ľud je vraj spočiatku roztrieštený, ale v priebehu boja sa zjednocuje. Príčinou zmien je i sama príroda, ktorá všetko tvorí a pretvára, ženie k vrcholu a potom k zániku. Popri prírode pôsobí tu vraj aj božia vôľa, ktorá však do procesu zasahuje len náhodile a rozmarne. Svet je hmotný i so svo­ jimi silami. Týmito otázkami spoločenského vývinu, štátneho zriadenia a ideál­ nej vrchnosti, takými častými v renesancii, zaoberá sa autor aj v ďal­ šom veršovanom diele De magistrátu politico (0 svetskej vrchnosti, Lipsko 1574). Túto prácu delí na tri ‫״‬knihy“, v ktorých uvažuje postupne o jednotlivých formách štátneho zriadenia, o hlavných eta­ pách ľudského vývinu a napokon o vlastnostiach, ktoré má mať ideálna vrchnosť. Uvedomuje si, že stojí pred náročnou témou, preto v úvode, ako sa patrí na mierne veriaceho humanistu, volá si na po­ moc antických bohov i Krista, hrdo sa odvolávajúc na názory učen­ cov, ale i na svoju skúsenosť a logickú úvahu. Vrchnosť môže vraj viesť aj vojnu a trestať i smrťou, ale len v prípade, ak je táto vrch­ nosť spravodlivá a stará sa o zverené obyvatelstvo. V dejinách väčšina panovníkov neslúžila verejnému blahu. Tyrania je zlou formou vlády; jej predstavitelia šíria okolo seba strach a nenávisť a časom ich stíha smutný koniec, lebo je stále v strehu ‫״‬vždy odvážny a odbojný ľud“ (ausaque plebs semper seditiosa). Ešte viac odsudzuje autor anarchiu, kde nik nevládne a nik nepočúva; zrejme v duchu súvekého ideálu monarchie s pevnou ústrednou mocou nabáda Maximiliána skoncovať s lúpeživými rytiermi a vyhnať z krajiny Turkov. V druhej knihe charakterizuje dovtedajšie hlavné epochy vývinu, ktoré v podstate preberá z Ovídia (doba zlatá, strieborná, medená, železná). Pôvodne bolo vraj ľudstvo naozaj slobodné, lebo nepoznalo súkromný majetok, chamtivého obchodníka a ani vrchnosti. Vývin vecí sa zhoršoval a národy začali dostávať panovníkov, ktorých nenávideli, ak boli nútení ich brániť. Je pochopiteľné, že pri týchto nadmieru chúlostivých otázkach nemohol autor uvádzať príklady zo súčasných alebo i nedáv­ nych domácich dejín, ale že siahal napospol len po staroveku. Pa­ novník si nesmie príliš zakladať na svojom pôvode, na sláve svojich predkov, lebo to vraj nestačí, nesmie pohŕdať ľudom a nesmie byť chamtivým (ako odstrašujúci príklad uvádza cirkev a nazýva ju ne­ viestkou, ktorá sa stále zháňa po majetkoch). Panovník má spravod­ livo a s celou rozhodnosťou stíhať zločincov a ochraňovať utláčaných, ba dokonca vhodnými opatreniami má vyrovnávať hospodárske roz­ diely tak, že uberie boháčom a núdznym prilepší, pretože: Ukrutní páni, čo majetky honobia z krvi a zo slz, // z drobného imania ľudu, ktorý len chudobu zná; U niektorým nestačí daň, čo sa nespravodli■ 4 Dejiny slovenskej literatúry

49

vou mierou // vymáha, za zisk im slúži ešte aj z komínov dym. (Pre­ ložila M. Vyvíjalová) Z posledných dvoch diel jasne vystupuje do popredia autorova veľkorysosť, ktorú mu dodáva viera v správnosť jeho pokrokových názorov, i pevnosť, s ktorou sleduje záujmy pracujúceho obyvateľstva. Je zaujímavé, že hoci oba spisy sú venované Maximiliánovi a šľach­ tickým mecénom, autor v nich nikde nepodľahol oslavnému lichoteniu Habsburgom a nebráni ani záujmy šľachty, ku ktorej rodové patril, ba nebráni ani jurátov a hodnostárov, ku ktorým ho mohlo pútať jeho povolanie; hoci je synom renesancie, ideológie meštianstva, a na viacerých miestach priamo ospevuje túžbu po poznaní, pranieruje dravú chamtivosť patricijov a kupcov a ujíma sa nižších vrstiev. I z uvedeného vidieť materialistické a dialektické prvky autorovho nazerania, ktoré sú cenným príspevkom k dejinám pokrokového myslenia u nás. Skutočnosť, že knihy vyšli, a dokonca za patronátu Habsburgov, dá sa vysvetliť tým, že ich vedúcou myšlienkou je upev­ nenie panovníckej moci, čo Habusburgom veľmi vyhovovalo, kým Rakovského stanovisko, straniace širokým masám, sa im nezdalo asi nebezpečným preto, lebo latinské rúcho diel bolo im zárukou, že chytľavé myšlienky sa nedostanú medzi ľud. Autor si však iste bol vedomý určitého rizika svojho stanoviska, pretože v priebehu výkladu neraz prosí Maximiliána o zhovievavé posudzovanie. Prvé dielo má premyslenú, logickú kompozíciu, nestrojený verš v elegickom distichu a ustálenosť pojmov, kým druhé je formálne menej vydarené, lebo je rozvláčne, menej prehľadné a trpí opakova­ niami; autor totiž často problém načne a udalosť predbieha, aby sa k nej neskoršie znova vrátil a opakoval. No aj tak prejavil nepochybné básnické nadanie; k poézii vraj cítil náklonnosť už od mladi a nič ho od nej nevedelo odpútať, ani rodičia ani nevýnosné zamestnanie. Rád používa pôvabné odbočenia do mytológie a živo kreslí historické osobnosti a udalosti. Vďaka básnickému nadaniu i vyspelým spolo­ čenským názorom podarilo sa mu beletristicky úspešne stvárniť v pod­ state náukovú a politicky chúlostivú tému, čo mu zabezpečuje po­ predné miesto medzi našimi humanistami. V záujme uceleného pohľadu na dobu treba aspoň spomenúť aj drobnejších vtedajších našich literátov, z ktorých všetci mali rozhodne väčšie ambície než skutočné úspechy. Sem patria dvaja mladší bratia Martina Rakovského, Matej a Mikuláš. Podobne ako Martin študo­ vali v Prahe, dosiahli tam hodnosť bakalára a magistra i členstvo v Hodčjovského krúžku humanistických básnikov. Matej R ako vs k ý (1537 v Rakove — 1562 v Jihlave) hneď po štúdiách sa stal rektorom v Kutnej Hore a r. 1562 v Jihlave, kde ešte tohože roku aj zomrel. Písal príležitostné verše, z ktorých niektoré sa dostali 50

i do spomenutej už zbierky Hodějovského krúžku FarragO. Oslavuje tam samého Hodějovského ako zámožného, múdreho a štedrého člo­ veka. Najmladší z bratov bol Mikuláš Rakovský. Celý život bol rektorom v Kutnej Hore, tam sa bohato oženil (1569) a r. 1586 i zomrel. Písal príležitostné básne na svojich profesorov a priazniv­ cov, na Maximiliána H. i na smrť svojich príbuzných, ale ako u Ma­ teja, aj uňho je málo poézie, i keď dosť veršovníckej obratnosti a usilovnosti. Na sklonku 16. storočia je čím ďalej tým viac meštianskych, rechtorských a farárskych synkov, čo študujú niekde na západe, najmä v Čechách, a pokúšajú sa aj o literárne úspechy. Takým je napr. Ši­ mon A r e 1 i u s zo Spiš. Podhradia, Ján Bastner z Banskej Bystri­ ce, Gabriel J o d o k u s z Bánoviec n/Bebr. a iní. Činnějším sa ukázal Ján K a 1 i n k a (1567 v Ružomberku až 1640 v Banskej Bystrici). Po štúdiu doma, v Trenčíne a Wittenbergu bol rektorom v Trenčíne a Ružomberku, potom kazateľom v Tepličke n/Váhom, Radvani a od r. 1630 v Dubovej. Obidve svoje diela napísal latinsky a veršované, látkové čerpajúc z domáceho prostredia. Je to jeho kronika Meletémata (Rozpravy), opisujúca príbehy a udalosti, ktoré sa začiatkom 17. stor. prihodili na strednom Slovensku. Sťažuje sa na pokles mravov a neúctu k zákonom, hodne miesta venuje časté­ mu javu zbojníctva, ktoré vraj nešetrí ani kňazov ani zemanské kúrie. Zmieňuje sa aj oi vyjednávaní s Bethlenom v Ban. Bystrici (1624), o bojoch cisárskych žoldnierov a zmasakrovaní ľudí v preplnenom kostole v Novom Meste n/Váhom (1624). Kronika údajne opisovala aj turecké prepady okolia Banskej Bystrice; dnes je táto kronika nezvestná a poznáme z nej len to, čo odpísal a zaznamenal Ján B ur i u s vo svojich Micae. Nezvykle pôsobí jeho Justa cygnea seu exequialia Johannis Kali.nk.ii.. . ab eodem autore bona fide descripta (Zaslúžené labutie čiže pohrebné lúčenie J. Kalinku ním samým dobromyselne spísané, Tren­ čín 1638), ktorým chcel vraj len pripraviť životopisné údaje pre rečníkov na svojom pohrebe. Popisuje svoju mladosť a život, pozor­ nosť venuje len svojim rodinným záležitostiam, nikde však spoločen­ ským alebo kultúrnym pomerom. Na zhromaždení protestantských stavov v B. Bystrici r. 1620 bol zásluho— 1805. Bartolomeides bol jedným zo zakladateľov Ústavu reči a lite­ ratúry československej v Bratislave a prispieval do viedenských časo­ pisov referátmi o slovenskej literatúre. Vynikajúcim jazykovedcom, zberateľom kníh a slovenských prí­ sloví bol druhý spolupracovník Dobrovského, Juraj Ribay (na­ rodil sa roku 1754 v Bánovciach, študoval na univerzite v Erlangene a v Jene, bol farárom na rôznych miestach, zomrel roku 1812). Na ceste z Nemecka sa zoznámil s pražskými buditeľmi, s ktorými nad­ viazal potom srdečné styky. Keďže sa vtedy s Dobrovským nemohol stretnúť, požiadal ho listom, aby si navzájom vymieňali poznatky pri štúdiu reči. Taik vznikla bohatá korešpondencia, ktorá bola výdatnou pomocou aj samému Dobrovskému pri jeho slovníkových a literárno­ historických prácach. Ribay bol vášnivým zberateľom kníh. Medzi jeho bohatými zbierkami v tom čase jedinečnou bola jeho knižnica starých československých kníh. V núdzi však bol nútený predať dvetisíc zväzkov maďarskému zberateľovi, ostatné predal do Prahy. Použitím svojej zbierky, ako aj podľa zoznamu Mateja Holku a podľa iných údajov zostavil bibliografiu českej a slovenskej knižnej pro150

dukcie od najstarších čias■. Tlačou vyšiel len zoznam jeho vlastnej knižnice. Pomáhal Dobrovskému a zozbieral na 14 700 slovenských slov a na 3850 prísloví. Z jeho slovníkových a zberateľských prác čerpali druhí, jemu samému sa nepodarilo vydať vlastné práce. V ru­ kopise ostali aj frazeologické slovníky, český a slovenský. Práve tak ako Leška, aj Ribay sa staral o ľudovú osvetu. Vydal Pravidlá maresnosti aneb zdvorilosti, jako i opatrnosti (Pešť 1795), d’alej Kate­ chizmus o zdraví pro obecný lid (Pešť 1795) a Príruční knížku o pol­ ním hospodářství (Pešť 1797). Ribay bol vynikajúci osvietenský pracovník, ktorý však svoje bohaté práce pre nedostatok prostriedkov a pre odľahlosť svojho pôsobiska musel zanechať v rukopise a pre­ nechať šťastnejším pracovníkom. Druhým, už spomenutým spolupracovníkom Dobrovského bol Šte­ fan Leška, ktorý pomáhal v slovníkovej práci aj profesorovi Palkovičovi a Jungmannovi. O Palkovičovi ako jazykovedcovi sa zmie­ nime v súvislosti s jeho celkovou činnosťou. Hmotný nedostatok nedovolil mnohým osvietencom vydávať plody ich mnohoročnej práce. To platí najmä o Martinovi L au č ekovi (narodil sa roku 1732 v Martine), farárovi v Skalici. Jeho celoživotným dielom sú odpisy historických dokumentov, ktoré sa vzťahujú na dejiny reformácie na Slovensku. Sú tam životopisy osob­ ností, kroniky a zápisnice cirkví, zoznamy literárnych diel, výpisy z kníh a jeho vlastné zápisy. Zachovali sa v 22 zväzkoch v archíve rodiny Zayovcov. (Podľa novšieho! výskumu je ich viac.) Je to cenný prameň pre kultúrnu históriu Slovenska. Lauček bol známy aj ako skladateľ duchovných piesní (Zlatá báně, 1776). Zomrel v Skalici roku 1802. Osvetovú horlivosť v náučných odboroch prejavil aj Samuel Čerňanský, farár v Pukanci (1759—1809), ktorý sa i pri svojej zdĺhavej chorobe zaoberal fyzikou a zemepisom, zostrojoval elektrické prístroje, robil glóbusy a kreslil mapy. Napísal gramatiku češtiny a preložil z nemčiny román o grófovi Móricovi Beňovskom. Bol neúnav­ ným hlásateľom znášanlivosti a brojil proti dobyvačným vojnám, teda aj proti Napoleonovi. Napokon nemožno obísť ani oneskorených malohontských osvie­ tencov, ktorí sa združovali okolo zemana Jána Feješa, Mateja Šuleka a Mateja Holku mladšieho a ktorí svoje práce uverejňovali jednak v sborníku Solennia a jednak samostatne. F e j e š bol osvietenský konzervatívec, ktorý dokonca bránil privilegované postavenie zemanov. Matej Šulek (zomrel v Tisovci roku 1815) bol mravokárnym veršovcom a horlivým zberateľom historických dokumentov. Zane­ chal na päťdesiat rukopisov a bohatú korešpondenciu v tisovskom archíve. Matej Holko mladší (zomrel v Rimavskej Bani roku

151

1832) písal rozpravy o literatúre a umení, o výchove, o úcte k dru­ hým rečiam, ale nové smery vo filozofii a literatúre nedoceňoval. Udalosti a literárne diela posudzoval z hľadiska mravno-výchovného a náboženského. Myšlienkové najpriebojnejší z nich bol Ján Laurentzy a Daniel Lehocký. Laurentzy ako filozof bol empirik, opierajúci sa o skúsenosť a zdravý rozum. Kládol dôraz na prírodné vedy, vo výchove žiadal harmonické rozvíjanie telesných a duševných schop­ ností. Daniel Lehocký z Banskej Bystrice je významným peda­ gogickým teoretikom (1759—1841). Jeho pedagogika (1786), vy­ chádzajúca z Komenského, žiada povinnú školskú dochádzku pre všetku mládež do pätnásteho roku, zavrhuje telesné tresty, ako aj všetko zastrašovanie a povery, zdôrazňuje telesné cvičenia a výchovu charakteru. Keď uvážime, v akých zaostalých malomestských a často aj de­ dinských pomeroch títo priekopníci našej osvietenskej vedy žili a pracovali, môžeme ich prácu hodnotiť s uznaním. Bieda a tlak feudál­ nych pomerov bránili plnému rozvinutiu ich schopností. Pravda, uve­ dení spisovatelia patrili k staršej generácii, dorastajúcej ešte za vlády Márie Terézie. Mladšia generácia, ktorú predstavuje Juraj Palkovič a Bohuslav Tablic, prežívala svoje študentské roky vo voľnejšom, jozefínskom ovzduší, a tak mohla posunúť náš literárny vývin dopredu, nachádzajúc posilu aj v českej literatúre, ktorá sa koncom storočia začala opäť rozvíjať zásluhou Dobrovského, Puchmajera, Kraméria a neskôr najmä zásluhou Jungmanna.

JURAJ PALKOVIČ

‫״‬Nehanbil som sa ja nikdy a nikdy sa hanbiť nebudem, tak ako sa nejeden — dosť neslušne — hanbí verejne za Slováka, za priateľa národa slovanského vôbec, za spisovateľa slovanského menovaný a rozhlásený byť. — I mám už to vnútorné potešenie, že som päťadvadsať rozličných slovenských kníh na svoj náklad vydal, zvíťaziac pritom nad mnohými prekážkami, odpornosťami atcľ.“ Takto, pravda, po čes­ ky, písal o sebe Palkovič v úvodnom článku svojho Týdenníku z 3. júla 1812. Hovorí z neho povedomie vykonanej práce, na ten čas skutočne nemalej a záslužnej. Píše tu, že sa venoval šíreniu vzdelanosti v česko­ slovenskej reči už pred dvanástimi rokmi a že keby bol písal v inej reči, bol by mal z toho väčší prospech. Dnes jeho význam neoceňu­ jeme podľa počtu ním vydaných kníh, ale podľa jeho vlastného lite­ rárneho, jazykovedného a novinárskeho diela. Knihy, ktoré svojím 152

nákladom vydával, vynucovali si potreby osvetové, školské a lite­ rárne. Juraj Palkovič (1769 — 1850) bol z prvých uvedomelých svetských básníkův. Teda nepísal len náboženské alebo príležitostné verše. V Ce­ chách vyšli Thámove a Puchmajerove prvé almanachy svetskej poézie, Palkovič vydáva svoju vlastnú knihu poézie — Múzu ze Slovenských hor (Vacov 1801). Proti staršej poézii osvietenskej pôsobila táto kniha ako svieži závan vzmáhajúcej sa slobody literárnej tvorby, zba­ venej povinnosti slúžiť cirkvi alebo oslavovať šľachtických patrónov. Bol to príznak samostatného vystúpenia meštianskej inteligencie, ako sa už prejavil v Bajzovom románe a v jeho epigramoch. Ideove nepriniesla Palkovičova zbierka nič priebojné, predsa však mala svoj význam. Bola prvá tohto druhu. Vtedajší českí a slovenskí vlastenci skúšali len nosnosť národného jazyka, trúfali si tvoriť ná­ rodnú literatúru, mali radosť, keď videli básne uverejňované v národ­ nom jazyku. Väčšiu pozornosť venovali forme, novým slovám, rytmu a rýmu ako obsahu. V spoločenskom styku hovorili väčšinou po ne­ mecky, ich otvorené národné vystupovanie bolo veľmi nesmelé. Ich prvé básne však jednako neboli celkom papierové, ako ich označil J. Vlček. Palkovič vo svojej Múze ze Slovenských hor má báseň Videní Dobromyslovo, ktorá prezrádza osobnú citovosť a je jeho osobnou spoveďou. Zobrazuje duševný nepokoj mládenca na prahu samostatného života, ktorý hľadá v prírode uspokojenie a odpoveď na pochybnosti. Žaluje sa, že vo svete nad všetkým panuje zlato. Záver je však konvenčný. Zjavuje sa mu bohyňa cnosti, ktorá ho vedie na cestu pravdy, krásy a dobra. Óda na horu Synec je zas pre­ javom lásky k rodnému kraju. Je to začiatok toho kultu domova, ktorý sa potom rozrástol v Štúrovej škole v mohutný citový prúd. Palkovič označil svoju básnickú zbierku ako prvý zväzok a čakalo sa, že vydá ďalšie zväzky. Zostala však jeho prvou a poslednou básnic­ kou knihou. Nepokračoval ani v preklade Homérovej Iliady, z ktorej preložil iba prvý spev. Keď sa roku 1803 stal profesorom českej reči na lýceu v Bratislave, začal sa zaoberať filologickými prácami. Pra­ coval na slovníku. Dobrovský chcel, aby Palkovič a Jungmann spo­ ločne vydali veľký slovník češtiny. Palkovič však pracoval samostatne a ponáhľal sa vydať slovník založený najmä na češtine Kralickej biblie. V rokoch 1820—1821 vydal svoj Česko-nemecko-latinský slovník (Praha 1820, Bratislava 1821) v dvoch zväzkoch. Palkovič tu zostal verným prívržencom starého pravopisu a ostro odmietal Jungmannovo pravopisné novotárenie. Hodnotu Palkovičovho slovníka pozdvihol materiál slovenských slov a zvratov, prevzatý zo zbierok Ribayových a Leskových. Palkovičove prednášky na lýceu boli veľmi suchopárne, gramatiku

153

prednášal po latinsky. Prednášal nepravidelne. Ján Kollár spomína vo svojich Pamätiach, že za päť rokov svojho pobytu v Bratislave ho nepočul ani raz. Treba však uznať, že Palkovič mal zásluhy na vzniku Štúrovej školy, že Štúrovi pomáhal v jeho ťažkostiach, že ho statočne bránil proti útokom a svojím menolm vlastne kryl pracovné schôdze štúrovcov na lýceu. S bernolákovcami tiež vychádzal dobre. Bol na svoj čas dobrým literárnym organizátorom, osvetovým pracovníkom. Vydával od roku 1805 do roku 1848 kalendáre pre ľud, ktoré boli veľmi obľúbené. Vydal aj rad poučných kníh pre roľníkov a pre školskú mládež. Palkovič bol teda iniciátorom v mnohých literárnych a osvetových podujatiach. Pokúsil sa aj o slovenskú veselohru. Boku 1800 v Bra­ tislave vydal frašku Dva buchy a tri šuchy. Slovenská komédia k za­ smáni se pro pána i pro sedláka, o tom, ako vyšiel na posmech zlomyseľný dedinský pisár. Dej sa začína bitkou medzi sedliakmi Uchycom a Surovcom. Okrem nich sú v krčme aj sedliaci Poprac a Utekaj a bývalý notár Hladovícius, ktorý rozhnevaných sedliakov odvádza na mestský dom k richtárovi Fogarašimu, aby ich potrestal. Tu obaja sedliaci — Uchyc i Surovec — priznajú, že Uchyc dva razy buchol Surovca, ktorý zato tri razy šuchol Uchyca. Napokon však vyjde najavo, že rozbroj zapríčinil Hladovícius, ktorý huckal jedného proti druhému. O ‫״‬exnotáriusovi“ Hladovíciovi výstižne ho­ vorí richtár: ‫״‬On je šelma, on už všelijaké kusy porobil.“ Hra sa končí tak, že nie sedliakov, ale Hladovícia potrescú dvanástimi pa­ licami. Tendenciu hry možno vyjadriť slovami richtára: ‫״‬Kto druhému jamu kope, sám do nej padne.“ Palkovič hru označil za ‫״‬slovenské extempore“, pretože ju napísal v silno slovenčiacej češtine. Hrali ju v Prahe roku 1842 a o jej predstavení písala Česká včela, že sa hra ‫״‬líbila našemu českému obecenstvu“.

BOHUSLAV TABLIC

Palkovič a Tablic boli tak trochu súpermi na literárnom poli. Vidno to aj z toho, že Palkovič vo svojom Týdenníku (roč. 1815, č. 41) uverejnil kritiku na Tablicove básne, ktorá vyšla v nemeckých viedenských literárnych novinách. Písalo sa tam: ‫״‬Väčšina týchto básní je povrchná a nudná, nikde niet v nich vyššieho ducha a poetického života, reč je tvrdá a metrika nemotorná, myšlienky a výrazy celkom priemerné.“ Za túto pozornosť mu bol Tablic sotva vďačný. Aj Tablic 154

chcel byť kedysi profesorom reči a literatúry, ale i keď mal na to chuť a schopnosti, musel sa za vtedajších pomerov uspokojiť s farár­ skym povolaním. Palkovič prežil svojho vrstovníka o osemnásť rokov. Keď Tablic zomrel, Palkovič ho vysoko ocenil v Tatranke (roč. L, zv. 1.): ‫״‬. . . Bol horlivý milovník a zástanca i vzdelávate!’ reči slo­ venskej, ktorej gruntovnou známosťou on nad mnohými učenými vy­ nikal. Bol jeden z najprednejších spisovatefov slovenských, znamenitý a naslovovzatý nielen u nás, ale i v Čechách a v Morave.“ Bolo to krásne uznanie od niekdajšieho súpera. Bohuslav Tablic (1769—1832) bol synotn učiteľa v Českom Bre­ zovom, ktorý potom pôsobil na viacerých miestach. Od otca sa mu dostalo starostlivej výchovy. V Bratislave na lýceu bol vyše šesť rokov, na univerzite v Jene dva a pol roka. Tam sa naučil aj po anglicky. Ako farár pôsobil na viacerých miestach, z toho tri roky v Skalici a 27 rokov v Kostolných Moravciach, kde aj zomrel. Zane­ chal vraj majetku do 50 000 zlatých, ktoré odkázal jednak príbuzným a jednak lýceám v Bratislave, Kežmarku a Banskej Štiavnici. Kollár vo výklade k Slávy dcere ho označil za milovníka národa, ale i peňazí. Ale práve táto pomerná zámožnosť mu umožnila vydávať knihy vlast­ ným nákladom. O slovenskú literatúru sa zaslúžil ako básnik, literárny historik a prekladateľ. Básne, ktoré písal ešte koncom 18. storočia, uverejňoval jednak v almanachoch Antonína Puchmajera a jednak neskoršie vo vlastných zbierkach, ktoré označil ako Poezye od Bohuslava Tablice. Od roku 1806 do roku 1812 vydal takto vo Vacove štyri zväzky básní, vlast­ ných i preložených, pričom v každom zväzku na začiatok pripojil literárnohistorické štúdie Paměti česka-slovenských básnířův aneb versovcův, kteříž sa buďto v uherské zemi zrodili, aneb aspoň v Uhřích živi byli. Tablic vo svojich básňach vyjadruje meštiansky, lepšie řečeno malomeštiansky ideál života. V básni Svobodné volení predstavuje tento ideál takto: mať domček so záhradou neďaleko mesta, tešiť sa prírode a slovenskému spevu, mať najlepšie knihy z celej Európy, dobrých priateľov a vzdelanú ženu, konať dobré skutky, vzdelávať ľud a konečne: ‫״‬Přátel mých a péč má ta by hlavní byla, by se slovenská řeč zdarné velebila, vydávali bychom spisy znamenité, příjemné by u nás Múzy bydlo měly, slovenské by v Uhřích písně libě pěly...“ — ‫״‬Kdybych Slávii tak viděl krásně kvésti, slávou osloněnou k nebesům se vznésti... 155

Atropos by mohla času všelikého krátkou odstřihnout nit živobytí mého.“ A to je vlastne stručná charakteristika temer celej jeho poézie až na balady, plné hrôzy a tajomnosti. Tablic však ospevoval najmä tichý cnostný život, vedy, umenie a pokrok, nabádal k ušľachtilosti, triez­ vosti a striedmosti, brojil proti všetkým náruživostiam, uvažoval o po­ slaní človeka v spoločnosti, tešil sa z tých, ktorí milujú a pestujú svoj národný jazyk. Bojoval proti poverčivosti u ľudu a ostro odsudzo* val jeho vykorisťovanie:

Nic sobě člověčenství v svém bratru neváží nuzném, kůži zdírá oybohému nemilosrdně, z krvavé loupeže své si nádherné obědy strojí . . . (Poezye, I. 55—59.) Okrem toho písal príležitostné básne, epigramy a balady. Jeho ba­ lady nám dnes pripadajú príliš drastické a strašidelné. Písal ich na spôsob jarmočných balád ako výstrahu pred nemravným životom pánov. Z menších lyrických básní sú najlepšie jeho piesne v čase žatvy, oberania ovocia, trhania ľanu a jarné piesne, lebo v nich je najmenej poúčania a výstrah. Niekde pripojuje aj noty. Iné piesne sú typicky anakreontické. Napodobňuje sa v nich kedysi módne ľúbostné pohrá­ vanie, ozdobené povinnými obrazmi antických bohov a bohýň v na­ strojených pastierskych idylách. V období napoleonských vojen a spo­ ločenských prevratov to bola ozaj papierová poézia. Ale tejto u Tablica mnoho niet, ba pomerne menej ako u Palkoviča. Podstatná je u neho oduševnená viera v pokrok vied a vzdelanosti. Okrem prekladov z nemeckých anakreontských básnikov nájdeme tu aj preklad Hamletovho monológu zo Shakespeara a rozsiahlej balady Olivera Goldsmitha (1728 — 1774) Poustevník z WarkwOrthu. Z hojných jeho príležitostných básní významná je báseň Světlo literního umění, oslavujúca založenie Ústavu reči a literatúry slovenskej (1803 a Slávia věncem (*zdobená, obšírna to skladba o lite­ rárnom a vzdelaneckom slovenskom a českom pokroku s menami a zásluhami autorov. Je to už ohlas novej epochy osvietenskej a slo­ vanského povedomia. Vlastná Tablicova poézia priniesla mnoho nových motívov, v poézii do tých čias nestvárnených — rozumie sa v rámci slovenskej literár­ nej tvorby -—- a hoci sa oneskorovala za pokročilou európskou litera­ túrou, jednako vystihla optimizmus mladšej osvietenskej generácie, ktorá sa prvá odpútava od závislosti od cirkevnej literatúry, hlása 156

vieru v pokrok vied a všeobecnej vzdelanosti, prejavuje oduševnenú lásku k národnej reči. Tablic bol prvým prekladateľom moderných básnikov — Anglické múzy v československém oděvu (Budín 1831). Obsahuje diela dvoch básnikov: Alexandra Popa (1688—1744) a lorda G. L i t t 1 et o n a. Tablic sa snažil už vedome tvoriť poéziu ako samostatný literárny druh. Pochopil, že poézia je nielen príležitostným veršovaním a poúča­ ním, a hoci veľké umenie vo väčšine básní nedosiahol, uvoľnil svojimi pokusmi cestu Jánovi Kollárovi a Pavlovi J. Šafárikovi. Tablic sa zaoberal aj literárnou teóriou. Badať to aj na jeho kolí­ savosti v otázkach prozódie. Najprv sa pridŕžal dôsledne Dobrovského pravidiel o prízvuku a veršoval prízvučné, potom sa prikláňal k časo­ miere. V roku jeho smrti vyšlo jeho dielo mnohoročnej práce, preklad známej klasicistickej poetiky od Nicolas Boileaua-Despreauxa (Umění básnířské, 1832). I toto dielo z prízvučných veršov zbytočne a na škodu prebásnil do hexametrov. Veľký význam má Tablicovo literárnohistorické dielo, jeho Paměti československých básniřův, pridávané ku každému zväzku Poezyí. Je to prvý pokus o dejiny staršej slovenskej literatúry, v ktorom sa podávajú už stručné charakteristiky básnikov a povaha doby. Ich veľká zásluha je v tom, že uchovali mnohé dáta a mená, ktoré by boli celkom upadli do zabudnutia. Svoju prácu začal od najstarších známych skladateľov duchovných piesní zo 16. storočia a skončil ju spisovateľmi svojho veku. Tablic tiež zostavil a vydal výber básní starých autorov pod názvom Slovenští veršovci (Skalica, I. zv. 1805, II. 1809). Tu vyšla Pilárikova kniha o jeho utrpení v tureckom zajatí, Sors Pilarikiana, podľa vydania z roku 1666, potom verše Jána Chrastinu, Ondreja Demiana, Jána Sabova, Augustína Doležala a verše neznámeho autora o Jánošíkovi a zbojníkovi Surovcovi. Píseň o Jánošíkovi už signalizuje kult Jánošíka ako hrdinu v umelej tvorbe. Tablicov význam spočíva v tom, že prvý vo svojich básňach aktuali­ zoval- životné kultúrne otázky v zmysle osvietenského optimizmu a že bol prvým významnejším literárnym historikom. Tablic prejavoval vždy vrúcny vzťah k slovenskému kraju, jeho ľudu, jeho minulosti a prítomnosti. Poéziu chápal široko, od ľudových piesní až po veľké umelé skladby. Svoju literárnohistorickú rozpravu začal výkladom o ľudovej piesni, o ‫״‬nacionálnych čiže vlasteneckých slovenských spevoch“. Význam poézie pre národ vysoko hodnotil. Podľa neho ‫״‬básne majú niečo, čo srdce človeka až v najhlbšom jeho vnútri uchvacuje; ony, ako i história literatúry iných národov o tom svedčí — rozkresávajú onen svätý oheň lásky k literárnemu umeniu . ..“ 157

Za dlhých rokov napoleonských vojen nepribúdalo mnoho nových spisovateľov. Latinské školy ešte vždy udúšali lásku k materinskému jazyku. Neboli na tom omnoho lepšie ani Maďari, hoci u nich sa už aj bohatšia šľachta ujala národnej literatúry. Palkovič pre mládež nebol príťažlivou osobnosťou. Za jeho priameho žiaka a nasledov­ níka v literárnej činnosti sa pokladal len Samuel Rožná y, na­ daný a horlivý prekladateľ z antických básnikov a slovanských lite­ ratúr. Jeho literárne záujmy boli veľmi široké. Preložil z poľštiny slávny komický zvierací epos Myšiádu od Ignáca Krašického, staroruský epos Slovo o pluku Igorovom, niečo zo srbských národných spevov a niektoré básne vtedy obľúbeného maďarského básnika Ale­ xandra Kisfaludyho. Prispieval i do českých literárnych časo­ pisov. Zomrel ako banskobystrický farár predčasne, len dvadsaťosem­ ročný, roku 1815. Kollár mu venoval peknú spomienku vo svojich Pamätiach. K tejto osvietenskej generácii nám prichodí priradiť dvoch zaslú­ žilých ľudí rovnakého priezviska: Jána Čaploviča z Príbeliec a Vavrinca Čaploviča z Jaseňovej. Zeman Ján Čaplovič (1780—1847), advokát a stoličný asesor, vydal roku 1822 knižočku Slovenské verše, v ktorých priniesol niekoľko zemianskych veršovačiek, aby vraj tak lepšie po slovensky podal to, čo Tablic počešťoval. Ján Čaplovič potom roku 1841 v nemeckej brožúre bránil štúrovcov a odsudzoval maďarizovanie. Lásku k svojmu kraju a ľudu prejavil vo svojom národopisnom diele Obrazy z Uhorska (vyšlo po nemecky v dvoch zväzkoch roku 1829), v ktorom živo opísal i kroje a zvyky slovenského ľudu. Ináč sa za­ oberal otázkami hospodárskymi, nasledujúc pokrokové snahy veľkého maďarského štátnika Štefana Széchényiho. Napísal a vydal vyše dvad­ sať latinských a nemeckých spisov. Podobné rodoľubstvo prejavil aj jeho menovec Vavřinec Čap­ lovič z Jaseňovej (1778—1853), župný prísediaci v Bratislave, ktorý nazhromaždil 60 000-zväzkovú knižnicu a daroval ju roku 1839 svojim krajanom. Uložená je v Dolnom Kubíne.

KLASICIZMUS (ROKY DVADSIATE A TRIDSIATE)

OBDOBIE JÁNA KOLLÁRA A JÁNA HOLLÉHO KLASICIZMUS V ZNAMENÍ SLOVANSKÉHO VLASTENECTVA

A^íťazstvo ruského ľudu nad ‫״‬neporaziteľnou“ armádou Napoleona

boío predzvesťou jeho úplného pádu. Palkovič vo svojom Týden­ níku neustával informovať o hrdinstvách ruských vôjsk. Dokonca sľúbil svojim predplatiteľom zadarmo poslať históriu ruskej vojny. Českí a slovenskí vlastenci pocítili odrazu hrdosť, že patria do· veľkej rodiny slovanských národov. Bola to skutočne udalosť epochálneho významu, ktorá mala prenikavý vplyv na rozvoj slovenskej literatúry. Otvárali sa nové obzory a možnosti. Vzrastala vôľa zveľaďovať národnú lite­ ratúru. Na Slovensku i v Čechách sa zdvihla vlna optimizmu. Napoleonove vojská, brázdiac krížom-krážom Európu, boli pre oby­ vateľstvo ťažkým bremenom. I keď Napoleon sľuboval podmaneným národom samostatnosť a zjednotenie, strácal dôveru širokých vrstiev, unavených a vyčerpaných vojnami. Priemysel sa na západe, pravda, zveľaďoval, bankári, obchodníci, priekupníci z vojny bohatli, ale zbe­ dačený ľud všetkých krajín si želal mier. Napoleonove ťaženia v Ne­ mecku, rozdrobenom na mnohé štáty, vyvolali vlnu vlastenectva, ktoré sa búrlivo dožadovalo zjednotenia všetkých Nemcov. Toto vlastenec­ tvo prekračovalo hranice početných kráľovstiev a kniežatstiev, hlá­ sajúc myšlienku jednotného nemeckého národa v mene jednotného spisovného jazyka, spoločnej tradície a kultúry. Nové poňatie vlaste­ nectva, rušiace všetky feudálne priehrady, šírilo sa všade tam, kde bol národ rozdelený do viacerých štátov, a ešte viac tam, kde podlie­ hal útlaku vládnúcej triedy cudzieho národa. Rakúska ríša bola takým ‫״‬žalárom“ národností. A tak hnutie za oslobodenie národov sa stalo súčasne bojom proti feudalizmu a reakcii, ktorej hlavným stĺpom bol režim ministra Metternicha. 11 Dejiny slovenskej literatúry

161

Po páde Napoleona Rakúsko, Prusko a Rusko utvorili takzvanú Svätú alianciu, spolok mocností, ktoré sa navzájom zaviazali udržať mier, ale mlčky sa zaviazali aj k tomu, že spoločne budú potláčať akékoľvek hnutie za občiansku rovnoprávnosť a slobodu utláčaných národov. Pretože Svätá aliancia sa pýšila tým, že oslobodila národy spod francúzskej nadvlády, nemohla spočiatku brániť hlásaniu myš­ lienok o slobode národov. Myšlienku nacionalizmu využila aj šlachta, najmä v Uhorsku a Poľsku, na svoje politické ciele — získať čo najviac nezávislosti od viedenského centralizmu. U nás, pravda, myš­ lienku národného sebaurčenia ako vedúcu ideu všetkých svojich snáh a túžob mohla podporovať len meštianska inteligencia, ktorej bolo málo a ktorá mala za sebou len drobné meštianstvo a čiastočne roľnícky ľud. Ak chcela národu pomôcť, musela bojovať aj proti feu­ dálnej moci šľachty a proti vykorisťovaniu zo strany cudzej buržoázie. Vedomá svojej slabosti oprela sa o myšlienku ľudskosti. Už preto, že Rusko bolo silným členom Svätej aliancie, bolo možno otvorene sa hlásiť k Slovanstvu a tým dvíhať aj národné povedomie slovanské. Tak sa u nás vytvorila ideová základňa, na ktorej sa mohla ďalej rozvíjať literatúra a organizovať národné hnutie. Toto obdobie sa podľa literárneho slohu nazýva klasicizmom a podľa vedúcej myš­ lienky obdobím slovanského vlastenectva. Pod dojmom veľkých vojen a premien vzplanula v pokrokovej mládeži aj viera vo víťazstvo občianskej rovnoprávnosti. Predstava slobodného ľudu vyvolávala aj predstavu slobodného, svojprávneho národa. Tieto predstavy boli najsilnejšou vzpruhou našej literatúry začiatkom 19. storočia. Aj filozofické dielo Nemca Johanna G. H e r d e r a Myšlienky k filOzojU dejín ľudstva (1784—1791), najmä jeho šestnásta kapitola o Rusku a Slovanoch, oduševnila slo­ venských a českých spisovateľov. V nej Herder predstavil slovanské národy ako osobitný kultúrny celok v Európe, ktorý má pred sebou veľké vývinové možnosti. Herder vysoko ocenil aj slovanskú ľudovú poéziu, z ktorej priniesol ukážky vo svojej zbierke Hlasy národov v piesňach (I — II, 1778—1779), pričom ľudovú poéziu označil ako základ každej národnej literatúry. Primerane k veľkým ideám doby sa žiadali aj nové literárne formy. Veršovanie osvietencov pripadalo mladej generácii malicherné. Mladí vlastenci si žiadali vytvoriť také diela, ktoré by národ so všetkým jeho snažením dôstojne predstavovali svetu. Za vzor veľkého umenia sa ešte vždy považovali klasické starogrécke a starorímske diela. Učenci a básnici 18. storočia horlivé študovali antických filozofov, štátnikov a básnikov. Hľadali v nich kľúč ku gréckej demokracii a rímskemu republikanizmu, chcejúc presadiť voľnejšie politické formy proti súvekému absolutizmu. Už na začiatku národného obrodenia 162

bola snaha prekladať starých gréckych a latinských básnikov a na nich vyskúšať literárny jazyk. Nespokojnosť s osvietenskou poéziou, najmä s jej prízvučnou prozódiou, vyslovili veľmi naliehavo Pavel Jozef Šafárik a František Palacký roku 1818 v brožúre Počát­ kové českého básnictví obzvláště prosodie, a to vo forme listov medzi nemenovanými vlastencami. Týchto šesť listov malo svoj pôvod v Bratislave. Palacký ako vychovávateľ sa dostal v Bratislave do šľach­ tických rodín, v ktorých sa slobodomyseľne hovorilo o otázkach filozofie a literatúry. Na týchto rozhovoroch sa zúčastnili aj niektorí profesori lýcea a medzi nimi najmä Ján Gross sa oduševňoval za an­ tických klasikov. Palacký so svojím priateľom Jánom Benediktim, neskorším profesorom v Kežmarku, došli k náhľadu, že príčinou slabej úrovne českého básnictva je prízvučné veršovanie, že časomiera dáva väčšie možnosti rozvinúť básnické vlohy, že je vážnejšia, dôstoj­ nejšia, ba že je aj bližšia ľudovej poézii ako veršovanie osvietencov. O týchto! názoroch písal Benedikti Šafárikovi do Jeny, kde tentol práve končil univerzitné štúdium. Šafárik si potom začal s Palackým dopisovať ešte prv, než ho osobne poznal. Na ceste domov v máji 1817 sa zastavil Šafárik, vtedy dvadsaťdvaročný, v Prahe, kde ho Jungmann ešte viac povzbudil v snahe obrodiť česko-slovenskú poéziu. V Bratislave potom spoločne s Palackým prediskutovali a napísali, čo mali na srdci proti vtedajšiemu českému básnictvu. Tak vznikla povestná spomenutá brožúra. Bola v nej ostrá kritika osvietenského veršovania, najmä jeho ideovej bezradnosti a neumělého rýmovania. Šafárik v šiestom liste s pocitom zahanbenia zisťuje, že česká litera­ túra nemá génia, ako bol Homér, Petrarca, Camoens, Milton alebo Klopstock. Bolo to teda volanie po veľkej osobnosti básnickej, po veľkom básnickom diele. Bol to už výraz národnej hrdosti a vôle postaviť literatúru na nové základy. No myšlienka uviesť časomieru namiesto prízvuku do veršovania nebola správna. Vývin im nedal za pravdu, hoci Kollárov Predspev k Slávy dceře a poézia Jána Hollého práve v časomerných veršoch priniesli to, po čom Šafárik a Palacký túžili. Ale oni ukazovali ešte jednu cestu k veľkej poézii, cestu od ľudovej k umelej národnej poézii. A táto cesta bola najprirodzenejšia. Najprv však bolo treba čistotu a krásu jazyka doko­ nale poznať v ľudových piesňach a len potom mohol vystúpiť v českej poézii Čelakovský, Erben a u nás Samo Chalúpka a štúrovci. Šafárik a Palacký boj o novú poéziu sami nevybojovali. Ich zápal za vyššiu úroveň poézie priniesol síce ovocie, ale sami sa venovali vede. Ján Hollý, ktorý vlastne v najvyššej miere splnil ich túžbu po národnom epose, už dávno pred vystúpením Šafárika a Palackého prekladal antických básnikov a svojou vlastnou cestou došiel k časo­ mernému básneniu. 11·

163

Bieda však bola s literárnymi časopismi. Zatiaľ čo inde nastal po napoleonských vojnách rozmach literárneho časopisectva, u nás nič nového nevznikalo, ba ešte aj Palkovičov Týdenník prestal vy­ chádzať. Niektorí Slováci prispievali do českých viedenských novín a do ich prílohy Prvotiny pekných umění. V dvadsiatych rokoch prispievajú aj do iných českých časopisov, najmä do Časopisu Společ­ nosti vlasteneckého museum (od roku 1827), ktorého redaktorom po Palackom sa stal Pavel J. Šafárik (1838—1842). Horlivým pri­ spievateľom bol Ján Kollár a Gašpar Fejérpataky-Belopotocký. Oživenie nastalo až v tridsiatych rokoch, keď Martin H a m u 1jak a dr. Anton Ottmayer roku 1834 zakladajú na tradícii Slovenského učeného tovarišstva Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej so sídlom v Pešti. Pri jeho založení bol aj Kollár, ktorý sa stal predsedom spolku. Bol to prvý pokus o zjednotenie katolíckej a evanjelickej kultúrnej tradície na poli literatúry, bol to zárodok budúcej Matice slovenskej. Spolok si predsavzal vzdelávať slovenskú reč, rozširovať literatúru a umožniť vydávanie slovenských kníh a časopisov. Už nasledujúceho roku začal vydávať almanach Zora. Vyšli z neho len štyri ročníky. Zora uverejňovala príspevky, písané v slo­ venčine i v češtine. Tým sa vlastne verejne uznávalo, že v slovenskej literatúre sú rovnako oprávnené obe spisovné reči. O snahe po zjed­ notení svedčilo aj heslo spolku: .,Národ, ktorý sa sám neopúšťa, nebýva opustený.“ Spolok trval až do roku 1850. Z príspevkov v Zore najviac miesta zaujímajú básne Jána Hollého, vlastenecké novely Antona Ottmayera, Hamuljakove články, ďalej básne a články Sa­ muela Godru, Kollára a Kuzmányho. Godra sa tu pokúsil o akýsi kompromis medzi češtinou a bernoláčtinou, pravda, bez úspechu, lebo jeho návrh nezodpovedal zákonitosti jazyka. Zora a najmä Hollého básne boli veľkým povzbudením mladej generácii. Nebola však myšlienkové taká priebojná ako jej maďarský vzor, almanach Aurora, ktorému sa Zora podobala aj úpravou. Aurora však už bola orgánom rodiaceho sa romantizmu, zatiaľ čo Zora pre časomerné Hollého básne zostávala pri klasicizme. Keď Karol Kuzmány v Banskej Bystrici začal roku 1836 vydávať tri razy do roka literárny časopis Hronka, pravda, v češtine, dostala sa do po­ predia otázka rozporu medzi klasicizmom a romantizmom. Hoci Kuzmány spočiatku tiež začínal časomierou, čoskoro začal kritizovať Kollára i Hollého pre ich lipnutie na antických vzoroch a žiadal literatúru bližšiu životu a ľudu. Ale ani čeština Hronky ešte nepreklenula priepasť medzi literatúrou a živým jazykom ľudu. Rozpor musela riešiť mladšia generácia, a to urýchlene, lebo maďarská lite­ ratúra a súčasne aj uhorská politika od roku 1830 vstupujú do nového obdobia, do boja proti viedenskému centralizmu, do boja proti ger164

manizácii, a najmä do boja za rozšírenie maďarčiny do všetkých funkcií verejného života v Uhorsku. V dvadsiatych rokoch 19. storočia maďarské národné hnutie bolo ešte znášanlivé voči iným národnostiam Uhorska. Veľký maďarský básnik Vorosmarty bol práve tak ako Kollár hlásateľom huma­ nity. Maďarský časopis Tudományos Gyiijtemény (Vedec­ ký sborník) vtedy písal sympaticky aj o slovenských krúžkoch na lýceách, ba dával ich niekedy aj za príklad. Po roku 1830 sa situácia zmenila. Maďarský nacionalizmus začal byť neznášanlivý voči iným národnostiam v Uhorsku. Myšlienku slovanskej vzájomnosti, hlásanú Kollárom, pokladal za reakčnú, pretože šírila vplyv ruského cárizmu. Tento rozpor mal však v podstate triedny charakter, lebo vedúcou silou maďarského národného hnutia bola stredná šľachta, veľmi silná práve na Slovensku, ktorá sa, pravda, nechcela vzdať vedúceho posta­ venia, a v slovenskej národnej inteligencii videla prirodzeného súpera, tak ako táto v nej zas svojho triedneho nepriateľa. Pri tom všetkom vzájomne sa prepletajúci život Slovákov a Maďa­ rov, meštianskej inteligencie i šľachty vyvolával v literatúre početné rovnobežné zjavy, napr. spoločné námety v epickom básnictve, ten istý ľudový verš, kult ľudovej piesne a pod. Okrem toho pokrokové prúdy oboch literatúr spájal boj za úplné zrušenie poddanstva.

PAVEL JOZEF ŠAFÁRIK

Pre ďalší rozvoj národnej myšlienky a literatúry mali základný, vývin určujúci význam tri osobnosti: Šafárik, Kollár a Hollý. A hoci bol z nich Šafárik najmladší, jednako on prvý významnejšie zasiahol do literatúry. Mal len 19 rokov, keď roku 1814 vyšla v Levoči jeho kniha básní Tatranská Múza s lýrou slovanskou, ktorii Palkovič vo svo­ jom Týdenníku (1815, č. 40) uveličene privítal. Šafárik musel na Palkoviča aj osobne urobiť silný dojem, keď sa začiatkom októbra 1815 na ceste do Nemecka zastavil v Bratislave. Palkovič ho predstavil takto: ‫״‬Bude z neho iste znamenitý básnik a vôbec spisovateľ slovan­ ský, jestli — ako že ten pevný úmysel má — ešte dokonalejšiu znalosť ako reči našej, tak aj iných rečí nadobudne. Fantázia jeho je veľmi živá a bystrá (však ešte príliš lietavá), reč poetická, maľovania nádherné, dôstojné, utešené atď. . . .“ Pravdaže, pridal aj to povestné ‫״‬ale“ a za ním výčitku, že preberá nové výrazy z Jungmannovho prekladu Strateného raja, že by sa mal len radšej ‫״‬slovensky“ učiť od Veleslavína, od tvorcov Kralickej biblie a Komenského. Ale 165

aj tak obdivuje jeho znalosť spisovnej češtiny a dobre predvída, že v Šafárikovi prichádza veľká osobnosť. Šafárik sa narodil 13. mája 1795 v Kobeliarove, v dedine severne od Rožňavy, kde bol jeho otec farárom. Otec prirodzené vlohy svojho syna rozvíjal a poskytol mu iste viac ako vtedajšie školy. Učil ho doma až do jeho jedenásteho roku. Potom ho poslal na tri roky do Rožňavy, odtiaľ na dva roky do Dobšinej a potom na lýceum do Kežmarku, kde sa zdokonalil v nemčine. Pod vplyvom vynika­ júceho profesora, Kežmarčana Jána Genersicha, znalca literatúry a dejín, spisovateľa a neskoršie profesora teológie vo Viedni, vnikal Šafárik do sveta literatúry a súčasne zahorel túžbou zveľadiť literatúru vlastného národa. Čítal, pravda, básne Palkoviča, Tablica, Jungm a n n o v u rozpravu O jazyku českém v časopise Hlasatel český (1806), prekypujúcu láskou k materinskému jazyku a vierou v budúc­ nosť národa. Natoľko sa zdokonalil v spisovnej češtine, že si trúfal vydať zbierku svojich básní, čo bola v tom čase zriedkavá udalosť aj v Čechách. Nie div, že mladý Šafárik vzbudil pozornosť aj v Prahe. Na univerzite v Jene ho’ teológia zaujímala omnoho menej ako literatúra, filológia a história. Mal tam vynikajúcich profesorov, po­ krokového‫ ׳‬Heinricha Ludena na históriu a Jakuba Friesa na filo­ zofiu a estetiku. V tom čase v Jene už kvasili aj myšlienky novej romantickej školy vedeckej i básnickej. Šafárik tu videl zanietenie pre štúdium germánskeho staroveku, pre ľudovú poéziu, pre rozvoj nemeckej literatúry vôbec. Zrodila sa v ňom túžba poznať dejiny a kultúru Slovanstva. Už vtedy si zbieral materiál pre dejiny slovan­ ských literatúr. Zaujala ho, pravda, i nemecká literatúra. S c h i 11 er o v u drámu Mária Stuartová si tak obľúbil, že ju preložil do češtiny (pre zásah cenzúry vyšla však až roku 1831). Z Jeny si začal dopi­ sovať s PalaCkým. Výsledok a význam tohto dopisovania a spoloč­ ného boja za novú poéziu už poznáme. Po dvoch rokoch prišiel do Bratislavy, kde sa stal vychovávateľom v rodine liptovského podžupana Gašpara Kubiniho. Priateľstvo s Palackým a Kollárom malo rozhodujúci význam pre celý jeho život. Tu sa kuli plány, čím a ako pomôcť národu z jeho kultúrnej zaostalosti a feudálnej poroby, tu sa pripravovali vydať zbierku slovenských ľudo­ vých piesní. Spomienky na spoločné rozhovory a prechádzky po prešporských vinohradoch boli vždy drahé týmto trom priateľom, zviaza­ ným spoločnými ideálmi. V októbri 1819 Šafárik nastúpil miesto na novozaloženom srbskom gymnáziu v Novom Sade. A práve tu sa začalo nové obdobie jeho života a v ňom mnoho útrap a sklamaní. Práca na škole, choroby, hmotné ťažkosti a rodinné starosti mu bránili vo vedeckej a literárnej práci. Tu pripravil na vydanie zbierku slovenských ľudových piesní,

166

doplnenú Kollárom a Benediktini (Písně světské lidu slovenského v Uhřích, 1823), tu s veľkými obeťami pri zaobstarávaní kníh napísal po nemecky svoje slávne dielo Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (Dejiny slovanskej reči a litera­ túry vo všetkých nárečiach, Pešť 1826), tu zbieral po starých klášto­ roch pramene k dejinám juhoslovanskej literatúry. Bol si vedomý toho, že vyorává prvé brázdy na poli vedy o Slovan­ stve. A preto, keď zbadal, že v Novom Sade nebude môcť pokračovať vo svojej práci, pomýšľal na odchod. Tragicky vyznievajú jeho listy Kollárovi do Pešti e pomeroch, v ktorých žil. Sťažoval si na srbských kupcov, ktorí nemajú porozumenie pre vedu a dychtia len po zisku, žaloval i na kniežatá, že sú omnoho ‫״‬horší od sultána a jeho pašov“, žaloval na pravoslávnych mníchov, ovládajúcich ľud, že by najradšej udusili každú iskierku národného osvietenia. A roku 1832 v liste poľ­ skému učencovi Maciejowskéinu vyslovil priam pocit zúfalstva: ‫״‬Do­ padá to, môj drahý priateľ, mizerne, ba zúfale s našou slovanskou vecou! Obetoval som sa, slepý nadšenec, tejto veci na šestnásť rokov a ničil som seba pri tom ... Čo nám pomôže, ked sa vychvaľujeme a vynášame svojím obrovským národom sedemdesiatmiliónovým, ked nikde nenachádzame nič iné ako zvierackú otupělost a rinčiace reťaze otrocké! . . Takto mohol písať len človek, ktorý bol v úplnom roz­ pore s panujúcim poriadkom a želal si oslobodenie ľudu. Keď mu Palacký s priateľmi ponúkol presťahovanie do Prahy so zárukou novej existencie, Šafárik ponuku prijal a v máji 1833 prišiel i s rodinou do Prahy. Tu, pravda, mal lepšie podmienky pre prácu, ale starosť a bieda ho ani tu neopustili. No pri tom všetkom po dvoch rokoch dokončil svoje najväčšie a najzávažnejšie dielo — Slovanské starožitnosti (1005 strán), ktoré s finančnou pomocou jeho ruských priateľov vyšli roku 1837 v Prahe po česky a potom v nemeckom, ruskom a poľskom preklade zabezpečili mu meno najväčšieho učenca v odbore dejín slo­ vanského staroveku. O päť rokov neskoršie vydal Slovanský národopis, prvé dielo svojho! druhu, v ktorom podal aj prvú národopisnú mapu Slovanstva. Šafárik však v Prahe popri svojich výskumoch o Slovanstve konal ešte namáhavé práce ako redaktor týždenníka Světozor, ako spolu­ pracovník a neskoršie redaktor Časopisu Českého musea, od roku 1841 ako kustód univerzitnej knižnice, ako cenzor českej beletrie a na­ pokon od roku 1848 ako hlavný bibliotekár univerzitnej knižnice. Za ten čas napísal mnoho významných štúdií a článkov do českých a nemeckých časopisov. Šafárik odmietol pozvanie na zahraničné uni­ verzity a odmietal, pokiaľ mohol, aj pocty. V jednom z jeho listov čítame: ‫״‬Pôct a titulov, rádov a diplomov nech ma vždy každý 167

ušetrí: tieto detinské hračky rád ponechávam priateľovi Hankovi, kto­ rého srdce na nich visí a po nich prahne so smiešnou radosťou . . Keď dostal zlatú medailu od Akadémie vied z Petrohradu, pomýšľal ju predať, aby zaplatil náklady spojené s vydaním svojich Starožitností. Za Šafárikom do Prahy putovali nielen naši štúrovci, ale aj priamo ruskou vládou vyslaní mladí slavisti, aby sa u neho pripravili na vedeckú činnosť, ako napr. O. M. Boďanskij, I. L Sreznevskij, P. J. Prejs, V. J. Grigorovič. Korešpondencia s nimi a s mnohými inými slovanskými historikmi a filológmi je i dnes bohatým prameňom štúdií o medzislovanských kultúrnych stykoch. Šafárik ako cenzor čítal všetky české literárne diela, ktoré v tom čase vychádzali. Bol však s nimi nespokojný. Nevidel nikde také diela, ako vtedy už vychádzali v ruskej a pofskej literatúre. Najviac si vážil Čelakovského. V otázke novej spisovnej slovenčiny zaujal pod vplyvom Kollárovým síce záporné stanovisko, ale pripustil, že pre ľud by sa malo písať rečou jemu prístupnejšou, pritom by sa však mala naďalej udržať literárna jednota s Čechmi. Štúrovci mu aj za takéto kompro­ misné stanovisko boli povďační. Revolučný rok 1848 mu priniesol vefké uznanie i sklamanie. V marci ho vymenovali za profesora slovanského jazykospytu na pražskej univerzite, ale k prednáškam sa nedostal a o rok sa pro­ fesúry vzdal. Veľkých ovácií sa mu dostalo po jeho reči na Slovanskom sjazde v Prahe, v ktorej sa bezvýhradne postavil za slobodu utlače­ ných slovanských národov a vyslovil vieru vo víťazstvo všeľudských mravných zásad. Pomery za Bachovho policajného režimu ho hlboko skľučovali a prispeli k zhoršeniu jeho nervovej choroby. Od roku 1857 trpel ťažkými záchvatmi. Pod tlakom takého záchvatu skočil do Vltavy a hoci bol zachránený, o mesiac neskoršie, 26. júna 1861 zomrel. Šafárikovo literárne a vedecké dielo malo neobyčajne silný vplyv na slovenskú a českú literatúru. Nie menší vplyv malo aj na litera­ túry južných Slovanov, pretože Šafárik bol zakladateľom aj juhoslo­ vanskej literárnej histórie. Bez jeho Dejín slovanskej reči a literatúry, bez jeho Slovanských starožitností je nemysliteľné dielo Ľudovíta Štúra a jeho školy. Ale on už svojimi básňami v knihe Tatranská Múza s lýrOu slovanskou vniesol do literatúry niečo nové. To už nebolo len rozumkárske a idylické veršovanie o vymyslených láskach rokokových pastierov a pastierok, ale aj obdivovanie slobodného a smelého života zbojníkov. Pred očami má už — ako potom romantici — postavu Jánošíka a jeho hôrnych chlapcov. Jeho báseň Slavení slovanských pacholků je ich oslavou. Pre neho bol Jánošík ‫״‬Slovanů sláva — výborný zástupce svobodníků“, ktorý vedel ‫״‬i nuznému přispěti lidu, laskavě zahladit chudého bídu“. Imponovala mu jeho odvaha vzbúriť 168

sa proti pánom a zastávať ľud. A práve odvahu vtedy najviac potrebo­ val slovenský kultúrny život. Mladý Šafárik dáva Jánošíkovu odvahu a lásku k ľudu za symbol nového ideového hnutia, boja za slobodu národov, za oslobodenie ľudu. Štúrovská literatúra si tento symbol osvojila. Šafárik baladou Poslední noc predišiel Bottovu Smrť Jánošíkovu, keď zobrazil Jáno­ šíkovu rozlúčku s milou a jeho chytenie a uväznenie. I baladami a sonetmi, ktoré posielal do viedenských Prvotín pekných umění roku 1815 a 1816, ukazoval novú cestu slovenským a českým básnikom. Kollár si potom osvojil Šafárikov ľúbostný sonet pre svoju Slávy dceru. Jeho básne teda ešte pred Kollárom otvárali cestu smelým, pokrokovým myšlienkam a nabádali k básnickej tvorbe. Šafárik prvý v poézii načrtol ideál hrdého, slobodného človeka, odhodlaného bojovať za spravodlivosť a práva svojho ľudu. Šafárik po návrate z Jeny sa venoval zbieraniu slovenských ľudo­ vých piesní a len jeho húževnatosti a Kollárovej pomoci treba vďačiť, že táto zbierka vyšla. Písně světské lidu slovenského v Uhrích (Sebra­ né a vydané od Pavla Jozefa Šafaříka, Jana Blahoslava a jiných) vyšli roku 1823 (II. zv. 1827) a boli základom toho, čo potom podal Kollár vo svojich Národných Zpievankách. Šafárik, vychádzajúc z Herdera, pokladal ľudové básnictvo za základ národnej literatúry. A už týmto vydaním prispel k ďalšiemu rozvoju slovenskej národnej myšlienky, hoci mal veľké pochybnosti o možnostiach samostatnej slovenskej lite­ ratúry. Šafárikove a Kollárove zbierky ľudových piesní mali široký ohlas a boli zdrojom oduševnenia mladej generácie, ba i školou novej poézie. Jeho Dejiny slovanskej reči a literatúry (1826) vzbudili pozornosť i v západnej Európe. Z nich čerpali vedomosti o slovanskej vzdela­ nosti mnohí cudzí autori, o ne sa opieral aj Adam Mickiewicz, keď v Paríži na univerzite prednášal o slovanských literatúrach. Šafárik podal v tom čase najúplnejší obraz slovanských literatúr, síce stručný, ale bohatý na doklady. Chcel upozorniť, že Slovania po Grékoch a Rimanoch majú práve takú starobylú vzdelanosť ako ostatné európske národy. V dejepisnom úvode podal už vlastne jadro svojich Slovan­ ských starožitností. Samo Chalúpka si z tohto úvodu vybral námet pre svoju hrdinskú báseň Mor ho! — Šafárik v tejto knihe oddelil slovenskú literatúru od českej a s uznaním sa vyslovil o snahách bernolákovcov. Ostatne jeden z nich, Martin Hamuljak, bol mu nápo­ mocný pri jej korektúrach v Pešti, za čo mu Šafárik v predhovore vyslovil vďaku. Dobrovský jej venoval obšírnu kritiku a prijal ju ako dielo ‫״‬vhodne usporiadané a veľmi užitočné“. Pre mladých štú­ rovcov bola katechizmom ich vlastenectva a učebnicou o Slovanstve. Jeho Slovanské starožitnosti o jedenásť rokov neskoršie vzbudili

169

ešte väčšiu pozornosť ako predošlá kniha. V nej na základe starých prameňov podal dejiny Slovanov až do konca prvého tisícročia nášho letopočtu. Mnohé jeho výklady boli novšími výskumami opravené a doplnené, ale celkove sú dosiaľ východiskom pre staroveké dejiny Slovanov. Z d. N e j e d 1 ý vo svojich Dejinách národa českého hod­ notí Starožitnosti ako druhé najmonumentálnejšie dielo obrodenského dejepisectva popri Palackého dejepisnom diele. I toto dielo■ sa stalo prameňom, z ktorého mnohí spisovatelia čerpali námety k literárnym dielam. Šafárik bol celou dušou osobnosťou demokratického založenia a bol príkladom nesmierne pracovitého a mravne ušľachtilého vedca. Naj­ väčší ukrajinský básnik Taras H. Ševčenko mu postavil pomník v básni o J. Husovi Kacír (Eretik, 1845), v úvode ktorej oslávil Šafárika.

JÁN KOLLÁR

Kollár svoje spomienky na detstvo, rodinné prostredie, štúdiá v Kremnici, Banskej Bystrici, Bratislave a v Jene veľmi živo vyroz­ prával vo svojich Pamätiach z mladších rokov života, ktoré vyšli až po jeho smrti v zobraných spisoch roku 1863 v Prahe. Narodil sa 29. júla 1793 v Mošovciach. Jeho otec Matej Kollár bol postupne richtárom i notárom mestečka, stredne zámožným roľ­ níkom a kožušníkom, človekom sčítaným a sveta skúseným, príleži­ tostným rečníkom, ale aj človekom sebeckým, panovačným a hnevlivým. Zo svojho syna chcel mať v starobe pomocníka pri vedení hospo­ dárstva, zaťaženého ešte povinnosťami voči panstvu. ‫״‬Lebo hoci ako richtár bol oslobodený od stoličných a krajinských poplatkov a robôt, jednako bol povinný panštinou a robotou zemskému panstvu révayovskému. Jeho drábi a kasnári klopávali niekoľko ráz týždenne pod oblokmi, najmä v lete, a rozkazovali: Zajtra na panské orať, kosiť, hrabať — atd. Kto prípadne neprišiel, bol pokutovaný za každý za­ nedbaný deň dvoma, troma novými pracovnými dňami, takže môj otec musel si zadovážiť osobitného sluhu na tieto panštiny .. . Dumal som nad tým, ako by sa poddaní v Uhorsku mohli z tohto otroctva vykúpiť a oslobodiť.“ (Pamäti, Bratislava 1950, 110.) Keď sa Kollár ako pätnásťročný študent vrátil z nižšej latinskej školy v Kremnici, dostal sa do ostrého rozporu s otcom, ktorý ho nechcel pustiť na ďalšie štúdium. Rozhodol sa odísť z domu a prebíjať sa životom sám. Uchýlil sa najprv k bratancovi, učiteľovi v Slovenskom Právne, ktorému pomáhal pri vyučovaní, potom bol výpomocným uči170

térom v Mošovciach u Adama Buriana, ktorý mu umožnil pokračovať v štúdiách v Banskej Bystrici. Pomáhal si súkromným vyučovaním, dával i hodiny kreslenia, v ktorom mal záľubu už dávnejšie. Najviac sa však venoval štúdiu antickej literatúry. ‫״‬Na slovenčinu som málo­ kedy pamätal v Bystrici, taký som bol opojený a oduševnený vyšším antickým duchom klasikov. Na prechádzky, pri hrách, vždy som nosil vo vreckách nejakého klasika ... Táto vášeň bola tak prudká, že som ešte i v chráme za spevu a kázne čítal nejakého klasika, skrytého opatrne do klobúka. Krásy, city, radosti, ktoré som vtedy po prvý raz pocítil pri čítaní najmä Horáca, Virgilia, Cicerona, Quintiliána, ne­ možno opísal...“ Okrem klasikov pôsobil vtedy na neho Montesquieu knihou Duch zákonov. V Bystrici nadviazal priateľstvo s Dobromilom Šalamúnom Petényim (Petianom), neskorším slávnym prírodopiscomornitológom, a s Jánom Benediktim, neskorším jeho spolupracovníkom pri vydaní prvej zbierky slovenských ľudových piesní. Roku 1812 prišiel do Bratislavy. Prvý rok trel biedu, ale potom sa stal dozorcom sirotinca, zoznámil sa s poprednými rodinami mesta a jeho hmotné postavenie sa natoľko zlepšilo, že sa mohol súkromne učiť francúzštinu, taliančinu a angličtinu (nemčinu už dobre ovládal za školenia v Kremnici a v Banskej Bystrici). Od Srba Živkoviča, neskoršieho pravoslávneho biskupa, učil sa staroslovienčinu. Jeho príchod do Bratislavy spadá do obdobia Napoleonovej výpravy do Ruska. Požiar Moskvy vzbudil všade úžas. Kollár ho neskoršie zvečnil v básni Vlastenec ako príklad najväčšej národnej obetavosti, ako príklad najvyššieho vlastenectva. Obdiv k Rusku sa u Kollára menil v obdiv k celému Slovanstvu. Len ako Slovan mohol byť hrdý na víťazstvá ruského ľudu, len ako Slovan mohol veriť, že i jeho malý slovenský národ nájde svoje miesto medzi národmi. V tejto viere ho povzbudila i návšteva Viedne, kde práve vtedy oslavovali víťazstvo bitky pri Lipsku. Boli to otriasajúce udalosti. Kollár v nich videl za­ čiatok novej epochy, netušiac, že prvá fáza tejto epochy bude pre­ biehať v znamení tuhej reakcie. Po štúdiách v Bratislave bol dva roky vychovávateľom v Banskej Bystrici, kde poznal Samuela Rožnaya a jeho literárne snahy. Roku 1817 odišiel na univerzitu do Jeny. Cestou sa zastavil v Prahe u Jungmanna a známosť s ním mala neskôr pre neho veľký význam. V Jene a po celom Nemecku sa konali prípravy na veľkolepé oslavy tristo­ ročnej pamiatky reformácie, na ktorých sa zúčastnil. S prekvapením počúval, ako všetci rečníci volali po zjednotení nemeckého národa, vtedy ešte rozdrobeného do mnohých feudálnych štátov. To vlastne znamenalo odstrániť feudálne prežitky a vytvoriť veľké Nemecko na celkom nových základoch. Pred jeho očami sa zrazu vynorila oslňu­ júca myšlienka — myšlienka o zjednotení slovanských národov. Spod 171

zorného uhla tejto myšlienky začal všetko posudzovať, i prednášky svojho obľúbeného profesora histórie Ludena. Poldruharočný pobyt v Jene veľmi rozšíril jeho kultúrny obzor, a to v umení, vo vedách i v spoločenských otázkach. Zásluhou S. Rožnaya bol už oboznámený so slovanskými literatúrami, a tak v Jene nebol pasívnym obdivovateľom nemeckej kultúrnej vyspelosti, ale aj kritickým pozorovateľom. Pijácke hostiny a súboje študentov odsudzo­ val. Kriticky sa díval dokonca aj na Goetheho, ktorého‫ ׳‬viac ráz navští­ vil, a najmä na jeho súkromný život. Goethe však na neho zapôsobil tým, že prejavil záujem o slovenské ľudové piesne. Niekoľko piesní, ktoré mu Kollár priviezol, preložil a uverejnil. Imponovalo mu ne­ mecké vlastenectvo, pokročilosť vo vedách a pokrokové myslenie, ale súčasne ako Slovan pocítil obavy pred rozpínavosťou nemeckého na­ cionalizmu. Mnohé slovanské názvy miest a dedín mu pripomínali, že ich pôvodné obyvateľstvo bolo slovanské. ‫״‬Jena a jej okolie, ba i celá cesta Saskom urobila na moju dušu nový, nikdy predtým nepocítený dojem. Všade slovanské mená a neslovanski obyvatelia!“ No hlavnou citovou vzpruhou, ktorá roznietila jeho básnickú tvorivosť, bola láska k Friderike Schmidtovej, dcére farára z blízkej obce Lobeda. Kollár chodieval do Lobedy odbavovat’ bohoslužby za chorého farára. Po jeho smrti ho požiadali církevníci, aby u nich zostal, ale Kollár ich ponuku odmietol s tým, že jeho poslaním je pracovať pre vlastný národ. Mladušká Friderika nemala odvahu odísť do Uhorska, a tak Kollár opúšťal Jenu s raneným srdcom. Po mnohých rokoch, nevydatá ešte, dala o sebe vedieť a až roku 1835 sa stala jeho manželkou. Na jar 1819 sa vrátil z Jeny cez Prahu a Viedeň do Bratislavy. V Prahe zostal tri týždne, navštívil Dobrovského, Jungmanna, Hanku a slávneho botanika Prešla. V Bratislave sa zvítal s Palackým, kto­ rému sa zdôveril so svojimi obavami o budúcnosť národa a súčasne posilnil v odhodlaní zaň pracovať. ‫״‬Pán Palacký navštívil ma neskoro večer. Prechádzali sme sa po takzvanom Sennom námestí. Tento dobrý priateľ dlho ma nemohol poznal a chápať, ked som sa mu vrhol do náručia a vravel: Priateľ, zle je nám, náš národ je nešťastný, ja iba teraz poznám jeho smutný stav a jeho veľké potreby. — Pri týchto slovách slzili sme obaja, objímajúc sa ako deti a nemajúc nikoho iného za svedka okrem mesiačika, ktorý svietil nad našimi hlavami. Lež opäť sme sa vzchopili a radosť a úsmev vyjasňovali náš obličaj, ked! sme pomysleli na veľkosť a budúcnosť nášho národa.“ (VIII, 22.) Kollár do jesene bol na návšteve u svojho bratanca v Slovenskom Právne a tam tiež rozmnožoval svoje znelky, ktoré začal písať v Jene. Ešte vždy doznievali bohaté dojmy z jeho ciest, stretnutí a najmä spomienky na Frideriku Schmidtovú z Lobedy. Boli to jedinečné chvíle citového i myšlenkového rozrušenia, nehatené povinnosťami a sta-

172

rosťami. Na jeseň ho povolali za evanjelického kaplana do Pešti, kde už vtedy bolo dosť slovenských cirkevníkov. Nastali časy starostí a bojov s nemeékou časťou cirkvi. Na básnickú tvorbu mal čoraz menej času a nálady. Ale tie znelky, čo napísal, poslal ešte za horúca Jungmannovi do Prahy, ktorý ich roku 1821 vydal pod názvom Básne Jana Kotlára, pravda, cenzúrou preriedené, pričom niektoré, najmä vlastenecké a slovanským cítením preniknuté, sa cenzúre ani neodvážil predložiť. Zbierka vzbudila okamžite veľkú pozornosť. Nikto pred Kollárom u nás sa neodvážil tak otvorene a vrelo vyjadriť ľúbostné city. Keby bola v nej vyšla báseň Vlastenec, bola by už táto zbierka mala burcujúci vlastenecký charakter. No nevedelo sa o nej. Čítala sa v odpisoch. Vyzývala k odvahe a k činom,. ‫״‬Nie tu chabé lkáni, nic reč neprospeje prázdná, národu jen zmužilé srdce pomůže a čin.“ A svoje demokratické zmýšľanie vyjadril jasne vo verši: ‫״‬Lid-li je vám čili vy, knížata, dána lidu?“ Týchto 86 básni tvorilo základ Slávy dcery, ktorú Kollár vydal v Pešti roku 1824. V nej počet zneliek rozmnožil na 150 a rozdelil ich na tri spevy, ktoré nazval menami riek svojej mladosti: Sála, Labe, Dunaj. Úvodom pripojil časomerný Předzpěv, ktorý má na sláve tejto knihy veľký podiel. Predspev dal pôvodným ľúbostným motívom a elégiám na vyhynutých Slovanov monumentálny portál, antické chrá­ mové stĺporadie, ktoré celú skladbu vynáša vysoko nad okruh osob­ ných ľúbostných citov. V tomto antickom chráme, kde sa bratajú slo­ vanskí a antickí bohovia, skladá básnik svoje obety k nohám svojej milovanej a zbožnej Míny, dcéry bohyne Slávy, a súčasne spieva svoje žalospevy, túžby a nádeje, svoje proroctvá, napomenutia a rady, rinúce sa z prudko prebudeného humanitného a vlasteneckého cítenia. Pred­ spev — to je jednoliaty, básnicky pevný a mohutný pátos kňaza národnej myšlienky. Stojac na najzápadnejšom výbežku Slovanstva díva sa so žiaľom a rozhorčením na ďaleké priestory od Dunaja k Baltu, ktoré strácajú slovanský charakter, a volá na všetky strany: ‫״‬Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou — ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok.“ — Celá Herderova nádherná ideová stavba z jeho filozoľie dejín ľudstva sa tu odráža z majstrovsky struč­ ných a majestátnych hexametrov. Je to vlastne básnicky skvelý apel na ponapoleonskú Európu, ožiarenú myšlienkami o prirodzených právach národov, myšlienkami na väčšiu občiansku slobodu, na Európu Svätej aliancie, prvý raz spojenú od Atlantického oceánu po Ural pocitom kultúrnej spolupatričnosti. Elegické tóny Predspevu sa menia v závere na radostné a rozhodné tóny viery a nádeje. — ‫״‬Cesta křivá lidi jen, človečenstvo svésti nemůže, a zmatenost jedněch často celosti hoví.“ Osvietenské brieždenie národného citu, kult rodného jazyka a kmeňovitosti, leibnizovská viera v duchovný a mravný pokrok sveta, slobodo-

173

myseľný, ale disciplinovaný postoj vzdelanca k skutočnosti — to všetko vyúsťuje v Predspeve v ranný úsvit národného cítenia, ktorý preráža všetky tmy a spĺňa vopred všetky nesmelé nádeje. A tento Predspev ako dúhová klenba nad znelkami Slávy dcery, práve tak dúhové sfarbenými, pôsobil najmohutnejšie na prebúdzanie národného citu. Bol modlitbou, zaklínadlom, heslom, vyznaním, pro­ gramom. Prvý spev Sála je oslavou prvého vyznania lásky, Míninej krásy, nevinnosti a prvých bozkov. Přitom nechýbajú prirovnania zo života antických bohov, družne spájaných so slovanskými božstvami (Pallas, Kupido — Lada, Mílek; Perún; Homér — Záboj atď.). Pravdaže, na jeho lásku nestačia nijaké prirovnania, lebo všetci ospevovatelia diev­ čenskej krásy od Homéra až po Petrarcu by radšej oslavovali krásu jeho Míny, zabudnúc na svoje vyvolené (I. 35). Jeho zveličovanie Mí­ ninej krásy nemá hraníc. Mína spojila vo svojom pôvabe všetky krásy sveta. A je to krása dcéry slovanskej —■ dcéry Slávy. I dnes sa však priznáva, že tieto! prehnané hyperboly o Míninej kráse majú svoj pôvab a naivitu úprimného zaľúbenia, majú svoju jedinečnosť. V druhom a treťom speve (Labe, Dunaj) putuje Kollár z Jeny, kde dorástli krídla jeho ducha, údolím Labe do svojej domoviny, pod Tatry a k brehu Dunaja. Vyznania lásky z prvého spevu sa menia na lúčenie, na spomienky, na precítené aforizmy o láske, ktorá je naj­ vyšším šťastím i najväčšou trýzňou. Čím ďalej tým viac pribúdajú znelky, ktoré sa viažu k slovanským krajom a ich slávnej i smutnej histórii. Jena ho však nadchla vierou v princípy národovectva, preto dáva tejto viere výraz v hojných sentenciách, volajúc po práci, svor­ nosti a zjednotení. Jeho znelky v týchto spevoch vyzváňajú na všetky strany lásku k národu a k materčine. V tej chvíli by iste nikto nebol Kollára prekonal v jeho oduševnení a viere v budúcnosť národnej myšlienky. Nie div, že Slávy dcéra z roku 1824 sa stala trvale živým prameňom národnej výchovy národa slabého, bez vyšších vrstiev a bez politických práv. Kollárovo meno sa stalo skoro známym v slovanských literatúrach a jeho znelky sa prekladali dokonca do nemčiny a do angličtiny. Kollár, povzbudený úspechom, píše ďalšie znelky a znova mení celú kompozíciu Slávy dcery. Nové vydanie z roku 1832 má vyše šesťsto zneliek a päť spevov: I. Sála, II. Labe, Rén, Vltava, III. Dunaj, IV. Lethe a V. AcherOn. Prirodzene, že ľúbostné očarovanie, ktoré sa snúbilo s národným oduševnením, stratilo už svoje citové farby a nové znelky vznikali rutinou a zotrvačnosťou. Rodili sa na základe plánu, úplne odlišného od umeleckej inšpirácie. Kollár teraz chcel podať dejiny Slovanov, aby svoje prvotné citové výlevy podoprel faktmi. Chcel ukázať, koľko veľkých duchovných i svetských osobností dalo 174

Slovanstvo svetu a súčasne koľko príkoria utrpelo za túto svoju službu. Pomohol si kompozične Danteho Božskou komédiou a zadelil svoje nové, teraz už celkom náučné, didaktické znelky do dvoch spevov — Lethe a Acheron. V jednom ho sprevádza bohyňa Slávy po slovanskom nebi a v druhom po slovanskom pekle. V nebi nás zoznamuje s histo­ rickými osobnosťami, ktoré boli na slávu Slovanstvu alebo mu pomá­ hali, v pekle boli naproti tomu nepriatelia Slovanstva. Nejde tu už o poéziu, ale o bohatú zbierku príkladov z histórie, ktoré Kollár nehodnotí vždy kriticky a šťastne. Pôvabná Slávy dcera z roku 1824 sa takto oblieka do habitu učenosti a vyvoláva u kritikov rozpaky a nevôľu. Z českej strany sa Kollárovi vyčítala i jeho vokalizácia (verch, serdce, vluna) i hojné slovakizovanie, čím chcel urobiť češtinu ľubozvučnejšou a pre Slovákov prijateľnejšou. Učenosti v tomto vy­ daní bolo toľko, že musel vydať osobitne i vysvetlivky k Sláve dcere, ktoré len potvrdzujú, že svoje znelky skladal výlučne na základe pil­ ného štúdia politickej a kultúrnej histórie. Básnicky zostáva Slávy dcera z roku 1824 významnejším činom ako ostatné prikomponované znelky. Slávy dcera pôsobila najviac svojím predspevom a niekoľkými znelkami, ktoré sa stali národným krédom. Jej vplyv na ďalší vývoj slovenskej literatúry je hlboký, hoci literárna reč prešla po Kollárovi rýchlymi a veľkými zmenami. Vo verši zostal Kollár klasicistom. Okrem časomiery používal len trochejské metrum a okrem zneliek písal časomerné elégie, ódy a epigramy. Pre vývoj slovenskej poézie a básnickej reči má nie menší význam Kollárova činnosť zberateľská. Nasledoval Herderov príklad a usilovne zbieral slovenské ľudové spevy, ktoré vydal spolu so Šafárikom roku 1823 (II. zv. 1827). Pod vlastným menom vydal obsiahle dvojzväz­ kové Národnie Zpievanky čili Písně svetské Slowákúv v Uhrách a to roku 1834 (II. zv. 1835). Kollárove Národnie Zpievanky sa stali učeb­ nicou poetiky pre romantickú generáciu a materiálom pre romantickú charakterológiu národa. Kollár rozdelil spievanky jednak podľa stavov a zamestnaní, v ktorých vznikali, a jednak podľa základných citových motívov, pričom nezabudol ani na hrsť historických spevov. I keď piesne pravopisné a rečove opravoval, predsa podal prvú najobsiah­ lejšiu zbierku čisto slovenských ľudových piesní, a tým aj základ pre definitívnu reformu spisovnej slovenčiny. V týchto piesňach bolo všetko, čo potrebovala romantická národná generácia: rýdzi slovenský jazyk, úprimný ľudský cit, spevný rytmus bez akéhokoľvek vyumelkovania a množstvo rozmanitých veršovaných útvarov. Z Národných Zpievaniek akoby sa naraz rozozvučali spevom všetky slovenské do­ liny, z nich sa hlásil celý slovenský život, minulý aj prítomný. Spie­ vanky svojím množstvom i umeleckým bohatstvom naraz dokázali, že 175

pod Tatrami oddávna žije národ bohatej citovej a mravnej kultúry. Roku 1836 vyšla v Kuzmányho Hronke Kollárova rozprava O lite­ rární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými. V nej odporúča slovanským národom, aby si navzájom vymieňali všetky kultúrne vý­ tvory a aby každý vzdelanec poznal štyri hlavné slovanské reči. Túto rozpravu Kollár rozšíril a o rok nato vydal po nemecky. Vyhnul sa tu všetkým narážkam na politiku a zdôrazňoval len kultúrnu spolu­ prácu. Od poézie prechádzal Kollár postupne na pole vedy. Písal rozpravy o pôvode a rozšírenosti slovanských mien v krajoch neslovanských (Rozpravy o jménach.. . národu Slavského, 1830, a Sláva Bohyne a původ jména Slávův či Slawjanůw, 1839. V prílišnej horlivosti však videl slovanské slová a mená aj tam, kde neboli. Na svojich cestách v Korutánsku, severnom Taliansku, si všímal všetko, čo malo nejaký vzťah k Slovanom (Cestopis obsahující cestu do Horní Itálie, 1834, a Cestopis druhý, 1845). Dojmy z týchto ciest podáva zaují­ mavo a s mnohými podrobnosťami o stretnutiach a rozhovoroch, ale vždy sa vracia k otázkam národným a k slovanskej archeológii. Vý­ sledky z týchto ciest a štúdia vyšli až posmrtne v diele Staroitalia slavjanská roku 1853. Ešte dlho po Kollárovi sa udržiaval tento nekritický spôsob odvodzovania slovanských mien a tendencia skráš­ liť a zveličiť minulosť národa i jeho dobré vlastnosti. Cenným príspevkom pre poznanie Kollárovej osobnosti a prostre­ dia, v ktorom rástol, sú jeho Paměti z mladších let života (Praha 1863). Kollár vo vtedajšom slovenskom verejnom živote nesplnil úlohu, na akú sa mohol podobrať svojím menom a autoritou. Cítil sa byť vždy viac ako Slovákom, !predstavoval myšlienku slovanskej spolu­ práce, prijímal na svojej fare v Pešti vzdelancov zo slovanských krajín a vždy a všade volal po spolupráci a svornosti. Žil v predstavách akejsi pomyselnej slovanskej vlasti, ktorá bola v rozpore so skutoč­ nosťou a potrebami ľudu. Literatúru pokladal za záležitosť vzdelancov, a preto zotrvával pri češtine, hoci revolučná doba žiadala obracať sa k ľudu v jeho vlastnej živej reči. Tak došlo k rozporom medzi jeho a Štúrovou koncepciou Slovanstva. Štúrove snahy spočiatku podpo­ roval, ale po r. 1843 sa ostro a rozhorčene postavil proti Štúrovej slovenčine (Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky, Praha 1846). Štúrovci však neprestali v ňom vidieť iniciátora, otca národnej myšlienky. Roku 1849 ho vláda po­ volala do Viedne za profesora slovanskej archeológie. Stal sa autoritou a vyhľadávanou osobnosťou u vlády, ktorá ho chcela použiť ako nástroj na potlačenie národnooslobodzovacieho boja. Netešil sa však dlho tomuto postaveniu, lebo 24. januára 1852 zomrel. — Hoci Kollár

176

nemal pochopenie pre rozvoj samostatnej slovenskej národnej kultúry, ktorý Hurban a Štúr pokladali za jedinú cestu k dosiahnutiu politic­ kých práv pre svoj národ, jednako on bol kriesiteľom nového národ­ ného cítenia, sebavedomého a odhodlaného bojovať, on bol krstným otcom literárneho romantizmu a zvestovateľom nového života na Slo­ vensku. Jeho myšlienky o prirodzených právach národov, o budúcnosti Slovanstva ožívali znovu a znovu v slovenskej a českej literatúre. Za druhej svetovej vojny, na 150. výročie jeho narodenia pri oslavách v Moskve jeho meno sa stalo symbolom boja slovanských národov za slobodu proti hitlerovskému imperializmu.

JÁN HOLLÝ Zatiaľ čo Kollár z minulosti Slovanov upozornil najmä na ich žalostnú nesvornosť a odnárodňovanie, Ján Hollý predstavil ich hrdinskosť. Zatiaľ čo Kollár stvoril pre národnú literatúru mohutný sloh rečnícky a čiastočne aj lyrický, Hollý prvý stvoril mohutný sloh epický. Kým sa Kollár opieral o modernú nemeckú filozofiu, o ideu humanity, zatiaľ Hollý nadväzoval najmä na ideu cyrilometodejskú, na kresťanský základ Slovanstva, na primát Slovákov v prijatí krstu. Hollý všetok dôraz svojho národného presvedčenia položil práve na moment prijatia krstu na území Slovenska. Slovensko sa stávalo stredom jeho citovej pozornosti. Slovensko je podľa Hollého jadrom Slovanstva, Slováci majú najstaršiu kresťanskú minulosť medzi Slo­ vanmi, okrem niektorých južných Slovanov, majú najzachovalejšiu reč a organizovali veľký slovanský štát. Toto presvedčenie podpo­ rovalo hrdosť, potrebnú k epickým dielam. K tomuto pristupuje ešte dokonale napodobený antický sloh a verš, ktorý vzbudzoval vážnosť a dôstojnosť. Pre mladú štúrovskú generáciu, odchovanú v určitom antagonizme voči katolicizmu, bol Hollý objavom, takže spočiatku nevychádzali z nadšenia nad mohutnosťou jeho Svatopluka a snažili sa uviesť do súladu svoje cítenie s duchom Hollého diela. Tak vznikali nové citové predpoklady pre zjednotenie oboch spisovných jazykov a oboch kultúrnych tradícií. Ján Hollý sa narodil 24. marca 1785 v Borskom Sv. Mikuláši z roľ­ níckej rodiny, otca Vavrinca a matky Alžbety rodenej Blečákovej. Študoval v Skalici, Bratislave a Trnave. Tu sa dostal do priameho styku s vynikajúcimi členmi Slovenského učeného tovarišstva, tu pôsobil naňho kanonik J. Palkovič, jeho budúci mecén a priaznivec, takže určite nemohol mať lepšie prostredie pre výchovu v národnom 12 Dejiny slovenskej literatúry

177

duchu. Vedel, že Bernolák píše veľký slovník slovenský, že sa pomýšľa na překlad biblie do slovenčiny, preto ľahko mohla v ňom skrsnúť myšlienka preložiť do slovenčiny i najväčšie grécke a latinské bás­ nické diela. To školská latinská výchova priamo nanucovala a mladá literatúra bernolákovská žiadala. Už v seminári v Trnave prekladal grécke a latinské básne. Pokračoval v tejto práci po svojom vysvätení roku 1808 za troch kaplánskych rokov v Pobedíme, potom v Hlohovci a konečne na svojej fare v Maduniciach. — Hollý bol mohutnej, vysokej postavy, dobrotivej tváre, tichej povahy a bol neobyčajne pracovitý a vytrvalý. Temer tridsať rokov žil v Maduniciach ako svedomitý kňaz a neúnavný tvorca literárnych diel. K svojmu profe­ sorovi, kanonikovi Palkovičovi, prechovával synovskú úctu, vymieňal si s ním listy a prijímal povzbudenia k ďalšej práci. V Maduniciach sa hrúžil do antických autorov a tvoril si svoj vlastný ideový svet. Za pekného počasia denne chodieval do blízkeho hája Mlieča, kde si pod košatým dubom oživoval v mysli gréckych a latinských hrdinov, zároveň však aj slovenských. Peknú charakteristiku o‫ ׳‬ňom zanechal učený Rus Sreznevskij, ktorý ho navštívil: ‫״‬Hollý je vysokého vzrastu, dost pevný muž velebnej postavy. Každý, uvidiac ho, povedal by, že je narodený za básnika: o dávno minulom hovorí akoby o tom, čo práve mal pred očami, všetko živo cíti, plače, pripomínajúc niečo veľkého alebo krásneho alebo zlého. Prostodušný je ako dieťa; o tom, čo je dvojzmyselnosť, falošnosť myšlienky alebo citu, on, tak sa zdá, nemá ani poňatie ...“ (Slov, pohľady 1894, str. 116.) Na tohto veľkého básnika a predsa skromného človeka prišla však aj ťažká skúška. Tretieho mája 1843 vypukol v susedstve oheň. Hollý, ktorého trápil už dávnejšie bolestivý reumatizmus, nemohol včas ujsť, keď sa fara chytala. Vyniesli ho do chrámu, ale i ten zachvátil oheň. Bol na celom tele popálený, a čo najhoršie, aj na očiach. Stratil tu i svoj majetok. Kňazské povinnosti potom už pre veľké poranenie nemohol vykonávať. Odišiel do výslužby a usídlil sa u svojho spolu­ žiaka, farára Martina Lackoviča na Dobrej Vode. Upútaný na lôžko pokorne znášal svoj osud, z času na čas navštevovaný ctiteľmi, ktorí mu svojou láskou a úctou aspoň trochu uľahčili posledné roky života. Zomrel 14. apríla 1849. Slovenskí vlastenci rok po jeho smrti spravili zbierku na pomník, ktorý postavil slovenský sochár Ladislav Dunajský na dobrovodskom cintoríne. Slávnostné odhalenie za hojnej účasti bolo 11. mája 1854. Štefan Krčméry nazval Hollého prvým veľkým básnikom sloven­ činy. Právom, lebo každá veľká európska literatúra vyskúšala krásu, ohybnosť a skryté možnosti jazyka predovšetkým na veľkých epo­ soch, písaných pod vplyvom antickej literatúry. Hollý sa dostal k svo­ jim vrcholným dielam po dlhej príprave. Od študentských čias pre­ 178

kladal gréckych a latinských básnikov. Súbor týchto prekladov vyšiel až roku 1824 pod názvom Rozličné básne hrdinské, elegiacké a ly­ rické z Virgilia, Theokrita, Homéra, Ovídia, Tyrtaea a Horúca. K nim sa druží preklad Vergiliovej Aeneidy z r. 1828. Jeho preklady sa prijímali oduševnene, lebo nikto! pred ním nedokázal preložiť naraz toľko látky, nezvládol tak ľahko časomerný verš a nevyužil v takej miere básnické možnosti reči. Hollý nemusel zápasiť so strnulou literárnou rečou, lebo písal rečou jemu bežnou, skoro hovorovou a napodiv živou, ľudovou. Týmito prekladmi sa zmocnil natoľko slovenčiny, že sa mohol odvážiť bezprostredne na veľké pôvodné dielo. Postava Svätopluka, v literatúre už dávno spomínaná a národným citom povyšovaná na symbol všetkých túžob po národnej svojprávnosti, navádzala Hollého napísať hrdinský epos. Ovzdušie dvadsiatych rokov bolo prajné tejto myšlienke. Kollárova Slávy dcera, Kisfaludyho a Vôrosmartyho básne z maďarskej minulosti oživovali napospol cit pre slávne hrdinské časy národnej minulosti. Hollý nazýval svoje dielo ‫״‬vítazskou básňou“, t. j. hrdinským eposom, ale táto báseň má nárok aj na názov národný epos, lebo po prvý raz tu vystupuje Slovensko,: časť Veľkej Moravy, ako národný celok. Málo je diel, ktoré by tak šťastne napodobnili sloh Homérovej Iliady, ako Hollého Svatopluk. A nejde tu o pasívnu závislosť, ale o tvorivé využitie básnických prostriedkov, obrazov a prirovnaní, scén v celkom inej úlohe, v inom prostredí a s iným básnickým zameraním. Svoju kompozíciu opieral o niekoľko skúpych historických dát, ktoré rozviedol do epický bohatého deja. Dejiskom eposu je jednak dvor cisára Karolmana a jednak Devín pri Dunaji. Tu sa striedajú za sebou scény plné ruchu, konfliktov medzi ľuďmi a bohmi, nenávisť, zrada, pomsta i boj podľa pravidiel antického eposu. Dejová osnova Svatopluka je táto: Karolman, ne­ mecký cisár, uvrhol Svätopluka do väzenia, ale na božie vnuknutie ho prepustí, dá mu dcéru za manželku a vládu nad Rastislavovou ríšou. Pri tej príležitosti usporiada hostinu na jeho počesť, na ktorej Svätopluk naširoko rozpráva o pôvode Slovanov, ako žili v Indii, ako pre suchotu sa vysťahovali do Európy, ako pokojne obrábali svoju zem, aké veľké ríše založili, určení bohom byť slávnym náro­ dom. (‫״‬. . . a ze slávy budú sa Slávi nazýva{.“) Svätopluk sľúbi posluš­ nosť Karolmanovi a vypraví sa s nemeckým vojskom prevziať moc. Medzitým Černobog, ktorého modly Svätopluk kázal páliť, uvedomí Slavomíra o blížiacom sa vojsku a pobúri ho proti Svätoplukovi. Pred Devínom sa však zobudí v Svätoplukovi túžba po vlastnej moci a z pomsty za poníženie, ktorého sa mu dostalo uväznením, prejde k slovenskému vojsku a vedie ho proti Britvaldovi. Boj je nerozhodný, preto Svätopluk vyzve Britvalda na súboj, v ktorom zvíťazí. Tak sa 12·

179

stal pánom Veľkej Moravy a šíriteľom kresťanstva. — Homérovské sú najmä scény na bojišti, opis vojska, zbraní, Svätoplukovho štítu a jednotlivé súboje, podávané plasticky ako v Iliade. V tomto ohľade Hollý nemohol mať lepší prameň, keďže sám vojenské skúsenosti nemal. Svatopluk sa stal mohutným prostriedkom na prebudenie národného citu v mládeži, odchovanej latinskou školou. Slovenská zem ožila starou slávou tak, že mladá generácia mimovoľne sa dala strhnúť a ovládnuť hrdým povedomím, novým a konkrétnejším citom proti veľkému, ale hmlistému citu všeslovanského vlastenectva. Ináč si tieto city v mládeži nijako neprekážali, lebo boli rovnako ideálne a idealis­ tické. Štúrovci recitovali úryvky zo Svatopluka na Devíne (24. apríla 1836), na svojich schôdzach, ospevovali a navštevovali miesta, ospie­ vané vo Svätoplukovi. Štúr za svojich štúdií v Nemecku prosil, aby mu preboha poslali Zoru, v ktorej očakávali ďalšie Hollého básne. Svatopluk (1833) vyvolal k životu ďalšiu literatúru. J. M. H u rb a n písal epos Osudové Nitry, romantické novely z čias Svätopluka, M. M. Hodža, A. H. Škultéty písali epické básne zo starých čias slovanských, Ľ. Ž e 1 1 o, Ľ. Štúr, B o t t o, Samo Chalúpka spracúvali veľkomoravské a staroslovanské námety. Nesporne tieto námety mali príťažlivú silu a vykonali svoju úlohu pri vzniku novo­ dobého slovenského národa. K hrdinskému eposu pripojil Hollý svoj duchovný epos Cyrilo. Metodiada (1835) ako nevyhnutné dokreslenie politických dejín Veľ­ kej Moravy. V ňom rozprával o činnosti Cyrila a Metoda medzi pohanskými Slovákmi a Moravanmi. Tu už nemohol stvoriť taký rušný dej ako v Svatoplukovi, lebo vychádzal z predpokladu, že Slo­ váci viac-menej dobrovoľne a pod vplyvom ohnivých slov apoštolských sa dávali krstiť. Stručná osnova deja je táto: Rastislav na počesť Cyrila a Metoda usporiada hostinu, na ktorej Metod rozpráva, ako získal pre kresťanstvo cára Bulharov Borisa tým, že mu predstavil osudy ľudstva za dní posledného súdu v strašných a danteovsky živých obrazoch. Je to mohutná vízia katastrofy zeme a ľudí s víťaz­ ným príchodom najvyššieho sudcu. Cyril a Metod potom odchádzajú, jeden hore Moravou, druhý hore Váhom, rúcajú pohanské modly a krstia Slovákov. Keď sa vrátia, prekladajú Písmo do slovienskej reči, vyučujú nádejných kňazov a zakladajú chrámy. Keď ich nemeckí kňazi obvinia z falošného učenia, odchádzajú do Ríma a tam pápež Hadrian odobrí ich činnosť a schváli ich slovanskú liturgiu. Pápež vysvätí bratov za biskupov a dáva im požehnanie pre ďalšiu prácu. I keď Hollý tieto starobylé cirkevné tradície využíval pre národné ciele, jednako tento epos už nedosahuje význam Svatopluka. Hollý mal ctižiadosť začrieť ešte hlbšie do mytológie a podať čistú

180

hrdinskú epiku na spôsob antických obrazov z Iliady. A tu hneď po Svatoplukovi a Cyrilo-Metodiade píše epos Sláv v šiestich spevoch. Sláv je panovníkom Tatrancov a musí bojovať s národom Čudov, ktorí sa tisnú do jeho krajiny. Tatrancom však pomáhajú bohovia Živena, Perún a Svantovít. S ich pomocou porazia dva razy Čudov a Sláv nakoniec premôže v súboji vodcu Čudov Bondora. — Zaujímavé je, že tento epos, dejove vymyslený, ale umelecky jednotný, majúci len niekoľko mien zo slovanského bájoslovia, nemal badateľný vplyv na čitateľstvo. Romantický historizmus si žiadal nejaké aspoň približne dokázané historické fakty. Rušivo pôsobilo aj to, že Hollý prenášal do svojho diela vlastne grécku mytológiu, ku ktorej sa viaže veľká kultúrna epocha Európy, naproti tomu zo slovanských božstiev, takto anticky štylizovaných, zostali len mená. Iné národy mali aspoň v ľudo­ vej tradícii alebo v stredovekých literárnych pamiatkach zachované nejaké báje a povesti z pohanských čias. A tak epos Sláv sa minul účinku, hoci básnická reč tohto diela je práve taká majstrovská ako vo Svatoplukovi a kompozícia je ešte dokonalejšia. Básnik Tichomír Milkin v deväťdesiatych rokoch (Tovaryšstvo I) vytýka Hollého eposom, že v nich nieto žien, okrem jedinej, matky Ojdy. Hovorí: ‫״‬Svätopluk je ako drevený, počujúc svoje zasnúbenie s Karolmanovou dcérou, bárs je v tom najkrajšom veku. Mužovia nemajú citu pre lásku, teda nie sú verne maľovaní.“ Neškodilo vraj Hollého eposom to, čo spravil, ale to, čo nespravil. A jednako ani táto ináč objektívna výčitka neuberá Svatoplukovi na literárnom vý­ zname, lebo nemusia to byť diela umelecky z každej stránky doko­ nalé, ktoré zúrodnia pole literatúry pre nové diela. Za umelecky pôvodnejšie a dokonalejšie sa považujú Hollého Se­ lanky. A skutočne, kedykoľvek sa literárny historik či kritik vyrov­ náva s nimi, vždy nájde v nich čosi radostné a čisté, takú sviežosť citovú, aká je daná tvorcom nesmrteľných diel. Jedenadvadsať sela­ niek Hollého je jedenadvadsať klasicky dokonalých časomerných básní, v slovenčine prvých svojho druhu. Sám si je toho vedojmý, ·keď spieva v piatej selanke: ‫״‬Prvná má spívať na milostných Váhu začína Umka brehoch; pred inými aniž sa na týchto nehanbi rozlehlých dolinách, kde po bujnej tráve ručácích kráv a volov na tisíce, ovec na tisíce sa túla, pastýřské na malej pohrávat dúčeli pesne.“ Takáto poézia sa rodí len v takom srdci, ktoré úplne prisviedča životu, ktoré v živote a v prírode i proti trpkým skúsenostiam vidí a cíti krásu. Hollého Selanky preto nemožno prirovnávať k rokokovej 181

galantnej poézii pastierskej. Mohli by sa merať len s najlepšou idylikou európskych literatúr, ale aj pri tom by si udržali svoju osobitosť, ktorá je Hollého umením a charakterom. Darmo hľadáme na nich niečo úplne cudzie, neslovenské. Hollý šiel tak ďaleko, že týmto obrázkom z pastierskeho života dal ráz pohanskej mýtičnosti tým, že použil napospol slovanské mená (Slavín, Slavoš, Borimír, Hostislav, Slavomil, Zemislav, Ľubko, Žarko, Milko, Čestislav, Jaroslav a i.) a pospomínal všetkých mu známych slovanských bohov. Stvoril svet vybájený, ale básnicky pôsobivý a skrz-naskrz slovenský cítením, vide­ ním kraja, rečovými zvratmi, zvykmi a hrami. Väčšiu časť Selaniek vyplňujú opisy, kresby prírody jarnej, letnej, jesennej i zimnej, potom chvály pastierskeho života proti mestskému, hry, preteky v zápasoch, v spievaní, tance, rozprávky a ľúbostné príhody. Azda niet znaku, farby, pohybu v prírode a v živote pastierskom, ktoré by Hollý nebol videl a zachytil, pomenoval a znežnil svojou jemnou ľudskou pozor­ nosťou, láskou opravdivého tvorcu. Hollého Selanky možno preto nazvať jedným zo základných diel slovenskej literatúry, o čom svedčí fakt, že idylické obrázky a motívy z pastierskeho života sú v sloven­ skej literatúre ustavične živé, že rousseauovský ideál človeka prírod­ ného a citové nepokazeného sa znovu a znovu vracia či už u Sládkoviča, či u Bottu v Smrti Jánošíkovej, či v Hviezdoslavových idylách, či v niektorých Kukučínových poviedkach, či v Rázusovom epose Bača Putera, či v Smrekových básňach a pod. A tak aj v tomto lite­ rárnom druhu je Hollý prvým klasikom. Okrem Selaniek vychádzali v almanachu Zora (1835—1840) ešte Hollého Žalospevy a Ódy. Tieto básne majú už časovejší charakter a stýkajú sa myšlienkové s Kollárovými. Tak Plač matky Slávy nad odrodilými synmi je nárekom nad odrodilstvom, nad smutnou prítom­ nosťou národa, nad ľahostajnosťou k reči, nad slovanskou nesvor­ nosťou. V ódach zasa oslavuje svoj národ, predpovedá mu budúcnosť, oslavuje svoj háj Mlieč a dub, pod ktorým tvoril. A opäť je to časo­ merný verš a dokonale osvojené formy Horáciove. Škola Bernolákova vyvrcholila v poézii Jána Hollého. Stačilo dvadsať-tridsať rokov usilovania sa o slovenskú literatúru, stačilo príhodné intermezzo po napoleonských vojnách a slovenčina dala dielo, ktoré by aj veľkým literatúram urobilo česť. A hoci bernoláčtina nebola prijímaná ako celonárodný spisovný jazyk, hoci ju odmietal aj Dobrovský, jednako v Hollého dielach víťa­ zila. Už Hollého preklady vzbudili pozornosť v Čechách. Jungmann ľutoval, že Hollý Aeneidu nepre;ožil do češtiny. Vinařický bol natoľko uchvátený Svätoplukom, že už roku 1833 preložil z neho šesť spevov do češtiny. Čelakovský zas priaznivo oceňoval Selanky (v liste Vinařickému 13. 4. 1835). Prirodzene, že priaznivé oceňovanie Hollého z čes­

182

kej strany vyvolávalo u mladých Slovákov radosť, ale súčasne aj otáz­ ku, či je účelné aj naďalej zostávať pri češtine. Hollého dielo teda pozitívne usmernilo snahy štúrovcov po jednotnej spisovnej reči, ako to vystihol J. M. Hurban, keď napísal: ‫״‬... lež vyznat vám musíme, že sme sa Slovákov milovať a za nich sa potit priučili od nesmrtelného básnika slovenského, zo školy Bernolákovej pošlého, Hollého.“ (Slovenskje Pohladí, 1846, 5. 56.) 0 Kollárovej poézii zas napísal toto: ‫״‬Let poézie Kollárovej vznešený rozdrúzgal sa o skaly skutočnosti politickej a vzdelanosti rozumovej.“ (Tamtiež, 1851, str. 131.) No Kollár a Hollý boli ideove i básnicky rovnako predstaviteľmi mladej pokrokovej buržoázie, ktorá proti skostnatenému feudalizmu nastolila novoveké ideály národnej rovnoprávnosti a slobody. Mladá generácia skoro usúdila, že ideály bez spojenia s ľudom a bez boja by zostali len snom.

OZVENY KOLLÁROVEJ A HOLLÉHO POÉZIE

Kollárova i Hollého poézia mali mnoho napodobňovateľov. O tom svedčia literárne časopisy a almanachy dvadsiatych a tridsiatych rokov. Z tých, čo sa nezačlenili hneď do Štúrovej školy, hodno spomenúť Samuela Godru a Ľudovíta Žellu. Samuel Godra (1808—1873) už roku 1829 vydal cyklus sonetov Múzy dcera. Sú to sonety ľúbostné a vlastenecké, horliace za práva materinskej reči a národa, dosť obratne skladané. Godra bol medzi zakladateľmi literárneho krúžku na lýceu v Bratislave, z ktorého vyrastala Štúrova škola. On však dlho zotrval pri češtine. Jeho české Epigramy (1857) a potom slovenská zbierka Petrenčok mali buditeľ­ ský význam, ale básnicky nezavážili. Pozoruhodný však bol Godrov pokus o prózu, novela Zlatovič (1830) zo súčasného života. Ľudovít Žello (1809—1871) bol aj v osobnom živote od­ chovancom Kollárovým. Pochádzal z Banskej Bystrice. Ako chudobný chlapec sa stal Kollárovým mendíkom v Pešti a po štúdiách v Bra­ tislave sa stal učiteľom na Dolnej zemi a do konca života pôsobil v Kis Kôrôsi. Keď mu Kollár roku 1832 daroval svoju Slávy dceru, dal sa pod jej vplyvom do básnenia. Plodom jeho úsilia bola knižka Básně od Ludevíta Žella, ktorú mu pomohol vydať učiteľ Janko Kadavý v Pešti roku 1842. Zaznieva z nich smútok z odlúčenia oď vlasti a Kollárova viera v Slovanstvo. Hneď nato napísal epos z dejín po­ labských Slovanov Pád Miliducha, ktorý prepísal neskoršie do slo­ venčiny a uverejnil v Lipe roku 1862. Dielo vyvolalo veľkú pozornosť ako prvý veľký epos po Hollého Svatoplukovi v slovenčine. Povzbu­ 183

dený úspechom napísal ešte epos Rastislav v 12 spevoch, idúc v šľa­ pajach Hollého. Ale čas týchto eposov už pominul. Najlepšie to vidno na tom, ako ich hodnotil Jaroslav Vlček. Pád Miliducha najprv vychválil, neskoršie odsúdil. Žello sa však nakoniec vedel začleniť aj do súčasných bojov, ako‫ ׳‬o tom svedčí báseň Slovenskej šlachtě (Orol 1873): ‫״‬Tys’ svoj národ zanechala v blate, ženúc sa ta, kde sa teľa zlaté blyští, abys' sa mu korila.“ Ľud si však utvorí novú šľachtu, hovorí Žello. Ale inak jeho eposy boli už v období nastupu­ júceho realizmu prežitkom. Kollár a Hollý pôsobil svojou poéziou aj na ďalšie generácie, najmä v rokoch matičných (1863—1875), keď sa o nich mládež učila na prvých slovenských gymnáziách, ale hlavný prúd slovenskej literatúry sa niesol v znamení štúrovskej poézie. Kollárova čeština a Hollého bernolákovská slovenčina, spútaná antickou časomierou, síce už nemali takú príťažlivosť a pôsobivosť ako svieža, ľudová reč štúrovcov, ale ich dielo aj naďalej zostáva základom našej národnej literatúry.

JÁN CHALÚPKA DIVADLO A DRAMA V SLUŽBE NÁRODNEJ MYŠLIENKY

Keď mladý Palkovič roku 1800 vydával svoju frašku Dva buchy a tri šuchy, nevedel, či sa bude niekedy aj hrať. Vtedy aj české divadlo v Prahe, za Jozefa II. tak kvitnúce, upadalo. Kvitli len ne­ mecké divadlá a opery vo veľkých mestách. Vo vidieckych mestách sa kedy-tedy objavila herecká spoločno‫׳‬sť, prípadne bábkové divadlo so svojimi starými osvedčenými hrami, ktoré však nevyvierali zo sku­ točného života. Ale úspechy českého divadla v Prahe boli už širokoďaleko známe a buditelia národa dobre vedeli, že divadlo je jedným z najsilnejších prostriedkov boja za národnú kultúru. Po‫ ׳‬Palkovičovom ojedinelom pokuse muselo sa dlho čakať na novú divadelnú hru zo slovenského života. Zatiaľ čo v Bratislave od roku 1776 stála už na ten čas pekná divadelná budova a úroveň divadelných a operných predstavení bola na výške, na vidieku sa pre divadlo nepodnikalo temer nič. Vedelo sa, pravda, že na českom vidieku sa s veľkým úspechom hrajú Štěpánkové, neskoršie Klicperove veselohry, že sa zakladajú ochotnícke krúžky, ale v našich mestečkách sa ochot­ nícke divadlo začína ujímať až od roku 1830, keď knihár a vy­ davateľ kalendárov Gašpar Fejérpataky-Belopotocký

184

zakladá v Liptovskom Mikuláši stálu ochotnícku scénu. A práve s jeho podujatím je spojené aj meno Jána Chalúpku, prvého skutočného a úspešného dramatika slovenskej literatúry. Na prvom predstavení 22. augusta sa tu totiž dávala jeho prvá hra Kocúrkovo. Ján Chalúpka pochádzal zo starej literátskej rodiny. Narodil sa 26. októbra 1791 v Hornej Mičinej, kde bol jeho otec učiteľom a potom farárom v Hornej Lehote pri Březne. Učil sa na viacerých školách, no najmä v Levoči a v Prešove, a !pritom sám vyučoval vo viacerých rodinách. Okrem nemčiny a maďarčiny sa postupne naučil aj francúzštinu, taliančinu a angličtinu. Roku 1815 študoval vo Viedni a potom v Jene, kde sa zoznámil so Šafárikom a s T. G. Schroerom, neskoršie profesorom Ľ. Štúra v Bratislave a nemeckým spisovateľom. Od neho máme prvú charakteristiku Jána Chalúpku: ‫״‬Figliar v pravom slova zmysle a bystrý, talentovaný šuhaj je druhý Slovák, Chalúpka, len sa zdá byť svetákom“ (z listu priateľovi. Viď článok J. V. Ormisa v Slov, pohľadoch, 1956, č. 12). Po krátkom pôsobení v Ožďanoch sa stal Chalúpka profesorom na lýceu v Kež­ marku (1818—1824). Bol všeobecne obľúbený. Tu prežíval lásku k Babette Wielandovej, dcére tamojšieho nemeckého statkára. Rodičia jej bránili vydať sa za neho, a tak aj z toho dôvodu odišiel z Kežmarku do Brezna, kde pôsobil ako farár až do svojej smrti. Roku 1842 bol členom delegácie, ktorá vo Viedni v ríšskej dvornej kancelárii pred­ ložila takzvaný ‫״‬prestolný prosbopis“, žalujúci na násilné spôsoby maďarizovania v evanjelickej cirkvi. V nemeckých brožúrach a v sa­ tirickom románe Bendegucz veľmi smelo bojoval proti maďarizácii a rojčivému nacionalizmu. Bol povestný svojím humorom a svojimi satirickými výpadmi proti národnostnému utláčaniu, ale aj proti slo­ venskému malomeštiactvu a jeho kultúrnej zaostalosti. Bol osobnosťou racionalistického, pokrokového a osvietenského založenia a dobre sa dopĺňal s citovějším, ale nie menej bojovne založeným svojím bratom Samom Chalupkom. Oboch dobre poznala Božena Němcová na svojich návštevách Slovenska, ako aj Gustáv K. Zechenter-Laskomerský, ktorý vo svojom životopise opísal spomienky na oboch Chalupkovcov. Ján Chalúpka ako osemdesiatročný zomrel 15. júla 1871. Keď J. Chalúpka vydal svoju frašku Kocúrkovo aneb Jen abysme v hanbě nezůstali, mohol počítať len na ochotnícke divadlo. Predvídal, že jeho veselohry zo slovenského života pomôžu rozhýbať divadelnú činnosť a v tom sa nemýlil. Jeho fraška vzbudila rozruch. Chalúpka k druhému vydaniu Kocúrkova to takto charakterizoval: ‫״‬Sotvaže sa Kocúrkovo za onoho času na svetlý dostalo a ihned ho tu žartu milovníci, tam zle urozumení po,sudzOrači rozchytali tak, že sa všet­

185

kých 500 výtiskov v krátkom čase rozchytalo; a boli príklady, že kde kto mal spôsob a příležitost, i za päť prstov ho kúpil...“ Ďalej píše, že sa mnohí cítili Kocúrkovom urazení, že nejaké paničky chceli autora žalovať, že jeho knižka zapôsobila ako hrom, že sa z Kocúr­ kova aj sám arciknieža podúčal češtine a že slovinský jazykovedec Kopitar v liste Kollárovi nazval Chalúpku ‫״‬slovanským Voltairom“. Slovom, bola to hra, ktorá ťala do živého a ktorá u nás po prvý raz realisticky zobrazila život a ľudí malého mesta. A bol to■ obraz taký živý, že aj v Čechách a na Morave mal ozvenu. Hlavnou postavou hry je Tesnošil Jánoš, čižmár, ktorý sa na van­ drovke podučil maďarčine, a preto sa povyšoval nad ostatných obča­ nov. Do svojej reči vplieta maďarské slová a vety, nevediac, že sa robí smiešnym. Počína si práve tak ako chudobný zeman, pán z Chudobíc, dozorca cirkvi, ktorý po maďarsky ani nevie a nasilu sa robí Maďarom, nútiac i vlastného nahlúpleho syna do maďarčiny. Gaz­ dovstvo má zanedbané, ale chce mať v cirkvi hlavné slovo. Dej sa rozvíja okolo voľby nového učiteľa a kantora. Na nového učiteľa si robia nárok všetky matky, čo majú dcéry na vydaj. Tesnošil pri­ praví uvítanie, pohostenie, ba aj byt pre učiteľa Svobodu, ktorý pri­ chádza do Kocúrkova. Tesnošil vo svojej namyslenosti sa domnieval, že mu bude imponovať svojou maďarčinou, ale nový učiteľ si nájde svoju vyvolenú v Ľudmile, dcére bývalého učiteľa, ktorá svojím vzde­ laním a národným povedomím prevyšuje Tesnošilovu Aničku. Svo­ boda je predstaviteľom národne uvedomelej mladej generácie, od­ sudzuje opičenie sa po zemanoch, chce pracovať na povznesení ľudu. Pod Kocúrkovom rozumel Chalúpka všetky slovenské mestečká, lebo jeho typy boli bežné všade. V druhom dejstve podal romanticky pod­ farbený obraz stretnutia študentov so zbojníkmi. Zbojníci študentov pohostia a potešia sa ich piesňami. Obrazom smelých zbojníkov oživuje Chalúpka ľudovú tradíciu jánošíkovskú a tvorí tak protiklad panštiacim sa malomeštiakom. Títo malomeštiaci sú nielen namyslení, ale aj závistiví, lakomí, úplatkárski, zábav a vína milovní a peniaze nadovšetko ceniaci. Pani Tesnošilová chce dcéru vydať prinajmenej za farára alebo dôstojníka. ‫״‬Nech sa radšej zostará ako vŕba, ako by ju dala za dákeho chudasa, čo nemá ani vola, ani osla, ani ničeho, což jeho jest.“ Pán z Chudobíc sa rozhorčuje, že farár pokladá seba za jemu rovného. ‫״‬Odo mňa, pravda, ani za nechtom blata nedostane! On je hrubián, a mňa ako sebe rovného považuje. A to si ja vyprosím!“ A tak Chalúpka zosmiešnil feudálnu pýchu pána z Chudobíc. Kocúrkovo je najpodarenejšia Chalupkova fraška. Ďalších jeho päť frašiek nemá toľko realistických momentov ako prvá. Všetko naopak aneb Tesnošilová Anička se žení a Honzík se vydává (1832) je akoby pokračovaním Kocúrkova. Chalúpka tu pridal nové smiešne 186

postavy, ako notára, krajčíra, žida a starú pannu, čo sa chce vydať za'Tesnošilovho syna Honzíka. Otec sa lakomí na peniaze starej panny, ale Honzík neposlúchne otca a dáva sa radšej zverbovať za vojaka. Chalúpka dokreslil postavu Aničky, dajúc jej vtedy zvyčajnú ‫״‬edukáciu“, totiž znalosť šitia a trochu nemčiny. Vzala si, pravda, bez lásky, omnoho staršieho notára, len aby bola paňou. Je to opäť zrkadlo malomeštiackej morálky, ktorej odoláva len tovariš Honzík. Ďalšiu frašku Starouš Plesnivec (1835) napísal Chalúpka najprv po maďarsky a získal ňou dramatickú cenu maďarskej Akadémie vied. Je to posmech na starého vdovca, ktorý sa chce oženiť so svojou osemnásťročnou chovanicou, a to hneď po smrti svojej ženy. Bystrá chovanica tomu predíde a nakoniec sú na kare štyri páry svadobča­ nov. K postavám z Kocúrkova sa vrátil ešte vo fraškách Trasořitka, aneb stará láska se předce dočekala (1833) a Třináctá hodina, aneb: Však se nahledíme, kdo bude hlásníkem v Kocourkově (1833). — Huk a fuk je len aprílovým žartom v jednom dejstve, v ktorom si dve sestry vymenia ženíchov. Jedinou Chalupkovou činohrou sú Dobrovolníci (1854). Napísal ju na počesť Hurbanových a Štúrových dobrovoľníkov z časov revolúcie 1848 — 1849. Ideove je pochybená, lebo revolučné udalosti predstavil len z hľadiska národnostnej otázky. Slovenskí národovci, medzi kto­ rými hrdinskú úlohu má dievča Ružena, sú tu v boji proti šľachtic­ kým predstaviteľom maďarskej revolučnej gardy. Z hry sa nedozvieme, čo sa deje v krajine. Skutočne realistickou postavou je bača, ktorý kedysi zbojničil a ktorý nemá rád pánov zemanov a nevie, za čo sa bojuje. Keď Matica slovenská vypísala súbeh na divadelnú hru, Chalúpka napísal roku 1868 veselohru Juvelír. Nemala úspech, hoci nie je bez dobrých satirických prvkov. No nemá hodnotný dramatický dej. Ide tu o popanštenú macochu s dcérou, ktoré vyjdú na posmech, lebo sa stali dobrovoľnou obeťou podvodníka, vydávajúceho sa za zlatníka. Chalúpka si tu robí posměšky z ríšskeho snemu, z novej ženskej módy, odsudzuje kartárstvo v Kocúrkove, ale do národnostnej a sociálnej otázky nezasahuje. Jeho vyslovene situačná komika už zastarala, sku­ točný život sa v hre už neodráža. Satirikom v plnej sile bol v tridsiatych rokoch, keď písal Kocúrkovo a v próze Bendegucz svoju satiru na dvoch pomaďarčených turčian­ skych zemanov Gyulu Kolomposa a Pistu Kurtaforinta, ktorí sa vydali na cestu hľadať pravlasť Maďarov. I jeho próza Kocúrkovo, uverej­ nená v Hronke roku 1836, strhuje živosťou a komičnosťou malomest­ ských typov a príhod, takže sa stali príslovečnými, ako aj samo slovo ‫״‬kocúrkovčina“. V súvislosti s menom Jána Chalúpku a jeho Kocúrkovom treba

187

vyzdvihnúť aj význam Gašpara F e j érp a t a kyh o - B e 1 o po­ toč k é h o (1794—1874) z Paludze v Liptove ako záslužného vy­ davateľa ľudovýchovných kalendárov a šíriteľa osvety na vidieku. Vo svojom Životopise zanechal obraz pomerov, v ktorých vyrástol, a svedectvo o krivdách, ktoré mu spôsobili nepriatelia slovenského kultúrneho snaženia. Z odporu proti nim poslovenčil si meno! Fejérpataky na Belopotocký. Jeho činnosť je krásnym príkladom vlaste­ nectva. Nemal vysoké vzdelanie. Vyučil sa knihárskemu remeslu u svojho otca a z kníh, ktoré viazal, sa sám vzdelával. Už ako chla­ pec zbieral ľudové piesne, ktoré potom Kollár uverejnil vo svojich Národných Zpievankách. Kollár jeho meno zvečnil v jednej znelke z druhého vydania Slávy dcery. Belopotocký na vandrovkách v Ko­ šiciach, Pešti, vo Viedni si obľúbil divadlo. A táto záľuba ho viedla k založeniu ochotníckeho divadla v Lipt. Mikuláši, kde sa osadil ako knihár. Divadlo viedol 13 rokov a za ten čas uviedol na scénu 33 hier, medzi slovenskými a českými aj niektoré preložené z nem­ činy a jednu hru od Moliéra. Podľa príkladu Lipt. Mikuláša sa šírila ochotnícke divadlo aj v iných mestečkách, ale na tom už mala hlavný podiel štúrovská generácia. Na rok 1830 vydal Belopotocký prvý ročník svojho povestného Nového i starého vlastenského kalendára, ktorý potom vychádzal až do roku 1894. V ňom uverejnil Samo Tomášik svoju pieseň Hej, Slováci! (1838), v ňom vychádzali aj básne Ľ. Štúra, Sama Chalúpku, Janka Kráľa a iných štúrovcov. Ešte pred rokom 1843 prinášal v rub­ rike Obrazy zo slovenského pospolitého života v ľudovej reči písané žartovné príhody, čím kliesnil cestu novej slovenčine. Od roku 1842 vychádzal s kultúrnou prílohou Slovenský pozornik. O Štúrove Slovenskje národnje novini sa Belopotocký zaslúžil tým, že sa za ne zaru­ čil kauciou 4000 zlatých, potrebnou na ich povolenie. Pri založení spolku Tatrín prijal ľunkciu pokladníka. Mikulášski odporcovia slo­ venského národného pohybu, liptovskí zemani, ho roku 1846 zákerne prepadli a neľudsky zbili. A hoci roku 1848 vo svojom kalendári radostne uvítal zrušenie poddanstva a privolával slávu revolučnému uhorskému snemu, jednako ho domáci nepriatelia dali uväzniť a odviezť až do Sedmohradska. Belopotocký prispieval aj do českých časopisov básňami a článkami. Upozorňoval najmä na biedu a hlad medzi ľudom a na ľahostajnosť a márnotratníctvo zo strany zemanov. Vzdor tomu, že sa k Štúrovej slovenčine staval nerozhodne, lebo svoj kalendár aj ďalej vydával po česky, jednako len výdatne napomáhal kultúrne organizačné snahy štúrovcov.

183

KAROL KUZMÁNY NA PRECHODE K ROMANTIZMU

Na ideový a umelecký program romantickej generácie zapôsobil po Kollárovi a Hollom predovšetkým Karol Kuzmány. Narodil sa 16. novembra 1806 v Březne, jeho otec bol farárom. Dobrej literárnej výchovy sa mu dostalo už doma. Keď skončil latin­ ské školy v Dobšinej a Gemeri, odobral sa roku 1817 na lýceum do Bratislavy. Tu strávil päť rokov v ovzduší, ktoré formovalo Kollára, Šafárika a Palackého. Šiel v ich stupajach aj do Jeny na univerzitu. Kuzmány po štúdiách, vyzbrojený nielen pre svoje kňazské povolanie, ale aj pre pochopenie súčasných literárnych a spoločenských problé­ mov, vrátil sa domov cez Prahu a Krakov, aby sa cestou zoznámil s tamojšími vlastencami a básnikmi. Potom učil krátko na lýceu v Kežmarku, pôsobil ako farár vo Zvolene a od roku 1832 v Banskej Bystrici. Tu začal literárne tvoriť a pripravovať svoj vlastný časopis, ktorý od roku 1836 vydával pod názvom Hronka. Udržal ho po tri roky, čo bolo na slovenské pomery dosť dlho. Bol by sa udržal aj dlhšie, keby zastaralá tlač a nie menej zastaralá biblická čeština ne­ odrádzali odberateľov. Ideove však znamenal pokrok a vykonal svoje poslanie v mladšej generácii. Sklamaný, ako viacerí pred ním, odmlčal sa v literatúre. Až za revolúcie a v šesťdesiatych rokoch sa ozval básňami, ktoré štúrovskú generáciu posilnili v začatom boji za vec národa. Od jesene 1849 bol profesorom na teológii vo Viedni. Od roku 1860 bol superintendentom so sídlom v Banskej Bystrici, ale pre útoky zo strany maďarských buržoáznych nacionalistov a pre prudké boje v cirkvi vrátil sa do Viedne. O dva roky prešiel do Martina, kde sa ujal funkcie podpredsedu práve založenej Matice slovenskej. Zomrel 14. augusta 1866. Kuzmány svojím vstupom do literatúry v tridsiatych rokoch ukázal smer novej generácii, ktorá sa ešte nevládala odpútať od foriem klasicizmu. Jeho básnické začiatky sú síce v znamení klasicizmu, ale badať v nich aj snahu priblížiť sa slovenskej realite. Roku 1834 na­ písal idylický epos Běla v časomiere (Hronka I, 1836). Nazval ho ‫״‬vzdělaněnkou‘, obrázkom z meštianskeho života. Běla má päť spe­ vov čiže obrazov, vzťahujúcich sa na jeden deň študentského majálesu v slovenskom mestečku pod horami. Vyvrcholením tejto podrobne opísanej slávnosti s jej radostnými prípravami, veselým pochodom do lesa, s hrami mládeže, tancom a spevom za sprievodu cigánskej hudby je zasnúbenie Běly, dcéry učiteľa, s Milnovom, vzdelaným 189

obchodníkom, uvedomelým Slovákom a sveta skúseným mužom. Každý obraz sa končí piesňou alebo baladou ľudového slohu. Kuzmányho Běla vznikla zo spomienky na jeho študentské roky a z priameho zážitku. Jej úlohou bolo predstaviť slovenskú mládež a vzdelané národne uvedomelé pokrokové meštianstvo. Preto v texte spomína aj tradíciu Žižkových vojsk, Jiskru z Brandýsa, Jánošíka, ako bral bohatým a dával chudobným, ako im meral súkno od buka do buka, ale spomína aj slávnych vojvodcov iných slovanských národov: Petra Veľkého, Košéiuszka, Suvorova a iných, aby vzbudil povedomie slovanskosti. Jeden z mešťanov tu maľuje obraz šťastného štátu, v ktorom sú všetky triedy uspokojené, kde blaho všetkých sa hodnotí vyššie ako osobný zisk, kde vzdelanosť a hospodárstvo prekvitá, kde sed­ liaci sú slobodní, kde jeden stav nevykorisťuje druhý. V Běle máme teda prvý básnický obraz ideálneho meštianskeho života. Kuzmány, ako potom aj štúrovci, obklopený zo všetkých strán feudálnou šľach­ tou a jej byrokraciou, rozľútostený nad biedou a zaostalosťou pod­ daného ľudu, maľoval si ideálny obraz meštianskej demokratickej spoločnosti. Běla svojho času budila túžbu pretvárať skutočnosť sme­ rom pokroku, ale jej idylický charakter, jej zaostalá čeština, jej sloh časomierou spútaný vymedzili jej účinnosť na krátky čas. V článku O kráse podal Kuzmány náčrt romantickej estetiky, dá­ vajúc umeniu úlohu budiť hlbší cit ľudskosti. Ak Kollár zameral svoju poéziu na celé Slovanstvo, Kuzmány sa obracia predovšetkým k Slovensku, ku ‫״‬svojej milej vlasti podtatranskej“, k svojmu ‫״‬chu­ dobnému rodu ‘. Jeho srdce ‫״‬žiaľom horí“, že jeho rod je bez vodcu, že má byť čoskoro zničený. Postoj nešťastného spevca, ktorý spieva nemým horám a hluchým dolinám, ktorý v zúfalstve rozbíja svoju harfu o skaly, to je citový postoj Kuzmányho, z ktorého vyšla celá štúrovská romantika, kým neprešla k aktívnemu a bojovnému roman­ tizmu. Kuzmány svojimi českými básňami v Hronke ukazoval cestu. Bránil aj poéziu svetobôľu, pretože človeka hlboko dojímala, ale súčasne odrádzal ľpieť na nej a volal po aktivite. V žalospeve nad smrťou Karola Hynka Máchu bránil jeho poéziu proti nepriaz­ nivej českej kritike. Nazval ju ‫״‬hviezdou, mihajúcou lesky nebeské“. Kuzmány vysvetlil romantický žiaľ ako výraz hlbokého rozporu medzi túžbou po ideálnej spoločnosti a medzi skutočnosťou. Kuzmány obrá­ til pozornosť nielen na Máchu, ale aj na Puškina a Mickiewicza. Z Mickiewicza preložil baladu Switezianka a Návrat otca, z Puš­ kina báseň Na usnutí a Petrohrad (t. j. slávny predspev z Me­ deného jazdca). Súčasne upozorňoval na ľudovú poéziu. Popri Sa­ movi Chalupkovi prvý písal ponášky na ľudovú pieseň. Jedna z nich vyšla v Zore 1835 (‫״‬Hej, len vždy veselo...“) a druhá, Štyri čiastky roku, v Kollárových Národných Zpievankách (II. zv.). I keď 190

nepodľahol svetobôľnej poézii, jednako zanechala stopy v jeho tvorbe, najmä na jeho básnickej reči. V romantickej povesti Lučatínska víla, s motívom božieho súdu a zahynutím milencov, používa už všetky prostriedky romantickej poetiky, náladovosť, zvukovosť a farebnosť. Mladí štúrovci skladali podľa nej svoje početné veršované povesti o slovenských hradoch. No na mládež mala podstatný vplyv Kuzmányho novela Ladislav, podaná v podobe listov. Do nej vložil všetko, čo hýbalo jeho srdcom a mysľou: spomienky, skúsenosti z ciest, zo štúdií, svoje filozofické a politické náhľady, svoju kritiku súčasnej Európy, svoje názory na umenie, na kultúrne otázky a najmä svoju vieru v budúcnosť národa. Text popretkával vlastnými básňami i prekladmi slovanských básnikov. Dej novely, láska Ladislava, zemana pokrokových náhľa­ dov, k farárovej dcére, jej smrť, nešťastie krasocitných duší, to je len literárny rámec. Príznačné je, že novela sa začína rozhovorom o poddanom sedliactve, o jeho biede a utrpení. V rozhovore o poézii žiada poéziu čisto národnú, umelú, ale založenú na reči a slohu ľudovej piesne, odmieta už časomieru, ktorá je len pre úzky kruh vzdelancov. Hovorí tu: ‫״‬Čo do formy radil by som teda následovat naše národné piesne, bájky, báchorky, hoci tieto posledné už len veľmi obozretne; čo do látky život, vieru, túžbu národa.“ Slovom, určuje program a formu poézie tak, ako ich mala o niekoľko rokov usku­ točniť básnická škola Štúrova. Ďalej odmieta pseudoklasicizmus, iste i s narážkou na Kollára a Hollého, lebo ich poézia je ľudu vzdialená. V otázke jazykovej sa však ešte pridŕža češtiny a do Ladislava vkladá ódu Československá řeč, v ktorej zdôraznil myšlienku, že obrodená reč a literatúra majú slúžiť jedine ľudu. Přízní ne pánů tys ožila světa; Klamný je pánu lesk: no ty národu Služ, a vzdělávej lid, svobodný Slávie živ žeby byl co národ. Chvála češtiny sa zhodovala s jeho slovenským patriotizmom. Na­ chádzame tu priame výbuchy lásky k Tatrám, k jeho rodnému Pohro­ niu, k celému Slovensku. Kult Tatier, symbolu národa, tu po prvý raz dosahuje intenzitu romantického vytrženia. Pri opise výletu na Kriváň spievajú výletníci jeho báseň Slovák, ktorá je na ten čas najsilnejším výrazom národného povedomia. A pri tej istej scéne sa recituje i Mickiewiczova Óda na mladosť. V rozhovore o práve zdôrazňuje myšlienku humanity. (‫״‬Všetkého teda činnosti vôle človeka sa týka­ júceho usporiadania u človeka jednotlivého, tak ako u spoločenského života človečskost najvyšším musí zostať pravidlom.“) Keď sa Ladislav 191

zoznámil s dvoma Rusmi v Taliansku, nastolil otázku slovanskej vzá­ jomnosti a riešil ju v súhlase s Kollárom, pritom však žiadal, aby sa Slovania predovšetkým učili ruskej reči. Aby poukázal na zrozu­ miteľnosť a blízkosť ruštiny, uverejnil Puškinovu báseň Smrť Olega v prepise latinkou, lebo vraj ,,nám Slovákom (ruština) omnoho bližšie stojí, ako sa vôbec domnievame“. Politické náhľady Kuzmányho, vyslovené v Ladislavovi, smerujú proti každej tyranii, proti nadvláde šľachty, pripúšťajú však aj osvietenú monarchiu, pokiaľ ľud nedosiahne tej vzdelanostnej úrovne, aby si mohol vládnuť sám. Preto priam volá po vzdelaní ľudu v jeho materinskej reči. Uhorskú šľachtu podozrieval z pokrytectva, lebo sa vystatovala navonok heslami liberalizmu a o vzdelanie ľudu sa nestarala. Keď Kuzmány skončil uverejňovanie Ladislava, prestal vydávať Hronku a literárne sa odmlčal. Vystúpil až v revolučných rokoch. Nadchnutý myšlienkou slobody napísal pieseň Sláva šľachetným (Kto za pravdu horí...), ktorá sa stala hymnickou piesňou národa, spie­ vanou pri všetkých významnejších príležitostiach. Vyšla na začiatku revolúcie roku 1848 v Orie tatránskom. Básnicky znovu sa ozval až v rokoch šesťdesiatych. Jeho vtedajšie básne sa vyznačujú rozhorče­ ním nad národnostným a sociálnym útlakom (Hnev svätý, 1863). Proti utláčateľom a renegátom použil vtedy najsilnejšie výrazy: Vás, ľud zrodiacich v bahno prostopaše, Práva bez pravdy ľstivých úpravníkov, Cti bezzákonia lživých zákonníkov, Hradby slobody meniacich v salaše Zlodejstva; čo sa rúhate prostote Vami spustočenej saňami nezbedy; Had v srdci ľudstva, či ten mesiac bledý Svieti na lotrov rovných vám v holote? . . .

Na túto bojovnosť Kuzmányho nadväzoval o niekoľko rokov neskor­ šie Hviezdoslav. Kedykoľvek sa Kuzmány ozval básňou, jeho slovo znelo najsilnejšie. I keď vychádzal z pozície malomeštiackeho reformizmu a mal ohľad na záujmy cirkvi, vedel celkom realisticky pouká­ zať na každé spoločenské násilie páchané na ľude. Bol obrátený vždy tvárou k ľudu. Ešte aj v šesťdesiatych rokoch uverejnil dokonalé ponášky na ľudové piesne, blízke slohu Janka Kráľa, pod názvom Ohlas piesní slovenských (Lipa, 1860). V nich vedel privolať na adresu vládnúcej vrstvy:

Ved sa ešte zosypú hromy na Kriváni, A potom si povieme: Vy páni; my páni! 192

Vystúpením v rokoch šesťdesiatych Kuzmány utvrdil svoj význam v literatúre, ktorý si získal už v rokoch tridsiatych, keď kliesnil cestu, a to ideove i umelecky, básnickej škole Štúrovej.

13 Dejiny slovenskej literatúry

ROMANTIZMUS A ZAČIATKY REALIZMU (1836—1875)

13c

" -

ŠKOLA ŠTÚROVA 1836—1875

UHORSKÉ POMERY VZNIK A ROZVOJ ŠKOLY ŠTÚROVEJ V ROKOCH 1828—1843 LITERÁRNA TVORBA DO UZÁKONENIA SPISOVNEJ SLOVENČINY

Začiatky tvorby štúrovských básnikov spadajú do obdobia, keď

Európou prešla znovu vlna revolučných pohybov, protifeudálneho odporu, keď vzplanuli národnoosloboditeľské boje a utvrdzovali sa národné hnutia. V Európe i v Uhorsku sa vytvára nová situácia, vynárajú sa, v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami, mocnejšie spoločenské sily, k životu a právam sa hlási mladé meštianstvo. V Uhorsku bola ešte stále vedúcou triedou veľkostatkárska šlachta, ktorá spolupracovala s cisárskym dvorom. Proti nej a súčasne aj proti politickému absolutizmu sa po roku 1830 formovala opozícia nižšej šľachty, stredného statkárstva, ba i maloroľníckeho zemianstva. Túto opozíciu pochopiteľne sprevádzala vlna silného maďarského nacionalizmu, ktorého cieľom bolo vytvoriť rečove jednotný a nezá­ vislý uhorský štát, a to na úkor a proti vôli nemaďarských národností. (Podľa maximálneho odhadu na začiatku 19. storočia z 10 miliónov obyvateľov boli maďarské najviac 3 milióny, teda ani nie celá tretina.) Sila tohto hnutia sa opierala najmä o vidiecku vrstvu statkárov, o župnú byrokraciu a mestskú inteligenciu. Málo v ňom zavážilo meštianstvo, lebo z veľkej časti nebolo maďarské a hospodársky bolo pomerne slabé. V Uhorsku neboli predpoklady pre typickú buržoáznu revolúciu, aká prebiehala na západe. Stredná statkárska vrstva mala charakter nižšej šľachty a bola záujmami i rodinnými zväzkami spo­ jená s vyššou šľachtou. Toto spojenectvo trvalo do tridsiatych rokov. Zemianstvo ešte na uhorskom sneme roku 1830 sa stavalo proti reformám a odsudzovalo liberalizmus. Až po povstaní sedliactva na východnom Slovensku a jeho krutom potlačení žiadalo zemianstvo radikálne reformy. Pochopilo, že mu v boji proti kolonizátorskej 197

politike Viedne môže byť ľud silným spojencom. Boj proti Viedni a za samostatnosť Uhorska zbližoval na čas vyššie i nižšie triedy a zastieral hlboké triedne protiklady. Na čelo hnutia za samostatnosť Uhorska pod vedením maďarského národa sa postavil Ľudovít K o s s u t h (1802—1894), ktorý si svojimi kritickými zprávami z krajinského snemu v Bratislave v rokoch 1832—1836 získal veľkú popularitu a súčasne vzbudil také obavy viedenskej vlády, že ho námestníčka uhorská vláda dala odsúdiť na tri roky väzenia. Tým však len zosilnila opozíciu a potvrdila Kossuthovo vodcovstvo. S Kossuthovým vystúpením tiež súvisí silná vlna maďarského na­ cionalizmu. Bratislavská župa vydala roku 1832 uznesenie o pláno­ vitom šírení maďarskej reči medzi slovenským ľudom. Podobné uznesenia vydali aj iné župy. Úrady, školy a cirkev začali tieto uzne­ senia prakticky vykonávať. Plánovitá maďarizácia vyvolala odpor ■ostatných národností Uhorska a mimovoľne ich nútila hľadať ochranu u reakčnej viedenskej vlády. Slovenské národné hnutie, ktoré sa opieralo o malomeštiactvo a vidiecku inteligenciu, malo! od začiatku silne protifeudálny charakter. Keďže však nemalo politickú tradíciu ani primeranú hospodársku silu, šírilo sa len veľmi pomaly. Až keď v tridsiatych rokoch nastúpila generácia, ktorá sa rozhodla všetkými prostriedkami získať pre svoje sociálne pokrokové idey a pre boj za národné práva aj široké vrstvy ľudu, dostalo slovenské národné hnutie silnejšiu reálnu základňu. Táto generácia sa spočiatku formovala ako literárna škola, ktorej ústrednou a organizačnou osobnosťou sa stal Ľudovít Štúr. Vznik a vývin štúrovskej literatúry Sa vcelku kryje s obdobím romantizmu v slovenskej literatúre. Jej hlavní predstavitelia sa for­ movali v literárnom krúžku študentov na lýceu v Bratislave. Cieľom tohto krúžku bolo vzdelávať sa v národnej reči a literatúre, pravidelne študovať ‫״‬československú“ literatúru, ako aj literatúry slovanské, cvi­ čiť sa v slohu a prednášaní a čítať a posudzovať vlastné práce. Založili ho v školskom roku 1828/1829 títo študenti: Samo Cha­ lúpka, Karol D. Štúr, Daniel L i c h a r d, Samuel G o dra, Štefan Caltík, Samuel Babylon a Matej Holko. K nim sa neskôr pridružili aj iní. Podrobnejšiu zprávu o ich činnosti máme len z nasledujúceho roku, keď začali písať zápisnice zo svojich schôdzí. Pôvodný nadpis prvého zväzku tejto zápisnice znie: ‫״‬Pozna­ menaní všech činů Společnosti Česko-Slovanské léta Páně 1829“. Roku 1834 si určili aj pečiatku s nadpisom: ‫״‬Pečeť Učenců řeči Českoslowanské a. w. w Prešporku“. Za předsedu si zvolili teologa alebo profesora, ktorý zodpovedal za činnosť krúžku pred profesorským sborom. Vlastnú činnosť krúžku však viedol volený podpredseda. Spočiatku sa schádzali raz do týždňa, od roku 1833 dva razy. Roku 198

1834 si založili ‫״‬triedy“, čiže odbory, a to: 1. triedu filozofickú, 2. dejepisnú a zemepisnú, spojenú s etnografiou, a 3. básnickú. Ľudovít Štúr sa prihlásil do dejepisnej a básnickej. (Na lýceum prišiel Ľ. Štúr roku 1829 ako štrnásťročný.) Na rok 1835—1836 sa stal Ľ. Štúr podpredsedom a zostal ním po tri roky, vďaka rušným a dôležitým udalostiam, ktoré hlboko zasiahli do činnosti krúžku. V čase, keď Ľ. Štúr prevzal vedenie krúžku, maďarská vlastenecká mládež už oslavovala Ľudovíta Kossutha. vtedy sněmového zpravodajcu, ako vodcu pokrokovej opozície. Začiatkom rolku 1837 došlo k živelnej demonštrácii studentstva, namierenej proti profesorovi Schimkovi, ktorý sa vraj hrubo zachoval voči jed­ nému zo študentov. Vlastenecky oduševnená maďarská mládež to pocítila ako urážku národa. Počas demonštrácie zaútočila na senát lýcea, vynútila si násilím prijatie a žiadala odvolanie hrubých výrokov profesora. Na ulici potom napadla aj kočiar starostu mesta. Vláda túto demonštáciu pokladala za protištátnu a vydala 5. apríla 1837 nariadenie, ktorým všetky študentské krúžky zakázala. Krátko na to dala uväzniť Ľ. Kossutha v Budíne.· Štúr nemal podiel na týchto demonštráciách, ale nemohol zabrániť, aby sa na nich nezúčastnili aj niekoľkí slovenskí študenti, medzi nimi J. Hurban. Činnosť ‫״‬Spo­ lečnosti učenců řeči československé“ bola slávnostne uzavretá 7. apríla. Aby sa v činnosti mohlo pokračovať, spomenul si Štúr a jeho dru­ hovia na existenciu Ústavu reči a literatúry československej a na katedru prof. Palkoviča. Požiadali preto prof. Palkoviča, aby ich vzal pod svoju ochranu ako poslucháčov svojej katedry. Palkovič súhlasil a určil Ľ. Štúra za svojho zástupcu s povinnosťou prednáša­ teľa. Cirkevný konvent potvrdil Štúra vo funkcii zástupcu profesora na katedre ‫״‬slovenčiny“. A tak sa mohlo pokračovať v prerušenej činnosti. Schôdzky mládeže sa odteraz nazývali výkonnými, čiže prak­ tickými hodinami ‫״‬československej“ reči. Na organizáciu krúžku a jeho ďalší rozvoj malo silný vplyv tajné demokratické združenie, na čele ktorého bol A. Vrchovský zo Skalice, neskoršie advokát v Pešti, a básnik S. Chalúpka. Funkcia zástupcu profesora umožnila Štúrovi zapôsobiť na mládež tak prenikavo, že ho uznávala nielen za učiteľa, ale aj za vodcu nového vlasteneckého hnutia. Ale už od roku 1835, keď prevzal vedenie krúžku, rozvíjal takú rozsiahlu literárnu a organizačnú čin­ nosť, že od toho roku sa môže datoivať začiatok vlastnej školy Štú­ rovej, ktorá potom vyše štyridsať rokov udávala charakter literatúre a smer boju za práva národa. Dôležitým a pamätným rozhraním v začiatkoch básnickej školy Štúrovej je rok 1836. V apríli toho roku vyšiel sborník literárnych prác jej stúpencov, almanach Plody, obsahujúci básne, reči a rozpravy. 199

V tom istom čase, 24. apríla, si všetka slovenská miládež sľubovala na rumoch Devína slávnostným spôsobom vernosť v mene kollárovských ideí humanity a na znamenie vernosti a lásky k Slovanstvu prijal každý k svojmu krstnému menu aj symbolické meno slovanské. Toto oduševnenie mládeže malo už charakter revolučný. C tibo h Žoch recitoval vlastnú, revolučne ladenú báseň, z ktorej si Hurban v životopise Ľ. Štúra mohol spomenúť len na tieto príznačné verše:

‫״‬Už um chce kralovat, traste sa, tyrani, už volnosť prichodí, tešte sa, otroci... O činnosti v literárnom krúžku za Štúrovho vedenia môžeme získať najlepšiu predstavu z výročnej zprávy za rok 1837/1838: schôdzok bolo 78, podaných prác 76, z nich 46 básní, 19 próz (reči, rozpravy, listy, preklady). Prekladov bolo 10, a to z latinčiny, gréčtiny, talian­ činy, ruštiny, poľštiny a nemčiny. Členov bolo 50. Po desaťročnej činnosti mali už knižnicu s 800 zväzkami. Odoberali tieto časopisy: Květy, Pražské noviny, Ilirské národné noviny, Danicu, Srbské národné noviny, Gazetu Licoivskú a Rozma­ nitosti. Z toho je zrejmé, že okolo roku 1840 bol tu už riadne orga­ nizovaný ústav, ktorý nahradzoval vyššie učiliště reči a literatúry a súčasne bol aj praktickou školou rečníctva, poézie, filozofie dejín, histórie, politiky, národopisu, pedagogiky a najmä ľudovýchovy a spolkového života, takže v jadre sa začal na bratislavskom ústave rozvíjať organizovaný kultúrny život v národnom a pokrokovom duchu. Štúrovcom bola blízka myšlienka republikanizmu, ich činnosť a ich prejavy smerovali k demokratizmu. Roku 1840 formuloval Ľ. Semian v prednáške Co má býti náš Ustav? jeho úlohu v tom zmysle, že ústav má byť ‫״‬pevný kámen, na kterémžto se blaho národní zakládati má“. A všetko to vyrastalo z oduševnenia za národnú poéziu. Temer každý zo štúrovcov písal a deklamoval básne. Zo slovenských básnikov najčastejšie deklamovali básne Kotlára a Hnilého, z českých básne Klácela, Máchu, Vocela, Čelakovského a básne Rukopisu Krá­ lovédvorského a zo slovanských básnikov najviac básne Mickiewicza. Zo súčasnej slovenskej poézie predovšetkým prednášali Kuzmányho báseň Slovák a Záhorského ódu Na Slovákov. Obe tieto básne sú už oduševneným vyznaním slovenského národného povedomia. Okrem bratislavského krúžku boli ešte krúžky v Levoči, Kežmarku, Prešove a neskôr aj v Banskej Štiavnici. Najaktívnejšou bola mládež v Levoči, kde založil Ustav reči a literatúry československej prof. Michal Hlaváček už v septembri 1832. Roku 1840 mal levočský ústav 69 členov a toho istého roku vydala levočská mládež aj svoj sborník — almanach Jitřenka, podobného obsahu, ako boli Plody. 200

Medzi jednotlivými ústavmi sa horlivo vymieňali listy a navzájom sa kritizovala činnosť. Neobyčajný bol hlad mladých po nových kni­ hách. Mnoho listov napísali autorom a nakladateľom so žiadosťou, aby im darovali knihy. Ich záujmy boli veľmi široké. Predovšetkým sledovali súčasné slovanské literatúry. Učili sa cudzie jazyky, aby mohli čítať veľkých básnikov v origináli. Nemecky a maďarsky sa naučili v škole alebo v domácom prostredí, francúzsky a anglicky sa učili sami, slovanských autorov čítali v origináli a robili si z nich výpisky, azbuku z nich ovládal temer každý. Širší rozhľad nadobúdali aj na nemeckých univerzitách. Zaujímalo ich všetko, od poézie až po hospodárske štatistiky, od gramatiky až po filozofiu dejín, ale prevahou svojho zamerania zostávali predsa len kňazmi, učiteľmi, rečníkmi a básnikmi. Činnosť na bratislavskom ústave neochabla ani vtedy, keď Štúr roku 1838 odišiel na štúdium do Halle. V školskom roku 1838/1839 nastúpil na jeho miesto Pravoslav B. Červenák a v školskom roku 1839/1840 Aug. Horislav Škultéty. Keď sa na jeseň 1840 Štúr vrátil do Brati­ slavy a začal opäť prednášať, narazil na zmenenú spoločenskú a po­ litickú situáciu. Národnostné napätie vzrástlo. Uhorský snem, ktorý začal zasadať v Bratislave roku 1840, vymohol prepustenie Ľ. Kossutha z väzenia. Jeho reči a články znovu rozohňovali maďarských vlasten­ cov, a to nielen proti viedenskej vláde a Nemcom, ale aj proti menším národnostiam Uhorska, ktoré sa vzpierali maďarizácii. Od roku 1840 sa začínajú množiť útoky maďarských novín proti Štúrovej činnosti. Prudko vybuchli najmä po vydaní almanachu levočskej mládeže Jitřen­ ka. Činnosť slovenskej mládeže sa označovala za protištátnu a vlastizradnú, jej zmýšľanie za panslavizmus v službách ruského cárizmu. Literárne horlenie slovenskej mládeže, ktorá túžila po slobode ľudu a utešovala sa vidinami o budúcom demokratickom Slovanstve, stalo sa odrazu vážnou politickou otázkou. Na generálnom konvente ev. cirkvi 8. septembra 1841 sa hovorilo o panslavizme, o nebezpečenstve ruskej rozpínavosti, o jej vplyve na slovanské národy. Maďarské dele­ gácie, vedené Kossuthom, žiadali, aby ani jeden kňaz nebol vysvätený bez znalosti maďarčiny, aby sa slovenské študentské krúžky zrušili a aby sa vyučovanie češtiny obmedzilo len na kazateľské cvičenia. Proti týmto útokom a konkrétnym prípadom násilného vnucovania maďarčiny do cirkví a škôl v slovenských obciach podali evanjelickí Slováci roku 1842 rekurz k panovníkovi. Tým však ešte viac utvrdili podozrenie Kossuthovej strany, že sú protimaďarského, a tým proti­ štátneho zmýšľania. Tento rekurz (tzv. Prestolný prosbopis) odovzdali vo Viedni: dr. Pavel Jozeffy, M. M. Hodža, Ján Chalúpka a Samuel Ferienčík. Kossuthove noviny Pesti Hirlap z jari 1843 prudko napadli Ustav reči a literatúry československej pri lýceu v Bratislave a obvinili

201

ho z protištátnych machinácií, z vlastizrady a z nenávisti k maďarské­ mu národu. Štúrovci sa netajili odporom k uhorskej šľachte a k pred­ staviteľom feudalizmu vôbec, a nemohli mať teda zvláštne sympatie ani pre nemeckú šľachtu. Pretože však najsilnejšie pociťovali triedny útlak zo strany maďarskej strednej šľachty a pomaďarčeného zemian­ stva, obrátil sa ich odpor aj proti celému maďarskému vlasteneckému hnutiu, ktoré bojom proti rakúskemu cisárskemu absolutizmu stálo na strane pokroku. Útok v Pesti Hirlape mal za dôsledok vyšetrovanie v ústave v dňoch 27.—29. júna 1843 pod vedením grófa Pulszkého. Predvolaný bol profesor Palkovič, Ľudovít Štúr, Ján Francisci a Ján Kalinčiak. Hoci hlavným popudom k vyšetrovaniu bolo, že štúrovci zbierali podpisy na Prestolný prosbopis, Pulszký im chcel dokázať styky s Ruskom. Boli obvinení medziiným aj z toho, že dostávajú knihy od ruskej Akadémie vied. Vyšlo najavo, že spomínaná zásielka kníh bola určená pre knižnicu grófa Apponyiho. Na základe vyšetro­ vania pozbavil cirkevný konvent 31. decembra 1843 Ľ. Štúra katedry. Jeho verní poslucháči protestovali proti tomuto rozhodnutiu tak, že začiatkom marca 1844 hromadne odišli na lýceum do Levoče. Rok 1842 — 1843 bol vzrušujúci nielen polemikami s maďarskými novinami, ale i nádejou na slovenské noviny a slovenský literárny časopis, o potrebe ktorých sa už dávnejšie uvažovalo. Ale len po niekoľkoročnej námahe za pomoci Kollára a pomocou podpisovej akcie medzi slovenskými zemanmi (pričom bol veľmi nápomocný tur­ čiansky zeman Ďurko Kosú t, strýc Ľudovíta Kossutha) podarilo sa získať povolenie na noviny. S ich vydávaním sa vynorila otázka spisovnej reči. Ľ. Štúr správne vycítil, že pre slovenský ľud je potrebná nová spisovná norma, a to taká, ktorá by ani katolíckej väčšine ani evanjelikom nepripomínala staré konfesionálne boje a ktorá by bola odlišná od jazyka náboženskej literatúry. Doba si žiadala takú spisovnú normu, ktorá by bola najbližšie k hovorenej ľudovej reči, ktorá by spájala západné i východné nárečia a bola tak živým spojivom všet­ kých Slovákov, rozdrobených dovtedy jednak cirkvami, jednak župami na národne neuvedomelé náboženské a regionálne skupiny. Preto už v lete 1843 po porade na fare v Hlbokom navštívil Štúr, Hodža a Hurban básnika Jána Hollého, aby dal súhlas k reforme spisovného jazyka. Hollý súhlasil a mládež sa dala do praktického riešenia tejto veľmi významnej úlohy. Za základ spisovnej reči prijali stredoslovenské nárečie (podtatranské, ako oni hovorievali) a uzniesli sa na fonetickom pravopise. Po návšteve u Hollého sa Hurban ponáhľal prepísať literárne prí­ spevky pre almanach Nitra do novej slovenčiny, aby jeho druhý ročník vyšiel už po slovensky. A už 9. septembra vítal Janko M a t ú š k a študujúcu mládež na lýceu v Bratislave slovenskou básňou. (Pri uvítaní

202

bratov v Vstave dňa 9. 9. 1843). Prvý text, tlačený v štúrovskej slo­ venčine, bola báseň Janka Francisciho Svojim vrstovníkom z februára 1844. Skoro za tým vyšiel i druhý ročník Ni try ako prvá kniha v novej spisovnej reči. Mladá generácia, ktorá začala literárne pracovať asi roku 1830,· zanechala pomerne bohatú literatúru písanú po česky. Táto literatúra vyplňuje prvé obdobie básnickej školy Štúrovej. Svojím obsahom viaže sa síce hodne na dávnu minulosť slovanskú, ale odráža aj najpálčivejšie otázky tých čias a spoločnosti. Na nej poznávame ideové dozrievanie štúrovcov, ich boj s klasicizmom a s prežitkami feudálneho sveta. Literatúra štúrovcov, písaná po česky, tvorí organický prechod od Kollárovej a Hollého poézie k poézii Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča, Sama Chalúpku a Jána Bottu. Na rozdiel od šťastnejších národov Slováci nemali nejaké väčšie kul­ túrne stredisko, v ktorom by sa mohla rozvinúť bohatšia umelecká tvorivosť. Ale potreba organizovať kultúrny život bezprávneho národa bola taká naliehavá a živá, že aj v prevažne nemeckej a maďarskej Bratislave mohlo vzniknúť prechodne ohnisko slovenských kultúrnych snáh, nadväzujúce na silnú osvietenskú tradíciu mesta. Takýmto ohniskom bola Bratislava až do roku 1848. V tomto období, keď bola Bratislava pod vplyvom pokrokového hnutia nemeckej buržoázie a ma­ ďarského zemianstva, malo slovenské študenstvo pomerne najlepšie podmienky vytvoriť národné hnutie. Spočiatku hľadalo toto hnutie oporu v dejinách národa, a preto sa obracalo do minulosti. Oživilo najprv tradíciu Veľkej Moravy a vyzdvihlo cit slovanskej spolupatrič­ nosti. Najčastejšie literárne námety sa viazali k tomuto citu. Pre mladšiu generáciu ·to už však nestačilo. Zmocňoval sa jej čím ďalej tým silnejší cit vlastenectva, lásky k rodnému kraju a k ľudu. Ale čím viac sa približovala k ľudu, tým bola nespokojnejšia. Jeho zotročenosť, otupenosť, bieda spôsobená vykorisťovaním rozžialili najprv srdcia mladých básnikov, potom v nich vzbudili hlboké rozčarovanie a odpor k panujúcemu poriadku, nakoniec aj revolučnú bojovnosť. Taký bol citový vývin pokollárovskej generácie. V jej literárnych druhoch poézia stojí nad prózou, hoci už nie v takej miere ako pred­ tým. Prehľadne uvedieme najdôležitejšie diela a ich ideovú problema­ tiku, ako aj zápas o nové básnické vyjadrenie. V poézii štúrovskej generácie písanej po česky prevažuje sprvu kult slovanskej minulosti, ktorý sa dostáva do hlbokého protikladu so sku­ točnosťou. Kollárove a Hollého obrazy slovanskej mohutnosti sa rozbíjajú na slovenskej biede a slabosti. J. M. Hurban napísal: ‫״‬Let poézie Kollárovej vznešený rozdrúzgal sa o skaly skutočnosti politickej a vzdelanosti rozumovej“ (Slov, pohľady, 1851, str. 131). Jediná cesta slovenského národného hnutia od ilúzií o Slovanstve mohla viesť len

203

k spojeniu s pracujúcim ľudom. Poézia štúrovcov bola literárnym odrazom vývinu od ideálov k rozčarovaniu a k bojovnému vystúpeniu. A to bola cesta pokrokového romantizmu v každej európskej literatúre. Pokollárovskú poéziu netvoria už len niekoľkí jednotlivci, ale celá plejáda básnikov. Toľko básnikov v jednej generácii nebolo potom až do prvej svetovej vojny. Boli to hlavne: Karol Kuzmány, Michal Miloslav Hodža, Daniel Lichard, Samo■ Chalúpka, Karol Drahotín Štúr, Karol Braxatoris, Ľudovít Žello, Ľudovít Štúr, Ctiboh Žoch, Ján Maróthy, Jozef Miloslav Hurban, August Horislav Škultéty, Andrej Sládkovič, Janko Matúška, Janko Kráľ, Samo Bohdan Hroboň, Bohuslav Nosák, Ján Kalinčiak, Jonáš Záhorský, Daniel Sloboda a celý rad iných, ktorí neskoršie pole literatúry opustili. K týmto, spočiatku česky píšúcim básnikom sa pripojuje po roku 1843 ešte ďalšia skupina, na čele ktorej bol Ján Francisci, Ján Botto, Viliam PaulinyTóth, Mikuláš Dohnány, Mikuláš Ferienčík a za nimi Jozef Jančo, Jakub Graichman a iní. Súčasne s Kuzmánym prekonáva klasicizmus Samo Chalúpka, prinášajúc prvé ponášky na ľudovú pieseň. (Koníku moj vraný, Nářek slovenský a Píseň vojenská, 1834; prevzal ich Kollár do II. zv. Ná­ rodných Zpievaniek). Znie v nich žiaľ nad Slovenskom, ale aj náznaky chalupkovskej bojovnosti. V časomerných básňach Jaro, Večer pod Tatrou, Toužba po vlasti, Má vlast (Plody, 1836) sa spovedá zo svojej lásky k rodnému kraju; sú to obrazy, prehriate spomienkami na det­ stvo, na ‫״‬blažený detinský ráj“, na chlapecké hry, na potulky po horách, na prvú lásku. Všetky tieto básne svedčia, že Chalúpka bol hlboko citové založený lyrik, spočiatku ovanutý elegickým romantiz­ mom, neskoršie však prešiel k epike. V básni Má vlast mal už slohu, ktorej myšlienka po rokoch zaznela v jeho slávnej Mor ho! Rád při divém surmy zvuku v boj poletím za kraj rodný, Volnou vlast obránit vnuku, neb padnout jak syn svobodný.

Po týchto prvých básňach sa na čas odmlčal a dal sa dq štúdia slovan­ skej ľudovej epiky, aby potom dal svojmu národu najlepšie hrdinské spevy. Chalúpka vo svojich prvých básňach ako! jeden z prvých pre­ cítil a básnicky vyjadril slovenské vlastenectvo. A podobne ako Sama Chalúpku zmocňoval sa pocit domova a rod­ ného kraja aj jeho vrstovníkov. Karol Drahotín Štúr (1811 až 1851), starší Ľudovítov brat, bol z nich najnádejnejší. Ako výborný znalec gréckej literatúry napísal najprv rad básní s antickými motívmi (Na odcházejícího Sokrata, Starobylí Rekové a iné), potom ho však úplne zaujala starosť o vlastný národ. V dlhšej básni Slaveny nářek 204

(35 slôh, v almanachu Plody) privoláva matka Slávia Jána Žižku z Trocnova, aby vstal z hrobu, oslobodil slovanské národy, ktoré trpia nielen v cudzom, ale aj vo vlastnom otroctve, pričom i ‫״‬Sláv Sláva mučí“. Narážal tu na osud Poľska pod cárskym absolutizmom. V prí­ zvučných, ako aj vo voľných veršoch vnášal prvé nálady romantickosvetabôľne: Oblaky čemé krutým nebem roní, Dnové jsou temní, ráno nemá vnady... Na rakve třískám, mrtvé ze sna budím ... (Hronka II, 3.)

Tieto a iné básne Karola Štúra vyšli knižne roku 1844 pod názvom Ozvena Tatry. V nich sa prejavil ako druh A. Mickiewicza a K. H. Máchu. Motív samoty a žiaľu a odpor proti panujúcej spoločnosti sa striedajú s obrazmi domova a ľudového života. V básni Krásny věk spieva o kráse našich hôr, riek, lúk a polí, o pracovitom, ale trpiacom ľude, aby nakoniec vyjadril vieru v príchod nového veku, novej jari (‫״‬Za jarem nové jard vzplane: To krásny věk, to krásny věk!“). Spolu s máchovskou hudbou verša zaznieva v básni mladistvé oduševnenie Mickiewiczovej Ódy na mladosť. Druhú časť knihy tvoria veršované povesti, balady o slovenských hradoch (Margita, o hrade Strečne, Ne­ volnice, o budatínskom zámku, Skalný mních, o Hričove, Pomník lásky, o trenčianskej studni, Ctibor, o Beckove, Vzteklice, o čachtickej panej a iné). Tieto obľúbené námety romantickej poézie sa neskoršie spracúvali aj v slovenčine. Karol Štúr bol skutočným básnikom, umel­ com slova. Od poézie ho odviedli povinnosti správcu gymnázia v Modre a choroba. Umrel predčasne roku 1851. Svoje deti zanechal Ľudovítovej opatere. Almanach Plody priniesol prvých šesť básní Ľudovíta Štúra. Ľ. Štúr v nich smútil nad osudom tatranského kraja, nad odrodilstvom a veštil, podobne ako Kollár, nový úsvit. Novými básňami prispel aj do Hronky, ktorú pozdravil ódou. Ako básnik si osvojuje postoj osamelého pútnika, ktorý vyhľadáva štíty hôr, aby videl svoj kraj do ďaleka a do ďalekých obzorov premietal svoje túžby. Neutápal sa však v roman­ tických snoch. Jeho myšlienky sa čím ďalej tým vrúcnejšie primkýnali k ľudu. Časopis Květy (1838—1840) priniesol trinásť jeho básní pod názvom Dumky večerní. Vyjadril v nich svoj vlastný smútok i smútok poddaného sedliactva. Má tam obraz ustarosteného sedliaka, ktorého odrodilý syn oberie o posledné peniaze, obraz invalida, žob­ ráka, ktorý stratil ruku za cisára, obrazy biednych chalúp, roztratených po slovenských dolinách. Niet pochybnosti, že jedným zo základných citových popudov národného hnutia bol súcit s poddanými a hnev nad ich zotročením. Ľudovít Štúr si často v prvých básňach veštil búrlivý

205

život. Ba aj v ľúbostných básňach, ktoré venoval Márii Pospíši­ lo v e j, sestre nakladateľa Kvetov, si predpovedal búrlivý život (‫״‬Co by ti bylo z jinocha smutného? Z jinocha, jemuž všecko proro­ kuje bouři po celý čas žití zemského . . Ľudovým ľahkým veršom ospieval kraj nitriansky a liptovský, vyslovujúc narážky na boj, ktorý sa začiatkom štyridsiatych rokov rozvíjal. V básni Helena ospieval smrť Napoleona, v ktorom videl osudové vzopätie Západu proti Vý­ chodu, titana, ktorý pohol dejinami, búral starý svet a vyvolal na -scénu Európy Rusko. Zo svojich ciest po Lužici priniesol epickú báseň Žrec (Nitra, 1842) o zániku posledných pohanských Lužičanov v boji s kresťanstvom. Proti Kollárovmu optimizmu vniesol Ľ. Štúr do poézie hlboký osobný smútok, nepokoj, predvídanie boja a odhodlanosť. Ešte pred odchodom do Halle napísal: ‫״‬Ač padneme, však padneme hodni svého‫ ׳‬rodu, Vnukům našim nabudneme volnost a svobodu.“ Jeho české básne citové a ideove kliesnili cestu poézii celej generácie. Do almanachu Plody prispel Ctibor Žoch (1815—1865) väčšou básňou Víla Tatranská, oslavujúc ňou Tatry, a najmä oravský kraj. Najväčšou básňou Plodov bol Meč Křivdy od Michala Miloslava Hodžu, zložený veršom srbských národných piesní. Je to hrdinský epos o bojoch Lužických Srbov proti Sasom a o víťaz­ stve srbského hrdinu nad nemeckým bojovníkom. Význam tohto eposu je v tom, že je v škole Štúrovej prvým pokusom podať epos ľudovým veršom. Kritika Plodov z českej strany najvyššie ocenila Hodžové príspevky, najmä jeho príhovor o význame ‫״‬československého jazyka“, prednesený 22. septembra 1833 členom ‫״‬Spoločnosti“, a jeho ódu Československá řeč, v ktorej chváli češtinu ako jazyk, spájajúci Če­ chov, Moravanov a Slovákov, ako jazyk dávnej slávy a novej víťaznej budúcnosti. Na mladých štúrovcov vplývala v tridsiatych rokoch okrem poézie Kollára a Hollého aj literárna tvorba časopisu Hronka a almanachu Zora. Kým Hronku vydával Kuzmány po česky, v Zore boli okrem niektorých českých príspevkov príspevky písané v bernoláčtine. Z vý­ znamnejších tvorcov štúrovskej epochy prispel do Zory len Ján Maróthy a z ostatných mladý Jonáš Záhorský známou a pre mladú generáciu veľmi povzbudivou ódou Na Slováků. Mladým štúrovcom ideove i umelecky bola bližšie Kuzmányho Hronka. Do Hronky prispieval zo staršej generácie J. Kollár, J. Cha­ lúpka, G. Fejérpataky-Belopotocký. Z mladších básnikov sa v Hronke predstavil Karol Braxatoris (1807-—1869) eposom Osud aneb Oleg, vývoda ruský, spracovaným na základe Puškinovej básne, ďalej Ľudovít Štúr, J. M. Hurban, B. Hroboň, Ctiboh Žoch, A. H. Škultéty, S. Tomášik. Obidva časopisy prispeli k rozvinutiu slovenskej literatúry v tridsiatych rokoch minulého storočia. 206

Veľmi horlivým básnikom tohto obdobia bol Jozef Miloslav Hurban, ktorého Ľ. Štúr prebudil k národnému povedomiu. Už roku 1838 čítal na ústave svoju tragédiu Olejkár, podanú vo veršoch. Neskoršie ju poslovenčil prózou. Kým bol Ľ. Štúr v Nemecku (1838 až 1840), Hurban bol hybnou osobnosťou mládeže. Prednášal vlastné básne, kritizoval, polemizoval, vnášal všade ruch. Nie nadarmo pred­ nášal na tému Život je boj a dokazoval, že ‫״‬len z bojov a odporov povstávajú nové veci“. Jeho české básne boli optimistické, ba až veselé, ako napr. Poutnické, vložené do jeho cestopisu Cesta Slováka ku bratřím slavenským na Morave a v Čechách, ktorý vydal roku 1841. Vo svojom almanachu Nitra uverejnil roku 1842 epos Osudové Nitry v deviatich spevoch. Začal ho od Pribinu, pokračoval kraľovaním Rastislava, víťazstvom Svätopluka a zakončil ho scénou, v ktorej Svä­ topluk odprosuje Rastislava, ktorého dal uväzniť a oslepiť. Rastislav mu odpúšťa a odchádza do samoty. Keď porovnávame Hurbanove Osudy Nitry s Hollého Svätoplukom, poznáme rozdiel medzi klasicistic­ kým a romantickým slohom. Tam pokojná maľba osôb, vecí, rozprá­ vanie deja — tu elegická nálada, scenérie noci, samá zrada a úklady, smutný epilóg, úvahy nad prítomnosťou. Hurban napísal tento epos najmä preto, aby očistil Svätopluka pred národom z veľkej viny, ktorú spáchal na vlastnom strýkovi Rastislavovi. Neskoršie u Ľ. Štúra (Svätoboj) a u J. Rottu (Žiaľby Svätobojove) vyrástla Svätoplukova vina v kliatbu, ktorá zborila Veľkomoravskú ríšu a zavinila neprajný osud Slovákov. Hurbanovi bol epos dobrou prípravou na historickú prózu. August Horislav Škultéty (1819—1892) vydal svoje Básne v Prešporku roku 1840. Písal ich už podľa rád Ľ. Štúra, aby nenapodobňoval antických básnikov, ale písal o živote svojho ľudu, všímal si slovanskej ľudovej poézie a Mickiewicza. škultéty síce za­ choval rady, ale jeho dielo sa nestalo výrazom opravdivej básnickej osobnosti. Vyjadril optimizmus mladosti, povzbudzoval k práci a viere, odsudzoval odrodilstvo a pokúsil sa o ponášky na ľudovú pieseň. Jeho Opustený je piesňou o poddanskej biede. Druhú časť jeho knihy tvorí historický epos Dimitrij čili Porážka Mongolů, ktorý ospevuje hrdin­ stvo Rusov a obsahuje aj smelé narážky na slovenské skutočnosti. (‫״‬Hoj, bratři věrní, dokud ještě budem // Na vlastní bídu lhostejně patři ti?“) V almanachu Jitřenka dominoval Sam0 Bohdan Hroboň patetic­ kými básňami o láske a vernosti k národu. V Prahe sa zoznámil s vlastenkou Bohuslavou Rajskou, neskoršou ženou Ladislava Čelakovského. Jej poslal zväzok básní z Nemecka Květiny nadsálanské, v ktorom viac ako o svojej láske spieval o Tatrách a o sebe ako o synovi Tatier. Bohuslav No sák sa pokúšal v Jitřenke o ver­

207

šované povesti a už vtedy prekladal zo slovanskej poézie a z angličtiny. V Hurbanovej Nitre vystúpil troma básňami Andrej Sládkov i č (Hlas k Nitre, Modlení, Ctibor). V Palkovičovej Tatranke (roč. II) debutoval Ján Kalinčiak veršovanou povesťou Králův stůl, v ktorej Slováci vítajú kráľa Matiáša na poľovačke ako svojho kráľa, hrdého na slovenských bojovníkov v jeho Čiernom pluku. Táto báseň pravdepodobne pomohla Sládkovičovi osnovať Detvana. V Tatranke sa uplatňoval po prvý raz aj Janko M a t ú šk a svojimi povesťami a baladami, písanými v češtine (Svatý zákon, Hrdos, Pomsta, Klára Zachová). Neskoršie tieto povesti a balady poslovenčil. Matúška však už i vo svojej češtine silne smeroval k slovenskému ľudovému veršu. Obďaleč od štúrovcov sa vyvíjal Samo Tomáši k. Ako básnik zvečnil svoje meno piesňou Hej, Slováci!, uverejnenou vo Fejérpatakyho Starom a Novom Vlastenskom kalendári na rok 1838 pod názvom Na Slovany. Napísal ju však ešte v Prahe roku 1834 na ceste do Nemecka. Pre silný výraz viery v budúcnosť utláčaných slovanských národov stala sa neoficiálnou hymnou všeslovanskou, neskoršie sa neraz zneužívala pre ciele reakčného ,^panslavizmu“. Prózu, písanú v češtine, pestovali mladí štúrovci v menšej miere ako poéziu, o ktorú viedli už v Spoločnosti i v Ústave teoretické spory. V literatúre tridsiatych rokov mohli aktívne pôsobiť len dve význačnejšie prózy, a to Chalupkovo Kocúrkovo a Kuzmányho La­ dislav. K prózam almanachov Zora zostávali štúrovci chladní. Začiat­ kom štyridsiatych rokov rozvíjal prózu Jozef Miloslav H u rb a n. Roku 1841 vydával v Pešti Cestu Slováka ku bratrům sloven­ ským na Moravě a v Čechách ... Bol to cestopis o ceste, ktorú Hurban skutočne podnikol roku 1839 z podnetov štúrovskej mládeže, ktorá do programu svojej činnosti zaradila aj cestovanie po domove a po ostatných slovanských krajinách. Hurban v tejto svojej práci vyznáva ešte slovanskú myšlienku v Kollárových formuláciách. Prináša opis svojich zážitkov z cesty cez Viedeň na Moravu a do Čiech, mnoho svedectiev o živote českých miest, o ich ideovej orientácii, o stretnutí s českými buditeľmi. Pozastavuje sa nad biednym postavením robot­ níka v Brne, nad ziskuchtivosťou fabrikantov a odporúča najmä slo­ vanským továrnikom, aby sa chovali k robotníctvu ako k svojim spolublížnym a mali ich za niečo viac, ‫״‬než jsou stroje a mašiny fabrické“. Vo svojom cestopise teda verejne naráža na triedne zloženie spoločnosti a na vykorisťovateľský pomer k robotníctvu. Vcelku sa v cestopise odrážajú náhľady i nálady mladých štúrovcov. Hurban pokračoval v písaní prózy aj po cestopise. Zaujali ho naj­ viac historické témy, podobne ako v poézii (Osudové Nitry). Aj jemu, tak isto ako ostatným príslušníkom, išlo o oživenie slávy dejín vlast­ ného! národa a posilnenie národného sebavedomia v zápase s utlačova­ 208

teľmi. V I. ročníku Nitry (1842) vyšli ‫״‬obrazy“ pod názvom Svadba krále Velkomoravského a v Kvetoch roku 1844 próza Svatoplukovci čili Pád říše velkomoravské. I táto próza má podtitul ‫״‬Obrazy z po‘■ sledních dob slávy slovanské“. Hurban svojimi prózami vytláčal cudzie, nenárodné témy, spracované v umelecky druhoradej literárnej pro­ dukcii, a protestoval proti pestovaniu takých modiel v literatúre, ako sú ‫״‬napuchlé, oduté a otrhané Meluzíny, Majoleny, Bruncvíky, Štilfrídy a těmto podobné nepřirozené a nepravdivé vymyšleniny“. I keď takéto prózy nahradzoval prózou s domácou látkou, predsa sa neubránil ro­ mantickému pohľadu na slovenské dejiny. Jeho Olejkár, publikovaný roku 1846, tiež bol pôvodne napísaný po česky ako pokus o tragédiu: Olejkář aneb Pobloudění člověka. Hurban siahol tu po látke z obdo­ bia Matúša Čáka Trenčianskeho, obľúbenej u štúrovcov. Česky písanou prózou sú aj Obchodníci od Jána Pavla To­ rná ši k a (1802—1867), staršieho brata Sama Tomášika. Prvá časť vyšla roku 1846, druhá zostala v rukopise. Tomášik zobrazil v tomto diele, ako prvý slovenský prozaik, život slovenského remeselníctva. Ústrednou postavou je vidiečan, ktorý sa stal obchodníkom v meste. Próza podporuje obchodné podnikanie Slovákov a je dokumentom spoločenských pomerov v Uhorsku v štyridsiatych rokoch minulého storočia. Tomášik proti obľube tém z minulosti napísal ‫״‬povídku z nových časů“. Hoci Tomášikovu knihu prijali štúrovci kladne a získala pochvalu okrem iných aj od Boženy Nemcovej, nemala na vývin slovenskej prózy podstatnejší vplyv a ostala zabudnutá. Príčinu vidíme v jazyku tohto diela a v sklonoch k určitej didaktičnosti. Po česky bolo publikovaných aj niekoľko populárno-náučných a polemických spisov. Čestné miesto tu zaujíma kniha predčasne zomre­ tého Benjamina Pravoslava Červenáka (1816 — 1841) Zrcadlo Slovenska, vydaná roku 1844. Červenákova práca je výsled­ kom základných vlastivedných vedomostí o Slovensku podľa stavu vtedajšej vedy u nás. Ideologicky vychádza Červenák z Kollára a z jeho učenia o slovanskej vzájomnosti a humanite. Cenný úvod ku knihe napísal Jozef Miloslav Hurban. Česky písaná próza mladých štúrovcov nedosiahla veľké umelecké úspechy ani trvalú obľubu, hoci je poznačená aj politickým zápasom a zainteresovaním na posilňovaní národného uvedomenia. Vcelku mali štúrovci v tomto období, predovšetkým vo svojich českých básnických prvotinách, všestrannú školu romantickej poézie, oslobodili sa od klasicizmu a napodobňovania cudzích vzorov, smelo načreli svojou poéziou a prózou do slovenského života a prebojovali sa k horúcemu slovenskému vlastenectvu. Smelo sa priznávali k bied­ nemu opovrhovanému ľudu. Chýbalo už len jedno: hovoriť a písať jeho vlastnou rečou. A k tomu došlo roku 1843. 14 Dejiny slovenskej literatúry

209

OBDOBIE DEMOKRATICKO-REVOLUCNÉHO HNUTIA 1843 — 1848 ĽUDOVÁ SLOVENČINA AKO JEDNOTNÝ SPISOVNÝ JAZYK SLOVÁKOV ZALOŽENIE TATR1NA A KULTURNOORGANIZAČNÁ ČINNOSŤ ŠTÚROVCOV LITERÁRNY ROMANTIZMUS V ZNAMENÍ MEŠTIANSKEHO DEMOKRATIZMU A ĽUDOVOSTI — ROK 1848 A JEHO DÔSLEDKY

Prijatím ľudovej stredoslovenskej slovenčiny za jednotný spisovný jazyk Slovákov sa nálile uvoľnila cesta novej literárnej tvorbe. Bolo to, ako keď sa ľady pustia pred príchodom jari. Jar slovenskej literatúry v tomto období bola v znamení víťazstva mladej romantickej generácie. Neuhasitelná bola jej túžba literárne tvoriť a dvíhať ľud z feudálnej poroby. Vyriešením otázky spisovného jazyka sa naraz vyriešilo mnoho iných otázok, ktoré prekážali rozvoju národného hnu­ tia, ako napr. otázka jednotnej slovenskej národnosti, otázka spoloč­ ného postupu katolíckej a evanjelickej inteligencie, otázka pomeru k Čechom a iným slovanským národom, otázka charakteru celej litera­ túry a rozličné otázky organizovania kultúrneho a politického života. Všetko sa naraz ujasnilo. Lenže pribudlo aj mnoho nových úloh a s nimi mnoho ťažkostí. Už len samo uzákonenie spisovnej reči a jej uvedenie do života bolo veľmi ťažkou úlohou. Ale mládež, zoskupená okolo Štúra, sa ťažkostí nezľakla. Rozdeľovala si úlohy a prekonávala jednu ťažkosť za druhou. Bolo treba založiť a organizovať nové časo­ pisy, noviny, zakladať spolky, vydávať prvé knihy v slovenčine a predo­ všetkým napísať gramatiku, určiť pravopis. A to všetko vyžadovalo nielen obetavú, ťažkú prácu, ale aj finančné prostriedky, ktorých bolo neuveriteľne málo v pomere ku skutočným potrebám. Krátko po uvedení novej spisovnej reči vznikali diela, ktoré zostali podnes klasickými dielami slovenskej literatúry a na ktorých ako na bezpečných základoch generácia za generáciou stavala nové stupne. Štúr vo svojich novinách udával program v duchu mierne liberalistickom, s čím napr. radikálnejší Janko Kráľ nebol spokojný. Štúr všetko svoje úsilie sústredil na organizovanie národných spolkov a kultúrnych 210

inštitúcií. Času v dozrievajúcom revolučnom ovzduší bolo málo a strá­ cal sa polemikami o spisovnú reč. Štúr odbavoval tieto polemiky heslom: ‫״‬Nie gramatiku, život chceme!“ Literárna, novinárska a orga­ nizačná aktivita štúrovcov bola v týchto predrevolučných rokoch na vrchole. Ešte v lete (27. augusta) 1844 v Liptovskom Mikuláši založený literárny a vydavateľský spolok Tatrín si vo svojich stanovách určil tieto ciele: ‫״‬Určenie, cieľ a pole pôsobenia Tatrina je jednota milov­ níkov národa a života slovenského literárna, súkromná, majúc za cieľ každou zákonnou cestou čistoslovenský život bez ohľadov na vyznanie náboženské, stav a ktorékoľvek druhé stavy života a rozdielnosti ľud­ ské budiť, podporovat, utvrdzovať a rozširovať. Aby sa tento cieľ do­ siahol, zjaviť sa musí jeho pôsobenie vo vydávaní a rozširovaní kníh potrebám národa nášho veku a okolnostiam, v ktorých žije, zodpo­ vedajúcich a v podporovaní mládencov národnej našej veci posvätených v ich vzdelávaní sa.“ Vydávanie cirkevných kníh Tatrín vylúčil zo svojho programu. Bol to nový pokus po Hamuljakovom Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej utvoriť celonárodnú kultúrnu inštitúciu na nekonfesijnom základe. Ale tak vtedy, ako aj teraz sa ukázalo, že najväčšou prekážkou rozvoja slovenských inštitúcií je chudoba jej zakladateľov a chudoba nepočetného uvedomelého živlu malomestského, ba aj kňazskej a uči­ teľskej inteligencie. Peňažné príspevky sa zhromažďovali len pomaly a v malých sumách, takže širší vydavateľský program sa nemohol uskutočniť. Najväčšou zásluhou Tatrina bolo, že ako celonárodný spolok združil zástupcov oboch konfesií a svoju autoritou podporil uznanie novej spisovnej slovenčiny. Veru neobyčajnou udalosťou v dejinách Slová­ kov bolo posledné zasadnutie Tatrina 10. augusta 1847 na katolíckej fare v Čachticiach u farára Jozefa Urbanovského, kam došla veľká časť účastníkov z Liptova na pltiach dolu Váhom. Všetkých účastníkov bolo 58 a z toho 18 katolíckych pokrokových kňazov. V ten pamätný deň sa zišli v Čachticiach na ten čas najaktívnejší mužovia Slovenska, ktorí boli rozhodnutí zbaviť ľud potupnej kultúrnej nemoty. Literárny ruch štúrovcov sa však rozvíjal viac z osobnej ako zo spolkovej iniciatívy. Štúrovci najprv prispievali literárne do českých Kvetov, do Časopisu Českého musea, do Fejérpatakyho Starého a No­ vého Vlastenského kalendára, do Kuzmányho Hronky, potom do Hur­ banovej Nitry a do obnovenej Palkovičovej Tatranky. Vydať literárne dielo knižne znamenalo v tom čase získať si najprv predplatiteľov, ak si náklad nezaplatil sám autor. A predsa aj v tomto ohľade nastal prelom a štúrovci začali vydávať knihy sami. Roku 1840 vyšli Básně Aug. Horislava Škultétyho, roku 1841 Cesta Slováka ku bratřím slo­ venským na Morave a v Čechách od J. M. Hurbana, roku 1844 Zrcadlo 14·

211

Slovenska od Benjamina Pravoslava Červenáka (1816—1842) a Ozvěna Tatry — Zpěvy a pověsti od Karla Štúra, roku 1845 Slovenskje povesti od J. Francisciho, roku 1846 Sládkovičova Marína a Matúškove Siroty, malá ěinohra v 4 dejstvách, roku 1848 Podmanínovci, činohra v 4 dejstvách od Mikuláša Dohnányho. Od roku 1845 vyšlo však viac literárnych diel v časopisoch. Ale ani to nevyčerpalo celú tvorbu štúrovcov v týchto rokoch. Mnoho prác zostalo v rukopise a len po rokoch sa vydali z pozostalostí autorov. V rokoch 1846—1848 vyšli základné jazykovedné práce o novej slovenčine — dve o!d Ľ. Štúra a dve od M. M. Hodžu, ďalej ľudo­ výchovné knihy, najmä proti alkoholizmu (Jozef Andraščík, Šenk pálenčený, 1845; Janko Kadavý, Prjatel ludu, kňižka pre slovenskích hospodárou a remeselňíkou; brožúry Júliusa Plošica, Štefana Závod­ níka, A. H. Škultétyho a iných), potom knihy pre mládež od Závod­ níka, Kadavého, Škultétyho a Čipku a kázne dr. Andreja Radlinského. Od roku 1847 začal vychádzať výborný kalendár pre ľud, Domová pokladnica od D. Licharda. Jaroslav Vlček napísal o literárnom ruchu v týchto rokoch: ‫״‬Nikdy do roku 1845 nebolo na Slovensku takého života.“ A o význame slovenčiny pre vydanie Sládkovičovej Maríny napísal: ‫״‬Keby celý boj o slovenčinu bol na povrch vyniesol iba túto jedinú neveľkú knižku, požehnaná by bola jeho pamiatka; ale on stvoril viac: veľkého básnika. Sládkovič je dieta slovenčiny“ (Dejiny literatúry slovenskej, 1933, 130). No najvýznačnejším podujatím pre slovenskú literatúru boli — okrem Nitry — Slovenskje Národňje Novini s literárnou prílohou Orol tatránski (1845 — 1848) a Hurbanove Slovenskje Pohľadi na vedi, umeňja a literatúru (1846—1848), obnovené po revolúcii roku 1851—1852. Almanach Nitra II priniesol prvé literárne diela v novej slovenčine. V jej troch slovenských predrevolučných ročníkoch sa predstavila básnická škola Štúrova so živou ľudovou rečou, s novým silnejším oduševnením a konkrétnejšími pracovným ideálmi. Nitra pri­ niesla básne Janka Kráľa, ktoré udali smer vývinu básnickej reči, otvoriac naplno pramene ľudového umenia i skryté revolučné túžby ľudu po sociálnej spravodlivosti. J. M. Hurban mohol právom napísať Danielovi Slobodovi (8. mája 1846): ‫״‬Slovenčinou sa Slovensko vzkrie­ silo. Knihy slovenské sa na úchvatky míňajú, Lichardova ‫״‬Pokladnica“ pred východom doteraz už 1000 odberateľov predplatených má. Môžeš si pomysliet, že najmenej 1500 sa bude musiet dat tlačit, a to je už veru veľkô obecenstvo, akô ani Palkovič s jeho češtinou, ani Fejérpataky so svojou polovičatou mrzutou pri všetkej nepatrnosti ceny nemajú. .. (A. Mráz, Dejiny slovenskej literatúry, Bratislava 1948, 145). ‫״‬Slovenskje Národňje Novini“, tlačené v Bratislave, čo i neveľké 212

(vychodili iba dva razy do týždňa), mali znamenitú redakciu: roz­ hodila hustú sieť dopisovateľskú, opatrne vyrovnávala protivy medzi obidvoma vierovyznaniami, nové cesty otvárala národnej činnosti, re­ formovala spoločnosť a vo všetkom pracovala so sebazaprením a láskou. Vedľa Ľudovíta Štúra viedli noviny: Peter Kellner-Hostinský, Bohuslav Nosák-Nezabudov, Mikuláš Dohnány, Móric Jurecký a Ján Štúr. Prí­ loha ‫״‬Novín“ ‫״‬Orol tatránski“ bola rovnako znamenitá. Svieži, rezký duch vial z jej stĺpcov: čo bolo mladého a životaschopného v básnic­ kom doraste toho času, všetko sa tam poschodilo. Noví spevci zaspie­ vali, neznámi novelisti sa ohlásili, smelí kritici si našli spôsob a dobré poučné články nečakali dlho na vďačné obecenstvo; Štúrove štúdiá o ľudovej poézii slovanskej, o histórii Slovanov, o novej slovanskej otázke, čo neskôr väčšinou dozreli v knihy, tam majú svoj koreň. — A znamenité boli i Hurbanove ‫״‬Slovenskje Pohladí na vedi, umeňja a literaturu“ (tlačené v Skalici), ktoré vydavateľ zapĺňal temer sám. .. . A keby nič inšieho neostalo zo starých ‫״‬Pohľadov“, obšírna práca Hurbanova: Slovensko a jeho život literárny zachová svoju cenu. Látku dal Tablic, dali staré rukopisy a tlačové uniká Rešetkovej kniž­ nice; ale nedali pragmatický postup, filozofický názor na svet a geni­ álne blesky ducha, ktoré svietia z Hurbanových štúdií, hoci štylisticky nevykryštalizovaných. Kus úvodnej časti: pohľad na Slovensko (I, str. 19—23) je vec klasická.“ Takto charakterizoval Jaroslav Vlček dva hlavné literárne orgány štúrovcov, vystihujúc ich obetavé oduševnenie za národ, za Slovanstvo a za nový vek humanity. I keď všetky tieto počiny boli podložené idealistickou filozofiou, jednako mali v danej situácii Slovákov veľmi pokrokový význam a boli výrazom chudobného malomeštianstva, usilu­ júceho sa spojiť so širokými vrstvami ľudu proti uhorskému feuda­ lizmu.

ĽUDOVÍT ŠTÚR Keď nastala pamätná jar národov v revolučnom roku 1848, za Ľudovítom Štúrom stála už početná, oduševnená mládež, uznávajúca ho za predstaviteľa národnej vôle. Bol to výsledok jeho viac ako desaťročnej neúnavnej buditeľskej činnosti. Bol stelesnenou aktivitou. Dvíhajúc seba k širokým obzorom vzdelanosti, dvíhal za sebou aj svo­ jich vrstovníkov a potom aj svojich žiakov, remeselnícku a roľnícku mládež. Kde sa zjavil, tam sa šírilo oduševnenie. Pravda, vtedy sa k re­ volučným činom budila mládež celej Európy, vtedy básnici a umelci najsmelšie rozpínali krídla svojej činorodej fantázie, proti ktorej boli

213

bezmocné aj zbrane policajných režimov, akým bol napríklad rakúsky. Vtedy sa už vedelo, čo môže dokázať meštianstvo! a ľud, keď sa spoja proti feudálnym panstvám. Ľudovít Štúr chcel dokázať, že aj v tom zadebnenom feudálnom Uhorsku možno prebudiť a viesť národ aj bez šľachty, aj bez kráľov­ ských dvorov. Jeho jedinou zbraňou bolo vzdelanie, osveta, práca a organizovanie svojpomocných spolkov. Tento syn chudobného učiteľa z Uhrovca sa narodil 29. októbra 1815. Vďaka obetavým rodičom dostal dobré vzdelanie už doma, potom v Rábe a najmä na lýceu v Bratislave. Od detstva mu dávali za príklad brata Karola, ktorý úspešne študoval, Františka Palackého, ktorý prešiel školou jeho otca a mal už význačné postavenie v českom kultúrnom živote, Pavla Jozefa Šafárika a Jána Kollára, ktorého Slávy dcera bola už známa po celom slovanskom svete. Keď prišiel ako štrnásťročný roku 1829 do Bratislavy, našiel tu už krúžok slovenských študentov, ktorí sami od seba začali študovať všetko, čo sa vtedy zjavilo nové v slovanských literatúrach, najmä v poľskej a ruskej. Písali a recitovali básne. Ľudovít Štúr už od začiatku upozornil na seba až priveľmi zápalistým prednášaním básní. A tento zápal vyzna­ čuje jeho povahu i naďalej. Samo Chalúpka si ho obľúbil, a keď devätnásťročný Štúr po skončení lýcea odišiel za úradníka na panstvo grófa Zaya do Uhrovca, prehovoril ho, aby pokračoval v štúdiu. A tak na jeseň 1834 prichádza Štúr na teológiu pri lýceu, aby z tohto miesta urobil ohnisko národného hnutia a kolísku novej spisovnej slovenčiny, ako aj žriedlo celej štúrovskej literárnej tvorby. A od tohto roku sa začína pohyb, ktorý nám dnes pripadá temer ako zázračný a ktorý je navždy spojený s jeho menom. V tých rokoch začala rásť sláva Ľudovíta Kossutha, opozičného novinára a politika, ktorý strhával za sebou drobné zemianstvo i strednú maďarskú šľachtu proti vieden­ skému centralizmu a ktorý budil okolo seba ohnivý maďarský nacio­ nalizmus. Štúr bol vtedy ešte študentom, túžiacim presláviť svoj národ poéziou a vedou v šľapajach Kollára a Šafárika. Na politické vystú­ penie pravdepodobne ani nemyslel. Keď vydal prvý básnický almanach členov slovenského literárneho krúžku a keď na Devíne v apríli roku 1836 slávnostným sľubom zaviazal mládež k vernosti národu a Slo­ vanstvu, pomýšľal na ďalšie štúdium v Nemecku. Vtedy bol podpredsedom slovenského krúžku a prednášal dejiny Slovanstva a ruskú literatúru. Za jeho vedenia sa činnosť krúžku roz­ šírila. Štúr nadviazal písomné styky so slovanskými buditeľmi a spiso­ vateľmi, najmä s českými, získal peňažné podpory a knihy pre kniž­ nicu, odoberal české, chorvátske a poľské časopisy, povzbudzoval činnosť novozaložených krúžkov v Levoči, v Prešove a v Banskej Štiavnici, horlivo si dopisoval i s tými, ktorí už lýceum opustili, a 214

touto korešpondenciou čoraz viac pomáhal upevňovať a rozširovať zväzky medzi slovenskou mládežou zapálenou ideami, budiacimi národ k životu. Neskoršie sa takéto dopisovanie organizovalo na širokom základe. Všetci bodi povinní podávať zprávy o buditeľskej a kultúrnej činnosti vo svojom okolí a tak sa navzájom povzbudzovať. Ešte viac vzrástla Štúrova autorita, keď sa z jari 1837 stal zástupcom profesora Palkoviča. Po študentskej vzbure na lýceu vláda síce študentské spolky zakázala, ale Štúr v úlohe profesora cirkevnej češtiny mohol pokra­ čovať vo svojej činnosti. Na jeho hodinách sa prednášali a recitovali vlastné práce ako prv. Bola to škola literárneho tvorenia. V osobe mladého Hurbana získal jedného z najhorlivejších pracovníkov. Záslu­ hou Štúra sa čoraz častejšie zjavovali články a básne jeho žiakov v českých časopisoch i v Kuzmányho Hronke a potom aj v obnovenej Palkovičovej Tatranke. Cím ďalej, tým viac si slovenská mládež uve­ domovala svoje poslanie. Začala si uvedomovať, že nestačí opájať sa len predstavami o veľkom Slovanstve, ale že treba pracovať pre vlastný slovenský ľud. Štúr už roku 1837 píše Ctibohovi Zochovi, že najväčším zlom je feudalizmus a že aristokracia je príčinou všetkého utrpenia a biedy ľudu. Duch štúrovskej mládeže je demokratický, sama seba považuje za akési republikánske združenie. A tento charakter mládeže sa udržuje aj za Štúrovho štúdia v Nemecku. Po návrate z Nemecka roku 1840 pokračoval Štúr vo svojich pred­ náškach, ale jeho činnosť už narážala na odpor maďarských naciona­ listov. Množili sa novinárske útoky, ktoré obviňovali slovenskú mládež z panslavizmu a z vlastizrady. Tieto útoky vyvrcholili, keď delegácia slovenských evanjelikov podala vo Viedni protest proti násilnej maďa­ rizácii škôl a cirkví. Kossuth to vo svojich novinách označil za vlasti nebezpečný čin, za zradu uhorskej vlasti a vyhlásil, že Slováci nemajú právo pokladať sa za národ. Štúr odpovedal v článkoch i v nemeckom spise na obranu slovenskej národnosti. Kossuthovci nato zaviedli vy­ šetrovanie na lýceu, obvinili ho z protivlasteneckej činnosti a vymohli na cirkevnom konvente rozhodnutie, podľa ktorého bol Štúr zbavený možnosti prednášať. Potom už rýchlo za sebou nasledovali udalosti, ktoré Štúrovo meno naveky zapísali do dejín slovenského boja za národné samourčenie. Už v lete 1843, po vyšetrovaní na lýceu, Štúr s Hurbanom a s Hodžom odišli k básnikovi Jánovi Hollému a po porade s ním sa dohoďli na zásadách novej spisovnej reči. Všetka mládež, verná Štúrovi, prestala písať po česky a začala ešte horlivejšie než prv písať a tvoriť literárne diela v čisto ľudovej slovenskej reči. Štúr napísal gramatiku novej slovenčiny a horlivo vymáhal povolenie na slovenské noviny, ktoré vyšli v auguste 1845. Uzákonenie sloven­ činy, založenie prvého celonárodného kultúrneho spolku Tatrín a vy­ danie prvých slovenských politických novín — to sú tri priam revo215

lučně významné udalosti, spojené navždy s menom Ľudovíta Štúra. Hurban vo svojom almanachu Nitra z roku 1844 vyhlásil boj proti feudalizmu a slovenčinu za nástroj, ktorým sa má ľud priviesť k uve­ domovaniu si svojich práv a k aktívnej účasti na tomto boji. Od roku 1845 do roku 1848 plnil Ľ. Štúr svědomitě tento program vo svojich novinách. Pod vplyvom jeho článkov a jeho organizačného úsilia za­ kladali štúrovci spolky striezlivosti, nedeľné školy pre mládež, svoj­ pomocné družstvá, vydávali knihy pre ľud, ako aj literárne diela, v ktorých slovenčina zažiarila mladistvou krásou a zaznela hudbou ľudových piesní. Po mestečkách a dedinách usporadúvali divadelné predstavenia, zbierali ľudové povesti a piesne, posielali do Štúrových novín zprávy o živote a často i o biednom živorení ľudu zo všetkých krajov Slovenska. V týchto rokoch i maďarské národné hnutie dostá­ valo čoraz bojovnejší a pokrokovejší charakter. Ľ. Štúr sa stal poslan­ com uhorského snemu za mesto Zvolen. Každá z jeho šiestich rečí na sneme sa niesla v znamení úsilia o demokratické reformy. On bol vtedy najhorlivejším bojovníkom za úplné zrušenie poddanstva a za občian­ sku rovnoprávnosť. Po vypuknutí maďarskej revolúcie v Pešti ponáhľal sa Štúr s Hurbanom a Hodžom zvolať zhromaždenia ľudu a žiadať v rámci nových zákonov sociálne i národnostné práva, najmä práva na slovenské škol­ stvo a na používanie slovenčiny v úradoch. Na zhromaždení (10. mája 1848) v Lipt. Mikuláši formuloval Štúr slovenské Žiadosti. Ale práve pre toto zhromaždenie došlo k tragickému rozporu medzi maďarským a slovenským národným hnutím. Nová maďarská vláda odmietla Štú­ rove spravodlivé požiadavky a na neho, Hurbana a Hodžu vydala zatykač. Týmto okamžikom nastalo pre Štúra nové obdobie boja. Kossuthova nerozvážnosť, keď namiesto toho, aby pre svoj revolučný program získal i nemaďarské národnosti, odpudil ich a v konečnom dôsledku i zahnal na stranu reakcie, bola osudná. Ale Štúr, ktorý musel všelijako sa skrývajúc utiecť na Moravu, bol vtedy ešte plný revolučného zápalu. Prišiel do Prahy s myšlienkou zvolať sjazd zástup­ cov všetkých slovanských národov rakúskej ríše a na ňom postaviť požiadavku federalizmu a samosprávy pre všetky národy. Zásluhou Štúrovou a Havlíčkovou sa sjazd uskutočnil. Pražské radikálno-revolučné študenstvo oslavovalo Štúra ako jedného zo svojich vodcov. Sjazd však nič nevyriešil a skončil sa pražským povstaním, ktoré Windischgrätz potlačil. Generál Windischgrätz nikdy nezabudol Štú­ rovi, že svojimi rečami rozplamenil pražské studentstvo, ktoré bolo potom jadrom povstania. Pokladal ho vždy za buriča. Z Prahy odišiel Štúr do revolučnej Viedne a odtiaľ do Chorvátska hľadať pomoc a prostriedky, ktorými by si aj Slováci vymohli rovnoprávne miesto medzi národmi Rakúska. To sa mohlo stať len tak, ak slovenský ľud 216

povstane a so zbraňou v ruke bude bojovať za svoju slobodu. S chor­ vátskou pomocou vyzbrojil Štúr vo Viedni asi päťsto dobrovoľníkov, s ktorými v septembri prešiel uhorské hranice a zmobilizoval ľud zá­ padného Slovenska. Bolo to prvé slovenské národné vojsko. Cisárske vojsko ho však pokladalo za povstalecké, došlo k bojom, v ktorých slovenské vojsko malo aj úspechy, ale nakoniec pre slabú organizo­ vanosť a pod náporom maďarských gárd ustúpilo na Moravu. V Bra­ tislave sa objavili plagáty, ktorými sa ďakovalo statočným gardistom, že pomohli zahnať sedliacke, buričské Hurbanovo vojsko. Potom došlo k úplnému odtrhnutiu sa Maďarov od rakúskej ríše, a tak viedenská vláda využila príležitosť a dovolila vyzbrojiť novú výpravu slovenských dobrovoľníkov, tentoraz už pod vedením cisárskeho dôstojníka. Od tejto chvíle Štúr a Hurban už neboli bojovníkmi na strane revolučného hnutia, ale boli nástrojom protirevolučnej cisárskej politiky. Štúr sa dal zlákať cisárskymi sľubmi, že Slováci budú mať v Uhorsku samo­ správu, ale po porážke revolúcie sa dožil trpkého sklamania. Policajný režim ministra Bacha nedôveroval ani Slovákom a v zárodku potlačo­ val každý pokus organizovať samosprávu. Štúr žil v Modre pod poli­ cajným dozorom, staral sa o siroty po nebohom bratovi a pracoval na nových literárnych dielach. Vydal svoje slovenské básne Spevy a piesne (Bratislava, 1853) a knihu O národních písních a pověstech plemen slovanských (Praha, 1853). Dal súhlas k reforme slovenského pravopisu a pracoval na knihe Slovanstvo a svet budúcnosti, ktorá po jeho smrti vyšla v Rusku. V decembri 1855 spadol na poľovačke tak nešťastne, že puška vystrelila a nebezpečne ho zranila. Dvanásteho januára 1856 zraneniu podľahol. No jeho dielo už nezaniklo. Početná mládež, ním oduševnená a odchovaná, pokračovala v jeho predrevo­ lučných snahách. Len čo sa skončil Bachov režim, začal sa nanovo organizovať národný život, ktorý sa rozvíjal i napriek veľkému sociál­ nemu a politickému útlaku. Zásluhy Ľudovíta Štúra spočívajú predovšetkým v tom, že vyvolal na svojom pôsobisku a postupne na celom Slovensku hnutie mládeže, ktorá všetku svoju pozornosť sústredila na kultúrne a sociálne povzne­ senie ľudu, aby ho tak vymanila z poddanstva a priviedla na stupeň sebavedomého národa. Bolo to prvé hnutie toho druhu u nás a Štúr bol jeho ústrednou osobnosťou. K tejto úlohe dospel postupne. Od poézie smeroval k štúdiu dejín Slovanstva, potom prešiel školou hegelovskej filozofie dejín a estetiky, nastoliac vysoké mravné a sociálne ideály priamo vo svojom národe. A od Kollára sa odlišuje práve tým, že mal odvahu organizovať, združovať a viesť mládež k činnosti medzi ľudom a pre ľud. Spočiatku síce aj on lietal v oblakoch a opájal sa veľkosťou Slovanstva, potom si však uvedomoval čoraz silnejšie nevyhnutnosť bojovať za svoj ľud a činmi dokazovať vieru v ideály pokroku, demo217

kracie a sociálnej spravodlivosti. Vo svojich českých prvotinách, v Dumkách večerných, budil súcit s trpiacim ľudom a lásku k pod­ tatranským krajom. Zriekal sa aj lásky k žene, aby sa mohol plne venovať svojej úlohe. Jemu už nestačilo venovať sa výlučne vede alebo poézii, hoci spočiatku to bolo jeho cieľom. Od chvíle, keď začal pri­ pravovať pôdu pre svoje noviny, zanedbával poéziu i vedu. Ale pri tom všetkom už tými niekoľkými básňami, ktoré napísal po česky, ukázal cestu Jankovi Kráľovi, Andrejovi Sládkovičovi, Jánovi Bottovi a ostat­ ným mladým básnikom. On učil mladých, ako nadväzovať na ľudovú pieseň a ako spájať jej umelecké krásy s myšlienkami národného hnu­ tia. Už vo svojich českých básňach sa Štúr predstavil ako bojovný hlásateľ národnooslobodzovacích myšlienok, ale súčasne aj ako človek s vlastnými rozpormi, bolesťami a obavami. Trpel zlými predtuchami, predpovedal si búrlivý život a v básni Rozloučení (1841) i pred­ časnú smrť. V básni Uvítáni (1840) vyvolával obrazy orlov, letiacich v búrke nad Tatrami, ktoré potom básnicky rozviedol Janko Kráľ po slovensky a ktoré sa stali typickými pre celú generáciu. Štúr sa nevyhol byronovským a máchovským náladám, ktorým podliehala viacmenej celá európska romantická generácia. Nikoho však nenapodobňoval, ba vedome sa vyhýbal motívom svetobôľu a neohraničeného individualizmu. Svoj smútok vyvodzoval nie z osobných, ale zo sociál­ nych príčin. V prednáškach odsúdil byronovské typy bezuzdnej vášne a žiadal poéziu vysokých ideálov slobody a mravnosti, žiadal poéziu ľudového slohu a blízku ľudu. No nebolo· mu určené, aby vrcholné diela takejto poézie vytvoril on. Vyhranil sa však ako elegik, lyrik domova a rodiny. Jeho posledné porevolučné básne sú akoby odpo­ činkom unaveného a sklamaného bojovníka. Písal ich skôr pre seba ako pre verejnosť. Svoju bojovnosť štyridsiatych rokov vyjadroval v zápalistých rečiach, prednáškach, v novinárskych článkoch a proklamá­ ciách, svoje osobné nálady vo chvíľach samoty, svoju lásku k rodu a k rodine zas v poézii. Štúr v akejsi predtuche, že jeho odvážne vy­ stúpenie za vec ľudu, jeho príliš smelý let sa skončí tragicky, upadal do smútku a rozciťoval sa najviac pri odchodoch z domova, pri roz­ lúčke s priateľmi a s krajmi, ktoré navštívil. Jeho smutné rozlúčky sprevádzalo vždy vedomie ťažkej zodpovednosti pred ďalším bojom, pred obeťou, ktorú chce priniesť svojmu národu. V týchto rozlúčko­ vých básňach mohol však najúprimnejšie vyjadriť svoju lásku k národu a k jemu drahým krajom Slovenska. V epike ani jeho Matúš z Trenčína (Spevy a piesne) nie je básnicky bezvýznamným výtvorom vzhľadom na tvorbu vrstovníkov. Ideový úči­ nok tohto eposu je aspoň v tom, že pripomenul samostatný zástoj Slo­ venska v dejinách Uhorska, povzbudil vedomie slovenskej národnej kmeňovitosti a nabádal k bojovnosti a hrdinstvu. Sú v ňom verše, 218

ktorými Štúr predišiel Chalupkovu hrdinskú báseň Mor ho!. A okrem toho vyjadril v ňom v rokoch Bachovho absolutizmu nové nádeje a nové odhodlanie bojovať za slobodu. Vo svojich prednáškach o slovanskej poézii učil mládež predovšet­ kým milovať a uctievať slovanskú ľudovú pieseň, varoval pred napo­ dobňovaním západných básnikov, hoci i takých slávnych, ako bol Byron. Hlásal, že slovanská poézia a literatúra vôbec prevýši svojou mravnou hĺbkou, pravdivosťou a ľudskosťou všetko to, čo vytvoril Západ, a že Slovania svojou kultúrou dajú ľudstvu nový smer. Akokoľvek boli jeho myšlienky jednostranné, strhávali mládež k viere, oduševneniu a horlivej literárnej činnosti. Štúr sám však nebol len veštcom budúcnosti — svoje vznešené obrazy budúcej slávy začal uskutočňovať aj z toho najhrubšieho materiálu, z opovrhovanej reči sedliackeho ľudu. Básnik sa stal jazykovedcom a zákonodarcom spi­ sovnej reči. Jeho knihy Nárečia slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí, ako aj jeho Nauka reči slovenskej (obe r. 1846) berú reč priam z úst ľudu, povyšujú ju na spisovný jazyk a predovšetkým mohutným citom lásky k ľudu presviedčajú, že každý, aj ten najmenší národ sa má sám dvíhať z poroby a tvoriť si vlastnú kultúru. A len čo takto zdvihol reč pastierov, sedliakov a remeselníkov, už aj píše ňou svoje noviny, už sa prihovára srdečným a naliehavým slovom k mysliam a srdciam celého Slovenska, aby sa chopilo práce, aby sa ľudia združovali v spolky, aby si navzájom pomáhali, šírili osvetu, posielali deti do vyšších škôl a na remeslá, aby bojovali proti alkoholizmu a všemožne bránili svoje práva na národnosť a lámali ľudsky ponižujúce putá feudálneho poriadku. Štúrove články v Slo­ venských národných novinách zaraďujú ho medzi popredných demo­ kratických bojovníkov súčasnej Európy a čestne obstoja aj popri člán­ koch veľkého českého novinára Karola Havlíčka-Borovského. Štúr svo­ jimi novinami a svojimi rečami v sneme je skutočne prvým politickým dejateľom slovenského ľudu. Jeho články a reči sa niesli v duchu vte­ dajšej pokrokovej buržoázie a sú základom, na ktorom budovali i ďalšie, za slobodu národa a za sociálne požiadavky bojujúce generácie. Keď došlo k revolúcii, Štúr s Hurbanom a všetkou mládežou s ra­ dosťou privítal zrušenie urbáru, slobodu tlače a chcel už len uplatniť nároky na slobodný kultúrny rozvoj svojho národa. V tom však na­ razil na nepochopiteľný odpor maďarského nacionalizmu. V Prahe nastolil požiadavku federalizácie Rakúska a slobodných národných snemov. I tu zasiahlo násilie, a tak nakoniec neváhal mobilizovať slo­ venský ľud, aby si zbraňou vymáhal svoje práva. Hoci už nemohol bojovať na strane revolúcie, jednako nespustil z očú ideály, za ktoré žil a pracoval do revolúcie. Štúr, keď videl, že vierolomná politika rakúskej dynastie a aristo­ 219

kracie šliape po národných právach a znovu len dáva moc nepriateľom ľudu, oddal sa vo svojej bezmocnosti a vo svojom modranskom zajatí znovu úvahám o budúcnosti. V knihe Slovanstvo a svet budúcnosti podrobil nemilosrdnej kritike rakúsku politiku i cirkev, predpovedal rozpad tejto ríše a víťazstvo slovanských národov, združených okolo budúceho Ruska. V Rusku predvídal hlboké sociálne reformy, a hoci sa nesprávne spoliehal na cárizmus, jednako len správne tušil a pred­ vídal, že z ruského národa povstane nová sila, ktorá bude rozhodovať o osude všetkých slovanských utláčaných národov. Štúr ešte nemohol poznať učenie, ktoré vedecky rozoznalo hybné sily dejinného vývinu, ale pri svojom filozofickom idealizme veril, že z ľudu, z jeho zmyslu pre spravodlivosť skrsnú nové hnutia, ktoré dajú svetu nové, vyššie zákony a nastolia mier medzi národmi. A tak Štúr, či už ako básnik, filozof a jazykovedec, či už ako novi­ nár a politický vodca, všetkým a vo všetkom, i pri svojich niektorých ideových mylných východiskách, bol prvou ústrednou osobnosťou slo­ venského národného hnutia a na každom úseku svojej činnosti položil základy pre samostatný kultúrny i politický vývin nášho národa.

JOZEF MILOSLAV HURBAN

J. M. Hurban, priateľ a najhorlivejší spolupracovník Štúrov, dostal sa do okruhu jeho pôsobenia až osemnásťročný. Do tých čias sa o vec svojej národnosti nestaral. Štúr si ho získal pri náhodnom stretnutí na jar 1835, keď mu pripomenul jeho národnosť a keď ho pozval na schôdzky slovenského literárneho krúžku. Hurban, ktorému krátko predtým zomreli rodičia, našiel tu novú rodinu a cieľ svojho života. Od zádumčivého Ľudovíta sa líšil prudkou bojovnou povahou, zalo­ ženou viac prakticky ako teoreticky. Bol ctižiadostivý a pracovitý. Cez prázdniny toho istého roku napísal tri dramatické práce. Po prázdninách bol prijatý do ‫״‬Spoločnosti“ a od tých čias nebolo nad neho horlivejšieho pracovníka na poli národnej kultúry. Narodil sa 19. marca 1817 v Beckove, kde bol jeho otec farárom. Štyri roky navštevoval školu v Trenčíne, potom prišiel na lýceum do Bratislavy. Šestnásťročnému lyceistovi zomrel otec na choleru a o rok nato i matka. V Ľudovítovi Štúrovi našiel mravnú oporu, priateľa i učiteľa. Zapálil sa jeho nadšením za budúcnosť Slovanstva a pustil sa do horlivej literárnej činnosti. Počas piatich rokov pôsobenia v slo­ venskom krúžku študentov v Bratislave pokúsil sa o všetky literárne druhy. Z týchto českých prvotín prepracoval potom niektoré do slo­ 220

venčiny. Cez prázdniny roku 1839 sa vydal na cestu po Morave a Cechách, aby tak utvrdil česko-slovenskú vzájomnosť. Jeho kniha Cesta Slováka ku bratrům slovenským na Moravě a v Čechách (Pešť 1841) je významným dokumentom ducha školy Štúrovej. Ponavštevoval významné osobnosti českého života, všímal si sociálne pomery, pokročilejší priemysel a zistil, čo by potřeboval slovenský ľud, aby sa vymanil z feudálnej zaostalosti. Od roku 1840 pôsobil ako kaplán na Brezovej, no naďalej udržiaval spojenie s Bratislavou i s Prahou. Na Brezovej zredigoval prvý ročník almanachu Nitra (1842), v ktorom debutoval A. Sládkovič. Organi­ zoval nedeľnú školu a zadovážil pre ňu populárne knihy z odboru remesiel a techniky. Keď sa stal farárom v Hlbokom, pokračoval v začatej činnosti. Tu, v Hlbokom sa v lete radil so Štúrom a Hodžom o novej slovenčine, prepisoval s Franciscim druhý ročník almanachu Nitra, ktorý vstúpil do dejín našej literatúry ako prvá kniha, vydaná v štúrovskej slovenčine. Tu konečne vznikal program celej ďalšej činnosti školy Štúrovej, ostro zameraný proti feudálnemu panstvu, proti vykorisťovaniu a ohlupovaniu ľudu, proti alkoholizmu na de­ dinách, o čom svedčí aj Hurbanova brožúra Slovo o spolkách mier­ nosti a Školách nedeľných (1846). Knihou Činia (1845) sa ostro po­ stavil proti snahám zjednotiť uhorskú luteránsku a kalvínsku cirkev, lebo slovenskí luteráni by sa dostali úplne pod vplyv maďarskej kal­ vínskej väčšiny. Ďalej vydal knihu Benjamina Červenáka Zrcadlo Slovenska, ktorá štatisticky dokazovala oprávnenosť Slovákov na samostatný národný život v rámci Uhorska. A medzitým, čo vy­ dával ďalšie ročníky almanachu Nitra, začal od roku 1846 vydávať ča­ sopis Slovenskje Pohladí na vedi, umeňja a literatúru, v ktorom energicky bránil novú slovenčinu a kliesnil cestu novej literatúre. Hurban v týchto rokoch písal básne, novely, satiry, literárne kritiky, prvý náčrt dejín slovenskej literatúry a početné polemické články. S príchodom revolučnej jari 1848 Hurban v zmysle nových záko­ nov rečnil už v apríli na ľudových zhromaždeniach o oslobodení ľudu z poddanstva a o národných právach. Napísal revolučnú báseň Bije zvon slobody, čujte ho národy... Zúčastnil sa 10. mája na zhromaž­ dení v Liptovskom Mikuláši, potom na Slovanskom sjazde v Prahe, kde medzi prvými začal stavať barikády proti cisárskemu vojsku. Po potlačení pražského povstania sa už nemohol vrátiť domov, lebo na jeho hlavu bola vypísaná odmena 600 dukátov. Odišiel so Štúrom do Viedne a odtiaľ do Chorvátska, aby tam získal pomoc. Vrátil sa do Viedne a tu so Štúrom zorganizoval a vyzbrojil päťsto dobrovoľ­ níkov, s ktorými prekročil hranice Uhorska. Chceli tak roznietiť revolučnú náladu v slovenskom ľude, aby povstal a sám si vynútil práva na samostatný národný život. No tým sa buržoázne národné

221

hnutie slovenské dostalo do priameho konfliktu s vedením uhorskej revolúcie a tým aj na stranu reakčného cisárskeho dvora. Hurban až po porážke uhorskej revolúcie spoznal, komu vlastne slúžil. Keď videl, že počas revolúcie bol len politickým nástrojom Viedne a že Viedeň nepriznáva Slovákom právo na politickú samosprávu, opäť sa sústredil na literárnu činnosť. Vydal piaty ročník almanachu Nitra a v ňom Sládkovičovho Detvana. Slovenskje Pohladí, ktoré obnovil roku 1851, musel v druhom ročníku prestať vydávať pre nové vládne nariadenie, ktoré žiadalo vysokú finančnú záruku. Hur­ ban v týchto rokoch statočne obránil spisovnú slovenčinu proti úradne z Viedne natískanej češtine. V ťažkých rokoch politického centra­ lizmu mohol bojovať za práva národnosti len v rámci cirkvi. Ale keď roku 1860 došlo k uvoľneniu, zúčastnil sa na každej kultúrnej akcii ako významná a často rozhodujúca osobnosť. Za svoju kritiku odnárodňovacej politiky uhorského vládneho režimu bol dva razy odsú­ dený do väzenia a na pokutu. Začiatkom šesťdesiatych rokov začal veriť, že uhorská politika bude prajná i nemaďarským národnostiam. Vtedy vydal svoje Piesne nateraz (1861), ale po zrušení Matice slovenskej, slovenských gymnázií a po vyhlásení ministerského pred­ sedu, že slovenského národa niet, obnovil radikálne československú orientáciu. Na dôkaz toho vydal v rokoch 1876—1877 dva ročníky almanachu Nitra po česky. Nebolo to potrebné, lebo slovenský ná­ rodný pohyb i pri veľkom útlaku mal už oporu v pokrokových silách prebúdzajúceho sa robotníctva. Hurban však zavrhoval nové idey socializmu ako materialistické a ateistické. No aj zo svojho cirkev­ ného a idealistického stanoviska do konca života neohrozene bránil práva prebúdzajúceho sa národa. V tom je jeho hlavná zásluha. Zomrel v Hlbokom 21. februára 1888. Hurban začal svoju literárnu činnosť veľmi sľubne ako básnik. Epos Osudové Nitry bol na svoj čas pozoruhodným dielom. Keď sa uzákonila slovenčina ako spisovný jazyk, Hurban zanechal námety z minulosti, sústredil sa na prítomnosť a prešiel na prózu. V treťom ročníku Nitry uverejnil desať básní pod názvom Spevy o láske k rodu a o povinnosti bojovať za jeho slobodu. V štvrtom ročníku v alego­ rickej skladbe Divadlo duchov nad Tatrami mobilizuje jednotlivé kraje Slovenska do boja proti príšerám povery, alkoholizmu a mamonárstva. Ostro a posmešne tu odbavuje tých, čo brojili proti sloven­ čine. Napr.: Radimovskí pytlikári, šustri, šnajdri, kominári spikli sa ti proti Slovenčine a za advokáta majú dve ... ne. 222

Hurban romantik sa mení na satirika, ktorý odrazu rozrušuje mŕtvu hladinu slovenskej verejnosti a svojou odvahou získava všade mládež na stranu slovenčiny a národného pohybu. K veršovanej forme sa uchyľuje opäť až v Piesňach nateraz (1861), udáva nimi nový poli­ tický smer a prejavuje ochotu spolupracovať s pokrokovými Maďarmi. Posledné jeho■ verše priniesli po česky vydané ročníky Nitry (1876) pod názvom Z hlubiny. V dvanástich spevoch trpko spomína na prehrané boje a sklamané nádeje. V úvodnej básni v dôvernom, humornom verši spomína, ako sa chystal ísť na oslavu Palaekého do Prahy, keď ho žandári odviedli do väzenia. Spomína na časy oduševnenia mládeže na rumoch Devína a v hlbine pod nimi vidí trosky bývalých nádejí. A preto varuje: ,,... aby přítomné plémě ospalé nepadlo v oběť zlotřilé láji, ani tyranů zlobě schytralé ..

Verí, že z hlbín vyjde bohatierske plemä, že trpné, ale zdravé telo slovenského ľudu ožije. Vládnúcemu panstvu nepomôže ani bič ani fokoš a metla, lebo kto nebude chcieť žiť v rodine národov ako brat s bratom — zahynie. Odsudzuje módnu literatúru, pôžitkárstvo a korupciu. ‫״‬... potomci opice, chlipní darmožrouti, mudráci z ulice; jako se šampanské při tabulách pění, na útraty vlasti baví se a žení.. Poslednú časť cyklu Z hlubiny venoval básnikovi A. Heydukovi za jeho verše lásky k Slovensku, ktorými sa utešoval vo väzení. Jeho politické epigramy zo siedmeho ročníka Nitry oslavujú oslobodenie Bulharov za pomoci Ruska a bijú do uhorskej šľachty. Svoje básnické pero Hurban odovzdal synovi Svetozárovi, ktorý pokračoval v otcovom diele, lenže už na vyššej umeleckej úrovni. Hurban bol silnejší v próze ako v poézii. Ukázal to už v česky písaných historických novelách, čerpaných z čias Veľkomoravskej ríše, v ktorých oslavuje Svätopluka. No popritom vnáša do prózy náladové, máchovsky maľované obrazy prírody. Popri Kalinčiakovi sa on najviac zaslúžil o historickú romantickú povesť, a to najmä svojím Olejkárom (1846). Už Jaroslav Vlček ocenil účinok tejto novely na mládež. Hurban do dobrodružného, napínavého deja, plného

223

úkladov a zvratov, postavil hrdinskú osobnosť Matúša Cáka, pána Váhu a Tatier, ako stelesnenie idey slovenského národa. I keď to nezodpovedalo historickej pravde, jednako Olejkár pomáhal dvíhať vedomie národnej osobitosti. Najcennejšou Hurbanovou prózou sú však jeho novely zo súčasného života. Nimi kliesni Hurban cestu slovenskej realistickej próze. Novela Prítomnosť a obrazy zo života tatranského a cestopis Prechádzka po považskom svete (Nitra 1844) sú významné svojou odvahou zasiahnuť do pálčivej skutočnosti a vôľou čeliť všetkému, čo dusí slovenský ľud. V prvej próze predstavuje jednak idealizovaný typ štúrovca — podľa všetkého samého Ľ. Štúra, jednak uhorského šľachtica, ktorý radšej zničí šťastie svojej dcéry, než aby ju vydal za človeka nešľachtického pôvodu a slovenského vlastenca. Šľachtica pritom náležíte očiernil ako spupného, záker­ ného človeka, ktorý sa neštíti ani zločinu. Tak vyjadril Hurban nenávisť štúrovskej mládeže voči predstaviteľom uhorského feuda­ lizmu. Novela Prítomnosť a obrazy zo života tatranského je prvou umeleckou prózou písanou v štúrovskej slovenčine a prvým dielom, ktoré podáva štúrovskú ideológiu na úzadí vtedajších spoločenských pomerov. Ešte silnejšie vynikla Hurbanova kritika spoločnosti v druhej próze — v cestopise. Ako kedysi Bajza a Fándly, aj on vidí biedu !podda­ ných sedliakov, ale na rozdiel od nich už otvorene hromží na panstvo, ktoré nie je schopné zveľadiť hospodárstvo krajiny a zabezpečiť ľudu život dôstojný človeka. ‫״‬Nech panstvá bár čert driape'“ hovorí tu otvorene človek z ľudu. Umelecky najucelenejšia a vlastne aj najlepšia je Hurbanova sati­ rická novela Od Silvestra do Troch kráľov (1847). Ostrie svojej satiry vyskúšal v nej Hurban tentoraz na postave malomeštiackeho‫ ׳‬skupáňa, starého mládenca Šúplatu. Šúplata sa zháňa za bohatou nevestou a nakoniec si berie svoju obstarnú slúžku, keď sa dozvie, že vyhrala v lotérii 200 000 zlatých. Ona však už medzitým šťastný žreb predala a jeho majiteľom sa stal mladý slovenský spisovateľ. Tak ako v Cha­ lupkovom Kocúrkove, i tu je na pranieri malomestská pýcha, zhon za majetkom, nevzdelanosť, klebetárstvo a proti tomu stoja snahy mladých národovcov o pokrok a osvetu ľudu. Hurban v novele od­ súdil aj časť vzdelancov, ktorí by ľud sýtili len samou teológiou, nedbajúc na jeho hmotné potreby. ‫״‬A náš život slovenský najväčšmi zato kuľhá, že ho doteraz skoro samí teológovia len opatrovali; oni nám kníh a ideálov všeslovanských nastavali, takže, ak sú knihy, plány, ideály šťastie národov, my Slováci by srne veľmi šťastný národ boli... A ja to smelo opakujem, že pokým Slováci nedostanú na čelo génia sociálneho, do toho času budú vždy v národnosti svojej len nedochôdčence. . .“ (Kap. II.) Hurban teda jasne a pravdivo videl 224

položenie ľudu a jeho potreby, hoci ani on sám sa nezbavil teologizmu a romantických idealistických náhľadov na vývin společnosti. Po revolúcii sa Hurban poponáhľal zobraziť a vysvetliť postoj štúrovcov z jari roku 1848. V almanachu Nitra na rok 1853 vydal novelu Slovenskí žiaci, v ktorej vystupujú štúrovci ako praví zástancovia ľudu, osočovaní z komunizmu, a proti nim šudierski, karieristickí páni, ktorí chceli pre seba ťažiť aj z revolučných udalostí. Tento rušný obraz slovenského malého mesta na začiatku revolúcie sa vzťahoval na Nové Mesto nad Váhom, ktoré Hurban najlepšie poznal. Je to však obraz trochu pokrivený, lebo v ňom nevystihol historický význam uhorskej revolúcie. Za Bachovho policajného režimu sa Hurbanova kritickosť nemohla uplatniť, a preto sa uchýlil k historickej próze. Svoj historický román Gottšalk napísal po česky (vyšiel v Prahe roku 1861), lebo na slo­ venské vydanie nebolo peňazí. V ňom romantickým štýlom, ako v Olejkárovi, zobrazil tragédiu kniežaťa pobaltských Slovanov Gottšalka, ktorého vlastní pohanskí súkmeňovci zabili, pretože šíril kresťanstvo a tým vydával svoje kmene do moci Nemcov. Po tomto románe sa už umeleckej próze nevenoval. No zato záslužné diela tvoril na poli slovenskej kultúrnej a literárnej histórie ako významný účastník celého štúrovského hnutia. Hurban už na schôdzkach mládeže na ‫״‬Ústave“ v Bratislave kri­ ticky hodnotil tvorbu svojich druhov. V Orie Tatránskom nachodíme jeho obšírne kritiky básní A. H. Škultétyho, Ľud. Žellu a Karola Štúra. V I. ročníku svojich Slovenských Pohľadov (1847) prináša veľkú štúdiu Slovensko a jeho život literárny, ktorú doplnil potom ešte prehľadom najnovšej literatúry. Veľmi cenné sú najmä časti o Kollárovi, pretože z nich poznávame vzťah štúrovcov k nemu, a potom časti o literatúre rokov tridsiatych a štyridsiatych. Hodnotu diela, pravda, Hurban meral viac intenzitou národnej myšlienky ako vlastným umením. No i tak zostáva prvým slovenským literárnym kritikom v dnešnom slova zmysle. I tu síce razil Ľ. Štúr cestu, ale Hurban šiel po nej. Hurbanovu štúdiu Karel Štúr, Nástin ducha a života jeho ešte aj dnes môžeme s pôžitkom čítať. Najväčšou jeho prácou na tomto poli je Životopis Ľudovíta Štúra uverejňovaný v obnovených Slovenských Pohľadoch. K nemu sa pripája monografia Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba, napísaná česky v Nitre roku 1877. Hurban je u nás kľúčová osobnosť druhej polovice 19. storočia, ktorá stála raz v popredí, raz v úzadí všetkého, čo sa dialo v sloven­ skom kultúrnom a politickom živote. V štyridsiatych rokoch popri Štú­ rovi bol on najsilnejšou osobnosťou. Od začiatku niesol však v sebe dve často protichodné zložky: chcel byť rozhodujúcim činiteľom tak v cirkevnej, ako aj v národnej politike. Ako kňaz sa nemohol úplne 15 Dejiny slovenskej literatúry

225

venovať literatúre. Okrem toho si zvykol posudzovať udalosti i hľa­ diska cirkvi a náboženstva a odmietal všetko, čo prinášal vo filozofii a vede materialistický svetonázor. Vykorisťovanie, odnárodňovanie ľudu bojovne zavrhoval, ale východisko nevidel a spoliehal sa na ‫״‬božiu spravodlivosť“. V literárnej kritike sa stal moralizátorom. Nie div, že jeho názory vzbudili aj nesúhlas medzi mladšími. Mnohé jeho názory prevzal jeho syn Svetozár spolu aj s ideovými rozpormi, ktoré boli typické pre nerozvinuté slovenské malomeštianstvo.

JANKO MATÚŠKA Medzi mladými štúrovcami v Bratislave začiatkom štyridsiatych rokov veľké nádeje vzbudzoval Janko Matúška. Narodil sa roku 1821 v Dolnom Kubíne. Čítanie Mickiewiczových Balád ho nadchlo k ba­ ladickej tvorbe na motívy ľudových povestí. V Tatranke (1842) uve­ rejnil veršovanú povesť z poľských dejín Svätý zákon, v ktorej hrdina zrádza vlasť pre milenku a svoju zradu zaplatí životom, odsúdený vlastným otcom. Súvislosť medzi námetom tejto povesti a Štúrovou požiadavkou, aby sa mládež zasvätila jedine národu a zriekla sa aj lásky k žene, je očividná. Matúška je od začiatku romantikom a oddaným Štúrovým žiakom. Baladickú povesť Hrdoš, napísanú pôvodne po česky a poslovenčenú pre druhý ročník almanachu Nitra, osnoval opäť na spomenutom konflikte. Slovenská romantika vynášala na svetlo ľudové povesti o starých hradoch a opriadala ich výjavmi hrôzy a krutosti feudálnych pánov. Z neuverejnených českých básní zacho­ vali sa v Matúškovom rukopisnom sborníčku ešte dve balady: Pomsta a Klára Zachová. I tu znie tragický tón zničenej mladosti a lásky. V ostatných jeho prvotinách, písaných v češtine, badať priamy vplyv Štúrových Dumiek večerných. V básni Výhled z Kozího vrchu žiali nad zašlou slávou slovenských predkov a nad smutným položením ich potomkov. Jeho prvé slovenské básne sú omnoho živšie a bojovnejšie ako básne české. Dal sa strhnúť oduševnením mládeže za slovenčinu a prvý vystúpil so slovenskými veršami. V septembri 1843 sa schádzala mlá­ dež do Bratislavy v predtuche zostreného boja zo strany odporcov slovenského národného hnutia. Vedela o vyšetrovaní Ľ. Štúra a obávala sa ďalšieho náporu proti nemu. Janko Matúška, teológ v poslednom ročníku, privítal zhromaždených lyceistov básňou, v ktorej Štúra predstavil ako vodcu všetkej slovenskej mládeže, ako ‫״‬faktora“ na plti, ktorý jediný bezpečne prekoná krútňavy a úskalia a ktorý za­

226

chráni národ od skazy. Bola to manifestácia za slovenčinu i za Ľ. Štúra. (Báseň vyšla v Nitre II pod názvom Pri uvítaní bratov v Ústave dňa 9. IX. 1843.) Po ňom sa ozvali druhí, najmä Janko Kráľ, a oduševnenie za Štúra rástlo a dostúpilo vrcholu, keď cirkevný konvent na nátlak maďarských činiteľov zbavil Štúra katedry a keď sa mládež chystala demonštratívne opustiť bratislavské lýceum. Vtedy sa Matúška po druhý raz ozval bojovnou piesňou, ktorá znárodnela a stala sa napokon súčasťou československej štátnej hymny. Bola to pieseň Nad Tatrou sa blýska..., po prvý raz uverejnená v Domovej Pokladnici roku 1851 bez udania autora. Pieseň Janka Matúšku opäť priliehavo vystihla vzbúrené city mládeže v pamätných zimných me­ siacoch roku 1844. Verše Už Slovensko vstáva, putá si strháva... vyjadrovali skutočnú náladu mládeže a boli prvou výzvou do národ­ nooslobodzovacieho boja, ako aj predzvesťou revolučných udalostí. Pieseň Nad Tatrou sa blýska . . . má teda svoj historicky oprávnený význam v národnobuditeľskom hnutí štúrovcov ako jeden z prvých literárnych prejavov politického dosahu, ktorým sa toto hnutie pre­ javilo. A Matúška najmä touto piesňou zvečnil svoje meno v sloven­ skej literatúre. Matúška v rokoch 1844—1846 napísal ešte niekoľko básní, ale od­ chodom z Bratislavy oheň jeho oduševnenia pohasol. V Nitre II vyšli dve jeho veršované povesti. Prvá z nich, Kozia skala, je ľudovou povesťou o mládencovi, ktorý s pomocou víly oslobodí kraj od dra­ kov, ale nedodrží jej zákaz nebrať z podzemných pokladov viac než potrebuje, a tak sa prepadne i s pokladom. Matúška tu vyslovil myšlienku, že nadprirodzené sily pomáhajú len tým, čo bojujú za dobro ľudu, keď však začnú myslieť len na seba, zahynú. Podobné ponaučenie má aj druhá povesť, Púchovská skala, označená ako ‫״‬po­ vesť z ľudu považského“ a svojím námetom totožná s Erbenovým Pokladom. I v nej nakoniec víťazí materinská láska nad chtivosťou zlata. Matúška tiež smeroval k formám ľudovej piesne. Jeho báseň Lúče­ nie (Preletel sokolík nad tichým Dunajom . . .) po zhudobnení znárod­ nela. Ešte naposledy sa ozval Matúška ako básnik elégiou Na Oravský zámok (v Orie tatránskom, 1846, č. 32) a rozľútostil sa nad slávnymi časmi tohto hradu, v ktorom videl obraz osudu Slovákov. I nad hradom, i nad slovenským ľudom vládli cudzinci — teraz, keď je zbiednený, všetci ním pohŕdajú. Literárne ambície mal ešte aj po odchode z Bratislavy, ako ukazuje pokus o drámu Siroty, vydaný v Levoči roku 1846, ktorý je zaují­ mavý tým, že v ňom Matúška, ctiteľ a prekladateľ Mickiewicza, poukázal na tragédiu poľského národa. Francisci, ktorý toto dielko 15·

227

pripravil clo tlače a sádzal, bol v styku s poľskými emigrantmi a pravdepodobne mal účasť aj na jeho osnove. Siroty nie sú dramaticky účinným dielom, ale len dokumentom záujmov štúrovskej generácie o nešťastné Poľsko, ktoré tu stelesňujú hladujúce, opustené siroty a vo väzení hynúci otec. Matúška sa pokúsil aj o historickú prózu povesťou zo 14. storočia Zhoda liptovská, ktorá vyšla v treťom ročníku Orla tatránskeho. Vybral si námet o sprisahaní liptovských zemanov proti pánovi Liptova, Oravy a Zvolena Dončovi, ktorý slúžil kráľovi Karolovi Róbertovi a dovoľoval cudzincom drancovať Slovensko. Slohom i rušným dejom sa tu Matúška vyrovná Kalinčiakovým historickým povestiam. O tom, že pomýšľal spracovať aj ďalšie námety, svedčí doznanie Kalinčiaka, že námet pre jeho Oravu mu poskytol Matúška. Janko Matúška podal dosť dôkazov o svojich literárnych schop­ nostiach, ale pre nepriaznivé životné okolnosti a azda i pre chorľavosť nemal síl ďalej ich rozvíjať. Po revolúcii už netvoril, hoci vo svojom okolí pomáhal zveľaďovať a budiť národný život. Povzbudil i Hviezdoslava a mal aj zásluhu na vydaní jeho prvej básnickej zbierky. Umrel dňa 11. januára 1877 v Dolnom Kubíne. Hviezdoslav dva roky po jeho smrti oslávil jeho pamiatku básňou Nad mohylou Janka Matúšku, netušiac ešte, že jeho meno najviac preslávi pieseň Nad Tatrou sa blýska . ..

JANKO KRÁĽ Keď roku 1844 vyšla prvá kniha v štúrovskej slovenčine, Hurbanov almanach Nitra, išlo o bytie a nebytie jednotného spisovného jazyka, o zdar a nezdar všetkých úsilí Ľ. Štúra. Táto kniha musela získať váhavcov a pochybovačov svojou životnosťou a silou básnického slova. Podarilo sa jej to aj nemalou zásluhou ôsmich básní Janka Kráľa. Ľ. Štúr ho hneď uznával za najlepšieho básnika novej slovenčiny. Kuzmányho a Chalupkova túžba naštepiť novú poéziu na ľudovú pieseň sa splnila. S Kráľovými básňami vstúpila do literatúry živá slovenčina a s ňou aj nová, veľmi výrazná osobnosť. Jeho Zakliata panna vo Váhu a divný Janko a jeho Zverbovaný ukázali novú cestu slovenskej poézii, ba aj celej literatúre. Dedinský ľud so svojím cítením, zmýšľaním i rečou vstupuje do literatúry ako nositeľ národ­ ného charakteru a tým aj národnej myšlienky. Čitatelia boli prekva­ pení svojráznosťou Kráľovej básnickej reči a jeho obrazmi. Čitateľ z Moravy píše roku 1847 Hurbanovi, že geniálnejšie básne slovenské, 228

ba československé ešte nečítal. V rokoch 1845—1847 priniesol Orol tatránski ešte jedenásť Kráľových básní, medzi nimi aj preklad z Puškina. A to bolo všetko, čo od neho vyšlo tlačou do revolúcie. Týchto osemnásť básní popri Sládkovičovej Maríne a dvoch piesňach S. Chalúpku tvorí jadro slovenskej poézie v štyridsiatych rokoch. Janko Kráľ však písal omnoho viac, ako ukázali zachované rukopisy, z ktorých potom čerpali redaktori časopisov a Jaroslav Vlček v prvom knižnom vydaní Veršov Janka Kráľa z roku 1893. Ale prvé súborné vydanie jeho tvorby vyšlo až roku 1952. Janko Kráľ pochádza z Liptovského Mikuláša, kde sa narodil 24. apríla 1822. Jeho otec, krčmár a mäsiar, bol vraj ľudomil, ktorý len preto nemal majetok, lebo mnoho porozdával medzi ľud. Na citový charakter básnika mala však najväčší vnlyv matka. Spomienku na ňu zvečnil v jednej zo svojich najkrajších baladických básní Návrat. Inak o jeho chlapeckých rokoch nevieme. Študoval na lýceu v Kež­ marku a v Levoči, odkiaľ prešiel roku 1842 do Bratislavy, kde sa dostal do kruhu Štúrovej mládeže. I on sa pokúsil o básnickú tvorbu a horlivé zapisoval ľudové piesne a rozprávky na svojich cestách z Bratislavy do Liptova a cez prázdniny. Študoval ďalej Mickiewicza, čítal romantickú európsku poéziu, zo Shakespeara vraj poznal mnoho úryvkov naspamäť. Štúrove prednášky o slovanskej poézii mali naňho hlboký vplyv. Začas aj býval u Štúra. Keď došlo k vyšetrovaniu Štúra na lýceu a k jeho zosadeniu, J. Kráľ vzplanul hnevom a tento hnev vyjadril v hrdých básňach, ako bola Duma bratislavská a iné. Boli to už prvé skutočne politické básne, lebo dôsledky zosadenia Štúrovho z katedry profesora sa tiahli potom až do revolúcie roku 1848. J. Kráľ bol medzi tými, čo po Štúrovom zosadení demonštratívne opustili Bratislavu. Vzrušený udalosťami mnoho písal. Planul hnevom proti aristokracii a proti pánom vôbec (Výlomky z Jánošíka, Pán v tŕní). Riešil otázky filozofické, otázky prítomnosti a budúcnosti ľudstva a očakával vek slobody a bratstva. O svoje postavenie sa veľmi nestaral. Na odpo­ rúčanie Štúra odišiel do Pešti k advokátovi Vrcbovskému za osnovníka. I tam mnoho písal, blúdil do noci a potom vraj pálil svoje rukopisy. Všímal si však pozorne verejný život v Pešti. Navštevoval Kollára, ale lepšie si rozumel s Jankom Kadavým, učiteľom v Kollá­ rovej cirkvi, ktorý sa postavil za slovenčinu a bol pokrokovejších náhľadov ako Kollár. Spolu s Daxnerom, ktorý tiež bol vtedy v Pešti, uvažoval, čo by bolo potrebné robiť na Slovensku, aby sa oslobode­ nie ľudu urýchlilo. V haličskom povstaní sedliakov roku 1846 videli náznak budúcej revolúcie, v ktorej sedliacky ľud vyženie pánov z kaštieľov. V Pešti medzi maďarskou mládežou bol ostrý odpor k nadvláde Viedne nad národmi rakúskej ríše. Tí radikálnejší a 229

demokratickejší sa zoskupovali okolo básnika Sándora Petôfiho. Janko Kráľ vtedy písal aj maďarské básne, ako sa sám v liste priznal. V túžbe poznať zmýšľanie ľudu a ľudovú poéziu vybral sa na Dolnú zem (pozri báseň Syn pustiny), do Báčky, kde začas učil deti srbského statkára a údajne šíril poburujúce reči. Odtiaľ vraj putoval až do Besarábie. Domov sa vrátil až na jar 1847 v očakávaní búrlivých časov. Štúrovi už predtým vyčítal, že jeho noviny nebojujú dosť dôrazne za slobodu ľudu, že by sa malo vystúpiť so slovanským prin­ cípom. Janko Kráľ totiž túžil po tom, aby slovanské národy ako prvé viedli boj proti feudalizmu a aby uskutočnili zásady slobody a bratstva v spoločenskom živote. J. Kráľ ostro odmietal Hodžov ‫״‬nejasný nábožensko-kresťanský mysticizmus“ a žiadal skutočné činy za vec slobody. Štúr sa na Kráľovu kritiku hneval, že je grobianska, impertinentná, že neberie do ohľadu cenzúru, ktorá každý slobodomyseľnejší článok zakazuje vytlačiť. No iste sa obaja zhodovali v túžbe po slobode ľudu. Keď 15. marca 1848 vypukla v Pešti revolúcia, Janko Kráľ, prí­ tomný pri čítaní slávnych 12 bodov, ohlasujúcich časy slobody a rovnoprávnosti, poponáhľal sa hneď z Pešti na Slovensko, aby sa slovenský ľud tiež hlásil o svoje práva. Prišiel k priateľovi Jankovi Rotaridesovi do Hontských Príbeliec, oboznámil ho s tým. čo sa stalo v Pešti, a spolu sa rozhodli, že pôjdu do okolitých dedín rozhlásiť, že už ľudia na robotu chodiť nemusia, že urbárne (pod­ danské) lesy a pasienky patria im a že v školách sa bude učiť po slovensky. Sedliaci, samozrejme, šli za Kráľom a Rotaridesom, pálili urbárne listiny a obsadili panskú krčmu. Na druhý deň šli na koňoch a so zástavou s umrlčou hlavou do ďalších obcí, pričom strieľali do panských dvorov. Janko Kráľ, tak ako Petôfi v Pešti, deklamoval pred zhromaždeným ľudom svoju revolučnú báseň (Krajinská pieseň). Počítal s tým, že povstanie sa rozšíri z dediny do dediny, že ľud si privlastní panské majetky a že ich bude spravovať sám. Ale podžupan hontskej stolice skoro zakročil. Poslal proti vzbúrenému ľudu stotinu cisárskych dragúnov, ktorí obkľúčili ľud a zajali básnika Kráľa i Rotaridesa. Väznili ich v Šahách, ale k rozsudku nedošlo. Prevážali ich zo Šiah do Pešti a späť. Kráľa prepustili, keď Pešť obsadilo cisárske vojsko začiatkom januára 1849. (O procese s Jankom Kráľom a Rotaridesom pozri príslušné výklady a dokumenty v diele D. R a p a n t a, Slovenské povstanie roku 1848, diel I, 1, 2.) Rotarides sa vo väzení pomiatol a prepustili ho až po revolúcii. Po prepustení sa Janko Kráľ zúčastnil v Hlohovci na slávnostnom pohrebe Holubyho a Šuleka, ktorí padli za obeť štatariálnemu súdu po septembrovej výprave slovenského dobrovoľníckeho vojska a boli exhumovaní a pochovaní s vojenskými poctami. Pri tejto príležitosti 230

napísal báseň Duma dvoch bratov. Začiatkom marca bol už doma, v Liptovskom Mikuláši, kde na vlastnú päsť začal organizovať dobro­ voľnícky oddiel. Cisársky komisár mu však nedôveroval a dal ho uväz­ niť. Po troch dňoch ho prepustili. Nato odišiel Kráľ do Viedne, kam prišiel i Ľ. Štúr a J. M. Hurban, aby vymohli samosprávu slovenského národného územia v budúcom zriadení monarchie. Vo Viedni sa J. Kráľ vyjadril, že vo ľebruári na ceste do Liptova sa stretne so Štúrom a prehováral ho, aby sa zmieril s Maďarmi. Tu máme doklad o tom, že Kráľ ešte vtedy veril v Kossuthovo! víťazstvo a že stál i po pre­ pustení z väzenia na strane revolúcie. Z Viedne odišiel na Moravu k priateľovi a ctiteľovi Bedřichovi Rozehnalovi do Hulína, u ktorého pobudol od apríla do augusta. Tu napísal báseň Šahy. Po porážke revolúcie sa pridal k slovenským dobrovoľníkom a s nimi sa zúčastnil ako kapitán na obsadzovaní Slovenska. Ale už v októbri prijal miesto vládneho komisára v Balažských Ďarmotách. Tak sa skončilo revo­ lučné obdobie Kráľovho života. Dožil sa veľkého sklamania. Uspokokojoval sa s tým, že ako vyšší úradník bude môcť účinne pomáhať svojmu ľudu a presadzovať práva národa pred cisárskou mocou. Ale Viedeň mu nedôverovala. Prekladali ho, vtedy už ženatého, z miesta na miesto, až napokon zakotvil v Zlatých Moravciach (od roku 1858), kde zastával úrad sirotského sudcu. Ešte z Balažských Ďarmôt posielal články do viedenských Slovenských novín, v ktorých útočil na maďarskú šľachtu, keďže aj v nových pomeroch pokračovala v poli­ tike utláčania a odnárodňovania, nedbajúc na nariadenia o národ­ nostnej rovnoprávnosti. Česká spisovateľka Božena Němcová, ktorá sa zoznámila s J. Kráľom v Balažských Ďarmotách, písala o ňom ako o ‫״‬poctivom chlapovi“ a ‫״‬najväčšom básnikovi slovenskom“. Keď roku 1860 došlo k vyhláseniu ústavnosti, keď sa skončil poli­ cajný režim Bachovho absolutizmu, Janko Kráľ sa ozval básňou Slovo, vítajúc bojovne slobodnejšie časy. Zúčastnil sa aj na Memorandovom zhromaždení, ktoré zvečnil v básni oslavujúcej Štúra. Volal v nej opäť po slobode, rovnosti a bratstve. Ešte bojovnejšie vyjadril tieto myš­ lienky v básni Krakoviaky dobrovolníkové. To bola jeho posledná politická báseň. Keď roku 1867 došlo k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu a maďarská šľachta a jej triedni spojenci prišli znovu k moci, pozbavili Kráľa úradu. Pôsobil potom ako advokát, odťahujúc sa od verejného života. Redaktor ‫״‬Orla“ a iní žiadali ho o básne, ale on sa vyhováral, že už nepíše, a to, čo im posiela, píše popamäti zo svojich starých básní, ktorých rukopisy sú alebo roztratené medzi priateľmi, alebo sa stratili. Nemal už vôľu byť spisovateľom. Do jeho života naraz zasiahla týfusová cholera, ktorej podľahol 23. mája 1876. Jeho básnické dielo i s rukopisnou pozostalosťou obsahuje česky

231

písané prvotiny, lyrické a politické básne, ponášky na ľudové piesne a balady, obšírnu zveršovanú ľudovú rozprávku, tri romantické po­ viedky, báseň o povstaní sedliakov Výlomky z Jánošíka, tri drama­ tické výjavy v próze a obsiahly cyklus básní, označený v súbornom vydaní z roku 1952 ako Dráma sveta. V prvotinách sa pokúšal o epické básne V Smrti Světopolka, krále Velkomoravského predstavil Svätopluka ako ideálneho panovníka de­ mokratického založenia, ktorý svojim synom prikazuje, aby slúžili svojmu ľudu a chudobných chránili ako vlastné deti. Do Liptova umiestnil dej básne o hrdinovi Bohdanovi, ktorý vzbúril ľud a porazil tyranského vládcu. Tu už prenikajú piesňové motívy a slovenčina. Po česky napísal baladu Zverbovaný, ktorú potom prepracoval do slo­ venčiny. V prvopise Genia Slovanstva vyslovil túžbu piesňou prebudiť k životu míkvy slovenský ľud. Po uvedení slovenčiny do života sa rozospieval naplno. V jeho osob­ nej a príležitostnej lyrike sa odrážajú rušné udalosti štyridsiatych rokov, jeho osobné vyznania lásky k slovenčine a k ľudu, hrdé a roz­ horčené výzvy na boj, sklamanie a zúfalstvo, nespokojnosť so svetom a nepokoj, žiaľ nad zúboženým ľudom, potom výzvy do povstania roku 1848 a pokus obnoviť revolučnú náladu roku 1861. Jeho lyrika vyviera priamo z prežívaných udalostí a je v slovenskej literatúre naj­ silnejším odrazom revolučného zmýšľania štúrovskej mládeže, najmä jej radikálneho demokratického krídla. Každá z týchto básní je sama osebe úsekom zo života básnika a súčasne aj úsekom z prvých rušných dejov štúrovského hnutia. Oproti pokojnej, opisnej poézii klasicizmu prináša poézia Janka Kráľa obrazy búrky, víchrice, vlnobitia. U neho je všetko v pohybe ako na rozbúrenom mori. Na vetrách a chmárach hromy sa dvíhajú — beda, komu ani plakať už nedajú.

(Pieseň bez mena.)

Celý svet je plný rozbúrených živlov, ktoré ohrozujú mladé a šľachetné hnutie slovenskej mládeže. A hla, tamto mraky husté — veľké — čierne -—ako sa skláňajú, jak kane požerné; zase sa dvíhajú, zase sa skrúcajú, horami — dolami jak sane lietajú. (Pesnička na kare.)

232

Popri týchto obrazoch búrky a prejavoch smútku vedel naraz vyvolať aj náladu odvahy a odbojnosti, ktorú mládež najviac potrebovala. Pa­ mätná je v tomto zmysle báseň Duma bratislavská, napísaná po zosa­ dení Ľ. Štúra z katedry lýcea. Pod jeho veršami cítime i dnes pulzovať horúčkovité myslenie jeho samého a jeho generácie. Veď celá Štúrova básnická škola sa zaoberala filozofiou dejín ľudstva pod vplyvom Hegela. Nie div, že i J. Kráľ hľadal oporu vo filozofii, nenachádzal ju však a upadal do pochyb­ ností. Mal chvíle, keď život pre neho strácal zmysel, keď celý svet mu pripadal ako veľký ‫״‬hrobitov“ márnych, pochovaných túžob. Ale súcit s trpiacimi a biednymi obnovil v ňom vieru v lepšiu budúcnosť. Zápas o túto vieru vyjadril najmä v básňach Dva orly, Hlásnik národa, Túžba. Ale aj v ostatných básňach do roku 1848 zápasil s pochyb­ nosťami, aby sa nakoniec rozhodol pre boj. Okolo mňa sa chmáry čierne vijú, znad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú, ja letím, letím, kým ma nezabijú ...

A mnoho nechýbalo k tomu, aby sa jeho básnická predtucha splnila. Revolučný rok ho strhol k odvážnym činom. Jeho Krajinská pieseň kypí vôľou zlomiť naraz a navždy moc feudálneho panstva. Jeho Tri vŕšky horia vierou v slobodu národa. Jeho Jarná pieseň volá všetky sily slovanské k životu. Po nich prichádza už len sklamanie a bôľ, ako ho vyjadril v spomienkovej básni Šahy, v ktorej opísal svoju revo­ lučnú epizódu, uväznenie a súdenie. Jeho tri politické básne z roku 1861 sú posledným pokusom obnoviť bojovnú náladu z jari 1848. J. Kráľ je zložitý, mnohostrunný typ lyrika, v ktorom sa najvýraz­ nejšie zračia priepastné hĺbky ľudského cítenia i myslenia, ako aj vyostrené protiklady spoločenského života. Z nich hľadal východisko mučivo, bolestne, ale bojovne, chlapsky. Tento osobný vnútorný boj z našich romantikov on vyjadril básnicky najsilnejšie. Za vrchol jeho básnického umenia sa považujú jeho ponášky a balady a z nich najmä jeho Zverbovaný, Kvet a Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Ale aj ostatné patria k najlepším básnickým dielam slovenskej romantiky. Baladami otvoril Janko Kráľ svet ľudo­ vej obrazotvornosti, ľudové prísne zákony o vine a odplate, hlboký ľudský súcit, odpor k panskej svojvôli (Pán v tŕní), kliatbu pýchy a túžby po bohatstve (Moja pieseň, Kvet) a proti tomu čistú mate­ rinskú lásku (Návrat). Keďže dokonale poznal Kollárove Národnie Zpievanky a sám zapísal mnoho ľudových piesní, využil v plnej miere ich výrazové a obrazové bohatstvo. Vedel ako málokto načrtnúť nie­ 233

koľkými čiarami plastický, náladový obraz, ako sú napríklad tieto verše: V kozúbku praští kosodrevina, Kubo pod pecou si smolí, v chalúpke malej pradie družina a vonku dáždik mrholí. A pritom nebol len pasívnym uctievačom všetkého ľudového, fol­ klórneho. Svet dediny bol pre neho zakliatou krajinou, ktorú treba zbaviť kliatby, ako sa o to pokúsil ‫״‬divný Janko“ v spomenutej balade, ako to vyjadril zverbovaný Janík výkrikom: ‫״‬Či to má vždy tak byť, ako dosial bolo!“ V ľudových rozprávkach videl tak ako Francisci a Botto alegóriu boja dobra a zla a vieru v bohatiera, ktorý silou svojho čistého srdca prekoná všetky prekážky a nastolí vek slobody a šťastia. Preto vypra­ coval naširoko tento námet vo veršovanej Rozprávke o chorom krá­ ľovi a zlatom vtáčikovi. V ľude však videl aj sily odboja a vzbury proti sociálnemu útlaku, ako to vyjadril v romantickom epose Výlcrmky z Jánošíka a v próze Žatva. V prvej skladbe píše o mladom pánovi, svojom podobencovi, ktorému sa zhnusí mesto s jeho hmotárstvom a ľahostajnosťou k chu­ dobnému človeku a ktorý hľadá zmysel svojho života. Stretne žobráka, ktorý celý svoj život zasvätil pomste. Páni mu zahubili rodičov a sestru. Dal sa na zbojníctvo. Keď vypukla vzbura v Poľsku, vzbúril sedliakov, a teraz, po krutom potlačení vzbury, dokaličený, odovzdáva svojmu nástupcovi Jánošíkov odkaz pomstiť krivdy na ľude páchané. Tento odkaz Janko Kráľ prijíma ako úlohu, ktorú má splniť on a jeho generácia. — Dramatický výjav Žatva odhaľuje buričskú náladu medzi sedliakmi, ktorí zo zúfalstva nad biedou a hladom sú odhodlaní pohlušiť pánov a zmárniť svoje rodiny. Tu priamo veští blízky príchod revolúcie. Janko Kráľ videl však zlo svojho sveta aj v dejinnej perspektíve, ako to vyjadril v rozsiahlom cykle básní Dráma sveta. V nej sa vy­ rovnával s filozofiou dejín ľudstva. S obdivom písal o veľkých posta­ vách dejín, Caesarovi a Napoleonovi. Starovek, najmä republikánsky Rím, a doba Napoleona mu tanuli pred očami ako doby slávy. Tento svet však nemá veľkej myšlienky. Túžba po osobnej sláve a moci zničila i Napoleonovo dielo. Príde búrka ako potopa sveta, ktorá zničí všetko, čo páchne osobnou žiadostivosťou. Svet sa raz musí od črvoče oslobodiť. Potom podáva obrazy súčasného sveta. Národy stenajú v nevôli. Jednotlivci žijú v mravnom bahne a otroctve. Nad ľuďmi ako dravci vládnu tyrani a koristníci. Minister je stelesnené zlo 234

(Zloboh). Potláča všetko, čo chce slobodne žiť. Diabol rozprestrel svoju moc nad celým svetom a vypovedal vojnu i bobu (,Vojna}. Nad násilím však zvíťazia trpiaci a utláčaní. A na tomto mieste sa skladba obracia k slovanským národom, ktoré majú ľudstvo priviesť k brat­ skému nažívaniu. Kráľove básne K národom, K prorokom Slovanstva a K Slovenom sú jednak kritikou panslavizmu a ruského cárizmu, kritikou každého rozpínavého a egoistického nacionalizmu, jednak programom novej slovanskej vzájomnosti, podľa ktorého sa všetky slovanské národy spoja k spolupráci v znamení bratstva a rovnosti. Svojím príkladom zabezpečia mier na celom svete. Cieľ slovanskej politiky nie je v idei národností, ale v idei všeľudskosti. Nevolajte národnosťou naše túžby, naše deje, lebo vás přišlá budúcnosť tak ako bláznov vysmeje.

Príznačná pre jeho zmýšľanie je báseň Svadba, venovaná pomeru rusko-poľskému. V obetiach popravených ruských dekabristov a poľ­ ských revolucionárov, ktorí boli pod vládou ruského cára, vidí záruku, že spoločné obete spoja raz oba národy k bratskej spolupráci. Je to jedinečná báseň svojho druhu, lebo veľmi jasne hodnotí dejinný význam ruského i poľského revolučného pohybu proti cárizmu. Myslenie Janka Kráľa bolo v základe pod vplyvom sociálneho utopizmu, ktorý sa vtedy šíril po Európe. Jeho osobitosť je však v tom, že podal ostrú kritiku svojej doby, a to tak isto kritiku feudálneho!, ako aj kapitalistického, nacionalizmom presiaknutého poriadku, že nastolil myšlienku spolupráce a spoločného boja všetkých utlačených národov, všetkých zotročovaných ľudí celého sveta, že predvídal vývin svetového revolučného! pohybu. Celé jeho myslenie vychádza z pozna­ nia života slovenského ľudu a z poznania spupnej morálky feudálneho panstva. Drámu sveta napísal Janko Kráľ pravdepodobne roku 1844. Bola to veľká improvizácia, narýchlo načrtnutá. Vedel, že nie je hotová a vypracovaná. Bolo v nej jeho osobné smelé myšlienkové vyznanie, ktoré sa nedalo uverejniť. Na uverejnenie pripravoval svoje roman­ tické poviedky (poémy), ako. Choč, Štít a Syn pustiny, v ktorých tak ako v baladách preukázal najviac silu svojho umenia. Vyšiel však z nich iba Choč (v Orie tatránskom). Janko Kráľ a Andrej Sládkovič svojím dielom plne vyjadrujú citové a myšlienkové ovzdušie revolučného obdobia školy Štúrovej. Oni sa najviac zaslúžili o víťazstvo slovenčiny na poli poézie. 235

ANDREJ SLÁDKOVIČ Uprostred horúčkovitých Štúrových a Hurbanových plánov v začí­ najúcom predrevolučnom vrení, v poslednom mohutnom príboji všet­ kých smerov európskej romantiky hlási sa v štyridsiatych rokoch minulého storočia k slovu básnik, ktorý mocou svojej harmonickej bytosti spája všetky romantické protiklady do poézie vyrovnanej, miernej, lahodnej a ideove pevne opretej o vieru v ideály národné a o vieru v ľud. Je básnikom na línii Kollára a Hollého s tým roz­ dielom, že je ešte bližší slovenskému kraju a ľudu, že je výřečnější a patetickejší v láske k svojeti. Andrej Braxatoris-Sládkovič narodil sa v Krupine 30. marca 1820. Bol ôsmym zo štrnástich detí prvého manželstva svojho otca Andreja Braxatorisa, učiteľa a literáta, autora Pamätností mesta Krupiny. Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde bol činný literárny krúžok mládeže, práve tak ako v Bratislave. Tu poznal Sládkovič poéziu Kollára a Hollého. Na štúdiách ťažko zápasil o chlieb, sám sa vy­ držiaval, dávajúc hodiny v meštianskych domoch. V rokoch 1839 až 1840 vyučoval v dome Pavla Pišla, kde poznal Marínu. K nej zahorel láskou, a keď na nátlak rodičov sa Marína za jeho štúdia v Nemecku vydala za iného, Sládkovič sa z tejto bolesti vykúpil poéziou. Tak vzniklo jeho slávne lyrické dielo Marína. Roku 1840 odišiel na teológiu do Bratislavy a vstúpil hneď do Ústavu reči a literatúry českosloven­ skej. A tu už 26. septembra po deklamácii vlastnej básne Nadeje dostalo sa mu veľmi priaznivej kritiky, že jeho ‫״‬báseň je tak plynná a výrazná, že mocne na citlivé srdce pôsobí a opravdu básnickou prácou v pamätníci miesto zasluhuje“. Pokúšal sa najprv o epické historické námety, ale jeho temperament bol predovšetkým lyrický. O jeho povahe sa životopisci zhodne vyslovujú, že bola tichá, mierna a znášanlivá. Roku 1842 po štúdiách v Bratislave bol vychovávateľom v rodine Ondreja Lukáča v Hodruši a potom v jeseni 1843 sa odobral na univerzitu v Halle. Tu sa zoznámil s Rusom Valujevom, ktorý mu daroval celé Puškinovo dielo v origináli. Puškina čiastočne už poznal, ale teraz ho mohol vnímať celého. Počúval prednášky z filozofie a zaoberal sa Hegelovou estetikou, čím sa inšpiroval k dramatickofilozofickej básni Sôvety v rodine Dušanovej. Tu prežíval i bolesť pomalého rozchodu s Marínou, ktorá nevládala odolať nátlaku rodičov. Po návrate bol zas vychovávateľom v Rybároch, kde dokončil Marínu a poslal spolku Tatrín, aby ju vydal. Ale výbor Tatrína rozhodol, že je to báseň príliš ľúbostná a osobná, a teda nie dosť vážna a mravne prísna pre národnú vec. Vydal ju potom Janko Kadavý v Pešti roku 1846. 236

Nasledujúceho roku bol Sládkovič povolaný za farára na Hrochoť, kde sa oženil s Júliou Sekovičovou, dcérou úradníka na panstve. V Hrochoti toho istého roku dopísal svoje druhé významné dielo, lyricko-epickú báseň Detvan (vyšla až v Hurbanovej Nitre roku 1853). Revolúciu r. 1848 privítal mohutnou hymnickou básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti. Revolučné roky mu priniesli pre jeho nepo­ litickú a tichú povahu veľa duševného utrpenia. Maďarskí gardisti ho považovali za nebezpečného a nejaký čas ho aj väznili. Roku 1856 do­ stal faru v Radvani blízko Banskej Bystrice, kde zotrval do konca života. Od roku 1868 začal chorľavieť a 20. apríla 1872 zomrel. Splnilo sa mu, čo pred svadbou písal svojej snúbenici: ‫״‬Ale ja Ti dlho žiť ne­ budem, zlatá moja. Mňa strávi vrelý cit môj: a ked by to nie, strávila by ma studenosi žitia.“ Pohreb mal slávny ako nikto zo slovenských básnikov pred ním. Na poslednej ceste ho sprevádzala všetka slovenská gymnaziálna mládež z Banskej Bystrice. Sládkovič bol rodený básnik, ktorý nepotreboval dlhé školenie a hľadanie námetov a inšpirácie. Keď sa ho zmocnil silnejší cit, nevznikla z toho báseň, ale hneď celá skladba. Čo napísal mimo týchto ‫״‬silných chvíľ“, sú temer všetko■ básne príležitostné, venované význačným oso‫·׳‬ bám a národným slávnostiam. Také ‫״‬silné chvíle“ mal tri a z nich sú tri skladby: Sôvety v rodine Dušanovej, Marina a Detvan. Jeho väčšie diela nevznikali po dlhej príprave, podľa plánu alebo podľa literárneho programu. Všetky tri diela sú osobne príležitostné ako temer každé dielo romantiky. Prvé koncipoval v Halle na univerzite, kde si utváral svoj svetonáhľad, druhé zvečňuje jeho ľúbosť, ktorá mu otvorila zmysly pre krásu, tretie je oslavou slovenského kraja a ľudu, medzi ktorým po dlhej, namáhavej ceste za postaťou zakotvil. Šťastným lyrikom je aj preto, že mal dar tešiť sa zo života, že vedel byť vďačný za krásu, ktorú jeho citlivé zmysly objavovali. Sôvety v rodine Dušanovej sú skutočne veršované rozhovory (sô­ vety), ale rodina Dušanova nie je úzkou, malou rodinou, lež celým ľudstvom. A rozhovory sú obrazom zápasov a napätí, ktorými ľudstvo samo seba poháňa k vopred určenému cieľu. Ak hľadáme — okrem prednášok Štúrových — najlepší odraz Hegelovej filozofie u nás, tu ho nachádzame. Sôvety pozostávajú zo štyroch častí — sôvetov. Slád­ kovič ich písal práve vtedy, keď sa nová slovenčina rodila. Musel ich upravovať dodatočne a nemohol ich, ako azda zamýšľal, podať celé v rýmoch. Len niektoré piesňové vložky sú rýmované. Verš je jedenásťslabičný s prerývkou po piatej slabike a s voľným rozdelením prí­ zvuku. To bol Štúrov obľúbený verš v jeho Dumkách večerných. Na sôvetoch čiže rozhovoroch sa zúčastnili tieto alegorické postavy: Dušan, podľa Hegelovej filozofie asi svetový duch, Dušica, jeho žena, symbol materinskej lásky a večnej životnej tvorivosti, jej dcéry Ľubica, Prav237

duša, Žiarlica, Vieroňka a Ufanka, ďalej Poézia, Fantázia, Bláznica, Voľná, Šťastena, Smejka, Túžbena, Závida, Žalostěna, Mizéria, Ctnota, Peklica a Svobuda. Už mená ukazujú, o aké významy ide. Synom Dušanovým je Umko, symbol osvety, vzdelania a pokroku, jeho proti­ kladom je Blud, Srdoš, Strachoš a im príslušné sestry. Najväčším nepriateľom Umkovým je však protiklad ducha Mefisto, ktorý nešťast­ ných bratov a sestry Umkove zvádza na cesty záporu a zla. V skladbe niet nijakého skutočného deja a bojov. Sú v nej len hádky a rozhovory, naznačujúce nezmieriteľný zápas. Sôvet tretí, v ktorom sa rozihrajú aj živly prírody, tiež postavené protikladne, je hoďne rušný a vyvrcho­ ľuje v paródii súčasnej spoločnosti, jej márnomyseľnosti a falošnosti, ba aj v útoku proti kapitalistickej úžere. Paródiu spieva Poézia a je v nej hodne epigramatickej vtipnosti a satiry. Napr.:

Študent skončil štvrtú klasu, a už na úrad sa driape, zmrhal rodičovskú kasu, už sa dlžôb, klamu chápe: Múdrosťou, vtipom sa chlúbi a v hlave samé otruby...!

Alebo:

Kapitalista bohatý každému sa milo smeje, za vlasť chcel by život dati, nad chudobným slzy leje, na úroky dá, čím vládne, ale tridsať od sto kradne ...! Vo štvrtom sôvete, keď sestry Umkove s pomocou Svedomca (sve­ domia) odolajú všetkým zvodným rečiam Mefista, Umko so sestrami Vieroukou, Túžbenou, Pravdušou a Ctnotou idú hľadať Svobudu, ale tá im prichádza práve v ústrety. Alegória rozličných pomyslov zostane vždy poloumením a polotvarom, lebo nás núti myslieť v pojmoch, i keď vnímame akési živé bytosti a pomyselné obrazy. Takáto poézia nemôže strhnúť čitateľa a nemôže zovšeobecnieť. Ale i tak sa v Sládkovičovom diele táto skladba zbytočne podceňuje, lebo má v jednotlivých častiach jasne vyslovené hodnoty myšlienkové i poeticky rečnícke, a je kľúčom k Sládkovičovej osobnosti. Marína, dielo lyrické, je — obrazne povedané — dcérou Kollárovej Slávy dcery. Medzi jedným i druhým dielom je rozdiel dvoch generácií. Slovenská poézia spojila národnú myšlienku, a to slovanskú i sloven-

238

skú, v dvoch svojich hlavných dielach s apoteózou ženy, krásy a lásky. To je jeden pól našej tradície, druhý je v Chalupkovi a v Bottovi, v národnej myšlienke, stelesnenej v junákoch, v Jánošíkovi a v jeho hôrnych chlapcoch. Myšlienka svetovosti je stelesnená v Jankovi Královi. Marína je však dielo, ktoré bolo potrebné, aby nový patriotizmus rodový, krajový a ľudový vyrazil v plnej zmyslovej sile, so zvukom reči a piesní ľudu, s videním a cítením určitého kraja a jeho prírody a aby vnikol do celej poézie. A najúčinnejšia cesta k tomu viedla a vedie cez lásku k žene. Žena-milenka a žena-matka sa vždy v poézii družili k magickej predstave domova, kraja a detstva. Sládkovič vy­ spieval a ospieval v Maríne svoju lásku a súčasne všetko, čo bolo ňou ožiarené. Len veľký a hlboký cit môže zasiahnuť každý nerv a každú myšlienku človeka. Tak to bolo u Sládkoviča. To nebýva častá udalosť v literatúre, lebo predpokladá nielen umeleckého génia, ale aj neoby­ čajne intenzívne osobné zážitky v určitom momente literárneho vý­ vinu. Marína je dielo ľúbosti, písané vo chvíli odlúčenia a túžby, keď srdce zachvátila neistota, keď sa žiadalo cit sprítomniť, aby vytrval a sa nerozplýval. Ale kým básnik dielo dokončil, osudy dvoch ľudí dali tušiť nastávajúce rozlúčenie, rozchod. V 291 desaťveršových slo­ hách plynie jedno za druhým ako ligotavá rieka vyznanie lásky, odu­ ševnenie, oslava Maríninej krásy, posvätnosť lásky, krásy mladosti, krásy Pohronia, krásy vernosti a viery vo všeľudské ideály. Nie na­ darmo si dal Sládkovič prvé básnické meno — Krasislav. A keď v prvej časti básne sprítomnil spomienku a rozpálil ňou každý chod­ níček pohronského kraja, prechádza jeho láska v bolesť rozchodu. Marína sa mu v očiach mení na zjav, na vílu Hrona, ako Kollárovi sa Mína menila na bohyňu. Ale Sládkovič tento fantóm, túto náhradu za skutočnosť odmieta. Svoju lásku si ponecháva, len jej bolesť tíši reflexiou a krajinomaľbou. Marína splýva v jedno s rodným krajom, a tak oslava lásky prechádza v oslavu kraja a vlasti, nie menej odu­ ševnenú, až nakoniec zduchovnie úplne a stáva sa oslavou života, večnej túžby a lásky, ktorá ho udržuje. Posledné slohy sú neskonalou vďakou za tieto posvätné zápaly, nad ktoré život viac nemôže dať. Marína je nesporne ústredné lyrické dielo slovenského romantizmu. Každá básnická generácia sa na ňom školila a stála pred ním v údive ako pred mohutným vulkanickým útvarom prírody, lebo Marína je jedna jediná improvizácia bez akéhokoľvek kompozičného zámeru. Je to lyrická kompozícia na spôsob voľného pásma. Stala sa popri Máchovom Máji breviárom mladého pokolenia, prí­ ručkou citovej výchovy. Nieto v nej, pravda, výslovne revolučnej a politickej zložky — to nebolo v Sládkovičovom temperamente — ale je v nej revolučnosť srdca, oprav divosť a úprimnosť ľúbostnej spovede,

239

slobodný osobnostný výraz, a v tom je práve i revolučnosť a zdroj nezadržateľného oduševnenia, ktoré, keď naráža na prekážku, mení sa i v bojovnosť a čin. Detvan, oceňovaný niekedy vyššie ako Marína, je jej pokračovaním, pokračovaním v tom zmysle, že Sládkovič svoju ľúbosť k Maríne pre­ náša na slovenský kraj (Na Sitne vlajú vlasy Maríny). Svoje sklamanie v láske tu lieči šťastnou láskou dvoch detvianskych detí, Martina a Eleny. Preto má Detvan nielen ten istý verš a slohu, ale aj spád rytmu a vlniaci sa prúd nadšenia. No tu už musel vložiť do skladby aj dej, a tak sa mu pod rukou zrodila epická veršovaná poviedka. Nie je to však romantická poviedka byronovská, ale skôr žánrový idylický epos. Marínou bol Sládkovič blízky Kollárovi, Detvanom Hollému a jeho Selankám. A tak symbolicky spája Sládkovič obe literárne veli­ činy predchádzajúceho obdobia, o čo sa vlastne usilovala i celá škola Štúrova. Detvan má 249 slôh (bolo ich 250, ako dokazuje pôvodný rukopis) a 5 spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka. Už tieto názvy ukazujú, že v kompozícii sa sústredil viac na obrazy, opis scény, než na rušnosť deja. Keby nebolo slabej dejovej nitky, bolo by tu päť idýl. Rytmus línií, ktorými bystro črtá pred nami obraz kraja, hory, Poľanu, lúky, dedinku, hry dievčat, ich postavy a odev, Martina a jeho šaty, postavu, tep jeho krvi, hru na fujare ako spev duše preplnenej neuvedomenými túžbami a zas jeho boj so zbojníkmi ■—■ ten rytmus strhne a vyčarí ovzdušie voľnosti, súladu s prírodou, živičnú vôňu hôr a medovú vôňu lúk. Je pravda, že Sládkovičovo umenie tu po‫ ׳‬prvý raz predstavilo kraj, v ktorom každý poznal a cítil rýdzi slovenský život, videl seba a svoje okolie, kdežto H o 11 é h o príroda v Selankách bola štylizovaná podľa antiky a nešlo v nej o typi­ zovanie kraja. Stalo sa to po prvý raz v slovenskej poézii, že krajina so svojimi typickými znakmi i životom ľudu, s farbami, zvukmi i po­ hybom sa odráža vo väčšom umeleckom diele. Z vlastného deja prvý spev stručne naznačuje, že Martin valaškolu zabil kráľovského sokola a že miluje Elenu. V druhom speve sa ocitá­ me na salaši večer a v noci, pri vatre, v kruhu valachov, pri speve, zvukoch gájd a fujary. Pri návrate zo salaša Martin vyslobodí Elenu z rúk zbojníkov, ktorí ju uniesli, a jedného z nich zabije. Tretí spev prináša pestrý obraz jarmoku v slovenskom malomeste — v Slatine — a celkom primerane k básni, lebo jarmoky boli vlastne ľudovými slávnosťami. Na takýto jarmok prišiel kráľ Matiaš. Martin sa ide ospravedlniť, že zabil sokola, ale pri stretnutí s kráľom vyjde najavo, že zabil aj lúpežníka. Kráľ ho odmení kantárom a koníkom. Štvrtý spev patrí Elene. V podvečer, čakajúc na Martina, hrá na drumbli. Kráľ, preoblečený, príde, sadne si a počúva hru. Obdivuje jej krásu

240

i jej spev a na pamiatku večera daruje jej prsten. Piaty spev je obra­ zom lapačky, veselého i tragického verbovania na dedine. Po Martina tiež prišli s kráľovským rozkazom, a on šiel, len si vyprosil od kráľa, aby si mohol ponechať svoj kroj, fujaru a valašku. Kráľ mu to dovolil, tešiac sa, že bude mať statného mládenca pre svoj povestný Čierny pluk. Sládkovič končí svojho Detvana slovami: ‫״‬Rod môj, ty ľúb si svojho Detvana. V ňom duša tvoja je zmaľovaná .. .“ Čo z tejto duše Sládkovič zobrazil? Dedinský typ mládenca s úprim­ nými citmi, bojovného i milujúceho, detsky dôverčivého, ale i smelého, rodine, milej i kráľovi verného a poslušného. Niet v tej duši nič nega­ tívneho, niet v nej rozporu a tragických protikladov. Nie je to roman­ tický duševný typ. Čo je na ňom romantické, je len malebnosť jeho zjavu, neporušenosť jeho zmyslov a zdravá životnosť. Dej Detvana nemá v sebe nič nápadne hrdinského, ani nič umele vyšperkovaného a exaltovaného. — Sládkovič hovorí o ľude ako o špatnokrásnom, vie o jeho tmavých stránkach, ale verí, že neporušenosť inštinktov, mravné tradície a zžitie s prírodou zachraňujú ľud pred skazou a on tvorí základ národa, ktorý sa prebojúva k slobode a samostatnosti. Detvan Martin i pri miernej idealizácii zostáva naďalej Detvanom, dedinča­ nom, nestáva sa rytierom. To si ani Sládkovič nežiadal. Nechcel, aby jeho ľud splynul so starou vládnúcou triedou. Dej Detvana je pod­ radný, lebo hlavný účin tkvie práve v plastickom zobrazení kraja, vo výraze citu slobody, ľudovej hrdosti a dôstojnosti. A tak sa stáva Detvan v nasledujúcich desaťročiach ustavičným zdrojom posily, lie­ kom proti hroziacej maďarizácii u mládeže, citovým spojivom inteli­ gencie s ľudom a krajom, slovom: prvoradým dielom buditeľskej národnej literatúry národa, ktorý ešte nemal politické práva. Detva­ nom sa súčasne začína v slovenskej poézii i v próze žánrová a realis­ tická kresba aj tematika, tvoriaca nadpolovičnú časť slovenskej litera­ túry 19. storočia. Detvan mal i politické značenie. Sládkovič ním vlastne polemizoval s Kossuthovcami, brániac princíp národnej rov­ noprávnosti v Uhorsku. Po revolúcii, po utrpeniach a sklamaniach, otupil sa v Sládkovičovi zmysel pre plastiku a schopnosť zobrazovania. Jeho práce majú čím ďalej, tým viac len príležitostný charakter. Jedine v národne obrannej lyrike a v reflexii zostáva vždy na výške. Roku 1858 uverejnil Sládkovič v almanachu Concordia veršovanú byronovskú poviedku Milica s námetom z turecko-srbských bojov. Nie sú to už jeho slohy z Maríny a Detvana, ale plynulé rozprávanie, len kde-tu poprelietané opisom a reflexiami o láske. Dej je jednoduchý: Srbský junák Jefrem miluje Milieu. Na nešťastie sa raz v hádke s Tur­ kom pobije a zabije ho. Potom utečie. Turci mu za to odvlečú Milieu do sultánovho háremu. A z posledných veršov sa dozvedáme, že Milica 16 Dejiny slovenskej literatúry

241

utečie, aby spoločne s Jefremom odišla do bezpečia, do Čiernej Hory. — Poviedka ukazuje, že autor nie je vynikajúcim epikom, lebo nevedel využiť najsilnejšie epické momenty a radšej ich obišiel. A ly­ rický zápal, ktorý pramenil z jeho očarovanej mladosti, z lásky a z malebnej vidiny kraja, pohasol. Keď sa Matica slovenská chystala roku 1866 osláviť tristoročnú pamiatku chorvátskeho hrdinu Mikuláša Šubiča Zrínskeho, požiadala Sládkoviča o príspevok do pamätnice. Sládkovič napísal epos Gróf Mikuláš Šubié Zrínsky na Sihoti s jedinou mimoumeleckou tendenciou: prisvojiť tohto najslávnejšieho bojovníka proti Turkom popravde Slo­ vanom, lebo maďarská tradícia robila z neho výlučne maďarského — a s romantickým prifarbením -— i národného hrdinu. Ešte naposledy sa tu zaskvelo Sládkovičovo umenie maľby a umenie rečníckych efek­ tov v opisoch kraja a v opisoch masových scén, najmä boja, ale kompo­ zícia sledovala viac historický sled udalostí než zákony čistej epiky. Drobná Sládkovičova lyrika je predovšetkým nacionálna. Autor v nej prekonáva najprv nespokojnosť a romantickú rozorvanosť, aby sa jeho poézia stala živiteľkou nádejí, zdrojom oduševnenia, rodovej hrdosti (báseň Nehaňte ľud môj!) a lásky k ľudu. Niektoré jeho básne, najmä zhudobnené, znárodneli (Hojže, Bože..., Dcérka a mať). Uda­ losti v slovanskom svete, organizačné úsilie a boj za slobodu spre­ vádzal srdečnými sympatiami v básňach Pozdrav, Za tureckej vlády, Čierna Hora, To české tábory! Ostatok Sládkovičovej tvorby patrí domácim národným udalostiam. Na pamäť Memoranda národa slovenského z roku 1861 zložil veršom poloalegorickú históriu týchto dní Svätomartiniádu a na pamäť slo­ vanských vierozvestov báseň Lipa Cyrillo-Metodejská. Zložil aj nie­ koľko básní venovaných národným činiteľom. Aj tieto príležitostné verše majú básnickú pečať, prihovárajú sa priamo, oceňujú zásluhy vrele, bez lichotenia a prílišného zveličovania. Hodno spomenúť, že preložil aj niekoľko básní z Goetheho a Chomiakova. Sládkovič svojou Marínou a Detvanom vytvoril v dobe rozkvetu romantizmu, v kritických rokoch slovenského národa, diela, ktoré básnickou silou spečatili a upevnili jednotnú spisovnú reč, novým oduševnením a živším, priliehavejším umením podali národnú ideu, pútali úzky kruh slovenskej inteligencie k ľudu a najmä k cíteniu krajovosti a prírody, dali pre budúcnosť nehasnúci zdroj oduševnenia a národnej viery. Z tohto zdroja okúsil Pavol Országh, keď si uvedo­ mil, že je Sládkovičovým pokračovateľom a dedičom. Kollár, Hollý, Sládkovič, Hviezdoslav je priama a neprerušená línia kongeniálnych tvorcov slovenskej poézie.

242

SAMO CHALÚPKA

Básnikom novej slovenčiny, ktorý najhlbšie prenikol do širokých vrstiev ľudu a ktorého tvorba temer splynula s ľudovou tvorbou, bol Samo Chalúpka. Jeho Turčín Poničan, Valibuk, Kozák, Branko. Krá· ľohoľská a najmä hrdinský spev Mor ho! a čiastočne aj ostatné jeho spevy dostali sa medzi ľud ešte prv, než ich mohla rozšíriť škola. Jeho verše zapaľovali odpor proti triednemu a národnému útlaku. Keď po prvý raz vyšli roku 1868 súborne jeho Spevy, redaktor Sokola Viliam Pauliny-Tóth sa o nich vyslovil, že ‫״‬spevy tieto už ďaleko vyvýšené sú nad kritiku našu“, že národ už sám vyslovil kritiku, lebo ich prijal za svoje, že tieto Spevy dokonale spojili vtedajšie slovenské vzdelanstvo s ľudom. Úspech Spevov a ich všeobecne uznaná ľudovosť neznamenala ešte, že reagoval na ne všetok ľud. Časopisy a knihy vychádzali vtedy ešte v takom malom náklade, že literárne dielo, akokoľvek prístupné, nemalo technické a materiálne podmienky, aby v krátkom čase pre­ niklo do všetkých krajov. Hurban s netajeným pohoršením a ľútosťou zistil, že Sokol mal roku 1864 len 200 predplatiteľov. A práve v tomto ročníku vyšla slávna Chalupkova báseň Mor ho! Viac sa však šírili Chalupkove básne verejným deklamováním a čítaním na schôdzkach a večierkoch mládeže. Šírili sa aj na školách a najmä na prvých slo­ venských gymnáziách. Chalupkove Spevy recitovali slovenskí študenti vo Viedni, v Prahe a v Budapešti. Najsilnejšie pôsobili vždy pri reci­ tácii. Sú doklady o tom, ako ich recitovala mládež okolo časopisu Prúdy. Za prvej svetovej vojny vznikol pod vedením Mateja Janču zo Smrečian tajný študentský spolok Mor ho!, inšpirovaný slávnym Chalupkovým spevom. Jeho členovia sa volali ‫״‬morhistami“. Boli pre­ nasledovaní a vylúčení z uhorských škôl. Za druhej svetovej vojny, za vlády fašizmu, sa medzi ľudom tiež ozývalo heslo ‫״‬Mor ho!“. Stalo sa heslom odboja, heslom partizánov a celého povstania. Niet vari inej básnickej skladby, ktorá by bola tak revolucionizovala mládež v období od roku 1864 až do‫ ׳‬roku 1944, ako hrdinský spev Mor ho! Znelo z neho a bude vždy znieť čisté a obetavé vlastenectvo. Je to báseň, ktorá má už svoju osobitnú históriu. Samo Chalúpka sa narodil 27. februára 1812 v Hornej Lehote. Po prvom školení u otca, potom v Jelšavskej Teplici, strávil tri roky na lýceu v Kežmarku, kde bol vtedy profesorom jeho brat Ján, potom dva roky v Rožňave a päť rokov na lýceu a teológii v Bratislave (1827—1832). V Kežmarku získal prvé pochopy o literárnom snažení Slovákov, o Šafárikovi a Kollárovi. Šafárik tam napísal svoje básne Tatranská múza s lýrou slovanskou, a Benedikti, jeho priateľ a profesor 16·

243

v Kežmarku, mohol naňho a na Kollára poukazovať ako na vzory slovansky uvedomelých vzdelancov. Ale najviac naňho pôsobil profesor Matej Slavkovský, ktorý mu prinášal knihy a hovoril s ním o nich. Chalúpka bol ešte v Kežmarku, keď vyšla Kollárova Slávy dcera, ale zoznámil sa s ňou až v Rožňave. Keď prišiel roku 1827 z Rožňavy do Bratislavy, začlenil sa hneď do krúžku tých, čo mali záujem o českú a slovenskú literatúru. V školskom roku 1830—1831 bol Samo Chalúpka ako knihovník určený, aby na zasadnutiach vysvetľoval Slávy dceru. A práve tento rok je významný v jeho živote. Vtedy vypukla revolúcia v Paríži a povstanie v Poľsku. Nevieme, či mal správnu predstavu o tomto poľskom, viac-menej šľachtickom povstaní, ale vedel, že Poliaci bojujú za svoje zjednotenie a za svoju politickú samostatnosť. Možno, že tu zapôsobil Byronov príklad, čítanie Kollára a z toho vôľa premeniť myšlienky o slobode v čin. Chalúpka prerušil svoje štúdiá i vysvetľo­ vanie Slávy dcery a odišiel ako dobrovoľník do Haliča bojovať za slobodu Poliakov. Dostal sa už len do ústupových bojov. Bojoval a bol ranený. Devätnásťročný Chalúpka dokázal, že pre neho nebola litera­ túra len slovom, ale aj návodom a príkazom k činu. Otec poslal za ním na bojisko učiteľa Blázyho, ktorý ho dopravil domov. Jeho rana sa úplne nezacelila a často sa mu potom otvárala. Bola to neobyčajná epizóda v jeho živote a iste budila úžas u jeho vrstovníkov. V tom čase vypuklo povstanie sedliakov na východnom Slovensku, ktoré bolo kruto potlačené. Hovoriť o tejto dobrovoľnej účasti na povstaní nebolo teda radno a Chalúpka sa o ňom bližšie zmienil až po tridsiatich rokoch. Jeho životopisec v Sokole roku 1863 sa o tom ani nezmieňuje. A predsa tento zážitok mal veľký vplyv na jeho poéziu. On jediný zo svojich vrstovníkov prežil to mohutné oduševnenie za ideu, ktoré je ochotné obetovať aj vlastný život. Po návrate z boja a vyliečení z rany šiel dokončiť štúdiá. V študij­ nom roku 1831—1832 bol miestopredsedom ‫״‬Spoločnosti“ v Bra­ tislave a vyznačoval sa horlivou literárnou činnosťou. V októbri 1834 sa vrátil Ľudovít Štúr na lýceum, keď ho Samo Chalúpka naliehavým listom prehovoril, aby nezakopal svoj talent v pisárskom povolaní. Štúr vstúpil totiž vtedy ako pisár do služieb na majetkoch grófa Zaya. A tak Samovi Chalupkovi sa pripisuje zásluha, že Ľudovít Štúr sa zachránil pre slovenskú literatúru a pre dejinný zástoj v národe. Po štúdiách v Bratislave bol Chalúpka rok vychovávateľom v Lip­ tove a potom strávil rok na teológii vo Viedni. Po návrate zastupoval Samuela Tomášika na fare v Chyžnom, kým bol Tomášik v Nemecku, a roku 1835 sa stal farárom v Jelšavskej Teplici. Do týchto rokov spadajú aj prvé Chalupkove literárne úspechy. Vo Fejérpatakyho ka­ lendári na rok 1834 uverejnil tri básne, významné tým, že sú prvou 244

úmyselnou ponáškou na ľudovú pieseň a že sú už rečove omnoho bližšie ľudovej slovenčine ako češtine. Kollár tieto tri básne (Koníku môj vraný, Nárek slovenský a Pieseň vojenská) prevzal do II. zväzku svojich Národných Zpievaniek, aby tak dokumentoval ich ľudovosť. A vtedy tiež napísal Chalupkovi do pamätníka: ‫״‬Rádi my už listí starší odpadneme z lípy, když puk a květ na našem místě vidíme nový.“ Do svojich Spevov nepojal básne, ktoré mu vyšli v almanachu Plody roku 1836. Boli to básne, ktoré skladal ešte v Bratislave za štúdií po česky a na spôsob horáciovských ód. Ale i tu sa vyznáva z lásky k tatranskému kraju a jeho chudobnému ľudu. Potom prestal písať. Štúr sa ho v listoch netrpezlivo vypytoval, prečo tak málo píše. Tri razy ho listovné žiadal (1836—1837), aby písal, ba aj Kuzmányho a Vrchovského požiadal, aby ho upomínali, ale Chalúpka nové básne neposielal. No pritom nehlivel. Pilne študo­ val slovanské ľudové piesne. Od Alexandra Vrchovského žiadal, aby mu poslal knihy a pramene k najstarším dejinám Uhorska. Veľmi túžil po Puškinových spisoch. Študuje B o Janského knihu O národnej poézii slovanských plemien a prosí, aby mu poslali zbierky národných piesní, aké len dostať, najmä ukrajinské spevy. Keď dostal zprávu o cene Puškinových spisov, píše, že sú mu pridrahé za 30 rubľov, t. j. 45 zlatých striebra, a počíta, že si musí odbaviť najprv 45 pohreb­ ných kázní, čo v jeho cirkvi môže trvať štyri roky, aby si ich mohol kúpiť. Ďalej píše, že pracuje na ‫״‬vyrumovaní dávnych dejín našich zbořenin národného bytu nášho“. V listoch Vrchovskému uvažuje aj o slovenskom časopise, ktorý by sa mal založiť, a podáva jeho program, určený pre pracujúce vrstvy, pre remeselníkov a sedliakov: ‫״‬Nezabudni, že sila našu na nižších triedach ľudu, na stave hospodárskom, remeselníckom a obchodníckom založená je.“ Chce v ňom mať krásnu literatúru, poučné články o prie­ myselných vynálezoch, o slávnych remeselníkoch, pedagogické články a zprávy o nových knihách. V tomto zmysle napísal aj list bratislav­ skej mládeži (12. 12. 1839), ktorá sa vtedy zaoberala otázkou zalo­ ženia časopisu. Chalúpka teda celkom správne charakterizoval spoločensko-triednu situáciu, na ktorej sa mala budovať slovenská literatúra. Nepočítal vôbec so zemianstvom a šľachtou. O nich napísal v liste Vrchovskému (Slovenské pohľady, 1911, str. 504), že ich obchádza, kdekoľvek môže. Nemal ich rád a nečakal od nich nič dobrého pre ľud. V týchto rokoch Samo Chalúpka nezasahoval do udalostí, ktoré návratom Štúrovým z Halle začali mať dramatický spád. Bol zaujatý prácou v cirkvi a skladaním duchovných piesní, ale len čo vyšiel Štúrov Orol tatránski roku 1845, poslal báseň Syn vojny a potom Jánošíkovu náumku. Súčasne do Fejérpatakyho Pozorníka poslal dve 245

básne, Hrobky milencov (1846) a Vojak som od rodu (1847). To bolo všetko, čo do revolúcie roku 1848 uverejnil. Jánošíkova náumka a Syn vojny (v Spevoch vyšli pod názvom Likavský väzeň a Kozák) boli však prvými slávnymi junáckymi spevmi o boji a slobode, ktoré museli uchvacovať odvahou a odhodlanosťou. Jánošík vo väzení spieva:

V tej kosodrevine vatru si roznietim: slovenskej rodine slobodou zasvietim. Nech mi len valaška zablysne sa v pästi: dá Boh, lepšie dni nám svitnú v našej vlasti...

Čo verš, to výzva do boja. A tieto verše elektrizovali celú generáciu práve tak ako verše Janka Kráľa. Lenže v Chalupkovi nebolo toho romantického sebaskúmania a návalov pochybností, u neho bola len chlapská, jánošíkovská odvaha. Chalúpka priamo vnukal predstavu, že sloboda sa dá získať len bojom a len vtedy, keď zasiahne sám ľud. V revolučných rokoch, keď štúrovci vyvíjali najväčšiu literárnu a organizačnú činnosť, Chalúpka mnoho netvoril. Sťažoval si už dáv­ nejšie na svoju očnú chorobu. Čítanie a písanie mu pôsobilo ťažkosti. Svoje básne tvoril najprv v pamäti a zaznačoval ich až potom, keď ich už mal v mysli celkom hotové. Samo Chalúpka pôsobil po otcovej smrti, od roku 1840, v Hornej Lehote, vo svojich rodných horách. Bol to vo výraze zdržanlivý človek, ale priamy. Žili v ňom akoby dve osobnosti. Jedna oficiálna — kňaz­ ská, druhá odbojnícka a rebelantská. Do politiky sa nechcel miešať, hoci sa svojím presvedčením netajil. Mladších nabádal viac k práci ako k politizovaniu. Aristokraciu nielenže nemal rád, ale sa jej vše­ možne vyhýbal. Keďže väčšina uhorskej aristokracie a zemianstva išla s Kossuthom, nedôveroval kossuthovskému hnutiu. A hoci politicky nevystupoval, považovali ho za dôležitého Hurbanovho a Štúrovho prívrženca. Mládež ho považovala za svojho význačného básnika. Jeho brat Ján zostal počas revolúcie v Březne, ale on — včas upozornený, že ho idú zatknúť gardisti — skryl sa a potom odišiel z kraja. Vrátil sa, až keď začiatkom februára 1849 prišli do Brezna Hurbanovi dobro­ voľníci. Predtým v Orave a Liptove pomáhal verbovať dobrovoľníkov. Po revolúcii nebol nadšený Bachovým režimom, ba mal aj neprí­ jemnosti so súdom, pretože obvinil jedného úradníka z úplatkárstva. Literárne nikam neprispieval a čakal na nové časy. Božena Němcová, keď sa roku 1855 liečila na Sliači, navštívila Chalúpku a písala o ňom do Prahy. Chalúpka jej poskytol vtedy tri rozprávky pre jej zbierku a ona sama v Lehote zapísala ďalších sedem. Okrem toho jej dal svoju baladu Starý väzeň, ktorú uverejnila roku 1858. Je to povesť 246

z čias Svätoplukových o človeku, čo z hnevu nad tým, že mu jeho neprajníci zabili milú, zradil vlasť a potom, prekliaty ľudom a kňazmi, hynul v žalári sto rokov, kým ho kliatby nezbavil pravoslávny kňaz. Bola to viac alegória ako povesť. V tom čase jej dobre rozumeli. Sľu­ bovala odkliatie a oslobodenie pomocou slovanského východu. A mož­ no aj preto sa páčila Božene Nemcovej. Ale musela sa páčiť najmä dokonalou výraznosťou ľudového rozprávania, poetickými obrazmi, lahodnou dikciou starých piesní. Stačí počuť niekoľko veršov:

Pri tichom Dunaji pod tým čiernym hradom, pasú sa koníky na šuvare mladom. Pod hradom, pod tými vysokými braly, pasie tie koníčky jeden junoš mladý.

Lovili rybári ryby na Dunaji: videli Ilonku tenúť popri kraji. Tí dievča vyniesli do zelenej trávy; ihlicu aj part vypáli jej z hlavy. A takto spieva ďalej ozaj baladický dej z dávnoveku, akoby sa zrodil priamo medzi ľudom. A jednako to nie je povesť typicky ľudová. Má svoju myšlienku, ktorá naraz prekvapí naliehavosťou, obrátenou k čitateľom: Za synov národa môjho som sa modlil, by sa žiadon Sloven, jako ja, nesplodil. Žiť — aby verne žil každý svojmu rodu: mrieť — aby z (laky mrel za jeho slobodu.

A tu bola tá národná myšlienka, naštepená na ľudovú poéziu, ako to žiadal Kuzmány v Hronke ešte v tridsiatych rokoch. Len čo sa skončil Bachov absolutistický režim, rozvinulo sa znovu naše literárne časopisectvo a nastalo druhé obdobie rozkvetu celej štúrovskej generácie. Už v prvom ročníku Sokola (1860) sa zjavujú Chalupkove hrdé spevy: Valibuk, Junák a v druhom ročníku Bolo a bude a Boj pri Jelšave. Valibuk sa ujal hneď ako rečňovanka pre mládež. V nej Valibuk ako rozprávkové stelesnenie dobrej sily pre­ môže ľantastickú potvoru. Chalúpka tu žartovne budil smelosť proti zlu. Postavou junáka (Junák) sa vrátil znovu k hôrnym chlapcom a Jánošíkovi: On i tam vykvitol, kde ho nezasiali; ale dobrí — tí sa junáka nebáli:

247

Beda ale zlému, beda jeho duši, kto dobrému ľudu pravdu jeho ruší.

A mládež pod Kráľovou hoľou dosiaľ o ňom spieva a šuhaji hudú: ‫״‬Boli časy, boli: dá boh, ešte budú.“ Je tu teda v skratke celá ľudová pieseň o■ Jánošíkovi i s vierou vo víťazstvo pravdy ľudu i s náznakom tej poetickej výbavy, ktorú nachádzame o dva roky neskoršie v Bot­ tovej nádhernej Smrti Jánošíkovej. Chalúpka vedel temer v každej básni vysloviť časovú narážku, ktorá pádne charakterizovala súčasné položenie ľudu, ako to urobil i v Kráľohoľskej: V tom našom národe, zle to tam, nedobre: krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre.

Báseň Boj pri Jelšave pripomenula ľudu jeho dávne a víťazné boje proti Turkom. Víťazilo nie žoldnierske vojsko, ale ‫״‬bystrá Slovač naša“. Pripomína dôrazne túto slovenskosť, akoby chcel z tohto ľudu, väčšinou ešte nepovedomého svojej spolupatričnosti, utvoriť jeden kolektív. Táto snaha ha viedla aj v ďalších skladbách a vyvrcholilä v Mor ho! Najkrajšou a najznámejšou zveršovanou povesťou z tureckých čias je Chalupkov Turčín Poničan. Vyšiel v Sokole roku 1863. Tento a nasledujúci rok priniesol vrcholné Chalupkove básne. Boli to prvé roky matičné, roky nového obrodenia a nádejí pre celý národ. Chalúp­ ka tvorí ďalej dôsledne ľudové, hoci niektorí štúrovci podliehajú meštianskej literatúre Západu, iní zase mystike mesianizmu. Turčín Poničan je povesť ponická, ako hovorí podtitul. Chalúpka ďakuje za ňu v poznámke Matejovi Koscovi, farárovi v Ponikách, ktorý vedel ešte z jej ľudovej predlohy zaspievať úryvok. Ale Chalúpka, znalec slovanských ľudových piesní, uviedol tu ako prameň aj celkom po­ dobnú ukrajinskú pieseň. Spojil oba varianty a vytvoril nám dokonalú nápodobu ľudovej epiky o ľudsky dojímavej dráme, ako poturčenec, kedysi unesený, odvedie do otroctva vlastnú matku. Chalúpka dal tejto povesti svoje zakončenie: poturčenec, keď musel uznať, že otro­ kyňa je jeho matkou, žiada ju, aby zostala pri ňom a svojom vnúčati. Ona však odmietne žiť v nádhere a žiada si návrat ‫״‬ta do vlasti mojej lona, na tie krásne brehy Hrona“. Chalúpka tak vyjadril hlboký patrio­ tizmus, prekonávajúci všetky lákadlá bohatstva. A tak celá jeho poézia sa rozpína medzi dvoma pólmi: medzi nežnou láskou k rodu a rod­ nému kraju a — bojovnosťou za slobodu. S tureckými vpádmi súvisí aj jeho povesť Branko (Sokol 1864). Keď slovenskí univerzitní poslucháči vo Viedni na svojich večierkoch poznali túto báseň, poslali 14. októbra 1863 básnikovi list plný obdivu 248

a nadšenia, označili ho za ‫״‬reprezentanta prostonárodného básnenia“ a zvolili ho za čestného člena svojho spolku. V poznámkach k Bran­ koví Chalúpka napísal: ‫״‬Na detvianskych lazoch zachovala sa posiaľ pamäť tohto junáka. Branko čili Braniak, rodom zo Sečian, žil, vraj, dávno pred .Jánošíkom a tak strašný bol, že ked zjavil sa raz na blíze Zvolena, páni na zvony surmovať rozkázali a všetko meštianstvo proti nemu na pohon vypelali. Naposledy vlúdili ho na území breznianskom do akejsi nastrojenej záruby a tam ho zahubili.“ Branko podľa Cha­ lupkovej koncepcie nie je zbojník, ale hrdina, ktorému sa krv búrila, keď krivda pravdu bila. Básnik pred svojím skonom určil, aby na jeho pomník vyryli toto dvojveršie z Branka: Pravde žil som, krivdu bil som — Verne národ môj ľúbil som.

Nedarilo sa mu však tak voľne preštylizovať brezniansku povesť o Bomburovi (Sokol, 1863), o domácom hrdinovi mesta Brezna, ktorý podstúpil víťazný súboj s nejakým ‫״‬kurucom“. Povesť nie si je ani istá, že ide o udalosť z Rákocziho povstania. Nebol si istý ani Cha­ lúpka, či vec kurucov bola, či nebola aj v záujme ľudu. Ale chcel zvečniť breznianskeho hrdinu ako príklad obetavosti. Svoju utkvelú a priebojnú myšlienku o práve ľudu na slobodu a rovnosť mohol najlepšie vyjadriť pri takej látke, ktorá mu svojou historickou presnosťou nepútala príliš tvorivú fantáziu. A to sa mu podarilo najlepšie v hrdinskej básni Mor ho! (Sokol, 1864, str. 66 až 72). Látku k nej našiel pri štúdiu slovanského staroveku. V drama­ ticky vzrušenom obraze stretnutia slovanskej družiny bojovníkov s rím­ skym cisárom vyslovil pateticky všetky základné idey, túžby a nároky formujúceho sa národa. Toto dramatické stretnutie našiel opísané v Šafárikovom diele Dejiny slovanskej reči a literatúry. Šlo o tieto udalosti: Cisár Constantius roku 358 vtrhol do Panónie, aby podrobil tamojšie odbojné kmene Koldov (Kvádov), Jásov (Jazygov) a Lemiakov (Limigantes). Týchto posledných pokladal Chalúpka za Slovákov a na nich preniesol všetky ideálne vlastnosti kmeňa, žijúceho v bratskom a slobodnom spoločenstve, bez násilia proti vlastným, ako aj proti cudzím. Kvádi a Jazygovia sa cisárovi podrobili dobrovoľne. Chcel podrobiť aj Slovákov. Preto úkladné obkolesil ich vojsko a predstieral, že chce s nimi vyjednávať o dohode. Potom sa jeho vojsko vrhlo na Slovákov a títo v hrdinskom boji všetci padli. Ľud sa však ani potom nepoddal a o rok sa znovu opakovali úklady cisárove. Dru­ žina slovenských poslov a bojovníkov prišla vyjednávať a žiadať záruky mieru. Cisár na ich žiadosti vzplanul hnevom a pýchou, hrozil im smrťou a ľudu zotročením. Družina sa vrhla na cisára a jeho stráž 249

s výkrikom ‫״‬Mor ho! Mor ho!“ a v nerovnom boji zahynula. A toto druhé stretnutie s rímskym cisárom je podkladom Chalupkovej básne. V ňom videl dôkaz najvyššej slobodomyseľnosti u Slovákov. V poznám­ kach k básni píše: ‫״‬Pravú ale príčinu cisárovej zloby proti Slovenom vidím ja v slovenskej slobodomyselnosti. Čože mohlo Rímu, všetky národy zotročujúcemu, byť nebezpečnejšie a tak aj nenávidenejšie ako zásada obecnej slobody a rovnoprávnosti, ktorú tej doby, okrem Slovenstva, u žiadneho národu nenalézáme. — Slovenia zbrojou dobyli si slobody a vyhnali svojich pánov. Ten príklad mohol nakaziť aj iné, najmä slovanské národy, po okolných krajinách Rímu poddané. Preto žiadal cisár od pokojných Slovenov, čo nežiadal ani od lúpežných Kvádov a Jásov, aby daleko odsťahovali sa od pomedzia rímskeho . . .“ (Sokol, 1864, str. 67—68.) Táto historická udalosť bola však len zámienkou k tomu, aby bás­ nicky predstavil to, čo najviac povznášalo jeho myseľ, že u Slovanov už dávno bola v platnosti ‫״‬zásada obecnej slobody a rovnoprávnosti“. Táto myšlienka dávala celej básni základnú osnovu a mohutný pátos, touto myšlienkou žil Chalúpka od prvých rokov mladosti. No nešlo u neho o typický meštiacky liberalizmus, ktorý dovoľoval vykorisťo­ vanie človeka človekom. On mal pred očami ideálnu spoločnosť, v ktorej pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom; a človek nad človeka u nás nemá práva.

Možno, že mal na mysli prvotný rodový komunizmus, ale vzhľadom na jeho dobu citované dvojveršie svedčí prinajmenej o myšlienke dôsledného demokratizmu. Slovenská družina bojuje a hynie pre túto myšlienku. A v tom je priebojná, pokroková sila básne Mor ho! Obdivuhodný od začiatku do konca je v nej dramatický spád, pre­ rušený len niekde lyrickým obrazom a priamou rečou. V 172 veršoch vidíme postupne a plasticky slovenský kraj, zvažujúci sa od hôr k Du­ naju, vidíme tábor Rimanov, pyšného cisára s jeho strážou (‫״‬tuhí to paholci“), družinu hrdých slovenských poslov, ktorí ‫״‬čelom nebijú, do nôh nepadajú“ a smelo hovoria pred cisárom o svojej krásnej zemi, o živote a zmýšľaní svojho rodu. Vidíme ich, ako priamo žiadajú: ‫״‬Čože nám nesieš, či meč, či vetvu pokoja?“ Vidíme hnev a urazenú pýchu cisára, počujeme jeho nadutú reč, odmietajúcu dary a zmier, vidíme náhle vzplanutie hnevu na tvárach poslov, ich útok na cisára a boj s jeho strážou, boj s celým jeho táborom, vidíme zahanbenú cisárovu postavu, ktorý prezerá hromady svojich mŕtvych vojakov a ktorému ešte znie v ušiach výkrik hrdinských poslov: 250

A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom!

V tejto hrdinskej básni, najlepšej tohto druhu v našej literatúre, je dokonalé vystupňovanie citov a konfliktov od nežného vyznania lásky k rodu a zemi, od vzplanutia hnevu nad pohanou až do hrdinskej smrti. Co verš, to plastický obraz, čo verš, to zápal citu. Plným právom treba uznávať túto báseň za klasický výtvor našej romantickej poézie — a ona skutočne aj je vrcholným zobrazením idey slobody, víťaziacej i nad smrťou. Ostatné lyricko-epické básne Chalupkových Spevov nemajú tú silnú nosnú ideu ako predošlé. Muráň je romancou podľa ľudovej povesti o Vešelínovom dobytí hradu Muráňa a o jeho ľúbosti ku krásnej Márii. Križiak je romantická balada o smútku devy, ktorá na brehu mora čaká návrat svojho milého z križiackej vojny. Svoj vlastný zá­ žitok z poľského povstania podal Chalúpka v básni Všesláv, kde vy­ jadril svoje sklamanie nad nepriateľstvom dvoch slovanských národov, ako aj nádej na ich konečné zmierenie. V básni Juhoslovanom volá do boja proti Turkom a sľubuje víťazstvo. Reagoval tak na boje Bul­ harov a Srbov za ich národnú slobodu. Z lyrických ponášok na ľudovú baladu a pieseň (Zabitý, Zrada, Žiaľ, Sen) je najkrajšia romanca Sen. Po vydaní Spevov uverejnil ešte Odboj Kupov (Orol, 1875), histo­ rický spev, ktorým chcel pripomenúť Slovákom, že oni pomohli sv. Štefanovi poraziť pohanských odbojníkov Kupových, a tak upevniť kráľovstvo uhorské. Chcel tým povzbudiť povedomie rovnoprávnosti s Maďarmi. I tu ukázal svoje majstrovstvo, ale látka básne len zopa­ kovala to, čo už Chalúpka vyslovil účinnejšie. I tu zneli časové pri­ liehavé narážky: ‫״‬Hoj, hriech je na Uhriech .. .“

Čo sebe nepraješ, to nečiň nikomu! Jeho Bôh je šabľa, a so šabľou v pästi túla sa po svete, cudzie lúpi vlasti.

Keď prišli opäť ťažké časy útlaku, zrušenie slovenských gymnázií, zavretie Matice slovenskej, zhoršenie sociálneho položenia dediny, bieda a vysťahovalectvo, Chalúpka už — pre chorobu a veľmi slabý zrak — básnicky na ne nereagoval. To dokázal o päť rokov mladší J. M. Hurban a po ňom iní na čele s mladým Hviezdoslavom. Dva roky po smrti svojej manželky Samo Chalúpka, básnik hrdinských spevov o boji za slobodu, umrel 10. mája 1883, poručiac svoju kniž­ nicu budúcej matici a svoj majetok verejným cieľom a tým, čo ho doopatrovali. Chalúpka v šesťdesiatych rokoch vlastne zbásnil a položil na papier 251

to, čo už dávno študoval a nosil v mysli. A možno práve preto to urobil básnicky dokonale. Splnil tak svoju túžbu z roku 1839: dať ľudu hrdinské spevy, ako majú iné národy slovanské. On však vy­ konal viac. Dal týmto spevom priebojnosť ideami národnej rovno­ právnosti a slobody, bojovnosťou proti každej krivde a násiliu, a tak celému národnému pohybu od tridsiatych rokov ukázal cestu: vždy bližšie k ľudu a vždy s ním.

JÁN BOTTO V stupajach Sama Chalúpku a Janka Kráľa prichádza do slovenskej literatúry Ján Botto. I keď neštudoval v Bratislave, jednako dobre postihoval to, čo Štúr žiadal od mladých básnikov: ľudovosť a obeta­ vosť za vysoké ciele slobody a sociálnej spravodlivosti. Jeho básnický vývin súvisí jednak priamo s predrevolučným ideovým vrením a jed­ nak — v užšom zmysle — s novým rozmachom literárnej činnosti mládeže, študujúcej v Levoči. Bol jej najnadanejším a najtvorivejším príslušníkom. Ján Botto sa narodil 27. februára 1829 vo Vyšnom Skalníku v Ma­ lom Honte, v kraji, kde sa udržiavala tradícia slovenských osvietencov. Pochádzal z roľníckej rodiny. Nižšie gymnázium vychodil v Ožďanoch, kde za rektorovania Karola Kellnera, staršieho brata Štúrovho spolu­ pracovníka Petra Kellnera-Hostinského, mohol získať popri mecha­ nickom memorovaní maďarčiny a latinčiny aspoň úctu a lásku k vlast­ nej materčine a aspoň z počutia vedieť niečo o snahách štúrovskej mládeže. Ešte v chlapčenskolm veku musel prežiť bolesť nad stratou svojej matky, ktorej pamiatku zvečnil v básni Prvý sen. Spomienka na matku ho sprevádzala po celý život (‫״‬A z toho sna život môj celý — jak potok sa mi pramení .. .“). Možno na radu svojho rektora sa žiadal na lýceum do Levoče, kde slovenská mládež už rozvíjala lite­ rárnu činnosť a bola už pre tzv. panslavizmus osočovaná vo vládnych novinách. Práve toho roku, keď v jeseni prišiel Botto do Levoče, študovali tam už viacerí študenti z Bratislavy, ktorí ju pre zastavenie Štúrových prednášok demonštratívne opustili. Štúrovu úlohu prevzal v Levoči jeho horlivý žiak Ján Francisci, ktorý celkom podľa svojho učiteľa začal prednášať na lýceu, zastupujúc profesora M. Hlaváčka. No cirkevná vrchnosť i tu zakázala Franciscimu prednášať o dejinách a literatúre slovanskej a dovolila mu iba vyučovať gramatiku češtiny. Francisci oduševnil mládež za novú spisovnú slovenčinu, za ľudovú poéziu, viedol ju k zapisovaniu ľudových piesní, povestí a obyčají, zakladal spolky miernosti, usporiadal celý rad divadelných predstavení

252

v súkromnom byte. Po tri roky bol iniciátorom hojnej vlasteneckej činnosti a neprestával v nej, ani keď roku 1847 odišiel študovať práva do Prešova. Botto bol činný na každom úseku: zapisoval povesti a piesne, hrával divadlo, recitoval, prednášal a horlivo tvoril aj vlastnú poéziu. Levočská mládež si začala vydávať od roku 1846 vlastné ruko­ pisné sborníky a literárne časopisy pod názvom Život, Holubica, Po­ važie. V nich uverejňoval Botto svoje básnické prvotiny pod pseudo­ nymom Janko Maginhradský. V mladom Bottovi zanechalo levočské obdobie trvalé dojmy. Jeho poézia ešte po mnohých rokoch z nich čerpala a ani za reakcie, po revolúcii a po roku 1867, neprestal hlásať konečné víťazstvo revoluč­ ných ideálov z rokov štyridsiatych. Oduševňoval sa Štúrovými pred­ náškami o slovanskej poézii, ktoré sa v Levoči znovu a znovu čítali, Mickiewiczovou poéziou, najmä jeho Ódou na mladosť, Konrádom Wallenrodom a Knihami pútnictva poľského. Z Levoče odišiel na zememeračské štúdiá do Pešti, kde prežil vzplanutie revolúcie roku 1848. I on, ako Janko Kráľ, privítal revolučné zákony ako dlho oča­ kávané oslobodenie ľudu, čomu dal výraz v básni Pochod, zložený podľa Petôfiho slávnej básne z marcových dní Hor sa, Maďar! Botto sa revolučných bojov aktívne nezúčastnil. Po revolúcii pokra­ čoval v štúdiách, ktoré skončil roku 1852. O dva roky dosiahol inži­ nierstvo a pôsobil ako zememerač v Banskej Štiavnici a od roku 1870 v Banskej Bystrici. Neoženil sa a žil tichým životom básnika, ktorý reagoval len na význačné národné udalosti príležitostnými básňami, udržujúc zápal a vieru štúrovskej generácie i v ťažkých sedemdesiatych rokoch. Na jeho byte v Banskej Bystrici sa schádzala študujúca mládež a básnik v nej oživoval záujem o slovenskú literatúru, keďže na gym­ náziách slovenčina už nebola pripustená ani ako nepovinný predmet. Keď pripravil prvé knižné vydanie svojich básní do tlače a keď sa dožil ich vydania (v Prahe roku 1880), skonal náhle na porážku srdca 28. apríla 1881. Jeho pohreb, za účasti mnohých národovcov a ľudu z okolia, bol tichou manifestáciou. Poézia Jána Bottu vyviera z predrevolučného zápalu štúrovského pokolenia a z dokonalého poznania ľudových rozprávok a piesní. Francisciho poslucháči videli v ľudových rozprávkach symboliku boja dobra a zla vo svete a víťazstvo dobrých živlov nad zlými. Slovenský ľud pokladali za takého opovrhovaného popolvára medzi národmi, ktorý sa raz preslávi, alebo verili, že z neho vyjde veľká osobnosť, ktorá ľudstvu ukáže novú cestu. Ľudová rozprávka a pieseň nebola pre nich len folklórnou zaujímavosťou, ale živým prameňom optimizmu a viery vo víťazstvo ľudu nad utlačovateľmi. Tejto viere dal výraz Botto už v prvých svojich básňach, priamo nadpísaných ako Povesti slovenské a Piesne slovenské z roku 1846. Povesti sú mu

253

dávnosti čarovné zrkadlo... vidíš v ňom slnce, dávno zapadlo, vidíš aj zore, čo sa už zjavili — vidíš v ňom slnce, čo Tatru zahreje, vidíš na zlomkrkoch slovenské nádeje! Botto v nich videl čosi zakliate, čo treba odkliať a vyniesť na svetlo, inak řečeno: zbaviť ľud fatalizmu a vzbudiť v ňom povedomie vlastnej sily. Bottove prvotiny, ktoré sa zachovali v levočských ‫״‬zábavníkoch“, majú charakter zveršovaných rozprávok alebo preštylizovaných ľudo­ vých piesní, podložených symbolikou o víťazstve dobra nad zlom, svetla nad tmou, trpiaceho ľudu nad násilím. Básne Syn minulosti a Orol veštia príchod hrdinu-bojovníka, ktorý bude schopný najvyššej obety. Botto nerád zotrvával v svetobôlnych náladách. V básni Tajný šuhaj podal obraz mladého romantika, večne túžiaceho po nesplniteľ­ nom a hynúceho vo víchrici života. Taký typ romantika nebol jeho ideálom. Odsúdil ho v básni K mladosti (1846), ktorá je najlepšou slovenskou obdobou Mickiewiczovej Ódy na mladost. V nej po Kráľovi najsilnejšie vyjadril revolučnosť svojej generácie:

Piesne treba, búry treba! Čo zatrasie štyri strany, čo razom strie, razom zmele modly, tróny spráchnivelé, čo zdrúzga putá i knuty i všetky krivé rozumy, i nadutej pýchy dumy, ich vežou Bábel zarúti.

Podobne burcoval z driemoty mladé Slovensko v Dume (1847):

Novej piesni zhrmiet treba, čo oči zažne ohňom blýskavice, srdce rozbúri hvizgotom víchrice, ča dušu schváti cez peklá do neba — novej piesni zhrmiet treba! ... Botto vedel tak ako ostatní štúrovci, že bez veľkých obetí nebude víťazstva. Preto staval svojim rovesníkom pred oči junáka, ktorý vlastný život dáva v obeť za slobodu. V Báji na Dunaji (pôvodne Duma nad Dunajom z roku 1846) zobrazil v nádherných ľudových prímeroch junáka, ktorý sa hodí do vín Dunaja, aby oslobodil ‫״‬húsku 254

bielu s červenýma ústy“. No: . nie to húska na prsiach junáka, nie to húska, ale panna biela, panna biela s červenýma ústy!“ Naoko je to veršovaná rozprávka, ale jej alegorický zmysel bol zjavný hneď aj Štúrovi, ktorý ju nechcel uverejniť, keďže v junákovi videl seba, ktorý oslobodil slovenčinu-národ, ‫״‬húsku bielu“ — zo stáročného zakliatia. K odvahe a obetavosti nabádal Botto i vo svojich Vojen­ ských piesňach (1847—1850), upomínajúcich na staré ľudové piesne v ktorých matka alebo milá žiali nad mládencom, ktorý odchádza do vojny. No ľudu najznámejším hrdinom bol v mnohých piesňach ospevovaný Jánošík. Botto ho nemohol obísť, ako ho neobišiel ani Janko Kráľ a Chalúpka. Už roku 1846 napísal prvý koncept Piesne Jánošíkovej, ktorá sa potom stala osnovou pre jeho vrcholné dielo — Smrť Jánošíkovu. Pieseň Jánošíkova je rozlúčka uväzneného Jáno­ šíka s mladosťou, slobodou, horami a s jeho družinou vo veršoch, ktoré sú zdokonalenou obmenou ľudových piesní. Ale už tu z nich vyráža myšlienka, že Jánošík presahuje svojím významom postavu sme­ lého zbojníka: Veď som ja nezbíjal, že by ľudí mučil, ale som ja zbíjal, bych slobody užil.

Botto sa ešte v Levoči pokúsil o širšie epické skladby, z nich najobšírnejšia je Svetský víťaz (830 veršov desaťslabičných). Poslal ju roku 1846 na literárnu súťaž Tatrína a dostal druhú cenu (prvú cenu získal Ferienčík za báseň Pomník lásky). Botto túto skladbu neza­ radil do svojich Spevov. Vybadal jej nedostatky, prílišnú alegoričnosť a rozvláčnosť. Svetský víťaz — hrdina svetov, víťaz nad starým svetom — je pomyselný, nádejný hrdina (‫״‬dieťa Slovanstva nepoznané ešte“), dokonalý človek čistého srdca, pred ktorým ustúpia všetky zlé mocnosti sveta. Celá skladba je fantastická veršovaná rozprávka. Víťaz s hviezdou na čele, obdarený ohromnou silou, poráža najprv šarkanov, čo vládli nad svetom, potom s pomocou dvanástich bielych orlov porazí príšery Noci — vládkyně veku temna — a ujme sa vlády nad svetom. To, čo S h e 11 e y v Odpútanom Prometeovi veštil v rámci gréckej mytológie, to veštil Botto v rámci ľudovej rozprávky — je to veštba o príchode nového veku, v ktorom zavládne bratstvo medzi národmi, spravodlivosť a oslobodený ľudský um. Za revolúcie vzplanul Botto veľkými nádejami, ktorým dal výraz v spomenutej básni Pochod. Porážka revolúcie a po nej nasledujúca reakcia nemohla v ňom budiť radosť a nadšenie. Jeho tvorivosť upáda ako u Janka Kráľa, no neprestáva. V básni Znamä (1849) naznačuje, že keď sa ľudstvo ocitne v najväčšom bratovražednom boji, zjaví sa On — osloboditeľ ľudstva, ktorý ‫״‬zem v cestu pravú priklaje“. Po255

dobne v alegorickej rozprávke Povést bez konca presviedča, že spása a sloboda príde z východu: Napnite zraky, vy neviňatá, ta, odkiaľ slnko vychodí: odtiaľ příst musí tá panna Zlatá a s ňou deň slávy, slobody!

Pre posilnenie tejto viery, v podstate mesianistickej, zložil aj povesť Báj Maginhradu. Ešte za levočských rokov napísal historickú ver­ šovanú Povesť Maginhradu o dobývaní tohto hradu Turkami. Ale Báj Maginhradu je niečo iné, je číra alegorická povesť s mesianistickým záverom. Sládkovič ju pokladal za klasické dielo. Jej osnovou je údajná povesť, podľa ktorej pod Maginhradom čaká rytierske vojsko, aby v znamení kríža vyšlo do boja, keď sa naplní čas, a uskutočnilo nádeje ľudu. Je to ďaleká ozvena legendy o rytieroch svätého Grála a českej povesti o blanických rytieroch, pričom zdôraznením znaku kalicha sa naráža na tradíciu husitstva. Tak ako u Štúra aj u Bottu nastáva po revolúcii sklamanie. Viedeň nesplnila to, čo utlačené národnosti od nej očakávali. V mysli básni­ kov sa vynára znovu myšlienka o slovanskej nesvornosti. Botto v elégii Žial’by Svätobojove vyjadruje nálady porevolučného sklama­ nia. — Svätoboj, vnuk Rastislava, žiali nad pádom Veľkomoravskej ríše a prosí Rastislavovho ducha, aby odpustil vinu Svätoplukovi, ktorý ho uväznil a oslepil. Pre ťažkú Svätoplukovu vinu leží dosiaľ kliatba na slovanskej zemi. Napokon však básnik vysloví presvedčenie o budúcom spojení slovanských národov. Botto sa neoddal pesimizmu ani v bachovských rokoch ‫״‬suchoty a nemoty“. Sledoval vývin udalostí a očakával zmeny v prospech utláčaných národností. Zásahy Ruska v prospech balkánskych Slova­ nov aj jeho napĺňali novými nádejami. Aj on bol presvedčený, že duch feudalizmu definitívne skonává a nepomôže mu ani bohatá statkárska trieda, ktorá sa ešte držala pri moci. Našiel si spôsob ako vyjadriť túto myšlienku ľudu blízkym slohom. Použil podľa M i ckiewiczovej slávnej dramatickej básne Dziady motív čarovania a privolávania duchov zomrelých. Jeho, pravda, omnoho menšia, ale nemenej účinná dramatická báseň Krížne cesty z roku 1858 predvádza v plnej hrôze krutú postavu uhorského feudalizmu — Báthoryčku. čach­ tickú paniu, ďalej typickú postavu pôžitkárskeho predstaviteľa pan­ skej svojvôle a postavu odrodilca, čo zradil a opustil svoju chudobnú mať za hmotné výhody, potom postavu pyšného a k druhým necitného nacionalistu a konečne postavu tmára, Loktibradu. zosobnenie to veku strašidiel, ktorý mizne pred príchodom slobodných miliónov: 256

Hoj, tu idú dvaja, traja — a to šuhaj nad šuhaja, stá, tisíce, milióny — mamko, mamko, kto sú oni? Čudné tváre, čudné kroje, ale hlasy, reči známe. To krv moja, deti moje!

Nemusel už ani dodávať dvojveršie s uvítaním ‫״‬matky slávy“, aby bolo jasné, že víta nový vek, v ktorom všetok slovanský ľud bude slobodný. Po zrušení poddanstva roku 1848 sa mohlo očakávať, že básnici prejavia radosť nad úplným oslobodením sedliactva, že budú oslavo­ vať slobodu, ale nestalo sa tak. Príčiny sú známe. Časť sedliactva si ťažkou prácou za mizerný plat zabezpečila živobytie, väčšina pod tlakom kapitalistického vykorisťovania a pre nedostatok zárobkov živorila ďalej. 0 čo sa zmenšilo vykorisťovanie zo strany statkárov, o to sa zväčšilo vykorisťovanie zo strany obchodníkov a byrokracie. Botto videl zblízka tento stav, videl, že ľud, práve ako za čias Jáno­ šíka, cíti živelný odpor voči pánom. Roku 1858 dokončil svoje vrcholné dielo, romantickú poému — Smrt Jánošíkova. Vyšla však až roku 1862 v almanachu Lipa s podtitulom Romanca. Botto sa pri ponímaní svojho Jánošíka postavil na stanovisko ľudu. Proti výčitke, že jeho Jánošík sa nestotožňuje s historickým dokla­ dom, najmä so zachovaným súdnym protokolom o jeho súdení odnovedal v poznámkach k svojim Spevom z roku 1880 toto: ‫״‬O histórii Jánošíka dozvedel som sa síce len roku 1866; ale čože bych bol mal z nej, kebych ju bol dostal i skôr? Nechcel som životopis písať toho priestupníka vo Sv. Mikuláši odsúdeného a odpraveného, ale chcel som maľovať toho junáka slobody, v ústach slovenského ľudu žijúceho, ktorý rástol v duši jeho po celú päťstoročnú epochu poroby a ktorému azda onen iba meno, i ta len sčiastky, dať mohol.“ Botto teda poňal Jánošíka ako prejav stáročnej túžby ľudu po slobode, ako postavu, v ktorej sa stelesnil ludový odboj proti feudalizmu. Kompozične rozvrhol Botto báseň na deväť neveľkých spevov, ku ktorým pripojil predspev, ‫״‬Úvod“. Vlastný dej, vrcholiaci popravou Jánošíka, konči sa siedmym spevom. Osmy spev hovorí o vzniku jánošíkovskej tradície a deviaty je oslávením Jánošíka ako symbolu očakávanej slobody národa. Nejde tu teda o elégiu (Vajanský) ani o baladu (Brtáň), ale o romantický epos, osnovaný na ľudovej poézii. Ľudový charakter svojho lyrického eposu naznačil sám Botto podti­ tulom ‫״‬romanca“. Tým istým postupom, ako mal vo zvyku Janko Kráľ, splieta i Botto 17 Dejiny slovenskej literatúry

257

motívy ľudových piesní s novými básnickými obrazmi v ustavičnej premene a v hudobnom rytme, aký pred ním málokto dosiahol. Tento postup umožnil Smrti Jánošíkovej voľný vstup do širokých vrstiev národa a roznecoval v ňom sociálne i národné uvedomenie. Jánošíka a jeho družinu, slobo‫׳‬dných a smelých odbojníkov proti pánom, predstavuje krátko v prvom speve. Ale i pri tejto stručnosti počujeme znieť už všetky jánošíkovské a zbojnícke piesne s plnou silou ľudovej obraznosti a výraznosti. Koniec spevu je obraz opuste­ nej družiny, ktorá žiali nad uväznením Jánošíka. V druhom speve sú v ľude dobre známe obrazy, ako Jánošíka chytali, ako ukázal naposledy svoju ohromnú silu, ako mu preťali čarovný opasok. Sú to obrazy zveličené, práve tak ako v ľudovom rozprávaní. Tretí spev je žalospevom Jánošíkovej milej, ktorá sa lúči s milým i so svojím životom. Zatiaľ, čo tretí spev oplýval ľudovými piesňovými motívmi o tra­ gicky zlomenej láske, oplýva štvrtý a piaty spev romantickými sce­ nériami noci vo väzení a reflexiami, ktorými Jánošík ospravedlňuje svoje činy:

Umrieť! tak výrok — dobre, ja chodil po zboji; ale kto viacej zbíjal, ja, či kati moji?! Sloboda, sloboda, slobodienka moja, pre teba mne páni šibenice stroja. Jánošík ospravedlňuje svoje zbojníčenie tým, že už nemohol zniesť ťažké muky nevolného ľudu, že povstal, aby ‫״‬pravde naučil pyšných vrahov“, aby ‫״‬rozrážal putá svojich bratov“. Úvodom k šiestemu spevu básnik obrazne vyslovuje vieru, že chmáry naveky nezastrú slnko, že túžba po slobode bude ako slnko večne svietiť ľudu:

Bo, čo ho na chvíľku zložíte do jamy: povstane, vyrúbe sa zlatými šabľami... Dejove a ideove vrcholí báseň v šiestom speve, keď sa kňaz dáva Jánošíkovi modliť pred popravou: ‫״‬Modlime sa!“ kňaz vraví. ‫״‬Za koho‘!“ ‫״‬Za teba!“ ‫״‬Nie, otče, ja už idem, za mňa sa netreba — a tam? Boh dobrý, verím, milostivé súdi; no modlime sa radšej za tých biednych ľudí, za ľud, za ľud nešťastný, za to choré dieťa, že by abo ožilo, abo šlo zo sveta! — 258

Tragický moment básne je teda nie v smrti Jánošíkovej, ale v pa­ sivite neuvědomělého, porobou ubitého a zastrašeného Fudu. Súčasne však toto miesto nastoľuje revolučnú myšlienku, že bez aktívnej účasti ľudu, bez oživenia, bez jeho povstania neprestane poroba. — V sied­ mom speve Jánošík sa pohľadom lúči s rodným krajom. Vidí ho akoby zo štítov hôr:

Dole — sedliačik orie na nevlastnom poli, a hore — ohník horí na Kráľovej holi. Tu už nie sám Jánošík, ale myšlienka slobody a odboja triumfuje nad scénou popravy. Jánošík hrdo spomína na svoj boj proti trom stoliciam; niet tu pesimizmu — stojí ako víťaz, ako sudca krívd, páchaných na ľude: Nad biedou utisnutou poslom božím vstáva, kvetom skvitá krvavým na rumišti práva. Osmy a deviaty spev je oslávením Jánošíka ako; nehynúceho sym­ bolu slobody a boja proti krivde, odvolávaním sa na ľudové tradície. Posledný obraz o Jánošíkovej svadbe s kráľovnou víl nie je únikom do mytológie, ale potvrdením živého jánošíkovského mýtu v ľude. Je to radostný spev o víťazstve vedúcej myšlienky básne, vyjadrenej v speve družíc: Zaznie pieseň oslávenia, rozlejú sa zemou zore; svet zlý padne na kolená — a náš národ vstane hore! I keď pripustíme, že posledné dva spevy oslabujú umelecký účin predchádzajúcich spevov, jednako Smrť Jánošíkova ako celok zostáva ideove i básnicky jedným z vrcholných diel slovenského romantizmu, dielom klasickým a ľudu vždy blízkym a drahým. 0 tom svedčí fakt, že jánošíkovská téma bola po Bottovi znova a znova spracúvaná v románoch, drámach, v hudobných skladbách a vo filmovom spracovaní prešla úspešne i celým svetom. Ostatná Bottova tvorba, okrem niekoľko veršovaných povestí, je príležitostná a spája sa s národne buditeľskými prejavmi. Výnimku tvoria tri balady: Žltá ľalia, o porušení manželskej prísahy, Ctibor o bezohľadnom pánovi Beckova, zložená podľa Biirgerovej ba­ lady Divý poľovník, a Margita a Besná o žiarlivej vdove, ktorá svoju pastorkyňu zo žiarlivosti sotí z vysokej skaly do Váhu a sama, pod ťarchou výčitiek pomätená, na tom istom mieste nájde smrť. To sú 17·

259

všetko majstrovské ponášky na ľudovú baladu, rovnajúce sa baladám Janka Kráľa. Vyznačuje ich rýdzosť reči, skratkovitosť slohu, drama­ tický spád, konkrétnosť obrazov a ich dokonalý súlad s dejom. Z prí­ ležitostných básní znie oslava obetavej práce pre národ, povzbu­ dzovanie a veštenie veku slobody. Proti národnostnému útlaku sa Botto prudko ozval v básni Vrahom, narážajúc na zrušenie sloven­ ských gymnázií. V básni Sen Babylonov varoval vládnúcu vrstvu, že sa jej stavba zrúti ako babylonská veža a pochová ju pod svojimi rumami. Podobne vyznievajú aj jeho epigramy Iskrice. (Napr.: ‫״‬Po Ďure tráva do zeme mlatky bitá porastie — a mlatky tie vystrčia kopytá.“) S radosťou sledoval aj boj ostatných slovanských národov a na ich počesť skladal ohlasy ich ľudových piesní. Preložil aj nie­ koľko básní z Mickiewicza a Chomiakova. Ján Botto, najmladší to štvorice veľkých štúrovských básnikov, svojou poéziou a najmä Smrťou Jánošíkovou najúplnejšie scelil ľudovú piesňovú tradíciu protifeudálneho odboja a spojil ju s myš­ lienkami národne oslobodzovacieho, ako aj sociálneho boja proti no­ vému útlaku v druhej polovici 19. storočia.

JÁN KALINČIAK

Súčasne s Hurbanom sa snaží vytvoriť slovenskú historickú novelu i Ján Kalinčiak. Pre budenie národného vedomia v znamení buržoáznodemokratických ideí mali historické témy prvoradý význam. Išlo o propagandu ideí, ktoré mali stmeliť meštiansku inteligenciu so širo­ kými vrstvami, proti cudzej nadvláde a feudálnemu panstvu. Do vy­ stúpenia mladých štúrovcov túto úlohu plnili len témy z veľkomorav­ ského obdobia. Keď však roku 1840 začali z maďarskej strany útoky proti ‫״‬panslavizmu“ štúrovskej levočskej mládeže, ktoré postupne silneli, bolo načase vyjasniť pomer slovenskej národnosti k ostatným národnostiam Uhorska a zaujať stanovisko k uhorskej štátnosti. Podľa Kossuthovho článku v Pesti Hirlape (26. 6. 1842) slovenský národ nikdy neexistoval, lebo národom sa môže nazvať len ten národ, ktorý má svoju vlastnú ústavu. Slováci ju nikdy nemali, teda nie sú národom. Proti tejto nesprávnej formulácii bolo potrebné polemizovať i v krásnej literatúre. Bolo potrebné ukázať, že na dejinách Uhorska mali aj Slováci významný podiel, že Uhorsko má byť vlasťou rovno­ právnych národností. V tomto zmysle sa začínajú spracúvať námety z uhorských dejín, pričom štúrovcom bola najbližšia doba Matúša Trenčianskeho a kráľa Matiáša. Ján Kalinčiak sa od začiatku venoval historickej próze a dosiahol v nej veľmi pekné úspechy. 260

Už z domu sa mu dostalo dobrého vzdelania. Narodil sa 10. augusta 1822. Jeho otec, sedliackeho pôvodu z Oravy, bol farárom v Hornom Záturčí. Matka bola zemianka z Vrútok, Ruttkayová. Bola vraj živou kronikou všetkých zemianskych rodin v Turci a rada o nich rozprá­ vala. Otec zas mal záľubu v historii. Od roku 1831 pôsobil vo Svätom Jáne v Liptove. Školské roky si Ján Kalinčiak odbavil v Gemeri, kde sa naučil po maďarský, a v Levoči. Roku 1839 prišiel do Bratislavy a hneď vstúpil do krúžku slovenskej mládeže. Na schôdzkach ústavu vystupoval s básňami, v ktorých sa vyznával z vernoisti k slovenskému rodu a k Slovanstvu a čítal svoj preklad Czajkowského povesti Tažení na Carihrad. Czajkowski bol Kalinčiakovým obľúbeným auto­ rom a jeho povesti z kozáckeho života budili v ňom túžbu predstaviť aj slovenskému ľudu hrdinské postavy z jeho minulosti. V tom zmysle vyznela aj jeho epická báseň Králův stůl, ktorá vyšla v Tatranke roku 1842. Písal horlivé básne i historické prózy. Písal dokonca aj humoristické poviedky do rukopisného študentského časopisu Buben. Nemecký spisovateľ profesor Schroer bol pre neho najideálnejším učiteľom. Cez jeden školský rok ho zastupoval Kalinčiak na pred­ náškach z rímskej histórie a z latinčiny. Za túto činnosť ho chválil generálny inšpektor cirkvi gróf Karol Zay, pričom podotkol, že má jednu chybu, že je ‫״‬attaché (pridelenec) Štúrov“. Keď bolo na Ústave reči a literatúry československej (v júni 1843) vyšetrovanie pre údajný panslavizmus, prečítal si gróf Pulszky Kalinčiakovu povesť Bozkovci za jednu noc a pochválil ju. Bol prekvapený, že v nej zistil prejav uhorského vlastenectva. V októbri 1843 odišiel Kalinčiak na štúdium do Halle, kde sa venoval hlavne filológii a histórii. Po dvoch rokoch (roku 1845) sa vrátil a pôsobil ako vychovávateľ vo Vindšachte pri Banskej Štiavnici. Tu napísal povesti: Bratova ruka, Serbianka, Svätý Duch a Mládenec slovenský. Na odporúčanie Ľ. Štúra sa stal roku 1846 rektorom nižšieho gymnázia v Modre. Štúr mu po revolúcii vyčítal, že sa nezúčastnil na povstaní, ale opäť sa s ním zblížil, ba zveril mu aj prepísanie svojej knihy O národních písních a pověstech plemen slovanských do češtiny. Kalinčiak bol Štúrovi oporou v najťažších rokoch a bol svedkom jeho posledných chvíľ. Roku 1858 ho meno­ vali za dočasného riaditeľa gymnázia v Těšíně. V lete nasledujúceho roku napísal Reštavráciu pre Viktorinov almanach Lipu. I z Těšína udržiaval styk so slovenským životom a na prázdniny chodieval k ro­ dičom do Liptova. Podporoval české a poľské národné osvetové snahy v Tešíne. Viktorinov! v liste z 12. januára 1861 prízvukoval, aby sa slovenskí čitatelia nespoliehali na priateľstvo maďarských politikov a hľadeli si viac spolupráce s Čechmi, lebo ‫״‬Česi nikdy sa od nás odlúčiť alebo nás zaznat nemôžu, nesmejú“. V liste Hurbanovi (26. 261

novembra 1860) brojí proti ‫״‬hnušnému aristokratizmu“. Ani v cudzom prostredí sa nezmenil a vytrval vo svojom štúrovskom demokratizme aj vtedy, keď sa niektorí slovenskí národovci začali priateliť s aristo­ kraciou. V Tešíne nemal ľahké postavenie. Mal ťažkosti s nadriade­ ným úradom a bol roku 1869 predčasne penzionovaný. Nato prijal pozvanie do Martina a roku 1870 prevzal redigovanie literárneho mesačníka Orol. Netešil sa však dlho tejto práci. Zomrel 16. júna 1871. Jeho náhrobok na martinskom cintoríne nesie nápis: ‫״‬Hranica života, ale nie lásky.“ V štyridsiatych rokoch patril Kalinčiak medzi najplodnejších lite­ rárnych tvorcov. S jeho menom sa stretávame v almanachoch Nitra, v Orie tatránskom i v Slovenských pohľadoch. Pomáhal dvíhať slo­ venčinu všetkými silami. Písal básne, poviedky i literárne kritiky. Už v poézii sa prejavil jeho talent. V epickej básni Králův stůl badať vplyv Čelakovského Ohlasu písní ruských v zobrazovaní prírody vplyv K. H. Máchu. V básni chcel ukázať, ako sa kráľ Matiáš v boji proti Turkom opieral o slovenských bojovníkov, ako s nimi poľoval a hodoval v Liptove. V treťom ročníku Nitry uverejnil pieseň Bojov­ ník (Koníček môj hrdý, vraný. . .), ktorá skoro znárodnela. Ľudo­ vým tónom trávnic sa nesú i jeho Krakoviaky. Majú takú istú sviežosť ako Kráľove piesne. Tak ako Sládkovič, aj on zaspieval svoju pieseň o láske a mladosti. Báseň Márii prekypuje citom a nezvyčajne sme­ lými obrazmi. No‫ ׳‬najsilnejším prejavom jeho romantického vzrušeného cítenia je Moja mladost (Nitra, 1847), často citovaná ako príklad vplyvu Máchovho Mája. No v nej sa odráža aj roztúžená, smelá, ba až titanická duša revolučných romantikov. Aj Mickiew i c z o v a Óda na mladost má tu svoj silný podiel. Obraz na obraz, metafora za metaforou nesú sa tieto verše smútku za šťastným det­ stvom a verše túžby objať celý svet a poznať jeho tajomstvá. A poberúc všetky slnca blesky zapáli v oku oheň nebeský; a tým ohňom a tým okom pozrem po svete širokom, pozrem i v zeme skrytosti, neba i duše tajnosti. Sčítam, čo tie hviezdy veštia pre mňa, štestia či neštestia ...

No záver básne je neočakávaný. Nespokojnosť so svetom prejde do pohŕdania a nenávisti, až do sebazničenia. A tu je u štúrovcov nezvyčajný prejav titanizmu.

262

A potom zapálim celý svet široký, život zničím tisicroký a sám v jeho zrúcaninách zhyniem jak vietor v pustinách.

Mladosť moja pominula, bez milosti zahynula.

Janko Kráľ tiež vyjadril svojím spôsobom podobné nálady. Túžba zmeniť svet narážala aj u neho na tvrdú skutočnosť a lámala sa do pocitu zúfalstva. Tiet» výbuchy mladistvej túžby rozopnúť krídla k najvyšším cieľom i za cenu pádu, na spôsob antického Ikara, sú príznačné pre básnikov revolučne naladenej mladej Európy. Keď Kalinčiak zakotvil v živote a našiel svoje poslanie vo výchove mládeže, utíšil svoje búrlivé vnútro a prestal básne uverejňovať. Mal ich vraj hodne, ale ich spálil. Básňou Smutný pohrab (Nitra, 1847) sa rozlúčil so svojou láskou. Bola to údajne láska k dcére jeho profesora Schrôera. Rozlúčil sa s poéziou, hoci mal všetky predpoklady, aby vynikol aj ako básnik. No jeho úlohou v štúrovskej generácii bolo stvoriť slovenskú histo­ rickú novelu a položiť základy umeleckému realizmu v próze. Túto úlohu splnil Kalinčiak najlepšie. Námety si vybral tak, aby sa v nich uplatnil slovenský (slovanský) živel v rámci dejín Uhorska. Námet k BozkovcOm, svojej prvej práci, si vybral z knihy Aloisa V. Šemberu o pánoch z Bozkovíc, ktorí boli jeden čas v službách kráľa Maliáša. Z nich sa vyznačil Jaroslav, predstavujúci u Kalinčiaka ideálneho hrdinu, schopného podstúpiť aj smrť za svoje presvedčenie. Kráľ Matiáš v zhode s ľudovou tradíciou je aj tu spravodlivým panovní­ kom. Kalinčiak vedel dobre narábať zápletkami a intrigami, takže dej Bozkovcov je rušný a napínavý. Romantičnosť jeho prózy sa pre­ javuje nadšenými lyrickými obrazmi prírody. Podobne postupoval aj v ostatných novelách do roku 1848, i keď v nich čoraz viac pribúdali realistické črty. Z čias kráľa Matiáša je i Milkov hrob, s námetom tragickej ľúbosti Milka Pankráca k dcére žilinského richtára. Žilina vtedy bojovala za svoju nezávislosť proti Jiskroví z Brandýsa a Milko bol na jej strane. Za svoju vernosť však zaplatil životom. Jeho sok v láske ho dal zákerne zavraždiť. Na mieste jeho hrobu neskoršie tragicky a osudové skonala i jeho Mária. I tu šlo Kalinčiakovi o to, aby vzbudil v ·slovenskom čitateľovi záujem o dejiny národa, čo sa mu aj darilo. Z čias Tokôlyho povstania v 17. storočí si vybral námet krvnej 263

pomsty medzi dvoma šľachtickými rodmi. Zobrazil ju v povesti Bra­ tova ruka, plnej romantických príhod, tragických zauzlení a vrážd. Do okolia Myjavy a do čias tureckých vpádov umiestnil dej povesti Púť lásky. V nej vykreslil typ bohatierskeho Janka Černoka, pána hradu Branč, ktorý sa na život a na smrť zaľúbil do krásnej Žofie, dcéry myjavského mešťana. Milenci sa po mnohých príhodách v tu­ reckom zajatí nájdu a sám Černokov sok, Osman Aga, pochopí ich veľkú lásku a prepustí ich domov. Táto ľúbosť sa však tiež končí tragicky. Černoka, oblečeného do tureckých šiat, sedliaci zabijú. Žofia skoná zo žiaľu za ním. Láska a vášeň je u romantikov často hrozný, tragický živel. Celá prvá polovica 19. storočia v európskej literatúre sa nesie v jeho znamení. J. Kalinčiak ho plne využíva. O tom, ako láska rozpúta nenávisť i medzi bratmi, rozpráva v povesti Serbianka. I keď Srbi bojovali po bitke na Košovom poli zúfalý boj s Turkami, jednako len brat brata zavraždí pre krásnu Milieu. Vrah, vyobcovaný z rodiny, prekliaty otcom, odčiní svoju vinu tým, že ako janičiar zradí Turkov a svojou smrťou pomôže Srbom k víťazstvu. Kalinčiakovi vyčítali v duchu Štúrových zásad, že jeho hrdinovia podliehajú láske a osobnej vášni. Preto napísal aj takú povesť, v ktorej hlavným hrdinom je mládenec, oddaný dušou i telom veľ­ kému cieľu. Je to jeho Mládenec slovenský (vyšiel v Orie tatránskom, 1847). Zašiel s ním až do 9. storočia, keď boli porazené slovenské vojská pri Bratislave. Pravda, celý dej Kalinčiak vybásnil tak, aby zodpovedal súčasným túžbam štúrovcov. Slovenské bratstvo, ktoré malo zachraňovať slobodu Slovenska po rozpade Veľkomoravskej ríše, je vlastne bratstvom štúrovskej mládeže. Mládenec Stanko, ktorý pri­ sahá vernosť bratstvu a sľubuje potlačiť všetko, čo neslúži vlasti a rodu, to je vlastne mládenec štúrovský. Stanko splní svoj sľub, nepodľahne láske ani vtedy, keď ho jeho vlastní pokladajú za zradcu a svoju vernosť dokáže hrdinským činom. Kalinčiak v Mládencovi slovenskom vyjadril ešte jednu myšlienku, ktorá mladých štúrovcov oduševňovala, myšlienku sociálnej rovnosti ako protikladu feudalizmu. Slovenské bratstvo bolo organizované na základe rovnosti všetkých. Za túto myšlienku bolo treba bojovať tak, ako bojoval Stanko. K posledným jeho romantickým povestiam patrí Láska a pomsta a Mních, hoci vyšli až po revolúcii (1858 a 1864). Prvá podáva osudy milencov, rozvrátené zásahom nadutého a násilného šľachtica Miku­ láša Blatnického. Zdá sa, že tu chcel Kalinčiak odsúdiť šľachtickú svojvôľu a pýchu a tým aristokraciu vôbec. Povesť Mních spracoval na základe ľudového podania v Liptove o francúzskom mníchovi-johanitovi, ktorý skamenel, keď sa chcel zmocniť už zasnúbenej krásnej devy. 264

Svojimi romantickými povesťami vykonal Kalinčiak veľkú výchovnú úlohu nielen medzi štúrovskou mládežou, ale aj medzi širším čitateľstvom. Nielen Hurban v Slovenských pohľadoch, ale aj iní ho pokla­ dali za najlepšieho spisovateľa svojej generácie. No Kalinčiak vtedy len dospieval k dielam vyššej umeleckej úrovne. Už Svätý Duch — povesť z časov Rákócziho —· prekvapuje výstižnou povahokresbou hlavných osôb a realistickými obrazmi. Napísal ju ešte roku 1845, ale vyšla pre zákrok cenzúry až roku 1848. Svätý Duch bola zemian­ ska dedina v Liptove, ktorá ešte s dvoma inými bola cisárskym voj­ skom, bojujúcim proti Rákóczimu, do tla vypálená a jej obyvateľstvo pobité. Keďže u Kalinčiaka má láska vždy dôležitú úlohu, tak aj tu medzi mladým zemanom Stanislavom a cisárskym kapitánom vznikne nenávisť pre dievča, pričom Stanislav získa zemanov na stranu Rá­ kócziho. V boji padnú obaja sokovia a po Svätom Duchu zostane iba povesť. Kalinčiak tu už niekoľkými čiarami vedel dokonale na­ črtnúť povahu svojich zemanov. Starého zemana takto predstavil, keď vítal syna zo škôl: ‫״‬Ja, načo sú vám tie vaše pletky, ktorým sa v tých vašich školách učíte? Keď ti sedliak panské obrobí alebo pe­ niazmi zaplatí, dobre, bude mat pokoj, a keď nie, dobre, dáš mu štyriadvadsať. Keď ti pán ublíži, nepravot sa s ním, načo je to? Zosním šabľu z klinca a nauč ho móresu, iba tak dobre vyjdeš na tomto svete.“ Liptovských zemanov s ich večným hašterením a politi'kárením zobrazil potom vo svojom najobšírnejšom diele, v Kniežati Liptov­ skom (1852). Je to vlastne román — prvý slovenský historický román, ktorý už má dej epizódami rozvetvený. Syn kráľa Matiáša Korvína, Ján, zvaný ‫״‬knieža Liptova,“ bojuje tu koncom 15. storočia s pomocou liptovských zemanov proti palatínovi Zápoľovi o moc v krajine. Zemani v ňom chceli mať takého spravodlivého zástancu, ako bol jeho otec kráľ Matiáš. Najlepšie vykreslenou postavou je mikulášsky Pankrác, neúprosný v nenávisti k Zápoľovi. Významnú úlohu majú v románe šovdovskí zemani, chudobní, ale do bitky a do lúpeženia vždy hotoví. Pankrác ich urazil, stratil ich pomoc a tým pripravil knieža Liptova o víťazstvo nad Zápoľom. Spletité poli­ tické intrigy, ktoré Kalinčiak vysvetľuje, zdržujú dej a zoslabujú celkový dojem. Poslednou historickou novelou Kalinčiaka je Orava (1870), ku kto­ rej mu poskytol námet Janko Matúška. Vykreslil v nej život orav­ ského zemianstva v druhej polovici 17. storočia s jeho večnými rodinnými a politickými roztržkami, jeho vzburu proti cisárskej moci a nakoniec i povestnú krvavú svadbu na Oravskom zámku, keď cisárske vojsko, zradou privedené, poviazalo svadobčanov i s mla­ domanželmi a pod katovým mečom padli hlavy hrdých odbojníkov. 265

Kalinčiakova snaha vysvetliť zložité politické udalosti, ako aj pomery za čias protireformácie, priveľmi zauzľuje a preťažuje dej. No aj tu dosiahol, čo chcel, totiž ukázal, že i v najťažších chvíľach Uhorska mali Slováci — zemani i ľud — na jeho dejinách významný podiel, že ich nárok na rovnoprávnosť v Uhorsku je nepopierateľný. Kalinčiakove sympatie neboli na strane uhorskej aristokracie, ktorá sa v jeho časoch, až na chudobné zemianstvo, celkom pomaďarčila. Preto sa mohol s úsmechom dívať aj na zvyšky slovenského zemianstva, ktoré sa zotrvačnosťou oháňalo svojimi privilégiami, hoci sa jeho dejinná a spoločenská úloha už skončila. V tomto zmysle sa pribral roku 1859 k svojej Reštavrácii, dielu, v ktorom jeho charakterizačné umenie dosiahlo vrcholu a ktorým sa najviac zavďačil slovenskému ľudu. V liste Viktorínovi (28. 7. 1859) písal: ,.Podľa sľubu som sa usiloval do Lipy dač napísai. Je to práca zo samých pleták záležajúca. Som v 13. archu a so 14. budem hotový. Scény v Reštavrácii sú lebo z mojej vlastnej skúsenosti, alebo zo zdelených mi rozprávok vzaté; všetko, čo je tam, sa stalo iste v tej lebo v tej stolici.“ V ďalšom liste píše, že celá povesť dýcha slovenskosťou a že osoby, ktoré tam vystupujú, sú samé portréty, a príhody v nej sa tu i tam prihodili. Obáva sa, aby sa rechtori neurazili za to, čo sa o nich hovorí. Preto by vraj bolo dobre dať poznámku, že sa ‫״‬život tak maľovaí musí, aký je“. A skutočne: Reštavrácia je jeho najrealistickejšie dielo. Nebyť tohto obrazu zemianstva, nebol by obraz slovenského života v literatúre úplný, aspoň nie obraz z prvej polovice 19. storočia. Mohol ho napísať len autor, ktorý sa na zemianstvo díval z hľadiska demokratických zásad pokrokovej buržoázie. V stavovských predsud­ koch videl prežitok. V jednotlivých postavách kreslil živých ľudí, zakotvených v ľudovom prostredí a majúcich svoju rázovitosť. Reštav­ rácia je obraz kortešačidk pred voľbami hlavných župných úradníkov. Predstavil ich tak, akoby do nich nezasahovali nové politické prúdy, nacionalizmus a s ním spojený kapitalizmus, akoby šlo len o boj dvoch rozvetvených zemianskych famílií o úrad podžupana. Mohol sa tak sústrediť len na zemianske typy. No peniaze tu mali aj tak hlavnú úlohu: získať hlasy zemanov pijatikou, hostinami a podplácaním kortešov. Takým kortešom bol Matiaš Rešeňovský, o ktorom hovorí starý Levický, jeden z hlavných hrdinov diela: ‫״‬S prázdnou rukou ale sa k nemu neustávajte, bo uňho platí turák, a slúžiť bude za groš i čertovi a pánu bohu.“ Matiaš sa dal podplatiť z jednej i z druhej strany. A famílie, čo sa rozvadili, po voľbách sa zase pomerili a podľa porekadla ‫״‬ruka ruku umýva“ a ‫״‬vrana vrane oko nevykole“ po­ rozdeľovali si úrady tak, aby boli obe strany spokojné. Prispela k tomu, pravda, i svadba mladého Štefana Levického, zvoleného pomocou všelijakých fígľov za podžupana, s Aničkou, dcérou poraze266

ného kandidáta. Páni zostali pánmi a sedliak zostal sedliakom. Len kočiš Jano si povedal svoje: ,-,No, už ja viem, ako to vypadne, ale sa aspoň radujem, že tu týmto pijaviciam, čo sa teraz tak nadúvajú, ako čo by bol celý svet ich, cez rozum prejsť môžeme..Obraz chudobného zemianstva i pri všetkej humornosti je bezútešný. Vidno( jasne, že je len nástrojom bohatých a že zemianske práva mu nepo­ môžu udržať majetok, ktorý sa pod tlakom kapitalizmu rozpadával. V súvekej Európe boli uhorské župné voľby už len zaujímavou staro­ žitnosťou. No neboli vždy také ‫״‬žartovné“, ako ich podal Kalinčiak. Boj vládnúcej triedy o moc bol bezohľadný a vo voľbách do snemovne, ako svedčia mnohé fakty, bol často spojený s hrubým násilím. Ka­ linčiak zemanov nevysmieval, ale usmieval sa nad nimi, nad ich pý­ chou, presvedčený, že je predzvesťou ich pádu. Kalinčiak sa vyslovil, že Reštavrácia sa nedá preložiť do cudzej reči. Mal do istej miery pravdu. Reč jeho postáv, preplnená ľudo­ vými prísloviami a porekadlami, je tak slovensky svojrázna, že ju v jej farbitosti nemožno dokonale preložiť. Ale i tak sa Reštavrácia prekladala a prekladá do cudzích jazykov, lebo je to dielo životne pravdivé a jeho postavy ľudsky výrazné i so svojimi charakterovými slabosťami a náruživosťami. Ďalšie svoje plány, totiž napísať povesť alebo román o Jánošíkovi a povesť zo srbských dejín, už neuskutoč­ nil. Kalinčiak bol aj vynikajúcim literárnym kritikom a teoretikom Štúrovej školy. V posudku na Žehry Jonáša Záhorského, básne ešte po česky písané a slohové podľa antických vzorov veršo­ vané, ostro odmietol otroqké napodobňovanie starorímskych básnikov a tvrdil, že ‫״‬naša celá povaha je druhá ako u iných národov; my nie sme ani Gréci, ani Rimania, ani Germania, a tak je nie ani ich poézia naša“, že poézia musí byť rovnako ‫״‬výzorom individuálnosti básnikovej s farbitosťou národov“, že musí zodpovedať charakteru národa a jeho ľudových piesní. ‫״‬Slovenská poézia nikdy k ničomu neprivedie, ak bude vzory a myšlienky Horácove ustavične nasledo­ vať“ (Slovenské pohľady L, 191—198). V Rozpomienkach na Ondreja Sládkoviča (1862) ukázal na krásne ľudské vlastnosti Sládkoviča i na citovú hĺbku jeho poézie. Vo Vlastnom životopise bližšie osvetlil svoje náhľady na literatúru. Odmietal tvrdenie, že by bol napodob­ ňoval Kozácke povesti Czajkowského^ lebo Czajkowski idealizoval kozákov ako spojencov poľskej šľachty, hoci pravdou je, že kozáctvo bolo poľskou šľachtou hrozne utláčané. Ohľadne toho napísal: ‫״‬Tak som ja z mojej strany nikdy nechcel, líčiac život uhorský, preháňať vec podlá vlastného kopyta, ani englizovať ako Jósika, ani francúzovať ako Jókai: ale som sa vynasnažoval líčiť život tak, aký je a aký bol, t. j. ako my v Uhrách dýchame a myslíme“ (Lipa, II, 112). 267

Vedome teda hlásal zásadu realistického umenia, čo potom aj Zá­ horský prijal za svoje. O jeho charaktere a zmýšľaní výrazne svedčí aj to, čo napísal J. M. Hurbanovi z Těšína 26. novembra 1860: ‫״‬Jožko! Nože nebuď tak prajný s titulami. Martinovi Szent-Iványimu si v Tvojom článku do Excellencii nadával. Zato ti môžu úplným právom dať proces, bo sa to od vzdelaného človeka len za satiru považovať musí pri tej skú­ senosti, že len cigáňovi jedno, či mu ten, od koho grajciar pýta, je Nagyságod či Méltóságod a či až hen Excellenciád ... Tá Excellencia ma hrozne mrzí, preto žes to Ty napísal, a bude to iste ako SzentIványimu, tak i Tvojim nepriateľom voda na mlyn...“ Kalinčiak vedel povedať nepríjemnú pravdu i priateľovi do očú —■ a ako vidno, nezniesol pochlebovanie aristokracii. Je jasné, že ani svojou Reštavráciou nechcel oslavovať šľachtu, ale ukázať jej pravú ľudskú tvár. Bol rovnako vo svojom živote i v literárnom diele človekom pevného demokratického založenia.

SAMUEL TOMÁŠIK

Zo slovenských básnikov minulého storočia, nevynímajúc ani Jána Kollára, nedožil sa nikto takej vďaky a slávy ako Samuel Tomášik, keď ho roku 1884 na ceste do Prahy a ešte viac v samej Prahe pozdravovali tisícové zástupy českého ľudu ako autora piesne Hej, Slováci! (v češtine Hej, Slované!). Pozdravovali v ňom básnika, ktorý vzletne a mohutne vyjadril vieru v budúcnosť slovanských národov, odvahu a silu odolať národnostnému i sociálnemu útlaku. Význam Tomášikov v slovenskej literatúre sa však neobmedzuje len na túto pieseň, ba ani nie len na jeho poéziu. Na svoj čas mali veľkú budi­ teľskú úlohu aj jeho historické povesti, ktoré sa viac ráz vydali aj po jeho smrti a získali obľubu čitateľstva. Samuel Tomášik sa narodil 8. februára 1813 v Jelšavskej Teplici. Jeho otec Pavel Tomášik bol evanjelickým farárom a po vydaní tolerančného patentu pôsobil tri roky v Čechách v čáslavskom kraji, kam ho pozvali, aby založil luteránsku obec. Starší Samuelov brat Pavel Ján (narodil sa roku 1802), profesor lýcea v Levoči, ktorý statočne bojoval na svojom pôsobisku i verejne brožúrou Boj o jazyk v Uhorsku (Der Sprachkampf in Ungarn, 1841) proti násilnej ma­ ďarizácii, bol známy aj ako autor pozoruhodnej novely z meštianskeho života Obchodníci (1846). Prebúdzal záujem mladšieho brata o lite­ ratúru a najmä o dejiny rodného Gemera.

268

Po skončení štúdií v Kežmarku bol Samuel Tomášik dva roky vychovávateľom v šľachtickej rodine. Medzitým jeho otec, farár v Chyžnom, ochorel a požiadal syna, aby ho prišiel zastupovať. V apríli 1833 Tomášikov otec zomrel a církevníci si zvolili syna za farára, hoci ešte nedosiahol vek, potrebný na vysvätenie za kňaza. Okrem toho superintendent Jozeffy nástojil na tom, aby svoje teo­ logické vzdelanie doplnil na univerzite v Nemecku. Ked’že Samo Chalúpka v tom čase ešte nemal faru, mohol ho zastúpiť, a tak sa Tomášik vybral v jeseni 1834 do Viedne vybaviť si povolenie študo­ vať na niektorej teologickej fakulte v Nemecku. Dostal povolenie študovať v Berlíne. Cestou sa zastavil na desať dní v Prahe, aby mohol navštíviť Šafárika a českých vlastencov a spisovateľov. Situácia v Prahe bola vtedy taká, že každý český vlastenec sa obával priznať k svojmu demokratickému a slovanskému presvedčeniu. Metternichova tajná policajná služba ich sledovala. Tomášik bol rozčarovaný nad míkvosťou a pasivitou českých vlastencov. Po päťdesiatich rokoch takto spomínal na svoje dojmy z Prahy a na chvíľu, keď napísal pieseň Hej, Slováci!: ‫״‬Pohnutý smutnou skúsenosťou, že Prahu našiel som preveľmi ponemčenú, rozpomenul som sa tam i na svoj milý národ slovenský, už v ten čas nemilobohu utláčaný, hanobený a hatený vo svojom kultúrnom vývoji. Idúc tak z českého poloporúcaného divadla večer domov, počali ma trápiť pochybovanie a bázeň, či ozaj Praha, táto perla západného Slovanstva, nezanikne pre Slo­ vanstvo v cudzom mori a či potom i môj národ slovenský tiež neutopí sa v cudzine?! Konečne nad pochybnosťami zvíťazila pevná moja viera v lepšiu budúcnosť môjho utlačeného národa, padla mi na myseľ známa poľská pieseň: »Jeszcze Polska niezginpla, poki my žijeme« a na tento nápev vyrojili sa z hlbín mojej duše všetky tri sloky piesne »Hej, Slováci!«, ktorú som si zaznačil do svojho cestopisného denníka“ (Nár. noviny, 1884, č. 127). V Berlíne na univerzite študoval popri teologických predmetoch dejepis, najmä pramene k dejinám Slovanov. Navštívil aj kraje po­ baltských Slovanov, Štetín a Rujanu. Domov sa vracal oipäť cez Prahu a Bratislavu, odkiaľ šiel Považím do Levoče k svojmu bratovi. Cestu k Baltskému moru opísal v cestopise, ktorého časť uverejnil Kuzmány v druhom ročníku Hronky. V Chyžnom zotrval do konca života. V druhom, inak šťastnom manželstve zažil aj tragické mo­ menty. Z jeho deviatich detí ani jedno ho neprežilo. Ani pri veľkých starostiach o rodinu nezabúdal však skutkom a slovom podporovať úsilia Štúrovej školy. Súhlas s jej programom prejavil napr. tým, že do Orla tatránskeho (1847) poslal svoju prvú historickú povesť Hladomra a že do Slovenských národných novín posielal zprávy o ži­ vote v Gemeri. V tom čase utrpel úraz, ktorého následky znášal 269

do smrti. Roku 1846 pri ceste kočom Tomášik spadol tak nešťastne, žé otrasom mozgu stratil sluch. Po revolúcii roku 1848 bojoval v cirkvi za materinskú reč na ško­ lách, za vyučovanie slovenskej reči a literatúry na lýceu v Prešove, za čo sa dostal do konfliktu s vrchnosťou. Svoju literárnu činnosť plnšie rozvinul až v 60. a 70. rokoch. Jeho životné dielo malo aj politický dosah. Oslavy 50. výročia vzniku piesne Hej, Slováci! boli všade, kde sa konali, manifestáciou i demonštráciou proti rakúskouhorskému útlaku národností. Bola to však predovšetkým manifestácia československého bratstva, nad ktorou sa s úžasom pozastavili ma­ ďarské i nemecké noviny. Pisateľ v Pesti Naplo nazval Tomášika panslavistickým Rouge de Lisleom a jeho pieseň slovanskou Marseillaisou. Vedúci politik českých konzervatívcov dr. L. Rieger sa trochu zľakol ohromných ľudových manifestácií v znamení československého bratstva a Slovanstva, a preto predniesol v Českom klube prednášku o pomere Čechov a Slovákov, v ktorej upokojoval Maďarov, že sa Česi nechcú miešať do vnútropolitických záležitostí Uhorska, že Česi uznávajú historické právo uhorské, že Slováci si musia sami uplat­ ňovať svoje právo na sebaurčenie. Noviny Neue freie Presse z konca novembra 1884 však veľmi dobre pochopili historický význam osláv Tomášika v Prahe. Podľa nich boli Slováci spojovacím článkom medzi Čechmi a Rusmi a ich jediným cieľom bolo rozbitie Uhorska. Chceli tak, pravda, poštvať maďarskú vládnúcu triedu proti Slovákom i proti Čechom. A to sa im do značnej miery aj podarilo. Národnie noviny potom polemizovali o Riegrovom výroku, že sa Slováci sami odtrhli od Čechov, a vyhlásili: ‫״‬My nezriekli sme sa Čechov, a nádejeme sa, že sa nás taktiež nezriekne český národ, český ľud!“ (N. n., 1884, č. 143). Tomášikove oslavy v Prahe boli veľkou posilou slovenského národného hnutia. V Martine si uvedomili, že nielen niektorí básnici, ale všetok český ľud chce pomáhať slo­ venskému ľudu v jeho ťažkom položení. Náležité politické dôsledky však z tohto poznania v Martine nevyvodili. S. Tomášika po oslavách polícia pozorovala ostražitejšie ako predtým. Jemu ako starcovi naoko neublížili, ale začali prenasledovať jeho zaťa T. Nosáka, ktorý z toho upadol do stihomamu a spáchal samovraždu. Týždeň po tejto tragickej udalosti, 10. septembra 1887, zomrel i Sa­ muel Tomášik. Rad Tomášikových historických poviedok a noviel začína Hladomra v Orie tatránskom roku 1847. Po Kossuthovom vyhlásení, že Slováci nemôžu byť národom, keďže ako svojprávny národ v dejinách nemali úlohu, usilovali sa štúrovci dokazovať rovnoprávnosť s maďarským národom tým, že oba národy spoločne bojovali proti nepriateľom Uhorska, že spoločne znášali všetky nešťastia a pohromy. S. Tomášik

270

od začiatku sledoval myšlienku ukázať podiel Slovákov na boji proti Tatárom, proti Turkom, ba aj proti cisárskym generálom, kruto potla­ čujúcim uhorské povstania. Hladomra je názov doliny v Gemeri, v ktorej sa podľa povesti skrýval ľud počas tatárskeho vpádu a od hladu umieral. Tomášik v jednoduchej a trochu i naivnej osnove oslávil hrdinstvo slovenského šuhaja Ďurka Kalinu, ktorý sa ako pastier vyznačil v boji s medveďmi a rovnako i v boji s Tatármi. Tomášik chcel takýmto spôsobom dvíhať význam slovenského ľudu, jeho občianske i národné povedomie. Robil to sústavne vo všetkých svojich historických poviedkach. Jeho šesť historických noviel, ktoré uverejnil v rokoch 1864—1876, dotýka sa najdramatickejších úsekov dejín Slovenska a celého Uhorska a tvorí vlastne viac-menej súvislý cyklus o udalostiach v rokoch 1549—1709. V novele Rašovci na Muránskom zámku rozpráva o lúpežníckom kapitánovi a uzurpátorovi Muránskeho zámku, ktorý bol so svojou zločineckou posádkou postra­ chom celého kraja. Tomášik v postave Ďurka Kováča, príslušníka Baso­ vej posádky, vo väčšine maďarskej, vykreslil Slováka, ktorý sa vzoprel Bašovi, prešiel na stranu cisárskeho vojska a pomohol dobyť zámok, aby tým zachránil aj svoju milú, dcéru jedného z troch zločinných bratov Bašovcov. Novelou Sečovci, veľmoži gemerskí, ktorá vyšla v nasledujúcom ročníku Sokola (1865), prešiel Tomášik do obdobia, v ktorom sa niektorí uhorskí veľmoži začali spájať s Turkami, aby rozšírili svoje panstvo. Juraj Széchy, ktorý sa pridal na stranu Bočkaya, síce získal Muránsky zámok, ale roku 1625 ho zavraždil jeho vlastný prívrženec. V rámci tejto rodinnej tragédie vyrozprával Tomášik nielen dejiny Gemera, ale aj dejiny Uhorska od roku 1556 do roku 1625, dejiny veľmi pohnuté najmä pre Slovensko a skomplikované aj bojom o ná­ boženskú slobodu. Tomášik aj tu vystihuje udatnosť slovenských bojov­ níkov proti Turkom. Veľmi dobre vystihol rozpory medzi luteránskymi, s ľudom cítiacimi kňazmi a šľachtou, naoko bojujúcou o náboženskú slobodu, ale predovšetkým lačniacou po väčšom panstve. Pokračovaním kroniky rodiny Széchyovcov boli opäť udalosti, zvia­ zané s Muránskym zámkom.. V dvoch novelách urobil hlavnou posta­ vou Fraňa Wesselényiho (Tomášik ho píše Vešelín), ktorý si získal lásku Márie Széchy a ona zradou vydala do jeho rúk Muránsky zámok, ktorý bol hlavnou baštou proticisárskej strany. Boli to novely Vešelínovo dobytie Muráňa (Národní kalendár, 1867) a Vešelínov odboj (Orol, 1870). Ale aj tu šlo Tomášikovi viac o historický obraz pomerov na Slovensku ako o osudy uhorských veľmožov. Preto uviedol do noviel aj epizodické postavy, dobre a vtipne charakterizované, ako je napríklad chvastavý zeman Haluška, prefíkaná veštica-cigánka a iní. Slovenskí kňazi si aj tu sťažujú na pánov: ‫״‬To všetci s bolesťou sku-

271

sujeme, ako nás kňazov tí páni ustavične pichajú ako osy a žiadajú predsa, aby im kňaz bol vo všetkom servus humillimus.“ A iný kňaz po latinsky dodá, že je blažená tá cirkev, v ktorej niet šľachtica. Tomášik veľmi jasne vyslovil myšlienku, že bez spojenectva s ľudom nemožno zvíťaziť. Jeho slová sa vzťahujú rovnako aj na stranu cisár­ sku, ktorú v ďalších svojich novelách súdil pre krutosti, páchané na celom slovenskom ľude. Od jednoduchého rozprávania historických udalostí prešiel Tomášik k zložitej umeleckej kompozícii a k živším, plastickejším obrazom. Historická novela Malkotenti (Orol., 1873) je z tejto stránky najlepšia. Podáva deje Tokolyho povstania v časovom rozpätí rokov 1671 až 1690. Ústrednou postavou je síce Tokóly, ktorý hneď na začiatku v ženskom preoblečení utečie z obliehaného Likavského zámku, ale vlastnými oživovateľmi deja sú: liptovský zeman Lišaj, cigáň Fero a zemianski prívrženci Tokolyho Bradáč a Dolniak. I tu uplatnil Tomášik svoj kritický postoj na obe strany, hoci to nebolo ľahké. Správne rozpoznal, že opisované boje sa viedli predovšetkým v záujme veľmožov. Keď cigáň Fero vidí, že vec Tokolyho je prehratá, utečie včas domov a takto sa vysloví o svojej účasti: ‫״‬Hm, moju kožu šom nosil po trhoch na predaj, a nenašiel sa kupec na ňu. Chod i ty do trhu, teraz ša už ľudské kože dobre míňajú!“ Tomášik, na rozdiel od niektorých vlasteneckých historikov, ne­ oslavoval proticisárske povstania za pomoci Turkov, lebo vedel, že skutočným nepriateľom Slovanov a Európy bola od začiatku despocia, turecká krutovláda. Spojenectvo s Turkami nemohlo zabezpečiť mier v Európe. Cyklus svojich historických noviel zavŕšil obrazom Rákócziho po­ vstania v novele Kuruci (Orol, 1876). Poukázal v nej na hrdinstvo slovenských bojovníkov, ale nakoniec ako zástanca ľudu predsa len vyriekol súd nad nešťastnými povstalcami, pričom vinu nad nezdarom zvalil na ‫״‬streštenú pýchu a národnú neznášanlivosť maďarských kurucov“. V Tomášikových historických prácach prevažovalo kronikárstvo nad umeleckým zobrazovaním. Básnika nezaprel ani v próze. A i keď nedosiahli úrovne Kalinčiankových noviel, jednako len majú svoju pútavosť, svoju popularizačnú a národnobuditeľskú hodnotu, triezvy, kritický pohľad na minulosť a často i veľmi živé obrazy a prejavy zmýšľania slovenského ľudu. Okrem toho Tomášik často vkladal do nich ľudové piesne alebo svoje vlastné básne. Vlastná básnická tvorba Tomášikova nie je veľmi bohatá. No bez nej by jeho portrét nebol úplný. Pod názvom Básně a písně Sama Tomášika vyšiel útly zväzok v Prahe roku 1888. Sú v ňom české i slo!venské básne, všetko ľudovo intonované, buditeľské, bojovné, často

272

radostné i veselé. Niektoré z nich i znárodneli. Tomášikova poézia sa veľmi čestne radi k Chalupkovým Spevom a mala, najmä ak myslíme na pieseň Hej, Slováci!, závažnú úlohu v slovenskom národnooslobo­ dzovacom hnutí. S. Tomášik v našej literatúre zaujíma čestné miesto medzi ľudovo orientovanými štylistami národnobuditeľskej poézie i prózy.

18 Dejiny slovenskej literatúry

OBDOBIE POREVOLUČNÉ 18 49—1 87 5

OBDOBIE POLITICKÉHO ABSOLUTIZMU DOVŔŠENIE REFORMY SPISOVNÉHO JAZYKA — NOVY LITERÁRNY RUCH zvýšený Útlak po roku !867 a zrušenie matice slovenskej

l^íad uhorskou revolúciou i nad národným hnutím štúrovcov zvíťazila vláda. Namiesto demokratickej ústavy prišiel nový absolutizmus, prís­ ny policajný režim, ktorý nedôveroval ani svojim spojencom v re­ volúcii a Ľ. Štúra dal internovať v Modre. Nastáva sklamanie a obdo­ bie mlčania na celé desaťročia. Literatúra sa zase ■opiera najmä o cirkevný život a po určitých rozpakoch nadväzuje tam, kde prestala pred revolučným romantizmom, nadväzuje na ľudovú pieseň, povesť a baladu; píše sa lyrizovaná epika, básne s novým mesianizmom, próza prevažne historická. No‫ ׳‬v prvých mesiacoch po revolúcii, keď sa myslelo, že sa slovenské časopisectvo znovu oživí, nanovo sa stala pálčivou otázka spisovného jazyka. Ján Kollár, od roku 1849 profesor slovanských starožitností vó Viedni, navrhol ministrovi vnútra Bachovi za úradnú reč pre Slovákov ‫״‬staroslovenčinu“, čiže češtinu. Vláda začala vydávať úradné Slovenské noviny v češtine už roku 1849. Ich redaktormi boli: Daniel Lichard, Andrej Radlinský, Karol Kuzmány. Po Radlinskom, ktorý roku 1850 prijal v Bu­ díne českú redakciu krajinských zákonov, prišiel na jeho miesto J onáš Záhorský. Slovenské noviny boli písané poslovenčenou češti­ nou (r namiesto ř, ú namiesto ou, naj namiesto nej), čo sa neľúbilo nikomu, kto mal zmysel pre čistotu jazyka. Sám Kollár sa pričinil u ministra školstva ýrófa Leva Thuna, aby češtinu uviedol ako úradnú reč do novín i do škôl, čo sa od začiatku roku 1850 aj vykonávalo. Tým sa však otázka spisovnej reči nevyriešila. Pre tie isté dôvody ako roku 1843 ustupovala čeština živej, hovorovej slovenčine. Štúrovci chceli zostať pri slovenčine, boli však náklonní zblížiť pravopis slo­ venský s českým. M. M. Hodža už roku 1847 (Eptgenes slovenicus)

274

navrhoval reformovať fonetický pravopis a svoj Větín o! slovenčine (Levoča, 1848) vydal už opraveným pravopisom so zreteľom na etymo­ lógiu jazyka. Po zavedení úradnej češtiny na Slovensku, s čím súhlasil biskup Štefan Moyses i početní katolícki kňazi, došlo k polemikám o spisovnej reči, ktorých výsledkom bolo, že sa v októbri 1851 zišli poprední spisovatelia, aby sa dohodli na jednotnej spisovnej reči. Na základe Hodžových návrhov Hurban, Palárik, Radlinský, Ľ. Štúr a Štefan Závodník dohodu podpísali. Súčasne poverili Martina H a 11 a 1 u, aby zostavil novú slovenskú gramatiku. A tak už začiatkom roku 1852 vyšla Krátka mluvnica slovenská, ktorá sa stala definitívnym základom spisovnej normy slovenskej. Úradná ‫״‬staroslovenčina“ sa ešte udržala v päťdesiatych rokoch, ale po roku 1860 a po zániku viedenských Slovenských novín a ich literárnej prílohy Světozoru roku 1861 ustúpila celkom slovenčine. ‫״‬Bibličtina“ zostala aj naďalej boho­ služobnou rečou evanjelickej cirkvi a jej náboženská spisba sa jej na­ ďalej pridŕžala. Literárne časopisectvo v päťdesiatych rokoch upadlo. Hurbanovo úsilie udržať Slovenské pohľady sa nedarilo, vychádzali len v rokoch 1851—1852. Jeho piaty ročník Nitry z roku 1853 priniesol Slád­ kovičovo druhé významné dielo -— Detvana, ale už nebolo časopisu, v ktorom by mohol byť zhodnotený tak, ako by si bol zasluhoval. Okrem viedenských Slovenských novín vychádzali v Pešti Katolícke noviny pre obecný ľud, ktoré Palárik v rokoch 1852—1856 redigoval už reformovanou slovenčinou. Palárik musel pre kritiku cirkevnej hierarchie opustiť svoj časopis Cyrill a Method, odvolať svoje reformné návrhy na reorganizáciu cirkvi, odísť za kaplána do Banskej Štiavnice, potom priamo pod najvyšší dozor do Pešti. Cyrilla a Methoda redigoval potom Michal Chrástek, a to opäť v ‫״‬staroslovenčine“. Cirkevné časo­ pisectvo však nemohlo náležíte napomáhať svetskú spisbu a nemohlo ani v najmenšom uplatňovať myšlienky mladej generácie. Po smrti Ľudovíta Štúra (1856) bolo ticho, a'koby vymizlo všetko oduševnenie za slovenskú literatúru. Štúr vo svojich posledných veršoch, venova­ ných matke, vyjadril takto náladu svoju i svojich vrstovníkov:

,

18♦

‫״‬O samote, v otupnosti berieme sa cez ten svet, zahľadení k minulosti: tu útechy pre nás niet. . . Nádeje tam za horami! Uschli, jak len tá rosa. A miesto nich kde viazneme, kebys, drahá, spatřila, 275

znechcelo by sa ti zeme — nazpät bys’ sa vrátila.“ (Orol, V, 1874, str. 97.)

Nastala prestávka vo vydávaní literárnych časopisov, slovo prevzali almanachy, ako bola Nitra (1853, roč. V.), Concordia (1857) a Lipa (1860, 1862, 1864). Roku 1859 sa podarilo sústrediť rozdrobené lite­ rárne snahy do jedného mesačníka. Zásluhou Viktorina a Dobšinského bol založený roku 1860 Sokol. Po dva roky ho Dobšinský zdarné viedol. Pre hmotné ťažkosti ho však po druhom ročníku zastavil, ale za redigovania V. Pauliny-Tótha vychádzal ďalej nákladom Škarnicla v Skalici až do roku 1869. Roky matičné. Októbrovým diplomom z roku 1860 sa znovu uviedla uhorská konštitúcia a královské námestníctvo. S oživením konštitúcie súvisí uvoľnenie tlače a vzniká dojem, akoby Maďari súhla­ sili s rovnoprávnosťou nemaďarských národností. Slováci si zakladajú už 19. marca 1861 politický časopis Pešťbudínske vedomosti (redaktor Janko Francisci-Rimavský a od roku 1862 Mikuláš Ferienčík). Na dni 6. a 7. júna 1861 zásluhou Samuela Štefanoviča pozýva meštianstvo Turč. Sv. Martina zástupcov slovenských obcí a cirkví a všetkých národovcov na slávnostné národné zhromaždenie. Zhromaždenie bolo impozantné a uznieslo sa na politickoJkultúrnych požiadavkách, zná­ mych pod menom Memorandum národa slovenského. Žiadalo sa štáto­ právne zabezpečenie práv reči a národa, právo na školstvo a admi­ nistratívu Slovenského okolia v rámci Uhorska. Na tomto zhromaždení sa však osnovala aj najvýznamnejšia slovenská kultúrna inštitúcia Ma­ tica slovenská. Myšlienka oživiť takýto ústav po zaniknutom Tatríne vznikla roku 1851 u Jána Kollára, Kuzmányho, Daniela Licharda a J. Záhorského, ale ich námahy v čase vlády reakcie boli daromné. Stanovy Matice slovenskej boli potvrdené 21. augusta 1862 najmä zásluhou biskupa Štefana Moysesa, ktorého audiencia a posolstvo u pa­ novníka vo veci Memoranda mali úspech. Prvé valné zhromaždenie Matice slovenskej bolo 4. augusta 1863. Bola to vlastne veľká národná slávnosť, plná optimizmu a nádejí. Založenie sa dialo v znamení tisícročnej pamiatky pokrstenia predkov Slovákov Cyrilom a Metodom. Biskupovi Štefanovi Moysesovi sa dostalo veľkolepých ovácií ako uznanému predstaviteľovi národa. Vtedy sa aj časť šľachty hlásila k slovenskej národnosti, lenže z jej strany to bola iba taktika. Boli to nádejné roky. Zdalo sa, že národ sa zmôže na to, aby si vybudoval kultúrne ústavy, školy, zorganizoval ľudovýchovu a zabez­ pečil navždy slovenčinu. Ešte za Moysesovho života bolo však badať, že maďarská aristokracia trpí slovenské národné ústavy len z taktiky. 276

Ukázalo sa to po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, po roku 1867, keď sa Uhorsko stalo vnútropolitický nezávislé od Viedne. Slováci boli vydaní na milosť a nemilosť maďarskej vládnúcej triede. A táto ukázala svoju milosť: v apríli 1875, keď vláda Maticu slovenskú zatvorila a zo zhabaného majetku založila Kráľovský uhorský vzdelávací spolok slo­ venský so sídlom v Pešti, pre maďarizačné ciele. Do tohto obdobia spadá však aj zrušenie dvoch slovenských gymnázií, vo Veľkej Revúcej a v Kláštore pod Znievom, horko-ťažko udržiavaných obeťami náro­ dovcov. To boli kruté údery. Dvanásť rokov života Matice slovenskej bolo však dostatočným dôkazom životaschopnosti národa. Vykonali sa veci, ktoré dodnes vzbudzujú úctu a obdiv, lebo sa vykonali z odušev­ nenia a dobrovoľných obetí. Matica slovenská, i keď nie navonok, žila v práci a v mysliach Slovákov a Martin zostal už národným ohniskom. Prichádzali sem redakcie slovenských časopisov, založil sa spolok žien Živena a neskoršie Slovenská muzeálna spoločnosť (1893). Zrušením Matice slovenskej sa končí obdobie Štúrovej generácie, jeho literárnej školy, obdobie revolučnosti i romantiky. Bolo to obdobie samých bojov: boj o spisovný jazyk, boj o politické uznanie národa, boj o cirkevnú samosprávu, boj o časopisy, ■o ústavy, o školy. A po tomto dlhoročnom zápolení zostala len literatúra, pestovaná niekoľkými hor­ livcami, niekoľko časopisov, kalendárov, niekoľko nevinných spolkov a — zátišia slovenských fár, uzavreté pred novými pokrokovými prúdmi vo filozofii, vede a politike. Nastalo obdobie pasívneho odporu. Hlavným literárnym orgánom matičných rokov bol najprv do roku 1869 Sokol. Potom sa ním stal Orol, vychádzajúci v Martine. Redigoval ho Ján Kalinčiak, ktorý sa vrátil z Těšína, za pomoci farára Ondreja Truchlého-Sytnianskeho. Po smrti Kalinčiaka (1871) redigoval ho Sytniansky. Od roku 1873 mal Orol literárnokritickú prílohu Slovesnosť. Vychádzal do roku 1880. V tých časoch mali čiastočne literárny charakter aj humoristické časopisy, najmä Černokňažník V. PaulinyTótha (1861—1863 a od roku 1876). Z času na čas vychádzali literárne almanachy a príležitostné sbor­ níky. Roku 1866 vydala Matica slovenská Pamätník Matice slovenskej ku tristoročnej oslave Mikuláša Šubica Zrínskeho. Roku 1869 vydala Uhorsko-slovenská spoločnosť Minerva almanach Minerva v znamení zmierlivosti voči Maďarom. Roku 1870 vydal Ondrej Truchlý-Sytniansky almanach Tábor, ktorý znovu oživil odhodlanie vydržať na Štúrom vytýčenej ceste národnej myšlienky. Roku 1872 vyšiel almanach Živena (II. roč. až roku 1885) s príspevkami mladých básnikov; niektorí z nich sa už zoskupili okolo almanachu Napred (1871), v ktorom vy­ stúpil tvorca novoromantickej a realistickej poézie Pavol Országh. Roku 1872 vyšiel almanach Tatran za redigovania Gustáva Hostivíta Lojka Tisovského. Konečne v najťažších chvíľach, po zrušení gymnázií 277

a Matice slovenskej, ozval sa znovu J. M. Hurban svojím almanachom Nitra. Z časopisov určených výlučne pre ľud stoja za zmienku: Národný hlásnik (od roku 1868), Svornosť (od roku 1876) a Nový priateľ ľudu (od roku 1880). Slovenským spisovateľom, nevynímajúc ani tých naj­ lepších, nelenilo sa písať do ľudových časopisov. Tým dokazovali svoju príslušnosť k štúrovskej tradícii. Preto napr. Daniel Lichard, vynikajúci muž, rovnako praktický ako hlboko mysliteľský, písal pre ľud skvelé kalendáre {Čašník, Domová pokladnica) a vydával hospodársky časopis Obzor (od roku 1863), ktorý mal vysokú úroveň.

JÁN PALÁRIK

Boj mladých štúrovcov o národnú kultúru v štyridsiatych rokoch bol vecou celonárodnou. Dedičstvo Fándlyho a Hollého ožilo v časti katolíckej inteligencie, ktorá začala podporovať snahy Ľ. Štúra už na schôdzke Tatrína v Čacbticiach roku 1847. Po revolúcii vystúpila ešte dôraznejšie na obranu národnosti, pravda, v rámci možností, ktoré reakčný režim vo Viedni a cirkev pripúšťali. A tak, ako kedysi u Fándlyho, došlo aj teraz k rozporu s cirkevnou vrchnosťou. Najviac to pocítil Ján Palárik, po Jánovi Chalupkovi druhý významný sloven­ ský dramatik, ktorý sa narodil 27. apríla 1822 v Rakovej na Kysuciach v rodine dedinského učiteľa. V kňazskom seminári v Trnave sa spriatelil s Jozefom Viktorinom a Martinom Hattalom, ktorí práve tak ako on sa rozhodli slúžiť svojmu ľudu na poli vzdelanosti a literatúry. Hollého básne ich vychovali k národnému cíteniu. Ostatne, v tom čase prenikalo myšlienkové vre­ nie a túžba po zmene spoločenského poriadku v zmysle demokratizmu i do bohosloveckých seminárov. Palárik čítal články Havlíčkove, ktorý opustil seminár, aby sa mohol slobodne venovať českej literatúre a národnému životu. Po vysviacke pôsobil ako kaplán najprv v Starom Tekove, potom vo‫ ׳‬Vindšachte pri Banskej Štiavnici. Odtiaľto začal roku 1850 redigovať cirkevný časopis Cyrill a Method, ale celkom inak, ako si to predstavovala cirkevná vrchnosť. Hneď za horúca obvinil najvyššie kňazstvo z protiľudového postoja, z prisluhovania aristokracii, z odnárodňovacej politiky a súčasne navrhol, aby kňazstvo malo právo voliť spomedzi seba svojich hodnostárov, aby cirkevné majetky boli rozparcelované a rozdelené medzi roľníkov. Za tieto články ho predvolali pred cirkevný súd a odsúdili na jednomesačné kláštorné väzenie. Bez jeho vedomia uverejnili v časopise Cyrill a 278

Method jeho vyhlásenie, že odvoláva svoje články a podrobuje sa vrchnosti. Od tých čias žil Palárik v ustavičnom podozrievaní zo strany cirkevnej hierarchie, že šíri pre církev nebezpečné myšlienky. Preto ho tiež dali pod dozor na nemeckú faru v Pešti, kde pôsobil do roku 1862. Vtedy dostal faru v Majcichove pri Trnave, kde predčasne umrel 7. decembra 1870. Časť jeho činnosti súvisí so snahou takzvanej Novej školy, založenej neskoršie, ktorá chcela uviesť do súladu slovenské národné hnutie s pokrokovou maďarskou buržoáziou a liberalistickou šľachtou v ná­ deji, že touto‫ ׳‬cestou si Slováci zabezpečia národnú kultúru skôr ako cestou odporu. Keďže slovenská buržoázia bola majetkové slabá, o spo­ jenectvo s ňou nikto nestál. Útlaku zo strany silnejšieho kapitálu sa nemohla vyhnúť. Palárikov význam však nie je natoľko v politických myšlienkach, v kritike politickej orientácie na Viedeň a na cárske Rusko, ako v jeho dramatických dielach. O víťazstvo štúrovskej slo­ venčiny v boji proti zástancom úradnej staroslovenčiny sa zaslúžil polemickou rozpravou Ohlas pravdy (1852), kritikou Kollárovej kon­ cepcie slovanskej vzájomnosti, odmietajúc pritom spojenie Slovanov pod nadvládou cárskeho Ruska. To konečne pred ním odmietal už Janko Kráľ. Palárik si žiadal demokratizáciu cirkvi a celého spolo­ čenského poriadku, bojoval za národnostnú rovnoprávnosť a proti pasivite slovenskej politiky, ale nový národnostný útlak v Uhorsku po roku 1867 zmaril jeho snahy a predpoklady. Palárik ako dramatický spisovateľ si bol vedomý toho, aké dôležité poslanie má v národe divadlo a napísal článok Dôležitosť dramatickej národnej literatúry (1860). Veselohrou chcel bojovať proti odrodilstvu a pred národom zosmiešňovať všetky mravné poklesky, všetko spolo­ čenské zlo, a tým vychovávať ľudí k pravej ľudskosti. Prvú svoju veselohru Inkognito! uverejnil v almanachu Concordia roku 1858. Bol to pokus predstaviť na javisku slovenské majetné meštianstvo ako roduverné a demokraticky cítiace a nie už len chu­ dobnú inteligenciu, ktorú predstavoval učiteľ Sloboda v Chalupkovom Kocúrkove. Palárik chcel teda svojimi hrami od začiatku získavať meštianstvo pre národné hnutie. Dej sa tiež odohráva v Kocúrkove. Ľudia majú kocúrkovské vlastnosti: napodobňujú pánov, pletú do reči maďarské, nemecké i francúzske slová. Jedine bohatá vdova So­ kolová odoláva týmto manieram a svoju dcéru Evičku nakoniec vydá za syna turčianskeho olejkára, ktorý si prišiel pozrieť nevestu ‫״‬inkog­ nito“, totiž v preoblečení za kosca. Pritom pohorí syn zadíženého radného pána, pomaďarčený Jelenfy. Palárik (tu útočí proti úžere, proti panšteniu sa a odrodilstvu. Je to živá hra, len osoby ešte mnoho hovoria pre seba, i keď majú partnera pred sebou. Druhá jeho veselohra — Drotár — vyšla v almanachu Lipa roku 279

1860. V nej predstavuje národne uvedomelé meštianstvo fabrikant Rozumný, ľudovú postavu drotár, odrodilca drotárov brat, pomaďar­ čený a nedoštudovaný Doboši, úžerníctvo a špekulantstvo žid Maušl. Zápletku prevzal Palárik z francúzskej hry, ale postavy a prostredie vypracoval podľa domácich pomerov. Do dcéry Rozumného sa zaľúbi vychovávateľ, ktorý vystupuje pod menom Dobošiho, hoci je v skutoč­ nosti poľským grófom, stíhaným rakúskou políciou. Z toho vznikne celý rad nedorozumení, ktoré rieši drotár svojou statočnosťou. Palárik tu ideálne zharmonizoval slovenského fabrikanta s drotárom a s poľ­ ským šľachticom, ktorí všetci spolu prešli cez rozum židovi Maušlovi. Nie je to hra, ktorá by bola typizovala skutočnosť slovenského života. Účinná je v nej zápletka a chvála statočnosti chudobného drotára. V tých časoch i to malo pokrokový zmysel. Palárik tu uplatnil smutné drotárske piesne, ktoré svedčili o jeho láske a vernosti k rodnému kysuckému kraju, povestnému svojou biedou. Svojou hrou dostal dro­ tára do príbuzenstva s poľským grófom. Vec v skutočnosti celkom nepravdepodobná, ale dosť bežná v dielach romantikov, utopisticky založených, túžiacich po vyrovnaní sociálnych protikladov. Touto hrou začalo národné divadlo v Záhrebe sezónu roku 1863. Najobľúbenejšou zostala však jeho tretia veselohra Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (Lipa, 1862). V poznámkach k nej Pa­ lárik uvádza: ‫״‬V tejto roku 1860 vyhotovenej práci použito je hlavnej myšlienky a daktorých výjavov z krátkej, dvojaktovej veselohry poľ­ skej Jozefa Korzeňiowského, ktorá pod menom Obžinky i v českom preklade jestvuje.“ Aj tu zápletku tvorí zámena osôb. Slovenskú ná­ rodnú inteligenciu predstavuje učiteľ Orieška a jeho dcéra Miluša, panský živel ľudomilná mladá grófka, odrodilstvo komorná Čapková, slovenský ľud ženci a žnice, maďarsko-slovenské priateľstvo zeme­ merač Rohon a barón Kostrovický. Títo dvaja si zamenia úlohy, keď prichádzajú do kaštieľa, a to isté urobí aj grófka so svojou spoločnicou Milušou. Mladé srdcia sa nájdu i v preoblečení, takže grófka si berie baróna a Miluša zememerača. Komorná a sluha Pišta tvoria komický živel hry. Základnú myšlienku hry vyslovuje učiteľ Orieška slovami: ‫״‬.. . aby si Slováci i Maďari sväté práva spoločnej svojej krajiny Uhor­ skej spojenými silami bránili, národnosti svoje vzájomne ctili, národnej vzdelanosti a osvety — bez ktorej blaho vlasti ani mysliet sa nedá — jeden druhému úprimne dopriali, a aby žiadnej nenávisti, žiadneho sváru medzi nimi nebolo. . .“ Slávnosť obžiniek s ľudovými spevmi zvyšuje radostnú náladu zmierenia oboch národností. A v tom čase skutočne panovala podobná nálada. Lenže v Lipe II hneď za touto hrou nasledovala Bottova Smrť Jánošíkova a jej hlavná myšlienka bola úplným opakom zmierlivosti medzi ľudom a šľachtou. Palárik vyslovil vo svojej hre len zbožné želanie, že by sa národnostné a sociálne 280

protiklady mali vyriešiť takým ideálnym spôsobom. Pravda, skutočnosť ich tak neriešila a ani nemohla vyriešiť. No pri tom všetkom Palári­ kova obrana ľudu a jeho práv má svoju morálnu silu. Ľud sám svojou živelnou radosťou po skončení žatvy predstavuje na scéne vlastne naj­ dôležitejšiu osobu. Palárikove veselohry vykonali záslužnú buditeľskú úlohu medzi ľudom a oživili svojho času slovenské divadelníctvo. Pozdvihli úroveň ľudovýchovného ochotníckeho divadla. Palárik však sám o sebe vyhlásil: ‫״‬Zo mňa už nebude ani Shakespeare, ani Schiller, ba ani len Kisfaludy slovenský.“ Jeho pokus o vážnu historickú hru Dimitrij Samozvanec sa nevydaril, pretože do bojov o cársky trón v Rusku vkladal myšlienky o slovanskej vzájomnosti a charaktery umelecky nezvládol.

ĽUDOVÍT KUBÁNY Z levočského kruhu mládeže vyrástol i nádejný literárny talent Ľudovít Kubány, narodený v Zahoranoch roku 1830. Detstvo strávil v Drienčanoch v Gemeri, kde bol jeho otec učiteľom. Už na gymnáziu v Ožďanoch prejavil záujem o literatúru tým, že založil Slovenský čitateľský spolok. V Levoči, kam prišiel roku 1847, začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a zúčastnil sa na jej literárnej a osvetovej činnosti. V revolúcii pre chorobu nebojoval ani na jednej ani na druhej strane. Po revolúcii pôsobil ako úradník na viacerých miestach v Ge­ meri. Keďže vtedy nebolo slovenského literárneho časopisu, on sám začal vydávať pre svojich priateľov rukou písaný časopis Hodiny zá­ bavy. V rokoch 1855—1860 pôsobil ako notár v maďarskom pro­ stredí, v Bátke, kde sa aj oženil. Keď toto miesto stratil, ocitol sa v ťažkej biede. Z núdze začal písať do vládnych novín Priateľ ľudu. Vtedy prekladal z Goetheho Fausta a Schillero vho Wilhelma Telia. Jeho položenie sa zlepšilo, keď sa stal slúžnym v Rimavskom Brezove (1861). V týchto rokoch bol horlivo literárne činný. Roku 1867 ostal opäť bez zamestnania, keďže nechcel byť renegátom. Zostal verný svojim priateľom z Levoče, Bottovi, Dobšinskému a KellneroviHostinskému, i keď sa orientoval na takzvanú Novú školu, ktorá sa usilovala o spoločný postup s pokrokovou časťou maďarskej buržoázie. Ťažko sa mu však žilo i potom, keď si našiel miesto v advokátskej kancelárii. Jeho nádejný život pretrhla tragická udalosť. Pri kartách ho v návale hnevu nožom prebodol jeho vlastný švagor (29. novembra 1869). Sládkovič trpkými slovami zvečnil jeho predčasný a tragický skon.

281

Kubány bol všestranný literárny talent, vychovaný klasikmi európ­ skej literatúry, ktorý sa však pre nepriaznivé životné pomery nemohol náležíte rozvinúť. Od začiatku mal zmysel pre pálčivé otázky skutoč­ ného života. Svedčia o tom jeho básne i novely. V poézii nadväzoval na Sládkovičovu lyriku, a nie na ľudový verš Janka Kráľa. To už nie je roztúžená, nadšenia plná poézia romantikov z rokov predrevoluč­ ných, ale triezva, blenom osobnej a národnej biedy poznačená spoveď. Tak vyznievajú jeho básne Slzy osudu a Sahara. Národný život mu v nej pripadá ako karavána ohrozená sámumom. A ten sámum smrtonosný, čo im ryje v piesku hroby: je ten strašný, neúprosný osud slovenskej chudoby . .. A trpký tón sprevádza aj ostatné jeho básné. Výnimku tvorí príle­ žitostná oslavná báseň Deň 6. a 7. júna roku 1861 v Turč. Sv. Martine (Lipa, 1862).· Je to oslava memorandového zhromaždenia v Martine. Kalinčiak ju cenil vyššie ako Sládkovičovu Svätomartiniádu, ale ne­ právom. Je to len zveršovaný referát, oslavujúci predčasnú radosť národovcov nad novou ústavou a slovensko-maďarské zmierenie. V nej privoláva slávu ‫״‬slovenským veľmožom“ — Révayovi, Justhovi, SzentIványimu.‫’׳‬Kritický redaktor Lipy Viktorin pripojil k týmto veršom už po roku túto poznámku: ‫״‬Tak bolo dňa 6. a 7. júna roku 1861. — A teraz?“ Príznačné na ten čas sú slová, ktoré vložil do úst Palárikovi, rečniacemu na zhromaždení:

Čo z Viedne chcete? Snáď nové putá? Ľubovolnostou stiaď je vlasť tknutá — stiaď letí na nás pohroma. U nepriateľa nač hľadať lásku? Naša budúcnosť v Uhorska zväzku: zostaňme pri svojom doma!

Kubány vítal tu na 24 stranách časy ‫״‬slobody a rovnosti“ medzi národmi Uhorska a volal šľachtu, aby sa sklonila k ľudu. Bola to len fatamorgána, ktorá sa čoskoro rozplynula. — Za najlepšie básnické dielo Kubányho uznal Jaroslav Vlček jeho epos z poľských dejín Radzi-Willovna, kroľovná poľská (1869). I z poľskej strany bol vysoko hodnotený. Tragická smrť mladej ženy kráľa Žigmunda bola iste vhod­ ným námetom pre veršovanú poviedku byronovského typu, ale jed­ nako len nebola blízka slovenskému čitateľstvu. Omnoho viac mu mohla povedať jeho veršovaná dráma Traja sokoli, z ktorej časť 282

vyšla v Sokole roku 1868 (knižne roku 1905). V nej sa pokúsil zobraziť udalosti v súvislosti s uväznením Francisciho, Daxnera a Bakulinyho v Plešivci a s ich odsúdením na smrť štatariálnym súdom začiatkom novembra 1848. Títo ‫״‬traja sokolí“ sa previnili tým, že ako velitelia národných gárd navádzali svojich ľudí, aby nešli bojovať proti vojsku bána Jelačiča. Keď však Jelačié medzitým víťazil, štatariálny súd odložil výkon trestu a odovzdal vec riadnemu súdu. Od­ súdených previezli do väzenia v Pešti, odkiaľ ich v januári 1849 vyslobodilo cisárske vojsko. Kubány založil túto drámu na rozličnom chápaní slobody ľudu v revolučnom roku. Marko Tisovský (Daxner), ako hlavná postava, žiadal pre ľud právo rozhodovať o vlastnom osude a právo vzoprieť sa nátlaku. Kubány umelecky silne využil tento rozpor, ako aj rozpor medzi demokratom Markom Daxnerom a jeho bratom, hrdým na svoje zemianstvo. Až na rečnícky zdĺhavý záver je to dielo dramaticky dobre stavané a pôsobivé. Kubány i tu prejavil svoj talent. Zaujímavé je, že na konci drámy Kubány ústami Janka Rimavína vyznáva vernosť spoločnej uhorskej vlasti a priateľstvo s maďarským národom v znamení ‫״‬rovnosti, bratstva a slobody“. Nebyť tragického predčasného skonu, Kubány by bol pravdepodobne najvyššie rozvinul svoje schopnosti ako prozaik. Nasvedčujú tomu jeho poviedky a črty zo súčasného života a jeho nedokončený historický román Valgatha. Rástol v ňom realista, ktorý vedel veľmi výstižne kresliť ľudské povahy i sociálne prostredie s podrobnosťami každo­ denného ‫״‬chlebárskeho“ života. Skúsil ich sám na sebe. Zo štúdií v Levoči si odniesol vysoké ideály. Bachovský režim a bieda mu ich drvili na každom kroku. Nevzdal sa ich, ale ukazoval ich v protiklade s ‫״‬chlebárskymi“, sebeckými typmi a s príslovečnou chudobou sloven­ skej národnej inteligencie. Tieto protiklady v ňom už nevyvolávali ro­ mantický smútok, ale ironický úsmev i nad vlastnou chudobou. Jeho poviedka Mendík (1860) je obrazom zo života starosvetského dedinské­ ho učiteľa, smiešneho už tým, ako sa vystatuje svojou latinčinou a ako podlieha vo všetkom svojej manželke, ktorá by chcela dcéru bohato vydať. Mendík i pri svojom trpkom chlebíčku má hrdinskú úlohu — odhalí nádejného zaťa, mäsiara, ako zlodeja a dopomôže k šťastiu dcéry Sidónie a nesmelého kaplána Trnavského. Na posmech vyjde pani rechtorka, ktorá pohrdla chudobným kaplánom a básnikom. Kubány si pre svoje poviedky vyberal žartovné a tragikomické príbehy zo sku­ točného života, ako je príbeh o podvodníkovi, čo sa vydával za grófa (Pseudo-Zamojski), alebo poviedky Hlad a láska. Čierne a biele šaty, v ktorých do lásky trápne zasahuje otázka peňazí, alebo konečne dobrodružný príbeh Emigranti, ‫׳‬ktorý zažijú dvaja priatelia, pretože sú omylom pokladaní za Kossuthových emisárov z Londýna. Tieto tri posledné sú osobnými zážitkami Kubányho, podobne ako cestopisné 283

epizody a skúsenosti zo suplikácie — Suplikant — dokončené Dob­ šinským (1873). Sů to všetko verné obrazy života, odhaľujúce pomery, v ktorých žil mladý Kubány. 0 historickom románe Valgatha (Orol, 1872), písanom roku 1861, hovorilo sa často ako o románe, ktorým Kubány predišiel slávne Jiráskovo dielo Bratstvo. Predišiel ho však len v tom zmysle, že sa v ňom pokúsil zobraziť obdobie panovania Jána Jiskru z Brandýsa na Slovensku v polovici 15. storočia. Ináč Kubány vychádzal z celkom inej koncepcie ako Jirásek. Na úzadí bojov medzi Hunyadim a Jánom Jiskrom chcel ukázať, že nemeckí Habsburgovci už vtedy vnášali rozpory medzi Maďarov, Slovákov a Čechov, aby ich ovládli. Hunyadiho ako správcu Uhorska chápe ako zjednotiteľa národov Uhor­ ska v boji proti Turkom a proti rozpínavosti Viedne. Jiskru, a najmä jeho veliteľov, kreslí ako ľudí, ktorí bažia len po samovláde nad Slovenskom, neuvedomujúc si, že sú nástrojom cisárskych intríg. Kubány si nepoložil otázku, čo znamenal styk husitského vojska so slovenským ľudom. Podľa Jiráska pod vplyvom českých vojsk zosilnel v mestách slovenský živel oproti nemeckému a prebiehal spoločný boj Čechov a Slovákov nroti cudzej nadvláde. Kubány však chcel len vysvetliť Hunyadiho úporný boj proti Jiskrovým kapitánom hradov ako spravodlivý. Valgatha, veliteľ pevnosti Drienčan, je člo­ vek, ktorý myslí len na zhŕňanie pokladov — nemá nejaký vyšší cieľ. Husitský kňaz Brožko by chcel spojiť Jiskru s Hunyadim, a to i so­ bášom údajnej Jiskrovej dcéry Milice s Hunyadiho synom Ladislavom. V súvislosti s Milicou a Ladislavom dostáva Kubányho román hodne romantický charakter, plný úkladov, tajomných schôdzok a sprisahaní. No pri tom všetkom jeho kresba vojenských postáv a života na hra­ doch je živá a plastická. I gemerský kraj, ktorý Kubány dobre poznal, oživil tu ako dejisko významných historických udalostí. Konečne i jemu práve tak ako Kalinčiakovi išlo o to budiť v národe vedomie účasti na dejinách Uhorska, a tým aj vedomie rovnoprávnosti s ná­ rodom maďarským. Bolo to v duchu tých nádejí, ktorými žili slo­ venskí národovci po roku 1860. Kubányho literárne dielo je opäť dokladom o veľkých možnostiach a tvorivých schopnostiach, ktoré sa v ťažkých sociálnych a politických pomeroch nemohli naplno rozvinúť. No jednako boli dôležitým člán­ kom medzi štúrovskou generáciou a obdobím Hviezdoslava.

GUSTÁV K. ZECHENTER-LASKOMERSKÝ Do romantickej, vysokými ideálmi nadnášanej literatúry štúrovcov zasiahla osobnosť lekára Zechentera-Laskomerského svojím zmyslom pre skutočnosť a svojím humorom veľmi osožné a osviežujúco. Bol vrstovníkom štúrovcov a za svojho dlhého života poznal temer každého z nich osobne. U neho bolo jedno zo stredísk národného hnutia. Všetky kultúrne podujatia mali v ňom ochotného podporovateľa. Ako autor početných besedníc, humoresiek a cestopisov bol všeobecne obľúbený. No literatúre sa mohol ako lekár venovať len úchytkom. Najvýznam­ nejšie svoje dielo, obšírny Vlastný životopis, napísal až na sklonku života. Jeho novela LipOvianska maša a humoristické poviedky ho zaraďujú medzi kliesniteľov realistickej prózy. Narodil sa 4. marca 1824 v Banskej Bystrici, kde bol jeho otec banským úradníkom. Dosiaľ sviežim dojmom pôsobia jeho spomienky na detstvo v baníckom prostredí, na život bystrických študentov^ na rodinný život a predčasne zosnulého otca, na študentský život vo Vacove, v Pešti a vo Viedni, na veselosť a biedu tohto života. Neštudo­ val v kruhu romantickej štúrovskej mládeže, a práve preto nepodľahol výstrelkom romantizmu. Bol od začiatku typom reálne kriticky zmýšľajúceho človeka, čo vyplývalo aj z jeho lekárskeho odboru a z jeho záujmu o prírodné vedy. V Pešti sa stýkal s Jánom Kollárom a iste i pod jeho vplyvom si uvedomil povinnosti k svojmu národu, ako o tom sám písal: ‫״‬A tak potom častejšie navštíviac Kollára, ktorý ma rád vídal a pretože na oči chorľavý býval, mňa už po hlase poznal, a skrze neho a Paľa Korčeka spoznajúc sa s Jánom Kadavým, stal som sa horlivým Slovákom, demokratom, a horlil som za biedny, znevážený slovenský ľud.“ Vo Viedni sa zúčastnil na revolúcii roku 1848 ako dôstojník študentskej légie a strážil barikády. Toto miesto v jeho pamätiach je vlastne dosiaľ jediným autentickým svedectvom o účasti slovenského spisovateľa na revolúcii vo Viedni. Tam poznal i Ľudovíta Štúra. S inými štúrovcami sa zoznámil v Bratislave, Kalinčiaka poznal v Modre a postupne sa zoznámil aj s ostatnými. Po príchode do Banskej Bystrice vstúpil do Kossuthovej gardy, s ňou šiel ako medik na Žilinu a odtiaľ až do Komárna. I táto časť jeho pamätí je jedinečná v našej literatúre. Rolky bachovského absolu­ tizmu prežíval v Banskej Bystrici a potom v Březne. Zblízka nám vykreslil biskupa Št. Moysesa a život v Banskej Bystrici. Pekne spomínal na návštevu Boženy Nčmcovej, s ktorou si dopisoval. V Březne sa stýkal s Jánom i Samom Chalupkom. Dojímavé i tragické momenty boli v jeho rodinnom živote. Nie menej pútavé a pre poznanie života ľudu tých čias významné sú jeho zážitky z lekárskej

285

praxe. Vášnivý záujem o geológiu, poľovačky na medvede a výlety do Tatier veľmi spestrujú celý jeho životopis. Nájdeme v ňom aj mnoho údajov o úsiliach, útrapách a ťažkostiach slovenských dejate­ ľov v matičných rokoch — slovom neskreslený, pravdivý obraz slo­ venského života v 60. a 70. rokoch. Po pätnástich rokoch ho nový maďarský režim po! vyrovnaní rakúsko-uhorskom preložil z Brezna do Kremnice, do nemeckého prostredia, hoci v Březne mal vlastný dom a bol obľúbený v meste i v širokom okolí. Uhorský režim, ktorý bývalých kossuthovcov odmeňoval, nijak nezhodnotil jeho účasť v Kossuthovom revolučnom vojsku. Preložili ho do Kremnice, lebo vedeli, že v Březne by i na­ ďalej bol výdatnou oporou slovenského národného hnutia. Vlastný životopis dr. Zechentera-Laskomerského pre svoju dokumentárnosť a pravdivosť, pre svoju bohatosť faktov a pútavosť je jedným z najcennejších diel svojho druhu. Čitateľa oboznámi so životom Slovenska v rokoch 1840—1880 viac ako ktorákoľvek iná kniha. Vychádzal až po jeho smrti v Slovenských pohľadoch v rokoch 1911 až 1915. Literárna tvorba Zechentera-Laskomerského vznikala príležitostne z priamych osobných zážitkov. Zechenter nemal ctižiadosť byť spi­ sovateľom. K písaniu ho priviedli zvláštne životné okolnosti, cesto­ vanie po Chorvátsku a revolúcia roku 1848, ktorú prežíval vo Viedni. Jeho Zlomky z deníka cestovateľa po Horvátskej z roku 1847 a jeho Príbehy Vjedenskje od očitého svedka z roku 1848 v Orie tatránskom ho uviedli do slovenskej literatúry ako triezveho pozorovateľa skutoč­ nosti. Po Kollárovi a Hurbanovi je Zechenter ďalším tvorcom cesto­ pisnej prózy ako literárneho druhu. Jeho najväčším cestopisom je opis dojmov na ceste Zo Slovenska do Carihradu a Zo Slovenska dci Ríma (ktorý bol uverejňovaný v rokoch 1864—1865 v Pešťbudínskych Vedomostiach), potom Prechádzky po svetovej výstave vo Viedni (roku 1873) a Zo Slovenska do Itálie (Orol, IX). Cesto­ pisnú formu použil neskoršie ako rámec pre humor, v ktorom už mohol i vymýšľať komické situácie, vtipkovať, žartovať, filozofovať a v rozličných narážkach a dvojzmysloch útočiť na domáce politické pomery. Také sú jeho besednice v Národných novinách sedemde­ siatych rokov, najmä jeho žartovné, vymyslené zpravodajstvá z vojny Štefan Pinka na hercegovinskom bojišti a ďalšie v rokoch 1875 až 1877. Obdobou jeho cestopisov sú dojmy z výletov (Výlet do Tatier, Priechod cez Čertovicu, Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska). Jeho výlety sú jednak žartovné príhody, jednak vážne a oduševnené opiso­ vania prírody, podložené i botanickými výkladmi. V šesťdesiatych rokoch popri obšírnych cestopisoch písal najmä žartovne a politicky 286

zaostřené listy o časových udalostiach pod pseudonymom Štefan Pinka. Útočil proti veľkopanskej poditike uhorskej šľachty, proti utláčaniu národností, proti politike Viedne i Berlína, smerujúcej k ovládaniu Slovanov na Balkáne, zosmiešňoval praktiky uhorských volieb a po roku 1876 všetky výčiny násilnej maďarizácie. Iného druhu sú jeho listy, v ktorých srdečným humorom opisoval matičné slávnosti a zhromaždenia, ochotnícke divadlo a veselé cestovanie, čím vnášal do tých chmúrnych čias optimizmus, vediac, že tým koná službu dobrej veci. Začiatkom sedemdesiatych rokov vzrastá jeho tvorivosť. Záľuba v poľovníctve ho priviedla na myšlienku zvečniť poľovačku na med­ vede i literárne. Najprv napísal reportážnu črtu Poľovačka na med­ veďov (1870), ktorá mala všeobecný úspech, takže ju preložili do češtiny, poľštiny i nemčiny. A okolo takej poľovačky osnoval i ná­ rodnobuditeľskú novelú Lipovianska maša (1874). Bol to jeho prvý a posledný pokus o širšiu prozaickú formu. Jeho zásluha je v tom, že prvý si trúfal nastoliť vážnu sociálnu problematiku z prostredia pohronského železiarskeho robotníctva. V kresbe robotníkov a ich práce je realistom, v celkovej koncepcii deja je romantikom. Na jed­ nej strane je zločinný správca železiarne, na druhej ideálny slovenský mládenec, ktorý, pravda, zvíťazí nad ním i v láske. Na rozmanitosť a napätie deja, na bohatosť opisovania a realistických faktov je to najstručnejšia slovenská novela tých čias. Je to náčrt románu či drámy na päťdesiatich stranách. V Národných novinách a v Orie rokov sedemdesiatych začínajú vy­ chádzať jeho humoresky a humoristické kresby. Výber z nich vyšiel aj knižne pod názvom Zozbierané žarty a rozmary G. K. Laskomerského roku 1877, druhé vydanie až roku 1907. Jeho humoresky čerpajú z dvoch prameňov: zo spomienok na mla­ dosť a z reality, ktorú práve prežíval. Prvý zdroj prekypuje svetlom, radosťou a smiechom, v druhom prevažuje ostrý pozorovací talent, paradoxy života, lekárske a cestovateľské dojmy, jeho sčítanosť a učenosť s miernou satirou. Prostriedky jeho humoru sú také bohaté, ako to býva u dobrých humoristov. Situačná komika, prekvapujúce príhody, nezdary vyvolávajúce smiech, protiklad namýšľanej vzneše­ nosti s hlúposťou a príliš ľudskou situáciou — to sú všeobecne uplatňované témy humoru. Najlepšie z jeho humoresiek sú: Radvanský jarmok, Študentský majáles, Cestovanie na vakácie, Pokrok umelectva, Zázrak vedy, Žena veľa znesie. Vo svojich drobných prózach, besedniciach a článkoch Zechenter uplatňoval svoje znalosti prírodných vied, svoj kriticizmus, svoj dô­ sledne demokratický postoj v otázkach politických, pričom nabádal vždy k úzkej spolupráci s českým národom.

287

JONÁŠ ZÁBORSKÝ Podobizeň Záhorského, ktorá sa nám zachovala, predstavuje tvár chmúrneho, bolestného a zatrpknutého výrazu. A nie div, lebo jeho život bol reťazou sklamaní. Predsa však i pri týchto sklamaniach vytrvale pracoval na zveľadení slovenskej literatúry. On tak isto ako Štúr vyšiel z kollárovského zápalu za ideu národnosti, ale šiel potom svojou cestou a neraz i proti Štúrovi a jeho prívržencom. No jednako jeho dielo je zviazané mnohými vzťahmi so štúrovcami. Bez neho by slovenská romantika nemala svoj protipól. Zatiaľ čo Štúr staval pred oči vysoké ciele, Záhorský upozorňoval na krutú sociálnu skutočnosť. Záhorský došiel k tomuto postoju až po trpkých skúsenostiach a ne­ čakaných životných zvratoch. Pochádzal z Turca, z dediny Záhorie, z chudobnej zemianskej ro­ diny. Narodil sa 3. februára 1812. Vo Vlastnom životopise nám zane­ chal podrobný obraz svojich študentských čias, aj s kritikou ducha­ morného, mechanického vyučovania. Až v Kežmarku na lýceu a v Prešove na teológii našiel profesorov, ktorí upútali jeho pozornosť na literatúru. Roku 1835 skončil teológiu a nasledujúceho roku, keď kaplánčil v Pozdišovciach, vychádzajú jeho prvé básne. Jeho Óda na Slovákov (Zora, II. roč.) svojím útočným tónom proti odrodilcom oduševňovala mládež. Ľudovít Štúr ho v Halle za ňu vyobjímal. V Halle (1839), ako píše, poznal, že Štúr je oduševnený za ľudovú pieseň, že chce literatúrou prebudiť ľud k národnému povedomiu, hoci vraj ‫״‬ľud tento ničoho čítal nechce, grajciara za knižku nedá“. Štúr bol pre neho demagógom, ‫״‬s najhlbšou nenávisťou oproti zemian­ stvu v srdci“. Túto charakteristiku Štúra písal už na sklonku života, uvedomujúc si, že už vtedy sa so Štúrom v mnohých veciach nezho► doval a že nechcel byť jeho prívržencom. Bol, pravda, o tri roky starší od neho. Ťažko mu bolo podrobiť sa jeho náhľadom. Myslel si, že Kolár a Hollý sú pravými vzormi, ktoré treba nasledovať v lite­ ratúre. Neveril, že by ľud niečo dokázal bez inteligencie. ‫״‬Ja proti tomu toho som bol domnenia, že musíme pomaly získať i duchovenstvo i zemianstvo skrze literatúru, a tak potom ošlechtiť surovú masu, ktorá vždy len za zemianstvom a duchovenstvom pôjde.“ Z toho vidno, že Záhorský vtedy zaostával za vývinom, že nepociťoval revolučný proces v spoločnosti, nevedel, že duchovenstvo a zemianstvo je už rozdelené na dva tábory: demokratický a protidemokratický, že treba zaujať bojovné stanovisko. Pre svoju nedôveru v sily ľudu sa potom postavil aj proti novej slovenčine, a tak zaostal i literárne, držiac sa češtiny a vzorov klasicizmu. Ani M. M. Hodža, ku ktorému prišiel za kaplána na krátky čas, ho nepreformoval. Bol povahy uzavretej,

288

samotárskej. Nevedel sa zblížiť s mladšími vrstovníkmi. Faru dostal v Rankovciach, ďaleko od kultúrnych stredísk. A keď mu o rok (1842) vyhorela fara, škola i kostol, nevedel si rady. Pomoc od cirkvi, ktorú žiadal, neprichádzala. Bezradný a rozhorčený pristal na návrhy pria­ teľa, katolíckeho farára, aby prestúpil do katolíckej cirkvi, ktorá ocení jeho vzdelanie a urobí ho profesorom v kňazskom seminári v Košiciach. Záhorský pristal a počítal s tým, že ako profesor bude môcť vplývať na študentov v národnom duchu. ‫״‬To bol prvý výjav tej smutnohry, ktorá ma akoby do středku medzi zem a nebo posta­ vila; pri ktorej som stratil pôdu pod nohama tak, že ma potom ani tam nebolo, ani tu. To bola obeť nedovolená, ktorú nikdy nemal som priniesť nevďačnému národu (Vlastný životopis, str. 30). Tento prestup svedčil aj ■o Záhorského racionalizme; nemal k náboženstvu citový vzťah. Chcel tak, ako predtým osvietenci, šíriť vzdelanosť v národe. Sklamal sa v nádejach. Keď ako katolícky farár začal kázať proti odrodilstvu, hneď ho ■očiernili pred biskupom ako ‫״‬pansláva“. Namiesto profesorskej katedry mu dali miesto kaplána na nemeckej fare v Košiciach. Pochopiteľne, že bývalí jeho evanjelickí priatelia k nemu ochladli. A keď sa ešte prejavil proti slovenčine v Kollárovom sborníku Hlasové roku 1846, roztržka bola úplná. Za revolúcie ho však jednako len uväznili ako prívrženca štúrovcov. Po obsadení Košíc cisárskym vojskom sa stretol so Štúrom, ale k zblíženiu medzi nimi nedošlo. Po revolúcii bol krátky čas profesorom gréčtiny v Košiciach, v jeseni 1850 prijal miesto redaktora Slovenských novín vo Viedni. Tu sa, pravda, postavil za ‫״‬staroslovenčinu“ a znovu tým popudil proti sebe štúrovcov i arcibiskupa Scitovského, ktorý brojil proti literárnemu spojeniu s Čechmi. Nie div, že jeho knihu básní Žehry (1851) Hurbanove Slovenské pohľady ostro odsúdili — ostatne prá­ vom, lebo bola čo do jazyka a štýlu zastaralá, neživotná. Vládne kruhy vo Viedni tiež boli s ním nespokojné. V máji 1852 dostal výpoveď z redakcie. Vtedy vydal po česky svoje kázne Múdrosť života. Hurba­ nove! ich vraj bojkotovali, nikto ich nekupoval. Vo februári 1853 odišiel z Viedne, aby prijal miesto dedinského farára v Župčanoch na východnom Slovensku. Opäť bol odrezaný od kultúrnych stredísk. Sklamaný vo všetkých svojich nádejach, zanevrel na literatúru. Ale i tak mal ešte ťažkosti s biskupom, osočovaný farármi i sedliakmi pre svoje otvorene hlásané zásady. Keď sa skončil Bachov režim, dal sa znovu do literárnej práce. A zaujímavé je, že slovenčina odrazu zná­ sobila jeho tvorivé schopnosti. V literárnej plodnosti ho v tých rokoch nikto neprevýšil. ‫״‬Druhý by si to lenil len odpísať, čo ja som za desať rokov napísal.“ Napísal vyše tridsať dramatických diel, z toho dvad­ saťpäť veršovaných historických drám z dejín uhorsko-slovenských, srbských, chorvátskych a ruských. Napísal alegoricko-filozofickú sklad19 Dejiny slovenskej literatúry

289

hu Vstúpenie Krista do pekiel, celý rad bájok, epigramov, satirických básní, celý rad satirických rozprávok zo súčasného života, ako aj fantasticko-satirický román Faustiáda, Vlastný životopis, rozličné úvahy a články. V rukopise zanechal obšírne Dejiny Uhorska. Mnoho mu z toho vyšlo knižne i v časopisoch, ale ešte mnoho mu zostalo v ru­ kopisoch. Ešte roku 1871 si sťažoval, že ho starí protivníci umlčujú, že odmietajú jeho spisy vydávať. No predsa nachádzal pochopenie u mladých. Mladý Pavol Országh, keď študoval v Prešove, ho navští­ vil a zvečnil jeho meno i jeho zásluhy v básni, ktorá ho dobre cha­ rakterizuje. Nazval ho ‫״‬pohoničom“, čo ,,štipľavým bičom“ podúra roidný záprah v pokrok a šibe ním príživnú háveď. — Umrel 23. januára 1876 v Župčanoch. Z jeho obsiahleho diela umelecky a ideove najsilnejšie sa nám teraz javia Dva dni v Chujave, Panslavistický farár, jeho satirické poviedky a Faustiáda a z dramatického diela jeho Najdúch. V rokoch 1953—1954 vyšiel výber z jeho diela v štyroch zväzkoch. Nikdy predtým nebol natoľko ocenený. Ukázalo sa, že Záhorský bol naj­ ostrejším kritikom svojej doby, ktorý odhaľoval slabosti, neresť, po­ krytectvo nielen vo vládnúcich vrstvách, ale aj vo vlastnom národe, v národnej inteligencii a medzi ľudom. Záhorský zo svojho vyhnaniska v Župčanoch ako z pozorovacej veže pozoroval veľkých i malých pánov a ich praktiky, ktorými si chceli uchovať výhody privilego­ vanej vrstvy, a demaskoval rovnako viedenských ministrov ako uhor­ ských magnátov, cirkevných hodnostárov a miestnu byrokraciu. A len tak mimochodom sa vyrovnal aj s ostatnými európskymi režimami. Svoju kritiku dokresľoval obrazmi a príbehmi zo skutočnosti, ktoré zažil sám alebo sa o nich dozvedel. A vedel toho hodne, lebo pobyt vo Viedni mu umožnil nazrieť do politickej kuchyne celého mocnář­ stva. Jeho Faustiáda je politická a spoločenská satira na uhorské pomery v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia, písaná z obranného stanoviska slovenského ľudu, ktorý po revolúcii prešiel z blata do kaluže. Je to najsilnejšia satira v našej literatúre minulého storočia. Pochopiteľne, že vtedy nemohla byť celá uverej­ nená a dokonca ešte po rokoch bola priostrá J. Škultétymu, ktorý sa ju snažil ‫״‬uhladiť.“ Prvá časť Faustiády sa odohráva v nebi a je satirou na utlačovaciu politiku panujúcich vlád, druhá časť, ktorá má i scény v pekle, šľahá nepriateľov Slovanstva, renegátov a zradcov. V ďalšej kapitole pri­ chádza Faust do Turecka a odhaľuje turecké bašovanie a utrpenie bulharského ľudu. Až v siedmej kapitole prichádza Faust do Kocúr­ kova (totiž na Slovensko), význačného vo svete množstvom fabrík — na pálenku. Tu sa začína celkový obraz toho, čo chcel Záhorský stíhať svojou satirou. Iste hlavne na toto dielo myslel, keď v predslove 290

Faustiády napísal túto sebacharakteristiku: ‫״‬Poviem i ako sa stalo, že ja, ktorý som, bol za mladi plačúcim Jeremiášom, stal som sa na staré dni smejúcim sa Demokritom. Nech nikto nemyslí, že sa to stalo z rozkoše, ako by sa mi blen bol v čaše osudov premenil v samý med a cukor. Iná bola toho príčina. Hovorí sa, že keď bolesť dosa­ huje najvyšší stupeň, rev a stony prechádzajú v smiech. Či to z ohľadu trýznenia tela pravda, neviem; z ohľadu duše pri mne sa to potvr­ dilo .. . Musel som sa vysmiať sám, keď ma vysmiali tí, za ktorých som plakal. . A Záhorskému skutočne jedno oko sa smeje, vy­ smieva, druhé plače. Kreslí síce skutočnosť, ale pritom si vymýšľa nehorázne scény v Kocúrkove, vplieta žarty, zveličuje chyby, používa hodne ostré a nevyberané výrazy, najmä keď ide o richtára, úradní­ kov, farára, sudcov a o ich zavádzanie a zdieranie ľudu. Nešetril však ani opatrných slovenských národovcov. Kreslil ich ako vzletných rečníkov, ale súčasne aj ako rojkov a slabochov, ktorí majú v ústach vždy slovo ‫״‬národ“ a myslia pritom i na svoj osobný prospech a karié­ ru. Faust navštevuje postupne všetky veličiny Kocúrkova, a tak nám vlastne predstavuje všetko nové panstvo po revolúcii roku 1848, no­ vých mocipánov, ktorí pod heslom vernosti kráľovi a uhorského vlastenectva páchali opäť krivdy na ľude i na roduvernej inteligencii. Faust prišiel ako v nejakej rozprávke do Kocúrkova poraziť obra Puchora. Tento Puchor, vyžierajúci a strachom moriaci celý kraj so svojimi zahnojenými chlievmi, symbolizuje Bachov režim. Faust ho oslepil a oslobodil stádo z chlievov, načo Puchor od jedu ska­ menel. Záhorský potom pokračoval kritikou spoločnosti po páde Bachovho režimu. Odchádzajúce české úradníctvo prenecháva moc maďarskej šľachte. Odchádzajúci slúžny Špangler takto oslovil slo­ venské sedliačky: ‫״‬Dcéry Kocúrkovské! Nie nad nami plačte, lež samy nad sebou a vašimi deťmi. Lebo to vedzte, že víťazstvo maďarizmu a kaštieľov jedno je. Budete mať reč i spravodlivosť panskú.“ Vidno, že Záhorský nič dobré pre ľud neočakával od zavedenia uhor­ skej ústavnosti. Záhorského dvanásť satirických poviedok načiera ešte hlbšie zo sku­ točného života. Tu už nevymýšľa, ale kreslí hrubou ceruzou a sem-tam i karikuje. Panslavistický farár je životopisná poviedka o vlastných trpkých skúsenostiach ako farára na dedine. V nej ukázal, ako cir­ kevná i svetská vrchnosť hucká ľud proti farárovi, ktorý sa ho snaží uvedomiť a pomôcť mu. Poviedka Dva dni v Chujave je zaujímavá tým, že v druhej časti podáva obraz dediny, aká by mala byť a aká by mohla byť, keby nebolo vlkov v baraňom rúchu. Záhorský si ideálnu dedinu predstavuje ako družstvo, ktoré vedie nezištná inte­ ligencia, ako dedinu bez vykorisťovateľov, bez pijatiky, vzdelanú a svornú. Len taký ľud si bude môcť vydobyť aj národnú slobodu. Bol 19*

291

to ideál· osvietencov i romantikov, ale ideál utopický, nepočítajúci s neúprosným zákonom kapitalistickej spoločnosti. — Historicky dokumentárne je písaná poviedka Hlovík medzi vzbúreným ľudom, opisujúca takzvané cholerové povstanie sedliakov na východnom Slo­ vensku z roku 1831. — Nacionalistické maďarské i slovenské rojčenie odsúdil v postavách dvoch bratov v poviedke Šofránkovci. Ostatné poviedky doplňujú galériu postáv zo všetkých vrstiev a zo všetkých prostredí. Vo všetkých hrá úlohu chamtivosť po majetku, panská pýcha na jednej strane a zotročenosť a nevedomosť na strane druhej. Temer všetky postavy majú pokrivený charakter vplyvom morálky, ktorú rozširovali a udržiavali džentrické panstvá, úžerníci a vydie­ rači všetkého druhu. Poviedka Jurát, ktorá podáva obraz zemianskeho dobrodruha, večného študenta a podvodníka, je toho výstižným príkladom. Záhorský si svoje typy a s nimi spojené príhody nevy­ mýšľal, len si ich zámerne vyberal, aby mu vyšlo celé panoptikum spoločnosti, ktorou pohŕdal. Mnohé je v nich len nahodené, umelecky nedokreslené, ale i pritom cítiť tu silu voltairovského ducha, strhá­ vajúceho masky z tvárí a drviaceho predsudky a ľudskú hlúposť. V dialógu Básnici žiadal od literatúry pravdivosť. ‫״‬Som za život, skutočný a zdravý rozum . . Bol neúprosný vo svojej kritike. Videl najmä záporné stránky spoločnosti. Chýbala mu väčšia miera lásky a súcitu k tým‫׳‬, čo si to zasluhovali. No jeho sklamania v živote a rozhorčenie nad tým, čo skúsil, to vysvetľujú. Ako dramatik sa síce dožil vydania svojich početných hier, ale na javisku ich nevidel. Jeho najlepšia hra Najdúch sa hrala po prvý raz v Bratislave až roku 1935. Záhorského hry splnili svoju úlohu len ako knižné drámy. Ochotnícke divadlo v jeho časoch nebolo‫ ׳‬tak technicky vybavené a nemalo toľko ochotníkov, aby ich mohlo hrať. Jeho historické drámy sú dobre podložené štúdiom a možno povedať, že celkove pravdivo a v zmysle pokrokových ideí zobrazujú jednotlivé úseky dejín. Majú celý rad postáv dramaticky silných a celý rad scén dramaticky účinných, ale zas sú miesta celkom neúčinné, v ktorých sa dej nepredstavuje, ale vysvetľuje. Najlepšia z jeho historických drám je Bitka u Rozhanoviec o Matúšovi Čákovi z Trenčína. Veselohra Najdúch je obrazom vidieckej šľachty v protiklade s ľu­ dom z čias pred rokom 1848. Je to originálna, životaplná a smelá hra. Už začiatok je smelý. Zvedené sedliacke dievča, donútené biedou, donesie svoje dieťatko na panský dvor, aby ho tam vychovali. Zvodca, mladý pán Gejza, ju dá zatvoriť, aby ju donútil k mlčaniu. Ľud sa o tom dozvie a oborí sa na panský dom. Len farár zachráni panstvo od pohromy. Dievča odnáša svoje dieťa, ktoré napokon predsa ako ‫״‬najdúch“ ostane Gejzovi. Ostatok deja tvoria zápletky okolo volieb slúžneho, ktoré chce vyhrať pán Gejza. Na podplatenie voličov-zema292

nov potřebuje peniaze, ktoré chce vyženiť s dcérou bohatej statkárky. Všetky jeho snahy však stroskotávajú, keď Ľudmila odmieta vziať si ho a dáva svoju ruku Jablonkaymu, ktorý dobre zmýšľa s ľudom a ktorý nakoniec voľby vyhrá. Statkár Gejza Kobozy i skúpa a za bohatstvom lipnúca statkárka vyjdú navnivoč i na posmech. Hra odhaľuje mravnú skazenosť panstva a dáva víťaziť šľachetnosti a vôli ľudu, ktoré tu zastupuje farár Kozák ako priamy obžalobca šľachty. Na jej adresu hovorí: ‫״‬Sedíte v národe tomto opustenom ako osada večných cudzincov .. . Ohradili ste sa tisícimi nadprácami a užívate ich len na konečné zhovadenie uhněteného ľudu, v ňom sami vediete život polodivochov.“ Je to, pravda, celkom iný ■obraz, ako ho podala Kalinčiakova Reštavrácia. Kalinčiak s humorom odba­ voval mravy a zvyky zemanov, vediac, že ich historická úloha sa skončila. Záhorský však šľachtu vidí ešte v ostrých protikladoch charakterov, vidí, že ešte majú silu šliapať ľudské práva, a preto ich aj ostro odsudzuje. V tom zmysle napísal aj hru Jánošíkova večera. Záhorský so svojimi satirickými prózami, veršovanými bájkami, historickými tragédiami i satirickými veselohrami sa predstavuje v šesť­ desiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia ako najostrejší sudca svojich čias. Je viac sudcom a vzdelávateľom ako umelcom. Ním vyvrcholil osvietenský a racionalistický typ spisovateľa a bojovníka proti triednemu a národnostnému útlaku a ním sa súčasne začalo obdobie kritického realizmu v literatúre.

OSTATNÁ TVORBA ŠTÚROVEJ ŠKOLY A KRUHU PRACOVNÍKOV OKOLO ČASOPISU CYRILL A METHOD

Do roku 1848 vystupujú štúrovci ako celok, sústredený okolo almanachu Nitra, Slovenských národných novín a ich prílohy Orla tatránskeho, Slovenských pohľadov a okolo literárneho spolku Tatrín. Najživšími ich strediskami bola Bratislava a Levoča. V Bratislave bol vedúcou osobnosťou Ľ. Štúr, v Levoči Ján Francisci. V jednotlivých krajoch pôsobili horliví jednotlivci v úzkom spojení s oboma stre­ diskami. Tak na Orave pôsobil Ctiboh Žoch, ktorého činnosť zvečnil Martin Kukučín v románovej kronike Bohumil Valizlosť Zábor, v Lip­ tove Michal Miloslav Hodža, na strednom Slovensku, v Tisovci, August Horislav Škultéty a Št. M. Daxner, na Pohroní Samo Chalúpka a Karol Kuzmány, na západnom Slovensku najmä J. M. Hurban a v Pešti Janko Kadavý. Vzdialení od seha, ale spojení jedinou myš­ lienkou: postaviť základy národnej literatúry v jedinom a spoločnom spisovnom jazyku. Každý sa snažil prispieť svojou hrivnou. Bolo treba tvoriť všetky literárne druhy od novinárskeho článku až po vedecké práce, od Šlabikára počnúc až po romány a dejepis národa. Vo všetkom bolo treba začínať nanovo. Preto sa ich sily nemohli sústrediť na jeden úsek, na jeden druh tvorby. Začínali temer všetci ako básnici, postupne prechádzali k próze, novinárstvu, politike, histórii, filozofii, ba aj k prírodným vedám. A to všetko robili popri svojich povolaniach a existenčných starostiach bez ná­ rokov na odmenu. Mnohé práce zostali v rukopisoch, a len po rokoch boli vydávané a oceňované. K takým najhorlivejším pracovníkom školy Štúrovej patrili predovšetkým: Francisci, Daxner, Pauliny-Tóth, Ferienčík, A. H. Škultéty, Dobšinský, Kellner-Hostinský, Dohnány a Nosák, okrem celého radu iných. 294

Ján Franci s ci-Rimavský (narodil sa roku 1822 v Hnúšti, zomrel roku 1905 v Martine), popri Štúrovi a Hurbanovi tretí vý­ znamný organizátor slovenského národného hnutia a po smrti Štúrovej jeho vedúca osobnosť, zanechal nám vo Vlastnom životopise z roku 1892 cenný dokument o svojom pohnutom a na udalosti bohatom živote. (Posledné vydanie z roku 1956.) Ako nadaného a postavou krásneho mládenca si ho Ľ. Štúr veľmi obľúbil a čoskoro mu zveroval dôležité práce a poslania. Francisci medzi mládežou v Bratislave zor­ ganizoval zbieranie ľudových rozprávok, piesní a porekadiel, ktoré zapisoval do svojho sborníka Prostonárodný zábavník (1842—1843). Do‫ ׳‬roka sa nazbieralo do sto háťkov rukopisu. V zbieraní pokračo­ vali aj na iných miestach. Francisci z týchto zbierok vybral 10 roz­ právok a vydal ich roku 1845 v Levoči pod názvom Slovenské povesti. Vo vydávaní potom pokračoval A. H. Škultéty a Pavel Dobšinský. Franciscimu ako prvému prislúcha zásluha o záchranu našich krásnych ľudových rozprávok. Z nich si tvoril on, jeho pomocník v zbieraní Janko Kráľ i Botto celú filozofiu o nadaní, mravnom charaktere a o túžbach slovenského ľudu. Videli v nich zvyšky pohanských bájí i alegóriu budúcich dejov. Podľa nich vždy najmladší syn zvíťazí, a teda aj slovenský národ, ako najmladší, je predurčený k veľkým úlohám. Ľudová viera v dobro a spravodlivosť ich nadchýnala k práci. Do prvej slovenskej Nitry sa Francisci prihlásil básňami a historic­ kou poviedkou Janko Podhorský. V nej oslávil hrdinstvo slovenského bojovníka proti Turkom a zavŕšil ju svadbou, podrobne opísanou podľa obyčají jeho kraja. No vložil do nej i politický program štú­ rovcov vo výroku jednej postavy: ‫״‬. . . Lebo verte mi, nám v tomto ohľade ani cisár nepomôže, ani vicekráľ, ale my, my sami, v nás samých si musíme obrancov a vo svojich hľadať.“ A tohto hesla sa Francisci pridŕžal potom aj ako redaktor a novinár v šesťdesiatych rokoch. Báseň Svojim vrstovníkom napísal vo februári 1844 na roz­ lúčku s Bratislavou a na povzbudenie tých, čo odchádzali do Levoče. Mládež v nej vidí ako orly vo víchre, ako horiacu loď na mori a privoláva jej: Slávnejšie je v silu poúfať sa svoju, žiť alebo zhynúť, ale mať sa k boju .. .

Svoje básne z týchto rokov vydal až roku 1889 pod názvom Iskry zo zaviatej pahreby. Ako Janko Kráľ, aj on nadviazal na ľudovú pieseň. Pripadal si ako orol, ktorý letí v ústrety búrkam, spomína na rodný kraj, na brehy Rimavy, spovedá sa zo svojej lásky (Ja a moje nádeje). Z pobytu v Prešove (1847) sú básne plné rozhorčenia proti panskej pýche a morálke, proti tým, ktorí ľudstvo v sebe spo295

tvorujú. Vyčíta im, že sú šarhovia, otrokári, čo o slobode rečnia a ľudu ju nedajú. Dajte ľudu môjmu, čo ju tak chválite — dajte mu slobodu! to je to, čo stvorí človeka z človeka, anjela z potvory.

Želá si niesť zástavu slobody od Tatier k Dunaju a zburcovať celý národ do boja. Priam horí revolučným zápalom, túžbou ‫״‬vyhladiť tyranov“. Básne Matkine náreky a Traja sokoli písal vo väzení. Pre­ klínal v nich pánov, čo slobodu do temníc pochovávajú. Básne Janka Rimavského sú predovšetkým dokladom jeho revoluč­ ného postoja pred rokom 1848. Majú však aj svoju básnickú silu. Po roku 1860 účinkoval predovšetkým ako vedúca politická a orga­ nizátorská osobnosť, ako novinár, spoluzakladateľ Matice slovenskej, jej čestný predseda, krátky čas ako hlavný župan Liptova, potom ako predseda Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine. Jeho mladší druh Viliam Pauliny-Tóth (1826—1877) sa usiloval až do konca života podľa Štúrovho vzoru spájať politickú činnosť s činnosťou literárnou. J. M. Hurban ho považoval za Štú­ rovho nástupcu vo vedení národného hnutia a hneď po jeho smrti napísal jeho obšírny životopis (Nitra, 1877). Pauliny-Tóth bol vše­ stranne literárne činný. Výber z jeho lyriky vyšiel po prvý raz v Prahe roku 1866 pod názvom Staré i nové piesne V. Podolského, druhé rozšírené vydanie vyšlo roku 1877. Výber z jeho poviedok a noviel vyšiel v štyroch zväzkoch v Skalici (1867—1870). Jeho veršovaná historická dráma Ľudská komédia vyšla v Sokole roku 1862. Viliam Pauliny-Tóth sa narodil v Senici, kde bol jeho otec farárom. Keďže mu otec po roku zomrel, vychovával ho starý otec Žigmund Pauliny v Zemianskom Podhradí. Na gymnáziu v Modre a na lýceu v Bratislave bol obľúbeným žiakom Karola i Ľudovíta Štúra, chvále­ ným za svoje literárne prvotiny. Keď bol vychovávateľom v Horných Príbelciach, spriatelil sa s Jankom Kráľom. Revolúcia ho zastihla v Kremnici, kde bol profesorom. Krátky čas ho väznili ako takzva­ ného pansláva, potom zverbovali do Kossuthovho vojska, s ktorým sa na ústupe dostal do Pešti a odtiaľ prešiel k slovenským dobrovoľní­ kom. Po revolúcii bol úradníkom na viacerých miestach a napokon župným komisárom v Kecskeméte, kde sa i oženil so zemianskou dcérou Mínou Tóthovou. Keďže bol jej rodinou adoptovaný, prijal i prímenie Tóth. Roku 1861 začal vydávať humoristicko-satirický týždenník Černokňažník, z ktorého urobil veľmi živú a bojovnú tri­ búnu na obranu národných práv. (Sám kreslil doň satirické obrázky.) Roku 1862 prevzal aj vydávanie a redigovanie Sokola. Ako podpred296

sedá Matice slovenskej, poslanec, spisovatel a novinář bol v sedem­ desiatych rokoch na čele kultúrneho i politického ruchu. Zomrel po dlhšej chorobe 6. mája 1877. V. Pauliny-Tóth má vo svojich básňach všetky črty štúrovskej poézie. Raz mu znejú bojovne ako ozvena básní Janka Kráľa, raz ľúbostné a nadšene ako Sládkovičove verše. Je hodne kultivovaný, myšlienkové priebojný a rozmanitý. I on dumá o budúcnosti ľudstva a verí, že utlačené národy budú prvé medzi národmi. Napoleona oslávil v troch básňach ako človeka, ktorý otriasol mocou feudál­ nych panovníkov a otvoril brány nového veku. Jeho pád chápal ako predzvesť budúceho svetodejinného poslania Slovanstva. Niekoľko básní z roku 1845 patrí jeho láske k Anne Jurkovičovej, vtedy už zasnúbe­ nej s J. M. Hurbanom. Vyznal sa z obdivu ku K. H. Máchovi a A. Mickiewiczovi, ktorého Ódu na mladosť obmenil vo svojej Óde na život. Pod vplyvom Janka Kráľa píše ponášky na ľudovú pieseň (Večerná) a baladu Jánošík s milou. Aj on postavil Jánošíka ako ochrancu chudoby a bojovníka za slobodu. Revolúciu privítal spo­ čiatku oduševnene, ale potom vyjadril svoje rozčarovanie nad ne­ splnenými nádejami. Najväčšia báseň Paulinyho je Zlatý prsteň (1850), baladická povesť zo 17. storočia s typickým romantickým námetom o nešťastnej láske dvoch zaľúbencov, ktorí nevedeli, že sú súrodencami. Deväť krátkych spevov tejto básne má mnoho lyricky pôsobivých miest, máchovsky ladených. Pamiatku Holubyho a Šuleka uctil v básni Dvoch bratov mohyla a smrť Dohnányho zvečnil dojímavou básňou Pomätenec. Ostatná jeho poézia má charakter sociálnej a politickej satiry. Niektoré jeho piesne znárodneli, ako napr. Slovenčina, Bože, svetov stvořitelů!, Přijdi, Janík premilený... V matičných rokoch dával svoiju poéziu i početné političky útočné verše úplne do služieb národného hnutia. Vajanský ešte za jeho života nadväzoval na jeho básne i prózu. Jemu tiež vďačí za svoj pseudonym. Pauliny-Tóth mal vysoké literárne ambície, ale popri redaktorskej a politickej práci sa na literatúru nestačil náležíte sústrediť. Jeho ver­ šovaná dráma Ľudská komédia (Sokol, 1862) o Dózsovom povstaní je síce založená na historických prameňoch, ale nemá dramatickú účinnosť, lebo povstanie vysvetľuje ako diabolské dielo. Vyslovil tu myšlienku, že cestu ku slobode treba kliesniť cestou zákona, nie vzbury. Politické pozadie má aj jeho najobšírnejšia historická novela Tren­ čiansky Matúš. Nou chcel dokázať, že Slováci majú historické právo na svoje ‫״‬Okolie“, ako ho žiadalo Memorandum z roku 1861. V cha­ rakteristike historických osôb zostával pri romantickej šablóne, v spo­ ločenských novelách je živší, plastickejší i pravdivejší. Jeho štyri 297

zväzky próz, vydané v rokoch 1867—1870, majú značný význam pre vývin slovenskej spoločenskej novely na prechode od štúrovcov k Vajanskému. Pauliny-Tóth však v základe zostal romantikom, ako o tom svedčí i jeho Slovanské bájeslovie (1876), v ktorom na základe niekoľkých koreňov slov vyslovil fantastické teórie o ich náboženskom a filozo­ fickom význame. Blízkym spolupracovníkom Francisciho a Pauliny-Tótha bol Miku­ láš Ferienčí k- Mladěn (1825—1881), zvolenský rodák a odchovanec lýcea v Banskej Štiavnici a v Levoči, dobrovoľnícky kapitán v rokoch 1848—1849, redaktor Pešťbudínskych Vedomostí a Národného hlásnika. Skončil teológiu, potom právo, stal sa úradní­ kom, sudcom, ale napokon sa venoval výlučne novinárstvu. Bola to ťažká obeť, lebo slovenské novinárstvo poskytovalo vtedy len biedny chlebíček. Literárne sa začal uplatňovať už v Levoči ako redaktor zábavníka Život. Jeho národno-výchovné novely vychádzali v almana­ choch a časopisoch pod pseudonymom Mladěn. Z nich bola svojho času najúspešnejšia novela Jedlovský učiteľ (1862), keďže priniesla obraz ideálneho osvetového pracovníka, ktorý zanedbanú, alkoholiz­ mom zamorenú dedinu prevychoval na šťastnú a kvitnúcu obec. Naučil ľudí svojpomoci, družstevníctvu, vzbudil túžbu po vzdelaní, a tak z nich vychoval hrdých a slobodných ľudí. V ďalších novelách si už bral námety z mestského a vzdelaneckého prostredia. Prinášal v nich zaujímavé rodinné a ľúbostné príhody zo súčasného života s výstižne kreslenými typmi. Všímal si sociálne pomery a prenikal do psychológie osôb. Ferienčík zrejme prekonával romantizmus a rozvíjal sa k realistickému zobrazovaniu života. Pokúsil sa aj o veselohry a frašky, aby tak oživil slovenské ochotnícke divadlo, pre ktoré upravil aj Gogoľovho Revízora. Predčasná smrť preťala jeho sľubný literárny vývin. Dvadsať rokov jeho novinárskej činnosti tvorí oso­ bitnú a závažnú kapitolu jeho životného pôsobenia. Medzi tými, čo prešli z Bratislavy do Levoče ako najoddanejší Štúrovi žiaci, bol aj Mikuláš Dohnány (1824—1852) z Dol­ ných Držkoviec, nadaný básnik a prvý historik povstania z roku 1848. V Levoči redigoval rukopisný zábavník Považie. Ovládal niekoľko cudzích jazykov a prekladal z angličtiny Byrona, Shakespeara, z francúzštiny M o 1 i é r a, ruštiny Deržavina. Bol človekom veľ­ kých túžob, a preto ťažko znášal pomery, v ktorých žil. V liste bratovi (3. 1. 1847) z Ovčiarska písal: ‫״‬Bože, kebys’ vedel, brat môj, aký je temný svet predo mnou. Ako sa neviem v ňom nájsť! Veru by si ma poľutoval. Rád bych bol pri ohništi myšlienok, ale na týchto stranách ľudí niet —■ tu sú len divoké zvery. Kdeže mám vyliať nadšenie ducha môjho? Pred kým mám vysýpať zápal duše

298

svojej? Hoffstädter mi prorokoval, že sa zbláznim. A to sa ľahko stane v tomto žalári sveta ledajakého ...“ A to sa napokon i stalo. Z jeho vlasteneckých a slovansky rojčivých básní zaznieva osobná bolesť, nepokoj a predzvesť búrok. Ako Janko Kráľ, aj on očakával veľké premeny. Po revolúcii bol redaktorom Hurbanových Sloven­ ských pohľadov v Skalici a Trnave. Vtedy písal svoje Dumy, uva­ žujúc o položení národa a ľudstva, znepokojený politickým vývinom. Jeho nepokoj prešiel postupne do duševnej a nervovej choroby, ktorej podľahol. Jeho epické básne Trenčianska studňa a Dobrovoľník slo­ venský spĺňajú len národno-výchovnú úlohu. Mnoho si sľuboval od slovanskej drámy v stati Slovo oXdramate slovenskom. Slovanská dráma by mala podľa neho predstaviť víťazstvo najvyšších mravných princípov. V tom zmysle napísal i drámu Podmanínovci o lúpežných rytieroch na Považí zo 6. storočia. Jeho História povstania sloven­ ského z roku 1848 (1850) má dokumentárnu hodnotu priameho účast­ níka. Proti nej ostro polemizoval po celý život ďalší účastník povsta­ nia Samuel Štefanovi č, ktorý Dohnányho obviňoval, že nie­ ktoré udalosti z prvej výpravy slovenských dobrovoľníkov podal ne­ správne a skreslene. No Štefanovičova kritika nezmenšila záslužný čin Dohnányho, ktorý bol veľkou nádejou slovenskej literatúry. Nádejným básnikom bol aj Peter Kellner-Hostinský (1822—1873), rodák z Veľkej Polomy. O tom svedčili jeho básne v almanachu Nitra a v Orie tatránskom, hodne nodobné veršom Janko Kráľa (Duma na Tatrách.) Jeho myseľ však tiahla k romantickému filozo­ fovaniu o vede a umení. Pramene jeho lyriky čoskoro vyschli. V jeho českých rukopisných prvotinách nachádzame zlomky eposu o Žižkovi a husitoch s parafrázou piesne My sme boží bojovníci. V pozostalosti zostali verše, predchnuté horúcim vlastenectvom a oslavou mladosti. Ako redaktor Slovenských národných novín do roku 1848 vykonal kus dobrej práce svojimi početnými článkami z hospodárstva, prírod­ ných vied a histórie. No ako básnik zachádzal do alegórií a fantastiky, ako ukazuje jeho veršovaná rozprávka Silvestrovská noc (Nitra, 1848). V nej alegorizoval štúrovskú mládež v podobe šuhajov, ktorí na kríž­ nych cestách odrážajú nápor diabolských postáv silou svojej viery. Jeho pokus o historickú drámu (Svätoslavičovci, Minerva, 1869) zo staroruských dejín má síce dosť lyricky pekných miest, ale nehovorí k skutočnosti. Jeho Vladimír Svätoslavič má byť vzorom ideálneho slovanského bohatiera, o akom snívali mladí štúrovci. Nakoniec jeho tvorba vyúsťuje v nevedeckých romantických úvahách o slovanskom bájosloví (Stará vieronauka slovenská, Pešť 1870) a o staroslovenskom umení (Rozpravy večerné o umení staroslovenskom, Orol 1871). V nich chcel dokázať, že slovenským umením a vedou sa obrodí kultúra sveta. Takýmito, od reality odtrhnutými ideami sa zaoberal

299

Kellner-Hostinský vo svojom samotárskom živote v Rimavskej Sobote, kde biedne živoril, keď ho prepustili z úradu hlavného slúžneho po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Kellner-Hostinský bol už blízky mesianistickému rojčeniu Hodžovmu a Hroboňovmu, ktorí pod Tatrami, v Liptove, snovali svoje vidiny o budúcom svete. Michal Miloslav Hodža (syn mlynára z Rakše pri Mošovciach, 1811—1870), vždy spomínaný v súvislosti so Štúrom a Hurbanom, líšil sa od nich svojím až do mystiky za­ chádzajúcim myslením. Mal veľkú autoritu medzi mládežou už z čias štúdií v Bratislave. Jeho ohnivá obrana češtiny z roku 1833, jeho epos Meč krivdy v Plodoch budili nádej, že z neho rastie významný spisovateľ. Na ďalších štúdiách vo Viedni sa zaoberal slovanskými literatúrami, najmä srbochorvátskou. Veľká cirkev vrbicko-mikulášska, v ktorej pôsobil ako kňaz od roku 1837 mu nedopriala mnoho času na literárnu činnosť. Okrem toho v tejto cirkvi už od začiatku prebiehal boj medzi ľudom, meštianstvom a zemanmi, nežičlivými národnému hnutiu. Tento boj sa najprv vyostril proti Gašparovi Fejérpatakymu, potom za revolúcie a po nej proti Hodžovi. Hodžova osobnosť priťahovala Štúra i Hurbana, a tak Liptovský Mikuláš sa stal významným ohniskom národného hnutia. Hodža bol členom prvého slovenského vyslanectva, ktoré cisárovi roku 1842 predložilo ponosy proti násilnej maďarizácii, o rok neskoršie bol so Štúrom a Hurbanom u Jána Hollého vo veci slovenčiny, bol aj pri zakla­ daní Tatrína a stal sa jeho predsedom, výdatne podporil novú spisovnú slovečinu knižkou Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847) a jeho návrh na etymologický pravopis (Epigenes slovenicus, Větín o slovenčine) napokon v úprave Hattalovej zvíťazil. Hodža zakladal a šíril spolky miernosti, vydal brožúru Nepi pálenku, to je nezabi! (1845). V cirkvi bojoval proti privilégiám aristokracie. Roku 1848‫ ־‬už koncom marca vystúpil na župnom zhromaždení za práva národnej reči a v apríli dal vo Viedni vytlačiť proklamáciu Bratia, Slováci!, na základe ktorej sa 10. mája v Lipt. Mikuláši zišlo prvé slovenské národné zhromaždenie. Na Slovanskom sjazde v Prahe navrhoval založenie slovanského štátu v rámci monarchie. Počas revolúcie v nie­ ktorých veciach nesúhlasil so Štúrom a Hurbanom, ale nakoniec im to dopadlo rovnako, lebo on, korý najviac držal s Viedňou, bol najviac sklamaný. Za absolutizmu sa dal opäť do literárnej tvorby. Jeho epos o Jáno­ šíkovi, z roku 1857, pod názvom Matora zostal v rukopise a vyšiel v úryvkoch až v Slov, pohľadoch (1910, 1911, 1913). Druhá veľká skladba, Vieroslavín, tiež vychádzala len v úryvkoch po jeho smrti. V Matore (značí rodinu po materi) použil povesť o Jánošíkovi na to, 300

aby vyjadril svoje stanovisko k revolučným udalostiam roku 1848 a formuloval nový ideový program. Jánošík so svojou družinou je tu, podobne ako štúrovci roku 1848, medzi dvoma ohňami, medzi Rákóczim a cisárom. Keď neprichádzala sloboda ludu ani od jedného ani od druhého, pustí sa do boja proti pánom na vlastnú päsť. V boji stratí svojich najlepších, utiahne sa do hôr a dumá nad osudom národa. Hodža tu vyjadril svoje vlastné hlboké rozpory, predovšetkým rozpor medzi vôľou bojovať za slobodu svojho národa proti jeho vykorisťo­ vateľom a utlačovateľom a svojím kresťansko-idealistickým svetoná­ zorom. Dochádzal síce k náhľadu, že jedine ľud sám sa môže oslo­ bodiť, ale nevidel spôsob, ako ho k tomu priviesť. Nakoniec hľadal východisko v mesianistickej viere v príchod nového veku. Rozpornosť jeho myšlienok sa zračí aj v jeho básnickej reči, niekedy sviežej, ľudovej, niekedy preťaženej novými, abstraktnými slovami, ktoré sám vymýšľal. Vieroslavín trpí týmito novotvarmi ešte viac. Sú to veršované úvahy o dejinách a budúcnosti ľudstva, ktoré zradilo učenie Kristovo. Slo­ venský duch má smerovať od lásky k svojmu národu k zbrataniu národov Európy a celého ľudstva. V kritike zla a násilia vo svete je úspešný — skúsil ho na vlastnom tele — ale pri formulovaní kon­ krétnejšieho ideového programu je celkom bezradný, pasívne oddaný viere. V tomto zmysle tiež pôsobil na Sama Bohdana Hroboňa. M. M. Hodža dožíval svoj život vo vyhnanstve v Tešíne. Keď došlo k zmenám cirkevnej organizácie v prospech starej ústavy a keď jeho starí nepriatelia prišli opäť k slovu, strácal pôdu pod nohami vplyvom ,maďarónskych zemanov. Roku 1863 bol dvoma zemianskymi fanatikmi prepadnutý a zbitý. Ľud si síce vynútil ich potrestanie, ale Hodža bol opäť obžalovaný z buričstva a v ďalších dôsledkoch stratil aj faru. Tak rástol vplyv znovu oživenej aristokracie. Nakoniec musel prijať penziu pod podmienkou, že opustí Slovensko. Utiahol sa do Těšína, kde o tri roky (26. marca 1870) zomrel. Neďaleko od Lipt. Mikuláša, v Sielnici, u svojho brata farára žil Samo Bohdan Hroboň (1820—1894), horlivý štúrovský básnik šty­ ridsiatych rokov, neskoršie samotár a čudák, ktorý kvôli zdraviu trávil letá na salaši. Študo*val v Levoči a bol jedným z najlepších autorov almanachu Jitřenka (1840). Ospevoval prírodu, vesmír ako ‫״‬lásky božej oceán“, vyzýval mládež k cnosti a hrdinským činom a priam do vytrženia sa dostával, keď ospevoval Tatry. V Bratislave (1839—1841) patril k najhorlivejším pracovníkom na ‫״‬Ústave“. Prednášal o Žižkovi a o tom, ako priviesť Slovensko k národnému životu. Na ceste do Halle zaľúbil sa v Prahe do Bohuslavy Rajskej a poslal jej odtiaľ zväzoček básní Kvetiny nadsálanské, vyznávajúc v nich lásku Prahe a Tatrám, plný úprimného zápalu,

301

ktorý si odniesol z Bratislavy. V Halle ho uchvátila Hegelova filo­ zofia, ktorú o dvadsať rokov neskoršie preklial pod vplyvom poľských mesianistov, obviňujúc ju, že ho zbavila náboženskej viery. (Jeho ľúbostnú epizódu a život v Prahe zobrazil Martin Kukučín v románe Lukáš Blahosej Krasoň.) Jeho básňou K Orlovi! sa uviedol v prvom svojom čísle Orol tatránski. V ďalších básňach už badať, ako sa jeho myseľ čoraz viac zaoberá náboženskými a utopickými myšlienkami. Choroba ho odtrhla od sveta. Jeho poézia sa menila na veršované filozofovanie pod vplyvom poľského mesianistu A ugusta Cieszkowského, Mickiewicza a M. M. Hodžu. Domnieval sa, že rozriešil zmysel dejín ľudstva, že Slovania sú po­ volaní uskutočniť v nastávajúcej epoche ideu dobra na svete. Jeho veršované prorocké kázne, Slovenské iskrice, Slovopieseň (1861) sú plné nových slov. Chcel nimi utvoriť akúsi všeslovanskú reč, ale zašiel len do nezrozumiteľnosti a fantastiky, temnejšej ako bola Hodžova. Ich poézia, odtrhnutá od zdravého ľudového základu, vyústila do sle­ pej uličky. Zablúdili v ríši ideí. Štúrova škola mala pomerne mnoho drobných pracovníkov, básni­ kov, prozaikov, vzdelávateľov ľudu, ktorí prispievali do časopisov, almanachov a tu i tam vydávali samostatne svoje knihy. Zo starších to bol najmä Daniel Lichard, August Horislav Škultéty, Pavol Dob­ šinský, Bohuslav Nosák-Nezabudov, Ladislav Pauliny, Pavol Hečko, Samuel Ormis, Jozef Podhradský, Jakub Grajchman, Jozef Jančo, Daniel Maróthy, z mladších Daniel Bachát, Ján Čajak, Jozef Bohuslav Bella a iní. Daniel Lichard (1812—1882) ako vydavateľ a redaktor spisov, časopisov, kalendárov a novín venoval 35 rokov svojho života vzdelávaniu ľudu. Zoznam jeho vlastných článkov tvorí v Riznerovej bibliografii písomníctva slovenského vyše štyridsať strán. Jeho kalen­ dáre (Domová Pokladňica, Čašník) a hospodársky časopis Obzor (1863—1882) mali vysokú vzdelanostnú úroveň. Lichard sa najviac pričinil o popularizovanie prírodných vied, pričom nezanedbával šíre­ nie znalostí o dejinách a literatúre. August Horislav Škultéty (1819—1892) sa venoval po vydaní svojich českých Básni (1840) ľudovýchove, organizovaniu spolkov miernosti, literatúre pre deti (Zornička, Zábavňík pre djetki, (1846—1847) a zbieraniu ľudových povestí. Pavol Dobšinský (1828—1885) sa stal najvýznamnejším štúrovským zberateľom a vydavateľom slovenských ľudových rozprá­ vok, prísloví a povier. Jeho Slovenské povesti z roku 1858 a 1880 až 1883, súborne vydané za spolupráce Š k u 1 t é t y h o, sú klasickým

302

dedičstvom ľudového rozprávania. Dobšinský vykonal v odbore ľudo­ vej rozprávky to, čo Kollár v odbore ľudovej piesne. Prekladal z Mickiewicza, Byrona, Lamartina, Shakespeara a v ru­ kopisoch zanechal početné práce z dejín národnej kultúry. Redigoval Sokol. Bohuslav Nosák-Nezabudov (1818—1877), jeden z naj­ horlivejších štúrovcov v rokoch štyridsiatych, Štúrov spoluredaktor, jeden z básnikov almanachu Jitřenka, potom Nitry, v ľudovej piesňo­ vej forme ospieval Šariš (Spevy tatranské) a Zakarpatskú Ukrajinu. Ako prvý zo štúrovcov venoval pozornosť ukrajinskému ľudu pod Karpatmi v cestopise Listy z neznámej zeme (Orol tatránski 1845 až 1846), dielo veľmi pútavé pravdivými obrazmi o jeho živote, utrpení, o jeho charaktere a piesňach. Nosák bol najvšestrannejším preklada­ teľom medzi štúrovcami. Prekladal z ruštiny Krylova (bájky), Puš1kina, Gogoľa, Lermontova, Turgeneva, z angličtiny Shakespeara a Byrona, z poľštiny Czajkowského. Jeho‫ ׳‬veršovaná povesť Kamzík vyniká viac plastickým obrazom krás Pohronia ako dejom z čias kráľa Matiáša. Ladislav Pauliny-Podolinský (1815—1905) podal v Nitre (1847) alegorickú povesť Hrdoš alebo Stratený generál, v ktorej čertu zapredaný Hrdoš (stelesnenie utláčateľov ľudu, pánov) pomocou pálenky a klamu rozvracia ideálnu obec Lipovú (Slovenskoi). Jeho životným dielom boli štyri zväzky Dejepisu superintendencie nitrianskej, bohaté na dokumenty z kultúrnych dejín národa. Pavol Hečko (1825—1895) vynikol ako pedagóg mnohými úvahami v Orie a Priateľovi školy a literatúry. Pod vplyvom F. Trentowského zabiehal však do mesianistickej filozofie. Od neho máme prvý pokus o porovnávaciu charakteristiku slovanských básnikov (Slovanskí básnici, Orol 1873, 1874). V štúrovskej pedagogike Hečku prekonal Samuel Ormis (1824 až 1875), profesor matematiky a prírodných vied na gymnáziu v Re­ vúcej, autor Výchovovedy pre seminaristov a rodičov (2 zväzky), bu­ dovanej na Komenského zásadách a na základe svojej vlastnej praxe. Ormis sa domnieval, že originálna slovenská dráma sa má zakladať na ľudovej povesti, a preto zložil činohru Matej (1862). Zmýlil sa však vo výbere námetu, lebo táto povesť o spasiteľnej sile pokánia pochádza zo stredovekej mystiky. Okrem toho Ormis zoslabil v nej realistické prvky, pokiaľ ich ľudové podanie malo. V. Pauliny-Tóth ju právom odsúdil. Ani Ormisova veselohra Pravda sa neujala na javiskách. Na dramatickej kompozícii stroskotal aj Jozef Podhradský, profesor v Novom Sade, ktorý sa pokúsil zvečniť tragédiu dvoch štúrovcov z roku 1848 v hre Holuby a Sulek. 303

O veselohru sa tiež pokusil Jakub Grajchman z Hýb (1822 až 1897). Jeho význam v štúrovskej literatúre však určujú početné balady a veršované povesti a báje, súborne podané v Básnických spisoch (1890). Vedel dobre vystihnúť ľudové piesňové formy a mnohé obrazy liptovskej a tatranskej prírody majú svoju výraznosť. Opisnosť prevláda u neho nad dramatičnosťou a silou myšlienky. Jeho krajan Jozef Jančo z Lipt. Mikuláša (1827—1893) bol skutočne nadaným básnikom, ako o tom svedčia jeho, prvé básne v Orie tatránskom, a najmä veršovaná rozprávka Milina o šudierskom kupcovi a jeho nevinnej dcére. I keď neskoršie prispieval svojimi veršami a prekladmi do Orla, jednako len nerozvinul náležíte svoje nadanie. Podobne to bolo aj s Danielom Maróthym (1825—1878), horlivým štúrovcom, otcom spisovateľky Maróthy-Šoltésovej. Jeho ľúbostné verše Dvojaká ľúbosť (1851) svedčia o silnom vplyve Slád­ kovičovej Maríny. (Vydal ich dr. J. Ambruš roku 1942.) Ostatnými veršami burcoval národné povedomie a odpor k utláčateľom. V šľapajach štúrovcov kráčal Daniel Bachát, Ján Cajak a Jozef Bohuslav Bella, ktorí sa uplatnili v poézii a próze. Najplodnejší z nich bol D. Bachát-Miloslav Dumný (1840—1906), autor básní (Nevädza, 1870) a početných noviel z veľkomestského života s mravo­ učnou tendenciou a dojímavým dejom (Kvetinárka). — Ján Cajak (1830—1867), otec známeho prozaika, písal vlastenecké, ľúbostné a satirické verše, ktoré po jeho predčasnej smrti vydal Pavol Dob­ šinský roku 1875 pod názvom Básne Janka Čajaka. — Jozef Bo­ huslav Bella i jeho bratia Ján, Ondrej a Peter ostávajú verní v skutkoch i v slovách odkazom školy Štúrovej. Všetci sa narodili v Lipt. Mikuláši. Jozef Bohuslav Bella (narodil sa roku 1832) sa zúčastnil ako dobrovoľník na povstaní proti Turkom v Čiernej Hore, na poľskom povstaní roku 1863 a nakoniec opäť v boji proti Turkom, v ktorom roku 1876 padol. Jeho povesť Rajčo Nikolev, z balkánskych osloboditeľských bojov, vyšla v Orie roku 1877. — Ondrej Milo­ slav Bella vydal svoje Piesne (1880) ako dozvuky štúrovských ponášok na ľudovú pieseň. Jeho starší brat Peter Bella Horal, úradník v Pešti, vyspieval svoju túžbu po rodnom Liptove v počet­ ných náladových, ako aj ľudovo intonovaných Piesňach z daleka. — Celkom zabudnutý zostal básnik Ďorď Pejkô (Pejko), ktorý roku 1846 v štúrovskej slovenčine vydal v Budíne svoje básne pod názvom Sklad rozličních spevou. Štúrovci ho neprijali medzi seba pre jeho národnú vlažnosť. No nemožno mu uprieť dobrú znalosť ľudovej poézie, často i svieži tón. Jeho piesne Ešte raz sa obzrieť mám a Trenčianske hodiny znárodneli. Umrel v Predajnej roku 1893 ako bývalý slúžny na odpočinku. 304

Štúrovci, ako sme videli, boli všetci zaujatí snahou pozdvihnúť národnú kultúru na vyšší stupeň a súčasne ju pevne oprieť o široké vrstvy ľudu. No netvorili ideove jednotný prúd. Ľudovít Štúr musel vyvažovať protiklady medzi revolučne radikálnym krídlom a krídlom mierne liberalistickým. Popri škole Štúrovej by sme mohli osobitne hovoriť o Palárikovej škole, ktorá sa rozvinula po revolúcii roku 1848. Jej zásluhou obraz slovenskej literatúry a celého národného života začal byť všestranný a mnohotvárny. Je to najmä kruh pra­ covníkov okolo časopisu Cyrill a Method, ktorý za redigovania Palárika, potom Michala Chrástka, Juraja Sletu, Andreja Radlinského, Františka Sasinka a nakoniec Štefana Ručku vychádzal do roku 1870. D r. Andrej Radlinský z Dolného Kubína (1817 až 1879), pritiahnutý Jánom Kollárom, stal sa redaktorom viedenských Slovenských novín, potom ho v Budíne poverili redigovaním krajin­ ského zákonníka v českom jazyku, pôsobil ako katolícky farár v Kútoch a čestný predseda Spolku sv. Vojtecha, ktorý založil roku 1870. On najúčinnejšie zveľadil národnú reč v bohatej publikačnej činnosti (vydávanie kázní) ako zakladateľ a redaktor časopisu Priateľ školy a literatúry a literárnokritickej prílohy Slovesnos(. — Podobne pôsobil aj kňaz a potom profesor gymnázia v Banskej Bystrici Juraj Slota-Rajecký, ktorý svoje vlastenecké básne vydal v Prahe roku 1882 (Jiřího Sloty Rajeckého Básnické spisy). Najbližším Palá­ rikovým spolupracovníkom bol však Jozef Viktoři n, pôvodom Moravan (1822—1874), ktorý svoju literárnu činnosť začal príspev­ kami do Štúrových novín. Má najväčšiu zásluhu na rozhýbaní literár­ neho života v rokoch Bachovho režimu almanachom Concordia (1858), potom troma ročníkmi Lipy. Vydával zobrané spisy Hollého, Sládkoviča a Záhorského. Možno povedať, že všetky svoje úspory venoval na rozvoj slovenskej literatúry. — Skaličan d r. Ján M a 1 1 ý -Du­ ša r o v (1829—1902) patril v matičných rokoch k najhorlivejším publicistom za vec národa. Hlásal tak ako aj Palárik dôveru k ma­ ďarským vládnym kruhom. Po sklamaní roku 1876, po zatvorení Ma­ tice, utiahol sa z verejného života a pôsobil ako bratislavský kanonik. Založil ľudovú knižnicu, v ktorej vydal dvanásť zväzkov poučného! čítania. Na založenie tlačiarne Minerva v Pešti, v spolupráci s J. Bobulom, a na vydávanie Slovenských novín vynaložil celý svoj majetok. — Aj Michal Chrástek z Nového Mesta nad Váhom (1825 až 1900) začal ako klerik príspevkami do Štúrových Slovenských národ­ ných novín a Orla tatránskeho. Mnoho jeho článkov vyšlo v časopi­ soch. Chrástek bol literárnym historikom. O slovenských spisovateľoch písal do Riegrovho Naučného slovníka. Do Osvaldovho Tova­ ryšstva (1890) prispel štúdiami o dobe Bernolákovej. Roku 1862 vydal Veniec národných piesní slovenských a s profesorom E. Černým zosta20 Dejiny slovenskej literatúry

305

vil Sborník slovenských piesní, povestí a prísloví. Významnú národne kultúrnu činnosť rozvíjal okrem nich Martin Čulé n, riaditeľ gymnázia v Kláštore pod Znievom, bratia Eugen a Ján G e r omettovci, Ján Galbavý, horlivo podporujúci snahy štúrovcov. I keď nezavážili svojou literárnoumeleckou tvorbou, jednako vý­ datne posilňovali celkový prúd národného hnutia. Vynikajúce miesto medzi nimi má Skaličan Franko Vi ť a z o s 1 a v Sasinek (1830—1914), profesor bohoslovia v B. Bystrici, tajomník Matice slovenskej, svojimi veľmi početnými štúdiami a knihami z dejín Veľko­ moravskej ríše, z dejín Uhorska a Slovákov. Vydával v Skalici v rokoch 1876—1882 historický časopis Slovenský letopis.

OBDOBIE REALIZMU 1875 — 1918 (OD ZRUŠENIA MATICE SLOVENSKEJ DO PRVEJ SVETOVEJ VOJNY)

20*

SPOLOČENSKO-POLITICKÁ A KULTÚRNA SITUÁCIA

lorážka rakúskych vojsk 3. júla 1866 pri Hradci Králové vyvolala

velký rozruch. Rakúsko sa po tejto vojenskej porážke snažilo rýchlo usporiadať nebezpečne vyostrené pomery vnútri ríše. Tak dochádza vo februári 1867 k dohode, známej ako rakúsko-uhorské vyrovnanie. Podľa tejto dohody sa obnovuje územná celistvosť uhorského krá­ ľovstva a pre uhorské kráľovstvo a rakúske cisárstvo zostáva spoločné iba colné územie, zahraničná politika, vojsko a panovník. Rakúsky štát dostáva nové pomenovanie Rakúsko-Uhorsko. Svojou podstatou bolo rakúsko-uhorské vyrovnanie dohodou medzi oslabenou rakúskou buržoáziou a maďarskou statkárskou šľachtou, ktorá sa delila o moc v Uhorsku s domácou buržoáziou. Viedeň, za záujmy ktorej v rokoch 1848—1849 krvácali slovenskí dobrovoľníci, vydala takto slovenský národ napospas vládnúcim triedam Uhorska. Rakúsko-uhorské vyrovnanie prinieslo pre Slovensko najkrutejší ná­ rodný útlak. Vedenie uhorského1 štátu bolo v rukách vlády, ktorá zastupovala záujmy veľkých statkárov a podnikateľov. V poslednej štvrtine 19. storočia boli 2/3 poslancov uhorského snemu z radov veľkých a stredných statkárov. Títo poslanci presadzovali v sneme zákony pre nich výhodné. Odhlasovali napríklad daňovú úpravu, ktorá väčšinu daní presúvala na plecia drobných roľníkov a dávala veľké úľavy veľkostatkárom. Slovensko v tomto období malo* prevažne poľnohospodársky charak­ ter a takmer % všetkého obyvateľstva sa zaoberalo poľnohospodár­ stvom. Viac ako polovicu majiteľov pôdy tvorili malí gazdovia, no mali vo vlastníctve iba 6 % všetkej úrodnej zeme v Uhorsku. Na 309

malých gazdovstvách sa žilo ťažko. Zaostalé obrábanie pôdy (v sever­ ných oblastiach Slovenska sa až v tom čase začína používať železný pluh), konkurencia veľkostatkov, dovoz lacnej pšenice z Ruska a Ame­ riky, vysoké dane, úžera (za požičaných 100 korún na východnom Slovensku brali úroky až 70 korún), miestami neúrodné kraje, živelné pohromy, neúrodné roky — to všetko spôsobovalo úpadok malých gazdovstiev. Vzrastal počet bezzemkov, poľnohospodárskych robotní­ kov a rozmnožovali sa rady proletariátu. V rokoch 1870—1900 klesol počet samostatných gazdovstiev o tretinu, ktorú odkúpili dedin­ skí boháči, statkári, banky, dedinskí úžerníci — židovskí krčmári a časť takejto pôdy získala i cirkev. V rokoch 1870—1900 sa pôda patriaca katolíckej cirkvi zdvojnásobila a ostrihomské arcibiskupstvo, ktorého pôda ležala väčšinou na Slovensku, malo 93 000 kj úrodných pozemkov. Veľkostatkári, ktorí vlastnili viac ako 100 kj pôdy, tvorili zo všetkých držiteľov iba 0,8 %, no v rukách mali takmer polovicu všetkej pôdy v Uhorsku. Tento pomer sa stále zhoršoval v neprospech malých gazdovstiev. Okrem toho v poľnohospodárstve sa udržiavali rôzne feudálne prežitky (veľkostatkárom a boháčom ·obrábali malí gazdovia pôdu za podiel na úrode alebo za úroky od pôžičky). Čím viac bolo bezzemkov, tým viac mohli veľkostatky znižovať mzdy poľnohospodárskym robotníkom a deputátnikom. Dôsledkom toho bolo stále klesanie životnej úrovne malých roľníkov a poľnohospodárskych robotníkov. Ak k tomu pripočítame ešte neúrodné roky (začiatkom sedemdesiatych rokov, ako aj roku 1889 v Trenčianskej, roku 1892 v Nitrianskej a Oravskej stolici a na Spiši) vidíme, že život roľníckeho ľudu bol veľmi ťažký. Veľa chudobných rodín na Spiši sa živilo zemiakmi a na Orave sa jedol nekvasený jačmenný a ovsený chlieb. Nie div, že v takýchto pomeroch sa šírili epidemické choroby — cholera, škvrnitý týfus (v sedemdesiatych rokoch v Březne, B. Bystrici, Kremnici) — na ktoré miestami vymierali celé rodiny. Ľudia, zbavení majetku, šli slúžiť k zámožným gazdom, nádenníčili alebo cho­ dili za robotou po krajine. V tom čase sa stavala železničná trať Pešť—Lučenec-—Vrútky, kde našlo robotu hodne bezzemkov. Značná ich časť odchádzala na sezónne roboty na Dolniaky alebo do‫ ׳‬Pešti, ktorá sa vtedy ako hlavné mesto Uhorska rozrastala neobyčajne rýchlym tempom. Mnohí odchádzali za prácou i do cudziny, a tak v týchto rokoch slovenskými krajmi zaznievali smutné vysťahovalecké piesne. Odchádzali otcovia, zanechávali v skromných chatrčiach opuste­ né rodiny, odchádzali synovia, ktorí potešovali rodičov, že azda cudzina bude vcľačnejšia, zarobia, pošlú peniaze, zadížený majetoček sa vyplatí a možno sa k nemu i dajaká rolička prikúpi. Niekedy sa to podarilo, ale častejšie rodičia neuvideli viac svoje deti a ich majetky sa dostali na dražbu. Stávalo sa, že odchádzali celé rodiny. Rodná krajina, stenajúca 310

pod národným i sociálnym útlakom, nevedela dať týmto ľuďom obživu. Priemysel sa rozvíjal na Slovensku pomaly. Zavinila to jednak silná konkurencia rakúskeho priemyslu a jednak nedostatok spojovacích ciest a železníc. Železiarske podniky v Gemeri, Malohonte a na Spiši nepracovali niekoľko mesiacov v roku pre nedostatok uhlia. Kríza roku 1873 postihla aj uhorský priemysel. Upadlo niekoľko podnikov a bánk a robotníctvo z týchto závodov zostávalo bez práce. Do pod­ nikov, v ktorých sa ešte pracovalo, hrnuli sa robotníci i zo zastavených závodov, maši a hút, takže majitelia mohli mzdy znižovať. Život robot­ níka nebol o nič lepší ako život dedinskej chudoby. O živote baníkov v Kremnici rozpráva očitý svedok lekár-spisovateľ Gustáv Kazi­ mír Zechenter: ‫״‬Toto je národ vycivený, bledý, slabý...“ Spo­ mína ťažkú, nebezpečnú prácu baníkov a slabú stravu. ‫״‬K tomu treba pripočítať nedostatočnú chovu, takmer celý týždeň kapustná polievka a keď jej niet, vrelá octová polievka naliata na varené zemiaky . . . Najväčšia čiastka baníkov býva po okolitých vŕškovitých obciach. Ráno o druhej hodine ich budia, vtedy si zajedia kus chleba a ak majú za čo, vypijú trochu pálenky. O tretej, keď sa zhromaždili po príhodných hŕbach, tiahnu... vrchom do Kremnice. . . chrčiac a zdýmajúc, . . . aby nezameškali na bani štvrtú hodinu a neboli pokutovaní. . .“ Po návrate domov ešte do mrku pracovali na úzkych políčkach, aby sa rodina ako-tak uživila. Nie div, že Zechenter označuje takýto, život za ‫״‬otrocký“. Pracovný čas v Uhorsku určovali zákony z roku 1872 a 1884. Zákonom stanovený pracovný čas bol pre dospelých 16 hodín, pre 10—12-ročné deti 10 hodín. Celkové zárobky stačili sotva na biednu stravu. Ani život robotníka nebol lepší ako život chudobných roľníckych rodín, nádenníkov a deputátnikov. Nie div, že takéto pomery rodili biedu, analfabetizmus, zaostalosť, s ktorou muselo zápasiť i rodiace sa slovenské robotnícke hnutie. No už v sedemdesiatych rokoch sa vyskytli nepokoje tak medzi chudobnými roľníkmi a bezzemkami (Lopašov 1868), ako aj medzi robotníkmi (B. Štiavnica, Mar­ tin). Štrajk baníkov v B. Štiavnici sa podarilo podnikateľom zlomiť len s pomocou vládneho vojska. Pomaly sa začína organizovať aj slo­ venské robotnícke hnutie, najmä v Budapešti a v Bratislave (roku 1869 vzniká robotnícky vzdelávací spolok Vorwärts — Napred), a pri­ pravuje sa tu pôda pre zrod sociálnodemokratickej strany. Po prekonaní priemyselnej krízy roku 1873 sa priemysel v Uhorsku rozvíjal rýchlejším tempom. Do priemyslu, najmä potravinárskeho, investujú kapitál maďarskí veľkostatkári-šľachtici, v dôsledku čoho nastáva splývanie šľachty s buržoáziou. Rozvoj priemyslu napomáhajú aj štátne podpory a rozsiahlejšie prenikanie rakúskeho kapitálu. Slo­ venskí podnikatelia mali iba niekoľko menších podnikov (papierenské, 311

sklárske, na spracovanie dreva, textilu, garbiarne). Väčší priemysel bol v rukách maďarskej a rakúskej buržoázie. Nadvláda maďarskej buržoázie v hospodárskom živote sa prejavila aj v živote politickom. Buržoázii slúžili ministri vo vláde, štátny aparát, súdnictvo, politické strany. Po roku 1867 záujmy veľkostat­ károv a buržoázie hájili dve strany, a to Deákova a strana tzv. ľavého centra, ktoré roku 1875 splynuli v ‫״‬slobodomyseľnú stranu“. Vodca ľavého centra Koloman Tisza sa stal predsedom vlády a túto funkciu vykonával potom 15 rokov. Jeho prívrženci, drobná šľachta-džentríci, udávali tón vo vláde i v úradoch. Vo voľbách väčšinu hlasov pre vládneho 'kandidáta zabezpečovali rôznymi volebnými machináciami: prekladaním miesta voľby čo najďalej od bydliska opozičných voličov, perzekúciami, ktoré boli na dennom poriadku, škrtaním a falšovaním hlasov, podplácaním, šikanovaním protivládnych voličov atď. V Uhor­ sku mohol voliť takmer iba každý sedemnásty občan, takže ľud bol prakticky z volieb vylúčený. Volebný hlas mal iba ten, kto mal určitý majetok alebo( vzdelanie (tzv. volebný cenzus). O jedných voľbách v Štubnianskych Tepliciach, kde vystupoval opozičný slovenský kandi­ dát Pavel Mudroň, vydáva Zechenter takéto svedectvo: ‫״‬Volba medzi Pavlom Mudroňom a Justhom odbavovala sa v Štubnianskych Tepliciach. ,Justhovcov zatvorili do ‫״‬Kamenice“ a tí volili od rána do večera. Veličovci pridali sa k Mudroňovcom a spolu museli stáť v planej chladnej chvíli na slobodnom a len potom boli pripustení za tamtými k volbe. Justhovcov bolo deväťstopäťdesiat, Veličovcov s Mudroňovcami tisíc tristo. Ako Justhovci videli, že tamtí sú v pre­ vahe, začali z ‫״‬Kamenice“ do tých kamením hádzať. Z toho strhla sa pračka, Mudroňovci hádzali naspäť, nuž zakročilo vojsko, a to vlastne chceli. Popichali asi dvadsiatich, zväčša Mudroňovcov, dajedných i ťažko. Volebná komisia sa rozutekala a holo po voľbe. Týmto činom z Mudroňových nehlasoval ani jeden“. A tak slovenskí kandi­ dáti najčastejšie vo voľbách prepadli. Hoci Slováci mali mať na uhor­ skom sneme 45 poslancov, mávali po odvolaní pasivity spravidla 1—3 poslancov a v niektorých obdobiach neboli na sneme vôbec zastúpení. Slovenská buržoázia, ktorú v tom čase predstavovali niekoľkí pod­ nikatelia, statkári, dedinskí boháči a inteligencia, bola v pomere 1k vládnúcej maďarskej buržoázii slabá, najmä keď sa v národnom boji neopierala o roľnícke ľudové masy, nepresadzovala ich sociálne požiadavky a politicky ich neaktivizovala. Takto sama stratila svojho najsilnejšieho spojenca. P o roku 1867 rozštiepila sa slovenská buržoázia v politickom boji na dve skupiny, na tzv. Novú školu a staré konzervatívne krídlo, ktoré sa sformovalo v Národnú stranu so sídlom v Martine. Nová škola (v jej radoch boli podnikatelia Zarzetzky, Pozdech, Bobula i prísluš­ 312

níci inteligencie J. Palárik, K. Banšell, J. Malý-Dusarov a iní) zdôraz­ ňovala vo svojom programe uzákonenie rovnoprávnosti všetkých ná­ rodností v Uhorsku, pravda, hez naštrbenia uhorskej celistvosti. Kládla dôraz na výchovu mládeže v národnom duchu, no zároveň i v uhorskom vlastenectve, ‫׳‬a v súhlase s politikou uhorskej ľavice sa snažila riešiť politicko-právne postavenie Slovenska v rámci Uhorska. Namiesto za­ pojenia širokých ľudových más do národnooslobodzovacieho hnutia vyžívala sa v sporoch s časťou maďarskej buržoázie a s domácou konzervatívnou buržoáziou. V rokoch hospodárskej krízy pre svoje triedne záujmy opúšťa národný program. Politika konzervatívnej buržoázie má v tomto období úpadkový charakter. V nových pomeroch po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa snažila rozvinúť prácu vo voľbách, no stíhala ju porážka za porážkou. Nedokázala rozvinúť taký volebný program, ktorý by zahrňoval pálčivé problémy slovenských ľudových más, najmä roľníckych, v dôsledku čoho sa ocitla v izolácii. V dôsledku toho bola roku 1881 vyhlásená politická pasivita, t. j. neúčasť vo voľbách. V nej zotrvala až do konca storočia. Vládnúca maďarská buržoázia zvyšovala národný útlak aj v oblasti kultúrnej, a tak, hoci Fraňo Deák 23. januára 1872 na uhorskom sneme vyhlásil, že ‫״‬každá národnosť . . . má právo žiadať, aby jej vláda podala prostriedky vzdelávať a vychovávať deti“, čoskoro po jeho prejave zatvorili všetky slovenské gymnáziá (v Revúcej, Martine, Kláš­ tore pod Znievom), ako aj jediný slovenský kultúrny ústav Maticu slovenskú (1875), ktorej prostriedky zhabali, keďže podľa vyhlásenia vtedajšieho uhorského ministerského predsedu K. T i s z u nemôže byť majiteľom konfiškovaného majetku slovenský národ, pretože ‫״‬sloven­ ského národa niet“. Zatvorenie slovenských stredných škôl a Matice slovenskej bolo ťaž­ kým úderom pre slovenský kultúrny život. Vládnúca maďarská buržo­ ázia začala silné maďarizačné ťaženie. Za štátnu reč vyhlásila ma­ ďarčinu, a to i v čisto slovenských krajoch. Úrady obsadzovala maďar­ skou džentry. Zriadili sa maďarizačné organizácie FEMKE (1883) a Uhorsko-královský slovenský vzdelávací spolok (1885), ktoré na tento cieľ využívali zhabaný majetok Matice slovenskej. Možnosti národnej výchovy sa zúžili na rodinu a literatúru. Brutálny národný útlak spôsobil, že na Slovensku sa nemohli budo­ vať celonárodné kultúrne a umelecké inštitúcie ako organizačné zá­ kladne rozvoja vedy, kultúry a umenia. Význační slovenskí vedeckí pracovníci (geológ Dionýz Štúr, fyzik Aurel Stodola a iní) museli pracovať v cudzine. Na Slovensku pracovali vedecky v ťažkých podmienkach často osamotene žijúci jednotlivci, medzi ktorých patril botanik J. Ľ. Holuby, archeológ, botanik a národopisec Andrej

313

Kmeť (zakladateľ Muzeálnej slovenskej spoločnosti), historik Jú­ lius B o t t o a ďalší. Vážnou brzdou v rozvoji slovenského národného života bolo i to, že Slovensko nemalo kultúrne stredisko. Slovenské mestečká sa napospol pomaďarčovali, meštiactvo sa prispôsobovalo vládnúcej maďarskej spoločnosti. Postupne sa však v sedemdesiatych rokoch stáva kultúr­ nym centrom Martin, chudobné mestečko s malým počtom obyvateľov. V Martine vychádzal celý rad časopisov (Orol, neskôr Slovenské po­ hľady, Národnie noviny, Priateľ ľudu, Černokňažník), žilo tu mnoho národných dejateľov (K. Kuzmány, V. Pauliny-Tóth, Ján Francisci, J. Nedobrý, J. Kadavý, P. Mudroň, A. Halaša, A. Pietor, Sv. H. Vajanský, J. Škultéty, E. M. Šoltésová a iní), založila sa kníhtlačiareň, neskôr Kníhkupecko-nakladateľský spolok, Muzeálna slovenská spoloč­ nosť atď. V Martine mal sídlo aj ženský spolok Živena, ktorého čle­ novia sa schádzali každoročne na tzv. augustové slávnosti. Neutešená bola aj literárna situácia. Význační štúrovskí básnici a spisovatelia, v tom čase už starci, umierajú. V rokoch 1870—1880 odobrali sa zo slovenského života: J. Chalúpka, M. M. Hodža, A. Sládkovič, J. Kalinčiak, J. Palárik, J. Viktorin, J. Kráľ, J. Záhorský, J. Matúška, Bohuš Nosák-Nezabudov, Viliam Paulíny-Tóth, dr. A. Rad­ linský a iní. Prílev mladých spisovateľských síl do slovenskej literatúry sťažoval jednak nízky stav vzdelanosti na Slovensku (napr. v sedemdesiatych rokoch na maďarských stredných školách študovalo iba 1,9 % slo­ venských študentov, na vysokých školách v Uhorsku asi 1 °/o) a jednak ťažké postavenie spisovateľa v spoločnosti. Vtedajší autori nielenže nedostávali honoráre za svoje diela (alebo dostávali len veľmi skromné), ale často ich za tvorivú prácu vládnúce uhorské úrady prenasledovali. Tak sa stávalo, že mladý nádejný talent sa odrodil a obohatil kultúru iného národa. Takéto nebezpečenstvo číhalo i na básnika Pavla Országha-Hviezdoslava. Ak ešte uvážime, že umelecká spisba sa len vo veľmi skromnej miere dostávala medzi široké vrstvy (jednak pre ich ťažké sociálne postavenie a z toho vyplývajúcu nízku kultúrnu úroveň a jednak pre nedostatočne zorganizované rozširovanie slovenských kníh a časopisov), tak pochopíme, koľko národného uvedomenia, lásky k národnej kultúre a odvahy bolo treba na vlastnú tvorbu alebo na vydávanie slovenských kníh, literárnych časopisov, bez ktorých si nevieme predstaviť rozvoj kultúrneho a umeleckého života. V tom čase vychádzal iba jediný beletristický časopis Orol, redigovaný Andrejom Truchlým-Sytnianskym, a ten tiež živoril. Súviselo to s uvedenými okolnosťami, ale najmä s redakčnou praxou Sytnianskeho, ktorý podľa vzoru J. M. Hurbana odsudzoval a znemož­ ňoval mladé literárne pokolenie na čele s P. O. Hviezdoslavom 314

a K, B a n š e 11 o m. Títo autori zredigovali sborník prác mladých pod názvom Napred, v ktorom sa prejavili nové ideové a umelecké tendencie, a to najvýraznejšie v poézii zostavovateľov sborníka. V kon­ zervatívnych kruhoch našej spoločnosti pôsobili priamo revolučne. Aj keď desaťročie 1870—1880 je z najchudobnejších v dejinách našej literatúry (oživenie nemohlo priniesť ani vydanie šiesteho a siedmeho ročníka almanachu Nitra, 1876—1877, v českom jazyku, ani spolu­ práca s českými tvorivými pracovníkmi a inštitúciami), predsa zazna­ menávame v ňom nástup novej generácie, ktorá si od základu ujasňo­ vala zmysel i poslanie svojej umeleckej práce a zároveň začala bojovať o nové ideovo-estetické hodnoty literatúry, o realistický charakter slo­ venskej literatúry. Tento zápas sa odrazil v začatej tvorbe P. Országha a poznačená je ním aj Va janského zbierka Tatry a more (1879), ako aj Slovenské pohľady, ktoré začínajú vychádzať za redigovania Jozefa Škultétyho a S v. H. Vajans kého roku 1881. (Ďalšie r o čniky rediguje sám Vajanský a od roku 1890 preberá redakciu J. Škul­ téty.) Prevažná časť literárnej tvorby, ktorá sa rozvíjala na Slovensku v posledných desaťročiach 19. storočia, považujeme za tvorbu rea­ listickú, t. j. pravdivo odrážajúcu život. Medzi významných spisova­ teľov realistického obdobia (približne roky 1880—1918) zaraďujeme P. O. Hviezdoslava, Sv. H. Vajanského, M. Kukučina, T. Vansovú, E. M. Šoltésovú, J. G. Tajovského, Ľ. Podjavorinskú, B. SlančíkovúTimravu, J. Čajäka, J. Jesenského, I. Krásku a iných. Pritom táto tvorba, podmienená spoločenským i vnútorným literárnym vývinom, nie je bez protirečení. V zápase o realistický obraz skutočnosti dosa­ hovali uvedení autori rozličné výsledky. Nie každému sa podarilo vytvoriť také dielo, ktoré svojimi ideovými a umeleckými kvalitami je živé a podnetné aj dnes, i keď v tom čase a vzhľadom ,na literárny vývin mohlo vo väčšej alebo menšej miere spĺňať kladné poslanie.

SVETOZÁR HURBAN VAJANSKÝ

Svetozár Hurban Vajanský ako redaktor Slovenských pohľadov

a Národných novín sa stáva začiatkom osemdesiatych rokov vedúcou postavou mladej generácie. K takémuto postaveniu prispela aj jeho prvá básnická zbierka, ktorá vyšla na jeseň roku 1879 pod názvom Tatry a more a vzbudila radostnú nádej a priaznivý ohlas doma i v Cechách. Svetozár Hurban bol najstarším synom významného‫ ׳‬štúrovského dejateľa Jozefa Miloslava Hurbana. Narodil sa 16. januára 1847 v Hlbokom. Domáce prostredie a otcov príklad silne vplývali na mla­ dého Svetozára. Na štúdiá odchádzal ‫״‬s hrdým rodovým sebavedomím a konzervatívnou rodinnou výchovou“. Študoval v Ober-Schútzene, v Tešíne, Stendale pri Berlíne a v B. Bystrici, kde maturoval. Svetozárove listy zo študentských čias, ktoré písaval starému otcovi, matke Anne Hurbanovej, súrodencom Božene a Vladovi, svedčia o jeho rodin­ nej prítulnosti i o jeho charakterových črtách. Mal rád Slovensko, okolie svojho rodiska, rád sa vracal domov na práz’dniny do rodinného kruhu. Už ako študent sa vyslovoval o mnohých veciach samostatne a s bystrým úsudkom. Po skončení strednej školy odchádza do Bratislavy a Pešti na práv­ nické štúdiá. V Bratislave sa dostáva prostredníctvom otcových zná­ mych do nemeckých meštianskych rodín. V jednej z nich spoznáva aj svoju budúcu manželku Idu Dobrovičovú. Po skončení vysokoškolských štúdií pracoval v rokoch 1874—1878 ako advokát v Skalici, Ná­ mestove a Lipt. Mikuláši. Popri svojom zamestnaní sa zaujímal o európske literatúry, najmä o literatúry slovanské. V tomto období sa zjavujú na stranách našich časopisov prvé verše, novely a publi316

čističke články podpísané vtedy ešte málo známym menom Vajanský. (Autorom Hurbanovho pseudonymu bol Viliam Pauliny-Tóth.) Roku 1874 vyšla knižne aj prvá Vajanského práca Duchovia sudov, no táto rozprávka nevzbudila väčší ohlas a zapadla. Sv. H. Vajanský sa zúčastnil roku 1878 ako vojak rakúsko-uhorskej armády na okupácii Bosny a Hercegoviny. Malebná príroda a hrdinský boj balkánskych národov proti okupantom, ľudoví speváci-guslari, oslavujúci slobodu a voľnosť, hrdinstvo smelých čiernohorských junákov — to všetko silne zapôsobilo na dušu básnika. Za tvrdých vojenských pochodov a cvičení písal Vajanský na pažbe pušky na útržky papieru básne z cyklu Jaderské listy, ktoré vychádzali v časopisoch a súborne vyšli v prvej jeho básnickej zbierke Tatry a more, venovanej českému básnikovi Adolfovi Heydukovi, autorovi básnických spevov o Slovensku, ·o jeho krásach a utrpení, pôvodcovi básnickej zbierky Cimbal a housle. Súčasníci považovali túto Vajanského básnickí' prvotinu za začiatok novej epochy vo vývine slovenskej literatúry. S «viselo to s viacerými okolnosťami. Po básnickom suchopáre matičných a pomatičných rokov sa objavila odrazu básnická zbierka, ktorá svojím vnútorným ladením i svojou formálnou stránkou znamenala prínos do slovenskej literatúry. Keďže išlo o mladého básnika a jeho prvú básnickú zbierku, úspech bol tým prenikavejší. V čom spočívala novosť Vajanského poézie? Predovšetkým v nezvyk­ lom odbojnom tóne, ale aj v aktuálnej tématike a v jej výrazne samo­ statnom básnickom spracúvaní, uplatňujúcom niektoré črty súčas­ ného moderného básnictva. Elegický štúrovský tón nahradil v tejto zbierke rapsodickým junáckym spevom balkánskych národov, ktoré viedli s tureckými utláčateľmi nezmieriteľný boj. Nie žalovanie, ale výzva k činu bola hlavným zmyslom Vajanského veršov. To bol od gruntu nový postoj ku skutočnosti, postoj burcujúci k odvahe a k akti­ vite. Zdroj tohto postoja treba hľadať v básnikovej skúsenosti z čias bosenskej okupácie, ktorá hlboko zasiahla do jeho života i osobnost­ ného formovania. Boj balkánskych národov na juhu bol silným impul­ zom na zamyslenie sa nad osudom slovenského národa. Oslobodzovací zásah Ruska v balkánskych vojnách v sedemdesiatych rokoch pri­ viedol básnika k presvedčeniu o veľkom poslaní cárskeho Ruska pri oslobodení podmanených slovanských národov. Slovanský svet chápal Vajanský široko a v spojitosti so životom ostatnej Európy preciťoval jeho prevahu. Tu, pravda, zapôsobili aj ruskí slavianofili, a najmä Danilevského spis Rusko a Európa, známy Svetozárovi Hurba­ novi z rodičovského domu, v ktorom sa predpovedalo veľké poslanie a budúcnosť Slovanstva. Preto už v jeho zbierke Tatry a more sa ozývajú myšlienky o veľkom zvrate, ktorý môže zásluhou ruských 317

vojsk priniesť oslobodenie podmanených slovanských národov (v básni Pod ľadom). I národný útlak chápe z dvoch aspektov, ale vždy ho odsudzuje. Ak ho hodnotí zo stanoviska celého Slovanstva, jeho prístup k nemu je kritický, ale chápe ho ako jav dočasný, ktorý sa môže odrazu zmeniť. Ak pristupuje k nemu zo stanoviska vlastného národa, jeho básnický hlas je burcujúci, usvedčujúci, no sú aj tu chvíle (a neskôr sa objavujú častejšie), keď sa básnikov protest láme v clivote a ne­ spokojnosti s hriešnym hlivením vlastných. Občas v jeho veršoch zaznie (v prvej zbierke hodne disharmonický) tón mystického a poli­ tického fatalizmu, ktorý spoičíva vo viere v záchranu utláčaného ná­ roda zvonku. Aj keď Vajanský chápal národný útlak ako jav protihumánny, mrzačiaci aj utlačovateľov, nielen utlačovaných, predsa mu unikla sociálna podstata národného útlaku. Úzko nacionálny po­ hľad znížil napríklad umeleckú hodnotu jeho známej básne Herodes, prudko odsudzujúcej pomaďarčovanie slovenských detí odvádzaných do maďarských krajov. Na tragickom príbehu dvoch slovenských sirôt mal básnik možnosť upozorniť na národný útlak ako na jav hlboko neľudský, ako na problém nielen vlastného národa, ale vôbec na problém všeľudského charakteru. Pre uvedené hľadisko sa mu to cel­ kom nepodarilo.

Vajanský sa už v prvej svojej zbierke zamyslel nad niektorými politickými udalosťami, charakteristickými pre súvekú Európu. Ostro odsúdil kolonializmus jednej z európskych mocností v známej básni Anglia. (Báseň bola preložená aj do ruštiny.) Uhorskú expanzívnu politiku zosmiešňoval v niektorých svojich básnických listoch, zarade­ ných do cyklu Jaderské listy. Ukázal sa v nich ako majster satiry. Na túto líniu jeho poézie nadväzovala neskôr aj občianska poézia Janka Jesenského. V uvedených listoch zaznieva až havlíčkovsky břitký tón, ktorý svedčí o tom. že na formovanie jeho básnic­ kého vývinu podnetne pôsobila aj česká literatúra, najmä poézia. Jej podnety využíval Vajanský aj v oblasti čisto formovej, najmä pri výstavbe verša, ktorý budoval už na princípoch prízvučného prozodického systému. Vajanský a P. O. Hviezdoslav sa stali kliesniteľmi nových rytmických tendencií v slovenskom básnictve. Vajanského verš v porovnaní s veršom Hviezdoslavovým bol melodickejší, prostejší, ale z obrazotvornej stránky oveľa chudobnejší. Vajanský sa zároveň vy­ užívaním najrozličnejších básnických strof snažil dokázať, že slovenčina stojí na úrovni jazykov ostatných európskych národov a môže spĺňať všetky tie úlohy, ktoré má spĺňať jazyk kultúrneho národa. Tieto momenty mali tiež zavážiť v argumentácii národovcov proti maďari­ začnému ťaženiu vládnúcich kruhov Uhorska. Udomácňovanie rôznych 318

formálnych výdobytkov súčasnej európskej poézie zároveň podnetne pôsobilo aj na náš literárny vývin. Ohlasy európskej poézie, napr. Byronovho Dona Juana, sú v bala­ dicky ladenej básni Maják. Báseň je dokladom toho, ako sa Vajanský časťou diela ťažko odpútaval od predchádzajúceho romantizmu. Báseň rieši staronový problém lásky a ľudského šťastia. Je založená na kontrastnom striedaní nálad a farieb: more a slnko, šťastie a tragika. Tieto romantické tendencie sa prejavujú aj v iných básňach, najmä s tematikou bájoslovnou (Gnóm, Kykymora) alebo historickou (Rat· mír). Romantizmus sa prejavuje aj v inom smere: v pomere k ľudu a Slovensku. Zbierka ako celok má však realistický ráz. Svetozár Hurban pri zbásňovaní súčasnej tématiky bol presvedčený, že základným, kľúčovým problémom je otázka národooslobodzovacieho boja. V tom zmysle spĺňa jeho poézia pozitívne národnobuditeľ­ ské poslanie. No tým, že si básnik nevyjasnil, kto je v súčasnosti hlavným predstaviteľom národooslobodzovacieho boja, že nedocenil a nepochopil rozhodujúci zástoj ľudu v zápase o záchranu národa, vystavil sa veľkému nebezpečenstvu!, že jeho tvorba sa dostane na plytčinu, do úskalia. V ďalšom vývine, najmä v próze, sa tomu spisovateľ nevyhol. Druhú básnickú zbierku Sv. H. Vajanského nazvanú Spod jarma (1884) vydal Ján Neruda v Čechách. Táto zbierka už nevyvolala taký živý ohlas ako prvá. Jej najcennejšou časťou sú básne z cyklu Môj ľud (Pltník, Na roboty, Malý drotár, Kráľova perla, V deň žatvy, Vysťahovalec a niektoré iné). V básni Na roboty s rozhorčením i bôľom rozpráva básnik o zástupoch, ktoré opúšťajú svoje rodné kraje, o ich ťažkom sociálnom položení: Zbohom, rodný kraju, vitaj, cudzí svete! Hlad vás z domu ženie, bieda biče pletie.

Vajanský sa blížil k poznaniu života ľudu, z jeho osudov vyťažil mnohé dramatické momenty, ako napr. v básni Pltník, Malý drotár a iných. Nedokázal však pochopiť, že ľud je vo svojej tvorivej sile i napriek mnohému utrpeniu nezničiteľný. V tom sa odlišuje jeho poňatie ľudu od poňatia jeho vrstovníkov Hviezdoslava a Kukučina. Táto nedôvera v rozhodujúce sily ľudu sa snúbila u neho s fatálnou vierou, že osud slovenského národa rozriešia iné vonkajšie sily, najmä ‫״‬branní orli“ cárskeho Ruska. Vajanský sa mylne domnieval, že cárske Rusko oslobodí ujarmené slovanské národy v Rakúsko-Uhorsku, len nech sa na to naskytne vhodná príležitosť. Preto odsudzoval všetky 319

pokrokové, proticárske sily v Rusku, ktoré, ako sa mu zdalo, oslabo­ vali silu veľkej slovanskej mocnosti. To ho viedlo k tomu, že neskoršie v básnickom cykle Karlovarské šumy s rozhorčením odsúdil buržoáznodemokratickú revolúciu v Rusku z roku 1905. Poslednou samostatne knižne vydanou básnickou zbierkou sú Verše (1890). V nej, najmä v cykle Z pošmurných chvíľ, stretávame básnika prežívajúceho tragiku vlastného národa a beznádejnosť očakávania náhleho politického zvratu (Pusté časy, Míkvo, Zújale a iné). V básni Pax detestata si túto myšlienku ešte oživuje, ale v ďalších veršoch cítime, ako sa uzatvára pred spoločenskými problémami a spracúva vyslovene literárne témy. Tam, kde mal básnik ísť ďalej, k poznaniu sociálneho rozčlenenia vlastného národa, k objaveniu nových progre­ sívnych javov sociálnej skutočnosti, kde mal povedať pravdu o živote — tam mu nedochádzal dych, rezignoval, vzdal sa ďalšej básnickej tvorby. Zato sa do šírky rozvinula prozaická tvorba Svetozára Hurbana. Vajanský ako prozaik sa pokúsil o obraz celej súčasnej slovenskej spoločnosti. Vytvoril črty, rozprávky a novely z prostredia dedinského, malomestského, statkársko-zemianskeho i zo života inteligencie, ba ako prvý slovenský spisovateľ vytvoril aj veľké spoločenské romány Suchá ratolesť (1884), dvojdielny román Koreň a výhonky (pôvodne vy­ chádzal v Slov, pohľadoch, 1895—1896) a Kotlín (1901). Svetozár Hurban stretával dedinčanov na fare v Hlbokom u svojho otca i na prechádzkach po blízkych kopaniciach a samotách. O takomto stretnutí rozpráva v črte Na Bašnárovom kopci (1880). V jeden letný deň sa autor vybral na prechádzku do prírody. Kochá sa v jej kráse a snaží sa vytvoriť, podobne ako maliar, sýty a farbistý obraz. (V tom bol Vajanského učiteľom veľký ruský prozaik — krajinár ruskej prí­ rody — Ivan Sergejevič Turgenev.) Na svojej prechádzke sa dostane až na samotu do Bašnárov. Teší ho výstavný hrdý dom, bohatstvo a čistota. Svojím panským oblečením vzbudzuje u detí kopa­ ničiarov posmech. Veľmi ho to mrzí. Prihovára sa im: ‫״‬Ja vám nesiem lásku, vy znachorence . . . teším sa, že máte kŕdeľ bielych húsok, tučné voly, dojné kravy, bujné kone. Mňa pýchou plní váš krásny dom.“ Ak sa na jednej strane nadchýna bohatým gazdovstvom, tak na druhej strane nechápe v celej hĺbke trpký osud prostej dedinskej ženičky, ktorú starší syn a nevesta vyhnali, keď im! bola prepísala svoj majetok. K tomu súd nepriznal jej právo. Autor jej radí, aby si vzala iného advokáta -— Slováka. Starenka — mať roztrpčená mu však odpovedá: ‫״‬Aj oni sú z toho panského plota kôl i s ich dobrým advokátom! Ešte i výžinky mám nosií pánom do hrtana? Zárobok želiarsky, mozole starých rúk? Panská láska na zajačom chvoste . . .“ Vajanský sa cíti sklamaný. Ohromený triednym rozporom, ktorý sa tu pred ním od320

krýva, i bezohľadnosťou splodenou kapitalizmom a súkromnovlastníckymi vzťahmi, zauvažuje: ‫״‬Smutná vec, že ľud býva vohnaný do citov nenávisti a ľudí vyššej vrstvy a vzdelania považuje za svojich pri­ rodzených nepriateľov.“ Autor sa snaží presvedčiť starenku, že sú aj šľachetní ‫״‬čiernokabátnici“, ktorí ‫״‬bránia práva ľudu, národa, ja­ zyka ... píšu knihy, skladajú piesne...“, no márne. Starenka mu pokojne odpovedá: ‫״‬Mladý pán, ale bude z nich farár!“ Autor cítil, ako mu pri tomto stretnutí prebehol srdcom ‫״‬studený pocit sklamania a zúfania“. Vajanský sa sám priznal, ako nedokázal pochopiť prostú dedinskú ženičku v jej denných starostiach a ako jeho ‫״‬vlastenecké horlenie“ nedokázalo zaujať jej myseľ. Vajanský, ako na to bol upo­ zornil svojho času Št. Krčméry, bol typom mestského človeka. Dedinu nechápal, a hoci ju v duchu slavianofilov romanticky zvele­ boval, predsa nepoznal jej skutočné sociálne problémy, podmieňujúce často rozhodujúcim spôsobom citovú i psychickú stránku života dedin­ ského človeka. Horlil za národ, ale nepovažoval za jeho základ ľud, a najmä nie chudobu, proletariát. Revolučné jadro ľudu vylučoval z národa a revolučné pohyby odsudzoval. Za reprezentantov národa považoval dedinskú a rodiacu sa priemyselnú buržoáziu, statkárov a buržoáznu inteligenciu. Keďže sa ľud javí ako bezmocná masa, ktorá bez ‫״‬vodcov“ nemôže aktívnejšie zasiahnuť do vlastných osudov, po­ važoval za príkaz realistického umenia zobraziť ho takto, t. j. v po­ družnom postavení. Vidíme to výrazne najmä vo Vajanského spolo­ čenských prózach, kde ľudové postavy nevystupujú v závažnejších úlohách a konfliktoch. A to bol veľký nedostatok Vajanského tvorby. Vo svojich rozprávkach a črtách si Vajanský život ľudu často ideali­ zoval a vytváral falošné predstavy o idyle dedinského života (Ruba­ čova žena, Čierny idealista a iné). Hodnotné je v týchto prózach Va­ janského krajinárske umenie, obrazy prírody a s nimi súvisiace básnické reflexie. Trochu odlišného charakteru je Vajanského próza Pančava. Autor využíva v nej zvykoslovnú tradíciu a poverčivosť dedinského človeka a rozvádza dramatický ľúbostný príbeh Janka Dubca z Lieskovian a richtárovej Zábojníkovej dcéry z Kožuchova, ako aj intrigy dediny okolo tejto lásky. Hoci šlo o charakteristický jav pre vtedajšiu dedinu, autor rieši problematiku príliš šablónovite a pri vytváraní charakterov zostáva iba pri šťastnom nábehu. Z ľudového prostredia napísal Vajanský ešte niekoľko poviedok a črt, no čoskoro opúšťa tematiku ľudového života a vytvára v krátkych i románových prózach obraz ‫״‬vyšších spoločenských vrstiev“, najmä obraz zemiansko-statkárskeho života, obraz buržoázie, meštiactva a buržoáznej inteligencie. Takými sú prózy: Kandidát, V malom meste, Svadobné šaty, Podrost, Babie leto, Mier duše, Tri kabanosky, Dve sestry, Podivíni, Husľa, Jarný mráz, Búrka v zátiší a iné. K nim sa 21 Dejiny slovenskej literatúry

321

zaraďujú aj románové novely Letiace tiene, Blížence a Pustokvet, ako aj románové skladby. Sv. H. Vajanský sa vo svojej prozaickej tvorbe snažil vytvoriť obraz tejto spoločnosti v celej zložitosti vzťahov i postáv. Galéria jeho hrdinov je bohatá, no prejavuje sa v nej istá typová jednotvárnosť, pokiaľ ide o vnútorný vývin postáv, o ich charakterovú jedinečnosť. Mohlo to súvisieť s nerozvitosťou slovenskej spoločnosti i s umeleckými tvorivými možnosťami autora. Pokiaľ ide o postavy, v strede Vajanského krátkych i románových próz stojí väčšinou statkár-zeman. V časoch Vajanského mladosti, v sedemdesiatych rokoch, táto postava mala skutočne závažný podiel na politickom živote v Uhorsku. Keďže sa ale slovenské zemianstvo odnárodňovalo, v uhorských pomeroch sa vážne pociťovala jeho neúčasť v národnooslobodzovacom snažení slovenskej buržoázie. Vajanský citlivo zachytil problém zemianstva a jeho aktivizovania, ale nevedel rozpoznať, že zotrvávanie na tejto plat­ forme koncom 19. storočia znamenalo odklon od skutočnosti, obrátenie sa smerom k fiktívnemu, vysnívanému svetu. Vnútorný svet próz Sv. Hurbana je polaristicky rozčlenený. Na jednej strane maďarónstvo, na druhej strane slovenskí národovci. I všetky hlavné konflikty vo Vajanského prózach majú korene v tomto‫׳‬ základnom rozpore. Sociálna problematika tohto zápasu, t. j. maďa­ rónstvo nielen ako útlak kultúrny, ale i sociálny, Vajanskému naj­ častejšie uniká, čo spôsobuje v jeho zobrazení neraz zjednodušenie zložitých životných javov aj na úkor umeleckej hodnoty diela. Vajanského súčasníci i všetky nasledujúce generácie sa zamýšľali nad realizmom jeho diela. Vlček i Škultéty, Milkin i súdobá česká kritika oceňovali Vajanského prózy od začiatku ako realistické, aj keď pripúšťali, že ide o svojský realizmus. Nasledujúce generácie, najmä pričinením hlasistov, označovali zase Vajanského prozaické dielo ako celok za nerealistické a skresľujúce životnú skutočnosť. Naša literárna veda sa veľmi intenzívne zaoberá rozborom a výkladom zložitého diela Sv. Hurbana Vajanského, ale zatiaľ chýba vyčerpávajúca odpoveď, ktorá by sa týkala celého jeho diela. Napriek tomu však v súvislosti so slovenskou prózou sa Vajanský nesporne zaslúžil o jej orientáciu na súčasnosť a zároveň je v nej zakladateľom spoločenského románu. Rovnako má kladný podiel aj v zápase o realistický typ črty a po­ viedky. Je nesporné, že pri vytváraní charakterov obohatil slovenskú literatúru o celú galériu postáv, ktoré poskytovala súčasná spoločnosť, i keď pri výstavbe charakterov nedosiahol úplne úroveň realistického epika. Vajanský sa pokúsil aj o prekonanie kompozičného kánonu sentimentálno-romantickej poviedky, čo sa mu nedarilo vždy s rovna­ kým úspechom. Neprekonal vždy ani protikladné napätie medzi realis­ tickým umeleckým obrazom a rečou rozprávača, autorským komentá-

322

rom, čím zostával často v zajatí romantickej sentimentálnej prózy, V jeho diele je neustále protikladné napätie medzi realistickým obra­ zom a idealistickou koncepciou skutočnosti, v ktorom túto falošnú koncepciu nadraďuje nad obraz, nad empíriu. Spôsobuje to vážne nedostatky v celom diele; núti spisovateľa podriaďovať charaktery kompozičnému zámeru, láme ich vnútornú logiku, vytrhá ich zo zá­ kladnej životnej skutočnosti, ktorej obraz sa tiež týmto spôsobom značne deformuje a splošťuje. Tak možno povedať, že Vajanský je realista v jednotlivostiach obrazu, ale romantik v koncepcii, v záve­ roch, v ideológii. Dôsledkom Vajanského metódy je napr. zúženie vzťahov medzi postavami len na sféru psychologicko-citovú (Kandidát, Husia), čo spôsobuje, že sa tieto postavy dostávajú do veľmi zvláštnych situácií a samy sa tiež správajú čudácky (napr. Jeroným v Husli). To platí aj o Podivínoch, kde sa Vajanský pokúsil vytvoriť typy ľudí, ktorí trpia na oblomovskú nerozhodnosť a tragicky hynú v dôsledku vlastnej charakterovej nepevnosti a myšlienkovej rozpoltenosti. Autorov postoj k uvedeným problémom je vyslovene moralizátorský, a tak ich veľmi slabo odhaľuje a rieši ako prejav spoločenských pomerov. V nie­ ktorých prózach (Jarný mráz) sa Svetozár Hurban pokúsil o hlbšie psychologicko-sociálne motivovanie. Ide tu o tragédiu mladého diev­ čaťa Marišky Biankovičovej, ktorú si z vypočítavosti a egoizmu vzal vysoký úradník boháč Cernošínsky. No ľúbostný konflikt rieši spisovateľ aj na rovine základného roz­ poru: maďarónsky a národniarsky svet. Ľúbostný cit je v takomto prípade podriadený národnej požiadavke. Keď sa Augusta Koreňová zaľúbi do maďaróna, dedinského statkára, ináč starého mládenca a čudáka Kornela Belana, musí prísť výstraha zo strany starého Boricu, ktorý jej pripomenie mučenícku smrť otca v slovenskom povstaní v 1848—1849 a žiada, aby sa s ním rozišla a svoju ľúbosť zaprela. V zá­ verečnej scépe odôvodňuje Gusta svoj rozchod dosť nepresvedčivo. ‫״‬Čože urobil vám náš dobrý ľud?... Nemrie v mukách, neživorí krotko, nečapujú z neho krv, a on: úsmev na tvári! Bez nárokov, bez sily, a v ňom predsa sila, milióny takých, drsných rúk. Vás postavil Boh za tútorov nad ním. Aké vaše tútorstvo? Opovrženie, nenávisť, výsmech, to vaše dary!“ Vyjadruje tu vlastne autorove náhľady, že ľud má byť vedený príslušníkmi slovenskej buržoázie. Reakčná poli­ tická koncepcia autora sa takto odrážala priamo v diele. Prerastanie oboch svetov, maďarského a slovenského, zobrazil autor v románovej novele Pustokvet. Zásah maďarského živlu do života slovenskej rodiny pôsobí rozkladné, ničivo. Kunovičova slovenská rodina podlieha mrav­ nému rozkladu maďarónskej spoločnosti (najmä Kunovičov syn a sve­ tácka dcéra Nella) a to vedie k tomu, že celá rodina prežíva tragédiu úpadku, hynutia. Vajanský ako by touto prózou upozorňoval súčas­ 21·

323

níkov na to, že maďarizácia podkopáva nebezpečne najodolnejšie slo­ venské bašty, a to slovenské rodiny. V tejto románovej novele, ako aj v niektorých iných prózach, vy­ tvoril Svetozár Hurban celý rad postáv (napr. Vladimír Radovský z novely Pustokvet, Ľudovít Záhorec z novely Mier duše, Jeroným z novely Husľa a iní), väčšinou vnútorne rozlomených, hľadajúcich zmysel života i tvorby a živoriacich v oblomovskej nečinnosti. Len málo z nich sa z prežitých životných a citových kríz lieči tvorivou prácou. Aj v tomto výbere výnimočných postáv, ktoré slovenská spo­ ločnosť tých čias nemala, akoby chcel Vajanský vytvoriť pre seba i pre vlastný národ kultúrny svet, ktorý síce mohol pôsobiť na súčasníkov povzbudzujúco, ale zostával viac prianím ako skutočnosťou. Objavenie sa tohto neexistujúceho umeleckého sveta bolo podmienené teda i ne­ blahými sociálnymi pomerami. Sám autor, túžiaci po rušnom kultúr­ nom a umeleckom živote, mnohé z problémov vlastného umeleckého sveta a života vniesol práve do týchto postáv. Spisovateľ sa pokúsil vytvoriť aj obraz života a Činnosti mladej národovedeckej generácie, ktorú vyhadzovali pre jej národné pre­ svedčenie zo škôl, v novele Podrost. V nej sa tiež postavil odmietavo k emancipačným snahám, upierajúc žene rovnoprávne postavenie v súvekej národnej spoločnosti. Podľa mienky jednej z postáv roz­ právky ‫״‬ženské“ nie sú ‫״‬stvorené pre samostatné činy“. V otázke ženskej rovnoprávnosti bol teda Vajanský tak isto poplatný názorom konzervatívne orientovanej spoločnosti. Myšlienku spojenia inteligencie so zemianstvom rozvinul Vajanský vo svojej románovej novele Letiace tiene. V tom čase však bola živá otázka spojenia inteligencie s ľudom, tak ako ju riešili vo svojej tvorbe Vajanského súčasníci Kukučín a Hviezdoslav. Túto základnú myšlienku Vajanský v novele naznačil len nepriamo. Odlišného charakteru je Vajanského románová novela Blížence. V nej autor vytvoril v postave Dana Chlebíka typ bezohľadného pod­ nikateľa, ktorý nakoniec skrachuje. Odhalil tak bezohľadnosť, cyniz­ mus, krutosť a egoizmus vzmáhajúcej sa slovenskej buržoázie a jej príslušníkov. Podobná je problematika Vajanského románových prác. V prvom románe, v Suchej ratolesti (1884), zaoberal sa otázkou prinavrátenia odrodilého zemianstva národu. Zeman Stanislav Rudopoľský prežil svoje mladé roky na cestách po cudzích krajinách. Po návrate do rodného kraja, pričinením národovcov: rodiny statkára Vanovského a učiteľa Tichého navráti sa k slovenskému národu. Stanislav síce zdôrazňuje v jednom z rozhovorov s učiteľom Tichým, že ‫״‬my zemani sme suchou ratolesťou nášho národa“, že treba sa z toho tešiť, keď zemanov ‫״‬čert berie“, no po prežití rôznych vnútorných starostí a po 324

duele s maďarónom Svatnaym, v ktorom takmer prišiel o život, uva­ žuje už ináč a neraz vyjadruje i mienku autora: ‫״‬Nech čert berie staré práchnivé kláty, horu musíme sadiť, seč zakladať, rotu obrábať, orat, siať! Moji otcovia v starých časoch na svojich ramenách niesli ťarchu i radosť verejného života, krv prelievali, krajinu bránili. No ich po­ tomkovia zmeraveli, ohlúpli, odrodili sa od pôdy i od národa — a hynú. Nikto nezastaví hynutie, zavinené vlastným hriechom... Ale prečo by neprišli jednotlivci, takí, ako ja? ... Vo mne väzí ešte vždy neodolatelná predtucha obratu“. Tieto myšlienky o splynutí zemian­ stva s národom, o jeho vedúcej úlohe v národnooslobodzovacom boji boli na sklonku minulého storočia iba nereálnym snom. Životná sku­ točnosť bola celkom iná. Zemianstvo navidomoči upadlo, nemalo ani duševných ani hmotných síl na to, aby túto úlohu mohlo plniť. Ba ukázalo sa, že túto úlohu prestala pomaly plniť i buržoázia a preberali ju najrevolučnejšie sily spoločnosti — slovenský proletariát. V druhom románe nazvanom Koreň a výhonky rieši Vajanský pomer medzi sedliactvom, inteligenciou a meštiactvom. Názov románu je obrazný. Koreňom sa tu myslí stará sedliacka rodina Drevanskovcov a výhonkami jej mladá generácia. Túto základnú myšlienku rozvádza autor na manželstve učiteľského syna Mirka Kladného so■ zdravou sedliackou dievčinou Annou Drevanskou. Meštiansky živel zasahuje rušivo do patriarchálneho rodinného života Drevanskovcov a rozkladá ho, podkopáva zdravé korene. Napriek tomu mladé výhonky sa zazelenajú. Meštiansku, väčšinou maďarónsku spoločnosť, predstavuje okruh ľudí okolo rohovského notára Dunnagela, ktorý nakoniec spácha samo­ vraždu vo svojom hrdom čínskom pavilóne, uprostred veselej hostiny. V tejto scéne akoby autor chcel naznačiť myšlienku o skaze, ktorá raz postihne celú maďarskú a maďarónsku vládnúcu spoločnosť. V závere románu vyslovuje myšlienku, že záchranou národa sa ne­ môže stať meštianstvo, ale iba roľnícky ľud, sedliactvo. Píše: ‫״‬Ba Rohov ešte zosilnel v odrodilstve pod stoličnou ferulou, len velkolepá éra Dunnaglova sa skončila. Podliačiť podliačilo sa ďalej, ale žobrácky, bez rozmachu a blesku. Odvrchu prišla skaza, náprava môže prísť len odspodu. Až strasie a zobudí sa meštianstvo. Kedy? Nevieme. Ale hladiac na jeho zadubenosť a nákazu školskú, zdá sa nám, že sedliac­ tvo predbehne ho na dráhe ludského a národného vývinu“. Škoda, že Vajanský takto neuvažoval v celom svojom diele! V poslednom románe, v Kotline, vrátil sa Vajanský znovu k zobra­ zeniu zemianskeho prostredia. Hlavnou postavou je zeman Andrej Lutišič, ktorý je rodným bratom Stanislava Rudopoľského z románu Suchá ratolesť. V niečom sa však od neho odlišuje. Andrej Lutišič nesplýva so slovenským národom, nevedie ho k tomu ani jeho náklon325

nosť ku Gregušovej dcére Lejle. Nakoniec hynie samovraždou. Z ro­ mánu cítime, ako autor ‫״‬zápasil so zemianskym problémom“. Zdá sa mu, že zemianstvo, ktoré prešlo odnárodňovacím procesom, nedokáže vnútorne splynúť s národným kolektívom, a preto hynie. Spisovateľ má súcit s Andrejom Lutišičom, hoci išlo o človeka, ktorý sám o sebe vie, že je pre spoločnosť zbytočný. Vajanský v tomto románe s rozhorčením odsudzuje príslušníkov mladej hlasistickej generácie, ktorí z liberálnoburžoáznych pozícií ostro kritizovali politiku pasivity a vyčkávania, proklamovanú Slovenskou národnou stranou i S v. H. Vajanským. Hlasisti tiež odsudzovali vydumaný svet jeho noviel a románov, jeho reakčné spoločenské názory. Spisovateľ sa preto snažil vo svojom románe zosmiešniť túto skupinu mladých, väčšinou v Prahe študujúcich vysokoškolákov. V Kotline predstavujú túto generáciu: dr. Milanec, Odoaker Kutálek, advokát Karol Durina a iní. Vedú sa tu učené rozhovory, úvahy o národných veciach, pričom v týchto názorových ‫״‬súbojoch“ necháva mladých ‫״‬radikálov“ prehrávať. Keďže starých národovcov idealizoval a mladých karikoval, vytvoril takto jednostranný a skresľujúci obraz súčasnej slovenskej spoločnosti. Dielo sa podobá zrkadlu, v ktorom síce vidíme všetky veci, ale v skrivenej podobe. Kritika mladých bola veľmi ostrá. Odsúdili Vajanského román (V. Š r o b á r) ako dielo, ktoré skresľuje skutočnosť a nevšíma si nové tendencie v súčasnom spoločenskom živote, prípadne ich nechápe. Ku kritike Vajanského krátkych próz sa vrátil neskoršie F r. Votrúb a, kritik mladšej hlasistickej skupiny, tzv. prúdistov, odhaľujúci tie ich zložky, ktoré sa stávali brzdou v súčasnom literárnom i spoločen­ skom živote. Všetky tieto kritické súdy vo svojom polemickom zame­ raní zabúdali na historické miesto Vajanského vo vývine slovenskej poézie a prózy. Chýbalo tu aj celostné hľadisko na mnohostrannú činnosť Sv. H. Vajanského. Napriek tomu zohrali polemické články v čase svojho vzniku kladnú úlohu. Sv. H. Vajanský sa snažil vo svojej prozaickej tvorbe vytvoriť obraz neexistujúceho sveta prepychových slovenských kaštieľov, vzdelaných zemanov, umelcov, učencov ako protiváhu maďarskej vládnúcej spo­ ločnosti. Tieto svoje zámery však uplatňoval na úkor pravdivosti svojho■ umeleckého diela. Zaujímavé sú v tejto súvislosti Vajanského umelecké postupy v prózach. Ako umelec je pri vyprávaní neustále prí­ tomný v diele. To sa prejavuje v tom, že v autorských komentároch, úvahách, glosách vystupuje s hodnotiacimi hľadiskami sám spisovateľ. Autor nám nielen kreslí postavy, ale často aj hodnotí. Vo Vajanského prózach je dej nadradený postavám, nevyplýva z nich konanie, naopak ony sa podraďujú dejovému prúdu, čo narušuje často ich vnútornú logiku a znejasňuje motiváciu ich činov. Vidieť to najmä u ženských

326

postáv, ktoré sa Vajanskému poväčšine nedaria. U Vajanského sa ženy nepúšťajú do mužských diel, spravidla sú im podriadené, nedokážu myslieť na ich úrovni. Preto ani nezasahujú aktívne do deja, sú skôr ním nesené a v rámci kompozičnej výstavby nemajú takmer závažnejšej úlohy. Okrem toho vo Vajanského prózach postavy o všeličom uvažujú, často aj o veciach, na ktoré nedorástli a ktoré robili ťažkosti aj samému autorovi. Z toho vyplýva mnohovravnosť mužov a žien, ktorá svedčí o tom, že autor podával všetko priamo, bez oných vnútorných zámlk a epických skratiek nútiacich čitateľa zamýšľať sa a dotvárať. Prejavuje sa to aj v jazyku Vajanského próz. Písané sú uhladeným spoločenským jazykom, s mnohými básnickými obrazmi; v charakte­ ristikách a ‫״‬učených“ rozhovoroch využíva cudzie slová, obrazy z my­ tológie, odborné termíny, rusismy atď. ‫״‬No, no! Aký filozof — pante­ ista! Este ti pristane ekloga, ešte máš srok! Ešte si naozaj pri hymétskom mede, vokatívus, ako hovorí Werner . . .“ Vajanský bol neobyčajne vzdelaný a rozhľadený človek. Precestoval takmer celú Európu. Cesty po Európe mu poskytli vďačný materiál, ktorý stvárnil vo svojich cestopisoch. Tak napr. v cestopisnom denníku Dubrovník — Cetinje zaznamenáva dojmy a úvahy z cesty na III. kon­ gres novinárov, ktorý sa konal roku 1901 v Dubrovníku. Prejavuje sa tu ako vnímavý obdivovateľ historických a umeleckých pamiatok a znalec antickej kultúry. Zaujímavé sú aj jeho glosy k súčasnému politickému životu u Slovanov. Trápi ho najmä spor poľsko-ruský a chorvátsko-srbský. Aj v ďalšom cestopise VoZosfco — Venecia zachytáva Vajanský doj­ my z cesty na kongres novinárov v roku 1905 vo Volosku. Medzi obidvoma cestopismi, najmä pokiaľ ide o stvárnenie dokumentárneho materiálu a o záujmové oblasti, je veľa spoločného. V porovnaní s prvým všíma si však Vajanský ako umelec a žurnalista viac života ľudí a častejšie sú aj jeho politicko-spoločenské úvahy a reflexie. K boju balkánskych Slovanov sa viaže čiastočne Vajanského cestopis Sofia — Pleven, i keď tu ide o reminiscencie, spomienky na udalosti, ktoré mali historický význam. Vajanský obdivuje pri pamätníkoch hrdinských bojov chrabrosť bulharských bojovníkov a vyjadruje hlbokú vďaku osloboditeľským ruským vojskám. Vajanského cestopisy, už vzhľadom na dokumentárny materiál, mali realistický charakter. Sú dokladom bystrého postrehu spisovateľa so širokým kultúrnym a umeleckým rozhľadom. V oblasti prozaickej tvorby Svetozára Hurbana sú tieto práce svetlou stránkou. Vajanského cestovanie po európskych a slovanských krajinách, so­ lídna vzdelanosť, znalosť cudzích jazykov, intenzívny záujem o ume­ leckú tvorbu a umenie vôbec umožnili mu získať široký rozhľad po súčasných literatúrach iných národov. Jeho vzťah k inonárodným

327

literatúram bol zložitý, často protirečivý a plný dramatizmu. Bezpro­ stredne poznal diela maďarských, nemeckých, českých, ale najmä rus­ kých spisovateľov. K maďarskej literatúre, aj pre maďarizačné snahy vládnúcich kruhov, zaujímal kritické až odmietavé stanovisko. No vysoko si vážil českú literatúru, aj keď mal proti niektorým autorom výhrady. Ak napr. na jednej strane vysoko oceňoval tvorbu A. Heyduka, J. Nerudu, Sv. Čecha, J. Zeyera, tak na druhej strane odsudzoval poéziu Jaroslava Vrchlického, najmä pre jej ‫״‬kozmopolizmus“ a časté využívanie ‫״‬erotických motívov“. Z nemeckej literatúry si vysoko vážil diela Goetheho a Schillera, no revolučné verše H. Heineho za­ mietal. Ostro odsudzoval naturalistickú tvorbu E. Zolu, i moderné ‫״‬dekadentné“ tendencie v západoeurópskych literatúrach. Preto všetku svoju pozornosť obracal radšej k zdravému východu, k ruskej realistic­ kej literatúre, ktorú považoval za vrchol súčasného európskeho literár­ neho vývinu. Vajanského vzťah k ruskej literatúre bol neobyčajne zložitý. Poznal ruskú literatúru v origináli, ruské dramatické diela videl za svojich návštev v Rusku priamo na ruských javiskách. No jeho priateľstvo so slavianofilmi zviedlo ho k tomu, že chápal Rusko iba zvonku ako slovanskú veľmoc v pomere k západoeurópskym národom a nechápal vnútorné problémy, v dôsledku čoho unikal mu často ideový zmysel diel, sociálna podstata charakterov, s ktorými sa stretol v slovesných dielach ruských realistov. Vysoko si vážil Puškina, Lermontova, Go­ goľa, Gončarova, Ostrovského, ale najmä Tolstého a Turgeneva. Ne­ mal v láske Belinského, kriticky až odmietavo sa staval k Černyševskému, nepochopil zmysel poézie Nekrasova a odmietol i tvorbu M. Gorkého. Vajanský odsudzoval revolučné sily i revolučnú literatúru, ba pranieroval aj kritické jadro realistickej ruskej literatúry, pretože si myslel, že toi všetko slúži iba na oslabovanie ruskej dŕžavy, od ktorej čakal spásu i pre vlastný národ. Na druhej strane však veľmi vnímavo oceňoval umelecké hodnoty ruskej literatúry a s celou váž­ nosťou upozorňoval našich spisovateľov na jej vysokú úroveň a podnetnosť. V tomto smere bola jeho práca veľmi záslužná. Bohatá bola aj literárno-kritická činnosť Sv. Hurbana. Ako jedna z vedúcich osobností svojej generácie v značnej miere ovplyňoval bystrými kritikami literárne názory na Slovensku, a to aj o veciach umeleckých, nielen literárnych. Vyjadroval sa k tvorbe súčasníkov, P. O. Hviezdoslava, M. Kukučina, A. Bielka, E. M. Šoltésovej, T. Vansovej, z mladších Ľ. Podjavorinskej, J. G. Tajovského, J. Jesenského, I. Krásku a iných. V jeho prenikavých kritických úvahách sa však prejavujú často vnútorné protirečivosti, ktoré súviseli na jednej strane s eklektickým charakterom jeho estetických a literárnoteoretických ná­ zorov a jednak aj s konkrétnym spoločenským a literárnym vývinom.

328

Sv. H. Vajanský glosoval aj iné odvetvia umenia a vyslovoval sa k všeobecným otázkam umenia (problém podstaty umenia, jeho vzťah k životu, k národnosti, špecifičnosť umenia a pod.). Poznal literárnoteoretické myslenie európske, počínajúc Lessingom a končiac francúz­ skym literárnym vedcom H. Taineom. Sv. Hurban sa v celej svojej literárno-estetickej činnosti vyslovoval za umenie spoločensky aktívne a realistické. Okrem toho sa zaujímal aj o náš predchádzajúci literárny vývin. V celom rade štúdií hodnotil tvorbu jednotlivých básnikov a sipisovatefov i verejných dejateľov, ozrejmujúc často problémy literárne z hľa­ diska vlastnej generácie. Jeho literárno-kritická a historická činnosť predstavuje vo vývine literárnovedného myslenia na Slovensku kladný prínos. V Národných novinách pracoval ako redaktor takmer pol storočia. Napísal mnoho rôznych úvah a článkov, za ktoré bol prenasledovaný a žalářovaný. Vajanského činnosť bola bohatá a mnohostranná, no už za jeho života sa ozvali aj kritické hlasy, ostro odsudzujúce jeho prácu. Hoci 17. augusta 1916 dotíklo Vajanského srdce, predsa jeho činnosť a dielo dali a dávajú neustále podnety na úvahy o ňom. Ani o jednom slo­ venskom spisovateľovi a dejateľovi sa nevyslovilo toľko protirečivých mienok ako práve o Vajanskom. To preto, že jeho osobnosť bola zlo­ žitá a vnútorne protirečivá. No nech boli tieto myšlienky viac alebo menej kritické a odsudzujúce, jedno zostáva isté: Vajanského nemožno vytrieť z dejín slovenskej literatúry a myslenia. Treba skôr pochopiť veľkú tragiku jeho osobnosti. Musíme si však uvedomiť, že snahy, kto­ rým zasvätil celý svoj život, vyšli v mnohom nazmar, pretože Vajanský nepochopil to základné: že zdrojom sily a budúcnosti národa je slo­ venský ľud. V to!m tkvie podstata jeho mnohých životných omylov, ako aj náš kritický postoj k jeho zložitej osobnosti a dielu.

PAVOL ORSZÁGH-HVIEZDOSLAV

♦ V rázovitej dolnooravskej dedine Vyšný Kubín, na úpätí Choča, z ktorého sa otvára očiam široký výhľad na hornatú Oravu a Liptov, sa narodil 2. februára 1849 Paľko Vyšňanovie, ako za detstva volali Hviezdoslava. Vyrastal v prostredí krásnej oravskej prírody a v rodine, ktorú s nevšednou materinskou láskou viedla jeho matka Terézia Medzihradská. Básnik si na ňu po rokoch spomína s nekonečnou láskou: ‫״‬... tá nezapomenutelná drahá moja mai bola ozaj stelesnená

329

milota a dobrota ... Vychovávala nás deti nežne, hoci vážne a popri­ tom milovala, ako len matka milovať môže: zvláště mňa ako naj­ mladšieho ... Matku som miloval nevýslovne a požehnávam ju i v jej posvätnom prachu . .Ona mu vštepovala lásku k rodnej reči, k rod­ nému kraju, ona ho učila vážiť si prácu, viedla ho rozpoznávaniu dobrého i zlého v živote. Svojou nežnosťou a citlivosťou prenikala k duši svojho milovaného dieťaťa najbližšie. Túto citlivosť zdedil po matke i mladý básnik, čo sa prejavilo neskoršie aj v jeho poézii. Vo Hviezdoslavových básňach často stretávame spomienky na matku, ktorá mu zostala po celý život najdrahšou bytosťou. Otec učil syna vážiť si roľníkovu prácu, lebo rodom boli síce zemani, ale v čase Hviezdoslavovej mladosti sa už temer ničím nelíšili od roľ­ níckych rodín. Sám Hviezdoslav chodil s otcom na pole, poznával dôkladne ťažkú a namáhavú roľnícku prácu. V tom čase totiž roľník, a najmä oravský, bol odkázaný na milosť a nemilosť drsnej prírody, kde na skale sa rodil chlieb a k tomu gniavili ho i iné biedy. Tejto ťažkej roľníkovej práci venoval Hviezdoslav nejednu svoju báseň. V styku s divokou a skúpou na chlieb, ale pritom krásnou oravskou prírodou a oravským tvrdým ľudom utváralo sa už od detstva básni­ kovo vnútorné ustrojenie. Országh prežil v domácom prostredí celých trinásť rokov. Keď skončil školy doma, prišlo mladému študentovi prežiť tri roky na maďarskom gymnáziu v Miškovci. V škole mu spočiatku robí maďarčina ťažkosti, musí sa preto zriekať veselých študentských zábav a hier a poriadne ‫״‬bifľovať“. Čoskoro však patrí medzi najlepších žiakov triedy. Ale nielen to. Začínajú ho očarúvať verše maďarských básnikov. Z tohto očarenia mladej citlivej duše vytryskli prvé verše -—■ písané po maďarsky. Boli to väčšinou básne o prírode, o vzdialených drahých rodičoch a priateľoch, ba v jednej z nich nazvanej Tupá skala (Tompa-kô), pokúsil sa o spracovanie motívov, ktoré vybral z niekoľkých oravských povestí. V miškovskom prostredí prežíval prvé vzácne chvíle tvorivej práce a napätia. Svoje básne vpisoval do zvláštneho zošita, ktorý mal názov Magyar munkálatok Országh Pálé 1865. Tu začal mladý študent myslieť po ma­ ďarsky, takže keď sa po troch rokoch vrátil k rodičom, nevedel už dobre ani po slovensky. Dobrá, starostlivá mať ani nevedela, čo sa s jej synáčkom v maďarských školách robí. V nich učili mladého študenta nenávidieť všetko slovenské, viedli ho k znevažovaniu ma­ terinskej reči, rodičov, rodného kraja, teda všetkého, čo mu potom bolo najsvätejšie po celý život. Rozhovoril sa o tom v básni Mňa kedys” zvádzal svet:

Mňa kedys’ zvádzal svet, mi hovoriac: Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá! 330

jak biedny nástroj ona pre snem prác, . čo žitím srdca sú a duchu pýcha . . .

Z maďarského mesta odchádza 11. septembra 1865 do Kežmarku, známeho študentského mestečka, o ktorom sa s rozmarom spievalo: ‫״‬Matoval ho maliar, to kežmarské mesto, ved je tam študentov za polgrajciar dvesto.“ Sem prišiel študent Országh najmä preto, aby sa podučil a zdokonalil v nemeckom jazyku. Ešte i tu píše maďarské verše, z ktorých dokonca niektoré vychádzajú i tlačou v študentskom almanachu Magyar korének (Maďarský spevokol). V malebnom kežmarskom prostredí, v úzadí s majestátnymi tatran­ skými končiarmi, za tichých večerov vnímavá duša mladého básnika vpíja do seba krásu veršov maďarských básnikov Petôfiho a A r a n y a. Ale k nim sa pripájajú i ďalší veFduchovia: G o e t h e a S c h i 1 1 e r, no najmä Shakespeare. Krása prírody, hlboké dojmy z čítaných diel a citlivé mládenecké srdce, to všetko nútilo študenta-básnika, aby vyslovil, čo prežíval. A tak si zapisoval do ob­ jemného zošitu verše, ktoré dýchali nežným ľúbostným roztúžením i úvahami o sebe, o vzťahu k svetu a národu. V Kežmarku sa s mla­ dým študentom stala veľká premena. Pripravovalo ju postupne po­ znanie, že okrem maďarských básnikov sú veľkí duchovia aj v iných literatúrach, že vzácne myšlienky skrývajú i slovenské diela, ktoré mu boli poslali do Kežmarku kubínski národovci Janko Matúška a učiteľ A. Medzihradský. Boli medzi nimi Spevy A. S 1 á dk o v i č a, jeho úchvatná, večne strhujúca Marína, hrdinské spevy S. Chalúpku i Kollárova Slávy dcera, ktorá už predtým zapa­ ľovala duše mladoňov štúrovskej generácie. A keď roku 1867 mladý gymnazista zistil, že jeho básnickej vzletnej reči, prednášanej so zápa­ lom, ktorej tlieskala oravská panská spoločnosť, vlastná matka nero­ zumie, precitol. Obrodzovací, očistný proces, ktorý v ňom začala slovenská poézia, ukončila matka. A rozhodlo. Zrak drahej matere sa vtedy sklenul ponad mojím žitím blankytom jasným v plnej nádhere...

A tak v liste A. Medzihradskému z 25. septembra 1867 už vyznáva: ‫״‬Premenu uzriem na sebe každým okamžením, a jak mi to divno padá, ked sa vrátim do minulosti, o ktorej soznat musím, márny blesk som miloval — márny, a k tomu cudzí... Neviem, čudujem sa sám sebe, čo sa mi tak vznešeného mohlo páčiť na tom cudzinstve chladnom, zatvrdilom — čože má!? — nejaké spevy? — Ach! ved ich má náš ľud — toľko, na milióny! a krajšie, príjemnejšie nad všetky 331

tie, či nie? Oj, veď sa reči krásnej, a to našej deti! Čas hojí srdcia, čas borí tróny — čas vedie k vedomosti... Tak je! Zboril mi moje na nestálosť, nevernosť vystavené chrámy: zahojil srdce vraviac: choď — hľadaj balzam medzi svojimi — a pravda! Vy ste ho, milí moji, na toto srdce, čo k vedomosti príduc len vás vie ľúbiť, vás požehná­ vať, vyliali. — Pri tej vedomosti, čo svojmu veriť, v svojom nádeje skladať, svoje objímať učí — pri tých hlasoch, pri tých spevoch, čo národ a srdce vedú, zostalo a stojí vo mne rozhodnutie: nikomu, len svojmu národu! . . .“ Tomu rozhodnutiu, vyslovenému v mladíckom nad­ šení, zostáva verný po celý život. Od tých čias Hviezdoslav píše už len po slovensky, stáva sa postupne predstaviteľom svojej generácie. Už roku 1868 ako 19-ročný študent vydáva pričinením kubínskych národovcov prvú básnickú zbierku Básnické prviesenky Jozefa Zbránskeho, ktorú venoval Andrejovi Sládkovičovi. Prihlasuje sa za jeho nasledovníka. V básňach, ktoré mladý Országh vybral do tejto zbierky, riešil svoj vzťah k predchádzajúcim básnickým generáciám i zmysel, hodnotu a poslanie básnika a jeho práce v národe. Citovým výcho­ diskom pre mladého básnika tu zostáva jeho rodná Orava. Po matúre roku 1870 odchádza z Kežmarku do Prešova, kde štu­ duje právo. V prešovskom prostredí sa rodia ďalšie básne, z ktorých pripravil celú zbierku pod názvom Piesne. Inšpiračným zdrojom básnikovi bola v značnej miere ľudová pieseň. V básňach riešil osobné i národné problémy, ktoré sa často prelínali. Niektoré z nich uverejnil v zábavníku Napred (1871). Almanach obsahoval práce mladých autorov. Országh uverejnil v ňom 13 básní, v ktorých cítime básnikovu radosť z tvorivej práce, dôveru vo vlastné sily, žiari z nich láska k slovenskému národu i ľudu a zaznieva výzva k činu. V jeho básňach popri motívoch prírodných stretávame i motívy slovanskej spolupatričnosti, ľúbostné motívy (Postava, Piesne), ako aj myšlienky o vesmírnej nesmiernosti a o tajomstve života (Keby tie hviezdy vedeli). Uverejňuje tu aj epickú báseň Roztomil a dramatický pokus Otčim. Pravda, básnik ešte nemá dosť skúseností v dramatickej vý­ stavbe, a tak práci chýba pevnejšie kompozičné ustrojenie a drama­ tické napätie. Vo vývine básnika je to obdobie umeleckého dozrievania. Je známe, že tento almanach mladých bol pre nové poňatie poézie hlavne u Banšella i Hviezdoslava odsúdený príkro ‫״‬otcami“, J. M. Hurbanom a Andrejom Sytnianským, ba že mladí viedli s nimi i polemiku, v ktorej šlo najmä o zmysel poézie, o nové rytmické tendencie v slovenskom verši a o tvorivú slobodu básnika. Mladý básnik si zvolil roku 1875 pseudonym Hviezdoslav, ako by i tým chcel naznačiť, že sa vo svojej poézii pokúsil objať celý vesmír od zeme až po hviezdy.

332

Po skončení studia stáva sa advokátskym osnovníkom u Antona Nádašiho (otca známeho spisovateľa Jégého) v Dolnom Kubíne a roku 1873 odchádza pracovať do advokátskej kancelárie Žigmunda Melfelbera v Martine. V tom čase bol v Martine čulý národný i kul­ túrny život. Odtiaľto šiel roku 1873 do Prahy na Jungmannove slávnosti, kde sa stretol a zoznámil s českými dejateľmi a básnikmi (Fr. L. Riegrom, Fr. Palackým, V. Hálkom a inými). Hviezdoslava udivil bohato rozvinutý národný a kultúrny život v Čechách v čase, keď sa nad slovenskými gymnáziami a najmä Maticou slovenskou už zmrákalo. Svoje zážitky z Prahy stvárnil Hviezdoslav v básni Jungmannova slávnosť. Roku 1874 prešiel do Dolného Kubína, kde sa stal praktikantom kráľovskej sedrie. Keď maďarská vláda protiprávne zatvárala slo­ venské gymnáziá, Hviezdoslav sa na verejnom zhromaždení v Kubíne dovolával práva a spravodlivosti. Upozorňoval nepriateľov národa slovami spisovateľa Viktora Huga, že ‫״‬krádež na národe sa nikdy nepremlčí“. · V tom čase odchádza Hviezdoslav na prax do Senice k advokátovi Štefanovi Fajnorovi, urýchlene robí advokátsku skúšku a vracia sa do Dolného Kubína, kde sa stáva podsudcom na okresnom súde. V Dolnom Kubíne ešte ako 19-ročný študent poznal Honu Novákovú, dcéru seniora. Od tých čias neprestal na ňu myslieť a neskôr (15. mája 1876) si ju vzal za manželku. Po sviežej ľúbostnej lyrike (Sny mladosti), ktorá vyvrela z celého naladenia básnika v tom období šťastia a rodinnej pohody, čoskoro sa ozvú i tóny dumavé a žiaľne. V roku 1878 vzniká cyklus Jesenné zvuky, v ktorom už básnický zážitok je poznačený bolesťou a utrpe­ ním. Roku 1876 umiera Hviezdoslavovi milovaná sestra Mária. Ne­ bola šťastná v manželstve a mnoho trpela. Jej utrpenie básnik ťažko prežíva. K tomu sa pridalo aj národné nešťastie, preto i celkové ladenie jeho básní z uvedeného cyklu je elegické. Hviezdoslav opúšťa roku 1879 Dolný Kubín a odchádza do Ná­ mestova. Skončilo sa úmorné účinkovanie v štátnej službe, za ktoré sa Hviezdoslavovi nedostalo ani najmenšieho uznania. Básnik sa teší na slobodu, ktorú mu poskytne nové advokátske zamestnanie i pre básnickú tvorbu. Svoje myšlienky zhŕňa do básnického cyklu Spo­ mienky. Vedúcim motívom je dramatická konfrontácia medzi slobodou básnika a objektívnou skutočnosťou neslobodného národa. Obrátenie sa na Slovanstvo vyznieva v zmysle aktivizácie vlastných národných síl. V tom čase sa zrodilo aj lyricko-epické básnické pásmo Oblaky, ktoré uverejnil Orol roku 1879. V básňach, tvoriacich toto pásmo, snaží sa Hviezdoslav zobraziť problémy ľudstva na našej planéte. Cyklus je kompozične stavaný na dramatickom princípe. Oblaky — 333

poslovia prichádzajú z vesmírnej púti a rozprávajú o tom, čo zažili a videli na Zemi. Z ich rozprávania vzniká v podstate veľká filozoficko-reflexívna báseň o zmysle ľudských hodnôt a o ich chápaní v súčasnej spoločnosti. Roku 1880 vzniká Hviezdoslavova zbierka Krb a vatra, ktorá zostala v rukopise. Ide v nej, ako na to upozornil St. Šmatlák, o účto­ vanie s romanticko-kozmickým svetom jeho niekdajších predstáv, myšlienok a dúm, ,,. . . o proces odromantizovania Hviezdoslavovej básnickej tvorby“. Do rokov námestovského pobytu šlo u Hviezdoslava o tvorivé vy­ rovnanie sa s básnickým odkazom romantickej štúrovskej generácie, o ujasnenie si zmyslu a hodnoty poézie, o zváženie jej poslania v ná­ rode, ako aj o rozpoznanie základných ľudských vzťahov v súčasnej spoločnosti. V oblasti umeleckého vývinu a rastu básnika ide o pro­ ces umeleckého dozretia, o vypracovanie svojrázneho verša, ako aj o zvládnutie celého jazykového bohatstva, ktoré sa mu ponúkalo v dielach z obdobia štúrovského a matičného. Bolo to obdobie pre­ chodu k realizmu. Do Námestova teda už odchádza tridsaťročný poet, ktorý v pre­ krásnom prostredí hornooravskej prírody vytvára vrcholné diela svojej lyriky a epiky. Tu prežíva najplodnejších dvadsať rokov svojho života. Horná Orava bola v časoch básnikovho námestovského pobytu krajom chudobným, zabudnutým a vzdialeným od rušného sveta. V tejto samote žil Hviezdoslav navonok prostým, no vnútorne neoby­ čajne bohatým životom. Po skončení svojej advokátskej práce unikal do prírody, ktorá mu po celý život zostávala verným druhom. Prí­ roda bola Hviezdoslavovi živým a veľmi bohatým inšpiračným zdro­ jom. Jej mnohotvárnosť, nezničiteľná sila a schopnosť neustálej ob­ novy tvorili v básnikovom poňatí ideál skutočnej krásy a obraz, podľa ktoréhoi by bolo potrebné usporiadať svet a život človeka. Hviezdoslav vo vzťahu k prírode rieši všetky základné problémy svojej básnickej tvorby, od problémov osobných, filozofických až po národné. A možno povedať, že aj vďaka tolmuto vzťahu Hviezdo­ slava k prírode si jeho poézia zachovávala ideove i esteticky realistický charakter. Z citlivého, ale vždy pozemského vzťahu k prírode rodili sa jeho lyrické básne, združované do jednotlivých myšlienkovo-tematických celkov — básnických cyklov. Tak v rokoch námestovského pobytu vznikajú básnické cykly Sonety (1882—1886), tri cykly Letorostov (1885—1893), Žalmy a hymny (1882—1892), Prechádzky jarom a Prechádzky letom (1898). Cyklus Sonetov sa skladá z dvadsaťjeden básní. Prejavuje sa v nich výrazná črta Hviezdoslavovho ‫״‬lyrického filozofovania“ o vesmíre, 334

o prírode, o spoločnosti, jej dejinách a vývine, o ľudskom poznávaní, aby nakoniec dospel k dôležitému záveru o spravodlivom zápase slo­ venského národa a o nevyhnutnosti pre seba ako básnika zasvätil tomuto zápasu celý svoj život. Prvý cyklus Letorastov je lyrické básnické pásmo, skladajúce sa zo strofický pestrých devätnástich básní. V nich vyslovuje myšlienky o živote národa a jeho utrpení, ktoré je žriedlom bôľnych tónov jeho vlastnej poézie. Známe je vyznanie z básne Vám iste divným pri­ chodí: A básnik, myslím, tiež je rodu členom; alebo znížite ho na veteš? — Nu, menujte ho akýmkoľvek menom, jak lahodí vám, medom, jak nie, blenom, kým trpí rod, on trpieť musí tiež! Básnik sa priznáva, že poézia zápasiaca o národnú slobodu stala sa zmyslom, obsahom jeho života. Do prvého cyklu Letorostov zara­ ďuje báseň Ešte som sa leda vládal, ktorá je vlastne básnikovým životopisom. Druhý cyklus je rozsiahlejší. Básnik sem zaradil tridsať dlhších i kratších básní, ktoré sú básnickým záznamom Hviezdoslavovho zápasu s ťažkosťami, ktorými naň doliehal život. Poznačené sú smút­ kom ‫״‬čierneho roku“, ktorý privádza básnika až na hranice bez­ nádeje. V tom čase umiera básnikovi matka i matka jeho manželky, čoskoro odchádza za matkou i otec a o rok po jeho smrti i brat, zanechajúc dve siroty, ktoré Országhovci pritúlili k sebe. Rodný dom básnika spustol. Zostal iba sám ako posledný člen rodu, a to ho zarmucovalo, keďže vedel, že nikdy na ich rodovom kmeni už nerozkvitnú zelené púčky detského smiechu a radosti. Preto v uvede­ nom cykle je celý rad spomienkových básní na vlastné detstvo, rodi­ čov, súrodencov, rodný dom, ktoré mu stepľujú aspoň na chvíľočku studenú osamotenosť. Obsahuje aj milé príhovory k vlastnej žene ako opore v ťažkých chvíľach života. Bilancuje nesplnené túžby, osobné i rodinné sklamania a vnútorné krízy, ktoré mu uštedril život. Z tohto ‫״‬cintorína snov a túh“ nachádza postupne východisko v odriekaní, v novej práci pre národ, vo viere v jeho prerodenie a v príchod šťastnejšieho dorastu. Ale i tu musí prekonávať pochybnosti, či jeho básnické dielo nájde cestu k srdcu národa, či nepríde nazmar, keďže v súčasnosti ohlasy naň sú žalostne slabé. Vysvetľuje si to tým, ako o tom svedčí báseň Hoc slabý nástroj mám, že ľud tonie v porobe, má mnoho nepriateľov, udržujúcich ho v temnote, do ktorej ťažko preniká jas básnikovho burcujúceho slova. No nakoniec víťazí pre­ svedčenie básnika, že cez ruiny rodinného a osobného života môže 335

prejsť sol vztýčenou hlavou, ak veľkej myšlienke slobody národa a ľudu zasvätí všetky svoje sily, celý zostávajúci život. Tento vnútorný zápas presahuje i do básnického cyklu Žalmy a hymny a ozýva sa i v poslednom, záverečnom cykle Letorostov. V tridsiatich štyroch básňach tu postupne prechádza od spomienok, osobných bolestí, k problémom slovenského ľudu. Básnik spája osud svojho života s jeho životom. Ostro odsudzuje všetkých príživníkov a pažravcov, ktorí nevidia okrem vlastného žalúdka a mešca nijaké iné záujmy. Odsudzuje ich spupnosť, pýchu a bezcharakternosť. Jeho postoj, ‫״‬zorný uhol“, je ľudový. Spomeňme báseň Ustaň, braček, s hromadením mania, v ktorej medziiným vyznáva:

Rod náš predsa zohrdili, páni! i nech pošli v zradnej blýskavici! — My sme ‫״‬z tudu“, v čom keď nieto hany, zostaňme aj jeho robotníci!

Hviezdoslav sa nedíva na národ ako na jednoliaty celok, ale jasne videl vnútorné rozčlenenie na ľudové vrstvy a ‫״‬pánov“. Vážil si prácu ľudu, mozoľnaté ruky i znojné čelo, a príkro odsudzoval kaž­ dého, kto z tejto tvrdej, statočnej práce chcel koristiť pre vlastné zbohatnutie. V básni Ó, prečo som nie víchrom si žiada mať ničiacu silu ako víchor, búrny oceán alebo sopka, aby mohol zmietnuť všet­ kých tých, čo sú chorobnou plesňou na zdravom tele národa. V básni Odkedy som na postati básnik zase dosvedčuje, ako ho vnútorne roz­ horčovala buržoázna spoločnosť, ktorá nepozná úprimné priateľstvo, súcit, skutočnú lásku, ale iba zhŕňanie majetku. Mrzká honba za prospechom, sebeckosti dravé boje, iba brucho abo tlama: to je celá panoráma! až zmeravie oko moje žasom nad tým mnohým hriechom.

No básnik sa zároveň priznáva, .že je proti tejto spoločnosti bez­ vládny, že okrem rozbúreného vnútra a horkosti duše zostáva mu iba slza a obžalobný verš. Preto z tejto spoločnosti hľadá oddych v prírode, ktorá najmä jarnými radostnými náladami ■osviežuje jeho dušu. Jar v prírode mu pripomína mládež v národe, na pleciach kto­ rej bude spočívať jeho budúcnosť. Obracia sa na ňu ‫״‬zo smutnej zápače, od dalekých honov“ a privoláva jej: ‫״‬Vezmi klúče, odomkni raj nám zastretý!“ Letorosty uzatvára básnik prekrásnymi spomien­ kovými básňami na matku (Priadka) a otca (Rolník). 336

V posledných cykloch, ktoré vznikali v čase námestovského pobytu, v Prechádzkach jarom a v Prechádzkach letom vystupuje Hviezdoslav ako maliar oravskej prírody. Hneď v úvodnej básni cyklu vystupuje kontrast medzi jarnou prírodou a starnúcim básnikom: Ja starý, vychádzajúc zo svojej chyžky skromnej nádhernej do prírody, nemálo zhrozil som sa pri pomyslení: ozaj, čo všetko mi tam rečú na uvítanie? čím mi zasypú sirú hlavu, zavalia v zmysly vetché a srdce zuráňajú, tá krása tam i neha, tá mladost, radost, život!?

A potom sa striedajú pestré obrazy prírody, lesa, lúk, polí, ožívajú kvety, stromy, slnko, a tu i tam vystupuje myšlienka o ubúdaní tvorivých síl básnika, zažehnaná obyčajne radostnou jarnou náladou. Prechádzky letom sa začínajú hymnickým spevom o slnku a jeho plodotvornej sile, ktorá sa rozlieva v letných dňoch údami celej prí­ rody. Do bezoblačných dní sa ozývajú piesne žencov a žníc, prelievajú sa nad polian!i ako čistá horská voda a osviežujú srdce básnikovo. Hviezdoslav zaraďuje sem preto básnické variácie humorných doberavých, ale i citlivých a smutných ľudových spevov. Po zážitkoch zo salaša a po lesných príhodách, ku ktorým priraďuje básnik aj cyklus o stromoch, dostáva sa doprostred žatvy na poliach. Hoci sám zostáva iba obdivovateľom, predsa i jeho napĺňa táto práca sviatoč­ nou náladou. Sklonený stojí pred drabinovcami naloženými zbožím a tiahnucimi do stodôl. V nich ‫״‬ide chlieb“, výsledok statočnej roľ­ níkovej práce, ktorú si treba uctiť a vážiť. No polia pustnú, prichodí neúprosná jeseň a zaháňa básnika domov k rodinnému kozubu. Básnik si dáva boľavú otázku: — Bože! či uvidím ešte tvoj azúr z jara, či počujem škovrána spev!·!

Svoju päťdesiatku oslávil roku 1899 ešte v Námestove, dostalo sa mu cti a uznania, no čoskoro slávnostný ruch ustal a osamotený básnik i so svojou družkou lúčia sa s prekrásnou hornou Oravou: 23 Dejiny slovenskej literatúry

337

‫״‬Nuž zbohom, zbohom, Babia horo moja!“ privoláva odchádzajúci básnik. V Dolnom Kubíne potom prežíva zvyšok svojho života. V námestovskom prostredí sa zrodili aj Hviezdoslavove vrcholné diela Hájnikova žena, Ežo a Gábor Vlkolinský, cyklus krátkej epiky z Vlkolína (Vlkolín — rodisko básnika Vyšný Kubín) i jeho biblické epické skladby. V zákutí oravských hôr sa zrodil príbeh o‫ ׳‬šťastí i tragike manželského páru Čajkovcov, o ktorom sa rozhovoril Hviez­ doslav vo svojej lyricko-epickej skladbe Hájnikova žena. Básnik ju začal písať pravdepodobne hneď v prvých rokoch po príchode do Ná­ mestova, pretože už 2. decembra 1883 posiela Sv. H. Vajanskému, vtedajšiemu redaktorovi Slovenských pohľadov, prvých šesť kapitol, Vajanský bol nimi nadšený a hneď ich dal vysádzať aj pre knižné vydanie. No Hviezdoslav ďalšie kapitoly dlho neposielal a žaloval sa na nedostatok voľného času. Dokonca roku 1884 dokončil iba ďalšie dve kapitoly, šiestu a siedmu, a v rokoch 1885—1886 ďalších sedem kapitol. Dielo bolo konečne hotové roku 1886 a svedčilo o tam, že básnik je v období najtvorivejšieho rozpätia svojich síl. Dej skladby je prostý. Po smrti otca dostal hájovňu na Podvrší jeho syn Mišo a priviedol si sem mladú ženu Hanku. Ich šťastné dni narušil syn majiteľa panstva šľachtic Artuš Villáni, ktorého hájnička v sebaobrane zabila. Vraždu vzal na seba jej muž Mišo Čajka. Hanka šla k rodičom, no mať sa z toho utrápila na smrť a otec ju vyhnal z domu. V zúfalstve sa pomiatla. V deň súdneho rokovania vyjavila celú pravdu a na základe toho bol hájnik Mišo Čajka oslobodený a ponechaný v službe. Mišo si domov odviedol bláznivú ženu. Je sám na pokraji zúfalstva. Nocou blúdi v prudkej búrke po· kraji. Zbadá, že voda vzala most. Po chvíli približuje sa cvalom panský koč. Michal ho zastaví a zachráni pred istou smrťou starého Villániho a jeho dcéru. Miško môže dostať bohatú odmenu, no‫ ׳‬on žiada iba odpustenie pre seba a pre svoju pomätenú ženu. Villáni mu odpúšťa. Hanke sa po mnohých mukách a strádaniach vracia duševné zdravie. Jej šťastie už nie je také hravé a bezstarostné ako v období mlado­ manželských ‫״‬medových týždňov“, ale o to drahšie a vzácnejšie. Ma­ terinská láska pomáha zahojiť ranu, ktorá dlho krvácala. Potom po rokoch, v Dvoch návštevách už vidíme, ako do príbytku Čajkovcov znova zavítal jas rodinnej lásky a pohody. Udávalo sa, že dej tejto skladby sa viaže k hájovni v Rovniach, kde žil hájnik Lach a jeho žena Mária Vedelová, ktorá sa vraj stala modelom Hviezdoslavovej ‫״‬hájničky“ Hanky. Vyvrátil to sám básnik. Iste sa s podobným prípadom mohol v živote stretnúť, mohol mu poskytnúť tvorivý nápad. No Hviezdoslavova skladba vyvrela z bo­ hatých fondov básnikovej fantázie. Básnik vytvoril obraz charakte­ ristický pre to obdobie. Na osudoch dvoch prostých ľudí zobrazil 338

základný rozpor v spoločnosti: rozpor medzi upadajúcim zemianstvom a ľudom. Na začiatku siedmeho spevu pozastavil sa kriticky i nad vzťahom slovenskej buržoáznej inteligencie k ľudu: Nie, nezáleží na ľude vám onakvejším menom, rodom. Básnik nezamlčuje ani nedostatky ľudu a správne vidí ich sociálne korene a príčiny. Pritom treba povedať, že vari ani v jednej básni nemáme taký bohatý a pestrofarebný obraz prírody, ako v Hviezdoslavovej Hájni­ kovej žene. Tu sa pred čitateľom odhaľujú osudy ľudí v úzkom spojení so životom prírody. Nie div, že jeden z Hviezdoslavových súčasníkov označil túto báseň za ‫״‬životopis lesa“. Básnik skvele využíva kontrast, ktorý má sociálny základ. Rozpor medzi chalupou a kaštieľom, medzi šľachtou a ľudom tvorí základný konflikt diela. Autor i tu stojí na stanovisku ľudu a odsudzuje prí­ živníctvo, egoizmus, zhýralost’, záhaľku a spupnosť pánov, proti kto­ rým stavia čestnosť, priamosť a statočnosť prostého človeka. To svedčí o demokratickom postoji básnika k súčasnej spoločnosti. Hviezdo­ slavova Hájnikova žena oplýva nielen bohatosťou a novosťou básnic­ kých obrazov, nielen jedinečným využívaním jazykových prostriedkov, ale i bohatstvom veršovej výstavby. Osemslabičný a deväťslabičný jambický verš s rôznymi variáciami rámovej výstavby je oživovaný piesňovými vložkami, ktoré majú trochejský alebo daktylo-trochejský verš. Kompozičná stavba Hájnikovej ženy je síce skromnejšia, ale zato dobre premyslená. Vnútorná spojitosť medzi jednotlivými kapi­ tolami je podmienená nielen zložkami dejovými, ale aj charakteristic­ kým prostredím a vnútorným životom i vývinom postáv. Prevláda­ júcim činiteľom vo výstavbe Hájnikovej ženy je činiteľ dynamický, vrcholiaci v obraze spoločenského konfliktu, konkretizovaného básni­ kom na etickom pláne v zrážke hájničky Hanky so šľachticom Artušom Villánim. Takmer každá kapitola má úvodné meditatívne lyrické alebo piesňové vložky, ktoré aktívne zasahujú do vytvárania atmosféry, potrebnej pre nasledujúci dej, činnosť. Lyricko-epická skladba Háj­ nikova žena už predstavovala zrelé umelecké dielo básnika. Za námestovského pobytu vzniká í cyklus skladieb z prostredia Vlkolína. Sú to veľké epické skladby Ežo Vlkolinský (1890), Gábor Vlkolinský (1897—1899) i krátke epické útvary Bútora a Čútora (1888), Na obnôcke (1889), V žatvu (1890), Poludienok (1891) a Večera (1892). V Ežovi Vlkolinskom, skladbe nazvanej podľa jedného z hlavných hrdinov, začína sa dej smrťou zarytého zemana Beňa Vlkolinského, 22·

339

ktorý po sebe zanechal vdovu Esteru a syna Ezechiela. Mladý zeman Ežo1, ináč poslušný syn, zahľadel sa do sedliackej švárnej dievčiny Žofky Bockovie. Napätie v rodine trvalo dlhšie, až nakoniec prepuklo v spor, keď Ežo postavil na Turíce Žofke máj. A keď matka v hádke so synom vyhlasuje: ‫״‬Tú ledačinu nikdy nevezmeš... i v závete ti prísne zakážem . . Ežo odchádza z domu a ide k strýčkovi Eliášovi, s ktorým sa jeho matka už dlhé roky hnevala. Estera i Eliáš sú zemani, povyšujúci sa nad ľud. No Eliáš podporuje Eža v jeho láske k Žofke Bockovie, len aby ešte viac nahneval a potrápil Ežovu matku, ktorá sa pred celou dedinou zriekla syna. Spor Estery a Eža zaujíma celú dedinu. Snažia sa ich zmieriť, ale to sa im nedarí. Ežo má už celkom iné názory na spoločenské vzťahy ako jeho matka, čo jej pri rozchode bez obalu povie:

‫״‬Vaše zemianstvo či nepošlo tiež dolu Dunajom i s košútkami, pani matko, jak? Ba utonulo veru, žiadna pif ho nedohoní viacej! — A tak po mnohých prekážkach vyberie sa hrdý zeman Eliáš na py­ tačky do Bockov. Bocko je bohatý sedliak, ktorý sa osadil dokonca v zemianskej kúrii. Odkúpil ju od upadajúceho panstva. Pre Eliáša i ostatnú zemianskú spoločnosť zostáva však iba sedliakom, stojacim nižšie než oni. A tu sa začína spor medzi Eliášom-zemanom a sed­ liakom Blažkom. Hviezdoslav v tomto spore naznačil ‫״‬rozhranie časov“, približne päťdesiate roky minulého storočia, keď bolo zrušené poddanstvo a zemianstvo postupne začalo upadať. A urobil to maj­ strovsky. Na Ežovej svadbe, ktorej básnik zámerne venoval veľkú pozornosť i veľa miesta v skladbe, stretávajú sa tieto dve spolo­ čenské skupiny v potýčke. Prejavuje sa to i vo vzrušenej reči, ktorú Hviezdoslav skvele vystihol:

‫״‬Zemianstvo prestalo, pane“ v odpor Jurák, ‫״‬Čo!? prestalo tebe . ..“ ‫״‬Pravda, prestalo!“ ‫״‬Nepravda! neprestalo!“ Zemani skríkali; ‫״‬nego ...“ mrmlal Efraim. ‫״‬A nikdy neprestane, prenikdy! vy ale sediac ste i budete vždy!“ ‫״‬Bistu! nie tak“ výskli títo zas, ‫״‬sme rovní! viete? sám pán Kossuth váš tak .. .“ ‫״‬Čo nás do Kossutha? my sme my!“ 340

‫״‬A my sme tiež my!----------- Rovno porcie.. .“ ‫״‬My za vás!“ ‫״‬Za čo? Za tú zem, co po nej črčrete sa ...“ ‫״‬Zemani sme tedy takže! Vojenčíme tiež .. ‫״‬Na salaš! na pltnicu! na pansko! tam ..T ak to išlo z reči do reči, i bezmála by bolo všakove ... Keď spor vyvrchoľuje, zasahuje Ežo, aby dal za pravdu sedliackej časti spoločnosti:

‫״‬Sme rovní! áno — zemän-nezemän, v tom rozdielu viac niet. Kto inakšie dnes vraví, nezná časy alebo je zatvrdlý, čo je nerozum. Základný spoločenský spor rieši teda Hviezdoslav v prospech ľudu, v zmysle demokratickom. V tom je ideové jadro i sila diela. V tom je jeho realizmus, pretože básnik pravdivo zobrazil spoločenské vzťahy medzi upadajúcim zemianstvom a zdravými ľudovými silami. Po rokoch zmieri Ežov a Žofkin syn, malý Beňo, starú mať Esteru so synom a nevestou. No rozpory medzi zemianstvom a sedliactvom tým vyriešené neboli. Jedinou cestou preň bolo splynúť s ľudom alebo zaniknúť. Už v Ežovi Vlkolinskom mihne sa nám postava rozmarného mládenca Gábora Vlkolinského, ktorý stojí v centre druhej skladby s rovno­ menným názvom. Gábor ľúbi Uľku Gažkovie, no tú mať i proti jej vôli vydá za neváženého mládenca Maťka Koštiala, keď sa bola na vlastné oči presvedčila, že Gáborova mať Tereza pije. Ežo mu radí, aby sa uchádzal o Marku Tomášovie, ktorá bola predtým zaľúbená do Eža. Sklamaná a roztrpčená Marka ho odmietne, aby nakoniec po prudkom prechladnutí (vyšla rozhorúčená zo zábavy do fujavice) sama podľahla chorobe. Gábor prehráva i u tretieho dievčaťa Zuzky Kľockovie, o ktorú sa uchádza syn šľachtica, Aladár Farkaš. On má síce čisté úmysly, no rodičia, najmä matka, nechcú do rodiny chudobné dievča. Jeho otcovi synove zálety nerobia starosti. Na ženine reči odvráva: ‫״‬Hlavaj, nech si strhne! onen potný kvet“, čím básnik vý­ stižne charakterizuje mentalitu ‫״‬skúsenejších“ príslušníkov tejto spo­ ločnosti. Je pritom zaujímavé, že ak Hviezdoslav v Ežovi Vlkolinskom odobruje manželstvo drobného zemana so sedliackym dievčaťom, tu odsudzuje vzťahy príslušníka šľachty k sedliackemu dievčaťu a ne­ využíva možnosť zobraziť návrat šľachty k ľudu. Je zrejmé, že tu básnik zostal verný životnej pravde.

341

Gáborova rodina hynie. Pije matka, spúšťa sa otec, majetok pláva dolu vodou. Ežo zachraňuje Gábora, ktorý sa v zúfalstve chce hodiť na kosu, a radí mu, aby sa přiženil k sedliackej dievčine do Blažkov, teda radí mu podobnú cestu, ako prešiel sám. Zjednocujúcim kompozičným činiteľom v Ežovi a Gáborovi Vlkolinskom je kontrast. Obe skladby zobrazujú ‫״‬rozhranie časov“, no kým v prvej skladbe základný konflikt spočíva v stretnutí sa zemianstva a ľudu, v Gáborovi Vlkolinskom objavujú sa nové sociálne skutočnosti. Iné je i vnútorné ladenie oboch diel. Ak najvážnejším motívom Eža Vlkolinského z hľadiska kompozičného i ideového je svadba, na ktorej sa stretajú dva svety, a to zemiansky a ľudový, tak osou Gábora Vlkolinského je pohreb, navodzujúci atmosféru hynutia a rozkladu v zemianskej rodine Gáborovej, na ktorej básnik ukazuje osudy ze­ mianstva. V Dvoch návštevách, ktoré vyšli po rokoch ako dopovedanie prí­ behu z Eža a Gábora Vlkolinského, sa dozvedáme, že Gábor je sku­ točne na prístupkoch u Blažkov, a básnik mu praje ‫״‬na nohy by — v duchu povstal po úpadku“. Zamýšľa sa i nad životom Ežovým, ktorý sa stal ‫״‬prvým gazdom“ vo Vlkolíne. Má obavu, že zhŕňanie majetku ho oberie o cit. ‫״‬...Pritisne ho, zadlávi tá hŕba, do kvapky že cit vycrká z neho.“ Hviezdoslav tu zachytil zaujímavý spoločenský zjav — ako sa zo zemana postupne stáva dedinský boháč. A jeho postoj k nemu bol kritický. Tento proces utvárania sa buržoázie i z radov zemianstva bol v časoch Hviezdoslavovej mladosti živý a básnik ho vystihol verne. V Gáborovi Vlkolinskom zachytil aj niektoré spoločenské udalosti: ohlas na Októbrový diplom, na memorandové udalosti, sú tu satirické scény z uhorských volieb a pod. Môžeme povedať, že v Ežovi a Gáborovi Vlkolinskom ožíva celý Vlkolín so svojimi charakteristickými zemianskymi i ľudovými figú­ rami, s celou galériou mužských i ženských postáv, s pestrou mozaikou všedného i sviatočného života. V nich Hviezdoslav vo výraznej podobe zachytil základné tendencie spoločenského procesu tých čias. Čarovné sú i krátke epické skladby. Sú to väčšinou žánrové obrázky, v ktorých sa odrazila básnikova snaha zobraziť slovenskú dedinu v jej životnom zdraví, v ‫״‬úsmevnej lahodě“, ale nemohol sa vyhnúť úplne ani jej tienistým stránkam. O šťastí mladomanželov Ondreja a Zuzky rozpráva Hviezdoslav v básni Poludienok (1891). Je jar. Mladá žena doniesla mužovi obed. Do rozhovoru plného nežnej ľúbosti kvapne horkosť neľútostného života. Prichádza k nim starec Jajatka, ktorý

342

sa im vyžaluje, že ho nevesta a syn po tom, ako im prepísal majetok, vyhnali z domu. Zuzka ho ponúkne zvyškami obeda a rozľútostený starec ich s vďakou prijíma. Núka sa, že im pomôže. Bude Ondrejovi v brázde vodiť volky. Zuzka odmietla. Chvíľku pomáha mužovi a vracia sa domov. K tejto skladbe sa druží báseň Večera (1892). Zuzka sa omeškala na poli a testiná ju hreší, že doma stojí práca. Keď sa večer vráti Ondrej, vyhovára svoju mladú ženu. Rodina zasadne k večeri, ktorou pohostila i starého Jajatku. Zuzke privedie do vena brat dve kravy. V dome je veľa radosti. Deň sa končí po úmornej práci šťastím a spokojnosťou. Podarená je figúrka lakomců Bútoru v básnickej skladbe Bútora a Čútora (1888). Skupáň sa oddávna pravotí s Čútorom pre kus lúky. Medzi jeho dcérou Zuzkou a Čútorovým synom Ondrejom rozpriadla sa láska. Starý Bútora spočiatku zamýšľa odmietnuť pytačov, no keď mu pripomenú, že starý spor bude přiženěním Ondreja vyriešený v jeho prospech a k tomu dostane zdravé mužské ruky do roboty, súhlasí. Šťastne a humorne sa skončila aj príhoda mladých zaľúbencov v básni Prvý záprah (1898). V tomto žánrovom obrázku, podobne ako v iných krátkych epických obrázkoch, prejavuje sa básnikova snaha o ‫״‬striedme“ využitie básnických prostriedkov. Báseň Na obnôcke (1889) je zase obrazom voľného života dedinskej mládeže za letných nocí. Skupina mládencov sa vybrala pásť kone. Pri pasení vykonajú rad žartovných kúskov, pričom niektorí mládenci odskočia ku svojim milým pod oblôčky do dediny alebo vystrájajú žarty po dedine a iní sa zase vyberú na salaš. O tom, že ľud chápal prácu, a najmä žatvu ako vážny obrad, do­ svedčuje Hviezdoslavova báseň z tohto obdobia V žatvu (1890). V nej básnik znova uvažuje o roľníkovej práci, o ťažkostiach ľudu a jeho budúcnosti, víta spev žníc nad poľom, ktorý mu dosvedčuje nehynúcu tvorivosť ľudu, vracia sa do mladosti, uvažuje o trpkej prítomnosti, kde z rodinného ‫״‬trojlístku zostal iba sám“ a nakoniec v rozhovore s vrstovníkmi, rozžiarenými šťastím z dobrej úrody, beseduje o básni­ kovej práci, prirovnávajúc ju k práci roľníkovej:

... Ovšem, krásna rola je tá rola ducha: no verte, tam do póla vela strmšie stúpa sa ako hockde tuto; i tam bodlače je dost, i tam tŕňa kruto dusí sejbu, dodriape mysel, dušu, dlane, a dost často marným je všetko hrdlovanie; i tam áčkom tečie pot... 343

Z kompozičnej stránky báseň V žatvu je akýmsi doslovom vyprávača tlmočiaceho autorove názory ku krátkym epickým obrazom. V období námestovskom vznikal aj Hviezdoslavov cyklus básní s biblickými motívmi: Agar (1882), Ráchel (1892), Vianoce (1897), Kain (1900), Sen Šalamúnov (1900). Poslednú skladbu dokončil už v Dolnom Kubíne. V prvej básni Agar spracoval Hviezdoslav jednoduchý príbeh Abrahámovej slúžky Agar, ktorú vyhnala jeho žena i s malým synčekom do púšte. Cesta prináša veľa utrpenia, no nakoniec je Agar i so svojím synom Izmailom zachránená. V básni využil Hviezdoslav inotaj, vdých­ nuc do nej myšlienku utrpenia slovenského národa a jeho záchrany. Podobne je to aj v básni Ráchel, kde utrpenie matky a výčiny He­ rodesa a jeho služobníkov mali symbolizovať súčasné utrpenie slo­ venskej matky a výčiny vládnúcich kruhov, ktoré tu básnik ostro odsúdil. V básni Kain na známom biblickom motíve rozvádza básnik starý a večne aktuálny filozofický problém dobra a zla v ľudskej spoločnosti. Báseň Vianoce je kritickou úvahou o neduhoch a mravných i sociál­ nych rozporoch v spoločenskom živote. Erotické ladenie má skladba Sen Šalamúnov. Je to ľúbostný príbeh kráľa Šalamúna a kráľovnej zo Sáby. No i tu mu biblický motív umožňuje vysloviť niektoré myšlienky o súčasnom živote spoločnosti. Ako sme spomínali, roku 1899 prechádza Hviezdoslav z Námestova do Dolného Kubína. Tu sa rodia jeho lyrické cykly Stesky (1900 až 1915), Dozvuky (1909—1919), cyklus Krvavé sonety (august—septem­ ber 1914), básne kratšej epiky i známa päťdejstvová tragédia Herodes a Herodias (1909), v ktorej akoby pokračoval na línii biblickej epiky. Podobne ako v biblickej básni Ráchel i tu vystupuje kráľ Herodes Antipas. Tragédia sa začína jeho návratom z Ríma do sídelného mesta. Očakáva ho kráľovná Tamara, služobníctvo a ľud. Herodes sa vracia, ale nie sám. Privádza so sebou Herodias, manželku Filipovu, i s jej dcérou Salome, ktoré predstavuje ako kráľovnú a jej dcéru. Tamaru ako cudzinku prepúšťa. Ľud je nespokojný. Ján Krstiteľ ostro od­ sudzuje kráľov čin. Herodias ho pozýva na kráľovský dvor a dáva ho uväzniť. V jeho sprievode prišiel i Filip, otec Salome. Keď si žiada dcéru, kráľ ho dá odstrániť. Manahen, verný kráľov služobník, prosí kráľa, aby v deň narodenín omilostil Jána. Herodes to sľúbi, no na večernej hostine, uchvátený zvodným tancom Salome, sľúbi jej splniť nerozmyslenú, matkou našepkanú žiadosť, hlavu Jána Krstiteľa. Nespo­ kojnosť vzrastá i medzi hosťami. V tom hradník oznamuje, že sa blíži Tamarin otec Aretas, kráľ arabský. Hodujúca spoločnosť sa zachraňuje tajnými podzemnými chodbami. V bojoch je Herodesovo vojsko po­ razené. Salome, ktorá bola medzitým vydatá za starca Filipa a ovdo344

vela, sa vracia a Herodes jej vyznáva lásku. Prichytí ho pritom He­ rodias, z čoho nasleduje vzájomné obviňovanie. Nakoniec sa zmieria. Herodes a Herodias sú zajatí a vyhnaní do Gallie. Herodes podľahol svojej ľúbostnej vášni, a to ho pripravilo o trón. Herodias zasa pre svoju ctibažnosť sa neštíti ničoho, až nakoniec to vedie k jej pádu. V tom je tragizmus oboch postáv. No v tragédii vyslovil Hviezdoslav nejedno kritické slovo i na adresu súčasných sociálnych pomerov. Hviezdoslavova tragédia Herodes a Herodias predstavovala jeden z vrcholov v slovenskej dramatickej spisbe predprevratového obdobia. Výraznou kresbou charakterov, myšlienkovou intenzitou, šírkou zobra­ zených problémov, filozofickou hĺbkou i náročnými jazykovými pro­ striedkami presahovala úroveň vtedajších dramatických prác a kládla vysoké požiadavky na inscenátora, takže sa mohla uviesť na javisko až po roku 1918. Bohatá je aj Hviezdoslavova Kratšia epika, ktorú vytvoril poväčšinou v duchu ľudovej slovesnosti. V niektorých epických básňach spracúval historické námety (Rastislav, Ľútosť Svätoplukova, Žofia Bosňáková a iné), v niektorých baladické motívy (Margita, Zuzka Hraškovie, Bra­ tranci a iné) alebo i námety zo súčasného života (Oráč a kosec, Mlatba a iné). P. O. Hviezdoslav v tomto čase hodne prekladal, a to! z tvorby Shakespeara, Goetheho, Schillera, Puškina, Lermontova, Slowackého, Mickiewicza, Petôfiho, Aranya, Madácha. Za hlavný motív Steskov (majú štyri časti), ktoré vznikali po Hviez­ doslavovom návrate do Kubína, označil Št. Krčméry básnikovo ‫״‬star­ nutie, zostupovanie z vrcholu“. Básnik často uvažuje o sebe, o tom, že už sivohlavý nebude môcť dať národu všetko, čo mu chcel dať. Hviezdoslav po návťate do Kubína bolestne pociťuje, že čas i uňho* vykonáva svoje dielo. Preto je taký žalostný jeho vzdych: ‫״‬Ach, nie som viac ten, čo som býval.“ Časté sú aj rozpomienky na zašlé časy mladosti, ktoré vyvolávajú známe miesta: O, smutno duši, ktorá rozpomienkam už žije len! im zrovna musí žiť . . . Prešla jar i leto života, nadišla podjeseň, ktorú si básnik stále viac uvedomuje: Tiež prežil ruch som jara — leta, jas; v pustej dumiem jeseni.

Básnik rozmýšľa o celom svojom živote, práci, o hodnote ľudského života vôbec i o blížiacej sa smrti. Zaháňa ešte túto myšlienku: 345

‫״‬Strať sa! id! nezatôniš môjho svetla, nezachladíš môj mi cit“, ale ona sa neodbytne vracia. V duši básnika prebieha vnútorný zápas o vyrovnanie, hoci dobre vie, že umieranie je neúprosnou súčasťou života: Musíme uznať, že sme dospeli v sklon obidvaja: Ver’ nález pre nás sotva veselý, skôr srdce krája; Veď osožili my sme život celý: i nechže dajú nástroj zbytočný, nás do komory — do hrobovej cely; oj, každý má tu náhradníka!! Musíme uznať.

Básnik sa preto obracia k mládeži v známej básni K ľudu, k ľudu, mládež moja, odkazujúc jej svoje celoživotné poznanie. Bolí ho bieda ľudu i neresti, ktoré v ňom rozbujneli, najmä vinou zaostalosti. Trápi ho jeho osud i osud celého Slovanstva (‫״‬Slavianstvo! teba sudba stíha“), o ktorom verí, že hoci má proti sebe vrahov i veľké hriechy, ‫״‬moc vředovitých, chorých miest“, raz vyzdravie, zmladí sa na obdiv celého sveta. Ako ozdravovací proces chápe i ruskú revolúciu roku 1905 (‫״‬Ach búri, kvasí sa to vo Slavianstve“). Zaujal tu odlišný postoj ako S.v. H. Vajanský. V Steskoch stretávame aj intímne hovory básnika o domácich pomeroch a medzi nimi i srdečný básnický list svojmu rodákovi Kukučínovi, v ktorom ho prosí, aby nezabudol na ľud a neodmlčal sa v ďalekej cudzine. V záverečných veršoch Steskov trápi básnika pochybnosť o životnosti vlastného diela:

Nikomu ston tvoj neosoží, nuž, na klin, lýro! k svojmu lóžu . . . Ó, dusa-labuť umiera! Cyklus Dozvuky (má tri časti) vyjadruje podobné nálady. Básnik sa lúči s prácou i životom. Uvažuje o budúcnosti národa, pričom do jeho veršov preniká radostné poznanie: ‫״‬Ľud sa budí, ľud sa budí!“ Básnik-veterán postihuje nové revolučné prúdy, zachvacujúce i slo­ venský ľud. S porozumením prijíma pozdrav mladého maďarského revolučného básnika Endre Adyho, adresovaný všetkým nemaďarským národom Uhorska. S radosťou tiež víta básnickú mlaď Slovenska (‫״‬Nové zvuky počujem“), i keď má voči jej tvorbe niektoré výhrady. No práve vtedy, keď myslel, že by bolo dobre už zatíchnuť, ohlásila 346

sa prvá svetová vojna. Básnik-starec prudko reaguje na ňu svojimi nesmrteľnými Krvavými sonetami. Hviezdoslav v nich odsúdil vojnu i jej osnovateľov. Je to prudká obžaloba i nemilosrdný súd nad spo­ ločnosťou a nad farizejstvom kresťanstva, ktoré nedokázalo zabrániť krviprelievaniu. V Krvavých sonetoch sa básnik znova zamyslel nad osudom Slovanstva i vlastného národa, nad jeho budúcnosťou a v zá­ verečných sonetoch vyslovil túžbu po mieri. Báseň tvorí kompozične uzavretý celok. Obsahuje 32 sonetov. Hviez­ doslav tu spracoval pálčivú tému, všestranne ju premyslel a k jej umeleckej realizácii si vybral jednu z najnáročnejších umeleckých foriem — sonet. V skladbe, v protiklade s inými lyrickými skladbami, je vo výrazoch neobyčajne úsporný. Do priestoru verša vtesnáva maximálne myšlienkové bohatstvo. Lyricko-reflexívna skladba Krvavé sonety predstavuje v jadre ucelený obraz o sociálnych, filozofických, a etických názoroch básnika P. O. Hviezdoslava. Hviezdoslav ťažko prežíva vojnu. V tých časoch mu umiera neter a synovec, ktorí vyrástli v ich rodine. Ale v nastávajúcich dňoch cez mračná neslobody začína svitať. Nad Ruskom zažiarila hviezda revo­ lúcie. Slovenský a český národ sa pohol a základy Rakúsko-uhorskej monarchie zaprašťali. Hviezdoslav za nadšenia českého obyvateľstva prednáša roku 1918 pamätný pozdrav v panteóne Národného divadla v Prahe. Po utvorení Československej republiky tvorí rad príležitostných básní. Slovenská buržoázia sa snaží urobiť z Hviezdoslava oficiálneho básnika. Vláda uzatvára s ním zmluvu, podľa ktorej dostáva celo­ životnú rentu a vláda preberá všetky práva vydavateľa. Starý básnik, ktorý roku 1919 oslávil sedemdesiatku, zostával i naďalej kritikom spoločnosti, i keď nové revolučné pohyby na Slovensku už nestačil pochopiť. V oravskom prostredí prežíval posledné dni života. Keď mu v januári 1921 prišli na Pavla priatelia blahoželať, lekár Nádaši musel chorého básnika ošetriť. Choroba sa síce zlepšila, ale básnik už úplne nevyzdravel. Prešlo leto a prišla chmúrna jeseň. Posledná jeseň básni­ kovho života. V noci zo siedmeho na ôsmy november 1921 dotíklo srdce Hviezdoslavovo. Začaté práce zostali nedokončené. Básnická tvorba P. O. Hviezdoslava predstavuje celú epochu vo vý­ vine slovenskej literatúry. V jeho poézii sa výrazne odrazili základné, kľúčové problémy vývinu našej literatúry z obdobia realizmu. Od jeho začiatočnej tvorby cez tvorivú činnosť rokov básnického zrenia možno stopovať, ako sa v jeho tvorivom snažení odrážal zápas o realistický charakter našej literatúry. Všetky závažné problémy, ktorými žil človek i ľudstvo jeho čias, nájdeme v motivickej škále Hviezdoslavovej lyriky i epiky. Obrátil sa k ľudu ako zdravému koreňu národa, bojoval 347

proti jeho utlačovaniu, nech ono malo akúkoľvek podobu. Tu tkvie demokratizmus poézie, tu sú žriedla jeho humanizmu. Poznal tvorbu svetových básnikov, ich dobové i národné zaradenie, ich náročnosť a umeleckú úroveň. Prekladal z nich a prebásnením dokazoval, že slovenčina je schopná do domáceho rúcha obliecť naj­ krajšie skvosty inonárodných literatúr. Tieto schopnosti národnej reči dokázal aj na vlastnej tvorbe. Hviezdoslav spĺňal v našej literatúre poslanie, ktoré v inonárodných literatúrach splnilo viac generácií. Ne­ obohatil slovenskú literatúru len o vlastný pohľad a postoj k historicko-sociálnym skutočnostiam tých čias alebo o bohatú filozofickomyšlienkovú problematiku a vlastný citový prízvuk a tón, ale aj nové výboje v oblasti špecificky formovej. Bol iniciátorom nového spô­ sobu veršovania v slovenskom básnictve a svojím tvorivým činom ho v slovenskej literatúre prebojoval a udomácnil. Mal v tom spolupra­ covníkov, ale jeho pôsobenie tu zohralo rozhodujúcu úlohu. Priniesol do našej literatúry nové ideové a estetické hodnoty vysokého realistic­ kého umenia, a preto sa mohol stať a stal sa odrazovým mostom pre ďalší vývin slovenského básnictva.

MARTIN KUKUČÍN Ani jeden zo slovenských spisovateľov v minulosti nemal taký pohnutý život ako Martin Kukučín (vlastným menom dr. Matej B e ncúr). Sám po trpkých životných skúsenostiach s dobrodusným úsme­ vom hovorieval: ‫״‬Osud si ma vybral, aby ma dobre popreháňal.“ Narodil sa 17. mája 1860 v dolnooravskej dedinke Jaseňovej. Vy­ rastal v roďine oravského sedliaka a od mladosti si osvojoval nazeranie a myslenie prostého dedinského človeka. Mal rád rodičov, ušľachtilú matku i robotného otca, ktorý si denné starosti korenil zdravým svie­ žim humorom, ako aj súrodencov Jána, Ondreja a Katrenu. Vo svojom detstve Kukučín zblízka poznal dedinský život, jeho všednú i sviatočnú podobu. Denne stretal celý rad podarených ľudových postáv, počnúc od richtára, cez výborníkov, hajtmanov, obecných hájnikov, kraviarov, husiarov, gazdov i sluhov, vypočul v rozhovoroch časté príhody mla­ dých dedinských zaľúbených párov či manželských dvojíc, stretal originálne figúrky dedinských remeselníkov, a to sa postupne ukladalo v pamäti, aby obraz patriarchálnej slovenskej dediny ožil v diele ním vytvorenom. Lebo v časoch Kukučínovej mladosti slovenská dedina bola ešte málo poznačená kapitalistickými vzťahmi. Postupne sa však rozdeľovala na chudobných a bohatých. Tento proces vnášal do myslí 348

dedinských ľudí túžbu po peniazoch, po zbohatnutí, zasieval medzi rodiny nesváry. Zemianstvo upadalo, rozmáhalo sa úžerníctvo, narúšali sa prirodzené rodinné a susedské zväzky, začínali sa viac vážiť peniaze ako charakter človeka. To všetko hlboko znepokojovalo spisovateľa, zamýšľajúceho sa nad životom ľudu a jeho dejinným poslaním. Pravda, prv než sa stal spisovateľom, musel sa na svoje životné povolanie dobre pripraviť. V gazdovských rodinách tých čias bolo zvykom, že starší bratia zostávali na majetku a najmladší odchádzal buď na remeslo alebo ojedinele na štúdiá. Malému Maťkovi sa po­ darilo odísť roku 1871 na gymnázium v Revúcej, ktoré navštevoval od prvej triedy až do zatvorenia roku 1874. Veselé študentské chvíle z týchto rokov neskoršie zachytil v známej novele Mladé letá. Štvrtú triedu gymnázia začína v Martine a dokončuje v Banskej Bystrici. Ešte toho istého roku v jeseni, t. j. roku 1875, odchádza na učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom, kde musí znášať úsměšky pomaďar­ čených profesorov a spolužiakov. Tu sa spriatelil so spolužiakom Antonom Bielkom, neskoršie spisovateľom. S ním potom vy­ dával Besiedky a Slovenský kalendár. Štúdium na učiteľskom ústave ukončil v školskom roku 1877/1878. Chcel pokračovať na ‫״‬vyššej preparandii v Pešti“, na ktorej sa pripravovali učitelia pre meštianske školy, ale pre nedostatok finančných prostriedkov sa štúdia vzdal a v septembri nastúpil učiteľské miesto v rodnej Jaseňovej. Tu v rokoch 1878—1883 pripravoval súkromne zemianske deti na skúšky na kežmarskom gymnáziu a spolu s nimi urobil gymnaziálne skúšky z piatej, šiestej a siedmej triedy. Už vtedy sa v mladom učiteľovi rodila túžba po ďalšom vzdelaní, a najmä po väčšej osobnej nezá­ vislosti, ktorú v cirkevnej škole nemal. Kukučín začal literárne tvoriť v jasenovskom prostredí. Spočiatku si svoje práce vpisoval do zošita nadpísaného Múzy Martina Kukučina (Čo komu súdenô, Život — ľúbosť), no čoskoro posiela do redakcie Národných novín prácu Na hradskej ceste (vyšla v Nár. novinách roku 1883). Jozef Škultéty a Sv. H. Vajanský prijali túto začiatočnú prácu priaznivo. Vnímavo postrehli, že do slovenskej literatúry vstúpil nadaný spisovateľ, ktorý ako prvý vniesol do nej obraz života prostého slovenského človeka. Kukučínov vzťah k životu dedinských ľudí bol bezprostredný, srdečný, bez akýchkoľvek stavovských predsudkov. Neznamená to však, že by v tomto vzťahu nebolo vnútorných proti­ rečení. Kukučín chápal, že ľud je hýbadlom národného života, preto sa i ľudový kolektív stáva ústredným hrdinom celého jeho umeleckého diela. No sociálno-etické chápanie ľudu, ako na to upozornil J. Noge, bolo u neho späté s určitými formami materiálnej výroby, ktoré sa stávali brzdou spoločenského vývinu, čo zavinilo v spisovateľovom živote nejednu vnútornú krízu (v tom zmysle mohlo podmieniť i jeho 349

‫״‬tuláctvo“) a vnieslo do umelcovho chápania ľudu a jeho historického poslania vnútorný rozpor. Ľud však poznačil celé myšlenkové ustrojenie Kukučínovej osobnosti, jeho život i dielo. Už v prvej práci Na hrad­ skej ceste, stretáme sa so živou ľudovou postavou cestára a jeho vtipnej mladej ženy, ktorá odučila muža žiarlivosti. V črte stretáme Kukučínov zdravý humor, zmysel pre poéziu a krásu života prostého človeka, pre jeho citové, ale aj sociálne problémy. V druhej poviedke Čas tratí — čas platí (1883) zobrazuje podobnú problematiku ako Hviezdoslav v Ežovi Vlkolinskom. Ide v nej o ľúbostnú zápletku medzi zemanom Paľkom Zrebnickým a sedliačkou Žofkou Machnatých a o intrigy, prostredníctvom ktorých sa ona rieši. V tejto poviedke nad­ väzuje Kukučín ešte na kompozičnú schému sentimentálno-romantickej poviedky, čo sa prejavuje najmä v tom, že postavy sa podriaďujú kompozičnému zámeru spisovateľa a nežijú plným citovým životom, neriadia sa v plnej miere logikou vlastného charakteru. Takýto kom­ pozičný postup nachádzame i v niektorých jeho ďalších prózach zo začiatočného obdobia, napr. v poviedkach Pán majster Obšíval, Máje, Susedia. Spisovateľ v nich rozvádza ‫״‬dedinskú verziu námetu Romea a Júlie“. Dedinské zvyky a obyčaje tvoria rámec jeho poviedok Na jarmok (1883), Hody (1884), Na Ondreja (1883), Dedinský jarmok. V týchto črtách sa už pokúsil Kukučín prekonať tradičnú kompozičnú schému sentimentálno-romantickej poviedky. Ako ukazuje posledný výskum (Cepan, Noge), ide v nich spravidla o riešenie vzťahu jednotlivca k dedinskému kolektívu, alebo o ich spoločenský vzťah k zvykoslovnej tradícii a vôbec k archaickému spôsobu gazdovského života. Väčšina z nich nemá sujet v pravom slova zmysle a jednotiacim princípom je ‫״‬vhodne vybraná akási rámcová udalosť alebo postava“, napr. v kresbe Dedinský jarmok je to postava žida-priekupníka Árona Mendela. Ta­ kýto kompozičný postup umožňoval sústrediť sa spisovateľovi na ‫״‬vykreslenie charakteristických postáv, situácií a zvyklostí bez ohľadu na potreby a požiadavky deja“. Akýmsi prechodným typom medzi bezsujetovou prózou a sujetovou kompozíciou je kresba Hody. V nej sa dokumentárny zvykoslovný ľudový ceremoniál dostáva do úzkeho vzťahu so sujetom, s prekážkami lásky dvoch mladých ľudí. Tendencia k osamostatneniu charakteru voči jeho vopred stanovenej funkcii v rámci kompozičnej schémy naznačuje smerovanie k utváraniu cha­ rakteristického typu kukučínovskej realistickej poviedky. Týmto po­ stupom Kukučín veľmi jednoznačne popiera sentimentálno-romantickú poviedku predchádzajúceho obdobia. V jeho tvorbe chýba od začiatku ‫״‬nacionálny pátos“, a predsa jeho dielo má v najlepšom slova zmysle národný charakter, ktorý dosahuje vďaka realistickému stvárneniu prostredia a najmä charakterov. 350

V porovnaní s predchádzajúcou romanticko-sentimentálnou povied­ kou novou bola i vnútorná atmosféra Kukučínových poviedok a črt, ktorú vytvára svojsky ladený humor, prekypujúci bezprostrednou srdečnosťou a vylučujúci sentimentálny pátos a pseudoromantický lyrizmus. Kukučín zároveň vo svojich prózach prináša v porovnaní s vývinom prózy predchádzajúceho obdobia novú oblasť jazykových prostriedkov. Proti spoločensky uhladenému jazyku, ‫״‬lyrickej fráze“ romantickosentimentálnej poviedky, prináša do svojich próz vrstvu hovoreného ľudového jazyka, ktorá sa predtým považovala za okrajovú. Výstižne o tom hovorí O. Čepan: ‫״‬Kukučín urobil jazykové formy myslenia ľudu základom svojej umeleckej metódy.“ Nie div, že Kukučínove poviedky, kresby, črty boli od začiatku obľúbené u ľudového čitateľa. Je napr. známe, ako sa čitatelia z dedín zaujímali o kalendár, v ktorom bola vytlačená poviedka Rysavá jalo­ vica. Táto poviedka i celý rad ďalších (Panský hájnik, Z teplého hniez­ da, Na svitaní) vznikli ešte pred Kukučínovým odchodom do Prahy. Adam Krt z Rysavej jalovice je dobrák od kosti. Prežíva tragický príbeh. Vyberie sa na jarmok, kde s kmotrom, od ktorého kúpil jalovicu, pije ‫״‬mernô“. Keď však vyšli v dobrej nálade z krčmy, jalovice už nebolo. Utrápení a rozhnevaní kmotrovia vracali sa každý sám so zvesenou hlavou domov do Adamoviec a očakávali skrúšene ‫״‬následky“ tohto činu. Krt však musí prekonať ešte vážne prekážky. Najprv sa mu zdá, že mu tancuje lavička pod nohami, potom sa mu zjaví mátoha — v skutočnosti pes s dbankou na hlave, a nakoniec robí mu starosti potrafiť do vlastného domu. S rozmarným humorom rozvádza Kukučín scénu, ako podnapitý Krt uvažuje pred svojím domom, či je doma a či nie. ‫״‬... Čo sa to len od rána v tých Adamovciach porobilo? Domy akosi popreskakovali. Ale zavolám do izby, povedia mi, čí sú.“ A Krt zaklopal na tmavý oblok a zavolal na spiacich: ‫״‬Hej, počujte, máte muža doma?“ Rozospatá Eva, nemohúc sa chytro prebrať, odvetila: ‫״‬Hej!“ ‫״‬Vecľ povedám, že to nie môj dom. Tu majú muža doma. A ja čí som muž? Odkiaľ? Iba ak by som sa do druhej dediny zatáral. Ach, Bože môj, čiže som? Ak mám čuhaňu, Krt som, a ak palicu. Trnka som. Ale ja som predsa len Adam Krt, kapčiar z Adamoviec. Ale nezaškodí, ked sa opýtam ešte raz.“ Keď sa ráno prebudil v dome a videl uplakanú ženu Evu, prešiel mu po chrbte mráz. A búrka nevystála. Eva najprv vyspovedala muža, ktorý sa skrúšene priznal ku všetkému, a potom v hneve a zlosti vyhnala ho hľadať jalovicu. Čoskoro však príde kmotor i kmotra a celá vec so zmiznutou jalovicou vyjde najavo — odviedla ju Trn­ ková a zatvorila doma do maštale. Eva teraz žalostí. Má rada muža, i keď je ľahkomyseľný, a mrzí ju, že sa tak tvrdo zachovala k nemu.

351

A je celá natešená, keď ho k blížiacim sa hodom privedie kmotor Trnka. Všetko» mu odpustila. Krt sa zaveril, že pálenky neokoštuje viac ‫״‬a čo by bola ako med“. V tejto poviedke stretávame už charakteristickú črtu celej Kuku­ čínovej tvorby — humoristické rozprávanie, ktoré vytvára svojrázne ladenie jeho prozaického diela. Stretáme tu majstrovské využitie šty­ listických prostriedkov ľudového humoru, pričom autor humoristický účinok dosahuje súladom medzi komickým obrazom a komickou pred­ stavou (napr. Krtov vzhľad podobný krtovi), protikladom medzi váž­ nym obrazom a komickou predstavou, komickými situáciami, hyperbolizáciou (napr. stupňovanie Krtovej opilosti), komičnosťou postáv a ich dialógov a monológov charakterizujúcich ich smiešne vlastnosti a psychológiu (napr. monológ opitého Krta pred vlastným domom). Pritom Kukučínov humor je neobyčajne láskavý, naplnený veľkou intenzitou citu a často i súcitu. Cítime, akoby v ňom bol obsiahnutý jas letného dňa i melanchólia podzimného večera. Drámu mladého srdca, odchádzajúceho ‫״‬do sveta“ za povolaním, zobrazil Kukučín v poviedke Z teplého hniezda. Maťko Rafikovie nie je už viac sedliacky synak. Obliekajú mu panské šaty. Lúčia sa s ním dedinskí remeselníci, veď bude patriť medzi nich. A on prežíva vnú­ torné muky, bolesť za rodnou dedinou, ktorá mu zostane navždy drahou, rovnako ako dedinský sedliacky svet. Rovnaké pocity prežíva i Ondrejko v poviedke Do školy. Isteže sú tu zaznamenané i vlastné pocity spisovateľa, ako ich prežil kedysi v detstve — A koľko zla narobili fúzy Ondreja Štetinu?! Nechal si ich narásť na vojne a ne­ oholil ich ani po návrate do dediny, hoci ho o to sestra Katruša prosila. Ale nielen to. Jeho stará láska Žofka Ledákovie ho odmietla, pretože pre jeho fúzy nechcela prísť na posmech celej dedine, hoci jej vydaj potom nebol najšťastnejší. Podobne to urobili aj druhé dedin­ ské dievky. Nakoniec si vzal zemianku Máriu Melnickú. Jej lásku mu nakoniec vrstovníci i závideli. Ondrej sa postavil proti predsudkom dediny a vyhral v boji o osobné šťastie (Panský hájnik). Vo všetkých týchto prózach ‫״‬pokoj“ dedinského sveta je narušený čímsi novým, čo vyvoláva obavy, nepokoj alebo nesúhlas. Prirodzené, oddávna ustá­ lené vzťahy sú narúšané skutočnosťami, ktoré prináša v známej alebo ‫״‬zastretej“ forme vývin spoločnosti a ktoré dramatizujú obraz, no nemôžu úplne rozrušiť, zmeniť tieto tradičné vzťahy, a preto dávajú spisovateľovi možnosť riešiť ich harmonicky. S Jaseňovou sa Martin Kukučín čoskoro rozlúčil. V auguste 1884 rozviazal učiteľský pomer s jasenovskou cirkvou a pripravoval sa na maturitu z gymnázia, ktorú urobil v júni 1885 v Šoproni. Chcel sa zapísať najprv na teologickú fakultu, no keď i tu videl protislovenské ovzdušie, rozhodol sa pre štúdium medicíny v Prahe, kam odchádzal 352

aj jeho priateľ Dušan Makovický, neskorší osobný lekár Leva Nikolajeviča Tolstého. Po príchode do Prahy pokračoval vo svojej tvorbe, hoci ho štúdium na lekárskej fakulte Karlovej univerzity hodne zamestnávalo. Na život v Prahe si rýchlo privykol, ale oravská dedina zostávala naďalej jeho láskou. Svedčí o tom aj jeho prozaická tvorba, v ktorej pokračuje v spracúvaní námetov z dediny. Pribúdajú k nim však prózy spomien­ kového charakteru z detstva a študentských čias, ako aj práce s tema­ tikou pražskou a malomestskou. V rozprávkach, čerpajúcich námety z dediny, vytvára často obraz ,,prostredníctvom preskupovania pohľadu“, t. j. tým, že si jednotlivé fakty i významné celky, ktoré považuje za rovnocenné, zamieňajú miesto (napr. štylistické využitie zámeny v poviedke Tri roje cez deň, kde sa situačný humor zakladá na zámene jedného roja za tri, alebo v poviedke Pozor na čižmy, kde zámena kopýt na čižmy spôsobí sku­ páňovi gazdovi Miškovi mnohé trampoty). Zámena pohľadu je spiso­ vateľom využitá na budovanie sujetovej kompozície. Niektoré Kukučí­ nove prózy spracúvajú anekdotický príbeh, niektoré sú žánrovými obrázkami, napr. poviedky Preháňanky, Prečo Adam Chvojka spáva už teraz doma, Rohy, Sviatočné dumy, Visitatio canonica, Na prielohu, Pod vládou ženy a iné. Tak v poviedke Preháňanky ide o nedorozu­ menie medzi Ondrejom Rakytom, peciarskym majstrom, a jeho pomoc­ níkom Miškom, ktorí sa nemôžu celý deň stretnúť. Alebo v črte Rohy, kde sa pán Jonáš Kelnický dozvie o skutočných vlkoch na salaši iba prostredníctvom naivnej Dory, ktorá zlámala jelenie parohy, povesiac na ne bundu i krpku, a na ich miesto kúpila rohy baranie. Zaujímavé sú Kukučínove prózy O Michale a Neprebudený. Obe vznikli za pražského pobytu. V prvej rozpráva spisovateľ príbeh dedin­ ského kraviara Jana Pecúchovie a jeho pracovné i ľúbostné trampoty. V druhej zase rozvíja tragický príbeh mrzáka husiara Ondráša Ma­ chuľu, ktorý sa stal obeťou vybájenej lásky k peknej Zuzke Bežanovie. Tragizmus jeho ľúbostnej drámy bol v tom, že bolo nad jeho sily pochopiť, prečo ho Zužka nemôže ľúbiť. Zostal mu len akýsi temný pocit krivdy. Tento pocit ho sprevádzal i na svadbe Zuzky s Janom Dúbravovie, ktorá priniesla tragické zavŕšenie jeho života. Kukučín si vybral motív priamo z prostredia najbiednejších, čím prejavil hlboký záujem o tú skupinu ľudí, ktorých si málokto i v dedinskom prostredí všímal. A prejavil toľko hlbokého ľudského porozumenia, ako môže iba neobyčajne citlivý človek a umelec. V tejto poviedke stretávame ďalšie charakteristické črty tvorivého postupu. V oblasti kompozičnej popri spomínanej ‫״‬zámene pohľadu“, ktorá tu má tragický prísvit, spisovateľ vytvára kompozíciu ‫״‬sústredene robeným umeleckým roz­ borom istého charakteru a jeho vzťahu k okolitému svetu“ (J. Noge), 23 Dejiny slovenskej literatúry

353

t. j. postava Ondreja Machuľu je tu pochopená znútra a pre odhalenie jej ‫״‬vlastnej nátury“ sa využíva psychologická a spoločenská analýza. To umožňuje Kukučínovi vytvárať obraz života plnší a najmä vše­ strannejší. Takmer ani v jednej Kukučínovej próze nedosahuje ‫״‬tragično“ takú intenzitu ako v Neprebudenom, i keď je ono akosi ‫״‬nad­ ľahčené“ úsmevným pohľadom spisovateľa. V pražskom prostredí napísal ešte celý rad ďalších poviedok s de­ dinskou tématikou. Spomeňme aspoň niektoré. Ak v poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie zobrazil Kukučín na postave Aduša Domanického! nezadržateľný duchovný i hmotný úpadok zemianstva, tak v novele Dies irae na postave starého Sýkoru zobrazuje typ dedinského úžerníka, ktorému v živote na ničom nezáleží — okrem peňazí. Peniaze sa stávajú jediným zmyslom a náplňou jeho života. Preto, keď richtá­ rovej Zimovci sa zadížia, zakáže svojmu synovi Jurovi chodiť za ich Evkou, hoci ju mal rád. Druhého syna dal na vojnu a vyhnal ho len preto, že ho podozrieval z krádeže svojich peňazí. Mojžiša takmer utýral na smrteľnej posteli pre peniaze. Svojho syna, chorého na choleru, nejde ani pozrieť, iba náhodou sa dostáva k richtárovcom, kde leží, keď mu zlodeji ukradli zo sypárne nazhŕňané peniaze. Vtedy poúča syna: ‫״‬Bez peňazí nemôžeš robiť, ani pohnúť. Čo krok — už peniaze. S peniazmi zajdeš kraj sveta a bude tvoje, čo sa ti za­ žiada . . .“ Strata peňazí ho viac zmorila ako prípadná smrť synova. No zároveň ho priviedla k uvažovaniu nad zmyslom vlastného života. A čudná je to bilancia. V nej sa odhaľuje príživníctvo a úžera v pra­ vom svetle. Starý Sýkora v dlhom monológu uvažuje o tom, ako získaval peniaze: ‫״‬... Uskoky, lesť, obchádzanie zákona, využitie sla­ bostí ľudských, vykoristenie cudzieho nešťastia, zapredanie cti, statoč­ nosti i viery — to je tá práca. Koľko slz sa rodilo preňho, koľko kliatby ho sprevádzalo, koľko nešťastia sa zrodilo, koľko úpadkov zkrslo — všetko jeho prácou... A by on mohol povedať, že má o päť, o desať tisíc viac.“ Z tohto monológu i z celého obrazu vidíme, ako spisovateľ odsudzoval zjavy, ktoré prinášal kapitalizmus do dedinského života. V tomto smere máme do činenia s kritickorealistickým obra­ zom. Poviedka sa končí harmonickým záverom, ktorý umožňuje spi­ sovateľovi uplatniť jeho mravné hľadisko, pri hodnotení spoločenských javov poväčšine rozhodujúce. Z neho vyplývajú dôsledky tak pre ‫״‬filozofickú podstatu“ kúkučínovských charakterov, ako aj pre sujetovo-kompozičnú výstavbu jeho próz. Ak Kukučín vychádza z vnútor­ ného presvedčenia, že všetci ľudia sú vo svojom mravnom jadre schopní nápravy, tým si otvára cestu k mravnému riešeniu sociálnych rozporov a kompozične k harmonickým záverom. Preto aj v novele Dies irae sa zlo< ako dôsledok spoločenského systému presúva do oblasti mravnej, individuálnej (hrabivost a nenásytnosť starého Sýkoru)

354

a po ‫״‬mravnom obrodení“ (spisovateľ využíva k tomu Sýkorov vnú­ torný monológ) je triedno-spoločenský rozpor vyriešený dorozumením a ‫״‬vzájomným odpustením“. V novele jasne vidíme, ako svetonázorové zložky spisovateľa základne podmienili autorovo videnie skutočnosti a odrazili sa aj v jeho tvorivom postupe. Pravda, u Kukučina, ako u všetkých realistických spisovateľov, pri vytváraní umeleckého diela zavážila v rozhodujúcej miere sociálna skúsenosť. Táto vnútorná spä­ tosť skúsenosti, bezprostredného poznania života a hodnotiaceho sta­ noviska autora podmienila ‫״‬podobu obrazu“, jeho historickú i osob­ nostnú špecifiku. Poviedka Mišo je svojím vnútorným ladením blízka Rysavej jalovici. I tu, v strede humoristického rozprávania, stojí postava dobráka Miša — sluhu farára Drozdíka z Jabloníc — ktorý sa neustále zmieta medzi túžbou vypiť si a snahou dodržať dané slovo. V poviedke sa stretajú pri vytváraní charakteru na jednej rovine humor, komika a ‫״‬tragizmus“ a výsledkom je úsmev, ktorého rubom je bolesť nad slabosťou človeka. V pražskom prostredí vznikajú aj poviedky oživujúce spisovateľove spomienky na detstvo a študentské časy. Svoje detstvo zobrazuje Ku­ kučín radostne. Sú to väčšinou žartovné obrázky. V rozprávke Velkou lyžicou kreslí návštevu mladého vyobliekaného študenta, pozvaného na slávnostný obed, no on v sebe nezaprie chlapčenskú krv a driape sa i po stromoch v záhrade. O Revúcej sa rozhovoril v poviedke Úvod k vakáciám. N nej zachytáva veselé príhody študentskej skupiny, ktorú na voze prepravuje z Revúcej na Oravu furman báťa Rázvora. V poviedke Pred skúškou stopuje problémy detskej žiarlivosti richtá­ rovho syna Jožka voči nadanému, ale chudobnému žiakovi Jankovi Ružanovie. Poviedka obsahuje autobiografické črty. Zo študentského prostredia čerpá aj jedna z najznámejších Kukučínových noviel Mladé letá (1899). V tejto novele vytvoril autor neobyčajne lyrický obraz študentského života. Novela sa viaže k revúckemu gymnáziu. Vypráva tu príbeh dvoch študentov priateľov, oktavána Miška Jahodu a septimána Ferka Putorisa. Obaja sa zaľúbili do sestry Petříka Zvarinu, krásnej Eleny Zvarinovej a vehementne bojujú o jej priazeň a lásku. Mišo je krásavec, dobrý žiak, ale veľmi namyslený a trochu i márnomyseľný. Ferko je skromnejší a v citových vzťahoch opravdivejší. Toto ľúbostné vzplanutie však čoskoro prehrmí a zostane len vďačná spomienka na sen mladosti a prvú ľúbosť. Vôbec citová problematika stojí v centre novely. No v novele vykresľuje spisovateľ aj pomery v slovenskej spoločnosti a rieši závažný problém vzťahu inteligencie k ľudu. Hoci ide o jednu z najrozsiahlejších Kukučínových noviel, kompozične je stavaná na tom istom princípe ako predchádzajúce prózy. Častejšie a závažnejšie sú tu však odbočenia od ústrednej dejo­ 23*

355

vej línie, ktoré majú svoju funkciu v rámci kompozično-sujetovej výstavby novely. Odbočenie od základnej dejovej línie (vytvára ju príbeh Miška, Ferka a Eleny) umožňujú spisovateľovi načrtnúť jednak oveľa širší spoločenský obraz a zachytiť oveľa bohatšiu životnú proble­ matiku, jednak pomáhajú odhaľovať charakter postáv a konečne uvá­ dzajú nové motívy a súvislosti dynamizujúce základný dej. Zároveň umožňujú začleniť príbeh časové i priestorové, napomáhajú vytvoriť preň ‫״‬živé“ spoločenské prostredie. V pražskom prostredí vznikli aj Kukučínove rozprávky z malomest­ ského prostredia a z prostredia veľkomesta. Najpodarenejšou a kri­ ticky najpriebojnejšou je poviedka Na podkonickom bále (1891). V nej zobrazuje Kukučín ‫״‬poľovačku na ženícha“. V centre stojí rodina Votickovcov, ktorej sa podarilo pre dcéru Margitu získať starého mládenca-boháča Kremeňa. Kukučín tu odhaľuje, ako v malomestskej spoločnosti nerozhodujú citové vzťahy, ale ohľad na majetok. Ukazuje, že tu nejde o lásku, ale o spoločenské postavenie. Poviedka Na pod­ konickom bále sa odlišuje od ostatnej tvorby (i keď je nesporné, že má i mnoho zhodných vlastností) niekoľkými zvláštnosťami. Ak nebe­ rieme do úvahy u Kukučina nezvyčajnú tému (obraz miešanej maďarsko-slovenskej malomestskej spoločnosti), potom sú tu nápadné dve veci: postoj k téme a posmešný satirický tón. Ak bol totiž spisovateľ doteraz akoby zainteresovaný na osudoch svojich hrdinov, tak v tejto satirickej poviedke cítime jeho odstup; dobrosrdečnosť a láskavosť je nahradená iróniou. Na zobrazenie spoločnosti, ku ktorej zaujal od­ mietavý postoj, využil satirický žáner. Prejavuje sa to v jazyku, v štýle poviedky, pri výstavbe charakterov a v zhustených reflexiách. Na tejto línii pokračoval neskôr v zobrazení malomestského života Janko Jesenský. Kukučín aj z pražského života vyťažil pre svoju tvorbu niekoľko námetov. Prózy tohto typu nazval sám ‫״‬malými črtami z velkého mesta“. Často v centre rozprávania stojí sám autor. Tak je to v po­ viedkach Zápisky zo smutného domu, Zo študentských časov i v obráz­ ku zo života pražskej mládeže Na ľade. V Zápiskoch zo smutného domu spracúva kronikársko-analytickým spôsobom tragický príbeh pražskej rodiny, u ktorej býval a sám ho zažil. V poviedke Zo studentských časov zobrazuje život slovenských vysokoškolákov v Prahe koncom minulého storočia. V nej spomína spisovateľ na svoje styky s veľkým priateľom Slovákov Rudolfom Pokorným. Ide tu v podstate o prózu memoárového charakteru. Tu vznikla aj jeho divadelná hra Komasácia (1889). Hra čerpala námet zo života vtedajšej slovenskej dediny, trpela charakterovou drobnokresbou, novelistickou rozpravnosťou, ne­ dostatkom dramatickej skratky. V čase pražského pobytu zúčastňoval sa Kukučín činne života vo

356

vysokoškolskom slovenskom spolku Detvan, založenom roku 1881, v ktorom bol za istý čas predsedom. Tu čítaval svoje práce, referoval o literárnych dielach našich i inonárodných, vyslovoval svoje názory na otázky spoločenské, politické, sociálne i umelecké. Počas pražského pobytu sa intímne zblížil s českou literatúrou a umením a s niekoľ­ kými spisovateľmi sa aj osobne poznal. Zblížil sa tu aj s tou časťou vysokoškolskej mládeže zo Slovenska, z radov ktorej neskoršie vy­ rástlo hlasistické hnutie. Kukučín sympatizoval s aktivizmom tejto mladej skupiny, no nesúhlasil s myšlienkou českého jazyka pre Slo­ vákov, proklamovanou niektorými príslušníkmi tejto skupiny. Kritické stanovisko však zaujímal aj voči fatalistickej politike, ako ju koncom storočia predstavovalo martinské centrum. Praha v rozhodujúcej miere zasiahla aj do životných osudov mladého lekára a spisovateľa. V rodine mestského intendanta Neureuthera, kde istý čas býval, zoznámil sa s príslušníkmi významnej rodiny Didoličovcov a ich prostredníctvom sa dostáva po skončení lekárskych štúdií za obecného lekára do Seliec na ostrove Brač. Do Seliec prichádza 6. januára 1894, v čase, keď sa tam práve roz­ šírila epidémia záškrtu a šarlachu. Selce mali vtedy asi 2000 obyvateľov a patrili k nim ešte dedinky Povije, Sumartin, Novo Selo a lazy. A ‫״‬šor dottor“, ako oslovovali tu M. Bencúra (o ktorom, mimochodom, nevedeli, že on je ten známy slovenský spisovateľ M. Kukučín), mal hneď plné ruky práce. Súčasníci si spomínajú, že Matej Bencúr ako lekár bol dobrosrdečný, veselý a u občanov Seliec a okolia veľmi obľúbený. Ako lekár prichádzal do rodín, poznával život i myslenie svojich spoluobčanov a z tohto poznávania života v novom prostredí sa rodili nové literárne práce. Vznikali tu jednak krátke rozprávky a črty, ako Svadba, Prvá zvada, Štedrý deň, Baldo et comp., Mišo II, Parník, a jednak cestopisy, ba vznikol tu aj jeden z najlepších sloven­ ských románov v predprevratovom období Dom v stráni. V prvej poviedke Svadba rozvádza Kukučín dozrievanie ľúbostného vzťahu medzi mládencom Petarom a Jovou Zubičovou i prvé šťastné dni ich manželstva. Rozprávku Prvá zvada poslal Kukučín na papie­ roch navštívenkového formátu E. M. Šoltésovej do Letopisu Živeny, prosiac ju, aby neuverejnila, že je to ‫״‬obrázok z Dalmácie“, lebo ‫״‬dakoho by to napadlo ešte preložiť a mňa by za živa upiekli“. Roz­ práva tu príbeh mladého manželského páru, prvú zvadu i zmierenie. Alebo v poviedke Mišo II vytvoril podarenú figúrku svojho sluhu Lešeho, ktorý ho prevážal na vlastnej mulici za pacientmi, pričom si rád upil, uisťujúc svojho pána, že on je vždy triezvy. Je to vtipný obrázok, ktorý nám dáva možnosť nazrieť do života spisovateľa za jeho hráčského pobytu. V štylistických postupoch sa prejavuje v týchto poviedkach u spisovateľa tendencia využiť hovorovú chorvátčinu, 357

miestny hovorový i zvykoslovný ceremoniál, pričom tu vstupuje nový moment analógie, porovnávania slovenských a chorvátskych skutočností (i jazykových), ktorý je často akýmsi nostalgickým intermezzom, a to i v poviedkach písaných v humorne-rozmarnom tóne. Z ciest, ktoré vykonal Kukučín v tom čase, vznikli jeho cestopisy, a to Cestopisné črty s podtitulom V Dalmácii a na Čiernej Hore, a druhý s tým istým názvom, s podtitulom Rjeka—Rohič—Záhreb. Kým v prvom si viac všíma ľudový život, zatiaľ v druhom venuje väčšiu pozornosť životu v mestách, počnúc od prístavného mesta Rjeka a končiac hlavným mestom chorvátska Záhrebom. Vo svojich cesto­ pisoch nezapiera v sebe Kukučín humoristu, aj keď sa v druhom cesto­ pise objavujú myšlienky autora, svedčiace akoby o jeho únave z prud­ kého životného tempa, ktoré ho zaháňa do uzavretosti a rezignovanosti. I keď si v týchto cestopiso382

ločnosti a iné), predsa len ich význam pre súčasný slovenský život bol veľký. Stali sa nielen základným východiskovým dielom pre hodnotenie slovenskej literatúry, ale zároveň ukazovali cestu k ľudu v literárnej tvorbe i v praktickom živote. Zjednocovali a aktivizovali národné povedomie, roztriešťované konfesionalizmoín a oslabené mystickým i politickým fatalizmom. Posilňovali demokratizmus v slovenskom myš­ lienkovom, politickom i umeleckom svete. Tým, že vysoko oceňovali tvorbu mladej generácie, zdôrazňujúc jej závažnosť v národnom živote i v záchrannom zápase, boli povzbudením a posilňovali realistickú orientáciu slovenskej literatúry. Zohrali pozitívnu úlohu i pri formo­ vaní nastupujúcej umeleckej generácie v predprevratovom období. Svojím zdravým kriticizmom napomáhali smerovanie slovenskej litera­ túry k vyšším umeleckým métam. Dejiny literatúry slovenskej sa stali klasickým literárnohistorickým dielom. Vĺčkov čin plnil v slovenskom literárnom živote podobnú ozdravujúcu funkciu ako umelecké dielo M. Kukučina a P. O. Hviezdoslava. Jaroslav Vlček potom uverejňuje v Slovenských pohľadoch doplnky k ‫״‬Dejinám“ a pokračuje v práci na obsiahlom diele Dejiny českej literatúry. V nich spracoval staršiu slovenskú literatúru najobšírnejšie. Niektoré výsledky svojho štúdia slovenskej literatúry včlenil do ko­ lektívneho diela Literatúra česká XIX. století. (Slovensko katolícke, Osvietenské Slovensko, Slovensko evanjelické, Štúrova škola na Slo­ vensku.) Posledná Vlčkova knižná práca z dejín slovenskej literatúry Slo­ vensko od reakcie Bachovej do zrušenia Matice slovenskej (1913) bola prípravou na doplnené a rozšírené vydanie Dejín literatúry slovenskej. K ich definitívnemu spracovaniu sa nedostal, keďže po roku 1918 mu pripadli veľké úlohy pri oživení Matice slovenskej a pri výstavbe slovenského školstva. Umrel uprostred tvorivej práce v predvečer sedemdesiateho jubilea, 21. januára 1930. Jeho život a dielo sú príkladom v utužovaní brat­ ských vzťahov medzi národom slovenským a českým.

JOZEF ŠKULTÉTY Jozef Škultéty (intímny druh a priateľ Sv. H. Vajanského) predsta­ vuje v slovenskom svete typ húževnatého pracovníka, organizátora nášho literárneho a kultúrneho života. Narodil sa 25. novembra 1853 v Potoku. Po ukončení štúdií bol začas učiteľom v Sučanoch a na Vrútkach. Potom pracoval na škol-

383

skom inspektoráte v Rimavskej Sobote, odkiaľ mal prejsť pracovať na ministerstvo do Pešti. Roku 1879 sa rozhodol odísť do Martina, kde sa postupne stáva jedným z vedúcich organizátorov literárneho života na Slovensku. Pracuje ako člen redakcie Národných novín od roku 1881 až do prevratu. Od roku 1890 až do prvej svetovej vojny sám rediguje Slovenské pohľady, ktoré sa stávajú jeho pričinením reprezentačným slovenským literárnym časopisom. V nich sa zhromaž­ ďujú najlepšie tvorivé sily zo všetkých oblastí umeleckého i vedeckého myslenia. Vzácna bola Škultétyho starostlivosť o jednotlivých spisova­ teľov a ich umelecký rast. Bystré sú jeho kritické úvahy o tvorbe súčasníkov: P. O. Hviezdo­ slava, M. Kukučina, Sv. H. Vajanského, i mladších: B. SlančíkovejTimravy, J. G. Tajovského a iných. Mal vyvinutý zmysel pre hodnoty realistickej literatúry, podnietený i hlbokou znalosťou ruskej kultúry a umenia. Mnohé z diel ruskej realistickej literatúry sa pričinením Škultétyho a jeho manželky Bohdany Škultétyovej dostali do rúk slo­ venského čitateľa v kultivovanom preklade. Pravda, Škultétyho ideovo-politiŕká orientácia, blízka Vajanského reakčnej koncepcii, zanechala v jeho účinkovaní a názoroch i nega­ tívne stopy. Najvýraznejšie sa to odrazilo v Škultétyho polemike s hlasistami o Vajanského umeleckom diele, o ktorom bol presvedčený, že pravdivo odráža súčasný život na Slovensku. Škultéty sa pri svojej mnohostrannej činnosti venoval aj otázkam vydávania diel slovenských spisovateľov a výskumu našej literárnej minulosti. (Publikoval napr. v maďarskom náučnom slovníku pre­ hľadnú prácu o dejinách slovenskej literatúry.) Po roku 1918 zasvätil svoje sily Matici slovenskej. Komenského univerzita v Bratislave (na filozofickej fakulte krátky čas pôsobil ako profesor) mu udelila čestný doktorát. V poprevratovom období vy­ chádzajú knižne jeho jednotlivé práce O Matici slovenskej (1919), Stodvadsafpät rokov slovenského života (1920), O Slovákoch, časť I, II (1928). Vo vlastnej umeleckej tvorbe (beletristické práce uverejňoval v ro­ koch 1871—1880 v Dennici, Napřede, Dunaji a v Orie) nezískal väčšie úspechy. Má však veľkú zásluhu na organizovaní nášho vedeckého, literárneho a vôbec kultúrneho života. Umrel vo vysokom veku ako 94-ročný starec roku 1947. Bez jeho húževnatej a vytrvalej práce a bez jeho organizačného talentu si možno ťažko predstaviť slovenský lite­ rárny život v minulosti. Celkove možno povedať, že roky osemdesiate sa v porovnaní s ma­ tičným obdobím nesú v znamení nástupu mladých literárnych síl a predstavujú vo vývine literatúry obdobie prelomovo-vzostupné. Je to 384

obdobie postupného zosilňovania realistických tendencií v našej litera­ túre, i keď ešte žijú pseudoromantické prežitky v celom rade diel slovenských spisovateľov. V ďalších rokoch hospodársko-spoločenský vývin i nástup kriticko-realistických spisovateľov umožňuje úplné víťazstvo realistickej umeleckej tvorby.

25 Dejiny slovenskej literatúry

HOSPODÁRSKO-SPOLOČENSKÁ A KULTÚRNA SITUÁCIA V ROKOCH 1890—1914

období pred prvou svetovou vojnou aj v Uhorsku sa prudšie rozvíja priemysel, a to za priamej spolupráce bánk. Prevažná väč­ šina priemyslu na Slovensku bola v rukách cudzích kapitalistov. Vláda subvenciami podporovala podnikanie vládnúcej maďarskej bur­ žoázie. Spriemyselňovanie Slovenska sa stávalo takto nástrojom zvyšu­ júceho sa národného i sociálneho útlaku slovenského ľudu. Úmerne s rozvojom priemyslu vzrastali mestá. Bratislava mala roku 1910 asi 70 000 obyvateľov, Košice 40 000, Nové Zámky 16 000, Prešov 14 000, Martin 4000 obyvateľov. Sústreďovanie obyvateľov v mestách dávalo predpoklady pre organizovanie robotníctva. Koncom 19. storočia sa zhoršuje situácia aj v poľnohospodárstve. Drobné gazdovstvá upadajú a dostávaiú sa do rúk veľkostatkárov, bánk, dedinských boháčov a úžerníkov. Exekúcie sú na dennom po­ riadku. Z upadnutých gazdov sa stávajú nádenníci, deputátnici, sezónni robotníci alebo tvoria rezervu priemyselného robotníctva. Ich životná úroveň je žalostná. Keď začiatkom nášho storočia ochabuje budovanie železníc, odchádzajú zo Slovenska nové prúdy vysťahovalcov. V takejto hospodárskej situácii sa začína robotníctvo organizovať. Prejavuje sa to v spoločných mzdových bojoch, v prvomájových mani­ festáciách, v rozvoji odborového hnutia a nakoniec v decembri 1890 aj vo vzniku Uhorskej sociálnodemokratickej strany. Vznikom sociálno­ demokratickej strany dostalo robotnícke hnutie v Uhorsku pevný základ. Koncom 19. storočia vychádzajú prvé slovenské socialistické časopisy Nová doba a Zora. Bánffyho vláda ich síce skoro zastavila, no o niekoľko rokov, 1. októbra 1904, za redigovania Emanuela Lehockého vychádzajú v Bratislave ako mesačník Slovenské robotnícke 386

noviny. V nich uverejňujú svoje práce i niektorí slovenskí realistickí spisovatelia (Jozef Gregor Tajovský a iní). Existencia slovenského organizovaného proletariátu narušila ilúziu o jednotnosti národných záujmov. Hospodársky rozvoj vplýva na sociálne rozvrstvenie spoločnosti. To sa prejavuje v tom, že vznikajú nové politické skupiny a národniarske centrum v Martine prestáva mať výlučné postavenie v politickom živote na Slovensku. Odráža sa to aj v časopisectve. Popri Národných novi­ nách vzniká časopis klerikálno-reakčnej opozície Literárne Listy. Kon­ com storočia sa zjavuje skupina hlasistov (V. Šrobár, P. Blaho, A. Štefánek, M. Hodža), ktorá sa formovala pod ideovým vplyvom T. G. Masaryka, vodcu českej liberalisticky orientovanej buržoázie. Jej pro­ gram bol na jednej strane namierený proti martinskému vedeniu Ná­ rodnej strany i proti klerikálno-ľudáckej orientácii katolíckej skupiny, no svojím programom sťažoval revolučný pohyb organizujúceho sa slo­ venského proletariátu. Pozitívny je spor hlasistov s Martinčanmi, najmä so Sv. H. Vajanským. Ostro kritizovali taktiku politickej pasivity Ná­ rodnej strany, romantizmus v politike, cárofilskú orientáciu a fata­ lizmus, zdôrazňujúc politickú aktivizáciu ľudových más, pravda, len drobnou organizačnou prácou. So socialistickým hnutím spájala hlasistov požiadavka demokratizácie všetkých oblastí národného života a oddeľovala ich od neho požiadavka zmeny spoločenského života cestou evolúcie. Hlasisti boli za zmenu spoločenského usporiadania mravnou, hospodárskou i politickou refor­ mou, obrodou slovenského života. Požiadavka demokratizácie nášho života (napr. odstránenie národnostného útlaku, spriemyselnenie kra­ jiny, zavedenie všeobecného volebného práva, rozdelenie nadmerných cirkevných majetkov, spolupráca s českým národom) zbližovala hlasistické hnutie so socialistickým a v tomto smere spĺňalo objektívne pozitívnu úlohu, no vzhľadom na ciele oboch hnutí malo i svoju vyslovene reakčnú zložku. Najvýraznejšie sa to prejavilo po roku 1918, keď sa stáva značná časť príslušníkov hlasistickej skupiny čelnými predstaviteľmi agrárnej strany a politického života v prvej ČSR. V oblasti umeleckej hlasistická skupina, a neskôr mladšia jej časť, tzv. prúdisti (utvorila sa väčšinou z peštianskej slovenskej mládeže a združila sa okolo časopisu Prúdy, ktorý začal vychádzať v rokoch 1909—1910), ostro odmietala ideovo-politickú osnovu Vajanského próz a vyslovila požiadavku demokratizácie literatúry a umenia. Táto po­ žiadavka bola podmienená aj rastom revolučných síl v súčasnej spo­ ločnosti. Koncom 19. storočia sa literárna situácia trochu zmenila. Popri realistickom diele P. O. Hviezdoslava a M. Kukučina vstúpili do slo­ venskej literatúry ďalší realistickí spisovatelia: Ľ. Podjavorinská, J. G.

387

Tajovský, B. Slančíková-Timrava, Ján Čajak a v prvom desaťročí nášho storočia vstupujú do literatúry básnici tzv. slovenskej moderny. Zaujímavý bol postoj slovenských spisovateľov k novej kultúrnospoločenskej situácii. Starší spisovatelia, ako Kukučín a Hviezdoslav, nesúhlasili celkom s politikou martinského centra, no na druhej strane mali kritické výhrady i voči hlasistom. Kritický postoj k obom hnutiam zaujala Božena Slančíková-Timrava i Janko Jesenský. Zložitý vzťah k týmto skutočnostiam mal I. Krasko a sčasti Ján Čajak a J. G. Ta­ jovský, ktorých si hlasisti prisvojovali ako svojich spisovateľov. Podjavorinskej imponovalo hnutie mládeže, no svoje práce publikovala v martinských časopisoch. Na rozhraní minulého a nášho storočia sa v porovnaní s osemdesia­ tymi rokmi literárna situácia trochu odlišovala, i keď mala s pred­ chádzajúcim desaťročím mnohé spoločné črty. Odlišovala sa najmä tým, že spisovatelia, ktorí vstupovali do literatúry, mohli sa už oprieť o realistické diela P. O. Hviezdoslava a M. Kukučina, ale sčasti i T. Vansovej a E. Maróthy-Šoltésovej, v dôsledku čoho sa realistické jadro slovenskej literatúry v značnej miere posilnilo. Práve mohutnejúci realistický prúd rozhodol o odstránení posledných romanticko-sentimentálnych pozostatkov zo slovenskej literatúry, ktoré boli najmä v tvorbe Sv. H. Vajanského. Za mladú kritickú generáciu túto úlohu spĺňa predovšetkým Fr. Votruba. Rozvoj revolučných síl v spoločnosti spôsoboval zároveň, že pre­ hlbujúce sa sociálne rozvrstvenie spoločnosti pociťovali stále početnejšie masy slovenského ľudu ako nespravodlivé. V slovenskej literatúre ‫״‬sociálny dramatizmus doby“ podmienil kritickejší prístup spisovateľa k zobrazovaným životným javom. Okrem kritického obrazu života slo­ venskej dediny dostáva sa postupne na pranier aj slovenské malomesto, najmä v prozaických prvotinách dr. Ladislava Nádašiho-Jégého a v poézii i próze Janka Jesenského. Jesenského básnická zbierka Verše (1905) i Malomestské rozprávky (1913) prinášali do slovenskej literatúry nový myšlienkový a citový svet, nový tón i nový postoj. Tón rozmarno-ironický až sarkastický. Postoj plný skepsy, pochybnosti, ale aj odvahy, postoj buriča a hľadača. Nové je i jeho poňatie a zobra­ zenie ľúbostného citu, ľúbostných vzťahov. Básnik ukázal vo veršoch i v próze, ako sa v buržoáznej spoločnosti ‫״‬kapitalizuje“ aj najrýdzejší ľudský cit — ľúbosť, keďže sa tu všetko kupuje a predáva, všetko sa meria hodnotou majetku a peňazí. Z tohto protikladu medzi pravdivou citovosťou a konvenčným predstieraním citu, za ktorým sa skrýva vy­ počítavosť ‫״‬dobrej partie“, vyviera poznanie, ktoré môže viesť k za­ trpknutiu, k uzavretiu sa do seba alebo k výsmechu, irónii a satire. Jesenský šiel touto druhou cestou, čo ukázala najmä jeho poprevratová tvorba. Po tejto línii pokračovala Božena Slančíková-Timrava 388

vo svojich spoločenských novelách a sčasti i J. G. Tajovský v prózach i dramatických prácach z dedinského života. Pravda, u každého z uve­ dených autorov išlo o svojské videnie a stvárnenie životnej skutočnosti. Podobne i básnik Ivan Krasko vnímavo reagoval na citové a myš­ lienkové krízy moderného človeka, ktoré prinášala drsná skutočnosť buržoáznej spoločnosti. Zaujímavo sa vyvíja slovenská literatúra v tomto období, pokiaľ ide o žánrovú oblasť. Prozaická tvorba postupne dosahuje úroveň poézie a vzniká aj slovenská realistická dráma. Slovenský spisovateľ prejavuje snahu o vytvorenie románu. Skutočne, v tomto období vzniká niekoľko románových prác. V poézii prevažuje zásluhou Hviezdoslava epika, ale začiatkom storočia sa zosilňuje lyrický prúd, najmä pričinením J. Je­ senského a Ivana Krásku. Do slovenskej literatúry postupne prenikajú niektoré moderné básnické postupy a s úspechom sa využívajú najmä v tvorbe Kraskovej generácie. Slovenská poézia sa modernizuje tak v oblasti myšlienkových a citových obsahov, ako aj v tvárnych postu­ poch a vo využívaní jazykových prostriedkov. Tento zdravý rozmach slovenskej literatúry začiatkom nášho storočia prerušila prvá svetová vojna, ktorá vyhnala časť spisovateľov na front (Tajovský, Jesenský, Krasko), časť spisovateľov sa odmlčala, pritom zastavenie časopisov (Prúdy i Slovenské pohľady) a sprísnenie cenzúry sťažilo celkový rozvoj našej literatúry, ktorá sa úspešne mohla rozvíjať až v nových podmienkach po roku 1918.

JOZEF GREGOR TAJOVSKÝ V krásnom horskom prostredí leží dedinka Tajov. V nej sa 17. októbra 1874 narodil Jozef Gregor. Podľa nej si zvolil i svoje literárne meno Tajovský. Jeho otec Alojz Gregor bol synom majstra-laboranta tajovskej huty. Vyučil sa za čižmára. Rád sa pridružoval k panskej spoločnosti, najmä počas desaťročného richtárčenia v Tajove. S týmito jeho ‫״‬panskými“ sklonmi súvisela istá ľahostajnosť vo veciach národ­ ných. Opakom bola jeho matka, dcéra hutníckeho robotníka Štefana Grešku. Chodievala s obedom do huty za otcom a tu sa zoznámila s Gregorom. Tajovského matka bola neobyčajne pracovitá žena. S ne­ konečnou láskavosťou vychovávala svojich desať detí. Jožko bol naj­ starší a rodičia, aby si uľavili, dali ho k starému otcovi Greškovi. Jozef Gregor v starootcovskom dome prežíval pokojné a šťastné detstvo. Starý otec bol dobrák od kosti, pracovitý a veselý človek. Získal si srdce svojho vnuka i jeho úctu. Tajovský si od neho odnášal hlboký zmysel pre pochopenie života dedinského človeka. Neskôr vy-

389

tvořil celý cyklus poviedok, ktoré sa viazali na starootcovské prostredie (Prvé hodinky, Žliebky, Do kúpela, Do konca a iné). Čoskoro však do pokojných a šťastných dní padla trpká kvapka. Otvárajú sa pred ním dvere maďarskej školy v B. Bystrici. Doma síce usilovne ‫״‬bifľoval“, no jeho odpovede vyzerali tak, že sa niekedy i učitelia museli uškŕňať nad skomoleninami študenta. V tomto období začal Jozef Gregor uvedomele vzdorovať maďarizácii. V B. Bystrici je ako študent svedkom prvomájovej manifestácie robotníctva z mesta i okolia. Medzi manifestujúcimi poznáva mnohých svojich známych a pripája sa k nim. Nič nedbá na prípadné neprí­ jemnosti v škole. Nechápe len, prečo sú transparenty, zástavy, heslá i spievané piesne maďarské, keď takmer celý sprievod tvoria slovenskí robotníci. Tak nepriamo J. G. Tajovský upozorňuje na neschopnosť sociálnej demokracie spájať v tom čase boj za sociálne záujmy robot­ níctva s bojom proti národnému útlaku. Z B. Bystrice odchádza do Kláštora pod Znievom, kde pokračuje v štúdiu na učiteľskom ústave. Roku 1893 komčí ústav a začína učiť na škole v Banskej Bystrici, kde pred časom sám študoval. Tu učí maďarské deti po maďarsky, slovenské v ich materinskej reči. Za tento ‫״‬neviastenecký“ čin bol dekanom pokarhaný a čoskoro sa ocitá na novom pôsobisku v Hornej Lehote. Lehotianskeho učiteľa Marka Maca poslali do penzie, pretože nevyučoval dostatočne v maďarskom duchu. Keďže Tajovský bol jeho verným nasledovníkom, čoskoro ho pre­ kladajú do Lopeja a odtiaľ sa dostáva za učiteľa do Trenčianskej, do dedinky Dohňany (pri Púchove). Zoznamuje sa tu s dramatikom Fer­ kom Urbánkom, čo podnietilo Tajovského záujem o dramatickú tvorbu a divadlo vôbec. Roku 1897 sa dostáva za učiteľa do Podlavíc. Keď koncom školského roku odopiera začať výročnú skúšku maďarskou modlitbou, hrozí mu prepustenie zo školských služieb. Nakoniec sa sám vzdáva učiteľského povolania. Pričinením Pavla Blahu a jeho bystrického priateľa Andreja Hanzlí­ ka sa dostáva roku 1898 do Prahy, kde !pokračuje v štúdiu na Česko­ slovenskej obchodnej akadémii. V Prahe sa Tajovský aktívne zúčast­ ňoval na práci v Detvane. V spolku čítal i niekoľko svojich pôvodných prác (napr. veselohru Konačka, satiru Pálenka — dobrá vec a nie­ ktoré iné). V novom prostredí sa bližšie zoznámil aj s českou kultúrou, literatúrou a umením, čo kladne vplývalo na jeho umelecké dozrie­ vanie. S niektorými českými spisovateľmi sa zoznámil aj osobne (napr. s A. Jiráskom). Zaujala ho aj ruská literatúra, najmä tvorba N. V. Gogoľa, L. N. Tolstého a A. P. Čechova. (Z tvorby A. P. Čechova preložil Jubileum, Medveď a niektoré iné práce.) V tom čase sa zblížil s hlasistami (uverejňoval svoje práce v časopise Hlas a Prúdy), ktorí ho považovali za svojho spisovateľa. 390

Po skončení štúdia sa vracia na Slovensko a od roku 1900 sa stáva pokladníkom Vidieckej ľudovej banky v Trnave. O rok prechádza do Martina za praktikanta Tatra banky. Zbližuje sa s Andrejom Halašom a chodí s ním po slovenských dedinách zbierať piesne a ,.starinu“ pre Muzeálnu slovenskú spoločnosť, založenú Andrejom Kmeťom roku 1895. Pochodil s ním takmer celé Slovensko a svoje dojmy a zážitky neskôr spracoval v poviedkach a črtách, besedniciach i spomienkových prácach. Svoju pozornosť sústredil najmä na odhaľovanie zlého sociál­ neho postavenia nášho ľudu a z neho vyplývajúcich neduhov (zaosta­ losť, nezdravý konzervativizmus, poverčivosť, alkoholizmus atd’.). Takto postupne jeho dielo nadobúdalo čím ďalej tým viac kritický charakter. Za tento zdravý a triezvy kritický pomer k ľudovému životu ho Sv. H. Vajanský ostro napadol a odsúdil v článku Chabé unižovanie, najmä pre črtu Z Čadce do mesta. V čase martinského pobytu pôsobil aj v redakcii Bielkových Ľudo­ vých novín. V redakcii sa spoznal a spriatelil s význačným kritikom tejto generácie Fr. Votrubom. Za jednu zo svojich novinárskych statí, pranierujúcich útlak slovenského národa, si Jozef Gregor Tajovský odsedel tri mesiace vo väzení v Ružomberku. V tomto prostredí sa zrodila jeho boľavo dojímavá rozprávka Ondrej. Spisovateľ v nej roz­ vádza dojímavý osud spoluväzňa cigáňa Ondreja, vrelo ľúbiaceho Rózu, pre ktorú sa viackrát dostal ‫״‬do chládku“. A hoci vie, že Róza žije s iným, dúfa, že sa mu podarí dostať sa z väzenia a získať si znova jej priazeň. Neuvedomuje si, že starne, a jeho život sa chýli ku koncu. Spisovateľ s ním cíti, chápe jeho životné utrpenie. Neodsudzuje ho, naopak, jeho životom súdi spoločnosť a jej sociálne usporiadanie. Roku 1904 odchádza Tajovský za účtovníka Ľudovej banky v Nad­ laku (teraz v Rumunsku). Sem si roku 1907 privádza i Hanu Lilgovú (svoje literárne práce uverejňovala pod menom Hana Gregorová) ako svoju manželku. Zoznámil sa s ňou ešte za čias martinského po­ bytu. Stáva sa mu dobrou pomocníčkou pri šírení osvety medzi ľudom. Na jednej návšteve v Pešti sa stretáva s riaditeľom Tatra banky, ktorý mu ponúka miesto riaditeľa filiálky Tatra banky v Prešove. Tajovský prijíma miesto a prichádza sem začiatkom roku 1910. O svojom pre­ šovskom pobyte sa rozhovoril v spomienkovej črte Keď som ja bol v Prešove. Tu Gregorovci pokračovali v ľudovýchovnej a buditeľskej práci. Nadväzovali priateľské styky s pokrokovo zmýšľajúcimi Maďar­ mi a Ukrajincami. Na príhovor Andreja Halašu navštevuje J. Gregor Tajovský pôsobisko Jonáša Záhorského Župčany, zaujíma sa o jeho život i rukopisy. Odkresľuje pomník pre Národné múzeum a s bôľom a roztrpčením hovorí, vidiac maďarský nápis na ňom, o trpkom údele zabudnutého spisovateľa. O týchto svojich dojmoch vydáva svedectvo v besednici Za rukopismi Záhorského.

391

Tajovský prechádza roku 1912 znova do Martina za tajomníka Klubu Slovenskej národnej strany. Ako dopisovatel Národných novín píše roku 1914 o ‫״‬marmarošskom procese proti Rusom“, odsudzujúc ná­ rodný útlak v Uhorsku. Roku 1915 sa stáva redaktorom Národného hlásnika. V lete tohože roku Tajovský ruku je. J. G. Tajovského považovali, podobne ako J. Jesenského, za poli­ ticky ‫״‬podozrivého“. Čoskoro odchádza na ruský front, kde 29. decem­ bra 1915 prechádza pri Dobropoli na ruskú stranu. Od roku 1916 pracuje ako redaktor Slovenských hlasov (časopis čsl. légií v Rusku). V rokoch 1918—1919 rediguje tento časopis spolu s J. Jesenským v Omsku. Sociálny zmysel Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie nepochopil, ale nikdy neprestal veriť v ruský ľud. Práve v čase revo­ lučného kvasu o ruskom človeku píše: ‫״‬Aký to bude človek, až to decko dospeje, toho sa dnes nikto nedoháda, ale ja myslím, že z Ruska vyjde nový človek, človek — brat všetkým ľuďom. Toľko prvkov dobra je v ňom.“ Roku 1919 sa vracia v hodnosti kapitána do vlasti. Po návrate žije prechodne v Martine a potom sa natrvalo usadzuje v Bratislave. Spo­ čiatku sa nazdáva, že slovenský lud dosiahol skutočnú slobodu. Neskôr poznáva, že sa sklamal. Keď roku 1932 dala buržoázia strieľať do slo­ venských robotníkov v Košútoch, Tajovský tiež podpisuje Manifest slovenských spisovateľov, ostro odsudzujúci tento neľudský a nespra­ vodlivý čin buržoáznej vlády. V závere Manifestu spisovatelia medzi­ iným priamo odhaľovali protiľudovú politiku buržoáznej vlády a úra­ dov. ‫״‬Nesúhlasíme s týmito metódami, protestujeme proti tomu, aby vina za košútske udalosti bola zvaľovaná na nevinných, mŕtvych či ži­ vých, žiadame, aby potrestaní boli praví vinníci, ktorí pracujúci ľud udržujú v nezaslúženej biede, tí, ktorí zapríčinili, aby tiekla nevinná ľudská krv.“ Manifest podpísala i jeho manželka Hana Gregorová. Buržoázia už teraz nemohla vyhlásiť, že ide o komunistickú demagógiu, a preto ho chcela potrestať vylúčením z Umeleckej besedy slovenskej. J. G. Tajovský z nej vystúpil sám a v liste správe UBS medziiným uvádza, že nepotrebuje ‫״‬mentora ani vo veciach názoru na komuniz­ mus“, a že povinnosťou čestného spisovateľa je ‫״‬otvorenými očami hľadiei na sociálny boj“ a zaujímať k nemu svoje stanovisko. Rodina Tajovských sa stala v Bratislave akýmsi ‫״‬centrom“ literár­ neho ruchu a myslenia. Pozorní a vnímaví hostitelia uchvátili svojou dobrosrdečnosťou domácich i cudzích hostí. V ich dome našiel istý časmilé prostredie i proletársky spisovateľ Fraňo Kráľ, ktorý rozvíjal úplne organicky svoju revolučnú literárnu tvorbu z podnetov J. G. Tajovského. Tajovský sa ani na penzii neprestal zaujímať o verejné veci. Keď na jeseň roku 1938 nastupoval u nás fašizmus, J. G. Tajovský vnú-

392

torné trpel. Ba dokonca ešte 14. marca 1939 spolu s J. Jesenským podpisuje výzvu slovenskému snemu. V nej sa medziiným hovorilo: ‫״‬Ak máte dnes rozhodnúť, či autonómne Slovensko bude súčasťou Republiky československej alebo samostatným štátom po boku niekto­ rého susedného štátu, pamätajte: že statoční slovenskí národovci bojovali a umierali spolu s Čechmi za oslobodenie slovenského národa; pamätajte, že Česi to boli, ktorí nám Slovákom pomáhali v najhor­ ších osudových chvíľach .. . kladieme vám na srdce, aby ste nezneuctili slovenskú národnú česť a pamiatku našich mŕtvych druhov . . .“ To však akoby bol predsmrtný odkaz spisovateľa. Zraňovaný suro­ vosťou fašistického násilia, no nezlomený vo viere v spravodlivú vec a jej víťazstvo umiera v noci 20. mája 1940. Jeho telesné pozostatky uložili na tajovskom cintoríne. Fašistickí vládcovia ignorovali celé jeho dielo, ktoré tým nestratilo nič na svojej rýdzosti a umeleckej opravdivosti, ani na svojom sociálnom pátose. Dnes ho chápeme ako bohatý obraz života a zápasu slovenského prostého človeka, gniave­ ného nespravodlivým usporiadaním spoločnosti v nedávnej minulosti. Ak sa zamyslíme nad Tajovského dielom, vidíme, že ono vnútorne rástlo organicky. Spočiatku to boli ľúbostné verše, usilovne zasielané redaktorovi Slovenských pohľadov Jozefovi Škultétymu. Keď mu však Vajanský odporúčal, aby ‫״‬veršom dal pokoj“, začal sa oriento­ vať na tvorbu prozaickú a dramatickú. Spočiatku bol iba zberateľom a zapisovateľom ľudových povestí a zvyklostí. Niektoré jeho prvé črty majú národopisný charakter. U niektorých povestí uvádza i meno vyprávača. Tak napr. v Národných novinách roku 1896 uverejnil ľudovú povesť Hľadali poklady, s podtitulom Povesť tajovská, roz­ prával Štefan Greško. V tom čase vychádzajú jeho črty z dediny: Skamenelá, Smelá žena, Škoda suseda, Aj kapusty. A keď chce odlíšiť vlastnú tvorbu od zápisu, obyčajne napíše do podtitulu ‫״‬skutočná udalosť“. Pri týchto prácach si osvojuje reč ľudu, spôsob ľudového myslenia i ľudového vyprávania udalostí. Svoje začiatočné črty zhŕňa do knihy Omrvinky (1897). V týchto črtách sa snaží, aby jeho vyprávanie bolo zaujímavé, aby zahrňovalo pálčivé problémy zo života prostého dedin­ ského človeka, aby pôsobil výchovne v zmysle národnom i sociálnom. Podobné boli i jeho práce z ďalšej knižočky rozprávok, nazvanej Z dediny (1897). Na Tajovského počas pražského pobytu silne vplývali hlasisti. Ich zásada o potrebe mravného preporodenia slovenského človeka zaujala i jeho. Rovnako s porozumením prijímal ich požiadavky demokrati393

zácie a aktivizácie slovenského života, ako aj potřebu hospodárskej a osvetovej práce medzi ľudom. No na druhej strane si veľmi citlivo všímal boj slovenského robotníctva o hospodárske a politické práva, ktorý mu nebol cudzí. Veď s robotníkmi sa skamarátil v Tajove i v B. Bystrici už za svojej mladosti a jeho rodinní príslušníci tiež patrili k nim. Nie div, že v jeho prózach z tohto obdobia sa dostáva do popredia sociálna problematika slovenskej dediny. Vidíme to už v jeho umelecky zrelých prózach, zahrnutých do knihy nazvanej Rozprávky (1900). Do nej zaradil práce: Mátoha, Pastierča, Potrestaný úmysel, Dvaja bratia, Čo ho zabilo a Do konca. Prvá rozprávka pri­ pomína svojím charakterom ľudovú baladu. Macovi Hrbáňovi ochorela žena Anna. Zobrali sa kedysi iba na prehováranie rodiny, a tak Maco k nej nikdy nepocítil opravdivú lásku. Neľutoval ju ani v chorobe. Na jej opatrovanie priviedol vdovu Cilu Muškovú, svoju starú lásku. Ich ľúbosť sa rozvila ešte pred smrťou Anny. No po jej smrti sa zdalo Cile, že Anna chodí do domu strašiť. Raz v noci vyjde zostrašený Maco von a Cilu, vychádzajúcu za ním, v presvedčení, že ide o mŕtvu ženu, zabije. Ostrou kritikou sociálnych pomerov na dedine je poviedka Pas­ tierča. Rieši v nej problém ‫״‬nerovnej“ lásky medzi bohatým richtá­ rovým synom Samkom a chudobnou sirotou po dedinskom pastierovi — Zuzkou. Tajovský odhalil v nej celý sociálny dramatizmus dediny, zasahujúci oblasť myslenia, cítenia i konania prostého dedinského človeka. Konflikt medzi opravdivým ľudským citom, ako ho prežívajú Samko a Zuzka, a medzi sedliackou chamtivosťou a zakorenenými predsudkami, ktoré stelesňujú aj Samkovi rodičia, rieši sa v poviedke tragicky. Tragizmus poviedky má zároveň charakter kritiky a obža­ loby. Autorovi sa podarilo v poviedke zachytiť obe stránky života dedinského človeka, jeho zdravie i chorobu, ktorá má pôvod v súčas­ nom triednom rozvrstvení spoločnosti. Výraznú ľudovú tendenciu má poviedka Čo ho zabilo. Tajovský v nej rozvádza výstražný príklad, ako môže viesť alkoholizmus k naj­ ťažším zločinom, až k vražde. Umelecky oveľa náročnejšia je poviedka Do konca. V nej s hlbokým porozumením a láskou zachytil posledné chvíle života svojho pracovitého starého otca, ktorý do posledného dychu myslí v práci na najbližších, na ich zaopatrenie. V jeho cha­ raktere odhalil spisovateľ nejeden rys zdravého vnútorného života prostého človeka. Je to poviedka napísaná s umeleckým citom a vý­ sostne majstrovsky. Významnú úlohu plní v Tajovs'kého tvorbe ľudový humor, ktorý vyplýva z postoja dedinského človeka ku skutočnosti. Jeho zmysel je v ozdravovacom poslaní, nech už má charakter kritiky, súcitu alebo súhlasu. Tajovský prináša do našej literatúry aj zvláštny pátos, ktorým

394

už nielen kritizuje, ale aj burcuje, aktivizuje vzťah človeka k zlej sociálnej skutočnosti z pozícií chudobného slovenského človeka na dedine i v meste. V poviedke Vžerník spisovateľ odhalil predstavite­ ľov tých spoločenských síl, ktoré zaviňujú hmotný i mravný úpadok slovenského ľudu. Na základe reálnych faktov zachytil tu proces úpadku slovenských roľníckych rodín, proces ich proletarizovania. Krčmár Singer rôznymi úžerníckymi machináciami a podvodmi dostáva na mizinu rodinu roľníka Jura Cvrliká, ktorú ruinuje najprv hmotne a neskôr sa snaží ohroziť ju aj mravne. Poviedky a črty, ktoré vznikali v rokoch 1902—1903, zhrnul do knihy Besednice. N prózach tejto knihy si znovu všíma život najbiednejších. Takým je aj sluha Maco Mlieč z rovnomennej poviedky. Maco prišiel do služby k bohatému richtárovi ako osemnásťročný mládenec. Tu ostal robiť po celý život za jedlo, šaty a tabak. Spustol, zanedbal svoj zovňajšok. A keď cítil, že sa blížia posledné chvíľky jeho života, ešte prišiel za gazdom ‫״‬porátať sa“. Nevyslovenou výčit­ kou boli Macove slová richtárovi, využívajúcemu po celý život bied­ neho sluhu: ‫״‬Ak som vám dlžen, kotko by som vám to teda ešte mal dosluhovať?“ Po jeho smrti gazda mu síce ‫״‬vystrojil krásny po. hreh s kňazom a odobierkou“, takže richtára ‫״‬celá obec pochválila, len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal za čo pochovať“. Tajovský jasne odhaľoval dva svety na dedine: boháčov a chudobu. Ešte žijú oba vedľa seba bez otvoreného konfliktu, no sociálne po­ mery u nás, ako ich už zobrazil Tajovský, hovoria o jeho nevyhnut­ nosti. Z umeleckej stránky je zaujímavé, že J. G. Tajovský rozpráva túto prózu ako zúčastnená osoba v deji, čo zvyšuje pravdivosť diela. Pritom sám nerobí žiadne závery, ale jednotlivé fakty vo svojej po­ viedke zaraďuje do sujetovo-kompozičného plánu tak, že svojou ob­ jektívnosťou pôsobia presvedčivo a nútia čitateľa urobiť si pravdivé závery. Záujem o najbiednejších nám pripomína diela Čechova i Gor­ kého. Pravda, Tajovský nedospel ku gorkovskej revolučnosti. Značná časť tejto knihy pranieruje rozšírenie alkoholizmu medzi ľudom. Takými sú poviedky Smädní, ... Aby odvykali i Apoliena. Ak v poviedke Smädní zobrazuje autor chorobnú náklonnosť chorého Dacíka k alkoholu, hoci ho ničí a ľudsky pokoruje, tak v poviedke Aby odvykali s trpkosťou hovorí o tom, ako rodičia Čabrdovci dávajú deťom piť, ‫״‬aby odvykali“ posmievať sa rodičom. V poviedke Apo­ liena kreslí zase Tajovský smutný osud detí, ktoré majú otca pijana. Apoliena i ostatné jej sestry ohluchli, pretože ich otec v opilosti ne­ milosrdne bil. Keď prišla do služby k ‫״‬pani majstrovej“, učni sa jej posmievali, až kým sa nedozvedeli jej trpký osud. Potom sa v nich prebudil hlboký ľudský súcit. Zo všetkých týchto poviedok cítiť smútok nad zaostalosťou a du­

395

ševnou biedou, ktorá ako pliaga sa zahniezďovala medzi slovenský ľud a strpčovala mu i tak už ťažký život. Problém národného útlaku tvorí jadro poviedky Nové časy. V nej zachytil obraz prenasledovaného učiteľa Tichého v Zubrové, ktorého dekan pre jeho národné presvedčenie dlho trýznil a nepriamo dohnal do hrobu. Dekan za Moysesových čias ako farár bol uvedomelým národovcom, no ‫״‬časy sa zmenili“, nový biskup mu udelil dekanskú hodnosť, za čo sa z vďačnosti stal horlivým maďarónom. Pod jeho vedením obec spustla mravne i hospodársky. V postave dekana za­ chytil Tajovský proces odnárodňovania slovenskej inteligencie v časoch stupňujúcej sa maďarizácie, i celú tragiku tohto procesu. Spisovateľ pochopil uvedený spoločenský jav v celej šírke a mnohostrannosti, a to nielen v jeho dôsledkoch sociálno-nacionálnych, ale aj psychických a morálnych. Roku 1907 vychádzajú Tajovského Smutné nôty. Sem zaradil autor jednak ‫״‬volebné“ a jednak ‫״‬spoločenské“ rozprávky. Vo volebných (Hnevnik, Zrušil slovo, Bojko, Po devätnásť, Starý, Až do smrti) vytvoril, ako sám hovorí, ‫״‬niekoľko bledých fotografií starých volieb“' a zachoval ‫״‬pamiatku starých volieb“. Jeho volebné črty majú v slo­ venskej literatúre jedinečný charakter. Vytvoril v nich celú galériu slovenských postáv, ktoré vo voľbách, teda vo význačnom politickospoločenskom akte, odhaľujú svoj charakter. Popri pevných charak­ teroch vyskytujú sa i slabosi, ktorí podliehajú zastrašovaniu, zvádza­ niu alebo iným volebným praktikám vládnúcich maďarských strán. Často cez humor týchto poviedok preniká Tajovského smútok, za kto­ rým sa skrýva hnev, rozhorčenie i súcit, ale aj hrdosť z prebúdza­ júceho sa národného povedomia v ľudových vrstvách. Tajovského volebné črty sú skutočne miniatúrnymi majstrovskými obrázkami, vy­ stihujúcimi celú atmosféru starého rakúsko-uhorského politického reži­ mu v období volieb. Vo volebných poviedkach vyslovil spisovateľ zároveň i svoj program, v ktorom vyjadruje potrebu národného a sociálneho oslobodenia slovenského ľudu. Do druhej časti knihy zaradil Tajovský ‫״‬spoločenské“ prózy. Sú to väčšinou žartovné poviedky podávajúce pestrý kaleidoskop humorných príhod zo života starých rodičov (Prvé hodinky, Do kúpeľa) a vôbec z dedinského života. Takou je napr. poviedka Susedovo prasa, ladená v podobnom rozmarnom tóne ako jeho poviedka zo starších čias Kšo, kšo! alebo Kto má škodu, má aj posmech. Roku 1910 vychádzajú knižne ďalšie Tajovského rozprávky pod spoločným názvom Spod kosy, z ktorých najznámejšie sú Horký chlieb, Mamka Pôstková a Na chlieb. V prvej zobrazuje spisovateľ lásku chudobnej vdovy Turianky, ktorá musí zanechať svoje deti v noci samotné a odchádza strážiť deti bohatej krajčírovej rodiny, baviacej

396

6a na fašiangovej zábave. V ďalšej poviedke vytvoril Tajovský jedi­ nečnú postavu v slovenskej literatúre v starej mamke Pôstkovej, ktorá poctivo spláca úžerníckej banke svoj dlh. Ostrou kritikou falošnej ľudomilnosti a humánnosti slovenskej buržoázie je zasa Tajovského poviedka Na chlieb. Zbedačený a chorý robotník príde so zmenkou do ‫״‬ľudovej banky“ a chce si požičať 30 korún na chlieb pre vlastnú rodinu. Odmietli ho tu aj v konkurenčnej banke, pretože nemal na zmenke podpísaného ručiteľa. Príde do banky znova a na pokraji zúfalstva odhaľuje ťažké sociálne položenie svojej rodiny. Vtedy mu zmenku podpíše direktor banky a jej úradníci. Spisovateľ to komen­ tuje: ‫״‬. .. cítil som s ním tichú radosť, že dnes budú mať žena a deti po kuse chleba. Prídu za deťmi aj susedove, za nimi mať, sused, žena odkrojí, ponúkne aj tým a budú si všetci veselo ujedať, nevediac, že ten chlebík slaný je od tej veľkej slzy chorého, biedneho muža a otca, ktorý s veľkou nespokojnosťou a starosťou chystá si kapsu, háby, rozpráva natešený, že ráno zase ide do fabriky, konopnej, kde ho pred pol rokom malo zadusiť a kde takmer oslepol.'’‘ V závere poviedky na adresu direktora banky ironicky dodáva: ‫״‬A direktori si až do vyplatenia zmenky budú myslieť, že oni vykonali vtedy ľudomilný skutok.“ V týchto poviedkach sa prejavuje zaujímavá vlastnosť Tajovského tvorby. Autor vystupuje v nich ako zúčastnená osoba, pred očami ktorej sa odohrávajú určité udalosti, príbehy, alebo sa bezprostredne o nich dozvedá, a v závere, v pointovaní krátkych próz vyslovuje priamo alebo nepriamo i hodnotenie zobrazených javov. Tajovského umelecký obraz ťažkým životom ubitých ľudí, ktorí v neľudských so­ ciálnych pomeroch napriek tomu neprestávajú byť ľuďmi, vyznieva ako protest. V dôsledku toho Tajovského obraz sociálnej skutočnosti života dedinskej i mestskej chudoby bol v predprevratovom období slovenskej literatúry najpriebojnejší. Podobného charakteru sú i poviedky a črty z ďalších dvoch jeho kníh Trpký a Sbohom. J. G. Tajovský v nich rozširuje tematickú ob­ lasť. Všíma si celý rad ďalších sociálnych javov, ako napr. vysťaho­ valectvo, premenu poľnohospodárskeho robotníctva na továrenské, odnárodňovací proces ako fakt sociálny a pod. Tajovský takto stále viac zvyšuje ideové i umelecké hodnoty krátkej prózy. Roku 1900 vychádza Tajovského štvordejstvová veselohra Ženský zákon. 1 v tejto hre ukázal Tajovský divákovi, že na dedine často víťazia nad čistým ľúbostným citom majetkové záujmy. Tak to bolo s Aničkou a Miškom, vlastne s ich rozvadenými materami. Príčinou nedorozumenia bola výhodná richtárk‫׳‬na ponuka Mare Maleckej, sprostredkovaná dedinskou klebetnicou Dorou. Celá zápletka sa na­ koniec vyrieši šťastne v prospech mladých zaľúbencov. V hre vytvoril

397

Tajovský rad významných postáv, najmä ženských, ktoré hovoria bohatým ľudovým jazykom. V tejto hre sa tiež v širokej miere uplatňuje humorné videnie dedinského sveta, v podstate prisviedčajúce jeho zdravým silám. Humor preniká všetky zložky diela, od základného postoja spisovateľa k životu cez komickú stavbu situácií, charakterov, dialógu i gesta. No za týmto humorným životným postojom je aj v jeho hrách vážna otázka o hodnote človeka v skapitalizovanej spoločnosti, ktorá vytvára v hre vážne dramatické napätie. Tým sa Tajovského veselohra od­ lišuje od veselohry typu Ferka Urbánka a iných. Tajovský v tejto hre siahol po závažnom spoločenskom probléme a rozviedol ho v účinnom dramatickom konflikte, ktorý je motivo­ vaný zložkami sociálnymi, rodinnými a rozdielnymi charakterovými vlastnosťami postáv. Na deji sú zainteresované všetky postavy hry, čo umožňuje autorovi vhodne rozvíjať dramatické zápletky a kompo­ zične pevne skĺbiť všetky motívy v ucelený dramatický tvar. Hrou Ženský zákon a neskôr aj ďalšími dramatickými prácami Tajovský tvorivo rozvíja slovenskú realistickú dramatickú spisbu. O rok neskoršie vydáva Tajovský ďalšiu dramatickú prácu Nový život. V nej rozvíja tragický príbeh richtárovej rodiny Jahodovcov. Richtár Matúš Jahoda zbohatol tým, že nečestným spôsobom okradol obec o osemtisíc korún. Jeho žena Kata spyšnela a opovrhovala chu­ dobnými ľuďmi. Hoci sa do jej dcéry Aničky zaľúbil statočný chudobný mládenec Martin Chvojka, vyberie jej sama ženícha ‫״‬pána“ Pištu Bučáka, žandárskeho strážmajstra. Pomôže mu dostať Martina do väzenia a vydá za neho dcéru. Pišta žije ľahtikárskym životom, prehajdáka celý richtárov majetok a nakoniec, keď mu richtár nechce dať ukradnuté peniaze, pretože ich chce vrátiť, zavraždí ho. Richtárka spoznáva, že ona nesie vinu za premárnené šťastie dcéry i za smrť muža. Výčitky jej svedomia zmierni obnovená láska Martina a Aničky. Tajovský v hre nemilosrdne odsúdil túžbu dedinského človeka po popanštení. V porovnaní s predchádzajúcou hrou sa táto hra rozvíja v pochmúrno-tragickom tóne. I v nej dramatický konflikt vyrástol zo ži­ vota predprevratovej slovenskej dediny s dôrazom na tragickú stránku skutočnosti. Preto i postavy v tejto hre prechádzajú silným vnútor­ ným zápasom, prežívajú bolestné rozpory a ťažko a tragicky si vy­ kupujú ‫״‬mravné obrodenie“. Dôraz na tragickú stránku skutočnosti si vynútil i zložitú motiváciu, ktorá síce má svoju vnútornú logiku, ale narúša jednotnú dejovú líniu celej hry (napr. jednotlivé dejstvá predstavujú relatívne samostatné celky). Napriek tomu hra znamenala vo vývine slovenskej dramatickej spisby i vo vývine autora prínos. Roku 1905 napísal Tajovský jednoaktovú hru Matka. Riešil v nej 398

dramatickú kolíziu medzi ľúbosťou dcéry a matky, jej príčiny i dô­ sledky v živote zúčastnených postáv. Sociálna problematika tvorí jadro aj ďalších Tajovského hier Statky· zmätky a V službe (1911). Obe vznikli v čase Tajovského pobytu v Naďlaku. V prvej hre ukázal Tajovský, ako majetok opantal celé myslenie i konanie starého skupáňa Palčíka a jeho ženy Mary. Nahovoria chudobných Ľavkovcov, aby im dali syna Ďurka za vlast­ ného, oženili ho so Zuzkou a oni im prepíšu po smrti svoj majetok. Plán sa Palčíkovi podarí a do domu dostane lacné pracovité ruky. Palčík naďalej v dome rozkazuje a gazduje sám. Keď Ďuro vidí, že to boli iba plané sľuby, začínajú rozbroje. Ďuro po čase doženie Zuzku k tomu, že odchádza z domu Palčíkovcov a Ďuro si privádza k sebe Betu. Keď na gazdových meninách na navrávanie ženy žiada Ďuro Palčíka, aby im prepísal majetok a pre svojich rodičov žiada pôžičku, Palčík odmietne obe žiadosti. Sklamaná Beta zanechá Ďura a rozčertený skupáň Palčík ho vyženie z domu. Tajovský v hre odhalil, ako hospodársko-triedne vzťahy rozhodu­ júcim spôsobom podmieňujú vzťahy medzi ľuďmi, a to i v oblasti citovej a mravnej. Statky-zmätky majú výrazný kriticko-realistický charakter a predstavujú vrcholné dielo v Tajovského predprevratovej dramatickej tvorbe. Hra sa tiež vyznačuje majstrovským využitím dramaticky zhusteného! dialógu, ktorý v nej spĺňa funkciu dejotvornú, charakterizačnú, a pomáha pri vytváraní príslušnej atmosféry. Jeho jednoaktovku V službe, ako hovorí sám autor, opovážili sa hrať iba ‫״‬prešpurskí socialisti“. Základný konflikt hry vyrastá z vy­ stupňovaného triedneho pomeru medzi bohatým gazdom Štefanom a jeho sluhom Janom. Nie div, že sa sluha Jano, keď ho skupáň gazda Štefan doženie do neznesiteľnej biedy, živelne búri. V jeho vedomí sa začínajú ozývať prvé myšlienky o organizovanosti proletariátu. Gazdovi Štefanovi vraví: ‫״‬A ked sa vy gazdovia zbíjate do hŕby, budeme sa i my — robotníci.“ Táto hra predstavuje ideový vrchol v Tajovského tvorbe. Aj keď Tajovský k pochopeniu a nutnosti revolučného boja nedospel, predsa presvedčivo ukázal ’ podmienky, vytvárajúce nevyhnutnosť spočiatku živelného odporu sproletarizovaných más proti utláčateľom. V tom istom roku ako hra V službe vychádza i Tajovského jedno­ aktovka Hriech. Ondrej Kvaško zhŕňa v Amerike ■osemnásť rokov peniaze. Nevidí pred sebou nič len majetok. Príde si ho i pozrieť, ale znovu sa vracia, zabúdajúc na statočnú ženu Evu. Keď sa Ondrej vracia po dlhom čase, Eva ho čaká s dieťaťom. Nedokázala potlačiť v sebe prirodzenú túžbu po láske. Hra sa síce končí uzmierením, no ani Ondrejovi ani Eve bohatstvo a peniaze nenavrátili stratené šťastie a pohanenú česť. 399

V tom čase vznikla ešte Tajovského jednoaktovka Tma. Po pre­ vrate tvorí Tajovský prevažne historické hry Smrť Ďurka Langsfelda (1923); Blúznivci (1934) a iné. V prvej zobrazuje dramatik udalosti hrdinov z revolučných bojov rokov 1848—1849. V druhej hre zachytáva tragický osud notára Messerschmidta, otvorene kritizujúceho prázdne vlastenčenie a plané národovectvo. Jeho názory sú hlboko demokratické: ‫״‬Hlásať socializmus, demokraciu a rovnoprávnosť na kus chleba i jazyka, či je to Slovák alebo Maďar“, taký je jeho program. Je podozrivý a nakoniec pri zatýkaní spácha samovraždu. Autor vyjadril v hre odpor voči prehnitej spoločnosti. Z Tajovského prozaickej tvorby z čias prvej svetovej vojny a po nej sú najcennejšie Rozprávky z Ruska (1915—1920), Obrázky nové i staré (1928) a Úhrabky (1929). V knihe Rozprávky z Ruska podáva dojmy, skúsenosti a zážitky z čias prvej svetovej vojny i z legionárskeho života. Autor citlivo reaguje na revolučné udalosti v Rusku, ale nepreniká do podstaty ich zmyslu. V Obrázkoch nových i starých zobrazuje spisovateľ prerod mno­ hých ľudí po národnom oslobodení. V Obrázkoch starých spracúva rôzne príbehy z rodného kraja na základe kronikárskych podaní a záznamov. Jeho prozaickú tvorbu zakľučujú prózy spomienkového charakteru, vydané pod názvom Uhrabky. V nich osvetlil Tajovský nejednu životnú príhodu, osviežil si dávne zážitky, osvetlil vlastnú životnú i umeleckú cestu. Tajovského umelecké dielo zostáva dnes nielen svedectvom o biede a utrpení slovenského človeka v minulosti, nielen dokladom toho, ako majetok a peniaze oberali človeka o šťastie i bohatý citový život, ale zostáva i svedectvom toho, ako v týchto ťažkých pomeroch za­ čalo klíčiť vedomie nevyhnutnej borby proti spoločenskému poriadku, plnému nespravodlivosti a neľudskosti. V tomto smere predstavuje dielo Jozefa Gregora Tajovského jeden z vrcholov našej kritickorealistickej tvorby. Významné postavenie má Tajovského tvorba aj vo vývine našej literatúry. Nadväzuje ňou a tvorivo rozvíja realistické dielo M. Ku­ kučina, prehlbujúc ho najmä o tie zložky, ktoré boli výrazom novo utvárajúcich sa sociálnych skutočností. Tajovský v období pred prvou svetovou vojnou v najvýraznejšej podobe zobrazil organický súvis medzi sociálnym a národným útlakom a odsúdil ho. To‫ ׳‬zase zbližo­ valo jeho dielo s básnickou tvorbou P. O. Hviezdoslava. Pritom malo svoj osobitý, špecifický ráz. Jeho svojrázne ladenie bolo podmienené spisovateľovou osobnosťou, prostredím i dobou, ktoré ho ľudsky i umelecky formovali. Prejavilo sa to i vo svojsky ladenom humore, 400

ktorý vyjadroval obrodné snahy spisovateľa i jeho ľudový postoj. J. G. Tajovský zostal v umeleckej tvorbe i v konaní po celý život verný ľudu, z ktorého vyšiel. To ho v období, kecľ dozrievalo re­ volučné hnutie, uspôsobilo k tomu, že sa stal priamym predchodcom socialistických spisovateľov v našej literatúre.

BOŽENA SLANČÍKOVÁ—TIMRAVA Vo vrchárskej dedine horného Novohradu v Polichne je fara, kde v druhej polovici minulého storočia žila rodina farára Pavla Slančíka. Vôkol dediny skalnaté políčka, kľukaté cesty a cestičky, roztratené pasienky s kríkmi borievčia a hložia, rozryté jarkami, nad ktorými šumia z jari rozkvitnuté agáty a v lete rozkonárená bučina. Po okraji polí nazhadzované sklady kamenia. A z Novohradských vrchov vý­ hľad nahor k Detve a nad ňou tróniacej Poľane, a nadol k Ipľu, Lučencu a v diaľke sa modrajúcim matranským končiarom. V tomto kraji bolo potrebné veľa húževnatej vytrvalosti, aby sa získal krajec chleba. To zanechalo v povahe tamojšieho človeka istú tvrdosť až drsnosť, hraničiacu raz s výsmešnosťou a hrdosťou, inokedy zas s nespútanou odvahou, ktorá sa v časoch Timravinej mladosti pre­ javila i zbojstvom. V tomto kraji, kde sa zrodila pieseň ‫״‬Polichno, Polichno, pekne vykladeno, nepotkneš sa na prst, iba na koleno“, narodila sa a vy­ rástla Božena Slančíková. Prišla na svet spolu so svojím bratom, dvojčaťom Bohušom, dňa 2. októbra 1867. Jej matka Mária, rodená Honéci, mala sa čo obracať okolo jedenástich detí. Bola to veselá žena, rada spievala, zatancovala si s deťmi, zúčastňovala sa ich hier, i keď v domácnosti bolo veľa práce. Na polichňanskej fare sa v tie časy hospodárilo tak ako na iných gazdovstvách. Fara bola akousi ľudovou poradňou vo veciach rodinných i hospodárskych. Božena Slančíková prežívala na polichňanskej fare pokojné dni svojej mladosti. Učil ju otec, uplatňujúci pri deťoch zásadu ‫״‬nech bude každé podľa svojho spôsobu šťastlivé“. Od detstva bola trochu uzavretá. To sa prejavilo i v B. Bystrici, kde si nemohla nijako zvyknúť, navštevujúc jeden rok školu u Orphanidesa. I neskoršie, v rozhovoroch na fare pri spoločenských návštevách, stála väčšinou bokom. Už vtedy dokázala napodobniť charakteristické pohyby, gesto, mimiku ľudí z jej blízkeho okolia. V rodinnom prostredí sa popri denných prácach i hodne čítalo a čítala i Timrava. Vtedy bola veľmi rozšírená sentimentálna literatúra. 26 Dejiny slovenskej literatúry

401

Timrava k nej zaujímala od začiatku kritické stanovisko. Prostredie, v akom žila, a svoje literárne začiatky opísala v novele Všetko za národ. Záujem o literárnu tvorbu bol u viacerých detí Slančíkovie (napr. staršia sestra Irena uverejňovala svoje práce pod pseudonymom Polanská i v Slov, pohľadoch). U Slančíkov na fare začali vydávať pre vlastné potešenie a zábavu rukou písaný časopis Halúzka. Timrava (pseudonym si zvolila podľa hôrnej studničky v polichňanskom cho­ tári) tiež prispievala doň. Spočiatku písala iba básne. V nich sa už prejavil spisovateľkin ‫ ־‬kritický talent. Autorka poukazuje napr. na to, ako v súčasnej spoločnosti nerozhoduje láska, ale ‫״‬honba za žení­ chom“. Básne sú aj svedectvom o vnútorných ľúbostných krízach, prežívaných mladou spisovateľkou. Už v nich sa objavuje motív dez­ ilúzie, vytriezvenia z ľúbostného očarenia. S ním sa stretávame často v jej prózach, a to najmä v prózach zo spoločenského života. Vládny režim maďarskej buržoázie a veľkostatkárov sa snažil po­ maďarčiť nemaďarské národnosti a vytvoriť jednorečový štát. Využíval na to všetky možné prostriedky. Jedným z nich boli noviny. Do každej obce v tom čase chodili Slovenské noviny, písané v maďarizačnom duchu. V nich pod čiarou uverejňovala redakcia literárne besednice od rozličných cudzích i domácich autorov. Medzi domácimi autormi sa objavovali aj ženy (napr. Cilka — Hermína Orphanidesová), spra­ cúvajúce vo svojich besednicových príspevkoch rôzne moralizátorsky a sentimentálne ladené príbehy, vzdialené od skutočného života. Nie div, že Timravu rozprávky, v ktorých sa ‫״‬mlátila prázdna slama bez zrna“, rozčuľovali a hnevali. Práve z vnútorného rozhorčenia vznikli jej prvé práce, zaslané do redakcie týchže novín. Hoci ide v nich spravidla ešte o anekdotický príbeh, predsa ho už spisovateľka vyberá zo skutočného života. Hrdinovia a hrdinky jej próz sú živí ľudia, s akými sa stretáme v skutočnosti. Časté sú v jej prozaických prácach ľúbostné príbehy. Pre Timravu ľúbosť bola akoby zrkadlom, v kto­ rom sa odrážali charakterové vlastnosti ľudí i spoločenské pomery. Preto sa už v prvých prácach zo začiatočného obdobia vysmievala z chápania ľúbosti ako sladkého citového opojenia bez vnútorných vírov a bez závislosti od života spoločnosti. Takýto uhladený, autorom vyšpekulovaný cit bol jej chápaniu cudzí. Ktorýsi z kritikov jej diela správne uvádzal, že Timrava ľúbostný cit odromantizovala, že ho zoživotnila. Pre ňu ľúbosť dávala neohraničené možnosti odhaľovať charakterové vlastnosti jednotlivých ľudí, charakteristické ľudské vzťahy, a potvrdzovala závislosť lásky v spoločnosti jej čias od hmot­ ných záujmov ľudí. Dievča nebolo len dievčaťom súcim na vydaj, ale i dobrou alebo zlou partiou. Pre dedinské rodiny bolo manželstvo otázkou zabezpečenia ,,mania“, otázkou výhodného spojenia majetkov. Preto v ľúbosti bolo veľa dramatických zvratov, doráňaných sŕdc

402

i vera bolestných strát. O tom vydala vo svojich črtách, poviedkach, novelách, divadelných hrách výrazné svedectvo realistka Timrava. Božena Slančíková prežila celý svoj život na dvoch novohradských dedinách, v Polichne a Ábelovej, okrem studijného pobytu v B. Bystrici a ročného pobytu v Dolnom Kubíne (odtiaľ čerpala námet pre svoju románovú novelu Skúsenosť). Nepoznala síce ‫״‬široký svet“, ale zato do podrobností poznala život, myslenie, konanie novohrad­ ského sedliaka i príslušníka vidieckej inteligencie. Spočiatku obidva tieto svety zachytáva v osobitných poviedkach. Tak v črte Za koho ísť? ironicky rozvádza príbeh slečny z mesta, ktorá sa snaží nájsť si a nakoniec aj nájde medzi vidieckou inteli­ genciou ženícha. Alebo v črte Darmo ukázala, ako sebecký statkár Anton Vrapán sa vzdáva lásky kvôli výhodnej ženbe, a keď mu žena umrie, robí ešte výčitky svojej bývalej láske Neste a nepriamo zaviňuje jej rozchod so snúbencom. S miernou iróniou rozpráva spisovateľka — a irónia tvorí cha­ rakteristickú zložku jej umeleckého pohľadu na skutočnosť — o tram­ potách starého mládenca Jura Agáča, ktorý márne bojuje o svoju ‫״‬mládeneckú slobodu“, rozplývajúcu sa pred veselou Boženou, cho­ vankou otcovho priateľa, ako posledný jarný sneh pod hrejivými lúčmi slnca. Spisovateľka nezabudne pritom ukázať, že u Boženy nejde o ľúbostné očarenie. ‫״‬Nie, vydám sa zaň, ale nech si nemyslí, že z lásky, nie ver! Len pre zaopatrenie.“ V poviedke Zvrchovaný čas rozvírila autorka medzi mladým kap­ lánom Jánom Závodom a principálovou dcérou Otíliou ľúbostné napätie. Mladí ľudia si robia všetko napriek, hnevno sa doberajú, aby nakoniec po smrti Otíliinho otca, keď sa Otília lúči s domom, kde prežila celý svoj život, prepukla utajovaná a nepoznaná ľúbosť celou silou. Ľúbostný problém stojí aj v centre prvej Timravinej poviedky, uve­ rejnenej v Slovenských pohľadoch roku 1896 pod názvom Pomocník. Do rodiny starého učiteľa prišiel za pomocníka syn priateľa Ivan Somoš. Jeho dcéra si ho predstavovala ako pekného, štíhleho, s čier­ nymi havraními vlasmi. Aká však bola sklamaná, keď zbadala, že Ivan síce čierne i havranie vlasy má, ale je rapavý. No aj ona čoskoro poznala, že láska je nielen ľúbosť, ale aj niečo, čo má do činenia i so zaopatrením rodičov a s inými materiálnymi záležitosťami. Dlho síce ‫״‬trucuje“, ale nakoniec si to ‫״‬múdro“ rozmyslí. Na slávnostnom večierku Timravinom, pri jej sedemdesiatke, Zora Jesenská výstižne povedala: ‫״‬Timrava veľmi dobre vidí nepoetické úzadie rozličných zaľúbeností, kde sa úprimný cit mieša s túžbou po pohodlnom živote a snahou zaopatriť sa, a definuje tento stav ako zväčša nepríjemný, trochu tragický a veľmi smiešny.“ 26·

403

Súbežne s týmito prózami vytvárala Timrava i prózy z ľudového života. Je pritom zaujímavé, že kým v prózach ‫״‬z panského“ života si takmer nevšíma národnostnú problematiku, čo celkove súviselo s charakterom prostredia na pomedzí slovensko-maďarskom, zatiaľ v ľudových prózach pranieruje napodobňovanie panského štýlu života u dedinského ľudu a jeho podliehanie maďarizačnému vplyvu. Tak v črte Na Jurkovej svadbe (1893) mladá družica túžila ‫״‬po vyššej spoločnosti“, pokladala sa ‫״‬za niečo viac ako jej rovné“, lebo bola tri mesiace v meste, no spisovateľka sa nad tým smeje, zdôrazňujúc, že sa družica i jej podobní snažia ‫״‬byť nóbl a robia len samé kotrmelce“. Ešte ostrejšie odsudzuje opičenie sa po panskej spoločnosti v po­ viedke Ondro Karman (1896). Ondro sa stal cestárom a odrazu sa zmenilo jeho chovanie, jeho reči i jednanie s ľuďmi. ‫״‬Sfajnel“ tak veľmi, že kostolník pri rozhovore Ondra Karmana s miestnym fará­ rom nazve ho ‫״‬maškarou“. Je to ostrá satira, bičujúca ‫״‬popanšťovanie“ prostého ľudového človeka. Hľadisko spisovateľky je tu výrazne ľudové. Využíva majstrovsky výber jazykových prostriedkov, ktoré v spojení s psychologickou stránkou i vonkajšou charakteristikou postavy napomáhajú nielen vytvorenie výrazného umeleckého typu, ale zároveň už v jazykovom prejave je aj ironické hodnotenie tejto postavy. Trochu odlišného charakteru je Timravina poviedka Sluhove trpkosti (1897). Spisovateľka v nej zachytila, ako si sluha Paľo postupne uvedomuje, že má so slúžkou Ančou, na ktorú ustavične nadával, spoločný osud. Zaznieva tu už, zatiaľ však iba živelne pociťovaný, sociálny protest, ktorý pramení z trpkej životnej skúsenosti. Všetky tieto črty a poviedky z prvého obdobia majú ‫״‬monogra­ fický charakter“, zobrazujú len jednu postavu alebo príbeh. Sú to väčšinou portrétne charakteristiky, bez väčšej kompozičnej nároč­ nosti. Spravidla sa tu uplatňuje jednotný dejový princíp sústreďovania motívov okolo hlavnej ústrednej postavy alebo,'-ústrednej dejovej zápletky. Po roku 1896 začína Timrava písať i prozaické práce, zachytávajúce širšie životné úseky a zložitejšie spoločenské vzťahy. Z prostredia panskej spoločnosti sú to prózy: Ťažké položenie (1896), Tak je darmo (1897), Pozde (1898), Nemilí (1899), Boj (1900), Bál (1901), Skúsenosť (1902), Veliký majster (1904), Bez hrdosti (1905), Veľké šťastie (1906) a Strašný koniec (1912). Už v Ťažkom položení zachytáva celú atmosféru života vidieckej spoločnosti, jej záujmy i myšlienkový svet. Ukázala, že vidiecka inteligencia vôbec nežije hodnotným životom, že jej záujmy sú príliš úzke a duševný život jej príslušníkov príliš prázdny. Nie div, že sa v jej radoch objavujú ľudia, ktorí nedokážu nájsť v tejto spoločnosti

404

plný zmysel života a cítia sa v nej zbytoční. Podobné pocity prežíva v uvedenej novele Júlia, nevesta Metoda Karmana, ktorý vydal svoju dcéru Katušu za Jána Žovkina, pretože potreboval na svojom roz­ siahlom majetku išpána. I manželskú krízu medzi Jánom a Katušou rieši v súlade s majetkovými záujmami. Zároveň sa v novele rozvíjajú ľúbostné citové vzťahy medzi ‫״‬ťuťmákom“ Cyrilom Čavkovičom a druhou Karmanovou dcérou Ľudmilou. Novela takmer nemá hlavného hrdinu. V nej už zisťujeme jeden z charakteristických znakov Timravinho kompozičného umenia. Spisovateľka postupuje pri výstavbe novely tak, že zaraďuje vedľa seba motívy na prvý pohľad rovnocenné a až v závere, v epilógu, ukáže, ktorý motív bol rozhodujúci. Nové skutočnosti v epilógoch umožňujú nám dôkladnejšie pochopiť konanie postáv, ich vnútorný svet i vzťahy, rozvíjajúce sa medzi nimi. Preto sa právom hovorí, že Timrava je majstrom pointy. Panskú spoločnosť často stretáme pri kartách, zábavách, ale zriedka pri práci. Preto sú v tejto spoločnosti časté flirty, koketéria, vzá­ jomné doberanie, končiace sa niekedy svatbou, inokedy doráňaním dievčenskej duše alebo neškodným rozchodom. V poviedke Tak je darmo podáva obraz života u Omlišov, kde tón spoločenskej zábavy udáva krásavica Jolana Omlišová. Sympatizuje s Pavlom Cordášom. Príde však vdovica Elena Kamenčíková a Jolana sa začína báť o Pavla. Prezradí mu, že Elena po smrti muža začas nebola normálna. Keď sa jej ale Pavel prizná, že ju má rád, odmieta ho, pretože vnútorne cíti, že si ju Pavel nemôže vážiť, keďže zneužila slabosti priateľky. Týmto eticky čistým citom sa vymyká zo svojho spoločen­ ského kruhu, podobne ako Saba z poviedky Nemilí. Nie div, že tieto dievčenské postavy žijú dvojakým životom. Navonok sa správajú tak, ako sa to vyžaduje v spoločnosti, no vnútorne s ňou nesúhlasia, posudzujú prítomných ľudí, myslia tak, ako sa ‫״‬nepatrí“. Preto sú v Timraviných črtách, poviedkach, novelách také časté vnútorné monológy, preto sú časté aj vnútorné deje, neraz sa prelínajúce s dejmi vonkajšími. Koexistencia týchto dvoch dejových línií tvorí vnútorný kompozičný princíp v jej poviedkach a novelách. Preto v jej prácach často v rozhovoroch medzi otázkou a odpoveďou uplynie určitý čas, vyplnený vnútorným myslením — pre seba — tej-ktorej postavy, preto tu naraz prebieha dej, hovor i myslenie. Ak si k tomu pridáme svojské videnie sveta, neúprosne pravdivé a nepodkupné, dostávame sa k pochopeniu a určeniu originálneho spisovateľského typu Timravy. U Timravy sú myšlienky skryté v tkanive umeleckého diela. Z toho dôvodu, ako vraví Matuška, u Timravy treba dávať pozor nielen na to, čo vraví, ale i na to, ako vraví, čo myslí a kam mieri. V tom spočíva aj majstrovstvo jej charakteristiky a schopnosť umeleckej typizácie. 405

Niektoré jej dievčenské postavy žijú bohato rozvinutým duševným a citovým životom. Ich predstavy, city a túžby často narážajú na tvrdú skutočnosť. Tak je to s jej hrdinkami v črte Bál, v novele Bez hrdosti i v románovej novele Skúsenosť. Eda Slávičová z črty Bál sa veľmi bojí statkársko-židovskej panskej spoločnosti. Keď však vidí, že celá táto spoločnosť je duševne nízka, citovo plytká a bezcharakterná, vytriezvie zo začiatočného strachu a hrdo zauvažuje: ‫״‬... Sú to ľudia obyčajní, ako i ona, a nevie, prečo by sa ona mala ponižovat pred nimi.“ Dlho vnútorne trpela Milina z novely Bez hrdosti. Pokorovala ju láska k bezcharakternému a cynickému učiteľovi Samovi Jablovskému, zahrávajúcemu sa s jej čistými dievčenskými citmi. Dlho nedokáže v sebe udusiť túto lásku, a až po čase, pochopiac celú nezmyselnosť a tragiku svojho ľúbostného citu, odvráti sa so sklamaním, rozhorče­ ním a žiaľom. Životné poznanie bolo trpké. V uvedenej novele za­ chytila autorka zároveň proces maďarizácie našich dedín. Charakter Sama Jablovského, nositeľa týchto maďarizačných odnárodňovacích snáh, zachytila najmä z ľudskej stránky. Odhaľuje ho ako namysle­ ného a bezcharakterného človeka. Sympatia spisovateľky je na strane trpiacej Miliny, i keď trochu ironicky glosuje jej prílišnú prevahu citu nad rozumom. Váži si však jej vnútorný zápas, ktorý je kruto zraňujúci, ale zbavuje ilúzií. Milina našla odvahu pozrieť sa pravde do očú, i keď bola trpká, rovnako, ako to urobila vo svojom diele spisovateľka. V novele Veľké šťastie stretajú sa už dva svety: sedliacky a panský. Toto dielo patrí medzi vrcholné práce Boženy Slančíkovej. Vytvorila tu niekoľko výrazných ženských postáv. Z nich každá žije svojím vlastným vnútorným životom. V novele autorka rozvádza nielen lásku hrdej Otílie Nivských k advokátovi Hrabeňovi a spoločenskú výhodu takéhoto sobáša, ale i manželskú krízu mladých manželov Hvezdárovcov, zavinenú najmä spoločenskými predsudkami. V postave Józy Jakubovičovej vytvorila Timrava jednu ‫״‬z najbezočivejších“ dievčen­ ských postáv našej literatúry z tých čias. Jozefa Jakubovičová hovorí každému do očí najnepríjemnejšie pravdy. Nie div, že ju volajú ‫״‬zúrivou slečnou zúrivých Babušínčanov“. Sama prežije tragický mo­ ment spoznania neopätovanej lásky, no prekonáva ho s citovou prud­ kosťou a o jej vnútornej bolesti sa nedozvedá nikto okrem matky. V novele zároveň zachytila dobré účinky ľudovýchovného pôsobenia inteligencie (kaplán Červenčík), ktoré nemôžu úplne odstrániť za da­ nej spoločenskej situácie rôzne zlé sociálne zjavy (zbojstvo, alkoho­ lizmus a iné). Odlišné postavenie má v jej tvorbe autobiografická románová no­ vela Skúsenosť. Timrava bola rok v Dolnom Kubíne ako ‫״‬spoločníčka“ 406

vdovy Pavly Országhovej-Beniačovej. Spoznala tu na vlastnej koži (Beniačová si z nej urobila temer slúžku) spôsob života a myslenia príslušníkov slovenskej buržoázie. Z tejto osobnej skúsenosti vzniklo jej dielo Skúsenosť. Novela má autobiografický charakter. Sama autorka tu vystupuje pod menom Marína Majtáňová. Vdova Országhová je v novele zobrazená v postave pani Bukovičovej. Okrem toho v po­ stave básnika Javora zachytila Timrava obraz Hviezdoslava, v postave Vilinského obraz Vajanského atď. Novela svojou neúprosnou pravdi­ vosťou a kritičnosťou vyvolala nespokojnosť u postihnutých (najmä v rodine Beniačovej), a redaktor Slovenských pohľadov Jozef Škultéty ju musel ‫״‬scenzurovať“, t. j. niektoré časti zmierniť a iné celkom vypustiť. Timravina ostrá kritika slovenskej spoločnosti sa prejavila predo­ všetkým v zobrazení jej predstaviteľov. ‫״‬Našská“ pani Bukovičová je všeobecne vážená v buržoáznej spoločnosti. Má príbuzného básnika Hviezdoslava, má i ostatné ‫״‬cnosti“: je bohatá, navonok príjemná, pohostinná, láskavá a pod. To je jej ‫״‬spoločenská tvár“, tak sa ukazuje ‫״‬pred svetom“. V skutočnosti, a tak ju poznajú doma, je to skúpa žena, cynická, plná pokrytectva a falše, neverí nikomu iba sebe, neváži si opravdivo slovenský národ, jeho kultúru, umenie, nečíta slovenské knihy, pretože sa jej to ‫״‬zdá akýmsi sprostým“. Pritom sa vydáva za národovkyňu a zakrikuje Marínu, ak prehovorí v ob­ chode niekoľko slov po maďarsky. Sama však zamýšľa osadiť sa v Pešti a vyžíva sa v čítaní francúzskych sentimentálnych románov v maďarských prekladoch. Nie je preto náhodné, že po poznaní slovenskej buržoáznej spoločnosti a jej pseudonárodovectva sa Timrava sklamala. A sklamala sa i vo Vajanskom a v ostatných národovcoch — Martinčanoch. Maríne sa nezdá ich pasivita, odsudzuje plané vlastenčenie niektorých národovcov a službičkovanie predstaviteľom vládnúceho národa. Je za činorodú prácu, založenú na vzájomnej úcte národov a na slobodnom živote. I keď je sklamaná národovcami, nevzdáva sa boja: ‫״‬Biť sa budeme! Babám je maznať, meriť sa.“ V Skúsenosti takto vytvorila Timrava najkritickejší obraz slovenskej národnej spoločnosti a jej oficiálnej ideológie. Po roku 1896 pokračuje i v tvorbe poviedok z dedinského prostre­ dia. Vznikajú prózy Na jednom dvore, Pódi, Mojžík, Mocnár, Mylná cesta, Žiadna radosť, Márnosť všetko, V podvečer, Príde čas, U Ka­ nálov, Ondro Hľonzo, Prípad Jana Hrkaľu, Marino súženie, Tapákovci a iné. Vo všetkých prózach ukazuje, ako v živote na novo­ hradskej dedine rozhoduje majetok. Tak v poviedke Na jednom dvore Paľo Škríbeľovie sa odvracia od sesternice Anče a otec i mať mu dohovárajú: ‫״‬Čo Anču teraz i nechceš, zato nič. Veď ju prichceš.

407

A veď si ju rád mal? Dosť sa takých zobralo, čo sa nechceli.. . i ja sám ... Veru i ja by bol vzal vďačnejšie inú, ako, la, tu ti mať, a dobre je! Veď len pre čiastku báčika Ondra si ju môžeš vziať!“ za­ kríkne zase žena, ešte väčšmi rozdrážděná. Keď však Anču pýtajú z inej dediny, Paľo začína uvažovať ‫״‬po gazdovský“ a vracia sa k nej. Zaujímavá je v tejto poviedke a vôbec v celej Timravinej próze, ako na to upozornila súčasná literárna história (J. Noge), charakterizácia postáv, pri ktorej používa niekoľko spôsobov. Najjednoduchším je spô­ sob využitia miestnych prezývok a prezývok pridávaných k menu (napr. Iľa-kráľovná, Anča-zmija z Ťapákovcov), vystihujúcich spra­ vidla základnú charakterovú vlastnosť. Zložitejšie sú osobné cha­ rakteristiky, ktoré majú za cieľ priblížiť osobu, jej vek, výzor a pod., charakteristiky rozšírené, dávajúce možnosť i cez detaily dovidieť na okolnosti a charakter celého prostredia, a charakteristiky objekti­ vizované, podávané tak, akoby o jednotlivých osobách informoval na deji nezúčastnený dedinčan. Najvyšší stupeň dosahuje charakteri­ zácia vyslovovaná z hľadiska samých účinkujúcich postáv, funkčne zapojená do rozvíjania vzťahov a konfliktov v poviedke, a tak po­ stupne prerastajúca v charakteristiku spoločensko-triednu, zahrňujúcu v sebe i moment hodnotiaci, osvetľujúci pomery a vzťahy medzi rôznymi vrstvami na dedine. Týmto spôsobom charakterizácie vytvára Timrava jedinečné typy, figúry a figúrky z novohradskej dediny, umelecky náročný obraz vnútorne diferencovaného a sociálne člene­ ného dedinského kolektívu. Majetok pripravoval ľudí o šťastie. Zuza Bosá a Jano Grúnik z po­ viedky Žiadna radosť to tiež pocítili. Zuza Bosá po nečakanej smrti muža Ondra Vrapúcha snaží sa rozdúchať iskry starej lásky u vdovca Jana Grúnika. Mala ho kedysi rada. Uvažujúc nad svojím životom prichádza k trpkému poznaniu o premárnenom šťastí: ‫״‬Ver’ šťastia ani za hrsť nebolo v jej pominutom živote. Vydala sa pre peniaze — bez ľúbosti. Nikdy by to Zuza neradila vykonať nikomu. Keby ma­ mony nebolo, ona by teraz bola ženou Jana Grúnika u Foltienov, ktorého milovala v mladosti svojej a on ju. No jemu trafila sa boháčka, jej boháč, i rozišli sa uzrOzumení. Mysleli si, že tak si šťastie pritiahnu, a hla, celých dlhých 23 rokov nebolo iného, len banovanie za sebou a žiaľ, že šťastie si vlastne prehrali.“ Zuza myslí často na Grúnika, nadchádza mu, dúfajúc, že zažije aspoň ‫״‬zbytky šťastia“. No ak pre majetok zavrhla si šťastie v mladosti, teraz pre majetok nedoprajú jej ho deti. Tá istá prekážka je aj u Grúnika. Obaja si po poslednom stretnutí uvedomujú, že je už pozde ‫״‬lapať šťastie“ a slabý plamienok oneskorenej lásky znovu zadusil majetok. Podobne sa presviedča i vdovec Jano Sponík v poviedke V pod­ večer, keď ho odmietla mladá vdovica Anča Filipovie, že je pozde 408

ženiť sa, keď ‫״‬je sneh na holiach“. Majetok je príčinou narušenia normálnych citových vzťahov. Tak napr. v poviedke Mojžík spisova­ teľka, charakterizujúc Mojžíka a jeho vzťah k vlastnej žene a k zvie­ ratám, odhaľuje prevrátenosť vzájomných vzťahov. Stačí na to cha­ rakteristická skratka, ktorá je zároveň ironicky podfarbeným kon­ trastom. Povie: ‫״‬Mojžík je i ku statku láskavý, neublížil by ani muške, len hlúpu ženu bíjaval, keď syna vychovávali.“ Timrava dobre poznala a milovala novohradský ľud, preto sa nebála pozrieť pravde do očú a povedať n ňom i trpké slová. Nikdy ho neidealizovala, ale mala ho rada i s jeho chybami, odhaľovaním ktorých mu chcela pomáhať. Tento jej zámer je skrytý hlboko v ume­ leckých obrazoch. V Mocnárovi vytvorila typ dedinského siláka, ktorý nevie, čo má so silou robiť. Jeho žena Iľa Šťopľovie (vybrala mu ju mať) prežíva pri ňom celú kalváriu. Nieto medzi nimi vzájomnej lásky. Ondrova mater trýzni Iľu, pretože nechce prepísať svoju čiastku majetku na Ondra. Keď jej to neodporúča ani farár, zarieka sa Ondrova mať, že v kostole ju teraz ‫״‬za pol roka“ nik neuvidí. Pre ňu nevesta je iba podnožou, slúžkou. Ondro sa dáva na zboj, kde príde o život. Autorka robí mravný záver o potrestaní divokosti a pýchy, pričom nechápe sociálne korene podobných zjavov. No i tak odhalila jednu z povahových črt novohradského ľudu za jej čias. Niekedy obludná túžba po majetku je maskovaná materinskou lás­ kou, ako je to u ‫״‬pani veľkomožnej“ z poviedky Márnost všetko. Inokedy sú materinské city plné protirečivosti. Tak v črte U Kanátov mať nenávidí nevestu, lebo si získala lásku synovu. Aké vnútorné búrky ženú sa srdcom matere a nevesty? Jedna sa trápi, že utratí lásku synovu, druhá, že nezíska lásku mužovu. A Paľo — syn i muž -— dlho urážaný a znevažovaný prvou ženou, ukáže sa ako človek so skutočne hlbokým citovým životom. Nezabudnuteľná je scéna, keď Paľo zachráni pred rozľútostenou ženou jej vlastné decko, ktoré si priviedla ako vdovica so sebou. Základný konflikt tejto poviedky je síce motivovaný psychologicky a citové, no má i svoje ‫״‬sociálne úzadie“. Timrava postupne odhaľo­ vala vo svojich prózach i spoločenskú motiváciu citových a psycho­ logických konfliktov a zápletiek, ktoré prežívali jej dedinské postavy. Timravu zaujíma najmä vnútorný život jej postáv. Aká tragická je postava Paľa Pražeňa, dlho utláčaného a ubitého ‫״‬skuhravou“ ženou Zuzou Kúdeľkovie-Cvernošou z poviedky Mylná cesta? Po jej smrti Paľo hynie preto, že nevie zaobchádzať so skupánsky nazhŕňaným majetkom a utopí sa v planom kamarátstve a pijatike. Tak isto postava Ondra Hlonzu z rovnomennej po‫׳‬viedky je tragická pre svoju ‫״‬nekonečnú márnivosť“ a úbohosť. Koľko lásky a súcitu sa

409

skrýva za zdanlivo pokojným rozprávaním autorky! A aký otriasajúci je úpadok Riapeľovskej rodiny so starnúcou dievkou v poviedke Príde čas! Obraz dediny, postupne sa dostávajúcej do pazúrov židovského úžerníka Pódiho Reinherda, vytvorila spisovateľka v novele Pódi. Zachytila však i utrpenie židovskej rodiny, trápenej pyšnou a nezná­ šanlivou nevestou Ilonou. Autorka zostala pravdivým svedkom bez akejkoľvek zaujatosti. Vtedy, keď sa i oficiálne zdôrazňoval a vyzdvihoval konzervativiz­ mus slovenskej dediny, píše Timrava jednu z najkritickejších povie­ dok našej literatúry, pranierujúcu zaostalosť a zápecníctvo — ŤapákovcOv (1914). Ťapákovci žijú patriarchálnym životom. V jednom dome sa tlačia šestnásti, sú nedvižní, málovravní, novoty ich nezaují­ majú, držia sa kŕčovite toho, čo im zanechali dedovia. Z ťapákovskej rodiny sa vymykajú dve postavy: tridsaťročná stará dievka kalika Anča-zmija a nevesta Iľa-kráľovná. Anča bola znetvorená chorobou, a preto vnútorne trpí. Je zádrapčivá, neústupná, až drsná. No v duši je to neobyčajne citlivé dievča, zraňované svojou telesnou nemohúc­ nosťou. Aký tragizmus v jej duši odkryla spisovateľka vo chvíli, keď lezie štvornožky po schodoch a jej dávny milý, ku ktorému sa v mysli často vracia, ju kruto urazí. Koľko lásky bolo potrebné na pochopenie tak nekonečne trýznivého bôľu a nešťastia, ako ho spi­ sovateľka stelesnila v tejto postave! Tapákovskú lieň narúša Iľa-kráľovná. Iľa sa búri, chce, aby žili ináč. Ide tu teda už o konflikt, vyvierajúci z dvoch rozličných názo­ rov na život. Keď sa jej to nedarí, odíde slúžiť a preciťuje celú trpkosť služobného chlebíka. Nakoniec sa jej muž Paľo dá presvedčiť a odchádzajú od Ťapákovcov do nového domu. Spisovateľka sympa­ tizuje s Iľou, i keď s posmešným úsmevom vraví o jej túžbe pri­ blížiť sa pánom. Proces vysťahovalectva slovenského ľudu, i jeho ťažký život v cu­ dzine, zobrazila spisovateľka v poviedke Tá zem vábna. V období prvej svetovej vojny vznikli dve prozaické práce Boženy Slančíkovej. V prvej próze V čas vojny, poznačenej hodne fatalizmom, zobrazila Timrava spokojnosť gazdu Sekana z vojny, prinášajúcej mu možnosť zbohatnutia. Jeho postoj k vojne sa však mení, keď sa dozvie, že jeho syn-jedináčik, ktorý narukoval, padol. Roztrpčenosť mu zmierňuje len návrat syna z nemocnice, ktorý prišiel na rok domov. Dúfa, že sa zatiaľ vojna skončí. Pozoruhodný je ironický zmysel mnohých názvov Timraviných no­ viel a poviedok; tak je to aj v prípade románovej novely Hrdinovia. Hrdinami nie sú páni typu notára Baláňa, vlastenecky rečniaci o ‫״‬veľkých, slávnych časoch“, o potrebe položiť životy za vlasť, ale

410

prostí ľudia. V postave notára Baláňa vytvorila spisovateľka typ bez­ duchého, zbabelého, cynického človeka. Z ‫״‬panského“ sveta sa vy­ myká podnotár Širický. Stelesňuje najlepšie vlastnosti inteligencie a ľudu. Upozorňuje na to, že ľud nemá záujem na imperialistickej vojne, je proti nej. ‫״‬Čo pre mňa a pre tento lud z toho? Čo zavinil tento tud a čo dobrého hynie preň za to?“ Ľud je zatiaľ ešte pasívny a nevie prejsť od týchto správnych záverov k rozhodnému činu. Prí­ značná je z tohto hľadiska aj smrť Širického, ktorý zomiera na fronte pri záchrane nepriateľského vojaka. Aj medzi dedinskými ľuďmi je niekoľko jednotlivcov, ktorí dúfajú, že vyťažia z vojnových ťažkostí pre seba. Timrava vytvorila takto ozaj široký obraz súvekej spoločnosti vojnových rokov. Celkove jej románová novela je výrazným svedectvom toho, že ľud zaujímal protivojnové stanovisko, a spisovateľka s týmto stanoviskom súhlasila. Jej hľadisko je tu hlboko humanistické a ľudové. V poprevratovom období pokračovala Timrava v literárnej tvorbe. Vytvorila ďalšie prozaické práce: Skon Paľa Ročku (1921), Všetko za národ (1926), Dve doby (1936) a Záplava (1938). Z nich romá­ nová novela Všetko za národ má autobiografický charakter. Sama spisovateľka vystupuje v nej pod menom Viery Javorčíkovej. Z tejto novely sa dozvedáme, v akom prostredí Timrava vyrastala, čo preží­ vala, ako sa formovala jej osobnosť a začínala jej tvorivá umelecká práca. Vyjadrila tu aj svoje názory na konzervatívnu a slovenskému ľudu neraz vzdialenú oficiálnu ideológiu martinského centra. V no­ vele ju reprezentuje Hana Čepčinská. Ako prototyp pre túto postavu jej poslúžila Ema Goldpergerová z Ľuboreči. Ona síce neustále zdô­ razňuje heslo ‫״‬všetko za národ“, no v skutočnosti ľud lepšie pozná, a lepšie mu rozumie Viera, ktorá sa v duchu smeje z Haninho neúčin­ ného národoveckého horlenia. Táto novela, podobne ako Skúsenosť, má veľký význam pre pochopenie života a diela spisovateľky. V poviedke Skon Pala Ročku zachytila Timrava proces ‫״‬ochabnu­ tia a vyprchania“ ľúbostného citu. Zuze bránila bohatá rodina, aby šla za chudobného Paľa. Ľúbosť predsa zvíťazila. Paľo si dokaličil ruku, len aby nemusel odísť na vojnu a Zuzku nevydali za iného. No láska pri biede sa minula a z manželov sa stali ‫״‬nepriatelia“. Nie div, že Paľo reptá proti nespravodlivosti v spoločnosti, ktorá zabila i jeho lásku: ‫״‬Načo je chudobný človek? Načo je svet, či len aby bieda bola... Celý jeho život je lovit, slúžiť, pracovat — dru­ hému ...“ A nespokojný je ľud aj v Timravinej novele Dve doby. V prvej časti zobrazuje život na predprevratovej slovenskej dedine, snahy vládnúcej buržoázie o pomaďarčenie dediny. V druhej časti podáva obraz života na slovenskej dedine po prevrate. Obe časti charakte411

risticky nadpisuje Otroci. Hoci sa snaží dokázať, že v poprevratovom období sa žije oveľa lepšie, jej obraz hovorí o opaku, čo zamýšľa autorka. Na poprevratovej dedine je plno sociálnych a národnostných rozporov, plno nezhôd a nepokoja. No na dedinu tiež začínajú prenikať socialistické myšlienky, zachvacujú postupne chudobu, medzi ktorou sú už i komunisti, ako Paľo Krapeň, Dugan a iní. A v novele Záplava už dedina počúva agitátorov maďarskej komúny. Hoci Tim­ rava ako občianka stála na buržoáznodemokratických pozíciách a ne­ pochopila zmysel a podstatu socialistického pohybu, predsa ako umelkyňa vydala o ňom pravdivé svedectvo. Ukázala, ako napr. páni a bohatí gazdovia sa pripájali na stranu buržoáznych československých vojsk, a to i tí, čo predtým boli horlivými maďarskými vlastencami. Záležalo im — prirodzene — viac na stavovských a triednych záujmoch než na národe. A Timrava to bezohľadne odhalila. V povojnových novelách stretávame často komparzné scény, v kto­ rých ľud a páni, dva kontrastne vyhranené celky, vyjadrujú svoj hodnotiaci postoj k určitým životným javom, pričom autorka v ko­ mentári i sama zaujíma stanovisko. Tieto postupy sú nové v porovnaní s jej predvojnovou tvorbou. Po roku 1918 vytvorila Božena Slančíková aj niekoľko divadelných hier. V nich však nedosiahla také umelecké úspechy ako v próze, i keď sa niektoré hrávajú na našich ochotníckych scénach dodnes. Najznámejšia je jej divadelná hra Páva. Okrem nej vytvorila ešte hry Chudobná rodina (1921), Odpoveď (1934) a v odpise sa zacho­ vala hra Prekážky. Za buržoáznej republiky pracovala Timrava ako učiteľka na mater­ skej škole v Ábelovej. Buržoázia nevedela oceniť jej dielo■ a nedo­ kázala ho ani v úplnosti vydať. Naša ľudovodemokratická vláda ocenila jej tvorbu a roku 1947 ju menovala národnou umelkyňou. V posledných rokoch života už literárne netvorila. Umrela 27. no­ vembra 1951 v Lučenci, kde je aj pochovaná. Dielo Boženy Slančíkovej-Timravy dozrelo v samote novohrad­ ských dedín. Poznala drsný vrchársky život a zobrazila ho neúprosne pravdivo. Postŕhala všetky ilúzie a falošné predstavy o živote vidiec­ kej inteligencie i ľudu. Zobrazila, ako máloktorý zo slovenských spi­ sovateľov, spoločenský proces od konca minulého storočia až do poprevratových rokov. Ukázala, že sa dedina mení vo svojom sociál­ nom ustrojení i myslení, že jej cesta od Ťapákovcov k Záplave je zákonitým procesom. Nestačila pochopiť jeho podstatu, ale ho zobra­ zila. Vydala tak svedectvo o dobe i o sebe. Vo svojom umeleckom diele sa prejavila ako originálny umelec. Nadviazala na najlepšie tradície slovenskej prózy, tvorivo ich rozvíjala, odmietajúc konvenčnosť v oblasti životnej koncepcie i v oblasti tvár­ 412

nych postupov. Vytvořila v našej literatúre typ psychologicky a spo­ ločensky analytickej poviedky, pričom využila svojrázne umelecké postupy so svojsky ironickým hodnotením. Vo vývine slovenskej lite­ ratúry znamenalo‫ ׳‬jej dielo jedinečný tvorivý prínos a podnet.

ĽUDMILA RIZNEROVÁ-PODJAVORINSKÁ

Patrí do ženského ‫״‬štvorhviezdia“ slovenských spisovateliek. Naro­ dila sa 24. apríla 1872 v rodine chudobného učiteľa Karola Riznera, pôsobiaceho — tak ako jeho predkovia — v podjavorinskej dedinke Horné Bzince. Riznerovci mali desať detí. Ľudmila, ktorú doma žartovne prezývali ‫״‬Matejovo húsa“, bola ôsmym dieťaťom. Bieda a podvýživa zaplienili sa i do riznerovskej rodiny a zavinili smrť šiestich detí. Po nich zostalo v rodine veľa bolesti a trýznivých spomienok. Ľudmila vyrastala medzi ostatnými dedinskými deťmi. S nimi sa hrávala, s nimi chodila i do školy. Starší súrodenci jej čítavali ludové rozprávky, najvernejšia priateľka Anička jej spievala ľudové balady plné ‫״‬úžasných dejov“, na priadkach a pri páraní peria, kam zašla za zimných večerov ku kamarátkam, počula mnoho ľudových povestí, piesní i rôzne príhody z ľudového života. Pred detskou dušou ožíval svet tajomných ríš, plný zázračných bytostí i dejov, svet opradený poetickým čarom a snivou fantáziou. Spomienky na detstvo stali sa neskoršie východiskom pre značnú časť jej tvorby, ale najmä pre tvorbu zasvätenú deťom a mládeži. Vzdelania sa jej pre chudobu nedostalo. V tom mala spoločný osud so spisovateľkami-súčasníčkami. Nahradzovala si ho preto usilovným čítaním umeleckej literatúry. V týchto snahách podporoval ju strýc Ľudovít R i z n e r, známy slovenský bibliograf. Okrem našej litera­ túry obľúbila si literatúru českú, najmä diela Karolíny Svetlej a Aloisa Jiráska, ako aj literatúru ruskú (Lermontova, Puškina, Turgeneva), z ktorej neskoršie i prekladala. Literárne začala tvoriť veľmi mladá. Svoju prvú besednicu uve­ rejnila už ako pätnásťročné dievča. Prvé práce písala pod pseudony­ mom Ružodolská a uverejňovala ich v peštianskych Slovenských novinách a v časopise Vlasť a svet. Čoskoro vzbudila jej tvorba po­ zornosť i u redaktorov slovenských časopisov, najmä J. Škultétyho, ktorý začína uverejňovať jej práce v Slovenských pohľadoch pod pseudonymom Podjavorinská. Toto nové meno si zvolila podľa kraja, v ktorom žila. Zo života podjavorinského ľudu čerpala námety pre prevažnú časť svojich prác. 413

V domácom prostredí si musela vybojúvať právo na umeleckú tvorbu, podobne ako jej staršia družka Terézia Vansová. Po rokoch spomína na svoje literárne začiatky takto: ‫״‬Rodičia sa najmenej tešili z mojich písačiek. A keď som pätnásťročná napísala svoj prvý ľúbostný verš, len tak, že ma mama nedala kľačať na polienko. Dostala som poriadnu kázeň. A keď rodičia neskoršie zbadali, že celé noci píšem alebo blúdim po záhrade, dívam sa na hviezdy a načúvam spevu slávikov, presťahovali ma z mojej osobitnej izbičky k matke. To bola pre mňa veľká rana. Vo dne nebolo k písaniu ani veľa času ani pokoja. Rodičom šlo o to, aby som nepísala. Neuveri­ teľné, ale v tom čase nadanejšia žena bola považovaná akoby za nie normálnu.“ Napriek tomu pokračovala mladá Podjavorinská v ume­ leckej tvorbe a neprestala tvorivo pracovať po celý život. Neskoršie ju povzbudzovali v práci aj jej priateľky Šoltésová a Vansová. Básnické spevy mladej roztúženej duše zozbierala Podjavorinská do zbierky Z vesny života (1895). Bola to v slovenskej literatúre prvá básnická zbierka vytvorená ženou-poetkou, preto nie div, že sa vyskytli hlasy, akoby sa pod pseudonymom Podjavorinská skrýval Ľudovít Rizner. Svojou ďalšou činnosťou Podjavorinská vyvrátila všetky takéto pochybnosti. Poetka vo svojich básňach vyspievala ľúbostné sny a túžby mladej dievčiny, nepoznajúcej ešte skutočnú lásku, jej drámy, prehry i výhry. Častá je tu aj prírodná lyrika. Básne s prírodnými motívmi spra­ vidla poetka spája s citovými stavmi dievčenskej duše, vytvárajúc takto náladové citové obrázky. Krčméry nazval jej piesne ‫״‬minia­ túrnymi elégiami“. V skromnejšej miere sú v zbierke zastúpené básne s námetmi rodnej chalupy, domova, národa. Už jej verše zc začia­ točného obdobia vynikajú rytmickou melodičnosťou a spevnosťou. Pred rokom 1918 Podjavorinská síce neprestala písať verše, ale tieto zostávali roztratené po časopisoch. V tomto období venovala Ľudmila Podjavorinská väčšiu pozornosť prozaickej tvorbe. Vytvorila celý rad poviedok, črt, kresieb, humoresiek i väčších novelistických prác. V začiatkoch svojej tvorby sa síce nezbavila úplne pseudoromantických a sentimentálnych nánosov, no v nejednom smere už nasledovala tvorbu M. Kukučina (o niektorých jej humoreskách, písaných pod pseudonymom Nechtík, mysleli, že ich autorom je M. Kukučín). Postupne sa vypracovala na výraznú kritickorealistickú spisovateľku. Vo svojich prózach čerpala námety prevažne zo života podjavorinského ľudu. Medzi ním žila a dôkladne poznala jeho radosti i strasti. Videla, že dedina sa rozdeľuje na boháčov a chudobu, že zlé sociálne pomery zaviňujú mnoho tienistých zjavov v živote ľudu, že bieda vyháňa ľudí z rodných chalúp do sveta, kde ich očakáva neraz trpký

414

osud. Prostý človek si však začína uvedomovať, že život nie je uspo­ riadaný spravodlivo, a to ho vedie k mravnému rozhorčeniu a živel­ nému protestu. O tom svedčia aj najlepšie prozaické práce Podjavorinskej. Spisovateľka pravdivo zobrazila tento proces, i keď nechá­ pala jeho triednu podstatu a zmysel. Jej prvé črty a kresby zobrazujú poväčšine životné príbehy ľudí telesne i duševne chorých. Tak napr. v rozprávke Ondrás (námetovo je príbuzná Kukučínovej poviedke Neprebudený) rozpráva spisova­ teľka ľúbostný príbeh strážnika dyňového poľa, duševne nevyvinutého Ondráša, až po jeho tragický koniec. Podobný ako Ondrášov je aj osud Betky z črty Na prievoze (1894). Už v tejto črte sa ukázala Podjavorinská ako umelec s hlbokým zmyslom pre citové drámy človeka. Ľúbostný príbeh tvorí jadro väčšiny Podjavorinskej próz. Prostredníctvom citových vzťahov ľudí odhaľuje autorka ich vnútorný život i spoločenské vzťahy. Tak v jed­ nej zo začiatočných próz, v poviedke Nad hrobom (1893), rozvádza životné osudy pomocníka liptovského hrobára Martina Juríčka. V sta­ reckom spomínaní premieta si celý život. Rodičia ho oženili proti vôli, vyberúc mu za ženu energickú vdovicu,‫ ־‬od ktorej očakávali výdatnú pomoc v gazdovstve. Čoskoro umreli. Žena sa pustila do priekupníctva, používajúc pritom falošné bankovky, zhotovené mest­ ským pisárom. Po odhalení stratil Juríček časť majetku a čoskoro i ženu, umierajúcu na srdcovú porážku. Neoženil sa viac. Jediný jeho syn vyštudoval a osadil sa v Pešti. Popanštil sa. Na návod úžerníka Silbera dal mu otcov majetok do prenájmu a potom mu ho aj predal, ponechajúc otca v izbičke narýchlo urobenej zo stajne. Keď sa otec za ním vybral do Pešti, syn mu zakázal, aby sa k nemu priznával ako otec. Nemôže zovrieť do náručia svoje vnúčence, hoci by im rád otvoril svoje dobré starecké srdce. Ani im nerozumie, pretože roz­ právajú cudzou rečou. Nepočuje láskavého slova od najbližších a s otvorenou ranou v duši vracia sa do opusteného domca. Teraz kope hrob svojej dávnej milej, ktorú zanechal, plniac vôľu rodičov. Ona sa nikdy nevydala a on nebol nikdy šťastný. Unavený z práce zaspal. Keď sa prebudil, nad cintorínom sa už rozprestierala noc. Hľadajúc cestu domov, padol do hrobu na ostrú hranu čakana a zakončil svoj trpký, boľavý život. Podjavorinská v tejto rozprávke, ako aj v niektorých iných, upo­ zornila na to, ako mesto zhubne vplýva na človeka. Aj Juríčkov syn sa na školách a v meste spreneveril vlastnému otcovi, rodnému domu a bolesťou naplnil starcovi posledné roky života. Podobné myšlienky vyslovuje autorka aj v poviedke Z domova (1898). Anna Belanová, vnučka starých Rázvorovcov, vyberá sa na podomové obchody s čipkami ‫״‬do sveta“. Donútila ju k tomu bieda 415

i zrada milého, ktorý si zvolil bohatšiu nevestu. Ondrej, hájnik u pan­ stva, ju má rád, ale neopováži sa jej prezradiť svoju lásku. Až Annin odchod ho vyburcuje. Pridáva sa na ceste k jej skupine a zdôverí sa Anne so svojimi citmi. Šťastná vracia sa domov s Ondrejom po boku. Autorka varuje dedinského človeka pred mravnou skazou, ktorú prináša mesto. V poviedke Za stastim (1897) rozviedla spisovateľka ľúbostné trampoty Paľa Pantoka, hľadajúceho ženu, a to takú, akú si vytvoril vo vlastnej predstave. U Črpákov sa stretá so slúžkou Evou. Je to veselé dievča, svieže, no Paľovi, slúžiacemu u Črpáka, sa zdá ľahko­ myseľnou. Zaľúbi sa do jej sestry Bety. Táto však opovrhne jeho láskou a vezme si bohatého. Paľo sa vracia k Eve, spoznajúc jej hlbokú, opravdivú lásku. Podjavorinská dokázala vo svojich poviedkach vystihnúť celú boha­ tosť a protirečivosť ľúbostných citov. Sleduje, ako sa láska rozvíja, postihuje prílevy i odlevy ľúbostného citu, krízy i vyrovnania, ľúbostné vzplanutie i vytriezvenie. Svedčia o tom prózy Rozličnými cestami (1894) a V očarení (1904). O altruizme prostej dedinskej dievčiny, ktorá sa vydala za ‫״‬pána“, rozpráva autorka v rozprávke Postupne. Hoci utýraná a roztrpčená žena uteká od muža pijana, predsa keď sa dozvie, že hynie v cudzej nemocnici, ide za ním i s deťmi a privádza ho k svojim na kopanice. Nespreneverila sa svojmu ľudovému pôvodu a zachovala si svoje charakterové vlastnosti. Postupné umieranie chorého študenta Pavla na suchoty zobrazila Podjavorinská s neobyčajnou citlivosťou v poviedke Dozvuky (1895). Trochu odlišne chápe autorka ľúbosť vo svojich prózach z panskej spoločnosti. Ak sa mladý doktor z črty Epizodka (1907) iba zahráva s chudobnou učiteľkou Annou, tak Tereza Selenská v poviedke Ideál (1896) spája ľúbostný cit a jeho opravdivé zažitie s národným pre­ svedčením svojho budúceho. Táto poviedka svojím ladením pripomína Vajanského spoločenskú novelistiku. Podjavorinskej prozaická tvorba vyvrchoľuje prácami Blud, V otroc­ tve a Žena. Ak v novele Blud zobrazila spisovateľka, ako hospodársko-sociálne vzťahy na dedine rúcali osobné šťastie a krivili ľudské charaktery, tak v novele V otroctve zachytáva v celej šírke obraz spoločenského vývinu koncom minulého storočia: úpadok zemianstva, rast úžerníckej buržoázie i úpadok drobného roľníckeho ľudu. Proti rozpínavosti pánov stavia autorka nespokojnosť sluhu Miša Mačuhu a jemu podobných. Táto nespokojnosť má zatiaľ iba živelný ráz, no existuje a je zárodkom uvedomelého boja. Toto ďalšie štádium Podjavorinská pre svetonázorovú obmedzenosť i pre iné príčiny už nedokázala zobraziť. 416

V postave Ivy Zaťkovej z novely Žena vytvorila autorka jeden z najkrajších ludových typov slovenskej literatúry v minulosti. Iva sa vydáva za vdovca Štefana Zaťku. Po nebohej žene zostalo päť sirôt. Štefan je muž slabej vôle, je lenivý, rád sedí za pecou a rád si tiež vypije. Iva je energická, húževnatá, pracovitá, pritom láskavá mať a rozumná žena. Postupne privádza Štefana k práci. S ním odchádza cez leto na sezónne práce. Je to úmorná robota, ale Iva vydrží, a Štefan, vidiac ju, hanbí sa odísť. V opilosti však stratí celý zárobok. Iva ani potom nezúfa. Šije cudzím ženám, a tak skromne prezimujú. V Štefanovi nastáva postupný vnútorný prerod. A ked* na budúce leto o!dchádza Iva zo žatvy — a Štefanovi do rodiny pri­ budne syn — vracia sa domov z roboty načas a odovzdáva svoj záro­ bok žene. Cíti sa ako znovuzrodený. Iva svojou láskou a rozumným zaobchádzaním urobila zo Štefana človeka. Posledné dve prózy uzatvárajú predprevratovú prozaickú tvorbu Ľ. Podjavorinskej. Jazyk všetkých próz z dedinského života má ľudový základ, čo sa prejavuje tak v reči rozprávača, ako aj v dialógoch. V priamej reči využíva autorka i prvky bzinského nárečia, čím zvý­ razňuje charakteristiku prostredia i postáv. Podjavorinská zachytila i humornú stránku dedinského života. Také sú jej rozprávky a črty Fako Ďura Kotúľku, Sokovia, Pod sviet­ ňom, Pomohlo a iné. Vo všetkých týchto prózach sa prejavuje ra­ dostný vzťah autorky k životu. V nich stretávame originálne ľudové postavy. Tak napr.'v črte Sokovia vystupujú pred nami súperi Ďuro Šmolka a Adam Klinček, zápasiaci o miesto kabanického hlásnika, alebo v črte Pod svietňom noční hlásnici Rázvora a Svrček, potajme si popíjajúci z Bergmanovho pokazeného piva, vyhovárajú jeden pred druhým svoju chorobu rôznymi vykrúcačkami a pod. Hoci sa tu väčšinou humor zakladá na situačnej komike, predsa len autorka miestami šťastne dotvára i komiku charakterovú. Často (ako v črtách Pod svietňom, Sokovia) je charakterová komika zalo­ žená na kontraste. Na tomto princípe je budovaná i kompozícia uvedených próz. Dvaja charakterové rozdielni ľudia sa dostávajú do zrážky o nejakú vec a udalosti, ktoré sa viažu na tento zápas, sú nastrojené tak, že vyvolávajú striedavé ‫״‬šťastie“ hrdinov, až nakoniec sa celá zápletka, komplikovaná ešte vedľajšími motívmi, rozrieši bez ‫״‬väčších duševných otrasov“ hlavných hrdinov. Takýto postup umož­ ňuje autorke navodzovať humorné situácie, ktoré zažíva jeden z hrdi­ nov ako osobnú tragédiu; komičnost’ sa tým zvyšuje. Humor v Pod­ javorinskej črtách nemá taký široký spoločenský základ ako humor v jednej časti Kukučínových epických obrázkov. Je to skôr smiech nad slabosťami prostého človeka, jednotlivca, než nad slabosťami spoločnosti, no i tak má ‫״‬obrodzovací“ charakter. 27 Dejiny slovenskej literatúry

417

Do predprevratovej tvorby Ľ. Podjavorinskej zaraďujú sa i veršo­ vané novely Prelud, Na bále, Po bále a historická novela Magda z Magdali. Ohlášajú sa tu tvorivé podnety z poézie A. S. Puškina, najmä z jeho známeho diela Eugen Onegin. Keď sa roku 1910 presťahovala Podjavorinská z Horných Bziniec do Nového Mesta n/Váhom, prestala na čas písať prózu. Prerušilo sa jej bezprostredné spojenie s dedinským ľudom a jeho životom. Po roku 1918 Podjavorinská pokračuje vo svojej básnickej tvorbe. Roku 1930 vychádzajú jej Balady. V nich nadväzuje poetka na ľudové umenie. V balade Čakanka spoetizovala krásu čistého ľudského citu a vyjadrila večne živú túžbu človeka po najdrahšej bytosti. Ľúbostné vzťahy sú predmetom balád: Karbunkul, Pustovník, Nemodlenec a iných. Tak napr. v balade Utopená sa dievčina vydala za nemilého človeka do bohatého domu. Keď zostávala voči mužovi chladná, tento si zamiloval inú a spolu s ňou utopil vlastnú ženu. Potom sám zahynul v krútňave. Vina v Podjavorinskej baladách musí byť potrestaná. Alebo v balade Zlatá húska opustená milá sa utopí v jazere, keďže sa jej zdá, že vidí plávať zlatú húsku a jedno pierko z nej by ju zbavilo chudoby. Bohatstvo jej odviedlo milého a túžba po ňom zahubila i ju. Balady tohto druhu majú už sociálny charakter. Niektoré básne nemajú charakter balád, ako napr. Klebetnice, Ilčík, Zlocha z Turej Lúky, Gajdoš Filúz a iné. Do poslednej vsunula poetka aj myšlienku o národnom útlaku slovenského národa v minu­ losti. Vo Filúzovej postave vyjadrila Podjavorinská zdravý názor ľudo­ vého človeka na svet a vieru v nezničiteľnosť ľudu. Celé ladenie jej básne je optimistické. Balady znamenajú nesporne vyvrcholenie jej básnickej tvorby. Posledná básnická zbierka Piesne samoty vyšla dosť neskoro, až roku 1942. V básňach tejto zbierky vyjadruje poetka pocity opustenej ženy, ktorú doma nikto nečaká, nevíta. Nestretla sa so svojím život­ ným šťastím. Uzatvára sa do svojho sveta, kde v samote zauvažuje nad svojím životom i tvorbou:

A spievala som! Nadšenie — sloboda — právo ... A jak s citom! Srdcom i dušou celá pritom. Čítal to niekto ...? Snád i nie. Touto zbierkou uzatvára Podjavorinská svoju básnickú činnosť. V poprevratovom období sa spisovateľka nevyznala v zložitých pomeroch. Preto už nesiahala po súčasnej sociálnej problematike. Svoje tvorivé sily však plne uplatnila v tvorbe pre deti a mládež. Slovenská literatúra pre deti našla v ‫״‬tete Ľudmile“ svojho 418

najtalentovanejšieho predstaviteľa. Jej tvorba pre deti znamenala veľký pokrok v rozvoji našej detskej literatúry. Ak celá tvorba v tejto oblasti pred Podjavorinskou trpela na moralizátorské poúčanie, ak sa v nej kládol väčší dôraz na výchovnú stránku než na umenie, tak Podjavorinskej tvorbu možno nazvať v pravom zmysle vyslobo­ dením. Vytvorila celý rad básnických kníh pre deti: Kytka veršov pre slovenské dietky (1920), Veršíky pre maličkých (1930), Medový hrniec (1930), Zvonky, Klásky, Žajko-Bojko (1930), Čin-čin (1942) i prozaické práce Čarovné skielka (1931) a román Baránok boží (1931). V románe Baránok boží zobrazila vnútorné konflikty siroty Ondrejka v buržoáznej spoločnosti za prvej svetovej vojny, ktorá ho doženie priamo k samovražde. Všetky jej básnické zbierky sa vyznačujú hravosťou, radostnými náladami, podmaňujúcim humorom, sviežimi básnickými obrazmi a rytmickou melodickosťou. Jej verše dýchajú poetickým čarom blíz­ kym vnímavej detskej duši. Všimnime si emocionálne pôsobivé verše z rozprávky Zajko-Bojko:

Milé dníčky, pekné sníčky, najsladšie sú u mamičky, t pri mamičke v pohove, kde je všetko hotové.

Ked sa zachce — chutné mliečko, ked ti milo na slniečko, vo dne ani v cíperí, nôcka v teplom páperí. Jej verše boli veľmi obľúbené. S nimi rástli nové generácie. Nie div, že sa dnes označuje Podjavorinská za klasika našej detskej literatúry. V poprevratovom období žila Ľudmila Podjavorinská naďalej v No­ vom Meste nad Váhom. Pracovala na okresnom úrade ako sociálna pracovníčka Červeného kríža. Tu prežila v ústraní trpké obdobie fašistickej poroby a dožila sa našich dní. Jej dielo bolo mnohostranné a mnohostranné. Spočiatku (najmä v spoločenských kresbách) zaznel romanticko-sentimentálny tón, no čoskoro sa ho zbavuje a vyhraňuje sa na realistickú spisovateľku. Jej prínos do slovenskej literatúry bol výrazný. Napomohla rozvoj realistic­ kej slovenskej spisby koncom minulého storočia, rozšírila galériu typov slovenskej realistickej literatúry o typ ženy nespokojnej so svo­ jím osudom, búriacej sa, vyslovila ako prvá žena v slovenskej litera27·

419

túre svojrázne ladené básnické slovo. Úctyhodná je aj jej rozsiahla básnická a prozaická tvorba venovaná mládeži. Za svoje celoživotné umelecké dielo, zasvätené národno-demokratickému boju nášho ľudu, dielo plné lásky k prostému človekovi a jeho sociálnym i mravným Íroblémom, dosiahla vysoké uznanie a ocenenie. Roku 1947 ju vláda eskoslovenskej republiky vymenovala za národnú umelkyňu. Umrela 3. marca 1951. Pochovaná je pod starou lipou v Horných Bzinciach po boku svojich predkov.

JÁN CAJAK Ján Cajak sa priraďuje k spisovateľom, ktorí žili a tvorili na Dolnej zemi (Andrej Seberíny, Félix Kutlík, Albert Martiš, Ľudovít Želho, Gustáv Maršall-Petrovský). Jeho rodisko síce bolo na Slovensku, ale životné osudy ho natrvalo pripútali k Dolnej zemi. Narodil sa 19. decembra 1863 v Liptovskom Jáne, kde bol jeho otec kňazom a básnikom. Otec čoskoro umiera a matka, najstaršia sestra Terézie Vansovej, vydáva sa za štúrovského spisovateľa a zbe­ rateľa slovenských ľudových rozprávok Pavla Dobšinského do Drienčan. Tu prežíva Cajak pokojné detstvo. V školách ho však postihol osud študenta utláčaného národa. Roíku 1881 ho vylúčili z lučenského učiteľského ústavu pre čítanie slovenských literárnych diel. Štúdium dokončil na gymnáziu. Po maturite prešiel na teologickú fakultu do Bratislavy. Odtiaľto bol pre slovenské zmýšľanie tiež vylúčený. Odišiel preto učiť. Na Slovensku pôsobil ako učiteľ na viacerých miestach, naposledy v Rajci, odkiaľ odišiel roku 1893 na Dolnú zem, kde ako učiteľ pracoval v Báčke medzi tamojšími Slovákmi. Roku 1899 prešiel do Petrovca, kde roku 1944 aj zomrel. Činnosť Jána Čajaka na Dolnej zemi bola mnohostranná. Ján Cajak pravidelne prispieval do časopisov určených ľudovému čitateľovi, snažiac sa aj osvetovou prácou pozdvihnúť hospodársky a kultúrny život dolnozemského ľudu, zostavoval a redigoval učebnice pre slo­ venské školy a sám bol redaktorom časopisu Národná jednota. Bol jedným z iniciátorov založenia detského časopisu Zornička. Časopis vychádzal v rokoch 1908—1909 v Pešti. Jeho vydavateľom bol Viktor Sekey. Cajak sa zaujímal aj o literárnu históriu a históriu vôbec. V rokoch 1905—1906 uverejnil v Letopise Matice srbskej štúdiu Prehľad súčasnej slovenskej literatúry. Roku 1914 vychádza v Pitts­ burghu v Amerike jeho práca Dejepis Slovákov. Non chcel posilniť národné povedomie svojich krajanov-vysťahovalcov. Bohatá bola aj 420

jeho prekladateľská činnosť. Prekladal z prozaickej tvorby fran­ cúzskeho spisovateľa Maupassanta, z poézie A. S. Puškina i z prác Edmonda de Amicis. Roku 1908 vydal vo vlastnom preklade známy Amicisov román Srdce. Literárne začal tvoriť pomerne neskoro. Námety čerpal jednak z rodného Slovenska a jednak z Dolnej zeme. Do literatúry vstúpil roku 1903 poviedkou Pred oltárom. Obdobie rokov 1903—1914 je najtvorivejším v jeho živote. V poviedke Pred oltárom načrtol ľúbostnú drámu mládenca Boľa Miklušovie, charakteristický konflikt srdca a majetku. O rok po nej vychádza poviedka Z povinnosti, dejove umiestnená do Drienčan (v poviedke Drienky). V nej má tento konflikt ešte dramatickejší charakter. Boháč-úžerník Práčky dostal do svojich rúk rodičov chu­ dobného dievčaťa Marky Remeňovie. Hoci dievča malo rado iného, vydáva sa za boháča len preto, aby zachránilo rodičov od hanby a pokorenia. U dievčaťa rozhodla povinnosť voči rodičom nad prá­ vami srdca. Celé ladenie poviedky je tragické, i keď tu a tam preniká zdravý humor ľudového človeka. Humoristický charakter majú Čajakove poviedky Ja si svoj mliečnik nenačnem a Jožkova svadba (1913). V poviedke Jožkova svadba ide o celkom prostý príbeh. Syn chudobných zemianskych rodičov, vy­ učený za učiteľa, berie si farárovu dcéru. Zemianski rodičia vo> svojej stavovskej pýche v novom svete buržoáznej spoločnosti pôsobia tra­ gikomicky. Sviežo pôsobia Čajakove prózy, v ktorých oživuje spomienky na svoju mladosť. Takými sú napr. poviedky Malí tibehlíci, Strýc Miško, Vianočné dojmy. Roku 1907 vyšla prvá Čajakova kniha próz pod názvom Tri roz­ právky. Okrem poviedky Z povinnosti boli tu ešte dve prózy: Únos a Báťa Kalinský. Kritika odsúdila ľudovýchovnú tendenciu Čajakových próz, najvýraznejšie sa prejavujúcu v poviedke Bá(a Kalinský. Ide v nej v podstate o poučujúci rozhovor medzi učiteľom Kladným a báťom Kalinským. V poviedke Unos ironizuje spisovateľ majetkovú chamtivosť dolnozemských sedliakov. Bohatý richtár v Dunajskej núti svoju dcéru Katku, aby sa vydala za nemilovaného, ale zato majetného mládenca. Do ľúbostného dramatického zauzlenia vpadne príbeh srbských milencov, kde mládenec unáša milujúce dievča, a Katka nasleduje ich príklad. V tejto poviedke, najmä v rozhovoroch, využíva spisovateľ i srbské slová, ktoré sú typické pre dolnozemské prostredie. Z Dolnej zeme čerpá námety pre celý rad ďalších črt a poviedok. Spomeňme aspoň tri: Vohľady (1908), Ecce homo (1913) a Cholera (1922). Čajakova poviedka Vohľady nám veľmi pripomína také 421

Timravine prózy, ako V podvečer a Nijakej radosti. U starnúceho vdovca Miša Sochára vzplanula ·oneskorená láska k dávnej milej, teraz vdove ňani Mare. Vdovica prežíva vnútorný rozpor medzi láskou k deťom a ku vdovcovi. Nakoniec zvíťazí láska k vlastným deťom. Nevydarené vohľady starnúceho vdovca dávajú humorné la­ denie celej poviedke. Dej Čajakovej poviedky Cholera sa odohráva v časoch balkánskych vojen. Celá zápletka poviedky vyplýva z omylu úradov, ktoré venujú zvýšenú pozornosť chorému gazdovi, mysliac si, že sa zjavila cholera, čím sa postihnutý i úrady dostávajú do ko­ mickej situácie. Poviedka Ecce homo spracúva námet sektárstva. Pre dolnozemský ľud ono bolo v tom čase dosť charakteristickým. Základný konflikt tvorí rozpor medzi sektárskym puritanizmom a dravou ľudskou vášňou. Preň trpia hlavné postavy tejto poviedky a v ňom je ich osobná tragika. V predprevratovom období vyšli tri knihy Cajakových próz: Pred oltárom (1908), Suchoty (1910), Jožkova svadba a iné rozprávky (1913). V tomto období tiež vyšiel jediný Čajakov román Rodina Rovesných (1909). Román Rodina Rovesných je vrcholom literárnej tvorby Jána Cajaka. V centre deja románu stoja príslušníci Rovesného rodiny. Starý Rovesný je bohatý obchodník v Rovesnom (Petrovci). Je dob­ rák, ale slaboch, takže v rodine rozkazuje žena, túžiaca po panskom lesku a postavení. Sklamaná v takýchto, túžbach v manželstve, snaží sa ich dosiahnuť prostredníctvom svojich detí Vladimíra a Elenky. Vladimír študuje v hlavnom meste a postupne sa odcudzuje rodine i národu. Elenka sa síce zo škôl vracia neodcudzená, ale vo! svojej naivnej duši podlieha ľúbostným nástrahám Vladovho priateľa, sve­ táckeho Viktora Klenovského. Viktor kalkuluje s majetkom Roves­ ných, a preto sa s Elenkou ožení, hoci ona mala spočiatku úprimne rada otcovho pomocníka v obchode Janka Čvíkotu. Janko, ťažkajúci si na zradu Elenky, odchádza do Rozhranného (Ružomberka), kde sa stáva najprv zamestnancom a neskôr spoločníkom v obchode Stre­ leckého, získajúc si lásku príbuznej Streleckého, Boženky. V jeho snahách stelesnil Čajak myšlienku o potrebe obchodníckeho podni­ kania na Slovensku, o potrebe rozvoja slovenskej buržoázie, ktorá má byť podľa jeho názorov oporou v boji proti odnárodňovacej politike maďarských vládnúcich kruhov. Tieto myšlienky zbližujú Jána Čajaka s názormi liberálnej hlasistickej skupiny. Rodina Rovesných sa postupne rozkladá a upadá. S úpadkom národného povedomia ide ruka v ruke úpadok hmotný i mravný. Vladimír nedokončil štúdiá, oženil sa s prefíkanou Ilonou Kopány a pričinením jej príbuzných si zaopatril úrad štátneho podškôldozorcu. Hoci pochádzal z rýdzej slovenskej rodiny, stáva sa z neho 422

renegát, prenasledujúci slovenského učiteľa Poničana. Jeho manžel­ stvo je žalostné a končí sa tragicky — Vladovou samovraždou. Ani Elenka nie je šťastná. Viktor pomohol svojej hospodársky zruinovanej rodine venom od Rovesných, žil ‫״‬na veľkej nohe“, dosahoval úspe­ chy a postup v úradníckej kariére. Keď prehral veľké sumy a nebolo peňazí, dopustil sa defraudácie v úrade a ušiel do Ameriky i so švagro­ vou ženou. V tejto postave vykreslil Cajak charakteristické črty život­ ného‫ ׳‬štýlu maďarskej úradníckej džentry. Zaujímavou postavou je v románe učiteľ Pavel Poničan. V tejto postave spisovateľ zobrazil jednak utrpenie a prenasledovanie slo­ venskej inteligencie v predprevratovom období, jednak v nej stelesnil nejednu autobiografickú črtu. Poničan vyslovuje Čajakove názory na hospodársko-spoločenské a literárne problémy. Pretože neohrozene vystupuje proti maďarizačnej politike, musí odísť do vyhnanstva. Tu akoby stelesnil spisovateľ svoje obavy z budúcnosti a po trpkých skúsenostiach s maďarskými úradmi si dotvoril svoj vlastný osud. Vari preto i román Rodina Rovesných nevydal pod vlastným menom ako ostatné prózy, ale pod pseudonymom Aliquis. I v tomto románe, podobne ako v jeho niektorých prózach, pre­ javujú sa miestami výrazné ľudovýchovné tendencie. A táto stránka jeho diela zaujala i L. N. Tolstého, a to pričinením Dušana Makovic­ kého, jeho osobného lekára. Zachovali sa doklady o tom, že v Jasnej Poľane sa uvažovalo o Cajakovej próze Suchoty. V Suchotách rozvádza Cajak príbeh predčasne vydatej ženy Marky, plniacej dohovor medzi svojím a mužovým otcom. Namáhavá práca v lete, sedenie za kolovratom v nevetraných, nehygienických miest­ nostiach v zime zapríčinilo jej smrteľnú chorobu — suchoty. Doktor Chvojka, vracajúci sa od nej, stretol cestou učiteľa Speváka a rozho­ vorili sa o tom, čo by mali urobiť, aby zabránili rozširovaniu tejto choroby. Lekár vraví svojmu druhovi: ‫״‬Vieš čo? Mali by sme už raz začať boj proti šíreniu sa suchôt. Šíria sa úžasne a ľud, a hlavne i my, netečne sa dívame na skazu túto. Bezcitnými nás necháva zápas jej obetí. Ja sám som nedostatočný k tomu. Tu len združenou silou môžeme niečo vykonať. Treba použiť každú príležitosť k poučeniu, presvedčeniu ľudu o zachovaní zdravia, o prevetrávaní, pokrme, prá­ ci .. .“ Takáto ľudovýchovná tendencia však často šla na úkor ume­ leckej pôsobivosti jeho diela. Po roku 1918 badať u Cajaka pokles tvorivých síl. Väčšiu pozor­ nosť si zaslúži snáď iba jeho práca spomienkového charakteru Zápisky z rukojemstva (1923). V nej spracúva zážitky z vojnových rokov. Celoživotné účinkovanie učiteľa a spisovateľa Jána Cajaka zane­ chalo vďačnú spomienku medzi Slovákmi, žijúcimi na Dolnej zemi, najmä v Petrovci. 423

IVAN KRASKO Sv. H. Vajanský prijal krstné otcovstvo nad jeho prvou básnickou zbierkou Nox et solitudo. To už čosi znamenalo, najmä ak si uvedomí­ me, že Ivan Krasko sa hlásil k mladej generácii, odsudzujúcej reakčnoideovú osnovu Vajanského diela. Zaiste sugestívna poézia mladého bás­ nika získala si srdce i city Vajanského, takže jej dal do vienka tieto vstupné slová: ‫״‬Ako krstný otec mám položit do křižmy zlatý peniaž­ tek dietku mladého slovenského poeta. Jedno ma k tomu oprávňuje: čakal som od mladosti príchod slovenských poetických talentov, presvedčený, že duša národa v poézii prežíva svoje sviatočné chvíle. 1 vidím tu prichádzať hlboké, zvučné tóny... a teším sa velikou radosťou ... Hlboké, zvučné sú, ale ... i smutné, čiastočne zúfalé. . . až ma staré srdce bolí. No ved i príroda popri veselých očkách nezábudok a pri ohnivých žiarach ruží podáva nám temné ľalie smútku. Šťastlivú cestu z tieňov ku svetlu.“ Málokedy sa stáva, aby básnik zvíťazil už prvou zbierkou. Kraskovi sa to podarilo. Jeho verše začali sa zjavovať už prv. Verše, plné skrytého, tajom­ ného zmyslu, podpísané čudnou skratkou Janko C. a neskôr nezná­ mym menom Janko Cigáň, vzrušovali na Slovensku mysle. Kto len môže byť autorom týchto boľavo krehkých veršov tak zvláštne dojímajúcich dušu? Redakcie s radosťou uverejňovali básne nezná­ meho poetu. Až literárnemu kritikovi Františkovi Votrubovi sa po­ darilo fígľom odhaliť, kto sa skrýva za pseudonymom Janko Cigáň. Stalo sa to takto: Vo t rub a uverejnil v Slovenskom týždenníku roku 1906 svoju báseň Na západe pod menom Janko Cigáň. Básnik protestoval anonymným listom proti uverejneniu cudzej básne pod jeho menom. Podľa rukopisu a poštovej pečiatky Votruba zistil, že pod čudným menom Janko Cigáň sa skrýva inž. Ján Botto. A to je pravé meno básnika. Jeho literárne meno Ivan Krasko mu vybral Sv. H. Vajanský pri uverejnení básnického debutu podľa dediny v blízkosti jeho rodiska. Inž. Ján Botto — Ivan Krasko, narodil sa 12. júla 1876 v Lukovištiach v Gemeri. Jeho rodičia (otec Ján Botto, matka Rozina, rod. Balážová) boli roľníci. Literárna tradícia bola v rodine živá. Z nej vyšiel v minulosti autor slávnej Smrti Jánošíkovej i známy slovenský historik Július Botto. Ivan Krasko začal študovať na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote. Odtiaľ odišiel do nemeckého gymnázia v Sibíne a posledné roky stredoškolského štúdia končil na klasickom rumunskom gymnáziu v Brašove (1894—1896). Tu spoznal, že i ru­ munský ľud je podobne utláčaný ako slovenský, a to v citlivom mladom študentovi-básnikovi vzbudilo mravné i sociálne rozhorčenie.

424

Odrazilo sa ta aj v jeho prvotinách. Stačí uviesť úryvok z básne V Brašove, aby sme sa o tom presvedčili:

Letel by som v rodné kraje, sloboda kde vražděná je, v otroctve kde moji bratia mlkvo svoje žitie tratia, kde je útlak, kde je bieda, ktorá mi žiť, ni mrieť nedá — vyzval by som rodných bratov: Žiť, mrieť so slobodou svätou! I smútok jeho prvých básní vyviera z ťažkého postavenia sloven­ ského národa. Hovorí o tom sám poeta (báseň Nepýtajte sa ma):

A mňa skormucuje, dumou zaťažuje to, čo tlačí teba, tichý národ môj. Piesňový ľudový verš v niektorých z prvých básní zvyšoval citové pôsobenie Kraskovej poézie, preniknutej vlasteneckým zanietením. Bola to tá struna, ktorou predtým mohutne znela Hviezdoslavova poézia. Krasko obdivoval Hviezdoslavovho génia, vyznávajúc (báseň Hviezdo­ slavovi), že jeho vlastná tvorba nikdy nedosiahne toho orlieho rozletu ako poézia Hviezdoslavova. No ako svedčia už jeho prvé básne, vyrastal v Kraskovi lyrik vyjadrujúci vnútorný bôľ a rozpory moder­ ného človeka 20. storočia. Po matúre odchádza Ivan Krasko odslúžiť si vojenskú službu. Ako jednoročný dobrovoľník slúži v Tridente, Tirolskú a vo Viedni. V tom čase cestuje do Ruska a po návrate zostáva rok doma, pomáhajúc istému príbuznému pri stavbe továrne. Až roku 1900 odchádza štu­ dovať do Prahy na Vysokú školu technickú. Štúdium chemického inžinierstva absolvoval roku 1905. V rokoch pražského pobytu pokračoval Ivan Krasko v básnickej tvorbe. Pre jeho vývin malo toto obdobie veľký význam. Ak mu návšteva cudzích škôl i krajov umožnila poznať život tamojších ľudí, kultúry, ak mu štúdium na týchto školách umožnilo osvojiť si zna­ losť cudzích jazykov, tak pražské obdobie mu prinieslo rozhľad po českej literatúre a po literatúrach svetových. Ivan Krasko dôverne poznal poéziu P. Bezruča, K. Tomana, J. Vrchlického, Sv. Čecha. A. Sovu a iných českých básnikov. Z ruských spiso­ vateľov mu bol miláčikom Turgenev a z rumunskej literatúry si

425

obrúbil poéziu Mihaila E m i n e s c u. Z nej neskôr tiež preložil niekoľko básní. Poznávanie cudzích literatúr urýchlilo básnické do­ zrievanie Ivana Krásku. Nie náhodou v tomto čase vzniká jeho programová báseň Poetika starej lyriky. V nej si ujasňuje zodpoved­ nosť básnika voči vlastnému dielu i voči národu. Žiada od básnika čistotu lyrického citu, už či je veselý ‫״‬jako chasník pri tanci“, alebo ‫״‬trúchly jako mokrý hrob“, žiada od poézie zmysel pre kolektívne utrpenie i sociálny boj (‫״‬nech duní jako zvony na poplach, / keď horia rodné chalupy,/ a búri jako pochod utlačených na ulici,/ keď deti doma chleba nemajú“), no zároveň žiada, aby poézia bola i hudbou, obrazom bez ‫״‬jalových“ slov, aby skrývala v sebe ‫״‬náznak tajomna“, a najmä aby vytryskla z duše básnika vo chvíli ‫״‬najsvä­ tejšej“. Jeho rozhodnutie je prísne, no pre Ivana Krásku ako básnika charakteristické. Vytvoril dielo svojím rozsahom veľmi skromné, a predsa ho už vrstovníci označili za najkrajší kvet súčasnej poézie, za jej vrchol. V Prahe žil Krasko rušným životom. Aktívne sa zúčastňoval na práci vo vysokoškolskom spolku Detvan. V rokoch 1900—1903 bol aj jeho funkcionárom. V pražskom období zblížil sa Ktasko i s príslušníkmi mladej hlasistickej skupiny. Z Prahy odišiel Ivan Krasko roku 1905 ako inžinier do chemickej továrne v Kloboukoch a neskôr prešiel do Slaného. V Kloboukoch vzniká podstatná časť básnikovho lyrického diela. Rušný pražský život vystriedala samota v jednotvárnom prostredí, ktoré charakte­ rizuje sám básnik v lyrickej próze Svadba takto: ‫״‬Kraj je tam jedno­ tvárny. Lesy dávno vyrúbali a široko-ďaleko nevidieť iba šedé polia a polia ... 1 môj život bol tam jednotvárny, bez spoločnosti. Kolegovia všetko ženatí, žijú sami pre seba a pre svoje rodiny. Bolo mi niekedy dosť clivo. Mimo služby vždy sám a sám. Podvečer často blúdil som po návrší za továrňou. Tadiaľ viedla alejová cestička do blízkych Č. Návršie na jednom svahu posádzané je mladým ihličím. Vidieť odtiaľ ďaleko do melancholického kraia. Často stál som na návrší a pozoroval kraj na súmraku. Horizont sa úžil pomaly, vždy viac a viac tiesnil ho modrý súmrak, až sa celkom zotmelo. Vraciaval som su domov v clivej nálade.“ Táto clivota zaľahla na vnímavú dušu básnika a dala základné ladenie celej jeho poézii. Dojmy súmračných podvečerov, zmrákaní, prenikajú často do jeho veršov. Príkra bolesť samoty bola vykupo­ vaná lyrickou spoveďou. Samota obdarúvala Ivana Krásku spomien­ kami na ďaleké rodné kraje, drahých ľudí, prebolené lásky i ľudské zrady, na zabudnuté chvíle utrateného šťastia, zavinené plachosťou básnika alebo nepriaznivými pomerami. O jeho poézii napísal najlepší znalec jeho diela kritik-vrstovník

426

František Votruba: ‫״‬Osudy srdca a ľudských túžob po! šťastí, intímny život duše, zamyslenej nad záhadami života a smrti, vyslovuje v poézii svojej Ivan Krasko. Z domácej pôdy, zo slovenského koreňa vyrastá jeho smútok a hlboká záduma nad večnou otázkou: Odkiaľ prichádzaš a kam ideš? Od prvých počiatkov lyriky erotickej, zuniacej tesklivým, melancholickým tónom, ktorým ozývajú sa rozpomienky a túžby po šťastí, ktoré bolo alebo mohlo byť a nikdy sa už nevráti, ku krajinným maľbám, vyslovujúcim náladu, stav duše, a odtiaľ až k úžasu duše nad zrodením a zanikaním všetkého, plnej smútku — tadiaľ vedie vzostupná cesta poetova.“ V lyrickom zápisníku básnika stretáme často pochmúrne prírodné nálady (Zmráka sa..., Topole a iné). Prevládajú v tom čase i v duši básnikovej. Do takých clivých nálad zavadí z diaľky spomienka na čiesi náručie (Pieseň), na biely starý dom pri pustej ceste (Hľa, luna bledá . ..), na rúčku, ktorá pripomenie silné citové vzrušenie (Chladný dáždik), na zabudnuté stretnutie ‫״‬u starých božích múk“ (Plachý akord), na opustenú cestičku a stratenú milú (Balada o jednej milej), ng rozvrátenie ľúbostnej pohody dievčenského i mládeneckého srdca (Balada), na nedokončené ‫״‬započaté hovory“ s ďalekou milou, na zradenú lásku (To dravé kúzlo časov zašlých), na opustenú milú, ktorú pripomenie novoročný lístok (Na Nový rok), i na drahú bytosť, pri nej už ‫״‬iný usedá“ (Pieseň). Samota robí tieto spomienky trýznivo bolestivými. Koľko clivého, mučivého smútku ukryl básnik do spo­ mínanej básne Zmráka sa! Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli. Od hory, od lesa, tak plače, kvíli. .. ! Výčitky neznámych duše sa chytia. . . . Vyplniť nádeje nebolo sily — zapadli, zapadli vo zhone žitia . . . Oblaky nízko sú, tak letia, letia . . . ! Žaluje zúfale žaloby márne ktos’ príliš úbohý z šíreho sveta, že veril, že čakal, že starne, starne . . .

Zmráka sa, stmieva sa. Zhora i zdola havrany veslujú do noci spešne ... ktos’ príliš úbohý o pomoc volá, do tvári hádže nám spomienky hriešne . . . Zmráka sa, pôjdeme... Noc je už spola. 427

Překrásnou spomienkovou básňou na staručkú mať za nedeľného odpoludnia je Kraskova báseň Vesper daminicae (Nedeľný večer). No citlivé srdce básnikovo ozýva sa i na drsné zjavy súčasného spoločenského života. V lyrickej balade Stará romanca odhaľuje poeta predajnosť lásky, keď ‫״‬starý handlé mladej panej / platí popol , toliarami“. Prudkú sebaobžalobu človeka túžiaceho po spravodlivosti, no bezmocného voči spoločenskému zlu, stretáme vo vstupnej básni Solitudo (Samota). Najútočnejšie reaguje Ivan Krasko na národný a sociálny útlak v básni Jehovah. V nej privoláva potupu na vlastný rod ‫״‬nechce-li vedieť, že sa pripozdieva, že v chmúrnej túrni poplašný zvon hu­ čí“. Báseň vyšla roku 1906 v Letopise Živeny a vyjadrovala ostrú kritiku konzervatívnych fatalistických názorov na Slovensku. V básnickej zbierke Nox et solitudo (Noc a samota) sa prejavil Ivan Krasko ako básnická osobnosť ‫״‬hlbokého súcitu a neobyčajnej citlivosti k všetkému, čo ju obklopovalo, a súčasne osobnosť živelne revoltujúca proti tomu, čo človeka, čo národ, čo ľudstvo ťaží a po­ nižuje“. Druhá a posledná Kraskova básnická zbierka Verše vyšla roku 1912. Zbierka je venovaná snúbenici. V tomže roku sa totiž Ivan Krasko ako 36-ročný oženil s Ilonou Kňazovičovou z Dolného Kubína. Ako svedok im bol pri svadbe Pavol Országh-Hviezdoslav. Básnická zbierka Verše (obsahuje 27 básní) znovu zahrňuje lyriku osobného smútku i sociálno-nacionálneho protestu. To sú dva póly Kraskovej lyriky, tvoriace vnútorne zákonitý celok, navodený drsnou skutočnosťou buržoáznej spoločnosti a jej nemilosrdným vzťahom k človeku. V celej zbierke však už prebieha zápas o prekonanie chmúrnych nálad a citových kríz. Tento zápas výstižne naznačuje trojveršie z básne Pieseň:

Neveril a neveriaci mnohé skúsi.. . Srdce rozbil v drobné kusy, ale život — žiť sa musí pre človeka. Básnik tvoril predovšetkým preto, aby sa vnútorne vyrovnal s prob­ lémami trápiacimi jeho myseľ. Každá z jeho básní vznikla z konkrét­ neho zážitku známeho len poetovi. Často je takýto konkrétny zážitok podaný iba v ďalekom náznaku a dáva čitateľovi široké možnosti tvorivého domyslenia. Okrem toho využíva Krasko bohatú symboliku navodzujúcu v jeho básňach isté tajomné čaro. V tejto zbierke sú ešte živé spomienky na prebolené lásky (Pieseň), na chvíle, ktoré neúprosne zapadli (Balada o smutnej panej), obja­ 428

vuje sa tu konflikt medzi asketickým odriekaním sa ľudských vášní a túžbou po láske k žene (Hostia), ožívajú nálady hrdého samotárstva, aby nakoniec vyústili vo vyrovnané odriekanie (Askéti, Eremita). V Askétoch po mnohých mučivých chvíľach básnik vyznáva:

Ženy nás klamali i múdre i hlúpe spôsobom tvrdým. Zbytočne pomstit sa na hadoch askétom hrdým. Kamennú askézu nežli sme chytili do svojej moci, ťažko sme trávili velký pôst žiadostných nocí

Dnes už sme pokojní, samota žiadneho smútku už nemá. Minulost mŕtva je, budúcnosť prázdna a nemá. No žena stáva sa mu i svetlom v jeho bolestnom zápase (Len tebe) a jeho poézia prechádza z tieňa večerných súmrakov, krvavých zôr, daždivých nocí, z utrpenia a sklamania vo vykúpené ‫״‬milostivé ráno, svetla plné ráno“ viery a nádeje v pokoj a hodnotu ľúbosti a šťastia. V básňach v próze Noc, Ja vyjadruje vnútorný zápas medzi vedec­ kým poznávaním sveta a istotou viery. Krasko sa vzdáva pohodlnej istoty, hoc po nej túži (‫״‬aspoň istoty stredovekého ľudstva“), a do­ chádza k záveru, že ‫״‬je nutné myslieť ďalej, neodvratne nutné!“ Do tejto zbierky zahrnul I. Krasko i básnickú odpoveď P. 0. Hviezdoslavovi na jeho kritickú výčitku v básni Nové zvuky poču­ jem. Hviezdoslav vrelo uvítal mladú básnickú generáciu (Krasko, Jesenský, Gali, Roy a iní), no kritizoval mladých básnikov pre smú­ točné nálady, pesimizmus a videl v tom isté podliehanie literárnej móde. Krasko odpovedal za seba v básni Kritikovi: Pozdravenie, drahý baťko! Odbavme vec zcela krátko: nechcem zniet jak zvon z olova, nehromadím hluché slová; nech kto jak chce o nich húta, na každom je krv prischnutá, srdca môjho krv prischnutá ... ! Ano, áno!

Jeho zbierka vyvrchoľuje v básňach silného sociálneho protestu Otrok, Otcova rola a Baníci. Sociálny protest týchto veršov má bur­ cujúci, odbojný charakter. Uveďme úryvok z básne Otrok: 429

Som ten, čo dozrieval pod bičom otrokára, pod bičom, ktorý nestrábené rany denne znovu pootvára, že žiadna z nich sa nikdy, nikdy nezahojí. Môj chrbát skrivený už narovnať sa bojí, no v sklopenom zraku posiaľ skrytá iskra horí: Som ten, čo čaká na ston poplašného zvona, bo ťažko zhynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná. Až potom vystriem chrbát, rumeň zbarví líce. Dovtedy sadiť budem stromy, z ktorých rastú šibence... Ó, smutno znela pieseň matky ■— otrokyne! A báseň Baníci má priamo vizionářsky charakter. V obraze Démona zobrazil tu poet nepriateľov slovenského ľudu, jeho utláčateľov. Veštecký zneli jeho slová:

Ja čakám slobodu, poklad môj jediný, pre naše mestečká, pre naše ,dediny.

Obzorom kmitli sa červené plamene: ‫״‬Banícke chorále počujem, Démone!“ ‫״‬Idú už, apage! idú už čakaní, kahance rozžaté, za pásom čakany!“

Ranný vzduch chveje sa dupotom ťažkých nôh: ‫״‬Baníci do štôlne! Baníci, daj zdar Bôh!“

Po tejto básnickej zbierke sa Ivan Krasko odmlčal. Hoci ho redak­ cie žiadali, neposielal viac svoje básnické príspevky. Svoje odmlčanie vysvetlil v básni Kritika. V nej vraví: ‫״‬Blahoslavení sú, ktorí hovorili/ a nepovedali viac, než čo povedať mohli vo dňoch sviatočných.“ Z hľadiska veršovej výstavby nadväzuje na hviezdoslavovský verš a zároveň prináša i niektoré nové momenty. Jeho verš má síce pevný rytmický základ (väčšinou jambický), no zároveň je v prevažnej miere na konci syntakticky vymedzený, čo spôsobuje jeho výraznú dvojdielnosť a pohyblivosť v počte slabík. Krasko kladie dôraz na eufonickú stránku svojho verša, ktorá napomáha vytvoriť vhodnú atmosféru pre lyrický zážitok. Zaujímavé je i kompozičné ustrojenie Kraskových básní. Motívy v jednotlivých básňach žijú nielen v rámci témy, ale majú i svoj vlastný význam, takže pri opakovaní nadobúdajú v spojení s prísluš­ nou témou nový význam. Pritom motívy často urýchľujú lyrické opi­ 430

sovanie, keď však očakávaný záver neprichádza, vzniká medzi nimi napätie, ktoré si neraz vyžaduje myšlienkovú koncentráciu čitateľa a kladie na neho i na jeho estetické vnímanie dosť náročné požia­ davky. Prvú svetovú vojnu prežíval Ivan Krasko v Poľsku, Rusku a na talianskom bojišti. Z týchto čias zostal fragment básne ‫״‬Eli, Eli, lama sabachtani?“, ktorú napísal roku 1915, keď ležal chorý v nemocnici v Radziwilove. Okrem básnickej tvorby bol Ivan Krasko činný i publicisticky. Ba pokúsil sa aj o lyrizovanú prózu (Naši, Sentimentálne príhody, Svadba, Almužna, List mŕtvemu). Prozaické práce písal pod pseudo­ nymom Bohdana J. Potokinova. Po roku 1918 sa I. Krasko zapojil do politického a verejného života. Rozširuje svoje vzdelanie na Filozofickej fakulte Komenského univerzity v Bratislave, kde študuje históriu a jazyky. Na pražskej vysokej škole technickej získava hodnosť doktora technických vied. Zaujíma sa aj o štúdium práva. Roku 1920 bol zvolený za dopisu­ júceho a roku 1923 za riadneho člena Českej akadémie vied. Naša ľudovodemokratická vláda poctila ho titulom národný umelec. Zomrel 3. marca 1958. Kraskove verše i dnes pôsobia na čitateľa citovou sviežosťou a bezprostrednou úprimnosťou. Krasko bol nesporne rýdzi lyrický talent. I takým útvarom, ako je balada, dal nový lyrický charakter. Jeho poézia pri realistickom základe využíva umelecké postupy mo­ dernej symbolickej poézie. Vo vývine slovenského lyrického básnictva predstavuje jeden z jeho vrcholov.

431

OSTATNÁ LITERÁRNA TVORRA KONCOM MINULÉHO A ZAČIATKOM NÁŠHO STOROČIA

KĹ.oncom minulého a začiatkom nášho storočia sa rozvíjala literárna tvorba autorov, ktorí sa nevyhranili vo výraznejšie literárne osobnosti a ich tvorba iba dokresluje našu literárnu situáciu. Sem patrí celý rad básnikov, prozaikov a dramatikov.

Tichomír Milkin vyrástol v prostredí divokých horských krás v Do­ novaloch, na samote Mistríky, kde sa narodil 14. augusta 1864 v rodine banského úradníka. Jeho vlastné meno bolo Ján Donovál. (Tichomír Milkin, Mentor, T. M. boli jeho pseudonymy.) Štu­ doval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Trnave a Ostrihome, kde dokončil teologické štúdiá. Ako kaplán a neskôr administrátor účin­ koval na viacerých miestach (Radošovce, Gbely, Šaštín, Brodské, Dojč, Leváre). Takmer osemnásť rokov pôsobil ako farár v Smolinskom. Keď išiel do■ Lakšárskej Novej Vsi, kde bol rečniť na ľudovom zhromaždení, ľudákmi naštvaní ľudia ho napadli v Lakšárskom háji a ‫״‬palicami a drúkmi zbili do krve“, takže tomuto zraneniu 4. no­ vembra 1920 podľahol. Už v strednej škole v Trnave začal písať prvé verše, napodobňujúc najmä poéziu Jána Hollého (Jar, Jara krásy duch, Plač Slávy a iné). Zaujímal sa o poéziu klasických básnikov, o maďarskú i nemeckú poéziu, najmä Goetheho a Biirgera. Svoje verše uverejňoval takmer vo všetkých slovenských časopisoch, kalendároch i v almanachu To­ varyšstvo, vydávanom osvaldovskou skupinou. Známe sú jeho básnické listy adresované Fr. R. O s v a 1 d o v i, uverejňované v Literárnych Listoch. V nich sa vyjadroval k závažným problémom kultúrno-spoločenského i politického charakteru.

432

Jeho ľúbostná poézia (z nej väčšia časť zostala zatvorená v zásuvke jeho písacieho stola) je poznačená vnútorným rozporom medzi od­ riekaním, vyplývajúcim z kňazského povolania, a prirodzenou túhou po zažití opravdivej ľudskej lásky. Táto túžba sa uskutočniť ne­ mohla, z čoho vplynulo do jeho poézie mnoho trpkosti a pesimistic­ kých nálad. Zostávajú iba spomienky a v duši ukryté výčitky:

Ach a sny moje nevinné sa nesplnili, Bože môj! Ach, kto je tomu na vine, či netiekol mi z čela znoj? Ja nevystavil hniezdo som a Ty si zrúcal starý kút. Ty vzal si život z krbu dvom a mne si riekol: a ty smúť! (Mne snívalo sa)

Taký charakter majú i ďalšie jeho lyrické básne: Elena, V žiali, Preč, Lenke a iné. K ľúbostným básňam patrí i veľká lyricko-epická básnická po­ viedka Tyrin. Rozvádza v nej dramatické osudy pána hradu Tyrina, hrdého Mladěna, milujúceho svoju ženu Lenku. Mladá žena podlieha zvodom Fridolína, usmrteného rukou Mladenovou. Sama mizne v mor­ ských vlnách. Po čase zachraňuje na rozbúrenom mori Mladěna jeho vlastný nepoznaný syn Mir. Privádza ho na ostrov k matke. Utrpe­ ním vykúpené rodinné šťastie sa navracia. V občianskej poézii Milkinovej zaznieva mystický fatalizmus (Pom­ ník, Tovaryšom). V priebehu prvej svetovej vojny jeho verše nado­ búdajú satirickú útočnosť. Tak napr. v básni Naša sloboda odhaľuje nezmyselnosť umierania slovenských vojakov v rakúsko-uhorskej ar­ máde, ktorí nemali prečo bojovať za vlasť, utláčajúcu ich národne i sociálne. Nemáte práva ísť na vojnu! a liať krv za vlasť potokom? Nesmiete platiť snáď daň hojnú a hlady zomrieť napokon? Či nesmieš trpieť, znášať krivdu, zašliapať dať sa do blata? A tak stlč tých, čo riecť ti prídu, že trpíš krivdu od brata.

Časté boli aj Milkinove príležitostné verše (Radlinskému, Moysesovi a iným)! 28 Dejiny slovenskej literatúry

433

Motívy národného útlaku sa objavujú aj v jeho bájkach (Legenda, Pes). Prevrat roku 1918 privítal T. Milkin s radosťou, ako o tom svedčia jeho básne: Našim, švagrom, Po víťazstve. V jednej z nich hovorí: Sem jarmo, sem s ním, zlámte ho, z pút skujte hned pluh blyštavý, že človeka už biedneho vrah nikdy rabom nespraví.

Milkin veril, že národné oslobodenie znamená plnú slobodu slo­ venského ľudu. Sklamania z tejto viery sa už nedožil. Po roku 1918 vytvoril už iba niekoľko básní: Nový život, Národné samobytie a nie­ ktoré iné. T. Milkin prekladal i z antickej poézie. Preložil napr. časť z Iliady. Zároveň bol najvýraznejším literárnym teoretikom a kritikom osvaldovskej skupiny, ktorá vznikla okolo časopisu Literárne Listy (príloha ku Kazateľni), ktoré roku 1891 založil a redigoval František Richard Osvald. (K tejto skupine patrili: T. Milkin, J. Kohúth, J. Buday, A. Kmeť, Hoič a iní.) Milkin najčastejšie kriticky glosoval práce súčasníkov: P. 0. Hviezdoslava, M. Kukučina, Ľ. Podjavorinskej, E. M. Šoltésovej, B. Slančíkovej-Timravy, J. Jesenského a iných. Vo svojej štúdii 0 nadprirodzenom živle v básnictve, uverejnenej v Slov, pohľadoch roku 1891, teoreticky zdôvodnil potrebu realistic­ kej tvorby a realistickej orientácie našej literatúry. V celom rade štúdií uvažoval o charaktere slovenského verša, o jeho rytmickom základe (O prostonárodnom básnictve slovenskom, 1890, Niekoľko slov o rytme v reči slovenskej, 1890, O cirkevnom básnictve, 1899, Niečo d rytme 1901). Žiadal od slovenských básnikov, aby svoju tvorbu osnovali na základe prízvučnej prozódie (pravidelného rozmiest­ nenia prízvuku vo verši). I keď T. Milkin nepochopil napr. svojráz­ nosť hviezdoslavovského verša, predsa len sú jeho štúdie cenným príspevkom vo výskume slovenského verša. Veľa pozornosti venoval aj výskumu verša ľudovej piesne. Celkove Milkilnova činnosť literárno-teoretická a kritická napomá­ hala zdravý rozvoj slovenskej literatúry.

Izidor Žiak-Somolický mal solídne literárne vzdelanie. Pokúsil sa o preklady z poézie M. J. Lermontova, T. H. Ševčenka, V. Huga a z tvorby iných významných inonárodných spisovateľov a básnikov. Narodil sa 10. ľebruára 1863 vo Svätom Michale. Vyrástol v Turci. Gymnázium vyštudoval v B. Bystrici. Tu začas pôsobil ako úradník a neskôr sa presťahoval do Ružomberka. Umrel 25. januára 1918. 434

Svoju pomerne rozsiahlu tvorbu zhrnul do troch zbierok. Sú to básnické zbierky Na svite (1892), Popevky z hôr (1906) a prózou písané Bájky (1899). Jeho poézia nedosahovala väčšie umelecké hod­ noty. Sám jej slabosť vyhovára tým, že ‫״‬svit najprv býva, potom deň“. V jeho poézii prevláda lyrika ľúbostná a prírodná. Časté sú aj básnické úvahy o najrozličnejších problémoch. Ľúbostné piesne sa vyznačujú prostotou a naivitou. V mnohom pripomínajú ľudové spevy. Je v nich hodne improvizáto!rstva. V občianskej lyrike zaznieva i sati­ rický tón (‫״‬Tieto naše luhy, nivy pozbieranú tučia chasu, a my máme miesto klasov len tú vôňu, len tú krásu“) Izidor Žiak sa pokúsil aj o baladu erbenovského typu. Takými sú napr. balady Zronený, Chorá deva, Ruža. V Bájkach uverejňuje aj obrázky z ľudového života s moralizujúcim zámerom proti kartárstvu a pijanstvu (napr. próza Marka). Izidor Žiak-Somolický pracoval sporadicky od roku 1895 v redakcii Národných novín spolu so Sv. H. Vajanským, J. Škultétym a A. Pietrom. Za Bánffyho vlády, prenasledujúcej nemaďarské časopisy, mal niekoľko tlačových procesov a bol i vo väzení.

Martin Braxatoris-SIádkovičov bol synom jedného z najvý­ znamnejších štúrovských básnikov, Andreja Sládkoviča. Za otcom však vo svojej poézii ďaleko zaostal. Narodil sa 2. mája 1863 v Radvani. Bol ev. kňazom v Senici; tu pôsobil celý život. Umrel 29. augusta 1934. Básnickým učiteľom mu bol P. O. Hviezdoslav. Braxatoris ho na­ podobňuje vo výbere motívov, žánrov i v básnických postupoch. Veľká časť jeho poézie zostala roztratená po časopisoch. Sám o svojej poézii hovorí veľmi kriticky: ‫״‬Ostal som tedy »poeta minOr«, ktorý osobitnej školy neutvorí a nebude stát v popredí literárnych bojov. Ľutovať toho ovšem nebudem a budem spokojný, keď v dačom prospejem národu.“ Vytvára kratšiu epiku (Skon lovca), poviedku vo verši (Hôr kráska), veľmi sa ponášajúcu na Hviezdoslavovu Hájnikovu ženu. Popri národnej reflexívnej lyrike, poznačenej náboženským fid'eizmom, vytváral rodinné žánrové obrázky, povesti, kratšiu biblickú epiku i balady (Čudesná studienka, Cvetkino stádo, Husári v Sitne, Podivný zvon a iné). Zhrnul ich do básnickej zbierky, ktorá vyšla roku 1918 pod názvom Verše. Záslužná bola činnosť Martina Braxatorisa ako redaktora detského časopisu Noviny malých. Časopis vypĺňal do značnej miery sám. Jeho básnická tvorba pre deti bola však poznačená moralizovaním a didaktizmom, čo šlo na úkor jej umeleckej hodnoty. Prekladal aj z cudzích literatúr. Preložil S chillero vh o Viliama

28·

435

Telia a Goetheho Fausta. V rukopise sa zachovali aj překlady z maďarčiny a nemčiny.

Ignác Grebáč-Orlov narodil sa 25. januára 1888 v Námestove. Literárne začal tvoriť na sklonku prvého desaťročia nášho storočia. Básnickú tvorbu z tohto obdobia zhrnul do zbierky Piesne a dumky (1914). Zbierku kladne prijal Sv. H. Vajanský. Ignác Grebáč bol jedným z najproduktívnejších básnikov aj v období prvej svetovej vojny. Verše z vojnových rokov zhrnul do druhej básnickej zbierky V povíchrici (1922). Zobrazuje v nej utrpenie slovenského človeka, ale prijíma ho pasívne. Miestami vyjadruje názory oficiálnych vládnúcich kruhov (V bielom snehu, Našim starcom). No ani v najlepších básňach zbierky (Predtucha, Nevolník) nedokáže nájsť reálne vý­ chodisko z biedy ľudu. Pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Jeho činohry Až lipa zakvitne (1920), Svitaj nám, svitaj (1920), Učitelka (1922) a biblická hra Ruth (1922) nemali väčší ohlas a zapadli. Hoci sa súčasníkom zdalo, že v Ignácovi Grebáčovi rastie nádejný talent, čas ukázal, že takéto nádeje boli márne. Po prvej svetovej vojne sa stal ľudákom a bol považovaný za jedného zo starších pred­ staviteľov ‫״‬katolíckej“ básnickej spisby. Zomrel roku 1957.

Dr. Bohuš Klimo-H á j omil začal tvoriť už pred prvou svetovou vojnou. Narodil sa 9. apríla 1882 v Jamníku. Stredoškolské štúdiá ab­ solvoval v Banskej Bystrici a v Kežmarku, právo v Prešove, Kluži a Pešti. Po skončení vysokoškolského štúdia usadil sa ako advokát v Lipt. Hrádku. Po prevrate zastával začas i poslaneckú funkciu. Vo svojej básnickej tvorbe napodobňoval Hájomil poéziu P. O. Hviezdoslava, preto sa často označuje za jeho epigónskeho nasledov­ níka. Výber zo svojich veršov vydal roku 1928 pod názvom Z ruských hôr. Básne z bojišla. Kniha I. a Básne v próze. Kniha II. Sú to väčši­ nou ohlasy na prvú svetovú vojnu písané v duchu ľudových piesní. Peter Zgúth-Vrbický je podobný typ básnika ako Hájomil. Naro­ dil sa 25. januára 1863 vo Vrbici (odtiaľ pseudonym). Po skončení stre­ doškolských štúdií bol učiteľom v Štrbe, v Mošovciach a od roku 1919 škôldozorcom v Martine. Svoje verše, ktoré tvoril raz v duchu Hviezdoslavovej poézie, raz v tóne a melodike ľudovej piesne, uverejňoval v rôznych časopisoch (pod pseudonymom Janko Rozmarín, S i n c e r u s, Vrbický), najčastejšie v Slov, pohľadoch, Dennici a Živene. K básnikovej se­ demdesiatke vyšiel knižne výber z jeho poézie. Básne sem zaradené vyznačovali sa spevnosťou i citovou bezprostrednosťou. Miestami túto 436

poéziu narúšajú didaktizujúce tendencie. Konfesionálne zameranie má jeho zbierka Slová útechy (1910). Okrem básnickej tvorby pôsobil Peter Pavel Zgúth ešte ako peda­ gogický teoretik a určitý čas redigoval spolu so Sv. H. Vajanským časopis Rodina a škola. Dlhomír Poľský (vlastným menom Andrej Majer) narodil sa 16. októbra 1864 v Kysuckom Ndvom Meste. Po skončení teológie pôsobil na viacerých miestach, naostatok v Hornom Vadičove. Starecké dni prežíval vo svojom rodnom meste, kde aj umrel 28. decembra 1935. Koncom minulého storočia začal svoje básnické prvotiny publikovať v časopise Kresťan, neskôr mu vychádzali básne v Ľudových novinách a v Slovenských pohľadoch. Popri básňach konvenčné spracúvajúcich opakujúce sa témy (cirkev, konfesia, národ) dotýka sa Dlhomír Poľský i okruhu motívov z rodného kraja a rodičovského domu. Práve táto časť jeho básnickej tvorby prekypuje sviežosťou citu, vrúcnosťou a opravdivosťou zážitku. V nej sa zbavuje konvencie a dopracúva sa k vlastnému básnickému výrazu. Súbor jeho veršov vyšiel roku 1936 pod názvom Spisy básnické Dlhomíra Polského. Sociálnu problematiku slovenskej dediny a s ňou súvisiace psycholo­ gické i citové drámy zachytil Štefan K o s o r k i n vo svojej novele Pochybenie (1912). Próza dávala tušiť, že ide o mladý nádejný talent, ktorého rozvoj narušila prvá svetová vojna. Novela sa vyznačuje epickou hutnosťou, no sú v nej aj miesta čistej lyriky, ktoré náladové podfarbujú vnútorné psychické deje, citové vzruchy i jednotlivé dra­ matické momenty. Jeho novela má psychologicko-analytický charakter. Kosorkin svojou prozaickou tvorbou -—- hoci rozsahové veľmi skrom­ nou — pripájal sa k zdravému realistickému prúdu v slovenskej literatúre.

Rehor Ur am-P o d t a t r an ský sa narodil 12. marca 1846 v Lipt. Mikuláši. Aj jeho tvorba má okrajový charakter. Po skončení štúdií zostal učiť vo svojom rodisku. Tu prežil takmer celý svoj život. Umrel roku 1924 v Košiciach. Jeho tvorivý záujem bol široký. Pestoval prózu, poéziu, ľudovú spisbu i tvorbu pre deti, no jeho práce nenašli širší ohlas. Pomerne najviac pozornosti venovala literárna kritika jeho románu V zajatí (1893). Odsúdila jeho sentimentálne ladenie a falošnú historičnosť. Román je zosnovaný na romantickom základe. Dej je plný vzrušujú­ cich prekvapení. Román ako celok je na míle vzdialený od pravdivého obrazu minulosti. Už v čase, keď vyšiel, bol prežitkom. 437

Pavel Kokeš-Kýčerský bol sedliackym básnikom-samoukom. Narodil sa 23. novembra 1856 v Lazoch pod Maky tou. Študoval v Modře, v Turč. Martine a trojročnú hospodársku školu ukončil v Lipt. Hrádku. Potom sa osadil na gazdovstve. Prežil celý svoj život ako rolník. Umrel 30. marca 1933. Prvé jeho verše vznikli pod silným dojmom Hviezdoslavovej epiky. Je to najmä známa báseň Pozdrav Hviezdoslavovi. Kýčerského básne vynikajú citovou úprimnosťou a bezprostrednosťou. Jeho tvorba, to bola útecha i občerstvenie dedinského človeka-básnika po úmornej práci. Tón jeho básní je ‫״‬delikátne tichv“. Niektoré sú blízke ludovým trávniciam (Ukázala mi, Trávnice, Za tým naším potokom, Keď som išiel... a iné). Svojou melodičnosťou zlákali aj niektorých hudobníkov (M. Lichard, Blažej Bulla), takže časť z nich bola zhudobnená. Popri lyrike sa pokúsil aj o zveršovanie ľudových povestí a balád (Víly, Sva­ dobná cesta. Rakyta a iné). Výber z jeho■ veršov vyšiel roku 1927 v Matici slovenskej pod názvom Piesne. Posledné vydanie jeho veršov pod tým istým názvom vyšlo roku 1956 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.

Ivan Gali patrí k tým spisovateľom, ktorí prichádzali z Čiech r Moravy na Slovensko a zasvätili mu všetky svoje sily. Ivan Gali, vlastným menom Ján Halia, narodil sa 14. apríla 1885 vo Vsetíne na Morave. Jeho otec prešiel do Turč. Martina, kde Ivan Gali prežil svoje detstvo. Študoval na gymnáziu vo Valašskom Meziříčí a Místku. Právnické štúdiá absolvoval v Prahe. Tu sa zoznámil s Iva­ nom Kraskom. Počas vysokoškolských štúdií redigoval Národohospo­ dársky vestník Čs. jednoty. Po skončení štúdia v Prahe pobudol istý čas na univerzite v Lipsku a v Berlíne. Potom prešiel na Slovensko, kde pracoval ako úradník v rôznych funkciách. Bol jedným z redak­ torov Sbdmíka slovenskej mládeže (1909). Spočiatku aktívne vystu­ poval v hlasistickom hnutí, neskôr prekonal liberálnoburžoázne názory a prebojúval sa k marxistickému chápaniu spoločenského života a jeho vývinu. Do slovenskej literatúry vstupoval placho a skromne. Prvé verše začal uverejňovať v Dennici. Jeho poézia sa od začiatku vyznačovala bohatou náladovosťou, hudobnosťou verša, novosťou výrazu i kultivo­ vanosťou umeleckej formy. Popri ľúbostných motívoch vylaďovaných často do elegického tónu (Spomienka našich promenád, Pre šťastie) stretávame v jeho poézii i motívy smútku, samoty, ľahostajnosti a rozčarovanosti, ktoré vyplynuli z bezmocnosti básnika voči drsnej sociál­ nej skutočnosti, zo zrádzanej úprimnosti v spoločnosti plnej klamu a pretvárky (Masky) alebo z vnútornej krízy vyvolanej spočiatku citovou a neskôr intelektuálnou skepsou (Keď lístia padá, Šestina 438

a iné). Vo svojej poézii zbásňoval Gali niektoré pocity moderného člo­ veka, no v oveľa užších citových i rozumových dimenziách, než to rohil Ivan Krasko. Lyrizmus jeho veršov má rýdzi charakter. Postupne však i do jeho subtílnej ľúbostnej lyriky preniká skepsa a irónia (Pani moja, Na Popolečnú stredu, Žaponérie I—II), ale nakoniec preváži, iba na určitý čas, radostný pocit z ľudského zážitku (Zlatý deň, Idylický večer). No má i verše, ktoré predstavujú druhý pól jeho postoja k životu. Podobne ako Krasko vyslovil ostré sebaobžalobné slovo na margo národnej nečinnosti (báseň Černová) a zdvihol svoj kritický hlas proti príslovečnej náboženskej pokore a fatalizmu slo>venského ľudu (Modlitba). Potom sa znova vrátil k subjektívnej lyrike, ale čoskoro prestal tvoriť. Jeho verše vznikali väčšinou v rokoch 1904—1908. Predstavujú vlastne nedopovedaný básnický monológ, kusé torzo diela. (Súborne vyšlo jeho dielo roku 1935 a v poslednom čase roku 1956 pod názvom Odkaz.) Ivan Gali vytvoril i niekoľko próz. Jadro týchto prozaických prác tvorí zväčša lyrický zážitok — smútok roztúženého a sklamaného srdca. Rozčarovanie hrdinov týchto próz máva niekedy i sociálne príčiny (Aurelove Vianoce) alebo aspoň nepriamo s nimi súvisí (Pre­ citnutie). Písané sú často formou lyrického denníka. Ostrá bola Gallova satira, či už mala politicko-spoločenský charakter alebo pranierovala niektoré dobové či charakterové neduhy. Napr. rozpor medzi ‫״‬krásou a múdrosťou“ vystihol v epigrame venovanom Určitým dámam. Sú rozkošné jak grácie a krásne ako Múzy; sú nevinné jak ľalie a hlúpe ako — husi. Ku Gallovmu odmlčaniu sa pravdepodobne prispela aj prvá svetová vojna a po nej zodpovedná práca v centrálnych úradoch. Ivan Gali sa vrátil k tvorivej činnosti ešte na sklonku svojho života. V rokoch 1950—1955 napísal celý rad článkov a esejí, väčšinou memoárového charakteru. Priblížil nám v nich osobnosť Hviezdosla­ vovu, Jesenského, Kraskovu, Votrubovu i osobnosť skladateľa Mikuláša Schneidera-Trnavského. Zaujímavo sú písané jeho Bohémske kapitoly (Gaudeamus igitur, Hostinec U zlatého hrozna. Strana mierneho pokroku v medziach zákona, Jaroslav Hašek-kandidát, Duhopoľ, Duhopoľ . . .) i jeho Martinské spomienky. Poslednou jeho prácou bola štúdia Ján Kalinčiak a svet jeho Reštaurácie, ktorú písal pre české vydanie tohto diela. Smrť prerušila jeho tvorivú prácu. Umrel v Prahe 26. mája 1955. Jeho skromné básnické a prozaické dielo predstavuje organickú 439

súčasť nášho literárneho života z obdobia generácie Ivana Krásku a Janka Jesenského.

Ondrej Kalina, vlastným menom Ján Smetanay, narodil sa vo Veličnej 24. novembra 1867. Po skončení vysokoškolských štúdií v Prahe, kde sa pridal k hlasistickej skupine, pracoval v čaplovičovskej knižnici v Dol. Kubíne. V predprevratovom období sa zameriaval viac na publicistickú činnosť (napr. roku 1896 vydal brožúru Skuza budu slovenského). Touto časťou svojej práce vyvolal na Slovensku veľa roz­ horčenia. Je pritom zaujímavé, že niektoré svoje diela, napr. epos Zpěv o utrpení Bohuslavice (1929), čerpajúci z rokov 1848—1849, a dramatický epos Sen Jaroslavov, napísal po česky. Bohatšia je prozaická tvorba Ondreja Kalinu. Autor ju zhrnul do dvoch zväzkov, ktoré vyšli v Martine roku 1922. V sérii poviedok, kresieb a črt sa snaží stvárniť mozaiku pestrých príhod z dedinského života. (Ojedinele sa vyskytujú motívy zo života zemianskeho alebo z histórie, napr. poviedka Timoleon.) To spríbuzňuje jeho dielo s bele­ tristickými prácami M. Kukučina. Jeho prózy nedosahujú však takú umeleckú úroveň ako epické obrazy Kukučínove. Ondrej Kalina nemal také tvorivé schopnosti ako jeho krajan a spolužiak. Okrem toho Ka­ linové poviedky majú väčšinou výchovné zameranie, didaktickú ten­ denciu, čo spravidla ide na úkor ich umeleckej hodnoty. Kalina pranie­ ruje nečestnosť ľudí (Na dedine), poverčivosť (Ruža), nesvár pre maje­ tok (Amerika) a iné neduhy, pritom často život jeho dedinských ľudí sa podriaďuje fatalizmu (Súdy božie, Ako volil Adam ablegáta a iné). V jeho poviedkach sa to odráža i vo výstavbe charakterov, ktoré sa nesprávajú tak, ako im prikazuje vlastná ‫״‬nátura“, ale sa podriaďujú didaktickému zámeru spisovateľa. V dôsledku toho sa porušuje rovno­ váha medzi subjektívnym a objektívnym v prospech subjektívneho, a tak odraz života sa viac alebo menej splošťuje. Najlepšie sú tie Kalinové poviedky, v ktorých s humorom rozpráva o starostiach pros­ tých ľudí, ich figliarstve a rozmaroch (Ked Mikuláš politizoval, Za· káľačka a iné). Okrem toho prekladal z antickej literatúry i z diel Dickensových a Shakespearových. V posledných rokoch vydal beletrizovanú autobiografiu Medzi dvoma vekmi. V nej zachytáva vývin slovenského života od konca minulého storočia až takmer po naše dni. Uvádza tu mnoho zaujímavého doku­ mentárneho materiálu, umožňujúceho poznať myšlienkové i spoločen­ ské prostredie, v akom sa formovala jeho osobnosť i dielo. Zaujímavé sú napr. údaje o M. Kukučínovi, L. N. Jégém a o iných významných spisovateľoch a dejateľoch tých čias. Pohľad autora je hodne zosviatočňujúci a málo kritický. 440

DRAMATICKÍ SPISOVATELIA

Dramatická literatúra vyrastala u nás za oveFa ťažších podmienok

ako poézia a próza. Nebolo! na Slovensku stáleho divadla, ktoré by bolo našim spisovateľom školou, kde by poznávali javiskové mož­ nosti inscenácie divadelných hier. Spisovatelia, roztratení po našich dedinách, zriedkakedy sa stretali s divadlom. To bol pre nich v pra­ vom slova zmysle sviatok. Živé slovo z javiska malo však silný účinok. V boji proti národnému útlaku bolo divadlo zdrojom posily národného povedomia. Nie div, že sa autori pokúsili o vytvorenie divadelných hier pre naše ochot­ nícke scény. Veď v tam čase sa u nás hrávali väčšinou hry cudzích autorov, ako napr. hry K. Topfera, R. Benedixiho, Alexandra Fredru, E. Raupacha, pravda, popri hrách českých autorov A. a V. Mrštíka, J. Zeyera, A. Jiráska, G. Preisovej a iných. Z našich pôvodných star­ ších hier uvádzali sa na javisku hry J. Chalúpku, J. Palárika, Gustáva Kazimíra Zechentera a potom hry súčasných slovenských autorov. Najčastejšie sa hrávalo v Turč. Martine (martinský Spevokol viedol obetavý Andrej Halaša) a v Tisovci. Ale hrávalo sa aj v iných mestách a dedinách (Brezno, Ľubietová, Necpaly, Mošovce, Nemecké Pravno, Kláštor pod Znievom, Dol. Kubín, Sučany, Modra, Lipt. Mikuláš, Pešťbudín, Petrovec a inde). Pritom vládnúce kruhy v Uhorsku neraz zakazovali slovenské divadelné predstavenia. Tak zakázali ochotnícke predstavenia v Modre, Březne, Ružomberku, Senici a inde. Podžupan Prešporskej stolice odôvodňuje zákaz divadelného predstavenia v spise č. 7627/93 tým, ‫״‬že v Modre a okolí ukázali sa symptómy, podľa ktorých vydržiavanie zamýšľaného predstavenia vo forme oznámenej mohlo by znamenať smer národnej agitácie, čo postavilo by na kocku 441

dobrú povesť mesta“. Nie div, že za takýchto nepriaznivých pomerov sa ťažko rozvíjala ochotnícke divadlo, a bez divadla sa ťažko rodila i dramatická spisba. Za najproduktívnejšieho dodávateľa divadelných hier našim ochotníckym divadlám v tomto čase možno označiť Ferka Urbánka.

Literárne bol Ferko Urbánek činný vyše päťdesiat rokov. Narodil sa 30. júla 1859. Po skončení stredoškolských štúdií pracoval istý čas na majetku vlastného otca v Dohňanoch. Keď jeho gazdovstvo prešlo do rúk miestneho krčmára, odchádza do Trnavy za tajomníka Spolku sv. Vojtecha (o miesto sa uchádzal aj Jozef Gregor Tajovský). Po prevrate odchádza do Bratislavy za tajomníka Slovenskej ligy. Popri svojej práci zúčastňoval sa aktívne na ochotníckej činnosti. V Petržalke u svojho syna dožíval posledné chvíle života. Umiera 10. decembra 1934. Ferko Urbánek sa zaujímal o dramatickú tvorbu už za svojich štu­ dentských čias. Zasvätil jej potom popri zamestnaní celý svoj život. Napísal vyše päťdesiat celovečerných hier, aktoviek, veselohier i obra­ zov zo života. Už prvá jeho hra Pokuta za hriech vzbudila záujem o mladého autora. Námet čerpal z malomestského prostredia, podobne ako aj vo svojich ďalších hrách Za živo,ta v nebi, Pánik, Vyliečená, Ó, tie ženy a iné. Urbánkovi sa oveľa lepšie darili divadelné hry z ľudového života. Autor zväčša v nich skonštruoval dej, vplietol doň ľudovýchovnú ten­ denciu, ľudové spevy a zvyky, vyladil ich citové do sentimentálnosti, a tak si získal srdce i myseľ prostého dedinského diváka. V jeho hrách je preto hodne šablónovitosti. Zlé vlastnosti a činy hrdinov jeho dramatických prác bývajú spravidla potrestané alebo sa hrdinovia poučia na vlastnej.škode. Z divadelných hier, čerpajúcich námětově z dedinského života, spo­ menieme aspoň hry Škriatok, Pytliakova žena, Strídža spod hája, Ka­ menný chodníček, Rozmajrin, Bludár, Krutohlavci, Pani richtárka a iné. V divadelnej hre Škriatok rozvádza Urbánek prostý dej. Mariša Kremenákovie a bohatý richtárov syn Paľko Lieskovan sa majú radi. Rodičia sú s ich láskou uzrozumení. Prichádza však vdova po bohatom mlynárovi Šulička a nábožnú richtárku obalamutí tým, že jej nahovorí nepravdivú klebetu, akoby Mariškin otec zapredal svoju dcéru škriat­ kovi, a tak zbohatol. Škriatok chodí vraj za ňou v podobe čierneho kurčaťa. Richtárka vo svojej naivnej duši uverí a mladí sa rozchádzajú. Mariška odchádza k Strýcovi práve vtedy, keď Paľka Lieskovana ohla­ sujú so Šuličkinou chovanicou Evušou. Obec po niekoľkých rokoch zastihne pohroma. Občanom pomáha pani z dúbravského kaštieľa. 442

Paľko, nový richtár v Dúbravke, príde sa poďakovať panej kaštieľa a spoznáva v nej Marišku. Za vernú lásku (s Evušou sa rozišiel) dostáva Marišku i s bohatým venom od jej strýca. Ferko Urbánek v uvedenej hre idealizoval život statkárov a boháčov na dedine. Je pochopiteľné, že hrám tohto typu chýba v podstate realistický charak­ ter. Nesporné je však, že v rozvoji slovenského ochotníctva zohrali kladnú úlohu. Niektoré jeho hry, ako Pani richtárka, Krutohlavci a Pytliakova žena, svedčia o tom, že Ferko Urbánek dobre poznal dedin­ ský život. Pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu pre deti a mládež. Napísal hry Biela pani, Zora, Tri sestry, Vianoce, Janko a Anička a iné. Celkove Urbánkové hry z umeleckej stránky boli nenáročné a ne­ zasiahli podstatnejšie do vývinu slovenskej dramatickej spisby. Stoja v tieni divadelných hier Jozefa Gregora-Tajovského a Pavla OrszághaHviezdoslava.

Pavel S o c h á ň bol známy najmä ako pracovník v oblasti národo­ pisu. Narodil sa 6. júna 1862 vo Vrbici. Stredoškolské štúdium absolvo­ val na lýceu v Kežmarku a na učiteľskom ústave v Lučenci. Zo stred­ ných škôl bol vylúčený pre slovenské zmýšľanie. Roku 1881 prešiel do Prahy na maliarsku akadémiu a odtiaľ do Mníchova. Štúdium nedo­ končil. Po návrate na Slovensko sa venoval výskumu národopisných zvláštností nášho ľudu. Publikoval veľké množstvo štúdií a článkov (Vzory slovenského národního vyšívání, Kroje a svadba v Lopašove a mnohé iné). Pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Roku 1888 uverejnil redaktor Slov, pohľadov jeho päťdejstvovú veselohru Civilné manželstvo. V nej s miernou iróniou rozvádza problematiku súčasných politických sporov. Z umeleckého prostredia čerpá jeho veselohra Honorár. Na ochotníc­ kych scénach sa často hrávala Socháňova jednoaktovka Tobiáš Kle­ peto. Na úrovni Urbánkových hier stojí i jeho posledná divadelná hra Sedliacka nevesta. Veselohry Jozefa Hol lého sa hrávajú na našich ochotníckych scénach dodnes. Narodil sa 29. januára 1879 v Uhorskej Skalici. Pôso­ bil ako farár v Moravskom Lieskovom. Umrel mladý, tridsaťtriročný, 3. novembra 1912. Dramatické dielo Jozefa Hollého predstavuje vo svojich najlepších zložkách zdravé úsilie o realistický obraz slovenského života na predele dvoch storočí. Jeho najúspešnejšou a umelecky najnáročnejšou hrou je veselohra Geľo Sebechlebský, ktorá bola prvý raz uverejnená v Slov, pohľadoch roku 1912. V závere knižného vydania spomína autor, že 443

Geľo Sebechlebský, ktorý pochádza z chudobnej rodiny, stal sa ako študent v B. Bystrici ‫״‬povestným“ svojimi fígľami a kúskami. Hoci tu teda mohlo ísť o akúsi historickú predlohu, umelecký prototyp, práve invencia dramatika vytvorila z tejto postavy v hre výrazný spo­ ločenský typ. Humor a satira na falošnosť a pretvárku malomestskej spoločnosti dali hre kritickú priebojnosť a zabezpečili jej pozitívny spoločenský účinok. Hollý v nej zároveň s úspechom nadviazal na spô­ sob zobrazovania malého mesta, ako ho poznáme z veselohier Chalup­ kových a Palárikových. Popri Hviezdoslavovi a Tajovskom jeho tvorba predstavovala najvážnejšie tvorivé snaženie v súvekej dramatickej spisbe. Druhá veselohra Kubo (1904) čerpá námet z dedinského života. Autor sa v tejto hre stáva kritikom zhŕňania majetku, ktorý prevracia prirodzené ľudské vzťahy ‫״‬hore nohami“. V hre prevláda väčšinou situačná komika, i 'keď sú v nej šťastné nábehy na vytvorenie kojmických charakterov. I v tejto hre, podobne ako v epike Kukučínovej, skĺbujú sa motívy komické a tragické. Jeho ďalšie hry Márnotratný syn, Amerikán a päťdejstvová tragédia Černavá nedosahujú umeleckú úroveň predchádzajúcich. I napriek tomu, že dielo mladého spisovateľa bolo zlomené v naj­ lepšom rozlete a že umelecky iba dozrievalo, predsa predstavuje tvo­ rivé obohatenie našej dramatickej spisby. Vladimír Konstantin Hurban bol plodným dramatickým spi­ sovateľom. Napísal približne 20 dramatických hier. Narodil sa 4. aug. 1884 v Starej Pazovej. Po skončení stredoškolských štúdií pôsobil celý život vo svojom rodisku. Jeho dramatická tvorba je tematicky i žánrové pestrá. Začal jedno­ aktovkami Keď sa schladí (1905), Na násypoch (1906), Podarilo sa! (1907), Boj (1907) no pozdejšie, v poprevratovom období, pokúsil sa aj o celovečerné hry. Jeho dramatická tvorba sa vyznačuje neustálym hľadaním tak v oblasti tematickej, ako aj žánrovej a formovej. Často improvizuje, čoho dôsledkom je, že pri umeleckom ‫״‬dotváraní“ hier zostáva na polceste. Senzitívnosťou obdarený umelec nedokáže s nále­ žitou úkáznenosťou pretvoriť bohatý svet dojmov a predstáv v ná­ ročný umelecký tvar. Po roku 1918 sa pokúsil najprv o historickú drámu. Roku 1921 vyšla jeho historická hra Trenčiansky Matúš. Vladimír Hurban tu vlastne zdramatizoval známu povesť Viliama Paulinyho-Tótha o Matú­ šovi Trenčianskom. Ešte predtým (1916) sa pokúsil o dramatizáciu Kalinčiakovej Reštavrácie. Oba pokusy však trpeli epičnosťou, nedostatkom dramatického napätia a v poňatí histórie boli poplatné idealizačným predstavám o minulosti. To sa vzťahuje aj na jeho hru 444

z neskorších rokov o význačnom slovenskom dejateľovi Ľudovítovi Štúrovi. (Hra mala názov Ľudovít Štúr a vyšla roku 1927 v Petrovci.) Najpodarenejšou z jeho historických hier je dráma Milica Nikoličová (1922). Vnímavo tu autor zobrazuje rozpor medzi národnou povin­ nosťou srbskej devy Milice a jej láskou k nemeckému dôstojníkovi. Tento rozpor umožňoval autorovi rozvinúť v hre dramatické situácie a odhaliť :psychické stavy a vnútorné krízy hlavných postáv. No i táto hra mala niektoré menšie umelecké nedostatky. Z dedinského prostredia čerpali Hurbanove drámy Záveje (1922), Zem (1931) a Vinica zrie. Najúspešnejšia a najviac hrávaná bola jeho prvá dráma Záveje. (Hra vznikla ešte v predprevratovom období.) V nej sa s úspechom spojilo Hurbanovo charakterizačné umenie so zmyslom pre dramatičnosť deja. Základný konflikt vyplynul z rozporu medzi mužovou láskou k žene a k zemi, o ktorú sa opierala tradícia rodu. Bezdetnosť ženy a nevesty dávala mnoho dôvodov k tomu, aby v rodine vznikalo napätie, nedorozumenie, aby ono prerástlo v krízu s dramatickým rozuzlením. Konflikt hry je motivovaný hlboko psycho­ logicky, autor tu vystihol mentalitu dolnozemského sedliaka v celej jej zložitosti a hĺbke. Vladimír Hurban sa pokúsil o dramatické stvárnenie fantastických námetov. Takými boli napr. jeho hry S. O. S. (Spolok obrodených svätých, 1923), Homo sapiens (1924). Prvá z týchto hier spracúva podobný námet ako poviedka Jána Čajaka Ecce homo, t. j. sektárske sklony dolnozemských Slovákov. V hre sa mieša náboženská exalto­ vanosť, neprirodzené citové stavy ľudí s triezvym rozumným postojom k životu. Hra vyznieva v zmysle pozitívnej hodnoty prirodzeného života človeka. V hre Homo sapiens rozviedol zase autor zápas primitívneho člo­ veka s prírodnými živlami, jeho rozvíjajúci sa citový i rozumový svet. Hurban napísal aj niekoľko spoločenských komédií: Či nepoznáte môjho synovca?; Kľúč; Objednávam nový písací stolík; Pekná, nová maľovaná kolíska a Divé husi. V týchto hrách je už veľa šablónovitosti a povrchnosti, ktoré svedčia o tom, že Hurbanova snaha po experi­ mentovaní nebola vždy najšťastnejšia. A tak, hoc jeho tvorba bola pestrosťou námetov a žánrov neobyčajne bohatá, predsa len ‫״‬umelecké nedozretie“ jednotlivých Hurbanových dramatických prác spôsobilo, že tento: dolnozemský spisovateľ nezasia­ hol v rozhodujúcejšej miere do formovania slovenskej dramatickej spisby, i keď ovplyvnil celkovú jej tvárnosť, najmä v poprevratovom období. Väčšie úspechy nedosiahla ani aktívna členka martinského Spevo­ kolu Marína Oľga Horváthov á. Jej štvordejstvová hra Siroty (1892) sa síce hrávala na našich ochotníckych scénach, no nespĺňala 445

náročnejšie umelecké požiadavky. Podobne to bolo aj s hrami Blažeja Bullu Zlatovláska a Princ Radostín. Z celkového prehľadu vidíme, že najnáročnejšie dramatické práce v tomto období vytvoril J. G. Tajovský a P. 0. Hviezdoslav. Ich tvorba (hodnotili sme ju na inom mieste) znamenala veľký krok vo vývine slovenskej dramatickej spisby.

LITERÁRNA KRITIKA

IConiec minulého a začiatok nášho storočia priniesol v oblasti

ekonomicko-politickej ďalšiu diferenciáciu slovenského spoločenského života. Vznikajú nové skupiny a časopisy (Literárne listy, Hlas, Slo­ venský obzor, Prúdy), v ktorých sa ozývajú nové kritické hlasy. Ak v Literárnych listoch značnou mierou prispel k rozvoju slovenského literárno-teoretického myslenia Tichomír Milkin, tak v hlasistickej tlači vystupujú najmä dvaja významní literárni kritici, František Votruba a Pavel Bujnák. Hlasistická skupina nebola jednotná a nebol rovnaký ani vývin jej jednotlivých členov. Hnutie liberálnej buržoázie síce na prelome sto­ ročí ostro kritizovalo politickú taktiku martinskej konzervatívnej skupiny, no neskôr v zmenených pomeroch po r. 1918 sa prejavilo ako vyslovene reakčné. Myšlienky demokratizácie slovenského života, vyslovované programové hlasistami boli podmienené jednak potrebami priemyselnej buržoázie, jednak nástupom demokratických, revolučných, síl, reprezentovaných utvárajúcou sa robotníckou triedou a sociálno­ demokratickou stranou. Hlasistická literárna kritika ostro odsúdila politicko-spoločenskú osnovu Vajanského próz, ako aj ich tendencie. Vavro Šrobár i Bohdan Pavlů hodnotili literatúru hodne jednostranne ako výraz ideových hodnôt, pričom obchádzali umeleckú špecifičnosť literárneho diela. Túto jednostrannosť odstránil až mladý kultivovaný literárny kritik František Votruba. 447

Začiatok nášho storočia znamená v slovenskej literatúre rozvinutie a víťazstvo realistickej tvorivej metódy. Pritom prvé desaťročie, najmä pričinením Kraskovej básnickej školy, oplodňuje náš literárny vývin svojským spôsobom o nové umelecké výboje, začleňujúc slovenskú literatúru do moderných myšlienkových prúdov európskych literatúr. Slovenská literárna kritika, ako ju reprezentoval z mladej generácie najmä Fr. Votruba, zohrala v tomto procese významnú úlohu. Fr. Votruba, využívajúc výsledky revolučnodemokratickej literárnej kritiky v Rusku, citlivo reagoval na súčasný slovenský literárny vývin a bojoval o prekonanie tých estetických i umeleckých koncepcií, ktoré sa prežívali. Zároveň postihoval kladné hodnoty v súčasnom literárnom tvorivom procese a naznačoval nové tendencie. Pavel Bujnák sa zasa snažil využiť svoje znalosti európskych litera­ túr na udomácnenie nových metód v našej literárnej kritike. Vo svojej koncepcii eklekticky sa opieral jednak o H. Taina a pozitivistickú literárnu vedu, o estetické princípy J. M. Guyaua a napokon i o expe­ rimentálne výskumy nemeckých estetikov. No jeho rozhľad vo sveto­ vých literatúrach nemal vždy pozitívny význam. V Slovenských robotníckych novinách nesformovali sa ešte v tomto období význačnejšie literárnokritické osobnosti, ktoré by boli rozvinuli najlepšie demokratické tradície slovenskej kritiky smerom k boju o revolučné, proletárske umenie. Ale aj tak najlepší predstavitelia slovenskej kritiky stali sa predbojovníkmi, ba František Votruba na sklonku života priamo spolubojovníkom socialistickej kritiky.

FRANTIŠEK VOTRUBA «

František Votruba vyrastal v juhočeskom prostredí. Narodil sa v roľ­ níckej rodine 13. apríla 1880 na samote Hrachov, ktorá vtedy patrila k obci Chýšky. Rodičia mu skoro zomreli. Začal študovať na gymnáziu v Tábore, no gymnaziálne štúdiá pre nedostatok finančných prostried­ kov nedokončil. Na gymnáziu sa zoznámil s pokrokovou českou litera­ túrou i históriou (husitské hnutie), ako aj so slovanskými literatúrami. Práve poznávanie pokrokovej stránky českej literatúry a kultúry ho priviedlo k sociálnej demokracii. Z Tábora odchádza do Prahy a odtiaľ roku 1902 na Slovensko, kde sa uplatňuje ako agilný publi­ cista, organizátor spoločensko-literárneh 0 života a literárny kritik. František Votruba patrí k tým dejateľom, ktorí plodne a na pokroko­ vej línii rozvíjali vzťahy medzi českým a slovenským národom. Po príchode na Slovensko pracoval v kníhtlačiam! Karola Salvu

448

v Ružomberku. Začleňuje sa do skupiny hlasistickej a predstavuje jej najdemokratickejšie krídlo. Istý čas pracuje v redakcii Ľudových novín, pripravuje publikácie pre ľud a v lete 1903 prechádza do Pešti za redaktora Slovenského týždenníka. Od roku 1907 sa stáva vydavateľom Dennice a združuje v nej mladé slovenské literárne sily. V tom čase začína vydávať Slovenskú knižnicu. V nej vyšli prozaické práce Jána Čajaka, Jozefa Gregora-Tajovského, zo starších Kalinčiakova Reštavrácia. Svojou edíciou sa snažil dať do rúk ľudového čitateľa hodnotné umelecké čítanie. Bohatá bola aj jeho prekladateľská činnosť. V nej sa orientoval na diela pokrokových inonárodných spisovateľov (uverej­ nil napr. úryvok z Gorkého poviedky Manželia Orlovovci). Písal aj informatívne články o cudzích literatúrach. Takto sa pripravoval na zodpovednú literárnokritickú prácu. Postupne, koncom prvého desaťročia nášho storočia, stáva sa vedúcou literárnokritickou a literárno-organizačnou osobnosťou. Pričinením Fr. Votrubu vyšiel roku 1909 Sborník slovenskej mládeže, V ňom uverejnil závažnú štúdiu Z novšej literatúry, v ktorej podáva kritickú analýzu vývinu slovenskej literatúry za posledné desaťročie. Vnímavo postihuje, čo je v tvorbe tejto generácie ako celku i v tvorbe jednotlivých jej predstaviteľov nové, špecificky im vlastné, čím oboha­ cujú našu literatúru a život. Vnímavo hodnotí sociálny pátos Taiovského próz, zobrazujúcich slovenskú dedinu za zmenených hospodárskosociálnych pomerov, zamýšľa sa nad híbkou kritiky malomestského života u Janka Jesenského, s citlivým porozumením hovorí o lyrickom ‫״‬ako krištáľ čistom“ diele Ivana Krásku. Fr. Votruba nezostáva však iba pri hodnotení tvorby vlastnej gene­ rácie. Zaujíma ho, z akých tradícií táto generácia vyrastala, na čo nadväzuje a čo rozvíja. Láka ho štúrovské obdobie, rapsodická hrdin­ ská poézia Sama Chalúpku, sociálno-odbojná poézia Janka Kráľa i satiricko-britká próza Jonáša Záhorského. Vysoko si váži poéziu P. O. Hviezdoslava, poéziu rýdzo ľudovú a národnú. Váži,si literárno­ kritickú činnosť Jána Kalinčiaka, Jaroslava Vĺčka, ale i Sv. Hurbana Vajanského. Na druhej strane prudko a nemilosrdne útočí na reakčnú politicko-spoločenskú osnovu Vajanského prozaických diel (Vajanský novelista, Vajanského Husľa, Vajanský a Hviezdoslav). Tak napr. o Vajanského novele Podrost Votruba píše: ‫״‬Na odraz príliš nepravdivé, skutočnosti i umeleckej pravde nezodpovedajúce, pre ideál príliš mdlé, myšlienkové nízke a neželateľné, takže nemôže dnes viac byt zložkou života.“ Od literatúry žiadal, aby pravdivo zobrazovala život, aby zachytila ‫״‬celý veľký svet vzťahov, mravných, sociálnych, hospodárskych, celý pohyb a vzruch života so všetkými konjliktmi a záujmami“, slovom, aby bola realistická. Od umelca žiadal, aby bol vzdelaný, aby zasvätil 29 Dejiny slovenskej literatúry

449

svoje dielo boju najzdravších spoločenských síl, slovom, aby ‫״‬stál na výške doby“. Fr. Votruba bol jedným z iniciátorov pri zakladaní časopisu Prúdy. Do neho často prispieval svojimi kritickými i publicistickými článkami. Okrem tejto spolupráce v rokoch 1910—1911 pracuje ako redaktor Slovenského denníka v Pešti a neskôr, po príchode do Prahy, v Čase. Tu pravidelne komentuje ‫״‬slovenské veci“ a zoznamuje takto českú verejnosť so spoločenským, politickým i kultúrnym životom na Slo­ vensku. V rokoch prvej svetovej vojny Votruba šikovne unikol vojenskej povinnosti. Pokračuje vo svojej práci. V poprevratových rokoch vy­ dáva časopis Slovenské dielo, ktorý však čoskoro zaniká. Píše obsiahlu štúdiu Slovensko v politickej aktivite (1930). Pracuje v dennej tlači. Jeho literárnokritická činnosť ochabuje. Snáď i pod vplyvom Masary­ kovej ‫״‬kritiky“ marxizmu sa dostáva k revolučnému boju českoslo­ venského proletariátu až za druhej svetovej vojny, spoznajúc zradu českej i slovenskej buržoázie za mníchovského obdobia. Po roku 1945 prichádza na Slovensko ako člen KSČ za redaktora Pravdy a neskôr Roľníckej nedele. Jeho literárnokritická činnosť sa znovu rozvíja. Vracia sa k štúrovskému obdobiu, zamýšľa sa nad dielami našich spisovateľov z minulosti, prispieva svojou hrivnou k roz­ vinutiu Hviezdoslavovej knižnice, vydáva Knihu slovenského humoru (1949) s obšírnou úvodnou štúdiou, kriticky komentuje najnovšiu literárnu tvorbu, pomáha svojimi skúsenosťami pri organizovaní nášho literárneho a kultúrneho života. V tomto čase zredigoval prísny výber zo svojich literárnokritických štúdií (vyšli pod názvom Literárne štú­ die, I, II). V marci 1950 mu Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bra­ tislave udelila čestný doktorát. Roku 1951 sa stáva jedným z prvých riadnych členov Slovenskej akadémie vied. Svieži a s nevyčerpateľným elánom chystá sa do nových prác, snuje ďalšie tvorivé plány. Prerušila ich smrť. Umrel 18. novembra 1953. Fr. Votruba vyrástol vo svojej literárnokritickej činnosti z pozitív­ nych literárnokritických skúseností predchádzajúcej generácie, pre­ hĺbil a skorigoval jej hodnotenia, rozšíril jej rozhľady až na prah našich súčasných hodnotení, do ktorých sám svojím vnútorným vý­ vinom dorástol. Jeho literárnokritické účinkovanie spája minulosť s prítomnosťou vo vývine nášho literárnokritického myslenia.

450

PAVEL BUJNÁK Okrem Fr. Votrubu sa najčastejšie vyslovoval k otázkam slovenského literárneho života druhý kritik tejto generácie Pavel Bujnák. V po­ rovnaní s prácami Fr. Votrubu sú Bujnákove štúdie vnútorne viac protirečivé, je v nich veľa nedôslednosti a jednostrannosti, najmä pokiaľ v nich šla o hodnotenie súčasného literárneho diania. Pavel Bujnák sa narodil 24. apríla 1882 v Dol. Kubíne. Po stredo­ školských štúdiách, ktoré ukončil roku 1900 v B. Štiavnici, odišiel na ev. teologickú fakultu v Bratislave a odtiaľ čoskoro zase na štúdium filozofie a orientálnej filológie do Lipska. Potom sa na čas stáva kaplánom v Budapešti, kde navštevuje univerzitu a počúva prednášky z maďarskej literatúry a klasickej filológie. Doktorát z filozofie do­ siahol v Prahe roku 192?. Pôsobil ako farár v Krupine a potom ako knihovník pražskej Verejnej a univerzitnej knižnice. Roku 1924 sa stal najprv docentom maďarskej literatúry na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a neskôr i profesorom. Po návrate na Slovensko sa stáva riadnym profesorom Univerzity Komenského v Bra­ tislave. Zomrel 13. novembra 1933 v Prahe. Jeho vedecké záujmy boli veľmi široké. Venoval sa literárnej histórii, kritike, bystré sú jeho úvahy estetické i lingvistické. Ako jazykovedec pracoval v slovanskej i ugrofínskej lingvistike (dielo Praefixa verbalia v jazykoch ugrofínskych a zvlášť v maďarskom, 1928). Známe sú aj jeho literárnohistorické práce. Pomerne veľkú pozornosť venoval P. Bujnák poézii P. O. Hviezdo­ slava. Roku 1919 vydáva monografickú štúdiu, analyzujúcu Hviezdo­ slavovu celoživotnú tvorbu. Štúdia je materiálové bohatá, no sú v nej niektoré vecné chyby i nedostatky pri hodnotení jednotlivých faktov. Zaujímavá je aj rozsiahla Bujnákova štúdia Dr. Karol Kuzmány, život a dielo (1927), prinášajúca mnoho nových postrehov a záverov. Bujnák sa pokúsil aj o prehľadnú literárnohistorickú prácu. Sú to jeho Stručné dejiny čsl. literatúry po Štúra (1923). P. Bujnák zasiahol svojím výskumom i do oblastí predtým zanedbá­ vaných. V tomto smere sú podnetné jeho práce z oblasti slovenskomaďarských vzťahov (monografická štúdia Ján Arany v literatúre slo­ venskej, 1924) i z oblasti estetiky (Dve kapitoly z literárnej estetiky, 1927). Značná časť jeho estetických štúdií bola roztratená po časo­ pisoch. V poslednom čase vyšli pod názvom Zo slovenskej estetiky (1957). V týchto štúdiách (sleduje tu estetické názory B. Tablica, K. Kuzmányho, Ľ. Štúra, Sv. H. Vajanského a P. O. Hviezdoslava) sa pokúsil P. Bujnák, ako jeden z prvých na Slovensku, o systematický nárys estetického myslenia u nás v 19. storočí. Problematiku si všíma 29·

451

na pozadí európskeho estetického a filozofického myslenia. I keď sa v jeho prácach prejavujú vplyvy inonárodnej literatúry, ktoré nestačil dostatočne spracovať, predsa len Bujnákova práca v tejto oblasti bola záslužná. Okrem toho sa P. Bujnák zúčastňoval aktívne pri tvorení školských učebníc (napr. s J. Menší kom vydal roku 1921 Slovenskú poetiku) a publikoval veľa kritických literárnoestetických a teoretických člán­ kov v rôznych časopisoch a publikáciách. Bujnákova práca pri svojich niektorých nedostatkoch znamenala kladný prínos do nášho literárnohistorického, estetického a kritického myslenia. *

Slovenský politický, kultúrny a literárny život sa na Slovensku v druhej polovici 19. storočia, najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867, vyvíjal za veľmi ťažkých podmienok. Štúrovská generácia sa v porevolučnom období ťažko spamätúvala zo sklamania, ktoré jej pripravila cisárska Viedeň dohodou s maďarskými feudálno-buržoáznymi kruhmi. Viedeň prehliadala národné snaženia a túžby štúrov­ cov a vydávala slovenský národ priamo na milosť a nemilosť maďar­ ským vládnúcim kruhom, ktoré presadzovali v Uhorsku neľudskú politiku jednorečového štátu. Dôsledky tejto politickej koncepcie sa prejavili na Slovensku v sedemdesiatych rokoch postupným zatvára­ ním národných inštitúcií, ako bola Matica slovenská v Martine, slo­ venské gymnáziá. Ba neskôr, po schválení apponyiovských zákonov, i do štátnych a cirkevných škôl sa zavádzala maďarčina ako vyučo­ vací jazyk. Maďarčina sa stala štátnou rokovacou rečou v styku úradov s občanmi a tisla sa i do rodín a kostolov. Na tento maďarizačný proces sa využívali všetky možné prostriedky, ktoré mala vládnúca maďarská buržoázia k dispozícii. V osemdesiatych rokoch sa dostáva politické účinkovanie sloven­ skej buržoázie do závozu. Predstavuje ju v tomto čase neveľký počet podnikateľov v priemysle, slovenské banky, statkári, vrstva dedinských bohatých gazdov a skromný počet inteligencie. Navonok ju reprezentuje Národná strana a jej časopis Národnie noviny. Pro­ gramu, vytýčenému Národnou stranou, chýbal demokratický sociálny obsah. Zameriaval sa v prevažnej miere iba na oblasť kultúrnu a jazykovú. To spôsobilo, že tento program nevyjadroval základné po­ žiadavky širokých ľudových vrstiev a neaktivizoval ich do boja za sociálne a národné práva. V Uhorsku sa národný a sociálny útlak preplietal. Keďže Slovensko bolo väčšinou agrárnou krajinou s málo vyvinutým priemyslom, národná otázka sa spájala s otázkou roľníckou, 452

8 otázkou pôdy. Ideológovia Národnej strany (medzi nimi aj Sv. H. Vajanský) sa snažili zachovať v Uhorsku pri riešení sociálnej otázky status quo, chceli len pre slovenskú buržoáziu získať rovnocenné postavenie v hospodárskom podnikaní, pričom túto požiadavku úzko spájali s rovnoprávnym postavením slovenského národa v oblasti kultúry, školstva a jazykových práv. Je pochopitelné, že takýto pro­ gram pre stále viac zbedačované roľnícke masy nemal príťažlivosť a nemohol priniesť ani vyriešenie ich sociálnej otázky. Preto zostali voči nemu ľahostajné. Koniec 19. storočia sa totiž vyznačuje na Slovensku stále väčším úpadkom roľníckych gazdovstiev, zvyšovaním vykorisťovania poľnohospodárskych a fabrických robotníkov, ktorí sa postupne začínajú organizovať, vytvárajúc svoju vlastnú sociálnode­ mokratickú stranu, ktorá v tom čase bráni ich skutočné záujmy. Objavenie sa organizovaného slovenského proletariátu podmieňuje koncom minulého storočia rozkol aj v radoch slovenskej buržoázie, zaujímajúcej rozdielne stanovisko v taktike politického boja. Vnútor­ nej diferenciácii buržoázie napomáhajú aj rôzne záujmy buržoáznych skupín, vznikajúcich v dôsledku ďalšieho vývinu kapitalizmu v Uhor­ sku smerom k imperializmu. V Národnej strane sa vytvára klerikálne krídlo (skupina okolo Fr. R. Osvalda a Literárnych Listov), z ktorého sa neskôr rozvíjajú ľudácke politické sily a v protiklade k jej politike sa organizuje mladá liberálnoburžoázna skupina hlasistov, ostro kri­ tizujúca a odmietajúca pasivitu národniarov, ich cárofilskú orien­ táciu i romantický postoj k ľudu. Aj pod vplyvom vyvinutejšieho českého prostredia, aj pod vplyvom hnutia českej liberálnej buržoázie, ktorej ideológom bol T. G. Masaryk, zdôrazňujú hlasisti potrebu drobnej hospodárskej, politickej a kultúrnej práce medzi ľudom, kladú dôraz na aktivizovanie ľudových más, považujúc ich za dôležitého činiteľa v národnooslobodzovacom slovenskom hnutí. Vo svojom programe sa snažia sociálnu otázku riešiť postupne reformami, zlepše­ ním buržoáznej spoločnosti, pričom vychádzajú z masarykovského poňatia tejto otázky, ako aj z tolstojovskej myšlienky o mravnom obrodení človeka a spoločnosti. Hlasisti, a neskôr mladší prúdisti, zostávali v podstate na buržoáznej platforme, no v pomere k Martinčanom a klerikálnemu krídlu predstavovali pokrokovejšiu, demokratickejšiu buržoáznu skupinu. Jej pokrokovost spočívala v tom, že objektívne napomáhala niektorými svojimi požiadavkami boj sloven­ ského proletariátu, ktorý sa postupne stáva nositeľom ďalšieho spo­ ločenského vývinu. Uvedené sociálnopolitické okolnosti v značnej miere podmienili aj rozvoj našej národnej literatúry v období, o ktorom v tejto kapi­ tole hovoríme. Boli tu objektívne i subjektívne podmienky, ktoré sťažovali vývin našej literatúry. Objektívne spočívali v tom, že mladá 453

umelecká generácia nemala možností vnútorne sa formovať v rámci nejakej inštitúcie, ba ani v rámci vlastného literárneho časopisu. To napr. spôsobilo, že sa v sedemdesiatych rokoch nerozvinula v plnej šírke ani diskusia okolo almanachu mladých Napred, hoci šlo v nej už o zápas medzi dvoma umeleckými orientáciami: sentimentálno-romantickou a realistickou. Subjektívne faktory spočívali v tom, že tu šlo o výmenu dvoch generácií, dvoch odlišných umeleckých smerov: sentimentálno-romantického a realistického. Práve stretnutie týchto dvoch umeleckých koncepcií poznačovalo celú tvorbu osemdesiatych rokov, a to aj začiatočnú tvorbu tých spisovateľov, ktorí sa neskôr stali výrazne realistickými básnikmi (P. O. Hviezdoslav), či pro­ zaikmi (M. Kukučín). Dielo Sv. H. Vajanského, T. Vansovej a E. M. Šoltésovej je celkom jasne poznačené týmto rozporom, charakteristic­ kým pre naznačené prelomové desaťročie. Vývin realizmu v našej literatúre je problém zložitý. (Jeho osvet­ lenie si vyžiada ešte hodne práce.) Nesporné však je, že isté realistické črty nachádzame aj v dielach štúrovskej. a poštúrovskej generácie (najmä v memoárových, cestopisných, satirických, dramatických prá­ cach a vôbec v prózach dokumentárneho charakteru), no výrazne realistické básne, poviedky, drámy vytvára až mladá generácia osem­ desiatych rokov minulého storočia. Realizmus v našej literatúre v oblasti poézie prebojúva najmä P. O. Hviezdoslav (menej Sv. H. Vajanský), v próze M. Kukučín, časťou diela aj T. Vansová a E. M. Šoltésová a v dráme najmä J. G. Tajovský. Koncom minulého a za­ čiatkom nášho storočia vstúpili do literárneho života ďalší realistickí spisovatelia, ako Ľ. Podjavorinská, Božena Slančíková-Timrava, J. G. Tajovský, J. Čajak, J. Jesenský i rad ďalších, a ich dielo znamenalo úplné víťazstvo realizmu v našej slovesnej tvorbe. Pohľad umelcov na skutočnosť sa prehlbuje a stáva sa kritickejším. Pritom náznaky nových umeleckých výbojov stretávame v poézii tzv. moderny, t. j. v poézii Kraskovej básnickej školy (Krasko, Gali, Klas), a tak isto v tvorbe mladých básnikov (VI. Roy, Martin Rázus); tvorba posled­ ných sa rozvinula až po roku 1918. Je pochopiteľné, že tento vývin bol podmienený aj rozvojom ino­ národných literatúr, kde sa realizmus udomácnil v dôsledku priazni­ vejších podmienok už hodne skôr. Pozitívnu úlohu v tomto smere zohrala česká, ale najmä ruská literatúra, ktorá sa u nás často, pre­ dovšetkým zásluhou Sv. H. Vajanského, kriticky komentovala, pre­ kladala (významnú prácu tu vykonal J. Škultéty a jeho manželka Bohdana Škultéty), mnohí ju poznali bezprostredne (napr. Dušan Makovický, osobný lekár L. N. Tostého, informoval martinské kruhy o novovznikajúcich prácach tohto veľkého ruského spisovateľa), čítala 454

sa i v originále, a tak podnetne pôsobila na mysle spisovateľov a na realistické vyhraňovanie ich slovesnej tvorby. Na formovaní realistickej literatúry sa aktívne zúčastňovala lite­ rárna kritika, formulujúca estetický umelecký program generácie, charakter a poslanie literatúry. Vyvodzovala z analýzy významných českých (J. Vlček), ruských (Sv. H. Vajanský) a inonárodných diel (Fr. Votruba) závažné skúsenosti a poznatky aj pre našu literatúru. Literárna kritika zovšeobecňovala skúsenosti a poznatky, ktoré po­ skytoval domáci literárny vývin, bojovala o to, aby literatúra plnila veľké poslanie v národnooslobodzovacom zápase, posilňovala jej de­ mokratické a realistické jadro. Literárni kritici radili v umeleckých otázkach pri konkrétnej práci spisovateľom (napr. J. Vlček — E. M. Šoltésovej a Sv. H. Vajanskému), kriticky zvažovali ich prácu a vý­ sledky, a tak sa priamo zúčastňovali na umeleckom raste spisovateľa i na prebojúvaní vývinových ciest našej literatúry. Vývin realizmu v európskych literatúrach bol podmienený rôznymi okolnosťami. Popri sociálno-spoločenských, politických a umeleckých príčinách nesporne závažnú funkciu mal aj vývin ľudského poznania a myslenia, a najmä rozvoj vied, kladúcich dôraz na reálne fakty a presné poznanie. I tieto momenty mohli priaznivo vplývať na to, že sa spisovateľ zamyslel nad životom človeka v celej jeho zložitosti a konkrétnosti. Nie schéma, nie šablóna je výsledkom tvorivého hľa­ dania a činu spisovateľa, ale verný, pravdivý, plnohodnotný umelecký obraz, vyrastajúci a zodpovedajúci skutočnosti. Preto sa spisovateľrealista obracia k súčasnej skutočnosti, a preto sa základnou témou našej literatúry stáva ľud, a to v prevažnej miere dedinský. Spisovateľ nepristupuje k jeho zobrazeniu už iba zvonku, ako k národopisnej zvláštnosti, ale znútra, z jeho psychického, etického, myšlienkového sveta, z jeho sociálnej podoby, ktorá mu umožňuje chápať ľud ako základ národného spoločenstva, ako záruku jeho životnosti a budúc­ nosti. Odráža sa to aj v špecifickej umeleckej formovej stránke tejto literatúry. Kategórie myslenia dedinského človeka v rozhodujúcej miere ovplyvňujú umelecký jazyk, ktorý má v prevažnej miere cha­ rakter ľudového hovorového jazyka, poznačeného vlastnými štylistic­ kými zvláštnosťami, charakteristickými pre toho-ktorého spisovateľa. Ovplyvňuje to aj umelecký postup spisovateľa, ktorý postupne opúšťa kompozično-štylistickú šablónu romantickej prózy, poézie či drámy a vytvára vo všetkých oblastiach jej realistický typ. Poézia ide novými cestami nielen v oblasti čisto formovej, t. j. v oblasti rytmického základu verša organizovaného prízvukom, ale zároveň má nový myšlienkový náboj, objavuje sa nový lyrický hrdina, rozširuje sa okruh jej filozoficko-myšlienkového, citovo-estetického i sociálneho okruhu o javy, ktoré prináša naša nová skutočnosť; do epiky — 455

najmä pričinením Hviezdoslava — preniká život dedinského človeka i základné problémy doby. Próza sa svojou úrovňou vyrovnáva poézii, ba predstihuje ju. Literatúra ako celok sa čím ďalej tým viac zaujíma o život, podávajúc o ňom svedectvo, vyznanie i súd. Jej realistická časť je prežiarená hlbokým humanistickým pátosom, láskou k človeku a nenávisťou ku všetkému, čo ničilo a mrzačilo jeho život v pomeroch feudálno-buržoázneho zriadenia Rakúsko-uhorskej monarchie. Spisova­ telia takto vytvárajú obraz spoločnosti od rozpadu patriarchálneho spôsobu života cez úpadok zemianstva až po prvé sociálnorevolučné pohyby na dedine. Nepochopili pre svoje buržoáznodemokratické ná­ zory zmysel a podstatu boja revolučných spoločenských síl, no ako umelci-realisti vydali o ňom vo svojom diele svedectvo. Naznačili proces, v ktorom sa zo slovenského človeka, oddávajúceho sa fata­ lizmu — aj pod vplyvom ideologického pôsobenia cirkvi — stáva postupne človek živelne sa búriaci proti sociálnej nespravodlivosti a neľudskosti. Zákonité dovŕšenie tohto procesu v uvedomelom revo­ lučnom boji naši spisovatelia-realisti nedovideli. No pripravili pôdu pre rozvoj socialistickej literatúry, ktorá tvorivo nadväzuje na našu realistickú literatúru, rozvinúc jej najlepšie ideovo-umelecké zložky a podnety.

OD VZNIKU ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY DO SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO POVSTANIA í1918—1944)

LITERATÚRA V OBDOBÍ MEDZI DVOMA VOJNAMI

^Lyotrpeli sme! Z mŕtvych sme vstali, hrobový kameň odvalili s pomocou veľkých, národ my malý; života vrah však, kde sme hniť mali, zapadol vlastnej do mohyly . . S takýmto nadšením privítal naše národné oslobodenie roku 1918 Hviezdoslav — básnik, ktorý hneď na začiatku vojny vo svojich Krvavých sonetoch vystihol jej imperialistický charakter, odsúdil ju ako tragický zásah do života ľudstva a vyslovil vieru v oslobodenie slovenského národa. Aj vo ver­ šoch iných našich básnikov sa odrážalo ťažké položenie nášho ľudu za vojny, keď vrcholil nacionálny a sociálny útlak; ich verše sú plné bojovného vlasteneckého zápalu, nenávisti voči zotročiteľom a viery v slobodný život, mohutnejúcej najmä pod dojmom Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Také tóny sa ozývajú v poézii Janka Jesenského, Martina Rázusa, Štefana Krčméryho a iných. Po­ máhali ňou dvíhať naše národné povedomie, burcovali sily do národno­ oslobodzovacieho zápasu. No máloktorý z našich spisovateľov v tých časoch chápal, že de­ jinný prevrat v živote našich národov nespôsobili nijakí legendárni jednotlivci, ale masy nášho ľudu, povzbudené k bojovnej činnosti za národné a sociálne práva Veľkou októbrovou socialistickou revolú­ ciou v Rusku. Slováci sa striasli národnostného útlaku, boj na domácom fronte sa však ani zďaleka neskončil. Pracujúci ľud túžil aj po spravodlivom spoločenskom zriadení v novoutvorenom štáte, ale buržoázia uchvá­ tila moc hneď v prvých dňoch nového života. Rolo potrebné bojovať ďalej za sociálne práva, za lepší život. Boj nadobudol novú tvárnosť 459

a silu, keď si robotnícka trieda roku 1921 utvorila novú stranu — Komunistickú stranu Československa. Prevrat roku 1918 znamenal začiatok nebývalého kultúrneho roz­ machu slovenského národa. S pomocou bratského českého národa vzmáhalo sa Slovensko zo dňa na deň. Slovenčina, ktorá bola kedysi popoluškou, začala sa ozývať v školách i v úradoch. Uvoľnili sa tvorivé sily nášho ľudu. Pravda, aj teraz sa vyskytli snahy udúšať zdravý vývin. Mohutnejúci národný život sa výrazne odzrkadľoval v raste školstva všetkých stupňov a smerov, v kultúrnych ustanovizniach i v rozvoji divadelníctva. Roku 1919 bola v Bratislave založená Uni­ verzita J. A. Komenského (bez prírodovedeckej fakulty) a v tom istom roku bola oživotvorená aj Matica slovenská, ktorá zakladala svoje odbory po všetkých mestách a väčších obciach Slovenska. Jej činnosť spočívala v pestovaní viacerých vedeckých odvetví a v šírení osvety medzi najširšími masami ľudu. Neskoršie (roku 1926) vznikla v Bratislave Učená spoločnosť Šafárikova, ktorá mala významný vydavateľský a bádateľský program. Roku 1920 bolo otvorené Slo­ venské národné divadlo v Bratislave a stalo sa ohniskom divadelnej kultúry. Roku 1924 bolo v Košiciach založené Východoslovenské ná­ rodné divadlo, no jeho činnosť bola prerušovaná. Prudko sa začalo rozvíjať ochotnícke divadelníctvo. Veľký význam pre všeobecný kultúrny rozvoj a vývin našej lite­ ratúry mali časopisy a noviny, ktorých počet po prevrate rýchle vzrastal a ktoré mali rozličné i meniace sa ideologické a umelecké za­ meranie. Niektoré z nich vychádzali už pred vojnou (Slovenské po­ hľady, obnovené roku 1922; Prúdy, obnovené v tom istom roku, Živena a iné). Z nových časopisov boli najznámejšie Mladé Slovensko (1919—1929), Svojet (1922—1923), Vatra (1919—1925), DAV (1924 až 1937); neskoršie k nim pribudli: Elán (1930—-1947), orgán Spolku slovenských spisovateľov, Slovenské smery (1933—1938), konzerva­ tívny LUK (1930-—1932), konfesionálne orientované revue Kultúra (1926—1945), Tvorba (1940—1950), Obroda (1943—1944) a iné. Okolo týchto časopisov sa sústreďovali určité skupiny spisovateľov, ktorých spájali rovnaké názory na základné spoločenské a umelecké otázky. Osobitné miesto vo vývine našej literatúry zaujímali tlačové orgány KSČ, ktoré združovali a odchovávali najpokrokovejších spisovateľov. Bola to, okrem Hlasu ľudu (ktorý začal vychádzať ešte ako orgán sociálnodemokratickej strany roku 1919), najmä Pravda chudoby (od roku 1920, od roku 1926 Pravda) s literárnou prílohou Proletárska nedeľa (1924—25); ďalej Spartakus (1922—1925) a Proletárka, ktoré redigoval Klement Gottwald. Prispievali do nich mladí, citlivo sociálne založení spisovatelia a kritici, ako Ján Rob-Poničan,

460

P. Jilemnický, E. Ur x, A. Sirácky, J. Tomáši k- Dum í n, J. Elen atď. K nim sa spočiatku družili spracovaním sociál­ nych tém L. Novomeský a D. Okáli. Ich práce nemali rovnakí! hodnotu. Niektorí z nich sa neskoršie odchýlili od pôvodnej línie, iní sa odmlčali alebo prešli na iné pole práce. Viacerí zotrvali na začatej ceste, ideologicky a umelecky vyzreli a stali sa tvorcami nového umenia, novej vedy. Okrem pôvodných prác objavujú sa aj preklady z pokrokovej českej a sovietskej literatúry. Stretávame sa tu s básňami S. K. Neumanna, J. Wolkera, J. Horu, J. Seiferta, s prekladmi Majakovského veršov (napr. Ľavý pochod), Gorkého a i. Na druhej strane zas naši spisovatelia prispievali do českých časopisov (Rudé právo, Tvorba a i.). Pre rozvoj a smerovanie literárnych snažení mali veľký význam aj kultúrne centrá pražské a bratislavské, kde sa sústreďoval a orga­ nizoval kultúrno-spoločenský život a pohyb. V Prahe študovalo už pred prevratom mnoho študentov zo Slovenska (združovali sa zväčša v spolku Detvan). Po prevrate sa tu slovenská študentská obec značne rozrástla a organizačne rozvetvila. Marxisticky orientovaní vysokoško­ láci, solidárni s politikou KSČ, združili sa roku 1922 v spolku Voľné združenie študentov-socialistov zo Slovenska, ktoré pestovalo styky s českým študentstvom rovnakej orientácie, organizovaným v Kostufra (Komunistickej študentskej frakcii), kde pracoval aj Július Fučík. Študenti s literárnymi ambíciami sa v Prahe dychtivo oboznamovali s českým kultúrnym a literárnym životom a jeho prostredníctvom často aj so svetovým, najmä so sovietskym a západoeurópskym. Svoje poznatky a názory prinášali na Slovensko a uplatňovali vo svojej tvorbe. So zdravými a kladnými podnetmi preberali však niekedy aj nezdravé. Po prevrate sa aj v Bratislave začalo utvárať kultúrne stredisko, v ktorom zakotvili viacerí spisovatelia a umelci. Bratislavská ume­ lecká a literárna obec sa stále zväčšovala — pribúdali v nej odcho­ vanci pražskej školy, ľudia vyškolení doma i vo svete. V podstate sa však nelíšila od pražskej, v niečom ju napodobňovala, v niečom podliehala cudzím vplyvom. Roku 1919 vznikol Spolok slovenských umelcov, ktorý sa v lete 1921 zreorganizoval (tajomníkom literárneho odboru sa stal básnik Ján Smrek); neskôr vznikla Umelecká beseda slovenská a roku 1931 Spolok slovenských spisovateľov. Mladí spiso­ vatelia, a s nimi často i starší, organizovali sjazdy, vydávali sborníky, diskutovali a polemizovali o rôznych spoločenských a literárnych otázkach. V slovenskom literárnom svete panoval od prvých poprevratových čias čulý ruch. Literárne vystupovali tri generácie. Prvú tvorili starší spisovatelia, ktorí aj po prevrate pokračovali v literárnej činnosti. Ich nestor 461

P. O. Hviezdoslav, privítajúc vzkriesenie národa, čoskoro ich opustil navždy (1921). Významnú literárnu činnosť rozvinul Martin Kukučín a Jozef Gregor Tajovský. Prvý sa vrátil z Južnej Ameriky (roku 1922) do vlasti s rukopisom románu Mat volá. Keď sa oboznámil s pomerami v novom štáte, začal zbierať materiál pre svoje ďalšie práce, v ktorých chcel odpovedať aj na pálčivé otázky dňa. Tak vznikli niektoré jeho novely, najmä však dva romány (Lukáš Blahosej Krasoň a Bohumil Valizlosť Zábor) s historickými námetmi. J. G. Tajovský pokračoval najmä v písaní divadelných hier, v ktorých však už nenačieral do oblasti dedinského života — spracú­ val zväčša témy historické (Smrť Ďurka Langsfelda, Blúznivci). Okrem dramatickej tvorby vydal aj knihu rozprávok (Uhrabky) a spomienkových črt zo svetovej vojny (Obrázky z Ruska). Veľký vý­ znam mala jeho činnosť kultúrno-organizačná, pomoc mladým spiso­ vateľom a závažné boli aj jeho prejavy o rôznych otázkach verejného života. Ján Č a j a k, žijúci v Petrove! v Juhoslávii, venoval sa po vojne prevažne organizačnej a pedagogickej práci. Významné dielo vytvorila B. Slančíková-Timrava. Jej záujem sa pre­ niesol z jednotlivcov na väčšie spoločenské celky, jej pohľad na život sa rozšíril a prehĺbil. Vo svojich dielach spracúvala veľké spo­ ločenské námety: utrpenie nášho ľudu za vojny (Hrdinovia); jeho sociálne postavenie pred vojnou a po nej (Dve doby). Proti planému vlastenectvu a rojčeniu vystúpila v povesti Všetko za národ. Revo­ lučné udalosti roku 1919 zachytila v rozsiahlej novele Záplava. Elena Maróthy-Šoltésová sa po vojne venovala memoárovej a pub­ licistickej tvorbe. Tu neraz vyslovila závažný súd o niektorých spoločensko-morálnych otázkach, o literatúre a literárnych osobnostiach (Vajanskom, Hviezdoslavovi, Jesenskom a i.). Terézia Vansová pestovala spomienkovú a historickú prózu. Ľudmila P o d j a v o ri ns k á prešla zväčša k tvorbe pre mládež. K nim by sme mohli priradiť spisovateľov, ktorí začali tvoriť pred prvou svetovou vojnou alebo počas nej, ale ťažisko ich diela je v období medzi dvoma vojnami. Prevrat ich zastihol už ako zre­ lých, vnútorne sformovaných tvorcov. Ich dielo sa stalo silným spo­ jovacím článkom medzi staršou, predvojnovou literatúrou a novou, povojnovou tvorbou. Tejto generácii pripadla úloha udržať v prelomo­ vých časoch súvis s pokrokovým odkazom našej literárnej minulosti, prenášať jej hodnoty do novej tvorivej epochy a spolu s novými tvorcami ich zveľaďovať, rozmnožovať. K týmto spisovateľom treba počítať najmä Janka Jesenského a Ladislava Nádašiho-Jégého. Strednú generáciu, ktorá bola v časoch prevratu už v pod­ state umelecky sformovaná, predstavuje Martin R á z u s, Štefan K r čm é r y, čiastočne aj Ján Hrušovský a iní. Ich tvorba má však 462

rôzne spoločenské značenie a i umelecky predstavuje rozličné hodnoty. Slovenská literatúra sa v období medzi dvoma vojnami, v štádiu zo­ streného boja robotníckej triedy proti kapitalizmu a imperializmu, vy­ víjala vo veľmi zložitých podmienkach. Jasne sa v nej odrážajú spoločenské pomery a boje, myšlienkové hnutia a politické tendencie i všetky protirečenia, v znamení ktorých sa vyvíjal vtedajší život. Na jednej strane je odrazom postupujúcej krízy buržoáznej spoločnosti a jej duchovného života, na druhej strane odzrkadľuje rast a zápasy robotníckej triedy, ktorá si vytvára novú kultúru a umenie. Tak sa od začiatku v kultúrnych podujatiach a literárnych snahách prejavoval dvojaký pohyb — pokrokový a spiatočnícky, ktorý sa stále viac vyhraňoval. Mohutneli snahy a úspechy pokrokových síl. Rozvíjala sa proletárska literatúra, ktorá časom vyrástla v socialistickú. Tak ako proces triedneho boja, ideologického a spoločenskopolitického vývinu nebol jednoduchý a priamočiary, aj vývin sloven­ skej literatúry a jej kvality boli výslednicou zložitého pôsobenia rôznych vonkajších a vnútorných činiteľov. Preto bolo v nej toľko kvasenia, mnoho tendencií, prúdov a smerov, preto v nej rozlišujeme viacero skupín a fáz. Boli tu zjavy vyhranené i nevyhranené, spisova­ telia, ktorí od začiatku chápali pokrok a našli svoje miesto po boku robotníckej triedy; boli aj takí, ktorí napriek svojmu realistickému založeniu a kritickosti boli obmedzovaní svojím buržoáznym sveto­ názorom a nevedeli prekročiť hranice svojej triedy. Mnohí spisovatelia demokratického založenia so zdravým umeleckým jadrom dali sa po oslobodení na cestu nových tvorivých úsilí. Boli zjavy oscilujúce a ne­ rozhodné; ale holi aj takí, ktorí skončili v priepad'isku konfúznych fašistických ideovo-politických a umeleckých koncepcií. V podmienkach buržoáznej republiky stálo pred literárnymi tvor­ cami mnoho úloh: odhaľovať pravú tvár skutočnosti a poukazovať na triedne protirečenia a sociálnu nespravodlivosť, na prejavy nacio­ nalizmu a šovinizmu, na skutočné protiklady, na pomer medzi mestom a dedinou a hľadať ich riešenie; pranierovať výčiny vládnúcich tried a podporovať boj robotníckej triedy, vyzdvihovať jej ušľachtilé a spravodlivé snaženia, skutočný humanizmus, pomáhať víťazstvu po­ krokových síl. K týmto úlohám sa však spisovatelia nestavali rovnako a jednoznačne, ba ani tvorba jedného a toho istého umelca nie je jednoliata. Prvá povojnová generácia dlho tápala, kým sa umelecky ustálila, sledujúc, pravda, rozličné umelecké programy. Čo všetkých mladých tvorcov najvýraznejšie charakterizovalo, bolo opojenie a nadšenie z národného oslobodenia, zo slobodného života, ktorý im umožňoval zdanlivo neohraničený rozlet tvorivého ducha. Mladí tieto možnosti skutočne v nevídanej miere aj využívali, a to ponajviac v oblasti

463

voľby nových námetov, zobrazovania rôznych životných skúseností, myšlienok, citov a nálad, ako aj v oblasti hľadania nových umelec­ kých spôsobov tvorby a formálnych prostriedkov. Pôsobenie rôznych subjektívnych i objektívnych činiteľov spôsobilo, že mnohí mladí spisovatelia boli vo svojej tvorbe dezorientovaní, kolísali medzi realizmom a formalizmom, medzi domácimi hodnotami a tým, čo im ponúkal ostatný svet. Rodili sa v nich snahy po veľkom tvo­ rivom formáte, svetovom rozhľade, vysokej umeleckej úrovni vlastnej tvorby — snahy samy osebe zdravé a chvályhodné, no niektorí chápali ‫״‬svetovosť“ často jednostranne a povrchne. Trvalé hodnoty predsta­ vujú tie ich práce, v ktorých nepodľahli úpadkovým módam a sme­ rom, ale svojsky, pravdivo a umelecky účinne zachytili skutočnosť, ľudí, spoločenský život, svoje zážitky a city. Hoci v mladej slovenskej povojnovej literatúre bolo podľa slov kritiky aj veľa ‫״‬šumu“ a ‫״‬peny“, ‫״‬mnoho povrchnej a nemyslivej módy“ (Fr. Votruba), všelijakých výstredností, hoci jej časť zachvátila ‫״‬motolica štylistického experimentátorstva “, nájdu sa v nej aj rýdze hodnoty, ktorých časom pribúdalo. Skoro po prevrate sa začali mladí rôzniť najmä světonázorově a rozčleňovať do niekoľkých skupín, prúdov, ktoré sa utvárali najmä okolo časopisov. Tento proces trval dosť dlho a ukončil sa v podstate v polovici dvadsiatych rokov, keď sa z poprevratového hmýrenia vydelili tri výrazné skupiny. Početnou bola skupina okolo Mla­ dého Slovenska a Svojeti. Z významnejších spisovateľov patril k nej Ján Smrek, E. B. L u k á č, J. Alexy, I. H o r v á t h, G. V ám o š a iní. Nebola to nejaká organizovaná skupina, ale jej prí­ slušníkov spájali isté spoločenské náhľady a záujmy a nadovšetko určité umelecké záľuby, snahy a zásady. Usilovali sa otvoriť nášmu umeniu ‫״‬okná do Európy“, rozšíriť námetový okruh našej literatúry, ktorý sa im zdal priúzky, pričom však niekedy išli nesprávnym sme­ rom. V domácej skutočnosti nenachádzali dosť závažných podnetov pre svoju tvorbu. A tých sa našim spisovateľom núkalo veru dosť. Nevyriešené alebo zle riešené sociálne pomery na Slovensku, rôzne významné udalosti, neduhy nášho spoločenského života, ako nezamest­ nanosť, vysťahovalectvo a iné bolesti, priamo volali po umeleckom stvárnení. Veď koľko biedy priniesla nášmu ľudu len povojnová hos­ podárska kríza, ktorá vyvrcholila v zime 1922—1923 (v tom čase bolo v republike takmer pol milióna nezamestnaných), a súčasne s ňou veľká agrárna kríza (ktorá nebola úplne prekonaná počas celého trva­ nia buržoáznej republiky), prinášajúca so sebou zbedačovanie malých a stredných roľníkov. Ťažko doliehalo na našich pracujúcich aj zá­ merné odpriemyselňovanie Slovenska (v rokoch 1921—1929 bolo na Slovensku zrušených vyše tristo priemyselných podnikov). Všetko

464

toto malo za následok klesanie životnej úrovne širokých más nášho ľudu. Situácia sa veľmi nezlepšila ani v období dočasnej stabilizácie kapitalizmu a konjunktúry v rokoch 1925—1929. Nato, v prvej polo­ vici tridsiatych rokov, bol ľud uvrhnutý novou ťažkou a dlhotrva­ júcou hospodárskou krízou do‫ ׳‬ešte väčšej biedy a strádania. Ale mnohým našim umelcom sa zdali tieto otázky priveľmi mali­ cherné, všedné a nezaujímavé. Ich skôr zaujímalo ‫״‬všetko výnimočné, nezvyklé, z rámca denného života vybočujúce“. Tak sa zrodila povoj­ nová ‫״‬slovenská moderna“, ‫״‬bratislavská bohéma“, ktorej členo­ via zašli vo svojej tvorbe neraz do nezdravého subjektivizmu a vy­ umelkovanosti, zobrazovania a ospevovania málo významných javov, myšlienok, citov a nálad, čím sa často odkláňali od realizmu. Druhá, omnoho menšia skupina sa utvorila okolo časopisu Vatra. Umelecky sa od prvej takmer vôbec nelíšila, zato od začiatku podlie­ hala nacionalistickým a klerikálnym vplyvom a podnetom, vychádza­ júcim z politických centier Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. V dô­ sledku toho aj spisovatelia tejto skupiny čoraz viac zapadali do krážov politických svárov a nízkeho prisluhovania. Väčšina prísluš­ níkov tejto skupiny prešla na pole publicistiky a žurnalistiky, niektorí sa odmlčali. Silnou a najpokrokovejšou bola skupina proletárskych spisovate­ ľov, ktorí prispievali do komunistických časopisov. Títo sa ukázali ako najvnímavejší tvorcovia s najväčším pochopením pre sociálne položenie nášho ľudu, s najživším zmyslom pre skutočnosť. Pre tieto schopnosti a sklony ich už súveká kritika označovala za ‫״‬sociálnych“ básnikov, prozaikov a ich umenie za ‫״‬sociálne“. Títo spisovatelia sa zoznamovali s učením a svetonázorom robotníckej triedy a svojou tvorbou sa snažili podporovať politiku komunistickej strany. Učili sa a podnety čerpali z českej socialistickej literatúry (S. K. Neumann, J. Wolker, I. Olbracht, M. Majerová a iní) i z literatúry sovietskej (M. Gorkij, V. Majakovskij a iní). Svoj vzťah k sociálnej skutočnosti spočiatku však nevedeli vždy rovnocenne ume­ lecky vyjadriť. Zdravé jadro tejto skupiny sa koncom povojnového desaťročia vyvinulo v tvorcov nového typu, predstaviteľov socialistickorealistického umenia (Jilemnický, Kráľ), tvorba ktorých zna­ mená vyvrcholenie ideových a umeleckých snáh našej novšej litera­ túry v období predmníchovskej republiky. Za medzník vo vývine našej literatúry medzi dvoma vojnami možno najmä z dvoch príčin považovať rok 1929: vtedy sa uskutočnil V. sjazd Komunistickej strany Československa, ktorý bol rozhodujú­ cim a záväzným ideologickým ukazovateľom pre všetkých našich spisovateľov a umožňoval im zaujať správny postoj ku skutočnosti, a zároveň v tom roku sa začala aj katastrofálna hospodárska kríza, 30 Dejiny slovenskej literatúry

465

ktorá mala ďalekosiahle následky pre náš spoločenský a kultúrny život. V tridsiatych rokoch, keď sa naše spoločenské pomery vyvíjali v znamení skutočností, ktoré sa v mnohom odlišovali od predchádza­ júceho obdobia (dlhotrvajúca ťažká hospodárska kríza, postupná fašizácia verejného života, hrozba vojny a iné), nastali zmeny aj v lite­ ratúre. Z politických udalostí týchto čias mala ďalekosiahly význam celo­ slovenská krajinská konferencia KSČ v Banskej Bystrici roku 1937, na ktorej predniesol Viliam Široký pamätný Plán hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho povznesenia Slovenska. Tento plán dokumen­ toval starostlivosť KSČ o blaho nášho ľudu. Došlo k ďalšiemu výraznejšiemu členeniu síl, skomplikoval sa pomer umelcov ku skutočnosti, objavovali sa rozpory medzi sve­ tonázorom umelca a jeho tvorbou. Kým časť spisovateľov vyhľadá­ vala čo najtesnejšie spojenie so skutočnosťou, vyskytli sa spisovatelia, najmä v radoch mladých, ktorí sa snažili obísť pálčivé otázky spo­ ločenského života. Do našej literatúry začali intenzívnejšie prenikať rôzne úpadkové, formalistické smery, ktoré viac alebo menej popie­ rali spoločenský význam umenia. Prejavilo sa to najmä v poézii. Mladí básnici sa ponárali najviac do svojho■ vnútra, pričom im okolitý svet a život často unikal. Tak k uvedeným skupinám začali v tridsiatych rokoch pribúdať ďalšie, ktoré vytvárali mladší spisovatelia. Išlo tu vlastne o vstup novej generácie do našej literatúry. V tomto období totiž väčšina starších skupín (okrem proletárskych umelcov) sa rozpadávala či splývala a aj ich programy vybledli, zastarali. Popri najpokrokovejšej skupine spisovateľov, ktorí začali používať metódu socialistického realizmu (Jilemnický, Kráľ, Poničan), treba v prvom rade spomenúť skupinu mladých autorov — spisovateľov i kritikov, ktorí sa svojou tvorbou snažili revoltovať proti oficiálnej časti slovenskej literatúry. Stalo sa tak pod tlakom ťažkej hospodárskospoločenskej situácie i v dôsledku blahodarného vplyvu KSČ. V týchto časoch bolo pozorovať zvýšenú aktivitu aj v radoch českej pokrokovej inteligencie. Táto aktivita, konštruktívna politika KSČ i marxistická filozofia zaujali slovenských vysokoškolských študentov v Prahe, príslušníkov mladej generácie, púšťajúcich sa do literárneho tvorenia; a tak vo svojej práci prijali mnohé princípy a metódy pokrokovej tvorby, snažili sa v nej výrazne uplatňovať sociálne a vedecké zretele. K tejto skupine patrili: Dobroslav Chrobák, Ján Kostra, Kazimír B e z e k, Michal Chorvát h, Alexander Matuška a viacerí iní; býva označovaná ako ‫״‬Ročník 1910“ alebo mladší davisti. Kostra začal písať sociálne verše, blízke proletárskej poézii. Zaúčinkovala naňho poézia J. Wolkera; pod jeho vplyvom vytváral na začiatku 466

svojej básnickej dráhy verše založené na princípe humanizmu, lásky k človeku. Našli v nich odraz smutné úkazy súčasnej krízy a sociálnej biedy. Aj K. Bezek sa usiloval o poéziu pravdivého sociálneho videnia (Horúci deň, 1930). Jeho vývin k socialistickému realizmu bol ne­ skoršie zabrzdený príklonom k formalistickému hračkáreniu. Matuška a Chorváth svojou kritickou tvorbou útočili proti nezdravým zjavom v slovenskej literatúre, bojovali za jej realizmus a vyššiu úroveň, ako aj za náročnejšie hodnotiace hľadisko samotnej kritiky. Významnou udalosťou v literárnom živote v tridsiatych rokoch bol kongres slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach (roku 1936), na ktorom sa zúčastnilo aj viacero pokrokových českých spi­ sovateľov. Na kongrese sa mala zhodnotiť situácia slovenskej literatúry a mal sa vyjasniť celý rad otázok rázu ideologického i umeleckého, vzťahy slovenskej literatúry k českej a svetovej, pomer k literárnym tradíciám, najmä však jej úlohy v súčasnom politicko-spoločenskom dianí. Hoci sa na kongrese snažili získať vedenie spisovatelia nacio­ nalistickej orientácie, v čom našli pomocníkov u niektorých davistov (Clementis), nepodarilo sa im v plnej miere presadiť svoju koncepciu. V rezolúcii kongresu sa hovorí, že ‫״‬slovenskí spisovatelia zostanú verní borbe za slobodu a veľké ideály ľudstva“. Prejavy a výsledky kongresu sa stali plodnými i pozitívnymi námetmi mnohých úvah. Začiatkom tridsiatych rokov sa objavila skupina katolíckych spiso­ vateľov, zväčša básnikov (tzv. katolícka moderna), ktorí sa po­ kúšali o osobitú tvorbu, podriaďujúc ju konfesionálnym náhľadom i rôznym formalistickým teóriám a pripodobňujúc ju tvorbe spisova­ teľov podobného typu v cudzine (Brémond, Rilke a i.). K tejto skupine patrili: P. G. Hlbina, R. Dilong, J. Haranta, J. Silan a iní. V polovici tridsiatych rokov začala sa tiež formovať skupina nad­ realistických básnikov, ktorú tvorili spočiatku Rudolf Fabry, Vladi­ mír Reisel, Pavel Bunčák, Ján Brezina a i. Aj keď poézia nad­ realistov priniesla isté novosti a výdobytky v oblasti používania ume­ leckých prostriedkov a postupov, jednako zahmlievaním skutočnosti oslabila spoločenskú funkciu literatúry a znamenala odklon umenia od životnej pravdy. Do svojich básnických textov snažili sa však jej tvorcovia vložiť prvky protestu proti niektorým negatívnym javom v živote vládnúcej spoločnosti.

30·

467

PREDSTAVITELIA STARŠEJ GENERÁCIE JANKO JESENSKÝ

T-Jmelecká osobnosť Janka Jesenského bola v popredí literárneho procesu v predvojnových rokoch a zaujímala čelné miesto v prúde realistickej literatúry aj v období medzi dvoma vojnami. Janko Jesenský vstupoval do literatúry ešte koncom 19. storočia. Historicko-spoločenské pomery, v ktorých začal tvoriť a ktoré pod­ mieňovali a poznamenávali jeho tvorbu, vyznačovali sa hlbokými premenami: ďalším rozvojom kapitalizmu a určitým prevrstvením spo­ ločnosti i prehĺbením spoločenských rozporov. Pritom sa dostáva do popredia drobná a stredná buržoázia. Vznikajú nové myšlienkové prúdy a politické smery a skupiny. Čoraz väčšiu váhu nadobúda robotnícka trieda, ktorá sa ohláša svojimi orgánmi a zakladá si vlastnú politickú stranu. Tieto skutočnosti prinášajú ďalšiu demokra­ tizáciu nášho života, pokrok v spoločenskom i kultúrnom živote, ktorý však nebol bez tieňov a nedostatkov. Janko Jesenský si v tomto období presunov a zápasov uchoval sa­ mostatný postoj — nepřiklonil sa ani k Martinčanom, ani k hlasistom a prúdistom (hoci prispel do Sborníka slovenskej mládeže, 1909), ani k starým, ani k mladým, ‫״‬zachoval si vlastnú hlavu na obe strany“. Postoj, ktorý sa prejavil v jeho literárnej tvorbe, nespočíval však v izolovanosti od života; Jesenský vždy velmi intenzívne prežíval všetky problémy slovenského života. Narodil sa 30. decembra 1874 v Martine v schudobnenej rodine zemianskeho pôvodu. Jeho otec bol advokátom a začas aj slúžnym dolnoturčianskeho okresu. Patril medzi popredných slovenských ná­ rodovcov a horlivo sa zúčastňoval na politickom živote a národných podujatiach. Strednú školu navštevoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a v Kežmarku, kde aj maturoval (1893). Už tu začína lite­

468

rárne tvoriť. Po matúre sa dal na štúdium práv, najprv na právnickej akadémii v Prešove, potom v Budapešti a napokon v Kluži, kde roku 1901 získal aj doktorát práv. V tomto období sa zjavujú vo vtedaj­ ších slovenských novinách a časopisoch, najmä v Slovenských pohľa­ doch a Národných novinách, prvé jeho významné práce, básne i roz­ právky (‫״‬besednice“). Roku 1905 vydal zrelý básnický debut Verše, ktoré znamenali veľký básnický čin. Ich význam spočíva v tom, že Jesenský po vrcholných dielach Hviezdoslava a Vajanského a pred vystúpením Krásku a Roya vedel nájsť svoj vlastný tón i primeraný a účinný umelecký výraz. V jeho poézii prevažuje síce intímna lyrika, v ktorej spieva najmä o láske, odhaľujúc celý komplex citových vzťahov medzi mužom a ženou, ale cez tieto motívy prebleskuje často ostrá kritika spoločenskej morálky. Jeho verše majú pevnú štruk­ túru a sú jemne a presne vypracované. Vyznačujú sa ľahkosťou, gracióznosťou a spevnosťou. Jesenský vychádzal vo svojej tvorbe predovšetkým z poznania domácich básnikov, najmä Vajanského, z podnetov ľudovej poézie a z českej literatúry. Veľkými učiteľmi mu boli ruskí básnici Puškin a Lermontov a iní vynikajúci svetoví básnici (Heine, Petófi, Musset, Byron). Ľúbostná lýra Jesenského zvučala ďalej a vo veršoch, ktoré napísal v rokoch 1905—1915, zhrnutých po vojne do zbierky Verše II (1923), je celá stupnica citov a nálad milujúceho a o láske uvažujúceho člo­ veka. Jeho lyrický hrdina je tu ešte zložitejší ako vo Veršoch I. Básnik predstavuje iásku zo všetkých strán, odhaľuje jej základ a obsah. Zobrazuje ju ako slasť i ako muku; poukazuje na jej vrtkavosť i po­ minuteľnosť, vznešenosť i prízemnosť. V sociálnych motívoch jeho veršov zaznieva kritika buržoáznej morálky, najmä nízkeho hmotárstva. Ideove i umelecky znamenajú Verše II ďalší rozvoj Jesenského poézie. V tomto období sa básnik zaoberá stále viac aj položením nášho ľudu, otázkami národnými a sociálnymi. Bolí ho najmä poroba nášho národa, ale aj jeho mäkkosť a pasivita. Vyzýva ho k svornosti a od­ vahe do boja proti utláčateľom. ‫״‬Vystri ruku! Rovnaj šiju! Smelo pozri v zraky vrahu! Stúpaj! Bi tých, čo ťa bijú, čo ti berú volnost drahú!“ (Bratstvo, volnost, svoboda.) Kritiku predvojnovej buržoáznej spoločnosti rozvinul Jesenský oso­ bitne v neveľkej lyricko-epiekej satirickej skladbe Náš hrdina, ktorej časť bola uverejnená už vo Veršoch I a časť v Slovenských pohladoch (1910, 1912). Podáva v nej príbeh mladého človeka, ktorý zahorí láskou k meštianskej dcérke, tá však dá prednosť bohatému dôstoj­ níkovi. Epickú niť príbehu pretrháva básnik mnohými úvahami o bur­ žoáznej morálke, založenej na mamone. Báseň je odsúdením egoizmu, filisterstva, prízemnosti a vypočítavosti buržoáznej spoločnosti. 469

Svoj kritický pohľad ešte viac rozšíril v satirickom cykle Reflexií, ktoré uverejňoval v Černokňažníka. V týchto básňach podrobil břit­ kému výsmechu a kritike rôzne neduhy v domácom politicko-spoločenskom živote pred vojnou. Po zložení advokátskej skúšky v Budapešti osadil sa ako advokát v Bánovciach nad Bebravou. Ako bánovský advokát vydal roku 1913 u Páričku v Ružomberku časť svojich rozprávok pod názvom Malo­ mestské rozprávky. Po básnických začiatkoch pustil sa Jesenský čoskoro aj do pro­ zaickej tvorby. Už koncom deväťdesiatych rokov sa objavujú v našich novinách a časopisoch jeho prvé rozprávky. Jesenského próza súvisí s jeho poéziou; mnohé ich ideové a umelecké vlastnosti sú spoločné. V próze je Jesenského kritika buržoáznej spoločnosti, najmä jej mo­ rálky, ešte vypuklejšia a prenikavejšia. Vyslovuje ju často humorom, ale ešte viac pomocou irónie a satiry. Satirický charakter nemajú len tie práce, v ktorých prevažujú psychologické zretele. Umeniu satiry sa učil Jesenský od svetových spisovateľov — Gogoľa, Gončarova, Čechova, Mikszátha, Maupassanta a iných. Pritom však ostal svojráz­ nym pozorovateľom, mysliteľom a umelcom. Vo svojich črtách, rozprávkach a novelách zobrazuje príbehy a prí­ hody zo života malob’uržoáznej spoločnosti, aby odhalil jej myslenie, morálku a celý životný štýl. Ako v poézii i v jeho próze vyskytujú sa často motívy lásky a manželstva a aj cez ne autor ukazoval morálnu tvár buržoázie. Väčšinu jeho postáv tvoria príslušníci malomeštiackej vrstvy (remeselníci, obchodníci), najmä však inteligencie (úradníci, advokáti, učitelia, lekári, farári a iní). Dedinské postavy sú uňho zriedkavé. Medzi významnejšie novely z predvojnovej tvorby patrí Pani Rafiková (1898), v ktorej vytvára typ malomeštiackej rodiny s rôznymi charakterovými defektmi a zlými výchovnými metódami. Hlavná postava novely je živo vykreslená figúra z malomestskej spoločnosti, ktorej myšlienkový a morálny svet je obmedzený malichernými, prí­ zemnými záujmami. V Štvorylke (1900) sa autor vysmieva zo ženskej povrchnosti a márnomyseľnosti. Novela Otroci (1905), vysoko ocenená už Fr. Votrubom, ukazuje zas iný výsek zo života malomeštiakov; mladí, ľúbiaci sa ľudia sa rozídu, lebo zistia, že sú neschopní rozbiť staré konvencie a bojovať za svoje šťastie. City ľúbosti a ich hodnotu v podmienkach maloburžoáznej spoločnosti zachytil v psychologicky hlboko prepracovaných novelách Slovo lásky a Koniec lásky. Vo väč­ šine svojich noviel prejavuje Jesenský vyspelé umenie v portrétovaní hlavných hrdinov, v kompozícii a vyprávaní. Zbierka Malomestské rozprávky obsahuje desať kratších noviel; časť takýchto rozprávok vydal omnoho neskoršie (Zobrané práce, 1921;

470

Zo starých časov, 1935) a zvyšok ostal v rôznych časopisoch. Z toho niektoré práce vychádzali knižne až v najnovších časoch (výbery Pani Rajiková a iní. Ženích). Celá jeho kratšia próza vyšla pod názvom Krátka próza (1957). V každej z Malomestských rozprávok stavia dej na jednej výraznej udalosti, obyčajne humornej, ktorá mu umožňuje ukázať nejaké zlé charakterové vlastnosti postáv. Dej rozvíja tak, že jeho rozuzlenie vyznie ako výsmech zlých vlastností, nesprávneho konania. Takto postupuje aj v ostatných spoločenských rozprávkach odtláčaných v časopisoch. V nich neraz vykresľuje aj širší obraz maloburžoáznej spoločnosti.

Novely zbierky Zo starých časov (1935) napísal Jesenský v dlhšom období, najmä pred vojnou. Majú charakter ostatných jeho prác. I tu nastavuje zrkadlo ‫״‬panskej“ morálke a panskému spôsobu života. Vyníma sa medzi nimi novela Karol Ketzer, v ktorej zobrazil život potomka ‫״‬slávnej“ veľmožskej rodiny Ketzerov, Karola, ktorý trávi svoj život takmer v nepretržitom kartovaní. Je to blíženec Kuku­ čínovho Aduša Domanického. Líšia sa len ‫״‬zamestnaním“. Jesenský podal v novele obraz zemianskej zdegenerovanosti, všestranného úpadku zemianstva. Pozoruhodná je aj novela Čara, v ktorej odha­ ľuje zvrátené mravy a úpadkové manželstvo ‫״‬stoličných“ pánov. V Bánovciach Jesenský svojím verejným vystupovaním a svojou literárnou činnosťou popudil proti sebe celú maďarónsku spoločnosť. Povolali ho aj na vojnu a odtransportovali na východný front. Tu pri najbližšej príležitosti prebehol na druhú stranu, kde sa dostal do zajateckého tábora. V Rusku vyvíjal ku koncu vojny spolu s inými činnosť zameranú na národné oslobodenie a vytvorenie samostatnej Československej republiky. S Jozefom Gregorom Tajovským redigoval Slovenské hlasy, v ktorých uverejnil viaceré svoje básne, pojaté neskôr do zbierky Zo zajatia. V zbierke Zo zajatia (vyšla v Rusku i Amerike roku 1918) upútali pozornosť básnika takmer úplne otázky národné a sociálne. Láska k domovu a prudká revolta proti utláčateľom nášho ľudu sú základné témy tejto poézie. Tak mohol literárny kritik o nej napísať: ‫״‬Nezjavil sa v našej poézii od čias Chalupkových básnik takých junáckych výzev a taký bubeník vzdoru ako Janko Jesenský“ (A. Matuška). V mnohých veršoch zaznamenáva nálady zajatca, momentky zo života vojenského, divosť a túžbu za ženou, priateľmi a domovom. Charakter básnika sa tu prejavuje predovšetkým v horúcom vlasteneckom cite, vyjadrenom v jedinečne silných a esteticky účinných obrazoch básní, ako sú Slovenčine, Čo ruka, Na janičiara, Vyhnali ma a iné. Je od­ hodlaný obetovať aj svoj život za slobodu a šťastie rodu, ‫״‬len aby tam v hmlistej diali Slováci viac neplakali“. V tejto knižke sa demokra471

tizmus a humanizmus básnika prejavili omnoho výraznejšie a plnšie ako vo Veršoch, Prvá svetová vojna, najmä revolučné udalosti v Rusku, ktorých bol svedkom, i keď ich zmysel vtedy celkom nepochopil (prejavilo sa to aj v jeho spomienkovej próze Cestou k slobode, 1933), silne ovplyvnili jeho stanovisko a svetonázor buržoázneho demokrata. To sa odrazilo aj v jeho tvorbe. V novom štáte sa stal Jesenský smelším a rozhodnejším kritikom chýb buržoáznej demokracie a spoločnosti, hoci ďalej zotrval na jej pozíciách a celkom sa s ňou nerozišiel. Po návrate z vojny sa stal Jesenský najprv županom gemerskomalohontským, potom nitrianskym a neskôr vládnym radcom na Kra­ jinskom úrade v Bratislave, kde zastával aj úrad viceprezidenta. V rokoch 1933—1938 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. > V prvom desaťročí po vojne tvoril pomerne málo (pre úradnú zaneprázdnenosť). Písal najmä svižné a ostré satirické verše, ktorými bičoval rôzne nezdravé javy a tendencie v našom verejnom a politic­ kom živote, ako bo] karierizmus, zavádzanie ľudu planými sľubmi, chamtivosť, najmä však ľudácky separatizmus, demagógia a klerika­ lizmus. Robil tak zo stanoviska dôsledného demokrata a prívrženca bratskej vzájomnosti medzi Slovákmi a Čechmi. Tieto básne vyšli knižne až po oslobodení v zbierke Reflexie a Na zlobu dňa I. V tridsiatych rokoch píše omnoho intenzívnejšie. Najväčší význam nadobudli v tomto období jeho Demokrati. Poézia je zastúpená zbier­ kou Po búrkach (1932). Je v mnohom predobrazom jeho románu. V účinnej básnickej skratke zachytil celkovú spoločenskú situáciu, politický profil doby, morálku vládnúcej spoločnosti a vyslovil o nej ostrý súd. V tejto demaskujúcej a kritickej poézii vyjadruje básnik svoje demokratické a humanistické názory a túžby po pozitívnych činoch. Citlivo reaguje na zbedačovanie Slovenska v období hospo­ dárskej krízy (Mistríky). V zbierke sú bohaté a svieže obrazy a prí­ rodné motívy, ktoré často zväzuje s rôznymi momentmi z osobného i verejného života. Podobnou tematikou sa k nej druží aj zbierka Proti noci, ktorá obsahuje básne z dlhšieho časového obdobia, najmä z konca republiky, a knižne vyšla až po oslobodení (1945). Kritiku buržoáznej demokracie a jej systému na základe osobných skúseností a názorov rozvinul v románe Demokrati (I. diel 1934, II. 1937). Podáva v ňom široký obraz spoločensko-politických pomerov v buržoáznej republike v prvej polovici tridsiatych rokov. Autor videl mnoho chýb a nedostatkov v oblasti buržoáznej ideológie, politiky, morálky, administratívy i v živote jednotlivcov a svojím románom sa podujal liečiť systém i ľudí z ich neduhov. Ako osvedčený liečebný 472

prostriedok použil zas humor a satiru, ktoré vyznievajú ako kritika zobra­ zených nedostatkov. Nejde mu však o odstránenie buržoáznej demo­ kracie, len ·o jej nápravu. O vzniku románu a jeho ideovom zámere napísal sám autor: ‫״‬V Demokratoch som chcel opísať malichernosti a ľudské chyby, ktoré sa vyskytujú i pri najvznešenejšom, najlepšom a veľkorysom človekovi práve tak ako pri malom, drobnom, úzko­ prsom občanovi. . . Malichernosť a chyby treba biť z lásky, a nie z nenávisti — podľa ruského■ »kavo ľubľu, tavo i bju«.“ No nedostatky systému a ľudí, ktoré svojím výsmechom kritizuje, nie sú veru ani malé ani malicherné. V čase, keď autor písal svoj román, rozpory v našom spoločenskom živote sa prudko vyostrovali a prehlbovali. Tak sa zväčšoval rozdiel aj medzi ideálmi spisovateľa a skutočnosťou. V rozhorčení ju podrobil prísnej a neľútostnej kritike. V mnohých výjavoch kreslí súkromný i verejný život povojnovej spoločnosti, a to malomeštiackej i veľkoburžoáznej, a obzvláštnu po­ zornosť venuje inteligencii, úradníctvu. K tejto vrstve náležia i hlavné, protichodné postavy románu, dr. Landík a dr. Petrovič. Petrovič stelesňuje typ ‫״‬demokrata“ so všet­ kými necnosťami a chybami, tak v súkromnom, ako aj verejnom živote, Landík predstavuje autorov ideál ozajstného demokrata. Landík je za opravdivú občiansku rovnosť podľa zásady ‫״‬ja pán. ty pán“. Svoje presvedčenie chce demonštrovať i skutkami. Zaobchádza s kaž­ dým ako rovný s rovným, no zisťuje, že iní sa k nemu tak nesprávajú. Jeho založenie však ostáva tým neotrasené. Jeho vzťah k služobnému dievčaťu, ktoré si napriek všetkým prekážkam berie za ženu, zľahčil však sám autor, keď objavil, že dievča tiež pochádza z ‫״‬panskej“ rodiny. Nedostatok románu je aj v tom, že spisovateľ v súvekom spoločenskom zložení nechal bokom tie pokrokové sily, ktoré boli schopné priniesť skutočnú spoločenskú nápravu. Aj napriek tomu je autorov pohľad na život a ľudí mnohostranný a realistický. Postavy a deje, ktoré zobrazuje, sú životné a presvedčivé. Hoci základom románového deja sú životné osudy autorovho klad­ ného hrdinu Landíka a jeho lásky, ktorá vytvára v diele mocné na­ pätie, Jesenský vložil do diela všetky svoje závažné skúsenosti, po­ znatky a súdy o buržoáznej spoločnosti prvej republiky. Umožnila mu to aj účelná kompozícia románu, ktorého dej sa odohráva v prostredí malého okresného mesta i veľkomesta (Bratislavy). Popri kresbe životného štýlu rôznych vrstiev buržoázie zachytil autor vý­ razne aj politiku buržoáznych strán, ich program a machinácie, profil ich politikov a celý buržoázny poriadok s jeho tienistými strán­ kami, ako bola falošná demokratičnost', humánnosť, vlastenectvo, byrokratizmus, karierizmus, protekcionárstvo a iné. 473

Dielo vyniká svojráznym jazykom, vyťaženým z rôznych jazykových vrstiev — zo sféry jazyka intelektuálneho a hovorovej reči mestskej i z frazeológie úradníckej a politickej. Jesenský vyniká v stavbe dia­ lógu a v črtaní portrétov a situácií. Jeho štýl charakterizuje vecnosť a úspornosť. Jesenského román patrí k vrcholným dielam! kritického realizmu v slovenskej literatúre. Hoci neriešil základné otázky vtedajšej spo­ ločnosti, predsa jeho útok proti buržoáznej demokracii, autonomizmu a cirkevníctvu obsahoval mnoho pozitívneho. Po udalostiach roku 1938 utiahol sa Jesenský do súkromia a ve­ noval sa tvorbe útočných protifašistických ilegálnych veršov. Jesenský veril v porážku fašizmu a očakával oslobodenie, ktoré nadšene pri­ vítal. Bol prvým slovenským spisovateľom, ktorého vláda slobodného Československa vymenovala za národného umelca. Umrel na srdcovú chorobu 27. decembra 1945. Jeho protifašistická a ilegálna poézia vyšla po oslobodení v zbier­ kach Na zlobu dňa II (1945) a Čierne dni (1948). Sú básnickým komentárom, v ktorom básnik celkom chronologicky zachytáva uda­ losti za okupácie a vojny. Tak sa stávajú tieto verše dokladom doby a udalostí, no ‫״‬básnické značenie týchto zbierok prevyšuje ich do­ kumentárny charakter“ (A. Mráz). Hoci sa básnik blížil už k sedem­ desiatke, brutálny útok síl zla a temna, tragické položenie a utrpenie slovenského i českého národa, ničenie hodnôt a ideálov podnietili ho k intenzívnej tvorbe. Svedomie ušľachtilého demokrata, huma­ nistu, vlastenca a čestného stúpenca československej vzájomnosti, jeho ‫״‬strážny zmysel pre neupierateľné ľudské hodnoty“ nemohli v tých časoch mlčať. Jeho lýra sa rozzvučala ostrou iróniou, bezohľadným sarkazmom, břitkou satirou. Básnik zameriava svoje zbrane najmä na sfašizovanú vrstvu, na jej ideológiu (klérofašizmus), v ktorej ‫״‬kresťanská láska — fašian­ gová maska“, na jej kultúru, mocenský aparát a organizácie, vykoná­ vajúce násilie, teror. Odhaľuje odporný politický a morálny profil fašistických ľudáckych mocipánov, ich prisluhovanie fašistickým Nem­ com. Vysmieva sa zo ‫״‬samostatnosti“ Slovenska a jeho ‫״‬ochrany“ ríšou. Odsudzuje nemeckú imperialistickú rozpínavosť, vojnové besne­ nie, neľudskosť. Posilňuje vieru vo víťazstvo pravdy, slobody, demo­ kracie a vyzýva zaň do boja: ‫״‬Bime ich lebky pri padnutí, keď mečom nie, nuž putami.“ Jesenský zobrazuje pomery za tzv. slovenského štátu, zmýšľanie, nálady a city najširších más nášho ľudu, jeho záporný pomer k vládnúcej klike. Ukazuje sa pritom prenikavosť jeho pohľadu, duchapl­ nosť a dôvtip. Často vytvára aforizmus, epigram, popevok. Sú to formy, v ktorých sa zablysne jeho esprit i ostrie útočnosti: ‫״‬Hrmieval

474

zbojník ku batohu: Sem peniaze a dušu Bohu! Dnes hrmí na nás slávny snem: I peniaze i dušu sem!“ (Rozdiel). Forma a umelecké prostriedky týchto básní sú prístupné a účinné, jazyk najľudovejší spomedzi všetkých básnických zbierok Jesenského. Takéto ideovo-umelecké kvality majú aj básne z posledného cyklu Reflexií a zbierky Jesenný kvet (1948). Významná je aj Jesenského prekladateľská činnosť. Veľká obľuba ruskej i sovietskej literatúry viedla ho k tomu, že nám vysoko umelecky pretlmočil Puškinovho Eugena Onegina a iné jeho básne, básne Lermontova, Jesenina a Blokov epos Dva­ násti. Dielo Janka Jesenského malo veľký literárny i spoločenský význam. V poézii sa rozvíjalo od ľúbostnej intímnej lyriky, čiastočne roman­ tického zafarbenia, k lyrike občianskej a politickej, v ktorej sa od­ rážajú základné problémy spoločnosti a doby, najmä problém národný, neskôr aj problémy sociálne, morálne, kultúrne a politické. Takmer všade sa v nej uplatňuje postoj satirika, kritika spoločenského zla. Jeho verše sa vyznačujú prenikavosťou myšlienky a ľahkosťou formy. V próze prešiel od drobnejších, humorne i kriticky ladených obrázkov k širokému satirickému obrazu spoločenských pomerov, v ktorom podal ostrú kritiku buržoázie. V celej tvorbe ostal verný realizmu, čím sa zaslúžil nielen o udržanie súvisu medzi staršou a novšou slovenskou realistickou literatúrou, ale posilňoval pozície realistického umenia v období medzi dvoma vojnami. Okrem toho svojím dielom prispieval k boju proti nespravodlivému spoločenskému poriadku, čím pripravoval aj náš dnešok.

VLADIMÍR ROY

Mnoho styčných bodov s veršami Janka Jesenského a Ivana Krásku má poézia Vladimíra Roya. (Narodil sa v Kochanovciach pri Púchove roku 1885, pobudol istý čas v cudzine na štúdiách, bol farárom na Bukovci, umrel roku 1936 v Novom Smokovci.) Aj v jeho tvorbe sa zračia úsilia mladej predvojnovej literárnej generácie (Slovenskej moderny) o nový obsah a formu umeleckého prejavu. V poézii Slo­ venskej moderny vystupuje do popredia síce osobný zážitok, no v jeho zložení odráža sa aj život spoločenský. Jesenského komorne ladené Verše vyvrchoľujú a končia sa básňami, ako je Pieseň podda­ ných,. Po odsúdení, Reflexia a i., a v ďalšej jeho tvorbe ich počet rastie; Kraskova krehká a ubolená múza si tiež neraz oblieka bojovný 475

pancier; i Royove básne, vyjadrujúce rôzne osobné poryvy, sú záro­ veň rezonátormi osudov národnej pospolitosti. ‫״‬Sen a spev môj v plači rodu tonie“ (Temné ľalie II z roku 1909, Rosou a tŕním). Aj Roy je básnik neobyčajne citlivý, zložitý a kultivovaný. Avšak na rozdiel od Jesenského a Krásku je rozpornější a nevie tak bojovne a na širokom fronte reagovať na krivdy a pohromy, doliehajúce na národ. Zotrváva zväčša vo sfére intímnych melódií; s vonkajším svetom sa vyrovnáva rečou filozofa, v ktorej je veľa meditácií, smútku a trýzne, rezignácie, no čím ďalej tým viac aj viery a búrenia. Jednako mnohé Royove verše postrádajú onú ideovo-spoločenskú účinnosť, akú má poézia Kraskova alebo Jesenského, pretože bolo v nich čosi vyumelkované; treba konštatovať, že časť Royovej poézie čerpala podnety z viacerých formalistických smerov, najmä symbolizmu, i keď táto knižná inšpirácia vplývala viac na jej formu. V zbierke Rosou a tŕním (1921), obsahujúcej (až na jednu vý­ nimku) verše z rokov 1908—1918, prevažujú ešte obrazy subjektív­ nych nálad, predstáv a citov, zväčša pochmúrneho zafarbenia (cykly Temné ľalie, Tristia). Tvrdá skutočnosť, sociálny a národnostný útlak vyvolávajú v básnikovi pocity skleslosti a zúfalstva; básnik si pripadá ako ‫״‬žobrák žobrákov“; pred nepriateľom a nepríjemnými javmi sa halí do oblakov samoty, márnosti a klamu; ako ‫״‬rytier noci“ a ‫״‬pria­ teľ temna lichý“, sťa ‫״‬uprchlík by plachý“, ktorému ‫״‬srdce búrne bije a hlava duní snami, hrud jeho jedu plná, sťa zmija v klbko zvitá“, chce sa zachraňovať tým, že romanticky vyznáva lásku ‫״‬tem­ nej panne Noici“ alebo sa v mysticizujúcich hnutiach vinie k meta­ fyzickým hodnotám. Táto časť Royovej poézie sa zakladá na motívoch, ako sú: jeseň, noc, smútok, chryzantémy, prehnutie, pustota, žravé bôle, zvädlosť, divosť, krkavce, havrany, smrť, chlad, hmla, nokturná, prázdnota atď. Pasíva týchto obrazov-symbolov okrem ideovej neujasnenosti spočívajú aj v ich monotónnosti a vytrvalom opakovaní. Ale pre opravdivého básnika niet úniku pred bolestnou skutočnosťou; hoci ‫״‬rozum plače v stých neistôt seči“, básnika znepokojuje ‫״‬řinkot puta“, ‫״‬chabosť potupná“ a núti ho hľadať reálnejšie východisko. Je ním láska k domovu a rodnému ľudu.

Hoj, svete! čo sú tvojej nádhery drahé skvosty, čo šírej cesty slasti... Nie tam, tu moje miesto, u nôh tých drobných, drahých... Nie aréna mi vlasťou, kde skvúcim pieskom sršia kolesá curricula, 476

lež tichej viesky chyža, kde vôňa prostých kvetov, kde vzduch horských planín, kde teplo zlatých duší, kde zlato teplých sŕdc .. . (Návrat, 1911)

Aktívny význam citu rodolásky v podmienkach národnej poroby sa zvyšuje tým, že básnik vystupuje na obranu svojho rodu, verí v jeho sily a v krajšiu budúcnosť. Zbierka Ked miznú hmly (1920), zhrňujúca básne takmer z toho istého obdobia ako predchádzajúca (1909—1920), líši sa od nej tým, že obsahuje omnoho viac veršov spoločenského značenia. Je tu oveľa zrejmejšia spätosť básnika s ľu­ dom, s národnými ideálmi. V hlbinách duše nosím všetky bolesti môjho národa, som z tých, čo sladké slovo matky za cudzie zlato nepredá.

Čo rod môj znáša, i ja znášam... (Kríž môjho rodu, 1910)

Básnik ťažko znáša, že národ nič nepodniká pre splnenie snov, ‫״‬čo od predkov tu zbudli“ (Temno je, Pieseň bedákavá) — je to myš­ lienka, ktorá sa objavuje aj v poézii Kraskovej — a zmenu jeho nešťastného položenia chce dosiahnuť vzývaním mystických síl, ino­ kedy zas výzvou do boja. ‫״‬Boj iba šľachtí. .. rušať a chvátat, so zlom sa rátat, boriť sa smele...“ (Za smelosťou, 1911). Uvedomuje si, že osobné žiale nemajú nijakú cenu a že život bez práce za národ je pustý. V predvečer vojny vyslovuje predtuchu spoločenského zvratu a ná­ rodného oslobodenia. Příchylnost’ k rodu neochabne za nijakých okolností: ‫״‬...keby hned Tatra sa na vulkán zmenila a síru s ka­ meňom chrlila: i vtedy milovať, budem môj ľud!“ (Vernosť, 1914). No v básnikových veršoch napísaných cez vojnu chýba bojovnejšia vý­ raznosť, majú zväčša osobný a melancholický charakter alebo sú prírodnými obrázkami. V niekoľkých básňach napísaných po prevrate vyjadruje opäť svoje vlastenectvo, oslavuje národné oslobodenie a zamýšľa sa nad požiadavkami nového života. Royove verše oboch zbierok sú písané s náročným majstrovstvom. Básnik má vycibrený zmysel pre pevný tvar a pre hudobnosť verša. Nepreberné množstvo foriem zodpovedá neobyčajne širokej škále tém a myšlienok, ktoré spolu tvoria estetickú jednotu. 477

Ďalšie dve Royove zbierky, do ktorých pojal básne napísané zväčša po vojne — Cez závoj, Peruťou sudba máva (obe z roku 1927) — nedosahujú ani zďaleka úroveň predošlých. Je v nich veľa príleži­ tostných, venovacích, ideove nedomyslených básní; aj pôvodný Royov svieži lyrizmus ustupuje na mnohých miestach šedivej epičnosti (básne v próze), ťažkopádnej reflexii a náboženskej mystike. Ani v intímnej poézii niet bývalého ohňa a nových tónov. Celkový umelecký pokles sa prejavuje aj v ich forme. Poéziu Vladimíra Roya treba hodnotiť ako neodmysliteľný prínos v oblasti básnických ideí a foriem. Je ním tá jej svetlejšia časť, v ktorej poznávame rýdzi kov a ktorú dnes oddeľujeme od rudy: životná a živá reflexia, slová vlastenectva a lásky k ľudu, vzývanie krásy, boj za pravdu a spravodlivosť, esteticky podané prírodné sce­ nérie. Roy bol aj plodným a hodnotným prekladateľom z angličtiny (Byron, Shelley, Poe, Shakespeare, Dickens, Scott, Galsworthy, Wells), z francúzštiny (Hugo, Dumas), z nemčiny (Goethe, llauptmann, Rilke) a z maďarčiny (Ady).

LADISLAV NÁDAŠI-JÉGÉ Popri Jankovi Jesenskom vynikol ako kritickorealistický prozaik Ladislav Nádaši-Jégé. Narodil sa 12. februára 1866 v Dolnom Kubíne. Jeho otec bol advokátom a literárne vzdelaným národovcom i znalcom rečí; u neho konal advokátsku prax i P. O. Hviezdoslav. Jégé sa po gymnaziálnych štúdiách zapísal na medicínu v Prahe. Tu veno­ val mnoho času aj štúdiu svetovej literatúry, najmä západoeurópskej, dejín umenia, prírodných vied a filozofie. Počas štúdia začal aj lite­ rárne tvoriť. Čoskoro sa jeho práce objavili v Národných novinách a Slovenských pohľadoch (pod pseudonymom Ján Grob). Boli to satirické črty, fejtóny a rozprávky, zahrotené proti mravom malo­ meštiackej spoločnosti. Predišiel nimi Jesenského takmer o desaťročie. Najvýznamnejšia a umelecky najzrelšia z nich je rozsiahla novela Výhody spoločenského života (1889). Súčasne sa uňho prejavil i sklon k literárnokritickej činnosti. Roku 1889 uverejnil v Slovenských po­ hľadoch článok o Z o 1 o v o m románe Peniaze. V článku sa pokúsil osvetliť v rámci rozboru románu i Zolovej tvorby nový francúzsky literárny smer -—- naturalizmus. Jégé sa po štúdiách usadil ako lekár vo svojom rodisku (1890). Pri výkone svojho povolania mal možnosť dôkladne poznať celú Oravu a jej ľud. Vynikol ako veľký ľudomil. Obľúbil si najmä rázovitú 478

Zázrivú a jej obyvateľov, ktorých vo svojich prácach často zobrazoval. Veľká pracovná zaujatosť a nepriaznivé podmienky zavinili, že sa Jégé odmlčal až do prevratu 1918. Neprestal síce celkom tvoriť, ale jeho tvorivé úsilie sa sústreďovalo skôr na prípravu budúcich prác. Koncipoval rozprávky z mestského i dedinského prostredia, zhromaž­ ďoval materiál pre historický román, nadovšetko však sledoval a študoval svetovú spisbu. V tomto čase nadviazal aj priateľstvo s Hviez­ doslavom, ktorému bol ‫״‬domácim“ lekárom, viedol s ním rozhovory o národných a literárnych otázkach a pomáhal mu aj pri prekladaní Shakespe'arovho Hamleta. Po prevrate, povzbudený literárnymi pracovníkmi, pustil sa s chu­ ťou do novej tvorby a zaradil sa čoskoro medzi našich najplodnejších a najvýznamnejších spisovateľov. Spočiatku písal články o rôznych aktuálnych spoločenských otázkach, čoskoro však začal publikovať aj kratšie rozprávky a novely z malomestského i dedinského prostre­ dia. Sú podfarbené humorom a pichľavou iróniou proti rôznym chybám jednotlivcov i spoločnosti. Jégé sa v nich ukázal ako svojrázny realistický umelec a kritik tienistých stránok ľudskej povahy i spo­ ločnosti. Nič neprikrášľuje, ale neupadá ani do druhej krajnosti, je len tu i tam bezohľadnejší a neobratný v štýle. Jeho záľuba ukázať aj rub vecí, zakrývané alebo! obchádzané nedostatky, vyniesla mu od časti kritiky neprávom a z nepochopenia označenie naturalistu. V skutočnosti Jégé vždy bol a ostal realistickým umelcom. Konštato­ val to aj František Votruba, keď napísal (roku 1952): ‫״‬Ráz Nádašiho diel a spôsob jeho tvorenia je od prvopočiatku realistický.“ Náhly rozvoj slovenského divadelníctva s rastúcou potrebou hier spôsobil, že sa Jégé pokúsil aj o dramatickú tvorbu (Krpčeky sv. Floriána, Mia), no nedosiahol ňou úspechy. Začiatkom dvadsiatych rokov nastáva v jeho umeleckom vývine obdobie neobyčajného rozmachu. Jégé sa pustil do spracúvania ná­ metov z našej aj inonárodnej minulosti. Venoval sa pritom aj publicistickej a kritickej činnosti. V jeho tvorbe v dvadsiatych rokoch prevláda historická tematika, v tridsiatych rokoch zas tematika zo sú­ časného života. Pri voľbe historických námetov nemalú úlohu hrala aj okolnosť, že niektorí spisovatelia si netrúfali zobraziť zložitú a rýchlo sa meniacu súčasnosť. Preto nielen Jégé, ale aj viacerí iní naši spisovatelia siahali radšej za námetmi z histórie. Jégé však svo­ jimi historickými dielami chcel odpovedať aj na niektoré pálčivé otázky prítomnosti. Prvou jeho historickou prácou bola novela Wieniawského legenda (1922). Spracúva v nej námet z bojov Poliakov s Turkami a Tatármi v 17. storočí. Už v nej sa zreteľne prejavujú všetky prednosti histo­ rickej epiky Jégého: zaujímavý námet, dramatické konflikty, výrazná 479

kresba postáv, napínavý, temer až dobrodružný dej, hutný dialog, svieži jazyk, jasný a triezvy štýl. Nadovšetko však schopnosť realisticky a živo vykresliť ráz a ovzdušie doby, pričom sa Jégé vyhýba dlhým opisom. Svoje majstrovstvo naplno rozvinul v románe Adam Šangala (1923). Je to ‫״‬historický obraz zo XVII. storočia“, z obdobia ťažkého feudál­ neho útlaku a náboženských rozbrojov. Románovým obrazom chcel ukázať, ako ľudstvo kráča nezadržateľne vpred, ‫״‬z tmy do svetla“, čo je zámerom takmer všetkých jeho historických diel. Román zachytáva krátke časové obdobie po bitke na Bielej hore, ktorá znamenala aj porážku odbojného uhorského kniežaťa Gabriela Bethlena. Vtedy došlo k mohutnému protireformačnému tlaku, vede­ nému u nás najmä z trnavského centra, kde pôsobil arcibiskup Pázmány. Šľachta, ktorá predtým z mocenských dôvodov prijímala luteranizmus, vyhľadávala teraz z podobných dôvodov spojenie s víťaznou stranou a prechádzala ku katolicizmu. Poddaných preháňali proste z košiara do košiara. Tento proces znázornil autor najmä na pyšnej a sebeckej rodine veľmoža Praskovského, sídliaceho na Beckovskom hrade. Položenie a život pracujúceho poddaného ľudu predstavuje najmä rodina Šangalovcov. Životné osudy jedného jej člena (Adama), ktorý sa z núdze vyberie z oravskej dedinky do sveta, tvoria dejovú kostru románu. Adam Šangala, predstaviteľ hlboko utlačenej a poní­ ženej triedy, pociťuje a poznáva triedne rozdiely vtedajšej spoločnosti so všetkými ich dôsledkami a búri sa v mysli proti nim, čo neraz prejaví i navonok. Má aj všetky sympatie autora. Je vykreslený živo, pri­ rodzene a stelesňuje všetky dobré vlastnosti nášho ľudu v minulosti. Preto sa stalo toto dielo hlboko národným a ľudovým. Jégé je veľkým realistickým umelcom nielen v modelovaní postáv, ale aj v zobrazovaní doby, spoločenských pomerov. Vie zachytiť javy určujúce ráz doby: hospodársku a kultúrnu zaostalosť, hlboké sociálne rozpory, ťažké náboženské, politické a vojenské rozbroje. S jemným zmyslom pre skutočnosť zachytáva postavenie a život všetkých vtedaj­ ších spoločenských tried a vrstiev. Naznačuje, ako náboženské pred­ stavy, myslenie a konanie ľudí priamo závisia od hmotných podmienok života a že hlavným hýbadlom ľudských podujatí sú existenčné, mate­ riálne záujmy. Stavba románu je jednoduchá. Pri dejovej výstavbe sa autor riadi zásadou priamočiareho postupu. Jednotlivé udalosti sú tu zazname­ nané v časovom i logickom slede. Autorov jazyk a štýl sú primerané jeho umeleckým zámerom. Vynikajú vecnosťou a prostotou. Podobné ideovo-umelecké kvality má aj niekoľko jeho historických povestí, vytvorených v období dvadsiatych rokov. Sú to Kuruci, Jaríkovský kostol (1925), Horymír, Magister rytier Doně (1926). V Kuru-

480

coch podáva obraz záverečných bojov kuruckých bojovníkov v rámci ľúbostného! príbehu dvoch mladých príslušníkov zemianskych rodín; v Jaríkovskom kostole vykresľuje život nášho ľudu v 15. storočí, poznačený biedou a náboženskými predsudkami; v Horymírovi spra­ cúva námet z českých dejín s motívmi zo starých českých povestí a v povesti Magister rytier Done zobrazuje pomery v dobe Matúša Cáka a rozvádza aj tu ľúbostnú tému. Tieto povesti vydal knižne sčasti v zbierke Wieniaivského legenda (1927), sčasti v knižke Z dávnych časov (1927). Historické rozprávky a novely z našej minulosti písal aj neskoršie, ale už zriedkavejšie (napr. Rozličné osudy, 1930; Jedovaté kvety, 1934; Krásne časy rokoka, 1935). Trochu bokom stoja jeho historické novely z čias renesančného Talianska, ktoré zhrnul do zbierky !tália (1931). V nich sa na základe štúdia, podopretého aj cestou do Talianska (1928), snaží vyspelým umeleckým spôsobom vykresliť búrlivé časy talianskej renesancie a im zodpovedajúce ľudské osudy a charaktery. Z domácich dejín popri Adamovi Šangalovi vytvoril v rokoch dvadsiatych druhú rozsiahlu románovú skladbu Svätopluk (1928). Do tohto diela vložil najzreteľnejšie svoje národnovýchovné zámery. Jégé sa domnieval, že náš národ, žijúci celé tisícročie v porobe, nemá dostatočne vyvinuté vlastenecké cítenie, že jeho dejepis je ‫״‬pustý“, a preto chcel svojím dielom prispieť k rozvoju národného sebavedomia. V jednom svojom článku uviedol: ‫״‬Chcel som urobiť nášmu národu akú-takú službu výkresom veľkého predka a nemohol som vybrať inej veľkej, zaručene slovenskej postavy ako Svätopluka.“ Tomuto zámeru umelec prispôsobil aj niektoré historické fakty a deje, najmä však postavy. Svätoplukovi pridal na veľkosti a urobil z neho skvelého diplomata, stratéga a vojaka, veľkého vlastenca a nezmieriteľného nepriateľa Nemcov (‫״‬pre mňa niet zeme krém Veľkej Moravy“). Ahy tieto vlastnosti ešte viac vynikli, postavil Rastislava do značne nepriaz­ nivého svetla. Napriek tomu umelecký obraz Svätopluka je pôsobivý. Kompozícia Svätopluka je zložitejšia ako v Adamovi Šangalovi (dej románu sa odohráva aj v Byzancii); jazyk je bohatší, pestrejší, no štýl podobný. Koncom dvadsiatych rokov sa Jégé postupne odkláňa od historickej tematiky k námetom zo súčasnosti. Akýmsi prechodným článkom je román Cesta životom (1930), v ktorom podal obraz predprevratovej vládnúcej spoločnosti. Vychádzajúc z vlastnej skúsenosti, zobrazil v ňom najmä život džentry, mad’arónskej inteligencie a statkárov. Jégé v umeleckom obraze demaskuje tváre príslušníkov tejto spoloč­ nosti. Pranieruje jej bezuzdný egoizmus, záhaľčivosť, povýšenectvo, ktoré sa prejavujú v jej súkromnom živote i v spoločenskom účinko­ vaní. Nositeľom týchto vlastností je ‫״‬župan“ Jonáš Guzy, statkár a 31 Dejiny slovenskej literatúry

481

,,vicišpán“ Lipnický, ‫״‬hlavný slúžny“ Szôke a iní. Základným tvorivým zámerom autora bolo vykresliť typ odrodilca, ktorý kvôli pohodliu a rôznym osobným výhodám postupne zrádza svoj rod. Realizoval ho v postave zvláštneho záporného hrdinu diela, v ‫״‬stoličnom“ úradníkovi Jozefovi Svoreňovi. Umelec zviazal celý sujet a kompozíciu románu s postavou Svoreňa a živými farbami opísal jeho mladosť a štúdiá, úradníčenie, ženbu a úradnícku kariéru. Obraz odrodilého inteligenta je plastický a dokonalý. Jeho hodnota spočíva v tom, že autor vedel odhaliť všetky subjektívne a objektívne príčiny zrodu odrodilca, jeho poblúdeného správania sa a zmýšľania. Tento proces umožnil autorovi zobraziť aj rastúci maďarizačný útlak pred svetovou vojnou, jeho sociálnu stránku a nadovšetko morálnu i politickú tvár predstaviteľov utláčateľských tried. Prílišná zameranosť autora na bezcharakternosť a defektnosť hlavného hrdinu a mnohých ďalších postáv románu do­ dáva mu však nielen pochmúrny ráz, ale spôsobuje aj istú obmedzenosť a jednostrannosť umeleckých záberov. To viedlo aj Františka Votrubu k záveru, ‫״‬že dielo nie je rozvinuté širšie, tak ako by si zaslúžilo“. Protiváhou smutnej postavy renegáta Svoreňa je pokrokovo zmýšľajúci a aktívny rodoľub lekár dr. Búroš. Dielo obsahuje viaceré autobiogra­ fické prvky. Významnou zložkou diela je aj obraz spoločensko-poli.tických a administratívnych pomerov v Uhorsku v posledných desať­ ročiach pred vojnou. Tento obraz je síce nesúvislý a mozaikovitý, jednako však poskytuje závažné, podrobné a jedinečné informácie. Jégé zachytil jednak súkromný i spoločenský život džentry so všetkými znakmi úpadkovosti, jednak ukázal štruktúru a prácu úradov s celou hierarchiou úradníctva. Osobitnú cenu majú realistické zábery rôznych spoločenských javov, ako boli nahováračky pred voľbami stoličných úradníkov, obraz sněmových volieb v ‫״‬stoličnom“ meste a iné. Hod­ nota románu spočíva v ostrom realistickom osvetlení života maďarónskej džentry a odnárodňovacieho procesu, v čom je aj jeho priam dokumentárna cena. Úpadkovú predprevratovú spoločnosť zobrazil autor ešte vo viacerých rozprávkach (Katechizmus, Páni sa zabávajú, Otravné lásky a iné). Námety zo súčasnosti spracúva Jégé v mnohých rozprávkach a no­ velách, a to z mestského i dedinského života. Všetky sú preniknuté humorom a satirou. V dedinských vyniká svojráznosť autorovho vide­ nia, v mestských zas uhladenosť podania. Časť z nich vydal knižne v zbierkach Kozinský mlyn (1931) a Medzi nimi (1934). O širší záber z povojnového spoločenského života sa pokúsil v ne­ veľkom románe Alina Orsághová (1934). Svojou problematikou dielo kotví v oblasti ľúbostných vzťahov, a to ponajviac študujúcej mládeže, sčasti aj v spoločnosti vyšších vrstiev. Na postoji ľudí k problémom lásky chcel autor odhaliť celý ich morálny profil, ich mravnú hodnotu. 482

Zložitý komplex javov sa však snaží posudzovať z príliš úzkeho a jednostranného hľadiska, preto ho podáva čiastočne skreslene; aj jeho mravný ideál je príliš vyšpekulovaný abstraktný. A to bolo príčinou, že zidealizoval hlavných hrdinov a vytvoril trochu násilný konflikt diela. Omnoho reálnejší je v ďalšom románe S duchom času (1937), v kto­ rom najmä obraz predprevratovej spoločnosti je veľmi sugestívny. V tomto diele sa však zaoberá prevažne sociálnymi otázkami. Neuspo­ riadané sociálne pomery v buržoáznej republike, ťažké položenie pra­ cujúcich pohlo autora k úvahám o zlepšení spoločenského stavu. Hoci Jégé chcel svojím dielom pôsobiť nápravné, čo neraz ukázal aj vo svo­ jej publicistike, nevedel sa odpútať od zastaralých a málo úspešných koncepcií a nájsť účinnejší spôsob riešenia. Naznačuje cestu postup­ ného zlepšovania, odstraňovania bied dobročinnosťou. Príťažlivým vzorom takého úsilia má byť hrdinka románu Irena Poradovská, ktorá ako demokraticky, humánne a vlastenecky zmýšľajúci typ kráča podľa autorových náhľadov ‫״‬s duchom času“. Jégého dielo — najmä jeho historické práce — malo veľký pozná­ vací a umelecký význam, pretože čitateľov oboznamovalo s dávnou i nedávnou minulosťou a jeho umenie posilňovalo pozície realizmu v našej povojnovej literatúre. Historické námety spracúvala v drobných zaujímavých rozprávkach, a to ešte pred Jégém, Elena Ivanková (1871—1941). Uverejňovala ich cez vojnu v Národných novinách, knižne vyšli roku 1929 pod názvom V krinolíne. Morálnou stránkou života modernej ženy sa vo svojich prácach často zaoberala aj Hana Gregorová. Narodila sa 30. januára 1885 v Mar­ tine (rod. Lilgová). Bola manželkou Jozefa Gregora Tajovského. Ako ostatné staršie slovenské spisovateľky aj ju mocne zaujali aktuálne otázky ženskej emancipácie a v súvislosti s nimi položenie a osudy slovenských žien všetkých spoločenských vrstiev. Začala tvoriť ešte pred prvou svetovou vojnou. Boli to silne sociálne zafarbené črty a rozprávky, ktoré zhrnula do zbierky Ženy (1912). Vypuklý je v nich protest proti nespravodlivému spoločenskému postaveniu žien. Svet ženy ostáva jej námetovou oblasťou aj po prvej svetovej vojne. Za­ ujíma ju však nielen spoločenské postavenie ženy, ale ponára sa aj do vnútra svojich hrdiniek, kreslí duševné stavy mladých i starých žien, učených i prostých, a vynáša na svetlo najmä ich rozčarovanie, utrpenie v láske i v manželstve. V jej prácach sa sipája súcit a poro­ zumenie s bojom o väčšie šťastie ženy. Po umeleckej stránke sú menej náročné. Sú to zbierky: Môj svet (1920), Pokorní ľudia (1924), Zo srdca (1930). Gregorová sa pokúsila aj o románové skladby, v ktorých

31·

483

prejavila zmysel pre pálčivé spoločenské problémy. V románe Vlny duše (1933) zobrazuje hospodársku krízu a jej dôsledky v živote a myslení inteligencie. I pri umeleckých nedostatkoch diela prejavuje sa v ňom pokrokové zmýšľanie autorky. Románom Čas nezastavíš (1938) snažila sa zachytiť dôsledky svetovej vojny v živote mládeže. Značný význam má aj jej kultúrnohistorická práca Slovenská žena pri krbe a knihe (1929). Tvorba Gregorovej si zachovala i pri menšej umeleckej hodnote vcelku realistický charakter. Veľké zásluhy si tiež získala ako agilná verejná pracovníčka vo viacerých kultúrnych inšti­ túciách a ženských organizáciách. Ako predstaviteľka našej pokrokovej inteligencie bola od začiatku za bratský pomer a spoluprácu medzi Slovákmi a Čechmi, za priateľstvo s SSSR, odsudzovala brutálne výčiny vládnúcej buržoázie, bojovala proti fašizmu a za naše oslobodenie a po roku 1945 za mier a pokrok. Zomrela 11. decembra 1958 v Prahe. Výber z jej kratších próz vyšiel pod názvom Trpké údely (1958).

MARTIN RÁZUS Osobitný pomer k literárnej tradícii a zvláštne miesto v našej medzivojnovej literatúre mal Martin Rázus. Jeho zložitú umeleckú osobnosť formovalo niekoľko činiteľov. Predovšetkým to bol jeho pôvod a životné osudy. Narodil sa vo Vrbici-Liptovskom Mikuláši 18. októbra 1888 ako syn garbiarskeho robotníka. Študoval teológiu v Bratislave a pobudol aj na viacerých vysokých školách v zahraničí. Bol ev. farárom v Pribyline, Moravskom Lieskovom a v Březne, kde aj 8. augusta 1937 umrel. Moderné predvojnové a povojnové literárne prúdy a smery, okrem symbolizmu, takmer vôbec sa ho nedotkli. Rázus sa vyvíjal samostatne, vzdelával sa na tvorbe Vajanského, Hviezdoslava, Kukučina a iných starších domácich autorov. Tak sa stalo, že vo výbere a používaní umeleckých prostriedkov ostal prevažne realistom, i keď staršieho typu, no konzervatívna nacionalistická ideologická a politická náplň znehodnotila realistické umenie viacerých jeho diel. Začal veršami ešte pred vojnou. Jeho talent sa však rozvinul v ro­ koch vojny. Nárazy krvavej víchrice, poroba národa, bolestné položenie ľudu, osobné náhľady a úvahy tvoria obsah jeho prvých zbierok Z tichých a búrnych chvíľ (1917) a To je vojna (1919); radosť z ná­ rodného oslobodenia i ohlasy vojny zračia sa v knižke Hoj, zem drahá (1919). Rázusov verš je od začiatku patetický, rečnícky, často stavebne uvoľnený a improvizovaný, s tendenciou k epičnosti. Už v tejto poézii sa prejavili základné črty Rázusovej tvorivej osobnosti: záujem o osud

484

národa, s dôraznejším nacionálnopolitickým než sociálnym prízvukom a zatlačenie osobnej problematiky do úzadia. Rázus po prevrate upadal stále viac do nacionalizmu a do krážov reakčnej politiky, sám sa politicky angažoval a dospel k takým po­ litickým postojom a koncepciám, v ktorých sa stotožňoval s naciona­ listickými a separatistickými snahami ľudáckej buržoázie. Prejavilo sa to v jeho zbierkach Kameň na medzi (1925) a Šípy duše (1929). Ešte predtým napísal dramatický pokus Hana (1920). Do zbierky Kresby a hovory (1926) uložil zmes rôznych filozofických úvah, v ktorých sa povznáša nad každodennosť a opája sa formou verša. Rázus sa vo svojich prácach stále viac zamýšľal nad slovenským ži­ votom a jeho vývinom. Išlo mu o jeho pozdvihnutie, 0 zdokonalenie ľudí a spoločnosti. ‫״‬Tu zem sa musí pohnúť raz, by... rod z hrobu vstal. . .“ Nebol však dosť pripravený na to, aby pochopil situáciu a zvolil si správnu cestu a východisko z marazmu. Zblížil sa so silami, ktoré práve dusili akýkoľvek pokrok, a tak ostalo uňho všetko len pri dobrom úmysle. Dostal sa nielen na jednu platformu s politikou klerikálnonacionalistickej strany, ale ako poslanec Národnej strany začal s ľudákmi aktívne spolupracovať. Svoju životnú filozofiu rozvinul v rozmernom románe Svety (1929), v ktorom sa podujal zobraziť povojnové pomery na Slovensku a na­ značiť cestu vpred, no ukázal len izolovaný a úzky okruh skutočnosti, pričom nevystihol pravé tendencie spoločenského vývinu. Rázus nie­ lenže vidí riešenie triednych protikladov za buržoázie inak ako marxizmus, ale svojím románom aj priamo polemizuje s politikou komunistickej strany i s obrazom Slovenska v dielach socialistických umelcov. Tak rozsiahle dielo ako celok vyznelo skreslene a reakčne. Ani hlavné postavy románu -— vysokoškolsky vzdelaný roľník Pavel Beňo, ktorý sa vracia zo ‫״‬skazeného“ sveta na dedinu, a autobio­ grafická postava farára Svarínskeho, do ktorých vložil svoje predstavy o osobnostiach, čo majú viesť ľud, nie sú živé a príťažlivé. Povahu a zmýšľanie ľudu nevystihol podľa skutočnosti. Realisticky sú za­ chytené len niektoré jednotlivosti. Ideová osnova diela je naciona­ listická. Umeniu Svetov škodí aj predimenzovaná dejovosť, roztrieštená kompozícia, preľudnenosť, presila dialógu. Historickými románmi Júlia (1930), Odkaz mŕtvych (1936), epickou básňou Bača Putera (1934) a románom z predvojnových čias Krčmár­ sky kráľ (1936) sledoval Rázus aj národnovýchovné ciele, ale daný materiál a výchovnú problematiku pochopil zúžene, jednostranne. Týchto kazov sa vedel zbaviť len v knihách Maroško (1932) a — čias­ točne — Maroško študuje (1933), v ktorých z autobiografických prvkov vytvoril svieži obraz detstva a mladosti proletárskeho chlapca so širokým spoločenským úzadím v posledných desaťročiach pred vojnou. Posledné 485

Rázusove prózy Bombura a Surovovci (vyšli po jeho smrti v knihe Bombura, 1937) načierajú zas do histórie a sú oslavou zdravých síl a zdatnosti nášho ľudu. Posledné Rázusove básnické knihy Cestou (1935) a Ahasver (1936) odrážajú básnikovo hľadanie pevnej životnej postatě, nespokojnosť so sebou i so svetom. Jednako príklon k robotnému ľudu v oslave svojich proletárskych rodičov, ľútosť nad životnými prehrami a videnie spravodlivejšieho sveta vyslovil básnik krátko pred svojou smrťou v rozsiahlej básni Stretnutie (1937): ‫״‬Svet dneška tlie, až nahnisá . .. vyzváňa dobe do hrobu. Už dovidieť ho, hned tu je, svitania nové zvestuje. I vieru novú, novú cnosť, ľudskejšiu, lepšiu budúcnosť. Však koho črievou pristúpi, zrúti sa v priepasť potupy, hoc v hodvábe, či zamate, bo zbytočný je na svete! ... Ó, mati drahá, verte mi, raz inak bude na zemi: nová jar v behu stávekom, ked človek bude človekom. A bude chleba, mieru hoj, v ňom bude mať diel otec môj.“ Rázus je príkladom tvorcu, u ktorého nesprávne ideovo-politické náhľady záporne ■ovplyvnili jeho tvorbu. Živá ostala len tá jej časť, kde tieto vplyvy vedel prekonať.

ŠTEFAN KRČMÉRY

Najvýraznejšou literárnou osobnosťou, ktorá predstavovala spojovací článok medzi staršou a mladšou generáciou a ktorá rozvíjanie kladných tradícií aj programové vyhlasovala a vlastnou tvorbou uskutočňovala, bol Šteľan Krčméry. Už domáca vlastenecká výchova akoby ho pre tento zástoj uspôsobila. Narodil sa 26. decembra 1892 v Mošovciach. Od svojho tretieho roku žil v oravskej Jaseňovej, kde bol jeho otec Miloslav farárom. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, maturoval roku 1911 na lýceu v Bratislave. Po prevrate sa stal redaktorom Ná­ rodných novín, potom tajomníkom Matice slovenskej. Bol na štúdiách v Paríži, Ženeve a neskôr v Prahe. V rokoch 1922—1932 redigoval Slovenské pohľady. V plnom kvete života zachvátila ho duševná cho­ roba, z ktorej sa viac nevystrábil. Umrel 17. februára 1955. Aj Krčméry bol mnohostrannou tvorivou osobnosťou. Bol básnikom i prozaikom, literárnym historikom, teoretikom i kritikom, publi­ cistom, prekladateľom, agilným osvetovým a ľudovýchovným pracov­ níkom; zaoberal sa aj výtvarníctvom (maliarstvom a sochárstvom). Pravda, v strede jeho záujmov stála literárnoumelecká tvorba a lite­ rárna veda. ’ _ Písať začal ešte v čase svojich stredoškolských štúdií. Jehoi poéziu 486

zasiahla vlna predvojnového symbolizmu, no mladý básnik dal mu vo svojej tvorbe svojskú podobu. Čerpal viac z domácich zdrojov, najmä zo štúrovcov a Hviezdoslava. V tom čase prevládala v jeho poézii osobná lyrika, kde-tu sa však vyskytol aj širší spoločenský obraz. Niektoré z týchto básní pojal neskôr do zbierky Herbárium, iné vyšli vo Výbere z jeho poézie (Bratislava 1953). Prelom v jeho ideovo-umeleckom vývine nastal koncom prvej sve­ tovej vojny. Svetová vojnová búrka, tragické položenie národa a pred­ tucha spoločenského zlomu mocne pripútali jeho myseľ k životnej realite — básnik sa započúval do pulzovania srdca národa. Primkol sa bližšie k štúrovcom a k Hviezdoslavovi. Od lyriky intímnej prešiel k lyrike spoločenskej, v ktorej sa plne uplatnil jeho realistický pohľad na skutočnosť a realistický umelecký výraz. Plodom tohto nového obdobia jeho tvorby bola zbierka Keď sa sloboda rodila... (1920). V tejto knihe reaguje básnik na udalosti na fronte i v domácom zázemí a snaží sa objasniť ich dôsledky pre ďalšie osudy nášho národa. Vidí a chápe veľké obete, ktoré si od nášho národa vyžiadala vojna, a želá si, aby priniesli spoločenský pokrok. Vyslovuje vieru v naše národné oslobodenie, ku ktorému smeruje spoločenské vrenie a pohyb nášho ľudu, ktorý sa pod vplyvom Veľkej októbrovej socialistickej re­ volúcie dožadoval svojich národných práv. V prelomových časoch na­ báda národ k strehu a jednote, spieva o vernosti k rodu. Národné oslobodenie roku 1918 považuje za najväčšiu udalosť v našich dejinách. Ľud a národ splývajú básnikovi v jedno. V mohutnej básni Národe pripomína jeho históriu, slávnu i smutnú, a vyzdvihuje veľkosť prí­ tomnosti. V niektorých básňach preráža náboženský charakter Krčméryho svetonázoru. Čoskoro však pobadal aj nedostatky nového života. Poézia tejto zbierky pôsobí síce pateticky, ale vyjadruje myšlienky spoločensky veľmi závažné. Nacionálnopolitickú lyriku pestoval básnik už aj predtým a stále sa k nej vracal, ako to dosvedčujú viaceré básne, zhrnuté v spomína­ nom Výbere v cykle Z veršov starého dáta, v oddiele Svojmu rodu. Tieto verše ukazujú ešte väčšiu spätosť básnika s ľudom a jeho deji­ nami i presvedčenie o jeho veľkosti, sile a nezničiteľnosti. Odráža sa v nich aj jeho československé a slovanské cítenie. Umelecký výraz sa opiera o klasikov a ľudovú poéziu. Zvláštnu silu a čaro má krčméryovská hyperbola (nadsádzka), ktorá sa objavuje aj v mnohých ďalších básnikových veršoch. Roku 1929 vydal Krčméry svoju ďalšiu zbierku Herbárium. Už jej názvom chcel naznačiť, že ide o staršiu tvorbu. Knižka obsahuje básni­ kove verše z rokov 1909—1921. Podľa toho sú tu verše z troch období básnikovho vývinu. Básne z prvého obdobia (do roku 1917) sú pozna­ čené pesimizmom. Vymaňuje sa z neho len v niekoľkých sociálnych 487

motívoch. Z druhého obdobia (1917—1920) má verše intímne, ktoré nepojal do svojej prvotiny Ked sa sloboda rodila. Zračí sa v nich zápas o kladný pomer k životu, boj o svetlo, radosť, o prisvedčenie životu. Napokon si vybojúva radostný pocit života. Tvarové sú básne Herbária prechodom k lyrike mladšej generácie. V zbierke Piesne a balady (1930) jeho lýra zvučí bohato, osobnými i spoločenskými melódiami. Cenný je opätovný príklon básnika k širo­ kej sociálnej, ináč dosť rôznorodej tematike. Krčméryho zrejme zaujali aj povojnové sociálne problémy, ako to dokazujú básne Pieseň čakania, Prostá pieseň hôrna, Dvadsiati chlapi z Podkarpatskej Rusi a iné. Uvažuje aj o zlepšení daného stavu: ‫״‬Každému kus chleba a každému knihu do ruky a každému — bože — trochu srdca..Vlastenectvo, súcit s chudobou, odpor k cudzote a vyumelkovanosti vyznačujú lyrickú časť tejto zbierky. Záujem o našu minulosť a sklon k epičnosti priviedli básnika k tvorbe balád. Ich motivácia nie je vždy typicky baladická. Aj v nich sledoval ten ideovovýchovný zámer, ktorý vkladal do celej svojej občianskej poézie; posilňoval ludové tradície, vieru v ľudové sily, za čo bol našou kritikou označený aj za jedného z našich posledných buditeľov. Niektorým týmto baladám chýba klasická kompozícia; vo viacerých niet širšieho deja ani ozajstnej tragickej pointy. Zaujmú však ideovým zámerom, mravným pátosom a hlbokým sociálnym zmyslom. Umeleckou hodnotou radia sa k jeho najlepším básňam. V období svojej choroby tvoril básnik už pomerne málo. V jasných chvíľach, najmä spočiatku, vytvoril viacero hodnotných básní s tema­ tikou sociálnou, prírodnou a ľúbostnou. Sociálnym obrazom, ktoré vykresľuje, chýba už prenikavosť videnia (Proletárska, Drotári). Po­ zoruhodná je len báseň Vo vrútockej dielni, v ktorej vyzdvihol význam práce a strojov a veľkosť a dôležitosť robotníka. Z ľúbostných básní vysoko vyniká Slovo čisté hlbokým citom a sviežim lyrizmom. V nie­ ktorých básňach upadá do mysticizmu. Časť básní z tohto obdobia vydal autor roku 1944 pod názvom Pozdrav odmlčaného básnika, časť vyšla vo Výbere. Hodnota Krčméryho poézie je rôznorodá. Jej ťažisko je síce v na­ cionálnych a političkých veršoch, ale novým prínosom sú jeho reflexívno-humanistické verše, prírodná i ľúbostná lyrika, ktoré sú vy­ tvorené s neobyčajným umeleckým majstrovstvom. Krčméry písal aj historizujúce prózy (Legendy) a básne v próze (Čierne husle). Významná je jeho prekladateľská činnosť. Preložil mnoho básní zo západoeurópskej poézie, najmä romantickej, Musseta, Wildovu drá­ mu Salome, ako aj zo slovanských literatúr a literatúry maďarskej. Krčméry patril aj k najvýznamnejším literárnym historikom a kri­ 488

tikom v období medzi dvoma vojnami. Jeho literárnovedné dielo zna­ mená aj určitý spojovací článok medzi tvorbou staršej generácie (Votruba, Bujnák a iní) a prácami novej, mladej generácie, ktorá začala tvoriť koncom dvadsiatych rokov a v rokoch tridsiatych. Ako vyspelý literárny kritik a redaktor Slovenských pohľadov (1922 až 1932) mal značný vplyv na časť starších i mladších spisovateľov v dvadsiatych rokoch. Hoci do literárnej histórie a kritiky prišiel bez­ prostredne po generácii, ktorá udávala tón nášmu slovesnému umeniu na začiatku tohto storočia, nadväzuje na ňu len málo, ‫״‬nejde v duchu jej literárnovedného systému“, iba ak pri zisťovaní ‫״‬sociálneho pôdo­ rysu“ a genézy literárneho diela. Krčméry vychádza z diela Jaroslava Vĺčka a rozhliada sa ponad hranice svojej domoviny, hľadajúc učiteľov vo svetovej literárnej vede, filozofii a estetike. V jeho systéme badať vplyv talianskeho estetika B. Croceho a francúzskeho filozofa H. Bergsona, ktorý ho vedie k určitému podceňovaniu rozumového prvku a ideológie v umení. Vo svojej literárnovednej praxi však zväčša pre­ konáva chybné teoretické idealistické náhľady. Krčméry ostáva aj v literárnych názoroch v základoch verný domácim pokrokovým rea­ listickým tradíciám a estetickému kánonu, odvodenému z našej ľudovej slovesnosti. Rozpory v Krčméryho estetike súvisia s jeho založením a školením i domácou a európskou situáciou v búrlivých časoch dvadsiatych a tridsiatych rokov. Krčméry svoje vedeóké ambície zlaďoval s ľudovýchovnými zreteľmi. Jeho prvá významnejšia práca Prehľad dejín slovenskej literatúry a vzdelanosti (1920) vznikla vlastne z ľudovýchovných, osvetových po­ trieb. Redigovanie Slovenských pohľadov podnietilo jeho záujem o súčasnú literárnu tvorbu a širokú kritickú činnosť. Všetky významnej­ šie postavy novšej slovenskej literatúry neustále priťahovali jeho pozor­ nosť. Výsledkom týchto záujmov boli jeho Ľudia a knihy (1928). Okrem toho Krčméryho zaujímali aj špeciálne otázky literárnej histórie i teórie, o čom svedčia viaceré jeho štúdie, ako napr. Moyzes a Kuzmány (1928), Prozódia štúrovských básnikov (1931), Zo slovenskej hymnológie (1936) a iné. Jeho vrcholným literárnohistorickým dielom je kniha Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry (1943), v ktorej po­ dáva obraz literárnych snáh a portréty našich spisovateľov od čias národného obrodenia po súčasnosť. Toto dielo, i keď nesúmerné, pri­ náša najúplnejší a najzasvätenejší autorov pohľad na poldruhastoročné obdobie slovenskej literatúry. Zračia sa v ňom všetky klady i záporý jeho literárnovedného systému. Idealistické východisko je zjavné najmä v podceňovaní hospodársko-spoločenských podmienok literatúry, v pred­ nostnom záujme o ‫״‬formu“ literárneho diela. Na šťastie ani tu nie je vždy dôsledný a mnohokrát vyslovuje požiadavku životného, .,služobné­ ho“ umenia, ideovej poézie, ktorá má hodnotný obsah, čiže ide mu o li­

489

teratúru pre život a zvlášť o jej — po krčméryovsky povedané —‫״‬transfúziu“ so slovenským životom. Dielo vcelku prezrádza realistický kritický zmysel svojho tvorcu, no viaceré jednotlivé vývody a záyery boli z hTadiska skutočných realistických princípov hodnotenia ne­ správne už v čase svojho vzniku. Vývodom a hodnotiacim záverom Krčméryho škodí aj prílišné estetizovanie a psychologizmus. Krčméry niektorých autorov preceňuje (Vajanského, Bellovcov, Kýčerského), iných zas podceňuje (Tajovského, Krásku). Vcelku však o tomto diele, ako aj o iných, platia Fučíkove slová o Vĺčkovi, ktoré uvádza vo svojej štúdii o Krčmérym aj A. Matuška, že totiž, čo sú aj portréty Vlčkové ‫״‬portréty s nepravým pozadím“, stretávame sa u nich ‫״‬s pra­ vými a vernými črtami v tvárach“. Krčméry má v tomto zmysle v našej povojnovej literárnej histórii a kultúre významné miesto. Ľudovýchovné zretele jeho tvorby, ľudový základ jeho estetiky, vyzdvihovanie Fándlyho, Kollára, Hollého, štúrovcov a Hviezdoslava mali pokrokový zmysel a charakter a ukazovali, kade vedie správna cesta.

NÁSTUP NOVEJ GENERÁCIE LITERÁRNE SMERY BURŽOÁZNEHO TYPU, VPÁD INDIVIDUALIZMU A SUBJEKTIVIZMU

Prevrat roku 1918 a utvorenie samostatného československého štátu

mali ďalekosiahly význam v živote slovenského národa. Sily, ktoré obmedzovali jeho všestranný rozvoj a udúšali jeho národný i kultúrny život, prestali existovať. V nových, priaznivejších podmienkach sa vytvárali predpoklady rastu, čo sa prejavilo najmä v kultúrnej oblasti. Len čo pominul ťažký národno-sociálny a kultúrny útlak a všelijaké obmedzenia, padli všetky prekážky a zábrany, ktoré zdržiavali riadny vývin našej literatúry. Svoju tvorbu rozvíjali, s rôznou intenzitou síce, no predsa s obnoveným úsilím, všetci starší i mladší spisovatelia, ba ‫״‬rozviazali sa jazyky“ i tým, ktorí sa už boli odmlčali. Najradostnejšou skutočnosťou bolo však to, že sa po prevrate — ani nie v nejakom dlhom časovom rozpätí — prihlásil do literatúry nevídaný počet nových, mladých talentov. Mladí tvorcovia sa s veľkými cieľmi a svie­ žim nadšením pustili do umeleckej práce v snahe obrodiť a povzniesť slovenskú literatúru. Usilovali sa objavovať nové podoby života, rozšíriť tematickú oblasť dovtedajšej slovenskej literatúry a obohatiť i formu novými výdobytkami. Veľká časť mladých spisovateľov — príslušníkov novej generácie, hoci bola ideologicky a politicky orientovaná rôznymi smermi, stála v podstate na platforme buržoáznej, idealistickej ideológie a svojou tvorbou rozvíjala literatúru buržoázneho typu. Popri rôznych ideovoumeleckých zvláštnostiach charakterizoval túto tvorbu ochabnutý záujem o pálčivé sociálne otázky a prehnaný individualizmus. To sa, pravda, nepriaznivo odrazilo v používaní realistickej slovesnej metódy. Druhá časť mladých tvorcov slovesného umenia sa primkla ku skutočnosti. Centrom jej záujmu sa stal ľud, jeho život, práca, boj

491

pracujúcich o sociálnopolitické práva a perspektívy tohto boja. Táto skupina sa vo svojej tvorbe opierala o učenie robotníckej triedy, pričom ďalej rozvíjala a zdokonaľovala realistickú tvorivú metódu, pridávajúc jej ďalšie a ďalšie kvality.

POÉZIA

slovenskej poézii medzi dvoma vojnami sa citlivo odrážajú spolo­ čenské rozpory tohto zložitého a pomerne rýchlo sa meniaceho obdobia. Odrážajú sa v nej vojnové i prevratné udalosti roku 1918, poprevratové obdobie, roky konjunktúry i krízy, zostrovania domácej i medzinárodnej situácie, hrozba fašizmu i vojny. Pravda, tieto sku­ točnosti sa v nej odrážajú v rôznej miere a rôznym spôsobom. Stupeň poznania skutočnosti a jej zmyslu je u básnikov rozličný. Tu je po­ trebný osobitný výskum, rozbor a zhodnotenie každého autora, ba i jednotlivých diel. Pri takomto skúmaní zistíme, že odpoveď básnikov na otázky doby bola často veľmi zložitá a len málokedy priama a jednoznačná. Jej obsah treba mnohokrát vylupovať z rôznych škrupín básnikových prostriedkov a foriem. Na našich básnikov pôsobili aj mnohé západoeurópske básnické školy a smery, avšak ani jeden z nich nepodľahol úplne cudzím vzorom. Každý sa snažil o určitú pôvodnosť, svojráznosť. Spočiatku dosť jednotne vyspievali radosť z národného oslobodenia a nového života. Bola to vlna vitalizmu, radostných a bezstarostných pocitov mierového života, najmä jeho zmyslových stránok, ktorá za­ chvátila nielen našu, ale takmer celú svetovú poéziu. Básnikom stačilo vidieť klíčiaci život, hmotnú krásu sveta a ľudí, aby sa ich nástroje rozozvučali jasavými tónmi. Podnetom k tvorbe boli ponajviac zmyslové vnemy, nálady, zážitky, predstavy a snaha vysloviť ich novým a púta­ vým spôsobom, pričom sa často nehľadelo, či takáto tvorba vyjadruje hlbšie poznanie života a spoločnosti. Básnikom záležalo často viac na forme prejavu ako na jeho obsahu. Preto sa aj v slovenskej poézii 493

ujali mnohé modernistické smery, zdôrazňujúce formu na úkor obsahu (ako napr. impresionizmus, poetizmus a iné). Nebola to však len všeobjímajúca radosť zo života, zmyslové rozor chvenie, ktoré inšpirovali časť našich básnikov k tvorbe; boli tu aj mnohé iné podnety a javy, ktoré ich vzrušovali. Mnohí básnici vo väčších-menších skupinách alebo aj celkom individuálne stvárňovali motívy a obrazy zachytávajúce rôzne nezrovnalosti a rozpory života. Týmto pocitom nespokojnosti a disharmónie dávali výraz vo svojej tvorbe. Neraz vyslovovali veršami kritiku rôznych nezdravých spolo­ čenských javov, súd nad neprávosťami a nespravodlivosťou. Takéto básne a verše predstavujú kladné hodnoty v súvekej poézii buržoáz­ neho charakteru. V tejto poézii vyskytujú sa často aj neúplne rozvinuté obrázky z dedinského a mestského života, prírodné motívy i kus fantastiky a exotiky. Napokon v našom literárnom procese bola aj silná skupina mladých, ktorá jasne pohadala tiene a rozpory povojnového života a začala ich vo svojej poézii pranierovať. Najbojovnejšie to robila skupina proletár­ skych básnikov. Títo tvorili najvýraznejšiu povojnovú skupinu, ktorá sa svojou tvorbou najviac priblížila životu a záujmom ľudu. Ich poézia mala sociálnorevolučný charakter a vytvorila u nás v tridsiatych rokoch podmienky pre vznik socialistického umenia. Aj vo vývine našej poézie bolo medzníkom rozhranie dvadsiatych a tridsiatych rokov, keď v našom spoločenskom živote nastal obrat k horšiemu. Časť básnikov sa vrátila zo svojich ciest za vidinami a začala objavovať hodnoty na domácej pôde, v reálnom živote. Mnohým sa vyostril realistický pohľad a kritický zmysel. Viacerí udreli na poplašné zvony, burcovali k odporu a do boja. No našli sa aj takí, najmä medzi najmladšími, ktorí sa desili sociálnej skutočnosti a ktorých zaujali viac vlastné predstavy a sny. Vo svojej tvorbe cúvali pred naliehavými otázkami súčasnosti, ponárali sa do hlbín ,?pod­ vedomia“ a . mysticizmu a podliehali cudzím úpadkovým vzorom. Tak sa v tridsiatych rokoch dostali k nám umelecky výstredné smery ako surrealizmus, ‫״‬čistá poézia“ atď. Medzi vedúcich básnikov medzivojnového obdobia sa popierne rýchlo dostal Ján Smrek (vlastným menom Ján Čietek). Vyvinul sa v citlivého subjektívneho básnika, ktorý sa inšpiroval viac zmyslovými vnemami, spomienkami a ilúziami než vážnou sociálnou skutočnosťou. Zaujímali ho skôr svetlejšie stránky života, skôr slnce a dúha ako mračná. Z povojnových sociálnych faktov vyťažil pre svoju poéziu veľmi málo. V jeho veršoch nebolo takmer problémov, konfliktov, splývali akoby v jediný idylický, pokojný tok zmyslovej radosti, opoje­ nia a šťastia.

494

Narodil sa roku 1898 v‫ ־‬Zemianskom Lieskovom; mladosť prežíval v nepriaznivých pomeroch ako sirota. Absolvoval učiteľský ústav v Modre, potom študoval na vysokej škole, štúdiá však zanechal a dal sa na žurnalistiku. Ako redaktor pracoval vo viacerých novinách (v Národných novinách, Slovenskom denníku a Slovenskom hlase). Po niekoľkých rokoch zakotvil v Mazáčovom nakladateľstve v Prahe, kde založil (roku 1930) a redigoval literárny mesačník Elán. Tu sa zaslúžil aj o vznik a činnosť Edície mladých slovenských autorov,, v ktorej vyšli mnohé diela slovenských spisovateľov. Prvé verše uverejnil ešte koncom svetovej vojny v Živene. Po prevrate začal tvoriť intenzívnejšie a svoje práce uverejňoval v rôznych časopisoch, najmä v Mladom Slovensku. Roku 1922 vydal prvotinu Odsúdený k večitej žízni, v ktorej sa ešte neprejavila jeho vlastná básnická osobnosť; verše sú viac ozvenou čítania, ohláša sa v nich symbolizmus Otakara Březinu a Ivana Krásku. V ďalšej tvorbe už našiel Smrek svoj vlastný tón. Roku 1925 vydal zbierku Cválajúce dni, ktorá zaujala najmä mládež radostnou erotikou, vzletom túžob, kultom odvahy a sily. Nové ovzdušie uvoľnenia, nabité zmenami, viedlo mladého básnika k tomu, že si všímal predovšetkým zmyslovú tvár skutočnosti a dával sa opájať jej krásou. Vytvoril si prostú životnú filozofiu obdivu a nadšenia. ‫״‬Kto sa zrodil, aby pra­ chom zeme brodil, nech! V mojej duši veselost a smiech!“ (Triumf.) Vzrušuje ho mapa sveta, pohyb, priestor, sila, odvaha, voľnosť a blíz­ kosť pôvabnej ženy. Avšak napriek zmyslovej konkrétnosti detailov jeho obrazov básnikova predstava sveta je hmlistá. Najkonkrétnejší je v erotike; žena v rôznych podobách a láska k nej sú najčastejšími motívmi jeho poézie. ‫״‬Niet pôvabnejšej veci na svete, ako je dievča v rozkvete!“ (Dievča v rozkvete.) Okrem toho spieva o prírode, o družnosti s ľuďmi a sem-tam sa zjaví i sociálny motív. Z konkrétnej a boľavej spoločenskej skutočnosti preniklo do jeho poézie veľmi málo. Jeho spevy sú zväčša voľné improvizácie, ale rytmicky i výrazové pôsobivé. Náročnejšia je jeho ďalšia kniha Božské uzly (1929). Stredobodom jeho poézie ostávajú síce aj naďalej zmyslové vnemy, žena a láska, no básnikov vzťah k téme nadobudol na vážnosti, vyprchala z neho niekdajšia značná dávka nezáväznosti a hravosti. Jeho obrazy majú už rýdzejšiu kvalitu: ‫״‬Júlovej rieky vlna lichotivá formovala ju od lýtok k šiji, máj v ústa sa jej ukryl zvonkami konválií“ (Poľná pieseň). Básnika ďalej vábia diaľky, cudzie kraje, kolíše medzi túžbou po nich a domovom. Zo sociálnych zjavov dojalo ho vysťahovalectvo, no umelecky sa ho výraznejšie ·nezmocňuje. Na zdroje Smrekovej poézie nemala vplyv ani postupujúca hospo­ dárska kríza začiatkom tridsiatych rokov a s ňou spojené spoločenské 495

ťažkosti. V zbierke Iba oči (1933) ostáva naďalej v zajatí svojich živlov, zverujúc sa náhode. ‫״‬Žiť ako vtáča oblohy.“ — ‫״‬Som letún bez smeru a bez kormidla“ (Odkaz). Princípom jeho tvorby je naďalej vitalizmus, idylizmus a exotizmus. Jeho zrak zavadí niekedy aj o ostrú hranu sociálnej skutočnosti (Pochod nezamestnaných, Verš o dome na predaj), no básnik sám poznáva, že svojou poéziou nevyslovuje celú skutočnosť. V ďalšej knihe Básnik a žena (1934) snuje Smrek v rámci vymysleného ľúbostného príbehu svoje úvahy 01 poézii a o živote. Vidí tiene súčasného života, ale neverí, že by tvrdá skutoč­ nosť — ‫״‬všednosť“ — mohla byť inšpirátorkou poézie (‫״‬všednosť, tá je zradným hosťom lýry“). Vyhľadáva akúsi ‫״‬vyššiu“ inšpiráciu. ‫״‬Vždy som o tom sníval, nájsť niečo nádherného, kráľovského i vznešeného, večne posvätného, čo vzbúrilo by spiacich citov príval a vynieslo ho navrch z útrob hrudi. . .“ Tým si vymedzil a vlastne aj zúžil inšpiračné pole poézie na osobné zážitky. Najväčším z nich je žena-láska. Zamyslenie nad životom a poéziou viedlo básnika v rozvírených časoch k hľadaniu pevnejších hodnôt, ktoré našiel vo vlastnom domove. Skoro všetky básne zbierky Zrno (1935) sú vyznaním lásky a příchyl­ nosti k rodnej zemi, ospevovaním jej prírodných krás i ľudu. ‫״‬Tam u nás, kde sa v tôni brál a sosien objíma s ovsom bledá raž, nechal som srdce svoje zasadené pod balvan žulový; tu bdi a stráž!“ (U nás.) Pravda, básnika zaujímajú zas viac len svetlé stránky skutočnosti, takže jeho obrazy dýchajú idyličnosťou. No i tak tieto verše, horliace za domov a zdravý ľud, mali v tých časoch značný spoločenský dosah. Umelecký vývin básnikov prekrižovala vojna. Badať to výrazne na jeho poézii z vojnových rokov, ktorú zhrnul do zbierok Hostina (1944) a Studňa (1945). Intímna poézia týchto zbierok oplýva neobyčajným množstvom rozporných motívov, ktoré už nemajú hravosť a ľahkosť jeho ‫״‬kníh mladosti“, ale sú naplnené vážnosťou doby, storakými sta­ rosťami a nepokojmi básnika. V mnohých vyjadruje síce aj teraz roz­ ličné vzťahy k žene a ľúbosti, ale jeho prístup k týmto témam sa veľmi zmenil — básnik zvážnel, prestal sa pohrávať, ba miestami jeho tón nadobudol aj tragický nádych. V týchto veršoch je mnoho rozcítenia i precitlivenosti, smútku, nádeje, odvahy a odhodlania, no časom sa v nich ozývajú aj staré tóny bohémstva, nejasných vidín, ktoré do tejto umelecky vysoko vyspelej poézie vnášajú istý zmätok. Najpôsobi­ vejšie sú verše, v ktorých zaznieva trpiaca ľudskosť, súcit a vzdor. Básnik čoskoro pochopil strašnú tragédiu ľudstva a odvážil sa v naráž­ kach viniť jej pôvodcov, odhaľovať skazu, ktorú spôsobili. Tak vzniká jeho legálna protifašistická poézia. V nej básnik viac-menej zastretým spôsobom, často pomocou alegórie a symbolu odhaľuje tyraniu a bar­ barstvo fašistov. Do obrazov skrýva útok proti nepriateľom ľudstva. Popri týchto básňach písal Smrek aj také, v ktorých otvorene a ne496

dvojzmyselne odsudzoval fašistickú agresiu, oslavoval hrdinstvo bojov­ níkov proti Nemcom, víťazstvá sovietskej armády, ilegálnych bojov­ níkov, vyslovoval vieru vo víťazstvo a slobodu našich národov a pred­ povedal porážku fašistov. Sú to básne, ktoré uverejnil až po oslobodení v zbierke Studňa (napríklad: Praha 1942, Vltava, Stalingrad 1942, Toulon 1942, Berlín 1942, Melódia 1943 a iné). Sú to najhodnotnejšie básne a je v nich najviac realizmu. Po oslobodení pokračoval Smrek v redigovaní svojho Elánu (do leta 1947) a venoval sa horlivému prekladaniu z francúzskej (Villon), maďarskej (Ady, Attila József, Petófi) i ruskej poézie (Puškin). Postupne zintenzívnela aj jeho pôvodná tvorba. V najnovšej zbierke Obraz sveta (1958), do ktorej zhrnul svoju poéziu písanú od roku 1948, ozývajú sa z prevažnej časti staré tóny vitalizmu a erotizmu. Sám priznáva taký charakter svojej poézie: ‫״‬Nebolo pre mňa v svete drámy: dbal som len, aby ony prišli, pre moje srdce, moje zmysly, pre moje srdce, moje zmysly“ (V sláve broskýň). V obraze sveta hľadá a vidí predovšetkým lásku: ‫״‬Muž velmoc je a velmoc jeho milá...“ (Obraz sveta). Za takejto konšte­ lácie povyšuje v stupnici hodnôt jednostranne cit na prvé miesto. Cit je mu žriedlom poézie, na ňom chce zakladať ľudské šťastie i humanitu. Hoci zvelebuje techniku, bojí sa zmechanizovania života a vyhlasuje, že stroj nie je ‫״‬všemohúci“, že ‫״‬srdce je cézar sveta, cit vždy vládne nad impériami i nad strojmi“ (Stroj). V našom novom živote táto poézia nezainteresovalosťou o veci spoločné pôsobí crdzo. V Smrekovej poézii ohlášajú sa psychické rozpory človeka modernej doby, prameniace z niektorých nevyrovnaných pomerov medzi javmi, ako sú: kultúra a civilizácia, civilizácia a príroda, človek a technika a iné. Domáca konkrétna skutočnosť mu však z väčšej časti uniká; básnik chce všetky ľudské problémy riešiť príklonom k citovosti a zmyslovosti, prírode a ušľachtilej družnosti. V umeleckom majstrovstve však nepokročil a aj jeho humanizmus je abstraktný a nesocialistický.

Inými cestami sa uberal Smrekov vrstovník a druh Emil Boleslav Luk á č. Jeho básnický vývin je omnoho zložitejší než Smrekov a jeho poézia je zväčša v príkrom kontraste so Smrekovou poéziou jasu, mladosti, lásky a optimizmu. Narodil sa roku 1900 v Hodruši pri Banskej Štiavnici, vyštudoval teológiu v Bratislave; bol aj na štúdiách v Paríži a v Lipsku. Dlhé roky bol redaktorom viacerých literárnych časopisov, napr. Mladého Slovenska, Slovenských smerov, Tvorby a iných, a v tridsiatych rokoch bol tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov. Z moderných básnických smerov zapôsobil na Lukáča najmä sym32 Dejiny slovenskej literatúry

497

bolizmus. Vo svojej tvorbe vychádzal však aj z domácej klasiky, najmä z Hviezdoslava. Jeho poézia je od začiatku vážna, až pochmúrna. Zmieta sa v sieti mnohých, často metafyzických otázok a rozporov. Básnik sa usiloval nájsť pevný životný princíp a vyrovnanosť. Namáhal sa riešiť všetky otázky existencie človeka a spoločnosti v duchu idealistického svetonázoru teologického zafarbenia. Ku koncu najvy­ puklejšou črtou jeho poézie a úvah sa stal kresťanský humanizmus a z neho vyplývajúci pacifizmus. Umelecky stavia na symbole (často náboženského charakteru) a na meditácii, úvahe. Tieto znaky majú všetky jeho básnické knihy, počnúc Spoveďou (1922). V zbierke Dunaj a Seina (1925) sú náznaky obratu, výcho­ diska z ťažkých rozporov, a to v objavovaní krás domova a jeho trvalých hodnôt. No bolo to len intermezzo. V ďalšej knihe Hymny k sláve Hosudarovej (1926) hľadá síce ďalej ‫״‬archimedovský bod“ istoty, ale nachádza ho v nereálnych hodnotách. Zbierkou O láske neláskavej (1928) dal výraz svojim ľúbostným citom i náhľadom na lásku. Zatiaľ čo Smrek sa bez škrupuli a ďalekosiahlych úvah poddáva božstvu lásky, v Lukáčových veršoch triumfuje skepsa, sklamanie. Je v nich mnoho nespokojnosti so životom, pesimizmu, mučivého sebatrýznenia, a to pre nemožnosť nájsť východisko z idealisticky videných životných rozporov. Zračí sa to vypukle aj v zbierke Križovatky (1929), kde jeho boj o lásku vrcholí. Je to jedna z najpochmúrnejších kníh slovenskej poézie. Po línii bezvýchodného smútku sa už ďalej nedalo ísť, čo ostatne naznačujú už posledné verše Križovatiek. Básnik upustil od číreho ‫״‬sebavyjadrovania“ a zameral sa viac na spoločenské javy. Tento obrat sa prejavuje v zbierke Spev vlkov (1929), kde jeho pozornosť pútajú niektoré domáce skutočnosti a spoločenské problémy. Ešte ďalej v tomto smere sa dostal v knihe Elixír (1934). Snaží sa brániť kladné hodnoty v živote i sám život: ,,Korím sa tebe, krása života, elixír hrúzy, liek na porážku. Len k slnku, k slnku. K tebe, modrá výška.“ Badá niektoré prechmaty domácej buržoázie. Občianska poézia nadobúda u neho stále väčšiu prevahu. V zbierke Moloch (1938) upozorňuje na vojnové mračná v Európe a na ich možné zhubné následky. Roky vojny vyvolali v ňom nálady humanizmu kresťanskoidealistického zafarbenia. Na pálčivú spoločenskú pro­ blematiku hľadí však z abstraktného etického stanoviska. Nevidí vývin v jeho historických perspektívach. Tak vyznievajú zbierky Bábel (1944) a Dies irae (1946). Ozývajú sa v nich aj staré tóny pesimizmu a márnosti. Tým všetkým Lukáčova poézia zahmlievala pravý spoločenský stav, pohnútky a zmysel svetodejinných udalostí a zápasov, dezorientovala a demobilizovala. Tieto Lukáčove knihy sú plné abstraktnosti a symbolických obrazov. Lukáč sa angažoval aj 498

politicky a za tzv. slovenského štátu bol poslancom. Pochybená po­ litická orientácia bola na prekážku umeleckej pravdivosti a pre­ svedčivosti jeho poézie. Lukáč mnoho prekladal, a to z duchovne príbuzných básnikov francúzskych (Trofeje, 1933) a maďarských (Ady, V mladých srdciach, 1941; Petófi, Apoštol, 1951). Staršie i novšie preklady z básnikov rôznej hodnoty nekriticky zhrnul do hniky Záhrada útechy (1949).

Poéziu mladších básnikov v období medzi dvoma vojnami charakte­ rizuje tematická pestrosť, názorová diferencovanosť a svojráznosť v postoji k životu, dôraz na individuálnosť a snaha po svojskom ume­ leckom spracovaní tém, ktoré sa neraz odchyľovalo od realistických postupov. Slovenskí básnici sa mnoho učili od českých básnikov starších i mladších a čerpali podnety aj zo západoeurópskej a východo­ európskej literatúry. Ako poetka upútala hneď svojou prvou knižkou Dar (1928) Maša Haľamová (1908). Z jej veršov vyžaruje nevšedná citovosť, láska k fuďom a veciam. Týmito vlastnosťami je jej poézia veľmi blízka poézii Jiřího Wolkera, ktorého autorka poznala, keď sa liečil vo Vy­ sokých Tatrách. Jej verše, či už spieva o svojej ľúbosti, alebo smúti nad vyťatou horou, pripomínajú jemnú a krehkú plastiku. Žaluje na nedostatok lásky u ľudí: ‫״‬.. .už na svete ľuďom srdce netreba.“ Súcit s človekom tvorí podstatu sociálneho cítenia poetky, ale ani zďaleka nestačí na riešenie ťažkých konfliktov spoločenského života. Vo svojej druhej zbierke Červený mak (1932) pokračuje v tvorbe jemných a krehkých obrázkov, často melancholicky podfarbených. Sú to citlivo načrtnuté zábery z tatranskej prírody a každodenného života človeka. Hlbokú úprimnosť vedela vložiť Haľamová do svojich ľúbostných veršov. Charakterizuje ju umenie vyjadriť pomocou prostého obrazu veľmi zložité javy. ‫״‬Od zeme ďaleko k svitu prekrásnych hviezd. Nedôjdem so srdcom a láskou odovzdanou. Na zemi mnoho je bielych i lesných ciest do kamenného mesta i rozkvitnutých hájov. A ja dnes jedinej cestičky neznám. Ani do mesta kamenného, ani k pokojným hviezdam“ (Stesk). Svoje sociálne cítenie zvýraznila Haľamová v tejto zbierke ešte viac než v predošlej. Zraňujú ju ‫״‬tvrdé veci dňa“, sníva o sociálnej rovnosti. Jej verše znamenali prínos krehkého, ale mravne silného a čistého citu ženy, ktorý Haľamová vyjadrila aj svojráznou básnickou formou.

Väčšie rozlohy sociálneho i osobného života zachytil vo svojej tvorbe predčasne zosnulý Andrej Guoth (1906—1929), pri32·

499

pomíňajúci v mnohom Jiřího Wolkera. Jeho poézia, preniknutá tragickými pocitmi ľúbiaceho človeka, ohrozeného smrteľnou cho­ robou, je hlboko sociálne ladená, so zrelým pohľadom na život. Mladý básnik spieva o svojom tvrdom živote, o robotníkoch a ich ťažkej práci, o ich obetiach za kapitalizmu. Je plný nehy k matke, milej, domovu, kvetom, okoliu i k nemocničným sestrám. On, obdivovateľ života a krásy, vyrovnáva sa mužne s myšlienkou na smrť a pokojne sa lúči aj so svojou láskou: ‫״‬Zabudni, milá, zabudni sľuby, v žilách mi chladne boľavá krv. Srdce, čo láskou ohnivou ľúbi, nevládze udriet, jak bilo prv“ (Na rozlúčku). V niekoľkých jedinečne zrelých básňach vyjadruje svoje náhľady na život, človeka a spoločnosť. Jeho básnická žatva vyšla pod názvom Na rozlúčku (1930). Odkaz (1954) Andreja G u o t h a vyšiel aj vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Jozef Nižnánsky (1903) stal sa vo svojej jedinej básnickej zbierke Medzi zemou a nebom (1929) tlmočníkom rozporov medzi dedinou a mestom. Urobil to svojským spôsobom, robustnými, zemi­ tými obrazmi a výraznou rečou. V jeho veršoch zápasí včerajšok s dneškom, s vidinami nového života. Básnik chce voľnosť, roz­ let, chce sa znovuzrodiť, jeho sny sa však rozbíjajú o tvrdú skutočnosť. Jeho básnické torzo naznačuje, že mu šlo o značne vysoké ideovoumelecké ciele. Neskoršie sa Nižnánsky ako redaktor venoval písaniu dobrodružnej literatúry, pričom kvôli väčšej prístupnosti a zrozumi­ teľnosti zľavoval z umeleckej náročnosti. Sústredil sa výlučne na historickú tematiku, ktorá mu poskytovala širšie možnosti spracúvať rozličné kuriózne témy a tak si získavať zvýšený záujem čitateľa (Čachtická pani, 1932; Spišské tajomstvo, 1934; Studňa lásky, 1935; Cholera, 1936; Dobrodružstvá Mórica Beňovského, 1937 a i.). Neskoro dozrieval Anton Prídavok (1904—1945), ktorý debutoval síce v dvadsiatych rokoch (Vrásky času, 1926), ale svoju umeleckú energiu rozptyľoval v tvorbe rôznych žánrov; okrem poézie písal romány (napr. Rozbité ministerstvo,, 1928) i krátku prózu a aj hodne prekladal (z Čechova, Schillera a i.). V poézii vytvoril niekoľko knižiek (Do videnia, 1940; Valaška a dukáty, 1942; Kľúč od srdca, 1943); v nich ako kultúrny pracovník na východnom Slo­ vensku snažil sa uplatňovať určité osvetové a aktuálne spoločenské zretele, pričom sa pokúšal vyzdvihovať niektoré cenné hodnoty z na­ šich spoločenských a literárnych tradícií. Najcennejšia je posmrtne vy­ daná zbierka Svitá, obsahujúca verše z rokov 1938—1944; viaceré z nich sú protifašistického razenia. Prídavok vo svojej tvorbe nevyzrel v silnejšiu umeleckú osobnosť.

Rozmach politického nacionalizmu po vojne, ktorý programové

500

pestovala najmä klerikálna Hlinková slovenská ľudová strana a kto­ rého čoraz výraznejšou súčasťou bol separatizmus, schytil do svojho víru aj niektorých básnikov. Vplývalo na nich aj nacionálnoklerikálne ovzdušie časopisu Vatra. Pomýlení programom politických činiteľov, mladí, umelecky sa kryštalizujúci básnici dali sa opantať falošnými heslami a svoju tvorbu — i keď nie vždy bezo zvyšku — podriadili reakčným ideám a zásadám. Tak znehodnotili aj svoje umenie a odchýlili sa od princípov umeleckého realizmu. Ani v neskoršom vývine nevedeli odolávať nezdravým tendenciám, upadali do stále väčších chýb a protiľudove sa angažovali aj v mimoliterárnom živote.

Takýmto básnikom bol Andrej Žarnov (vlastným menom dr. František Šubík, lekár a profesor, narodil sa v Kuklové roku 1903), ktorý veľkú časť svojej poézie dal do služieb nacionálneho šovinizmu a politického! zápasu separatistickej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Skončil v zradnej emigrácii. Žarnov svoj šovinistický postoj vyjadril hneď v prvotine s výrečným názvom Stráž pri Morave (1925). Umelecky nezrelé verše zbierky sú silne podfarbené politickou a sepa­ ratistickou demagógiou. Svoju orientáciu nezmenil Žarnov ani ne­ skoršie, ba svoju koncepciu ešte prehlboval a upevňoval. Zameriaval sa najmä na motívy z dedinského a roľníckeho života (Brázda cez úhory, 1929; Hlas krvi, 1932). V ďalších zbierkach (Kocky, 1936; Štít, 1940; Mŕtvy, 1942) prevažuje intímna lyrika. Zvláštnou cestou išiel Valentín Beniak (1894). Do literatúry vstúpil oneskorene, vyvíjal sa pomaly a dlho hľadal vlastný výraz. Oboznámil sa s viacerými modernými básnickými smermi, najmä symbolizmom a poetizmom, a vytvoril si z nich svojráznu, dosť bizarnú syntézu. Jeho poézia čerpala výdatne aj z nacionalistických a ná­ boženských prameňov a upadala znovu a znovu do mysticizmu, najmä v zhoršených spoločenských podmienkach. Prvé jeho básnické knižky, tematicky hodne rôznorodé, nevzbudili väčší ohlas (Tiahnime ďalej, oblaky, 1928; Ozveny krokov, 1931; Kráľovská reťaz, 1933; Lunapark, 1936). Až zbierkou Poštový holub (1936) obrátil na seba pozornosť. Tu sa v podstate už vykryštalizoval jeho naturel. Beniak sa ustálil ako■ básnik alegórie a symbolu, ako vizionář. Jeho poézia pôsobí chladno, lebo sa pohybuje ponajviac vo svete abstrakcií. V tomto spôsobe tvorenia pokračoval aj v ďalších zbierkach (Bukvica, 1938; Vigília, 1939), až dospel k čírej alegoričnosti a hádankovitosti v knihách Žofia (1941), Popolec (1942) a Igric (1944). Beniak podľa­ hol ľudáckemu nacionalizmu a za tzv. slovenského štátu stal sa oficiál­ nym básnikom režimu. Po Februári sa básnicky odmlčal. V poslednom

501

čase sa zaoberal prekladaním najmä z maďarskej poézie a roku 1957 vydal objemnú knihu prekladov pod názvom Večerná blýskavica. Bokom stojí poézia Vladimíra Rolku (1899), autora troch odťažitých básnických zbierok; v prvých dvoch (Z patricijskej záhrady, 1930; Blahoslavenstvo slepých, 1935) ponoril svoj básnický zrak do dávnej minulosti, odkiaľ vynášal neživotné motívy; v knižke Na rú­ banisku (1942) sa zahľadel na prítomnosť, no viaceré jeho verše majú reakčnú náplň. Zauzľujúce sa pomery v tridsiatych rokoch, ktoré priniesli zrod socialistického realizmu v slovenskej literatúre, stali sa súčasne pare­ niskom ďalších formalistických smerov. I niektorí mladší spisovatelia podliehali tlaku vládnúcich tried, vyhýbali sa pálčivým otázkam života a radšej prijímali formalistické zásady umeleckej tvorby. Ich tvorba bola odrazom a dokladom protirečení a zmätkov buržoáznej spoločnosti. Predovšetkým to bola poézia skupiny katolíckych básnikov v trid­ siatych rokoch, tzv. Katolíckej moderny. Po stránke spoločenskopolitickej možno nájsť súvis medzi ňou a snahami ‫״‬vatristov“. Myš­ lienkovou základňou týchto básnikov bol kresťanský idealizmus a mysticizmus, ktorý ich odvádzal od skutočnosti. Vyberali si prvky z viacerých súvekých formalistických smerov, najviac z francúzskych katolíckych básnikov (H. Brémonda, P. Claudela, F. Jammesa). Ve­ dúcimi zjavmi skupiny boli P. G. Hlbina a R. D i 1 o n g. Patrili k nej ešte J. Haranta, J. Silan, S. Veigl a iní. Pavel Gašparovič Hlbina (1908) tvoril veľmi intenzívne a vydal množstvo zbierok v duchu katolicizmu, avšak vždy s určitými zreteľmi ku skutočnosti. Štýlové sa orientoval smerom k symbolizmu, poetizmu i nadrealizmu.

Rudolf Dilong (1905) bol vo svojej tvorbe veľmi povrchný. Každá jeho zbierka bola kópiou nejakého modernistického smeru, pričom vždy zachovával nábožensko-mystický základ. V čase ľudáckeho fašistického režimu ukázal sa ako jeho stúpenec, čo dokumentoval aj svojou účasťou na východnom fronte. Ušiel do zahraničia. Poézia Jána Harantu (1909) zachádzala do náboženského mysticizmu (Mystérium baladické, 1933; Klienti, 1944) s občasnými nacionálnymi záchvevmi (Zem požehnaná, 1940; V najkrajšej domovine, 1947). S ideovo-umeleckými snahami tejto skupiny v nejednom smere súvisí tvorba niekoľkých horlivcov, zoskupených okolo klerikálnych časopisov Postup (1934 až 1936) a Prameň (1936—1937). 502

NADREALISTI V polovici tridsiatych rohov vznikla u nás ďalšia skupina protirealistiókých básnikov — nadrealistov. Zrod tejto skupiny súvisí s francúzskym surrealizmom a s poéziou V. Nezvala. Mladých básni­ kov sa zmocnilo presvedčenie, že vývin slovenskej poézie treba akosi posunúť vpred. V tvorivom hľadaní a experimentovaní ich povzbu­ dzovala skutočnosť, že i v časti českej poézie sa vyskytli potdobné snahy. V tom čase významný český básnik Vítězslav Nezval zanechal poetizmus a ovplyvnený francúzskym básnikom A. Bretonom pre­ orientoval sa na surrealizmus, v čom ho nasledovali viacerí mladí českí básnici. Skupina mladých slovenských básnikov, ku ktorej patril Rudolf F a b r y, Vladimír R e i s e 1, Július L e n k o, Pavol B u n č á k, M. M. Dedinský, neskôr aj Štefan Žáry, Ján Rak a Ivan Kupec, čerpala aj priame podnety z pôvodnej francúzskej sur­ realistickej poézie. Za signál nástupu slovenského nadrealizmu sa považuje F abryho zbierka Uťaté ruky (1935). Surrealizmus vznikol po vojne vo Francúzsku ako nový, krajne formalistický umelecký smer (manifest surrealizmu vyšiel v Paríži roku 1924). Hoci mal obrodné úmysly, v skutočnosti mylne chápal revolučnosť. Francúzski estéti a básnici chceli nájsť východisko z krízy života a umenia v odhaľovaní ľudského podvedomia, snových predstáv, ‫״‬kŕčovitej krásy“, v alogickom zlučovaní nesúrodých obra­ zov v podivný, nezvyklý celok. Od tohto spôsobu tvorenia sa neskôr niektorí básnici odvrátili a svoje nadanie dali do služieb pokroku a robotníckej triedy (Paul Eluard, Louis Aragon a iní). Slovenskí nadrealisti si francúzsky smer povšimli oneskorene. Vo svo­ jej tvorbe však hľadali spojivá aj s domácou literatúrou (napr. s poéziou Janka Kráľa). V ich tvorbe možno vystopovať aj vplyv novej orien­ tácie časti slovenskej literárnej vedy smerom k formalizmu a štruk­ turalizmu. Niektorí z mladých vedcov stali sa čiastočne akýmisi teore­ tikmi a propagátormi nadrealizmu (M. Bakoš, M. Považa n). Medzi básnikmi boli i značné rozdiely. I keď ich spájal rovnaký filozoficko-noetický základ, spoločensko-politický postoj a umelecké vyznanie, úsilie o ‫״‬kŕčovitú krásu“, ‫״‬maximálnu obrazotvornosť“, ‫״‬neobmedzenú metaforu“, ‫״‬psychický automatizmus“ atď., líšili sa zreteľne v prístupe k ‫״‬materiálu“ a v jeho spracovaní. Nadrealisti vystupovali ako avantgarda v slovenskej poézii. Ako vyznavači určitých pokrokových spoločensko-politických názorov a humanity chceli svojou poéziou protestovať proti pokrytectvu a ná­ siliu, čo bolo zjavnejšie najmä za okupácie a vojny. Pritom si azda ani neuvedomovali, že to robia neprimeraným a neúčinným spôsobom. 503

Ich poézia, po umeleckej stránke aj pod tlakom zvonku vedome defor­ movaná, bola pre širšie čitateľské masy nezrozumiteľná. Jednako v ča­ soch fašistického útlaku znamenala istú ideovú opozíciu. Určitý význam mali, a to najmä pre vývin našej poézie, niektoré umelecké prvky nadrealizmu, hlavne v oblasti verša a básnických obrazov (epiteton, prirovnanie, metafora a i.). Nadrealisti tvorili veľmi usilovne. Okrem zbierok jednotlivcov vychádzali aj sborníky prác nadrealistov (Äno a nie, 1938; Sen a skutočnosť, 1940; Vo dne a v noci, 1941; Pozdrav, 1942). Po oslobodení roku 1945 začali sa nadrealisti postupne preorientúvať na realistickú tvorbu a osvojovať si metódu socialistic­ kého realizmu.

PRÓZA

jAtj cesty slovenskej prózy v období medzi dvoma vojnami boli rozmanité. Na rozdiel od iných období mala v týchto rokoch próza prevahu nad poéziou. Staršia generácia pestovala takmer výlučne prózu, aj väčšia časť mladších venovala svoj talent tomuto druhu slovesného umenia. Boli to sprvu kratšie útvary, ku ktorým pribúdali stále viac románové skladby. V prvých rokoch po vojne nemala tvorba sloven­ ských prozaikov taký úzky vzťah k životu, ako by si vyžadoval spo­ ločenský a literárny vývin. Viacerí zo starších spisovateľov sa uchy­ ľovali do histórie, ani mladší nemali chuť vyrovnávať sa s pálčivými otázkami súčasného života. V ich prácach bolo mnoho subjektivizmu a napodobňovania cudzích vzorov. Výrazná je u nich snaha vyvolať záujem a zapôsobiť na čitateľov nezvyčajnosťou námetov, náhľadov, deja i umeleckým spracovaním. Preto je v dielach mladých hodne exotizmu, erotizmu a dobrodružnosti. Vinu na tom majú rozvírené spoločenské pomery, ideologická a umelecká neujasnenosť a nezre­ losť autorov, nedostatok kritiky a autorskej sebakritiky. Z významnejších námetov treba uviesť tému svetovej vojny. Zážitky z vojny, odpor k vojne a jej jednoznačné odsúdenie sú jadrom mno­ hých diel našich spisovateľov. Ďalej to boli nové sociálne pomery, najmä na našej dedine, ktoré inšpirovali prevažnú časť spisovateľov k tvorbe väčších i menších diel s ‫״‬dedinskou“ tematikou. Zvládli ju však s rozličnými úspechmi. Aj mestský život mal svojich umeleckých tlmočníkov, no v miere omnoho menšej. V spracovaní týchto námetov bolo mnoho omylov. Svet našej dediny sa často skresľoval. Mnohí spisovatelia ho videli izolovane, vnútorne ho málo členili a predsta­ vovali buď v idylických alebo v pochmúrnych farbách. Obyvateľov 505

dediny zobrazovali neraz jednostranne a naturalisticky. V ich obrazoch bolo hodne siláckych póz a gest a málo životnej pravdy. Nevedomky alebo zámerne hĺbili priepasť medzi dedinou a mestom, čím vlastne prekážali spojeniu pokrokových síl. V prácach s ‫״‬mestskou“ tema­ tikou boli obdobné chyby a tendencie. Vo viacerých dielach sa odrážal nacionalizmus a starý konfesionalizmus. Niektorí spisovatelia prinášali aj cudzokrajné námety. V oblasti prózy z tohto obdobia niet toľko experimentovania ako v oblasti poézie a niektoré pokusy mladých nepresahujú hranice únos­ nosti. Pravda, nezrodili sa v tomto období ani diela, ktoré by vysoko presahovali úroveň priemernosti. Okrem diel socialistickorealistických spisovateľov v rokoch tridsiatych sú to len ojedinelé výnimky, ako napr. Urbanov Živý bič, Jesenského Demokrati a niektoré diela mladších prozaikov. Nerealističnosť umenia v tomto období súvisí so snahami niekto­ rých spisovateľov vyhnúť sa zobrazovaniu aktuálnych javov a otázok súvekého života, ako bola hospodárska kríza, fašizmus, vojnové hrozby. No v tomto období ďalej kvitne realistická tvorba staršieho i novšieho typu (J. Jesenský, Jégé, Stodola, Smrek, Ondrejov, Zguriška a iní), ktorú ideove prekonávajú socialistickí spisovatelia Peter Jilemnic­ ký a F raňo Kráľ. V procese povojnového formovania rôznych literárnych skupín nie­ ktorí starší prozaici vinou rozličných okolností, umeleckej orientácie i prostredia nevedeli nájsť spojenie s novými prúdmi slovenskej lite­ ratúry a ostali osihotení. Patril k nim Peter Ko m p i š (1886—1944), novinár, ktorý písal verše, spoločenské novely (napr. Sokyne, 1925), dobrodružné i spoločenské romány (Oslobodíte!, 1927; Bludná pút velikého čarodeja, 1929 a iné). Ervín Holéczy (1897), povolaním lekár, napísal s veľkými prestávkami rôznorodé práce: spoločenský utopistický román Inžinier Riava (1929), román naturalistického cha­ rakteru Čachovania (1934), životopisný román o Dušanovi Mako-* viekom, osobnom lekárovi L. N. T o 1 s t é h o, Ajhľa, človek (1943) a v poslednom čase o ďalšom slovenskom tolstojovcovi Albertovi Škarvanovi Rojko (1959). Jolana Cirbusová (1884—1940) vydala román o premenách, ktoré po prevrate prebiehali v oblasti nacionál­ nych predstáv ľudí, Cez zatvorenú hranicu (1929) a zbierku sentimentál­ nych rozprávok Tiché boje (1932). Maliar Milan Th. Mitrovský (1875—1943) napísal niekoľko jemných historizujúcich črt (Pani Helene, 1930). Anna Lacková-Zora (1899) písala básne (Jarné spevy, 1921), rozprávky a romány výchovného zamerania (Zahodené diamanty, 1928; Myšacia bundička, 1938; Anička Jurkovičová, 1948; Z čírej lásky, 1958). Nevykryštalizovaná bola tvorba Emila Rusku

506

(1900), ktorý sa pokúšal o poéziu (Piesne nového rána, 1926; Šiel som cestou, 1940) aj ■o drámu (Plamene, 1928 a iné). Slovenskú prozaickú tvorbu v ·období medzi dvoma vojnami treba hodnotiť najmä z toho hľadiska, ako spĺňala požiadavku živého, pravdivého umenia a ako prispievala k spoločenskému pokroku. Hlavným tvorivým cieľom niektorých spisovateľov po vojne bolo vyjadriť individualistický postoj ku skutočnosti, pričom kládli dôraz na nové vyjadrovacie prostriedky. Prehliadali však život a záujmy nášho ľudu, podliehali buržoáznym ideológiám a cudzím umeleckým školám.

Ján Hrušovský (1892), sprvu úradník, neskôr novinár, začal písať ešte za vojny (na popud E. M. Šoltésovej). Boli to besednice, fejtóny z vojenského života, uverejnené v Živene a Národných novi­ nách, ktoré po vojne vydal knižne (Zo svetovej vojny, 1919). Realistic­ ky verné obrázky z detstva a mladosti, prežitej v Martine, uložil do zbierky Takí sme boli (1920). Z osobných skúseností z čias vojny i po nej, získaných najmä v talianskom prostredí, bohato čerpá aj vo svojej novelistickej a románovej tvorbe. Hrušovského novelistika patrí k hodnotnej tvorbe v slovenskej literatúre medzi dvoma vojnami. Javí sa v nej ako tradičný realista, zručný skladateľ so zmyslom pre pevné tvary, poučený aj výdobytkami moderných literárnych sna­ žení. V zbierke Pompíliova Madona (1923) vystupuje do popredia najmä kritický sociálny zmysel autora. Takmer vo všetkých novelách odhaľuje a pranieruje bud’ niektorý tienistý spoločenský zjav v súve­ kom Taliansku, alebo charakterové nedostatky jednotlivcov. Dolorosa (1925) obsahuje novely s pestrou tematikou. Je tu hlboko psycho­ logicky stvárnený príbeh mníšky, krkolomné dobrodružstvá vojaka z talianskeho bojiska a niekoľko príbehov z domáceho mestského i dedinského prostredia. Najmä v týchto autor zaujal kritický postoj k pomerom a ľuďom. V poetickej rozprávke Udalosť v horách vy­ zdvihol dobrotu horských obyvateľov. Zbierka Zmok (1925) je tak isto ako predošlá tematicky rôznorodá. Prevažujú v nej motívy domáce, odrážajúce poprevratové udalosti. Jeho dva vojnové romány Muž s protézou (1925) a Peter Pavel na prahu nového sveta (1930) sú znateľne poznačené expresionizmom. Prvý, ktorý má vyslovene experimentátorský ráz (sám autor ho po rokoch nazval ‫״‬čudáckou pečorinovskou historkou z vojnových ro­ kov“), zobrazuje vo forme zápiskov život rakúsko-uhorského dôstoj­ níka v nepokojnom frontovom zázemí i na talianskom fronte. Autor zasa veľa psychologizuje, chce vlastne ukázať, ako vojna s jej ničením a hrôzami zhubne pôsobí na psychický život človeka a vyvoláva v ňom 507

chorobné stavy. Obrazy utrpenia vojakov i civilov a vojnovej skazy vyznievajú ako odsúdenie vojny. Podobný charakter má aj druhý román, v ktorom autor zachytáva poslednú fázu vojny v tom istom prostredí. Vážnym nedostatkom románu, okrem slabšieho umeleckého zvládnutia, je predovšetkým jeho protirevolučné zameranie. V ďalšej fáze svojej literárnej činnosti sa Hrušovský venoval písa­ niu objemných historických románov, umelecky menejcenných (Jáno­ šík, 1934; Verný hrdina, 1936 a iné). V období tzv. slovenského štátu písal memoárové prózy z prostredia predvojnového Martina, ktoré vydal až po oslobodení (Starý Martin v živote a ľuďoch, 1947). Po viacročnom mlčaní sa vrátil do literatúry zbierkou noviel viacmenej spomienkového rázu Stalo sa v našom mestečku (1957). Tido J. Gašpar (1893) vo svojej tvorbe ťažil ponajviac z oblasti erotiky a zo svojich námorníckych skúseností. Na lite­ rárne spracovanie si vyberal javy ojedinelé, výnimočné, poznačené senzačnosťou, exotizmom, dobrodružnosťou, takže mu už súveká kritika vyčítala ‫״‬romantickú hazardnosť“ a ‫״‬chorobnú citovosť“. Tieto témy spracúval kvetnatým, nerealistickým štýlom. Svojou tvorbou negatívne ovplyvňoval mladých spisovateľov. Napísal niekoľko kníh noviel (Hana, 1920; Deputácia mŕtvych, 1922; Karambol, Buvi-buvi, 1925; Pri kráľovej studni, 1929; Červený koráb, 1931 a iné). Jeho nacionalistické náhľady, s ktorými stále viac súvisela aj jeho literárna tvorba (venoval sa čím ďalej tým viac publicistike a žurnalistike), priviedli ho k tomu, že sa postupne dostával na ideovo-politické scestie; stal sa ako šéf Úradu propagandy za tzv. slovenského štátu oslavovateľom a aktívnym pomocníkom temných síl fašistickej reakcie a zradil slovenský ľud. Květoslav F. Urbanovič (1885) v prvej fáze povojnovej lite­ ratúry písal spoločenské prózy zo života buržoáznej spoločnosti a inteligencie. Uvažuje v nich o rozličných nedostatkoch jednotlivcov i spoločnosti a vyslovuje aj isté reformátorské myšlienky. Jeho práce sú však umelecky chabé (Poklesky, 1922; Tridsať strieborných, 1923; Bez vesla, 1926). O románe Bez vesla písala už súveká kritika: ‫״‬Nevie zachytiť náladu doby, túžby doby. Nevie zachytiť bolesti a nedostatky, radosti a prednosti života na Slovensku.“ V tridsiatych rokoch na­ písal dvojzväzkový román Oráčina (1933), poznačený tzv. ruralizmom — literárnym smerom, podľa ktorého spisovatelia hľadeli nekriticky na dedinský život, nevideli v ňom triedne rozpory, idylizovali ho a oddeľovali od ostatnej sociálnej skutočnosti, najmä od mesta. Aj v tomto románe hrdina spretrhá všetky zväzky s mestom, doslova sa vrhne na dedinu a oddá sa idylickým predstavám o dedinskom, najmä 508

roľníckom živote. V takom umení je málo pravdy, a teda i realizmu. Autor sa venoval aj dramatickej spisbe. Próza Janka Alexyho (1894) je spätá so životom. Celá sa zakladá na autobiografických prvkoch. Voľba umeleckého materiálu a vzťah k nemu pripútali Alexyho k realite a nedovolili mu únik. V slovesnom umení bol Alexy výraznejším realistom ako vo výtvar­ nom, no i tu sa jeho pohľad zužuje viac na detail, drobnokresbu a mäkké farby. Rád spracúval svoje skúsenosti zo študentských čias, spomienky z detstva i zážitky zo svetovej vojny. Jeho rozprávačské umenie vie zaujať prostým rozprávaním príbehov. Svoje vyprávanie vie prehriať a spôvabniť bezprostrednosťou, srdečnosťou, ušľachti­ lým citom. Ukazuje v ňom aj zmysel pre humor a iróniu. Sústreďuje sa najviac na drobné príhody z každodenného života. ‫״‬Nejde mu o to, aby zachytával udalosti v celej šírke. Uspokojuje sa s malými rámcami, prehriatymi intímnosťou a pravdivým podaním“ (M. Tomčík). Má radšej krátke útvary — črtu a rozprávku než stavebne ná­ ročnú novelu. Slabosť v komponovaní väčších celkov sa prejavila najmä pri jeho románových skladbách. V jeho prácach sa prejavujú sympatie k biednym, ‫״‬dostojevskovský súcit“, sklon k přecitlivělosti i k idyličnosti. Jeho postavy sú zväčša skromní, nevýbojní a utiahnutí ľudia, ‫״‬nepatrné existencie“. Cenné sú však obrázky sociálnych po­ merov a prostredia, ktoré vykresľuje. Také sú knihy jeho črt a roz­ právok Jarmilka (1924), Grétka (1928), Veľká noc (1930). Medzi čitateľstvom boli obľúbené pre svoj citový obsah a nevyumelkovaný štýl. Vo svojich väčších skladbách s nezmeneným umeleckým charakte­ rom stal sa autor akýmsi rodinným kronikárom. V románoch Už je chlap na nohách (1936), Dom horí (1940) a Zlaté dno (1942) zachytil osudy drobnej remeselníckej rodiny, ktorej členovia, hoci zakúsili veľa biedy a všelijakých strastí, nedali sa ničím sklátiť. Cenné je spoločenské pozadie románov, ktoré vrhá svetlo na spolo­ čenské pomery vidieckeho mestečka na konci 19. a začiatku 20. sto­ ročia. Skúsenosti z rokov učiteľovania (Alexy bol niekoľko rokov profe­ sorom kreslenia) uložil autor do románových skíc Hurá (1935) a Profesor Klopačka (1949). Popri ilustráciách školských a spoločen­ ských pomerov koncom dvadsiatych rokov prinášajú množstvo peda­ gogických úvah a postrehov, študentských i učiteľských portrétov, prežiarených súcitom a humorom. Z úvah sa ozývajú aj tóny divosti a melanchólie. Množstvo životopisných momentov obsahuje aj naj­ novšia Alexyho memoárová próza Život nie je majáles (1956). Svojou slovesnou tvorbou nesledoval Alexy vysoké umelecké ciele.

509

Išlo mu o zachytenie spomienky, dojmu, zaujímavej príhody a pod. Tento umelecký záznam robil neraz len preto, aby sa uchoval pre budúcnosť. Úzke osobné autorovo hľadisko zavinilo, že rozmery životných a spoločenských javov videl mnohokrát skreslene, že vo svo­ jich sympatiách bol málo náročný, často sa zameriaval na maličkosti a unikali mu veci dôležité, typické. Svojou tvorbou však predsa priniesol mnoho užitočného a ‫״‬rozmnožil paletu našej krásnej spisby pozitívnymi hodnotami“ (A. Mráz). Od domácich skutočností a zdrojov sa veľmi vzdialila tvorba Iva­ na Horvátha (1904), preniknutá skrz-naskrz kozmopolitizmom a formalistickým experimentátorstvom. Horváth tiež nabádal mladých, aby nasledovali modernistické smery. Spoločným menovateľom jeho črt a noviel je výstrednosť, exotičnosť, erotické vychutnávanie života. Vyznievajú len ako hra predstáv. Tomu primerané sú aj umelecké prostriedky, ako útržkovitosť, obľuba cudzích slov a iné. Knihy: Mozaika života a snov (1923), Človek na ulici (1928), Vízum do Európy (1930), Návrat do Paríža (1947), Život s Laurou (1948) a iné. Svojráznym umelcom bol Gejza Vámoš (1901—1956). V prvých prácach čerpal hojne zo svojich lekárskych znalostí a skúseností. Pôsobili novosťou tematiky i spracovania. V niektorých prácach sa ukázal aj ako bezohľadný spoločenský kritik. Túto kritiku však veľmi často znehodnocoval jeho pesimistický až nihilistický pohľad na život človeka. Zbierka noviel Editino očko (1925) obsahuje mnoho neoby­ čajných motívov psychologickej i psychopatologickej a filozofickej povahy. Ostré sú jeho výpady proti malomeštiackej morálke, ale jeho životné názory sú vcelku dosť hmlisté a cítiť z nich smútok a znechu­ tenie životom. V tomto duchu vyznieva aj jeho dvojdielny román z nemocničného prostredia Atomy boha (1928), v ktorom Vámoš vykresľuje nie bez naturalizmov život pacientov (pohlavne chorých) a lekárov. Autor, vychádzajúc zo svojich lekárskych skúseností a filo­ zofických koncepcií, vyslovuje nespokojnosť s krehkou sústavou ľud­ ského organizmu, ktorý tak ľahko podlieha ‫״‬atómom boha“ — mikró­ bom. Je nespokojný aj so stavom lekárskej vedy a usporiadaním buržoáznej spoločnosti. Hrdina románu dr. Zurian sa obetuje, aby mohol objaviť prostriedok proti jednej z pohlavných chorôb. Keď sa mu pokus nevydarí, odchádza dobrovoľne zo života aj so svojou Medúzou. Dielo odhaľuje pochmúrnu životnú filozofiu autora i kus spoločenských pomerov za buržoáznej republiky a defekty jednotlivcov (karierizmus, protekcionárstvo, udavačstvo, intrigánstvo atď.). Jaz­ decká legenda (1932) je kari'katúrne, humorne a satiricky ladený obraz z vojenskej prezenčnej služby a Odlomená haluz (1934) prináša zábery z malomestského života. I v týchto prácach sú črty istého 510

siláctva, no ako predošlé, aj tieto vychádzajú z realistického základu. Svoj talent málo využil Štefan Letz (1900), ktorého zbierka noviel Obyvatelia dvora (1927) bola hodnotným prísľubom. Autor v nej siaha po rozličných námetoch, nevie ich však spracovať s rov­ nakým úspechom. Aj keď svoje práce zakladá na problémoch psy­ chologických, nie sú mu cudzie ani otázky sociálne (novela Obývate- . lia dvora). Dramatický pokus Magdaléna (inscenácia SND, 1927) je síce plný vášnivého cítenia, lež zaváňa strojenosťou a exotizmom. Po takmer tridsaťročnej prestávke ozval sa autor novou zbierkou noviel memoárového rázu Eminent Duhovič (1954). V každej z troch noviel knihy vypráva o osudoch chudobného chlapca-študenta, ktorý sa cez rôzne prekážky húževnaté prebíja k svojim cieľom. I tu je veľmi cenné novelistické pozadie — silueta spoločenských a škol­ ských pomerov. Novely však ostávajú na úrovni kritického realizmu. Výber z jeho tvorby vyšiel pod názvom Dobrodružstvo pod vežou (1958). Niekoľko nových prác, ktoré obsahuje, dokazuje jeho sociálnokritický zmysel a psychologický postreh. Veľkú vývinovú krivku predstavuje tvorba Milá Urbana (1904). Pochádza z hornooravskej obce Rabčice. Stredoškolské štúdiá ne­ dokončil. Bol redaktorom ľudáckych novín Slovák a za fašistického slovenského štátu šéfredaktorom Gardistu. Dielu Milá Urbana vtlačilo chudobné dedinské horské prostredie, v ktorom sa vo svojej mladosti pohyboval, badateľnú pečať. Odzrkad­ lilo sa to nielen na jeho námetoch a exteriéroch, na jeho ľudových postavách a ich charakteroch, ale i v základnom pátose jeho prác, v ich myšlienkovom ustrojení. I keď Urban neskôr podľahol naciona­ listickým a iným nezdravým a reakčným názorom, v jeho pohľade na svet ostalo vždy niečo nevyvrátiteľne životné a ľudsky i spoločensky kladné, čo sa ubránilo každému znehodnocujúcemu tlaku a nákaze. Vo svojej tvorbe vychádzal zo života a domácich literárnych hodnôt, ktoré silou svojho talentu rozvinul do vyšších ideových a umeleckých polôh. Hlavným inšpirátorom jeho tvorby bol ľud, jeho povaha a konanie. Preto v jeho prvých prácach niet cudzieho nánosu, rušivých ideových a umeleckých vplyvov. Sú prejavom akéhosi živelného realiz­ mu (Jašek Kutliak spdd Bučinky, 1922; Za Vyšným mlynom, 1926). Dedinskú tematiku umelecky vyspelo stvárňuje aj v neskoršej novelistike (Výkriky bez ozveny, 1928; Z tichého frontu, 1932). Urban sa preslávil svojím románom Živý bič (1927), v ktorom zobrazil život oravskej dedinky Ráztoky za prvej svetovej vojny. Autor sleduje pohyby dedinského kolektívu, modeluje rad svojráznych postáv a podáva ich myšlienkový svet. Dedinčanov, ktorých síce vyobrazuje ako jednoliaty, triedne nediferencovaný celok, prísne oddeľuje od sveta

511

vládnúcej vrstvy a jej prisluhovačov. Vynikajú tu najviac postavy Adama Hlavaja, jeho ženy Evy a zloducha-notára Okolického. V prvej časti románu (Stratené ruky) zachytáva autor na jednej strane temné úkazy vojnových čias, na druhej bezradnosť, pasivitu a fatalizmus dedinského ľudu, ktorý je vojnou nesmierne ohromený. Jeho smutné položenie zneužívajú príslušníci vládnúcich tried. Svetlou a vypuklou črtou obrazu je priamo bytostný odpor ľudu proti vojne. Druhá časť románu (Adam Hlavaj) je dramatickejšia. Adam Hlavaj, pochopiac nezmyselnosť vojny a jej protiľudový charakter, zbehne z frontu a ukrýva sa v Ráztokách, kde notár nroti nemu rozpúta pohon. V obraze Adamovho návratu do rodnej dediny treba vidieť aj vyšší zmysel: autor v ňom odhalil prirodzený, bytostný humanizmus nášho ľudu a jeho odpor proti nespravodlivej, nemravnej panskej vrchnosti, jej poriadku a akciám. Protest a hnev ľudu však autor chápe a zobrazuje len ako revoltu. V záverečnom obraze románu nepresahujú akcie ľudu, vedeného* Hlavajom, hranice výbuchu pomsty a rebelantského zúčto­ vania so zlom. Ako sa autorovi podarilo ukázať silu, zdravie a krásu nášho ľudu a jeho zmysel pre sociálnu spravodlivosť, tak vinou svojho svetonázoru nepostihol a nevyklenul pred ním revolučné ideály. Román je nabitý dramatičnosťou a lyrizmom. V románe Hmly na úsvite (1930) chcel autor podať obraz povoj­ nového desaťročia. Dotkol sa takmer všetkých spoločenských úkazov, ktoré sa prejavili najmä na dedine. Ich podstatu a smerovanie však autor vidí príliš subjektivistický. Uniká mu triedne zloženie dediny. V správnom videní a hodnotení mu prekáža zlá politicko-sociálna a filozofická orientácia, v ktorej sa už prejavujú silné prvky naciona­ lizmu. Ukazuje jalovosť buržoáznej politiky, vpád buržoáznych politic­ kých strán na dedinu po vojne, ich šarapatenie a deštruktívny vplyv na život dedinského ľudu; biedu dediny, vysťahovalectvo a iné smutné zjavy. Liek na všetky rany vidí však jednostranne v sedliactve, v primknutosti k pôde ako jedinej istote a záruke dobra. Príkladom je Adam Hlavaj, ktorý sa venuje vzornému roľníčeniu a o politiku sa nestará. Román je zrejme zasiahnutý reakčnými ruralistickými tendenciami časti našej literatúry. V autorovi a jeho diele zvíťazili škodlivé náhľa­ dy, ktoré idylizovali roľnícky život a prehlbovali priepasť medzi dedinou a mestom. Všetko to sa markantne odráža v celej osnove diela i v jeho umeleckom spracovaní (v dejovej výstavbe, v štýle!), najmä však v postave hrdinu Adama Hlavaja, ktorý stratil mnoho z niekdajších svojich progresívnych vlastností a v nových spoločen­ ských podmienkach sa nevie náležíte orientovať. Tretí diel trilógie, román V osídlach (1940), zachytáva začiatok tridsiatych rokov a líši sa od prvých dvoch tým, že opisuje pomery v meste, v Bratislave. Má spoločensko-politický charakter. Urban

512

vidí buržoáznu lžidemokraciu, egoistickú politiku a jej protiľudový ráz, korupciu, protekciu a iné pliagy, pestované buržoáziou, ale nevie, čo si s nimi počať. No v nesprávne pochopenom a znázornenom protiklade medzi buržoáziou a proletariátom deformuje položenie robotníckej triedy, zaznáva jej historickú úlohu a ignoruje ťažký a zlo­ žitý zápas, ktorý v rokoch hospodárskej krízy viedla KSČ za záujmy pracujúcich, za zlepšenie ich položenia, čím skresľuje celú spoločenskú situáciu a jej vývin. Nesprávne ideové zložky záporne ovplyvnili aj umeleckú stránku diela. V najnovšom románe Zhasnuté svetlá (1957) zobrazuje drama­ tické a tragické obdobie od predmníchovských dní v jeseni 1938 do vyhlásenia tzv. slovenského štátu v marci 1939. Akoby chcel revi­ dovať svoje staré nacionalisticko-idealistické hľadisko. Stanovisko vyprávača však nie je vždy totožné; raz pozoruje a hodnotí udalosti z hľadiska ‫״‬malého“ občana, inokedy postupuje veľmi informované. Napriek politickému charakteru diela nie je tu priamy a celistvý pohľad na koncepciu a činnosť politických strán. Nedospel k politické­ mu odsúdeniu ľudáctva ako celku, viaceré postavy nezobrazil historicky pravdivo, čím do istej miery skreslil skutočnosť. Autor naznačuje cestu záchrany jednotlivcov i národa, a to v prijatí vedeckého sveto­ názoru a politickej koncepcie Komunistickej strany Československa. Dielo má autobiografické prvky (v postave redaktora Adama Hlavaja) a vystupujú v ňom viaceré postavy z predchádzajúcich románov.

Mnohými zmenami a experimentovaním prešla aj tvorba Jozefa Cígera Hronského (1896). Začal dedinskými realistickými rozprávkami V nás, 1924; Domov, 1925; Medové srdce, 1929. Avšak jeho prvý román Žltý dom v Klokoči (1926), nasiaknutý smútkom a pasivitou, odkláňa sa od reality do mystiky. Je predzvesťou jeho neskorších dedinských románov, v ktorých svoje postavy zaťažil fatalizmom. V novelistickej tvorbe však ostáva viac na pôde reálneho života. V zbierke noviel Sedem sŕdc (1934) zobrazil rôzne typy žien z rôznych sociálnych prostredí s ich pestrými osudmi. V románe Chlieb (1931) sa pokúsil o obraz chudobnej horskej dediny a jej obyvateľov. Dotkol sa v ňom aj začiatkov hospodárskej krízy. Zachytil mnoho pochmúrnych až otrasných faktov (hlad, choroby, alkoholizmus, bitky, odchod na sezónne práce do cudziny a iné), ale ich váhu a tragiku nespája s kritikou spoločenského poriadku a román vyznieva fatalisticky. Taký je aj román Jozef Mak (1933), veľmi vychvaľovaný buržoáznou kritikou. Námet je z horehronskej dediny. Aj v ňom sa odráža hos­ podárska kríza. Autor však ťažko a násilne splieta podivný dej. Vy­ tvára postavy, akési mátožné karikatúry ľudí, ktoré žijú výlučne 33 Dejiny slovenskej literatúry

513

len v zajatí akýchsi divných i divých citov a vášní. V mnohých obra­ zoch a scénach sú silné dávky naturalizmu a mystičnosti. Dielu nepo­ máha ani stylistická vycibrenosť. Autor svojím dielom tlmil a priamo popieral životaschopnosť nášho ľudu, dezorientoval a demobilizoval. Chcel práve opak toho, k čomu svojím dielom podnecovali socialistickí realisti Jilemnický a Kráľ. Aj myšlienková pointa diela je protirevolučná, keď sa autor takto prihovára svojmu hlavnému hrdinovi: ‫״‬Trp, Jozef Mak. — Človek-milión si, nuž vydržíš všetko ..Vyzdvihovaním utrpenia, pokory a skromnosti hnal autor buržoázii vodu na mlyn. Ďalšie práce vytvorené za tzv. slovenského štátu (romány Pisár Gráč, 1940; Na BukvovOm dvore, 1944; zbierka rozprávok Šmákova mucha; 1944) sú sčasti už otvorenou propagandou fašistických tenden­ cií a požiadaviek. Týmito prácami Hronský ukázal svoj profil spiso­ vateľa v službách klérofašistického režimu. Planým experimentátorstvom, bezideovosťou, únikom od skutočnosti a pálčivej spoločenskej problematiky chcel odvádzať pozornosť nášho ľudu v ťažkých časoch od jeho najvlastnejších záujmov a boja za pokrok. Reakčný postoj doviedol ho až k zrade národa a zo strachu pred jeho súdom ušiel do služieb nepriateľa.

Zmysel pre niektoré sociálne otázky života naznačil vo svojich románoch Matúš Kavec (1898). Majú však vážne ideologické nedostatky a umelecky sú priemerné. Spracúva v nich dedinskú tema­ tiku z Kysúc a mestskú z Bratislavy. V protirevolučne naladenom románe V rudých hmlách (1930) sleduje osudy kysuckých drotárov na ich cestách po svete. V Grapoch (1936) sa pokúša odkryť korene kysuckej biedy a nájsť na ňu liek. Neprináša však reálne riešenie, preto jeho hrdina so svojím podnikom stroskotá. Tragédiu meštiac­ keho manželstva opisným spôsobom vykreslil v románoch Nezamestna­ ný (1935) a Kuvik na plote (1935). Kavcove románové obrazy trpia opisnosťou, zastaralým psychologizmom a neprinášajú reálne výcho­ disko. V románe Návrat na hole (1946), napísanom ešte pred vojnou, rieši problém zrady a lásky k národu. Do fašistického svetonázoru vyústila aj tvorba Štefana Gráfa (1905), ktorý sa sprvu vo svojich novelách a románoch usiloval o nový umelecký pohľad na skutočnosť, čoskoro však uviazol na povrchu, na plytčinách formalizmu a siláctva (V horúcom príboji, 1937; Zmätok, 1938; Zápas, 1939; Žeravý bod, 1940; Oceľové vlny, 1941 a iné).

Zrýchľovanie životného tempa a spádu udalostí, pribúdanie a pre­ hlbovanie spoločenských protikladov i rozporov v živote, v myslení 514

a cítení človeka vyvolalo nové pokusy hľadať odpoveď na otázky života. Úsilie o nový pohľad na život sa prejavilo aj v pokusoch obrodiť doterajšiu formu realizmu, dať mu novú, sviežejšiu tvárnosť. U nás sa tieto pokusy objavili však až v rokoch tridsiatych u skupiny mladších prozaikov. Patrili k nej: Ľudo Ondrejov, Dobroslav Chrobák, Margita Figuli a niektorí iní, najmä mladší prozaici. Obrodu realizmu, novú krásu a umeleckú účinnosť sa snažili dosiahnuť poetizáciou sku­ točnosti, lyrizovaním obrazov, novými metaforami.

Neutešená sociálna skutočnosť a trpké životné skúsenosti boli pod­ netom k začiatočnej tvorbe ĽudaMistríka Ondrejova (1901). Bola to intímna poézia s mocným sociálnym i vlasteneckým prízvu­ kom. Ondrejovova prvotina Martin Nociar Jakubovie (1932) bola akýmsi lyricko-epickým pásmom básnikových nálad, úvah a žalôb, bojových vyznaní a odhodlaní. V celej zbierke sa ozýva nespokojnosť básnika so životom a pomerami, smútok nad nimi aj nad osobným položením; to všetko vyjadrené často symbolicky vyznieva v odpor proti vládnúcemu poriadku. Svoj spoločenský protest zostril v ďalšej, umelecky zrelšej zbierke Bez návratu (1932). Jeho rebelantská nôta, miestami až revolučne naladená, je tlmená len tónmi osobného smútku a žiaľu za matkou. Učil sa na ľudovej piesni i na modernej poézii. Skľúčenosť nad pomerami a položením slovenského ľudu vyvrchoľuje v knihe Mámenie (1936). ‫״‬Pažravé hordy parazitov krajine mojej kopú rovy.“ V zbierke je zjavný humanistický zápal a rebelantstvo. Ďalej sa nedostal ani v umelecky vyspelých Pijanských piesňach (1941). Ondrejovova poézia, dlho nepovšimnutá, čerpala hojne z fon­ dov ľudovej slovesnosti a básnických tradícií, no bol v nej zárodok nového ideového kvasenia. Takmer súčasne s poéziou začal písať aj prózu pre mládež. Napo­ dobňuje v nej ľudovú rozprávku, čerpá zo starej ľudovej obrazotvor­ nosti, ale štylisticky je dosť svojrázny; tvorí však aj samostatné roz­ právky s čiastočne fantastickým obsahom (Rozprávky z hôr, Tátoš a človek, 1933; O zlatej jaskyni, 1935). Vo všetkých vyniká ľudovosť, láska k prírode a zvieratám i rozprávačské umenie. Prirodzenú túžbu mladých po poznaní dobrodružných príhod využil, aby nenásilne spojil ušľachtilé výchovné zretele s náučnými v dobrodružno-cestopisných knihách Africký zápisník, Horami Sumatry, Príhody v di­ vočine. Všetky tieto práce boli dobrou prípravou autora na ďalšiu jeho umeleckú prózu. Kniha Zbojnícka mladosť (1936) bola závažným umeleckým činom. Tvorí zákonitý článok vo vývine autora. Čarovný svet detí, ich nápadov, hier, citov v prostredí utešenej horskej prírody — to je náplň ‫״‬románovej skice“. V Zbojníckej mladosti je mnoho spomienok 33·

515

na vlastné detstvo, mnoho odpozorovaných motívov a príhod, nado­ všetko však láska a porozumenie pre svet malých, pochopenie detskej duše. Autor poetizuje detstvo, život na dedine, prírodu. Prejavuje sa u neho aj jemný sociálny zmysel, ohľaduplnosť, cit ľudskosti a spravodlivosti. Týmito vlastnosťami obdarúva aj svojho malého hrdinu Jerguša Lapina. Živé a plastické sú opisy detských hier, reálne a zaujímavé vzťahy medzi deťmi a pútavo vykreslená príroda. Autor tu dosiahol nielen veľké umelecké majstrovstvo, ale ukázal sa ako dobrý psychológ, veľký znalec, obdivovateľ a milovník dedinského života a prírody. Vidno to aj na ľudovom a poetickom jazyku a štýle, dokonale prispôsobenom charakteru detských postáv. Autor pokračoval v opisovaní osudov svojho hrdinu v románe Jerguš Lapin (1939). Poetické čaro obrazov detských hier a prírody tu vyprchalo a jeho miesto zaujala dramatičnosť prudkých dejov z čias vojny a prevratu. Z mierneho mládenca Jerguša, pastiera oviec, stane sa pomstiteľ krívd, bojovník proti panským neprávostiam. Zostupuje z hôr, aby narukoval do vojny. Z frontu zbehne, lebo sa nechce dať zabiť za panské záujmy. V horskom domove prežije mnoho vzrušujúcich príhod. Do priebehu udalostí často zasahuje v záujme spravodlivosti, na obranu ľudskosti. S ničím nie je spokojný a na želanie matky sa nakoniec venuje roľníctvu. Cenný je mravný pátos diela, obraz pomerov a biedy ľudu za vojny. S týmito dielami tvorí trilógiu povesť Na zemi sú tvoje hviezdy (1948), v ktorej sa hrdina, ťažko skúšaný životom za kapitalizmu, zúčastní na Slovenskom národnom povstaní. Ondrejov vo svojej trilógii zachytil mnoho negatívnych zjavov z obdobia kapitalizmu, roznietil myšlienky hlbokej humanity a odporu proti nespravodlivosti. Horská stredoslovenská dedina našla v ňom svojho básnika. Svojím inšpiračným zdrojom, názorom a umeleckým postupom ostal verný aj v najnovšej knihe kratších próz Šibeničné pole (1958). Sú to štyri prózy, nabité množstvom epizód — dve zo starých čias a dve z novších. V prvej — najlepšej (Výšiny) — vykresľuje svet podobný onomu zo Zbojníckej mladosti. I tu v rámci horskej prírody a v spo­ ločnosti vrchárov, najmä drevorubačov, medzi ktorých sa zatúla cudzí mestský človek —- sťaby do oka smeť padla — vyrastá statočný chlap­ ček, okusujúc stále trpkejšie tvrdý životný údel chudobných. V druhej — Šibeničné pole — opisuje dosť bizarné príhody zo starých čias, pripomínajúce niektoré jeho detské rozprávky. V ostatných dvoch spracúva nevýznamné námety. Vo všetkých ukazuje autor svoje staré založenie: lásku k dobrým a spravodlivým ľuďom, prírode a zvieratám. Najsilnejšou stránkou diela — ako aj predtým — je jeho írečitý jazyk 516

a štýl. Treba však konštatovať aj to‫׳‬, že autor ostal na starých ideovoumeleckých pozíciách. Trochu bokom stojí tvorba Zuzky Zgurišky (1900, vl. menom Ľudmily Dvořákovej, rod. Šimonovičovej). Rodáčka z Myjavy celou svojou tvorbou (s výnimkou Španielskych pohľadníc, 1931) zakotvila vo svojom rodnom kraji. Myjava s okruhom okolitých kopaníc je stálym dejiskom jej kratších i dlhších prác a kopaničiari sú jej naj­ milšími hrdinami. Vnímavej umelkyni sa podoba jej rodákov a tvár­ nosť rodného kraja tak vtlačili do vedomia, že vari ani nemohla o inom písať. Ostatne, robili tak aj naše veľké spisovateľky-realistky, či už napríklad neďaleko bývajúca Ľudmila Podjavorinská alebo vzdia­ lená Timrava. Bytostne zblížená s myjavským ľudom, zoznámená s jeho životom, povahou, temperamentom, myslením a cítením, od samého začiatku prinášala pravdivé obrazy postáv kopaničiarov a sugestívne zábery z ich života a práce. Podarilo sa jej to najmä v niekoľkých desiatkach sviežich rozprávok (Obrázky z kopaníc, 1929; Dvanásť do tucta, 1932; Ženích s mašinou, 1935; Svadba, 1943), zatiaľ čo sa v románoch snažila vykresliť širšie a zložitejšie obrazy spoločenského života a uda­ lostí, pojať do nich viac sociálne rôznorodých ľudských typov. Vo svojich dedinských rozprávkach je Zguriška realistkou v me­ dziach opisného a kritického zobrazovania javov skutočnosti. Jej pomer k nim je určovaný prevažne pomocou humoru a satiry. Tak azda najlepšie vystihla mentalitu myjavských kopaničiarov, ich naj­ vlastnejší živel — humor a smiech, radostný pomer k životu a svetu, nezdolný optimizmus. Zguriškin humor neraz prechádza v nie veľmi ostrú satiru, keď ide o výsmech vážnejších chýb. Zguriška vyniká v kresbe postáv a charakterov. Vo svojich obrázkoch zachytila azda všetky typy a vlastnosti dedinských ľudí v novších časoch — v období kapitalizmu. So spisovateľom Elom Šándorom je skutočnou objaviteľkou ‫״‬duše“ kopaničiarskeho ľudu. Nositeľmi horších a nežiadúcich vlastností sú v jej rozprávkach obyčajne majitelia väčších majetkov. No sociálno-triedne videnie Zguriškino v jej rozprávkach je slabé a hmlisté. Ak0 realistická zobrazovateľka života však postihla hlavné meradlo v živote buržoáznej spoločnosti, ktoré zasahovalo aj kopanice: majetok, zem, peniaze. Mnoho konfliktov jej prác pramení z tejto oblastí. Umelecká forma jej rozprávok je prostá; bez psychologizovania, úvah a opisov prenikne autorka takmer hneď do stredu konfliktu a podá ho najradšej pomocou účinných dialógov v ľudovom nárečí (myjav­ skom). Tieto dialógy (i keď jazykové nie celkom správne) sú v jej umeleckých postupoch veľmi dôležitým charakterizačným prostriedkom. 517

Zguriška je autorka s dobrým pozorovacím talentom, temperamentná a vtipná, umelecky však nie veľmi výbojná. Napriek obmedzujúcemu zmyslu pre drobnokresbu pustila sa aj do románových skladieb. Z pôvabného kopaničiarskeho prostredia je Bičianka z Doliny (1938). Zápletka románu je viac ľúbostná a hu­ morná, no rozrastá sa v dosť zložitý rodinný konflikt, odhaľujúci morálku mladých i starých, pomer rodičov k deťom a naopak, i vzťahy medzi sociálne rôznorodými dedinskými rodinami. Hrdinka románu predstavuje stredne zámožnú, statočnú, avšak trochu panovačnú gaz­ dinú, ktorá chce vo všetkom uplatňovať svoju vôľu, čo sa jej však nedarí. Kompozične dosť jednoduchý román zaznačuje kus dedinských spoločenských pomerov z obdobia prvej republiky. Po oslobodení prejavila snahu zobrazovať známe skutočnosti novým spôsobom. V dvoch románoch plánovanej trilógie (Metropola pod sla­ mou, 1949; Mestečko na predaj, 1954) sa podujala zobraziť spoločenské pomery na Myjave a v okolí pred prvou svetovou vojnou a po nej. V Metropole sleduje dvojaký cieľ: ukázať život a morálku maďarskej a maďarónskej vládnúcej spoločnosti i sociálnopolitické položenie slo­ venského obyvateľstva Mestečka (Myjavy). Tieto dva svety žijú v usta­ vičnom napätí, ale začiatočný konflikt, ktorý mal ďalekosiahle ná­ sledky, zdá sa malicherný, netypický. Autorka sa sústredila najmä na slovenskú inteligenciu a nachádza medzi ňou dobrých vlastencov a ‫״‬panslávov“ i vlažných a obojživelných jednotlivcov. Román má známe znaky autorkinho umenia, chýba mu väčšia dejová ucelenosť a pre­ pracovanosť obrazov. V Mestečku sa zaoberá povojnovými pomerami v buržoáznej republike a osvetľuje najmä jej politický vzhľad, machi­ nácie a protiľudovosť buržoáznej politiky, zjavnú úpadkovosť jej predstaviteľov, rozmach robotníckeho hnutia a politiky KSČ i rast ľudí, pričom netypizuje vždy správne a niektoré významné spolo­ čenské prvky unikajú jej pozornosti. V románe vystupujú mnohé postavy z predošlého diela a niektoré prežívajú zásadný vnútorný prerod. Román treba hodnotiť ako dosť úspešný pokus o socialistickorealistické dielo. Nedávno vyšiel tretí diel trilógie Zbojnícke chodníčky (1959). Medzitým autorka vydala zbierku rozprávok Podobizne (1957), v ktorej zozbierala obľúbené portréty postáv kopaničiarskych i malo­ mestských. Svojím humorom a krajovým zafarbením druží sa ku Zguriškinej tvorbe časť diela Ela Š á n d o r a (1896—1950). Bol to veľmi plodný spisovateľ, ale bez väčších umeleckých ambícií. V jeho prácach ide prevažne o prostú reprodukciu videného alebo počutého so zmyslom pre humor. Napriek tomu viaceré jeho knihy boli prijaté so sympa­ tiami. Populárnym sa stal troma zväzkami humoristických črt Sváko

518

Ragan z Brezovej (1927—1931). Humorné námety, anekdoty získaval z rôznych oblastí Slovenska, z prostredia ludového, mestského i úrad­ níckeho: Od Laborca, od Váhu i Dunaja (1930); Figliari (1933); Rozmarné historky (1935), Zákonodárci (1936), Byrokrati (1945), Panská nemoc (1946) a iné. Okrem humoru je v mnohých aj satirické ostrie — autor sa vysmieva z niektorých ľudských slabostí. Táto jeho tvorba však nemá pevný ideový základ. Významnejšie sú jeho cesto­ pisné práce, ktoré napísal po návšteve Sovietskeho svazu: Skúsenosti z ciést po SSSR (1936) a Bratislava—Moskva (1937). Poučné sú aj jeho memoárové prózy Lesná správa (1946) a Ilava (1948), v ktorých opísal svoje zážitky z čias okupácie, partizánskych bojov, Slovenského národného povstania a fašistického väzenia.

Svojský pohľad na dedinskú skutočnosť má aj Dobroslav Chrobák (1907—1951). Popri literárnovednej činnosti vytváral črty, rozprávky a novely s dedinskou i mestskou tematikou, v ktorých prejavil veľkú citlivosť a pozornosť voči zložitým stavom ľudského vnútra, ďalej k hmotným javom skutočnosti, k prírode. Prírode vracia dávnu magickú a mýtotvornú silu. Sčítaný v dielach niektorých veľ­ kých spisovateľov svetovej literatúry, zachytáva rozpory modernej doby, rozpory psychologické, mravné i sociálne, rozpory medzi starým spô­ sobom života a novou civilizáciou, medzi dedinou a mestom. Z tohto zorného uhla aj on skutočnosť lyrizuje. V jeho zbierke noviel Kamarát Jašek (1937) sa striedajú rozličné námety, najmä dedinské. Chro­ bák sa v nich sústreďuje najmä na zjavy, momenty kritické a krízové, nie však výnimočné, pričom do svojich obrazov vkladá strhujúci životný a mravný pátos. Napríklad v novele Kamarát Jašek ide o boj za mravnú záchranu dedinského dievčaťa, ktoré nie vlastnou vinou upadlo do bahna veľkomesta. Mnohé motívy zbierky ilustrujú zdravý charakter nášho ľudu, zmysel pre česť a povinnosť, jeho pracovitosť a húževnatosť. Úchvatná je poézia horskej prírody a ľudového života, videná očami človeka, ktorý len po odchode do veľkomesta pochopil mravnú silu a krásu dedinských ľudí. Chrobákovo umenie vrcholí v povesti Drak sa vracia (1943). Svojím rozsahom neveľké dielo hlásalo v období fašizmu a vojny návrat k ľudskosti a šľachetnosti, lásku k ľudovým a domácim hodnotám, k domovu. Za námet si autor vybral zápletku z každodenného života. Chcel ukázať, že v obyčajnom živote je pre človeka otázka osobnej cti a nezištnej obetavosti prvoradou záležitosťou. Malo to veľký význam v čase prekrucovania hodnôt, ničenia a vraždenia. Autor, plný sympatií k ľudu a horskej prírode, vychádza z ľudovej slovesnosti a fantázie, vypráva nadneseným štýlom dramatický príbeh troch sŕdc, ktorému dáva vyšší mravný zmysel. V tejto súvislosti upozornil na mnohé 519

bolesti doby, pomáhal oddeľovať jas od temnot, viedol k poznaniu pravých hodnot človeka a života. Premena Draka znamená víťazstvo najlepších síl v človeku; Drak nielenže ‫״‬porazil nelásku ľudí k sebe“, ale prelomil tiesnivú obruč izolácie a individualizmu, vrátil sa k ľuďom, k človečenstvu, aby dal príklad hrdinskej obetavosti za celú obec. V tom je víťazstvo tohto najživšieho Chrobákovho hrdinu, ako aj mravné vyznenie jeho diela. Osobitný poetický nádych má tvorba Margity Figuli (1910). Do literatúry vstúpila knihou noviel Pokušenie (1937). Zaujala hneď zvláštnosťou tematiky, jemnou citovosťou a vyberaným poetickým štýlom. Skutočne, témy i konflikty autorkiných noviel vyrastajú ponajviac z oblasti citov, hlavne ľúbostných. Hlavnými hrdinkami takmer všetkých jej noviel sú ženy, ktoré sú zväčša nešťastné. Autor­ kine hrdinky aj uvažujú, premýšľajú, ale hybnou silou všetkého diania je cit. Dôraz na citovú stránku života preplňuje novely psychologičnosťou a odďaľuje od sociálnej skutočnosti. Figuli spracúva rôzne námety, prevažne dosť odťažité, týkajúce sa citových vzťahov mužov a žien. Do sociálnej problematiky načrela iba v troch novelách (Uzlík tepla, Rubári, Príval) a hoci nepodáva nijaké riešenie, ba niekde ostáva iba na povrchu, dojíma hlbokou ľudskou účasťou a naznačuje, že by v tomto smere vedela ísť omnoho ďalej. Stavba noviel je klasická; autorka vždy rozpovie nejakú príhodu, okolo ktorej sa rozvíri mnoho citov a úvah. V jej prácach je stále napäté až dusné ovzdušie vášní, náruživosti a zmyselnosti. Samotného deja je málo. Zato vyprávačské schopnosti autorky sú veľké. Aj ona poetizuje a lyrizuje; jej lyrizmus má však osobitý odtieň — zakladá sa takmer úplne na emócii, citovom vzruchu. Autorka používa obrazné štylizácie ani nie tak kvôli lepšiemu ozrejmeniu veci, ale pre mocnejšie citové podfarbenie obrazu, vy­ právania. Citový činiteľ vystupuje ešte viac do popredia v povesti Tri gašta­ nové kone (1940), ktorá je akousi oslavou ľúbosti a krásy. ‫״‬Opojná dráma lásky“, v ktorej napokon víťazí hlboký a čistý cit, pohybuje sa zas najmä na rovine psychologickej. Autorka kvôli zvýšeniu jej poetičnosti uvoľňuje ju od niektorých dát konkrétnej skutočnosti a dáva jej snový, romantizujúci charakter. Tým azda získala na pôvabe, ale jej kontakt s reálnym životom je miestami povážlivo narušený. Autorkina lyrizácia skutočnosti, najmä pomocou obsahových zložiek, ‫״‬lyrizácia znútra“, dosiahla tu najvyšší bod. V historickom románe z dejín starovekých národov Babylon (1946) presunula autorka umelecké ťažisko na široko rozvetvený sujet. Cito­ vým momentom prisúdila zas dôležitú úlohu, ale usiluje sa už aj o riešenie základných otázok v oblasti spoločenských, morálnych a

520

ľúbostných vzťahov. V diele je mnoho styčných bodov s prítomnosťou. Autorka upozornila na mnohé silné zložky svojho talentu, ktoré jej umožnili vytvoriť sugestívne a rozsiahle epické dielo. Staré ideovo-umelecké hľadisko sa snažila prekonať v sociálnej povesti Zuzana (1949). Podarilo sa jej to len čiastočne. Ide tu o príbeh z buržoáznej republiky. V rámci ľúbostných príhod dvojice hrdinov načrtáva sociálnu siluetu veľkomesta, no jej obraz trpí vyumelkova­ nosťou a schematizmom v celkovom poňatí diela, najmä vo výstavbe sujetu. Hladina autorkinho umenia tu poklesla. Najnovšie skúsila M. Figuli šťastie v tvorbe pre mládež a napísala Mladost (1956), román o svojom detstve, prežívanom na oravskej dedine v zlých vojnových časoch. V množstve drobných kapitoliek zachytáva biedu ľudu za vojny, rôzne príkoria zo strany bohatých a vrchnosti, dôsledky vojnovej skazy a všetky sociálno-triedne úkazy i maďarizačný útlak. V strede obrazu a vyprávania stojí vlastná autor­ kina rodina. Ani toto dielo nedosahuje úroveň niekdajších autorkiných prác. M. Figuli ešte zďaleka nevyčerpala možnosti svojho umeleckého talentu. Dlho hľadal svoj umelecký výraz Ferdinand Gabaj (1908), ktorého ťažisko tvorby je v povojnových prácach, najmä v knihách pre mládež (Moji piataci, Prváci a iné). V tomto druhu literárnej tvorby mal určité úspechy už pred rokom 1945, keď vytvoril viacero značne obľúbených realistických diel pre deti (Jarabáč, Gulka a Jamka, Cirkus Hopsasa a iné). Gabaj zápasil o stvárnenie dedinskej tematiky, ktorá mu bola najbližšia. Všelijako zápasil s látkou, nevediac jej dať zrelšiu umeleckú podobu. Mal sklon k zjednodušovaniu a k zveličova­ niu, preto stále zabŕdal do naturalizmu alebo idealizmu (Katka a Kata, Brmbolčekovci, Eva a iné). Javí sa to aj v umeleckých prostriedkoch, najmä v nevyváženej kompozícii, v jazyku a štýle. Aj Gabaj lyrizoval, ale s malým úspechom. Zo závažnejších prác z tohto obdobia možno uviesť románik Otec Timotej (1937). Vykresľuje v ňom rozpad patriar­ chálnej rodiny, bolestný zásah nových čias do tradičných rodinných vzťahov. Bieda a lopotenie, ktoré vypĺňa jej život, zdajú sa nám dnes ako ťažký sen. Malý roľník Timotej so ženou Karolínou úmorné pra­ cujú, aby uživili svojich sedem detí. Nedožijú sa z nich veľkej radosti, lebo deti sa rozprchnu a zapadnú do rovnako ťažkých životných pod­ mienok. I keď je obraz dedinskej rodiny heúplný a rozmazávaný nevhodnou lyrizáciou, predsa zaznamenáva tragédiu dedinskej chudoby za kapitalizmu. Po oslobodení sa Gabaj pokúšal zobraziť novým spôso­ bom život a prácu družstevníkov na juhoslovenskej dedine (Začíname žiť, 1950; Ryžiari, 1953). 521

U mladších autorov sklon k lyrizácii skutočnosti sa prejavil zvlášt­ nym spôsobom ·V diele Františka Švantnera a v začiatočnej tvorbe Jozefa Horáka.

Vlastnými cestami, cestami hľadania, išli — pridŕžajúc sa v podstate realistickej metódy — niektorí mladší prozaici, z ktorých vynikol Ján Bodenek a Ľudovít Zúbek. Ján B o d e n e k (1911) debutoval románom zo života chudobných detí Ivkova biela mať (1938), v ktorom sa prejavuje súcit a láska k trpiacim, cit pre spravodlivosť a prenikavý psychologizmus. V románe Zapálené srdce (1939) kreslí sociálne pro­ tiklady v období hospodárskej krízy a ilustruje ich na vzťahoch medzi chudobným vysokoškolákom a človekom z vládnúcej spoločnosti. Román osvetľuje aj položenie vysokoškolskej mládeže v Bratislave. Autor sa hlboko vnára do duševných stavov a procesov svojich postáv, najmä hlavného hrdinu. V ďalšej tvorbe sa autor púšťa do všestranného experimentovania, pričom nestráca zo zreteľa ľudské vnútro. Snaží sa držať krok s modernistickými prúdmi v západoeurópskych litera­ túrach. Tak vznikli jeho novely Svetlá na bublinách (1942) i román Kríž profesora Hunku (1945), v ktorom vystihol vplyv zlých ideológií na mentalitu stredoškolského profesora, nesprávne vychovávajúceho svoju dcéru. Po oslobodení napísal niekoľko noviel s povstaleckou tematikou (Z vlčích dní, 1947), v ktorých sa ešte nevedel vyhnúť niektorým ideovo-umeleckým nedostatkom. V najnovšej zbierke noviel Na starom grunte (1957) vykreslil obrázky starého, miznúceho dedin­ ského sveta i s jeho psychológiou.

František Šva n t ner (1912—1950) zameriaval sa vo svojom prozaickom diele najmä na život dedinských ľudí a horskú prírodu, pričom rád vyhľadával vzrušujúce javy, zvláštne ľudské osudy a prí­ hody. Tým, ako aj oživovaním prírody snaží sa zvyšovať dramatizmus a citovú pôsobivosť svojho vyprávania, čomu podriaďuje aj svoj slov­ ník, štýl a kompozíciu. Zbierkou noviel Malka (1942) obohatil našu literatúru o niekoľko nových pohľadov na čaro našich hôr a povahu ich obyvateľov. Z niektorých jeho obrazov vanie však ponurosť a démonizmus. Svojráznu poetizáciu skutočnosti stupňuje ďalej v románe Nevesta hôľ (1946). Tu vo zvláštnom vlnení mieša sa skutočnosť so snami a vidinami. V zložitej súhre týchto prvkov vytvára autor akúsi polosnovú, poloskutočnú postavu horskej krásky Zuny, okolo ktorej stroskotávajú všetky obyčajné citové úsilia. V románe sa prejavuje ešte výraznejšie autorova záľuba vepisovaní prírody a rôznych nezvyčajností, takže miestami upadá až do mystiky. Na pôde prísnej reality sa po­ hybuje spisovateľ až v románe Život bez konca (vydanom posmrtne 1956). Zachycuje v ňom jeden ľudský vek (do čias hospodárskej krízy 522

buržoáznej ČSR) a tie najzložitejšie a najkrivolakejšie osudy asi tucta ľudí, aké sa len môžu v takom časovom rozpätí vyskytnúť. Je to spolo­ čenský román, odhaľujúci mnohé črty pospolitého života i charaktery jednotlivcov. Aj tu vyniká autorova psychologická drobnokresba a snaha nezjednodušovať životné procesy.

DRAMATICKÁ TVORBA

JNÍová spoločenská situácia po prevrate nebola nepriaznivá pre rozvoj

nášho divadelníctva a dramatickej literatúry. I kultúrne potreby a požiadavky našej verejnosti prudko vzrastali. Národným oslobodením sa vytvorili také podmienky, že hlad slovenského obecenstva po diva­ delnom umení, ukájaný predtým v miere veľmi obmedzenej, mohol sa zo dňa na deň uspokojivejšie nasycovať. Roku 1920 bolo otvorené Slovenské národné divadlo v Bratislave, ktoré malo základný význam pre vývin a rozvoj nášho divadelného života a umenia, ako aj dramatickej spisby. Neskoršie vznikla stála profesionálna scéna aj v Košiciach. Popri týchto divadlách malo pre rozvoj divadelnej kultúry, najmä však pre zvyšovanie kultúrnej úrovne más, nedocenitelný význam ochotnícke divadelníctvo, ktoré sa po pre­ vrate začalo vzmáhať nevídaným tempom. Všestrannú zásluhu o rozkvet ochotníckeho divadla malo Ústredie slovenských ochotníckych divadiel, založené pri Matici slovenskej v Martine roku 1923. Roku 1936 vzniklo Slovenské ľudové divadlo s menej náročným umeleckým programom so sídlom v Nitre, ktoré konalo zájazdy aj po vidieku. V období tzv. slovenského štátu pribudla vyspelá scéna v Martine (1944) — Komorné divadlo. Náš divadelný život citlivo odrážal zmýšľanie i vkus obecenstva, politické i kultúrne zameranie, na druhej strane ho však aj rozvíjal a usmerňoval. Platilo to najmä o našej vedúcej scéne, SND v Bra­ tislave, ktorá rozhodujúcim spôsobom ilustrovala a ovplyvňovala slo­ venské divadelné snahy. Avšak umelecké snahy SND a jeho úroveň sa dlho nemohli ustáliť, a to aj z toho dôvodu, že divadlo bolo v rukách súkromných podnikateľov. ‫״‬V rámci celého divadelníctva 524

bývalej ČSR Slovenské národné divadlo netvorilo teleso s vyhranenými umeleckými plánmi a osobitnou produkčnou metódou, prechádzalo cez všetky otrasy, neistoty a hľadania, cez aké prechádzalo české a svetové povojnové divadelníctvo“ (A. Mráz). Vzťahuje sa to najmä na činnosť v rokoch dvadsiatych. Národné divadlo v Bratislave malo spočiatku len český činoherný súbor (slovenské hry sa však hrali po slovensky). Keď v rámci SND bola roku 1921 založená tzv. Propagačná scéna — Zájazdový činoherný súbor SND, ktorý chodieval hrať po vidieku, zjavili sa v ňom predstavitelia našej prvej generácie profesio­ nálnych divadelných umelcov: A. Bagar, O. Borodáčová-Országhová, J. Borodáč a J. Kello. (K nim pribudli v neskorších rokoch: A. Styková, R. Bachlet, H. Meličková, I. Lichard, L. Ju říč­ ko vá, R. Porubská a iní.) Propagačná scéna fungovala však len jednu sezónu. Neskôr bol ustanovený osobitný slovenský dramaturg a roku 1932 sa slovenská zložka činoherného súboru formálne osamo­ statnila, a tak sa zrodila tzv. Slovenská činohra. Jej vedením poverili J. Borodáča. Slovenská činohra SND (spočiatku 16-členný súbor) mala veľký význam najmä pre slovenskú divadelnú kultúru (podnikala aj časté zájazdy na vidiek). Na javisku SND sa inscenovali ponajviac hry svetových klasických i súčasných dramatikov (pravda, bez systematického výberu), pričom sa venovala zvláštna pozornosť ruskej klasickej i sovietskej dramatike (Gogoľ: Ženba, 1925; Revízor, 1936; Ostrovskí j: Každý múdry je dosť hlúpy — Kade horí tade hasne, 1927; P. Romanov: Zemetrasenie, 1927; Gorkij: Na dne, 1932; Vassa Železnovova, 1937; Afinogenov: Strach, 1932; Portrét, 1935; Čechov: Viš­ ňový sad, 1934; ďalej hry Sucho vo-Kobylina, Škvarkina, Katajeva a iných). Zásluhu o ich uvedenie a réžiu mal najmä J. Borodáč. Hry českých autorov boli trvalou súčasťou repertoáru. Skromná slovenská dramatická literatúra mala už od začiatku prime­ rané miesto na scéne SND. Už v prvej sezóne sa hrali: J. G. Tajovs k ý (Hriech a V službe), M. R á z u s (Hana), J. Dvorský (V. Š r ob á r — Z otroctva vekov) a P. Socháň (Sedliacka nevesta). V na­ sledujúcich sezónach pribudli ďalší klasici i noví dramatici. Aj o ich inscenáciu mal veľké zásluhy J. Borodáč, ktorý väčšinu z hier reží­ roval. Hrali sa azda všetky významnejšie hry klasikov (celý P a 1 á r i k, Záhorského Najdúch, viaceré hry P. So ch á ň a, J. H o 11 é h o, F. Urbánkaa iných) a postupne všetky hry J. G. Tajovského; veľká pozornosť sa venovala mladším a novým autorom, ktorým SND inscenovalo neraz aj menejhodnotné hry. Najvýznamnejším z nich sa stal I. Stodola. Tak vznikala ‫״‬nesúrodosť“ pôvodného repertoáru SND. Najhodnotnejšiu realistickú líniu predstavovali hry J. G. Ta­ jovského a I. Stodolu, z hľadiska umeleckej réžie predstavenia Z á-

525

horského Najdúcha (1935), Hviezdoslavovej tragédie He­ rodes a Herodias (1937) a Palárikovho Inkognita (1938) — všetky v réžii J. Borodáča. Najmladšia literárna generácia však nejavila o dramatickú tvorbu stály záujem. Občasné úsilia niektorých mladých sa končili obyčajne málo úspešným pokusom. Iba v tridsiatych rokoch sa zjavili vážnejší adepti dramatickej tvorby, ako Július Barč-Ivan a iní. Dramatická tvorba bola aj v období m^dzi dvoma vojnami najslabším článkom v našej literatúre. Pokrivkávala za životom a o našom povojnovom svete podávala len veľmi neúplné predstavy. V divadelných hrách bolo zobrazených niekoľko meštiackych typov a niektoré rysy meštiackeho života; práve tak niekoľko ľudových postáv a výjavov z dedinského prostredia. Základné spoločenské problémy ostávali však zväčša ne­ povšimnuté. So vznikom stálych scén a búrlivým rastom ochotníckeho divadel­ níctva rodila sa stále väčšia potreba divadelných hier. O dramatickú tvorbu sa preto pokúsili aj niektorí starší spisovatelia, ako M. Kuku­ čín (Bacúchovie dvor, 1922), B. Slančíková-Timrava (Chu­ dobná rodina, 1921; Páva, 1923), L. Nádaši-Jégé (Krpčeky sv. Floriána, 1925; Mia, 1925), ďalej M. Rázu s (Hana, 1920) a iní, ktorí však nezotrvali pri tomto slovesnom druhu. Nakoľko pôvodná tvorba, a to ani staršia ani novšia, nestačila, museli naše profesionálne i ochotnícke divadlá siahať vo zvýšenej miere po prekladoch, pričom výber a kvalita prekladov neboli vždy prvotriedne. Ako kvalitní pre­ kladatelia vynikali: J. Borodáč, J. Felix, J. Poničan, M. Rázusová-Martáková, K. Podolinský, H. Ruppeldtová a iní. Zo starších dramatikov, ktorých ťažisko tvorby spadá však do medzi­ vojnového obdobia, vytvoril pozoruhodné dielo VHV — Vladimír Hurban Vladimírov, rodák zo Starej Pazovej (1884), pôsobil celý život medzi dolnozemskými Slovákmi v Juhoslávii. Z tohto pro­ stredia veľa čerpal aj pre svoju bohatú dramatickú tvorbu. Rád expe­ rimentoval i čo do obsahu, i čo do formy, upínal sa na detail a spra­ cúval rozličné odľahlé témy. Začal ešte pred vojnou ‫״‬náčrtkovými“ a náladovými scénkami — aktovkami (Na násypoch, 1906; Boj, 1907). V písaní aktoviek pokračoval aj po vojne (Ktúč, 1921; Objednávam nový písací stolík, 1921), ku ktorým sa radí neskoršia spoločenská veselohra Či nepoznáte môjho synovca (inscenovaná na javisku SND roku 1930), no vtedy sa jeho tvorba začala rozbiehať viacerými smer­ mi. Silné sú jeho realistické drámy z dedinského života (Záveje, 1922; Zem, 1931 a iné), v ktorých nás oboznamuje s mentalitou a zvykmi dolnozemských ľudí, najmä sedliakov. V Závejoch v majstrovskej skrat­ ke podal drámu chudobnej mladej ženy, ktorú jej najbližší svojou bezcitnosťou, egoizmom a mamonárstvom vohnali do samovraždy. 526

V Zemi skoro naturalisticky odkrýva temné hlbiny pováh dolnozem­ ských sedliakov s ich hladom po pôde a majetku. Okrem toho Hurban skladal historické životopisné hry podľa predlôh i bez nich (Trenčian­ sky Matúš, 1920, podľa povesti V. Paulinyho-Tótha, a Ľudovít Štúr, 1927). V oboch hrách sú účinné jednotlivé scény, ale ich celková koncepcia trpí roztrieštenosťou. Ďalej Hurban zdramatizoval Kalinčia­ kovu Reštavráciu. Jeho experimentátorstvo sa najväčšmi prejavilo vo fantastických hrách S. O. S. (1923) a Homo sapiens (1924). V prvej ‫״‬dramatizuje náboženské tušenia a potreby primitívneho človeka“, v druhej ‫״‬sa ponára do prúdov a živelnosti pračlověka“. Napokon treba uviesť jeho úspešnú vlasteneckú drámu z juhoslovanskej histórie Milica Nikoličová (1922), v ktorej spracoval známy motív tragickej zrážky ženinej lásky a jej vlasteneckej povinnosti. Povesť zo slovenskej minulosti mu slúžila za námet pre hru Vršatského hradu verný Budiac (1933). VHV ukázal pozoruhodné nadanie dramatika, chýbala mu však sústredenosť na určitý cieľ, ktorá by bola viedla jeho talent k vyšším umeleckým métam.

IVAN STODOLA Najúspešnejším dramatikom medzivojnového obdobia bol Ivan Sto­ dola. Narodil sa 10. marca 1888 v Liptovskom Mikuláši. Pochádza z buržoáznej, národne však uvedomelej rodiny. Bol dlho lekárom, ne­ skôr vysokým úradníkom v zdravotníctve. Poznal dobre životné pomery spoločnosti, z ktorej čerpal námety svojich hier. K dramatickej tvorbe sa dostal cez samovoľný a nenáročný pokus, ktorý vzbudil pozornosť. Boli to žartovné dialógy Vo[fry a Daňové pokonávanie (1925), v kto­ rých badať už záblesk jeho satirického talentu. Povzbudený úspechom napísal celovečernú hru Náš pán minister (1926). V tejto trojdejstvovej fraške je hlavným terčom Stodolovho výsmechu charakterová plytkosť drobnej buržoázie a zaslepené pachtenie jednotlivcov po starých, honos­ ných, no už neskutočných tituloch a postaveniach. Pomýlené predstavy a nádeje len-len že nezavinia rodinnú katastrofu, iba ľudia so zdravým zmýšľaním a citom ju odvrátia. Hra má všetky charakteristické znaky Stodolovej satirickej tvorby, ktorá bola kriticky zahrotená proti nie­ ktorým typickým charakterovým defektom príslušníkov vládnúcich vrstiev, proti ich etike a etikete. Cez nich prechádzala jeho kritika i na celý vládnúci systém; ináč Stodola sa vyhýbal bezprostrednejšiemu, frontálnemu útoku proti nemu a jeho výsmech nemá také rozmery a silu, ako je to u Janka Jesenského. Jeho práce majú zväčša ľudový 527

ráz, vynikajú dobrosrdečnosťou, humorom, ušľachtilou tendenciou; v ich skladbe badať však miestami bezradnosť, neucelenosť. Stodola skladal hry rôzneho druhu, ale najlepšie sa mu darili satiry, preto sú aj prevládajúcim žánrom jeho tvorby. Z medzivojnového obdobia najlepšie z nich sú Čaj u pána senátora (1929) a Jožko Púčik a jeho kariéra (1931). Prvá, ‫״‬politická veselohra“, odhaľuje spoločen­ ský a politický karierizmus malomestskej buržoázie, ktorá si v prvých rokoch republiky začala uvedomovať, že za daných okolností, v pod­ mienkach ‫״‬nekalej súťaže“ množstva buržoáznych politických strán, má aj ona ‫״‬pri troche“ ‫״‬snaživosti“, ‫״‬šťastia“, ‫״‬hranatosti“ a bezoči­ vosti možnosť dosahovať rôzne hodnosti a výnosné funkcie. Takto sa aj hlavnému hrdinovi hry, bezvýznamnému a obmedzenému malomest­ skému remeselníkovi, na naliehanie ctižiadostivej ženy podarí vďaka sérii náhod, ľudskej márnomyseľnosti a plytkosti dosiahnuť kandida­ túru na členstvo v senáte. Meštiacke slabosti a prehnitosť systému sa v hre odhaľujú na každom kroku. Autor vyvoláva smiech a odpor účinným dialógom i vhodne vybranými postavami a situáciami. Jožko Púčik a jeho kariéra je podľa autora ‫״‬satirou na falošne chápaný humanizmus“. Nejde tu ani tak o falošne chápaný, ale vôbec o falošný buržoázny humanizmus, ktorý nevie účinne pomôcť tým, čo pomoc potrebujú, ba umožňuje príživníctvo rôznym nepoctivým jed­ notlivcom. Aby odhalil tvár tohto humanizmu, zvolil si autor prostredie dobročinného spolku, a tu najmä na vzťahu medzi úradníkmi ukazuje jeho pôsobenie v morálke a v každodennom živote ľudí. Najlepšie to vidíme na trojici hrdinov: predsedníčke spolku Humanitas, správcovi Rohatom a úradníkovi Púčikovi. Činnosť spolku autor bližšie neuka­ zuje, len ústami roztržitej predsedníčky vyhlasuje, že ‫״‬sa zaoberá duševnou a sociálnou starostlivosťou“, ktorú realizuje usporadúvaním kurzov a prednášok, premietaním diapozitívov, návštevami a pod. Je očividné, že sa autor z takejto ‫״‬humanity“ vysmieva a dokazuje to aj kresbou charakterov svojich postáv a ich konaním. Pomotanej pred­ sedníčke ide najviac o štatistiku, prijíma zradné pochlebovanie správcu a je neschopná vidieť pravý stav vecí. Pre pochybnú spolkovú činnosť zanedbáva svojho už tri roky chorého muža. Rohatý je celkom bez­ charakterný človek, sebec, podvodník a surovec v rukavičkách. Púčik, nepatrný úradníček s vyvinutým citom ľudskosti, stane sa práve preto nevinnou obeťou zlých ľudí a byrokratickej mašinérie. Ubitý neľud­ ským okolím upadá do cynizmu, ktorým chce autor ešte viac pod­ čiarknuť falošnosť oficiálnej humanity, ba mieri aj ďalej. Odsudzuje mechanizmus v súdnictve, podlamuje dôveru v buržoáznu spravodli­ vosť. A to sú veľké klady Stodolovej satiry. V komédii Cigánča (1933) podrobil kritike rasistické a rodové pred­ sudky a ukázal mravnú zvetralosť starej, dožívajúcej príživníckej spo­ 528

ločnosti. Je to hra plná náhlych obratov. V hre Bankinghouse Khuwich and comp. (1935) na základe osobných skúseností a vyprávania svedkov (autor bol na návšteve v USA) osvetlil čiastočne schematicky starší typ amerického spôsobu života, ktorý spočíval v divokom zhone za peniazmi, bohatstvom, pričom sa stával človek človeku naozaj vlkom. Je tu skoro všetko, čo charakterizuje tzv. amerikanizmus: zúrivé obchodovanie, burza so špekulačnou horúčkou a momentálnym zbo­ hatnutím alebo krachom, šaľbiarstvo reklamy, bezohľadné sebectvo a chladná vypočítavosť, podvodníctvo a vôbec — morálka naruby. Chápadlá tohto netvora polapia samozrejme aj slovenských vysťaho­ valcov, ktorí opustili zo sociálnych príčin svoj domov. Autor v drama­ tických výstupoch rozvíja efektnú zápletku o osudoch rodiny Chvojkovcov a Pehavého-Khuwicha, ktorú komplikuje osudmi iných rodín a ľudí, takže hra nadobúda veľkú rušnosť a zaujímavosť. I objavy, ktoré prináša, sú cenné a usvedčujúce, no autorovo riešenie základ­ ného konfliktu zaváňa indiferentnosťou, ba sú tu aj reakčné prvky. V období tzv. slovenského štátu pokračoval Stodola v písaní satír, ktorých kritický hrot obracal proti novým spoločenským a morálnym tieňom. V komédii Kect jubilant plače (1941) zastretým spôsobom útočí proti rôznym neduhom doby, proti zvrátenému ‫״‬prehodnocovaniu hodnôt“, keď otroctvo sa vydávalo za slobodu, hrozba za láskavosť, lož za pravdu, šarlatánstvo za vedu a pod. V tomto otrávenom ovzduší sú nútení robiť ústupky aj vážni ľudia, no autor dáva najavo, že ich vynútené prejavy a kompromisníctvo sú mravne pochybné a neudrža­ teľné. Ešte ostrejším útokom proti režimu bola satira Mravčí a svrčkovia (1943). V rámci alegórie — bájky o pracovitom mravcovi a bez­ starostnom svrčkovi napáda bezcharakternosť, korupčnosť, špinavú špekuláciu a vôbec všetku odpornú mravnú a politickú zbahnenosť, ktorá bujnela v nezdravých pomeroch, vo sfašizovaných kruhoch. Hra vyvolala zlosť na úradných miestach a po premiére bola zakázaná. Preto ďalšiu satiru Komédia (1944) komponoval autor opatrnejšie a jej kritický osteň zahalil do rôznych obalov umeleckého konštrukti­ vizmu, no i tak bolo jasné, kam mieri. Stodola tu šľahá ‫״‬operetný vkus“ meštiactva, najmä hrubosť a prízemnosť novozbohatnutej vrstvy, ktorú v hre predstavuje mäsiar Paculiak a jeho spoločník Bagúň. Sklon k satire ostal uňho aj po oslobodení. Avšak jeho■ pomer ku kritizova­ ným javom vo ‫״‬fantastickej fraške“ Kde bolo tam bolo (1947) bol nesprávny, preto hra prepadla. Od toho času napísal autor ďalšie satiry Maslo na hlave, Hľadám človeka, Živý nebožtík a iné. Významné sú i Stodolové drámy. Tragédiu trojice dedinských ľudí, vyplývajúcu z citových a morálnych konfliktov, podal v populárnej dráme Bačova žena (1928). Nie nový motív o druhom vydaji ženy, ktorej omylom oznámili mužovu smrť, Stodola rozvíja svojským spô34 Dejiny slovenskej literatúry

529

sobom. Vynikajú pritom osobitné črty slovenského života: bieda a vy­ sťahovalectvo. Zložité zauzlenie ľudských vzťahov, zapríčinené mno­ hými činiteľmi, rozrieši autor dobrovoľnou smrťou hrdinky. Toto tragické rozuzlenie ťažkého konfliktu nevinnou ženou-matkou v roman­ tickom prostredí hory, pôsobí otrasne a symbolizuje aj zrážku vyvo­ lanú rozpormi medzi dôsledkami modernej civilizácie a cítením pros­ tého človeka. Autor v hre hlboko nazrel do psychologického života dedinských ľudí a bez zjednodušovania, prikrašľovania vykreslil ich povahy a počiny. Na psychologickú rovinu presúva autor konflikt iného typu ženy, ktorého pôvodcom je cit ľúbosti, v dráme Posledná symfónia (1930). V hre je spracovaný dosť výnimočný námet, preto nenašla väčší ohlas. Stodola dosiahol úspech aj svojimi historickými drámami Krát Svätopluk (1931) a Marína Havranová (1941), i keď viac-menej skresľuje historickú skutočnosť. V Krátovi Svätoplukovi oživil na čiastočne romantickom základe postavy a deje z čias Veľkej Moravy, a to z posledného obdobia Svätoplukovho vladárenia, aby upomenul na dávnu národnú tragédiu a vystríhal pred podobným nebezpečen­ stvom. Začiatkom tridsiatych rokov sa už totiž rysovalo nebezpečen­ stvo hroziace zo strany Nemecka i zrada domácich elementov; autor svojou hrou nabádal k ostražitosti a jednotnému postupu pri obrane republiky. Vlasteneckému zámeru hry obetoval časť historickej sku­ točnosti, keď zánik Veľkej Moravy spájal len so zradou a nesvor­ nosťou Svätoplukových synov a neodhalil všetky objektívne príčiny rozkladu tohto štátneho útvaru. Napriek tomu mnohé momenty a situácie hry, ako aj pôsobivé slová o svornosti a nebezpečenstve z ne­ svornosti, ktoré autor vložil do úst umierajúcemu Svätoplukovi, napo­ mínajúcemu svojich rozvadených synov, mali aktuálny význam. Hra má však úzke historické úzadie a chýba jej ľudový živel. I Marína Havranová, zobrazujúca slovenské povstanie v rokoch 1848—1849, mala mnoho styčných miest so živou prítomnosťou. Jej cieľom bolo už v období ‫״‬temna“ poukázať na revolučné tradície slovenského ľudu, ktorý aj roku 1848 zdvihol zbraň za ideály slobody a demokracie. V hre je ďalej vyzdvihnutý boj ľudu proti šľachte a naznačená viera v pomoc Ruska. V zhode s historickou skutočnosťou zobrazil autor spoločný postup nášho pokrokového meštianstva, v tých časoch zväčša remeselníckeho, s roľníckym ľudom proti národným i triednym utláčateľom. Sympatický je aj demokratický a vlastenecký pátos hry, avšak niektorými ideologickými prvkami prezrádza autorovo nepochopenie historického významu uhorskej revolúcie. Umelecké zložky hry sú veľmi účinné. Po oslobodení napísal hru Básnik a smrť (1946) s námetom zo Slo­ venského národného povstania. Oslávil v nej hrdinstvo partizánskych 530

bojovníkov, lež nehistorickým nazeraním na udalosti a nevhodnou lyrizáciou zatemnil zmysel Povstania, nedoceniac v ňom ani iniciatívu a účasť najpokrokovejších síl. Stodola svojimi hrami dovŕšil kritický realizmus v našej dramatickej literatúre. Jeho kritika buržoáznej spoločnosti nebola síce taká útočná a prenikavá ako u Janka Jesenského, ale aj ona vykonala užitočné poslanie. Bolo to najmä živé a ostré slovo jeho satír, ktoré budilo nielen smiech, ale odkrývalo neduhy a nútilo k premýšľaniu o ná­ prave. Strhoval aj ľudový základ jeho umenia a moderný dramatizmus.

O úspech na scéne sa pokúsil aj K. F. U r b a n o v i č, ktorý spo­ čiatku dramatizoval svoje prozaické práce (Poklesky, 1925; Zlatý močiar, 1925), ale tak ako v nich, ani v hrách nepostihol skutočný život a spoločenské vzťahy; snažil sa nimi vyhovieť vkusu buržoázie, ktorá ich aj kladne hodnotila. Povzbudený úspechmi vytvoril ,.symbo­ lickú komédiu“ Večná mladosť (1926). Je to celkom nerealistická hra s umelým konfliktom. V poslednej svojej hre Vyvrheli (1929) chcel zobraziť veľkomestský život a jeho tiene, ale i tu mu zlyhalo umenie typizácie a realizmu; upadol do schematizmu a naturalizmu; Hoci všetky tieto hry inscenovalo SND, boli vlastne dramatickýrp a režisér­ skym experimentom a umelecky znamenali výkyv z realistickej línie našej dramatickej tvorby. Z mladých vytvorili dramatické pokusy ešte Štefan L e t z (Mag­ daléna, 1927), Emil Rusko (Plamene, 1928 a ešte tri hry s inými autormi); v rokoch tridsiatych Gejza Vám o š (Sterilizácia, Jarný sladolad, Pisár notáriušov, 1935) a iní. Všetky tieto hry, zväčša ume­ lecky nezrelé, zapadli. Väčšiu pozornosť vzbudil Miloš Gontko drámou Hora volá (1937), ochotníkmi obľúbenou a inscenovanou aj na scéne SND. Gontko v nej zachytil nezriedkavú náruživosť dedin­ čanov — pytliactvo, ktoré hubilo aj ľudské životy a prinášalo rôzne nešťastia, lež autor ho nepochopil ako zjav sociálny, ale ako vec pochybených záľub, takže hrou nevystihol celú pravdu dedinského života. Roku 1938 uviedli na scénu ND hru Janka Debnára (J. Borodáča) Chlapci na stráži, napísanú pôvodne na oslavu 20. vý­ ročia vzniku ČSR. Po 14. repríze snažil sa ju ‫״‬využiť ľudácky režim ako nástroj svojej šovinistickej propagandy“ (Z. Rampák).

Nesporné umelecké nadanie prejavil vo svojich hrách Július Barč-Ivan (1909—1955), ktorý debutoval hrou s námetom inšpi­ rovaným tragickými udalosťami v jeho rodisku — vzburou robotníkov v Krompachoch roku 1921. Hra 3000 ľudí (1934) nebola však realis­ tickým predvedením historických udalostí. Sociálny problém riešil autor 34·

531

bez triedneho videnia, celkom nesprávne, ibaže ho nastolil. Ďalšia Barčova hra Človek, ktorého zbili (1936) nastoluje problém cti, vážnosti človeka. Už na svoju dobu to bola úniková hra, s kozmopolitickým značením. Úspešnejší a realistickejší bol autor vo veselohre Mastný hrniec (1941), v ktorej pomocou satiry pranieroval niektoré nezdravé zjavy v spoločenskom živote za tzv. slovenského štátu, ako bezduchý karie­ rizmus, intrigánstvo, spupnosť, pätolizačstvo a iné, a karikoval kocúr­ kovské pomery vo vidieckom meste. Do úst svojich postáv vkladá autor takéto výroky: ‫״‬Celý systém praje potrimiskárom a niktošom“ — ‫״‬Osud nás dáva do rúk hlupákov“ atď. Hlavný hrdina, stredoškol­ ský profesor, je proti teórii ‫״‬mastného hrnca“, horlí za nezištnú prácu pre národ a len na nátlak svojej ctižiadostivej ženy prijíma funkciu, ku ktorej sa však pre mýlku ani nedostane. Autor používa slovnú i situačnú komiku, je však pritom, ako aj v rozvíjaní zápletky, v stavbe epizód, dosť násilný. Hoci je hra umelecky ťažkopádna, predsa vyvo­ lala nefúbosť vládnúcich kruhov a po niekoľkých predstaveniach ju zakázali. Ekonómiou slova a akcie vyniká dráma Matka (1943). V nej sa autor zdanlivo odpútal od aktuálnych spoločenských otázok, ale osvet­ lením vzťahov medzi matkou a jej dvoma synmi, obrazom ich charak­ terov a myšlienkových procesov, najmä však riešením konfliktu, mieri na pálčivé etické problémy súčasnosti. V obeti matky je však aj črta ‫״‬osudovosti“ — podľa antickej tragédie. Historizujúci a biblický námet spracúva v dráme Neznámy (1944). Nastoľuje tu otázku spravodlivosti a diktátorstva, problém dobra a zla v poňatí kresťanskej morálky; pod rúškom symbolu odsudzuje fašistickú vládu násilia a pýchy. V ďalších hrách sa Barč stále viac rozchádza so snahou priamo a realisticky odzrkadľovať problémy života a spoločnosti. V hre Dvaja (1945) osvetľuje, ale nerieši niektoré mravné otázky v protikladoch láska-nenávisť, dobro-zlo, sila-slabosť. Vo Veži (1947) upadol až do mystiky. Barč-Ivan písal aj prózu (novely Predposledný život, 1940; román Železné ruky, 1949).

NÁSTUP A ROZVOJ PROLETÁRSKEJ LITERATURY

Spoločenské pomery, ako sa začali u nás utvárať po prevrate,

podmieňovali na jednej strane ďalšiu existenciu buržoáznej kultúry a literatúry, na druhej strane intenzívny rozvoj kultúry a literatúry, ktorú si vytvárala silnejúca a organizujúca sa robotnícka trieda. Mohut­ nejší nástup tejto kultúry možno pozorovať najmä p0 založení Ko­ munistickej strany Československa v máji 1921. Jej korene siahajú, pravda, ďaleko do čias predprevratových. Začiatky proletárskej literatúry na Slovensku sú spojené s mnohými činiteľmi povahy ekonomicko-spoločenskej, ideologickej a kultúrnej. Nerozriešené hospodárske a sociálne problémy, ktorých tlak ťažko doliehal na život pracujúcich, rodili nespokojnosť proletariátu a túžbu vymaniť sa z područia kapitálu, z kapitalistického hmotného i duchov­ ného útlaku. Príklad Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie svietil nehasnúcou, povzbudzujúcou žiarou. Vznikajú pokrokové, revolučné orientované časopisy, organizácie a rastú kultúrne a osvetové podujatia robotníckej triedy. Intenzívne sa rozvíja robotnícky folklór, ktorý má veľký význam pre zrod proletárskej literatúry. Už roku 1920 zostavuje Andrej Hvizdák-P odlučinský druhé, opravené vydanie svo­ jich Robotníckych piesni (I. vydanie vyšlo r. 1911 v Prahe) a nasle­ dujúceho roku sa objavila ďalšia zbierka robotníckych piesní pod názvom Spevník od Václava Chlumeckého. Spevník obsahuje 33 bojovných piesní sociálneho a politického charakteru (Proletáři, hor' sa berte!, Väzenská, Proletárska, Volebná, Dosť už sme trpeli, Pieseň nezamestnaných a i.). Tieto piesne skladali zväčša prostí ľudia. Mali príležitostný ráz a chceli uvedomovať triedne i politicky a mobilizovať do boja. Piesne a popevky s politicko-sociálnym obsahom nachádzali

533

stále miesto na stránkach robotníckych novín. Zvláštnym javom v ro­ botníckej piesni je využívanie spojenia prvkov ľudovej piesne s prvka­ mi aktuálneho politického alebo sociálneho zafarbenia. ‫״‬Kamaráti moji, tu ma nenechajte, / k Leninovmu hrobu pochovat ma dajte!“ Aktuálne potreby revolučne mobilizujúcej činnosti viedli robotníckych autorov nielen k tomu, že siahali do klenotnice ľudovej piesne, aby ju preformúvali podľa svojich predstáv, ale aj k využívaniu umelej lite­ ratúry. Tak vznikali pozoruhodné zásahy najmä do staršej sociálnej a sociálnorevolučnej poézie, ktorej básnické texty pôvodcovia pri­ spôsobovali svojim zámerom. Tak napríklad robotnícky revolucionár Ján R e c k prepísal tex básne Janka Kráľa takto ( Pravda chudoby, roč. 1., č. 6):

Janko Kráľ: Slovo Zajasal blesk jasnej zory ponad vrchy, ponad hory: Zahučte, slovenské polia, sloboda nás k činom volá. Hore za česť, slobodu slovenského národu!

Ján Reck: Hore za česť, slobodu... Národe chudobný! Zajasal blesk jasnej zory ponad vrchy, ponad hory: Za pravdu chudoby. Hore za česť, slobodu chudobného národu!

V tomto duchu je prepísaná celá báseň. Tak sa prepisovali aj mnohé iné básne za podobným účelom —- prebúdzať a aktivizovať v zmysle nových ideálov robotníckej triedy. Od takýchto prepisov a úprav bol už len krôčik k celkom samostat­ nej tvorbe robotníckych autorov — k proletárskej literatúre. Proletárska literatúra bola zákonitým článkom v literárnom vývine celého prechodného obdobia — od literatúry buržoáznej k literatúre socialistickej. Jej zrod bol historickou nevyhnutnosťou. K životu ju vyvolali predovšetkým ekonomicko-spoločenské pomery v poprevratových rokoch, ktoré prebiehali v znamení ťažkej hospodárskej situácie a ostrých bojov robotníckej triedy s buržoáziou o moc a sociálnu spravodlivosť. V prvých rokoch po vojne panoval na Slovensku hlad, bieda, dražoba, nezamestnanosť. Dochádzalo k odbúravaniu priemyslu. V rokoch 1921—1923 zúrila v Československu hospodárska kríza. Robotnícka trieda viedla svoj historický zápas stále viac a lepšie organizovaná. Popri jej predvoji — KSČ vznikajú ďalšie organizácie: odborárske, kultúrne a osvetové, telovýchovné a i., ktoré napomáhajú jej všestranný rast a boj. Rodia sa jej noviny, časopisy, revue, zakla­ dajú sa vzdelávacie inštitúcie a knižnice (Socialistická akadémia, Slo­ venská robotnícka knižnica). Popri politických pracovníkoch formujú sa aj jej kultúrni a osvetoví pracovníci, novinári, publicisti a dopiso­ vatelia, prví umelci a spisovatelia. Tak sa tvorí mohutnejúci pokro­ 534

kový kultúrny prúd, ktorý nielen zápasí s ostatnými prúdmi buržoáznej kultúry, ale stále suverénnejšie udáva tón a smer celej kultúrnej a umeleckej tvorbe, poráža a odsudzuje k zániku všetko nezdravé a spiatočnícke. V prvej fáze rozvoja proletárskej literatúry na Slovensku zohrali prvoradú úlohu robotnícke a stranícke noviny a časopisy Hlas ľudu, Pravda chudoby s neskoršou literárnou prílohou Proletárska nedeľa, Spartakus, Proletárka, v redakcii ktorých pracoval Klement Gott­ walda ďalej aj Ročenka slovenskej chudoby (od roku 1923) a i. Najväčší význam pre formovanie sa proletárskej literatúry mala z uve­ dených novín Pravda chudoby. Prvými tvorcami novej proletárskej literatúry boli robotnícki autori a stranícki pracovníci. Boli to väčšinou autori príležitostní, často aj anonymní. Ich tvorba je dôkazom naliehavosti a zákonitosti zrodu tejto literatúry, dokumentom doby i svedectvom o dôležitosti novej literatúry, ktorá mala získavať masy pre vec robotníckej triedy a stra­ ny. Robotnícki autori opúšťali zaužívané, konvenčné témy a motívy dovtedajšej literatúry. Svoj tvorivý záujem sústredili na život a polo­ ženie svojej triedy. Útočili predovšetkým proti sociálnemu útlaku a nespravodlivosti, vzývali a vyznávali revolúciu. Ich práce nedosa­ hovali po formálnej a technickej stránke úroveň tradičnej literatúry; išlo tu neraz o zveršovanie politických zásad a hesiel, o agitky s neumelou formou, o rozprávky s podobnou fabulou. Bola však v nich sila a čaro novosti, pátos revolučnosti. Najdôležitejší bol sociálno-politický prízvuk a progresívny výchovný zámer tejto lite­ ratúry, jej orientácia a tendencia, ktorá sa stala východiskom neskor­ šej, umelecky náročnejšej pokrokovej literatúry. ‫״‬Tu sa rodí tendencia, ktorá sa stáva základom tých umeleckých diel, v ktorých sa dostáva do súladu a vyváženosti obsah s formou, ktoré na umeleckej úrovni vyjadrujú triedny ideál pravdy a krásy“ (Juraj Špitzer). V začiatočnom období proletárskej literatúry sa pestovali len kratšie útvary, najviac básne, žánrové dosť pestré, napríklad aj epigramy, satirické básničky a pesničky. Verše tejto poézie boli jednoduché, konkrétne a adresné, a preto aj účinné. Z krátkej prózy nachádzame tu rozprávky a črty, fejtóny, kurzívy a reportáže. Nové a najcennejšie na tejto literatúre sú jej obsahové kvality, ideová náplň. Ak sa pred­ tým niektorí kritickí realisti pokúšali (napríklad Tajovský) o zobra­ zenie života robotníka, v proletárskej literatúre sa stáva robotník centrom — nielen robotník-jedinec, ale celá robotnícka trieda, ktorá je hýbadlom, objektom, cieľom i konzumentom nového umenia. Proletárska literatúra mala nové, dovtedy nevídané kvality. Vefký dôraz sa v nej kládol predovšetkým na výchovnú funkciu; chcela byť pomocníčkou proletariátu pri jeho triednom a politickom uvedomo­ 535

vaní chcela sa zapájať do morálnopolilických príprav proletárskej revolúcie. Z autorov tohto obdobia možno uviesť viacero pseudonymov, ďalej okrem už spomínaného Jána Recka Jána Kubíka, Štefana D arulu, Balaštiaka, M. Lukána, V. Chlumeckého a i. Najvýznamnejší a najplodnejší z nich bol Václav Chlumecký (1861—1944). Bol to robotnícky samouk, zamestnaný spočiatku v podbrezovských železiarňach. Stal sa novinárom i redaktorom Proletárky a Hlasu ľudu v Banskej Bystrici a jedným zo zakladateľov a popred­ ných funkcionárov (senátor) KSC na Slovensku. Písal aj pod pseudo­ nymami poéziu, najmä satirickú, krátku prózu, fejtóny a stal sa autorom aj jedného z prvých slovenských povojnových románov Profesor Šiltao, 'sivuánsky človek, ktorý odtláčal v Pravde chudoby a knižne vydal r. 1924. Sám ho označil za utopistický; v skutočnosti ide o taký vymyslený príbeh, pomocou ktorého napáda autor pomery v buržoáznej republike, satirizuje ich a kritizuje. V protiklade k nim vykresľuje komunistickú spoločnosť na planéte Sivú, pričom vychádza z konkrétnych znalostí marxizmu. Svojím románom chcel autor odhaliť nespravodlivosť a nezmyselnosť buržoázneho zriadenia a propagovať komunizmus. Dielo nie je nijakým traktátom a napriek umeleckým nedostatkom má svoju literárnu hodnotu. Ďalší rozmach proletárskej literatúry spôsobil príliv mladých auto­ rov. Už roku 1922 napísal Peter Jilemnický do Pravdy chudoby kurzívu Krvavý Nero. Nasledujúceho roku sa tu stretávame s menom Roba-Poničana a onedlho so všetkými známymi proletárskymi spiso­ vateľmi. Na rozvoj revolučnej literatúry na Slovensku mali popri ekonomických faktoroch bezprostredný vplyv aj ideologickí činitelia: čulé styky pokrokovej mládeže zo Slovenska s mladšími i staršími príslušníkmi Komunistickej strany Československa v Prahe a prijatie zásad, na ktorých sa zakladala česká povojnová proletárska literatúra. Z Prahy sa potom prenášali kladné podnety na Slovensko. Pre takéto styky a podnety malo veľký význam už spomínané Volné združenie študentov-socialistov zo Slovenska, založené v Prahe roku 1922. Jeho členovia sa stretávali s českými študentmi v Komunistickej študentskej frakcii, kde začiatkom dvadsiatych rokov pracoval aj Július Fučík a Ivan Sekanina. Ďalším mocným podnecujúcim činiteľom pre rozvoj revolučnej literatúry na Slovensku bola ideologická a politická práca Klementa Gottwalda, ktorý tu budoval komunistickú tlač a vedel okolo časopisov, ktoré redigoval, sústrediť celú skupinu mla­ dých literátov-umelcov. Nie bez významu bola aj jeho sústavná sta­ rostlivosť o publikovanie hodnotných prekladov revolličnej literatúry. Okrem ideologických a politických impulzov vplývala na mladých pokrokových literátov aj živá česká a sovietska revolučná literatúra. 536

Zaujala ich najmä poézia S. K. Neumanna, ktorý zapôsobil na mladých hlavne svojimi zbierkami Nové zpěvy (1918) a Rudé zpěvy (1923). Vplývali na nich aj jeho teoretické state, články a polemiky, v ktorých formuloval zásady proletárskej literatúry a ktoré publikoval v časopisoch Červeň (1918—1921) a Proletkult (1922—1924). Tu treba uviesť, že v edícii Června vyšla r. 1920 aj prvá Leninova kniha v češtine Štát a revolúcia, ktorou sa pokrokovej literárnej gene­ rácii dostala do rúk mohutná ideologická zbraň. Táto kniha ‫״‬dezin­ fikovala vzduch v tábore pokrokovej kultúry. . . prelomila uzučký dusný horizont predstáv o ľudskej budúcnosti“ (Lad. Štoll). Zdeněk Nejedlý so svojím časopisom Var (od roku 1922) upozorňoval tiež na vlastnosti nového umenia. Sugestívnym umeleckým príkladom novej literatúra bola poézia Jiřího Wolkera (Host do domu, 1921; Těžká hodina, 1922), ktorá pôsobila sociálne citovým zanietením i revolučnou bojovnosťou, ďalej verše Jar. Seiferta (Město v slzách, 1921), Konst. Biebla, J. Horu a i. Z prozaikov pôsobil na úsilia mladých L Olbracht, M. Majerová a V. Vančura. Zo so­ vietskej literatúry to boli hlavne M. Gorkij, V. Majakovskí j, D. B e d n y j a mnohí mladí sovietski básnici a prozaici. Mladí autori proletárskej literatúry boli vedení k tvorbe silným sociálnym cítením, vyvinutým zmyslom pre ťažkú sociálnu skutočnosť a neutešené položenie pracujúcich v kapitalizme. Sociálne utrpenie a boj pracujúcich boli podnetom pre ich tvorbu, ktorou chceli vy­ jadrovať svoje revolučné presvedčenie a napomáhať boj proletariátu za revolučné ideály. Svoje príspevky odtláčali niektorí spočiatku v Mladom Slovensku (1919—1929) a Svojeti (1922), no ich hlavnou tribúnou sa stali stranícke časopisy a z nich predovšetkým Pravda chudoby s literárnou prílohou Proletárska nedeľa (1924—1925). Tu pomerne v krátkom období uverejnili veľký počet básní a próz, ako aj množstvo teoretických článkov, kritík a recenzií. Na stranách Proletárskej nedele sa utvárali a kryštalizovali názory na nové, mo­ derné proletárske umenie, bojovalo sa o jeho kvality, správne vysvet­ ľovanie, obsah a formu. Svojím jasným, vyhraneným a pokrokovým programom, životnosťou, oduševnením i odvahou mladých tvorcov Proletárska nedeľa predstihovala všetky ostatné literárne časopisy. Bolo výrazom citlivej vnímavosti a mnohostranného záujmu mladých proletárskych spisovateľov, že sa takmer všetci pokúsili o tvorbu vo viacerých literárnych druhoch. Pestovala sa však najviac poézia, ktorá vynikala ideovou priebojnosťou a pomernou vyspelosťou. Také boli najmä verše Jána Roba-P oničana, ktorý bol najproduktívnejším básnikom v Pravde chudoby. Uverejnil tu 30 básní a prispieval pritom aj do iných časopisov, napríklad do Spartaka, Mladého Slovenska a Davu. Hoci neraz len zveršovával po.itické tézy a heslá, jeho poézia

537

bola sugestívna revolučnou ideovosťou a prezrádzala aj talent autora. Poničan bol naším naibojovnejším proletárskym básnikom. Poéziu rôznych kvalít, ale vždy prevažne sociálneho charakteru, pestovali ďalej Laco Nov om es ký, Daniel Okáli, Jozef Tom ášik-Dum í n, Jarko Elen, Synt a i. V próze prvé miesto zaujímal Peter Jilemnický, ktorý písal aj pod pseudonymom Al.-Arm. Od začiatku svojho pobytu na Slo­ vensku, odvtedy, čo prišiel do styku s KI. Gottwaldom v Banskej Bystrici a vstúpil do KSČ. začal intenzívne tvoriť a publikovať. V Pravde chudoby sa jeho men0 zjavuje už r. 1922, v Proletárke odtláča r. ]923 rozprávku Cirkus a prispieva i do Spartaka, Davu, M’adého Slovenska a iných časopisov. Jilemnický sa stal najplodnejším prozaikom našej proletárskej literatúry. I keď pri umeleckých po­ stupoch podliehal v niektorých svojich prácach modernistickým smerom, expresionizmu a poetizmu, jadro jeho tvorby bolo realistické a ideovosť revolučná. Tieto jeho práce sú dokladom toho, ako museli naši prví pokrokoví spisovatelia zápasiť, kým pre nový obsah svojich diel našli primeranú formu. Stopy modernizmu badať aj v prácach niektorých ďalších prozaikov proletárskej literatúry. Prózu so sociál­ nou tematikou pestovali Andrej S irácky (V noci pred 1. májom, Tulákova láska a i.), Ján Poničan (Kariéra, Továreň), ďalej Jarko Elen Synt. Urx a iní. O dramatickú tvorbu sa pokúsili Ján Rob-Poničan (Dva svety) a Peter Jilemnický (aktovka Štrajk) s ne­ veľkým umeleckým úspechom. Ďalekosiahly význam mali literárnoteoretické a kritické články, ktoré zaujímali v Proletárskej nedeli popredné miesto. V porovnaní s ostatnou našou tlačou sa ostro vyníma ich kvalita a úroveň. Vedúcim teoretikom a kritikom Proletárskej nedele bol Eduard Urx. Už v prvom svojom článku v Pravde chudoby vyhlásil: ,.Dnes nemôžeme čakať od starej kultúry nových hodnôt.“ Svojimi náhľadmi a úvahami vyslovoval noetické a estetické kritériá rozvíjajúcej sa proletárskej literatúry. Žiadal od nej, aby odrážala skutočný život, aby bola ten­ denčná a revolučná. Proletársky básnik sa má započúvať do ‫״‬hlbín davovej duše proletariátu“ a má vystihovať nové skutočnosti, pri­ nášané novou triedou. Zavrhoval schematizmus, prostý prepis sku­ točnosti. ,.Pravá báseň nás musí rozbúriť v najhlbších hĺbkach duše, musí nami zatriasť a rozviniť v nás pocity krásy. Nikdy nebudeme pokladať za báseň chladne zveršovanú myšlienku . . .“ — ‫״‬Od pro­ letárskej poézie žiadame, aby bola naozaj poéziou, t. j. aby pretvárala proletársku realitu v nový, fantáziou syntetizovaný svet krásnych tvarov“ (M. C. Biss-Urx: Umenie a ‫״‬umenie“, Pravda chudoby, 27. XII. 1924). E. Urx rozvíjal aj náhľady na kultúrne dedičstvo. Cenné boli jeho články, v ktorých informoval o ruchu a dianí v českej 538

pokrokovej literatúre. Urx pozoroval nové prúdy v literatúre, uvažoval o vzniku, súčasnom stave a budúcnosti pokrokovej literatúry, objavoval jej znaky a princípy, bojoval za ich uplatnenie. Svojimi článkami a recenziami (napríklad o Wolkerovej poézii, o Poničanovej zbierke Som a iných) prispieval k rastu proletárskej literatúry. Rôzne teore­ tické problémy nového umenia objasňovali vo svojich prácach aj A. Sirácky, P. Munels, D. Okáli a B. Rezlerová-Švarcová. Vo svojich statiach rozoberali otázky kvality proletárskeho umenia, pomer k domácemu literárnemu dedičstvu a k buržoáznej literatúre vôbec, pomer k českej literatúre, najmä pokrokovej. Svoje vývody opierali neraz o názory českých pokrokových spisovateľov (S. K. Neumanna a iných). Pred očami mali perspektívy nového, proletárskeho umenia a k literatúre minulosti zaujímali sprvu veľmi kritický a odmietavý postoj, keďže na Slovensku neboli vtedy ešte známe Leninove vývody o otázkach kultúrneho dedičstva. Autori proletárskej literatúry ovplyvnili významnou mierou náš literárny a kultúrny vývin, orientáciu ľudových más a inteligencie. Proletárska literatúra, ako ju volali aj sami jej tvorcovia, vypĺňajúca celé povojnové desaťročie, predstavovala silný a sľubný rozlet mladých pokrokových síl. Skupina tvorcov sa však časom zmenšila — vypadli z nej tí, čo sa preorientovali na vedeckú alebo inú činnosť, čo za­ blúdili, prípadne sa odmlčali. Proletársku literatúru považujeme za predbojovníčku socialistického realizmu.

JÁN PONICAN Vedúcim proletárskym spisovateľom sa stal Ján Rob-Poničan. Narodil sa 15. júna 1902 v Očovej. Po gymnaziálnych štúdiách v Ban­ skej Bystrici a Lučenci zapísal sa na techniku v Prahe, chcel študovať strojné inžinierstvo, ale neskoršie prestúpil na právo. Po vyštudovaní práv pôsobil istý čas ako vychovávateľ vo FRTJ, lebo ako známy komunista nemohol dostať miesto koncipienta; neskoršie prešiel do advokátskej praxe vo Zvolene. Tu začal vyvíjať aj intenzívnu politickú činnosť, za ktorú bol väznený. Po niekoľkých rokoch dostal sa do Bratislavy, kde prešiel viacerými zamestnaniami. Toho času je riaditeľom Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry. Poničan sa vyvíjal ako mnohostranne činná osobnosť. Spočiatku písal poéziu, ale čoskoro sa pokúsil aj o drámu a v tridsiatych rokoch sa pustil aj do prózy. Okrem toho veľa prekladal z ruštiny, nemčiny a francúzštiny a písal aj literárne úvahy.

539

Mladého, silne citovo založeného básnika sa dotkli sociálne ťažkosti povojnového obdobia, cítil otras, spôsobený Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou. Videl pohyb a nespokojnosť nášho robot­ níctva. Počas štúdií v Prahe sa ešte viac zblížil s robotníckym hnutím, zoznámil sa s J. Fučíkom, I. Sekaninom a B. Václavkom. Stal sa členom Kostufry. Čítal básne Wolkerové a Neumannové, sovietsku poéziu, najmä Majakovského, ako aj komunistické časopisy, napríklad Neumannov Červen. Osobne sa spoznal aj s V. Nezvalom a J. Seifertom. Ako organizátor Volného združenia študentov-socialistov zo Slo­ venska usporadúval v Prahe večierky sociálnej poézie. Praha prebudila v Poničanovi básnika. Stalo sa tak aj s viacerými inými slovenskými študentmi, ktorí sa v Prahe chytili pera. Poničan začal publikovať roku 1922 vo Vámošovej Svojeti (sám neskoršie redigoval Mladé Slovensko), kde odtlačil dovedna 18 básní, z ktorých mnohé pojal do svojho debutu Som, myslím, cítim a vidím, milujem všetko, len temno nenávidím (1923). Zbierka je významným medzníkom vo vývine našej proletárskej poézie. Vyvolala protirečivé ohlasy súvekej kritiky. Eduard Urx ju hodnotil veľmi priaznivo. Buržoázni kritici ju poväčšine odsudzovali, najmä pre jej ideologickú náplň, určovanú sociálnorevolučnou tematikou, bojom proti rôznym názorovým a spoločenským predsudkom i prudkým, nekonvenčným erotizmom. Zbierka je umeleckou interpretáciou revolučných nálad, myšlienok a predstáv, akými žila pokrokovo orientovaná povojnová mládež, inšpirovaná marxistickým učením, socialistickou revolúciou a novou spoločenskou skutočnosťou v SSSR. Mnohé jej verše sú oslavou lásky, mladosti a mladých, zapálených nadšením za revolučné ideály, s ktorými ostro kontrastovala neutešená domáca spoločenská situácia. Hľa, vyznanie a autocharakteristika mladého umelca: ‫״‬Ja krutej bolesti, mladosti som bolševickým tlmačom.“ Básnik naladil svoju lýru pateticky a revolučne, čo strhávalo, hoci jej melódie mali neraz oprostený, zjednodušený výraz, takže ne­ vystihovali vždy zložitú skutočnosť. Hoci ideovo-umelecká štruktúra jeho veršov trpí miestami umeleckou neprepracovanosťou, predsa im nechýba sugestívnosť: ‫״‬My mladi? Oj, zázračné topole sme my... Oj, ružový začiatok sme my, nádeje na nás šaty. Že cítime: sme práve z neba spadli, nuž pohŕdame všetkým, čo je už dávno na zemi. My mladí? Sme satyri z Dionýza sprievodu. Mozog nám dlbe Minervy sova a šípom slastne prebíja srdce Kupido“ (My mladi). Alebo: ‫״‬Ľúbim šialene, ľúbim ako boh ... lebo tá žena, ktorú milujem, je bohyňou: Revolúcia“ (Chlapci, ja ľúbim). Ak aj nová tvárnosť, nové kvality proletárskej literatúry, a teda aj Poničanovej poézie, boli spojené s určitými nedostatkami, súviselo to s jej novátorstvom, hľada­ ním výrazu pre nový obsah, čo bolo zákonitosťou vývinu nového

540

umenia. V hľadaní básnikovi bola na pomoci česká i sovietska poézia, zvlášť Jiří Wolker. Vidno to dobre na básňach Zabil som ja už a Balada o továrni. Veľkou prednosťou Poničanovej poézie bola jej úprimnosť a otvorenosť, čistota citu a revolučný zápal. Básnik chápal svoju tvorbu ako ,.nástroj zvestovania pravdy“, a preto sa neobzeral ani napravo ani naľavo a ,.nechcel mať problémy estetické“. Poézia Poničanovho debutu vyznieva v plamenné vyznanie lásky k životu a viery v sociálnu spravodlivosť. Koncom roku 1923 objavilo sa Poničanovo meno v Pravde chudoby a nasledujúceho roku v Spartaku. Zoznámil sa s P. Jilemnickým, E. Urxom i Kl. Gottwaldom, Vstupuje do KSČ; stal sa spoluzakla­ dateľom skupiny DAV. Jeho poézia sa nevzďaľuje od pálčivej so­ ciálnej problematiky, neustále reaguje na triedne protirečenia medzi svetom vykorisťovateľov a svetom pracujúcich. Tieto reakcie sú vždy mocne citovo podfarbené. Pritom si básnik zachováva svoju bojovnosť a útočnosť proti ‫״‬meštiackej cháske“. Taká je ďalšia Poničanova zbierka Demontáž (1929), pomenovaná podľa úvodnej básne; v nej básnik odhaľuje celú sociálnu mizériu súčasnosti, ktorá napriek utešu­ júcim slovám vládnúcich kruhov o stabilite a prosperite bola voči robotníkom macošská. Páni sa zabávajú a robotníkov prepúšťajú z práce; robotníci demonštrujú a páni dajú do nich strieľať. Hoci ide o improvizáciu, báseň je otrasná svojím pátosom, pravdivosťou a etic­ kým dôrazom. Podobné kvality majú aj ďalšie básne, v ktorých sa striedajú motívy odboja a útočnosti proti kapitalizmu s motívmi ero­ tickými. Je tu mnoho básnických glos o bolestných javoch súvekého života a s nimi súvisiacich osobných tragédií. Svoje umenie Poničan ďalej rozvíja v knižke Večerné svetlá (1932), do ktorej vstupuje výrazná básnická reflexia. Popri veršoch o láske, plných žeravého erotizmu a zmyslovosti, významné sú tu úvahy o zmysle života, boja i poézie. Básnik vyznáva, že vždy myslel na revolúciu, na pomoc davu: ,, . . . i z vína ohne vybájil s»m, čo zožierali svety, i ženy som snád preto ľúbal, že jako rudé zástavy, tak horeli im rety“ (Lumpácka pieseň). Okruh doterajších námetov rozšíril sa tu o témy z väzenia. Pobyt v Sovietskom sväze roku 1931 inšpiroval Poničana k cyklu básní, ktoré zaradil do zbierky Angara (1934). Jej prvú časť tvoria verše s motívmi a zábermi z SSSR. Okrem sviežich prírodných obrázkov sú tu verše ospevujúce víťazstvo socialistickej revolúcie, eko­ nomický rozmach SSSR, gigantickú výstavbu krajiny (O Kuzneckstroji, Pieseň o výstavbe) a jej perspektívy: ‫״‬...na horizonte noc / zajtra už na ňom giganty budú“ (Vo vlaku). Všíma si nových sovietskych ľudí, ktorí objavili v sebe ‫״‬silu obrov“, ‫״‬silu pohádkovú“ a ktorí ‫״‬pod lúčmi budúcich nadzázrakov“ riadia ‫״‬strojov tvorivý zvuk“. 541

Je to obdiv sovietskej techniky i predpoveď jej veľkosti. Niektoré verše nie sú dosť umelecky sformované, a tak vyvolali kritiku E. Urxa. Ale aj v tejto časti zbierky sú silné básnické obrazy. V druhej časti knihy prináša básnik protikladné zábery z domova, gniaveného sociál­ nym útlakom a hospodárskou krízou. V niekoľkých básňach zachycuje všetky charakteristické znaky pomerov z krízových čias. Vystihuje položenie slovenských pracujúcich slovami: dlžoby, dane, núdza. Vykresľuje biedu a pochody nezamestnaných, hovorí o streľbe do ro­ botníkov, o víťaznom štrajku poľnohospodárskych robotníkov. Všetky tieto obrazy sú prepletené revolučnými výzvami. V nasledujúcej Poničanovej zbierke Póly (1937) vystupuje zjavná snaha vysloviť revolučné myšlienky umelecky dokonalejším spôsobom. Pre tento cieľ vytvára básnik značne zložité umelecké konštrukcie a svoje vyjadrovacie prostriedky organizuje s väčším zmyslom pre pravidelnosť. Osobné problémy a záujmy autora ustúpili tu celkom do úzadia, jeho pozornosť upútali najrozličnejšie spoločenské javy, najmä triedne rozpory a boje, ťažká situácia pracujúcich. Nad tým všetkým stála vízia revolúcie, ovzdušie nabité elektrinou — ako to v kondenzovanej skratke vyjadruje báseň Doba:

‫״‬na streche doby sýty stôl a v podpalubí karambol oblaky plávu ružové a pôda smädom prachovie lumpujú smelí gangsteri a dav sa s biedou teperí povodeň chystá smrť a púšť len doba váha spustiť spúšť‘.

Básnik vyzýva proletariát k jednote a revolučnej pripravenosti. V kapitalizme vidí pliagu a predpovedá mu koniec: ,, . . . no nadišiel už čas / už všetkým treba svetlá“; naostatok revolučne rozhoduje: ‫ ״‬. . . žiť životom plným / alebo mrieť“. Sú tu zvýraznené aj protiklady medzi mestom a dedinou, krásy horskej prírody a sú tu aj ohlasy vojny v Španielsku. Poničanovo umenie sa vyhýba falošnej modernosti a zachováva si 542

realistický charakter. Pólmi chcel básnik vyjadriť rozpory súčasnej doby, poukázať na sociálnopolitické protiklady a ich riešenie. Za okupácie a vojny — v čase tzv. slovenského štátu, keď Poničan bol dvakrát väznený a inak žil stále pod dozorom, ťažko mu bolo vyjadrovať svoj revolučný postoj. Robil to nepriamo, zastreto. Voči fašistickému režimu zaujal stanovisko predovšetkým v poéme Divný Janko (1941). Báseň má historický rámec z búrlivých rokov meruôsmych, do ktorého zakreslil postavu revolučného štúrovského básnika Janka Kráľa. V poéme, plnej dynamiky, vytvoril Poničan ostré napätie medzi panskou triedou a ľudom, ktorý sa začne hrozivo dožadovať svoiich práv. Nebolo ťažké pre čitateľa urobiť si paralelu medzi touto skutočnosťou a súvekou situáciou, čo bolo aj ideovým zámerom básnika. Poému napísal Poničan zrejme preto, aby obrazom revolučného básnika Janka Kráľa a revolučných pohybov ožaroval i roznecoval v súčasnosti revolučné nálady a odhodlanie bojovať proti fašizmu. V tomto zmysle pôsobí postava Janka Kráľa, ktorý burcuje ľud do boja proti panskej triede. Dujú vetry májové, kujú heslá Kráľove, kosy, vidly, arzenál a pred nami ako víchor Janko Kráľ: ‫״‬Vešajte pánov! Páľte kaštiele!“ — Koleso sa krúti, krúti, budú robií darmožrúti, bili ste nás večné veky, * lámali ste ruky, drieky, trápili ste, páni, nás, skúsime to s vami raz. Poéma Divný Janko je umelecky najucelenejším dielom Poničanovým. Svedčí o tom i jej veľká obľuba u čitateľov. V ďalších publikovaných veršoch z tohto obdobia (Sen na medzi, 1942) Poničanova bojovnosť poklesla, prevažuje v nich rezignácia, pasivita, sú tu iba náznaky odboja. Keď aj ‫״‬sekeru pomsty tupí čas“, vyzýva: ‫״‬Zachraňuj hriadky budúcnosti!“ — ‫״‬Preč ho, preč, popol z pahraby!“ No v tom istom čase vedel písať aj verše naplnené duchom odboja (Slovenský vzdor, Za slncOm a i.). Odtlačil ich po rokoch v zbierke Riava neutícha -— v cykle Kaskády. Po oslobodení pokračuje Poničan v intenzívnej tvorbe, ale nedarí sa mu vždy náročnejšie zvládnuť zvolené témy. Slovenské národné povstanie oslávil v básni Povstanie (1946). Svoj portrét vykreslil v lyricko-epickej básni Ivan Klas (1946) a vzťah k Bratislave, ‫״‬mestu 543

svojich snov a bojov“, vyjadril v knižke Mesto (1947). Poničan vy­ nakladal ďalšie úsilie o umeleckejšie stvárnenie skutočnosti, vyberajúc si najaktuálnejšie námety. Hold osloboditeľskej sovietskej armáde, oslava budovateľského nadšenia a práce, pozdrav novej mládeži a boj za svetový mier — to sú hlavné témy jeho ďalšej zbierky Na tepne čias (1949). Jeho najnovšia zbierka Riava neutícha (1958) prináša básne z rokov 1937—1944 i verše z posledných čias. V prvých odhaľuje svoj postoj k revolučným otázkam a udalostiam v minulosti. Básne stoja na úrovni ohraničenej zbierkami Póly a Sen na medzi. Vo veršoch zo súčasnosti vynikajú najmä tie, v ktorých sa zachvieva hlboká emocionálnosť. Je tu veľa budovateľských a aktuálnych poli­ tických motívov. Vydarená je Poničanova prírodná lyrika. Zbierka je predchnutá socialistickým pátosom a oslavou dneška. Nekladie pro­ blémy. neznepokojuje — povzbudzuje. Tieto verše, rytmus a dikcia vynikajú ľahkosťou a prostotou. Pred básnikom je ešte stále sľubná tvorivá cesta. Aj Poničanova prozaická tvorba je dosť rozsiahla a rôznorodá. Jeho prvá próza, román Stroje sa pohli (1935). korešponduje v mnohom s jeho dovtedajšou poéziou. Aj tu sa ukazuje autorov bystrý sociálny zmysel a politickovýchovná tendencia. Poničan vo svojom nazeraní na skutočnosť vie uplatňovať triedny a revolučný aspekt, no chýba mu schopnosť účinnejšie stvárňovať epický dej a tvorivá dôkladnosť. Útlučký román čerpá látku z čias povojnových (dejiskom je stredo­ slovenský, pravdepodobne autorov rodný kraj), keď robotnícka trieda začala intenzívne zakladať svoje organizácie, politicky sa vzdelávať a púšťať sa s väčšou uvedomelosťou a odvahou do boja s vykorisťo­ vateľmi. Aj tu si rÔbotníci-drevorubači a piliari spoločným cieľa­ vedomým bojom vynútia splnenie svojich požiadaviek. S týmto sociálnopolitickým motívom vystupuje v diele ako rovnocenný motív láska syna majiteľa píly Tida Hrona a prostého dedinského dievčaťa Katky, dcéry robotníka. I v ňom sa odráža triedne protirečenie, panský egoizmus a amorálnosť. Výsek zo skutočnosti, ktorý autor vybral pre svoj umelecký zámer, poskytoval mu omnoho viac možností pre účinný dramatický obraz; miestami to aj naznačuje. Viaceré javy si však zjednodušil a neraz postupuje schematicky, čo sa nepriaznivo prejavilo vo všetkých zložkách diela. Autorovi sa v tomto románe nepodarilo uplatniť v plnej miere metódu socialistického realizmu. Pokračovaním románu Stroje sa pohli je román Pavučina (1946), ktorý bol napísaný už roku 1936. Jeho dej sa odohráva v tom istom prostredí, ale začiatkom tridsiatych rokov, v čase hospodárskej krízy. Poničan akoby bol chcel svojimi kresbami z Pohronia doplniť široké obrazy spoločenských pomerov v dielach P. Jilemnického a Fr. Kráľa. Za vojny písal sociálne a romantizujúce prózy, v ktorých chcel 544

objavovať morálnu tvár ľudí a krásu prírody; vydal ich až po oslo­ bodení v zbierkach Hôrny kvet (1945); Treba žiť (1946). Poničan prejavil záujem aj o dramatickú tvorbu. Už roku 1924 napísal ‫״‬tézovú“ drámu Dva svety, ktorá vyšla ako druhý zväzok Knižnice Proletárskej nedele. Hoci hra má nereálnu zápletku, schema­ tickú a utopistickú náplň, svedčí o sociálnorevolučnom zmýšľaní autora. Podobné umelecké kvality majú aj jeho ďalšie dramatické pokusy Iskry bez ohňa (1935); Boj (1935); Vzbura na rozkaz (1936), avšak svoje spoločenské poslanie — aktivizovať robotníctvo do boja proti kapitalizmu — splnili. Až neskôr, po skúsenostiach z prekladania svetovej dramatickej spisby, vytvára Poničan zrelšie práce. Ale aj jeho najlepšia dráma Jánošík (1941), ktorou spolu s Divným Jankom najmarkantnejšie vyjadril svoj postoj k obklopujúcej ho spo­ ločenskej skutočnosti, má isté nedostatky. Hrdina tejto veršovanej hry je čiastočne štylizovaný a nezrovnáva sa s tradičnou predstavou legen­ dárneho ľudového hrdinu. Poničanov Jánošík sa rozhoduje bojovať proti pánom a mnohé jeho výpovede sú veľmi sympatické: ‫״‬Za práva ľudu idem do boja. . . zbojnícke heslo: právo, sloboda!“ — ‫״‬Najhoršie zlo je ľudí otroctvo.“ Alebo preoblečený za zemana reční v dvorane révayovského kaštieľa: ‫״‬Dajte ľudu práva, / ho ľahko zhoria vaše kaštiele! / Ked ľud sa zdvihne, pôjde ako láva, / vašu moc sfúkne ako páperie.“ Je to závažná idea hry, že Jánošík chce boj zbojníkov zmeniť na boj masový a sociálny. Ale záverečný obraz hry vyznieva nebojovne. Jánošík, ktorý v hre dostáva viac črty vzdelanca a sociál­ neho reformátora ak0 odbojného buriča a odvážneho bojovníka, rezignovane odmieta milosť a nechce znovu viesť ľudí ‫״‬na boje“. V symbolizujúcej spoločenskej hre Štyria (1946) upadá autor do psychologizmu. Omnoho reálnejší a živší je v satirickej komédii Čistá hra (1949), ktorá je jasným, duchaplným a kompozične dobre postaveným útokom proti malomeštiackej spoločnosti a jej morálke, proti korupcii, protekcii a zisku bez práce. Poničan hodne prekladal, najviac poéziu a drámy. Už na začiatku svojej literárnej činnosti uvádzal k nám poéziu Majakovského a Jesenina, ďalej Bedného, Bloka, Pasternaka. Neskoršie prekladal aj z ma­ ďarčiny (Adyho) a bulharčiny (Boteva). Divadelné hry prekladal najmä počas vojny a po nej. Tak pretlmočil do slovenčiny Moliérovho Mizantropa, Tartuffa a Lakomca, Schillerovho Viliama Telia, Kleistov Rozbitý džbán a i.

Poničanova tvorba zaujíma významné miesto v slovenskej literatúre vôbec a vo vývine socialistického umenia zvlášť. Prinášala podnety pre revolučné myslenie i nejeden impulz pre pokrokovú tvorbu. Významné bolo jej sociálne poslanie, mobilizujúci účinok v robot35 Dejiny slovenskej literatúry

545

niekom hnutí. Bojovnosť a revolučnosť Poničanovej poézie zapaľovala i nadchýnala, osviežovala sily v zápase za krajší svet. O sociálnorevolučnú poéziu sa pokúšal aj Jozef T o m á š i k — Dumín (1900—1937). Ideologicky dostatočne nevykryštalizovaný, zaujatý príliš osobnými bolesťami, nedosiahol vytýčené méty — i pre predčasnú smrť (Chlapec a husle, 1926 a Otvorte okná, 1934). Skupina proletárskych spisovateľov sa po roku 1925 začala trieštiť. Z proletárskych spisovateľov sa v tomto roku sformovala skupina DAV, pomenovaná podľa časopisu tohože názvu, ktorého prvé číslo vyšlo koncom roku 1924, druhé na jar 1925. Redigoval ho Eduard U r x. Obe čísla (L ročník) boli vcelku prejavom hľadania mladých, progresívnych talentov. Keď však z redakcie DAVu Urx odišiel (1926) a vedenie časopisu prevzal Clementis a Novomeský, ideolo­ gická i umelecká tvárnosť časopisu sa stávala konfúznejšou. Ako sa to mohlo stať? Skĺznutie niektorých davistov do oportunizmu a bur­ žoázneho nacionalizmu možno vysvetliť príčinami povahy hospodárskopolitickej i osobnej. V rokoch 1925—1929 existovala u nás (najmä v Čechách) dočasná kapitalistická stabilizácia a konjunktúra, pričom však na Slovensku trvali určité krízové javy (v priemysle, poľnohospo­ dárstve, v spoločenskom živote). Tento stav mýlil niektorých prísluš­ níkov komunistickej strany, že boli ochotní uskutočniť niektoré ústup­ ky od revolučnej línie. Tieto nezdravé javy dezorientovali aj niektorých davistov. A keď k tomu pristúpila osobná intelektuálska povýšenosť, izolácia, lipnutie na zlých vzoroch, vnútorná jednota a jednoliatosť sku­ piny DAV sa vážne narušila (hoci navonok členovia skupiny vystupovali jednotne). Na ich tvorbu nepriaznivo pôsobili aj niektoré zjavy v českej litera­ túre, ktoré narušili súdržnosť a homogénnosť v tábore pokrokovej literatúry. Česká pokroková literatúra, ktorej vedúcou osobnosťou bol S. K. Neumann, a to tak umelec-básnik, ako aj teoretik a kritik, začala sa v prvých rokoch po vojne sľubne rozvíjať. Sám S. K. Neu­ mann sústredil okolo svojich časopisov Červen a Proletkult mnoho! mladých pokrokových umelcov. Popri Neumannovi zažiaril ďalší fasci­ nujúci zjav — mladučký Jiří Wolker. Mladí umelci si vy­ tvorili dve výrazné skupiny, a to Devčtsil v Prahe (založil ho roku 1922 Karel T e i g e, ktorý vydával revue RED) a Literárnu skupinu v Brne (1921) s orgánom Host (1921—29). Ich členmi boli aj J. Wolker, V. Nezval, K. Biebl, Jar. Seifert, V. Vančura, B. Václavek a i. Medzi členmi týchto skupín sa skoro ukázali značné diferencie tak v ideologickej, ako aj v umeleckej orientácii, ktoré časom priviedli obe skupiny na scestie. Už začiatočný odklon od pokrokovej línie pri­ viedol J. Wolkera k tomu, že r. 1923 vystúpil z Devčtsilu, keď sa bol 546

ešte predtým rozišiel aj s Literárnou skupinou. Zvlášť vypuklé bolo vybočenie Devčtsilu. Smer, ktorý začal skupine udávať K. Teige, viedol k stroskotaniu pôvodného umeleckého programu, ktorý mal pred očami tvorbu revolučnej literatúry. Teige podľa vzoru západoeuróp­ skych modernistických smerov založil r. 1924 aj nový umelecký smer poetizmus, v ktorom sa kládol dôraz predovšetkým na fantáziu a ume­ leckú obrazovosť. Zreorganizoval Devčtsil a začal vydávať revue kozmopolitického charakteru Disk, ktorá mala pobočné redakcie aj v Paríži a v Ríme. Poetizmom boli na čas zasiahnutí aj básnici s komunistickým svetonázorom. Z brnenskej Literárnej skupiny vyšlo zasa onedlho po Wolkerovej smrti heslo ‫״‬Dosti Wolkera!“, ktorého ideovým pôvodcom bol F. Halas. Boj 0 revolučný odkaz Wolkerovej poézie, ktorý rozvíril tento útok (na obranu Wolkera sa bojovne po­ stavil už aj J. Fučík), ukázal rozloženie síl v českej literatúre, vy­ jasnil princípy socialistického umenia, prehĺbil a upevnil vzťahy po­ krokových tvorcov. Všetky tieto zjavy pozorne sledovali mladí proletárski spisovatelia na Slovensku. No niektorí sa dali zviesť subjektivizmom a experimentátorstvom a najmä v poetizme videli veľké možnosti pre svoju ďalšiu tvorbu, nepohádajúc jeho úskalia. Niektorí príslušníci DAVu (napr. Jilemnický, Urx, neskôr Kráľ) spozorovali nebezpečie a týchto pomýlencov kritizovali, dištancujúc sa od ich koncepcií. Jilemnický už r. 1925 vyslovil v listoch Urxovi svoje pochybnosti o rýdzom proletárskom charaktere ich umenia. Napríklad v liste zo 16. X. 1925 mu píše: ‫״‬Trpím tým, že garda, ktorá si nahovára akési vodcovské stanovisko duchovné u proletariátu, je taká krátkozraká. .. Toho som sa v takej miere nikdy nenazdal. Medzinárodnosť, zničenie hrádzí medzi jednotlivými národmi, zrúcanie ich predsudkov vlasteneckysvojráznych atď. atď. — ktorými sa na verejnosť toľko oháňali, boli pre nich len frázami a obzor ich ‫״‬proletárskeho“ ducha, odkojeného z meštiackeho žriedla, v pravde sa zas ďalej nedostal1 ako ta, odkiaľ vyšiel.“ A v liste z Moskvy, písanom Urxovi a Novomeskému (spo­ ločne) na jar 1928, uvádza, že jemu ide o ‫״‬presné zladenie svojej životnej úlohy s historickou úlohou proletariátu vôbec a s histo­ rickou úlohou komstrany zvlášť“. A ďalej píše: ‫״‬Nepodceňujem krásnu literatúru: naopak, vážim si ju a verím, že i ja nájdem v sebe do­ statočne síl, aby som i na tom poli niečo napísal. No ja i tieto svoje schopnosti musím podčiniť spoločnej úlohe, robiť programy literárnej práce, načúvajúc davu — a nie načúvajúc charlestonu nariekavého saxofónu a bláznivých kastaniet.“ Ale k náprave nedošlo, a to ani po prelomovom roku 1929, keď sa na V. sjazde KSČ skoncovalo s‫ ׳‬úchylkárstvoim a zásluhou Kle35·

547

menta Gottwalda bola vytýčená jasná boľševická línia v živote strany. Časopis DAV vychádzal (s prestávkami) do roku 1937. Skupina sa rozpadla po trenčianskoteplickom kongrese slovenských spisovateľov (1936), keď oportunistickí členovia DAVu sa stotožnili e nacionalistickými koncepciami niektorých slovenských spisovateľov. Po roku 1936 sa naši najpokrokovejší umelci, Peter Jilemnický a Fraňo Kráľ, zaangažovali do práce v Bloku, skupiny českých po­ krokových intelektuálov, vydávajúcich časopis U-Blok (neskoršie len U), ktorý mal za cieľ mobilizovať do jednotného protifašistického frontu všetky pokrokové, protifašistické sily. Časopis vychádzal štvrť­ ročne v rokoch 1936—1938 a jeho redaktormi boli Bedřich Václavek, Jiří Taufer a Peter Jilemnický. LADISLAV NOVOMESKÝ Nedôsledná ideovo-umelecká orientácia poznačila aj tvorbu Ladi­ slava Novomeského (1904). Hoci mu nemožno poprieť vy­ vinutý sociálny zmysel a úsilie o účinné umelecké vyjadrenie myš­ lienky, jednako mu chýba sila ideovej jednoznačnosti a výraznosti. Už v jeho prvých básňach, uverejnených najmä v Proletárskej nedeli, možno zbadať dvojaké tematické zameranie: sociálnotendenčné a osobné, estetizujúce. Básňam prvej skupiny chýbal onen ostrý revo­ lučný akcent, aký mali napr. básne Poničanove. Novomeský je inte­ lektuálnější, estétskejší, menej výbojný, hoci aj menej rétorický, ale zasa viac elegický. Vo svojej prvotine Nedeľa (1927), do ktorej prevzal aj viaceré básne z Proletárskej nedele, nezaprel básnik svoju sociálnu tvár; poburuje ho sociálna nerovnosť a nespravodlivosť, dojímajú ho ťažké prípady sociálnej biedy. V jeho citovosti badať vplyv poézie Jiřího Wolkera, no Novomeskému chýba širší, celistvější a ideove vyhrane­ nejší pohľad na skutočnosť. Jeho poéziu charakterizuje sentimentalizmus a pesimizmus, ktoré oslabujú jej revolučný účinok. Smerom k subjektivizmu a estetizmu sa vyvíja jeho poézia v zbierke Romboid (1932). I vo veršoch Romboidu rezonuje síce sociálna sku­ točnosť, ale z akejsi prílišnej vzdialenosti, prehradzovanej mnohými rušivými momentmi. Predovšetkým je to básnikova snaha po umelec­ kom efekte, výlučnej originalite, ktorá ho vedie až k úskaliam forma­ lizmu. Novomeského poézia sa uvoľňuje v rytme, veršovej i slohovej výstavbe. Zvýšený dôraz na estetické hodnoty potláča a zahmlieva často sociálnu skutočnosť. Úsilie po esteticky účinnom výraze vystupňoval ďalej v zbierke

548

Otvorené okná (1935), verše ktorej prezrádzajú neobyčajnú obrazotvornú schopnosť autora. Básnik tu použil vari všetky možné trópy a štylistické figúry, a to v nových podobách. V syntéze zaznievajú tu vzory modernej poézie, domácej klasiky i ľudovej slovesnosti, azda najviac však Majakovskij a Jesenin. Novomeský zbásňuje zväčša všedné témy, no vie im dať vysoký poetický účinok. Niektoré motívy pestuje so zvláštnou obľubou: spomienky na detstvo; vlak — koľaje — cesto­ vanie: väzenie a iné. Živé a výstižné sú prírodné obrázky, ktoré sa stále prepletajú jeh0 veršami. Vo svojej poézii zložitými spôsobmi pretavuje skutočnosť. No i pri tomto spôsobe tvorenia sa dá v nej spoznať aktuálnosť, pulz života. Vo viacerých veršoch zbierky ohláša sa kríza a nezamestnanosť, smútok vysťahovalcov, hrozba fašizmu a vojny i protest proti nej, viera v nové časy. V básni Stretnutie (III) je zárodok základnej idey zbierky Svätý za dedinou (1939). Spomína sa tu legenda o svätcovi, ktorý chcel po­ môcť ‫״‬kraju“, no vidiac ‫״‬márnosť svojich zázračností za dedinou v žiali skamenel“. V ideových základoch zbierky je teda prvok rezignácie. Prejavuje sa v malej bojovnosti a v celkove pochmúrnom ladení básní. I obyčajná myšlienka sa tu utápa v komplikovanej obrazovosti. Prevládajú zas všedné témy (deň, noc, dážď, jarmok a iné) a osobná problematika. Cenné sú však básne, v ■ktorých odsudzuje fašistickú vojnu v Španielsku, protestuje proti násiliu a neľudskosti (‫״‬Päst ruže zovretá nech vzrastie nad hrobami, tá hrozba stolistá.. .“ Agitka), reaguje na niektoré udalosti na zahranom území Slovenska roku 1938. Ináč priamych ozvien a záberov z osudných rokov 1938—1939 a bojovného pátosu tu niet. Na udalosti z týchto čias a pomery vo svete odpovedá básnik depresiou. Rodia sa v ňom pocity opustenosti, vykoľajenosti, ktoré sa však snaží prekonať. Umelecké postupy zbierky, najmä v básňach s menej závažnou tematikou, charakterizuje obvyklá ľahkosť a istá dávka hravosti. Ilegálne básne písané v rokoch 1940—1941, v ktorých bojovná myšlien­ ka je príliš zahalená do alegórií a obrazov, vydal roku 1948 pod názvom Pašovanou ceruzkou. Po oslobodení sa Novomeský už básnicky neozval. Poézia Novomeského, prekrvená obrazovosťou, trpí rozpormi me­ dzi obsahom a formou, malou ideovou priebojnosťou, stlmenou a neurčitou kritikou nezdravých zjavov doby a spoločnosti a prílišným subjektivizmom. Svojou ideologickou vlažnosťou a istým konformizmom akoby signalizovala básnikovo politické poblúdenie, ktorého korene tkveli v buržoáznom nacionalizme. Daniel Okáli (1903) sa predstavil ako básnik a literárny kritik. Vydal jedinú básnickú zbierku Ozvena krvi a zápasov (1932), v ktorej sú sociálne tóny prehlušené nesúzvučnosťou umeleckých prostriedkov. 549

ZAČIATKY SOCIALISTICKÉHO REALIZMU PETER JILEMNICKÝ A FRANO KRÁĽ

IConcom dvadsiatych rokov dozreli u nás podmienky pre vznik

socialistickej literatúry. Koniec konjunktúry, nezadržateľný postup hospodárskej krízy so všetkými zjavmi v materiálnom i duchovnom živote spoločnosti a naproti tomu pevný zástoj Komunistickej strany Československa v boji o lepší život, proti fašizmu a hrozbám vojny — všetky tieto fakty otvorili oči mnohým spisovateľom. Spisovatelia, vy­ zbrojení vedeckým svetonázorom, zoznámení s programom Komunistic­ kej strany Československa a rozhodnutí bojovať svojím umením za vyššiu ľudskosť, za záujmy robotníckej triedy a všetkého pracujúceho ľudu, za revolučnú premenu spoločnosti, dospeli postupne k dokona­ lejšiemu spôsobu zobrazovania skutočnosti, než aké umožňovala me­ tóda kritického realizmu — k socialistickému realizmu. Politika KSČ, v ktorej sa odrážala celá naša spoločenská skutočnosť a ktorá najlepšie vyjadrovala záujmy pracujúcich, vstúpila v tridsiatych rokoch do no­ vého štádia, do štádia nekompromisného boja proti kríze, fašizmu a vojne. Spisovatelia, zrastení s ľudom a skutočnosťou, idúci pod zásta­ vou KSČ, dosahovali vo svojej tvorbe nové umelecké méty. Patrili k nim hlavne Peter Jilemnický a Fraňo Kráľ. Zatiaľ čo kritickí realisti, ako Jesenský, Jégé, Stodola a niektorí mladší, nedostali sa od kritiky väčších-menších nedostatkov buržoáznej spoločnosti — aj to ponajviac len v oblasti morálky — ku kritike zásadnej, ukazujúcej účinné východisko z marazmu spoločenských bied, pretože boli obmedzovaní svojím buržoáznym svetonázorom, Jilemnický, Kráľ a v podstate i Poničan, tak ako mnohí českí po>krokoví spisovatelia, vďaka svojmu komunistickému presvedčeniu a s ním súvisiacim umeleckým hľadiskom videli skutočnosť vo všetkých 550

jej rozmeroch, vzťahoch a protirečeniach a predovšetkým v procese jej revolučného vývinu; tak mohli vo svojej tvorbe prechádzať od pravdivého zobrazenia danej reality k vykresleniu jej vývinových per­ spektív a revolučných východísk. Prudko sa prehlbujúce spoločenské protiklady v období ťažkej hospodárskej krízy v rokoch 1930—1935 a neslýchaná bieda pro­ letariátu si priamo vynútili účinnejšiu tvorbu komunisticky oriento­ vaných spisovateľov. Pravda, pritom hrala dôležitú úlohu aj ich vnútorná, umelecká pripravenosť. Podnetne pôsobili tiež závery Medzi­ národného kongresu revolučnej literatúry v Charkove r. 1930, ktorý sa zaoberal aj otázkami literatúry v Československu a upozornil na nedostatky nášh0 proletárskeho umenia. Stupňujúci sa boj KSČ proti buržoázii a kríze a za práva pracujúcich a zlepšenie ich položenia strhol týchto spisovateľov k tomu, aby svojím umením prispeli čo najúčin­ nejšie na pomoc strane a proletariátu. Bolo treba rozbíjať falošné ilúzie, šírené buržoáznou propagandou, akoby Československo bolo ‫״‬ostrovom pokoja, poriadku a blahobytu“. Opak bol pravdou. Blahobyt poznala len vládnúca menšina. Masy ľudu žili v katastrofálnych pod­ mienkach. Začiatkom roku 1931 bolo v ČSR tri štvrte milióna ne­ zamestnaných, roku 1933 takmer milión, z toho na Slovensku štvrť milióna. Vláda vydávala také zákony, ktoré mali pomôcť riešiť krízu v prospech kapitalistov. Komunistická strana Československa však rozvinula mohutný boj za ‫״‬denné záujmy más“ pomocou rôznych akcií, ako boli demonštrácie, štrajky, pochody nezamestnaných a hladu­ júcich. Šiesty sjazd strany (r. 1931) orientoval pracujúce masy na revolučné východisko z krízy. Kl. Gottwald v záverečnom prejave na tomto sjazde uviedol: ‫״‬Musíme využiť objektívne okolnosti, ktoré masám proletariátu urobili dnes zo života peklo, na to, aby sme masám dokázali, že kapitalizmus znamená pre ne smrť a že jediné východisko je komunizmus, že ich jedinou záchranou je komunizmus, potláčanie buržoázie, jej povalenie a nastolenie proletárskej diktatúry“ (Kl. Gottwald: Spisy II, 334). KSČ mobilizovala pracujúcich do jednotného bojového šíku proti kapitalistom. Zintenzívnila aj politickovýchovnú prácu, rozširovala svoju tlač, vydávala diela klasikov marxizmu-leninizmu, napríklad Leninov Materializmus a empiriokriticizmus. Vláda sa však snažila znemožňovať činnosť KSČ. Zakazo­ vala jej akcie, zastavovala jej tlač a samotnú stranu zatlačila takmer do ilegality (v jeseni r. 1933 a 1934). Húževnatý a hrdinský boj strany a proletariátu podporovala aj po­ kroková inteligencia a pokrokoví spisovatelia. Aj na Slovensku sa utvárajú miestne odbočky organizácie revolučnej inteligencie Ľavý front, ktorého organizátorom tu bol Ján Poničan. Brutálne zásahy buržoázie proti pracujúcemu ľudu vyvolávali u nich odpor a protest.

551

Krvipreliatie v Košútoch (r. 1931) podnietilo pokrokových spisova­ teľov k vydaniu odsudzujúceho Manifestu, ktorý podpísali 14 spisova­ telia (okrem komunistických aj iní demokraticky zmýšľajúci, napr. Tajovský, Gregorova, Vámoš a i.). O závažnosti Manifestu svedčila podráždená reakcia buržoáznych činiteľov, ktorí ho kvalifikovali ako prejav ‫״‬nekritickej senzibility Slovákov“. Proletárski spisovatelia sa vzrušovali možnosťami prispievať svojím umením k uskutočňovaniu humanistického a revolučného programu strany a robotníckej triedy, čo znamenalo vytvárať také umenie, ktoré by v plnej miere zodpovedalo ich spoločenským a estetickým ideálom. Peter Jilemnický píše na jar 1931: ‫״‬Hospodársky, politický i kultúrny život na Slovensku je až preplnený faktmi volajúcimi po literárnom spracovaní. Po tejto stránke bola by možnosť rozvoja !slovenskej proletárskej literatúry plne zabezpečená“ (P. J i 1 e ra­ niek ý: Vždy s ľudom, 396). V tom čase už Jilemnický usilovne pracoval na svojom románe Pole neorané, do ktorého sa snažil ume­ lecky vteliť revolučnú ideovosť marxizmu a všetky prvky politickej a výchovnej činnosti KSČ. Metódu tohto umenia rozvíja úspešne v ďalších svojich prácach. Fraňo Kráľ, taktiež bytostne spätý so ži­ votom robotníckej triedy a sledujúci sústredene jej osudy, dáva svoje umenie úplne do služieb revolučného pokroku. Usiluje sa svojej poézii i próze dať také kvality, ktoré by zodpovedali predstavám i potrebám síl bojujúcich za vysoké ciele opravdivej ľudskosti. Pomerne rýchlo sa mu darí vytvoriť v tomto smere veľmi bojovné a pôsobivé dielo — Cestu zarúbanú. Tak isto P o n i č a n hľadá spôsoby účinnejšieho umenia. Aj L. Novomeský v niektorých svojich veršoch zachytáva kus rozjatrenej skutočnosti. V Čechách S. K. Neumann v súvislosti s novým útokom na Wolkerovu poéziu vyzdvihuje socialistický ideál poézie, ‫״‬poézie lásky a nenávisti, fyzickej krásy a ustavičnej obnovy, mravnej sily, milujúcej pravé poznanie sveta a jeho zmenu v duchu skutočnej slobody a spravodlivosti. . .“ a vyslovuje vieru, že ‫״‬zajtrajšok po tisícorakých pohromách, to precitnutie zo zotročenosti povier a zlo­ činov, tá nová jar spoločnosti bude zase jeho“ (Lad. Š t o 11: Třicet let boju za českou socialistickou poesii, 94—95). Pre rozvoj našej socialistickej literatúry mal ďalekosiahly význam I. všesväzový sjazd sovietskych spisovateľov v Moskve (1934), na ktorom boli zásluhou M. Gorkého formulované princípy socialistického realizmu a na ktorom sa zúčastnili aj viacerí spisovatelia z Českoslo­ venska (J. Fučík, V. Nezval, A. Hoffmeister, P. Jilemnický, L. Novo­ meský a iní). Prehlbujúca sa kríza buržoázie, hrozba fašizmu a vojny, zostrovanie sa triedno-politického zápasu odrážali sa v našej literatúre rôznym spôsobom. Na jednej strane — v oblasti buržoáznej tvorby, až na nie­

552

koľko výnimiek, dochádza k ďalšiemu úpadku (príliv formalizmu, naturalizmus, mysticizmus) a atomizácii; na druhej strane nastáva rozmach progresívnej tvorby, ktorá vstupuje do ďalšej fázy svojho vývinu —- začínajú sa v nej uplatňovať princípy socialistického umenia.

PETER JILEMNICKÝ Hoci životné osudy Petra Jilemnického boli značne pestré a pohnuté, jeho literárny vývin bol dosť priamočiary a smeroval podľa vnútorných I vonkajších zákonitostí — s výnimkou začiatočného kvasenia — od tradičného realizmu s lyrickým odtieňom k realizmu socialistickému. Narodil sa 18. marca 1901 v Kyšperku-Letohrade v severovýchod­ ných Čechách. Jeho otec bol železničiarom-rušňovodičom. Po absol­ vovaní vyššej hospodárskej školy v Chrudimi stal sa učiteľom. Roku 1921 prišiel na Slovensko, ktoré si bol už prv obľúbil. Tu učil na viace­ rých miestach, najprv na Kysuciach (vo Svrčinovci a v Čadci). Tunajší pobyt ho inšpiroval k viacerým kratším i dlhším umeleckým prácam. Tvoriť začal ešte pred príchodom na Slovensko. Boli to verše, v kto­ rých prevládali motívy ľúbostné a prírodné. Badať na nich vplyv J. Wolkera, klasickej poézie i ľudovej piesne. Pripravil z nich dva zväzky na knižné vydanie (Ohně majáku a Pěšinky), ktoré sa však neuskutočnilo. Jilemnický čoskoro prešiel k próze a pestoval sprvu kratšie útvary: črtu, rozprávku, fejtón, reportáž. Prvou jeho proza­ ickou prácou je rozprávka zo života mladého učiteľa Sněženky (1920). Novelou Devadesátdevět koní bílých (1921) vykročil Jilemnický vážne po umeleckej ceste. Práca, tak isto z učiteľského života, má už zreteľné znaky pokrokového zmýšľania autora. Významný medzník v tvorivom vývine Jilemnického znamenal jeho príchod na Slovensko a vstup do KSČ. Jilemnický poznáva nové skutočnosti a nové učenie a primkýna sa bližšie k ľudu. V tvorbe kolíše medzi realizmom a modernistickými smermi (napr. poetizmom). Je to obdobie jeho umeleckého dozrieva­ nia, v ktorom vytvoril práce nerovnakej hodnoty. Realistický je tam, kde sa vie odpútať od nezdravých vzorov a prikláňa sa k skutočnému životu. Také sú viaceré jeho fejtóny a rozprávky, uverejnené v Pravde chudoby a v Spartaku. Zaraďujeme ich do našej tzv. proletárskej literatúry. Svoje rozprávky (O svätom Mikulášovi, Vrah, Fatamorgána, Vlak, Muzika a iné) chcel aj vydať v zbierke Červená 7, ktorá však nevyšla. Obdobie hľadania a kvasu završuje sa uňho románom Vítazný pád,

553

ktorý dokončil roku 1926. Dielo dokumentuje, že v umení mladého spisovateľa zvíťazili tvorivé zásady realizmu. Správny pomer k životu, ľudu a strane, ako aj zdravé umelecké náhľady spôsobili aj jeho rozchod s davistami, zastávajúcimi pochybené názory (Clementis, Novomeský, Okáli, Svetlík a iní), ktorý sa začal už roztržkou v lete 1925. Víťazný pád (tlačou vyšiel až roku 1929) je podľa slov samého autora ‫״‬kniha o kysuckej biede a o kysuckej kráse“, na ktorej ‫״‬leží opar poetického opojenia“. Tým je vystihnutá ideovo-umelecká pod­ stata románu i autorov zámer. Kysuce, ktoré spisovateľ podľa vlast­ ného priznania ,,akosi asimiloval celým telom, v súhrnnej šírke a tvárnosti“, ukazujú sa tu v lyricky podfarbených obrazoch so svojím malebným výzorom. S ním príkro kontrastuje ťažký život ľudu. Ale autorov lyrizujúci vzťah ku skutočnosti zaobluje hrany, zastiera všetko čipkami poézie: ‫״‬noc bola modrá z ťažkého brokátu — Kysuce so vzdúvajúcimi sa prsami strapatých kopcov — veci sa premenili v mlieko mesačného svetla — kopce spia pod jedinečnou perinou ako sprisahaní spáči a chalupy oslepli bolestivým jagom falošných drahokamov — dedina bola z nesladkého cukru“ atď. Jilemnický vo svojom románe zachytil prvé roky po vojne, keď buržoázia ho­ vorila o ‫״‬stabilizácii“ a blahobyte, v skutočnosti však bola núdza, drahota, nezamestnanosť. V chudobnom kysuckom kraji bola bieda dvojnásobná. Ťažký zápas o holý život formoval síce tvrdých a húževnatých jednotlivcov, ale aj úzkoprsých sebcov a mamonárov, z čoho sa rodili mnohé spory a tragédie. I tragédia hlavného hrdinu románu Maťa Horoňa mala tu korene. Maťo sa chcel vzoprieť miest­ nym zvyklostiam a predsudkom, ale tým zavinil nešťastie iným i sebe. Dôsledkom jeho ‫״‬pádu“ bolo však poznanie, že treba lepšie rozumieť životu, že ľudské šťastie nespočíva len v citoch, ale že je k tomu potrebné aj čosi viac. Tak sa jeho poklesok stal ‫״‬víťazným pádom“. Pravda, Horoň sa nestal revolucionárom. Proti panujúcemu poriadku sa búri len živelne a slovami. Autor chcel na ňom znázorniť len určitý kladný prerod jednotlivca. Ideovo-umeleckými kvalitami ostáva dielo vcelku na úrovni kritického realizmu. V lete 1926 odišiel Jilemnický s výpravou (druhou) družstva Interhelpo do SSSR, kde sa zdržal dva roky. (Rok učil v Pavlovke— Krasno-Čechovke a rok študoval na inštitúte žurnalistiky v Moskve.) Pobyt v SSSR mal pre Jilemnického ďalekosiahly význam. Rozšírili sa tu jeho životné skúsenosti, prehĺbili a vyhranili poznatky ideolo­ gické, politické a umelecké. Jeho pomer k vlastnej skupine DAV sa stal ešte kritickejším. Počas svojho pobytu napísal Jilemnický vecným, no živým štýlom množstvo črt, reportáží a fejtónov o živote v SSSR a jeho obyva­ teľoch, pričom vyzdvihol obrovský hospodársky i kultúrny rozmach 554

socialistickej krajiny. Mnohé z nich uverejňoval hneď v našich časo­ pisoch, najmä v Pravde. Ich knižný súbor vydal v Chicagu pod názvom Dva roky v kraji sovietov (1929). Svoje bohaté skúsenosti využil1 však aj v iných umeleckých dielach. Po návrate do ČSR sa stal Jilemnický redaktorom Pravdy v Mo­ ravskej Ostrave. Čoskoro sa však vracia späť na školu (učí najprv v Trnave, potom v Kostolci-Záskalí a napokon vo Svätom Jure, odkiaľ začiatkom roku 1939 odchádza, ‫״‬daný k dispozícii“, do Čiech). Púšťa sa do intenzívnej umeleckej činnosti a spracúva najprv svoje skúsenosti z Krasno-Čechovky. Tak vznikol jeho román Zuniaci krok (1930). Zobrazuje v ňom život sovietskej dediny v prvom období NEPu, ktoré sa vyznačovalo prudkým triednym bojom medzi silami pokroku a reakcie. V Pavlovke sa odohráva ostrý zápas medzi de­ dinskou chudobou a kulakmi. Jilemnický vo svojom románe ukázal formy tohto tvrdého boja, jeho perspektívy a víťazný pochod nového života, riadeného boľševickou stranou. Hlavným hrdinom románu je Matúš Repka, ‫״‬svedomie pavlovskej väčšiny“, ktorý predstavuje typ neohrozeného bojovníka za nové, vyššie formy života a práce na sovietskej dedine. V boji sa opiera o pomoc strany. Svojím čistým, statočným charakterom a postupom získa na svoju stranu celú dedinu, aj váhavcov, a podarí sa mu uplatniť všetky plány, smerujúce k vše­ strannému pozdvihnutiu dediny. Reakcia je porazená na celej čiare. Svojím obsahom a povahopisom kladných hrdinov, ako aj celým umeleckým vzhľadom líši sa toto dielo zásadne od románu Víťazný pád aj od všetkých ostatných diel dovtedajšej slovenskej literatúry. Jilemnický v ňom použil novú tvorivú metódu, čím sa stal zaklada­ teľom socialistického realizmu v slovenskej próze. V tom istom roku vychodia knižne dve dosť obšírne Jilemnického novely z kysuckého prostredia Návrat a Prievan. Obe sú vlastne prípravou, akousi ‫״‬štúdiou“ k novej, rozsiahlejšej práci o Kysuciach — k románu Pole neorané. V Návrate spracúva pálčivý problém vysťahovalectva s jeho mravnými dôsledkami a v Prievane hovorí o robotníckej otázke i o kysuckých robotníkoch vo vítkovických železiarňach. Román Pole neorané (1932) je jedným z najzrelších plodov auto­ rových skúseností, ktoré nadobudol ako učiteľ na Kysuciach i ako redaktor v Moravskej Ostrave, kde mal Kysučanov tak isto pred očami. K spracovaniu umeleckého materiálu však pristupoval teraz lepšie pripravený, ako keď písal Víťazný pád. Avšak aj ľudia a po­ mery, ktoré tu zobrazil, boli už iné. Jilemnický, pochopiac dejinnú úlohu literatúry, prikročil v tomto románe podľa zásad socialistického realizmu k takému zobrazeniu skutočnosti, aby ju nielen čo najpravdivejšie zachytil, ale aby ukázal aj

555

jej smerovanie a aby čo najlepšie poučil a vyzbrojil pracujúce masy v ich boji proti utláčateľom. Vo svojom článku o Poli neoranom napísal: ,,Proletárska literatúra plní svoju úlohu vtedy, keď odkrýva príčiny bolestí a vredov, ktorými trpí pracujúca trieda, keď odmieta nesprávne a učí jedine správnej metóde boja proti týmto príčinám, ukazujúc súčasne ďalšie perspektívy“ (Vždy s ľudom, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1953, 375). Ideovou podstatou diela a spi­ sovateľovým zámerom bolo ukázať ťažké položenie pracujúcich v pod­ mienkach buržoáznej demokracie, najmä v časoch krízy, boj proti kapitalistickému útlaku, za ľudskejší život a jeho revolučné perspek­ tívy. Jilemnický sám o tom hovorí: ‫״‬Čo chcem povedať románom Pole neorané? Chcem doplniť nie vždy dosť verný obraz Slovenska, ako si ho časť verejnosti predstavuje. Neskresľujem skutočnosť. Bol by som prvý, ktorý by sa radoval z nápravy každej zlej veci, ktorú vyzdvihujem, a z upevnenia toho dobrého, čo sa dosiaľ vykonalo. Zakiaľ toho niet — hľadám spolu s ostatnými východisko“ (Pano­ ráma, 1931/32, 195). A v liste českému básnikovi Petrovi Křičkovi (v októbri 1931) napísal: ‫״‬Je to vec, pri ktorej som vychádzal z chu­ dobného ľudu, žil jeho radosťami, biedou i zmätkami, pričom som si tak veľmi prial, aby som sa priblížil jeho pravde. Poznám kysucký ľud veľmi dobre a nedovolil som si žiadne skresľovanie... Lebo to, čo opisujem vo svojej knihe pravdivo a nepreexponovane, je iba malým zlomkom všetkého utrpenia, biedy, podvodu a klamstva, zúfalstva a temnoty, v ktorých tam ľudia žijú . . . ale ak priložíme ucho k slo­ venskej zemi, k dedine, tu podzemie duní a vrie . . . duní to proste odbojom a vzburou proti tej strašnej skúsenosti, v ktorej sú zakliati a ktorá sa stáva zo dňa na deň horšia. To som chcel vo svojej knihe vyjadriť a potom hlavne to, že oni chcú vlastne len ľudsky žiť“ (P. Jilemnický: Bojuje se mečem, Praha 1954, 82—83).

V diele zachytáva autor rozhranie dvadsiatych a tridsiatych rokov, teda koniec kapitalistickej konjunktúry a začiatok veľkej hospo­ dárskej krízy. Pôdorys románu je značne ,široký: autor zakresľuje doň dedinské i mestské prostredie z Kysúc a veľkomestské i robot­ nícke prostredie ostravsko-vítkovické. Celú zložitú skutočnosť, postavy a udalosti, chápe a zobrazuje triedne, stranícky. Ukazuje, že to bola jedine komunistická strana, ktorá sa starala o blaho pracujúcich. Robila to objasňovaním konkrétnej spoločenskej situácie, odhaľovaním nepriateľov proletariátu a ich metód i bojom proti reformistom a oportunistom, ktorí v spojení s buržoáziou chceli miasť pracujúcich a tak im škodiť. Strana podporovala a rozvíjala aktivitu a radikálnosť más, mala vedúcu úlohu v rôznych akciách robotníctva, najmä štraj­ koch. Postupovala tak v duchu svojho programu a úloh, ktoré vytýčil 556

na V. sjazde Klement Gottwald: ‫״‬Robotníctvo je priamo nabité hlbokou nespokojnosťou a hľadá formu, ako túto nespokojnosť vy­ jadriť, hľadá cestu, hľadá vodcov. Aké taktické dôsledky vyplývajú z toho pre nás? Treba sa postaviť na čelo más, organizovať a viesť ich do boja, i pri čiastkových požiadavkách dať bojom jasnú revolučnú perspektívu“ (Spisy I, 241). ‫״‬Budúcou úlohou strany je vytýčenie bojovej jednoty československého proletariátu, bojovej jednoty proti reformizmu, proti buržoázii a proti meštiackemu štátu. Budúcou úlohou strany je postaviť sa na čelo pracujúcich más a viesť ich za denné požiadavky . . .“ (Spisy I, 278). Strana spájala boj za záujmy robotníckej triedy a všetkých pracujúcich s úsilím o vytvorenie čo najširšieho bojového frontu, akčnej jednoty všetkých pracujúcich. To sa výrazne ukázalo v rokoch hospodárskej krízy. Jilemnický venuje najviac pozornosti Kysuciam a ich ľudu. Triezvo, no umelecky pôsobivo podáva obrazy biedy, driny, zavádzania, koristenia, ale aj vzdoru a revolučných akcií. Na uskutočnenie svojich ideovo-umeleckých zá­ merov vybral si postavy najmä z radov robotníckej triedy a pracu­ júceho ľudu, z prostredia dedinského i mestského. Vidíme tu však aj predstaviteľov vykorisťovateľov, ich politických exponentov a prí­ slušníkov inteligencie, ktorí išli s buržoáziou. Hrdinom románu je Pavol Huščava, ktorý z málo uvedomelého malého roľníka vyrastie v typ uvedomelého, aktívneho robotníka-revolucionára, organizátora významných akcií dedinského proletariátu, ako bola napríklad demonštrácia pred okresným úradom za prácu a zastavenie exekúcií. O jeho ideologickú a politickú vyspelosť sa zaslúžili robotníci-komunisti z Vítkovických železiarní, kam odišiel pracovať, najmä rozhľadený český robotník Koreska. Spisovateľ vy­ kresľuje nielen verejný, ale aj osobný Pavlov život, jeho rodinné i ľú­ bostné vzťahy a city. Pavlova postava je plastická, plnokrvná, vytvo­ rená, ako mnoho iných, podľa živého vzoru. Jeho charakter má vždy črty človeka-komunistu, bojovníka za krajší život pracujúcich. Dokazuje to jeho vystupovanie a jeho činy, svedčí o tom jeho monológ vo väzení: ‫״‬Veď ja nechcem nič iné, len aby sa život valil vpred! Aby každý, kto sa na svet narodil, mal na tomto svete kus miesta a vzdu­ chu. Aby tí, čo celý život pracujú, mali po celý život čo jesť, čo si obliecť a kde bývať. Aby sa im život ukázal vo všetkej svojej šírke a poskytoval im všetko, na čo majú rovnaké právo. Chcem, aby zmizla nespravodlivosť, vykorisťovanie, zúfalstvo, temnota, chcem, aby . . . aby bolo všetkým ľuďom dobre.“ Revolučný prerod Pavla Huščavu tvorí myšlienkovú a dejovú os románu. Podobných typov bojovníkov vykreslil spisovateľ v románe viac, sú to však už vedľajšie postavy (Hatala, Krišica, Kubalík a i.). Vý­ znamnou postavou je pracovník krajského sekretariátu komunistickej 557

strany Žiarsky, ktorý poučuje Huščavu i ostatných robotníkov z Kysúc o situácii a rozvíja pred nimi obraz budúcnosti Kysúc, keď sa chopí moci ľud. Výstražným typom proletára je vojnový invalid Vinco Soviar, ktorý sa nevedel správne orientovať ani v živote ani v politike a sklzol do anarchizmu. Ako typy koristníkov a príživníkov na slovenskej dedine vystupujú v románe boháč a krčmár Magát a richtár Širanec, ktorí v tesnej spolupráci okrádajú a zdierajú dedinskú chudobu a ktorí majú hlavný podiel aj na tragédii Zuzy Cudrákovej. Svojím počínaním vyvolávajú v ľude hnev, nenávisť a pomstu. Nepriateľský pomer k ľudu, ktorý však vie maskovať, má aj farár, ľudácky exponent a demagóg. Predáci politických strán, okrem komunistickej, ‫״‬zástupcovia“ ľudu v obecnom i okresnom zastupiteľstve, hája len svoje záujmy. Inteli­ genti, ktorí v románe vystupujú, nevedia nájsť svoje správne miesto, mnohí držia s predstaviteľmi moci. Dr. Gavlas je pomýlený ľudomil, ktorý si myslí, že bieda sa dá odstrániť pekným slovom, bojom proti následkom (alkoholizmu), a nie proti biede samej. Jilemnický vie svoje postavy znamenite vykresliť aj z psychologic­ kej stránky (Pavol, Zuza Cudráková, Širanec, Marek Cudrák, postavy z ľudu). Ideovým a výchovným zámerom podriadil nielen charaktery jednotlivých románových postáv, ale aj kompozíciu celého diela. V rade obrazov ukazuje ťažký život a prácu Kysučanov: sú to zábery z den­ ného života ľudu, zo života rodiny Huščavovie, oračka, džarkovia, Hatalova rodina a i. Viacerými s