Bohovia a králi. 9788089487486 [PDF]

Zitiervorschau

Lynn Austinova

Vstúpte do sveta prorokov a kráľov, do sveta modloslužby a Božej moci

BOHOVIA £ KRÁLI LYNN AUSTINOVÁ

y KUMRAN.SK UKÁŽME SVOJU NÁOEJ

Americký originál (Gods and Kings): ©1995, 2005 by Lynn Austin Published by Bethany House, a division of Baker Publishing Group, Grand Rapids, Michigan, 49516 United States of America

Slovenské vydanie: ©2013 KUMRAN, s.r.o. www.kumran.sk Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy nesmie byť reprodukovaná, uložená do informačných systémov ani inak rozširovaná (elektronicky alebo mechanicky) bez predchádzajúceho písomného súhlasu vydavateľa. Preklad: Patrick Frank

Jazyková korektúra: Eva Petrovičová

Zodpovedný redaktor: Eva Strbová

Originál obálky: The DesignWorks Group, John Hamilton

Obálka a grafická úprava: Štefan Talarovič Tlač: Tlačiareň HEIDY, s. r. o.

Prvé vydanie

ISBN 978-80-89487-48-6

Túto knihu venujem manželovi Kenovi, ktorý

nikdy nepochyboval.

Moja sila a moja udatnosťje Pán a stal sa mi spásou.

Exodus 15, 2

LYNN AUSTINOVÁ je držiteľkou

troch cien Christy za historické romány Tajné miesta, Svetlo v tme a Oheň noci.

Je obľúbená nielen ako spisovatelka,

ale aj ako lektorka na konferenciách, stretnutiach a rôznych cirkevných aj školských podujatiach. Žije v Illinois

s manželom a tromi deťmi.

Poznámka pre čitateľa Krátko po smrti kráľa Šalamúna v roku 931 pred Kristom sa

zasľúbená zem rozdelila na dve kráľovstvá. Izrael na severe si hlavné mesto ustanovil v Samárii a už mu nevládli potomkovia kráľa Dávida. V južnom kráľovstve Judsko, kde sa odohráva tento príbeh, vládla pokrvná línia kráľa Dávida z Jeruzalema. Dej sa odvíja od okolností v živote dvoch judských kráľov: Achaza, ktorý panoval v rokoch 732 až 716 pred Kristom, a jeho syna Ezechiáša, ktorý vládol v rokoch 716 až 687 pred Kristom. Fiktívny dej tohto románu sa zakladá na podrobnom štúdiu Písma a jeho komentárov. Aby reč týchto postáv vyznela hodnoverne, autorka parafrázuje ich biblické výroky. Keď však postavy čítajú alebo citujú Písmo a proroci hlásajú Božie slovo, cituje priamo Starý zákon. Jedinou zmenou, ktorú si dovolila urobiť, je použitie mena Jahve miesto pôvodného Pán. Čitateľom, ktorí sa chcú dozvedieť viac, odporúča preštudovať si úplný opis týchto udalostí v Biblii. Biblické odkazy pre knihu Bohovia a králi: Druhá kniha kráľov 16 Druhá kniha kráľov 18, 1 - 3 Druhá kniha kroník 29, 1 - 14 Pozri aj: Druhá kniha kroník 26, 3 - 5; 16 - 23 Jeremiáš 26, 18 - 19 Knihy prorokov Izaiáša a Micheáša

-

Prvá časť Achaz mal dvadsať rokov, keď sa stal kráľom...

Nerobil, čo sa páči Pánovi, ako jeho otec Dávid.

Druhá

kniha kroník

28, 1

■

Zobudili ho hlasy a dupot. Ezechiáš sa s rozbúšeným srdcom posadil na posteli. Prvý raz za svoj krátky život bol naozaj vydesený. Jeho bezpečný, tichý svet kráľovského paláca sa zo dňa na deň vyparil a teraz s rastúcou panikou počúval, ako hurhaj na chodbe silnie a blíži sa k jeho izbe. Muži vykrikovali rozkazy. Dvere sa otvárali a zatvárali. Deti kričali od strachu. Obrátil sa k staršiemu bratovi Eliabovi na susednej posteli. Aj on bol hore. Ezechiáš sa zošuchol z postele a vyliezol k nemu. „Eliab,“ šepol. „Čo sa deje? Kto je to?“ Eliab pokrútil hlavou a pevnejšie zovrel deku. „Ne... neviem.“ Spoločne sa chúlili v tme, hľadeli na dvere a čakali. V dialke sa ozvalo trúchlivé kvílenie šofaru prebúdzajúce spiaci Jeruzalem. Dupot krokov na chodbe sa dostal až k dverám ich izby. „Bojím sa.“ Ezechiáš prehítal slzy. „Chcem mamu.“ Odrazu sa dvere rozleteli a dovnútra sa nahrnuli vojaci s kopijami a mečmi. Ezechiáša s bratom vytiahli z postele. Nemal im v tom ako zabrániť. Bol celý meravý od strachu. Vojaci mu strhli nočnú košeľu a pretiahli cez hlavu bielu ľanovú tuniku. Drsnými studenými rukami ho obliekli a uviazali mu sandále. Palácoví sluhovia sa k nemu vždy

Lynn Austinová / 10

správali jemne, usmievali sa a vymýšľali preňho drobné zábavky, kým ho oblečú. Vojaci neprehovorili ani slovo. Ich mrazivé mlčanie ho desilo. Eliaba obliekli rovnako drsne a oboch ich vyhnali z izby. Na chodbe boli ďalší vojaci a desiatka kňazov. V mihotavom svetle fakieľ Ezechiáš uvidel svojich nevlastných bratov. Všetci mali oblečené rovnaké biele tuniky, chúlili sa k sebe a ticho nariekali. Stál nad nimi strýko Maásiáš ozbrojený mečom. „Toto sú všetci kráľovi synovia,“ povedal kňazom. „Poďme, nech to už máme za sebou. Vojsko čaká dlhý pochod.“ „Všetko je pripravené, pán môj,“ uistil ho jeden z kňazov. Kým sa však mohli pohnúť, Ezechiáš začul mamu bežiacu po chodbe z kráľovského háremu. „Nie! Počkajte!“ Bola bosá a cestou si pridržiavala rozopnuté vrchné rúcho. Na chrbát jej padali neučesané tmavé vlasy. Ezechiáš sa pokúsil vykrútiť a bežať jej v ústrety, no jeden z vojakov ho zastavil. „Čo to robíte?!“ nariekala Abia. „Kam beriete mojich synov?“ „Kráľ Achaz usporiada pred ťažením špeciálnu obetu,“ odvetil strýko Maásiáš. „Musíme brániť severnú hranicu kráľovstva.“ „Ale čo to má s mojimi deťmi? Sú ešte malé.“ Pevnejšie si pritiahla rúcho a celá sa zachvela. „Achaz chcel, aby sa zúčastnili na obete.“ Maásiáš kývol na vojakov a tí sa jej rýchlo postavili do cesty. Ezechiáš videl, ako jej z tváre mizne všetka farba. „Nie!“ skríkla. „Akú obetu?“ Maásiáš sa jej obrátil chrbtom a kývol na svojich mužov. „Poďme.“ Matkin zúfalý krik naplnil Ezechiáša hrôzou. Počul, ako sa zúfalo snaží prebojovať cez hradbu vojakov, ako sa márne pokúša dostať k svojim deťom. Vojaci ju nepustili. „Mama!“ zvolal. „Chcem mamu!“ Pokúšal sa hodiť za ňou, no jeden z vojakov ho zdvihol ako pierko. Chcel sa mu brániť, no celkom ho ochromila hrôza a vojak bol desivo silný. Matkin krik slabol a vojak ho niesol cez spleť chodieb k schodom na palácové nádvorie.

Bohovia i Králi / 11

Vonku už oblohu prežarovali prvé náznaky svetla. Za kopcami Judska sa cez obzor pomaly dvíhalo slnko. Na nádvorí sa zhromaždil taký velký zástup, že ľudia museli stáť aj na ceste pred bránou. Ostrý vietor plieskal Ezechiášovi tuniku o nohy. Vojak ho postavil na zem. Tenká látka ani zďaleka neposkytovala dostatočnú ochranu pred ranným chladom a chlapec sa triasol od zimy a strachu. Ešte nikdy nevidel tolko vojakov pokope. Stáli zoradení v pevných šíkoch a meče sa im hrozivo leskli, keď zdravili jeho otca, judského kráľa. Achaz mal na hlave judskú kráľovskú korunu a rúcho mu zdobil vyšitý erb Dávidovho rodu. Bol to urastený chlap s veľkým bruchom, ktorého hlas bol vždy hlučný a zlostný. Všetci v paláci sa pred ním triasli. Aj Ezechiáš sa ho naučil báť. Nevedel si predstaviť, prečo dal jeho aj s bratmi vytiahnuť za úsvitu z postele a postaviť pred všetkých týchto vojakov. Triasol sa vo vetre na námestí a napätie vo vzduchu ho spolu s pochmúrnymi výrazmi v tvárach mužov napĺňalo hrôzou. Zhromaždenie sa pohlo. V čele kráčal kráľ Achaz a strýko Maásiáš. Za nimi sa pohli starší, šľachtici a nakoniec aj vojaci a kňazi. Jeden z vojakov zdrapil Ezechiáša za plece a sotil ho dopredu k ostatným mladým princom Judského kráľovstva. Miesto k Jahveho chrámu na strmom kopci za palácom však išli po kľukatých uliciach kamsi nadol. Míňali priestranné šľachtické sídla z najlepšieho kameňa, prešli cez trhovisko, tiché a opustené, s pozatváranými stánkami a stiahnutými farebnými strieškami. Ezechiáš videl, ako ich sprievod sledujú ľudia zo striech a spoza mriežkových okien. Ako sa ulica zužovala, vojaci kráčali čoraz bližšie pri sebe, až ho zboku tlačili ich meče. Kam ho to vedú? Čo sa s ním stane? Dvakrát sa potkol, lebo prehliadol schod, zakaždým ho však chytili za ramená a zdvihli naspäť na nohy. Nakoniec sa dostali k masívnej bráne v južnej hradbe Jeruzalema a vyšli po padacom moste z mesta. Ranné ticho začalo pulzovať rytmom vzdialených bubnov. Ezechiáš videl drsné skaly, temné a zlovestné, ktoré strážia vstup do údolia Benenom. Sprievod vošiel

Lynn Austinová / 12

do úzkej rokliny a on vysoko pred sebou zazrel stĺp dymu valiaceho

sa do výšky a odnášaného vetrom. Kňazi neďaleko neho začali rytmicky vyvolávať: „Moloch! Moloch! Moloch!“ Muži v zástupe sa k nim pridali a volali do rytmu bubnov: „MOLOCH! MOLOCH! MOLOCH!“ Odrazu sa šík vojakov rozostúpil a Ezechiáš prvý raz v živote uvidel Molocha. Vedel, že sa mu to nesníva. Tá obluda musela byť ozajstná, pretože niečo také hrozné by si nikdy nevymyslel. Dutá socha naňho gánila z mosadzného trónu a oheň v jej hlbinách blčal, až celá dunela. Ruky mala vystreté, akoby čakala na obetné dary. Vytvárali strmú rampu ukončenú naširoko otvorenou papuľou. Inštinkt Ezechiášovi radil ujsť, no kolená sa mu podlamovali, akoby ich mal z vody. Nedokázal sa ani pohnúť. Jeden z vojakov ho zdvihol a odniesol po schodoch na plošinu pred vystretými rukami obludy. „MOLOCH! MOLOCH! MOLOCH!“ opakoval zástup do hlbokého dunenia bubnov. Ezechiášovi z toho hučalo v ušiach. Schúlil sa k bratovi Eliabovi. Z kúdolov dymu sa mu do očí hrnuli slzy. Na tvári ho pálila horúčava. Velkňaz pristúpil so zdvihnutými rukami k Molochovi a vzýval ho slovami, ktoré splývali s krikom zástupu. Keď skončil, spustil ruky a obrátil sa. Ezechiáš v jeho tvári videl chladné odhodlanie. Pokúsil sa pred ním cúvnuť, no jeden z kňazov ho schmatol za rameno. Nemal kam ujsť. „Ktorý je kráľov prvorodený?“ spýtal sa veľkňaz. Vo svetle plameňov sa zaleskol Maásiášov pečatný prsteň. Strýko položil ruku Eliabovi na hlavu a odvetil: „Tento.“ Kňaz schmatol chlapca a zdvihol ho vysoko do vzduchu. Ezechiáš s hrôzou sledoval, ako ho hádže na vystreté ruky obludy. Eliab sa po nich gúľal k rozďavenej papuli. Snažil sa zachytiť, vyliezť, no mosadzná socha bola hladká a rozpálená. Nedalo sa na nej ničoho chytiť. Eliabovo bolestné vrešťanie prehlušilo aj hukot ohňa a dunenie bubnov. Ozývalo sa aj po tom, čo prepadol cez okraj

Bohovia

í

Králi / 13

a Moloch ho pohltil. Jeho vresk z hlbín plameňov trval iba chvíľku, no Ezechiášovi to znelo ako celá večnosť. Potom sa vyvalil hnusný smrad. Niečo také príšerné v živote necítil. Naplnil mu nos aj hrdlo, až kým ho nenaplo. Žalúdok sa mu obrátil naruby a on zvracal, akoby chcel zo seba dostať aj tú spomienku. Táto hrôza sa však Eliabovou smrťou neskončila. Ďalší šľachtici a predstavitelia mesta ponúkali svojich synov kňazovi a on ich jedného po druhom hádzal do plameňov za Eliabom. Ezechiáš sa chúlil na plošine a zakrýval si oči, aby to nevidel. Desivá spomienka sa mu však aj tak navždy zaryla do duše. Začal kričať... a mal pocit, že už nikdy neprestane.

Abiin syn konečne zaspal. Jeho teličko ochablo v jej náručí. Prvý raz za celý deň sa jej nedržal ako kliešť. Ona ho však ani potom nepustila, iba si sadla k oknu a pozrela na večernú oblohu. Eliab bol mŕtvy. Prišla o prvorodeného syna. Odmietala si to pripustiť, hoci srdce ju bolelo, akoby jej ho vytrhli z tela a nechali iba chladnú prázdnotu. Premohol ju taký žiaľ, až mala pocit, že tá bolesť jej už ostane do konca života. Jej syn nemal zomrieť! Pripravili ho o život nesmierne kruto a skoro. Zavraždil ho vlastný otec. Objala Ezechiáša, akoby ho chcela chrániť vlastným telom. Nedovolí, aby ho zabili ako Eliaba. Bude ho chrániť pred Achazom za každú cenu - ale ako? Nemala zbrane a nevedela s nimi zaobchádzať. Hneď na začiatku pochopila, kam vojaci jej chlapcov vedú a čo sa stane s Eliabom, nemala tomu však ako zabrániť. Stráže ignorovali jej prosby aj vyhrážky a držali ju pod zámkom ešte dlho po tom, čo sprievod opustil nádvorie paláca. V dialke počula Molochové bubny, nedokázala sa však vyslobodiť a zachrániť svoje dieťa. Keď sa obeta skončila, Eliab bol mŕtvy a Ezechiáš vrieskal. Bol primladý, aby chápal dôvody pre hrôzu, ktorú musel prežiť. Ani ona im

Lynn Austinová / 14

celkom nerozumela. Dokázala iba objímať svojho jediného syna a so slzami v očiach mu sľubovať, že je v bezpečí - že ho ochráni. Sama nevedela, ako ten sľub dodrží. „Čo keby ste si ľahli, pani moja?“ spýtala sa jej slúžka Debora. „Držíte ho celý deň.“ Natiahla sa, že jej ho vezme z rúk, Abia si ho však ešte silnejšie pritisla k telu. „Nie. Ešte nie. Musím ho mať pri sebe.“ Zúfalo túžila po niekom, kto by ju objal a upokojil. Po niekom, komu by sa mohla vrhnúť do náručia plného lásky. Obklopovali ju však iba samé kamenné steny. Ohrievali ich ohne v kovových ohrievadlách a kozuboch, zdobili ich gobelíny a koberce vytvárajúce dojem tepla a pohodlia, ona však vedela, že je to iba fasáda. Pod elegantnými povrchmi boli steny ako jej život - chladné a tvrdé ako kameň. „Prosím, pani moja, musíte niečo zjesť,“ nástojila Debora. „Priniesla som ovocie a trocha chleba.“ Abia sa pozrela na podnos a pokrútila hlavou. „Nechcem.“ Zahryzla si do pery slanej od sĺz. Ako môže jesť, keď sa jej život rozsypal ako misa, ktorú tresli o zem? Už nikdy nebude ako predtým. „Hladovaním Eliaba neprivediete naspäť, pani moja.“ Synovo meno v nej opäť vyvolalo vlnu neznesiteľného žiaľu. „Ach, Eliab,“ nariekala. „Moje nádherné dieťa...“ Na jej prvorodenom bolo nezabudnuteľné úplne všetko: prvý raz rodila a držala v náručí svoje dieťa, prvé kroky, prvé slová. Jej syn Eliab. Bol aj prvorodeným kráľa Achaza. Mal z neho byť kráľ Judska. Jeho mladý život bol plný nádejí a sľubov. „Ani som ho nepobozkala na rozlúčku...“ Sklonila sa a pobozkala Ezechiáša. Na gaštanové vlasy mu padali jej slzy. „Pani moja, mali by ste ho uložiť do postele,“ pripomenula jej slúžka. „Mali by ste sa prezliecť a učesať.“ Abia si pozrela na šaty, ktoré roztrhla od žiaľu. Nie. Neučeše si vlasy, neokúpe sa a nenavonia sa parfumami. Ako by mohla, keď je Eliab mŕtvy? „Nie,“ povedala ticho. „Nechaj ma trúchliť za synom.“

Bohovia í Králi / 15

„Ale veď predsa viete, že nemáte dovolené trúchliť. Nie je to tak, že by Eliab zomrel na chorobu alebo...“ „Budem trúchliť za svojím synom!“ zvolala. Nemala pri tom mať žiadne plačky, pohrebné sprievody, modlitby za mŕtvych, ba ani hrob, v ktorom by ležalo jej dieťa. „Jeho smrť bola úctyhodná, pani moja. Bola to slávna obeta, ktorú treba oslavovať,“ nedala sa odbiť Debora. Abia na ňu neveriacky hľadela. „Čo je to za matku, ktorá by oslavovala smrť svojho dieťaťa? Čo je to za otca, ktorý zabije vlastné dieťa, aby zachránil seba? To by urobil iba zver.“ Videla, že jej slová slúžku šokovali, bolo jej to však jedno. Znova sa pozrela na spiaceho syna. „Iba zviera by nútilo svoje ostatné deti pozerať sa na to.“ „Dajte si pozor na to, čo hovoríte,“ varovala ju Debora takmer až pošepky. „Váš manžel je kráľ.“ „To viem aj bez teba,“ odsekla trpko. „Zasľúbili ma rodu kráľa Dávida už v deň, keď som sa narodila. Otec mi celý život opakoval, že sa jedného dňa vydám za kráľa - akoby to bola nejaká veľká česť. Vraj budem nosiť pod srdcom kráľov. Vraj som požehnaná medzi

ženami.“ Mimovoľne žmolila v prstoch roztrhnutú látku. „Ale pozri sa, akú cenu som za tú česť musela zaplatiť. Syn je mŕtvy a ja som vydatá za muža, ktorého budem do smrti nenávidieť.“ „Také veci nehovorte! Niekto by vás mohol počuť a...“ „To mi je jedno! Nenávidím ho! To už nič nezmení.“ „To predsa nemyslíte vážne, pani moja. To z vás iba hovorí žiaľ. Žijete v paláci životom vyvolených.“ „Žijem tu ako kráľovský väzeň.“ Jej harémové komnaty patrili k najlepším v celom paláci. Na jednej strane mali vysoké okná s výhľadom na nádvorie a na druhej balkón, z ktorého sa dala pozorovať nádherná panoráma mesta. Aj zariadenie v nich bolo prekrásne: stoly a stolíky vykladané slonovinou a zlatom, divány nádherne vyrezávané a pohodlne čalúnené. Krása a luxus háremu

Lynn Austinová / 16

však boli určené skór královi ako jej. No ako pozlátka na prehnitom dreve, ani všetky tieto krásy nemohli nijako umenšiť Abiino zúfalstvo. Nikdy nespochybňovala svoj osud, nikdy neprechovávala vlastné nádeje či sny. Prečo by mala snívať, keď o jej živote rozhodli už pri narodení a neexistovala nádej, že by mohol byť iný? Jej otec Zachariáš zasľúbil dcéru Dávidovmu rodu a jej život neomylne napredoval k tomuto cieľu ako hviezdy putujúce po nebi v jednotlivých ročných obdobiach. Aj sobáš s Achazom viedol k cieľu, pre ktorý sa narodila. Naplnil sa Eliabovým narodením. Pamätala si, aká bola rada, že konečne odíde z domu. Túžila ujsť pred otcovou melanchóliou, uniknúť pred jeho každodenným pitím do nemoty, ktoré matka s námahou tajila pred svetom. Cez deň sa mu akosi darilo vykonávať svoje úlohy - slúžiť v chráme, vyučovať svoje rozsiahle znalosti Tóry, debatovať o zložitostiach Jahveho zákona. Svoje pitie tajil tak úzkostlivo, že iba málokto vedel, ako sa mu život rozpadol vo chvíli, keď zomrel kráľ Oziáš. Abii sa uľavilo, keď mohla z domu odísť do paláca. Vtedy ešte netušila, že sa vydáva za modloslužebníka. Ani to, že kráľ raz obetuje jej syna. „Kiežby som sa za Achaza nikdy nebola vydala!“ mrmlala si. „Kiežby...“ Zarazila sa. Bála sa to čo i len vysloviť, no vedela, že jej život by vyzeral celkom inak, keby sa vydala za Uriáša. Veľkňaz Jahveho chrámu by nikdy svojho prvorodeného Molochovi neobětoval. Uriáš bol v jej detstve častým hosťom v ich domácnosti. Bol to najbystrejší žiak jej otca a pripravoval sa na službu veľkňaza. Keď naňho teraz spomínala, uvedomila si, že ju mal vždy rád. Vždy sa k nej správal s nezvyčajnou nežnosťou. Vtedy to považovala za samozrejmosť a myslela si, že taký bude aj kráľ Achaz. Ten však na ňu nikdy nehľadel s ničím iným ako so žiadostivosťou. Krátko po zložení manželských sľubov sa vzdala všetkých nádejí na lásku či aspoň priateľstvo. Stala sa jeho majetkom, ktorý využíval na rozkoš a splodenie dediča trónu - na nič iné. Život jej do posledného miestečka vypĺňali iba synovia.

Bohovia £ Králi / 17

„Moje deti sú moje telo, Debora, moja bolesť, krv a slzy. Keď mi vzali Eliaba, zobrali aj časť mňa samej. Nemohla som im v tom nijako zabrániť. Manžel sa rozhodol zabiť môjho syna a ja som s tým nemohla nič robiť. Ezechiáša mu však nedám,“ vyhlásila a pevne ho stisla. „Sľúbila som mu, že ho ochránim, a skôr umriem, ako by som ten sľub porušila.“ Slúžka si kľakla na zem pred ňou a prosebne sa ozvala: „Pani moja, nerobte nič, čo by ste neskôr ľutovali.“ „Už teraz ľutujem, že som druhým celý život dovolila hovoriť mi, ako mám konať a čo si mám myslieť. Je načase, aby som sa rozhodla sama.“ Znova sa obrátila k oknu, medzičasom však prišla noc a s ňou tma a strach. Táto noc sa pre ňu nemala nikdy skončiť - ani keď ráno vyjde slnko kým nenájde spôsob, ako ochrániť svoje dieťa. Debora ju chytila za ruku. „Musíte sa prezliecť, pani moja,“ nástojila jemne. „Nemôžete dopustiť, aby vás kráľ videl trúchliť. Čo ak dnes príde do vašich komnát?“ Zabila by ho. Nenávidela ho natolko, že by toho bola schopná. Keby za ňou Achaz prišiel už v túto noc, zdrapila by nôž a vrazila by mu ho rovno do srdca. Nech si aj on užije bolesť, ktorú spôsobil jej. No už vo chvíli, keďjej to napadlo, si uvedomila, že by to bolo hlúpe. Keby zavraždila kráľa, pripravila by o život aj seba, a čo by potom bolo s Ezechiášom? „Možno by som ho dokázala prinútiť, aby ma nenávidel rovnako ako ja jeho,“ zamrmlala si. „Možno by ma aj so synom zavrhol.“ „Nie,“ opravila ju Debora. „Kráľ by vás potrestal tým, že by vám zobral dieťa. Už by ste ho nikdy nevideli.“ Abia vedela, že má pravdu. Keby jej Achaz zobral Ezechiáša, už by nemala prečo žiť. „Dovoľte, aby som vás aspoň učesala a prezliekla,“ prosila slúžka. Ak večer príde Achaz...“ Až ju striaslo pri predstave, že by mala s Achazom spať po tom, čo nechal zavraždiť Eliaba. Zároveň jej však zišlo na um aj niečo iné.

Lynn Austinová / 18

Možno by miesto jeho nenávisti mala bojovať o jeho náklonnosť. Ak jej jedinými zbraňami bola krása a schopnosť prebúdzať jeho žiadostivosť, možno by ich mala využiť a získať jeho dôveru, aby mohla v budúcnosti ovplyvňovať jeho rozhodnutia. Možno to bude jediný spôsob, ako pred ním ochrániť Ezechiáša. Ale ako predstierať lásku k niekomu, koho tak zúfalo nenávidí? Malý sa strhol zo sna a celý sa rozochvel od plaču. Abia sa naňho pozrela a nežne ho pohojdala. Už jej ostal iba on. Eliab bol mŕtvy a Ezechiášovi sľúbila, že ho ochráni, nech to stojí, čo to stojí. Ak to znamenalo predstierať lásku k nenávidenému Achazovi, tak to urobí. Pre svojho Ezechiáša. „Dobre, Debora,“ povedala ticho. „Prezlečiem sa. Môžeš ma aj učesať.“

Zachariáš upieral kalné oči na prázdny mech od vína. Celý ho vypil v nádeji, že zabudne, no márne. V hlave sa mu stále znova a znova vybavoval pohľad na Molochové obety. Každá z nich sa končila rovnako. V plameňoch nachádzali smrť nevinné deti a on neurobil nič, aby tomu zabránil. Stál tam, hľadel na to a nepokúsil sa zabrániť kráľovi v obetovaní prvorodeného syna. Nadránom ho zobudil šofar a aj on sa pridal k sprievodu do údolia Benenom. Keď potom videl, ako kráľ a starší mesta obetujú svoje deti Molochovi, zbabelosť mu ochromila údy a zavrela ústa. Poznal Boží zákon. Bol levita, niesol zodpovednosť za vyučovanie zákona pred kráľom aj ľuďmi. Napriek tomu však ostal nemý. Keď sa tá skaza napokon skončila, ako v mrákotách sa odtackal naspäť do mesta a vtrhol do tejto krčmy, aby našiel útechu v známej sile vína, ktorá všetko otupí. Aj keby ho však vypil celú kaďu, nemohol vymazať spomienku na tie deti - aj na svojho vnuka Eliaba - padajúce do vyhne pohanskej modly. Neurobil nič, aby ich zachránil. Roztrasenými rukami si zakryl tvár, no ten výjav zanovito odmietal zmiznúť. Prečo naňho nepadol Boží hnev? Je predsa vinný.

Bohovia í Králi / 19

To on si zaslúžil trest, nie nevinné dieťa - navyše jeho vlastnej krvi. Sadala noc, zákazníci prichádzali a odchádzali, no Zachariáš ignoroval hurhaj aj veselosť okolo seba. Nik si ho nevšímal, takže ostal sám so svojím vínom a utrpením. Krčma sa vyprázdňovala, ako ostatní zhýralá odchádzali domov. Nakoniec v nej ostal iba on. Pokúsil sa opiť do nemoty, no tie výjavy sa mu vybavovali azda ešte zreteľnejšie ako predtým. Bál sa čo i len pohnúť. Nemohol sa vrátiť a napraviť chyby, ktorých sa dopúšťal celý život, a nechcel svoju vinu zhoršovať tým, že narobí ďalšie. A tak sedel a ľutoval, že miesto Eliaba nezomrel on sám. „Zachariáš... Zachariáš, priateľ môj.“ Zdvihol zrak a uvidel, ako mu podáva ruku jeho priateľ Helkiáš s ľútostivým pohľadom v očiach. „Poď, Zachariáš. Krčmár už chce zavrieť. Poprosil ma, aby som ťa odprevadil domov.“ Nepovedal „zase“, no pokojne mohol. Koľkokrát, noc čo noc, rok čo rok musel krčmár volať Helkiáša - jediného Zachariášovho priateľa? Ani by to nezrátal. Zachariáš sklonil hlavu a položil si čelo na stôl. „Nechaj ma tu,“ zastonal. „Vieš, že to nemôžem. Musíš ísť domov.“ Helkiáš ho chytil pod pazuchami a napol všetky sily, aby mu pomohol na nohy. Bol to kupec, drobný a bucľatý - nemal dosť síl, aby to zvládol proti jeho vôli. Aj tak sa však o to pokúsil. Zachariáš sa zaprel rukami o stôl a s námahou sa postavil. Celá miestnosť sa s ním krútila. „Len pokojne,“ upokojoval ho Helkiáš. „Pekne pomaly.“ Zachariáš si všimol, že na stole nechal kôpku strieborniakov a kývol krčmárovi. Potom ho chytil okolo pása a nasmeroval k dverám. Ulicu osvetľoval iba roh mesiaca a pár slabých hviezd. Ulice boli plné tieňov. Helkiáš ho viedol cez stíchnutú trhovú štvrť a ďalej hore kopcom. Kamenné domy tam ležali ako kocky naukladané jedna cez druhú - ľudia mali dvere rovno s výhľadom na strechu suseda pod sebou. Steny mali z vápenca, ktorý sa v okolí hojne vyskytoval,

ĽYNN AuSTINOVÁ / 20

a v mesačnom svite sa leskli ako postriebrené. Zachariáš sa sťažka opieral o priateľa a vliekol sa hore kopcom. Helkiášova plešivejúca hlava mu siahala sotva po plecia. „Prečo to robíš?“ spýtal sa ho Helkiáš jemne. „Máš slúžiť Jahvemu - nech je požehnané jeho meno!“ Zachariáš zastal a pokúsil sa zamyslieť nad tými slovami. Prečo sa z neho stal mizerný pijan? Slúžil v Jahveho chráme, nosil posvätné rúcho, prinášal sväté obety. Bol... Predstava, že slúži ako správny levita, sa rozplynula, ako keď mesiac zastrie mrak. Iba si tlmene vzdychol. „Čo sa to so mnou stalo? Bol som svätý muž, ale teraz... teraz...“ Myslel na to, aký mal život kedysi a aký je teraz. Tie dva svety delila taká krutá priepasť, že sám nechápal, ako sa mohol dostať na túto stranu. Nevedel si predstaviť ani to, ako by sa mohol vrátiť naspäť a znova sa stať svätým mužom. Zvesil hlavu a v zúfalstve si poťahal bradu. „Už si nezaslúžim žiť. Zaslúžim si zomrieť!“ Jeho hlas sa niesol tichými ulicami. Zachariáš túžobne čakal, že ho Boh zrazí k zemi za jeho hriechy, nič sa však nestalo. „Prečo ma Pán nepotrestá, Helkiáš? Prečo musia miesto mňa zomierať deti? To ja si zaslúžim smrť!“ Kdesi sa rozštekal pes a za jedným oknom sa objavilo mihotavé svetlo. Helkiáš ho súril ďalej. „Poď. Zobudíš celé mesto. Musíme ísť domov.“ „Slúžil som v Šalamúnovom chráme,“ povedal Zachariáš, keď sa znova pohli. „Áno. Viem, priateľ môj. Poď.“ „Som levita. Môžem vymenovať svojich predkov až k Lévimu, Jakubovmu synovi.“ „Dnes nie.“ Helkiáš ho potľapkal po pleci. „Je neskoro. Možno inokedy.“ „Bol som najdôležitejším zo všetkých levitov... Vyučoval som Jahveho svätý zákon...“ Premohla ho nečakaná túžba rozprávať o svojom starom živote, akoby tým mohol prísť na to, prečo a ako

Bohovia £ Králi / 21

prešiel cez priepasť do tohto nového sveta, v ktorom králi obetujú modlám nevinné deti. „Boh mi dal múdrosť a pochopenie už od mladého veku,“ bľabotal, „a tak ma kráľ Oziáš povolal, aby som naučil Božiemu zákonu aj jeho. Ja! Učil som ho bázni pred Jahvem a...“ Potkol sa o uvoľnený kameň na ceste a stratil tok myšlienok. Do míkvej noci sa ozývalo iba ich dychčanie, keď šliapali do kopca. Čím vyššie sa dostávali, tým honosnejšie domy ich obklopovali. Zachariáš si spomenul, že jeden z najväčších patrí Helkiášovi. Jeho rodina už po mnoho generácií dodávala chrámu jemné plátno na rúcha a kráľovskej rodine zase bohato vyšívané látky na slávnostné odevy. Helkiáš však pri svojom dome nezastal a pechoril sa s priateľom až k bráne Achazovho kráľovského paláca. Vyššie už stál iba Jahveho chrám. Pred bránou Zachariáš zastal, aby chytil dych. Pamätal si, ako v paláci žil aj on sám. Býval dôležitým mužom s velkou autoritou a mocou. Pred koľkými rokmi to vlastne bolo? Kedysi vládol celému národu a podliehal iba kráľovi Oziášovi. „Moja dcéra je vydatá za kráľa,“ povedal nečakane. „Áno. Áno, viem.“ Aj Helkiáš lapal po dychu. „Kráľ Oziáš mi povedal - vlastne mi to sľúbil -, že ak budem mať dcéru, vydá sa do rodu kráľa Dávida. Vieš si to predstaviť? Ešte sa ani nenarodila a už...“ Zarazil sa. Jeho dcéra bola Eliabova matka. Eliaba upálili. Celé to bola jeho vina. „Ó, Jahve, je mi to tak ľúto!“ Pokúsil sa klesnúť na kolená, no Helkiáš ho opäť pridržal. „Nie, nie, priateľ môj. Vystri sa. Ideme ďalej.“ Nútil Zachariáša klásť nohu pred nohu, ťahal ho do kopca za palácom, no nedokázal zahatať príval jeho spomienok. „Obrátil som sa Bohu chrbtom,“ vyhlásil Zachariáš zdesene. „Pomaly, postupne, rok po roku. Jedol som pri kráľovom stole, pil som jeho víno, počúval lichôtky... pomaly... Až jedného dňa...“ Pokrútil hlavou. „Jedného dňa mi bol Boh načisto cudzí.“

Lynn Austinová / 22

Takto sa dostal na druhú stranu! Teraz si už pamätal. Neprekonal tú priepasť jedným mohutným skokom. Dialo sa to tak postupne, že si vôbec neuvedomil, ako klesá. Nevnímal, ako sa vzďaľuje Bohu, až kým nebolo neskoro. Všetky tie roky žil preto, aby tešil seba, nie Boha, a Božie zákony si ctil iba ústami. No a teraz, keď sa snažil volať k Bohu, jeho modlitby sa topili v marazme jeho hriechov bez šance dostať sa až do neba. Tú bezodnú priepasť medzi ním a Bohom vytvorila jeho vlastná vina. „Je mi to tak ľúto...“ nariekal. „No tak, no tak,“ upokojoval ho kupec. „Už si skoro doma, priateľu. Vidíš? Tu je chrám.“ „Nechaj ma, Helkiáš. Cestu poznám.“ Kupec zacmukal. „Ako by som ťa tu mohol nechať? Sám by si to nezvládol. No tak! Poďme.“ Prešli cez chrámovú bránu na veľké osirené nádvorie. Jahveho chrám sa týčil priamo nad nimi. Jeho kamenné steny sa bielo jagali v mesačnom svetle. Zachariáš opäť zastal, lebo ho ovalila ďalšia nečakane živá spomienka. Kráľ Oziáš chcel vojsť do chrámu. Chcel vstúpiť na posvätné miesta, kam smú iba Léviho potomkovia. „Králi iných národov nepotrebujú kňazov, aby ponúkali obetné dary,“ nástojil. „Tak prečo by som ich mal potrebovaťja?“ Zachariáš zavrel oči, spomínajúc na Oziášovu namyslenosť a vlastnú hanbu za to, že nič neurobil. Mal vedieť, čo kráľovi v takej chvíli povedať. Bol jeho dôverným radcom a učiteľom Božieho svätého zákona. Nemal však preňho odpoveď a nepokúsil sa mu v tom zabrániť. Dovolil kráľovi zobrať tymian a vstúpiť na sväté miesto, kam nemá dovolené vojsť. Kráľovi sa miesto neho postavili ostatní kňazi. Kričali naňho, že má ihneď opustiť svätostánok. Kráľ Oziáš to vo svojej pýche odmietol, no Jahve ho videl - a Boží trest prišiel okamžite. Priamo tam, vo svätostánku, Jahve zoslal na kráľa malomocenstvo. Oziáš ušiel z chrámu a po zvyšok života žil ako vydedenec.

Bohovia

í

Králi Z 23

„Je to moja vina, že sa z Oziáša stal malomocný,“ mrmlal Zachariáš. „Mal som mu povedať, že tam nesmie ísť. Mal som ho zastaviť...“ „Bolo to pred mnohými-premnohými rokmi,“ namietol Helkiáš. „Každý človek v Judsku počul o hroznom osude kráľa Oziáša - nech odpočíva v pokoji.“ Potlačil na Zachariáša, nech ide ďalej. Viedol ho širokým oblúkom okolo vonkajšieho obvodu chrámu, preč od svätyne. Nakoniec sa dovliekli k zhluku budov na severnej strane, v ktorých boli sklady, poradné miestnosti a ubikácie pre levitov v službe. Zachariáš tam býval, aj keď už v službe nebol. Pamätal sa, že po smrti kráľa Oziáša žil s rodinou v dome, lebo z paláca ich vysťahovali. Nespomínal si však, čo sa s tým domom stalo a prečo v ňom už nebýva. Helkiáš ho odviedol do izby a pomohol mu stiahnuť si vrchný odev, potom ho usadil na posteľ a rozviazal mu sandále. Nakoniec mu jemne stisol plece. „Vyspi sa, priateľ môj.“ „KráľOziáš je mŕtvy,“ mrmlal Zachariáš. „Áno. Áno, je.“ Pamätal si jeho pohreb, ten hanebný obrad mimo miesta, kde sú hrobky kráľov. „Zomrel aj jeho syn Jotám, takže sa kráľom stal jeho vnuk Achaz. Za ženu má moju dcéru. Vedel si to?“ Helkiáš prikývol. „Áno. Už si mi to veľakrát rozprával. Dobrú noc, priateľ môj. Už musím ísť.“ Zachariáš ho schmatol za rameno, aby mu v tom zabránil. Tvoje deti, Helkiáš! Kde sú tvoje deti?“ „Syn Eliakim je doma,“ odvetil mu priateľ a jemne sa vyslobodil z jeho zovretia. „Asi už tvrdo spí.“ Zachariáš mu to musel vysvetliť. Musel ho presvedčiť, aby sa nedopustil rovnakých chýb ako on. „Musíš svojho syna horlivo učiť Božím zákonom - a po ňom jeho deti,“ naliehal. „Prikazuje to Tóra. Mne sa nepodarilo naučiť zákonu kráľa Oziáša a teraz... Teraz je Achaz horší ako všetci ostatní. Má pohanské oltáre na každom rohu. Obetoval dokonca aj vlastného syna...“ Tá spomienka bola preňho neznesiteľne bolestná. Nič na tom nezmenil ani alkoholický opar,

Lynn Austinová / 24

v ktorom sa nachádzala jeho myseľ. Zaboril si tvár do dlaní. „Je to všetko moja vina!“ „Bože Abraháma, čo môžem urobiť?“ šepol Helkiáš. „Dnes už mám odpoveď pre kráľa Oziáša! Viem, čo mu povedať!“ kričal Zachariáš. „Povedal by som mu, že Jahve nám zakazuje uctievať ho tak, ako iné národy uctievajú svojich bohov, pretože pri tom konajú odporné skutky, ktoré sa mu priečia. Dokonca upaľujú svojich synov a dcéry ako obety bohom!“ „Mal by si sa vyspať,“ začal Helkiáš, no Zachariáš mu to nedal dopovedať. „Dnes som bol so sprievodom v údolí Benenom.“ „Nie, Zachariáš... Ty by si sa nikdy nezúčastnil na takej...“ „Urobil som to! Šiel som tam!“ Videl hrôzu v priateľovej tvári, no aj tak sa prinútil neodvracať zrak a priznať svoje hriechy. „Sledoval som, ako obetovali pohanskému bohu môjho vnuka Eliaba, a spomenul som si, čo sa píše v Tóre: Ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia. Eliab zomrel kvôli mne, Helkiáš. Zahynul pre moje hriechy!“ Sklonil hlavu na kolená a zakryl si zahanbenú tvár. „Mňa potrestaj, Pane!“ prosil. „Nie moje deti. Dovoľ mi zomrieť za moje hriechy. Nechaj ma umrieť!“ Helkiáš mu položil ruku na plece. „Ach, priateľ môj, čím by som ťa mohol utešiť?“ mrmlal. „Bože Abraháma... Ako nájde pokoj pod takým bremenom viny?“

Ezechiáša zobudil zlý sen. Zase sa mu snívalo o Molochovi. Bolo to také živé, že priam cítil páľavu plameňov. Ležal v tme, lapal po dychu, srdce mu búšilo tak divo, až ho od toho bolela hruď. Snažil sa začuť vojakov a vzdialené bubny, na palácových chodbách však bolo ticho. Bol to iba sen, hovoril si. Keď sa však pozrel na Eliabovu posteľ, hneď vedel, že Moloch je ozajstný. Nesnívalo sa mu, keďv to hrozné ráno zobrali jeho brata a hodili ho do ohňa. Čo ak sa vojaci vrátia aj poňho? Zdalo sa mu, že od Eliabovej smrti už uplynulo veľa času. Strýko Maásiáš odpochodoval s vojakmi do boja, čo však bude, keď sa vráti? Uvažoval, či po bratovi nehodia do ohnivej papule tej obludy aj jeho. Dobre si pamätal, ako ho zdvihli, akoby vôbec nič nevážil. Pamätal si ich meče a kopije. Striaslo ho tak silne, až sa chtiac-nechtiac posadil. Bol bezmocný. Sluhovia, čo spali neďaleko, ho nezachránia, tak ako nezachránili Eliaba. Vojakov sa pokúsila zastaviť len ich mama. Tá ho ochráni. Zliezol z postele a utekal potemnenou chodbou do matkiných komnát v ženskej časti domu. Od Eliabovej smrti mu dovoľovala

Lynn Austinová / 26

ostať pri nej zakaždým, keď ho trápili zlé sny. No a tie prichádzali skoro každú noc. Závoru na dverách nemala zasunutú. Zatlačil na ne, otvoril ich a rozbehol sa k nej. „Mami! Mami! Bojím sa!“ volal. Sedela sama na vankúšoch pri okne, hľadela kamsi na nočnú oblohu, na jeho hlas sa však zvrtla a vystrela ruky, aby jej mohol vbehnúť do náruče. „Poď sem, maličký. Tíško, tíško. Neplač.“ Bola hrejivá, mäkká a nádherná. Tmavé vlasy jej v bohatých vlnách splývali na chrbát a voňali po kvetoch a myrhe. Cítil sa pri nej v bezpečí. Mama k nemu nepustí ani vojakov, ani zlé sny. V bezpečí jej náručia, s lícom opretým o jej plece zavrel oči a zaspal. Zobudili ho hlasy. Vykríkol od strachu, že sa vrátili vojaci, no vo dverách uvidel iba svojho otca. Pripadal mu ozrutný. Jeho tvár v mihotavom svetle lámp pôsobila desivým dojmom. Mama Ezechiáša stisla tak silne, až takmer nemohol dýchať. Srdce jej bilo rovnako divo ako jemu. „Čo tu robí chlapec?“ spýtal sa Achaz. Bol celý zadychčaný po

šliapaní do schodov háremu a na čele sa mu leskol pot. „Dobrý večer, pán môj,“ odvetila Abia takmer pošepky. „Ne... Nečakala som, že dnes prídeš. Tvoj syn mal zlé sny. Prišiel, aby som ho utíšila, to je všetko.“ „Tak ho pošli naspäť do jeho izby.“ Achaz vyzeral tak hrozivo, že by Ezechiáš najradšej celkom zmizol v matkiných rukách. Čakal ho však pravý opak. Pomaly ho pustila a postavila na zem vedľa seba. Potom ho poťahala za ruku, aby sa otcovi uklonil, tak ako ona. „Tvoj otec je kráľ,“ povedala mu. „Musíme jeho veličenstvu preukazovať patričnú úctu.“ Ezechiáš ju poslúchol. Keď sa potom nenápadne pozrel nahor, Achaz vyzeral spokojnejšie. „Tvoj syn Ezechiáš je celkom ako ty, pán môj,“ povedala Abia a položila chlapcovi ruky na plecia. „Jedného dňa z neho bude výborný dedič a následník tvojho trónu.“

Bohovia ý Králi / 27

Achaz prešiel cez miestnosť až celkom k nim. Ezechiášovi pod

jeho skúmavým pohľadom tak bilo srdce, až sa bál, že mu vyskočí z hrude. Najradšej by ušiel a niekde sa skryl. „Ale nie si môj prvorodený,“ povedal mu otec. „Prvorodeného som obetoval Molochovi.“ Ezechiáš sa roztriasol, lebo až teraz pochopil hroznú pravdu. V skutočnosti sa nemal báť vojakov, ale vlastného otca. To on im prikázal hodiť Eliaba do plameňov - a bolo v jeho moci urobiť to isté aj s druhým synom.

Napokon Achaz od neho zdvihol zrak, uvoľnil si opasok na tunike a obrátil sa k jeho mame. „Nepočula si, Abia? Máš ho poslať vi« preč! „Isteže, pán môj.“ Usmiala sa, Ezechiáš však vedel, že to nie je jej pravý úsmev. Vyzerala celkom inak. Až ho pri tom znova striaslo. Aj ona sa bála kráľa Achaza. Bála sa takmer rovnako ako on. Vykrútil sa jej, prebehol okolo otca a zastavil sa až vo svojej izbe. Zabuchol za sebou dvere a oprel sa o ne, akoby ich tým mohol zabarikádovať. Od strachu sa mu až dvíhal žalúdok. Kráľ je najmocnejší zo všetkých ľudí na svete - kto ho pred ním ochráni? Už bol celkom prebratý. Ihral v ňom každý sval, každý nerv. Kam sa skryť? Matkine komnaty už neboli bezpečné. Bál sa ostať vo svojej izbe, no ešte väčšmi sa bál odísť. Stál tam ako přikovaný a uvažoval, čo robiť. Napokon si jeho oči privykli na tmu a začal dýchať normálne. Chodba pred jeho izbou bola tichá a prázdna. Ako začal rozoznávať veci okolo seba, tiene mu odrazu nepripadali až také strašidelné. Už videl bronzové stojany na lampy na stene, slonovinový stolík pod oknom, tlmený svit uhlíkov v ohrievadle aj svoju rozhádzanú posteľ. A Eliabovu. Pri spomienke na brata sa mu po tvári kotúľali slzy. Navliekli ho do bielej tuniky a prinútili ho ospalého a vydeseného kráčať v sprievode do údolia Benenom. Viedol ho jeho otec v kráľovskom

Lynn Austinová / 28

rúchu. Obetoval Molochovi svojho prvorodeného, Ezechiáš však stále nechápal prečo. Prečo otec zabil vlastného syna?

Abia sa vrhla do Achazovho objatia. Zúfalo sa snažila zatajiť pred ním svoje emócie. Zdalo sa, že je hrdý na to, čo urobil. O Eliabovi hovoril ako o dare, obete Molochovi. Ona si však pamätala sväté zákony, ktoré učil jej otec, a prvorodení synovia podľa nich patrili Jahvemu. Ich život bolo treba vykúpiť striebrom, nie predhodiť nejakej modle. Jahve chcel, aby mu jeho deti slúžili svojím životom, nie smrťou. Nahlas sa to však povedať neodvážila. Tisla sa k manželovi, potláčala slzy a snažila sa nepodľahnúť žiaľu, ktorý ju zožieral. Pre Ezechiáša musela prekonať odpor, ktorý cítila pri Achazových dotykoch. Musela sa usmievať, aj keď cítila iba bolesť. „Teším ťa, pán môj?“ zamrmlala, keď opätovala jeho láskanie. „Na začiatok to nie je najhoršie,“ povedal a sklonil sa, aby ju pobozkal. Predstierala, že jeho bozky víta, že ju vzrušujú, on však zrazu prestal. „Prečo sa pýtaš?“ opýtal sa. Srdce sa jej divo rozbúšilo. Bála sa, že to s tým divadielkom prehnala a vzbudila v ňom podozrenie. „Pre... Pretože ťa veľmi chcem tešiť.“ Dúfala, že jej neobratnú výhovorku neprekukne, a rýchlo dodala: „Viem, že máš niekoľko konkubín, ale ja som tvoja jediná manželka. Možno... Možno na ne trocha žiarlim.“ Uškrnul sa a ona ho nenávidela intenzívnejšie, ako si kedy vedela predstaviť. Opäť si pritisla tvár o jeho hruď, aby nevidel, ako ním opovrhuje. „Chcela by som byť s tebou každú noc,“ dodala. „Kráľ Dávid mal jednu obľúbenú manželku. Ja by som chcela byť takou pre teba.“ „Mám ťa teda volať Betsabe?“ spýtal sa a pobozkal ju na krk. Nútene sa zasmiala. „Ak si to želáš, pán môj...“ Vedela, že Dávid si za následníka vybral Betsabinho syna Šalamúna, hoci to nebol jeho prvorodený syn. Keby sa jej podarilo

Bohovia £ Králi / 29

získať si Achazovu priazeň, keby jej dal prednosť pred ostatnými ženami z háremu, keby práve u nej hľadal potechu a porozumenie, potom by ho raz mohla požiadať, aby za svojho dediča určil Ezechiáša. Mala svojho syna natolko rada, že bola ochotná to preňho urobiť, ak ho tým zachráni pred Molochom - aj keď to znamená, že musí obetovať všetku svoju pýchu a dôstojnosť. Najťažšia bude prvá noc, hovorila si, lebo príde krátko po Eliabovej smrti. Časom sa možno naučí uzavrieť svoju myseľ a predstierať, že je niekde inde, kedykoľvek k nej Achaz príde. Po čase sa jej možno nebude hnusiť zakaždým, keď pocíti jeho dotyky. Zhlboka sa nadýchla a hrala svoju rolu, odhodlaná urobiť čokoľvek, len aby s ňou bol Achaz spokojný. Urobí to pre syna. Keď ich však odrazu prerušilo búšenie na dvere, ohromne sa jej uľavilo. „Kto je to?!“ zrúkol Achaz. „Vaša výsosť, prepáčte, prosím, že vás takto ruším,“ odpovedal spoza dverí jeden z komorníkov, „ale dorazil posol so správami o vojsku.“

Abia cítila, ako kráľ stuhol. Pozrela sa mu do tváre. Zračil sa mu v nej nefalšovaný strach. Po spomienke na Eliaba ho ani v najmenšom neľutovala. „Hneď!“ zakričal Achaz a rýchlo sa dal do poriadku. Išla za ním k dverám. Komorník na chodbe bol bledý od strachu. „Je mi to ľúto, vaša výsosť. Nevyrušoval by som vás, keby to nebolo také naliehavé.“ „Aké správy priniesol ten posol?“ „No... žiaľ, nie dobré. Dorazili aj dve ďalšie, o ktorých by ste mali vedieť.“ Achaz sa obrátil k Abii. Opäť na ňom videla, aký je neistý. Chcel ujsť do jej náručia, a nie riešiť nečakanú krízu. Túto slabosť by mohla využiť, aby ho opantala svojím čarom. Ak sa jej podarí potlačiť odpor a predstierať, že ho ľúbi, mohla by zistiť, o čo v tej kríze ide

Lynn Austinová / 30

a aké má plány. Lebo ak chcel Molochovi ponúknuť ďalší obetný dar, musí pred ním ukryť Ezechiáša. Zdvihla ruku a pohladila ho po krku. „Ak si to želáš, pán môj, rada počkám v tvojich komnatách, kým sa to stretnutie neskončí.“ Prekvapene nadvihol obočie. V tvári mal zraniteľný výraz, aký uňho ešte nikdy nevidela - akoby v ňom jej ponuka brnkla na veľmi citlivú strunu. Doteraz vždy chodil za ňou on. Ešte nikdy sa neponúkla, že pôjde za ním. „To by som si veľmi želal,“ odvetil. Uhladil si riedke bledé vlasy a zotrel z čela kropaje potu. Potom sa obrátil ku komorníkovi. „Prečo nešťastie vždy prichádza uprostred noci?“ spýtal sa a vykročil s ním po chodbe. „To neviem, vaša výsosť.“ Abia za nimi zavrela dvere. Ich hlasy rýchlo slabli, ako sa vzďaľovali do útrob paláca. Mala pocit, že po tom všetkom predstieraní je celá špinavá, a musela potlačiť nutkanie ísť sa hneď okúpať. Bola to prvá z množstva nocí, ktoré s ním musí stráviť, a netušila, či si raz zvykne na to, že je s mužom, ktorý sa jej tak bridí. Na chvíľu sa posadila na posteľ s baldachýnom a nechala tiecť slzy, ktoré až doteraz potláčala. Keď jej už žiadne neostali, utrela si oči a prinútila sa ísť dolu. Počká na Achaza v kráľovskej spálni.

Ezechiáš dlho stál za dverami svojej izby a snažil sa zachytiť každý zvuk: cvrlikanie svrčkov na nádvorí pod oknom, húkanie sovy v údolí pri prameni, vŕzganie okenice, keď sa okolo nej prehnal závan vetra. Po čase tie zvuky splynuli do jediného upokojujúceho šumu, nohy mu zoslabli a oči sa zatvárali. Chystal sa vliezť naspäť do postele, keď spopod dverí prenikol pásik mihotavého svetla. Ktosi náhlivo prešiel okolo jeho izby a zastal až pred dverami matkiných komnát. Hneď nato sa od nich ozvalo neodbytné búšenie a naliehavé hlasy. Počúval ich pripravený dať sa na útek. Srdce mu išlo vyskočiť z hrude.

Bohovia ŕ Králi / 31

O chvíľu neskôr svetlo zosilnelo, lebo muž s fakľou znova prešiel okolo jeho izby. Vyzrel von a uvidel, ako za rohom mizne jeho otec s jedným palácovým sluhom. „Vašich radcov som zvolal do poradnej siene,“ vravel komorník. „Kým prídu, môžete si v pokoji prečítať správy.“ Ezechiáš za nimi hľadel cez pootvorené dvere. „A čo môj brat?“ pýtal sa Achaz. „Povedal ten posol, kde je Maásiáš?“ Odpoveď už Ezechiáš nepočul. Hlasy rýchlo zoslabli, lebo obaja muži zišli po schodoch. Stál tam v tme, celý sa triasol, podlaha pod nohami mu pripadala ako z ľadu. Prečo sa otec pýta na strýka Maásiáša? Vyšiel na chodbu. Pár okamihov uvažoval, že ujde do bezpečia matkinej komnaty, ale nad túžbou po bezpečí napokon prevážila iná, silnejšia potreba. Musel zistiť, prečo otec obetoval Molochovi Eliaba. Opatrne zišiel po schodoch a vykročil za Achazom do poradnej siene. Vstup do nej strážil ťažký záves. Prešmykol sa cezeň do predsiene, v ktorej sluhovia čakávali na pokyny. Drobná miestnôstka bola prázdna, a tak sa schoval za stĺp a nazrel do hlavnej siene. Najednom

konci stál na vyvýšenom pódiu otcov trón a vedľa neho prázdne Maásiášovo kreslo. Pred pódiom ležali na zemi hrubé vlnené koberce a vankúše pre kráľovských radcov. Jeden sluha náhlivo zapaľoval lampy a uhlie v ohrievačoch. Napriek všetkým lampám panovalo v sieni pochmúrne šero. Len čo skončil, náhlivo odišiel. Schovaného Ezechiáša si nevšimol. Kráľ Achaz stál pod jednou z lámp, čítal zvitok a zlostne stískal pery. Ezechiáš počul, ako stoná. Napokon nechal zvitok padnúť na zem a roztrhol si kráľovské rúcho. „Nemal som mu dovoliť ísť do bitky,“ nariekal. „Ako budem bez Maásiáša vládnuť celému národu?“ Pozrel sa na hrubé cédrové trámy stropu, akoby v nich mohol nájsť odpoveď. „Čo keby ste si sadli, vaša výsosť? Ste rozrušený.“ Komorník ho chytil za rameno a odviedol k trónu. „Utrpeli ste velký šok, ale každú chvíľu už prídu radcovia. Budú vedieť, čo robiť.“

Lynn Austinová / 32

Achaz klesol na trón a do siene sa začali hrnúť jeho radcovia. Vyzerali unavene, boli zmätení a pretierali si ospalé oči. „Prišli správy od vojska, vaša kráľovská výsosť?“ spýtal sa jeden. Ezechiáš zmeravel od napätia. Priam videl nekonečné šíky vojakov, ktorí sa zoradili na nádvorí a prinútili ho ísť do údolia Benenom. Vyniesli ho po schodoch na plošinu pri oblude a postavili sa tak, aby nemohol ujsť ani on, ani jeho brat. Bolo to vojsko jeho otca. Kráľ Achaz zobral zo slonovinového stolíka pri tróne čašu s vínom, vypil z nej dva velké gigy a utrel si spakruky ústa. „Áno. Strašné správy,“ odvetil. „Vojsko, ktoré som poslal na sever zastaviť útočníkov, utrpelo porážku. Stodvadsaťtisíc našich vojakov padlo. Moji traja velitelia, Ezrikam, Elkana, môj brat Maásiáš...“ Ukázal na prázdne miesto vedľa seba a zasekol sa mu hlas. V miestnosti zavládlo také ticho, že Ezechiáš počul aj tiché prskanie olejových lámp vrhajúcich mihotavé svetlo medzi tiene na stenách. „Všetci traja sú mŕtvi,“ dokončil napokon. Opäť siahol po čaši a vypil ďalšie dva glgy. „Nepriateľské spojenectvo je silnejšie, ako sme si mysleli. Stratil som väčšinu armády a útočníci stále pochodujú na juh a zaberajú všetky mestá a dediny, ktoré im ležia v ceste. Už zajali vyše dvestotisíc ľudí.“ Ezechiáš počul, ako viacerí radcovia ticho zastonali. Achaz sa znova napil a obomi rukami chytil bočnice trónu, akoby sa potreboval niečoho držať, aby nestratil rovnováhu. „Nepriateľ je na ceste k nám. Pokúsi sa dobyť Jeruzalem a zvrhnúť ma z trónu.“ Radcovia začali naraz hovoriť jeden cez druhého a sieňou sa prehnala vlna strachu. Keď dospela k Ezechiášovi, celý sa roztriasol. Schúlil sa do klbka v najtmavšom tieni. Achaz dopil aj zvyšok vína a skríkol: „Buďte ticho a počúvajte ma! Je toho viac.“ Poradná sieň okamžite stíchla. „Aj z juhu prichádzajú zlé správy. Kráľ Edomska zneužil túto krízu a napadol náš jediný prístav. Stratili sme Elat.“ V sieni sa znova rozpútal chaos a Achaz si opäť krikom vynútil ticho. „To ešte nie je všetko! Prepadli nás aj

Bohovia £ Králi / 33

Filištínci, naši odvekí nepriatelia. Udreli na mestá Nížiny a juhu, obsadili Bet Šemeš, Ajalon, Tamnu... a ešte tri či štyri ďalšie, na ktoré si z hlavy nespomeniem.“ Muži naňho hľadeli, akoby sa im nechcelo veriť jeho slovám. „Napadli nás z troch strán?“ spýtal sa ktosi. „Áno.“ Ezechiáš nerozumel, čo sa deje, no podľa všetkého toho mrmotu chápal, že sa boja. Bez dychu počúval ďalej. „Čo budeme robiť?“ chcel vedieť iný. „Nateraz musíme nechať Edomčanov a Filištíncov tak,“ odvetil Achaz. „Najväčšie nebezpečenstvo predstavujú severní spojenci. Aramejské vojsko sa môže do niekoľkých dní dostať až k Jeruzalemu. Je disciplinované, mocné a nám už ostalo iba veľmi málo vojakov. Takže povedzte vy mne, čo budeme robiť.“ Dlho na nich uprene hľadel, nik mu však neodpovedal. Ešte väčšmi zvýšil hlas. „To pre mňa nikto nemá ani jediné slovo?“ Napokon sa postavil jeden šľachtic celkom vpredu. „Vaša výsosť, ak má Jeruzalem čeliť dlhému obliehaniu, musíme zvážiť zdroje vody.“ Na prstoch mal niekolko zlatých prsteňov a pri každom jeho geste Ezechiáš videl na strope zlaté motýliky. „Obdobie dažďov sa začne až o niekoľko mesiacov,“ pokračoval muž, „a nádrže v meste sú poloprázdne. Nemohli by sme nejako ubrániť prameň Gihon? Lebo inak sa uzavretím mestských brán odrežeme od vodného zdroja.“ „Veľmi dobre viem, odkiaľ berieme vodu!“ skríkol Achaz. „Každý v Jeruzaleme si uvedomuje, že v meste nemáme vlastný prameň. Ale čo s tým teraz robiť? Nepriateľ tu bude už o pár dní!“ zagánil na toho muža, akoby ho vyzýval na odpoveď. Šľachtic iba pokrčil plecami a zase si sadol. „Takže, tento tu pre mňa odpoveď nemá,“ vyhlásil Achaz. „A čo vy ostatní?“ Vzadu v sieni, takmer až pri zadnej stene, sa postavil jeden človek. „Ja ju mám, vaša výsosť.“

Lynn Austinová / 34

„Kto si? Poď bližšie, nech na teba vidím!“ „Som Uriáš, veľkňaz Jahveho chrámu.“ Mal hlboký jasný hlas a na rozdiel od Achaza a jeho radcov pôsobil pokojným dojmom. Bol vysoký, statný a kráčal tak impozantne, až sa Ezechiáš podvedome prikrčil od strachu. Chtiac-nechtiac ho musel porovnávať s Achazom. Kráľ z toho nevyšiel dobre ani v jednom ohľade. Uriáš mal svalnaté ramená a širokú hruď, zatiaľ čo Achaz bol mľandravý, sadlovitý, bez náznaku svalov pod tukom. Uriášové čierne vlasy a brada boli husté a plné, zatiaľ čo Achaz mal na tvári iba červenkasté ochlpenie, ktoré sa sotva dalo nazvať bradou. Kňaz akoby nerobil ani jediný pohyb navyše. Každé jeho gesto bolo plné istoty a energie, zatiaľ čo Achaz mával rukami a nervózne sa pohrával so všetkým, čo mu prišlo pod ruky. Ezechiáš prekvapene sledoval, ako sa otec predkláňa na tróne, akoby mal pred kňazom posvätnú úctu. „Smieš prehovoriť, Uriáš.“ „Vaša výsosť, na prekonanie tejto krízy národ potrebuje silného spojenca. Navrhujem, aby sme sa rýchlo spojili so susednými národmi a požiadali ich o pomoc.“ „Vynikajúci nápad,“ povedal Achaz a znova sa oprel. „Otázkou však je, ktorý národ by nám bol ochotný pomôcť.“ „Dlho som o tom premýšľal...“ začal Uriáš, Achaz mu však skočil do reči. „Ktorého národa sa nepriateľ najväčšmi bojí? Chcem si vybrať spojenca, ktorý naplní srdcia Aramejčanov desom.“ „Vaša výsosť, bolo by lepšie, keby sme...“ „Chcem spojenca, ktorý ich prinúti stiahnuť sa z Judska, len čo začujú, že sme sa s ním spojili. Ktorý národ to dokáže?“ Opäť sa postavil muž s prsteňmi. „Vaša výsosť, pre Aramejčanov sú najväčšou hrozbou Asýrčania. Ich ríša je už teraz obrovská a mocná. Aramejčania sa nepochybne desia predstavy, že sa stanú ďalším cieľom jej rozpínavosti.“

Bohovia í Králi / 35

„Vynikajúce!“ zvolal Achaz. „Budú Asýrčania ochotní sa s nami spojiť?“ spýtal sa Uriáša. „Spojenectvo s nami im poskytne základňu pre výboje v celej oblasti a práve o to sa snažia,“ odvetil Uriáš. „Ale podľa mňa by sme najprv mali zvážiť menej nebezpečného spojenca. Asýrčania sú krutý, násilný, krvilačný národ a bola by chyba žiadať ich o...“ „Dobre! Čím krvilačnejší, tým lepšie!“ tešil sa Achaz. „Nech vrahovia môjho brata trpia!“ Jeho slová Ezechiášom otriasli. Aj on chcel potrestať muža, ktorý zabil jeho brata - ale ako? Tým mužom bol jeho otec - kráľ. „Uriáš má pravdu,“ pokračoval Achaz. „Musíme presvedčiť nejaký národ, aby nám prišiel na pomoc. Bez armády sa sami neubránime. Čím je ten spojenec silnejší, tým lepšie.“ Zhlboka sa nadýchol. „Pošleme Asýrčanom tribút a požiadame o spojenectvo. Dar musí byť štedrý, aby sme ich presvedčili, že v nás nájdu hodnotného spojenca. Pošleme zlato, striebro, drahé kamene... a musíme konať rýchlo - skôr ako nepriateľ začne obliehať Jeruzalem.“ „Ale, vaša výsosť,“ ozval sa ktosi, „odkiaľ ten dar vezmeme? Na uvalenie nových daní nie je čas a kráľovskú pokladnicu sme vyčerpali pri vystroj ovaní Maásiášovej armády.“ Achaz sa pozrel po sieni, akoby dúfal, že sa v nej z ničoho nič objavia zlaté prúty. Nakoniec mu pohľad padol na veľkňaza, ktorý ešte vždy stál pred trónom. „Uriáš, vezmeš zlato a cennosti zo Šalamúnovho chrámu.“ Uriáša jeho plán vydesil. „Ale, vaša výsosť, chrámové sklady sú takmer prázdne. Jediné cennosti, čo nám ešte ostali, sú posvätné nádoby, ktoré používame pri bohoslužbách. Je pravda, že svätyňa svätých obsahuje mnoho zlata, ale je súčasťou budovy. Nemôžeme ju odstrániť bez toho, aby sme natrvalo poškodili Jahveho príbytok.“ Achaz akoby počul len to, čo chcel. „Mnoho zlata...“ zopakoval. „Tvoja múdrosť a rada na mňa urobili dobrý dojem, Uriáš. Poverujem ťa zodpovednosťou za dar pre asýrskeho kráľa. Ak to

Lynn Austinová / 36

zvládneš, staneš sa novým správcom paláca. Nastúpiš na miesto môjho nebohého brata.“ Ukázal na prázdne kreslo pri tróne. „Ak bude treba, ten chrám hoci aj celý zbúraj, ale náš dar musí byť pre Asýrčanov dostatočný.“ Uriáš slabo prikývol. Z jeho výrazu sa nedalo nič vyčítať. „Áno, vaša výsosť.“ „Keď bude všetko pripravené, pošlem k asýrskemu kráľovi delegáciu s osobnou prosbou o spojenectvo s naším národom.“ Achaz sa prvý raz za celý večer tváril sebaisto. Zdvihol sa z trónu a začal vynášať povely jednotlivým radcom. „Musíme zostaviť novú armádu na obranu Jeruzalema. Zodpovední za to budete vy traja. No a vy ostatní začnite šíriť správu o obliehaní, len čo vás prepustím. Zabezpečte, aby bolo mesto aj okolie čo najskôr pripravené. Asýrčanom možno nejaký čas potrvá, kým zostavia armádu a vyrazia nám na pomoc.“ Tolko rozhodnutí ho vyčerpalo, a tak znavene klesol na trón. „To je nateraz všetko. Ste prepustení. Kde je môj sluha?“ Tentoraz sa Ezechiáš neschoval dosť skoro a sluha, ktorý vyrazil ku kráľovi, sa oňho takmer potkol. „Čo tu robíš?“ spýtal sa a schmatol ho za plecia. „Nemáš sem čo chodiť!“ „Pusti ma!“ Ezechiáš sa mu snažil vytrhnúť a ujsť po schodoch, prv ako si ho všimne otec. Achaz ich však začul. „Čo sa to tam robí?“ spýtal sa. „Kde je môj sluha? „Tu som, vaša výsosť. Už idem. Prepáčte mi, prosím.“ Sluha odniesol brániaceho sa Ezechiáša naspäť do siene. „Našiel som ho v predsieni. Nechápem ako...“ „Zase ty?! Čo tu chceš?“ oboril sa Achaz na syna.

Ezechiáš sa nezmohol na slovo. Najradšej by sa rozbehol ku kráľovi a udrel ho za Eliabovu smrť, nedokázal sa však ani pohnúť. Ako sa s vyvrátenou hlavou pozeral na otca, kdesi v hĺbke duše mu začala rásť desivá temnota. Každou sekundou rástla ako ničivá búrka. Otca sa bál, tým si bol istý. Tento nový pocit bol však silnejší ako strach. Bola to nenávisť.

Bohovia ž- Králi / 37

„Čo na mňa tak zízaš?“ oboril sa naňho Achaz. „Vyhoďte ho odtiaľto!“ Sluha opäť zdvihol Ezechiáša a náhlivo s ním odišiel.

Epizodka s kráľovským synom dala Uriášovi trocha času na premýšľanie. Nečakané povýšenie na palácového správcu ho natolko vyviedlo z miery, že mu to spočiatku veľmi nemyslelo. Teraz, keď chlapca odniesli, sa znova postavil pred trón. „Ešte niečo, vaša výsosť. Rád by som predniesol ešte jeden návrh.“ „Aký?“ „Radil by som zaradiť do vašich plánov aj verejnú obetu Jahvemu, vaša výsosť. V tejto kríze budeme potrebovať božskú pomoc.“ Achaz sa vzpriamil. „To je naozaj výborný nápad, Uriáš. Žasnem nad tvojou múdrosťou. Na druhej strane však...“ zamyslene si pošúchal riedku bradu. Uriáš v jeho hlase cítil neistotu. „Na druhej strane si však nemyslím, že by bolo vhodné obetovať Jahvemu hneď po tom, čo vyprázdnim pokladnice jeho chrámu,“ povedal kráľ napokon. „Nie, to mi nepripadá vhodné. Iste mi rozumieš. Nie, nie. Už sme začali hľadať pomoc u Molocha, najmocnejšieho z bohov. Teraz nás len tak neopustí - najmä po tom, čo som mu aj ja sám obetoval tak veľa. Kým sa teda začne obliehanie, usporiadame preňho ďalšiu obetu.“ Uriášovi sa zdvihol žalúdok od hrôzy z toho, čo nechtiac spôsobil. Zúfalo sa pokúšal nájsť argumenty, ktorými by Achaza presvedčil, nech to nerobí, no bolo to márne. Iba blázon by verejne spochybňoval kráľovské rozhodnutie. Achaz sa obrátil k ostatným poradcom, ktorí sa už zberali na odchod. „Tí z vás, ktorí naposledy svojich synov Molochovi upreli, by si teraz mali uvedomiť, v akej oveľa horšej situácii sa náš národ ocitol. Na boj proti tejto hrozbe potrebujeme Molochovu ohromnú moc, a tak mu tentoraz musíme obetovať všetci. Je to požadovačný

Lynn Austinová / 38

boh, ale keď nás zachráni pred skazou, každý z nás určite môže mať desať ďalších synov.“ Uriáša tie slová hlboko šokovali. Achaz plánoval zabiť ďalšieho syna, ďalšie z Abiiných detí. Ako velkňaz prisahal, že bude proti modlárstvu bojovať, nie ho podporovať. Ako sa mohla jeho rada kráľovi celkom vymknúť spod kontroly? „Obeta Molochovi sa musí uskutočniť čo najskôr, ešte pred obliehaním.“ Achaz sa obrátil k Uriášovi. „Prípravy nechám v tvojich rukách.“ Uriáš cítil, ako mu pri pohľade na kráľa mizne krv z líc. Uprene hľadel na Achaza a nezmohol sa na slovo. Keď napokon prehovoril, nespoznával vlastný hlas. „Som... som kňazom Jahveho, vaša výsosť. Nie Molocha.“ „Si nový správca paláca!“ Achaz ukázal na prázdne miesto po

bratovi. „Alebo o to azda nestojíš?“ Uriáš už ani nedýchal. Mal iba sekundy na najväčšie rozhodnutie svojho života - rozhodnutie, ktoré navždy určí jeho budúcnosť. Mohol sedieť po kráľovej pravici... alebo to odmietnuť. „Pravdaže, vaša výsosť,“ povedal nakoniec a zľahka sa uklonil. „Ako si želáte.“ „Dobre. Môžeš ísť.“ Uriáš musel vynaložiť obrovské úsilie, aby na roztrasených nohách vyšiel zo siene. Niektorí kráľovskí radcovia sa ho pokúšali osloviť, zagratulovať mu, on ich však míňal ako slepý. Potreboval sa dostať z paláca niekam, kde by si mohol sadnúť a premýšľať. Inštinktívne vyrazil hore kopcom k chrámu. Podľa blednúcich hviezd na východe malo o hodinu či dve vyjsť slnko. Uriáš musel stráviť všetko, čo sa stalo, kým mu myšlienky nezastrie množstvo veľkňazských povinností. Prešiel cez opustené vonkajšie nádvorie a znavene klesol na jeden z dvojice schodov, čo viedli na vnútorné nádvorie. Kamene boli na dotyk chladnejšie ako nočný vzduch.

Bohovia í Králi / 39

Bola to fantastická porada. Podarilo sa mu využiť smrť princa Maásiáša a katapultovať sa z posledného radu priamo na kreslo pri tróne. Odrazu mal nad národom obrovskú moc - presne takú, o akú sa usiloval vyše osemnásť rokov. Mal by skákať od radosti, no dušu mu gniavila hrozná neistota, lebo za tú moc musel zaplatiť velkú cenu. Musel znesvätiť Šalamúnov chrám, vyrabovať jeho zlato do daru Asýrčanom. Hrozil sa predstavy, že bude zodpovedný za také ničenie, no vedel, že kráľ Achaz si to zlato vezme bez ohľadu na to, či mu to veľkňaz odsúhlasí alebo nie. Takto sa aspoň pokúsi napáchať čo najmenšie škody. Nie, jeho neistota v skutočnosti pramenila z obety Molochovi. Uriáš bol Jahveho veľkňazom - ako by sa mohol vedome zúčastniť na modloslužbě? Ak to však odmietne, príde o funkciu palácového správcu. Zase z neho bude iba bezmocný kňaz v rozpadajúcom sa Jahveho chráme, snažiaci sa vyžiť z chabých milodarov. Kráľov príkaz rád uskutoční jeden z Molochových kňazov, len aby získal postavenie najvyššieho kňaza Judska. Mimovoľne zaťal päste. Nie! Nikdy! Bude bojovať o to, čo mu náleží. Jediným Bohom Izraela je Jahve a všetka moc má prislúchať jeho kňazovi, nie poskokom nejakej modly. Rozhodol sa, že urobí všetko, čo bude musieť. Koniec koncov správca paláca obetu iba pripraví. Nemusí ten obrad aj sám vykonať. Pozrel sa na svätostánok, ktorý sa týčil do tmy nad ním. Biele kamene z tohto uhla vyzerali pevné a mohutné, Uriáš však vedel, že denné svetlo rýchlo ukáže, ako hrozne sa celá stavba rozpadáva po rokoch zanedbávania. Jahveho chrám bol vo svojich najlepších časoch pýchou celého národa. Teraz tu stál opustený ako zavrhnutá kráľovná odetá do zvyškov svojej niekdajšej slávy. Veľkňaz pokrútil hlavou, akoby tým mohol potlačiť ten žalostný pohľad. Od chvíle, keď zdedil kňazské povolanie, bezmocne sledoval, ako inštitúcia, ktorej slúži, upadá pre ľahostajnosť. Jeho krajania zanedbávali Boží príbytok a povinné desiatky a dary dokázali

Lynn Austinová / 40

sotva uživiť kňazov a levitov. Väčšina jeho spolubratov už dávno opustila Jeruzalem. Vykašlali sa na svoje posvätné povinnosti, lebo museli nejako uživiť svoje rodiny. Uctievanie Jahveho medzičasom stagnovalo. Uviazlo v rutine tradícií a rituálov, ktoré už pre ľud nemali takmer žiadny hlbší význam. Kňazi a leviti, čo v chráme ostali, sa však stále bránili každej zmene. Aj preto sa Uriáš snažil získať vplyv na dvore kráľa Achaza, aby vďaka nemu obnovil miesto a autoritu Jahveho chrámu v národe. Teraz prišla jeho chvíľa. Jediné, čo mu stálo v ceste, bola tá obeta Molochovi. Ako Boží muž vedel, že by sa pred takýmto veľkým rozhodnutím mal modliť, no z akéhosi podivného dôvodu nemohol. Čím dlhšie tam sedel, tým väčšmi túžil po niekom, komu by sa mohol zdôveriť - po niekom, kto by ocenil šancu, ktorá sa mu od Achaza naskytla, a pomohol mu upokojiť svedomie. Spomenul si na levitu Zachariáša. Jeho bývalý učiteľ a vzor bol geniálnym človekom so znalosťou aj tých najmenších detailov zákona. Bol to aj skúsený politik. Svojím postavením na dvore kráľa Oziáša predstavoval žiarivý príklad, ktorého sa držal aj Uriáš na ceste k politickej moci. Teraz ho ťahalo práve k nemu. Bol to jeden z mála ľudí, ktorí mohli pochopiť Uriášovu dilemu a poradiť, čo s ňou. Pomaly sa zdvihol na nohy a celý stuhnutý od zimy vykročil po nádvorí k hrdzavej bráne ubikácie pre levitov. Vošiel dnu, pustil sa po slabo osvetlenej chodbe a zastal až pred Zachariášovými dverami. Pri stretnutiach s bývalým učiteľom sa mu vždy vybavili spomienky na Abiu a s nimi zakaždým prišiel aj pocit nekonečnej márnosti. Uriáš si vždy uvedomoval, že nemôže byť jeho, to mu však nebránilo túžiť po nej. Miloval ju od chvíle, keď ju prvý raz uvidel - odo dňa, keď sa stal žiakom jej otca... A táto láska bolo jediné, čo v živote nedokázal ovládnuť. Stále ju ľúbil, aj keď bola manželkou samotného kráľa. Napokon sa prinútil na ňu nemyslieť a zaklopal na dvere jej otca. Kým čakal, premýšľal o zmenách v živote svojho učiteľa - ako Zachariáš stratil moc na kráľovskom dvore, ako prišiel o dom, ženu

Bohovia fc Králi / 41

aj zdravie. Keď mu nik neotváral, uvedomil si, že ho nevidel už celé týždne. Chcel sa obrátiť, no potom sa rozhodol ešte raz zaklopať. „Choďte preč,“ ozval sa spoza dverí Zachariášov hlas. „Nechajte ma na pokoji.“ Uriáš sa pozrel na zavreté dvere. Pred kráľom sa tváril sebaisto, no pred mužom, ktorého vždy obdivoval a napodobňoval, sa odrazu cítil úplne neschopný. „Rabi Zachariáš, to som ja, Uriáš. Smiem s tebou hovoriť? Prosím...“ Prešla ešte hodná chvíľa, kým Zachariáš otvoril. Vyzeral zmätene, oči mal podliate krvou, pohľad nesústredený, odev dokrkvaný a zatuchnutý, akoby v ňom spal. Uriáš sa takmer znova odvrátil. Toto nemohol byť ten uznávaný levita, ktorý kedysi sedával po kráľovej pravici. Ale bol to on. Uriáš si ho pamätal ako vysokého štíhleho a silného muža, no teraz mal zhrbené plecia, akoby niesol ťažký náklad. Zo slávnej tváre a zelených očí zmizol intelekt, ktorým kedysi žiarili, a celkovo vyzeral, akoby z neho rýchlo prchal život. Mal sotva päťdesiatpäť, no pre bledú pleť, strapaté vlasy a neupravenú bradu vyzeral oveľa starší. „Uriáš... Poď, poď ďalej,“ jachtal hostiteľ. Uviedol ho do izby, trocha sa zatackal a urobil v neporiadku miesto na sedenie. „Ospravedlňujem sa, že ťa takto vyrušujem,“ začal Uriáš, „ale... potrebujem s tebou hovoriť.“ Snažil sa zatajiť šok z toho, ako sa Zachariáš zmenil. Mal problém spomenúť si, prečo za ním prišiel. „Prinesiem víno,“ navrhol hostiteľ a hneď sa aj odtackal k polici, z ktorej zobral kožený mech a dva kalichy. Uriáš vystrúhal grimasu od rozpakov, ktoré pri pohľade naňho cítil. „Ehm... Ďakujem, neprosím, rabi. Na mňa je trocha priskoro. Ale... ty si daj.“ Cítil hanbu aj za svojho učiteľa. Nemal sem chodiť. Bola to chyba. Uprel zrak k podlahe, snažil sa nájsť správne slová a zúfalo si želal odísť. Zachariáš sa napil priamo z mecha. Potom s trápnymi

Lynn Austinová / 42

zvyškami svojej niekdajšej dôstojnosti zobral stoličku bez operadla a sadol si oproti Uriášovi. „O čom so mnou chceš hovoriť?“ Uriáš mal pocit, že hľadí na svojho ctihodného učiteľa cez ošumelú záclonu. Odkašlal si. „Rabi, práve idem zo stretnutia s kráľom Achazom. Chcel som, aby si to vedel prvý. Vymenoval ma za palácového správcu.“ „Ale... čo princ Maásiáš?“ „Našu armádu rozdrvili. Utrpeli sme obrovské straty. Princ zahynul.“ „Nuž... Je to pre teba velká česť... ale princ Maásiáš...“ Zdalo sa, že zmätok v Zachariášovi spôsobilo niečo iné, nie tieto správy. Behal očami po miestnosti, akoby ani nevedel, kde to sedí. „Chcem tú funkciu prijať, rabi. Je to jedinečná príležitosť, ale zároveň znamená aj...“ Uriáš sa nevedel prinútiť k priznaniu, že ide o modloslužbu. Náhle si uvedomil, že za bývalým učiteľom neprišiel po radu. V skutočnosti urobil rozhodnutie v poradnej sieni vo chvíli, keďmu tú funkciu kráľponúkol. Nie, on prišiel k Zachariášovi hľadať odobrenie svojho rozhodnutia - akoby ho učiteľ mohol zbaviť viny. „Ide len o to, že niektoré zo správcovských povinností môžu ísť proti učeniu Tóry,“ vysvetlil. „Ak však využijem túto príležitosť a etabluj em sa ako kráľov blízky radca, mohol by som naučiť Achaza zákonu. V konečnom dôsledku by som mohol urobiť veľa dobra.“ Naklonil sa dopredu, takže už sedel iba na hrane stoličky, a takmer až prosíkal o Zachariášov súhlas. „Celý život som sa snažil o dosiahnutie jedného cieľa: oživiť postavenie kňazstva a posilniť úlohu chrámu v našom národe. Teraz to mám na dosah. Prepracoval som sa od piky a roky som čakal na takúto príležitosť. Môžem byť druhým najmocnejším mužom hneď po kráľovi.“ Zachariáš naňho neprítomné hľadel, akoby uvažoval, ako do toho zapadá on sám. „Viem, že niektorí kňazi a leviti budú namietať voči tomu, čo robím,“ pokračoval rýchlo Uriáš, „a potrebujem tvoju pomoc, aby som ich získal na svoju stranu. Určite chápeš, čo sa

Bohovia í Králi / 43

pokúšam dosiahnuť. Kedysi si aj ty mal rovnaké postavenie v paláci a...“ Zarazil sa. Bolo mu trápne pripomínať tomuto zlomenému zanedbanému človeku moc a vplyv, ktorý kedysi mal. „Len som... Len som sa chcel opýtať, či môžem rátať s tvojou podporou,“ dokončil to. „Podporou?“ zopakoval po ňom Zachariáš. Chvíľu na svojho hosťa uprene hľadel a potom sa mu na tvári mihol náznak úsmevu. „Áno, rabi. Prosím, podpor ma v tom. Ak urobím Achazovi pár ústupkov, aby som získal jeho priazeň, môžem ho začať vyučovať Jahveho zákon tak, ako si kedysi ty učil kráľa Oziáša.“ Pri zmienke o Oziášovi Zachariášom myklo, akoby mu Uriáš vylepil facku. Chvíľu naňho hľadel kalnými očami, potom vstal a odšuchtal sa k mechu s vínom. „Ty chceš učiť Achaza? Chceš ho presvedčiť, aby prestal s modlárstvom?“ spýtal sa obrátený chrbtom. Uriáš zbledol. „Možno nie hneď, ale áno, rabi. Presne to by som rád dosiahol... Raz.“ Zachariáš zdvihol mech k ústam, napil sa a utrel si pery päsťou. Uriáš čakal. „Vždy si mal väčšie ambície ako všetci ostatní,“ vyhlásil napokon. „Ak sa rozhodneš tú funkciu prijať, nebudem sa proti tebe stavať.“ V hlase mu nebolo počuť ani štipku nadšenia. „Ďakujem, rabi.“ Uriáš sa postavil a nenápadne cúval k dverám. Nevedel sa dočkať, kedy už odtiaľ zmizne. „Musím s kňazmi a najvyššími predstaviteľmi levitov prediskutovať isté kráľove rozkazy, takže zvolávam radu na dnešné poludnie. Keby si sa spojil s levitmi, ja to dám vedieť vyšším kňazom.“ Zachariáš prikývol, nič však nepovedal. „Ďakujem, rabi. Šálom.“ Uriáš náhlivo vyšiel von a zavrel za sebou dvere. Úbohý stav jeho učiteľa ho škaredo vyviedol z miery, takže mal čo robiť, aby sa z toho na chodbe spamätal. Keď sa napokon vynoril do slnečného svetla, zavrel oči a opäť sa vžil do roly, na ktorej tak dlho a tvrdo pracoval - vzpriamená postava, kontrolované gestá, zastrašujúci pohľad muža s velkou autoritou. Prinútil svoje telo, aby

Lynn Austinová / 44

tú rolu hralo, ako treba. Keď to mal zvonka pod kontrolou, pustil sa do boja s protichodnými myšlienkami a pocitmi. Nevedel si predstaviť, ako mohol muž Zachariášovho formátu skončiť v takomto stave. Teraz, keď mal aj on šancu dosiahnuť rovnakú pozíciu ako kedysi jeho učiteľ, nebol ochotný prepásť ju, aj keď pre ňu musí načas konať proti učeniu Tóry. Neodbytný hlas sa ho snažil upozorniť na cenu, ktorú za neuposlúchnutie zákona zaplatí, on sa ho však rozhodol ignorovať. Jahveho chrám opäť získa moc a slávu, akú mal za kráľa Šalamúna. Uriáš skrátka nemohol dovoliť, aby sa takáto príležitosť len tak rozplynula. Nemohol.

Abia dlho čakala v kráľovských komnatách. Nenávidela sa za to, čo robí. Ešte nikdy nebola v opulentnom salóne ani v súkromnej spálni za ním a cítila sa ako prostitútka, čo predáva vlastné telo. Robila to však pre Ezechiáša, nie pre seba. Ak neprestane myslieť na syna, dokáže to. Rýchlo si zotrela z oka slzu. Nedokázala naňho myslieť bez toho, aby myslela aj na Eliaba, dnes večer si však nemohla dovoliť klesnúť do hlbín žiaľu. Musela zabudnúť, že muž, ku ktorému predstiera lásku, je jeho vrahom. Sadla si na pohovku a driemala. Hodiny bežali. Napokon sa dvere rozleteli a do komnát vošiel kráľ Achaz. Spočiatku akoby ju nevidel. Z tváre sa mu dali vyčítať všetky jeho nestrážené pocity. Bol vystrašený, neistý sám sebou. Potom ju zaregistroval a zatváril sa prekvapene - a s úľavou. Akoby bol rád, že nie je sám. Akoby sa tešil, že prišla za ním. Rýchlo k nemu pristúpila. Na premýšľanie si nenechala čas. Pohladila ho po oboch ramenách. „Čo sa stalo? Vyzeráš nešťastne, pán môj. Môžem ti nejako pomôcť?“ Achaz si ju pritiahol tak silne, akoby sa bál, že bez nej spadne.

Lynn Austinová / 46

„Môj brat Maásiáš je mŕtvy.“ „Ach, nie! To mi je nepredstaviteľne ľúto.“ Bola to lož. Necítila za Maásiášom ani štipku žiaľu. Prosila ho, aby neodvádzal jej synov, on to však urobil a ona sa teraz k jeho smrti obrátila chrbtom tak, ako on voči nim. Eliabova smrť bola na jeho bedrách rovnako ako na Achazových a ju tešilo, že zomrel. Ostala v Achazovom náručí a tvár si tisla o jeho hruď, aby sa mu nemusela pozerať do očí. Nemohla dopustiť, aby prekukol jej lži. „Musí to byť hrozná strata,“ zamrmlala a pohladila mu chrbát. „Áno. Spoliehal som sa na Maásiáša v mnohých veciach a teraz tu nie je.“ Žiaľ, čo cítila v jeho slovách, v nej dvíhal hnev. Za Eliabom nežialil. „Nemal som mu dovoliť viesť vojsko do boja,“ pokračoval. „Mal som to urobiť sám.“ Abia vedela, že je to nezmysel. Achaz po kráľovi Dávidovi zdedil svetlú červenkastú pleť aj vlasy, na rozdiel od neho však nebol bojovník. Jeho opulentný životný štýl mal za následok mizernú kondíciu, takže sotva vyšiel po schodoch bez toho, aby sa musel zastaviť a chytiť dych. Nevedela si predstaviť, že by mal viesť armádu do boja. „Ako by som ťa mohla utešiť?“ spýtala sa chlácholivo. „Nestratil som iba brata,“ odvetil roztrasené. „Takmer mi vyhladili aj celú armádu. Aramejčania pochodujú Judskom a berú tisíce zajatcov. Chystajú sa obliehať Jeruzalem.“ Jeho slová ju vydesili. Ak obetoval syna už pri hrozbe nepriateľského vpádu, čo urobí teraz, keď je situácia nepomerne horšia? Ponúkne Molochovi druhého syna? Musela zistiť jeho plány - a nejako mu ich zmariť. „Ako si sa rozhodol, pán môj?“ Vzdychol si a ruky mu ochabli. Pustil ju. Abia videla, ako veľmi sa bojí. „Keby som tak mohol mať istotu, že je to rozhodnutie správne!“ zamrmlal. „Nepochybne je,“ upokojovala ho. „Prezraď mi ho.“ „Chystám sa požiadať kráľa Asýrie o spojenectvo a pomoc

Bohovia í Králi / 47

s obranou. Bola to jediná dobrá rada, ktorú som dostal od všetkých mojich radcov. Prišla od veľkňaza Šalamúnovho chrámu Uriáša.“ Predstavila si ho a srdce sa jej rozbúšilo. Stelesňoval všetko, čím Achaz nebol - silný, disciplinovaný, oddaný nasledovník Jahveho. Čosi sa v nej zobudilo a ona si predstavila seba v jeho objatí. Keby bol Eliab jeho synom, žil by službou pre Jahveho a nezomrel by ako obeta Molochovi. Achaz si všimol, že je duchom neprítomná, a naklonil sa k nej. „Poznáš ho?“ „Áno, Uriáša dobre poznám. Bol to žiak môjho otca a, samozrejme, videla som ho ako veľkňaza v chráme. „Iba on zo všetkých mojich radcov mal aspoň trocha zdravého rozumu. Ponúkol som mu miesto palácového správcu.“ Zaliala ju ohromná úľava. Uriáš by Achazovi nikdy neporadil obetovať svojich synov Molochovi. Vlastne by bol veľmi proti. Abia získala mocného spojenca. „To bolo veľmi múdre rozhodnutie, pán môj. Uriáš bude silný a schopný radca.“ „To dúfam,“ zamrmlal. Tváril sa ubito a Abia ho poznala dosť dobre, aby vedela, ako brnknúť na strunu jeho sebaľútosti. „Chudáčik môj manžel. Aké ohromné bremeno musíš niesť. Čo keby si si ľahol a trocha si odpočinul?“ Odviedla ho do spálne a pomohla mu vyzliecť kráľovské rúcho. Videla, že je priveľmi otrasený na to, aby sa v ňom ozvala túžba, a bola rada. Lepil sa na ňu, lebo túžil po úteche a ničom inom. Klesol na posteľ a zavrel oči. „Nemal by si byť vo svojom žiali sám,“ povedala, zhasínajúc olejové lampy. „Ak chceš, ostanem s tebou.“ Nečakala na odpoveď a ľahla si k nemu. Okamžite sa k nej pritisol. Veľmi dlho pri ňom ležala a predstierala spánok.

Ráno sa zobudil po úsvite. Bol sám. Abia kamsi odišla a jeho zmáhala osamelosť. Bol nesmierne prekvapený a vďačný, keď mu včera večer ponúkla útechu. Ľutoval, že tam neostala.

Lynn Austinová / 48

Bol vyčerpaný, no spánok už neprichádzal. Vyše hodiny sa prehadzoval na posteli, bojujúc s dokrčenými prikrývkami a so svojimi obavami a pochybnosťami. O všetko je postarané, uisťoval sa. Zachoval sa správne. Alebo nie? Rozhodnutie privolať na pomoc Asýrčanov dávalo zmysel v poradnej sieni, ale teraz, keď bol sám, si ním odrazu nebol taký istý. Čo ak mu neprídu na pomoc? Spomenul si, čo o nich vravel Uriáš - že je to krutý, násilný národ -, a uvažoval, či naozaj nemal inú možnosť ako spojenectvo práve s nimi. Preklínal otca, že zomrel tak skoro a prenechal mu žezlo už ako dvadsaťročnému. Páčil sa mu život následníka trónu, milovaného a rozmaznaného otcom aj celým dvorom, no a teraz mu bremeno vlády pripadalo neznesiteľné. Tlak a napätie pri rozhodovaní ho úplne ničili. Nakoniec skopol prikrývky na zem a vzdal sa nádeje, že ešte zaspí. Nemá na výber. Musí povolať Asýrčanov. Maásiáša zabili a pri predstave, že by aj jeho mohol postihnúť rovnaký osud, strácal od strachu všetky sily. Vstal, prešiel k oknu a pozrel sa cez mrežu, akoby nenápadne vyzeral z väzenskej cely. Slnko už bolo vysoko nad Olivovou horou a v uliciach panoval čulý ruch. Do Jeruzalema sa hrnuli ľudia z okolitých miest a dedín, aby sa za vysokými hradbami zachránili pred nájazdníkmi. Správy o vpáde nepriateľov sa šírili rýchlo. Z Judskej púšte vanul horúci suchý vánok. Konáre stromu pod oknom Achazovej spálne v ňom ticho šuchotali. Zahľadel sa na roztrasené listy a zdalo sa mu, že sa spolu s nimi trasie aj celé mesto. V útrobách sa mu ozval strach. Ako hladné zviera ho pomaly rozožieral. Odstúpil od okna. Bál sa ďalej hľadieť na horúčkovitý ruch a cítiť sa čoraz bezmocnější. Spomenul si na výstrahy radcov o nedostatočných zásobách vody v meste a jeho obavy ešte vzrástli. Pri prameni Gihon sa zrejme vytvára dlhý rad, lebo otroci a slúžky chodia hore-dolu cez Vodnú bránu a nosia po strmom svahu

Bohovia £ Králi / 49

kameninové nádoby s vodou. Tá mohla byť pre obranu národa rovnako dôležitá ako meče a kopije, pretože vnútri mestských hradieb nebol ani jediný prameň či studňa. Prameň a vodovod z neho boli nechránené a kráľ netušil, ako ich ubrániť. Možno by nemal leňošiť či skrývať sa vo svojich komnatách, zatiaľ čo sa Jeruzalem pripravuje na obliehanie. Potreboval sa ukázať na verejnosti a presvedčiť ľud o svojej nebojácnosti a sebaistote. Možno by o nej mal presvedčiť aj sám seba. Rozhodol sa osobne skontrolovať mestské zásoby vody. Zazvonil na sluhu. Služobník vošiel so sklonenou hlavou a hodil sa na podlahu ako pes, čo čaká na výprask. „Odpustite mi, pán môj,“ mrmlal a tisol čelo k zemi. „Nechápem, ako sa tomu chlapcovi podarilo prekĺznuť okolo mňa.“ Achaz spočiatku netušil, o čom ten chlap hovorí. Potom si spomenul, ako škandálne sa v sieni objavil jeho syn, a vzkypel v ňom hnev. „Mal si byť na svojom mieste. Namiesto syna tam mohol prísť nejaký votrelec. Vieš predsa, že nepriatelia stále intrigujú, aby ma pripravili o život.“ „Prisahám pri bohoch, že sa to už nikdy nestane, pán môj. Prosím, majte so mnou zľutovanie.“ „Mal by som ťa dať zbičovať. Možno by som ťa mal zbiť aj vlastnou rukou, ale teraz na to nie je čas. Vstaň. Musíme sa pripraviť na obliehanie.“ „Ďakujem, pán môj. Ďakujem.“ Muž sa náhlivo postavil a ešte niekolko ráz sa uklonil. „Čo si s ním urobil?“ „S vaším synom, pán môj?“ „A s kým asi? Áno, s mojím synom!“ To slovo mu znelo divne. Akoby o svojom synovi hovoril prvý raz v živote. Synovia mu nikdy nepripadali ako ľudia z mäsa a kostí. Boli to iba mláďatá bez tváre, jeho výlučné vlastníctvo - teda až do minulej noci. Včera sa dvakrát pozeral synovi do tváre a vyčítavých očí. „Chlapca som odviedol do jeho izby, vaša výsosť.“

Lynn Austinová / 50

„Priveď ho sem.“ „Ale... Ale je to iba dieťa, pán môj. Nechcel nikomu ublížiť.“ „Povedal som, že ho máš priviesť!“ Achaz sa obrátil naspäť k oknu a čakal, kým sa sluha vráti. Keď sa mu potom syn úctivo uklonil, potešilo ho to. Takže Abiin potomok má poriadnu výchovu. Odrazu si spomenul, ako ho prosila, aby z nej urobil svoju favoritku. Nepochybne jej išlo o to, aby mal jej syn prednosť pred potomkami kráľovských konkubín. Na to je

však ešte veľa času, no nie? Je to ešte len dieťa. Chlapec vyzeral dobre, mal Abiine hnedé oči a zlatohnedú pleť. Jeho tmavé vlasy mali zase medený nádych zdedený po Achazovej rodovej línii - po Dávidovom rode. „Ty si Eliab?“ tipol si. Chlapec sa zatváril vydesene a pokrútil hlavou. „Som Ezechiáš.“ Až vtedy si Achaz spomenul. Eliab bol jeho prvorodený a skončil ako dar Molochovi. Spomenul si, ako sa jeho teličko bezmocne prepadalo do plameňov, a až ho striaslo. Pozrel sa na Ezechiáša. Nechápal, čo za emóciu to vidí v tých jeho tmavých očiach. Strach? Áno, nepochybne strach - ale aj niečo iné. „Takže, narážam do teba, kam sa len pohnem - spíš v komnate mojej ženy, sám sa pozývaš na zasadnutia mojej rady. Azda by si chcel byť kráľom miesto mňa?“ Ezechiáš neodpovedal. Stál bez pohnutia a uprene mu hľadel do očí. Vtom Achaz pochopil, čo za emóciu z neho cíti, a až z toho zabudol zavrieť ústa. Bola to nenávisť. „Ako sa opovažuješ?!“ Mal čo robiť, aby ho neudrel. „Jedného dňa budeš na mojom mieste. Potom uvidíš, aké to je, keď musíš riešiť jednu krízu za druhou. Keď musíš sám rozhodovať, nech to stojí, čo to stojí. Myslíš si, že je to ľahké?“ Ezechiášovi sa do očí nahrnuli slzy, no ovládol sa. Achaz musel uznať, že jeho synovi nechýba odvaha, a odrazu sa cítil hlúpo z toho, ako stratil nervy.

Bohovia í Králi / 51

„Prečo mrhám dychom na decko?“ zamrmlal si. „Vieš čo? Chceš ma sledovať, tak sa obleč. Môžeš so mnou ísť na kontrolnú obchôdzku. Priprav ho,“ rozkázal sluhovi. „Pôjde so mnou.“ O hodinu neskôr vykročil so synom a sprievodom po dlhej hlavnej ulici Jeruzalema, aby osobne skontroloval mestské nádrže. Znepokojilo ho, že sú všetky poloprázdne. K sprievodu sa pridal zástup zvedavcov - detí, slúžok a sedliakov z okolia spolu so staršími mesta a šľachticmi, ktorí dúfali, že si ich kráľ všimne a ocení. Achaz sa spočiatku snažil tváriť úctyhodne a staršie, ako v skutočnosti bol, no pohľad na toľký zástup, ktorý v ňom hľadá silu a vykúpenie zo strastí, v ňom rýchlo zväčšil úzkosť. Cítil váhu zodpovednosti. Bolo to privelké bremeno - akoby sa od neho chcelo, aby niesol na pleciach všetkých svojich poddaných. Vyčerpávali ho, a to sa ešte nezačalo obliehanie. Keď skončil s kontrolou nádrží, odviedol sprievod z mesta cez juhovýchodnú bránu k Dolnému rybníku - vodnej nádrži, ktorú postavili na zachytávanie vody z prameňa Gihon a zásobovanie južnej časti mesta. Odtiaľ šiel popri vodovode do údolia Kedronu a napokon k Hornému rybníku s prameňom. Keď k nemu došiel, uvedomil si, že napriek velkolepému sprievodu tam nemá čo robiť, ak teda nechce len tak hľadieť do vody. Mestské hradby na skalách mizli v dialke ako slabnúca fatamorgána a vzdialenosť medzi nimi a rybníkom mu pripadala nekonečná. Nevedel si predstaviť, ako by mohol rybník ochrániť pred nepriateľom, a uvažoval, ako dlho Jeruzalem vydrží bez vodného zdroja. Dosť dlho, aby mu stihli prísť na pomoc Asýrčania - ak vôbec niekedy prídu? Vlastné plány mu zrazu pripadali nezmyselné ako sen, ktorý dáva zmysel v noci, no za bieleho dňa je absurdný. Voda rybníka bola čierna, chladná a hlboká, akoby ani nemal dno. Achaz naň hľadel, no v skutočnosti ho nevidel. Miesto neho mal pred očami skazu Jeruzalema a vlastnú neodvratnú smrť. Táto kontrolná obchôdzka bola chyba. Cítil sa horšie ako pred ňou. A navyše, nemal po boku brata, ale iba syna. Obyčajné dieťa. Bez

Lynn Austinová / 52

Maásiáša sa nemal na koho obrátiť so svojimi pochybnosťami a obavami. Mohol ich len dusiť v sebe, až kým mu nestiahli dušu do hlbín zúfalstva. Stál tam ako paralyzovaný. Dav stíchol. Sprievod čakal v napätom tichu. Z chodníka začul tlmený šuchot odevu a krokov. Zdvihol hlavu práve vo chvíli, keď sa ľudia rozostúpili a pomedzi nich k nemu prešiel štíhly muž s výrazom aristokrata a malým synom po boku. Poznal ho. Bol to vzdialený bratanec s červenkastou bradou, potvrdzujúcou príbuzenský vzťah s Achazom a rodovú líniu kráľa Dávida. Otec aj syn sa úctivo uklonili a ostali stáť pred Achazom a jeho synom. „Čo chceš, Izaiáš?“ spýtal sa Achaz. „Toto je môj prvorodený syn Šeárjášúb,“ odvetil Izaiáš ticho. Pohľad pritom zabodával do kráľa a Achaz vedel, že ho bez slov obviňuje. Jeho prvorodený syn bol mŕtvy. To čudné meno Šeárjášúb znamenalo „zvyšok sa vráti“, akoby ním chcel povedať, že z Achazovej armády sa vrátia iba zvyšky. „Myslíš si, že si ktovieaký múdry, čo?“ oboril sa naňho. „Čo chceš?“ „Mám pre teba radu.“ „Radu? To som mohol vedieť. Teraz, keď som prišiel o troch najdôležitejších mužov, by si sa rád prebojoval na kráľovský dvor.“ Izaiáš pokrútil hlavou. „Nie. Zriekol som sa stykov s Dávidovým domom, pretože...“ „Vyhodili ťa z paláca!“ nenechal ho dopovedať Achaz. „Mali na to pádny dôvod. Otec odmietal počúvať tvoje radikálne názory a ani ja o ne nestojím.“ Izaiáš urobil krok k nemu. „Ako môžem mlčať, keď sa môj národ rúti do záhuby? Ak sa Judsko neobráti...“ „Obrátiť sa? Keby som počúval tvoje rady, žili by sme v Stanoch ako Abrahám.“ Izaiáš držal hlavu hrdo vzpriamenú a bez strachu sa mu pozeral do očí. Ticho zopakoval: „Pokiaľ sa tento národ nezačne kajať...“

Bohovia £ Králi / 53

„To by už stačilo.“ Achaz zdvihol ruky. „Nepotrebujeme prorokov skazy, Izaiáš. Ľudia sa už aj tak dosť boja. Nedokážeš si presadiť audienciu na kráľovskom dvore, a tak sa nanucuješ pred pospolitým ľudom a hovoríš tomu proroctvo. Nuž, nebudem ťa počúvať ani ja, ani oni.“ „Mám pre teba odkaz, kráľ Achaz. Od Jahveho.“ Izaiášov tón sa zmenil, rovnako ako jeho správanie. Odrazu z neho vyžarovala autorita, ktorá prinútila Achaza držať jazyk za zubami. „Daj pozor a buď spokojný,“ povedal mu. „Neboj sa a srdce nech ti nechabne pre tých dvoch kráľov, čo sa proti tebe vydali.“ „O čom to hovoríš?“ vybuchol Achaz. „Ich armády sa rýchlo blížia k Jeruzalemu!“ „Áno, ale Boh vraví, že ich plány stroskotajú. Musíš mať pevnú vieru v Jahveho, inak nebudeš mať vôbec nič.“ „Neviem, odkiaľ berieš tie prapodivné myšlienky, a je mi to vlastne jedno. Už som rozhodol, ako túto krízu vyriešim, a nehodlám svoje plány meniť.“ Izaiáš sa zamračil. „Ty neveríš, že ťa Jahve uchráni pred nepriateľom, však? Radšej žiadaš o pomoc asýrskeho kráľa, ako by si sa mal zveriť do rúk Pána.“ Achaz naňho zazeral. Nechápal, odkiaľ sa tak rýchlo dozvedel o plánovanom spojenectve. „Bohovia patria do svätýň, nie na ulice,“ vyhlásil. „A už vôbec nie do vlády.“ Izaiáš urobil ešte jeden krok. „Žiadaj si od Jahveho znamenie. Dovoľ mu dokázať, že rozdrví nepriateľov, tak ako povedal. Žiadaj čokoľvek od Jahveho, svojho Boha, či už hlboko v podsvetí a či hore na výsostiach!“ „Nie. Nebudem pokúšať Jahveho.“ Izaiášova sebaistota ním hlboko otriasla. Ak by sa jeho bratancovi podarilo privolať pred všetkým týmto ľudom nejaký zázrak, musel by sa vzdať svojich plánov a veriť znameniu. Také riziko si nemohol dovoliť. „Počujteže, dom Dávidov!“ zvolal Izaiáš zlostne. Jeho tichý hlas naberal s každým ďalším slovom na sile a intenzite, až kým priam

Lynn Austinová / 54

neburácal. „Či vám je málo obťažovať ľudí, že obťažujete ešte aj môjho Boha? Preto vám sám Jahve dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ „To je trápne. Ako môže panna rodiť?“ „Bude spustošená krajina, ktorej dvoch kráľov sa ty hrozíš,“ pokračoval Izaiáš. „Ale Jahve privedie i na teba a tvoj ľud - na dom tvojho otca - ukrutnú pohromu, asýrskeho kráľa. Jahve ti v ten deň oholí britvou najatou spoza Rieky - kráľom asýrskym - hlavu i vlásky nôh, ba aj bradu odstráni.“ Achaz to už nechcel ďalej počúvať. Obrátil sa Izaiášovi chrbtom a vykročil k strmému vstupu do mestskej brány, len aby unikol bratancovým slovám. Boli priveľmi hrozivé, aby o nich čo i len uvažoval. Čo ak má Izaiáš pravdu? Čo ak sa ho Asýrčania rozhodnú namiesto pomoci napadnúť? Pozrel sa cez plece, či za ním nejde Izaiáš, no uvidel len vyčítavý pohľad svojho syna Ezechiáša. Radšej sa rýchlo odvrátil. Čo najrýchlejšie odviedol sprievod naspäť do paláca. Nevšímal si ani zástupy ľudí, ktorí sa bili o možnosť aspoň na okamih uvidieť svojho kráľa. Potom poslal Ezechiáša so sluhom preč a sklesnutý sa vrátil do kráľovskej spálne. Za oknom pokračovali horúčkovité prípravy na obliehanie, on sám však už nehľadal útočisko v činnosti. Diera, ktorú v ňom vyhlodal strach, bola ešte väčšia ako predtým. Už nechcel byť kráľom. Túžil po niekom, kto by vládol miesto neho. Brat Maásiáš však zomrel a on ostal sám. Nemal vôbec nikoho. Padol doluznačky na posteľ a rozplakal sa.

Uriáš sedel v poradnej sieni chrámu a plánoval svoju stratégiu, ignorujúc argumenty kňazov aj levitov. Srdce mu bilo od napätia a zasadnutie sa ťahalo a ťahalo. Preplnená miestnosť, zmenšenina kráľovskej poradnej siene, bola nabitá emóciami. Predsedať rade mal jeho strýko, bývalý veľkňaz Azariáš. Požiadal ho, aby si sadol na vyvýšené miesto s ostatnými v polkruhu pred ním.

Bohovia í Králi / 55

Keď potom oznámil kráľovo rozhodnutie o tribúte pre Asýrčanov, porada sa rýchlo zvrhla na nezmieriteľnú hádku o to, ktorú časť chrámu rozobrať pre zlato. Uriáš zavrel oči a stisol si končekmi prstov boľavé sluchy. „Práve toto neznášam,“ zamrmlal kňazovi vedľa seba. „Títo blázni sa nevedia dohodnúť vôbec na ničom. Nečudo, že ľudia opúšťajú vieru v Jahveho.“ Kňaz si zívol. „Myslíš, že skončia tak, aby ste stihli večernú obetu?“ „Týmto tempom určite nie. Neviem, ako mohol chrám vydržať tak dlho, ale už vidím, ako skončí.“ Uriáš si vzdychol a opäť sa pokúsil sústrediť sa na debatu. O svojom povýšení ešte nehovoril, rovnako ako ani o Achazovom rozhodnutí ponúknuť Molochovi ďalšiu obetu. Tieto témy musel načať veľmi opatrne. Len nech sa muži najprv vyčerpajú hádkou o tribúte pre Asýrčanov. Trvalo azda hodiny, kým sa kňazi konečne dohodli. Ako hrdú šľachtičnú, čo upadla do zajatia, aj chrám mali pripraviť o všetky cennosti, aby mohli zaplatiť Asýrii. Azariáš rozdelil mužom úlohy a chystal sa zhromaždenie rozpustiť, keď sa znova postavil Uriáš. „Ešte okamih, páni. Musíme prediskutovať ešte jednu vec.“ Muži unavene zafrflali, on sa však neponáhľal. Každé slovo, každé gesto volil s maximálnou opatrnosťou. Musel získať ich podporu. Iná možnosť nebola. „Dnes ráno sa konalo núdzové zasadnutie rady. Kráľ Achaz ma na ňom požiadal, aby som nastúpil na miesto správcu paláca po princovi Maásiášovi. Rozhodol som sa toto poverenie prijať.“ Po jeho slovách nasledovalo šokované ticho. Čakal potlesk alebo aspoň gratulácie, no v miestnosti bolo ako v hrobe. Rozhodol sa teda, že im to radšej celé predostrie hneď teraz, kým sú v šoku. Len nech to už majú čím skôr za sebou. „Jednou z mojich prvých úloh na pozícii správcu paláca bude zorganizovať verejnú obetu. Musí sa vykonať ešte pred začiatkom obliehania.“

Lynn Austinová / 56

„Tu v chráme?“ chcel vedieť Azariáš. „Nie. Achaz chce vykonať ďalšiu obetu Molochovi.“ Choneniáš vyskočil, akoby ho chcel udrieť. „Prišiel si o rozum? Ako môžeš pripravovať obety modlám? Si veľkňaz Jahveho chrámu!“ „Má pravdu,“ podporil ho Azariáš. „Neviem si predstaviť, ako by si mohol robiť správcu paláca kráľovi, ktorý uctieva Molocha. To je vylúčené! Zašiel si priďaleko, Uriáš.“ Ich protesty spustili hotovú lavínu. Všetci sa snažili vzniesť vlastnú námietku, překřikovali sa jeden cez druhého. Uriášovi z toho išlo roztrhnúť hlavu. „Nechajte ma dopovedať!“ zakričal napokon do hurhaja. „Aspoň si ma vypočujte, kým ma odsúdite!“ Azariáš sa pokúsil obnoviť poriadok a po chvíli sa mu to aj podarilo. Keď všetci opäť sedeli na svojich miestach, Uriáš ich začal pomaly obchádzať. Hlas mal pevný a autoritatívny. Kým hovoril, pozeral sa jednému za druhým do tváre. Jeho hrozivý pohľad ich mal varovať, aby sa mu nepokúšali stavať na odpor. Väčšina kňazov aj levitov ho uznávala natolko, že ho boli ochotní podporiť, ak im predloží dostatočne presvedčivé argumenty - a ak dokáže umlčať svojich odporcov. „Slúžime mŕtvej inštitúcii,“ začal. „Len sa pozrite okolo seba. Ešte aj budova sa nám sype na hlavu a nemáme čím zaplatiť jej opravu. Je načase pozrieť sa pravde do očí. Muži Jeruzalema už nie sú ochotní podporovať svojimi desiatkami Jahveho chrám. Tak ako kráľ, aj oni sa obracajú o duchovnú pomoc inam, k modlám a pohanským svätyniam. My pritom už nemáme ani čím uživiť svoje rodiny. Je načase odhodlať sa na zmeny.“ „Ako môžeš hovoriť o zmenách?“ prerušil ho Azariáš. „Jahve sa nikdy nemení. Rozhodol o zákonoch, obetách a dokonca aj o postavení chrámu. Nemáš právo meniť, čo rozhodol sám Všemohúci.“ „Ešte som neskončil!“ zreval Uriáš, aby zobral slovo starnúcemu strýkovi. „Na teba príde rad, keď dohovorím.“ Azariáš sa posadil

Bohovia £ Králi / 57

s bledou tvárou a zlostne stisnutými perami. Napätie v miestnosti rástlo s každým ďalším slovom. „Naše chrámové obrady sa musia zmeniť tak, ako sa mení svet, inak celkom zaniknú. Sme takí zviazaní tradíciou, že už vôbec nepočúvame ľudí. Teraz nemyslím na zmenu Jahveho zákonov. Hovorím o reforme našich tradícií. Ak judských mužov priťahujú náboženstvá okolitých národov, mali by sme sa pýtať prečo. Je načase zvážiť, či sa naše zastarané tradície hodia do dnešnej doby, a nie sa iba slepo pridržiavať zvykov minulosti.“ Azariáš sa už neudržal. „To je ohavnosť!“ kričal. „Nepočúvajte ho!“ V sieni opäť vypukol chaos. Uriáš to iba bezmocne sledoval a uvažoval, či sa mu podarí znova nastoliť poriadok. Po niekoľkých otravne dlhých minútach zavolal: „Buďte už všetci ticho! Stíchnite a počúvajte ma! Chcete myslieť vlastnou hlavou, alebo necháte, aby za vás myslelo niekolko staromilských extrémistov?“ Napokon sa väčšina prítomných utíšila. Posledné roztrúsené námietky jednoducho ignoroval a pokračoval vo vysvetľovaní. Hlas mal chrapľavý od napätia. „Ak má tento chrám prežiť, musíme získať kráľovu podporu. Ľudia ho budú nasledovať aj v duchovných veciach, to predsa viete. Niektorí z vás si ešte pamätajú, aké to bolo za vlády kráľa Oziáša. Tento chrám bol vďaka nemu stredobodom pozornosti národa.“ Obrátil sa k Zachariášovi. „Povedz im, ako si získal Oziášovu dôveru a ako si mohol ovplyvňovať celý národ.“ Zachariáš sa neisto pokúsil vstať a prehovoriť. Uriáš si podľa jeho zakalených očí a nepresných pohybov rýchlo uvedomil, že je opitý, a tak radšej rýchlo pokračoval sám. „Náš ctihodný kolega ma už ubezpečil o svojej podpore,“ povedal a naznačil mu, že sa nemusí báť. „Ide mi o to, že kráľ Achaz je veľmi mladý a nerozumie Jahveho zákonom. Je na nás, aby sme ho nim naučili a vrátili ho na cestu viery v Jahveho. Potom získame naspäť aj ostatných ľudí. Kráľ Achaz mi dôveruje. Urobil ma druhým

Lynn Austinová / 58

najvyšším mužom v kráľovstve. Túto obetu využívam len ako prvý krok na ceste obnovy viery.“ „Uctievaním modiel?“ okríkol ho Choneniáš. „Chceš obnoviť vieru v Jahveho tým, že budeš obetovať Molochovi? To je šialené! Viera sa dá obnoviť iba pokáním. Ľud Judska sa musí vzdať modlárstva a obrátiť srdcia naspäť k Bohu!“ Uriáš rýchlo prešiel cez sieň a postavil sa nad neho s nevyslovenou hrozbou. „Tento chrám sa už pridlho snaží fungovať na základe takýchto úzkoprsých zastaraných názorov. Pokánie! Kam nás dostalo pokánie? Účelom chrámu je slúžiť duchovným potrebám ľudí. Naše tradície tieto potreby zjavne nenapĺňajú, inak by sa k nám ľudia už dávno vrátili. Najprv ich musíme získať pre vieru. Až potom ich môžeme odvrátiť od modlárstva.“ „Nie! Mýliš sa!“ vyhlásil Azariáš. „Účelom chrámu je slúžiť Jahvemu, nie ľuďom. Ak povedieme ľudí k modlám, zhrešíme proti nemu.“ „My ich k modlám nevedieme!“ odsekol Uriáš. „Už ich uctievajú aj bez nás! Môžeme tu sedieť a umrieť hladom, pretože nám nikto nič nedá, alebo sa môžeme zreformovať a opäť získať aspoň časť našej bývalej sily a vplyvu v národe. Je to naša jediná šanca! Získal som kráľovu dôveru a podporu. Ak neprijmem svoje povinnosti pri tejto obete, radi ich prijmú Molochovi kňazi. Pozrite sa, ja mám na starosti iba prípravy. Samotný rituál vykonajú iní. Ľudí však treba presvedčiť, že naše kňazstvo je viac ako všetky ostatné.“ „Vylúčené!“ nedal sa Azariáš. „Sme kňazmi pravého Boha. Nemôžeme svojím súhlasom posvätiť modloslužbu.“ „O náš súhlas nik nestojí!“ kričal naňho Uriáš. „Vari to nechápete? Achaz berie chrámu posledné cennosti! Už nám neostane vôbec nič! Budete tu sedieť a spomínať na starú slávu, kým sa vám chrám nezosype na hlavu?“ Buchol päsťou do steny tak silne, že sa zo stropu ako potvrdenie jeho slov sypal prach a kúsky omietky. V miestnosti na chvíľu zavládlo ticho. „Začína byť neskoro,“ pokračoval silene pokojným hlasom.

Bohovia ž Králi / 59

„Už sme debatovali pridlho. Kráľov rozkaz musíme splniť ešte dnes. Tribút musí byť na ceste do Asýrie skôr, ako nás začnú obliehať. Aj obeta sa musí vykonať ihneď. Už nemôžeme dlhšie strácať čas prázdnymi hádkami. Treba hlasovať.“ Roztrúsené mrmlanie nespokojencov si nevšímal. Rázne sa chopil nádoby s kamienkami používanými pri hlasovaniach. Každý prítomný dostal jeden biely a jeden čierny. „Ak ma chcete podporiť ako veľkňaza, ktorý sa snaží obnoviť uctievanie Jahveho v našom chráme, vložte biely,“ povedal im. „Ak mi chcete zviazať ruky zastaranými zvyklosťami a čakať, kým sa chrám nerozsype, vhoďte čierny.“ „Nepočúvajte ho!“ apeloval na nich Azariáš. „Nedáva nám na výber!“ „To preto, lebo nemáme inú možnosť! Vari to nechápeš? Sme vymierajúci nositelia zanikajúcej inštitúcie. Potrebujeme zmenu. A teraz voľte.“ „Nie!“ Azariáš mu hodil svoje kamienky pod nohy. „Odmietam prijať tvoje vedenie. Odmietam sa zúčastniť na tomto hlasovaní o modlárstve. Už tá myšlienka samotná je ohavným hriechom voči Bohu!“ Rázne odišiel zo siene. Choneniáš a niekolko ďalších šlo za ním. Uriáš so zadržaným dychom čakal, kolko ich napokon bude. Keď ich ostalo dosť na to, aby bolo hlasovanie platné a záväzné, vydýchol si. Rýchlo poslal medzi prítomných hlasovaciu urnu a počúval, ako do nej tlmene dopadajú kamienky. Napokon sa vrátila k nemu, on vhodil biely kamienok a vysypal jej obsah do vyznačeného kruhu. „Zrátať!“ zavelil. Podľa zmesi bielych a čiernych kamienkov mu bolo jasné, že to bude natesno. Napäto sledoval, ako ich dvaja pisári triedia a počítajú. Keby to hlasovanie prehral, musel by sa vzdať funkcie velkňaza. Jeho autorita nad kňazmi a levitmi by sa skončila spolu s mocou vykonať v chráme potrebné zmeny. Ak však vyhrá, dnešok bude predstavovať nový začiatok.

Lynn Austinová / 60

„Dvadsaťtri čiernych,“ oznámil prvý pisár. „Dvadsaťosem bielych,“ dodal druhý. „Hlasovanie rozhodlo v Uriášov prospech.“ Opäť kolovala urna, aby do nej hlasujúci hodili nepoužité kamienky. Muži sa pomaly rozchádzali. Všetci boli z toľkého emocionálneho napätia vyčerpaní. Keď už nik neostal, Uriáš klesol na vyvýšené sedadlo, do ktorého predtým usadil strýka, a uprel zrak na kôpky kamienkov v strede miestnosti. Vyhral. Získal novú mocenskú pozíciu u kráľa a kňazi a leviti mu ju chtiac-nechtiac potvrdili. Niekoľko posledných hodín mu od základu zmenilo život. Až teraz si začínal uvedomovať, ako veľmi. Vedel, že by sa mal tešiť, no po víťazstve mu ostala trpká prázdnota, ktorou sa bál bližšie zaoberať. Môže to počkať, kým nevybaví obetu Molochovi, hovoril si. Potom to azda bude vnímať inak. Potom možno dokáže umlčať nepríjemný pocit, ktorý ho prenasleduje.

Ezechiáš sa s trhnutím zobudil na matkin krik. Otvoril oči a ten zlý sen sa vrátil. Po chodbe sa k jeho izbe valili vojaci. Ich kroky hrmeli ako blížiaca sa búrka. Už zase prichádzali tentoraz poňho. Keď prišli naposledy, ešte netušil, aká hrôza čaká na jeho brata. Teraz to už vedel. Musel ujsť, niekam sa skryť, no nemal kam. Matkin zúfalý krik silnel a blížil sa. Možno je to predsa len sen. Možno sa z toho zobudí. Keď však uvidel prázdnu Eliabovu posteľ, spomenul si na ohavný smrad v hukote plameňov a vedel, že to nie je sen. Vojaci rozrazili dvere jeho izby a vytiahli ho z postele. Silné ruky sa mu pokúsili navliecť tuniku. Pamätal si Molochové rozďavené ústa aj to, ako jeho brat bezmocne padal do plameňov a bránil sa im zo všetkých síl. Oni ho však bez námahy zdvihli a takmer až pobavene nad jeho odporom ho vyniesli z izby. Chodba bola plná tieňov, no v mihotavom svetle pochodní videl desiatky vojakov. Bol tam aj velkňaz - vysoký muž so širokými plecami, ktorého videl v otcovej poradnej sieni. Mama pred ním kľačala, objímala mu nohy a prosila ho.

Lynn Austinová / 62

„Prosím ťa, Uriáš! Neber mi syna, prosím!“ V očiach mala divý pohľad zúfalstva a tvár bledú od strachu. „Mami, pomoc!“ zakričal na ňu Ezechiáš. „Pomôž mi!“ Pokúsil sa k nej rozbehnúť, no vojak ho iba silnejšie stisol. „Prosím, Uriáš! Prosím!“ nariekala. „ Abia, ja fakt...“ Velkňaz sa ju pokúšal chytiť za ruku a zdvihnúť na nohy, ona sa ho však držala ako kliešť. „Už mi zabili Eliaba. Vari to nestačí?“ pýtala sa. „Neber mi aj Ezechiáša, prosím! Kvôli môjmu otcovi maj zľutovanie s mojím synom, prosím! Už mi ostal len on!“ „Vezmite ju odtiaľto,“ prikázal veľkňaz ticho. „Nie, Uriáš, nie! Musíš mi pomôcť!“ Obklopil ju zhluk vojakov. Bezmocne vrieskala, keď ju odtrhli od veľkňazových nôh. Aj Ezechiáš sa zo všetkých síl bránil a kopal. Plakal od hrôzy, ako sa snažil prebojovať k matke, muži ju však odtiahli a jej krik zmizol v diaľke. Veľkňaz sa obrátil, chytil ho ozrutnými rukami za plecia a tvrdo ním zatriasol. Ezechiáš ho prosil o život bez slov, lebo zo seba nevedel vydať ani hláska, no Uriáš sa odvrátil. „Poďme, nech to máte za sebou,“ prikázal vojakom. Ezechiáša prinútili postaviť sa k ostatným deťom - synom Achazových konkubín. Nevlastný brat Amariáš bol takmer rovnako vysoký a starý - delilo ich len pár mesiacov, no bol mladší. Ezechiáš vedel, že ako najstarší kráľovský syn je dedičom trónu v Dávidovom rode. Zároveň však bol aj prvý na rade pri ohnivej obete. Nevedel sa ani pohnúť. Jeden z vojakov sa zohol, aby ho opäť zdvihol. Zúfalo sa mu snažil vytrhnúť, no čím väčšmi sa mykal, tým silnejšie ho vojak zvieral. Kopal, hádzal sa, zabáral prsty do rúk, čo ho držali, a kričal od hrôzy, kým ho niesli po chodbách a dolu temným schodiskom. Kým sa dostal na nádvorie s čakajúcim sprievodom, bol celý dobitý a otupený. Už nemal síl ďalej sa brániť. Ranné slnko ho pálilo v očiach zvyknutých na šero palácových chodieb. Ako si však naň privykol, uvidel takmer rovnakú scénu ako

Bohovia

í

Králi / 63

naposledy - ohromný zástup ľudí, čakajúcich kňazov a šľachticov, deti v bielych tunikách. Chýbali iba nekonečné rady vojakov. Uprostred toho všetkého bol jeho otec, kráľ Achaz. Sprievod vykročil dolu kopcom. Smeroval mestskými ulicami do údolia Benenom. Vojak, ktorý niesol Ezechiáša, ho postavil na zem a nútil ísť ďalej po svojich, no chlapcovi sa tak triasli nohy, že ho museli z oboch strán podopierať. Dvojica mužov ho napoly ťahala, napoly tlačila až k južnej bráne. Pri pohľade na zubaté skaly pri vstupe do údolia smrti Ezechiáš úplne zmeravel. Aj tentoraz sa v dialke valili k oblohe kúdoly dymu. Nedokázal sa ani pohnúť. „Nie... Nie...“ fňukal. Vojaci ho schmatli za ramená a ťahali ho ďalej aj proti jeho vôli. Niektoré z detí sa rozplakali a kňazi spustili svoj žalostný pokrik: „Moloch! Moloch! Moloch!“ Rytmické slová sa odrážali od skál a mestských hradieb. Ako sa blížili k obetnému miestu, postupne naberali na sile. Každé zadunenie bubna bolo pre Ezechiáša ako úder do žalúdka. Už boli takmer pri modle. Nemal jej ako uniknúť. Odrazu sa cez zástup predral Izaiáš, ktorého stretli už pri Hornom rybníku. Postavil sa rovno pred kráľa a zahatal mu cestu. Očami metal blesky a triasol sa od hnevu, až to vyzeralo, že celý vybuchne. Zakričal do dunenia bubnov hlasom, ktorý prenikal až do duše. „Čujte, nebesá, počúvaj, zem, lebo Jahve hovorí: .Synov som vychoval a vyvýšil, oni sa mi však spreneverili. Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Izrael nepozná, môj ľud nepochopí.“1 „Ustúp mi z cesty!“ Achaz ho odsotil a znova vykročil s očami upretými na ohnivú modlu pred sebou. Izaiáš s ním však držal krok. Šiel pospiatky, aby sa mu mohol pozerať do tváre, a kričal, aby ho bolo počuť v dunení bubnov a pokriku ľudí. „Beda hriešnemu národu, ľudu s ťažkou vinou, synom skazeným!“ Roztiahol ruky, akoby nimi chcel objať celý dav. „Opustili Jahveho, zhrdli svätým Izraela, odcudzili sa.“

Lynn Austinová / 64

Znova sa pokúsil zahatať královi cestu a Ezechiáš prvý raz od krutého zobudenia dúfal, že mu svitlo svetielko nádeje. Znova ho však odsotili, ešte tvrdšie ako predtým. Potkol sa a takmer spadol. „Kde vás ešte udrieť, keď sa ďalej búrite?“ zvolal, snažiac sa udržať rovnováhu. „Vaša krajina je púšťou, vaše mestá vypálené ohňom. Vaša pôda? Pred očami vám ju zožierajú cudzinci!“ Ezechiáš zaregistroval, ako sa cez zástup ku kráľovi prediera veľkňaz Uriáš. Bol urastenejší ako Izaiáš, no prorok mu hľadel do očí bez náznaku strachu. „Vaše ruky sú plné krvi,“ obvinil ich oboch Izaiáš. „Obmyte, očistite sa, odstráňte Bohu spred očí zlobu svojich skutkov, prestaňte robiť zlo! Učte sa robiť dobro!“ Uriáš kývol na dvoch vojakov. „Odveďte nám tohto muža z cesty!“ prikázal im. Potom sa zvrtol a spolu s Achazom a Molochovými kňazmi ďalej šiel krok za krokom k cieľu cesty. Izaiáš sa už nepokúšal stavať pred kráľa. Dvaja vojaci ho držali bokom, on však aj odtiaľ presviedčal ľudí, ktorí ho míňali. .„Poďte, pravoťme sa,‘ hovorí Jahve. ,Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna biele. Ak budete povoľní a budete poslúchať, dobro zeme budete požívať. Ak sa však zdráhate a protivíte, meč vás pohltí, lebo prehovorili ústa Pánove.*“ Jeho snaha sa míňala účinkom. Skandujúci dav nasledoval príklad svojho kráľa. Ignoroval Izaiáša, odvracal sa od neho. Ezechiášovi sa pred nosom zavreli posledné dvere k záchrane. Všetka nádej sa rozplynula. Čakala ho už iba smrť.

Ako ho však vojaci ťahali k soche, na okamih sa obrátil a videl, že Izaiáš hľadí nielen naňho, ale priamo do jeho očí. Jeho pohľad akoby mu prenikal do hĺbky duše. Cítil sa pod ním ako nahý. „Neboj sa,“ počul jeho hlas, „veď Jahve ťa vykúpil. Po mene ťa zavolal. Patríš Jahvemu. Keď sa budeš brodiť vodami, Jahve tam bude s tebou, a keď riekami, nepotopia ťa, a keď pôjdeš cez oheň,

Bohovia £ Králi / 65

nepopálíš sa a plameň nebude horieť na tebe. Veď Jahve je tvoj Boh, svätý Izraelov, tvoj spasiteľ.“ Vojaci ho pevnejšie stisli a znova ho ťahali dopredu. Obrátil aspoň hlavu, snažil sa nestratiť proroka z dohľadu. Čakal, že ho zachráni zo zovretia vojakov, tí však držali aj Izaiáša. Do dunenia bubnov mu v ušiach znova a znova rezonovali prorocké slová: „Keďpôjdeš cez oheň, nepopálíš sa... Veď Jahve je tvoj Boh...“ Znova a znova si ich opakoval, akoby mali moc ochrániť ho pred tým, čo čakalo vpredu. Dav vytvoril kruh okolo Molochovej sochy. Ľudia sa k nej tlačili tak blízko, ako to len dovolila sálajúca horúčava. Kňazi a ich pomocníci stúpali pred Ezechiášom na plošinu s deťmi na rukách. Moloch ich čakal s vystretými ramenami. Jeho nehanebná postava žiarila od páľavy a ústa boli dokorán. Ezechiášovi sa podlomili nohy. Bol úplne ochromený od strachu. Snažil sa brániť, keď ho jeden z Molochových sluhov zdvihol, no kňaz mu pritisol ruky k telu a postavil ho na plošinu. Zase sa raz pozeral priamo na ohnivú príšeru. Molochov veľkňaz spustil rituál obety, no Ezechiáš z jeho slov nepočul vôbec nič. Vnímal iba strašnú páľavu na tvári a vystreté ruky čakajúce iba naňho. V ušiach mu rezonovali Izaiášove slová. Opakovali sa v rytme bubnov alebo možno jeho srdca. „Keďpôjdeš cez oheň, nepopálíš sa... Veď Jahve je tvoj Boh...“ Kňaz mu silnejšie stisol plecia, akoby cítil, že mu inštinkt velí ujsť. Pokrik davu vyvrcholil šialeným revom. Obeta sa blížila. Ezechiáš už nepočul ani vlastné výkriky - splývali s krikom, dunením bubnov a hučaním plameňov. Izaiášove slová, ktoré si opakoval, splývali a splývali, až mu ostalo iba jedno: Jahve. Hľadeli naňho ozrutné mosadzné oči tej príšery. Z rozďavených úst jej šľahali plamenné jazyky. Molochov kňaz dokončil zaklínadlo a obrátil sa k Ezechiášovi. „Jahve!“ zreval chlapec od hrôzy. Opakoval to znova a znova. „Ktorý je prvorodený?“ spýtal sa kňaz.

Lynn Austinová / 66

Uriáš sa pozrel na Ezechiáša. Ich pohľady sa stretli, no keď vystrel ruku, položil ju na hlavu Amariášovi. „Tento.“ Molochov kňaz siahol za Ezechiáša a zdrapil Amariáša. Ezechiáš videl, ako na Molochové plamenné ruky hádžu nesprávneho syna. Počul, ako vreští a kotúľa sa do otvorených úst. Sledoval, ako miesto neho zomiera v ohni Amariáš. Dav burácal, dožadoval sa ďalších a Ezechiáš tam stál ako obarený. Do plameňov hodili ďalšie dieťa a po ňom zase ďalšie, až kým vzduch nezaplnil ohavný smrad, ktorý ho pálil v očiach aj hrdle a nútil ho na vracanie. Potom sa to skončilo. V ušiach sa mu zase ozvali Izaiášove slová: „Keďpôjdeš cez oheň, nepopálíš sa... VeďJahve je tvoj Boh.“ Bezvládne sa zosypal na plošinu.

Rytmické dunenie bubnov utíchlo spolu s vreskom poslednej Molochovej obete. Ľudia sa v ponurom tichu vrátili domov, aby sa pripravili na obliehanie. Uriáš kráčal po kráľovom boku cez mestskú bránu do paláca na kopci a uvažoval, ako sa asi Achaz cíti po tom, čo práve urobil. On sám bol celý život kňazom. Obetoval tisíce zvierat a krviprelievanie mu nerobilo problém. Žiaden z tých obetných darov sa však naňho nepozeral ako Achazov syn. V nijakej nemej tvári sa nezračilo tolko hrôzy. Hovoril si, že to bude iba prázdny rituál - ďalšia obeta ako množstvo tých, ktoré vykonal on sám. Nikdy predtým však nezažil ľudskú obetu a nebol pripravený na hnus, ktorý ho zahltí. Keď sa Izaiáš postavil kráľovi do cesty, na krátku chvíľu sa pristihol, že sa v duchu modlí, aby ho Achaz vypočul a zastavil tie strašné jatky skôr, ako sa rozbehnú. Kráľ však ignoroval prorokove slová a dotiahol Uriášové podrobné plány do trpkého konca.

Bohovia í Králi / 67

Ešte bolo skoro ráno, Uriáš sa však unavene vliekol ulicami a nevládal šliapať do kopca, akoby mal za sebou celodennú ťažkú drinu. Do paláca dorazil otupený a vyčerpaný. Šiel za Achazom do jeho komnát a z otvorených okien kráľovského háremu počul kvílenie a náreky. Až ho striaslo. Čo to urobil? Podarilo sa mu zachrániť Abiinho syna, ale čo to druhé dieťa? Poslal na smrť syna inej matky, iné nevinné dieťa. „Dostane sa z toho,“ zavrčal Achaz, akoby mu čítal myšlienky. „Len čo sa jej narodí ďalší, zabudne.“ Uriáš mal čo robiť, aby ho neudrel. Achaz o svojej konkubíne hovoril ako o krave, čo rýchlo zabudne na odstavené teľa. On si však pamätal, ako zúfalo prosila o život svojho dieťaťa Abia. Pochyboval, že by na to mohla niekedy zabudnúť. Zrejme to navždy ostane v pamäti aj Zachariášovi. Otrasný stav starého učiteľa zrazu dával zmysel. Prvou obeťou bol jeho vnuk. Keď došli k súkromným kráľovským komnatám, Uriáš čakal na Achazove príkazy s kamennou tvárou. Dával si veľký pozor, aby nedal poznať, čo sa mu preháňa hlavou. „Nuž, máme to za sebou,“ vzdychol si kráľ. „Podľa mňa išlo všetko dobre, čo myslíš? Som rád, že ďalší starší mesta konečne pochopili vážnosť situácie a ponúkli Molochovi aj svojich synov.“ Uriáš zamrmlal nejasnú odpoveď. Nedokázal sa mu pri tom pozrieť do očí. „Verím, že tentoraz nám Moloch pomôže,“ dodal Achaz, akoby potreboval presvedčiť sám seba. „Vieš, je to veľmi mocný boh. Žiada veľké obety, a tak musí za ne mať aj obrovskú moc.“ Uriáš nereagoval. Hrozilo, že v ňom vybuchne hnev nad Achazovou poverčivosťou a hlúposťou. Nemal trpezlivosť s hlúpym modlárstvom a nevedel sa dočkať, kedy začne plniť svoju monumentálnu úlohu - učiť kráľa Jahveho zákonom. Dnes však nie. Dnes je telesne aj duševne na dne a na nič sa nezmôže. „Teraz nám už asi neostáva, iba čakať, kým nedorazia k mestu,“ pokračoval Achaz. Jeho viera v Molochovu pomoc sa kamsi vytratila

Lynn Austinová / 68

a miesto nej mu bolo v roztrasenom hlase cítiť strach. „Koľko máme času, Uriáš? Koľko nám ostáva do začiatku obliehania?“ „Možno pár dní. Určite nie viac ako týždeň.“ Uriáš sa snažil hovoriť pokojne. Chcel pred panikáriacim kráľom ukázať sebaistotu a získať si jeho úctu. „Sme pripravení? Vieme im odolať?“ Achaz mal na tvári úbohý výraz žobráka prosiaceho o almužnu. Uriáš potlačil odpor a uvedomil si, čím kráľ v skutočnosti je - zbabelcom. Iba zbabelec pošle na smrť vlastné deti, aby si zachránil život. „Áno, vaša výsosť,“ odvetil. „Naše mesto má výhodnú polohu na obranu. Nepriateľ sa obliehaním vyčerpá oveľa skôr ako my.“ Achaza to nepresvedčilo. Chodil hore-dole po komnate a zalamoval rukami. Uriáš túžil pred ním uniknúť - ujsť čo najďalej od paláca a už nikdy sa nevrátiť. Musel Achaza povzbudzovať, musel mu dodávať silu v časoch krízy, nevedel však, odkiaľ na to vziať dosť energie. Už teraz bol vyčerpaný. „Vaša výsosť, ak ma ospravedlníte, mal by som ísť dozrieť na prípravu tribútu pre Asýrčanov,“ povedal, chytajúc sa prvej výhovorky, čo mu prišla na um. „Áno. To by si zrejme mal,“ súhlasil kráľ. Uriáš rýchlo odišiel, kým nezmení názor. Vedel, že by naozaj mal dozrieť na levitov zhromažďujúcich zlato, no bol otupený a v žalúdku ho tlačilo, akoby zjedol ťažký kameň. Odišiel z paláca hlavným kráľovským stĺporadím a vykročil do kopca k chrámu. Na vonkajšom nádvorí zastal, aby chytil dych. Pohľad, ktorý sa mu naskytol, prudko kontrastoval s Molochovým trónom v úzkom údolí. Nádvoria chrámu boli otvorené, priestranné, výhľad na okolité kopce nenarúšali žiadne ostré skaly. Zo všetkého dýchal pokoj, taký vzácny po hluku Molochovho rituálu. Vzduch tam bol sladký, bez zápachu horiaceho mäsa. Pred bránou na vnútorné nádvorie opäť zastal, aby získal stratenú rovnováhu a pozrel sa nahor na Jahveho svätyňu. Poznal ju ako vlastnú tvár, teraz mu však z akéhosi dôvodu pripadala

Bohovia £ Králi / 69 cudzia a vzdialená ako scéna zo sna. Vodu v obrovskom kamennom

mori na umývanie kňazov čeril vetrík. V slnečnom svetle sa jagala ako tekuté striebro. Uriášovi v hlave zarezonovali Izaiášove slová. Obmyte, očistite sa... Vaše ruky sú plné krvi. Pozrel si na ruky. Keď slúžil bohoslužby v chráme, mal ich zašpinené od krvi obetných zvierat. Dnes ostali čisté, no pritom mu pripadali oveľa špinavšie. Zdvihol zrak k masívnemu oltáru z mosadze, ktorý trónil nad celým nádvorím. Plamene v ňom pomaly spaľovali baránka z rannej obety. Ako však na ňu Uriáš hľadel, zviera v rozochvenej páľave nadobudlo tvar dieťaťa. Zachvel sa a pokrútil hlavou, aby sa zbavil tej predstavy. Keď sa zvrtol na odchod, takmer sa zrazil so Zachariášom, ktorý sa naslepo dotackal na nádvorie. Zachariáš stratil rovnováhu, a keď ho Uriáš chytil, aby nespadol, zacítil z neho víno. „Musím ho zastaviť,“ mrmlal Zachariáš. Vyzeral zúfalo. Oči mal podliate krvou a divé od strachu. „Koho musíš zastaviť, rabi?“ Uriáš sa bál, že myslí jeho - že oneskorene prichádza zastaviť obetovanie Molochovi. „Kráľa Oziáša. Musím zastaviť kráľa Oziáša!“ „KráľOziáš je mŕtvy,“ povedal mu a znechutene ho odstrčil. „A ty si opitý.“ Jeho hnev a pohŕdanie sebou samým konečne vykypeli. Obrátil ich proti Zachariášovi. „Tak som ťa obdivoval! Chcel som byť presne ako ty. Predstavoval si najlepšieho znalca zákona za celé generácie a teraz sa rozprávaš s dávno mŕtvym kráľom. Si hanbou nášho stavu, rabi. Ako si sa mohol odvrátiť od všetkého, v čo si veril?“ Zachariáš neodpovedal. Pohľad mal upretý nahor. Sledoval vtáky poletujúce nad strechou chrámu. „Odvediem ťa naspäť do tvojej izby,“ vyhlásil Uriáš. „Ostaň v nej, kým nevytriezvieš.“ Obrátil sa s ním a odviedol ho do izby. Spaľovala ho ľútosť, vina a žiaľ, navonok však dal najavo iba hnev. Iba ten mohol prejaviť bez toho, aby stratil kontrolu a zosypal sa.

Lynn Austinová / 70

„Len sa na to pozři!“ zvolal pred dverami Zachariášovej izby. „Celá budova sa nám rozpadáva nad hlavou! Už nevládzem prosíkať o desiatky, ktoré správne patria mne, rok po roku hladovať, ohlodávat’ zvyšky od stola a prosiť o ďalšie. Prisahám pred Bohom, že tomuto chrámu vrátim moc a uznanie, ktoré si zaslúži náš kňazský stav, a obnovím mu zašlú slávu, nech to stojí čokoľvek. Myslel som si, že mi s tým pomôžeš aj ty, Zachariáš, lenže ak chceš len stále slopať, tak sa mi nepleť do cesty!“ Štuchol doňho, starec definitívne stratil rovnováhu a zosypal sa na podlahu ako kôpka nešťastia. Dlhú chvíľu sa ani nepohol. Napokon predsa len zdvihol zrak. Oči už nemal prázdne boli plné zúfalstva, ako keď sa slabší muž obracia na silnejšieho so žiadosťou o odpovede. „Uriáš...“ stonal. „Môžem niekedy nájsť odpustenie za to, čo som urobil?“ Uriášovi tuhla krv v žilách pri spomienke na obetu Molochovi - na to, čo urobil. Miestnosť odrazu pôsobila chladnejším a starším dojmom. Vzduch naplnil Zachariášov bolestný krik. „Jahve, prosím, nechaj ma zomrieť... nechaj ma zomrieť... nechaj ma zomrieť!“

Abia plakala, keď priviedli Ezechiáša a uložili jej ho do náručia. Vlasy aj šaty mu smrdeli od dymu, ona mu však držala v dlaniach začiernenú tvár a znova a znova ju bozkávala. Jej slzy sa miešali so sadzami. Syn sa jej pevne držal. V tvári sa mu zračili hrôzy, ktorých bol svedkom. Ako mohol takto zázračne přežit? Uvažovala, či zasiahol Uriáš. Keď videla, ako veľkňaz prišiel obetovať jej syna, bola z toho v šoku. Dúfala, že ako kráľov poradca presvedčí Achaza, aby sa vzdal modlárstva, a nie že mu v tom bude ešte aj pomáhať. Ak však dal na jej prosby a ušetril Ezechiáša, na ničom inom nezáležalo. „Jahve,“ šepol chlapec zachrípnutý od tolkého kriku. „Jahve!“ Nechápala, prečo to slovo opakuje znova a znova. Jahve bol Bohom, ktorého uctieval jej otec. Ako mohol Ezechiáš počuť jeho meno na obete Molochovi? „Tíško, zlatko. Už si v bezpečí,“ mrmlala. „Všetko bude dobré.“ Ako však hľadela na roztrasené dieťa, musela sa v duchu pýtať, či ešte niekedy bude ako predtým. Pekný, živý chlapec, ktorý osviežoval chodby paláca svojím smiechom, jej unikal medzi prstami ako najjemnejší hodváb. Pohľad na Eliabovu smrť ho zmenil

Lynn Austinová

na vydesené dieťa, ktoré sa noc čo noc budí s krikom a bojí sa znova zaspať a riskovať návrat desivého sna. Dnešná obeta v ňom pretrhla aj posledné vlákna rozumu a dôvery. Rozhodol sa uniknúť z reality sveta, v ktorom je Moloch, do bezpečia vlastnej mysle. Abia netušila, ako ho dostať naspäť. Tisla ho k sebe, akoby ho mohla zachrániť iba

jej láska. Aj ona by možno rada unikla z reality. Jej život sa natolko odchýlil od prirodzeného priebehu manželstva a rodičovstva, až mala pocit, že smeruje kamsi do podsvetia. Bola vydatá za kráľa, následníka kráľa Dávida... Za muža schopného vraždiť vlastné deti. „Teba mi nikdy nevezmú,“ vyhlásila a ešte silnejšie si Ezechiáša privinula. „Nikdy.“ Vedela však, že ten sľub je prázdny, lebo ho nemá ako splniť. Možno by sa mala modliť. Možno by sa mala obrátiť na Jahveho, ktorého meno neprestajne opakoval jej syn. Nebol to však Jahve, kto ju vydal za Achaza? Nezískal otec práve vďaka svojej viere v Boha tú česť, že dcéru vydá do kráľovskej rodiny? Ešte nikdy Boha o nič neprosila. Veľmi skoro v živote sa naučila nemať vlastné túžby a sny. „Nechceš nič,“ hovorila jej matka, „iba to, čo chce tvoj otec. Na tom, čo by si chcela ty sama, nezáleží.“ Abia to prijala a vyrástla s vedomím, že to nikdy nebude iné. Pamätala si teplé popoludnie krátko pred sobášom, keď do záhrady otcovho domu prišiel Uriáš. Sedela tam sama a on sa ju odvážil osloviť, aj keď tam nikto iný nebol. „Chceš sa vydať za princa Achaza?“ spýtal sa jej. „Nezáleží na tom, čo chcem a čo nie,“ odvetila. „To predsa vieš.“ „Pretože kráľ Oziáš dal tvojmu otcovi sľub?“ „Nie. Pretože som žena. Dajú ma do manželstva - dajú ako dar. Vari majú dary právo vyberať si, kto ich dostane?“ necítila pri tom ani náznak trpkosti. Tak to skrátka bolo. „A ty to prijímaš, Abia?“ vyzvedal otcov žiak. „Pravdaže,“ odvetila.

Bohovia £ Králi / 73

Uriáš sa na chvíľu zahľadel do diaľky, kde sa nad stromami a strechami domov dala s trochou námahy rozoznať horná časť chrámu. Keď sa obrátil naspäť k nej, bolo mu v tvári vidieť starosti. „Už si niekedy po niečom túžila tak veľmi, že by si o to bola ochotná bojovať?“ spýtal sa jej. Na tú otázku neodpovedala. Vtedy to ešte nechápala. Pochopila to až teraz. Ozvalo sa v nej čosi - akási vnútorná sila, o ktorej doteraz nevedela, že ju má - a ona vedela, že musí bojovať o Ezechiáša. Nemohla dovoliť, aby jej vykĺzol pomedzi prsty. Už prišla o jedného syna a nezniesla by stratu aj druhého. „Vráť sa ku mne, srdiečko moje. Vráť sa mi, prosím,“ naliehala naňho. Zobrala do dlaní jeho drobnú rúčku, pevne ju stisla a zaspievala mu rytmickú pieseň, ktorú mal kedysi tak rád. Nereagoval. „Jahve,“ vzlykol miesto toho. Po celý zvyšok dňa zápasila o svojho syna. Skúšala všetko, na čo si spomenula, aby ho vtiahla naspäť do sveta, do ktorého už nechcel patriť - do sveta, ktorého sa desil a ktorému neveril. Ten bezútešný zápas ju pripravoval o zvyšky síl. Ezechiášovo teličko ostalo stuhnuté od strachu a oči nevidomo hľadeli do prázdna. Keď sa popoludnie začalo meniť na večer, odniesla ho k oknu, on sa však ani nepozrel. Už bol takmer čas na večernú obetu. Onedlho sa zotmie a obom sa im začne dlhá noc, plná hrôzy. Jemne syna hojdala. Občas sa celý otriasol od vzlyku. „Jahve...“ Odkiaľ má to meno? Akú rolu zohral v tejto hrôze pradávny Boh jej otca? Možno sa to nikdy nedozvie. Slúžka jej priniesla podnos s jedlom. Postavila ho na stolík pri okne. Oči mala plné súcitu. „Pani moja, už ho držíte celý deň. Musíte niečo zjesť. Ukážte, podržím ho miesto vás.“ Abia pokrútila hlavou. Jedlo ju ani v najmenšom nezaujímalo. Žalúdok mala zovretý od desu z toho, že jej syn už možno nikdy

Lynn Austinová / 74

nebude ako predtým. Ezechiáš slúžku vôbec nepočul, no keď sa v dialke ozval šofar oznamujúci večernú bohoslužbu, myklo ním. „Jahve!“ V tej chvíli Abia pochopila, čo musí urobiť pre svoje dieťa. Ak Ezechiáš volá Jahveho, tak ho bude prosiť aj ona. Jahve je z nejakého dôvodu kľúčom k mysli jej syna a ona urobí všetko, aby ten kľúč našla a odomkla ju. „Ezechiáš, mama ťa teraz na chvíľu opustí,“ povedala mu a pobozkala ho na čelo. „Ale čoskoro sa vrátim. Sľubujem. Bude

s tebou Debora.“ Slúžka sa tvárila prekvapene. Abia vstala a kývla na ňu. „Ale... Kam chcete ísť, pani moja? Nemáte dovolené...“ „Idem do chrámu na večernú bohoslužbu,“ vyhlásila rázne. „To je dovolené.“ Skoro zmenila názor, keď sa od seba pokúsila syna odtrhnúť a podať jej ho. Kričal, vrieskal, ona sa však vymanila z jeho zovretia a opäť mu sľúbila, že sa čoskoro vráti. Potom si zakryla hlavu šatkou a náhlivo odišla z paláca. Po strmej kráľovskej ceste k chrámu už takmer bežala. Na večerné bohoslužby prišlo iba málo ľudí - desiatka mužov a pár žien. Abia prebehla očami po tvárach levitov, hľadajúc otca a potom Uriáša. Ani jedného nenašla. Keď veriaci padli na kolená k modlitbe, urobila to isté. Prvý raz v živote oslovila Jahveho. „Pane, ty vieš, že som ťa ešte nikdy o nič neprosila,“ nariekala. „Teraz neprosím za seba, ale za syna. Volá ťa, Pane. Prosím, pomôž mu... Prosím, ukáž mi, čo robiť, aby som ho dostala naspäť do reality. Budem sem chodiť každý deň - dvakrát denne! Urobím všetko, Pane, len vyslyš moje prosby a pomôž môjmu synovi.“ Ostala na kolenách ešte dlho. Bola taká pohrúžená v modlitbách, že si vôbec nevšimla, že obrady sa už skončili. Vytrhol ju z toho až hlas mladého kňaza, ktorý za ňou prišiel. „Chceli ste priniesť obetu, pani moja?“

Bohovia k Králi / 75

Náhlivo si utrela slzy. „Nie... Ja...“ Nevedela, čo povedať. Poprosila Jahveho o pomoc, nevedela však, čo ďalej. Kňaz si prekrížil ruky a netrpezlivo sa pozrel po nádvorí, akoby chcel čím skôr dokončiť svoje povinnosti. „Môj... otec je levita Zachariáš,“ povedala mu. „Neviete, kde ho nájsť? Nemohli by ste ma k nemu zaviesť?“ Trocha sa zamračil, napokon však prikývol. „Poďte.“ Nevedela, prečo žiada o stretnutie s otcom. Vedela iba tolko, že jej syn potrebuje Jahveho pomoc a Jahve je Bohom jej otca. Urobí všetko, čo Jahve požaduje, len aby na jej prosby zachránil Ezechiáša. Pridala do kroku, aby stačila kňazovi, a išla s ním do ubikácie pre levitov. Dúfala len, že kráľ Achaz nezistí, o čo sa pokúsila.

Keď Zachariáš otvoril oči, bol sám. Ležal vyvalený na podlahe svojej izby. Vôbec sa nepamätal, ako sa do nej dostal. Kolko je hodín? A ktorý deň? Nespomínal si. Pohľad mu padol na prázdny mech od vína a on si spomenul, ako sa modlil za vlastnú smrť. Jahve jeho prosbu nevyslyšal. Sťažka sa zdvihol na nohy. Musel sa opierať o posteľ, aby nespadol. Cez praskliny v rozbitom okne videl, že slnko klesá k obzoru. Prespal v opitosti celý deň a teraz bol znova triezvy. Otupujúci účinok vína zmizol, takže bol celkom bezmocný tvárou v tvár svojej vine, zlyhaniam a najmä spomienkam na obetu Molochovi. Prezrel neporiadok v celej izbe, no všetky mechy na víno už boli prázdne a on nemal dosť síl, aby šiel von po nový. Klesol teda na posteľ a zakryl si tvár. Keby sa mohol vrátiť a napraviť všetky chyby minulosti, s nadšením by to urobil. On sa však vrátiť nemohol a za jeho minulé hriechy zaplatil životom jeho vnuk Eliab. Bolo to presne ako v Písme: „Tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia.“

Lynn Austinová / 76

„Nie!“ stonal. „Prosím... už nie! Maj zľutovanie, Pane! Zľutuj sa nado mnou!“ Keďhlásna trúba oznámila koniec večernej bohoslužby, zaskočilo ho to, akoby ho obviňoval hlas samého Boha. Do izby prenikal tlmený spev levitov. Zachariáš začal spolu s nimi odriekavať slová žalmu, len aby sa zbavil bolestných výjavov z obetovania Molochovi. „Z hlbín volám k tebe, Pane; Pane, počuj môj hlas... Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? Ale ty si milostivý...“ Odrazu prestal. Slová žalmov opakoval celý život, no až teraz ich skutočne počúval. Čo ak majú pravdu? Čo ak sa Všemohúci naozaj skloní až tam, kde leží jeho nehodný služobník, a odpustí mu? Nečakane sa pred ním zjavil obraz Molocha. Týčil sa nad ním, akoby sa chcel vysmiať žalmistovým slovám. Zachariáš rýchlo pokračoval, aby ho odohnal: „Spolieham sa na teba, Pane, moja duša spolieha na tvoje slovo... lebo u Pána je milosrdenstvo...“ Spomenul si, ako kedysi slúžil Bohu nekonečnej lásky a odpustenia. Keby tak Jahve prelomil tento začarovaný kruh hriechu, trestu a smrti pre Zachariášove deti a vnúčatá! Jeho duša po tom túžila väčšmi ako po živote. Zavrel oči a prednášal spolu so zborom: „Nech očakáva Izrael Pána... Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie. On sám vykúpi Izraela zo všetkých jeho neprávostí.“ Úplné vykúpenie. Zachariáš si uvedomil, že práve ono môže byť mostom, ktorým sa dá prejsť cez priepasť hriechu naspäť k Bohu. Ten most poskytuje sám Jahve. Padol pred ním tvárou k zemi a prosil o odpustenie za hriechy, ktorých sa dopustil. „Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo... Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu... Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé...“ Teraz už chápal, ako sa to stalo. Jeho život mal patriť Jahvemu, on však žil len pre seba. Práve to bol jeho najväčší hriech - premrhal život zasvätený Jahvemu. Z úst sa mu vydral ston a z hĺbky srdca i duše kajúcna modlitba kráľa Dávida: „Umy ma a budem belší ako

Bohovia £ Králi / 77

sneh. Daj, aby som počul radosť a veselosť... Odvráť svoju tvár od mojich hriechov a zotri všetky moje viny... Navráť mi radosť z tvojej spásy a... a... “ Zastavil sa. Slová sa mu zasekávali v hrdle. Slnko vonku rýchlo klesalo za kopce na západe. Jeho žiara slabla, tiene sa predlžovali. Mal pocit, že mu dochádza čas. „Potom... Potom...“ Ako je to ďalej? Čo môže sľúbiť Bohu za odpustenie hriechov? „Veď ty nemáš záľubu v obete, ani žertvu neprijmeš odo mňa...“ Ani krv tisícky jahniat a kôz nemohla vrátiť Eliaba či dať Zachariášovi ďalší život, ktorý by prežil správne. Bojoval s bolesťou v srdci a snažil sa vybaviť si koniec toho žalmu. „Po... poučím blúdiacich o tvojich cestách a hriešnici sa k tebe obrátia.“ „Neodvrhuj ma spred svojej tváre,“ prosil. „Odpusť a daj mi ešte šancu. Dovoľ mi napraviť zlo, čo som spáchal. Naozaj poučím blúdiacich o tvojich cestách, Jahve. Prosím, daj mi ešte raz šancu slúžiť ti. Prosím!“ V dialke opäť zaznel šofar oznamujúci koniec bohoslužby. Zachariáš otvoril oči, pozrel sa okolo seba a uvedomil si, že obrazy Molocha sa rozplynuli. Ostal ležať na podlahe, vychutnával si pokoj, čo sa mu rozhostil v duši, bál sa ho narušiť - až kým ktosi ticho nezaklopal. Zdvihol sa na nohy a odšuchtal sa k dverám. Vari na niečo zabudol? Azda nemá službu v chráme? Za dverami našiel dcéru Abiu. Na rozkošnej tvári mala šmuhy od sĺz a oči červené od žiaľu. Ustúpil pred ňou, očakávajúc nenávisť a opovrhnutie za podiel na Eliabovej smrti, ona mu však padla do náručia. „Otec, pomôž môjmu synovi Ezechiášovi, prosím,“ naliehala. „Noc čo noc sa mu sníva o obete Molochovi. Teraz, keď sa na nej musel zúčastniť druhý raz, je... Neviem, či sa z toho niekedy dostane.“ Až ho z toho striaslo. Spomienky na plamene krutej modly aj jeho mučili celé týždne. O kolko horšie to musí byť pre dieťa! „Už nie je, čím býval,“ pokračovala Abia. „Ničí ho strach. Prosím, pomôž mu, otec.“

Lynn Austinová / 78

„Po... pomoct’?“ jachtal. „Neviem ako.“ „To neviem ani ja. Znova a znova však volá Jahveho, tvojho Boha, a ja neviem prečo.“ Jahve. Jeho Boh. Boh odpustenia a nekonečnej lásky. Cítil sa taký bezmocný, taký nehodný... Nevedel vnukovi pomôcť. Netušil, ako na to. Navyše sa zúfalo potreboval napiť. „Čo mám urobiť?“ spýtal sa

a pustil dcéru z objatia. „To neviem. Aspoň si s ním sadni. Rozprávaj mu niečo. Možno zistíš, prečo volá Jahveho a čo od neho chce. Prosím, poď sa s ním porozprávať.“ „Teraz? Kam?“ „Do paláca.“ „Nie,“ zamietol to bez váhania. „Nie. Do paláca ísť nemôžem.“ Všetko v živote sa mu začalo kaziť práve v čase, keď žil v kráľovskom paláci. Abia sa rozplakala a Zachariášovi pukalo srdce. „Nemám sa na koho iného obrátiť, otec. Eliab je mŕtvy a nedokážem si predstaviť, že by som prišla aj o Ezechiáša. Pomôž mi, prosím!“ Pozrel sa jej do očí a uvedomil si, že mu nedáva vinu za Eliabovu smrť, ba ani za to, že ju vydal za modloslužebníka. Akoby mu už odpustila všetky chyby minulosti a chcela iba jeho pomoc. V tej chvíli pochopil, že Jahve vypočul jeho modlitbu. Aj on mu ponúkal odpustenie. Zachariáš mohol napraviť všetko svoje zlo tým, že pomôže Ezechiášovi. Cesta naspäť do paláca sa pred ním otvorila ako štíhly most siahajúci na druhú stranu priepasti - naspäť k Bohu. „Pôjdem,“ vyhlásil zachrípnuto. „Urobím, čo sa dá.“ Roztrasenou rukou sa jej chytil, vyšiel s ňou z izby a zavrel za nimi dvere. Kráčal dolu kopcom do paláca - na miesto, kde sa jeho život vychýlil zo správneho smeru - s pocitom, že rozpletá gobelín, ktorý sa nepodaril. Vráti sa na miesto, kde urobil prvú chybu, a začne odznova s domotaným životom pod nohami ako kopou priadze. Začne znova od začiatku: nie v nádhere korunnej siene kráľa Oziáša, ale v detskej izbe svojho vnuka.

Bohovia £ Králi / 79

Stráž ich pustila dnu a on spomínal, kedy tam bol naposledy. Už to bolo veľa rokov, no trpké spomienky v ňom ostali rovnako živé, ako keby sa to stalo iba včera. Sklamal Boha aj svojho kráľa. Abia ho viedla chodbami, ktoré dobre poznal, a potom hore po schodoch, ktoré boli preňho celkom nové. V zakázanej ženskej časti paláca ešte nikdy nebol a teraz uvažoval, či ho nezastavia a nepošlú preč. Kráľa Achaza by určite nepotešilo, keby sa o tom dozvedel. Zachariáš spomalil a už sa takmer zvrtol na odchod, vtom však z dialky začul detský krik a rozbehol sa za Abiou k spálni jej syna. Slúžka už bola celkom vyčerpaná z toho, ako s ním musela celý čas zápasiť, a rada ho prenechala matkinmu náručiu. Chlapec sa matky chytil ako kliešť. Na Zachariáša pozeral, akoby videl cez neho - akoby tam vôbec nebol. Jediné, čo povedal, bolo: „Jahve.“ Šepkal to znova a znova zachrípnutým hlasom. Toto som mu spôsobil ja, pomyslel si Zachariáš. Je to moja vina. V Túre sa píše, aby neboli ako ostatné národy, ktoré obetujú svoje deti modlám. On to varovanie bral na ľahkú váhu a takto sa to skončilo. Sťažka klesol na posteľ oproti Ezechiášovej a modlil sa za odpustenie, zatiaľ čo Abia hojdala syna v náručí, aby sa upokojil. Trvalo dlho, kým Ezechiáš zaspal. Zachariáš videl, ako veľmi to Abiu unavilo. „Ostanem pri ňom,“ povedal jej, keď konečne uložila malého do postele. „Čo keby si si šla trocha odpočinúť?“

Spočiatku sa zdráhala. „Musíme mu pomôcť, otec. Je na smrť vydesený.“ „To vidím. Pri mne bude v bezpečí.“ „Čo ak sa opäť zobudí?“ „Ak ťa bude volať, pošlem po teba slúžku.“ Nakoniec ju presvedčil, no keď odišla, sadol si na prázdnu posteľ a márne sa snažil vymyslieť, čo by pre vnuka mohol urobiť. Rozhodne nemal dosť síl na to, aby sa postavil Achazovým vojakom, keby si poňho prišli, no vedel, že skôr zomrie, ako by dovolil kráľovi obetovať aj toto dieťa.

Lynn Austinová / 80

Svetlo olejových lámp pomaly slablo a miestnosť temnela. Cez otvorené okno prefukoval jemný vánok prinášajúci chladnejší vzduch po rozpálenom suchom dni. Ticho narúšal iba Ezechiášov dych. Zachariáš nemal na spánok ani pomyslenia. Potreboval sa napiť. Dobre vedel, kde sú palácové vínne pivnice a kde nájsť majordoma, ktorý ich má na starosti. Keby sa na chvilku vytratil na prízemie, mohol by sa vrátiť s mechom plným vína. Zdvihol sa z postele a na neistých nohách vykročil k dverám. V tej chvíli přeťal ticho v miestnosti Ezechiášov výkrik. Zachariáša to tak vyľakalo, až mal pocit, že mu srdce vyskočí z hrude. Na okamih nevedel, čo robiť. Potom sa zvrtol a uvidel chlapca sedieť na posteli a kričať od hrôzy. Rýchlo ho zobral do náručia. Vnuk sa k nemu primkol a hlasno vzlykal. „Jahve! Jahve!“ Vyzeral taký malý, taký zraniteľný, až sa Zachariášovi nahrnuli do očí slzy. Gniavil ho pocit viny za úlohu, ktorú zohral v chlapcovej nočnej more, stále však nevedel, čo s tým. „Pst... Pst...“ chlácholil ho a hladkal mu kučeravé vlasy. „Jahve je tu s nami. Jahve je tu...“ Potom, keď už naozaj nevedel, ako ďalej, začal recitovať žalmy, ktoré sa mu vynorili odkiaľsi z hlbín pamäti. „Jahve je moje svetlo a moja spása - koho sa mám báť? Jahve je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?“ Ezechiáš sa pomaly, nebadane začal upokojovať. Jeho vzlyky slabli, až po nich ostalo iba tlmené fňukanie. Zachariáš preglgol, aby sa zbavil hrče v krku, a pokračoval: „A on ma vo svojom stane schová v deň nešťastia, ukryje ma v skrýši svojho príbytku a postaví ma vysoko na skalu...“ Napokon mu vnuk zaspal v náručí. Olejové lampy s prskanim dohoreli. Zachariáš však recitoval ďalej. Opakoval žalmy celú dlhú noc, až kým sa do izby nepredrali prvé náznaky ranného svetla. „Jahve je môj pastier, nič mi nechýba... I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť, lebo Jahve je so mnou.“

Uriáš stál na jeruzalemských hradbách a hľadel na nepriateľskú armádu utáborenú v údolí pod mestom. Slnko klesalo ku kopcom na západe a on si uvedomil, že mimovoľne čaká, kedy šofar ohlási večernú obetu. Nijaký sa neozval ani sa nemal ozvať. Trúbenie sa už mestom nerozliehalo dlhých šesť týždňov od chvíle, keď sa do údolí okolo Jeruzalema nahrnulo aramejské vojsko a začalo sa obliehanie. Mohutné hradby a strmé skaly zatiaľ odolávali nepriateľským útokom, no zásoby sa míňali a s nimi ubúdala aj trpezlivosť ľudí. Keďže nebolo dreva na oltárny oheň a jahniat na obetné dary, prestalo sa aj s každodennými obetami v Jahveho chráme. Uriáš sa obrátil a zišiel dlhými schodmi z hradieb na ulicu. Bol plný napätia, takže do korunnej siene v paláci kráčal vyčerpané a bez chuti. Hrozil sa stretnutia s Achazom. Kráľ ho deň čo deň posielal na hradby zistiť, ako to vyzerá v nepriateľských táboroch, lebo sám tam chodiť odmietol. V korunnej sieni sa striedali poslovia so správami o najnovších pokusoch o prerazenie mestských brán, Achaz však nebol ochotný osobne sa na to ísť pozrieť a aspoň slovne podporiť zdecimovaných obrancov. Zaprisahal sa totiž, že z paláca neodíde

Lynn Austinová i 82

až do konca obliehania. Uriáš musel fungovať ako spojka medzi kráľom zavretým v paláci a skutočným konfliktom za jeho stenami. Komorník mu otvoril dvere, uklonil sa a uviedol ho ku kráľovi. Luxus a nádhera korunnej siene prudko kontrastovali s hlukom a zmätkom v utrápenom meste. Uriáš si na to nijako nevedel zvyknúť. Opatrne vošiel a hlboko sa pred kráľom uklonil. Achaz vyzeral znudene. Hrbil sa na ťažkom kráľovskom tróne zo slonoviny a na svojho najdôležitejšieho poradcu iba ledabolo mávol rukou. „Prekliate počasie!“ hromžil. „Neznášam takéto horúčavy.“ Sluhovia, čo ho ovievali palmovými listami, nimi začali mávať o poznanie rýchlejšie. Uriáš hodil pohľadom po menšom tróne vedľa kráľovského, Achaz mu však nenaznačil, že sa môže posadiť. Popoludňajšia horúčava ubíjala aj jeho. Nesmierne túžil po kalichu s vodou z prameňa Gihon, no momentálne mali k dispozícii iba vodu z mestských nádrží. Bola odstáta, vlažná a chutila hnusne. „Áno, je veľmi horúco, vaša výsosť,“ prikývol. „Prichádzam so

správou, že...“ „Už mi lezie na nervy len tak tu sedieť, trčať v korunnej sieni a sledovať ten zástup naničhodných poradcov, čo sa tu večne premieľajú a hádajú.“ Skupinky ľudí v sieni zmeraveli a vyplašené sa pozreli na svojho vládcu. Achaz sa však napriek znudenosti nepokúsil vstať z trónu. „Už mi lezie na nervy toto prekliate obliehanie,“ pokračoval. „Šesť týždňov! Celých šesť týždňov len kysnúť a čakať na záchranu! Kedy už konečne dorazia Asýrčania?“ Uriáš bol v pokušení odseknúť, že je poradca, nie prorok, no prinútil sa k trpezlivosti. „Nepochybujem, že to bude čo nevidieť, výsosť. Tribút, čo sme im poslali, už určite dorazil k asýrskemu vládcovi.“ Spomenul si na dlhú kľukatú karavánu, ktorou narýchlo poslali Tiglatpilésarovi posledné cennosti chrámu. S Achazom vtedy od severnej brány sledovali, ako ťavy prepletajú nohami, kývajú hlavami a pomaly prežúvajú krivými čeľusťami. Bolo to naposledy,

Bohovia £ Králi / 83

čo Achaz vyšiel z paláca. O poldruha dňa neskôr sa přihrnuli tisíce nepriateľských vojakov a začalo sa obliehanie. „Čo to tým Asýrčanom tak dlho trvá?“ frflal kráľ. „Som tu odrezaný od sveta! Neviem ani, čo sa deje so zvyškom môjho národa, ak ešte vôbec nejaký mám!“ Uriáš videl, že Achaza premáha jedna z jeho najnepríjemnejších nálad, a rýchlo pátral po nejakej zámienke, prečo zase odísť. Mal pocit, že viac času trávi bojom proti kráľovej depresii ako pomocou pri riadení krajiny. Dnes nemal sily ani na jedno, ani na druhé. „Výsosť, nadnes sa boje skončili,“ povedal mu. „S vaším dovolením by som spolu s ďalšími poradcami mal pripraviť denné hlásenie.“ Achaz prikývol a snehobielym uterákom si zotrel z čela pot. „Nadnes sa dobojovalo,“ oznámil prítomným. „Všetci si choďte pripraviť denné hlásenie.“ Radcovia začali odchádzať zo siene. Cestou si ešte ticho vymieňali posledné názory. Uriáš sa zvrtol, že pôjde za nimi, no Achaz ho zastavil. „Ty tu ostaň, Uriáš. Budeš so mnou večerať v hodovnej sieni.“ V duchu škrípal zubami, no navonok sa len úctivo uklonil. „Ako si želáte, výsosť.“ Okolo kráľa sa začali hemžiť sluhovia. Pomohli mu vstať, napravili mu rúcho a s prehnanou pompou ho sprevádzali na ceste zo siene. Uriáš vykročil za nimi po krytom stĺporadí spájajúcom korunnú sieň s hodovnou. Desil sa predstavy, že jeho úlohou bude zlepšiť Achazovi náladu. Na nádvorí bol vzduch trocha chladnejší, lebo z judských kopcov vanul jemný vetrík, no z údolia bolo cítiť aj dym ako pripomienku, že národ je vo vojne. Hodovnú sieň postavili pre stovky hostí, na večerné jedlo však bol pripravený iba jediný stôl. Vyzeral stratený v obrovskom priestore plnom ozvien. Keď Uriáš zazrel Abiu, ako čaká na večeru s manželom, zalapal po dychu. Bola taká krásna, že musel odvrátiť zrak od strachu, že jeho túžbu vidieť aj zvonka.

Lynn Austinová / 84

„Dobrý večer, pani moja,“ zamrmlal a úctivo sa predklonil. Oči

držal sklopené, aby sa nestretol s jej pohľadom. Sklonila sa k manželovi a chvíľu ostala tesne pri ňom. Obletovala ho, napravovala mu vankúše a pomáhala mu nájsť čo najpohodlnejšiu polohu pri stole. Uriáš sa na to nemohol pozerať. Abia bola priveľmi inteligentná a nádherná, aby ju vydali za takého barbara. Mala žiť s mužom, ktorý by ju miloval pravou láskou. S takým ako on. Achaz mu naznačil, nech si sadne po jeho pravici. Abia sa usadila na opačnej strane. Uriáš klesol na vankúše a užasnuto pozrel na vyšívaný obrus s nablýskanými striebornými misami a taniermi. Sluhovia sa ladne náhlili sem a tam, prinášali podnos za podnosom: pečené jahňa, varenú šošovicu a fazuľu, uhorky, melóny, granátové jablká, figy, olivy, hrozno, syr a chlieb. Uriášovi by to aj za najlepších čias pripadalo výstredné, no teraz, keď mesto trpelo pri obliehaní, to bolo priam bizarné. Pohrával sa so striebornou čašou a nemohol sa v duchu nepýtať, prečo nechal kráľ vydrancovať chrám, keď má tolko vlastného striebra. Dobre vedel, že nahlas ju položiť nemôže.

Achaz ho mohol zbaviť novej funkcie rovnako ľahko, ako ho do nej dosadil. Keď už mali pred sebou všetko jedlo, sklonil hlavu na modlitbu. No skôr ako mohol začať, Achaz ho prerušil: „No tak jedz!“ prikázal mu, ukazujúc na stôl. „Na čo čakáš?“ Uriáš váhal. Nevedel sa rozhodnúť, či kráľovi pripomenúť Božie zákony, alebo nie. Sľúbil si, že postavenie palácového radcu využije na to, aby Achaza naučil zákonom, no zatiaľ sa mu na to nevyskytla takmer žiadna príležitosť. Zúfalo hľadal správne slová. Kráľ siahol po olivách na druhom konci stola a niekoľko si ich napchal do úst. „Niečo sa deje?“ spýtal sa. „Nie, vaša výsosť.“ Uriáš náhlivo zašepkal modlitbu a začal sa obzerať po miske s vodou na rituálne opláchnutie prstov. Achaz prestal žuť a zagánil naňho. „A na čo čakáš teraz?“

Bohovia £ Králi / 85

Uriáš sa pozrel na Abiu v nádeji, že pochopí jeho náznaky. Vyrastala v pravovernej rodine a určite vedela, čo prikazuje zákon. Tvárila sa rovnako nezúčastnene ako jej kráľovský manžel. Možno je to obliehaním, povedal si Uriáš napokon. Zásoby sú obmedzené a voda je na prídel. „Ehm... Na nič,“ zamrmlal. Za vojny na rituáli určite tak nezáleží. Po jeho boku sa objavil sluha s podnosom obťažkaným kusmi jahňaciny. Keďže sa v chráme nerobili obety, Uriáš chápal, že to zviera zabili ako jednu z mnohých obiet Báloví. Podľa krvi pod mäsom usudzoval, že ani samotné zabitie neprebehlo podľa zákona. Ako Jahveho veľkňaz mal zakázané požívať takéto nečisté jedlo, teraz však videl sám seba ako vo sne nakladať si kus za kusom na tanier. Takto sa človeka zmocňuje hriech, snažilo sa ho vystríhať svedomie. Ak si nedá pozor, príde kvapka, potom potôčik a napokon záplava, čo odnesie všetky princípy a prikázania, ktorých sa poctivo držal celý život. Rýchlo však to varovanie potlačil a snažil sa miesto neho myslieť na svoje ciele - obnoviť chrám, posilniť kňazstvo, udržať si čerstvo nadobudnutú autoritu. Na ničom inom nezáležalo. Rozhodne sa nemohol zdržiavať prázdnymi, zbytočnými rituálmi, ktoré už pred stáročiami stratili svoj pôvodný význam. „Jedz, Uriáš. Jedz!“ naliehal naňho kráľ. „Máš za sebou deň tvrdej práce. Zaslúžiš si to.“ Obrátil sa k Abii a pred Uriášom aj sluhami ju drzo potľapkal. „A čo ty, moja osamelá? Chutí ti?“ Uriáš riskol pohľad na jej zapýrené líca, keď Achazovi odpovedala. „Áno, pán môj. Vždy je pre mňa cťou večerať s tebou. Nech sa páči - ochutnal si už tieto figy?“ Naklonila sa, aby ho mohla kŕmiť, a Uriáš musel odvrátiť zrak. Dobre si pamätal, ako jedával pri stole jej otca a ako jej zvonivý smiech a inteligencia vedeli presvetliť každý večer. Bolo neznesiteľné vidieť ju v tomto stave, keď je iba o niečo viac ako obyčajná otrokyňa. Chvíľu sa babral v jedle, aby to vyzeralo, že mu chutí. „Na niečo sa ťa spýtam, Uriáš,“ ozval sa Achaz náhle. „Ostatní radcovia tu nie sú, takže môžeš hovoriť pravdu. Ako sa v skutočnosti

Lynn Austinová / 86

držíme proti útočníkom?“ Kráľ sa pritom stále napchával, akoby hovoril o počasí, a nie o osude svojho národa. Uriáš naňho dlho hľadel a uvažoval, či mu povedať pravdu, alebo radšej klamať chlácholiť ho polopravdami a falošnými nádejami, tak ako už šesť týždňov. Napokon dospel k rozhodnutiu, že mu tá šaráda už lezie na

nervy. Achaz by mal počuť pravdu. „Vaša výsosť, náš najväčší nepriateľ nie je vonku,“ začal pomaly.

„Mestské hradby a strmé svahy predstavujú impozantnú prekážku pre každého útočníka. Vedia odolávať veľmi dlho.“ „Dobre,“ zaručal Achaz a vypľul na tanier tri kôstky z olív. „Najväčšou hrozbou pri obliehaní je vždy morálka. Ľudí chytá panika, keď vidia, ako sa míňajú zásoby vody a...“ „Nehovoril som, že treba k všetkým nádržiam postaviť ozbrojené stráže?!“ skríkol Achaz, až mu z úst lietali kúsky jedla.

„To sa aj deje, výsosť, ale...“ „Pri všetkých bohoch nebies, toto je už naozaj vrchol! Vari nestačí, že musím brániť mesto pred nepriateľmi? Chceš mi povedať,

že musím mrhať drahocennými silami proti vlastným ľuďom? Preklínam ich všetkých!“ Hodil chlieb na stôl a odsunul od seba tanier. Abia ho rýchlo začala upokojovať: masírovala mu plecia a čosi mu šepkala do ucha. Kráľ ju ignoroval. Schmatol čašu s vínom, dopil ho a naznačil, nech mu ešte nalejú. Uriáš si príliš neskoro uvedomil, že hovoriť pravdu bola chyba. „Toto obliehanie mi už kolosálne lezie na nervy!“ hulákal Achaz. „Mali sme miesto Asýrčanom poslať tribút Aramejčanom. Možno by nás nechali na pokoji a vrátili sa domov. Prípadne sme k nemu mohli prihodiť aj pár tisíc otrokov, ak im ide o nich. Myslíš, že je už neskoro kúpiť si ich priazeň?“ Uriáš mal čo robiť, aby nedal najavo, aký je z Achazovej tuposti podráždený. „Aramejčania by sa s tribútom neuspokojili, vaša výsosť. Chcú celé Judsko. Okrem toho už nám neostalo nič, čo by

Bohovia £ Králi / 87

sme im mohli poslať.“ Dal si záležať, aby pritom hľadel iba na kráľa, nie na stôl obťažkaný striebrom. Achaz zaručal a znova sa pustil do jedla. Na úvod si dal ďalšiu čašu vína, potom sa chvíľu mlčky napchával a napokon sa opýtal: „Ako sa ti páči tvoje nové bývanie, Uriáš? Všetko, ako má byť?“ Uriáš potlačil úžas nad nečakanou zmenou témy. „Všetko je nadmieru uspokojivé, vaša výsosť.“ Jeho komnaty boli v skutočnosti velký luxus v porovnaní so starými izbami v chrámovom komplexe, kde sa všetko rozpadalo od nedostatočnej údržby. Do paláca sa presťahoval pred týždňom, no ešte si nezvykol na prepych, ktorý ho čakal v novej funkcii. „Dobre, dobre,“ povedal Achaz a odhryzol si kus chleba. „Chcem ťa mať tu, v paláci - pre prípad, že by som ťa potreboval. Tie komnaty patrili bratovi Maásiášovi...“ Až teraz sa prestal napchávať. „Nemal som mu dovoliť ísť do boja,“ vyhlásil roztrasené. „Mal som poslať niekoho iného. Veď ani nemal slušný pohreb!“ Uriáš si uvedomil, ako veľmi Achaz za bratom trúchli, a v duchu to porovnal s tým, ako ho ani v najmenšom nedojal osud jeho synov. Spomienka, ako sa deti chúlia k sebe a vydesene hľadia na kňazov, ho napĺňala hrôzou. Opäť sa pozrel na Abiu a v nestráženej chvíli uvidel hĺbku jej žiaľu. Vtedy pochopil, že manžela obletuje iba naoko. Hrala pred ním divadlo, presne ako on. Obaja mali svoju rolu, obaja predstierali, že sú niečím iným ako v skutočnosti. Jediný rozdiel bol v tom, že on si to vybral dobrovoľne. Abii nikdy nedali na výber. „Utrpeli ste velkú stratu, vaša výsosť,“ povedal silene. „Je mi cťou, že ste na jeho miesto vybrali práve mňa, aj keď princa Maásiáša nikdy nemôžem celkom nahradiť.“ Jeho slová Achaza aspoň navonok upokojili. Zaručal a znova sa pustil do jedla. „Mimochodom,“ spýtal sa s plnými ústami chleba, „pokiaľ viem, nikdy si sa neoženil. Ako sa ti to podarilo?“ Uriáš nevedel, čo povedať. Ako mu vysvetlí, že v živote miloval iba jedinú ženu - že ju miluje ešte aj dnes? Abia sa mala vydať zaňho,

Lynn Austinová / 88

nie za kráľa. Napadlo mu, či si Achaz vôbec niekedy nájde čas, aby sa s ňou porozprával. Vie o nej aspoň niečo? Dozvedel sa, že od ľalií kýcha a bojí sa pavúkov? Všimol si, ako jej poklesnú kútiky úst tesne pred tým, ako sa usmeje? Alebo sa už Abia nikdy neusmieva? „Sám presne neviem, vaša výsosť,“ pokrčil plecom, akoby o nič nešlo. „Asi som si nenašiel čas na hľadanie tej pravej.“ „Nuž, keby si sa cítil osamelo, stačí povedať sluhom,“ vyhlásil Achaz. „Pošlú za tebou pár konkubín.“ Achaz znova potľapkal Abiu a Uriáša takmer naplo. Na tejto večeri sa mu bridilo úplne všetko: výstredný luxus, mrhanie jedlom, hlúpa konverzácia. Achaz bol blázon, keď sa v meste, ktoré čelí obliehaniu, staral o konkubíny. Už sa naňho nemohol ani pozerať. Sklonil zrak k tanieru, hral sa s jedlom a zúfalo si želal nájsť nejakú zámienku, aby sa mohol vzdialiť.

Až vyskočil od laku, keď v sieni čosi znenazdajky zarachotilo. Zdvihol hlavu a videl, že to bol podnos, ktorý Achaz hodil na zem. „Klameš mi!“ burácal kráľ. „Všetci radcovia mi klamú! Asýrčania nám na pomoc neprídu a všetci zomrieme, však?“ Uriáš premýšľal, ako dlho ešte dokáže tajiť znechutenie nad týmto človekom. „Všetko sa dobre skončí, výsosť,“ vyhlásil pokojne. „Asýrčania prídu.“ „Ale v tom je práve problém! Pamätáš sa, čo vravel Izaiáš? Čo ak neprídu ako spojenci? Čo ak nás aj oni napadnú?“ „Prídu nám na pomoc, výsosť. O tom nepochybujem. Izaiáša nepočúvajte. Je to blázon.“ Achaz od seba odstrčil tanier a hrmotne sa postavil. „Už nechcem nič jesť. Idem do poradnej siene čakať na hlásenia.“ Keď mu Abia priskočila na pomoc, chlipne ju pobozkal. „Počkaj v mojich komnatách,“ prikázal jej. Uriáš nezniesol pohľad na to, že sú spolu. Vstal, snažil sa Abiu ignorovať a vykročil za kráľom naspäť na otvorené nádvorie. Teraz, keď už slnko zapadlo, bol vzduch o poznanie chladnejší

Bohovia £ Králi / 89

a na oblohe sa objavovali prvé hviezdy. Ľutoval, že sa musí vrátiť dnu. Najradšej by vykročil hore kopcom do chrámu a vychutnal si pohľad na nebeskú klenbu z najvyššieho bodu v meste. Miesto toho však poslušne nasledoval kráľa do poradnej siene a posadil sa na vyvýšené pódium hneď vedľa trónu. Achaz začal stretnutie až po tom, čo mu sluha nalial víno. Vypil čašu na dúšok a utrel si spakruky ústa. Uriáš sa snažil zrátať, koľko čiaš už kráľ vypil, no bolo ich priveľa. Keď panovník napokon prehovoril, slová sa mu rozmazávali. „Tak to už vybavme. Začnite niekto!“ Veliteľ armády sa postavil a rýchlymi nervóznymi pohybmi otváral jeden zvitok za druhým. „Dnes sme utrpeli iba mierne straty - dvadsaťštyri mŕtvych a sedemnásť zranených. Zmenšujú sa nám však zásoby zbraní a od nepriateľov nedostávame takmer žiadne. Dávajú si pozor, aby žiadna strela neminula cieľ. Nemrhajú nimi.“ Kým zo seba monotónne sypal štatistiky, Uriáš si všimol, že Achaz ho nepočúva. Keď skončil a posadil sa, kráľ ešte chvíľu neprítomné hľadel do prázdna. Napokon sa veľkňaz rozhodol, že vezme riadenie na seba, a ukázal na ministra obrany. „Teraz predlož svoju správu ty.“ „Nepriateľ sústredil útoky na našu najzraniteľnejšiu oblasť pri severozápadnej bráne.“ Minister sa ani nepokúšal skryť obavy. „Utrpeli sme iba ľahké straty, no opakované pokusy o podpálenie brány im takmer vyšli. Podarilo sa nám zahasiť ju, ale zásoby vody klesli na povážlivo nízku úroveň. V Šalamúnovom chráme takmer došlo k nepokojom, lebo ľudia sa pokúšali dobyť sa dnu a rozdeliť si vodu z bronzovej kade.“ Achaz hlasno zahrešil. „To musím k mestským nádržiam stavať ozbrojencov ja sám? Vari ma nik nepočúva? Už na začiatku tohto prekliateho obliehania som vám hovoril, že máte k cisternám rozmiestniť stráže a vodu dávať na prídel!“ Minister rozhodil rukami. „Lenže všetkých vojakov potrebujeme na obranu hradieb, vaša výsosť.“

Lynn Austinová / 90

Achaz opäť zahrešil. „Nečudo, že sme v takom hroznom stave! Vydávam rozkazy, ktoré nik nepočúva!“ Zúrivo sa oboril na ministra: „Vypadni! Zmizni mi z očí, a to hnedí“ Napätie rástlo. Minister si náhlivo pozbieral veci a odišiel zo siene. Uriáš vedel, že je jeho úlohou kráľa upokojiť. Pre dobro krajiny by mu ani nemal dovoliť rozhodovať o dôležitých veciach, keď j e takýto opitý. „Vaša výsosť,“ povedal chlácholivo, „takéto veci by ste ani nemali počúvať. Iba vás zbytočne rozčuľujú. Vypočujem si zvyšné hlásenia za vás a ráno, keď si odpočiniete, môžeme rozhodnúť, aké opatrenia ešte prijať. Unavený kráľ národu veľmi nepomôže, pane.“ Chytil Achaza za rameno, pomohol mu vstať a odviedol ho k dverám ako dieťa. Vôbec ho nemusel presviedčať. Kráľ sa vytackal zo siene a nechal sa odviesť do svojich komnát. Až pri nich si Uriáš uvedomil, že tam čaká Abia. „Pošli mi sluhov s vínom,“ prikázal mu Achaz opileckým hlasom. „Nemáš tušenia, pod akým neznesiteľným tlakom sa nachádzam.“ „Odpočiňte si, vaša výsosť. O všetko sa postarám.“ Uriáš sa zvrtol na odchod, no kráľ ho nečakane schmatol za rameno. „Vykonávajú sa dňom i nocou obety?“ spýtal sa. „Báloví... Ašere... Molochovi? Všetkým bohom?“ Uriáš strácal aj posledné zvyšky trpezlivosti. Zhlboka sa nadýchol. „Viete, výsosť, pre obliehanie nemáme dosť dreva a nemôžeme si dovoliť plytvať zvieratami...“ „Dozri na to!“ zreval Achaz. „Chcem obety! Zabezpeč, aby sa ani jeden z bohov neurazil!“ „Ako prikážete, vaša výsosť. Dobre si odpočiňte.“ Uriáš náhlivo odišiel. Trápila ho otázka, čo urobí, ak Achaz nariadi ďalšiu obetu Molochovi. Momentálne to nebolo možné, lebo v údolí Benenom táborilo nepriateľské vojsko, ale čo po skončení obliehania? Spomenul si, ako sa Achazovi synovia triasli od strachu, a jeho odpor voči kráľovi vzrástol natoľko, že by najradšej nezastavoval - jednoducho by prešiel okolo poradnej siene, opustil

Bohovia ý Králi / 91

palác a vrátil sa do Jahveho chrámu na kopci nad mestom. Lenže v tej sieni ho čakali kráľovskí radcovia. Zastupoval najvyššieho vojenského veliteľa, panovníka nad celým národom. Prešiel si roztrasenou rukou po tvári, vystrel sa a zdvihol plecia. Potom vošiel do siene, aby zaujal miesto na čele judského kráľovského dvora.

Keď Achaz otvoril oči, cez štrbiny v okeniciach prenikali ostré slnečné lúče posilňujúce bolesť, čo mu tepala hlboko v hlave. Z predchádzajúcej noci si nič nepamätal, no zobudil sa na gauči v salóniku. Zastonal a pokúsil sa vstať. Okamžite sa mu zdvihol žalúdok. Celá miestnosť sa okolo neho krútila. „Vaša výsosť?“ Až sa mykol od laku. Ten hlas mu hlasne rezonoval v hlave. Pokúsil sa zaostriť zrak na rozmazanú postavu vo dverách. „Kto je to? Čo chceš?“ „To som ja, Uriáš, vaša výsosť.“ Achaz opäť zastonal a zakryl si oči, aby ho tak neboleli. „Nepochybne zase nesieš iba zlé správy,“ zamrmlal, keď si spomenul si na nedokončené hlásenia zo včerajška. „Choď preč. Viac ich už neznesiem.“ Uriáš však miesto toho vykročil ku gauču. Z jeho kamenného výrazu, ktorý sa zvyčajne nedal rozlúštiť, žiarila radosť. „Odchádzajú, vaša výsosť!“ „Kto odchádza? O čom to hovoríš?“ Achaz mal v ústach sucho a na jazyku hnusnú pachuť. Obzeral sa po nejakom víne, až kým na stolíku pri svojom ležadle neobjavil poloprázdny kalich. „Armády pod hradbami rušia jeden tábor za druhým. Sťahujú « sa. „Čože?“ Achaz zabudol na víno a pozviechal sa na nohy. Stále nechápal zmysel Uriášových slov. Keď sa im konečne podarilo preraziť alkoholový opar jeho mysle, napadlo mu, či to nie je iba

Lynn Austinová / 92

nejaký krutý žart, ktorý ho má definitívne pripraviť o rozum. „Hovoríš pravdu?“ Obomi rukami zdrapil Uriáša za tuniku a pokúsil sa ním zatriasť, urastený kňaz sa však ani nepohol. „Naozaj odchádzajú?“ „Áno, vaša výsosť,“ odvetil veľkňaz pokojne. „Je to tak. Poďte na hradby a presvedčte sa sám.“ Achaz ho pustil a klesol na okraj gauča. „Takže nakoniec predsa len dorazili! Môj plán vyšiel. Asýrčania nám prišli na pomoc.“ „Presne tak. Zrejme na Aram zaútočili od severu. Aramejčania sa o tom dozvedeli a teraz sa sťahujú, aby mohli brániť vlastné územie. Máme to za sebou.“ Achaz si uľavene vydýchol. Priam cítil, ako mu z pliec padá bremeno, ktoré ho tak dlho ťažilo. Bolo to za ním. Prežil to. Teraz sa mohol vrátiť k záhaľčivému životu a každodenné rozhodnutia nechať na Uriáša. „Teraz, keď je naším spojencom Asýria, sa nás už nik neodváži napadnúť,“ vyhlásil. „Moloch vypočul moje modlitby, Uriáš. Zaplatil som za jeho priazeň vysokú cenu, ale nakoniec to stálo za to, čo povieš?“ Uriáš nepovedal vôbec nič. Achaz mu nikdy nevedel čítať myšlienky a ten kamenný výraz ho teraz znervóznil. Mávol rukou, aby ho prepustil. „Vďaka za správy, Uriáš. Môžeš ísť.“ Keď znova osamel, zvalil sa na gauč a začal v duchu plánovať ohromnú oslavu víťazstva. S úsmevom si predstavoval, ako úžasne ho bude národ obdivovať. Úsmev sa mu však vytratil z tváre, keď si spomenul na slová bratanca Izaiáša: Vaše ruky sú plné krvi... Meč vás pohltí. Odrazu všetko videl v temných farbách. Ako siahal po kalichu, pozrel si na ruky, akoby čakal, že budú od krvi. Napil sa, no víno chutilo ako ocot, a tak ho znechutene vypľul. V duchu preklínal Izaiáša, že mu vtrhol do myšlienok ako nevítaný hosť. Postupne si začal uvedomovať krik, čo doliehal z nádvoria. Postavil sa k oknu a opatrne sa pozrel cez drevené okenice. Správa

Bohovia Ę Králi / 93

o ústupe nepriateľa sa zjavne šírila Jeruzalemom ako oheň v suchej tráve a obyvatelia s úľavou vychádzali do ulíc, aby ju spoločne oslávili. Obliehanie sa skončilo. Dnes mu nemohlo skaziť náladu nič, a už vôbec nie Izaiáš, ktorého proroctvá skazy sa aj tak nenaplnili. Zazvonil na sluhov. Bolo načase nechať sa obliecť. Povedie národ pri oslavách víťazstva.

Šofar ohlásil ranné bohoslužby a Abia sa náhlivo vydala z paláca do chrámu na kopci. Dlhé obliehanie Jeruzalema sa skončilo a ona sa nevedela dočkať, kedy začne opäť chodiť na každodenné obety. V toto ráno jej srdce prekypovalo vďakou Bohu za to, že vyslyšal jej modlitby. Národ už nebol v ohrození a Achaz nemusel ponúkať Molochovi žiadne ďalšie obety. Najväčšmi však ďakovala Jahvemu za uzdravenie syna. Ezechiáš sa už celkom zotavil - na hrôzy zabudol, nočné mory sa stali minulosťou. Za posledné týždne sa veľmi zblížil so Zachariášom - akoby starého otca takmer považoval za samého Jahveho, ktorý ho ochráni pred všetkým nebezpečenstvom. Zachariáš ešte vždy býval v paláci a prespával na Eliabovej posteli. Abia nevedela, ako by zareagoval Achaz, keby sa to dozvedel, dala si však veľmi záležať, aby pred ním utajila otcovu prítomnosť v paláci. Cestou na ženské nádvorie, z ktorého chcela sledovať obrady, ju zaskočilo, že chrám je takmer prázdny. Nepriateľské armády sa stiahli, mesto nepostihla skaza - tak prečo sa neprišlo Bohu poďakovať viac ľudí? Prečo tam nie je aj jej manžel, judsky král? Zdalo sa jej, že uctievanie Jahveho rýchlo upadalo už odvtedy, ako chodievala do chrámu s matkou. Akoby sa s Achazovým nástupom na trón začal vek modloslužobníkov. Premkol ju pocit viny, že aj ona po sobáši zanedbávala bohoslužby. Teraz sa to však zmení. Jahve vyslyšal jej modlitby, zachránil Ezechiáša a vrátil ho do normálneho stavu. Abia ho za to chcela uctievať, dokým bude žiť.

Lynn Austinová / 94

Počula bľačať baránka a videla, ako ho jeden z levitov vedie k oltáru, kde čakal kňaz. Keď mu podřezávali hrdlo, musela zavrieť oči. Žalúdok mala ako na vode a nezniesla by pohľad na krviprelievanie. Pred rokmi jej otec rozprával, ako Abrahám ponúkol Jahvemu vlastného syna Izáka a Jahve miesto neho prijal baránka. „Zakaždým, keď počuješ trúbenie šofaru, baranieho rohu,“ vravel jej, „spomeň si, že sám Boh prinesie obetu za naše hriechy.“ Otvorila oči práve včas, aby videla, ako kňaz fŕka na oltár čerstvú krv, a spomenula si na Mojžiša a príbeh o prvej Pasche. Baránky vtedy zomreli miesto prvorodených synov Izraela. Ich krv na verajach znamenala, že anjel smrti obíde daný dom. Premýšľala, ako mohol národ tak rýchlo zabudnúť na Abraháma, Izáka aj Mojžiša. Ako môžu ľudia obetovať synov Molochovi, aby zachránili samých seba? „Vzdávajme vďaku Pánovi, lebo je dobrý,“ modlil sa kňaz a Abia polohlasem odpovedala: „Lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ „Vzdávajme vďaky Pánovi, ktorý pobil prvorodených Egypta a vyslobodil nás od nepriateľov.“ „Jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ V toto ráno cítila Božiu lásku žiariacu silnejšie ako slnko a požehnávajúcu ju aj jej syna. Kňaz vyšiel po schodoch k oltáru a položil naň obetu. O chvíľu neskôr k Abii doľahol pach smažiaceho sa mäsa a ona si spomenula na ďalší dôvod, prečo ďakovať Bohu: Čakala ďalšie dieťa. Nikdy jej nemohlo nahradiť Eliaba, no aj tak bolo niekým, koho bude objímať a ľúbiť. Predstavovalo pre ňu novú nádej. „Ďakujem, Pane, za tento nový život,“ šepla, keď kňaz zdvihol ruky na modlitbu. „Nech všetky deti žijú len pre službu tebe.“

Zachariáš zatiahol ťažké závesy na okne Ezechiášovej izby a zažal olejovú lampu. Miestnosť zalialo mihotavé svetlo. Potom už iba sledoval, ako sa chlapec ukladá do postele. „Budeš mi spievať, starý otec?“ spýtal sa Ezechiáš ospalo. Hľadel naňho takými vážnymi hnedými očami, až z toho Zachariášovi zovrelo srdce. Ako mu len to dieťa za posledné mesiace prirástlo k srdcu... Spočiatku sa tisli k sebe jednoducho preto, lebo to potrebovali. Po čase, keď sa obliehanie skončilo a hrozba Molocha už bola iba obyčajnou spomienkou, však potrebu nahradila láska. Zachariáš sa sklonil, aby chlapca poriadne zakryl. „Ale iste. Zavri oči a ja ti budem spievať, kým nezaspíš.“ „Dobre.“ Ezechiáš si zívol. Zachariáš sa posadil na kraj postele a zavrel oči. Chvíľu ticho hmkal a jemne sa knísal do rytmu, potom začal spievať pomalú, neodbytnú melódiu. „Milujem ťa, Pane, moja sila; Pane, opora moja, útočisko moje, osloboditeľ môj. Bože môj, moja pomoc, tebe dôverujem...“ „Starý otec?“

Lynn Austinová / 96

Zarazil sa a pozrel na Ezechiáša. „Čo, vnúčik?“ „Vie Jahve zavrieť ústa?“ „Čo? Prečo sa pýtaš na Jahveho ústa, dieťa?“ Ezechiáš sa na posteli posadil a uprene sa naňho pozrel. „Pretože Moloch ich nikdy nezatvára. Podľa mňa ho musí unavovať, keď ich stále drží rozďavené.“ Naširoko otvoril ústa a vystrúhal hrozivú grimasu, aby napodobnil boha ohňa. „Má aj Jahve také ústa? Vie ich zavrieť?“ Zachariáš sa neubránil úsmevu. Radosť z vnuka a hlboká láska v ňom horeli, až prerazili na povrch vo forme smiechu. Jeho život bol tak dlho pustý, že si ani nespomínal, kedy sa naposledy smial. Vedel iba tolko, že je to vynikajúci pocit, asi ako keď sa po skončení obliehania mohol zase napiť z prameňa Gihon. „Nie, vnúčik,“ odvetil po chvíli. „Jahve nemá večne otvorené ústa ako Moloch.“ „Ako vlastne vyzerá? Môžeš mi niekedy ukázať jeho sochu?“ Zachariáš pohladil vnuka po kučeravej hlave. Na dotyk bola jeho hriva hustá a jemná ako hodváb. „Nijakú sochu nemá, vnúčik. Jedno z Jahveho prikázaní je, že nesmieme zhotovovať jeho podobizeň.“ „Prečo?“ „Nuž, lebo Jahve je taký... taký...“ Bezmocne gestikuloval, hľadajúc správne slová na opis Boha. „Jeho velkost’ by sme nikdy nedokázali zobraziť v obyčajnej soche. Okrem toho nik ho nikdy nevidel. Nik nevie, ako vyzerá. Vieme iba tolko, že sme boli stvorení na jeho obraz.“ Ezechiáš sa ošíval, akoby mu to nešlo do hlavy. „Ale, starý otec, ako vieš, že Jahve je ozajstný, keď ho nik nevidel?“ Tá jednoduchá otázka ho zasiahla ako úder kladivom. Ostal po nej celkom bez slov. Radosť, ktorú cítil pred chvíľou, sa vytratila a na jej miesto nastúpil strach. Bol levita. Kedysi vyučoval kňazov a radil kráľovi. No a teraz nedokázal odpovedať na úprimnú detskú otázku. Bál sa to čo i len skúsiť.

Bohovia £’ Králi / 97

„Ezechiáš,“ povedal ticho, „už musíš spať. Nechceš ma celú noc budiť otázkami, však?“ Vnuk ho zatahal za rukáv. „Ale, starý otec...“ „Nie, vnúčik. Spi a ja ti sľubujem, že sa o Jahvem opäť porozprávame ráno.“ Naznačil mu, nech si ľahne, a uhladil okolo neho prikrývku. Vyhýbal sa jeho skúmavému pohľadu, lebo sa hanbil za svoju zbabelosť. „Dobrú noc,“ zamrmlal. „Dobrú noc, starý otec.“ Odkašlal si a opäť sa pustil do spevu, no Jahve mu odrazu pripadal nesmierne vzdialený. Zase ho od neho delila bezodná priepasť. Až sa mu z toho triasol hlas. „Jahve je môj štít, sila mojej spásy a môj... môj...“ Slová sa mu zadrhávali v hrdle a zmätok v ňom rástol. Ako môže dokázať existenciu Boha, ktorého nevidí? „... môj ochranca. Vzývať budem Pána, lebo jemu patrí chvála, a budem zachránený pred nepriateľmi.“ Zachariáš spieval v temnej izbe a jemne sa knísal do rytmu veršov. Bol to nočný rituál, takže dobre poznal slová, tie mu však teraz pripadali akési prázdne. Odrazu nepoznal odpovede. Hanbil sa za to, aký je slabý a nemohúci. Onedlho zaregistroval, že chlapec dýcha pravidelnejšie a hlbšie. Ezechiáš zaspal. „V úzkosti som vzýval Pána a volal som k svojmu Bohu...“ spieval ďalej. Ach, Jahve, volám ťa na pomoc, modlil sa v duchu. Ezechiáš sa pýta, ako viem, že si tu. Čo mu mám povedať? Ach, Jahve, pomôž mi! „Zo svojho chrámu počul môj hlas a moje volanie pred jeho tvárou preniklo k jeho sluchu.“ „Bože? Naozaj počuješ moje volanie? Pomôž mi, prosím!“ modlil sa. Ezechiášove tmavé vlasy sa vo svetle olejovej lampy leskli ako z medi. Zachariáš mu nežne odhrnul z tváre spadnuté kadere a až ho pichlo pri srdci od hlbokej lásky. Chlapcova duša sa zahojila a na nočné mory zabudol. Nikdy predtým sa však nepýtal na Jahveho.

Lynn Austinová / 98

Ako tak pri ňom sedel v temnote izby, láska k vnukovi sa zmenila na tvrdú hrču kdesi v jeho útrobách, až sa v zúfalstve hodil doluznačky na podlahu. „Všemohúci Bože, zľutuj sa nad týmto chlapcom. Pošli mu niekoho, kto ho bude učiť. Prosím, nedovoľ, aby kráčal v Achazových šľapajach. Netrestaj ho za hriechy jeho otca... a starého otca. Vybuduj z neho svojho služobníka, Pane. Vyslyš ma, prosím.“ Hviezdy sa pomaly presúvali po oblohe nad spiacim mestom. Cez záves prenikol závan vetra, olejová lampa zaprskala a zhasla. Zachariáš to nevnímal. S čelom pritisnutým k podlahe volal celú noc na Boha. Už dlhé roky sa takto nemodlil. „Prosím, pošli niekoho, kto ho bude učiť, Pane. Ja to nedokážem. Bol si ku mne milosrdný a vypočul si moje modlitby. Prosil som ťa o zľutovanie a ty si mi ho poskytol. Teraz ťa opäť prosím o pomoc, hoci jej nie som hoden. Prosím, prosím, nauč ho svojim zákonom.

Dovoľ mu vyrásť a slúžiť len tebe.“ Na svitaní, keď sa slnko po centimetroch dvíhalo spoza Olivovej hory na východe, Zachariáš si znavene ľahol. Už mu neostali žiadne slová modlitieb. Tvrdá hrča v jeho srdci sa rozpustila. V temnej izbe iba slabo rozoznával Ezechiáša na posteli, no počul, ako ticho dýcha. Potom však kdesi v hĺbke jeho duše prehovoril Jahve. „Budeš ho učiť ty, Zachariáš. “ „To nemôžem, Pane! Nemôžem! Zlyhal som pri Oziášovi a nechcem, aby sa to zopakovalo s Ezechiášom! Milujem ho, Bože. Mám ho veľmi rád a nemôžem... Nemôžem.“ Jahveho hlas však zaznel znova a umlčal všetky jeho protesty. „Zaspievaj zvyšok žalmu. “ To bolo všetko. Zachariáš sa roztriasol. S búšiacim srdcom sa pokúšal spomenúť si, ktorý žalm spieval vnukovi pred spaním. „Môj Boh rozjasňuje vo mne temnoty,“ šepol, keď si konečne spomenul. „Na šíky nepriateľov zaútočím s tvojou pomocou

Bohovia

ř Králi / 99

a s pomocou Boha hradby preskočím... To Boh ma silou opásal a moju cestu urobil nepoškvrnenou.“ Po lícach sa mu kotúľali slzy. Jahve k nemu znova prehovoril! Snažil sa rozpomenúť, kedy naposledy počul ten mocný, no jemný hlas oslovujúci priamo srdce. Pripadalo mu to ako v minulom živote. Ako Uriáš, aj on bol vtedy čerstvo vymenovaný za palácového správcu. Jeho najväčšou láskou bol zákon - Božia svätá, drahocenná Tóra. Rokmi ju však postupne nahrádzala iná milenka: pýcha na vlastné úspechy a uznanie, ktoré dosiahol pred celým národom. Odrazu chápal, prečo pri kráľovi Oziášovi zlyhal. Spoliehal sa na vlastné znalosti, na vlastnú silu, a to nestačilo. Prestal hľadať Božiu silu a múdrosť. Zahanbene si zakryl tvár. „Odpusť mi, Jahve. Odpusť mi moju hlúpu pýchu.“ Slnko stúpalo nad Olivovú horu, postupovalo nad horský hrebeň a prenikalo do izby spoza okrajov závesu. Ezechiáš sa v spánku zamrvil a vzdychol si. Zachariáš vstal a pozrel sa na spiaceho vnuka. Nesmierne sa ponášal na matku. Mal jej tmavé vlasy a oči. Achaz bol plavovlasý s ryšavým nádychom, no Ezechiáš sa naňho nepodal. Zachariáš opäť zavrel oči, aby sa modlil. „Prosím, nech je iný aj duchom. Pomôž mi učiť ho o tebe. Pomôž mi! Daj mi múdrosť!“ Znova ho v útrobách začal gniaviť strach, no Jahveho múdrosť bola silnejšia. Spomenul si na slová z Knihy prísloví: Dôveruj celým svojím srdcom Pánovi a nespoliehaj sa na svoj um! Na všetkých svojich cestách mysli na neho a on ti bude rovnať chodníky. „Ďakujem,“ modlil sa ticho. „Budeme Ezechiáša vyučovať spoločne. Ty a ja.“

Keď sa Ezechiáš zobudil, do izby už prúdilo oslnivé slnečné svetlo. Posadil sa, pretrel si oči a videl, že starý otec roztiahol závesy na okne. „Nebesia rozprávajú o sláve Boha!“ zvolal jeho starý otec. Ukázal na slnko, oblohu a modrozelené kopce za oknom. „Obloha hlása

Lynn Austinová / 100

dielo jeho rúk!“ Prekrížil si ruky na hrudi, akoby tým bolo povedané úplne všetko. Ezechiáš naňho zaskočené hľadel. Bol priveľmi ospalý, aby mu rozumel. „Počuj, vnúčik, včera si sa pýtal, ako viem, že Jahve existuje. Na to nám stačí otvoriť oči a vidieť všetky úžasné veci, ktoré stvoril. Nebesia rozprávajú o jeho sláve!“ Zachariáš prešiel k posteli, jemne

ho posúril, obliekol mu tuniku a obul sandále. „Slnko, mesiac, hviezdy, kopce a údolia okolo nás - všetko hovorí o Božej sláve. Najväčším zázrakom však je, že nás stvoril na svoj obraz. Poď, vnúčik. Dnes ťa budem učiť o Jahvem, našom Bohu.“ Ezechiáš si spomenul, ako včera starý otec nechcel o Jahvem hovoriť - takmer akoby sa bál. Teraz ráno však Zachariášova tvár priam žiarila od nadšenia. Nechápal, čo spôsobilo takú prudkú zmenu, no zdalo sa mu, že sa spoločne púšťajú do ohromného dobrodružstva, a tak bežal otvoriť dvere. Už sa nevedel dočkať. Utekal pred Zachariášom, zbehol dolu schodmi, rútil sa palácovými chodbami a ľutoval, že starý otec nechodí rýchlejšie. Pri hlavnom vchode naňho počkal. Keď sledoval, ako sa blíži, hovoril si, že je Jahve určite ako on - vysoký a silný, s dlhou bradou. Jahveho oči isto budú rovnako múdre a nežné, tvár honosná a vznešená ako Zachariášova. Starý otec sa usmial a chytil ho za ruku. „Kam ideme, dedko?“ „Chcem ťa zobrať von z mesta, aby sme videli Jahveho stvorenie.“ „Dobre.“ Ezechiáš bol ochotný ísť kamkoľvek, kam ho starý otec zavedie. Cítil sa pri ňom šťastne a bezpečne. Mesto sa ešte len prebúdzalo, oni však už vyšli z paláca a ruka v ruke kráčali ulicami. Vo vzduchu sa vznášal dym z prvých ohňov a ozývalo sa škrípanie ručných mlynčekov a kikiríkame kohútov. Na trhu kupec kričal na sluhu, s ktorým vykladal tovar pre prvých zákazníkov. Zachariáš sa pristavil pri stánku, kúpil im dve jačmenné žemle a datle. Ezechiáš ich cestou jedol a vypľúval kôstky. Neďaleko Údolnej brány Zachariáš ukázal na malú svätyňu na

Bohovia í Králi / 101

jednej z ulíc. Bola to soška hrozivého bôžika s bleskom v ruke. Pod nohami jej ležali obety vo forme jedla a kvetov. „Vidíš to?“ spýtal sa vnuka. „Ľudia vyrábajú takéto oltáre, aby pri nich uctievali svoje modly. Tie však nie sú ozajstnými bohmi - sú to iba sochy vyrobené ľudskými rukami a predstavivosťou. Boh je iba jeden, Ezechiáš. Poznáš ho pod menom Jahve, Boh spasenia.“ Soška siahala Ezechiášovi iba po pás a vyzerala celkom neškodne. Aj tak ho však striaslo, pretože si spomenul na žeravú podobu Molocha. Pevnejšie sa chytil Zachariáša. Údolnou bránou vyšli za mestské hradby a kráčali pozdĺž

vodovodu v údolí Gihon až k prameňu. Ezechiáš si pamätal, ako presne touto trasou išiel s otcom v deň, keď stretli proroka Izaiáša. Na východe boli skalnaté svahy plné terás s olivovými hájmi a vinicami. Konáre sa prehýbali pod ťarchou úrody. Po skalách pod mestskými hradbami liezlo stádo kôz pasúcich sa na chumáčoch trávy medzi kameňmi. Pri prameni Zachariáš zastal. „Videl si niekedy vietor, Ezechiáš?“ Chlapec pokrútil hlavou. „Vietor sa nedá vidieť, starý otec.“ „Ako teda vieš, že existuje?“ Zachariáš si s úsmevom prekrížil ruky na hrudi. Ezechiáš sa naňho zaskočené pozrel. „Lebo cítim, ako na mňa fúka,“ odvetil a pokrčil plecami. „Aha! Nikdy si ho nevidel, ale vieš, že je, pretože vidíš to, čo robí ako sa v ňom vlní žlté more pšenice a šumia listy na stromoch. Cítiš, ako ti za sparných dní chladí tvár. Nuž, presne tak je to aj s Jahvem. Nikdy sme ho nevideli, no vidíme, ako sa jeho ruka dotýka našich životov - napríklad keď ťa zachránil pred Molochom. Počujeme, ako oslovuje naše srdcia, ako keď k tebe prehovoril cez svojho proroka Izaiáša. Ak sa naňho obrátiš, budeš jeho dotyk cítiť na svojom živote a všetkom, čo robíš. Je stvoriteľom života a všetkého, čo kedy bolo.“ Zachariáš naširoko roztiahol ruky a zakričal do kopcov a polí: „Počuj, Izrael, Jahve je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať

Lynn Austinová / 102

Jahveho, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou!“ Sklonil zrak k Ezechiášovi a obaja sa usmiali, lebo ako odpoveď na jeho výkrik sa ozvalo mečanie oviec na svahu. „Je to Šma, naša zmluva s Jahvem,“ vysvetlil mu. „Musíš sa ju naučiť a nikdy-nikdy ju nesmieš zabudnúť. .Počuj, Izrael, Jahve je náš Boh - Pán jediný.““ Sadli si na kamenný múrik pri prameni a sledovali, ako sa slúžky skláňajú, naberajú vodu do nádob a potom ich opatrne nesú na hlave po strmom chodníku. Ezechiáš po chvíli zdvihol oči k ostrým skalám a mestským hradbám nad nimi. Vytvárali impozantnú ochranu pred nepriateľmi a za nimi sa cítil zraniteľný. V údolí za hradbami býval Moloch. Nenápadne sa prisunul k starému otcovi, pri ktorom sa cítil bezpečnejšie, zavrel oči a vyvrátil tvár k nebu. Teplé slnečné lúče na tvári mu pripomenuli páľavu Molochových plameňov. Sila a moc ohnivého boha sa dali vidieť a cítiť - neviditeľný Jahve žiadne takéto dôkazy neponúkal. Pri Zachariášovi sa cítil v bezpečí, no túžil mať istotu, že Jahve má väčšiu moc ako Moloch. Znova sa pozrel na starého otca. „Dedko, je Jahve silný?“ „Áno, vnúčik. Samozrejme, že je.“ „Aleje naozaj-naozaj silný?“ „Jahve má všetku silu, ktorú môžeš v živote potrebovať. Práve to znamená aj tvoje meno v hebrejčine, Ezechiáš - Pán je moja sila.“ Ezechiáš by mu rád veril, no zároveň túžil po sile, ktorú by mohol vidieť a ktorej by sa dalo dotknúť. „Ale ak Jahveho nevidíš,“ vypytoval sa ďalej, „ako vieš, aký je silný?“ Zachariáš sa zhlboka nadýchol a chvíľu mlčal, akoby hľadal správne slová. „Nenechaj sa oklamať silou, ktorú vidíš,“ odvetil napokon. „Jahve často ukrýva svoju silu v jednoduchých, slabých veciach, takže jeho moc vie v ľudských očiach vyzerať bláznivo. Mám ti o nej porozprávať viac?“

Bohovia

Králi / 103

„Áno!“ Ezechiáš miloval rozprávanie starého otca. Prisunul sa

ešte bližšie a oprel sa oňho. „Naši nepriatelia raz mali preukrutného bojovníka,“ začal Zachariáš. „Bol to obor menom Goliáš, vysoký skoro tri metre. Všetci naši vojaci sa ho veľmi báli.“ Ezechiáš si spomenul na ozrutného veľkňaza, ktorý viedol obetu Molochovi. Obra Goliáša z rozprávania starého otca si predstavoval ako Uriáša. „Tvoj predok, kráľ Dávid, bol vtedy ešte iba chlapec ako ty,“ pokračoval Zachariáš, „ale postavil sa obrovi na odpor.“ „Mal na to meč, starý otec?“ „Nie. Na meč a brnenie bol ešte primalý. Mal iba pastiersky prak a päť okruhliakov.“ „Bál sa?“

„Vôbec nie! Kráľ a všetci vojaci izraelskej armády sa Goliáša hrozili, no Dávid mal vieru v Jahveho, svojho Boha. To preto, lebo keď ešte bol pastierom otcovho stáda, Jahve mu raz pomohol zabiť leva a druhý raz zase medveďa. Dobre vedel, aký je Jahve mocný. Zakričal na Goliáša: ,Ideš na mňa s mečom a kopijou, ale ja proti tebe stojím v mene všemohúceho Boha!“1 Ezechiáš sa iba s námahou udržal na mieste, keď si predstavil ten nerovný zápas - obor ako Uriáš proti malému chlapcovi ako on. „Kto vyhral, starý otec? Kto vyhral?“ „Samozrejme, že Jahve! Dávid strelil do obra kameň z praku, skôr ako ten vôbec mohol vytasiť meč. Trafil ho doprostred čela. Goliáš sa zrútil k zemi. Vieš, ten obor spravil chybu, keď sa vysmieval svojmu malému protivníkovi. Dávid bol iba chlapec, no mal na svojej strane Jahveho, ktorého síce nik nevidel, no jeho sila ti pomôže poraziť aj najsilnejšieho nepriateľa.“ Ezechiáš sa usmial pri predstave, ako s Jahveho pomocou poráža ozrutného Uriáša. „Čo mu ešte Jahve pomohol urobiť? Povedz mi

o Dávidovi ešte niečo!“ prosíkal.

Lynn Austinová / 104

Zachariáš ho so smiechom objal. „No dobre. Nechaj ma premýšľať. Aha, vidíš, aké mocné sú hradby mesta nad nami?“ spýtal sa a ukázal na ne. „Keď Dávid vyrástol, rozhodol sa dobyť Jeruzalem, aby v ňom postavil Jahvemu chrám. Jeruzalem bol však už vtedy silne opevnený. Žili v ňom zlí Jebuzejci. Dávidovi sa posmievali, že sa cez ich mohutné hradby nikdy nedostane. Ale...“ „Ale on sa cez ne dostal, však, dedko?“ „Veru tak, dostal.“ Zachariáš sa opäť zasmial. „Vieš, Jeruzalem má jednu slabinu - zásobovanie vodou. Prameň Gihon je až za hradbami. Pamätáš sa, ako bola za obliehania voda na prídel?“ „Chutila hnusne.“ Ezechiáš vystrúhal grimasu. „Nechutila mi.“

„Presne tak. Bola akoby stuchnutá. No a Jebuzejci sa rozhodli pre prípad obliehania vykopať tajnú chodbu z mesta k prameňu, aby mali stále dosť čerstvej vody. Jahve k nej však priviedol Dávida a jeho muži cez ňu prešli popod hradby. Tak sa Dávidova armáda dostala do mesta.“ „A tá šachta tam stále je, dedko?“ „To už asi nie. Odvtedy ubehli stovky rokov. Dávid ju zrejme dal

zasypať, aby sa nepriatelia nedostali do mesta tak ako on.“ Slnko stúpalo čoraz vyššie a vonku bolo stále teplejšie. Ezechiášovi to neprekážalo, no Zachariáš si utrel z čela pot a postavil sa. „Už by sme sa asi mali vrátiť, vnúčik.“ Ezechiáš sa zdráhal. Potreboval o Jahvem vedieť ešte jednu vec a musel zozbierať všetku odvahu, aby sa na ňu spýtal. „Starý otec, aj Jahve od nás chce obety?“ Zachariáš si k nemu čupol. „Áno, aj Jahve od svojho ľudu žiada obety, no zakazuje nám obetovať naše deti. Miesto nich obetujeme baránky alebo...“ „Jahve ich zje tak ako Moloch ľudí?“ „Nie, vnúčik. Neje ich.“ „Tak prečo ich chce?“

Bohovia £ Králi / 105

Zachariáš sa zhlboka nadýchol. „Pretože keď zhrešíme, zaslúžime si zomrieť. Jahve nám však umožňuje obetovať za naše hriechy baránka. Namiesto nás zomrie zviera.“ Ezechiáša v očiach štípali slzy. „Miesto mňa zomrel Amariáš,“ povedal ticho. „Najstarší som bol ja.“ Zachariáš ho objal. „Áno, tvoj brat zahynul. Ja však ďakujem Bohu, že ty si prežil.“

Ezechiáš sa k nemu dlho tisol. Cítil sa v jeho náručí bezpečne a spokojne. „Porozprávaš mi o Jahvem aj zajtra?“ spýtal sa. „Áno. Zajtra ti o ňom poviem desiatky príbehov - a potom ďalšie

a ďalšie.“ Starý otec ho chytil za ruku a vykročil s ním k Vodnej bráne. „Poď, vnúčik, a povedz Šmu spolu so mnou. Počuj, Izrael...“ „Zakrič to hlasnejšie, dedko,“ prosil ho Ezechiáš. „Nech zase mečia kozy.“ „POČUJ, IZRAEL!“ skríkol Zachariáš. „JAHVE JE NÁŠ BOH, PÁN JEDINÝ!“

Abia stála pri okne manželovej komnaty a hľadela na postavy na nádvorí pod ňou. Judským vojakom bolo horúco a tvárili sa mrzuto po tom, čo museli takmer hodinu čakať v plnej zbroj i na kráľa Achaza, aby vyrazili na cestu. Kone netrpezlivo hrabali kopytami a napínali zubadlá, za nimi stála karavána otrokov a naložených mulíc, ktoré hádzali hlavou a hrýzli povrazy. Asýrski vojaci v čele karavány vyzerali najnespokojnejšie zo všetkých, hoci stáli vo vyrovnaných radoch a nič nevraveli. Do Jeruzalema dorazili bez varovania a ich úlohou bolo priviesť kráľa Achaza na stretnutie s cisárom Tiglatpilésarom. Achazov nepriateľ Aram bol zničený a Tiglatpilésar kráľovi poslal správu, že sa má okamžite dostaviť do zničeného hlavného mesta Damasku. Abii na politike ani zamak nezáležalo, no nevedela sa dočkať, kedy sa na pár mesiacov zbaví manžela a s ním aj nutnosti predstierať, že ho miluje. Počula, ako si Uriáš odkašlal, a obrátila sa k nemu, uvažujúc, či sa ani on nevie dočkať Achazovho odchodu. Ako tam stál s rukami prekríženými na hrudi a sledoval kráľa, vyzeral celkom pokojne a vznešene, zaťaté zuby však prezrádzali jeho netrpezlivosť. Achaz akoby to úmyselne naťahoval - vyberal si rúcha a ozdoby na cestu,

Lynn Austinová / 108

každých pár minút menil názor a nútil služebnictvo pobehovať hore-dolu. Uriáš na sluhov gánil, akoby sa ich snažil urýchliť, no márne. Achaza popohnať nemohol. Dochádzala mu z toho trpezlivosť. „Vaša výsosť, karavána čaká...“ „Len nech čaká. Ešte nie som pripravený.“ „Ale cesta do Damasku bude dlhá a mali by ste využiť čo najviac denného svetla.“ Achaz sa k nemu hnevlivo obrátil. „Chystám sa vydať na dôležitú diplomatickú misiu. Čaká ma stretnutie s cisárom Tiglatpilésarom. Nesmiem sa unáhliť.“ Obrátil sa naspäť k mosadznému zrkadlu, aby doladil aj posledné detaily svojho vzhľadu. „Ale, vaša výsosť, asýrski vyslanci po vás prišli už pred vyše týždňom. Naozaj by ste mali...“ „Vari to nechápeš?“ nenechal ho dopovedať Achaz. „Konečne sa mi dostáva medzinárodného uznania, aké si zaslúžim. Chce sa so mnou stretnúť vládca najmocnejšieho národa na svete.“ Usmial sa na svoj obraz v zrkadle. „Sme spojenci. Budeme sedieť za jedným stolom - debatovať o národoch sveta, podpisovať zmluvy ako rovný s rovným, potvrdzovať si vzájomnú podporu. Musím pri tom vyzerať čo najlepšie.“ Upravil si záhyb vyšívaného rúcha a obrátil sa, aby sa mohol obdivovať aj zboku. Uriáš naňho neveriacky zízal. Abia tušila, čo si myslí. Achaz bol blázon, ak si myslel, že bude rovnocenným partnerom panovníkovi, ktorý ho zachránil pred krvavou inváziou a obliehaním. To chápala dokonca aj ona. Počula, ako sa veľkňaz zhlboka nadychuje, akoby sa snažil upokojiť, kým prehovorí. „Vaša výsosť, uzavreli ste spojenectvo s Asýriou, ale to ešte neznamená...“ „Aj ty si počula správy, ktoré nám priniesli asýrski priatelia, nemám pravdu, drahá?“ obrátil sa kráľ na Abiu. „Dobyli Aram a odviedli jeho obyvateľov. Spojenci Aramejčanov sa radšej vzdali, než by mali čeliť rovnakému osudu. No a teraz sa Asýrčania chcú stretnúť so mnou.“

Bohovia

á

Králi / 109

„Práve o to mi ide, vaša výsosť,“ nedal sa odbiť Uriáš. Urobil krok k Achazovi a s teatrálnymi gestami ho presviedčal: „Pri takej ohromnej moci a vojenskej sile predsa nemôžete predpokladať, v CC ze... Abia však videla, že ho Achaz nepočúva. Prerušil ho sériou zlostných príkazov pre vyčerpaných sluhov a potom dodal: „Zapíšem sa do dejín ako jeden z najväčších kráľov Judska.“ Uriáš sa vzdal nádeje, že ho presvedčí, a odvrátil sa. Abia sa prinútila postaviť k manželovi. V duchu si opakovala, že od neho bude mať konečne na dlhší čas pokoj. „Vyzeráš veľkolepo, pán môj,“ povedala a uhladila mu záhyby rúcha. „Kráľovskejšie ako ktorýkoľvek kráľ na celom svete.“ Cítila sa pritom veľmi pokrytecky. Bolo jej trápne z toho, že ju Uriáš vidí s Achazom, no vedela, že je to hlúpe - bola predsa jeho manželkou. V poslednom čase ju kráľ chcel mať čo najviac po svojom boku, lebo sa spoliehal na jej utešovanie a spoločnosť. Keďže otec ešte vždy pomáhal Ezechiášovi, bolo nadmieru dôležité, aby sa zdržiavala v kráľovej blízkosti a privádzala ho na iné myšlienky. Akurát ľutovala, že nemôže Uriášovi prezradiť, že to celé iba hrá. Miesto toho sa cítila ponížená zakaždým, keď ju Achaz pohladil rovno pred veľkňazom. Napokon kráľ dospel k záveru, že je už predsa len pripravený. „Poď so mnou von, Uriáš, a vyprevaď moju výpravu,“ prikázal mu. „Aj ty, drahá.“ Abia za ním vyšla z paláca a postavila sa s Uriášom na schody, zatiaľ čo trubači ohlasovali príchod kráľa. Šľachtici a starší sa pred ním úctivo klaňali a Achaz pyšným pohľadom kontroloval čakajúcu karavánu. Asýrski vojaci, ktorí ho mali sprevádzať na ceste do Damasku, stáli v disciplinovaných pevných radoch, pripravení vyraziť v čele sprievodu. Za nimi stál kráľovský voz so šesticou zapriahnutých koní. Mal sa v ňom viezť Achaz, pohonič a osobný sluha, ktorý sa staral o všetky jeho potreby. Mulice a otroci niesli potreby na cestu aj dary pre asýrskeho kráľa. Kolónu uzatváral zbedačený zvyšok judskej armády.

Lynn Austinová / 110

Dav na Achaza volal: „Nech žije králi“ Abia vedela, že jej manžel miluje královské výsady a nádheru. Keď sa však už chystal nastúpiť do svojho voza, spomedzi ľudí sa náhle ozval aj iný hlas. „Výsosť! Kráľ Achaz, počkaj!“ Spokojnosť na kráľovej tvári nahradil zúrivý výraz, pretože cez dav sa k nemu predral Izaiáš. Už bol takmer pri voze. Uriáš zavrčal, zbehol po schodoch a zúrivo sa pustil za ním. „Nie!“ skríkol Achaz. „Nedovolím ti skaziť tento deň zbytočnými predpoveďami skazy a utrpenia. Vari je Jeruzalem zničený? Vari nás nepriateľ porazil? Kdeže! Tvoje varovania nemali cenu. Uzavrel som zmluvu s Asýriou. Dohodol som sa s Tiglatpilésarom. Teraz nás už nik neporazí. Si obyčajný falošný prorok!“ „Preto čujte, posmešníci, slovo Pánovo, panovníci tohto ľudu, čo je v Jeruzaleme!“ Izaiáš stál pri kráľovskom voze ako stelesnenie dôstojnosti a pevným hlasom parodoval Achazove slová. „Pretože ste hovorili: ,So smrťou sme uzavreli zmluvu a s peklom sme spravili dohodu, keď sa privalí bič šľahavý, nezasiahne nás, lebo sme si lož urobili útočišťom a zakrývame sa klamom.1“ „Už som ti povedal, že ťa nechcem počuť!“ reval Achaz s tvárou červenou od hnevu. Kývol na pohoniča, jeho voz sa však nemohol pohnúť skôr, ako sa rozhýbe karavána pred ním. „Preto takto hovorí Pán, Jahve,“ kričal Izaiáš ešte silnejšie, aby ho počul celý zhromaždený dav, „útočisko lži však uchytí lejak a na úkryt vyrútia sa vody. Vaša zmluva so smrťou bude zrušená a vaša dohoda s peklom neobstojí.“ Konečne sa k nemu predral Uriáš a schmatol proroka za ramená, aby ho odtiahol od kráľovského voza. Na preplnenej ulici mu to však išlo iba veľmi pomaly a Izaiáš neprestával kričať. „... len v hrôze pochopíte poučenie. Bo krátke je lôžko - nemožno sa vystrieť, a prikrývka úzka - nemožno sa prikryť.“ „Preskočilo ti!“ hulákal Achaz. „Sám nevieš, čo hovoríš? Prikrátka posteľ? Čaká ma dôležitá cesta, ktorej dôsledky budú mať vplyv na tento národ ešte dlho po tvojej smrti!“

Bohovia í Králi / m

„Teraz sa však neposmievajte,“ volal naňho Izaiáš, „aby vám nestuhli okovy. Lebo o skaze, a to neodvratnej, počul som od Pána, Jahveho zástupov, nad celou zemou.“ Z jeho slov tuhla Abii krv v žilách. Dúfala, že národu konečne nič nehrozí a jej deti sú v bezpečí. Ale čo ak sa Izaiášovo proroctvo naplní a tieto trápenia boli iba začiatkom? Čo potom bude s Ezechiášom

a s dieťaťom, čo sa má narodiť o pár mesiacov? Položila si ruky na brucho a na chvíľu zavrela oči. Ako každý deň, aj teraz sa modlila, aby Jahve ochránil jej deti. Achazov signál sa konečne dostal na začiatok karavány a Asýrčania s čiernymi bradami vyrazili ráznym krokom vpred. Dav sa pred nimi rozostúpil a nadšené volanie prehlušilo Izaiášove varovania. Prorokove slová sa však Abii ozývali v srdci ešte dlho po tom, čo sprievod zmizol z dohľadu.

Na Jeruzalem padal studený dážď a nízke mračná zahalili všetky okolité kopce. Ezechiášovi však na chladnom rannom počasí ani v najmenšom nezáležalo - veselo poskakoval po mokrých uliciach, močil si sandále v kalužiach a špliechal si kalnú vodu na členky aj na nohy. „Daj si pozor, kam šliapeš,“ karhala ho matka. „Celkom si zamočíš nohy.“ Pritom sa však usmievala a Ezechiáš vedel, že v skutočnosti sa nehnevá. Odbehol naspäť tam, kde Zachariáš lapal po dychu. „Rýchlo, dedko!“ súril ho a pobehoval okolo neho. „Prídeme neskoro na rannú obetu.“ „Stihneme ju, vnúčik. Neboj sa,“ upokojoval ho Zachariáš. „Chcem ju vidieť celú, dedko.“ „Viem, viem. Už sme skoro tam. Vidíš tú stenu?“ Zachariáš ukázal nahor pred seba. „To je vrchol chrámového múra.“ Ezechiáš chytil jeho aj matku za ruku a ťahal ich dopredu. „Rýchlo, prosím!“

Lynn Austinová / 112

„Rýchlejšie už nemôžem,“ namietal Zachariáš. „V tomto vlhkom vzduchu ma bolia kosti.“ „Už dávno si mi sľúbil, že ma vezmeš do chrámu.“ „ Aj to viem. Museli sme počkať na vhodný čas, vnúčik.“ „Nie som si istá, či by tvoj otec schvaľoval, že ťa berieme do Jahveho chrámu,“ dodala matka. „Ale včera odišiel do Damasku.“ Ezechiáša premklo nadšenie z predstavy, že majú s matkou a starým otcom spoločné tajomstvo. Skutočnosť, že by sa to otcovi nepáčilo, ho ešte posilňovala. „Prečo nechce, aby som tam šiel?“ spýtal sa. „Lebo uctieva Molocha?“ „Nuž, áno. Je to jeden z dôvodov,“ odvetil Zachariáš.

„On uctieva aj Jahveho?“ „Oboje naraz robiť nemôže, vnúčik. Už si zabudol? Počuj, Izrael, Jahve je náš Boh, Pán jediný.“ Ezechiáš si to pamätal. Bola to prvá vec, ktorú ho starý otec naučil. „Vezmeš ma po obete do chrámu, dedko?“ „Ale no tak. Veď som ti vravel, že do svätyne smú vstupovať iba

kňazi.“ „To viem, ale nemohli by sme ísť tam, kde bývaš?“ Zachariáš mu vravel, že Jahveho chrám je najúžasnejšie miesto na zemi, a on by z neho chcel vidieť čo najviac. „Ukážem ti všetko, čo smiem,“ sľúbil mu starý otec. Ezechiáš im pustil ruky. Na jeho vkus išli stále priveľmi pomaly. Mama mu rozstrapatila vlasy a on odbehol hľadať ďalšiu kaluž. „Nezamoc si nohy!“ volala za ním, bolo však už neskoro. Už ich mal aj tak nádherne premočené. Napokon sa dostali na vrchol a prešli bránou na vonkajšie nádvorie chrámu. Ezechiáš z neho videl strechu svätyne. Mama odišla do ženskej časti a prikázala mu držať sa pri starom otcovi. Keď s ním obišli budovu a ocitli sa pri východnom priečelí, šokovane zistil, že celú prednú stenu hyzdí škaredé lešenie. Jahveho chrám vôbec nevyzeral tak nádherne, ako čakal.

Bohovia £ Králi / 113 „To sú tie bronzové stĺpy, o ktorých som ti hovoril,“ povedal

Zachariáš a ukázal na dva masívne piliere pod terasou svätyne. „Pamätáš si ich mená?“ Ezechiáš prižmúril oči a snažil sa spomenúť, ako ho to starý otec učil. „Jeden je Bóáz a druhý... ehm... Ako to bolo, dedko? Zabudol som.“ „Druhý je Jákín: Jahve ustanovuje. Bóáz zase znamená: V ňom je sila.“ „Ale prečo sú zadebnené tými škaredými doskami?“ Zachariáš si vzdychol. Znelo to tak bolestne, až sa naňho Ezechiáš zaskočené pozrel. „Lebo tvoj otec chcel všetok bronz. Škoda, že som ti tie stĺpy nemohol ukázať pred tým, ako ich pripravili o bronzový povrch s nádhernými rezbami.“ „Prečo ich dal rozobrať, dedko?“ „Lebo potreboval dary pre asýrskeho kráľa a vedel, že najkrajšie poklady národa sú tu, v Jahveho chráme.“ Ezechiáš sa pozrel naokolo a prekvapene si uvedomil, že v chráme je iba zopár ľudí. V sprievode do údolia Benenom šli uctievať Molocha tisíce, takže čakal, že tu ich bude prinajmenšom rovnako veľa. „Kde sú všetci?“ spýtal sa starého otca. „Prečo neprišli na obetu Jahvemu?“ Zachariáš si opäť vzdychol. „Pretože ľudia Judska sa od Jahveho odvrátili. Dnes uctievajú mnoho falošných bohov, akoby nevideli, aký je rozdiel medzi nimi a Jahvem. Kráľby mal ísť príkladom - ľudia ho budú nasledovať. Tvoj otec sa však Jahvemu obrátil chrbtom.“ „Prečo?“ Zachariáš pokrútil hlavou. „To ti nepoviem, vnúčik. Svojím spôsobom za to asi môžem aj ja. Je mi to ľúto.“ Chlapec nechápal, ako by za to mohol byť zodpovedný jeho starý otec. Chystal sa ho na to spýtať, keď k nim zrazu pribehol tučný mužík s chlapcom, ktorý bol o pár rokov starší a o hlavu vyšší ako Ezechiáš.

Lynn Austinová / 114

„Zachariáš, priateľ môj! Ach, pochválené buď meno Pánovo!“ fučal mužík. „Tak rád ťa vidím!“ Objal ho s očami plnými nadšenia.

„Toto je môj syn Eliakim,“ ukázal na chlapca. „Robil som si o teba starosti, Zachariáš, ale vyzeráš výborne. Úžasné!“

„Som nový človek, Helkiáš - vďaka Bohu. Zoznám sa s mojím vnukom, princom Ezechiášom.“ Helkiáš sa hodil na kolená, sklonil hlavu a stiahol k zemi aj vyľakaného syna. Ezechiáša to zaskočilo. Zriedkakedy vychádzal z paláca a nebol zvyknutý, že by sa mu ľudia klaňali ako otcovi. „Obaja sme poctení naším stretnutím,“ vyhlásil Helkiáš. Spolu so synom sa postavil a onedlho sa už znova rozprával s dospelými, takže si deti nevšímal. Ezechiáš videl, ako si ho Eliakim premeriava od hlavy po päty. „Ty si fakt princ?“ spýtal sa Helkiášov syn. „Áno.“ „Kráľ Achaz je tvoj otec?“ „Áno.“ „Tak prečo neprišiel na obetu s tebou?“ Eliakim chrlil otázky tak rýchlo, že Ezechiášovi neostal čas na premýšľanie. „No... Odišiel do Damasku.“ „Čo tam chce?“ „Myslím, že sa tam má stretnúť s druhým kráľom. Ezechiáš sa pozrel na ruch na nádvorí. Dúfal, že sa starý otec poponáhľa a dohovorí s tým človekom. Z bočných dverí vyšlo niekolko kňazov a levitov. Postavili sa k obrovskému bronzovému oltáru. „Aké to je, keď človek patrí do kráľovskej rodiny?“ vyzvedal Eliakim. „Neviem,“ mykol plecom Ezechiáš. „Otec vraví, že králi a princovia majú kráľovskú krv. Aj ty ju r v 3« mas? „Asi áno.“ „A ako vyzerá?“

Bohovia i Králi / 115

Ezechiáš svoju krv videl iba raz, keď mu tiekla z nosa. „Je tmavočervená,“ odvetil.

„To aj moja. Tak čím sa od nej líši tá kráľovská?“ „Neviem.“ Ezechiáš znova mykol plecom. Nikdy nepremýšľal o tom, že by mal byť iný ako ostatní. Na druhej strane sa však ani nikdy nestretával s inými deťmi, ak nerátal svojich bratov. Rozhodne sa nikdy nestretol s nikým, kto by mu kládol tolko otázok. „Bude z teba raz král?“ dobiedzal Eliakim ďalej. Ezechiáš váhal s odpoveďou. Zdráhal sa pripustiť, že teraz je Achazovým najstarším synom. „Neviem. Možno.“ „Ak áno, potom budeš stáť hore na plošine medzi stĺpmi,“ prezradil mu Eliakim a ukázal na ne. „Čo budeš robiť, keď sa staneš kráľom?“

Ezechiáš zase mykol plecom v nádeji, že ho tým odradí od ďalších otázok.

„Ešte som ťa nikdy nevidel,“ poznamenal Eliakim. „Si tu prvý raz?“ „Áno.“ „Prídeš aj na večernú obetu?“ „Možno.“ Ja sem chodím s otcom každý deň ráno a večer. Musím sa pozerať odtiaľto, lebo ešte nemám dosť rokov, aby ma pustili na mužské nádvorie. Po ďalších narodeninách však budem môcť sláviť bohoslužby s otcom a ostatnými mužmi.“ Zachariáš vnukovi vysvetlil, že do dvanástich rokov sa nesmie zúčastniť na rituáli, a teraz až takmer závidel Eliakimovi, lebo ten už bol skoro muž. Uvažoval, aké to je, mať otca, ktorý dvakrát denne bráva syna do chrámu. Náhle jeden z kňazov vysoko na múre zatrúbil na šofar. Helkiáš sa náhlivo rozlúčil a utekal za ostatnými mužmi na vnútornom nádvorí. Eliakim šiel za ním len po vchod. „Aj my sa môžeme pozerať iba odtiaľto,“ pripomenul vnukovi Zachariáš. Čupol si k nemu, položil mu ruku na plece a druhou

Lynn Austinová / 116

ukazoval, čo sa vnútri deje. Muži sa zhromaždili okolo obrovského zásobníka na vodu, vyššieho ako dospelý chlap a širokého azda päť metrov. „Najprv sa muži očistia v kovovom mori,“ vysvetľoval. „Vyznajú Jahvemu svoje hriechy a umyjú sa, čím ich zo seba symbolicky zmyjú. More stávalo na podstavci z dvanástich bronzových volov znázorňujúcich izraelské kmene. Ach... Boli nádherné! Vyššie ako ty, tri obrátené na východ, tri na západ, tri na sever a tri na juh. Velkolepé!“ „Čo sa s nimi stalo?“ „Tvoj otec ich nechal odviezť asýrskemu kráľovi. Teraz sa pozeraj. Vidíš, ako sa muži umývajú? Musia si očistiť nohy, aby smeli pred Bohom kráčať vzpriamení, aj ruky, aby ich činy boli v jeho očiach čisté, a ústa, aby hovorili iba samé čisté slová. Až potom smú ísť k oltáru. Pod, presuňme sa, nech lepšie vidíme.“ Zobral vnuka za ruku a prešiel s ním na druhú stranu nádvoria. Nebola tam žiadna socha, nijaké rozďavené ústa ani vystrčené ruky - iba obrovský hranatý oltár týčiaci sa pred nimi do výšky dvoch statných mužov. Vzduch nad ním sa chvel od horúčavy. Keď sa vietor nečakane obrátil ich smerom, Ezechiáš zacítil na tvári páľavu a dym. Od strachu ustúpil a zadržal dych. „Chcem ísť domov,“ nariekal. „Všetko je, ako má byť, vnúčik,“ upokojoval ho starý otec. „Nemáš sa čoho báť.“ Pevnejšie sa ho chytil za ruku a snažil sa ovládnuť strach aj hrozné spomienky, ktoré v ňom obeta vyvolávala. Jeden z kňazov priviedol k oltáru baránka a v ruke sa mu zaleskla čepeľ noža. Ezechiášovi to pripomenulo bratov Eliaba a Amariáša. Musel nasilu zažmurkať, aby potlačil slzy. „Chcem ísť domov,“ povedal znova. Zachariáš si čupol, pozrel sa mu do tváre a chytil ho za obe ruky. „Jahve nie je ako Moloch, vnúčik. V jeho chráme sa nemáš čoho báť. Vidíš, ako muži kladú baránkovi ruku na hlavu? Nahradí ich

Bohovia £ Králi / 117

a ponesie ich hriechy. Za hriechy sa musí platiť krvou, no bude to krv baránka, nie tvoja ani moja.“

Keď aj posledný muž zdvihol ruku z hlavy obetného zvieraťa, kňaz ho zručne podrezal. Baránok sa prestal brániť, ochabol a misa v rukách jedného z levitov sa naplnila jeho krvou. Ezechiášovi sa z toho dvíhal žalúdok. Zavrel oči, aby sa na to nemusel pozerať. Potom však v mrmote hlasov, praskaní a syčaní plameňov začul známy hlas starého otca spievajúceho spolu s levitmi. Jeho hlboký zvučný hlas chlapca upokojil, takže otvoril oči a pozrel sa okolo seba. Na schodoch svätyne sa zhromaždili levitskí hudobníci s nástrojmi a Zachariáš spieval spolu s nimi: „Pane, ako mnoho je tých, čo ma sužujú! Mnohí povstávajú proti mne. Mnohí o mne hovoria: Boh mu nepomáha.“ Keď obrátil pohľad naspäť na baránka, veľa z neho neostalo. Kňaz ho rýchlo odral z kože a zbavil vnútorností. Muži obkolesili velký oltár a on vyšiel s obetou po šikmej rampe. Iný zatiaľ striekal barančiu krv okolo spodku oltára a leviti spievali: „Ale ty, Pane, si môj ochranca, moja sláva, čo mi hlavu vztyčuje. Hlasne som volal k Pánovi a on mi odpovedal zo svojho svätého vrchu.“ Ezechiáš sledoval, ako veriaci padajú na kolená a spoločne sa vrhajú dopredu, takže sa čelom dotýkajú mokrých kameňov. Presne tak sa niektorí klaňali jeho otcovi. „A ja som sa uložil na odpočinok a usnul som. Prebudil som sa, lebo Pán ma udržuje. Nebudem sa báť tisícov ľudí, čo ma obkľučujú.“ Keď skončili klaňanie, pozreli sa na kňaza pripraveného pokračovať v obete. „Povstaň, Pane; zachráň ma, Bože môj!“ Kňaz položil obetný dar na oltár a ustúpil, lebo k nebu sa zdvihol vysoký stĺp ohňa. Ezechiáš prekvapene uskočil. Nečudo, že je Jahve mocnejší ako Moloch, pomyslel si. Aj on je Boh ohňa. „Je tu!“ volali zhromaždení muži. „Odpovedá!“ Zachariáš ho uisťoval, že Moloch nie je skutočný, on sa ho však stále bál ako ozruty, ktorá mu zabila dvoch bratov. Pohľad na Jahveho

Lynn Austinová / 118

silu v ohnivom stĺpe ho takmer presvedčil, že aj tento neviditelný Boh je rovnako silný. Kňazi položili na oltár aj zvyšok baránka, tentoraz však nenasledoval nijaký stĺp plameňov, iba kúdoly dymu a sykot uhlíkov. Vôňa, čo sa niesla z Jahveho ohňa, bola nádherne sladká. Veriaci začali po jednom odchádzať a o chvíľu nebol na nádvorí vôbec nik. Večerná obeta sa skončila a Ezechiáš si spomenul na dlho očakávanú prehliadku chrámu. „Môžeme sa pozrieť na dvere zo zlata?“ spýtal sa, len čo sa Zachariáš zdvihol na nohy. „Aha, zlaté dvere Pánovho domu. Áno. Poď.“ Prešli cez bránu, ktorou vychádzali poslední veriaci, a cez nádvorie sa dostali na terasu svätyne. Museli sa pretlačiť okolo dreveného lešenia, aby sa mohli pozrieť na zlaté dvere vnútornej svätyne. Keď ich však Ezechiáš konečne uvidel, vôbec neboli zlaté. Boli z dreva plného dier a škrabancov. „Nie sú zo zlata!“ ohradil sa. „Sú z obyčajného starého dreva!“ Na pleci zacítil ruku starého otca. „Je mi ľúto, vnúčik. Kráľ Achaz asi vzal aj toto. Ach, nech je k nemu Jahve milostivý!“ Ezechiáš mal pocit, že ho podviedli. Sklamanie ho zasiahlo ako úder päsťou. Šiel za Zachariášom naspäť cez nádvorie do spleti chrámových skladov na severnej strane hory, nadšenie z prehliadky v ňom však už vyprchalo. Zachariáš sa mu cestou snažil ukázať niektoré veci, no všetko mu pripadalo ošumelé a neudržiavané, s padajúcou omietkou a hustými pavučinami. Keď prišli do velkého skladu, Zachariáš šokovane zistil, že je takmer prázdny. Ako v mrákotách sa po ňom obzeral, potom zdvihol zájdený strieborný kalich a pokúsil sa ho rukávom vyleštiť. „Toto bola klenotnica posvätných nádob používaných pri obradoch,“ povedal. „Bývala plná, ale teraz... Asi to všetko išlo do Asýrie.“ Uprene sa zahľadel na prázdne police, akoby celkom

Bohovia k Králi / 119

zabudol, že tam má aj vnuka. Ezechiáš ho potiahol za rukáv, aby ho vrátil do reality. „Čo s tým všetkým bude robiť ten druhý kráľ, starý otec?“ „To neviem. Asi to jednoducho roztaví. Počul som aj, že pohanskí králi z takýchto posvätných nádob niekedy pijú víno pri hostinách na počesť ich falošných bohov. Bolí ma pomyslenie, že Jahveho posvätné predmety bude niekto používať takýmto spôsobom.“ Vzdychol si a zavrel dvere skladiska. Potom aj s vnukom vykročil dolu chodbou. „To najlepšie som nechal na koniec. Ukážem ti chrámovú knižnicu.“ Vošli do dlhej úzkej siene s radom okien usadených vysoko v jednej z hrubých stien. Pod nimi aj na protiľahlej stene boli desiatky výklenkov vytesaných do kamennej steny s bielou omietkou. Ležali v nich stovky zvitkov, z ktorých do miestnosti trčali iba drevené rukoväte. Najviac ich bolo pri strede siene, kde stáli aj stoly a lavice pre učencov, čo s nimi pracujú. Momentálne tam bol iba jediný pisár prepisujúci hebrejské písmo z vyblednutého pergamenu. Ostatné skladiská páchli zatuchlinou, tu však bolo cítiť najmä príjemnú vôňu pergamenového papiera a dreva. „Tieto zvitky obsahujú všetky zákony, ktoré dal Jahve nášmu národu,“ vysvetľoval Zachariáš. „Sú tu aj dejiny našich predkov až po Adama a Evu. Jahveho pravda je jediné, čo tvoj otec nikdy nedokáže zničiť ani zmeniť.“ Ezechiáš nechápal, prečo je starý otec taký pyšný práve na túto miestnosť. Nebolo v nej nič cenné - žiadne zlato ani striebro, iba zaprášené zožltnuté papiere. „Si z chrámu trocha sklamaný, však?“ Pokrčil plecami a pozrel sa na svoje zablatené nohy. Zachariáš mu opäť položil ruku na plece. „Je mi veľmi ľúto, že som ťa zavádzal, keď som hovoril o nádherách chrámu. Bol som slepý, keď som nevidel, ako veľmi spustol. Až dodnes som iba spomínal na to, aký bol nádherný za zlatých čias

Lynn Austinová

í

120

kráľa Oziáša. To však bolo dávno. Prepáč, vnúčik. Dnes ho vidím tvojimi očami. Vidím, aký je, a nie aký býval kedysi.“ „Kiežby bol zase krásny, dedko! Prečo musí otec všetko ničiť?“ „Poď, sadni si.“ Zachariáš ho odviedol k jednému z písacích stolov a prešiel očami po stôsoch zvitkov. Keď našiel ten, ktorý hľadal, sadol si k chlapcovi a opatrne ho pri ňom rozvinul. „Vieš, Jahve nie je prekvapený, že všetci nepriatelia napadli tvojho otca naraz. Vlastne to sám spôsobil. Tento zvitok je z Tóry. Napísali ho ešte pred tým, ako sa deti Izraela dostali do tejto krajiny. Môžem ti z neho niečo prečítať?“ Ezechiáš prikývol, no nezdvihol pritom hlavu. Sandálom ledabolo kopal do nohy stola. „Ak budete mať synov a vnukov a zostarnete v tejto krajine,“ začal čítať Zachariáš, „ak sa skazíte a urobíte nejakú rytú modlu a budete páchať zlo pred Jahvem, svojím Bohom... zakrátko vyhyniete z krajiny, do ktorej po prekročení Jordánu vojdete, aby ste ju vlastnili.“ Ezechiáš tomu nerozumel. Pozrel sa na starého otca v nádeji, že mu to vysvetlí. „Tvoj otec dal vyrabovať chrám,“ povedal mu Zachariáš, „lebo nás nepriatelia napadli zo všetkých strán. Ničili celé mestá a odvádzali tisíce ľudí do otroctva. Stalo sa to presne tak, ako Jahve predpovedal, pretože sa od neho ľudia odvrátili a začali uctievať modly. Tvoj otec dal Jahveho zlato asýrskemu kráľovi, aby nás zachránil od nepriateľov. Mali sme slúžiť Jahvemu, ale teraz budeme sluhami Asýrie.“ Ezechiáš sa zachvel od strachu. „Jahve odíde a prestane byť naším Bohom?“ „Vieš čo? Prečítam ti zvyšok tohto zvitku a možno si na to odpovieš aj sám. .Odtiaľbudeš hľadať Jahveho, svojho Boha, a nájdeš ho, keď ho budeš hľadať z celého srdca a z celej duše. Keď budeš v biede a keď sa ti na konci časov vyplnia všetky tieto veci, vrátiš sa k Jahvemu, svojmu Bohu, a budeš počúvať jeho hlas. Lebo Jahve je milosrdný Boh; neopustí ťa a nezahubí.'“

Bohovia ř Králi / 121

„Odpustí nám, Ezechiáš,“ povedal ticho. „Jahve nás miluje a odpustí nám, keď sa obrátime naspäť k nemu. Celým srdcom viem, že je to pravda.“ Ezechiáš prestal kopať do stola a chvíľu nehybne sedel. „Vieš, vnúčik, jedného dňa budeš kráľom Judska a...“ Zachariáš sa zarazil uprostred vety. „Nie. Si primladý, aby si chápal, aká zodpovednosť ťa čaká. Nadnes sme si už povedali dosť.“ Chlapec sa snažil pochopiť, čo počul od starého otca, stále bol však priveľmi sklamaný. „Dedko?“ opýtal sa napokon. „Nemohol Jahve pobiť nepriateľov a zachrániť nás? Potom by otec nemusel ničiť jeho chrám. Nemohol to Jahve urobiť?“ „Ale isteže mohol! Nepamätáš sa, ako som ti hovoril o Dávidovi a Goliášovi?“ Ezechiáš prikývol. „Pamätáš si aj na Jozueho a Jericho? A na to, ako Jahve zastavil slnko, aby mohol Jozue poraziť amorejských kráľov? Áno, Jahve mohol poraziť všetkých nepriateľov Judska.“ „Tak prečo to neurobil, dedko?“ Zachariáš smutne pokrútil hlavou. „Pretože náš národ už v neho neverí... a nik sa neobťažoval prosiť ho o to.“

■

Na cestu sa valil vietor a prinášal z púšte oblaky prachu a špiny. Kráľ Achaz zavrel oči pred štipľavými nečistotami aj nekonečnou pustatinou ležiacou pred ním. Asýrski vojaci jeho sprievod zastavili neďaleko Damasku a nechali ho tam v páľave, pred ktorou ho chránila iba strieška jeho voza. Vytrel si špinu z očí a znova ich otvoril, no bezútešný výhľad sa nezmenil. Nádherné mesto Damask ležalo v ruinách. Mohutné kamenné hradby, ktoré mu kedysi poskytovali ochranu a bezpečie, boli plné dier. Medzi sutinami videl pobehovať šakalov. Kam oko dovidelo, stáli na planine čierne asýrske stany ako nízke mračná nad krajinou. Po viniciach a olivových hájoch, ktoré kedysi zdobili túto bohatú krajinu, neostalo ani stopy. Tam, kde kedysi rástli vznešené platany a rohovníky, ostali iba ohořené pne. Asýrski vojaci celou cestou držali ostré tempo, ktoré kráľa vyčerpalo. Každý sval, každý kĺb v tele ho bolel od natriasania vo voze a zúfalo túžil po kúpeli a mäkkom lôžku s množstvom vankúšov. Ako však hľadel na zničené mesto pred sebou, bolo mu jasné, že ho nijaký velký luxus nečaká. Zastonal a opäť klesol do voza.

Lynn Austinová / 124 „To teplo je neznesiteľné! Nestoj tam ako tík - ovievaj ma!“ vyštekol na osobného sluhu. Potom zavrel oči a sluha sa snažil palmovým listom rozhýbať žeravý vzduch. Po chvíli musel svojho pána vyrušiť z odpočinku. „Vaša výsosť, niekto k vám ide.“ Achaz vstal a nervózne sa pozrel na tri vozy, ktoré sa k nemu rútili a napokon prudko zastali v oblaku prachu. Z prvého z nich vystúpil Asýrčan ozbrojený mečom, lukom a kopijou. Tuniku mal vyšívanú zlatom a nosil hranatú bradu v štýle asýrskych panovníkov. Achaz zosadol zo svojho voza a uklonil sa mu. Nepochyboval, že je to najvyšší panovník, cisár Tiglatpilésar, ktorý ho víta ako priateľa a spojenca. „Som Achaz, syn Jotáma, kráľ Judska a Jeruzalema,“ predstavil sa. Asýrčan vychrlil niekolko viet v jazyku, ktorému Achaz nerozumel, a kývol na muža vo voze za ním, aby mu šiel tlmočiť. „Nemusíte sa ukláňať,“ vysvetlil tlmočník. „Je to iba rabsake. Zastupuje asýrskeho vládcu.“ „Aha. Chápem.“ Achaza tá chyba zahanbila, až sa mu do líc nahrnula krv. „Rabsake dovezie váš tribút do vládcových skladov. Prevezme aj velenie nad vojakmi, ktorých ste vládcovi priviedli do daru.“ „Počkajte chvíľu!“ zvolal Achaz vyplašené. „Niekde muselo dôjsť k omylu. Títo vojaci sú všetko, čo mi ostalo z celej armády. Nepriviedol som ich ako dar. Mohol by si to rabsakemu vysvetliť?“ Tlmočník sa krátko zasmial. „To by ste asi nechceli. Asýria nedovoľuje vazalským národom vlastnú armádu. Už ju nepotrebujete. Teraz ste pod ochranou Asýrie. Nariaďte svojim vojakom, aby odteraz poslúchali rabsakeho, kráľ Achaz. Potom musíte ísť za mnou.“ Uškrnul sa tak posmešne, až mal Achaz čo robiť, aby ho neudrel. Achazom triasla bezmocná zlosť, keď ten rozkaz odovzdal svojmu veliteľovi, a potom mlčky sledoval, ako armáda odchádza v sprievode Asýrčanov. Z Jeruzalema odchádzal s velkým sprievodom, a keď sa

Bohovia £ Králi / 125

vráti iba s jediným vozom a hŕstkou sluhov a strážcov, znemožní sa. Uvažoval, či jeho vojaci ešte niekedy uvidia svoje domovy a rodiny. Keď sa prach znova usadil, napäté ticho prerušil tlmočník. „Teraz vás vezmem do vášho stanu.“ „Stanu? Povedal si stanu?“ spýtal sa Achaz. Poníženie sa v ňom menilo na zúrivosť, keď si predstavil, že by mal bývať v obyčajnom stane. Rýchlo však hnev potlačil, lebo si uvedomil, že bez armády nie je v pozícii, v ktorej by mohol veľmi protestovať. So zlostným stonom nastúpil do voza, tlmočník sa tam natlačil za ním a ukázal pohoničovi smer. Achaz zachmúrene hľadel na zrúcaniny Damasku po oboch stranách prašnej cesty. „Som Jefia, syn Šemajáša z kmeňa Neftaliho,“ povedal tlmočník.

„Váš stan už nie je ďaleko.“ „Neftaliho?“ spýtal sa Achaz. „Ty si Izraelita?“ „Presne tak. Práve preto ma vybrali za vášho tlmočníka.“ „Ale ako si sa ocitol v Damasku?“ Jefia si ho premeral. „Ako som sa ocitol v Damasku?“ zopakoval neveriacky. „Musíte byť fakt naivný, keď príde na Asýrčanov, kráľ Achaz, syn Jotáma. Asýrčania ma zajali pri vpáde do Izraela. Som ich otrok, ich majetok. Môžu ma zaviesť do Damasku alebo kam sa im zapáči. Momentálne sa im zapáčilo urobiť zo mňa vášho tlmočníka.“ Achaz odvrátil zrak, aby sa nemusel pozerať na jeho posmešný úškrn. „Cestou cez Izrael som videl stopy asýrskeho vpádu,“ zamrmlal. „Áno. Náš kráľ sa múdro rozhodol vzdať a platiť tribúty, aby Izrael ušetril takej skazy, akú utrpel Damask. Väčšina mojich krajanov sa nedostala do zajatia - aspoň nateraz. Môj národ je však vazalom Asýrie, čo znamená...“ Jefia sa pohŕdavo zasmial. „Znamená to, že sme všetci otrokmi. Tu je váš stan, kráľ Achaz.“ Voz zastal v malom tábore pred hradbami zničeného mesta. Achazov stan mal štyri velké miestnosti. Bol oveľa väčší, ako kráľ

Lynn Austinová / 126

čakal. Mal slušné zásoby jedla aj vína a na jeho velké prekvapenie aj prenosný kúpeľ. „Kedy ma prijme asýrsky král?“ spýtal sa. Videl, ako Jefia potláča úsmev, a vzkypela v ňom zlosť. „Kvôli tomu som prišiel!“ skríkol. „Máme podpísať zmluvu. Sme spojenci.“ Jefia na jeho výbuch reagoval pokojom. „Keď dorazia všetci králi vazalských národov, Tiglatpilésar váš všetkých predvolá naraz. Zatiaľ musíte ostať tu. Ja budem s vami pre prípad, že by ste niečo potrebovali.“ Mierne sa uklonil. Achaz bol zvyknutý na poddaných, ktorí sa pred ním krčia od strachu, a Jefiova opovážlivosť mu riadne liezla na nervy. Ten človek sa navonok správal slušne, no zakaždým, keď hovoril o vazaloch, mu bolo v hlase cítiť slabo maskované pohŕdanie. O jeho pomoc nestál. Obrátil sa mu chrbtom a zavolal svojho osobného sluhu. „Chcem sa okúpať a odpočinúť si,“ vyhlásil. Na tvári sa mu objavil úsmev, keď videl, ako sa sluhovia kmitajú, len aby mal všetko čím skôr pripravené. „Môžeš ísť,“ povedal Jefiovi. Prešlo niekolko únavných dní, počas ktorých odpočíval po ceste a čoraz väčšmi sa nudil. Mal prebytok vynikajúceho jedla a vína, nemal však čo robiť, takže bol zo dňa na deň nervóznejší a netrpezlivo čakal, kedy ho už konečne povolá asýrsky panovník. Bol však rozhodnutý nepýtať sa na to zdržiavanie Jefiu. Neznášal ten jeho posmešný výraz ani to, že mu všetko vysvetľuje ako malému dieťaťu. Až keď napokon prišla do stanu správa, zavolal ho, aby ju preložil. Otrok ju mlčky prečítal a nadvihol obočie, akoby ho trocha zaskočila. „Posiela po vás rabsake. Už prišli všetci vazalskí králi. Mám vám ukázať mesto a potom sa stretnete so svojím... spojencom Tiglatpilésarom. “ „Konečne!“ vzdychol si Achaz. „Potrebujem trocha času na prípravu a...“ „Nie,“ pokrútil hlavou Jefia. „Rabsake vás zavolal. Musíte okamžite prísť.“ Kráľovi neušlo, akým prísnym varovným tónom to

Bohovia K Králi / 127

vraví. Chvíľu naňho gánil a potom náhlivo odišiel do stanu, aby sa bleskovo prezliekol. O chvíľu sa znova vynoril, nasadol na voz a nechal sa odviezť do zničeného mesta. Pri pohľade na hrôzy, čo v ňom ostali po Asýrčanoch, iba s námahou potláčal šok a des. Obe strany cesty k bráne lemovali nekonečné rady mŕtvol na vysokých koloch. „Vládca by vás rád zoznámil so staršími Damasku,“ povedal mu Jefia. „Nabodli ich zaživa a nechali ich zomierať, sledujúc skazu svojho mesta.“ Achaz hľadel priamo pred seba a na ústach si držal plátenný obrúsok, aby sa nepovracal. Nápis nad bránou hlásal: Takto skončia nepriatelia Asýrie. „Pisári zrátali hlavy,“ vysvetľoval Jefia, ukazujúc na hromady mŕtvol, „a podľa ich počtu potom dostali vojaci zaplatené.“ „Pre návštevy mohli vybrať aj lepšiu trasu,“ poznamenal Achaz. „Nemuseli by sme sa pozerať na takéto veci.“ Jefia si ho premeral a pokrútil hlavou. „Vy to ešte stále nechápete, však, kráľ Achaz, syn Jotáma?“ „Čo mám chápať?“ „Prečo tu podľa vás asi nechali všetky tie mŕtvoly? Prečo vás vôbec pozvali do Damasku?“ „Sme spojenci...“ „Nie,“ prerušil ho tlmočník ostro. „Toto nebude stretnutie spojencov, ako si naivne myslíte. Toto predvolanie je veľmi podrobne premyslené. Má slúžiť ako varovanie pre vazalov ako vy. Tiglatpilésar vie, že po tom, čo tu uvidíte, vám ani vo sne nenapadne sa proti nemu búriť. Nestojí o vaše priateľstvo, kráľ Judska. Chce váš strach a poddanosť.“ Achaz pokrútil hlavou, akoby sa tým mohol zbaviť tlmočníkových slov. „Nie... Neverím...“ „Chce vaše tribúty, kráľ Achaz - teraz a po zvyšok vášho života. Vie, že môže žiadať čokoľvek a vy to vymlátite zo svojho národa, len aby Jeruzalem neskončil ako Damask.“

Lynn Austinová / 128

Achaz stál vo voze ako obarený. Najradšej by toho muža obvinil zo lži, no keď videl, ako sa k bráne blížia ďalší vazalskí králi, uvedomil

si, že Jefia hovorí pravdu. Cítil sa ako hlupák, že mu to nedošlo už dávno. Oprel sa o bočnicu. Bol z toho taký otrasený, že sa ledva držal na nohách. Potom sa mu bolestne jasne vybavili Izaiášove prorocké slová: Lebo o skaze, a to neodvratnej, počul som od Pána, Jahveho zástupov, nad celou zemou. „Už som videl dosť,“ povedal ticho, Jefia však iba pokrútil hlavou. „Uvidíte úplne všetko.“ Vyrazili do ulíc Damasku posiatych sutinami. Zo všetkých strán míňali iba zmar a skazu. Achaz ponuro mlčal, Jefia však neúnavne pokračoval v desivej prehliadke. Pri skupine nahých mužov a žien s oholenými hlavami, ktorí sa prehrabávali v sutinách, prikázal na chvíľu zastať. „Toto sú ľudia, čo prežili dobytie iného mesta vo vzdialenej časti Asýrskej ríše. Previezli ich sem, aby znova postavili Damask, zatiaľ čo ich mesto zase obnovia iní. Tak to u Asýrčanov chodí.“ „Tak to u Asýrčanov chodí,“ zopakoval kráľ ticho. Začínal chápať rozsah asýrskej brutálnej moci a vojenskej sily. Jeho národ sa stal bábkou, malou časťou obrovskej ríše, a on nemohol robiť nič, iba sa pred ňou pokoriť. „Na kopci pred nami stával chrám.“ Jefia ukázal na umelé návršie tvoriace najvyšší bod v meste. „Ďalej musíme ísť pešo. Ulice sú zatarasené sutinami chrámového komplexu.“ Achaz vystúpil z voza a šiel za ním okolo masívnych kameňov, ktoré kedysi tvorili aramejský chrám. Bol lepkavý od potu a špinavý od všadeprítomného prachu. Keď zastal, aby chytil dych a utrel si tvár, videl za sebou ďalších vazalských kráľov. Aj oni sa vliekli na chrámovú horu pešo. „Prečo ideme všetci práve tam?“ „Musíte sa pokloniť asýrskym bohom a uznať, že sú nadradení tomu vášmu.“

Bohovia £ Králi / 129

Achaz prikývol. Bol priveľmi otupený, aby sa zmohol na námietky, a tak sa iba štveral ďalej. Z chrámu neostal kameň na kameni. Na dláždenom nádvorí stál iba ozrutný mosadzný oltár. Všetky štyri strany na ňom zdobili asýrski bohovia, na každej bol však stredobodom pozornosti boh Asýr - bojovník s lukom na okrídlenom slnku. Achaz a ostatní králi sa zhromaždili okolo oltára, zatiaľ čo asýrski kňazi priviedli zvieratá určené na obetné dary. Jefia prekladal ich spevy: „Sláva Asýrovi, ktorý nás viedol k víťazstvu nad nepriateľmi. Sláva Asýrovi, ktorý nad nimi vyriekol svoj rozsudok. Sláva Asýrovi, ktorý urobil z Asýrie najmocnejší národ na celej zemi. Sláva Asýrovi a jeho zástupcovi medzi nami, vládcovi Tiglatpilésarovi!“ Achaza premkla hrôza, keď sa spolu s ostatnými kráľmi ukláňal a chystal uznať Asýrovu nadradenosť nad Jahvem. Pamätal si, ako Jahve potrestal jeho otca Oziáša, a desil sa jeho hnevu. Nemenej sa však desil Asýrčanov. Nemal na výber. Musel si kľaknúť do prachu a vyhlásiť: „Jahve, Boh Judska, skláňa sa pred Asýrom.“ Obrad pokračoval v ohlušujúcom rytme popevkov a krviprelievania. Achaza zmáhala horúčava dňa v spojení s páľavou z oltára. Zúfalo si želal, aby sa to už skončilo. Chcel si ľahnúť sám vo svojom stane a pokúsiť sa dať dokopy to, čo ostalo z jeho života. Po skončení rituálu sa však k nemu obrátil Jefia s posmešným úsmevom na tvári. „No a teraz sa konečne stretnete so svojím... spojencom Tiglatpilésarom.“ Achaz si pozrel na rúcho špinavé od prachu a mokré od potu. „V takomto oblečení?“ Jefia sa iba znova usmial a odviedol ho rumoviskom k bývalému kráľovskému palácu, ktorý sa ako jedna z mála budov v meste zachoval nepoškodený. Vládcov trón s baldachýnom stál navrchu palácových schodov a králi sa mali zoradiť na ulici pod ním. Asýrsky panovník mal dlhú purpurovú tuniku z jemného hodvábu posiatu zlatými výšivkami. Drahokamy na prsteňoch a náramkoch sa na

Lynn Austinová / 130

slnku prenikavo ligotali. Ovievala ho desiatka otrokov s palmovými listami. Achaz stál dolu pod trónom v šialenej horúčave a zúfalo túžil niekam si ľahnúť s čašou vína na uhasenie smädu. „Čo bude teraz?“ spýtal sa tlmočníka. „Najprv sa koná sprievod zajatcov a potom obrad, pri ktorom vazalskí králi potvrdia oddanosť panovníkovi.“ Jefia to znova povedal pohŕdavým tónom, Achazovi to však už bolo jedno. Už chápal, čo to znamená v skutočnosti. Bol blázon, keď si myslel, že bude s cisárom rokovať ako rovný s rovným. Sprievod sa začal eskadrami asýrskych bojovníkov. Achaz sledoval, ako ich míňajú nekonečné rady bradatých vojakov a ako sa im na slnku lesknú zbrane. Nasledovala jazda s toľkými koňmi, kolko nevidel za celý život. Ďalšie prišli na rad bojové vozy, po nich baranidlá a nakoniec obliehacie veže. Achaz si pamätal, aké zúrivé útoky pretrpeli jeruzalemské hradby počas obliehania pred niekoľkými mesiacmi, no zbrane Aramejčanov mu v porovnaní s asýrskym arzenálom pripadali ako detské hračky. Starnúce hradby Jeruzalema by sa pod ich náporom do pár mesiacov zrútili. Asýrski vojaci sa ako vlna za vlnou valili ulicou, až mal z toho pocit, že ich videl viac, ako je v Judsku obyvateľov. Po nich nasledovali ulúpené poklady Damasku na stovkách vozov. Achaz v živote nevidel tolké bohatstvo. Jeho dar panovníkovi mu odrazu pripadal bezcenný. Za pokladmi sa ťahali vojnoví zajatci vedení kráľom a jeho šľachtou. Boli nahí, na nohách mali okovy a Asýrčania ich ťahali za obruče vrazené do nosa a pier. Keď došli k palácovým schodom, asýrsky vladár sa postavil a vytasil meč, aby mohol začať dlhé trápenie porazeného kráľa. Achaz s hrôzou sledoval, ako Asýrčania držia zajatcov na zemi za ruky a nohy, aby ich pomaly umučili. Boli zjavne veľmi dômyselní v predlžovaní ľudského utrpenia. Achaza premáhal des a šok, no vresk neustával. Keď to už dlhšie nevydržal, predral sa do zadných radov, padol na kolená a povracal sa.

Bohovia f Králi / 131

Po ničom netúžil tak veľmi ako po tom, aby bol zase vo svojom paláci ďaleko od tejto mäsiarčiny. Ľutoval, že sa kedy obrátil na tohto krvilačného netvora s prosbou o pomoc. Keď sa mu prestal dvíhať žalúdok, spomenul si na Izaiášovo varovanie: So smrťou sme uzavreli zmluvu. Utrel si oči aj ústa a pozviechal sa na nohy. Dobre vedel, že sa musí vrátiť a pozerať sa na to až do konca. Zdvihol hlavu a uvidel, ako naňho čaká tlmočník. Prvý raz sa mu zdalo, že v jeho očiach vidí miesto pohŕdania súcit. Mučenie sa napokon skončilo, no v hlave mu ešte veľmi dlho znel vreskot zomierajúcich. „Teraz sa vazalskí králi a ich sprievodcovia zoradia, aby vzdali hold vládcovi Tiglatpilésarovi,“ oznámil mu Jefia. „Pôjde sa podľa dôležitosti.“ Achaza ponížilo, ked zistil, že patrí medzi najmenej dôležitých. Kým čakal v rade a triasol sa od strachu, musel uvažovať, ako si vôbec kedy mohol myslieť, že bude s asýrskym panovníkom sedieť pri jednom stole, podpisovať dohody a debatovať o osude národov ako rovný s rovným. Podlamovali sa mu kolená, nejako sa však predsa len dostal pred vládcu. „Som Achaz, syn Jotáma, kráľ Judska a Jeruzalema - ponížený služobník vašej výsosti.“ Padol pred kráľa čelom k zemi, tak ako ostatní králi pred ním. Prach Damasku ho škrabal v nose aj hrdle. Keď pocítil dotyk panovníckeho žezla, opäť sa zdvihol a potlačil nutkanie oprášiť si tvár a šaty. Teraz už chápal, čím je - úbohým poddanským kráľom, ktorý bude do smrti slúžiť Asýrčanom. Ak sa vzbúri alebo nedokáže poslať patričný tribút, skončí ako umučený kráľ Aramejčanov. „Už je koniec?“ spýtal sa tlmočníka. „Už sa môžem vrátiť do stanu?“ Jefia pokrútil hlavou. „Kráľ vás pozval na hostinu na svoju počesť. To pozvanie sa nedá odmietnuť.“ Išli teda za ostatnými do paláca. Obrovskú hodovnú sieň v ňom zdobili tapisérie zobrazujúce národy Asýrskej ríše. Vyhrával tam orchester, na vyvýšenom pódiu sa vlnili tanečníčky a pri stoloch

Lynn Austinová / 132

čakali stovky otrokov pripravených obsluhovať kráľov. Achazov stôl bol určený pre najmenej dôležitých, no aj tak ponúkal množstvo mäsa, chleba, zeleniny a ovocia od výmyslu sveta. Predstava jedla bola Achazovi odporná, no trápil ho neuhasitelný smäd. Nedaleko jeho stola naliali otroci víno do obrovskej misy a primiešali do nej prášok z listov a semien. Len čo ho začali podávať, hltavo sa napil. Okamžite mu doliali. Mala to byť úžasná hostina, on si ju však nevedel vychutnať. Nedokázal zabudnúť na hrôzy, ktorých bol svedkom, ani na nekonečný strach, ktorý cítil pred asýrskym panovníkom. Znova sa napil a uprel zrak na ľanový obrus. V ušiach mu hučalo od všeobecnej vravy a veselia. Víno začalo postupne účinkovať. Mal pocit, že sa do rytmu hudby vlní celá sieň. Spočiatku sa mu to páčilo, keď však pozrel na tapisériu, s hrôzou zistil, že postavy na nej ožili, zliezli zo steny a tancujú rovno pred ním. Zavrel oči, aby sa zbavil toho čudesného výjavu, no do tmy pod viečkami prenikli víry svetiel a farieb, ktoré sa divo krútili, či už na ne hľadel, alebo nie. Mal pocit, že sa mu hlava rozletí na tisíc kusov. Rýchlo oči zase otvoril, no teraz ich pre zmenu nedokázal zaostriť. Keď sa natiahol za čašou s vínom, ruka sa mu akoby oddelila od predlaktia a vznášala sa vo vzduchu. Schmatol čašu oboma rukami a opäť sa hltavo napil, snažiac sa dostať pod kontrolu vlastnú myseľ. Keď ju vypil a chcel ju položiť naspäť na stôl, vyšmykla sa mu a s cvengotom spadla na zem. „Čo sa to so mnou deje?“ zvolal a chytil sa za hlavu.

„To je tým vínom,“ prezradil mu Jefia. „Asýrčania pridávajú do vína silné omamné látky, aby ich bohovia odniesli do ríše duchov. Je to súčasť ich viery.“ Achaz zastonal. Nechcel cestovať do duchovného sveta. Ak by už mal niekam ísť, tak domov. Zaboril si tvár do dlaní a pokúšal sa predstaviť si známe miesta v Jeruzaleme: svoj palác, Jahveho chrám,

Bohovia í Králi / 133

terasovité kopce okolo mesta. Miesto toho sa však pred ním objavil Izaiáš so slovami: Meč vás pohltí! Odkryl si oči a prorok zmizol. Siahol po ďalšej čaši s vínom, čo mu priniesli sluhovia, a poriadne sa napil. „Prichádzam o rozum!“ zveril sa tlmočníkovi. „Nemá význam bojovať proti moci omamných látok, kráľ Achaz. Nechajte sa unášať duchmi.“ Achaz vedel, že má pravdu. Bol priveľmi oslabený a zdeptaný na to, aby s čímkoľvek bojoval, a tak sa poddal moci omamného vína. Pritom mu odrazu zbystrela myseľ, takže dokázal premýšľať tak jasne ako nikdy predtým. V oslňujúcom záblesku pochopenia si uvedomil, čo v skutočnosti znamenali Izaiášove slová. Bohatstvo Judska pohltia čoraz väčšie tribúty, ktoré udržujú pri moci asýrsky meč. Zavrel oči a opäť sa mu zjavil prorok v kúdoloch blýskavého svetla. Len v hrôze pochopíte poučenie. Bo krátke je lôžko - nemožno sa vystrieť, a prikrývka úzka - nemožno sa prikryť. Teraz už chápal aj toto proroctvo. Dnes sa musel postaviť zoči-voči pravde o sebe samom a už ju nedokázal zahaliť prikrývkou lží. Otvoril oči a pokúsil sa uniknúť prorockým slovám jediným spôsobom, ktorý mu ostával: vypil zvyšok vína v čaši. Niekolko minút - alebo možno hodín - sa miestnosť krútila a omamný opar naberal na sile. Potom sa to postupne spomalilo a hrozné udalosti dňa začali blednúť. Rozmazávali sa, až mu pripadali ako dávna minulosť, na ktorú si spomínal iba s velkou námahou. Hrôza slabla, až celkom pominula a premohla ho nádherná eufória. Najradšej by bol, keby ten pocit vydržal naveky. Chcel ešte víno. Sluhovia mu znova a znova dolievali a jeho jedinou starosťou bolo, aby mal stále čo piť z čaše.

Zachariáš sa strhol z hlbokého spánku. Ezechiáš stál pri posteli a triasol ním. „Dedko... Dedko, zobuď sa!“ Zažmurkal a pokúsil sa zaostriť. „Čo je, vnúčik?“ „Ten zvuk... Čo to je? Počúvaj!“ Z nádvoria pod oknom doliehal do komnaty cvengot kladív na kameni. „Zdá sa, že niečo stavajú,“ povedal chlapcovi. „Podľa zvuku aj celkom blízko.“ Zívol si a ospalo spustil nohy na podlahu. Videl, ako Ezechiáš hľadí na jeho pomalé pohyby s netrpezlivosťou mladých. „Nemusíš na mňa čakať, dieťa. Smelo otvor okno a pozri sa.“ Ezechiáš prebehol cez miestnosť a s námahou roztiahol ťažké závesy. Potom sa postavil na špičky, aby videl dolu na nádvorie. „Máš pravdu, dedko. Niečo tu stavajú. Poď sa pozrieť.“ Zachariáš sa došuchtal k oknu a podvihol ho, nech lepšie vidí. „Čo to budujú, dedko?“ „Nemám tušenia.“ Spoločne sledovali, ako robotníci vytrhávajú z dlažby kamene a kopú v strede nádvoria akési základy. Ďalší vliekli na stavenisko veľké pieskovcové bloky. Základy neboli velké, no podľa množstva kameňov na nich malo vzniknúť niečo vysoké. Žeby veža? Vari

Lynn Austinová / 136

sa Achaz nepripravuje na uctievanie nebeských telies popri tých všetkých pohanských modlách, ktorým sa klaňal aj predtým? Odrazu si uvedomil, kolko je v izbe svetla. „Ach, pozri sa slnko je už vysoko.“ Ukázal na Olivovú horu. „Prídeme neskoro na rannú obetu.“ Natiahol si rúcho, uhladil si vlasy a bradu a pomohol vnukovi s obliekaním. „Nemôžeme sa najprv pozrieť, čo to tu stavajú?“ spýtal sa ho Ezechiáš. „Na to nie je čas. Už aj tak meškáme.“ „Nezabudni si toto.“ Ezechiáš mu podal modlitebný šál. Zachariáš sa usmial. „Učíš sa rýchlo, však, vnúčik? Raz z teba bude vynikajúci Boží muž, tak ako Dávid.“ Prehodil si šál cez plecia a náhlivo vyšiel s vnukom na ulicu pod palácom. Buchot kladív mal postupne slabnúť, ako sa však blížili k chrámu, Zachariáš prekvapene zistil, že sa ozýva aj z chrámového nádvoria. Ten zvuk tam rozhodne nepatril. Pridal do kroku, až mu po chrbte tiekli cícerky potu. Len čo prešiel chrámovou bránou, ovalil ho pocit, že mu niekto vytrhol zem spod nôh a naklonil celé nádvorie. „Čo to robia, dedko?“ pýtal sa ho Ezechiáš, on bol však v šoku a nezmohol sa na odpoveď. Ktosi zobral sane, kladky a voly a z noci na ráno premiestnil Jahveho oltár. Miesto neho vznikal nový, väčší. Zachariáš dúfal, že sa mu to len sníva. Ako sa však blížili, zdesene videl, že tie zmeny sú ešte horšie, ako sa mu spočiatku zdalo. Mosadzné bočné panely nového oltára pokrývali hrozivé obrazy. „Nie...“ zamrmlal. „Nie, to nemôže byť... Nie v Jahveho chráme!“ V strede každého panela však bolo jasne vidieť pohanského boha Asýra sediaceho na okrídlenom slnku. Šokovane naňho hľadel a nechcelo sa mu veriť vlastným očiam. Z bočných dverí chrámu vyšla skupinka levitov a kňazov. Vyplašené sa tlačili k sebe, akoby sa báli Božieho hnevu. Smerovali k Jahveho oltáru, ktorý teraz stál na severnej strane nádvoria. Zachariáš cítil, ako ho vnuk ťahá za rukáv. „Čo sa stalo, dedko?“

Bohovia £ Králi Z 137

„Neviem, ale zistím to. Počkaj tu.“ Nechal ho stáť pri bráne vnútorného nádvoria a náhlivo sa šiel porozprávať s kňazom, ktorý pripravoval rannú obetu. „Čo robí tá nechutnosť v Jahveho chráme?“ spýtal sa ho a ukázal na rozostavaný oltár. „Veď je to modloslužba! Čo to tu robí? Kto to nariadil?“ Kňaz sa najprv opatrne poobzeral a až potom ticho odvetil: „Nariadil to kráľ Achaz. Poslal z Damasku plány a prikázal Uriášovi postaviť to, skôr ako sa vráti.“ „A Uriáš s tým súhlasil?“ Zachariáš nevychádzal z údivu. Kňaz bezmocne pokrčil plecami. „Čo mohol robiť? Bol to kráľovský rozkaz. Keď sa nový oltár dokončí, všetky obety máme dávať iba naň. Jahveho oltár bude mať iba poradenskú funkciu.“ „To nemôže!“ skríkol Zachariáš. Skupinka mužov, čo prišli na bohoslužby, sa obrátila jeho smerom. „Kde je Uriáš?“ spýtal sa zlostne. „Asi ešte v paláci. Nechodí sem každý deň...“ Zachariáš vyšiel z nádvoria a pustil sa dolu kopcom k palácu. Iba okrajovo vnímal, že vedľa neho pobehuje Ezechiáš. „Dedko... Dedko, počkaj! A čo obeta?“ „Teraz nie, vnúčik. Vráť sa do svojej izby.“ Vošiel do paláca a bez váhania vyrazil spleťou chodieb k Uriášovým komnatám. Hnev v ňom silnel každou sekundou. Keď zastal pred dverami, aby chytil dych, uvedomil si, že Ezechiáš je ešte stále pri ňom. „Choď hore a počkaj ma u seba,“ prikázal mu a rázne zabúchal na dvere. Pootvorili sa a znútra vyzrel jeden zo sluhov. Zachariáš ho odsotil a vtrhol dnu. „Kde je Uriáš? Musím s ním okamžite hovoriť! Kde je?“ Celý sa triasol od zlosti. Uriáš vyšiel z vnútornej komnaty nasledovaný ďalším sluhom. „Čo tu robíš, rabi?“ spýtal sa. „Nemôžeš to Achazovi dovoliť!“ zrúkol naňho Zachariáš. „Musíš to zastaviť!“

Lynn Austinová / 138

Uriáš si ho premeral a zamrmlal na sluhov: „Asi je zase opitý. Vezmite ho hore do chrámu.“ Obaja sa chopili Zachariáša. „Nie som opitý, Uriáš!“ kričal a pokúšal sa im vytrhnúť. Veľkňaz naňho chvíľu pochmúrne hľadel a potom kývol na sluhov. „Dobre. Pustite ho. Nechajte nás chvíľu osamote.“ Zachariáš počkal, kým odídu. Ani na chvíľu pritom nespustil oči z veľkňaza. „Nemáš právo robiť také veci!“ skríkol, len čo ostali sami. „Ani ty, ani Achaz! Presvedč ho, aby s tým prestal!“ „Musíš sa upokojiť, rabi. Povedz mi, o čom vlastne hovoríš.“ Uriáš sa k nemu správal ako k malému dieťaťu. Zachariáš mal čo robiť, aby ovládol hnev. „Hovorím o tej... nechutnosti, ktorú staviaš!“ „Tá nechutnosť, ako ju voláš, je v skutočnosti priam geniálna.“ Uriáš ukázal na stavenisko uprostred palácového nádvoria viditeľné z jeho okna. „Babylončania ju vymysleli na meranie času. Veža bude mať zvonka špirálové schodisko, a ako sa slnko posúva po oblohe, bude naň vrhať tieň. Každý schod znamená časový úsek...“ „Na to ti kašlem! Hovorím o tom pohanskom oltári, čo staviaš v Jahveho chráme!“ „Nemusím ti vysvetľovať svoje rozhodnutia,“ zavrčal veľkňaz chladne. „Ale áno, musíš! Stále som levita, Uriáš. To, čo robíš v chráme, sa týka aj mňa.“ Príkro sa pozrel na vysokého kňaza a videl, ako sa v jeho výraze objavuje náznak úcty. „Počúvaj,“ vzdychol Uriáš. „Snažím sa centralizovať národné náboženstvo do chrámu. Kráľ má oltáre po celom meste a ľudí to uvádza do zmätku. Tento nový oltár všetkých pritiahne naspäť na chrámovú horu...“ „Pritiahne ich naspäť? Ty chceš, aby ľudia chodili do Jahveho chrámu uctievať modly? To je šialenstvo! Tentoraz si zašiel priďaleko. Prinášaš modloslužbu priamo do Božieho príbytku!“ „Nie. Počúvaj ma. Bude to tak iba spočiatku.“ Uriáš roztiahol dlhé ruky a pokúsil sa ho presvedčiť po dobrom. „Dobre vieš,

Bohovia £ Králi / 139

že dnes do chrámu takmer nik nechodí. Na ranných a večerných obetách sa zúčastňuje veľmi málo ľudí. Ak sa nám však podarí pritiahnuť ich tam, nakoniec pochopia, že Jahve je viac ako všetky ich modly. Robím to pre dobro chrámu.“ Zachariáš pomaly pokrútil hlavou. „Možno niekoho presvedčíš, aby ti uveril, ale mňa nie. Nie, Uriáš. Klameš aj im, aj sebe.“ Gánil naňho, až kým mladší velkňaz neodvrátil zrak. „Nemôžem nariaďovať kráľovi, čo má robiť,“ povedal ticho. „Prikázal mi postaviť oltár. Musím ho poslúchnuť.“ „Myslel som, že si tú pozíciu prijal s istým zámerom. Myslel som, že ho chceš učiť Jahveho zákonom.“ „Snažím sa. Potrebujem viac času.“ „Achaza nezmeníš tým, že mu budeš posluhovať. Musíš proti nemu bojovať. Zaujmi jasný postoj, Uriáš. Ukáž mu, že koná nesprávne. Musíš odstúpiť z miesta palácového správcu.“ „Odstúpiť?“ Uriáš sa ticho zasmial a začal sa prechádzať hore-dolu pred hosťom. „Odstúpim - a čo ďalej? Prinúti ma vzdať sa aj titulu veľkňaza Jahveho chrámu. Potom sa mám dať na farmárčenie? Alebo mám azda robiť kňaza v nejakej zapadnutej dedine kdesi v púšti? Nie, nemám v úmysle odstúpiť. Nie teraz...“ „Nie po tom, čo si okúsil prepych a pohodlie,“ dopovedal miesto neho Zachariáš. Uriáš zastal a prebodol ho pohľadom. „To s tým nemá nič spoločné.“ „Naozaj? Mňa neoklameš, Uriáš. Lepšie ako ktokoľvek iný viem, akým pokušeniam čelíš. Aj ja som tu žil, spomínaš?“ Veľkňaz odvrátil zrak. „Áno. Pamätám.“ „Vieš, dosť sa na seba podobáme. Ženú nás rovnaké pohnútky a zžiera rovnaká ctižiadosť. Áno, veľmi dobre ti rozumiem. Dlho si tvrdo pracoval na tom, aby si dosiahol svoje dnešné postavenie, a teraz, keď si na vrchole, musíš občas robiť veci, ktoré idú proti tvojej viere. Ver mi, poznám to. Naspäť sa však vrátiť nemôžeš. Bol by to nekonečne dlhý pád, nemám pravdu? Celý život si sa škriabal

Lynn Austinová / 140

nahor a teraz by si mal padnúť na samé dno. Bojíš sa, že sa pritom dokaličíš ako ja. Preto si ochotný robiť ústupky vo viere, len aby si nepadol. Trocha tu, trocha tam a s každým ústupkom zomiera časť tvojej duše.“ „To je nezmysel.“ Uriáš si prekrížil ruky na širokej hrudi, na Zachariáša sa však pozrieť neodvážil. „Naozaj? Môžeš mi úprimne povedať, že v tebe niečo nezomrelo, keď si videl, ako upaľujú tie nevinné deti? Lebo ak áno, tak je už neskoro. Už si mŕtvy.“ Veľkňaz sa odvrátil a pozrel sa von oknom. Keď opäť prehovoril, mal taký tichý hlas, že ho Zachariáš takmer nepočul. „Choď preč. Nechaj ma na pokoji.“ „Odstúp, Uriáš!“ naliehal naňho hosť. „Urob to hneď, kým nie je neskoro. Zastav stavbu toho oltára. Pomôž mi postaviť sa proti Achazovmu modlárstvu. Pretože práve to mám v úmysle.“ Uriáš sa k nemu prudko obrátil. „Zabúdaš, že Achaz je kráľ! Ak sa mu postavíš, dá ťa popraviť.“ „Jahve potrestal kráľa Oziáša vo chvíli, keď zhrešil, a postará sa aj o Achaza. Ty však budeš čeliť Božiemu hnevu spolu s kráľom, ktorému si pomáhal. Ver mi - viem, čo hovorím.“ Zachariáš hľadel na jeho ustarostenú tvár a cítil, že v jeho srdci prebieha urputný boj. Potom však Uriášové črty opäť stvrdli. Zaťal zuby, vysunul bradu a vyzeral nehybný, akoby ho vytesali z kameňa. „Nepremením sa na náboženského fanatika, Zachariáš. Ani pre teba, ani pre nikoho iného. Jahvemu poslúžim lepšie, keď ostanem tu, pri moci. Viem, ako na Achaza. Práve v tom bola tvoja chyba. Nevedel si, ako ovplyvniť kráľa Oziáša.“ „Ak ho tak veľmi ovplyvňuješ, tak daj zastaviť práce na pohanskom oltári.“ „Už som ti to vysvetlil,“ vyhlásil Uriáš chladne. „Oltár pritiahne do chrámu ľudí a tí sa obrátia k Jahvemu. Nevidím v ňom hrozbu. Prečo musíš byť taký skostnatený?“

Bohovia

í

Králi Z 141

Zachariášovi sa zdalo, že aj veľkňazovo svedomie sa premenilo na kameň. Pokrútil hlavou. „Myslel som, že ťa dokážem osloviť. Myslel som, že pochopíš pravdu. Asi je však už neskoro. Všetko toto ťa zaslepilo,“ ukázal na luxusnú komnatu. „Moc vie byť opojná, no nie? Neviem, či by som v takom postavení počúval pravdu aj ja sám.“ Kým na seba zazerali, bolo čoraz jasnejšie, že Uriáš sa nikdy nevzdá. Zachariáš sa zvrtol a odišiel. Za otvorenými dverami našiel Ezechiáša, ktorý si vypočul ich rozhovor, a opäť v ňom vzkypel hnev nad veľkňazom. Ak sa budú s Achazom ďalej protiviť Bohu svojich otcov, Ezechiáša nečaká žiadna budúcnosť - nebude mať národ, ktorému by vládol. Zachariáš chápal, že on musí Achaza zastaviť. Ak kvôli ničomu inému, tak kvôli vnukovmu dobru. Chytil chlapca za ruku a obrátil sa, aby naposledy ukázal na veľkňaza prstom. „Slúžiš zlému kráľovi, Uriáš.“

Od konfrontácie s Uriášom uplynul už celý týždeň a Zachariáš stále nevedel, čo robiť - ako zastaviť kacírstvo, ktoré sa dialo v Jahveho chráme. Keď počul, že sa vrátil kráľ Achaz a chystá sa osobne dozerať na obrad zasvätenia nového oltára, bolo mu jasné, že čas na premýšľanie sa práve skončil. Nadišiel čas činov. Musí splniť Božiu vôľu bez ohľadu na to, čo si tým spôsobí. Večer pred obradom vyšiel do svojich starých izieb v chráme a zobral si odtiaľ levitské rúcho. Kým ráno šofar ohlásil prvú obetu, prvý raz po dlhých mesiacoch si ho obliekol. „Prečo máš na sebe rúcho, dedko?“ spýtal sa Ezechiáš, keď ho uvidel. „Dnes ráno budem pomáhať kňazom v chráme.“ „Ale veď si vravel, že kým sa nezbavia toho nového oltára, do chrámu nepôjdeme...“ „Viem, viem. Poď sem, Ezechiáš. Musíme sa porozprávať.“ Zachariáš si k nemu čupol a objal ho okolo pliec. „Muži, čo postavili v Jahveho chráme pohanský oltár, spáchali veľmi zlú vec. No a ja

Lynn Austinová / 142

som dal Jahvemu sľub, že sa práve proti takýmto veciam budem stavať. Mojou úlohou je učiť ľudí Božím zákonom a práve to musím teraz urobiť. Rozumieš?“ „Asi.“ „Teraz, keď sa tvoj otec vrátil z Damasku, má v pláne špeciálnu rannú obetu na novom oltári. To, čo sa chystá urobiť, je zlé. Preto musím dodržať sľub Jahvemu a povedať Achazovi aj jeho mužom, že konajú zlo.“ „Môžem ísť aj ja, dedko?“ „Nie, vnúčik. Tentoraz nie.“ „Prosím! Budem celkom ticho. Nik si ani nevšimne, že tam som.“ „Nie. Musíš mi sľúbiť, že ostaneš tu. Sľubuješ?“ „Dobre,“ ustúpil napokon chlapec. „Sľubujem.“ „Tak sa mi to páči.“ „Dedko... Keď s nimi skončíš, vrátiš sa učiť aj mňa?“ Zachariáš váhal. „Nuž, tvoj otec vie byť nepredvídateľný. Neviem, ako zareaguje.“ „Prosím, dedko!“ Pevne ho objal. „Ale áno, isteže sa vrátim. Možno budem trocha meškať, ale vrátim sa.“ „Ľúbim ťa, dedko.“ Objal ho ešte pevnejšie. „Aj ja teba.“ Pomaly sa zdvihol a pohladil ho po vlasoch. „Už musím ísť, aby som nezmeškal.“ Lem rúcha mu navlhol od rosy na kameňoch, ako sa náhlil na horu a potom cez nádvorie. Ostatní leviti a kňazi horúčkovito dokončovali posledné prípravy pod dozorom Uriáša v mitre a veľkňazskom rúchu. Zachariáš si dal pozor, aby sa mu vyhol. Držal sa na okraji vnútorného nádvoria, až kým nedošiel k levitskému chóru zhromaždenému na chrámovej terase. Leviti prekvapene sledovali, ako sa k nim pridáva v ceremoniálnom odeve. „Čo tu robíš, Zachariáš?“ „Na dnešnom obrade sa zúčastním aj ja.“ „Ale nie si už vo výslužbě?“ spýtal sa ho priateľ Šimej.

Bohovia £ Králi / 143

„Som, ale aj tak budem spievať.“ Nijaké ďalšie vysvetlenie mu neponúkol a nik sa už viac nevypytoval. Trúbky ohlásili príchod kráľa Achaza. Slávnostne prešiel hlavnou bránou a za ním sa na nádvoria nahrnul dav ľudí. Ako požiar v suchej tráve sa medzi nimi šíril tlmený šepot, keď uvideli nový velkolepý oltár. Hneď však zase stíchol, pretože leviti začali spievať. Kým Achaz viedol sprievod ku kovovému moru, Zachariáš pozorne sledoval obrady a čakal na vhodnú chvíľu. Spolu s ostatnými spieval litánie, kým kňazi porážali obetné zvieratá a muži sa zhromažďovali okolo pohanského oltára. Uriáš viedol obrady rovnako ako na Jahveho oltári. Keď však prišiel čas, aby veľkňaz vyšiel s obetným darom nahor, pred dav vystúpil Achaz a až po ňom Uriáš a kňazi. „Jahve, chráň nás všetkých!“ vzdychol ktosi vedľa Zachariáša. „Vari sám kráľ ide predložiť obetu?“ Zachariáš prestal spievať. „Nie, to neurobí,“ oznámil chladne. „Lebo mu to nedovolím.“ Šimej ho chytil za rameno. „Stratil si rozum?“ „Nie. Dal som sľub Jahvemu.“ Vytrhol sa mu a pretlačil sa dopredu na chrámovú terasu. Vedel, že sa mal ozvať už pred rokmi. Mal Oziášovi zabrániť vo vstupe do svätyne a Achazovi v obetovaní synov Molochovi. Teraz čerpal odvahu z vedomia, že mu Boh odpustil a dal mu druhú šancu. „Stoj, kráľ Achaz!“ Chór prestal spievať a Zachariášov hlas plný autority sa niesol nádvorím. „To, čo sa chystáš urobiť, je ťažký hriech. Pred Jahveho smú predstupovať iba vybraní kňazi. Len oni mu smú predkladať obetné dary. Sú prostredníkmi medzi Bohom a ľuďmi. Práve preto Jahve zoslal trest na tvojho starého otca, kráľa Oziáša. Zošle ho aj na teba, ak spáchaš tento hriech.“ Videl, ako Achaz červenie od zúrivosti. „Vyveď ho preč!“ štekol na Uriáša. Veľkňaz rýchlo zišiel od oltára a mávol na strážcov chrámu, Zachariáš však kričal ďalej.

Lynn Austinová / 144

„Jahve nedopustí tento rúhavý oltár vo svojom svätom chráme! Jeho prikázanie hovorí: Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať...“ Strážcovia ho zdrapili za ramená. Snažil sa im vytrhnúť, oni ho však nemilosrdne ťahali z terasy. „Kam ma to beriete? Pustite ma! Mali by ste mi pomáhať!“

Kým ho však dostali z nádvoria, cez dav sa nečakane predral Izaiáš. Postavil sa rovno pod oltár. „Volám kňaza Uriáša a levitu Zachariáša za svedkov!“ skríkol a rozvinul velký zvitok. Držal ho tak, aby ho všetci videli. Boli na ňom slová: Náhla korisť - rýchly lup! „Keď moja žena počala a porodila syna,“ pokračoval, „Pán mu povedal: ,Nazvi ho Náhla korisť - rýchly lup! Lebo skôr, ako by chlapec vedel volať Otče a Matka, budú odnášať bohatstvo Damaska a korisť Samárie pred asýrskeho kráľa.1 Dvaja hodnoverní svedkovia - Uriáš a Zachariáš - môžu potvrdiť, že ma počuli vysloviť toto proroctvo, keď som priniesol syna do chrámu na obriezku. Ešte stále nehovorí a už ste videli na vlastné oči, kráľ Achaz, ako sa proroctvo naplnilo.“ Achaz sa nezmohol na jediné slovo, jediné gesto. Pri Izaiášovom proroctve sa priam roztápal od strachu ako kus loja v ohni. „Teraz Jahve oznamuje svojmu ľudu ďalšie proroctvo: .Pretože tento ľud zavrhol jeho slová, Pán naň privedie silné a hojné vody Rieky - asýrskeho kráľa a všetko jeho vojsko - i vystúpi nad všetky svoje riečištia a prerazí všetky svoje brehy. Potečie v Judsku, rozvodní sa a rozprúdi, bude siahať až k hrdlu.1“ Ukázal zvitkom na vyobrazenie Asýra na novom oltári a povedal: „Svojimi rozpätými krídlami zaplní šírku tvojej krajiny!“ Hrobové ticho na nádvorí rušil iba praskot oltárneho ohňa. Izaiáš poskladal zvitok a zišiel od oltára. Achaz, ktorý bol až doteraz v šoku, sa otriasol, akoby sa odrazu spamätal.

Bohovia ý Králi / 145

„Zastavte ho! Zastavte ho niekto!“ zreval a zbehol od oltára. Izaiáš však splynul s davom skôr, ako sa strážcovia chrámu stihli pohnúť. Zachariášovi sa uľavilo, keď videl, že kráľovský obrad je neodvratne narušený. Dav sa zmätene premieľal sem a tam, ľudia odchádzali z chrámu, akoby sa báli Izaiášových slov. Achaz si pritiahol rúcho, akoby ho mohlo ochrániť pred nepriateľom, a zúrivo odpochodoval jednou z brán. „Výsosť, počkajte!“ volal za ním Uriáš. „Nedokončili sme obetu!“ Utekal za kráľom, odstrkávajúc všetkých, čo mu stáli v ceste. „Je po všetkom,“ povedal Zachariáš dvom strážcom, čo mu držali ruky. „Pustite ma.“ Poslúchli ho a on s pocitom zadosťučinenia a víťazstva sledoval odchádzajúcich ľudí. Tentoraz sa zachoval správne. Áno. Jahve zvíťazil.

Kráľ Achaz počul, ako naňho volá Uriáš, no ďalej sa náhlil po kráľovskej ceste do paláca. Nechcel, aby ľudia videli, ako sa nekontrolovane trasie. Keď ho Uriáš tesne pred komnatami predsa len dobehol, zlostne sa k nemu obrátil. „Ak mi ešte raz narušia obetu, budeš za to niesť osobnú zodpovednosť. Už nikdy nechcem vidieť Izaiáša a počuť jeho slová.

Rozumieš? Nikdy!“ „Je mi to ľúto...“ „A mal by si urobiť poriadok aj s levitmi, inak začnem hľadať nového veľkňaza!“ „Je mi to ľúto, vaša výsosť. Netušil som, že Zachariáš...“ „Zbav sa ho!“ Achaza opäť striaslo, lebo si spomenul na Zachariášovo varovanie. Bol ešte malý, keďjeho starého otca Oziáša postihlo malomocenstvo, no ten deň plný utrpenia a hnevu si veľmi dobre pamätal. Od tej chvíle sa bál Jahveho... a mužov ako Zachariáš a Izaiáš, ktorí vedia

Lynn Austinová / 146

hovoriť v jeho mene. Bol to jeden z dôvodov, prečo chcel mať na svojej strane Jahveho veľkňaza. „Zachariáš je nebezpečný blázon,“ vyhlásil. „Už ho nikdy nechcem vidieť.“ „Ale je to váš svokor...“ „Viem, kto to je! Viem aj to, čo má za lubom. Snaží sa opäť získať politickú moc, ktorú mal za čias môjho starého otca. O nič iné tu nejde. Je to zradca! Zabi ho!“ „Áno, vaša výsosť. Je mi ľúto, čo sa dnes stalo. O všetko sa postarám a zajtra vykonáme novú obetu. Zabezpečím, aby prebehla hladko.“ Achaz ho už však takmer nevnímal. Zaplavili ho výjavy z Izaiášovho živého opisu asýrskych vojsk. Mal pocit, že sa v nich topí. Odmietol Izaiášovu radu pri prameni Gihon a ignoroval jeho varovania pred odchodom do Damasku. Zakaždým sa proroctvo naplnilo. Čo ak má pravdu aj tentoraz? Úplne ho ochromil strach. Ako v zlom sne videl Jeruzalem v obkľúčení tisícok asýrskych bojovníkov, hradby padajúce pod náporom baranidiel, šľachticov a starších mesta napichnutých na koloch v údolí Gihon. A seba, ako ho asýrsky kráľ nekonečne pomaly mučí. Vedel, že týmto predstavám unikne iba jediným spôsobom. Ušiel do svojich komnát a nechal si namiešať víno na asýrsky spôsob... aby mu pomohlo zabudnúť.

Abia sa ráno zobudila na kontrakcie a uvažovala, či sa dieťa narodí už dnes. Eliabov pôrod trval celý deň, Ezechiášov pol dňa. Babica ju ubezpečovala, že každý ďalší pôrod bude kratší, a ona sa nevedela dočkať, kedy to už bude mať za sebou. „Do tmy už možno budem držať dieťa na rukách,“ povedala slúžke. „Tak by ste mali ostať v posteli, pani moja. Pošlem po babicu.“ „Nie, Debora. Možno to nič nie je. Chcem vstať a obliecť sa.“

Bohovia £ Králi / 147

S námahou sa zdvihla z postele a slúžka jej pomohla so šatami aj vlasmi. Keď priniesli raňajky, Abia sa s nimi posadila k oknu, aby mohla sledovať veriacich smerujúcich na chrámovú horu. Toto ráno ich boli stovky - oveľa viac ako inokedy - a ona uvažovala prečo. Potom videla, ako sa z paláca do chrámu náhli jej otec bez Ezechiáša. Chápala, že nie je rozumné brať chlapca do chrámu, keď sa už kráľ vrátil z Damasku, ale prečo má na sebe levitské rúcho? Premkol ju nečakaný strach. „Dnes ráno sa v chráme niečo deje?“ spýtala sa slúžky. „Neviem, pani moja. Mám sa niekoho spýtať?“ Abia váhala. Nebola si istá, komu môže veriť. Keďže manžel uctieval viacero bohov, nechcela upozorňovať na to, že sama je pravidelnou návštevníčkou chrámu - a už vôbec nie na to, že jej otec žije v paláci a učí Ezechiáša o Jahvem. „Nie. To je jedno,“ odvetila napokon. Raňajky však od seba odtisla nedojedené. Odrazu nebola hladná. O malú chvíľu jej úzkosť vzrástla, pretože uvidela, ako z paláca vychádza Achaz s malým sprievodom. Išli po kráľovskej ceste na chrámovú horu. Kráľ sa na obetách v chráme takmer nikdy nezúčastňoval, tak prečo sa tam vybral práve teraz? Počula, ako trubači ohlásili jeho príchod do chrámu, a keď zafúkal správny vietor, dali sa rozoznať aj úryvky z liturgického spevu levitov. Kontrakcie silneli, nebola si však istá, či znamenajú začiatok pôrodu, alebo ich spôsobuje iba rastúci nepokoj. Ešte vždy ustarostené hľadela z okna, keď sa z chrámu vynoril kráľ Achaz. Kráčal rýchlo, namosúrené. Na koniec bohoslužieb bolo ešte priskoro, on však takmer utekal naspäť do paláca. Teraz už nepochybovala, že sa niečo stalo. Musela zistiť čo. Zdržanlivosť ju posledné mesiace tehotenstva držala v ženskej časti paláca a kráľ po ňu po návrate z Damasku ani raz neposlal. Teraz však zahodila opatrnosť aj zvyklosti a zišla po schodoch, aby sa s Achazom mohla stretnúť skôr, ako sa zavrie vo svojich

Lynn Austinová / 148

komnatách. Pred posledným rohom začula hlasy. Achaz sa o čomsi hádal s Uriášom. Zastala a započúvala sa. „Zachariáš je nebezpečný blázon,“ vyhlásil. „Už ho nikdy nechcem vidieť.“ „Ale je to váš svokor...“ „Viem, kto to je! Viem aj to, čo má za lubom. Snaží sa opäť získať politickú moc, ktorú mal za čias môjho starého otca. O nič iné tu nejde. Je to zradca! Zabi ho!“ „Áno, vaša výsosť.“ Musela sa oprieť o stenu, lebo sa jej od strachu podlamovali kolená. Čo otec urobil? A prečo Uriáš súhlasí s tým, že ho má zabiť?

Veď ho vždy rešpektoval! Zachariáš sa k nemu istý čas správal ako k vlastnému. „Je mi ľúto, čo sa dnes stalo,“ pokračoval Uriáš chlácholivo. „O všetko sa postarám a zajtra vykonáme novú obetu. Zabezpečím, aby prebehla hladko.“ Abia ostala skrytá pred ich pohľadmi, kým nepočula, ako sa zabuchli dvere kráľovských komnát. Až potom vyšla na chodbu - a takmer sa zrazila s Uriášom. „Prosím, nezabíjaj môjho otca,“ oslovila ho. „Nezabíjaj ho, prosím!“ Vyplašené sa obzrel na obe strany a odtiahol ju od dverí. „Zbláznila si sa?“ spýtal sa jej tlmeným hlasom. „Čo robíš tu dolu?“ „Počula som, čo vravel Achaz. Nedovoľ mu zabiť mi otca! Prosím ťa, Uriáš. Prosím!“ „Chceš zomrieť spolu s ním? Choď naspäť hore.“ „Najprv mi povedz, čo sa deje. Prečo ho Achaz chce pripraviť o život?“ Videla, ako sa znova obzrel. Bolo jasné, že sa bojí, aby ho niekto nepočul. Odtiahla ho po chodbe k dverám jeho komnaty a otvorila ich. „Stratila si rozum, Abia? Nemôžu nás spolu vidieť!“ „Rýchlo mi povedz, čo sa deje, a hneď zase odídem.“ Vošla dnu prvá, ignorujúc prenikavú hlbokú bolesť v podbruší. Uriáš po chvíli váhania šiel za ňou a zavrel za sebou dvere.

Bohovia £ Králi / 149

„Kráľ nariadil postaviť v chráme asýrsky oltár,“ vysvetlil jej. „Dnes sme ho mali zasvätiť, ale tvoj otec s Izaiášom tomu zabránili.“ „Ale to je predsa dobre, nie? Ak sa Achaz pokúsil dotiahnuť modloslužbu až do chrámu, nemali povinnosť proti tomu zasiahnuť?“ Uriáš neodpovedal. Odvrátil sa od nej a zavrel oči, akoby si myslel, že takto sa zbaví aj jej, aj nepríjemných otázok. Videla, že v ňom prebieha vnútorný zápas, nevedela však aký. Bol Jahveho velkňazom. Ako by mohol čo i len zvažovať, že bude slúžiť modlám? „Toľko národa ako dnes ráno som v chráme nevidel už roky,“ vyhlásil ticho. „Tak dlho som sa snažil pritiahnuť ľudí naspäť a dnes prišli.“ „Ale vravel si, že Achaz tam postavil cudzí oltár. Si Boží veľkňaz, Uriáš. Vieš, že otec má pravdu, tak prečo stojíš na Achazovej strane?“ Zvrtol sa k nej s nečakaným hnevom v tvári. „Prečo ty robíš všetko, čo ti Achaz povie? Vidím, ako sa hráš na oddanú manželku... Je to úprimné, Abia? Alebo aj ty iba hráš svoju rolu - robíš, čo je nutné pre potešenie kráľa a naplnenie tvojich cieľov?“ „Poslúcham ho, lebo je môj manžel a kráľ,“ odvetila pokojne. „Ale keby mi prikázal spáchať hriech proti Jahvemu, tak by som poslúchla Boha, nie jeho.“ „Aj za cenu života?“ Prebodol ju vyzývavým pohľadom. Zhlboka sa nadýchla. Nemala veľa síl, no odmietala uhnúť očami. „Áno. Aj za cenu života. Lebo ak zapriem svojho Boha, neostane mi nič, na čom by záležalo. Verím, že mi Jahve dá silu na to rozhodnutie rovnako, ako mi dal silu preukazovať deň čo deň lásku vrahovi môjho syna. Moja viera v Boha za posledné mesiace rastie o to väčšmi, o čo viac ho uctievam. Vidím jeho odpovede na moje modlitby. Zachránil môjho syna...“ „Toho som zachránil ja,“ oznámil jej Uriáš chladne. „Áno... Ďakujem.“ Odrazu sa bála už aj jeho. Už to nebol muž, akého kedysi poznala - oddaný Boží služobník, ktorý na ňu vždy hľadel iba s nehou. Hnev v jeho očiach a hlase bol nasmerovaný na ňu... a možno aj na Boha. „Nehnevaj sa na mňa, Uriáš,“ prosila ho.

Lynn Austinová / 150

„Mala si byt’ moja žena, nie Achazova. Lenže tvoj otec mal iné plány.“ Abia sa natiahla po jeho ruke, aby ho upokojila a tiež aby udržala rovnováhu, lebo kŕče v bruchu boli čoraz silnejšie. Potrebovala sa vrátiť do háremu, ale predtým si musela udobriť Uriáša. Mal v rukách život jej otca, tak ako Ezechiášov v deň obety Molochovi. Videla, že mu už nezáleží na tom, aby konal dobro, aby sa zachoval správne. Jahveho zákony ho už nezaujímali, no možno ušetrí Zachariáša aspoň kvôli nej. „Máš pravdu. Oddanosť Achazovi iba hrám,“ pripustila a presunula sa bližšie k nemu. „Keby som mohla, vybrala by som si za muža teba. Myslím, že by ťa vybral aj môj otec. Obdivuje ťa, Uriáš, a má ťa rád ako vlastného syna. Kráľ Oziáš však naplánoval môj sobáš s členom kráľovskej rodiny ako odmenu pre otca. Ver mi, tvojím nepriateľom je Achaz, nie otec. Musíme proti nemu spoločne bojovať.“ Nečakane ju schmatol, pritiahol k sebe a sklonil sa, aby ju pobozkal. Ten bozk však bol drsný a majetnícky, čo Abii prezradilo, že ho ženie hnev, nie láska. Poddala sa mu pre dobro svojho otca aj syna, hoci vedela, že keby ich niekto prichytil, prišla by o život aj ona s veľkňazom. Keď sa ju pokúsil pritisnúť silnejšie, zabránilo mu v tom jej nenarodené dieťa. Rovnako prudko ju od seba odtisol a znechutene sa pozrel na jej tehotenské brucho. „Vypadni,“ zavrčal. „Uriáš, prosím ťa, nezabíjaj môjho otca!“ naliehala. Opäť sa v nej ozvala bolesť. Tentoraz bola taká prenikavá, až musela zalapať po dychu. Uriáš otvoril dvere. „Povedal som, že máš vypadnúť!“

Zachariáš sa šiel prezliecť do svojich izieb v chráme. Keď skladal ceremoniálne rúcho a kládol ho na posteľ, uvedomoval si, že ho

Bohovia

í- Králi / 151

mal dnes zrejme oblečené posledný raz v živote. Zastavil však kráľa. Dodržal sľub Bohu. Na ničom inom nezáležalo.

Vzdychol si a spomínal na dlhú službu levitu. V živote mal mnoho vecí, za ktoré sa mohol hanbiť a ktoré ľutoval. Jahve mu však odpustil a zveril mu iné povinnosti. Musel ďalej vyučovať Ezechiáša. Musel zabezpečiť, že bude robiť, čo sa páči Pánovi, ako jeho kráľ Dávid. Bola to najdôležitejšia úloha, akou kedy mohol slúžiť Bohu a svojmu národu. Rozlúči sa s priateľmi a navždy sa odsťahuje z chrámu. Nebude slúžiť Jahvemu na mieste zanešvárenom modlami. Rúcho nechal na posteli a rýchlo si zbalil osobné veci. Keď do malej drevenej truhlice naložil aj posledné zvitky, pozrel sa okolo seba. Nepáčilo sa mu, aký neporiadok tam v chvate necháva, na upratovanie však nemal čas. Sľúbil Ezechiášovi, že sa vráti vyučovať ho, a chcel ten sľub dodržať. Odrazu sa dvere rozleteli a do izby sa nahrnul Uriáš. Zachariáš z jeho výrazu vedel, že ním trasie nebezpečná, sotva ovládnutá zúrivosť. „Tvoje činy pri obete pohoršili kráľa!“ reval už pri dverách. „Kedysi si možno bol uznávaný rabín, ale to ti ešte nedáva právo narúšať posvätné obrady, kedy sa ti zachce!“ Týčil sa nad ním ako žulový obor, no Zachariáš ostal pokojný. „Zložil som Jahvemu prísahu, že sa ozvem zakaždým, keď sa mu niekto bude rúhať.“ „Ale prečo teraz? Z akého dôvodu sa to v tebe z ničoho nič ozvalo práve na tejto obete? Neprotestoval si, keď Achaz obetoval Molochovi - a to si bol pri tom, Zachariáš.“ „Viem a hanbím sa za to, čo som v minulosti urobil aj čo som neurobil, hoci som mal.“ Vzdorovito sa mu postavil do cesty. „Ale minulosť mi Jahve odpustil. Už nikdy sa nebudem nečinne prizerať, keď s Achazom vediete národ do osídiel modloslužby. Nedovolím vám to. Spolu s Izaiášom budem proti tomu kázať pri každej príležitosti.“

Lynn Austinová / 152

Uriášovi stuhli tvářové svaly. „Lenže ty už žiadnu príležitosť nedostaneš, rovnako ako ani tvoj priateľ Izaiáš,“ precedil cez zaťaté zuby. „To má byť vyhrážka?“ spýtal sa Zachariáš prekvapene. Uriáš neodpovedal. Zachariáš tušil, že v jeho duši prebieha ťažký zápas. „Kedy sme sa stali nepriateľmi, Uriáš? Bol si môj najlepší žiak. Môj chránenec. Kedy si sa pridal k opačnej strane?“ „Je to veľmi ťažké, lebo mám k tebe rešpekt, rabi. Pozri sa, nemusíme byť nepriateľmi. Sľúb mi, že už nebudeš spôsobovať žiadne verejné pohoršenie, a v súkromí si môžeš veriť, čomu len chceš.“ Zachariáš v jeho tóne cítil niečo ako ultimátum. Prvý raz za celý deň sa zachvel od strachu. „A ak ti nič také nesľúbim?“ „Potom si sa vzbúril proti kráľovi.“ Dlho na seba hľadeli, kým Uriáš dodal: „Pozri sa, kráľ mi zveril zodpovednosť za všetko, čo urobia moji kňazi a leviti. Prikázal mi umlčať ťa - akýmkoľvek spôsobom, aký bude nutný.“ Zachariáš vedel, že ho Uriáš vlastne prosí o prísľub mlčania. Vedel aj to, že Achaz je ochotný ísť do extrému, len aby to dosiahol. Zároveň však chápal, že Božiemu milosrdenstvu sa nikdy nemôže obrátiť chrbtom. Pamätal si, ako bezmocne hľadel na smrť svojho vnuka, a vedel, že Božieho hnevu sa bojí viac ako kráľových hrozieb. Pomaly pokrútil hlavou. „Nemôžem sľúbiť, že budem mlčať.“ „Tak potom si blázon!“ Uriášova snaha o kamennú tvár sa začínala rozpadať. „Varujem ťa, kráľ to nestrpí!“ „Ak ma chce umlčať, musí ma zabiť.“ „Práve to má v úmysle! Vari to nechápeš? Poslal ma sem s príkazom zbaviť sa ťa. Obvinil ťa zo zrady - z pokusu uchopiť politickú moc. Prečo musíš byť taký tvrdohlavý, rabi? Vzdaj to! Proti kráľovi nemôžeš vyhrať.“ „Možno, ale aspoň zomriem s čistým svedomím. A čo ty?“ Nebojácne sa pozrel veľkňazovi do očí. Uriáš to už nevydržal a vybuchol.

Bohovia £ Králi / 153

„Preklínam ťa, Zachariáš! Prečo nemôžeš zabudnúť na ten svoj hlúpy boj za Jahveho a nevrátiš sa k vínu?“ Zdvihol z neporiadku na zemi prázdny mech na víno a strčil mu ho do ruky. Potom sa zvrtol, vyšiel z izby a tresol za sebou dverami. Z omietky na strope sa zosypal kúdol prachu. Zachariáš ostal z ich hádky celý otrasený. Sadol si na posteľ a dlho tam nehybne sedel, hľadiac na mech a prehrávajúc si tú scénu v hlave, akoby ju mohol zmeniť a presvedčiť Uriáša o svojej pravde. Potom si spomenul na Ezechiáša. Už pred niekoľkými hodinami sa k nemu mal vrátiť. Sľúbil mu to. Zdvihol jeden koniec truhlice a odtiahol ju k dverám. Keď ich však otvoril, našiel za nimi dvoch chrámových strážcov. „Co tu robíte?“ spýtal sa ich prekvapene. „Môžete mi pomôcť s truhlicou?“ „Je nám ľúto, rabi, ale máme rozkaz dozrieť na to, aby ste nevychádzali zo svojich izieb.“ „Rozkaz? O čom to hovoríte? Mám neodkladnú prácu!“ Pokúsil sa ich odtisnúť, oni sa však ani nepohli. „Rozkaz od Uriáša. Pochopte nás, rabi, prosím. Nemôžeme vás nikam pustiť.“ Neveriacky na nich hľadel, potom sa stiahol naspäť do izby a zavrel dvere. Nečakal, že Uriáš svoju hrozbu naplní tak skoro. Bol z toho ako omráčený. Nechápal, čo sa mu to stalo. Boh mu dal druhú šancu a on ho odvtedy poslúchal. Jahve predsa musí poslušnosť odmeniť a vernosť ochrániť, nie? Prečo ho tam držia ako väzňa? Opäť si spomenul na Ezechiáša. Iba prednedávnom ho začal učiť Božím zákonom. Musel ho naučiť ešte veľmi veľa vecí. Miloval ho. Bože dobrý, ako ho len mal rád! Lenže s dvojicou strážcov pred dverami sa k nemu nemal ako dostať. Zdvihol prázdny mech a frustrované ho šmaril o zem. Roztrhol sa a zvyšky červenej tekutiny ofŕkali zem aj steny. Potom klesol na kolená a zaboril tvár do dlaní.

Lynn Austinová / 154

„Prečo, Jahve?“ volal. „Kázal si mi učiť Ezechiáša a o to sa aj pokúšam. Čím som ťa sklamal?“ O niekolko hodín sa ešte stále modlil, keď sa znova otvorili dvere. Zdvihol hlavu a uvidel v nich stáť priateľa Helkiáša. Miesto svojho žoviálneho výrazu sa tváril ustarostené. Strážcovia stáli hneď

za ním. „Zachariáš? Ako sa cítiš, priateľ môj?“ Zachariáš sa pozviechal na nohy. „Pod ďalej, Helkiáš. Nech sa páči, len poď.“ Helkiáš si letmo premeral strážcov. „Dobre - ale vraveli mi, že ma pustia iba na chvíľu.“ Zavrel dvere a nervózne sa pozrel po rozhádzanej izbe a rozstriekanom víne. „Zachariáš, asi by si mal vedieť... Uriáš všetkým vraví, že si sa zbláznil.“ Zachariáš z toho ostal v šoku. „Zbláznil? To že hovorí? Lebo som sa odvážil postaviť proti jeho modloslužbě? Azda mu neveríš?“ „Nie, nie, nie. Isteže mu neverím. Si môj priateľ. Veriť Uriášovi? No nech ma Svätý potrestá! Celý život som bol verný Jahvemu nech je požehnané jeho meno! Hnusí sa mi, čo spravili s jeho svätým chrámom, a som na teba pyšný, že si sa proti tomu ozval. Je mi len ľúto, že ťa tu držia ako väzňa. Na takom mieste! Prišiel som sa spýtať, ako by som ti mohol pomôcť. Nepotrebuješ niečo?“ „Áno! Áno!“ Zachariáš ho zúfalo chytil za rameno. Hneď sa však

nasilu upokojil a zase ho pustil. „Prosím ťa... V paláci na mňa čaká vnuk Ezechiáš. Sľúbil som mu, že sa vrátim, ale neviem, ako dlho ma tu Uriáš bude držať. Mohol by si mu odovzdať odkaz?“ „To mám ísť do paláca? Ach, priateľ môj, naozaj neviem, ako by som to mohol urobiť. Nemám právo hovoriť s princami. A komu by som mohol taký odkaz zveriť? Nakoniec by som ti možno ešte priťažil. Nie, nič také sľúbiť nemôžem.“ Zachariáš zastonal a pošúchal si oči. „Máš pravdu. Nechaj to tak.“ Musí ešte nejaký čas počkať v nádeji, že dovolia návštevu aj jeho dcére Abii.

Bohovia

Králi / 155

,Je mi to ľúto. Nesmierne mi je to ľúto,“ mrmlal Helkiáš. „Ale nie. Bola to nesplniteľná prosba. Asi už pre mňa nemôžeš urobiť vôbec nič. Choď domov, priateľ môj, kým aj teba nedajú za mreže.“ „Si si istý?“ Helkiáš už otváral dvere, no Zachariáš si zrazu spomenul na ďalšiu Uriášovu prosbu.

„Počkaj chvíľu, Helkiáš!“ Rýchlo k nemu prešiel a oprel sa o dvere, aby ich opäť zavrel. „Počuj,“ šepol naliehavo, „musíš dostať odkaz aspoň k Izaiášovi. Aj on je ohrozený. Nezatkli ho už?“ „Myslím, že nie. Vyparil sa, skôr ako ho mohli chytiť.“ „Tak sa s ním musíš spojiť a varovať ho. Musí ujsť z Jeruzalema. Keď sa nabudúce pokúsi prorokovať, umlčia ho.“ Helkiáš sa zatváril pochybovačné. „No, môžem to skúsiť...“ „Prosím ťa, Helkiáš! Prisahaj, že to urobíš!“ „Dobre teda, priateľ môj. S pomocou Svätého pôjdem varovať Izaiáša. Nejako sa k nemu dostanem.“ „Ďakujem ti, Helkiáš. Pán nech ťa sprevádza.“ „Aj teba. Šálom, priateľ môj.“

Rýchlo sa objali. Za Helkiášom sa s dutým buchnutím zavreli dvere a Zachariáš znova ostal sám so svojimi pochybnosťami. „Prečo, Jahve?“ šepol. „Prečo?“

Helkiáš sa obrátil na druhý bok. Už sa takto prehadzoval na posteli azda stý raz za jedinú noc. Telo mu túžilo po spánku, myseľ však odmietala stíchnuť. Nočný vzduch bol horúci ako napoludnie a tuniku aj posteľné obliečky mal celkom prepotené. Nebola to však horúčava, čo mu bránilo v spánku. Zakaždým, keď zavrel oči, videl priateľa Zachariáša, ako ho prosí o pomoc pre Izaiáša. Sľúbil mu to a vedel, že nezaspí, kým to aj neurobí. Ale ako? Nakoniec sa celkom vzdal nádeje na spánok a vyšiel na strechu domu vychutnať si nočný vánok. Jeho dom stál vysoko na kopci v najbohatšej štvrti mesta, iba kúsok pod kráľovským palácom. Bol postavený na strmom svahu, takže mal zo strechy výhľad na ostatné domy z výšky, pri ktorej sa človeku vedela zakrútiť hlava. Nad kopcami žiaril mesiac v splne. Helkiáš si ich pomaly obzeral, až kým nespočinul pohľadom na obryse chrámu vysoko nad palácom. Zastonal, odvrátil zrak a nervózne sa poťahal za bradu. „Ach, Bože Abraháma, ako to mám urobiť?“ šepol. Uvažoval, či Zachariáš chápe, akú nebezpečnú vec od neho žiadal. Už aj návšteva v jeho izbách v chráme bola sama osebe rizikom, no

Lynn Austinová / 158

keby ho teraz videli aj s Izaiášom, mohli by ho obviniť zo sprisahania proti kráľovi. Mohlo by ho to stáť život. Pritom bol hlboko presvedčený, že Zachariáš a Izaiáš majú pravdu. Pohanský oltár do Jahveho chrámu nepatrí. Vedel i to, že aj on mal nájsť odvahu bojovať proti modloslužbě ako tí dvaja. Ako by však prežil jeho mladý syn Eliakim, keby jeho otca uväznili v chráme alebo popravili ako zradcu? Pred rokom na mesto v sparných letných mesiacoch udrela zákerná horúčka. Zakrádala sa od domu k domu a Helkiáša pripravila o ženu a dve mladšie deti. Ostali s Eliakimom sami. Opäť sa pozrel hore na chrám. O pár hodín bude čas rannej obety na novom oltári. Tentoraz ju Zachariáš nemá ako zastaviť - nemôže kráľovi zabrániť, aby predložil obetné dary vlastnými rukami. Izaiáš sa však s najväčšou pravdepodobnosťou pokúsi zasiahnuť a stráže naňho budú pripravené. Tentoraz neunikne. Helkiáš si pomyslel na to, ako v dome pokojne spí jeho syn, a celý sa zachvel. Potom mu prišlo na um ešte niečo iné. Aj Izaiáš mal rodinu. Mal dvoch malých synov s čudnými prorockými menami. Čo s nimi bude, keď ho zatknú? Zhlboka sa nadýchol a pomaly vypustil vzduch z pľúc. „Bože Abraháma, pomôž mi!“ Obrátil sa k schodom zo strechy na ulicu rozhodnutý nejako Izaiáša varovať. „Kam ideš, otec?“ „Ach, Eliakim!“ zastonal. „Čo tu robíš uprostred noci?“ „Neviem zaspať.“ Chlapcove husté čierne vlasy boli rozstrapatené a mokré od potu. Bol štíhly, pekný, takmer rovnako vysoký ako otec. Helkiáš mu položil ruku na plece a srdce mu prekypovalo láskou. „Viem, viem. Je horúco, však? Čo keby si si zobral matrac sem a skúsil to na čerstvom vzduchu?“ „To nie je pre teplo!“ V Eliakimových tmavých očiach sa objavili slzy. Odvrátil sa, aby ich zatajil. „Čo sa stalo, synak?“ Chlapec podráždene zaručal. „Zlostí ma, čo sa včera stalo. Pokazili mi narodeniny. Nie je to fér. Konečne som muž, konečne

Bohovia £ Králi / 159

mám dosť rokov, aby som mohol sledovať obetovanie z mužského nádvoria, a všetko sa pokazilo!“ „Je mi to luto, synak. Neuvedomil som si, ako ťa to ranilo.“ Helkiáš sa ho pokúsil objať, no Eliakim sa odtiahol. „Tí dvaja šialenci zastavili obetu a pokazili mi...“ „Tak moment, synak,“ zastavil ho otec. „Tí dvaja sa zachovali správne. Museli tú obetu zastaviť. Kráľ sa chystal urobiť niečo veľmi zlé. Nemá predkladať obetné dary sám. Podľa Tóry to smú robiť iba kňazi.“ Eliakim sa tváril skepticky. „Ale veď sa ho nepokúsil zastaviť žiadny z kňazov - ani sám veľkňaz!“ „Dospelí sa nie vždy zachovajú správne, Eliakim. Aj keď vedia, čo sa píše v Tóre.“ Helkiáš si spomenul na vlastnú nerozhodnosť spred chvíle a vystrúhal bolestnú grimasu. „Tak či tak... Chcel som ti to povedať až ráno, ale môžem hoci aj hneď. Už nebudeme chodiť do chrámu na obety.“ „Ale nie sú obety dôležité? Nemáme sa na nich zúčastňovať?“ „Isteže sú, ale máme ich predkladať Večnému - nech je zvelebené jeho meno - a vzývať ho ako pravého Boha. Inak by to bol iba prázdny rituál. Keď v chráme postavili ten pohanský oltár, Svätý Izraela sa odtiaľ musel stiahnuť. Teraz to sú pohanské obrady, falošné ceremónie pre falošných bohov. Už nemáme dôvod na ne chodiť.“ „Ale ja chcem! To nie je fér!“ Helkiáš chápal, ako veľmi chce byť jeho syn dospelý, no momentálne sa správal ako sklamané dieťa. „Budeme sa aj naďalej večer modliť,“ upokojoval ho, „ale odteraz to budeme robiť doma. Iba ty a ja.“ „To nie je rovnaké! Nemohli by sme aspoň niekedy ísť aj do chrámu? Aby som videl, aké to tam je?“ „Nie, synak. Nemôžeme,“ odvetil Helkiáš prísne. „Už sa na také veci nikdy nepýtaj.“ Eliakimova reakcia ním otriasla. Snažil sa učiť ho Tóru, vložiť mu do srdca lásku k Bohu, no syna zjavne zaujímali iba samotné chrámové rituály. Premýšľal, kde urobil vo výchove chybu.

Lynn Austinová / 160

„Počúvaj, Eliakim. Na to, aby si sa stal mužom, treba viac ako len narodeniny. Ak sa budeš stále držať davu, tak robíš chybu. Bol by si zbabelec, nie muž, bez ohľadu na to, koľko máš rokov. Ak však veríš, že niečo nie je správne, že sa to protiví Božím zákonom, potom musíš mať odvahu postaviť sa za svoju vieru. Práve to včera urobili tí dvaja muži a to sa snažím urobiť aj ja. Už chápeš?“ Eliakim neodpovedal, iba kopal palcom do hliny na streche. Helkiáš sa mu to pokúsil vysvetliť ešte inak. „Pozri sa, synak, ten levita, čo včera prehovoril, je môj priateľ Zachariáš. Vieš, čo sa s ním stalo po obete? Uväznili ho v chráme a všetkým hovoria, že sa zbláznil. Mohol by im sľúbiť, že už bude mlčať a nedá na verejnosti najavo svoje presvedčenie. Potom by ho zrejme opäť prepustili. Ja ho však poznám a viem, že to neurobí. Na to treba odvahu, synak. Práve to znamená byť mužom.“ Eliakim sa naňho pozrel. „Aj ty sa chystáš protestovať, otec?“ spýtal sa ho roztraseným hlasom. „Nie. Nemám takú autoritu a vplyv ako Zachariáš. Protestovaním by som nič nedosiahol.“ Helkiáš sa za seba hanbil, aj keď mal pre svoj postoj pádne vysvetlenie. „Ale môžem urobiť niečo iné,“ dodal, lebo si spomenul na Zachariášovu prosbu. „Čo, otec?“ „Ten druhý muž, čo včera prehovoril, je Izaiáš. Narodil sa do domu Dávidovho, no verím, že je vyvoleným prorokom Najvyššieho. Jeho proroctvá sú pre kráľa tŕňom v päte už dlho, teraz však Achazovi definitívne došla trpezlivosť. Keď sa znova pokúsi prorokovať, zadržia ho. Zachariáš ma prosil, aby som ho varoval. Musí hneď odísť z Jeruzalema.“ „Mohol by som ho varovať ja, otec.“ „Absolútne vylúčené! Je to priveľmi nebezpečné.“ „Ale aj pre teba.“ „Áno, lenže ja som dospelý...“ „Aj ja!“ skríkol Eliakim.

Bohovia ř Králi / 161

Helkiáš sa ocitol v pasci. Ak presvedčí syna, že je to naozaj priveľmi riskantné, bude ho prosiť, aby to nerobil. On sám však nemohol dopustiť, aby to riziko podstúpil Eliakim. „Sľúbil som, že to urobím osobne,“ povedal napokon. „Ja sa nebojím, otec. Prosím, dovoľ mi ukázať, že som muž. Nechaj ma urobiť niečo ako dospelý. Vravel si, že na to treba odvahu, nie? Dovoľ mi varovať Izaiáša.“ „Nemyslím si, že...“ „Som menší ako ty, viem rýchlejšie utekať a lepšie sa skryjem v tieňoch. Okrem toho nechceli by zatýkať obyčajného chlapca, nie?“ Helkiáš vedel, že na tom niečo je. Vedel aj to, ako veľmi Eliakim túži dokázať, že je už dospelý. Váhal, no potom syn prišiel s posledným rozhodujúcim argumentom. „Otec, sám si ma učil, že Boh Abraháma ma bude vždy chrániť, keď plním jeho vôľu. Prečo by ma neochránil aj teraz?“ Helkiáš ho zobral do náručia. Možno vo výchove nezlyhal a naučil syna viere, nielen rituálom.

Eliakim kráčal ráznym tempom v obave, že ak sa nepoponáhľa, odvaha z neho vyprchá. Ešte nikdy nešiel nočným mestom sám: každý čudný zvuk mu naháňal hrôzu a všetky známe miesta vyzerali čudesne pozmenené. Keď na jednom dvore zabrechal pes, vyskočil od ľaku a srdce mu búšilo tak, až mal pocit, že to musia počuť v širokom okolí. Časom si však zvykol na zvuk svojich sandálov na kamennej dlažbe a naplnila ho pýcha. Konečne dokáže, že je muž. Mesiac žiaril na úzke kľukaté cesty a on sa podľa otcových pokynov blížil k tichej uličke, na ktorej žil prorok. Vôbec nevyzerala ako miesto, kde by mal žiť niekto z kráľovskej rodiny. Eliakim uvažoval, prečo Izaiáš nebýva v paláci alebo aspoň medzi šľachticmi na kopci, keď je z rodu kráľa Dávida. Prorok sa miesto toho usídlil v štvrti, kde sa na seba domy tisli tak, že medzi ne neprenikol ani chladný vánok.

Lynn Austinová Z 162

Na chvíľu zastal v tieni, aby nabral dych, a potom sa odkradol k Izaiášovmu domu na samom konci uličky. Videl tlmený svit olejovej lampy a uvažoval, prečo ju nechali zapálenú. Na dvere zaklopal iba zľahka v nádeji, že ho vnútri začujú skôr, ako prebudí susedov. O chvíľu sa naozaj otvorili a ocitol sa tvárou v tvár mužovi, ktorý počas obety čítal zo zvitku. „Som Eliakim, syn kupca Helkiáša,“ predstavil sa zadychčané. „Nesiem vám odkaz od levitu Zachariáša.“ Nezdalo sa, že by Izaiáša jeho príchod prekvapil. Iba mlčky prikývol a odviedol ho cez malý dvor do jednoizbového domu. Najednom konci miestnosti v ňom bol malý sporák s množstvom hlinených nádob, vedľa neho podomácky vyrobený stôl so zvitkami a tlmenou olejovou lampou. Na opačnej strane spala na slamenom matraci prorokova manželka s dieťaťom v náručí. Ďalšie odpočívalo na matraci pri jej nohách. Eliakim si spomenul na svoju nebohú mamu a malých bratov a musel nasilu preglgnúť. „Poď, posaď sa.“ Izaiáš ukázal na stoličku bez operadla pri stole a Eliakim sa na ňu posadil. „Môžem ti niečo ponúknuť?“ Mal taký prenikavý pohľad, že sa pri ňom chlapec cítil ako nahý. „N... Nie, ďakujem, rabi. Prišiel som vám len odovzdať správu od Zachariáša.“ Bol zadychčaný a s jazykom zviazaným od bázne pred tým, čo z proroka vyžarovalo. Opäť preglgol v nádeji, že sa dokáže zrozumiteľne vyjadriť. „Zachariáša väznia v chráme za to, čo sa včera stalo na obete.“ Izaiáš sa zamračil, nič však nevravel. „Zachariáš vraví, že aj vy ste v ohrození a že by ste už nemali vynášať proroctvá. Mali by ste okamžite ujsť z Jeruzalema.“ Izaiáš pomaly prikývol. „Áno. Asi má pravdu. Myslím, že moja práca sa tu nateraz skončila.“ Prorokova reakcia Eliakima ešte väčšmi zmiatla. Po otcovom prejave o tom, ako sa treba postaviť za svoju vieru, nepredpokladal, že by Izaiáš dal na toto varovanie. Bol sklamaný, že sa prorok vzdáva tak ľahko.

Bohovia £ Králi / 163

Izaiáš mu položil ruku na plece. „Poslal ťa Jahve a ja ďakujem, že si prišiel. Dnes v noci som počul varovný Boží hlas, no až doteraz som tu sedel a hádal sa s ním. Kráľa Achaza sa nebojím a som ochotný podstúpiť väznenie pre Jahveho, tak ako Zachariáš.“ Eliakimovi skízol pohľad na spiacu rodinu v kúte. „Jahve pozná každý náš dych,“ povedal prorok, akoby mu čítal myšlienky. „Keby som teraz odišiel, vyzeral by som ako zbabelec, však? Ako niekto, kto sa bojí, že Boh neochráni jeho rodinu ani jeho samého. Lenže ja sa nebojím. Preto som tu celú noc zápasil s Bohom. Pred chvíľou som ho požiadal, aby mi ukázal, že odchod z Jeruzalema je naozaj jeho vôľa. Nato si prišiel ty.“ Eliakim naňho iba zízal a žasol nad tým, ako má blízko k Jahvemu. Helkiáš sa s Bohom Abraháma rozprával celý čas, no pokiaľ vedel, Jahve mu nikdy neodpovedal. Izaiáš o tom hovoril, ako keby sa s Najvyšším rozprával deň čo deň, a chlapec premýšľal, čím si zaslúžil taký blízky vzťah. Spomenul si, ako ho hnevalo, že nemôže ísť do chrámu aspoň na pohanský rituál, a zaliala ho hanba. „Takže asi odchádzam z Jeruzalema,“ vzdychol si Izaiáš. Očami pritom prebehol po izbe, akoby sa už v duchu balil. „Ale nenúti ma k tomu strach. Jahve má so mnou iné plány. Viem, že založím skupinu prorokov, aby učili mladších, ale inak... Nuž, Jahve mi ukáže svoju vôľu.“ Eliakim vstal a začal sa pomaly presúvať k východu. Zdalo sa mu, akoby od odchodu z domu ubehli celé hodiny. „Už by som mal ísť, rabi. Otec bude mať obavy.“ „Rozumiem.“ Izaiáš mu otvoril a znova s ním prešiel cez maličký dvor. Eliakim si bol istý, že keď sa Boh znova prorokovi ozve, určite mu povie, aký je v skutočnosti ten chlapec s varovaním. Chcel sa ospravedlniť za to, že chcel ísť do chrámu zo zlého dôvodu, nenašiel však slová, ktorými by to vyjadril. Na ulici mu Izaiáš položil ruku na plece a znova naňho uprel ten svoj prenikavý pohľad. „Eliakim...“ Vyslovil to pomaly, úctivo.

Lynn Austinová / 164

„Tvoje meno znamená Jahve ustanovuje'.“ Hlas mal odrazu plný autority a moci. Eliakimovi sa rozbúšilo srdce. „V ten deň zavolám svojho služobníka Eliakima, syna Helkiáša. I bude otcom obyvateľom Jeruzalema a Júdovho domu. Dám mu na plece kľúč Dávidovho domu. Keď otvorí, nikto nezavrie, a keď zavrie, nikto neotvorí. Osadím ho ako kôl na pevnom mieste, že bude slávnym trónom domu svojho otca. Bude na ňom visieť všetka sláva domu jeho otca.“ Potom ho na Eliakimov velký údiv prorok objal. „Šálom, Eliakim. Jahveho pokoj nech ťa sprevádza.“ „Aj vás, rabi,“ odvetil.

Ezechiáš sedel s prekríženými nohami na koberci a hľadel na babylonské hodiny na veži na nádvorí paláca. Nenáhlivo rátal schody, ktoré sa okolo veže vinú, a keď zmizli z dohľadu, pokračoval o poschodie vyššie. Čakal, kým sa starý otec vráti, aby ho učil o Jahvem, a sledoval, ako sa tieň posúva vyššie a vyššie, až kým nepadol na najvyšší schod. Prešlo ďalšie dopoludnie plné samoty a starý otec sa nie a nie vrátiť. Ako dlho tu už vlastne je? V deň, keď starý otec odišiel do chrámu, sa narodil Ezechiášov brat Gedaliáš a sluhovia hovorili, že už má štyridsať dní. Ezechiášovi nedovolili chodiť do matkiných komnát s tvrdením, že už je velký a nepotrebuje mamu. Bolo mu smutno - najmä v noci, keď vedľa seba videl prázdnu posteľ. Najprv prišiel o brata a teraz aj o starého otca. Práve sa pokúšal vybaviť si jeho tvár, keď ktosi zaklopal na dvere. Nadšene sa k nim rozbehol. Bol si istý, že napokon predsa len prišiel Zachariáš, miesto neho však za nimi našiel vyhúknutého chlapa, čo sa naňho pozeral z výšky. „Ahoj! Ty si Ezechiáš?“ spýtal sa neznámy s milým úsmevom.

Lynn Austinová / 166

Mal čierne vlnité vlasy a tmavú pleť. Jeho šaty boli v štýle, aký chlapec ešte nikdy nevidel. Niesol kopu zvitkov, ktorá vyzerala, že sa každú chvíľu zosype na zem. Ezechiáš si pri pohľade na ne spomenul na zvitky v chrámovej knižnici. Možno toho človeka posiela starý otec. „Áno. Som Ezechiáš,“ odvetil s nádejou v hlase. „Ja sa volám Sobna a veľmi ma teší, že ťa spoznávam,“ vyhlásil cudzinec s podivným prízvukom. „Kráľ Achaz ma zamestnal ako tvojho učiteľa.“ Široko sa usmial, takže bolo vidieť jeho rovné biele zuby. Ezechiáš bol priveľmi sklamaný na to, aby mu úsmev opätoval. Toho človeka poslal Achaz, nie Zachariáš. „Ja už mám učiteľa,“ vyhlásil napokon. „Naozaj? Kráľ vravel, že budem tvoj prvý.“ „Nie. Učí ma starý otec. Čakám, kedy sa vráti.“ Zvrtol sa a šiel si znova sadnúť k oknu. Sobna vykročil cez izbu za ním. „No teda! Kráľ o tvojom starom otcovi nehovoril vôbec nič. Čo ta ucí? „Učí ma o Jahvem a Tóre. Naučil ma Šmu. Chceš ju počuť?“ Ezechiáš mu chcel ukázať, aký dobrý učiteľ je starý otec. „Ale áno,“ mykol plecom Sobna. Ezechiáš sa vzpriamil a sústredil sa na slová. „Počuj, Izrael, Jahve je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Jahveho, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou!“ „To ťa naučil starý otec?“ „Je levita,“ prezradil Ezechiáš hrdo. „Keď pomáha kňazom v Jahveho chráme, nosí špeciálne rúcho a turban.“ Mal ich na sebe v ten posledný deň - v deň, keď šiel kráľovi povedať, že do Jahveho chrámu nepatrí jeho nový oltár. S vnukom sa lúčil slovami: „Isteže sa vrátim. Možno budem trocha meškať, ale vrátim sa.“ Ezechiáš mu sľúbil, že počká, a svoj sľub aj dodržal. Prečo to neurobil aj starý otec? „A naučil ťa aj niečo iné okrem Jahveho a Tóry?“ pretrhol mu tok myšlienok Sobna.

Bohovia ý Králi Z 167

Tá otázka ho zaskočila. „No nie... Veď to sú najdôležitejšie veci na svete, nie?“ „To je dobre. Rád učím žiakov po svojom, pekne od začiatku. No a odteraz si mojím žiakom ty.“ „Budeme sa učiť o Jahvem?“ Učiteľ sa zatváril nespokojne. „Nie. Nie som Žid, ale Egypťan. Neverím v Jahveho.“ Ezechiáš sa naňho vyplašené pozrel. „Uctievaš Molocha?“ „Nie, neuctievam ani Molocha. Ako sme sa vôbec dostali k takej téme?“ zamrmlal si popod nos. „Pozri sa, budem k tebe od začiatku celkom úprimný. Neverím v žiadnych bohov, ani v tých z mojej vlasti, Egypta. Myslím si, že všetci sú iba tu.“ Poklopal si na vysoké čelo. „V mysli ľudí. Ľudia si vymýšľajú bohov, aby vysvetlili veci, ktorým nerozumejú. Keď je napríklad sucho, hovoria: ,Bohovia sa určite hnevajú/ Ja však verím, že je sucho skrátka preto, lebo dlhšie neprší. To je všetko. Neverím v nadprirodzené sily. Zaujímajú ma vedomosti, nie výmysly.“ Ezechiáš sa od neho odvrátil k oknu. Ten chlap sa mu nepáčil. Chcel miesto neho starého otca. „Čo sa deje?“ vyzvedal Sobna. „Prečo sa tak tváriš?“ „Jahve je skutočný!“ odsekol zlostne. „Je ako vietor - preto ho nevidíš! Dedko si ho nevymyslel!“ „No dobre. Už o ňom nebudeme hovoriť. Kráľ Achaz dobre vie, aký je môj názor na náboženstvo. Prišiel som ťa učiť niečo celkom iné.“ Znova vystrúhal široký, pokojný úsmev. „Chceš začať už dnes? Veľmi rád by som videl, aký vieš byť žiak. Vieš čítať?“ Ezechiáš pokrútil hlavou. „A chcel by si sa to naučiť?“ „Chcem starého otca.“ V očiach ho štípali slzy, no rýchlo si ich utrel. Sobna sa silene usmial, spustil sa na zem vedľa neho a zvitky hodil na jednu kopu. „Skúsme to inak, Ezechiáš. Budeme sa striedať. Najprv odpovieš na otázku ty mne a potom ja tebe. Čo povieš, platí?“

Lynn Austinová / 168

Kým sa Ezechiáš zmohol na odpoveď, Sobna zobral z kopy jeden zvitok a rozvinul ho. „Tento zvitok obsahuje príbeh. Keď ťa naučím čítať, sám zistíš aký.“ Potom zobral hlinenú tabulku a začal do nej ryť rydlom. „Toto je slovo dom. Vidíš? Teraz sa pozri na ten príbeh a skús ho v ňom nájsť.“ Posunul tabulku aj zvitok pred chlapca. Ezechiáš chvíľu váhal, či to robiť alebo nie. Nebol si istý, či sa tým nespreneverí starému otcovi. Zachariáš však miloval chrámovú knižnicu a aj jeho uchvátili nekonečné rady zvitkov. Túžil odhaliť ich tajomstvo a prečítať si o svojich obľúbených hrdinoch. Nakoniec v ňom prevládla zvedavosť a pustil sa obzerať Sobnov zvitok. Vyzeral ako spleť nezrozumiteľných značiek a už ho takmer vrátil, keď v ňom odrazu zbadal to slovo z tabulky. Hneď nato ho videl znova a znova. Zalial ho pocit moci z toho, že odhaľuje tajomstvo. Vie čítať! „Tu... tu... tu a tu,“ povedal a ukázal na viacero miest v texte. Sobna sa široko usmial. „Výborne. Našiel si všetky. Už vieš prečítať jedno slovo. Onedlho zvládneš celý príbeh. A čo čísla? Poznáš čísla?“ „Viem rátať. Viem aj vymenovať dvanásť kmeňov Izraela. Chceš

ich počuť?“ „Teraz nie.“ Sobna vymazal z tabulky slovo dom a začal do mäkkej hliny kresliť kruhy. „Povedzme, že máš šesť fíg a dve zješ. Kolko ich budeš...“ „Štyri,“ odpovedal Ezechiáš skôr, ako to stihol vysloviť. Sobna

prekvapene nadvihol husté čierne obočie. „No a predpokladajme, že by som päť mal ja. Kolko by ich...“ „Deväť.“ „Už si to niekedy robil?“ Ezechiášovi tá otázka pripadala hlúpa. „Veľakrát som jedol figy.“ „Nie tak som to myslel. Ale,“ pokračoval rýchlo Sobna, „keby sme si tie figy chceli rozdeliť...“ „Tak by sme jednu museli prezerať,“ odvetil Ezechiáš, ktorý to priam videl. „Inak by to nebolo spravodlivé.“

Bohovia £ Králi / 169

Sobna zaskočené vyvalil oči. „Neuvedomoval som si, že výsledkom nebude celé číslo, ale aj tak si to zvládol. Si veľmi bystrý.“ „Môžem sa teraz na niečo spýtať ja?“ nadhodil chlapec. Učiteľ sa chabo usmial. „Pravdaže. Tak sme sa dohodli.“ „Prečo sa stále usmievaš, keď v skutočnosti nie si šťastný?“ Úsmev mu na tvári vystriedalo prekvapenie. „Prečo si myslíš, že nie som šťastný?“ „Lebo nemáš šťastné oči.“ Sobna sa odtiahol a premeral si ho. „Si nielen bystrý, ale aj vnímavý. Učiť ťa môže byť veľmi náročné. Ale nemáš ma veľmi rád, však?“ Ezechiáš mykol plecom. „Neviem...“ Pohľad mu skízol na zvitky na zemi a opäť ho zachvátil smútok. Potom si spomenul, že je na rade s otázkou. „Kde je dedko? Vravel, že sa ma vráti učiť, ale už je to dní a dní...“ V hlave sa mu ozvala otázka, na ktorú sa tak veľmi snažil nemyslieť. Ak ho opustil starý otec, opustí ho aj Jahve? „Neviem, kde je,“ vzdychol si Sobna. „Taká je pravda. Pokúsim sa ti to zistiť. Ale nateraz ma kráľ zamestnal, aby som ťa učil. Chceš sa naučiť niečo aj sám?“ Ezechiáš myslel na vojakov, čo prišli poňho a jeho bratov. Boli vyzbrojení mečmi a kopijami a on sa im nemal ako brániť. Ak ho neochráni ani starý otec, ani Jahve, tak sa musí naučiť brániť sám. „Chcem sa naučiť, ako byť vojakom ako kráľ Dávid,“ odvetil. „Naozaj? Chceš čítať o vojakoch a bojoch?“ Sobna rýchlo zahrabal vo zvitkoch. „Mám kopu príbehov o udatných bojovníkoch a bitkách, ktoré zviedli. Mohli by sme si prečítať jeden z nich.“ „Máš aj ten o Dávidovi a Goliášovi?“ Prvý raz Ezechiáša niečím takmer zaujal. „Možno... Niekde...“ Zvitky hlasno šuchotali, ako sa v nich učiteľ prehrabával. „Tak sa pozrime. Niekde tu niečo musí byť...“ „Dedko má veľa príbehov o kráľovi Dávidovi v chrámovej knižnici. Požičal by ti ich.“

Lynn Austinová / 170

„Áno, o tom nepochybujem.“ Sobna bol akýsi podráždený. Prudko od seba odtisol zvitky a znova si chlapca premeral. „Takže ty chceš byť vojak, čo? Vieš strieľať z luku? Šermovať? Vrhať kopijou? Jazdiť na koni?“ Ezechiáš pri každej z jeho otázok iba krútil hlavou. „A chceš sa to naučit?“ „Áno!“ Chtiac-nechtiac ho premohlo nadšenie. Keby mal vlastný meč a naučil sa ním oháňať, mohol by sa zachrániť pred Molochom. Nemusel by čakať na Jahveho ani na starého otca, ktorý sa už možno nikdy nevráti. „Tak poď za mnou,“ prikázal mu Sobna a postavil sa. „Najprv pôjdeme do stajne vybrať ti koňa, potom do zbrojnice po meč...“ Aj Ezechiáš rýchlo vstal a náhlil sa za ním k dverám.

Zachariáš kráčal po dlhej chodbe od svojich izieb k východu. Každý jeho krok bol pomalý a premyslený. Vedel, že musí trénovať kĺby, aj keď to bolí, lebo inak sa jedného dňa ani nepostaví. Slnko žiarilo na zlatú strechu chrámu tak silno, že ho vonku na okamih celkom oslepilo. Musel si zacloniť oči. Potom nenáhlivo prešiel cez prázdne nádvorie. Dobre si uvedomoval, že ho zo svojich postov sledujú strážcovia. Keď si jeho oči privykli na ostré svetlo, zaregistroval náhly pohyb na stredom nádvorí. Opäť si ich zaclonil, aby lepšie videl, a vykročil tým smerom. Ktosi tam naňho mával. „Otec, otec, to som ja!“ „Abia? Si to naozaj ty?“ Došuchtal sa k bráne medzi nádvoriami a objal dcéru. Tentoraz nevidel pre slzy. „Otec! Chvála Bohu, že si v poriadku! Toľko som sa za teba modlila...“ „Áno, som v poriadku, nič mi nie je,“ ubezpečoval ju. „Možno mám trocha stuhnuté kĺby, ale to sa stáva, keď bývaš v schátranom starom dome.“ Abia bol prvý človek zvonka, s ktorým sa videl za

Bohovia £ Králi / 171

posledné týždne, a pripadala mu ešte nádhernejšia ako predtým. „Tak hovor, čo je nové? Ako vidím, už si porodila.“ „Áno. Mám ďalšieho syna. Achaz mu dal meno Gedaliáš. Má štyridsať dní. Dnes mi pominuli dni očisťovania, a tak som prišla do chrámu na obetu.“ Usmievala sa, oči však mala plné sĺz. „Čo sa deje?“ spýtal sa jej jemne.

„Veľmi som sa o teba bála, otec. Počula som, ako Achaz prikazuje Uriášovi, aby ťa popravil, a bála som sa... Prosila som Uriáša, aby to nerobil...“ Opäť ju zobral do náručia. „Nič mi nie je, Abia. Uriáš ma dal do domáceho väzenia, aby ma umlčal. To je všetko. Dá sa povedať, že sme sa vážne nepohodli, čo sa týka toho nového oltára, a myslím, že tu už asi ostanem natrvalo.“ „Takže ťa väznia?“ „Nie je to až také zlé. Veľa času trávim čítaním a štúdiom Tóry. Keď sa nekonajú obety, smiem sa prechádzať aj po nádvorí. Nie je to najhoršie.“ „Ako o tom môžeš hovoriť tak pokojne? Väznia ťa tu bez dôvodu, bez súdu!“ „To je v poriadku, Abia. Áno, spočiatku som spochybňoval Božie rozhodnutie počas nekonečne dlhých nudných dní a bezsenných nocí. Čakal som, že ma očistí a potrestá mojich nepriateľov. Keď to však neurobil, ponoril som sa s otázkami do svätej Tóry. Hľadal som v nej odpovede. Potom som si prečítal Knihu Jób a objavil som ďalšiu obeť nespravodlivosti, ktorá žiadala od Boha odpovede na svoje otázky. A vieš, čo ma Jób naučil? Jahve nám nedlhuje vysvetlenie za nič, čo robí. Je vládcom všetkého. Vieš si predstaviť Božie tajomstvá? Môžeš skúmať velkost’ Všemohúceho? Siaha nad samo nebo. Čo môže vedieť obyčajný človek? Ak ťa uvrhne do väzenia... kto sa mu môže stavať na odpor? Chápeš? Už nepotrebujem vedieť prečo.“ „Odkedy ťa tu uväznili, v Jeruzaleme ide všetko dolu vodou,“ povedala mu Abia. „Achaz uctieva všetkých bohov, o ktorých sa

Lynn Austinová / 172

dopočuje, a vyzerá to tak, že Uriáš ho v tom ešte podporuje. Slúžky vraveli, že sa dokonca radí s jasnovidcami a veštkyňami.“ „Tie zmeny vidieť aj tu hore. Pokojný, pravidelný rytmus chrámu sa zmenil. Achaz nechal dokonca zavrieť dvere svätyne. Zlaté svietniky najsvätejšieho miesta vyhasli - vieš si to predstaviť? Uriáš zaviedol v Jahveho chráme celkom nové rituály a obety. Neobětoval by som tu, ani keby mi to dovolili.“ „Desí ma to, otec. Čo bude s naším národom?“ „Obávam sa, že sa bezhlavo rútime do záhuby. Upadáme čoraz hlbšie do hriechu. Už nám asi neostalo dosť bohabojných ľudí. Aj na to som sa Jahveho pýtal, on mi však ukázal svoje slová, ktoré hovoria, že je stále vládcom národa a jeho kráľov, dokonca aj Uriáša. Ak zahatá vody, naraz povyschýnajú, keď vypustí ich, kraje rozvrátia... Jeho je zvedený i jeho zvodca... Rečníkom odoberá výrečnosť a starcom zas rozum odníma... On rozum berie zemským kniežatám a dáva im blúdiť púšťou bezcestnou. Tak tápu potme, svetla vôbec nemajú a tackajú sa ako opití.“ „Prišla som ťa utešiť, otec, ale teraz ty utešuješ mňa,“ poznamenala Abia. „Ako sa má Ezechiáš?“ spýtal sa jej ticho. „Veľmi mi chýba.“ Na tvári sa jej objavil ustarostený výraz. „Odkedy sa narodil Gedaliáš, nesmiem sa s ním stýkať. Slúžky vraveli, že kráľ zohnal za tútora akéhosi egyptského učenca.“ „Egyptského? Čo ho už môže naučiť cudzinec? Ezechiáš by mal študovať Tóru a učiť sa o...“ Zarazil sa, lebo videl v dcériných očiach strach. Opäť si ju pritiahol bližšie. „Nič sa nedeje bez dôvodu,“ povedal roztraseným hlasom. „Ezechiáš je teraz v Jahveho rukách a nám neostáva, iba dôverovať Najvyššiemu. Mnoho-premnoho ráz sa každý deň modlím, aby Jahve opatroval Ezechiáša. A on ma počuje. Ochráni ho.“ „Bojím sa o teba, otec,“ zamrmlala Abia. „Čo s tebou bude?“ „Toho sa neboj. Jahve mi dal pokoj. Navždy nám ním naplnil život. Boží pokoj pramení z vedomia, že vo svete platí jeho poriadok,

Bohovia

í

Králi / 173

že všetko má svoj dôvod, aj keď ho možno pozná iba Jahve. Musíme dôverovať jeho vôli. Aj on múdry je a veľmi mocný, aj rozvážny je, veľmi rozumný. Ak niečo zrúca, to nik nepostaví, koho on zavrie, toho neotvorí nik.“ „Takže ťa už nikdy neprepustia?“ „Na tom nezáleží, Abia. Vôbec na tom nezáleží. Mám Jahveho pokoj - a preto som slobodný.“

Z chrámu sa vracala s ohromnou úľavou. Otec bol nažive, a hoci ho väznili, neochvejná viera v Jahveho - istota, že to celé riadi Boh - ju presvedčila, aby sa aj ona zverila do Božích rúk. Od obety Molochovi sa Zachariáš ohromne zmenil, najmä po tom, čo prišiel do paláca učiť malého Ezechiáša. Už to nebol poľutovaniahodný alkoholik, akého si pamätala z detstva, ale Boží muž, ktorý radí kráľom. Vedela, že tá zmena spolu s novou silou a odvahou prišla od Jahveho, a aj ju to napĺňalo vierou. V paláci minula chodbu smerujúcu k Uriášovým komnatám. Ľutovala, že mu nemôže poslať odkaz a poďakovať sa za to, že ušetril otcov život. Hneval by sa, keby ho vystavila takému riziku. Náhlila sa teda radšej k Ezechiášovej izbe. Nevedela sa dočkať, kedy mu oznámi, že ho starý otec stále ľúbi a túži sa s ním stretnúť, no nemôže. Keď tam však prišla, izba bola prázdna. Sklamane sa vrátila do háremu. Bola si istá, že malý Gedaliáš je už hore a plače od hladu. Keď však otvorila dvere, izba bola podivne tichá a kolíska prázdna. „Kde je moje dieťa?“ spýtala sa Debory. „Prišli a odniesli ho.“ Až ju striaslo, lebo si spomenula na Achazove obety Molochovi. „Odniesli? Kedy? Prečo?“ „Presťahovali ho do detskej časti paláca, pani moja.“ Debora bola akási nervózna. Abia sledovala jej pohľad a zistila, že v kúte čaká s rukami na hrudi Achazov komorník.

Lynn Austinová / 174

„Prečo si tu?“ spýtala sa ho. „Jeho výsosť vás povolala do korunnej siene.“ Ukázal na dvere a počkal, kým sama nevyjde na chodbu. Abii šlo srdce vyskočiť z hrude. V korunnej sieni ju Achaz ešte nikdy neprijal. „Chce vidieť svojho najmladšieho syna?“ spýtala sa s nádejou v hlase. „O synovi nič nehovoril. Poslal iba po vás.“ Pane, pomôž mi, modlila sa v duchu. Potom si spomenula na otcove slová: Všetko má svoj dôvod, aj ked'ho možno pozná iba Jahve. Musíme dôverovať jeho vôli. Zhlboka sa nadýchla, aby si dodala odvahy, a vykročila spleťou chodieb ku korunnej sieni. Achazov hnev bol zjavný už od chvíle, keď vošla dnu. Vyžarovala z neho slabo potláčaná zúrivosť. Abia sa celá roztrasená hlboko uklonila, uvažujúc, čím ho rozčúlila a ako dlho už na ňu čaká. Keď sa zdvihla, všimla si, že v miestnosti nie je Uriáš, a zamřelo jej srdce. Vari niekto videl, ako sa bozkávajú? Pod trónom stál vysoký chudý Egypťan. Bola si istá, že nepatrí k služebnictvu. Nemohol ju vidieť s Uriášom? Šepla ešte jednu modlitbu a spýtala sa: „Volal si ma, výsosť?“ „Kde trčíš? Sluhu som poslal do háremu už pred hodinou. Nebola si tam.“ „Ospravedlňujem sa, pán môj. Bola som hore v Jahveho chráme priniesť očistnú obetu, ako ju vyžaduje Tóra. Od narodenia nášho syna uplynulo štyridsať dní.“ „Bez môjho zvolenia?“ Tá otázka ju šokovala. „Á... áno. Je mi to ľúto. Nevedela som, že potrebujem tvoje zvolenie na plnenie Jahveho prikázaní.“ „Ja tu rozhodujem, ktorých bohov bude uctievať moja rodina a kedy ich bude vzývať. Keď chceš vedieť, či je čas na obetu, spýtaš sa mňa, nie nejakej starej knihy!“ „Je mi to ľúto, výsosť.“ „Ale nie preto som ťa zavolal.“ Abia opäť tŕpla, či sa predsa len nejako nedozvedel o jej návšteve v Uriášových komnatách. Riskla

Bohovia £ Králi / 175

pohľad do jeho tváre a všimla si, ako čudne vyzerajú jeho oči. Bol v nich horúčkovitý, posadnutý výraz, aký uňho ešte nikdy nevidela. Zreničky mal neprirodzene rozšírené. Toto nebol muž, za ktorého sa vydala. „Kto ti dovolil pozvať do paláca svojho otca, aby vymýval môjmu synovi mozog bájami a lžami?“ oboril sa na ňu. Dlho nevedela chytiť dych. Takže vôbec nešlo o Uriáša - bolo to oveľa-oveľa horšie. Išlo o Ezechiáša a jej otca. A Jahveho. V duchu prosila Boha o pomoc a slová, ktoré napokon vyšli z jej úst, zneli ako reč niekoho iného. „Chcela... chcela som, aby sa Ezechiáš naučil viac o našom národe a tradíciách. Myslela som si, že by mal poznať príbehy o Jahvem, na ktorých som sama vyrastala. Je to môj syn...“ „Nie! Jeho aj to nové dieťa si porodila, ale nič viac! Nemáš v živote mojich synov žiadnu ďalšiu úlohu. Ako sa opovažuješ ovplyvňovať,

čo sa naučia?“ „Ale Jahve je...“ „Už nikdy mojich synov neuvidíš! Nikdy!“ Bol to jeho najkrutejší úder, horší ako akákoľvek bitka. Niečo také by ani vo sne nečakala. Do očí sa jej nahrnuli slzy pri spomienke na prázdnu kolísku a najradšej by sa hodila Achazovi k nohám s prosbou, aby jej nebral deti alebo aby jej aspoň dovolil pobozkať ich na rozlúčku. Vedela však, čo by jej na to povedal. „Teraz povieš Sobnovi, učiteľovi môjho syna, aké klamstvá ho učil tvoj otec.“ Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu vôbec necítila strach. Už prišla o synov a okrem vlastného života nemala čo stratiť. Bez detí však jej život s Achazom nestál za nič. „Otec neučil Ezechiáša žiadne klamstvá,“ odvetila a pokojne si utrela slzy. „Učil ho o Jahvem, Bohu našich predkov...“ „Tvoj otec je mŕtvy,“ skočil jej chladne do reči. „Prikázal som Uriášovi, aby ho popravil za zradu.“ Uprene na ňu pritom hľadel,

Lynn Austinová / 176

akoby dúfal, že si vychutná jej reakciu. Modlila sa, aby sa nikdy nedozvedel, že Zachariáš je nažive. „Intrigoval proti mne spolu s Izaiášom,“ pokračoval, keď nereagovala. „Myslím si, že si do toho namočená aj ty. Mám pocit, že práve preto si posledné mesiace hrala vzornú manželku. Preto si aj každý deň lozila do chrámu. Preto si do môjho paláca privliekla svojho otca.“ „Nie, výsosť, to nie je pravda. Chcela som...“ „Spolčila si sa s otcom, aby ste môjmu dedičovi vymyli mozog. Potom, keď ho budete mať pod kontrolou, ste ma chceli zabiť v spánku.“ „Prosím... Nebolo to nijaké sprisahanie,“ bránila sa. „Klamárka!“ Kráľovi očervenela tvár od rastúceho hnevu. „Od chvíle, keď som poslal do Asýrie Jahveho zlato, sa ma pokúšajú zbaviť jeho samozvaní hovorcovia. Tvoj otec a Izaiáš vyťahujú Jahveho meno zakaždým, keď ma chcú zastrašiť. Narušili obetu pred zrakom celého národa v nádeji, že sa proti mne vzbúri. Izaiáš má v žilách kráľovskú krv. Viem, že baží po mojej korune. Ak to nie je sprisahanie, ako je možné, že sa vyparil, len čo počul, že sa ho chystám zatknúť?“ Abia sa snažila nájsť odpoveď. Zúfalo mu chcela predložiť argumenty, ktorými by to vyvrátila. „Výsosť, Uriáš je Jahveho velkňaz. Môže ti vysvetliť, prečo otec a Izaiáš...“ „Uriáša z toho vynechaj. Svojou poslušnosťou už dokázal, že mi je verný. Nevyhrážal sa mi Jahveho hnevom, keď som mu kázal obetovať Molochovi a Asýrovi. Bez rečí to urobil. Onedlho sa však uvidí, na čej strane stojíš ty. Hneď a zaraz prinesieš obetu do Ašerinho posvätného hája. Je to bohyňa plodnosti a ty jej musíš poďakovať za dar, ktorým ťa oblažila - za môjho nového syna. Ak to odmietneš, bude to dôkaz tvojej účasti na sprisahaní. Popravíme ťa za zradu, tak ako tvojho otca.“ Nedokázala sa ani poriadne nadýchnuť. Nechcela zomrieť. Ponúknuť obetu Ašere by bol iba jednoduchý spôsob, ktorým

Bohovia £ Králi / 177

unikne trestu smrti. Je to predsa iba prázdny rituál. Mohla by upokojiť Achaza a možno aj opäť získať jeho dôveru. Možno by potom ustúpil a dovolil jej znova vidieť deti. Poznala však Jahveho prikázania: Neurobíš si modlu. Nebudeš sa jej klaňať ani ju uctievať. Predstieraním, že vzýva Ašeru, by si síce predĺžila čas, ktorý strávi

na zemi, potom by však celú večnosť čelila Božiemu hnevu. „Nemôžem sa podieľať na modloslužbě,“ vyhlásila takmer pošepky. „Nebudem uctievať žiadneho boha okrem Jahveho.“ Achazove oči stvrdli, až pripomínali dva kúsky chladnej žuly. „Radšej zomrieš, ako by si ma poslúchla?“ Musela si vybrať medzi životom a vlastnou dušou. Už nemala viac čo stratiť. Jej otec bol vo väzení a deti nesmela nikdy vidieť. „Nemôžem sa protiviť Bohu,“ odvetila roztraseným hlasom. Achaz kývol na stráže. „Dobre teda. Vyplňte jej želanie.“ Dvaja zo strážcov k nej pristúpili a zdrapili ju za ramená. Srdce jej divo búšilo od strachu. Čo to urobila? Veď ju zabijú! Jej deti budú vyrastať bez matky. Túžila aspoň na rozlúčku pobozkať svoje bábätko a pripomenúť Ezechiášovi, čo ho učil Zachariáš - že nikdy nesmie zradiť svojho Boha. Čo bude s jej synmi? Mala pocit, že sa jej končatiny roztekajú od hrôzy na rôsol. Nedokázala sa ani pohnúť, nieto ešte kráčať. Pane, pomôž mi! modlila sa v duchu. Odrazu ju však naplnil Jahveho pokoj. Bol rovnaký ako na chrámovej hore, keď sa nachádzala v jeho blízkosti. Presne taký cítila, keď ju otec uistil, že Jahve má všetko pod kontrolou. Smrť ju od Jahveho nemohla oddeliť, naopak - mala ju dostať až k nemu. V posledných minútach života mohla vložiť svoje deti do Božích rúk s vedomím, že v nich sú vo väčšom bezpečí ako v jej vlastných. Kým ju však vojaci odvliekli z korunnej siene, Boh jej dodal odvahu na posledné slová. Obrátila sa, pozrela modlářskému manželovi priamo do očí a zopakovala to, čo tak nenávidel a čoho sa desil: „Počuj, Izrael, Jahve je náš Boh, Pán jediný!“

Lynn Austinová Z 178

Uriáš sa náhlil dolu kopcom do paláca. Obával sa, že je pridlho preč od kráľa. Od príchodu z Damasku bol kráľ ako vyšinutý a nedalo sa pri ňom vydržať bez toho, aby si človek aspoň občas spravil prestávku. Tak veľmi sa bál, aby nespravil niečo, čím by popudil svojich asýrskych pánov či urazil ich bohov, že všade videl iba samé sprisahania a komploty. Povedal mu, že sa musí stretnúť s levitmi, no v skutočnosti hľadal v chráme samotu. Stál na vrchole hory, dýchal známu vôňu obiet a kadidla, užíval si priestranné nádvoria po temnom zovretí palácových stien a vychutnával si pokoj a ticho. Jeruzalem ležal hlboko pod ním spolu so všetkými problémami a trápeniami. Hľadel na neochvejné hory v dialke a naberal z nich silu. Zdržal sa tam dlhšie, ako mal v pláne. Teraz sa náhlil do korunnej siene a dúfal, že jeho neprítomnosť kráľa nerozčúlila. Sieň však našiel otvorenú. Achaz už skončil. Pred dverami sa hrbil egyptský tútor Sobna, ktorého zamestnal ako učiteľa pre následníka trónu. Hlavu mal zvesenú a opieral sa o stehná, akoby mu niečo bolo. „Si v poriadku?“ spýtal sa ho velkňaz. Sobna sa vyľakane mykol a zdvihol zrak. Uriáš videl, že je hlboko otrasený. Jeho zvyčajne tmavohnedá tvár bola popolavá a bledá ako zdochnutá ryba. „Je to moja vina,“ mrmlal. „Asi som spôsobil... Nechcel som, ale ako som mal vedieť, že kráľ zareaguje tak kruto?“ Uriáš ho chytil za rameno, aby celkom nestratil rovnováhu. Cítil, ako sa ten cudzinec celý chveje. „Môžeš sa upokojiť a hovoriť jasnejšie?“ „Musím vedieť, čo som spravil. Naozaj som odhalil sprisahanie alebo... alebo spôsobil hroznú tragédiu?“ Pri zmienke o sprisahaní Uriáš zneistel. „O tom sa tu rozprávať nemôžeme,“ vyhlásil. Bleskovo sa obzrel, či ich niekto nevidí alebo nepočúva, a odviedol učiteľa do svojich komnát ďalej na chodbe. Sluhov poslal preč a znova sa ho spýtal, čo sa deje. Egypťan sa zhlboka nadýchol.

Bohovia £ Králi / 179

„Ako viete, včera som začal vyučovať princa Ezechiáša. Okrem iného sa zmienil, že už jedného učiteľa má. Myslel som, že budem jeho prvý.“

„Veď aj si,“ povedal veľkňaz netrpezlivo. „Ezechiáš len teraz dosiahol vek na začiatok vzdelávania.“ Sobna pokrútil hlavou. „Nie, pán môj. Princ Ezechiáš vravel, že ho už učí starý otec.“ Uriáša až pichlo od strachu. „Zachariáš?“ „Neviem, ako sa volá, ale je to levita.“ „Pokračuj.“ „Ale je to také hrozné!“ Uriáš videl v jeho očiach hrôzu a aj jeho strach sa každým okamihom znásoboval. Mal sto chutí vytriasť z neho vysvetlenie nasilu, no premohol sa a počkal, kým sa cudzinec nespamätá. „Je mi to ľúto,“ povedal napokon Sobna. „Mal som ísť najprv za vami. Urobil som chybu. Spýtal som sa na toho starého otca priamo kráľa Achaza. Keby som bol vedel...“ „Čo keby si bol vedel?“ Sobna nasucho preglgol. „Kráľ Achaz hneď poslal po manželku. Princa vyučoval jej otec a ona ho aj pustila do paláca.“ Veľkňaz si musel sadnúť. „Počkaj, čo sa to snažíš povedať?“ „Kráľ obvinil svoju manželku, že sa proti nemu spolčila s otcom. Vraj sa spolu s ďalším mužom kráľovskej krvi zapojili do sprisahania, v rámci ktorého ho chcú zabiť, len čo vymyjú mozog jeho synovi. Kráľova manželka všetko poprela, ale on... Dal ju popraviť.“ „Abiu? Nie!“ Uriáš vyskočil na nohy. Ten výkrik sa mu vydral z hrdla skôr, ako sa mohol ovládnuť. „Kráľ jej dal šancu dokázať svoju vernosť rovnako, ako ste vy dokázali svoju, pán môj. Žiadal, aby vzývala Ašeru. Ona však odmietla a... a...“ „Nie! Musím to zastaviť!“ V Uriášovi vzkypela sila. Rozbehol sa k dverám a otvoril ich tak prudko, až ich takmer vytrhol z pántov.

Lynn Austinová / 180

„Počkajte, pane!“ volal za ním Sobna. „Počkajte! Už je neskoro! Už ju odviedli na popravu.“ „NIE! Klameš!“ Uriáš sa zvrtol, zdrapil ho za plecia a takmer z neho vytriasol dušu, kým sa znova ovládol. „Je mi to ľúto,“ mrmlal Egypťan. „Je to pravda. Prepáčte mi, prosím.“ „Nie. Ty prepáč mne,“ povedal veľkňaz a pustil ho. „Neublížil som ti?“ „Iba mi povedzte, pane - pře pokoj duše -, či som sa zachoval správne.“ Uriáš bol priveľmi šokovaný na to, aby mohol toho chlapa nejako utešovať. Abiu... popravili? Bolo to také hrozné, že sa mu to ani nechcelo veriť. Najradšej by sa zosypal a rozplakal, no pred Sobnom sa neodvážil. Oči ho pálili od námahy, s akou tajil žiaľ. „No... neviem,“ odvetil napokon. „Zistím to a dám ti vedieť. Teraz môžeš ísť.“ Len čo Sobna odišiel, zakryl si tvár a zosypal sa na podlahu. Prečo tam nebol? Keby tak bol ostal v korunnej sieni! Keby sa tak dlho nezdržal v chráme! Zachránil Abiinho otca aj syna - prečo tam nebol, aby zachránil aj ju? Abia... popravená? Spomenul si na ich posledný rozhovor, pri ktorom ho prosila o otcov život. Trvala na tom, že ak jej Achaz prikáže zhrešiť proti Jahvemu, rozhodne sa pre Boha, nie pre manžela. „Aj za cenu života?“ pýtal sa jej vtedy. „Áno. Aj za cenu života. Lebo ak zapriem svojho Boha, neostane mi nič, na čom by záležalo. Verím, že mi Jahve dá silu na to rozhodnutie. “ Pritisol si ruku na ústa, lebo mal pocit, že sa povracia. V tej chvíli nenávidel Achaza natolko, že by ho bol schopný zabiť. Kráľ sa oženil s jedinou ženou, ktorú Uriáš v živote miloval - a teraz ju zabil. Pozviechal sa na nohy. Už nemohol kráľovi slúžiť ani jediný deň. Ani jedinú hodinu.

Bohovia í Králi / 181

Odstúpi. Práve o to ho pred mesiacmi žiadal Zachariáš. „Pomôž mi postaviť sa proti Achazovej modloslužbě,“ prosil ho vtedy. „Slúžiš zlému kráľovi. “

Na druhej strane však vedel, čo sa stane, ak teraz odstúpi. Achaz sa nezdráhal popraviť každého, koho vnímal ako nepriateľa Zachariáša, Izaiáša aj vlastnú manželku. Uriáš by bol iba ďalší v rade jeho obetí. No a on nechcel zomrieť.

„Ach, Bože,“ stonal, klesajúc naspäť na podlahu. Bol to však prejav zúfalstva, nie modlitba. Už si ani nespomínal, kedy sa naposledy modlil. „S každým ústupkom zomiera časť tvojej duše,“ varoval ho raz Zachariáš. Žeby mu preto teraz Boh pripadal taký vzdialený? Preto sa nedokázal prinútiť k rovnakému rozhodnutiu ako Abia a položiť za vieru život? Nie. Stále veril v Jahveho, stále mu slúžil. Ak ostane nažive a bude slúžil po kráľovom boku, môže pre Boha urobiť oveľa viac dobrého, ako keby mal zomrieť mučeníckou smrťou. Zachránil život Zachariášovi aj jeho vnukovi. Bol by zachránil aj Abiu - keby bol pri tom. Ach, Bože, keby tam tak mohol byť! Lenže nebol - a ona zomrela. Abia zomrela. Načisto ho premohol žiaľ. Zaboril si tvár do vankúšov, aby nik nepočul jeho vzlyky, a nahlas sa rozplakal.

Ezechiáša zaskočilo, keď sa na druhý deň zobudil a uvidel v izbe Sobnu. Hodina, ktorú s ním včera strávil, sa mu veľmi páčila. Navštívili spolu kráľovskú stajňu a pozreli sa aj na výcvik vojakov. Starého otca mu však Sobna nahradiť nemohol. „Prečo si tu?“ spýtal sa a vstal z postele. „Tvoj otec vraví, že už nie si malý. Teraz, keď si u mňa začal študovať, sa môžeš odsťahovať z detskej časti paláca.“

Lynn Austinová / 182

Egypťan so sebou priviedol pol tucta sluhov, ktorí začali baliť chlapcove veci a nosiť ich preč skôr, ako sa stihol obliecť a obuť si sandále. Na tvári nemal ten svoj falošný úsmev ako včera. Jeho tvár aj oči pôsobili dosť pochmúrnym dojmom. Všetko sa dialo akosi prirýchlo. Ezechiáš sa nechcel sťahovať zo svojej izby. Čo ak sa starý otec vráti a bude ho v nej hľadať? Chcel ostať tu, blízko mamy, aj keď tá má stále plné ruky práce s novým dieťaťom. Potlačil slzy a sledoval, ako sluhovia odnášajú jeho veci. „Môžeme ísť?“ spýtal sa ho Sobna a ukázal na dvere. Chlapec prikývol. Najprv však chcel vidieť mamu a povedať jej, že ho sťahujú kamsi preč. Potreboval ju objať a rozlúčiť sa s ňou. Vybehol cez dvere pred Sobnom a bleskovo odbočil do háremu. Vedel, že tam za ním učiteľ ísť nemôže. Do matkiných komnát vtrhol bez zaklopania - ona tam však nebola. Miestnosť vyzerala podivne velká a prázdna. Chýbali v nej všetky matkine veci. Zmizla ešte aj

bratova kolíska. „Mami?“ zavolal do prázdnych komnát. „Kde si, mami?“ Z prázdnych miestností sa mu vracala iba ozvena jeho vlastného hlasu. „Nemáš tu čo robiť. Choď preč.“ Zvrtol sa. Vo dverách stál harémový eunuch. „Kde je mama?“ „Je... preč.“ Eunuchov hlas znel čudne, pridusené. „Poď sem,“ kývol na Ezechiáša a vycúval z dverí. „Kam išla?“ spýtal sa Ezechiáš vyplašené. Nech to už bolo kdekoľvek, nech bola akokoľvek ďaleko, nájde ju a pôjde za ňou. „Nikto ti to nepovedal?“ chcel vedieť eunuch. „Čo mi mali povedať?“ Eunuch nasucho preglgol. Keď znova prehovoril, hlas mal veľmi jemný. „Tvoja mama je mŕtva.“ „Nie, nie je!“ kričal Ezechiáš. „To nie je pravda! Nie je mŕtva!“ Eunuch však iba zavrel oči a pokýval hlavou. „Je mi to ľúto. Kiežby

Bohovia ý Králi / 183

to nebola pravda! Tvoja matka bola nádherná žena... Všetkým nám bude chýbať.“

Ezechiáš vystrelil od neho a vybehol z miestnosti s očami zaslepenými od slz. Chcel bežať naveky - bolo mu jedno kam. Sobna ho však zachytil, keď sa rútil okolo neho, a stiahol ho naspäť do izby. Bola prázdna, presne ako matkina. Ani posteľ tam nenechali. „Pusti ma! Pusti ma!“ kričal a zápasil s Egypťanom. Ten ho pustil, no ostal stáť vo dverách, aby mu zabránil v úteku. „Je mi to ľúto, chlapče. Chcel som ti to o mame povedať oveľa citlivejšie, ale nedal si mi šancu.“ „To nie je pravda! Nezomrela!“ Sobna si vzdychol. „Viem, ako ťažko sa ti to prijíma, ale je to pravda. Chápeš, čo znamená, keď niekto zomrie?“ Ezechiáš to chápal až priveľmi dobre. Znamenalo to, že sa už nikdy nevráti. Už nikdy ju neuvidí. Videl umierať dvoch bratov

a vedel, že sú navždy preč. Klesol na holú podlahu a rozvzlykal sa. Menilo sa priveľa vecí. Prichádzal o všetkých, ktorých mal v živote rád. Ani sa s mamou nemohol pobozkať na rozlúčku! Ostal sám, sám ako prst. Schoval si tvár v dlaniach a plakal, až ho bolelo celé telo. Po chvíli si uvedomil, že vedľa neho na zemi sedí Sobna. Učiteľ mu chlácholivo položil ruku na plece. „Je mi to ľúto,“ mrmlal. „Je mi to naozaj ľúto.“ Vie o mame, tak by mohol vedieť aj o starom otcovi, napadlo Ezechiášovi. Pomaly zdvihol hlavu. „Vieš, kde je starý otec? Vravel si, že to zistíš.“ Egypťan váhal tak dlho, až si chlapec myslel, že aj starý otec zomrel, napokon sa však iba zhlboka nadýchol. „Je mi ľúto, že som ťa včera zavádzal, keď som ti sľúbil odpoveď na túto otázku. Môžem ťa naučiť čítať a počítať. S radosťou ťa naučím všetko, čo viem o prírode, dejinách a geografii. Ak však máš otázky o svojich príbuzných a náboženstve, musíš ich položiť svojmu otcovi.“

Lynn Austinová / 184

Otcovi. Pri zmienke o královi Achazovi stvrdol Ezechiášovi pohľad. To on nariadil obety Molochovi. To on dal v Jahveho chráme vystavať pohanský oltár a Zachariáš mu tam šiel povedať, že nerobí dobre. To otec bol dôvodom, prečo sa Zachariáš nevrátil. Opäť sklonil hlavu a rozplakal sa od bezmocnej zúrivosti. Všetko toto trápenie spôsobil jeho otec. Bol to však kráľ Judska a Ezechiáš proti nemu nemohol nič urobiť. Po dlhom čase opäť zacítil na pleci Egypťanovu ruku. „Nie si sám,“ chlácholil ho Sobna. „Som tvoj priateľ. Nechceš sa porozprávať? Potom ti možno bude lepšie.“ Chlapec sa túžil zbaviť tej hroznej bolesti. Bola naňho prisilná. Pohltila ho, až takmer nevládal ani dýchať. So Sobnom sa však rozprávať nechcel. „Keď nastane obdobie dažďa,“ pokračoval učiteľ, „človek má pocit, akoby sa už nikdy nemalo skončiť. Jedného dňa sa však mraky rozostúpia a opäť vyjde slnko. Tak to bude aj s tvojím smútkom. Chcem ťa naučiť o svete tak veľa... Ver mi, slnko poznania je vynikajúci liek. Keď sa učíš niečo nové, krok za krokom zabúdaš na svoje bôle. Ak mi to dovolíš, môžem ti s tým hrozným smútkom pomôcť.“ Chcel mu veriť, no spomenul si na matkinu prázdnu izbu. Spomenul si, že je mŕtva, a znova sa rozplakal. „Chceš byť chvíľu sám?“ spýtal sa ho Egypťan. „Alebo mám ostat?“ Ezechiáš mal pocit, že nemôže byť celkom sám. Nezniesol by to. „Ostaň,“ šepol. „Tak dobre.“ Vzlykal, až mu neostali žiadne slzy. Keď mu vyschli, mal pocit, akoby bol znútra celkom prázdny. Sobna vstal a ponaťahoval si chudé telo.

Bohovia í Králi / 185

„Keď budeš pripravený, Ezechiáš, mám pre teba vybratého koňa. Čaká ťa pri ňom cvičiteľ, čo ťa bude učiť jazdiť. Mám aj ďalšie prekvapenie. V zbrojnici ti kujú meč. Má presne tvoju veľkosť, takže s ním môžeš hneď začať cvičiť.“ Ezechiáš zdvihol hlavu a utrel si rukávom tvár. „Bude ostrý?“ spýtal sa zachrípnuté. Sobna sa usmial. „Chceš, aby bol?“ Chlapec prikývol. „Tak im to poďme povedať, čo ty na to?“ Natiahol ruku, aby mu pomohol vstať.

Druhá časť Achaz... zatvoril dvere Pánovho domu, v Jeruzaleme si nastaval na každom rohu oltárov a v každom meste Judska porobil výšiny,

aby tam pálil kadidlo iným bohom, a tak poburoval Pána, Boha svojich otcov.

Druhá

kniha kroník

28, 24 - 25

Ezechiáš sa letmo pozrel na vežu s hodinami uprostred nádvoria za oknom svojej študovne. Bol čas ísť na stretnutie s kráľom Achazom. Zdvihol sa zo stoličky vedľa Sobnu, uhladil si rúcho a prečesal si prstami bradu. Najradšej by sa tomu stretnutiu celkom vyhol. „Som už dospelý, Sobna. Prečo sa pri každom predvolaní k otcovi cítim ako decko?“ „Je to kráľ,“ odvetil Egypťan a zroloval zvitok, ktorý študovali. „Každý sa pri ňom má cítiť ponížene.“ „Nie, nejde len o to. Nech urobím čokoľvek, stále sa tvári, akoby som nenaplnil jeho očakávania. A nikdy mi nedá vedieť, kvôli čomu ma predvoláva. Nikdy mi vopred neprezradí, o čo ide.“ Sobna odložil zvitok a zaklonil sa. Už mu ťahalo na päťdesiat a v čiernych vlasoch sa objavovali sivé pramene. Bol ešte chudší ako kedysi, akoby všetko, čo zje, spálil mozog pracujúci na plné obrátky. Večne čosi analyzoval a argumentoval. „Povolal ťa do korunnej siene alebo do svojich komnát?“ spýtal sa. „To by nám mohlo niečo naznačiť.“

Lynn Austinová / 190

„Do komnat. Asi pôjde o niečo osobné.“ „Hm... Vzťah medzi otcom a synom vie byť často veľmi zložitý a pre dvojicu, ktorá sa od seba líši tak ako ty a tvoj otec, to platí dvojnásobne.“ „Nie je len otec, ale aj kráľ, čo vylučuje akékoľvek vzťahy.“ Ezechiáš vykročil k dverám, no Sobna ho chytil za rukáv, aby ešte počkal. „Chceš počuť moju radu? Daj si pozor. Kráľ Achaz trpí nepredvídateľnou náladovosťou. Nech sa deje čokoľvek, nesmieš ho rozhnevať.“ „Vďaka za radu,“ povedal mu Ezechiáš a náhlivo odišiel čeliť prekvapeniam, ktoré ho čakali u kráľa. Achaz v ňom vyvolával celú škálu emócií od strachu a nenávisti až po ľútosť a odpor. Zriedkakedy sa však medzi nimi našla úcta a už vôbec nikdy láska. Odkedy sa pamätal, bol voči nemu zatrpknutý, hoci na presnú príčinu si už nespomínal. Vyhýbal sa mu, ako sa dalo, a desil sa každého predvolania. Sluha mu otvoril dvere do opulentných kráľovských komnát. Kamennú dlažbu v nich pokrývali hrubé koberce a steny zase asýrske tapisérie. Vo vzduchu visel ťažký pach kadidla, ktorý človeka nepekne škrabal v krku. Ezechiáš sa hlboko predklonil, pripravujúc sa na možnú konfrontáciu a pripomínajúc si Sobnovu výstrahu. Nech sa deje čokoľvek, nesmie otca rozhnevať. „Chceli ste sa so mnou stretnúť, vaša výsosť?“ „Áno. Mám správy, ktoré by ťa mohli zaujímať.“ Achaz sa znudene vyvaľoval na diváne s množstvom hodvábnych vankúšov. Ezechiášovi napadlo, či ho tam nepredvolal len zo zábavy. Nedostal povolenie sadnúť si, tak tam stál a čakal, kým kráľ prejde k veci. „Prines synovi trocha vína,“ prikázal Achaz sluhovi. „Ďakujem, neprosím.“ Ezechiáš zdvorilo zdvihol ruku. Dúfal, že tým otca nepodráždi, no ešte nebolo ani poludnie. Achaz prižmúril oči. „Kolko máš rokov?“ spýtal sa po chvíli.

Bohovia £ Králi / 191

„Dvadsaťpäť, otec.“ „Takže dvadsaťpäť... Nuž, zatiaľ som s tvojím vzdelávaním a vojenským výcvikom celkom spokojný.“ Kráľ ťažkopádne vstal z divána, začal sa prechádzať po komnate a ledabolo si prezerať čačky, ktorých tam mal plno. „Povedz mi - naučil ťa Sobna, ako sa správať na formálnych ceremóniách?“ Ezechiáš premýšľal, ako odpovedať. Vedel, že jeho otec zúrivo obetuje bohom po celom meste, a vždy ho to znechucovalo. „Ak myslíte formálne náboženské rituály, tak naozaj nemám záujem o...“ „Nie, nie,“ prerušil ho kráľ netrpezlivo. „Nemyslím náboženské obrady.“ Pravda bola taká, že málokedy syna brával na verejné obrady či na obety hore v chráme. Rozdiel medzi nimi priam bil do očí a on nechcel, aby ho verejnosť porovnávala so synom a následníkom. Snažil sa ho držať čo najväčšmi v úzadí. „Nie. Myslel som to tak, či sa vyznáš v diplomatických protokoloch.“ „Plynule hovorím viacerými jazykmi.“ Ezechiáš sa zo všetkých síl snažil, aby to vyznelo trpezlivo. Otcove hry mu už liezli na nervy a uvažoval, kam smeruje tými otázkami. „Študoval som aj zvyklosti medzinárodnej diplomacie, ak to myslíte tak.“ „Áno. Presne tak som to myslel. Rád cestuješ?“ „Precestoval som takmer celé kráľovstvo, vaša výsosť, a celkom sa mi to páčilo.“ Predstava, že aspoň načas opustí stiesnené ulice Jeruzalema, ho nadchla, najavo však nedal nič. Nechcel, aby to otec využil proti nemu. „Dobre, dobre,“ vyhlásil Achaz a bez zjavnej príčiny sa nahlas rozosmial. Jeho smiech sa rýchlo zmenil na záchvat kašľa, po ktorom ostal celý zadychčaný a červený. Ezechiáš váhal. Nebol si istý, ako zareagovať. Mal by dať najavo znepokojenie, alebo tým iba zbytočne zdôrazní otcovu slabost? Nakoniec radšej nepovedal vôbec nič. Sluha pomohol Achazovi vrátiť sa na diván a dolial mu vína. Kráľ si z neho odpil.

Lynn Austinová / 192

„Povedz sklepníkovi, nech mi pošle niečo silnejšie,“ zavelil. Len čo sluha odišiel, znova obrátil pozornosť na syna. „Je načase vybaviť ti sobáš. Čo ty na to?“ Jeho povýšenecké maniere Ezechiáša rozčuľovali natolko, že mal problém to utajiť. Otec sa s ním pohrával - najprv cestovanie, teraz pre zmenu svadba. Vedel, aké je nebezpečné protiviť sa mu, no aj tak neodolal a povedal: „Mám niekolko konkubín, otec. Predstava manželstva ma vôbec neláka.“ „Nuž mala by, a to rýchlo,“ zavrčal Achaz. „Môj minister obchodu vyjednáva dohodu, a ak uspeje, rozhodol som sa vydať za teba jeho dcéru.“ Predstava, že ho otec používa ako odmenu za služby, Ezechiáša rozzúrila. Chvíľu sa vôbec nezmohol na slovo. „Tvoja budúca sa volá Hafsiba,“ pokračoval kráľ. „Znie to ľúbivo, no nie?“ Zasmial sa na vlastnom vtipe, vlastnej slovnej hračke s jej menom, ktoré znamenalo Mám v nej záľubu. Ezechiáš mlčky prikývol. Vedel, že na jeho názore aj tak nezáleží. Achaz sa už rozhodol. Svadba sa bude konať na jeho príkaz. „Jej otec vyjednáva dohodu o obchode s Týrom. Chcel by si s ním ísť ako môj vyslanec?“ „Áno, isteže. Ale prečo práve s Týrom? Prečo by...“ Ezechiáš sa zarazene odmlčal. Vyhliadka na cestovanie sa mu páčila, no nedávalo mu to význam. „Čo prečo?“ spýtal sa Achaz netrpezlivo. Ezechiáš váhal. Uvedomoval si, že je nebezpečné spochybňovať kráľovo rozhodnutie. Sobna ho však učil stále sa držať logiky, a tak neodolal a prezradil, na čo myslí. „Prečo by sme uzatvárali dohodu o obchode s Týrom, keď na jeho územie nemáme priamy prístup?“ Achaz sa iba nechápavo pozeral. „Keď Filištínci dobyli naše územie pod horami, ovládli aj všetky severné priesmyky k pobrežným obchodným cestám. Keby sme mali obchodovať s Týrom, museli by sme prechádzať cez filištínske územie a platiť mýto alebo ísť ešte ďalej na sever a...“

Bohovia

k Králi / 193

Opäť sa zarazil, lebo videl, ako sa otcovi do tváre hrnie krv. Neskoro si uvedomil, aká bola chyba ukázať, že vie viac ako on. „Ale to si určite dobre uvedomujeme," zamrmlal. „Nechcel som naznačiť...“ Z Achazovho výrazu bolo jasné, že o tom doteraz nevedel vôbec nič. Kráľ vyskočil z gauča a postavil sa mu zoči-voči. „Takže máš na všetko odpoveď, čo? Možno by si bol lepší kráľ ako ja!“ „Nechcel som naznačiť...“ „Neprerušuj ma! Kráľom som tu ešte stále ja, nie ty! Aj keď by si si určite nenechal ujsť príležitosť prevziať moc, no nie?“ Ezechiáš neodpovedal. „No nie?“ zopakoval Achaz a prebodol ho bojovným pohľadom. „Nie, otec. Nechcem prevziať moc. Mám však pocit, že dokážem prevziať zodpovednosť za miesto vo vašej vláde. Som ochotný slúžiť na akejkoľvek...“ „O tom nepochybujem! Presne ako Absolón, keď slúžil svojmu otcovi, kráľovi Dávidovi! Slúžil mu tak zodpovedne, až rozpútal povstanie!“ Achaz si ho vyčítavo premeral, akoby sa Ezechiáš sám rozhodol byť vysoký a svalnatý, aj keď jeho otec je malý a tučný. „Dobre viem, aké sú masy prelietavé. Ak niečo rozhodne nepotrebujem, tak dať ti príležitosť, aby si ich presviedčal, že budeš lepší panovník ako ja.“ Jeho obvinenia Ezechiáša hnevali natolko, že napriek všetkému odhodlaniu vybuchol, aby sa aspoň nejako bránil. „Nikdy som nepovedal, že chcem prevziať moc! Keďže však jedného dňa tak či tak budem kráľom, čo keby ste mi dovolili chodiť aspoň na stretnutia s radcami, aby som videl, ako sa národ...“ „Nie! Ako sa opovažuješ?!“ Achaz sa odvrátil a prešiel na opačný koniec miestnosti. „Nabudúce ma azda rovno otráviš v spánku!“ „Čo?“ „Ticho!“ Zúrivosť, ktorú Ezechiáš videl v otcových očiach, ho umlčala lepšie ako akýkoľvek príkaz. Sledoval, ako do seba Achaz leje víno. Zdalo sa, že ho trocha upokojilo. Ezechiáš čakal.

Lynn Austinová / 194

„Ešte nie si pripravený na žiadnu zodpovednú funkciu,“ vyhlásil nakoniec kráľ. „Možno keď sa trocha usadíš s novou ženou, tak ti niečo nájdem - ak si to zaslúžiš. A teraz chodí“ Ezechiáš sa pretlačil okolo kráľovského sklepníka, ktorý práve prichádzal, a zúrivo vykročil palácovými chodbami. Vrel v ňom

hnev z otca, no ešte väčší z toho, že sa nechal strhnúť a stratil nervy. Zrejme sa tým pripravil o miesto medzi vyjednávačmi s Týrom, aj keď práve tá dohoda nemala vôbec žiadnu cenu. Najväčšmi však ľutoval, že nemôže kráľa presvedčiť, aby zmenil plány s tou svadbou. Keď sa vrátil do študovne, Sobna videl jeho sčervenenú tvár a iba si vzdychol. „Predpokladám, že otec pre teba nemal dobré správy.“ Ezechiáš sťažka klesol na kopu vankúšov pri okne. „Neviem, možno by aj boli dobré, keby som sa ovládol. Chystal sa urobiť zo mňa vyslanca pre vyjednávanie obchodnej dohody - predstav si, s Týrom. Ja som sa mu však pokúsil vysvetliť, že je zbytočné uzatvárať dohodu o obchode bez obchodných trás, a on sa rozzúril, že sa v geografii vyznám lepšie ako on.“ „Ajaj!“ Sobna vystrúhal bolestnú grimasu. „Je to ešte horšie. Žiadal som ho o príležitosť naučiť sa viac o riadení národa a on ma obvinil, že ho chcem zvrhnúť z trónu.“ Sobna si pomaly sadol na lavicu. Tmavá tvár mu spopolavela. „Zvrhnúť?“ „Presne tak. No a vtedy som to už nevydržal a vybuchol som. Aha, skoro som zabudol. Otec mi vybavil aj manželku.“ „Dúfam, že si neodmietol.“ „Využíva ma, Sobna. Využíva ma ako nejakú trofej. Mám byť odmenou pre jeho ministra obchodu či čoho. Chcel by som mať v kráľovstve užitočnejšie postavenie ako len toto.“ Sobna neveriacky pokrútil hlavou. „Uvedomuješ si, aké je nebezpečné obracať na seba jeho hnev? Kiežby si v jeho prítomnosti vedel udržať tú svoju ohnivú povahu na uzde, byť trpezlivý a počúvať ho bez pripomienok!“

Bohovia á Králi / 195

„Ja som sa fakt snažil, ale niektoré tie jeho veci sú fakt hlúpe... Dohoda o obchode s Týrom!“

„Nuž, hlúpe alebo nie, bola to príležitosť, ako pred ním dokázať svoju užitočnosť, a...“ „A ja som ju prepásol.“ „Musíš sa opäť dostať do jeho priazne, pán môj. Možno by pomohlo, keby si prejavil záujem o manželku, čo ti vybral.“ „Nestojím o žiadnu, ktorú mi vyberie on.“ „Vidíš? Tvrdohlavosť ti vyrába stále ďalšie a ďalšie problémy.“ Ezechiáš sa pozrel na učiteľa a konečne sa mu podarilo usmiať. „Ako zvyčajne, máš pravdu. Chceš mi dať ešte nejakú inú dobrú radu?“ „Čo sa mňa týka, tvoje vzdelávanie sa skončilo. Už vieš všetko, čo som ťa mohol naučiť. Keby sa ma na to pýtal kráľ, povedal by som mu, aby ti dovolil nadobudnúť praktické skúsenosti s riadením národa. Mohol by z teba urobiť sudcu nižšieho stupňa alebo správcu mesta. Prinajmenšom by si mal sedieť na stretnutiach s radcami a zisťovať, čo sa v národe deje.“ „Súhlasím, Sobna, ale otec je, žiaľ, proti. O miesto medzi radcami som ho vlastne požiadal dnes. Práve vtedy ma obvinil z intrigovania.“ „Tak potom nie je vhodný čas hovoriť s ním o týchto veciach. Obaja urobíme lepšie, keď radšej počkáme.“ Ezechiášovi neušiel strach v jeho hlase. Druhý raz za jeden deň mu to pripomenulo, ako veľmi sa jeho učiteľ bojí kráľa Achaza. „Aj ja sa ho bojím,“ povedal ticho. „Je príliš impulzívny. Necháva sa ovládať emóciami. No a nemusí urobiť následníka iba zo mňa. Nemá núdzu o potomkov, ako mi často a rád pripomína. Brat Gedaliáš s ním vychádza oveľa lepšie ako ja.“ Sobna sa tváril zamyslene. „Ale hovoríš, že ti ponúkal miesto vyslanca?“ „Vravel, že možno. Takéto veci už naznačoval aj v minulosti a nikdy z toho nič nebolo. Takže mi ani teraz neostáva nič iné, iba

Lynn Austinová / 196

sedieť a čakať. Nie je ešte starý. Možno prejdú roky a roky, kým po ňom zdedím trón.“ „To je pravda, pán môj.“ „Takže by si ma asi mal začať učiť trpezlivosti.“

Hafsiba ležala na hŕbe vankúšov pod figovníkom na dvore ich domu a snívala o mužovi, za ktorého sa raz vydá. Otec jej hovoril o viacerých nápadníkoch a ona si ich teraz v duchu jedného po druhom preberala, hľadiac na zelené listy nad sebou. Premýšľala, ktorého by chcela za manžela. Samozrejme, na jej názore nezáležalo, no aj tak o tom rada snívala. Vedela, že pri vyjednávaní o sobáši za ňu otec dostane nemalú cenu - nielen preto, lebo bol vysokopostaveným kráľovským ministrom, ale aj preto, lebo jeho dcéra bola prekrásna. Celý život to počúvala zo všetkých strán, no v poslednom čase si začala uvedomovať, ako po nej muži pozerajú, aj keď má decentne zahalenú tvár. Bola drobná, krehká a jemná, čo mužov viedlo k zúfalej túžbe ju vlastniť a ochraňovať. Vyžarovala z nej prirodzená krása a elegancia, ktorá prezrádzala, že patrí k judskej šľachte. Popoludňajšie slnko prenikajúce cez listy ju príjemne zahrialo a pokojné odpoludnie s tichým bzukotom hmyzu ju uspávalo. Zavrela oči a zobudila sa až na úsmev svojho otca. „Takto má vari tráviť svoje dni nastávajúca manželka mladého princa?“ spýtal sa jej so smiechom. Mal na sebe bohato zdobené

Lynn Austinová / 198

rúcho, ktoré nosil na kráľovskom dvore, takže sa z paláca musel vrátiť len pred chvíľou. Na čelo mu vyrazili kvapky potu a tvár mal červenú nielen od horúčavy, ale aj od nadšenia. Hafsiba sa rýchlo

posadila. Nebola si istá, či sa jej to iba nesníva. „Čo to vravíš, otec?“ „Asi by som ti nemal prezrádzať, kým sa to napevno nedohodne,“ odvetil, „ale také velké tajomstvo som si nemohol nechať len pre

seba.“ „Aké, otec? Povedz mi ho, prosím!“ „Už niekolko mesiacov pracujem na jednej veci pre Achaza a kráľ je veľmi spokojný s mojimi výsledkami. Dnes ráno mi oznámil, že ak tú obchodnú dohodu dotiahnem do konca, vydáš sa za jeho syna

Ezechiáša.“ Ostala z toho v úžase. „Ach, otec! Chceš povedať, že budem žiť v paláci? Že sa vydám za princa?“ „Presne tak, dievčatko moje. Tvoj budúci manžel je dedičom trónu. Raz z neho bude judský kráľ.“ Úplne jej to vyrazilo dych. Zo šoku a popoludňajšej horúčavy sa jej zakrútila hlava. Musí to byť sen, hovorila si. Toto nemôže byť

pravda. „Ach, otec,“ vzdychla. „Čo sa deje? Myslel som, že budeš nadšená, a ty sa tváriš, akoby si uvidela ducha kráľa Oziáša.“ Hafsiba vedela, že by mala prekypovať radosťou, no miesto toho ju opantala hrôza. „Nikdy som ani nesnívala... Nikdy mi nenapadlo... Veď ani neviem, čo by taká kráľova manželka mala robiť.“ Otca to rozosmialo. „Má mu dať synov - veľa-veľa synov. To od ženy očakáva každý muž, či je otrokom alebo kráľom.“ Vedela, že má pravdu. Hrôza v nej pomaly ustupovala a miesto nej ju premkýnalo nadšenie z nečakanej správy. Pri pomyslení na to, za koho sa má vydať, však mala aj kopu otázok. „Ako vyzerá, otec? Videla som ho už? Aký je starý?“

Bohovia f. Králi / 199

„Pomalšie, zlatko. Pekne jednu otázku po druhej,“ brzdil ju so smiechom. „Okrem toho, záleží vari na tom, ako vyzerá? Bude z neho kráľ.“ Kráľa Achaza videla na viacerých procesiách a kráľovských

ceremóniách a pamätala si, že je nechutne obézny. Nedokázali to zamaskovať ani nádherné rúcha či aura moci, ktorá ho obklopovala. Pri predstave, že by sa mala vydať za niekoho ako on a tisnúť sa k jeho rozkysnutému bachoru, ju až striaslo. Opäť v nej prevládli obavy. „Áno, otec. Isteže na tom záleží. Je princ Ezechiáš bledý a tučný ako jeho otec?“

„Hafsiba!“ Pricapila si ruku na ústa. Nielen otca šokovalo, ako sa vyjadruje o ich panovníkovi.

„Hovoríš o kráľovi Judska,“ pripomenul jej. „Ako môžeš byť taká neúctivá?“ „Je mi to ľúto, otec.“ Sklopila zrak a snažila sa tváriť kajúcne, no stále ju striasalo pri myšlienke, že by mala byť vydatá za niekoho ako Achaz, či už bude kráľom alebo nie.

„Dobre. Odpúšťam ti. Dalo sa čakať, že budeš pred zásnubami trocha vyvedená z miery.“ Láskyplne jej z tváre odhrnul čierne vlasy. „Pravdupovediac, sám o tvojom nastávajúcom veľa neviem. Niekoľko princov som videl, ale neviem, ktorý z nich bol Ezechiáš. Na zasadnutia rady nikdy nechodí. Počul som, že všetkých učí akýsi génius z Egypta. Veľa času trávia aj s veliteľom palácovej stráže, ktorý vedie ich vojenský výcvik. „Sľubujem, že ti zistím viac, keď sa zasnúbite, dobre?“ „Áno, otec,“ odvetila ticho. Zvyšok večera sa v nej striedalo nadšenie s hrôzou, ako v duchu plánovala svadbu s neznámym princom. Život v prepychu ju lákal elegantnými šatami, drahokamami a stovkami sluhov. Jej vysnený manžel však mal byť pekný a silný, nie rôsolovitý a bledý. Čo spraví,

Lynn Austinová / 200

ak je princ Ezechiáš ako jeho otec? Ako zatají odpor, ktorý bude cítiť

zakaždým, keď si ju pritisne o mľandravé líce? Ešte dlho po tom, čo sa celá domácnosť uložila na noc, sa prehadzovala na posteli a nevedela zaspať. Otec vravel, že možno ubehnú týždne, kým ju bude môcť uistiť o zásnubách, a ona sa rozhodla, že tak dlho tú hrôzu skrátka neznesie. Kým si pripravila plán, už takmer svitalo. Vstala z rozhádzanej postele a potichu odišla za mladšou sestrou. „Vstaň, Miriam,“ snažila sa ju pošepky zobudiť. „Hafsiba? Čo tu robíš?“ spýtala sa sestra potichu. „Pst! Buď ticho a počúvaj. Musíš mi pomôcť. Ak to nespravíš,

načisto sa zbláznim.“ „Čo sa deje?“ „Otec ma chce vydať za princa.“ „To už viem,“ namietla Miriam podráždene. „Fakt si ma zobudila len kvôli tomu?“ „Pst! Počúvaj! Musím zistiť, ako vyzerá, kým nie je neskoro. Čo

ak to je nejaká ohava? Čo potom?“ „Potom sa zaňho aj tak vydáš ako poslušná dcéra svojho otca. A teraz ma nechaj spať.“ Zavrela oči a obrátila sa jej chrbtom. „Vypočuješ ma, prosím?“ naliehala Hafsiba. „Ak mi fakt bude protivný, mohla by som sa modliť k všetkým bohom, aby tie zásnuby zrušili alebo... alebo zložiť prísahu či také niečo. Prosím, Miriam. Čo

keby to bol tvoj nastávajúci? Vari by si nechcela vedieť, ako vyzerá? Musíš mi pomôcť.“ Nemusela sa vôbec premáhať, aby ju zúfalo prosila. Stačilo predstaviť si, ako sedí vedľa tučného nadutého kráľa, a zalievala ju panika. Miriam sa k nej opäť obrátila tvárou. „Záleží na tom... Čo presne chceš?“ „Mám plán. Napcháme si do postele vankúše, aby to vyzeralo, že ešte spíme. Potom sa vyparíme z domu a pôjdeme sa pozrieť na princa Ezechiáša.“

Bohovia £ Králi / 201

Miriam sa prudko posadila. „Zbláznila si sa? Nemôžeme sa po meste túlať samy. Ak nás otec prichytí, nechá nás ukameňovať.“ „Pst! Prezlečieme sa za slúžky a budeme predstierať, že ideme k prameňu po vodu. Pozri sa, mám to pripravené do posledného detailu. Otec vraví, že princ často cvičí s palácovou strážou. Viem, kde majú kasárne. Je to hneď pri Vodnej bráne. Každé ráno tam cvičia.“ „Tebe naozaj preskočilo,“ pokrútila hlavou sestra. „Choď naspäť do postele.“ „Tak povedz, čo za to chceš, Miriam. Urobím čokoľvek, len aby si mi pomohla.“ Hafsiba zobrala sestrinu ruku do dlaní. Miriam si ju premerala, akoby ju vôbec nepoznávala. „Ty to myslíš vážne, však?“ „Áno. Smrteľne vážne. Dám ti, čo budeš chcieť.“ „Tak to fakt dúfam, že keď sa budem vydávať ja, nebudem z toho ani spolovice taká pobláznená.“ Miriam vytiahla ruku zo sestriných dlaní a spustila nohy na zem. „Takže mi pomôžeš? Ach, vďaka! Vďaka!“ Hafsiba ju nadšene objala. Miriam varovne zdvihla ruku. „Niečo za niečo, tak si hovorila, nie? Po prvé odprisahaj, že aj mne nájdeš kráľovského ženícha.“ „Prisahám.“ „A dáš mi tie zlaté náušnice, čo ti otec kúpil v Bersabe.“ Hafsiba zaváhala, potom však prikývla. „A...“ „Nebuď chamtivá, sestrička. Podľa mňa je to viac ako dosť podľa teba nie?“ „Nie. Odprisahaj, že ak si tým zavaríme, povieš, že v tom idem nevinne - že si ma k tomu prinútila.“ „Nezavaríme si.“ „Prisaháš?“ „Ale áno, prisahám. Prisahám pri Ašere a Báloví, že som ťa k tomu prinútila. A teraz sa už ponáhľaj!“

Lynn Austinová / 202

Napchali si postele vankúšmi a odkradli sa do kuchyne, kde Hafsiba podplatila dve slúžky, aby im požičali svoje šaty. Len čo boli prezlečené a na tvári mali diskrétny závoj, vydali sa zadnými uličkami k Vodnej bráne. Obe niesli na hlave krčah na vodu. Slnko ešte celkom nevyšlo nad Olivovú horu, no ulice už zalievalo ružovkastozlaté svetlo. Hafsiba sa v tenkých slúžkovských šatách triasla od zimy a sestrina ruka jej pripadala ako z ľadu, keď ju ťahala za sebou. Hnala ju zvedavosť, no Miriam žiadnu necítila a vliekla sa, akoby už teraz ľutovala, že vyšla z domu. Ako sa blížili k Vodnej bráne, Hafsiba počula z neďalekého nádvoria dunivé mužské výkriky a cvengot mečov. „Vidíš?“ šepla. „Hovorila som ti, že tu cvičia každé ráno.“ Prešli okolo múra až k otvorenej bráne a nazreli do nádvoria. Po obvode stáli desiatky mužov povzbudzujúcich dvojicu strážcov, ktorí urputne zápolili v strede. Väčšina divákov mala tuniky palácových stráží, niektorí obyčajné šaty a zopár ich bolo aj v prešívaných šľachtických rúchach. „No super. Ako teraz zistíš, ktorý je ten tvoj princ?“ spýtala sa Miriam. „Chvíľu počúvaj. Možno ho oslovia.“ „Nepáči sa mi to,“ vyhlásila Miriam nervózne. „Pst!“ Hafsiba prechádzala očami po tvárach mladých šľachticov a hľadala takých, čo sa podobajú na kráľa Achaza. Pripadalo jej to beznádejné, a tak obrátila pozornosť na súboj v strede. Starší z dvojice bojujúcich vyhrával a tlačil na protivníka tak dlho, kým nezahodil meč na znamenie, že sa vzdáva. „Vyhral si, veliteľ Jonadab,“ pripustil. Diváci spustili hlasný aplauz. „Pst - nemôžeme tu ostať naveky,“ šepla Miriam. „Chytia nás!“ „Prosím ťa... Už len chvilku.“ „Kto je ďalší na rade?“ spýtal sa víťazný veliteľ a prešiel očami po prítomných. „Čo tak vy, môj princ?“

Bohovia £ Králi / 203

Hafsiba zmeravela. Veliteľ kývol na mladého dvadsiatnika s čiernymi vlasmi. Princ si stiahol prešívané rúcho, odhodil ho a vykročil doprostred nádvoria sprevádzaný hlasným povzbudzovaním a pokrikom. Hafsibe sa srdce rozbúšilo nie od vzrušenia, ale od strachu. Bol nižší, mal pevnú postavu, celkom inú ako kráľ Achaz, no v jeho pohyboch čosi bolo a oči naznačovali aroganciu či možno krutosť. Vydesilo ju to. Ach, prosím, pani naša - Ašera! Len nech to nie je on! Mladý princ mal viac sebaistoty ako schopností a veliteľ ho opakovane pripravoval o možnosť vytiahnuť sa pred publikom. Zakrátko si uvedomil, že zo seba robí blázna, a zlostne strčil meč naspäť do pošvy. „Nemám náladu na ozajstný boj,“ vyhlásil. V očiach sa mu nebezpečne blýskalo. Veliteľ sa mu úctivo uklonil. „Tak inokedy.“ „Je to princ Ezechiáš?“ spýtala sa Miriam pošepky. „Neviem.“ „No tak! Už sme tu pridlho. Poďme po vodu a domov.“ Miriam ju ťahala za rukáv, kým to nevzdala a nešla za ňou. Nahnevaná a sklamaná vykročila dolu strmým svahom k prameňu. Čakal pri ňom dlhý rad otrokýň a slúžok. Vo vzduchu znel veselý hovor tých, čo si už plnili nádoby. Voda bola studená a nosiť ju bola väčšia drina, ako Hafsiba predpokladala. Aj keď si krčah naplnila iba spolovice, takmer ho nezdvihla. „To už stačí, Miriam,“ radila sestre. „Poďme.“ Spoločne vyrazili naspäť do mesta. Ako sa znova blížili ku kasárňam, rozhodla sa, že ešte naposledy skúsi nájsť Ezechiáša. „Ozaj už len chvíľu,“ prosila sestru. „To je všetko, sľubujem.“ Nazreli cez otvorenú bránu na nádvorie. Veliteľ mal nového protivníka z radov šľachticov. Bol vysoký, silný, a pritom nečakane vrtký. Uskakoval mimo dosahu veliteľovho meča a hneď sa vrhal do protiútoku. Meč ovládal, až to bralo dych. A Hafsibe sa pri pohľade naňho opäť rozbúšilo srdce.

Lynn Austinová / 204

Bol vyrovnaný, sebaistý a pekný. Kučeravé hnedé vlasy a brada vyzerali v rannom slnku ako z rýdzej medi. Hafsiba sa modlila k všetkým bohom, ktorých poznala, aby to bol princ Ezechiáš. Bola to možno až priveľmi trúfalá nádej, no hovorila si, že ak zistí, kto to je, možno sa otcovi podarí vydať ju zaňho. Miriam odrazu vykríkla. Hafsibe obliala nohy ľadová voda z jej krčaha, čiasi mocná ruka ju chytila za plece a obrátila dozadu. Nepozorovane sa k nim dostali štyria členovia palácovej stráže a teraz boli v pasci. Nemali kadiaľ ujsť. „Vás dve som tu ešte nevidel,“ nadhodil jeden a siahol na Hafsibin závoj. „Tak sa na vás pozrime.“ „Veru, chcem vidieť, za čo platím,“ pridal sa druhý a vytrhol jej z rúk krčah. „Nie! Nechajte nás na pokoji!“ prosila Hafsiba a pokúšala sa mu vytrhnúť. „Prestaňte!“ Muži sa pritlačili bližšie a Miriam začala kričať od strachu. Jeden z vojakov ju zdrapil a zapchal jej rukou ústa. Hafsiba sa zo všetkých síl bránila a kričala, na vojaka však bola prislabá. „Pustite ich!“ Ten rozkaz vydal niekto s velkou autoritou. Vojaci sa rozostúpili a Hafsiba pred sebou uvidela toho pekného šľachtica z nádvoria. Bol ešte zadychčaný po súboji a tuniku mal vpredu mokrú od potu. Zasunul meč do pošvy a znova prehovoril. „Veď sú na smrť vystrašené. Vari to nevidíte?“ „Sú to len bežné slúžky, pane,“ odvetil jeden z vojakov. „Chodia sem s jediným zámerom - užiť si s vojakmi.“ „Trocha vzdoru patrí k ich hre, pane,“ dodal ten, čo držal Hafsibu. „N... nie, prosím,“ vyhŕklo z nej. „Nebola to žiadna hra. Neprišli sme sem za vojakmi...“ Šľachtic si prezrel jej tvár nechránenú závojom, akoby odhadoval, či hovorí pravdu. V hlbokých modrých očiach mal vážny, takmer až melancholický pohľad a hľadel na ňu tak uprene, že celkom strácala nervy. Napokon sa obrátil k štvorici vojakov.

Bohovia £ Králi

i 205

„Nik, kto mi podlieha, nebude zneužívať moc na úkor bezbranných,“ vyhlásil. „Rozumieme si?“ „Áno, pane,“ mrmlali jeden po druhom. Ten, čo držal Hafsibu, uvoľnil zovretie, a šľachtic jej podal krčah od druhého vojaka. „Choďte domov,“ povedal dievčatám, „a už sa sem nevracajte.“ Hafsiba prikývla a chytila sestru za ruku. Keď sa pokúsila vykročiť, mala pocit, že jej dlažba uhýba pod nohami, také ich mala roztrasené. Celkom zabudla na zásnuby aj princa, no vtom začula: „Princ Ezechiáš, ďalší vás vyzývam ja!“ Pri tom mene zmeravela a riskla pohľad cez plece. Ako vo sne videla, že výzvu prijíma ten vysoký šľachtic. „Prijímam,“ povedal a na vážnej tvári sa mu mihol úsmev. Zavrela oči od strachu, aby nezamdlela. Cítila, ako ju Miriam zlostne ťahá za rukáv, a opäť vykročila na spiatočnú cestu domov. Voľnou rukou zvierala krčah. „Celé je to tvoja vina,“ oborila sa na ňu Miriam s plačom, keď šliapali do kopca. „Nemala som s tebou ísť.“ „Je mi to ľúto, Miriam. Ale teraz je už všetko v poriadku. Nič sa nám nestalo.“ „Skoro nás znásilnili!“ „Pst! Nie tak nahlas. A prestaň rumádzgať. Už sme skoro doma. Keby nás otec prichytil, obe sme zneuctené. Obe by sme zomreli ako staré dievky.“ Kým došli k vchodu pre služobníctvo, Miriam sa spamätala. V Hafsibe však v bezpečí jej izby naplno vybuchlo zadržiavané napätie a vzrušenie. Zosypala sa na posteľ a nekontrolovane sa rozplakala. Miriam ňou zlostne potriasla. „Čo je s tebou? Dostali sme sa domov. Sme v bezpečí. Videla si toho svojho princa, tak prečo reveš?“ „Áno, videla som ho - a teraz po ničom netúžim tak, ako po ňom. Ak mi ho otec nevybaví za ženícha, neprežijem to.“

Lynn Austinová / 206

Na druhý deň Hafsiba zastala pred Ašeriným posvätným hájom, aby chytila dych. Bolo neznesiteľne horúce popoludnie a sluhovia, čo niesli mladého vola, obilie a víno na obetu, sa potili od šliapania do kopca s ťažkým nákladom. Na vrchole sa na ňu spýtavo pozreli,

akoby dúfali, že im dá podiel na obetnej hostine. Premáhala ju posvätná bázeň, keď premýšľala o tomto ohromnom čine a o tom, aký je dôležitý pre jej budúcnosť. Musela si nakloniť bohyňu. Musela sa dostať do priazne Ašery, aby jej zabezpečila manželstvo s princom Ezechiášom. Ostatní nápadníci ju už nezaujímali a nebola ochotná nechať svoj osud v rukách druhých. Rozhodla sa osloviť najvyššiu autoritu - Ašeru, bohyňu lásky a plodnosti. Na Ašerinho velkňaza zapôsobilo, koľko nesie obetných darov. Náhlivo ju šiel privítať a jemne sa uklonil. Podľa oblečenia bolo jasné, že je to jeden z cudzích kňazov, ktorých do Jeruzalema priviedol kráľ Achaz. Bolo ich čoraz viac po celom Judsku a boli zo dňa na deň opovážlivější. „Čo si želáte?“ spýtal sa. „Chcela by som priniesť bohyni obetu,“ odvetila. „Celopal, víno a kadidlo.“ Potešene zdvihol obočie. „Bohyňu taká oddanosť teší. Máte aj nejakú prosbu?“ „Áno. Aj prísahu.“ „Dobre.“ Pousmial sa a odviedol ju ďalej. V kamennej jaskynke na konci hája bolo niekolko kadidelníc. Medzi nimi stál Ašerin stĺp

obklopený zeleňou. Kým kňaz zapaľoval kadidlo a pripravoval vola na porážku, kľakla si pred zlatý Ašerin obraz a zavrela oči na modlitbu. „Kráľovná nebies,“ modlila sa ticho, „prinášam ti svoju obetu a prosbu. Prosím, daj, aby som sa vydala za princa Ezechiáša.“ Do očí jej vyhŕkli slzy pri spomienke na odlesk slnečných lúčov na jeho meči, vrstvu potu na jeho opálených rukách a nohách,

Bohovia £ Králi / 207

na medený nádych jeho vlasov a brady. Predstavila si, že je v jeho náručí, že sa stáva jeho ženou. „Ak moju prosbu vyslyšíš, pani naša, a dáš mi toto manželstvo, prisahám, že prvá dcéra z nášho zväzku bude patriť iba tebe.“ Nepochybovala, že tú prísahu bude môcť splniť. Králi sa nezaujímali o dcéry, iba o synov. S dcérou si môže robiť, čo chce. Úctivo pobozkala nevelkú sochu. Potom sa plná emócií vydala naspäť domov, aby tam viedla obetnú hostinu s príbuznými a priatelkami.

„Hafsiba, zlatko, ako len nádherne vyzeráš! Pravá kráľovská nevesta!“ Otcovi priam žiarili oči od pýchy. „Ach, otec, naozaj si to myslíš? Myslíš si, že princa poteší mať ma za ženu?“ „Keď ťa uvidí, zamdlie od radosti. Otoč sa, nech sa na teba dobre pozriem.“ Svadobné šaty jej vyšívali najlepšie jeruzalemské krajčírky. Na rukách mala zlaté náramky, v ušiach zlaté náušnice a na krku zlatú retiazku s rubínom velkým ako necht - svadobné dary z paláca. Slúžky jej ešte neuviazali dlhé čierne vlasy, takže jej voľne padali na chrbát. Vystrúhala piruetu v strede izby, otec si iba vzdychol a v bezmocnom úžase spustil ruky k telu. „Si priveľmi nádherná na to, aby som ťa zakrýval závojom. Celé kráľovstvo by malo vidieť nádhernú nevestu princa Ezechiáša. Závoj vynecháme.“ „Otec, ty si zo mňa uťahuješ!“ „Mám právo byť pyšný na nádhernú dcéru,“ odvetil a pobozkal ju na čelo.

Lynn Austinová / 210

„Čo tu postávaš, Hafsiba?“ spýtala sa jej mama, čo práve vtrhla do izby. „Uprav si vlasy. Daj si závoj. Už si mala byť dolu na dvore s družičkami. Každú chvíľu tu bude princ.“ „Ešte máme dosť času, mama. Princov sprievod budeme počuť dlho pred tým, ako sem dorazí. Ešte je skoro.“ Bola prekvapivo pokojná a šťastnejšia ako kedykoľvek predtým. Celé mesiace snívala o Ezechiášovi, predkladala obety a modlila sa k Ašere, aby nastal tento deň, a bohyňa jej prosby vyslyšala. Dnes si ju princ vezme za ženu. „Miriam je pripravená? Videla si ju?“ znervózňovala sa mama. „Čo jej to tak dlho trvá? Radšej sa za ňou pozriem sama. Otec, choď dávať pozor, či už nejde sprievod.“ „Asi by som mal poslúchnuť, lebo bude zle,“ povedal otec s trpkým úsmevom. Na odchádzajúcu manželku však hľadel očami plnými lásky. Hafsibu napĺňalo vzrušenie. Aj na ňu sa onedlho bude s láskou pozerať manžel. „Ďakujem, otec! Ďakujem ti za tento nádherný deň!“ zvolala a objala ho. „Nech ťa bohyňa požehná mnohými-premnohými synmi,“ zamrmlal. Ako sa od nej odvracal, všimla si, že má v oku slzu. Vedela, že by mala ísť dolu, nechať si dokončiť účes a posadiť sa pod figovník do kresla posypaného lupeňmi kvetov, srdce jej však prekypovalo radosťou a nedokázala len tak nečinne čakať. Chcela tancovať, spievať a skákať. Prebehla k oknu, či nezačuje hudbu svadobného sprievodu, zvonka však doliehali iba klasické zvuky mesta. Sluhovia a otroci si robili svoju prácu a vybavovali záležitosti svojich pánov, akoby sa nič nedialo. Vari nevedia, že dnešný deň znamená začiatok lásky takej hlbokej a silnej, že zatieni ešte aj Šalamúnovu lásku k jeho Sulamitke? Usmiala sa, zobrala do rúk lýru a sama začala spievať Pieseň piesní: „Hlas môjho milého! Hľa, on prichádza! Po horách skáče, po vŕškoch dupká... Môj milý začal a povedal mi: ,Hor sa, priatelka moja, krásava moja, a poď!*“

Bohovia £ Králi / 211

Ezechiáš stál pred velkým bronzovým zrkadlom. Sluhovia ho obliekali do svadobných šiat a kládli mu na hlavu malú zlatú korunu. Videl, ako za ním Sobna spokojne prikyvuje. „Zdá sa, že ti to robí radosť,“ povedal mu. „Dúfam, že si uvedomuješ, že je to celé tvoja vina. Žením sa iba preto, lebo si vravel, že mám upokojiť otca.“ Sobna sa zaškeril. „Vyzeráš fantasticky, pán môj. Ako kráľ.“ „Ale necítim sa ako kráľ. Cítim sa ako v pasci. Môj život riadi človek, ktorého nemôžem ani vystáť.“ „Aj tak sa snaž usmievať. Je to tvoja svadba.“ Jeho svadba. Ezechiáš vedel, že by sa mal tváriť natešene, miesto toho však musel premýšľať o skutočnosti, že prešlo niekoľko mesiacov a kráľ Achaz stále nepovedal jediné slovo o možnej vládnej funkcii. Ľutoval, že pred ním vtedy stratil nervy a povedal, čo si myslí o dohode s Týrom, no Sobna mal možno pravdu. Svadbou si azda otca nakloní. Nakoniec bolo všetko pripravené - aj keď on nie. Vykročil za hudobníkmi a tanečnicami dolu kopcom. Ulice lemovali zástupy ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na svadobný sprievod, a pod nohy mu padali konáriky a kvety. Mal pocit, akoby bol na výstave - ako tovar vyložený na trhu v stánku s farebnou strieškou. Ľutoval, že si nemôže zaslúžiť ovácie aj niečím iným ako sobášom. Ťažké svadobné šaty ho nechutne dusili. Našťastie, Achazov minister obchodu býval neďaleko paláca, takže nemusel prejsť cez celé mesto. Sprievod ostal čakať na ulici a jeho brat Gedaliáš šiel ako zástupca ženícha dnu. Nevesta čakala na dvore rodičovského domu usadená v kresle pod figovníkom a obklopená družičkami. Do tváre jej pre závoj nevidel, no pripadala mu ešte ako dieťa, primladá na vydaj. Pri pohľade na jej šaty s vrstvami a vrstvami vyšívaných látok Ezechiášovi napadlo, či sa v nich nedusí ako on, no keď ju chytil za ruku, bola prekvapujúco studená. Až mu jej prišlo ľúto. Možno aj ona pri tej šarádě trpí.

Lynn Austinová / 212

Vyslovil manželský sľub bez toho, aby ho poriadne vnímal. Najradšej by bol, keby sa to už skončilo, no vedel, že je to ešte iba začiatok. Po sľuboch sa s nevestou vráti do paláca na prepychovú hostinu, ktorú mu dal pripraviť Achaz. Hodovanie trvalo celý deň a hlboko do noci. Kráľ sa opil dávno pred tým, ako vyšiel mesiac. So zakalenými očami obchádzal svadobných hostí. Ezechiášovi bolo z jeho správania nanič. On sám sa vína takmer nedotkol. Väčšinu času sa mu darilo otcovi sa vyhýbať, no pred polnocou sa k nemu Achaz dotackal a odtiahol ho nabok. „Dúfam, že si túto noc vychutnáš môj šťavnatý darček. Vybral som ti ju osobne. Rozkošná bábika, čo povieš?“ Ezechiáša priam triaslo od potláčaného hnevu a nenávisti. Nechcel od neho prijímať žiadne dary. Ak Hafsibu osobne vybral Achaz, tak s ňou nechcel nič mať. Kým z celej sily zápasil sám so sebou, aby nepovedal niečo nevhodné, otec dodal: „Ale priveľmi sa nevystav. Po svadobnom týždni totiž odchádzaš s novým svokrom do Týru.“ V tej chvíli ho nenávidel viac, ako mu vôbec pripadalo možné. Ešte väčšmi však nenávidel svoju bezmocnosť a moc, ktorú mal nad jeho životom otec. Takmer vyštekol, že si ten dar môže nechať, keď ho Sobna chytil za rameno a stisol ho tak, až sa mu tvár skrivila do bolestnej grimasy. „Váš syn od vďačnosti nemá slov, výsosť,“ povedal Egypťan uhladene. „Ďakujem vám v jeho mene.“ Ezechiáš v duchu súril Achaza, nech odíde, skôr ako sa prestane ovládať, on sa však miesto toho pritlačil bližšie a sprisahanecky ho štuchol. „Ale kým sa ten týždeň skončí, možno ani nebudeš chcieť nikam ísť. Také prekrásne dievčatko. Mal som si ju nechať ako konkubínu.“ Opäť ho zaplavila vlna hnevu. Chystal sa otcovi povedať, že si ten dar naozaj môže nechať, no Sobna mu opäť stisol rameno a predbehol ho.

Bohovia ý Králi / 213

„Ďakujeme za štedrosť, s akou ste synovi venovali takú nádhernú ženu. Ospravedlnili by ste ho teraz, prosím? Čakajú ho celkom nové povinnosti.“ „Dobre teda. Môže ísť.“ Ezechiáš sa pretlačil cez svadobčanov na palácové nádvorie v nádeji, že mu studený nočný vzduch aspoň trocha schladí hlavu.

Hafsibe sa svadobná hostina nekonečne vliekla. Nevedela sa dočkať, kedy ju Ezechiáš odvedie do novomanželských komnát. Hudba a tanec sa striedali s ďalšími a ďalšími chodmi, potom zase Achaz nesúvislo rečnil o kladoch jej otca. Nasledovala zase hudba, tanec a jedlo. Prepych v paláci jej vyrážal dych a z pozornosti, ktorú jej venovali všetci okrem manžela, sa jej krútila hlava. Celý deň bola taká vzrušená, že z toho skoro zamdlievala. Odrazu sa však pri nej objavil Ezechiáš. Chytil ju za ruku a pomohol jej vstať. Keď to uvideli hostia, na chvíľu všetko stíchlo a potom sa ozval hlasný aplauz. Do tváre sa jej nahrnula horúčava, až bola rada, že má závoj. Ezechiáš hľadel rovno pred seba, kým ju viedol cez sieň, chodby a schodiská. Cítila na ramene jeho ruku a mala pocit, že sa azda nohami ani nedotýka zeme. Napokon sa predsa len dostali do novomanželských komnát a zavreli za sebou dvere. Srdce jej búšilo tak hlasno, že vôbec nepočula hurhaj z hostiny na prízemí. Ani jeden z nich neprehovoril. Ezechiáš jej zložil závoj, aby sa na ňu prvý raz pozrel. Dúfala, že otec mal pravdu a bude sa mu páčiť. Ako však na ňu hľadel, videla mu v očiach nevyslovenú otázku. Zamyslene sa zamračil a potom prekvapene zdvihol obočie. „Tvoj otec má taký malý plat, že mu musíš sama chodiť po vodu?“ spýtal sa. Srdce jej zamřelo. Ani vo sne jej nenapadlo, že by si ju mohol pamätať z toho dňa. On si ju však pamätal a ona nevedela, čo povedať. Manželstvo sa oficiálne uzatváralo až naplnením manželských

Lynn Austinová / 214

povinností. Ešte vždy mohol zmeniť názor. Celá sa chvela pod jeho pohľadom a princ čakal na odpoveď. „Nie, pán môj,“ odvetila. „Nemá zlý plat.“ „Myslel som si. Tak čo keby si mi vysvetlila, prečo si vtedy postávala pri strážnej veži s krčahom v ruke? Alebo sa mýlim?“ „Nie, pán môj. Nemýliš sa.“ Srdce jej bilo tak, až mala pocit, že ho musí počuť aj on. Azda nezruší sobáš a nezahanbí ju pred všetkými svadobčanmi. Cítila, ako sa jej do hrdla derie zúfalý výkrik, no potlačila ho aj so slzami. Sklonila zrak, lebo sa neodvážila pozrieť manželovi do očí zo strachu z odmietnutia, on ju však chytil za bradu a jemne jej hlavu opäť zdvihol. „Musela si mať veľmi závažný dôvod, prečo si sa takto sama vybrala do mesta.“ V očiach nemal hnev, iba zvedavosť. Zjavne čakal na vysvetlenie. Rýchlo zo seba vysypala slová: „Keď mi otec povedal, že sa mám vydať za princa, zmocnil sa ma hrozný strach. Nevedela som, ako vyzeráš, a musela som to zistiť, kým nebude neskoro. Veľmi som sa bála, či nie si ako...“ Zarazila sa. Zhrozene si uvedomila, čo takmer povedala. „Ako otec?“ dokončil miesto nej. Cítila, ako sa jej do tváre hrnie krv a prezrádza jej vinu. Dopustila sa strašnej chyby. Koľkokrát ju otec karhal za prostořekost’? Koľkokrát jej vysvetľoval, že sa to na dámu nepatrí? Čo s ňou teraz bude, keď takto urazila kráľa? Ticho medzi nimi akoby trvalo večne, potom sa však Ezechiáš rozosmial. Nič ju v živote nepotešilo viac. Stále však vedela, že sa musí ospravedlniť. „J... Je mi to ľúto, pán môj. Nechcela som to povedať. Nechcela som uraziť kráľa.“ Usmial sa a nad jej strachom iba pokrútil hlavou. „Páči sa mi tvoja úprimnosť, Hafsiba. Je veľmi osviežujúca. Ale povedz mi, teraz, keď si ma už videla... Myslíš, že sa podobám na otca?“

Bohovia £ Králi / 215

S rukami vbok a širokým úsmevom na tvári čakal na odpoveď.

Pri pohľade na jeho krásu jej zvieralo hruď, až takmer nemohla dýchať. „Nie, pán môj. Nepodobáš sa na kráľa.“ „Aha. A čo keby si vtedy pri veži zistila, že som ako on? Bol by v tom pre teba nejaký rozdiel?“ Zmocnila sa jej panika. Nevedela prísť na nič, čo by mohla odvetiť bez toho, aby znova urazila manžela alebo kráľa. Zúfalo hľadala slová. Uvedomovala si, že niečo povedať musí. „Bolo to veľmi nerozumné, pán môj. Nemala som sama vyjsť z otcovho domu. Ďakujem, že si ma zachránil.“ Úsmev sa mu vytratil a už zase sa tváril vážne. „Je mi to ľúto, Hafsiba. Nemal by som ťa takto vypočúvať, ale som zvedavý, čo mladú ženu prinúti podstúpiť také riziko. Asi som bol priveľmi nadutý, keď som si myslel, že každá žena z nášho národa by bola poctená, keby sa mohla vydať za princa - nech už vyzerá akokoľvek.“ „Ach, áno, pán môj! Je to pravda! Väčšina by bola!“ „Ale ty nie?“ Už zase sa usmieval a ona mu to chabo opätovala. „Vydala by som sa za toho, koho mi otec vyberie, pán môj.“ Nedokázala od neho odtrhnúť zrak, napokon sa jej však podarilo skloniť hlavu. „Tvoja úprimnosť je skutočne osviežujúca, Hafsiba, rovnako ako tvoja odvaha. Aj keď si myslím, že tvoj otec by zúril, keby sa o tom niekedy dozvedel.“ „Áno, pán môj.“ „Ale dúfam, že teraz ako vydatá žena už po vodu chodiť nebudeš.“ S iskierkou nádeje sa mu znova pozrela do očí. „Sľubujem, pán môj.“ Natiahol sa k nej a zobral ju do náručia. Hlava jej siahala sotva po jeho bradu. Cítila jeho mocné ramená, hrejivé telo a tisla sa k nemu, neschopná uveriť, že je to skutočné - že sa jej modlitby naplnili. Ezechiáš zavrel oči a sťažka si vzdychol.

Lynn Austinová / 216

„Zdá sa, že dcéra šľachtica má veľa spoločného so synom kráľa. Ani jeden z nás si nemôže vyberať životného partnera.“ Opäť ju premohla panika. Tie slová ju zaskočili. Vari sa princovi nepáči, koho mu otec vybral? Vari sa chcel oženiť s nejakou inou? Zúfalo túžila po dni, keď ho celkom pochopí a dokáže mu čítať v očiach aj srdci. Potom bude vedieť, čo znamená každý vzdych a gesto, porozumie jeho napoly vysloveným myšlienkam a dokáže sa s ním rozprávať aj bez slov, tak ako jej rodičia. Najväčšmi zo všetkého však túžila byť jeho skutočnou manželkou, milenkou, priateľkou. Na líci ju pošteklila jeho brada, lebo sa sklonil, aby ju prvý raz pobozkal. S radosťou ten bozk prijala a v duchu sa modlila k bohyni Ašere, aby si získala jeho vernosť, dôveru a lásku. Keď však po týždni odišiel z novomanželských komnát, už sa k nej viac nevrátil.

Kráľ Achaz sa hrbil na tróne a prehŕňal v kope listín. Uriáš vravel, že potrebujú iba jeho pečať, aby mohli zvýšiť dane na tribúty Asýrčanom, boli však napísané takým ťažkým byrokratickým štýlom, že ich musel namáhavo lúštiť. Tvrdý pergamen sa mu navyše stále v ruke krútil do trubičky a pripravoval ho o posledné zvyšky trpezlivosti. Napokon zlostne šmaril zvitky na zem.

Otravné dopoludnia s podpisovaním listín a počúvaním sťažností poddaných mu liezli na nervy. Odpil si z vína a nechal myseľ blúdiť k príjemnejším činnostiam, ktoré si naplánoval na zvyšok dňa. Z myšlienok ho vytrhla akási hádka pri dverách korunnej siene. Pozrel sa tam a uvidel, ako sa Uriáš vadí s jedným z komorníkov. Usmial sa. Dobrá zvada vždy predstavovala vítané spestrenie programu. „Zavolaj tých dvoch,“ prikázal sluhovi. Kým sa rozvadená dvojica priblížila a uklonila, dopil zvyšok vína v čaši. „V čom je problém, Uriáš?“ spýtal sa. „Vôbec v ničom, vaša výsosť. Oznámil som komorníkovi svoje rozhodnutie a on mi odporuje.“ Komorník nesúhlasne zaručal,

Lynn Austinová / 218

veľkňaz ho však nepustil k slovu. „Práve som sa chystal zavolať iného, to je všetko. Budeme pokračovať v debate vonku, aby sme vás nerušili.“ Akosi sa nevedel dočkať, kedy odíde. Opäť sa uklonil a pomaly cúval preč, akoby niečo tajil. „Tak moment. Prečo odporuješ môjmu palácovému správcovi?“ spýtal sa Achaz komorníka. Ten sa neisto pozrel na Uriáša a potom naspäť na kráľa. „Snažil som sa vám odovzdať správu, vaša výsosť, ale Uriáš mi to nedovolil.“ „Lebo všetky správy, prosby a sťažnosti idú cezo mňa,“ odvrkol veľkňaz podráždene. „Lenže práve v tom je problém,“ trval na svojom komorník. „Vám tú správu nedajú. Žiadajú o prijatie u kráľa, a keď im nevyhoviete, nikdy sa nedozvieme, s čím prišli.“ Uriáš naňho zlostne gánil, nech už konečne mlčí. Zjavne čosi tajil. Teraz už o tom Achaz nepochyboval. Vzpriamil sa na tróne. Konečne niečo, čo pretrhne tú večnú nudu! „Kto sa to so mnou chce stretnúť? Povedz mi, čo sa deje!“ rozkázal. „Vaša výsosť, prišli vyslanci kráľovstva Izrael na severe,“ vysvetlil mu komorník. „Žiadajú prijatie, aby vám mohli predložiť ponuku ich kráľa.“ „Nijaké prijatie nebude, kým to nepredložia mne,“ vrčal Uriáš. „Tak velí diplomatický protokol.“ Achaz bol každou sekundou zvědavější. Už roky uňho nebol žiadny zahraničný vyslanec, ak nerátal Asýrčanov, a tí si chodili iba po pravidelné tribúty. Nedočkavo sa zavrtel a naklonil dopredu, aby oznámil svoje rozhodnutie. „Priveď mi ich. Povedz, že si ich vypočujem.“ „Nie, výsosť, počkajte!“ prosil ho Uriáš. „Musíme si najprv premyslieť, čo by to mohlo znamenať. Radím vám odložiť ich prijatie do zajtra. Potrebujeme čas na zváženie...“ „Nechce sa mi čakať. Chcem vedieť, s čím prichádzajú.“

Bohovia í Králi / 219

„Ale prijať diplomatov cudzieho národa je veľmi vážne rozhodnutie, vaša výsosť. Keby sa Asýrčania dozvedeli, že ste to urobili, mohli by to vnímať ako istú vzburu. Mohli by si myslieť, že sa potajomky snažíme uzavrieť s Izraelom spojenectvo.“ „To je trápne. Chcem vedieť, prečo ich kráľ poslal, a chcem to vedieť hneď.“ Naznačil Uriášovi, že môže ísť, a kývol na komorníka. „Priveď ich.“ „Počkajte!“ Uriáš chytil komorníka za rameno, aby ho zastavil. „Vaša výsosť, musím vám pripomenúť, že Asýrčania...“ „Tvoje pripomienky som už počul a tvoje rady sú nezmyselné. Okrem toho, cisár Tiglatpilésar pre nás už nepredstavuje hrozbu, lebo je po smrti.“ Správa o smrti asýrskeho vládcu dorazila pred mesiacom. Achaz žil celé roky v smrteľnom strachu a nikdy nezabudol, s akou brutalitou a krutosťou ten chlap mučil vodcov Damasku. Teraz sa však konečne nemusel báť. Panovník, ktorý ho mátal ešte aj v snoch, bol mŕtvy. „Áno, vaša výsosť. Tiglatpilésar je mŕtvy, ale práve preto by sme mali byť ešte opatrnejší,“ presviedčal ho Uriáš. „Jeho smrť neznamená, že by sme prestali byť vazalmi Asýrie. Jeho nástupca určite začne rýchlo konať, aby potlačil všetky náznaky vzbury a posilnil svoju moc nad ríšou.“ „Už som rozhodol,“ vyhlásil Achaz. „Prijmem ich hneď teraz.“ Uriáš porazenecký zvesil plecia, pustil komorníka a sadol si vedľa trónu. „Dúfam, že sa to neskončí katastrofou,“ zamrmlal. Komorník sa o chvíľu vrátil s vyslancami kráľa Osého a desiatkou otrokov s darmi pre Achaza. Prešli po velkom koberci k trónu a hlboko sa uklonili. Achaz prvý raz po rokoch cítil moc a autoritu. Spomenul si, ako ho ponížilo, keď sa musel klaňať pred asýrskym panovníkom, a ako sa zaprisahal, že to už nikdy pred nikým neurobí. „Vaša výsosť Achaz, syn Jotáma, mocný kráľ Judska, sme vašimi pokornými služobníkmi.“ Opäť sa uklonili, až sa čelom dotkli

Lynn Austinová I 220 podlahy. Achaz si chvíľu vychutnával pocit moci a potom sa ich dotkol žezlom na znak, že ich gesto prijíma. „Môžete vstať a predniesť, s čím ste prišli.“ „Ďakujeme, vaša výsosť,“ povedal ich veliteľ. „Prinášame dary a správu od nášho pána, izraelského kráľa Osého.“ „Poslední vyslanci z Izraela boli vojaci, čo prišli obliehať moje mesto,“ pripomenul im. „Rád vidím, že sa váš kráľkonečne rozhodol správať sa ku mne s úctou. Predneste jeho správu.“ „Vaša výsosť, náš kráľ Osé by sa rád stretol s vašimi vyslancami na porade v Samárii. Chce prediskutovať spoločný postup v našich vzťahoch k novému asýrskemu panovníkovi Salmanassarovi.“ Uriáš vyskočil zo stoličky. „Viete, čo navrhujete? Vari sa váš kráľ zbláznil?“ Obrátil sa k Achazovi a naliehavo ho oslovil: „Vaša výsosť, musíte ich okamžite poslať preč, aby bolo jasné, že Judsko sa k takému sprisahaniu nikdy nepripojí. Asýrčania majú všade svojich špehov!“ „Ale sadni si,“ mávol nad ním Achaz rukou. „Keď budem stáť o tvoju radu, poviem ti. A ty pokračuj,“ povedal vyslancovi. „Ako viete, Asýrčania pred štrnástimi rokmi obsadili naše severné územia a vyhlásili ich za svoje provincie. V poslednom čase však prenikajú do mnohých našich miest a dedín, odvádzajú našich ľudí do otroctva a drancujú našu krajinu. A to pritom stále požadujú aj tribúty! Teraz, keď je Tiglatpilésar mŕtvy, sa náš kráľ rozhodol zbaviť sa ťažkého asýrskeho jarma, ktoré nás tak dlho gniavi. Poslal vyslancov aj k egyptskému faraónovi a ponúkol mu spojenectvo, ktoré nás všetkých zbaví asýrskej nadvlády.“ Uriáš znova vyskočil a postavil sa izraelskému vyslancovi. „Vari váš kráľ zabudol, čo sa stalo, keď ste sa naposledy pokúsili s niekým spojiť proti Asýrii?“ Obrátil sa k Achazovi. „Prosím, vaša výsosť. Videli ste, čo sa stalo s Damaskom. Vari chcete, aby to isté hrozilo aj Jeruzalemu?“ Achaz si zase raz spomenul na mučenie a skazu, ktorej bol svedkom. Jeho starý protivník bol však mŕtvy. Predstava, že

Bohovia £ Králi / 221

sa stretne s egyptským faraónom a kráľmi iných národov, ho nesmierne nadchla. Bolo načase obnoviť jeho postavenie medzi vodcami sveta. „Váš návrh je veľmi zaujímavý,“ povedal emisárom. „Potrebujem však čas, aby som ho zvážil.“ „Nie je čo zvažovať!“ volal Uriáš. „Navrhujú zradu a samovraždu. Prosím, musíte túto debatu ukončiť, kým nezájde priďaleko...“ „Dosť!“ okríkol ho Achaz prísne. „Budem robiť, čo sám chcem. Ako som vravel,“ dodal pokojným hlasom a obrátil sa naspäť k vyslancom, „prijmete moju štedrosť ako kráľovskí hostia a zajtra večer budete hodovať pri mojom stole. Dovtedy budem mať odpoveď pre kráľa Osého. Môžete ísť.“ Sledoval, ako odchádzajú z korunnej siene a nechávajú mu pod trónom rozložené dary. Po chvíli sa obrátil k Uriášovi, ktorý meravo sedel vedľa neho. „Zožeň mužov, ktorí boli na obchodných rokovaniach v Týre. Chcem ich vidieť na večeri s vyslancami. Pošleme ich do Samárie. Nezabudni prizvať aj môjho syna Ezechiáša. Bude mojím osobným vyslancom. Teraz idem do svojich komnát.“ Vedel, že Uriáš ide cez nádvorie za ním a na tvári má hlboké sklamanie, možno aj zúfalstvo. Nespokojnosť najvyššieho kňaza národa mu dávala pocit výnimočnej moci. Páčil sa mu. Dúfal, že Uriáš bude ešte prosiť a on ho bude môcť znova odbiť. Keď došiel k svojim komnatám, velkňaz jeho nevyslovené želanie vyplnil. „Vaša výsosť, prosím, vypočujte ma. Ohrozujete bezpečnosť celého národa. Naliehavo vás prosím, dajte tých vyslancov verejne zbičovať a pošlite ich s hanbou späť k Osému. Asýrčania to určite budú vidieť v dobrom svetle.“ „Na Asýrčanov kašlem. Rozhodol som sa spojiť s Izraelom a Egyptom. Zbavíme sa ich nadvlády.“ „Ale Asýriu neporazíme ani s Egyptom, ani s Izraelom. Vari to nechápete? Jeruzalem skončí presne ako Damask.“ Čím zúfalejšie prosil, tým sa Achaz lepšie bavil, aj to však kráľa rýchlo omrzelo. Potreboval odpočinok.

ĽYNN AuSTINOVÁ / 222

„Lezieš mi na nervy, Uriáš. Ak nedokážeš podporovať moje rozhodnutia, asi by som si mal nájsť iného palácového správcu.“ Usmial sa a zavrel mu dvere pred nosom.

Uriáš sa vrátil do svojich komnát. Od sklamania sa mu až dvíhal žalúdok. Prečo by kráľ, ktorý sa roky správa ako poslušná bábka, odrazu hodil všetok rozum za hlavu a spáchal politickú samovraždu? Lebo práve to Achaz teraz urobil. Jediným neuváženým skutkom vyslovil rozsudok smrti nad celým národom. Zajtrajšia kráľovská večera mala byť posledným uzlom na slučke, ktorú navliekol Judsku na krk. Prechádzal sa po komnate s pocitom, že uviazol v hlbokej pasci, z ktorej niet úniku. Preklínal Achaza aj s tým jeho unáhleným rozhodnutím. Ako nad ním mohol tak ľahko stratiť kontrolu? A ako ju získať späť? Celé roky riadil národ bez toho, aby mu do toho kráľ akokoľvek hovoril. Život pod asýrskou nadvládou bol bezpečný a predvídateľný, aj keď ich po finančnej stránke dosť ničil. Prečo si kráľ vybral práve túto chvíľu, aby nečakane zobral moc do vlastných rúk? Achaz odmietal počúvať hlas rozumu a Uriáš vedel, že ak mu s tým nedá pokoj, príde o postavenie na dvore. Ak ho však od toho spojenectva neodhovorí, účasť na povstaní bude mať smrteľné následky na celý národ. Asýrska odveta bude rýchla a nemilosrdná. Kráľ aj všetci jeho prisluhovači zomrú strašnou smrťou a v Jeruzaleme neostane kameň na kameni. Prečo to nevidí už teraz? Uriáš musel niečo vymyslieť, aby zachránil národ pred zničením, ale čo? Zvyšok dopoludnia strávil podrobným rozoberaním všetkých prípadných riešení svojej dilemy a zvažovaním ich možných následkov. Mohol sa znova pokúsiť presvedčiť Achaza a riskovať, že ho vyhodí alebo mu spraví ešte niečo horšie. Mohol získať podporu ostatných kráľovských radcov a možno aj vojenských veliteľov

Bohovia í Králi / 223

a riskovať obvinenie zo sprisahania proti trónu. Mohol poza kráľov

chrbát poslať delegáciu s hanbou naspäť do Izraela a riskovať smrť za zradu. Nič z toho, čo mu hrozilo, nebolo horšie ako to, čo by mu spravili Asýrčania. Tak či tak čelil smrti. Prečo by však mal zomrieť práve on, keď tou hlúposťou ohrozil celý národ Achaz? Nakoniec pochopil, že mu ostáva jediná možnosť: musí na trón posadiť nového kráľa, ktorý odmietne účasť na izraelskom sprisahaní a udobrí si Asýriu, kým nie je neskoro. Achaza bolo treba navždy odstaviť. Bol si istý, že keby sa na trón nečakane posadil princ Ezechiáš, nechal by si ho vo funkcii palácového správcu. Potom by ho mohol dotlačiť k odmietnutiu spojenectva s Izraelom. Najprv sa však musel zbaviť Achaza. Jeho rozhodnutie dávalo zmysel, bolo racionálne, no jedna časť jeho mysle sa od neho štítivo odťahovala. Vyše hodiny chodil hore-dolu a zúfalo sledoval boj medzi rozumom a zvyškami svedomia. Bol to boj medzi dvomi stranami jeho ja - mocným palácovým správcom a takmer zabudnutým Jahveho veľkňazom.

Zvažoval, ako spáchať vraždu. Jeho svedomie sa tej predstave zhnusené bránilo. Ako vôbec môže uvažovať, že sa stane vrahom? Kedy sa to celé začalo? Vtedy, keď prižmúril oko nad Achazovým modlárstvom, alebo vtedy, keď pomáhal obetovať jeho deti Molochovi? Pomohli plánovaniu tejto vraždy tie, ktoré pomáhal spáchať v minulosti? Lenže vtedy nemal na výber. Achaz sa rozhodol zabiť svojich synov a Uriáš sa na tom podieľal iba preto, aby získal jeho priazeň. To rozhodnutie stálo za to - umožnilo mu za celé tie roky spraviť pre národ veľa dobrého. Ani dnes nemal na výber. Spojenectvo s Egyptom a Izraelom by prinieslo iba zmar a skazu. Asýria by sa určite pomstila. Achaz ohrozoval všetko, čo rokmi vybudovali, a Uriáš musel zakročiť, skôr ako sa to sprisahanie posunie čo i len o krok ďalej. Bol jediný, kto mohol zachrániť národ.

Lynn Austinová / 224

Ale čo Jahve? Vari nie je národ v jeho rukách? Alebo už ani tomu neverí, hoci je Jahveho veľkňazom? Na viere už vlastne nezáležalo. Kráľ Achaz sa určite po rokoch len tak znova neobráti k Jahvemu a nezverí svoj osud do jeho rúk. Dôveru mal iba v nových spojencov, rovnako ako kedysi bláznivo veril v pomoc zo strany Asýrčanov. Takže Zachariáš mal vtedy dávno možno aj pravdu. Varoval Uriáša, že ak začne robiť kompromisy vo viere, od základu sa zmení. V hĺbke duše vedel, že je to tak. Mal v úmysle zastaviť kráľovo

modloslužobníctvo, miesto toho sa doň však sám aktívne zapojil. Nie. Zavrhol tú myšlienku a rázne pokrútil hlavou. Zachariáš bol zatrpknutý starý alkoholik, ktorý nevedel, čo hovorí. Kráľ je zasa nezodpovedný blázon. Bez Uriáša by národ už dávno položil na lopatky. Aj teraz ostávalo iba na veľkňazovi, aby ho zastavil. Ale nedá sa to inak ako vraždou? V Tóre sa píše Nezabiješ!, no nie je tam aj čosi o tom, že človek môže druhému vziať život, ak tým zachráni iný? Teraz sa chystal zachrániť milióny životov - všetkých obyvateľov Judska. Tóra by to určite neodsúdila. Možno by sa to dalo dokonca nazvať sebaobranou. Zároveň sa to mohlo pokladať za spravodlivý trest za všetky vraždy, ktorých sa Achaz dopustil. Jeho bezmocné deti, nevinná žena... Nechal zabiť Abiu a v Božích očiach - aj v Uriášových - to bol dostatočný dôvod na popravu. Oko za oko, život za život. Postupne jeho zúfalé tempo slablo a kroky boli čoraz pevnejšie a sebaistejšie. Obavy v ňom nahradilo pevné rozhodnutie: kráľ Achaz musí zomrieť. Ostávalo len určiť ako. Kráľ musel zomrieť spôsobom, ktorý by nevrhal ani najmenší tieň podozrenia na jeho palácového správcu. Bolo nesmierne dôležité, aby Uriáš ostal pri moci a mohol riešiť túto politickú krízu. Navyše ho musel pripraviť o život hneď teraz. Večera s izraelskou delegáciou sa nesmela uskutočniť. Krok za krokom v duchu rozoberal kráľov denný režim a hľadal čas, keď je najzraniteľnejší. Achazovým životom sa ako červená niť tiahla jedna vec - jeho závislosť od omamných látok v asýrskom

Bohovia £ Králi / 225

víne. Zriedkakedy ho bolo vidieť bez toho, aby mal poruke čašu. Uriáš mal ako veľkňaz prístup k omamným látkam, ktoré sa mu miešali do nápojov. Vedel aj to, v akom množstve sa z nich stávajú smrteľné jedy. S presvedčením, že vie, čo musí urobiť, sa vybral hľadať kráľovského sklepníka.

Ezechiáš nespokojne klopkal prstami po banketovom stole. Otec často meškal k stolu, niekedy sa pritackal celkom opitý, no dnes to už naozaj prehnal. Pozval všetkých členov obchodnej delegácie na večeru a potom ich nechal vyše hodiny čakať. Ezechiáš znechutene sledoval, ako mäso na podnosoch chladne a tuk s krvou tuhne na tvrdý povlak na tanieri. Sluhovia, ktorí priniesli slávnostnú hostinu, stáli v hodovnej sieni ako nemé sochy a čakali na príchod svojho pána. Premáhal ho pocit, že už mesiace nerobí nič, iba čaká na Achaza. Po ceste do Týru pred pol rokom čakal, že dostane miesto v otcovej vláde. Obchodná dohoda nemala žiadnu cenu, presne ako predpokladal, a Achaz ho už nezavolal - až do tejto záhadnej večere. Zdvorilá konverzácia pri stole pomaly tíchla, až kým v miestnosti nezavládlo nervózne ticho. Hostia pokukovali po jedle a jeden po druhom, nik sa však neodvážil začať bez kráľa. Ezechiáš prestal klopať prstami, plesol po stole dlaňou a kývol na najbližšieho sluhu. „Načo čakáme? Kde je král?“ „Neviem, pane.“ „Už sa to niekto aj obťažoval zistiť?“

Lynn Austinová / 228

„Vieme, že jeho výsosť je v kráľovskej spálni. Niekoľkokrát sme klopali, ale neotvára nám. Neodvážime sa ho rušiť.“ „Asi sa opil a zachrápal,“ šepol Ezechiáš Sobnovi. Dúfal, že je to pravda a on sa bude môcť vrátiť do svojich komnát. O večeru nestál.

Aj tak už bola nanič a on stratil chuť. „Kráľ ešte nikdy tak dlho nemeškal,“ prikývol Egypťan a zavrtel sa, aby si mohol preložiť dlhé nohy do novej polohy. Ezechiáš mávol na Uriáša, ktorý s kamennou tvárou sedel oproti nemu. Za poslednú hodinu takmer nič nepovedal, a aj teraz na sebe nedal znať ani len náznak netrpezlivosti. Iba si opakovane hladil

prešedivenú bradu. „Vieš, čo mohlo otca zdržať?“ spýtal sa ho. Veľkňaz pokrčil plecami. „Od rána som ho nevidel. Po zasadaní kráľovského dvora sa utiahol do svojich komnát a zrejme v nich aj obedoval.“ V sieni stále panovalo hlboké ticho. Ezechiáš v ňom počul, ako komusi od hladu hlasno škŕka v bruchu. Obzrel sa a videl, ako sa veliteľ palácovej stráže Jonadab zahanbene červená. „Prepáčte,“ zamrmlal veliteľ. Sobna mu ponúkol podnos s datľovými koláčmi, on však pokrútil hlavou. „Ďakujem, ale radšej počkám na kráľa.“ „Toto je trápne,“ vyhlásil Ezechiáš. „Pošlite za otcom jeho osobného komorníka. Zistite, čo ho zdržalo. Zodpovednosť za vyrušovanie kráľa beriem na seba.“ „Myslíš si, že je to múdre?“ spýtal sa ho vyplašené Sobna. „Kašlem na to. Už mi to čakanie lezie na nervy. Choď!“ prikázal sluhovi. Sluha rýchlo odišiel zo siene. Prešlo niekoľko minút, počas ktorých ticho v miestnosti narúšalo iba klopkanie Ezechiášových prstov a škŕkanie Jonadabovho brucha. Odrazu tam vtrhol kráľovský komorník. Bol bledý ako stena a celý sa triasol. „Poďte niekto! Rýchlo! Kráľ... Kráľ...“ Uriáš vyskočil na nohy a prekvapivo rýchlo vyrazil z miestnosti.

Bohovia £ Králi / 229

Ostatní hostia ostali sedieť ako přikovaní. Ezechiáš vstal a zastavil komorníka, skôr ako mohol odbehnúť za veľkňazom. „Čo je s kráľom?“ spýtal sa. Komorník iba pokrútil hlavou. Zdalo sa, že zo seba nevie dostať ani slovo. „Tak mi to ukáž.“ Ezechiáš ho celého roztraseného chytil za rameno. Netušil, čo má čakať, keď sa náhlil po krytom stĺporadí k otcovým komnatám. Komorník bol v takom šoku, že pri pohľade na jeho sinavú tvár aj jemu naskakovali zimomriavky. Keď dorazili ku kráľovskej spálni, Uriáš bol už vnútri, hneď však zase vyšiel, aby Ezechiáša zastavil vo dverách. „Nechoďte tam, pane.“ Ezechiáš sa pretlačil okolo neho. Na to, čo uvidel, nebol ani trocha pripravený. Kráľ Achaz ležal vyvalený na zemi s chrbtom prehnutým od agónie a končatinami skrútenými do groteskných uhlov. Otvorené oči nehybne hľadeli pred seba a ústa mal dokorán ako v nemom výkriku. Ezechiáš chcel odvrátiť zrak, nedokázal sa však ani pohnúť. „Kráľ je mŕtvy,“ vravel Uriáš komusi za ním. Jeho hlas znel ako z velkej diaľky. Odmietal uveriť vlastným očiam. Čupol si a chytil otca za ruku skrútenú na koberci. Zacítil iba studené mäso a dvihol sa mu žalúdok. Bola to pravda. Achaz zomrel. Postavil sa. Miestnosť vyzerala čoraz menšia a menšia. Potom sa začala krútiť tak prudko, až musel zavrieť oči. Otriasol sa, akoby sa preberal zo zlého sna, a zhlboka sa nadýchol. Keď ho závrat prešiel, znova ich otvoril. Uriáš chvíľu stál pred ním, potom sa hodil na kolená a uklonil až k zemi. „Nech žije kráľ Ezechiáš!“ zvolal. Ezechiáš sa obzrel a videl, že veliteľ Jonadab a ostatní prítomní rýchle nasledujú veľkňazov príklad. Všetci padali na kolená a tisli čelo k podlahe. Odvšadiaľ sa ozývalo mrmlanie: „Nech žije kráľ Ezechiáš!“ Hľadel na nich a snažil sa pochopiť, čo to znamená. Jeho otec zomrel. Teraz bol kráľom on.

Lynn Austinová / 230

Obrátil sa naspäť k otcovi. Necítil za ním žiaľ ani smútok, iba šok a prekvapenie. Až dodnes bol jeho život presne nalinajkovaný, obsahoval iba minimum zmien a takmer žiadne prekvapenia. Nedúfal, že by sa v najbližších rokoch mohol dostať k moci. Teraz tu však Achaz ležal mŕtvy a kráľom bol on. Správa sa bleskovo rozšírila po celom paláci. Chodbami sa niesol šum, mrmot a zmätok, no Ezechiáš sa nehýbal. Stále hľadel na otcovo telo, akoby mu mohlo pomôcť pochopiť neodvratný koniec, ktorý so sebou prináša smrť. Nakoniec Uriáš vstal, chytil ho za rameno a stískal ho, až kým ho bolesť neprebrala zo strnulosti. Odtiahol ho k dverám. „Vaša výsosť, tu už nemôžete nijako pomôcť. Mali by ste odísť.“ Vytiahol ho na chodbu a zavrel dvere. „Chápem, že takáto tragédia vami musela hlboko otriasť, výsosť, ale je tu niekolko naliehavých štátnických vecí, ktoré sa musia vyriešiť hneď teraz. Žiadam vás o povolenie vybaviť ich.“ „Povolenie?“ zopakoval po ňom Ezechiáš. Uvažoval, ako je možné, že pred hodinou nemal na starosti nič dôležitejšie ako večeru a teraz vládol celému národu. Cítil na sebe Uriášov prenikavý, vyzývavý pohľad a musel sa premáhať, aby pred ním neuhol. Uriáš vedel o riadení kráľovstva viac ako on, lenže sa mu vždy bridil, hoci sám nevedel prečo. Možno preto, lebo sa odnepamäti lepil na starého kráľa. Napriek inštinktom sa však teraz rozhodol nechať ho ešte pri moci - pre dobro národa. Potreboval čas, kým sa vžije do novej roly kráľa. „Môžeš pokračovať vo svojich povinnostiach ako za vlády môjho otca,“ povedal mu napokon. „Ďakujem, výsosť.“ Uriášové kamenné rysy sa nezmenili. Ezechiáš z neho cítil pevnú vôľu - nebol vôbec ako Achaz a pochopil, kto celý čas v skutočnosti vládol. „Po prvé tu máme problém s tou delegáciou,“ povedal veľkňaz. „Je životne dôležité, aby sme ich bezodkladne poslali naspäť do ich kráľovstva.“

Bohovia

č

Králi / 231

Ezechiáš netušil, o čom to hovorí. Zdalo sa, že jeho slová pochopí iba s maximálnou námahou a ich dôležitosť nepochopí vôbec. Chodba sa s ním zakrútila a on rýchlo prikývol. „Musím sa spoľahnúť na tvoj úsudok, kým sa nedozviem viac.“ „Dobre. Určite sa budete chcieť čím skôr stretnúť s otcovými poradcami. Bolo by zajtra ráno priskoro?“ „Nie, môže to byť aj vtedy,“ odvetil Ezechiáš. V skutočnosti potreboval minimálne celú noc, aby sa spamätal zo šoku. „Sú tu aj podrobnosti pohrebu kráľa Achaza, ktorý musím zariadiť.“ Pri otcovom mene Ezechiášovi prišla na um jedna otázka. „Ako zomrel, Uriáš?“ „Nik pri ňom nebol, výsosť. Možno sa to nikdy nedozvieme.“ „Nuž, ja sa to rozhodne dozvedieť chcem. Vypočujem všetkých jeho sluhov, všetky jeho konkubíny. Na prvý pohľad vidno, že zomrel vo velkých bolestiach. Nechce sa mi veriť, že ho nik nepočul a nešiel mu na pomoc.“ Uriášov výraz ešte väčšmi stvrdol. Odtiahol mladého kráľa od dverí, akoby sa bál, že ho môže počuť Jonadab alebo niekto ďalší. „Keby sme sa v tom priveľmi vŕtali, iba by sme pošpinili jeho pamiatku. Už teraz viem, čo by ste zistili.“ Odmlčal sa a potom si ticho vzdychol. „Viete, že kráľ priveľa pil, no možno neviete, že užíval aj rituálne omamné látky z Asýrie. Snažil som sa ho od toho odhovoriť, on však žiadal viac a viac. No a... bol kráľ. Kto by mu mohol odmietnuť poslušnosť?“ „Chceš povedať, že sa omylom predávkoval?“ „Som si istý, že práve to by ste zistili, ale ak chcete, osobne povediem vyšetrovanie.“ Uriáš sa naňho znova bojovne pozrel a v Ezechiášovi sa opäť ozvala stará nedôvera. „To by asi nemalo zmysel,“ vyhlásil napokon. „Tak ak mi dovolíte, pôjdem riešiť ostatné veci. Hneď aj začnem s prípravou na vašu korunováciu.“ „Môžeš ísť,“ zamrmlal Ezechiáš. Veľkňaz bleskovo zmizol.

Lynn Austinová / 232

Pomaly vykročil po chodbe. Vôbec nevnímal horúčkovitú činnosť a nadšenie okolo seba. Achazov život sa skončil a on začínal chápať,

že sa končí aj jeho doterajší život plný nečinnosti. Od tejto chvíle bol zodpovedný za celý národ. Vedel, že Achaz sa tejto zodpovednosti často vyhýbal, a na chvíľu aj pochopil prečo. Aj on ľutoval, že ho nič nevarovalo vopred a nedalo mu šancu pripraviť sa na novú úlohu. Teraz však nastal čas, keď mal zasadnúť na trón, či už bol pripravený alebo nie.

Hafsiba si spočiatku myslela, že zvesti o Achazovej smrti sú vymyslené. V paláci večne kolovali kadejaké chýry, no keď ráno počula z kráľovského háremu piskľavé kvílenie a videla jeho ženy a konkubíny celé v čiernom, bolo jej jasné, že je to pravda. Achaz zomrel. Bola manželkou nového judského kráľa. O pár dní ju sluhovia začali spolu s ostatnými Ezechiášovými konkubínami sťahovať zo stiesnených izbičiek pri princových komnatách do fantastického prepychu kráľovského háremu.

„Len počkajte, keď uvidíte svoje nové sídlo, pani moja,“ vravela jej slúžka Merob. „Sú tam najkrajšie komnaty v celom paláci, hneď po kráľových. Majú vysoké okná s výhľadom na nádvorie z jednej strany a balkónom nad mestom z druhej.“ Pokiaľ jej pamäť siahala, Merob sa o ňu starala ako druhá matka. Ako dieťa ju nechávala spať vo svojom náručí a nosievala ju na širokých bokoch. Jej ruky utierali Hafsibe slzy a jej úsmev ju vítal každé ráno, keď sa zobudila. Do paláca šla ako svadobný dar od Hafsibinho otca. Mala ju rada ako vlastnú dcéru a bola jej jedinou priateľkou a spoločníčkou v novom domove. Ezechiášove konkubíny odmietali prijať Hafsibu medzi seba. Spočiatku jej závideli postavenie jeho jedinej manželky a neskôr, keď ich mladý princ noc čo noc volal miesto nej, sa jej kruto vysmievali. Úzkostlivo dbali na to, aby vždy vedela, že spal s niektorou z nich.

Bohovia í Králi / 233

Merob robila, čo sa dalo, aby ju ochránila pred posmechom a zlepšila jej náladu, no a práve o to sa snažila aj teraz. „Pani moja, konkubíny pôjdu len do háremu, ale vy budete mať najkrajšie zo všetkých komnát, vyhradené pre kráľovu obľúbenú manželku.“ Hafsiba sa usmiala, aby utajila bolesť, v skutočnosti však poznala pravdu. Bola iba Ezechiášovou manželkou, nie favoritkou. „Tu máš. Nechcem, aby to nosili nemotorní sluhovia.“ Podala Merob skrinku zo slonoviny, v ktorej mala svadobné klenoty. „Odnesieš mi ich do nových komnát?“ „S radosťou, pani moja.“ Merob vykročila so šperkovnicou ako s najväčším pokladom na svete. Keď sa sluhovia o chvíľu vrátili po ďalšie veci, Hafsiba sa rozhodla pozrieť sa na nové komnaty osobne. V prvej predizbe však začula, ako sa Merob v spálni s kýmsi háda. „Moja pani nebude bývať s konkubínami! Je kráľova manželka! Bude žiť tu, v manželských komnatách!“ „Rozkazujem tu ja a už som rozhodol,“ odsekol harémový eunuch. „Manželské komnaty sú iba pre favoritku kráľa Ezechiáša - pre tú, s ktorou je spokojný. Tvoja pani pôjde pekne k ostatným do háremu.“ Mala pocit, akoby jej vylepili facku. Potlačila plač a oprela sa o stenu, aby nespadla. „Ako sa opovažuješ urážať moju paniu?!“ kričala Merob. „Princ s ňou strávil svadobný týždeň a potom ju už ani raz nezavolal. Už je to vyše šesť mesiacov. Prečo máš dojem, že je jeho favoritkou?“ Hafsiba si zakryla tvár. Nevedela, ako sa ukryť pred hnusnou pravdou. Eunuch sa v susednej miestnosti ďalej hádal s Merob a jeho slová jej rezonovali v hlave ako plieskanie bičom. „Nikdy si ju nevyžiadal - to hovorí jasnou rečou. Okrem toho nepodarilo sa jej splodiť dieťa. Pôjde do háremu, kým po ňu znova nepošle. Nezapracem najlepšie komnaty manželkou, o ktorú nestojí. Teraz,

Lynn Austinová / 234

keď je kráľom, si môže vyberať ženy z celého národa. Tá, ktorú si vyberie, bude bývať tu.“ Hafsiba klesla na zem a trpko sa rozplakala. Eunuch nevšímavo prešiel okolo nej, no Merob ju objala a pokúšala sa ju uchlácholiť. Podľa trasľavého hlasu vedela, že aj ona plače. „Neplačte, pani moja. Všetko bude dobré.“ „Nie, nebude, Merob. Manžel o mňa nestojí. Nemiluje ma.“ „Pst. Nesmiete počúvať toho nenávistného človeka. Nehovorí pravdu.“ Hafsiba však vedela, že to je pravda. Ezechiáša neuspokojila a on ju zavrhol. Nech ju už ubytujú v ktorejkoľvek komnate, aj tak strávi život v kráľovskom háreme bez manžela a bez detí. Nebude mať v živote iný cieľ, len vytvárať dekoráciu na banketoch a hostinách. Mala sotva osemnásť a jej život sa už skončil. „Čo mám robiť, Merob? Nechcem tu do smrti trčať ako vo väzení. Prečo ma manžel nemá rád?“ „To neviem, pani moja,“ odvetila slúžka a ďalej ju hojdala. „Strávil s vami iba týždeň. Za ten čas vás nemohol spoznať. Nie je to spravodlivé.“ „Prečo nemôže byť Ezechiáš miesto kráľa obyčajným človekom? Tak by som ho mohla každé ráno povzbudzovať do nového dňa a každú noc držať v náručí. Stále by som bola po jeho boku, starala by som sa oňho, zabávala by som jeho hostí a vychovávala jeho deti. Chcem ho ľúbiť ako ozajstná manželka a na oplátku cítiť jeho lásku. Prečo to nemôže byť takto?“ „Poďme domov, pani moja. Vráťme sa do domu vášho otca. Celé to bola jedna strašná chyba.“ „Nie!“ skríkla Hafsiba. „Domov sa vrátiť nemôžeme!“ „Prečo? Otec vás má nadovšetko rád. Radšej by zomrel, ako by vás mal vidieť takúto nešťastnú.“ „Nemôžem sa vrátiť. Nechcem, aby o mojom zlyhaní vedeli úplne všetci.“ „Ale vy ste nezlyhali.“

Bohovia ř Králi / 235

„Merob, počula som, čo hovoril ten eunuch. Manžel so mnou nebol spokojný. Preto po mňa už nikdy neposlal.“ „Ale veď vám ani nedal poriadnu šancu!“ „Okrem toho, ak sa s hanbou vrátim domov, otec nenájde ženícha pre Miriam. Ach, čo mám robiť? Nemôžem takto stráviť zvyšok života!“ Merob si ju pritiahla bližšie a plakala spolu s ňou. Hafsiba dlho ostala v jej náručí a vylievala si na ňu žiaľ. Mala ju rada ako vlastnú matku, no s jednou vecou sa nemohla zveriť ani jej, ani nikomu na svete: Ezechiáša úprimne milovala. Milovala ho viac ako vlastný život. Bola ochotná ostať do smrti v háreme len pre nádej, že si na ňu jedného dňa spomenie a opäť po ňu pošle. Nikoho už nemohla ľúbiť tak ako jeho. Spomínala, ako sa vystieral pri rannom vstávaní a ako hľadel na kopce za oknom, akoby z nich čerpal energiu. Zbožňovala, ako jej držal tvár v dlaniach, keď ju bozkával, aj ako jej zabáral prsty do vlasov. Noc čo noc v mesačnom svite sledovala, ako spí vedľa nej, a vedela si v mysli vybaviť každú krivku jeho tváre. Pamätala si každý jeho pohyb, každé gesto, každé slovo, ktoré jej za ten krátky týždeň povedal. Musela - pretože okrem spomienok jej už neostalo vôbec nič.

Slnko už zapadlo, keď sa Micheáš spolu s ostatnými učeníkmi natlačil do Izaiášovho domu. Bol zvedavý, prečo prorok zvolal toto stretnutie. Takto pokope sa nevideli, odkedy vlani na jar prišiel do Morasti obrobiť svoje polia, a teraz chvíľu iba vítal ostatných prorokov a vrelo ich objímal. „Ďakujem, že ste všetci prišli,“ povedal Izaiáš nahlas, aby ich utíšil. „Viem, že mnohí ste museli prejsť dlhú cestu, a som vám za to vďačný. Urobte si pohodlie, aby sme mohli začať.“ Postavil sa ku kozubu. Manželka vzadu pripravovala jedlo a vo vzduchu bolo cítiť cibuľu smaženú na olivovom oleji. Dom s jedinou miestnosťou slúžil ako kuchyňa, spálňa, študovňa aj poslucháreň, no nebol v ňom takmer žiadny nábytok. Micheáš sa posadil na kamennú dlážku medzi dvoch učeníkov a naklonil sa dopredu, aby lepšie počul. „Väčšina z vás už zrejme počula správy z Jeruzalema,“ začal Izaiáš. „Kráľ Achaz je mŕtvy a na jeho miesto nastupuje kráľ Ezechiáš.“ Micheáš sa naňho prekvapene pozrel. „Nie, rabi, to som nepočul. Asi nejaký čas trvá, kým sa správy dostanú aj do Morasti. Ako zomrel?“

Lynn Austinová / 238

„Prišlo to náhle a nečakane,“ pokrčil plecami Izaiáš. „Nik nevie, čo presne sa stalo.“ „Bol to Jahveho rozsudok nad zlým kráľom,“ povedal ktosi. Micheáš iba prikývol. „Najbližšie týždne budú rozhodujúce pre celý národ,“ pokračoval Izaiáš. „O novom kráľovi nič nevieme. Netušíme, či vzýva modly ako jeho otec. Zajtra sa však vraciam do Jeruzalema a chcem vás poprosiť o modlitby. Jahve chce, aby bolo opäť počuť jeho hlas.“ „Súhlasím, rabi,“ povedal jeden z mužov, „ale možno by si mal ešte počkať. Čo ak je nový kráľ rovnako zlý ako Achaz? Mohlo by ti

hroziť zatknutie.“ Ostatní súhlasne mrmlali. „Chápem vaše obavy,“ vyhlásil Izaiáš, „ale všetci sa už dlho modlíme za duchovnú obrodu národa a tá sa možno začne práve s týmto novým kráľom. Musím využiť príležitosť a prorokovať pred

kráľom Ezechiášom v Jahveho mene.“ Micheáš to cítil rovnako. Rabi mal pravdu - všetci sa modlili za koniec mravného úpadku národa a tento nový kráľ ho mohol zastaviť. Najprv ho však niekto musel presvedčiť, aby si vypočul Pánovo slovo. „Podľa mňa je to priveľmi nebezpečné, povedal muž sediaci vedľa neho. „Kráľ Achaz vydal príkaz na tvoje zatknutie, ak sa znova pokúsiš prorokovať. Okrem toho si pre nás drahocenný aj tu, v Morasti.“ „Nebojím sa...“ „Nespochybňujeme tvoju odvahu, rabi, ale čo Uriáš? Stále je veľkňazom a ktovie - možno aj palácovým správcom. Pozná ťa a vie, že stojíš proti nemu. Nikdy ti nedovolí prehovoriť pred kráľom.“ „Je to riziko, ktoré skrátka musím podstúpiť,“ trval na svojom Izaiáš. „Jahveho slovo musí zaznieť teraz, keď dochádza k presunu moci.“ „Pôjdem tam miesto teba,“ ozval sa Micheáš a vstal zo zeme. „V Jeruzaleme ma nik nepozná. Budem prorokovať pred kráľom.“

Bohovia í Králi / 239

Izaiáš sa nad tým na chvíľu zamyslel a potom si ho s hlbokou úctou premeral. „Už keď sme sa zoznámili, videl som v tvojom živote Pánovo povolanie. Aj keď sa od seba líšime, si mi ako brat. Ja mám však prístup do paláca aj ku kráľovi. Som členom kráľovskej rodiny...“ „A práve preto by si tam nemal ísť,“ skočil mu do reči Micheáš. „Pridobre ťa tam poznajú. Niekto ťa spozná, len čo přejdeš mestskou bránou. Ak však pôjdem ja, bude to iba prostý sedliak z Morasti, čo prišiel na korunováciu ako stovky iných.“ „Má pravdu, rabi,“ podporil ho jeden z mužov. „Nech tam miesto teba ide Micheáš.“ Izaiáš sa pozrel po mužoch v dome a Micheáš urobil to isté. Z ich tvárí videl, že má ich podporu. Vedel, že bude v ich modlitbách. „Dovoľ mi ísť miesto teba,“ prosil. „Určite chápeš, aké riziko tým podstupuješ?“ spýtal sa ho Izaiáš. „Nevieme, ako kráľEzechiáš zareaguje na proroctvo od Jahveho.“ Micheáš prikývol a opäť sa posadil na kamennú dlážku. „Mohli by ma zatknúť alebo aj popraviť. Aj tak však chcem ísť.“ Izaiáš klesol na stoličku pri kozube. „Neviem... Musíme spolu vymyslieť, ako by si sa mohol dostať až ku kráľovi, aby si mu predniesol proroctvo. Ak je palácovým správcom ešte vždy Uriáš, musíš sa nejako dostať cez neho. Nemôžeš len tak napochodovať do paláca a osloviť kráľa. Ani na ulici to zrejme nebude možné. Budú tam ohromné davy ľudí a kráľ sa obklopí strážami.“ „Rabi, nemohli by nám pomôcť niektorí z tvojich príbuzných v paláci?“ spýtal sa ktosi. Izaiáš sa nad tým zamyslel a pokrútil hlavou. „Nie. Pridlho som s nimi nebol v kontakte. Keďsa mení vláda, v paláci sa to priam hemží intrigami a väčšina šľachty bude vyčkávať, kto je v skutočnosti pri moci. Až potom sa pridajú na jednu či druhú stranu. Žiaľ, nemôžem sa spoľahnúť, že niektorý z mojich pokrvných príbuzných ohrozí vlastný život, aby pomohol jednému z Jahveho prorokov.“ „A čo kňazi a leviti? Nepomohli by?“

Lynn Austinová / 240

„Možno. Priateľ Zachariáš mal odvahu postaviť sa královi Achazovi a zatkli ho za to. Je to Ezechiášov starý otec. Mohli by sme sa s ním spojiť - ak ešte žije.“ Micheáš prikývol, no zdalo sa mu vylúčené, že by Achaz nechal niektorého zo svojich oponentov nažive. „A čo palácové stráže?“ nadhodil jeden z mladších prorokov. „Nedokázal by niekto z nich dostať Micheáša ku kráľovi, aby ho

mohol osloviť?“ „V palácovej stráži slúži môj strýko,“ ponúkol sa ktosi. „Stráži však pri Vodnej bráne, nie priamo v paláci.“ Izaiáš sa zamyslene poťahal za bradu. „Hm... Je taká možnosť...“ „Alebo niektorý zo sluhov v paláci. Nemohol by sa Micheáš jedného dňa s niektorým vymeniť a dostať sa tak ku kráľovi?

Napríklad keď bude hodovat?“ „Má niekto známych medzi služobníctvom v paláci?“ spýtal sa Izaiáš. Nik sa neozval. „Čo keby do paláca predal niečo zo svojej úrody a našiel tam niekoho sám? Napríklad peknú slúžku, čo obsluhuje pri kráľovskom

stole?“ „To nie je zlý nápad,“ pripustil Izaiáš, „ale obávam sa, že by to zabralo priveľa času. Musí konať rýchlo, pokiaľ možno už v najbližších dňoch. Myslím si, že nový kráľ bude najvnímavejší ak vôbec - vtedy, keď si ešte len vyberá radcov a rozhoduje, ako začne svoju vládu. Keď si jeho dôveru získajú Uriášovi ľudia, bude už neskoro.“ V miestnosti zavládlo ticho narúšané iba praskotom ohňa a ženinou varechou v kameninovom hrnci. Micheáša napĺňala

celá škála emócií od nádeje po zúfalstvo, no vedel, že musia niečo vymyslieť. Proroctvo od Boha mohlo obrátiť kráľa aj celý národ naspäť k Jahvemu. Ale ako sa k nemu dostať, aby mu ho povedal? Snažil sa predstaviť si, ako kráča strmou cestou hore do Jeruzalema,

Bohovia £ Králi / 241

ako ide do paláca na kopci, ako stojí pred kráľom - a odrazu mal pred sebou riešenie. „Viem, čo urobím,“ povedal ticho. Všetci sa k nemu obrátili a on znova vstal. „Izaiáš to vravel už na samom začiatku. Jednoducho napochodujem do paláca a oslovím kráľa.“ V izbe zavládlo šokované ticho. „Pozrite sa,“ pokračoval, „kráľ usporiada hostinu na počesť svojej korunovácie, nemám pravdu? Počkám do večera, keď už bude trvať dosť dlho a všetci poľavia v ostražitosti. Potom drzo vojdem do paláca, akoby som tam patril, a prehovorím s kráľom. Izaiáš mi môže nakresliť plán, aby som trafil do hodovnej siene. Potom to už bude v Jahveho rukách.“ Izaiáš si ho premeriaval so zamračenou tvárou. Micheáš na sebe cítil aj pohľady všetkých ostatných. Jeho plán bol jednoduchý, no šialene odvážny. Čakal. Napokon prehovoril jeden z prorokov. „Na takú trúfalosť sa neodvážiš.“ V Micheášovi vzkypel hnev. „Asi by si nazval trúfalcom aj Dávida, keď sa proti Goliášovi postavil iba s prakom,“ vybuchol. „Alebo bol možno trúfalcom Jozue, keď si myslel, že Jericho porazí tým, že okolo neho bude pochodovať s trúbami. Nemôžem spochybňovať cesty, ktoré mi Jahve určí. Môžem ho iba poslúchnuť. Cítim, že musím ísť do Jeruzalema, dostať sa do paláca a prorokovať kráľovi. Ak sa mýlim, ak konám hlúpo, tak som možno nikdy nebol povolaný za Pánovho proroka.“ Izaiáš vstal a objal ho. Oči mu žiarili úctou. „Nech ťa Jahve žehná, priateľ môj, za tvoju odvahu a vieru,“ povedal. „My ostatní sa začneme modliť.“

Micheáš pred svitaním vyrazil po kľukatej ceste cez judské hory do Jeruzalema. Kým sa dostal k Údolnej bráne v južnej hradbe mesta, bol spotený, unavený a po dlhom stúpaní ho boleli nohy.

Lynn Austinová / 242

Pri rybníku zastal, aby si odpočinul. Nabral do dlaní chladnú vodu a poriadne sa napil. Cítil sa nesvoj v rušnom meste, kde sa všetko odohrávalo tak rýchlo, až mu to bralo dych. Hľadel na zamračených ľudí, čo sa náhlili okolo, snažil sa objaviť nejakú známu tvár, nik však na jeho pozdravy nereagoval. Bohatí a chudobní, kňazi a otroci naňho buď pohŕdavo zazerali ako na sprostého sedliaka, alebo ho celkom ignorovali. Uvedomil si, že podobne sa stavajú aj k Jahvemu. Buď sa náhlili životom tak rýchlo, že ho vôbec nevnímali, alebo sa naňho a jeho prikázania pozerali s pohŕdaním. Dolu v údolí na západe videl ostré skaly označujúce vstup do údolia Benenom. Izaiáš hovoril o obetách, ktoré sa konali v Molochovej svätyni, no Micheášovi sa nechcelo veriť, že by ľudia dobrovoľne obetovali modle vlastné deti. Vedel, že neďaleký dubový hájik je posvätným miestom na vzývanie Ašery, a cestou videl na každom kopci a čistine Bálov oltár. Ako sa všetko mohlo tak rýchlo zmeniť? Pred pár rokmi putoval cez Izraelské kráľovstvo a prorokoval proti modloslužbě severného národa, no veril, že južný ešte má nádej. Teraz videl, že aj ten utrpel nevyliečiteľné rany. Mor modloslužby sa šíril Judskom, siahal až po brány, ba aj do samotného Jeruzalema. Premáhala ho únava a sklesnutosť, lebo si čoraz väčšmi uvedomoval, na akú beznádejnú úlohu sa podujal. Pre tento národ už bolo neskoro. Prorok tu predstavoval iba jeden hlas proti tisíckam iných. Čo by tu už mohol dosiahnuť? Nik nebude počúvať chudobného sedliaka, a kráľ už vôbec nie. Nemalo to zmysel. Zastavovať toto zlo bolo ako zadržiavať vlny na mori. Zastavil sa presvedčený, že by sa mal obrátiť a ísť naspäť na svoje pozemky v Morasti bez toho, aby sa vôbec obťažoval vojsť do samotného mesta. Potom si však spomenul, ako urputne sa zaňho Izaiáš s ostatnými celú noc modlil, a uvedomil si, že neprestanú, kým sa nevráti. Spoliehali sa, že bude ich hovorcom a pripomenie kráľovi Ezechiášovi Jahveho zmluvu s národom. Ak sa začne kajať nový kráľ, možno sa pridá celý národ. Možno už bolo neskoro,

Bohovia ý Králi / 243

on však vedel, že to musí aspoň skúsiť. Potlačil únavu aj depresiu a prešiel cez dav pri bráne do mesta. Slnko stálo priamo nad hlavou a prorokov tieň na jeruzalemských uliciach takmer nebolo vidieť, lebo ho mal priamo pod sebou. O niekolko hodín bude sledovať korunováciu v chráme a potom sa už začne hostina. Počká, kým sa všetci hostia poriadne napijú vína, vojde dnu a povie Ezechiášovi Božie slová. Na kopci vysoko nad mestom žiarila zlatá strecha Jahveho chrámu a on vykročil smerom k nej. Na púti do Jeruzalema nebol už roky - vlastne už od chvíle, keď sa dopočul, že Achaz dal zavrieť dvere svätyne a postavil tam asýrsky oltár. Takmer si už nespomínal, aké to bolo, keď sa v chráme oslavoval sviatok Paschy a Stánkov. Pred rokmi, keď ešte vládol kráľ Jotám a on bol iba chlapec, mu Jeruzalem pripadal nádherný a vznešený, no teraz, keď sa predieral strmými úzkymi ulicami, bolo mesto plné špiny a rozkladu. Všetko zahaľoval nepekný opar chudoby. Micheáš vedel, ako pod ťarchou daní pre Asýrčanov trpia judskí sedliaci, teraz však videl, ako kruto dopadli aj na mešťanov. Jeruzalem bol kedysi nádherný, teraz sa však hradby aj domy pomaly rozpadali a mnohí kupci celkom zadebnili svoje zavreté obchody. V prachu sedeli žobráci všetkých vekových skupín a prosili okoloidúcich o almužnu. Na vidieku si ľudia aspoň mohli dopestovať vlastné potraviny. Keď došiel ku kráľovskému palácu pod chrámovou horou, na vonkajšom nádvorí sa už zhromažďovali tisíce ľudí, aj keď obrad sa mal začať až o tri hodiny. Uvažoval, čo ich tam ťahá. Dúfajú vari, že ich pod novým kráľom čaká lepší život, blahobyt a mier? Aj on po tom túžil, no vedel, že niečo také nemôže prísť od pozemského kráľa. Mohol to priniesť iba Boh. Prešiel očami po tisíckach tvárí, ktoré míňal v dave. Ani jedna nevyzerala šťastne, hoci veľa ľudí popíjalo a rehotalo sa. Na letmý okamih ich uvidel Jahveho očami - ako ovce bez pastiera - a vedel, že Izaiáš má pravdu. Prišiel čas, aby znova prehovorili Boží proroci. Boh týchto ľudí miloval a chcel, aby sa k nemu vrátili. Micheáš by

Lynn Austinová / 244

im veľmi rád ohlásil jeho slová, no vedel, že je ešte priskoro. Musel počkať na kráľovskú hostinu. Vzdychol si, oprel sa o stenu ďalej od ľudí a vytiahol nákres paláca, ktorý mu pripravil Izaiáš. Celou cestou doň nazeral a snažil sa vtlačiť si ho celý do pamäti. Teraz porovnával nákres s budovou pred sebou a uvažoval, kadiaľ sa najlepšie dostane do hodovnej siene. Nevedel, čo presne povie kráľovi Ezechiášovi, no nepochyboval, že keď príde čas, Jahve mu dá správne slová. Kým to robil, dav zatlačila skupina vojakov s mečmi a kopijami. Zaujali obrannú pozíciu okolo palácových schodov. Neuvedomil si, že ich tam bude tolko, a nevedel, ako sa cez nich prederie. Premýšľal aj nad tým, čo s ním bude po proroctve - či ho nechajú v pokoji odísť naspäť do Morasti, alebo ho zatknú, či dokonca popravia. Prekvapene si uvedomil, že vôbec necíti strach. Jednoducho poslúchne Jahveho a vysloví všetko, čo bude od neho počuť. Čo s ním bude ďalej, na tom nezáleží. Dav sa nepokojne tlačil a Micheáš sa rozhodol ísť niekam, kde bude sám s Bohom, aby sa pripravil na svoj velký čin. Znova poskladal papier s nákresom a pretlačil sa cez palácovú bránu. Cestou si v plášti nahmatal pár strieborniakov, ktoré dostal od Izaiáša. Chcel za ne kúpiť holubicu na zápalnú obetu Jahvemu, aby sa očistil, a tak vykročil po strmých schodoch na chrámovú horu do Božieho príbytku. Len čo však vošiel na mužské nádvorie a uvidel ozrutný asýrsky oltár, zastal ako přikovaný. Izaiáš ho varoval, že Achaz nechal v Božom dome vybudovať pohanský oltár, ani to ho však nepripravilo na hrôzu, ktorú teraz cítil. Modly na stenách oltára akoby sa vysmievali Bohu v jeho vlastnom dome. Jahveho oltár na celopaly odsunuli nabok, celkom ako vieru v Jahveho vo svojich srdciach, a otvorili priestor pre nových, falošných bohov. Micheáš mal chuť nahlas kričať proti tejto nechutnosti, nakoniec sa však iba zvrtol a ušiel z chrámu. Už v ňom nemohol viac obetovať Jahvemu. Boh v ňom už nepřebýval. Nečudo, že jeho národ trpí.

Bohovia £ Králi / 245

Vliekol sa kľukatými ulicami bez ohľadu na to, kam ho zavedú. Davy sa sácali a tlačili, on však bol natolko otupený od žiaľu a hnevu, že to vôbec nevnímal. Naslepo zišiel pod kopec a ocitol sa na trhovisku, kde ho k životu prebral hluk a ruch. Zo všetkých strán naňho útočili hlavy kupcov ponúkajúcich svoj tovar a súťažiacich o zákazníka. Ešte bol napoly neprítomný, keď sa mu do cesty postavil predaj ca domácich modiel. „Poďte sa pozrieť,“ ukázal na svoj stánok. „Predávam najlepších domácich pomocníkov v celom meste. Vidíte? Mám olivové drevo, zlato, slonovinu... Ktorého by ste chceli? Bála pre dobrú úrodu? Iba tridsať šekelov.“ „Nechaj ma na pokoji.“ Micheáš sa pokúsil prejsť okolo neho, no kupec ho chytil za rameno. „Lepších bohov nenájdete v celom meste. Pre vás len za dvadsať šekelov.“ „Nechcem tvoje špinavé modly!“ Micheáš sa mu vytrhol a odsotil ho silnejšie, ako mal v úmysle. Kupec stratil rovnováhu, narazil do stola a zhodil z neho pár sošiek. „Hej! Čo si to dovoľuješ, takto ma sácať?! Vráť sa!“ Micheáš sa predieral cez dav a dúfal, že ho ten chlap neprenasleduje. Nevedel, ako sa dostal na trh, no chcel odtiaľ čím skôr odísť. Obzeral sa po ulici vedúcej k Údolnej bráne, ale cez to

množstvo ľudí nič nevidel. Odrazu ho ktosi schmatol za rameno. Zvrtol sa, predpokladajúc, že to bude ten obchodník s modlami, miesto neho však uvidel staršieho muža. „Prišli ste do velkoměsta na oslavy, však? Počujte, mám zľavu na kadidlo pre bohov. Je z dovozu a stojí len desať šekelov.“ „Neklaniam sa modlám,“ odsekol Micheáš a vytrhol sa mu. Pokúsil sa odísť, no do cesty sa mu hladko postavila akási žena. Nemala závoj ani pokrývku hlavy, zato však namaľované oči. „Obťažuje ťa ten starý ropušiak?“ spýtala sa, ukazujúc na obchodníka s kadidlom. „Mám ho uriecť?“

Lynn Austinová / 246

Micheáš nemohol odpovedať. Nepatrilo sa hovoriť s takou nehanebnicou. „Alebo máš možno drahého zosnulého, s ktorým by si sa chcel porozprávať?“ dobiedzala s úsmevom. „Ak pôjdeš ku mne, zlatko, možno ti vyvolám aj kráľa Achaza.“ Prehodila si dlhé čierne vlasy cez plece a nahlas sa zasmiala. Odvrátil sa od nej a stratil sa v dave. Tvrdo sa predieral medzi ľuďmi s pocitom, že je nečistý, zamorený špinou modlárstva. Ako sa však snažil čo najskôr dostať z trhu, nechtiac sa ocitol rovno medzi uctievačmi Ašery. Na drevenej plošine stáli kultové prostitútky a skupina mužov sa s nimi dychtivo handrkovala o ich služby. Keď medzi nich vtrhol Micheáš, mimovoľne stíchli. Všetci naňho hľadeli, akoby čakali, že im vysvetlí, prečo ich vyrušuje. Začalo ho triasť. Opäť v sebe cítil Jahveho silu. Zase raz videl ľudí Božími očami - videl, ako donekonečna skúšajú Božiu trpezlivosť a ako prekračujú všetky medze. Nad národom visel Jahveho hnev a spravodlivý trest, ľudia si však vôbec neuvedomovali, čo im hrozí. Musí ich varovať. Musia sa to dozvedieť. Vyskočil na plošinu a vyhnal prostitútky dolu na ulicu. „Počúvajte!“ zakričal. „Počúvajte všetci! Nech je Pán svedkom proti vám, Pán zo svojho svätého chrámu.“ Jeho hlas sa niesol trhoviskom a ľudia sa rýchlo prestávali handrkovať a překřikovat’. Dav zaskočené stíchol. „Lebo, hľa, Pán vychádza zo svojho miesta, zostupuje a kráča po výšinách zeme. I roztekajú sa pod ním vrchy a údolia sa roztvárajú ako vosk pred ohňom, ako voda vyliata na svah. Pre vaše hriechy je to všetko! ,A v ten deň,“ hovorí Pán, .vyhubím ti čarodejstvá z ruky a viac nebudeš mať veštcov. Vyhubím tvoje obrazy i tvoje pomníky z tvojho stredu, že sa viac nebudeš klaňať dielu svojich rúk. Odbúram ašery z tvojho stredu a vynivočím tvoje mestá. V hneve a zápale sa vypomstím na národoch, ktoré ma neposlúchajú. Pre vás zorú Sion ako pole, Jeruzalem bude zhoreniskom a chrámový pahorok bude zalesnenou výšinou.““

Bohovia ý Králi / 247

Zoskočil z plošiny a prevrátil stôl s vyrezávanými soškami. Popadali na zem a on ich podupal. „Jahve pohádže kamene Jeruzalema do doliny a jeho základy odhalí. Všetky modly sa rozbijú!“ Zastal, aby nabral dych, a obzrel sa po ľuďoch. Uvažoval, či dajú na jeho varovanie a začnú sa kajať. Kým však mohol pokračovať v proroctve, skupina mladíkov sa rozhodla napodobniť jeho príklad a začala prevracať stoly s ovocím a zeleninou, rozbíjať nádoby s olivovým olejom a trhať vaky s obilím. Ľudia sa ako šialení vrhli k rozbitým stánkom, aby si z nich nabrali, čo sa dá, a na trhu zavládol úplný chaos. „Nie! Počkajte!“ kričal za nimi Micheáš. „Vy to nechápete!“ Toto rozhodne nemal v úmysle. Sledoval, ako okolo neho zúri čoraz väčšie násilie. Premáhal ho pocit, že sa ocitol uprostred zlého sna. Odrazu sa pred ním objavil obchodník s modlami. V ruke držal kyjak. Micheáš sa pred ním pokúsil ustúpiť, no uvedomil si, že zlostní kupci ho obstúpili zo všetkých strán. Všetci mali kyjaky a palice. Srdce mu išlo od strachu vyskočiť z hrude. Toto nemôže byť pravda! Musí sa odtiaľ dostať! Večer musí prorokovať kráľovi! Zvrtol sa, že ujde, nemal však kam. Kupec sa po ňom zahnal kyj akom. Micheáš sa uhol, hneďnato však schytal úder zozadu. Snažil sa brániť, no útočníci boli ako zmyslov zbavení. Zo všetkých strán naňho dopadali palice a zaplavovala ho nepredstaviteľná bolesť. Zdvihol ruky, aby si ochránil hlavu, a v ľavej sa mu s nechutným prasknutím zlomila kosť. Nedokázal ňou ani pohnúť. Tí ľudia ho chceli zabiť. „Pomôž mi... Pomôž mi, Jahve!“ volal a tackal sa preč. Hlavu mu preťala ostrá bolesť a oslepila ho krv, čo sa mu valila do očí. Ďalší úder ho zrazil na zem a zlostní kupci sa postavili nad neho. Kopali ho a mlátili, kým všetko nezmizlo v temnote.

Helkiáš zo svojho stánku zhrozene sledoval, ako rozzúrení kupci obkľučujú Božieho proroka a začínajú ho mlátiť. Spočiatku si myslel, že ten bradatý muž je iba sedliak, čo prišiel na sviatky do Jeruzalema - mal mozoľnaté ruky a mocné ramená ako ľudia, ktorí celý život orú s párom volov. Potom však muž začal hlásať Božie slovo a on hneď spoznal mocný Jahveho hlas, ktorý tak dlho nepočul. To, čo nasledovalo, sa zbehlo neuveriteľne rýchlo. Chvíľu fascinovane počúval varovné slová a hneď nato iba bezmocne sledoval, ako na proroka útočí skupina kupcov. „Prestaňte! Prestaňte! Veď ho zabijete!“ kričal na nich. Vyrazil na ulicu, že ho zachráni, no kým sa mohol rozbehnúť, zozadu ho chytil syn Eliakim. „Nie, otec! Nechoď tam!“ „Pusti ma, Eliakim! Musím mu pomôcť! Veď ho tam vraždia! Zabíjajú Božieho proroka!“ Snažil sa mu vytrhnúť, no syn bol vyšší a silnejší ako on. Nepremohol ho. „Zabijú aj teba, otec. Nemiešaj sa do toho. Nie je to tvoja vec.“ „Pusti ma! Bože Abraháma... ľudia, robte niečo!

Lynn Austinová / 250

Priam cítil každý úder, každý kopanec, čo kupci uštedrili Micheášovi, no nevedel sa vyslobodiť a syn ho ťahal naspäť do stánku. Napokon začul dupot koní a na trh pricválala skupina palácových stráží. „Ach, vďaka Bohu! Vďaka Bohu!“ vzdychol si ul’avene. „To by už stačilo!“ zareval do zmätku veliteľ. „Okamžite s tým

prestaňte! Všetci!“ Kupci rýchlo vycúvali od Micheáša a pozahadzovali kyjaky. Celý trh stíchol a rabovači bleskovo mizli, aby sa vyhli spravodlivosti. „Rozostúpte sa!“ zavelil veliteľ. „Zatknite každého, kto sa pohne.“ Vytasil meč a pozrel sa na skazu okolo seba. „Čo sa to tu deje? Kto

je za to zodpovedný?“ „Pusti ma!“ prosil Helkiáš syna. „Vysvetlím mu to.“ Eliakim ho chytil ešte pevnejšie. „Nie, otec. Nemiešaj sa do toho.“ Jeden z kupcov zlostne ukázal na dobitého proroka. „Celé to začal on. Zničil mi stánok a musí za to zaplatiť.“ „Máš dvoch svedkov, ktorí potvrdia tvoju výpoveď?“ spýtal sa ho Jonadab. „Áno. Aj ja som to videl,“ ozval sa iný kupec. „Ten chlap tvrdil, že je Jahveho prorok.“ „Prorok?“ Veliteľ si premeral zakrvavené sedliacke šaty muža na zemi. „Áno! Boží muž!“ Helkiáš sa pokúsil vykročiť k nim, syn ho však ťahal preč. „Ticho, otec! Prosím ťa, nemiešaj sa do toho!“ „Pusti ma! Musím im to vysvetliť!“ Od synovho zovretia ho až boleli ramená. Dav mrmlal a veliteľ Jonadab prešiel cez ulicu, obzerajúc si doničené stánky. Potom sa vrátil naspäť k nehybnému prorokovi. „Ak niekto chce proti nemu vzniesť obvinenie, nech privedie svedkov k sudcom pri mestskej bráne. Ak to prorok prežije, musí zaplatiť škody. Zatiaľ bude zavretý v strážnej veži. Čo sa týka vás

Bohovia £ Králi / 251

ostatných - choďte si po svojom, inak zavriem aj vás!“ Kývol na vojakov, aby zdvihli bezvládneho proroka a odtiahli ho preč. Helkiáš ochabnuto sledoval, ako ho odnášajú. Keď ho Eliakim konečne pustil, obrátil sa k nemu celý zlostný a sklamaný. „Čo je to s tebou? Ten muž bol Boží prorok. Prečo si mi nepomohol? Prečo si ma držal?“ „Otec, pomohol som ti najlepšie, ako som vedel - zabránil som ti miešať sa do toho. Tí kupci boli ako besné psy. Zabili by každého, kto by mu prišiel na pomoc. Aj teba.“ Helkiáš klesol na stoličku a pokrútil hlavou. „Nechápem, že nie si pohoršený ako ja. Vari už vôbec nevidíš zlo, čo nás obklopuje zo všetkých strán? Vari si si naň tak zvykol, že ťa už netrápi?“ „Otec, zastavil som ťa, lebo by zabili aj teba a...“ „Keď to začalo prenikať do našej spoločnosti, bol si taký malý, že si zrejme ani nepamätáš, ako národ kedysi vzýval jediného pravého Boha. Ktovie, či na svete ešte ostali dobrí ľudia, alebo či sme s tým prorokom jediní pravoverní?“ Sklamane si vzdychol. „Už je to tak dávno, čo som počul prorokov Všemohúceho... Asi si už na nich nepamätáš.“ Eliakim mu položil ruku na plece. „Ale pamätám, otec,“ vyhlásil ticho. „S rabim Izaiášom som sa raz stretol aj osobne, spomínaš? Niesol som mu varovanie od jeho priateľa Zachariáša.“ „Proroci sú jedinou nádejou pre náš národ,“ povedal Helkiáš smutne. „Jedinou.“ „Máme aj nového kráľa, otec. Možno sa všetko zmení.“ Helkiáš pokrútil hlavou a uprel zrak do ulice, kde kupci upratovali doničené stánky. „Nie, to si nemyslím. Každý nový kráľ, ktorého som zažil, bol horší ako jeho predchodca: Oziáš, Jotám, Achaz... Ach, Bože Abraháma, čo budeme robiť?“ „Poď, otec. Pomôžem ti zavrieť obchod. Blíži sa čas korunovácie.“ „Nuž to by si mohol.“ „Aspoň nám nezničili stánok,“ dodal Eliakim.

Lynn Austinová / 252

Helkiáš sa postavil, začal rolovať pestrofarebné látky vystavené pred obchodom a ukladal ich na noc dovnútra. Čím viac premýšľal o Jahveho prorokovi a o tom, čo si musel pre vieru vytrpieť, tým väčšmi bol presvedčený, že aj on musí niečo urobiť. Prešiel k synovi a zobral mu bal látky, aby zakryl, aký je rozrušený. „Onedlho sa začne korunovácia, Eliakim. Čo keby si šiel nájsť

dobré miesto, z ktorého si ju pozrieme? Ja zatiaľ zavriem obchod a pôjdem za tebou.“ „Ak ti pomôžem, skončíme skôr.“ „Nie, nie, nie. Len choď, synak. Hneď tam budem.“ „Si si istý?“ „Pravdaže! Že vraj či som si istý! Ako by som mohol nebyť? No tak, choď už!“ Naznačil mu, nech odíde, a obrátil sa mu chrbtom. Látky ukladal s trpezlivosťou, ktorú v skutočnosti vôbec necítil. „Tak dobre. Uvidíme sa na korunovácii,“ povedal Eliakim. Kým syn kráčal po ulici k palácu, Helkiáš predstieral, že má prácu s tovarom. Len čo si bol istý, že ho nevidí, prebehol k stánku obchodníka s modlami. „Šálom, priateľ môj,“ pozdravil ho veselo a zohol sa, aby mu pomohol zozbierať zvyšok sošiek. „Aká škoda! Aká škoda!“ „Sprostí náboženskí fanatici,“ frflal kupec. „Neznášam ich. Kazia mi kšefty.“ „Áno, áno. Presne chápem, ako to myslíš.“ Helkiáš sa modlil za Božie odpustenie a dvíhal otlčených bôžikov. Pomohol kupcovi upratať a opraviť najväčšie škody, potom odstúpil a premeral si ich spoločnú prácu. „Hm... Kolko podľa teba bude stáť, aby si to dal celé do poriadku?“ spýtal sa a akoby mimochodom si siahol na mešec so strieborniakmi pod opaskom. Kupec si ho podozrievavo premeral. „Ako to myslíš?“ Helkiáš si zasunul palce za opasok a potľapkal plný mešec. „Je sviatok a obchody šli výborne. Mám šťastie, lebo mi nezničili tovar ani obchod, a som ochotný trocha ti pomôcť. Potom budeme môcť obaja čím skôr zabudnúť na nepríjemnosti a vrátiť sa k podnikaniu. “

Bohovia £ Králi / 253

„A čo z toho budeš mať ty?“ Helkiáš sa zasmial. „Vraj, čo z toho budem mať. Len sa pozri na tú spúšť! Je nechutná a odrádza zákazníkov - tvojich aj mojich. Súd pri bráne by to celé ešte zhoršil.“ „Ale prečo by si pomáhal nejakému špinavému sedliakovi?“ „Nepomáham jemu, ale tebe. Okrem toho ten úbohý žobrák už aj tak dosť trpel, nemyslíš?“ „Áno. Poriadne sme mu naložili,“ uškrnul sa kupec. „Presne tak. Sami ste rozhodli o podstatne prísnejšom treste, než aký by mu dali starší pri bráne. Načo sa teda trápiť so súdom? Okrem toho stavím sa, že ten človek nemá ani šekel.“ „To je asi pravda.“ „Isteže je.“ Helkiáš ho potľapkal po pleci a ukázal na hostinec ďalej na ulici. „Tak čo keby sme si pripili na opravu tvojho stánku?

Pozývam ťa. Môžu sa k nám pridať aj ostatní kupci.“ Kým zaplatil tretiu rundu pre obchodníka s modlami a jeho kumpánov, bolo mu jasné, že na proroctvo pri stánkoch sa už zabudlo. Aj keby si naň spomenuli, boli priveľmi opití, aby mohli vypovedať. Spokojne sa usmial, ako mu to vychádza, a nenápadne vykĺzol z hostinca.

Uriáš sledoval, ako mu sluhovia pripravujú kúpeľ. Prvý raz za celý dlhý deň sa trocha uvoľnil. Podstúpil obrovské riziko, keď sa zbavil Achaza, no vyplatilo sa mu. Vyslancov poslali naspäť do Izraela a odvrátili hrozbu pre celú krajinu. No a Ezechiáš sa vôbec nepokúšal zistiť presnú príčinu otcovej smrti. Nový kráľ mu nielen dovolil ostať palácovým správcom, ale o pár hodín mal riadiť korunováciu s mitrou a efodom na znak, že je stále najvyšším kňazom národa. Kríza bola zažehnaná a on sa udržal pri

moci. „Kúpeľ máte pripravený, pane,“ oznámil mu sluha.

Lynn Austinová / 254

Kým sa však stihol vyzliecť, vo dverách sa objavil veliteľ Jonadab. „Prepáčte, že vás ruším, pane, ale chceli ste, aby som vás priebežne informoval o všetkom, čo sa týka bezpečnosti pri korunovácii.“ Uriáš z jeho výrazu okamžite znervóznel. „Áno. Čo je?“ „Nuž, moji vojaci pred chvíľou rozohnali výtržnosť na trhovisku. To by samo osebe nebolo až také nezvyčajné, lebo máme sviatok a ľudia začínajú oslavovať, ak chápete, ako to myslím. Vlastne prichádzajú do mesta zo všetkých kútov kráľovstva, jedia, pijú, hodujú a...“ „Prejdi k veci,“ zavrčal veľkňaz. „Nuž, pane, viem, aké problémy ste s týmto typom ľudí mali v minulosti...“ Jonadab si ho nervózne premeral, akoby sa bál, že uňho upadne do nemilosti, lebo prináša zlé správy. „Viete, človek, ktorý tie výtržnosti začal, o sebe tvrdí, že je Jahveho prorok.“ Uriáš nahlas zahrešil. Mal vedieť, že k tomu dôjde. Mal čakať, že sa Izaiáš vráti - a mal byť na to pripravený. Keby poslal svojich ľudí k bránam, mohli ho zatknúť skôr, ako by sa dostal do mesta. „Je to Izaiáš?“ spýtal sa. „Nie, pane. Je mladší a má čierne vlasy. Podľa šiat vyzerá na sedliaka z niektorej vidieckej oblasti.“ Uriáš vedel, že ak je v Jeruzaleme Jahveho prorok, pokúsi sa dostať k novému kráľovi a možno naruší aj jeho korunováciu. To nemohol dopustiť. „Kde je teraz?“ „Zadržal som ho,“ odvetil veliteľ. „Väzníme ho v strážnej veži. Dav ho zmlátil tak, že kým sme na miesto dorazili s hliadkou, skoro zomrel. Ešte aj teraz je v bezvedomí.“ Uriášovi sa uľavilo, no iba trocha. Vedel, že ten incident nesmie podceniť. „Len čo sa ten prorok preberie, priveďte ho ku mne na výsluch. Môže ich byť viac, takže zdvojnásobte počet stráží na korunovačnom obrade.“ „Áno, pane. Hneď sa o to postarám.“ „Treba pamätať najedno,“ zamával mu Uriáš prstom pred očami. „Títo ľudia sú vážnou hrozbou pre nového kráľa.“

Bohovia £ Králi / 255

Jonadab prikývol a odišiel. Uriáš z toho ostal celý otrasený. Jahveho proroci sa neozvali tak dlho, až sa odvážil dúfať, že z nich už žiadny neostal. Ak sa znova objavili práve teraz, mohli mu u Ezechiáša konkurovať, a keby si získali kráľovu priazeň, mohli zničiť všetko, čo za tie roky vybudoval. Bol hrdý na reformy, ktoré uskutočnil v strnulom židovskom náboženstve - reformy, ktoré by Izaiáš a jeho nasledovníci odsúdili ako priveľmi liberálne. Sústredil štátne náboženstvo do chrámu, ktorého bol veľkňazom. Títo proroci so svojimi úzkoprsými, zastaranými názormi stáli proti všetkému, na čom pracoval - aj proti nemu samému. Podľa ich viery si jeho náboženská tolerancia zasluhovala trest smrti. „Ešte stále sa chcete kúpať, pane?“ spýtal sa ho sluha. Prikývol, no keď vliezol do teplej voňavej vody, uvedomil si, že ani v nej sa už neuvoľní. Miesto toho v duchu prechádzal všetky plány korunovačného obradu a hľadal v nich bezpečnostné diery. Nemohol riskovať, že tí muži ovplyvnia nového kráľa. Musel zabezpečiť, aby sa k Ezechiášovi za žiadnu cenu nedostali.

Zachariáš si zaclonil oči pred ostrým popoludňajším slnkom. Stál medzi levitmi na chrámovej terase a čakal na začiatok korunovácie. Nech však akokoľvek naťahoval krk, stále nevidel na kráľovské pódium. Keď sa dopočul, že korunovácia sa uskutoční v chráme, uprosil jedného priateľského strážnika, aby mu dovolil spievať v levitskom zbore, aby mohol vidieť vnukovu korunováciu. Teraz, keď zhromaždenie burácalo od nadšenia, sa tlačil dopredu v nádeji, že tam bude mať lepší výhľad. Chrámový strážca mu položil ruku na plece a stiahol ho naspäť. „Zachariáš, prosím - sľúbil si, že budeš ticho. Iba preto som ti dovolil sem prísť.“ „Ale keď tu nič nevidím. Prosím, nechaj ma ísť troška bližšie. Obrady nenaruším, sľubujem.“

Lynn Austinová / 256

Jeho slová začul priateľ Šimej, ktorý stál vpredu. Obrátil sa k nim. „Poď, vymeň sa so mnou,“ ponúkol mu. „Koniec koncov je to jeho vnuk,“ dodal smerom k strážcovi. „Ešte si o nič neprišiel, Zachariáš. Zatiaľ iba prichádzajú šľachtici a kráľovi radcovia.“ „Tak dobre, choď,“ ustúpil strážnik. „Ale pamätaj: ak začneš robiť problémy, Uriáš nás zabije oboch.“ „Budem ticho. Máš moje slovo.“ Šimej sa s ním rýchlo vymenil, takže teraz jasne videl na kráľovské pódium v strede nádvoria. Pri asýrskom oltári už stáli šľachtici

a radcovia z čela sprievodu. Každú chvíľu mal doraziť Ezechiáš, aby sa nechal korunovať za judského kráľa. Zachariáš ani nedúfal, že sa dožije tohto dňa. Trubači na hradbách spustili fanfáry a brána sa pomaly otvorila. Zachariáš zadržal dych. Dav prvý raz letmo zazrel svojho nového kráľa a aplauz takmer prehlušil aj zvuk trúb. Ezechiáš sa niesol ako vojak. Ráznym a vznešeným krokom prešiel na svoje miesto na pódiu. Na opasku kráľovskej tuniky mal zavesený meč. Bol vysoký, so širokými plecami, kučeravými hnedými vlasmi a bradou, ktorá na slnku červenkasto žiarila. Zachariášovi sa zastrel zrak od slz. Vnuk bol starší a vyšší, inak však vyzeral rovnako

ako pred rokmi. Videl v ňom kučeravého chlapca, ktorý cestou do chrámu skáče z kaluže do kaluže a špliecha si dažďovú vodu na nohy. Zúfalo túžil držať ho v náručí ako vtedy dávno. Nový kráľ pozdravil nadšený zástup a zdvihol ruku, aby ho utíšil. Druhú mal voľne položenú na rukoväti meča. Ruch pomaly ustal. „Muži Judska a Jeruzalema!“ zavolal. „Som Ezechiáš, syn Achaza, právoplatný dedič rodu kráľa Dávida. Dnes usadám na trón môjho otca Achaza, syna Jotáma.“ Hlas mal hlboký, autoritatívny a starému otcovi pripomínal kráľa Oziáša. „Moja vláda bude spravodlivá, nezaujatá a zvrchovaná,“ pokračoval Ezechiáš. „Keď budem najvyšším sudcom kráľovstva,

Bohovia £ Králi / 257

môžete sa spoľahnúť, že moje rozhodnutia budú nestranné. Na oplátku očakávam uznanie a úctu, ktoré mi patria ako panovníkovi - dedičovi judského trónu.“ Zástup nadšene zaburácal a znova sa ozvala kráľovská fanfára. K Ezechiášovi pristúpil Uriáš vo veľkňazskej mitre a efode. Mladík klesol na koleno a veľkňaz mu pomazal hlavu olejom. „Nech je tvoja vláda požehnaná pokojom a bohatstvom,“ povedal. „Nech ťa žehnajú všetci bohovia Judska.“ „Nie!“ zastonal Zachariáš. Veľkňazove slová ho zasiahli ako päsť do žalúdka. Všetci bohovia? Chlapec predsa vie, že Boh je iba jeden, tak prečo mu dovolí takto sa modliť? Kým sa však zmohol na slovo, kňazi už začali podřezávat’ obetné zvieratá, nosiť ich na asýrsky oltár a ponúkať pohanským modlám. Zachariáš v živote nezažil väčšiu bolesť. Všetky tie roky, všetko čakanie, všetky modlitby boli zbytočné. Ezechiáš už neveril v Jahveho. Zúfalo potláčal slzy a strácal posledné zvyšky nádeje. Kde je Izaiáš? Kde sú všetci Jahveho proroci? Keby aspoň jeden Ezechiášovi prorokoval, možno by ho vypočul a spomenul si. Prešiel očami po mohutnom zástupe, či neuvidí, ako sa ku kráľovi prediera Izaiáš ako za čias Jotáma a Achaza. Dvojitý kruh stráží okolo kráľovského pódia sa však nepokúsil prekonať vôbec nik. Možno by tam mal ísť sám. Ezechiáš si naňho určite pamätá. Keď sa však nenápadne obzrel, hneď pochopil, že chrámový strážca ho neprestajne pozoruje. Spomenul si, že mu dal čestné slovo. Uriáš sa domodlil a spomedzi levitov vystúpil pisár so zvitkom, na ktorom bol Boží zákon pre kráľov. Keby si ho tak Ezechiáš prečítal! Možno by si pritom spomenul, čo ho učil starý otec. Na druhej strane však Uriáš už zrejme aj tak pozmenil text, aby neprotiřečil ostatným zmenám, ktoré narobil v Tóre. K Ezechiášovi pristúpil aj ďalší kňaz s korunou judského kráľovstva. Zachariáš so zmesou bolesti a pýchy sledoval, ako mu ju Uriáš kladie na hlavu. Kráľ sa postavil, hrdo zdvihol hlavu a dav burácal: „Nech žije kráľ Ezechiáš!“

Lynn Austinová / 258

Zachariáš hľadel na svojho milovaného vnuka, ktorý stál pred národom s královskou korunou na hlave. Vyžarovala z neho sila a dôstojnosť a jeho starému otcovi pripomínala ostatných kráľov, ktorých zažil - Oziáša, Jotáma a Achaza. Aj oni kedysi stáli na tomto mieste. Aj oni vyzerali rovnako nádejne ako Ezechiáš. Teraz však boli mŕtvi a zomreli aj nádeje v ich následníka Ezechiáša. Zachariášovi z toho pukalo srdce. „Ach, Pane... on v teba neverí,“ mrmlal si, hľadiac na vnuka. „Neverí...“ Už nedokázal ďalej potláčať slzy. Keď Ezechiáš položil ruky na jedno zo zvierat, ktoré mali obetovať modle, zakryl si tvár. „Poď, priateľ môj,“ chytil ho za ruku Šimej. „Poďme preč z tejto páľavy. Korunovácia sa skončila. Poďme dnu.“ „Áno. Je po všetkom,“ prikývol Zachariáš. Do domáceho väzenia sa vracal bez toho, aby sa čo i len raz obzrel.

Uriáš poslal sluhov preč a zvalil sa na gauč. Bol vyčerpaný, no nekonečne sa mu uľavilo. Korunovácia prebehla hladko, bez akýchkoľvek narušení. Ten prorok z trhoviska bol možno jediný prorok, čo ešte zostal. Teraz, spätne, si mohol naplno vychutnať celý obrad. Ezechiáš urobil na zástupy ohromný dojem. Všetci boli novým kráľom nadšení. Veľkňaz sa usmial. Cítil, ako sa mu vracia dobrá nálada. Potom však prišiel veliteľ Jonadab. Vyzeral ešte ustarostenejšie ako naposledy. „Čo sa deje?“ spýtal sa ho Uriáš. „Kde je prorok? Zomrel?“ Jonadab si odkašlal. „Keď som sa vrátil do strážnej veže, už tam nebol. Kým som dozeral na posilnené bezpečnostné opatrenia, ako ste prikázali, stráže ho prepustili.“ „Čože?!“ Veliteľ rozhodil rukami. „Žiadny z kupcov neprišiel so žalobou, a tak keď sa akýsi človek ponúkol, že uhradí spôsobené škody, museli sme ho prepustiť. Kým som sa dostal k veži, už tam nebol.“

Bohovia ž Králi í 259

„Vy hlupáci!“ „Ako sme ho mali držať, keď ho nikto z ničoho neobvinil?“ bránil sa Jonadab. „Kto zaňho zaplatil škody?“ „Neviem. Moji muži sa ho nespýtali na meno.“ „Hlupáci!“ zreval Uriáš. Dúfal, že prehnanou zúrivosťou zamaskuje, ako veľmi sa bojí. Niekto vykúpil proroka z väzenia, čo znamenalo, že tu nie je sám. Bolo ich viac a teraz sa zrejme pokúsia dostať k Ezechiášovi. Musí im v tom zabrániť. „Zrejme nechápeš, akí sú títo muži nebezpeční,“ povedal veliteľovi. „So všetkou úctou, pane, naozaj nechápem, ako by ten prorok mohol kohokoľvek ohroziť. Pri výtržnostiach ho takmer dobili na smrť, a keď ho vojaci prepúšťali z veže, ešte bol v bezvedomí. Bude zázrak, ak to vôbec prežije.“ Na chvíľu zmĺkol a potom dodal: „Ak chcete, odstúpim z funkcie, pane.“ „Nestojím o tvoje odstúpenie. Chcem toho proroka a všetkých, čo mu pomáhajú! Okamžite!“ „V meste plnom návštevníkov z celej krajiny? Žiadate nemožné.“ „Tak pre mňa urob nemožné! Predstavujú hrozbu pre kráľa Ezechiáša. Vari to nechápeš? Informuj ma, len čo ich budeš mať za mrežami, a tentoraz ich stráž poriadnejšie. Je ti to jasné? Už to nepokaz!“ Veliteľ zdvihol hlavu. „Áno, pane. Rozumiem.“

Ezechiáš sedel vo svojej bývalej študovni na lavici, ktorú tolké roky dral a na ktorej absorboval tolko Sobnových múdrostí. Korunovačný obrad sa skončil už pred niekoľkými hodinami, on však mal ešte vždy oblečené kráľovské rúcho. Hlavou sa mu preháňalo tolko iných starostí, že naň vôbec nemyslel. Stôl pred ním bol plný zvitkov. Prezeral si ich a bojoval s beznádejou, od ktorej mu zvieralo žalúdok.

Lynn Austinová / 260

Kiežby mal viac času na prípravu! Kiežby sa mohol naučiť vládnuť postupne a nemusel do toho vletieť zo dňa na deň! Cítil sa ako vo voze bez pohoniča, ktorý sa neovládateľné rúti dolu strmou horskou cestou. Zobral z kopy účtovné zápisy a prečítal si nadpis: Výročný tribút Asýrii. Pod ním bol dlhý zoznam položiek. Prebehol listinu očami a zlostne ju odhodil. V ďalšej boli platby za nasledujúci rok. Neušlo mu, že obsahuje viac položiek a finančné požiadavky sú v nej podstatne vyššie. Pokrčil ju a šmaril na zem. Vtom sa otvorili dvere

a do miestnosti prišiel Sobna. „Výsosť!“ zvolal prekvapene. „Čo chceš, Sobna?“ Z akéhosi nevysvetliteľného dôvodu sa na svojho učiteľa hneval. Nespomínal si, kedy niečo také naposledy zažil. „Prepáč, že ťa vyrušujem. Prišiel som si len po nejaké veci. Nečakal som, že tu budeš. Predpokladal som, že teraz, keď si kráľom, sa moje učiteľské poslanie skončilo.“ Egypťanov široký úsmev a hrdosť v očiach Ezechiáša ešte väčšmi rozzúrili. „Nič sa neskončilo, Sobna! V skutočnosti sa ešte len začínam učiť!“ Mladý kráľ sa postavil tak prudko, až prevrhol lavicu. „Ale všetko, čo si ma naučil doteraz, je bezcenné. Nemá to nič spoločné s reálnym životom.“ „Ako to myslíš? Nerozumiem.“ Frustrácia, ktorá sa v Ezechiášovi hromadila, prepukla do záchvatu zlosti. „Som kráľom zruinovaného národa! Moje kráľovstvo je v troskách! Moja koruna je v skutočnosti sprosté jarmo. Tak sa veci majú. Nikdy si ma neučil, ako riešiť niečo také.“ „Výsosť, si kráľom ešte len krátko. Neboj sa, rýchlo sa naučíš všetko, čo potrebuješ. Máš vynikajúcu hlavu, myslí ti to, učíš sa rýchlo...“ „To áno. Naozaj sa učím rýchlo,“ skočil mu do reči Ezechiáš.

Bohovia £ Králi / 261

Vedel, že nie je spravodlivé ventilovať hnev na egyptskom učiteľovi, no nedokázal si pomôcť. „Chceš vedieť, čo som sa naučil za tých pár dní od otcovej smrti? Dnes ráno som mal prvé zasadnutie s Uriášom a ostatnými radcami. Vieš, čo som na ňom zistil? Po prvé, ani jeden môj radca za nič nestojí! Jediný, kto má z tej bandy aspoň trocha rozumu, je Uriáš a tomu sa zase nedá veriť. Zistil som aj to, že kráľovstvo je na mizine!“ „To nemôže byť pravda.“ Sobna zdvihol prevrátenú lavicu a posadil sa na ňu. „Ale je,“ oponoval mu Ezechiáš. „Kým sme tu vysedávali nad bezcennými zvitkami, otec s radcami predali Judsko Asýrii. Iste, hovoril si mi, že máme s Asýriou zmluvu, no akosi si nespomenul, že sme v skutočnosti asýrski otroci! Pozri sa na tie tribúty!“ Strčil mu do ruky jednu listinu. „Z roka na rok od nás žiadajú viac a viac!“ Egypťan šokovane prešiel pohľadom zoznam položiek. „To mi je ľúto. Nevedel som...“ „Za posledných päťdesiat rokov sa naše územie zmenšilo o polovicu,“ pokračoval Ezechiáš. „Filištínci, Edomčania, Izraeliti, Aramejčania - tí všetci si z neho ukrojili, čo sa dalo. Nemáme ani jeden prístav, Jeruzalem je naše jediné opevnené mesto a aj to sa nám rozpadá pred očami. Kráľovská pokladnica je prázdna. V skladoch nemáme žiadne zásoby pre prípad núdze. Všetko, čo naši ľudia v pote tváre dopestujú, ide do Asýrie.“ Začal sa pred učiteľom prechádzať hore-dolu a nešťastne sa potahoval za bradu. „V skutočnosti nemám žiadnu moc. Judsko je iba jedným z desiatok bábkových štátov Asýrskej ríše. Nemáme vlastnú armádu a nemôžeme si ju vybudovať, lebo sme na mizine.“ Zastal, naklonil sa nad stôl a pokrútil hlavou. „Ani vo sne by mi nenapadlo, že budem kráľom tak skoro - a že zdedím takúto hrôzu. O chvíľu mám otvoriť hostinu. V živote som na to nemal menšiu chuť ako dnes.“ „Je mi to naozaj veľmi ľúto, pán môj,“ mrmlal Sobna.

Lynn Austinová / 262

„Vieš, čo ma z toho zlostí najviac? To, že teraz vyzerám celkom ako otec, keď ho pochytila zlá nálada. Nečudo, že mi nechcel ukázať, ako sa riadi štát. Sám to nevedel.“ „Nuž tým sa vysvetľuje, prečo tak veľa pil,“ poznamenal učiteľ. „Nechcem sa skrývať pred zodpovednosťou ako on. Chcem nájsť riešenie. Otázka je ako. Čím viac naša krajina vyprodukuje, tým viac si Asýrčania nárokujú. Kroniky nám hovoria, čo sa stane s národmi, ktoré sa im postavia na odpor. Zatiaľ neuspel ani jediný. Ako sa Judsko dostalo do takejto šlamastiky? Ako ho z nej vytiahnem? Prezerám si všetky tie záznamy, snažím sa niečo vymyslieť, ale nič mi nenapadá.“ Sobna chvíľu mlčal a potom nadhodil: „Aspoň máš podporu národa. Na korunovácii bolo jasne vidieť, ako ťa ľudia milujú. Achazovi takú podporu nikdy nepreukázali.“ „A to ma má akože upokojiť?“ spýtal sa Ezechiáš a znova ho prebodol hnevlivým pohľadom. „Niečo odo mňa čakajú. Spoliehajú sa, že vyriešim problémy, ktoré im narobil otec. Lenže ja neviem ako! Neviem ani, čím vlastne začať. Aký asi budem obľúbený o rok, ak sa nič nezmení? A čo ak sa všetko ešte zhorší?“ Spomenul si na nádej, ktorú cítil z ľudí, čo naňho hľadeli z davu, a bolo mu z toho nanič. Túžil urobiť niečo, čím by im pomohol. Chcel im oplatiť vernosť a tvrdú prácu tým, že obnoví bohatstvo národa. Nevedel však ako. Chvíľu obaja mlčali. Napokon Sobna ticho povedal: „Sklamal som ťa, pane. Je mi to ľúto.“ „Ľúto?“ zreval Ezechiáš. „Tak tebe je to ľúto? Nestojím o tvoju ľútosť, Sobna! Potrebujem tvoje rady!“ Zobral zo stola kopu zvitkov, zamával mu nimi pred nosom a šmaril ich o zem. „Kde sú pravidlá na riadenie národa? Kde sú pokyny pre nového kráľa? Kde je poriadok v tomto chaose?“ Obrátil sa k policiam a šmahom z jednej zhodil všetky listiny. Potom klesol na lavicu a uprel zrak na neporiadok na zemi.

Bohovia k Králi / 263

„Záleží mi na našej krajine, Sobna,“ povedal napokon. „Záleží

mi na každom kúsku jej kamenistej zeme spálenej od slnka. Zverili mi ju.“ Pozrel sa na kopce za oknom a uvedomil si, ako veľmi tú krajinu miluje. Potom sa sklonil a začal pomaly zbierať rozhádzané zvitky. „To nemusíš, výsosť,“ vravel mu Sobna. „Zavolám sluhu.“ Ezechiáš miesto odpovede iba ďalej zbieral listiny. Keď nakoniec prehovoril, zvieralo mu hrdlo. „Neviem, čo budem robiť, Sobna. Ale som kráľom tohto nádherného, aj keď zúboženého národa. Musím preň nájsť riešenie.“

Micheáš otvoril oči a do hlavy mu vystřelila bolesť. Zastonal a s námahou potlačil nutkanie upadnúť naspäť do bezvedomia, v ktorom unikne útrapám. Skúsil sa pohnúť, no nedokázal to. Celé telo ho bolelo a mal pocit, akoby mu na hruď niekto položil velký balvan, pre ktorý nemôže poriadne dýchať. Pomoc... Potrebujem pomoc. Chcel volať o pomoc, no z hrdla sa mu vydral iba bolestný chripot. Videl, ako sa k nemu blíži mihotavé svetlo olejovej lampy, a hneď nato uvidel ženu. Pozrela sa naňho jemnými svetlohnedými očami a zmizla rovnako rýchlo, ako prišla, no bolo počuť, ako volá: „Pán môj, poďte rýchlo sem! Prebral sa!“ Keď sa vrátila, postavila lampu na stolík pri posteli. Pokúsil sa prehovoriť, ona mu však položila prst na zoschnuté pery a pokrútila hlavou. „Nehýbte sa,“ varovala ho. Bol prislabý na to, aby jej mohol oponovať. Začul kroky a uvidel drobného bucľatého muža so žoviálnou tvárou. Na plešatejúcej hlave mal drobnú kipu. „Nuž priateľu, riadne si nás vystrašil,“ povedal. „Neboli sme si istí, či sa dožiješ rána.“

Lynn Austinová / 266

Rána? To už je noc? Ako dlho som bol v bezvedomí? Prosím, Bože, nech ešte nie je neskoro. Micheáš zastonal a pokúsil sa posadiť. „Len pokojne, priateľu. Pokojne,“ chlácholil ho ten muž. „Všetko je v poriadku. Si medzi svojimi. Tí darebáci ťa hrozne dobili. Vlastne je skoro až zázrak, že vôbec žiješ. Musíš odpočívať, kým sa nedáš do poriadku. Sluhovia ti namiešajú liečivý odvar. Uľaví ti od bolesti a pomôže ti zaspať.“ Kývol na ženu a tá kamsi odišla. Micheáša premáhalo zúfalstvo. Musel sa dostať do paláca. Nemohol dovoliť, aby ho liekmi dostali znova do bezvedomia. „Nie,“ stonal. „Nie...“ „Pst. Nik ti neublíži.“ Neznámy sa posadil na okraj postele. „Zrejme uvažuješ, čo sa vlastne stalo. Len pokojne lež a ja ti to celé porozprávam. Som Helkiáš a patrím medzi veriacich Jahveho, nášho Pána - nech je požehnané jeho meno! Na rozdiel od teba však nevyvolávam nepokoje na trhovisku. Syn by mi to nedovolil.“ Trocha sa pousmial. „Tak či onak, som obchodník. Dovážam najlepšie biele aj farebné látky a počul som tvoje dnešné proroctvo. Celú tú hroznú bitku som videl zo svojho stánku. Ako ťa len dobili! Hrozné. Naozaj hrozné.“ Nešťastne pokrútil hlavou. „Keď ťa vojaci odniesli a trocha sa to tam upokojilo, šiel som sa porozprávať s kupcami, ktorým výtržníci zničili stánky. Nie, neviním ťa za to, čo sa stalo. Aj ja si myslím, že ich modloslužba je nechutným hriechom proti Bohu Abraháma - nech je požehnané jeho meno! Je mi jasné, že si skutočný Boží prorok. Preto som kupcom pomohol zabudnúť na ich sťažnosti pri pohári vína a šiel som ťa vykúpiť na strážnicu. Tak si sa dostal do môjho domu.“ Opäť sa usmial. „Ako som povedal, neboli sme si istí, či prežiješ do rána.“ Do rána? Bože, prosím, nech sa tá hostina ešte neskončila! Micheáš pozbieral všetky sily, aby sa prinútil prehovoriť. „Noc... Je noc?“ „Prosím?“ Helkiáš sa k nemu naklonil. „Koľko je... hodín?“ „Zaujíma ťa, koľko je hodín?“

Bohovia

í

Králi t 267

Micheáš prikývol. „Presne neviem. Už bude skoro polnoc.“ „Nie!“ Micheáš zastonal a zavrel oči. Modlil sa, aby mu Jahve dal silu. Prečo len na tom trhovisku nemlčal? Ako sa všetko mohlo takto pokaziť? Ak okamžite vstane, možno sa ešte stihne dostať do paláca - pokiaľ nie je priveľmi ďaleko. Musel to skúsiť. „Musím... ísť...“ šepkal a snažil sa vstať. Bojoval s bolesťou a váhou vlastného tela. Nedarilo sa mu to. V hlave mu tepala šialená bolesť a pri každom nádychu ho škaredo pichlo v hrudi. To, čo mu spôsobovala ľavá ruka, sa takmer nedalo vydržať. Od námahy sa rozkašlal a v ústach zacítil krv. „Počúvaj, priateľu,“ oslovil ho Helkiáš ustarostené, „musíš na to ísť pomaly a zľahka. Čo také dôležité sa deje? Máš byť vari niekde

inde?“ „Áno,“ vzdychol prorok. „Kráľ...“

„Ešte sa chvilku nehýb,“ prikázal mu kupec a pozrel sa na slúžku, čo práve vošla do izby. „Zdá sa, že náš priateľ musí niekam súrne odísť. Je odhodlaný urobiť to napriek vážnym zraneniam. Môžeš mu priniesť trocha polievky, aby nabral silu?“ Prikývla a odbehla. Miesto nej vošiel do miestnosti asi dvadsaťročný mladík. Bol vysoký, štíhly, s vysokým čelom ako učenec, neposlušnými čiernymi vlasmi a bradou. Z hlbokých hnedých očí mu vyžarovalo rovnaké teplo ako z Helkiášových. „Čo sa deje, otec?“ vyzvedal. „Prorok sa už prebral?“ „Áno. Už je pri vedomí. Toto je môj syn Eliakim,“ predstavil ho kupec Micheášovi. „Stále vlastne nevieme, ako sa voláš ty.“ „Poď, otec, posadíme ho,“ navrhol mladík. Spoločne sa postavili k úzkemu lôžku, opatrne ho posadili a podložili mu chrbát vankúšmi. Keď s ním hýbali, vykríkol od bolesti a znova kašlal krv, no posediačky sa mu lepšie dýchalo aj hovorilo. „Som Micheáš z Morasti,“ povedal.

Lynn Austinová / 268

„Dobre, Micheáš. Slúžka ti prinesie silný vývar, aby si nabral aspoň trocha sil. Potom by si nám mohol povedať, čo také dôležité ťa čaká.“ Žena sa vrátila s malou kuchynskou miskou, sadla si na posteľ a začala ho kŕmiť. Micheáš sa cítil ako bezmocné dieťa, lebo trocha polievky mu stieklo až na bradu. Opäť sa obviňoval za to, že sklamal dôveru, čo v neho vložili. Na druhej strane však naposledy jedol pred odchodom od Izaiáša a teplý vývar mu naozaj dodával sily. Zjedol, kolko vládal, aj keď musel niekoľkokrát prestať pre záchvaty kašľa. Zakaždým ho pritom o niečo hlbšie pichalo v hrudi. „Asi má zlomené rebrá,“ poznamenala žena a jemne mu ich ohmatala. „Môžete hýbať rukou?“ Márne sa pokúsil zdvihnúť ochabnutú ľavú ruku. Zabolelo to tak, že zasyčal od bolesti. „Áno,“ povedala mu chlácholivo. „Aj tá je zlomená.“ „Ach jaj!“ Helkiáš sa obrátil k synovi. „Vedel by si mu ju napraviť, Eliakim?“ „Som staviteľ, otec, nie lekár. Viem opravovať domy a cesty, ale ľudí?“ Bezmocne pokrčil plecami. „Potrebuje lekára.“ Helkiáš si opäť vzdychol. „Tak to musíme počkať do rána. Zvládneš to dovtedy, Micheáš?“ Prorok zozbieral všetky sily a pokrútil hlavou. „Musím ísť... hneď.“ „Čo také dôležité ťa čaká, priateľu?“ „Som tu s poslaním... od proroka Izaiáša.“ „Izaiáša?“ zopakoval užasnutý kupec. „On ešte žije?“ Micheáš prikývol. „Boh Abraháma, ďakujem ti! Báli sme sa, že už zomrel. Priateľa Zachariáša už roky väznia za to, že sa postavil kráľovi Achazovi. Bude šťastný, keď sa dozvie, že to Izaiáš prežil.“ „Zachariáš žije?“ spýtal sa Micheáš. „Kráľov starý otec je nažive?“ „Áno. Väznia ho v chráme, ale poznám sa s jedným zo strážcov, takže ho smiem občas navštíviť.“

Bohovia Ę Králi / 269

Micheáš zavrel oči a ďakoval Bohu za nečakaného spojenca priamo v Jeruzaleme. Už však nesmel stratiť ani minútu, nech ho už pri každom nádychu a pohybe sužovala akákoľvek krutá bolesť. „Musím ísť do paláca. Musím prorokovať... kráľovi Ezechiášovi.“ Helkiáš sa naňho pozrel s posvätnou bázňou. „Nečudo, že sa tak ponáhľaš! Eliakim, musíme hosťovi pomôcť dostať sa do paláca.“ Mladík rozhodil rukami. „Čože? To nemyslíš vážne, otec. Veď

sa sám ani neposadí. Ako by mohol dôjsť až do paláca? Pozri sa, Micheáš, musíš počkať, kým nezosilnieš. Teraz nie si schopný niekomu prorokovať.“ Micheáš pokrútil hlavou. „Nie. Musí to byť dnes večer... Druhú šancu už nedostanem. Pomôžte mi, prosím.“

Eliakim naňho zízal, akoby toľká odhodlanosť bola mimo jeho chápania. „Dobre teda,“ vyhlásil napokon. „Môžeme ťa obliecť do otcových šiat a obviazať ti rebrá, aby si nezamdlel od bolesti. Možno by sme mali znehybniť aj tú zlomenú ruku.“ „Ponáhľajte sa, prosím,“ súril ich prorok. „Neostáva nám veľa času.“ Slúžka sa rýchlo a šikovne pustila do práce. Obviazala mu rebrá pásom látky namočeným vo voňavej zmesi aloy a hojivých mastí. Keď mu Eliakim naprával kosti v ruke, od bolesti takmer stratil vedomie, no keď skončili a pevne ju obviazali, bolela o poznanie menej. Kým ho však obliekali, ktosi zabúchal na dvere. Eliakim sa pozrel na otca. „Kto to môže byť v takúto nočnú hodinu?“ Micheášovi zovrelo žalúdok od strachu. „Pátrajú po mne,“ vyhlásil. „Kto?“ „To neviem, ale zrejme sa dopočuli o mojom proroctve na trhu. Nemôžem tu ostať. Musím ísť do paláca.“ Opäť sa na seba nazlostil, že takto ohrozil poslanie, ktoré mu zveril Izaiáš.

Lynn Austinová / 270

Ktosi znova zabúchal na dvere a skríkol: „Otvorte, inak vyrazím dvere!“ „Prosím,“ nástojil prorok. „Musím ísť.“

Veliteľ Jonadab pred dverami rýchlo strácal trpezlivosť. Ak ich niekto okamžite neotvorí, vyvalí ich z pántov. Bol unavený, hladný a celý deň sa v ňom hromadila podráždenosť a zlosť. Toho proroka stále nenašli. Ak skutočne predstavoval hrozbu pre kráľa, museli ho

zadržať. Vystopoval každý jeho krok od chvíle, keď ráno prišiel do Jeruzalema. Vypočul všetkých svedkov výtržnosti na trhovisku a prinútil vojakov, aby mu dopodrobna opísali muža, ktorý ho vykúpil z väzenia. S každou ďalšou hodinou boli svedkovia nespoľahlivejší, pretože v rámci osláv sa stále viac pilo. Veliteľ sa čoraz väčšmi bál chvíle, keď sa znova postaví pred Uriáša a stále nebude mať proroka v cele. Veľkňaz nechápal, aké ťažké je nájsť obyčajného sedliaka v meste, ktoré sa nimi priam hemží. Keď to už skoro vzdal, jeden z kupcov si spomenul, kto mu uhradil škodu. Mal to byť obchodník s látkami Helkiáš, ktorého stánok sa nachádzal iba o kúsok ďalej. Jonadab a jeho muži sa pustili do zúrivého pátrania a teraz, krátko pred polnocou, konečne stáli pred jeho domom. Len nech je vnútri aj prorok. Už nemohol dlhšie čakať. „Vyvaľte ich!“ prikázal.

Vnútri sa iniciatívy chopil Eliakim. „Otec, vezmi si pár sluhov, nech ti pomôžu s Micheášom. Choďte zadom. Ja ostanem tu a zdržím ich, ako sa len bude dať. Rýchlo! Chodí“ „Ako sa ti len odvďačím?“ stonal prorok.

Bohovia í Králi / 271

Eliakim sa pozrel na jeho opuchnutú tvár a vykrútenú ľavú ruku. Micheáš by sa bez pomoci dvoch sluhov ani neudržal na nohách. Musel by sa stať zázrak, aby v tomto stave dokázal prorokovať. „Vďačíš za to otcovi, nie mne,“ povedal mu. „A teraz sa ponáhľaj. Jahve nech ťa sprevádza.“ Búchanie na dvere zosilnelo. „Idem!“ zakričal Eliakim, potom zadržal dych a čakal tak dlho, ako sa len odvážil. Vojaci však už nebúchali. Už sa snažili dvere vyvaliť. „Kto je tam?“ ozval sa znova. „Čo chcete?“ „Velieteľ Jonadab z palácovej stráže. Otvorte, inak vyvalím dvere!“ Eliakim odsunul dubovú závoru a pootvoril dvere v nádeji, že vojakov ešte na pár sekúnd zadrží. Len čo však uvideli štrbinu, kopli do nich, až ho priplesli k stene a takmer zhodili z nôh. „Si obchodník Helkiáš?“ oboril sa naňho veliteľ. „Nie. Som jeho syn Eliakim.“ Od úderu bol napoly v mrákotách a na čele sa mu robila velká modrina. „Kde je Helkiáš? Kde je ten jeho prorok?“ „Otec tu nie je,“ odvetil, snažiac sa udržať pokoj, „a o žiadnom prorokovi nič neviem.“ „Klameš!“ zreval Jonadab. Nato bez varovania švihol päsťou a udrel ho do sánky, až sa mladík zvalil na zem. „Tvoj otec a všetci, čo tomu chlapovi pomáhajú, sú nepriateľmi kráľa!“ Eliakim ležal na podlahe, držal sa za sánku a dúfal, že nie je zlomená. Tepala mu v nej silná bolesť a v ústach cítil krv. Zúril na otca, že ho do toho zatiahol - že sa večne pletie do cudzích vecí. Keď na veliteľovej tvári videl odhodlaný zúrivý pohľad, bol v pokušení povedať mu pravdu. Mal však otca rád a toto bola vážna vec. Na Micheášovi mu nezáležalo, musel však nejako zachrániť Helkiáša. „Prehľadajte dom! Niekde tu musí byť!“ zavelil Jonadab. Potom zdrapil Eliakima za rameno a drsne ho zdvihol na nohy. „Kde je tvoj otec? Hovor, lebo to z teba vymlátim!“

Lynn Austinová / 272

Nepochyboval, že to ten vojak myslí vážne. Utrel si krv z úst a snažil sa niečo vymyslieť. Kým sa zmohol na slovo, vrátil sa jeden z vojakov. Prišiel z izby, v ktorej uložili Micheáša, a niesol jeho zakrvavené šaty. „Pozrite sa, veliteľ, prorokovo oblečenie. Bol tu. Toto zase vyzerá ako nejaká mapa.“ Kým mohol Eliakim zareagovať, Jonadab vytasil meč a jediným hladkým pohybom obchytil mladíka zozadu okolo ramien. Potom mu ho priložil na krk. „Kde je?“ tlačil naňho. Eliakimovi sa do očí valil pot z čela. „My... myslíte toho sedliaka, čo tu nechal šaty? Je m... mŕtvy. Otec sa ho snažil zachrániť, ale bol príliš dobitý. Pred pár hodinami zomrel.“ Veliteľ mu silnejšie pritlačil meč na krk a potiahol ním, kým sa na čepelí neobjavili prvé potôčiky krvi. Eliakim skríkol od bolesti. Vedel, že ho čaká smrť. „Hovoríš pravdu?“ zaručal mu Jonadab do ucha. „Áno! Je to pravda!“

Veliteľ spustil meč, zahrešil a odtisol mladíka od seba. „Ak je prorok mŕtvy, tak už nepredstavuje hrozbu pre kráľa,“ povedal svojmu vojakovi. „Ale Uriáš sa uspokojí, až keď uvidí jeho telo. Jeho a Helkiášovo.“ Vojaci sa jeden po druhom vracali bez akejkoľvek stopy po Micheášovi. Eliakim videl, že za sebou nechávajú hotovú spúšť. Klesol na lavicu pri dverách a otrasene si pritisol okraje tuniky na ranu na hrdle, aby zastavil krvácanie. Takmer ho podrezali. Ešte stále sa triasol od hrôzy, keď sa Jonadab vrátil a priložil mu hrot meča tesne pod hrudnú kosť a pritlačil akurát tak, aby mladíkovi spôsobil bolestnú grimasu. „Kde ste ho pochovali a kde je tvoj otec?“ naliehal. „Otec má pozemky za hradbami mesta. Pred pár hodinami tam šiel pochovať toho muža. Má ležať v hrobke jeho predkov.“

Bohovia £ Králi / 273

„Tak nám ukážeš, kde tá hrobka leží,“ rozhodol veliteľ a prinútil ho vstať. Eliakim ľutoval, že nevie lepšie klamať. „Pozrite sa, je to dlhá cesta cez hory. V noci je mimoriadne nepríjemná. Rád vás tam zavediem ráno.“ „Nemôžeme čakať do rána. Ideme!“ „K... kam ma beriete?“ Jonadab miesto odpovede prikázal dvom mužom strážiť v dome a sotil Eliakima von na ulicu.

Hafsiba sedela pri ženskom stole na opačnej strane hodovnej siene a hľadela na Ezechiáša. Čakala, kedy sa mu tvár rozjasní úsmevom. Dnes ho korunovali za judského kráľa. Bola to veľká oslava, korunovačná hostina, no jej manžel sa tváril napäto a pochmúrne. Za celý večer sa ani raz neusmial a ona nechápala prečo. Ľutovala, že nemôže ísť za ním a povedať mu niečo, čo by ho pobavilo či priamo rozosmialo. Kiežby ho vedela presvedčiť, aby ju znova miloval! On ju však nemiloval. Dnes ho videla prvý raz od skončenia svadobného týždňa. Konkubíny pri jej stole si ju okázalo nevšímali a vychutnávali si hostinu s množstvom vína. Ona sama sa jedla takmer nedotkla. Obklopovali ju stovky ľudí na hostine na počesť jej manžela a ona iba s námahou skrývala žiaľ. Získala všetko, čo v živote chcela - alebo si to až doteraz myslela. Teraz však bola celkom bezmocná a nemala to ako zmeniť. Merob jej vydobyla právo bývať v komnatách kráľovskej manželky, kým si Ezechiáš nevyberie nejakú inú. Ako všetci králi, aj on sa pravdepodobne ožení s viacerými ženami, okrem iného s dcérami cudzích panovníkov. Nikdy nebude jeho jediná. Nikdy sa nestane láskou jeho srdca. Králi svoje ženy nemilovali tak ako iní muži. Teraz sa z nej stala iba jedna z mnohých, ktorých úlohou je poskytovať mu rozkoš a rodiť dedičov trónu.

Lynn Austinová / 274

Dozvedela sa to, keď si nechtiac vypočula eunuchov rozhovor s kýmsi ďalším, a poriadne to s Merob oplakala. Nikdy sa s tým však nezmierila. Až dodnes. Až kým nevidela manžela z dialky a nepochopila, čím je - cudzím človekom, ktorý sa na ňu ani jediný raz nepozrel. Hostina sa mala onedlho skončiť a eunuch ich mal odviesť naspäť do háremu. Prejdú mesiace, možno roky, kým opäť uvidí svojho manžela. Teraz, keď sa stal kráľom, v nej zomrela aj posledná nádej, že ju bude ľúbiť. Najradšej by si schovala tvár hlboko do dlaní a zúfalo sa rozplakala. Na to však bolo dosť času v nasledujúcich dňoch. Dnes sa bude iba pozerať na Ezechiáša v kráľovskom rúchu tak dlho, ako sa bude dať. Neubránila sa však úvahám, na čo asi myslí a prečo vyzerá tak smutne.

Ezechiáš odmietol sluhu s ďalším vínom. Vedel, že by mu aj tak nezlepšilo náladu. Najradšej by sa vrátil do svojich komnát a zvyšok večera strávil v nich, no povinnosť velila ostať na korunovačnej hostine až do konca. Hostia sa nebrali na odchod, aj keď už bolo po polnoci. Napadlo mu, že by možno mal ísť príkladom a zdvihnúť sa ako prvý. Vôbec si to neužil. Debata so Sobnom o stave kráľovstva ho vyčerpala a zanechala v ňom hlbokú bolesť. Všade okolo seba videl stoly plné tanierov s ohlodanými kosťami, na jedlo však nemal ani pomyslenia. Priveľmi si uvedomoval, v akom stave je ekonomika národa a akou hroznou chudobou trpí väčšina ľudí. Naklonil sa k Uriášovi po svojej pravici, aby mu oznámil, že odchádza. Uriáš zjavne vedel mnoho o riadení štátu aj o všetkých šľachticoch v zodpovedných funkciách. Ezechiáš sa musel spoliehať na jeho rady, a to ho dosť znervózňovalo. Keď sa konečne podarilo upútať veľkňazovu pozornosť, hudobníci začali hrať ďalšiu skladbu.

Bohovia ž Králi / 275

„Ale nič, Uriáš,“ odvetil na veľkňazovu otázku. „Chystal som sa odísť, ale asi si ešte vypočujem trocha hudby.“ „V tom prípade sa ešte aj napite, výsosť.“ Uriáš kývol na sluhu.

Micheáš zastal v polovici schodiska a oprel sa o stenu, aby nestratil vedomie. Prosím, Bože! Už len kúsok! Izaiášov plánik poznal naspamäť a vedel, že už minul posledné odpočívadlo. Už bol takmer pri hodovnej sieni.

Stráže pred palácom sa ho ani nepokúsili zastaviť, keď s nimi odvážne prešiel v drahých šatách, sprevádzaný Helkiášom a niekoľkými sluhami. Vnútri zase žiadnych nestretol a tých pár ľudí, ktorých cestou videl, si ho nevšímalo. Len čo sa zorientoval, prikázal Helkiášovi počkať na nádvorí. Nechcel drobného obchodníka ohrozovať o nič viac, ako bolo nevyhnutné. Obával sa aj o jeho syna a o to, čo sa s ním stalo po ich odchode. Ticho sa zaňho pomodlil, zozbieral posledné sily a vykročil do schodov. Kým došiel na koniec schodiska, krútila sa mu hlava a od bolesti ho napínalo. Prinútil sa ísť ďalej. Odbočil na chodbu vľavo a hneď zase zastal. Pred dverami hodovnej siene stáli dvaja palácoví strážcovia a obaja sa pozerali priamo naňho. Pomôž mi, Jahve! Prosím ťa, pomôž! Jeden zo strážcov sa usmial. „Zdá sa, že by sa vám zišla pomoc, pane,“ povedal Micheášovi. „Asi ste to trocha prehnali s oslavami. Určite dnes nalievajú iba samé najlepšie vína. Môžem vám pomôcť naspäť k stolu?“ „Áno... Ďakujem.“ Vojak ho chytil za rameno, aby mu pomohol udržať stabilitu, a prorok zastonal od bolesti. „Zajtra to bude ešte horšie,“ varoval ho vojak pobavene. Obrovské dvere sa otvorili a pred očami sa mu objavila priestranná sieň so stovkami ľudí. „Pamätáte si, ktorý je váš stôl, pane?“ spýtal sa ho strážnik.

Lynn Austinová / 276

Micheáš uvidel královský stôl na vyvýšenom pódiu v prednej časti siene. Sedel pri ňom Ezechiáš v slávnostnom rúchu, s královskou korunou na hlave. „Už ma môžete nechať,“ povedal Micheáš strážnikovi. „Viem, kam ísť.“ Vojak sa uklonil a zavrel za ním dvere. Kým sa vliekol dlhou uličkou medzi stolmi ku kráľovskému pódiu, potlačil spomienky na všetky chyby a katastrofy dňa. Už bol takmer v cieli. Velebil Boha a čoraz intenzívnejšie v sebe cítil jeho prítomnosť a silu. Na bolesť zabudol a sústredil sa iba na slová, ktoré

mu Jahve hovoril. Hudobníci dohrali, Ezechiáš sa zdvihol zo stoličky - a zmeravel. Pod pódiom stál akýsi muž a uprene naňho hľadel. Od toho prenikavého pohľadu sa mu až rozbúšilo srdce. Bol si istý, že ho ešte nikdy nevidel, no ten pohľad mu aj tak pripadal akýsi povedomý. „Čo je?“ spýtal sa ho. „Čo chceš?“ „Čujte toto, pohlavári Jakuba,“ odvetil muž. „Či nie vy máte

poznať právo? Nenávidíte dobro a milujete zlo, sťahujete z nich kožu a mäso z ich kostí. Lámete im kosti a kúskujete ako do hrnca, ako mäso do kotla. Potom budete kričať k Jahvemu o pomoc. Vari si myslíte, že vás vyslyší? Zakryje si pred vami tvár!“ Uriáš vyskočil na nohy. „Stráže!“ zreval. „Odveďte ho!“ „Počkajte,“ zastavil ich Ezechiáš zdvihnutou rukou. „Necháme ho dohovoriť.“ Nepotreboval neznámeho človeka, aby mu povedal, ako veľmi jeho ľud trpí, a pri pohľade na zvyšky po hostine sa cítil previnilo. Ten muž možno prichádza s riešením. Sieň postupne stíchla, lebo hostia si uvedomili, že pri kráľovskom pódiu sa niečo deje. „Prečo si tu?“ spýtal sa Ezechiáš. „Som naplnený silou, duchom Jahveho, právom a chrabrosťou, aby som oznámil Jakubovi jeho hriech a Izraelu jeho zločin.“ „Jahveho?“ zopakoval po ňom Ezechiáš. „Jedného z bohov Izraela?“ Celé mu to pripadalo ako dávno zabudnutý sen. Nevedel

Bohovia £ Králi / 277

sa zbaviť pocitu, že to už niekde zažil. Na tom mužovi mu bolo čosi veľmi povedomé. Snažil sa zistiť čo, no nedarilo sa mu to. „Čujte toto, kniežatá, ktorým sa hnusí právo - krvou budujete

Sion a Jeruzalem hriechom. Vaši pohlavári súdia za úplatok, kňazi učia za plácu, proroci veštia za peniaze...“ „Vaša výsosť, prikážte strážam, nech ho odvedú,“ naliehal Uriáš. „Ten chlap je opitý alebo nepríčetný.“ Hodovná sieň mala tlmené osvetlenie, no hoci mužova tvár bola plná modrín a napuchnutá ako po bitke, Ezechiášovi sa nezdalo, že by bol opitý alebo šialený. Obrátil sa k veľkňazovi a videl, že je bledý ako stena. Gánil na neznámeho so zmesou hrôzy a nenávisti. Mladý kráľ si uvedomil, že v tom sne - v tej spomienke, čo mu stále uniká -, zrejme figuruje aj Uriáš. Pozrel sa naspäť na Micheáša. „Prichádzaš s vážnymi obvineniami. Mal by si ich niečím podložiť.“ „S týmito obvineniami neprichádzam ja. Prišiel som ich predniesť v Jahveho mene.“ „Tak dobre,“ vyhlásil kráľ. „Urobme z toho oficiálny proces. Môžeš predniesť Jahveho obžalobu.“ Sadol si, aby si ju vypočul, a Uriáš neochotne nasledoval jeho príklad. „Čujte, vrchy, Jahveho spor,“ zvolal muž. „Čujte, pevné základy zeme, lebo Jahve má spor so svojím ľudom, s Izraelom sa bude pravotiť. ,Ľud môj, čo som ti urobil? A čím som ti bol na ťarchu? Odpovedz mi! Veď som ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva som ťa vykúpil a postavil som ti na čelo Mojžiša, Árona a Máriu. Ľud môj, spomeňže si, čo zamýšľal mocný moabský kráľ Balak a čo mu odpovedal Malám, Beorov syn, od Setimu až po Galgalu, aby si poznal láskavé skutky Pánove.““ „Dejiny nášho národa mám naštudované,“ skočil mu do reči Ezechiáš. Pôvodne dúfal, že sa dozvie niečo, čo by mu pomohlo, rýchlo ho však zmáhala netrpezlivosť. „Čo od nás Jahve chce?“ Hlas neznámeho sa odrazu zmenil, keď si vymenil úlohy a začal hovoriť za svoj ľud. „Ako môžem pred Bohom napraviť, čo som

Lynn Austinová / 278

urobil? S čím predstúpiť pred Pána, skloniť sa pred Bohom výsosti? Mám prísť pred neho s celopalmi? S jednoročnými teliatkami? Či má Pán záľubu v tisícoch baranov, v desaťtisícoch potokov oleja? Či mám dať svojho prvorodeného za svoj hriech, plod svojho lona za zločin svojej duše?“ Dať svojho prvorodeného. Obetovať dieťa. Stavidlá pamäti sa nečakane otvorili a Ezechiášovu myseľ zaplavili spomienky. Hukot hlasov, dupot nôh. „Ktorý je prvorodený?“ Kňazova ruka na Eliabovej hlave. „Tento. “ Spomenul si na stĺp dymu, čo sa valil z údolia Benenom, aj na dunenie bubnov. Spomenul si na páľavu, na plamene, na rozďavenú papuľu pohanskej obludy, na jej vystreté ruky. Moloch. Celý sa roztriasol. „Jahve,“ šepol. Teraz sa už rozpamätal. Pamätal si úplne všetko. Najsilnejšie si však pamätal hrôzu, ktorá z tej nočnej mory vyžarovala. Nešlo však len o zlý sen z detstva. Obety Molochovi sa naozaj uskutočnili - jeho bratia Eliab a Amariáš zhoreli zaživa. No a keby nie Jahveho, skončil by v plameňoch aj on sám. Bol z toho otrasený a nezmohol sa na slovo. Micheáš sa zdvihol z kolien a pristúpil k nemu. Jeho hlas znel ticho a chlácholivo. „Oznámili ti, človeče, čo je dobré a čo žiada Jahve od teba: iba zachovávať právo, milovať milosrdenstvo a pokorne chodiť so svojím Bohom.“ Jahve je náš Boh, Pán jediný. Ezechiášovi išlo srdce vyskočiť z hrude, lebo si spomenul na ďalší dielik zabudnutej skladačky. „Môj starý otec...“ zamrmlal. „Žije,“ prikývol mu Micheáš. „Váš starý otec Zachariáš ešte stále žije. „Žije?“ Ezechiáš pokrútil hlavou, akoby si potreboval urovnať myšlienky, a postavil sa. „Odveď ma k nemu.“

Nemalo to význam. Zachariáš nedokázal zaspať. Zhodil zo seba dokrčenú prikrývku a hmatal v tme po olejovej lampe. Len čo ju mal zažatú, natiahol si tuniku a obul sandále. Takýchto bezsenných nocí zažil už mnoho a rokmi sa naučil, že najlepšie je obrátiť sa so svojimi otázkami na Boha. Neprestajne musel myslieť na Ezechiášovu korunováciu a na trpké sklamanie, keď sa Uriáš modlil: „Nech ťa žehnajú všetci bohovia Judska. “ Ezechiáš by mu takúto modlitbu nedovolil, keby ešte veril v jediného pravého Boha. Všetky roky čakania, všetky Zachariášove modlitby a nádeje boli zbytočné. Jeho vnuk sa obrátil Jahvemu chrbtom. Vykročil po opustenej chodbe k chrámovej knižnici. Ako Jób, aj on sa chystal obrátiť so svojím trápením k Bohu v nádeji, že v jeho slovách nájde útechu a odpovede. Miloval tú sieň s policami plnými zvitkov. Rád sa v nej modlil s pocitom, že je bližšie k Jahvemu, keď ho obklopuje Božie slovo. Zapálil olejové lampy na stenách a prebehol očami po policiach, uvažujúc, čo dnes čítať. Napokon si vybral Piatu knihu Mojžišovu, z ktorej čítal aj v deň, keď tam bol

Lynn Austinová / 280

s vnukom. Unavene sa s ňou posadil k jednému zo stolov, odrazu však ani poriadne nevidel pre slzy. Mal zlomené srdce a nedokázal ju otvoriť. Ezechiáš predsa vedel, že niet iných bohov okrem Jahveho. Zachariáš ho to s Pánovou pomocou naučil. Musel poznať pravdu! Spomenul si, ako sa raz vybrali k prameňu a prvý raz spoločne predniesli Šmu. „Zakrič to hlasnejšie, dedko!Nech zase mečia kozy.“ Nasilu prehltol, aby sa zbavil hrče, čo mu navřela v hrdle, a nahlas začal: „Počuj, Izrael, Jahve je náš Boh - Pán jediný...“ Nevedel to dopovedať. Z temnoty za ním to však zaňho urobil iný hlas: „A ty budeš milovať Jahveho, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou!“ Vyskočil z lavice. Vo dverách stál jeho vnuk Ezechiáš. Spočiatku si myslel, že sa mu to sníva, potom však pocítil vnukovo objatie. Ezechiáš ho pevne stisol a on vedel, že je to skutočné. Dlho sa navzájom objímali bez toho, aby povedali jediné slovo.

Ezechiáš si starého otca pamätal ako vysokého a silného muža, no starec v jeho náručí bol celkom iný. Nakoniec ho pustil a premeral si ho. V očiach mu videl starú známu vľúdnosť a lásku, pri ktorej sa musel hanbiť za to, ako mohol zabudnúť na muža, ktorého v detstve tak miloval - na muža, ktorý mu dodával sily a uisťoval ho o Božej ochrane. „Je mi to nesmierne ľúto, dedko...“ „Nie, vnuk môj. Nie je to tvoja vina. Všetko sa deje z Jahveho vôle.“ „O Jahvem som už nepremýšľal mnoho rokov,“ pripustil Ezechiáš ticho. Cítil, že by sa mal ospravedlniť a vysvetliť starému otcovi, ako k tomu došlo. Zúfalo hľadal vhodné slová. „Otec trval na tom, že mám dostať najlepšie vzdelanie, a zohnal mi najlepšieho učiteľa. Učil som sa veľmi rád. Nevedel som sa nabažiť znalostí z jazykov,

Bohovia

Králi / 281

dejín a literatúry. Môj učiteľ však neveril v žiadneho z bohov a otec ich zase uctieval celé stovky.“ Až doteraz si Ezechiáš neuvedomil, prečo otca vždy tak nenávidel. Teraz sa mu vracala aj táto spomienka. Achaz dal obetovať dvoch jeho bratov a mal v úmysle urobiť to isté aj s ním. „Nenávidel som otca,“ povedal, „aj s jeho modlárstvom. Nechcel som s tým mať nič spoločné. Keď presunul svoje modly do Jahveho chrámu - a keď si bez stopy zmizol -, asi som sa odvrátil aj od Jahveho. Časom som zabudol všetko, čo si ma učil. Po nejakom čase

mi aj obety Molochovi pripadali iba ako povedačky alebo zlý sen z detstva. Na Jahveho som nepomyslel celé roky - až kým ma dnes na hostine neoslovil jeho prorok.“ „Odpusť mi, Jahve,“ šepol Zachariáš a oprel sa o stôl. „Odpusť mi moje pochybnosti.“ Ezechiáš sa k nemu natiahol, aby ho pridržal. „Je ti niečo? Čo sa deje?“ Pomohol mu sadnúť si na lavicu a usadil sa oproti nemu. „Povedz mi o tom prorokovi. Bol to Izaiáš?“ „Nie. Volá sa Micheáš a je z Morasti.“ „Čo vravel?“ „Hovoril, že Jahve má spor s Judskom, a pripomenul mi, čo všetko pre náš národ Jahve urobil. Keď som sa ho pýtal, čo od nás Boh chce, povedal: ,Či mám dať svojho prvorodeného?“ No a ja som

zrazu pochopil, prečo mi je taký povedomý. Pripomenul mi proroka, s ktorým som sa stretol v údolí Benenom. Vtedy som pochopil, že to nebol sen.“ Ezechiáš na okamih zavrel oči. Po rokoch ho znova zaplavili hrozné spomienky. „Pamätám sa, ako šialene som sa bál. Obetovali tam prvorodených a po Eliabovej smrti som bol najstarším kráľovským synom. Vedel som, že ma čaká smrť, presne ako jeho. Potom, keď to už vyzeralo, že absolútne nie je kam ujsť, mi prorok povedal:,Keď pôjdeš cez oheň, nepopálíš sa a plameň nebude horieť na tebe. Veď Jahve je tvoj Boh.“ No a miesto mňa obetovali Amariáša.“

Lynn Austinová / 282

Chvíľu trvalo, kým dokázal hovoriť ďalej. „Pamätám si, že som sa hrozne bál, aby otec neprikázal aj tretiu obetu. Potom si prišiel ty a sľúbil si mi, že ma pred Molochom ochráni Jahve.“ Chvíľu na starého otca nehybne hľadel. „Ale nikdy si mi nepovedal jednu vec. Asi som sa ťa na ňu nikdy nespýtal... Prečo? Prečo ma Jahve zachránil?“ Zachariáš sa sotva zmohol na slovo. „Pretože ťa miluje, vnuk môj.“ Zachariáš pokrútil hlavou. „Ale prečo?“ „Na to isté sa pýtal už kráľ Dávid: ,Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš?' Odpoveď nepoznám, vnuk môj, ale viem, že nás miluje.“ „Lenže ja som nespravil nič, čím by som si zaslúžil jeho lásku. Prečo by ma zachraňoval?“ „Nezáleží na tom, či si jeho lásku niečím zaslúžiš alebo nie. Ja som toho živým príkladom. Tak veľmi som proti nemu zhrešil... ale on mi odpustil a ukázal, že ma napriek tomu miluje.“ Ezechiáš stále celkom nechápal, čo mu starý otec hovorí. „Ale prečo mňa? Prečo nezachránil Eliaba alebo Amariáša?“ „Lebo si vás vyvolil,“ ozval sa Micheášov hlas. Prorok čakal s Helkiášom na chodbe, teraz však nečakane vošiel dnu a pridal sa k nim dvom. „Odpustite, vaša výsosť, ale Jahve ma nabáda, aby som prehovoril, a už nemôžem ďalej mlčať. Jahve si vyvolil práve vás, aby ste jeho národ priviedli naspäť k nemu.“ V Ezechiášovi to vyvolalo ďalšiu spomienku. Ten druhý prorok v údolí Benenom hovoril v podstate to isté: „Jahve ťa vykúpil. Po mene ťa zavolal. Patríš Jahvemu. “ „Boh stále miluje svoj ľud,“ pokračoval Micheáš. „Pamätá na zmluvu, ktorú s ním uzavrel. My sme ju však porušili. Uctievame modly a nedržíme sa jeho prikázaní. Preto nás ako milujúci Otec trestá, kým sa neobrátime naspäť k nemu. Všetko sa deje presne tak, ako hlása Tóra: ,Ak sa tvoje srdce odvráti, ak nebudeš poslúchať

Bohovia ý Králi / 283

a dáš sa zviesť a budeš sa klaňať iným bohom a uctievať ich, tak ti dnes oznamujem, že naisto zahynieš.“' Ezechiáš ho prebodol pohľadom. „Tak moment. Chceš povedať, že náš národ utrpel porážku a žije v chudobe, lebo sme porušili zmluvu s Jahvem?“ „Áno.“ Čakal, že prorok spustí dlhé vysvetľovanie, on však odpovedal stroho a jednoznačne. Kráľ sa pomaly nadýchol. „Je mi ľúto, Micheáš, ale tvoje zdôvodnenie je priveľmi zjednodušené, aby som ho mohol brať vážne. Judsko nie je izolovaný národ žijúci ticho so svojím Bohom. Asýrska ríša pomaly dobýja celý svet. Túto skutočnosť nemôžeme len tak ignorovať.“ „Aj tak je to pravda, vaša výsosť. Jahveho múdrosť vie v ľudských očiach vyzerať bláznivo.“ Ezechiáš sa prekvapene obrátil na starého otca. „Niečo také si ma učil aj ty, keď si hovoril o Dávidovi a Goliášovi.“ Zachariáš sa usmial. „Vaša výsosť,“ pokračoval Micheáš, „Jahve nesedí len niekde na nebeskom tróne, z ktorého by pozoroval ľudstvo. Aktívne sa zapája do ľudských záležitostí - do vecí všetkých národov zeme. Asýrčanov používa ako nástroj svojho hnevu, a keď skončí so súdom nad naším národom, bude súdiť aj ich. Jahve vládne všetkému a všetkým.“ „Ak veríš, že ťa Jahve v detstve zachránil,“ dodal Zachariáš, „prečo je ti zaťažko uveriť, že môže zachrániť celý náš národ?“ „Neviem,“ pripustil Ezechiáš a pošúchal si oči. „Študoval som dejiny nášho národa, aby som zistil, ako sa Judsko dostalo to týchto problémov a ako by z nich mohlo vyjsť von. Zatiaľ som však na nič neprišiel. Vy dvaja teraz hovoríte, že kľúčom k riešeniu je Jahve?“ „Presne tak,“ odvetil Micheáš. „Vari náš národ nedosiahol velkú moc a bohatstvo pod vedením kráľa Dávida? On miloval Jahveho z celého srdca.“ „Judsko nezažilo pokoj a dostatok od čias kráľa Oziáša,“ dodal ticho Zachariáš. Oziáš uctieval Jahveho, až kým sa ho nezmocnila

Lynn Austinová / 284

pýcha, ktorá ho napokon zničila. Keď zomrel, ľudia sa postupne odvracali od Boha a spolu s tým upadalo celé kráľovstvo.“ „Najhorší modlář bol môj otec,“ premýšľal Ezechiáš nahlas, spomínajúc na obety Molochovi. „No a Judsko za jeho vlády upadlo do otroctva a chudoby.“ Micheáš a Zachariáš mu ponúkali riešenie, ktoré tak zúfalo hľadal. Stále však váhal, lebo jeho racionálne myslenie sa bránilo predstave, že by malo veriť nadprirodzenej odpovedi. „Môžete to nejako dokázať?“ spýtal sa napokon. „Jeden kráľ bol možno iba schopnejší ako druhý. Alebo to bolo dobou, v ktorej vládli. Nemôžem stavať osud nášho národa na poverách. Musím veriť iba v to, čo sa dá nejako hmatateľne dokázať. Môžete mi predložiť dôkaz, že toto prepojenie modloslužby s chudobou nie je iba číra náhoda?“ Micheáš pokrčil plecami. „Takýto dôkaz nemám. Držím sa viery.“ Ezechiáš si vzdychol. „Kiežby to bola pravda! Kiežby som mohol obnoviť zmluvu s Jahvem a vidieť, ako sa moje kráľovstvo zázračne stavia na nohy, ale...“ Pokrútil hlavou. Jeho myseľ to

skrátka odmietala. Na jednej strane sa v ňom ozývali semienka viery v Jahveho, na druhej sa však tomu bránilo jeho racionálne zmýšľanie. Obrátil sa k starému otcovi a mlčky ho prosil o pomoc. „Viera v Jahveho nepramení v hlave, vnuk môj. Pramení v srdci. Ak veríš iba v to, čo vidíš a na čo môžeš siahnuť, je to modloslužba.“ Tie slová ho šokovali. „Takže aj ja som modlář?“ „Mať vieru v Jahveho znamená veriť, že existuje ešte iné, duchovné kráľovstvo mimo nášho vnímania a chápania,“ odvetil Zachariáš. „V Božích očiach nie je rozdiel medzi tým, či veríš v Molocha ako Achaz, alebo vo vlastnú múdrosť a intelekt. Jedno aj druhé je modloslužba.“ Ezechiáš naňho uprene hľadel. „Takže v Božích očiach som rovnako vinný ako otec?“ Zachariáš prikývol.

Bohovia £ Králi / 285

„Ale ja modloslužbu nenávidím. Hnusia sa mi všetky tie trápne sochy, orgie v posvätných hájoch, upaľovanie nevinných detí.“ Otriaslo ním, keď si uvedomil vlastnú vinu a skutočnosť, že v Božích očiach je hriešny celkom ako jeho otec. „Čo odo mňa Jahve chce?“ spýtal sa ticho. „Tóra vraví, že budeš hľadať Jahveho, svojho Boha, a nájdeš ho, keď ho budeš hľadať z celého srdca a celej duše. Keď budeš v biede a keď sa ti na konci časov vyplnia všetky tieto veci, vrátiš sa k Jahvemu, svojmu Bohu, a budeš počúvať jeho hlas. Lebo Jahve, tvoj Boh, je milosrdný Boh; neopustí ťa a nezahubí a nezabudne na zmluvu, ktorú odprisahal tvojim otcom.“ V miestnosti zavládlo ticho. Ezechiáš zápasil sám so sebou. Starý otec mu vravel, že má niečo prijať len na základe viery, lenže to protirečilo všetkému, čo ho učil Sobna. Jedinou istotou v jeho živote bolo, že mu Jahve v detstve zachránil život. Túto vec nemohlo nič zmeniť. Jeho viera vyzerala nepatrná v porovnaní s Micheášovým neotrasiteľným presvedčením, možno však predstavovala dobrý spôsob, ako začať. „Chcem hľadať Boha,“ vyhlásil napokon. „Chcem sa zbaviť všetkého modlárstva a obnoviť zmluvu nášho národa s Jahvem. Chcem ho požiadať, aby uzdravil túto krajinu.“ „Kto je Boh ako ty, ktorý odpúšťaš hriechy?“ zvolal Micheáš a oslavné zdvihol nezranenú ruku. „Přejdeš ponad vinu zvyškov svojho dedičstva? Jeho hnev netrvá večne, lebo má záľubu v zľutovaní. Zase sa zmiluje nad nami, zmyje naše hriechy a do morských hlbín zahodí všetky naše viny!“

Uriáš dlho sedel medzi ostatnými hodovníkmi a šokovane mlčal. Kráľ s prorokom odišli tak nečakane, že väčšina ľudí vôbec nepochopila, čo sa stalo. On to však vedel. Videl Ezechiášovu tvár vo chvíli, keď prorok hovoril o obetovaní prvorodeného syna. Bolo iba otázkou času, kedy si spomenie, ktorý veľkňaz ten obrad viedol.

Lynn Austinová / 286

Čakal, že ho okamžite uväznia, kráľ však miesto toho požiadal

o stretnutie so Zachariášom. Uriáš ľutoval, že ho nezabil už vtedy, keď si to žiadal Achaz. Teraz sa Ezechiáš dozvie o dlhom väznení jeho starého otca a učiteľa. Áno, veľkňazove dni boli spočítané. Jeho

moc - a zrejme aj život - sa končila. Spočiatku rezignoval pred osudom, no ako sa otrasení hostia pomaly zberali na odchod, podarilo sa mu rezignáciu potlačiť. Nahradil ju hnevom. Celé roky vládol Judsku v Achazovom mene. Prečo by mal túto moc odovzdať Ezechiášovi? Len preto, lebo nový kráľ pochádzal z rodu kráľa Dávida? Vari na tom záleží? Severným kmeňom Izraela už po stáročia nevládol nik z Dávidovho rodu. Trón patril tomu, kto mal najviac odhodlanosti a sily uzurpovať si ho. Vstal zo svojho miesta, rozhodnutý bojovať do poslednej kvapky krvi za to, čo si zaslúži. Mnohí úradníci a šľachtici nenávideli Achaza rovnako ako on a boli zaviazaní jemu, nie Achazovmu synovi. Mohol ich ľahko presvedčiť, aby sa vzbúrili. Ezechiáš ešte nemal synov, takže po ňom nemal kto zdediť trón. Keď sa ho zbaví, nemôže ho nahradiť nik, iba on sám. Musel však konať rýchlo. Ráznym krokom odišiel z hodovnej siene. Musel sa premáhať, aby neutekal. Pred dverami stáli dvaja muži z palácovej stráže. Prikázal im ísť za ním. Mali čo robiť, aby s ním na chodbe udržali krok. Vedel, že v paláci ostať nemôže, no musel si ešte zo svojich komnát zobrať pár vecí. Zatiaľ sa nerozhodol, kam pôjde a ako presne rozpúta vzburu proti kráľovi Ezechiášovi, no vedel, že pracoval pridlho a pritvrdo, aby to teraz len tak vzdal. Keď došiel k svojim komnatám, prikázal strážam ostať pred dverami. Napriek chudobe svojho národa mal nahromadeného dosť zlata, ktoré po kúskoch pokradol z tribútov pre Asýrčanov. Chystal sa ním podplatiť najvyšších predstaviteľov kráľovstva vrátane veliteľa Jonadaba. Palácová stráž sa tak stane jeho súkromnou armádou a Ezechiáš bude celkom bezbranný.

Bohovia í Králi / 287

Rýchlo pozbieral kradnuté zlato a uviazal ho do batôžka. S osobnými vecami sa veľmi nenamáhal, lebo predpokladal, že ak jeho plán vyjde, onedlho sa do paláca vráti ako kráľ. Len čo mal zlato bezpečne zbalené, pozrel sa okolo seba, či na niečo nezabudol. Do oka mu padla krátka ostrá dýka, ktorou ako kňaz podřezával obetné zvieratá. Pre každý prípad si ju strčil za opasok a zakryl vonkajším odevom. Dýka mu zároveň pomohla s rozhodovaním, kam pôjde. Stále bol veľkňazom a vedel, že väčšina chrámových kňazov a levitov ho ešte vždy podporuje. Pôjde do chrámu a zoskupí všetkých verných, ktorých sa mu podarí získať. Schoval pod odev aj batôžtek so zlatom a vyšiel z komnát. „Nájdite veliteľa Jonadaba,“ prikázal strážam. „Povedzte mu, nech za mnou okamžite príde do poradnej siene v chráme.“

Ezechiáš prvý raz od otcovej smrti skutočne túžil vládnuť. Zachariáš s Micheášom mu ponúkli nádej na vyriešenie hrozných problémov národa. „Budem potrebovať tvoju pomoc,“ oznámil starému otcovi. „Povedz mi, kde začať.“ „Priamo tu.“ Zachariáš ukázal na police so zvitkami. „Pri Tóre, svätom Božom zákone. Nech ťa vedie vo všetkom, čo robíš.“ Páčila sa mu predstava, že opäť študuje pod Zachariášovým vedením, stále však nechápal jednu vec. „Prečo si vlastne prestal chodiť do paláca a učiť ma?“ „Chcel som, ale uväznili ma tu.“ „Otec?“ „Tvoj otec ma chcel zabiť, lebo som sa verejne postavil jeho modloslužbě. Uriáš ma miesto toho uväznil.“ „On ťa tu držal celé tie roky?“ Ezechiáša až striaslo, keď si uvedomil, ako dlho už starého otca nevidel. Potom ho myšlienka na Zachariáša a Uriáša priviedla ešte k niečomu inému - bol to Uriáš

Lynn Austinová ! 288

vo velkňazskom rúchu, kto položil ruku na bratovu hlavu a označil ho za prvorodeného. „Tú obetu Molochovi viedol Uriáš!“ zvolal. „To on prišiel po mňa a po bratov!“ „Uriášové hriechy proti Jahvemu sú veľmi veľké. Jeho život mal byť zasvätený Bohu a ocitol sa vo vysokej funkcii, v ktorej mohol viesť ľud. On však mnohých-premnohých zviedol na cestu modloslužby.“ „Aký je za to trest? Čo o tom hovorí Boží zákon?“ Zachariáš pomaly prešiel k jednej z políc, zobral z nej zvitok a chvíľu v ňom pátral. Keď našiel patričný verš, ticho ho prečítal: „Ak sa nájde u teba v niektorom tvojom bydlisku... muž alebo žena... ak pôjdu a budú slúžiť iným bohom... vyvedieš ich k bránam svojho mesta a ukameňuješ ich na smrť.“ Zmĺkol a pozrel sa na vnuka.

„Je tam toho viac?“ spýtal sa Ezechiáš. „Chcem to počuť celé.“ „Každý, kto z Izraelitov... dá Molochovi niektoré zo svojich detí, naskutku zomrie, ľud krajiny ho ukameňuje!“ Zachariáš opäť zdvihol oči plné smútku. „Nemôžeš ukameňovať každého v Judsku, kto sa previnil modloslužbou. Všetci by sme boli vinní. Dokonca aj • « ja. „Možno, ale Uriáš bol Jahveho veľkňaz. Keď viedol obetu Molochovi, ľudia ho slepo nasledovali. Okrem toho umlčiaval pravdu. Tu ide o viac ako len o pomstu. Pred tým, ako budem môcť začať s nápravou, musím sa zbaviť zla. Uriáš musí zomrieť.“ Ezechiáš nevedel, kolko času uplynulo od chvíle, keďs Micheášom odišiel z hostiny, odrazu si však bolestne uvedomoval, že ho dal Uriášovi dosť na to, aby pochopil nebezpečenstvo a ušiel. „Musím ho nájsť,“ povedal Zachariášovi. Vyšiel z knižnice a vyrazil po neosvetlených chodbách. Musel sa čím skôr dostať naspäť do paláca, zabudol si však olejovú lampu a teraz takmer nevidel, kam šliape. Snažil sa vrátiť tou istou cestou, ako prišiel, a trvalo dosť dlho, kým si priznal, že sa tak ponáhľal zadržať Uriáša, až celkom zablúdil v bludisku chodieb. Sklamane sa obrátil s tým, že nájde niekoho, kto by ho vyviedol von.

Bohovia K Králi / 289

Na konci jednej z chodieb počul spoza dverí tlmené hlasy. Chystal sa zaklopať a požiadať o pomoc, keď si odrazu uvedomil, že jeden z nich patrí Uriášovi. Veľkňaz vykrikoval, hádal sa a ktosi mu tlmene odpovedal. Ezechiáš nevedel rozoznať, o čom je reč. Uvedomil si, akú nepeknú dilemu má pred sebou. Našiel Uriáša, no nemal so sebou stráže, ktoré by ho zatkli. Nemohol ani utekať po pomoc, pretože bol stratený v labyrinte chrámových chodieb. Po zátylku mu tiekol pot. Ľutoval, že si na hostinu nevzal meč. Odrazu sa dvere otvorili a on sa ocitol zoči-voči Uriášovi. Velkňaza to zaskočilo rovnako ako jeho, takže na seba chvíľu iba meravo zízali. Potom Ezechiáš vyhlásil: „Si zatknutý, Uriáš. Obetoval si Molochovi môjho brata. Tóra ťa odsudzuje na smrť.“ Uriáš si ho chladne premeral. „Tóra však hovorí aj to, že chrám je posvätné útočisko. Nik sa ma tu nesmie dotknúť.“ Mladý kráľ netušil, či je to naozaj tak. Kým sa spamätal, Uriáš si siahol pod odev a vytasil dýku. Ezechiáš zaregistroval kovový záblesk a okamžite zareagoval podľa vojenského výcviku s veliteľom Jonadabom. Schmatol oboma rukami Uriášovu pravú ruku, aby nemohol bodať, a hodil sa naňho celým telom, aby ho pripravil o rovnováhu. Uriáš sa však rýchlo spamätal, obchytil mu druhým ramenom krk a začal ho pomaly škrtiť. Krútil sa, snažil sa oslabiť velkňazovo zovretie a podkopnúť mu nohy, no nedarilo sa mu to. Uriáš akoby prirástol k podlahe. Jeho zovretie s každým Ezechiášovým pohybom iba silnelo. Prešlo niekoľko sekúnd. Ezechiáš sa snažil vyslobodiť, jednou rukou tlačil Uriášovo predlaktie, aby sa nezadusil, a druhou si držal od tela jeho dýku. Mal čoraz menej vzduchu a zatmievalo sa mu pred očami. Zúfalo potreboval vzduch. Ani vo sne by mu nenapadlo, že má Uriáš tolko sily. Ruky sa mu chveli od námahy. Dýku mal iba pár centimetrov od hrude a posúvala sa čoraz bližšie. Ak Uriáš nájde ešte trocha sily, zabije ho. Stačilo uzavrieť kruh a zaboriť dýku do srdca.

Lynn Austinová / 290

V temnote pred očami sa Ezechiášovi blýskali miniatúrne hviezdy. Zo všetkých síl sa pokúšal dostať do pľúc aspoň trocha vzduchu. Vari toho kňaza nič neunaví? Uriáš neprestajne zintenzívňoval tlak oboch rúk - tej na krku aj tej s dýkou. Ezechiáš mal pocit, že mu prasknú pľúca. Vari mu nik nepríde na pomoc? Už mu ostávalo iba pár sekúnd, kým mu dôjde dych aj sily a Uriáš ho zabije. Lenže on nechcel zomrieť. Chcel dostať šancu vládnuť svojmu ľudu a obnoviť jeho zmluvu s Jahvem. V posledných okamihoch, kým ho celkom neobklopí temnota, sa modlil: Jahve, pomôž mi! Uriáš zrazu skríkol od bolesti a pustil ho. Dýka mu vypadla z ruky a hlasno zacvendžala na kamennej dlážke. Kňaz sa zatackal a zvalil sa na Ezechiáša, takže spadli obaja. Ezechiáš ležal niekolko sekúnd pod ním a šokovane lapal po dychu. Nechápal, ako je možné, že ešte žije. Potom ho zo seba zhodil a pozrel sa, kto mu zachránil život. Uriášovi trčala z chrbta rukoväť noža. Zachariáš sa postavil nad neho a podal vnukovi ruku, aby mu pomohol vstať.

Svitalo. Obloha nadobúdala ľadovosivý nádych a Ezechiášovi sa do vyčerpaných svalov vracala sila. Pomaly sa zdvihol z lavice, na ktorej strávil zvyšok noci, a overil si, že ho nohy unesú. Ak nerátal tupú bolesť hlboko pod očami, cítil sa celkom dobre. Táto zatuchnutá budova mu už však liezla na nervy. Potreboval čerstvý vzduch. Uriášovo telo ležalo tam, kde sa zosypal, iba ho niekto prikryl rúchom. Po šokujúcich udalostiach minulej noci stále vládla napätá atmosféra a kňazi aj leviti sa pohybovali v skupinkách, akoby sa báli ostať sami. Všetci vyzerali ako v mrákotách a hovorili spolu iba pošepky. Jedine Zachariášom to neotriaslo. Tváril sa, akoby sa stalo iba to, čo sa stať muselo. „Urobil by si pre mňa niečo?“ spýtal sa ho Ezechiáš. „Zhromaždi kňazov a levitov, čo tu ešte ostali, a pošli ich o chvíľu ku mne na nádvorie.“ Našiel vchodové dvere a vyšiel von na čerstvý vzduch nového dňa. Mimovoľne ho striaslo od chladného ranného vánku. Ešte stále mal na sebe rúcho z hostiny zamazané od Uriášovej krvi.

Lynn Austinová / 292

Obloha na východe bola čoraz svetlejšia, nad mestom však viseli mraky zastierajúce slnko. Prešiel cez nádvorie na východnú stranu chrámu, aby sa dostal z mrazivého tieňa. Jediným zvukom tam bolo čvirikanie vtákov a pleskot jeho podrážok na kamennej dlažbe. Uprostred nádvoria sa zastavil a obzrel, akoby to tam videl prvý raz v živote. Nádvoriu dominoval asýrsky oltár s modlami, ktorý dal postaviť jeho otec. Neďaleké kamenné more stálo na provizórnom podstavci. Spomenul si, ako mu Zachariáš vravel, že pôvodný dal jeho otec prepraviť do Asýrie. O kúsok ďalej videl vysoký mosadzný stĺp, okolo ktorého sa ovíjal dlhý had. Nečudo, že sa im Jahve obrátil chrbtom. Pomaly vyšiel na plošinu a nazrel do svätyne. Dvere zadebnili drevenými doskami, ktoré tam museli byť už celé roky. Kedysi nádherný komplex chátral a rozpadal sa. Ezechiáš sa postavil medzi dva stĺpy pri dverách. Spomenul si, ako ho Zachariáš učil ich mená. Boli niečím dôležité. Snažil sa na ne rozpomenúť. Jeden bol Bóáz V ňom je sila. A druhý... Pokrútil hlavou a odvrátil sa. Snažil sa spomenúť si, ako vyzeral chrám v čase, keď v ňom so starým otcom sledovali obetu. Dnes už nič nebolo ako vtedy. Po chvíli začul kroky. Od bočných dverí k nemu cez nádvorie ticho išli kňazi a leviti. Prekvapilo ho, že ich nie je viac ako tridsať. „Vari Léviho kmeň má iba tolko mužov?“ spýtal sa starého otca. „Po Uriášovej smrti ušli všetci jeho stúpenci,“ vysvetlil mu Zachariáš. „Väčšina však prestala slúžiť v chráme už pred dlhými rokmi - buď preto, lebo nesúhlasili s Uriášovými zmenami, alebo preto, lebo z mizerných darov nedokázali uživiť rodinu. Tých pár z nás, čo tu ešte ostalo, to urobilo z vernosti Jahvemu a túžby zachovať posvätné budovy a písomnosti chrámu.“ Ezechiáš sa pozrel na zakázané obrazy na stenách asýrskeho oltára a premeral si hŕstku verných pred sebou. Mal pocit, akoby sa púšťal na dlhú cestu do strmého svahu. Vedel, že je načase urobiť prvý ťažký krok.

Bohovia £ Králi / 293

„Počúvajte ma, leviti. Musíte sa posvätiť a očistiť Jahveho chrám od všetkého toho modlářského odpadu. Naši predkovia zhrešili, zneuctili Boží príbytok a obrátili sa mu chrbtom. Zadebnili dvere svätyne a nechali vyhasnúť plameň, čo mal horieť večne. Už roky neobětovali Jahvemu kadidlo a celopaly. Preto na Jeruzalem aj celé Judsko dopadol Boží hnev. V očiach iných národov z nás urobil predmet pohŕdania.“ Leviti pri jeho slovách ožili a na tvárach sa im zračila radosť a nadšenie. Ezechiáš cítil, že aj on sa pomaly začína usmievať. „Teraz hneď však chcem dodržať zmluvu s Jahvem, aby od nás odvrátil svoj hnev. Už nezanedbávajte svoje povinnosti, leviti, lebo Jahve si na službu vybral práve vás.“ Muži sa mu s krikom utekali poďakovať a sľúbili vernosť. „Som Mahat, syn Amasaiho.“ „Som Simri, syn Elisafanov.“ „Joah, syn Zemu, a toto je môj syn Eden.“ „Mataniáš, syn Asafov, Jahveho hudobník.“ „Semei, syn Hemanov, a môj brat Jahiel.“ „Ja som Oziel.“ Posledný prišiel na rad Zachariáš. „Vyšleme správu všetkým roztrúseným levitom, aby sa vrátili do Jeruzalema,“ povedal. „Dobre. Vezmite zlato, čo sa našlo u Uriáša, a použite ho na opravu chrámu.“ „Ešte dnes začneme posväcovať seba aj chrám.“ „Dajte mi vedieť, len čo bude všetko očistené,“ prikázal im. „Obnovu zmluvy s Jahvem začneme obetou.“ Zachariáš sa vrátil s levitmi dovnútra a Ezechiáš ostal na nádvorí sám. Pristúpil k ozrutnému asýrskemu oltáru na mieste, kde mal stáť oltár pre Jahveho, zahľadel sa na modly na jeho stenách a prechádzal po jemných rezbách prstami. Toto boli bohovia, ktorých sa dá dotknúť. Boli chladní a bez života ako mosadz, z ktorej ich vyrobili. Jahve, ktorého nemožno vidieť ani sa ho dotknúť, bol živý Boh.

Lynn Austinová / 294

„Počuj, Izrael, Jahve je náš Boh, Pán jediný!“ povedal ticho. „A ty budeš milovať Jahveho, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou!“ Jahve žiadal absolútnu oddanosť a práve tú mu teraz sľúbil. Začala sadať hustá hmla, čo chladí aj pod šatami. Mrholenie prešlo do dažďa a Ezechiášovi sa zdalo, že zmýva z mesta nečistotu a zbavuje ho hanby. Hlavnou bránou odišiel z nádvoria a osamote vykročil dolu kopcom do paláca.

Ezechiáš začal kraľovať, keď mal dvadsaťpäť rokov,

a dvadsaťdeväť rokov kraľoval v Jeruzaleme. Meno jeho matky bolo Abia, Zachariášova dcéra.

Robil, čo sa páči Pánovi, celkom tak, ako to robil jeho otec Dávid.

On v prvom roku svojho panovania, v prvom mesiaci, otvoril dvere

Pánovho domu a opravil ich.

Druhá kniha kroník 29, 1-3

KUMRAN.SK UKAŽME SVOJU NADEJ

Vydavateľstvo so zameraním na modernú kresťanskú literatúru. Naším cieľom je prinášať slovenskému čitateľovi kvalitnú a pútavú knihu, ktorá v sebe nesie silné posolstvá viery a nádeje. Okrem vydavateľskej činnosti prevádzkujeme najväčšie kresťanské internetové kníhkupectvo na Slovensku.

www.kumran.sk

BOL PREDURČENÝ

VLÁDNUT BOŽIEMU ĽUDU... ALE JAHVE SA MEDZIČASOM STAL IBA PRÁZDNOU, bezmocnou

SPOMIENKOU

V MYSLI ĽUDÍ.

Princ Ezechiáš bol druhorodeným synom kráľa Achaza, to ho však nijako neochránilo pred zvrátenými pokusmi jeho otca získať priazeň krutého

boha ohňa Molocha. V hrôze a bezmocnosti pri nohách pohanskej modly sa prvý raz stretol s pravým Bohom svojho kráľovstva Jahvem.

Jeho cesta k Najvyššiemu nebola jednoduchá. Ovplyvňovali ju najrôznejší ľudia: starý otec Zachariáš z kráľovského rodu, ktorý ho učil Jahveho

zákonu, veľkňaz Uriáš, ktorý podľahol túžbe po moci natolko, že jej dokázal obetovať aj vieru svojich otcov, a egyptský mudrc Sobna, ktorý mal dozerať na vzdelávanie mladého princa. Dôležitý vplyv na jeho život mala aj jeho matka, vďaka ktorej pochopil hlbší význam lásky a obety.

Román nás vovedie do sveta izraelských kráľov a umožní nám lepšie pochopiť historické súvislosti a texty Knihy proroka Izaiáša.

KUMRAN.SK