Biblická hermeneutika: propedeutický úvod 8088945631, 9788088945635 [PDF]

Zitiervorschau

Univerzita Mateja Bela Pedagogická fakulta Katedra evanjelikálnej teologie a misie

• *

•K- •

‘

’*

.

'V

’

* *

BIBLICKÁ HERMENEUTIKA - Propedeutický úvod

Ján Liguš

Banská Bystrica 2002

Univerzita Mateja Bela Pedagogická fakulta Katedra evanjelikálnej teologie a misie

BIBLICKÁ HERMENEUTIKA - Propedeutický úvod

Ján Liguš

Banská Bystrica 2002

Názov:

BIBLICKÁ HERMENEUTIKA - Propedeutický úvod

Autor:

prof. ThDr. Ján Liguš

Recenzenti: prof. ThDr. Zdeněk Sázava doc. ThDr. Pavel Procházka, PhD Vydavateľ:

Združenie evanjelikálnych cirkví v SR vo vydavateľstve TRIAN Banská Bystrica

Rok vydania: 2002 ISBN 80-88945-63-1

2

Zoznam skratiek [...]

v lomených zátvorkách je text v citátoch doplnený autorom tejto publikácie

a i.

a iné

ap.

a podobne

atď.

a tak ďalej

CČSH

Cirkev československá husitská

kap.

kapitola/-y

napr.

napríklad

nz

novozmluvný/-á/-é

pred Kr.

pred Kristom

po Kr.

po Kristovi

prof.

profesor

resp.

respektíve

st

storočie

t. j-

to jest

tzv.

takzvaný/-á/-é

UMB PF Univerzita Mateja Bela, Pedagogická fakulta v.

verš

vv.

verše

Poznámka: Skratky biblických kníh sú použité nasledovne: Skratky kníh Starej zmluvy sú uvádzané podľa prekladu Biblie Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v., skratky kníh Novej zmluvy sú uvádzané podľa slovenského ekumenického prekladu Písma svätého.

3

O Úvod Predostretá publikácia je venovaná základným otázkam biblickej alebo teologickej hermeneutiky. Vystihuje to aj názov tejto monografickej štúdie: „Biblická hermeneutika - Propedeutický úvod“. Obsah štúdie je určený všetkým, ktorí sa podrobne a odborne zaoberajú výkladom biblických textov, predovšetkým je to však publikácia pre študentov teológie. Po obsahovo-vecnej stránke nadväzuje na predošlé dve menšie štúdie vydané UMB PF, katedrou evanjelikálnej teológie a misie. Prvá vyšla pod názvom „Lingvistika a hermeneutika v teologii. II. část habilitační práce“, 2000, druhá predstavuje rozšírenú inauguračnú prednášku, ako to potvrdzuje názov Štúdie: „Noetické dimenzie porozumenia. Hermeneuticko-filozofická explikácia“, 2000. Obe štúdie sú venované problematike skúmania filozofickej hermeneutiky. Prvá sa venuje pravidlám porozumenia významu a interpretácie textu všeobecne, ako ich predstavujú určité filozofické hermeneutiky; druhá sa zaoberá rôznymi rozmermi fenoménov porozumenia, vrátane teologickej roviny. Keďže v oboch prípadoch ide o filozofickú hermeneutiku, ukazuje sa ako samozrejmosť, že by študenti teológie mali dostať do rúk publikáciu reflektujúcu biblicko-teologické hermeneutické otázky. Tým bude jednak vyplnená medzera v predmete hermeneutika, jednak čitatelia budú uvedení propedeutickým spôsobom do otázok biblicko-teologického pochopenia textov a do postupov pri ich tlmočení. Obsah predostretej publikácie tvorí sedem kapitol a záver. Všetky sú venované biblicko-teologickej explikačno-interpretačnej problematike hlavne biblického textu. Pojem, obsahová a vecná náplň teologickej hermeneutiky, vzťah k iným oblastiam vedeckého teologického skúmania sú analyzované v predostretej publikácii; nechýba tu ani stručný historický prehľad o hermeneutických systémoch, počnúc antickou hermeneutikou a končiac teologickými diskusiami o možnostiach interpretácie biblického textu tak Starej ako aj Novej zmluvy na konci 20. storočia. Čo sa týka metodiky, predložená publikácia vychádza v ústrety novým didaktickým postupom: Väčšina teoretických pojednaní je vysvetlená na pozadí konkrétnych biblických textov, čo umožňuje pochopenie určitých problémov i neodborníkom v teologickej hermeneutike. Definície, určité zásady a dôležité dôrazy sú v texte vyznačené tučným písmom. Tak si čitateľ môže ľahšie zapamätať základné a relevantné postupy dôležité pri uplatňovaní výkladu Písma. Niektoré hermeneutické okruhy či aspekty sa v texte vyskytujú viackrát, a to vždy v inej súvislosti; tieto redundantné postupy sú zachované pre ľahšie porozumenie obsahu publikácie, najmä niektorým hermeneutickým problémom. Podľa autora v predostretej štúdii absentuj ú na konci každej kapitoly otázky, ktoré by zhŕňali obsah predchádzajúcej časti. Čo sa týka biblických citácií, starozmluvné texty som prevzal zo slovenského evanjelického prekladu Biblie. Novozmluvné texty sú citované z ekumenického prekladu Písma svätého. Výnimky sú uvedené v poznámkach pod čiarou.

5

Podiel zásluh na vydaní tejto štúdie majú: novozmluvný odborník prof. ThDr. Zdeněk Sázava z UK HTF v Prahe, ktorému vďačím za jeho vecnú a kritickú recen­ ziu, ktorou ma upozornil na súvislosti tejto problematiky s niektorými teológmi tak Husitskej teologickej, ako aj Evanjelickej teologickej fakulty. Pánovi doc. ThDr. Pavlovi Procházkovi, PhD., z UMB PF, katedry teológie v Banskej Bystrici na Slo­ vensku. Tiež úprimne ďakujem za cenné pripomienky, ktoré ma upozornili na veľmi dôležité aspekty tejto publikácie. Pripomienky oboch recenzentov som zohľadnil a aplikoval v tejto štúdii. Tu som na mieste, kde chcem tiež veľmi úprimne poďako­ vať Mgr. Ing. Bohdanovi Roháčkovi, kazateľovi Cirkvi bratskej za reorganizovanie, triedenie určitých častí tejto štúdie a za dôkladnú jazykovú korektúru. Pán Roháček už ako študent mohol sledovať kontinuálny vývin tejto publikácie, ktorej prvotná podoba boli prednášky. Bez jeho starostlivej, svedomitej a namáhavej práce by trvalo ešte veľmi dlho, kým by sa publikácia mohla objaviť v knižnej podobe. Ján Liguš

6

1 Hermeneutika ako teologická disciplína Hermeneutika ako teologická disciplína je veda o porozumení a interpretácii teo­ logického textu. Na jej poslanie čiastočne ukazuje aj etymológia.

1.1 Etymológia slova Slovo „hermeneutika“ pochádza z gréckeho slovesa „eppTiveúa)“ a znamená: vy­ svetľovať, vykladať, taktiež prekladať zjednej reči do druhej, tlmočiť a interpretovať. K obsahovo vecnému významu hermeneutiky tiež smeruje sloveso ktoré znamená explikovať alebo hľadať presný význam toho, čo je nejasné, a čo sa na prvý pohľad nevidí. Ide o porozumenie tomu, čo je ťažké pochopiť. Na tomto mieste máme abstraktný význam slova. Substantivum „epprjveía“ je schopnosť vykladať, tlmočiť. Pojem „ôieppri^^nc“ označuje osobu, ktorá tlmočí význam určitého textu. Prekladá ho tak, aby ho mohli pochopiť aj druhí. Z toho, čo bolo doposiaľ o etymológii hermeneutiky povedané, je jasné, že herme­ neutika je veda o tom, ako vysvetľovať, prekladať či interpretovať text takým spôsobom, aby tomu mohli porozumieť aj druhí ľudia. Inak povedané: Hermeneu­ tika je veda o pravidlách porozumenia, vysvetlenia, prekladu a interpretácie textu. \ V najširšom zmysle slova je hermeneutika veda o výklade, vysvetlení, tlmočení a preklade akéhokoľvek textu. V tejto súvislosti môžeme hovoriť o hermeneutike právnych vied, teda o výklade toho ako, kde a kedy určité zákony platia. Tiež existujú filozofické texty, kde hovoríme o filozofickej hermeneutike; potom literárne, poetické, prírodovedecké, matematické a cudzojazyčné texty. Cudzie reči môžu byť živé, kto­ rými sa dnes ľudia dorozumievajú, ale patria sem aj mŕtve jazyky, ktorými sa ľudia dorozumievali kedysi a dnes sa už nepoužívajú. Teda najširší význam pojmu ukazu­ je na hermeneutika ako na vedu o pravidlách smerujúcich k porozumeniu, vy­ svetleniu alebo tlmočeniu akéhokoľvek textu, vrátane teologických či nábožen­ ských textov. Náboženské texty nie sú iba kresťanské, patria sem aj diela iných sve­ tových nekresťanských náboženstiev. V najširšom ohľade platí, že existuje viac kres­ ťanských hermeneutík. V kresťansko-teologickom rámci sa o hermeneutike dá hovoriť ako o pomoc­ ných pravidlách umožňujúcich porozumenie, vysvetlenie, tlmočenie biblických textov. Ale aj tu existuje viac kresťansko-denominačných konfesijných tradícií, ktoré sa od seba odlišujú. Môžeme hovoriť o židovskom tlmočení Starej zmluvy, ktoré sa sústreďuje na praktický výklad iba Starej zmluvy. Potom existuje katolícka hermeneutika, ktorá dáva cirkevnej tradícii rovnaký význam ako biblickému svedectvu. Katolícka hermeneutika na základe rozhodnutia koncilov a cirkevných uznesení nielen tlmočí Písmo sväté, ale taktiež používa pre ká­ zanie starozmluvné apokryfhé biblické knihy, ktoré nazýva deuterokanonickými. 7

Tieto knihy však reformácia odmietla uznať ako záväzné. Pojem „apokryfy“ znamená v doslovnom preklade nepôvodné, nepatriace do zbierky záväzných biblických kníh. Všetky reformačné cirkvi apokryihé knihy čítajú, ale nekážu z nich. Podobná katolíc­ kej je tiež hermeneutika pravoslávnej cirkvi s tým rozdielom, že výklad Biblie oboch cirkví má svoje špecifické stránky. Hermeneutika všetkých protestantských cirkví vychádza z výkladu biblických kníh, ktoré reformácia uznala ako kanonické, záväzné, bez ohľadu na starozmluvné a novozmluvné apokryfy. Protestantská hermeneutika je v podstatných veciach totožná. Usiluje sa o porozumenie a výklad biblického textu tak, aby oslovoval ľudí. Kázanie je stredom cirkevného života. Medzi niektorými cirkvami protestantského smeru však existujú určité roz­ diely. Väčšinou evanjelické cirkvi vo svojich výkladoch poukazujú na Bibliu ako Slovo Božie aj slovo ľudské. V kázaniach a v katechéze uplatňujú historicko-kritickú metódu výkladu Písma, čo znamená, že ho tiež kritizujú. Evanjelikálne cirkvi prijí­ majú Bibliu ako Duchom Svätým inšpirované Božie slovo. Je to jedinečné Slovo, a iba ono je prameňom poznania Boha a cesty spásy. Ako také je nemožné ho kritizo­ vať, lebo nie je nič pod slnkom, čo by mohlo lepšie priblížiť Božie pravdy človeku, vlastne Božiu prítomnosť vôbec. Iba toto Slovo môže sprítomniť aj dnes Ježišovo dielo spásy, ktoré vykonal kázaním, uzdravovaním, prinášaním evanjelia a smrťou na golgotskom kríži. Biblickú hermeneutiku nemožno oddeliť od všeobecnej hermeneutiky, ako sa to stane zrejmým neskôr. Zatiaľ sa pokúsim stručne načrtnúť význam výskytov biblic­ kých gréckych slovies.

1.2 Biblický výskyt pojmov éppqveúcó ôieppijvevú) V Novej zmluve sa nachádza viacero textov, ktoré znázorňujú obsahovo-významovú stránku oboch pojmov. Znázorním to len na niekoľkých textoch. Prvým je Ján 9,7: „Choď, umy sa v rybníku Siloe, čo v preklade znamená Poslaný.“ Grécky: „... b fpprpxúeraL 54 ircaraAp&oc. “ Latinsky: «... quod interpretatur Missus. “ Týmito slovami posiela Pán Ježiš slepého k rybníku. Je tu uvedené meno rybníka spolu s menom, ktoré sa používalo v tej dobe tak, ako bolo rozšírené medzi ľuďmi. Význam toho je „ako sa vykladá, vysvetľuje, interpretuje“. „'Epprii^ixiu“ znamená „vy­ svetľovať, interpretovať“. Druhý text je Marek 5,41: „... Talitha kum! To v preklade znamená: Dievča, vra­ vím ti, vstaň!“ Grécky: „TaÁiôa Koup, 6 čgtlv peteppi]i*ix5pfvov“ Text nám zacho­ val pôvodné slová Ježišovej reči. „TaXiGa“ je aramejsky „dievča“. „Koup“ znamená „vstaň“. Grécky význam „iifGfpprivfuópfvov“ znamená „pretlmočiť“. Tu je zreteľný ďalší význam slova „pretlmočiť z jednej reči do druhej“. Tretie miesto v Biblii uvádzam z listu Hebrejom 7,2: „Jeho meno [Melchisedek] sa prekladá najprv ako Kráľ spravodlivosti, potom však aj kráľ Salemu, čo znamená

8

Kráľ pokoja. “ „ ćpppwuąiwoę PaoiAeix; ÓLKaLoaui^ę... paaiMuę EaXpp...“ Ide o vy­ svetlenie obsahu pojmu Melchisedeka. Z toho, čo sme doposiaľ citovali, vyplýva, že „ÉppriveťxD“ znamená vysvetľovať, prekladať zjednej reči do druhej a osvetliť obsah pojmu. Ďalšie texty s týmto významom sú: Jn 1,42 a Sk 9,36. Od vyššie uvedených textov sa po významovej stránke líšia grécke pojmy: „ôup|ir|V6ÚcD, Ôicp|ir|V6UTr|c“- Ide o vysvetlenie toho, čo je nejasné, čo sa ihneď nedá pochopiť. Zasa niekoľko textov z Biblie: „A počnúc Mojžišom cez všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. “ „... ÔLCpppi/euaei/ aurolę eu naaatę żalę ypacpalę...“ (Lk 24,27). Význam „ôieppriveÚG)“ je tu v tom zmysle, že pri pojme ide o širšie súvislosti, o pochopenie významu toho, čo je človeku na prvý pohľad skryté. Pán Ježiš vysvetlil svojim učeníkom to, čo sami pochopiť nemohli totiž proroctvá Starej zmluvy, ktoré sa vzťahujú na jeho utrpenie, smrť na kríži a na vzkriesenie z mŕtvych. „Vysvetliť“ v tomto zmysle znamená osvetliť to, čo je nejasné, a pritom zaiste dôležité. Boli to starozmluvné proroctvá, ktoré boli napísané, ale ktorých zmysel bol učeníkom Pánovým predsa len skrytý. Okrem toho sa vyskytujú tie isté slovesá v 1K 14,26-27. Pozrime sa najprv na biblickú súvislosť 26. verša: „... Keď sa zídete, každý má niečo: chválospev, učenie, zjavenie, hovorenie jazykmi či ich výklad;...“ „... yłó)aaai/ e/ct, epprjveíav c/cl... Kal clę ôteppriveumj“. Zmysel citovaného verša je, že v zhromaždení veriacich sa prejavujú rôzne duchovné dary. Medzi ne patrí: žalm, slovo, zjavenie, dar hovorenia cudzími jazykmi, a tiež dar výkladu. „AiÉppriveúcú“ v našom prípade znamená duchovné obdarovanie, schopnosť Ducha Svätého tlmočiť zjednej, nezrozumiteľnej reči, do druhej. Na tomto mieste „epiirjveúřiv“ znamená prekladať zjednej reči do druhej. Hermeneutika obsahuje v sebe tiež vedu o jazykovom preklade. Posledný text, na pozadí ktorého si osvetlíme význam „eppiveÚG)“, je 1K 14,27, kde čítame: „Ak niekto hovorí jazykmi, nech sú to dvaja alebo nanajvýš traja, a to jeden po druhom a jeden nech vysvetľuje. “ ótcppp^uczú). “ Nejde mi o polemický význam tohto textu; každý z nás má výklad, ktorý mu je blízky. Chcem zdôrazniť len to, že aj v tomto prípade ide o hermeneutiku ako vedu o preklade zjednej reči do druhej. Schopnosť pretlmočiť je schopnosť Ducha Svätého, teda charizma. Obsah slova je teda prekladať, pretlmočiť. Prečítaj ďalšie texty: 1K 12,30; 14,5; 14,13. Súhrnne povedané, biblická hermeneutika je veda o tom, ako vysvetliť biblickú zvesť, ako ju tlmočiť a aktualizovať v nových spoločenských, kultúrnych, poli­ tických a náboženských súvislostiach. Zároveň je to veda o porozumení, vysvet­ lení a interpretácii biblickej zvesti takým spôsobom, aby mohla osloviť človeka s najrôznejším povolaním a profesiou. Je v tom obsiahnutá aj veda o preklade, vrá­ tane duchovných darov, ktoré Boh dáva svojím Duchom.

9

1.3 Hermeneutika a jej pomocné vedy Hermeneutika je veda aj umenie. Je to veda, ktorá objavuje pravidlá smerujúce k pochopeniu textu; v našom prípade ide vždy o biblické texty. Je tiež umením, kto­ rému sa človek musí učiť pri práci s Písmom svätým. Hermeneutika ako biblická veda spolupracuje s exegézou, lingvistickými vedami a komunikáciou.

1.3.1 Exegéza Exegéza je odborný výklad jednotlivých biblických textov. Jej postup je nasle­ dujúci: exegéza študuje určený text, všíma si význam jednotlivých slov v určenom texte v pôvodnej reči, tiež v iných kontextoch, teda sleduje význam slova v rôznych súvislostiach, ako nám ich ponúka biblická konkordancia. Okrem toho si exegéza všíma obsahovú náplň textu, jeho paralelných textov, a pomocou znalosti pôvodných jazykov chce preniknúť do významu biblického textu v jeho historických, nábožen­ ských, politických a kultúrnych kontextoch. Exegéza smeruje k pochopeniu pôvodné­ ho významu textu, hermeneutika zasa učí, ako vierohodne a aktuálne tlmočiť vý­ znam textu tak, aby mu ľudia porozumeli, a aby oslovoval prítomného súčasného Človeka. Obidve disciplíny úzko spolupracujú. Obidve majú slúžiť ku kázaniu Božieho slova. Obe ukazujú na to, že Písmo sväté je jedinou normou kázania a obe skúmajú význam Písma svätého. Exegéza pracuje s textom v pôvodnej reči, avšak hermeneuti­ ka poukazuje na širšie súvislosti, ako treba biblický text vysvetliť a pretlmočiť. Exegéza je historické pôvodné porozumenie textu. Hermeneutika poukazuje na význam textu v prítomnosti. Exegéza študuje biblický text z hľadiska textovobiblickej súvislosti, ďalej z pohľadu rečových znalostí, minulého a prítomného pochopenia textu inými kresťanmi. Hermeneutika sa zameriava na vysvetlenie textu druhým, na základe už získaných exegetických poznatkov. Hermeneutika je teda viac systematicko-myšlienkové úsilie interpretovať text z historických súvislostí do prítomných skutočností ľudského života. Ide o interpretáciu všetkých poznatkov o slo­ ve do konkrétnych, aktuálnych podmienok ľudského života. Hermeneutika vysvetľuje tiež to, čo sama pochopila a aplikuje na situáciu človeka to, čomu sama porozumela. Ide o sprítomnenie biblickej zvesti do konkrétnej situácie človeka žijúceho v súčasnosti. Možno, že by sa dalo nepresne povedať tiež tak, že hermeneutika je literárne kultúmo-spoločenská aplikácia významu textu. Dobrým znázornením toho je príbeh O bohatom mládencovi v Mt 19,16-26. Exegéza bude klásť otázky: 1. Kto bol bohatý mládenec? 2. Aký bol jeho vzťah k nábo­ ženstvu? 3. Prečo prišiel k Pánovi a čo od neho chcel? 4. Čo povedal Pánovi? 5. Čo mu

Pán Ježiš odpovedal? 6. Hovorí sa ešte aj na iných miestach o tomto mužovi v Evan­ jeliách? (Príklad: Mk 10,17-27; Lk 18,18-27.) Veľkou pomocou je, ak môžeme tento text prečítať v pôvodnom jazyku. 7. Čo je vyriešené, a čo nie v tomto podobenstve?

10

Hermeneutika zase spracuje všetky informácie o mládencovi, o Pánovi Ježišovi, o prostredí bohatého mládenca, o jeho viere v Boha a o jeho otázkach. Pritom hľadá význam tohto textu pre nášho človeka, v čom bude ťažisko tohto slova. Bola to jeho šanca získať spasenie, ktorú nevyužil? Alebo sú v texte obsiahnuté otázky, ktoré vo svojej duši nosil a Pán Ježiš mu ich vysvetlil? Sú to snáď veci, ktoré ho odradili od Pána? Stručne len toľko.

1.3.2 Lingvistika Lingvistika je veda o ľudskej reči ako dorozumievacom systéme znakov. Je to náuka o tom, ako sa ľudia dorozumievali po celom svete v minulosti. Teda jazyk ako systémový celok je možné študovať v jeho historickom vývoji. Takáto jazykoveda sa nazýva diachrónna - historická jazykoveda. Ľudská reč sa okrem toho dá študovať aj ako systém gramatických a syntak­ tických pravidiel. Odborne sa to nazýva synchrónna lingvistika. Tiež sa hovorí o makrolingvistike, pretože v sebe zahŕňa aj kultúrne a sociálne prostredie, a mikrolingvistike. Hermeneutika a jazykoveda majú aj mnoho spoločného. Hermeneutika je veda aj umenie o porozumení a interpretácii textu. Naproti tomu lingvistika je veda o ľudskej reči ako o univerzálnom kultúrnom a náboženskom fenoméne dorozumievania medzi ľuďmi. Obidve disciplíny majú spoločný text. Lingvistika nás učí gramatickej výstavbe textu, pravidlám gramatiky a syntaktickým zásadám. Hermeneutike ide o zmysel textu, ktorý je pochopiteľný tiež pomocou lingvistiky. Lingvistika nás učí taktiež rozoznávať lingvistické typy alebo žánre. Uvediem najvýznamnejšie z nich. Alegória je obrazné vyjadrenie myšlienky, predstavy alebo skutočného deja. Ide teda o nepriame vyjadrenie myšlienky. V Biblii máme mnoho alegorických textov. Je tu čistá alegória, t. j. text, ktorý je napísaný, a nemáme k nemu žiadny výklad textu. Napríklad Zjavenie Jána, okrem kapitol 1 - 3. Potom sa vyskytujú texty zmiešanej alegórie, v ktorých máme vysvetlenie. Napríklad: IM 40-41; Dan 2,4; G 4,21-31. Potom máme v Biblii metafory. Metafora je prenášanie významu z osôb na veci, zo zvierat na osoby, z vecí na osoby. Prík­ lad: Mt 5,13-16; Mt 7,13nn a iné. Hovorí sa, že biblické svedectvo obsahuje asi deväťdesiatpäť percent metaforických textov. Vymenujem ešte ďalšie žánre: poetické texty (Iz 5; Jób a ďalšie), potom Ježišove podobenstvá, o ktorých bude reč neskôr, nesmieme zabúdať ani na metonymické, hyperbolické texty a mnohé iné. Hyperbola je isté nadstavenie - zveličenie určitých udalostí a javov, vrátane historickej skutočnosti, aby mohla vyniknúť istá udalosť, vec alebo doposiaľ nezná­ ma skutočnosť. Viacej budeme tieto veci rozoberať v kapitole Lingvistické literárne typy biblických textov. Lingvistika má tiež svoje ďalšie členenie. Patrí sem: štylistika, sémantika a semiotika. V krátkosti popíšem význam týchto pojmov.

11

1.3.2.1 Štylistika Štylistika jc veda o rôznych štýloch, v ktorých je text napísaný. Každý autor má svoj osobitný štýl. To platí aj o biblických knihách. Štýl každej z nich je trochu odlišný. Všetky biblické knihy majú spoločné to, že ich štýl je jasný, strhujúci a dotý­ ka sa najzákladnejších otázok ľudského života. Štylistika je dnes už samostatná vedecká disciplína a na niektorých fakultách sa vyučuje zvlášť ako predmet. Nám nejde o to, aby sme konkrétne priblížili všetky štýly jednotlivých biblických kníh. To môže byť predmetom skúmania bakalárskych a magisterských prác. Tu si všimnime to, ako môže štýl ovplyvniť nasledujúce biblické texty. Ján 1,1-2: „Na počiatku holo Slovo, to Slovo holo u Boha a to Slovo hol Boh. Ono holo na počiatku u Boha.“ Evanjelista Ján tu píše o Pánovi Ježišovi, ktorý bol od počiatku s Otcom ako prostredník všetkého, jednej podstaty s Bohom, Boh, ktorý sa stal človekom. Text má jasný štýl. Použité sú tu krátke vety, dokážeme rozoznať, o kom sa tu píše, prečo a ako. Ak sa však pozrieme na niektoré epištoly, ktoré začína apoštol Pavel svojím slávnym apoštolským pozdravom, hneď vidíme štýlové rozdiely. V úvode k listu Galaťanom píše: „ Pavel, apoštol poslaný nie ľuďmi, ani prostredníctvom človeka, ale Ježišom Kristom a Bohom Otcom, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych, a všetci bratia, čo sú so mnou, cirkvám vGalácii: Milosť vám a pokoj...“ (G 1,1-3). K tomuto pripojme pozdrav Efezanom: „Pavel, z Božej vôle apoštol Krista Ježiša, svätým v Efeze a veriacim v Kristu Ježišovi. Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista“ (Ef 1,1-2). Porovnajme obidva pozdravy. Ten prvý, v liste Galaťanom, má apologetický význam: Pavel zdôrazňuje, že ho Boh sám v Pánovi Ježišovi povolal za apoštola. Nie človek, nie len cirkev, ale Boh. Je tu iný štýl, lebo sa musí osobne obhajovať. V liste Efezanom len píše, že bol poverený Bohom. Tento štýl je jasnejší, zrozumiteľnejší, avšak pozdrav Galaťanom nám už dopredu oznamuje, že tu ide o čosi, čo je potrebné znova zdôrazniť. Možno by sa dalo povedať aj tak, že v liste Galaťanom ide o apologetický štýl. Štylistika učí ako rozoznať štýly, a aj ona pomáha a má hlboký zmysel pre

interpretáciu evanjelia. Interpret má mať stále na zreteli skutočnosť, ku komu chce hovoriť. Prispôsobuje štýl svojej reči, prostrediu, ľuďom aj pomerom, v ktorých žijú.

1.3.2.2 Sémantika K jej významovej stránke chcem len veľmi stručne povedať, o čo v nej ide. Sé­ mantika je veda o význame jazykových jednotiek. Môže v nej ísť o význam jedné­ ho slova alebo význam vety, biblického verša, celej perikopy, o význam odstavcov, kapitol aj kníh. Vo všeobecnom zmysle môže ísť o význam diela, alebo aj celej histo­ rickej epochy. Význam slova je vždy daný dynamicky, t. j. podľa toho, čo ním autor chce zdôrazniť. Závisí to vždy od textovej súvislosti. Uvediem príklad biblického slova „milovať“. Poukážem na jeho tri spojenia: 12

„Lebo tak Boh miloval svet...“ (Jn 3,16), „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ (Jn 14,15), a do tretice: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako tí­ to? “ (Jn 21,15nn). Trikrát rovnaké sloveso, a jeho význam je zakaždým iný. Po prvé, milovať znamená obetovať to najcennejšie. Boh obetoval svojho Syna. Po druhé, milovať znamená konkrétne preukazovať lásku k Pánovi zachovávaním jeho Slova. Po tretie, milovať je skúmať seba, ako som ja v určitých skúškach viery obstál. V tom je tiež odhodlanie, nasledovať Pána pre jeho meno aj v utrpení. A keby sme sa ešte po­ zreli do iných biblických kníh, iste by sme našli ešte iné dôrazy slovesa milovať. Výz­ nam slova sa v historickom procese mení, a tak sa dá hovoriť o historickej sémantike, ktorá študuje, ako sa v priebehu historického vývoja menil význam slova (diachrónna sémantika) alebo význam slova v kontexte daného textu (synchrónna sémantika).

1.3.2.3 Semiotika Ako ďalšia jazykovedná disciplína tiež prospieva hermeneutike. Semiotika alebo semiológia je, veľmi voľne vyjadrené, veda o význame znakov. Pojem pochádza z gréckeho slova „aipeiov“ - znak, znamenie. „E^ilotlkoc“ je ten, kto vysvetľuje zna­ ky. Povedzme, že znak v tomto zmysle nie je slovo, ale skutočný znak: maľba, obraz ap. Patrí sem aj skúmanie toho, ako sa ľudia v minulosti obliekali. V semiotike ide tiež Q pohyby tela, teda reč tela (body language), ďalej pohyby rúk, očí, hlavy, nôh atď. To má v biblickej reči taktiež hlboký význam. Uvediem niekoľko príkladov. V IM 6,2 je napísané, že synovia Boží si brali ľudské dcéry, lebo boli pekné. Krása je to, čo ľahko zvádza ku hriechu. V Pr 31,30 čítame, že krása je márnosť. Je hodnotou, ktorá nemôže vyvážiť vnútorné hodnoty človeka. Ale krásou sa nemá automaticky pohŕdať. O Abrahámovej žene čítame, že bola krásna (IM 12,11). Aj kráľovná Ester bola krásna (Est 2,7). To všetko má svoj zmysel. Rovnako ako niektoré gestá, pohyby rúk, očí a nôh, ktoré sú v Biblii popisova­ né. Je zaujímavé, že žmurkanie očami je vždy popisované negatívne: Ž 35,19; Pr 6,13 a 10,10. Týmito a inými javmi ľudskej činnosti, ich zmyslom a významom sa zaoberá semiotika. Okrem iného semiotika tiež skúma spôsob dorozumievania v animalnej ríši. Signály vtákov, zvierat, rýb, delfínov, teda v najširšom zmysle ide o významy signálov v celom ekosystéme. Na záver tejto časti súhrnne povedzme, že aj biblická alebo teologická hermeneutika potrebuje tieto jazykovedné disciplíny, aby mohla osvetliť a priblížiť význam biblického textu a jeho vysvetlenia pomocou textu v pôvodnej reči vrátane použitia výsledkov textovej kritiky. Hermeneutika a lingvistika majú spoločné to, že obe dis­ ciplíny sa sústreďujú na text. Všeobecná hermeneutika na akýkoľvek text, biblická na biblický text.

13

1.3.3 Komunikácia Obidve vedy (komunikácia aj hermeneutika) sú súčasťou komunikačných proce­ sov. Hermeneutika ako veda o pravidlách porozumenia textu v sebe zahŕňa aj proces interpretácie a explikácie. Komunikácia si na rozdiel od toho všíma to, čo sa hovorí, aj to, ako sa to hovorí. V tom „ako“ sú poňaté gestá, postoje, mimika, posturológia, kynezika, jednoducho celá reč tela.1

1.4 Delenie hermeneutiky Poslanie teologickej hermeneutiky sa môže členiť buď podľa vedných vplyvov, tak to je vo všeobecnej hermeneutike alebo podľa teologických dôrazov, ako je to v biblickej hermeneutike.

1.4.1 Delenie podľa vedných disciplín 1.4.1.1 Filozofická hermeneutika Druhú oblasť hermeneutiky ako vedy tvorila filozofická hermeneutika, ktorá uplatňuje totožné pravidlá s právnou hermeneutikou, avšak sústreďuje sa hlavne na pochopenie a výklad filozofických textov. Súčasťou tejto hermeneutiky bola lingvisti­ ka a logika. Aplikovaná bola všeobecne na literárne texty. Až v 19. a v 20. storočí sa objavili pokusy o akúsi jednotnú všeobecnú hermeneutiku ako náuku o rovnakých pravidlách pre pochopenie a výklad akéhokoľvek textu.2

1.4.1.2 Biblická hermeneutika Paralelne s právnou a filozofickou hermeneutikou išla taktiež biblická hermeneu­ tika. Pred reformáciou a Tridentským koncilom existovala v princípe východná a západná kresťanská hermeneutika, ktoré sa od seba veľmi nelíšili, s výnimkou nie­ ktorých dogmaticko-pneumatologických odlišností (napr. vo východnej cirkvi Filioque alebo v uplatnení alegorickej metódy výkladu Písma ). Popri tom existovala židovská hermeneutika usilujúca sa o pochopenie alegorického zmyslu Starej zmluvy (Filón). Neskôr sa táto hermeneutika delila podľa rôznych židovských škôl, v ktorých existovali jemné rozdiely.

1 Otom pozri viac: Liguš, Ján: 1998. Medziľudská komunikácia. Teologická propedeutika. Monografia. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, PF, Katedra evanjelikálnej teológie a misie, vydalo: Združenie evanjelikálnych cirkví v SR, Trian, 1998, s. 5 - 15. 2 Tak pozri: Ast, Wolff, Schleiermacher, Dilthey v: Liguš, Ján: 2000. Lingvistika a herme­ neutika v teologii. II. část habilitační práce. Banská Bystrica: PF UMB, Katedra evanjelikálnej teológie a misie, vydal ZEC v SR, Trian, 2000, s. 19 - 66. 14

Ale s nástupom českej aj svetovej reformácie, najmä po Tridentskom koncile, sa kresťanská hermeneutika začala deliť na katolícku, pravoslávnu a protestantskú. Neskôr vznikajú nové cirkevné útvary vo vnútri protestantizmu a s nimi ďalšie a ďal­ šie delenie biblickej hermeneutiky.

1.4.1.3 Právna hermeneutika Právna hermeneutika sa usiluje o pochopenie a výklad právnych textov - zá­ konov v ich aktuálnej aplikácii. Aj tu sa začali uplatňovať hermeneutické pravidlá o aktuálnom pochopení a výklade platnosti zákonov v živote spoločnosti. Právna her­ meneutika má dlhú tradíciu. Už humanizmus sa začal zaoberať výkladom Justiniánovho kódexu (z r. 533 po Kr.), následne bolo tiež skúmané rímske právo. Právna hermeneutika sa šírila Európou ako lavína. Začali sa objavovať rozmanité podoby interpretácie práva.3 Constantin Rogerius v Singularis Tractatus de luris Interpretatione roku 1463 ponúkol harmonizáciu Justiniánovho kódexu štvorakým výkladom zá­ kona vo formách: „opravná forma výkladu“, „extenzívny výklad práva“, „reštriktívny“ a „deklaratívny výklad zákona“.4 A. Thibant definoval vzťah medzi gramatickou a právnou interpretáciou zákona: „Gramatická interpretácia sa má zamerať iba na význam zákona, ktorý nie je možné pochopiť z daného zákona, t. j. z riadneho lingvis­ tického úzu.“ Tuje tiež potrebné vziať na vedomie prvý výklad, ktorý zvažuje „úmy­ sel (Absicht) zákona a intenciu zákonodarcu, t. j. logicky ho interpretovať“.5 Na roz­ diel od Thibanta, Johannes von Felde „za základ právnej explikácie“ považoval gra­ matickú interpretáciu zákona.6

1.4.2 Delenie podľa teologických dôrazov Nastáva obdobie vzniku tzv. konfesionálnych hermeneutík. Ide v nich jednak o to, čo je biblický kánon, jednak o kvalitatívny zmysel tradície pre výklad Písma. Znázor­ ním len heslovito, o čo tu išlo.

1.4.2.1 Katolícka a pravoslávna hermeneutika Tieto hermeneutiky považujú za súčasť biblického kánonu aj starozmluvné apo­ kryfy. Prominentný význam pre pochopenie a výklad biblického textu má tiež cirkev­ 3 Tak pozri Thibant, J. F. A.: 1866. Theorie der logischen Auslegung des römischen Rechtes. 1866. 4 Müller, V. Kurt: 1985. The Hermeneutics Reader. Language, Mind and Artifact: An Outline of Hermeneutic Theory Since The Enlightenmen. New York, 1985, s. 2. 5 Thibant, J. F. A.: 1866. Theorie der logischen Auslegung des römischen Rechtes. In: Müller, V. Kurt: 1985. In: Op. cit., s. XVI. 6 To platí o jeho diele: Tractatus de scientia interpretandi cum in genere omnis alias orationis, tum in precie leges romanus z roku 1689.

15

ná tradícia. V katolíckom poňatí je zjavenou Božou pravdou nielen Písmo, ale aj „dogma est a Deo revelata veritas“ (dogma je Bohom zjavená pravda). Tradícia stojí na tej istej kvalitatívnej úrovni ako Písmo. Obidve hermeneutiky sa usilujú o pocho­ penie Písma. Jeho zvesť chcú zharmonizovať s cirkevnými a liturgickými nariadenia­ mi. Tým sa dostávajú do popredia aspekty ukazujúce na jednotu zvesti Písma, a ruka v ruke stým idú tiež diferenciácie vznikajúce hlavne z poňatia biblického kánonu i z cirkevných, konciliámych ustanovení.

1.4.2.2 Hlavné dôrazy protestantskej hermeneutiky V prvom rade tým myslím hermeneutiky pochádzajúce z českej a svetovej refor­ mácie. Biblická hermeneutika všetkých troch reformačných prúdov: českej, kal­ vínskej a nemeckej reformácie sa zhoduje v tom, že za biblický kánon jé možné považovať len tie knihy, ktoré recipovala cirkev v prvých storočiach, t. j. bez starozmluvných a novozmluvných apokryfov. Ďalej je jednota v tom, že Písmo má byť vykladané Písmom (Hus, Jednota bratská, Luther, Kalvín - Scriptura suius ipsius interpres). To platí pre Písmo ako celok: Starú aj Novú zmluvu. Ďalej bola zhoda v tom, že celé Písmo treba pochopiť a vykladať christolo­ gicky7. Cirkevná tradícia je síce pre výklad Písma dôležitá, avšak nemá z kvalitatívneho hľadiska tú istú kvalitu ako Písmo. Iba Písmo je prameňom poznania Boha a človeka (Sóla Scriptura). Tradícia má iba služobný, pomocný charakter. Výklad Písma má smerovať k soteriologickej istote, t. j. k zvestovaniu spasenia, ktoré je možné uchopiť len vierou bez skutkov zákona. Človek si nemôže zaslúžiť spásu svojimi skutkami, môže ju iba prijať vierou z Božej milosti, ktorá sa zjavila v Ježišovi Kristovi. Napriek vnútornej a duchovnej jednote existujú v rámci reformačných hermeneutík v poňatí Písma aj určité diferenciácie. V nemeckej reformácii napríklad Luther stavia Krista proti Písmu, t. j. rozlišuje v biblickom kánone knihy zvestujúce ospravedlnenie púhou vierou z milosti od kníh zdôrazňujúcich zákon a skutky (list Jakubov, Hebrejom a iné). V luteránstve sa vžila prax rozlišovať v Biblii medzi kni­ hami zvestujúcimi evanjelium a knihami, ktoré pudia zákon. Tie knihy, ktoré zvestujú zákon, Luther odmieta. Tak sa udomácnilo rozlíšenie kánonu (evanjelia) v už uzavre­ tom kánone. To sa v luteránskej exegéze, najmä v historicko-kritickej metóde výkladu Písma, zachovalo až dodnes. Jednota bratská a švajčiarska reformácia nezdieľa Lutherovo rozlíšenie „ká­ nonu v kánone“. Kalvín zdôrazňuje, že Boží zákon je taktiež zjaveným Božím slo­ vom, je evanjeliom, ktoré učí veriaceho žiť ako kresťan. Má tiež zjavovateľskú kvali-

7 Moderná slovenčina používa aj rovnocenné synonymum „kristologicky“. Platí to aj pre po­ dobné pojmy ako „kristocentrický“, „kristológia“ a podobne. V súčasnej dobe sa v najnovších hermeneutických štúdiách stále viac poukazuje na problémy spojené s jednostranným christo­ logickým výkladom Písma. Podrobnejšie sa tým nemôžem zaoberať z časových dôvodov. 16

tu ako evanjelium. Kalvín to vraví výslovne: „Ale nebolo by správne, keby preto niekto súdil [pre ospravedlnenie z viery], že zákon pre veriacich je zbytočný, “ pretože aj zákon Boží „ učí, povzbudzuje a nabáda k dobrému, “ aj keď pred Kristovým sú­ dom nemá absolútny ospravedlňujúci význam. A tak usus legis (úžitok zákona) podľa Kalvína je: „aby im [veriacim] pripomínal ich povinnosť, a tak zapaľoval v nich túžbu po svätosti a nevinnosti“ * Ale aj tam, kde sa veriaci podriaďuje Božej vôli, obsiahnu­ tej v zákone, má tak činiť „dobrovoľne“ svedomím, že kresťan je oslobodený „od jarma samotného zákona“.9 Poslušnosť Božiemu zákonu nemá teda soteriologický dosah pre veriaceho, ale je akýmsi celoživotným prejavom kresťanovej vďačnosti za Božiu milosť, a teda slúži na oslavu Boha skrze veriacich. Touto cestou pochopenia Božieho zákona išla taktiež Jednota bratská.

1.4.2.3 Ďalšie protestantské hermeneutiky Ďalšie hermeneutiky sa vynorili so vznikom ďalších protestantských denominácií: luteránska ortodoxia, reformovaná tradícia, vznik pietistickej hermeneutiky, neskôr tiež vznik historicko-kritickej metódy výkladu Písma. V 17. - 19. storočí nastáva duchovné prebudenie v rámci Anglikánskej cirkvi, nastáva tak vznik baptistických, metodistických, adventistických spoločenstiev. Potom to bol vznik Slobodných cirkví, v 20. storočí sa objavuje na scéne fundamentalistická hermeneutika, ďalej hermeneutika letničných a charizmatických cirkví. Všetky sa zameriavajú na recipovaný biblic­ ký kánon bez starozmluvných apokryfov. Každá zo zmienených konfesných hermeneutík sa pokúša o výklad celého Písma s tým, že každý zo zmienených poku­ sov stavia do popredia určité biblické dôrazy, a tým sa líši od ostatných.

8 Calvin, Jan: 1951. Instituce. Učení kresťanského náboženství. Preložil g»kÍí&J«LF,Jráíja:Komenského evangelická bohoslovecká fakulta, 1951, s. 247. < ‘y íj fj 9 Calvin, Jan: Op. cit., s. 248. ‘ 2 'j

\' 1

•ň

2 Stručný historický prehľad Historicko-náboženský pôvod hermeneutiky je spätý s gréckym bohom Hermom (Hermesom), s ktorým starí Gréci spájali vynález písma, rétoriky a logiky. Poslanie tohto boha bolo „sprostredkovávať vôľu bohov medzi bohmi a ľuďmi“. Hermes ako prostredník najprv sám vypočul vôľu bohov,10 porozumel jej, a až potom ju zrozumiteľne mohol tlmočiť ľuďom. V tejto sprostredkovateľskej úlohe sú zahr­ nuté: počutie, porozumenie a interpretácia. Medzi božských interpretov patril podľa gréckej tradície tiež Homér, ktorý vraj bol taktiež interpretom zvesti bohov.11 Tak sa tu pred nami otvára základná teologická hermeneutická štruktúra: viera, zvesť (znak), text alebo zdroj, porozumenie, prostredník - interpret a komunikácia počutého a pochopeného poslucháčom. Túto štruktúru je možné úplne aplikovať aj na biblickú hermeneutiku stým rozdielom, že v nej nejde len o všeobecne náboženský fenomén, ale jej súčasťou je jedinečné Božie konanie v týchto dejinách v Ježišovi Kristovi. Stručný historický prehľad sa sústreďuje na historický prehľad o hermeneutike od antických dôb až po modernú dobu. Ide tu len o náčrt rozličných poňatí v jednotlivých vedných disciplínach a určitých časových etapách.

2.1 Antická hermeneutika - hlavné dôrazy V stručnom náčrte antickej hermeneutiky si všimneme len niektoré dôrazy v určitých filozoficko-náboženských systémoch. Antické poňatie funkcie hermeneuti­ ky nie je totožné s modernou hermeneutikou ako vedou.

2.1.1 Platón (427 - 347 pred Kr.) Hovorí o hermeneutike ako o interpretačnom umení. Hermeneutika je v jeho poňa­ tí „€p|ir|veuTLKr| T€xvrľ\ t. j- hermeneutika ako umenie interpretovať (ars interpretandi).12 Toto umenie sa vzťahuje na interpretáciu náboženského proroctva a poézie, a preto je považované za prorocký dar. V nadväznosti na Platóna tiež Xenofanés rozu­ mie pojmu „€ppľ|veía“ ako komunikačnému aktu, ktorým človek zdieľa niekomu niečo, a rozumie tým, na rozdiel od Platóna, iba hovorený prejav.13

10 Palmer, E. Richard: 1969. Hermeneutics. Interpretation Theory in Schleiermacher, Dilthey, Heidegger and Gadamer. Chicago: Northwestern University Press, 1969, s. 15. 11 Palmer, E. Richard: Op. cit., s. 15. 12 von Bormann, Claus: 1986. Hermenuetik I. In: Theologische Realencyclopeadie, zv. 15. Berlin, New York: Walter de Gruyter, 1986, s. 108 - 137, citované na s. 109. 13 Thiselton, C. Anthony: 1992. New Horizons in Hermeneutics. The theory and Practiser of Transforming Biblical Reading. Michigan: Zondervan Publishing House, Grand Rapids, 1992, s. 104. 18

2.1.2 Aristoteles (384 - 322 pred Kr.) Preslávil sa dielom „ľtepi íppriveía“ (O interpretácii). Hermeneutika je pre neho „ľudská potenciálna schopnosť definovať výpovede, ktoré majú vzťah k pravde alebo nepravde vecí“.'4 Táto schopnosť nemá ponajprv nič spoločné s logikou, rétorikou či poetikou, ale s ľudským intelektom, ktorý činí výpovede a robí úsudky o tom, čo je a Čo nie je pravda. Hermeneutika má vzťah k pravde. Z tohto poňatia ďalej vyplýva to, že poslaním hermeneutiky je: l. Schopnosť formulovať správny úsudok o veciach, ktorého predpokladom je porozumenie predmetom a veciam. 2. Hermeneutika vie usporiadať a oddeliť pravdu od nepravdy. 3. Implicitne je v nej obsiahnuté logické myslenie postupujúce od známych vecí k neznámym. 4. Formulácie o pravde a nepravde vecí sa nemôžu obísť bez objektívnej analýzy, ktorá selektuje relevantné nástroje pre porozumenie a interpretáciu. Aristoteles chápe hermeneutiku ako náuku výpovedí o pravde či nepravde ve­ cí. Činiť tieto výpovede, znamená zároveň intelektuálnu aj noeticko-explikatívnu čin,nosť vo vzťahu k výpovediam. Tam, kde je hermeneutika nútená usporiadať úsudky, triediť ich a deliť, má zároveň vzťah k logike.

2.1.3 Židovsko-kresťanské poňatie hermeneutiky V židovstve sa hermeneutika sústreďovala jednak na pochopenie výkladu Starej zmluvy, jednak na vysvetlenie a interpretáciu tradície; neskôr, v kresťanskom období, sa začala formovať kresťanská hermeneutika, ktorá najednej strane chcela pochopiť zmysel Starej zmluvy a jej zvesti vo svetle Novej zmluvy, na strane druhej sa oriento­ vala ako myšlienkové úsilie o pochopenie Novej zmluvy v kontexte filozofie, nábo­ ženstva a kultúry svojej doby.

2.1.4 Stoicizmus Stoicizmus sa sústreďuje hlavne na výkladovú činnosť v hermcneutikc, a to programovo, výlučne náboženských textov. Je to v podstate náboženská hermeneuti­ ka. Jej predmetom sú nábožensko-mytologické texty, ktoré chce stoicizmus interpre­ tovať rozumovo. Tieto náboženské texty vykladá racionálne, „s cieľom osvojiť si miesta, ktoré sa priečia ľudskému rozumu v náboženských autoritatívnych textoch“.'5 Pojem „autoritatívne texty“ ukazuje na texty inšpirované bohmi. V ďalšom historickom vývoji sa hermeneutika ako veda o pravidlách poro-*

14 Palmer, E. Richard: Op. cit., s. 21. 15 Patzig, G.: 1986. Stoa. In: Die Religion in Geschichte und Gegenwart, Handwörterbuch für Theologie und Wissenschaft, dritte, völling neubearbeitete Auflage, zv. 6. Tübingen: J. C. B. Mohr, 1986, s. 384. (Ďalej citované skratkou RGG 1-6.) 19

zumcnia významu a interpretácii textu delila podľa oblastí vedných odborov, ako som už spomenul predtým, na hermeneutiku filozofickú, právnu, literárnych žánrov atď. Neskôr, keď nastalo v dejinách kresťanskej cirkvi šírenie nových kresťanských konfesií, nuansovali sa určité biblické dôrazy charakteristické pre tú či onú konfesiu do reformácie aj po nej; toto všetko vnieslo do hermeneutiky nový myšlienkový po­ hyb, zároveň to však vyvolávalo svojimi dôrazmi reakcie cirkvi, ktorá sa bránila všet­ kým reformačným snahám a chcela udržať status quo.

2.2 Hlavné hermeneutické dôrazy niektorých cirkevných otcov Ide tu len o niektorých cirkevných otcov a o ich kľúčové hermeneutické dôrazy.

2.2.1 Tertulián (160 —225)16 Vo svojom výklade Písma je Tertulián poznamenaný svojou právnickou profesiou. Je v nebezpečenstve legislatívneho hodnotenia Písma, čo sa prejavuje v tom, že hľadí „na Písmo ako na zákonník, ktorý sa mu delí na instrumentum vetus a nóvum** (ná­ stroj starý a nový), a oboje označuje súhrnným pojmom „lex fidei** (zákon viery).17 Z toho tiež nepriamo vyplýva, že jeho hermeneutika je určená antickou rétorikou, ktorá vykazuje silné tendencie k formalizmu a menej k filozofii. Ako právnik a apologéta sa Tertulián pokúsil navrhnúť „normy správnej exegézy Písma**.18 S tým súvisí proces smerujúci k uchopeniu zmyslu textu, v ktorom Tertulián navrhuje pochopiť najskôr „význam slova** (Wortsinn), a potom zobrať do úvahy textovú, historickú a myšlienkovú súvislosť textu. Jednotlivé slová chápeme vždy z celku, a naopak, nezrozumiteľné miesta zo zrozumiteľných. To však samo o sebe nestačí. Tertulián tu kladie dôraz na pôsobenie Ducha Svätého, ktorý jedine spoľahli­ vo vykladá Písmo sväté. Viera v Pána Ježiša a účinnosť svedectva Ducha Svätého Parakléta, sú nepostrádateľné pre výklad Písma.19

2.2.2 Origenes (185/6 - 254)20 Predstavuje nový hermeneutický pokus, ktorý sa usiluje o akési komplexné poro­ zumenie Písma. K dosiahnutiu tohto cieľa navrhuje ucelenú metodológiu. Origenes sa hlboko a nezmazateľne zapísal do dejín exegézy aj tým, že zaviedol alegorickú me-

16 Dielami De testimonio animae a Adversus Marcionem. 17 Říčan, Rudolf - Molnár, Amedeo: 1973. Dvanáct století církevních dějin. Praha: Komen­ ského evanjelická bohoslovecká fakulta, Kalich, 1973, s. 120- 121. 18 Říčan, Rudolf - Molnár, Amedeo: Op. cit., s. 121. 19 O tom pozri: De testimonio animae. In: Říčan, Rudolf - Molnár, Amedeo: Op. cit., s. 121. 20 Dielom Peri archón IV - O vládcovi. 20

tódu výkladu Písma. Starú zmluvu alegoricky interpretoval už Filón Alexandrijský. Tú istú metódu potom Origenes extendoval (rozšíril) na Novú zmluvu. Alegorická metóda výkladu celého Písma bola prijatá mnohými cirkevnými otcami, napríklad Augustínom. Objavovala sa u predchodcov českej reformácie a u Husa, do istej miery sa zachovala aj vo svetovej reformácii a neskôr. Okrem toho Origenes tiež postuloval požiadavku, aby výklad Písma bol usku­ točňovaný duchovnými prostriedkami, ku ktorým patrí viera v Pána Ježiša a viera v inšpirovanosť Biblie Duchom Svätým. Išlo mu o pochopenie duchovného, hlbšieho významu Písma, než len dejinného, literárneho alebo rýdzo historického. Vedel, že samotný literárny výklad Písma môže viesť k pomýleniu a odvoláva sa na slová apoš­ tola: „rô yap ypáppa ánoKréwcL, rô ôe irwvpa CcponoLel“, „litera enim occidit, Spi­ ritus autem vivificat“ (2K 3,6). Pravý zmysel Písma neotvára ani filozofia, ani histó­ ria, a dokonca ani literárne uchopenie alebo pôsobenie Ducha Svätého. To vyžaduje zo strany interpreta znovuzrodenie (Jn 3,7). Písmo je možné pochopiť a interpretovať iba prostriedkami, ktoré sú jemu primerané: „ Veríme, že Písma boli napísané Duchom Božím, “ zdôrazňuje cirkevný otec, „a že majú nie až tak svoj slovný zmysel, ale aj zmysel iný a skrytý väčšine ľudí. “2I Inak povedané: Písmo sväté obsahuje okrem dôra­ zu na dejiny a morálneho poučenia jedinečné Božie zjavenie. Vo svojej „Antropológii III“ teda Origenes rozlišuje tri zmysly Písma svätého: a) somatický - inak nazvaný historicko-gramatický význam; k uchopeniu tohto významu je možné dospieť gramatickým pochopením slov textu, štúdiom historických súvislostí, b) psychický význam textu, ktorý otvárajú morálne požiadavky Písma - pou­ čenie, c) duchovný zmysel, ktorý dielom splýva tomuto mysliteľovi s alegoricko-mystickým, ale tiež s uchopením zmyslu textu Písma, ktorý je umožnený pôsobením Du­ cha Svätého. Popri tom si Origenes uvedomuje, že nie všetky biblické miesta majú historický význam a nie všetky dávajú morálne poučenie. Hermeneutike musí ísť o všetky výz­ namy, vrátane duchovného, pneumatického, ktorý je najdôležitejší, a vedie k nemu viera interpreta a svedectvo Ducha Svätého. Origenes nezabudol zahrnúť do hermeneutiky cirkevnú tradíciu, učenia cirkvi, ktoré sú určitou pomôckou k výkladu Písma a stalo sa tak „hermeneutickým kritériom v neskoršom obdobíjeho života“.22

2.2.3 Aurelius Augustinus (354 - 430)23 Vo svojej hermeneutike spojil vo vyššiu jednotu rozmanité antické prúdy s duchovnými tendenciami Starej cirkvi. Ako mladý hľadač pravdy mohol Augusti21 Říčan, Rudolf - Molnár, Amedeo: Op. cit., s. 128. 22 Palmer, E. Richard: Op. cit., s. 29 - 30. 23 Dielom De doctrina Christiana 111, 24. 21

nus načúvať Ambrosiovým alegorickým výkladom Písma. Táto metóda ho nielen vnútorne presvedčila a usmernila v jeho hľadaní, ale neskôr sa mu tiež javila ako veľmi oslobodzujúca pre jeho vieru. Zodpovedalo to tiež „novoplatónskemu poňatiu skutočnosti“.24 Tento spôsob výkladu mu pomohol pochopiť tie miesta v Biblii, ktoré sa nedali verbálne, doslovne vysvetliť. Preto ich vykladal duchovne - alegoricky.25 Inak pracoval s biblickým textom vžitou exegeticko-teologickou metódou vtedajšej doby. Druhý dôraz Augustínovej hermeneutiky je spojený s rétorikou a gramaticko-štylistickými prostriedkami pre pochopenie zmyslu biblického svedectva. Nie je to nekritická nadväznosť na rétoriku, pretože Augustinus, pokiaľ išlo o uchopenie duchovného zmyslu Písma, zostával vždy rezervovaný voči rétorike. Išlo mu ale o určité rétorické pravidlá a gramatické prostriedky, ktoré ponúkajú určitú hermeneutickú, aj keď len formálnu metodológiu výkladu. Zdá sa, že Augustinus spojil do jedného celku Origenovu a Tertuliánovu hermeneutiku. Tomu nasvedčuje jeho rozlíšenie me­ dzi „signum“ a „res“ (znamenie alebo znak a vec), ktoré je dôležité pre uchopenie Augustínovej hermeneutickej problematiky. V tomto rozlíšení sú zahrnuté: teórie poznania, ontológie a filozofie reči.26 Signum chápe Augustinus všeobecne ako rečový znak, ktorý je spojovaný s metafyzickým nazeraním a presahuje skutočnosť časopriestoru. Res má vzťah k veciam. Oboje: signum aj res, súvisia s pochopením a tlmočením textu, v oboch teda ide o „význam slova a transponujúce vysvetlenie senzibilnej (zmyslovej) a inteligibilnej skutočnosti“ (pochopiteľnej rozumom).27 Mostom medzi signum a res je rétorika. Signa sa delia na vlastné (propria), prenesené (translata), neznáme (ignota) alebo viacvýznamové slová (ambigua). Pre pochopenie prenesených a neznámych slov je nevyhnutné literárne umenie (ars literaris), rétorická náuka; v prípade ambiguát musíme určiť kritérium toho, čo sa dá pochopiť doslovne, čo ob­ razne a ako tomu rozumel autor. To platí všeobecne o literárnom texte. Pokiaľ myslíme na výklad Písma, Augustinus sa neuspokojuje s rétorickými po­ môckami; tie majú slúžiť na formálne vyjadrenie slova. Vlastný výklad Biblie však vyžaduje tiež svedectvo Ducha Svätého, ktorý nie je viazaný na rétoriku, ale na vieru a modlitbu. Iba Duch Svätý prepožičiava vnútornú moc výkladu Božieho slova. On obmäkčí ľudské srdce, mení človeka a zjavuje Božiu pravdu.

24 Říčan, Rudolf - Molnár, Amedeo: Op. cit., s. 194 - 195. 25 Augustinus, A.: Confesiones VI. In: Liguš, Ján: 1992. Lingvistika a hermeneutika v teologii. Habilitační práce. Praha: Univerzita Karlova, Husitská teologická fakulta, 1992, s. 98 a 110. „... cum ea quae ad litteram perversitatem docere videbantur, remoto mystico velamento spiritualiter aperiret. “ 26 Liguš, Ján: Op. cit., s. 110. 27 Thiselton, C. Anthony: Op. cit., s. 192 - 193. 22

2.2.4 Ján (Chryzostomos) Zlatoústy (345 - 407) Narodil sa v Antiochii. Bol vychovaný kresťanskou matkou, ktorá ovdovela v dvadsiatich rokoch. Ján Chryzostomos sa preslávil ako Zlatoústy svojou kazateľskou výrečnosťou. Najznámejšie jeho dielo nesie názov O kňazstve (ľkpi íepoouvric). Aj keď nevynikal abstraktnou teologickou schopnosťou, svojimi výkladmi Biblie a ká­ zaním, ktoré boli vydané ako komentáre k Biblii, vykonal mnoho aj v oblasti biblickej hermeneutiky. Ján Zlatoústy bol žiakom Diodora z Tarzu, ktorý ho uviedol do sveta výkladu Bib­ lie. Pre jeho hermeneutický postup bolo charakteristické to, že Biblia má byť vykla­ daná doslovne, teda prirodzeným významom. To zodpovedalo trendom Antiochijskej školy. Zdôraznil význam typologického výkladu, ktorý hľadá paralely medzi jednotli­ vými časovo vzdialenými Božími zásahmi do života najznámejších biblických sved­ kov. Zlatoústy neprijímal výklady Písma, ktoré odmietali historický zmysel textov.2”

2.3 Česká a svetová reformácia Ako česká, tak aj svetová reformácia predstavovali duchovné hnutie návratu k Písmu a objavenie jeho autority pre život jednotlivca i cirkvi.

2.3.1 Česká reformácia - Ján Hus (1370? -1415)28 2930 Hermeneutika Majstra Jána Husa zostáva dielom na pozíciách stredovekej exegézy. Ján Hus čerpá svoje základné homileticko-exegetické aj hermeneuticko-interpretačné závery Písma z patristickej aj stredovekej hermeneutickej tradície. Svedčí o tom okrem iného aj veľké množstvo citátov z Cirkevných otcov, patristiky západnej a východnej tradície a zo stredovekých cirkevných a teologických autorít. Dielom ale svoju súčasnosť presahuje. V otázke výkladu Biblie Hus postupuje homílijne, niekedy sémanticky, inokedy dokonca alegoricky. Výrečným svedectvom o tom je Husova adventná kázeň na text Lk 21,25-33?° Začne vysvetľovať biblický text o znameniach pred Kristovým príchodom, a keď príde na opis znamení na slnku, na mesiaci a na hviezdach, len letmo zmieni kozmic­ ké fenomény a ihneď prechádza na alegóriu. Slnko je Slnko ako stálica, ale zároveň je 28 Novák, J. J.: 1988. Patristická čítanka. Praha: Česká katolická charita, 1988, s. 61 - 73. Tiež Smělhaus, V.: 1972. Řecká patrologie. Praha: Kalich, 1972, s. 189- 201. 29 Postilla, České kázanie. 30 Hus, Jan, preložili Bartoš, M. F. - Dobiáš, M. F.: 1952. Postilla. Praha: Komenského evan­ gelická bohoslovecká fakulta, 1952, s. 20 - 28. Podrobnosti o Husovej hermeneutike pozri: Liguš, Ján: 1995. Husovo pojetí Písma podle jeho kázání. In: Jan Hus mezi epochami, národy a konfesemi. Sborník z mezinárodního sympozia, konaného 22. - 26. září 1993 v Bayreuthu, SRN. K vydaní připravil Jan Blahoslav Lášek. Praha: Česká kresťanská akademie ve spolupráci sHTFUK, 1995, s. 179- 189. 23

to „Kristus“, ktorý je nazývaný v niektorých prorockých spisoch ako „Slnko spra­ vodlivosti“. Podobne Mesiac v prenesenom význame predstavuje „kresťanský zbor“, hviezdy sú nielen hviezdy, ale taktiež „ľudia, ktorí odpadli od viery v Boha“?x Najmarkantnejšie sledujeme alegorický výklad Písma na Husovej inter­ pretácii Piesne piesní.31 32 Husova metóda je, predbežne povedané, zmiešaná s homílijnou a alegorickou. Alegorický výklad Písma mu umožnil vyťažiť z Písma mnoho morálneho, dogmatického, katechetického aj liturgického poučenia, avšak veľmi často tak, že do Písma vložil myšlienky, ktoré sú Biblii cudzie.33 Ďalším aspektom Husovej hermeneutiky je dôraz na inšpiráciu Písma. Hus veril, že všetky Písma sú inšpirované Duchom Svätým, textová kritika ho nezaujíma vôbec. Skôr možno u neho sledovať veľkú úctu k Písmu, ako potvrdzujú pomenovania Pís­ ma: „Božie slovo“, „pokrm duše“, „Sväté písma“, „Božie kráľovstvo“, „Slovo prav­ dy“ a ďalšie.3435 * Spoločne s homílijno-exegetickým a alegorickým výkladom položil silne dôraz na jednotu celého Písma, t. j. Starej aj Novej zmluvy. Hus vymedzuje jednotlivým častiam Starej zmluvy, t. j. Pentateuchu, prorokom a Žalmom tieto významy: dog­ matický, etický a prakticko-liturgický. Vyslovene o tom píše, že „... zákon Mojžišov, to vedz od Boha daný skrze Mojžiša, ... päť kníh, ten zákon ukazuje, čo máme činiť, a proroci ukazujú, čomu máme veriť, a psalmi ukazujú, čo sa máme modliť, aby sme aj práve verili aj práve, čo Boh prikázal, činili“?5 V Novej zmluve však máme splnené všetko, čo Boh predpovedal. Stará a Nová zmluva sa k sebe majú ako zasľúbenia a naplnenia. Tieto tri významy: dogmatický, etický a prakticko-kresťanský sú skôr vzaté z Novej zmluvy, avšak Hus ich aplikuje aj na Starú zmluvu. Jednota Písma sa podľa Husa najzreteľnejšie prejavuje, keď uchopíme Písmo v christologickom zmysle. Celá Biblia totiž zvestuje Krista, spásu v ňom, v jeho mesiášstve aj v Božom synovstve. Husovo hermeneuticko-interpretačné úsilie smeruje od Krista k Starej zmluve, a zasa opačne - od Starej k Novej. Nová zmluva zvestuje, že ten predpovedaný Mesiáš už prišiel, a je to Ježiš Kristus, ktorého Hus nazýva „Stvoriteľom a Pánom sveta“, „jednorodeným Synom Božím“, „večne existujúcim Bohom, ktorý sa stal človekom“. Kristus, ktorý kedysi prišiel, je teraz povýšený a „oslávený Pán, ... ktorý bude súdiť živých aj mŕtvych“?6 Ježiš Kristus v Novej zmlu­ ve je Husovi vtelený Boží Syn, Mesiáš, Spasiteľ, Pán cirkvi a sveta, a nakoniec escha-

31 Hus, Jan: Op. cit., s. 20; tiež s. 56, 59, 80n, 129, 130. 32 Flajšhans, V. - Svoboda, M.: 1904. Sebrané spisy Mistra Jana Husa, zv. IV! 1. Praha, 1904, s. 179-267. 33 Podrobnosti o tom pozri: Ligus, Ján: 1997. Hussens Schriftbegriff nach seinem Praedigten. In: Jan Hus zwischen Zeiten Völkern und Konfessionen. München: Herausgegeben von Ferdi­ nand Seibt et alli, R. Oldenburg Verlag, s. 127 - 138. 34 Hus, Jan: Op. cit., s. 28, 90, 91,111 a 138. 35 Hus, Jan: Op. cit., s. 170. ■^Hus, Jan: Op. cit., s. 11.

24

tologický sudca. Stará zmluva na neho ukazovala rôznymi spôsobmi. V tejto súvislosti Hus o tom hovorí, keď voľne cituje v kázni text Lk 24,7n, „ze v Mojžišovom zákone, aj v proro­ koch, aj v psalmoch písané je o Kristovi, ako jeho život je, a to všetko bolo od Boha prehovorené, a preto sa to všetko muselo naplniť... “37 V Starej zmluve treba hľadať Krista, a síce zasľúbeného, v Novej ten zasľúbený už prišiel. Hus vykladá christolo­ gicky tiež iné miesta Starej zmluvy. Napríklad žalm 109 chápe ako zvesť „o dvoch Kristových prirodzenostiach: božskej a ľudskej“. Hus sa snaží christologicky interpre­ tovať celú Starú zmluvu.3839 40 Práve dôraz na jednotu celého Písma nabáda Husa k výkladu Písma Písmom. Tým Hus sto rokov pred Lutherom anticipuje hermeneutický princíp, platný až do súčasnosti. Christologický zmysel celého Písma Hus nečiní exegeticko-hermeneutickým formálnym zákonom, ktorý hľadá v Biblii len tie texty, ktoré kážu Krista, ako to robil Luther, čo viedlo k veľmi nešťastnému rozlíšeniu „kánonu v kánone“ alebo kníh, stojacich kvalitatívne vyššie než ostatné. Stará zmluva má pre Husa dogmatický a etický význam, a to mu umožňuje vyhnúť sa nesúmernému teologickému pomeru medzi zákonom a evanjeliom. K ďalším dôležitým aspektom Husovej hermeneutiky patrí vzťah k Duchu Svä­ tému a rozumu. Ak myslíme na ľudský rozum, Hus nepatril k tým veriacim, ktorí aj v jeho dobe pohŕdali ľudským rozumom, ale skôr naopak, v rozumovom nadaní člo­ veka zbadal ľudskú vyvýšenosť a povýšenosť človeka nad ostatné tvorstvo. „ Pretože dokiaľ rozumu človek práve požíva, dotiaľ je nad hovädá v dôstojenstve, podobný Bohu aj angelóm. “ Opačne tam, kde človek opustí svoj rozum a „ ide po žiadosti telesnej a hreší smrteľne, vtedy už hriechom je ponížený pod hovädo... “?9 Rozum má svoje dôležité miesto v živote, lebo slúži na dobrú orientáciu v živote a na výklad Písma. Avšak nie rozum ako taký, ale rozum osvietený Duchom Svätým. Hus nepropagoval žiadnu bezhriešnosť ľudského rozumu. Vo výklade Písma ide vždy o rozum veriaci, a teda Duchom Svätým osvietený: „Duch pravdy alebo pravdu miluje, pravdu učí, pravde pomáha, pravdu konečne vyslobodzuje... aj vy, keďže ste Duchom Svätým osvietení a potvrdení, svedectvo vydáte...