Abdiáš, Jonáš, Micheáš. 9788071416906 [PDF]

Zitiervorschau

Učiteľom teológie, kňazom a študentom hu­ manitných smerov na Slovensku chýba k ich práci odborný komentár k Svätému písmu v slovenskom jazyku. Preto sa skupina slo­ venských biblistov podujala vyplniť túto me­ dzeru. Ide o náročnú prácu, predovšetkým z hľadiska jazykového a filologického, ale aj teologického a historicko-biblického. Jednot­ livé úryvky biblického textu sú spracované podľa nasledujúcej schémy:

V prvej časti sú predložené preklady z heb­ rejských a gréckych originálov. a

Druhá časť je určená pre úzky okruh znal­ cov hebrejčiny a gréčtiny a obsahuje filo­ logický rozbor a porovnanie hebrejského a gréckeho textu.

J Tretia časť je určená pre širšiu verejnosť a jej cieľom je podať výklad jednotlivých veršov a menej zrozumiteľných častí. V tej­ to časti podávame nielen moderné výkla­ dy, ale aj pohľady cirkevných otcov a rabí­ nov.

Štvrtá časť ponúka čitateľovi celostné chá­ panie state a jej dynamiku. Cieľom poslednej časti je poukázať, ako sa daná stať môže použiť pre potreby teoló­ gie a pastorácie na Slovensku.

Veríme, že toto dielo bude obohatením tak pre odborníkov, ako aj pre veriacich kresťa­ nov Slovenska, prispeje k ekumenickému dia­ lógu a k lepšiemu poznaniu Svätého písma.

Komentáre k Starému zákonu II. zväzok

Komentáre k Starému zákonu

II. zväzok

ABDIÁŠ, JONÁŠ, MICHEÁŠ

Dobrá kniha Trnava 2010

Nihil obstat

Blažej Štrba cenzor Imprimatur

+ Mons. Stanislav Zvolenský -predseda Konferencie biskupov Slovenska Prot. č. K109/2010

Bratislava, 4. marca 2010

©Teologická fakulta Trnavskej univerzity, Bratislava 2010 ©Vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 2010

ISBN 9786‫־‬80‫־‬7141‫־‬690‫־‬

Editor Peter Dubovský

Autor Miroslav Varšo

Recenzenti Benedikt Róbert Hajas Blažej Štrba

Odborní redaktori Ján Ďurica Helena Panczová Milan Sova JozefTiňo

‫לנשאת את־האות חי‬

Obsah

Predhovor Skratky Mená spomínaných cirkevných otcov a ich spisov Mená spomínaných rabínov a použitých rabínskych spisov Použitá literatúra

11 15 17 19 21

ABDIÁŠ

31

Abd 1a: Nadpis knihy Abd 1b-7: PÁNOV výrok o Edome Preklad hebrejského textu Preklad gréckeho textu Textové poznámky Komentár Kompozícia Aplikácia

33 33 33 34 35 44 46

Abd 8-15: Vina Edomu - bratovražda Preklad hebrejského textu Preklad gréckeho textu Textové poznámky Komentár Kompozícia Aplikácia

48 48 48 49 50 60 61

Abd 1621‫־‬: Obnovenie Izraela Preklad hebrejského textu Preklad gréckeho textu Textové poznámky Komentár Kompozícia Aplikácia

64 64 64 64 66 76 78

JONÁŠ

85

Jon 1,1-3: Jonášovo povolanie a neposlušnosť Preklad hebrejského textu Preklad gréckeho textu Textové poznámky Komentár Kompozícia Aplikácia

87 87 87 87 87 94 97

Abdiáš, Jonáš, Micheáš

7

Obsah Jon 1,4-16: Jonáš a námorníci Preklad hebrejského textu Preklad gréckeho textu Textové poznámky Komentár Kompozícia Aplikácia

98 98 98 99 100 108 113

Jon 2,1-11: Jonášova modlitba Preklad hebrejského textu Preklad gréckeho textu Textové poznámky Komentár Kompozícia Aplikácia

117 117 117 118 119 129 133

Jon 3,1-4,4: Božie slovo v Ninive Překlad hebrejského textu Preklad gréckeho textu Textové poznámky Komentár Kompozícia Aplikácia

138 138 138 139 141 152 162

Jon 4,5-11: Boh a Jonáš Preklad hebrejského textu Preklad gréckeho textu Textové poznámky Komentár Kompozícia Aplikácia

167 167 167 168 168 175 178

MICHEÁŠ

181

Mich 1,1-16: Trest Samárie ako znamenie pre Jeruzalem Preklad hebrejského textu Preklad gréckeho textu Textové poznámky Komentár Kompozícia Aplikácia

183 183 183 184 186 198 200

202 Mich 2,1-13: Vina majetných 202 Preklad hebrejského textu 202 Preklad gréckeho textu 203 Textové poznámky 204 Komentár 215 Kompozícia 217 Aplikácia Mich 3,1-12: Vina politických a duchovných vodcov - zánik Jeruzalema 221 Preklad hebrejského textu 221 8

Komentáre k Starému zákonu

Obsah

Preklad gréckeho textu Textové poznámky Komentár Kompozícia Aplikácia

221 222 223 231 233

Mich 4-5: Budúce prísľuby Preklad hebrejského textu Preklad gréckeho textu Textové poznámky Komentár Kompozícia Aplikácia

235 235 235 238 239 260 264

Mich 6,1-8: PÁNOV spor so svojím ľudom Preklad hebrejského textu Preklad gréckeho textu Textové poznámky Komentár Kompozícia Aplikácia

274 274 274 275 275 282 284

Micheáš 6,9-16: Oklamaní klamári Preklad hebrejského textu Preklad gréckeho textu Textové poznámky Komentár Kompozícia Aplikácia

287 287 287 288 288 292 293

Mich 7,1-7: Rozpad vzťahov Preklad hebrejského textu Preklad gréckeho textu Textové poznámky Komentár Kompozícia Aplikácia

295 295 295 295 296 301 302

Mich 7,8-20: Zmena osudu ľudu a národov milosrdným Bohom Preklad hebrejského textu Preklad gréckeho textu Textové poznámky Komentár Kompozícia Aplikácia

305 305 305 306 307 315 316

Abdiáš, Jonáš, Micheáš

9

Predhovor

Čitateľovi sa dostáva do rúk nový diel z projektu Komentáre k Starému zákonu. Po prvom zväzku o Knihe Genezis tak prichádza na svetlo komentár k trom malým prorokom: Abdiášovi, Jonášovi a Micheášovi. Štruktúra tohto komentára sleduje komentár ku Knihe Genezis. Čitateľ opäť dostáva do rúk dva nové preklady. Na ľavej strane sa nachádza preklad hebrejského textu, ktorý sa pridŕža verzií a vokalizácie masoretskej tra­ dície. V pravom stĺpci sa nachádza preklad z gréčtiny podľa Ralphovho vyda­ nia. Preklady sú synchronizované a tak je možné okamžite rozpoznať rozdiely medzi oboma textami. Voľba týchto dvoch predlôh je inšpirovaná starovekou tradíciou. V Katolíckej cirkvi bol pre liturgické potreby určený latinský preklad známy ako Neovulgata, ktorý vyberá určité varianty raz z gréckeho textu, raz z hebrejského textu. No pre odborné účely je potrebné vedieť, ako číta daný text Septuaginta a ako masoreti. Keďže prví cirkevní otcovia považovali text Septuaginty za inšpirovaný, mnohé vysvetlenia a následne aj dogmatické záve­ ry definované na prvých konciloch majú v pozadí grécky, a nie hebrejský text. Preto je dôležité, aby si čitateľ mohol porovnať oba texty a vidieť hĺbku Božie­ ho slova, ako ju zachytáva hebrejská a grécka tradícia. Druhá časť komentára je určená úzko špecializovanej verejnosti a predpo­ kladá základy hebrejčiny a gréčtiny. Jej hlavným cieľom je vysvetliť gramatic­ ké a lexikálne otázky, ktoré by si mohol položiť človek, ktorý číta Bibliu v pô­ vodných jazykoch. Táto časť chce vysvetliť niektoré sporné lingvistické otázky, odôvodniť prekladový variant a, ak to je potrebné, aj etymológiu slova. Dôleži­ tou časťou je tiež diskusia o textových variantoch. Keďže text Svätého písma sa zachoval v mnohých manuskriptoch, tu sa rozoberajú niektoré zmeny, najmä ak sú dôležité pre pochopenie textu alebo z teologického hľadiska. Jadrom komentára je komentovanie jednotlivých výrazov a spojení. Táto časť je určená širšej verejnosti, ktorá sa neuspokojí s poznámkami v doterajších vydaniach Svätého písma. Chce odpovedať na otázky, ktoré by si čitateľ mohol klásť pri čítaní tejto state. Preto sú tu vysvetlené niektoré geografické termíny, historické pozadie niektorých udalostí, kultúrne a sociálne pozadie niektorých javov, ktoré sú ťažko pochopiteľné pre dnešného čitateľa. Ten tu nájde, ako sa dané slovo alebo termín používa v iných častiach Svätého písma a aký môže mať význam. Ponúkajú sa mu aj diskusie moderných exegétov. Zvláštnosťou tejto časti je, že čitateľ môže vidieť nielen to, ako moderní exegéti interpretujú túto stať, ale aj ako ju interpretovali rabíni a cirkevní otcovia. Tak je možné

Abdiáš, Jonáš, Micheáš

11

Úvod vstúpiť do dialogu nielen so súčasnými komentátormi, ale načrieť aj do prame­ ňov našej tradície. Štvrtá časť tohto komentára má syntetický charakter. Zatiaľ čo cieľom pred­ chádzajúcich častí bolo analyzovať jednotlivé spojenia, táto časť si kladie otáz­ ku, čo nám chce povedať stať ako celok. Zaradenie tejto state má svoj význam. Predovšetkým chce odpovedať na problém modernej exegézy. O jednotlivých slovách, výrazoch a spojeniach sa dá veľa diskutovať, ale čitateľ sa ľahko stratí v mori detailov a niekedy aj protichodných názorov. Preto cieľom tejto časti je zachytiť posolstvo state. Čitateľ v nej nájde štruktúru, ktorá mu rozdelí časť na menšie celky a ukáže, ako sú navzájom pospájané. Potom nasleduje opis, ktorý zachytáva dynamiku state, jej napätie a hlavný problém, ako aj jeho riešenie. Ďalej v niektorých prípadoch nasledujú témy, napr. strachu a pod. Poslednou časťou je aplikácia state na súčasné podmienky. Ak má Sväté pís­ mo zostať inšpirovaným Božím slovom, je nemožne obísť túto časť. Jej cieľom je odpovedať na otázku, čo môže tento staroveký text povedať dnešnému či­ tateľovi, ako sa Boh k nemu prihovára cez tieto riadky, ktoré sú mnohokrát na prvý pohľad nezrozumiteľné. Táto časť chce ukázať, ako by sa takáto stať mohla použiť alebo ako sa použila v teológii, liturgii a pastorácii v prostredí dnešné­ ho Slovenska. Niektoré časti, napr. Jonáš v bruchu ryby, zanechávajú v čitateľo­ vi veľmi hlboký dojem, lebo sa v nich odzrkadľuje životná skúsenosť autora. Táto časť začína teologickou aplikáciou, ktorá načrtáva, ako by sa takáto stať mohla uplatniť nielen v teológii, ale aj v diskusiách súčasného človeka. Tak sa do popredia dostáva naše chápanie Boha a jeho spravodlivosti, spôsob, ako sa klaňať Bohu a pod. Autor neobchádza ani také dôležité témy, akými sú napl­ nenie Micheášovho proroctva v Ježišovi Kristovi, otázka zjednotenia na konci vekov a pod. Ďalej nasleduje aplikácia v liturgii. Na rozdiel od komentára ku Knihe Genezis, v tomto dieli čitateľ môže nájsť aj používanie v gréckokato­ líckej liturgii a tiež v niektorých protestantských liturgiách. Podľa kresťanskej tradície Sväté písmo nebolo určené len na osobné vzdelávanie a meditáciu, ale jeho aktualizácia nastáva práve v liturgii. Cirkev vyberá niektoré state pre určité sviatky a tak dáva starovekému textu nový význam. Niekedy vysvetľuje danú stať pomocou žalmu alebo ju prepája s čítaniami z Nového zákona. Tak stať ne­ ostáva len svetlom pre jednotlivca, ale osvetľuje cestu pre spoločenstvo, ktoré je zhromaždené okolo oltárneho stola, pri hrobe blízkeho alebo pri narodení dieťaťa. Liturgia tak používa Božie slovo, aby dala človeku nádej, poukázala na jeho hriešnosť alebo mu otvorila cestu do nového života. Poslednou časťou aplikácie danej state je načrtnutie jej pastoračného pou­ žitia. Niektoré témy prítomné u komentovaných prorokov sú neustále aktu­ álne ako napr. sociálna nespravodlivosť, odhaľovanie zbedačovania ľudí, od­ vaha poukázať na chyby mocných a nespolupracovať s nimi. Táto časť nechce ponúknuť vypracované homílie alebo prípravu na vyučovanie náboženstva. Jej cieľom je skôr otvoriť človekovi, ktorý pracuje so Svätým písmom, určité vízie,

12

Komentáre k Starému zákonu

Úvod

ako by sa Božie slovo mohlo použiť v praxi. Je potom na čitateľovi, aby si vy­ bral, čo potrebuje pre veriacich, ku ktorým sa prihovára, a zvolil si jazyk, kto­ rým toto posolstvo podá prijateľným spôsobom. Táto časť ani nijaká iná však nikdy nahradí modlitbu kazateľa a jeho vernosť v osobnom živote, bez ktorej ani ten najlepší komentár neprinesie skutočnú radostnú zvesť. Na záver možno povedať, že ani jedno dielo tohto charakteru sa nerodí vo vákuu. Na Slovensku túto prácu pripravovalo úsilie niekoľkých generácií biblistov, ktorí mnohokrát v ťažkých podmienkach predchádzajúceho reži­ mu prekladmi alebo vlastnou tvorbou udržiavali živý záujem o Božie slovo. Ich obete, ako aj usilovná práca celej porevolučnej generácie prinášajú prvé ovocie. Toto dielo je predovšetkým odpoveďou na potreby dnešného čitateľa a jeho otázky. Je však aj produktom dlhoročnej namáhavej práce, štúdií a obetí autora. Napísanie takého diela si vyžadovalo zvládnutie viacerých mŕtvych a ži­ vých jazykov, exegetických techník a súčasných diskusií odborníkov. Dielo nie je len súhrnom niekoľkých komentárov, aleje produktom, ktorý poukazuje na kreativitu a vnútornú hĺbku autora, za čo mu patrí naozaj úprimná vďaka.

Peter Dubovský SJ

Abdiáš, Jonáš, Micheáš

13

Úvod

Skratky Anchor Bible Anchor Bible Dictionary Arbeiten zur Bibel und ihrer Geschichte AnBib Analecta Biblica a pod. a podobne aplik. aplikácia akk. akkadský, akkadsky ar. arménsky aram. aramejský, aramejsky asyr. asýrsky AOAT Altorientalische Texte zum Alten Testament ATD Das Alte Testament Deutsch atd. a tak ďalej ATS Arbeiten zu Text und Sprache im Alten Testament bab. babylonský, babylonský, bavli BarAp Baruchova apokalypsa BBB Bonner Biblische Beiträge BET Beträge zur biblischen Exege­ se und Theologie Bib Biblica bibi. biblický BiKi Bibel und Kirche Biblia Hebraica Stuttgartensia BHS Bibliothek der Kircheväter BK Biblischer Komentár Altes BKAT Testament cca cirka Biblisch-theologische Studien BThS BTP Poľská Biblia Tysiaclecia 1984 BWANT Beiträge zur Wissenschaft vom Alten und Neuen Testa­ ment BZ Biblische Zeitschrift BZNF Biblische Zeitschrift Neue Folge BZAW Beihefte zur Zeitschrift für die alttestamentliche BibeIwissenschafft CAC Corpus Apologetanim Christianorum saeatli secundi CCL Corpus Christianorum Series Latina CEP Český ekumenický preklad 1985 CSCO Corpus Scriptorum Christiana-

AB ABD ABG

Abdiáš, Jonáš, Micheáš

rum Orientalium Corpus Scriptorum Ecclesiasticorum Latinorum DJD Discoveries in the Judean Desert Dtr deutoronomistická tradícia DtRb Deuteronomium Rabba EAE1 Amarna Briefe ECAV Evanjelická cirkev augsburgského vyznania EIN Einheitsübersetzung ERV English Revised Version 1885 ESOO J.S. Assemani, ed. Sancti Patris nostri Ephraem Syri Opera omnia ExRb Exodus Rabba FC Fontes Christiani FCH The Fathers of the Church FS Festschrift FRIANT Forschungen zur Religion und Literatur des Alten und Neuen Testaments GnRb Genesis Rabba gr. grécky hebr. hebrejský, hebrejsky Hen Kniha Henochova HBS Herders biblische Studien HThKNT Herders theologischer Kom­ mentar zum Neuen Testament HThKAT Herders theologischer Kommentar zum Alten Testament IEP San Paolo Edizione 1995 JB Bible deJerusalem (1955) jer. jeruzalemský JHS Journal of Hebrew Studies JSOT Journal for the Study of the Old Testament JSOT Sup Journal for the Study of the Old Testament Supplement Jub Knihajubilei kap. kapitola, kapitoly KJV Kingjames Version (1611) = Authorized Version kom. komentár kômp. kompozícia kopt. koptský Kŕ. Kristus CSEL

15

Úvod

latinský, latinsky liturgický Levitikus Rabba Septuaginta mužský rod masoretský text New Englisch Bible (1970) Numeri Rabba Náreky Rabba New Kingjames Version (1982) New Revised Standard Version (1989) NVg Neovulgata NZ Nový zákon os. osoba ÖBS Österreichische biblische Studien patr. patristický perz. perzský PeshMich Pešer Micheáš PG Patrologiae Cursus Completus. Series Graeca PL Patrologiae Cursus Conrpletus. Series Latina plurál pí­ po Patrologia Orientalis po Kr. po Kristovi podst. m. podstatné meno potov, porovnaj pozn. poznámka před Kr. pred Kristom PS Patrologia Syriaca PTS Patristische Texte und Studien Kumránske spisy r. rok R. rabín rab. rabínsky RivBiblt Rivista Biblica !taliana RST Ruský synodálny text SBB Stuttgarter Biblische Beiträge SBS Stuttgarter Bibelstudien SBAB Stutgarter biblische Aufsatz­ bände SBV staroveký Blízky východ Source Chrétiennes SC

lat. lit. LvRb LXX m. r. MT NEB NmRb NarRb NKJ NRSV

16

scripta semitský singulár Sibylině orákulá slovenský, slovensky Sväté písmo 1995 storočie sumerský, sumersky Studium Biblicum Franciscanum.Analecta SV. svätý sýr. sýrsky SZ Starý zákon t.j. to jest tab. tabulka teologický teol. Theologische Quartalschrift ThQ_ ThWAT G. J. Botterweck - H. Ring­ gen - H. J. Fabry (vyd.), Theologisches Wörterbuch zum Alten Testament = TDOTQang. verzia) tis. tisícročie tzv. takzvaný ugar. ugaritský, ugaritsky v. verš, verše Vulgata Vg VT Vetus Testamentům Vetus Testamentům SuppleVTSup menta WBC World Biblical Commentary WMANT Wissenschaftliche Monogra­ phien zum Alten und Neuen Testament WUNT Wissenschaftliche Untersu­ chungen zum Neuen Testa­ ment ZAH Zeitschrift für Althebraistik ZAR Zeitschrift für altorientalische und biblische Rechtsges­ chichte ZAW Zeitschrift für die Alttestamentliche Wissenschaft ZV. zväzok ž. r. ženský rod

Scrip. sem. sgSibOr slov. SSV stör. sum. SBFAn

Komentáre k Starému zákonu

Úvod

Mená spomínaných cirkevných otcov a ich spisov Ambróz, Deparadiso 1,2: PL 14, cd. J.-P. Mignc, Paris: Mignc, 1866. — Defngasaecnli, CSEL 32/2, cd. C. Schcnkl, Wien: Tcmpsky, 1897. — De interpelatione lob et David, CSEL 32,2 ed. C. Schcnkl, Wien: Tempsky, 1897. — Depoenitentia libri dno, PL 16, ed. J.-P. Migne, Paris: Mignc, 1880. — Explanatio psalmornm XII, CSEL 64, ed. M. Petschenig, Wien: 1999. — Epistnlae, CSEL 32/2, CSEL 82/1-3, ed. C. Schenkl, Wien: Tempsky, 1968. Apoštolské tradície. FC 1, ed. W Geerlings, Herder, 1991. Augustín, Epištola ad Hieronymnm, CSEL 34,2, ed. A. Goldbacher, Wien: Tempsky, 1898. — De civitate Dei, CCL 47-48, ed. B. Dombrat a A Kalb, Turnhout: Brepols, 1955. — Enarrationes in Psalmos, CCL 38, ed. Turnhout: Brepols, 1956. — Epistttlae, 31-123, CSEL 34,2; CSEL 57, ed. A Goldbacher, Wien: Tempsky, 1895 - 1923. AtanAz, De Incamatione, SC 199, ed. Ch. Kannengiesser, Paris: Cerf, 1973. Bažil Velký, Regnlaefiisins tractatae, PG 31, ed.J.‫־‬P. Migne, Paris: Migne, 1857. Béďa Ctihodný, De tabemaailo et vasis eins ac vestibns sacerdotnm libri III, CCL 119/A, ed. D. Hurst, Turnhout: Brepols, 1969. — Hexameron, CCL 118/A, ed. C. W Jones, Turnhout: Brepols, 1967. — ExpositioActnmApostolornm, CCSL121, ed. Μ. L. W Laistner, Turnholti: Bre­ pols, 1983. Constitutions ofthe Holy Apostles, ed. Donaldson J.LL.D., in Ante-Nicene Fathers (fy. 7f Fathers ofthe Third and Forth Centuries: Lactantins, Venantins, Asterins, Victorinns, Dionysius, Apostolic Teaching and Constitutions, Homily, ed. Schaff Philip, Edin­ burg: T&T Clark, 1819 - 1893; http://www.ccel.org/ccel/schaff/anf07.ix.html Cyril Alexandrijský, Commentarii in Micheam, PG 71, ed. J.-P. Migne, Paris: Migne, 1857 - 1886. — InAbdiam Prophetam Commentarins, PG 71, ed. J.-P. Migne, Paris: Migne, 1857 -1886. Cyril Jeruzalemský, Catechesis, PG 33, ed. J.-P. Migne, Paris: Migne, 1857. — InAbdiam, PG 33, ed. J.-P. Migne, Paris: Migne, 1857. Efrém Sýrsky, Sancti Patris nostri Ephraem Syri opera omnia, Rome, 1732-1746. — In Jonam Prophetam et depoenitentia Ninivitamm, ed. O. Bardenhewer, BK 37, München, 1831-1854. — Explanatio evangelii concordantis, CSCO 145 (scrip, ar. 2), ed. L. Leoloir, Lou­ vain, 1964. Gregor Nazianzský, Sermones 13‫־‬, SC 247, ed. P. Gallay, Paris: Cerf, 1978. — Sermones 27-31, SC 250, ed. P. Gallay, Paris: Cerf, 1978. — Sermones 38-41, SC 358, ed. P. Gallay, Paris: Cerf, 1990. Gregor Velký, Homiliae de Hesechiel 2, SC 360, ed. P. Gallay, Paris: Cerf, 1978. Hieronym, Commentarii in Prophetas Minores, CCL 76, ed. Μ. Adriaen, Turnholti: Bre­ pols, 1969. — Commentarins in lonam Prophetam, FC 60, F. Risse, Turnhout: Brepols, 2003. Hypolit, Contra Noetnm, PG 10, ed. J.-P. Migne, Paris: Migne, 1810. Irene; Lyonský, Adversns Haereses, SC 100, ed. A Rousseau, Paris: Cerf, 1965. Isho’dad z Merv, Commentarii in Micheam, CSCO 303 (scrip, syr. 128), ed. C. van den Eynde, Louvain, 1969. JAn CassiAn, Conlatio, SC 54, ed. E. Pichery, Paris: Cerf, 1958. JAn Zlatoústy (Chryzostom), Homiliae. In Paralyticnm demissnm pertectnm 6, PG 51, ed.

Abdiáš, Jonáš, Micheáš

17

Úvod

Migne, Paris: Migne, 1862. — De incomprehensibili Dei natura, Homiliae VI, PG 48, ed. J.-P. Migne, Paris: Migne, 1859. — Homiliae VDepoenitentia, PG 49, ed. Migne Paris: Migne, 1859. JustIn, MuCenîk, Iustini Marțyris apologiae pro christianis, ed. M. Marcovich, Berlin: Wal­ ter de Gruyter, 1994. — Dialognscum Tiypbone, PTS 47, ed. M. Marcovich, Berlin: Walter de Gruyter, 1997. Metod Olympsky, Convivium decern virginum, SC 95, ed. H. Musurillo, Paris: Cerf, 1963. Origenes, Commentaria in EvangeliumJoannis, SC 290, ed. C. Blanc, Paris: Cerf, 1982. — Contra Celsum, SC 147, ed. M. Robert, Paris: Cerf, 1969. — Homiliaein Lucam, PG 13, ed. J.-P. Migne, Paris: Migne, 1865. — Homiliaein Ezecbielem, SC 352, ed. M. Borret, Paris: Cerf, 1989. — HomiliaeinJeremiam, SC 238, ed. P. Husson, P. Nautin, SC 238, Paris: Cerf, 1977. PaciAn z Barcelony, In: The Fathers ofthe Church. A Neto Translation, zv. 99; Iberian Fathers, Zv■ 3, Parian ofBarcelona, Orosius ofBraga, ed. G. Hanson Graig, Ohio 1999. Pachomius, S. Pachomii Vita. Bobairicescripta, CSCO 107 (script, kopt. 11), ed. L. Th. Lefort, Lovani, 1964. SalviAn, Presbyter, Salviani presbyteriMassiliensis opera omnia, CSEL 8, ed. F. Pauly, Wien, 1888. Teodoret.Tyconius, Liber regularum, SC 488, ed. F. Petit, Louvain: Paris: Cerf, 2004. Teodoret z Cyru, Commentarii in Micheam, PG 81, ed. J.-P. Migne, Paris: Migne, 1709 1718. — Commentarii inAbdiam, PG 81, ed. J.-P. Migne, Paris: Migne, 1709 — 1718. Teodor z Mopsvestie, Commentarius inXIIProphetasMinores, PG 66, ed. J.-P. Migne, Paris: Migne, 1859. TertuliAn, DeResurectione Camis, PL 2, ed. J.-P. Migne, Paris: Migne, 1879. —Adversus Marcionem, SC 399, ed. R. Braun, Paris: Cerf, 1994.

18

Komentáre k Starému zákonu

Úvod

Mená spomínaných rabínov a použitých rabínskych spisov Baba Batra, traktát Talmudu, seder Neftkin. Bavli Aboda Zara, traktát Talmudu, seder Neftkin. Bavli Baba Batra, traktát Talmudu, seder Ne^ikin. Bavli Gittin, traktát Talmudu, Seder Našim. Berachot, traktát Talmudu, Seder Zeraim. Berešit Rabba, skrátene GnRb, komentár ku Knihe Genezis, súčasť rozsiahlej zbierky Midraš Rabba. R. Elazar BenAzaria, učenec z prvej generácie tannaim, popredný člen sanhedrinu (naši) (okolo r. 90). Entvin, traktát Talmudu, Seder Moed. Chagiga, traktát Talmudu, Seder Moed. R. Ibn Ezra, Avram, (1089 - asi 1164), autor klasického komentára k celému Tanachu. Toto dielo sa vyznačuje gramatickou a lingvistickou analýzou. Jalkut, Midráš ktorého autorom je R. Simeon. Ketnbot, traktát Talmudu, Seder Našim. Kidditšin, traktát Talmudu, Seder Našim. Kimchi, pozri Radak. Leviticns Rabba, skrátene LvRb, komentár ku Knihe Levitikus, súčasť rozsiahlej zbierky Midraš Rabba. Mecbilta, tanaitický halachický midraš ku Knihe Exodus. Midraš(MidrašRabba), výber z halachickej alebo/a haggadickej náuky učencov (tanna­ im a amoraim), usporiadaný podľa veršov Písma. Midraš(MidrašRabba), výber z halachickej alebo/a haggadickej náuky učencov (tanna­ im a amoraim), usporiadaný podľa veršov Písma. MidrašJonáš, v štandardných vydaniach sa skladá z dvoch častí. Prvá je obsiahnutá v Jal­ kut k Jonášovi a druhá (od v. 2,11) je do hebrejčiny preložená zo Zoharu. Náreky Rabba, skrátene NárRb, komentár ku Knihe Náreky, súčasť rozsiahlej zbierky Midraš Rabba. Pea, traktát Talmudu, Seder Zeraim. Pesachim, traktát Talmudu, Seder Moed. Pesikta de Rav Kahana, staroveká zbierka midrašov k niektorým častiam Pentateuchu, ako aj k haftarot na sviatky a výnimočné soboty od R. Kahanu, pravdepodobne jedného z amoraim a žiaka RAVA(2. stor.). Pesikta Rabbati, zbierka midrašových kázní, spísaných Pesikta Rabbati, zbierka midrašových kázní, spísaných za čas gaonov k týždenným čítaniam z Tóry, k niektorým haftarot a k výnimočným sobotám. Pieseň Rabba, skrátene PiesRb, komentár ku Knihe Pieseň piesní, súčasť rozsiahlej zbierky Midraš Rabba. PirkedeR. Eliezer, midraš spísaný školou tanna R. Eliezera Ben Hyrkana (okolo r. 100) približne 7. - 8. stor. Radak, akronym pre R. Davida Kimchiho (1160 - 1235) z Provensálska. Bol popredným biblickým komentátorom a gramatikom. Z jeho komentára k Tanachu sa zacho­ val iba komentár ku Knihe Genezis, Prorokom, Žalmom, Prísloviam a Knihám Kroník. Ralbag, akronym Sanhedrin, traktát Talmudu, Seder Neftkin. Raší, akronym pre R. Šlomo Jicci iakiho (1040 - 1105) z Francúzska, pokladaného za komentátora par excellence. Jeho komentár k Pentateuchu a k Talmudu predsta­ vuje dodnes základné dielo pre pochopenie týchto textov. Abdiáš, Jonáš, Micheáš

19

Úvod RošHašana, traktát Talmudu, SederMoed. RutRabba, skrátene RútRb, komentár ku Knihe Rút, súčasť rozsiahlej zbierky Midraš Rabba. Sanhedrin, traktát Talmudu, SederNezikin. Šifře, tannaitický halachický midraš ku Knihe Numeri a Deuteronómium. Sota, traktát Talmudu, Seder Našim. Sukka, traktát Talmudu, SederMoed. Šabbat, traktát Talmudu, SederMoed. Taanit, traktát Talmudu, SederMoed. Talmud Bavli, (bab. Talmud), tiež tzv. Babylonský Talmud, ktorý spísali učenci saboraim v Babylonskom meste Súra začiatkom 6. stor. TalmudJerušalmi, (jer. Talmud), tiež tzv. Palestínsky Talmud, ktorý spísali učenci, amoraim v Palestíne v 3. - 5. stor. Hoci sa tradične nazývaJeruzalemský, bol spísaný v Galilei (Tiberias), kedže Rimania po r. 135 zakázali Židom obývať Jeruzalem. TargumJonatban, aramejská parafráza Pentateuchu, ktorú niektorí pripisujú Jonathanoví Ben Uzielovi, žiakovi Hillela. Podľa iných iniciály T. J. znamenajú Talmud . Jerušalmi. Taigum Onkelos, autoritatívny preklad Pentateuchu do aramejčiny od prozelytu Onkelosa (okolo r. 90), ktorý získal odobrenie svojho interpretatívneho prekladu od svojich učiteľov, tannaim R. Eliezera a R. Jehošuu. Taz, akronym od Tureho Zahava, základný komentár k Šulchan.

20

Komentáre k Starému zákonu

Úvod

Použitá literatúra Achtemeier, E. 1999. Minor Propbets I. Carlisle. Agenda Evanjelickej cirkvi augsburského vyhnania na Slovensku, 1996. Albertz, R. 1978. Persönliche Frömmigkeit und offizielle Religion. Stuttgart. Alfaro, J. 1.1989. Justice and Loyalty. A Commentary on the Book ofMicah. Edinburgh. Alonso Schökel, L. 1963. Estudios depoética hebrea. Barcelona. Andersen, E L, Freľdmanj, D. N. 2000. Micah. A New Translation with Introduction and Commentaiy. Doubleday. Bándy, J. 2004. Exegéza Knihy proroka Jonáša. Bratislava. — 2000. Jubilejný rok v Zákone o svätosti (Lv 25). In Rok milosti Pána. Zborník prí­ spevkov z 3. medzinárodnej biblickej konferencie konanej v dňoch 2.-4. novembra 1222 na KPFsv. Ondreja ŽU v Ružomberku, edited by A. Tyrol, B. Kl'uska. Ružomberok:?—15. Barbiero, G. 1991. Ľasino del nemico. Rinuncia alia vendetta eamore del nemico nella legislazione dell’Antico Testamente (Es 23,4-5; Dtn 22,1-4; Lv 19,17-18) (AnBib 128). Róma. Barlľtt.J. R. 1989. Edom and the Edomites. Sheffield. Barthélemy, D. 1992. Critique textuelle de ľAncient Testament. Tome 3. Ézéchiel, Daniel et les 12 Prophétes. Göttingen. Baumann, G. 2005. Gottes Gewalt im Wandel. Traditionsgeschichtliche und intertextuelle Studien zu Nahum 1,2-8 (WMANT108). Neukirchen - Vluyn. Bechtel, L.M. 1991. Shame as a Sanction ofSocial Control in Biblical Israel: Judicial, Political, and Social Shaming. JSOT49:47-76. Bender, C. 2008. Die Sprache des Textilen. Untersuchungen zu Kleidung und Textilien im Alten Testament (BWANT177). Stuttgart. Ben Zvi, E. V29G A Historical-Critical Study ofthe Book ofObadiah. Berlin. — 2009. Jonah 4:11 and the Metaprophetic Character of the Book ofJonah./HS 9 (http://www.arts.ualberta.ca/JHS/Articles/article_107.pdf). — 2000. Micah. Cambridge. Berges, U. 2002. Klagelieder(JAThKKC). Freiburg. Beuken, WA. Μ. 2003.Jesaja 1-12 (HThKAT). Freiburg. Biddle, M. E. 2007. Obadjah-Jonah-Micah in Canonical Context: The Nature of Pro­ phetic Literature and Hermeneutics. Interpretation 61:154—166. Bolin, T. Μ. 2009. Eternal Delight and Deliciousness. The Book ofJonah after Ten Years./HS 9 (http://www.arts.ualberta.ca/JHS/Articles/article_106.pdf ). Bolin, T. Μ. 1993. Freedom beyond Forgiveness. The Book ofJonah Reexamined (JSOTSup 236). Sheffield. Bravo, A. 2003. Jona und Jesus. Biblische Paradigma der toleranten Intoleranz und der intoleranten Toleranz. BiKi 58:228-231. Braulik, G. 2000. Ako sa odstraňuje chudoba. Kjubilejnému roku posvätného zákona (Lev 25) a zákonom o chudobných v deuteronomickom kódexe (Dt 15, 24). In Rok milosti Pána. Zborník príspevkov z 3■ medzinárodnej biblickej konferencie konanej v dňoch 2.-4. novembra 1222 na KPFsv. Ondreja ŽU v Ružomberku, edited by A Tyrol, B. Kl’uska. Ružomberok:131-143. — 2003. Die alttestamentlichen Lesungen der Ostervigil. Erarbeitung eines Vorschlags. In Ostemacht undAltes Testament, edited by G. Braulik, N. Lohfink (ÖBS 22). Frankfurt/M:41-79. — 1988. Die Ausdrücke Für ‫״‬Gesetz“ im Buch Deuteronomium. In Studien zur Theologie des Deuteronomiums (SBAB 2). Stuttgart:ll-38. — 1988. Freiheit und Frieden. In Studien zur Theologie des Deuteronomiums (SBAB 2). Stuttgart:219-230. Abdiáš, Jonáš, Micheáš

21

Úvod — 2001. Gottes Ruhe - das Land oder der Tempel? In Studien zum Deuteronomium und seiner Nachgeschichte (SBAB 33). Stuttgart:2O3-211. Braun, R. E. 1993. The Birth ofthe Messiah. A Commentary on the Infancy Narratives in the Gospels ofMatthew and Luke. New York. Brin, G. 1989. Micah 2,1213‫־‬. ATextual and Ideological Study. ZAW101:118-124. Brody A. J. 1998. “Each Man Cried Out to his God" The Specialized Religion ofCanaanite and Phoenician Seafarers. Georgia. Carbone, S. P., Rizzi, G. 2001. Aggeo, Gioele, Giona, Malachia secondo il testo ehraico masoretico; secondo la versionegreca della LXX; secondo la parafi-asi aramaica targumica. Lettura ebraica,greca earamaica. Bologna. — 1996. Il libro di Michea secondo il testo ebraico Masoretico, secondo la versionegreca della LXX, secondo la parafrasi aramaica targumica. Bologna. Carroll, R. P. 1992. Night without Vision. Micah and the Prophets. In The Scriptures and the Scrolls. Studies in Honourfo AS. Van der Woude on the Occasion ofhis 65,b Birthday, edited by F. García Martinez, A. Holhorst, C. J. Labuschagne (VTSupp 49):74-84. CrUsemann, F. 1993. Bewahrung der Freiheit. Das Thema des Dekalogs in sozialgeschichtlicher Perspektive. Güttersloh. —1997. Die Tora. Theologie and Sozialgeschichte des alttestamentlichen Gesetzes. München. Diár Gréckokatolíka 2008. 2007. Byzant Košice. Vydavateľstvo Spolku sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach. Dicou, B. 1994. Edom, Israel's Brother and Antagonist. The Role ofEdom in Biblical Prophety and Story (JSOTSup 169). Sheffield. Dietrich, W 2002. Ninive in der Bibel. In Theopolitik - Studiert zur Theologie und Ethik des Alten Testaments, edited by W Dietrich. Neukirchen - VIuyn:239-254 Dohmen, Ch. 1988. ‫ל‬0‫ פ‬psi. In 7WWTVI:688-698. Dubovský, P. (cd). 2008. Genezis. Trnava. — 2006. Hezekiah and theAssyrian Spies: Reconstruction ofthe Neo-Assyrian Intelligence Services and its Significancefor 2 Kings 18-19 (Biblica et orientalia 49). Roma. Dubovský, P., Sova, Μ. 2005. Návrh transliterácie a prepisu hebrejských spoluhlások a samohlások do slovenčiny. Štúdia Biblica Slovaca 2005:73-76. Duval Y.-M. 1973. Le livre deJonas dans la litérature Cbrétienne grecque et latine. Sources et influence du Commentaire stirJonas de saintJérôme. Paris. Ebach, J. 1995. Über ‫״‬Freiheit“ und ‫״‬Heimat“. Aspekte und Tendenzen der ‫מנוחה‬. In Hiobs Post. Gesammelte Aufsätze Zlזירא‬keď hovorí, že sa bojí Boha. Zdá sa, že aj u mužov prichádza k postupnej premene a prvotný strach z prírodných živlov sa mení na náboženský strach - bázeň pred bohom, ako to výstižne vyjadruje gr. preklad ctím si σέβομαι. Paradoxom je, že Jonášova bázeň pred svojím Bo‫־‬ hom ho necháva mlčanlivým, nečinným a odmietavým, pričom námorníkmi tento neznámy Boh otriasa, čo zaznieva v ich otázke: ‫״‬Čo si to urobil?“ Na úteku ho už druhý raz napomínajú ľudia, ktorí jeho Boha nepoznajú. Prvý raz ho vyzýva kapitán, aby sa v modlitbe obrátil na svojho Boha (v. 6). Pritom Jonáša

1,8

104

Komentáre k Starému zákonu

Komentár oslovil formou imperatívov pripomínajúcich tie, ktorými PÁN poslal na za­ čiatku rozprávania Jonáša do Ninive {vstaň, volaj). Aj námorníci sa obracajú na Jonáša tými istými slovami, aké zazneli na začiatku Knihy Genezis, keď sa Boh v rajskej záhrade pýtal ženy na jej skutok: Čo si to urobila? (Gn 3,13). Kontext je podobný. Prví ľudia sa skryli pred PÁNOM, lebo sa ho báli. Vystrašení muži kladú Jonášovi tú istú otázku, ktorú Boh položil prvým ľuďom po neuposlúch­ nutí jeho príkazu. Otázka vytvára v rozprávaní pozadie, pred ktorým Jonášo­ vo konanie dostáva podobu prečinu, porovnateľného s hriechom prvých ľudí. Veď ide o Jonášov útek spred PÁNOVEJ tváre. Námorníci sa nevzdávajú v úsilí poznať pravdu, vyvodiť následky a na ich ‫ !־‬q! základe konať pre vlastnú záchranu. Postupne prichádzajú na to, čo sa oko­ lo nich odohráva, a začínajú si uvedomovať, že Jonáš je kľúčom k pochope­ niu udalostí. Ich otázka je ďalším krokom na ceste k záchrane života a zároveň k poznávaniu Jonášovho Boha. K pravde sa však len veľmi ťažko prepracováva­ jú. Podľa otázky: Čo máme s tebou urobiť? námorníci tušia, že ďalším krokom pre vlastnú záchranu je urobiť niečo s Jonášom. Vrhnite ma —V Knihe proroka Jonáša sa venuje veľká pozornosť slovu ako 1»12 takému (porov. kom. k 1,4). Autor s obľubou opakuje rovnaké slová, pričom ich rozličnými kombináciami stavia do nového svetla alebo im dáva hlbší zmy­ sel. Slovo vrhnúť sa v stati opakuje štyrikrát. Najprv PÁN vrhá veľký vietor na more, aby vyvolal búrku, a tak Jonášovi prekazil útek (1,4). Námorníci vrhajú do mora lodné náradie, aby odľahčili loď, a tým si zachránili život (1,5). Jo­ náš vyzýva mužov na lodi, aby ho vrhli do mora, čím by sa búrka utíšila (1,12). Slovo sa posledný raz vyskytuje v texte, ktorý opisuje vrhnutie Jonáša do mora (1,15). V tomto prípade sa naplnia očakávania námorníkov - more sa utíši a ich život je v bezpečí. Aj PÁN dosiahne svoj cieľ: prekazí prorokovi útek, pričom Jonáš pochopí, že útek pred PÁNOM nie je možný. Slovo vrhnúť je tak použité v rôznych významoch: vrhnúť vietor (Šaul vrhá kópiu na Dávida ako zbraň 1 Sam 18,11; 20,33), vyhodiť (odľahčiť loď), hodiť do mora (muž cez palubu). Jednotlivé výskyty slova navzájom súvisia. Keď PÁN vrhol vietor na more, roz­ búrilo sa, po vhodení Jonáša do mora sa utíšilo. Námorníci vyhadzovaním lod­ ného náradia akoby naznačovali, že to je činnosť, ktorá vedie k záchrane (1,5). Jonáš im to nakoniec potvrdí, keď navrhne, aby jeho samého hodili do mora. Slovo dosahuje najpôsobivejší význam vrhnutím Jonáša do mora s domnelým následkom istej smrti utopením. Lebo ja viem, že pre mňa vás postihla táto veľká búrka. - Jonáš je teraz presvedčený o tom, že PÁN ho dostihol aj napriek vzdialenosti a odmietnu­ tiu poslania. Jeho útek do Taršišu sa napriek začiatočným úspechom nevydaril. Končí. Veľkou zvláštnosťou je, že si Jonáš v tejto situácii volí smrť namiesto modlitby alebo úkonu, ktorým by pohol Boha k odpusteniu a zmiereniu. Jonáš predsa od začiatku vie, že Boh je milostivý, ako to vyznáva v 4,2 (porov. kom. k 4,2). VStarom aj Novom zákone uvedomenie si viny obyčajne sprevádza pros-

Kniha proroka Jonáša 1,4-16

105

Jonáš a námorníci ba o odpustenie alebo otázka, akú dali mužovia na lodi Jonášovi. Jonáš nejde touto cestou. Aj keď pozná pravdu o príčine nešťastia, vinu nevyznáva. Ostáva zanovito verný svojmu prvému rozhodnutiu. Podobne ako pri výzve Vstaň a chod do Ninive! (1,2) vyplní len prvú polovicu a aj tentoraz ostáva priznanie len pri prvej časti. Jonáš s istotou tvrdí, žepoznáWiy príčinu nešťastia. Rovnako s istotou tvrdí, že už od začiatku vedel, aký je Boh (4,2). Paradoxné je, že jasné poznanie nevedie Jonáša k správnemu konaniu. Aj napriek poznaniu a istote sa Jonáš rozhodne pre útek a neskôr pre smrť. Boh aj tentoraz, podobne ako v pripáde zlých zámerov Jozefových bratov (Gn 37-50), premení nesprávny zámer na dobro tým, že Jonášovo odmietnutie poslania ohlasovať jeho slovo premení na úspešnú misiu uprostred pohanského sveta. Patristický komentár: Búrka a zúriace more v Jonášovom rozprávaní sú podobné búrke, ktorú utišuje Ježiš, keď ho ustráchaní apoštoli zobudia. Prikazuje: ‫״‬Mlč!“ a ‫״‬Utíš sa!“. Strach núti apoštolov opustiť Ježiša pri jeho utrpení, keď v istom zmysle kvôli nemu zúri búrka. Svet zúri a búri sa, lebo Ježiš chce priviesť učeníkov k uzreniu radosti a tam, kde je aj on, k Otcovi. (Hieronym, In lonám: FC 60,129-130) Rabínsky komentár: Mišna komentuje údel neposlušného proroka nasledovne: ,Ak prorok nevykonáva svoj prorocký úrad... nebo sa postará o jeho smrť, lebo je povedané: Budem od nebo požadovať 18,19).“ (Sanhedrin 11,15) R. Abraham Vars Chijja spája Jonášovo prenasledovanie Bohom s miestom v Ez 33,8: Ak vtedy, keďpoviem be%-

božnému: Bezbožník, určite zomrieš!, nebude! hovorí(, aby si bezbožníka vystríhal pred jeho cestou, ten bezbožník zomrie pre svoju vinu, alejeho krv budem požadovať z tvojej ruky. 1,13 Tak ako Jonáš vynakladá všetko úsilie na to, aby neohlasoval cudzincom posolstvo a nezúčastnil sa na záchranných akciách námorníkov, títo, naopak, vkladajú všetko úsilie do toho, aby zachránili nielen seba, ale aj Jonáša. V úsilí veslovať k brehu prejavujú to, čo sa očakávalo od Jonáša. Ten, kto pozná príčinu diania a môže zvrátiť beh udalostí, nekoná, a tí, ktorí len tápu v poznaní, sa snažia zo všetkých síl. No podobne ako situáciu neuľahčilo fyzické odľahčenie lode na začiatku búrky, ani veslovanie nevedie k ničomu. ‫ך ן‬ Preto volali k PÁNOVI - Sloveso volať ‫ קרא‬je to isté, s akým sa obracia PÁN na Jonáša, keď mu dáva poslanie (1,2; 3,2). Rovnako aj kapitán lode vyzýva Jonáša, aby ‫״‬volal“ k svojmu Bohu. Mužovia na lodi - cudzinci - sú prví, ktorí ‫״‬volajú k PÁNOVI“. Jonáš akoby tieto priame výzvy a znaky nechcel vidieť ani počuť. Prosba námorníkov je hodná modlitby pravého Izraelitu, pretože sa naňho obracajú podobnými slovami ako starší a sudcovia ľudu vTóre vo zvláštnom prípade, keď sa nájde mŕtvy, ale vinníka nemožno označiť. Neuvaľ na nás krv nevinného - VDt 21,8 prednášajú starší a sudcovia prosbu o očistenie ľudu za nevinne vyliatu krv, hoci ani vodcovia ľudu, ani ľud nie sú vinníkmi. Potom, čo námorníci vrhnú Jonáša do mora, znova konajú ako veriaci v Izraeli. Obetujú Bohu obetu a sú označení za ‫״‬tých, čo sa boja Boha“, čo je nevyvrátiteľnou známkou správneho postoja voči Bohu v Izraeli. Na pozadí Jer 26,15 dostáva modlitba ľudí na lodi hlbší význam. Jeremiáš, pravý prorok, varuje zlý ľud (Jeruzalem) pred preliatím jeho nevinnej krvi. VJonášovom rozprávaní cudzinci prosia Boha v prítomnosti vinného proroka, ktorý uteká 106

Komentáre k Starému zákonu

Komentár

pred svojím poslaním, aby nepreliali jeho krv. V kontexte Dvanástich malých prorokov námorníci ako cudzinci stoja svojím konaním v protiklade k cudzíncom v Knihe proroka Joela (Joel 4,19.20), kde cudzinci, Edomčania, páchajú na Judejčanoch násilie, keď vylievajú ich krv v ich krajine. VJoelovom proroctve pritom Edomčania zastupujú národy, súdené na veľkom univerzálnom súde v PÁNOV deň. Krv nevinných je tu exemplárnym prečinom. Trestá sám PÁN.

Námorníci sa usilujú zachrániť Jonáša, aby nepreliali jeho krv, a to mimo jeho krajiny. Týmto sa slovné spojenie nevinná krv ‫ דם נקיא‬stáva nápadnou narážkou na záverečné vyjadrenia Joelovho proroctva. Spojením sa zároveň oslovuje základná téma Jonášovho rozprávania o Božom milosrdenstve voči tým, čo sa s Bohom snažia komunikovať, na rozdiel od Joelovho zdôrazňovania Božej spravodlivosti na súde voči tým, čo ubližujú nevinným (porov. kom. k 4,2). Patristický komentár: Zvolanie námorníkov sa podobá Pilátovmu vyhláseniu: ‫״‬Som čistý od krvi tohto človeka.“ (Mt 27,24). Pohania nechcú, aby bol Kristus potrestaný a otvorene svedčia o jeho nevine. (Hieronym, In lonám: FC 60,135)

Lebo ty si PÁN a urobil si tak, ako sa ti páčilo. - Námorníci nepoznajú zákony Tóry a jej rituály. Po Jonášovi aj oni vyslovia vyznanie. Okrem toho, že Jonášovho Boha pomenujú PÁNOM, prisúdia mu aj vlastnosť, ktorá v Izraeli nie je neznáma: Robí tak, ako sa mu páči. Táto Božia vlastnosť zaznieva z úst proroka Izaiáša: Spomeňte na veci pradávne, lebo ja som Bob a iného niet; Boh, a niet mi podobného. Od začiatku oznamujem budúcností a odpradávna, čo sa ešte nestalo. Vravím: ‫״‬Moje rozhodnutie platía všetko, čo chcem, urobím. “(Iz 46,9-10) V slovách možno vidieť aj narážku na Ž 115,3 a 135,6, v ktorom sa hovorí: Čokoľvek Pán chce, urobí na nebi i na zemi, v mori a vo všetkých priepastiach. PÁN sa pritom v obidvoch žalmoch takto odlišuje od bezmocných bohov. ‫״‬Citovaním“ slov žalmu autor predstavuje námorníkov ako znalcov Jonášových Písem a Boha. Verše 1,15-16 sú štruktúrou podobné v. 1,4-5 (Struppe 1996,100). Ohraní- 1,15 čujú scénu veľkej búrky na mori (porov. štruktúru state). Klučové slová vrhnúť a báť sa tu zároveň dostávajú svoj vrcholný význam. Chytili Jonáša a vrhli ho do mora, na čo more prestalo zúriť. - Ľudia na lodi po tom, ako zlyhali všetky možnosti záchrany, vrhajú Jonáša do mora. Pritom vyplnia presne to, čo Jonáš povedal. Utíšenie mora ako reakcia na ich čin na námorníkov silne zapôsobí. Patristický komentár: Pred utrpením Krista bludy sveta a protichodné vetry rôznych učení zúrili svetom a loď s celým ľudstvom, stvorenie, bola v nebezpečenstve. Po umučení nastalo utíšenie vo viere, pokoj na celej zemi, všeobecná istota a obrat k Bohu. (Hieronym, In lonám: FC 60,127) Rabínsky komentár: R. Simon povedal: ‫״‬Ponorili ho po kolená a more ustúpilo od svojej zúrivosti. Keď ho vytiahli k sebe, more sa znova rozzúrilo.“ (Yalqut Šimoni 2, 550) R. Eliezer ďalej rozvíja: ‫״‬Ponorili ho až po krk a more ustúpilo od svojej zúrivosti. Zodvihli ho k sebe a more sa znova rozzúrilo. Tak ho celého hodili do mora a more okamžite ustúpilo od svojej zúrivosti.“ (Pirke de Rabbi Eliezer, 10)

Veľmi sa báli PÁNA - Na začiatku vyvolali u námorníkov strach veľké vlny -j,6 ‫ן‬ (porov. 1,5). Utíšenie rozzúreného mora vyvoláva podobne veľký strach, ten-

Kniha proroka Jonáša 1,4-16

107

Jonáš a námorníci toraz však pred PÁNOM. Prvotný strach o život uprostred zúriaceho mora sa mení na strach (bázeň) pred PÁNOM uprostred utíšeného mora, mimo ne­ bezpečenstva. Strach - bázeň pred PÁNOM - predstavuje v SZ reakciu na veľ­ ký Boží skutok zjavujúci jeho moc a silu. Bázeň pred Bohom sa v hebrejčine vyjadruje ustáleným slovným spojením báť sa PÁNA (Ex 14,31 atď.), báť sa Boba (Gn 22,12 atď.). Strach cudzincov pred PÁNOM nie je biblickým rozprávaniam celkom neznámy. V Gn 20 prenikne gerarského kráľa Abimelecha strach pred PÁNOM. Rovnako Jób, žijúci v neznámej krajine Hus, je predstavený ako ten, kto sa bojí PÁNAQób 1,2). Priniesli PÁNOVI obetu a zaviazali sa sľubmi. - Obeta a sľuby sú typickou náboženskou reakciou starovekého človeka. Boh, ktorému prinášajú obetu a sľuby, je v tomto prípade PÁN. Obeta Bohu od cudzincov je v SZ skôr vý­ nimkou, ako pravidlom (porov. Mal 1,11). Hebr. sloveso obetovať rvi\ sa okrem tohto miesta spomína ešte v 2,10, kde sa Jonáš zaväzuje priniesť obetu potom, ako sa zachráni z brucha ryby. Pre obidve miesta je príznačné to, že obetovanie je prejavom vďaky za záchranu. V SZ sa tento druh obety vzťahuje na obetova­ nie zvierat, na rozdiel od potravinových a tekutých obiet.

Kompozícia state

Štruktúra Priamu reč sprevádzajú aktivity vyplývajúce z rozprávania. Striedanie kona­ nia a rozprávania sa v stati pravidelne obmieňa a vytvára nasledovnú koncentrickú štruktúru, zloženú zo šiestich rečí, popretkávaných konaním rôznych osôb (Struppe 1996, 39): 1 2 3 4 5 6 7 8 7* 6* 5* 4* 3* 2* 1*

Rozprávanie a motív strachu (v. 4.5) Modlitba posádky lode (v. 5) Rozprávanie (v. 5.6) Kapitánova reč (v. 6) Reč posádky lode (v. 7a) Rozprávanie (v. 7b) Reč posádky lode (v. 8) Jonášovo vyznanie a motív strachu (v. 9-10) Reč posádky lode (v. 10) Rozprávanie (v. 10b) Reč posádky lode (v. 11) Jonášova reč (v. 12) Rozprávanie (v. 13) Modlitba posádky lode (v. 14) Rozprávanie a motív strachu (v. 15.16)

108

Komentáre k Starému zákonu

Kompozícia

Stať opisuje udalosti počas plavby na mori. Robí to živými dialógmi. Každá jednotlivá reč je uvedená slovom povedať, ktoré osemkrát otvára reč.4 Na roz­ diel od predchádzajúcej state Boh tu nehovorí, ale koná. Necháva však preho­ voriť osadenstvo lode, pochopiteľne, k Jonášovi. Stáleje v popredí Božie slovo, pretože z úst námorníkov viac ráz zaznejú slová narážajúce na PÁNOVO slovo v otvorení knihy alebo na významné udalosti z prvých kníh SZ. Naliehavosť slov je o to väčšia, že ich hovoria cudzinci, a to izraelskému prorokovi. Obraca­ jú sa na neho formou rozkazovacieho alebo žiadacieho spôsobu, teda podobne ako PÁN na Jonáša na začiatku rozprávania. Jonáš akoby nepočul, nerozumel, nevidel. Mlčí, nekoná až do chvíle, keď sa už nedá uniknúť. Prehovorí, až keď ho vrhnutý lós usvedčí ako príčinu nešťastia a posádke hrozí smrť. Jonáš pre­ hovorí a nevypovie nič menšie ako vyznanie viery. Od tohto momentu udalosti naberajú nový spád. Jednotlivé odseky prvej časti súvisia s im zodpovedajúcimi odsekmi v druhej časti po Jonášovom vyznaní. Príkladným spôsobom sa to dá vyčítať zo začiat­ ku a z konca state. V obidvoch častiach sa opisujú navzájom súvisiace aktivity a opakované slovné spojenia:

l,4-5a Ale PÁN vrhol na more veľký vietor, takže sa na mori strhla velká búrka... Námorníci dostali strach a volali každý k svojmu bohu

1,15-16 I chytili Jonáša a vrhli ho do mora, na čo more prestalo zúriť. Tu pojal mužov veľký strach pred PÁNOM. Obetovali PÁNOVI obetu a zaviazali

sa sľubmi.

To, že PÁN vrhol na more vietor, čím rozpútal búrku, zodpovedá vrhnu­ tiu Jonáša do mora s jeho následným utíšením. Strach námorníkov na začiatku state zodpovedá velkému strachu pred PÁNOM, ktorý rozpútal veľkú búrku. Podobne aj obrátenie sa námorníkov na svojich bohov má svoj odraz v ich obe­ te Jonášovmu Bohu a v zaviazaní sa mu sľubmi. Všetko nasvedčuje tomu, že rozprávaný text nepredstavuje len vývoj uda­ lostí na rozbúrenom mori, ale hovorí aj o vnútornej premene ľudí na lodi ako o následku pochopenia jednotlivých udalostí ako znamení. Prírodné úkazy a jednotlivé úkony tak odkazujú na hlbší zmysel. Tento odhaľuje pravú sku­ točnosť namiesto zdanlivej. Aj vo zvyšku Jonášovho rozprávania sa nachádza množstvo podobných odkazov v podobe jednotlivých slov alebo činov. V usporiadaní dialógov je nápadná súvislosť medzi kapitánovou a Jonášo­ vou rečou 4 — 4*. Aj tu sa ukazuje posun od zdanlivej skutočnosti k pravej. Ka­ pitán vystupuje ako zodpovedný za loď a jej posádku, preto prichádza a hovorí k Jonášovi. Vo v. 12 sa ukazuje, že za ľudí na lodi je v skutočnosti zodpovedný 4 V 1,6.7.8.9.10.11.12.14.

Kniha proroka Jonáša 1,4-16

109

Jonáš a námorníci

Jonáš. Presvedčivo to dokazuje tým, že vie, čo třeba urobit, aby sa more utišilo. Jeho istota vyniká na pozadí kapitánovho neistého konštatovania:... a^da si nás tento Boh všimne a nezahynieme (v. 6).

Opis Jonáš je na úteku pred PÁNOM. Je to jeho odpoveď na Pánovo slovo. PÁN

reaguje ihneď. Nie slovom, ale podobne ako Jonáš činom. Vrhá na more veľ­ ký vietor. Tento vyvolá búrku na mori i búrku reakcií ľudí na lodi. Naháňanie utekajúceho proroka sa od začiatku do konca odohráva v atmosfére strachu. A niet sa čomu diviť, keďže sa dejú nezvyčajné veci. Veľký vietor vyvolá veľkú búrku na mori. Táto zúri čoraz viac. Keď nepomáha ani volanie k bohom, ani odľahčenie lode a život námorníkov je v krajnom nebezpečenstve, námorníci donútia Jonáša prehovoriť. Jonáš po prvý raz otvorí ústa a jeho výpoveď mení celý nasledovný priebeh udalostí. Je zrejmé, že v centre pozornosti stojí Joná­ šovo slovo o Bohu, ako to naznačuje štruktúra state. Zmena, ktorú Jonášovo slovo spôsobí uprostred námorníkov, sa dá porovnať so zmenou, akú spôsobi­ lo PÁNOVO slovo v Jonášovom živote. Strach z búrky a zo zúriaceho mora sa pre nich stáva druhoradým. Na jeho miesto nastupuje strach z človeka, ktorý uteká pred vlastným Bohom. Dôraz, ktorý sa kladie na Jonášovo slovo, v rozprávaní silnie. Keď námor­ níci kričia každý k svojmu bohu o pomoc a robia všetko, čo je v ich silách, aby zachránili loď a seba, Jonáš mlčky zostupuje dovnútra lode, ľahne si a zaspí. Rovnako otvorená výzva kapitána lode, ktorý ho prosí slovami jeho Boha, aby sa naňho obrátil, zaniká v Jonášovom mlčaní. V situácii, keď vzývaní bohovia neodpovedajú a nijaká záchranná činosť nepomáha, ľudia na lodi sa uchýlia k lósu, aby im ukázal pôvodcu nešťastia. Lós padne na Jonáša. Ten však naďalej mlčí. No posádka lode ho zahrnie mnohoslovnými otázkami. Až v tejto situá­ cii Jonáš hovorí. Dáva odpoveď na poslednú otázku a vyslovuje vyznanie viery o Bohu: Hebrej som a PÁNA, Boha nebies, sa bojím, ktorý učinil more aj súš. (1,9) Do­ týka sa pritom aj strachu visiaceho v ovzduší vyznaním, že sa bojí tohto Boha. Okamžitou reakciou jeho poslucháčovje veľký strach a znova sa naňho obrátia s otázkami. Tentoraz to už nie sú otázky neistoty, skôr slová hľadajúce cestu k záchrane života. Mužom na lodi sa otvárajú oči a spoznávajú, že sa stretli s Jonášovým Bohom. Za všetkým veľkým a hrozným, čo sa deje, stojí Jonáš ako príčina, PÁN ako ten, ktorý veci uvádza do pohybu. Nasledujúce udalosti ukazujú, ako pôsobí slovo o PÁNOVI. Ľudia na lodi najprv pomocou lósu (1,7) upriamia pozornosť na Jonáša a na základe jeho vy­ znania (1,10) prichádzajú k poznaniu. To aj Jonášovi pomáha s istotou poznať, že on je príčinou nešťastia. Názor na svoje konanie však nemení. Keďže je prí­ činou neustále silnejúcej búrky a ohrozuje život ľudí na lodi, volí si smrť uto­ pením. Ksvojmu Bohu sa však neobracia. No robia to námorníci, ktorým Jonáš

110

Komentáre k Starému zákonu

Komentár

slovom o PÁNOVI otvoril oči. Volajú k PÁNOVI v modlitbe. Pritom presne vystihujú, čo sa v skutočnosti okolo nich odohráva. Prosia, aby neprišli o ži­ vot pre toho muža a zároveň aby omylom nepreliali krv nevinného. Modlitbu uzatvárajú známym slovom o Bohu, akýmsi vyznaním viery v Jonášovho Boha, ktoré vychádza z ich bezprostrednej skúsenosti: Lebo ty si PÁN a urobil si tak, ako sa ti páčilo. Slová charakterizujú Boha, ktorý je nad všetkými bohmi, ako o tom rovnakým slovami hovoria texty Ž 115,3 a 135,6. Zároveň tým vystihujú slovo Boha, lebo ono je slovom z jeho úst, ktoré sa nevráti k Bohu naprázdno, ale urobí, čo si on želal, a vykoná, na čo ho on poslal (Iz 55,11). Následné konanie námorníkov je plné rešpektu pred týmto Bohom. Pokú­ sia sa pred ním utekajúceho Jonáša vysadiť na brehu z dôvodu, že aj keď pred ním uteká, je jeho prorokom. Nakoniec však musia konať podľa Jonášových slov. Hneď ako ho hodia do mora, ono sa utíši. Tým končí Jonášov útek spred PÁNOVEJ tváre s nespochybniteľným výsledkom: pred PÁNOM a jeho slovom sa nedá utiecť. Ľudia na lodi svedčia zasa o tom, že aj odmietnutie a útek pred PÁNOM môže viesť k šíreniu poznania PÁNA.

Rozprávačská technika Použitie rozprávačského vajjiqtolu sa v Knihe proroka Jonáša dôsledne do­ držiava. Keďže kniha je krátka a rozprávačský štýl príkladne zachovávaný, po­ núka sa ako krátka učebnica biblického rozprávačského umenia. Reťazec vajjiqtolov opisuje udalosti v rozprávaní tak, ako nasledujú jedna za druhou. Rozprávanie, pochopiteľne, nepodáva iba sled za sebou nasledujú­ cich udalostí. Pôsobilo by plocho a nudne. Preto je v prípade potreby základný tón rozprávania prerušený. Rozprávač má pritom viacero možností, ako roz­ právanie modifikovať. V Knihe proroka Jonáša sa okrem dialógov používajú nasledovné spôsoby: reťazec vajjiqtolov sa preruší konštrukciou veqatal, prvý raz vo v. 4: AJonáš vstal... a našiel loď... a zaplatil prevozné... a zostúpil do nej... pred PÁNOM. Ale PÁN vrhol veľký vietor... Zmena poukazuje na súvis s predchá­ dzajúcim veršom, ako tomu nasvedčuje opakovane použité meno PÁN na kon­ ci v. 3 a na začiatku v. 4. Zmena v spôsobe rozprávania zdôrazňuje súvis medzi aktivitami, konkrétne Jonášov útek pred PÁNOM a PÁNOVU bezprostrednú reakciu na Jonášovo konanie. Rozprávanie opäť naberá základný tón rozpráva­ nia konštrukciou vajjiqtol. Tento vzápätí opäť prerušuje konštrukcia veqatal.N] v tomto prípade ide o zvýraznenie bezprostredného súvisu, a to medzi rozbú­ reným morom a stroskotávajúcou loďou: na mori sa strhla veľká búrka a lodi vzápätí na to hrozilo stroskotanie. V nasledujúcom v. 5 veqatal za vajjiqtolom vy­ jadruje súčasnosť dvoch dejov s významom:... námorníci volali a hádzali náradie do mora. Jonáš zatiaľ zišiel dovnútra lode, ľahol si a spal. Reťazec vajjiqtolov môže byť prerušený aj s cieľom informovať poslucháča o tom, čo sa už odohralo a ešte to nebolo povedané (lebo mujpvia vedeli, %e uteká pred PÁNOMj.Verš 3,3 je príkla­ dom, keď sa rozprávačská následnosť prerušuje kvôli bližšiemu predstaveniu

Kniha proroka Jonáša 1,4-16

111

Jonáš a námorníci scény, konkrétne mesta Ninive. Posledným príkladom rôznych spôsobov mo­ difikovania rozprávačského reťazca v Knihe proroka Jonáša je 4,5, kde preru­ šenie základného tónu rozprávania uzatvára stať, a slúži teda ako znak konca odseku. Rôzne možnosti rozprávačského štýlu odhaľujú generáciami pestova­ né umenie orientálneho rozprávania, no na druhej strane aj ťažkosti s presným určením zámeru rozprávača. Tento je možné len vytušiť z náznakov na syntak­ tickej, sémantickej úrovni a pod. Dôležitou súčasťou rozprávania je priama reč. Na rozdiel od časovej násled­ nosti rozprávania formou minulého času môže v priamej reči ísť rovnako o prí­ tomnosť, minulosť, ako aj budúcnosť. Priama reč pôsobí živo a vytvára dojem, akoby bol poslucháč priamym účastníkom rozprávanej udalosti. VJonášovom rozprávaní patrí priama reč k najdôležitejšej komunikačnej úrovni, keďže predstavuje najvýznamnejšie výpovede knihy - porov. Božie reči, Jonášove vy­ znania (1,9; 4,2), výrok kapitána lode (1,6) a výrok ninivského kráľa (3,6-9).

Motív strachu Slovo strach sa v texte vyskytuje štyrikrát, a to na príznačných miestach: na začiatku, na konci a dva razy v strede, kde je súčasťou hlavnej výpovede state. Slovo má v rozprávaní pri každom ďalšom použití hlbší význam. Vyjadruje to rovnaká výpoveď, pričom táto je pri každom následnom opakovaní obsažnejšia čo do slov a intenzívnejšia čo do významu (Magonet 1974, 32): v. 5 Námorníci sa báli (námorníci sa naľakali) v. 9 PÁNA, Boha nebies, sa bojím, ktorý učinil more aj súš (bázeň pred Bohom) v. 10 Mužovia sa veľmi báli (mužov prenikol strach - bázeň) v. 16 Mužovia sa veľmi báli PÁNA(mužov prenikla bázeň pred PÁNOM) Proces napĺňania slovného spojenia čoraz hlbším významom zasa možno označiť za cestu cudzincov k viere v PÁNA. Pritom sa prvotný strach z prírod­ ného živlu postupne mení na bázeň pred PÁNOM. Obrat nastáva po Jonášo­ vom vyznaní (v. 9), ako to ukazuje reakcia mužov na lodi (v. 10). Boh Cestu poznania PÁNA v kap. 1 vyznačujú aj rôzne predstavy o Bohu. Na začiatku PÁN rozpúta veľkú búrku. Ani Jonáš, ani námorníci ešte presne neve­ dia, že za tým stojí on. Námorníci, ktorí nepoznajú PÁNA, kričia každý k svoj­ mu bohu (1,5). Odpoveď neprichádza. Nato kapitán lode vyzýva Jonáša, aby volal k svojmu Bohu s tým, že možno tento Boh pomôže. Jonáš však mlčí. Keď lós ukáže na Jonáša ako na príčinu zúriacej búrky, vyznáva, že sa bojí PÁNA, Boha nebies, ktorý učinil more i súš. V nasledujúcom rozprávaní sa už spomína iba PÁN, a to tým najneočakávanejším spôsobom: mužovia na lodi - cudzinci volajú k PÁNOVI a modlia sa slovami hodnými pravého Izraelitu (porov. kom. k 1,14). A nielen to, v poslednej výpovedi sú titulovaní slovami vyhradenými výnimočne nábožnému ctiteľovi PÁNAv Izraeli (porov. kom. k 1,16) a obetujú

112

Komentáre k Starému zákonu

Aplikácia mu Zákonom prikázanú obetu. Z námorníkov, ktorí na začiatku volali každý k svojmu bohu, sa stávajú mužovia preniknutí bázňou pred PÁNOM. Ich pre­ menu možno pokojne označiť ako obrátenie. Paradoxne, prostredníkom tohto obrátenia je Jonáš, prorok, ktorý uteká, aby nemusel ohlasovať PÁNOVO slovo cudzincom.

Aplikácia Prechod Izraela morom (Ex 14ý Jonášovo rozprávanie úmyselne naráža na významné texty SZ. V prvej časti knihy sú to predovšetkým súvislosti medzi búrkou na mori (1,4-16) a precho­ dom Izraelitov morom pri ich vyslobodení z Egypta (Ex 14). Na vzájomný vzťah týchto textov upozorňuje základná výpoveď scény, Jonášovo vyznanie. Jonáš hovorí, že sa bojí PÁNA, ktoiý učinil more aj súš (1,9). Slová more a súš sa v SZ vyskytujú vedľa seba iba v rozprávaní o prechode morom, a to opako­ vane (Ex 14,18.22.29). Keďže ide o ústredný text SZ, človeku znalému Biblie ho nie je potrebné bližšie uviesť, a už vôbec nie priamo citovať. VJonášovom rozprávaní sa však na text opakovane odkazuje, pričom jednotlivé osoby roz­ právania dostávajú črty Izraela. Najprv sú to námorníci, ktorým sa pripisujú pozitívne vlastnosti Izraela. Reakcia mužov na lodi je rovnaká ako reakcia Iz­ raela po prechode morom. Izraeliti v situácii ohrozenia života dostali strach a kričali k PÁNOVI (Ex 14,10), presne tak, ako sa zachovali námorníci v podob­ nej situácii. Hoci na začiatku ešte kričali ka^dý k svojmu bohu (1,5), neskôr volali k PÁNOVI(1,14). O mužoch na lodi sa v závere scény hovorí, že sa veľmi báli PÁNA (1,16). Rovnako sa ho báli Izraeliti a uverili v PÁNA a v jeho služobníka

Mojžiša (Ex 14,31). Mužov na mori sa pritom týka len prvá časť vyznania. Dru­ hou časťou vyznania o veľkom Božom čine a následnej viere Izraela sú cha­ rakterizovaní mužovia v Ninive ako tí, čo uverili Bohu (3,5). V Knihe proroka Jonáša sú reakcie a správanie cudzincov vykreslené podobne ako správanie Izraela v okamihoch prechodu Trstinovým morom. Jonáš, naopak, dostáva na pozadí textu prechodu Izraela morom negatívne črty Izraela. Podobá sa mu v jeho nevere a pochybnosti, keď vyčíta PÁNOVI, že už dopredu vedel, ako sa všetko skončí (4,2), podobnými slovami ako ľud vyčítal Mojžišovi, načo ho vyviedol z Egypta. Negatívne je Jonáš vykreslený aj v tom, v čom sa od Izraela odlišuje. Izrael sa nachádza na úteku, lebo plní PÁNOV príkaz (Ex 14,5), Jo­ náš sa nachádza na úteku pred PÁNOM, lebo odmieta plniť jeho príkaz (1,3). Izrael videl, čo učinil PÁN na Egypťanoch, a uveril v neho, Jonáš videl, čo PÁN

urobil v Ninive, a hnevalo ho to. PÁN poslal východný vietor, aby vysušil more a umožnil Izraelitom cezeň prejsť (14,21), Jonášovi posiela východný vietor, aby vial a spôsobil mu ťažkosti (4,8). Jonáš sa líši od Izraela aj svojím postojom k životu. Izrael argumentuje, že bolo lepšie ostať slúžiť v Egypte ako umrieť na púšti (Ex 14,12), Jonáš, naopak, pokladá smrť za lepšiu ako život (4,3). Jonáš

Kniha proroka Jonáša 1,4-16

113

Jonáš a námorníci s negatívnymi črtami tak predstavuje kritické postrehy namierené do radov vlastného národa. Podobnosti medzi prvou časťou Jonášovho rozprávania možno nájsť aj na formálnej rovine. Tak ako za rozprávaním o prechode morom nasleduje Pieseň vyslobodených (Ex 15), aj po rozprávaní o udalostiach na rozbúrenom mori nasleduje žalm. Podobnosť je o to nápadnejšia, že v Jonášovom žalme je viacero narážok na pieseň z Exodu (porov. text. pozn. k 2,4.6.7). Jonáš na sebe preží­ va to, čo zničilo faraónovo vojsko (postúpenie, hlbočina, topenie sa v Trstinovom morí). PÁN ho však ochráni od smrti a z jamy ho nechá vystúpiť živého. Jonáš tak na pozadí dvoch rozhodujúcich textov SZ prežíva osobný prechod Trstino­ vým morom a záchranu z istej smrti k novému životu. Úmyslom odkazovania na dôležité texty SZ nie je len pripomenúť či po­ rovnávať jednotlivé situácie. Cieľom je nastoliť otázky; o to dôležitejšie, o čo je významnejší text, na ktorý sa odvolávajú. Zároveň sa pripomínaním známych udalostí a porovnávaním s nimi vyjadruje skutočnosť, že raz prežitá skúsenosť s Bohom sa môže kedykoľvek zopakovať, aj keď sú okolnosti odlišné. Tak, ako mužovia na lodi a sám Jonáš postupne objavujú toho istého Boha ako Izrael pri prechode morom a tiež rovnako prežívajú záchranu života, tak ich môže prežiť spoločenstvo či jednotlivec každej doby. Obidve rozprávania opisujú cestu Izraela aj cudzincov k viere v Boha. Dve skupiny reagovali odlišne a nachádzali sa v rozdielnej situácii. Spoločné mali to, že boli v ohrození života a našli Boha, dôvera v ktorého im darovala ži­ vot. Z porovnania je zrejmé, že cesty k Bohu sú rôzne a zároveň je možné, aby k nemu každý prišiel svojím spôsobom. Vychádza tak najavo dôležitá výpoveď biblických rozprávaní: sú rozprávané preto, aby poslucháčov pozvali k skúse­ nosti, o ktorej hovoria, a zároveň aby naznačili spôsob, akým sa k opísanému stretnutiu s Bohom dá prísť. Stotožniť sa s rozprávaným príbehom a prijať ho za svoj jelen prvým krokom. Tým druhým je prežiť rozprávané na vlastnej koži, ako to po Izraelitoch skúsili aj námorníci. Zázračné utíšenie búrky na mori Rozprávanie o utíšení búrky na mori v Mk 4,35-41 (porov. Mt 8,2327‫ )־‬je prerozprávaním udalosti búrky na mori v Jonášovom rozprávaní (Pesch 2000, 270-275). Svedčia o tom slovné zvraty zvolené v stati (veľký, báť sa). V súvislosti s Ježišom by textu prislúchal nadpis ‫״‬Tu je niekto väčší ako Jonáš“ (Mt 12,41; Lk 11,32). Opis situácie nebezpečenstva v Evanjeliu podľa Marka (Mk 4,37) začína priamou narážkou na 1,4. Aj v tomto prípade veľký vietor rozhýbe vodu, takže loď sa dostane do nebezpečenstva. Poradie fenoménov je rovnaké ako v Joná­ šovom rozprávaní: vietor - voda - loď, čo v podobných rozprávaniach nie je pravidlom. Ježiš spí v zadnej časti lode, tak ako Jonáš. Evanjelista volí slovo označujúce ‫״‬najzadnejšiu časť lode“ väčšieho stredomorského plavidla (aké

114

Komentáre k Starému zákonu

Aplikácia

sa na Galilejskom jazere nepoužívalo), pravdepodobne preto, aby odkázal na Jonáša. Ježišovi učeníci konajú podobne ako kapitán lode. Učeníci sa však na rozdiel od kapitána obracajú (volaj!?) na Ježiša priamo, nevyzývajú ho, aby volal k Bohu. Ježiš prikazuje vetru a moru spôsobom typickým pre PÁNA (Ž 107,28‫־‬ 28). Záver state tvorí spoločná otázka učeníkov, charakterizujúca ich rozpo­ loženie. Je rovnaké ako u námorníkov z Jonášovho rozprávania: Zmocnil sa ich veľký strach (1,10.16; Mk 4,41). Citát v ústach učeníkov ukazuje, že Ježiš je ten, v kom sa zjavuje Boh. Odpoveďou na spoločnú otázku učeníkov môže byť iba jedno: tuje väčší ako prorok Jonáš, Ježiš je ten, kto koná ako Jonášov Boh. Stať končí otázkou, podobne ako Kniha prorokajonáša. V obidvoch prípadoch ide o hľadanie novej, nepoznanej či zdanlivo neprijateľnej tváre Boha. Lepšie, ak zomriejeden človek za ľud a nezahynie celý národ (Jn 11,50ý Evanjelium komentuje výrok veľkňaza Kajfáša ako proroctvo o Ježišovej smrti. Kajfáš ho vyslovuje ako princíp, ktorý je v rozprávačskej podobe prítom­ ný v scéne Jonášovho hodenia do mora kvôli záchrane posádky lode (1,11-15). Je správny? Kde sa možno klaňať Bohu Jednou z tém je viazanosť Boha na miesto. Presvedčenie, že obetovať PÁ­ NOVI možno iba v Jeruzalemskom chráme, bolo silné aj v NZ. Výrečne o tom hovorí časť rozprávania o stretnutí Ježiša a Samaritánky v Evanjeliu podľa Jána: Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, %e vJeruzalemeje miesto, kde sa treba klaňať. Ježišjej povedal: ,Ver mi, žena, %e prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. “(Jn 4,20-23) V Jonášovom rozprávaní sa otvorene hovorí nielen o tom, že cudzinci sa modlili k jeho Bohu, ale aj o obetovaní a sľuboch na inom mieste ako v Jeruza­ leme - priamo na lodi (1,16). Podobne Ninivčania, ktorých zloba vystúpila až pred PÁNA, sa modlia k Bohu. On ich počuje a odpúšťa im. Pre Izraelitu, ktorý vie, že obetovať možno len vo svätom chráme, kde je PÁN blízko, zneli tieto rozprávané skutočnosti nezvyčajne v každom čase. Poukazuje na to aj rozhovor Ježiša so Samaritánkou. Premena strachu námorníkov na bázeň pred Jonášovým Bohom a obrátenie Ninivčanov k Bohu je jedno z miest SZ, z ktorého Ježiš mohol vychádzať pri ohla­ sovaní novej skutočnosti. Podobnými textami mohli byť výroky prorokov Sofoniáša a Malachiáša, ktorí vyslovujú budúcu víziu o klaňanísa všetkých národov ‫״‬kaž­ dého vo svojej vlasti“ (Sof 2,11) alebo o obetovaní ‫״‬m každom mieste“ (Mal 1,11).

Kniha proroka Jonáša 1,4-16

115

Jonáš a námorníci Liturgická aplikácia Kniha proroka Jonáša sa číta na pokračovanie počas 27. týždňa Cezročného obdobia v cykle I. Stať 1,1-2,1.11 otvára čítania v pondelok 27. týždňa tak, že jednotlivé čítania dňa tvoria súvislý celok. Neočakávaná ústretovosť cudzincov na lodi voči Jonášovi utekajúcemu pred Bohom korešponduje s prekvapivou odpoveďou Ježiša na otázku: Kto je môj blí%ny?v perikope z Evanjelia podľa Lu­ káša (Lk 10,2537‫)־‬. Ako sú cudzinci príkladom správneho konania, typického preveriaceho Izraelitu, tak aj v Ježišovom podobenstve je Samaritán príkladom korektného správania sa k blížnemu. Časť tzv. Jonášovho žalmu uprostred vy­ braných textov pôsobí ako pozvanie k zamysleniu nad sebaistým povedomím poznania pravdy, ktoré nemusí byť zárukou správneho konania. V Jonášovom žalme sa ukazuje, že medzi správnym poznaním a správnym konaním jestvuje často ľudskými silami neprekonateľná vzdialenosť. Toto dáva aj Ježiš do pozor­ nosti znalcovi zákona, ktorý ho v istote poznania pokúšal.

116

Komentáre k Starému zákonu

Jon 2,1-11: Jonášova modlitba

Překlad hebrejského textu kon 2,1

PÁN nariadil veľkej rybe, aby prehltla Jonáša; a Jonáš bol vo vnútri ryby tri dni a tri noci.

kon 2,2 Jonáš sa modlil z vnútra ryby k PÁNOVÍ, svojmu Bohu kon 2,3 takto: ,Volal som zo svojej úzkosti k PÁNOVI a odpovedal mi.

kon 2,4

kon 2,5

Icon 2,6

kon 2,7

kon 2,8

oon 2,9

‫׳‬m 2,10

™ 2,11

Kričal som o pomoc z lona podsvetia, vypočul si môj hlas. Hodil si ma do hlbočiny, do srdca morí a obkľúčil ma prúd, všetky tvoje príboje a vlny prevalili sa ponad mňa. I povedal som: ,Odvrhnutý som spred tvojich očí, ja však ešte uzriem tvoj svätý chrám. Vody ma obklopili až po hrdlo, priepásť ma obkľúčila, trsť mi obopäla hlavu. Zostúpil som k základom hôr, zem, jej závory boli navždy za mnou, lež nechal si môj život z jamy vystúpiť, PANE, Bože môj. Keď moja duša vo mne chradla, rozpamätal som sa na PÁNA a moja modlitba došla k tebe, do tvojho svätého chrámu. Tí, čo sa držia prázdnej márnosti, opúšťajú svoje milosrdenstvo. Ja ti však chcem s hlasnou vďakou obetovať. Splním, čo som prisľúbil. U PÁNAje spása!‘“ PÁN povedal rybe a tá vydávila Jonáša na súš. Kniha proroka Jonáša 2,1-11

Preklad gréckeho textu Pán nariadil veľkému morskému netvo- Jon 2,1 rovi, aby prehltol Jonáša. Jonáš prebý­ val v bruchu veľkého morského netvora tri dni a tri noci. Jonáš sa modlil z brucha morského ne- Jon 2,2

tvora k Pánovi, svojmu Bohu takto: ,Volal som vo svojej núdzi k Pá- Jon 2,3 novi, svojmu Bohu, a vypočul ma. Z útrob podsvetia si počul môj krik,

môj hlas. Vrhol si ma do hlbočiny ?norského srdca, obkľúčili ma prúdy, všetky tvoje prí­ boje a vlny prevalili sa ponad mňa. I povedal som: ,Odvrhnutý som spred tvojich očí, či ešte uzriem tvoj svätý chrátn? Voda sa mi rozliala až po hrdlo, najhlbšia priepasť ma obkľúčila, moja hlava sa ponorila až k základom hôr, zostúpil som do zeme, ktorej závo?y sú večné. Nech vystúpi skaza môjho živo­ ta, Pane, Bože môj.

Jon 2,4

Jon 2,5

-,on 2,6

Jon 2,7

Keď moja duša vo mne zoslabla, rozpa- Jon 2,8 mätal som sa na Pána a moja modlitba došla k tebe, do tvojho svätého chrámu. Tí, čo zachovávajú prázdnotu a lož, Jon 2,9

opustili svoje milosrdenstvo. Ja ti však budem hlasom chvály a vďaky Jon 2,10 obetovať a čo som prisľúbil, odovzdá?n (ako vec)spásy tebe, Pánovi.'" Morskému netvorovi bolo nariadené Jon 2,11 a ten vyhodil Jonáša na súš. 117

Jonášova modlitba

Textové poznámky MT: Verš 1 je v kumránskom zvitku súčasťou predchádzajúcej state (1,420‫)־‬. Až po ňom nasleduje vynechaný priestor, znak nového odseku. Takéto delenie je dôsledkom logického myslenia s úmyslom nenechať Jonáša utopiť sa pred príchodom ryby. Vulgáta (aj targum) rieši problém prekladom praeparavit, t. j. Boh ‫״‬pripravil“ veľkú rybu, ktorá čakala, kým Jonáš padne do mora, aby ho okamžite zhltla. Pre rozprávanie ako také však tieto časové nezrovnalosti nepredstavujú väčší problém. MT: ryba ‫ דגה‬- Podstatné mená s koncovkou tvaru ž. r. často vyjadrujú abstraktné pojmy. Je to však iba jedna z funkcií týchto zakončení. V raných štádiách vývoja hebr. jazyka vyjadrovala koncovka ž. r. časť celku - špecifikáciu. Podobne ako v slovenčine medveď a medvedica: ‫״‬medveď“ má širší význam - môže označovať nielen jedinca, ale aj celý druh (medveďov, medvedice, medvieďatá). Naproti tomu ‫״‬medvedica“ mázúžený význam, označuje časť jedincov daného druhu (iba medvedice). K tomu pristupuje skutočnosť, že gramatický rod sa nespájal predovšetkým s pohlavím, ale s rozlišovaním príslušnosti k druhu alebo výnimočnosti z druhu. Platilo to tak pre sg., ako aj pre pl. (Michel 1979, 61). Príkladom sú podst. m. disponujúce obidvoma tvarmi: 3^Iryba (patriaca k druhu rýb), ‫״‬ryba“ ‫( מ ה‬jedna z množstva rybieho druhu; nomen tinitatišy, ‫״‬ryby“ □‫( דגי‬súhrnne všetky patriace k druhu) a ‫״‬ryby“ ‫ת‬1‫( ךג‬jednotlivé jedince patriace k druhu). V Gn 1,26 je slovo ΠΓ1□ použité vo význame ‫״‬nad rybami“ (jednotlivými, patriacimi k druhu). V 2,2 je ryba ‫ הדלה‬jedna, tá, v ktorej Jonáš odrieka modlitbu. Rovnáko ‫ האניה‬je konkrétna loď (z loďstva), na ktorej sa plavil do Taršišu. LXX prekladá hebr. veľká ryba slovom morský netvor aj napriek tomu, že v gréčtine možno hebr. slovo ‫דג‬ preložiť gr. ekvivalentom ιχθύς. ΏΟί]onaš přebývaly bruchu - V gréckom preklade má hebr. sloveso byť tvar imperfekta prebýval, čo zdôrazňuje pretrvávanie v minulosti. Do rozprávania sa tým vnáša dramatickosť. 2,2 -10 MT: Trojnásobné odstupňovanie následnosti časov v 2,2-10 (minulosť, prítomnosť, budúcnosť), ako aj dvojnásobná perspektíva (jednotlivec a spoločenstvo) sú charakteristickým znakom ďakovnej piesne. Minulé časové vyjadrenie (perfektum) opisuje núdzu v minulosti, s ktorou súvisí nárek. Tento sa vzápätí mení na záchranu, pričom v tomto v poradí poslednom časovom stupni sa modliaci ocitá spolu so spoločenstvom v kultovom priestore (budúcnosť prežívaná ako prítomnosť). Imperfektum opisuje momentálny stav modliaceho, preto sa prekladá prítomným časom. 2,3 LXX: k Pánovi, svojmu Bohu - Grécky preklad často používa formulu Pán, môj Boh pri preklade tetragramu (porov. 2,7). Týmto vyjadruje vyznanie viery vlastné izraelskému národu. LXX: môj krik - Grécky preklad vokalizuje hebr. text odlišne a slovo môj krik číta ako podst. m. s osobnou príponou 1. os. sg. ako paralelu k výrazu môj hlas, pričom sa pravdepodobne odvoláva na text Ex 3,7.9. Jonášov krik tak v skutočnosti predstavuje volanie, ktorým celý Boží ľud volá po eschatologickom vyslobodení z lona smrti. 2,4 MT: do hlbočiny - Toto slovo je jedinou výnimkou porušenia pravidelnej metriky v žalme. Textová kritika ho preto považuje za glosu. Prihovára sa za to aj skutočnosť, že hoci súvisí s nasledujúcim výrazom, nemá predložku, čo v žalme narúša dôsledne zachovávaný štýl. Za zachovanie slova v texte zasa hovorí fakt, že v biblickej poézii sa často vyskytujú nepravidelnosti. 2,5 LXX: či ešte uzriem tvoj svätý chrám? - Grécki prekladatelia vyjadrujú istotu hebr. textu ja však eíte uzriem tvoj svätý chrám otázkou. Vnášajú tým do Jonášovej modlitby napätie vyvolávajúce neistotu. Ešte ďalej zachádzaTheodotión, ktorý hebr. ‫ אך‬äk vo-

2,1

118

Komentáre k Starému zákonu

Komentár kalizuje ako ‫’ איך‬ék s významom ‫״‬ako by som mohol uzrieť“, čím vyjadruje úplnú pochybnosť až nemožnosť uzrieť Boží chrám. MT: hrdlo ‫ נפש‬- Hebrejské slovo ‫ נפש‬má popri význame ‫״‬život“ (porov. 1,14), ‫״‬duša“ aj význam ‫״‬hrdlo“. LXX: najhlbšia priepasť - Grécke prídavné meno posledný eo/aroc je pravdepodobne voľnejšou intepretáciou hebr. slova trstina, riasy, chaluhy ‫ סוף‬tým, že slovo sa číta ako ‫סוף‬, v kontexte označujúcom najnižšiu hĺbku. Aquila(Hcriban 1992, 225) ho prekladá pojmom Trstinové more, čím ho dáva do priamej súvislosti s rozprávaniami v Knihe Exodus. LXX: Nech vystúpi skaza môjho života - Grécky text vynecháva hebr. predložku ^2,7 (môj %ivot %jamy vystúpiť}, čím intepretuje text v metaforickom význame ‫״‬môj smrťou zničený život“. MT: prázdnej márnosti - Spojenie ‫ הבלי״שוא‬je absolútny superlatív, vyjadrený dvomi vedľa seba postavenými podst. m. vo viazanom stave. MT: chcem obetovať - V hebrejčine má sloveso tvar kohortatívu. LXX: Ja ti však budem hlasom chvály a vďaky obetovať - Do gréčtiny je hebr. kohortatív preložený indikatívom budúceho času. MT: spása ‫ ישועתה‬- Výraz má zriedkavú predĺženú príponu, akú možno nájsť iba vŽ 3,3 aŽ 80,3. LXX: bolo nariadené-V gréckom preklade je vynechané PÁNOVO meno, pričom sloveso má podobu tzv. teologického pasíva (Heriban 1992,782).

2,6

‫מן‬ 2,9

2,10

2,11

Komentár PÁN nariadil - Sloveso nariadiť má aj význam ‫״‬poveriť“ niekoho poslaním. 2,1

VKnihe proroka Jonáša sa veta opakovane vyskytuje, pričom význam ‫״‬nariadiť“ vyplýva z kontextu: v 4,6 PÁN nariaďuje ricínovému kru vyrásť, v 4,7 červíkovi zničiť ricínový ker a v 4,8 horúcemu východnému vetru fúkať na Jonáša. Vo všetkých prípadoch PÁN oslovuje bytosti a tieto konajú, pričom ich aktivita sa priamo vzťahuje na Jonáša. Vo význame ‫״‬nariadiť, prikázať“ chápali toto slovo aj gr. prekladatelia LXX. Veľkej rybe — VJonášovom rozprávaní sa s obľubou používa prídavné meno velký: Ninive, velké mesto (1,2); velký vietor (1,4); velký strach (1,10); velká >yba (2,1). Velká ryba v rozprávaní predstavuje predovšetkým PÁNOVU moc nad stvorenstvom, podobne ako veľký vietor, ricínový ker, červík, slnko či východný vietor. Boh môže svojím stvorením rovnako ohrozovať (veľký vietor, červík), ako aj zachraňovať (veľká ryba, ricínový ker). LXX prekladá hebr. slovné spojenie velká ryba slovami morský netvor, známym z gr. mytológie, v ktorej predstavuje draka ohrozujúceho život človeka odsúdeného na smrť. Obete netvora obyčajne zachráni zásah mýtického hrdinu. Toho (Herakles, Perseus, lason) najprv netvor prehltne. Následne ho hrdina vlastným úsilím zvnútra zabije a znova sa vráti do sveta (porov. kom. k 1,3). Obraz predstavuje znovuzrodenie hrdinu, návrat živého spomedzi mŕtvych. Jonášovo rozprávanie sa nápadne líši od mytologických rozprávaní tým, že nie Jonáš, hrdina príbehu, ale Boh je ten, kto zachraňuje. Zbrani gréckeho mýtického hrdinu zodpovedá v Knihe proKniha proroka Jonáša 2,1-11

119

Jonášova modlitba

roka Jonáša Božie slovo. Ono dostáva Jonáša z moci netvora. Podobne je v kni­ he modifikovaná aj predstava o netvorovi, ktorý poslúcha svojho Stvoritela. Grécki prekladatelia vystihli obrazom morského netvora aj význam hebr. slova prehltniíťlrll.Vtextoch SZ sa ním obyčajne opisuje nebezpečenstvo a zničenie (Iz 9,15; Oz 8,8; Nár 2,5). V niektorých prípadoch je sloveso použité vo význa­ me odsúdenia, ktoré vykonáva Boh (Ex 15,12; Nm 16,30-31). Patristický komentár: Je aj tvojou povinnosťou, biskup, nasledovať príklad tých, čo ťa predchádzajú, a zručne sa držať ich úsudkov v prípade tých, čo očakávajú prísne slová alebo slová podpory. Predovšetkým je dôležité pri vykonávaní spravodlivosti nasledovať Božiu vôľu. Tak, ako Boh nakladá s hriešnikmi a s tými, čo sa obrátia, tak by si mal konať aj ty. Či nenapomenul Boh Dávida za urážku prostredníctvom Nátana?Apotom, čo mu to povedal, kajal sa a Boh ho zachránil od smrti, keď povedal: Pán ti odpustil hriech, nezomrieš. (2 Sam 12,13) Podobne, keď Boh dopustil, aby Jonáša zhltlo more a veľká ryba, a tak zachránil jeho život pred porušením. (Apoštolskékon­ štitúcie 2.3.22) Rabínsky komentár: Pozornosť rabínskych komentátorov aj k najdrobnejším gramatic­ kým javom opisuje M. Jonáš. Vyjadruje sa k podst. m. ryba v m. r. (v. 1) a v ž. r. (v. 2): ,AJ o náš bol vo vnútri ryby tri dni a tri noci bez toho, aby sa modlil. Preto Svätý, nech je požehnaný, povedal: ,Nechal som mu príliš veľa miesta vo vnútri ryby (m. r.), aby netrpel, a on sa ku mne nemodlí. Pošlem mu teraz rybu (m. r.) ťarchavú s tristošesťdesiatimi piatimi malými rybami, aby trpel a modlil sa ku mne.‘“ (M. Jonáš, 98)

Tri dni a tri noci - Číslo tri je teologické číslo, čo znamená, že jeho význam spočíva skôr v symbolickej ako v numerickej hodnote. V SZ symbolizuje pre­ dovšetkým krátke obdobie. Na viacerých miestach sa toto krátke obdobie troch dní vníma ako čas, v ktorom dochádza k zásadnej zmene. Napríklad v Ex 5,3 ľud potreboval tri dni na to, aby vyšiel z Egypta do púšte obetovať PÁNOVI. Po prechode Trstinovým morom došiel Izrael po troch dňoch na miesto Mara s hor­ kou vodou, kde reptal proti PÁNOVI. Tu dostal zákon i právo a bol podrobený skúške (Ex 15,22-27). V Ex 19,15 sa Izraeliti tri dni očisťovali a pripravovali na stretnutie s PÁNOM, ktorý sa na tretí deň zjavil na Sinaji. Teologická symbolika čísla tri je známa hlavne z Nového zákona, kde sa práve toto miesto z Jonášov­ ho rozprávania uvádza ako symbol Ježišovho zmŕtvychvstania (Mt 12,40). Tri dni sa v evanjeliách vyskytujú výlučne v súvislosti s Ježišom vo viac alebo menej zjavnom symbolickom význame (Mt 27,43; Mk 8,31; 9,31; 10,34 a Lk 2,46). - Tri noci pridané k trom dňom umocňujú symboliku vyjadrenia, v tomto prípade vnútorného obratu zachyteného v nasledujúcej Jonášovej modlitbe. Patristický komentár: Čo je ťažšie, keď niekto po pochovaní znova vstane z hrobu, alebo ak niekto vystúpi z brucha veľkej ryby bez toho, aby podľahol veľkej teplote zvieraťa? Kto by nevedel, že v žalúdku veľkých zvierat vládne taká teplota, že aj pre­ hltnuté kosti sa v ňom roztavia? Ako je teda možné, že Jonáš vydržal v bruchu veľkej ryby bez toho, aby zomrel? Ako mohol Jonáš prežiť tri dni bez dýchania a prístupu vzduchu, keď my, ľudia, sme od prirodzenosti schopní žiť, len kým dýchame? Ži­ dia odpovedajú: ‫״‬Božia moc zostúpila k Jonášovi, ktorý bol v podsvetí hnaný sem i tam.“ Keď Pán dá život svojmu sluhovi, sám sebe by ho nemal byť schopný darovať? Kto verí tamtomu, musí veriť aj tomuto. Kto tomuto neverí, ani tamtomu nebude veriť. Ja verím, že Jonáša udržiaval pri živote, lebo Bohu nič nie je nemožné. A ve­

120

Komentáre k Starému zákonu

Komentár rím aj to, že Kristus vstal z mŕtvych. Mnohonásobne mi to dosvedčuje Božie slovo, ako aj pôsobenie zmŕtvychvstalého do dnešného dňa. On sám zostúpil do podsve­ tia a zanechal ho s mnohými nasledovníkmi. Zostúpil do smrti a prebudil mnohé telá spiacich svätých. Mŕtveho človeka, čo nedávno umrel, vzkriesil žijúci. Ale dokáž nám, že je možné, aby mŕtvy človek, tri dni pochovaný, opäť vstal. Svedectvo, ktoré hľadáme, dáva sám Pán Ježiš v evanjeliách, keď hovorí: Lebo ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej >yby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme. (Mt 12,40) Ak sme oboznámení s Jonášovým rozprávaním, podobnost je nápadná. Ježiš bol posla­ ný ohlasovať pokánie. Tak aj Jonáš. No zatiaľ čo Jonáš zutekal bez toho, aby vedel, čo sa stane, Ježiš prišiel ochotne, aby ohlásil obrátenie pre záchranu. Jonáš sa ukryl v lodi a skoro zaspal uprostred rozbúreného mora, zatiaľ čo kým Ježiš z Božej vôle spal, more sa rozbúrilo, aby sa ukázala sila spiaceho. Jonášovi povedali: Co^e, ty spíš? Vstaň, volaj k svojmu Bohu!Azda si nás tento Boh všimne a nezahynieme, ale apoštoli hovo­ ria: Pane, zachráň nás!Tí prv! hovoria: Volaj k svojmu Bohu!, tí druhí: Zachráň nás! Prvý hovorí Jonáš: Chyťte a vrhnite ma do mora a more pod vami sa utíši. V druhom prípade Ježiš sám: Vstal, pohrozil vetru i moru a nastalo veľké ticho. (Mt 8,26) Jonáš bol vhode­ ný do brucha veľkej ryby, ale Kristus z vlastnej vôle zostúpil dovnútra neviditeľnej ryby-smrti, aby zachránil tých, čo boli prehltnutí, podľa Písma: Vyslobodím ich zmoci podsvetia, zo smrti ich vykúpim. (Oz 13,14) (Cyril Jer., Catech. 14,7: PG 33, 831) Rabínsky komentá r: Na tretídeň, ked'Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto. (Gn 22,4) OZiví nás po dvoch dňoch, na tretí deň nás vzkriesi a %iť budeme predjeho tvárou. (Oz 16,2) Na tretí deň im Jozefpovedal: ,Ak chcete Zjí, musíte to urobiť!“ (Gn 42,18) Na tretí deň odovzdania Tóry: Keď nastal tretí deň, začalo za rána hrmieť a blýskať sa. (Ex 19,16) Na tretí deň vyzvedačov. (Joz 2,16) Na tretí Jonášov deň: AJonáš bol vo vnútri ryby tri dni a tri noci. (Jon 2,1) Tri dni po návrate zo zajatia: Tak sme prišli doJeruzalema a osta­ li sme tam tri dni. (Ezd 8,32) Na tretí deň Ester: Na tretí deň si Ester obliekla kráľovské

rúcho a postavila sa do vnútorného dvora kráľovského domu naproti kráľovmu súkromnému bývaniu. (Est 5,1) Spoliehala sa na kráľovstvo domu svojich otcov. Akou zásluhou? Rabíni rozprávajú: ‫״‬Zásluhou tretieho dňa darovania Tóry.“ R. Levi hovorí: ‫״‬Záslu­ hou tretieho Abrahámovho dňa: Na tretí deň, keďAbrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto.“ (Gn 22,4) (GnRb 56,1)

Z vnútra ryby

2,2

Rabínsky komentár: R. David Qimchi vysvetľuje miesto doslovne: ‫״‬Mem (predložka z) v slove nemá význam predložky bet (yj, ale jej význam je, že on (Jonáš) prosil zo situ­ ácie ohrozenia, podobne ako: Kričal som o pomoc zlona podsvetia. (2,3)“

K PÁNOVI, svojmu Bohu - Jonášova modlitba pomenúva Boha tým istým spôsobom ako kapitán lode (1,6), ktorý vyzýva Jonáša, aby sa obrátil na svojho Boha. Patristický komentár: Keď Jonáš poukazuje na Pána pri svojom trojdňovom a trojnočnom prebývaní v bruchu morského netvora, potom Jonášova modlitba rovnako uka­ zuje na modlitbu Pána. (Hieronym, In lonám: FC 60,145)

Volal som zo svojej úzkosti k PÁNOVI a odpovedal mi. -Jonášova modlit- 2,3 ba má už od prvého zvolania dialogický charakter. Jonáš volá, PÁN odpovedá. Volanie a odpoveď sú pritom poeticky vyjadrené synonymným paralelizmom (Heriban 1992, 773). Podobne začína aj Ž 120,1, pričom aj v tomto prípade PÁN odpovedá. Žalmy častejšie vyjadrujú volanie k PÁNOVI v úzkosti, so skú­ senosťou jeho istej odpovede. Svedčí o tom aj dialogická slovná formula (po­ tov. Ž 3,5; 20,10; 34,5).

Kniha proroka Jonáša 2,1-11

121

Jonášova modlitba Patristický komentár: Prosil som vás za ľudí tak, ako kcď prosil Jonáš v bruchu ryby. Podobne Kristus bol s Bohom od materského lona, ako je napísané: Ešte predtým, ako dieťa rozoznalo dobre' od zlého, vybralo si dobre' (porov. Iz 7,16 LXX). (Ambróz, De interpellatione lob et David 6,25: CSEL 32) Rabínsky komentár: Ten, ktorý odpovedal Jonášovi v bruchu ryby, ti odpovie a bude počuť hlas tvojho volania v tento deň. Požehnaný si, Pane, pretože odpovedáš na modlitby v čase núdze. (Taanit jer. 2,9)

Kričal som o pomoc z lona podsvetia, vypočul si môj hlas. - Nápadná zmena prechodu od 3. os. (k PÁNOVI) k 2. os. (vypočul si) v jednom verši sa v prípade Jonášovho žalmu často vysvetľuje ako znak liturgického určenia textu, čo je známe zo žalmových textov. V takejto situácii je možné zmeniť oslovenie v závislosti od momentálneho adresáta výpovede. Konkrétne vo v. 2,3 by to mohlo vyzerať nasledovne: modliaci hovorí spoločenstvu o svojej skúsenosti, keď v núdzi kričal o pomoc (hovorí o PÁNOVI v 3. os.). Vzápätí sa obracia na PÁNA (v 2. os.), ktorého pomoc zažil. Jeho výpoveď tým získava na živosti a aktualite: PÁNA, o ktorého pomoci svedčí pred spoločenstvom, vníma teraz a tu prítomného tak ako vtedy, keď ho zachránil z núdze. - Lono podsvetia je podľa biblickej predstavy najspodnejšia časť sveta, kam zostupujú všetci mŕtvi. Výraz vovádza v modlitbe do priestoru smrti, zastúpěného symbolmi opisujúcimi dotyk smrti a zážitok konca. K prvým z týchto symbolov patrí slovo šeol, podsvetie. Vyjadruje priestor vzdialený od Boha i od ľudského spoločenstva, z ktorého niet návratu (Dubovský 2008, 662). V modlitbe, podobne ako v Jonášovom prípade, je návrat možný, no len ak zasiahne PÁN. Len on je schopný aj v tomto priestore počuť volanie a krik modliaceho. Podsvetie je v Knihe proroka Jonáša personifikované. Hovorí sa o jeho lone, podobne ako na iných miestach o rozškl'abených ústach podsvetia (Iz 5,14), o jeho rukách (Ž 49,16) alebo o jeho povrazoch či osídlach (Ž 18,6). Vhebr. origináli sa pre hebr. poéziu príznačnou zvukovou štylistickou figúrou, tzv. aliterácioii (Heriban 1992,190), vyjadruje vzájomné napätie priestoru podsvetia a aktivít modliaceho: slová podsvetie ‫שאול‬, volaťo pomocWQ a počuť ‫ שמע‬začínajú spoluhláskou ‫ש‬. Patristický komentár: Cyril Jeruzalemský ako jeden z prvých vidí v Jonášovom zostúpení do podsvetia predobraz Kristovho zostupu do predpeklia; prorok Jonáš bol predobrazom nášho Spasiteľa, lebo sa modlil v bruchu veľkej ryby: Vo svojej úzkosti som volal k Pánovi... z lona podsvetia. Napriek tomu, že bol vo veľkej rybe, hovorí, že je v podsvetí, pretože bol predobrazom Krista, ktorý mal do podsvetia zostúpiť. (Cyril Jer., Catech. 14,20: PG 33, 850)

2,4

Aj v. 4 pokračuje v dialogickom charaktere modlitby. V prvej časti Jonáš opisuje, čo naňho PÁN dopúšťa, v druhej zasa vlastné vnímanie Bohom navodenej situácie. Jednotlivé obrazy vyjadrujú rozličné podoby vôd ohrozenia a súčasne naznačujú témy nasledujúcich veršov. Hodil si ma - Sloveso hodiťmí v hebrejčine dva základné významy: byť ‫״‬hodený“, ‫״‬vrhnutý“ v reálnom zmysle, napr. do hlbín mora, ako aj kvalitatívny význam byť ‫״‬odhodený“, ‫״‬odvrhnutý“ (porov. Ž 102,11). V texte sa slovo otvára

122

Komentáre k Starému zákonu

Komentár pre obidva významy (porov. Iz 14,19), čo upozorňuje na súvislosť medzi Jonášovým vonkajším stavom a jeho vnútorným pocitom. Do hlbočiny - Slovo hlbočina ‫ מצולה‬sa spája s významným textom ospevujúcim prechod morom, v ktorom do hlbočiny ako kameň zostupuje faraón so svojím vojskom (Ex 15,5). Túto súvislosť umocňujú tak nasledujúce verše s obrazmi pripomínajúcimi udalosti prechodu morom, ako aj priamy súvis so scénou o búrke na mori s jej vzťahom k Ex 14. Patristický komentár: Hodil si ma do hlbočiny - Pokiaľ ide o Jonášovu osobu, výklad nie je zložitý: uzavretý v tele morského netvora bol obkľúčený uprostred mora vo vzdialenej hĺbke a k tomu obkľúčený prúdmi. Pokiaľ ide o Pána, Spasiteľa, zoberieme ako príklad Ž 68, kde sa hovorí: Vbezodnom bahne viaznem a nemám pevnej pôdy pod nohami, dostal som sa do hlbín vôd a zalieva ma príval (v. 3). (Hieronym, In lonám: FC 60, 149-150)

Do srdca morí - Slovné spojenie do srdca morí má v biblických textoch význam šíreho nepoznaného a nepreskúmaného mora (Prís 23,34; 30,19), jeho nezmernej hĺbky (Ž 46,3), ako aj oblasti neznáma a skrytého nebezpečenstva (Ez 27,26). Hlbočina a srdce mora nie sú synonymá. Možno ich chápať vo vzájomnom dopĺňaní v zmysle priestorového oddialenia do najväčšej hĺbky vo vertikálnom zmysle — hĺbka pod vodou -, ako aj doprostred morí - ďaleko od pobrežia - v zmysle horizontálnom (porov. Prís 30,19; Ez 27,25.27). Patristický komentár: Morské srdce označuje podsvetie, ako čítame v evanjeliu: v lone Zeme (Mt 12,40). Ako srdce zvieraťa je v jeho strede, tak sa hovorí aj o podsvetí, že je v lone zeme. Podľa analógie sa tu mieni, že v srdci mora je byť uprostred pokušení. Aj napriek tomu, že sa nachádzal uprostred horkých vôd a bol pokúšaný vo všetkom, ale nezhrešil (Hebr 4,15), necítil horkosť vôd, ale obkľúčil ho prúd, o ktorom na inom mieste čítame: mocnéprúdy obveseľujú Božie mesto (Ž 46,5). Iní môžu piť slané prúdy, ja som sa mohol uprostred pokušení napájať najsladšou vodou. (Hieronym, In lonám: FC60,151)

Obkľúčil ma prúd, všetky tvoje príboje a vlny prevalili sa ponad mňa. Nasledujúce výrazy opisujú Jonášovu situáciu v bezprostrednom priestore, v ktorom sa ako núdzny nachádza, čo vykresľuje stupňovanie tiesne: obkľúčil ma prúd. Slovo prúd označuje riečne toky (Gn 2,10.13), ako aj morské prúdy (Iz 44,27). V žalmoch sa výraz častejšie používa na označenie mýtických prvotných vôd chaosu a smrti (Ž 24,2; 93,3). Aj tento obraz z reálneho života z priestoru mora v texte vystupuje v reálnom vonkajšom i vnútornom význame. Obrazy topiaceho sa človeka vyjadrujú vnútorný stav osamotenia, nepriateľského zovretia a bezmocnosti. — Slová a vlny prevalili sa ponad mňa sú doslovne zhodné s časťou Ž 42,8. Význam obrazu znova vystupuje z reálnej možnosti prevalenia sa vín ponad hlavu s výpoveďou priameho ohrozenia života voďným živlom k symbolickému opísaniu premeny takejto situácie na osobnú skúsenosť, istý druh zvnútornenia prežitého. Patristický komentár: Všetky tvoje príboje a vlny prevalili sa ponad mňa - O tom, že nad Jonášom bili príboje a zúrila veľká búrka, nemôže nik pochybovať. Pýtame sa však, v akom zmysle sa všetky príboje a vlny prevalili ponad Spasiteľa. Život človeka na zemi je pokušenie alebo ‫״‬vojenská služba“, ako sa to vyjadruje v hebrejčine, lebo

Kniha proroka Jonáša 2,1-11

123

Jonášova modlitba tu musíme byť připravení na boj, aby sme tam, na inom mieste, mohli byť ovenčení. Niet človeka, ktorý by mohol odolať všetkým pokušeniam, s výnimkou toho, ktorý bol vo všetkom pokúšaný ako my, ale nezhrešil. Preto bolo Korinťanom povedané:

Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať. (1 Kor 10,13) Keďže všetky po­ kušenia a všetko, čo na nás prichádza, neprichádza bez Božej vôle, preto sa tu hovorí o príbojoch a vlnobitiach. Tieto však Ježiša neohrozili, lež prevalili sa ponad neho. Hrozili potopením lode, ale nedošlo k tomu. Všetko prenasledovanie a búrky, ktoré trápili ľudské pokolenie, a všetky lode, ktoré stroskotali, prehrmeli ponad moju hla­ vu. Ja som bol ten, ktorý zniesol aj podsvetie a prelomil zúrivosť a krútňavy, aby iní mohli istejšie cestovať. (Hieronym, In lonám·. FC 60,153)

I povedal som - V ďakovných piesňach majú slová i povedal som, dosl. ale ja, ja som povedal, špecifický význam. Možno ich pokladať za úvodnú formulu (Ž 31,23; 41,5). Jej úlohou je pohliadnuť zo situácie istoty späť do situácie kraj­ nej núdze. V Jonášovej modlitbe sa formula opakuje ešte vo v. 10. V obidvoch prípadoch opisuje dôležitý vnútorný obrat: vo v. 5 je to pohľad z krajnej núdze na miesto nádeje, na svätý chrám, teda prechod z ohrozenia do priestoru ži­ vota, vo v. 10 je to zasa prechod od vďakyvzdania k nazeraniu, k vnútornému poznaniu a prežívaniu pravdy o PÁNOVI (Tyrol 2001, 75). Odvrhnutý som spred tvojich očí, ja však ešte uzriem tvoj svätý chrám. Jonáš sumarizuje situáciu zážitku blízkosti smrti ďalším obrazom so stupňu­ júcim sa charakterom ako ‫״‬odvrhnutie spred Božích očí“. Ide o intenzívny ob­ raz smrti. Spája sa s ničotou a beznádejou, s konečným vzdialením sa zo sféry Boha bez možnosti akéhokoľvek kontaktu s ním. Človek, ktorému patria tieto slová, je považovaný za mŕtveho, neschopného akéhokoľvek pohybu, slova či myšlienky. Po konštatovaní istého konca však v niektorých prípadoch dochá­ dza k neočakávanej zmene. Takáto skúsenosť zaznieva v slovách Ž 31,23. V situ­ ácii opustenosti odrazu nastane zmena, lebo Boh odpovedá. VJonášovej mod­ litbe sa odohráva základný prelom z beznádejnej temnoty do svetla: ja však ešte uzriem tvoj svätý chrám. Pritom slovo uzrieť stojí v zjavnom protiklade k odvrhnutiu spred očí. Svätý chrám zvyčajne označuje Jeruzalemský chrám (Ž 79,1), miesto, kde PÁN prebýva: Pán prebýva vo svojom svätom chráme,Pán tróni na nebesiach. Jeho oči hľadia na úbožiaka, jeho zrak skúma každého Človeka. (Ž 11,4) Obraz odvrhnutia spred očí a presvedčenie uzrieť svätý chrám stavia do proti­ kladu najvzdialenejší priestor od Boha v hlbočine a najbližšie miesto pri ňom v Jeruzalemskom chráme. Rovnako výraz odvrhnutie spred očí v súvislosti s ci­ tovaným veršom poukazuje na protiklad k PÁNOVÝM hľadiacim očiam v Ž 11. V slovách zaznieva aj stále prítomná priestorová perspektíva: z najhlbšieho miesta podsvetia Jonáš upiera zrak k najvyššiemu miestu Božej prítomnosti. 2,6 Vody ma obklopili až po hrdlo, priepasť ma obkľúčila, trsť mi obopäla hlavu. - Vety v priraďovacom súvetí trikrát opisujú úzkosť topiaceho sa člo­ veka. Jednotlivé obrazy takmer realisticky vykresľujú čoraz hlbšie ponáranie sa do smrtiacich vôd. V prvom štádiu voda siaha po hrdlo, v hebr. origináli po dušu, %ivot. Obklopujúca voda znemožňuje dýchanie. Jej hrozba je o to väčšia,

2,5

124

Komentáre k Starému zákonu

Komentár že je to voda veľkej priepasti (‫ )תהום‬obkľučujúcej Jonáša, čo oproti prúdom vôd z v. 4 predstavuje sťaženie situácie. - Nasleduje obopätie hlavy trsťou ‫ף‬ ‫( סו‬chaluhami, riasami). Slovo trsť v rozprávaní o záchrane Mojžiša označuje tŕstie na brehoch Nílu (Ex 2,3.5). V rozprávaní o záchrane a vyslobodení Izraela z Egypta (Ex 15) sa more, ktorým Izrael víťazne prechádza suchou nohou, nazýva Trstinové more. O úmyslenej voľbe slova trsť s myšlienkou na Božie záchranné skutky opísané v Knihe Exodus svedčia aj ďalšie zriedkavé výrazy: priepasť (Ex 15,5.8); hlbočina ‫( מצולה‬Ex 15,5); ‫״‬srdce“ v spojení so slovom ‫״‬more“ (Ex 15,4), ako aj sloveso postúpiť ,Tj ‫( ן‬Ex 15,5) vo význame ‫״‬topiť sa“, ako v Knihe proroka Jonáša. Patristický komentár: Slovo priepasť musíme chápať ako nebezpečné a zlé moci alebo ako druh násilností používaných pri mučení. V evanjeliu zlí duchovia prosia, aby nemuseli odísť do hlbočiny-priepasti (Lk 8,31). Súvisí to aj s ‫״‬tmou nad priepasťou“ (Gn 1,2). Niekedy sa slovo hlbočina používa pre označenie tajomstiev a hlbokých Božích myšlienok a rozhodnutí: Tvoje súdy (PANE, sú) ako morská hlbina (Ž 36,7) a: Hĺbina hlbine sa osýva na hukot vodopádov (Ž 42,8). (Hieronym, In lonám: FC 60,159)

Zostúpil som k základom hôr - Sloveso postúpiť ‫ י רד‬je v Knihe proroka 2,7 Jonáša použité posledný raz (porov. kom. k 1,5). Obrazy, s ktorými sa spája, hovoria o najhlbšom dne sveta. Zostúpiť v kontexte obrazov smrti nadobúda aj ich význam. Kto umiera, ten postupuje: do hĺbok ako kameň (Ex 15,5); do jamyhrobu (Iz 38,18); do komôr smrti (Prís 7,27); do ríše mlčania (Ž 115,17). - Pre základy hôr je v hebrejčine použité slovo ‫קצב‬. Jeho slovesný význam je ‫״‬vyrezať“, ‫״‬odrezať“, ‫״‬zrezať“. Podstatné meno zasa znamená ‫״‬rez“, ‫״‬výrez“. Víz 26,15 je týmto pojmom vyjadrený ‫״‬okraj zeme“, ‫״‬hranice zeme“. Základy hôr v tomto prípade zodpovedajú biblickej predstave o svete, podľa ktorej držia zem nad vodami chaosu (Ž 24,2). Predstavujú teda najspodnejší okraj zeme, jej koniec. Zem, jej závory boli navždy za mnou, lež nechal si môj život z jamy vystúpiť, PANE, Bože môj. - Závory sa v biblickej reči vzťahujú na brány podsvetia, krajiny mŕtvych. Za obrazom sa skrýva predstava podsvetia ako mesta s bránami. Rovnako smrť má podľa týchto predstáv zavreté brány (Ž 9,14; 107,18). Pre človeka sú tieto brány nepremožiteľné. Kto raz zostúpi do podsvetia a dostane sa za jeho závoru, pre toho niet možnosti návratu (Jób 7,9). Podobne ako v 2,5, aj tu sa opisuje skúsenosť zásahu zvonku. Čo je nemožné človekovi, je možné PÁNOVI. Zážitok jeho zázračného konania vyjadruje modliaci nasledovne: lež nechal si môj život z jamy vystúpiť, PANE, Bože môj. Sloveso tystúpiť ‫עלה‬ stojí v priamom protiklade k slovesu postúpiť ‫־‬T) \ V žalme prestavuje zásadný zvrat. Podobne ako zostup, aj výstup sa odohráva na niekoľkých rovinách. V priestorovej perspektíve sa Jonášov zostup na dno mora mení na jeho výstup na povrch zeme. S priestorovou zmenou sa zároveň mení Jonášovo vnútorné rozpoloženie. Od tohto momentu už nerozpráva o obrazoch smrti utopením, ale o živote. Ostrý kontrast vytvárajú dve zástupné slová pre život a smrť (jama) vedľa seba. V slove vystúpiť zároveň zaznieva aj jeho hlbší význam, keďže toto slovo v Biblii označuje putovanie a výstup do Jeruzalemského chrámu. Dve

Kniha proroka Jonáša 2,1-11

125

Jonášova modlitba zmienky o svätom chráme v najbližšom kontexte (2,5.8), ako aj záver modlitby o prinesení obety hlasnej vďaky (2,10) priam navádzajú chápať slovo vystúpiť vo význame ‫״‬putovať do Jeruzalemského chrámu“. Patristický komentár: Ale náš Pán, o ňom čítame u Izaiáša slová, ktoré povedal o Kýrovi: Kovové brány prelomím a po%rá%am. (Iz 45,2) - On zostúpil až ku koreňom hôr a závory zeme sa za ním zavreli, aby oslobodil všetkých, ktorí boli nimi zavretí. (Hieronym, In lonám: FC 60,163)

2,8

Keď moja duša vo mne chradla - Slovo duša má v Jonášovej modlitbe viac významov. Zatiaľ čo vo v. 6 predstavuje ‫״‬hrdlo“, po ktoré vystupuje voda topiaceho sa, vo v. 8 označuje ‫״‬život“, resp. životnú skleslosť, slabosť, depresiu. Podobným príkladom je hebr. sloveso odvodené od koreňa ‫עטף‬, ktoré má tri odlišné a nezávislé významy. Prvým je ‫״‬otočiť sa“, ‫״‬zvrtnúť sa“ (Jób 23,9), ‫״‬odbočiť“. Druhým je ‫״‬zahaliť sa“, ‫״‬pokryť“ (Ž 65,14). Tretí význam označuje ‫״‬slabosť“, ‫״‬mdlobu“, a to tak telesnú ako u vyhladovaných detí (Nár 2,11), ako aj duševnú (Iz 57,16). Na rozdiel od slova duša, ktoré má v texte relatívne jednoznačný význam, slovo ‫ עטף‬je otvorené pre chápanie vo všetkých jeho variáciách, podľa toho, ako to Jonášova momentálna situácia navodzuje. Rozpamätal som sa na PÁNA a moja modlitba došla k tebe - Sloveso rozpamätať sa má v biblických rozprávaniach zvláštny význam, predovšetkým v kontexte ohrozenia života. Je to obyčajne Boh, kto sa rozpamätáva na núdzneho, ako v Noemovom prípade, kde rozpamätanie označuje zvrat v rozprávaní (koniec potopy Gn 8,1). Podobne je tomu pri rozpamätanísa na Abraháma pred zničením Sodomy a Gomory (Gn 19,29). V Jonášovom žalme je to, naopak, Jonáš, kto sa rozpamätáva na Boha, pričom aj v tomto prípade ide o zásadný zvrat. Jonáša vedie k rozpamätaniu sa na PÁNA skleslosť v situácii ohrozenia života. Je to akoby obrat pohľadu z tmy a beznádeje do svetla. Momentálne nebezpečenstvo vyvoláva potrebu pozrieť sa pamäťou do minulosti, a to na také udalosti, ktoré majú pre aktuálnu núdzu význam. Vzniká akýsi most medzi prítomným ťažkým momentom a pozitívnou skúsenosťou v minulosti. To vytvára predpoklad pre zmenu. Proces podobného vnútorného obratu opisuje kontextom blízky Ž 143,46‫ ־‬nasledovne: Môj duch vo mne zoslabol; v hrudi mi srdce meravie. Spomínam si na uplynulé dni, o všetkých tvojich skutkoch rozmýšľam a uvafyijem o dielach tvojich ník. Vystieram k tebe niky, moja dušaje ako zem prahnúca po tebe. Slabosť sa odrazu dostáva mimo zorného poľa ducha, ktorý sa rozpamätaním opiera o istotu prežitej skúsenosti. VJonášovej modlitbe tomu nasvedčuje uistenie formulované v minulom čase: a moja modlitba došla k tebe. Jonáš ako zástupca modliaceho tu najednej strane ubezpečuje seba o platnosti skúsenosti, zároveň sa však priraďuje k modliacim v ďakovných žalmoch, ktorí vystupujú ako svedkovia skúsenosti vypočutia modlitby v núdzi. Jonášova modlitba takto spája aspekt povzbudenia nasmerovaného na seba so svedectvom nasmerovaným von, k poslucháčovi. Do tvojho svätého chrámu - Podobne ako v 2,5, aj tu sa myslí na Jeruzalemský chrám. Priestorové vnímanie v Jonášovom rozprávaní má vlastnú výpoveď126

Komentáre k Starému zákonu

Komentár

nú hodnotu. Jonáš sa slovami ubezpečuje, že jeho modlitbadôjde aj z najväčšej vzdialenosti a hĺbky do svätého chrámu. Vyjadrenie stojí v priamom protiklade k Jonášovi z kap. 1, kde sa snaží zutekať spred PÁNA čo najďalej (potov, kom. k 1,3). Tí, čo sa držia prázdnej márnosti - Slovné spojenie držať sa prázdnej már- 2,9 nosti možno chápať vo význame ‫״‬uctievať prázdne modly“, ako tomu nasvedčuje ten istý výraz v Dt 32,21, kde sa hebr. slovo ‫ הבל‬vyskytuje ako paralelizmus k ‫״‬nie boh“. Slovo ‫ טוא‬vjer 18,15 zasa označuje modlu. Toto chápanie vyjadruje aj gr. a aram, preklad (Targum Jonatan), keď volí výraz ‫״‬uctievať“, ‫״‬klaňať sa“. Aj v tomto prípade sa však chápanie výrazu nemusí vykladať iba v kultovom význáme klaňania sa Bohu. Aj prvotný význam ‫״‬držať“, ‫״‬pridŕžať sa“ tu vystihuje Jonášovo vnútorné presvedčenie. Opúšťajú svoje milosrdenstvo - Slovné spojenie opustiť(odňať) milosrdenstvo sa v biblickom kontexte spomína iba na troch iných miestach. V Gn 24,27 Boh neodníma svoje milosrdenstvo a svoju twzaďAbrahámovi. VRút 2,20 sa Noemi modlí za príbuzného Boáza za to, že neodoprel svoje milosrdenstvo ani Živým, ani mŕtvym. V Knihe prísloví učí múdrosť mladíka správnej ceste, pričom mu hovorí: Láska a vernosť nech ťa (nikdyj neopúšťaj11! Všetky miesta zdôrazňujú milosrdenstvo predovšetkým ako prejav vernosti a lojality. VJonášovej modlitbe je výpoveď formulovaná opačne, vyjadruje nedostatok milosrdenstva. Tým stavia oslovenú skupinu do protikladu k Abrahámovi, Boázovi a múdremu mladíkovi. Verš 9 je v problematickom žalme najťažším miestom. Okrem zložitej formulácie sa aj významovo dá len ťažko zosúladiť s tým, ako sa rozprávanie stavia k uctievaniu cudzích bohov v prípade námorníkov na lodi (1,5), rovnako ako s Jonášovým postojom, ktorý sám utekal od Boha (1,3) a odmietal sa na neho obrátiť aj po priamej výzve kapitána lode (1,6). Pritom v modlitbe seba samého stavia pred ľudí, ktorí sa v predchádzajúcom rozprávaní zachovali k jeho Bohu lepšie ako on sám. Tieto argumenty sa prihovárajú za to, aby sa verš považoval za glosu v texte. Súvislosť s nasledujúcim veršom sa však prihovára za jeho zachovanie. Vyjadruje totiž Jonášov protikladný postoj k opísanému správaniu tých, čo uctievajú prázdnotu lži, čím podstatne umocňuje najdôležitejšiu výpoveď Jonášovej modlitby. Zmienka o milosrdenstve súvisí aj s Božím milosrdenstvom v 4,2, kde sa predstavuje Boh veľký v milosrdenstve n protiklade k ľuďom, čo milosrdenstvo opúšťajú. Rabínsky komentár: Námorníci videli všetky znamenia a velké zázraky, ktoré Svätý, nech je požehnaný, vykonal na Jonášovi. Ihneď vstali a hodili každý svojho boha do mora, lebo je napísané: Tí, čo sa držia prázdnej márnosti, opúšťajú svoje milosrdenstvo. (2,9) Vrátili sa do Joppe, vystúpili do Jeruzalema a nechali sa obřezat, lebo je napísané: Mužovia sa veľmi báli PÁNA. Priniesli PÁNOVI obetu a zaviazali sa sľubmi. (1,16) Naozaj mu priniesli obetu? Predsa od pohanov sa obeta neprijíma. Viac sa to vzťahuje na krv obriezky, ktorá je ako obetná krv. (Pirke de R. Eliezer 10)

Podobne ako v 2,5, aj na začiatku v. 2,10 zdvojené osobné zámeno upriamu- 2,10 je pozornosť na Jonáša, dosL Aleja, ja ti chcem obetovať (porov. kom. k 2,5).

Kniha proroka Jonáša 2,1-11

127

Jonášova modlitba Hlasná vďaka patrí k podstate ďakovného žalmu. Je svedectvom človeka prinášajúceho obetu. Tento sa obyčajne nachádza v chráme, pričom neodde­ liteľnou súčasťou obetovania je vyznanie, vydanie svedectva o skúsenosti Bo­ žej pomoci (Ž 50,15; 30,2). Svedectvo sa vydáva pred spoločenstvom veriacich zhromaždených v chráme: Obetu chvály ti prinesiem a budem vrývať meno Páno­ vo. Splním svoje sľuby Pánovi pred všetkým jeho ľudom v nádvoriach domu Pánovho, uprostred teba,Jeruzalem. (Ž 116,17-19; potov. Ž 30,5) Úlohou takéhoto vyznania je povzbudiť členov spoločenstva k dôvere Bohu v podobnej núdzi. Jasne to vyjadruje varovanie neobracať sa na modly (v. 9), s dôrazným povzbudením obrátiť sa v modlitbe na skutočného záchrancu (v. 10). Kým námorníci priná­ šajú PÁNOVI zákonom predpísanú zápalnú obetu a zaväzujú sa sľubmi (1,16),

Jonáš prináša obetu hlasnej vďaky. Spása (‫״‬záchrana“, ‫״‬vyslobodenie“) v biblickom kontexte väčšinou predstavuje záchranný Boží zásah voči človeku. Táto skúsenosť sa premietla aj do biblických mien: koreň slova spása, záchrana ‫ ישועה‬je základom mena Joziáš (‫״‬spása“), Jozue, Ježiš (‫״‬PÁN spasí“), Izaiáš (‫״‬PÁN, on ma spasil“). Zvolanie uzatvárajúce žalm je bodkou za modlitbou a zároveň výrečným zhrnutím osobnej skúsenosti s Bohom: PÁN môže vyslobodiť aj z priestoru smrti, prevyšujúceho hranice všetkých ľudských schopností. PÁN povedal rybe a tá vydávila Jonáša na súš. - Veta priamo súvisí s 2,1, 2,11 kde PÁN nariadil veľkej rybe Jonáša prehltnúť. Len zriedka sa Boh v Biblii prihovára priamo zvieraťu. Kontextom najbližším miestom je 1 Kr 17,4, kde PÁN prikazuje krkavcom, aby živili proroka Eliáša. Patristický komentár: Jonáša prehltol netvor hĺbok... a po troch dňoch bol vyvrhnutý von bezpečne a zdravý. Henoch a Eliáš ešte aj teraz bez toho, aby zažili vzkriesenie (lebo nikdy nezakúsili smrť), dokonale učia, čo pre telo znamená byť zachovaný od poníženia, od všetkých trápení, nespravodlivosti a nemilosti. Oni boli přenesení z tohto sveta, a preto už majú účasť na večnom živote. O akej skutočnosti viery svedčia tieto udalosti, ak nie o tej, čo nás má inšpirovať vo viere, že oni sú dôkazmi a svedectvami našej vlastnej budúcnosti a nášho úplného zmŕtvychvstania? Toto je napísané, aby sme mohli veriť, že Pán je mocnejší ako všetky prírodné zákony tela. (Tertulián, De Resurectione Camis 58: PL 2, 928) No ak niekto pokladá za nemožné, aby ľudia mohli prežiť taký dlhý čas, a že Eliáš nebol vzatý v tele, lebo jeho telo spálil ohnivý voz, nech uvážia, že Jonáš, potom ako bol vhodený do hĺbok a prehtlnutý do rybieho brucha, na Boží príkaz bol znova bezpečne vyvrhnutý na pevninu. (Irenej, Čontra Haereses 5.5.2: PG 7,1135) Rabínsky komentár: R. Jonatán povedal: ‫״‬Učí sa, že Svätý, nech je požehnaný, uzavrel s morom dohodu, aby sa pred Izraelom rozdelilo napoly...“ R. Jirmija Ben Eľazar povedal: ‫״‬Nielen s morom uzavrel dohodu Svätý, nech je požehnaný, ale so všetkým, čo urobil počas šiestich dní stvorenia.. .Ja som prikázal krkavcovi, aby Živil Eliáša‫׳‬,ja som prikázal rybe, aby tá vydávila Jonáša." (GnRb 5,5)

128

Komentáre k Starému zákonu

Kompozícia

Kompozícia

Štruktúra Jonášova modlitba je vložená do rozprávačského rámca. v. 1

PAN nariadil veľkej rybe, aby prehltla Jonáša; a Jonáš bol vo vnútri ryby tri dni a tri noci.

v. 11

PÁN povedal rybe a tá vydávila Jonáša na súš.

Pre rámec je príznačné, že v ňom dvakrát koná Boh a Jonáš mlčí. Naopak, v žalme mlčí Boh a Jonáš opisuje jeho konanie. Otvorenie má formu chiastickej figúry. Obrátenie členov poetickej figúry vystihuje Jonášovo vnútorné obráte­ nie, opísané v nasledujúcej modlitbe.

PÁN nariadil veľkej rybe,

aby prehltla Jonáša;

x vo vnútri ryby tri dni a tri noci.

ajonáš bol

Jonášova modlitba obsahuje základné prvky modlitby vďaky:

nebezpečenstvo - modlitba - odpoveď- vďakyvzdanie

Opis Jonášova modlitba je, na rozdiel od ostatného rozprávania, poetický text. Rečou aj pravidelnou rytmickou štruktúrou sa podobá žalmom. Predo­ všetkým prvé verše dávajú textu charakter ďakovnej piesne. Typickou črtou ďa­ kovnej piesne je hneď na začiatku opis bezvýchodiskovej situácie núdze. Z nej sa modliaci obracia na Boha. Odpoveďou býva Boží záchranný zásah. Vďaka, s ktorou sa modliaci obracia na Boha, je obyčajne formulovaná tak, akoby ten, čo sa modlí, stál pred spoločenstvom a vydával svedectvo o skúsenosti Božej záchrany (porov. kom. k 2,3). Začiatok modlitby (v. 3-4) podáva základnú informáciu o Jonášovej situácii núdze a zároveň o jeho skúsenosti s Bohom, a to formou synonymického pa­ ralelizmu.

Volal som zo svojej úzkosti k PÁNOVI Kričal som o pomoc z lona podsvetia, Kniha proroka Jonáša 2,1-11

a odpovedal mi. vypočul si môj hlas.

129

Jonášova modlitba

Tento opakovane vyjadruje základnú skúsenosť so zachraňujúcim Bohom. Obracia sa pritom na dvoch adresátov. V prvom prípade hovorí o skúsenosti poslucháčom, lepšie povedané počúvajúcemu spoločenstvu, ktoré májeho vý­ poveď vypočuť ako svedectvo. Preto hovorí o PÁNOVI v tretej osobe: k PÁNO­ VI a odpovedal mi.N druhej polovici paralelizmu sa obracia priamo na PÁNA, pričom výpoveď pôsobí ako hlboké uvedomenie si skutočnosti vyjadrené osob­ ným poďakovaním za záchranu. Nasledujúce slová rozvádzajú zhustený obsah prvých dvoch výrokov. Dô­ ležité sú pritom priestorové údaje a pohyb v nich. Modliaci sa takto vykresľuje dva priestory v súvislosti so vzdialenosťou alebo blízkosťou PÁNA. Uprostred modlitby spomína najvzdialenejšie miesto najhlbšieho bodu zeme obrazom zemských závor, spoza ktorých niet návratu (porov. kom. k 2,7). Zároveň sa vo verši spomínajú dva pohyby. Prvým je zostup. Predstavuje posledné ohnivko reťazca Jonášových zostúpení v rozprávaní (do Joppe - do lode - do vnútra lode - do mora - na dno zeme). Druhý pohyb vyjadruje slovo výstup. Kým slo­ vo zostúpiť sa v texte vždy spája s Jonášom, slovo vystúpiť sa spája s PÁNOM, ktorý necháva Jonáša ‫״‬vystúpiť z jamy“. Tomuto najnižšiemu a najvzdialenej­ šiemu priestoru od PÁNA je postavený ako náprotivok priestor PÁNOVHO svätého chrámu (v. 5.8), miesto PÁNOVEJ bezprostrednej blízkosti. Podobne, ako priestorové vzťahy opisujú zážitok záchranného PÁNOVHO konania zo situácie vonkajšej núdze, dve zvolania (porov. kom. k 2,5) vyjadrujú skusenost vnútorného otvárania sa Bohu. V Jonášovej modlitbe pôsobia ako momenty záblesku. Výkrikmi dáva Jonáš najavo nové videnie skutočnosti, po­ chopiteľne, vo vzťahu k PÁNOVI. To, že ide o jeho nové vnímanie, zdôrazňuje vyslovením osobného ‫״‬ja však“ na začiatku obidvoch zvolaní. Samotné zvola­ nia sa obracajú priamo na PÁNA. Aj tu možno pozorovať istý posun. Zatiaľ čo v prvom Jonáš vyslovuje hlboké uvedomenie si vlastnej vzdialenosti od PÁNA s následným prianím znova sa ocitnúť v jeho svätom chráme, druhé zvolanie charakterizuje istota naplnenia vyslovenej túžby. Toto zvolanie predstavuje poslednú a najdôležitejšiu výpoveď modlitby. Podobá sa prvým slovám žalmu, ktoré predstavujú zhrnutie skúsenosti s Bohom. Výpoveď je však intenzívejšia svojou formou - oproti prvotnému konštatovaniu tu stojí zvolanie: U PÁNAje spása! V žalme predstavuje vrchol nielen celkovým pozitívnym nasmerovaním na PÁNA, ale hlavne staronovým vnútorným poznaním pravdy o zachraňujú­ com Bohu, ktoré sprevádza zmena Jonášovej situácie. Vnútorná premena a úpl­ né otvorenie sa novej skutočnosti prináša následne aj zmenu vonkajšej situácie. Vyjadruje to Jonášov návrat na súš v druhej časti rámca Jonášovej modlitby.

Kde uctievať PÁNA Jonáš v modlitbe označuje miesto určené pre uctievanie PÁNA— svätý chrám. Teológia svätého chrámu ako miesta, na ktorom možno uctievať PÁNA, Boha Iz­

130

Komentáre k Starému zákonu

Kompozícia raela, sa vyvíjala počas stáročí. Jej najvyšší stupeň formuluje právny kódex Knihy Deuteronomium (Dt 12-26), ktorý sa zaoberá centralizáciou kultu. Podľa neho je len jedno miesto, kde možno priniesť PÁNOVI obetu - Jeruzalemský chrám. Od Jeruzalemského chrámu sa odvíjajú zákony charakterizujúce ideálne spoločenstvo Izraela. Ono je jasne odlíšené od všetkých ostatných národov, aby práve svojou odlišnosťou im bolo znamením pravého Boha. Jonášova modlitba vyjadruje toto presvedčenie v situácii krajného nebezpečenstva života. Pritom obeta, ktorá sa v tejto súvislosti spomína, predstavuje najvnútornejšiu a najvyššiu formu ohlasovanú prorokmi: obetu ďakovnej piesne PÁNOVI (porov. kom. k 2,10). V Knihe proroka Jonáša sa popri tomto základnom spôsobe uctievania Boha prekvapivým spôsobom predkladajú dve ďalšie možnosti vzťahujúce sa na cudzincov. V časti o búrke na mori Jonáš vyznáva svojho Boha, pričom námorníci v ňom spoznávajú Boha, ktorý odpovedá na volanie v núdzi a stojí nad ich bohmi. Obracajú sa k nemu, a dokonca mu prinášajú obetu a sľuby, a to nie v Jeruzalemskom chráme, ale na lodi. Z teologického pohľadu ide o závažný posun v myslení, o otvorenie nových možností prístupu cudzincov k Bohu Izraela. Ešte ďalej sa naznačené možnosti rozvíjajú v rozprávaní o Ninivčanoch a ich kráľovi. Títo uctievajú Boha bez toho, žeby ho nazývali menom PÁN. Vý-

rečné na ich konaní je ich obrátenie a následný prejav Božieho milosrdenstva. Úhlavní nepriatelia Božieho ľudu sa teda môžu k nemu obrátiť a mať účasť na

výsadách vyvoleného Izraela. Ninive, symbol zlého, skazeného mesta, sa môže stať mestom, na ktoré Boh zhliada ako na Jeruzalem. Ninivčaniasa môžu tešiť rovnakému prejavu Božej blízkosti ako Izrael. V tomto bode dostáva výpoveď Knihy proroka Jonáša nevídaný rozmer otvorenia sa PÁNOVHO pôsobenia ľud'om, ktorí ho priamo nepoznajú. Báza, na ktorej sa Boh delí o svoje milosrdenstvo s takými ľuďmi, sa uvádza v záverečnej argumentácii Knihy proroka Jonáša (4,1011‫)־‬. Východiskovým bodom je skutočnosť stvorenia ako povolania k bytiu, spojeného s úprimným hľadaním Boha, ktorému hodno uveriť. Jonášov %alm Jonášov žalm bol od nepamäti dôvodom živých diskusií o tom, či patrí ku Knihe proroka Jonáša. Podľa názoru na tento problém možno exegétov zadeliť do dvoch interpretačných skupín. Zástancovia z radov tých, čo sa riadia literárnon kritikou (Heriban 1992, 643), pokladajú žalm (2,310‫ )־‬za neskorší dodatok, ktorý možno len ťažko zosúladiť s rozprávaním (Johnson, von Rad, Wolff, Jeremias atď.). Uvádzajú pritom nasledovné dôvody: • Reč žalmu sa líši od celého rozprávania. Napríklad slovo veľký ‫גדול‬, priznačné pre celý zvyšok knihy, sa v žalme nevyskytuje ani raz. Naproti tomu je v ňom použité množstvo výrazov, ktoré sa v knihe nenachádzajú. Opisuje sa nimi Jonášova situácia, pričom aj v tomto prípade je málo prepojení s udalosťami na lodi počas búrky.

Kniha proroka Jonáša 2,1-11

131

Jonášova modlitba • Druhým argumentom je Jonášov charakter. Jedine v žalme sajonáš ukazuje ako pokorný, PÁNOVI odovzdaný človek, túžiaci obetovať mu v jeho svä­ tom chráme. Je to v ostrom protiklade k predchádzajúcej stati, v ktorej po­ hanskí námorníci vzývajú svojich bohov, dokonca Jonášovmu Bohu priná­ šajú obetu. Jonáš sám však ostáva chladný a nereaguje ani na výzvu kapitána lode, aby sa obrátil na svojho Boha. • Dôvodom ťažkostí je aj povaha žalmu. Je ďakovnou piesňou, aj keď v Jo­ nášovej situácii by sa očakávala modlitba prosby o záchranu. Jonáš ďakuje za záchranu, aj keď ešte nevie, čo sa s ním stane. Žalm tak pôsobí dojmom prebratého textu, ktorý bol neskôr vložený do rozprávania. Neskorší autor mohol pritom žalm aj skomponovať pre Knihu proroka Jonáša. V tomto prípade však ostáva nezodpovedaná otázka, čo ho k takémuto kroku vie­ dlo.

Druhá skupina exegétov, predovšetkým v posledných desaťročiach, pokladá žalm za pôvodný (Magonet, Kaiser, Gese, Lux). Zástancovia tohto názoru postupujú pri zdôvodňovaní rovnako ako prvá skupina, len ich východisková perspektívaje opačná. Nehladajú argumenty proti pôvodnosti žalmu, ale pýtajú sa, aké dôvody svedčia o jeho pôvodnosti. Tieto sa dajú zhrnúť nasledovne: Reč žalmu je síce odlišná, no odôvodnene. Ide o poéziu, teda o odlišný žáner. Pritom žalm obsahuje dostatok slovných prepojení s kontextom celej knihy. Poukazuju na prítomnosť kľúčových slov tak z prvej, ako aj z druhej časti rozprávania. Príkladom je kľúčové slovo celého rozprávania volať

‫קרא‬. Jonáš je opakovane vyzývaný volať n Ninive (1,2; 3,2.4) a aj k svojmu Bohu (1,6), čomu sa však vzpiera, zatiaľ čo mužovia na lodi volajú k PÁNOVÍ (1,14.16). Jonášovo volanie n žalme je jedným z ukazovateľov zvratu v celom rozprávaní. Ďalším kľúčovým slovom je sloveso zostúpiť priznačné pre prvú čast rozprávania (1,3.3.5). V 2,7 sa vyskytuje (posledný raz v knihe!) a vzápätí naň nadväzuje slovo vystúpiť ‫עלה‬, príznačné pre druhú časť rozprávania. Podobne výraz moreQ ‫ן‬, príznačný svojím sedemnásobným opakovaním v prvej časti5, otvára v modlitbe opis situácie núdze na mori (2,4), pričom aj základný motív núdze na mori je v celej modlitbe prítomný. S ovo duša je rovnako dôležité pre rozprávanie. Vo všetkých prípadoch sa vzťahuje na Jonáša (1,14; 2,8; 4,8). Jonášov prísľub ‫ נדר‬a obetovanie ‫ זבח‬presvedčivo uzatvára sémantickú argumentáciu pre prináíežitosť žalmu k rozprávaniu. Ani toto slovo sa nevyskytuje v žalme náhodne, ale vzťahuje sa na obetu mužov na lodi, potom ako hodili Jonáša do mora a obrátili sa na PÁNA(1,16). Jonášova premena je prirodzeným následkom jeho nového rozpoloženia vo vnútri veľkej ryby. Jonáš sa tu nachádza v extrémnej situácii, v ktorej je konfrontovaný s Bohom. Reflektuje pritom vlastné konanie a postoje, do5 1,4.5.9.11.12.13.15

132

Komentáre k Starému zákonu

Aplikácia

•

chádza k jeho obráteniu, a tým sa pripravuje na plnenie odmietnutého po­ slania. Žalm ako taký dobre zapadá do udalostí vyrozprávaných bezprostredne

predtým. Jonáš ďakuje za záchranu, keďže sa po vhodení do mora neutopil, ale bol prehltnutý veľkou rybou. V tom vidí PÁNOVO pôsobenie a obracia sa na neho s vďakou. Zároveň pre práve prežitý Boží zásah dúfa v ďalšie pokračovanie. Dochádza pritom aj k vnútornému obratu a poznaniu, že u PÁNAje záchrana (2,10). •

Podľa zástancov pôvodnosti Jonášovho žalmu ho skomponoval pôvodný autor, pričom tento buď prebral jeden zo žalmov, ktorý sa však v terajšej Knihe žalmov nenachádza, alebo sa inšpiroval žalmami s podobnou temati­ kou. Voľba jednotlivých výrazov, motívov, ako aj celková kompozícia sa však prihovárajú skôr za pôvodné vytvorenie žalmu pre Knihu proroka Jonáša, ako za kompiláciu.

V tomto komentári sa Jonášov žalm pokladá za neoddeliteľnú súčasť Kni­ hy proroka Jonáša, ktorá patrí ako celok do tradovaného biblického kánonu. Okrem toho, vynechanie žalmu by narušilo celkovú kompozíciu, ako aj cielené napätie majstrovsky vypracovaného rozprávania. Prejazykové a obsahové argu­ menty porov. vyššie uvedenú argumentáciu druhej skupiny exegétov.

Aplikácia Teologická aplikácia Druhá kapitola Knihy proroka Jonáša, predovšetkým jej rámec, patrí k naj­ známejším textom SZ. Zásluhu na tom majú zmienky o Jonášovom znamení v Mt 12,40 (Lk 11,30), ako aj narážka na 2,1 v 1 Kor 15,4. V Evanjeliu podľa Matúša farizeji požadujú od Ježiša znamenie (Mt 12,3842). V odpovedi sa Ježiš odvoláva na pôsobivé miesto z Knihy proroka Joná­ ša. Tri dni a tri noci, ktoré Jonáš strávil v bruchu veľkej ryby, a jeho násled­ né vyslobodenie sú znamením Ježišovho pobytu v srdci zeme (kombinácia 2,4 a 2,7). V tomto typologickom výklade Jonáš predstavuje predobraz Syna človeka. Znamením má byť skutočnosť zázračnej záchrany. Iba ten, kto verí, že Boh zachraňuje a oslobodzuje, môže znamenie vzkriesenia správne po­ chopiť. Paradoxne sa farizejmi požadované znamenie uskutoční pričinením jeho žiadateľov. Stáva sa tak znamením na ich usvedčenie. Za svedkov sa pri­ tom volajú biblicky predpísaní dvaja svedkovia (Dt 17,6). Výrečným spôso­ bom majú proti Izraelu svedčiť dvaja neizraelskí svedkovia, mužovia z Ninive a kráľovná zo Sáby. V Evanjeliu podľa Matúša s týmto miestom súvisí Ježišov záverečný príkaz po zmŕtvychvstaní (Mt 28,20): učiť a krstiť všetky národy (Struppe 1996,146).

Kniha proroka Jonáša 2,1-11

133

Jonášova modlitba Jonášovo znamenie v Evanjeliu podľa Matúša môže mať aj subtílnejšiu po­ dobu. Ak sa za tertium comparationis neberie predovšetkým miesto a čas, ale to, čo Jonáš v srdci mora aježiš v srdci zeme robili, vyjdú najavo nové skutočnosti. V Jonášovom prípade sa medzi jeho vhodením do mora a vydávením na súš odohrali predovšetkým tieto zmeny: kričal o pomoc k PÁNOVI z podsvetia, miesta smrti. PÁN odpovedal na jeho volanie. Jonáš v bruchu ryby chválil PÁNA za záchranu, čo vyvrcholilo v jeho svedeckej výpovedi: U PÁNAje spása (2,10). Novozákoné spisy sa o čase medzi smrťou a zmŕtvychvstaním zmieňujú len veľmi zdržanlivo (Sk 2,31; Rim 10,7; Ef 4,710‫ ־‬atď.). Vzávere Evanjelia podľa Matúša sa však nachádza opis udalostí zapríčinených Ježišovou smrťou. Aj keď chýba priame prepojenie medzi Ježišovým pobytom v srdci zeme (Mt 12,40) a udalosťami opísanými v Mt 27,5253‫־‬, ktoré sa odohrali pred Ježišovým zmŕt­ vychvstaním, je možné vidieť súvislosť Ježišovho konania tesne po jeho smrti so vzkriesením tiel svätých. Nápadné sú predovšetkým dva momenty: vzkrie­ senie spravodlivých z ich hrobov a ich príchod do Jeruzalema, kde sa zjavili mnohým. Podobne, akojonáš vsrdci mora, teda v priestore smrti, chválil Boha a sľúbil vydať svedectvo o jeho pôsobení v chráme, aj vzkriesení svätí sa zjavili mnohým. Základným spojivom je tu skutočnosť, že Boh má moc vzkriesiť a na­ vrátiť k životu na zemi aj zomrelých z hrobov. Eschatologická udalosť tak ne­ začína vzkriesením, ale Ježišovou smrťou, t. j. ohlásením oslobodenia zo smrti ‫״‬v srdci zeme“ (Landes 1983, 671). Prvý list Korinťanom uvádza tri dni a tri noci ako jedno z miest Písiem, kde má údaj teologický význam (porov. kom. k 2,1). Množstvo starozákonných miest,6 kde rozpätie troch dní zohráva dôležitú úlohu, poukazuje na zvláštnu úlohu tohto časovo krátkeho obdobia. V novozákonnej exegéze je rozšírená mienka o troch dňoch ako o teologicky významnom čase (porov. Mk 8,31; 9,31; 10,34 atď.). V haggadickom biblickom výklade sa tri dni považovali za samo­ statnú teologickú výpoveď (porov. rab. kom. k 2,1). Zdá sa, že obdobie troch dní sa už od najstarších dôb spájalo so symbolickým významom, ako tomu nasvedčuje sumerský mýtus o bohu Tamuzovi a jeho milovanej Inanne, kto­ rú na jej ceste do podsvetia sprevádza boh Ninšubur. Inanna mu hovorí, čo má urobiť pre jej vyslobodenie, a Ninšubur po uplynutí troch dní a troch nocí to začne uskutočňovať (Opgen-Rhein 1997, 206). Podobne z oblasti Egypta je známe rozprávanie o stroskotancovi zo začiatku 12. dynastie (1991 - 1785 pred Kr.). Tri dni tu vyjadrujú samotu a opustenosť, v ktorej stroskotanec čakal iba s vlastným srdcom ako jediným spoločníkom, kým neprišiel had, ktorý ho za­ niesol na miesto jeho bydliska (Opgen-Rhein 1997, 208). 6 Porov. Gn 22,4; 30,36; 31,22; 34,25; 40,12-13.18.20; 42,17-18; Ex 3,18; 5,3; 8,23; 10,22-23; 15,22; 19,11.15-16; Lv 7,18; 19,6-7; Nm 10,33; 19,2.19; 31,19; 33,8; Joz 1,11; 2,16.22; 3,2; 9,16-17; Sdc 19,4; 20,30; 1 Sam 9,20; 30,1.12-13; 2 Sam 1,2; 20,5; 24,13; 1 Kŕ 3,18; 12,5.12; 2 Kr 2,17; 20,5.8; 1 Krn 21,12; 2 Krn 10,5.12; 20,25; Ezd 8,15; 10,8-9; Neh 2,11; Est 4,16; 5,1; Oz 6,2;Am 4,4; Jon 2,1; 3,3.

134

Komentáre k Starému zákonu

Aplikácia

Pekelné brány (Mt 16,18) Obraz z Jonášovej modlitby môže osvetliť chápanie symboliky pekelných brán, spomenutých v Mt 16,18: ... a pekelné brány ju nepremôžu. Závory zeme, spomenuté v Jonášovej modlitbe, nadväzujú na starozákonný obraz podsvetia ako mesta s bránami. Brány alebo závory podsvetia symbolizujú moc zla, ktorá presahuje človeka. Človek v zovretí takejto moci nemá z ľudského pohľadu ni­ jakú nádej na vyslobodenie ani ako jednotlivec, ani ako spoločenstvo. Jediný, kto môže situáciu zmeniť, je Boh. Výrok v NZ vyslovuje v obrátenej perspek­ tíve (akoby pekelné brány predstavovali aktívnu moc) presvedčenie, že stálosť Cirkvi zaručuje Boh a obstojí aj pred mocou presahujúcou človeka. Motív Jonášovej záchrany v Biblii Motívy podobné Jonášovej záchrane zo smrti k životu i jeho vnútorné­ mu obratu sa nachádzajú tak v Starom, ako aj v Novom zákone. Najstaršie typologické výklady poukazujú na neobyčajnú vnímavosť podobností me­ dzi Jonášovým znovuzrodením a príbuznými rozprávaniami. Zachované zobrazenia biblických scén často kladú vedľa seba Jonášovu záchranu, Da­ niela v levovej jame (Dan 6) a troch mužov v rozpálenej peci (Dan 3). K tým­ to obrazom zo SZ pristupujú aj známe rozprávania o záchrane Noema pri potope, vytiahnutí Jozefa z cisterny (Gn 37,28), ako aj o záchrane Izraela z egyptského zajatia s najvýznamnejšou scénou prechodu Trstinovým mo­ rom (Ex 14-15). Medzi novozákonné motívy patrí trojdenná slepota Pavla po jeho stretnutí s Kristom (Sk 9,9), Petrovo vyslobodenie z väzenia (Sk 5,17n; 12,3-11), vzkriese­ nie Lazara po troch dňoch v hrobe (Jn 11).

Liturgická aplikácia Druhá kapitola Knihy proroka Jonáša má od počiatkov kresťanstva svoje pevné miesto v liturgii. Vďačí za to archetypickému obrazu, ktorý v rozprávaní vyjadruje prehltnutie netvorom, zostúpenie do priestoru smrti a znovunavrátenie do života. Dôležitým momentom je pritom okamih vnútornej premeny, intuitívne aplikovateľný na vyjadrenie krstu, v ktorom ide rovnako o zásadnú premenu človeka v kontakte so smrťou. Pre čítanie časti Jonášovho žalmu v li­ turgii porov. lit. aplik. ku kap. 1. Evanjelická cirkev číta kap. 2 počas veľkonočnej večernej služby Božej. V centre pozornosti teda stojí nový začiatok, zmŕtvychvstanie, ktoré Boh po­ núka obrátenému človeku. Podľa Chrámovej agedy z r. 1996 je text 2,1-11 ur­ čený ako kázňový text na Bielu sobotu. V lekcionáři z r. 2001 je perikopa 2,1-3. (4-6).7-10 rovnako určená za základ kázne na Bielu sobotu (popri 3,1-10) a časť 2,2-8 je určená ako kázňový text na II. slávnosť veľkonočnú (Bándy 2004, 64). Pravoslávna cirkev číta celú Knihu proroka Jonáša v sobotu veľkonočného trídua.

Kniha proroka Jonáša 2,1-11

135

Druhý opis stvorenia Motív Jonášovho zostúpenia do priestoru smrti a jeho návrat našiel svoje vyjadrenie aj v prvokresťanskej praxi. Tu sa Jonášov príbeh znázorňoval pri po­ chovávaní mŕtvych. Jonášove motívy pritom možno nájsť v rímskych katakom­ bách a v predkonštantínovských sarkofágových plastikách. Možno povedať, že Jonášov príbeh patrí v prvých kresťanských spoločenstvách k vôbec najčastejšie zobrazovaným motívom (Tyrol 2001,113-160). Jonášova situácia na mori bola v celom nasledujúcom období až do súčasnosti prameňom inšpirácie pre roz­ ličné zobrazenia (Göttlicher 1997,161-198). Pastoračná aplikácia Skúsenosť vnútornej premeny opísaná v ďakovnej modlitbe Skúsenosť opísaná v Jonášovej modlitbe je nielen Jonášovou cestou k ob­ javeniu zachraňujúceho Boha, ale aj základnou skúsenosťou človeka dôveru­ júceho Bohu. Východiskovým bodom je situácia krajného ohrozenia života. V modlitbe to vyjadrujú obrazy topiaceho sa človeka. Jonášova modlitba opisu­ je smrteľné nebezpečenstvo dvomi za sebou nasledujúcimi fázami. Pre prvú je príznačný náboženský slovník (2,4-5), pre druhú zasa existenciálne vyjadrenia človeka na úplnom pokraji síl a možností (2,67‫־‬a). Zdĺhavý opis tohto stavu vyjadruje postupné uvedomovanie si nebezpečenstva až po prijatie bezvýcho­ diskového stavu. Súčasná psychológia hovorí o osobnej konfrontácii s realitou a jej prijatí, čo predstavuje východiskový bod pre zmenu vnútorného stavu člo­ veka. Zvýraznený je moment dotyku s úplným koncom - smrťou, a to nečaka­ ným, zásadným obratom. Je ním vyvedenie k životu, znovunarodenie. Toto kontrastné vyjadrenie pôsobí dojmom reflexie, spätného znovuprežitia situ­ ácie nebezpečenstva. Má viacero úloh. Človek v konkrétnom ohrození hľadá podobnú situáciu ohrozenia vo vlastnej minulosti, aby pri spomienke na ňu nadobudol dôveru v prekonanie aktuálnej núdze. Zároveň hľadá prostriedky a možnosti porovnateľné s tými, ktoré mu v minulosti pomohli nebezpečen­ stvo zvládnuť. Týmto spôsobom sa vyrovnáva aj s traumou spôsobenou neprí­ jemnými zážitkami. V samotnej modlitbe je viac miest naznačujúcich zmenu pohľadu od trá­ penia k nádejnej pomoci (2,3.5.7). Rozhodujúci je však 2,7, od ktorého vládne v modlitbe atmosféra radostného nasmerovania do spoločenstva. Vrcholom je túžba a rozhodnutie konať dobro a prejaviť vďaku. Dôležitým momentom je skutočnosť, že modlitba neopisuje nijakú vonkaj­ šiu zmenu. Modliaci sa Jonáš je stále v bruchu veľkej ryby uprostred mora. To, čo sa zmenilo, je spôsob, akým vnímal skutočnosť. Zmena vnímania ho pre­ smeruje od reálne hroziacej smrti k životu, a to k jeho najvyššej forme - k pre­ bývaniu v blízkosti PÁNA v jeho chráme. V modernej terminológii sa hovorí o premene vnímania reality od povrchného vnímania skutočnosti k jej hĺbko-

136

Komentáre k Starému zákonu

Aplikácia vému vnímaniu, od každodenného plochého prežívania svojho života k jeho plnému vnímavému napĺňaniu, a to všetko na základe dobre zvládnutej ťažkej životnej skúsenosti. Pre ľudí, ktorým je blízka reč žalmov, sa tak v ďakovnej modlitbe vytvára priestor na opakované prežívanie momentu otvorenia sa novej skutočnosti. Táto základná skúsenosť je, pochopiteľne, prístupná aj človeku, ktorému je ná­ boženská reč vzdialená. Preto môže v obrazoch modlitieb, najmä v tých, pre ktoré je typické existenciálne vyjadrovanie, nájsť vyjadrenie vlastnej skúsenos­ ti, ale aj cestu k jej novému vnímaniu s otvorením sa jej zmyslu. Rozhodujúca teologická výpoveď žalmu spočíva v poznaní: Pán aj napriek tomu, že vovádza Jonáša do krajného ohrozenia života, ostáva jeho jedinou oporou a záchrancom (Jeremiáš 2007,96). Jonášov vmitorný prerod (znovuzrodenie) Jonášov vnútorný obrat našiel svoje časté vyjadrenie v ikonografii. Tento prerod sa obyčajne vyjadruje dvomi navzájom súvisiacimi obrazmi: Jonáš padá do mora a do papule netvora dole hlavou a je vyvrhnutý na breh hlavou dopre­ du. Ráta sa s jeho obratom vo vnútri ryby. Tento, pochopiteľne, symbolizuje aj Jonášovo obrátenie vyjadrené v modlitbe.

Jonášova modlitba — návrat rebela Jonášov žalm v rovine dialógu s tradovaným Božím slovom stojí v blízkom vzťahu s množstvom textov. Tieto sa nachádzajú predovšetkým v žalmoch (porov. kom. ku kap. 2). Okrem priameho dialógu s textami je žalm aj výpoveďou o návrate Jonáša do spoločenstva Izraela. Na začiatku sa dôrazným odmietnu­ tím poslania a odchodom oddeľuje nielen od prorokov, ktorí počúvali Boha, ale aj od spoločenstva a krajiny, v ktorej žil a kam patril. Na lodi sa ocitol medzi ľuďmi vzývajúcimi cudzích bohov (1,5). Nakoniec sa nachádza v mori, v zopätí prírodných živlov s hrozbou smrti a v pozícii osamoteného človeka. Tu však dochádza k obratu. Jonáš volá k Bohu rečou verných PÁNOVI. Nielen rečou sa Jonáš približuje k Bohu a jeho spoločenstvu. Je tu hlavne túžba, ktorá dozrela v presvedčenie, znova sa ocitnúť vo svätom chráme (2,5.8), ako aj potreba vy­ dať svedectvo pred zhromaždeným spoločenstvom (2,3b.8a). Najmä záverečné slávnostné zvolanie, adresované počúvajúcim (2,10b), radí Jonáša do zhromaž­ denia tých, ktorí na najsvätejšom mieste prinášajú PÁNOVI obetu chvály - sve­ dectvo osobnej skúsenosti so živým zachraňujúcim Bohom.

Kniha proroka Jonáša 2,1-11

137

Jon 3,1-4,4: Božie slovo v Ninive

Preklad hebrejského textu Jon 3,1 Jon 3,2

Jon 3,3

Jon 3,4

Jon 3,5

Jon 3,6

Jon 3,7

Jon 3,8

Jon 3,9

PÁN prehovoril k Jonášovi druhý raz takto: ,Vstaň, choď do Ninive, veľkého mes­ ta, a volaj mu zvesť, ktorú ti ja po­ viem.“ A Jonáš vstal a šiel do Ninive podľa PÁNOVHO slova. Ninive bolo mesto veľké pre Boha, na tri dni chôdze. Jonáš začal vstupovať do mesta - na jeden deň chôdze - a volal takto: ‫״‬Ešte štyridsať dní a Ninive bude roz­ vrátené.“ Mužovia z Ninive uverili Bohu, vy­ hlásili pôst, obliekli si vrecovinu od svojho najväčšieho po svojho naj­ menšieho. Slovo sa dostalo až k ninivskému krá­ ľovi; i vstal zo svojho trónu, zložil zo seba svoj plášť, obliekol si vrecovinu a posadil sa do popola. V Ninive nechal vyhlásiť toto: ‫״‬Naria­ denie kráľa a jeho veľmožov je toto: ,Ľudia aj zvieratá, dobytok aj ovce nech nič neokúsia, nech sa nepasú a vodu nech nepijú. Ľudia i zvieratá nech sa oblečú do vrecoviny, nech hlasno volajú k Bohu a nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v ich rukách. Ktovie, azda sa Boh obráti a oľutuje, odvráti sa od svojho planúceho hne­ vu a nezahynieme.‘“

138

Preklad gréckeho textu Pán prehovoril k Jonášovi druhý raz Jon 3,

takto: ,Vstaň a chod do Ninive, veľkého mesta a ohlás v ňom predchádzajúcu tn&sí, ktorú soi?2 ti povedal." AJonáš vstal a šiel do Ninive, ako povedal Pán. Ale Ninive bolo mesto veľké pre Boha, tak na tri dni chôdze. Jonáš začal vstupovať do mesta - na jeden deň chôdze - a ohlasoval takto: ‫״‬Ešte tri dni a Ninive bude rozvráteZ CC ne. Mužovia z Ninive uverili Bohu, vyhlásili pôst, obliekli si vrecovinu od svojho najväčšieho po svojho naj­ menšieho. Slovo sa dostalo až k ninivskému kráľovi; i vstal zo svojho trónu, zložil zo seba svoj plášť, obliekol si vrecovinu a posadil sa do popola. Kráľ a jeho veľmoci nechali v Ninive vyhlásiť toto: Ľudia aj statok, dobytok aj ovce, nech nejedia ani nech sa nevyvá­ dzajú na pastvu, ani vodu nech nepi­ jú· Ľudia i statok sa obliekli do vrecoviny, úpenlivo kričali k Bohu a každý sa od­ vrátil od svojej zlej cesty a od nespra­ vodlivosti, ktorá bola v ich rukách: ‫״‬Ktovie, či Boh oľutuje a odvráti sa od svojho planúceho hnevu a naozaj ne­ zahynieme?“

Komentáre k Starému zákonu

Jon 3,

Jon 3,

Jon3,‫׳‬

Jon 3

Jon 3

Jon 3

Jon 3

Jon :

Textové poznámky Boh videl ich skutky, že sa odvráti­ li od svojej zlej cesty, a Boh oľutoval zlo, o ktorom povedal, že im ho urobí.Aneurobil to. Jonáš sa veľmi nazlostil a hnevalo ho to. I modlil sa k PÁNOVI takto: ,Ach, PANE, či som to nepovedal, kým som bol vo svojej krajine? Preto som sa po­ náhľal zutekať do Taršišu. Lebo som vedel, že si milostivý a ľútostivý Boh, pomalý v hneve a veľký v milosrden­ stve, a ten, čo zlé oľutuje. Teraz však, PANE, odním odo mňa moju dušu, lebo je lepšia moja smrť ako môj život.“ PÁN povedal: ‫״‬Tak veľmi ťa to roz­

hnevalo?“

Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojich zlých ciest, a Boh oľutoval zlo, o ktorom povedal, že im ho uro­ bí. A neurobil to. Jonáš veľmi zosmutnel a bol zmätený. I modlil sa k Pánovi takto: ,Ach, Pane, či som to nepovedal, kým som bol vo svojej krajine? Preto som sa ponáhľal zutekať do Taršišu, lebo som vedel, že si milostivý a ľútostivý Boh, pomalý v hneve, veľký v milosrdenstve, a ten, čo zlé oľutuje. Teraz však, Vládca, Pane, odním odo mňa moju dušu, lebo mi je lepšie um­ rieť ako žiť.“ Pán povedal Jonášovi: ‫״‬Tak veľmi ťa to zarmútilo?‘

Textové poznámky MT: prehovoril - Koreň ‫ דבר‬v tvare participia je tzv. futurum instans s významom ‫״‬zvesť, ktorú ti idem teraz povedať“. MT: volaj mu zvesť, dosl. volaj volanie — Etymologická figúra (Heriban 1992, 388) vytvorená od slovesa volať je v SZ doložená iba na tomto mieste. V slovnom spojení volaj mu ‫ וקרא אליה‬sa namiesto predložky ‫ על‬používa predložka ‫ אל‬s drobným významovým odtieňom. Zatiaľ čo prvá predložka označuje ohlásenie posolstva v zmysle ‫״‬napomínania“, ‫״‬upozornenia“ — ‫״‬volaj proti“, význam druhej je ‫״‬volaj k nemu“. Spojka 1 v slove volaj ‫ וקרא‬má dvojakú vokalizáciu (chĺrek a šúrekj. Výraz ‫ קריאה‬sa v SZ vyskytuje iba na tomto mieste. Má črty neskorej biblickej hebrejčiny. LXX: ohlás v ňom predchádzajúcu zvesť - Grécky preklad zároveň vykladá hebr. text. Slovo predchádzajúca vyjadruje časový vzťah (zvesť už raz bola povedaná) a zároveň poukazuje aj na totožnosť obsahu posolstva s 1,1 (tá istá zvesť). MT: mesto veľké pre Boha □‫ עיר גדולה לאלהי‬- Jednou z možností utvorenia absolútneho superlatívu je spojenie stupňovaného predmetu s Božím menom (1 Sam 4,15; Ž 36,7). Tento druh superlatívu označuje nielen niečo veľké, ale aj niečo nezvyčajné. Pravdepodobne vyjadruje presvedčenie, že Boh sám je pôvodcom danej veci alebo že mu prináleží. Absolútny superlatív s negatívnym významom možno vytvoriť priradením slova‫ שאול‬alebo jwrŕniji, ako v 4,9je mi na smrť %le ‫חרה ליעד מות‬. MT: Ninive bolo mesto velké pre Boha - Ninive je vytýčený vetný člen. Zmena poradia vetných členov v tomto prípade, okrem zdôraznenia slova Ninive, slúži aj ako signál nového odseku. LXX: ako povedal Pán — Grécky preklad pridáva slovo povedal, čím vyjadruje návaznost na predchádzajúci verš. Zdôrazňuje tým, že Jonáš konal doslovne podlá Pánovho slova, na rozdiel od svojej prvej reakcie na začiatku rozprávania. LXX: tak na tri dni chôdze - Slovo tak vo verši je glosou.

Kniha proroka Jonáša 3,1-4,4‫י‬

139

Božie slovo v Ninive

3,4

3,7 3,8 3,9

3,10

4,1

4,3

4,4

LXX: tri dni -Tri dni na rozdiel od štyridsiatich vMTje pravdepodobne úsilím zharmonizovať text s 2,1. Podstatný vplyv mohlo mať v tomto prípade aj bezprostredne predchádzajúce označenie veľkosti mesta na tri dni chôdze. Aquila, Symmachos a Theodotión aj v tomto prípade súhlasia s MT (τεσσαράκοντα). P. Guillaume pokladá rozdielny počet dní do zničenia Ninive v MT a v LXX za znak diskusie vedenej do obdobia pred Kr., zaoberajúcej sa jedine otázkou, kedy bude Ninive zničené, pričom o možnosti záchrany mesta neuvažuje (Guillaume 2009, 6). Potov, kom. k 4,11. MT: bude rozvrátené ‫ נהפכת‬- Participium (nifal) vyjadruje bezprostrednú budúcnosť (podobne aj v 3,2: zve^> ktorú tija poviem alebo idem povedať). MT: nariadenie ‫ טעם‬- Podst. m. je aramejský výraz (porov. Ezd 6,14; 7,23). LXX: Ľudia i statok sa obliekli do vrecoviny - V LXX sa všetky tri hebr. jusívy prekladajú minulým časom (akoby šlo o hebr. vajjiqtoJ), čím sa dôraz kladie na okamžitú reakciu Ninivčanov. LXX: odvráti sa - V gréckom preklade je vynechané dôležité slovo obrátiť sa, použité v hebr. texte dvakrát v dvoch odlišných významoch: ‫״‬obrátiť sa“ a ‫״‬odvrátiť sa“. Za zmenou môže stáť buď úmysel zmeniť tón otázky a vyjadriť pochybnosť, alebo úsilie gr. prekladateľov vyhýbať sa zdvojeniam, dosvedčené v gr. preklade Dvanástich malých prorokov (Joosten 2005, 220). MT: Boh ‫ ה אלה ים‬- Pred menom Boh sa nachádza určitý člen, podobne ako vo výnose ninivského kráľa a jeho veľmožov a v slovách kapitána lode (porov. 1,6). Zriedkavý prípad určitého člena pred Božím menom kladie naň dôraz. Upozorňuje na to, že meno Boha zaznieva z úst cudzincov vyznávajúcich aj iných bohov, pričom tento Boh je medzi inými výnimočný. Vo v. 10 ostáva ráz rozprávania zachovaný aj pri označení Boha určitým členom, hoci perspektíva sa mení (nie je to už citát z výnosu cudzineckého kráľa). MT: Jonáš sa veľmi nazlostil ‫וירע אל"יונה‬, dosl. Jonáša to ,zlostilo - Je to ojedinelé slovné spojenie (v SZ iba na tomto mieste). Podobný slovný zvrat slovesa ‫ רעע‬s predložkou ‫ ל‬je známy zo starších biblických kníh vo význame ‫״‬spôsobiť nešťastie“, ‫״‬priviesť zlo“ (2 Sam 20,6). To isté spojenie má v neskorších knihách význam ‫״‬rozhnevať“, ‫״‬nazlostiť“ (Neh 2,10 v podobnom kontexte ako v Knihe proroka Jonáša). MT: a hnevalo ho to 1‫ ל‬ΠΓΡ] - Je to zriedkavá neosobná vetná konštrukcia. Malú skupinu príkladov tvorí opisovanie prírodných javov: na Salmone sneží ]‫תשלג בצלמו‬ (Ž 68,15), podobne ako v slovenčine ‫״‬sneží“, ‫״‬prší“. Väčšiu skupinu tvoria zvraty opisujúce emócie a zážitky ako v uvedenom prípade 4,1. MT: Teraz však - Tento výraz vyjadruje dôsledok toho, čo bolo povedané (porov. Gn 3,22; 48,5). LXX: Vládca - Grécky preklad pridáva glosu Vládca δέσποτα. V texte Dvanástich malých prorokov sa vyskytuje iba jediný raz. Gréckym prekladateľom mohol ako vzor slúžiť preklad Gn 15,2 do gréčtiny, kde výraz predstavuje jediný výskyt tohto spojenia v Tóre. Viackrát sa nachádza v prorockých knihách (Jer 1,6; 4,10; 14,13; Dan 9,15 atď.). Pre židov žijúcich v helenistickom svete bolo toto oslovenie vyhradené pre Boha. Jozef Flávius tvrdí, že vzbúrenci radšej umierali, ako by mali osloviť rímskeho cisára týmto titulom 418-420). MT: Tak veľmi - Preklad hebr. absolútneho neurčitku (Dubovský 2008, 119) v tvare hifil (‫ )ההיטב‬chápe sloveso s významom ‫״‬niečo dobre robiť“ ‫( יטב‬hifil) vo funkcii prislovky. To vyjadruje PÁNOVU náklonnosť chápať Jonášovu situáciu: Tak veľmi ťa to roz‫־‬ hnevalo? Chípaxúc absolútneho neurčitku vo funkcii vetného prísudku by vyjadrovalo PÁNOVU nespokojnosť s Jonášovým postojom: ‫״‬Je správne, že sa hneváš?“ Toto chápanie je gramaticky menej pravdepodobné (Yoo-ki 2009, 392-393).

140

Komentáre k Starému zákonu

Komentár

Komentár PÁN povoláva Jonáša druhý raz takmer rovnakými slovami ako na začiatku 3,1

rozprávania. Dvojnásobné opakovanie, ako aj samotný príkaz sa nápadne po­ dobá rozprávaniu v 1 Kr 19,3-8, v ktorom je prorok Eliáš pri úteku pred zlou kráľovnou Jezabel dvakrát vyzvaný, aby jedol a pil. Po druhom uposlúchnutí príkazu Eliáš šiel do určeného cieľa, podobne ako Jonáš. Ktorú ti ja poviem - Aj tento výraz kladie dôraz na PÁNOVO slovo v dru- 3,2 hu vymedzenia - Jonáš má hovoriť PÁNOVU zvesť. Podobným gramatickým tvarom (participiem) sa opisuje, čo má Mojžiš povedať egyptskému faraónovi (Ex 6,29). Rovnako majú ohlasovať slovo Jeremiáš aj Daniel (Jer 28,7; Dan 10,11). Dôraz pritom vždy spočíva na PÁNOVOM slove. Od prorokov sa pritom žia­ da, aby prekonali strach a zábrany pri ohlasovaní konfrontačného posolstva. Rabínsky komentár: R. Huna povedal v mene R. Eliezera: ‫״‬Svätý, nech je požehnaný, najprv nechá spravodlivého v pochybnostiach a v očakávaní a potom ho poučí a vy­ svetlí svoje konanie. Preto:... do krajiny, ktorú ti ukážem (Gn 12,1);... na jednom z vr­ chov, kde ti poviem (Gn 22,2); volaj mu zvesť ktorú ti ja poviem (Jon 3,2); Vstaň, vyjdi do údolia, tam budem k tebe hovoriť(Ez 3,22).“ (GnRb 39,9) AJonáš vstal a šiel do Ninive podľa PÁNOVHO slova. - Jonáš doslovne na- 3,3 píňa PÁNOV príkaz, na rozdiel od prvého razu. Aj v tomto prípade sa zdôraz­ ňuje, že koná podľa PÁNOVHO slova. Jonáš sa tak začína správať ako PÁNOV prorok. Ninive bolo mesto veľké pre Boha, na tri dni chôdze. - Nezvyčajný výraz mesto veľké pre Boha je druh superlatívu. Veci alebo ľudia s prívlastkom ‫״‬Boží“ sú výnimočné. V Ž 36,7 sa takto označujú Bofye výšiny, v Pies 8,6 PÁNOV%iar, podobne výraz Bo%ímu% tituluje proroka (1 Sam 2,27; 1 Kr 17,24). Veľkosť mesta Ninive sa opisuje aj druhým obrazom: na tri dni chôdze. Aj v tomto prípade ide o prehnaný rozmer, obľúbený v Jonášovom rozprávaní. To, že sa v SZ vysky­ tuje iba jediný raz, dáva podnet k otázke, ako sa má daný výraz chápať. Jednou z možných odpovedí by mohla byť tá, že pri ohlasovaní závažného proroctva je potrebné prejsť všetkými ulicami veľkého mesta, aby zvesť počul každý (Simon 1994,112). Pri obrazoch ako ryba, ktorá je schopná prehltnúť človeka, prežitie troch dní a troch nocí v jej útrobách, či obrátenie sa Ninivčanov na sotva ohlá­ sené proroctvo však aj tento obraz dobre zapadá do rozprávania a nie je nutné za každú cenu vysvetľovať ho doslovne. Verš opisuje prekvapivý dosah Jonášovho ohlasovania PÁNOVHO posol- 3,4 stva. Už v prvý deň z predpokladaných troch sa jeho zvesť rozšírila neslýchanou rýchlosťou. Ninivčania reagujú opačne ako Jonáš, ktorý musel stráviť v bruchu veľkej ryby tri dni a tri noci, kým došlo k jeho vnútornej premene. Ninivčania sú opisovaní ako tí, čo uverili Bohu, vyhlásili pôst, obliekli si vrecovinu od svojho najväčšieho po svojho najmenšieho. To, či Jonáš pokračoval v ohlasovaní aj dalej, sa v texte nespomína. Faktom však je, že reakcia poslucháčov na ohlasované PÁNOVO slovo nemá medzi starozákonými prorokmi obdobu.

Kniha proroka Jonáša 3,1-4,4

141

Božie slovo v Ninive Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené. - Jonášovo ohlasovanie v mes­ te Ninive zaráža svojou strohosťou. V hebrejčine má celé posolstvo päť slov, čo je pre ohlásenie súdu v porovnaní s inými prorockými vystúpeniami ďalší sta­ rozákonný rekord (potov. Ez 27-28). Ten istý Jonáš predstavuje námorníkom na lodi svojho Boha obšírnejším spôsobom, a to dobrovoľne, keďže sa ho na to ani nepýtali (porov. 1,9). To, že Jonáš nespomína nijaké obrátenie, je pre vy­ hlásenie trestu príznačné, a to aj napriek tomu, že ultimátum štyridsiatich dní vyznieva skôr ako výzva než ako trest. To, že pritom nespomína Boha, v mene ktorého ohlasuje súd, je prinajmenenšom nezvyčajné. Patristický komentár: Či Boh pre našu spásu klame, keď hovorí isté veci tak, aby hrieš­ nici prestali konať, čo by nespravili, keby nepočuli tieto slová? Hovoril ten, čo po­ vedal: ‫״‬Ešte tri dni a Ninive bude rozvrátené“ ako taký, čo hovorí pravdu, či nie? Alebo bol ako ten, čo klame klamstvom, ktoré prináša obrátenie? Keby k takémuto obráteniu nedošlo, to, čo bolo povedané, by už nebolo klamstvom, ale pravdou. Bolo by zničením, čo postihlo Ninive. Záležalo to od tých, čo počúvali. (Origenes, Hom. in Jer. 19,15,59: SC 238, 243)

Štyridsať dní - Symboliku štyridsiatich dní by Ninivčania ľahšie pochopili, keby poznali Jonášovo náboženstvo. Mnohé biblické rozprávania sú poznače­ né časovým úsekom štyridsiatich dní. Kontextom najbližšie stojí rozprávanie o potope (Gn 6-9), kde štyridsať dní a nocí trvalo, kým vody pokryli hriešne ľudstvo až do jeho zániku. V prípade Ninive je to však inak. Tu majú ľudia šty­ ridsať dní na to, aby sa zaoberali zvesťou o zničení mesta. Patristický komentár: Ján Zlatoústy, vychádzajúc z gr. prekladu, ktorý uvádza namiesto štyridsiatich dní tri dni do zničenia mesta (porov. text. pozn. k 3,4), povzbudzuje svojich poslucháčov k pokániu: ‫״‬Nech mi nik nehovorí: ,Veľmi sa hanbím. Moje sve­ domie je plné hriechov. Nesiem najťažšie zo všetkých bremien.‘ Aj päť dní je dosť času na to, aby si sa zbavil množstva svojich hriechov, ak si pozorný a bdelý a ak sa modlíš. Nepozeraj na krátkosť času, ale uvedom si dobrotivú láskavosť Pána. Eudia v Ninive sa vyhli Božiemu hnevu za tri dni. Nenechali sa odradiť krátkosťou času, ale potom, ako si ich rozhodné duše získali Pánovu dobrotivú láskavosť, boli schopní dokončiť to, na čo boli vyzvaní.“ (Ján Chryz., De incomprehensibili Dei nátura, Hom. 6: PG 48,753-754)

Bude rozvrátené - Rozvrátenie mesta je pojem známy z rozprávania o So­ dome a Gomoře (Gn 19,21). V SZ toto sloveso opisuje výlučne osud Sodomy a Gomory, a to sedemkrát.7 Slovo ro^t‫׳‬mŕzŕ'“[Dn má aj význam ‫״‬premeniť“, ‫״‬zme­ niť“ (kliatbu na požehnanie, Dt 23,5; smútok na radosť, Jer 31,13). Aj v tomto prípade ide o viacvýznamový pojem. Oproti ostatným textom SZ, v ktorých takého mesto postihne trest, tu možno vidieť naznačenie odlišného osudu hriešneho mesta. 3,5 Mužovia z Ninive uverili Bohu - Jonášovo ohlasovanie pôsobí bleskovo. V rozprávaní sa opisuje ako rýchle pochopenie Ninivčanov s okamžitou reak­ ciou. Mužovia na lodi (ten istý hebr. výraz ako mužovia z Ninive) potrebovali oproti Ninivčanomviac času a nemalú námahu, kým zaujali postoj k Bohu, a to aj po Jonášovom vyznaní (1,9). Ešte dlhšie trvalo Jonášovi, kým sa podriadil 7 Gn 19,21.25.29; Dt 29,23;Jcr 20,16; Nar 4,6; Am 4,11.

142

Komentáre k Starému zákonu

Komentár

Bohu, ktorého poznal a ktorého zvesť ohlasoval. Boli k tomu potrebné aj divotvorné zásahy ako veľká búrka, veľká ryba, tri dni a tri noci v jej útrobách. O Ninivčanoch sa píše krátko a jednoducho: uverili Bohu. Hebrejčina tu používa výraz ‫ יאמינו‬odvodený od slova ‫אמן‬, známeho v slovenčine ako ‫״‬amen“. Hebrejské slovo v tvare hi fil znamená ‫״‬veriť“, nie však v zmysle ‫״‬veriť v niečo“ (učenie, presvedčenie), ale ‫״‬veriť niekomu“, ‫״‬dôverovať“, ‫״‬byť presvedčený“, ‫״‬spoliehať sa“. Týmto výrazom sa v neskoršej náboženskej praxi uzatvárala modlitba. Ninivčania ako tí, ktorí uverili, sa opisujú inak ako námorníci i Jonáš, ktorí sa báli Boha a ctili si ho. Výraz ‫״‬uveriť Bohu“ sa v Biblii prvý raz spomína v súvislosti s Abrahámom, o ktorom bolo v Izraeli známe, že on PÁNOVI veril a ten mu to počítal za spravodlivosť(Gn 15,6). V Knihe Exodus sa týmto výrazom opisuje buď nedôvera starších Izraela (Ex 4,1.8.9 atď.) alebo viera Izraela (Ex 4,5) v to, že PÁN hovorí cez Mojžiša. Veriť Bohu sa vSZ častejšie spomína ako to, čo Izraelu chýba a k čomu nie je schopný dôjsť (Nm 14,11; Dt 9,23; Iz 7,9). Skutočnosť, že Ninivčania okamžite dôverujú Bohu, je v starozákonnom kontexte ojedinelá a prekvapujúca, keďže v pozitívnom kontexte je to Izrael, kto je vyzývaný veriť Bohu alebo mu verí.8 — Boh, ktorému ľudia v Ninive uverili, má v rozprávaní o udalostiach v Ninive určitý člen (porov. text. pozn. k 3,10), čo je v hebrejčine zriedkavosťou. Rovnako pomenúva Boha - tento Boh - aj kapitán lode (1,6). Určitý člen pred Božím menom aj v tomto prípade označuje konkrétneho Boha medzi bohmi, čo by v slovenčine hádam výstižnejšie vyjadroval výraz Božstvo - toto Božstvo. Vyhlásili pôst, obliekli si vrecovinu - Následné činnosti Ninivčanov ukažujú, čo pre nich znamená uveriť ohlasovanému slovu. Vnútorné uvedomenie si závažnosti situácie dávajú najavo konkrétnymi úkonmi, predstavujúcimi tradičné prejavy pokánia, známe v semitskom prostredí. Pôst sa vyhlasoval vo výnimočných situáciách (Jer 36,9), pričom oblečenie z vrecoviny bolo jeho vonkajším prejavom (1 Kr 21,9; Est 4,3; Neh 9,1). Vrecovina je látka utkaná zo srsti kôz a tiav. Je tmavej farby a na dotyk pôsobí drsne. Vyrábali sa z nej vrecia na obilniny a potravinové vrecká. V prípade pôstu sa pravdepodobne používal pás vrecoviny prehnutý na polovicu, prevlečený cez hlavu a okolo pása previazaný šnúrou (Jer 48,37; Nár 2,10). Tak sa opticky nesúmerným odevom vyjadrovalo vnútorné pohnutie. Opis oblečenia sa do vrecoviny (3,6) môže poukazovať aj na to, že kajúci odev bol vyrobený z vreca, do ktorého sa vystrihli otvory na hlavu a končatiny. V SZ sa vrecovina vo väčšine prípadov používa na vyjadrenie vlastného uponíženia v situácii hroziaceho nebezpečenstva (2 Kr6,30; 19,12‫)־‬. V situácii nešťastia sa spomína viackrát, pravdepodobne však ide len o zdôraznenie výpovede, keďže pri takejto príležitosti sa obyčajne rúcho roztrhlo, nie vymenilo za vrecovinu (Jer 6,26; Am 8,10; Joel 1,8). V Jonášovom rozprávaní pôsobí zvláštnym dojmom oblečenie zvierat do vrecoviny. Obraz vrecovinou odetých zvierat aj ľudí mohol poukazovať na cudziu kultúru, ktorú mesto ste­ 8 Ex 4,5; 14,31; Iz 7,9; 43,10; Ž 27,13; 2 Krn 20,20.

Kniha proroka Jonáša 3,1-4,4

143

Božie slovo v Ninive

lesňovalo v očiach Izraela. Mohlo byť však aj niečím novým, neslýchaným aj pre samých Ninivčanov, aby takýmto spôsobom vyjadrili pôst ako ešte nikdy predtým. V tomto prípade by išlo o neobyčajné zdôraznenie naliehavosti, s akou sa Ninivčania k ohlasovanému slovu postavili. V každom prípade ostáva zrejmé, že vrecovina, či ju už nosia ľudia z Ninive, ich kráľ alebo zvieratá, nie je každodenným odevom, ale prejavom výnimočnej situácie, v ktorej takto odetí vyjadrujú svoje podriadenie a prosbu o zmenu. Patristický komentár: Ak apoštol hovorí primálo (o pôste), nech počúvajú proroka, ktorý hovorí: V pôstoch som si dušu vyplakal. (Ž 69,11; LXX 68,11) Kto sa nepostí, je neodetý, nahý a odkrýva rany. Nakoniec, ak by sa neodetý Adam zaodel pôstom, neostal by nahý. Ninive sa oslobodilo od hriechu pôstom. Pán povedal: Tento druh (diabolstva) sa nedá vyhnať ináč, iba modlitbou a pôstom. (Mt 17,21) (Ambróz, Epistulae 44: CSEL82.2) Rabínsky komentár: Mesto utláčania. Nemalo sa poučiť od Jonášovho mesta (meno Jonáš a slovo utláčať má tie isté spoluhlásky) Ninive? Jedného proroka som posial do Ninive a mesto sa obrátilo, ale koľkých prorokov som poslal k Izraelitom do Jeruzalema? A Pán varoval Izrael a Júdu prostredníctvom všetkých prorokov a všetkých vidcov: Vráťte sa zp svojich zlých ciest a zachovávajte moje príkazy a predpisy... (2 Kr 17,13); Denne skoro ráno posielal k nim rozličných svojich sluhov, prorokov. (Jer 7,25) (NárRb 31,2)

Od svojho najväčšieho po svojho najmenšieho - Tento dodatok môže byť narážkou na obyvateľov Sodomy a Gomory. VSodome a Gomoře sa opisuje zlo, ktoré tam všetci páchali od mládencov a%po starcov, celý ľud do posledného (niufy). N Knihe proroka Jonáša je obrátené nielen poradie od svojho najväčšieho po svojho najmenšieho, ale aj ich konanie je odlišné - všetci sa postia a nosia vrecovinu. 3,6 Podobným prekvapivým spôsobom, ako zapôsobilo Jonášovo ohlasovanie na Ninivčanov, pôsobí aj na ninivského kráľa. Dostalo sa k nemu slovo a on okamžite odpovedá. Nevyhľadáva hlásajúceho proroka, nenecháva si zopakovať jeho zvesť. Hebrejské slovo ‫ נגע‬znamená ‫״‬dotknúť sa“, ‫״‬prísť“, ‫״‬dostať sa , a teda vyjadruje nepriamy kontakt so slovom asi ako slovenské spojenie ‫״‬dozvedel sa z počutia“. O to prekvapivejšia je kráľova bezprostredná reakcia. Jej význam zdôrazňuje štylistická figúra - antitetický chiazmus (Heriban 1992, 485-486): zložil zo seba svoj plást:,

I vstal zo svojho trónu, X

obliekol si vrecovinu

a posadil sa do popola.

Nielen obrátené poradie, ale aj pohyb v priestore zvýrazňuje význam královho konania. Kráľ vykonáva pohyb zhora dole a mení vzhľad v opačnom konání - skladá zo seba plášť a oblieka si vrecovinu (Struppe 1996,120-121). Jednôtlivé úkony nemajú len vonkajší význam. Vyjadrujú kráľovu vnútornú premenu. Král kvôli slovu odkladá Znaky moci a sadá si do popola. Pritom ostáva vladá-

144

Komentáre k Starému zákonu

Komentár

rom, čomu nasvedčuje vydanie výnosu. Zmenou oblečenia sa zároveň zaraďuje ku kajúcnikom. Patristický komentár: Vladár slúži Bohu aj ako človek, aj ako král. Slúži mu ako človek, ak žije podľa viery. Slúži mu ako kráľ, keď vykonáva jemu zverenú moc uplatňova­ ním práva, ktoré prikazuje dobro a zakazuje opak. Tak mu slúžil Ezechiel, keď zničil posvätné stromy, modlářské chrámy a výšiny, ktoré sa priečili Božím príkazom. Po­ dobne mu slúžil aj Joziáš. Tak mu slúžil ninivský kráľ, ked nariadil mestu upokojit Boha. (Augustín, Epistulae 185.5.19: CSEL 57)

K ninivskému kráľovi - Ninivský kráľ je v Biblii ojedinelé pomenova­ nie. Vladár Ninive sa obyčajne uvádza ako kráľ Asýrska prebývajúci v Ninive (2 Kr 19,36; Iz 37,37). V rozprávaní sa však všetka pozornosť sústreďuje na mesto, nie na celú ríšu. To, ako koná ninivský kráľ pri stretnutí so slovom, sto­ jí v protiklade k Jonášovmu konaniu na začiatku rozprávania. Jonáš na príkaz PÁNA vstal, no svojím útekom ho odmietol. Kráľ Ninive, hneď ako počuje o PÁNOVOM slove, vstáva a podľa neho koná.

V Ninive nechal vyhlásiť toto - Hebrejský výraz vyhlási( (volatj pUT má 3,7 v tvare hifil význam ‫״‬zvolať zhromaždenie“ (Sdc 4,10; 2 Sam 20,5). V kontex­ te Jonášovho rozprávania však nadobúda špecifický význam. Toto slovo totiž už raz zaznelo na začiatku rozprávania z úst námorníkov volajúcich o pomoc, z ktorých každý volal k svojmu bohu, keď im hrozila smrť utopením. Situá­ cia ohrozenia života sa dá čítať z reakcií obyvateľov i ninivského kráľa. Vyda­ nie nariadenia kráľov s veľmožmi podľa SZ nebolo charakterické pre asýrsky spôsob vladárenia, ale spomína sa v textoch, ktoré opisujú perzských vladárov (Ezd 7,14; Est 1,13-14). Ľudia aj zvieratá, dobytok aj ovce nech nič neokúsia, nech sa nepasú a vodu nech nepijú. - Príkaz sa zdá byť zvláštnym predovšetkým preto, že pokánie konajú spoločne ľudia i zvieratá. No už v samotnom rozprávaní sa zvieratám prisudzuje nemalá pozornosť, keďže plnia rôzne poslania (veľká ryba, červík). Podobná scéna spoločného pôstu ľudí aj zvierat sa nachádza aj v Knihe Judit. Jeruzalemčania zo strachu pred vojskami asýrskeho kráľa Nabuchodonozora konajú nasledovne: Všetci izraelskí mu%i jačali veľmi naliehavo vola( k Bohu a ko­ rili sa veľkým pôstom. Oni aj ich Zeny, ich deti, ich dobytok i všetci prišelci, nádenníci i otroci si přepásali bedrá vrecovinou. Všetci izraelskí mušj i %eny a deti, ktorí bývali v Jeruzaleme, padli na z?m pred chrámom, posypali si hlavu popolom a rozprestreli si vrecovinu pred Pánom. Aj oltár zahalili do vrecoviny a jednohlasne a naliehavo volali k Bohu Izraela (Jdt 4,9-12). Téma účasti zvierat na všeobecnom pôste je spoločná aj pre text z Knihy proroka Joela (Joel 1,18.20). Tak ako v Knihe proroka Jonáša, aj v Knihe proroka Joela sa na pôste zúčastňujú zvieratá, dobytok a ovce iba na týchto dvoch miestach.9 Prorok Joel vyjadruje pôsobivým obrazom trpiacich ľudí a zvierat spätosť ľudí a zvierat v nešťastí (Joel 1), dokonca nechava zvieratá, aby sa priamo obracali na Boha, hneď potom, čo opisuje postiace sa zhromaž9 Trojica názvov pre zvieratá sa nachádza aj v Lv 1,2; Nm 31,30 a v Neh 10,37, no tieto texty hovoria o obetovaní spomenutých zvierat (Wohrle 2008,408).

Kniha proroka Jonáša 3,1-4,4

145

Božie slovo v Ninive

dené spoločenstvo starších a obyvateľov krajiny (porov. Joel 1,1420‫)־‬. Širší biblický kontext uvádza množstvo príkladov vzájomného súžitia i osudu človeka a zvierat. Človek dáva zvieratám meno (Gn 2,1920‫)־‬, v rozprávaní o potope Noe zachraňuje aj zvieratá (Gn 6-9), pričom po nej mu pomáhajú zorientovať sa v novom svete (Gn 8). SZ neustále pripomína podobnú spolupatričnosť ľudí a zvierat (Oz 4,3; Ž 36,7; Jób 38,41) a rovnako je to i v textoch NZ (Mk 1,13; Rim 8,2223‫)־‬. Aj z mimobiblických prameňov sú známe texty, ktoré hovoria o účasti zvierat na prejavoch pokánia a smútku. Známy je Hérodotov záznam (1X24), ale aj gr. a perz. pramene, v ktorých sa uvádzajú podobné praktiky. Vergilius hovorí dokonca o pôste býkov, ktoré pre zachovávanie smútku za Dafné neboli vyvádzané na pastvu ani napájané (Bucolica/Eclogae 5. 24-26) (Jeremiáš 2007,101). 3,8 Ľudia i zvieratá nech sa oblečú do vrecoviny, nech hlasno volajú k Bohu - Za tromi zákazmi nasledujú tri príkazy. To, že do pôstu a kajúcnych úkonov sú zarátané aj zvieratá, poukazuje na intenzitu vnímania a radikalitu pokánia. Druhý príkaz, hlasno volať k Bohu, taktiež poukazuje na vážnosť, s akou sa pokánie v Ninive prevádzalo. Sloveso volat'Wfô zároveň odkazuje na predchádzajúce miesta, v ktorých zohrávalo výnimočnú úlohu. Jonáša vyzýva Boh aj kapitán lode, aby volal, no on mlčí. V krajnom nebezpečenstve však volá (2,3), tak ako ľudia na lodi (1,14), k Bohu. Aj v prípade Ninive možno sloveso chápať vo význame volania o pomoc v situácii nebezpečenstva života. V gr. preklade sa nariadeniu kráľa a jeho veľmožov venuje iba jeden verš. Príkazy kráľovského výnosu z MT sú v LXX preložené ako konanie ľudí v Ninive. Grécki prekladátelia tým upierajú pohľad čitateľa na obyvateľov mesta a na ich konanie, zatiaľ čo vyhlásenie kráľa a jeho veľmožov posúvajú do úzadia. Rabínsky komentár: Ľudia i zvieratá nech sa oblečú do vrecoviny. Čo to robia? OddeHli samostatne zvieratá a deti a povedali: ‫״‬Pane sveta, ak sa nezmiluješ nad nami, my sa nezmilujeme nad týmito.“ (Taanit bab. 2,11 /IV3/)

Nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty - Odvrátiť sa od zlej cesty je výzva známa z úst prorokov. Podobné miesto vjer 36,7 prezrádza, že výnos cituje slová izraelského proroka v málo pozmenenej podobe. Zatiaľ čo Jeremiáš ich vyslovuje ako pohnuté prianie, výnos kráľa a jeho veľmožov to formuluje ako naliehavú výzvu (gramaticky jusív). Sloveso odvrátiť sa ‫שוב‬, kľúčové slovo tejto časti rozprávania, je v SZ známe svojou mnohovýznamovosťou. Popri jednoduchom priestorovom obrate z jedného smeru na iný sa často používa v zmysle vnútornej premeny, vnútorného obrátenia. Rozprávanie širšie opisuje, čo takéto vnútorné obrátenie obnáša. Znamená predovšetkým premenu zmýšľania, ktorá sa nutne prejavuje na vonkajšom konaní. A od násilia, ktoré je v ich rukách - Násilie ‫ חמם‬bolo dôvodom, pre ktorý Boh priviedol na zem vody potopy (Gn 6,11.13). V prorockých knihách je dôvodom ostrého ohlasovania trestu. Proroci Amos a Micheáš kritizujú násilie mocných na slabých (Am 6,13‫ ;־‬Mich 6,12), Sofoniáš zasa poukazuje na násilie kráľovských úradníkov (Sof 1,9). Pripodobnenie Ninive k Sodome a Gomoře

146

Komentáre k Starému zákonu

Komentár prostredníctvom slovnej narážky v 1,2 sa stupňuje jeho pripodobnením ku skazenosti zeme pred potopou (slovami násilie a zlá cesta). Zároveň kráľovský výnos nepriamo poukazuje na to, že v Ninive sa to všetko vskutku aj dialo a všetci jeho obyvatelia sa majú odvrátiť od zla a násila. Násilie, ktoré je v ich rukách, je zástupným obrazom pre násilné konanie človeka. Vyjadruje predovšetkým konanie z moci, ktorou každý jednotlivec disponuje. Mať alebo držať niečo v rukách má charakter vlastnenia. Keďže v tomto prípade ide o násilie, ono má byť odovzdané, a to vo všetkých konkrétnych podobách. Rabínsky komentár: Čo znamená od násilia, ktoréjevich rukách? Odpovedal Samuel: ,Aj keby niekto ukradol stĺp a zabudoval by ho do svojho domu, aj za cenu zrútenia celého domu má stĺp vrátiť jeho pôvodnému majiteľovi.“ (Taanit bab. 2,111‫ ־‬/IV5/) Ktovie, azda sa Boh obráti a oľutuje, odvráti sa... a nezahynieme. - Otáz- 3,9 ka kráľa a jeho veľmožov vyjadruje zároveň pochybnosť aj nádej. V SZ sa táto otázka nastolí vždy v prípade, keď odpoveď presahuje poznanie človeka (2 Sam 12,22; Z 90,11; Kaz 6,12). Aj v tomto prípade Jonášovo rozprávanie vytvára premostenie do príbuznej Knihy proroka Joela, kde sa nachádza doslovne zhodný výrok (2,14). Otázka pritom vystihuje teologický problém Knihy proroka Jonáša: Môže Boh oľutovať svoj čin alebo rozhodnutie? Zvláštnosťou je, že takto formulovaný problém dvakrát zaznieva z úst cudzincov. Najprv sa obracia na Jonáša s výzvou na modlitbu kapitán lode (1,6), potom ninivský kráľ. Následok Božieho oľutovania sa v obidvoch prípadoch vyjadruje rovnákým slovom nádeje a nezahynieme. V otázke znova zaznieva slovo odvrátiť sa, tentoraz v súvislosti s Bohom. V jeho tesnej blízkosti stojí sloveso oľutovať ‫נחם‬. V hebrejčine má viacero významov: 1. ‫״‬oľutovať“, ‫״‬oželieť“, 2. ‫״‬prepáčiť“, ‫״‬zľutovať sa“, 3. ‫״‬upokojiť“, ‫״‬potešiť“. Ak slovo opisuje už vykonanú Božiu činnosť, má obyčajne význam ‫״‬oľutovať“, ‫״‬oželieť“ (Gn 6,6-7; Jer 42,10). Pritom nejde o ľútosť nad nesprávnym rozhodnutím. To Božie bolo dobre zdôvodnené. Význam Božej ľútosti priblíži činnosť, ktorú sloveso ‫ נחם‬vyjadruje v základnom význame. Ide o nadýchnutie po predchádzajúcom stave nedostatku vzduchu. Hlboký nádych vyjadruje v takejto situácii uvoľnenie. Obrazne povedané, Boh, ktorý je činmi človeka nútený trestať, akoby so zatajeným dychom čakal, či sa vykonanie trestu predsa len nezruší. V prípade Ninivčanovsa mohol uvoľnene nadýchnuť (porov. Jeremiáš 2007,103). Odvráti sa od svojho planúceho hnevu - Planúci hnev vyjadruje pre hebrejčinu príznačný antropomorfický výraz horúčosť nosa, sfjara nosa ‫חרון אף‬. Použiva sa výlučne v súvislosti s Bohom na opísanie jeho hnevu. Spojenie odvrátiť sa od planúceho hnevu súvisí s vyslovenou otázkou a pre znalého čitateľa vytvára priestor pochybnosti medzi Mojžišovou prosbou, aby PÁN odvrátil svoj hnev od ľudu (Ex 32,12), s uistením, že PÁN odvráti svoj hnev, ak ľud zachová jeho príkazy, a Jeremiášovým varovaním: Neodvráti sa Pánov hnev, kým nesplní a neustáli plány svojho srdca, na konci dní to pochopíte (jer 30,24). Vo verši sa trikrát opakuje koreň slova urobiť ‫עטה‬, pričom jeho význam sa 3J0 obmieňa. Najprv sa ním označuje konanie ľudí, od ktorého sa odvrátili, potom

Kniha proroka Jonáša 3,1-4,4

147

Božie slovo v Ninive

rozhodnutie Boha vykonať na ľuďoch zlo podľa ich predchádzajúcich skutkov, a nakoniec konštatovanie nevykonať zamýšľané. Tak ako ľudia odstúpia od ko­ nania zlého, ani Boh na nich následne nevykoná zlo. Boh videl - Obraz hľadiaceho Boha v gramaticky blízkom slovnom spojení Boh videl + predmetný + □,n^xn KT1 sa v SZ vyskytuje iba na štyroch miestach. Prvé dve opisujú Boží pohľad na vlastné dielo stvorenia, a to pri jeho započatí i ukončení (Gn 1,4.31), s konštatovaním, že jeto dobré. Nasledujúce dva výskyty opisujú Boží pohľad na ľudí. V Gn 6,12 Boh hľadí na zem a konštatuje úplnú skazenosť svojho stvorenia ako protiklad k predchádzajúcim dvom konštato­ vaniam pri stvorení. Nasleduje rozhodnutie priviesť na zem potopu. Tá je zá­ roveň motívom, ktorým celé Jonášovo rozprávanie začína (porov. kom. k 1,2). Druhý výskyt sa nachádza na začiatku Knihy Exodus: A Boh zhliadol na Izraelitov a ujal sa ich (Ex 2,25), čím sa začína veľká udalosť vyslobodenia Izraela z egypt­ ského otroctva. Aj tento motív je prítomný v Jonášovom rozprávaní, tak v jeho prvej časti (porov. opis k 1,4-16), ako aj v tej časti, kde sa viera Ninivčanov pri­ rovnáva k viere Izraelitov (porov. kom. k 3,5). Na pozadí týchto textov možno Boží pohľad na Ninive s následným upustením od trestu vnímať ako oslobo­ denie skazeného mesta od zla, aby sa mohlo otvoriť na prvotné dobro, vlastné Božiemu stvoreniu. Práve teológia stvorenia zohráva v nasledujúcej kapitole dôležitú úlohu pri vysvetlení tohto Božieho rozhodnutia. Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty - Zdá sa, že vo vete sa kladie dôraz na konanie ľudí v Ninive, teda na vonkajší prejav pokánia. Aj tu však ide o jazykovú figúru, zdôrazňujúcu spojitosť medzi vnútornou preme­ nou a jej vonkajšími prejavmi v konkrétnom konaní. Božia aktivita sa opisuje v opačnom poradí ako reakcia ľudí na PÁNOVO slovo vo v. 5. Tam ľudia uverili Bohu a konali, tu v obrátenom poradí Boh vidí ich konanie a zmení svoje vnú­ torné rozhodnutie. Patristický komentár: Pacián z Barcelony (4. stor.) hovorí o možnosti zmeny Božie­ ho zmýšľania nasledovne: ,Ak minulá spravodlivosť nepomôže človeku v čase jeho nespravodlivosti, tak ani minulá nespravodlivosť nemôže ohroziť čas, keď žije spra­ vodlivo... Ale ak Boh potrestal aj hriechy z minulosti a tiež odňal trest a utrpenie za veci minulé a prehliadnuté, či nie je v jeho moci zmeniť vlastný výrok? Neodpustil Rachab (Joz 6,25), kráľovi Nabuchodonozorovi, Gabaončanom, Ninivčanom a Segoru zničenie, ktoré im predpovedal?“ (Pacián z Barcelony, Epistulae 3: FCH 99, 58) Rabínsky komentár: Najstarší spomedzi nich prednesie povzbudenie: ‫״‬Bratia, o Ninivčanoch sa nehovorí: A Boh videl ich oblečenie z vrecoviny a pôst, ale: A Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty. (3,10).V prorockej tradícii sa hovorí: Roz­ trhnite si srdcia, a nie rúcho. (Joel 2,13)“ (Taanit bab. 2,1-11 /!VI/)

4,1

Dôvodom Jonášovej zlosti sú udalosti opísané v predchádzajúcom rozprá­ vaní: obrátenie Ninivčanov a Božia ľútosť. Paradoxne to, čo je v biblických roz­ právaniach dôvodom na radosť a jasanie, u Jonáša vyvoláva hnev (podobne ako u brata márnotratného syna, Lk 15,11-32). Zloba, pre ktorú bol Jonáš poslaný do Ninive (1,2) a od ktorej sa obyvatelia mesta odvrátili, teraz doľahla na Joná­ ša. Výraz veľmi sa nazlostil sa v Jonášovom rozprávaní spomína iba na tomto 148

Komentáre k Starému zákonu

Komentár

mieste. Výnimočný charakter spojenia zvýrazňujú aj štylistické prostriedky: etymologická figúra, dosl. zlostiť veľkou zlobou, a syntetický paralelizmus (Heriban 1992, 773). Paralelizmus súhrným spôsobom vyjadruje Jonášov stav krajneho rozčúlenia ako hnev. Jonáš tak zaujíma voči PÁNOVI konfrontačný postoj rozhodného nesúhlasu. Jeho odmietnutie a nesúhlas s Božím konaním tu dosahuje vrcholné vyjadrenie, pričom práve to, čo delilo Ninivčanov od Boha - zloba a Boha od Ninivčanov - hnev, sa teraz kumuluje v Jonášovom vnútri (porov. Varšo 2007, 130-134). Na sémantickej rovine sa súvislosť prejavuje dvomi významovo príbuznými slovami ‫ חרון‬a ‫ חרה‬so základným významom ‫״‬rozhorúčiť“, ‫״‬rozpáliť“, v prenesenom zmysle ‫״‬rozhnevať“, ‫״‬rozčúliť“.Ťažkosť zosúladiť prorokovo správanie s výpoveďou textu pravdepodobne viedla gr. prekladateľov k hľadaniu hlbšieho významu a slová ‫״‬zloba“ a ‫״‬hnev“ preložili ako ‫״‬smútok“ a ‫״‬zmätok“: Jonáš veľmi zosmutnel a bol zmätený. Patristický komentár: (Jonáš) vidí vchádzať ‫״‬plný počet pohanov“ (Rim 11,25), a tým naplnenie toho, čo sa hovorí v Knihe Deuteronomium: Oni mňa dráždili tým, ktoiý

nie je bob, rozhorčovali ma svojimi klamnými modlami. Ja ich podráždim tým, ktoiý nie je ľud - pochabým národom ich rozhorčím. (Dt 32,21) Preto už nemá nijakú nádej pre záchranu Izraela a zasiahla ho veľká bolesť, ktorá hlasne prepukla. Vyjadruje dôvody svojej bolesti, pričom asi hovorí: ‫״‬Z tak veľkého počtu prorokov som asi len ja sám vyvolený na to, že ohlasovaním záchrany iným vlastnému národu skazu ohlasujem.“ Nesmúti teda preto, ako si niektorí myslia, že bude zachránené množstvo národov, ale preto, že Izrael zanikne. Preto plakal aj náš Pán nad Jeruzalemom (Lk 19,41) a nechcel ‫״‬zobrať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“ (Mt 15,26). (Hieronym, In lonám·. FC 60,195)

I modlil sa k PÁNOVI takto - Aj druhá Jonášova modlitba sa začína a končí 4,2 rovnakými slovami ako jeho prvá modlitba (2,2). Situácia je tentoraz obrátěná. Jonáša zvonku nič neohrozuje ako počas jeho prvej modlitby, keď prosil o možnosť uzrieť svätý chrám (2,5). Zdá sa však, že hnev a zloba sú väčším ohrozením ako nebezpečenstvo smrti utopením, keďže Jonáš tentoraz výslovne prosí o smrť. Ach, PANE, či som to nepovedal - Slovné spojenie vyjadruje presvedčenie o správnosti predvídaného a vypovedaného. Tak Rúben vyčíta v Egypte bratom, že ich vystríhal pred tým, aby sa previnili voči bratovi (Gn 42,22). Rovnáko Izraeliti vyčítali Mojžišovi, že to, čo mu hovorili v Egypte, bolo lepšie ako smrť na púšti (Ex 14,12). Jonáš v rozprávaní nevyslovil to, čo tvrdí, no svojím konaním to dal dôrazne najavo. Slová Jonášovej otázky dostávajú nový význam v súvislosti s PÁNOVÝM opakovaným príkazom. Otázka v hebrejčine dosl. znie: Či to neboli moje slová...? Jonáš tu stavia svoje slovo proti PÁNOVMU slovu,

čo k Jonášovi zaznelo v rozprávaní dvakrát (1,1; 3,1). Preto som sa ponáhľal zutekať do Taršišu. - Jonáš vyslovuje, že jeho útek nebol spontánnou reakciou zapríčinenou strachom alebo neznámou obavou, ale úmyselným odmietnutím povolania. Svoj útek pritom opisuje ako náhlivý. Sloveso ponáhľať sa ‫ קדם‬má aj význam ‫״‬konfrontovať sa“, ‫״‬stretnúť“, čo vystihuje Jonášovo momentálne rozpoloženie.

Kniha proroka Jonáša 3,1-4,4

149

Božie slovo v Ninive Lebo som vedel - Jonáš v rozprávaní vystupuje ako ten, kto vie viac ako ľudia okolo neho. Vedel, prečo ľudí nalodí postihlo nešťastie (1,12), vie, prečo sa ponáhľal s útekom, a vie predovšetkým veľa o svojom Bohu. Jeho prvé vyznanie námorníkom ukázalo, ako jasne vie vypovedať pravdu o Bohu. Teraz, v modlitbe priamo vyjadruje svoju vedomosť o Bohu, pričom poznanie uvádza ako príčinu zloby a hnevu. Týmto sa však stavia do ostrého protikladu s biblickými postavami, ktoré poznanie privádzalo k Bohu. Milostivý a ľútostivý Boh - Spojenie týchto dvoch vlastností sa v SZ použiva výlučne na označenie Boha, v tomto poradí predovšetkým v liturgickom kontexte (Ž 11,4; Neh 9,17; 2 Krn 30,9). Slovami v opačnom poradí sa predstavuje PÁN Mojžišovi v zjavení na Sinaji (Ex 34,67‫)־‬. Priradenie dvoch významovo podobných slov v hebrejčine znásobuje ich význam. Takéto nahromadenie adjektiv opisujúcich Boha v jeho vzťahu k bytiu je štylistickým prostriedkom, ktorý dáva jednotlivým výrazom v zloženom spojení väčší význam, než by mali jednotlivo. Milostivý ‫חנון‬: milosť ako vlastnosť sa v SZ prisudzuje takmer výlučne PÁNOVI. Nevyskytuje sa osamelo, ale s vlastnosťami podobného významu, najčastejšie v liturgickom kontexte. Na jedinom mieste v SZ, kde je výraz ‫״‬milostivý“ použitý osamotene (Ex 22,26), predstavuje PÁNA ako ochraňujúceho otca-matku, zastávajúceho sa svojho dieťaťa v prípade, že prílišná spravodlivosť nerešpektuje základné potreby človeka. Prídavné meno ľútostivý ‫ רחום‬vyjadruje predovšetkým konanie Boha v situácii utrpenia, núdze, nebezpečenstva, viny a slabosti, pričom pomocným skutkom posilňuje, povzbudzuje a odstraňuje príčinu trápenia. Ak sa sloveso odvodené od koreňa ‫ רחם‬používa v právnom kontexte, označuje dôležitý moment PÁNOVEJ sudcovskej činnosti. Keď sa PÁN zodvihne súdiť (Iz 30,18; Ž 102,14), aby tým ohlásil ‫רחם‬, rieši konflikt medzi ľudskou vinou a Božou spravodlivosťou. Konať ‫ רחם‬pritom označuje rozhodnutie nesúdiť človeka podľa jeho viny, ale zohľadniť jeho slabosť a neschopnosť niesť následky vlastných omylov a zlých rozhodnutí. Obraz tejto Božej vlastnosti môže dotvoriť význam slovného koreňa v semitských jazykoch (ugaritčina, moabčina, feničtina), v ktorých označuje materské lono, pričom zároveň vyjadrujú milosrdenstvo, láskavý vzťah ‫״‬zhora dole“ (matka — dieťa). Pomalý v hneve - Pomalý v hneve je výraz zaužívaný v liturgii (Ž 145,8; Neh 9,7.19) v prorockých knihách. Izaiáš ním opisuje Božiu trpezlivosť voči vinníkovi, ktorého netrestá okamžite, ale čaká (Iz 48,9). Jeremiáš zasa v modlitbe prosí Boha, aby ho nepriatelia pre odkladanie Božieho hnevu nepripravili o život (Jer 15,15). Zatiaľ čo Jeremiáš opatrne naznačuje, že Božia zhovievavosť, odkladanie trestu, by mohla mať za následok neprávosť - stratu života proroka přenasledovaného pre poslušnosť Bohu, Jonáš otvorene vyhlasuje uplatnenie tejto Božej vlastnosti na Ninivčanoch za zlo. Výraz pomalý v hneve je opakom Božieho hnevu, ako to hovorí kráľovský výnos v 3,9. Aj v tomto prípade sa používa opisný antropomorfizmus - ‫״‬pomalý v hneve“ znamená dosl. dlhonosý. Paradoxom je, že ninivský kráľ vníma rozhnevaného Boha v nádeji na jeho zmilovanie a záchranu

150

Komentáre k Starému zákonu

Komentár

života, zatiaľ čo Jonáš, naopak, pokladá Božiu pomalost v hneve, trpezlivosť, za dôvod svojho hnevu s následnou prosbou o smrť. Táto časť formuly milosti sa vyskytuje aj u proroka Nahuma. Vjeho podaní má Božie milosrdenstvo nasledovnú podobu: Pánje trpezlivý, no veľmi mocný, Pán nenechá ničbezýrestii. (N ah l,3)Jonáš aj Nahum ohlasujú Ninive zničenie (porov. kom. k 1,2), a to oprávnene. No zatiaľ čo Kniha proroka Nahuma kladie dôraz na Boží hnev a spravodlivosť, v Knihe prorokajonáša sa zdôrazňuje Božie milosrdenstvo. Ako je PÁN v Knihe proroka Jonáša pripravený omilostiť každého kajúcnika, tak je podľa Nahuma pripravený potrestať každého, kto sa k nemu stavia nepriateľsky (Nah 1,2). V tomto prípade sa Jonášov postoj zhoduje s presvedčením proroka Nahuma. Veľký v milosrdenstve - Milosrdenstvo ‫ חסד‬je jedným z najčastejších Božích prívlastkov pri chvále. Výraz sa väčšinou vzťahuje na Božie skutky voči spoločenstvu, keďže len zriedka je objektom milosrdenstva jednotlivec (v žalmoch jednotlivec často zastupuje spoločenstvo). Spojenie veľký v milosrdenstve je pevnou súčasťou vierovyznania (Ex 34,6; Nm 14,18; Ž 86,5.15). Pre slovo ‫״‬milosrdenstvo“ je okrem jeho zamerania na spoločenstvo charakteristické aj to, že neopisuje predovšetkým emóciu, ale skutok. Ak preukazuje milosrdenstvo Boh, vyjadruje ho skutkom záchrany. Ak milosrdenstvo preukazuje človek človeku, jeho vyjadrením je rovnako konkrétny skutok (Joz 2,12; 2 Sam 2,5). Atén, čo zlé oľutuje - Božia vlastnosť oľutovať zlé je v SZ známa z rozprávania o zlatom teľati. Mojžiš prosí Boha, rozhodnutého zničiť neverný národ, aby zmenil tento svoj zámer a ľud zachoval (Ex 32,12). Podobnými slovami aj prorok Joel vyzýva na obrátenie mesto Jeruzalem (Joel 2,13). V Jonášovom rozprávaní vyslovujú nádej zaznievajúcu z týchto slov kapitán lode náznakom a ninivský kráľ priamo. Možno konštatovať, že Boh sa v rozprávaní zachoval k Ninive tak, ako k izraelskému národu v Knihe Exodus a kjeruzalemu v Knihe prorokajoela. Apráve tento Boží postoj k Ninive pôsobí Jonášovi ťažkosti. Jonáš naliehavo (imperatív) prosí o svoju smrť. Podobnú prosbu vyslovujú 4,3 v SZ ešte dvaja proroci. Mojžiš prosí v Nm 11,15 o odňatie života, pretože mu jeho poslanie prichodí ako ťažké. Ešte zrejmejšia je však podobnosť s protokom Eliášom, ktorý podobnými slovami prosí o smrť: 1 Kr 19,4 Jon 4,3 ‫״‬Terazuždosť, PanelVezmi si moju dušu! Teraz však, PANE, vezmi si moju dušu, Lebo ja nie som lepší ako moji otcovia!“ lebo je lepšia moja smrť ako môj život.

Okrem opisu Jonášovej situácie a jeho vnútorného rozpoloženia dostávajú slová touto podobnosťou (druhom biblického citátu) nový rozmer. Aj v tomto prípade sa na protikladnom pozadí dvoch biblických postáv zvýrazňuje Jonášov problém a zároveň rieši teologická otázka. Mojžiš aj Eliáš sú konfrontovaní s neúnosnou ťarchou Božieho poslania. V situácii, keď sú na úplnom dne

Kniha proroka Jonáša 3,1-4,4

151

Božie slovo v Ninive svojich síl, pred Bohom sa vzdávajú svojho života. A potom zažijú jeho pomoc a nový začiatok. Obraz vykresľuje odlišnosť proroka Eliáša od Jonáša v tom, čo ich pri poslaní presahuje: zatiaľ čo Eliáš je na smrť znechutený neochotou Izraela obrátiť sa, Jonáš je zasa na smrť znechutený úsilím, s akým sa cudzinci stavajú k obráteniu, a Božou ústretovosťou voči nim. Patristický komentár: Jonášove slová: Teraz však, PANE, odním odo mňa moju dušu, lebo je lepšia moja smrť ako môj život, vkladá Hieronym do úst Kristovi: Otče, do tvojich ník porúčam svojho ducha. (Lk 23,46) Lebo smrť je pre mňa lepšia ako život: kým som žil, nemohol som tento národ, Izrael, zachrániť. Chcem umrieť, aby sa zachránil celý svet. (Hieronym, In lonám: FC 60,199) Rabínsky komentár: Blízkosť postáv Eliáša a Jonáša sa v rabínskej tradícii premietla do stotožnenia Jonáša so synom vdovy zo Sarepty, ktorého Eliáš vzkriesil: ‫״‬R. Eliezer učil: Jonáš, Amitaiho syn, bol synom vdovy zo Sarepty.“ (Yalkut Simconi, 2, 550)

4,4

PÁN hovorí, podobne ako v závere Jonášovej modlitby v bruchu veľkej ryby (2,11), tentoraz však priamo k Jonášovi. Otázka sa vzťahuje na Jonášov hnev (v. 1.4). Podobná scéna, keď sa PÁN prihovára rozhnevanému človeku, sa nachádza v Gn 4,57‫( ־‬porov. 1,3). PÁN sa tu rovnakou otázkou prihovára Kainovi, pričom viackrát používa aj rovnaké sloveso ‫( יטב‬hifil): PÁN Kainovi povedal: ‫״‬Prečo si sa rozhneval a prečo sklesla tvoja tvár? Ak konáš dobre, vari neprichádza pozdvihnutie? Ale ak dobre nekonáš, pri dverách číha hriech. Premôže ťa náklonnosť k nemu, ale musíšnad ňou panovať. “(Gn 4,67‫ )־‬Cieľom PÁNOVEJ otázky je uchrániť Kaina od rozhodnutia, ktoré mu môže zničiť život (Dubovský 2008, 197-199). V Jonášovom prípade sa PÁN pokúša uchrániť proroka od zloby, ktorá ho pripravuje o zmysel života.

Kompozícia Štruktúra A PÁNOVO slovo kjonášovi (3,l3‫־‬a) B Jonášovo ohlasovanie v Ninive (3,3b4‫)־‬ C Reakcia Ninivčanov na PÁNOVO slovo (3,5) D Kráľovský výnos (3,69‫)־‬ C' PÁNOXAreakcia na konanie Ninivčanov (3,10) B' Jonášovo slovo k PÁNOVI (4,13‫)־‬ A PÁNOVA odpoveďJonášovi (4,4)

Opis Začiatok druhej polovice rozprávania má koncentrické usporiadanie, ktoré zodpovedá pravidlám biblického rozprávania. Otvára a uzatvárajú PÁNOVAreč,

152

Komentáre k Starému zákonu

Kompozícia uprostred sa nachádza výnos kráľa a jeho veľmožov. Jednotlivé časti sú navzájom vnútorne poprepájané v rámci state, ale aj navonok s prvou časťou rozprávania. V koncentrickej štruktúre je najdôležitejšia výpoveď umiestnená do jej stre­ du. Centrálna výpoveď obsahuje zároveň odkazy na začiatok a koniec textového celku (porov. štruktúru 1,13‫ ־‬a 1,416‫)־‬. To platí aj pre 3,1-4,4, kde časť D je prepo­ jená so začiatkom a koncom buď jazykovými, alebo tematickými prostriedkami. So začiatkom (A) sa ústredná výpoveď (D) spája tromi smerodajnými vý­ razmi: slovo, vstať a Ninive. PÁNOVO slovo zo začiatku (v. 1) dôjde ku kráľovi ako slovo (v. 6). Rovnako ako Jonáš vstáva, aby vykonal PÁNOV príkaz, vstáva aj kráľ, keď počuje slovo. Ninive ]z miesto, kam má PÁNOVO slovo dôjsť, ako sa to v centrálnej časti textu napĺňa. Záverečná časť (A) je prepojená s témou hnevu, ktorá sa nachádza v centrálnej časti štruktúry. Ninivský kráľ vyjadruje nádej, že Boh upustí od svojho hnevu, Jonáš sa, naopak, rozhnevá do krajnosti (porov. kom. k 4,1). Jonáš je ústrednou postavou častí BB'. Zatiaľ čo v prvej časti ohlasuje, n dru­ hej časti sa modlí. Tu sa ako protiklad k mestu Ninive, v ktorom Jonáš ohlasoval, spomína mesto Taršiš, kam utekal. Oproti strohému ohlasovaniu v časti B stojí dlhé vyjadrenie o Bohu, s výpočtom jeho vlastností v časti B'. Časti C a C navzájom súvisia tematicky. V obidvoch prípadoch ide o ná­ slednú reakciu. Ninivčania počujú slovo a reagujú skutkami, PÁN vidí ich skut­ ky a neuskutoční ohlásené slovo. Otvorenie PÁNOVEJ reči (časťA) má podobnú koncentrickú štruktúru ako začiatok knihy (1,1-3). Vjej centre sa nachádza najdôležitejšia výpoveď-príkaz ohlasovať PÁNOVU zvesť, teda jeho slovo, ktoré rezonuje aj v častiach A a A.

A APÁN prehovoril k Jonášovi druhý raz takto: B Vstaň, choď do Ninive, veľkého mesta C a zvestuj mu zvesť, ktorú ti ja poviem. B1 AJonáš vstal a šiel do Ninive A podľa PÁNOVHO slova.

PÁNOVO slovo k Jonášovi (3,l-3a)

Druhá časť Knihy proroka Jonáša sa štruktúrou podobá jej prvej časti. Už otváracie slová naznačujú jasný súvis s prvými slovami knihy. Nielen štruktúra, ale aj témy a jednotlivé slovné výrazy poukazujú na paralely medzi obidvomi časťami knihy. Pochopiteľne, nemožno očakávať presné opakovania ani v jed­ nej z vymenovaných oblastí, keďže zámerom rozprávania nie je zachovávať štruktúry a témy, ale pomáhať si nimi pri rozvíjaní rozprávaného. Podobnosti tak zvýrazňujú miesta, ktoré majú poslucháča zaujať. Témy prvej časti Knihy proroka Jonáša sa vjej druhej časti prehlbujú a rozvíjajú. Opakovanie tu nie je samoúčelné, ale má čitateľa či poslucháča postupne privádzať k jasnejšiemu a hlbšiemu nahliadaniu do rozprávaných tém.

Kniha proroka Jonáša 3,1-4,4

153

Božie slovo v Ninive

Prvé tri verše kap. 3 sú takmer doslovným zopakovaním začiatku kap. 1. Úmyslom opakovania je zvýrazniť protiklad medzi neposlušným a poslušným prorokom. Obidva uvedené texty majú rovnakú štruktúru: 1. formula oslove­ nia (3,1 - 1,1), 2. PÁNOVO slovo (3,2 - 1,2), 3. Jonášova reakcia (3,3 - 1,3). 1. Prvá časť sa doslovne opakuje, až na výraz ‫״‬druhý raz“. Nie je to len kon­ štatovanie, ale aj vyslovený prejav dôvery prorokovi, ktorý už raz zlyhal. PÁN verí, že zo zanovito mlčiaceho odporcu môže byť ohlasujúci prorok. Zároveň sa potvrdzuje, že PÁN je verný svojmu slovu a nemení ho ani napriek nepriaz­ nivým okolnostiam. 2. PÁNOVO slovo k prorokovi ostáva to isté. Má ísť ohlasovať do Ninive. Tentoraz poslanie zdôrazňuje etymologická figúra, ktorá opakovane používa koreň slovesa ohlasovať. Zdôraznením, že ohlasovať treba podľa PÁNOVHO

slova, sa do popredia znova kladie slovo. 3. Jonáš tentoraz rešpektuje príkaz a ide do Ninive. Následné zopakovanie, že koná podľa PÁNOVHO slova, poukazuje na prorokovu zmenu oproti jeho prvej reakcii a zároveň ešte raz spomína slovo, o ktorom je rozprávanie. Štylis­ tická figúra chiazmus zvýrazňuje odlišnosť od paralely na začiatku knihy:

3,13,3 APÁN prehovoril k Jonášovi druhý raz takto:

2‫ ־‬a AJonáš vstal a šiel do Ninive

x

Vstaň, choď do Ninive, veľkého mesta, a volaj mu zvesť, ktorú ti ja poviem.

podľa PÁNOVHO slova,

PÁNOVO slovo k Ninive (3,3b-4) Jonáš má pre Ninive zničujúce posolstvo svojho PÁNA a to poslušne ohla­ suje. Jeho krátke ohlasovanie: Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené, obsahuje dve správy. Tá zlá správa je o zničení Ninive. Zjavne k nej nebolo treba nijaký vysvetľujúci komentár. Tá dobrá správa je, že mesto a jeho obyvatelia majú ešte štyridsať dní, kým sato stane. Kto v hrozbe dáva čas, kým ju naplní, dáva najavo aj možnosť zvratu. Nasledujúce rozprávanie ukazuje, že Ninivčania zlú správu pochopili, zobrali ju vážne a chopili sa dobrej správy. Správne tak odhadli, aké je ich mesto v Božích očiach dôležité (porov. kom. k 3,3). Medzi Bohom a mestom jestvuje vzťah, preto aj záujem oň je zo strany Boha nezvyčajný. Aj naliehavosť a vytrvalosť, s akou Boh viedol proroka Jonáša k tomuto cieľu, naznačujú, že sa tu odohrá čosi výnimočné. Neobyčajný význam mesta zdôrazňuje ešte trojdenné putovanie. Zároveň nenápadne naznačuje, že by medzi Jonášovým trojdenným pobývaním v bruchu veľkej ryby a jeho pre­ bývaním v meste mohla byť nejaká súvislosť. Aj v tomto prípade má spojenie tri dni predovšetkým symbolickú hodnotu (porov. kom. k 2,1). Symbolický spôsob vyjadrovania nie je na tomto mieste náhodný. Symbol má schopnosť spájať vide-

154

Komentáre k Starému zákonu

Kompozícia

né s tým, čo je na prvý pohľad neviditeľné, a počuté s tým, čo je na prvé počutie nepochopiteľné. Ninive predstavovalo pre Izrael nepriateľské mesto, zosobne­ nie zla a násilia. Symbolické vyjadrenia postupne otvárajú oči aj pre nemysliteľnú možnosť, že k tomuto mestu môže mať Boh iný vzťah ako Izrael. Symbolika rov­ nako platí aj pre Jonáša. Podobne, ako tri dni zakúšal v bruchu veľkej ryby blízkosť Boha, môže teraz prežiť blízkosť Boha v preňho rovnako neprajnom prostredí, ako boli morské hlbiny, uprostred nepriateľského mesta. Podarí sa mu to? Reakcia Ninivčanov na PÁNOVO slovo (3,3) Podobne ako mužovia na mori v prvej časti knihy (1,5a), aj mužovia v Nini­ ve reagujú ako prví. Tentoraz je ich reakcia odpoveďou na PÁNOVO ohlásené slovo. Ninivčania vyhlásia pôst. ‫״‬Ohlásiť“ a ‫״‬vyhlásiť“ má v hebrejčine, podobne ako v slovenčine, rovnaký slovný základ. To poukazuje na vnútornú súvislosť odpovede Ninivčanov na počuté PÁNOVO slovo. Ich vnútorné pochopenie dávajú najavo aj vonkajším znakom, všetci sa oblečú do vrecoviny. Napriek mnohým podobnostiam s prvou časťou rozprávania sa to, čo sa odohrá v Ninive, vo viacerých dôležitých momentoch odlišuje od toho, čo sa odohralo na lodi. Zatiaľ čo v prvej časti je Jonášov výrok centrom celého roz­ právania a znamená v ňom jednoznačný zvrat, keďže námorníci nachádzajú cestu k Bohu, v Ninive odchádza Jonáš zo scény hneď potom, ako ohlási trest. Tentoraz zohrávajú hlavnú úlohu Ninivčania a predstavenstvo mesta. Najprv sú to mužovia z Ninive, zastupujúci všetkých obyvateľov, mužov, ženy a deti. O nich sa hovorí, že uverili Bohu. Sú to dve významné slová SZ. Zatiaľ čo v prvej časti rozprávania, kde námorníci reagujú na utíšenie búrky na mori rovnako ako Izraeliti na zázrak rozdelenia mora a vlastnú záchranu pred Egypťanmi strachom pred PÁNOM (porov. kom. k 1,16), Ninivčania sú opísaní druhou časťou dôle­ žitej výpovede zachráneného Izraela - ako tí, čo uverili Bohu. Nápadný je tu rozdiel medzi Ninivčanmi a Izraelitmi. Zatiaľ čo Izrael prichádza k viere na zá­ klade znamenia veľkého Božieho skutku záchrany národa a pokorenia Egypta, Ninivčania mu uveria na základe stroho ohlasovaného PÁNOVHO slova. Táto reakcia ich pripodobňuje k nemenej známej postave SZ, Abrahámovi, ktorý veril PÁlNOVMUslovu (Gn 15,6; porov. Dubovský 2008,384), a čo viac, Ninivčania uve­ rili sprostredkovanému PÁNOVMU slovu, ktoré ohlasoval neochotný prorok. Kráľovský výnos (3,6-9) Aj centrálna časť textu vykazuje podobnosti s prvou časťou rozprávania. Ako na mori nasleduje za reakciou mužov konanie a slovo kapitána lode, tak aj v Ninive konajú a hovoria kráľ a jeho veľmoži. Aj kapitán, aj kráľ upriamujú pozornosť na Boha, čo je nápadné, keďže ide o pohanov vyznávajúcich iných bohov. Tu upozorňujú na Jonášovho Boha. Výnimočnosť ich správania vyplýva zo skutočnosti, že Jonáš, ktorý Boha pozná, nehovorí o ňom ani kapitánovi lode, ani kráľovi pri ohlasovaní v Ninive.

Kniha proroka Jonáša 3,1-4,4

155

Božie slovo v Ninive Vo výpovedi obidvoch vodcov sa zrkadlí spoločná téma - volanie k Bohu: 1,6 Vstaň, volaj k svojmu Bobu, azda si nás tento Bob všimne a nezahynieme. 3,69‫ ־‬Ľudia i zvieratá... nech hlasno volajú k Bohu... Ktovie, azda sa Boh obráti a oľutuje; odvráti sa od svojho hnevu a nezahynieme. V obidvoch prípadoch ľuďom hrozí smrteľné nebezpečenstvo a v slovách ich vodcov zaznieva nádej na záchranu života. Slová ninivského kráľa získavajú na dôležitosti aj umiestnením v texte do stredu state.

Ideálny kráľ V centre pozornosti celej state stojí reakcia ninivského kráľa. Každému jeho činu a slovu sa venuje zvláštna pozornosť. PÁNOVO slovo (1,1; 3,1) došlo na miesto, kam malo prísť - až k ninivskému kráľovi. Aj keď ten nevie, že ide o PÁ­ NOVO slovo (v. 3,6), berie ho veľmi vážne. Bez toho, aby sa vypytoval, infor­ moval, kto a čo je to za človeka, od ktorého slovo vyšlo, berie ho ako slovo Boha k Ninive (v. 3,9). Potom koná podľa predstavy ideálneho biblického kráľa. Ninivský král sa opiera o slovo, a nie o bohatstvo a zbrane, sám ide vzorom vo všetkom, čo vyžaduje od tých, ktorým vládne. Preto sa jeho prvej reakcii venuje taká pozor­ nosť (porov. kom. k 3,6). Protikladné správanie ninivského kráľa a jeho veľmo­ žov vyniká najmä na pozadí Jeremiášovho textu o jeruzalemskom kráľovi a jeho kniežatách. PÁN prehovoril v Jeruzaleme k prorokovi Jeremiášovi. Prikazuje mu napísat jeho slová do zvitku. Sú určené na počúvanie. Najprv ich počuje ľud, potom sa informácia o slove dostáva prostredníctvom kráľovského pisára ku královským kniežatám, kniežatá to ďalej oznámia kráľovi, ktorý si necháva v ich prítomnosti slová zvitku predčítať. Jeho reakcia sa opisuje nasledovne: Kráľ však sedel v zimnom dome - bol deviaty mesiac — a pred ním bolo rozpálené ohnisko. KeďJúdi prečítal tri alebo štyri stľpce, odrezal ich pisárskym nožom a hodil na oheň, ktorý bol na ohnisku, kým celý zvitok nezhorel v ohni na ohnisku. Kráľ a všetci jeho služobníci, ktorí počúvali všetky tieto reči, sa teda nebáli a neroztrhli si rúcho. (Jer 36,22-24) PÁNOVO slovo v Ninive pôsobí opačne ako v Jeruzaleme. V Ninive sotva ohlásené slovo rýchlo dôjde ku kráľovi. Tento reaguje s vážnosťou zodpoveda­ júcou výsmechu jeruzalemského kráľa. Zatiaľ čo tento hádže PÁNOVO slovo do ohňa a mení ho na popol, ninivský kráľ si donesené slovo Boha pripúšťa k srdcu, odkladá svoje rúcho a sadá si do popola. Potom nasleduje kráľovský výnos pre obyvateľov i zvieratá v Ninive s nariadením konať presne to, čo sám kráľ už urobil. Kráľ ako zákonodarca zodpovedný za obyvateľov mesta vydáva so svojimi veľmožmi nariadenie. Toto pozostáva z troch zákazov (3,7b), z troch príkazov (3,8) a zo zdôvodnenia (3,9). Všetko nasvedčuje tomu, že celé mesto spoločne vykonáva veľkú odprosovaciu slávnosť obrátenia. Táto však nepozostáva len z volaní o odpustenie, ale spája sa s konkrétnymi skutkami. Zmena zmýšľania, spočívajúca vo vnútornom obrátení, sa navonok prejavuje opačným konaním ako dovtedy páchané do neba volajúce £/o (1,1). Hlavné posolstvo tejto časti

156

Komentáre k Starému zákonu

Kompozícia rozprávania sa dá vyjadriť slovom obrátenie, ktoré predstavuje aj kľúčové slovo celého odseku. Pritom obrátenie ani zdaleka neznamená istú záchranu, akési konanie ‫״‬na istotu“. Ide skôr o jedinú nádej, o jedinú šancu na záchranu. Ninivský kráľ jasne spoznáva, že proti ohlásenému zničeniu sa nedá podniknúť nič iné, ako sa vierou obrátiť k tomu, od ktorého hrozba prichádza. Jeho uva­ žovanie: Ktovie, a^da sa Boh obráti a oľutuje; odvráti sa od svojho planúceho hnevu a nezahynieme, vyjadruje vloženie všetkých očakávaní na jednu kartu. Neisté kráľovo uvažovanie grécki prekladatelia vyhrotili na skoro pochybovačnú otáz­ ku: Ktovie, či Boh oľutuje a odvráti sa od svojho planúceho hnevu a naozaj nezahynieme, pričom možnosť záchrany posunuli do sféry zázrakov. V slovách však zároveň zaznieva odovzdanosť do rúk Boha, ku ktorému smerujú prosby a na ktorého slovo všetko začalo. Odovzdanosť a vydanie sa do jeho rúk vytvára priestor, v ktorom je aj Božia nečinnosť zachraňujúcim zázrakom. Pozitívny obraz ninivského kráľa v Knihe proroka Jonáša nesie dôležitú vý­ poveď: aj pohanského kráľa môže PÁNOVO slovo pohnúť k pokániu a preme­ ne zmýšľania. Podobné výpovede o vladároch cudzích národov sú v SZ vzácne, no o to pôsobivejšie. Porovnateľným textom o pôsobení PÁNAna pohanského vladára je výrok o Kýrovi, perzskom kráľovi, označenom za Pastiera (Iz 44,28) a za PÁNOVHO pomazaného (Iz 45,1) kvôli záchrane izraelského národa. PÁNOVO slovo v Ninive Dôležitou výpoveďou rozprávania je skutočnosť, že Ninivčania, cudzinci, reagujú a konajú, ako sa to očakáva od Izraela. Jednotlivé body kráľovského výnosu sú dobre známe z prorockých kníh SZ, predovšetkým z Jeremiášových a Ezechielových texov (Jer 36; Ez 3; 18; 33). Zatiaľ čo Izrael sa podľa týchto tex­ tov zdráha počuť napomínanie a obrátiť sa, v Jonášovom rozprávaní to robia cudzinci, a to na spôsob nábožných Izraelitov. Pokánie obyvateľov Ninive sa však nemuselo inšpirovať iba odmietavým postojom Izraela k výzvam prorokov. V Knihe proroka Joela sa podobným spôsobom rozpráva o veľkom obrátení izraelského ľudu. Prorok Joel vystupuje s hrozivým ohlásením príchodu PÁ­

NOVHO dňa. Vyzýva k veľkému pôstu a obráteniu všetkých. Slovami o milos­ tivom Bohu (Joel 2,13) pozýva k pokániu a vyslovuje nádej na odpustenie. PÁN nakoniec ušetril ľud i krajinu (Joel 2,18). Súd proti národom však neodriekol Qoel 4,1-2). Ninivčania tak konajú presne to, k čomu Joel vyzýval vlastný ľud. Aj napriek veľkej podobnosti dvoch prorockých statí nemožno nevidieť výnimočné správanie Ninivčanov. Jonáš nevyzýval ľud robiť pokánie, ohlásil iba súd nad mestom. Ninivčania sa rozhodným konaním uchádzali o Božiu milosť, ktorá sa vjoelovom hlásaní vzťahuje výlučne na Izrael. Ich připravenost pokúsiť sa o nemožné a dosiahnuť Božie obrátenie ich stavia do nového svetla. Na reakcii Ninivčanov a ich kráľa sa stáva zrejmým, že aj cudzinci môžu na PÁNOVO slovo reagovať správne - dokážu ho počuť, porozumiet mu a po­ dľa neho aj konať. Rozprávanie o PÁNOVOM slove v Ninive je príkladom na­

Kniha proroka Jonáša 3,1-4,4

157

Božie slovo v Ninive plnenia známeho Jeremiášovho vyhlásenia: Zradit ohlasujem niektorému národu a niektorému kráľovstvu, že ho vykynožím, zničím a vyhubím. Ak sa však ten národ odvráti od %la, ktoré som mu vytýkal, oľutujem nešťastie, ktoré som ,zamýšľal naň dopus­ tiť. CJer 18,78‫)־‬ PÁNOVA reakcia na konanie Ninivčanov (3,10) Boh nenecháva konanie Ninivčanov bez odpovede. Na obrátenie a násled­ né konanie odpovedá tým, že neuskutoční ohlásené zničenie. Pritom vnútorná premena Boha sa opisuje ako oľutovanie zla, ktorým zamýšľal Ninive potrestať. Tento Boží počin je zvláštny a zriedkavý. Môže Boh zmeniť zmýšľanie? Môže oľutovať, čo si predsavzal? Môže zmeniť vlastné ohlásené slovo? Prvá polovica rozprávania svedčí skôr o nemeniteľnosti Božieho rozhod­ nutia. Boh búrkou donúti Jonáša, aby sa vzdal úteku. Námorníkov ohrozením života donúti, aby Jonáša hodili do mora. Aby uskutočnil zamýšľané poslanie, prikazuje veľkej rybe Jonáša prehltnúť i vyvrhnúť. Zdá sa však, že Božia dôsled­ nosť a neoblomnosť v uskutočnení predsavzatia sa pred úkonmi Ninivčanov začína otriasať a je dokonca premožená. Možnosť takejto zmeny v rozprávaní naznačil už ninivský kráľ v otázke, ktorou zdôvodnil predpísané pokánie. Boh nakoniec nevykoná, čo si predsavzal, a zmení svoje rozhodnutie na základe toho, ako obyvatelia Ninive i kráľ zaobchádzajú s jeho slovom. Konštatovanie ninivského kráľa ukazuje, že takáto zmena nie je samozrejmosťou. Trest bol ohlásený za zlé konanie obyvateľov mesta, nemusí však byť odvolaný pre zme­ nu konania pod vplyvom ohlasovania trestu. V rozprávaní sa preto výslovne hovorí, že Boh zmenil svoje rozhodnutie a Ninive nepotrestal. Podobná situácia, keď Boh oľutuje svoje konanie alebo rozhodnutie, sa opi­ suje vo viacerých biblických textoch. Prvé oľutovanie urobeného sa spomína v rozprávaní o potope, kde PÁN oľutoval, že urobil človeka (G n 6,5-6; Dubovský 2008, 235). Dôvodom ľútosti bolo to, že videl zlo človeka na zemi. VJonášovom rozprávaní Boh vidí obrátenie Ninivčanov od zlého a oľutuje rozhodnutie uro­ biť %lo. Naoko hra so slovíčkami, pre pozorného poslucháča odkaz na hlbší zmysel, ktorý odhaľuje novú Božiu tvár. V jej črtách sa odráža čoraz väčší záu­ jem o človeka. V starších textoch SZ je PÁN ten, kto neľutuje a nemení svoje rozhodnutie, lebo ako Boh sa zaväzuje k vernosti a spoľahlivosti vo veciach, ktoré vypovedal a ktorými sa zaviazal (porov. Nm 23,19). Z toho sa teší predo­ všetkým Izrael, lebo Boh mu ostáva verný, aj keď sa ho národ nedrží. Čo však v prípade, že Izrael sám stojí pred Božím súdom, zahodí všetky šance na život a vrhá sa v ústrety Bohom vyslovenému neodvolateľnému súdu? Prorok Ozeáš tvrdí, že v situácii istého konca Boh môže oľutovať aj spravodlivé rozhodnutie o takomto súde, lebo je ľútostivým Bohom (Oz 11,8-9). To, ako sa u Ozeáša Boh zachováva voči Izraelu, v Knihe prorokajonáša ponúka aj cudzincom, Ninivčanom. Božia ľútosť tak dosahuje neslýchanú šírku navonok voči tým, ktorých sa dotýka. Rovnako však aj vo vnútri, keďže odhaľuje vnútorné hnutia odohráva­

158

Komentáre k Starému zákonu

Kompozícia júce sa v Bohu. Prorok Ozeáš ich opisuje ako chvenie, obrátenie Božieho srdca (Oz 11,8).

Jonášovo slovo k PÁNOVI a PÁNOVA odpovedjonášovi (4,1-3.4) Text je dôležitou križovatkou celého rozprávania. Stretávajú sa tu všetky doteraz spomenuté udalosti, pričom na každú predchádzajúcu časť sa nadvä­ zuje odlišným spôsobom. Jonáš najprv stavia svoje slovo oproti PÁNOVMU slovu (1,1-3). Zdôvodňu­ je tu svoju reakciu na PÁNOVO slovo na začiatku rozprávania - útek. V druhej časti rozprávania sa ukazuje spôsob Jonášovej komunikácie s PÁ­

NOM - modlitba. S jeho prvou modlitbou v bruchu veľkej ryby má spoločný začiatok i koniec. 2,2-3 Jonáš sa modlil... k PÁNOVI...

4,2 I modlil sa k PÁNOVI takto:

takto: 2,11 A PÁN povedal

4,4 A PÁN povedal:

Obsah týchto dvoch modlitieb je jednoznačne protikladný. Zatiaľ čo v prvej je Jonáš zobrazený ako poslušný ctiteľ PÁNA, v druhej modlitbe sa mu roztrp­ čené sťažuje. Aj tento výrazný protiklad je druhom prepojenia dvoch textov. S bezprostredne predchádzajúcou časťou rozprávania sa text spája obsaho­ vou náväznosťou, keďže Jonáš druhou modlitbou reaguje na udalosti v Ninive. Náväznosť je zvýraznená použitím kľúčových slov predchádzajúcej časti, ako sú %loba a hnev. Tieto však tentoraz menia svojho nositeľa. Zloba už nie je na Ninivčanoch, ale na Jonášovi, a hnev, od ktorého upustil PÁN, teraz rozpaluje Jonáša. Aj hlavná téma - obrátenie - je mlčky prítomná v Jonášovom vzdore. Jonášova výpoveď o tom, aký je PÁN Boh (4,2), však paradoxne priamo charak­

terizuje Božie správanie sa k Ninivčanom. Všetky spomenuté témy sa premietajú na pozadie state, ktorej kľúčovým slovom je zloba. Vyslovené témy tak stoja v konfrontačnom svetle, čo len zvý­ razňuje rozporuplnost Jonášovho vnímania Boha. Najednej strane je to Boh, o ktorom Jonáš tvrdí, že ho pozná: PÁN, Boh nebies, ktorý učinil more i súš (1,9), milostivý a ľútostivý Boh, pomalý v hneve a veľký v milosrdenstve, a ten, čo zlé oľutujeľýýL). Na druhej strane je to Boh, akéhojonáš odmieta, ak ide o Ninivčanov. Jonáša hnevá, že Boh uprednostňuje milosrdenstvo pred spravodlivosťou, a to aj tam, kde sa to neočakáva. Je zarážajúce, že Jonáš reaguje na Božie milosr­ denstvo veľkým hnevom a prosí o smrť. Ten, ktorý v rozprávaní už niekoľkokrát pozeral smrti do očí, sa teraz dostáva do jej najväčšej blízkosti tým, že odmieta žiť. Aj tento postoj je jednoznačnou výpoveďou o vážnom probléme, akým je

pre Jonáša Božie zľutovanie nad nepriateľským mestom. Boh nenecháva Jonáša samotného, ako je to príznačné pre jeho postoj k člo­ veku v celom rozprávaní. Všetky jeho aktivity sledovali jeden cieľ - priviesť ľudí

Kniha proroka Jonáša 3,1-4,4

159

Božie slovo v Ninive k zmene. Námorníci spoznali Boha, ktorý odpovedá na ich volanie v núdzi. Ninivčania sa odvrátili od svojej zloby a zlých skutkov a uverili Bohu. Zdá sa, že najtvrdším orieškom pre Boha ostáva Jonáš, ktorý akoby nemohol vidiel: a pochopiť to, čo sa okolo neho deje. A to aj napriek tomu, že neustále tvrdí, ako dobre pozná PÁNA. PÁNOVA.otázka je, okrem prejavu záujmu o vrcholne rozčúleného proroka, pozvaním na cestu vnútornej premeny. Napriek tmavému pozadiu zloby a hnevu v Jonášovej druhej modlitbe, a možno práve preň, vyniká jeho výpoveď o milostivom a ľútostivom Bohu. Je milostivý nielen k Izraelu, ale i ku každému človeku, aj keď nepatrí k ná­ rodu Izrael, a dokonca aj keď nepozná jeho meno. Táto výpoveď je zároveň vrcholnou pravdou celého rozprávania a ako takej sa jej venuje celá záverečná scéna (4,511‫)־‬. V nej Boh odhaľuje svoj spôsob vnímania spravodlivosti a mi­ losrdenstva.

Vyhnanie o milostivom a ľútostivom Bohu Božie vlastnosti vo vyznaní vyjadrujú predovšetkým jeho vzťah k človeku (porov. kom. k 2,4). Vexegéze sa takéto predstavenie Boha označuje akoformu­ la milosti (Gnadenformel; Spieckermann 1990, 3). V textoch sa nachádza v dlhšej podobe (4,2) a v kratšej podobe, známej predovšetkým zo žalmov: Boh milostivý a lútostiiý (Ž 11,4; Neh 9,31; 2 Krn 30,9). Okrem jednej výnimky (Ž 112,4) sa formula vzťahuje vždy na Boha. V zbierke Dvanástich malých prorokov je ná­ padný tak častý výskyt formuly (Joel 2,12-14; Mich 7,18-20; Nah 1,2-3; Mal 1,9), ako aj jej plánovité rozmiestnenie v celom korpuse. Formula sa dvakrát cituje v plnom znení (4,2 a Joel 2,13). Pre ostatné výskyty je príznačné, že formulu uvádzajú iba jej čiastočným citovaním, a to tak, že všetky čiastočné citáty na­ koniec vytvárajú do tretice úplnú formulu milosrdenstva (3,10; Mich 7,1820‫;־‬ Nah 1,3a; Mal l,9a)(Wohrle 2009,11). Jonáš uvedením formuly (3,9 a 4,2) reflektuje hlboko zakorenené poznanie SZ, ako tomu nasvedčuje celý rad textov, z ktorých sú Jonášovmu vyznaniu vie­ ry najbližšie dve miesta: Ex 34,6-7 ajoel 2,13. Ex 34,6-7 Ľútostivý milostivý pomalý v hneve veľký v milosrdenstve a vernosti

Jon4,2 Milostivý ľútostivý pomalý v hneve veľký v milosrdenstve ten, čo zlé oľutuje

Joel 2,13 Milostivý ľútostivý pomalý v hneve veľký v milosrdenstve ten, čo zlé oľutuje

V Knihe Exodus sa slovami formuly Mojžišovi predstavuje sám PÁN. Mož­ no ich považovať za odpoveď na Mojžišovu prosbu pohnať PÁNOVE cesty (Ex 33,13). Týmito slovami PÁN odpovedá Mojžišovi na jeho otázku, keď pre­ chádza pred ním, v kontexte teofánie pri odovzdávaní tabúľ s Božími príkaz­

160

Komentáre k Starému zákonu

Kompozícia

mi, s prísľubom uzavrieť zmluvu s Izraelom. Jonáš teda formuluje svoje pozna­ nie o Bohu Božími slovami. Častý výskyt podobného vyjadrenia v žalmoch (Ž 86,15; 103,8; 145,8) svedčí

o jeho používaní v liturgickom zhromaždení. Podobne sa slová formuly dva razy vyskytujú v texte opisujúcom veľkú kajúcu liturgiu v Jeruzaleme, kde sa Izraeliti zhromaždili, postili, obliekli do vrecovín a posypali prachom (Neh 9,1). Pripisovanie vymenovaných vlastností Bohu poukazuje na to, že presahujú človeka. Tento ich však nemôže obsiahnuť v rovnakej miere ako Boh sám. Joná­ šov boj to príkladne vyjadruje. Tieto vlastnosti však neopisujú len Boha a jeho konanie. Ich úlohou je zároveň pozvať človeka k nasledovaniu a napodobne­ niu Boha, aj napriek ich nedosiahnuteľnosti, ako to majstrovským rozprávač­ ským spôsobom vyjadruje nasledujúca časť (4,5-11). Jonášovo rozprávanie sa na tomto mieste dostáva k vrcholnému definovaniu problému Božej milosti. Počas stáročí vykryštalizované poznanie o Bohu a o jeho milostivom postoji k Izraelu tu stavia do protikladu uplatnenie tej istej Božej mi­ losti na cudzom národe, a to nie na hocijakom, ale na meste, ktoré symbolizuje ste­ lesnenie neprávosti a útlaku Izraela. Jonášov text predstavuje jedno z miest v Dva­ nástich malých prorokoch, kde formula milosti predstavuje kľúč k ich pochopeniu. Prvý a posledný výskyt formuly (Joel 2,12-14 a Mal 1,9a) je bezprostredne spojený s výzvou na obrátenie. Takto vytvorený rámec udáva základný tón ostatným výsky­ tom formuly milosti v Dvanástich malých prorokoch, ktorí dávajú do súvislosti obrátenie sa človeka k Bohu úkonmi kajúcnosti a obrátenie sa Boha k človeku svo­ jou milosťou. Tento základný vzorec dostávav jednotlivých knihách podobu kon­ krétnych variácií. Príkladom je vzájomná korešpondencia Knihy proroka Jonáša a Knihy proroka Joela. V Knihe proroka Joela sú slová určené všetkým obyvateľom zeme (Izraelu) rovnakou formulou milosti ako v 4,2 (porov. výklad ku kap. 3). Joel ohlasuje univerzálny súd (Joel 4,19-21). Formula v jeho podaní je ubezpečením o záchrane predovšetkým vlastného ľudu. Jonáš výrečne dopĺňajoelove predstavy o možnosť, že aj zlé mesto Ninive môže mať plnú účasť na Božej milosti v prípade, že sa obráti, a teda bude vyňaté z radu kandidátov na trest. Touto skutočnosťou sa PÁNOVA milosť jednoznačne rozširuje aj na Neizraelitov, a tým na všetkých ľudí. Obrátení Ninivčania pritom uveria Bohu (3,5), nie PÁNOVI. Toho nepoznajú ani len z Jonášovho ohlasovania. Najavo vychádza pravda o tom, že keď Boh Izraela chce prejaviť svoju miloť človeku, tento ho nemusí poznať ani len pod menom známym v Izraeli. Rozprávanie o obrátení mesta, ktorého obyvatelia sú plní zloby a neprávosti, je takto precedentným prípadom, ktorý ukazuje, ako je to s Božou spravodlivosťou a s jeho milosrdenstvom voči človeku.

Kniha proroka Jonáša 3,1-4,4

161

Božie slovo v Ninive

Aplikácia Teologická aplikácia VNZ sajonášovo ohlásenie zničenia Ninive a následné pokánie Ninivčanov spomína v Lk 11,31-32. V Evanjeliu podľa Lukáša Ježiš poukazuje na vieru Ni­ nivčanov na základe ohlasovaného slova. Vyzdvihuje ich reakciu čisto na zákla­ de viery, teda bez toho, aby požadovali znamenia a zázraky. Ježiš sa tu prirovná­ va k Jonášovi v ohlasovaní súdu. Pritom jeho ohlasovanie je o to naliehavejšie, o čo väčší je rozdiel medzi Jonášom a Ježišom, ako to vyjadruje Irenej (biskup v Lyone od r. 177/8): Jeden a ten istý Pán je ten, ktotý človeku ponúka viac ako chrám a viac ako Šalamún a Jonáš, svoju prítomnosť a svoje zmŕtvychvstanie. (Irenej, Contra Haer. 4,19,!)Jonášovo znamenie, na ktoré sa odvoláva Ježiš u Lukáša, kladie do protikladu vieru na základe znamení a zázrakov a vieru na základe ohlasovania. V tomto prípade Lukáš kladie dôraz na ohlasovanie. Lukášovo chápanie Joná­ šovho znamenia, t. j. uveriť na základe ohlasovania, a nie zázrakov, je v tomto evanjeliu jediné znamenie, ktoré Ježiš ponúka svojim poslucháčom, pretože znamenia požadované ľudom by v skutočnosti nikomu nepomohli. Kto verí slovu, nepotrebuje iné znamenie; kto mu neverí, tomu znamenie nepomôže. V Evanjeliu podľa Matúša (Mt 12,38-42; 16,17) evanjelista doslovne cituje LXX. Jonášovo znamenie v tomto evanjeliu, na rozdiel od Lukášovho, symbo­ lizuje smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Podľa väčšiny exegétov Matúšova verzia predstavuje neskoršie prepracovanie interpretácie Jonášovho znamenia, t. j. tradície, ktorú použil Lukáš. U Matúša je najväčším znamením smrť a zmŕt­ vychvstanie a Jonáš tri dni a tri noci zotrvávajúci lone ryby je predobrazom Ježišovej smrti a vzkriesenia.

Ohlasovanie Božieho slova cudzincom Nielen ohlasovanie PÁNOVHO slova v Ninive, ale aj celá prvá časť knihy sa zaoberá konfrontáciou Boha a jeho slova s cudzími národmi. V Knihe proroka Jonáša sú cudzinci predstavení v dobrom svetle. Jonáš, aj keď sa v situácii núdze správa vyzývavo, nachádza u námorníkov rešpekt a prijatie. Dokonca aj potom, keď vyjde najavo, že je príčinou ich nešťastia, prejavujú k nemu sympatie. Usi­ lujú sa ho zo všetkých síl zachrániť. Podobne aj obyvatelia Ninive na čele so svojím kráľom a veľmožmi berú Jonáša vážne, omnoho vážnejšie ako on ich. Aj táto časť rozprávania zanecháva v poslucháčovi dojem náklonnosti k pro­ rokovi, aj napriek tomu, že ohlasuje hrozbu neznámeho Boha. Vyvrcholenie v závere rozprávania je nakoniec pozvaním zamyslieť sa nad právom cudzincov na život a nad Božím zľutovaním. V NZ sa téma s novou nástojčivosťou dostáva čoraz viac k slovu, počnúc Ježišovým postupným otváraním sa voči cudzincom (Mk 7,2530‫)־‬, cez čias­ točné naplnenie Jonášovej obavy o osude Izraela, na ktorého kmeň bol zašte­ pený nový Boží národ z pohanov (Rim 11), až po príkaz učiť všetky národy 162

Komentáre k Starému zákonu

Aplikácia

(Mt 28,20) a jeho postupné plnenie tak, ako je to opísané v Skutkoch apoštolov a v apoštolských listoch. Jonášov problém Prečo Jonáš uteká pred poslaním? Prečo sa Jonáš hnevá až na smrť? Zdá sa, že Jonášove postoje a vnútorné hnutia poukazujú na problém nastolený v roz­ právaní. Z dejín výkladu Knihy proroka Jonáša sú známe rôzne odpovede na túto otázku. Tieto sa dajú zhrnúť do štyroch typov výkladu. 1. Jonáš uteká, lebo sa nechce podieľať na milosrdenstve, ktoré Boh preuka­ zuje pohanom. Po omilostení Ninive si žiada umrieť, lebo nemôže zniesť Božie milosrdenstvo voči mestu. Už Augustín navrhoval takéto vysvetlenie Jonášovho správania: Ale už vtedy, keď Jonáš staval prístrešok a posadil sa na­ proti Ninive, aby čakal, čo sa v meste stane, dostal prorok ako osoba iný význam. Predstavoval totiž stelesnený národ Izrael, ktorý bol smutný nad záchranou Ninivčanov, čo znamenalo záchranu a oslobodenie národov. (Augustín, Ad Hieron.: CSEL 34,2, 574) Podobný výklad zastával aj Luther. Táto interpretácia je najmä od nástupu osvietenstva v neustálej obľube pre jej univerzálno-humanistické nasmerovanie (Michaelis, von Rad, Lux, Simon). Jonáš ako charakter za­ stupuje uzavretosť a intoleranciu. Boh tu naproti tomu vystupuje v ostrom kontraste ako naklonený človeku a celému stvoreniu. 2. Jonáš odmieta ísť do Ninive, lebo sa nechce stať falošným prorokom v prí­ pade, že ním ohlasovaná zvesť by sa nenaplnila. Po zachránení mesta Ninive chce umrieť, lebo nedokáže na sebe niesť biľag falošného proroka. Inter­ pretácia vychádza z Dt 18,21-22: Ak sa v duchu opýtaš: ,Akože môžem poznať slovo, ktoré nepovedal Pán?" - toto ti bude znamením: ak sa to, čo predpovie prorok v Pánovom mene, nesplní, to nehovoril Pán, ležprorok rozprával vo svojej pýche, pre­ to pred ním nemaj strachlNýkX-iA je známy z rabínskej interpretácie. Rovnako bol rozšírený tak v kresťanskej, ako aj v islamskej tradícii. V modernej exegéze sa uvedený výklad uvádza častejšie (Jepsen, Bolin, Blenkinsopp). Tento výklad sa nedá celkom zladiť s predstavou o cieli prorockého ohlasovania podľa Knihy Deuteronomium. Tá nevidí zmysel prorockého ohlasovania iba v oznámení posolstva, ale aj v následnom obrátení adresátov. Text usta­ novenia prorockého úradu (Dt 18,21n), z ktorého sa pri vyššie uvedenom výklade vychádza, treba vykladať v súlade s kontextom celej knihy (porov. Dt 30). 3. Jonáš sa nedokáže deliť o Boží pohľad na Ninive, lebo protirečí Božej spra­ vodlivosti spôsobom, akým sa o ňu Jonáš usiluje. Tento výklad je najme­ nej rozšírený. Možno ho nájsť predovšetkým u súčasných autorov (Cohn, Fretheim, Loader). V ich zastúpení to vyjadruje U. Simon v úvode svojho komentára: Preňho (Jonáša) je Božie milosrdenstvo nielen prebytočné, ale dokonca škodlivé, pretože spochybňuje autoritu Zákona. Ničí záruku potrestania a mažejed­ noznačnosť práva tým, že ráta s nepredvídateľnýmfaktorom (Simon 1994,122). Za

Kniha proroka Jonáša 3,1-4,4

163

Božie slovo v Ninive

najdôležitejšiu výpoveď Knihy proroka Jonáša považujeme aj v tomto ko­ mentári riešenie vzťahu spravodlivosti a milosrdenstva. Výnimočné upred­ nostnenie milosrdenstva pred spravodlivosťou dáva Izraelu, národom aj stvorenstvu možnosť zakúsiť, čo je nové stvorenie. 4. Jonáš sa bráni vystupovať v Ninive preto, lebo prípadné pokánie jeho oby­ vateľov by znamenalo zánik Izraela. Tento výklad je známy od najstarších čias tak v židovstve, ako aj v kresťanstve. Mechilta Rabbiho Jišmaela hovorí: ,Jonáš uteká, lebo predvída obrátenie pohanov. Izrael sa však nechce kajať. Obrátenie Ninivčanov sa tak stáva odsúdením Izraela. Preto Jonáš povedal: ,Pôjdem do cudziny na miesto, kde sa Šekína (Heriban 1992, 987) nezjavu­ je, lebo národy sú ochotné kajať sa, aby som tým neuvalil vinu na Izrael.‘“ Podobne Hieronym (potov, kom. k 4,1), neskôr židovský učenec Abrabanel (15. stor), Delitzsch (19. stor). Z moderných exegétov je zástancom tohto výkladu H. Gese (1991). Liturgická aplikácia Súčasná liturgia vníma Knihu prorokajonáša predovšetkým cez motív pôstu a obrátenia. V liturgických čítaniach sa 3,1-10 číta na 3. cezročnú nedeľu v litur­ gickom roku B (3,1-5.10). Čítanie vystupuje v kombinácii s Ježišovým verejným vystúpením a povolaním prvých učeníkov (Mk 1,14-20). Jonáš tak predstavuje Ježišovho predchodcu, pokiaľ ide o ohlasovanie. Ďalej sa stať číta na začiatku Pôstneho obdobia (streda Prvého pôstneho týždňa) a v 27. týždni Cezročného obdobia, v pondelok a v utorok. Piaty verš (3,5) Knihy proroka Jonáša rezonuje v slávnostnom chválospe­ ve Exultet: Toto je noc... Pokrstení celého sveta a každého veku, o ktorých sa tu spieva, sú označení ako veriaci v Krista (jn Christo credentesj. Spojenie credere s predložkou in a ablatívom je v latinčine zriedkavé. V súvislosti s Bohom sa v SZ vyskytuje 7-krát10. Jonášovo miesto je tematicky najbližšie, pretože od­ dávna tvorilo súčasť čítaní veľkonočnej vigílie, a to práve pre neobyčajnú cestu Ninivčanov k dôvere Bohu na základe ohlasovaného slova. Spojenie ako také je prevzaté z Gal 2,16, kde sa jediný raz menovite spomína Kristus11 (Lohfink 2003,99-100). Stať 3,10-4,11 je súčasťou čítania v omšiach za rozličné potreby, konkrét­ ne: za ohlasovanie evanjelia národom (Lekcionář na rozličné príležitosti). Text 3,110‫ ־‬v rovnakom lekcionáři: za odpustenie hriechov, vhodne skombinova­ nom so Ž 130 s témou vnútorného uzdravenia. Rovnaká stať sa číta aj v utorok 27. týždňa v cykle A (Lekcionář III). Aj keď sa táto stať obyčajne dáva do súvis­ losti s pokáním, v tomto prípade prepojenie state s Lk 10,38-42 sústreďuje po10 2 Krn 20,20; Ž 77,22; Múd 12,2; 16,26; Sir 32,28; Jon 3,5; Dan 3,95. 11 Ostatné miesta v NZ, kde sa zriedkavé slovné spojenie vyskytuje bez uvedenia Kristov­ ho mena (čo je typickým znakom odkazu na SZ): Jn 3,15; Sk 5,14; 9,42; 16,31; 1 Pt 2,6; lJn5,10.

164

Komentáre k Starému zákonu

Aplikácia

zornosť na správne rozhodnutie. Ako sa Ninivčania po Jonášovom ohlasovaní správne rozhodli konať pokánie, a tým sa zachrániť, Mária sa rozhoduje pre dobrý podiel. Kniha proroka Jonáša má za sebou slávnejšiu minulosť ako súčasnosť. Am­ bróz hovorí o jej čítaní počas obradov Zeleného štvrtka v súvislosti so zmiere­ ním hriešnikov (Ambróz, Epistnlae 20,25-26). V doteraz najstaršom zachova­ nom arménskom lekcionáři z Jeruzalema sa celá Kniha proroka Jonáša čítala počas veľkonočnej vigílie. Jej úlohou bolo komentovať tému ‫״‬Izrael a národy“, ako to vidieť z umiestnenia čítania po Ex 12,1-24 (Pascha) a pred Ex 14,24-15,21 (prechod Červeným morom), teda najdôležitejších starozákonných čítaní vi­ gílie. Podobne to bolo v galikánskom systéme s dvanástimi starozákonnými čítaniami, ktorý prebral aj Rímsky misál v r. 1570. Aj tu za Ex 12 nasleduje stať z Jon 3 o obrátení a omilostení skazenej ninivskej spoločnosti (Braulik 2003, 73).12 Evanjelická cirkev určuje perikopu 3,1-5.10 za kázňový text na 3. Nedeľu po Zjavení a 3,1-10 na Bielu sobotu (v lekcionáři z r. 2001) a tiež za základ kázne na Nedeľu po Deviatniku (v Chrámovej agende z r. 1996). Text 3,10-4,11 je určený za základ kázne na 18. Nedeľu po Svätej Trojici (Bándy 2004, 64). Vsynagogálnej liturgii má čítanie Knihy prorokajonáša už odpradávna svo­ je predpísané miesto v slávení Jóm Kippur (Heriban 1992, 303.545) ako výklad prorokov k textom z Pentateuchu (haftara Heriban 1992, 431-432; Talmud jer., napr. Megillah 31a). Jóm Kippur patrí k najdôležitejším sviatkom židovského roka. Je to deň obrátenia, očistenia, deň najvnútornejšieho návratu k odpúšťa­ júcemu Bohu. Jonáš sa v synagóge číta ako tretie čítanie popoludňajšej mod­ litby (mincha) v čase, keď sa stmieva. Aj v židovskom liturgickom priestore sa Kniha proroka Jonáša chápe predovšetkým ako výpoveď o milostivom a od­ púšťajúcom Bohu.

Pastoračná aplikácia Teológia prvých kresťanov vychádzala predovšetkým z kap. 3, čo súvisí s po­ užívaním textu v NZ, kde sa ústrednou témou stáva obrátenie. Téma obráte­ nia našla svoju odozvu najmä v homíliách. Medzi najvzácnejšie homiletické výklady Knihy prorokajonáša patrí Reč Efréma Sýrskeho. Efrém v nej ponúka poslucháčovi rôzne pohľady na jednotlivé osoby knihy, pričom na poslucháča hlboko pôsobí výrečnými obrazmi. Otvorenie homílie je príkladom vyberané­ ho spôsobu vyjadrovania, pre ktorý je príznačné citlivé narábanie s každým jed­ notlivým slovom Jonášovho rozprávania v jeho vzťahu k celej knihe: ‫״‬Hľa, Jonáš kázal v Ninive, Hebrej medzi pohanmi. Odvážne vstúpil do mesta a vystrašil ho strašnými slovami. Pohanské mesto bolo hebrejským pro­ 12 Ak by sa presadil a rozšíril návrh G. Braulika a N. Lohfinka na čítania veľkonočnej vigílie, bude možné počuť celú Knihu prorokajonáša v liturgii slova v liturgickom roku B (Brau­ lik, Lohfink 2003,189).

Kniha proroka Jonáša 3,1-4,4

165

Božie slovo v Ninive rokom odsúdené na zničenie a rozbúrilo sa ako more, z ktorého Jonáš vystú­ pil. Vrážali doň aj vlny, podobné tým morským. Jonáš odišiel na more a ono sa rozbúrilo; vystúpil na pevninu a zhrozila sa. Keď utekal, búrilo sa more, keď kázal, triasla sa zem. Modlitba utíšila more, podobne ako krajinu pokánie. On sa modlil vo veľkej rybe, Ninivčania vo veľkom meste. Jonáš utekal pred Bo­ hom, Ninivčania pred čistotou. Spravodlivosť ich spojila do bandy vinníkov. Pokáním sa zachránili. Jonáš to zakúsil na mori, Ninivčania na zemi. Od seba a na sebe sa Jonáš naučil, že k blížnemu má byť milosrdný...“ (Efrém Sýrsky, In Jonam, BK37,125) Z raného židovsko-helenistického obdobia sa zachovala homília o Jonášo­ vi pod pseudonymom Filóna Alexandrijského. Bola prednesená v synagóge, v popoludňajších hodinách sviatku Jom Kippur. Zaoberá sa hlavnou témou tohto sviatku - Božím milosrdenstvom: Božia láska k človeku sa prejavila rov­ nako v utekajúcom prorokovi, ako v kajúcich Ninivčanoch. Výklad sa nedrží striktne textu, ale voľne ho vykladá na pozadí Mojžišovho zákona. Známa je tiež homília Martina Luthera, v ktorej vykladá Knihu proroka Jo­ náša spôsobom štvorakého zmyslu Písma, zaužívaným v stredoveku, od ktoré­ ho v nasledujúcom období prešiel k literárnemu výkladu (výber z Lutherovho výkladu ku Knihe prorokajonáša, porov. Bándy 2004). Jonášova modlitba Jonášova druhá modlitba je vypuklým zrkadlom, nastaveným modliacemu sa človeku. Jemným, ale výrečným spôsobom odráža Jonášovu sebeckosť v mod­ litbe. Zdôrazňovanie vlastnej osoby len zvýrazňuje jeho hnevlivé vzdorovité rozpoloženie. Aj keď sa zdá, že o Bohu hovorí veľa a výrečne, v skutočnosti všetko odvíja len od seba a smeruje k sebe, ako tomu nasvedčuje neustále zdô­ razňovanie vlastnej osoby: Aeh, PANE, či som to nepovedal, kým som bol vo svojej krajine? Preto som sa ponáhľal zutekal do Taršišu. Lebo som vedel, %e si milostivý a ľú­ tostivý Boh, pomalý v hneve a veľký v milosrdenstve, a ten, čo zlé oľutuje. Teraz však, PANE, odním odo mňa moju dušu, lebo je lepšia moja smrtako môj život. Zaujímavý je aj vnútorný proces, ktorým Jonáš prechádza. Postupne sa vzďaľuje od Boha, najprv útekom, potom otvorenou konfrontáciou. Zatiaľ čo na začiatku mu záležalo na živote (modlitba v bruchu veľkej ryby), zanovité odmietanie ponúkaného obrazu milostivého Boha ho na konci vedie k odmie­ taniu vlastného života, a to až na smrť. Vnútorné vzďaľovanie ku koncu rozprávaniavyjadruje aj postupné odmlčanie proroka. Zatiaľ čo v modlitbe uprostred mora ešte hovorí, na opakovanú Božiu otázku len stroho odpovedá (4,4.9), až kým úplne nezmĺkne (porov. kom. k 4,9).

166

Komentáre k Starému zákonu

Jon 4,5-11: Boh a Jonáš

Preklad hebrejského textu 4,5 ‫ וזמב‬Jonáš vyšiel z mesta a usadil sa východne od mesta. Urobil si tam prístrešok a sedel v jeho tôni, kým by neuvidel, čo sa stane v meste. 4,6 ‫ וזמב‬PÁN Boh nariadil ricínovému kru, ktorý vystúpil nad Jonášom, aby mu bol tieňom nad jeho hlavou, aby ho oslobodil od jeho zlosti. Jonáš sa ricínovému kru veľmi potešil. 4,7 ‫ ווסכ‬Nasledujúceho dňa pri výstupe rannej zory PÁN nariadil červíkovi a on ranil ricínový ker, takže vyschol. □on 4,8 Pri východe slnka Boh nariadil horúcemu východnému vetru a slnce ráňalo Jonášovu hlavu tak, že omdlieval. Žiadal, aby jeho duša zomrela, a povedal: ‫״‬Moja smrť je lepšia ako môj život.“ oon 4,9 Boh povedal Jonášovi: ‫״‬Tak veľmi si sa rozhneval pre ricínový ker?“ Aodpovedal: ‫״‬Tak veľmi som sa rozhneval, až na smrť.“ m 4,10 PÁN povedal: ‫״‬Ty ľutuješ ricínový ker,

na ktorom si sa nenamáhal a nevypestoval si ho, ktorý za noc vznikol a za noc uhynul. m 4,11 A ja sa nemám zľutovať nad Ninive, veľkým mestom, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou, a množstvo zvierat?“

Kniha proroka Jonáša 4,5-11

Preklad gréckeho textu Jonáš vyšiel z mesta a usadil sa pred mestom. Urobil si tam stánok a posa­ dil sa podeň do jeho tône, kým by neu­ videl, čo sa stane v meste. Pán Boh nariadil tekvici, ktorá vystúpila nad Jonášovou hlavou, aby mu bola tieňom nad jeho hlavou, aby ho chrá­ nila od všetkého jeho zla. Jonáš sa tekvici veľmi potešil. Nasledujúceho dňa skoro ráno Pán nariadil červíkovi a on ranil tekvicu, tak­ že vyschla. Prz východe slnka Boh nariadil horúcemu pálivému vetru a slnce ráňalo Jo­ nášovu hlavu tak, že omdlieval. \ýdal sa svojej duše a povedal: ‫״‬Lepšieje mi Zomrieť ako žiť■“

Jon 4,5

Jon 4,6

Jon 4,7

Jon 4,8

Boh povedal Jonášovi: ‫״‬Tak veľmi si Jon 4,9 zosmutnel pre tekvicu?“ A odpovedal: ,Veľmi som zosmutnel, až na smrť.“

Pán povedal: ‫״‬Ty ľutuješ tekvicu, kvôli Jon 4,10 ktorej si sa nenamáhal a nevypesto­ val si ju, ktorá za noc vznikla a za noc uhynula. A ja sa nemám zľutovať nad Ninive, Jon 4,11 veľkým mestom, v ktorom býva viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou, a množstvo statku?“

167

Boh a Jonáš

Textové poznámky 4,6

4,8

MT: Jonáš sa ricínovému kru veľmi potešil, dos\. Jonáš sa zaradoval ricínovému kru veľkou radosťou - Etymologická figúra v Jonášovom rozprávaní neslúži iba na zdôraznenie opisovanej činnosti, ale vyjadruje aj súvislosti s dôležitými momentami rozprávania. Veľká radosť v 4,6 tak stojí v protiklade k Jonášovej zlosti, podobne ako veľká zlosť v 4,1 súvisí so zlobou Ninivčanovv 3,8.10. Etymologická figúra je tak odkazom na vnútrotextové súvislosti. MT: ricínový ker ‫ קיקיון‬- V hebrejčine ide o slovnú hru, keďže slovo čiastočne obsahujeJonášovo meno: ‫־קיקיון־ יונה‬ MT: Pri východe slnka Boh nariadil horúcemu východnému vetru - Hebrejčina môže vyjadriť dva súčasne prebiehajúce deje za sebou nasledujúcimi vetami pomocou spojenia ‫ ויהי‬s neurčitkom vo viazanom stave s časticou ‫כ‬: ‫ויהי כזרחהשמש‬. Toto spojenie stojí obyčajne v prvej vete, pričom sa vzťahuje aj na nasledujúcu vetu. Východný vietor teda začína fúkať súčasne s východom slnka. MT: horúcemu - Prídavné meno horúci ‫ חרישי‬je jeden z piatich výrazov, ktoré sa vyskytujú iba v Knihe proroka Jonáša (71,6; ‫ קריאה‬3,2; ‫ קיקיון‬4,6‫־‬ ‫ ספינה‬1,5;). LXX: pálivému; MT: východnému - Grécky preklad pálivý vietor hebr. východného vetra je úsilím sprostredkovať význam slovného spojenia poslucháčom žijúcim v odlišnej zemepisnej polohe, kde východné vetry nemuseli byť horúce. LXX: Vzdal sa - LXX jediný raz prekladá hebr. slovo ‫ שאל‬gréckym áiroÄéyonai vzdaťsa (obyčajne sa výraz prekladá slovesom éTreparaŕtý). V tomto prípade ide o voľnejší preklad hebr. textu.

4,10

MT: Za noc vznikol a za noc uhynul, dosl. ktoiý ako syn noci bol (vznikol) a ako syn noci uhynul-Je tu zriedkavá výslovnosť ‫ □ן‬slova ry« ‫בן‬, známa ešte z Ex 33,11 a Dt 25,2.

4,11

MT: AJa ‫ ואני‬- Rétorická otázka môže byť v hebrejčine formulovaná aj bez opytovacej častice ‫ה‬. Na to, že ide o otázku, poukazuje bezprostredný kontext, keďže veta je pokračovaním predchádzajúcej otázky (spojka "I). Pri prednese textu sa chýbajúca opytovacia častica vyjadrí príslušnou intonáciou. MT: množstvo ‫ רבה‬-Výraz ‫ רבה‬má v texte funkciu formálneho podmetu, preto sa prekladá ako ‫״‬množstvo“.

Komentár 4,5

Z mesta-Slovo mesto rezonuje vo vete trikrát. Podobne bol Jonášov útek na začiatku zvýraznený trojnásobným opakovaním jeho pohybu smerom kTaršišu. Tentoraz Jonáš vychádza, aby sa usadil východne od mesta. V hebr. texte to naznačuje aj slovná hra, utvorená dvomi slovami odvodenými od rovnakého slovného základu s odlišným významom: ‫ קדם‬vo v. 2 v zmysle ‫״‬ponáhľať sa preč“ (‫״‬konfrontovať sa“) a vo v. 5 vo význame ‫״‬východne“ (Simon 1994,128). Jazykové prostriedky nenápadne vyjadrujú Jonášov pretrvávajúci odpor. Tento má rôzne podoby. Tak ako Jonáš na začiatku uprostred búrky a nebezpečenstva smrti odišiel do vnútra lode a spal (1,5), tak teraz vyšiel z mesta, posadil sa do tône prístrešku zhotoveného vlastnými rukami a hľadel, čo sa v meste stane. To, že Jonáš sa usadil východne od mesta, ďalej rozvíja podobnosť medzi Jonášom a Kainom (porov. 1,3 a 4,4). Kain sa po vražde svojho brata a vyrieknutom Božom treste usadil na východ od záhrady Eden (Dubovský 2008, 204—205).

168

Komentáre k Starému zákonu

Komentár VJonášovom, aj v Kainovom prípade sa používajú rovnaké slová: vyšiel a usadil sa... na východ/východne od (porov. Gn 4,16). Táto už tretia súvislosť medzi Jonášom a Kainom dotvára počas rozprávania prepojenie medzi týmito dvoma postavami. Je Jonášovo správanie týmto opakovaným odkazovaním na Kaina postavené na úroveň bratovraždy, spáchanej na začiatku ľudských dejín? Urobil si tam prístrešok a sedel v jeho tôni - Prístrešok ‫ סכה‬slúži ako prechodný príbytok na ochranu pred nečasom. V Jonášovej situácii ide predovšetkým o tôňu, ktorú takýto prístrešok vrhá, aby chránil pred slnečnou páľavou. Ako z nasledujúceho rozprávania vyplýva, tôňa má v texte metaforický význam, ako aj na iných miestach SZ: kráľ môže byť pre svoj ľud životodarným ‫״‬tieňom“ (Sdc 9,15; Nár 4,20), prorok sa pred neprajnosťou okolia ukrýva v tieni Božej ruky (Iz 49,2; 51,16). Podobný je aj obraz tieňa PÁNOVÝCH krídel, v ktorom ľudia nachádzajú útočisko (Ž 17,8; 36,8 atď.). Kým by neuvidel, čo sa stane v meste - Sloveso vidieť ‫ ראה‬sa v Knihe proroka Jonáša vyskytuje iba na dvoch miestach. V 3,10 Boh vidí skutky Ninivčanov a ich obrátenie, následkom čoho zmení svoje rozhodnutie a nevykoná na Ninive ohlásený trest. V 4,5 sa Jonáš usadil pod zhotoveným prístreškom, kým by neuvidel, čo sa stane v meste. Nemožno prehliadnuť súvislosť medzi Božím a Jonášovým pohľadom na mesto, ktoré voči sebe stoja v podobnom napätí ako PÁNOVO a Jonášovo slovo (porov. kom. k 4,2). PÁN Boh 4,6 Rabínsky komentár: Midraš vysvetľuje jediné miesto Knihy proroka Jonáša s výskytom Božieho mena PÁN Boh v súvislosti s rozprávaním o rajskej záhrade: ‫״‬On (Svätý, nech je požehnaný) chcel stvoriť svet Spravodlivosťou (t. j. prostredníctvom mena Elohim), ale pre skutky spravodlivých to nemohol. I chcel stvoriť svet milosrdenstvom (t. j. prostredníctvom mena PÁN), ale pre skutky hriešnikov nemohol. Čo teda urobil? Spojil Božiu spravodlivosť s milosrdenstvom. Atak stvoril svet, ako je povedané: Vdeň, keď PÁN Boh vytvoril zem anebo (Gn 2,4).“ (Pesikta Rabbati, 40)

PÁN Boh nariadil ricínovému kru... aby ho oslobodil od jeho zlosti. Jonáš sa ricínovému kru veľmi potešil. - PÁN nariaďuje ricínovému kru vyrásť, ako nariadil veľkej rybe prehltnúť Jonáša. Vzápätí Boh dvakrát nariaduje, najprv červíkovi a potom východnému vetru, aby vykonali svoju úlohu, následok ktorej mal Jonáš znášať. To PÁN privádza Jonáša až sem, na východ od mesta, aj keď Jonáš koná podľa vlastného presvedčenia. Rozprávanie pôsobí v tomto bode nelogicky a rozprávkovo. Slová aj obrazy sú zámerne zvolené tak, aby poslucháča, resp. čitateľa viedli za svoj slovný význam. Bolo zbytočné nechat vyrásť ricínový ker, aby Jonášovi poskytoval tieň, lebo tieň mu poskytoval pristrešok. Zjavne tu ide o hlbší význam tohto tieňa. Jonáš mal z neho radosť, a to veľkú. Velká radosť nastupuje na miesto veľkej zloby (4,1). Tieň ricínového kra je určený na to, aby Jonáša oslobodil od jeho zlosti, čo zjavne nedokázal tieň prístreška (Jeremiáš 2007, 109). Rovnako je vhodne zvolený aj výraz oslobodiť. V hebrejčine sú slová tieň ‫ צל‬a oslobodiť^} homonymá. Sloveso ‫״‬oslobodiť“ v spojení s predložkou ‫״‬od“ (niečoho) sa spája s predstavou oslobodenia

Kniha proroka Jonáša 4,5-11

169

Boh a Jonáš od niečoho zlého, často zo situácie, ktorá je z ľudského pohľadu neriešiteľná (Ž 56,14; Prís 23,14). Pozoruhodné je, že Jonáš nie je ohrozovaný zvonku, dokonca sám nevyjadruje potrebu záchrany. Slovo ho však označuje ako núdzneho, postihnutého, odkázaného na okamžitú pomoc. PÁNOVO úsilie oslobo-

diť Jonáša od zlosti sa zjavne darí, ako tomu nasvedčuje Jonášova reakcia. Rabínsky komentár: Tak povedal Mojžiš Izraelu: Lebo Pán, tvoj Bob, prechodí pomedzi stany, aby ťa ochránil. (Dt 23,14) Čo znamená veta: Aby ťa ochránil? Sú dve možnosti výkladu: Bolo povedané: Zaštiťovat (a, ako je napísané:... aby mu bol tieňom nad jeho hlavou (4,6) a tiež bolo povedané: Vyprázdniť všetko vlastníctvo národov sveta a odovzdať to tebe, s významom slova v nasledujúcom verši: A tak vyplienite Egypt (Ex 3,22). (LvRb 24,7)

Ricínový ker - Rastlinu označenú ako ‫ קיקיון‬možno pokladať za ricínový ker. Keďže názov rastliny sa v SZ vyskytuje iba na tomto mieste, je problematické jednoznačne určiť, o akú rastlinu ide. Svedčí o tom aj úsilie gr. preklaďateľov uviesť konkrétnu rastlinu zodpovedajúcu predstavám čitateľom a jej predstaveniu v texte. Grécki prekladatelia sa rozhodli miesto preložiť slovom ‫״‬tekvica“.15 Rastlina si v texte zachováva nádych exotickosti a jazyková slovná hra (porov. text. pozn. k 4,6) zároveň vyjadruje istú súvislosť medzi Jonášom a rastlinou, čo je dôležitejšie ako presné určenie jej druhu. Patristický komentár: Ker nech je tvojím učiteľom, od ktorého sa pouč. Na bezvýznamnom kre máš pochopiť, ako zmýšľa milosrdenstvo. Ty chceš zachrániť tekvicu, ja mesto. Ono sa skrze teba stalo mestom kajúcnikov. Prístrešok upevňuješ pevne v v zemi, ale mestá by si chcel zničiť. Chcel by si udržať úbohý ker, ale obrovskú masu kamenia by si chcel vidieť zrúcanú. Kde je tvoj zmysel pre spravodlivosť, Jonáš, ked k tekvici a k mestu tak odlišne pristupuješ? S rastlinou súcitíš a k mestu si tvrdý... (Efrém Sýrsky, In Jonam: 37, 151-152) Rabínsky komentár: R. Simeon, Laqšov syn povedal: ‫״‬Je to olej rastliny, ktorú zasadil Jonáš.“ Rabba, Hannaniahov vnuk, povedal: ‫״‬Sám som videl druh rastliny, ktorú zasadil Jonáš. Je ako ricínový ker a rastie v priekopách. Sadia ju pri vstupoch do obchodov. Z jej semien robia olej. Pod jej listami oddychujú všetci chorí ľudia na západe.“ (Šabbat bab. 2,1,9)

4,7

Pri výstupe rannej zory - Obraz označuje krátky čas, za ktorý sa červíkovi podarilo zničiť ricínový ker. Rýchly zánik ricínového kraje podobný jeho rýchlemu vzrastu. PÁN nariadil červíkovi a on ranil ricínový ker - Slovo červík v hebrejčine

označuje larvu hmyzu. Stojí v protiklade k veľkej rybe, veľkému vetru, ktoré Jonáša viedli tam, kde ho PÁN chcel mať. Teraz je za tým istým účelom použitý 13 Názov ricínový ker-tekvica bolo jedným z dôvodov živej písomnej diskusie medzi Hieronymom a Augustínom. Problém je v dejinách známy ako veritas hebraica. Augustín obhajoval LXXako východiskový text pre kresťanstvo. Hieronym usiloval o preklady z hebrejského originálu do latinčiny so zámerom ponúknuť v preklade text blízky originálu. Inšpirovanosť a hodnotu LXX pritom vôbec nespochybňoval, o čom svedčí skutočnosť, že pri výklade komentoval obidva texty (porov. 4,1). Pri preklade sa snažil zohľadniť zaužívané, a v cirkevných spoločenstvách udomácnené texty: Všade tam, kde je zmysel

ten istý, nechceme dobre známe slová starších prekladateľov meniť, aby sme vylepšeniami čitateľa neodstrašili odjeho úsilia (List Sunnii a Fretelc napísaný medzi r. 404 - 410). 170

Komentáre k Starému zákonu

Komentár

červík. Jeho úlohou je raniť ricínový ker, dosl. ‫״‬pichnúť“, ‫״‬bodnúť“. To isté slo­ vo opisuje aj aktivitu slnka, ráňajúcehoJonášovu hlavu. Chýbajúci tieň ricínové­ ho kra mení Jonášovu situáciu na opačnú, ako opisuje žakn: Akje PÁN tieňom po pravici, tak ·%a dňa slnko nebraní. (Ž 121,5; porov. Iz 49,10) Boh nariadil horúcemu východnému vetru - Nasleduje ďalší PÁNOV 4,8

príkaz, východnému vetru, pričom aj v tomto prípade zohráva svoju úlohu súvislosť medzi miestom, kde sa Jonáš nachádza (východne od mesta), a vý­ chodným vetrom, ktorý fúka na nariadenie PÁNA. Východný vietor sa v SZ spomína na viacerých miestach. Ak fúka v Egypte, môže priniesť kobylky z púš­ te (Ex 10,13), na mori rozbíja taršišské lode (Ž 48,8). Východný vietor vysu­ šuje vinič na úrodnej pôde (Ez 17,10; 19,12). Vždy je to PÁN, kto prikazuje východnému vetru fúkať. Najbližšia paralela sa nachádza v Ex 14,21, kde na PÁNOV príkaz východný vietor za noc vysuší more. V tomto prípade má vý­ chodný vietor aj prívlastok ‫״‬prudký“ (‫״‬horúci“). Gramatická konštrukcia horúci vietor s prídavným menom v ž. r. sa v SZ vyskytuje iba na týchto dvoch miestach. Keď sa vezmú do úvahy paralely Jonášovho rozprávania s textom v Ex 14-15, za narážkou možno odôvodnene hľadať hlbší význam obrazu horúceho vetra. Boh prostredníctvom vetra zachraňuje Izrael v ohrození, tak ako sa o to usiluje aj v tejto časti Jonášovho rozprávania. Sám Jonáš má už s vetrom od PÁNAsvoje skúsenosti (1,4), ktoré by ho mohli pohnúť k hľadaniu jeho príčiny. Slnce ráňalo Jonášovu hlavu - Dvojnásobný tieň nad Jonášom sa dvomi PÁNOVÝMI príkazmi dvom stvoreniam zmení na dvojnásobnú záťaž ráňajúceho slnka a pálivého vetra (Wolff 1977,145). Jonášovi odnímajú veľkú radosť z tieňa ricínového kra. Ruka v ruke s meniacim sa vnútorným rozpoložením prichádza na Jonáša aj telesná slabosť. V tejto situácii znova opakuje slová, kto­ ré už povedal v modlitbe. Tentoraz sa však neobracia na PÁNA, čo vyjadruje postupné vzďaľovanie od neho. Aj keď jeho slová v 4,3 sú podobné Eliášovým slovám, líšia sa práve tým, že ich neadresuje PÁNOVI (porov. kom. k 4,3). Jonáš sa v tomto bode odlišuje aj od postáv v rozprávaní. Ľudia na lodi i Ninivčania vedia volať a modliť sa k Bohu, ktorého nepoznajú; Jonáš, ktorý o ňom toľko vie, to už nedokáže. Boh povedal Jonášovi — Prvý a jediný raz v rozprávaní sa Jonášovi nepriho- 4,9 vára PÁN, ale Boh. Boh sa v Knihe proroka Jonáša pomenúva špecifickým spô­ sobom. V kap. 1 sa 14‫־‬krát, teda 2 x 7-krát, nachádza pomenovanie Boha alebo božstva. Jednotlivé označenia prezrádzajú úmyselný výber Božieho mena. Vo vzťahu k Jonášovi vždy vystupuje -RÁTVHlľT’ (1,1.3.4). Námorníci volajú každý k svojmu bohu (1,5). Kapitán lode vyzýva Jonáša, aby volal k svojmu Bohu, ktorého vzápätí označuje ako jedného určitého BohaD’ľÓKH (1,6: Bo­

žie meno s určitým členom). Potom, ako Jonáš predstaví svojho Boha menom PÁN mrp (1,9), sa námorníci obracajú už iba na PÁNA V Jonášovej modlitbe sa striedavo uvádza meno PÁN Boh (2,2), PÁN (2,3), PÁN Boh (2,7), PÁN so záverečným zvolaním: U PÁNAje spása! (2,10). Rozprávačský rámec modlitby

Kniha proroka Jonáša 4,5-11

171

Boh a Jonáš

označuje Boha ako PÁNA(2,1.11), takže meno PÁN zaznieva v kap. 2 sedem ráz. Pre kap. 3 je používanie Božieho mena rovnako príznačné. KJonášovi vždy hovorí PÁN. Vo vzťahu k Ninive sa Boh vždy označuje menom Boh. Posledné tri miesta, kde sa vyskytuje Božie meno, ho uvádzajú s určitým členom, podohne ako v prípade kapitána lode (3,9.10.10). Ninivčania nepoznajú meno Jonášovho Boha, keďže im ho pri ohlasovaní ani nespomína. Obracajú sa však na Boha, ktorého vladár mesta pomenúva ako ‫״‬tohto Boha“ (v. 9), a vzápätí sa opisuje reakcia ‫״‬tohto Boha“ (3,10.10). Nasledujúca modlitba rozhorčeného Jonáša smeruje k PÁNOVI s jednou výnimkou, keď vo vyznaní hovorí o Bobu 4,2) ‫)אל‬, čo zodpovedá jeho prvému vyznaniu (1,9), v ktorom PÁNA predstavuje námorníkom ako Boha ‫אלהים‬. V záverečnom dialógu naznačuje výber Božieho mena opačný proces vo vzťahu k Bohu, ako u námorníkov v prvej časti rozprávania a u Ninivčanov v jeho druhej časti. Zatiaľ čo námorníci sa k Bohu približujú a začínajú ho vzývať jeho menom, Jonáš sa od Boha vo svojom hneve vzďaľuje. Na miesto pomenovania Boha ako PÁNA 4,4) ‫ )יהרה‬nastupuje oznáčenie PÁN Boh 4,6) ‫)יהוה־אלהים‬, nasledované menom Boh s určitým členom 4,7) ‫)האלהים‬. Potom sa v súvislosti s Jonášom spomína iba Boh 4,9) ‫)אלהים‬, ako to bolo v prípade námorníkov a Ninivčanov predtým, než poznali ‫״‬toho Boha“ alebo PÁNA. To, že sa v poslednom výroku Jonášovi znova prihovára />074,10) ‫)יהוה‬, sa dá zdôvodniť potrebou zakončiť knihu tým menom Boha, ktoré ju otvára. Nasvedčujú tomu aj vnútorné súvislosti, keďže pozornosť celej knihy i jej jednotlivých scén sa zameriava na PÁNOVO slovo (porov. opis k 1,1‫־‬ 3). Meno PÁN na tomto mieste možno vnímať ako odôvodnené aj z opačnej perspektívy: hoci sa Jonáš vzdiaľuje od Boha, PÁN pri ňom ostáva blízko. Tak veľmi si sa rozhneval pre ricínový ker?... Tak veľmi som sa rozhneval, až na smrť. - Boh sa obracia na Jonáša tou istou otázkou ako v 4,4, pričom dôvodom Jonášovho hnevu nie je Ninive, ale ricínový ker. Účelom podobnej otázky je poukázať na súvislosť medzi Ninive a ricínovým krom. Zatiaľ čo Jonáš na prvú otázku odpovedá mlčaním, na túto odpovedá rezolútne: Tak veľmi som sa rozhneval, až na smrť. Odpoveď vyjadruje vystupňovanie Jonášovho hnevu do najväčšej miery, čo prirodzene zapadá do búrlivého štýlu predchádzajúcich scén (búrka na mori, modlitba v bruchu veľkej ryby, pôst v Ninive). Obidve Božie otázky (v 4,4 a 4,9) vyjadrujú Jonášovu mýlku výrečným spôsobom, bez toho, že by si bol toho sám Jonáš vedomý (porov. kom. k 4,6). Pre Ninive, veľké mesto, sa Jonáš rozhnevá, no ešte viac - až na smrť - pre jednu rastlinu. Vážna udalosť záchrany množstva životov tak v Jonášových očiach znamená podstatne menej ako zánik ricínového kra, čo naplno odhaľuje absurditu jeho zmýšľania. Nasledujúce PÁNOVE slová obnažujú tento nezmysel výrečným porovnaním malého s veľkým. 4 0‫ן‬ Ty ľutuješ ricínový ker - Boh aj Jonáš prejavujú ľútosť. Ich ľútosť je však odlišná. Zatiaľ čo Boha vedie ľíitosíV. zachovaniu Ninive (vzťahový význam), Jonáša vedie jeho ľiítosť (vecný význam) nad ricínovým krom, ktorého tieň

172

Komentáre k Starému zákonu

Komentár

ho oslobodil od zloby, k ľútosti nad sebou samým. V tejto sebalútosti nie je schopný počuť Boha a rozumieť mu. Tento, naopak, s ľutostou nasmerovanou na Ninive, je pozorný aj na Jonášovo trápenie, ktoré mu spôsobuje uzavretá sebaľútosť. Kladie mu otázku s úmyslom vyviesť ho z bludného zakrivenia do seba samého. Sloveso ľutovať Din v spojení s predložkou nad 1?P má dva vý­ znamové odtiene. Môže označovať súcit prinášajúci odpustenie, zľutovanie (1 Sam 24,11; Joel 2,17). Slovo v prvotnom význame označuje slzy v oku pri pohľade na človeka v núdzi. Obyčajne pritom ide o človeka, nad ktorým sa Boh alebo človek zľutúva a chráni ho od trestu. Ale oko sa tni znitovalo nad nimi, ne­ vyhubil som ich... (Ez 20,17). Človek môže byť aj varovaný, aby pre ľútostivosť neprestúpil PÁNOVE nariadenia(Dt7,15; 13,9). Druhý význam slovesa lutovať sa vzťahuje na veci, presnejšie na ich hodnotu. Gn 45,20 to vyjadruje nasledov­ ne: Vaše oko nech nediali Za vašimi vecami, veď to najlepšie z celej egyptskej krajiny bude vaše. Zdá sa, že v Jonášovom prípade sa celá argumentácia odohráva skôr na vecnej, ako na citovej rovine, teda Jonášovi je ľúto straty veci, ktorá mu po­ skytovala tieň (Simon 1994, 137). Poukazuje na to aj konštatovanie, že Jonáš sa nepričinil o vzrast rastliny. Sloveso 3 (v tvare piel) obyčajne znamená vychovávať (deti), len vo výnimočných prípadoch sa vztahuje aj na pestovanie rastlín (Iz 44,14; Ez 31,4). Za noc vznikol a za noc uhynul - Na Jonášov vecný vzťah k ricínovému kru poukazujú aj slová vzniknúť (v hebr. byť H ’H) a uhynúť Tieto sa vyskytujú v Knihe proroka Jonáša posledný raz. Na rozdiel od predchádzajúcich miest, kde vyjadruje obavu o holú existenciu (1,6.14; 3,9), tu ide o faktické konštato­ vanie s výrazným protikladom: ľudia sa obávali zahynutia, no ostali žiť, zatiaľ

čo ricínový ker zanikol. Argumentácia od menšieho k väčšiemu je v rabínskej exegéze známa ako 4,11 prvé zo siedmich Hillelových pravidiel qal vachomer (Heriban 1992, 870, Tyrol 2009, 21), teda úsudok a minori ad maius, od lahšieho (menej významného) k ťažšiemu (významnejšiemu). Miesto je vhodným biblickým príkladom tohto starobylého spôsobu výkladu textov, ktorý sa v Biblii udomácnil a po stáročia používal tak v rabínskych, ako aj v kresťanských kruhoch. Spôsob dokazovania na tomto mieste Jonášovho rozprávania nie je úplne jednoznačný. Jeho cieľom je vzbudiť v poslucháčovi pozornosť a zvedavosť, a tým ho primať k uvažova­ niu. Úmysel pozvať poslucháča k uvažovaniu vyjadruje aj nejasná formulácia záverečného výroku. Tradične sa pokladá za rečnícku otázku, no najmä v po slednom období nezriedka zaznievajú hlasy, ktoré chápu výrok ako vyhlásenie. «... No ja sa nezľutujem nad mestom...“ (Ben Zvi 2009, 2-13; Guillaume 2 , 2-9). Toto nové chápanie neprotiřečí tradičnému otáznemu záveru Knihy pro rokajonáša, ale istým spôsobom ho potvrdzuje, a to tym, že poslucháča pozýva rozumieť záverečný výrok ako otázku a zároveň aj ako tvrdenie. Toto chápanie otvára novú perspektívu čítania Knihy proroka Jonáša. Kedže otázka, či, Ninive zničí, alebo ho ušetrí, je základnou otázkou celej knihy. Táto sa a itat

Kniha proroka Jonáša 4,5-11

173

Boh a Jonáš z perspektívy záchrany mesta v prípade, že posledný výrok sa chápe ako otázka. Zároveň sa dá čítať z perspektívy zničenia Ninive, ak sa posledný výrok pokladá za tvrdenie (Ben Zvi 2009,13). Stodvadsaťtisíc ľudí - V hebrejčine majú číselné hodnoty symbolický význam. Ten je často dôležitejší ako ich reálny význam. Stodvadsaťtisíc je desaťnásobkom dvanástich tisícov. Číslo dvanásť symbolicky vyjadruje úplnosť. V Gn 22,2024‫ ־‬sú vymenovaní dvanásti Abrahámovi synovia ako zástupcovia všetkých národov. Podobne dvanásti Jakubovi synovia zastupujú dvanásť iz­ raelských kmeňov - Izrael (Gn 35,23), dvanásť apoštolov predstavuje dvanásť izraelských kmeňov, či stoštyridsaťštyri tisíc zachránených predstavuje plnosť (12 x 12 000) počtu vyvolených (Zjv 7,47‫)־‬. Patristický komentár: Ján Zlatoústy hovorí o sile modlitby spoločenstva: ‫״‬Počúvaj­ te samého Boha, keď hovorí, že je vnímavý na núdzu ľudí, ktorí naliehavo vzývajú Boha. Keď obhajoval svoje konanie v prípade ricínového kra a Jonášovej sťažnosti,

povedal: Tebe je ľúto rastliny, pre ktorú si sa nenamáhal ani šiju nevypestoval. Aja nemám uchovať Ninive, veľké mesto, v ktorom býva viac ako stodvadsať tisíc osôb? Pritom nespomína veľké číslo bez zámeru. Robí to preto, aby si sa naučil, že každá modlitba jednohlasne prednesená mnohými hlasmi má veľkú moc.“ (Ján Chryz., De incomprehensibili Dei natnra, Hom. III: FC 28,199)

Ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou - Rozlišovať medzi pravicou a ľavicou označuje schopnosť správne sa rozhodovať, vedieť veciam a ľuďom prisudzovať ich správnu hodnotu. Aj keď presné znenie vety sa v SZ nenachádza, možno vychádzať z miest, kde sa pravica a ľavica uvádza v zmysle orientácie. Duchovno-morálne rozlišovanie sa obrazom pravice a ľavice opisuje v Prís 4,2627‫־‬: Hľaď svojej nohe rovný chodník nájsť a všetky tvoje cesty nech smerujú do cieľa. Neodkloňuj sa (ani) vpravo, ani naľavo, odvracaj svoju nohu od zlého/VKaz 10,2 spojenie ‫״‬napravo a naľavo“ poukazuje na rozlišovanie medzi dobrým a zlým, čo je blízke kontextu Knihy proroka Jonáša. Táto častejšie zvýrazňuje schop­ nosť vedieť vynášať úsudok. Ninivčania sú však označení ako tí, ktorí nevedia rozlíšiť medzi správnym a nesprávnym, čo však v rozprávaní vystihuje skôr Jo­ náša, ako Ninivčanov. Lebo práve obyvatelia Ninive dokázali z chabého ohla­ sovania neočakávane rýchlo pochopiť celú vážnosť svojej situácie a konaním dali najavo schopnosť správne rozlišovať a následne sa aj správne rozhodnúť. VDt 5,32 slovná kombinácia ‫״‬napravo a naľavo“ vyjadruje poslušnosť Božiemu zákonu: Nu% zachovávajte a robte, ako vám přikázal Pán, váš Boh; neodchyľujte sa ani napravo, ani naľavo! Na pozadí tohto textu sú Ninivčania označení ako tí, čo nemôžu zachovávať Boží zákon, lebo ho nepoznajú (Gerhards 2006, 206). Paradoxne Jonáš, ktorý Zákon pozná a vie rozlišovať medzi správnym a ne­ správnym, pochybí (porov. kom. k 1,12). Aj v tomto prípade PÁN obnažuje nezmyselnosť Jonášovho ‫״‬pravého poznania“. Lebo Jonáš, ktorý vie !pozná, nie je schopný rozumieť. Poznanie, ktoré by malo pomáhať rozoznávať pravé hod­ noty od nepravých, ho dokonca vedie k ich prevráteniu, keď si nezmyselne viac cení jednu rastlinu ako život mnohých ľudí a zvierat.

174

Komentáre k Starému zákonu

Kompozícia Patristický komentár: Keď Ninivčania hriechmi urazili Boha, upokojil sa plačom detí. Lebo čítame, že ľudia plakali, no nevinnosť maličkých zaslúžila najviac milosrden­ stva. Boh povedal Jonášovi: Ty ľutuješ ricínový ker. Ao čosi neskôr: Ajasa nemámzľu-

tovať nad Ninive, veľkým mestom, v ktorom je viac ako stodvadsať tisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou? Týmto dal najavo, že pre čistotu nevinného bol ochotný zmyť vinu vinníka. (Salvián, Presbyter, Epist. 4: CSEL8, 209) A množstvo zvierat - V Knihe proroka Jonáša sa opakovane zdôrazňuje sú­ vislosť medzi človekom a zvieratami (porov. kom. k 3,7) a v neposlednom rade aj vzťah medzi človekom a rastlinou, ako to možno vidieť v poslednej pasáži. Stvorenie sa tu chápe ako jeden celok, závislý od seba v dobrom aj v zlom.

Kompozícia

Štruktúra Pre štruktúru poslednej časti Knihy proroka Jonáša sú príznačné konanie a dialógy. Tieto ju rozdeľujú na časť konania (v. 58‫־‬a) a na časť dialógov (v. Sb­ il)· Najprv koná Jonáš (v. 5), potom nasledujú tri činy Boha (v. 6.7.8.). V časti s dialógmi hovorí striedavo Jonáš a Boh: Jonáš (v. 8), Boh (v. 9a), Jonáš (v. 9b), PÁN (v. 1011‫)־‬. Začiatok a koniec state zároveň tvoria rámec, v ktorom vystu­

pujú Jonáš, mesto (Ninive) a Boh. Jonáša stavia jeho postoj k mestu Ninive do opozície voči PÁNOVMU postoju. Pritom uprostred state sa medzi Jonášom a Bohom odohráva nasledovné (Struppe 1996,133): Jonášov záujem o osud mesta - očakávanie súdu (perspektíva spravodlivosti)

Boh nechá vyrásť ricínový ker Boh posiela červíka a východný vietor Boh sa Jonáša pýta

Jonáš sa raduje Jonáš si praje umrieť Jonáš zotrváva v hneve

PÁNOVA.starosť o osud mesta - vyjadrenie ľútosti (perspektíva vzťahu)

Opis Dve hlavné postavy rozprávania, Boh a Jonáš, hľadia na Ninive. Zdá sa však, že vidia rozdielne. Boh vidí skutky Ninivčanov a zľutuje sa nad nimi (3,10). Jonáš sedí východne od mesta a pozerá naň, aby videl, čo sa s ním stane. To, čo mal Jonáš vidieť, sa dá odlišne chápať vzhľadom na to, kedy vyšiel z mesta. Ak to bolo po modlitbe vzdoru, tak to, čo chcel vidieť, bol skorý návrat obráte­ ných Ninivčanov k ich zlobe, a tým privolanie zaslúženého trestu, vyhradené­ ho bezbožníkom. Ak Jonáš vyšiel z mesta hneď po ohlasovaní, tak to, čo chcel

Kniha proroka Jonáša 4,5-11

175

Boh a Jonáš uvidieť, bol ohlásený trest. Svedčia o tom zloba a hnev vyjadrené v modlitbe. V obidvoch prípadoch Jonáš túži vidieť zánik Ninive a jeho vnútorný postoj voči obyvateľom mesta je rovnaký: nie sú hodni Božej ľútosti, a už vôbec nie záchrany. Svoje presvedčenie o správnom pohľade na fakty a udalosti v Ninive je Jonáš ochotný hájiť vlastným životom. Boží pohľad na tú istú skutočnosť je iný. Nachádza vyjadrenie v zľutovaní a v záchrane Ninive. Pozície sú na oboch stranách jasne definované. Jonáš sa usi­ luje o spravodlivosť. Jeho zmysel pre spravodlivosť sa prejavil pri námorníkoch, ktorým hrozila strata života pre Jonášovu vinu. Vtedy im vydal svoj život do rúk, aby im nekrivdil. V prípade Ninivčanov, ktorých zloba vystupovala až pred Boha, nežiada nič iné, ako v podobnom prípade pre seba - vyrovnanie nespravodlivosti zodpovedajúce zlobe - smrť. Boh naproti tomu neustále berie ohľad na svoje stvo­ renie. On, ktorý je Pánom mora i súše, zosiela búrku, ale neberie život ani nevin­ ným námorníkom, ani vinnému Jonášovi. Nechce ho zobrať ani obyvateľom Ni­ nive, ani ostatnému stvoreniu v meste. Prejavuje sa ako neobmedzený vládca (1.14 a 3,9), zároveň však jednoznačne dáva najavo záujem zachovať živé pri živote. PÁN sa pokúsi Jonášovi ukázať svoje vnímanie spravodlivosti a milosrden­ stva z vlastného, Božieho pohľadu. V malom zopakuje to, čo Jonáš prežil na mori a v meste Ninive. Osamotenému východne od mesta nechá vyrásť ricí­ nový ker, a to z dvoch dôvodov: navonok má byť tieňom nad Jonášovou hla­ vou. V skutočnosti je tu však na to, aby Jonáša oslobodil od jeho zloby (potov, kom. k 4,6). Jonáša skutočne zloba opúšťa a napĺňa ho veľká radosť. PÁN tak

necháva Jonášovi zakúsiť svoju moc tvoriť a pretvárať. Jeho druhým činom je opak tvorenia - ničiť, nechať zaniknúť, podobne ako na mori alebo pri hlásaní mestu Ninive. Ricínový ker za noc vyschne. Prichádza horúci vietor a ráňavé slnko. Mocou, ktorá prírodnými javmi chránila Jonáša navonok a premenila veľkú zlobu na veľkú radosť, PÁN a Boh spôsobuje Jonášovi trápenie a nechuť do života v takej miere, že si žiada umrieť. Jonáš na vlastnej koži spoznáva, že ten istý Boh môže rovnakou mocou a spravodlivosťou tvoriť dobré i priviesť trápenie a spôsobiť zánik. Boh sa priamo pýta Jonáša, či ho takéto počínanie hnevá a či sa hnevá právom. AJonášovi sa tento Boží počin zdá nespravodlivý, dokonca nespravodlivý až na smrť. Tvrdí, že právo vytvoriť a právo zničiť nie sú rovnocenné. Jonáš sa tým vyslovuje za život a dôrazne dáva najavo, že ak by to tak nebolo, tak je lepšie nežiť. A má pravdu. Až teraz nadobúda nový význam prvá otázka, ktorú PÁN položil rozhorčenému Jonášovi. PÁN povedal: Tak veľmi ťa to rozhnevalo? (4,4) Boh povedalJonášovi: Tak veľmi si sa rozhneval pre ricínový ker? (4,9) Otázka májonášovi otvoriť oči pre pravú skutočnosť. Ricínový ker zastupu­ je mesto Ninive. Pravdou je, že Boh je pôvodcom tak kríka, ako aj mesta. Boh môže s mestom naložiť, ako naložil s kríkom, ale sám Jonáš mu bez toho, aby si to uvedomil, dáva za pravdu: zničenie je hodné hnevu, ba straty zmyslu života. K tomu vedie aj vysvetlenie záverečnej časti rozprávania.

176

Komentáre k Starému zákonu

Kompozícia

Podobenstvo o ricínovom kre, Ninive, vychádza z perspektívy vzťahu. Ricí­ nový ker prináša Jonášovi uľahčenie vonkajšieho trápenia a hlavne oslobodenie od vnútornej zloby. Má k nemu vzťah založený na osobnej skúsenosti. Tento nie je poznačený nijakými predsudkami ako v prípade mesta Ninive, ku ktoré­ mu od začiatku pristupuje s nevôľou a odporom. PÁN má, na rozdiel od Joná­ ša, rovnaký vzťah k ricínovému kru i k mestu Ninive. K ricínovému kru preto, že sa postaral o jeho vzrast, čo sa dá v istom zmysle preniesť aj na mesto Ninive. Preto tam posiela proroka, preto berie konanie Ninivčanov vážne. K tomu pri­ stupuje základné právo na život stvorenia - ľudí aj zvierat - z pohľadu Stvori­ teľa. Obraz demonštruje základný vzťah Stvoriteľa k stvoreniam: on, slobodný v rozhodovaní povolať k životu a zobrať ho (ricínový ker), sa predstavuje ako ten, kto si k stvoreniu vytvára vzťah a na tomto základe sa rozhoduje pre jeho život a vzrast, ako to výstižne, tentoraz v spore s Izraelom, vyjadruje prorok Ezechiel: Veď nemám ,záľubu v smrti zomierajúceho, hovorí Pán, PÁN, preto sa obráťte a budete%it'. (Ez 18,32) Jonáš tak má pochopiť, že spravodlivosť nemá cieľ sama v sebe, ale má viesť k zachovaniu a rozvíjaniu života. Podobne Tóra nemá cieľ v sebe, ale má privá­ dzať k Bohu života. Tak aj cieľom PÁNOVHO slova, či už lahodne znejúceho ako slovo o milostivom Bohu (4,2), alebo hrozivého ako slovo o zničení Ninive (3,4), má byť otvorenie pre pravú skutočnosť, pre život, jeho rešpektovanie, zachovanie a rozvíjanie. Kniha končí PÁNOVÝM slovom k Jonášovi tak, ako PÁNOVÝM slovom začína. Tentoraz však má podobu otázky. Jonáš neodpovedá. Autor knihy úmy­ selne necháva jej záver otvorený s tým, že odpoveď sa očakáva od poslucháča alebo čitateľa. Jonášovo mlčanie vytvára priestor na odpoveď. Tento siaha od nesúhlasu s PÁNOVÝM úsilím až po stotožnenie s Božím postojom. Pritom otázka o spravodlivosti a milosrdenstve je hlavnou a zároveň aj zástupnou pre otázky načrtnuté v Jonášovom rozprávaní. Ide o úlohu a funkciu PÁNOVHO slova v stvorenom svete. Ide aj o univerzalitu PÁNA, Boha celého stvorenia, o ľudstvo, o Izrael a jeho úlohu vo svete, o PÁNAa o spôsob jeho uctievania. Na začiatku aj na konci knihy sa spomína veľké mesto Ninive. No postoj PÁNA k Ninive na konci je opačný ako na začiatku. Prvá a posledná zmienka o veľkom meste Ninive tak vyjadruje zásadnú zmenu postoja, ako to rozpráva­ nie vykresľuje. Nielen PÁN, aj Ninive je na konci iné. Už nie je viac plné zloby svojich obyvateľov, ale stáva sa mestom obrátených. Zdá sa, že len jediná posta­ va, ku ktorej PÁNOVO slovo zaznieva tak na začiatku, ako aj na konci, Jonáš, svoj názor nemení. Alebo sa to naozaj len zdá?

Kniha proroka Jonáša 4,5-11

177

Boh a Jonáš

Aplikácia Teologická aplikácia Motív Jonášovho rozhorčenia nad Božím milosrdenstvom možno nájsť vo viacerých novozákonných podobenstvách. Boh celého stvorenia má vzťah nielen k určitým stvoreniam, ale záleží mu na Jonášovi a aj na meste Ninive. Jonášov hnev nad jeho zmilovaním možno prirovnať k hnevu staršieho syna z podobenstva o milosrdnom otcovi (Lk 15,1132‫)־‬. Starší syn ostáva nahnevaný a v ústraní, a tým aj nezúčastnený na záchrane a radosti strateného navrátilca. Podobný motív obsahuje aj podobenstvo o nádenníkoch vo vinici (M t 20,115‫)־‬. Jeho základná výpoveď sa ukrýva v podobnej otázke, akú Boh kladie Jonášovi (4,4.9): Či na mňa zazerášpreto, zesom dobrý?(Mt 20,15) Liturgická aplikácia Jonáš dostáva v rozprávaní priestor pre vyjadrenie nesúhlasu s Bohom, do­ konca vyleje zo seba celý svoj hnev a rozhorčenosť. Z rozprávania nie je známe, či ho to zmenilo. Tak jemu, ako aj čitateľovi, ktorý sa s ním stotožní, sa však takto vytvára priestor na vyjadrenie negatívnych emócií a napätí. Takýto priestor po­ núkajú aj viaceré žalmy, známe v kresťanskej praxi ako ‫״‬preklínajúce“. Ich úlo­ hou je odbremeňovať modliacich sa od emócií, ktoré zožierajú vnútro. Tým, že sa to deje otvorene, dokonca v liturgickom priestore (či už čítaním podob­ ných textov počas bohoslužby, alebo osobnou modlitbou, účastnou na litur­ gii modlitby celej Cirkvi), vytvára sa možnosť vyjadriť a odovzdať negatívny postoj. Ide o druh tieňa, ktorý dokáže oslobodiť od hnevu a naplniť radosťou, ako to spôsobil tieň ricínového kra u Jonáša (porov. kom. k 4,6). Hádam by bolo vhodné do liturgie hodín znova vrátiť ‫״‬vyradené“ žalmy (58 [57], 83 [82] a 109 [108]) a tie časti žalmov, ktoré boli práve pre svoje negatívne výpovede od­ stránené. Vytvoril by sa tým priestor pre úprimné spoznávanie sa a určite by sa obmedzilo bujnenie vnútorných pochodov, ktoré oberajú človeka o vyrovnaný pohľad na realitu. V rímskokatolíckej liturgii je to čiastočne umožnené raz za dva roky v stredu 27. týždňa cyklu I, keď sa text číta ako záverečná perikopa kontinuálneho čítania z Knihy proroka Jonáša v pondelok až v stredu 27. týž­ dňa.14 Evanjeliový text ponúka alternatívu k Jonášovej tvrdohlavej modlitbe prostredníctvom state Lk 11,14‫־‬, v ktorej Ježiš učí svojich učeníkov modlitbu Otčenáš.

Pastoračná aplikácia Boh vystupuje v Knihe proroka Jonáša ako tvorca, ktorý dáva udalostiam i samotným bytiam zmysel. Z chaosu v Knihe Genezis tvorí usporiadaný svet a v rozprávaní o exode z odporu faraónovho zatvrdeného srdca vytvára priestor pre mocné činy a divy ako prejav lásky k vyvolenému národu. Na tomto poza­ 14 Vybrané texty: 1,1-2.1-11; 2,3.4.5.8; 3,1-10; 4,1-11, teda skoro celá Kniha proroka Jonáša.

178

Komentáre k Starému zákonu

Aplikácia

dí sa rieši základná otázka Knihy proroka Jonáša. Ako ukazuje druhá Jonášova modlitba (4,14‫)־‬, prorok aj Boh vedeli, že tu ide o problém miery spravodlivos­ ti a milosrdenstva. Dvakrát sa v knihe argumentuje teológiou stvorenia, pri­ čom v centre pozornosti je stále PÁNOV vzťah k Ninive. Boh stvoriteľský (1,9) pôsobí počas búrky na mori, aby Jonáša dostal do Ninive. Na konci knihy zasa ricínový ker a postoj Boha k nemu ukazuje jeho vzťah k stvoreniu v Ninive, k ľuďom aj k zvieratám. Výpoveď je neprehliadnuteľná: keď ide o život, Boh sa prikláňa k milosrdenstvu pred spravodlivosťou. V takejto teológii má Boh k stvoreniu pozitívny vzťah. V ňom má najvyššiu hodnotu život. Rozprávanie neustále zdôrazňuje a poukazuje na túto najvyššiu hodnotu: záchrana života pohanských námorníkov, Jonáša po troch dňoch z moci smrti v bruchu veľkej ryby v hlbinách mora alebo najvýrečnejší čin daru života obyvateľom úhlavného nepriateľského mesta Ninive. Teológia stvorenia sa v Jonášovom rozprávaní predstavuje ako nové tvorenie: z odmietnutia zá­ chrana (Jonáš), z nevery viera (námorníci), zo zloby pokánie (Ninivčania), zo záhuby život (Ninive).

Kniha proroka Jonáša 4,5-11

179

Micheáš

Blahoslavený, kto předčítá, aj tí, čo počúvajú slová tohto proroctva a zachovávajú, čo je v ňom napísané, lebo časje blízko. (Zjvl,3)

Mich 1,1-16:

Trest Samárie ako znamenie

pre Jeruzalem

Preklad hebrejského textu kh 1,1 PÁNOVO slovo, ktoré sa dostalo Mi-

cheášovi z Morešetu v dňoch Joatama, Achaza a Ezechiáša, judských kráľov, ktoré videl o Samárii a Jeruzaleme. kh 1,2 Počujte, všetci ľudia, spozornej, zem a čo ju napĺňa, nech je Pán BOH sved­ kom proti vám, Pán zo svojho svätého chrámu. kh 1,3 Lebo, hľa, PÁN vychádza zo svojho

kh 1,4

kh 1,5

kh 1,6

kh 1,7

kh 1,8

miesta, zostúpi a bude kráčať po vý­ šinách zeme. Vrchy sa budú pod ním roztěkat, údolia sa budú trhať ako vosk pred ohňom, ako voda vyliata na svah. To všetko pre Jakubovo previnenie a pre hriechy Izraelovho domu. Čo je Jakubovo previnenie? Či nie Samária? A čo sú Júdove výšiny? Či nie Jeruza­ lem? Samáriu urobím rumoviskom na poli, pozemkom pre vinicu, jej kamene zva­ lím do doliny a jej základy odhalím. Všetky jej (tesané) modly roztlčú, všetky dary (za smilstvo) spália v ohni, všetky jej (modlářské) obrazy spusto­ ším, lebo z darov prostitútky si ich zhromaždila a zasa sa obrátia na dar prostitútky. Preto budem smútiť a kvíliť, budem chodiť bosý a nahý, budem nariekať

Kniha proroka Micheáša 1,1-16

Preklad gréckeho textu A stalo sa Pánovo slovo k Micheášovi, Mich 1,1 tomu z Morešetu v dňoch Joatama, Achaza a Ezechiáša, judského kráľa, o tom, čo videl o Samárii a Jeruzaleme. Počujte, ľudia, slová, spozornej, zem Mich 1,2 a všetko, čo je na nej, Pán bude proti vám svedectvom, Pán zo svojho svätého

domu. Lebo, hľa, Pán vychádza zo svoj- Mich 1,3 ho miesta, zostúpi a vyjde na výšiny zeme. Vrchy sa pod ním ro%trastí, údolia sa Mich 1,4 budú roztápať ako vosk pred ohňom, ako voda vyliata na svah. To všetko pre Jakubovu bezbožnosť Mich 1,5 a pre hriech Izraelovho domu. Čo je Jakubova bezbožnost? Či nie Samária? A čo sú Júdove výšiny? Či nie Jeruza­

lem? Samáriu urobím strážnym domom na Mich 1,6 poli, rastlinoiiNO vinici, jej kamene stiah­ nem do chaosu a jej základy odhalím. Všetky jej (tesané) modly roztl- Mich 1,7 čú, všetky dary (za smilstvo) spália v ohni, všetky jej (modlářské) obrazy spustoším, lebo z darov prostitútky si ich zhromaždila a z darov prostitútky si ich zozbierala. Preto bude smútiť a kvíliť, bude cho- Mich 1,8 diť bosá a nahá, budem nariekať ako 183

Trest Samárie ako znamenie pre Jeruzalem

ako šakaly, trúchliť ako mladé pštro­ sy. Mich 1,9 Lebo jej rana je nezhojitelná, lebo do­ šla až do Judska, dostala sa až do brá­ ny môjho ľudu, až do Jeruzalema. Mich 1,10 V Gate neoznamujte, vôbec neplačte, v Bet Afre sa v prachu váľajte!

Mich 1,11

Prejdite, obyvateľka Šafíru, zahanbe­

ná nahotou. Obyvateľka Cánanu ne­ vyjde. Nárek Bet Ecelu odníme od vás jeho oporu. Mich 1,12 Aj ked obyvateľka Marótu veľmi čaka­ la na dobro, zlé od PÁNA zostúpilo

k bráne Jeruzalema. Mich 1,13 Zapriahni kone do voza, obyvateľka Lachíša. Začiatok hriechu pre sionskú dcéru bol, že u teba sa našli previne­ nia Izraela. Mich 1,14 Preto dajú odstupné Morešet Gatu, domy Akzíbu budú sklamaním pre kráľov Izraela. Mich 1,15 A ešte dediča privediem na teba, oby­ vateľka Mareše, až k Adullamu pôjde sláva Izraela. Mich 1,16 Ohoľ sa a ostrihaj pre svojich šťast­ ných synov, rozšír si plešinu ako sup, lebo boli od teba odvlečení.

nad drakom, trúchliť ako dcéry sirény.

Lebo jej rana ju premohla, takže došla Mich 1 až do Judska, dostala sa až do brány môjho ľudu, až do Jeruzalema. Vy, čo ste v Gate, sa nevyvyšujte, vy Mich 1 vAkime, nebudujte znova mimo domu to, čo je smiešne, Zem pokryte tým, čo je vám

smiešne. Tá, čo dobre býva vo svojich mestách, ne- Mich 1 vyšla. Obyvateľka Senaánu nebude na­ riekaš nad domom vedľa nej. Od vás do­ stane bolestivý úder. Kto z^čal (robiť) dobré obyvateľke boles- Mich 1 tí. Lebo zlé od Pána zostúpilo na brá­

ny Jeruzalema. Hluk vozov a koňov. Obyvateľka La- Mich 1 chĺša, ona je zvodkyňou k hriechu pre sionskú dcéru, lebo u teba sa našli bezbožnosti Izraela. Preto pošleš vyslancov až do vlastníc- Mich 1 tva Gétu, bezcenných domov. Stanú sa prázdnotou kráľom Izraela. Kým ti neprivediem vlastníkov, obýva- Mich 1 teľka Lachíša, vlastníČka, až k Odolamu dôjde sláva dcéry Izraela. Ohoľ sa a ostrihaj pre svojich rozkoš- Mich' ných synov, rozšír si vdovstvo ako sup, lebo boli od teba odvlečení.

Textové poznámky LXX: Astalo sa Pánovo slovo καί έγένετο λόγος κυρίου — Úvod je zhodný s otvorením Knihy proroka Jonáša (Jon 1,1) a predpokladá odlišnú hebr. predlohu ako MT. MT: Ezechiáša - Hebr. tvar menajechizkijáh ‫( יחזקןה‬Ezechiáš alebo Chizkiáš, porov. Heriban 1992, 487) sa nachádza v SZ už iba v Oz 1,1, čo môže poukazovať na vedomú formuláciu tohto mena v korpuse Dvanástich malých prorokov. Tvarom najpríbuznejšiu podobu tohto mena 1Π ‫ יחזקי‬možno nájsť aj v Knihách kroník, kde predstavuje neskoršiu podobu staršieho tvaru z Kníh kráľov 0)‫חזקיה‬. Z obidvoch pozorovaní možno vyvodiť záver, že tvar kráľovského mena v Dvanástich malých prorokoch poukazuje na relatívne neskorú dobu, teda svedčí o neskoršej redakcii (porov. kom. k 1,1). L2 MT: BOH ‫ יהרה‬-Tetragramj/wÄ je vokalizovaný samohláskami slova Bob ‫·אלהים‬ LXX: slová - Týmto termínom prekladatelia interpretujú a vylučujú možné nédorozumenie v texte.

1,1

184

Komentáre k Starému zákonu

Textové poznámky LXX: bezbožnosť άσίβίΐα - Tento výraz, často v pl., je charakteristickým vyjadrením LXX pre definovanie celkového životného nastavenia proti Bohu a jeho Zákonu. Pre takýto postoj je príznačný nedostatok bázne voči Bohu a nespravodlivé konanie voči človeku. MT: Izraclovho domu - Kritický aparát BHS navrhuje slovné spojenie Izraelov dom čítať ako ,.Júda“, no bez akéhokoľvek oporného bodu v textovej tradícii. LXX: strážnym domom - VjxxsT. strážny dom je pravdepodobne narážkou na podobný preklad Iz 1,8 v LXX. Interpretačný preklad vychádza z podobnosti hebr. podst. m. ‫עי‬ s aram, anjel, strážca ‫( עיל‬porov. 3,12; Jer 26,18; Ž 78,1), podobne aj sýr. preklad, pravdepodobne ovplyvnený LXX. MT: Verš spôsobuje ťažkosti z filologickej aj z textovej perspektívy. Pokladá sa za neskorší dodatok so znakmi typickými pre deuteronomistickú formuláciu (výber slov a štýl; Wolff 1982, 11). Takýmto charakteristickým slovom je hebr. ‫אתנן‬, použité v prvej polovici v. 7 vo význame kultového obrazu (dar%a smilstvo) a v druhej polovici vo význame pláce za smilstvo (daiy prostitútky). MT: budem; LXX: bude - Zatiaľ čo v hebr. texte narieka prorok v 1. os. sg., v gr. texte narieka a úkony kajúcnosti vykonáva ženská postava v 3. os. sg., pravdepodobne zosobnenie mesta Samarie (mesto je v hebrejčine ž. r.). LXX: ako nad drakom... ako dcéiy sirény - Preklady drak a siréna vo verši sú snahou o ekvivalentný preklad z jednej kultúry do druhej. Gr. drak δράκων‫ ׳‬predstavuje v gréčtine mytologickú bytosť, čím dodáva výpovedi symbolickú hodnotu. Paralelne k tomuto mytologickým zvieraťom (drakom) sa vyskytuje mytologickému bytosť (siréna). MT:... v prachu sa váľajte! —